K logike dejín sociológie 2. prednáška

PhDr. Ľuba Kráľová, PhD.

Multiparadigmatickosť sociologického poznania

• Multiparadigmatickosť v sociológii znamená, že rozliční sociológovia v tom istom čase nazerali a nazerajú na ten istý alebo obdobný problém principiálne odlišne.

• Paradigma = určitý vzorec, alebo model vedeckého bádania, štýl myslenia, spôsob realizácie teórie...

Multiparadigmatickosť podľa M. Petruska

• „Fakticita vnútornej názorovej diferenciácie (teoretického pluralizmu) a toho, čo Thomas Kuhn neskôr označil termínom multiparadigmatickosť (t. j. koexistencia zásadne odlišných štýlov myslenia, teórií a spôsobov realizácie tzv. normálnej, t. j. rutinnej a predovšetkým inštitucionalizovanej vedy, v rámci toho istého vedného odboru v tom istom čase)“, teda takej vedy, ktorá postupuje od jednej paradigmy k druhej (Petrusek, 1994, s. 9).

Sociologická škola

Sociologická škola = skupina sociológov, ktorí sú vo vzájomnom kontakte, riešia zhodnú výskumnú problematiku, zdieľajú východziu teoretickú orientáciu a základné metodologické princípy, opierajú sa o tie isté rešpektované autority alebo autoritu, pracujú v jednom meste alebo spolupracujú v rámci jednej inštitúcie. Predstavitelia danej sociologickej školy zdieľajú vždy iba jednu základnú paradigmu. Sociologická škola nemôže byť vnútorne paradigmaticky diferencovaná. Ale pod tú istú paradigmu možno zahrnúť viacero škôl, smerov a hnutí.

Konsenzuálna paradigma

• Konsenzuálna paradigma zahŕňa viaceré sociologické školy:

•  štruktúrny funkcionalizmus• teóriu sociálnej výmeny• teóriu spoločenskej zmluvy •  teóriu solidarizmu.• Nie je však možné, aby predstavitelia štruktúrneho

funkcionalizmu zdieľali napríkladokrem konsenzuálnej zároveň aj konfliktualistickú paradigmu.

Dichotomický vývoj sociologického poznania

• Pluralita paradigiem charakteristická pre celý doterajší vývoj sociológie sa vyznačuje určitou pravidelnosťou v tom, že tieto paradigmy veľmi často vytvárajú určité protikladné dvojice alebo dichotómie.

• Vyberiem tri príklady, ktoré sú pre vývoj sociológie v 19. a na počiatku 20. storočia typické. 3. dichotómia – aj sociológovia 2. polovice 20. storočia.

Dichotomický vývoj sociologického poznania

• dichotómia pozitivistickej (scientistickej, naturalistickej) a humanistickej (chápajúcej, rozumejúcej) sociológie

• dichotómia sociologického nominalizmu (psychologizmu) a sociologického realizmu (sociologizmu) a 

• dichotómia teórie konsenzu a teórie konfliktu

Dichotomický vývoj sociologického poznania

Všetky tieto protikladné a v istom zmysle krajné riešenia, t.j. dichotómie, svedčia o tom, ako k tým istým základným otázkam sociológie možno v tej istej dobe pristupovať z diametrálne odlišných pozícií, pričom o žiadnom z týchto riešení nie je možné prehlásiť, že by boli jedine možné a jedine správne. Všetky mali z hľadiska ďalšieho vývoja sociológie svoj pozitívny význam, pretože prehlbovali teoretickú i metodologickú argumentáciu vnútri sociológie a zároveň odpovedali na základnú otázku sociológie. Ako je možný sociálny poriadok v spoločnosti?

Predstavitelia pozitivizmu a humanizmu v sociológii

Pozitivizmus (scientizmus, naturalizmus) v 2. polovici 19. a na začiatku 20. st. predstavoval Auguste Comte, Herbert Spencer a v modifikovanej podobe Émile Durkheim. Humanizmus (chápajúcu, rozumejúcu sociológiu) v spomínanom období reprezentoval Ferdinand Tönnies, Georg Simmel a najvýraznejšie Max Weber.

Dichotómia pozitivizmu a humanizmu v sociológii

• Základné znaky pozitivizmu

• 1. Naturalizmus.• 2. Chápanie

spoločenských javov ako vecí.

• 3. V sociológii sú uplatniteľné rovnaké metódy ako v prírodných vedách.

• 4. Sociológia je základom sociálneho inžinierstva.

• Základné znaky humanizmu

• 1. Antinaturalizmus.• 2. Spoločenské javy sú

v procese neustáleho vznikania a premien.

• 3. V sociológii musia byť uplatňované iné metódy ako v prírodných vedách.

• 4. Sociológia nemôže byť základom tzv. sociálneho inžinierstva.

Predstavitelia psychologizmu a realizmu v sociológii

• Sociologický nominalizmus, t.j. psychologizmus v sociológii predstavoval Gabriel de Tarde, Gustave Le Bon a sociologický realizmus, t.j. sociologizmus v sociológii zas Émile Durkheim.

Termíny nominalizmus a realizmus

Termíny nominalizmus a realizmus pochádzajú zo stredovekého sporu o spôsob existencie univerzálií alebo všeobecných pojmov. Nominalisti (od slova nomen – meno, názov) vychádzali z postulátu, že všeobecné pojmy sú púhe mená. Reálne existujú iba jednotlivé veci so svojimi individuálnymi vlastnosťami a tzv. univerzálie existujú až po veciach. Oproti tomu realisti usudzovali, že všeobecné pojmy existujú reálne, a to buď pred jednotlivými predmetmi, t.j. mimo nich a nezávisle na nich alebo vo veciach ako idey, teda formy jednotlivín.

Sociologický nominalizmus alebo psychologizmus

Prenesené do sociológie termín nominalizmus znamená, že sociologický nominalizmus alebo psychologizmus označuje názory, ktoré považujú spoločnosť za púhu sumu jednotlivcov, teda za niečo, čo v porovnaní s jednotlivcami nemá žiadnu novú kvalitu a čo je plne vysvetliteľné zo štúdia jednotlivcov. Pretože reálne existujú iba jednotlivci (ako u nominalistov jednotlivé veci), spoločnosť je len ich odvodeninou.

Sociologický realizmus alebo sociologizmus

Sociologický realizmus alebo sociologizmus tvrdí, že spoločnosť nie je na jedincov redukovateľná, pretože každá kolektivita nadobúda vlastnosti, ktoré sú od vlastností všetkých jedincov, ktorí ju tvoria, odlišné. Tak, ako u stredovekých realistov všeobecné pojmy existujú nezávisle na jednotlivých veciach, tak u sociologických realistov (sociologistov) spoločnosť ako každá kolektivita existuje nezávisle na jednotlivcoch a vyvíja na nich vonkajší nátlak.

Znaky psychologizmu a sociologizmu

Psychologizmus • Pri výklade

spoločnosti je potrebné vychádzať zo psychických znakov jednotlivcov. Spoločenské javy sú vysvetľované ako ich prejavy alebo odvodeniny.

Sociologizmus • Spojením ľudských

jedincov vzniká vždy nová kvalita neredukovaná na akékoľvek ich vlastnosti, vrátane psychických. Durkheim na to uvádza analógie z prírodnej reality.

Durkheimova analógia bronzu

Bronz, ako je známe, je veľmi tvrdá zliatina. Pritom je tvorená látkami – meďou, cínom a olovom, ktoré sú mäkké a tvárne kovy. Tvrdosť bronzu vzniká až spojením jeho kovových súčastí. Rovnako to podľa Durkheima platí i v spoločnosti. V tomto zmysle sú spoločenské fakty voči individuálnym psychikám vonkajšie rovnako, ako sú biologické znaky života vonkajšie vo vzťahu k minerálnym zložkám, z ktorých je živá bytosť zložená. Spoločenské fakty sa líšia od psychických nielen kvantitatívne. Majú iný základ, prebiehajú v inom prostredí a závisia od iných podmienok.

Predstavitelia teórie konsenzu a teórie konfliktu v sociológii v 19. storočí

• Ku klasickým sociologickým konsenzualistom 19. storočia patria Auguste Comte a Herbert Spencer, ale aj starší predstavitelia teórie spoločenskej zmluvy (Aristoteles, J. Locke, T. Hobbes, J. J. Rousseau).

• Ku klasickým prestagviteľom teórie konfliktu v sociológii zas patria Karl Marx a Georg Simmel.

Predstavitelia teórie konsenzu a teórie konfliktu v sociológii v 20. storočí

• Konsenzuálna paradigma zahŕňa v 20. storočí niekoľko škôl – štrukturálny (štruktúrny) funkcionalizmus (Talcott Parsons, Robert King Merton), teórie sociálnej výmeny – Peter Blau a George Casper Homans, teórie solidarizmu (T. H. Marshall, Léon Duguit, ktorý vychádzal z učenia A. Comtea a É. Durkheima).

• Konfliktualistov v druhej polovici 20. storočia predstavujú hlavne Lewis Coser, Charles Wright Mills, Ralf Dahrendorf, Randall Collins.

Premisy teórie konsenzu

Východzím predpokladom teórie konsenzu - ľudia nemôžu dlhodobo žiť ako izolovaní jednotlivci, preto sa usilujú o vzájomnú spoluprácu. Táto spolupráca je pre nich po všetkých stránkach výhodná, a preto sa jej aktéri snažia obmedziť konflikty na najmenšiu možnú mieru. Dosahujú to hlavne vďaka tomu, že vyznávajú  spoločné hodnoty. Spoločenské systémy sú integrované, ľudia v nich pociťujú vzájomnú solidaritu, uznávajú legitímne orgány riadenia spoločnosti a plnia záväzky, ktoré z ich postavenia v spoločnosti vyplývajú. Vývoj spoločnosti prebieha harmonicky. Vznikajúce konflikty sú okrajovou záležitosťou a sú iba prejavmi choroby ináč zdravého organizmu. Dané marginálne konflikty sú uspokojivo riešiteľné v rámci daného spoločenského systému.

Premisy teórie konsenzu

• Konsenzuálne teórie predpokladajú, že základom sociálneho poriadku je nepísaná zmluva, podľa ktorej sa ľudia zaväzujú, že budú dodržiavať pravidlá umožňujúce vzájomné spolužitie. Filozofickým predobrazom vysvetlenia tohto typu je teória spoločenskej zmluvy (Hobbes, Locke, Rousseau). V 20. storočí tento prístup predstavoval štrukturálny funkcionalizmus. Sociálny poriadok je založený na minimálnom konsenze vo vzťahu k základným hodnotám a normám. Len za tejto podmienky sa sociálny poriadok môže reprodukovať.

Štruktúrny funkcionalizmus

• Najväčší predstavitelia štrukturálneho funkcionalizmu boli Talcott Parsons (1903-1979) a Robert King Merton (1910-2003).

• T. Parsons rozvinul v sociológii aj teóriu sociálneho systému a rozpracoval najmä pojem štruktúra.

• Robert King Merton rozpracoval pojem funkcia sociálnych javov a inštitúcií - preto štruktúrny funkcionalizmus.

Premisy teórie konfliktu

Teória konfliktu vychádza z predpokladu, že existujúce usporiadanie spoločnosti nikdy všetkým ľuďom nevyhovuje. Časť príslušníkov spoločnosti musí byť k dodržiavaniu pravidiel vzájomného súžitia donucovaná. Preto sú základnými prvkami spoločenského života protikladné záujmy. Spoločnosť je rozdelená na privilegovaných a neprivilegovaných. K spoločenskému vývoju dochádza hlavne stretávaním a riešením konfliktov medzi spoločenskými skupinami. Konflikty sa prejavujú vo všetkých zložkách spoločnosti. V ekonomike, v politike i v duchovnom živote. Stabilita spoločenského systému je iba dočasná. Krajným prejavom konfliktu je zásadná zmena existujúceho systému.

Marx a ostatní konfliktualisti

Samotní konfliktualisti stoja na dvoch póloch myšlienkového rozpätia konfliktu. Na jednom stojí Marx - ak v spoločnosti narastú kvantitatívne neriešiteľné (antagonistické protirečenia) natoľko, že prekročia únosnú mieru, prerastú v kvalitatívnu spoločenskú zmenu, t.j. v revolúciu. Na druhej strane stoja všetci ostatní konfliktualisti, Simmelom počínajúc. Simmel v protiklade s Marxom pripúšťal, že konflikty v spoločnosti sú riešiteľné v jej rámci a toto riešenie ďalší vývoj spoločnosti a jej vnútornú štruktúru upevňuje.

Konfliktualisti 20. storočia

Konfliktualisti 2.polovice 20. storočia sa prikláňajú k Simmelovi. Napr. Coser potvrdzuje pozitívnu funkciu konfliktu. V priebehu riešenia marginálnych konfliktov v spoločnosti dochádza k uvoľňovaniu prebytočného napätia, ktoré by neriešením konfliktu ohrozilo stabilitu spoločnosti. Konflikt tak podľa Cosera funguje ako poistný ventil, ktorý vypúšťa prebytočnú paru v spoločnosti tak, ako tlakový hrniec v kuchyni. Ak spoločnosť nie je schopná pripustiť, že marginálne konflikty v spoločnosti existujú, nie je schopná ich ani riešiť, čo vedie k revolúciám.

Znaky konsenzuálnych a konfliktualistických teórií

• 1. Sociálne systémy sú integrované.

• 2. Spoločnosti sú súdržné.

• 3. Spoločenský život závisí od solidarity.

• 4. Spoločenský život je založený na reciprocite a kooperácii.

• 5. Spoločnosť uznáva legitímnu autoritu.

• 1. Sociálne systémy sú založené na protikladoch.

• 2. Spoločnosti sú vnútorne rozdelené.

• 3. Život v spoločnosti generuje opozíciu a nepriateľstvo.

• 4. Spoločenský život generuje štruktúrne konflikty.

• 5. Každá spoločenská diferenciácia zahŕňa mocenskú nerovnosť.

Znaky konsenzuálnych a konfliktualistických teórií

• 6. Základnými prvkami spoločenského života sú normy a hodnoty.

• 7. Sociálny život zahŕňa záväzky.

• 8. Sociálne systémy závisia od konsenzu.

• 9. Spoločenské systémy pretrvávajú.

• 6. Základnými prvkami spoločenského života sú záujmy.

• 7. Sociálny život obsahuje nátlak.

• 8. Sociálny život generuje rôznosť záujmov.

• 9. Sociálne systémy majú tendenciu k zmene.

Interpretatívna sociológia

• Interpretatívna sociológia (alebo paradigma, vyvíjajúca sa intenzívne od 70. rokov 20. storočia po súčasnosť) zahŕňa nasledovné sociologické školy. Symbolický interakcionizmus (W. Thomas, G.H. Mead, H. Blumer), fenomenologickú sociológiu (A. Schutz, P.L. Berger, T. Luckmann), etnometoldológiu (H. Garfinkel).