ÚVOD

V súčasnej dobe je zločinnosť závažný protispoločenský jav, ktorý je problémom nie

len na Slovensku, ale aj na celom svete. Vynakladajú sa nemalé prostriedky na

potláčanie tejto zločinnosti či už na vyriešenie daných prípadov, alebo na prevenciu.

Jeden z hlavných prvkov tejto zločinnosti je páchateľ trestného čiu.

Cieľom bakalárskej práce je priblížiť problematiku páchateľa trestného činu ako

základného prvku v procese kriminogenézy.

Na úvod mojej práce je namieste si položiť pár otázok. Aké sú príčiny páchania

trestných činu? Aká je osoba páchateľa? Aké ma vlastnosti a čo ho ovplyvňuje

v páchaní trestných činov? Aká je ďalšia prognóza jeho chovania v budúcnosti? Aký

má vlastne význam skúmať páchateľov trestných činov?

Je veľa otázok na ktoré je potrebné odpovedať. V prvej kapitole sa budem zaoberať

všeobecnou charakteristikou páchateľa trestného činu, jeho osobnosti a s ňou

súvisiacich pojmov. V druhej kapitole rozoberiem typológiu páchateľov a v tretej

kapitole rozvediem iné charakteristiky rozdelenia páchateľov, vymedzím pojem

prognóza a určím význam skúmania týchto páchateľov trestných činov.

Cieľom mojej práce je v takto uvedených kapitolách zodpovedať jednotlivé otázky

a pokúsiť sa poskytnúť ucelený obraz o páchateľovi trestného činu.

6

1 POJEM PÁCHATEĽ TRESTNÉHO ČINU

Páchateľ je jedným zo základných prvkov procesu kriminogenézy.

Pod pojmom páchatelia chápe kriminológia nielen osoby, ktoré sa dopustili trestných

činov označených zákonom ako trestné činy, ale i niektoré osoby, ktoré orgány činné

v trestnom konaní trestne nestíhajú. Kriminológia venuje pozornosť i jednotlivcom,

ktorý svojím vekom (deti) alebo stavom vedomia (nepríčetnosť) presahujú rámec

vymedzený trestným právom. Zaoberá sa tiež osobami, ktoré už trest za spáchaný

trestný čin odpykali, ale i jednotlivcami označovanými ako potenciálni páchatelia

trestných činov. Zaujíma sa tiež o jednotlivcov, ktorí sa vyznačujú tzv. sociálno-

patologickým chovaním (o narkomanov, prostitútky, extrémistov, chorobných hráčov).

Kriminologické poznatky o páchateľoch sú využívané predovšetkým v kriminalistike,

súdnej psychiatrii, psychopatológii a v trestnom práve.

Osobnosť páchateľa trestného činu je základným pojmom užívania kriminológie vo

vzťahu k páchateľovi. (Dzurčanin, 2003).

Kriminológii rovnako ako v psychológii je osobnosť páchateľa najčastejšie chápaná ako

organický celok duševného života človeka zahrňujúci ako biologický základ jedinca, tak

i spoločenské podmienky jeho života spoločne so spoločenskými vzťahmi. Osobnosť je

študovaná ako psychické špecifikum konkrétneho jedinca a súčasne sú študované jeho

odlišnosti i zhoda s osobnosťami ďalších jedincov a skupín jedincov.

Obraz páchateľa, predovšetkým popis jeho osobnosti je nevyhnutným zdrojom pre

pochopenie a vysvetlenie kriminálneho jednania i pre ďalšie zaoberanie sa s ním.

Zámerom kriminologického výskumu je získanie poznatkov o páchateľovi jeho

individualite a súčasne poznatkov o páchateľoch ako sociálnej skupine, o ich

predpokladanej odlišnosti od jedincov a skupín, u ktorých sa kriminálne správanie

nevyskytuje.(Novotný, 2004).

7

1.1 POJEM OSOBNOSŤ PÁCHATEĽA

Prístup k pojmu osobnosti je možný z viacerých smerov podľa toho, či veda skúma

psychiku človeka či patrí medzi prírodne alebo spoločenské vedy. Podľa toho má

osobnosť :

biologické

psychologické

syntetické a

spoločenské ponímanie

a ) Biologické ponímanie.

Biologické ponímanie osobnosti vychádza z genetických vlastností. Vychádza sa

teda z pojmu osobnosť v rozšírenom význame, teda za osobnosť sa považuje

samotný človek ako súhrn jeho somatických a psychických daností a podľa toho je

osobnosť syntetickým pojmom, ktorá v sebe obsahuje všetky danosti človeka od

narodenia po smrť. Osobnosť sa prejavuje vo všetkých tých zvláštnych formách,

v ktorých niekto prijíma vonkajšie tlaky, na tieto reaguje a prejavuje svoje city, ako

aj si vytyčuje ciele a ako ich rieši, ako si vytvára úsudky, kombinácie a pod. Podľa

Rubinsteinovej koncepcie je osobnosť predovšetkým človekom z mäsa a krvi, ktorý

má svoje potreby, ktoré dokumentujú jeho vzťah a závislosť od okolitého sveta.

(Madliak, 2005).

b ) Psychologické ponímanie.

Toto ponímanie osobnosti uznáva, že osoba je otvorená voči okolitému svetu, ktorý

na ňu vplýva a na ktorý vplýva aj osoba v každom okamihu. Osobnosť však má

svoju životnú históriu a vlastnú bytosť a nie je možné ju zameniť so spoločnosťou

ani s dojmami, ktoré vytvára v iných osobách. R. Clark a D. Cornish súhlasia

s Lintnovov definíciou podľa ktorej je osobnosť organizovaným súborom

psychologických procesov a javov, ktoré sú charakteristické pre jednotlivca.

(Madliak, 1993)

8

c ) Syntetické ponímanie.

Syntetické ponímanie zohráva sprostredkovateľskú úlohu medzi biologickým

a psychologickým ponímaním osobnosti, nakoľko sa snaží o zhrnutie poznatkov

oboch týchto zameraní. Princová definícia vychádza z názoru že, osobnosť je

súborom rodených biologických predpokladov, impulzov, tendencií, potrieb a pudov

jednotlivca, ako aj súborom predpokladov a tendencií získaných cestou skúseností.

(Madliak, 1993).

d ) Spoločenské ponímanie.

Základom tohto ponímania osobnosti, ktoré si osvojila aj tzv. socialistická

kriminológia, vychádza z Marxovho výroku, že podstata človeka je vo svojej

skutočnosti súhrnom spoločenských vzťahov. Ak vychádzame z uvedeného je potom

osobnosťou možné nazvať štrukturálny systém človeka, ktorý pozostáva z jeho

biologickej podstaty, ako aj z psychických vzťahov, ktoré sa viažu k jeho okolitému

prostrediu. (Madliak, 2005).

1.2 ÚLOHA SOCIALIZÁCIE VO VÝVOJI OSOBNOSTI

Pod pojmom socializácia je potrebné chápať proces, počas ktorého sa ľudia

z biologických bytostí stávajú bytosťami spoločenskými. Najdôležitejšiu úlohu

v procese socializácie hrá rodina, škola a okruh blízkych priateľov. Výskumy

uskutočnené v rôznych štátoch (o. i. aj u nás) dospeli v podstate k rovnakým záverom

o dôležitosti vplyvu prvotných určujúcich skupín v procese vzniku kriminálneho

správania sa. Spomedzi nich je potrebné spomenúť nízky príjem rodiny, nedostatok

kultúrnych a estetických potrieb, nezhody medzi rodičmi, nedostatok komunikácie

v rodine a nízky stupeň rodinnej súdržnosti. Prvotné určujúce skupiny majú rozhodujúcu

úlohu v procese vzniku sociálnej alebo antisociálnej osobnosti.(Madliak,1998)

9

1.3 VEDOMÉ A  NEVEDOMÉ OBLASTI OSOBNOSTI A  JEHO

ČASTI.

V procese vývoja ľudského správania je všeobecne uznávané ponímanie, ktoré vedľa

vedomých oblastí ľudskej psychiky uznáva aj existenciu nevedomých psychických

javov. Z pohľadu kriminálnej etiológie má mimoriadny význam stotožnenie oboch

pojmov.

Do oblasti vedomého správania patrí trestný čin a zločinné správanie. Otázne je či

psychika (a teda aj osobnosť) sú výrazom výlučne vedomej podstaty, alebo či existuje aj

nevedomá oblasť – a ak áno, v akom vzťahu je táto s vedomou sférou a jej

prostredníctvom so zločinným správaním sa človeka.

Zásluhou S. Freuda zakladateľa psychoanalytickej školy je, že usmernil pozornosť na

vplyv nevedomia (podvedomia) a na jeho vplyv na správanie človeka. Zistil, že ľudské

správanie nedeterminujú len vedomé procesy, ale aj procesy, ktoré sa odohrávajú

v určitých oblastiach ľudského mozgu nevedome.

Nie je však možné bez výhrad súhlasiť s názorom S. Freuda, že vedomie a nevedomie

predstavujú dve nevedomé poly a že človek sa nevie prispôsobiť svojmu okoliu preto, že

v oblasti nevedomia sa nachádzajú pudy nie sú držané na uzde vedomia, a teda aj trestný

čin je prejavom utláčaného, predovšetkým sexuálneho komplexu.

Prvkami vedomia sú teda :

všeobecná orientácia osobnosti

povaha a charakter

všeobecná hodnotová orientácia a

morálny hodnotový systém.

A prvkami nevedomia (podvedomia) :

reflexné úkony

spomienky a

emocionálne zážitky. (Madliak, 1993).

10

a ) všeobecná orientácia osobnosti (nastavenie, zaradenie).

Bývalou sovietskou kriminálnou psychológiou pod vedením Uzandza tzv.

gruzínskou školou bol vypracovaný pojem nastavenia (zaradenia). Uzandze

rozdeľuje psychické aktivity do dvoch rovín – do roviny nastavenia a do roviny

objektivizácie.

Súhrne teda možno povedať, že nastavenie (zaradenie) je pohotovostným režimom

psychiky človeka na dosiahnutie určitých potrieb v danej situácii, ktoré sú

vymedzené predchádzajúcimi skúsenosťami.

Na základe psychickej orientácie a vytýčenia cieľa môžeme rozlišovať :

osoby, ktoré si vytyčujú dlhodobé životné plány (snažia sa zosúladiť svoje

individuálne plány so snaženiami spoločnosti).

osoby žijúce „pre dnešok (súčasnosť)“, ktoré potreby uspokojujú v rámci

celospoločenských možností a

osoby, ktoré je možné nazvať sebeckými, egoistickými, teda majú životné plány

rozdielne od spoločenských záujmov (osoby vyhýbajúce sa práci, recidivisti

a p.). (Madliak,2005).

Dôležitou súčasťou všeobecnej orientácie osobnosti je okrem snažení a vytyčovaní

plánov aj svetonázorové a morálne presvedčenie, ktoré znamená rozumový a citový

postoj a je určujúcou niťou správania.

Sú aj osoby (antisociálne osoby), ktorých názorový systém je v celosti

protispoločenský a negatívne názory prevládajú pri vytyčovaní cieľov, ako aj pri

prispôsobovaní sa spoločenským vzťahom, ktoré od nich žiada prostredie. Toto

protispoločenské nasmerovanie má spravidla za následok kriminálny spôsob života.

Pri iných osobách (asociálnych osobách) ich protispoločenské názory tvorí len časť

ich názorového systému. V takých prípadoch spáchanie trestného činu záleží od

toho, či názory potrebné pre uskutočnenie aktuálnych snažení a cieľov obsahujú

protispoločenské prvky.

Okrem uvedených existujú prípady, kedy si páchateľ trestného činu neuvedomuje

svoje protispoločenské zameranie.

b ) povaha, charakter.

11

Táto zložka je dôležitým prvkom osobnosti a predstavuje spôsob konania, kedy

človek na základe všeobecnej orientácie realizuje svoje skutky. V povahe,

charaktere sa sústreďuje sila vôle človeka, jeho emocionálne a intelektuálne

zvláštnosti. Povaha, charakter, sú schopné vytvoriť hodnotoví systém medzi cieľmi

a túžbami, prípadne si ich osvojiť alebo odvrhnúť.

Z pohľadu spoločenských požiadaviek sú povaha, charakter pozitívne posúdenie len

ak sa spoja s vhodnými myšlienkami a zameraním. Prvkom povahy, charakteru je

seba hodnotenie – psychický vzťah človeka ku svojím skutkom a myšlienkam.

Zhodnotenie svojho konania na základe hodnotového systému môže byť v procese

ďalších konaní tlmiacim alebo povzbudivým motívom.

c ) automatizmy (reflexné úkony).

Automatizmy sú činnosti, ktoré sa človek pôvodne vedome učil, opakoval

a precvičoval, no v dôsledku funkcionálnej aktivity mozgu ich vedomá kontrola

prestala úplne alebo čiastočne pôsobiť (napr. písanie).

Z lekárskeho hľadiska je však automatizmus stavom, v ktorom konanie nie je

kontrolované vedomou mysľou. Človek v takomto stave vykonáva pohyby a činnosti

bez toho, že by si toho bol vedomý a preto si neskôr takmer nič z toho čo spravil

nepamätá. Epizódy automatizmu, ktorý nie je častou poruchou správania, začínajú

náhle a zvyčajne trvajú niekoľko sekúnd alebo minút. Automatizmus môže byť

hlavným symptómom epilepsie spánkového laloku; k ostatným príčinám patria

disociačné poruchy, hystéria, alkoholová intoxikácia alebo lieková závislosť.

(Rodinná encyklopédie zdraví,1993)

d ) spomienky

Informácie, ktoré človek počas svojho života získal, sa ukladajú do pamäte. Celý

tento proces prebieha v troch štádiách :

1- Zaznamenávaním, dochádza k vnemu a pochopeniu informácie. Táto sa potom

ukladá do systému krátkodobej pamäte, ktorý má zrejme značne obmedzený

objem informácii, ktoré je schopný súčasne uchovávať. Pokiaľ sa krátkodobá

12

pamäť neustálym opakovaním neobnovuje, jej obsah sa behom niekoľkých

minút stráca a je nahradený inými informáciami.

2- Ak je informácia dostatočne významná, môže byť prevedená do dlhodobej

pamäte, v ktorej pri procese ukladania dochádza k tvoreniu asociácii (väzieb) so

slovami a významami vyvolávajúce vizuálne predstavy alebo s inými vnemami

ako napríklad vôňa, zápach alebo zvuk.

3- Posledným štádiom je spomínanie (aj vyhľadávanie) pri ktorom sa informácie

uložené na úrovni, na ktorej si ich existenciu človek neuvedomuje, zámerne

dostávajú do vedomej mysle. Spoľahlivosť spomínania závisí od toho, ako dobre

bol materiál v druhom štádiu zakódovaný. (Rodinná encyklopédie zdraví,1993)

e ) emocionálne zážitky

K istým javom viažu človeka určité citové reakcie. Niektoré javy človek hodnotí po

dlhšiu dobu pozitívne, iné negatívne. Neskôr, ak nastanú určité podmienky, môže

nastať určitý emocionálny vzťah k danému javu aj napriek tomu, že sa tento [jav]

nestane vedomím. (Madliak,2005)

1.4 TEMPERAMENT

Temperament je po dlhé stáročia najstaršia a zároveň aj najvplyvnejšia psychologická

teória, o ktorej jestvuje ucelený systém poznatkov. Jej počiatky siahajú k starogréckemu

materialistickému filozofovi Empedoklovi (asi 483 – 423 pred n. l.). Ten vo svojej

filozofickej básni O prírode zredukoval mnohotvárnosť vecí na štyri základné prvky –

zem, vodu, oheň a vzduch a ich spájanie a rozdeľovanie si vysvetľoval činnosťou dvoch

protikladných síl – príťažlivosti a odpudzovania („lásky“ a „sváru“). Toto jeho učenie

o štyroch živloch sa po stáročia udržalo v antickej i v stredovekej filozofii. (Filozoficky

slovník,1998)

Empedoklové názory v určitej miere modifikoval Hippokrates (5. stor. pred n. l.) keď

podstatu prírody premietol do podstaty človeka - štyri základné živly prírody v

ľudskom tele umiestnil do krvi, čierneho žlčníka, žltého žlčníka a slizu. Bol toho

13

názoru, že ak sa niektorá „časť" tela dostane do prevahy nad ostatná, nastane aj

zmena v temperamente človeka, a to tak, že dôjde k jeho posunu v smere sangvinickom,

melancholickom, cholerickom alebo flegmatickom. (Madliak,1993)

V 2. storočí n. l. sa stal dominujúcou osobnosťou medicíny v Grécku narodený a v Ríme

pôsobiaci lekár Galenos, ktorý „objavil" v štyroch zložkách tela príčiny chorôb. Táto

jeho teória bola spolu s niektorými ďalšími teóriami z oblasti anatómie a fyziológie

nekriticky prebraná a prenášaná z generácie na generáciu po celých trinásť storočí, čo v

mnohých smeroch brzdilo ďalší rozvoj lekárskeho poznania a praxe. (Rodinná

encyklopédie zdraví,1993)

Moderná veda síce objavila, že hormonálne časti tela sú zložitejšie a pestrejšie ako

pôvodne Galenos predpokladal, ale zároveň dokázala aj životaschopnosť teórie, ktorá

dávala do spojitosti temperament (vlastnú emocionálnu bázu osobnosti) s chemickými

procesmi ľudského tela. Ani jeden temperament nie je dobrým alebo zlým sám o sebe.

Morálne hodnotenie osobnosti závisí od jej vzťahu k spoločenským normám,

požiadavkám, ako aj od konkrétnej situácie. Dá sa určiť, že sangvinické (čulé, bystré),

resp. cholerické (bezuzdné, neskrotné) temperamenty môžu, zvlášť, ak sa spoja s inými

negatívnymi črtami, pôsobiť ťažkosti vzhľadom na spoločenské požiadavky a

očakávania - môžu sa prejaviť nadmernou agresivitou osoby.

Táto agresivita sa prejavuje v zásade dvoma formami – ako :

1) agresivita, ktorá smeruje do vnútra (sebaagresivita), ktorá je badateľná najmä

u samovrahov a

2) agresivita prejavujúca sa navonok, ktorá sa objavuje u páchateľov trestných činov.

(Madliak,1993).

14

2 TYPOLÓGIA PÁCHATEĽOV

Okrem teórie páchateľa patrí medzi najznámejšie príspevky teoretickej kriminológie

k vedeckému poznaniu páchateľov trestných činov, typológia páchateľov. Súčasťou

skúmania kriminality bola vždy snaha zovšeobecniť poznatky o osobách páchateľov

a vždy bola sprevádzaná pokusmi zaradiť páchateľov podľa znakov, ktoré sa v nich

vyskytovali častejšie než u bežnej populácie, do určitých navzájom odlišných skupín.

Tieto snahy naväzovali na triediace pokusy uplatňované po stáročia vo filozofii

a lekárstve.(Dzurčanin,2003).

Podľa Marešovej je typológia v kriminológii chápaná ako prejav syntetizujúceho

prístupu k osobnosti. Je výsledkom štúdia variácii osobnosti a klasifikuje psychologické

typy ľudí. Je to len schéma, ktorá nepostihuje celého jedinca, vyjadruje však určitú

osobnostnú konštantu, ktorou je jedinec charakterizovaný. Je chápaná užšie ako

klasifikácia, je druhom klasifikácie, v ňom triediacim hľadiskom sú stanovené

osobnostné konštanty.(Marešová,1995).

Novotný tvrdí, že typológia umožňuje v kriminológii rozčleniť páchateľov trestných

činov (osoby i osobnosti) podľa určitých kritérií, znakov či súborov znakov do skupín,

z nich každú je možné charakterizovať pomocou určitého modelu, prototypu a typu.

(Novotný,2004).

Obaja Marešová aj Novotný sa zhodujú v tom, že prvé snahy o triedenie ľudí do skupín

vznikli ako súčasť filozofického prístupu k poznaniu a popísaniu základných rozdielov

medzi ľuďmi a súviseli obvykle s temperamentom človeka. Ďalšie snahy vznikli pri

triedení ľudí podľa zistených odchýlok v ich osobnosti i odchýlok chovania od

spoločenský určeného „normálu“ a zaoberali sa predovšetkým ľuďmi s duševnými

poruchami prejavujúcimi sa poruchami chovania vrátane zločineckého jednania.

Typológie sa opierajú o pojem „typ“, ktorý býva najčastejšie definovaný ako určitý

komplex vlastnosti, ktoré síce nepostihujú celú osobnosť, ale sú spoločné väčšiemu

počtu osôb, z nich je podľa výskytu práve týchto vlastností pre neskoršie praktické či

vedecké využitie vytvoriť skupinu.

15

Najznámejšia typológia používaná od staroveku až po súčasnosť rozdeľuje ľudí podľa

temperamentu do štyroch základných typov označovaných ako:

Melancholik

Cholerik

Flegmatik a

Sangvinik

Výsledky empirických výskumov potvrdzujú, že „čisté“ typy v skutočnosti neexistujú,

vždy sa jedná iba o priblíženie sa k nejakému, pre potreby ďalšieho triedenia

vymedzenému typu.

Typológii páchateľov bolo do súčasnej doby vytvorené neprehľadné množstvo, ale

bohužiaľ doposiaľ o nich chýba systematický a vyčerpávajúci prehľad. Použitie

konkrétnej klasifikácie je ovplyvnené nielen jej účelom, ale i špecializácie tých ktorý ju

používajú prípadne vytvárajú. (iným klasifikáciám dávajú prednosť psychológovia iným

sociológovia, psychiatri, peneológovia, kriminalisti atď.).

Napriek tomu sa snahy o klasifikáciu páchateľov objavujú stále znova a tak sa stále

vraciame k tým klasifikáciám, ktoré už boli predkladané za prekonané. Uľahčuje to

hlavne stupeň poznania v dobe ich vzniku, hlavne pokiaľ dnešné vedecké poznatky

spochybňujú argumenty, kvôli ktorým boli tieto klasifikácie predtým odmietané.

K potvrdeniu teórii klasifikujúcich páchateľov do určitých skupín, ale i priamo k ich

vzniku vždy prispievala štatistika a z humanitných vied predovšetkým filozofia,

psychiatria, najmä psychopatológia, psychológia, sociológia, pedagogika, antropológia

atď. Skoro všetky školy a smery v týchto vedách zasiahli i do oblasti teórii

o páchateľoch, niekedy dokonca vytvorili vlastné klasifikácie (typológie).

Tieto klasifikácie zahrňujúce typológie sa stály podkladom pre širšiu obecnú, alebo

užšiu odbornú, nikdy nekončiacu diskusiu. Alternatívnymi témami pre diskusiu vždy

boli a doposiaľ sú:

a) typológie vychádzajúce z klasických typológii ľudí z doby antiky (Hippokrates - 460

- 377 pr.n.l. - a ďalší), deliac ľudí na cholerikov, sangvinikov, flegmatikov,

melancholikov a pod., i neskoršie klasifikácie a typológie ktoré vznikli v súlade

s rôznymi teoretickými a empirickými konštrukciami vo filozofii, psychológii,

sociológii a kriminológii, ktoré určitým spôsobom „zľudoveli“.

16

b) antropologické a frenologické typológie, ktoré vychádzajú zo znakov zistiteľných

zrakom, prípadne meraním, ktoré môže odhaliť i laik (sú prevažne: telesná stavba,

zvláštnosti vzhľadu, hlavne tváre a lebky, a znaky rasovej príslušnosti). Medzi

najznámejších autorov takto zameraných typológii patria Lombroso, Ferri, Trade,

Hooten, Kretschmer, čiastočne i Sheldon a Glueckovi. Tieto teórie majú v súčasnej

dobe málo stúpencov.

c) rozpory ktoré stále existujú medzi predovšetkým teoretický založenou časťou

odborníkov a profesionálov (z radov polície, súdnictva a väzenstva), ktorých názory

sa sformovali postupne na základe získania vlastných, prípadne z najbližšieho okolia

prevzatých empirických poznatkov.(Marešová,1995).

Druhov triedení a rozdeľovaní typológii do skupín je neprehľadné množstvo a obvykle

priamo naväzujú na jednotlivé kriminologické smery a školy. Najčastejšie sa snáď

uvádza rozdelenie na typológie zdôrazňujúce:

prevažne biologické charakteristiky osobnosti páchateľov

prevažne psychologické charakteristiky osobnosti páchateľov

prevažne sociologické charakteristiky osobnosti páchateľov.

1. Medzi typológie vychádzajúce predovšetkým z biologických aspektov osobnosti

patrí mimo iné teórie tzv. kriminálna antropológia, teória fyziognomická

a frenologická (založená na meraní lebky).

Patrí sem i teória Lombrosovová o tzv. rodenom zločincovi; podľa biologických

znakov rozlišoval Cesare Lombroso i medzi jednotlivými typmi zločincov (napr.

vrahovia a zlodeji). Už v roku 1892 vytvoril svoj známi obraz ľudských typov ktoré

sú predurčené k zločineckej dráhe. Zo svojich pozorovaní vyvodil nasledujúce

závery: Rodený zločinec má „divoké inštinkty primitívnych ľudských pováh“ a je

identifikovateľný na základe anatomicky utváraných línii tváre a tela, ako napr.

veľmi hrubých (mohutných) čeľustí, ustupujúceho čela, prílišného ochlpenia, alebo

jeho absencie, líniou dlaní, zníženej citlivosti na bolesť, podliehania klimatickým

a magnetickým zmenám a toho, čomu on vravel „uši formované ako držadlo“.)

17

V tejto rade sú najznámejšie typológie, ktoré predpokladajú úzku väzbu medzi

telesným typom a osobnostnými charakteristikami vrátane ich dedičnej

podmieneností a delikventnom chovaní. Typickým príkladom takýchto typológii je

konštitučná typológia nemeckého psychiatra E.Kretschmera (konštitučná

škola,1888). Svoju typológiu Kretschmer spracoval na základe štúdia patologických

prípadov a až neskôr uznal i formujúci vplyv vonkajších činiteľov na utváraní

osobnostného typu.

K tomuto druhu typológii, patria i dve známe typológie založené na spojení

telesného typu a delikventného správania:

a) W.H.Sheldonová (1949)

b) Sheldona a Eleonor Glueckových (1956)

Glueckovi zdôrazňovali, že fyzické odlišnosti podmieňujú odlišnú spätnú reakciu na

pôsobenie prostredia. Tomuto odpovedá aj názor mnohých súčasných psychiatrov,

že fyzické nedostatky často podmieňujú vznik abnormálneho chovania

a u postihnutej osoby niekedy vyúsťuje do prejavu asociálneho a delikventného

chovania.(Maeršová,1995)

2. Kriminologické typológie vychádzajúce predovšetkým z psychologických aspektov

osobnosti sú úplne závislé na úrovni spracovania poznatkov psychológie osobnosti,

klinickej psychológie, psychopatológie i obecnej psychológie a psychiatrie.

Predovšetkým sú potom závislé na úrovni metodológie uplatňovanej pri popise

a vysvetľovaní psychických javov.

Zo žijúcich tvorcov typológii vychádzajúcich z psychologických aspektov osobnosti

patrí medzi najznámejších H.J.Eysenck, autor teórie rozdielneho podmieňovania,

ktorý je aj autorom osobnostného dotazníka (PEN), obsahujúceho i tzv. škálu

kriminálneho sklonu. Tento dotazník je od roku 1992 v druhom upravenom vydaní

s označením DOPEN distribuovaný Psychodiagnostikou Bratislava. Je jedným

z mála psychologických inštrumentov skonštruovaných a overených špeciálne pre

popis osobnosti páchateľa.

Najznámejšia medzi teóriami vychádzajúcimi z psychických aspektov sú teórie

stotožňujúce páchateľa s osobou prevažne slabomyseľnou a teórie ktoré pozerajú na

páchateľa ako na psychopata.

18

Koncepcia oligofreného páchateľa je spojená s meraním inteligencie, ale svoje

základy má už v 40. rokoch minulého storočia, kedy trestné právo v Anglicku začalo

používať termín „slaboduchosť“ páchateľa a zohľadňovalo slaboduchosť páchateľa

pri prejednávaní trestnej veci, pripadne pri vynesení rozsudku. Väčší výskyt osôb

s podpriemernou inteligenciou medzi páchateľmi je všeobecne uznávaný fakt, ale aj

diskusie obvykle vznikajú tam, keď sa jedná o príčinách mentálnej retardácie, o tom,

čo to vlastne je inteligencia, či sa dá merať a ako. (Úroveň inteligencie sa označuje

inteligenčným kvocientom IQ. Širšia norma populácie odpovedá IQ 90-110. Osoby

s IQ 0-69 sú v pásme mentálnej retardácie. Takýchto osôb je v populácii najmenej 3

%).

Mentálne retardovanej osoby sa nechajú pre svoju zvýšenú sugestibilitu a nedostatku

kritického myslenia ľahko ovplyvniť a naviesť k kriminálnemu jednaniu. Pritom

však väčšina z nich je ešte schopná chápať spoločenskú nebezpečnosť svojho

jednania, a to natoľko, aby boli schopný svoje jednanie ovládať.

3. Typológie zdôrazňujúce prevažne sociologické charakteristiky osobnosti

vychádzajú predovšetkým zo skúmania sociálneho prostredia páchateľa, procesu

sociálneho učenia, hodnotových orientácii páchateľa a jeho sociálneho začlenenia.

Podiel typológii tohto druhu sa, v súlade rozvojom sociológie stále zvyšuje.

Sociológia sa pri štúdiu osobnosti páchateľa zaujíma predovšetkým o analýzu

sociálneho prostredia, spoločenských podmienok, ktoré na páchateľa pôsobili a o ich

typizovaní.

Už v roku 1905 F. Liszt rozdeľoval zločincov na tri skupiny: príležitostných,

zločincov zo zvyku, ktorý sú schopný nápravy, a na nepolepšiteľných zločincov,

pričom toto delenie spojoval s tromi individuálne preventívnymi funkciami trestania

(odstrašenie, náprava, zneškodnenie). Ako hlavnú príčinu kriminality uvádzal:

defekty osobnosti, defekty socializácie a nedostatok trestného práva.

Počiatok sociologizujúcich klasifikácii je v diele francúzskeho sociológa a trestného

sudcu G.Tardeho (1891), kritiky Lombrosa, ktorý dospel k názoru, že o každom

zločincovi nie je možné tvrdiť, že by sa stal zločincom v každej dobe a za každých

okolností.

V roku 1949 sa H.Sutherland vo svojej teórii diferencovaného združovania, ktorá

naväzuje na Tardeho, zameriava na spoločenské vzťahy, najmä ich početnosť

a intenzitu, a na význam združovania. Kriminálne chovanie je v tejto teórii

19

výsledkom sociálneho učenia. Sutherland sa snaží podporiť význam osobnostných

rysov páchateľa a zdôrazňuje „normálnosť“ zločineckého chovania. Podľa neho sú

zločinci vo veľkej väčšine normálnymi, duševne zdravými ľuďmi. Páchateľov

rozdeľuje do typov podľa frekvencie a sústavnosti ich združovania v skupine

s zločineckými typmi a zločineckým prostredím.

Mnohý kriminológovia - sociológovia sa venovali skúmaniu tzv. kriminálnych

kariérii a tzv. prípadovým štúdiám - napríklad S. a E.Glueckovi (1930), W.Healy

(1946), C.R.Shaw (1929). Pozoruhodné informácie boli a sú získavané

i z autobiografii niektorých zločincov, vydávaných a obľúbených hlavne v USA. Zo

súhrne získaných informácii a s dôrazom na sociologické charakteristiky boli a sú

vytvárané rôzne predikčné inštrumentária, ktorých cieľom je zisťovať individuálne

sklony k delikvencii a odhadovať situácie a obdobia najvhodnejšie pre prejav

takýchto individuálnych dispozícii a vytvoriť tak dostatočné veľký časový priestor

pre účinný preventívny zásah.

Vo Výskumnom ústave kriminologickom pri bývalej Generálne prokuratúre ČSFR

bol skonštruovaný tzv. sociálne predikčný inštrument delikvencie, obsahujúci 14

viac menej klasických prediktorov:

1. výskyt psychických porúch v ascedencii ( v dobe dospievania),

2. zreteľná kriminalita v ascedencii,

3. problematické výchovné pomery probanda,

4. poruchovosť scholarity (školskej dochádzky),

5. začiatok kriminálnej kariéry pred 18. rokom veku,

6. proband je multirecidivistom,

7. zvlášť rýchle vznikajúca recidíva,

8. maladaptácia v nápravnovýchovnom ústave,

9. pri súčasnom prepustení z väzenia nedosiahol 30 rokov,

10. nepriaznivá sociálna situácia po prepustení z väzenia,

11. výrazné psychické poruchy v anamnéze,

12. tetovanie,

13. opakovanie zhoršená známka z chovania (v škole),

14. celkový počet odsúdení, vrátane posledného.

20

Podľa toho, v ktorých prediktoroch proband skóroval, bol zaradený do jednej zo 4

prognostických skupín (++,+-,-+,- -): celkom priaznivá prognóza, čiastočne

priaznivá, čiastočne nepriaznivá a celkom nepriaznivá. Výsledky použitej metódy

bohužiaľ nie je možné uviesť, pretože výskum nebol ešte ukončený a publikovaný.

Uvedené príklady typológie podľa zvoleného triediaceho hľadiska sú len zlomkom

z celkového počtu existujúcich typológii.

Niektorý kriminológovia označujú tieto výhradne z praxe vzniknuté a v praxi

prevažne používané klasifikácie tiež ako typológie. Ako príklad uvádzam

„typológiu“ D.C.Gibobonsa ktorá vymedzuje 15 typov dospelých a 9 typov

neplnoletých:

Typ dospelého páchateľa:

1. Profesionálny zlodej

2. Profesionálny zločinec - páchateľ závažnej trestnej činnosti

3. Poloprofesionálny zločinec - páchateľ majetkovej trestnej činnosti

4. Neprofesionálny delikvent, ktorý spáchal iba raz majetkový trestný čin

5. Zlodej aut

6. Delikvent, ktorý nekvalifikovane falšoval šeky

7. Delikvent - „biely golier“

8. Profesionálny pašerák

9. Defraudant

10. Páchateľ, ktorý spáchal iba jeden trestný čin proti osobe

11. Agresívny psychopat

12. Páchateľ sexuálnych násilných trestných činov

13. Páchateľ nenásilných sexuálnych trestných činov

14. Páchateľ nenásilných sexuálnych trestných činov, ktoré zákon hodnotí ako

pohlavne zneužívanie

15. Toxikoman (užíva heroín)

21

Typ nedospelého páchateľa:

1. Delikvent - prvo páchateľ skupinovej trestnej činnosti

2. Delikvent - člen asociálnej partie

3. Delikvent, náhodný účastník trestnej činnosti partie

4. Príležitostný delikvent, ktorý nie je členom partie

5. Zlodej aut

6. Delikvent - toxikoman

7. Delikvent - agresor

8. Delikventka (dievča)

9. Delikvent s neadekvátnym chovaním

Táto Gibbonsová klasifikácia je veľmi podobná rozdeľovaniu páchateľov do tzv.

zločineckých tried, používaných v rôznych obmenách už niekoľko generácii našimi

i zahraničnými vyšetrovateľmi v kriminalistickej praxi. Základom takýchto

klasifikácii je triedenie trestných činov podľa druhu a spôsobu prevedenia: je

využívané pri typovaní páchateľov u neobjasnených trestných činov a pri

sústreďovaní trestných činov k vytypovaným páchateľom, takzvaným, že jeden

páchateľ môže byť zastúpený v niekoľkých triedach.

Cenným zdrojom teoretických poznatkov z oblasti iných, prevážne starších

zahraničných kriminologických výskumov sú informácie o klasifikácii páchateľov

trestných činov alebo väznených páchateľov publikované Výskumným ústavom

kriminologickým pri bývalej GP ČRFR v 70. a 80  rokoch. Boli skúmané 4 rysy

osobnosti páchateľa: emočné ladenie, úroveň štruktúry systému vnútorných

regulátorov chovania, sociálna reaktivita a asertívosť (presadzovanie sa). Trsovou

analýzou bolo získané 8 typov osobnosti:

1. socializovaný páchateľ

2. nesocializovaný agresor

3. intelektuálne subnormálny jedinec

4. nezdržanlivý, nezvládnuteľný

5. neurotický

6. hostilný (nepriateľský, agresívny)

7. poddajný

8. anxiózny manipulátor, (Marešová,1995)

22

V súčasnej dobe sú teórie osobnosti, ktoré pozerajú na delikventov predovšetkým ako na

osoby duševne nemocné, ako na osoby s psychiatrickým nálezom, s vážnymi

psychotickými stavmi a osoby s výrazne citovejším vývojom osobnosti, skôr výnimkou.

Stále populárne sú však teórie zdôrazňujúce rozhodujúci vplyv sociálnych faktorov na

utváranie osobnosti delikventa a teórie, ktoré kriminalitu chápu len ako produkt

spoločenských vzťahov a odmietajú potrebu skúmania osobnosti delikventa (napr. teórie

kritické a neokritické kriminológie).(Novotný,2004)

2.1 ÚLOHA BIOLOGICKÝCH ČINITEĽOV V  PROCESE

SPÁCHANIA TRESTÉHO ČINU

Ako nevyriešený problém sa históriou kriminológie tiahne otázka úlohy (vplyvu)

biologických daností v procese formovania ľudského vedomia a zločinnosti.

Predovšetkým zástancovia kriminálno-biologického (antropologického) smeru (neskôr

aj biologicko-psychologického smeru) v kriminológii tvrdia, že zločinné správanie je

možné odvodiť od dedičných biologických vlastností.

Postupne s vývojom biologických vied vznikali nové teórie, ktoré vysvetľovali zločinné

ľudské správanie - počnúc teóriami o somatických stigmách, cez poruchy endokrinných

žliaz až po teóriu chromozómových odchýlok.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť tzv. kondicionálny smer, ktorý sa snaží nájsť

spojitosť medzi nervovým systémom a psychickými javmi.

V roku 1964 bolo vydané dielo anglického psychológa H. J. Eysencka s názvom

Osobnosť a zločinnosť. Eysenck v ňom načrtol zaujímavé otázky v súvislosti s úlohou

dedičných činiteľov v procese zločinného správania. Východiskovým bodom preň boli

výskumy dvojčiat. Podľa Eysencka odlišnosti, ktoré sa v správaní jedno vaječných

dvojčiat vyskytujú ohľadom zlo činnej zhodnosti alebo nezhody, sú dôkazom toho, že

dedičnosť je rozhodujúcou pre skutočnosť, či sa daný jedinec stane zločincom alebo nie.

Na základe svojich výskumov sa potom Eysenck pokúsil dokázať, že geneticky narušený

nervový systém je v úzkej spojitosti s tými psychickými vlastnosťami, ktoré často vedú

k spáchaniu trestného činu.

Podľa jeho teórie teda ľudské svedomie a spoločenská kontrola činnosti nič iné ako

Pavlovom popísaný systém podmienených reflexov - naučený, cestou opakovania

23

vytvorený psychický stav, ktorý tvorí základ pre spoločenský očakávané alebo odchylné

konania. (Madliak,2005)

Zločinnosť je potom možné odvodiť od dvoch základných činiteľov:

1. od dedičných zvláštností nervového systému, ktorý ohraničuje rozsah

podmienenosti a

2. od vonkajších spoločenských vzťahov, ktoré podmieňujú jedinca podľa

dedičných daností a teda osobnosť, ľudské správanie a trestná činnosť sú

výslednicou dvoch meniacich sa stupníc hodnôt.

Eysenck považoval za preukázané že ľudia sa líšia v tom, aké podmienené reakcie sa u

nich vytvoria, aké sú tieto silné a aké sú odolné proti vyhasnutiu, pripadne zoslabnutiu.

Počas svojich výskumov došiel k záveru, že typicky extrovertný jedinec je priateľský,

má rád spoločnosť a potrebuje, aby ho obklopovali ľudia s ktorými sa vie rozprávať.

Extrovert neobľubuje osamotené čítanie, ani učenie. Má rád vzrušenie, je náchylný na

riskovanie, rozhoduje sa v krátkych okamihoch, zvyčajne impulzívne; obľubuje pohyb,

chce stále vykonávať nejakú činnosť. Pomerne často je agresívny a ľahko sa vykoľají z

bežnej činnosti. Svoje city neskrýva a spravidla nebýva ani dôveryhodnou osobnosťou.

Typický introvert je tichá osobnosť, ktorá ustupuje. Je zahľadený do seba a má radšej

knihy ako ľudí. Introvert si rád plánuje budúcnosť, neobľubuje napätie a každodenné

problémy berie s plnou vážnosťou. City udržuje pod kontrolou, málokedy sa správa

agresívne a je ťažké ho vykoľajiť z jeho zaužívaného spôsobu života a správania; na

introverta je možné sa spoľahnúť. Čo sa týka povahy a životných očakávaní je skôr

pesimistický a veľkú vážnosť prikladá morálnym normám.

Myšlienkové pochody Eysencka sa zdajú byť logickými - existujú totiž ľudia, ktorí

páchajú trestné činy a ľudia, ktorí sa prispôsobia spoločenským požiadavkám - Eysenck

totiž vychádza z názoru, že rozdielnosti (okrem spoločenských vplyvov) sa v značnej,

dokonca až rozhodujúcej miere viažu na zvláštnosti nervového systému. Je síce možné

považovať za dokázané, že na úrovni individuálneho sa môže prejaviť rozhodujúca

determinácia biologického, avšak v zločinnosti (teda vo veľkom množstve nakopených

trestných činov) táto skutočnosť nikdy preukázaná nebola. (Madliak,1993)

24

2.2 KRIMINOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA OSOBNOSTI

PÁCHATEĽA

Ak vychádzame zo všeobecného určenia pojmu osobnosti budú predmetom

kriminologickej charakteristiky osobnosti jej základné vlastnosti, ktoré budú

vymedzené:

• štatistickou charakteristikou (vyčlenením charakteristických alebo

rozšírených vlastností, pričom sa osobnosť páchateľa môže viac či menej

od tohoto „portrétu" odlišovať) a

• určitým súhrnom vzájomne pôsobiacich vlastností, ktoré budú vyjadrené v

„zvratoch" a deformáciách systému hodnôt, motivácie, zamerania

osobnosti a vedú k spáchaniu trestného činu.(Madliak,1993)

V kriminologickej literatúre sú vyjadrené rôzne názory o štruktúre kriminologickej

charakteristiky osobnosti človeka. Jednotliví autori poukazujú na nutnosť komplexne

preskúmať spoločensko-demografícké, kultúrno-vzdelávacie, funkčno-vzťažné, mravno-

psychické vlastnosti, ako aj ich všeobecné vyjadrenie v hodnotovo-motivačnej

orientácii osobnosti, čo je základom pre trestnoprávnu charakteristiku osobnosti.

K spoločensko-demografickým ukazovateľom patria predovšetkým:

• pohlavie,

• vek,

• sociálny stav,

• záujmov.

• rodinný stav,

• či osoba žije y meste alebo na vidieku, v obci určitého druhu,

• materiálne a bytové podmienky.

Špecifické charakteristiky skupiny páchateľov podľa uvedených ukazovateľov

porovnaním s celkovým počtom obyvateľstva umožňujú vyjadriť niektoré vzťahy,

vlastnosti a závislosti, ktoré majú dôležitý význam pre prevenciu.

25

Z údajov o pohlaví osôb, ktoré spáchali trestné Číny, je zjavná neustála značná prevaha

mužov, súčasne však tieto údaje poukazujú aj na trestné činy, pri páchaní ktorých je

podiel žien pomerne vyšší - tieto zvláštnosti sú spojené ako s podmienkami výchovy,

tak aj so stereotypmi v správaní sa a životnej činnosti, so spôsobom života a

charakterom pracovných, rodinných a iných vzťahov osôb mužského a ženského

pohlavia.

Vychádzajúc z Ročeniek kriminality vydávaných Generálnou prokuratúrou ČSSR

(Generálnou prokuratúrou ČSFR) je medzi páchateľmi trestných činov najviac

zastúpená veková skupina 18-29-ročných. nasledovaná skupinou 30-40-ročných

páchateľov. Najmenšie zastúpenie v celkovom súbore páchateľov trestných činov

vykazuje skupina páchateľov vo veku 51 až 60 rokov, čo je, vzhľadom k ich fyzickej

aktivite aj logické.

Kultúrno-vzdelanostná charakteristika páchateľov poukazuje na vzťah trestnej činnosti a

úrovne vzdelania a intelektuálneho rozvoja páchateľa, preukazuje sa, že vzdelanostná

úroveň osôb, ktoré spáchali trestné činy, je vo všeobecnosti nižšia ako u osôb toho

istého veku správajúcich sa spoločensky nezávadné, medzi zločincami je

niekoľkonásobne nižší počet osôb, ktoré majú vysokoškolské a stredoškolské vzdelanie.

Kultúrno-vzdelanostné charakteristiky sa však aj u jednotlivých kategórií páchateľov

podstatne líšia - najnižšie ukazovatele sú typické pre osoby, ktoré spáchali násilné

trestné činy, trestné činy zo ziskuchtivosti, ako aj všeobecne pre kategóriu recidivistov.

Typickými alebo rozšírenými vlastnosťami osôb páchajúcich trestné činy sú:

• určitý stupeň odcudzenia od školských, či pracovných povinností, od

pozitívnych (neformálnych) skupín,

• ich orientácia na neformálne skupiny s negatívnymi črtami alebo kontakty s osobami

s takýmto zameraním,

• absencia lebo neurčitosť životných plánov, ktoré by boli spojené so

zvyšovaním vzdelanostného, kultúrneho alebo osobnostného postavenia či štatútu.

Všeobecná hodnotová orientácia väčšiny osôb, ktoré spáchali trestný čin, odhaľuje

zmeny a deformácie rozličného charakteru a intenzity - od jednotlivých medzier v

hodnotovom systéme, cez jeho poruchy, až po obšírny komplex, ktorý dáva podklad pre

26

možnosť hovoriť o prevažne protispoločenskej orientácii osobnosti alebo dokonca o

stálej pripravenosti páchať trestné činy určitého druhu alebo niekoľkých druhov; tieto

zmeny sa prejavujú najmä v:

• neuznávaní princípov určujúcich pozitívne správanie sa členov spoločnosti (úcta k

právam a zákonným záujmom osôb),

• skreslení obsahu radu pojmov, ktoré označujú morálne hodnoty,

• určení hierarchie hodnôt vychádzajúcej zo svojich egoistických individuálnych cieľov.

Vzťah k právu u osôb páchajúcich trestné činy je spravidla pohŕdavý alebo negatívny a

je charakteristické, že ak sú odsúdení, tak svoj trest považujú za neprimerane prísny

alebo vysoký. Podstatné zvláštnosti vykazuje charakteristika intelektuálnych, vôľových

a emocionálnych vlastností osobnosti páchateľa. Medzi intelektuálne vlastnosti patria

najmä:

• úroveň rozumového rozvoja,

• objem vedomosti a

• životné skúsenosti.

Výskumy vyvrátili tvrdenia o nižšej úrovni rozumového vývinu páchateľov, nakoľko

táto u prevažnej väčšiny z nich zodpovedá norme, avšak, aby nedošlo k omylu je

potrebné upozorniť, že pre prevažnú väčšinu osôb páchajúcich trestnú činnosť je

charakteristická nižšia úroveň všeobecného vzdelania a strata záujmu o jeho získanie.

Tieto medzery sú potom nahrádzané vedomosťami, ktoré sú prestížnymi pre kriminálne

mikroprostredie, v ktorom vznikli a v ktorom sa daná osoba pohybuje a ktoré sú

nevyhnutné na prípravu, uskutočnenie a zahladenie trestnej činnosti.

Emocionálne vlastnosti osobnosti tvoria:

• sila, rovnováha a dynamika emočných procesov,

• dynamika citov,

• stupeň vzrušenia,

• sila a rýchlosť reakcií na rozličné podráždenia a situácie,

• stálosť alebo premenlivosť zážitkov a pod.

27

Vôľové vlastnosti charakterizuje najmä:

schopnosť uskutočňovať prijaté rozhodnutia a

dosiahnutie vytýčeného cieľa,

je potrebné sa zmieniť aj o trestnoprávnej charakteristike osobnosti zločinca. Rozumie

sa ňou súhrn údajov o smerovaní, obsahu a motivácii individuálnej alebo skupinovej

trestnej činnosti, o realizátorskej alebo organizátorskej úlohe v nej, o jej dĺžke a

intenzite; zároveň je však potrebné zdôrazniť nebezpečnosť absolutizovania trestného

činu pri hodnotení osobnosti páchateľa a jej charakteristiku postaviť výlučne na

trestnom čine.

Spáchaný trestný čin, jeho motívy a iné znaky (napr. krutosť prejavená pri jeho

spáchaní) môžu zodpovedať, resp. odporovať stálym mravným vlastnostiam páchateľa a

jeho celkovej hodnotovej orientácii. Objasniť, do akej miery sa spáchaný trestný čin

zhoduje, resp. rozchádza so skutočnou podstatou osobnosti páchateľa, je najdôležitejšou

úlohou skúmania osobnosti páchateľa na úrovni konkrétneho prípadu i pri

zovšeobecňujúcej analýze a od jej vyriešenia do značnej miery závisí aj správne určenie

príčin a podmienok trestnej činnosti. (Madliak,2005)

2.3 ANALÝZA STÍHANÝCH PÁCHATEĽOV

Bez štatistických údajov o známych trestne stíhaných osobách sa nezaobídu žiadne

kriminologické úvahy o páchateľoch trestných činov. Tieto informácie sú nevyhnutné

pre získanie prehľadu o tom, aké veľké je zastúpenie páchateľov trestných činov medzi

občanmi, ich skladba i podiel jednotlivých kategórii. Ďalšie informácie o páchateľoch sú

sledované v bežne užívanom rozdelení t.j. podľa pohlavia, veku, národnosti, štátnej

alebo etnickej príslušnosti, zistených psychických zvláštnosti a podľa charakteristík

označených súhrne alebo iné.(Dzurčanin,2003)

28

Pohlavie

Vzhľadom k výrazne početnej prevahe páchateľov nad páchateľkami, k mimoriadne

závažným škodám spôsobovaným mužskou kriminalitou i k malému podielu žien na

násilnej kriminalite je možné na súčasnú kriminalitu pozerať ako na kriminalitu mužov.

Kriminológia umožňuje dvojaký výklad príčin malého podielu žien na kriminalite : „ je

to buď tým, že sa ženy chovajú skutočne menej kriminálne a síce vtedy, keď ich nikto

nepozoruje. Alebo je to tým, že sa síce potajme chovajú rovnako často kriminálne ako

muži ale sú zo strany trestne právnych orgánov menej kriminalizované a to znamená

odhalené a odsúdené. Oba závery znejú : „ obe tvrdenia sú do istej miery správne ".Stály

nárast počtu stíhaných a odsúdených páchateliek signalizuje, že kriminalita žien má skôr

vzostupný trend.

Od kriminality mužov sa kriminalita žien líši najmä väčším podielom menej

závažnej majetkovej trestnej činnosti s menšou spôsobenou škodou. Najčastejšie sú ženy

stíhané za tzv. jednoduchú krádež. Ženy predstavujú viac než tretinu zo všetkých

páchateľov vreckových krádeží ,viac než pätina z trestne stíhaných žien v roku

1998 sú zlodejky a u mnohých z nich je to stále „zamestnanie ". Ich skutočný počet

je však zistený ako podstatne vyšší. Časť krádeži i lúpeží je sprievodným javom

prevádzania pouličnej prostitúcie.

Viac než pätinu všetkých stíhaných páchateľov tvoria ženy u trestných činov

označovaných ako hospodárska kriminalita. Často sú ženy stíhané za trestné činy

sprenevery a podvodu.

Nedocenené zostávajú škody pre ženskú kriminalitu typické - páchateľkami v

najbližšom sociálnom prostredí spôsobené škody morálne a to najmä vo vedomí

detí a mládeže. Dodnes chýbajú seriózne informácie o latentnej kriminalite žien, ich

podiel sa odhaduje ako niekoľkonásobne vyšší než u mužov (jedná sa prevažne o

drobné krádeže, podvody, trestnú činnosť v rodine, navádzanie na trestnú činnosť

iných). Chýbajú informácie o sociálne patologickom chovaní žien, ktoré často ani nie

je trestné, ale stále je a bude zdrojom skutočnej trestnej činnosti, t.j. o rôznych druhoch

príživníctva, prostitúcie, týrania detí a ich sexuálnom zneužívaní.(Novotný,2004)

29

Vek

Vonkajšie pôsobenie sociálneho prostredia je rozdielne v závislosti na veku človeka.

Tiež osobnosť sa mení na každom vekovom stupni svojho vývoja. Z toho plynie

rozmanitosť reakcií na tú istú konkrétnu životnú situáciu u ľudí rôzneho veku. Prejavuje

sa to vo väčšej trestnej činnosti u rôznych vekových kategórií páchateľov. Napr.

skupinová trestná činnosť prevažuje u detí a mladistvých. Trestná činnosť spojená s

drogami je tam, kde ju uskutočňujú narkomani s cieľom zaobstarať si drogu, je prevažne

otázkou mládeže, tam, kde je zdrojom zisku zorganizovania výroby, distribúcie drog,

„prania" peňazí, otázkou dospelých. Organizovaný zločin a hospodárska kriminality

sú doménou stredného veku. Iné druhy sexuálnej kriminality sú špecifické pre ranný, iné

pre vyšší vek.

Najväčšia pozornosť je stále venovaná vekovej kategórii detí a mladistvých . tj. Osôb

vo veku od 6-7 do 17 rokov, a to hlavne z dôvodu, že práve v tejto veku začínajú tí „

najperspektívnejší " kriminálnu kariéru. V uvedenom období je tiež zásah do

doposiaľ nezrelej osobnosti najvhodnejší a spoločensky najviac žiadúci a je

súčasne preventívnym opatrením proti neskoršej kriminalite tých osôb a proti

recidívnej trestnej činnosti vôbec.

Najmenšia pozornosť bola a je venovaná osobám najstarším, ktorí tvoria početne

zanedbateľnú časť páchateľov. Pri tom skladba trestnej činnosti osôb do 60 rokov

sa výrazne líši od kriminality ostatných vekových skupín a to predovšetkým

prevahou násilných trestných činov (úmyselnej i nedbanlivej povahy) nad

majetkovými trestnými činmi, ktoré naopak prevažujú u všetkých ostatných

vekových kategórií páchateľov. Najväčším početným a podielovým zastúpením a

intenzitou sa u nás i ostatných zemiach vyznačujú osoby s výraznou prevahou

mužov vo veku do 29 rokov.(Novotný,2004)

Národnostná, štátna a etnická príslušnosť

V poslednej dobe je národnostnej, štátnej a etnickej príslušnosti v kriminológii

venovaná väčšia pozornosť a to i v ďalších štátoch Európy a USA vzhľadom na

vzrastajúcu migráciu obyvateľstva. V tejto súvislosti je diskutovaná otázka , či

diferenciácia vo výskyte trestnej činnosti u jednotlivých menšinových (etnických)

30

skupín nie je podmienená „ skrytými faktormi "(vzdelaním, kultúrou, zvykmi,

prístupom a jednaním majoritnej časti spoločnosti voči minoritným skupinám).

Recidíva

U kriminálnej recidívy poznáme trojaké rozdelenie recidívy : trestne právne,

kriminologické a penologické.

Recidívou v zmysle trestného práva sa rozumie spáchanie nového trestného činu

potom, čo páchateľ bol už za predchádzajúci trestný čin právoplatne odsúdený.

Kriminologické poňatie recidívy naproti tomu vyjadruje opätovné spáchanie

trestného činu bez ohľadu na to, či páchateľ bol za predchádzajúci trestný čin, či

trestné činy odsúdený alebo vôbec stíhaný.

Penelogický (penitenciáray) pojem recidívy je naplnený vtedy, keď je osoba

najmenej po druhýkrát vo výkone trestu odňatia slobody.(Dzurčanin,2003)

31

3 INÉ CHARAKTERISTIKY OSOBNOSTI PÁCHATEĽOV

Do týchto charakteristík patria predovšetkým psychické zvláštnosti páchateľov,

psychické abnormity, vrátane intelektu mimo normu, sexuálnej orientácie, duševnej

nemoci a poruchy, stavy zníženej príčetnosti, výskyt toxikománie alkoholovej a

nealkoholovej.

Informácie o duševných nemociach a poruchách u konkrétnych osôb, včítane

páchateľov trestných činov nie sú bežne prístupné. Veľmi obsiahle o nich sú však

početné psychiatrické, kriminologické a kriminalistické publikácie. Časť kriminológov

spochybňuje zaradenie osôb závislých na drogách do skupiny osôb s psychickými

zvláštnosťami, zatiaľ čo podľa psychiatrov a psychológov sem patria. Ukazuje sa totiž,

že tieto závislosti súvisia s určitými odlišnosťami v psychike závislých podmienenými

organickými a genetickými dispozíciami v činnosti mozgu.

S drogami obvykle súvisí rôznorodá trestná činnosť osôb, ktoré sú na ich užívaní závislé

a osôb, ktoré si nelegálnym obchodom s nimi zarábajú. Polícia eviduje ročne okolo 900

trestných činov spáchaných pod vplyvom drog.

Štatistické údaje o osobách páchateľov trestných činov súvisiacich s inými závislosťami

- najmä chorobným hraním - celkom chýba. Trestná činnosť chorobných hráčov ,

predovšetkým majetková, motivovaná snahou získať finančné prostriedky pre

uspokojenie svojej hráčskej závislosti je, podľa interných analýz polície tiež vzostupná.

Významnými charakteristikami vhodnými k rozlíšeniu a spresneniu popisu osobnosti

páchateľa a podmienok jeho utvárania sú i temperament, inteligencia ( tu máme na

mysli všeobecnú úroveň, nie mentálne defekty), charakter, vôľové vlastnosti, sociálne

podmienky utvárania osobnosti, včítane rodinného a výchovného prostredia a širšieho

spoločenského začlenenia, spôsob využívania volného času, dosiahnuté vzdelanie,

povolanie, priebeh zamestnaní, spôsob obživy, chovanie pri výsluchu, chovanie vo

väzení, spôsob života po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a iné.

(Durčanin,2003)

32

3.1 KLASIFIKÁCIA PÁCHATEĽOV

Skúmanie osobnosti páchateľa dovoľuje vymedziť jej vedecky zdôvodnenú klasifikáciu

nevyhnutnú pre diferenciáciu postupu voči nim.

Každý páchateľ ako osobnosť je individuálny a charakterizuje ho súhrn vlastností,

ktorých konkrétny obsah býva rôznorodý, avšak ani táto rôznorodosť nevylučuje, aby

celý súbor osôb, ktoré spáchali trestný čin, bol rozdelený do určitých skupín, ktoré sú

charakteristické jedným alebo niekoľkými najpodstatnejšími znakmi stanovenými za

kritérium pre toto delenie.

Klasifikácia páchateľov je možná podľa rôznych podkladov - najjednoduchším je

delenie páchateľov podľa spáchaných trestných činov, ktoré však nie vždy zodpovedá

zvláštnostiam ich osobnosti pre ktoré je trestný čin síce závažným, ale nie jediným

charakteristickým znakom, nakoľko osoby s rovnakým alebo podobným komplexom

zvláštností osobnosti môžu v rozličných podmienkach páchať rozličné trestné činy.

Určenie kritérií, na ktorých sa klasifikácia buduje, je podmienené cieľom, ktorému má

klasifikácia slúžiť a kriminologická klasifikácia páchateľov teda musí zodpovedať

riešeniu základných úloh skúmania a prevencie.

Pri analýze trestnej činnosti sa zvyčajne používa klasifikácia páchateľov podľa

jednotlivých spoločensko-demografických znakov, ktoré najčastejšie vychádzajú z

rozšírenosti zločinnosti v prostredí určitých demografických útvarov. Podobné

charakteristiky prehlbujú naše predstavy o zločinnosti a skupinách páchateľov a ukazujú

najúčinnejšie smery preventívnej práce.

Podľa uvedených kritérií je možné páchateľov trestnej činnosti deliť na štyri skupiny, a

to na:

1. páchateľov s  negatívno - ignorujúcimi vzťahmi k ľudskej osobnosti a k jej

najdôležitejším hodnotám (k životu, zdraviu, osobnej nedotknuteľnosti, česti,

ľudskej dôstojností a pod.), čo zohráva úlohu predovšetkým pri páchaní

úmyselných agresívno-násilníckych trestných činoch proti osobnosti (vraždy,

znásilnenia a pod.),

33

2. páchateľov so ziskuchtivo - vlastníckymi tendenciami spojenými s  ignoráciou

cudzích vlastníckych práv, páchajúcimi predovšetkým trestné činy krádeže,

lúpeže, podvodu, vydierania a pod.,

3. páchateľov s individálno-egocentrickými vzťahmi k rozličným spoločenským

inštitúciám a požiadavkám, k vlastným občianskym, služobným, k rodinným a

ďalším povinnostiam., ktorí páchajú najmä niektoré hospodárske trestné činy,

trestné činy marenia výkonu úradného rozhodnutia, trestné činy vojenskej

povahy a pod.; a napokon na

4. páchateľov s  ľahkomyseľným a  nezodpovedným vzťahom k  spoločenským

inštitúciám a požiadavkám a k vlastným povinnostiam vo vzťahu k nim, čo v

konečnom dôsledku reprezentuje súbor páchateľov trestných činov

nedbanlivosti povahy.(Madliak,1993)

Vyčlenenie uvedených skupín páchateľov prirodzene nevyčerpáva všetky existujúce

varianty, ale uvádza len tie základné, ktoré sa len zriedka vyskytujú v čistej podobe. Tak

napr. zločinci, ktorí páchajú lúpeže, vraždy zo ziskuchtivosti, sa nachádzajú akoby na

styčnom bode prvej a druhej skupiny - v týchto zmiešaných prípadoch sa niektoré

vlastnosti prejavujú v konaní (napr. prepadnutie pri lúpeži), iné, pravda pri vzájomnom

pôsobení s prvými, v jeho cieľoch a motívoch (zmocnenie sa cudzieho majetku,

obohatenie sa).

Vzhľadom na vyššie uvedené je vo vyčlenených skupinách páchateľov potrebné

rozlišovať:

osoby, ktoré po prvý raz spáchali menej závažné trestné činy ako výsledok

náhodného zhluknutia okolností a protirečení s celkovou charakteristikou

predchádzajúceho správania,

osoby vcelku kladne charakterizované, ktoré sa po prvý raz dopustili závažného

trestného činu pod vplyvom nepriaznivého spojenia vonkajších okolností,

osoby, ktoré spáchali trestný čin po prvý raz, avšak už predtým sa do púšťali

amorálnych prejavov a porušovania práv; nie však trestnej povahy,

recidivisti,

obzvlášť nebezpeční recidivisti.(Madliak,2005)

34

3.2 VÝZNAM SKÚMANIA PÁCHATEĽOV PRE TRESTNÉ PRÁVO

A TRESTNÉ KONANIE

Využívanie kriminologických poznatkov o páchateľoch v trestnom práve hmotnom a

procesnom je časté a malo by byť ešte častejšie.

a) Pri riešení problémov a vypracovaní všeobecných zámerov trestnej politiky - pri

stanovení dolnej vekovej hranice trestnej zodpovednosti, pri rozhodovaní o

kriminalizácií zaobchádzania s drogami a o formulácii skutkových podstát

drogových trestných činov, pri zákonnej úprave inštitútu nepríčetnosti, pri

zavádzaní nových druhov trestov a ochranných opatrení alebo pri reforme

doterajších trestných sankcií, ktorým by malo predchádzať empirické skúmanie

ich účinnosti.

b) Pri individuálnom rozhodovaní (v priebehu jednotlivých trestných konaní, pri

ďalšom narábaní s páchateľom) a to pri zisťovaní úmyslu páchateľa trestný čin

spáchať, zisťovanie motívu (pohnútky) páchateľa i pri rozhodovaní o treste (v

rámci individualizácii trestu) a o podmienečnom prepustení, pri stanovení

špeciálnych prístupov k niektorým kategóriám páchateľov (najmä mladistvým

toxikomanom, osobám s psychiatrickým nálezom), keď predstavitelia trestného

práva musia spolupracovať s inými vednými disciplínami, ktorých vedecké

poznatky sú pre efektívnosť trestného konania vo vzťahu ku konkrétnemu

páchateľovi nutné, pri spracovaní programov zaobchádzania pre odsúdených vo

väzenských zariadenia a pri riešení ďalších otázok.(Novotný,2004)

Kriminologické poznatky o osobách, ktoré spáchali jeden či viac trestných činov po

prvýkrát, či opakovane, sú využívané všade tam, kde vo vzťahu k páchateľom trestných

činov sú riešené všeobecné problémy typu :

1. „ Zločincom sa človek rodí, či stane ? " t.j. kde veda objasňuje podiel získaného

„sociálneho“ a „ prírodného" biologického na konaní páchateľa.

2. Kde sa zisťuje, či osobnosti páchateľov sú Špecifickými osobnosťami, či majú

zvláštne vlastnosti , či zvláštne kombinácie inak bežných vlastností, ktoré ich

odlišujú od osôb, ktoré trestný čin nikdy nespáchali.

35

3. Či je možné páchateľa trestom, výchovou či liečením ovplyvniť tak, aby už

trestnú činnosť nespáchal.

4. Pri zisťovaní, aké faktory sú v hre pri vzniku a priebehu trestného činu

konkrétneho páchateľa. Či má kriminogénna situácia väčšiu váhu než osoba

páchateľa, za akých podmienok. Či je vplyv vonkajších zábran (hrozba

trestom, technické prekážky, legislatívne opatrenia) na zabránenie trestného

činu väčšie, než je vplyv vnútorných (morálnych) zábran páchateľa. Či je

kriminálne konanie trvalou súčasťou ľudského chovania, či je len

problémom jednotlivca.(Dzurčanin,2003)

Základné informácie získané od samotného obvineného, svedkov, obetí, z

vecných a listinných dôkazov, znaleckých posudkov a iných dôkazov,

konfrontované s modernými kriminologickými poznatkami by mali určovať ďalšie

zaobchádzanie s páchateľom, výber druhu trestu a ochranného opatrenia,

ovplyvniť dĺžku ukladaného testu odňatia slobody i výber druhu väzenského

zariadenia . V prípade uväznenia by tieto poznatky mali určovať ďalšie

zaobchádzanie s väzňom, spôsob výchovného pôsobenia na neho i následné

začlenenie do spoločnosti po prepustení z väzenia. Po zhodnotení účinnosti

opatrení uplatňovaných štátom voči páchateľom trestných činov by mali výsledky

takéhoto skúmania potvrdzovať či spochybňovať funkčnosť jednotlivých

ustanovení trestného práva a trestnej politiky ako celku a byť východiskom trestno

právnej reformy.(Novotný,2004)

3.3 INDIVIDUÁLNA PROGNÓZA

Pri zaoberaní sa s páchateľom má značný význam prognóza jeho budúceho chovania.

Kvalifikovaný odhad ďalšieho chovania (konania) páchateľa, najmä posúdenie

pravdepodobnosti, či trestného činu sa bude dopúšťať i v budúcnosti je označovaný ako

individuálna prognóza.

36

Metódami individuálnej prognózy sú : štatistická (prognózne tabuľky), klinická

(expertízna ) a metóda intuitívna.

1. Štatistická metóda individuálnej prognózy naväzuje na špeciálne sociologické

prognostické metódy predvídania budúceho vývoja skúmaného javu. V prípade

kriminality vychádza z poznatkov o stave a príčinách súčasnej kriminality a o

osobách páchateľov, vrátane poznatkov z kriminologických analýz a výskumov

trestne stíhaných a väznených osôb.

Základom takej to prognózy je uplatnenie znalosti súhrnu rizikových faktorov,

ktoré boli zistené, ako významné sprievodné znaky vzniku individuálneho

kriminálneho jednania. Niektorí kriminológovia zostavujú z takých to faktorov

tzv. prognózne ( predikčné ) tabuľky.

2. Metóda klinická je uplatňovaná v rámci skúmania osobnosti páchateľa pri

spracovaní expertízy pre trestné konania a slúži predovšetkým pre rozhodovanie

súdu o trestoch a ochranných opatreniach. Najčastejšie spočíva vtom, že znalci,

ktorí vyšetrujú duševný stav obvineného sa súčasne vyjadria i k otázke, či jeho

pobyt na slobode je nebezpečný (§ 72 TZ) a posúdia riziko jeho recidívy v

budúcnosti.

3. Metóda intuitívna je používaná ako individuálny odhad ďalšieho chovania

(kriminálneho konania) osoby vyšetrovanej políciou, osoby obžalovanej,

odsúdenej, väznenej, liečenie, vykonávaný skúseným odborníkom (sudcom,

psychiatrom, policajným či väzenským psychológom) pri stanovení druhu trestu

a jeho výmery či iné opatrenie, spôsob ďalšieho zaobchádzania s páchateľom,

napríklad vo väzení pri navrhovaní prerušenia či predčasného ukončenia trestu

odňatia slobody, pri individualizácii výkonu trestu a výbere liečebných

postupov.(Dzurčanin,2003)

Individuálna prognóza vychádza vždy z osobnostných charakteristík páchateľov,

zvláštností ich sociálneho vývoja a učenia, ich životného štýlu a sociálneho prostredia.

Najčastejšou metódou aplikovanou pri stanovení individuálnej prognózy je intuitívna

metóda, ktorá je v našej každodennej justičnej a väzenskej praxi bežná

a nepostrádateľná a ktorá vychádza z profesionálnych skúseností sudcov i ostatného

personálu.(Novotný,2004)

37

3.4 NEBEZPEČNOSŤ PÁCHATEĽA PRE SPOLOČNOSŤ

Pri používaní termínu nebezpečnosti (páchateľa alebo konania) pre spoločnosť je

potrebné rozlišovať trestnoprávnu a netrestnoprávnu nebezpečnosť, nakoľko pre

spoločnosť môže byť nebezpečnou aj osoba, ktorá sa síce ešte nedopustila trestného

činu, ale v jej osobnosti sa sformovali také rysy, ktoré majú za následok určitý stupeň

pravdepodobnosti, že sa takáto osoba trestného činu dopustí.

Konajúci sa totiž nestáva páchateľom zo dňa na deň, ale prechádza procesom, ktorý je

výsledkom nesprávneho vývoja osobností, v dôsledku ktorého sa vytvoria určité

predispozície na konanie nebezpečné pre spoločnosť. Tieto predispozície sú

spoločensky nebezpečné už pred spáchaním trestného činu, hoci ešte nie sú zjavné

(napr. myšlienka), alebo sa prejavia mimo trestného práva (napr. priestupok) -tento

stupeň spoločenskej nebezpečnosti potom predstavuje pred delikventný stav.

Iný stupeň pre spoločnosť nebezpečného stavu nastáva, ak spoločenská nebezpečnosť

osoby nezanikne spáchaním trestného činu ani realizáciu trestnoprávnej sankcie, ale trvá

naďalej. Tento stav je možné nazvať stavom nebezpečnosti páchateľa pre spoločnosť a

objavuje sa u viacnásobných recidivistov.(Madliak,2005)

38

ZÁVER

Na záver svojej bakalárskej práce chcem zhrnúť vymedzené úlohy, ktoré som si

stanovil v úvode. Mojou úlohou bolo poskytnúť ucelený obraz o páchateľovi trestného

činu o jeho osobnosti a príčinách jeho správania.

V mojej práci sa dočítate, že kriminologické teórie zaoberajúce sa osobnosťou

páchateľa trestného činu a klasifikáciou páchateľov sú súhrnom tak teoretických, ale

predovšetkým praktických poznatkov a pokiaľ sú aplikované konštruktívne sú i pri

svojej nedokonalosti dobrým základom pre poznanie zločinu a páchateľa ktorý sa ho

dopustil a tiež východiskom pre hľadanie účinných preventívnych opatrení a zásahov

proti kriminalite.

Podľa môjho názoru dôležitou súčasťou preventívnych opatrení je spôsob ukladania

trestnej sankcie, výber optimálneho druhu trestu a spoločenský žiadúci dopad jeho

výkonu na trestanú osobu. Práve k tomuto účelu je hodnotenie páchateľov, ich

psychického stavu, spôsobu života a chovania, doplnené o ich porovnanie s osobami

a chovaním iných delikventných osôb a skupín osôb rozdelených podľa určitých

klasifikačných hľadísk vrátane typológii páchateľov, nevyhnutnou podmienkou.

Širšie kriminologické znalosti o osobnosti páchateľov, ich klasifikácia psychiatrických,

psychologických a predovšetkým kriminologických typológiách, by sa mali viac ako

doteraz odrážať v trestnom zákonodarstve a jeho aplikáciách. Študenti bezpečnostného

manažérstva ktorý sa zatiaľ pripravujú na profesionálnu dráhu v bezpečnostných

zložkách, ktorých súčasťou je aj styk s delikventmi s cieľom zrýchliť a skvalitniť

prípravu, ale aj pracovníci súkromný bezpečnostných zložiek by sa mali oboznámiť

s týmito znalosťami.  Boli by tak optimálnym spôsobom využité teoretické poznatky

o páchateľoch a praktické skúsenosti zozbierané a spracované niekoľkými generáciami

psychológov, psychiatrov, sociológov, vyšetrovateľov, policajtov a iných pracovníkov,

ktorých konečným produktom je ucelený obraz o páchateľovi trestných činov , ktorý

som sa pokúsil načrtnúť v tejto bakalárskej práci.

Záverom je však nutné k tejto problematike povedať, že ani podané charakteristiky

a klasifikácie nie sú vyčerpávajúce a konečné a že ďalšie a podrobnejšie rozpracovanie

problému by som chcel v závere štúdia na vysokej škole spracovať v záverečnej práci

a pridať nemenej dôležitý prvok v procese kriminogenézy a to obeť trestného činu.

39

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Dzurčanin, Š. 2003 - Kriminológia pre Bezpečnostný manažment, vydala ŽU v Žiline

v EDIS vydavateľstve ŽU v októbri 2003. ISBN 80-807-149-0

Kolektív autorov. 1998 - Filozofický slovník, vydalo nakladatelstvý OLOMOUC 1998.

ISBN 80-7182-064-4

Madliak, J - Čverčko, T - Baňacký, M. 2005 - Kriminológia, vydavateľ UPJŠ Košice

2005. ISBN 80-7079-601-2

Madliak, J. 1998 - Kriminológia 1 vydanie, vydal ATOM COMPUTERS, Košice 1998

ISBN 80-88951-00-3

Madliak, J a Kolektív. 1993 - Kriminológia, OLYMPIA spol. s.r.o. - editačné stredisko

UPJŠ, Košice 1993. ISBN 80-7097-241-6

Marešová, A. 1995 - Páchatelé trestných činú, k problematice jejich osobnosti

a vybraných typológii, vydavatelstvý MAGNET PRESS 1995. ISSN 1210-9150

Novotný, O - Zapletal, J a Kolektív. 2004 - Kriminológia, Praha : ASPI PUBLISHING

2004 2 vydanie. ISBN 80-7357-026-2

Rodinná encyklopédia zdravia, 1 vydanie. 1993 - PRAHA : GEMINI, vydavateľstvo

spol. s.r.o., 1993. ISBN 80-7161-057-7

Schubert, L a Nikšová, G. 1986 - Kriminológia - Všeobecná časť, vydala UK Bratislava

1986, číslo vydania 2447/1986 C VIII/2 85-418-86 schválené výmerom MŠ SR č.š.

5349/1983-32

40