View
7
Download
0
Category
Preview:
Citation preview
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
Prírodovedecká fakulta
PROBLEMATIKA CHUDOBY VO VEĽKÝCH MESTÁCH
Bakalárska práca
Michaela VEŠKRNOVÁ
Študijný odbor: Geografia a verejná správa
Vedúca bakalárskej práce: Mgr. Alena Rochovská, PhD.
BRATISLAVA 2008
Prehlásenie
Čestne prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu spracovala samostatne s
použitím uvedenej literatúry a dalších informačných zdrojov.
V Bratislave, 26.5.2008 ...................................
podpis autora práce
Poďakovanie
Chcela by som poďakovat všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomohli pri
spracovaní tejto bakalárskej práce. Moje poďakovanie patrí najmä vedúcej bakalárskej
práce Mgr. Alene Rochovskej, PhD.
Abstrakt
VEŠKRNOVÁ, Michaela: Problematika chudoby vo veľkých mestách. [Bakalárska
práca]. Univerzita Komenského v Bratislave. Prírodovedecká fakulta; Katedra
humánnej geografie a demogeografie. Školiteľ: Mgr. Alena Rochovská, PhD. Stupeň
odbornej kvalifikácie: Bakalár. Bratislava: PRIFUK, 2008. 40 s.
Chudoba predstavuje celosvetový problém, ktorý sa nevyhýba ani Slovensku.
Fenomén chudoby sa začal dostávať do povedomia slovenskej verejnosti po roku
1989. V slovenskej legislatíve chudoba nie je definovaná a za jej synonymum
pokladáme hmotnú núdzu. Taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných
tak, ako je tomu napr. v Európskej únii. Nie všetky skupiny obyvateľstva sú
v rovnakej miere ohrozené chudobou. V súčasnosti sú najohrozenejšími skupinami
dlhodobo nezamestnaní, neúplné rodiny s detmi, starí ľudia i tzv. pracujúci chudobní.
Mimo štatistiky sa nachádzajú evidentne chudobné skupiny obyvateľov –
bezdomovci. Práve bezdomovectvo je nový jav, ktorí sa začal intenzívne šíriť od
konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najalarmujúcejšia v hlavnom meste,
ale narastá i v iných väčších mestách Slovenska.
Kľúčové slová: chudoba, sociálne vylúčenie, mesto, mestská chudoba,
bezdomovectvo, bezdomovci, Bratislava
Abstract
VEŠKRNOVÁ, Michaela: Problematic of destitution in large cities. [Bachelor
thesis]. Comenius University in Bratislava. Faculty of Natural Sciences; Department
of Human Geography and Demogeography. Advisor: Mgr. Alena Rochovská, PhD.
Degree of professional qualification: Bachelor. Bratislava: PRIFUK, 2008. 40 s.
Destitution constitutes a worldwide problem, which relates also to Slovakia.
Phenomenon of destitution got into awareness of Slovak public after year 1989. There
is no definition of destitution / poverty / poorness in Slovak legislation yet; only
material necessity as a synonym is recognized by law. Official national statistics don’t
show figures regarding poverty in the way like other countries in European Union do.
Not all groups of population are threatened by poorness equally. Nowadays, long term
unemployed, incomplete families with children, old people and so-called working
poor are endangered at most. Official statistics doesn’t include obviously poor people
– homeless/displaced persons. Homelessness is a relatively new phenomenon that
began to intensively spread in late 90ties. Concentration of homeless is currently most
critical in the capital but it shows growth also in other large Slovak cities.
Key words: destitution, social exclusion, city, city poor, homelessness, displaced
persons, Bratislava
OBSAH
ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV ................................................................... 7
ÚVOD ..................................................................................................................... 8
1. CIEĽ A METODIKA PRÁCE ......................................................................... 9
2. ZHODNOTENIE LITERTÚRY ...................................................................... 10
3. PROBLEMATIKA CHUDOBY NA SLOVENSKU .............. ........................ 11
3.1. Vymedzenie pojmu chudoba a hranica chudoby .................................. 11
3.2. Stará a nová chudoba ............................................................................ 13
3.3. Meranie chudoby .................................................................................. 15
4. FENOMÉN CHUDOBY V HISTORICKÝCH OBDOBIACH ....... ............. 16
4.1. Historická chudoba ............................................................................... 16
4.2. Chudoba v období socializmu .............................................................. 16
4.3. Chudoba po roku 1989 ......................................................................... 19
5. CHUDOBOU OHROZENÉ SKUPINY .......................................................... 20
5.1. Indikátory chudoby ............................................................................... 20
5.2. Chudoba zamestnaných ........................................................................ 22
5.3.Ohrozené skupiny .................................................................................. 24
6. PODOBY MESTSKEJ CHUDOBY NA SLOVENSKU ................................ 26
6.1. Fenomén bezdomovectva ...................................................................... 26
6.2. Bezdomovectvo a štátne inštitúcie ........................................................ 30
6.3. Bezdomovectvo v Bratislave ................................................................ 31
7. ZÁVER ............................................................................................................... 37
8. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ..................... ..................................... 39
7
ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV
Tabuľka č. 1: Dve základné dimenzie a štyri typy vysvetľovania chudoby
Tabuľka č. 2: Podiel domácností pod úrovňou sociálneho a existenčného minima na
Slovensku (%)
Tabuľka č. 3: Ekonomická aktivita obyvateľov Československa v období rokov 1930
– 1970 (%)
Tabuľka č. 4: Chudoba v jednotlivých krajoch Slovenskej republiky (v %)
Tabuľka č. 5: Štruktúra nezamestnanosti podľa dĺžky jej trvania v roku 2006 (priemer
za rok, podľa VZPS)
Graf č. 1: Dlhodobá nezamestnanosť podľa dĺžky trvania za roky 1994 – 2007
8
ÚVOD
Snahy identifikovať a popísať chudobných a chudobou ohrozené skupiny
nachádzame v spoločnosti v minulosti i v súčasnej dobe. Neexistuje „správna“ či
„vedecká“ definícia chudoby, tak ako neexistuje jediný všeobecne prijatý spôsob jej
merania (podľa Mareš, 1999). Problematika chudoby a sociálneho vylúčenia sa
v súčasnej dobe nechápe len ako nedostatok príjmu a nevníma sa ako
jednodimenzionálny sociálny jav. Všetci zaiteresovaní – spoločenskí vedci, tvorcovia
sociálnej politiky, ako i samotní chudobní – si uvedomujú multidimenzionálnosť
chudoby. Jedným z najdôležitejších problémov, ktorý sa objavuje so stále väčšou
naliehavosťou, je prietorový aspekt chudoby a sociálneho vylúčenia. Chudoba je
spojená s priestorom. Prejavuje sa to zvýšenou koncentráciou vylúčených
jednotlivcov a sociálnych skupín v určitých geografických priestoroch, resp. ich
vylúčením z určitých priestorov (Džambazovič, 2007b).
Jednotlivé historické obdobia, ktorými Slovensko prechádzalo, mali vždy
niečo spoločné a to, že v každom z nich žila vrstva obyvateľov, nachádzajúca sa
v sociálnej, alebo hmotnej núdzi. Už v stredoveku nachádzame značné rozdiely
z hľadiska sociálnej stratifikácie medzi vidiekom a mestom, v ktorom napredovala
oveľa rýchlejšie. V dôsledku cielenej snahy zahmlievať a tabuizovať chudobu
v období socializmu, ktorý popieral existenciu tohto problému ako javu cudziemu
socialistickému zriadeniu, výskum chudoby u nás výrazne zaostal za svetovými
trendmi (Michálek, 2005).
Na Slovensku sa fenomén chudoby začal dostávať do povedomia verejnosti
nesmelo až po novembri 1989. Nový režim priniesol nové podmienky, vyžadujúce
zmeny v myslení a spôsobe života a bolo prirodzené, že nie všetci ľudia boli schopní
prispôsobiť sa a zorientovať tak rýchlo v nových podmienkach (Beňová, 2006).
Ďaľším, pomerne novým javom, s ktorým sa stretávame v slovenských
mestách, je bezdomovectvo. Tento fenomém sa intenzívnejšie šíri na našom území od
konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najmarkantnejšia práve v našom
hlavnom meste, kde počet bezdomovcov rádovo stúpa, narastá však aj v iných väčších
mestách Slovenska. Na Slovensku možno nájsť početné skupiny ohrozené chudobou
(nezamestnaní, neúplné rodiny s deťmi, zdravotne postihnutí, starí ľudia, rómske
etnikum, ...), ale práve bezdomovci sú typický pre naše väčšie mestá (Beňová, 2004).
9
1. CIEĽ A METODIKA PRÁCE
Vo svojej práci priblížim problematiku chudoby na Slovensku na základe
dostupných informácií. Hlavným cieľom je poukázať na podobu, rozsah a hĺbku
chudoby vo veľkých mestách Slovenska, obzvlášť v hlavnom meste, na základe
vhodne zvolených sociálno-ekonomických indikátorov. Podstatou práce bude pokúsiť
sa predstaviť, kto tvorí mestskú chudobu, obzvlášť so zameraním na bezdomovcov,
ako najtypickejších predstaviteľov mestskej chudoby. Cieľom práce nie je presne
stanoviť podiel mestskej chudoby z dôvodu nedostatku štatistických dát (evidentne
chudobné skupiny obyvateľstva – bezdomovci, nie sú štatisticky vykazovaní). V práci
zároveň poukážem na historické korene chudoby, s dôrazom na socialistickú minulosť
a situáciu po roku 1989, kedy sa fenomém chudoba začal pomaly dostávať do
povedomia spoločnosti.
Chudoba je mnohorozmerný jav a k jej vymedzeniu, resp. definovaniu je
potrebné poznať, kde je stanovená hranica, za ktorou sa chudoba začína. Legislatíva
Slovenskej republiky doposiaľ nepozná definíciu chudoby ani jej hranicu. Za jej
alternatívu v súčasnosti môžeme pokladať životné minimum, ktoré je zakotvené
i v slovenských zákonoch. Identifikovať chudobu pomáha množstvo sociálno-
ekonomických indikátorov, pomocou ktorých je možné bližšie určiť rozsah a hĺbku
chudoby (napr. dlhodobá nezamestnanosť, nízke vzdelanie, nízky príjem, atď.).
10
2. ZHODNOTENIE LITERATÚRY
V knižnej publikácii Sociologie nerovnosti a chudoby (1999) objasňuje
sociológ Petr Mareš rôznorodosti v definíciách chudoby, sústreďuje sa na spôsoby,
ktorými spoločnosť svojich chudobných identifikuje, na riziká a formy, ktorými sa im
snaží pomôcť.
Daniel Gerbery, Ivan Lesay a Daniel Škobla (2007) zostavili knižnú
publikáciu s názvom Kniha o chudobe: Spoločenské súvislosti a verejné politiky. Má
za cieľ ukázať rôznorodosť príčin a prejavov chudoby. Kniha o chudobe prináša
sedem kapitol, ktoré sa na chudobu pozerajú v odlišných súvislostiach. Okrem iných
expertov z oblasti sociálnych vied do publikácie prispel Roman Džambazovič
kapitolou Priestorové súvislosti chudoby. Chudobou na Slovensku sa zaoberá taktiež
knižná publikácia Chudoba na Slovensku: Diskurz, rozsah a profil chudoby (2007a),
ktorej autorom je Roman Džambazovič. Medzi hlavné témy jeho výskumnej
a publikačnej činnosti patrí problematika chudoby, marginalizované skupiny
i sociálne nerovnosti.
Významný prínos v publikačnej činnosti o problematike sociálnych nerovností
a sociálnej stratifikácie prináša Katarína Strapcová (2005).
Anton Michálek (2004, 2005) je autorom mnohých výskumných prác
publikovaných v odborných časopisoch, ktoré sa zaoberajú výskumom sociálno-
demografických a sociálno-patologických javov.
Sociologička Zuzana Kusá (2004, 2005, 2006) je editorkou viacerých
zborníkov a autorkou mnohých štúdií, publikovaných v domácich i zahraničných
zborníkoch a odborných časopisoch.
Problematike chudoby a hlavne bezdomovectva sa venuje Nina Beňová.
Okrem vedeckej a publikačnej činnosti aktívne pôsobí v mimovládnej organizácii,
ktorá pracuje s bezdomovcami. Je autorkou štúdie publikovanej v roku 2004
v Slovenskom národopise o bratislavských bezdomovcoch.
Zároveň som čerpala informácie z Národnej správy o ľudskom rozvoji
Slovenská republika 2000, obzvlášť z kapitoly Podoby chudoby na Slovensku a z
Národného akčného plánu sociálnej inklúzie 2004-2006.
Ďaľším cenným zdrojom informácií bola internetová stránka neziskovej,
mimovládnej organizácie Proti Prúdu, ktorej hlavným cieľom je pomoc
bezdomovcom a oficiálna internetová stránka hlavného mesta SR Bratislavy.
11
3. PROBLEMATIKA CHUDOBY NA SLOVENSKU
3.1. Vymedzenie pojmu chudoba a hranica chudoby
Podľa Džambazoviča (2007a) sa chudoba objavuje v odlišných podobách
a v rôznom rozsahu v každom geografickom priestore a vo všetkých obdobiach
vývoja konkrétnej spoločnosti. Od absolútneho strádania, vyplývajúceho
z nemožnosti dostatočne saturovať základné životné potreby, cez nedostatočný
príjem a spotrebu či depriváciu zachytávajúcu nemožnosť participovať na živote
spoločnosti v miere považovanej za štandardnú, až po úplné sociálne vylúčenie.
„Chudoba má početné príčiny, prejavy a dôsledky a jej komplexnosť sa nedá uchopiť
jednou škálou“ konštatuje Zuzana Kusá (2004).
Chudoba predstavuje legitímnu súčasť modernej spoločnosti. Pokiaľ ide
o slovenskú spoločnosť, je potrebné zdôrazniť, že samotný výraz chudoba nie je
legislatívne ukotvený a taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak,
ako je tomu napr. v Európskej únii prostredníctvom Eurostatu. Na druhej strane,
chudoba sa stala predmetom viacerých výskumov, napr. Štatistického úradu SR alebo
Výskumného ústavu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, paradoxne však pod iným názvom. Slovensko je zároveň jedinou
z postkomunistických krajín, ktorá nemá vybudovanú štatistiku o chudobe. Bez
spoľahlivých údajov je problematické prijímať rozhodnutia o riešení chudoby.
Požiadavka zlepšenia štatistiky by nemala byť aktuálna len preto, že ju zdôrazňujú
medzinárodné inštutúcie. Okrem príjmových ukazovateľov je potrebné zlepšiť
zisťovanie iných faktorov chudoby, vrátane vzdelávania, zdravia, subjektívneho
vnímania chudoby, etnickej štruktúry chudoby. Zároveň je potrebné vynasnažiť sa
zachytiť i tzv. chudobu mimo štatistík. Je „neviditeľná“, nakoľku ju štatistiky
nezaznamenávajú, ale je často práve tou najevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou
chudoby. Má v mnohých prípadoch podobu extrémnej, absolútnej chudoby (napr.
ľudia bez domova). Na Slovensku sa používajú skôr synonymá chudoby ako
sociálne slabí obyvatelia, nízkopríjmové domácnosti a predovšetkým pojem hmotná
núdza, ktorý je aj legislatívne vymedzený a je vlastne označením pre chudobu
(Džambazovič 2007a, Michálek 2004, Šimunková, Vagač 2001).
Na rozdiel od Slovenska v krajinách Európskej únie je akceptovaná definícia
chudoby podľa Rady Európy z decembra 1984. „Za chudobných sa označujú osoby,
12
rodiny, alebo skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú
natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne akceptovaného životného štýlu
štátov, v ktorých žijú“ (Národná správa ..., 2000).
Sociologický slovník (Jandourek, 2001) považuje chudobu za situáciu, kedy
príjem domácnosti nedosahuje určitej hladiny.
„Chudobou všeobecne rozumieme sociálny jav, ktorý je charakteristický
nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca, alebo skupiny. V tomto zmysle je
chudoba považovaná za sociálny problém, ale i za sociálnopatologický jav“ hovorí
Ondrejkovič (2004).
Akceptovanie samotného výrazu chudoba spôsobuje averziu a možno sa
stretnúť s názormi, podľa ktorých chudoba v pravom zmysle slova na Slovensku
nejestvuje, keďže je riešená zákonom o životnom minime a sociálnej pomoci.
Chudoba je však súčasťou aj tých najbohatších krajín sveta a jej význam závisí od
definície, merania, najdôležitejšie je však určenie hranice chudoby, čo sa
v jednotlivých krajinách odlišuje a tak chudoba je v pravom zmysle národným
špecifikom, v ktorom sa odzrkadľuje životný štýl danej krajiny, jej prosperita,
bohatstvo a tým si svojich chudobných každá krajina v konečnom dôsledku vlastne
vytvára (Šimunková, Vagač 2001).
V slovenskom kontexte, tak ako chudoba, ani hranica chudoby nie je striktne
určená. Vychádzajúc však z vymedzenia hmotnej núdze v závislosti od životného
minima, pokladáme za hranicu chudoby životné minimum. Ako uvádza Svoreňová
(2004) „v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi je v Slovenskej
republike definovaná hmotná núdza ako stav, keď príjem občana a fyzických osôb,
ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum. Súčasne je
stanovená podmienka, že posudzovaný občan a členovia jeho domácnosti nie sú
schopní si zabezpečiť príjem vlastným pričinením. Paradoxne však sumy dávok
hmotnej pomoci sú podstatne nižšie ako sú sumy životného minima, čo v praxi
znamená, že žiadny občan v hmotnej núdzi nedosahuje príjem na úrovni sociálneho
minima a je už zo zákona odkázaný žiť v hmotnej núdzi . Na Slovensku má životné
minimum podobu zákona a predstavuje ústredný bod v oblasti sociálnej politiky, od
ktorého sa odvíjajú rôzne sociálne opatrenia štátu. V súčasnej slovenskej legislatíve sa
používajú v rámci životného minima dve jeho úrovne – existenčné a sociálne
minimum“.
13
Presun záujmu od chudoby k sociálnemu vylúčeniu predstavuje v poslednom
období jednu z najvýznamnejších udalostí v teórii i praxi sociálnej politiky
v krajinách Európskej únie, Slovenskú republiku nevynímajúc. Sociálne vyčlenenie je
proces, prostredníctvom ktorého sú určití jednotlivci vytláčaní na okraj spoločnosti
a je im zabránené plne na nej participovať v dôsledku chudoby, nedostatku
základných kompetencií (spôsobilosť) a príležitostí celoživotného vzdelávania, alebo
v dôsledku diskriminácie. Toto ich vzďaľuje a izoluje od zamestnania, príjmu
a príležitostí vzdelávania, ako aj sociálnych komunitných sietí a aktivít. Majú veľmi
obmedzený prístup k rozhodovacím orgánom a tak často pociťujú bezmocnosť
a nemožnosť riadiť a kontrolovať rozhodnutia, ktoré majú dopad na ich každodenný
život (Džambazovič, 2004). Podľa Mareša (2000) „každý rozdiel medzi konceptami
chudoby a sociálneho vyčlenenia spočíva v tom, že zodpovedá odlišnej reakcii
spoločnosti na situáciu v spoločenskom priestore a zároveň tento priestor iným
spôsobom konštruuje. Nejde teda len jednoduchú zámenu pojmov, ale aj o zámenu
predmetu záujmu“.
3.2. Stará a nová chudoba
Ďalšie pojmy, ktoré je potrebné rozlíšiť sú tzv. stará a nová chudoba (Mareš,
1999):
- Stará chudoba, často nazývaná demografická, alebo horizontálna chudoba, je
nezávislá na trhu práce (ohrozené sociálne kategórie sú charakterizované
vekom, životným a rodinným cyklom a neschopnosťou pracovať). Táto
chudoba môže byť stavom či spôsobom trvalej existencie, ale taktiež iba
existencionálnym zážitkom určitej etapy životného cyklu či iba krátkodobou
životnou epizódou. Do tejto chudoby môžu skĺznuť rodiny napríklad vo fáze
„životných investícií“ (pri zaobstarávaní bytu, či pri jeho zariaďovaní,
založení rodiny, narodení dieťaťa atď.).
- Nová, vertikálna chudoba je spojená s pozíciou jedinca i celých sociálnych
kategórií na trhu práce (nezamestnaní, neúplné rodiny, osoby s nízkymi
príjmami a osoby permanentne znevýhodnené na trhu práce). O novej chudobe
sa hovorí preto, že pred industrializáciou neexistovala, tak ako neexistoval trh
14
práce v dnešnom zmysle slova. Zárodky tohto nového fenoménu, ktorý bol
označený názvom nová chudoba sa v západnej Európe objavujú od konca
šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Najviac ohrozenými „novou“ chudobou sa stávajú nezamestnaní (najmä dlhodobo
nezamestnaní), ľudia dlhodobo znevýhodnení, resp. vylúčení z trhu práce (v dôsledku
napríklad zníženej fyzickej či psychickej schopnosti – ťažko zdravotne postihnutí,
nízkej kvalifikácie, v dôsledku diskriminácie – ženy, príslušníci etnických minorít,
starí ľudia). Taktiež ľudia, ktorým sa nepodarilo adaptovať na nové podmienky, ale aj
osoby s nízkymi príjmami, tzv. pracujúci chudobní („working poor“), ktorí sa
v dôsledku nízkej miery dosiahnutej kvalifikácie uplatňujú na sekundárnom trhu práce
ako nekvalifikovaná pracovná sila (Džambazovič, Gerbery 2005).
O nasledovných troch typoch príčin chudoby hovorí Kerbo (2006) In
Džambazovič (2007a):
1. Chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému
spoločnosti (nutný, ale žiaduci dôsledok, alebo nutný, ale napriek tomu
nežiaduci dôsledok tržného hospodárenia).
2. Chudoba ako dôsledok lenivosti, nešetrnosti a nestriedmosti jedincov.
Schováva sa za ním predstava o „odlišnej mentalite“, životnom štýle,
individuálnych nedostatkoch či amorálnosti jednotlivcov (na jej prekonanie je
vhodným liekom resocializácia, disciplína a kontrola).
3. Chudoba ako dôsledok situačných faktorov (nešťastie a osud, ale patria sem
i vysvetlenia vychádzajúce z teórie kultúry chudoby).
V súčasnosti sa pri hodnotení a analýze názorov na príčiny chudoby najčastejšie
používa typológia so štyrmi základnými typmi ich vysvetľovania (van Oorschot,
Halman 2000 In Strapcová, 2005):
15
Tabuľka č. 1: Dve základné dimenzie a štyri typy vysvetľovania chudoby
Individuálne Spoločenské
Zlyhanie Zlyhanie jednotlivca
Chudobní sú leniví, chýba im
šetrnosť, dobrá morálka
Zlyhanie spoločnosti
Chudobní sú obeťami konania
iných, sú obeťami sociálnej
nespravodlivosti
Osud Osud jednotlivca
Chudobným nepraje šťastie
Osud spoločnosti
Chudobní sú obeťami
nekontrolovateľného spoločenského
a globálneho vývoja
Zdroj: van Oorschot a Halman, 2000 In Strapcová, 2005
3.3. Meranie chudoby
Inštitúcie, zaoberajúce sa meraním a analýzou chudoby, používajú rôzne
metódy skúmania chudoby. Opierajú sa o početné definície chudoby a vymedzenia
hranice chudoby. Spoločným znakom týchto meraní je, že vychádzajú z ponímania
chudoby ako stavu nedostatku materiálnych, sociálnych, alebo kultúrnych zdrojov
človeka, ktorý ho vylučuje z minimálne akceptovaného spôsobu života. Aj keď nie sú
materiálne (peňažné) zdroje jedinou dimenziou chudoby, v dôsledku dostupnosti
a relatívnej hodnovernosti údajov sa pri meraní chudoby najčastejšie používajú. Vo
väčšine vyspelých krajín je hranica chudoby vymedzená ako určitá úroveň peňažného
príjmu, napríklad 50% priemerného príjmu (alebo mediánu, t.j. strednej hodnoty) na
domácnosť v danej krajine. Hranicou chudoby môže byť aj zákonom stanovené
životné minimum, od ktorého sa odvíja sociálna pomoc štátu. Na Slovensku stanovuje
životné minimum hranicu príjmu, pod ktorou vzniká stav hmotnej núdze – tú možno
považovať za ekvivalent chudoby na Slovensku (Šimunková, Vagač 2001).
16
4. FENOMÉN CHUDOBY V HISTORICKÝCH OBDOBIACH
4.1. Historická chudoba
Chudoba bola súčasťou Slovenska aj vo vzdialenejšej minulosti, než
socialistickej, či už v rámci Uhorska, ako aj prvej Československej republiky a je
spojená so zaostávajúcim procesom industrializácie. Stredoveká chudoba mala veľa
podôb a skúsenosť s ňou bola rozšírená ďaleko viac ako dnes. Najviac, i vtedy,
ohrozovala najnižšie vrstvy, ale chudobným sa mohol stať hocikto. Chudobu
spôsobovali výkyvy ekonomického života, vojny, epidémie a prírodné katastrofy.
(Šimunková, Vagač 2001). „Ktokoľvek sa mohol stať obeťou choroby, či nešťastia,
mohol byť uväznený, alebo ktorejkoľvej rodine mohol zomrieť živiteľ. V dobe
negarantovaného sociálneho zabezpečeneia to znamenalo ožobračenie“ vysvetľuje
Mareš (1999).
Problémy s mestskou chudobou existovali na Slovensku už v 14. storočí.
V období hospodárskeho rozmachu miest v 14. storočí začali vznikať mestské špitály.
Najširšia sieť špitálov sa v tomto období vytvorila v oblasti stredoslovenských
banských miest, vo východoslovenských banských mestách a na Spiši. Mestské
špitály vznikali z iniciatívy občanov mesta, magistrátu, alebo zemepána. Stredoveké
špitály a chudobince nepredstavovali špecializované sociálne, alebo zdravotnícke
inštitúcie. Tieto zariadenia poskytovali dočasný, alebo trvalý príbytok, stravu
a prípadne ošatenie starým, bezvládnym a postihnutým osobám, ale často aj
opusteným deťom a sirotám. Sociálna starostivosť mala rozličné podoby a jej
základné členenie predstavovalo delenie na otvorenú a zatvorenú, čiže ústavnú
sociálnu starostlivosť. Osoby v hmotnej núdzi dostávali v rámci otvorenej
starostlivosti podporu v podobe peňazí alebo naturálií. Kapacita špitálov i finančné
možnosti boli obmedzené a mohli sa postarať iba o veľmi úzky okruh ľudí. Prevažná
časť chudobných, chorých a telesne postihnutých sa živila zbieraním almužien
v uliaciach miest (Kušniráková, 2005).
4.2. Chudoba v období socializmu
V socialistickom Československu, ktorého bolo Slovensku súčasťou, fenomén
chudoby z ideologických dôvodov v oficiálnom slovníku absentoval: socialistický
17
prístup rovnosti bol nezlučiteľný s tak jednoznačnou nerovnosťou ako je chudoba
(Národná správa ..., 2000). Dôsledkom oficiálne proklamovaného vyriešenia
problému chudoby a jej neexistencie v socialistickom Československu bola okrem
iných skutočností, tabuizácia témy chudoba. Vedecký výskum bol v tejto dobe plne
pod kontrolou politickej moci a dohliadalo sa, aby sa „nevhodné“ témy ani
nepripustili do vedeckého diskurzu. Veľmi obmedzený spoločenskovedný výskum
zameraný na problematiku chudoby si, napriek nepriazni vládnucej ideológie, vynútili
praktické potreby vtedajšej sociálnej politiky. Zo systému veľkoplošných dávok
viazaných na pracovné zaradenie, totiž vypadávala nezanedbateľná časť populácie,
ktorej mohla byť v prípade potreby individuálne priznaná sociálna podpora. Záujem
o problém vymedzenia životného minima sa stal takýmto spôsobom legitímnym
dôvodom pre štúdium chudoby. Životné minimum bolo napokon stanovené interným
predpisom na začiatku 70. rokov (Džambazovič, 2007a).
Tabuľka č. 2: Podiel domácností pod úrovňou sociálneho a existenčného minima na
Slovensku (%)
Rok Podiel domácností pod
úrovňou sociálneho minima
Podiel domácností pod úrovňou existenčného
minima 1958 21,0 - 1980 23,0 1,5 1985 10,5 1,6 1988 9,6 1,1
Zdroj: Hiršl, 1992 In Džambazovič, 2007a
V období socializmu platil model celoživotného povolania, podporovaný
sociálnou politikou štátu aj samotných podnikov, nakoľko jedným z hlavných kritérií
pre poskytovanie rôznych sociálnych výhod bola seniorita. Častá pracovná mobilita
(nazývaná fluktuáciou) bola nežiaduca a ľudia, striedajúci zamestnania boli a priori
podozriví. Ani samotní pracovníci však nejavili o pracovnú mobilitu veľký záujem,
veď z formálneho hľadiska im takáto zmena vo vtedajšom unifikovanom a mzdovo
nivelizovanom systéme spravidla nič nepriniesla. V obdocí socializmu došlo
v porovnaní s predchádzajúcim obdobím k rýchlemu a intenzívnemu rastu
zamestnanosti (viď Tabuľka č. 3). Staršie i novšie výskumy hodnotových orientácií
naznačujú, že pochybnosti o pracovnej morálke ľudí bez práce netreba na Slovensku
osobitne pestovať (Džambazovič, 2007a, Kusá 2006).
18
Tabuľka č.3: Ekonomická aktivita obyvateľov Československa v období rokov 1930 –
1970 (%)
Rok Podiel ekonomicky aktívnych na
obyvateľstve v produktívnom veku (Slovensko)
1930 54,3 1950 57,1 1961 76,4 1970 78,3
Zdroj: Historická statistická ročenka ČSSR 1985 In Džambazovič, 2007a
Ako vysvetľuje Kusá (2005), odstraňovanie nezamestnanosti bolo
rozhodujúcim rysom štátov, budujúcich komunizmus. Hlavnou metódou bola
intenzívna socialistická industrializácia, ktorá spolu s vybudovaním socialistickej
poľnohospodárskej veľkovýroby mala zaistiť pracovné príležitosti pre všetkých.
Chudoba, napriek spomínaným skutočnostiam, v období socializmu
existovala. Bola len menej viditeľná a marginalizovaná. Nakoľko sa všetky „rezíduá
kapitalizmu“, ktoré ju spôsobovali, odstránili, predpokladalo sa, že neexistuje. Ak sa
predsa len vyskytovala, nebola vnímaná ako sociálny problém, ale ako individuálny,
súkromný problém či zlyhanie. V približovaní životnej úrovne mestského
a vidieckeho obyvateľstva a pri odstraňovaní rozdielov medzi mestom a vidiekom sa
nepochybne dosiahol výrazný pokrok. Zaznamenávame nevídané zlepšenie celkových
životných podmienok a sociálno-ekonomickej situácie obyvateľov vidieka. Podľa
analýz „obyvateľov s obmedzenou možnosťou spotreby“ žilo v roku 1988 na
Slovensku takmer 60% chudobných domácností v mestách, takmer polovica z nich
v mestách nad 10 000 obyvateľov. Chudobná bola v mestách každá 11. domácnosť.
Na dedine bola chudobná každá 10. domácnosť. V odbobí socializmu sa teda do
značnej miery eliminovali priestorové aspekty chudoby. Vyrovnávali sa rozdiely
medzi jednotlivými časťami spoločného štátu na úrovni republík i regiónov, ako aj
diferencie medzi mestskými a vidieckymi sídlami (Hiršl 1992, Filipová,
Tonhauserová 1991 In Džambazovič 2007a).
19
4.3. Chudoba po roku 1989
Slovenská spoločnosť po roku 1989 zažíva obdobie zmien v politickej,
ekonomickej ako aj sociálnej rovine. Dochádza taktiež k zásadnej transformácii
sociálnej štruktúry spoločnosti. Zmeny zasiahli všetky oblasti spoločenského života,
najmä však transformácia na trhovú ekonomiku vyvolala hlboké zmeny v sociálno-
ekonomickej situácii veľkej časti obyvateľstva, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo
ich životnú úroveň a spôsob života. Na jednej strane sa objavili nové formy
vlastníctva, či nepoznané možnosti podnikania, ale na strane druhej javy ako
(dlhodobá) nezamestnanosť, či sociálne vylúčenie. Samotný pojem chudoba sa po
roku 1989 začal sporadicky, ale predsa dostávať do povedomia verejnosti a preto sa
na prvý zjednodušený pohľad môže zdať, že chudoba predstavuje daň za demokraciu
(Šimunková, Vagač 2001). Slovensko bolo dlhodobo rurálnou krajinou a väčšina jeho
obyvateľov žila v dedinskom prostredí. Až v 80. rokoch 20. storočia prekračuje
podiel metského obyvateľstva na Slovensku 50%. I v najbohatšom urbánnom
prostredí nachádzame štvrte či ulice, v ktorých sa kumulujú znevýhodnenia.
V poslednom období sa zväčšuje rozdiel medzi chudobnými a ostatnými štvrťami
miest. Sprievodným javom (post)transformačného obdobia je totiž nárast sociálnych
nerovností (Džambazovič 2007a).
Chudoba začiatkom transformačného obdobia mala nielen na Slovensku, ale aj
vo všetkých bývalých post-socialistických krajinách ešte vždy mnoho znakov starej,
demografickej chudoby z obdobia socializmu (Emigh, Szelényi /eds./ 2001 In
Džambazovič 2007a). Na základe analýzy údajov je evidentné, že súčasný profil
chudoby je tvorený znakmi a charakteristikami „starej“, ale už aj „novej“ chudoby.
Profil chudoby v súčasnosti je „mixom“ týchto dvoch podôb chudoby. Celá
spoločenská zmena a najmä jej ekonomická dimenzia spôsobili postupnú premenu
charakteru a profilu chudoby. Najzávažnejším sociálnym problémom sa stala
dlhodobo vysoká nezamestnanosť. Koncom roka 1990 bola na Slovensku miera
nezamestnanosti 1,5%, čo predstavovalo 39 600 osôb. Rok 2000 je v súvislosti
s nezamestnanosťou na Slovensku istým historickým medzníkom. V tomto roku totiž
priemerný počet evidovaných uchádzačov o prácu prvý raz v novodobej histórii
Slovenska prekročil pol milióna osôb. V roku 2000 miera nezamestnanosti dosiahla
19,2% a 517 925 osôb (Džambazovič 2007a, Gerbery, Lesay, Škobla, 2007, Sopira
2004).
20
5. CHUDOBOU OHROZENÉ SKUPINY
5.1. Indikátory chudoby
Snahy identifikovať a popísať chudobných a chudobou ohrozených
nachádzame v spoločnosti v minulosti i v súčasnej dobe. Možno povedať, že hlavnou
cestou k chudobe je vylúčenie z trhu práce. Moderná spoločnosť je pracovnou
spoločnosťou, a tak populácia, ktorá sa ocitne z rôznych dôvodov mimo pracovný
proces, je predovšetkým ohrozená chudobou. To znamená, že pozícia na trhu práce (či
dokonca vylúčenie z jeho rámca ) predstavuje najpodstatnejší indikátor ohrozenia
chudobou. Faktory vplývajúce na chudobu – pozícia na trhu práce, vzdelanie,
závislosť na sociálnom systéme – sú určujúce aj pre regionálnu dimenziu chudoby na
Slovensku (Šimunková, Vagač 2001).
Tabuľka č. 4: Chudoba v jednotlivých krajoch Slovenskej republiky (v %)
Kraj Podiel osôb pod
hranicou chudoby Hĺbka chudoby Závažnosť chudoby
Bratislavský 7,8 4,4 12,1 Trnavský 10,9 3,0 1,9 Trenčiansky 13,0 3,7 1,5 Nitriansky 16,0 4,5 1,8 Žilinský 12,0 3,6 2,2 Banskobystrický 10,0 3,1 1,7 Prešovský 21,3 5,4 2,0 Košický 13,0 3,7 2,4 Spolu 13,3 4,0 3,1 Zdroj: EU-SILC 2005, ŠÚ SR In Gerbery, Lesay, Škobla 2007
Podľa štatistického zisťovania EU-SILC 2005 bol krajom s najvyšším
rozsahom miery rizika chudoby Prešovský kraj s viac ako 21,3% zastúpením
obyvateľstva pod hranicou chudoby. Na druhej strane v Bratislavskom kraji sa pod
hranicou chudoby nachádzala najmenšia časť obyvateľstva, a to iba 7,8%. Je ale
veľmi dôležité poukázať na skutočnosť, ktorá opäť dokazuje, že aj najrozvinutejšie
časti Slovenska nie sú jednoliatym regiónom blahobytu. Hoci sa v Bratislavskom kraji
zistil najnižší rozsah chudoby, tí čo sú chudobní, sa nachádzajú hlboko pod hranicou
chudoby (Gerbery, Lesay, Škobla 2007).
21
Analýza príčin vzniku a šírenia chudoby ukazuje, že najvýznamnejším
indikátorom chudoby v súčasnosti je nezamestnanosť, predovšetkým dlhodobé
zotrvanie v tomto stave. Väčšina obyvateľov totiž potrebuje k dosiahnutiu slušnej
životnej úrovne (ako predpokladu prevencie chudoby) pracovať a mať pravidelný
pracovný príjem. Trh práce na Slovensku je trvale poznačený výraznými
regionálnymi rozdielmi, najmarkantnejšie práve v oblasti nezamestnanosti
(Šimunková, Vagač 2001).
Graf č. 1: Dlhodobá nezamestnanosť podľa dĺžky trvania za roky 1994 – 2007
Zdroj: Štatistický úrad SR
22
Tabuľka č.5 : Štruktúra nezamestnanosti podľa dĺžky jej trvania v roku 2006 (priemer
za rok, podľa VZPS)
Trvanie nezamestnanosti Podiel z celkového počtu nezamestnaných v % Do 1 mesiaca 4,2 Od 1 do 3 mesiacov 5,2 Od 3 do 6 mesiacov 6,3 Od 6 do 12 mesiacov 11,2 Od 12 do 24 mesiacov 15,3 Viac ako 24 mesiacov 57,8 Zdroj: Správa o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2006 In Gerbery, Lesay,
Škobla, 2007
S nezamestnanosťou a tým s chudobou úzko súvisí nižšia vzdelanosť a podľa
Európskej únie, ľudia s nižším vzdelaním predstavujú jednu z najrizikovejších skupín
ohrozených chudobou. Podobne je tomu i na Slovensku. Ľudia s nižším, alebo
chýbajúcim vzdelaním sú viac ohrození chudobou ako vzdelaní jednotlivci. Medzi
nedostatočným vzdelaním, vylúčením z trhu práce a chudobou je jednoznačná
korelácia. Nedostatočná kvalifikácia nemusí nevyhnutne znamenať vylúčenie z trhu
práce, avšak často je príčinou slabšej pozície na trhu, ktorá sa okrem iného prejavuje
nízkym ohodnotením práce. Chudobou ohrozenú skupinu obyvateľstva tvoria teda aj
nízkopríjmové domácnosti, tzv. working poor (Šimunková, Vagač 2001). Samotná
zamestnanecká chudoba má veľa odtieňov – i tu sa neraz prejavuje „zakrývanie“
chudoby, predstieranie životného štandardu adekvátneho príslušnej profesii, úsilie
o získavanie dodatočných príjmov, doplnkové zamestnania, prepracovanosť, teda
aktivity, ktoré môžu vyústiť do rezignácie – najmä vtedy, ak sa rozdiely medzi
zamestnaneckou chudobou a chudobou z nezamestnanosti minimalizujú
(Ondrejkovič, Kasanová 2006).
5.2. Chudoba zamestnaných
Keďže chudoba je fenomén tradične spájaný s marginalizovanými skupinami
spoločnosti, ako sú bezdomovci a nezamestnaní, všeobecne sa predpokladalo, že
platená práca je dostatočný predpoklad na zabezpečenie efektívnej ochrany pred
pádom do pasce chudoby. Ukázalo sa však, že táto predstava prestáva byť pravdou.
„Skutočnosť, že existuje chudoba medzi pracujúcimi, ostro kontrastuje s pevným
presvedčením spoločnosti v ekonomicky rozvinutých štátoch, že zamestnanosť je
23
jediným a konečným riešením problému chudoby a spôsobom ochrany pred
sociálnym vyčlenením. Rovnako sa ukazuje, že nie je pravdou ani všeobecný názor,
že chudoba je výsledkom nedostatku osobnej zodpovednosti a vôle jednotlivca
zapojiť sa do pracovného procesu“ vysvetľuje Svoreňová (2004). Nárast rôznych
druhov atypickej a občasnej práce a rastúca polarizácia medzi nekvalifikovanou
a kvalifikovanou pracovnou silou na trhu práce vytvára nové riziká chudoby medzi
zamestnanou populáciou.
Chudoba pracujúcich je problém, ktorý od sedemdesiatych rokov minulého
storočia začal pútať pozornosť v Spojených štátoch amerických. V poslednom období
sa výraz „pracujúci chudobní“ začína používať stále častejšie aj v Európe. Jediným
štátom na svete, ktorého politické a administratívne inštitúcie prijali oficiálnu
definíciu pojmu „chudoba pracujúcich“ a ktorý má súbežne aj tradíciu v jej výskume
a sledovaní sú USA (Svoreňová, 2004).
Na otázku, v ktorých oblastiach sú zamestnaní pracujúci chudobní na
Slovensku odpovedá Rochovská (2006): „Väčšinou to sú ľudia s nižším vzdelaním
a práve preto pracujú v službách, ktoré nie sú náročné na kvalifikáciu. Ide
o upratovačov, kuchárov, časníkov, nešpecializovaných predavačov, robotníkov,
remeselníkov. To je dôležitý poznatok práve vo vzťahu k hlavnému mestu, ktoré je
centrom spoločenského diania, politiky, úradov, turistiky i podnikania a obchodu. Tu
bude vždy dopyt po takýchto zamestnancoch, čiže keby sa aj títo ľudia pohli niekam
„vyššie“, môžeme si byť istí, že ich nahradia iní. A zase tu budeme mať veľkú
skupinu pracujúcich chudobných. Je to výsledok systému, v ktorom je mnoho
zamestnaní platených tak zle, že sa z nich nedá vyžiť. A to je veľmi demotivujúce,
keď ľudia zistia, že ani poctivou prácou v oblasti, v ktorej je dopyt po pracovných
silách sa nemôžu dôstojne uživiť“. A práve v hlavnom meste, v Bratislave sa tejto
skupine ľudí žije horšie, nakoľko životné náklady sú tu vyššie.
Často sa omylom chudoba pracujúcich považuje za synonymum zamestnanca
s nízkou mzdou, bez skutočného vzťahu k predmetu chudoby. Pracujúca chudoba
a nízke mzdy môžu oprávnene súvisieť, ale sú to dva odlišné inštitúty. Zamestnanec
s nízkou mzdou môže uniknúť chudobe, keď má ďalšie zdroje príjmov, a to od
ďalších členov domácnosti, alebo so sociálnych dávok, alebo z oboch zdrojov. Nízka
mzda a chudoba spolupôsobia a vytvárajú fenomén nazývaný „chudoba pracujúcich“
iba v jednom prípade a to vtedy, keď zamestnanec s nízkou mzdou žije v domácnosti
sám, bez ďalších členov, ktorí by tiež mohli mať vlastný príjem, ako súčasť príjmu
24
jednej spoločnej domácnosti. Kedže príjem je hlavným faktorom ovplyvňujúcim
finančnú chudobu pracujúcich, ale aj celej populácie, udržiavanie nízkych miezd má
priamy vplyv na rozsah chudoby v populácii. Na zistenie rizika chudoby a sociálneho
vyčlenenia, v ktorom sú domácnosti zamestnancov s nízkou mzdou, je nevyhnutné
sledovať na celoštátnej úrovni počet vytvorených pracovných miest s nízkou mzdou.
Avšak na to, aby sa dala mzda definovať ako nízka, respektíve nedostatočná na
ochranu domácnosti pred chudobou, je nevyhnutné určiť hranicu chudoby a spôsob jej
merania. Pracujúci chudobní majú zväčša nízku kvalifikáciu, a pretože o zamestnanie,
ktoré môžu vykonávať, ich na trhu práce bojuje veľa, nemajú šancu získať lepšie
platené zamestnanie a stabilnú prácu. Pracujú často v odvetviach, kde nepôsobia
odbory a politicky sú bezmocní (Mareš 1999, Svoreňová 2004).
5.3 Ohrozené skupiny
K ďalším chudobou ohrozeným skupinám patria starí ľudia, neúplné rodiny
s deťmi i rómske etnikum. Väčšina chudobných ľudí má trvalé bydlisko, alebo
prístrešie. V posledných dvadsiatich rokoch však na uliciach veľkých miest vídame
stále viac tých, ktorí žiadny domov nemajú. Sú súčasťou spoločnosti, nie sú však
štatisticky vykazovaní (poor beyond statistics), pretože sú nepostihnuteľní. Ide
predovšetkým o bezdomovcov, na ktorých sa v pravom zmysle slova vzťahuje
definícia chudoby, či už z hľadiska príjmu, alebo sociálnej exklúzie (možno sem
zaradiť tiež kriminálnikov, drogovo závislých) (Giddens 1999, Národná správa ...
2000).
„V mestských aglomeráciách sa objavujú bezdomovci, ktorí sa stávajú
symbolom sociálneho vylúčenia, rozvratu rodín a sociálnej neprispôsobivosti
založenej na neschopnosti bezdomovcov participovať na spôsobe života, ktorý je
štandardný pre väčšinu populácie“ hovorí Buchta (2000). I keď sa ľudia spiaci
v papierových krabiciach na ulici, v parkoch a na staniciach veľkých miest stali
symbolom biedy uprostred blahobytu, dojíma bezdomovectvo majoritnú populáciu
omnoho menej než ostatné skupiny ohrozené chudobou. Bezdomovectvo sa chápe aj
v širšom význame a vzťahuje sa k absencii bývania všeobecne. V takomto zmysle sú
„bezdomovcami“ aj dospelé deti, alebo mladé rodiny nechtiac bývajúce u rodičov, čo
je bežný spôsob riešenia bytovej situácie na Slovensku, kde je nedostatok
a nedostupnosť bytov alarmujúci. Bezdomovstvom ohrozenou skupinou sa stáva tiež
25
zvyšujúca sa časť populácie, a to neplatiči nájomného (Mareš 1999, Národná správa
... 2000).
26
6. PODOBY MESTKEJ CHUDOBY NA SLOVENSKU
6.1. Fenomén bezdomovectva
Stretávame ich denne. Vidíme, alebo nevidíme. V každom prípade sú tu medzi
nami, majú vlastné životy, prežívajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. Bezdomovci
alebo tuláci, stojaci či kľačiaci na rohoch ulíc, pred kostolmi, alebo v mrazoch
prespávajúci na lavičkách. Vyhýbame sa im. Jednoducho nevieme, ako sa k nim
správať.
Na Slovensku oficiálna definícia bezdomovectva neexistuje, vzťahuje sa na
nich označenie „spoločensky neprispôsobivé osoby“. Za socializmu bolo
bezdomovectvo neprípustné a vzťahovali sa naň paragrafy trestného zákonníka
o príživníctve, na základe ktorého hrozilo až 3-ročné väzenie, čo na druhej strane
mnohí „bezdomovci“ využívali hlavne v zimnom období a premyslenými krádežami
sa dostali do „bezpečia väznice“, pred zimou, kedy sú časté ich úmrtia zamrznutím,
alebo podchladením (Národná správa ... 2000).
Veľké mestá a najmä Bratislava ako hlavné mesto Slovenskej republiky,
sústreďujú najvyšší počet bezdomovcov. Na Slovensku je bezdomovectvo pomerne
novým javom, ktorý sa intenzívnejšie šíri od konca 90. rokov. Koncentrácia
bezdomovcov je najmarkantnejšia v Bratislave, kde počet bezdomovcov rádovo stúpa,
narastá však aj v iných väčších mestách Slovenska - v Nitre, Žiline, Banskej Bystrici,
Prešove, Košiciach.
Beňová (2004) vo svojej práci uvádza, že k charakteristickým črtám spôsobu
života bezdomovcov patrí, že nevytvárajú spoločenskú skupinu, viazanú pocitom
spolupatričnosti, špecifickým komplexom hodnôt, činností, ktorý by tvoril
komunikačný rámec bezdomovcov ako skupiny. Ak sa i bezdomovci združujú do
komunít, vždy sú to malé, najmä však nestále, preskupujúce sa skupiny kamarátov
alebo párov, ktorých spolužitie je limitované zdieľaním spoločného prístrešku.
Bývanie v skupine je spravidla založené na princípe silnejšieho, ak sa niektorí zo
skupiny stane pre ostatných nepohodlný, alebo sa znepáči agresívnejšiemu
spolubývajúcemu, je nútený prístrešok opustiť. Zloženie skupiny sa preto rýchlo
mení, chýbajú podmienky na budovanie stabilnejších vzťahov. Premenlivý a dočasný
charakter majú i zoskupenia ľudí žijúcich na ulici, keď jednotlivci v snahe prelomiť
samotu migrujú z jednej skupiny bezdomovcov do druhej. Ďalej Beňová (2004)
27
vysvetľuje, že strata domova a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové
spoločenstvo odsúva bezdomovcov na okraj spoločnosti. Tá voči nim zaujala
prevažne negatívne postoje, pripisuje im negatívne vlastnosti, ktoré pramenia i z toho,
že bezdomovci nedodržujú pravidlá a dostatočne sa neriadia normatívnym poriadkom
spoločnosti, v ktorej žijú. Porušovanie ustálených systémov hodnôt a noriem vedie
k ich vydeľovaniu, izolácii a marginalizácii. Podobne ako chudobní i bezdomovci sú
postihnutí nielen materiálnym, ale i sociálnym hendikepom.
Absencia domova nemusí zákonite znamenať, že bezdomovec nemá kde
bývať. Strata domova sa v prípade bezdomovectva chápe oveľa širšie ako len strata
prístrešia. Znamená narušenie sociálnych a emocionálnych vzťahov človeka
k najbližšiemu svetu rodiny, práce, stratu najbližších priateľských kontaktov
a susedských vzťahov – základných sociálnych vzťahov uskutočňovaných medzi
priateľmi a v spoločnosti prijímanom sociálnom prostredí. „Strata domova teda
neznamená len materiálnu depriváciu, ale predovšetkým depriváciu sociálnu. Mať
domov neznamená mať len strechu nad hlavou. Pre väčšinu ľudí to znamená možnosť
dlhodobo bývať v bezpečnom a prijímajúcom prostredí. Domov zabezpečuje pocit
bezpečia a súkromia, je miestom oddychu a sociálnych vzťahov“.1 I keď sa
bezdomovci pokúšajú získať prístrešie, náhradné ubytovanie býva väčšinou len
dočasné a nevytvára vhodné podmienky na vytvorenie domova (Beňová, 2004).
Hoci sa definície bezdomovectva rôznia, zhodujú sa na fakte, že jednotlivec
označovaný ako bezdomovec je deprivovaný stratou domova. Pojem bezdomovectvo
sa dá chápať v užšom a širšom zmysle slova. V širšom zmysle slova sú to osoby bez
trvalého pobytu, osoby s neistým, s neadekvátnym bývaním, alebo osoby, ktoré síce
majú trvalý pobyt, ale nežijú v ňom. V tejto skupine nájdeme aj súčasných tulákov –
ľudia, ktorí si spôsob života bez stáleho domova vybrali sami a nechápu ho ako
hendikep. K širšiemu chápaniu bezdomovectva sa prikláňajú i niektoré sociologické
interpretácie. V sociologickom slovníku Jana Jandourka nájdeme definíciu:
„Bezdomovectví – 1. Právní situace lidí, kteří nemají občanství (státní příslušnost)
žádného státu, anebo situace lidí, kteří nemají místo trvalého pobytu. 2. Životní
situace lidí bez přístreší, kteří sice z úředního hlediska trvalý pobyt „papírově“ mají,
ale nežijí v něm. Postrádají pevný, pravidelný a přiměřený příbytek k přenocování.
Jako problém velkoměst se objevuje v posledních dvaceti až třiceti letech. Určitou
1 http://www.notabene.sk/?bezdomovectvo
28
část bezdomovců sice tvoří bývalí psychiatričtí pacienti nebo osoby závislé na
alkoholu a drogách, ale velká část se do této skupiny dostala z nejrůznejších osobních
příčin (rozpad rodiny, ztráta zaměstnání, mladí, kteří po konfliktu odešli z domova).
Převažují mezi nimi lidé nekvalifikovaní.“
V najvšeobecnejšom význame, bezdomovec je človek s absenciou bývania,
sociálne vylúčený a zároveň „začlenený“ do nebytových priestorov, prespávajúci na
ulici, v parkoch, na železničných a autobusových staniciach, v schátralých,
opustených budovách, alebo nachádzajúci dočasné útočisko v charitatívnych útulkoch
(Giddens, 1999).
Právo Slovenskej republiky pojem „bezdomovec“ nepozná. Etnologická
a etnografická literatúra s pojmom bezdomovec tiež nepracuje. Práce, ktoré existujú,
sa venujú len problematike žobrákov, prípadne tulákov. Tieto skupiny samozrejme
nemôžeme stotožnovať s bezdomovcami, aj keď sa k nim dosť približujú (Beňová,
2004).
Na základe dlhoročnej praxe vyhodnotilo občianske združenie Proti prúdu
nasledovné konkrétne príčiny bezdomovectva2:
- partnerské a vzťahové problémy v rodine
- úmrtie partnera, alebo rodičov
- zdravotné postihnutie
- strata zamestnania
- migrácia do metropolí
- výstup z ústavného zariadenia
- návrat z výkonu trestu odňatia slobody
- rôzne druhy závislosti
Na Slovensku existuje viacero zariadení (viď Tabuľka č.6) pre ľudí bez
domova, ktoré sú sústredené v nasledovných mestách: Bratislava, Levice, Malacky,
Nitra, Nové Zámky, Piešťany, Poprad, Prešov, Ružomberok a Žilina. Podľa údajov
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je na Slovensku 60 útulkov,
azylových domov a nocľahární v 42 mestách a obciach. Najviac – 18 útulkov
s najväčšou kapacitou 253 miest je v Prešovskom samosprávnom kraji, najmenej – 3,
s najnižšou kapacitou 55 miest v Nitrianskom samosprávnom kraji. V Bratislave, kde
2 http://www.notabene.sk/?priciny-bezdomovectva
29
sa predpokladá najvyššia koncentrácia bezdomovcov, sú len tri útulky a jedna
nocľaháreň s celkovou kapacitou 91 miest3. V roku 2000 Národná správa o ľudskom
rozvoji uvádzala podľa odhadov (či skôr dohadov), že v tom období sa na Slovensku
pohybovalo približne 2000 bezdomovcov.
Tabuľka č. 6: Zariadenie pre ľudí bez domova na Slovensku
Bratislava Levice Malacky Nitra Nové
Zámky
Streetwork 2 0 0 1 0
Azylové centrum 0 1 1 0 0
Nocľahárne 2 0 0 2 0
Nocľahárne len v zime 1 1 0 0 1
Hygiena 3 0 0 2 0
Šatstvo 3 0 0 2 2
Strava 2 1 1 1 2
Sociálne poradenstvo 2 0 1 2 1
Zdravotná starostlivosť 3 0 0 1 1
Ubytovne 3 0 0 1 2
Pracovné programy 2 0 0 1 1
Klubové aktivity 2 0 0 0 0
Duchovné poradenstvo 5 0 0 1 1
Program boja proti závislosti 1 0 0 0 0
Denne centrum 0 0 0 1 0
Piešťany Poprad Prešov Ružom-berok Žilina
Streetwork 0 0 0 0 0
Azylové centrum 0 0 0 0 1
Nocľahárne 1 1 1 0 0
Nocľahárne len v zime 0 1 0 0 0
Hygiena 1 1 0 1 0
Šatstvo 1 1 1 0 0
Strava 0 1 3 0 0
Sociálne poradenstvo 1 1 2 1 0
Zdravotná starostlivosť 0 2 0 0 0
Ubytovne 1 2 0 2 2
Pracovné programy 0 1 0 0 0
Klubové aktivity 0 0 0 0 0
Duchovné poradenstvo 0 0 0 0 0
Program boja proti závislosti 0 0 0 0 0
Denne centrum 0 0 0 0 0 Zdroj: www.notabene.sk
3 http://www.employment.gov.sk/new/index.php?SMC=1&id=360
30
6.2. Bezdomovectvo a štátne inštitúcie
V súčasnosti sa bezdomovectvo, vzhľadom k svojmu nárastu, dostáva do
povedomia tlače a audiovizuálnych médií, ktoré vytvárajú platformu pre verejnú
diskusiu. Je spoločensky potrebná i vzhľadom na to, že sociálne zabezpečenie
rizikových skupín na Slovensku je stále nepostačujúce. Hlavným problémom v otázke
riešenia problematiky bezdomovectva na Slovensku sú nedostatok finančných
prostriedkov, neochota kompetentných na riešenie tohto problému, nedostatočné
a nevyhovujúce priestory na ich ubytovanie a najmä nedostatočne vypracovaná
legislatíva zo strany štátu (Beňová, 2004).
MPSVR SR a celá odborná verejnosť, zaoberajúca sa problematikou
bezdomovectva, uvítali právnu úpravu o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky
a registri obyvateľov Slovenskej republiky (z. č. 523/2004 Z. z., účinnosť od
1.1.2004). Minulá právna úprava umožňovala prihlásenie občana na trvalý pobyt za
prísne stanovených podmienok, ktoré väčšina bezdomovcov nemohla splniť
(napríklad preukázanie vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti, určenej na bývanie
a pod.). V prípade bezdomovcov, najmä tých, ktorí si potrebujú vybaviť napr.
doklady, alebo uplatniť určité nároky v rámci systému sociálneho zabezpečenia,
nemajú prekážky, ktoré by nevedeli prekonať. Iný pohľad na uvedenú vec majú
samosprávy, ktoré poukazujú na zneužívanie inštitútu trvalého pobytu, ktorý
umožňuje pobyt napr. vo veľkých mestách, kde sa zvyšuje ich koncentrácia
a príslušnému mestu, resp. príslušnej mestskej časti sa navyšujú náklady. Riešením sa
ukazuje napríklad refundácia nákladov za tohto občana samosprávou, v ktorej mal
posledný trvalý pobyt. Toto riešenie je zatiaľ v rovine úvah. 4
V súčasnosti dve najväčšie mestá Slovenska, Košice a Bratislava uvažujú nad
návrhom, ktorí by zakázal užívanie verejných priestranstiev neprispôsobivými ľudmi.
Mesto Košice chce pod hrozbou pokuty zakázať užívanie verejnoprospešných
zariadení a verejných priestranstiev na iné účely, ako sú určené, alebo spôsobom,
ktorý obťažuje alebo obmedzuje ostatných obyvateľov. Ako sa uvádza v návrhu
všeobecno záväzného nariadenia, paragraf je namierený najmä proti bezdomovcom
a ďaľším neprispôsobivým osobám. Nariadenie reguluje podmienky užívania parkov,
podchodov a iných verejných priestranstiev, ktoré bezdomovci využívajú na
4 http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?u=700000&id_org=700000&id=78556
31
prebývanie. Rovnakú snahu vypudiť asociálov z verejných priestranstiev formou
nariadenia mala aj samospráva Bratislavy. Proti iniciatíve ostro protestovalo
občianske združenie Medzi nami, ktoré vydáva časopis pre ľudí bez domova Nota
Bene (Jesenský, 2008).
6.3. Bezdomovectvo v Bratislave
„Bezdomovci v Bratislave tvoria nesúrodú skupinu, ktorá sa nedá
charakterizovať podľa identifikačných kritérií skupiny ako sú: spoločné ciele,
spoločná činnosť členov zoskupenia, riadenia, štruktúra, špecifické formy
vzájomných vzťahov a styku, javy, ktoré sú dôsledkom zoskupenia ľudí a sú iba
ľudským výtvorom ako spoločná a spoločenská mienka, všeobecné predstavy o svete,
hodnoty a normy správania, všeobecná nálada, atď.“ hovorí Beňová (2004). Vnútorná
identifikácia bezdomovcov ako skupiny so spoločnými cieľmi, činnosťou, riadením,
štruktúrou neexistuje. Bezdomovci sa neidentifikujú ako členovia jedného
spoločenstva - necítia príslušnosť k veľkej skupine bezdomovcov, nevykazujú znaky
spoločenskej skupiny. Jestvuje však identifikácia zvonku, zo strany väčšinového
spoločenstva širokej verejnosti, ktoré negatívne vymedzuje bezdomovcov na základe
takých znakov, ako nedodržiavanie hygieny, žobranie, vyberanie kontajnerov, atď. Je
to identifikácia platná vždy len pre určitých, nie pre všetkých bezdomovcov. Jediným
spoločným znakom bezdomovcov ako príslušníkov určitej skupiny je absencia
domova. Na ňu nadväzujú špecifické formy správania sa a existencia bezdomovcov.
Existujú však kritériá, podľa ktorých sa dajú bezdomovci rozdeliť do stálych skupín.
Sú to kritériá pohlavia, veku a trvalého bydliska. Existujú však aj kritériá, ktoré sú
spoločné vždy len pre časť bezdomovcov – spôsoby bývania, stratégia prežitia –
a podľa ktorých by sme ich mohli tiež rozdeliť do skupín. Takéto rozdelenia však nie
sú úplne presné, pretože k jednotlivým skupinám sa často u jednej osoby prelína.
Väčší počet mužov na ulici je daný rôznymi príčinami. Jedným z faktov, ktorý súvisí
s väčším množstvom mužov na ulici je ten, že dosť veľké percento bezdomovcov
tvoria osoby po výkone trestu. Na Slovensku je vo výkone trestu oveľa viac mužov
ako žien. Títo ľudia nemajú v súčasnosti veľké šance zaradiť sa naspäť do života
spoločnosti, keďže základnou podmienkou na „normálne“ existovanie je, aby mali
domov a prácu. Pri súčasnej vysokej nezamestnanosti je hendikep človeka
32
poznačeného registrom trestov príliš veľký. Mnohí trestanci končia na ulici a o nejaký
čas sa vracajú do väzenia znovu (Beňová, 2004).
V Bratislave žijú bezdomovci všetkých vekových kategárií. Dolná veková
kategória je chránená legislatívou – počet detí na ulici je eliminovaný skoro na nulu
vďaka tomu, že ľudom s nestálym bývaním a nedostatočnými možnosťami uživiť
dieťa býva dieťa odobraté do štátnej starostlivosti. Ľudí hornej vekovej kategórie sa
zase nedotkla zmena politického systému natoľko, že by nemali zaistenú svoju
starobu formou, i keď často nízkeho dôchodku. To, že nie sú na ulici, však
neznanemá, že mnohí z nich nežijú v chudobe. Medzi najrizikovejšie skupiny, ktorým
hrozí, že skončia na ulici, patrí mládež od 18 do 25 rokov. Veľa mladých ľudí
prichádza na ulicu z detských domovov. Odchovancom domovov, ktorým štát po
dovŕšení určitého veku prestáva poskytovať staroslivosť a sú odkázaní sami na seba,
chýbajú sociálne návyky motivované v prostredí rodiny, podporujúce úsilie
k budovaniu domova. Podľa kritéria trvalého bydliska možno bezdomovcov
v Bratislave veľmi jednoducho rozdeliť na bratislavských a mimobratislavských.
Zhruba polovica bezdomovcov v Bratislave je mimobratislavských. Väčšinou sú to
ľudia, ktorí prišli do Bratislavy zo zaostávajúcich regiónov východného a južného
Slovenska, poznačených vysokým percentom nezamestnanosti. Mnohí do Bratislavy
odišli za prácou, ale nepodarilo sa im ju získať alebo boli neskôr prepustení. Potom
bez prostriedkov na zaplatenie prenájmu či vlastného bývania sa postupne presúvali
z lepších ubytovní do horších, až skončili na ulici (Beňová, 2004).
V súvislosti so snahou zmapovať počet a štruktúru bezdomovcov v Bratislave
uskutočnil Magistrát hlavného mesta ešte v roku 2003 (28. novembra) nočnú kontrolu
bezdomovcov. Akcia sa konala v spolupráci s Mestskou políciou, Krajským
riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava a Železničnou políciou SR s cieľom zistiť
reálny počet ľudí bez prístrešia, prípadne ich štruktúru a sociálnu situáciu. Na kontrole
sa zúčastnilo 150 policajtov, pracovníci Magistrátu Bratislavy a niektorí poslanci
Mestského zastupiteľstva a bolo prekontrolovaných v piatich bratislavských okresoch
33 lokalít. Z uvedenej akcie vyplynulo, že na konci roka 2003 sa v Bratislave
pohybovalo pravdepodobne okolo 600 bezdomovcov.5
Približnú predstavu o tom, ktoré vekové kategórie u bratislavských
bezdomovcov prevládajú a z ktorých miest pochádzajú, môžeme ďalej získať
5 http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=71250&p1=66084
33
z prieskumu, ktorý bol urobený v Stanovom mestečku v roku 2006. Treba však
podotknúť, že uvedené informácie sú pravdivé približne na 80%. K dôvodom
nepresnosti údajov patrí zlá čitateľnosť, nepresnosť údajov i to, že bezdomovci si
údaje vymysleli. Stanové mestečko navštívilo 1 123 ľudí. Najčastejšie uvádzanými
ročníkmi narodenia ľudí zaregistrovanými v stanovom mestečku boli roky 1960 –
1969. Uviedlo ich 26% osôb. Rok narodenia 1950 – 1959 uviedlo 24% ľudí. Miesto
trvalého bydliska uviedli ľudia nasledovne: Bratislava – 673 osôb, Česká republika –
14 osôb, Zahraničie – 11 osôb a ostatné mestá uviedlo 425 osôb. Druhým najviac
uvádzaným mestom bola Galanta a tretím Nové Zámky.6
Bývanie a prežívanie bezdomovcov v Bratislave
Bezdomovci v Bratislave majú viacero možností ako bývať a prespávať. Ulica
býva pre väčšinu bezdomovcov len prechodným riešením. Pokiaľ niekto musí spať
vonku, využíva čo najviac chránené priestory ako mosty, lesy, podchody, zákutia vo
vnútorných dvoroch, priestory nechránených budov, internátne chodby. Miesta, kde
bezdomovci prespávajú, sa menia. Dlhšie nocovanie na jednom mieste nie je
bezpečné, najmä kvôli kriminálnej činnosti, ale aj pre samotných bezdomovcov. Noc
na ulici môže striedať noc v nocľahárni, podľa toho, či má bezdomovec peniaze alebo
nie (Beňová, 2004).
Po prvýkrát v histórii koncom roka 2006 hlavné mesto prenajalo priestory
neziskovej organizácii, ktorá otvorila 21.12.2006 nocľaháreň pre závislých
bezdomovcov. Po otvorení, za obdobie december 2006 – február 2007 mala
nocľaháreň celkový počet klientov 402 osôb a z celkového počtu klientov bolo 49%
s trvalým pobytom v Bratislave. Najpočetnejšia bola kategória klientov vo veku 41 –
55 rokov (170 osôb). Hlavné mesto pri riešení problematiky bezdomovectva
spolupracuje s ďalšími mimovládnymi organizáciami, ktorým prenajíma priestory za
symbolickú korunu. Bratislava prispieva aj prevádzkou dvoch sociálnych ubytovní,
ktoré svojimi môžnosťami na prechodné ubytovanie preventívne pôsobia, aby sa
rodiny, ktoré sa dostali do neriešiteľnej situácie, prípadne jednotlivci, neocitli na ulici
a nezvyšovali tak počet bezdomovcov. Ako uvádza oficiálna internetová stránka
hlavného mesta, v zmysle o sociálnej pomoci obec môže (ak má na to dostatok
6 http://www.notabene.sk/?stanovy-tabor
34
finančných prostriedkov a priestory) zriadiť útulok, nie je to však jeho povinnosť.
V každom prípade, hlavné mesto zabezpečilo prístrešie pre bezdomovcov nad rámec
zákona o sociálnej pomoci, pretože problematiku bezdomovectva považovalo za
mimoriadne dôležitú7.
Každý sa snaží si čo najrýchlejšie zabezpečiť nocľah – či už v nocľahárni
alebo v ubytovni, alebo nájsť vlastné „ubytovanie“ – kanál, opustený dom atď. Pokiaľ
človek spáva na ulici, je tiež veľmi dôležité, v akom ročnom období. V zime sa
samozrejme počet bezdomovcov na ulici zmenšuje a v lete naopak zvyšuje. „Ak
niekto spí na ulici, musí si nosiť všetky svoje veci so sebou, alebo ich ukrývať. Cez
deň potom využíva rôzne priestory, v ktorých sa môže zdržiavať – železničnú stanicu,
tržnicu, okolie stánkov s alkoholom alebo jednoducho sedí či spí na lavičke, alebo
autobusovej zastávke“ hovorí Beňová.
Sú určité miesta v Bratislave, ktoré sú známe práve pre väčšiu koncentráciu
bezdomovcov či narkomanov. Sú to najmä plochy v okolí veľkých obchodných
domov či hypermaketov (Tesco v Starom meste, Tesco v Petržalke, Hlavná železničná
stanica, Autobusová stanica).
Ak bezdomovec nechce bývať, alebo nemá peniaze na to, aby býval
v ubytovni či nocľahárni, snaží si nájsť stále miesto, kde by mohol prespávať,
prípadne tráviť čas aj cez deň. Môže to byť opustený dom, chatka, búda, kanál,
bunker, pivnica, unimobunka, či nejaký objekt. Náhradné bezdomovecké prístrešky sú
relatívne dlhodobým riešením, sú akoby prechodným bydliskom bezdomovca.
Najväčší problém takéhoto bývania je v tom, že bezdomovec nemá obývané priestory
v osobnom vlastníctve, môže preto hocikedy o ne prísť. Buď ho vyhodí majiteľ
pozemku, priestoru, ktorý bezdomovec obýva, alebo ho o bývanie pripraví niekto
silnejší, mocnejší, agresívnejší, ktorý má záujem bývať na jeho mieste. V Bratislave
nie je toľko možností obývať opustené domy. Ak bezdomovci bývajú v menšom
objekte – záhradnej chatke, pivnici, bunkri, dokážu ho udržiavať oveľa lepšie. Oproti
väčším domom bližšie k centru sú tieto objekty na okraji mesta alebo v lesných
častiach Bratislavy. Najviac takto obývaných chatiek je na Kolibe, v záhradkárskej
oblasti pri lese na okraji Dúbravky, ale aj na iných miestach, kde sú záhradné chatky,
napríklad na kopci medzi Mlynskou dolinou a Karlovou Vsou. Väčšina bezdomovcov
býva v chatkách nelegálne, po násilnom vniknutí. Špecifický spôsob bývania
7 http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11015588&p1=66084
35
poskytujú bezdomovcom kanály. Okrem nevýhod malého zatvoreného priestoru, tmy,
nemožnosti pohybu, udržiavania, má kanál aj svoje výhody. Najdôležitejšia je, že
v chladnom počasí poskytuje dostatok tepla. Najmä v zime je oveľa výhodnejšie
bývanie v kanáli, ako v chatke či bunkri. Bezdomovectvo okrem psychických strát
prináša človeku aj veľké fyzické straty. Veľa bezdomovcov v zime prišlo o svoje
končatiny kvôli omrzlinám. Každú zimu dokonca niekoľko bezdomovcov umrie
(Beňová, 2004). V zime 2005/2006 bolo v Bratislave Stanové Mestečko, ktoré riešilo
krízovú situáciu bezdomovcov. Kruté mrazy zabili viac ako 10 ľudí bez domova.
Počas prevádzky Stanového Mestečka ho navštívilo 1123 ľudí.8 Väčšina z nich
zamrzne v dôsledku opitosti, alebo veľmi zlého fyzického stavu, niektorí kvôli
zraneniam, ktoré sa ťažko ošetrujú a hoja.
Bývanie v inštitúciách poskytujú v Bratislave buď ubytovne, alebo
nocľahárne. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, že nocľaháreň poskytuje ubytovanie
len na jednu noc, zatiaľ čo ubytovňa na viac dní. K podmienkam ubytovania patrí
však okrem poplatku i triezvy stav bezdomovca, rešpektovanie pravidiel platných
v ubytovni. Nocľaháreň sa najčastejšie stáva útočiskom ľudí bývajúcich priamo na
ulici, alebo v dočasných prístreškoch. Nerieši však zásadne situáciu bezdomovca,
poskytuje iba nárazovú pomoc. Bývanie v ubytovni vyžaduje od bezdomovca väčší
obnos peňazí. Ubytovanie bezdomovca v útulku znamená, že jeho najväčší problém je
vyriešený. Nasleduje problém s lekárskym vyšetrením, aby do zariadenia nepriniesol
infekčné ochorenie (tbc, parazity, hepatitída, ...) – závisí od toho, z akého
sociokultúrneho prostredia do útulku prichádza. Často má obrovské dlhy v zdravotnej
poisťovni (Kasanová, 2006).
Najlepším spôsobom aktívneho riešenia situácie je zamestnanie, práca.
Zamestnať sa býva však pre bezdomovca dosť ťažké. Chýba mu dodržiavanie režimu
potrebného pre výkon práce, ktorého základom je napríklad pravidelný a istý spánok.
Ďalším bazálnym problémom je strata osobných dokladov. Bez nich sa nemôže
zaevidovať ako uchádzač o zamestnanie, o aktivačný príspevok, nemá peniaze na
denné prežitie. Oveľa jednoduchšie ako získať stále zamestanie na plný úväzok
a trvalý pracovný pomer je pre bezdomovca zabezpečenie brigády, alebo príležitostnej
práce i preto, že nie sú až také náročné na dodržiavanie pracovných regúl a nie sú ani
natoľko záväzné. Brigády sú však zväčša sezónne – v období od jari do jesene sa
8 http://www.notabene.sk/?stanovy-tabor
36
hľadajú ľahko, horšie je ich hľadanie v zime. Brigádničenie bezdomovcov však
prináša aj problémy, najmä v súvislosti s čiernou prácou (Beňová 2004, Kasanová
2006).
Špecifickým spôsobom získavania financií je predaj časopisu NOTA BENE.
Pouličný časopis NOTA BENE vznikol v Bratislave v septembri 2001 v rámci
medzinárodného projektu No Borders. Prvý týždeň predávali časopis v uliciach dvaja
predajcovia, do konca mesiaca ich bolo 12 a za mesiac predali 2700 výtlačkov.
V súčasnosti sa časopis predáva v nasledovných mestách: Bratislava, Banská
Bystrica, Čadca, Kežmarok, Košice, Lipany, Levice, Malacky, Michalovce, Nitra,
Nové Zámky, Piešťany, Poprad, Prešov, Púchov, Senica, Spišská Nová Ves, Trnava,
Vranov nad Topľou a Žilina.9 Ďalším špecifickým spôsobom získavania peňazí je
pouličné zabávanie, ktoré bolo tolerované v Bratislave aj v minulosti. Ide väčšinou
o pouličnú hru na hudobnom nástroji, za ktorú okoloidúci prispievajú nejakou sumou.
Žobranie spolu s vyberaním kontajnerov býva často označované za atribút
bezdomovectva. Verejnosť zvykne bezdomovcov stotožňovať so žobrákmi.
V skutočnosti iba určitá časť bezdomovcov využíva tento spôsob zaobstarávania
prostiedkov na živobytie. Veľa bezdomovcov považuje žobranie za ponižujúce a snaží
sa mu čo najviac vyhnúť a zaobstarať si peniaze iným spôsobom. Žobranie
v Bratislave je pomerne rozšírené. Žobráci sa sústreďujú najmä do centra mesta, kde
majú možnosť vyžobrať najviac. Je to rýchla, jednoduchá a dostupná forma ako
získať peniaze. Nevýhodou žobrania je pre bezdomovca poníženie pred ostatnými
ľudmi a pre darcu neistota, či peniaze budú použité podľa jeho úmyslu. Vyberanie
kontajnerov je pre bezdomovca častý spôsob nadobúdania prostiedkov na živobytie.
Vďaka tomu, že v Bratislave je oproti ostatným oblastiam Slovenska pomerne vysoká
životná úroveň, obsahy kontajnerov poskytujú množstvo použiteľných vecí.
Najčastejšie zbieraným a najvyhľadávanejším materiálom je ten, ktorý sa dá odpredať
do zberne. Niektorí bezdomovci získavajú peniaze aj deviantným spôsobom,
prostredníctvom krádeží a lúpeží. Nie je ich väčšina, ale práve oni spôsobujú, že
bezdomovectvo sa často spája s kriminalitou (Beňová, 2004).
9 http://www.notabene.sk/?casopis
37
7. ZÁVER
Slovensko je jednou z posledných európskych krajín, ktorá doposiaľ nemá
oficiálne stanovenú hranicu chudoby ani jasne stanovené kritériá a spôsoby jej
merania. Zároveň ani len samotný pojem chudoba nemá v našej legislatíve definíciu.
V dôsledku bývalého socialistického režimu, výskum chudoby u nás výrazne zaostal
za svetovými trendmi. V súčasnosti taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty
chudobných tak, aby sa približovali realite. Slovensko sa zároveň potýka s chudobou
mimo štatistík, ktorá je „neviditeľná“, kedže ju štatistiky nezaznamenávajú, ale je
často práve tou nejevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou chudoby.
V uplynulých dvadsiatych rokoch sa na Slovensku intenzívne rozširuje nový
jav – bezdomovectvo. Škála bezdomovectva nadobúda rôzne podoby. Pohybuje sa od
extrémnejších viditeľných foriem, ktoré na prvý pohľad stelesňujú postavy špinavých,
otrhaných žobrákov, až po miernejšie formy, ktoré reprezentujú zamestnaní, slušne
oblečení ľudia. Počet sociálne slabých rastie zároveň so stúpajúcou nezamestnanosťou
a je podmienený komplexom nepriaznivých sociálnych podmienok. Tie sú u každého
indivídua odlišné a jednotlivci na ne rozdielne reagujú.
Najvýznamnejším indikátorom chudoby v súčasnosti je nezamestnanosť,
predovšetkým dlhodobá. Dlhodobá nezamestnanosť znamená nedostatok finančných
prostriedkov, sociálnu izoláciu, vedie k úpadku morálnych hodnôt, dochádza
k vážnym problémom v rodine, násiliu, kriminalite, alkoholizmu a iným negatívnym
javom, ktoré s nezamestnanosťou priamo či nepriamo súvisia. „Strata domova
a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové spoločenstvo odsúva takto
postihnutých jedincov na okraj spoločnosti“ konštatuje Beňová.
Na základe dostupných informácií som sa v maximálnej možnej miere snažila
vo svojej práci identifikovať a objasniť daný problém, čiže chudobu na Slovensku,
konkrétne podobu mestskej chudoby. Ako najextrémnejšia a najviditeľnejšia podoba
mestskej chudoby sa ukazuje – bezdomovectvo. Nakoľko bezdomovci nie sú na
Slovensku štatisticky vykazovaní, nemožno ich rozsah presne stanoviť. Počty
bezdomovcov v našich mestách sú známe len na základe odhadov. Môžeme však
vidieť snahy o zmapovanie počtu a štruktúry bezomovcov napr. v hlavnom meste (zo
strany Magistrátu hlavného mesta a rôznych mimovládnych organizácií).
Potrebu štatisticky zaznamenať počet bezdomovcov na Slovensku brzdí
množstvo faktorov, t.j. značná finančná, organizačná a časová náročnosť.
38
Z uvedených skutočností vyplýva, že v otázke problematiky chudoby by
nemalo byť prioritou len hľadať riešenia existujúcej chudoby (pomoc chudobným,
alebo chudobou ohrozeným), ale predovšetkým odstraňovať príčiny, ktoré vedú
k vzniku a následnému šíreniu chudoby.
39
8. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
BEŇOVÁ, N.: Bratislavský bezdomovci. In: Slovenský národopis, r.52, č. 1, 2004,
s.32-53
BEŇOVÁ, N.: Teoretické koncepty chudoby v slovenskom prostredí. In: Slovenský
národopis, r. 54, č. 2, 2006
BUCHTA, S.: Sociálna nerovnosť a chudoba. In: Slovo, č.3, 2000
DŽAMBAZOVI Č, R.:Chudoba na Slovensku. Diskurz, rozsah a profil chudoby.
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2007a
DŽAMBAZOVI Č, R.: Posun od merania chudoby k meraniu sociálneho vyčlenenia.
In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 11-23
DŽAMBAZOVI Č, R.: Priestorové aspekty chudoby a sociálneho vylúčenia. In:
Sociológia, r. 39, č. 5, 2007b
DŽAMBAZOVI Č, R., GERBERY, D.: Od chudoby k sociálnemu vylúčeniu. In:
Sociológia, r. 37, č. 2, 2005, s. 143-176
GERBERY, D., LESAY, I., ŠKOBLA, D.: Kniha o chudobe. Spoločenské súvislosti
a verejné politiky. Priatelia Zeme-CEPA, 2007
GIDDENS, A.: Sociologie. AGRO, 1999
JANDOUREK, J.: Sociologický slovník. Portál, 2001
JESENSKÝ, M.: V Košiciach idú proti bezdomovcom. In: SME, 25.4.2008
KASANOVÁ, A.: Bezdomovectvo a formy pomoci. In: Chudoba v slovenskej
spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK
MOST, Sociologický ústav SAV, 2006, s. 251-252
KUSÁ, Z.: Boj s chudobou a súdržná spoločnosť. In: Chudoba v slovenskej
spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK
MOST, Sociologický ústav SAV, 2006
KUSÁ, Z.: Smelá cesta k plnej zamestnanosti. In: História, r. 5, č. 4, 2005, s. 26-30
KUSÁ, Z.: Úvod. In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES,
2004, s. 5-8
KUŠNIRÁKOVÁ, I.: Hendikepovaní na okraji spoločnosti. In: História, r. 5, č. 5,
2005, s. 19-22
MAREŠ, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha: SLON, 1999
MAREŠ, P.: Chudoba, marginalizace, sociální vyloučení. In: Sociologický časopis,
r.36, č.3, 2000, s. 285-297
40
MICHÁLEK, A.: Chudoba na lokálnej úrovni. In: Geografický časopis, r. 56, 2004, s.
225-247
MICHÁLEK, A.: Koncentrácia a atribúty chudoby na Slovensku na lokálnej úrovni.
In: Geografický časopis, r. 57, č. 6, 2005, s. 3-22
Národná správa o ľudskom rozvoji Slovenská republika 2000
Národný akčný plán sociálnej inklúzie 2004-2006. Bratislava: MPSVR SR, 2004
ONDREJKOVIČ, P.: Chudoba – spoločensky nežiadúci jav. In: Šebová, M. (ED.):
Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s.24-33
ONDREJKOVIČ, P., KASANOVÁ, A.: Problém chudoby ako kategorický imperatív.
In: Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe.
Bratislava: UNESCO NK MOST, Sociologický ústav SAV, 2006
ROCHOVSKÁ, A.: Tisíce chudobných žijú i v Bratislave, dokonca aj keď pracujú.
In: Slovo, č. 30, 2006
STRAPCOVÁ, K.: Percepcia nerovností a príčin chudoby na Slovensku. In:
Sociológia, r. 37, č. 5, 2005, s. 419-448
SOPIRA, B.: História konštrukcie životného minima. In: Šebová, M.(ED.): Otázky
merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 72-79
SVOREŇOVÁ, M.: Niektoré aspekty chudoby a sociálneho vyčlenenia v SR a v EÚ.
In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 80-88
ŠIMUNKOVÁ, K., VAGAČ, L.: Chudoba a regionálne rozdiely na Slovensku.
Sociálne diskusné fórum. FES, 21.6.2001
Internetové zdroje:
http://www.notabene.sk/?bezdomovectvo (26.5.2008)
http://www.notabene.sk/?priciny-bezdomovectva (26.5.2008)
http://www.employment.gov.sk/new/index.php?SMC=1&id=360 (26.5.2008)
http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11015588&p1
=66084 (26.5.2008)
http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=71250&p1=66
084 (26.5.2008)
http://www.notabene.sk/?stanovy-tabor (26.5.2008)
http://www.notabene.sk/?casopis (26.5.2008)
http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?u=700000&id_org=700000&id=78
556 (26.5.2008)
Recommended