Upload
adatelinka
View
261
Download
1
Embed Size (px)
Citation preview
Gymnázium v Topoľčanoch
Achnaton a jeho revolúcia
Seminárna práca z dejepisu
Anton Ďatelinka3. ročník
2003
1
OBSAH
I. Úvod........................................................................str.3II. Pohľad do egyptských dejín.......................................4 – 12 Doba preddynastická, prehľad dynastií......................4 – 5 Doba archaická...........................................................6 Stará Ríša....................................................................6 – 7 Stredná Ríša................................................................7 Nová Ríša....................................................................8 – 9 Neskorá Ríša.............................................................. 9 - 10 Európa preniká do Egypta......................................... 10 – 12III. Egyptské božstvá.........................................................13 - 15
Egyptský panteón ......................................................13 Amon.......................................................................... 13 - 14Aton............................................................................ 14 - 15
V. Nová Ríša..................................................................... 16 - 25Osemnásta dynastia.................................................... 16 - 17Reformátor, či kacír?................................................. 18 - 19Achetaton................................................................... 20 - 21Kráľovná Nefertiti...................................................... 22 - 23Zmarené úsilie jednej myšlienky............................... 24 – 25
VI. Záver............................................................................ 26VII. Bibliografia.................................................................. 27
2
I. ÚVOD
PREČO PRÁVE ACHNATON A NEFERTITI
Egypt je zemou, v ktorej sa obdivuhodne spája kúzlo Orientu dneška s dávno
zabudnutými pokoleniami starých Egypťanov. Práve tu, v povodí Nílu sa
rozvinula jedna z najstarších a najvyspelejších civilizácií sveta. Práve prírodné
bariéry umožnili vznik a rozvoj jednej z najzaujímavejších spoločností. Na západe
bola oblasť oddelená Líbyjskou púšťou; na východe Arabskou, ktorá na
juhovýchode prechádza v Núbijskú púšť. Na severe tvorí prirodzenú hranicu
Stredozemné more. To však v minulosti predstavovalo neprekonateľnú prekážku.
Len z juhu bola cesta otvorená k južným národom a kmeňom. Tieto predpoklady
dali za vznik fascinujúcej a svojráznej kultúre. Už Herodotos v prvej polovici 5.
stor. pred Kristom navštívil Egypt a miestne zvyky popísal slovami: „ Práve tak,
ako majú Egypťania nad sebou inú oblohu a ako ich rieka má iné vlastnosti než
ostatné rieky, taktiež si vo všetkom ustanovili iné obyčaje a zákony, než majú iní
ľudia.“1Egypt bol v minulosti pre mnohých Európanov veľkou záhadou. Či už to
boli pyramídy, sfinga, či veľkolepé chrámy. Je to krajina opradená tajomstvami
a zároveň záhadnou príťažlivosťou. Z rámca ostatných faraónov a kráľov sa však
vymyká jeden veľmi zvláštny panovnícky pár: Achnaton a Nefertiti. Pár, ktorý sa
pokúsil o revolúciu, v danom svete nemysliteľnú. Aj keď ich vlastná doba zavrhla,
nepochybne im patrí popredné miesto na scéne starovekých dejín.
1 Herodotos, Dejiny, kniha druhá písaná Euterpe §§ 35, Praha 1972, str. 112 n.
3
II. POHĽAD DO EGYPTSKÝCH DEJÍN:Egypt je „darom“ Nílu. A celá jeho civilizácia bola vybudovaná práve vďaka
Nílu.2 „ Darom Nílu“ nazval Egypt Herodotos, „ riekou, čo dáva život“ nazývali
Egypťania Níl. Je to jedna z najdlhších riek sveta a Egyptom preteká v dĺžke 1200
kilometrov bez jediného prítoku. Každoročne sa Níl vylieval zo svojich brehov
a napojil ju bahnom. Níl bol teda životodárnou tepnou, podľa ktorej sa dal
nastaviť kalendár. Prvá vlna záplav zdvihnutá jarným odmäkom dosahuje Káhiru
v noci zo 17. na 18. júna.
Níl so svojimi záplavami a nánosmi mal odjakživa rozhodujúci význam pre
egyptské poľnohospodárstvo. Stal sa navyše aj zdrojom prvých veľkých
civilizačných a kultúrnych vymožeností starých Egypťanov. Začali rozvádzať
jeho vody a budovať zavlažovacie kanály. Lovci sa naučili obrábať pôdu, malé
skupinky sa zlučovali do väčších celkov. Len kolektívnym úsilím mohli zvládnuť
nílske záplavy. Práca si vyžadovala istú organizáciu. Vznikali pospolné občiny
najskôr z príslušníkov jedného rodu, neskôr z viacerých kmeňov. Toto splývanie
sa nezastavilo. Naopak, prerástlo z kmeňových zväzov vo dve kráľovstvá:
- hornoegyptské
- dolnoegyptské
V ich čele stáli náčelníci najsilnejších kmeňov. Toto obdobie môžeme nazvať aj
dobou preddynastickou (3200- 300 pred Kr.)
Až vynálezom písma začína pre Egypt obdobie historické. Egypťania
v historickom datovaní nemali pevný poriadok, na rozdiel napr. od Rimanov, ktorí
za pevný počiatok považovali založenie Ríma r. 753 pred Kr. Egypťania datovali
podľa kráľa, ktorý práve vládol, čo bolo často veľmi nepresné. Prvý pokus o akýsi
prehľad do dejín Egypta vniesol egyptský kňaz Manehto, ktorý panovníkov
Egypta rozdelil do „dynastií“. Nie však príbuzenských, ale podľa miesta pôvodu,
alebo mesta vlády. Tento dynastický spôsob sa používa dodnes. Delenie je
nasledovné:
- Raná doba dynastická- archaická
•1. - 2. dynastia (2955 - 2635 pred Kr.)
- Stará ríša
• 3. - 6. dynastia (2635 - 2155 pred Kr.)
2 V. Zamarovský, Ich veličenstvá pyramídy, Perfekt 2001, str. 99 n.
4
- Prvé medziobdobie
• 7. - 11. dynastia (2155 - 1991 pred Kr.)
- Stredná ríša
• 12. – 14. dynastia (1991 – 1650 pred Kr.)
- Druhé medziobdobie, vláda Hyksósov
• 15. – 17. dynastia (1650 – 1544/ 41 pred Kr.)
- Nová ríša
• 18. – 20. dynastia (1544/ 41 – 1080 pred Kr.)
- Tretie medziobdobie, vláda Líbyjcov
• 21. – 24. dynastia (1080 – 712 pred Kr.)
- Neskorá doba
• 25. – 31. dynastia (712 – 332 pred Kr.)
- Obdobie helenistické
• (332 – 30 pred Kr.)
-Obdobie rímske
• (30 pred Kr. – 395 po Kr.)
- Obdobie byzantské
• (395 –640 po Kr.)
5
DEJINY EGYPTA / ARCHAICKÁ DOBA
Za zjednotiteľa Egypta sa podľa tradície, zachytenej v Manehtových
EGYPTSKÝCH PAM TIHODNOSTIACH , na tzv. Abydskej doske a na
Turínskom papyruse, hornoegyptský kráľ MENI (Menej, gr. Ménés), ktorého
sídelným mestom bol Čenej ( Thinis ) v hornom Egypte, asi 400 kilometrov južne
od Káhiry. Neskôr dobyl Dolný Egypt, kde založil nové hlavné mesto Mennefer
( Memfis). Zjednotenie Egypta znamenalo z hist. Hľadiska pokrok, hoci stálo
nepochybne veľa krvi. Vyvrcholil v ňom proces spájania osád a obcí do krajov
a väčších útvarov, ktorý síce viedol k podmaňovaniu porazených a k prehlbovaniu
spoločenskej a majetkovej diferenciácie, ale zároveň umožnil mohutný rozvoj
výrobných síl egyptskej spoločnosti. Po Meniho vláde je známych okolo 20
panovníkov. Dá sa o nich povedať, že upevnili štát politicky i ekonomicky. Viedli
výbojné vojny, najmä na Sinajský polostrov, kde ich lákali medené bane a za
zlatom do Núbie. Tým všetkým vytvorili predpoklady pre vznik Starej ríše,
najstaršej v dejinách – takmer o pol tisícročia staršej ako bola Akkadská ríša
Sargonova a asi o tisíc rokov staršej, ako bola Babylonská ríša Chammurapiho.
STARÁ RÍŠA
Predstavuje vládu 3. Až 6. Dynastie. Podľa hlavného mesta sa tiež nazýva „dobou
Menneferskou“. Podľa toho čím sa preslávila v dejinách sa tiež nazýva „dobou
staviteľov pyramíd“. Jej začiatok spadá približne do r. 2270 pred Kr. Trvala teda
zhruba štyri a štvrť storočia, t. j. takmer ako rímske cisárstvo. Je to doba pre Egypt
nesporne slávna, kedy sa krajina razom vyšvihla na prvý zo svojich kultúrnych
vrcholov. Bolo to pravdepodobne hneď na jej začiatku, kedy bol zavedený alebo
zdokonalený kalendár:
Slnečný kalendár vyvinuli z pozorovaní Slnka. Dĺžku roka zaokrúhlili na 360 dní.
K nim bolo pridaných 5 dní zasvätených božstvám usirského okruhu. Avšak pravý
rok má 365 dní a ¼ dňa. Roľnícky (poľnohospodársky) kalendár. Ten súvisel so
záplavami na Níle. Rok sa začínal prvým dňom prvého mesiaca záplavy. Ten sa
delil na tri obdobia po štyroch mesiacoch: záplava, pučanie, žatva.
6
Za obdobia Starej ríše boli obchodné styky s ostatnými krajinami na veľmi dobrejúrovni. Obchodovali s Núbiou, Libanonom a ázijskými krajinami.
Prvým panovníkom Starej ríše bol Džoser, zakladateľ tretej dynastie egyptských
kráľov, ktorá vládla asi sto rokov. Džoser je známy hlavne tým, že na pohrebisku
pri Sakkare si dal svojím osobným radcom, lekárom a staviteľom Imhotepom
postaviť vôbec prvú pyramídu, zatiaľ len stupňovitú. Pozostávala zo šiestich
postupne sa zmenšujúcich mastáb.
Štvrtá dynastia nastúpila okolo roku 2600 pred Kr. a vládla asi sto rokov.
Zakladateľom tejto dynastie bol Snofru (podľa Manehta Soris), ktorý si dal
postaviť dve pyramídy pri Dašmure. Po ňom vládli králi Chufu (plným menom
Chnumchufu, gr. Cheops), Chafre, čiže Rachef (gr. Chefrén) a Menkaure,
stavitelia troch najväčších pyramíd sveta, pyramíd pri Gíze.
Králi piatej dynastie si stavali pyramídy pri Abú Síre a Sakkare. Od piatej
dynastie sa do popredia popri faraónoch dostáva úradnícky aparát. Ten mal neskôr
za následok dynastické spory, palácové intrigy. Prostí ľud začína pociťovať
počiatky otrokárstva, čo má za následok konečný výbuch a zrútenie Starej ríše.
STREDNÁ RÍŠA
V Egypte panoval zmätok, hlad a špina. Tohto sa neuchránil ani kráľ. Do krajiny
vtrhli Ázijci. Kráľ bol zvrhnutý, palác bol vyplienený a zbúraný a zem sa rozdelila
na dve časti. Prvý sa z tejto skazy spamätal Horný Egypt, ktorého tébskym
panovníkom sa podarilo zjednotiť ríšu. Za vlády 11.dynastie ďalekosiahlo pomery
v krajine urovnal Mentuhotep I. „Vyhnal z krajiny zmätok a obnovil poriadok.“
12.dynastiu založil Amenemhet I., ktorý sa vyhlásil za kráľa, presťahoval sa
bližšie k Fajjúmskej oáze, kde založil nové sídelné mesto Ičtavej (Akanthos).
Ostatní panovníci sa venovali „hospodárskemu zvelebeniu svojej krajiny“. Až
kráľovná Sebekneferure, posledná kráľovná 12.dynastie nevedela ubrániť krajinu
pred nájazdmi Hyksósov. Boli to severomezopotámske kmene Chúrijcov.
7
NOVÁ RÍŠA
Okolo r. 1544 pred Kr. faraón Ahmose I., zakladateľ 18.dynastie Hyksósov
vyhnal z krajiny. Začalo obdobie Novej ríše. Jeho zásluhou sa do Egypta vrátil
poriadok a prestíž. Jeho nasledovník Amenhotep I. pokračoval vo výbojných
vojnách. Jeho syn Thutmose I. sa dostal až k hornému Eufratu. Thutmose III.
Zápasil s povstaniami v nových územiach i doma, no vládal ich potlačiť. Po ňom
na trón nastúpila jeho manželka Hatšepsovet ako regentka jeho nelegitímneho
syna Thutmoseho III. Nebojovala, bola však výbornou obchodníčkou. Thutmose
III. bol výborným dobyvateľom a za jeho vlády mala ríša najväčšiu územnú
rozlohu. Počas panovania jeho a jeho nasledovníkov sa do krajiny vnášal
nebývalý prepych a pompéznosť. Amenhotep III. a jeho vláda je považovaná za
jednu z najutešenejších v tisícročných dejinách Egypta. Bol to výborný diplomat.
Dobré vzťahy so susedmi udržiaval hlavne diplomatickými sobášmi. Jeho syn
Amenhotep IV. (Achnaton) je považovaný za jednu z najpozoruhodnejších postáv
na egyptskom tróne. Zaviedol kult boha Atona. Tento pokus však nevyšiel
a obľuba Amona opäť vzrástla. Po ňom vládli: jeho zať Smenchkaré a známy,
svojou hrobkou preslávený, no historicky nevýrazný Tutanchamon.
Králi 19.dynastie pochádzali z dolnoegyptského Džanetu (Tanisu). Prvým
faraónom tejto dynastie bol Ramesse I., zdatný vojak a organizátor, akého ríša
oslabená Chetitmi potrebovala. Jeho syn Setchi I. pokračoval v jeho ambíciách.
Odrazil útoky Líbyjcov a zastavil postup Chetitov. Vo vláde ďalej pokračoval
následník trónu Ramesse II. „Veľký“. Jeho panovanie je poznačené známou
bitkou pri Kadeši – 1285 pred Kr., zveličenými hrdinstvami, veľkolepými
stavbami a samochválou. Práve do obdobia 19. dynastie je datovaný aj Exodus
Židov z Egypta. Niektorí historici sa domnievajú, že za vlády Ramesseho I. bol
útlak Židov v Egypte najsilnejší a exodus vyvrcholil za vlády Setchiho I.
a Ramesseho II. Okolo roku 1250 pred Kr. To by potvrdzovala aj stéla z piateho
roku panovania faraóna Merenptaha, ktorá spomína jeho víťazstvo nad etnickou
skupinou v Kanaáne, označenou „Izrael“. Aj archeologické vykopávky v Palestíne
potvrdzujú, že exodus Izraelitov sa uskutočnil asi v polovici 13. storočia pred Kr.
Dvadsiata dynastia je charakteristická veľkým úpadkom ríše a Ramessmi III. - XI.
Posledný z nich radšej vládu prenechal kňazovi Hrihorovi. Tým sa končí slávna
8
Nová ríša. Panovníci Novej ríše si už nestavali pyramídy. Dávali sa pochovávať
v podzemných hrobkách v známom Údolí kráľov v západnom Wasete, kde im
pyramídu pripomínal len skalnatý vrchol pohoria Kurny. Dovedna ich dnes
poznáme šesťdesiatdva. Najväčšou z nich je hrobka Setchiho I.: ma šesť schodísk,
štyri stĺpové siene a šestnásť ďalších miestností, jej maľované reliéfy pokrývajú
niekoľko sto štvorcových metrov.
NESKORÁ DOBA
Ústup zo slávy
Po dvoch stáročiach slávy i úpadku začala nástupom 21.dynastie doba nazvaná
Tretie medziobdobie. Asi v roku 946 pred Kr. sa k moci dostali Líbyjskí
panovníci (21. – 24.dynastia). A to takto: Už od 18. - 19.dynastie slúžili
v egyptskej armáde žoldnieri z Líbye. Usadili sa v Delte a časom sa z nich stali
kniežatá. Jeden z nich, Šešonk, využil oslabenie ríše a zmocnil sa trónu. Ako
sídelné mesto si zvolil Pibaste vo východnej Delte. Zjednotil Horný a Dolný
Egypt a začal sa zaujímať o kraje Ázie. V Palestíne v tom čase vládol Šalamún.
Medzi jeho početnými manželkami bola i dcéra faraóna. Šešonk dobyl Palestínu.
No svojho víťazstva nevyužil územne, ale len na lúpežné rabovanie. Dokladá to
však fakt, že Egypt sa zas zaujímal o oblasť, ktorú kedysi ovládal.
Medzitým vzniklo v Núbii v polovici 8.stor. pred Kr. samostatné kráľovstvo.
Založil ho núbijský vladár Kašta. Využil toho, že líbyjskí králi nezasahovali
svojím vplyvom až do Núbie. Jeho syn Šabaak zjednotil Egypt, ale vládu si
Núbijčania udržali len na 60 rokov.
Ďalšou pohromou pre Egypt bola Asýria. V období okolo roku 721 pred Kr. za
Šarrrukína II. (gr. Sargona) egyptské dŕžavy v Izraeli padli do asýrskeho zajatia.
701 pred Kr. vypuklo proti Asýrii povstanie, no asýrsky kráľ Asarhadon dobyl
Egypt aj s Tébami, ktoré vyplienil. Striedali sa obdobia nadvlády Asýrčanov
a Egypta, neskôr sa do bojov postavili i Babylončania s kráľom
Nabuchodonozorom. „A egyptský kráľ už nikdy zo svojej zeme netiahol, pretože
babylonský kráľ zabral od Egyptského potoka až k rieke Eufrat všetko, čo
predtým patrilo kráľovi egyptskému.“
9
Do relatívnej prosperity asi 40 rokov náhle vpadla ďalšia ríša. Ríša Peržanov.
Mocný perzský kráľ Kambudžija pokračoval vo výbojoch po svojom otcovi
Kýrovi, ktorý dobyl Babyloniu. Kambudžija sa vo svojich výbojoch roku 525
pred Kr. vrhol na Egypt. Dobyl ho, a pretože Psamtek III. nechcel uznať nadvládu
Perzie, musel vypiť čašu otrávenej býčej krvi. V Egypte zavládol neopísateľný
teror a hrôza. Chrámy boli plienené a hanobené, páchané nezmyselné omyly
a zločiny. V krajine boli neustále vzbury a perzská nadvláda sa označuje ako
vláda 27.dynastie. Až koncom 5.storočia, kedy v Perzii vládli vnútorné nepokoje,
sa podarilo Egyptu oslobodiť aspoň na 60 rokov (29. a 30.dynastia). No Peržania
31.dynastiou ešte raz oslabili Egypt tak, že Egypťania vítali nového podmaniteľa
Alexandra Veľkého macedónskeho ako osloboditeľa, keď v roku. 332 pred Kr.
vstúpil na egyptskú pôdu.
EURÓPA PRENIKÁ DO EGYPTA
Bez toho, aby skrížil svoje zbrane s egyptskými, vstúpil 24 ročný kráľ
macedónsky na pôdu krajiny s niekoľko tisícročnou tradíciou a kultúrou. Po
krutovláde Peržanov ho egyptský ľud vítal ako osloboditeľa. Bol natoľko múdry
že neodporoval ich náboženským citom. Dokonca obetoval Hapimu, posvätnému
býkovi, čím si nepochybne naklonil kňazov. Vyhlásili ho za syna Amonovho. Ako
kráľ zreorganizoval celú správu Egypta. Reprezentačné miesta nechal
Egypťanom, dôležité miesta egyptským Grékom a rozhodujúce
Macedóncom.Založil nové mesto Alexandria, ktoré sa neskôr stalo aj hlavným
mestom celej ríše. V Egypte sa zdržal len pol roka a tiahol na nové výpravy na
východ. Zomrel Babylonii 13. Júna 323 pred Kr. vo veku necelých 33 rokov
v dôsledku vojnových útrap a nezriadeného života.
Po jeho smrti sa vláda v Egypte dostala na 300 rokov do rúk dynastie
Ptolemaiovcov. Bola to doba, kedy sa začína rúcať starý Egypt a do zeme
prichádzajú stále nové vplyvy z Grécka. Ptolemaios I. Sótér (325 – 285 pred Kr.)
bol pôvodom Macedónec a patril k najbližšej spoločnosti Alexandra. V záujme
zachovania poriadku boli zavraždení obaja dedičia trónu: Alexandrov
slabomyseľný brat Filippos Arrhidaios a Alexandrov syn – pohrobok Alexander.
10
Po ich smrti (317 a 310 pred Kr.) sa Ptolemaios I. r. 305 pred Kr. vyhlásil za kráľa
a vládol až do r. 285, kedy sa pre starobu vzdal vlády. Zomrel r. 283 pred Kr. vo
veku 84 rokov. Za jeho vlády Egypt prekvital hospodársky i kultúrne. Zanechal po
sebe svetoznámu knižnicu v „Chráme Múz“, či maják na ostrove Faros pri
Alexandrii vysoký viac ako 180 metrov, ktorý sa počíta medzi sedem divov sveta.
Za Ptolemaia II. sa Egypt vzmáhal hlavne po stránke múdrosti a poznania na jeho
dvore pôsobili Gréci ako: Archimedes, Ktésibios, Aristarchos. Vznikali prvé
preklady Tóry do gréčtiny a v tomto období vznikli i Manehtove pamätihodnosti.
Počas panovania Ptolemaia III. dosiahol Egypt najväčší územný rozmach. Za
ďalších Ptolemaiovcov začal úpadok Egypta až k zániku jeho samostatnosti. Po
smrti Ptolemaia XII. Sa „ujal“ vlády Ptolemaios XIII. spolu so svojou sestrou
Kleopatrou. Tá však chcela vládnuť sama, preto sa postavila na stranu Ríma a za
pomoci Caesara sa dostala k moci. Avšak v Egypte vládli veľké zmätky. Caesar
roku 44 pred Kr. klesol pod dýkami sprisahancov a Kleopatrine sny o vláde sa
rozplynuli. Avšak, keď sa neskôr stretla s Marcom Antoniom, ten „úplne stratil
rozum“ a podmanila si ho svojou krásou. Roku 37 pred Kr. sa s ňou dokonca
oženil, napriek tomu, že mal manželku v Ríme. Medzitým Octavianus Augustus
upevnil svoje postavenie v Ríme. Stretol sa v námornej bitke proti Antoniovi
a Kleopatre 2. Septembra 34 pred Kr. pri západnom pobreží Grécka u Aktia.
Napriek tomu, že bitka prebiehala nerozhodne, Kleopatra i s Antoniom sa dali na
útek. Octavianus sa neskôr vrátil do Sýrie a tiahol k Alexandrii. Antoniovi
medzitým povedali, že Kleopatra spáchala samovraždu. Chcel sa zabiť i on, no
zomrel až v Kleopatrinom náručí. Kleopatra sa nechcela dať do Ríma odviesť ako
zajatec, doškriabala si tvár, prestala jesť a oblečená v slávnostnom rúchu na
zlatom lôžku sa dala uštipnúť kobrou. Octavianus sa dal vyhlásiť za následníka
egyptských kráľov. Z Egypta sa stala rímska provincia, priamo podriadená
Octavianovi. Bol obilnicou Ríma, z čoho Rím bohatol a krajinu náležito
vykorisťoval. Ľud sa stal bezprávnou masou, čo viedlo k mnohým vzburám, ktoré
Rimania kruto potrestali. Napríklad cisár Caracall dal zabiť všetkých obyvateľov
Alexandrie za to, že sa mu vraj posmievali, a vraj ich skutočne dal na štadióne asi
sto tisíc popraviť. Cisár Diocletianus roku 297 dal Egypt rozdeliť na šesť
provincií a začlenil ich do diecézy Orient. Vtedy prestal Egypt existovať a vytratil
11
sa mapy. R. 395 pri delení rímskej ríše pripadol Egypt Východorímskej ríši. Do
krajiny začali prichádzať mnohí Gréci. Od 2.stor zapustilo v krajine korene
kresťanstvo. Starý Egypt už nežil, jeho bohovia vymreli, z jeho reči sa vyvinula
kopčina, liturgická reč dnešných egyptských kresťanov.
Niektorí považujú za koniec Egypta Kleopatrinu smrť (30 pred Kr.), iní
Diokleciánove reformy (297 po Kr.), niektorí rok 383 keď cisár Theodosius
zakázal kult starých bohov. Dejiny Egypta sme začali rozprávať v časoch okolo r.
3000 pred Kr., z ktorých pochádzajú prvé hieroglifické pramene. Našu výpravu do
dejín Egypta tu aj ukončíme. A to dňom 24.august roku 394 na ostrove Fílai –
„perle Egypta“, kde bol vytvorený posledný záznam v hieroglifickom písme.
12
III. EGYPTSKÉ BOŽSTVÁ
Egyptský panteón bohov bol odnepamäti veľmi široký. Egyptské náboženstvo sa
javí ako súhrn neuveriteľných predstáv: takých fantastických, spletitých a niekedy
absurdných, že si pri nich občas prichodíme ako pri mámení zmyslov. Asýrčanov
a Peržanov provokovalo k ukrutnostiam, Židov k jeho odcudzovaniu, Rimanov
k sarkazmu, Grékov zarážalo ako cudzie a nezvyklé. Podľa Herodota boli
Egypťania „rozhodne najzbožnejší zo všetkých ľudí.“
Medzi týmto obrovským počtom bohov nás však budú zaujímať dvaja. A to
Amon a Aton.
AMON:
Boh mesta Wasetu (Téb), stvoriteľ a pán sveta, kráľ bohov. Bol jedným
z najvyšších egyptských bohov a v čase Novej ríše, keď bol Waset hlavným
mestom Egypta, bol vôbec najvyšším egyptským bohom. „Ten, ktorý vznikol
prvý, ten, ktorého podstatu nikto nepozná: nebolo boha, ktorý vznikol pred ním,
nebolo boha, ktorý vznikol s ním... Nemal matku, čo by ho nazvala menom,
nemal otca, čoby ho bol splodil a povedal » Ja som to bol«.
Avšak postavenie najvyššieho boha v egyptskom panteóne dosiahol Amon
pomerne neskoro Celých prvých tisíc rokov egyptských dejín bol bezvýznamným
bohom, o ktorom bolo sotva počuť, a jeho pôvod ostal dodnes zahalený hmlou.
Daktorí egyptológovia ho považujú za pradávneho miestneho ochranného boha
známeho len v dlho neznámom Wasete.
Bezpečné poznatky máme o ňom až zo začiatku Strednej ríše, keď pod jeho
štandardami vyviedli wasetskí vládcovia Egypt zo stáročného rozkladu. Víťazstvo
ich zbraní ho povýšilo medzi najvýznamnejších bohov. Prvenstvo mu však
vydobyli až králi Novej ríše, ktorí oslobodili Egypt z ponižujúcej hyksóskej
okupácie a povýšili Waset na hlavné mesto krajiny.
Postavenie najvyššieho boha si udržal zhruba päťsto rokov, ktoré patria medzi
najslávnejšie v dejinách Egypta. Amonov primát bol ideologicky výrazom
vedúceho postavenia Wasetu, kde sa čoskoro po vzniku Novej ríše vytvorili dve
mocenské strediská: kráľovský palác a Amonov chrám. Odmenou za to, že Amon
chránil kráľa a žehnal jeho zbraniam, vyžadovali kňazi od kráľov prejavy
vďačnosti, najmä podiel na vojnovej koristi. Prídely pôdy a otrokov, oslobodenie
13
od daní a rozličné privilégiá. Zo štedrosti kráľov postupne natoľko zbohatli, že sa
stali od nich nezávislými. Otvorene sa proti nim postavil až desiaty kráľ
18.dynastie Achnaton: zrušil boha Amona i statných bohov s výnimkou
„slnečného kotúča“ Atona, ktorého vyhlásil za jediného boha a skonfiškoval
Amonov majetok. Po Achnatonovej smrti Amonovi kňazi opäť nastolili kult boha
Amona, ktorý sa opäť stal hlavným bohom Wasetu a celého Egypta. Keď potom
vystriedal posledného Ramesseho XI. na tróne Amonov veľkňaz Hrihor, upadol
Waset do područia teologických despotov a stratil svoj význam a s ním aj boh
Amon.
ATON:
Boh Slnka a samo Slnko, za kráľa Achnatona jediný oficiálne uznávaný egyptský
boh. Jeho vy hlásenie za jediného boha vykonané kráľom Achnatonom
znamenalo najhlbší známy prielom do egyptských náboženských tradícií:
nahradenie odvekého mnohobožstva monoteizmom. Achnatonovo zrušenie
všetkých bohov s výnimkou Atona možno nazvať náboženskou revolúciou, ktorá
mala vzhľadom na význam náboženstva v živote starovekého Egypta ďalekosiahli
dosah politický, ekonomický i všeobecne spoločenský. V motívoch tejto
náboženskej revolúcie môžeme vidieť výraz Achnatonovho úsilia o zlomenie
moci kňazov boha Amona v hlavnom meste Wasete. Kňazi tohto chrámu tak
zbohatli z darov predchádzajúcich kráľov a získanými privilégiami dosiahli také
nezávislé postavenie, že vytvorili akýsi štát v štáte. Svoju ekonomickú moc,
spojenú s monopolnou mocou ideologickou, využili na to, že sa začali povyšovať
nad kráľov.
Achnaton radom čiastkových reforiem rozložených na niekoľko rokov podkopal
ich pozície a po tejto taktickej príprave ich zasiahol prekvapujúcim a doslova
zničujúcim úderom. Z titulu svojej božskej a kráľovskej moci zrušil boha Amona
a s ním všetkých ostatných bohov s výnimkou boha Atona, skonfiškoval majetok
Amonových i ostatných kňazov a zbavil ich všetkých privilégií.
Atona však Achnaton nevytvoril. Vyhlásil ho iba za jediného boha a jeho kult
zreformoval, čo bolo, pravda, v egyptských podmienkach viac ako dosť. Samo
slovo Aton značí doslova „Slnečná guľa, či slnečný kotúč“ a poznáme ho už
14
z textov Strednej ríše. Pritom niet pochýb, že existovalo už prv. V nápisoch zo
začiatku Novej ríše sa vyskytuje často formulácia „Re a jeho Aton“, „Atum
v svojom Atone“, „Jeho (Reovo) telo je Aton“ a pod.
Achnaton sa nevyhlásil za vtelenie do svojej osoby, ale za jeho služobníka, to
značí veľkňaza. Vystupoval tak vo vzťahu k Atonovi ako človek, čím sa pravda
podľa tradičných egyptských predstáv ako kráľ hlboko degradoval.
Atona dovolil Achnaton zobrazovať výhradne ako slnečnú guľu, či pri plošnom
zobrazení ako kotúč, pričom z ich obvodu vychádzali lúče zakončené žehnajúcou
rukou alebo symbolom života zvaným „anch“.
Okrem výtvarných diel podnietil Atonov kult nepochybne aj vznik nových diel
náboženskej literatúry, hlavne modlitieb a oslavných hymnov. Zachoval sa z nich
iba rozsiahli Achnatonov Hymnus na Atona:
„Krásne a žiariace sa objavuješ na obzore,
ó slnko žijúce, počiatok všetkého žitia!
Keď na východe objavilo si sa,
Zem si naplnilo krásou svojou...
Ó pane večnosti, si dobrý v úmysloch svojich!
Nebeské vody všetkým ľuďom cudzích zemí
I zveri každej všetkých púští dávaš –
Avšak Níl, ktorého vody z vnútra vychádzajú,
Ten určil si pre zem egyptskú.“
Atonov kult sa Amonovým kňazom nakoniec podarilo úplne vykynožiť. Okrem
bezohľadných metód im k tomu dopomohlo najmä to, že uctievanie jediného boha
odporovalo egyptským tradíciám a nepreniklo do podvedomia más ľudu. A určite
aj to, že prechod k pokojnej koexistencii celého radu bohov sa stretol so
všeobecným prijatím.
15
IV. NOVÁ RÍŠA
Osemnásta dynastia
Zakladateľom Novej ríše a tým aj 18. dynastie sa stal priamy potomok posledných
kráľov Strednej ríše Ahmose I. Jeho otec Kamose i starý otec Sekenjenré bojovali
proti nadvláde Hyksósov. On v tomto úsilí ďalej pokračoval, o čom svedčí aj jeho
múmia, dnes uložená v Egyptskom štátnom múzeu v Káhire. Na hlave vykazuje
päť sečných rán, všetky smrteľné. Do armády zaviedol vojnovú vozbu, ktorá bola
najsilnejšou zbraňou Hyksósov. Hranice krajiny rozšíril až po Sýriu a obnovil
vládu nad severnou Núbiou.
Jeho nástupca Amenhotep I. tieto výboje upevnil; v ďalších potom pokračoval
jeho syn Thutmose I., ktorý sa dostal až k hornému Eufratu.
Thutmose II. musel už bojovať proti povstaniam v osadených územiach,
a dokonca aj v Egypte; vládal ich však potlačiť. Po ňom na trón nastúpila jeho
manželka Hatšepsovet, a to ako regentka jeho nelegitímneho syna Thutmoseho
III.. Ten ďalej vládol v rokoch 1468 – 1436 pred Kr. ako jediný vládca. Stal sa
najväčším dobyvateľom v egyptských dejinách. Jeho nástupcom Amenhotepovi
II. a Amenhotepovi III. sa podarilo tieto výboje udržať. Kráľ Amenhotep III. bol
najmocnejším a najvplyvnejším človekom na zemi. Svoje postavenie a mier si
zaisťoval hlavne diplomatickými sobášmi. Z Núbie pochádzala aj jeho hlavná
manželka Teje. S ňou mal Amenhotep III. dvoch synov: staršieho Tuthmosisa
a mladšieho následníka trónu Amenhotepa IV. následníka trónu a budúceho
„faraóna reformátora“ Amenhotepa IV. – Achnatona. Mnohí sa domnievajú, že
faraón trpel vážnou chorobou, ktorá zapríčinila jeho oslepnutie a nakoniec smrť.
Na trón sa po ňom dostal Smenchkaré. Niektorí ho považujú za manžela jeho
dcéry Meritaton, iní za mladšieho brata Achnatonovho. Niektorí, ako napríklad
profesor Nicolas Rivers z Káhirského múzea sa domnievajú, že Smenchkaré nebol
nikto iný ako jeho manželka a spoluvládkyňa Nefertiti. Za krátkeho panovania
tohto vládcu bol opäť nastolený kult boha Amona. Po ňom nastúpil na trón
Achnatonov zať Tutanchaton, neskôr známy pod menom Tutanchamon. Jeho
nepoškodenú hrobku objavil v roku 1922 archeológ Howard Carter. Tutanchamon
bol manželom Achnatonovej dcéry Anchesenpaaton, neskôr nazývanej
16
Anchesenamun. Po náhlej násilnej smrti kráľa sa o ňu začal zaujímať starý Aje,
ktorý bol vysokým úradníkom a kňazom už za Amenhotepa III. Anchesenamun
jeho ponuku odmietla. Nevieme,či to bolo rozhodnutie čistého odporu voči
človeku, ktorý mohol byť jej dedom, alebo išlo o to, že Anchesenamun vedela
viac o smrti troch predchádzajúcich kráľov. Ukázalo sa, že bola dobrou
panovníčkou hodnou tohto titulu. Ňou sa končí vláda 18.dynastie a začína
panovanie ďalšej, 19.dynastie.
17
REFORMÁTOR, ČI KACÍR?
Achnaton (Amenhotep IV.), syn Amenhotepa III. a jeho manželky Teje. Na
trón nastúpil po smrti svojho otca asi v roku 1367 pred Kr. Jeho celé meno bolo
Nefercheprure Waenre Amenhotep. Do šiesteho roku svojej vlády vystupoval ako
úplne obyčajný panovník Novej ríše. V šiestom roku jeho vlády sa však situácia
radikálne zmenila. Najprv sa vzdal svojho kráľovského mena Amenhotep –
„(Boh) Amon je spokojný“, s čím bol vrcholne nespokojný. Nakoniec mu uprel aj
božstvo, takisto ako aj všetkým bohom s výnimkou životodárneho Slnka, ktorého
žiarivú guľu či ohnivý kotúč, po egyptsky Aton, vyhlásil za jediného boha. Podľa
neho si zmenil aj svoje doterajšie meno boha Amona na Achnaton, Slúžiaci (alebo
Prospešný) Atonovi.
O motívoch tejto reformy či revolúcie nezanechal Achnaton správu. Niektorí
tento jeho popud dávajú do spojitosti s jeho „čudáckou povahou“ a „túžbou
proklamovať svoju vlastnú vieru“. Išlo však hlavne o cieľavedomú akciu
politického charakteru, vedenú, pravda, pod náboženskými heslami a v dobovom
náboženskom rúchu, čiže o Achnatonov úder proti mocenskému centru, ktoré
predstavoval Amonov chrám. Pod Amonovými štandardami oslobodili wasetskí
králi Egypt spod nadvlády Hyksósov, v jeho mene ovládli obrovské územie Ázie
a Núbie, jemu ďakovali za každé víťazstvo. Venovali mu preto podiel na vojnovej
koristi, zväčšovali a zvelebovali jeho chrámy, obdarúvali ho pozemkami
a otrokmi. Amonov majetok stále vzrastal, čo konkrétne znamenalo, že vzrastala
hospodárska moc jeho kňazov. Títo kňazi postupne natoľko zbohatli, že sa stali
nezávislými
od kráľa. Svoju hospodársku moc, znásobenú mocou ideologickou, využili
celkom zákonite na to, že si začali privlastňovať moc politickú. Pomohli im
k tomu aj spory o nástupníctvo na trón, napríklad medzi Hatšepsut a Thutmosem
III., ktorí vystupovali v úlohe rozhodcov, a keďže moc rodí túžbu po ešte väčšej
moci, došli tak ďaleko, že dávali kráľom celkom otvorene najavo, že ich vláda
závisí od Amonovej milosti, teda od nich samých. Niektorí králi si to nijako
zvlášť nevšímali, iní tomu odporovali nepriamo, najmä podporou kultu starých
slnečných božstiev. Achnaton sa očividne rozhodol moc Amonových kňazov
zlomiť, a to v otvorenej zrážke. Urobil to práve tak jednoducho ako geniálne:
18
zrušil im Amona a vzal im majetok a svet sa nezrútil. Zdá sa, že boj s Amonovým
kňazstvom celkom vyčerpal Achnatonove sily. Do svojho víťazstva ho považoval
za hlavnú náplň vnútornej politiky, po víťazstve sa utiahol do Achetatonu
a o politické veci stratil záujem. Ako kráľ sa považoval predovšetkým za
Atonovho veľkňaza. Vyhlásil sa za jeho „služobníka“, čiže na rozdiel od
egyptských tradícií nie za jeho „pozemské vtelenie“ a venoval sa upevňovaniu
a šíreniu jeho kultu.
Fakt je, že Achnaton svoje vladárske povinnosti od počiatku zanedbával
a napokon sa o ne vôbec nestaral. Zdedil dobre zavedenú administratívu, a tak
v krajine išlo všetko normálne, akoby zotrvačnosťou, a to dosť dlho. Kanály sa
udržiavali, obilie sa sialo a žalo, dane sa odvádzali. Aj navonok si Egypt
zachovával veľmocenskú prestíž, aspoň kým nenastali zahraničnopolitické
komplikácie. V susedstve jeho ázijských dŕžav vyrástla však na hrozivú silu ríša
Chetitov a jej králi zaútočili na ríšu Mitanncov, ktorá bola egyptským spojencom.
Záujmy Egypta vyžadovali, aby Achnaton Mitanncom pomohol. Napriek
naliehaniu svojich radcov to neurobil, dokonca neprijal ani mitannských
vyslancov. Pravda, tým popudil proti sebe všetkých, čo neboli ochotní pasívne sa
prizerať na oslabovanie ríše, hlavne veliteľov pohraničných vojsk. V dvanástom
roku Achnatonovej vlády, či skôr nevlády, nazhromaždená nespokojnosť
vybuchla. Zdá sa, že na svoje strane nemal Achnaton už nikoho, kto by bol viac
ako dvoranom. Túto situáciu využili wasetskí kňazi boha Amona, ktorí sa
s porážkou nikdy nezmierili. Získali si prívržencov vo vojsku i na dvore, medzi
nimi najmä veliteľa armády Horemheba a vplyvného dvorana Ajeho, a začali
konať. Pripravovaný pokus o zosadenie z trónu Achnaton zrejme odhalil. Žulová
dlažba palácov a piesok popravísk sa sfarbili krvou. „Každý odporca kráľa bol
odsúdený na zatratenie“, „každý nenávidený bol poslaný na popravu“, čítame na
nápisoch jeho hodnostárov. Podrobnosti nepoznáme, ani okolnosti, za ktorých sa
stal potom Achnatonov mladší brat Smenchkare jeho spolukráľom. Krajinu
zahalila „egyptská tma“.
19
NOVÉ SÍDELNÉ MESTO – ACHETATON
Ešte predtým ako sa Achnaton stretol so svojimi odporcami, prikročil v štvrtom
roku svojej vlády k veľkolepému snu o novom sídelnom meste. Uvedomoval si,
že vo Wasete (Tébach) bude jeho Aton vždy iba ako v podnájme. A toto by bolo
platilo i vo všetkých dovtedy postavených mestách. Jediným riešením bolo
pristúpiť k dovtedy ojedinelému a odvážnemu kroku a postaviť nové mesto,
v ktorom mal byť jediným pánom jeho Pán a Vládca Aton. Preto kráľ začal
horlivo hľadať miesto, kde by svoje myšlienky mohol premeniť na skutočnosť.
Našiel ho na pravom brehu Nílu zhruba tristo kilometrov na sever od Wasetu,
uprostred veľkého oblúka, ktorým rieka obteká predhoria Arabskej púšte.
Dokonca sa na toto miesto sám prišiel pozrieť a vlastnou rukou označil hranice
svojho mesta. Toto miesto vybral kvôli tomu, že toto miesto bolo dobre chránené
vysokými skalnými stenami. Obzor tu navyše vytváral priestor medzi vrchmi,
z ktorého každé ráno vychádzalo Slnko. To bolo pre Achnatona viac ako náhodou.
Mesto sa rozprestieralo v tvare polmesiaca v dĺžke 13 kilometrov. Mesto
vymedzovalo 14 stĺpov. Stred mesta tvorili kamenné stavby, ktoré slúžili
kráľovskému dvoru: množstvo chrámov, vnútorných nádvorí a záhrad, veľké
obradné sály, priestory kráľovského háremu, sklady, domy úradníkov
zodpovedných za služobníctvo. O kráľovskej veľkorysosti svedčia aj zbytky
kráľovského paláca. Rozprestieral sa na ploche 700 300m. Svoj palác mala
i kráľovná, Prirodzene menších rozmerov. Najväčšou stavbou mesta Achetaton
bol prirodzene Atonov chrám. Rozprestieral sa na ploche 730 275 m. Bol
orientovaný od východu a západ a rozčlenený radom vnútorných nádvorí so
stĺpmi a monumentálnymi vchodmi. Za vchodom sa skrývalo obrovské stĺporadie
nazývané Gempaaton, čo znamená „Aton je nájdený“. Tadiaľto sa dalo prejsť do
dvorov s obetnými stolmi, na ktorých z podkladu z nepálených tehál čneli oltáre
a štyri panovnícke sochy. Vnútorná svätyňa chrámu bola určená na stretávanie
veriacich so Slnečným kotúčom. Na severnej strane tohto priestoru sa nachádzalo
20
átrium, kde raz za rok panovník prijímal dane od svojich poddaných zo všetkých
kútov krajiny.
Na severovýchod od mesta bolo pohrebisko. V r. 1892 objavil taliansky archeológ
A. Barsanti Achnatonovu hrobku. Prirodzene bez múmie. Sarkofág našiel rozbitý
a kráľovo meno zo sarkofágu vymazané. Taká veľká bola zloba jeho nepriateľov,
ktorí mu nedopriali ani pokojný odpočinok po smrti. Hrobka má 50 metrovú
vstupnú chodbu, ktorá končí predsieňou. Za ňou sa nachádza vlastná hrobová
komora v rozmerov 10 10 5m s nádhernou reliéfovou výzdobou.
Na mieste kde sa kedysi rozprestieral Achetaton, je dnes malá arabská dedinka
Tell el-Amarna, obývaná kmeňom Bení Amrán.. Práve tu sa, východne od
hlavného paláca, v roku 1888 našiel celý diplomatický archív kráľov Amenhotepa
IV. a III. Išlo o korešpondenciu písanú na hlinených tabuľkách s rôznymi
predoázijskými kráľmi, fenickými a sýrsko-palestískymi vazalmi. Písané boli
babylonským klinovým písmom a týkali sa politicko-diplomatických problémov
tých čias. V súčasnosti sa archív nachádza v Káhire, Berlíne a Londýne.
Na východ od mesta, na miestach remeselníckych dielní, na pozemku označenom
ako P 47, odkryl egyptológ Ludwig Borchardt dielňu dvorného sochára
Achnatonovho. A mal šťastie, že v nej našiel takmer neporušenú slávnu bustu
kráľovnej Nefertiti, „Krásavice, ktorá prichádza.“
21
KRÁĽOVNÁ NEFERTITI
Nefertiti, ktorej meno znamená „Krásna je tá, ktorá prišla“, sa po boku svojho
manžela objavuje už v prvých rokoch jeho vlády. Bola jeho hlavnou manželkou,
čo znamenalo, že medzi všetkými ženami Achnatonovho háremu mala práve ona
prvé miesto. O tomto veľkom statuse svedčia i tituly ako „Veľká manželka kráľa,
jeho milovaná a pani oboch krajín“, „Pôvabná pani“, „Tá, ktorú miluje žijúci
Aton“ a mnohé ďalšie. O jej pôvode mnoho nevieme. Vieme, že Nefertiti nebola
kráľovského pôvodu, pretože pri jej mene by sa vyskytovali nápisy ako „kráľova
dcéra“ alebo „dcéra kráľovnej“.
Hieroglyfické texty, ktoré sa objavujú v Amarne potvrdzujú, že Nefertiti si už
v prvých rokoch vlády svojho manžela získala neobyčajný vplyv. Reliéfy na
stenách chrámov ju zachytávajú pri rôznych náboženských obradoch spolu
s kráľom. Niektoré však ju zobrazujú pri týchto slávnostiach samotnú, čo
potvrdzuje jej dôležitosť a význam v Atonovom kulte. Nefertiti však nezobrazujú
len náboženské scény. Iné dokladajú, že sprevádzala svojho manžela na rôznych
diplomatických a štátnych slávnostiach, pri udeľovaní odmien úradníkom, či
prijímanie štátnych zahraničných delegácií.
Túto dvojicu často zobrazovali v blízkej až intímnej polohe.
22
Nefertiti porodila kráľovi šesť dcér. Najstaršia, ktorá sa volala Meritaton, sa
nachádzala na reliéfoch spolu s Nefertiti a Achnatonom už v prvých rokoch jeho
vlády. Ďalšie podľa toho v akom poradí prichádzali na svet. Boli to Maketaton,
Anchesenpaaton, Neferneferuaton-tašerit, Neferneferure a Setepenre. Fakt, že
Nefertiti neporodila Achnatonovi ani jedného syna (dediča trónu) a tým upadla do
nemilosti, považujú mnohí za dôvod, prečo sa náhle po dvanástom roku vlády
vytratila zo všetkých prameňov.
Podľa niektorých faraón trpel chorobou, ktorá zapríčinila jeho oslepnutie. Na
nohých sochách je navyše zobrazovaný s neforemným bruchom a nápadne
predĺženými končatinami. Práve vďaka tejto chorobe mohla Nefertiti ešte
znásobovať svoju moc. Ku sklonku vlády sa stala faraónovou spoluvládkyňou, to
by vysvetlilo fakt, prečo sa tak náhle vytratila zo života. Ešte za života faraóna si
zmenila meno na Nefer-Neferuaton-Nefertiti.A práve v období zmiznutia Nefertiti
sa na scéne objavuje nová panovníčka-Anchk-Cheperure-Neferure-Neferuaton.
Toto meno si opäť zmenila na Anchk-Cheperure-Smenchkare. Achnatonov
nástupca sa volal Smenchkaré. Najpravdepodobnejšie je, že ide stále o tú istú
osobu, o Nefertiti.
23
ZMARENÉ ÚSILIE JEDNEJ MYŠLIENKY
Po tom, čo Achnaton založil nové sídelné mesto a zaviedol kult jediného boha , sa
zabudol zamýšľať nad tým, čím má jeho sen šancu na prežitie. Nefertiti mu
porodila šesť dcér, avšak ani jedného potomka mužského pohlavia, ktorý by sa
bol stal právoplatným následníkom trónu. Zabúdal, alebo si ani nechcel pripustiť
myšlienku, že jeho reforma nemá takmer žiadnu oporu u jednoduchých ľudí, ktorí
si stále v bezpečí svojich domovov uctievali starých bohov, ktorí boli súčasťou ich
života pokým sa na scéne neobjavil Achnaton.
Achnaton si osvojil myšlienku jediného boha, ktorý je láskavý, nič od ľudí
nechce a ani im nič nedáva. Po Achnatona sa všetci králi vyhlasovali za
stelesnenie bohov, či za ich synov. Kráľ sa stal iba akými tlmočníkom medzi
bohom a ľuďmi. Avšak nestačilo velebiť boha, keď z viery neplynuli praktické
dôsledky pre každodenný život. Aton proste zostal iba akýmsi kozmickým
bohom, svojou žiarou oblažoval celý svet, ale neprenikol do ľudského srdca.
Možno sa kráľ cítil byť blízko Atonovi, ale prostému človeku zostal bohom
vzdialeným a cudzím. Bolo preto celkom prirodzené, že Achnatonovou smrťou sa
celé jeho dielo samo odsúdilo na zánik. I meno Achnaton bolo zmazané zo
všetkých verejných priestranstiev. To svedčí o nesmiernej nenávisti, akú
okusoval. Čo nestihli zničiť kráľovi odporcovia, dokončil zub času.
Napriek besneniu sa napodiv všetkému zachovala neporušená múmia kráľa
Achnatona. Jeho prívrženci ju stihli odniesť z pohrebiska v Achetatone do Údolia
kráľov, kam v roku 1907 prenikol americký archeológ M. Davis. Chodba, ktorá
viedla do hrobky bola zavalená kameňmi. Na nich bola prázdna rakva z cédrového
dreva. Podľa nápisov v nej mala ležať Tej, manželka kráľa Amenhotepa III.
Múmia chýbala. Vo vlastnej hrobke však Davis našiel inú rakvu v tvare ľudskej
postavy a v nej múmiu. Na čele mala kráľovský znak, hada tepaného zo zlata.,
pokrytá bola tenkým zlatým plechom a v kúte stáli štyri kanopy s vnútornosťami
mŕtveho. Nápisy z rakvy boli starostlivo zoškriabané a všetky kartuše s menom
starostlivo vyrezané. Napriek tomu Davis pomocou lupy prečítal slabo viditeľný
nápis ACHNATON.
24
Davis sa preto obrátil na prof. Elliota Smitha z Egyptského káhirského
múzea. Jeho záver bol jednoznačný: „Ide o mŕtvolu približne tridsaťročného
muža.“ Týmto záverom sa môžeme domnievať, že skutočne išlo o mŕtvolu kráľa
Amenhotepa IV. – Achnatona.
Amenhotep IV. - Achnaton (hlava na chrámovom stĺpe z Karnaku, Egyptské
múzeum, Káhira)
25
VI. ZÁVER
Kráľ Amenhotep IV. – Achnaton, syn Amenhotepa III. a Teje, kráľ 18.
Dynastie, manžel Nefertiti a otec šiestich dcér sa pokúsil zlomiť moc Amonových
kňazov tým, že im vytvoril nového boha, Slnečný kotúč, boha Atona. Vystaval
mu nové sídelné mesto Achetaton a na novú vieru chcel obrátiť celý Egypt.
Tvrdou rukou proti všetkým odporcom vládol do roku 1350 pred Kr.. Po jeho
smrti sa však spustila lavína rabovania a ničenia všetkého, čo ich kráľ vytvoril.
Snažil sa ako prvý zaviesť do života monoteistické náboženstvo. Avšak
svojským spôsobom. Aj napriek jeho neúspechu a zlyhaniu jeho plánu môžeme
s istotou povedať, že tomuto panovníkovi patrí popredné miesto v análoch
starovekého Egypta, Egypta vôbec a nepochybne i v dejinách sveta.
26
VII. BIBLIOGRAFIA
BIČ, M.: V zemi sfing a pyramid, Praha, 1993
Magdolen, D.: Tajomstvá kráľovnej starého Egypta
In: História revue; č. 2/2002 – ročník 2; str. 2-3
Pijoan, J.: Dejiny umenia 1., Bratislava, 1982
Solanová, Ľ.: Egypťania a prvé civilizácie, Bratislava, 2001
Zamarovský, V.: Bohovia a králi starého Egypta, Bratislava, 2000
Zamarovský, V.: Ich veličenstvá pyramídy, Bratislava, 2001
27