10

Romantizmus

výtvarný

Eugéne Delacroix

John Constable

literárny

románsko-germánsky

francúzsky

Victor Hugo

Gerard de Nerval

nemecký

Novalis

Heinrich Heine

poľský

Adam Mickiewicz

Juliusz Slowacki

maďarský

Sándor Petőfi, János Arany

český Karel Hynek Mácha

Karel Jaromír Erben

ruský

A.S. Puškin

M. J. Lermontov

ukrajinský

Taras H. Ševčenko

južnoslovanský

Branko Radičević

Petar Petrovič-Njegoš

France Prešeren

slovenský

slovanský

hudobný

Robert Schumann

Frédéric Chopin

anglický

G. G. Byron, John Keats

Percy B. Shelley

1 VÝCHODISKÁ A CHARAKTER SLOVENSKÉHO

LITERÁRNEHO ROMANTIZMU

Klasicizmus ~ preromantizmus ~ romantizmus. Charakter

slovenského literárneho romantizmu. Štúrovci či romantici?

Čo je to romantizmus? Túto otázku položil francúzsky básnik, románopisec a kritik

Rémy de Gourmont pred viac ako storočím, rovnako sa pýtal slovenský literárny vedec

Alexander Matuška v 70. rokoch 20. storočia a aj literárny historik Cyril Kraus v roku 1999.

Definitívnu odpoveď neponúkli ani oni, ani nik iný, lebo spoľahlivá, jednoznačná odpoveď

zrejme ani nie je možná. Neexistuje fixný model romantizmu ako umeleckého smeru, pretože

jednotlivé umelecké podoby romantizmu (výtvarný, hudobný a literárny romantizmus)

charakterizujú okrem spoločných aj odlišné znaky. Nebude jednoduché definovať ani užšie

vymedzený model romantizmu ako literárneho smeru, lebo ide o jav variabilne realizovaný

v jednotlivých národných literatúrach, v germánsko-románskych literatúrach sa vzhľadom na

odlišné politické a kultúrne východiská bude literárny romantizmus prejavovať inak ako

v slovanských literatúrach. Na nasledujúcich stranách nebudeme teda uvažovať o širokom

umeleckom modeli romantizmu, ktorý by zahŕňal hudobné, výtvarné i slovesné umenie, ale

ani o abstraktnom (svetovom) literárnom romantizme, ale o konkrétnej realizácii romantizmu

v slovenskej literatúre.

Možno definovať

romantizmus?

11

1.1 Klasicizmus ~ preromantizmus ~ romantizmus

Klasicizmus ~ romantizmus

„Romantizmus vznikol a vyvíjal sa v opozícii proti

klasicizmu“ (Kraus 1999, s. 7), no v slovenskom literárnom

romantizme nejde o radikálne popretie klasicistickej poetiky,

„v slovenskej literatúre sa prechod od klasicistickej estetiky

k romantickej uskutočňoval v podobe postupného prerastania

a pretvárania estetických ideálov“ (Hvišč 1971, s. 85), „konflikt medzi klasicistami

a romantikmi až na jednotlivosti obišiel estetické problémy“ (Čepan 1993, s. 62). Klasická

polarita klasicizmu a romantizmu prestala byť axiómou literárnej histórie v poslednej tretine

20. storočia (Horyna 2005, s. 92). Na Slovensku sa v podstate ani nevytvorili podmienky na

radikálne prehodnotenie klasicizmu romantizmom. Filozofia racionalizmu a myšlienky

osvietenského hnutia, ktoré predstavujú ideové podložie klasicizmu, ostávajú na Slovensku

pevne späté s kresťanstvom a národnými požiadavkami, a to výrazne ovplyvňuje aj slovenský

romantizmus, preto diferenciácia medzi slovenským klasicizmom a romantizmom nebude tak

výrazná ako v románsko-germánskych literatúrach. Netreba zabúdať na skutočnosť, že

literárne začiatky väčšiny romantikov majú klasicistickú podobu v oblasti verzologickej

(použitie časomiery), genologickej (výber klasicistických žánrov ako óda či selanka), témy

(oslavné a príležitostné témy, epické stvárnenie veľkomoravskej doby), príkladom môžu byť

viaceré české epické básne z prvotín Janka Kráľa, v ktorých básnik

využil časomieru (Smrt Světopluka – krále Velko-Moravského,

Zlomok o boji medzi Poliakmi a Rusmi), postupne však časomerné

či sylabotonické veršovanie nahradí sylabizmus. Poézia prechádza

od monumentálneho k spevnému veršu, próza od klasicistickej,

humanistickej vety k vete živej reči (Sabol 1995, s. 89).

Rozdiel medzi klasicizmom a romantizmom možno

identifikovať aj v koncepcii prírody. Oproti útulnosti

biedermeierovských zátiší stojí tenzívna vertikalita romantického

priestoru. Romantická poézia ťaží z opozície hore a dole (v etickej,

tematickej, motivickej a/alebo v priestorovej rovine), z napätia, ktoré vzniká dramatickým,

nepredvídateľným pohybom subjektu či živlov, tvarovaním vertikálneho priestoru, pričom

sémantická protikladnosť antoným podľa Jána Findru (2004, s. 45) je zdrojom expresivity,

s ktorou je spojené emocionálno-estetické pôsobenie textov.

Analyzujte postoje

literárnych historikov

k vzťahu klasicizmu a

romantizmu.

Heglova interpretácia

antickej a romantickej

architektúry

Kým antickú budovu

charakterizuje otvorenosť

do vonkajšieho priestoru,

ktorá signalizuje harmóniu

vonkajška a vnútrajška,

romantická stavba je

uzavretá, symbolizuje

individualitu oddelenú

od vonkajšieho sveta.

12

Autori romantizmu modelujú priestor vo svojich textoch vertikálne.1 Kým

klasicistický priestor sa vyznačuje poriadkom, cyklickou premenlivosťou, stabilitou a hlavne

kultivovanosťou vnesenou do prírodného sveta človekom, čo sa odrazilo vo frekventovanosti

obrazov záhrad, parkov a pasienkov,2 literárny romantizmus volí diametrálne odlišné

priestory – charakteristické výraznou vertikalitou, neupravenosťou, dramatickosťou.

V rámci mimetickej topografie (vzťah medzi literárnym priestorom a skutočnosťou)

predstavujú určujúci slovenský romantický priestor Tatry. Synekdochicky zastupujú vlasť,

v diele slovenských romantikov fungujú ako identifikačný znak národa a jedinca a majú aj

ohraničujúcu, vymedzujúcu a ochrannú funkciu. Symbolizujú stálosť, pevnosť, neochvejnosť

v premenlivosti času, a tak sa celkom pochopiteľne stávajú aj priestorom vyjadrujúcim

mravnú silu a v mesianistickom texte nadobúdajú až sakrálne rozmery v stotožnení s

chrámom Božím. V mesianizme sa pri mimetizácii priestoru Tatier najviac zvýšila

diskrepancia medzi skutočnosťou a básnickým obrazom. Motív Tatier je v slovenskom

romantizme podaný „ako čosi dynamické, čo je obklopené vzruchom a napätím (...) takmer

vždy je symbol Tatier súčasťou širšie ponímaného obrazu chmár a približujúcej sa búrky“

(Šmatlák 1979, s. 67). Neovládateľné živly konfrontované so stálosťou Tatier zvyšujú

intenzitu, dramatickosť, dynamiku a tenziu výpovede slovenského romantika. Tatry zastupujú

na temporálnej rovine pretrvávanie, večnosť, čo sa spája s axiologickou rovinou, lebo to, čo

pretrváva, má hodnotu. (Mihalková 2013a, s. 98 – 99).

Tvorba romantikov sa vďaka zvýšenej subjektivite, ktorá sa prejavuje v osobnejšom

vzťahu k priestoru, stáva regionálne stratifikovanou, podľa rodiska alebo podľa miesta

pôsobenia (Bohuš Nosák-Nezabudov – básnik Šariša, Samo Tomášik – prozaik Gemera).

Slovenské toponymá sa vyskytujú aj v klasicizme (Ján Hollý Na Mlíč, Juraj Palkovič Óda na

horu Sinec), no odlišný je genologický i motivický kontext, toponymá sú v klasicizme

predmetom oslavy v óde alebo idylického stvárnenia v selanke, v slovenskom romantizme sú

súčasťou melancholickej dumy či dramatického príbehu v národnobuditeľskej historickej

próze. „Zatímco však klasicisté a osvícenci zdůrazňují univerzálnost, případně ideálnost

přírody jako zdroj všech uměleckých hodnot, romantici se opírají především o představu

autentičnosti a spontánnosti, která se zakládá na individuálním citu, jenž tvoří nejdůležitější

složku básně.“ (Hrbata 2005, s. 18). Kým v predchádzajúcom, klasicistickom období volí Ján

1 Vertikálne tvarovanie priestoru sa uplatnilo v poézii Janka Kráľa, Mikuláša Dohnányho, Janka Matúšku, ale aj

v tvorbe Sama Chalupku: „Vysočizné bralie, hlboké priepaste: / Lietalo ponad ne sokolov dvanáste.“ (Chalupka

2008, s. 51). 2 Široké obzory a modravé diaľky romantikov namiesto kvetnatých záhrad a lúk klasicizmu, miesto

vlasteneckého slávika zaujíma orol a sokol, symboly slobody, vysokého letu ducha (Pišút 1938, s. 213).

13

Kollár hydronymá slovanské (v znelkách Sála, Labe, Vltava), romantickí básnici v snahe

o vyjadrenie slovenskosti, jej špecifickosti vyberajú rieky rýdzo slovenské (prameňom

i ústím):

Hron (Andrej Sládkovič),

Rimavu (Ján Francisci-Rimavský, Ján Botto),

Oravu (Janko Matúška),

Váh (Mikuláš Dohnány, Jozef Miloslav Hurban),

Torysu (Bohuš Nosák-Nezabudov).

Mimetizácia prírodného priestoru v klasicizme sa vyznačuje statickosťou alebo

predvídateľnou, cyklickou dynamickosťou, svetelnosťou, viditeľnosťou, v romantizme skôr

nepredvídateľnosťou, nejasnosťou kontúr, slabou viditeľnosťou (motívy noci, tieňa, hmly).

Priestorové stratifikácie lyrickej výpovede v klasicizme a v romantizme sú odlišné, okrem

posunu od slovanského k slovenskému dochádza k zvýšeniu záujmu o vnútorný (subjektívny,

psychický) priestor.

Fixovaný estetický ideál klasicizmu vystriedal v romantizme dôraz na básnickú prax,

pričom subjekt tvorcu nie je obmedzovaný poetickými pravidlami, konvenciou, volí žánre,

ktoré tvorivú slobodu svojou modifikovateľnosťou podporujú, teda často žánre synkretické.

Romantizmus oproti klasicistickej dogme o univerzálnosti vkusu presadzuje chápanie

literatúry ako výrazu života.

Jednotlivé literárne obdobia sa diferencujú aj použitím odlišného verzifikačného

systému,3 kým v klasicizme básnici uprednostňovali stopovo (časomerne alebo

sylabotonicky) organizovaný verš, v romantizme dominuje sylabický veršový systém.

Ironizujúco sa o príklone romantikov k sylabickosti vyjadril vo svojich Žihadliciach Jonáš

Záborský, čím sa opäť potvrdzuje nejednoznačnosť binarity klasicizmus – romantizmus, ich

vzájomné prelínanie v čase (Záborského knihy vychádzajú na začiatku 50. rokov 19. storočia,

teda v čase, keď romantizmus už bol v slovenskej literatúre etablovaný):

Staré a nové básnictvo

Čas merali starší, naši sylaby básnici číslia;

div-li, že večnoveké tých knihy, týchto hrubé? (Záborský 1989b, s. 255).

3 Verzifikačný systém – spôsob rytmickej výstavby verša, určený komplexom vnútorne spätých

a hierarchizovaných prvkov, ktorých organizáciu konštituuje verš, tiež verzifikácia – náuka o typoch, postupoch

veršovania, o druhoch veršov (Štraus 2003, s. 61).

14

Klasicizmus svojím štýlom oslovuje vzdelaneckú vrstvu, romantizmus má ambíciu

osloviť širšie vrstvy obyvateľstva, použitím hovorového jazyka, jazyka príbuzného jazyku

ľudovej slovesnosti sa zvýrazňuje jeho komunikatívnosť. Romantická impulzívnosť,

senzitívnosť stojí oproti racionálnemu hodnoteniu sveta klasicistom. Podľa Karola

Kuzmányho klasicizmus „určité umny spředmětňuje“ a romantizmus „určité předměty

zumňuje“, teda zduchovňuje predmetnosť (podľa Čepana 1993, s. 69).

Literárny

smer

Oblasť

Klasicizmus

Romantizmus

ideologická filozofia osvietenstva,

racionalizmu (René Descarte)

filozofia idealizmu (G. W. F. Hegel, F.

W. J. Schelling), neskoré osvietenstvo

Herdera, raný romantizmus Schlegela

kauzálno-racionalistické

myslenie, rozumové poznanie

dialekticko-idealistické myslenie,

intuitívne poznanie

objektívny, racionalistický

dualistický princíp

monistická totalita romantického

„ducha a predmetnosti“

ideál skutočnosti a uzavretosti vnútorná nekonečnosť a otvorenosť

celistvé, vyrovnané, harmonické rozpad, disharmónia

poetologická vzorom antická literatúra vzorom folklór (transformácia)

striktné dodržiavanie pevných

poetických pravidiel

dôraz na subjekt tvorcu (bez

obmedzenia pravidlami, konvenciami)

fixovaný estetický ideál básnická prax, senzitívnosť, fantázia,

impulzívnosť, nespútaná predstavivosť

vzťah k svetu identita vnútra a vonkajšku

(subjektu a objektu, vonkajšieho

sveta a ľudského vnútra)

protiklad (narušenie identity),

dominancia vnútra (cez ja i svet)

žánrová epos, óda, žalospev, selanka balada, pieseň, duma, historická próza

tematická slovanské vlastenectvo, bratstvo,

cyrilo-metodská tradícia

príroda ako rámec

subjektívnosť, individuálnosť

príroda ako súčasť prežívania človeka

formová

(výrazová)

sylabotonický veršový systém (J.

Palkovič, B. Tablic) a časomerný

systém (J. Hollý, J. Kollár)

sylabický veršový systém

metonýmia metafora

Tab. č. 1 Porovnanie znakov klasicizmu a romantizmu Zdroj: Čepan 1993, Kraus 1999.

15

Pracovný list č. 1

Analyzujte báseň Jána Hollého a Jána Botta na základe diferenciácie klasicizmu

a romantizmu v tabuľke č. 1.

Ján Hollý: Na Umku Ján Botto: K mladosti

Umko tatranská, čo hravími lutni

Strunmi zátvrdlé jako skalska srdca

Zmakčuješ, trúchlé čo novú opájáš

Srdca radosťú!

Též čo mláďencov z veselím točiť sa

Zástupem ďevčat, čo samích i skákať

Starčekov núťíš; ba ďivé naháňáš

Zvírata krepčiť!

Zazňi hurtovnú mi peseň, kerá bi

Toľko blúďících a hluchích Slovákov

Mohla ráz pohnuť ke tuhéj svojého

Národu lásce.

Mohla odbehlích ku roďičce Sláve

Úskokov prihnať, bi naďál boľestní

Matce zmáhať žál a ťeplé vicíďať

Prestaľi kapki.

Vždicki povďační, jakovím kojícá

Ňekdi ňemluvních zvukotem k milému

Védla uspáňú, ťešenéj takími

Spívaľi hlasmi.

Čože tak vädneš, mladý svet?!

Jak mrazom prvší jarný kvet,

jak tá rosa na doline

hynie, hynie — až zahynie;

chýru, znaku po tebe niet:

oj, mladý svet, môj mladý svet!

Čos’ tak pletieš po tej zemi

s opustenou nadol hlavou —

ako pustyňou tieň nemý,

ako motýľ kryptou tmavou:

štyri steny — tvých svetov svet,

prach a pleseň — tvých kvetov kvet,

liezať, padať — tvých letov let,

oj, mladý svet, môj mladý svet! —

Čos’ tak tichý, svet môj mladý?!

Jak ten potôčik pod ľady,

jak dom vymretý v pokore.

Čo značia tie tvoje dumy? —

Čis’ to jak pred búrkou more?! —

Piesne treba, víchru treba!

Nech sa zdvihnú luny v nebá —

a svet starý padne v rumy!

Piesne treba, prúdu treba,

čo potopou svet zaleje,

ten svet padlý, bez nádeje;

čo splákne mrcín hromady,

žúžaly, chrobač i hady:

že tvár zeme zoškvrnená

nanovo sa zazelená.

Piesne treba, búry treba!

Čo zatrasie štyri strany,

čo razom strie, razom zmelie

modly, tróny spráchnivelie,

čo zdrúzga putá i knuty,

i všetky krivé rozumy,

i nadutej pýchy dumy,

ich vežou Bábel zarúti.

Piesne treba, blesku treba!

Čo krížom-krážom dva svety

strelou Perúna preletí,

čo prenikne v špik i kosti,

čo zažne srdcia mladosti

v požiar velikých obetí:

iskra za iskrou nech letí

do výsosti, do výsosti! —

Že tmavé nebo nad nami

zjasá novými zorami

slávy, krásy, velebnosti! —

Novej piesni zaznieť treba,

piesni, mladosť, hodnej teba!

Čo zhrmí jak na počiatku

slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi,

i vyvolá z živlov zmätku

nové svety, nových ľudí!

Metódy tvorivej práce s básnickými textami Jána Hollého Na Umku a Jána Botta K mladosti v kapitole Slovenský

literárny romantizmus v školskej praxi (interpretačné a tvorivé príležitosti) v učebnici Romantizmus v

literárnohistorickej a interpretačnej reflexii (Mihalková 2013a).

16

Preromantizmus ~ romantizmus

V slovenskej literatúre 20. a 30. rokov 19. storočia sa prelína klasicizmus

s preromantizmom, biedermeierom i romantizmom sprítomňovaným pomocou prekladov. Na

rozdiel od jednoznačnej akceptácie klasicizmu a romantizmu v slovenskej literatúre voči

prítomnosti preromantizmu či biedermeieru zaujíma literárna história rôzne stanoviská:

výrazne negatívny postoj voči existencii preromantizmu v slovenskej literatúre má Cyril

Kraus (1999), rezolútne vyhlasuje Jána Kollára za klasicistického básnika, preromantizmus

absentuje v koncepcii Dejín slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka (2007), v Dejinách

slovenskej literatúry (2009) Imrich Sedlák v rámci kapitoly Začiatky romantizmu (1836 –

1843) síce píše o preromantizme, no nie je celkom zrejmé, na ktoré javy a na ktoré

z autorských portrétov možno vzťahovať označenie preromantizmus, vedľa seba sa tu ocitli

Ján Chalupka, Ján Pavol Tomášek, Michal a Samuel Godrovci, Karol Kuzmány, Karol Štúr,

Ján Maróthy, Alexander Boleslavín Vrchovský, Benjamin Pravoslav Červenák, Ctiboh Zoch,

Karol Braxatoris, Ľudovít Žello a aj Pavol Všudyslav Ollík, pričom o preromantizme možno

uvažovať predovšetkým v súvislosti s prozaickou tvorbou Karola Kuzmányho. Presvedčivo

vyčleňuje preromantizmus v Počiatkoch slovenskej novodobej prózy (1968) Viliam Marčok.

Ešte zložitejšia situácia nastáva v prípade snahy identifikovať v slovenskej literatúre

v čase medzi klasicizmom a romantizmom biedermeier. Biedermeier4 sa pôvodne používal

v oblasti bytovej meštianskej kultúry v nemecko-rakúskom priestore, do literatúry sa preniesli

len niektoré jeho znaky, v biedermeierovskej literatúre sa zdôrazňuje hlavne občianska cnosť,

poriadok v spoločnosti, láska k vlasti, k panovníkovi, k rodnému kraju, pokoj v sujetovej

rovine – nehektický príbeh, v tematickej rovine – rodina, manželstvo, v rovine postáv –

vyrovnanosť, znášanlivosť, spokojnosť, v priestorovej rovine – idylizovaný priestor, zátišia,

útulná domácnosť. V slovenskej literatúre možno hovoriť o biedermeierovských textoch,

o zastúpení niektorých znakov biedermeieru napríklad v diele Karola Kuzmányho Běla

(1836), prítomných v exponovaní rodinných hodnôt. Na odklon mladých slovenských

spisovateľov od biedermeierovskej poetiky má vplyv Máchov Máj, ktorý síce nebol

4 Biedermeier, v ktorom sa poézia, neopúšťajúc celkom estetickú sféru, snaží navonok i vnútorne pôsobiť

výchovne, predstavuje v rakúskom a nemeckom prostredí v 1. polovici 19. storočia syntézu dvoch umeleckých

slohov: klasického (viera vo výchovné ideály, nadosobný poriadok, ľudskú dokonalosť, ideál, no v biedermeieri

bez geniality, namiesto toho solídne plnenie povinnosti, teda chvála práce, pracovitosti) a romantického, lebo

„po romantice zavládne vytříbení a z bouřliváků a titanů se stávají ne vždy jen filistrové, nýbrž také poctiví

a dobrodušní biedermeieři.“ (Sahánek 1938, s. 52), na pozadí dobovej krízy sa biedermeierovský autor vzdáva

aktivity, odvracia sa od politickej aktuálnosti (rezignácia) do súkromnej selanky, utieka sa k umeniu a k prírode

v žánroch ako idyla, balada, romanca, veršovaná poviedka či biedermeierovská pieseň. Dodnes sa vedie diskusia,

či ide o osobitnú epochu alebo len životný pocit, o zastúpení biedermeierovských znakoch v slovenskej literatúre

píše L. Čúzy (2004), M. Vojtech (2003) a v súvislosti s inými autormi a inou dobou (T. Vansová, B. Němcová

a 2. polovica 19. storočia) aj M. Mikulová (2006).

17

Je umelec romantizmu

zrkadlo alebo lampa?

v Čechách priaznivo prijatý, no na Slovensku ho ocenil Karol Kuzmány v Hronke a otvoril

tak cestu akceptácii poetiky romantizmu. Karol Kuzmány (Hronka 1838) objasňuje rozdiel

medzi antickým a romantickým umením ako rozdiel medzi stvárňovaním ideálu (antické,

klasicistické umenie) a stvárňovaním tenzie plynúcej z nemožnosti dosiahnuť ideálny stav

(romantické umenie). Antické umenie podľa Kuzmányho líči život skôr tak, aby vyhovoval

ideálnej predstave, romantické umenie hľadí na život tak, aby bolo vidieť rozpor medzi

skutočnosťou a ideálom, preto najúčinnejším prostriedkom romantizmu je kontrast (Pišút

1938, s. 28). Klasicizmus s pevnou estetickou normou je prítomný na Slovensku takmer

v rovnakom čase s preromantickou orientáciou na básnickú prax, zvýšenou citovosťou,

sugestívnosťou nespútanej prírody, rehabilitáciou folklóru, s narastajúcim synkretizmom

(pieseň, lyrickoepická romanca, balada), čo naplno rozvinie romantizmus.

1.2 Charakter slovenského literárneho romantizmu

Ako definovať slovenský literárny romantizmus? Čím sa vyznačuje, čo ho

charakterizuje? Slovenský literárny romantizmus možno lepšie než čokoľvek iné vystihujú

verše Jána Maróthyho5 z básne Výtoky obraznosti (1837):

Avšak – vládniž obrazotvornosti,

v básni ne um, srdce panuje,

6

srdce cítí rány minulosti

a vřelá krev v žilách koluje.

Báseň Jána Maróthyho má pre romantizmus príznačný názov, substantívom „Výtoky“

sa odkazuje na živelnosť v metóde písania (fragmentarizácia, improvizácia) a v motívoch

(mimetizácia prírodnej a ľudskej živelnosti) poézie romantikov, na nespútanosť, nehatenosť,

vnútorný dynamizmus romantickej básne. Slovom „obraznosti“ v názve básne sa zvýrazňuje

základný postup tvorby romantizmu – metaforickosť (paradigmatickosť, vertikalita),

vytvárajúc prekvapivé spojenia či strety, oproti predchádzajúcej (klasicistickej)

5 Báseň Jána Maróthyho Výtoky obrazotvornosti bola prednesená na pôde bratislavskej študentskej spoločnosti

22. 2. 1837 (Kraus 1999, s. 26). 6 Otázka je inšpirovaná monografiou Meyer Howard Abrams Zrcadlo a lampa. Romantická teorie a tradice

estetického myšlení (2001), v ktorej sa vychádza z premisy, že literárna teória myslí v analógiách a paralelách,

a preto ponúka metaforu zrkadla viažucu sa na umenie, ktoré odráža skutočnosť, a je teda nápodobou

a metaforu lampy, keď umelec svojím vnútorným svetlom ožaruje predmety, skutočnosti a až tak premenené

ich zaznamenáva.

18

metonymickosti pracujúcej s asociatívnosťou založenou na logických, odvoditeľných

súvislostiach.

Podľa Cyrila Krausa slovenský literárny romantizmus charakterizuje isté

„oneskorovanie“ v porovnaní so západoeurópskym romantizmom a „zvýraznený národný

rozmer“ (1999, s. 9), vzhľadom na západoeurópske pomery sa slovenský literárny

romantizmus formoval o štvrťstoročie neskôr a prispôsoboval sa záujmom národného hnutia

(Čepan 1993, s. 62). Zžitie sa s národom je nielen ideovým projektom slovenských

romantikov, ale aj súčasťou kultúrneho projektu, keď autor čerpá z tradícií, z ľudovej

slovesnosti. Slobodná individualita tvorcu sa spája s vedomím príslušnosti k utláčanému

národu, sloboda osobná so slobodou národnou. V slovenskom romantizme platí program

ľudovosti, demokratizmu a slovanskej orientácie.

Subjekt slovenského literárneho romantizmu je proti (rebel, vydedenec, burič), ale aj

za (vizionár, rojko, fantasta, prorok, veštec) (Kraus 1999, s. 11). Výbojnosť, nepokoj, vzlet

na jednej strane a smútok, skleslé nálady, pocity osamelosti na druhej, dôraz na osobnosť a

predierajúci sa subjektivizmus tvoria počiatok romantického obdobia na Slovensku (Pišút

1938, s. 216). Romantický lyrický subjekt, romantický hrdina (a tu má opodstatnenie termín

hrdina, lebo literárna postava romantizmu si zachováva svoje vnútorné kvality) sa vyznačuje

súborom znakov:

výnimočnosť, potreba odlíšiť sa, identifikovať sám seba;

sebaprojektovanie, anticipácia obrazu seba samého v budúcnosti;

vysoké, vznešené ciele, mravnosť;

viera v silu slova, až precenenie moci slova, keď sa z filozofie (Hegla, Herdera)

stalo politikum (Pius 1998, s. 33);

historicita, pocit zodpovednosti za svet, nie pozorovateľ dejov, ale vždy účastník;

pocit nesúladu:

vo vlastnom vnútri, pochybnosti o sebe samom, o vlastnom Ja;

medzi prírodným a civilizačným, príznačné pre romantický subjekt je

splynutie s prírodnými živlami, príklon ku kozmickému;

medzi snom/ideálom a skutočnosťou;

medzi Ja a kolektívom;

márny zápas, romantické Ja mimo spoločnosti, súčasne túžba byť prijatý;

19

ohrozenie:

indivídua pohlteného masou, výrobou, konzumom, nepriateľom je

materialistická spoločnosť;

vlastnej autenticity nekritickým obdivom voči inonárodným (neslovanským)

kultúram;

sebectvom, pred ktorým vystríhal Ľudovít Štúr, ale zároveň je v poézii časté

ponorenie sa do seba samého;

odstupom od pospolitého ľudu, nevyhnutnosťou je priblíženie sa k ľudu

témou, jazykom, postupmi, spôsobom podania (Pius 1998).

Revolta, nesúhlas a túžba zmeniť spoločnosť, revolta proti spoločnosti7 i proti sebe

samému, proti vlastnému osudu, titanizmus, prudkosť, zápal, sebaobetovanie (život Mikuláša

Dohnányho, Sama Vozára), zároveň typické romantické rozpoltenie osobnosti v zápase ja –

nieja, ja – svet, sen – skutočnosť, túžba – čin (Vongrej 1967, s. 305) signujú romantický

subjekt.

V 50. rokoch 19. storočia nastáva posun vo výbere subjektu: „Nie je to Svätopluk,

veľký kráľ Slovákov, ani rozprávkový hrdina, junák-šuhaj, ale Svätoboj, najmladší

Svätoplukov syn, kňaz pustovník, ktorý dobrovoľne prijíma údel trpiaceho kajúcnika,

pokorného, oddaného do vôle božej.“ (Kraus 1999, s. 116), v elegickej poézii Ľudovíta Štúra

(Svätoboj) či Jána Botta (Žiaľby Svätobojove), no na druhej strane nemožno zhodnotiť tvorbu

romantikov po revolúcii ako „tvorbu sklamaných nádejí“, lebo vznikajú aj tematicky odlišné

texty (Samo Chalupka Mor ho!).

Vnútorne sa slovenský romantizmus diferencuje z hľadiska filozofickej orientácie,

odlišnej poetiky, ale aj politickej koncepcie,8 zároveň sa romantizmus mení aj v diachrónii.

7 Hoci sa traduje odmietanie „byronovského modelu“ romantikmi, preklady Byrona (Mikuláš Dohnány,

Pavol Dobšinský) sa vyskytujú už v študentskom rukopisnom zábavníku Považie (1848) a znaky byronizmu

v tvorbe Janka Kráľa či Sama Vozára. 8 Analýzu rozdielov v estetických (spoločenských, politických) koncepciách slovenských romantikov prináša

tretia kapitola učebnice Estetické koncepcie slovenských romantikov.

Invariantný model romantizmu tvorí subjektívny výber a dialektické (diskontinuitné)

spájanie (disharmonické objatie) rôznych, aj substanciálne rozdielnych (kvalitatívne)

odlišných javov a faktov (duch a predmetnosť) skutočnosti, pričom je nesporná prevaha

abstraktno-univerzálnych hľadísk (duch) nad svetom konkrétnej reality (hmoty, predmetnosti).

(Čepan 1993, s. 78)

20

Koho možno označiť

ako štúrovca?

1.3 Štúrovci či romantici?

V uvažovaní o slovenskom literárnom romantizme sa uplatnili v podstate dve základné

koncepcie: prvá bola založená na konvergentnom princípe, ktorého ústredným bodom bola

estetika Ľudovíta Štúra, druhé riešenia malo viac divergentný medziliterárny charakter, kde sa

zdôrazňovali súvislosti medzi slovenskou literatúrou a súvekými európskymi literatúrami.

Výsledkom rozdielnych koncepcií sa stalo dvojaké označovanie autorov raz ako „štúrovcov“,

inde ako „romantikov“.

Koncepcia „Štúrovej školy“

Označenie literátov píšucich a publikujúcich v 30. až 70. rokoch 19. storočia ako

„štúrovcov“ bolo založené na konvergentnom prístupe k zhromaždenému textovému

materiálu. Usporadúvanie všetkého materiálu patriaceho do

slovenského romantizmu malo podobu sústredných kružníc,

ktorých centrálny bod predstavoval program Ľudovíta Štúra.

Budovanie „značky“ (label) „Štúrovej školy“ začalo obrazom

jednotnej generácie, ktorý vo svojom diele vytvoril Jozef Miloslav Hurban. Zložitá politická

situácia Slovenska od poslednej štvrtiny 19. storočia v rámci Rakúsko-Uhorska, pretrvávajúce

problematické postavenie Slovenska v novovzniknutej Československej republike

nedovoľovali spochybniť monolitnosť „štúrovskej generácie“, v nejednoznačnej politickej

situácii Slovenska nebolo žiaduce odkrývať vnútornú nejednotnosť tých, ktorí stáli na čele

národného obrodenia a národ formovali, kriesili. V koncepcii Jaroslava Vlčka, Jozefa

Škultétyho, Štefana Krčméryho ústredná pozícia Ľudovíta Štúra rozhodovala o hodnotení

ostatných autorov, pozornosť sa venovala najmä spolupracovníkom Ľudovíta Štúra, nie tým,

ktorí s ním (s jeho estetickým programom) nesúhlasili, hľadali sa prieniky, spoločné znaky

v tvorbe autorov. Autori vymykajúci sa projektu Ľudovíta Štúra sa ocitli na okraji

literárnovedného záujmu, prípadne úplne zo systému literárneho obdobia vypadli (mesianisti).

Vyhranila sa teda oficiálna a neoficiálna verzia romantizmu: tzv. štúrovská a apokryfická línia

(Čepan 1993, s. 61).

Jaroslav Vlček vymedzuje literatúru prostredníctvom kľúčových osobností, ktoré

tvarovali nielen literárny, ale aj širšie kultúrny či až politický život doby: po jozefínskom

Slovensku a škole Bernolákovej to bola „Štúrova škola“, charakteristická použitým jazykom

– slovenčinou a prevládajúcim sylabickým veršovým systémom, k jej predstaviteľom patria

Jozef Miloslav Hurban, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Dobšinský, Ján

21

Botto a ďalších. Ústrednú pozíciu v koncepcii Jaroslava Vlčka zaujíma Ľudovít Štúr: „Hoci

ako poet nie je z posvätených, ako skúmateľ nie z pionierov, ani ako stilist nie z vyvolených:

ako zápalistý, sebažertvujúci učiteľ generácií, ako mužný, ideálny charakter a prvý

predstaviteľ smeru najpamätnejšej periody slovenského preporodenia má v našej domácej

i v slovanskej kultúre význam epochálny.“ (Vlček 1923, s. 283). Jaroslav Vlček zužuje

použitie pojmu romantizmus9 iba na básnikov spojených melanchóliou, rojčivosťou,

sústredením na vnútorné svety, ktorí sa vyznačujú bohatstvom prírodných obrazov

usúvzťažnených s rozpoložením duše, zložitou metaforikou, koncentráciou na emócie,

romantizmu „podľahli“ v tvorbe „najobdarenejší“ Samo Bohdan Hroboň, „najhlbší“

Mikuláš Dohnány, „najvšestrannejší“ Viliam Pauliny-Tóth a Daniel Maróthy (Vlček 1923, s.

193).

O štúrovcoch písali po Jaroslavovi Vlčkovi aj ďalší literárni historici: Mikuláš Bakoš,

Viktor Kochol či Alexander Matuška. Viacerí literárni

historici upozornili na negatívne hodnotenie západného

romantizmu romantikmi, a aj preto volili radšej

označenie štúrovci než romantici. Je však zrejmé, že

tvorba jednotlivých autorov nebola antiromantická, ale

napĺňala všetky znaky národného romantizmu. Navyše, estetické názory Ľudovíta Štúra

nezasiahli/neformovali tvorbu jeho súčasníkov natoľko, aby sa mimo spoločensko-politickej

oblasti musel používať pojem „štúrovci“, v literárnej oblasti bude primeranejšie,

adekvátnejšie použitie spojenia „slovenskí romantici“.

Koncepcia „romantikov“

Popri dominujúcom označení „štúrovci“ sa začínalo v slovenskej literárnej vede 20.

storočia postupne presadzovať iné riešenie, ktoré malo viac divergentný, medziliterárny

charakter, kde sa zdôrazňovali súvislosti medzi slovenskou literatúrou a súvekými

európskymi literatúrami.

9 Podrobnejšie sa používaniu pojmu romantizmus vo Vlčkovej knihe Dejiny slovenskej literatúry venoval

Stanislav Šmatlák (2007, s. 49 – 54), ktorý Vlčkov prístup komparuje so zásadnou štúdiou Pavla Bujnáka

Romantizmus v literatúre slovenskej. Kým Jaroslav Vlček označenie romantizmus v súvislosti so slovenskou

literatúrou nepoužíva takmer vôbec a ak áno, tak len v negatívnom zmysle, obmedzujúc ho na vyjadrenie

subjektívnosti, prílišnej citovosti, zahĺbenosti do duchovného sveta, Pavol Bujnák je na rozdiel od Jaroslava

Vlčka v chápaní romantizmu priširoký a príliš ideologický. Oproti nim Stanislav Šmatlák kladie štrukturalistickú

prácu Mikuláša Bakoša Problém vývinovej periodizácie slovenskej literatúry, ktorá formuluje pochybnosti

o opodstatnenosti tradičných slohovo-historických označení v našom kontexte a namiesto nejasného

„romantizmus“ navrhuje uprednostniť spojenie „Štúrova škola“.

Možno slovné spojenie

„štúrovský romantizmus“

(Kochol 1960) pokladať

za oxymoron?

22

V projektoch jednotlivých Dejín slovenskej literatúry uprednostnili výraz „romantici“

pred výrazom „štúrovci“ Andrej Mráz (1949), Oskár

Čepan (1965a, 1965b), Ján Béder (1963), Milan

Pišút a Mikuláš Gašparík (1984) a aj Stanislav

Šmatlák (2007). Zásadným spôsobom sa proti

označeniu „štúrovci“ ohradili Oskár Čepan (1993) i

Ladislav Čúzy (2004), „štúrovci“ nie sú adekvátnym

pojmom pre vystihnutie a pomenovanie tak

diferencovanej, poeticky, filozoficky odlišne

orientovanej tvorby, akou bola tvorba slovenských

romantikov. Spojenie slovenský literárny

romantizmus používa aj Cyril Kraus (1999) i

Imrich Sedlák (2009), zdá sa byť teda spojením

v slovenskej literárnej histórii zaužívaným, dostatočne

vyargumentovaným až do okamihu otvorenia učebníc literárnej výchovy určených pre

základné školy (ISCED II), v ktorých sa vytrvalo hovorí o „štúrovcoch“ napriek tomu, že

pominuli politické dôvody, ktoré udržiavali tento

termín v obehu, napriek tomu, že literárnohistorický

(predovšetkým archívny výskum) odhalil množstvo

rukopisných materiálov zväčšujúcich diapazón podôb

tvorby romantikov a zjednocujúce pomenovanie

„štúrovci“ nedokáže pokryť tak divergentný jav,

akým sa dnes ukazuje slovenský literárny

romantizmus. Aj v literárnom vzdelávaní na nižšom

stupni (ISCED II) teda treba uprednostniť

pomenovanie „slovenskí romantici“.

Obr. 2 Obálka knihy I. Sedláka

a kol. Dejiny slovenskej literatúry

(Martin; Bratislava: Matica

slovenská; LIC 2009).

Obr. 1 Obálka knihy S. Šmatláka

Dejiny slovenskej literatúry

(Bratislava: LIC 2007).