KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU

FILOZOFICKÁ FAKULTA

M007969

PROBLÉM ĽUDSKÉHO ZLA

V TVORBE ERICHA FROMMA

Diplomová práca

2013 Bc. Jana Špavorová

KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU

FILOZOFICKÁ FAKULTA

PROBLÉM ĽUDSKÉHO ZLA

V TVORBE ERICHA FROMMA

Diplomová práca

Študijný program: filozofia

Študijný odbor: 6107 filozofia

Školiace pracovisko: Katedra filozofie FF KU

Školiteľ: Mgr. Matej Ferjanc, PhD.

Ružomberok 2013 Bc. Jana Špavorová

Čestné vyhlásenie o počte znakov

Týmto čestne prehlasujem, že v hlavnej časti diplomovej práce s názvom: Problém

ľudského zla v tvorbe Ericha Fromma záverečná práca obsahuje 153 053 znakov

zarátavaných do rozsahu práce.

.................................. ...................................

Ružomberok dátum Jana Špavorová

Poďakovanie Týmto by som chcela poďakovať školiteľovi mojej diplomovej práce Mgr. Matejovi

Ferjancovi, PhD. za jeho odborné vedenie, metodickú pomoc a cenné rady, ktoré mi

poskytol pri jej vypracovávaní.

Abstrakt

ŠPAVOROVÁ, Jana: Problém ľudského zla v tvorbe Ericha Fromma. [Diplomová práca]

/ Jana Špavorová. – Katolícka univerzita v Ružomberku. Filozofická fakulta; Katedra

Filozofie. – Školiteľ: Mgr. Matej Ferjanc, PhD. – Stupeň odbornej kvalifikácie: Magister -

Filozofia / Ružomberok: FF KU, 2013. Počet s. 75

Cieľom tejto diplomovej práce je teoretické vysvetlenie zla z pohľadu výsledkov

filozofického a psychoanalytického skúmania Ericha Fromma. V práci chcem dokázať

tézu, že žiadny človek nie je nutne zlý, ale sa stáva zlým vtedy, keď chýbajú potrebné

podmienky pre jeho rast a rozvoj. Zlo tak predstavuje sekundárnu potencialitu resp. je

výsledkom neúspechu pri realizácii života. Práca má zásadný význam z pohľadu

filozofickej etiky a filozofickej antropológie. Prezentovanú tézu sa budem snažiť dokázať

prostredníctvom osobitého pohľadu, ktorý Erich Fromm vyjadruje o človeku vo svojich

prácach. Človeka nevníma ako nutne dobrého alebo zlého. Obidve tieto hodnoty človek

nadobúda počas svojho života a pod vplyvom spoločnosti, ktorá utvára ľudské postoje

a ovplyvňuje náš pohľad na svet. Intenzita ovplyvnenia ľudskej bytosti závisí aj od jej

charakteru, ktorú vlastní. Spoločnosť má síce veľký vplyv na ľudskú bytosť, ale tento

vplyv nie je až tak silný, aby úplne ovládol myslenie a správanie človeka, a jeho morálne

rozhodovanie. Aj keď má spoločnosť nesmierny vplyv na vývin jednotlivca, človek nie je

bezmocným objektom vonkajších okolností. Faktory prostredia však podporujú, alebo

brzdia vlastnosti človeka a určujú hranice, v rámci ktorých sa rozhoduje. Nedá sa totiž

poprieť, že na pozitívny ako aj negatívny morálny vývoj ľudskej bytosti má často vplyv

spoločnosť ako taká.

Kľúčové slová:

Ľudská prirodzenosť. Erich Fromm. Substanciálna podstata. Nesubstanciálna podstata.

Zlo. Produktívna orientácia. Neproduktívna orientácia. Charakter človeka. Modus

vlastnenia. Modus bytia. Nekrofilia. Narcizmus. Symbiotická fixácia na matku. Biofilná

orientácia. Nekrofilná orientácia. Spoločnosť. Morálna zmena. Poznanie. Svedomie.

Univerzálna etika. Spoločensky imanentná etika.

Abstract

ŠPAVOROVÁ, Jana: The Question of Human Evil in Erich Fromm´s Works. [Diploma

thesis] / Jana Špavorová. – Catholic University in Ružomberok. Faculty of Art and Letters;

Department of Philosophy. – Supervisor: Mgr. Matej Ferjanc, PhD. – Qualification degree:

Master- Philosophy/ Ružomberok: FF KU. 2013, 75 p.

The aim of this diploma thesis is theoretical explanation of evil according to results of

philosophical and psychoanalytical investigation provided by Erich Fromm. I am supposed

to prove a thesis that no human being is evil himself but he becomes evil when necessary

conditions for his increase and development are missing. The evil represents secondary

potentiality let us say it is a result of non- successful realization of life. The work has

fundamental meaning from view of philosophical ethics and philosophical anthropology. I

will try to prove mentioned thesis through unique view of human being which Erich

Fromm expresses in his works. He does not consider human to be only good or only bad.

Human being gains both these values during his life under the influence of society which

creates human attitudes and influences our view of world. The intensity to influence human

being depends on his character that he owns. Society has a big influence on human being

but it is not so strong to possess human thinking and behavior the same as moral decision.

Even if the society has a big influence on the development of individual, human being is

not helpless object of external circumstances. Environmental factors support or reduce

human qualities and identify bounds that help him to choose a way. It cannot be denied

that society has also negative and positive moral development on human being.

Key words:

Human nature. Naturalism. Erich Fromm. Substance matter. Non- substance matter. Evil.

Productive orientation. Non- productive orientation. Human character. Modus of

ownership. Modus of being. Necrophilia. Narcissism. Symbiotic fixation on mother.

Biophil orientation. Necrophil orientation. Society. Moral change. Knowledge.

Consciousness. Universal ethics. Social immanent ethics.

OBSAH

ÚVOD ........................................................................................................9

1. Ľudská prirodzenosť .........................................................................10

1.1. Definícia prirodzenosti .............................................................................11

1.2. Definícia ľudskej prirodzenosti ...............................................................13

1.3. Chápanie nesubstancionálnej podstaty u Ericha Fromma ...................16

1.4. Ľudská prirodzenosť z pohľadu Ericha Fromma .................................19

2. Analýza pojmu zla a jeho rôzne typy ..............................................25

2.1. Existuje zlo? ..............................................................................................25

2.2. Zlo spojené so slobodou človeka (morálne zlo), existenciálne zlo,

prirodzené, fyzické a metafyzické zlo .....................................................28

2.3. Zlo z pohľadu teológie .............................................................................30

3. Dobré a zlé charakterové sily v osobe človeka ................................33

3.1. Charakter človeka ....................................................................................34

3.1.1. Typy charakteru ....................................................................................34

3.1.1.1. Produktívna orientácia .............................................................35

3.1.1.2. Neproduktívna orientácia .........................................................37

3.2. Modus vlastnenia a modus bytia .............................................................40

3.2.1. Modus vlastnenia ..................................................................................41

3.2.2. Modus bytia ..........................................................................................43

3.3. Láska k životu /Biofília/ verzus láska k smrti /Nekrofília/ ....................44

3.3.1. Láska k životu alebo biofilná orientácia ...............................................45

3.3.2. Láska k smrti alebo nekrofilná orientácia .............................................46

3.4. Narcizmus ..................................................................................................49

3.4.1. Individuálny narcizmus ........................................................................49

3.4.2. Skupinový narcizmus ...........................................................................52

3.5. Symbiotická fixácia na matku .................................................................55

4. Vplyv spoločnosti na morálne správanie jednotlivca..................58

5. Aké sú možnosti človeka na morálnu zmenu ? ...........................63

5.1. Poznanie a svedomie ako možnosť k morálnej zmene človeka? .....64

5.2. Univerzálna verzus spoločensky imanentná etika ............................68

5.3. Prekonanie narcizmu ...........................................................................71

Záver ....................................................................................................73

Zoznam bibliografických odkazov ....................................................74

9

Úvod

Táto diplomová práca sa bude zaoberať myšlienkami Ericha Fromma a predovšetkým jeho

hlavnými pojmami ako sú podstata človeka, zlo, sloboda, determinizmus, zhubný

narcizmus, deštruktivita, symbiotický vzťah, incestná fixácia, ktoré ovplyvňujú ľudské

správanie.

V kontexte, v ktorom sa bežne pýtame na vysvetlenie zla vo svete, je hľadanie

odpovedí na otázky „prečo existuje fyzická respektíve psychická bolesť? Prečo ju cítime?

Prečo sa ľudia správajú morálne zle1?“ Všeobecná prítomnosť niečoho čo je nepríjemné ba

priam zlé môže viesť popri praktických otázkach aj k čisto intelektuálnemu zvažovaniu

prirodzenosti a príčin zla vo svete. Problém zla je v spoločnosti vnímaný rôznorodo či už

z pohľadu filozofie, psychológie alebo z pohľadu náboženstva. V tejto práci sa však na

problém zla zameriam z pohľadu analýzy morálnych síl v človeku, z výsledkov

filozofického a psychoanalytického skúmania Ericha Fromma.

Cieľom práce nie je to, ako úplne odstrániť zlo, ale pôjde o jeho teoretické

vysvetlenie a ponúknutie možnosti k morálnej zmene človeka. Argumentácia v práci bude

zameraná v prospech hlavnej tézy: žiadny človek nie je nutne zlý, ale sa stáva zlým vtedy,

keď chýbajú potrebné podmienky pre jeho rast a rozvoj2. Zlo tak predstavuje tzv.

sekundárnu potencialitu3, resp. je výsledkom neúspechu pri realizácii života. Práca má

zásadný význam z pohľadu filozofickej etiky a filozofickej antropológie.

Predtým, ako v práci začnem riešiť problém zla u Ericha Fromma najprv priblížim

v prvej kapitole problém ľudskej prirodzenosti, kde sa zameriam na definíciu prirodzenosti

ako takej a na definíciu ľudskej prirodzenosti vo všeobecnosti. Taktiež sa tu budem

venovať nesubstatncionálnemu chápaniu podstaty ako rozporu obsiahnutom v ľudskej

existencii a chápaniu ľudskej prirodzenosti z pohľadu Fromma.

1 Pod morálnym zlom mám na mysli vedomé porušovanie dobra. Morálne zlo nepovažujem za fyzické ale skôr psychické vykonanie zlého skutku. Za morálne zlo môžeme považovať napr. klamstvo, krádež, agresívne správanie. Za fyzické zlo môžeme považovať napr. bolesť, ktorú zakúša človek v dôsledku choroby alebo násilné správanie prejavované fyzickým bitím nejakej osoby resp. spôsobenie utrpenia alebo bolesti inej osobe. 2 Pod potrebnými podmienky tu mám na mysli to, že človek musí mať k dispozícii slobodu resp. musí byť slobodný, taktiež musí byť rozumný a v identite sám so sebou. Tieto podmienky spomína aj Fromm v diele Človek a psychoanalýza na str. 71. Taktiež sú tu potrebné aj pozitívne sociálne podmienky napr. vplyv rodiny a spoločnosti na človeka. Pod rastom a rozvojom človeka mám na mysli smerovanie k dobru resp. k produktívnej orientácii. 3 Pod sekundárnou potencionalitou tu mám na mysli to, že k zlu nedochádza za normálnych podmienok, ale len v prípade abnormálnych podmienok, ktoré sú v kontraste k existenčným potrebám.

10

V druhej kapitole prejdem k analýze pojmu zla a načrtnem jeho rôzne pozície

v náboženskom a filozofickom myslení. Takýto smer práce som zvolila z toho dôvodu, aby

náš pohľad na definíciu zla nestagnoval len na definícii zla od Ericha Fromma.

V tretej kapitole sa zameriam na analýzu dobrých a zlých charakterových orientácii

z pohľadu Ericha Fromma. Kapitola je zameraná na rôzne orientácie, ktorými je človek

charakteristický, a ktoré ho vedú k dobru, zlu alebo k zmiešaniu obidvoch vlastností tzn.,

že človek nie je úplne dobrý alebo úplne zlý.

V štvrtej kapitole chcem poukázať na to, že na človeka má spoločnosť veľký vplyv,

ale tento vplyv nie je až tak silný, aby úplne ovládol myslenie a správanie človeka a jeho

morálne rozhodovanie. Tento vplyv spoločnosti je rozdielny pri človeku s produktívnou

orientáciou a iný pri človeku s neproduktívnou orientáciou. Aj keď má spoločnosť

nesmierny vplyv na vývin jednotlivca, človek nie je bezmocným objektom vonkajších

okolností. Faktory prostredia však podporujú, alebo brzdia vývoj určitých vlastností

človeka a určujú hranice, v rámci ktorých sa rozhoduje.

Piata kapitola je zameraná na problém ľudského zla a na možnosť morálnej zmeny

charakteru, pokiaľ sa človek už zlým stal. Čo však má byť to, čo má dopomôcť k morálnej

zmene človeka? Myslím si, že potrebujeme poznanie a svedomie k tomu, aby sme si mohli

vybrať dobro. Ak sa však človek stane ľahostajným voči životu, stratí schopnosť byť

pohnutý utrpením inej ľudskej bytosti; v takomto prípade mu žiadne poznanie alebo

svedomie nepomôže k tomu, aby si mohol zvoliť dobro.

1. Ľudská prirodzenosť

Dôvod prečo v práci začínam práve ľudskou prirodzenosťou je ten, že niektoré filozofické

smery podporujú myšlienku, že človek je zlý už od svojej prirodzenosti, alebo, že človek

sa rodí už zlý alebo je poznačený dedičným hriechom. Aby som daný názor mohla neskôr

v práci odmietnuť, tak podľa mňa je dôležité najprv vysvetliť čo daná prirodzenosť

znamená, alebo čo máme pod ňou chápať.

Cieľom tejto kapitoly bude priblížiť hlavne pojem ľudskej prirodzenosti a vplyv

spoločnosti na ľudské smerovanie k dobru a zlu. Najprv začnem definíciou prirodzenosti

ako takej, aby sme mali v práci predstavu, čo daný pojem znamená a aby sme vedeli, aký

je rozdiel medzi prirodzenosťou ako takou a ľudskou prirodzenosťou. V ďalšej podkapitole

sa konkrétnejšie zameriam na definíciu ľudskej prirodzenosti a následne na to prejdem

11

k chápaniu nesubstanciálnej podstaty, ako rozporu obsiahnutom v ľudskej existencii, čo je

pre Fromma pri chápaní ľudskej prirodzenosti to hlavné. Po vyriešení tohto problému

prejdem k ľudskej prirodzenosti z pohľadu Ericha Fromma.

1.1. Definícia prirodzenosti

Pri definícii prirodzenosti si môžeme pomôcť aj prekladom z latinského slova „natura“, čo

v preklade znamená príroda. V gréčtine je zas príroda „fysis“. Pojem prirodzenosť je

v podstate odvodený od slova prirodzený resp. prírodný (príroda). Podľa Bruggera obe

tieto slová natura a fysis majú najprv spojitosť so zrodením, narodením, dotknutú či

vzniknutú zvláštnosť niečoho žijúceho a v ďalšom zmysle je prirodzenosť povahou

„každého“ jestvujúceho, ako mu svojim pôvodom prináleží. Akokoľvek sa prirodzenosť

často neodlišuje od „bytnosti“, prísne povedané k nej pripája dynamický moment; ten sa

totiž ako vývojový princíp jestvujúceho, ako vnútorný dôvod jeho činnosti a trpnosti

nazýva prirodzenosť.4 Prirodzenosť by sme mohli teda analyzovať ako niečo, čo je spojené

so životom, jeho vznikom a jeho existenciou na zemi. Ak máme na prirodzenosť pozerať

spôsobom, že svoju prirodzenosť má každá jestvujúca bytosť, tak svoju prirodzenosť má

podľa Bruggera aj Boh s vylúčením všetkého nedokonalého...5 Táto takzvaná „Božia“

prirodzenosť je dôležitým prvkom každého súcna a taktiež v tejto prirodzenosti pramení

prírodný zákon.6 Pod prírodným zákonom môžeme rozumieť prírodné vplyvy, ale aj

prírodu samotnú, v ktorej je prítomný prírodný poriadok. Tento prírodný poriadok sa často

personifikuje ako „matka príroda“, o ktorej sa často hovorí, že ... nerobí nič nadarmo,

žiadne skoky (non facit saltus).7 Prírodnému poriadku je podriadený aj samotný človek, ale

prírodný poriadok ako taký je podriadený resp. zakotvený v stvoriteľskom

a zachovávajúcom pôsobení samotného Boha. Aby sme to lepšie pochopili, tak

prirodzenosť treba podľa Bruggera odlišovať od ducha, kultúry a nadprirodzeného.

Prirodzenosť treba odlíšiť od ducha z toho dôvodu, pretože k prirodzenosti patria

...všetky bytosti, ktoré sa rozvíjajú nevedome, inštinktívne- pudovo v oblasti biologického

života.8 Aj keď človek patrí čiastočne do roviny po biologickej stránke, ale odlišuje sa od

nevedomých živočíchov duchom, ktorý má slobodné, vedomé, racionálne uskutočňovanie

4 BRUGGER,W.1994. Filosofický slovník. Praha: Naše vojsko, 1994. str.350 5 BRUGGER,W.1994. Filosofický slovník. str. 350 6 BRUGGER,W.1994 Filosofický slovník. str. 350 7 BRUGGER,W.1994. Filosofický slovník. str. 350 8 BRUGGER,W.1994. Filosofický slovník. str. 350

12

života. Prirodzenosť je potrebné odlišovať aj od kultúry, pretože kultúra je typická tým, čo

človek svojím tvorivým a taktiež plánovitým zasahovaním vytvára z vecí, ktoré ho

obklopujú. Kultúra je na rozdiel od prírody umelým výtvorom človeka. Je protikladom

prírody. V kultúre sa človek uskutočňuje ako dejinná bytosť v zápasení o neustále vyššie

sebarozvinutie.9 Čo sa týka protikladu k prirodzenosti, tak Brugger označuje ako protiklad

nadprirodzenosť. Nadprirodzenosť je pre neho niečo, čo prevyšuje prirodzený resp.

prírodný stav, ktorý bol stvorený božskou prirodzenosťou, ktorá prevyšuje všetko čo je

v prirodzenom stave. Človek je v tomto procese výnimka, pretože prevyšuje to, čo je

v čistom prirodzenom stave napríklad život ako taký, zvieratá, príroda. Človek sa nikdy

nenachádzal v čistom prírodnom stave.10

Coreth sa snaží zachytiť prirodzenosť prostredníctvom hodnoty súcien, pričom

každé súcno je dobré, ale z toho ešte nevyplýva, že je aj dobré pre ostatné súcna. Pričom

pod dobrom chápe niečo, čo je žiaduce a oplatí sa preň usilovať, ale ešte nemá pod tým na

mysli to, že je vhodné pre snaženie tohto či iného súcna. A práve to je pre neho hodnota

„...hodnota je vždycky hodnota pro něco, dobro pro něco, tj.dobro, jež je přiměřené snažení

nějakého specificky nebo individuálně určitého jsoucna.“11 To, čo je prospešné, to čo

zodpovedá sebarozvíjaniu súcna, je pre súcno hodnotou. Opak tohto snaženia, to čo bráni

resp. škodí v sebarozvíjaní súcna, je záporná hodnota. Ako príklad môžeme použiť

samotný život, živú bytosť, rastlinu, živočícha, ktorí sa musia počas života rozvíjať

vlastným pričinením alebo snažením, napríklad rastlina musí rásť, aby sa v plnosti

uskutočnila. Rastlina je však odkázaná na vonkajšie vplyvy ako napríklad na klimatické

podmienky, hnojivá, živiny atď. To, čo túto živú bytosť v jej prirodzenom rozvoji

podporuje, je pre ňu dobrom, hodnotou.12 Naopak to, čo v jej vývoji bráni a je tam riziko

deštrukcie alebo ničenia, je pre ňu zlé a bez hodnoty. Hodnota a jej opak sú vztiahnuté

k prirodzenosti „...na předem danou bytostnou strukturu a zákonitost toho, co tento

pozitivní či negativní vliv přijímá.“13 Podobne ako to funguje u zvierat a rastlín.

9 BRUGGER,W. 1994. Filosofický slovník. str. 351 10 BRUGGER,W. 1994.Filosofický slovník. str. 351 11 CORETH,E. 1996. Co je člověk. Praha: ZVON, České katolické nakladatelství, 1996. str. 107 12 CORETH,E. 1996. Co je člověk. str. 107 13 CORETH,E. 1996. Co je člověk. str. 107

13

1.2. Definícia ľudskej prirodzenosti

Mnohí autori sa zaoberajú otázkou, či je vlastne možné hovoriť o ľudskej prirodzenosti

respektíve či to nie je len nadbytočný a nejasný pojem. Avšak cieľom tejto podkapitoly

nebude to, že či ľudská prirodzenosť existuje alebo neexistuje. V tejto práci predpokladám

existenciu ľudskej prirodzenosti. Hlavnou úlohou podkapitoly bude objasniť samotný

pojem ľudskej prirodzenosti ako takej. V skratke poukážem na to, ako chápali ľudskú

prirodzenosť niektorí antickí myslitelia, aristotelovsko-scholastická tradícia, ako aj Tomáš

Akvinský, Hume a moderná kresťanská filozofia a taktiež na to, čo sa chápe pod ľudskou

prirodzenosťou vo všeobecnosti.

Antickí myslitelia nepochybovali o tom, že ľudská prirodzenosť jestvuje a taktiež

nepochybovali o jej užitočnosti. Ľudská prirodzenosť bola pre nich niečo ako určitá

danosť, ako čosi „...čo je vzniknuté a teda jestvujúce.“14 Napríklad podľa Pytagorovej

školy (jednej z najstarších a významných škôl antického Grécka) charakteristickou črtou

prirodzenosti človeka je práve jeho racionálna stránka, „rozumová časť duše“.15

Pre Platóna je zas ľudská prirodzenosť ideálna a duchovná. Určuje to, akým človek

vo svojej prirodzenosti je, jeho podstatu. Základom je duša, platónska duša, ktorá je

nesmrteľná akoby z iného sveta a v človeku prebýva iba dočasne.16

Ľudská prirodzenosť z pohľadu Aristotela je o niečo viac prepracovanejšia ako

predošlé koncepcie. Aristoteles chápe prirodzenosť ako jednotu s prírodou. Patrí k nej tvar,

účel, cieľ a pohyb. Aristoteles ľudskú bytosť chápe v tom zmysle, že je závislá od

spoločnosti v ktorej prebýva. Človek je závislý od spoločnosti nielen po stránke

každodenného prežitia, pretože spoločenstvo, v ktorom človek žije svoj každodenný život

ho chráni, ale je závislý aj po psychickej stránke v tom zmysle, že človek má potrebu

komunikácie s druhými ľuďmi. Je sociálne založený „...človeka a jeho prirodzenosť

charakterizuje život, najmä život v spoločnosti.“17 Podľa Aristotela prirodzenosť človeka

sa stáva dobrá najmä prostredníctvom racionálnej stránky. Pričom rozum „...určuje status

konkrétneho človeka a do určitej miery aj jeho spoločenské postavenie“18

14KAFKA,J.2005. O ľudskej prirodzenosti. In: Psychiatria. [online]. 2005, roč.2-3, č.12 [cit. 2012.11.29.] Dostupnosť a prístup: <http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/2-3-2005/psy23-2005-cla4.pdf>. str. 81 15KAFKA,J. 2005.O ľudskej prirodzenosti. str. 81 16KAFKA,J. 2005.O ľudskej prirodzenosti. str. 81 17KAFKA,J. 2005.O ľudskej prirodzenosti. str. 81 18KAFKA,J. 2005.O ľudskej prirodzenosti. str. 81

14

V aristotelovsko-scholastickom chápaní prevažovala hodnota uskutočňovania pre

mňa19 alebo „pre seba“. Mravné jednanie bolo chápané ako uskutočňovanie hodnôt

prostredníctvom ktorých sa rozvíja mravná osobnosť.

Vo filozofii o tom, či je prirodzenosť dobrá alebo zlá, stále uvažovali

a argumentovali filozofické školy helenizmu najmä stoici. Na záver môžeme zhrnúť, že

podľa antických autorov, má všetko svoju prirodzenosť, na ktorej sa nezúčastňujeme resp.

nie je naším výtvorom. Naopak „my sme výtvorom a „produktom“ tejto prirodzenosti“20

Na Aristotelovu teóriu neskôr nadviazal Tomáš Akvinský, pre ktorého je duša formujúcim

princípom, ktorý tvorí základ všetkých životných javov „v zásade tvrdí, že prirodzenosťou

človeka je rozum a čo je proti rozumu, je aj proti prirodzenosti. Rozumovosť

charakterizuje aj celé ľudstvo, ktoré je dobré, keď sa riadi rozumom.“21 Aby človek mal

dobrú prirodzenosť, tak musí do svojho konania vložiť aj rozum.

Hume ľudskú prirodzenosť chápal z dvoch základných častí. Sú to náklonnosti

a rozum, a tie podľa neho oddelene nejestvujú, pretože „...ak sú, robia človeka

neschopným pre život v spoločnosti.“22

V kresťanskej filozofii podľa Coretha boli, ale aj sú prítomné protichodné názory

na to, či základom a normou mravnosti je prirodzenosť človeka alebo jej posledný cieľ.

Jednoducho povedané: človek alebo Boh. Podľa Coretha tu ide len výmenu názorov, ktorá

nie je až tak dôležitá, pretože tieto názory sa nevylučujú, oba aspekty patria podstatne

k sebe.23 Z kresťanského pohľadu ľudská prirodzenosť môže byť určujúcim základom

mravnosti len vtedy, ak sa pozeráme na jej najvyššiu absolútnu hodnotu, ktorá je

nepodmienene konečná a takou hodnotou v kresťanskej filozofii je len Boh. A práve tento

cieľ, nekonečné bytie Božie, sa môže stať určujúcim základom mravných hodnôt

a povinností človeka len vtedy, ak ho chápeme konkrétne ako cieľ človeka, ako cieľ celého

ľudského chcenia a jednania.24 Len z toho vyplýva špecifický charakter mravných hodnôt.

V skratke som uviedla niektoré koncepcie alebo názory na ľudskú prirodzenosť

z pohľadu antických mysliteľov, aristotelovsko-scholastickej tradície, ako aj Tomáša

Akvinského, novovekého mysliteľa Huma a modernej kresťanskej filozofie. Jestvuje totiž

veľa pohľadov na to, čo je ľudská prirodzenosť a sú rôzne teórie, či ľudská prirodzenosť

skutočne jestvuje alebo nie. Dejinno-filozofický pohľad na ľudskú prirodzenosť v tejto

19 CORETH,E. 1996. Co je člověk. str. 109 20KAFKA,J. 2005. O ľudskej prirodzenosti. str. 82 21KAFKA,J. 2005. O ľudskej prirodzenosti. str. 82 22 KAFKA,J. 2005.O ľudskej prirodzenosti. str. 82 23 CORETH,E.1996. Co je člověk. str. 112 24 CORETH,E.1996. Co je člověk. str. 112

15

časti je len zlomkový preto, lebo nie je pre túto prácu potrebné uvádzať podrobné dejinno-

filozofické chápanie ľudskej prirodzenosti.

Napriek rôznym teóriám o ľudskej prirodzenosti človek ostáva

najproblematickejšou bytosťou na tejto zemi, ktorá sa často zaoberá kladeným

najrôznejších otázok. Jednou z dôležitých otázok je aj pýtanie sa po prirodzenosti človeka

v zmysle, že ak prirodzenosť človeka jestvuje, tak v čom spočíva? Podľa antropologického

materializmu prirodzenosť človeka spočíva v tom, že človek je hmotná vec ako všetky

ostatné veci. Existuje len hmotné dianie a bytie. Človek sa skladá z tých istých prvkov a je

podrobený tým istým zákonom ako všetko ostatné na svete. Predstavuje telesnú bytosť, do

jej štruktúry vstupujú látky anorganickej oblasti.25 Človek je teda zložený z telesnej

bytosti a jeho štruktúru tvoria potrebné anorganické látky ako napríklad voda, kyslík, ktorý

človek vdychuje a oxid uhličitý, ktorý človek, ale aj iné živočíchy vydychujú von z tela

ako nepotrebnú látku. Pre život človeka sú potrebné aj organické látky ako tuky, cukry,

bielkoviny a iné. Keby sme mali prirodzenosť človeka určiť podľa tohto zloženia, tak by

sme zastávali antropologický materializmus, ktorý mnohí myslitelia popierajú hlavne kvôli

materializmu resp., že ľudskú prirodzenosť určujú len na základe materiálneho zloženia.

Iný pohľad na ľudskú prirodzenosť má biologický materializmus, ktorý sa zakladá

na tom, že ľudskú bytosť vidíme ako žijúce telo alebo organizmus, ktorý v sebe zjednocuje

všetky javy a činnosti živočícha viazaného na telo.26 Pričom telo človeka je podobné

vyšším zvieratám a aj z toho dôvodu sa v ňom podľa biologického materializmu

odohrávajú rastlinné procesy ako napríklad rozmnožovanie alebo rast. Človek patrí

natoľko k organizmu, že sa aj u neho môžeme pýtať po telesnom pôvode a po evolúcii tela

z predchádzajúcich nižších foriem.27 Biologický materializmus podobne ako

antropologický materializmus je sám o sebe chybný, pretože ľudskú bytosť nemôžeme

vysvetľovať len na základe telesného života, ako keby na jeho rozvoji nemalo nič iné

účasť. Antropologický a biologický materializmu v podstate nazerajú na človeka z pohľadu

prírody. Musíme však poukázať na to, že k človeku patrí aj duchovný život, ktorý patrí

nevyhnutne k ľudskej prirodzenosti ako takej. Pričom duchovný život je telesne vnútorne

nezávislý, preto sa duchovné poznanie prediera dole k najvnútornejšej hĺbke vecí, k bytiu,

a potom vyššie k poslednému základu – k abstraktnému bytiu (Bohu).28 V tomto prípade

akoby duchovný život človeka predstavoval ten najvyšší stupeň života aký môže mať aj

25 BRUGGER,W. 1994. Filozofický slovník. str. 95 26 BRUGGER,W. 1994. Filozofický slovník. str. 95 27 BRUGGER,W. 1994. Filozofický slovník. str. 95 28 BRUGGER,W. 1994. Filozofický slovník. str. 95

16

keď je svojim spôsobom konečný. Život človeka, ako aj duchovný život sa končí smrťou

avšak po smrti sa stretáva s Bohom, ktorého duchovný život je nekonečný. Z toho dôvodu

je človek „věrným obrazem Božím.“29 Prirodzenosť človeka je odlišná od prirodzenosti

zvierat nielen v tom, že človek má rozum, ale aj v tom, že človek vedie duchovný život.

Človek je charakteristický mnohými vrstvami, napríklad tým, že vedie zmyslový život, je

charakteristický rozumnosťou, vedie duchovný život atď.. Napriek týmto mnohým

vrstvám, ktoré sú charakteristické pre ľudskú prirodzenosť, človek predstavuje jednotný

celok. Táto ucelenosť je zaručená zvlášť tým, že jedna duchovná duša je aj princípom

oboch iných stupňov života a spolu s telom tvoria jedno súcno.30

1.3. Chápanie nesubstanciálnej podstaty u Ericha Fromma

V tejto podkapitole poukážem na nesubstanciálne chápanie ľudskej podstaty ako rozporu

obsiahnutom v ľudskej existencii, čo je pre Fromma pri chápaní ľudskej prirodzenosti

kľúčové. Fromm ponúka logickú analýzu podstaty človeka, v ktorej odpovedá na otázku:

Je človek dobrý alebo zlý? Je človek slobodný alebo determinovaný okolnosťami? Alebo

sú obe otázky nesprávne a neplatí ani to, ani ono – alebo platia obe možnosti? Predtým ako

dá odpoveď, tak dáva do popredia otázku, že či je možné hovoriť o podstate človeka. A, ak

sa dá hovoriť o podstate človeka, tak ako podstatu človeka máme definovať?31

Dôležitým pojmom tejto kapitole ako som to už naznačila bude podstata človeka.

Čo je podstatou človeka? Je ňou nejaká substancia, ako to tvrdili rôzni filozofi ako

napríklad Platón, Aristoteles, Descartes alebo Coreth? Alebo je ňou nejaká iná, nám

neznáma vlastnosť? Na tieto otázky v dejinách filozofie, ale aj v súčasnosti jestvujú rôzne

odpovede. Fromm rozdeľuje názor na podstatu človeka do dvoch protikladných skupín.

Jedna skupina tvrdí, že podstata človeka jestvuje a druhá skupina tvrdí, že také niečo ako

podstata človeka nejestvuje „...na otázku, zda se dá mluvit o podstatě člověka, je možno

odpovědět ze dvou protikladných stanovisek: jedno říká, že taková věc jako podstata

člověka neexistuje; toto hledisko zastává antropologický relativismus, který tvrdí, že

člověk není nic jiného než produkt kulturních vzoru, jež ho utvářejí....“32 Stanovisko, ktoré

zastáva názor, že podstata človeka nejestvuje podľa Fromma zastáva antropologický

relativizmus, pre ktorého je človek len akýsi umelý konštrukt kultúry, ktorá ho vytvára. 29 BRUGGER,W. 1994. Filozofický slovník. str. 95 30 BRUGGER,W.1994.Filozofický slovník. str. 95 31 FROMM, E.1996. Lidské srdce. Praha: Český klub, 1996, str. 133 32 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 133

17

Protikladné stanovisko k tomuto názoru je, že podstata človeka existuje, a k tomuto názoru

sa prikláňa aj samotný Fromm, ktorý prebral názor od Freuda. Empirický výklad

deštruktívnosti v knihe Ľudské srdce. Je založený na názore zastávanom Freudom

a mnohými inými autormi, že taká vec ako podstata človeka existuje; na tomto

predpoklade sa v skutočnosti zakladá celá dynamická psychológia.33 Keďže Fromm

prijíma stanovisko existencie podstaty človeka, následne na to sa ju snaží aj definovať;

chce vysvetliť ako chápe podstatu človeka, čo pod ňou rozumie a čo nie. Pričom pre

Fromma nejestvuje podstata človeka v zmysle nejakej substancie, ale skôr pod podstatou

človeka chápe nejaký rozpor, ktorý je prítomný v ľudskej existencii. Tento rozpor je podľa

Fromma daný dvoma druhmi faktov: „1. Člověk je živočich, ale jeho vybavení instinkty je

ve srovnání se všemi ostatními živočichy neúplné a nedostatečné, takže samo o sobě

nemůže zajistit zachování jeho života, pokud si sám člověk nevytvoří prostředky, jimiž by

uspokojil své materiální potřeby, a pokud si nevyvine řeč a nástroje.“34 Rozdiel medzi

človekom a zvieraťom je predovšetkým v tom, že ľudia majú inteligenciu, ale na rozdiel od

zvierat nemáme poriadne vyvinuté inštinkty. Dalo by sa povedať, že jediným naším

inštinktom na zachovanie ľudského života je práve tento intelekt a pud sebazáchovy, ktorý

nás núti rozvíjať si reč a nástroje nutné k prežitiu. Druhý fakt je zameraný práve na

inteligenciu a na vedomie seba samého „2. Člověk má jako ostatní živočichové inteligenci,

jež mu dovoluje použít k dosažení bezprostředních praktických cílu myšlenkových

procesu; má však kromě toho ještě jinou mentální vlastnost, kterou živočich postrádá. Je si

vědom sebe sama, své minulosti i své budoucnosti, jíž je smrt; své malosti a bezmocnosti;

je si vědom druhých jakožto druhých – jako přátel, nepřátel nebo jako cizinců. Člověk

překračuje veškerý ostatní život, protože je poprvé životem vědomým si sebe sama.“35

Dôležitým rozdielom medzi človekom a zvieraťom je tiež v tom, že človek si uvedomuje

sám seba, uvedomuje si druhých ľudí buď ako priateľov alebo nepriateľov, svoju

smrteľnosť resp. svoju smrť, ktorá skôr či neskôr príde. Na rozdiel od zvierat má

intencionálne stavy36 a taktiež si je vedomý svojej minulosti, prítomnosti, ale aj

budúcnosti. A práve toto vedomie seba samého a inteligencie, ktorú vlastní, ho robí najviac

zraniteľným „...člověk stojí tváří v tvář úděsnému konfliktu, že je v přírodě vězněm, a že je

33 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 133-134 34 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 134-135 35 FROMM,E. 1996.Lidské srdce. str. 135 36 Intencionálny stav – je vlastnosť niektorých vecí byť o alebo byť zameraný na niečo alebo reprezentovať iné veci stavy alebo udalosti. Mentálne stavy (myšlienky, želania, presvedčenia, halucinácie a vnemy) sú intencionálne v tom zmysle, že sú o alebo reprezentujú niečo iné ako sú samy, rovnako ako slová, obrazy, symfónie alebo počítačové programy sú o alebo reprezentujú niečo iné ako sú sami.

18

přesto svobodný ve svých myšlenkách; konfliktu být částí přírody, a přesto být jakoby

jejím vrtochem; nebýt ani zde, ani tam. Lidské sebevědomí udělalo z člověka na světě

cizince, někoho odděleného, osamělého a plného úzkostí.“37 Ľudská bytosť je podľa

Fromma v rozpore s prírodou – nie je tu, ani tam. Nie je ani plne slobodný, a nie je ani

časťou prírody. Je podriadený diktátu prírody, a tým je obmedzovaná aj jeho sloboda.

Napriek tomu nepatrí plne do prírody, pretože ju prekračuje svojimi myšlienkami, ktoré ho

robia slobodným.

Tento rozpor, ktorý Fromm opísal špecifickým spôsobom, vyjadruje klasický názor

na to, že človek sa delí na telo a dušu, na anjela a zviera, na dobrého a zlého, a že patrí

k dvom svetom, a pritom je v konflikte s oboma. To, že sme si vedomí tohto rozporu, je

podľa Fromma nedostatočné. Je potrebné ísť ďalej a nutne vidieť riešenie tohto rozporu

„...podstatu člověka utváří právě otázka a potřeba odpovědi; různé formy lidské existence

nejsou její podstatou, jsou však odpověďmi na konflikt, který sám o sobě její podstatou

je...“38

Riešenie rozporu Fromm formuloval do dvoch odpovedí. Prvá odpoveď je regresia

k animálnej existencii a druhá odpoveď je progresia rozvoja všetkých ľudských síl. Podľa

Fromma existujú práve tieto dve alternatívy, medzi ktorými si človek musí zvoliť, buď to

bude regresia alebo progresia. V krátkosti poukážem na to ako chápal tieto dve odpovede

„...první odpověď na otázku, jak překročit oddělenost a jak dosáhnout jednoty nazývám

odpovědí regresivní. Che-li člověk najít jednotu, che-li se osvobodit z úzkosti své

osamělosti a nejistoty, muže se pokusit vrátit se tam, odkud přišel. Muže se pokusit

skoncovat s tím, co ho činí lidským...“39 Ponúka tu alternatívu človeka, ktorý je sám, plný

neistoty a úzkosti, takýto človek je so svojimi vlastnosťami špecificky ľudský. Človek má

však možnosť voľby a môže sa vrátiť do spôsobu života, v ktorom kedysi naši predkovia

žili, tzn. naspäť do prírody, k živočíšnemu spôsobu života alebo sa môže rozhodnúť pre

progresívnu možnosť „...alternativou k regresivnímu, archaickému řešení problému lidské

existence, břemena být člověkem, je řešení progresivní, nalezení nové harmonie...plným

rozvojem všech lidských sil, lidskosti v sobě... Člověk si muže vybrat jenom mezi dvěma

možnostmi: buďto regres, a nebo pohyb vpřed...“40 Progresívne rozhodnutie človeka

poháňa vpred, núti ho rozvíjať ľudskosť v sebe a tým sa zbavuje strachu zo samoty.

Rozdiel medzi týmito dvoma možnosťami regresívnou a progresívnou podľa Fromma tkvie

37 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 135 38 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 136 39 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 136-137 40 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 139

19

v tom, že „...archaicky orientovaná osoba se v archaické kultuře necítí izolována, ale

naopak podpořená všeobecným souhlasem. Pro touž osobu v kultuře progresivní platí

pravý opak...“41 Človek s regresívnym sklonom by bol v progresívnej kultúre považovaný

za psychicky chorého a pre život nespôsobilého človeka, ale v kultúre so sklonom

k regresii, by bol považovaný za normálneho zdravého človeka. Pre progresívne

orientovanú osobu platí to isté, to znamená, že v regresívnej kultúre by človeka so sklonom

k progresii považovali za psychicky nespôsobilého a labilného, v kultúre orientovanej

progresívne by bol považovaný za psychicky zdravého.

Fromm dochádza k záveru, že podstata človeka nespočíva v substancii, ale spočíva

v rozpore, ktorý je v podmienke ľudskej existencie „...není specifická substance jako dobro

či zlo, ale rozpor, který je zakořeněn v samých podmínkách lidské existence. Tento

konflikt vyžaduje sám o sobě řešení a tato řešení jsou svými základy jen regresivní nebo

progresivní..“42 Iné riešenie ako regresívne alebo progresívne podľa Fromma nie je možné.

Pričom zdôrazňuje, že každý bez výnimky môže skĺznuť k najiracionálnejšej

a najdeštruktívnejšej orientácii, alebo môže sa stať aj pravý opak a z tej najiracionálnejšej

orientácii môže zas postupovať v pred smerom k progresívnej orientácii. Niečo také ako

úplne zlý človek alebo úplne dobrý človek neexistuje, ak to niekto tvrdí, tak podľa

Fromma je buď zaslepený alebo má falošné ilúzie. Najlepšia možnosť je racionálne

stanovisko, ktoré je objektívne k obidvom variantom progresívnej a regresívnej orientácii

„...v každé osobě je potenciál archaických sil. Každý se muže vrátit k archaické orientaci

nebo naopak jít kupředu ve směru plného progresivního rozvoje své osobnosti...“43

41 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 139 42 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 140 43 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 143

20

1.4. Ľudská prirodzenosť z pohľadu Ericha Fromma 44

V tejto podkapitole sa zameriam na ľudskú prirodzenosť z pohľadu Fromma. Fromm pri

riešení otázky, či jestvuje ľudská prirodzenosť, poukazuje na nemožnosť úplne presného

určenia ľudskej prirodzenosti. „předmětem vědy o člověku je lidská přirozenost. Tato věda

ale nevychází z plného a adekvátního zobrazení lidské přirozenosti. Uspokojivá definice

jejího předmětu je jejím cílem, nikoli výchozím bodem.“45 Ľudskú prirodzenosť

nedefinovali presne ani myslitelia, ktorí pokladali ľudskú prirodzenosť za stálu

a nezmeniteľnú. Fromm na rozdiel od týchto mysliteľov považuje prirodzenosť za aktívnu,

a nie za pasívnu alebo strnulú ako príklad tu môžeme použiť historický vývoj, ktorý je

založený na aktivite ľudí. Človek taktiež nie je schopný neustále sa prispôsobovať zmenám

či už kultúrnym, spoločenským alebo prírodným. Keby sa človek všetkému prispôsoboval

bol by v podstate ovládaný a nevyužíval by, a ani nerozvíjal vlastnú silu. Podľa Fromma sa

človek síce môže prispôsobiť určitým situáciám, ale výsledkom tohto prispôsobenia je

negatívny dôsledok, ako príklad uvádza otroctvo a kultúrnu zmenu „člověk se může

přizpůsobit otroctví, reaguje však na to zaostáváním svých intelektuálních a morálních

schopností. Právě tak se muže přizpůsobit kultuře, která je naplněna vzájemnou nedůvěrou

a nepřátelstvím, jeho reakce na tuto adaptaci však spočívá v tom, že se stává slabým

44 Fromm v knihách Ľudské srdce a Človek a psychoanalýza píše o podstate (nesubstanciálnej) a prirodzenosti človeka. Čitateľ, ktorý nepozná Fromma si môže spočiatku myslieť, že Fromm má pod podstatou a prirodzenosťou na mysli dva rozdielne pojmy alebo termíny, ktoré nemajú so sebou nič spoločné resp. ak majú niečo spoločné, tak aspoň v niečom sa musia odlišovať.

Fromm v konečnom dôsledku nerobí medzi pojmami podstata a prirodzenosť veľký rozdiel; dalo by sa povedať, že tam skoro žiadny rozdiel nie je. Otázkou ostáva: Prečo dáva Fromm rôzne termíny k niečomu čo je obsahovo skoro totožné? Oba pojmy prirodzenosť aj podstatu chápe Fromm existenciálne.

Predpokladám, že Fromm ponúka rôzne termíny podstatu a prirodzenosť kvôli systematickosti svojich prác, pretože v diele Ľudské srdce a jeho nadanie k dobru a zlu kde používa termín podstata sa zameriava hlavne na nesubstanciálnu podstatu (substanciálnu podstatu odmieta) a robí tu rozlíšenie medzi progresívnym a regresívnym rozporom. Zameriava sa tu na problém či je človek len dobrý alebo len zlý alebo oboje.

V diele Človek a psychoanalýza sa Fromm zameriava hlavne ne existenciálny a historický rozpor. Pričom v tomto diele zdôrazňuje, že ľudskú prirodzenosť samu osebe nie je možné nikdy pozorovať, môžeme pozorovať iba jej zvláštne prejavy vo zvláštnych situáciách. Rieši tu tiež otázku premenlivosti ľudskej prirodzenosti a zdôrazňuje, že ľudská prirodzenosť nie je strnulá alebo nepružná, ale skôr prispôsobivá rôznym neuspokojivým podmienkam. Tvrdí tu, že človek sa môže prispôsobiť takmer všetkým kultúrnym formám, ale ak stoja v rozpore s jeho prirodzenosťou, tak sa prejavia emocionálne a duševné poruchy. Človek svoju prirodzenosť nemôže meniť. Podľa Fromma človek bol stvorený tak, že „nebol dokončený“, ale neustále sa vyvíja . Rozdiel medzi týmito pojmami u Fromma je aj v tom, že prirodzenosť k podstate pridáva dynamický moment.

Aby nedošlo k nedorozumeniu v tejto práci, tak tiež podobne ako Fromm ľudskú prirodzenosť a podstatu dávam do samostatných podkapitol. 45 FROMM,E.1967. Člověk a psychoanalýza. Praha: Sloboda, 1967.str. 23

21

a sterilním“46 Človek je tu vystavovaní tlaku a podľa Fromma je tu v rozpore so svojou

prirodzenosťou a dôsledkom toho sú tu prítomné duševné a emocionálne poruchy, pretože

človek sa nedokáže neobmedzene prispôsobovať okolnostiam s ktorými sa počas života

dostane do konfliktu. Je to v podstate proti jeho prirodzenosti. Jeho reakcia na určité

životné zmeny závisí od jeho charakterových vlastností a taktiež od temperamentu.

Fromm poukazuje na to, že človek „...je reálnou bytostí, která je nabita energií

a která je specificky utvářena, přizpůsobuje se a přitom reaguje specifickým a zjistitelným

způsobem na vnější podmínky.“47 Človek je tu chápaný ako individuálna bytosť, ktorá sa

svojimi vlastnosťami, racionálnymi alebo emocionálnymi schopnosťami, temperamentom

a odlišnou výchovou alebo spoločnosťou, v ktorej prebýva odlišuje, od iných ľudí či už

svojimi reakciami alebo správaním. Pod vonkajšími podmienkami tu môžeme chápať

napríklad vplyv prírody, kultúry, spoločnosti, v ktorej žijeme, alebo ktorá nás obklopuje.

Fromm predpokladá, že keby sa človek správal ako zviera resp., keby sa správal pasívne

voči vonkajším podmienkam, tak „... by tím znemožnil jakýkoli dějinný vývoj a dospěl by

do slepé uličky zvláštního vývoje, který je osudem každého zvířecího druhu.“48 Človek na

rozdiel od zvieracieho druhu má sny, plány a predstavy, ktoré sa snaží vo svojom živote

uskutočniť. Podľa Fromma je človek nabitý energiou, ktorou realizuje svoje plány. Čo má

pod touto energiou Fromm na mysli? Podľa Fromma má táto energia u každého človeka

podobu tvorivosti, a ak chýba k realizovaniu tejto energie priestor a sloboda, tak sa mení

na deštrukciu. Z toho vyplýva, že svoj život by sme mali uskutočňovať produktívne,

pretože je to pre nás prirodzené. Túto tvorivosť by sme mali realizovať vo vzťahu k sebe

samému, k spoločnosti v ktorej žijeme, ku kultúre a taktiež k prírode, ktorá nás obklopuje.

Vzťah s prírodou je jeden zo základných vzťahov, ktoré sa človek snaží vytvoriť.

Podľa Fromma „...člověk je součástí přírody, je podřízen jejím fyzikálním

zákonům...převyšuje však všechnu ostatní přírodu...“49 Človek spoločne s ostatnými ľuďmi

má zmysly, ktoré využíva. Sám ako indivíduum je jedinečný, má vlastný rozum a vlastný

systém hodnôt a jeho existencia je nenahraditeľná. Ľudský vzťah k prírode je však odlišný

od ostatných živočíchov. Podľa Fromma človek kvôli svojim nedokonale vyvinutým

inštinktom a nízkemu pudovému vybaveniu, ktoré je typické skôr pre zvierací druh, ktorý

sa dokáže rýchlejšie prispôsobiť zmenám ako človek. Tento vzťah k prírode človek vytvára

na základe rozumu. Na základe tohto rozumu „chápe svět a rozumí mu; má schopnost

46 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str. 22 47 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str. 23 48 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str. 23 49 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 36

22

představy, pomocí níž se dostává daleko za hranici svých smyslu. Člověk je

nejbezmocnější ze všech zvířat, avšak tato biologická slabost je současně základnou jeho

síly, protože je primární příčinou rozvoje všech specificky lidských vlastností.“50 Vzťah

k prírode si človek utváral už na začiatku svojho biologického vývoja od pravekého

človeka až po súčasnosť. Na začiatku svojho vývoja mu jeho tvorivosť a vzťah k prírode

slúžil na jeho prežitie. Príroda mu ponúkala potravu v podobe lesných plodov alebo

zvierat, ktoré si ulovil a taktiež mu zabezpečila príbytok, ktorý si mohol postaviť z dreva,

tým si v podstate zaisťoval uspokojenie základných fyzických potrieb. Postupne s ľudským

biologickým vývojom sa rozvíjala aj jeho tvorivá schopnosť a príroda mu pomáhala

v rozvoji jeho tvorivých schopností a naďalej uspokojovala jeho fyzické, ale aj psychické

potreby. Človek prostredníctvom intelektu lepšie chápe svet, ktorý ho obklopuje zo

všetkých strán. Tvorivá činnosť a produktivita mení svet tak, ako si to človek na základe

svojich prianí a potrieb predstavuje.

Človek si musí okrem vzťahu k prírode vytvárať aj vzťah k ostatným ľuďom,

pretože človek je spoločenská bytosť a bez spoločnosti s druhými ľuďmi by bol jeho život

náročnejší na prežitie, či už po psychickej alebo fyzickej stránke. Fromm súhlasí

s názorom, že „je skutečně jednou z charakteristik lidské přirozenosti, že člověk nalézá

naplnění a štěstí jenom ve vztahu k lidem a v solidaritě s nimi.“51 Človek je závislý na

pocite patriť k niekomu alebo patriť do nejakej skupiny ľudí, je závislý na väzbách, ktoré si

vytvára s druhými ľuďmi počas života. Tieto väzby alebo vzťahy človek naplňuje už od

narodenia. Najprv je to vzťah k matke a neskôr k ostatným členom rodiny. V dospelosti sú

to vzťahy v rámci spoločnosti, v ktorej momentálne prebýva.

Fromm v časti, kde sa zaoberá ľudskou prirodzenosťou načrtáva problém, že

ľudské bytie produkuje určité potreby, ktoré presahujú jeho zvierací alebo animálny pôvod.

Aké potreby tu má vlastne Fromm na mysli? Fromm v tejto časti sa snaží o charakteristiku

náboženstva ako o skupinový systém myslenia a konania, ktorý je zdieľaný jednotlivcami

a poskytuje referenčný rámec naplňujúci potrebu systému orientácie a oddanosti, prípadne

potrebu uctievania. Tieto potreby systému orientácie a oddanosti vznikajú z túžby človeka

nastoliť jednotu a rovnováhu medzi ním a jeho svetom, ktorý ho obklopuje.

Vo svete existujú rôzne systémy, či už náboženské, ktoré môžeme rozlíšiť na

monoteistické, ktoré uznávajú len jedného Boha. Napríklad kresťanstvo alebo náboženstvá,

ktoré veria vo viacerých bohov. Vo svete sú ďalej systémy ateistické, politické alebo

50 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 36 51 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 15

23

filozofické, ako existencializmus, stoicizmu atď., ktoré človek uznáva alebo sa k ním

klania ako k svojim ideálom. Človek prostredníctvom týchto systémov hľadá svoj zmysel

života, má potrebu v niečo veriť. Fromm zdôrazňuje, že existuje mnoho systémov, ktoré sú

absolútne svetské a kultúrne podmienené „...a přece pramení z téže potřeby jako

náboženské a filosofické systémy.“52 Aj tí, ktorí o sebe tvrdia, že neveria v žiadnu

nadprirodzenú bytosť, ktorá ich prevyšuje, majú potrebu v niečo veriť. Napríklad

v materiálne statky ako sú peniaze, osobný úspech, moc, môžu uznávať a ctiť svojich

rodinných predkov, národ alebo spoločenskú triedu. Ich náboženstvo môže prispievať

k nárastu deštruktivity, alebo lásky, k ovládaniu druhých, alebo môže posilňovať rozumové

schopnosti, alebo ich otupovať. Človek si môže uvedomovať, že jeho systém má

náboženskú povahu, alebo si môže myslieť, že žiadne náboženstvo nemá a vykladať si

svoju oddanosť sekulárnym cieľom, ako sú moc, úspech, financie, len ako praktickosť

a účelnosť. Podľa Fromma neexistuje nikto, kto by nemal náboženskú potrebu v niečo

veriť, potrebu orientačného rámca a predmetu uctievania. Sám také systémy ako napríklad

primitívne systémy, filozofické, náboženské, neteistické systémy označuje ako ...rámce pre

orientáciu.53

Fromm sa taktiež zameriava na náboženskú situáciu v súčasnej spoločnosti. Stav

súčasného náboženstva sa zvláštnym spôsobom podobá situácii, na ktorú poukázali

antropológovia u severoamerických indiánov. Indiáni prestúpili na kresťanskú vieru, ale

nedá sa jednoznačne tvrdiť, že by ich pôvodné vierovyznanie bolo vykorenené.

Kresťanstvo vnímajú iba ako nejakú vrstvu položenú cez ich staré náboženstvo a obe

náboženstvá sú si v mnohom podobné a v mnohom sa prekrývajú. Naša kultúra, ktorá je

charakteristická monoteizmom, ateistickou a agnostickou filozofiou, vytvárajú spolu tenkú

hranicu založenú na náboženstvách, ktoré sú v mnohých smeroch primitívnejšie ako

náboženstvá indiánov. V súčasnej kultúre sú typické kolektívne formy modlárstva ako

uctievanie moci, úspechu, uctievanie autority ekonomického trhu „...v naší kultuře

...většina lidí „věří“ v monoteismus, zatímco jejich skutečná oddanost platí systémům,

které ve skutečnosti jsou mnohem blíže totemismu a modlářství než jakékoli formě

křesťanství.“54 Okrem týchto súčasných kolektívnych foriem modlárstva alebo totemizmu

je tu podľa Fromma ešte niečo ...porozumenie „náboženskému“ charakteru týchto kultúrne

podmienených svetských tendencií je kľúčom k pochopeniu neuróz a iracionálnych

52 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 42 53 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 42 54 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 43

24

snách.55 Aj na základe takýchto rôznych kultúr a náboženstiev či filozofii môžeme

pochopiť správanie ľudskej bytosti. To, čo môže byť pre jednu kultúru vnímané ako dobré,

môže pre inú znamenať morálny úpadok ako príklad tu môžem použiť konzumáciu

hovädzieho mäsa. V našej európskej kultúre je to bežne prijímaná potravina, ale v Indii je

krava posvätná a jej konzumácia by bola považovaná za najťažší hriech, ak nie za zločin.

Fromm chce ďalej poukázať na to, že potreba systému orientácie a oddanosti je

typická pre všetkých ľudí. Rozdiel spočíva len v hodnote, ktorú si človek zvolí.Ak je

človek rozumný a nepodlieha iracionálnemu systému, tak si zvolí produktívny a racionálny

systém, ktorý zahŕňa oddanosť rozumu a lásky. A naopak, ak človek je obmedzený vo

svojom vývoji, tak sa musí obrátiť k primitívnemu a iracionálnemu systému, ktorý je

charakteristický deštrukciou a zbožňovaným moci „...potřeba systému orientace

a oddanosti je společná všem lidem, liší se zvláštní obsah systému, které vycházejí vstříc

této potřebě. Tyto rozdíly jsou rozdíly v hodnotě; zralý, produktivní, racionální člověk se

rozhodne pro systém, který, produktivním a rozumným...“56

Každý človek je určitým spôsobom idealista a každý človek ma iné ideály. Človek

verí v niečo, alebo sa usiluje v živote o nejaký ideál, v ktorý verí „...všichni lidé jsou

„idealisty“ a usilují o něco vyššího, než je dosažení fyzického uspokojení. Lidé se liší

v druzích ideálu, ve které věří.“57 To čo Fromm píše o idealizme človeka, platí rovnako

o jeho náboženskej potrebe. Tie najdeštruktívnejšie prejavy, ktoré človek má, nie sú

výrazom jeho telesnej stránky. Sú duševným alebo duchovným prejavom daného

idealizmu ľudského ducha „...musíme považovat všechny ideály, včetně těch, které

vystupují ve světských ideologiích, za projevy těchž lidských potřeb a musíme je

posuzovat s ohledem na jejich pravdivost, na to, do jaké míry slouží rozvíjení lidských sil

a v jakém stupni jsou reálnou odpovědí na lidskou potřebu po vyrovnanosti a harmonii ve

světě...“58

55 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 43 56 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 43 57 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 44 58 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 44

25

2. Analýza pojmu zla a jeho rôzne typy

V tejto kapitole sa chcem zamerať na analýzu pojmu zla a načrtnúť jeho rôzne pozície

v náboženskom a filozofickom myslení. Takýto smer práce som zvolila z dôvodu, aby náš

pohľad na definíciu zla nestagnoval len na definícii zla od Ericha Fromma.

Pod zlom môžeme chápať niečo čo je škodlivé, záporné niečo, čo je protikladné

k dobru. Rozdiel medzi zvieraťom a človekom je práve v racionálnej stránke a vďaka nej

môžeme rozmýšľať nad otázkami typu: „čo je zdrojom zla?“ resp. „k čomu je toto

nezmyselné zlo, ktoré ničí náš jediný život, ktorý máme?“ Aby bolo možné zodpovedať na

tieto otázky, bolo by vhodné zadefinovať, čo rozumieme pod slovom „zlo“, resp. je možné

definovať zlo?

2.1. Existuje zlo?

Predtým, ako začnem rozoberať rôzne definície zla, tak je namieste položiť si otázku či

vlastne zlo existuje. A ak náhodou zlo existuje, či to nie len otázka ľudskej terminológie

prostredníctvom ktorej sme si len pomenovali pocit, ktorý je pre nás nepríjemný. Takéto

riešenie by vlastne poprelo existenciu zla ako takého. Je však riešenie poprieť existenciu

zla? Zástancovia monizmu prehlasujú, že áno, pretože pre nich má všetko jednu

prirodzenosť. Hovoria, že „...předpokládáme-li tuto přirozenost spíše jako dobrou než zlou,

zlo je pak pro nás klamnou iluzí. Monisté se snaží vyvolat představu, že nesprávnost tohoto

pohledu na skutečnost okolo nás pouze „cítíme“, protože se nám „zdá“, že prožíváme zlo.

Toto zdání je ovšem falešné.“59 Zlo v tomto prípade je len niečo, čo nemá reálny podklad,

ale môžeme sa s takýmto tvrdením uspokojiť? Za ilúziu by sme v tomto prípade mohli

potom považovať aj príjemné pocity, ako napríklad dobro, úspech, šťastie atď. Ninian

Smart vo svojej reakcii na tento problém poznamenal, že „...kdybychom se „z pohledu

věčnosti“ dopouštěli omylu v našich představách o zakoušeném utrpení, přesto jsme

zakusili to, co by ostatní lidé za skutečné utrpení pokládali.“60 Keď sa nám stane nejaká

krivda, či už psychická alebo fyzická, tak ani jeden z nás v tejto situácii nemá pocit, že to

bola ilúzia, alebo nejaký sebaklam. Skôr si uvedomujeme, že sa to deje reálne tu a teraz

v tomto okamihu.

59 COLE,P.2003. Filosofie náboženství. Praha: Portál, 2003, str. 84 60 COLE,P. 2003. Filosofie náboženství. str. 84

26

V dejinách filozofie ale aj teológie, ktorá sa zaoberá morálnymi hodnotami, bola

veľakrát položená otázka: je možné definovať niečo také, ako zlo samo o sebe, bez žiadnej

protikladnej hodnoty, akou je v tomto prípade dobro? Musíme pripustiť, že je ťažké

definovať zlo bez toho, aby sme si pomohli s jeho protikladnou hodnotou61 „....jestliže zlo

existuje samo o sobě, můžeme je definovat pouze ve vztahu k dobru, které umenšuje či

ničí. Jak totiž upřesnit jakoukoli formu zla a zároveň nutně nepřipomenout dobro, kterého

nás zbavuje?“62 Tak ako nemôžeme definovať lásku ako protiklad nenávisti, alebo

poriadok v protiklade k neporiadku, tak je náročné, skoro až nemožné definovať zlo bez

toho, aby sme nepoužili jeho protiklad. Daný problém viedol niektorých teológov, ale aj

filozofov k záveru, že „...vidí ve zlu pouze nepřítomnost dobra. Zlo by podle nich nemělo

vlastní pevný základ, reálně by neexistovalo.“63 Je však tento názor pravdivý? Je zlo len

neprítomnosť dobra? Keby sme zvážili alternatívu, že je tento názor pravdivý, ako by sme

potom vysvetlili príklad s katom, ktorý vykonával na príkaz nespravodlivé popravy, ktoré

boli vo svojej podstate zlé a súčasne sa tam vyskytovalo dobro v tom zmysle, že sám kat

bol, ako človek dobrý (snažil sa pomáhať druhým ľuďom v núdzi). Vykonával remeslo,

ktoré bolo samo o sebe nesprávne, a ak chcel uživiť rodinu, tak danú platenú prácu musel

vykonávať. V tomto príklade sa vyskytuje zlo, ale aj prítomnosť dobra „...když se člověk

střetne s utrpením plynoucím z mnohého zla, jež na nás dopadá, dokonale si uvědomuje, že

utrpení má vlastní pevný základ. Není to prosté „nebytí“ či pouhé popření dobra.“64 Zlo

z tejto pozície dualizmu ako také je reálne, aj keď má negatívne dôsledky.

Môžeme sa však uspokojiť s takou existenciou zla, ktorá spočíva v dualizme, podľa

ktorého vedľa princípu dobra existuje rovnaký princíp zla? Podľa kresťanskej náuky,

konkrétne podľa Tomáša Akvinského, a ako som to už vyššie spomenula, zlo je

neprítomnosťou dobra a navyše má svoju príčinu, a to účinnú a látkovú, nemá však tvarovú

a účelovú príčinu.65 Zlo je totiž neprítomnosťou dobra, ktoré je prirodzené a náležité „zlo

není pouhým záporem, nýbrž zbavení dobra.“66 Avšak, keď niekomu chýba to, čo mu

prirodzene patrí, môže to byť len vďaka nejakej príčine, ktorá odchyľuje vec od jej

61Protikladnou hodnotou zla je v tomto prípade dobro. 62MORIN,D.2000. Zlo a utrpení. Praha: Paulínky, 2000, str. 13 63MORIN,D.2000. Zlo a utrpení. str. 13-14 64MORIN,D.2000. Zlo a utrpení. str. 14 65 Pod príčinou v tomto prípade chápem niečo čo spôsobuje účinok, niečo z čoho niečo vzniká. Príčina je stav, bez ktorého by nebolo iného stavu alebo účinku. Pod príčinou môžeme rozumieť tiež nejaký proces alebo udalosť, ktorá prechádza k inej udalosti. Akvinský chápe pod príčinou súcno, ktoré je ako také dobré. AKVINSKÝ,T.1937. Abecední seznam věcí obsažených v theologické sumě a častěji potřebných pro život. Olomouc: Krystal, Olomouc, 1937, str. 149 66 AKVINSKÝ,T.1937. Suma Theologiae I. Olomouc: Krystal, Olomouc, 1937 str. 144

27

prirodzených dispozícii.67 Tak ako napríklad lietadlo stúpa vďaka zložke tlaku, ktorá

pôsobí proti gravitačnej sile, tak nejaký činiteľ, napríklad vták prestáva lietať len kvôli

nejakej prekážke alebo príčine, ktorá sa objavila v danej situácii (napríklad silný vietor

alebo dážď). Podľa Akvinského príčina, ktorá je tu prítomná, nie je nič iné ako dobro

samotné. Otázkou ostáva, prečo príčina toho ako lietadlo za pomoci zložky tlaku stúpa

smerom hore, má byť dobrá? Akvinský zdôvodňuje, že príčina ako taká musí byť súcno,

a každé súcno je podľa neho dobré. Rozlišuje rôzne druhy príčin, ktoré určitým spôsobom

vytvárajú dokonalosť, a táto dokonalosť je sama o sebe dobrá.

Príčinou však nemôže byť nič iné ako dobro, pretože príčina musí byť súcno,

a každé súcno ako také je dobré. Keď zvážime druhy príčin, tak činiteľ, forma a cieľ

prinášajú nejakú dokonalosť, ktorá patrí k pojmu dobra, a taktiež matérie, nakoľko je

potenciou voči dobru, má povahu dobra.68

Ako by však vysvetlil Akvinský príklad o katovi, ktorý som zadala vyššie? V tomto

príklade išlo o to, že kat vykonal pre finančné prostriedky, aby mohol uživiť svoju rodinu

nespravodlivé popravy, ktoré boli zlé a taktiež sa tam súčasne vyskytovalo dobro v tom

zmysle, že sám kat bol ako človek dobrý (pomáhal druhým ľuďom). Ide tu o to, že v tomto

príklade je pravdepodobne rovnako prítomné dobro a zlo, a Akvinský tvrdí, že zlo je

neprítomnosť dobra. V diele Suma Theologiea píše, že prostredníctvom materiálnej príčiny

(v tomto prípade kat) dobro je to, čo zapríčiňuje zlo. Kat je v podstate subjekt, ktorý

zapríčiňuje zlo. Podľa Akvinského zlo ako také nemá formálnu ani účelovú príčinu, ale je

skôr privátne alebo súkromné. Čo sa týka činnosti, tak je podľa Akvinského zlo spôsobené

nedostatkom princípu činnosti, tzn., že zlo je spôsobené nedostatkom dobra, resp. kat je

síce dobrý a snaží sa vykonávať dobré veci, ale v jeho povolaní nespravodlivých popráv

absentuje dobro a prevažuje tam činnosť zla, ktoré má neformálnu príčinu. Zlo tu

prevažuje práve z nedostatku sily v činiteľovi, ktorý nedokáže alebo nemá silu zabrániť

danej situácii (nespravodlivá poprava).

Podľa Akvinského dobro je príčinou zla prostredníctvom materiálnej príčiny. Bolo

totiž ukázané, že subjektom zla je dobro. Formálnu príčinu však zlo nemá. Je skôr

privátnou formou. Podobne nemá ani účelovú príčinu – skôr privátne nasmerovanie

k príslušnému cieľu; charakter dobra nemá totiž len cieľ, ale taktiež to, čo vedie

k dosiahnutiu cieľa. Čo sa týka príčiny ako činiteľa, zlo nemá príčinu per se, ale len per

accidens. K pochopeniu toho je potrebné vedieť, že zlo je spôsobené inak v činnosti a inak

67AKVINSKÝ,T.1937. Suma Theologiae I. str. 448 68AKVINSKÝ,T.1937. Suma Theologiae I. str. 448

28

v účinku. V prípade činnosti je zlo spôsobené nedostatkom nejakého princípu činnosti, tj.

hlavného činiteľa alebo jeho nástroja. Zlo prítomné v nejakej veci (ktoré, ale nie je vo

vlastnom účinku činiteľa) je niekedy spôsobené silou činiteľa, inokedy z nedostatku sily

v činiteľovi alebo v matérii.69

Z toho teda vyplýva, že zlo nie je rovnako prítomné alebo reálne vo svete ako

dobro, pretože je skôr privátnou formou a má privátne nasmerovanie k cieľu na rozdiel od

dobra, ktoré má formálnu ako aj účelovú príčinu.

V tejto podkapitole som sa pokúsila vysvetliť to, či zlo ako také existuje alebo nie,

a ak existuje, či je reálne alebo len privátne. Ďalším cieľom podkapitoly bolo vyriešiť, či je

zlo rovnako prítomné vo svete ako dobro, alebo je len neprítomnosťou dobra vo svete

alebo v určitej situácii.

Ďalej treba rozlíšiť druhy zla, ktoré sa niekedy úzko prekrývajú: zlo „existenciální

a zlo, které působí sám člověk.“70 Pod existenciálnym zlom sa tu chápe čiastočne aj

fyzické zlo ako sú napríklad choroby, bolesť atď. a pod zlom, ktoré spôsobuje „sám

človek“ sa tu myslí morálne zlo. V ďalšej podkapitole rozoberiem podrobnejšie rozlíšenie

týchto foriem zla a poukážem aj na iné rozlíšenia zla, ktoré sú známe, ako napríklad

metafyzické zlo alebo prirodzené zlo.

2.2. Zlo spojené so slobodou človeka (morálne zlo), existenciálne,

prirodzené, fyzické a metafyzické zlo

Pred Leibnizom sa pojem zla zväčša delil na dva druhy a to „malum naturale“ tj. fyzické

zlo (utrpenie, choroby, katastrofy) a „malum morale“, zlo v morálnom zmysle (hriech

a trest za hriech).71 Leibniz zlo delil len na tri druhy, a to na metafyzické, fyzické

a morálne zlo. Takéto rozlíšenie pojmu zla urobil prvýkrát G. W. Leibniz na začiatku 18.

storočia.72

Medzi zlá zaraďujeme morálne zlo – vzniká skutkami, za ktoré sú zodpovedné

skupiny a jednotlivci, ktorí spôsobujú utrpenie alebo škodu. Zahrňuje skutky ako krádež,

klamstvo a závisť, rovnako ako zlo spôsobené niektorými politickými systémami.73 Podľa

69AKVINSKÝ,T.1937. Suma Theologiae I. str. 448 70MORIN,D. 2000. Zlo a utrpení. str. 14 71 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J.2005. Bůh a zlo. Praha: Vyšehrad, 2005, str.57 72 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J. 2005. Bůh a zlo. str.57 73 COLE,P. 2003. Filosofie náboženství. str. 82

29

Leibniza morálne zlo nie je nutné, ale na základe večných právd je možné.74 Morin chápe

zas morálne zlo v zmysle slobody človeka. Píše, že ak chápeme človeka ako slobodnú a

uvedomelú bytosť, tak sa stretávame s problémom zla, ktoré je spojené so svojvoľnou

činnosťou človeka, ktorý nepoužíva svoju slobodu vždy na správne rozhodnutia. Ako

príklad nám môže poslúžiť situácia pri príležitosti tridsiateho výročia vzniku nacistických

táborov smrti, kde si kardinál Marty položil otázku: „marně hledáme vysvětlení pro takové

kolektivní šílenství. Otázka zůstává jako otevřená rána: v tom je bolestná; je to výzva. Proč

lidé, naši bratři, způsobili tolik zla? Proč?“75 Takýchto príkladov zo sveta by sme vedeli

ponúknuť veľa, či je to už hladomor, kriminalita, vojny alebo ubližovanie svojim blízkym

atď. Človek sa niekedy pýta sám seba, prečo sa to všetko zlo vo svete deje? A odpoveď na

to je, že „...člověk zvráceně užívá své svobody.“76 Otázkou je, prečo človek svoju slobodu

realizuje práve v smere zla?

Prirodzené zlo vzniká vďaka udalostiam, ktoré spôsobujú utrpenie, a ktoré ľudia

nemôžu takmer ovplyvniť, ako sú napríklad prírodné katastrofy, zemetrasenia a choroby.

Niektorí ďalej delia zlo na metafyzické zlo, ktoré odkazuje k nedokonalosti a náhodnosti

ako pôvodnému znaku vesmíru a fyzické zlo vzťahujúce sa k bolesti ako takej

a k mentálnemu napätiu.77

Existenciálne zlo je zlo „...které pro člověka plyne z jeho „přirozené“ existence ve

světě. Například nemoc, utrpení, strach, smrt. V tomto smyslu narodit se znamená začít

trpět. Utrpení je životu vlastní, protože když je člověk bytostí, která vzniká, je nutně

podroben i vývoji, jenž nemůže zcela vyloučit bolesti a utrpení...“78 Zlo v tomto zmysle

existuje od vtedy ako sa človek narodí, ide s ním ruka v ruke, napríklad prejavuje sa

prostredníctvom zdravotných problémov, ktoré môžeme priradiť k fyzickému zlu. Ľudia

samozrejme prostredníctvom vedeckých výskumov a techniky sa snažia vyriešiť problém

tak, že neustále vymýšľajú nové prostriedky na zmenšenie fyzickej bolesti, ktorá sa

väčšinou prejavuje počas nejakej choroby, napr. rakoviny, alebo keď nám tú bolesť

spôsobí niekto iný. Sme si však vedomí toho, že sa nám to nepodarí potlačiť úplne.79

Existenciálne zlo sa však netýka čisto fyzickej stránky ľudského života, ale taktiež

psychickej, ako napríklad strach z niečoho čo nám je nepríjemné resp. strach zo smrti.

74 LEIBNIZ,W.G.2004. Theodicea. Praha: Oikoymenh, 2004, str. 92 75 MORIN,D. 2000.Zlo a utrpení. str. 15 76 MORIN,D. 2000. Zlo a utrpení. str. 15 77 COLE,P. 2003. Filosofie náboženství. str. 82 78 MORIN,D. 2000. Zlo a utrpení. str. 14 79 MORIN,D. 2000. Zlo a utrpení. str. 14

30

2.3. Zlo z pohľadu teológie

Zlo z náboženského pohľadu je založené na existencii Boha, ktorý je nekonečne dobrý.

Práve v tomto presvedčení, že Boh existuje a je nekonečne dobrý, nastáva problém.

Problém je tu prítomný v tom zmysle, že ak Boh existuje, prečo neodstráni utrpenie,

bolesť, vojny a chudobu z tohto sveta? Prečo nás necháva trápiť sa, respektíve vykonávať

zlo? Na tento problém boli vypracované rôzne riešenia, ktoré sa pokúsim v skratke

načrtnúť.

Problém v tejto podkapitole je nasledovný: Ak predpokladáme, že Boh existuje a

zlo existuje, tak nás to dovedie k sporu. Tieto dva protiklady sa totiž nedopĺňajú skôr si

navzájom protirečia. Ak by sme tu chceli nájsť východisko, museli by sme poprieť buď

existenciu Boha, alebo existenciu zla. Niektorí moderní myslitelia si zvolili alternatívu, že

„Boh je zlý“ a to z toho dôvodu, že ak by bol dobrý, nedopustil by zlo vo svete. Napríklad

Stendhal tvrdí, že neverí v Boha a keby v neho veril, veril by, že je zlý a na neho nadväzuje

ďalší mysliteľ Samuel Beckett, ktorý píše, že Boh človeka škandálnym spôsobom odpísal.

Schopenhauer tiež píše, že za predpokladu, že Boh stvoril svet, nechcel by byť týmto

Bohom, pretože bieda sveta mu trhá srdce.80 Človek si často kladie otázky typu: Prečo

Boh, ak je nekonečne dobrý a spravodlivý, tak dopúšťa utrpenie u tých, ktorí si to

nezaslúžia? Existuje aj stanovisko podľa ktorého Boh existuje, ale nezasahuje do našich

životov81 „...Bůh je zjevně dlouhodobě nepřítomen na tragické scéně našich životu.“82

Iný pohľad na zlo má zas kresťanská, ale aj židovská tradícia, ktorá verila, že zlo sa

nachádza výlučne v človeku tzn., človek je ten čo má všetky negatívne, resp. zlé vlastnosti

ako napr. nenávisť, klamstvo atď.. Boh je v tomto prípade opačným princípom, tzn., že je

„dobrý“. Podľa kresťanskej náuky konkrétne podľa Ježiša „...zlo pochází z lidské vůle či

srdce: pouze takto, totiž coby důraz na původ zla v lidské bytosti, lze pochopit jeho jinak

rozporné rozhodnutí dát se pokřtít.“83 Tým, že sa dal Ježiš pokrstiť, vymedzil sa voči

sektám, ktoré v tom období začali vznikať. Hlavne voči sekte gnoscitizmu, ktorá

zdôvodňovala, že pôvod zla je mimo ľudskú bytosť, tzn., že zlo sa nachádza napríklad

v Bohu84 a nie v človeku.

80 MORIN,D. 2000.Zlo a utrpení. str. 29 81 Filozofické stanovisko tohto názoru je známe pod smerom deizmus. Deizmus je charakteristický tým, že Boh síce stvoril svet, vesmír, ale do jeho diania už nezasahuje. 82 MORIN,D. 2000. Zlo a utrpení. str. 29 83 PEYNE,J.2005. Odkud zlo? Praha: Triton, 2005, str. 78 84 PEYNE,J.2005. Odkud zlo? str. 78

31

Čo sa týka dobra, tak pod dobrom môže každý z nás rozumieť niečo iné, resp.

každý z nás ma iný hodnotový rebríček dobier a opakom dobra, je v tomto prípade zlo; zlo

je opäť pre každého niečo iné a ide o to, ktoré je na vrchole a ktoré nasleduje po ňom.85 Zlo

môžeme chápať aj ako dobro v tom zmysle, že čo je pre jedného zlé nemusí byť pre

druhého napríklad pre niekoho môže byť zlé, keď niekto chce vládnuť nad ostatnými

a zotročovať ľudí a pre niekoho iného môže byť táto alternatíva dobrá lebo v nej vidí

príležitosť osobnej slobody a moci nad ostatnými ľuďmi.

Ježiš sa snažil riešiť pôvod zla v rámci teodícei a má to nasledovný problém

„...připustit nezkrotnost (akrasia) čili to, že zlo pramení z lidského srdce, lze pouze tehdy,

když se zlo pochopí radikálně; radikální zlo je pak zlem tak, že ho lze plně přičíst člověku

a že přece člověk jeho původcem či strůjcem není. Jde o všechno otřásající paradox a pro

vyjádření tohoto paradoxu je obzvlášť vhodný obraz démona: démon člověka strhne

a člověk dělá to, co se jeho založení příčí; ačkoliv zdrojem takových skutku přímo není,

přece mu je přičíst lze.“86 Aby sme mohli porozumieť tomu, že zlo pramení z ľudského

srdca, musíme pochopiť zlo radikálne. Keď ho tak pochopíme, následne na to ho môžeme

pripísať človeku. Problém nastáva vtedy, keď samotné zlo nemôžeme pripísať

konkrétnemu človeku, pretože dané zlo nepochádza od neho. Napríklad, keď sa v obci

začne šíriť mor (vírusová choroba), za ktorý nemôže konkrétny človek, alebo keď nastane

medzi štátmi vojna, za ktorú nemôžu samotní jednotlivci, ktorí sa zúčastňujú vojny, ale tí,

ktorí im vládnu. Podľa Ježiša je v takejto situácii prítomný démon, ktorý zmanipuluje

človeka, aby urobil to, čo chce. Pojem démon je však ako taký vo filozofii problematický,

ale „...slovo ,démon´ si Ježíš vybral k tomu, aby ho přetavil do klíčového pojmu při řešení

otázky po původu zla v lidském srdci.“87

Ako sme si mohli všimnúť, tak v kresťansko-židovskej tradícii Boh je ten, ktorý je

dobrý a nikto okrem Boha dobrým nie je. Zlo ako také sa nachádza v ľudskom srdci

a odtiaľ aj vychádza v podobe myšlienok, ale aj správania, ktoré spôsobuje krivdu

„.....křesťanské společenství – rovněž spolu s mocným proudem tradice židovské víry –

trvalo na tom, že „dobrý“ není nikdo „kromě Boha samého“ (Mk 10,18), a původ zla

kladlo do lidského „srdce“: „Co vychází z člověka, to ho znesvěcuje. Z nitra totiž,

z lidského srdce, vycházejí zlé myšlenky, smilství, loupeže, vraždy, cizoložství,

chamtivost, zlovolnost, lest, bezuzdnost, závistivý pohled, urážky, nadutost, opovážlivost.

85 PEYNE,J. 2005. Odkud zlo? str. 80 86 PEYNE,J. 2005. Odkud zlo? str. 84 87 PEYNE,J. 2005. Odkud zlo? str. 86

32

Podobné výpovědi lze najít i v teologii apoštola Pavla, který víc než jiní novozákonní

autoři mluvil právě o „moci“ morálního zla (Ř 1,18-32; Ga 5,16-21) a o osvobození ode

všeho zlého, od hříchu a viny (Ř 6,12-23).“88

Ježišovu náuku o zle, ktoré vychádza z ľudského srdca nasledoval apoštol Pavol,

ktorý bol tiež presvedčený o tom, že zlo má korene len v ľudskom srdci „...zcela v souladu

s Ježíšovým poselstvím byla i pro Pavla palčivou otázkou otázka po původu a povaze zla

vůbec; najít výklad zla byla v pozadí jeho touhy po řeckém i židovském vzdělání a posléze

i přilnutí k Ježíšovu odkazu, přičemž z Ježíšova učení pro něj bylo klíčové to, že zlo má

svůj kořen v lidském srdci čili že toto srdce je u každého člověka zkažené do hloubky.“89

Gross a Kuschel píšu, že zmena nastala od 2. storočia, kde začali rozlišovať

princípy dobra a zla, kde sa verilo, že zlo sa nachádza v „satanovi“ a dobro sa nachádza

v Bohu.90 Toto rozlíšenie dobra a zla bolo známe ako manicheizmus. Manicheizmus

pokladal všetky ľudské skutky za čisté plody hry dobrých a zlých síl a kvôli tomu človek

nie je schopný žiadnym spôsobom ovplyvniť svoj osud, sloboda je tu len nejakým

preludom.91 Človek tu hrá úlohu akéhosi prostredníka medzi dobrom a zlom, tzn., že

človek nie je výlučne dobrý a výlučne zlý, ale je oboje súčasne „...zlo bylo totiž nyní

odloučeno od Boha a mělo svou samostatnou příčinu v druhém metafyzickém principu,

satanovi, o němž se věřilo, že je zapleten do věčného boje s principem dobra, jehož nitro

světským dějištěm je člověk, rozštěpený na špatnou tělesnou duši a dobrou světelnou duši

a dobrou světelnou duši. Právě bez této výzvy manicheismu nelze utváření církevního

učení porozumět.“ 92

Ďalšia zmena nastala v 4. storočí kde ekumenické zhromaždenie, koncil

v Konštantínopole, vyznanie viery konkretizoval: Verím/e/ v jedného Boha, Otca

všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného aj neviditeľného.(D 150)93

Zámerom bolo zachovať myšlienku alebo presvedčenie, že Boh bol ten, čo stvoril tento

svet, že je všemohúci a nekonečne dobrý, a že nejestvuje nič, čo by konkurovalo Bohu.

Otázkou však stále ostáva „jak ale potom vysvětlit existenci zla? Jestliže Bůh stvořil

všechno, nestvořil či nechtěl také zlo? Anebo nemusíme přeci jen uznat existenci ďábla

jako jakéhosi metafyzického božího konkurenta?“94

88 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J. 2005. Bůh a zlo. str.58 89 PEYNE,J. 2005. Odkud zlo? str. 88 90 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J. 2005. Bůh a zlo. str.58 91 PEYNE,J. 2005. Odkud zlo? str. 92 92 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J. 2005. Bůh a zlo. str.59 93 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J. 2005. Bůh a zlo. str.59 94 GROSS,W., a KUSCHEL,K.J. 2005. Bůh a zlo. str.59

33

Ako sme si mohli všimnúť – otázka zla v teológii ostáva stále otvorená a nie úplne

doriešená. Daný problém však nebude cieľom tejto práce. Touto kapitolou som chcela

poukázať len na rôzne chápania termínu zla, ktoré vo svete dominovali, ale aj stále

dominujú.

3. Dobré a zlé charakterové sily v osobe človeka

Vo Frommových dielach si môžeme všimnúť, že veľa jeho tém sa zaoberá ľudským zlom,

nenávisťou, deštruktivitou. Zlo má mnoho podôb, človek môže uskutočňovať psychické,

ako aj fyzické zlo vo vzťahu k spoločnosti alebo k sebe samému. Otázkou je: Čo ho

k takémuto správaniu vedie? Na túto otázku dám odpoveď z pozície Ericha Fromma.

Kapitola je zameraná na rôzne orientácie, ktorými je človek charakteristický,

a ktoré ho vedú k dobru, zlu alebo k zmiešaniu obidvoch vlastností, tzn., že človek nie je

úplne dobrý alebo úplne zlý. V tejto kapitole začnem najprv s analýzou, ktorá sa zameria

na charakter človeka, ktorý sa dá podľa typu charakteru určitou mierou ovplyvniť

spoločnosťou. Následne na to priblížim produktívnu, neproduktívnu orientáciu o ktorej

píše Fromm v knihe Človek a psychoanalýza a modus vlastnenia a modus bytia na ktoré sa

zameriava v knihe Mať alebo byť. Ďalej v práci sa zameriam na tri druhy orientácie a to

„nekrofilii (opak biofilie), narcizmus a symbiotické fixace na matku.“95 Pričom dôraz tu

kladie na zhubné formy všetkých troch orientácii, ktoré sa vo svojich najhorších formách

zvrhávajú a vytvárajú takzvaný syndróm rozpadu. Tento syndróm predstavuje pre Fromma

kvintesenciu zla, je to tá najhoršia možná patologičnosť a zároveň koreň tej najnerestnejšej

deštruktívnosti a neľudskosti.96

Predtým, ako začnem písať túto kapitolu, chcem upozorniť na to, že produktívna

orientácia, modus bytia a biofilná orientácia sú charakteristické láskou k životu, k človeku,

sú voči životu kreatívne a podporujú tvorivé myslenie a nezávislosť, majú pozitívnu

hodnotu. Neproduktívna orientácia, modus vlastnenia a nekrofilná orientácia, sú

charakteristické láskou k smrti; majú negatívnu hodnotu. Obidve hodnoty človek nadobúda

počas svojho života. Nerodí sa s vlastnosťami dobra a zla, ale postupne ich nadobúda pod

vplyvom spoločnosti, v ktorej žije, a ktorá ho vychováva. Taktiež to, ako rýchlo sa nechá

ovplyvniť spoločnosťou, závisí čiastočne aj od jeho charakteru, ktorý vlastní.

95 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 36 96 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 36

34

3.1. Charakter človeka

Fromm charakter človeka definuje nasledovne: „charakter se dá tedy definovat jako

(relativně permanentní) forma, do níž je sváděná energie člověka v procesu asimilace a

zespolečenštění.“97 Pričom Fromm tento pojem chápe dynamicky. Toto chápanie spočíva

vo vzťahu k veciam, k prírode, k druhým ľuďom a zároveň k sebe samému. V správaní

človeka sú prítomné charakterové vlastnosti, podľa ktorých hodnotíme správanie osoby.

Charakterové vlastnosti taktiež napomáhajú k silnejším alebo k slabším sklonom,

k produktívnej alebo neproduktívnej orientácii. Napomáhajú k tomu, či sa rozhodneme

skôr pre zlo alebo dobro.

Človek počas života je podľa Fromma vo vzťahu so svetom a to dvoma rôznymi

spôsobmi „1. Osvojením si věcí a asimilací s nimi, 2. Tím, že se dostává do vztahu k lidem

(a k sobě samému).“98 Pričom asimilácia prebieha tak, že človek si môže veci vlastnou

silou vyrobiť a nejakým spôsobom si vyrobenú vec osvojí. Danú vec si človek môže

zobrať z vonkajšieho zdroja, napríklad z prírody, alebo ako som to už spomenula si ju

vyrobí. Pre človeka je dôležitý taktiež proces socializácie, a to z jednoduchého dôvodu,

človek nemôže žiť izolovane a sám, nemôže žiť bez druhých ľudí. Potrebuje spoločnosť,

potrebuje sa spolčovať s druhými ľuďmi, potrebuje si vytvárať sociálne siete, resp.

vytvárať vzťahy, ktoré sú pre človeka typické. A práve v rámci týchto vzťahov (vzťah

k prírode, k veciam, vzťah k ľuďom a k sebe samému), v ktorých sa človek ocitne, sa

ukáže charakter, ktorý je pre každého človeka výnimočný.

3.1.1. Typy charakteru

Fromm vo svojich koncepciách píše o ideálnych typoch charakteru. Nejde mu o opis

charakterov jednotlivých osôb, a to hlavne z toho dôvodu, lebo charakter určitého jedinca

predstavuje väčšinou zmiešanie všetkých, alebo niekoľkých týchto orientácií, pričom

samozrejme jedna dominuje. Charakterové orientácie sú podľa Fromma prepojené, pretože

je tu vplyv spoločnosti a kultúry, v ktorej človek žije. Človek má v sebe rozličné

orientácie, a to buď čisto produktívne a neproduktívne, alebo zmiešanie orientácií

produktívnych s neproduktívnymi. Charakter teda napomáha k prikloneniu sa k určitej

orientácii, tzn. buď k produktívnej alebo neproduktívnej. 97 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 51 98 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 50

35

3.1.1.1. Produktívna orientácia

Fromm zaviedol teóriu, ktorá skúma ľudské správanie z hľadiska produktivity správania.

Produktívna orientácia vo Frommovom poňatí umožňuje zrelú lásku, tvorivú prácu

a rozumné myslenie. Človek produktívnej orientácie alebo charakteru je podľa Fromma

kreatívny, harmonicky využíva svoje schopnosti a talent v súlade s prostredím.

Podľa Fromma sa produktívna orientácia vzťahuje aj na „...základný způsob

chovaní, totiž na to jak se člověk uvádí ve všech oblastech lidských zkušeností do vztahu.

Týká se duševních, citových a smyslových reakcí na druhé, na sebe sama a na věci.“99

Produktívnosť je schopnosť človeka aktívne sa podieľať na rozvoji svojich síl, produktívne

využívať sily voči sebe samému; môžeme tu zaradiť napríklad lásku, rozumné myslenie,

prácu. Podľa Fromma je tu predpoklad, že ak človek využíva svoje schopnosti, tak musí

byť slobodný „...nesmí být závislý na někom, kdo jeho síly kontroluje“100 Musíme tu

vynechať závislosť na nejakej autorite, pretože tu ide o rozvoj vlastných schopností

prostredníctvom slobodnej vôle, ktorú vlastníme. Z toho ďalej pre Fromma vyplýva, že

človek je riadený rozumom a sám uskutočňuje hodnotenie a využitie vlastných síl

„produktivnost znamená, že člověk prožívá sám sebe jako ztělesnění svých schopností

a jako „jednající bytost“; cítí se být totožný se svými schopnostmi....“101 Ide tu o spôsob

jednania voči svetu a voči sebe samému. Tieto tri vonkajšie podmienky (sloboda, rozum

a identita so sebou), ktoré Fromm uvádza vo svojej práci Človek a psychoanalýza sú

dôležité pre rozvoj a rast jednotlivca v smere dobra, resp. v smere produktívnej orientácii.

Sú všetky tieto vonkajšie podmienky dopredu dané pre každého jednotlivca spoločenskými

dohodami, alebo sú niektoré v moci samotného jednotlivca? Prvá podmienka slobody, aby

sme ju mohli využívať a za pomoci nej sa rozvíjať, tak logicky musíme byť slobodný, tzn.

nesmieme byť obmedzovaný niekým iným, napr. človekom, klanom, štátom atď.. Už

z histórie sveta vieme, že naša sloboda môže byť obmedzená mocou niekoho iného. Z toho

vyplýva, že sloboda človeka musí spočívať na spoločnej dohode spoločnosti. Táto sloboda

jednotlivca musí byť tiež využívaná rozumne a taktiež morálne, tzn., že ak som slobodná,

tak ma to neoprávňuje siahnuť druhému na život. Ak sa tak stane, ak siahnem niekomu na

život, na jeho slobodu, tak musím za to niesť následky na základe pravidiel alebo zákonov,

99 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 71 100 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 71 101 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 71

36

ktoré si spoločnosť stanovila. Podmienka slobody je pre jednotlivca dopredu daná

rozumnými spoločenskými dohodami.

Druhá podmienka rozumu je v moci samotného jednotlivca, ale iba vtedy, ak je

človek slobodný; inak nemôže podmienku rozumu naplno využiť. Záleží od človeka

samotného ako sa v danej situácii rozhodne konať, tzn. či pôjde napr. produktívnym

smerom alebo nie. Samozrejme pri tejto podmienke musíme brať do úvahy okolnosti ako

vplyv spoločnosti na jednotlivca, ktoré ovplyvňujú do určitej miery jeho správanie a

rozhodovanie. Spoločnosť môže do značnej miery ovplyvniť rozumné rozhodnutie človeka

napríklad tým, že mu obmedzí jeho slobodu, ale aj v takomto prípade konečné rozhodnutie

závisí od daného človeka; aj keď toto rozhodnutie rozumu je obmedzené, tzn. človek si to

môže len myslieť, ale fyzicky s tým nič nezmôže.

Tretia podmienka identity so sebou je o niečo komplikovanejšia. Človek tu prežíva

sám seba ako stelesnenie svojich schopností a cíti sa byť s nimi stotožnený. Pri tomto bode

môžeme povedať, že podmienka identity so sebou je v moci samotného jednotlivca,

pretože sa týka výsostne len jeho. Ale je tomu naozaj tak? Nezasahujú do tejto podmienky

aj vonkajšie okolnosti? Ja si myslím, že do určitej miery vonkajšie okolnosti zasahujú do

tejto podmienky. Pretože ak človek chce nadobudnúť identitu so sebou, tak musí byť plne

slobodný. Ak nie je jedinec plne slobodný, tým pádom tu chýba aj rozumová podmienka,

pretože ju nemôže naplno uskutočniť. Následne na to sú jeho možnosti a schopnosti

obmedzené, aby zistil, aké má schopnosti a plne sa s nimi stotožnil.

Na celkové zodpovedanie vyššie položenej otázky môžem stručne dať odpoveď.

Všetky tri podmienky sú na seba naviazané, to znamená, ak je prvá podmienka

determinová, tak je potom aj druhá a následne aj tretia. Jednoducho povedané, všetky tri

vonkajšie podmienky sú pre každého jednotlivca spoločenskými dohodami či už priamo

alebo nie. Ak by bola jedna z týchto podmienok pre človeka neprístupná, resp., ak by jedna

z podmienok chýbala, tak človek nemá možnosť plne rásť a rozvíjať sa v smere

produktívnej orientácie.

Fromm ďalej poukazuje na to, že „...produktivnost je realizace možností

charakteristických pro člověka, tedy využití jeho sil. Ale co je „síla“? Působí jako ironie,

že toto slovo má dva významy, které si odporují: síla k něčemu = schopnost; síla nad

něčím = nadvláda.“102 Fromm tieto sily chápe vo vzťahu k niečomu a nad niečím. Ako

príklad môžeme použiť silu lásky a rozumu, ak niektorá z týchto síl chýba, tak sa podľa

102FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 73

37

Fromma človek obracia k svetu s prianím ovládať, mať nad druhými moc akoby boli

vecami „...nadvláda je spojená se smrtí, síla se životem...“103 Človek by mal byť vo vzťahu

k svetu, tzn. svet by sme mali prijať taký aký je, ale zároveň ho máme oživovať a prežívať

produktívnymi silami. Fromm ďalej vysvetľuje, že to čo leží mimo naše „Ja“, tzn. vonkajší

svet, ten môžeme prežívať dvoma spôsobmi a to reproduktívne „přijímá skutečnost tak,

jako to dělá film“ 104 tzn., že prijímame svet ako nejakú fotografovanú skutočnosť. Fromm

však upozorňuje na to, že je tu potrebná aktívna účasť mysle. Druhý spôsob ako prijímame

alebo ako prežívame vonkajší svet je generatívne „...člověk skutečnost přijme, oživí a tento

nový materiál znovu přetvoří spontánní aktivitou vlastních duševních a citových sil“105

Treba mať samozrejme na pamäti, že človek reaguje oboma spôsobmi, ale existujú taktiež

rozdiely od iného človeka v rozdiele pomeru medzi významom oboch druhov prežitkov.

Produktívnosť nie je pre Fromma „...sumou nebo kombinací obou schopností, ale něčím

takovým, co vzniká z tohoto vzájemného účinku...“106

Najdôležitejším predmetom, ktorý v produktívnom charaktere vzniká „...je člověk

sám“107 Človek má teda prostredníctvom života realizovať hlavne sám seba. Ako

prostriedky k realizácii tohto produktívneho myslenia má produktívnu lásku, prácu

a myslenie. Ak tak nebude konať, tak skĺzne k neproduktívnej orientácie. Dôležitým

faktorom je to, že každé rozhodnutie, ktoré človek vykoná je ovplyvnené spoločnosťou,

pretože človek je každý deň ňou konfrontovaný. Vyžaduje si to veľké úsilie rozhodnúť sa

nezávisle od spoločnosti, ktorá ho obklopuje, ak ho však ovplyvňuje produktívne je to len

v prospech daného indivídua.

3.1.1.2. Neproduktívna orientácia

Fromm pri neproduktívnej orientácii ponúka štyri typy neproduktívnych orientácii t.j.

receptívna, vykorisťovateľská, zhromažďujúca a trhová orientácia.

Receptívna orientácia spočíva podľa Fromma v tom, že „...člověk má pocit, že

pramen všeho dobra leží vně.“108 Táto orientácia je zameraná na to, že človek s daným

sklonom k tejto orientácii je typický tým, že je závislý na druhých. Takýto ľudia sú typickí

tým, že skôr prijímajú lásku od niekoho iného. Problém je v tom, že oni tú lásku ostatným

103FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 74 104 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 74 105 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 74 106 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 76 107 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 76 108 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 53

38

nedávajú, len ju pasívne prijímajú. Ďalej tu ide o pasívne prijímanie informácii na rozdiel

od aktívneho myslenia. Závislosť receptívneho typu na ľuďoch sa prejavuje v tom, že

nevedia odporovať, musia len súhlasiť, aby sa zavďačili, a tým si získavajú priazeň

druhých „..jsou závislí nejen na autoritách, které jim mají umožnit poznání a poskytnout

pomoc, i pokud jde o jakoukoli podporu lidí vůbec.“109 Pokiaľ by sa mali títo ľudia

v niečom rozhodnúť, ak by mali vyvinúť určité snaženie k vyriešeniu problému, a mali by

byť samostatní a zodpovední za svoje správanie, za svoj život, tak by boli úplne stratení.

Z toho podľa Fromma vyplýva, že sú nesamostatní a závislí.

Vykorisťovateľská orientácia je charakteristická tým, že ostatných ľudí vníma ako

prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Ako to aj so samotného slova vyplýva, ide jej

o vykorisťovanie druhých „....vykořisťovatelský typ nečeká, že něco dostane darem od

jiných. Bere si to lstí nebo násilím.“110 Na rozdiel od receptívneho typu pasívne nečaká, ale

zmocňuje sa. V myslení si napríklad privlastňuje myšlienky, ktoré mu nepatria. Ide tu

o negatívny typ aktivity, ktorý je orientovaný na osobný prospech bez žiadnej osobnej

tvorivej produktivity. Napríklad „...to je možné přímo ve formě plagiátu nebo méně

nápadně tím, že myšlenky, které byly vysloveny jinými, se vracejí v pozměněné formě

a jsou vydávány za vlastní“111 V láske ho zas priťahujú osoby, ktoré patria niekomu inému

a keď ich získa, tak stratí o ne záujem. Je charakteristický tým, že radšej berie, ako by sa

mal snažiť o vlastnú tvorivosť a kreativitu a niečo vytvoriť resp. produkovať sám. Otázkou

ostáva, ako sa táto orientácia u človeka vyvinula? Čo je jej príčinou? Je možné, že sa

človek narodil už so sklonom k tejto orientácii, alebo ho k tomu priviedla postupne

spoločnosť?

Zhromažďujúca orientácia, alebo typ zhromažďujúcej orientácie je typickým tým,

že sa obklopuje vecami, aby mal pocit bezpečia. Zhromažďuje majetok, rozličné

nepotrebné veci, city atď. Táto orientácia je typická už len tým, že zhromažďuje, zbiera

veci, ktoré mu zabezpečujú klamný pocit istoty; ľudia so sklonom zhromažďujúcej

orientácie majú nočnú moru z toho, že by ich niekto obral o veci, ktoré si nazhromaždili

a ku ktorým si vytvorili klamný emocionálny vzťah „...jejich pocit bezpečí je založen na

křečkování a spoření, jako hrozbu však pociťují, mají-li něco vydat ...“112 Ľudia s touto

orientáciou chcú len brať, ale zo svojho majetku alebo úspor nechcú darovať nič, tzn., že

sú charakteristickí hlavne lakomosťou, či je to už v oblasti financií alebo nejakých iných

109 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 54 110 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 55 111 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 55 112 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 56

39

vecí. Podľa Fromma sú lakomí aj v láske a v produktívnom myslení. Hromadia informácie

alebo vedomosti, ale s nikým sa o ne nepodelia. Chcú lásku a priazeň od druhých ľudí, ale

sami ju neposkytujú alebo nepreukazujú druhým ľuďom. Sú charakteristickí tým, že chcú

nahromadiť čo najviac napríklad financií, ale sami sa boja poskytnúť finančnú pomoc.

Taktiež chcú mať všetko pod kontrolou a hlavne všetko chcú mať na poriadku. Pre nich má

všetko svoj poriadok a pravidlá. Pocit bezpečia získavajú práve prostredníctvom poriadku,

vlastnenia a neprístupnosti. „Nechápou, že každá živoucí bytost se doplňuje samostatně

a že aktivitou a používáním vlastních sil se množí vlastní síly, zatímco stagnace je

ochromuje; pro ně je smrt a zkáza něčím skutečnějším než život a růst“.113 Aj v tejto

orientácii ostáva otvorená otázka: Čo človeka vedie k tejto orientácii? Je táto orientácia

vrodená, alebo získaná počas života a vplyvom spoločnosti, ktorá ho obklopuje?

Trhová orientácia je charakteristická vlastnosťami, ktoré sú ekonomicky

využiteľné. Svoje okolie posudzuje z hľadiska tržnej hodnoty, ktorá sa „...zakládá na

považování sebe sama za zboží a na hodnocení člověka jako směnné hodnoty.“114 Táto

trhová orientácia je charakteristická pre moderné obdobie v súvislosti so zmenou funkcie

ekonomického trhu. Trh v modernej dobe už nie je to typické miesto, kde sa konala

výmena tovarov a kupujúci sa poznal s predávajúcim. Moderný trh je skôr mechanizmus

s abstraktným a neosobným dopytom.115 Moderná funkcia trhu má samozrejme vplyv na

človeka a je tu aj možná zmena charakteru. Všetci sa akoby stretávame na novom osobnom

trhu. Človek má záujem a ide mu hlavne o predajnosť a na základe toho sa určuje to, aký je

úspešný vo svojom živote. Na základe toho sa určuje jeho spoločenský status, ktorý ho

v určitom slova zmysle predáva, tzn. čím je úspešnejší v danej oblasti, tým je pre trh akoby

zaujímavejší, interesantnejší „...moderní člověk současně považuje za zboží i za prodavače

tohoto zboží, je jeho sebevědomí závislé na předpokladech, které se vymykají jeho

kontrole. Jestliže má „úspěch“ – je cenný, nemá-li, je bezcenný.“116 Jediná možnosť ako

byť úspešný je tá, že daná osoba musí sledovať úspešných ľudí a napodobňovať ich. Ak sa

mu to podarí, tak jeho sebavedomie stúpa a je hrdý sám na seba. Jeho kritériom je úspech,

ktorý je samozrejme neistý a z toho vyplýva, že neisté je potom aj jeho sebavedomie, ktoré

sa zakladá práve na tom úspechu, ktoré sa zakladá taktiež na tom, aby si ho druhý vážili

a obdivovali ho. Ak sa mu to nepodarí, tak odsudzuje sám seba a jeho sebavedomie vzápätí

klesá, tzn. má pocit menejcennosti. Aj v tejto orientácii ako v predošlých orientáciách,

113 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 57 114 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 59 115 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 58 116 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 61

40

ktoré Fromm vypracúva, ostáva otvorená otázka, že či sa človek rodí so sklonom k danej

orientácii alebo ju postupne nadobúda počas života?

Na otázky, ktoré som uviedla pri každej Frommovej orientácii podľa mňa existuje

konkrétna a jasná odpoveď. Človek sa nerodí so sklonom k určitej orientácii, ale získava ju

či už výchovou v rodine, v ktorej vyrastá, alebo pod vplyvom spoločnosti, s ktorou je

konfrontovaný každý deň svojho života. K takémuto jednoznačnému tvrdeniu ma priviedla

nasledovná skutočnosť, a to, že síce každý človek zdedí po svojich predkoch určité

fyziologicko – anatomické predpoklady, ale aj napriek tomu tieto predpoklady sú

meniteľné, a to hlavne určitým vplyvom okolia, najmä spoločenského okolia. Pričom

vplyv spoločenského prostredia môže byť rôzny, všestranný. Vplyv na ľudský subjekt

môže mať taktiež príslušnosť určitej spoločenskej vrstvy, náboženstva, kmeňa atď. Toto

všetko vplýva na psychiku človeka, a na to ku ktorej orientácii sa prikloní, a či sa vôbec

k nejakej prikloní tzn. môže sa rozhodnúť aj pre produktívny, aktívny (v pozitívnom

zmysle slova) život a jeho osobnosť môže byť, čo je častejší sklon, zmiešaninou

produktívnej a neproduktívnej orientácie. Taktiež si myslím, že na hlavné formovanie

osobnosti ľudského subjektu majú vplyv malé spoločenské organizácie (napríklad rodina,

školský, pracovný kolektív, hudobná skupina atď.), pretože človek sa s nimi nachádza

v častej a hlavne blízkej interakcii. Je s nimi konfrontovaný každý deň. Ľudia pôsobia resp.

ovplyvňujú sa navzájom či už zámerne alebo nie, pričom takýmto spôsobom priamo

formujú, utvárajú osobnosť daného jednotlivca. Ako príklad môžem použiť vplyv rodiča

na dieťa, učiteľa na žiaka, nadriadeného na podriadeného, hudobná skupina na svojho

poslucháča atď.

3.2. Modus vlastnenia a modus bytia

Fromm v diele „Ma ť alebo byť“ vysvetľuje modus vlastnenia a bytia z rôznych aspektov

napríklad z perspektívy čítania, konverzácie, viery, lásky až po poznanie, učenie,

spomínanie; poukazuje tu na rôzne vnímanie v oblasti módov vlastnenia a bytia. Pričom

oba módy chápe ako protikladné hodnoty, kde modus vlastnenia je niečo negatívne

a naopak modus bytia je pozitívna hodnota. Napríklad z pohľadu poznania je optimum

vedenia v móde bytia poznať viac do hĺbky, a v móde vlastnenia ide o to mať čo najviac

znalostí „...rozdíl mezi modem bytí a vlastnění v oblasti vědění lze vyjádřit v antinomii:

„vím“ – „mám vědomosti“. Mít znalost je získat a udržet upotřebitelnou znalost

41

(informaci) ve vlastnictví; znát je funkční, je to součást procesu produktivního myšlení.“117

V móde bytia ide o hĺbku a o záujem poznania; naopak v móde vlastnenia ide len

o zhromažďovanie a privlastňovanie si vedomostí.

Modus vlastnenia a bytia rozlišuje Fromm vo všeobecnosti podobne ako

produktívnu a neproduktívnu orientáciu, alebo ako lásku k životu a lásku k smrti, o ktorej

budem písať v ďalšej podkapitole „...toto rozlišování je jako rozdíl mezi láskou k živému

a mrtvému....vlastnění a bytí jsou dva základní způsoby prožívání, respektive síly, které

určují rozdíly mezi charaktery jednotlivců i mezi různými typy společenského

charakteru....“118

Fromm tu tiež poukazuje na dôležitý posun od slovesa „byť“ k podstatnému menu

„mať“ pričom je tu vo väčšej miere úbytok používanie slovies, čo považuje za záporný

fakt. Ľudia čoraz častejšie používajú alebo vyjadrujú sa prostredníctvom podstatných mien,

prostredníctvom slov, ktoré patria k módu vlastnenia „...čím dál tím častěji aktivita

vyjadřuje termíny vlastnění: to jest, místo slovesa je použito podstatné jméno...“119 Aby

sme to mohli lepšie pochopiť, tak napríklad v súčasnosti, keď človek ide k lekárovi, tak sa

vyjadruje nasledovne: mám veľa starostí; ja mám problém s nespavosťou; pričom pred

niekoľkými rokmi dozadu sa človek alebo pacient nevyjadril spôsobom „mám problém“

ale používal viac slovesá „trápim sa“ alebo „nemôže spať“ atď. Fromm napriek tomu stále

dúfa, že ľudia postupne smerujú od módu MAŤ k BYŤ.120

3.2.1. Modus vlastnenia

Modus vlastnenia má pre Fromma negatívnu hodnotu k životu, je voči životu pasívny

a neproduktívny; v súčasnej modernej dobe je dosť rozšírený. Je charakteristický tým, že

spoločnosť alebo človek, ktorý je priklonený k módu vlastnenia, si zakladá na hmotných

veciach, na súkromnom vlastníctve. Je tu prítomná silná pripútanosť k majetku, a ku

konzumnému spôsobu života „...moderní člověk prostě nedovede chápat ducha

společnosti, která není založena na majetku a chtivosti...“121 Na svet sa pozerá väčšinou

materiálnym spôsobom a nie duchovným.

117 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. Praha: Nakladatelství naše vojsko Praha, 1992, str. 38 118 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 20 119 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 24 120 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 63 121 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 23

42

Existenčný modus vlastnenia nadväzuje na súkromné vlastníctvo. Dominuje tu zisk

z majetku a nárok mať v súkromnom vlastníctve to, čo som počas života získal alebo

zdedil; mať niečo vo vlastníctve alebo „mám niečo“ „... vyjadřuje vztah mezi subjektem

(já, on, ona, ono, my, vy, oni, ony, ona) a objektem O.“122 Tento vzťah sa však zakladá na

klamnom zdaní, že je trvalý. Ale môže byť niečo také ako objekt alebo subjekt trvalý? Nie,

pretože rovnako ako subjekt, tak objekt majú svoju konečnú hodnotu. Objekt môže byť

napríklad zničený alebo nejakým iným spôsobom znehodnotený a subjekt môže napríklad

smrťou stratiť svoj vzťah so sociálnou skupinou alebo pozíciou, ktorá mu určitým

spôsobom umožňovala niečo „mať“ alebo „vlastniť“. Z toho dôvodu zdanie, ktoré

vyvoláva vo mne pocit, že niečo mám, v skutočnosti nemám nič, nič nevlastním, pretože

moje vlastnenie, kontrolovanie určitého predmetu je len neurčitým a pominuteľným

momentom v životnom kolobehu „...modus vlastnění neumožňuje živý, produktivní proces

mezi subjektem a objektem; činí subjekt i objekt věcmi. Je to mrtvý, neživotný vztah...“123

Pri móde vlastnenia je tiež dôležitý faktor reči, ktorý podľa Fromma posilňuje

vlastnícku orientáciu k veciam. Ľudia veria, že obyčajné veci ako autá, lampy, taniere atď.

existujú ako také „...nemůžeme pochopit, že společnost nás učí transformovat počitky ve

vjemy, jež nám umožňují manipulovat svým okolím, abychom byli v dané kultuře schopni

existovat....“124 Človek má potrebu vlastniť z jednoduchého existenčného dôvodu má totiž

„...biologicky danou touhu žít...“125 Túžba žiť však nie je jediný dôvod, ktorý človeka núti

k pocitu, že chce niečo vlastniť; je to samotné vlastnenie majetku, ktoré uspokojuje daného

jedinca – túžba niečo vlastniť, niečo mať v osobnom vlastníctve. Tým, že človek má pocit,

že vlastní nejaký majetok, kapitál, tak získava klamný pocit nesmrteľnosti.

Na záver Fromm dodáva, že existenčné vlastnenie nie je v konflikte s bytím;

charakterologické vlastnenie nutne je v konflikte s bytím.126 Charakterologické vlastnenie

je podľa Fromma nutne v konflikte s bytím z toho dôvodu, lebo má tendenciu vášnivou

hnacou silou privlastňovať si veci, ale aj ľudí, aj keď to k jeho existenčnému prežitiu vôbec

nie je nutné. Naopak existenčné vlastnenie nie je v konflikte z dôvodu, že človek sa chce

udržať pri živote, a z toho dôvodu si privlastňuje v primeranom množstve potravu, odev a

strechu nad hlavou, aby počas nepriaznivých okolností mohol prežiť. Ako píše Fromm, je

to racionálny impulz, alebo pud sebazáchovy udržať sa pri živote.

122 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 63 123 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 64 124 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 67 125 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 67 126 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 70

43

Je modus vlastnenia len dôsledkom takých vonkajších okolností, ktoré človeku

znemožňujú jeho rast a rozvoj? Ako sme si mohli všimnúť vyššie v práci, tak modus

vlastnenia je založený práve na vonkajších okolnostiach, ale je tu prítomná aj vnútorná

okolnosť127 a to, že človek sa neuspokojí len s tým, čo je nevyhnutné pre jeho fyzické

prežitie a tým, čo tvorí materiálny základ ľudsky dôstojného života, ale chce stále viac

všetkého. Táto nenasýtenosť bohužiaľ nespočíva len vo vonkajších okolnostiach

spoločnosti, ale aj v samotnom človeku a jeho charakterových vlastnostiach. Túto

charakterovú chybu by bolo možné korigovať napríklad morálnou výchovou. Táto

možnosť je síce rozumná, ale náročná, pretože človek je často ovplyvňovaný silnejším

vonkajším faktorom, a to médiami, ktoré sledujú vlastné konzumné ciele (napr.

prostredníctvom reklám, billboardov atď.), a nie dobro človeka. Jedinec sa v takomto

prípade nemôže rozvíjať.

3.2.2. Modus bytia

Modus bytia je pre nás podľa Fromma o niečo menej zrozumiteľný ako modus vlastnenia.

Človek v moduse bytia skôr „je“ ako „má“, je to stav, ktorý sa týka prežívania. V mode

bytia sa musí jednať o nezávislé, slobodné bytie a taktiež musí byť riadený kritickým

myslením, ktoré nie je pasívne. Základná charakteristika modusu bytia následne je, že sa

jedná o aktívne bytie; aktívne v zmysle vnútornej myšlienkovej aktivity. Táto aktivita nám

umožňuje dať priestor svojmu talentu, schopnostiam, ktorými je každý človek určitým

spôsobom obdarený.

Aktivita však v súčasnej dobe má trochu iný význam, je chápaná skôr ako určitý

druh zaneprázdnenosti, ktorý nemá hlboký zmysel. Pod aktivitou Fromm rozumie, že to

môže byť napríklad hľadanie a rozoberanie pravdy. Na druhej strane pod pasívnou

aktivitou má na mysli tzv. odcudzenú aktivitu, ktorá nerozvíja schopnosti človeka; človek

je tu skôr len nejakým objektom ako aktérom. Fromm tiež zdôrazňuje, že pri skúmaní

modusu bytia je potrebné rozlišovať medzi skutočným bytím a zdaním; medzi maskou,

ktorú vidíme a skutočnými motívmi, ktoré sa pod danou maskou skrývajú. Podľa Fromma

skutočné bytie je hlboko pod povrchom „...cesta k bytí závisí na proniknutí pod povrch

skutečnosti a na jejím pochopení.“128

127 Pod vnútornou okolnosťou v tomto prípade mám na mysli povahu človeka alebo jeho charakter a prejavy správania sa v spoločnosti. 128 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 80

44

Fromm však zdôrazňuje, že v každom človeku sú prítomné obe tendencie – ako

modus vlastnenia, tak modus bytia. Je však dôležité, ktorý modus u daného človeka

prevládne; to ako sa človek rozhodne ku ktorému modusu sa prikloní často spočíva aj na

spoločenskej štruktúre a na normách, ktoré v danej spoločnosti prevažujú. „Na základě

svého pozorování chování skupin jsem došel k přesvědčivému odhadu, že oba extrémy,

reprezentující hluboce zakořeněný a neměnný typ buď vlastnění, nebo bytí, tvoří jen

menšinu; že pro převážnou většinu jsou reálné obě možnosti. Která se stane dominantní

a která je potlačenou závisí na okolnostech vnějších životních podmínek.“129

Fromm ďalej zdôrazňuje, že osoba, ktorá je orientovaná na modus bytia nemá silnú

viazanosť na majetok, neprežíva pocit neistoty, že by mohla o daný majetok prísť

„...jestliže jsem, kdo jsem a nikoli co mám, nikdo mne nemůže o něco připravit nebo

ohrozit moji jistotu a můj pocit identity.“130

3.3. Láska k životu / Biofília / verzus láska k smrti / Nekrofília /

Fromm používa pojmy láska k životu a láska k smrti ako hodnoty úplného protikladu.

Láska k smrti je podľa neho nekrofilná orientácia, ktorá označuje lásku ku všetkému, čo je

neživé, pasívne, mechanické, strnulé, bez vývoja. Naproti tomu láska k životu je pre neho

biofilná orientácia, ktorá označuje všetko živé, všetko čo predstavuje tvorenie, rast,

aktivitu. Podľa Fromma sú tieto orientácie prítomné skoro u každého človeka. Pri niekom

sa jedna z dvoch orientácii prejavuje viac a pri niekom zas menej, tzn., že nemusia sa nutne

prejavovať úplne všetky črty len z jednej orientácie, ale môžu byť navzájom poprepájané.

Napríklad nejaký človek môže v určitej miere vykazovať niektoré z nekrofilných

vlastností, ale dokáže používať aj vlastnosti, ktoré sú typické pre biofilnú orientáciu,

napríklad že dokáže byť zároveň aj tvorivou, aktívnou osobnosťou.

Biofilná a nekrofilná orientácia potrebuje k svojmu vzniku určité podmienky. Podľa

Fromma je pre rozvoj biofilnej orientácie u človeka potrebné to, aby deti boli obklopené

ľuďmi, ktorí milujú život. A to z toho dôvodu, lebo „láska k životu je právě tak nakažlivá

jako láska ke smrti.“131 Je preto dôležité, aby tieto deti boli povzbudzované k tomu, aby

mali emocionálny vzťah k druhým ľuďom. Tiež je dôležité nechať im priestor pre

slobodné jednanie. Život detí má byť akýmsi prejavom radosti. Fromm taktiež upozorňuje

129 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 85 130 FROMM,E. 1992. Mít nebo být. str. 88 131 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 54

45

na to, že sú tu prítomné podmienky, ktoré podporujú rozvoj nekrofílie. Ide tu o to, že tak

ako jestvujú ľudia, ktorí majú radi život, tak sú ľudia, ktorí majú radšej smrť ako život,

svoju autoritu budujú na pocite strachu a majú radi mechanický poriadok.

Fromm nezabúda tiež na spoločenské alebo sociálne podmienky, ktoré majú vplyv

na nekrofilnú a biofilnú orientáciu. Je ťažké rozvíjať lásku k životu, keď nie sú k tomu

sociálne podmienky, resp. kde chýbajú k tomu základné materiálne potreby. Aj pocit

bezpečia napríklad vo vojnách, kde sa človek bojí o vlastný život, v krajinách tretieho

sveta, kde človek každý deň bojuje o to, aby neumrel od hladu alebo o to, aby mal kde

bývať a aby zabezpečil aspoň čiastočne svoju rodinu.

Ďalšia podmienka, ktorú Fromm spomína je odstránenie nespravodlivosti. Fromm

tu má na mysli vykorisťovanie jednej spoločenskej triedy druhou, ale taktiež situáciu,

v ktorej človek prestal byť cieľom sám pre seba a plní ciele niekoho iného. V podstate tu

hrá úlohu sprostredkovateľa. Fromm tiež poukazuje na to, že v spoločnosti musí byť

prítomná sloboda, ktorú chápe ako slobodu „k“ niečomu, je to: „sloboda tvořit a stavět,

obdivovat a riskovat“132 Chce aby človek mal možnosť „být aktivním a odpovědným

členem společnosti.“133 Ide mu tu v podstate o to, že odmieta zaobchádzanie s ľuďmi ako

s vecami, alebo ako so strojmi, ktoré bezmyšlienkovo plnia príkazy a zostávajú

nekonfliktnými a priemernými ľuďmi, ktorí sa nesnažia o svoj vlastný osobnostný rozvoj.

3.3.1. Láska k životu alebo biofilná orientácia

Láska k životu je pre Fromma „...vášnivá láska k životu a k všemu živému – je to touha po

růstu, ať už jde o člověka, rostlinu, myšlenku nebo společenskou skupinu ...“134

Fromm chápe túto biofilnú orientáciu ako prežívanie lásky k všetkému, čo je živé

a čo sa rozvíja k niečomu novému. Biofilný človek radšej niečo vytvára, buduje a rozvíja,

než ako keby mal zachovávať to staré. Taký človek si uplatňuje svoju lásku k životu

„..dobrodružství života je mu milejší než ustálené jistoty....“135 Zachováva život s láskou,

podporuje ho, rozvíja, je voči nemu produktívny a zároveň sa stavia do opozície voči smrti

a všetkému čo s ňou súvisí. Biofilný človek si užíva život a raduje sa z neho avšak „....není

vášnivým spotřebitelem masově produkované /zábavy/ “136

132 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 55 133 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 55-56 134 FROMM,E. 2007. Anatomie lidské destruktivity. Praha: Aurora, 2007, str. 358 135 FROMM,E. 2007. Anatomie lidské destruktivity. str. 358 136 FROMM,E. 2007. Anatomie lidské destruktivity. str. 358

46

Ďalším aspektom biofilnej orientácie podľa Fromma je, že „živá bytost má tendenci

integrovat a spojovat se; směřuje k tomu splývat s odlišnými a protikladnými entitami

a růst strukturálně.“137 Ako príklad by sme tu mohli uviesť spojenie muža a ženy, toto

spojenie dáva možnosť vzniku nového života. Takéto spojenie platí aj pre ostatné

organizmy, pretože takáto tendencia je vlastná všetkému živému „cyklus života je cyklem

sjednocování, zrodu a růstu – tak jako cyklus smrti je cyklem ustání v růstu, disintegrace

a zániku.“138

V biofilnej etike nachádzame vlastné princípy dobra a zla „...dobré je vše, co slouží

životu; zlé je to, co slouží smrti. Dobro je úcta k životu, všechno, co život zmnožuje, co

znamená růst, rozvinutí. Zlo je všechno to, co život dusí, utlačuje, rve na kusy. Radost je

ctnostná a smutek je hříšný.“139 Biofilná orientácia sa prikláňa k všetkému čo súvisí so

životom a jeho rozvojom a pokladá za zlé všetko, čo ničí život. Fromm zhrňuje vývoj

biofilnej orientácie tak, že sa vyvíja tam, kde je bezpečie, spravodlivosť a sloboda.

Fromm zastáva názor, že „člověk je biologicky vybaven schopností k biofilii,

psychologicky však má alternativní možnost nekrofilie“140

Ako píše Fromm jednou z možností ako sa človek môže vyhnúť neproduktívnej,

nekrofilnej orientácii je, že sa musí snažiť o opačný extrém. Musí sa naučiť milovať život

a byť voči nemu aktívny a tvorivý a to aj napriek tlakom spoločnosti, ktorá ho môže

nepriamo viesť k neproduktívnej orientácii.

3.3.2. Láska k smrti alebo nekrofilná orientácia

Podľa Fromma láska k smrti je niečo, čo je čisto mechanické so sklonom k deštruktívnemu

pasívnemu správaniu „...je to vášeň měnit živé v něco neživého, ničit pro ničení samo,

výlučný zájem o všechno, co je čistě mechanické. Je to vášeň k destrukci živoucích

organismu a struktur.“141 Nekrofília znamená lásku k smrti. Jej podstatu tvorí tendencia

smerujúca proti životu ako takému. Takýto postoj sa môže prejavovať rozličným

spôsobom. Človek s takouto orientáciou môže byť priťahovaný všetkým, čo je mŕtve,

neproduktívne, pasívne čo neumožňuje ďalší rozvoj. Takýto ľudia radi hovoria

o chorobách, pohreboch o veciach, ktoré sú proti životu a nie za život. Fromm uvádza, že

137 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 47 138 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 47 139 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 48-49 140 FROMM,E. 2007. Anatomie lidské destruktivity. str. 359 141 FROMM,E. 2007. Anatomie lidské destruktivity. str. 329

47

sa tu jedná tiež o sexuálnu perverzitu, kde sa nekrofil túži zmocniť mŕtveho tela za účelom

pohlavného styku alebo chce byť v prítomnosti mŕtvoly.142 Z tejto orientácie tiež vyplýva,

že ľudia, ktorí majú sklon k nekrofílii, majú tendenciu pozerať sa smerom do minulosti

a nie do budúcnosti a ako píše Fromm žijú skôr v minulosti, nikdy nie v budúcnosti.143 Žijú

tým, čo tu už bolo, namiesto toho, aby sa pozerali smerom do budúcnosti, respektíve aby si

plánovali svoju budúcnosť a rozvíjali produktívne plány okolo nej. Problém je v tom, že sa

budúcnosti boja, pretože nepredstavuje žiadnu istotu, alebo naopak budúcnosť by mohla

predstavovať nejaký zvrat alebo nejakú neočakávanú, nekontrolovateľnú situáciu.

Minulosť pre nich naopak znamená istotu, ktorú potrebujú. Takúto perverzitu alebo takúto

záľubu v smrti môžeme podľa Fromma nájsť u mnohých ľudí.

Ďalším prejavom tohto charakteru je záľuba v používaní sily, ktorú si radi dokazujú

„síla je schopnost přeměnit člověka v mrtvolu.“144 Sila je tu založená na moci zabíjať, na

pocite mať nad niekým prevahu, nadvládu alebo na moci niekoho zmanipulovať.

Najpríjemnejší pocit je pre neho ničiť život ako taký. Človek s takýmto charakterom akoby

bojoval proti životu. Ostatných ľudí posudzuje podľa ich sily, tzn. delí ich na tých, ktorí

ovládajú druhých ľudí, a tých ktorí sú ovládaní. Tí, ktorí sú ovládaní, milovník sily nimi

opovrhuje. Pre nekrofila existuje len jedna polarita „...mezi těmi, kdo mají moc zabíjet,

a těmi, kdo tuto moc postrádají. Pro něho jsou jenom dva „sexy“: mocní a bezmocní,

zabíječi a zabíjení.“145 Ako príklad je možné uviesť osoby vodcov, ako napríklad Stalin

alebo Hitler. Ich túžba mať moc, ovládať druhých a zabíjať bola očividná.

Ďalším znakom nekrofilnej orientácie je láska ku všetkému, čo nerastie, je

mechanické a neživé. „Nekrofilní osoba je hnána touhou přeměnit organické na

anorganické, dívá se na život z mechanického hlediska, jako by lidé byli věci.“146 Vzťah si

vytvoria len s tými, ktorých môžu ovládať, tak jednoducho ako stroje alebo ako veci.

Potrebujú mať ustavične nad niečím kontrolu, pretože tak si udržujú pocit vlastnej sily.

Vymýšľajú stroje, ktoré po zapnutí budú robiť, čo chcú. Príkladom môže byť človek, ktorý

namiesto prechádzky po prírode si radšej vyberie vozenie autom, aby sa nemusel namáhať,

alebo aby nemusel byť zbytočne aktívny. Jeho záujmom je všetko čo je mechanické alebo

neživé. Samozrejme tento príklad sa nemusí vzťahovať na každú okolnosť, ktorá sa

vyskytne, pretože do určitej miery každý z nás tieto mechanické prostriedky využíva už len

142 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 38 143 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 39 144 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 40 145 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 40 146 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 41

48

z toho dôvodu, lebo sú súčasťou našej doby. Fromm poukazuje na to, že takýto ľudia majú

záujem o všetko, čo je umelé a dobre ovládateľné. Stretávame sa tu preto s paradoxom

reakcií, že takýto človek by radšej stratil život ako to, čo má, pretože keby stratil život,

prestalo by jeho vlastníctvo existovať.147 Ako príklad tu Fromm uvádza príbeh

o Šalamúnovej spravodlivosti, kde si žena robila falošný nárok, že je matkou dieťaťa, ktoré

jej nepatrilo. V tomto príbehu žena radšej súhlasila s tým, že nech dieťa rozdelia na poly.

Radšej chcela mať mŕtve dieťa ako živé.

Správanie nekrofilnej osoby je podľa Fromma chladné a neživé a priťahuje ich

temnota a moc „...je svou podstatou zaměřen k minulosti, nikoli k budoucnosti, kterou

nenávidí a které se obává.“148 Dôležitá je pre nich istota a smrť je v tomto prípade jednou

istotou, ktorú môžu mať. Keďže sú nekrofilné osoby chladné a neživé, tak do prezentácie

svojich myšlienok tiež nevkladajú emócie a ani radosť, s výnimkou rozhovoru o smrti,

pohreboch atď. kde náhle ožijú. S tým súvisí aj ich vyjadrovanie smiechu, ktoré je

neúprimné a bez akéhokoľvek náznaku radosti.

Podľa Fromma súčasný človek má charakteristické črty nekrofílie tým, že

„...odvrací svůj zájem od života, od člověka, od přírody i myšlenek – zkrátka od všeho, co

je živé, všechno mění ve věci, včetně sebe samého a projevu svých lidských schopností

rozumu, zraku, sluchu, chuti i schopnosti lásky“149 Stráca sa tu záujem o život, živý svet,

človeka a prírodu a prevláda záujem o neživé, mechanické, trpné. Človek aby sa vyhol

negatívnemu aspektu nekrofilnej orientácie, musí sa viac zapájať do kolobehu života

a naučiť sa byť aktívny voči nemu.

Ako som poukázala vyššie v práci ľudský subjekt nadobúda nekrofilnú orientáciu

počas života tzn., nerodí sa s ňou, ale získava ju prostredníctvom spoločnosti, s ktorou je

konfrontovaný. Získava ju buď prostredníctvom negatívneho zážitku z detstva, keď ešte

nie je schopný brániť seba a svoje pocity a neskôr aj v dospelosti, keď podľahne

negatívnym pocitom alebo zážitkom, s ktorými je konfrontovaný a nedokáže im úspešne

čeliť.

147 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 41 148 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 42 149 FROMM,E.2007. Anatomie lidské destruktivity. str. 345

49

3.4. Narcizmus

Fromm tu nadväzuje na Freudovu líniu a preberá od neho pojem narcizmus, ktorý svoju

koncepciu narcizmu zužuje konkrétne len na teóriu libida. Podľa tejto Freudovej teórii je

pôvodný stav človeka (v rannom detstve), stav narcizmu takzvaný primárny narcizmus,

kde dieťa ešte nemá vyvinuté žiadne vzťahy k vonkajšiemu svetu; svetu, ktorý ho

obklopuje. Jedinou jeho realitou je jeho „Ja“. On sám a jeho základné životné potreby.

Fromm je presvedčený o tvrdení, že u každého človeka (bez rozdielu na jeho vek, pohlavie

a rasu) existuje narcistické jadro, ktoré nemôže nikdy zaniknúť. Čo sa týka miery narcizmu

u človeka, tak záleží na osobnosti daného človeka to znamená, že môžeme sa stretnúť

s negatívnymi formami narcizmu, ktorých dôsledkom sú rôzne psychické poruchy, napr.

schizofrénia, ale naopak aj so zdravými formami narcizmu.

3.4.1. Individuálny narcizmus

Narcizmus ako taký má svoje pozitívne, ale aj negatívne vlastnosti. Fromm tu vychádza

z Freudovho konceptu narcizmu a ďalej ho rozvíja. V práci Ľudské srdce predpokladá, že

narcistická vášeň má dôležitú biologickú funkciu. Biologická funkcia je pre človeka

dôležitá z hľadiska prežitia a hlavne preto je nutné, aby človek prikladal sám sebe väčší

význam než komukoľvek inému. Ako inak by potom mohol človek prežiť, keby jeho

telesné potreby neboli vybavené množstvom takejto biologickej energie? Vďaka tejto

možnosti hromadiť energiu sám pre seba sa môže neskôr v prípade ohrozenia brániť proti

druhým, môže bojovať v prípade životného ohrozenia, a takisto má možnosť pracovať, aby

mohol napĺňať svoje základné biologické potreby, medzi ktoré môžeme zahrnúť napríklad

potravu, bývanie. Prostredníctvom tejto energii smie taktiež hájiť svoje záujmy alebo

názory. Fromm vo svojej knihe píše „příroda vybavila člověka velkou mírou narcismu, aby

ho uschopnila k tomu, co je nutné pro zachování života“150. Podľa autora príroda človeka

neobdarila dostatočnými inštinktami na jeho každodenné prežitie, ako je tomu u zvierat

a preto narcizmus plní biologickú funkciu, aby človek mohol v prírode, ktorá ho obklopuje

prežiť. Biologická funkcia individuálneho narcizmu hrá v tomto prípade pozitívnu úlohu.

Na individuálny narcizmus je potrebné pozerať sa aj z pozitívneho hľadiska, pretože je

v ňom prítomný pud sebazáchovy. Ako som to uviedla už vyššie, umožňuje človeku

150 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 81

50

prežiť, ale taktiež pomáha mu čiastočne prekonať zlo, ktoré je v ňom prítomné. Prekonanie

zla v tomto prípade spočíva v tom, že človek sa od narodenia učí mať rád sám seba

a taktiež aj druhých. Táto láska k sebe niekedy však prekročí svoju hranicu a nadobúda

negatívny aspekt.

Negatívny aspekt narcizmu je oproti biologickej funkcii narcizmu na určitom stupni

v rozpore so zachovaním života jedinca. Tento tzv. negatívny narcizmus podľa Fromm

pôsobí na človeka tak, že ho robí ľahostajným voči ostatným ľuďom, ktorí sú v jeho

spoločnosti; jedinec nemá potrebu spolčovať sa so svojím okolím. Svoje potreby nedokáže

dať na druhé miesto keď je to potrebné; sú pre neho vždy primárne. Otázne je či takýto

narcizmus nerobí človeka duševne chorým? Podľa Fromma nie je pochýb o tom, že

„extrémní individuální narcismus muže být vážnou překážkou veškerého života

společnosti.“151 Vážnou prekážkou v tom zmysle, lebo človek dokáže prežiť len vtedy, ak

je súčasťou spoločnosti alebo spoločenstva, napr. rodiny, ktorá ho chráni. Človek nie je

uspôsobený na to prežiť dlho sám, napríklad v prírode by bez pomoci druhých ľudí dlho

neprežil. K svojmu životu potrebuje druhých ľudí a oni zas jeho. Je tu prítomná vzájomná

závislosť človeka od človeka, ktorú je potrebné si uvedomiť. Každý človek má

v spoločnosti určitú funkciu alebo miesto, ktorým je prospešný. Ak človek poprie svoju

spoločenskú funkciu stavia sa tak proti prirodzenosti, ktorá je pre človeka typická a to –

vytvárať a rozvíjať vzťahy medzi ľuďmi.

Vytvára sa tu paradoxný záver, ktorý si všimol Fromm a to negatívne a pozitívne

stránky narcizmu, ktoré si navzájom odporujú „narcismus je pro zachování života

nezbytný, ale zároveň zachování života ohrožuje.“152 Fromm rieši tento paradoxný záver

o potrebe narcizmu a zároveň o ohrození narcizmu v dvoch bodoch. V prvom bode rieši, že

ohrozenie narcizmu sa dá vyriešiť zachovaním optimálneho pomeru.153 To znamená, že

biologická miera narcizmu sa redukuje na úroveň narcizmu, ktorá slúži k zachovaniu

života a je v súlade so sociálnou kooperáciou. V druhom bode dáva riešenie v podobe

skupinového narcizmu. Individuálny narcizmus sa tu mení na skupinový narcizmus

„objekty narcistické vášně se mohou stát místo jednotlivce klan, národ, náboženství, rasa

atd.“154 Narcistická energia je takýmto spôsobom zachovaná aj keď na úkor jednotlivca.

O skupinovom alebo sociálnom narcizme bližšie spomeniem v ďalšej podkapitole.

151 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 81 152 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 82 153 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 82 154 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 82

51

Narcistický jedinec v patologickej forme je podľa Fromma charakteristický tým, že

je zahľadený sám do seba resp. do svojej osobnosti. Vníma sám seba ako niekoho

výnimočného. Pri komunikácii s druhými ľuďmi je typický tým, že sa zaujíma len o to, čo

povedal on. Názory druhých ľudí sú pre neho irelevantné. Narcistický človek je typický

tiež tým, že nemá rád kritiku, ktorá sa týka jeho osoby. Na kritiku, ktorá sa týka jeho

narcistickej osoby reaguje intenzívnym hnevom „...má sklon pociťovat kritiku jako

nepřátelský útok...“155 Kritiku na svoju osobu nepovažuje za spravodlivú a oprávnenú.

Zároveň si tu uvedomí, že nemá žiadny vzťah k svetu a cíti sa osamelý „....je-li její

narcismus zraněn, cítí se ohrožena v celé své existenci. Je-li ohrožena jediná její obrana

proti strachu, její sebepřecenění,strach se opět objeví a mění se v intenzivní zuřivost.“156

Bolo ohrozené jeho sebapreceňovanie vďaka ktorému sa bráni proti strachu. V určitom

stave hnevu prechádza až ku depresívnym stavom úzkosti

Narcizmus sa môže prejavovať v rôznych podobách. Prvý typ narcizmu je možné

rozpoznať jednoducho. Ide o človeka, ktorý sa zaoberá len svojim telom, krásou alebo aj

svojím vystupovaním v spoločnosti. Osoba má vzťah k svojmu vlastnému telu. Je

zameraný sám na seba. Protikladom takejto osoby je podľa Fromma človek, ktorý sa

zaoberá sám sebou v negatívnom zmysle. Všíma si svoje nedostatky, hľadá na sebe chyby

a obviňuje sa za to. Tieto dve narcistické osobnosti majú spoločné to, že sa zaoberajú samy

sebou a s tým súvisí aj absencia záujmu o vonkajší svet.

Iným typom narcizmu môže byť napríklad absolútny narcizmus, ktorý je typický

tým, že osoba postihnutá týmto narcizmom pretrhla všetky väzby, ktoré mala

k vonkajšiemu svetu. Stala sa pre seba všetkým čo je pre ňu dôležité; stala sama sebe

„bohom aj svetom“. Dôsledkom takéhoto narcizmu je to, že osoba tým, že pretrhla vzťah

s vonkajším svetom ostala sama a má z toho dôvodu strach. Tento strach však kompenzuje

tým, že sa preceňuje. Nesmie byť však spochybňovaná jej osobnosť napríklad kritikou,

pretože jej strach znovu vystúpi na povrch a sním aj deštruktívne správanie „...absolutní

narcismus, v němž osoba zpřetrhala všechna pouta s vnější skutečností a skutečnost

nahradila vlastní osobou.“157

Znamená to potom aj to, že individuálny narcizmus je dôsledkom takých okolností,

ktoré človeku znemožňujú jeho rast aj rozvoj? Podľa Fromma, ak niekto narcistickému

človeku ublíži, často reaguje citlivejšie, ako na fyzické zranenie alebo stratu majetku.

155 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 84 156 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 84 157 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 74

52

Často môže byť narcizmus tejto osoby menej vedomý resp. môže byť prenesený aj na iné

osoby, napr. rodičov alebo opačne z rodičov na deti. Individuálny narcizmus je dôsledkom

takých okolností, ktoré znemožňujú jeho rast a rozvoj napríklad tým, že človek je tu

zahľadený sám do seba a vonkajší svet ho nezaujíma, resp. akoby vonkajší svet preňho

prestal existovať. Prečo je tu však človek zahľadený sám do seba a vonkajší svet ho

nezaujíma? Je to spôsobené tým, že človek má strach z vonkajšieho sveta, a cíti sa byť

osamelý. Tento strach a osamelosť kompenzuje sebapreceňovaním „...je-li na světě ona

sama, pak není žádný okolní svět, z něhož by musela mít strach. Je-li ona vše, není již

sama.“158 V takomto prípade jedinec nemá potrebu pomáhať druhým ľuďom, nemá záujem

rozdávať lásku druhým, keď má podstate sám seba. V takomto prípade nemá ani potrebu

rastu alebo rozvoja po morálnej alebo vedomostnej stránke. Z toho vyplýva, že

individuálny narcizmus vo svojej negatívnej forme je dôsledkom, ktoré človeku

znemožňujú jeho rast a rozvoj, pretože jeho racionálna stránka alebo úsudok je tu

prekrútený „....narcistický hodnotový soud je předpojatý a jednostranný. Tato předpojatost

je obvykle tou či onou formou rozumově zdůvodňována a toto rozumové zdůvodnění muže

být více čí méně podvod, podle toho, jak inteligentní je osoba, jež je do věci zapletena,

a jak dalece je schopna sofistiky.“159

3.4.2. Skupinový narcizmus

Sociálny narcizmus Fromm pomenováva aj ako skupinový narcizmus. Ide o narcizmus kde

je jednotlivec nahradený skupinou. Stred pozornosti už nie je jednotlivec a jeho vnímanie

sveta. V skupinovom narcizme je stred záujmu zameraný na národ, náboženstvo, rasu, klan

atď.

Podobne ako je to pri individuálnom narcizme s biologickou funkciou, tak aj pri

skupinovom narcizme existuje sociálna funkcia pre ktorú je podľa Fromma dôležité „...aby

její členové do skupiny investovali svou narcistickou energii. Aby se skupina udržela při

životě, to záleží do jisté míry na skutečnosti, zda ji její členové považují za dost

významnou, ba přikládají jí větší cenu, než má jejich vlastní život ...“160 V človeku táto

sociálna narcistická skupina vyvoláva pocit hrdosti, že môže byť jej členom; má pocit

nadradenosti voči ostatným skupinám. Jedinec je pyšný, že je členom práve tejto skupiny

158 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 84 159 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 82 160 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 88

53

alebo národa a môže ho reprezentovať ako najlepší zo všetkých národov, skupín,

náboženstiev atď. Myslí si, že práve názor, viera alebo politické presvedčenie určitej

skupiny je jediné pravdivé a spravodlivé.

Fromm ďalej píše, že „Uvnitř favorizované skupiny se však kdekdo ve svém

osobním narcismu cítí polichocen a skutečnost,že s určitými stanovisky souhlasí miliony

lidí, vede k tomu, že se zdají rozumnými…. skupina jako celek potřebuje skupinový

narcismus, aby se udržela při životě.“161 Podobne ako pri individuálnom narcizme aj pri

skupinovom narcizme treba rozlišovať medzi prirodzenými a zhubnými formami

narcizmu. Medzi zhubný narcizmus môžeme zaradiť napríklad rasový narcizmus, ktorý je

charakteristický rasovou nadradenosťou, napríklad podľa farby pleti, vierovyznania atď.

Najznámejší príklad rasového narcizmu môžeme vidieť z histórie Nemecka, kde Hitler

dokázal presvedčiť nemecký národ o jeho rasovej výnimočnosti a nadradenosti nad inými

národmi. Ďalším príkladom z histórie je tiež Americký boj Sever proti Juhu, kde išlo

o rasový boj čiernych proti bielym obyvateľom, a ktorý v niektorých Amerických štátoch

pretrváva dodnes. V skupinovom narcizme ide teda o celkové narcistické myslenie daného

národa alebo náboženstva, ide o potvrdenie pravdy u všetkých členov skupiny. Každá

skupina je presvedčená o tvrdení, že jej vlasť, náboženstvo, klan je ten najúžasnejší,

najkultivovanejší, najmocnejší, najmierumilovnejší a podľa Fromma to z pohľadu

skupinového narcizmu neznie vôbec bláznivo; skôr naopak vyznieva to vlastenecky, ako

prejav pevnej viery a lojality. Znie realisticky a rozumne, pretože je zdieľané mnohými

členmi rovnakej skupiny „...jestliže fanatický řečník osloví přítomnou masu a nahradí

slova „já“ a „má rodina“ slovem národ bude ho mnoho lidí chválit a obdivovat se mu pro

jeho lásku k vlasti, lásku k Bohu atd.“162 Ľuďom chýba v tomto smere nezaujatosť,

objektívnosť a schopnosť kritického myslenia. Túžby jednotlivcov v určitej skupine, ich

uspokojenie každodenných potrieb sú pre nich primárne a z toho dôvodu nevidia všetky

spojitosti a celkovú situáciu. Pre určitý národ resp. skupinu je dôležité len to, čo chcú a čo

sa im v danej situácii hodí pre potvrdenie ich pravdy. Dôležitým prvkom narcistickej

skupiny je vodca, ktorý je národom uctievaný alebo obdivovaný (napríklad ako bol vo

Francúzsku Napoleon, v Rusku Stalin, v Nemecku Hitler atď.). Fromm zdôrazňuje, že

vodca „je přesvědčen o své velikosti a nemá o sobě naprosto žádné pochybnosti.“163 Čím je

rozmanitejší narcizmus vodcu, tým je skupinou viac obdivovaný, skupina si do svojho

161 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 90 162 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 90 163 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 99

54

vodcu svoj narcizmus tzv. projektuje „...jedinec přenáší svůj narcismus na vůdce. Čím

větší je vůdce, tím vetší je ten, kdo ho následuje...“164 Čím je výraznejší narcizmus vodcu,

tým má možnosť viac zapôsobiť na celú skupinu.

Je skupinový narcizmus dôsledkom takých vonkajších okolností, ktoré ovplyvňujú

morálne správanie jednotlivca (pozitívnom alebo negatívnom zmysle)? Človek je

náchylný resp. má sklon k tomu nechať sa presvedčiť svojimi vodcami, aby videl

nebezpečenstvo, ktoré reálne neexistuje. Väčšina súčasných vojen bola pripravená

systematickou propagandou podobného druhu. Ľudia boli svojimi vodcami zmanipulovaní

k tomu, aby uverili, že sú ohrození iným národom, ktorý ich môže zničiť, a tak boli

postupne vytvárané nenávistné reakcie voči národom, ktoré ich údajne ohrozovali. Je však

otázne, prečo má človek sklon k tomu nechať sa presvedčiť svojimi vodcami, aby videl

nebezpečenstvo tam, kde reálne nie je? Je to spôsobené tým, že človek má strach

z ohrozenia, ktoré ho môže postihnúť. Taktiež je to často spôsobené tým, že človek má

schopnosť predvídať a používa k tomu aj svoju fantáziu. Vidí nebezpečenstvá nielen

v prítomnosti, ale aj v budúcnosti.

Ďalej je dôležité zamyslieť sa nad tým, či každý človek má takýto sklon k strachu

z ohrozenia, alebo len ten, kto nežije produktívne, resp. taký človek, ktorého sloboda je

obmedzená, rozum deformovaný, identita so sebou zmarená alebo vôbec nedosiahnutá?

Podobne ako to bolo pri individuálnom narcizme, tak ak aj skupinový narcizmus vo svojej

negatívnej forme pôsobí na človeka tak, že najčastejším príznakom je tu neproduktívne

myslenie, necháva za seba myslieť svojich vodcov, je tu prítomný nedostatok objektivity

a rozumového úsudku „...narcistická orientace samou svou podstatou zabraňuje člověku –

a to do té míry, do jaké v něm existuje – aby viděl skutečnost takovou, jaká je, to jest

objektivně; jinými slovy,omezuje jeho rozum...“165

Skupinový narcizmus môže ovplyvniť morálne správanie jednotlivca aj

prostredníctvom médií, ktoré sú v súčasnej dobe často využívané na podobné manipulačné

ciele. Napríklad vláda môže prostredníctvom médií reprezentovať skutočnosť svojím

obyvateľom, že sú ohrození. V takejto situácii sa udeje biologická reakcia proti

nebezpečenstvu, ktoré môže a nemusí ohrozovať určitý národ.

Síce tvrdím, že spoločenské okolnosti majú vplyv na vývoj človeka, nechcem

tvrdiť, že človek nie je schopný ovplyvniť vonkajšie okolnosti, ktoré ho obklopujú.

Vonkajšie prostredie, skupina alebo národ ovplyvňujú či už v pozitívnom alebo

164 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 99 165 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 100

55

negatívnom zmysle určité vlastnosti človeka a taktiež určujú hranice, v ktorých človek

koná. Napriek tomu ľudská myseľ a slobodná vôľa je vo svojej podstate individuálna

a jedinečná, aj keď často krát pre svoju neobjektívnosť a absentujúcu kritiku voči

vonkajšiemu svetu ovplyvňovaná.

3.5. Symbiotická fixácia na matku

Východiskom je tu Freudova myšlienka symbiotickej fixácie na matku, ktorú podobne ako

pri narcizme zúžil na svoju teóriu libida. Frommovy tu ide o teóriu incestuálnych zväzkov,

ktorá je charakteristická tým, že jedinec (muž alebo žena) majú silnú potrebu po ochrane

pred hrozbami života. Človek sa chce vrátiť do lona matky, ktoré predstavuje istotu

a bezpečie pred vonkajším svetom. Je tu prítomná snaha zbaviť sa zodpovednosti voči

životu, slobody a sebauvedomenia. Toto pripútanie k matke je prítomné už pri narodení

človeka, a to z jednoduchého dôvodu – dieťa by nedokázalo prežiť bez starostlivosti

matky. Je od nej závislé. Toto pripútanie nemusí byť len k matke, ale aj napr. k babičke,

k tete alebo k niekomu inému, kto preberie zodpovednosť za výchovu dieťaťa na seba

„...jestliže by lidské bytosti – muži i ženy – mohly najít pro zbytek svých životu „matku“,

život by byl zbaven rizika a tragičnosti ...“166

Keď človek dospeje je odsúdený na to, aby žil v neistote; musí sa spoliehať na

vlastné sily. Podľa Fromma tu má jedinec dve možnosti; buď „vynoří se ke světlu“167 a

plne rozvinie svoje schopnosti a nebude odkázaný na strach, nebude plne pripútaný k lonu

matky alebo „vrátí se zpět do luna“168, kde nájde pocit istoty, ochrany a závislosti od

osoby, na ktorú je od detstva naviazaný. Ide tu o spätosť s matkou, keď si dieťa želá byť

s ňou, vrátiť sa do jej lona, čo predstavuje regres, ale pre dieťa istotu a ochranu.

V dospelosti svoju pripútanosť k matke nahradí často rodinou alebo klanom,

náboženstvom atď., kde nachádza rovnaké výhody istoty a ochrany, ako v matkinom lone.

Ďalším faktorom pripútanosti k matke je strach pred ňou, tzn., že nie je tu len túžba

po matkinej láske čo drží dieťa pri nej, ale je to taktiež strach z tejto závislosti, strach

z tendencie vrátiť sa do matkinho lona. Tento strach potláča pocity sily a nezávislosti. Je

dôsledkom samotnej závislosti na matke; je tu prítomná túžba vrátiť sa do lona matky.

Práve táto túžba a neschopnosť pretrhnúť k nej puto menia matku podľa Fromma

166 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 112 167 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 113 168 FROMM,E. 1996.Lidské srdce. str. 113

56

v nebezpečného kanibala. Jediným spôsobom ako sa tohto strachu z matky zbaviť „je

schopnost pouta k matce zpřetrhat.“169 Ak človek tieto putá nedokáže pretrhnúť, tak sú

oslabené jeho vlastnosti nezávislosti, slobody a zodpovednosti.

Fromm ďalej popisuje stupne regresie vnútri incestuálneho komplexu od tých

neškodných foriem „fixácie na matku“ až po chorobné formy incestuálnej fixácie, ktoré

pomenováva ako „incestuálnu symbiózu“. Spoločným aspektom termínu symbiózy je

pripútanosť k osobe, bez ktorej pripútaná osoba nemôže žiť. Ak je vzťah ohrozený, cíti

krajnú úzkosť a zdesenie „...pro symbioticky připoutanou osobu je velmi nesnadné, ne-li

nemožné vnímat jasné rozmezí mezi sebou a hostitelskou osobu...“170 Cíti sa byť

s hostiteľskou osobou spútaná akoby boli jedna osoba; pričom osoby nemusia byť

v častom fyzickom kontakte; hostiteľská osoba môže byť podľa Fromma dokonca aj mŕtva.

Čím je extrémnejšia forma tejto symbiózy, tým menej je možné v skutočnosti obe osoby

od seba rozlíšiť. Dôležitou patologickou črtou incestuálnej fixácie je pokrivenie vlastného

úsudku, neschopnosť vnímať inú osobu ako plne ľudskú a konflikt medzi nezávislosťou

a integritou.

Podobne ako pri narcizme aj tu Fromm rozlišuje dva stupne fixácie a to benígnu

a malígnu formu tzv. incestuálnu symbiózu. Jej tri hlavné znaky sú rozpor s rozumom

a objektivitou, neschopnosť vnímať inú osobu ako plne ľudskú bytosť a konflikt medzi

nezávislosťou a integráciou.171

Symbiotická fixácia na matku je každému z nás vrodená a ostáva na nás ako si

s daným problémom poradíme. Či podľahneme strachu pred stratením istôt a ochrany

alebo si zvolíme slobodu a nezávislosť „...tendence zůstat připoután k mateřské osobě

a k jejím ekvivalentům – krvi, rodině, kmeni – je všem mužům i ženám vrozená.“172

Primárnu úlohu pri incestuálnych prianiach nie sú sexuálne žiadosti, ale sú ich dôsledkom.

Ak tu dôjde k patologickej deformácii, tzn. ak človek bude chcieť ostať zviazaný s tým,

odkiaľ človek prišiel, strach so slobody a tiež bude mať strach z toho, že bude zničený

osobou, voči ktorej odmieta akúkoľvek nezávislosť. Ak teda k tomu dôjde, zvíťazí

tendencia k symbiotickej jednote a jej výsledkom je viac menej celková neschopnosť

daného jedinca.

Je potom symbiotická fixácia na matku dôsledkom takých vonkajších okolností,

ktoré človeku znemožňujú jeho rast a rozvoj? Už len tie fakty ako napríklad strach pred

169 FROMM,E. 1996.Lidské srdce. str. 115 170 FROMM,E. 1996.Lidské srdce. str. 120 171 FROMM,E. 1996.Lidské srdce. str. 123-124 172 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 124

57

stratou istôt a ochrany, závislosť od matky alebo od klanu, strach pred slobodou a túžba

vrátiť sa do lona matky sú dôkazom toho, že symbiotická fixácia znemožňuje človeku jeho

rast a rozvoj. Človek je neustále ovplyvňovaný týmito vonkajšími faktormi, ktoré majú

vplyv na jeho správanie, výchovu a morálne rozhodovanie.

Je však otázne, aký typ človeka bude privedený práve k tomuto autoritársky

pôsobiacemu jedincovi, ktorý ho obmedzuje, no zároveň mu poskytuje ochranu

a bezpečie? Je zrejmé, že typ človeka, ktorý je obmedzovaný autoritársky pôsobiacim

jedincom nebude žiť produktívne, ale skôr naopak neproduktívne. Ide tu o človeka, ktorý

naplno nerozvinul svoje intelektuálne, emocionálne a vôľové dispozície. Ide tu o typ

človeka, ktorý ostáva voči životu pasívny a viazaný na matku alebo kmeň, ktorý

obmedzuje jeho slobodu.

Ak chce jedinec prekonať túto symbiotickú fixáciu na matku alebo rasu, národ atď.,

tak podľa Fromma je potrebné, aby sa človek oslobodil od týchto pút a začal žiť

produktívne. Človek sa musí naučiť spoznávať sám seba, produktívne rozvíjať myslenie

a slobodne kráčať vpred „...člověk je jenom tehdy plně zrozen, svoboden k pohybu vpřed

a k tomu stávat se sebou, do jaké míry se osvobodí ode všech forem incestuální fixace.“173

Každá z troch orientácií nekrofílie, narcizmu a symbiotickej fixácia na matku sa

môžu vyskytovať na rôznych úrovniach regresie. Čím hlbšia je regresia v každej orientácií,

tým viac sa všetky tri snažia spojiť. V krajnom štádiu sa spájajú do formy nazvanej

„syndróm rozpadu“. Podľa Fromma „osoba trpící tímto syndromem je vskutku zlá, neboť

zrazuje život a růst a je devótním služebníkem smrti a zmrzačenosti.“174 Ako príklad osoby

trpiacou syndrómom rozpadu používa Fromm Hitlera, ktorý bol silne priťahovaný smrťou

a skazou; taktiež bol charakteristický silnou narcistickou a krajne incestuálnou

osobnosťou. Jeho incestuálnosť sa naplno prejavila v jeho fanatickej oddanosti nemeckému

národu, ľuďom, ktorí majú rovnakú krv. Chcel zachrániť germánsku rasu tým, že by sa

zamedzilo miešanie rás, napríklad germánska so židovskou atď.. Židia neboli preňho len

ľudia s určitým vierovyznaním, ale považoval ich za rasu; bližšie sa o tom vyjadruje v

svojej knihe Mein Kampf . Fromm zdôrazňuje, že Hitler nie je jediným vynikajúcim

príkladom „syndrómu rozpadu“. Je mnoho tých, čo podporujú násilie, nenávisť, rasizmus

a narcistický nacionalizmus, „jsou to vůdcové všech „pravověrných“ věřících v násilí,

válku a zkázu.“175

173 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 124 174 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 125 175 FROMM,E. 1996.Lidské srdce. str. 129

58

4. Vplyv spoločnosti na morálne správanie jednotlivca

V tejto kapitole sa chcem zamerať na to, že na človeka má spoločnosť veľký vplyv, ale

tento vplyv nie je až tak silný, aby úplne ovládol myslenie a správanie človeka, a jeho

morálne rozhodovanie. Tento vplyv spoločnosti je rozdielny pri človeku s produktívnou

orientáciou a iný pri človeku s neproduktívnou orientáciou.176 Aj keď má spoločnosť

nesmierny vplyv na vývin jednotlivca, človek nie je bezmocným objektom vonkajších

okolností. Faktory prostredia však podporujú, alebo brzdia vývoj určitých vlastností

človeka a určujú hranice, v rámci ktorých sa rozhoduje. Nedá sa totiž poprieť, že na

pozitívny ako aj negatívny vývoj ľudskej bytosti má často vplyv spoločnosť ako taká.

Človek si musí vytvárať vzťah k ostatným ľuďom, pretože je spoločenská bytosť

a bez spoločnosti s druhými ľuďmi by bol jeho život náročnejší na prežitie, či už po

psychickej alebo fyzickej stránke. Fromm súhlasí s názorom, že je skutočne jednou

z charakteristík ľudskej prirodzenosti, že človek nachádza naplnenie a šťastie len vo

vzťahu k ľudom a v solidarite s nimi.177 Ľudská bytosť je závislá na pocite patriť

k niekomu, alebo patriť do nejakej skupiny ľudí, je závislá na väzbách, ktoré si vytvára

s druhými ľuďmi počas života. Tieto väzby alebo vzťahy človek naplňuje už od narodenia.

Najprv je to vzťah k matke a neskôr k ostatným členom rodiny, v dospelosti sú to vzťahy

v rámci spoločnosti, v ktorej momentálne prebýva.

Z toho sa dá vyvodiť, že sme súčasťou rôznych typov spoločností a tieto

spoločnosti nás samozrejme určitým spôsobom ovplyvňujú, či už spôsobom nazerania na

svet, svojimi morálnymi hodnotami, kultúrou, v ktorej vyrastáme alebo náboženstvom,

ktoré uznávame. Istý vplyv má na nás aj doba, v ktorej sme sa narodili a v ktorej

prežívame svoj život a takisto nemôžeme zabudnúť aj na vplyv politickej, náboženskej,

kultúrnej situácie v danej spoločnosti. Na našu osobnosť a správanie majú vplyv tradície

a zvyky, ktoré sú charakteristické pre ľudskú kultúru a spoločnosť ako takú. S tradíciami

a zvykmi má určitú súvislosť historická skúsenosť, napríklad inak sa správali naši

predkovia v mladosti a inak sa správame my. Ako sme si mohli všimnúť, tak naše postoje

176 Negatívny vplyv spoločnosti pri produktívnej orientácii ľudskej bytosti nie je silný, pretože títo ľudia si uvedomujú čo je potrebné zmeniť v spoločnosti. Produktívna orientácia vo Frommovom poňatí umožňuje tvorivú prácu, zrelú lásku a rozumné myslenie. Človek tohto charakteru je kreatívny, harmonicky využíva svoje schopnosti a talent v interakcii s okolím. (FROMM,E.1967. Človek a psychoanalýza. str. 69-79) Inak je to zas pri človeku s neproduktívnou orientáciou. Vplyv spoločnosti na neproduktívneho človeka sa prejavuje tak, že človek je voči životu a spoločnosti pasívny; necháva sa viesť a ovládať autoritatívnymi osobnosťami a žije v nevedomosti, a tým sa dobrovoľne vzdáva aj slobody. Čo mu v určitom zmysle aj vyhovuje. (FROMM,E.1967. Človek a psychoanalýza. str. 90-91) 177 FROMM,E.1967. Človek a psychoanalýza. str. 15

59

a správanie do značnej miery podmieňuje spoločnosť, v ktorej žijeme. Sú tu prítomné ako

politické, tak náboženské vplyvy a ideály, ktoré neustále pôsobia na človeka a človek

veľakrát vynakladá aj značné úsilie, aby sa riadil podľa týchto ideálov. Dôležité je však

rozlišovať medzi kladnými a zápornými stránkami vplyvu spoločnosti na našu osobnosť.

To, že sa človek zapája do spoločenského diania je dôkazom toho, že je spoločenská

bytosť.

Prostredie ako také, má veľký vplyv na vývoj človeka a na jeho charakter. Fromm

však odmieta tvrdenie, že človek je ako prázdny nepopísaný list, na ktorý kultúra píše svoj

text. Tvrdí, že ...človek má imanentný, vrodený a trvalý cieľ a jeho konštitúcia je zdrojom

jeho životných noriem. Môže sa plne rozvinúť a dosiahnuť rast, keď budú dané vonkajšie

podmienky tomuto cieľu priaznivé.178 To znamená, že jestvujú podmienky v smere

produktívnej orientácie, ktoré vedú k rozvoju život podporujúceho syndrómu, ak tieto

podmienky absentujú, rozvoj človeka je brzdený a môže sa u neho naopak rozvinúť opačný

extrém v smere neproduktívnej orientácie, ktorý je životu neprijateľný, tzv. syndróm

rozpadu.

To, že ľudská bytosť je tu neustále ovplyvňovaná spoločnosťou, či už v pozitívnom

alebo negatívnom smere, tak je aj nútená rozhodnúť sa a jednať v dôsledku tohto vplyvu,

teda je ním striktne obmedzovaná. Aby sme tomu lepšie pochopili, tak sa to pokúsim

vysvetliť cez príklad chlapca, ktorý je ovplyvňovaný vo svojom rozhodovaní a jednaní vo

svojom živote prostredníctvom svojich rodičov, ktorí ho vedú podľa svojich predstáv

a pravidiel spoločenských konvencii, ktoré sú v určitej spoločnosti zaužívané.

Prostredníctvom tohto vplyvu je teda aj nútený jednať určitým spôsobom. Tento príklad

použil aj Fromm v knihe Lidské srdce ja ho však ponúknem trocha v zmenenej forme:

Malý päťročný biely chlapec Janko pochádza zo zámožnej rodiny a má kamaráta Dedeho,

ktorý je černoch z chudobnej rodiny. Jankovým rodičom sa však nepáči, že sa s týmto

chlapcom kamaráti ich Janko. Rodičia v tejto situácii zakročia, a povedia synovi, že sa

s Dedem už nemá stretávať. Janko je z tejto situácie smutný a odmietne poslúchnuť

rodičov; rodičia mu však sľúbia, že ak ich počúvne, tak pôjdu sním na výlet do cirkusu

a na zmrzlinu, ktorú Janko veľmi obľubuje. Janko ustúpi. Tento akt zrady a prijatia úplatku

na Jankovi zanechal stopy. Cíti sa byť zahanbený sám pred sebou, a tiež bol porušený jeho

pocit nezávislosti a sebavedomia. Správanie a rozhodovanie tohto chlapca je výsledkom

vplyvu spoločnosti, ktorá ho núti sa rozhodnúť tak a tak, teda je ňou determinovaný.

178 FROMM,E.2007. Anatomie lidské destruktivity. str. 258

60

S príbehom tohto chlapca môžeme pokračovať aj ďalej: O dvanásť rokov neskôr,

keď má Janko už 17 rokov sa zamiluje do dievčaťa Katky; je to síce možno len omámenie

jej krásou a inteligenciou; obaja však cítia, že sú spojený hlbokým ľudským putom; Katka

však pochádza z nižšej spoločenskej vrstvy, ako Janko. Jeho rodičia nesúhlasia so

zásnubami a usilujú sa Janka odhovoriť od zasnúbenia. Janko samozrejme s tým nesúhlasí

a vzdoruje, ostáva neoblomný. Keď Jankovi rodičia vidia, že neustupuje, tak mu sľúbia

šesťmesačnú cestu okolo sveta, len nech najprv počká so zásnubami dovtedy, kým sa

nevráti z cesty okolo sveta. Janko túto ponuku prijíma. Takto však vývoj udalosti v jeho

živote nepokračuje. Janko vo svete stretne veľa iných zaujímavých dievčat medzi ktorými

je obľúbený; táto obľúbenosť u dievčat posilňuje jeho sebavedomie, až nakoniec jeho láska

ku Katke a jeho rozhodnutie zobrať si ju za manželku sa úplne vytratí. Pred návratom

domov napíše Katke, že sa s ňou rozchádza a zasnúbenie ruší. O pár rokov neskôr sa Janko

ožení s dcérou bohatých priateľov jeho rodičov; podľa predstáv Jankových rodičov. Kedy

bolo vykonané rozhodnutie, respektíve rozhodnúť sa a jednať v dôsledku tohto vplyvu,

a byť ním striktne determinovaný? Jeho rozhodnutie napísať list o rozchode sa uskutočnilo

už pred odchodom na cestu okolo sveta; už tam prijal ponuku alebo úplatok svojich

rodičov. Dôvodom jeho rozchodu je „mechanismus, v němž pouze v plnění svého slibu

pokračuje. V tomto okamžiku zradil sám sebe znovu, tím více proto musí sebou pohrdat

a v skrytu trpí vnitřní slabostí a nedostatkem sebedůvěry“ 179 V príklade, ktorý som uviedla

môžeme vidieť, že chlapec bol vo svojom morálnom rozhodovaní a jednaní donútení

jednať určitým spôsobom. Jedna mravná porážka ho posilnila k tomu aby lepšie znášal

ďalšiu porážku, až kým v tomto prípade nedosiahne bodu v smere neproduktívnej

orientácie, odkiaľ nie je návratu. Možno by sa mu dalo ešte pomôcť keď mal Janko päť

rokov, a keby vedeli o jeho probléme, či už nejaký učiteľ, priateľ alebo dedko, ktorý by ho

mohol nasmerovať na správnu cestu.

Ďalej je dôležitá otázka, či je morálne zlo dôsledkom takých vonkajších okolností,

ktoré človeku znemožňujú jeho rast a rozvoj? Je človek len bábkou spoločenských dohôd

v tom zmysle, že ak v spoločnosti získa silnú prevahu morálne zlo (ako napr. v Nemecku

za Hitlera), musí sa mu aj jednotlivec podriadiť?

To, že na človeka má spoločnosť veľký vplyv v dobrom aj v zlom smere, som

spomenula už vyššie v práci. Teraz sa pokúsim vysvetliť, či je zlo dôsledkom vonkajších

okolností, ktoré znemožňujú človeku jeho rast a rozvoj.

179 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 162

61

Človek je ovplyvňovaný smerom k dobru alebo k zlu nielen svojim telom alebo

duševným rozpoložením, v ktorom sa môže momentálne nachádzať, ale aj sociálnou

existenciou alebo spoločnosťou, v ktorej prebýva. Človek síce k minimalizovaniu zla sa

môže snažiť žiť aktívny, produktívny život, ktorého súčasťou je aktívne rozširovanie

poznania, môže milovať život a spoločnosť ako takú, ak je však touto sociálnou dimenziou

obmedzovaný a ohrozovaný, tzn. ak je ohrozovaný po telesnej stránke a v celej svojej

podstate násilím, ktoré ho prevyšuje, ak sa z toho dôvodu stáva bezbranným a má strach,

tak je podľa Fromma ohrozená aj jeho duša a jeho základné funkcie sú ochromené a stráca

schopnosť produktívneho života. Morálne zlo je v tomto smere dôsledkom vonkajších

okolností, ktoré mu dali možnosť realizovať sa, ak dá spoločnosť zlu možnosť realizovať

sa, či už prostredníctvom vojen alebo iným spôsobom násilia. Tak spôsobuje tým, že

človek má obmedzenú možnosť v rozvoji a raste v smere produktívneho života. Fromm

ďalej poukazuje na to, že „...ochromující účinek moci nespočívá jenom na strachu, který

vzbuzuje, ale stejným způsobem na předpokládaném slibu, že ti, kdo mají moc, mohou

chránit a pečovat o „slabé“, kteří se jim podřídí; že mohou z člověka sejmout břemeno

nejistoty a odpovědnosti za sebe sama tím, že mu zaručí pořádek a vykáží každému jedinci

místo uvnitř tohoto pořádku, který mu dá pocit bezpečí.“180 To, že sa človek takto poddáva

tejto kombinácii hrozieb a prísľubov smeruje k neproduktívnej orientácii; k syndrómu

rozpadu. Tým, že sa človek nechá ovládnuť silnejšími spoločenskými vplyvmi stráca

schopnosť aktívneho produktívneho života. Stráca schopnosť konať dobro a konať

racionálne, ako príklad tu môžem uviesť politické presvedčenie ľudí v Nemecku za vlády

Hitlera alebo aj vo Francúzsku za vlády Napoleona. Všetci vieme, že presvedčiť milión

ľudí, že im hrozí nejaké nebezpečenstvo a ich krajina bude napadnutá, nie je jednoduché.

Ľudí tu treba presvedčiť, resp. vyburcovať k obrane.181 Takéto presvedčenie si vyžaduje

predpoklad, že ľudia majú absenciu samostatného myslenia a sú emocionálne závislí na

politických vodcoch „...za předpokladu, že tato závislost existuje, bude téměř cokoli, co je

prezentováno s náležitou energií a přesvědčivostí, přijímáno jakožto skutečnost. Lidé se

prostě ohroženi cítí a jsou ochotni v sebeobraně zabíjet a ničit.“ 182 Podľa Fromma takýto

človek stráca schopnosť lásky, pretože jeho pocity sú viazané na tých, na ktorých je

180 FROMM,E. 1967. Človek a psychoanalýza. str. 193 181 V roku 1939 organizoval Hitler fingovaný útok na sliezskou rozhlasovú stanicu, ktorá mala byť údajne prepadnutá poľskými vojakmi (v skutočnosti to boli esesáci), aby vyvolal v obyvateľstve pocity, že sú napadnutí, a aby tak ospravedlnili svoj svojvoľný útok proti Poľsku ako „spravodlivú vojnu“ Porov. FROMM, E.1996. Lidské srdce.str. 22 182 FROMM, E.1996. Lidské srdce.str. 22-23

62

závislý.183 Stráca svoj morálny zmysel, pretože nedokáže kriticky pochybovať o tých, ktorí

majú moc. Stáva sa tu len akousi bábkou, ktorá je ovládaná predsudkami a poverami;

pozorne počúva tých, ktorí majú nad ňou moc a nekriticky to prijíma. Takéto

ovplyvňovanie môže prebiehať prostredníctvom médií alebo aj v úzkej skupinke ľudí,

ktorou môže byť napr. rodina alebo kamaráti, atď. Človek začína byť voči životu

a voči sebe ľahostajný; stráca zmysel a význam života; nedôveruje sám sebe ani ľuďom;

neverí ani vo vnútornú silu, ktorú by dokázal ďalej aktívne vytvárať. Podľa Fromma sme

ako „stádo“, ktoré verí, že cesta, po ktorej ideme, musí viesť k cieľu, pretože vidíme ísť po

nej ostatných. Topíme sa v temnote a zostávame odvážni len preto, že počujeme, tak ako

my si pískajú aj ostatní.184 Nesmieme však podľahnúť tejto neproduktívnej orientácii resp.

ľahostajnosti k životu a nedôvere, ktorá nás postupne vedie k syndrómu rozpadu a núti nás

rozhodnúť sa a jednať v smere tejto orientácie. Človek tu má nutkanie nenávidieť za

účelom nenávisti; má nutkanie ničiť za účelom skazy. Ľudská bytosť je tu akoby

determinovaná nutnosťou podľahnúť tejto neproduktívnej orientácii. Jedine na človeku

závisí k čomu sa prikloní, a čím sa nechá ovplyvniť; môže sa sám rozhodnúť či sa prikloní

k dobru alebo k zlu. Podľa Fromma človek má dôvod byť hrdý a dôverčivý voči ostatným

a voči životu; človek sa však musí rozhodnúť sám, čo si vyberie „...závisí na tom, zda má

schopnost brát sebe, svůj život a svoje štěstí vážně; zda je ochoten potýkat se svým

vlastním morálním problémem a morálním problémem své společnosti. Závisí na jeho

odvaze být sám sebou a být kvůli sobě samému.“185 Ľudská bytosť je pod silným vplyvom

spoločnosti, pretože je jej každodennou súčasťou. Niektorí ľudia majú šťastie a vyrastajú

v usporiadanej rodine, ktorá učí svoje deti aktívnemu, produktívnemu životu. Rodičia

v takejto rodine vedú svojich potomkov k tomu, aby milovali život a dôverovali si,

v prípade neúspechu sa hneď nevzdávajú, ale namiesto toho, aby sa vzdali idú ďalej. Iné

deti zas naopak nemajú toľko šťastia a v okolí, v ktorom vyrastajú nemusia mať príklad,

ako žiť produktívne; rodičia ich neučia milovať život a dôverovať si; zlo ktoré potom

vykonávajú tieto deti v dospelosti je výsledkom neúspechu pri ich realizácii života.

Samozrejme život nie je až taký jednotvárny a nestavia nás len do takýchto dvoch

extrémov, ktoré som uviedla vyššie v príklade. Niekedy sa môže stať, že nevyrastáme

v príkladnej produktívnej rodine, ale príležitosť alebo príklad k produktívnemu životu nám

môžu ponúknuť iní ľudia, napr. učitelia, priatelia, kolegovia alebo iné osoby, ktoré v živote

183 FROMM,E.1967. Človek a psychoanalýza. str. 193 184 FROMM,E.1967. Člověk a psychoanalýza. str. 194 185 FROMM,E.1967. Člověk a psychoanalýza. str. 196

63

stretneme, a ktoré nás môžu ovplyvniť v pozitívnom smere. Tiež je dôležité, aby sme mali

chuť učiť sa takémuto životu; mali záujem o rast a rozvoj svojej osobnosti a k tomu

dopomohli prostredníctvom príkladov aj iným ľuďom, ktorí smerujú či už vedome alebo

nevedome k neproduktívnemu životu. Človek má možnosť voľby; môže si vybrať akým

smerom sa vyberie ďalej „směrem k životu, anebo směrem ke smrti, směre k dobru, nebo

ke zlu.“186

5. Aké sú možnosti človeka na morálnu zmenu ?

Vyššie v práci som poukázala na to, že človek má sklon k dobru aj k zlu. Taktiež má

slobodnú voľbu medzi možnosťami, ktoré sú determinované situáciami, v ktorých sa práve

nachádza. Táto kapitola je zameraná na problém ľudského zla a na možnosť morálnej

zmeny charakteru, pokiaľ sa človek už zlým stal. Čo však má byť to, čo má dopomôcť

k morálnej zmene človeka? Myslím si, že potrebujeme poznanie a svedomie k tomu, aby

sme si mohli vybrať dobro. Ak sa však človek stane ľahostajným voči životu, stratí

schopnosť byť pohnutý utrpením inej ľudskej bytosti; v takomto prípade mu žiadne

poznanie alebo svedomie nepomôže k tomu, aby si mohol zvoliť dobro.

V ďalšej podkapitole sa budem zaoberať sporom medzi univerzálnou a spoločensky

imanentnou etikou. Pôjde tu o to, ako tento spor čo najviac minimalizovať, aby sme vedeli

posilňovať hlas nášho ľudského svedomia a poznanie, aby sme vedeli rozoznať čo je dobré

a zlé pre spoločnosť. Minimalizovanie uvedeného rozporu predstavuje faktor, ktorý pôsobí

v smere posilňovania humanistického svedomia. Na tento rozpor je potrebné sa pozerať

z pohľadu produktívnej a neproduktívnej orientácie, to znamená, že nie u každého človeka

je nevyhnutná podmienka posilňovania humanistického svedomia. Inak povedané, jestvujú

aj ľudia, ktorí v akejkoľvek dobe dokážu ostať čestní, morálny.

V podkapitole „prekonanie narcizmu“ vysvetlím, prečo je dôležité zanechať svoje

narcistické predstavy a uvedomiť si realitu tzn., že človek si musí uvedomiť, že nie je

jediný výnimočný, najlepší, najkrajší, najmúdrejší a všetko ostatné je zlé, podradné

a nevýznamné. Ak si túto skutočnosť narcistický jedinec uvedomí nájde opäť vzťah k svetu

a k ostatným ľuďom.

186 FROMM, E.1996. Lidské srdce. str.19

64

5.1. Poznanie a svedomie ako možnosť k morálnej zmene človeka ?

Zlo a dobro sú pojmy, ktoré sú vo svojej podstate protikladné, odlišné a z toho dôvodu sa

nedajú logicky ani zamieňať, preto by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, že zlo

nemôžeme zmeniť na dobro. Buď máme zlý charakter alebo dobrý. Ak sa na túto otázku

zameriame bližšie, tak prídeme k záveru, že túto ťažkú úlohu je možné uskutočniť.

V tejto podkapitole ako som to už vyššie naznačila, sa pokúsim vyriešiť nasledovný

problém: Ak žiadny človek nie je nutne zlý, ale sa takým stáva, akú funkciu tu môže plniť

jeho rozum a svedomie? Môže poznanie dopomôcť k morálnej zmene človeka? Predtým

ako zodpoviem otázky vysvetlím v krátkosti, čo mám na mysli pod morálnym uvažovaním

alebo usudzovaním.

Pod morálnym uvažovaným rozumiem vedomú mentálnu činnosť alebo proces to

znamená, že človek si je vedomý svojich morálnych rozhodnutí „...proces je intencionálny,

regulovateľný a uvažujúci si je vedomý, že uvažuje ...“187

Problém s morálnym úsudkom alebo usudzovaním je taktiež často spojený

s problémom slobodnej vôle a determinizmu. Na jednej strane stojí názor, že ľudia sú

úplne pod vplyvom determinizmu okolia, ktoré daný jedinec nemôže ovládať a sloboda

človeka je tu chápaná ako nejaká myšlienková ilúzia, ktorá nejestvuje. Ľudská bytosť je tu

slobodná len zdanlivo, ale v reálnom živote je prísne determinovaný. Z tohto predpokladu

sa dá vyvodiť záver, že „člověk nemůže být souzen za své činy, protože je neprovádí

svobodně.“188 Človek je tu determinovaný okolnosťami a príčinami, ktoré podľa teórie

determinizmu nevie ovplyvniť. Tak ako nemá slobodu lietať myš alebo had, tak aj človek

je nútený si vybrať medzi možnosťami A, alebo B.

Opačný názor tvrdí, že človek má slobodnú vôľu189 a nie je determinovaný

okolnosťami. Ak človek má slobodnú vôľu, tak z toho vyplýva, že za svoje činy je plne

zodpovedný a podľa nich je aj posudzovaný.

187 RONČÁKOVÁ,J.: 2001. Medzi rozumom a citom: dvojitý proces morálneho súdenia. In: Filosofie dnes. [online]. 2001, roč.3, č.1 [cit. 2013.03.06.] Dostupnosť a prístup: <http://filosofiednes.ff.uhk.cz/index.php?journal=hen&page=article&op=viewFile&path%5B%5D=54&path%5B%5D=84>.. str. 80 188 FROMM,E.1967. Človek a psychoanalýza. str.181 189 Coreth,E.1996.Co je člověk? str. 91. Vo svojej definícii rozlišuje vonkajšiu a vnútornú slobodu človeka. Vonkajšiu slobodu môžeme prirovnať k slobodnému občanovi, ktorý má právo voľby, má náboženskú slobodu, sú mu priznané základné ľudské práva atď., a otrokovi, ktorý je neslobodný, to znamená, že nemá k dispozícii vonkajšiu slobodu napr. nemá možnosť rozhodovať, nemá právo na náboženskú slobodu, právo zúčastňovať sa politických volieb, je nútený počúvať svojho nadriadeného proti svojej vôli atď. Ak teda neexistuje žiadny vonkajší tlak (napr. v podobe diktátora), sme v plnom zmysle slobodný až dovtedy, keď nie sme podľa Coretha determinovaný vnútornou nutnosťou. (CORETH,E. str.91) V tejto podkapitole mi pôjde

65

Medzi týmito dvoma stranami slobodnou vôľou a determinizmom môžeme nájsť

kompromis, s ktorým niekedy prichádzajú zástancovia slobodnej vôle. Tento kompromis

tvrdí, že „v životech lidí se vyskytují okolnosti, které brání jednat podle svobodné vůle,

a tím také vylučují morální soud.“190 Takéto tvrdenie prijal aj kriminalistický zákon, ktorý

psychicky chorých ľudí nepovažuje za zodpovedných za ich činy. Tento kompromis však

tvrdí, že väčšina ľudí má slobodnú vôľu konať dobro, ak má záujem a snahu tak konať.

Ak sa bližšie zameriame na vyššie uvedený názor alebo kompromis, tak zistíme, že aj

tento názor je neudržateľný. Ľudia majú často tendenciu myslieť si, že ak majú slobodnú

vôľu, tak si uvedomujú plne svoje priania. Problém spočíva podľa Fromma v tom, že si

neuvedomujú v plnej miere motivácie, ktoré ich priviedli k danému prianiu alebo želaniu.

Motívy sú podľa Fromma „výsledkem zvláštní směsi sil ovlivňujících náš charakter“191

Každé naše rozhodnutie, ktoré v živote urobíme, je ovplyvnené dobrými alebo zlými

vlastnosťami, alebo ako Fromm píše „silami“, ktoré v nás prevládajú. Slobodná voľba,

v ktorej je obsiahnutý determinizmus alebo indeterminizmus, je vždycky sloboda vybrať si

lepšie oproti horšiemu, a to lepšie alebo horšie; dobré alebo zlé je vždy chápané vzhľadom

k základnej otázke života „je to volba mezi progresivním a regresivním, mezi láskou

a nenávistí, mezi nezávislostí a závislostí.“192 Máme tu možnosť voľby slobodne sa

rozhodnúť v smere produktívnej alebo neproduktívnej orientácie. Nie vždy si však

uvedomujeme motivácie, ktoré nás priviedli k danému rozhodnutiu v smere dobra alebo

zla. Tieto motivácie nevieme vždy predpokladať ako u seba samých, tak ani pri iných

ľuďoch. Napríklad, ak niekoho dobre poznáme a vieme aké charakterové sily v ňom

prevládajú a vieme aké má morálne hodnoty, tak môžeme predpokladať aj rozhodnutie,

ktoré urobí. Pričom daný človek, ktorého pozorujeme môže mať pocit, že urobil slobodné

rozhodnutie, ktoré nebolo ničím ovplyvnené. Jeho rozhodnutie bolo však ovplyvnené jeho

charakterovými silami. Nie vždy však môžeme odhadnúť ako bude niekto konať. Niekedy

najmä o vnútornú slobodu človeka, pričom budem predpokladať jeho vonkajšiu slobodu. Vnútorná sloboda je naviazaná na vonkajšiu slobodu, pretože bez vonkajšej slobody je aj naša vnútorná sloboda z časti determinovaná, i keď nie v takom rozsahu ako pri vonkajšej slobode. Vnútorná sloboda spočíva v rozhodovaní ľudskej bytosti či bude jednať a rozhodovať sa „tak či onak“, alebo si bude myslieť o svete, o priateľoch, o spoločnosti „to, či ono“. I keby tu nebol prítomný vonkajší tlak, tak môžeme byť determinovaný vnútornou nutnosťou, pudmi, dedičnými vlohami. Vnútorná sloboda tu nadväzuje na vonkajšiu slobodu v tom zmysle, že človek môže aj reálne prostredníctvom vonkajšej slobody uskutočniť to čo si slobodne myslí, ak by bola jeho vonkajšia sloboda napr. slobodného prejavu obmedzená, tak svoje myšlienky nemôže uskutočniť a rozširovať ich ďalej.

Či už tu ide o vnútornú alebo vonkajšiu slobodu, dôležité sú tu vždy konkrétne možnosti, medzi, ktorými sa má človek rozhodnúť. Podmienkou tejto možnosti je základná sloboda, konkrétna sloboda voľby. (CORETH,E., str.92) 190 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 181 191 FROMM,E. 1967. Človek a psychoanalýza. str. 182 192 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 153

66

napríklad povieme: „je prekvapujúce, že ten človek reagoval agresívne. On je predsa

mierumilovný a pokojný človek.“ alebo „toho človeka poznám už dlho – nechápem prečo

konal emocionálne a výbušne, keď taký nie je“. Ide tu o to, že jedna stránka charakteru

bola u tohto človeka silnejšia ako iná. Jeho rozhodnutie bolo podľa Fromma podmienené

charakterom, a preto Fromm ďalej tvrdí, že „vůle není ničím jiným než výrazem

charakteru. Produktivní člověk, který důvěřuje svému rozumu a je schopen milovat jiné

i sebe, má vůli jednat ctnostně. Neproduktivní člověk, kterému se tyto kvality nepodařilo

rozvinout a který je otrokem svých iracionálních vášní, nemá tuto vůli.“ 193 Len ten človek,

ktorý sa svoj život snaží žiť produktívne, miluje ostatných, dôveruje rozumu a rozvíja

svoje poznanie, je schopný plne rozvinúť cnosť a prekonať zlo, ktoré je prítomné v jeho

charaktere. Sloboda v tomto prípade nie je nič iného, ako schopnosť nasledovať hlas

rozumu, zdravia, dobra, svedomia proti hlasom iracionálnych vášni.

Je potrebné ešte zdôrazniť, že slobodu voľby nemôžeme chápať ako nejakú

abstraktnú schopnosť, ktorú buď ľudská bytosť vlastní alebo nie; podľa Fromma je to skôr

funkcia, ktorá sa nachádza v našej charakterovej štruktúre. Túto charakterovú štruktúru

môžeme chápať dvojako. Jestvuje skupina ľudí, ktorí nemajú slobodu zvoliť si dobro

a majú sklon k neproduktívnej orientácii, pretože „jejich charakterová struktura ztratila

schopnost jednat v souhlase s dobrem.“194 Je tu aj iná skupina ľudí, ktorí zas stratili

schopnosť zvoliť si zlo, pretože ich charakterová štruktúra stratila schopnosť, alebo túžbu

konať zlo a koná len dobro. Medzi týmito dvoma extrémami charakterových orientácii

v smere slobodnej voľby dobra a zla je tu prítomná ešte tretia väčšinová skupina ľudí, ktorí

majú protikladné sklony k dobru a zlu, ktoré sú akoby v rovnováhe a človek tu má

možnosť voľby „čin je pak výsledkem toho, jak silné jsou jednotlivé konfliktní sklony

uvnitř charakteru dané osoby“195

Človek je síce podriadený silám svojho charakteru podobne ako ostatné živočíchy, ale

ako jediný je obdarený inteligenciou. Ako jediný dokáže rozpoznať tieto charakterové sily,

ktorými je ovládaný a práve tým, že si je vedomý týchto síl a dokáže ich svojím rozumom

rozpoznať a pochopiť ich, tak môže proti ním bojovať, byť účastný na svojom osude, a tým

pádom produktívne rozvíjať a posilňovať prvky, ktoré podporujú dobro „…i když je

člověk jako všichni ostatní tvorové podřízen silám, které ho podmiňují, je jako jediný tvor

obdařen rozumem, jediný je schopen pochopit právě ty síly, kterým je podřízen, a také se

193 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 182 194 FROMM,E.: 1996. Lidské srdce. str. 154 195 FROMM,E.: 1996. Lidské srdce. str. 154

67

svým pochopením muže aktivně účastnit na svém osudu a posílit prvky povzbuzující

dobro.“196 Tým, že si ľudská bytosť toto všetko uvedomí a bude sa usilovať o prekonanie

neproduktívnej orientácie, ktorá sa v ňom počas života nahromadila, či už pod vplyvom

iracionálnej spoločnosti, ktorá ho ovplyvňuje alebo pri neúspechu pri realizácii života, tak

má možnosť stať sa slobodným a produktívnym vo svojom živote. Slobodu a prekonanie

zla je totiž možné podľa Fromma dosiahnuť rozumom a uvedomením, je to však možné len

vtedy, keď sa človek o to usiluje.197 Ak ľudská bytosť žije v nevedomosti, tak je rôznymi

spôsobmi rozrušovaná vonkajšími vplyvmi. Múdri človek, ak ho môžeme za takého

pokladať, je zriedkakedy vo svojom duchu rozrušený a ovplyvňovaný, je si vedomý sám

seba, Boha a vecí. Nikdy neprestáva byť sám sebou a vždy si zachováva skutočný pokoj

ducha.198

Pri prekonaní zlých síl v človeku alebo zla ako takého nám pomáha rozum, ale takisto

aj svedomie. Podobne ako rozum, tak aj svedomie má len človek. Svedomie Fromm

prirovnáva k hlasu, ktorý hovorí čo je alebo nie je správne alebo čo robiť, aby sme sa stali

sami sebou, a ostali sami sebou „...pomáhá uvědomovat si cíle života a normy nutné

k dosažení těchto cílu.“199 Z toho vyplýva, že nie sme len bezbrannými obeťami okolností,

ale do určitej miery ich vieme aj kontrolovať a ovplyvňovať, napr. vieme kontrolovať do

určitej miery svoje emócie tým, že ich nedáme najavo, alebo reagujeme napriek silným

emóciám rozvážne. Vieme kontrolovať rozhodnutia napríklad či niekoho zabijeme alebo

nie. Ak by sme chceli niekoho zabiť, tak náš rozum a svedomie nám hovorí alebo nás

koriguje, že to nie je správne aj keď v danej chvíli môžeme mať iné pocity. Takisto sa

môžeme snažiť o zlepšenie podmienok a podporovať snahu o dobro u seba ako aj u iných.

Napriek tomu, že máme k dispozícii rozum a svedomie prostredníctvom ktorých môžeme

byť aktívny voči životu, tak rozum a svedomie sú nerozlučne spojené s naším charakterom.

Z toho vyplýva, že ak v našom charaktere získali deštruktívne a iracionálne vášne prevahu,

tak to zasiahlo aj náš rozum a svedomie, a znemožňuje nám to správne fungovanie

v prospech produktívnych síl „…ve skutečnosti je rozum a svědomí naší nejcennější

schopností a je naším úkolem je rozvíjet a využívat; nejsou však svobodné a nepodmíněné

a neexistují mimo naše empirické já; jsou silami uvnitř struktury naší totální osobnosti a

jako každá část struktury jsou podmíněny strukturou jako celkem a zpětně ji znovu

196 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 182 197 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 171 198 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 170- 171 199 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 183

68

podmiňují.“200 Aby sme prekonali zlo a zmenili naše morálne správanie, naše vnútorné

negatívne charakterové sily, tak je potrebné rozvíjať náš rozum a svedomie; nesmieme byť

voči ním pasívny, neproduktívny a zanevrieť na ne, pretože v nás prevládnu negatívne

charakterové sily. Je potrebné si uvedomiť, že náš rozum a svedomie je podmienené naším

charakterom, resp. našou osobnosťou. Hlavne z tohto dôvodu je pre nás potrebné, aby sme

rozvíjali naše poznanie a posilňovali naše svedomie. Z toho vyplýva, že pre človeka je

dôležité, aby realizoval a rozvíjal sám seba, svoju osobnosť „….hlavním úkolem člověka

v životě je realizovat sám sebe, stát se tím, čím člověk potenciálně je. Nejdůležitějším

produktem této snahy je vlastní osobnost člověka“201 Človek sa má snažiť uskutočňovať

svoje schopnosti, má byť voči životu produktívny aj napriek neúspechu, ktorý môže prísť.

V takomto prípade by človek mal daný neúspech pochopiť a posúdiť ho ako morálny

neúspech a uvedomiť si, že okolnosti, ktoré predchádzali neúspechu boli silnejšie ako on.

Ak podľa Fromma pochopíme všetky okolnosti, ktoré sformovali človeka, tak s ním

môžeme súcitiť avšak „...pochopit člověka neznamená odpouštět mu; znamená jen to,že ho

neobviňujeme, jako kdybychom nad ním stáli jako bůh nebo soudce.“202 Podľa Fromma

človeka môžeme definovať ako bytosť, ktorá aktívne hľadá cesty k svojmu optimálnemu

vývoju, aj keď táto snaha veľakrát zlyháva, pre nepriazeň vonkajších podmienok. Aj podľa

Herricka (1928): Ľudská schopnosť inteligentného riadenia vlastného vývoja dáva človeku

možnosť, aby sám určoval model svojej kultúry, a tak utváral ľudský vývoj podľa vlastnej

voľby. Táto schopnosť, ktorú nemá žiadny iný živočích, je najvýznačnejším znakom

človeka a snáď najdôležitejšou skutočnosťou, ktorú veda pozná.203

5.2. Univerzálna verzus spoločensky imanentná etika

Cieľom tejto podkapitoly bude zamerať sa na spor medzi univerzálnou a spoločensky

imanentnou etikou. Pôjde o to, ako tento spor čo najviac minimalizovať, aby sme vedeli

posilňovať hlas nášho ľudského svedomia a poznania, aby sme vedeli rozoznať, čo je

dobré a zlé pre spoločnosť bez ohľadu na obdobie, v ktorom žijeme. Minimalizovanie

uvedeného rozporu predstavuje faktor, ktorý pôsobí v smere posilňovania humanistického

svedomia. Na tento rozpor je potrebné sa pozerať z pohľadu produktívnej a neproduktívnej

orientácie, to znamená, že nie u každého človeka je nevyhnutná podmienka posilňovania 200 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 183 201 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 185 202 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str. 185 203 FROMM,E. 2007. Anatomie lidské deštruktivity. str. 254

69

humanistického svedomia. Inak povedané, jestvujú aj ľudia, ktorí v akejkoľvek dobe

dokážu ostať čestní, morálny.

Predtým ako prejdem k samotnému problému, tak najprv ponúknem krátku

definíciu univerzálnej a spoločensky imanentnej etiky.

Za univerzálnu etiku Fromm považuje normy správania, ktorých cieľom je rast

a rozvoj človeka.204 Univerzálnu etiku charakterizujú výroky, ako napr. nezabiješ, miluj

svojho blížneho ako seba samého.

Proti univerzálnej etike stojí spoločensky imanentná etika, ktorej cieľom je podľa

Fromma dodržiavať len tie normy, ktoré sú pre človeka nevyhnutné na zachovanie života

v spoločnosti, v ktorej ľudia žijú. Nejde jej o dobro človeka a jeho produktívne

nasmerovanie skôr len o fungovanie spoločnosti ako takej „...za „společensky imanentní“

etiku považuji ty normy v jakékoliv kultuře, které obsahují zákazy a rozkazy, potřebné jen

pro fungování a zachování té které společnosti.“205 Fromm ďalej píše, že na existenciu

a fungovanie akejkoľvek spoločnosti je potrebná jedna podmienka, a to, aby sa členovia

tejto spoločnosti resp. ľudia, ktorí prebývajú v rozličných spoločnostiach riadili

pravidlami, ktoré zabezpečujú poriadok cez zákazy a príkazy. Pre spoločnosť je tiež

dôležité, aby stvárnila charakterovú štruktúru svojich členov, tzn. aby robili to, čo majú

robiť. Dá sa to dosiahnuť tak, že spoločnosť, kde dominuje prevažne práca

a poľnohospodárstvo, budú dôležité cnosti trpezlivosť a pracovitosť. V spoločnosti kde

dominuje vojnové umenie, bude zas prvoradá cnosť odvahy a iniciatívy „...každá

společnost má životní zájem na to, aby se její pravidla plnila a její „ctnosti“ dodržovaly,

protože na tom je závislá její vlastní existence.“206

Fromm poukazuje na to, že jestvujú aj iné etické normy, ktoré sa zakladajú na

jednotlivých spoločenských triedach. V každej tejto spoločenskej triede sú iné cnosti

a pravidlá, napr. v nižšej spoločenskej vrstve dominuje skromnosť a poslušnosť a naopak

vo vyššej agresivita a ctižiadostivosť. Spoločenská trieda sa môže tiež líšiť podľa farby

pleti, tzn. belosi budú mať iné pravidlá ako černosi; takéto spoločenské vrstvy ešte aj dnes

pretrvávajú napr. v USA. V spoločnosti, kde nie sú prítomné spoločenské vrstvy, „existují

systémy norem bok po boku: například etika Nového zákona a normy, platné pro vedení

úspěšného obchodu.“207 Podobné ovplyvňovanie alebo výchovu ľudí spoločnosťou

môžeme vidieť v školách alebo v užších rodinných kruhoch, napr. v školách motivujú deti

204 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str.188 205 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str.188 206 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str.188 207 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str.189

70

k tomu, aby mali voči starším úctu, aby pozorovali prírodu a vzdelávali sa, a tak si

rozširovali svoj vedomostný obzor. Sú typy spoločností, kde výchova detí závisí od

spoločenskej vrstvy, v ktorej sa narodili. Napríklad rodičia z vyššej spoločenskej vrstvy

deti učia, aby boli ambiciózne, produktívne a súťaživé, z toho dôvodu aby boli v živote

úspešné. O niečo menej šťastia majú deti z nižšej vrstvy, pretože sú vedené k skromnosti

a nie k tomu, ako byť v živote úspešné alebo produktívne. V tomto smere môžeme vidieť,

ako spoločnosť pôsobí na náš osobnostný rozvoj. Dáva nám normy, ktoré zdôvodňuje

v tom zmysle, že sú potrebné pre fungovanie spoločnosti ako takej.

Podľa Fromma je aj spoločensky imanentná etika v záujme spoločnosti „je

vybudována určitým způsobem, který jednotlivec nemůže změnit, je vlastní zájem tohoto

jednotlivce spojen se zájmem společnosti“208 Nutné normy, ktoré sú typické pre imanentnú

etiku sa môžu dostať do konfliktu s univerzálnymi normami, ktoré sú dôležité pre rozvoj

a rast členov spoločnosti. Ku konfliktu dôjde vtedy, ak je nižšia spoločenská vrstva

utláčaná vyššou vrstvou „zájmy privilegované skupiny jsou v rozporu se zájmy většiny“209.

Keďže spoločenská štruktúra je založená práve na tejto privilegovanej skupine, tak

spoločenské normy sú prispôsobené práve podľa tejto privilegovanej skupiny, ktorá bude

ostatným skupinám tvrdiť, že dané normy sú nevyhnutné pre spoločnosť. Normy

privilegovanej skupiny budú platiť dovtedy, kým sa situácia v spoločnosti fundamentálne

nezmení.

Dominantná ideológia, ktorá v danej kultúre prevláda, bude podľa Fromma

popierať akýkoľvek rozpor alebo konflikt. Naďalej bude tvrdiť, že ňou dané normy sú

dôležité pre zachovanie a existenciu spoločnosti ako takej „...etické normy společnosti mají

stejnou cenu pro všechny její členy, a budou se snažit zdůrazňovat, že ty normy, které

vedou k udržení existující společenské struktury, jsou normami univerzálními

a neměnnými pro lidskou existenci vůbec.“210 Od čoho potom závisí prípadná možnosť

morálneho vzdoru jednotlivca? Ide tu len o akúsi „morálnu elitu“, ktorá má takúto

možnosť, a väčšina ľudí predstavuje vždy len „stádo oviec“, ktoré sa prikloní na tú stranu,

ktorá si ju dokáže lepšie získať? Morálna zmena jednotlivca závisí od toho, že on sám si

uvedomí, že v systéme spoločnosti niečo nie je správne. Toto uvedomenie samozrejme

nepríde len tak, odnikiaľ. Jednotlivec tým, že sa snaží poznávať svet okolo seba, všíma si

rôzne systémy spoločností. Prostredníctvo poznávania zistí, čo je dobré a zlé v systéme

208 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str.189 209 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str.189 210 FROMM,E. 1967.Člověk a psychoanalýza. str.189

71

spoločnosti, čo treba zmeniť. K tomuto poznávaniu samozrejme potrebujme slobodu

a musíme byť v identite so sebou a v neposlednom rade musíme počúvať hlas svojho

svedomia, ktorý nám tiež hovorí, čo je dobré a zlé. Keď si toto všetko uvedomí, tak

jednotlivec začne mať pocit, že treba niečo zmeniť, inak povedané začne spoločenskému

systému ako takému morálne vzdorovať. Problémom však ostáva to, že hlas preferovanej

spoločenskej vrstvy ho svojou pravdou prekričí, tzn. budú tvrdiť, že základné normy, ktoré

stanovili sú nevyhnutné k fungovaniu spoločnosti. Ľudia z nižšej vrstvy majú tak tendenciu

prikloniť sa k tej strane, ktorá takzvane kričí hlasnejšie, alebo si vie ľudí lepšie získať.

Ľudia sú v tomto momente bezbranní a to z toho dôvodu, že racionálne davové správanie

je nízke. Ľudia sa tu rozhodujú skôr sugestívne a emotívne ako racionálne. Takéto

sugestívne a emotívne rozhodovanie sa pod vplyvom davovej psychózy nemá vplyv na

ľudí, ktorí žijú aktívny, produktívny život, to znamená, pri ktorých sa predpokladá sloboda,

rozum a identita so sebou. Práve títo ľudia z pohľadu univerzálnej etiky zisťujú, čo je

potrebné v spoločnosti zmeniť. Iný problém je, aké majú títo ľudia reálne možnosti zmeniť

politický systém, to však nie je predmetom tejto práce.

Aj keď sa tento konflikt medzi univerzálnou a spoločensky imanentnou etikou

zmiernil, tak podľa Fromma bude stále prítomný dovtedy, kým sa ľuďom nepodarí zničiť

takú spoločnosť, ktorá si zakladá na sociálnych preferenciách „...dokud se v lidském vývoji

nedospěje k tomuto bodu, budou se historicky podmíněné společenské potřeby srážet

s univerzálními existenciálními potřebami jednotlivce.“211 Riešením nie je tento konflikt

ignorovať, ale vnímať ho v celej jeho plnosti a vyriešiť ho. Riešenie Fromm vidí v etickom

mysliteľovi, ktorý by podporoval hlas ľudského svedomia a poznania v smere produktívnej

orientácie. Dôležité je tiež aby tento etický mysliteľ zdôrazňoval to, čo je dobré a zlé pre

človeka bez rozdielu spoločenského postavenia.

5.3. Prekonanie narcizmu

Podľa Fromma cieľom človeka je prekonať vlastní narcizmus.212 Je tu dôležité zanechať

svoje narcistické predstavy a uvedomiť si realitu. Človek si musí uvedomiť, že nie je

jediný výnimočný, najlepší, najkrajší, najmúdrejší atď., a všetko ostatné je zlé, podradné

a nevýznamné. Ak si túto skutočnosť narcistický jedinec uvedomí, nájde opäť vzťah

k svetu a k ostatným ľuďom. Na prekonanie narcizmu je pre narcistického jedinca

211 FROMM,E. 1967. Člověk a psychoanalýza. str.190 212 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 101

72

potrebné, aby začal mať rád aj tých, ktorí sú od neho odlišní či už farbou pleti,

národnosťou alebo vierovyznaním.

Podľa Fromma je tu potrebná takzvaná bratská láska, ktorá je charakteristická tým,

že ľudia sa cítia voči sebe rovní bez ohľadu na rozdiely, ktoré sú medzi nimi. V hebrejskej

a kresťanskej tradícii je tento cieľ vyjadrený v rôznych termínoch, ktoré znamenajú

prekonanie narcizmu, napríklad „starý zákon říká: „Miluj svého bližního jako sebe

samého. Zde je vznesen požadavek překonat něčí narcismus alespoň do té míry, že se

bližní stává stejně důležitým jako on sám.“213

Podľa Fromma človek sa stane dospelým až vtedy, ak prekoná individuálny ako aj

skupinový narcizmus. Ako však môže človek prekonať narcizmus, ktorý má v sebe? Podľa

Fromma na to nejestvuje odpoveď. Sú však určité možnosti, ktoré môžu zamedziť

katastrofe. Jedna z možností ako dosiahnuť prekonanie narcizmu je v redukcii narcistickej

energie, ktorá je v každom človeku. V nahradení termínu národ, rasa, náboženstvo atď. za

pojem ľudstvo „...jestliže by se jedinec primárně cítil občanem světa a jestliže by mohl být

na lidstvo a na jeho výsledky hrdý, objektem jeho narcismu by se stalo spíše lidstvo jako

celek než jeho svářící se složky“214 Ľudia by tak mali spoločné ciele, mali by spoločný

a jediný národ „svet“, v ktorom by sa uskutočňovali. Aj napriek výrazným rozdielom

medzi ľuďmi by bolo primárne vedomie, že všetci tvoríme rovnakú časť, telo obrovskej

skupiny. Podľa Fromma toto prekonanie narcizmu človeka by malo byť podporované

humanistickou a vedeckou orientáciou.215 Ide tu o to, aby sa ľudia naučili objektívne

a kriticky myslieť, aby prijali realitu takú, aká v skutočnosti je. Tiež je tu podľa Fromma

dôležitá humanistická filozofia a antropológia. A to z toho dôvodu, že nemôžeme

očakávať, že zmiznú všetky náboženstvá a filozofie, ktoré sa vyvíjali tisíce rokov, a ani by

sme to nechceli.

K prekonaniu narcizmu je dôležité tolerovať a zmenšovať rozdielnosti, ktoré sú

medzi ľuďmi prítomné „právě tolerance ke všem existujícím rozdílům patří k obvyklé

humanistické víře i praxi.“216 Človek si musí byť vedomí toho, že je súčasťou ľudstva

a toho, čím ľudstvo kedysi bolo, je a aj naďalej bude. Musíme nájsť energiu a vôľu

pomocou ktorej budeme schopní prekonať tento narcizmus „…člověk může být lidským

213 FROMM,E.1996. Lidské srdce. str. 101 214 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 103 215 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 106 216 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 106

73

jedině v klimatu, v němž může očekávat, že on a jeho děti budou žít a že zažijí příští rok a

ještě mnoho roků dalších.“217

Záver

V tejto diplomovej práci som sa snažila dokázať, že žiadny človek nie je nutne zlý, ale

stáva sa zlým vtedy, keď chýbajú potrebné podmienky pre jeho rast a rozvoj. Zlo tak

predstavuje sekundárnu potencionalitu; je výsledkom neúspechu pri realizácii života.

Prezentovanú tézu som sa snažila dokázať prostredníctvom osobitého pohľadu,

ktorý Erich Fromm vyjadruje o človeku vo svojich prácach. Ľudskú bytosť nevníma ako

nutne dobrú alebo zlú. Obidve tieto hodnoty jednotlivec nadobúda počas svojho života.

Nerodí sa s vlastnosťami dobra a zla, ale postupne ich nadobúda pod vplyvom spoločnosti,

ktorá utvára ľudské postoje a ovplyvňuje náš pohľad na svet. To ako sa nechá rýchlo

človek ovplyvniť spoločnosťou, závisí čiastočne aj od jeho charakteru, ktorý vlastní.

K uskutočneniu individuality ľudskej bytosti je potrebné nahradiť orientáciu modus

vlastnenia, orientáciou, ktorá bude smerovať k plnému bytiu, k uskutočňovaniu

individuality ľudskej bytosti. Aby sme dosiahli tento cieľ, tak je dôležité uvedomenie si

tohto stavu (módu vlastnenia) a odhodlanie zmeniť ho. Má tu ísť o smerovanie

k aktívnemu, produktívnemu spôsobu života, ktorý bude najvýraznejšie vynikať v našom

vzťahu k ostatným ľudským bytostiam, k svetu ako takému, ktorý je všade okolo nás,

k prírode a k sebe samému. Primárna je tu láska k životu (biofilná orientácia), ktorá má

vyjadrovať náš vzťah k svetu, túžbu po aktívnom bytí.

K tomu aby došlo k pozitívnej morálnej zmene človeka, je potrebné rozvíjať

poznanie a svedomie. Ak sa však človek stane ľahostajným voči životu, stratí schopnosť

byť pohnutý utrpením inej ľudskej bytosti. V takomto prípade mu žiadne poznanie alebo

svedomie nepomôže k tomu, aby si mohol zvoliť dobro.

Je potrebné si uvedomiť hodnotu a silu v sebe samých a prestať hľadať vodcov,

alebo iný spôsob úteku cez ktorý sa dobrovoľne vzdávame svojej slobody a stávame sa

závislý od niečoho, čo nám zaručuje istotu. Podľa Fromma má byť závislosť nahradená

zodpovednosťou, pasivita aktívnou a kreatívnou tvorivosťou a kritickým myslením voči

spoločnosti a životu ako takému. Len tak je možné dôjsť k premene ľudského srdca a sťať

sa výnimočnou ľudskou bytosťou, ktorá sa snaží o aktívne, produktívne prežívanie života.

217 FROMM,E. 1996. Lidské srdce. str. 108

74

Zoznam bibliografických odkazov

Knihy / Monografie

BRUGGER,W.1994. Filosofický slovník. Praha: Naše vojsko, 1994. ISBN 80-2060-409-X

CORETH,E. 1996. Co je člověk. Praha: ZVON, České katolické nakladatelství, 1996.

ISBN 80-7113-170-9

FROMM,E.1967. Člověk a psychoanalýza. Praha: Sloboda, 1967.

FROMM,E.2006. Umění milovat. Praha: Český klub, 2006, ISBN 80-8692-207-3

FROMM, E.1996. Lidské srdce. Praha: Český klub, 1996, ISBN 80-8563-728-6

MORIN,D.2000. Zlo a utrpení. Praha: Paulínky, 2000, ISBN 80-86025-20-9

COLE,P.2003. Filosofie náboženství. Praha: Portál, 2003, ISBN 80-7178-719-1

AKVINSKÝ,T.1937. Suma Theologiae I. Olomouc: Krystal, Olomouc, 1937,

AKVINSKÝ,T.1937. Abecední seznam věcí obsažených v theologické sumě a častěji

potřebných pro život. Olomouc: Krystal, Olomouc, 1937,

LEIBNIZ,W.G.2004. Theodicea. Praha: Oikoymenh, 2004, ISBN 80-7298-094-7

GROSS,W., a KUSCHEL,K.J.2005. Bůh a zlo. Praha: Vyšehrad, 2005, ISBN 80-7021-

710-3

PEYNE,J.2005. Odkud zlo? Praha: Triton, 2005, ISBN 80-7254-500

FROMM,E.2007. Anatomie lidské destruktivity. Praha: Aurora, 2007, ISBN 978-80-7299-

089-4

75

Články v elektronických časopisoch a iné príspevky

KAFKA,J.2005. O ľudskej prirodzenosti. In: Psychiatria. [online]. 2005, roč.2-3, č.12 [cit.

2012.11.29.] Dostupnosť a prístup: <http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/2-3-

2005/psy23-2005-cla4.pdf>.

RONČÁKOVÁ,J.: 2001. Medzi rozumom a citom: dvojitý proces morálneho súdenia. In:

Filosofie dnes. [online]. 2001, roč.3, č.1 [cit. 2013.03.06.] Dostupnosť a prístup:

<http://filosofiednes.ff.uhk.cz/index.php?journal=hen&page=article&op=viewFile&path%

5B%5D=54&path%5B%5D=84>.

ŽIVOTOPIS

Osobné údaje Meno a priezvisko: Bc. Jana Špavorová Telefón: 0948 024 051 Elektronická adresa: spaja542@gmail.com Národnosť: slovenská Štátna príslušnosť: SR Telefóny kontakt: 0948024051

Vzdelanie 2011 - 2013 VŠ Katolícka univerzita v Ružomberku –

Filozofická fakulta – Filozofia (magisterské štúdium) 2007 – 2010 VŠ Katolícka univerzita v Ružomberku –

Filozofická fakulta – Filozofia (bakalárske štúdium) 2002 – 2007 SOŠ polytechnická Dolný Kubín –

Pracovník marketingu (cestovný ruch)

1994 - 2002 ZŠ - Chlebnice

Pracovné skúsenosti Marec, August 2011 ZPS a DSS – Dolný Kubín,

Administratívne práce, práca s wordom, excelom, hospodárska korešpondencia, skúsenosť s inventarizáciou majetku,

Október 2010 - Február 2011 Lion Teleperformance Slovakia, Žilina komunikácia s klientmi,

telemarketing, predstavovanie produktov spoločnosti, riešenie problémov so zákazníkmi Jún – august 2010 Lion Teleperformance Slovakia, Žilina komunikácia s klientmi,

telemarketing, predstavovanie produktov spoločnosti, riešenie problémov so zákazníkmi Jún – august 2009 Lion Teleperformance Slovakia, Žilina

komunikácia s klientmi, telemarketing, predstavovanie produktov spoločnosti, riešenie problémov so zákazníkmi

Jún – august 2008 Café bar ARCH, Žilina servírka, Jún – august 2007 METRO Cash & Carry Slovakia s.r.o. , Žilina práca s pokladňou

Jazykové znalosti Nemecký jazyk - pasívne: slovom a písmom Od základnej školy maturitná skúška z nemeckého jazyka v roku 2007, Anglický jazyk - základný,

Od strednej školy, v letnom semestri školského roka 2007 – 2008 som absolvovala kurz z anglického jazyka,

Latinský jazyk - základný, od vysokej školy, (filozofická latinčina) Grécky jazyk - základný, od vysokej školy, (filozofická gréčtina)

Počítačové znalosti Internet (e-mail, www) - pokročilý

MS Office: Word, Excel, Outlook, Power Point, Access Lotus Notes: základy

Znalosti a zručnosti

Vodičský preukaz skupina B Administratívne zručnosti, Kancelárske písanie na stroji,

Základy jednoduchého a podvojného účtovníctva, Marketingový manažment,

0sobitné schopnosti flexibilita, kreativita, komunikatívnosť, príjemné vystupovanie, diskrétnosť, zodpovednosť, literatúra, šport, hlavolamy, verejné dianie v spoločnosti