View
2
Download
0
Category
Preview:
Citation preview
VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV.
ALŽBETY BRATISLAVA
KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE
081900
ROZVOD A JEHO DOPAD NA RODINU
2011 KAMILA VÁVROVÁ
VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV.
ALŽBETY BRATISLAVA
KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE – EXTERNÁ FORMA
ROZVOD A JEHO DOPAD NA RODINU
BAKALÁRSKA PRÁCA
Študijný program: Sociálna práca
Študijný odbor: 3. 1. 14. Sociálna práca
Školiteľ: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová, CSc.
Konzultant:
BRATISLAVA 2011 KAMILA VÁVROVÁ
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava
Bratislava
Katedra sociálnej práce – externá forma štúdia
ZADANIE ZÁVERE ČNEJ PRÁCE
Akademický rok: 2010/2011
Typ záverečnej práce: Bakalárska práca
Názov záverečnej práce: Rozvod a jeho dopad na rodinu
Meno, priezvisko a tituly študenta: Kamila Vávrová
Študijný program: Sociálna práca
Študijný odbor: 3. 1. 14. Sociálna práca
Meno, priezvisko a tituly školiteľa: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová, CSc.
Školiace pracovisko: Katedra sociálnej práce, Bratislava
Meno, priezvisko a tituly vedúceho katedry: Prof. PaedDr. Milan Schavel, PhD.
Anotácia: Práca sa zameriava na problematiku fungovania rodiny a na jej rozpad.
Približuje negatívny dopad rozvodu manželstva a rozpadnutia rodiny na jej okolie.
Poukazuje na celospoločenský problém rozvodu a rozpadu rodiny, ktorý je úzko
súvisiaci so sociálnou prácou a dôležitosťou sociálnej prevencie pomocou
kompetentných sociálnych pracovníkov.
Jazyk práce: slovenský
Vyjadrenie a podpis školiteľa záverečnej práce :
súhlasím/nesúhlasím, (nehodiace prečiarknite)
podpis :
Dátum schválenia zadania:
Podpis vedúceho katedry:
ČESTNÉ VYHLÁSENIE
Čestne vyhlasujem, že bakalársku prácu som vypracovala samostatne, neporušila som
autorský zákon a použitú literatúru som uviedla na príslušnom mieste.
Bratislava, 13.04.2011 ...................................
podpis
POĎAKOVANIE
Týmto vyjadrujem úprimné poďakovanie školiteľke mojej bakalárskej práce Doc. JUDr.
Márii Hvožďárovej, CSc., za jej odborné vedenie, metodickú pomoc a cenné rady, ktoré mi
poskytla pri vypracovávaní mojej práce.
ABSTRAKT
VÁVROVÁ, Kamila: Rozvod a jeho dopad na rodinu. [Bakalárska práca]/ Kamila
Vávrová. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave; Katedra
sociálnej práce. – Školiteľ: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová CSc.. Stupeň odbornej
kvalifikácie: Bakalár sociálnej práce. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety. 2011. 52 s.
Rozvod a jeho dopad na rodinu
Práca je zameraná na dlhodobý sociálny problém – rozvodu, rozpadu rodiny a jeho
celospoločenského dopadu na príslušníkov rodiny, deti, ako aj jeho široké okolie. Tento
vážny sociálny problém popisujeme z hľadiska jeho spoločenskej negácie a zároveň
poukazujeme na dôležitosť sociálnej práce a motivácie ľudského správania sa v rámci
vymedzených možností.
Prvá kapitola charakterizuje manželstvo, partnerstvo jeho vznik a spoločenský
význam vo všeobecnosti, s jeho rozčlenením na znaky a jednotlivé fázy priebehu
manželstva, pričom pozornosť sústreďujeme na základnú charakteristiku podstaty
manželského, partnerského spolužitia a rodiny.
Druhá kapitola v stručnosti opisuje vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré sa podieľajú
na rozpade manželstva a rodiny.
Tretia kapitola pojednáva o problematike a možných následkoch a zmenách
správania sa dotknutých členov rozvrátenej rodiny, pričom sa zameriavame na sociálne
postavenie a psychologické faktory dotknutých jedincov.
Štvrtá kapitola rozoberá jednotlivé metódy prístupného riešenia a prevencie
v oblasti sociálnej pomoci. Zameriavame sa na sociálnu prevenciu ako aj na jej delenie,
zároveň charakterizujeme metódy psychologického poradenstva a sociálnej pomoci
dotknutých jedincov.
Kľúčové slová:
Rodina. Partnerstvo. Rozvod. Agresia. Depresia.
ABSTRACT
VÁVROVÁ, Kamila: Divorce and Its Impact on a Family. [Bachelor´s thesis]/ Kamila
Vávrová. - St. Elizabeth College of Health and Social Work; Department of Social Work. -
Supervisor: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová CSc. Qualification level: Bachelor of Social
Work: - Bratislava: Department of Social Work. 2011. 52 pg.
Divorce and Its Impact on a Family.
The thesis focuses on divorce as a longstanding social issue. Its impact is society-
wide, affecting not only the members of a specific family, but also the surrounding
community. The serious problem divorce poses is described with respect to its social
negation. The thesis also points to the importance of social work, and of motivating human
behavior (within the limits of what is feasible).
Chapter One seeks to characterize marriage and unmarried partnership, and their
formation and significance for society.
Chapter Two briefly illustrates the internal and external factors that contribute to
the breakdown of marriage and family.
Chapter Three considers the possible consequences for, and changes in, behavior,
social standing, and psychological life of individuals affected by divorce.
Chapter Four discusses options for solution of the divorce issue - within the scope
of social work. The focus is on social prevention work and its classification, psychological
counseling, and social support for persons involved.
Keywords:
Family. Partnership. Divorce. Aggression. Depression.
OBSAH
ÚVOD ..................................................................................................................................9
1 MANŽELSTVO A SPOLUŽITIE....................................................................................11
1.1 Podstata rodiny a jej funkcie....................................................................................13
2 ČINITELE A PRÍČINY ROZPADU MANŽELSTVA.....................................................15
2.1 Rodina......................................................................................................................16
2.2 Delenie rodiny..........................................................................................................17
2.3 Príčiny rozpadu rodiny.............................................................................................20
3 ZMENY, PORUCHY SPRÁVANIA A DOMÁCE NÁSILIE.........................................21
3.1 Špecifiká domáceho násilia......................................................................................21
3.2 Podoby a formy páchaného domáceho násilia.........................................................22
4 SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU A SOCIÁLNE PORADENSTVO...........................25
4.1 Problémy súčasnej rodiny.........................................................................................25
4.2 Sociálna práca s rodinou...........................................................................................27
4.3 Hlavné znaky sociálnej pomoci................................................................................31
4.4 Sociálne poradenstvo................................................................................................33
4.5 História sociálnej práce............................................................................................40
4.6 Sociálny pracovník v sociálnej práci........................................................................42
4.7 Ukončenie prípadu- ukončenie prípadovej štúdie....................................................46
4.8 Domáce násilie a jeho prevencia..............................................................................46
5 ZÁVER .............................................................................................................................48
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY.................................................................................50
ÚVOD
Rozvod manželstva a následný rozpad rodiny je vo svojej podstate fenomenálnym
javom. Tento závažný, ale žiaľ príliš aktuálny sociálny problém, predstavuje spoločenskú
negáciu. Závažný problém rozpadu rodín a rozvodovosti je už po dlhé roky predmetom
diskusií, štatistík, ale skutočnosť o elimináciu rozpadu rodín a rozvodov sa zatiaľ
nepodarilo nikomu zhmotniť. Rozpad rodiny a rozvod manželstva je vo všeobecnosti
vnímaný ako istá forma násilia, ktoré sa pácha v rodinnom alebo partnerskom
spolunažívaní ako aj v jeho okolí. Dnešná moderná doba a pretechnizovaný svet nám
ľuďom dáva množstvo možností v dobrom, ale aj v zlom slova zmysle. V manželskom či
partnerskom zväzku je vždy predpoklad začiatočných problémov práve na základe
modernej techniky. Ak jeden z manželov či partnerov po práci sadá k počítaču a chatuje si
s priateľmi na internete, istotne tam má aj priateľov opačného pohlavia, pričom sú
v skutočnosti iba priatelia, ale partner, partnerka si toto chatovanie vysvetľuje úplne inak.
Práve toto je dnes prvoradý problém na základe ktorého sa začína skrytá forma príčinnosti
problémov medzi partnerom a partnerkou či manželmi. V súčasnosti sa nájde mnoho
závažných problémov, ale jediné čo ľudia riešia je každodenný boj o prežitie. Existencia
reálnych ťažkých životných situácií nám v skutočnosti prebieha pomedzi prsty bez
povšimnutia. Jednou z týchto životných situácií je práve vznikajúci rozpor v spolužití.
Prvotné náznaky, charakterizujúce vznik a začiatok rozpadu rodiny sa prejavujú
v maličkostiach a dlhodobo. Je mnoho príčin rozpadu rodiny, ktoré budeme bližšie
opisovať a rozčleňovať priamo v práci. Rozvodovosť a rozpad rodín sa bude môcť
eliminovať len v prípade ak budeme otvorene hovoriť o všetkých vzniknutých problémoch,
ktoré sa v rodine vyskytli. Vzájomné pochopenie, tolerancia a rešpektovanie osobnosti
každého jedinca v jeho celosti nám umožní chápať jeden druhého takým akým
v skutočnosti sme. Tak ako všetko má na tomto svete rub a líc nie je možné zaujať
jednostranný postoj ku čomukoľvek, danú problematiku treba riešiť spoločensky
prijateľným spôsobom, prejavom úcty a vážnosti. Celospoločenský riešený problém
rozpadu rodiny je nutné posudzovať z pohľadu viacerých vedných disciplín, ktoré sa od
seba odlišujú, avšak sa zároveň navzájom dopĺňajú. V konkrétnosti riešenej problematiky
rozvod a jeho dopad na rodinu hovoríme o spojení psychológie, sociológie, práva a etiky.
Bakalárska práca poukazuje na závažnosť tejto prehliadajúcej témy, ako aj na skutočnosť,
že rozvod a rozpad rodiny nie je iba problémom osobným, ale je problémom
10
celospoločenským. Vina v predsudkoch jedného z partnerov je viac ako prehnaná z tohto
dôvodu tu poukazujeme na skutočnosť, že rozpad rodiny je výsledkom spoločného
správania sa rodinných príslušníkov.
V prvej kapitole charakterizujeme manželstvo, partnerské spolužitie, jeho vznik
ako aj spoločenský význam vo všeobecnosti. Rozčleňujeme toto na znaky a jednotlivé
fázy priebehu, pričom svoju pozornosť sústreďujeme hlavne na základnú charakteristiku
podstaty manželského spolužitia a rodiny.
V druhej kapitole veľmi stručne opisujeme vnútorné a vonkajšie činitele,
podieľajúce sa na rozpade manželstva a rodiny.
V tretej kapitole pojednávame o problematike dotknutých členov rozvrátenej
rodiny, pričom sa zameriavame na sociálne postavenie a psychologické faktory dotknutých
jedincov.
V štvrtej kapitole rozoberáme jednotlivé metódy a techniky možnosti riešenia danej
problematiky. Zameriavame sa na sociálnu prevenciu ako aj na jej delenie, zároveň
charakterizujeme metódy psychologického poradenstva a sociálnej pomoci dotknutých
jedincov.
11
1 MANŽELSTVO A SPOLUŽITIE
Manželstvo možno chápať ako zväzok dvoch ľudí opačného pohlavia, ktorí sa
slobodne rozhodli zdieľať cestu životom. Takéto spolužitie je stav rovnocenného
postavenia partnerov. Zdravo fungujúca rodina predstavuje najdôležitejšiu súčasť celku pre
spoločnosť a to v celosvetovom rámci. Ochrana rodiny je dokonca chránená zákonom
a venuje sa jej obrovská pozornosť. Počas krízy v partnerskom spolunažívaní možno
hovoriť ako o hrozbe, ktorá predstavuje začiatok kolapsu rodinnej rovnováhy.
Rodina predstavuje základný pilier spoločnosti a zastáva svoju spoločenskú
funkci. Možno toto chápať tak, že pokiaľ je rodina funkčná, plní si svoju spoločenskú
funkciu. V dnešnej modernej dobe možno hovoriť o rodine aj vtedy, keď spolužitie
partnerov prebieha aj bez uzatvorenia manželstva. Podstatu rodiny pre spoločnosť tvoria
deti, ktoré sa z tohto zväzku narodia. Deti predstavujú pre spoločnosť a pre nás všetkých
budúcnosť a zachovanie rovnováhy. Táto rovnováha sa štatisticky sleduje z dôvodu
neustále klesajúcej pôrodnosti, ktorá v nie malom merítku vážne ohrozuje budúcnosť nás
všetkých.
Moderná doba nás všetkých opakovane presvedčuje, že rodina je viac ako typická
práve tým, že sa jej rodinné spolužitie skracuje. Z historického pohľadu je preukázané, že
sa v minulosti uzatváralo manželstvo na dobu celého života, avšak dnešná moderná rodina
sa v jej typickosti preukazuje tým, že spolužitie sa skracuje a má stupňujúcu tendenciu.
Dôsledok tohto skracovania má na svedomí hektická moderná doba. Ľudia svoj vstup do
manželstva odkladajú na neskoršiu dobu, alebo sa opakovane rozvádzajú a nanovo sobášia.
(Pre TASR to dnes uviedol sociológ Peter Ondrejkovič, 2008).
Aj napriek skutočnosti, že dnešná rodina má kratšiu dobu spolužitia existujú oveľa
silnejšie a emocionálnejšie vzťahy medzi partnermi ako kedysi. Dá sa konštatovať, že sa
ľudia sobášia viac z lásky, ako pre finančné výhody. Je možné teda povedať, že vývoj
rodiny ide dobrým smerom. Rodina podľa predného sociológa Petra Ondrejkoviča stále
patrí medzi najvyššie hodnoty.
Sylvia Porubänová pre TASR potvrdila hodnotu rodiny. "Bez ohľadu na to, že sa
často hovorí o kríze rodiny, odborníci vedia, že prakticky desaťročia ide o jednu z najviac
deklarovaných hodnôt." (Sylvia Porubänová, TASR 2008).
Sociológovia upozorňujú na to, že aj mladí ľudia majú tendenciu k návratu
rodinných hodnôt. Zaznamenávajú prvé príznaky, kedy sa mladí ľudia vracajú k
12
zaužívaným hodnotám aspoň raz do týždňa spoločný obed alebo čítanie rozprávok deťom
pred spaním. V skutočnosti ide o vzácne okamžiky, ktoré robia rodinu rodinou. Opakom
tohto ideálu rodiny je narastajúci fakt neúplných rodín a detí, ktoré sa narodia
nemanželkými. Väčší je však počet detí, ktoré sa síce v manželstve narodili, ale potom
došlo k deštrukcii a rozpadu rodiny. Tu nachádzame súvislosť s množstvom žien, ktoré žijú
s deťmi v jednorodičovských domácnostiach bez manžela alebo partnera.
Dnešný rodinný život je podmienený materiálnymi podmienkami v jeho celosti a to
hlavne prostredím v ktorom rodina žije. Súčasnosť preukazuje, že už konkrétny životný
štýl, následne rodinné správanie či postoje primárne nezávisia od daného faktu, či rodina
žije v meste, alebo na dedine. Závislosť od vzdelania, príjmu, zamestnania a od iných
určujúcich alebo limitujúcich možností a príležitostí je zreteľne výraznejšia.
Je veľkou škodou, že v dnešnom svete existuje tak rozdieľny triedny systém, každý
nemá možnosť žiť v rodinnom dome, vlastnom byte a práve spolužitie generácií je
dôležité. Peter Ondrejkovič pre TASR v roku 2008 uviedol, že ak by mohol, „odporučil by
viacgeneračné bývanie, aby sa ľudia naučili chápať medziľudské vzťahy," tento názor
vyjadril v súvislosti s alarmujúcim problémom úcty k starším. Využívanie skúseností
starých rodičov akoby úplne vymizlo z nášho sveta čím sme sa stali duchovne
chudobnejšími. Rýchla zmena nášho sveta a teda aj naše skúsenosti znamenali mnoho,
pričom ale už dnes nemajú žiadnu hodnotu.
Vierovyznanie človeka tiež výrazným spôsobom určuje rodinné hodnoty a aktivity.
Moc viery a náboženstva je veľmi silná a dokáže nám pomôcť prekonávať ťažké životné
situácie, okamžiky traumatického podkladu s nadhľadom, rešpektom a úctou voči sebe
samému ako aj voči svojmu okoliu. Je veľkou škodou, že výskum tento fakt zatiaľ
dostatočne nezmapoval.
Ak je rodina veriaca dá sa predpokladať, že bude je spoločenská funkcia dodržaná
a to doslovne. Opak je v niektorých prípadoch pravdou. Je mnoho rodín, ktoré sa za rúško
viery v Boha iba skrývajú a do kostola chodia pravideľne každú nedeľu či predpísaný
sviatok. Toto miesto navštevujú za účelom mýlnej predstavy, že si kupujú odpustky. „Víno
pijú a vodu kážu“. (príslovie). Je mnoho rodín, ktoré navonok preukazujú svoju čistotu
vzťahu a súdržnosť rodiny, no len čo sa ocitnú doma, stávajú sa násilníkmi a obeťami.
Tomuto spôsobu možno hovoriť „Farizejstvo“.
13
1.1 PODSTATA RODINY A JEJ FUNKCIE
Rodina tvorí primárnu skupinu, vyznačujúcu sa maximálnou intimitou,
nadpriemerne vysokou súdržnosťou, emocionalitou a autentičnosťou, ktorá sa odvíja od
silných citových väzieb vo vnútri rodiny. Vo väčšine tvorí prvú sociálnu skupinu, s ktorou
ľudský jedinec udržiava kontakt a určitý čas zostáva jedinou. Pochopenie funkčnosti a
funkcie rodiny v spoločnosti predstavuje veľmi dôležitú úlohu poznať niektoré základné
vzťahy, charakterizujúce súčasnú rodinu. Pojednávame tu o dvoch druhoch väzieb, ktoré
sú spoločensky regulované a sankcionované. Tieto väzby sú medzi dospelými čiže
rodičmi a väzby medzi rodičmi a deťmi. Realizovanie týchto dvoch väzieb musí spĺňať
základné podmienky, ktorými sú trvalé spolužitie členov rodiny, spoločné zaisťovanie
základných potrieb, spoločný intímny život členov rodiny a spoločnú starostlivosť
o príslušníkov rodiny, ale vo všeobecnosti ide predovšetkým o deti.
Všetci si kladieme otázku: „Prečo sme tu na zemi a na čo sme tu? Istotne si väčšina
na tieto otázky odpovedá sposobom, ktorý je v daný okamžik pre neho najdôležiteším, ale
podľa nášho názoru, odpoveď na predmetné otázky znie takto: „Sme tu na zemi preto, aby
sme žili a na to aby sme sa reprodukovali“. Ľudská bytosť je živočích a rovnako ako
všetko čo na zemi žije, je tu na reprodukciu a udržanie rovnováhy, my ľudia žijeme z toho
istého dôvodu.
Základnou funkciou je biologicko- reprodukčnú funkciu rodiny, ktorá je chápaná
ako reprodukcia ľudského rodu a regulácia, usmerňovanie pohlavného života.
V civilizovanom svete záto funkcia zahŕňa oblasť uvedomelého, plánovaného
rodičovstva, opierajúceho sa o poznatky vied, ako sú: genetika, biológia, psychológia,
etika, zdravoveda a napokon aj ekonomika.
Podielom členov rodiny na spoločenskej výrobe, v spotrebe toho, čo bolo
v spoločnosti vyrobené a čo slúži k saturácii potrieb členov rodiny hovoríme
o ekonomicko – zabezpečovacej funkcii. Zaraďujeme sem materiálne zabezpečenie členov
rodiny, rozdelenie povinností, čiže deľbu práce v rodine.
Kultúrno – psychologická, teda emocionálna funkcia rodiny spočíva v tom zmysle,
že rodina vytvára pre svojich členov modelové vzory spoločenského spolužitia ako aj
zároveň poskytuje podmienky týkajúce sa citového vyžitia a uplatnenie individuálnych
záujmov. Citové vzťahy v rodine tvoria hlavné kritérium pre jej stabilitu, mravnosť,
a kultúrnosť. Negatívne vzťahy medzi členmi rodiny až odcudzenie sa zapríčiňuje
absencia uvedeného hlavného kritéria rodiny, ktorou je cit.
14
Socializačno – výchovná funkcia rodiny predstavuje najdôležitejšiu funkciu, ktorej
hlavnou náplňou je, aby uvedla dieťa do spoločnosti ako vychovaného, duchom zdravého
jedinca. Poslaním tejto funkcie je zabezpečiť deťom všestranný duševný a telesný rozvoj,
starať sa o harmonický, fyzický, intelektuálny, citový a morálny vývin
podložený, obohatený rodičovskou láskou. Dieťaťu dáva rodičovská výchova pocit istoty,
vytvára jeho vzťahy k ľuďom, okoliu, prostrediu, predmetom a k sebe samému. Rodina
tvorí v tomto prípade prvú výchovnú inštitúciu. Štátom ustanovená ochranná funkcia
rodiny má zabezpečiť starostlivosť o duševný, telesný a sociálny rozvoj dieťaťa, jeho
výživu, bývanie, ošatenie a vzdelávanie zdravého ale aj chorého dieťaťa, pokiaľ toto
stanovená diagnóza dieťaťa umožňuje.
15
2 ČINITELE A PRÍ ČINY ROZPADU MANŽELSTVA
Na rozpade manželstva a rodiny majú veľký vplyv vonkajšie a vnútorné činitele.
Možno toto chápať ako nabúranie sa do fungujúceho systému a vytvoriť v ňom vírus. Ani
štatistika nepreukazuje tvrdenia, že rozpad rodiny je hlavne z dôvodu nevery jedného
z manželov – partnerov. Takéto tvrdenie je veľmi ľahko vyvrátiteľné, nakoľko podľa
širokej verejnosti je prvoradým dôvodom rozpadu rodiny práve ekonomická – finančná
situácia rodiny. Poukazujeme tu na fakt, že sociálne istoty, ktoré boli kedysi bežnými sa
stratili a následkom toho došlo ku obrovským triednym rozdielom. Ak rodina má dve deti,
potrebuje sa o ne riadne postarať. K tejto starostlivosti bezpodmienečne patrí práve
finančné zabezpečenie rodiny. Rodina, ktorá žije na hrane, alebo za hranicou sociálneho
bytia je veľmi zraniteľná a skôr sa rozpadá. Neide tu teda o neveru, ale o financie, ktoré
zohrávajú v dnešnej modernej, hektickej dobe hlavnú úlohu pre existenciu každého
človeka.
Rodinu možno nazvať rodinou jedine v tedy, ak spĺňa spoločnosťou určené
pravidlá. Práve spoločnosť má teda veľký podiel na rozpade rodiny ako takej. Hoci je
veľmi ťažké priznať si tento fakt, je to potrebné. Na rozpade rodiny sa bez rozdielu
podieľajú obaja partneri a to rovnakou mierou. Túto skutočnosť si tiež dotknutý jedinec
nechce priznať, ale je nutné aby si to priznal. V našom chápaní sa podieľa na rozpade
rodiny ako spoločnosť tak i samotní účastníci. Spoločnosť má svoj podieľ hlavne v oblasti
neinformovanosti a nevšímavosti si závažného sociálneho problému rodiny v kríze
a partneri – manželia sa podieľajú na rozpade svojim nezáujmom a svojou aroganciou.
Nemožno tu hovoriť o neznalosti, lebo ten kto chce a hľadá, nájde.
Považujeme tu za potrebné v stručnosti opísať osobnosť človeka, nakoľko práve
osobnosť a jej charakter nám ukazuje lepšie chápanie v motivácii ľudského správania.
Pojem „osobnosť“ sa v psychológii vyvíjal v rôznych protikladových a vzájomne
odlišných poňatiach, ktoré určovala škola, alebo teoretické východiská. Psychológii
osobnosti sa vytýka, že vo väčšine svojich modelov a teóriách zostáva iba na písanej
úrovni. V niektorých teóriách zostáva osobnosť, ako bežné označenie pomenovania
objektu človeka. Aj napriek faktu, že doposiaľ neexistuje presná definícia osobnosti
človeka, nemožno o nej hovoriť iba ako o označovanom objekte. Každý jedinec je
osobnosť, teda je jedinečný, neopakovateľný. Práve z dôvodu, že sme jedinečnými je treba
pokúsiť sa pochopiť motiváciu nášho správania sa. Každý jedinec má svoje typické
16
a neopakovateľné prejavy. Možno tu poukázať napríklad na jedinečnosť odtlačkov prstov,
alebo na jedinečnosť chrupu. Tieto pre nás bežné znaky každého jedinca sú nepovšimnuté
v bežnom živote, pričom sú nezameniteľné a jedinečné. Už od pradávna sa ľudia navzájom
porovnávali a chceli sa podobať niekomu, kto sa im stal vzorom. My si neuvedomujeme,
že sme jedinečný a preto ani nedokážeme plne využiť naše možnosti v prospech seba či
druhých v dobrom slova zmysle. Nielen psychológia, ale aj genetika – biológia sa zaoberá
našou jedinečnosťou. Správanie sa každého jedinca je tiež jedinečné a možno tu hovoriť,
že je záhadou pre všetky vedy. Naskytá sa nám otázka: „Prečo je človek schopný milovať
a nenávidieť“? Práve psychológia nám na túto otázku dokáže z veľkej miery odpovedať
svojim poznaním. Všetko čo sa deje má dajaký dôvod a nič nie je náhodné. Kľúčom
k poznaniu a možnosti predpokladu ako sa bude človek správať je psychológia, ktorá sa
zaoberá motiváciou ľudského správania. Popredný psychológovia a znalci sú presvedčení,
že dokážu predpovedať ľudské správanie na základe dôkladne ypracovaných psychotestov.
Žiaľ ani tieto psychotesty nie sú vždy presné. Mnohé závisí práve od nášho intelektu či
vrodeného (IQ), alebo životnými situáciami získaného (EQ). Ešte do nedávna boli vedci,
ako aj široká verejnosť presvedčení, že IQ je najdôležitejšie a zohráva hlavnú úlohu
v našom živote, v práci či v rodine. Omyl! Najdôležitejším je práve EQ – emočné
správanie sa, ktoré si jedinec sám v sebe vytvára. Naše EQ závisí od nášho vnímania
okolitého sveta a diania v ňom. Preto si dokážeme uvedomiť čo je dobré a čo je zlé. Naše
EQ funguje a učí sa na základe našej celoživotnej socializácie. Cieľom bolo v stručnosti
opísať dôležitosť jedinečnosti osobnosti človeka, ktorý svojim správaním odpovedá na to
čo sa v jeho okolí udialo a deje. S týmto veľmi úzko súvisí aj práve naša téma, ktorá
pojednáva o sociálnom probléme rozpadu rodiny – rozvod a jeho dopad na rodinu. To naše
emócie nám určujú, ako sa budeme správať voči druhým a ako budeme vnímať či reagovať
na niečo, čo nás ohrozí, alebo naopak nás poteší. Len na základe zdravého emočného
správania sa môžeme dúfať v zdravú budúcnosť bez prehlbovania negatívnych javov
a problémov. Potom je pravdepodobné, že aj manželstvá a rodiny budú žiť v harmónii
s tým, že vychovajú morálne založených zdravých jedincov, ktorí predstavujú našu
budúcnosť. Rodina je základom našej budúcnosti, pokúsme sa zachrániť ešte to čo sa
zachrániť dá. (Smékal, 2007).
2.1 RODINA
V zmysle zákona o rodine č. 36/2005 Čl. 2 je rodina charakterizovaná takto:
17
„Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky
formy rodiny všestranne chráni.“ (Zákon o rodine č. 36/2005 Čl. 2).
Na rodinu, ako na základný článok spoločnosti, sa môžeme pozerať z rôznych
pohľadov. Rodina je najstaršia, najpevnejšie založená ľudská inštitúcia, je tradičná,
zároveň prispôsobivá tým ako spája svojich členov rôznych generácií, rozdielnych
vekových skupín, s potrebami, ktoré sú odlišné od tých, ktoré sa nachádzajú okolo nich. Je
založená na zväzku muža a ženy, na pokrvnom vzťahu rodičov a detí, na spoločnej
domácnosti, ktorej členovia plnia spoločensky určené a uznané role. Podľa poľského
psychológa Baumana (Višňovský – Kačáni, 2003, 226 s.) je rodina charakterizovaná
týmito znakmi:
- rodina je spoločensky schválenou formou stáleho spolužitia,
- rodina sa skladá z osôb navzájom spojených zväzkom krvi, manželstvom alebo
adopciou,
- členovia rodiny bývajú obyčajne pod jednou strechou,
- členovia rodiny spolupracujú medzi sebou v rámci spoločensky uznávanej deľby úloh,
pričom jednou z najdôležitejších je výchova a výživa detí,
- členov rodiny možno určiť spoločensky uznanou metódou príbuzenstva a pôvodu.
2.2 DELENIE RODINY
Rodina vzniká narodením dieťaťa. Jadrom každej rodinnej sústavy je tak zvaná:
- biologická rodina, ktorú môžeme nazývať aj ako nukleárna, prirodzená, elementárna,
primárna, restingovaná, manželská, ktorá sa skladá z muža, ženy a nedospelých detí.
- pôvodná rodina je tá rodina z ktorej človek pochádza.
- vlastná rodina, ktorú si v dospelosti ľudia zakladajú ako novú rodinu, prípadne sa tejto
rodine hovorí založená rodina.
- niekedy sa hovorí aj o širšej rodine, ktorú tvoria otec, matka, deti, starí rodičia,
prarodiča, prípadne i ďalší príbuzní.
Popri týchto pojmoch sa z hľadiska úplnosti rozlišuje:
- rodina úplná (tvorí ju otec, matka a aspoň jedno dieťa, je pokladaná za plnohodnotné
prostredie, v ktorom prebieha socializácia dieťaťa je zároveň reprezentovaná oboma
manželskými partnermi, otcom, matkou a ich potomstvom)
- neúplná rodina, spravidla je to taká rodina v ktorej chýba jeden z rodičov. Za neúplnú
rodinu sa pokladá aj rodina, ktorú tvorí jeden rodič a aspoň jedno dieťa. Hlavné príčiny
18
neúplnosti rodín smrť jedného z rodičov, alebo rozvod rodičov. Ak chýba v rodine otec,
prejaví sa to nedôverčivosťou dieťaťa. Ak dieťa vyrastá bez matky, tak potom je plaché,
nevyrovnané, labilné a prejavuje sa to v nadmernej túžbe po láske.
- doplnená rodina – môže byť doplnená o nevlastného otca alebo o nevlastnú matku,
družná rodina – rozvedení rodičia si prinášajú do novovzniknutého manželstva svoje deti,
ku ktorým pribúdajú deti z nového manželstva.
Pri absencii pokrvných vzťahov môžu nastúpiť aj vzťahy adopcie, ktoré delíme na:
náhradnu rodinu – dieťa žije u adoptívnych rodičov, v takom prípade musí zakročiť štát
a zabezpečiť dieťaťu náhradnú starostlivosť.
-pestúnskej starostlivosti Podmienky zverenia do pestúnskej starostlivosti sú upravené
v zákone č. 265/1998 Z. z. o pestunskej starostlivosti a o príspevkoch pestúnskej
starostlivosti v znení neskorších predpisov (nahrádza starostlivosť rodičov o dieťa, ak ju
oni nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť a záujem dieťaťa si vyžaduje zverenie do
takejto starostlivosti. Pestúnom môže byť fyzická osoba s trvalým pobytom na území
Slovenskej republiky, ktorá má spôsobilosť na právne úkony, je bezúhonná, s osobnými
predpokladmi, najmä zdravotnými, osobnostnými a morálnymi a spôsobom svojho života
a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti zaručuje, že bude pestúnsku starostlivosť
vykonávať v záujme dieťaťa. O zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti rozhoduje súd
na návrh toho, kto má záujem stať sa pestúnom. Pestúnom sa môže stať len osoba zapísaná
do zoznamu žiadateľov, to znamená, že musí absolvovať prípravu na náhradné rodičovstvo
a splniť ďalšie podmienky. Najčastejšie je dieťa umiestnené v pestúnskej rodine kvôli
problémom vlastných rodičov s alkoholom či inou formou závislosti, rovnako sa môže
stať, že rodičia vážne ochorejú, dostanú sa do väzenia pre konflikt zo zákonom. Treba
dodať, že pestúnska starostlivosť sa síce z právneho hľadiska končí 18. rokom dieťaťa, ale
ľudsky, psychicky a sociálne vytvorené vzťahy zvyčajne trvajú naďalej. Väčšina detí
zostáva v pestúnskych rodinách aj po dovŕšení plnoletosti. Počíta s tým aj zákon, ktorý
priznáva nárok na príspevok dieťaťu až do 25. roku veku zverenca, pokiaľ je nezaopatrený
a naďalej žije v spoločnej domácnosti s pestúnom).
Upevneniu rodiny nepomáha snaha niektorých kruhov považovať za rodinu,
respektíve za manželstvo faktické životné spoločenstvá alebo spoločenstvá homosexuálov.
To však neznamená, že by sa dôsledky vyplývajúce z takýchto vzťahov nemohli právne
upraviť. Za rodinu pokladáme aj spoločenstvo dospelých detí so svojimi zostarnutými
rodičmi, o ktorých sa deti starajú.
19
Rodinu možno ďalej rozčleniť aj z iných hľadísk - Z hľadiska plnenia základných
funkcií hovoríme o rodine:
1. harmonickej, resp. funkčnej (ktorá plní primerane všetky funkcie a dokáže zabezpečiť
optimálny vývin svojich detí),
2. konsolidovanej (plní základné funkcie rodiny. Môžu sa tu občas vyskytnúť poruchy pri
plnení niektorých funkcií, no vážnejšie neovplyvňujú vývoj dieťaťa),
disharmonickej, resp. disfunkčnej (závadný typ rodinného prostredia) a pod.
Podľa rozdelenia autority, moci a rozhodovania v rodine delíme rodiny na:
• patriarchálna rodina – rodina kde autoritou je muž
• matriarchálna rodina – rodina kde autoritou je žena
• egalitárna rodina – rozdelenie rozhodovacích právomocí alebo konsenzuálne
rozhodovanie
Z hľadiska sexuálnej orientácie partnerov rozdeľujeme rodiny na:
• heterosexuálne rodiny – kde sú partneri opačného pohlavia
• homosexuálne rodiny – partneri sú rovnakého pohlavia, téma homosexuálnych
manželstiev a rodín je aktuálne diskutovaná v spoločnosti, táto problematika
vytvára priestor na súboj konzervatívnych a liberálnych síl v spoločnosti
Z hľadiska funkčnosti Dunovský rozdeľuje rodiny na:
• funkčná rodina – rodina fungujúca ako otvorený systém saturujúci potreby
všetkých členov, rodina, ktorá plní základné normy postavené spoločnosťou, čiže
subjektívnym kritériom funkčnosti je spokojnosť členov rodiny a objektívnym
kritériom funkčnosti je spokojnosť spoločnosti. Funkčnosť nie je priamo úmerná
úplnosti rodiny. Aj vo funkčných rodinách sa objavujú konflikty a nedorozumenia,
ale tieto konflikty nenarušujú stabilitu rodiny a rodina ich rieši konštruktívne,
mnohí odborníci hovoria aj zdravej, normálnej či neklinickej rodine
• problémová rodina – v rodine sa objavuje chronickejší problém, ktorý ovplyvňuje
funkcie rodiny, ale neohrozuje stabilitu a základy rodinného systému, rodina je
zvyčajne schopná riešiť problém vlastnými silami, možná je i krátkodobá odborná
intervencia alebo sa rodina na problém adaptuje
• dysfunkčná rodina – je charakterizovaná vážnymi chronickými poruchami, ktoré
ohrozujú a poškodzujú rodinu, negatívne vplývajú na dospelých členov rodiny, ale
najmä na deti, môžu negatívne ovplyvniť zdravý vývoj detí, tento typ rodiny
potrebuje sústavnú pomoc, dlhodobú sanáciu
20
• afunkčná rodina – tento typ rodiny neplní základné funkcie, čím ohrozuje
existenčne najmä deti, rodina funguje asociálne /časť autorov hovorí o disociálnej
rodine, v ktorej sa už často objavuje alkohol, drogy, delikvencia, týranie,
zneužívanie/, v týchto rodinách frekventovanejšie prichádza k odobratiu detí, práca
s touto rodinou je pre sociálneho pracovníka mimoriadne náročná, pretože
absentuje motivácia k zmene.
2.3 PRÍČINY ROZPADU RODINY
V súčasnosti sa viac než kedykoľvek predtým otvorene hovorí o rodinnej kríze.
Tradičné chápanie rodiny stráca veľkou rýchlosťou svoje opodstatnenie a svoje
nezastupiteľné miesto, ktoré zastáva v spoločnosti. Táto situácia sa prejavuje rastom počtu
nezosobášených párov, slobodných matiek predovšetkým však stupňujúci sa nárast
rozvodov. Rozvod v dnešnej dobe znamená už akoby sociálnu inštitúciu. Stal sa úplne
spoločensky prijateľnou záležitosťou, považovanou za veľmi ľahko dostupný a rázny
spôsob riešenia vzniknutých manželských problémov. Názory, ktoré rozvod pokladajú za
neprípustný alebo vyslovene nesprávny ustupujú do úzadia. Je veľmi pravdepodobné, že aj
táto liberalizácia svojim pohľadom na rozvod vo veľkej miere prispieva k faktu, že
absolútny počet rozvodov sa stále zvyšuje. Jedným z ďalších ukazovateľov alarmujúcej
situácie predstavuje počet rozvodov pripadajúci na počet sobášov. Svoj podieľ na pohľad
ľahko dostupného rozvodu manželstva má na svedomí aj komplexná úroveň rozvodovosti,
ktorá vyjadruje zároveň dostupnosť rozvodu, existujúcu rozvodovú legislatívu
a liberálnosť sudcov v tomto ohľade. Niečo také ako je zmierenie manželov, ktoré je ako
jeden zo spôsobov ukončenia rozvodového konania využíva len menej časté množstvo
účastníkov rozvodového konania. Táto skutočnosť nasvedčuje o väčšej rozhodnosti, zhode
záujmov oboch partnerov a o úbytku žiadostí podaných v afekte, teda možno tu hovoriť až
o banálnych manželských nezhodách, ktoré vyhrotia situáciu. V celosti je veľmi
zaujímavé, že návrh na rozvod manželstva, prípadne spolu s návrhom na úpravu práv
a povinností voči maloletým deťom, podávajú ženy.
21
3 ZMENY, PORUCHY SPRÁVANIA A DOMÁCE NÁSILIE V
RODINE
Následkom rozpadu rodiny trpia vždy najviac deti. Táto všeobecná teória sa
zameriava iba na deti z rozvrátených rodín a poukazuje na závažné psychické problémi
detí. Pri rozvrátení a rozpade rodiny dochádza k rôznym poruchám dotknutých všetkých
jedincov. Po rozvode - rozpade manželstva a rodiny môže mať násilie zvyšujúcu sa
tendenciu, pričom sa toto násilie páchalo už počas takzvaného krízového obdobia v rodine.
Je to situáci, ktorej možno len v málo prípadoch zabrániť. Ak sa počas krízy v rodine
narušila rovnováha, poľavila morálka a etika, hovoríme tu o začiatočnom štádiu násilia. Vo
väčšine prípadov bude obeť v konečnej fáze aj po rozvode či rozchode už navždy trpieť
psychickými problémami. Obeť násilia sa ocitne na pasívne – agresívnom postoji, ktorý je
dvosečný a následne sa dostáva do ranného štádia negativizmu. Jednoducho povedané –
obeť sa začne výlučne zaoberať svojou vlastnou osobou a ostatné obete domáceho násilia
nebude vo svojich očiach vidieť ako obete.
Sekundárna viktimizácia je formou domáceho násilia, kedy sa jedná o takzvané
druhotné ubližovanie. Dokonca sa za násilie považuje aj prípadné nezabránenie násiliu.
3.1 ŠPECIFIKÁ DOMÁCEHO NÁSILIA
Do pojmu domáceho násilia zahrňujeme všetky druhy fyzického, psychického,
sexuálneho či ekonomického a emočného násilia, yskytujúceho sa v rodine, teda
v domácnosti. Špecifickosťou tohto násilia je, že je jeho výskyt v určitých časových
intervaloch, obvykle pretrváva dlhodobo a tým sa vo veľkej miere zvyšuje intenzita tohto
násilia. Páchateľom, alebo obeťou takéhoto násilia môže byť ktorýkoľvek člen rodiny.
Tento typ násilia sa výlučne odohráva v rodinnom kruhu, domácnosti respektíve
v miestach, ktoré sú pre verejnosť neprístupné. Takáto obeť násilia je izolovaná od okolia
a možnosti prístupu k akejkoľvek pomoci. Narozdiel od ostatných násilných činov je pri
domácom násilí páchateľ vždy známy. Domáce násilie je skrytým sociálnym problémom,
ktorý sa týka celej spoločnosti. Na svete sa nenájde miesto na ktorm by sa tento problém
nevyskytoval. Sociálny problém v podobe domáceho násilia je viditeľný vo všetkých
sociálnych vrstvách, častejšie všaj v ekonomicky znevýhodnených vrstvách, prípadne
vo vrstvách s pomerne nižším vzdelaním a intelektom. Ešte nie tak dávno bolo domáce
22
násilie považované za výlučne privátnu - súkromnú záležitosť medzi partnermi. Široká
verejnosť, spoločnosť v celosti alebo rodina tento sociálny problém popierala z obáv, že
ak problém priznajú bude tým narušená integrita rodiny. Je veľmi zarážajúce, že aj naša
právna legislatíva zabudla na zákon, ktorý by umožnil včas zasiahnuťorgánom činným
v trestnom konaní v potrebnom prípade, kedy sa jedná o násilie v rodine. V praktickom
živote to predstavuje fakt, že aj ak si obeť privolá na pomoc svoje okolie, políciu, táto
zasiahnuť nemôže, nakoľko jej to zákon nepovoľuje. V jednoduchosti sa tu dá hovoriť
o skutočnosti, že zástupcovia spoločnosti nášho štátu pri ustanoveniach zákonov pozabudli
na násilné trestné činy v podobe domáceho násilia, čím sa úplne odosobnili od tohto
vážneho, alarmujúceho, hlavne veľmi reálneho problému, ktorý sa odohráva skryto bez
svedkov.
V termíne domáce násilie sa opisuje čin a zanedbávanie, ktoré sa odohráva
v kontexte rôznych vzťahov. Používaný je v najužšom slova zmysle na vyjadrenie
a vystihnutie incidentov fyzických útokov, sexuálneho násilia, psychického násilia
a ďalších foriem domáceho násilia. Ani dnes nevieme konkretizovať termín domáce
násilie, lebo tento neexistuje a pretrváva problém s definíciou termínu domáce násilie.
„Domáce násilie je akékoľvek násilie, pri ktorom je alebo v minulosti bola obeť
s páchateľom v nejakom osobnom vzťahu. V takomto chápaní nezahŕňa iba násilie voči
ženám, ale aj voči deťom, násilie medzi súrodencami, zneužívanie a zanedbávanie starých
rodičov svojimi deťmi“ ( Bodnárová, Filadelphiová, 2002, s. 14).
Mnohé zahraničné mediá opisujú formy domáceho násilia ako: „ Činy domáceho
násilia a fyzického týrania, zlého psychologického zaobchádzania, chronická situácia,
v ktorej jedna osoba kontroluje alebo má v úmysle kontrolovať správanie druhej osoby,
zneužívanie moci, čo môže vyústiť do zranenia alebo poškodenia psychologického,
sociálneho, ekonomického, sexuálneho alebo fyzického násilia na členov rodiny.“ (In:
American Psychological Association, 1996, s. 3)
3.2 PODOBY A FORMY PÁCHANÉHO DOMÁCEHO NÁSILIA
Existujú rôzne podoby a formy násilia páchaného v rodine, ale časté druhy
spáchaného násilia v rodine, neboli klasifikované ako formy domáceho násilia, boli
konkrétnymi podobami násilia, ktoré daný páchateľ preferuje. Vravieva sa, že čím sú ľudia
spolu dlhšie, tým sa lepšie poznajú, avšak ani toto tvrdenie nie je úplne pravdivé. Poznajú
síce svoje slabé stránky a začnú ich využívať v ich plnom rozsahu, nikto ale nedokáže
23
predpovedať možnú spätnú reakciu obete na násilie. Teraz vlastne hovoríme o tom, že
dochádza k nerovnomernému vzťahu, partner zo slabšou povahou začne byť potláčaný,
a neskôr aby násilník saturoval svoje potreby pritvrdzuje až zdokonaľuje svoje násilné
praktiky. Tento druh násilia je explicitný väčšinou ako kombinácia rôznych foriem
páchaného domáceho násilia. Niekedy ide o fyzické násilie v kombinácii so psychickým
násilím. V dnešnej dobe sú poznatky o druhoch domáceho násilia v celku dobre
spracované a preskúmané. Postačujúca je už len znalosť jednotlivých druhou domáceho
násilia pre profesie prichádzajúce do kontaktu s obeťami ako sú napríklad sociálny
pracovníci, zdravotnícky personál, polícia atď.
Rozdelenie domáceho násilia:
a) Sexuálne násilie je násilie, kedy sa jedná o sexuálny kontakt bez súhlasu. Táto
forma násilia má mnoho podôb, kedy možno pozorovať neadekvátne až asociálne
správanie sa násilníka, ktorý rád núti svoju obeť pozerať porno filmy. Vo vzťahu je
aktér násilia presvedčený, že on jediný má výhradné právo na svojho partnera a sex
s ním. Z tohto dôvodu je o mnoho ťažšie dokázať sexuálne násilie medzi partnermi
ako ak ide o znásilnenie cudzou osobou. Smutné na tejto forme násilia je fakt, že sa
partnerské sexuálne znásilnenie ospravedlňuje, dokonca niekedy priznanie niečoho
takého neprichádza ani do úvahy.
b) Mentálne násilie čiže psychické násilie býva najrozšírenejšou formou domáceho
násilia, zároveň však najťažšie rozpoznateľnou. Zvyčajne je kombinované aj s inou
formou násilia, napríklad zosmiešňovanie partnera, poukazovanie na jeho
neschopnosť uspokojiť toho druhého. Stojí v tomto prípade za spomienku
psychickú kastráciu, prípadne psychicky navodenú impotenciu, ktorá je dlhodobého
charakteru. Verbálne útoky, ponižovanie, izolácia od blízkeho okolia, rodiny
a priateľov, vyvolávanie strachu, vydieranie, vyhrážanie sa sú ďaľšou formou
násilia. Agresor - násilník je presvedčený o tom, že ak obeť nebude mať kontakt
s ľudmi okolo seba bude naviazaná len na neho. Psychická deprivácia obete je
následkom dlhodobého násilia páchaného na obeti.
c) Ak ide o bolestivé útoky pri ktorých dochádza k poškodeniu zdravia, hovoríme
o fyzickom násilí. Do tejto formy násilia je možné zahrnúť veľké množstvo
rôznych nebezpečných druhov opakovaného napádania. Toto násilie začína
pomalými a nevinnými krokmi, ide tu ale o zdokonaľovanie sa násilníka a jeho
praktík. Najskôr obeť dostane facku, kopnutie, avšak časom sa násilník nájde
a začne pritvrdzovať a naberať na intenzite. Tými najobvyklejšími formami
24
fyzického násilia sú opakované uštipnutia, ťahanie za vlasy, štuchanie, bitie
rôznymi predmetmi, vykrúcanie končatín, väznenie a obmedzovanie s pocitom
fyzickej sily.
d) Opakovanému, stálemu kritizovaniu, ohováraniu, haneniu, podkopávaniu
sebadôvery hovoríme emocionálne.
e) Materiálne násilie je násilím, ktoré sa dotýka základných potrieb obete, akými sú
jedlo, bývanie, ošatenie atď. Prejavom tohto násilia je často zakázané chodiť do
práce aby bola závislá od násilníka, nútená doprosovať sa k peniazom. Táto obeť je
nútená a povinná vždy oznamovať kde, koľko a na čo minula peniaze. Môže tu ísť
aj o opačnú stránku, kedy sa násilník odmieta finančne podieľať nacelkovom,
dokonca čiastočnom chode domácnosti, berie si od obeti peniaze, alebo disponuje
s jej bankovým účtom. Strach nedovolí obeti protirečiť násilníkovi z dôvodu
presvedčenia, že je od neho závislá. Môže v tomto prípade vplývať na obeť ajstrach
z fyzického napadnutia.
f) Sociálna izolácia sa v povedomí ľudí skoro vôbec nevníma, ako jeden z typov
násilia v rodine. Obeť pod vplyvom násilníka úplne zamedzí kontakt s okolitým
svetom, stretávanie sa s rodinou, priateľmi. Často je kontrolovaná a obmedzovaná
časovo, nesmie telefonovať, pripojiť sa na internet, alebo pozerať televíziu. Tento
typ násilníka sa správa ku okoliu svojej obete neadekvátnym a neprípustným
spôsobom, častuje svoju obeť urážkami alebo použije fyzickú silu.
25
4 SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU A SOCIÁLNE
PORADENSTVO
Sociálnu prácu možno označiť ako multidisciplinárnu vednú oblasť, nakoľko má
množstvo vlastných odvetví. Každé jedno odvetvie sociálnej práce si vyžaduje vzdelanoasť
a plnohodnotnú kompetentnosť sociálneho pracovíka, ktorý vykonáva sociálnu prácu
aktívne. Len aktívne pracujúci sociálny pracovník má právo zasahovať do vzniknutých
problémov jedinca.
4.1 PROBLÉMY SÚČASNEJ RODINY
Úlohou sociálneho pracovníka je v niektorých prípadoch diagnostikovať rodinu, jej
funkčnosť. Sociálny pracovník by mal poznať znaky funkčnej rodiny. Tieto poznatky sú
dôležité prípadoch, kedy sociálny pracovník spolupracuje s rodinou na jej optimálnej
funkčnosti. Rodina funguje ako systém, efektívna sociálna práca s rodinou znamená
systémovú prácu s celou rodinou.. Najčastejšími poruchami fungovania rodiny sú poruchy
komunikácie, absencia citu a blízkosti, nereflektovaná rozdielnosť potrieb jednotlivých
členov, rôzne predstavy o modeloch rodinného spolužitia, neriešenie problémov,
dominancia - submisivita, pasivita niektorých členov, stereotyp, nedostatok komunikácie,
odcudzenie, poruchy sexuality u rodičov, unikanie z rodiny, nedostatok času pre rodinu,
atď. Neriešené poruchy v rodine sa najčastejšie prejavujú tak, že niektorý člen alebo
niekoľko členov na nepohodu či frustráciu reaguje poruchou správania, zdravia alebo
sociálneho fungovania. Člen ktorý nedokáže spracovať poruchovú situáciu a jeho
symptómová reakcia na tento stav robí z neho identifikovaného klienta či pacienta.
Identifikovaný klient sa potom stáva centrom záujmu sociálneho pracovníka, psychológa či
lekára.
Aktuálne problémy rodiny a výchovy z pohľadu spoločnosti:
- zmena štruktúry rodiny – klesá počet detí v rodine, obmedzuje sa rola rodičov
a preceňuje sa vplyv viacgeneračných súžití čoho výsledkom je rozvíjanie jednočlenných
domácností – slobodné matky a pod.,
- vplyv modernej reprodukčnej medicíny - rozvoj antikoncepcie a plánovaného
rodičovstva, umelé oplodňovanie, úbytok „nechcených“ tehotenstiev, prerušovanie
tehotenstiev – interupcia, zákonné úpravy použitia medicínskych metód v praxi,
26
- predĺženie dĺžky života – predlžovanie doby spoločného súžitia rodičov a detí
v spoločnej domácnosti,
- premena rodinného cyklu a jeho organizácie - rodičmi sa ľudia stávajú vo vyššom veku
po určitom čase spolužitia v rodine ako výsledok demografických a pracovných faktorov,
- nároky na čas v pracovnom procese – nerešpektovanie časových potrieb rodiny, snaha
po kariére, a absencia time managmentu, užívanie médií,
- emancipácia - nejednoznačne alebo extrémisticky prezentovaná emancipácia často
komplikuje naplnenie mužskej a ženskej role, role otca a matky, vytvára medzi ľuďmi
neistotu čo je „norma“, čo od partnera očakávať, ako sa k sebe navzájom správať.
- masové médiá - Masmédiá ponúkajú model fungovania ľudí v rodine, imitačné vzory,
formy komunikácie a správania, možnosti riešenia problémov, životné priority čo určitým
spôsobom vplýva na spokojnosť partnerov s rodinným životom a v konečnom dôsledku
na stabilitu rodiny.
- rozvodovosť - spoločnosť postupne presadzovala rozvod ako humánny prostriedok,
ktorý otváral dvere partnerom tam kde vznikol neriešiteľný problém, objavilo sa týranie či
zneužívanie. Mnohí ľudia však dodnes majú nezrelý postoj k rozvodu
- znižovanie pôrodnosti – Na Slovensku narastá počet jednodetných rodín, začína teda
prevládať model, ktorý nesaturuje ani prirodzenú reprodukciu, čim vznika celkové
starnutie populácie
- zvýšený počet detí narodených mimo manželstva - Partnery preferujú skôr voľné
partnerské zväzky, pred tradičným manželským zväzkom, alebo uzatvorenie manželstva
a rodičovstvo odkladajú na obdobie vyššieho veku
Kríza súčasnej rodiny:
- pokles sobášnosti;
- rast počtu detí narodených mimo manželstva;
- pokles pôrodnosti hlboko pod hladinu reprodukcie.
- vysoká pôrodnosť
- vysoká úmrtnosť
- mierny prírastok obyvateľstva
- modernizácia: 1. demografická revolúcia (lepšia výživa, bývanie, hygiena, zdravie);
predlžil sa ľudský vek (18. storočie – 37 rokov); prírastok obyvateľstva; klesá
pôrodnosť a úmrtnosť
- očakávala sa rovnováha;
27
2. demografická revolúcia – pôrodnosť padla pod úmrtnosť; je nižšia ako potrebná pre
zabezpečenie jednoduchej reprodukcie; rovnováha sa nedosiahla; obyvateľov je dosť;
priemerný vek sa posúva, starne populácia, rastie armáda dôchodcov; reprodukcia mimo
rodinu to nenahradí – empiricky potvrdené.
Odborníci sa delia na dve skupiny:
a) tvrdí, že súčasná rodina je v kríze, lebo je v kríze spoločnosť, je to prejav
a dôsledok racionálnej a duchovnej krízy spoločnosti;
b) tvrdí, že nič sa nedeje, rodina sa len transformuje (predefinovanie rodiny –
tendencia vyhlasovať akékoľvek spolužitia); sú utopisti; od Platóna boli utopistické
koncepcie nepriateľské voči rodine; napr. spoločná výchova detí; socializmus –
utópia, neutopické dôsledky, individuálne tragédie; rozpad rodiny – najväčší
sociálny problém – dotýka sa najväčšieho počtu ľudí
Odôvodňovanie vysokej rozvodovosti: u nás sa vydávali 22-ročné, vraj priskoro;
na Západe 29-ročné; 3-krát väčšia rozvodovosť; výhovorka Západu: pripravujú sa
na manželstvo; terajšia výhovorka Východu: tak je to aj na Západe
Opatrenia na elimináciu negatívnych vplyvov:
- sprostredkovanie pomoci pri riešení výchovných a rodinných problémov,
- psychologická a terapeutická pomoc, uloženie výchovných opatrení.
4.2 SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU
Je veľmi dôležité, aby rodičia boli čo najskôr informovaní o tom, akú pomoc
zo strany sociálnej starostlivosti im môže štát poskytnúť. Prvú informáciu by mali podať
sociálni pracovníci. Pomoc a podporu všetkých typov rodín máme definovanú v 280
zákonov, právnych predpisov, vyhlášok a vykonávacích predpisov MSVaR.
Legislatívny rámec sociálnej práce s rodinou v SR:
- 305/2005 o sociálno-právnej ochrane a kuratele detí
- 195/1998 zákon o sociálnej pomoci
- 36/2005 o rodine
Medzi špecifiká SP srodinou môžeme zaradiť:
- sociálne fungovanie rodiny ako systému,
- rodina ako vzťahová sieť,
- sociálna pracovníčka/sociálny pracovník ako súčasť sociálnej siete rodiny – metódy
podporujúce a posilňujúce rodinný systém,
28
- rôznorodá typológia rodín – široká škála sociálnych služieb
Medzi moderné metódy práce s rodinou môžeme zaradiť:
- videotréning interakcií,
- komunitná rehabilitácia,
- rodinná mediácia,
- advokácia,
- sieťovanie,
- arteterapia,
- terapia zážitkom a dobrodružstvom
Inštitúcie zamerané na SP s rodinou:
- úrady práce, sociálnych vecí a rodiny
- Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže
- úrady samosprávnych krajov
- mestské a obecné úrady
- mimovládne organizácie
Sociálne služby na podporu rodiny s deťmi:
- pomoc pri zabezpečení chodu domácnosti
- pomoc pri vzdelávaní a príprave do školy
- služby na zosúladenie rodinného a pracovného života
- telefonická krízová intervencia
- azylový dom.
Sociálni pracovníci majú rozhodujúci vplyv na rozhodovanie súdu o tom, kedy je
dieťa zverené do pestúnskej starostlivosti, kedy sa vráti do pôvodnej rodiny. Sociálny
pracovník je tu na to, aby pomohol deťom s prispôsobením sa v novom prostredí. Pre
každé dieťa existuje vypracovaný jedinečný adaptačný plán, v ktorom je uvedené aký druh
pomoci konkrétne dieťa potrebuje. Sociálny pracovník si pravidelne overuje sociálny status
rodičov dieťaťa a ich pokroky na ceste k obnoveniu pôvodnej rodiny.
Pre každé dieťa je najdôležitejšie, aby vyrastalo v harmonickom a pokojnom
prostredí a dostalo sa mu primeranej starostlivosti a výživy. Ak sa to nedarí vo vlastnej
rodine, je úlohou sociálnych pracovníkov, aby dieťaťu našli primeranú náhradnú rodinu.
Sociálne zabezpečenie je systém, ktorý možno definovať, ako všetko to, čo
predstavuje sociálnu starostlivosť, pomoc ľuďom a ochranu v prípade:
• ohrozenia zdravia a choroby,
• nezamestnanosti,
29
• zdravotného poškodenia a invalidity,
• pracovného úrazu a choroby z povolania,
• staroby,
• úmrtia živiteľa.
V roku 2003 až 2004 schválil parlament SR nové zákony, ktoré podstatne
ovplyvnili a ovplyvňujú sociálne zabezpečenie občanov:
Zákon 461/2003 o sociálnom poistení (jeho časť upravuje 1.pilier dôchodkového
poistenia).
Zákon 453/2003 o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny
a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon 462/2003 o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti.
Zákon 43/2004 o starobnom dôchodkovom sporení (2.pilier)
Zákon 650/2004 o doplnkovom dôchodkovom sporení (3. pilier)
Systém sociálneho. zabezpečenia tvoria tri podsystémy:
1. sociálne poistenie;
2. štátna sociálna podpora;
3. sociálna pomoc.
1. Sociálne poistenie je povinné zákonom uložené poistenie, zákon stanoví osobný
rozsah - okruh povinne poistených osôb a okruh platcov poistného, stanovuje aj vecný
rozsah - poistné sociálne udalosti, podmienky vzniku a trvania nároku, stanoví aj spôsob
správy a financovania. Uvedené dávky vypláca Sociálna poisťovňa.
Nemocenské poistenie je poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej
činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti,
tehotenstva a materstva.
Dôchodkové poistenie:
1. Starobné poistenie - poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia. III.
piliere: 3 zdroje financovania dôchodku:
• predčasný starobný,
• vdovský dôchodok,
• vdovecký dôchodok,
• sirotský dôchodok.
30
2. Invalidné poistenie - poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad
úmrtia.
Poistenie v nezamestnanosti je poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca
v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.
• Dávka v nezamestnanosti
Garančné poistenie je poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa
na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu príspevkov na starobné dôchodkové
sporenie nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné
dôchodkové sporenie
• Dávka garančného poistenia
Úrazové poistenie je povinné poistenie zamestnávateľa, ktoré ho má ochraňovať pred
rizikom ekonomickej záťaže.
pre prípad jeho zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku pracovného úrazu alebo
choroby z povolania jeho zamestnancom, ktorá mu vyplýva zo Zákonníka práce.
Z úrazového poistenia je po splnení zákonom ustanovených podmienok poskytovaných 13
úrazových dávok.
Subsystém dôchodkového poistenia - rieši dlhodobé následky soc. udalostí, ako je
staroba, choroba, invalidita, smrť živiteľa. Druhy dávok: starobný, invalidný, sirotský,
vdovský, vdovecký dôchodok.
Subsystém nemocenského poistenia - sociálne udalosti, ktoré vyvolávajú životné
udalosti s potrebou krátkodobého zabezpečenia: materstvo, tehotenstvo, PN z dôvodu
choroby alebo úrazu, OČR. Základom nároku na dávku je účasť na nemoc. poistení,
vzniká priamo zo zákona, faktickým dňom nástupu do zamestnania. Druhy dávok:
OČR, PPvM, podpora pri OČR, nemocenské dávky.
2. Štátna sociálna podpora je systém dávok, vyjadrujúci podporu štátu určitým
skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá má dlhodobý alebo trvalý charakter
a nemá taký ráz, žeby bolo vhodné alebo možné sa proti nej poistiť. je spravidla štátom
organizovaná solidarita smerujúca ku skupinám, ktorých ohrozenie v tejto situácii by sa
mohlo negatívne premietnuť do života celej spoločnosti.
Môže byť:
1. jednorazová: príspevok pri narodení dieťaťa, príspevok na pohreb, príspevok pri
vzniku pestúnskej starostlivosti;
31
2. opakovaná: prídavok na dieťa, odmena pestúna, príspevok pre dieťa v pestúnskej
starostlivosti, rodičovský, zaopatrovací príspevok.
Dávky môžu mať charakter:
1. zaopatrovací: vzniká nárok tak, že nastala konkrétna udalosť, neskúma sa
potrebnosť;
2. dávok pomoci: zisťuje sa potrebnosť.
Druhy dávok štátnej sociálnej podpory:
1. prídavok na dieťa;
2. rodičovský príspevok;
3. zaopatrovací príspevok;
4. dávky pestúnskej starostlivosti;
5. príspevok pri narodení dieťaťa;
6. príspevok na pohreb.
3. Sociálna pomoc sa definuje ako soc. prevencia riešenia hmotnej alebo sociálnej
núdze v dôsledku ktorej si občan nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť
základné nevyhnutné životné podmienky a riešenie sociálnej núdze v dôsledku
ťažkého zdravotného postihnutia.
4.3 HLAVNÉ ZNAKY SOCIÁLNEJ POMOCI
Dávka sa získava:
a) po splnení podmienok nároku, teda zo zákona bez príjmovej alebo majetkovej
podmienky,
b) po splnení ekonomickej (príjmovej alebo majetkovej) podmienky s priznaním
oprávneného úradu,
• poskytuje sa po individuálnom posúdení situácie občana a jeho rodiny,
• základom je stanovenie životného minima.
Dávky sociálnej pomoci sa poskytujú vo forme vecnej alebo peňažnej.
Cieľ sociálnej pomoci vrátane sociálnych služieb je snaha, aby občan získal schopnosť
zabezpečovať svoje potreby vlastným pričinením:
1. zmierniť alebo prekonať s aktívnou účasťou občana hmotnú alebo sociálnu núdzu,
2. zabezpečiť základné životné podmienky,
32
3. zabraňovať príčinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického,
fyzického a sociálneho vývinu občanov,
4. zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti.
Základné princípy pri poskytovaní sociálnej pomoci sú demopolizácia,
decentralizácia, účelnosť, primeranosť, pluralita zdrojov, profesionalizácia.
Finančné toky soc. pomoci smerujú k piatim rizikám soc. ochrany:
a) zdravotne ťažko postihnutí občania,
b) seniori,
c) pozostalí,
d) rodina a deti,
e) nezamestnaní.
Formy riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze:
a) sociálne poradenstvo,
b) sociálno-právna ochrana,
c) sociálne služby,
d) dávka a príspevky v hmotnej núdzi,
e) sociálne služby a peňažné príspevky na kompenzáciu.
Sociálna starostlivosť na Slovensku je poskytovaná aj formou sociálnych
služieb.
O sociálnych službách a o príspevkoch na kompenzácie ťažkého zdravotného
postihnutia platia od 1. januára 2009 dva nové zákony:
a) Zákon 447/ 2009 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia
b) Zákon 448/ 2009 o sociálnych službách
Sociálna služba je odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor
týchto činností, ktoré sú zamerané na:
a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej
situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny
alebo komunity,
b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život
a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,
c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných
potrieb fyzickej osoby,
d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,
33
e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.
Medzi sociálne služby patrí:
• opatrovateľská služba,
• organizovanie spoločného stravovania,
• prepravná služba,
• starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb.
4.4 SOCIÁLNE PORADENSTVO
Sociálne poradenstvo je špecifická odborná činnosť čiže proces pomoci s využitím
existujúcich možností a zdrojov osobnosti vysporiadať sa s aktuálnymi problémami
v živote. Informačná pomoc a pomoc pri rozhodovaní nám slúži na odstránenie,
zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a jeho následné
začlenenie sa do spoločnosti. Predmet sociálneho poradenstva je oblasť medziľudských
vzťahov, rast a dozrievanie jedinca, zvládnutie sociálnych rolí, riešenie kríz a konfliktov,
zvyšovanie kvality života a kvality prostredia. Cieľovou skupinou sú ľudia, ktorí dokážu
za pomoci poradcu postupne samostatne zvládnuť svoju životnú situáciu a prevziať
zodpovednosť za svoje konanie a ďalšie fungovanie v spoločnosti.
Terapia je zameraná na ľudí, ktorí si nedokážu regulovať život a potrebujú pomoc.
Základné úrovne poradenskej činnosti:
- radenie ako interindividuálna komunikácia človeka s človekom,
- poradenská činnosť ako rola v spoločenstve – obchod,
- poradenská činnosť ako aspekt a funkcia rozvinutých profesií – personálne
poradenstvo,
- poradenstvo ako samostatná, špecializovaná a profesionálna činnosť.
Charakteristické črty poradenstva:
- interdisciplinárny a komplexný charakter – na riešení problému sa podieľa viacero
odborníkov a vedných disciplín – pedagogika, psychológia, ekonómia, sociológia,
filozofia, medicína,
- multisférový a multikonzumný charakter – rieši a zlaďuje záujmy a potreby
širokého spektra užívateľov; je nástrojom zefektívňovania sociálnych procesov
v rámci rodiny, rôznych inštitúcii a rezortov,
- profesionálny charakter – vykonávaný na profesionálnom základe,
34
- inštitucionalizovaný charakter – organizuje a vykonáva sa v inštitúciách – štátnych,
neštátnych, poradniach, strediskách, stacionároch,
- procesuálny a biodromálny charakter – nie jednorazový, epizodický, klientovi slúži
vo všetkých etapách života,
- edukatívno – formatívny charakter – je súčasťou výchovy v širšom slova zmysle,
- personálny charakter – cieľom poradenstva je človek vo svojej celistvosti,
- vnútorná diferenciácia – v rámci poradenstva viaceré špecializácie – psychologické,
pedagogické sociálne.
Základné podmienky poradenstva:
- vytvoriť pre klienta atmosféru dôvery,
- akceptovať klienta,
- zamerať sa na diagnostikovanie reálneho problému klienta,
- poskytovať klientovi relevantné informácie, vedomosti a zručnosti,
- zapojiť do klienta do hľadania alternatív pri riešení jeho problémov,
- motivovať a podporovať klienta pri riešení problému.
Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickým osobám, ktorí sa
ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii. Vykonáva sa na úrovni základného
a špecializovaného sociálneho poradenstva. Sociálne poradenstvo je profesionálna odborná
činnosť vykonávaná odborníkom a je založená na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji
a optimálnom uplatnení klienta a jeho orientácii v živote. Slúži na odstránenie, zmiernenie
negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta. Predmetom sociálneho
poradenstva je oblasť medziľudských vzťahov, rast a dozrievanie jedinca.
Predmet sociálneho poradenstva:
– profesionálna odborná činnosť,
– sociálny poradca,
– sociálny klient,
– soc. problém, soc. situácia alebo udalosť.
Úloha sociálneho poradenstva:
- podpora a rozvoj schopností jednotlivca, ktorými disponuje,
- zachovať a chrániť tieto schopnosti,
- predchádzať a zabraňovať poškodeniu záujmov človeka,
- obnovovať stratené schopnosti, reparovať a vyrovnávať poškodenia,
- zaopatrovať a chrániť bezmocných ľudí.
35
Oblasti využitia sociálneho poradenstva:
- problémy v sociálnych vzťahoch,
- deficity v sociálnych zručnostiach,
- problémy vo vzťahu k sociálnym inštitúciám a iným organizáciám,
- problémy vo výkone sociálnych rolí – (rola rodiča, partnera, zamestnanca, občana),
- problémy so zvládnutím sociálnych zmien- strata rodiny, zamestnania, zdravotný
stav,
- interpersonálne konflikty v rôznych vzťahoch,
- reaktívny emočný distres – strata niekoho, niečoho dôležitého,
- sociálne insuficiencie – chýbajúci domov, peniaze,
- problémy sociálnej adaptácie,
- sociálne problémy – nezamestnanosť, sociálno-ekonomické potreby, zdravotné
problémy, ŤZP,
- problémy v oblasti sociálno- patologických javov.
Základné špecifiká sociálneho poradenstva:
- cieľová skupina klientov a okruhy ich problémov,
- samotný klient so svojimi osobitosťami, charakterovými vlastnosťami, mentálnou
úrovňou a stupňom socializácie,
- prostredie, vonkajšie podmienky, v ktorých sa sociálne poradenstvo poskytuje,
- charakter inštitúcie , ktorá vytvára rámec pre poskytovanie soc. poradenstva –
subjekty – samosprávy, štátnej správy, verejnoprávne inštitúcie, občianske
združenia, tretí sektor, súkromno-právne inštitúcie,
- vedomosti, zručnosti a osobnostný rámec poradcu.
Základné princípy sociálneho poradenstva:
- akceptovať iných bez toho, aby sme sa s nimi identifikovali,
- vytvárať pozitívnu atmosféru založenú na dôvere,
- individualizovať a rešpektovať autenticitu klienta,
- začať tam , kde sa klient nachádza a klient žiada,
- zvoliť tempo práce primerané klientovi,
- pomáhať klientovi hľadať riešenie, neimponovať rýchlymi radami a návodmi,
- preferovať spoluprácu s klientom a kolegami, nie súperenie,
- stanovovať s klientom realistické ciele,
- motivovať klienta pre dosiahnutie cieľov,
- vytvárať priestor pre klienta a stávať sa postupne nepotrebným.
36
Úrovne sociálneho poradenstva:
- základné
- špecializované
- odborné
Základné sociálne poradenstvo - poradenstvo 1. kontaktu – distribúcia klienta vo verejnej
správe, terénna soc. práca, v ambulantnej alebo rezidenciálnej starostlivosti.
Poradenské metódy:
- kvalifikovaná informácia – pomoc informovať klienta, pomoc orientovať sa
v probléme, distribúciu klienta ak problém nespadá do kompetencie sociálneho
poradcu,
- klarifikáciu problému – objasnenie rôznych aspektov aby klient pochopil príčiny
a súvislosti,
- ventiláciu klienta – priestor vyrozprávať sa, zbaviť sa pocitov menejcennosti,
neistoty, napätia, strachu, úzkosti,
- povzbudenie klienta – pochvala, povzbudenie,
- sprevádzanie klienta – najmä v prvých etapách poradenstva, určitý typ vedenia,
- persuázia klienta – presvedčiť klienta o potrebnosti určitých krokov, postupov.
Špecializované čiže odborné sociálne poradenstvo môžu vykonávať vysokoškolsky
vzdelaní sociálny pracovníci, ktorí sa primárne orientujú na poradenskú prácu
s jednotlivcom, rodinou, skupinou, komunitou. Týto sociálny pracovníci pracujú
prevažne v sociálnych inštitúciách, kde sa od nich vyžaduje kompetencia na riešenie
sociálnych problémov ako sú: ambulantné, rezidenciálne, zvládajú sociálnu diagnózu
v plnom rozsahu – pozorovanie, rozhovor, analýza materiálov, psychologicky
neštandardizovaná diagnostika, činnostná diagnostika.
Poradenské metódy:
- tréningy a nácviky s klientom – nácvik sociálnych zručností, komunikácie,
asertívneho správania, konštruktívneho riešenia konfliktov, odstránenie
nevhodných návykov,
- modelovanie určitých situácií zo života – postupné zvládanie, efektívne riešenie,
- systémová práca s rodinou – riešenie problémov v rodinnom kontexte,
- skupinové a komunitné poradenstvo – efektívnejšie využíva čas a financie, pracuje
so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo,
ľudí s podobnými problémami.
37
Sociálne poradenstvo poskytované rodine je špecifický druh poradenstva, ktorý
obsahuje široké spektrum problémov dotknutých jedincov v postihnutej rodine. Pri
sociálnom poradenstve s rodinou profesionálne kompetencie preberá psychológ, špeciálny
pedagóg, sociálny pracovník. Poradenské činnosti umožňujú aktivovať orientáciu klienta
v probléme, optimalizáciu fungovania rodinného systému, optimalizáciu fungovania
každého jednotlivca. Cieľom intervencie je zabezpečiť, aby členovia rodiny boli schopní
efektívne riešiť vážne sociálne problémy a zvládať náročné životné situácie, situácie
súvisiace s rodinnými problémami, akými sú:
- umiestnenie dieťaťa do nahradzujúcej starostlivosti do rozhodnutia súdu,
- umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti,
- riešenie rodinných a sociálnych problémov,
- starostlivosť o rodiny, kde je ohrozená alebo narušená výchova,
- vyhľadávanie občanov vhodných na vykonávanie náhradnej starostlivosti,
- sledovanie detí v náhradnej rodinnej starostlivosti, v ústavnej alebo ochrannej
výchove,
- riešenie problémov dysfunkčných rodín,
- pomoc týraným ženám, slobodným matkám,
- problémy detí a mládeže v súvislosti so sociálnopatologickými javmi,
- zabezpečenie prevencie.
Sociálne poradenstvo pre rodiny so sociálno - ekonomickými problémami sa zaoberá
rodinami s častou ekonomickou nestabilitaou rodín, ktorú v tejto ekonomickej nestabilite
rodiny podporuje:
nezamestnanosť člena rodiny; práca za minimálnu mzdu; neistá práca, práca v zahraničí;
neschopnosť zaobchádzať s peniazmi, zadĺženie rodiny, neúplná rodina - žena
samoživiteľka.
Sociálno ekonomickú situáciu rodiny môžu zhoršiť aj iné faktory, ako napr: rozpad
rodiny, agresivita partnerov, nízka kvalita vzťahov, sociálno - patologické javy –
alkoholizmus, iné závislosti - gamblerstvo, prítomnosť znevýhodneného člena rodiny –
ZŤP dieťa/dospelý, psychiatrická diagnóza, nevyliečiteľne chorý. V sociálnom systéme
existujú mechanizmy na pomoc napríklad sociálna pôžička, jednorazová dávka sociálnej
pomoci, dávky pomoci v hmotnej núdzi, príspevky – dotácie na stravu, školské pomôcky,
motivačný príspevok pre deti predškolského a školského veku.
Pre skvalitnenie poradenskej činnosti je potrebné zabezpečiť:
- systematickú a dlhodobú prácu s rodinou ako celkom,
38
- terénnu soc. prácu- návštevy v rodinách, sprevádzanie,
- komunikáciu s ekonomickými a finančnými subjektami,
- zainteresovanie ďalších odborníkov.
sociálne poradenstvo pre ŤZP – je zamerané na :
- poskytnutie a prehodnotenie soc. dávky
- posúdenie opodstatnenosti peňažného príspevku na kompenzáciu
- zníženie alebo odňatie účelovej dávky
- zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných
potrieb v zariadeniach soc. služieb
- podpora rodín s deťmi
- riešenie nepriaznivej situácie z dôvodu ŤZP, nepriaznivého zdravotného stavu,
dovŕšenia dôchodkového veku,
- použitie telekomunikačných technológií
Vykonáva sa na úrovni: štátnej správy, samosprávy, neštátnych subjektov –
občianskych združení, zariadení sociálnych služieb; podieľajú sa na: opatrovateľskej,
ošetrovateľskej službe, posudzovanie miery zdravotného postihnutia, prepravná služba,
stravovanie, prevádzkovanie zariadení soc. služieb.
Sociálny klient je osoba, ktorá prichádza alebo už je v starostlivosti sociálneho pracovníka.
Členenie klientov z hľadiska primárnych symptómov a syndrómov:
- sociálna patológia – klienti, u ktorých sa prejavili sociálno-patologické javy ako
delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, samovražedné
prejavy, závislosti, zneužívanie,
- problémy veku – detstvo, dospievanie staroba,
- sociálne skupiny – kultúrne, sociálne, extrémistické skupiny charakterizované
odlišným životným štýlom,
- zdravotné problémy – somatické, psychické ochorenia, príznaky porúch, dlhodobá
hospitalizácia, chronické ochorenia, nesamostatnosť, akceptácia ochorenia,
- sociálno-ekonomické aspekty – nezamestnaní, bezdomovci, ľudia na hranici
chudoby,
- zdravotné postihnutie – mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutí.
Pri sociálnej práci s klientom je veľmi dôležité zistiť osobnostnú charakteristiku daného
klienta. Klientov delíme na:
nedobrovoľný klient, ktorý za sociálnym pracovníkom prichádza z nariadenia, alebo pod
tlakom. (je predvedený políciou)
39
manipulatívny klient je klient, ktorý má tendenciu riešiť problém vo svoj prospech
nečistým a spoločensky neprijateľným spôsobom.
agresívny klient je klient, ktorý má agresívne prejavy správania, používa výhražky,
verbálne a fyzické násilie.
Metódy sociálno-poradenskej intervencie
Sociálne poradenstvo využíva široké spektrum metód:
- informácia je elementárna metóda práce s klientom, sprostredkovanie znalostí,
vedomostí a informácií, ktoré napomáhajú orientácii v systéme ponúkaných
sociálnych služieb,
- distribúcia je ak riešenie problému nespadá do kompetencie alebo špecializácie
poradcu, ten odkáže klienta k príslušnému odborníkovi,
- klarifikácia predstavuje racionálne orientované poradenstvo, proces objasňovania
predkladaného problému,
- ventilácia, ktorá pomáha klientovi zbaviť sa prebytočného emocionálneho napätia,
možnosť pohovoriť si v atmosfére bezpečia,
- ocenenie dáva sociálny pracovník na javo hneď na začiatku a v prípadoch keď
klient spraví pokrok,
- interpretácia – poradca interpretuje vnútorné konflikty a potlačených prianí klienta,
- tréning – typická metóda behaviorálnej techniky, orientuje sa na zmenu správania
nie na odhaľovanie príčin napr. tréning asertivity, sebaobsluhy, komunikácie,
- modelovanie a hranie rolí – pomocné tréningové techniky,
- konfrontácia – rozdiel medzi poradcovým a klientovým pohľadom na skutočnosť,
- reflexia – poradca rekonštruuje, sumarizuje a preformulováva klientove výpovede,
- relaxačné techniky – osobitá forma, cieľom je navodiť u klienta relaxovaný stav,
- rozhovor – môže poskytnúť také informácie, ktoré nie je možné získať iným
spôsobom; cieľ rozhovoru – zhodnotenie informácií a určenie následného kroku
pri riešení problému,
- kognitívno-behaviorálny rozhovor – podrobná analýza a sledovanie podnetov.
Syndróm vyhorenia je súbor typických príznakov vznikajúcich u pracovníkov
pomáhajúcich profesií v dôsledku nezvládnuteľného zaťaženia, po určitej dobe má každý
pracovník určité prejavy. Najnáročnejšia je práca s nemotivovanými klientmi –
nedobrovoľní, čiže (závislí, diagnostické centrá, zariadenia soc. služieb, väzni ).
Typické prejavy syndrómu vyhorenia sa prejavuje stratou zmyslu svojej činnosti,
podceňovanie poradenskej činnosti, nedôvera vo svoje schopnosti, v klienta, strata empatie
40
voči klientovi, pridržiavanie sa zabehnutých postupov, chladný technokratický prístup
ku klientovi, minimum energie venovanej práci, uprednostňovanie administratívnej
činnosti pred klinickou prácou, zneužívanie svojho postavenia, častá chorobnosť, pocity
vyčerpanosti, absencie, neskoré príchody do práce, konflikty s nadriadenými, kolegami
prípadne podriadenými, kladie opakovane dôraz na formálnu stránku a plat.
Prevencia syndrómu vyhorenia sa vykonáva v pravideľných intervaloch, teda je
priebežná a dostupná supervízia, kvalitná príprava na profesiu (štúdium, výcvik),
adekvátne finančné ohodnotenie, samostatná miestnosť, obmedzenie administratívnej
činnosti, obmedzenie počtu klientov, existencia programov osobného rozvoja, jasná
definícia poslania organizácie, jasná pracovná náplň, kompetencie, zodpovedný nácvik
nových poradcov, kvalitné materiálno-technické vybavenie, obmedzenie pracovného
úväzku.
Jediná účinná a produktívna cesta – dlhodobý a dôkladný výcvik končiaci
aprobáciou a počas celého výkonu pomáhajúcej profesie sústavná supervízia.
4.5 HISTÓRIA SOCIÁLNEJ PRÁCE
Sociálna práca má svoje korene od samotnej existencie ľudstva. Znamená to teda
v zmysle sociálnej pomoci a jej korene sú v počiatkoch ľudstva. Vznik a vývoj sociálnej
práce sa vyvinul z humanitárnych a demokratických ideálov, ktoré začali vyučovať už
sofisti, ktorí dávali a upriamovali svoju pozornosť na jej hodnoty, ktoré sú základom
rešpektu rovnosti, ako aj hodnoty dôstojnosti všetkých ľudí. Sociálna práca bola zameraná
od svojho prvopočiatku na uspokojenie ľudských potrieb a rozvoj ľudského potenciálu.
Motiváciou a opotstatnenosťou sociálnej práce je konkrétna činnosť, sociálna
spravodlivosť a ľudské práva v ich plnej ochrane. Prvkami sociálnej práce sú reakcie
súdržnosti ľudského vzťahu človeka k druhým ľuďom, spolupatričnosti a pochopenie
spoluzodpovednosti za iných, osvojenie si rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov
(Strieženec, 1999). Každé historické obdobie ako aj novodobé dejiny sociálnej práce boli
rozdielne v každej krajine a mali rozdielny vývoj a priebeh. Už v 19.st. nachádzame
počiatok presadzovania individuálnej starostlivosti, ktorá poukazovala na bývanie, výučbu,
kurzy a pozornosť prisťahovalcom a minoritám (Olah, Schavel, 2006).
Mary Richmond v roku 1917 svojim výskumom a prácou potvrdzuje systematický
prístup k postupnému zbieraniu informácií o sociálne dotknutých klientoch, ktorý
predkladá ako podklad pre sociálnu diagnostiku, čo opisuje vo svojej vydanej knihe z roku
41
1917 „Social diagnosis.“ Mary Richmond je zakladateľkou novodobej prípadovej sociálnej
práce (Case work). Jej prostredníctvom sa začínajú riešiť idividuálne životné situácie
človeka, čim sa toto dielo zaraďuje medzi prvé pokusy vytvorenia skutočného vedeckého
prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca, skupiny, alebo komunity. 50 a 60
roky predstavujú významný medzník v sociálnej práci a jej vývoji. Charakteristické sú
práve rozvojom sociálnej starostlivosti hlavne v oblasti priemyselne rozvinutých krajín.
(Olah, Schavel, 2006).
Sociálna práca sa v 80 rokoch začína orientovať na vedné disciplíny, svoju
pozornosť upriamuje na integrálne skúmanie človeka. Zdôrazňuje rešpekt prispôsobovaniu
sa človeka k prostrediu a aktívnemu pretrvávaniu (Matoušek, 2003).
Autorka Tokárová prikladá veľký význam členeniu dejín sociálnej práce z hľadiska
chronologického na stanovenie medzníkov a ich následné rozdelenie na jednotlivé
historické epochy. Zo strany obsahového zamerania dejín sociálnej práce je možné túto
rozčleniť do jednotlivých skupín, predstavujúcich teórie a prax v sociálnej práci
vo všetkých formách existencie a v konkrétnych súvislostiach historického vývoja
predstavujú vnútorne diferncovaný celok, ktorý sa z hľadiska prístupu ku skúmanej
problematike člení na všeobecné a národné dejiny sociálnej práce. (Tokárová, 2003).
Dejiny sociálnej práce tvoria praktické činnosti a rovnako praktickú sociálnu prácu
realizovanú v minulosti čo znamená, že ide o sociálnu prácu na úrovni charitatívnej
činnosti v období náhodnej a organizovanej činnosti, začiatok organizovanej činnosti čo
znamená vznik spolkov a útulkov. Posledným z ukazovateľov je rozvoj organizovanej
sociálnej práce vzhľadom k organizovanosti zriaďovateľa alebo štátu, ktorý túto pomoc
zriaďoval. Ostatnými činnosťami sociálnej práce sú teoretické aktivity, vytvárajúce
sociálnu prácu ako špecifickú oblasť teoretického poznávania ( práce, názory, školy, ktoré
sociálnu prácu posúvajú za rámec praktickej, aplikovanej disciplíny). Jednu z ďalších
významných osobností sociálnej práce v dejinách predstavuje Elena Marothy – Šoltésová,
ktorá je hlavne spájaná s existenciou spolku slovenských žien ŽIVENA. Tento spolok sa
zameriaval na osvetovú a sociálnu činnosť v roku 1869. Zakladateľom tohto spolku bol
národovedec Ambro Pietor, ktorý bol Martinským redaktorom a politikom. E. M.Šoltésová
opustila svoju dráhu spisovateľky literárno-dramatickej činnosti a začala sa plnohodnotne
venovať spolku Živena a jeho všestrannej sociálnej pomoci, ktorú ponúkal.
Š. Strieženec definuje sociálnu prácu ako „Sociálna práca je odborná disciplína,
ktorá špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť o človeka
na profesionálnom základe. Vychádza zo systému poznatkov mnohých spoločenských vied
42
(psychológie, sociológie, filozofie, etiky, pedagogiky, lekársky, právnych a ekonomických
vied) aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym
fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc
jednotlivcom, skupinám alebo komunitám.“ (Inn: Olah, Schavel, 2006). Predmetom
sociálnej práce sú teda problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky ich
objasňuje a prakticky tieto rieši, či zmierňuje. Špecifickým znakom sociálnej práce je
najmä fakt, že rešpektuje kompletné stránky i prostredie človeka ako jedinca, skupiny ako
aj celej komunity. V chápaní je teda predmetom sociálnej práce syntetizované
a zovšeobecnené skúmanie príčin, vedúcich k vzniku sociálneho problému v určitých
sociálnych podmienkach a vytváranie predpokladov na možné riešenie týchto problémov
a uplatnenie prevencie v praktickom živote. Z uvedeného si sociálna práca vytvára vlastné
metódy postupov, ktoré uplatňuje. Sociálna práca v dnešnom modernom svete v jej širšom
poňatí obsahuje všetky sociálno-technické opatrenia ( služby, dávky, organizáciu sociálnej
pomoci, spolupráca a posudky s odborníkmi iných odvetí).
Politické zmeny pod vplyvom diania po „nežnej revolúcii“ 1989 stráca slovenská
sociálna práca vo veľkej miere svoje postavenie a dôležitosť čo má za následok stratu
ťažiska v možnostiach represívnej agendy a je nútená hľadať nové možnosti k návratom
tradícií liberálnej spoločnosti. Z dôvodu uvoľných hierarchických vzťahov ku klientom
a veľkým oslabením sociálnej kontroly, ktorou mohla sociálna práca do uvedenej doby
disponovať dochádza k znejasňovaniu až deštrukcii jej pôvodného poslania. Túto
skutočnosť možno pozorovať rovnako v západných krajinách. (Olah, Schavel, 2006).
4.6 SOCIÁLNY PRACOVNÍK V SOCIÁLNEJ PRÁCI
Na základe zadanej témy rozvod a jeho dopad na rodinu v tejto podkapitole stručne
rozoberieme sociálnu prácu z pohľadu metodiky, techniky a sociálneho poradenstva
v prípadovej sociálnej práci z jednotlivcom. Prípadová sociálna práca má jeden
z kľúčových významov, kedy ide hlavne o klienta u ktorého sa objaví jeden neriešený
problém s následným nadväzujúcim ďalším problémom. Realita nám ukazuje že
prípadová sociálna práca je v našom systéme viac ako slabá, klient je nútený sám
zabezpečiť riešenie svojho problému. Prípadová sociálna práca vychádza z predpokladu, že
hodnota jedinca je nadradená. Chápeme to tak, že hodnota človeka je postavená nad
záujmy inštitúcií a hmotných hodnôt v celosti. Každá ľudská bytosť si zaslúži maximálnu
starostlivosť, úctu, dôstojnosť a možnosť slobodného prejavu či rešpekt pred vlastnou
43
individualitou. Táto práca stavia na sile človeka, čo znamená podať pomocnú ruku
klientovi, aby sa dokázal zorientovať v jeho vlastnom probléme a zároveň pomáhať mu
nájsť alternatívne, možné, hlavne dostupné riešenia. Riešenie problému v prípadovej
sociálnej práci pozostáva z vnútorných intrapsychických problémov a to v našom prípade
v úzkom rodinnom kruhu. Jedným z hlavných cieľov pri riešení tohto veľmi chúlostivého
prípadu je získať a zrealizovať najlepšie dosiahnuteľné riešenie vyžadujúce si
vypracovanie individuálneho plánu, ktorý je určený priamo pre daného klienta.
Určenie postupu pri plánovanej sociálnej práci je veľmi dôležitý a má určenú
vlastnú postupnosť, ktorú je nutné z hľadiska správneho nadstavenia na dosiahnutie cieľa
a umožnenie pomoci klientovi zvládnuť správne svoj existujúci problém.
Postup pri správnom naplánovaní prípadovej sociálnej práci:
a) Identifikácia vhodného klienta – je v tomto prípade podstatná dobrovoľnosť klienta
z dôvodu, že ak klient svoj problém nie je ochotný riešiť sám, nepodarí sa riešiť ho
vyriesiť nikomu.
b) Určenie klientových potrieb čiže diagnostika – pre diagnostiku je potrebné čo
najlepšie poznať potreby klienta, čo pre jeho osobu predstavuje záťaž a v čo
najväčšom merítku spoznať jeho problémy. Uvedená etapa má hrá rozhodujúcu
úlohu pre plánovanie a zvolenie správnej terapie klienta.
c) Správne naplánovanie služieb prípadne liečby – jedná sa o fázu kedy sociálny
pracovník navrhne klientovi spoluprácu s odborníkmi (psychológ, špeciálny
pedagóg).
d) Pri získaní potrebných zdrojov pre klienta – kladieme dôraz na čo najkratšiu dobu
čakania, nakoľko je človek odradený dlhým čakaním. Prieťah v čase je veľkou
prekážkou, lebo spôsobuje v konečnom dôsledku to, že klient prichádza až v tedy,
kedy je jeho situácia maximálne vyostrená a veľmi ťažko riešiteľná.
e) Monitorovanie prípadu znamená spätnú väzbu, kedy sociálny pracovník posunie
klienta do deja riešenia jeho problému, ale naďalej sleduje klientove pokroky. Tento
postup pre sociálneho pracovníka je veľmi dôležitý z toho dôvodu, aby dokázal
preveriť či sociálnym pracovníkom naplánované aktivity skutočne klientovi
vyhovujú a či je reálne, že klient bude po zvládnutí daného problému ochotný
pokračovať ďalej.
Fázy praktickej práce s klientom:
a) Sociálna štúdia je etapa preskúmavania. Ide teda v skutočnosti o presvedčenie
klienta, aby spolupracoval a umožnil sociálnemu pracovníkovi následné
44
motivovanie klienta. Jedná sa o fázu zahrňujúcu diagnostiku , čiže dôležitosť
znalostí sociálneho prostredia v ktorom klient žije. Rovnako veľmi dôležitým
faktorom predstavuje zistenie pohľadu klienta na celý jeho problém a tiež je
dôležité zároveň poznať názory jeho blízkeho okolia.
b) Anamnéza klienta je proces pri ktorom sa pokúšame získať čo najviac informácií
z minulosti klienta a jeho okolia formou psychoanalytického rozhovoru. Tento
rozhovor je vlastne hĺbkovým zisťovaním, ktorý môže a nemusí ovplyvniť
správanie klienta. Pre dôležitosť aby sme vedeli presne vymedziť problém a určiť
predpokladaný vývoj situácie je stanovenie hypotéz.
c) Intervenciu rozdeľujeme do dvoch fáz :
- jedná sa o metódu ktorá je určená v stave krízy v ktorej sa klient ocitol a preto ju
nazývame krízová intervencia. Príčiny vzniknutých kríz klienta rozdeľujeme podľa
spúšťačov ako sú :
Poznáme vnútorné spúšťače krízy:
a) je to nutnosť adaptácie na vzniknutú situáciu na vlastný vývoj a zmeny,
b) Zaslepenosť (hybris) jedná sa o stav, kedy si človek vzniknutú problémovú situáciu
odmieta pripustiť
Človekom neovplyvniteľné vonkajšie spúšťače krízy:
a) strata blízkej osoby, kedy je človek je viazaný k čomukoľvek,
b) potreba voľby, rozhodnutia sa, keď jedinec stojí pred určitou dilemou
c) náhla a nepredvídateľná zmena v živote človeka, ktorá ho ovplyvnila, prípadne
ho obmedzila napríklad úrazom , invaliditou a podobne.
Krízu delíme podľa Manifestačného spôsobu čo predstavuje skutočnosť ako sa kríza
prejavuje navonok:
a) Zjavná kríza je keď si človek pripúšťa problémovú situáciu, je si plne vedomý
vzniknutého problému, hľadá riešenie a tým aj akceptuje odbornú pomoc.
b) Latentná kríza znamená stav, kedy si jedinec svoj problém síce uvedomuje, ale
tento v jeho úplnosti neguje, prípadne o ňom zatiaľ nevie.
Delenie krízy podľa jej priebehu :
a) Akútna kríza je taká, ktorej jej priebeh existuje, pretrváva a končí. Tento typ krízy
zasiahne človeka vo veľkom rozsahu, súvisí s následným, ale aj prebiehajúcim
stavom traumatických udalostí. Prejavuje sa hlavne po veľmi stresujúcej
a nečakanej udalosti, ako napríklad po nehode, chorobe či napadnutí. Zasiahnutý
jedinec týmto typom krízy vo väčšine prípadov vyhľadáva sám pomoc.
45
b) Chronická kríza predstavuje hrozbu, nakoľko môže postihnutému jedincovi prerásť
do akútnej krízy. Prechod chronickej krízy do akútnej krízy prechádza aj
na základne priam nebadateľného impulzu. Typické pre chronickú krízu je, že trvá
dlhší čas a súvisí s nešťastím v rodine, domácim násilím, nezamestnanosťou
a chudobou .
Krízu ďalej delíme aj podľa jej závažnosti danej situácie a psychickej stabilite
dotknutého jedinca:
a) Udalosti, ktoré sú človekom neovplyvniteľné a fungujúce ako spúšťač. Spúšťačom
je vlastne sociálny vnem na to čo sa okolo nás deje. Ide tu o strata partnera,
zamestnania, prípadnej zmeny či voľby životného rytmu.
b) S očakávaním zmien možno hovoriť o tranzitórnej kríze s už očakávaných zmien,
kedy sa v priebehu zmien života človek stretáva s prirodzeným radom prekážok.
c) Traumatizujúca kríza je taká, ktorá pramení z traumatizujúcej situácie. Jej
typickosťou je zažitý určitý šokový priebeh udalosti, ktorá rýchlo a nečakane
človeka poznamená.
d) Rozšírenou krízou rozumieme krízu dozrievania, kedy je jedinec priamo
konfrontovaný vo svojom životne s dôležitými úlohami, avšak zároveň v týchto
opakovane zlyháva. Je to kríza typická hlavne v oblasti vlastnej identity jedinca,
jeho vlastné bytia, dôvodu prečo má žiť. Veľmi úzko súvisí s dlhotrvajúcimi stavmi
úzkosti, bezpečia, závislosti, intimity a je sprevádzaná častými depresiami.
e) Psychická porucha vyvoláva krízu, ktorá pramení z následku chronickej krízy.
V tomto prípade je predpoklad, že takto dotknutý jedinec je ochotný spolupracovať
s odborníkmi.
f) Suicidné správanie sa a sklon sebapoškodzovania je kríza psychiatrickej
neodkladnosti. Je to akútny stav sprevádzaný psychickou poruchou. Zvláštnosťou
je, že v tomto prípade sa nemusí vždy jednať o stav, ktorý má kontext sprevádzaný
psychickou poruchou.
Krízy a ich priebeh:
1. Jedná sa o zvýšený stav úzkosti, kedy sa človek cíti v ohrození.
2. Pocit zraniteľnosti, čiže zmätok z nedostatočnej možnosti kontrolovať situáciu.
3. Predefinovanie krízy, ide o pokus inak definovať krízu v ktorej sa jedinec ocitol.
4. Psychická dezorientácia predstavuje ťažký stav úzkosti a prerastá do stavu paniky.
46
Krízy a ich možné riešenia :
- Riešenie krízy svojpomocne sa vyznačuje značnou tendenciou niečo zmeniť, alebo
premeniť. Je to stav, ktorý vyvoláva v človeku pocit nutnosti uchýliť
sa k drogám, alkoholu a k vynakladaniu maximálne zvýšeného výkonu.
- Vytvorenie bezstresujúceho prostredia je vtedy, keď tu hovoríme o vzájomnej
pomoci a za účasti priateľov či pod vplyvom rodiny, vytvárame nestresujúce
prostredie.
4.7 UKONČENIE PRÍPADU- UKON ČENIE PRÍPADOVEJ ŠTÚDIE
Pre sociálneho pracovníka dochádza k ukončeniu prípadu vtedy, keď prebehla
čiastočne úspešná sociálna intervencia, ktorá predstavuje veľmi citlivú záležitosť
vzhľadom na skutočnosť, že klient počas celého procesu, môže stratiť dôveru a nedokáže si
predstaviť to, že bude schopný ďalej svoj čiastočne vyriešený problém zvládať sám.
Sociálny pracovník musí mať na zreteli fakt, že netreba zbytočne predlžovať sociálnu
terapiu, nakoľko táto posilňuje klientovu závislosť na sociálnom pracovníkovi. Toto by
klienta mohlo zneistiť a dostať do stavu psychickej zmätenosti. Sociálny pracovník musí
klásť dôraz na skoré avizovanie blížiaceho sa konca práce s klientom, zároveň je dôležité
vyrozumieť a ubezpečiť klienta o skutočnosti, že má možnosť kedykoľvek vrátiť sa,
poradiť sa a požiadať opätovne o pomoc.
4.8 DOMÁCE NÁSILIE A JEHO PREVENCIA
Pohľad kriminológie na domáce násilie je veľmi skreslený a orgány činné
v trestnom konaní majú vďaka pochybeniu v platnej legislatíve úplne zviazané ruky.
Kriminológia síce vníma rozpad rodiny následkom domáceho násilia za trestný čin, ale
teória sa ďaleko odlišuje od praktickej činnosti. Domáce násilie sa považuje za násilnú
kriminalitu, kedy tu hovoríme o úmyselnom násilí fyzického alebo psychického
charakteru, ktoré je napokon smerujúce k telesnej integrite obete s cieľom ublížiť jej
na živote, zdraví, ako prostriedok neoprávneného prospechu. Práve slovo ,, násilie“ priamo
nedefinuje a ani inak neuvádza trestný zákon v jednej ucelenej skupine.
V praktickom živote je sociálna prevencia domáceho násilia úplne zavrhovaná
a celospoločensky negovaná. Väčšina rozvodov a rozpadov rodiny zanecháva vážne
psychické probléy dotknutých členov rodiny a niekedy dokonca aj jej blízkeho okolia.
47
Fungovanie rodiny v dnešnom hektickom svete, plnom násilia a triednych rozdielov
je nereálne. Sociálna práca a sociálna sféra v jej celosti a hĺbke je väčšine občanov
nedostupná. Rodinná kríza sa prejavuje vo svojej „kráse“ pre prihliadajúcich
nezainteresovaných ľudí. Stačí ak si pozrieme televíznu stanicu JOJ a zistíme, že súdnictvo
sa stalo realitnou šou pre tých, ktorí pozerávajú televízny program „Súdna sieň“. Tento
„mini seriál“ je na posmech. Opakovane sa v ňom pojednávajú rozvodové konania, kde sa
svetu ukazuje nedokonalosť celého právneho a sociálneho systému nášho štátu. Podľa toho
čo sme sa dopočuli od známych, pozerávajú tento program naše deti a všetko je im tam
smiešne. Bavia sa na úkor nešťastia druhých, neuvedomujúc si skutočnú bolesť v reálnom
živote. Veď my vlastne pomocou týchto médií ukazujeme našim potomkom, ako sa môžu
neadekvátne, asociálne správať voči tak váženej inštitúcii, ktorou je naše súdnictvo. Celý
tento systém je chorý a obávame sa, že to lepšie už ani nebude. Veď čo čakáme od mladej
generácie, keď ich my vychovávame v duchu arogancie a neustáleho boja o prežitie.
Jednoduchý výraz „predátor“, vystihuje úplne celú podstatu našej chorej výchovi
a socializácie mládeže. Rozpad rodiny je obrouskou tragédiou, ktorá sa denne odohráva na
každom jednom súde na Slovensku. Ak by sociálna práca mala svoju vážnosť, uznanie
a mala by možnosť vykonávať to k čomu je určená, nemuseli by sme sa až tak obávať
našej budúcnosti. Rozvody budú naďalej naberať na intenzite a rovnako bude iba pribúdať
viac ľudí, ktorí nedokážu zvládať svoje problémi z dôvodu hroziaceho existenčného
kolapsu. Všetko toto dianie sa v našom živote a v celom svete nás privedie k psychickým
poruchám, trvalým zdravotným problémom práve na obetiach dotknutých ľudí bez
rozdielu veku.
Jedinou možnou prevenciou pred rozpadom rodiny a pred rozvodom manželstva je,
že začneme apelovať na kompetentných, rozšírime okruh pôsobiacich sociálnych
pracovníkov, psychológov a sociológov. Otvoríme centrá poradenských služieb a pomoci
ľuďom z rozvrátených rodín, prípadne dokážeme za pomoci manželskej poradne zmieriť
manželov a celú rodinu.
48
ZÁVER
„ Nič na tomto svete nie je večné,
ani naše problémy.“
(Charlie Chaplin)
Bakalárska práca s témou rozvod a jeho dopad na rodinu ovplyvnil faktor
originality témy vzhľadom na jej neviditeľnú náročnosť, avšak doterajšia absencia záujmu
o danú problematiku je prvoradým dôvodom vzniku tejto práce.
Široká verejnosť vo všeobecnosti preferuje medializáciu sociálneho problému
rozvodovosti, rozpadu manželstiev, pričom spochybňuje až neguje existenciu faktu, ktorý
predstavuje stupňujúce sa množstvo následných problémov dotknutých jedincov a ich
následnej existencie rozvrátených, rozvedených manželstiev a širokého okolia.
Táto práca je venovaná dotknutým jedincom, širokej verejnosti a odborníkom,
ktorí sa stávajú obeťou vzniknutej nerovnováhy, dôsledkom rozpadu manželstva a rodiny
v jej celosti, pričom sú vystavení psychickému tlaku svojho okolia ako aj vlastnému
vnútornému emočnému tlaku.
Jadrom témy bakalárskej práce je alarmujúca a neustále stupňujúca sa problematika
odmietaného a zavrhovaného problému – rozpadu rodiny. Z nášho pohľadu je veľmi
dôležité špecifikovať problém, pokúsiť sa navrhnúť riešenie a upriamiť pozornosť hlavne
na nutnosť prevencie a manželského poradenstva, aby sa v čo najväčšom zmysle
eliminovali všetky faktory, podieľajúce sa na rozpade manželstva - rodiny. Poukazujeme
týmto na obtiažne riešiteľnú úlohu sociálnej práce a psychológie, ktorá je v porovnávaní
so zahraničím na Slovensku zanedbávaná a negovaná. Tomuto tak veľmi vážnemu
celospoločenskému problému sa vo väčšej miere prikladá dôležitosť vo vyspelých
krajinách, kde sa sociálnemu pracovníkovi prejavuje omnoho väčšia pozornosť a vážnosť
nakoľko tieto krajiny majú dokonalejšiu a efektívnejšiu sociálnu politiku. Zahraniče má
otvorené verejné alebo anonymné krízové centrá pre jedincov z rozvrátených rodín, ako aj
množstvo poradní. Slovensko centrá tohto typu má len v nedostatočnom počte, nakoľko
tieto centrá nemajú žiadnu podporu. Celoslovenský štátny systém nevytvára podmienky
pre riešenie a prevenciu na ochranu členov rozvrátenej rodiny, hoci o probléme vie,
nedokáže zabezpečiť tak potrebnú ochranu a poradenstvo v danej obtiažnej životnej
situácii.
49
Metódy, ktoré v práci používame, pochádzajú zo všeobecného pohľadu a poznania,
ako aj zo skúseností ľudí, ktorých sa žiaľ táto predmetná a daná problematika bytostne
dotýka. Nakoľko je nedostatok odbornej literatúry k danej téme použili sme v práci rôznu
odbornú literatúru, odborné internetové stránky, platnú legislatívu a hlavne konzultácie
s ľuďmi, ktorých sa táto problematika priamo dotýka.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
BAKOŠOVÁ, E. 2001. Sociálna psychológia pre právnikov. 1. Vyd. Bratislava:
Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001. 111 s. ISBN 80-7160-155-1.
BODNÁROVÁ, B., FILADELFIOVÁ, J. 2002. Domáce násilie na Slovensku. 1. Vyd.
Bratislava: medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, 2002. 122 s. ISBN 80-89048-
06-4.
BUSKOTTE, A. 2008. Z pekla ven – žena v domácím násilí. 1. Vyd. Brno: Computer
Press, a.s., 2008. 176 s. ISBN 978-80-251-1786-66.
CONWAYOVÁ, H. 2007. Domácí násilí. 1. Vyd. Praha: Albatros, a.s., 2007. 158 s. ISBN
978-80-00-01550-7.
ČIRTKOVÁ, Ľ. A kolektív 2007. Pomoc obětem a svědkum trestných činu. 1. Vyd.
Praha: Grada, 2007. 192 s. ISBN 978-80-247-2014-2.
ČIRTKOVÁ, Ľ. 2004. Forenzní psychologie . 1. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk,s.r.o., 2004. 431
s. ISBN 80-86473-86-4.
ERDELYOVÁ, R. 2001. Stratégia boja proti domácemu násilia. 1. Vyd. Bratislava:
MVSR, 2001. 148 s.
FROMM, E. 1973. Anatomie lidské destruktivity. Nakladatelství Lidové noviny, 1973, 520
s., ISBN 80-7106-232-4.
HERETIK, A. 2004. Forenzná psychológia. 2. Vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické
nakladateľstvo- Mladé letá, s.r.o., 2004. 375 s. ISBN 80-10-00341-7.
HIRIGOYEN, M. 2001. Psychické týranie. 1.Vyd. Bratislava: SOFA, 2001. 268 s. ISBN
80-89033-02-4.
HOLCR, K. a kol. 2003. Kriminológia - všeobecná časť 2. 1. Vyd. Bratislava: Akadémia
policajného zboru Bratislava, 2003. S. ISBN 80- 8054-299-6.
LOVAŠ, L. 2010. Agresia a násilie. 1. Vyd. Bratislava: Ikar, a.s., 2010. 195 s. ISBN 978-
80-551-1752-2.
MARVÁNOVÁ-VARGOVÁ, B., POKORNÁ, D., TOUFAROVÁ, M., 2008. Partnerské
násilí. 1.Vyd. Praha: Linde s.r.o., 2008. 159 s. ISBN 978-80-86131-76-4.
MATOUŠEK, O. a kolektív 2007. Základy sociální práce. 2. Vyd. Praha: Portál, 2007.
309 s. ISBN 978-80-7367-331-4.
MATOUŠEK, O., KOLÁČKOVÁ, J., KODYMOVÁ, P., 2005. Sociálni práce v praxi:
specifika ruzných cílových skupin a prace s nimi. 1. Vyd. Praha: Portál, 2005. 351 s.
ISBN 80-7367-002-X.
MATOUŠEK, O., KROFTOVÁ, A. 1998. Mládež a delikvence. Praha: Vydavateľstvo
Portál. 1998, 276 s. ISBN 80-7178-226-2.
NAKONEČNÝ, M. 2004. Motivace lidského chování. 1. Vyd. Praha: Academia, 2004. 270
s. ISBN 80-200-0592-7.
NOVOTNÝ, F. 2006. Právo na sebaobranu. 1. Vyd. Praha: Lexis Nexis CZ, s. r. o., 2006.
114 s. ISBN 80-86290-10-0.
NOVOTNÝ, O., ZAPLETAL, J. 1993. Základy kriminológie. 1. Vyd. Praha: Univerzita
Karlova, 1993. 152 s.
OLÁH, M., SCHAVEL, M. 2006. Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. 1. Vyd.
Bratislava: Slovak Academic Press, s.r.o., 2006. 173 s. ISBN 80-969449-6-7.
ORAVCOVÁ, J. 2004. Sociálna psychológia. Banská Bystrica: UNIBA , 2004, 197 s.
ISBN 80-8055-980-5.
SCHAVEL M., ČIŠECKÝ F.,OLÁH M., 2008. Sociálna prevencia. Prešov: Vysoká škola
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava. 2008, 139 s. ISBN 978-80-
89271-22-1.
SCHULZE, R., ROBERTS, R. 2007. Emoční inteligence: přehled zakladních přistupu
a aplikací. 1. Vyd. Praha: Portál, s.r.o., 2007. 367 s. ISBN 978-80-7367-229-4.
TURAYOVÁ, Y. 2001. Kriminologické aspekty zločinu. Bratislava: IURA EDITION, spol.
s. r.o., 2001. 150 s. ISBN 80-89047-25-4.
VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha: Vydavateľstvo
Portál , 2004, 986 s. ISBN 80-7178-802-3.
VEREŠOVÁ, M. 2007. Psychológia. Bratislava: Vydavateľstvo OSVETA, 2007, 311 s.
ISBN 80-8063-239-1.
VÝROST, J., ZEĽOVÁ, A., LOVAŠ, L. Vybrané kapitoly zo sociálnej psychológie III.
Bratislava: VEDA, Vydavateľstvo SAV, 1996, 153 s. ISBN 80-224-0478-0.
Recommended