foto: archív autora Niekdajší rakúsko - uhorskí námorníci v Parkáni pod Ostrihomskou bazilikou

Druhý sprava, kpt. Jan Durda, padol v Leviciach 12 6 1919

I. Pokojné obsadenie územia

Rakúsko-Uhorsko, najväčší to žalár národov Európy, porážkou na bojiskách a narastajúcim národnostným a sociálnym tlakom zvnútra sa rozpadlo.Najvyššia spojenecká rada víťazných mocnosti splnomocnila 4.decembra 1918, len päť týždňov jestvujúce Československo, aby zabralo územie južného Slovenska po stanovenú demarkačnú líniu: Dunaj, Ipeľ, Rimavská Sobota, Hidasnémeti, Užgorod.

Realizáciou obsadenia boli poverené legionárske vojenské jednotky organizované od 24. mája 1918 v Taliansku, kedy v srdci Ríma, pri soche kráľa Vittoria Emmanuela II., prevzal plk. M.R. Štefánik od ministerského predsedu Vittoria Orlanda bojovú zástavu československých légií. Potom už nič nebránilo tomu, aby dvadsaťtisíc československých legionárov vstúpilo do urputných bojov na rieke Piave, na horách Montenello a Doss Alto, a tým značnou mierou prispelo k definitívnej porážke rakúsko-uhorskej armády.

Československý armádny zbor zložil 8. decembra v Ríme za prítomnosti kráľa Vittoria Emanuela III. slávnostný sľub a potom sa v plnej zbroji, nezištne poskytnutej Talianskom, urýchlene prepravoval železnicou na Slovensko cez Rakúsko - České Budějovice - Bratislavu. Jednotky museli do 20. januára zaujať postavenie na celej, takmer 500 km dlhej demarkačnej čiare.

Vojenské obsadenie Parkáňa a jeho okolia uskutočnilo vojsko 39. pešieho pluku (výzvedného), zaradeného do zostavy 7. divízie Československého armádneho zboru.

foto: VHÚ Praha Bojová zástava 39. pluku - výzvedného. (Replika, originál vo VHÚ Praha)

V stredu 8. januára 1919 dorazil na železničnú stanicu ako predvoj a ochrana peších vojenských jednotiek československý pancierový vlak. Nasledujúci deň bola v meste dislokovaná 2. rota III. práporu 39.pluku (v Mužle 1. a v Bátorových Kesách 3. rota). Jedným zo stálych veliteľov legionárskych jednotiek v Parkáni bol Bohuslav Mervart.

foto: archív autora Na ceste z Talianska ako čsl. vojak - poručík, fotografovaný už v ČSR, ale

ešte v c. k. dvornom ateliéri!

V archívnych dokumentoch je o ňom, už ako 23 ročnom okrem iného zaznamenané, že narukoval v roku 1915 do 98. pešieho pluku cisársko-kráľovskej armády a po dvadsiatich mesiacoch strávených v zákopoch na talianskom fronte v máji 1917 padol do zajatia v nekonečných bojoch o rieku Isonzó. - 22. VI. 1918 zložil v bojovej línii na Piave sľub vernosti „československému

národu". - 3. XI. 1918 dostal talianske vyznamenanie „Striebornú medailu za chrabrosť." - 20. IV. 1919 obdržal „Československý válečný kríž."

Jeho činnosť na vojenskom poli nielen v Parkáni, ale po celej ČSR bola až do výslužby r. 1948 úctyhodná. Pôsobil na vojenských postoch v Komárne, Bratislave, Třeboni, Brne a nakoniec velil posádke v Mikulove. Obdobie penzie prežil opäť v Parkáni a susednej obci Mužla, a tak jeho vojenská i občianska spätosť s niekdajším Parkáňom a napokon Štúrovom trvala takmer šesťdesiat rokov/l 919-1976/.

9. januára sa dostavila s peším vojskom i čata námorníkov špeciálne po­verená ochranou dunajského mosta, ktorá sa počas krátkej doby rozrástla na polrotu, aby prevzala i ďalšie aktuálne úlohy, potrebné pre uplatňovanie základných atribútov štátnej suverenity čerstvo budovanej republiky. Táto jed­notka sa stala základnou súčasťou postupne zriaďovanej colnej a pohraničnej stráže na slovenskom úseku Dunaja. Už v priebehu druhej polovice roka bola vybavená hliadkovým ozbrojeným člnom, ktorý operoval v priestore od ústia Ipľa až za Komárno.

foto: archív autora Československý monitor vo chvíľke opočinku na dlhej parkánskej pláži.

Obyvatelia žijúci v meste a pozdĺž celej dočasnej demarkačnej línie, prijímali stav obsadenia ako nezaslúžené a prechodné zlo.Napriek kolektívnej národnej frustrácii z porážky na bitevnom poli, celkom prirodzene si udržiavali nádej na zmenu situácie. Atmosféru prvých dní tejto abnormálnej situácie dokresľuje hodnoverné hlásenie notára Gyulu Ivanitsa prednostovi Slúžnovského

foto: VHU Praha Polrota námorníkov-hraničiarov, ubytovaná v budove niekdajšej

Parkánskej sporiteľne a slúžnovského úradu.

úradu v Parkáni z 30. apríla 1920:/preklad/ „Pán Prednosta! Vzhľadom na požiadanie podľa prípisu č .2753 z tohto roku, hlásim, že do Parkáňa české vojsko vstúpilo bez občianskeho odporu a obsadilo ho 9. januára 1919. Okupačné vojsko prišlo od Bratislavy do Parkáň-Nány a do mesta vpochodovalo zvyčajným spôsobom. Bezodkladne prevzali udržovanie poriadku a zbrane od obyvateľov odobrali... "

Počas prevzatia územia, ani neskôr, prítomnosť vojakov nebránila v čin­nosti samosprávnym orgánom mesta. Starosta Vince Krizsán naďalej nerušene pôsobil vo svojej dlhoročnej funkcii - od r. 1906 až do smrti r. 1923. Notár Ivanits Gyula ho v dĺžke funkčného obdobia prekonal, keď slúžil od r. 1896, z toho posledné dva roky pred smrťou už ako československý občan. Aj obecné zastupiteľstvo, utvorené ešte r. 1910 v starom c.k. režime, vykonávalo svoje obecné samosprávne kompetencie v tom istom zložení až do nasledujúcich, už československých miestnych volieb r. 1923. Aj poprevratovému slúžnovskému úradu parkánskeho okresu bez ohľadu na to, že okres už nepatril Maďarsku, nebolo bráněné vyvíjať činnosť vo vnútri obvodu, ktorý mu bol prináležal. Takáto ústretová situácia napriek všeobecne nepriaznivým okolnostiam, trvala až do zriadenia už československého Hlavného slúžnovského úradu v Parkáni r. 1920.

Prítomnosť československého vojska pôsobila v prvých mesiacoch na mesto a jeho obyvateľov negatívne, pretože: - Od nepamäti blahodárny, ničím nerušený styk parkánskeho a ostrihomského obyvateľstva sa stal stykom pohraničným, navyše prísne obmedzeným a rešpektujúcim vojensko-politické danosti mimoriadnej situácie na oboch brehoch Dunaja. - V meste nútene ubytovali približne 150 vojakov. Na tento účel poslúžili budovy vo vlastníctve obce, konkrétne priestory obecného úradu, obecného veľkohostinca (dnes galéria a kino) a veľkej budovy okresného súdu. Prechodne zvýšený stav vojska si vyžadoval i ubytovanie v súkromí. Tento stav trval až do vybudovania provizórnych vojenských barakov r. 1923.

Odmietavý postoj miestneho obyvateľstva k okupačnému legionárskemu vojsku sa postupne zmierňoval.Československo sa stávalo trpenou skutočnosťou. Ani pomer medzi novovzniknutou ČSR a Maďarskom nebol úplne „na nože" v zmysle vojenskom i politickom.

Dokazuje to napríklad skutočnosť, že naďalej sa do mesta, připadnutého Československu, dostávala elektrina z ostrihomskej elektrárne a.s. Ganz, ktorú používali nielen Parkánčania, ale i československé vojsko, využívajúce energiu okrem iného aj na udržovanie funkčnosti svojich zbraní-osvetľovacích zariadení, pomocou ktorých sledovali dianie na ostrihomskom i parkánskom brehu.

Ani odluka meny, uskutočnená v prvej polovici marca kolkováním rakúsko-uhorských bankoviek sa nestala príčinou otvoreného verejného pobúrenia, hoci ju sprevádzali mimoriadne úradné a vojenské opatrenia, ktoré

vyžadovali úplné uzavretie hranice pre osoby, tovar a poštové zásielky. V meste boli zriadené komisie, ktoré vykonávali kolkovanie a súpis peňažnej hotovosti a úložiek v bankách a spoločnostiach. Tieto komisie pôsobili v Parkánskej spořitelní a v priestoroch obecného úradu. Po zosumarizovaní výsledkov bolo bez akýchkoľvek sankcií pre občanov len skonštatované, že títo neprejavili dostatočnú ochotu. Väčšina peňažnej hotovosti v meste, tak ako na celom južnom Slovensku nebola k okolkovaniu zákonne priznaná, čo bolo hlavnou príčinou rozsiahleho falšovania až do času vydania nových československých bankoviek začiatkom roka 1920.

Po vzniku Maďarskej republiky rád 21. marca 1919 sa však situácia zmenila. Sociálno-ideologické vrenie, podnietené boľševickou revolúciou v Rusku, sa zvrhlo až natoľko, že rozhodujúcim východiskom z všeobecnej krízy, stalo sa násilné dobytie stratených území. Za týmto účelom sa oficiálne vyvolával a podporoval pocit akútneho ohrozenia maďarského národa ako celku, zo strany novo konštituovaných nástupníckych štátov.

Prostriedkom na uskutočnenie týchto zámerov sa stalo aj masové zatýkanie a vyhosťovanie osôb nemaďarskej štátnej príslušnosti. Neboli ušetrení ani členovia oficiálneho československého zastupiteľstva v Budapešti, ktorých vysadili z vlaku pri železničnom moste v Kamenici nad Hronom.

foto: VHU Praha 11.4.1919. Československé zastupiteľstvo v Budapešti po vysadení za

hranicou v očakávaní zvláštneho vlaku do Bratislavy.

Hľadanie sprisahancov a vlastizradcov Maďarska aj vo vlastných radoch Červených gárd a komunistických orgánoch sa stalo účinným prostriedkom k vybičovaniu nacionálnych vášní. Len v Ostrihome bolo odhalených v priebehu apríla a mája viacero sprisahaní. Mimoriadne významnými zradcami boli,

resp.museli byť veliteľ mesta pplk. József Waldvógel a člen oblastného direktoria István Szabó. Obvinili ich z ideovej sprenevery sprevádzanej podporou „imperialistických chúťok Čechov". Priťažujúce sa stali najmä údajné styky s čsl. vojskom v Parkáni, za účelom zvrhnutia režimu Bélu Kuna v Ostrihome.

V máji sa znásobila vyzvedačská iniciatíva rozrastajúcich sa Červených gárd. Pod rúškom noci sa snažili nadviazať styky a spoluprácu s občanmi mesta, ich cieľom bolo zistiť stav, rozmiestnenie a zbrojné vybavenie československej armády. Posledný takýto pokus z 20. mája bol úspešne zmarený.

Hoci sa nebezpečenstvo prepadnutia demarkačnej línie zvyšovalo, legionárske vojsko na parkánskom brehu Dunaja sa zaoberalo myšlienkou na odchod do svojich domovov, od ktorých už boli mesiace a dlhé roky odlúčení. Mali pocit, že čoskoro dôjde k demobilizácii, veď víťazné mocnosti garantovali jestvovanie toho za čo bojovali - za mier a za vlastnú republiku. Vojenskej služby a nielen tej bojovej mali už „po zuby" a nič nemohlo nahlodať ich vieru v skorý návrat do opustených domovov.

Fotografie z majestátneho mosta a predmostia, kde vojaci sústreďovali najväčšiu pozornosť, pretože odtiaľto mali jedinečnú možnosť pozorovať ostrihomský breh a celý Dunaj od jednoho ohybu po ohyb druhý, dosvedčujú, že túžili len a len po jednom - zbaliť sa a „hajdy" domov.

foto: VHÚ Praha Hotová idyla počiatočných májových dní: Na okraji mosta Márie Valérie

zabarikádovaná guľometná stráž mosta za civilnej asistencie!

foto: VHÚ Praha

foto: VHÚ Praha Apríl 1919. Aj manželky prišli vábiť svojich vojakov domov.

Ktorýchže videli naposledy?

Nebolo tomu inak ani v prepadovom oddieli, ktorý počas častých nočných zásahov v Parkáni a Helembe odhaľoval pokusy narušovania demarkačnej línie z ostrihomského brehu. Fotografujú sa na pamiatku, aby v civile, do ktorého sa chystajú mohli spomínať na posledné dni vojenčiny prežitej v podunajskej zemi.

foto: VÚA Praha

foto: VHÚ Praha Nie je to aprílový žart! Vpredu legionári v klobúčkoch a za drevenou žrďou

označujúcou štátnu hranicu, vojaci maďarskej armády.

Avšak nielen legionári už mali vojny dosť. Rovnako aj vojaci Červenej armády MRR, pretransformovanej z c.k.armády rakúsko-uhorskej. Na demarkačnej línii boli zriedkavé prípady „kamarátšoftu" proti sebe stojacích vojakov, ale aj tých málo prípadov svedčí jednoznačne o odmietavom postoji vojska na oboch stranách k ďalšej vojne. Nikto nechcel, aby ledva skončená I. svetová vojna pokračovala ďalšou. Jeden z takýchto prípadov dokumentuje fotografia z hraničného ipeľského mosta pri Helembe.

Bez bojového zanietenia a v dobrej nálade boli i vojaci dislokovaní v okolitých dedinách. Nebolo tomu inak ani v Kerti, kde by vojaci 7. domobraneckého práporu neboli schopní pripustiť, že o pár týždňov tu budú úporné bojovať o ovládnutie železnice na Nové Zámky.

„39.SPL 8.R -1924/519 - Ipol Szálka" foto: VHÚ Praha (39. střelecký pluk, 8. rota, 24.5.1919 Ipol Szálka)

Snímka z priečelia starej školy v Salke, učinená len 4 dni pred útokom červenoarmejcov spoza Ipľa, dokumentuje zmierlivú, takmer úsmevnú náladu legionárov. Práve takéto nebojové, vojensky nezvyklé správanie bolo príčinou, že vo všeobecnosti sa k nim obyvateľstvo nesprávalo otvorene nepriateľsky, ba niekedy znášali ich prítomnosť s pochopením. Aj domáce obyvateľstvo si totiž pripúšťalo dúfať, že sa mu azda naskytá šanca zbaviť sa útlaku prehnitého džentríckeho režimu.

II. Boje o zvrátenie situácie - Parkáň sa opäť stáva Párkányom

Provokácie, fyzické narúšania demarkačnej línie a stále naliehavejšie hrozby jej napadnutia na celom úseku južného Slovenska skončili. Úderná sila a bojová morálka maďarských vojsk v priebehu mája, najmä v dôsledku skvelej presvedčovacej agitácie o poslednej možnosti záchrany maďarského národa, sa na krátky čas, ale rozhodne zlepšila. Kde bude patriť Slovensko, mali rozhodnúť neodkladné kruté boje.

Začali sa v piatok 30.mája 1919 nadránom, keď vojská 3. divízie V. armádneho zboru Č A a polovojenské gardy, zahájili všeobecnú ofenzívu. Ťažisko útoku v Parkáni spočívalo na mohutnej delostreleckej príprave a následnom sústredenom guľometnom útoku z ostrihomského hradného návršia. Útok vedený na mesto cez dunajský most Márie Valérie sa nemohol minúť predpokladanému účinku. Na úsvite dňa prvými obeťami sa stali 5 legionári mostnej stráže: František Isák z Třepčína, Václav Švec zo Šmolov-Havl. Brodu, Jaroslav Havr-da zo Záhorí, Alojz Vích z Jarošova a František Tichý z Bílska.

Situačný náčrt z rozkazu ostrihomského veliteľa ČA z 29. mája 1919.

Mesto bolo celkom obsadené už o 9. hodine ráno. Príchod maďarského vojska opisuje „ESZTERGOMI NÉPSZAVA" z 3. júna 1919 takto: „... S neopísateľným oduševnením vítali Parkančania červených vojakov ..s kvet­mi zasypali červených vojakov... prevolávali na slávu Červenej armády., chválili, že opäť patria do Maďarska... "

Na obecnom úrade bolo už v priebehu dopoludňajších bojov založené parkánske direktórium vojensko-robotníckej rady, ktoré sa s plnou zodpovednosťou ujalo svojho nenávistného poslania.

Ale prísun posíl 34. ppl. dislokovaného v oblasti Nových Zámkov umožnil protiútok a maďarské sily boli podvečer zatlačené späť do Ostrihomu. Priebeh bojového dňa, ktorý sa skončil porážkou útočníkov, zhodnotil v deň prvého výročia bitky časopis „ESZTERGOM" okrem iného takto: /preklad/

„... V prvých radoch bojujúci mladí vojaci - väčšina ešte nedávno študenti chovali sa hrdinsky, ale starší vojaci, ozajstní červení proletáři vo väčšine oduševnení len pre dobrý žold a nie kvôli toľko vytrubovaným spasiteľským ideám sveta. Len čo prišli do Parkáňa, nie Čechov, ale korisť hľadali, rekvírovali vozy, potraviny, rabovali obchody a sklady, to všetko aj s ukoristenou výzbrojou cez most odvážali do Ostrihomu. Pokračovať v boji nemal kto a tak pred 4. hod. odpoludnia sa kocka obrátila. ...parkánskepriestory zakrátko sa naplnili naspäť utekajúcimi ľuďmi, vojakmi. Preplnené parkánske ulice vítajúcimi občanmi a vojskom, sa okamžite vyľudnili. Most sa černel ustupujúcimi a ostrihomské direktórium nestačilo posielať generálnemu štábu žiadosti o urgentnú pomoc. Večer bol Parkáň opäť v rukách Čechov, ktorí zasypali Ostrihom hrozitánským šrapnelovým útokom..."

Nasledujúci deň - v sobom - prebehol až nečakane hladko. Sem-tam, aj to len pre potvrdenie toho, že nie je žiadneho mieru, sa ozývalo zarapotanie z guľometného hniezda na ostrihomskom hradnom návrší, ktoré bolo z Parkáňa opätované.

Pokoj, ba dobrú sobotnú náladu po víťaznom včerajšku dokumentuje i nasledujúci veľavravný obrázok:

foto: VHÚ Praha 31. 5.1919. Pancierový automobil pred žel. stanicou obklopený rôznorodou

spoločnosťou na čele s veliteľom roty por. Novákom.

Okolité poipeľské dediny Leléd, Salka, Malé Kosihy, Pastuchov a Sakáloš boli prepadnuté v rovnakom čase - v piatok 30. mája - a rovnako ako Parkáň cez mosty, ale ipeľské. Na celej demarkačnej čiare, až po Podkarpatskú Rus frontálny nočný útok maďarských vojsk pokračoval bez náležitého odporu.

V prospech úrovne pripravenosti československého vojska však nesvedčil fakt, že v súhlase s panujúcou mienkou bezodkladného a trvalého odchodu do civilu, sa v tú noc zúčastňovali i na tradičných dedinských zábavách, usporiadaných z príležitosti cirkevného sviatku Nanebovstúpenia Pána.

Za týchto benevolentných a vcelku chaotických pomerov začalo čsl. vojsko namiesto obrany demarkačnej čiary ustupovať so značnými stratami na životoch a zanechaných zbraniach.

Pozoruhodnou z týchto júnových bojových dní bola skutočnosť, že po 4-5 mesiacoch si maďarské obyvateľstvo Parkáňa, a ešte viac okolitých dedín, na legionárov akoby zvyklo. Až natoľko, že počas samotných bojov neboli ojedinelé prípady, keď v čase prekvapivého útoku spoza Dunaja a Ipľa, sa občania nezdráhali poradiť československým vojakom bezpečnejšie trasy ústupu.

Spomedzi všetkých okolitých pohraničných dedín takto nezvyčajne sa zachovalo obyvateľstvo v Lelej, ktoré legionárov pri ústupe nielenže nenapádalo, ale pomáhalo im dobrou radou. Počas 4 týždňového obsadenia maďarskými silami nebol prezradený pobyt tých československých vojakov, ktorí zostali po útoku v lesoch celý mesiac odrezaní od svojej jednotky. Utajené zostali aj ich nočné návštevy za účelom získavania potravín.

Podobný prípad bol zaznamenaný i v Kamenici nad Hronom. Príčinou takéhoto, takmer priateľského vzťahu bolo snáď i to, že mnohí obyvatelia týchto dediniek ešte boli vo vedomí toho, že pochádzajú z prisťahovalých pltníkov a paličov dreveného uhlia z Horehronia. Podobne pozitívny postoj k legionárom

foto: VHÚ Praha Benevolentná eskortáž skupiny maďarských vojakov zajatých 30. mája

za protiútoku spojených sil 39. a 34. ppi.

Výnimočnosť parkánskej situácie však nemohla trvať dlho. Po víťaznom odrazení piatkového útoku a tichej sobote sa schyľovalo k hrozivej búrke, v ktorej 298 vojakov /8. 11. 12. roty III ppr./ rozmiestnených v Parkáni vrátane momentálnej podpory 34.ppl., s výzbrojou 12 guľometov, 4 delá a pancierové vozidlo, nemohlo presile odolať. Udalosti sa vyvíjali nasledovne: l.júna Útok z Ostrihomu sa opakoval, ale už za pomoci veľkých posíl z Budapešti. Parkáň podľahol veľkej presile maďarského vojska a zbraní a bol definitívne na mesiac obsadený. Útoku 1 .brigády ČA na Parkáň sa popri pechote zúčastnilo i delostrelectvo a monitory dunajskej Červenej flotily, ktoré operovali od Kováčova a Kamenice pri ústí Hrona. Najúčinnejšou zbraňou útočníkov sa stal pancierový vlak, ktorý chvatom v najlepšej chvíli dorazil priamo z Budapešti. Koordinovaný útok všetkých zložiek červeného vojska a gárd spôsobil chaotický ústup legionárov aj v Parkáni, podobne ako na ostatnom území od Ipľa až po Užgorod. Cesta na Nové Zámky a ešte hlbšie, bola útočníkom otvorená.

Počas mesačného panovania červených, bolo mesto úplne vyrabované. Svedčí o tom hlásenie notára hlavnému slúžnemu zo dňa 30. apríla 1920: /preklad/ „ ...Boľševici počas parkánskeho panstva odviezli z obce ohromné množstvo múky, obilia, stavebného materiálu, železiarskeho tovaru, jatočnej zveri, povozov a priemyselného tovaru .Platili falšovanými dvestokorunáčkami. Škody boli

mali aj obyvatelia dediny Pastuchov.To ale nezbránilo tragédii, v ktorej poručík Jozef Poustka a voj.Ditrt zahynuli zhovadilým mučením bolševických útočníkov.

Jedine v Parkáni bola situácia opačná než na na ostatnom úseku demarkačnej línie. Tu prvý deň z boja utekajúcim bolo maďarské vojsko, ktoré utrpelo značné straty na životoch, na zranených. V okolí mesta padli do zajatia desiatky vojakov Č A a členov červených, proletárskych gárd. Ich zoskupovanie a premiestňovanie počas pokojnej soboty prebiehalo veľmi hladko.

spísané a predložené..." Vojenská korisť dočasných víťazov podľa Jánosa Tótha, politického poverenca direktoria v Parkáni, predstavovala: 6 guľometov talianskej výroby, rychlopalné delo, 800 prilieb, 600 plynových ma­siek, 15 somárov, čsl. vojenskú zástavu /nachádza sa v depozitáři ostrihomského Múzea Balassu Bálinta/. 2 - 3 . júna. Červené vojsko spolu s gardami dosiahlo za účinnej pomoci pancierového vlaku okraje Nových Zámkov, kde urputné boje so striedavými víťazstvami trvali až do 24. júna. V nich bol 20. júna pri obrane železničného mosta smrteľne zranený veliteľ 39. výzvedného pešieho pluku pplk. Jiří Jelínek. 4. júna. T. G. Masaryk odvolal kvôli neúspechom gen.Piccioniho z postu hlavného veliteľa čsl. armády a do funkcie vymenoval gen.Maurica Pellého, ktorý sa na čele francúzskej vojenskej misie v najťažších chvíľach pokračujúcich porážok obrátil k zverenému vojsku týmto posolstvom:

„Důstojníci, poddůstojníci,vojáci! Vlast jest v nebezpečí. Postupující invaze maďarská vydala znova tisíce

našich bratří Slováků v šanc útisku a pomstě a ohrožujících to nejdražší, co vy-dobila vaše revoluce. Velmoci Dohody nemohou opustiti Československo, leč třeba jim poskynout času, aby vám mohli přispěti ku pomočil Nikdy dosud národ český nedovoloval se nadarmo obětavosti svých dětí! Povinností každého jest vykonati dané rozkazy až k obětování svého života! Nechť to stojí co stojí, my odrazíme útočníky!" Gen. Pellé

Úspechy nedali na seba dlho čakať.Kocka sa začala obracať aj vďaka ultimatívnym nótam víťazných mocností, účastných Parížskej mierovej konferencie. 6. júna. Revolučné tribunály ČA odsudzujú zradcov a nechýbajú ani tresty smrti. Takýto rozsudok vyniesli v Parkáni nad Annou Horváthovou /Horváth Józsefné/, bývajúcou v Gurgyali /Kakatvár/, pretože 30. mája vraj vyzradila vracajúcim sa čsl. vojakom, kde sú ukrytí maďarskí vojaci, ktorí nestihli s ostatnými ustúpiť do Ostrihomu.Rozsudok však v tomto prípade nebol vykonaný vďaka veľmi úspešnému parkánskemu obhajcovi Bélovi Tárnaimu, ktorý ako žid mal výnimočné styky so súveriacimi v najvyššom vedením Červenenej armády MRR. 2. - 30. júna. Do bojov zasiahlo i letectvo, ktorého hlavným poslaním bol prieskum situácie v oblasti Nové Zámky - Komárno - Tát - Esztergom - Parkán -Levice - Nitra. Vykonávalo však i bojové operácie. Operačný štáb leteckých síl v Nitre, kde sa zriadilo provizórne poľné letisko pre eskadru Francúzskom poskytnutých lietadiel, realizoval počas štyroch týždňov trvajúcich bojov celkom 28 akcií, z ktorých jedna z najúspešnejších, z 13.júna je v dennom hlásení zachytená takto:

„ 1)LieutenantRouss bombardoval trať uKISOUZIFALU /Kisújfalu/, 3 km odKURK, /Kürt - Kert'/. Zhodil 6 ks 20 kg bomb.

2) Lieutenant Starý bombardoval stanicu PARKANY 6 bomb, 4 zasiahli

2. júla. Maďarské vojská ustupujúce od Nových Zámkov, opustili definitívne Parkáň.

12. júla. V Parkáni bola zriadená zmiešaná československo-maďarská komisia, ktorej účelom bolo povoľovať trvalé presídlenie obyvateľstva a posudzovať žiadosti o prechod zjednej strany mosta na druhú.

22. júla. Nedisciplinovanosťou vojaka mostnej stráže aktivovala sa nálož podminovaného mosta, pričom koniec prvého mostného poľa deštruoval a zosunul sa do Dunaja. Udalosť je opísaná vo Válečním deníku II. Západnej armádnej skupiny z júla 1919 takto: „23.červenec -Včera večer došlo k výbuchu na mostě v Parkany. Tento most byl

podminován, ač rozkazy z 21.6. a 2.7. směřovaly pouze k přípravě podminování. Výbuch zaviněn nebdělostí a neopatrností vojína majícího službu u kulometné skupiny na mostě. Vojín vinník zatčen a předán válečnému soudu. Generál Furnier navštíviv most v Parkany oznamuje, že člověk vinník je odborník -mechanik elektrotechnický a zeje vyloučeno, aby to učinil jenom z hlouposti... "

24. júla. Generál Mittelhauser, veliteľ zoskupenia Západné Slovensko vydáva nótu - rozkaz č. 5419/op vo veci deštrukcie mosta.

Obidva písomné doklady hodnoverne vyvracajú takmer 90 rokov mylne a často vedome tradované tvrdenie, že most vyhodili maďarské vojská, či tunajší parkánski záškodníci.

foto: archív autora Ľahký bombardér Hansa-Brandenburg C 1 na urbárskych pasienkoch.

V pozadí za Dunajom Ostrihomská bazilika.

cieľ, z toho 3 na budovu. Guľometná streľba na pancierový vlak. 3) Sergent Fogues vrhnul s úspechom 4 bomby na KIS OUIFALU poblíž

Aradu a na stanicu v KOBOLKU, /Köbölkút/a 2 bomby na vlak ". S júnovými bojovými operáciami súvisí i historicky prvá prítomnosť

vojenského lietadla v Parkáni, ktorá vzbudila nevšedný záujem občianstva všetkých kategórií:

v Parkáni a okolí z toho v Parkáni na strane československej 44 13 na strane maďarskej 56 23

Straty na oboch stranách boli veľké. Len vojenské obete na životoch činili:

1. augusta. Minister národnej obrany ČSR Václav Klofáč sprevádzaný gen. Mittelhauserom sa cestou z Komárna do Lučenca zastavil v Parkáni, aby sa presvedčil na tvári miesta o stave zrúteného mostného poľa.

V tento deň padol i boľševický červený režim nazývaný Maďarská republika rád. Maďarsko sa stalo opäť kráľovstvom, ale už bez kráľa a moci sa na štvrťstoročie ujal námorník-kontraadmirál, ale bez mora - Miklós Horthy.

Deštrukcia mosta bola poslednou udalosťou spojenou s vojenskými operáciami v podunajskom a dolnoipeľskom regióne. Bezprostredne po udalosti, vojaci bratislavského ženijného pluku, provizórne lávkami a rebríkmi umožnili aký, taký, ale veľmi obťažný prechod peších. Situácia sa zlepšila zodvihnutím silne poškodeného mostného poľa a jeho dočasným napojením v pôvodnej nivelete celého mosta. Tento stav trval až do l.mája 1927, kedy sa most po rozsiahlej rekonštrukcii v celej jeho Vi km dĺžke otvoril i pre nákladnú dopravu.

foto: archív autora Most Márie Valérie deštruovaný v podvečer 22. júla 1919

III. Pamiatke obetí

V rokoch 1920-24 boli obete bojov v Parkáni a okolí exhumované a s náležitou pietou pochované väčšinou v individuálnych hroboch na miestnych cintorínoch. V Parkáni bol pre ne vyhradený priestor pri južnom múre občianskeho cintorína. Pozostával z 13 individuálnych a jednoho spoločného hrobu pre piatich legionárov, ktorí spolu padli pri obrane mosta nadránom 30.mája.

foto: archív autora Vzhľad cintorínčeka zo 70-tych rokov min. storočia. Neudržovaný stav, ale

definitívna devastácia a úplný zánik ešte len čakal!

O hroby sa staral 12. ppi. Gen. M.R. Štefánika, posádkou v Parkáni a miestny hrobár, ktorý za ich udržovanie bol v prvej ČSR pravidelne odmeňovaný. Jemu možno ďakovať, za dobrý stav vojenského cintorínčeka i v dobe, keď sa odmeny dlhé roky nedočkal, ba naopak, keď jeho obetavá starostlivosť o hroby bola zaznávaná, až znemožňovaná.

Takýto prehnane negatívny postoj režimu k vlastným obetiam bojov o ná­rodnú a štátnu suverenitu je zaiste jedným z mála podobne neslávnych prípadov i v celosvetovom meradle. Ale tento náš prípad bol ešte o to hanebnější, že len 3-4 m od miesta posledného odpočinku čsl. vojakov-legionárov, bol právom

zriadený honosný a starostlivo udržiavaný cintorín pre 5.247 padlých vojakov sovietskej ČA, ktorí mohli oslobodiť a aj oslobodili r. 1945 Československo, ale len vďaka tým vojakom, ktorí bojovali a aj obetovali svoje životy desaťročia pred nimi, aby Československo vôbec vzniklo!

foto: archív autora Jún 1928. Pražskí sokoli a vojsko pri príležitostí 10. výročia založenia ČSR

vzdávajú hold obetiam bojov o Parkáň.

Ani úporné, takmer 3 mesačné miestne boje na sklonku II. svetovej vojny nezanechali vážne ničivé stopy na tomto pietnom mieste, ale čo zostalo po polstoročnom nezáujme stalo sa už neobnoviteľným a zdrcujúco zahanbujúcim. Nadzemná časť pohrebiska zmizla, pohltilo ju cintorínske smetisko, v strede ktorého sa týčil holý monolit, zneuctený to pamätník bojov o československú štátnosť.

80. výročie bitky o Parkáň, ktoré pripadlo na 30. máj 1999 sa stalo dostatočným dôvodom na to, aby sa od úvah o prinavrátení dôstojnosti tomuto miestu, prešlo k praktickým opatreniam, čo v konečnom dôsledku vyústilo do úplnej rekonštrukcie niekdajšieho cintorínčeka. Pri vecnej obnove šlo i o odhalenie tých skutočností, ktoré už dávno upadli do zabudnutia.

Informácie získané z archívov postačovali k tomu, aby sa z neznámych, bezmenných obetí stali konkrétne, identifikované, ktoré mali svoj pôvod, meno, príslušnosť k obci, domovine, k vojenskej jednotke. Navyše, archívne zdroje odhalili, že v maličkom cintoríne boli uložené i pozostatky maďarských obetí z

vek miesto narodenia voj.príslušnosť

Bretl Petr 22 Fryštát-Karviná 12.čsl.pluk Ciliak Josef 22 Dobrá Voda-Úsťn/Orlicí III.pr.39.ppl + Dobai András ? Nové Zámky ČAMRR Gál György ? Komárno ČAMRR Havrda Jaroslav 21 Záhoří, Železný Brod III.pr.39.ppl Isák František 30 Třepčín-Lutín III.pr.39.ppl Kálmán András 21 ? ČAMRR Kelemen György 45 ? ČAMRR Koželoužek Jan 24 Loštice, Mohelnice III.pr.39.ppl. Kubíček Jaroslav 25 Bušín, Zábřeh III.pr.39.ppl. Kunzer György ? ? ? Mihaili Dimitri ? ? ČAMRR-Rus Stejskal František 22 Němčany, Slavkov u Brna III.pr.39.ppl Švec Václav 21 Šmolovy-Havlíčkův Brod III.pr.39.ppl Tichý František 24 Bílsko, Litovel III.pr.39.ppl Tóth Pál 23 Budapest ČAMRR Vích Alois 30 Jarošov-Litomyšl III.pr.39.ppl Zušťák Ferdinand 23 Kozlovice, Frýdek-Místek III.pr.39.ppl.

+ Ill.prápor 39.peš.pluk/výzvedný/ x Červená armáda Maď.republiky rád

Snaha o prinavrátenie dôstojnosti pietnemu miestu týmto zistením nadobudla širší, veľmi aktuálny národnostný rozmer, čo podnietilo i Spoločnosť slovensko-maďarského priateľstva v Štúrove k tomu, aby sa v tejto veci iniciatívne angažovala.

Vďaka finančnej, materiálnej, pracovnej a organizačnej účasti Ministerstva obrany ČR, veľvyslanectva ČR, veľvyslanectva MR, Generálneho štábu Armády SR, Vojenských historických ústavov v Prahe a Bratislave, miestnej vojenskej posádky, mestského úradu a vďačných občanov mesta, došlo k radikálnej náprave neudržateľného stavu.

2 8. máj a 1999, v predvečer 80. výročia bitky o Parkáň, bolo za hojnej účasti občanov a pozvaných hostí predstavené zrekonštruované pohrebisko s pamätnými tabuľami. Niekoľko obrázkov zo slávnosti, zahájenej hymnami ČR, SR, a MR v podaní vojenskej hudby GŠ Armády SR:

júna 1919, ktoré tu zanechalo maďarské vojsko definitívne ustupujúce za Dunaj. Tu pochované obete bojov o mesto:

foto: archív autora Príhovor gen. G. Hozmana, zástupcu náčelníka GŠ Armády SR.

V pozadí časť hostí a vojenská hudba GŠ

foto: archív autora Príhovor Rudolfa Slánského, veľvyslanca ČR v Bratislave.

foto: archív autora Veliteľ štúrovskej posádky plk. Čižmár s jeho zástupcami

foto: archív autora Veniec Spoločnosti slovensko-maďarského priateľstva.

Spolupredsedovia J.Slabák a A.Csicsay

foto: archív autora K 80. výročiu bitky o Parkán zrekonstruované pohrebisko s vencami

obloženým a pamätnými tabuľami oťaženým pamätníkom

Úsilie vynaložené na realizáciu vytýčeného zámeru sledovalo: - Prinavrátiť dôstojnosť miestu spočinutia telesných pozostatkov padlých obetí bez ohľadu na ich niekdajšiu národnú, či štátnu príslušnosť a bez ohľadu na to, na ktorej strane bojovali. - Prispieť k poznaniu úseku dejín v tomto stredovýchodnom regióne Európy, v ktorom udalosti dlhé roky boli režimami vedome zamlčované a upravované. - Pripomenúť, že tieto boje boli prvou ostrou skúškou československej štátnosti a nevyhnutným predpokladom ďalšej existencie a rozvoja českého a slovenského národa. - Zdôrazniť presvedčenie uložené do pamätnej tabule, že:

„Tieto obete zaväzujú nás: SLOVÁKOV, ČECHOV, MAĎAROV

spoločne usilovať o zjednotenú Európu, v ktorej boj o územie bude nezmyselný

a Dunaj spojí ľudí v trvalom mieri na obidvoch brehoch žijúcich"

Ako a do akej miery sa vytúžený cieľ a nádeje vtesané do pamätných tabúľ splnili, objasňujú udalosti, ktoré sa stali v priebehu posledného desaťročia : - Slovensko, Česko a Maďarsko sú členmi EÚ, sú súčasťou Schengenského priestoru bez cla a hraničných kontrol, Slovensko zavŕšilo vstup do eurozóny prijatím spoločnej meny a Česko sa ujalo predsedníctva Európskej rady. - Nielen obnovený most, nahradzujúci 57 ročné vojnové torzo spojil ľudí na oboch brehoch Dunaja, ale spája ich silnejúce presvedčenie, že spolupráca a vzá­jomný rešpekt nemajú žiadnu inú, zmysluplnú alternatívu. - Pamätník sa v uplynulom desaťročí stal miestom, ktorému domáci občania a turistickí návštevníci venujú stálu pozornosť. Patrí mu aj pozornosť a úcta predstaviteľov spoločenského a politického života. Niekoľko fotografií z mnohých príležitostných, zámerných či náhodných návštev pamätníka v priebehu posledného desaťročia:

foto: archív autora Jún 2002. Zájazd Spoločnosti slovensko - maďarského priateľstva z

Bratislavy.

foto: archív autora Júl 2003. Josef Kaňa, senátor ČR s manželkou.

foto: archív autora Leto 2004. Rudolf Slánský, veľvyslane ČR. Opäť prišiel, žiaľ už

naposledy.

foto: archív autora Máj 2005. 86. výročie bojov. Žiaci ZDŠ v Štúrove.

foto: archív autora September 2006. Predseda snemovne ČR M. Vlček a predseda NRSR

P. Paska si uctili pamiatku obetí kyticami kvetov s trikolórou.

foto: archív autora 30. mája 2008 „V den 89. výročí bojů klaníme se. Turisté z Čech a Moravy.

S tichou vzpomínkou věnuje Cestovní agentura W, s.r.o."

foto: archív autora September 2008. Olympijská víťazka D. Zátopková návštevou v Štúrove

uctila si i obete bojov

Pomníky boli zriadené i v okolitých 13-tich obciach, kde bolo pochovaných ďalších 31 československých a 33 maďarských obetí. Žiaľ, nebol to len zub času, čo nežičil tomu, aby sa uchovali. Dodnes sa o ne starajú občania len v troch obciach, prípadne dbajú o ne pozostalí v 2. až 4. pokolení.

foto: archív autora Pástovce. Poručík J. Poustka a vojak J. Ditrt padli nadránom 30. 5.1919.

Pomník bol odhalený za prítomnosti tisícového davu z okolia r. 1934.

Úryvok z dochovaných záznamov divízneho súdu v B. Bystrici, ktorý vyšetroval okolnosti neúspešnej obrany a strát na životoch v Pastovciach:

„Boľševici vtrhli do Pastuchova v noci okolo 2. hodiny. Na fare ubytovaný chorý veliteľ stráže (por. Poustka) oboznámený so situáciou, odběhnul do školy, kde bol ubytovaný celý 17 členný strážny oddiel. Nenašiel tam zo svojich nikoho a keď počul streľbu poblíž fary vrátil sa, aby podporil svojich v boji. Ale zmýlil sa, pôvodcami streľby boli boľševici, ktorí si vydobyli vstup do fary, pričom zranili farára do ramena. Veliteľ spoznal svoj omyl, ale už neskoro. Strelil doňho vedúci miestneho potravného družstva a boľševik z Vámos Mikoly, žid Gyula Grosmann mu vykľaľ oči...."

Zohavený poručík narodený 21. 4. 1887 v Pečínč u Žamberka stal sa obľúbencom pastuchovského protestantského farára Kováča, ktorý zriadenie dodnes uchovaného pamätníka inicioval a finančne aj podporil.

foto: archív autora Kamenín. Značne poškodený, ale ešte v pozornosti obyvateľstva.

„Pčš. Halaš Jan čs. ppl. 39, pčš. Nyári Lajos uh. 17 pl. červenoarm., pěš. Starosta Frant. čs. ppi. č. 10"

foto: archív autora Ipeľský Sokolec. Starostlivo udržovaný pomník, 30. mája 1919 v obci

padlých legionárov: rotm. Josefa Hrušku, svob. Josefa Leska, voj. F.Tesařa.

Obce uvádzané v názvoch tej doby sú totožné s dnešnými: Párkány, Parkán, Parkan Štúrovo Bajta Bajtava Iplolypásztó, Pastuchov Pástovce Leléd Lela Szakálos, Sakáloš Ipeľský Sokolec Ipoly Szálka Salka Köbölkút, Kebelkút Gbelce Kisújfalu Nová Vieska Bátorové Kesy Bátorove Kosihy Kürt, Kerť Strekov

Z príležitosti 90. výročia bojov o Slovensko Zostavil a vydal: Ing. Jozef Slabák, CSc. Pramene: VHU - Vojenský historický ústav Praha

Vojenský historický ústav Bratislava VUA - Vojenský ústřední archív Praha Vojenský historický archív Trnava, dobové periodiká, knihy.

Tlač: STINET - Štúrovo NEPREDAJNÉ