Toto úžasné dielo bolo napísané za pár mesiacov a predčilo tie predchádzajúce, dokonca i Albusa Severusa Pottera a Tiene minulosti, ktoré ma tak zaujali a obohatili.

Korektor

Autorka: LucyKorektor: Martin

Web: potter.sk

Pre najlepšie zobrazenie sa vyžaduje Microsoft Office Word 2007 alebo 2003 pre súbor .doc a Foxit Reader (http://www.foxitsoftware.com/pdf/reader/) pre súbor .pdf

1. Veštbaa okraji dedinky zvanej Dračie údolie stál malý domček so širokým priečelím a šindľovou strechou. Ktovie, podľa čoho bolo toto utešené miesto pomenované, ale isté bolo, že tu nežili draci, aspoň nie v súčasnej dobe.

Napriek tomu patrila väčšina jeho obyvateľov do sveta, o ktorom obyčajní smrteľníci, mudlovia, nemali potuchy. Žili tu skutoční čarodejníci a čarodejnice, ktorí úzkostlivo strážili svoje tajomstvo pred tými, ktorí ich v minulosti prenasledovali a upaľovali na hraniciach. A tak od tej doby žili vo vlastnom svete, s vlastnými radosťami i starosťami.

NV kuchyni toho domu sedel za stolom čiernovlasý muž s usmievavou tvárou

a žiarivými zelenými očami. Albus Severus Potter nedávno oslávil svoje dvadsiate piate narodeniny a v tomto dome žil už skoro šesť rokov so svojou manželkou Sophiou. Čítal práve akýsi list, keď jeho žena, štíhla brunetka s vlasmi až po pás, podišla k nemu a zozadu ho objala. Áno, bola štíhla, hoci jej telo zdobilo vypuklé bruško prezrádzajúce ich radostné očakávanie.

„Už zase nad tým rozmýšľaš? Povedala som ti, aby si tam šiel.“ povzdychla si, keď si všimla list, čo držal v rukách.

„Ja viem, ale nechcem ťa tu nechať samu. Čo keď budeš niečo potrebovať?“ pozrel na ňu a tváril sa vážne.

„Zlatko, bude tu so mnou tvoja mama a keby niečo, Lilly býva vedľa alebo si zabudol?“ prihovárala sa mu jemne.

„Ale...“ snažil sa ešte niečo namietať, no zastavila ho. „Tí ľudia potrebujú tvoju pomoc teraz, kým ja mám ešte mesiac čas.“ povedala

a položila si jeho ruku na bruško. Dieťa v jej lone pocítilo dotyk a jemným kopnutím naň odpovedalo.

„Si si istá? Radšej by som mal istotu...“ pozrel jej do očí a videl, čo potreboval vidieť. „Tak teda dobre. Nebude to trvať viac než týždeň a keby čosi, dám ti vedieť. A ty mi daj hneď vedieť, keby sa niečo dialo.“ poučoval ju a ešte stále bol nesvoj z toho, že svoju tehotnú manželku necháva osamote. Včera večer mu totiž prišiel list z ministerstva, z oddelenia Ochrany čarodejníckeho spoločenstva pred mudlami. Kdesi v Iraku zúria nepokoje a nie všetky sú výsledkom vojny medzi mudlami. Daktoré z nich spôsobili čarodejníci a zranených bolo veľa. Vďaka Albusovým zvláštnym schopnostiam ho preto povolávali k podobným situáciám, v ktorých boli zranení aj mudlovia, avšak na ktorých liečba lektvarmi neúčinkovala. Aj toto bol ten prípad a oni ho žiadali o okamžitú pomoc.

„Budeme v poriadku, o nás sa neboj. Hlavne buď opatrný.“ usmiala sa naňho spokojne a privinula sa k nemu.

„Dávaj na seba pozor a hlavne odpočívaj.“ opakoval jej to, čo opakoval denne a pobozkal ju. „Milujem ťa, Sophia.“

„Aj ja teba, Al.“ odpovedala, a keď ju už objímal príliš dlho, vymanila sa mu. „Mal by si už ísť, nech nečakajú.“ popohnala ho a on sa nie príliš nadšene, s malým batohom v ruke, premiestnil krbom na ministerstvo.

Len čo Sophia osamela, vzala si všetko potrebné a premiestnila sa do haly nemocnice sv. Munga. Na piatom poschodí ju nadšene privítala jej priateľka Louise.

„Dievča, ty doslova žiariš. Ako sa cítiš?“ prihovorila sa jej s úsmevom a viedla ju na ošetrovňu.

„Fajn, som len trošku unavená.“ priznala a ľahla si na prázdnu posteľ. „To je normálne, ver mi, už sa toho nezbavíš. Porodíš a dieťa ťa natoľko zamestná, že nebudeš vedieť, kde ti hlava stojí. Tak sa mi ukáž, nech sa uistím, že je všetko v poriadku.“ prikázala jej.

„Albus už ma ráno prezeral.“ povedala naoko pohoršene.„No, nediv sa mu. To vieš, že má strach. Keď zvážime, čo všetko si preto

podstúpila.“ bránila jej priateľka Albusa a s vážnou tvárou ju vyšetrila.„Všetko je ako má byť, nie je sa čoho obávať. Povedz Albusovi, že sa bojí

zbytočne.“ „Dnes ráno musel odísť. Musela som ho doslova prosiť, aby tam šiel. Nechcel ma nechať samu.“

„Už zase? Ten sa ti teda dlho doma neohreje.“ neodpustila si kamarátka.„Vieš sama, že musí. Nie každý sa rodí s takým darom, a keď môže pomôcť, mal by to spraviť.“ hájila Sophia svojho manžela, keď sa obliekala.

„Jasné, ale asi by som nemala toľkú trpezlivosť ako ty.“ pripustila Louise.„Ešte šťastie, že ja jej mám dosť.“ zasmiala sa Sophia a chystala sa odísť.„Počkaj v sesterni, poviem Teresse, aby ti priniesla tvoj lektvar a ešte chvíľu

pokecáme, ak máš čas.“ Sophia teda šla do miestnosti, kde sú ošetrovateľky a pozdravila niekoľko

svojich známych. Poznala tu takmer všetkých, keďže tu s Albusom obaja nastúpili ako ošetrovatelia hneď po absolvovaní univerzity. Albus však len na polovičný úväzok, aby popri práci stíhal aj misie, ako bola tá, na ktorú odišiel dnes ráno. Sadla si do svojho obľúbeného kresla a kým čakala na Louisu, premýšľala nad tým, čo všetko s Albusom museli prečkať, kým sa dostali tam, kde sú teraz. Hoci obaja chceli pracovať a zúročiť roky štúdia, chceli si krátko po svadbe založiť rodinu. Pre oboch bolo veľkým šokom a sklamaním, keď sa po roku márnej snahy dozvedeli, že toto prianie im zrejme nikdy nebude splnené. Obaja boli liečitelia, a tak vedeli, aké sú ich možnosti, no ani Albus s pomocou svojich schopností nevedel pomôcť svojej manželke otehotnieť. Skúšali bylinky, lektvary i rôzne kúzla, no nič nepomáhalo. A hoci sa veľmi ľúbili, Sophia sa obviňovala, že Albusovi nemôže dať dieťa. Márne ju uisťoval, že ju aj tak miluje a nechce byť so žiadnou inou, rozhodla sa odísť. Trvalo pár mesiacov, kým sa mu ju podarilo presvedčiť, aby sa vrátila, a potom sa to stalo. Otehotnela a ich šťastie sa konečne zavŕšilo. Ich vzťah stál opäť na pevných základoch a s dieťaťom na ceste ho ďalej rozvíjali.

Dieťa, ktoré spolu čakali naplnilo ich životy opätovnou radosťou, no i strachom. Hoci to jeden pred druhým úzkostlivo tajili, báli sa, aby sa to všetko nezvrtlo a oni o to

malé neprišli. Preto sa Albus tak bál nechať ju samu, preto od nej nechcel odísť. Ale všetko je v poriadku, aj Louise to povedala, a tak tu teraz mohla bez obáv sedieť.

„Koho to tu nevidím, Sophia, ako sa máš?“ ozval sa mužský hlas od dverí, ktorý ju vytrhol zo zamyslenia.

„Ahoj, Don. Cítim sa skvele, čo ty?“ odzdravila kolegu.„Super. Počuj, Al je tu s tebou? Máme tu nejaký nový prípad a on by to zvládol

ľavou zadnou, no a nám...“ vysvetľoval.„Budete si musieť poradiť sami, dnes ho odvolali.“ povedala a súcitne sa naňho

pozrela.„No, tak si pán Elliot bude musieť u nás zo tri dni poležať. Vďaka, maj sa

pekne.“ zamával jej a zmizol. S úsmevom nad tým len pokrútila hlavou a vzala si časopis, ktorý ležal na stole. Takto to bolo neustále. Vždy keď bol Al v nemocnici, volali ho od prípadu k prípadu, aby ľudí vyliečil svojimi schopnosťami. Značne im to uľahčovalo prácu, ale chudák Al bol na roztrhanie.

„Váš lektvar, pani Potterová.“ ozval sa tichý hlas len kúsok za ňou.„Vďaka, Teressa.“ odpovedala a vďačne sa usmiala na malú čiernovlasú

dievčinu. Bola veľmi plachá a s nikým veľmi nekomunikovala, ale svoju prácu si zastala. Bolo na nej čosi zvláštne a Sophia z nej občas mala čudný pocit, ale pripisovala to len tomu, že to dievča dobre nepozná. Vypila lektvar, ktorý jej prikázali denne užívať pre istotu a čakala na Louisu.

Sandrin Danielsová zatiaľ sedela v učebni lektvarov v Rokforte a opravovala práce svojich žiakov. Zdvihla hlavu a skontrolovala asi pätnásťročného chlapca, ktorý si odpykával svoj trest.

„To na dnes stačí, pán Robins, pokračovať budete zajtra.“ povedala prísne a sledovala, ako si chlapec balí svoje veci.

„Dobrú noc, pani profesorka.“ zamumlal a čo najrýchlejšie vybehol z učebne. Sandrin použila Tempus a zistila, že ak chce ešte hovoriť so Severusom, mala

by ísť hneď, aby potom nerušila Georga, ktorý už určite bude chcieť byť doma s Leou. Odložila svoju prácu a zamkla za sebou učebňu, keď odchádzala. Cestou stretla len pár oneskorencov, ktorí nestihli zmiznúť vo svojich spoločenských miestnostiach. Hodila po nich káravý pohľad, ale nezdržovala sa. Na chodbe pred riaditeľňou stretla niekoho, koho tam rozhodne nečakala.

„Sibyla? Čo vy tu?“ spýtala sa staršej učiteľky veštenia.„Oh, ja len... neviem... chcela som sa prejsť.“ pozrela na ňu skrz veľké okrúhle

okuliare a na tvári mala rovnako zmätený výraz ako vždy. Sandrin si už pred časom všimla, že je táto žena deň za dňom dezorientovanejšia, no riaditeľ ju nechával bývať na hrade, pretože tu strávila celý život a nemala kam ísť. Už dávno neučila, miesto nej to prevzala Lenka Longbottomová.

„Poďte, odvediem vás späť do vašej izby.“ ponúkla sa a jemne ju chytila za rameno.„Áno... dobre, vyveštím vám váš osud, samozrejme.“ prikyvovala Trelaweynová. Sandrin sa ju podarilo dostať do jej bytu a usadila ju do kresla. Na návštevu Severusa mohla zabudnúť, tak jej aspoň uvarila čaj a rozhodla sa počkať, kým sa trochu

spamätá a bude schopná sa o seba postarať. Lenže keď sa vrátila s čajom, upadla Sibyla do akéhosi tranzu a zmeneným hlasom čosi vravela.

Život skončil, život začal,a tým novú éru načal.Doba temna nastanea medzi nami zostane,pokým ten, čo chráni ju,neprizná si pravdu jedinú,moc má spraviť noc dňom,nahradiť tmu tým svetlom,čo šťastie prináša,a bolesť srdca odnáša!

Hlava bývalej profesorky veštenia klesla a ona nehybne sedela v kresle. Šálka s čajom už dávno ležala na zemi rozbitá na drobné kúsky a Sandrin sa skláňala nad svojou kolegyňou. S hrôzou zistila, že akákoľvek pomoc je už zbytočná. Sibyla Trelaweynová zomrela a pred svojou smrťou vyriekla poslednú skutočnú veštbu, ktorá čakala na svoje naplnenie.

Sophia už šla dávno spať, no Ginny ešte unavená nebola. Sedela v obývačke domu svojho syna a písala list svojim najmladším ratolestiam, ktoré chodili do tretieho ročníka v Bradaviciach. Zostala teda v dome, ktorý kedysi s Harrym zrekonštruovali, sama. James, Albus i Lilly mali svoje vlastné životy, vlastné rodiny a ona s nadšením sledovala ich šťastie. Nevnucovala im svoju pomoc, pretože sama vedela, ako to vadilo jej, keď sa jej mama do všetkého plietla. Vždy im však bola nablízku a oni vedeli, že ju môžu kedykoľvek a o čokoľvek požiadať. Tak ako teraz Albus. Bola to pre všetkých obrovská novinka, že Sophia otehotnela, keď už takmer stratili nádej. Teraz tu sedela a bola pripravená pomôcť jej s čímkoľvek. Netušila však, aká to bude pomoc.

Zo spálne sa ozvalo akési buchnutie a ona bola v mihu na nohách. Nezdržiavala sa s klopaním a trhnutím otvorila dvere. Sophia ležala na zemi a držala sa za brucho. Po tvári jej stekali kvapky potu a oči lesklé od sĺz na ňu vystrašene pozerali.

„Pre Merlina, Sophia, čo sa stalo? Si v poriadku?“ priskočila k nej a snažila sa jej pomôcť na nohy.

„Prosím... strašne to bolí...“jachtala tichým hlasom a vyzerala, akoby mala každú chvíľu omdlieť.

„Pšššt, upokoj sa. To bude v poriadku, uvidíš. Zoženieme pomoc. To nič, moja.“ tíšila ju Ginny a vyčarovala nosidlá, na ktoré ju uložila a bez meškania sa s ňou premiestnila k sv. Mungovi.

„Potrebujem pomoc!“ zakričala a už k nej bežalo niekoľko ošetrovateliek.„Ráno bola v poriadku. Čo do kotla sa stalo?“ spýtala sa Louise a prevzala

nosidlá so Sophiou.

„Vy počkajte tu.“ zastavila Ginny čiasi ruka a dvere, za ktorými zmizla Sophia, jej zavreli rovno pred nosom.

2. Výčitkyohnať Albusa nebolo jednoduché. Ginny sa o to pokúšala celé hodiny, a keď sa jej to napokon podarilo, bolo už neskoro. Sedela v čakárni, keď sa tesne nad ránom vrútil dnu zadýchaný Albus. Tvár mal strhanú od vyčerpania

i strachu, ktorý ho premkol vo chvíli, keď našiel mamin odkaz, aby ihneď prišiel k sv. Mungovi.

Z„Čo sa stalo? Kde je?“ spýtal sa, no odpoveď neprichádzala. „Tak kde je? Mami

odpovedz mi prosím!“ zatriasol ňou a pozrel do jej slzami zaliatych očí.„Albus, ja neviem ako...nastali komplikácie a Sophia.... je mi to ľúto, synček.“

hovorila potichu, no každé jej slovo bolo ako rana nožom priamo do srdca.„Aké komplikácie? Kde je moja žena?“ kričal a niekoľko ošetrovateľov vykuklo

von, aby sa pozreli, čo sa tam deje. Len čo zazreli Albusa, rýchlo zmizli, tak ako sa objavili. Len Louise nemohla mlčať. Podišla k nemu a so stisnutými perami naňho pozrela. Jemne pokrútila hlavou.

„Je mi to strašne ľúto, Al. Nezvládla to...“ šepla a sklonila hlavu. Nedokázala mu pozrieť do očí. Zato tie jeho prechádzali z matky na Louisu a späť. Pravda ho zasiahla priamo do srdca a ono odmietalo počúvať.

„Čo mi to tu... chcem ju vidieť.“ neveriacky krútil hlavou. „Chcem vidieť svoju ženu a dieťa.“ skríkol zúfalo a rozbehol sa k dverám, z ktorých vyšla pred chvíľou ošetrovateľka.

V slabom svetle vychádzajúceho slnka uvidel Sophiu ležiacu na posteli. Zdalo sa, akoby len spala. Tvár mala uvoľnenú a ruky položené pozdĺž tela. Opatrne k nej pristúpil, rukou zaťatou v päsť si prikrýval ústa, aby nevykríkol. Sadol si k nej a natiahol ruku, aby sa jej dotkol. Na polceste k jej tvári sa jeho trasúca ruka na okamih zastavila. Bál sa, že jediným dotykom sa jeho nočná mora stane skutočnosťou. Nakoniec sa predsa len osmelil a pohladkal ju, akoby bola zo skla.

„Sophia! Nieee!“ vydral sa mu z hrdla bolestný vzlyk. „Láska moja, odpusť mi to. Nemal som odchádzať. Nemal som ťa nechávať samu.“ vyčítal si a slzy mu stekali po jeho strhanej tvári.

„Toľko som ti toho nestihol povedať. Ach Sophia, čo... čo si bez teba počnem? Bez teba nemá môj život už žiaden zmysel.“ plakal a skrz svoj obrovský žiaľ si nevšimol svoju mamu, ktorá za ním prišla.

„Tu je zmysel tvojho života, chlapče.“ povedala a vložila mu do náruče drobný uzlíček. Prekvapene na to pozeral, neschopný čokoľvek urobiť či povedať.

„Viem, že to bolí. Viem, aké to je stratiť životnú lásku, ale ty máš prečo žiť. Tvoja dcéra ťa potrebuje, Al. Dieťa, po ktorom ste obaja tak túžili. Postaraj sa o ňu, nech Sophiina obeť nie je zbytočná.“ utešovala ho mama.

„Mal som zostať s ňou. Nemuselo sa to stať.“ dával si za vinu.„Nemohol si jej nijako pomôcť. Všetci tu robili čo len mohli, synček. Ani ty by si

jej nepomohol.“ tíšila ho Ginny a pri pohľade na utrpenie svojho syna si spomenula na

vlastnú bolesť, ktorú cítila po Harryho smrti. Vedela, že čas tú bolesť trochu zmierni, no nikdy to neprebolí úplne.

„Ako len budem bez nej žiť? A ona...“ prvýkrát pozrel na dieťa vo svojom náručí. Bola maličká a krehká. Narodila sa o mesiac skôr, než mala a zrejme jej museli podať nejaký vyživovací lektvar, napadlo mu. Držal na rukách zázrak, v ktorý už skoro nedúfal, no daň zaň bola vysoká.

„Mohla by si si ju vziať? Chcel by som byť teraz sám.“ požiadal ju a podal jej dieťa.„Sme s tebou, Al. My všetci. Je nám to veľmi ľúto.“ povedala už na odchode a stisla mu ruku, aby mu dodala odvahu.

„Ďakujem.“ šepol a nový prúd sĺz ho znova premohol.Sedel pri nej ešte dlho, kým sa rozhodol vyjsť z izby.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho James, ktorý sedel na chodbe s ich matkou. Al mu venoval unavený pohľad. Oči plné bolesti a číreho zúfalstva boli dostatočnou odpoveďou.

„Mal by si odviesť mamu. Vezmi ju k sebe, ja teraz asi doma nebudem a nemala by byť sama.“ povedal duto.

„Keby si niečo potreboval, stačí povedať.“ pripomenul mu brat. James nevedel, ako by sa on cítil v podobnej situácii. „Zvládneš to?“ spýtal sa už na odchode a Albus len slabo prikývol.

Vošiel na sesterňu, kde sa schádzali ošetrovateľky. Všetky zraky sa upreli naňho a on v nich mohol čítať rovnakú ľútosť, akú videl v očiach svojej mamy a brata. Áno, aj oni mali Sophiu radi, ale nik nemohol cítiť bolesť, akú cítil on.

„Louise...“ oslovil mladú ženu a tá si vreckovkou zotrela slzy, než naňho pozrela.

„Prepáč, Al. Robila som...“ ospravedlňovala sa, no on ju zastavil.„Nič mi nemusíš vysvetľovať. Verím ti.“ povedal a pozeral do zeme. „Ako je na

tom dieťa?“ spýtal sa na stav svojej dcéry.„Je zdravá.“ vyhŕkla rýchlo a zhlboka sa nadýchla, aby mohla pokračovať.

„Narodila sa skoro, ale vyživovací lektvar zaberá dobre a za pár dní si ju môžeš vziať domov.“

„Vďaka, ja teraz...“ jachtal Albus a nevedel, čo povedať.„Je vzadu, len bež. Keby som ti mohla nejako pomôcť...“ povedala a ich

pohľady sa stretli. Viac slov nebolo treba.

V malej izbe na konci chodby stála malá postieľka a v nej ležalo pár hodín staré dieťa. Nad ním sa skláňala malá postava.

„Podarilo sa to, pani moja. Teraz už nás nič nezastaví.“ ozval sa tichý ženský hlas. Čiernovlasá žena natiahla ruky a vzala si dieťa z postieľky. V tom sa otvorili dvere a dnu vstúpil Albus. Prekvapenie vystriedal hnev.

„ČO robíte s mojou dcérou, Teressa?“ spýtal sa a vzal jej dieťa z náručia.„Ja... ona... plakala. Len som ju tíšila.“ vyhovárala sa mladá ošetrovateľka.

„Teraz som tu ja. Prosím, nechajte ma samého.“ povedal a jeho hlas vôbec neznel vľúdne. Teressa bez slova vyšla von, a tak nenápadne, ako sa objavila v nemocnici, z nej zase zmizla.

Albus sa posadil na stoličku pri okne a odhrnul deku zakrývajúcu detskú tváričku. Dievčatko v jeho náručí sa pomrvilo a potichu zamrnčalo.

„Pšššt, maličká. Ocko je pri tebe.“ tíšil ju a hojdal ju na rukách. „Chýba ti mamička, ja viem. Aj mne veľmi chýba.“ odmlčal sa, aby v sebe potlačil tornádo svojich emócií. „Bude to bez nej ťažké, ale zvládneme to. Urobím všetko, aby som ti vynahradil všetko, o čo si dnes prišla.“

Sedel tam s dieťaťom v náručí a premýšľal, ako svoju dcéru pomenuje. So Sophiou o tom síce hovorili, ale ešte neboli rozhodnutí. Mysleli si, že majú ešte čas... že majú pred sebou ešte veľa času na toľko vecí...

„Budeš moja princezná, moja Aranel.“ pošepol jej a pobozkal ju na čelo. Uložil ju do postieľky, a keď odchádzal zariadiť, čo bolo treba, uistil sa, že sa o jeho dcéru postarajú tí najlepší.

Sychravé počasie samo o sebe vypovedalo o chmúrnej nálade panujúcej medzi smútiacimi pozostalými. Ginny stála po boku svojho syna, ktorý sa len silou vôle držal na nohách, keď musel pozerať na hrobku svojej ženy, jedinej, ktorú kedy miloval. Slzy na jeho tvári sa miešali s dažďom, ktorý mu zmáčal vlasy i všetko oblečenie. Len hmlisto vnímal tých, čo mu vyjadrovali svoju sústrasť. Len tam tak stál v daždi a spomínal. Napokon na matkino naliehanie vytiahol prútik a vo vzduchu vyčaroval svoj posledný odkaz, ktorým ozdobil jej bielu mramorovú hrobku.

Navždy jediná, naveky milovaná.Keď potom sedel na gauči vo svojom dome, zložil mame hlavu do lona a plakal

ako malé dieťa. Plakal tak, ako ešte nikdy vo svojom živote. Ani otcova smrť ho tak nezlomila, ako strata manželky. Azda preto, že vtedy musel byť oporou svojej mame a súrodencom, ale teraz...

„Ako len môžem bez nej žiť, mami? Ja to nezvládnem. Komu čo urobila, že za to musela zaplatiť životom? Chceli sme len byť šťastní... mať dieťa... je to azda moc?“

„Pšššt, tak nehovor, Albus. Ty to zvládneš. Musíš sa vzchopiť, Sophia by nechcela, aby si sa takto mučil.“ dohovárala mu. Šepkala mu slovka útechy a robila čo mohla, aby odľahčila jeho svedomiu, pretože sa neustále obviňoval z toho, že ju nechal samu a keby bol s ňou, mohol jej pomôcť.

„Zostaneš tu so mnou? Zajtra si vezmem malú domov a budem potrebovať...“„Zostanem ako dlho budeš chcieť.“ sľúbila.

Sandrin sedela v kresle oproti portrétu svojho otca s hlavou zloženou v dlaniach. Práve sa vrátila z pohrebu Sophie, svojej bývalej študentky a priateľky.

„Ako je na tom?“ ozval sa hlboký hlas z obrazu.„Čo myslíš? Je úplne na dne. Pre Merlina, tak sa na to malé obaja tešili a teraz

toto.“ povzdychla si.„A to dieťa je v poriadku?“ spýtal sa Severus a v duchu ľutoval svojho priateľa.

Vedel, ako veľmi svoju manželku miloval. Zdieľal jeho radosť pred i po svadbe, snažil

sa mu všemožne pomôcť, keď Sophia nemohla otehotnieť, a keď potom od Albusa odišla, bol z toho naozaj zničený. Vtedy ju stratil na chvíľu a mal ešte nádej, že ju získa späť, ale dnes... dnes sa s ňou rozlúčil navždy, bez možnosti cesty späť.

„Počúvaš ma, Severus?“ oslovila ho znovu Sandrin.„Prepáč, čo si vravela?“„Napadá ma, či to všetko nejako nesúvisí s tou veštbou, čo vyriekla Sibyla. Tú

poslednú, než zomrela.“ osvetlila svoje domnienky a v duchu si pomyslela, či je to náhoda, že obe zomreli v rovnakej chvíli, ako sa Albusovi narodila dcéra. Z mysle jej stále neschádzali prvé slová veštby: Život skončil, život začal...

„Netuším. To sa ukáže časom.“ odpovedal jej a po zvyšok večera sa obaja zaoberali vlastnými úvahami.

3. Rodokmeňouise mala práve chvíľu voľna, keď začula detský plač z izby na konci chodby. Všimla si, že Teressa ihneď odložila svoju prácu, rozhodnutá ísť dievčatko utíšiť, no zastavila ju.L„Ja tam idem, len pokojne pracujte.“ povedala rozhodne a nevšímala si

zdrvujúci pohľad, ktorým ju mladá ošetrovateľka počastovala. Vošla do izby, v ktorej stála detská postieľka a podišla k dievčatku.

„Čo sa deje, maličká? Si hladná?“ prihovárala sa jej a zdalo sa, akoby ju jej hlas upokojoval. Vedľa prebaľovacieho pultu stála fľaša s mliekom, stačilo sa pre ňu len načiahnuť a ohriať ho na požadovanú teplotu. Louise tak urobila a s dieťaťom na rukách sa posadila do pohodlného kresla pri okne. Chvíľu trvalo, kým malá Aranel uchopila cumeľ fľaše do svojich malých ústočiek, no len čo sa jej to podarilo, lačne sa pustila do pitia.

„Ide ti to.“ ozval sa mužský hlas tesne za ňou.„Roky praxe urobia svoje, sám to vieš najlepšie.“ odpovedala, bez toho, aby

spustila zrak z dieťaťa ležiaceho v jej náručí. „Ako ti je?“ spýtala sa a pozrela na muža, ktorý zastal pred ňou.

„Fajn.“ zaklamal a jeho zelené oči spočinuli na dcére. „Albus, mne je to tak strašne ľúto. Neustále si v hlave opakujem, čo sa v ten

deň stalo a čo som mala spraviť inak, ale... ráno za mnou bola a všetko bolo v poriadku. Neviem si to vysvetliť.“

„Nie je to tvoja chyba. Ja som ju ráno prezeral tiež a na nič som neprišiel. To ja som s ňou mal zostať doma a možno...“ krútil hlavou a neprítomne pozeral pred seba.

„Také rozsiahle krvácanie by si nezastavil ani ty. Nemôžeš za to.“ uisťovala ho a položila mu ruku na rameno. Smutne sa na ňu usmial. Bola to Sophiina najlepšia priateľka a on sám ju považoval za veľmi dobrú ošetrovateľku.

„Môžem si vziať malú domov?“ zmenil tému.„Iste, je v poriadku a doma jej s tebou bude rozhodne lepšie.“ prikývla a podala

mu dieťa. „Nechaj ju odgrgnúť.“ poradila a Albus ju zdvihol a pridržal hlavičku. „Máš pre ňu už meno?“ spýtala sa a pohladkala jej drobnú ručičku so zovretými prštekmi.„Aranel.“ odpovedal s priam zbožnou úctou. „Sophia ho raz spomenula a veľmi

sa jej párilo.“ vysvetlil.„Je naozaj krásne a hodí sa k nej.“ skonštatovala a na chvíľu sa obaja odmlčali.

„Keď by si čokoľvek potreboval, stačí povedať.“ povedala ešte a nechala ho osamote. Albus tam ešte chvíľu stál bez pohnutia, kým sa Aranel nezačala mrviť a mrnčať.

„Tak poď, moja maličká. Pôjdeme konečne domov, už ťa tam všetci čakajú.“ prihovoril sa jej a privinul ju k sebe, aby sa s ňou mohol premiestniť.

Mal pravdu, doma ich už všetci čakali. Bola tu Ginny, James s Dianou a Lilly so Scorpiusom. Nebyť mamy, asi by sa sem prirútila aj Molly a Hermiona, no Albus

nemal na nejaké návštevy moc náladu. Vďačne pozrel na Ginny, ktorá si od neho vzala dievčatko a s ostatnými ženami ho šli uložiť do detskej izby.

Albus s bratom a švagrom zatiaľ sedeli v obývačke a oni sa ho snažili všemožne rozptýliť.

„Počuli ste o tom, že než Trelawneyová zomrela, tak vyriekla akési proroctvo? Lilly vravela, že Sandrin tam vtedy bola a všetko to počula.“ nadhodil Scorpius.

„Čože? Trelawneyová zomrela?“ spýtal sa prekvapene Albus a nechápal, ako mu niečo také mohlo uniknúť. Ale kedy vlastne?

„No... v tú noc ako Sophia.“ zamumlal jeho priateľ a sklopil zrak pred Jamesovým pohľadom.

„Aha. A čo to bolo za proroctvo?“ nevšímal si Albus Jamesa, ktorý zrejme chcel zaviesť reč inam.

„Podľa mňa sú to len nejaké táraniny. Vieš dobre, že už to mala v hlave pomotané.“ zahováral brat.

„To je pravda, ale nezabúdaj, že to bola ona, čo vyriekla to proroctvo o otcovi. Myslím, že by sa to nemalo len tak odbiť. Mohlo by to byť dôležité.“ namietal Al a pretrel si rukou unavené oči.

„Sandrin o tom povedala Snapeovi a ten vraj tvrdil, že sa to ukáže časom.“ pokrčil ramenami jediný blonďavý muž v miestnosti.

„Čo máš teraz v pláne, kamarát?“ spýtal sa ho a Albus len neurčito pokrútil hlavou.

„Ani neviem. Vzal som si voľno a u Munga mi sľúbili, že ma budú volať len v najnutnejších prípadoch. Ale s misiami pre ministerstvo je koniec. Musím sa postarať o Aranel.“

„Aranel?“ spýtali sa dvojhlasne a rovnako prekvapene tí dvaja i práve prichádzajúce ženy.

„Tak sa bude volať. Lilly, Scorpius, šli by ste jej za krstných?“ oslovil ich a oni nadšene súhlasili.

„Dobre teda, pôjdem si ľahnúť. Som unavený.“ oznámil im a zamieril do svojej izby.

„Chudák, je úplne na dne.“ skonštatovala Diana a prisadla si k Jamesovi. Predstava, žeby ona zažila to, čo Albus, ju desila.

„Najhoršie sú tie jeho výčitky.“ povzdychla si Ginny a každému z kuchyne priniesla po šálke čaju.

„Myslí si, že jej mohol pomôcť?“ spýtala sa Lilly a jej matka prikývla. „Dúfam, že mu aspoň Aranel pomôže sa spamätať a bude ako predtým.“

povzdychla si Alova sestra.„Už to nikdy nebude ako predtým.“ opravila ju jemne Ginny a myslela na to,

ako Harryho smrť kompletne zmenila jej život.Ubehol asi týždeň. Albus práve prebaľoval Aranel a jeho matka v kuchyni

zohrievala mlieko vo fľaši, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Bolo skoré ráno a nečakali žiadnu návštevu, preto ju to prekvapilo. Za dverami stála akási žena a nesmelo sa na ňu usmievala. Jej tvár bola Ginny povedomá, no nevedela ju hneď zaradiť.

„Prajete si?“ spýtala sa podozrievavo.

„Prepáčte, že ruším. Som od sv. Munga a prišla som skontrolovať vašu vnučku. Chcela som sa len uistiť, že je všetko v poriadku.“ prehovorila tichým hlasom.

„Aha, no prekvapuje ma váš záujem, keď zvážime, že môj syn je ošetrovateľ, ale poďte ďalej.“ vyzvala ju Ginny a nechala ju stáť na chodbe. Sama zmizla v kuchyni, v rýchlosti vzala fľašu a vrátila sa k nej.

„Poďte so mnou, prosím. Práve sa ju chystáme nakŕmiť.“ vysvetľovala a viedla ju do detskej izby na konci chodby.

„Al, táto slečna prišla skontrolovať malú, či je všetko v poriadku.“ povedala synovi, len čo vstúpila do izby.

„Louise?“ bolo prvé, čo ho napadlo, keď počul o ošetrovateľke z nemocnice.„Nie, pán Potter. Som Teressa Lanceová.“ ozvalo sa dievča.„Vy? Čo tu chcete?“ pozrel na ňu takmer nepriateľsky. Tá žena mu bola

nesympatická a čosi mu hovorilo, že by sa od nej mal držať ďalej. Spomínal si, ako sa skláňala nad Aranelinou kolískou v nemocnici a aké zvláštne pocity ho vtedy zaplavili.

„Poslala vás Louise?“ „Nie, prišla som sama. Starala som sa o vašu dcéru hneď po pôrode a chcela

som vedieť, že je v poriadku.“ vyhovárala sa.„Teressa, dovoľte mi pripomenúť vám, že som ošetrovateľ a keby moja dcéra

niečo potrebovala, postarám sa o to, alebo vyhľadám pomoc. Nie je vašou povinnosťou chodiť za svojimi pacientmi domov alebo áno?“ hovoril ľadovým hlasom a zdalo sa, akoby sa pod prívalom jeho ostrých slov strácala. Opak bol však pravdou.

„Prepáčte. Ja už radšej pôjdem.“ povedala placho, no v očiach jej šľahali blesky a hnev, ktorý v nej narastal, bol ako sopka pred výbuchom. Albus to všetko videl, no nemienil sa nechať zastrašiť. Teressa odišla a on si vzal od matky fľašu s mliekom, aby Aranel nakŕmil.

„Bolo to nutné, Al? Tá žena prišla len skontrolovať, ako sa má malá.“ začala opatrne Ginny, pripravená krotiť synov výbuch hnevu, ale zbytočne.

„Bolo to nutné, mami. Z tej ženy nemám dobrý pocit. Našiel som ju raz s Aranel v nemocnici samu a ver mi, v tej chvíli som sa o ňu veľmi bál. Neviem si to vysvetliť, ale bol by som rád, keď tú ženu už nikdy neuvidím v blízkosti svojej rodiny.“ vysvetlil Albus a ďalej sa k tomu nemienil vracať.

„Ako myslíš.“ pokrčila ramenami Ginny. „Čo máš dnes na programe?“ „Mala si pravdu, keď si vravela, že potrebujem trochu na vzduch. Asi si s Ari

urobíme malý výlet.“ povedal a s nehou v očiach pozeral na dievčatko vo svojom náručí. Ginny si v duchu trochu vydýchla. Už pár dní presviedčala svojho syna, aby konečne vyšiel z domu, z ktorého sa od Sophiinej smrti nepohol. Väčšinu dňa strávil v detskej izbe a dokázal pri postieľke presedieť celé hodiny, pozerajúc na spiace dieťa.

„Určite vám to obom prospeje. Kam sa chystáš?“„Mal by som zájsť pozdraviť Severusa. Dokáže byť občas pekne nepríjemný,

keď ho človek nechá dlho čakať. A hoci deti moc v láske nemá, možno by ju chcel vidieť.“ povedal, no hlavným dôvodom bolo, že sa chcel so Severusom porozprávať. Pred pár dňami bol aj za otcom a ich spoločný rozhovor mu trochu pomohol nadobudnúť stratenú rovnováhu a dúfal, že Snape mu pomôže svojou úprimnosťou a priamosťou vliať novú silu do života. Severus má tendencie bez okolkov poukázať na

skutočnosti, ktoré človek v záchvate sebaľútosti zabúda, hoci priam bijú do očí. Albus mal pocit, že presne to teraz potrebuje. Ako by povedal Severus, potrebuje len nakopnúť a začať znova žiť.

„Určite bude rád, že ťa uvidí a uvidíš, že aj Ari si ho získa.“ povzbudila ho Ginny a rozhodla sa zájsť domov, kým bude Albus preč. „Vzal by si so sebou listy pre dvojčatá? Chcela som ich práve poslať, ale keď tam ideš...“

„Jasné, nechaj ich na stole a vezmem ich. Lis a Annie vlastne tiež ešte svoju neter nevideli.“ poznamenal a po dlhom týždni, ktorý sa mu zdal ako celá večnosť, sa konečne slabo usmial.

Ale keby tušil, čo sa odohráva v tmavej izbe starého domu v odľahlej časti lesa stovky kilometrov od neho, úsmev na perách by mu ihneď zmrzol.

„Za toto mi zaplatíš, Albus Potter. Ty aj všetci, na ktorých ti záleží. Moja drahá pani vykoná svoju pomstu a nik jej v tom nedokáže zabrániť.“ ozval sa šialený smiech a mladá žena sa postavila pred veľkú stenu izby. Nebola to obyčajná stena zdobená obrazom či nejakou maľbou, lež čneli sa na nej akési nápisy. Vyzeralo to ako veľký rozkonárený strom, ktorý vychádzal z dvoch rôznych koreňov a jeho vetvy sa rozpínali do šírky, kým sa dve z nich k sebe nepriblížili a nespojili. Na každej vetve bolo napísané meno a bolo viac než jasné, že na stene pred ženou je nakreslený rodokmeň. Znázorňoval dve pokrvné línie vychádzajúce od jedného muža, ale dvoch žien a po mnohých a mnohých generáciách sa tieto rody opäť spojili v jedno manželstvo, z ktorého vzišlo jediné dieťa, Aranel.

„Náš čas ešte len príde, pani moja, a keď nastane, budem pripravená.“ ozvala sa opäť žena stojaca pred obrovským rodokmeňom. Zhasla jednu sviecu, ktorá horela na akomsi oltári a meno Sophie Potterovej v rodokmeni zmizlo. Zostalo po nej len prázdne miesto nielen na stene, ale i v srdciach tých, ktorých vetvy sa s ňou spájali.

Sandrin sa práve vracala zo skleníkov, kde si bola pre nejaké prísady, keď zbadala v diaľke Albusa. Konečne vyšiel von, pomyslela si a šla mu oproti.

„To sú k nám hostia.“ vítala ho s úsmevom a bez meškania sa vrhla k dieťaťu zabalenému v deke.

„Tak sa pochváľ svojím pokladom.“ vyzvala ho a on roztvoril deku, aby sa mohla pozrieť na spiace dievčatko.

„Povedz, nie je krásna?“ spýtal sa a s pýchou na ňu pozeral.„Samozrejme, že je krásna.“ súhlasila. „Môžem si ju na chvíľu podržať?“ prosila

a Albus jej malú po chvíľke zaváhania podal.„Tak poď, Severus bude rád, že ťa vidí.“ vykročila k hradu a on šiel za ňou.

Cestou sa na nich vrhli dvojčatá, ktoré šli z Hagridom.„Albus, čo tu robíš? Annie, pozri! To je naša malá neter.“ vykríkla Elisabeth

a vrhla sa k bratovi. Annie, ktorá bola o poznanie pokojnejšia než jej sestra, pristúpila k bratovi, a než ho objala, pozrela mu do očí a povzbudivo sa naňho usmiala.

„Rada ťa vidím, Al.“ povedala a on bol rád, že sem prišiel. „Aj ja teba, Annie. Ako sa darí?“

„Fajn, mali sme hodinu s Hagridom a ešte nás čakajú lektvary.“ odpovedala druhá sestra a úkosom pozrela na Sandrin. Annie sa vymanila z bratovho objatia a tiež sa šla pozrieť na Aranel.

„Tá je rozkošná. Aký má maličký nosík a tie pršteky...“ rozplývali sa obe. Nakoniec však Sandrin musela ich nadšenie skrotiť a popohnať ich na hodinu.

„Ja už tiež musím ísť, inak ma nabudúce nepočúvnu.“ ospravedlňujúco pozrela na Albusa a vrátila mu dcéru. „Neskôr sa zastavím u Severusa, takže sa snáď ešte uvidíme.“ zamávala mu a on sa pobral do riaditeľne.

George mal práve akési jednanie na ministerstve, takže ho dnu pustila Lea. Než ho však pustila za Snapeom, musel jej sľúbiť, že sa s Ari zastaví u nich, aby sa s ňou mohla na chvíľku pobaviť.

„Vidíš, aký rozruch spôsobuješ? Len počkaj, až budeš veľká. To od teba budem musieť nápadníkov priam odháňať.“ prihovoril sa dcére a zaklopal na dvere laboratória. (a pri tom už myslel na kúzla, ktoré by mu v tom dopomohli)

„Vstúpte!“ ozval sa hlboký hlas Severusa Snapea. „Ahoj, Severus.“ zašepkal, pretože Aranel práve zaspala.„Albus? NO konečne, už som myslel, že sa mi ani neprídeš pochváliť.“ snažil sa

Snape o svoj zvyčajný strohý tón, ale pohľad na ustaranú tvár svojho priateľa mu jeho snahu neuľahčoval.

„Neboj sa, teba by som neobišiel. Potreboval som len pár dní osamote.“ zamumlal.

„Je mi ľúto, čo sa stalo.“ ozvalo sa z obrazu.„Vďaka. Pozri na ňu, Severus? Však je úžasná?“ zmenil tému a vybalil svoju

dcéru z deky, aby na ňu jeho priateľ lepšie videl.„Samozrejme, ako inak. Veď je celá po tebe.“ uškrnul sa Snape.„Volá sa Aranel a má oči po svojej mame.“ povedal.„Aranel? Princezná? Myslím, že sa k nej skvelo hodí. Len si ju dobre opatruj,

lebo ti vyrastie ani nebudeš vedieť ako.“ poučil ho Snape a myslel na to, aké to mohlo byť, keby sa o Sandrin dozvedel skôr.

„Nepredbiehaj, veď má len pár dní. Máme pred sebou ešte dosť času.“ zasmial sa Albus, no v tom si uvedomil, že to isté si myslel o sebe a Sophii. Prečo len musel odísť a nechať ju samu, vyčítal si zas a znova. Severus bez problémov zistil, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky.

„Obviňovanie ti nepomôže. Život jej to už nevráti.“ prehovoril potichu.„Keby som tam bol, mohol by som sa aspoň pokúsiť...“ protestoval Albus

a bolesť, ktorú sa mu podarilo potlačiť, sa vrátila v plnej sile.„Aj keby si tam bol a skúsil jej pomôcť, myslíš, žeby tvoje výčitky boli menšie?

Keby si jej nedokázal pomôcť, tak ako si nemohol pomôcť otcovi, vyčítal by si si to menej?“

„S otcom to bolo iné.“ ohradil sa Albus.„Nie, nebolo. Vtedy si tam bol a skúšal mu pomôcť. Albus, ty nie si všemohúci,

aby si dokázal zachrániť každý život. Môžeš svojimi schopnosťami pomáhať, ale uvedom si obmedzenia, ktoré máš.“ odmlčal sa. „Albus, je mi ľúto tvojej ženy a želal by som si, aby si nemusel zažívať, čo zažívaš, ale nie je cesty späť. Pozri sa na svoju

dcéru, Al.“ povzbudzoval ho Snape. „Ona ťa potrebuje a ty potrebuješ ju. Postaraj sa o tých, o ktorých môžeš a netráp sa tým, čo už nemožno zmeniť.“ radil mu a Albus ho mlčky počúval. Nepovedal k tomu nič, ale vedel, že Severus aj všetci ostatní majú pravdu. Potom už sa rozprávali o všetkom možnom, a keď rozprával o Aranel, na tvári sa mu občas objavil aj úsmev. Onedlho prišla aj Sandrin a Albus si spomenul na veštbu, o ktorej hovoril Scorpius.

„Ty si ju vraj počula. O čom bola?“ spýtal sa jej a ona zaváhala.„Vieš, nie som si istá, ale ...“ jachtala a očami hľadala pomoc u svojho otca. „Podľa mňa nejde o nič dôležité. Sibyla síce vyriekla tú veštbu o tvojom otcovi,

ale v skutočnosti veštiť nevedela. Myslím, že to bolo len chvíľkové pobláznenie mysle tesne pred smrťou.“ zahováral Snape a varovne pozrel na Sandrin, aby mlčala.

Albus napokon prestal pátrať po znení veštby a rozhodnutý vziať opäť život do vlastných rúk a postarať sa o svoju rodinu, sa vrátil domov. Uložil Aranel do postieľky a zišiel do kuchyne, kde ho čakala Ginny s večerou.

„Mal by si niečo zjesť.“ nadhodila Ginny a položila pred neho tanier.„Vďaka mami, ale nie som hladný. Musím si ešte niečo zariadiť.“ povedal a vzal

si kabát.„Kedy sa vrátiš?“ spýtala sa prosto. Vedela, že tak, ako kedysi Harry, aj jej syn

sa jej zdôverí, keď bude sám chcieť a naliehať naňho nemá zmysel.„Neviem, ale nečakaj na mňa. Uvidíme sa ráno.“ povedal a na rozlúčku jej dal

pusu na čelo. Chvíľu len tak bezcieľne chodil nocou, až sa zastavil pri hrobke svojej ženy.

„Sophia...láska....tak veľmi mi chýbaš. Čo si tu bez teba počneme, ja a naša dcéra?“ povzdychol si zronene. „Je ti podobná, vieš to? Bude rovnako krásna ako ty, Sophia. Keby si ju len videla... ďakujem ti za ňu. Ďakujem ti za všetky dni, ktoré som mohol stráviť s tebou. Boli tým najkrajším v mojom živote. Škoda, že ťa Aranel nikdy nebude poznať, ale urobím všetko, aby vedela, ako veľmi ju obaja ľúbime. Vychovám ju v mene našej lásky, Sophia, a dám jej všetko, čo bude treba. Okrem teba...teba nám nikto nenahradí.“ šepkal. Stál tam ešte veľmi, veľmi dlho a premýšľal nad tým, čo ho čaká. Domov sa vrátil až na svitaní a našiel mamu spať na gauči. Vôbec ho neprekvapovalo, že ho nepočúvla a čakala naňho. Upravil jej deku a nechal ju pokojne spať, kým sa on pustil do prípravy raňajok.

4. Pravdabehlo niekoľko rokov a Albus musel uznať, že Severus mal zase raz pravdu. Aranel mu rástla pred očami tak rýchlo, až sa nestačil čudovať. Počas prvých rokov jej života sa venoval výhradne jej, len občas vypomáhal u sv. Munga,

ale keď mala jeho dcéra asi tri roky, vrátil sa k svojej práci a začal v nemocnici pracovať na plný úväzok. Keď bol v práci, s radosťou sa o Ari starala Ginny, prípadne Molly, kým sa nestala tá nevysvetliteľná príhoda, ktorá stála oboch starých manželov Weasleyovcov život.

UAranel mala vtedy asi 5 rokov a Molly s Arturom sa ponúkli, že ju postrážia,

pretože Ginny bola na spoločnej dovolenke s už dospelými dvojčatami. Nik nezistil, čo sa v ten deň stalo, ale keď Albus prišiel po svoju dcéru, našiel ju pokojne sedieť v záhrade, zatiaľ čo jeho starí rodičia boli mŕtvi. Všetkých to šokovalo a Lilly, ktorá šla v otcových stopách a bola bystrozorkou, sa pustila do vyšetrovania ich podivnej smrti. Lenže nech pátrala akokoľvek, nenašla nič, čo by svedčilo o násilnej smrti, a tak bola napokon nútená ich smrť označiť za prirodzenú. Bol to ďalší úder pre celú rodinu a najmä pre Ginny a jej súrodencov. A hoci Ginny, najmladšia z rodiny, sa vo svojich päťdesiatich piatich rokoch tešila z piatich vnúčat, nepripúšťala si, že sú jej rodičia vo veku, v ktorom ich môžu opustiť zo dňa na deň. Vďaka svojim deťom, vnúčatám a pravnúčatám sa zdali stále čulí a akoby ani nestarli... ale opak bol pravdou.

Albus sa vtedy obával o svoju dcéru, pretože myslel, že ten zážitok pre ňu bude traumatizujúci, avšak zdalo sa, že dievčatko to nijako nepoznamenalo.

Smrť Weasleyovcov však nebola jedinou záhadou, ktorá podaktorým členom rodiny nedala spať. Keď mala Aranel desať rokov, rozhodol sa Albus zistiť, či po ňom jeho dcéra zdedila jeho liečiteľské schopnosti. Napadol ho jediný spôsob, akým to zistiť, a tak si so svojou dcérou urobil malý výlet do Rakúska.

Paula Bauerová, ktorá kedysi pomáhala Albusovi rozvíjať jeho vlastné schopnosti, bývala stále v dome, ktorý si Al pamätal od svojich jedenástich rokov. Bola to stará dáma a Albus si pri pohľade do jej vľúdnych očí spomenul na Minervu. Aké by to asi bolo, keby ešte žila?

„Albus, ani nevieš, ako rada ťa opäť vidím. Síce o tebe kolujú neustále nejaké chýry, ale dúfala som, že ma ešte aspoň raz navštíviš, než sa odoberiem na druhý svet.“ usmiala sa a vrelo ho privítala.

„Ale prosím vás, vyzeráte úžasne, určite nám ešte dlho budete robiť spoločnosť.“ pokarhal ju za tie reči Albus a pomohol starej žene ku kreslu.

„Čo ťa sem privádza, môj chlapče?“ spýtala sa a zvedavo naňho pozerala.„Vlastne, chcel som vás o niečo požiadať.“ vysvetlil a pohľadom zablúdil na

chodbu, kde sa jeho dcéra zvedavo obzerala na všetky strany. „Ari, poď sem, prosím.“ zavolal na ňu a dievčatko poslušne pribehlo. „Rád by som vám predstavil svoju dcéru, toto je Aranel.“ predstavil ju Paule a pohľady dievčatka a starej ženy sa stretli.

„OH... to – je – prekvapenie.“ jachtala Paula a odtrhla pohľad od dievčatka.

„Rád by som vedel, či Ari zdedila moje schopnosti, aby som jej s nimi mohol pomôcť, ak to tak je. Zatiaľ sa neprejavili a tak...“ vysvetľoval Albus a posadil si dcéru na kolená. Dievča s hnedými očami a jemnými vláskami zdobenými drobnými kučierkami potichu sedelo pri otcovi a zvedavo si obzeralo neznámu ženu.

„Samozrejme, ona... má tie schopnosti.“ vyjachtala a hlas sa jej trochu triasol. „Prepáčte, ale som akási unavená, ak dovolíte, šla by som si ľahnúť.“ povedala a slušne tak hosťom naznačila, že je čas ísť.

„Iste, nechcel som vás rušiť. Som naozaj rád, že som vás mohol znovu vidieť.“ lúčil sa Albus.

„Aj ja som ťa rada videla Al. Dávaj na seba pozor a veľa šťastia.“ lúčila sa. „Budeš ho potrebovať.“ dodala, len čo sa za jej hosťami zavreli dvere. Jej doširoka otvorené oči prezrádzali, že nie je všetko tak, ako by malo byť. Zračil sa v nich strach a ona nevedela, ako s ním bojovať. Mala mu to povedať, ale či azda mohla? Nie, to nešlo... lenže musí to vedieť. Musí poznať pravdu... nech je hocako krutá. Výčitky ju trápili niekoľko dní, kým sa konečne odhodlala k tomu, aby Albusovi povedala celú pravdu, ktorú zistila. Sadla si k písaciemu stolu a na prázdny pergamen začala úhľadným písmom písať to, čo mala na srdci. Kým však stihla vypovedať to hlavné, jej ruka bezvládne dopadla na stôl a Paula Bauerová vydýchla naposledy.

Asi o týždeň neskôr prišiel Albusovi list, avšak nedokončený. V obálke s listom od Pauly bol akýsi odkaz, že tento list našli u zosnulej a keďže na obálke bol adresát, posielajú mu aspoň to, čo Paula stihla pred svojou smrťou napísať. Albus sa posadil do kresla v obývačke a čítal:

Môj milý, viem, že už dávno nie si malý, ale stále ťa vidím ako toho chlapca, čo sa ku mne prišiel učiť. Odvtedy sa stalo toľko vecí... Je to len pár dní, čo si u mňa bol so svojou dcérou. Vtedy, keď si sa pýtal na jej schopnosti, nebola som k tebe tak celkom úprimná. Skutočnosť, ktorú som odhalila je pre mňa obrovským prekvapením a priznávam, bála som sa ti o tom povedať. Lenže nie je iná možnosť, než priznať si pravdu a ty to musíš vedieť. Musíš sa dozvedieť pravdu o svojej dcére, o Aranel. Ona je

Tu list končil. Albus si ho nechápavo prečítal ešte raz a potom znovu, no nedokázal pochopiť, čo sa mu Paula snažila povedať. Čo je také dôležité a týka sa jeho dcéry? Čo je s Aranel?

V tom sa vo dverách objavila záplava kučier a medzi nimi vykukovali dve žiarivé očká a jasný úsmev.

„Ocko, poď sa so mnou hrať.“ žobronila Aranel.„Teraz nie, Ari.“ pokrútil hlavou, stále zamyslený nad obsahom listu.„Ale ociii, zajtra ideš zase do práce a nebudeš mať voľno.“ protestovala

a ohrnula spodnú peru. Pozrel na ňu, ako sa mračí a v tom geste videl Sophiu, keď sa naňho hnevala.

„Tak dobre, princezná. Za chvíľu za tebou prídem.“ sľúbil jej a ona spokojne odbehla. Albus za ňou hľadel a list stále ešte zvieral vo svojej ruke. Prepadla ho divná predtucha a strach si našiel cestu až k jeho srdcu.

V ten večer sa v tmavej kutici osamelého domu rozľahol tichý hlboký hlas.„Je čas! Urob čo musíš!“ Postava krčiaca sa v kúte miestnosti razom ožila.„Isteže, pani moja. Ako rozkážete.“ privolila tá, ktorá tu bola doma a dva kroky

jej stačili k tomu, aby zastala pred oltárom, na ktorom mala všetko potrebné.

5. Prechádzka púšťouadšený detský hlas sa rozľahol tichým domom, keď sa Aranel so svojím otcom vrátila z nákupov v Šikmej uličke. Je to len pár dní, čo jej sova priniesla list z Bradavíc, ale ona sa už nemohla dočkať, kedy si kúpi všetky potrebné

učebnice, školské habity a ostatné pomôcky, a tak jej otcovi nezostávalo iné, než ju vziať do Šikmej uličky, kde zohnali všetko potrebné.

NPráve sa vrátili domov, keď ich v obývačke privítala Ginny.„To je dosť, že ste tu. Albus, toto ti prišlo od Munga, posielajú ti prenášadlo,

aby si za nimi okamžite prišiel.“ podávala mu otvorený zvitok pergamenu aj s priloženým gombíkom slúžiacim ako prenášadlo.

„Kedy to prišlo?“ spýtal sa a pri pohľade na list sa zamračil.„Je to asi len päť minút. Zdá sa, že je to vážne, mal by si tam hneď ísť.“

odpovedala Ginny a pomáhala Aranel oprášiť zvyšky sadzí, ktoré jej utkveli na habite po ceste letaxom.

„Ari, babička má pravdu, budem musieť ísť. Zvládnete to tu bezo mňa? Sľubujem, že ti to vynahradím.“ otočil sa k dcére a pozrel do veľkých hnedých očí. Sľúbil jej, že sa jej bude celý deň venovať, keďže mal voľno. Podobné situácie sa opakovali dosť často a on bol rád, že podobne ako kedysi Sophia aj jeho dcéra chápe jeho povinnosti a nič mu nevyčíta.

„Samozrejme, len bež a niekoho zachráň, ocko.“ prikývla malá slečna a na rozlúčku ho objala.

„Vrátim sa hneď, len čo to bude možné, poslúchaj babičku.“ pobozkal ju na čelo a vzal do ruky prenášadlo. Nevšimol si už ale tajomný úsmev na tvári svojej dcéry, ktorá ho spokojne sledovala, ako odchádza. Pocítil známe trhnutie pod pupkom a premiestnil sa na miesto, ktoré nikdy predtým nevidel. Rozhliadal sa okolo seba a hľadal zranených, o ktorých sa písalo v liste, ale miesto toho sa však nachádzal v akejsi miestnosti bez okien a s holými stenami. Nebolo tu nič, okrem stolu prestretého pre dvoch so sviečkami uprostred. Obozretne siahol po prútiku, no zastavil ho akýsi hlas prichádzajúci z opačnej strany miestnosti.

„To nebude nutné, tvoje kúzla tu aj tak neúčinkujú.“ odrazu sa vo dverách, ktoré predtým nevidel, objavila akási žena. V prítmí, ktoré tu vládlo, jej sprvu nevidel do tváre, no len čo podišla bližšie a svetlo sviečky dopadlo na jej tvár, oči sa mu rozšírili od údivu.

„Ty?“ zmohol sa na jediné slovo a ona podišla ešte bližšie stále prikyvujúc.„Ja, Albus. Dlho sme sa nevideli, však?“ priadla ako spokojná mačka.„Čo to má znamenať?“ osmelil sa a trochu sa odtiahol.„Už čoskoro sa to dozvieš, ale teraz sa poď najesť. Čaká to tu len a len na

nás...“ šepla mu do ucha a viedla ho k stolu. Jeho ruka sa jej však vytrhla a on zostal stáť na mieste, prepaľujúc ju pohľadom.

„Albus, drahý... máš dve možnosti.“ pozrela naňho, a keď aj naďalej mlčal, pokračovala. „Buď to pôjde po dobrom, alebo po zlom. Ale ver mi, ja svoje

dosiahnem. Takže, čo keby si skúsil tú prvú možnosť?“ nadhodila ležérne a posadila sa k stolu, vyčkávajúc, čo urobí. Napokon predsa len poslúchol a sadol si oproti nej. Mal pocit, že ho klame zrak. Myslel si, že už ju nikdy neuvidí, odkedy pred jedenástimi rokmi zmizla z jeho života...

Na prvý pohľad sa zdalo, že dom v Godrikovom dole je opustený a neobývaný, avšak opak bol pravdou. Z poschodia sa ozývali podivné zvuky a keby niekto nevedel, čo sa deje, pomyslel by si, že sú v dome zlodeji. Marry-Ann sa práve vrátila z návštevy u svojho najstaršieho brata, keď to začula. Chvíľu pozorne počúvala, kým si uvedomila, čo sa to robí. Prevrátila očami a vyšla po schodoch do izby, ktorú obývala jej sestra - dvojča. Ona sa už pred pár rokmi presťahovala do bývalej Albusovej izby, ktorú si upravila podľa svojich potrieb, aj keď Alova izba najviac zo všetkých vyhovovala jej vkusu.

„Čo to robíš, Lis?“ spýtala sa sestry a zostala stáť v otvorených dverách. Pozerala na neporiadok, ktorý tu panoval a nechápala, ako v tom môže jej mladšia sestra bývať.

„Annie, ty už si doma? NO vieš, ja len tak trochu balím.“ povedala a neustávala vo svojej snahe zbaliť si čo najviac vecí do starého kufra.

„Nehovor, myslela som, že upratuješ.“ podpichla ju a prekročila hromadu oblečenia, ktorá stála pri dverách a sadla si na posteľ. „Môžeš mi vysvetliť, načo potrebuješ toľko vecí? A hlavne kam sa chystáš?“ vyzvedala a vybrala z kufra niečo, čo nápadne pripomínalo jej letné šaty. Spýtavo pozrela na Elisabeth a tá len pokrčila ramenami.

„Veď ti ich vrátim. Potrebujem pár letných, no pohodlných vecí a v mojej skrini sú veci skôr na iné príležitosti, než na prechádzku púšťou, nemyslíš?“ usmiala sa a vrhla na ňu nevinný pohľad. Lenže jej sestra ju poznala lepšie než ktokoľvek iný a nenechala sa tak ľahko odbiť.

„Ako to myslíš, prechádzka púšťou? Elisabeth, čo zase chystáš?“ spýtala sa priamo a z jej hlasu zaznievali obavy i podráždenie.

„No tak Annie, už si skoro horšia než mama. Mathias sa chystá do Egypta, aby skúmal nejaké staré pyramídy. To vieš, nadchlo ho rozprávanie strýka Billa a chce si čosi overiť. No a ja jednoducho idem s ním.“ vysvetľovala Lis a znova sa pustila do balenia.

„Vie o tom mama alebo zase zmizneš ako zvyčajne?“ karhala ju rozumnejšia zo sestier.

„Chcela som jej to povedať, ale vidíš ju tu snáď niekde? Keď som prišla, dom bol prázdny.“ pokrčila ramenami.

„Mama je u Ala, zas ho niekam odvolali, takže je s Aranel.“ vysvetľovala a sestra len nebadane prikývla, že rozumie.

„Lis, zastav sa na chvíľu. Viem, že už si rozhodnutá a nič ťa nezastaví, ale mala by si to mame aspoň povedať. Zájdi za ňou a aspoň sa s ňou rozlúč. Vieš, aká bola sklamaná, keď si naposledy takto odišla to Austrálie?“

„Annie, nemám veľa času. Mathias chce ísť ešte dnes večer a ...“ bránila sa Elisabeth a prosebne pozrela na sestru.

„Nie, nechci to odo mňa. Vieš dobre, že ti mama nebude nič vyčítať, ale nájdi konečne odvahu jej to povedať sama.“ Annie skrížila ruky na prsiach a vyčítavo pozrela na svoju sestru. „Stratíš tým nanajvýš pol hodiny. Sľubujem, že ti potom pomôžem s balením.“

„Tak dobre, tu je zoznam vecí, ktoré potrebujem ešte nakúpiť. Všetky už mám rezervované v Šikmej uličke, len ich treba vyzdvihnúť. Ak by si to teda pre mňa urobila...“ pozrela na ňu prosebne.

„Fajn, vyzdvihnem to, ale ty hneď teraz pôjdeš za mamou. Stretneme sa tu.“ podvolila sa napokon a vzala si od sestry zoznam. Premiestnila sa priamo do Šikmej uličky a prechádzala rad za radom jeden obchod za druhým.

Elisabeth sa zatiaľ chystala na stretnutie s mamou. Annie mala pravdu, mama jej nikdy nevyčítala, že cestuje, ale mrzelo ju, že vždy odíde tak náhle a bez rozlúčenia. Lenže ona neznášala lúčenie. Vždy bola spontánna, na rozdiel od sestry a mala rada bláznivé nápady. Zelené plamene letaxu zažiarili a ona vyšla v obývačke domu v Dračom údolí, kde býval jej starší brat. Mala ho veľmi rada, ale nezávidela mu. Síce si len matne spomínala na udalosti okolo toho protiupírieho lektvaru, ale vedela si predstaviť, že to preňho nebolo ľahké. Tak ako nebolo skoro nič v jeho živote. Kým všetci ostatní žili viac menej pokojným životom, Alovi sa smola lepila na päty. Akoby prevzal ockove prekliatie, hovorievala často mama.

„Ahoj teta Lis!“ privítala ju Aranel. Pri pohľade na ňu človeku vždy napadlo, ako veľmi sa ponáša na svoju mamu Sophiu.

„Ahoj, zlatko. Kde schovávaš babičku?“ zvítala sa s ňou a nazrela do kuchyne, avšak bola prázdna.

„Lis? Čo ty tu? Deje sa niečo?“ ozvala sa Ginny prichádzajúca zo záhrady s miskou plnou čerstvej zeleniny.

„Čo by sa dialo? Chcela som ťa len vidieť.“ pribehla k nej Lis a radostne mamu vyobjímala.

„To je milé, ale to nie je to, prečo si sem prišla.“ pokarhala ju mierne a viedla ju do kuchyne. „Tak spusť.“ sadla si za stôl a čakala. Jej dcéra pred ňou stála a nervózne prebiehala očami po celej miestnosti.

„Tak čo sa deje, Lis? Niečo vážne?“ zneistela matka a podišla k nej.„Nie, ja len... prišla som sa rozlúčiť.“ šepla a sklonila hlavu. Ginny čakala niečo

horšie, a tak ju táto správa rozosmiala.„Tak kam sa chystáš tentoraz?“ spýtala sa dobrosrdečne a bola by prisahala, že

počula padnúť kameň, ktorý spadol Lis zo srdca, keď si uľahčene vydýchla.„Nehneváš sa? Ja viem, mala som ti to povedať skôr, ale...“„Už som si zvykla, čo narobím? Kedy a kam odchádzaš, aby som vedela aspoň

to.“„Odchádzame s Mathiasom ešte dnes do Egypta.“ vyhŕkla a vrhla sa mame

nadšene okolo krku.„Už dnes? To ma teda prekvapuje, že si vôbec prišla a nezmizla ako para nad

kotlíkom, ako mávaš vo zvyku.“

„Vlastne... nebyť Annie, asi by som to tak spravila. Ale nachytala ma doma pri balení a trvala na tom, že ti to musím povedať sama.“ prevrátila očami pri spomienke na to, ako na ňu sestra tlačila.

„Ach vy dve, jeden by neveril, že ste dvojčatá. Každá ste úplne iná.“ povzdychla si Ginny.

„No hej a Annie je ta lepšia.“ odula sa najmladšia dcéra.„To som nikdy nepovedala a nikdy nepoviem.“ zarazila ju matka.„Ale určite by si bola radšej, keby som si našla slušnú prácu ako ona a založila

rodinu.“„Nepopieram, žeby som bola radšej, keby som ťa mala nablízku, ale si dospelá

a o svojom živote rozhoduješ sama. Nemám žiadne právo ti v niečom brániť, a ak si šťastná ty, potom som aj ja.“ vysvetľovala jej Ginny trpezlivo.

„Naozaj?“ šepla opatrne a vedela, že to boli slová, ktoré túžila počuť.„Samozrejme, chceš to aj písomne?“ doberala si ju Ginny. „Ak ti takýto život

vyhovuje, nemám proti tomu nič. Veď sa pozri na Albusa, pomáha iným ľuďom, no sám sebe pomôcť nevie. Myslíš, žeby som ho nevidela šťastného, aj keby to znamenalo, že sa kvôli tomu bude musieť odsťahovať s Ari niekam veľmi ďaleko. Lenže jemu asi nepomôže ani to.“ povzdychla si. Vedela, že má pravdu. Albus stále nemohol zabudnúť na Sophiu a bolesť z jej straty nikdy úplne neodznie. Možno jedine ak by sa našla žena, ktorá by do jeho srdca vliala nový život, pretože on ten svoj zasvätil výchove dcéry a pomoci iným.

„Máš pravdu. Som takto šťastná.“ uistila Lis matku a nervózne začarovala Tempus. „Prepáč mami, ale už budem musieť ísť. Ešte si musím zbaliť pár vecí a ...“

„Samozrejme, len bež. Dávaj tam na seba pozor a ozvi sa.“ lúčila sa s ňou Ginny a Lis bola napokon rada, že ju sestra k tomuto rozhovoru prinútila. Potom sa vrátila domov a s Anninou pomocou si zbalila všetko potrebné.

Ginny sedela na pohovke a čítala, keď sa objavila Annie.„Ahoj, Ari už spí?“ pozdravila a prisadla si k mame.„Zaspala pred chvíľou, ale čo ty tu? Myslela som, že máš nejaký svoj program.“

divila sa Ginny, pretože v poslednom čase sa len zriedka stávalo, aby videla obe z dvojčiat v jeden deň.

„Bolo mi doma samej smutno, tak som ti prišla robiť spoločnosť. Lis už odišla.“ povedala a odmlčala sa.

„Vďaka, že si ju za mnou poslala. Ktovie, kedy ju zas uvidíme.“ povzdychla si Ginny a nadobro sa vzdala snahy čítať.

„Al sa ešte nevrátil?“„Nie, ale mal tu byť už dávno. Snáď sa nestalo nič vážne.“„Však on to zvládne, to by predsa nebol náš Al.“ uistila ju Annie.„Ja viem. No a čo ty? Ako pokračujete s Teom?“ spýtala sa Ginny na dcérinho

priateľa.„Rozišli sme sa.“ povedala potichu a neprítomne pozerala do diaľky.„Čože? Čo sa stalo?“ nechápala. Ešte pred chvíľou si myslela, že čoskoro bude

chystať svadbu a jediná slobodná zostane zatiaľ Lis.

„Včera som bola za strýkom Georgom a prijala som to miesto v Bradaviciach. Bolo to pre mňa dosť lákavé a na rozdiel od Lis by som nemohla viesť taký neviazaný spôsob života. Potrebujem stabilitu, domov, rodinu...a Teo chce cestovať a užívať si život.“

„To ma mrzí.“ povedala Ginny so smútkom v hlase.„To nič. Rozišli sme sa v dobrom a zostaneme priateľmi. Bude to tak asi lepšie

pre oboch.“ snažila sa obhájiť svoje rozhodnutie, no veľmi sa premáhala, aby sa nerozplakala. Preto sem prišla, nechcela byť totiž sama doma, kde by na ňu doľahol smútok. Boli spolu s Teom dva roky a rozumeli si, hoci každý na veci pozeral trochu inak a ona vedela, že ich vzťah bude plný kompromisov. Pokiaľ však šlo o jej zamestnanie a vyhliadky do budúcna, nechcela robiť ústupky len ona. Zhodli sa na tom, že rozchod bude najlepším riešením a čas ukáže, čo ďalej.

„Dáš si čokoládu?“ navrhla Ginny a nečakajúc na odpoveď sa stratila v kuchyni a o pár minút neskôr sa vrátila s pariacimi sa šálkami s čokoládou.

„Toto ti zlepší náladu.“ podávala jednu dcére s úsmevom a ona ju vďačne prijala.

6. Dobrovoľne alebo nasilu

lnko už bolo vysoko na oblohe, keď sa Marry-Ann zobudila v hosťovskej izbe u svojho brata. Jediný pohľad z okna ju presvedčil o tom, že ich čaká opäť jeden veľmi dlhý horúci deň, a tak než zišla do kuchyne za mamou a svojou

neterou, dopriala si osviežujúcu sprchu.S

„Dobré ráno.“ pozdravila, hoci podľa hodín bolo skoro poludnie. „Kde máte Albusa? Už zase je v práci?“ spýtala sa, keď našla dievčatá samé.

„On sa ešte nevrátil.“ odpovedala Aranel miesto Ginny, ktorá bola akási zamĺkla.

„Si v poriadku, mami?“ spýtala sa Annie opatrne. Nemusela ani hádať, aby zistila, čo ju trápi. „Zájdem do nemocnice zistiť, čo sa stalo, dobre?“ navrhla hneď a Ginny na ňu vďačne pozrela. Nechcela svoje obavy vyslovovať nahlas pred Aranel, ale jej oči boli ako priezračné zrkadlo siahajúce až na dno jej duše.

„Ocko bude v poriadku.“ povedala Ari bez toho, aby na ne pozrela. Jej slová zneli tak presvedčivo, až tomu Annie uverila. Prekvapilo ju však, s akým pokojom to tá malá berie.

„Jasné, veď je to ocko, nie?“ usmiala sa na ňu teta, a potom už rýchlo šla k sv. Mungovi, aby sa sama presvedčila, že je všetko v poriadku.

Keď sa ocitla v hale nemocnice, myslela si, že ju obklopí dav ľudí, ale opak bol pravdou. Len kde-tu zazrela nejakého ošetrovateľa a pokiaľ šlo o pacientov, bolo ich tu len veľmi málo. Keďže tu už párkrát za Albusom bola, šla hneď do miestnosti, kde sa schádzali, keď mali voľno. Zaklopala na otvorené dvere a vstúpila. Očami preletela miestnosť, no brata tam nevidela.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa sympatická tmavovláska a podišla k Annie. „Ah, to ste vy, Marry-Ann. Nejaký problém?“ spýtala sa ošetrovateľka, keď spoznala Albusovu sestru.

„Dobrý deň, Louise, hľadám brata, nie je tu?“„Nie, má pár dní voľno. Nevidela som ho už zo dva dni.“ pokrútila hlavou.„Ale včera ho odvolali k nejakej nehode alebo čo.“ namietala Annie.„O akej nehode to hovoríte? Tu sme už dobrý týždeň žiadnu nemali.“

nechápala Louise.„Chcete povedať, že ste Albusa včera neodvolali z dovolenky, aby vám prišiel

pomôcť? Kde teda je? Nevrátil sa totiž domov ani o sebe nedal vedieť.“ vysvetľovala a začala ju zachvacovať panika.

„Poďte so mnou, spýtam sa vedúceho ošetrovateľa, ale som si takmer istá, že o žiadnej včerajšej akcii nebude vedieť. Ste si istá, že ho odvolali od nás? Nemohlo to byť z ministerstva?“ Louise ju viedla ku kancelárii vedúceho a tiež sa jej nepáčilo, čo

sa dozvedela. To, aby Albus zmizol a nedal o sebe vedieť, sa naňho skutočne nepodobalo.

„Aká je šanca, žeby sa odohrala nejaká nehoda, o ktorej by vedelo ministerstvo a vy nie? Navyše, mama ten list čítala. Bolo k nemu priložené aj prenášadlo, aby ho dopravilo na miesto určenia.“

Louise pridala do kroku a o chvíľu už klopala na dvere svojho nadriadeného. Ako predpokladala ani on nevedel o ničom, k čomu by Albusa potrebovali a vylúčil aj možnosť, že mu niekto od sv. Munga poslal prenášadlo.

„Pre Merlina? Kam teda zmizol? To predsa nejde, aby sa len tak vyparil.“ zúfala si Annie a so strachom sa obrátila na Louise. „Nenapadá vás niečo?“

„Je mi ľúto, ale vôbec nič. Súhlasím s vami, že Albus by len tak dobrovoľne nezmizol, aby aspoň neposlal správu. Ak pre nič iné, tak kvôli dcére a vašej matke by nič také nespravil.“ uisťovala ju a premkla ju zvláštna obava.

„Nechcem ani pomyslieť, čo bude, keď sa to dozvedia. Prosím vás, keby sa vás ktokoľvek pýtal, tak Albus je v teréne. Zájdem za sestrou a bratom a skúsime ho nájsť, ale mama sa to nesmie dozvedieť. Prosím vás o to...“ žiadala Annie a v duchu premýšľala, ako to pred ňou utajiť.

„Spoľahnite sa. A dajte mi prosím vedieť, keď niečo zistíte.“ žiadala Louise.

Albus nemal poňatia o tom, ako dlho je zavretý v tmavej miestnosti. Pripraveného jedla sa ani nedotkol v obave, že je otrávené. Avšak čomu sa neubránil, bolo vypočutie si plánu, ktorý mu jeho únoskyňa vysvetlila podrobnejšie, než by si želal. Hneď potom dostal čas na rozmyslenie a zostal sám medzi štyrmi stenami. Jeho prútik už dávno nebol skrytý v kapse, lež pokúšal sa s jeho pomocou nejako dostať z tejto nie práve bezpečne vyzerajúcej situácie.

„Je to zbytočné.“ nadával, keď jeho kúzla zas a znova zlyhávali. „Vravela som ti to.“ ozval sa škodoradostný hlas od dverí, ktoré sa znenazdajky

otvorili. „Takže? Ako znie tvoja odpoveď?“ spýtala sa ostro.„Súhlasím. Urobím, čo žiadaš.“ povedal bez váhania. Za posledných niekoľko

hodín, ktoré tu strávil sám, si preberal všetky svoje možnosti a vedel, že keď bude súhlasiť, má väčšiu šancu sa z toho neskôr dostať.

„Výborne, vedela som, že sa dohodneme. Je to predsa v záujme nás všetkých, však?“

„Máš pravdu. Ale ja mám podmienku...“ snažil sa Albus aspoň o nejakú výhodu.

„Ach zlatko, ale ty nie si v stave, kedy si môžeš stanovovať podmienky. Už som ti povedala, bude to tak, ako chcem ja. Či už s tvojím súhlasom alebo bez neho. Tak buď taký dobrý a uľahči si to.“ vysmievala sa mu.

„Dobre, dobre. Tak ma teda pusti, aby sme mohli urobiť, čo chceš.“ pokúšal sa a márne sa presviedčal, že to bude také ľahké.

„Pustím ťa, neboj sa. Len čo sa uistím, že ma nebudeš môcť podraziť, len čo odtiaľto vyjdeš. Mdloby na teba.“ mávla prútikom a Albus sa zviezol popri stene na zem.

Lilly, už Malfoyová, trávila voľný deň so svojím manželom a dvoma deťmi, Nelli a Damiánom. Schyľovalo sa k obedu, a tak práve na chvíľu prerušili svoje letné radovánky v záhradnom bazéne a čakali, čo chutné im mama pripraví. Prvý tanier s opečenými zemiakmi a restovaným mäsom pristál pred Scorpiusom, keď sa zo záhrady ozval zvuk typický pre premiestňovanie. Lilly vykukla z okna a zbadala sestru kráčajúcu k jej dverám. Vďaka jej krátkemu zostrihu vlasov si Annie nemohla pomýliť s Lis, ktorá nosila zásadne dlhé vlasy zviazané v cope.

„Annie, čo ťa privádza? Dáš si s nami obed?“ pozvala ju, len čo otvorila dvere. Výraz na sestrinej tvári však jasne hovoril, že neprišla len tak.

„Čo sa stalo?“ vyhŕkla, len čo za sebou zavrela dvere pracovne, ktorá bola chránená proti odpočúvaniu.

„Prepáč, že ťa otravujem, keď máš voľno, ale ide o Albusa. Od včera ho niet a ja neviem, kde je.“ vysvetlila jej a hoci si to neuvedomovala, celá sa triasla.

„Nie je v nemocnici alebo niekde v teréne, kam ho odvolali? Annie, prosím, upokoj sa, veď sa celá trasieš.“ upokojovala ju a zo zásuvky v stole vytiahla upokojujúci lektvar a podala ho sestre.

„Ďakujem.“ vzala si ho od nej a bez váhania ho vypila. Ihneď pocítila jeho účinok, keď sa jej po tele rozlialo príjemné teplo. „Včera mu vraj prišiel list z nemocnice, v ktorom ho žiadali o pomoc v teréne, dokonca mu poslali prenášadlo. Lenže celú noc nebol doma a ani sa neozval, tak som dnes zašla k Mungovi, ale tam nikto nič nevedel.“ vysvetlila už pokojnejšia Annie.

„Tak toto nám ešte chýbalo. Mama už to vie?“ spýtala sa Lilly a zamračene premýšľala nad možnými vysvetleniami bratovho zmiznutia.

„Nie, z nemocnice som šla rovno sem a Alovu kolegyňu som prosila, aby tvrdili, že je v teréne. Nechcem, aby to mama vedela, kým sami nezistíme, čo sa deje. Možno sa len niekde zdržal...“ navrhla, no nie veľmi presvedčivo.

„Albus a zdržať sa bez toho, aby neposlal aspoň krátky odkaz? Hovoríme o tej istej osobe?“ pochybovačne si ju premerala Lilly.

„Ja viem, prepáč. Lenže všetky iné možnosti, čo ma napadajú sú oveľa horšie a ja nechcem ani pomyslieť, keby bola niečo z toho pravda.“

„Len pokoj. Dúfajme, že sa to nejako rozumne vysvetlí. Pre istotu však zájdem k nám a nenápadne sa porozhliadnem. Mame zatiaľ nič nehovor, ja informujem Jamesa. Možno by pomohlo, keby vzal Ari a mamu k sebe, ak to nebude Diane vadiť.“ uvažovala nahlas.

„Môžem zostať u teba? Dám pozor na deti. Teraz by som sa nemohla ukázať pred mamou, vieš že nie som moc dobrá klamárka.“ pokrčila ramenami a Lilly bez váhania prikývla.

„Zájdem za Jamesom a hneď potom za mamou. Poviem, že Albus sa zdrží na neurčito a nechce, aby zostávali v dome samy. Čo myslíš, uverí tomu?“

„Dúfam, inak sa mama asi zblázni od strachu. Ja sama som už teraz bez seba a to ešte Lis musela práve včera odísť do Egypta.“ zašomrala Ann.

„Ona je v Egypte? Kedy to stihla?“ žasla Lilly a musela obdivovať sestrinu odvahu pustiť sa neznámo kam len tak zo dňa na deň.

„Včera som ju prichytila pri balení. Inak by zas odišla bez jediného slovka vysvetlenia.“

„To by predsa nebola Lis, ale čo už. Aj tak ma prekvapuje, aké ste obe rozdielne. Strýko George a Fred vraj boli nerozluční a nedali jeden bez druhého ani krok a vy ste sa od seba prosto odtrhli...“ zamyslela sa Lilly.

„To teraz nerieš, musíme nájsť Ala, a to čo najskôr.“ pripomenula jej a spolu vyšli z pracovne.

Staršia zo sestier čosi pošepkala manželovi, ktorý sa zrejme pri správe o kamarátovom zmiznutí zamračil, no len nemo prikývol a pozrel na Ann.

„Decká sa už najedli, vezmeš ich do bazénu? Ja sa k vám o chvíľu pridám.“ povedal a šiel odprevadiť Lilly.

„Jasné, tak poďte... hurá do vody!!!“ okríkla deti a snažila sa usmievať, hoci to bolo ťažké.

7. Ošetrovateľkaames si o brata nerobil až také starosti ako jeho sestry, napriek tomu súhlasil s tým, že mamu a Aranel vezme k sebe. Lilly sa preto vydala k mame, v snahe presvedčiť ju, že je všetko v najlepšom poriadku.J

„Mami? Mami, kde si?“ spýtala sa, len čo nakukla dnu. V dome však nikto nebol, a tak ho obišla a zamierila do záhrady.

„Ahojte!“ pozdravila ženu a dievča sediace pod rozkonárenou čerešňou, zabrané v akejsi knihe.

„Lilly? Vy ma teda neustále prekvapujete. Objavujete sa tu jedna za druhou, už chýba len James.“ pokrútila hlavou Ginny a pozorne si ju premerala pohľadom.

„Neboj, aj toho uvidíš. Albus sa zdrží v teréne a nechce, aby ste zostávali v dome samé. Chce, aby ste šli na nejaký čas k Jamesovi.“ odpovedala snažiac sa tváriť bezstarostne.

„Aha a mal nejaký rozumný dôvod, prečo sa neozval alebo prečo mi to neprišla povedať Annie, keď ho šla ráno hľadať práve ona?“ nedala sa zmiasť matka, ktorá svoje deti poznala veľmi dobre.

„Albus nemal čas, keď Annie prišla k Mungovi, vyslali za ním niekoho, aby zistili, čo sa deje. Je s nejakými pacientmi ešte na mieste. No a keďže Annie vedela, že je všetko v poriadku, zastavila sa u nás, a keď som sa sem aj tak chystala, navrhla som, že ti to poviem. To vieš, chcela sa chvíľu pobaviť s Nelli a Damiánom.“ vynašla sa ihneď mladá žena.

„Hm, vieš, že ti neverím ani slovo? Podobným spôsobom sa ma snažila oklamať teta Hermiona, keď ocko zmizol. Spomínaš si na to? Čakala som vtedy dvojčatá.“ spomenula si Ginny a mohla len dúfať, že táto lož, s ktorou Lilly prišla, nebude mať príliš veľké následky.

„Spomínam si, ale toto je iné, mami. Albus vážne...“„Nenamáhaj sa. Ja len dúfam, že vieš čo robíš, keď kryješ svojho brata. Neviem

síce, čo to má znamenať, ale verím, že keby to bolo vážne, povedali by ste mi to. Je tak, Lilly?“ pozrela na dcéru a tá nevydržala jej priamy pohľad a uhla.

„Samozrejme, mami. Albus je v poriadku a James s Dianou vás už čakajú. Annie zatiaľ zostáva u nás.“ povedala bezvýrazne a než mama stihla namietať, premiestnila sa na ministerstvo, aby začala s pátraním.

Osamelá postava sedela pri malom stolíku potiahnutom čiernym súknom a v každom jeho rohu boli vysoké sviečky, ktoré boli jediným zdrojom svetla v miestnosti, kde jednu zo stien zdobil veľký rodokmeň.

„Toto mi zaistí, že spravíš všetko, čo len budem chcieť, Albus Potter. Ani nevieš, ako veľmi som sa tešila na túto chvíľu.“ šepkala si tmavovlasá žena sama pre seba. Na stole pred ňou stála akási čaša, z ktorej sa parilo. Vo svetle sviečok jej oči akoby žiarili a v tom šere mali šialený výraz. Špičkou ostrého noža si pichla do prstu a kvapla do pohára pred sebou desať kvapiek vlastnej krvi.

„A teraz nás už nič nerozdelí. Zabudneš na to, že si niekedy miloval inú a ja budem jediná, ktorej dáš svoje srdce. Potom už nič nezabráni tomu, aby bolo dokončené naše dielo, pani moja.“ usmiala sa a vzala čašu s práve dokončeným lektvarom, aby ho dala vypiť svojmu väzňovi. Podišla k lôžku, na ktoré ho uložila a sadla si vedľa neho.„Tento lektvar, môj drahý, ťa zbaví ťaživých spomienok a zaistí, že budeš milovať len a len mňa a nikto mi ťa už nevezme. Len pi!“ šepkala a naklonila mu pohár k perám. Letmý pohyb prútika ho prinútil prehltnúť jeden dúšok, potom druhý a ďalší a ďalší, kým nebol pohár prázdny.

„Rennervate!“ zašepkala a Albus sa prebral z mdlôb.„Čo si to... čo... to je bolesť.“ vykríkol Albus a rukami si chytil hlavu, ktorá ho

bolela, akoby mu ju niekto drvil medzi dvoma kameňmi.„To nič, drahý. Za chvíľku to prejde, a potom už bude dobre.“ usmiala sa

Teressa a sledovala Albusa zvíjajúceho sa na posteli. Keď po chvíli upadol do bezvedomia, spokojne za sebou zavrela dvere. „Colloportus!“ pomyslela si a odišla.

Ťažké drevené dvere na riaditeľni Bradavickej školy sa otvorili a v nich stála staršia žena, ktorá práve odchádzala.

„Budem sa tešiť, George. Pekný zvyšok prázdnin.“ zaželala smerom k mužovi za stolom.

„Aj tebe, Sandrin.“ kývol a začal sa prehrabávať v spisoch, čo mu ležali na stole. Za pár dní začínal školský rok a on toho musel ešte toľko zariadiť...

„George, nepôjdeš sa s nami prejsť do Prasiniek? Leonie už bude musieť ísť, tak sme mysleli, že ju aspoň odprevadíme.“ prišla k nemu Lea a snažila sa ho odtrhnúť od práce, ktorá ho v posledných týždňoch doslova pohlcovala.

„Prepáč, ale ešte mám jednu schôdzku. Povedz Leonie, že...“„Čo mi má povedať, ocko? To by si ma nechal odísť bez rozlúčenia?“ pozrela

naňho naoko nahnevane jeho dcéra, o štyri roky mladšia než jej brat.„Samozrejme, že nie. Poď sem.“ postavil sa, aby ju na rozlúčku objal. „Hlavne

na seba dávaj pozor a moc to s tým učením nepreháňaj.“ poúčal ju otec. „Je to môj posledný ročník na univerzite, musím sa učiť.“ pripomenula mu

dcéra. Škola jej síce začínala až za pár týždňov, no mala v Dubline už zariadený vlastný život a po pár týždňoch strávených s rodičmi sa tam chcela vrátiť.

„Ty to zvládneš.“ uistil ju George a s hlasným povzdychom si opäť sadol za stôl. „Dnes má prísť tá nová ošetrovateľka.“ oznámil svojej manželke, ktorá sa doteraz starala o študentov sama, len občas si zavolala na pomoc Albusa. Lenže ten teraz, keď Aranel nastúpi do školy, bude opäť pokračovať v tom, čoho sa vzdal po Sophiinej smrti a na školu už toľko času nebude. Preto George vypísal výberové konanie nielen na učiteľku transfigurácie, ktorou sa nakoniec stala jeho neter Marry-Ann, ale i na ošetrovateľku.

„Aha, no tak to sa budeme musieť naozaj zaobísť bez teba.“ skonštatovala Lea. „Tak si aspoň urobíme dámsku jazdu a zájdeme sa pozrieť po obchodoch, než pôjdeš.“ povedala dcére a viedla ju späť do bytu, aby si vzala svoje veci.

„Tak sa pekne bavte.“ zavolal za nimi George, no sotva ich vnímal, pretože sa práve moril prípravou rozvrhu. Vyhovieť všetkým požiadavkám učiteľov i študentov veru nebolo ľahké.

Už bol takmer hotový, keď sa ozvalo nesmelé klopanie na dvere a po jeho pozvaní dnu vstúpila žena menšej postavy s tmavými vlasmi padajúcimi do tváre.

„Dobrý deň, slečna Lanceová. Prosím, posaďte sa.“ ukázal na voľnú stoličku pred sebou a prehrabával sa v papieroch, kým našiel to, čo hľadal.

„Vaše odporúčania sú celkom uspokojivé. Pracovala ste aj u sv. Munga, ale pred jedenástimi rokmi ste tam skončila bez udania dôvodu. Nechcem byť indiskrétny, ale aký bol dôvod vášho odchodu?“ spýtal sa George a skúmavo si ju obzeral.

„Bola to osobná záležitosť. Rozhodne to nemalo nič spoločné s nejakým problémom v nemocnici.“ uistila ho a jemu to zjavne stačilo. „Ak máte nejaké pochybnosti, môžete sa spýtať svojho synovca, pracovala som na rovnakom oddelení ako on a jeho manželka, než zomrela.“ ozvala sa po chvíli.

„Iste, nespochybňujem vaše slová a nepotrebujem Alove uistenie, aby som si urobil vlastný názor. Dúfam, že sa vám u nás bude páčiť. Kedy môžete nastúpiť?“ spýtal sa a nasadil jeden zo svojich najlepších úsmevov.

„Oh, to je skvelé. Bude stačiť budúci týždeň?“ spýtala sa a než odišla, dohodli všetky potrebné detaily.

8. Falošné spomienkylbus sa prebral z bezvedomia a zmätene sa rozhliadol okolo seba. Netušil kde je, ani čo tu robí. Jediné čím si bol istý, bolo, že ho neskutočne bolela hlava. Pokúsil sa sadnúť si, ale závrat ho prinútil padnúť späť do vankúšov.A

„Čo do hroma tu robím?“ šepol do ticha, ktoré ho obklopovalo a rozmazaným zrakom sa snažil rozoznať nejaké známe obrysy. Po chvíli márneho snaženia to však vzdal a zavrel oči, aby zmiernil bolesť v jeho spánkoch.

„Už si hore?“ spýtal sa ktosi potichu a ucítil teplú dlaň na svojom čele.„Čo sa stalo?“ spýtal sa a pozrel na ženu, ktorá si k nemu prisadla.„Nič vážne, ale potreboval si trochu ošetriť. Pár dní budeš odpočívať a všetko

bude v poriadku.“ uisťovala ho a prekvapilo ho zistenie, že jej hlas ho upokojuje.„Kto si? Viem, že ťa odniekiaľ poznám, ale...“ zaváhal a pátral vo svojich

spomienkach. Zdali sa mu akési zmätené a nejasné.„To bude tým zranením. Som tvoja snúbenka, spomínaš si? Spoznali sme sa

v nemocnici u sv. Munga, a keď som potom odtiaľ po smrti tvojej ženy odišla, vyhľadal si ma. Tajne sme sa spolu stretávali posledné dva roky a asi pred týždňom si ma požiadal, aby som sa stala tvojou ženou a matkou tvojej dcéry.“ hovorila trpezlivo a pozorne sledovala, ako sa jeho tvár uvoľňuje. „Spomínaš si?“ spýtala sa a Albus mal pocit, že niektoré jeho spomienky sa vyjasňujú.

„Teressa? Si to ty? Neviem... nespomínam si na všetko, ale...áno, chcem si ťa vziať za ženu.“ povedal potichu a ona sa víťazoslávne usmiala. Žiaden nápoj lásky ani Imperius by ho neprinútil správať sa tak, ako chcela ona. Vďaka svojmu lektvaru a starovekej mágii sa jej podarilo upraviť mu spomienky a jeho myseľ bola otvorená novým spomienkam, ktoré mu vnukne a on sám ich prijme za vlastné. Potrebovala ešte pár dní, aby naplnila jeho myseľ spomienkami na ich spoločné stretnutia, na žiadosť o ruku a podobné veci, ktoré bude musieť vedieť, keď ju predvedie pred svoju rodinu. Vlastne teraz aj pred jej novú rodinu.

„Teraz spi, na všetko si včas spomenieš. Ešte pár dní a vrátiš sa k svojej dcére.“ šepkala mu a on ukolísaný jej hlasom opäť zaspal.

Ubehol skoro týždeň, odkedy Albus zmizol a Lilly neprišla na nič, čo by jej mohlo pri jeho hľadaní pomôcť. Večer sa vrátila domov neskoro a vyčerpane dosadla do kresla v obývačke.

„Zistila si niečo?“ spýtala sa jej sestra a priniesla jej večeru.„Ďakujem.“ povedala a vzala do ruky vidličku, ale hoci jedlo vyzeralo lákavo,

len sa v ňom prehrabla a odsunula tanier.„Prepáč, ale vôbec nemám chuť. Po Albusovi nie je ani stopy a ja neviem, kde

by som mala začať hľadať.“ povzdychla si. Annie si sadla na operadlo kresla a objala sestru okolo krku.

„Čo budeme robiť? Nesmieme to vzdať, Lilly.“

„Nevzdáme, neboj. Ja len dúfam, že to nebude ako s ockom. Jeho vtedy hľadali viac než pol roka a aj to bola vlastne náhoda, že sa vrátil.“ spomenula si Lilly na to, čo sa stalo, keď mala asi desať rokov. „Mame už to viac nemôžeme tajiť. Od začiatku mi neverila a teraz je Al preč už dlho. Ari pôjde za chvíľu do školy a ...“

„Poviem jej to zajtra. Hlavne ho prosím neprestávaj hľadať.“ prosila Annie.„Dobre. Deti už spia?“ spýtala sa a chystala sa skontrolovať svoje deti.„Zaspali pred chvíľou a Scorpius sa vráti vraj asi za hodinu.“ povedala jej Annie

a pozerala za sestrou, ktorá zmizla na schodoch vedúcich na poschodie.„Albus, kde si?“ šepla potichu a premýšľala stále nad tým, čo ju trápilo

v poslednom týždni. Kam len mohol jej brat zmiznúť?Napriek tomu, že bolo ešte len ráno, slnko už stihlo ohriať vzduch a sľubovalo

ľuďom ďalší krásny letný deň. Teplý vetrík jemne rozvlnil záclony v izbe, kam vnikol skrz dokorán otvorené okno a svojím jemným dychom pohladil po tvári spiacu ženu. Tá len nespokojne niečo zamrmlala a úplne odkopnúc prikrývku na zem sa pretočila na bok. Do tváre jej zasvietilo slniečko a jej krásny sen bol nadobro preč.„Ešte chvíľu.“ zamumlala, no odpoveďou jej bolo len slabé zahúkanie malej sovičky sediacej na podobločnici. Annie najprv otvorila jedno oko a keď sa uistila, že nemá vidinu, bola v mihu na nohách.

„Josie, čo tu robíš? Čo si mi to priniesla?“ pohladkala sovu po hlávke a prevzala si od nej list. „Ďakujem.“ povedala a v mihu roztvorila zvitok, aby zistila, čo jej mama píše. Josie totiž bola Ginnina sova, ktorú jej deti kúpili pre pár rokmi k narodeninám.

Albus je doma. Príď. Mama.

Annie nechápavo pozerala na krátku správu. Odkedy je mama taká stručná? Jej brat sa konečne vrátil. Samozrejme, že príde. Toto si s ním ešte vybaví, ako si to dovoľuje, len tak zmiznúť a nedať o sebe vedieť? Ak nemyslel na ostatných, mal aspoň na mamu a Aranel. Ale prečo mama nenapísala viac? Stalo sa niečo alebo sa na ňu len kvôli niečomu hnevá? Možno preto, že jej to nepovedala sama a poslala miesto seba Lilly, ale veď jej sestra nič také nevravela.

V rýchlosti zo seba zhodila nočnú košeľu, obliekla si rifľovú sukňu a priliehavé biele tričko. V kúpeľni si opláchla tvár, vyčistila zuby a učesala svoje krátke vlasy. Celé jej to netrvalo viac než desať minút a hneď potom zbehla do kuchyne, kde už boli všetci členovia Lillinej rodiny.

„Dobré ráno.“ pozdravila zvesela a jej pohľad padol na sestrinu unavenú tvár. Lilly už pár nocí nespala veľmi dobre, a to všetko kvôli bratovi. Aj to si v duchu pripísala na zoznam vecí, ktoré mu chcela povedať.

„Bré ráno“ zamumlal Scorpius, avšak neodtrhol zrak od novín. Zato deti boli zhovorčivejšie a hneď ju začali zahŕňať svojimi plánmi na posledný týždeň prázdnin.

„Pridáš sa k nám, teta Annie?“ spýtala sa Nelli a s chuťou sa zakusla do čerstvého rožka.

„Dnes nie, zlatko. Musím ísť za vašou babičkou a strýkom Albusom, ktorý sa konečne vrátil.“ povedala a vrhla významný pohľad smerom k Lilly.

„Čože? Je späť? Ako to vieš?“ vyhŕkla sestra a aj Scorpius zbystril pozornosť. Annie jej podala lístok, ktorý priniesla sovička a naliala si do hrnčeka kávu. „Ja tomu nerozumiem.“ rezignovala Lilly a poriadne si uchlipla z kávy.

„Ani ja, preto tam spolu zájdeme a zistíme, čo sa stalo.“ rozhodla Annie a Lilly súhlasne prikývla. Len čo sa najedli, premiestnili sa spoločne do bratovho domu, nedbajúc na to, že by mali prísť zvonku a zaklopať.

„Fajn, že ste obe tu.“ privítala ich mama stroho a viedla ich do kuchyne, odkiaľ bol výhľad do záhrady. Keď z neho vykukli, videli svojho brata sedieť pod stromom s Aranel, no zarazilo ich, že neboli sami. Bola s nimi akási žena.

„Kedy prišiel?“ spýtala sa Lilly, ktorej viditeľne odľahlo, keď ho zbadala.„Kto je tá žena?“ spýtala sa zase Annie, ktorej sa čosi nepozdávalo.„Prišli spolu dnes ráno a Albus mi ju predstavil ako svoju budúcu ženu.“

povedala matka pohoršene.„Čože?“ vyhŕkli sestry dvojhlasne.„Počuli ste. Mimochodom, oni dvaja tvrdili, že Albus bol ten týždeň zranený

a ona ho ošetrovala, kým vy dve...“ pozrela na ne vyčítavo, hoci všetky tri vedeli, že historka o Alovej práci v teréne bola len výhovorka.

„K tomu sa vrátime neskôr, teraz nám povedz, čo vieš.“ skočila jej do reči Lilly a skúmavo sa pozerala na ženu sediacu vedľa Albusa držiac ho za ruku. Zdalo sa, že Aranel je spokojná a nová žena po boku otca jej vôbec nevadí.

„Vraj sa schádzajú už aspoň dva roky, no tajili to kvôli Ari. Rozhodli sa však, že sa chcú vziať, a preto za ňou Albus minule šiel. Ten list aj s prenášadlom bol od nej. Chceli sa dohodnúť, ako nám to povedia a chcel ju predstaviť, avšak cestou sa nejako poranil. Netuším ako ani nechápem, že potreboval týždenné ošetrenie, ale na to bude čas neskôr.“ vysvetľovala Ginny a s obavami vyzrela von.

„Mami, čo sa deje? Poznám ťa a viem, že by ťa takto neznepokojilo to, že sa chce Albus oženiť. Sama si mu dohovárala, aby si niekoho našiel a nezostával sám, tak kde je problém?“ naliehala Lilly, ktorá vycítila matkine obavy.

„Tá žena sa volá Teressa Lanceová a pracovala kedysi s Alom a Sophiou u sv. Munga. Až do Sophiinej smrti som o nej nepočula, no keď sa Aranel narodila a my sme si ju vzali domov, prišla sa na ňu pozrieť, vraj aby skontrolovala, či je v poriadku.“ spomínala Ginny.

„No a? To ošetrovatelia asi robia, nie?“ nechápala Annie, kam táto debata vedie.

„To áno, aj keď ma to prekvapilo, keď je Al liečiteľ. Pustila som ju dnu, no keď ju zočil Albus...“ odmlčala sa. „Bez okolkov ju vyhodil a povedal mi, žeby bol rád, ak by ju už nikdy nevidel v blízkosti svojej rodiny a najmä nie v blízkosti jeho dcéry. Tuším potom odišla z nemocnice a odvtedy ju nevidel.“

„Tak mi teda vysvetli, čo robí v Alovej záhrade s nimi oboma?“ pochopila Lilly a mala z toho zmiešané pocity.

„To musíme zistiť. Preto som rada, že ste tu. Potrebujem hovoriť s Albusom osamote.“ rozhodla Ginny a obe pochopili.

„Tak pôjdeme privítať našu novú švagrinú do rodiny.“ zahlásila Lilly a zadným vchodom vyšla von. Len čo Albus zbadal sestry, rozbehol sa k nim a nadšene ich vyobjímal.

„Super, že ste tu. Rád by som vám niekoho predstavil.“ povedal a viedol ich k miestu, kde stála Teressa tváriaca sa dosť neisto. Jej hra na plachú laň však Lilly nezmiatla a pri pohľade do jej očí zneistela. Najradšej by tú ženu vyhodila tak ako údajne Albus pred rokmi, pretože z nej necítila nič dobré.

„Počuli sme, že máš veľkú novinu, braček. Ale poviem ti, odplata za to, ako si nás vystrašil, ťa neminie. Lilly kvôli tebe narobila na oddelení pekný humbug a hľadalo ťa niekoľko bystrozorov.“ vyčítala mu Annie, no usmievala sa na ich hosťa.

„Čože? To hádam...“ zháčil sa a pozrel na Lilly. Tá mu so zdvihnutým obočím pohľad opätovala. „Prepáč, to som nechcel. Nemali ste si robiť starosti.“ mumlal a zdalo sa, že ho to skutočne mrzí.

„O tom si povieme neskôr.“ uzemnila ho Lilly a obrátila sa na Teressu. Vykúzlila na tvári svoj najsladší úsmev a milým hlasom sa jej prihovorila. „Vitajte, som rada, že vás spoznávam. Škoda, že sa s vami Albus nepochválil už skôr. Už dávno sme mu vraveli, že mu samota neprospieva a aj Ari potrebuje mamu. Ja som Lilly a toto je Marry-Ann. Elisabeth je žiaľ na cestách, ale snáď sa do svadby vráti.“ predstavila seba a sestru v rýchlosti.

„Veľmi ma teší, počula som o vás toho toľko, že mám pocit, akoby som vás už poznala dávno.“ vrátila jej Teressa a nasledovala svojich hostiteľov k záhradnému nábytku, kde sa všetci pohodlne usadili.

Aranel, ktorá až doteraz sedela potichu pod stromom, sa utiahla do svojej izby a z okna sledovala dospelých, ako sa bavia.

„Výborne, Teressa. Až doteraz to šlo celkom hladko, tak to nepokaz. Kým nebudeme v Bradaviciach, musíme si dávať pozor.“ hovorila si sama pre seba a oči sa jej nebezpečne leskli.

9. V rodinnom kruhurázdniny sa chýlili ku koncu a školopovinným deťom zostával posledný voľný deň. Keďže im počasie stále žičilo, rozhodla sa Ginny usporiadať malú záhradnú oslavu pre svoje deti a vnúčatá, ktoré sa jej čoskoro rozpŕchnu späť

do škôl a zamestnaní. Okrem Elisabeth sa zišli naozaj všetci súrodenci aj so svojimi partnermi a deťmi a Albus samozrejme priviedol Teressu. Napätie medzi dospelými by sa síce dalo krájať, no deti si zábavu naplno užívali. Nelli, ktorá bola len o rok staršia od Aranel, jej rozprávala, ako prebieha triedenie do fakúlt a vyjadrila prianie, aby bola jej sesternica tak ako všetci z rodiny v Nebelvíre.

P„Vážne ma prekvapuje, že boli úplne všetci v tej istej fakulte. Dokonca i vaše

deti, keďže bol Scorpius v Zmijozeli, myslel som, že to nebude až také jednoduché ich zatriediť.“ chytil sa toho James a prihovoril sa Lilly.

„To vieš braček, nie každý, kto vyjde zo Zmijozelu je zlý.“ zastávala sa jeho sestra manžela a on so smiechom zdvihol ruky na obranu.

„Veď ja viem, vravím len, že ma to u detí prekvapilo. Veď Diana tiež nebola Nebelvírčanka, a kde boli chlapci...“ poukázal.

„No tak, hádam len nechcete začať diskusiu o tom, ktorá fakulta je lepšia?“ zapojil sa Albus.

„To hovoríš ty, ktorý sa celé prázdniny pred nástupom do Bradavíc bál, aby neskončil v Zmijozeli?“ podpichol ho brat a Al sa začervenal.

„Čože? Al sa bál, že bude v Zmijozeli?“ prekvapene sa spýtala Annie a skoro vyprskla svoj džús, ako sa rozosmiala. James jej samozrejme s nadšením vyrozprával, ako sa Albus strachoval a neustále otravoval otca, aby si bol istý, že ho nezavrhne, ak by tam predsa len skončil.

„Bolo nám jedno, v ktorej fakulte budete a všetci ste to veľmi dobre vedeli.“ zastala sa ho Ginny.

„Som rád, že Teressa nastupuje do Bradavíc ako ošetrovateľka.“ zmenil tému Albus, ktorému sa nepáčilo, že jeho snúbenicu skoro vylúčili z rozhovoru.

„Myslela som, že ti to bude ľúto, lebo nebudete môcť byť tak často spolu.“ podivila sa Lilly a vrhla na brata prekvapený pohľad, no v skutočnosti už prvotné prekvapenie prekonala. Ani jej, ani Annie sa nepáčilo, že Teressa bude v Bradaviciach, v blízkosti ich detí a už vôbec nie s Aranel. Ešteže Annie tam bude učiť tiež a bude na ňu môcť tajne dozerať, ako povedala ich mama.

„To je pravda, ale na druhú stranu, budú mať s Ari čas si na seba trochu zvyknúť, pretože by som chcel, aby svadba bola čo najskôr a Teressa sa ku mne presťahovala.“ vysvetlil Albus a všetci chápavo prikývli. V duchu ich však hlodali pochybnosti. Jedine azda Jamesovi nevadilo, že si jeho brat našiel novú priateľku. Keď za ním sestry s mamou prišli, takmer ich vysmial. „To mu neprajete ani trochu šťastia? Je to jeho rozhodnutie, a ak bude nesprávne, bude sa s tým musieť vyrovnať on, ale rozhodne to nie je vaša starosť. Albus je dospelý, tak ho nechajte, aby si svoj život

zorganizoval sám.“ Takto presne zneli jeho slová a tým uzavrel akúkoľvek ďalšiu diskusiu.

Keď deti omrzelo hrať sa v záhrade, pribehli k svojim rodičom a príbuzným, aby si vypočuli ich príhody zo školy. Ginny len so skrytou radosťou počúvala, o čom jej synovia a dcéry rozprávali a doberali si jeden druhého.

„A pamätáš sa, keď ste hodili tie vybuchujúce vecičky strýka Rona do kotlíka Rocherienovi rovno pod nosom?“ smial sa James a Albus len krútil hlavou. Na ten ročník nemal práve najlepšie spomienky ani on, ani ostatní z jeho rodiny.

„Prečo radšej nepovieš o tom, ako si sledoval dievčatá v sprchách pod neviditeľným plášťom, a ako ťa pri tom strýko George nachytal?“ oplatil mu Al rovnakou mincou a vyvolal nový výbuch smiechu.

„O tom počujem prvýkrát.“ ozvala sa Ginny a lapala po dychu.„Na tvojom mieste by som nepátrala po veciach, o ktorých ešte nevieš.“

nadhodila Lilly a James po nej strelil zlostný pohľad.Všetci sa nakoniec skvelo bavili. Všetci až na Teressu, ktorá len mlčky sedela

a počúvala ich historky, držiac neustále Albusa za ruku. Na tvári jej trónil plachý úsmev, no v duchu sa nepekne uškŕňala a tešila sa na chvíľu, keď so svojou paní zmažú tie úsmevy z ich tvárí.

„Mali by sme už ísť. Aranel si musí zbaliť ešte nejaké veci.“ pošepla Alovi, ale tak, aby ju všetci počuli. Bola zvedavá na ich reakciu, keď jej Albus dá za pravdu a urobí, čo chce ona.

„Máš pravdu.“ prikývol. „Ari, rozlúč sa, budeme musieť ísť.“ zavolal na dcéru a rozlúčil sa s mamou, ktorá, tak ako ostatní, len zarazene pozerala na to, ako ho má ta ženská omotaného okolo prstu.

„Maj sa, srdiečko. Nech sa ti v škole darí.“ zaželala svojej vnučke a Albusovi pripomenula, aby sa za ňou zajtra zastavil, len čo ju odprevadí na vlak.

„Bol to pekný deň. Vďaka za pozvanie, mami.“ ujala sa slova Annie, aby prelomila ťaživé ticho, ktoré nastalo po Alovom odchode.

„Ale choď, som rada, že ste tu so mnou zase boli. Teraz budem opäť sama ako prst.“ povzdychla si a predstava prázdneho domu ju príliš nelákala.

„Môžeš byť u nás.“ navrhol James a pozrel na Dianu, či súhlasí.„Samozrejme, Jamesovi onedlho začne sezóna, tak by sme si robili spoločnosť

navzájom.“ súhlasila jeho žena, ktorá si so svojou svokrou rozumela viac než dobre.„Vrelá vďaka, ale mám už nejaké plány... možno neskôr.“ usmiala sa Ginny

a potľapkala svoju nevestu po ruke.„Aj my už teda pôjdeme. Ešte by som mala skontrolovať, či deti majú všetko.“

povedala Lilly a ťahala Scorpiusa, ktorý bol zabratý v akejsi knihe, čo mu priniesol Albus.

„Veď dobre, už idem.“ rezignovane ju zavrel a zmenšil tak, aby sa mu vošla do vrecka. „Nelli, Damián, ide sa domov.“ zavolal na ne autoritatívnym hlasom a deti sa bez odporu podvolili.

„Tak ahoj, mami.“ lúčila sa dcéra a hneď po nich odišli aj ostatní. Zostala len Annie, ktorá pomohla mame upratať a večer si sadli na širokú terasu, každá s pohárom červeného vína a zasnene sledovali západ slnka.

„Dávajte tam na seba všetci pozor.“ povedala Ginny a Annie sa tomu usmiala. „Neboj sa. Škola už dávno nie je taká nebezpečná, ako bola za vašich čias.

Jediné vzrušenie, ktoré si tam teraz človek užije, je napätie medzi Nebelvírom a Zmijozelom. Ozaj a čože to máš za plány?“ spomenula si.

„Ale... rozhodli sme sa s Hermionou a Helenou podniknúť takú menšiu dámsku jazdu. Chceli by sme si prejsť pár miest a rozhodli sme sa využiť voľný čas...“ odpovedala vyhýbavo.

„Chceš povedať, že strýko Ron tetu pustí?“ neverila Annie. „To si sa rovno mala pridať k Lis.“

„Lis má lepšiu spoločnosť než tri staré čarodejnice.“ poukázala. „A Ron nemá na výber, keď si Hermiona niečo zmyslí, nemá šancu.“ zasmiala sa a v duchu si predstavovala, ako sa jej brat asi tváril, keď mu to Hermiona oznamovala.

Tlmené svetlo osvetľovalo detskú tváričku dievčatka, ktoré ležalo vo svojej posteli a veľkými hnedými očami sledovalo dvere, ktoré sa pootvorili a v nich sa objavila čiernovlasá hlava jej otca.

„Ešte nespíš?“ spýtal sa Albus a vošiel dnu, aby jej zaželal dobrú noc.„Čakala som, kým neprídeš. Asi si so mnou chcel hovoriť o Teresse, však?“

spýtala sa vecne.„Ty si mi ale šikovná hlavička.“ pochválil ju a nervózne na ňu pozrel. „Vadí ti, že

sa s ňou chcem oženiť?“„Nie, páči sa mi. Je moc fajn.“ uistila ho Aranel.„Skutočne? Aj keď teraz bude tvoja nevlastná mama?“ čudoval sa, ako dobre

to ide.„Ocko, nie som už malá. Teressa je fajn, a ak ju máš rád, ja tiež. Ale budeš mi

chýbať, keď budem v škole.“ „Ty mne tiež, princezná. Ale budeme si písať a vždy keď budem v Bradaviciach,

prídem sa za tebou pozrieť.“ sľúbil.„Budeš chodiť za profesorom Snapeom a za Teressou? Tak to tam budeš asi

často.“ Hútala, a potom zrejme uznala, že jej to stačí. „Tak fajn, to vydržím. A kedy bude svadba?“ vyhŕkla.

„Na to je ešte čas.“ vyhýbavo odpovedal.„Ale nie... ja... už chcem, aby s nami Teressa bývala, a aby s nami bola na

Vianoce ako moja nová mama. Už to mám, tá svadba bude taký náš spoločný darček, čo ty na to?“ navrhla a Albus sa nestačil diviť. Myslel si, že ju bude musieť presviedčať, prosiť, aby dala Teresse šancu a ona ho navádza k tomu, aby sa oženil čo najskôr.

„Uvidíme. Ale teraz už spať, inak budeš zajtra unavená.“ zarazil ďalší príval slov a upravil jej prikrývku. „Dobrú noc, moja malá.“

„Dobrú, ocko.“ odpovedala, zavrela oči a schúlila sa do klbka. Keď sa na ňu prišiel pozrieť ešte o pol hodiny, už spokojne spala s miernym úsmevom na perách.

10. Prekvapenie večera

ranel nebola ani trochu nervózna, keď ráno vstala a pripravovala sa na odchod do školy. Alebo ak bola, nedávalo to na sebe poznať. Jej školský kufor stál v predsieni a čakal už len na svoju majiteľku.A

„Keby si si niečo zabudla, len napíš a pošlem ti to.“ dával jej posledné inštrukcie Albus a musel sa usmiať, keď si spomenul na chaos, ktorý doma vládol, keď šli do školy on, James i Lilly zároveň.

„Oci, kontroloval si ma aspoň trikrát. Som si istá, že mám všetko, čo potrebujem.“ zašveholila Ari a strčila si do úst posledné sústo raňajok.

„Hotovo? Tak sa bež pripraviť a premiestnime sa na stanicu.“ Prikázal, a keď o chvíľu stáli s kufrom na nástupišti 9 a ¾, vrhol sa na nich zvyšok rodiny. Nelli ťahala Aranel do kupé, ktoré už stihla obsadiť aj so svojimi kamarátkami a nadšene ich zoznamovala, zatiaľ čo Damian a Daren sa vytratili za vlastnými priateľmi. Aranel sa so šťastným úsmevom vyklonila z okna a naposledy zamávala ockovi, keď sa vlak pohol a unášal ju v ústrety novým dobrodružstvám.

„Tak vitaj v skupine osamelých rodičov, braček.“ podpichla ho Lilly a Scorpius sa k nej pridal.

„Veru, občas mám pocit, akoby bol dom pod Silenciom, čo je tam také ticho behom roka.“

„Aspoň máte jeden druhého.“ povzdychol si Al a premýšľal, či by sa cítil lepšie, keby Teressa nebola tak ďaleko a bola by s ním.

„A ty máš svoju rodinu a priateľov.“ pripomenula mu Lilly a povzbudzujúco sa naňho usmiala.

„Jasné, budem vás otravovať tak často, až ma budete vyhadzovať.“ zaškeril sa Albus a snažil sa tváriť spokojne, aj keď mu jeho dcéra už teraz chýbala. „Idem ešte za mamou, niečo chcela a hneď potom pôjdem do práce. Aspoň v tom bude výhoda, že budem môcť pracovať, kedykoľvek bude treba.“ poukázal a kývol im na pozdrav, než sa premiestnil do Godrikovho dolu, do domu, kde strávil svoje detstvo.

Ginny už ho čakala a len čo sa posadil, položila pred neho šálku s kávou a spustila.

„A teraz mi vysvetli, čo sa deje.“ vyzvala ho.„Neviem, čo máš na mysli.“ nechápavo na ňu pozeral. Nech premýšľal, ako len

chcel, nenapadalo ho, čo má jeho matka na mysli.„Hovorím o tebe a Teresse. Môžeš mi vysvetliť, čo má znamenať to s tou

svadbou?“ prepaľovala ho pohľadom, pod ťarchou ktorého sklonil zrak.„Čoby malo? Máme sa radi a chceme sa vziať.“ povedal tlmene, no potom

vzhliadol a pevnejším hlasom dodal: „Je to tak ťažké pochopiť? To, že sa chcem

odpútať od minulosti a zase žiť šťastne s ženou, ktorú mám rád, a ktorá mi chce pomôcť vychovávať moju dcéru?“

„Ja to chápem, ale prečo ona?“ spýtala sa ho zmierlivo.„Ja neviem, prečo ona. Prečo ty si milovala ocka? Prečo James má Dianu a

Lilly Scorpiusa? Láska si nevyberá, nedá nám odpoveď prečo. Proste to tak je. Čo ti na nej vadí?“

„Len toľko, že si mi pred jedenástimi rokmi, keď prišla do tvojho domu, povedal, že ju nikdy viac nechceš vidieť v blízkosti svojej rodiny, nechceš aby bola nablízku tvojej dcére. A teraz si zmizneš na pár dní, behom ktorých sme sa o teba, mimochodom, všetci strašne báli, a keď sa vrátiš, tvrdíš mi, že ju miluješ a chceš sa s ňou oženiť! Ja ťa nespoznávam, Albus.“ jej sebakontrola bola preč.

„Mrzí ma, že si si o mňa robila starosti, ale bolo to zbytočné. S Teressou sa schádzame už skoro dva roky, len som vám ju proste nepredstavil a zdá sa, že som vtedy urobil dobre. Keby som si teraz nebol istý tým, že ju milujem, asi by som sa mohol nechať ovplyvniť a prísť tak o možnosť mať niekoho, na kom mi veľmi záleží. Ale teraz... teraz mami, viem, čo chcem a neprajem si, aby ste moje rozhodnutie spochybňovali. Ty ani nikto iný, rozumieš?“

„Ak sa ukáže, že som sa v nej mýlila, osobne sa jej ospravedlním, ale dovtedy...“ z očí jej sršali blesky. Bola rozhodnutá nenechať to len tak.

„O čo ti ide? Ty hádam nechceš, aby som bol šťastný? Ja a moja dcéra...Už viem...myslíš, že keď sa ožením, Teressa zaujme tvoje miesto a teba odsunieme na druhú koľaj. Nemáš sa už o koho starať, tak ti prišlo vhod, že som zostal s Ari sám a mohla si sa o nás starať. A teraz to nechceš meniť. Preto mi to nepraješ?“ kričal na ňu a než stihol pokračovať, rozľahla sa miestnosťou tlmená rana. Jej ruka dopadla na jeho tvár a on na ňu prekvapene pozeral. V jej očiach sa miesila bolesť a hnev so smútkom a ani sa nesnažila potláčať svoje slzy, keď ho oslovila tichým hlasom.

„Ak je ti moja starostlivosť tak veľmi na obtiaž, stačilo povedať, nebudem sa ti viac pliesť do života, ale nikdy, naozaj nikdy som nechcela nič iné než vaše šťastie. Pretože s Teressou ťa nič dobré nečaká.“ Len čo to povedala, otočila sa mu chrbtom a bez ďalšieho slova vyšla na poschodie, kde sa zavrela vo svojej izbe.

Líce, na ktoré dopadla dobre mierená facka, ho ešte stále pálilo, keď za ňou začudovane pozeral. V duchu si znova a znova prehrával ich ohnivý rozhovor a vo chvíli, keď mu došlo, čo všetko povedal, mal chuť prepadnúť sa pod zem. Čo to doňho vošlo? Ako jej mohol povedať niečo také? Veď predsa vie, že nič z toho nie je pravda. Vybehol po schodoch a zaklopal na dvere spálne, no odpovede sa nedočkal. Boli očarované kúzlom nevyrušiteľnosti, takže aj keby sa jej snažil prihovoriť, bolo by to zbytočné. S kajúcnym výrazom na tvári a s obavami, ako sa jej bude môcť pozrieť do očí, sa vrátil domov, aby sa pripravil do práce.

Cesta vlakom ubiehala strašne rýchlo, a napriek tomu sa Aranel zdalo, akoby to bola celá večnosť, kým zastavili na stanici v Prasinkách.

„Páni!!!“ žasla, keď v diaľke zbadala jasne žiariť majestátny starý hrad, opradený mnohými mocnými kúzlami a legendami. Áno, počula o tom hrade a ľuďoch v ňom toľko, že horela túžbou byť konečne tam.

„Paráda, že? A počkaj, keď uvidíš ten pohľad z jazera.“ drgol do nej bratranec Damián a spolu s ostatnými sa hrnul ku kočom.

„Tak prváci, sem ku mne. Hej drobci, šetci sem.“ ozval sa hromový hlas starého hájnika Hagrida. Aranel ho poznala, a keď na ňu zvesela žmurkol, milo sa naňho usmiala.

V húfe s ostatnými prvákmi sa potme presunuli k člnom a v skupinkách do nich nastúpili. Pohľad z jazera bol vskutku fascinujúci, ako povedal Damián a ona od úžasu zabudla zavrieť ústa. Nebolo to prvýkrát, čo bola na hrade, to nie. Bola tu predsa neraz s otcom na návšteve jeho priateľa Severusa, tak ako aj na návšteve u strýka Georga a ďalších rodinných priateľov. Nikdy však hrad nevidela z tohto uhla pohľadu. Žiarivé svetlá z jednotlivých okien sa tajomne odrážali na tmavej hladine jazera a osvetľovali tváre užasnutých študentov.

Pred hradom ich už čakal milo vyzerajúci profesor Longbottom, ktorý na nich pozeral svojimi dobráckymi očami a jeho pohľad na chvíľu spočinul práve na nej. Miernym prikývnutím ho pozdravila a spolu s ostatnými ho nasledovala do vstupnej haly, kde čakali, kým začne zatrieďovanie. Vypočuli si jeho rozprávanie o štyroch zakladateľoch školy a fakultách, do ktorých budú následne rozdelení. Odrazu sa dvere do Veľkej siene otvorili a oni mohli vstúpiť. Kráčali uličkou medzi jednotlivými stolmi a načúvali vzrušenému šepotu starších spolužiakov, ktorí v duchu tipovali, ktorí z prvákov budú zaradený práve k nim.

Aranel pohľadom vyhľadala Nelli, ktorá jej naznačovala, že jej drží miesto, no ona sa miesto toho tajomne usmiala, a keď z úst zástupcu riaditeľa zaznelo jej meno, podišla dopredu, sadla si na nízku stoličku a čakala, kým jej na hlavu položia starý klobúk. Ten sa na jej hlave trochu pomrvil.„Ah, tak predsa...“ povzdychol si skôr sám pre seba a nahlas vyriekol názov fakulty.„ZMIJOZEL!“ ozvalo sa a na jej tvári sa usadil víťazoslávny úsmev, keď zazrela šokované výrazy učiteľov i všetkých svojich príbuzných. S ladnosťou jej vlastnou sa sebavedomo uberala smerom k Zmijozelskému stolu a usadila sa vedľa vysokej hnedovlasej dievčiny s hnedými očami.

Učitelia pri stole neskrývali svoje prekvapenie, najmä riaditeľ George Weasley sa nezmohol na slovo, a keď prišiel na rad jeho každoročný príhovor, uskromnil sa predstavením profesorského zboru, v súčasnej dobe obohatený o novú profesorku Transfigurácie, Marry-Ann Potterovú a tiež o Teressu Lanceovú na poste ošetrovateľky a na pripomenutí zákazu vstupu do Zakázaného lesa. Napokon poprial študentom dobrú chuť a oslava začiatku nového školského roku začala.

„Šmaria, to je teda gól. Malá Ari a Zmijozel.“ prelomil ťaživé ticho pri profesorskom stole Hagrid.

„To som vážne nečakala.“ zapojila sa Annie a pozrela na svojho strýka.„To asi nečakal nikto.“ odvetil George a pevne zovrel Leinu ruku, ktorá sa ho

snažila upokojiť. Väčšina očí sa teraz upierala na dievčinu sediacu pri zmijozelskom stole, bezstarostne sa baviacu s tými, ktorí sedeli najbližšie pri nej. Takmer všetci sa dívali prekvapene, až na jednu osobu, ktorej pohľad bol skôr podozrievavý. Sandrin Danielsová nezabudla na veštbu, ktorú vypočula pred jedenástimi rokmi, a ktorú si vysvetlila po svojom. Podľa jej úvah bolo zaradenie Aranel do jej fakulty ďalším

z úlomkov skladačky, ktorý podporoval jej teóriu o tom, že tá veštba sa priamo týka dcéry jej priateľa. Nemohla si pomôcť a rozhodla sa, že hoci je len málo pravdepodobné, žeby sa dievča o niečo pokúšalo už v tak rannom veku, dá si na ňu pozor.

11. Ženská intuíciatudenti prvého ročníka sa ešte ani poriadne nestihli rozhliadnuť vo svojej spoločenskej miestnosti, keď v krbe uprostred vzplanuli zelené plamene a z nich vykročila vysoká čiernovlasá žena s vlasmi siahajúcimi až po pás. Mala na sebe

tmavomodrý učiteľský habit, ktorý dodával na vážnosti jej prísnemu pohľadu.Š

„Utíšte sa!“ rozkázala autoritatívne, avšak nemusela kričať. Mala u svojich študentov rešpekt a to stačilo k tomu, aby ju na slovo počúvli. Teraz tomu nebolo inak. Všetci ustali v tom, čo robili a zvedavo upreli zrak na svoju vedúcu fakulty.

„Vitajte v Bradaviciach. Som profesorka Danielsová, vaša vedúca.“ obrátila sa najprv na skupinku prekvapených prvákov krčiacich sa ešte stále pri dverách. „Táto fakulta vám po dobu čo tu budete ponúkne nový domov a rodinu. Sme jedno spoločenstvo bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu a hlavne bez ohľadu na váš čarodejnícky pôvod. Žiaľ povesť tejto fakulty nie je priamo vábna a možno teraz niektorých z vás desí predstava, že ste sa dostali sem. Ale verte mi, všetky fakulty sú si rovnocenné a je len na vás, akú povesť svojmu spoločenstvu zaistíte. Nie je vo vás nič zlé, kým sa sami nerozhodnete takými byť a ja pevne verím a dúfam, že to nikto z vás nechce.“ hovorila potichu svojim zamatovým hlasom a nikto v miestnosti si nedovolil ju prerušiť. Starší žiaci, ktorí jej úvodnú reč poznali, ju však stále so záujmom počúvali.

„Pýtate sa, ako dosiahnuť to, aby vo vás ľudia nevideli zlo, len čo vyslovíte Zmijozel? Jednoducho. Správajte sa tak, ako chcete, aby sa oni správali k vám a nerobte nič, čo nechcete, aby robili vám.“ poradila a kútiky jej úst sa zvlnili do mierneho úsmevu. „Rada vám s tým pomôžem, a preto sa nebojte za mnou v prípade potreby kedykoľvek ísť.“ Dokončila, a potom pohľadom prešla po všetkých tvárach ostatných študentov.

„Rada vidím vás všetkých späť. Dúfam, že ste si užili prázdniny a ste pripravení bojovať o čo najlepšiu povesť tejto fakulty. Verím, že ma nesklamete a budete sa snažiť. Pripomínam, že večierka je o polnoci a nebudem tolerovať žiadne nočné prechádzky hradom. Nezabúdajte, že to, že ste z mojej fakulty, ešte neznamená, že budem váhať vás potrestať.“ odmlčala sa, aby nechala svoje slová doznieť. „Zajtra po večeri prídem a chcem, aby ste mi predložili vaše návrhy na mimoškolské aktivity, vrátane plánov ohľadom famfrpálového družstva, pán Donowan. Pamätajte, čím skôr, tým lepšie. A teraz všetci do postelí, zajtra vás čaká prvý deň školy a nerada by som videla niekoho z vás spať na lavici či nebodaj nad kotlíkom.“ povedala a prelomila tým napätie. Ozvalo sa vzrušené šepkanie a študenti postupne mizli vo svojich spálňach. Sandrin pozorne dohliadala na prefektov, ktorí vysvetľovali prvákom všetko potrebné, a keď aj poslední žiaci zmizli, mohla sa aj ona spokojne vrátiť do svojho bytu. Cestou, tak ako už neraz predtým, premýšľala, ako veľmi sa jej spôsob vedenia líši od toho, ako viedol svoju fakultu Severus Snape, jej otec. Neraz sa preto spolu aj pohádali, keď sa snažil jej dávať rady a ona ich zdvorilo odmietala. Časom poznávala svojich študentov a dávala si záležať na tom, aby spoznala každého jednotlivca, aby všetkých viedla tak, ako potrebovali. Neboli k tomu potrebné vyhrážky ba ani krik. Získala si

rešpekt svojím prístupom a dokonca aj dôveru svojich študentov. Ona im ju oplácala tým, že im dôverovala a za posledných niekoľko rokov mohla s radosťou konštatovať, že nik zo Zmijozelov jej dôveru nesklamal. Riaditeľ bol tiež rád, že ona sama nechovala skrytú nenávisť voči žiadnej z ostatných fakúlt a šla im tak príkladom. Sprvu sa totiž bál, že bude ako Snape najostrejšie vystupovať proti Nebelvíru, ale v tom sa mýlil a s radosťou tento svoj omyl priznal. Tento rok však bolo čosi inak. Jej šiesty zmysel ju varoval a intuícia jej našepkávala, že príchod Aranel zmení veľa vecí a tie budú súvisieť aj s jej osobou i fakultou. Snažila sa tieto myšlienky zahnať do úzadia, no príliš sa jej to nedarilo. Objednala si preto šálku čaju, a než sa rozhodla ísť spať, čítala jednu knihu s obsahom iným, než o lektvaroch.

Albus sa objavil uprostred prázdnej chodby s bielymi stenami nemocnice sv. Munga. Bez zaváhania zamieril do miestnosti pre ošetrovateľov a k svojej skrinke, kde mal odložené veci. Zamumlal zaklínadlo, ktorým ju odomkol a pomalými pohybmi si začal rozopínať košeľu.

„Ahoj, Al. Tak si späť?“ pozdravil ho povedomý hlas a on sa otočil k jeho majiteľke.

„Ahoj, Louise. No hej, dovolenka skončila, Ari už je v škole... som rád, že sa môžem zase vrhnúť do práce a prestať myslieť na starosti doma.“ povzdychol si.

„Týkajú sa tie starosti nejako tvojho záhadného zmiznutia pred pár dňami?“ uprela naňho svoje prenikavé modré oči a so zdvihnutým obočím čakala na odpoveď.

„Ty o tom tiež vieš? Že ma to vôbec prekvapuje.“ zamumlal.„Tvoja sestra bola dosť vystrašená, keď zistila, že ťa neodvolal nikto od nás. Tak

kde si vlastne bol?“ nedala sa odbiť.„To je moja súkromná záležitosť. Nie je to tvoja starosť.“ odvrkol a v rýchlosti si

navliekol plášť a zabuchol skrinku. Čo je malý chlapec, že ho každý len vypočúva?„Prepáč, nechcela som sa ťa nijako dotknúť. Myslela som, že mi to môžeš

povedať. Sme predsa priatelia.“ zamračila sa a v duchu dodala: A dúfala som, že možno aj niečo viac.

„To sme. Prepáč. Len toho mám z domu dosť. Práve som sa pohádal s mamou.“ vysvetľoval na svoju obranu.

„Stalo sa niečo vážne, keď to skončilo hádkou?“ „Ja neviem ani by som nepovedal. Problém je v tom, že mama a moje drahé

sestričky nepodporujú moje rozhodnutie sa znova oženiť. Akoby som mal do konca života zostávať sám.“

„Ty sa chceš znovu oženiť?“ spýtala sa potichu a žalúdok jej zovrelo. Albus to nepostrehol, tak ako si vôbec nevšimol, že Louise, najlepšia priateľka jeho ženy Sophie a teraz aj jeho, je doňho už nejakú dobu zaľúbená. Vlastne to trvalo už od čias, keď ho spoznala. Nikdy to Sophii nepovedala, ale ľúbila ho ešte skôr než ona. Avšak keď zistila, že spolu Al a Sophia začali chodiť, nemala v pláne krížiť im cestu. Prestúpila na inú školu a až po rokoch sa opäť stretli tu v nemocnici. To už ale boli manželmi a ona dokázala svoje city k Albusovi lepšie skrývať. Keď však Sophia zomrela, pomáhala Alovi a jeho dcérke, ako najlepšie vedela, a ako verná priateľka pri ňom stála. Nikdy nenašla odvahu mu prezradiť, čo k nemu vlastne cíti, no jej láska k nemu

bola deň za dňom silnejšia. A on sa teraz ide znova ženiť? Za koho? Kto je tá žena, čo jej ho znova vezme?

„Áno, to bol ten hlavný dôvod môjho zmiznutia. Spomínaš si na tú mladú ošetrovateľku, čo tu bola, keď sa narodila Ari? Teressa Lanceová... zmizla bez slova a pred dvoma rokmi sme sa znova stretli a ...“ vysvetľoval Albus a prosebne pozeral na Louise, chcel, aby ho aspoň ona pochopila.

„Zaľúbili ste sa do seba?“ dokončila zaňho so smutným úsmevom na perách.„Presne tak. Vieš, ten pocit, že si konečne opäť šťastný... od Sophiinej smrti ma

trápila samota, ale teraz...“ „Zaslúžiš si byť šťastný, Albus, a ak je to po boku tejto ženy...“ odmlčala sa

a sťažka prehltla. „Potom vám obom prajem šťastie.“ dodala a objala ho. V očiach ju pálili slzy, no pozbierala všetky sily k tomu, aby ich zadržala, aspoň kým nebude sama. „Budem už musieť ísť, som strašne unavená a za pár hodín mám ďalšiu službu.“ snažila sa dostať do bezpečia svojej samoty čo najrýchlejšie.

„Tak fajn, oddýchni si, a keby si potrebovala, kľudne to vezmem za teba. Aj tak ma teraz doma nik nečaká. Ari aj Teressa sú v Bradaviciach.“ povzdychol si, a keď sa s ňou rozlúčil, šiel sa konečne pozrieť za pacientmi, ktorí potrebovali jeho pomoc.

Dvojica starších manželov práve sedela v obývacej miestnosti svojho domu a dumala nad šachovou partiou. Mužovi s ryšavými vlasmi, občas popretkávanými bielymi, žiarili oči nadšením, keď videl možnosť poraziť svoju manželku.

„Šach mat, zlatko.“ zvolal víťazoslávne, keď jej zasadil posledný úder v hre. „Dnes nie som vo forme.“ usmiala sa spokojne Hermiona s vedomím, že Rona

nechala vyhrať zámerne, aby mu zlepšila náladu. Prišiel totiž z obchodu dosť vytočený. Ukázalo sa, že jeho zástupca obchodoval s jeho tovarom za jeho chrbtom a rozhodol sa ho preto vyhodiť. Hermione sa samozrejme po tých rokoch podarilo naučiť sa šachy natoľko, aby bola svojmu mužovi rovnocenným protihráčom. Už ani ju nebavilo stále len prehrávať.

„Dáš si ešte niečo pod zub?“ spýtala sa a prešla do kuchyne, aby im niečo narýchlo pripravila.

„Ani nie, pôjdem ešte chvíľu pracovať. Potrebujem nájsť niekoho, komu môžem veriť.“ zamumlal a zamieril k svojej pracovni, keď sa ozvalo klopanie.

„Čakáš niekoho?“ prekvapene pozrel na Hermionu.„To by mohla byť Ginny. Mala sa prísť dohodnúť ohľadom tej cesty.“

Ron teda otvoril dvere a skutočne za nimi zazrel svoju mladšiu sestru.„Ahoj, poď ďalej.“ pozval ju, no len čo na ňu dopadlo tlmené svetlo

z predsiene, všimol si jej strhanú a ustaranú tvár. „Stalo sa niečo?“ „Nič, s čím by si mi mohol pomôcť, Ron. Je doma Hermiona? Chcela som sa

dohodnúť.“„Som v kuchyni.“ ozval sa ženský hlas z miestnosti napravo od schodov

vedúcich na poschodie. „Ahoj, neruším?“ zarazila sa pri pohľade na jedlo, ktoré Hermiona práve kládla

na stôl.„Ani omylom, vieš, že Ron je stále hladný. Len sa posaď, dáš si s nami?“

„Nie, vôbec nie som hladná. Prišla som, lebo ma napadlo, či nevyrazíme skôr.“ spustila Ginny a čakala na reakciu.

„Ako to myslíš skôr? Už tie dva dni nevydržíš?“ podpichla ju Hermiona žartovne.

„Vlastne, chcela by som vyraziť už zajtra večer. Mám zbalené všetko potrebné a Helena nemá nič proti. Záleží len na tebe.“

„Vy vážne chcete ísť?“ zachmúril sa Ron a zlostne zabodol vidličku do kúska salámy na tanieri.

„Už sme sa o tom rozprávali, zlatko. Je to len na pár týždňov. Myslím, že nám obom trochu prospeje, keď si oddýchneme. Mal by si zavrieť obchod a vyraziť si niekam. Vieš, že Hugo aj Rose ťa už dlho pozývajú, aby ste spolu niečo podnikli.“ chlácholila ho Hermiona a po dnešnom dni mala skutočne trochu výčitky, že ho necháva samého.

„Ja viem, najprv ale musím dať do poriadku záležitosti s obchodom. Potom sľubujem, že ich navštívim.“ podvolil sa napokon. „Pokojne choďte už zajtra, deň hore-dole... čo na tom. Dobre sa bavte, ale buďte opatrné.“ pripomenul im a tým bola záležitosť uzavretá.

Druhý deň bol v znamení lúčenia, keď Ginny zašla za Jamesom a Lilly. Jediný, koho pred odchodom nevyhľadala bol Albus. Ich včerajšia hádka ju dosť zasiahla, ale hoci nechcela svojho syna trápiť ešte viac, chcela, aby si sám uvedomil svoju chybu. Bolelo ju, čo jej povedal. Vždy sa ho zastávala najmä pred Jamesom, ktorý na brata trochu žiarlil, ale teraz bol čas na to, aby Albus urobil vlastné rozhodnutie a niesol následky, ktoré z neho vyplynú, keď si nechce nechať poradiť. Trápila ju zmena, ktorá sa s ním udiala za posledných pár dní, odkedy do ich života opäť vpadla Teressa. Mala strach o svojho syna, o svoju vnučku, o celú svoju rodinu. Strach sprevádzaný zvláštnou predtuchou toho, že ich životy zase raz náhle zmenia smer a nie práve k dobrému.

12. Novinky v Káhireladný dážď bubnoval na okná, keď sa v šere septembrového večera zjavila pred domom v Godrikovom dole tmavá postava. Podišla k dverám a zaklopala, napriek tomu, že ani v jednom z okien sa

nesvietilo. Klopanie neustávalo, kým sa muž stojaci v daždi nerozhodol vstúpiť bez pozvania. Zdvihol prútik a s údivom zistil, že na dome je niekoľko bezpečnostných kúzel, ktoré jeho matka používala, keď nebola doma. Albus bol prekvapený. Prišiel sa mame ospravedlniť za svoje slová. Pomyslel si, že azda šla k jeho bratovi, aby v dome nezostávala sama, a tak sa premiestnil k jeho domu. Plášť, ktorý ho chránil proti dažďu už mohol odložiť, pretože tu nespadla ani kvapka.

Ch„Albus? Čo ty tu?“ privítala ho Diana a vzala mu premočený plášť. Vďačne na

ňu pozrel, a než vstúpil ďalej do obývačky, použil sušiace kúzlo, ktoré, žiaľ, Diana sama použiť nemohla.

„Ahoj, James. Nie je tu náhodou mama?“ spýtal sa na rovinu, len čo brata zazrel v kresle čítať akýsi úradný pergamen.

„Mama dnes odišla s tetou Hermionou a Helenou, prečo? Nebola sa s tebou rozlúčiť? Pokiaľ viem, tak bola za Lilly a tu sa tiež zastavila.“ pozrel naňho vyjavene.

„Aha, myslel som, že idú až neskôr. Nie, nebola za mnou, vlastne...“ začal sa ošívať. Nechcel bratovi priznávať, čo sa včera stalo, no James vytušil, že nie je všetko, ako má byť a spýtavo zdvihol obočie.

„Trochu sme sa včera pohádali.“ priznal napokon a sťažka dosadol do prázdneho kresla.

„Ako veľmi je trochu? Mama sa mi zdala dosť ustaraná, ale myslel som, že je to len tou cestou. Zrejme nebolo.“

„Do kotla. Povedal som veci, čo som nemal a ona... dala mi facku.“ priznal napokon.

„Čože? To si zo mňa uťahuješ?“ vykríkol James naštvane. „Za celý svoj život som nevidel, aby niekomu dala mama facku, dokonca, ani keď ju otec nanajvýš vytočil. Vieš dobre, že ani nás nikdy neudrela a teraz... to si musel teda pekne prestreliť. Čo také ti mama urobila?“

„Vyčítala mi môj vzťah s Teressou. Nepraje mi, aby som s ňou bol šťastný.“ rozohnil sa znova Al.

„Ty si taký idiot, že väčšieho nepoznám, Albus.“ pokrútil neveriacky hlavou James. „Nik z nás a už vôbec nie ty, nemá právo si sťažovať na to, žeby pre nás mama nechcela len to najlepšie. Vždy nám vo všetkom dávala dosť voľnosti, aby sme sa sami rozhodli a nikdy nám nebránila v ničom, čo sme chceli. Vezmi si napríklad, ako strýko Ron protestoval, keď Rose chcela odísť do Salemu. Mama nás naopak vždy podporovala, takže ak teraz s niečím nesúhlasí a snaží sa ťa od toho odradiť, asi na to má skutočne pádny dôvod.“ káral ho, akoby mal desať rokov.

„James má pravdu, Ginny má o teba starosť, len to ju vedie k tomu, že ťa pred Teressou varovala. A ver mi, ona nie je jediná. Annie, Lilly i ja sme toho názoru, že to

nie je to pravé, čo potrebuješ. Ale nikto z nás sa ti neotáča chrbtom, snažíme sa ti len pomôcť zvážiť tvoje rozhodnutie.“ pridala sa Diana a sadla si na operadlo Jamesovho kresla.

„Takže vy tiež? No to som si mohol myslieť. Je tu vôbec niekto, kto by mi to prial? Azda len Ari, tá sa na Teressu teší.“ zamumlal nahnevane.

„Albus, neurážaj sa, keď ti človek povie pravdu. Sme tvoja rodina a stojíme za tebou, ale si dospelý človek a mal by si sa tiež trochu nad svojím správaním zamyslieť.“ povedal James stroho a Albus nahnevaný na všetkých odišiel bez rozlúčenia. Zo všetkého najviac teraz túžil byť s Teressou, s tou, ktorú pred všetkými musel tak chrániť. Bol rozhodnutý nevzdať sa jej, aj keby to znamenalo, že sa k nemu rodina otočí chrbtom. Mrzelo by ho to, ale musel by sa s tým nejako vyrovnať.

Teressa ho milo privítala a na jeho prekvapenie s ňou bola aj Aranel, ktorá mu s radosťou rozprávala zážitky z prvých dní v škole. Snažil sa nedávať najavo, že je v rozpakoch z toho, že jeho dcéra je v Zmijozeli.

„Tak to je teraz Sandrin tvoja vedúca fakulty, však? No, to aby si si pohla a upaľovala do spoločenskej miestnosti, než skončí večierka.“ upozornil ju, keď zistil, koľko je vlastne hodín.

„Myslíš, že dáva tvrdé tresty?“ spýtala sa zvedavo.„To neviem, na vysokej sa tresty nedávali, ale Sandrin je spravodlivá, takže ak

nejaký trest dostaneš, asi to bude zaslúžene. Tak sa snaž, aby si sa tomu vyhla.“ poradil jej a na rozlúčku ju pobozkal na čelo.

„Zbavil si sa jej prekvapivo rýchlo.“ skonštatovala Teressa, privinula sa k nemu a vynútila si bozk.

„Bol najvyšší čas, aby šla, však vieš, večierka. Navyše... chcel som byť s tebou osamote.“ vysvetlil.

„Stalo sa niečo? Zdáš sa mi ustaraný?“ spýtala sa naoko zachmúrene.„Len som sa trošku pohádal doma, ale to nič. Som ochotný to kvôli tebe

podstúpiť.“ vysvetlil jej a spokojný úsmev sa rozšíril na jej perách. Zatiaľ všetko ide podľa plánu. Ešte chvíľu a Albus zostane nadobro sám, len v ich moci.

Zatiaľ čas pomaly ubiehal a od odchodu Ginny, Hermiony a Heleny ubehli asi dva týždne, keď konečne dorazili do ďalšieho cieľa ich cesty.

„Nikdy by mi nenapadlo, že mudlovský spôsob cestovania bude taký zábavný.“ skonštatovala Helena, keď vystúpila z lietadla na letisku Ramzes v Káhire. Vo veľkej letiskovej hale ich čakala Elisabeth aj so svojím priateľom Mathiasom. Len čo zbadala mamu, vrhla sa jej okolo krku a nadšene sa s ňou zvítala.

„Ach moja, taká som rada, že ťa vidím.“ zdieľala jej nadšenie Ginny. S kamarátkami cestovali takmer po celom svete a navrhla preto aj návštevu Egypta, kde je teraz jej dcéra.

„Ako sa máš? Čo nové? Musíš mi to všetko porozprávať.“ smiala sa Ginny a skutočne mala obrovskú radosť z ich stretnutia. Lis ju viedla k vysokému tmavovlasému mužovi s dobráckym úsmevom.

„Dobrý deň, pani Potterová.“ privítal ju milo a ona mu predstavila svoje spoločníčky. Na chvíľu sa od nich oddelil, no vzápätí sa vrátil aj s ich kuframi.

„Pôjdeme? Doma bude to rozprávanie noviniek isto pohodlnejšie.“ skonštatoval a všetky s ním súhlasili.

„Mami, niečo ti musím povedať, ale až doma.“ pošepla jej Lis a odbehla za Mathiasom, aby mu pomohla naložiť kufre do auta.

Domček, v ktorom bývali, bol na prvý pohľad maličký, ale vo vnútri bolo dosť miesta, aby sa v ňom pohodlne žilo aj väčšej rodine. Hermiona sa trochu mračila, keď im domáci škriatok priniesol občerstvenie, ale nepustila sa do žiadnej diskusie ohľadom ich práv. Vedela, že sa zaslúžila o zlepšenie ich situácie a napokon chtiac-nechtiac musela uznať, že im ich život vyhovuje, pokiaľ kúzelníci nepristupujú k telesným trestom.

„Tak čo je to, čo mi musíš povedať?“ pripomenula Ginny, ktorá od chvíle, čo opustili letisko, premýšľala, čo za novinku jej dcéra môže mať. Hádam sa len nerozhodla zostať žiť v Egypte? Alebo je tehotná? No, nech je to čokoľvek, dozvie sa to.

„No vieš... ako by som to...vieš, že sa máme s Mathiasom radi.“ začala zoširoka a sadla si svojmu priateľovi na kolená a on ju povzbudzoval pohľadom.

„Isteže, keby som to nevedela, asi by som ti nedovolila sa s ním tak bezcieľne potulovať po svete.“ doberala si ju mama, čím trochu odľahčila napätie. „Takže?“ spýtala sa, hoci tušila kam tým mieri.

„Ide o to, že by som s vašou dcérou rád strávil zvyšok svojho života. Milujem ju a rád by som ju urobil šťastnou.“ pomohol jej Mathias a Ginny sa spokojne usmiala. Čakala to.

„A keďže aj ja Mathiasa veľmi ľúbim, tak sme sa vzali.“ vychrlila Elisabeth a sčervenala až po korienky vlasov.

„Čože ste?“ nechápavo na nich pozrela. Hermiona k nej potichu pristúpila a položila jej ruku na rameno.

„Zrejme si vzala príklad zo svojho krstného.“ usmiala sa a obom im blahoželala.„Teda Lis, ja... mám z vás strašnú radosť...“ jachtala ešte stále prekvapená

Ginny.„Nehneváš sa, mami?“ spýtala sa dcéra opatrne a podišla k nej. Vzala jej ruky

do svojich dlaní a pozrela do jej teplých a láskavých očí.„Isteže nie, len som dúfala, že budem pri tom.“ uistila ju Ginny.„Bol to len súkromný obrad, len my dvaja a s oslavou sme čakali na vás, keďže

sme sa vzali v deň, keď prišla vaša sova s odkazom, že nás navštívite. Inak by sme, samozrejme, počkali.“ vysvetlil Mathias a ona súhlasne prikývla.

„Tak to budú dve svadby v tomto roku...“ povzdychla si, hoci predstava Albusovej a Teressinej svadby v nej vyvolala opäť rozporuplné pocity.

„Čo sa deje, mami? Aké dve svadby máš na mysli? Mne sa zdalo, že Annie a Teo...“ postrehla zmenu nálady Lis a spýtavo pozerala z matky na Hermionu a Helenu.

„Albus sa chce ženiť a než som odišla, dosť sme sa kvôli tomu pohádali.“ povzdychla si a vyrozprávala jej všetko, čo sa doma udialo od jej odchodu.

„Teda a ja som si myslela, že moju tajnú svadbu už nič neprekoná.“ zasmiala sa. „Neboj mami, Albus to tak určite nemyslel. Bol nahnevaný a vtedy človek povie aj

čo by nikdy nepovedal. Som si istá, že ťa hneď druhý deň hľadal, aby sa ti ospravedlnil. Veď ho poznáš...“ tíšila ju Lis a Ginny sa musela usmiať.

„Dosť už o tom. Čo ste to hovorili o tej oslave? Tá svadba je naozaj skvelá správa, deti moje a zaslúži si to niečo poriadne. Takže, hurá do toho.“ zmenila tému a celá od radosti žiarila. Kiežby tu bol Harry a mohol zdieľať ich radosť s nimi. Keď s ním občas hovorila prostredníctvom portrétu a hovorila mu, čo všetko ich deti dosiahli, priam sa nadchýnal pýchou. Tak ako Ginny, aj on bol rád, že jeho deti sú šťastné a môžu žiť aspoň relatívne v pohode.

13. Zoserova pyramída

odnebie v Egypte bolo úplne iné, než na čo boli Ginny a jej priateľky zvyknuté a úmorné teplo ich dosť zmáhalo, no napriek tomu boli rozhodnuté si tento pobyt užiť.P„Tak... kam dnes vyrazíme?“ spýtala sa Hermiona nedočkavo.„Chceli sme si ísť pozrieť Zoserovu pyramídu. Budeme radi, ak sa k nám

pridáte.“ odpovedal Mathias, ktorý určoval plány aj svojej žene a tá ho verne nasledovala kamkoľvek si zmyslel.

„Zoserova pyramída?“ spýtali sa Ginny a Helena dvojhlasne a pozreli na svoj najbezpečnejší zdroj informácií, na Hermionu. Mathias sa už nadychoval, že im o nej niečo povie, keď naňho Lis potmehúdsky žmurkla a naznačila, aby nechal jej tetu rozprávať.

„Tak teda, Zoserova stupňovitá pyramída sa nachádza v Sakkare a je to vlastne prvá pyramída, ktorá vznikla, aj keď nie najväčšia, to sú pyramídy v Gize. Podľa starých literárnych prameňov bola postavená zhruba 2700 rokov pred naším letopočtom a jej architektom bol Imhotep, ktorý slúžil vtedajšiemu faraónovi. Pôvodne to mala byť len mastaba, teda podzemná hrobka z nepálených hlinených tehiel, ale Imhotep zvolil iný postup a postavil na seba 6 zmenšujúcich sa mastáb, ako keď sa robia schody. Bola to v tej dobe najväčšia kamenná stavba, je vysoká 203,5 stôp. Bude to vzrušujúce, vidieť niečo také, kedy vyrazíme?“ vychrlila zo seba Hermiona a Mathias sa nestačil čudovať.

„Vidím, že moja úloha sprievodcu bude zbytočná.“ poznamenal a všetci sa nahlas rozosmiali.

„Neboj sa, zlatko. Teta Hermiona ovláda všetko teoreticky, ale určite aj ona ocení profesionála, ktorý by jej mohol poskytnúť viac informácií, než ktoré sa dozvedela v knihách.“ upokojovala ho Elisabeth.

„Jasné, bez sprievodcu by som tam nevkročila.“ pritakala Hermiona a začala zhľadúvať svoje veci, ktoré bude na tejto dobrodružnej výprave potrebovať.

Do Sakkary sa premiestnili pomocou prenášadla. Naskytol sa im pohľad na impozantnú stavbu z kameňa a vápenca a ovanul ich príliv mágie, ktorá tu prúdila, až bola takmer hmatateľná. Ginny si spomínala, že niečo podobné zažila, už keď bola na výlete s rodičmi, vtedy ešte bola študentkou Bradavíc... kde sú tie časy.

„Kliatborušitelia tu už svoju prácu vykonali, takže by to malo byť bezpečné, ale aj tak musíme postupovať opatrne. Predsa len, je to posvätné miesto, kde pochovávali faraónov a mŕtvych nehodno rušiť.“ upozornil ich Mathias a pokynul im, aby ho nasledovali. Spoločne teda vstúpili do tmavej a chladnej miestnosti, odkiaľ sa rozdeľovali tri rôzne chodby vedúce ďalej.

„Budeme sa držať pohromade a posvietime si týmito fakľami.“ podával im fakle položené v jednom rohu.

„Naše kúzla kvôli starodávnej mágii sú dosť slabé. Toto je rozhodne lepšie.“ dodal na vysvetlenie. Päť postáv, každá so zapálenou fakľou v ruke, postupovalo ďalej do útrob obrovského kolosu týčiaceho sa uprostred púšte.

Sandrin stála vo dverách učebne a svojím skúmavým zrakom sledovala prvákov, ktorí vchádzali na prvú hodinu. Bola to skupinka Mrzimorských a Zmijozelských prvákov, medzi ktorými bola aj Aranel. V to ráno sa jej zdala už pri raňajkách akási bledá a teraz tomu nebolo inak.

„Ste v poriadku, slečna Potterová?“ spýtala sa jej, keď prechádzala okolo.„Uhm, necítim sa dobre, pani profesorka.“ priznala dievčina, a keď jej Sandrin

priložila ruku na čelo, zistila, že má horúčku.„Slečna Stewensová, odprevadíte Potterovú na ošetrovňu, a potom sa sem

vrátite. Povedzte slečne Lanceovej, že máte horúčku a je vám zle.“ prikázala a dve dievčatá sa z podzemia vydali na ošetrovňu.

Teressa hneď pribehla, len čo ich zbadala vo dverách a viedla Aranel k voľnej posteli v rohu ošetrovne.

„Čo sa stalo?“ pýtala sa jej a podľa jej príznakov zháňala potrebné lektvary. Len čo sa však dvere za Aranelinou spolužiačkou zavreli a Ari s Teressou na ošetrovni osameli, vytiahla z kapsy malý flakónik a podala ho malej pacientke. Ich pohľady sa stretli a po piatich minútach všetka nevoľnosť, ktorú Aranel cítila, bola preč.

„V poriadku?“ uisťovala sa Teressa.„Iste, dobrá práca. Vieš, čo teraz. Nikto ma nesmie rušiť!“ pozrela na ňu

dievčina rozhodne a Teressa prikývla.„Iste, pani moja. Zaistím vám súkromie.“ pritakala a zatiahla okolo postele

závesy a použila tíšiace kúzla. S úžasom sledovala, ako si Aranel ľahla na posteľ a s očami dokorán začala mumlať akési latinské zaklínadlo. Teressa, ktorá poznala ten jazyk, akoby bol jej vlastným, rozumela, čo jej pani hovorila:

„Myseľ moja slobodná a duša voľná ako vták, nech spojí silu s mocnosťami dávnych dôb a splní to, čo stať sa má. Duch zeme, ty mocný pán, pomôž mi vykonať môj plán.

Opakovala tie isté slová stále dookola, až kým neupadla do tranzu. Teressa nechala Aranel osamote, keďže nevedela, ako dlho tento stav bude trvať.

Pätica návštevníkov bola už blízko svojmu cieľu. Uprostred pyramídy, v tmavom podzemí bolo niekoľko zaujímavých sarkofágov, ktoré najmä Hermiona a Mathias náruživo skúmali. Snažili sa rozoznať staré písmo a Hermiona našla aj pár odkazov napísaných v runách, ktoré dokonale ovládala. Ostatní sa len rozhliadali, fascinovaní ozdobnosťou, avšak zároveň jednoduchosťou celej hrobky. Ginny bola najbližšie Helene, a tak si ako prvá všimla, že sťažka oddychuje.

„Si v poriadku?“ spýtala sa starostlivo, no pohľad na ňu ju presvedčil, že táto otázka je zbytočná. Helena si pridŕžala ruku na prsiach a lapala po dychu.

„Potrebujem pomoc. Helena sa dusí.“ vykríkla a razom boli všetci pri nich.

„Len pokojne, musíme ju dostať von. Občas sa to stáva, lebo sme veľmi nízko pod zemou a vzduch je tu dosť ťažký. Poďte, pokúste sa zhlboka dýchať.“ ujal sa jej Mathias. „Vyvediem ju von, ak chcete, môžete sa tu ešte poobzerať, Lis vás potom vyvedie.“ povedal a viedol ženu s dýchacími ťažkosťami smerom von.

„Bude v poriadku?“ obávala sa Hermiona, ale miesto Ginny jej odpovedala Lis.„Nebojte, mne sa to stalo tiež, keď som bola prvýkrát takto hlboko. Mathias vie, čo robí. Ja osobne by som sa tu rada ešte poobzerala, ale ak chcete ísť radšej za ňou...“ nechala zvyšok vety visieť vo vzduchu. Hermionin prosebný pohľad však Ginny premohol, a tak ešte zostali. Boli už asi na polceste k východu, keď si Elisabeth spomenula, že tam nechala svoj batoh.

„Musím sa poň vrátiť, ale nie je nutné, aby ste šli so mnou. „Len choďte stále rovno a budete vonku. Ja som hneď späť.“ uisťovala ich.

„Ale...“ protestovala Ginny, ktorá nechcela nechať dcéru samu v takom veľkom a hlavne temnom labyrinte.

„Neboj sa, mami. Ja sa tu nestratím, dostanem sa von skôr, než si myslíš.“ trvala na svojom a Hermiona, ktorá už pociťovala únavu, napokon Ginny viedla von. Nedošli však ďaleko, keď sa zem pod ich nohami začala chvieť.

„Čo to je?“ neisto sa spýtala Ginny.„Netuším, ale prestáva sa mi to páčiť.“ odvetila priateľka, keď chvenie

neustávalo, ba naopak. „Mali by sme sa odtiaľto čo najskôr dostať.“„Lis je ešte stále vnútri. Musíme ju nájsť.“ zľakla sa Ginny a rozbehla sa späť do

vnútra pyramídy, ale pevná ruka na jej ramene ju zastavila.„Lis sa o seba postará. Nevieš, kadiaľ ísť a mohla by si sa tu stratiť. To by Lis

určite nepomohla.“ dohovárala jej Hermiona a hlas sa jej triasol súbežne s kamennou podlahou, stenami i stropom. „Možno našla inú cestu a čaká nás vonku. Musíme pokračovať ďalej.“ trvala na svojom Hermiona a ťahala Ginny za sebou.

Kamene nad ich hlavami sa začali drobiť a dopadať tesne vedľa nich.„Bež, Ginny! Rýchlo!“ zakričala Hermiona a bez meškania sa obe rozbehli

k miestu, kadiaľ dnu presvitalo denné svetlo. Všetko naokolo sa otriasalo, dokonca aj zem vonku pred pyramídou a obe zdesene pozerali na to, ako sa pyramída rúca priamo pred ich očami.

„Nieeeee, Elisabeth! Musíme jej pomôcť!“ kričala Ginny a len vďaka Hermione, ktorá ju stále pevne držala, sa nerozbehla dnu na pomoc svojej dcére.

„Pusti ma, je tam moja dcéra! Musím jej pomôcť! Rýchlo, Lis...“ kričala a tvár jej zmáčali slzy, ktoré sa jej nekontrolovateľne rinuli z očí.

„Kde je? Prečo nie je s vami?“ pribehol k nim Mathias a zdesenie na jeho tvári bolo rovnaké ako u Ginny.

„Vrátila sa späť pre batoh a ešte odtiaľ nevyšla...“ vysvetľovala Hermiona a neustále sledovala východ, akoby očakávala, že sa odtiaľ jej neter vynorí s úsmevom na tvári. Strach, ktorý ju premohol, ju pomaly opantával a musela sa veľmi snažiť, aby dokázala udržať zúfalú Ginny.

„Nie, Lis... prosím... pomôžte jej.“ vzlykala a utrápená bolesťou a zúfalstvom padla na kolená.

Mathias na nič nečakal a bez váhania bežal na pomoc svojej manželke. Odhodlane vbehol dnu, nedbajúc na skaly, ktoré ho len tesne míňali. Jeho hlavnou prioritou bolo ju zachrániť, na ňom nezáležalo.

14. Medzi dvojčatamiinúty sa vliekli neskutočne pomalým tempom, keď Ginny, Hermiona a Helena čakali a prizerali sa skaze, ktorá sa odohrávala priamo pred ich očami. Ginny bola doslova zúfalá, keď nevedela, čo je s jej dcérou.M

„Lis... moje dievčatko...to nemôže byť pravda...ona nie...“ vzlykala a Hermiona už nezvládla ovládať vlastné emócie a tiež jej po tvári stekali slzy. Predstava, žeby vnútri teraz bola jej dcéra, bola tou najhoršou nočnou morou, akú si dokázala predstaviť. Vedela, ako sa teraz cíti Ginny a vedela, že po strate Harryho a rodičov by ju strata dieťaťa zlomila úplne.

„Pšššt, to bude v poriadku. Uvidíš, že sa obaja vrátia a budú v poriadku. Len sa utíš, Ginny. Nič sa jej nestane.“ snažila sa ju upokojiť a Helena jej pomáhala. Sekundy sa stávali minútami... zem pod ich nohami sa stále ešte otriasala a prudký vietor im vháňal piesok do očí. Nebyť starostí o Elisabeth, robili by si ich o vlastný život, tu uprostred púšte, kde práve začínala púštna búrka v kombinácii so zemetrasením. Hermiona si skrz piesočnú clonu všimla, že vchod do pyramídy zatarasil obrovský balvan, ktorý odpadol z prvého poschodia mastaby. Pokynula Helene, aby zostala s Ginny a sama bežala bližšie, aby uvoľnila jediný možný východ. Len čo sa jej to po chvíľkovom úsilí konečne podarilo, zbadala v tme, ktorá pohlcovala chodby kolosu, akýsi pohyb. V mihu pri nej bol Mathias zvierajúci v náručí bezvládne ženské telo.

„Musíme sa odtiaľto rýchlo dostať preč. Pomôžte im s premiestnením, stretneme sa u nás.“ kričal skrz zavíjajúci vietor a on s Elisabeth hneď zmizli. Hermiona ho poslúchla a pribehla ku kamarátkam.

„Ginny, Lis je vonku. Mathias ju vytiahol a vzal ju domov a my sa odtiaľto tiež musíme dostať. Chyť sa ma, premiestnim nás. Helena, zvládneš to?“ pozrela na ňu a videla odhodlanie v očiach Heleny Malfoyovej.

„Fajn, tak teda, stretneme sa doma.“ povedala jej a chytila vzpierajúcu sa Ginny za ruku.

„Apparate!“ vykríkla v poslednej chvíli, keď zazrela, ako sa neďaleko od nich vytvoril vzdušný vír a niesol so sebou kusy kameňov z rozpadnutej pyramídy.

Ocitli sa v útulnej obývačke domu, kde ich včera prichýlila Elisabeth a jej manžel. Ginny sa vrhla ku gauču, kde ležala jej dcéra - v bezvedomí.

„Och bože, Lis... dievčatko...“ šepkala a zo srdca jej padol obrovský kameň. Veľká tržná rana na hlave jej dievčatka ju však stále znepokojovala a vystrašene pozrela na Mathiasa.

„Žije, ale potrebuje ošetriť. Zavolám ošetrovateľa, pretože sa bojím, že by jej prenos mohol ublížiť.“ hovoril priškrteným hlasom a ona prikývla. Odrazu sa v nej akoby rozliala nová vlna energie a vedela, čo musí urobiť. Vytiahla svoj prútik a začala zaceľovať ranky, ktoré mohla. Hermiona jej priniesla vodu a žinku a ona opatrne umývala jej tvár ušpinenú od prachu a krvi.

„Mami?“ ozvalo sa tlmene a srdce matky od radosti doslova poskočilo.

„Tichučko, to je v poriadku, srdiečko. Už je dobre... Mathias šiel pre ošetrovateľa, budeš v poriadku.“ tíšila ju Ginny.

„Ste všetci v poriadku?“ spýtala sa so zavretými očami mladá dievčina.„Všetci, nemaj obavy a ty budeš tiež.“ pokračovala Ginny jemne a ďalej

omývala Elisabeth tvár. V to isté ráno sedela v riaditeľni Marry-Ann a konzultovala s Georgom menšie

úpravy rozvrhu, pretože Viktor Krum potreboval na pár dní voľno.„Myslím, že okrem tretiakov v stredu by som ho mohla zastúpiť na všetkých

hodinách.“ premýšľala a pozerala na rozvrh.„Si si istá? Stačí, keď prevezmeš pár hodín, ostatné sa nejako rozdelia medzi

ďalších učiteľov. Neber si toho na seba príliš.“ poučoval ju strýko George.„Ja viem, že nemusím, ale rada pomôžem, ako môžem. Daj mi šancu dokázať,

že to zvládnem, a keby som cítila, že je toho na mňa veľa, priznám to.“ prehovárala ho.

„Annie, nemusíš nikomu dokazovať, že si dobrá profesorka. Aj keď si mladá a si tu nová, všetci učitelia ťa berú ako sebe rovnú, takže...“

„Nerobím to kvôli tomu. Ale ako si povedal, som tu najmladšia, a tým pádom by som mohla aj najviac vydržať.“ usmiala sa.

„Ty si teda číslo. Tak dobre, tie stredy si vezmem ja, neverila by si, ako mi učenie chýba. Ale musíš mi sľúbiť, že keby si potrebovala pomôcť, požiadaš o ňu.“ pozrel na ňu uprene a ona ho cez stôl chytila za ruku.

„Vďaka, strýko. Nesklamem ťa a sľubujem, že by som za tebou prišla, keď by to bolo nutné.“ usmiala sa naňho. „Potrebuješ ešte niečo? Až do poobedia mám voľno, takže by som ti mohla pomôcť, ak niečo potrebuješ.“ navrhla.

„To nech ťa ani nenapadne, som rád, keď mám aspoň niečo na práci a nenudím sa.“ zamietavo krútil hlavou a šibalsky sa na ňu usmieval. „Radšej sa bež prejsť a trochu si oddýchni, až si budúci týždeň fit.“ navrhol jej.

„Jasné, zájdem pozdraviť Hagrida.“ rozhodla sa a vstala. V tom momente jej však hlavou prebleskla neskutočná bolesť a nohy sa jej podlomili. Keby sa nepridržala stola, asi by spadla.

„Annie, si v poriadku? Čo ti je?“ v mihu bol pri nej a podopieral ju.„Ja... ja neviem... niečo sa deje... Lis...“ jachtala.„Sadni si. Len pokojne.“ skúmavo si ju prezeral a vo vzduchu vyčaroval pohár

a naplnil ho vodou. Podal jej ho a prinútil ju napiť sa. „Lis je v nebezpečí. Je zranená.“ Odmlčala sa a triasla sa od hlavy po päty.

George ju tuho objal a hladil po vlasoch.„Pokojne, to bude v poriadku. Neboj sa, bude v poriadku.“ tíšil ju a srdce mu

stislo úzkosťou. Vedel, čo sa deje. On sám bol z dvojčiat a vedel, ako sa teraz Annie cíti. Keď sa niekedy ocitol Fred v úzkych, George to cítil a vedel, že mu musí pomôcť. Keď vtedy oňho v poslednej bitke prišiel, bolo to, akoby zomrela časť neho. Vedel, že tú bolesť z jeho straty by cítil, aj keby bol od neho na míle vzdialený, tak ako to cítila teraz Annie, hoci Lis bola v Egypte. George švihol prútikom a z jeho konca vyskočil biely tiger a zamieril k dverám, za ktorými sa skrýval jeho byt. O chvíľu sa odtiaľ zjavila

Lea a niesla nejaké lektvary na upokojenie a hoci sa Annie zdráhala, nebola v stave sa ubrániť ich nátlaku a napokon lektvar vypila.

„A teraz si pôjdeš ľahnúť. Tvoje hodiny dnes za teba niekto preberie.“ rozhodným hlasom jej oznámil riaditeľ a prosebne pozrel na svoju ženu, ktorá mu rozumela aj bez slov.

„Ale Lis...“ protestovala mierne Annie.„Pokúsim sa zistiť, čo sa deje.“ sľúbil jej a po tomto prísľube sa trochu upokojila

a dovolila Lei, aby ju odviedla do jej bytu a uložila do postele. George medzitým premýšľal, akým spôsobom zistiť, čo sa stalo bez toho, aby znepokojil ostatných z rodiny.

Avšak na hrade bol ešte niekto, kto vedel čo sa deje. Aranel Potterová precitla zo stavu, v ktorom sa nachádzala, no z jej očí šľahali blesky. Teressa, ktorá bola v sekunde pri nej, však postrehla, že jej pani je nahnevaná a domyslela si, že to nešlo tak, ako si plánovala.

„Môžem pre vás niečo urobiť, pani?“ spýtala sa tíško.„Rob si svoju prácu! Keď bude treba, dám ti vedieť. Hlavne ma musíš kryť pred

Danielsovou.“ povedala stroho a vypochodovala z ošetrovne, aby sa pridala na obed k svojim spolužiakom. Bolo by podozrivé, ak by kvôli nevoľnosti zostávala na ošetrovni príliš dlho. Než vošla do Veľkej siene, zhlboka sa nadýchla a nasadila unavenú masku, aby na nej vedúca Zmijozelu nič nespoznala. Dobre si totiž všimla, že ju až príliš často sleduje a hoci sa voči nej nespráva nepriateľsky, je rezervovanejšia a dáva si na ňu pozor. Akoby mala akési podozrenie... zatiaľ jej nič nehrozí, avšak v prípade nutnosti by sa o ňu musela postarať.

15. Dedičná chorobaspalé oči mladej ženy, stále ešte zahalené mamonou, sa rozhliadli po svetlom zaliatej izbe. Spoznala svoju spálňu, spala vo svojej posteli, ale nespomínala si, ako sa sem dostala. Rukami si pretrela oči a snažila sa spomenúť. V tom ju

pravda zasiahla ako blesk z čistého neba a ona opäť pocítila známu úzkosť. Nebolo to prvýkrát, čo cítila, keď sa jej sestra - dvojča ocitla v nebezpečenstve. Včera večer to však bolo horšie než zvyčajne. Nebolo to len nejaké zranenie, Lis bola skutočne v smrteľnom nebezpečí. Rozhodnutá zájsť hneď za strýkom vstala z postele a pretiahla si cez hlavu teplý rolák, keď na podobločnicu zletela malá sovička a netrpezlivo zobákom ťukala na okno. Vpustila ju teda dnu, a než sa spamätala, sova jej pustila papyrusový zvitok do rúk a zmizla tak rýchlo, ako sa objavila. Rýchlym pohybom ho roztvorila a nevedela, či sa radovať alebo strachovať, keď spoznala mamine písmo.

O

Drahá Annie, tento list ti píšem z Egypta, kde som na návšteve u tvojej sestry. Predpokladám, že si včera cítila, že sa niečo deje, a preto dúfam, že sa k tebe tento list dostane čo najskôr, skôr než si začneš robiť zbytočné obavy. Elisabeth je zranená, a to, čo sa stalo, nebolo práve niečo, čo by som si chcela zopakovať, ale čo je hlavné, všetci sme v poriadku a Elisabeth sa úplne zotaví. Pozdravuje ťa a dúfa, že sa čoskoro zase uvidíte a bude ti môcť vyrozprávať zážitky zo svojej svadby. Lis sa nám totiž vydala za Mathiasa a obaja sú veľmi šťastní a ja s nimi. Dúfam, že si ty aj ostatní v poriadku a všetko zvládate. Ešte pár dní sa tu zdržím, kým sa Lis nedá úplne do poriadku, a potom sa vrátime asi za týždeň. Určite ti dám vedieť, keby sa niečo dialo, zatiaľ si ale naozaj nemusíš robiť starosti, určite ich máš už dosť v škole. Dúfam, že Ari je v poriadku a Teressa nerobí nejaké problémy. Teším sa, kedy za znovu uvidíme.

S láskou mama.

Annie sa naozaj dosť uľavilo, hoci stále ešte rozmýšľala nad tým, čo sa mohlo stať. Ďalším šokom pre ňu bola informácia o sestrinej svadbe. Tak predsa... vždy si myslela, že ona sa vydá skôr než Lis, ale práve zistila, že opak je pravdou. Zakúzlila Tempus a zistila, že už prešvihla raňajky. Aj tak nebola hladná, a keďže bola sobota, mohla si odpočinúť. Možno by si mohla ešte na chvíľu zdriemnuť, rozhodla sa a vrátila sa do postele, ktorá bola ešte stále vyhriata. O chvíľu už spala pokojným spánkom aj bez pomoci lektvaru.

V tom istom čase v riaditeľni čítal podobný list sám riaditeľ. Jeho sestra ho informovala o tom, kde je a čo sa stalo.

Ahoj George, obraciam sa na teba s prosbou o pomoc. Možno si si všimol, neviem to určite, niečo zvláštne súvisiace s Annie. Ty sám najlepšie vieš, aké je puto medzi dvojčatami, a tak isto pochopíš, čo mám na mysli, keď ti poviem, čo sa stalo. Sme s Hermionou a Helenou u Elisabeth a jej manžela, mimochodom, vzala si príklad z teba a tvojej tajnej svadby a včera sme sa boli pozrieť na jednu pyramídu. Zastihlo nás však zemetrasenie a púštna búrka a pyramída sa nám rozpadla pred očami. Žiaľ, Lis zostala vnútri, keď sa tak stalo a skoro... nedokážem na to ani pomyslieť. Dívala som sa na to, ako sa kamene rúcajú k zemi a vedela som, že tam kdesi pod nimi je moje dievčatko. Mathias, jej manžel, ju vytiahol na poslednú chvíľu a teraz už je v bezpečí a bude v poriadku. Písala som list aj pre Annie, ale napísala som jej len, že je všetko v poriadku. Nevie, čo presne sa stalo a prosím, ušetri ju podrobností. Možno napriek tomu bude potrebovať pomoc, a tak ťa veľmi prosím, dohliadni mi na ňu. Ešte jedna vec. Viem, že by si neprijal Teressu Lanceovú, keby si jej neveril, ale ak veríš svojej sestre, prosím, majte sa pred ňou na pozore. Albus sa s ňou chce oženiť, no ja aj s Lilly a Annie sme proti. Niečo nám na nej nesedí, ale viac ti radšej vysvetlím až osobne. Zatiaľ sa všetci opatrujte, a keď sa vrátim, určite vás prídem navštíviť.

S úprimným pozdravom tvoja Ginny.

George sa na list zamračene pozeral, a keď si bol istý, že v ňom nenájde žiadne ďalšie skryté významy, dôkladne ho spálil. Annie nebola na raňajkách a podľa Leiných slov bude ešte nejaký čas spať. Zastaví sa za ňou poobede, teraz ju nechá odpočívať.

Ako čas plynul, nastalo obdobie, ktoré väčšina študentov s nadšením očakávala. Famfrpálova sezóna mala byť zahájená zápasom medzi Zmijozelom a Mrzimorom. Aj George sa tešil. Jeho vek mu už nedovoľoval aktívne hrať ani proti vlastným deťom, hoci lietanie na metle si úplne odoprieť nedokázal. Pohľad na zapálených hráčov mu vháňal do žíl adrenalín a cítil sa, akoby bol sám vo vzduchu s pálkou v ruke a odrážal potlouky jeden za druhým. Lea sa naňho chlácholivo usmiala a pohladkala ho po ruke, keď vedľa neho sedela na tribúne a sledovala hráčov na metlách vysoko vo vzduchu.

Zápas začal a študenti na tribúne skandovali. Okrem zmijozelských študentov fandili všetci Mrzimoru, ktorý však už po pár minútach prehrával. Sandrin spokojne sledovala skóre a pozorne sledovala hráčov zo svojej fakulty. Hrali tvrdo, to nepopierala, ale za posledných pár rokov spoznali, že sa nevypláca ju nahnevať a jednou z jej zásad bolo: Žiadne podlé triky a podvádzanie. To sa samozrejme týkalo aj famfrpálu, a tak sa jej podarilo zabrániť nedovoleným zákrokom počas zápasu zo strany jej zverencov. Raz ich totiž po jednom veľmi drsnom zápase všetkých potrestala tým, že zakázala akékoľvek oslavy, napriek tomu, že zvíťazili. Hrali nefér, a to nehodlala tolerovať. Na druhej strane vedeli, že poslušnosť je po zásluhe odmenená, a tak si ju zmijozelčania vážili a dalo by sa povedať, že ju mali radi.

Počasie na zápas bolo ideálne, kým sa nezdvihol prudký vietor, ktorý hráčov vychyľoval z dráhy, a kým sa snažili ako tak vo vzduchu udržať, lopty lietali vzduchom sem a tam a vzájomne do seba narážali. Jeden zo zatúlaných potloukov sa zozadu rútil na zmijozelského brankára, ktorý nemal najmenšiu šancu sa mu vyhnúť.

„Deflect!“ ozvalo sa z tribúny a niekoľko párov očí spočinuli na profesorke lektvarov, ktorá stála a uprene hľadela na potlouk mieriaci na jej študenta. Lenže aj keď sa jej podarilo potlouk vychýliť z dráhy jeho letu, vietor s ňou nespolupracoval a Thomas Donovan padal k zemi. Spomalila jeho pád a spolu s niekoľkými učiteľmi sa hnala na ihrisko. Ozval sa ostrý hvizd píšťalky a všetci hráči s úľavou dopadli nohami pevne na zem. Zranený brankár však bol v bezvedomí. Všetci učitelia sa k nemu vrhli s vážnymi tvárami a Lea skontrolovala jeho životné funkcie.

„Musí okamžite na ošetrovňu.“ oznámila a pozrela do očí svojich kolegov. Sandrin už sa zohýbala, že ho vezme na ruky a odnesie ho tam, no Lea ju zastavila.

„Nosidlá budú lepšie. Neviem presne rozsah vnútorných zranení.“ Vysvetlila, a tak Sandrin švihnutím prútika preložila chlapcovo telo na nosidlá a niesla ich pred sebou. Lea ju nasledovala a ani sa nenazdala, stála za závesom, kam ju dvojica ošetrovateliek odstrčila. Počula tiché mrmlanie prerušené občasným prívalom nadávok, zrejme od Teressy, pretože Leu nikdy nepočula použiť žiadne neslušné slovo. Bola nervózna a len ťažko sa premáhala, aby trhnutím neodhrnula záves a nevytiahla z nich informácie o jeho stave, aj keby to mala spraviť násilím.

„Vzdajte to, tu už nič nepomôže.“ počula tiché mrmlanie a následne zronený povzdych, keď Lea urobila to, po čom Sandrin túžila. Pohľad do jej očí ju prinútil zmeniť svoje rozhodnutie. Radšej by tu stála v neistote za závesom, než čeliť pravde, ktorá musela prísť.

„Je mi to strašne ľúto, ale nedalo sa nič robiť. Mal rozsiahle vnútorné krvácanie, ktoré nešlo zastaviť. Neviem, ako sa to mohlo stať, ale ani krv doplňujúci lektvar nepomohol.“ vravela potichu, zronená z toho, že jej práve zomrel pacient.

„Ten pád na zem predsa nebol taký prudký, aby mu spôsobil také mohutné krvácanie, ako vravíš. Spomalila som ho.“ nechápavo krútila hlavou Sandrin. Thomas bol študent šiesteho ročníka, bol to zodpovedný chlapec, dokázal si získať rešpekt svojich spolužiakov, a preto ho vybrala na miesto prefekta. Keď zavrela oči, videla ho padať a následne dopadnúť.

„Tá rana od potlouku spôsobila krvácanie do mozgu, to bolo hlavnou príčinou úmrtia.“ vysvetlila Lea.

„Povedala by som, že za to môže jeho choroba.“ vmiesila sa do hovoru Teressa.„Choroba?“ spýtali sa dvojhlasne Sandrin a Lea.„Vy ste to nevedeli? Ten chlapec trpel dedičnou mudlovskou chorobou. Volá sa

to hemofília a postihuje iba chlapcov. Vlastne je prekvapivé, že až doteraz neutrpel žiadne smrteľné zranenie, pokiaľ sa tomu športu venoval už pred časom.“ vysvetľovala, no obe ženy zostali stáť a neurčito na ňu pozerali, a tak sa pustila do obšírnejšieho vysvetlenia.

„Je to porucha zrážanlivosti krvi. Nemá to zapísané v záznamoch a je možné, že on ani jeho rodina to nevedeli. V prípade ako je tento stačí hlbšia rana a môže

vykrvácať. Vďaka kúzlam dokážeme rany zaceliť, ale vnútornému krvácaniu sa nedalo zabrániť.“ Vysvetľovala ako žiakom nejakú banálnosť.

„Vravíte, že je to dedičné? Ako je teda možné, že o tom nevedeli?“ podozrievavo sa spýtala Lea.

„Je to choroba viazaná na chromozóm X, takže chlapci tento chromozóm získavajú od matky a Y od otca, kým dievčatá jeden X od matky a jeden od otca. Je to recesívny znak, teda ak má človek jednu alelu dominantnú, je len prenášačom a nič mu nehrozí. Dievča má šancu získať od matky postihnutú alelu, ale zdravá od otca ju chráni. Kým chlapec získaním recesívnej alely od matky nemá proti nej ochranu a uňho sa choroba naplno prejaví. Možno ste počuli, že na túto chorobu zomreli aj potomkovia kráľovnej Viktórie.“ vysvetľovala a nevšímala si ich nechápavé pohľady.

„Je to na mňa príliš zložité.“ priznala Lea, no Sandrin si v duchu usporiadávala získané informácie.

„Thomas má dve sestry, bol jediný chlapec.“ zamumlala a predstavila si, ako teraz povie zúfalej matke, že jej syn zomrel. Navyše ona bola mudla a len syn a otec sú čarodejníci, kým sestry sú ešte malé na to, aby sa u nich mágia stihla prejaviť.

„Bola to nehoda a nedalo sa tomu zabrániť.“ počula akýsi hlas a všimla si, že ju Lea drží za rameno a snaží sa ju povzbudiť.

„Ja viem, lenže to bolesť jeho rodiny nezmierni.“ odvrkla a pomaly prešla k posteli, kde ležal. Tvár mal bledú. Vyprchal z neho všetok život. Už tu nebol ten milý chlapec, vzorný a spoľahlivý študent. Bolo len bezduché telo ležiace na posteli a čakajúce na to, čo ho čaká.

Kým škola smútila nad stratou študenta, na stene v Teressinom dome sa udiali menšie zmeny na rodokmeni, ktorý ju zdobil. Meno napísané len kúsok od tmavej škvrny, ktorou kedysi bývalo meno Sophie Potterovej, stmavlo podobne. Thomas Donovan navždy opustil svet živých a jeho meno zmizlo z rodokmeňa tak ako niekoľko iných pred ním.

16. Atropa belladonamavé laboratórium pôsobilo ponuro a vcelku vystihovala náladu profesorky lektvarov, ktorá sedela v jednom z kresiel oproti veľkému portrétu. Oči mala zavreté a v myšlienkach sa jej neustále vracal obraz zdrvených rodičov

študenta, ktorý sa stal obeťou smrteľnej nehody.T

„Nebola to tvoja chyba, tak prestaň s výčitkami.“ oslovil ju Severus a prepaľoval ju svojím pohľadom.

„Mala som dávať väčší pozor. Bol to študent z mojej fakulty.“ Zamumlala a nemala v pláne nechať sa zatiahnuť do hádky. „Potrebujem chvíľu, aby som sa trochu spamätala z toho všetkého. Keby si videl jeho matku...“ na chvíľu zavládlo ticho, ktoré prerušovalo len jej nepravidelné oddychovanie. „Musím ísť, inak bude klubovňa hore nohami.“ povzdychla si napokon a unavene vstala.

„Dobrú noc.“ zaželal jej Severus. Na viac sa nezmohol. Keď sa dozvedel o smrti jedného zo študentov, šokovalo ho to, najmä keď šlo o smrť ako bola táto.

Sandrin nebola jediná, koho táto udalosť zdrvila. Všetci učitelia a hlavne riaditeľ boli ako na ihlách, keď sa dozvedeli, čo sa stalo a vedeli, že na dlhú dobu sa nezbavia akéhosi pocitu viny, ktorý vyplýval z toho, že mali za študenta plnú zodpovednosť.

Ubehol asi týždeň od smrti Thomasa Donovana, kým sa celá záležitosť trochu ukľudnila a na chodbách sa začalo konečne hovoriť aj o niečom inom. Sandrin mala stále ešte starostí nad hlavu, a tak poľavila vo svojej ostražitosti na Aranel. Napokon, bola to vzorná študentka a nijako nevyčnievala z radu prvákov. Bola poslušná a rozumná, a Sandrin si napokon nadávala, že ju podozrieva neprávom.

Mala mať hodinu s prvákmi, a keď najmladší študenti vchádzali do jej triedy, netušila ešte, že to bude jedna z jej najhorších hodín, aké kedy zažila. Len čo sa usadili, začala s výkladom nového učiva.

„Na tabuli máte postup prípravy Odvaru pokoja. Držte sa presne pokynov a pozor pri bode číslo tri, ktorý je kritický. Keď pridáte šťaveľ, zdvihnete ruku, a kým k vám neprídem, nebudete robiť nič. Dúfam, že ste všetci rozumeli a nikoho nebudem musieť zachraňovať pred vybuchujúcim kotlíkom.“ povedala prísne, no bez štipky sarkazmu, ktorým svojich študentov častoval Severus.

Pozerala po triede, z ktorej sa ozývali len pravidelné zvuky škrabania, krájania a drvenia. Väčšina pracovala svedomito a hoci to boli len prváci, podaktorí boli aj celkom zruční. Tí šikovnejší sa už dostali ku kritickému bodu a ona začala prechádzať pomedzi lavice, nazerajúc do jednotlivých kotlíkov.

„Lottová, pridajte ešte štipku asfodelu.“ povedala drobnej plavovláske sediacej v poslednej lavici. Práve kontrolovala kotlík jedného z mrzimorských, keď začula zvuk rozbíjajúceho sa skla a okamžite sa otočila smerom, odkiaľ vychádzal.

„Prepáčte, pani profesorka. Vykĺzlo mi to.“ vysvetľovala Aranel a ukazovala na fľašku so žabím slizom, ktorá ležala rozbitá na podlahe.

„Reparo.“ zamrmlala Sandrin a flakónik sa zacelil, no jeho obsah stále ešte neprívetivo ležal na podlahe. „Utrite to a nabudúce buďte opatrnejšia.“ prikázala jej a otočila sa späť k študentovi, ktorému predtým venovala svoju pozornosť. Pohľad naňho ju však vydesil. Držal sa za krk a tvár mu modrala. Vystrašene na ňu pozeral a lapal po vzduchu.

„Čo sa stalo?“ vykríkla zúfalo a snažila sa mu pomôcť. Kúzlom zistila, že má voľné dýchacie cesty a ani v nose, ani v krku nie je nič, čo by mu bránilo v dýchaní. Nevedela nájsť príčinu spôsobujúcu jeho dusenie a nemala čas nazvyš, aby to zisťovala. Vzala chlapca, ktorý už pomaly strácal vedomie na ruky a hnala sa s ním k svojmu kabinetu, z ktorého sa dá premiestniť na ošetrovňu.

„Necháte všetky svoje práce tak, ako sú a okamžite opustíte miestnosť. Lottová, Morganová, zodpovedáte za to, že nikto na nič nesiahne.“ kričala pokyny a zároveň vhadzovala letaxový prášok do krbu. Nevidela už, ako oslovené dievčatá vyháňajú študentov z miestnosti. Všetci boli nadšení, že im lektvary odpadli a nik nevidel, ako Aranel Potterová so spokojným úsmevom vzala čosi z lavice študenta, ktorý už ležal na ošetrovni.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Lea a hneď sa hnala k pacientovi.„Začal sa dusiť, ale v krku ani v nose nič nemá. Otočila som sa na sekundu

a v tom sa začal dusiť.“ vysvetľovala Sandrin. Teressa ju opäť vytlačila za záves a ona nervózne pochodovala z miesta na

miesto. Počula, ako sa chlapcovo telo zmieta v kŕčoch a podľa tlmených hlasov jej došlo, že ošetrovateľky majú čo robiť, aby ho udržali na posteli tak, aby si neublížil. So strachom v očiach pozrela na Leu, ktorá vyzerala rovnako zničene ako pred pár dňami.

„Nehovor, že...“ jachtala a so žuchnutím dosadla na stoličku.„Musíme ho preložiť k sv. Mungovi. Možno Albus bude vedieť pomôcť, ale ja...

Bol príliš dlho bez vzduchu. S pomocou kúzel udržiavame jeho životné funkcie v činnosti, ale mozog...“ vysvetľovala.

„Mudlovia tomu hovoria klinická smrť. Všetky orgány pracujú, ako majú, ale mozog nevykonáva svoju činnosť a človek je prakticky mŕtvy.“ povedala s hranou ľútosťou.

„Čo sa vlastne stalo? Prečo sa dusil?“ spýtala sa Sandrin zlomeným hlasom a mala pocit, že priestor pred ňou sa rozplynie.

„Ako si povedala, nič nevdýchol, ale z nejakého dôvodu mu opuchol jazyk a sliznica hrtanu hypertrofovala až do takej miery, že sa začal dusiť. Spolu s epileptickým záchvatom, ktorý prežil, by som usudzovala na alergickú reakciu. Nevieš o tom, že by bol na niečo alergický? Väčšinou to býva v záznamoch, ale keďže je prvák a ešte u mňa nebol...“

„Je z Mrzimoru, možno by Lenka mohla niečo vedieť, ale nezdá sa mi, žeby sa pri Odvare pokoja používalo niečo, čo by mohlo spôsobiť takú prudkú alergickú reakciu. Ako vravím, otočila som sa asi na minútu, lebo Aranel niečo rozbila.“ vysvetľovala Sandrin a hoci si zakladala na tom, že ju len tak niečo nezlomí, rozplakala sa. Druhá nehoda s vážnymi dôsledkami a tentoraz na jej hodine... to nie je normálne.

„Sandrin, budem potrebovať nejaké vzorky z učebne, zo stola, kde ten chlapec pracoval. Mala by som nájsť alergén, ktorý to spôsobil. V tejto chvíli mu nemôžeme nijako pomôcť.“ povedala potichu a pozrela na lôžko.

„Prinesiem ti, čo potrebuješ.“ prikývla Sandrin a krbom sa vrátila do učebne. Pohľadom zhodnotila, či je všetko, ako má byť, a potom pomalým krokom podišla k lavici, kde sedel. Boli tu všetky prísady potrebné na odvar pokoja, no nič viac. Žiadna z bylín, ktorá ležala na stole, nemala vlastnosti, ktoré by mohli spôsobiť to, čo videla. Nech hľadala ako chcela, nenašla nič, čo by jej pomohlo nájsť príčinu. Pohľadom spočinula na slizkej škvrne na podlahe, ktorá akoby sa jej vysmievala. Od zlosti i zúfalstva hodila o stenu prvé, čo jej prišlo pod ruku. Bola to azda náhoda, že to bola fľaštička, ktorá Aranel vykĺzla? Prepadla ju nebezpečná myšlienka... bola to nehoda? Skutočne ten sliz rozbila nedopatrením? Čo ak to bol zámer?

„Spamätaj sa, Sandrin“ okríkla sama seba nahlas a zohla sa, aby pozbierala črepiny. Nechcela už na ňu použiť reparo a vrátiť ju do pôvodného stavu. V tom si na zemi pod stolom všimla akési lístky. Nebola to žiadna z povinných prísad. Nebola to ani rastlina, ktorú by uschovávala v dosahu detí. Bez zaváhania spoznala, že je to Atropa belladona (po slovensky ľuľkovec zlomocný; po česky rulík zlomocný; poznámka korektora), prudko jedovatá rastlina. Príznaky otravy neboli ani zďaleka také prudké, ako sa prejavili u Owena Wilsna, ale ak mala Lea pravdu a on mal nejakú inú alergiu, mohlo to byť príčinou, že reagoval extrémne precitlivelo. Vzala si zo svojho stola malú petriho misku, jeden z užitočných mudlovských vynálezov a pozbierala na ňu lístky, ktoré našla. Dôkladne si umyla ruky a ihneď sa vydala na ošetrovňu. V hlave ju však mátali otázky bez odpovedí. Kde sa to tam zobralo? Kde Owen prišiel k tej rastline, a ak ju priniesol on, kde je zvyšok? Prečo pod stolom bolo len pár lístkov?

17. Podozrenied Ginninho návratu sa medzi ňou a Albusom veľmi nezmenilo. Al sa síce prišiel ospravedlniť, ale napätie, ktoré medzi nimi zavládlo od Teressinho príchodu nepominulo. Správali sa k sebe síce normálne, ale Ginny už k nemu

nechodila, aby mu pomohla s domácnosťou alebo aby mu uvarila niečo k jedlu. Stretávali sa spolu občas u Jamesa alebo Lilly, ku ktorým chodili obaja na návštevy, a ktorí sa im všemožne snažili pomôcť urovnať to.

ONa hrade sa medzitým učitelia snažili potlačiť narastajúcu paniku. Nie medzi

študentmi ako skôr vo vlastných radoch. Študenti si nepripúšťali, že nehôd v škole pribúda, zato učiteľom sa tento fakt vôbec nepozdával.

„To vážne nie je normálne. Za dobu čo som v Bradaviciach, sa tu toľko nehôd ešte nestalo. Samozrejme, nepočítam roky, keď som tu bol ako študent, pretože to boli iné časy a nič z toho, čo sa stalo, neboli nehody.“ potriasal hlavou Neville.

„ČO ak ani toto nie sú nehody? Možno to má ako nehoda len vyzerať.“ vmiesila sa do hovoru Sandrin a oči všetkých učiteľov spočinuli na nej.

„Ako to myslíš, Sandrin?“ spýtala sa Annie a vyriekla tak to, na čo všetci mysleli.

„Po tej nehode s Owenom Wilsonom som v triede našla lístky vysoko jedovatej rastliny. Bola to hodina s prvákmi a rozhodne by som nedovolila, aby s ňou pracovali. Našla som to pod stolom a bolo tam len pár lístkov, nie celá rastlina. To ma priviedlo na myšlienku, že to nebol Owen, kto to do triedy priniesol, ale niekto, kto si ju po tej takzvanej nehode zase odniesol.“ vysvetľovala a pozerala do zhrozených tvárí svojich kolegov.

„A tá nehoda pri famfrpále? Aj na to máš nejaké vysvetlenie?“ spýtal sa Neville.

„Nie, žiaľ, nič ma nenapadá.“„Možno niekto začaroval potlouk ako kedysi Dobby na Harryho.“ navrhol

Neville, ktorý si spomenul na príhodu z čias, keď bol druhákom.„To sa mi nezdá. Alebo chceš tvrdiť, že tie tvoje mäsožravé rastliny tiež niekto

začaroval, aby napadli slečnu Ivanovskú?“ spýtal sa ho George, ktorý bol situáciou viac než znepokojený.

„Neviem, ako by sa to niekomu podarilo.“ zamumlal profesor Longbottom.„Ale tá malá Jennis do lesa nešla dobrovoľne.“ hundral Hagrid a spomenul si na

druháčku, ktorú musel zachraňovať z pazúrov vlkolaka. Lea sa pri tej spomienke otriasla. Pred očami mala tváre všetkých študentov, ktorých sa jej v posledných týždňoch nepodarilo zachrániť. Medzi nimi aj malé dievčatko, asi dvanásťročné, ktoré malo po tele množstvo škrabancov a kusancov od vlkolaka. Nevedela, čo bude pre dievčatko lepšie. Buď prežiť a do konca života byť vlkolakom, alebo bude pre ňu smrť vykúpením. Snažila sa na to nemyslieť a hoci robila všetko, čo bolo v jej silách, jej snaha bola márna. Bola to druhá smrť študenta za niekoľko týždňov, ak nepočítame

Owena Wilsona, ktorého pri živote v nemocnici sv. Munga udržiavali len kúzla podporujúce životné funkcie.

„Hagrid má pravdu, keď sme Jennis našli, bola pod vplyvom Impéria.“ potvrdil Neville.

„Je to strašná tragédia, ale nemôžeme za všetkým vidieť hneď sprisahanie. Neviem, čo sa mi tu snažíte povedať, ale...“ ozval sa rozhodný hlas riaditeľa.

„George, veľmi dobre vieš, čo chcem povedať. Nemali by sme to brať na ľahkú váhu. Čo ak tá veštba...“ rozohnila sa Sandrin a nevšimla si, kedy behom svojich slov vstala. Prepaľovala riaditeľa pohľadom a ten jej to oplácal.

„Nebudeme sa o tom ďalej baviť. Toto rozhodne nemá nič spoločné s nejakou pochybnou veštbou. Pokiaľ mi nepovieš konkrétne meno toho, kto by toto všetko mohol mať na svedomí, považujem túto debatu za uzavretú. Všetci budeme obozretní a podľa plánu sprísnime bezpečnostné opatrenia. Ak by mal niekto nejaké pripomienky, viete, kde ma nájdete.“ zavrčal George a bez meškania vstúpil do zelených plameňov, nechajúc za sebou prekvapené tváre svojich kolegov.

„Nehnevajte sa naňho. Strašne ho trápi, čo sa stalo. Vyčíta si, že tomu nijako nezabránil.“ zastávala sa svojho muža Lea, ktorá jediná poznala dokonale jeho pocity.

„To my všetci, Lea. Môžeme len dúfať, že sa nič podobné nezopakuje, inak to tu môžeme rovno zabaliť.“ odpovedal Neville za všetkých.

George sedel vo svojej pracovni, keď sa ozvalo klopanie na dvere.„Vstúpte!“ povedal unavene a pri pohľade na Sandrin, ktorá za ním prišla, aby

pokračovala v ich debate, sa ešte viac zamračil.„Sandrin, ja viem, že to myslíš v dobrom, ale kým nemáme podozrivých

a žiadne dôkazy...“ začal skôr, než ona.„Lenže ja mám podozrivých, aj keď dôkazy mi chýbajú.“ povedala nervózne.

Rozhodne nebolo ľahké sem prísť, ale musela to urobiť. Toto predsa musí skončiť. Koľko ľudí musí ešte zomrieť, kým si niekto prizná, že tu niečo nesedí?

„Koho podozrievaš?“ spýtal sa ostražito.„Ja... je to ťažké, ale...“ nevedela, ako to povedať. Možno ju vyhodí, v lepšom

prípade len z riaditeľne, v horšom priamo z Bradavíc.„Tak už nelietaj okolo ihriska a vyklop to!“ vyzval ju varovne. Sandrin sa

zhlboka nadýchla a spustila.„Myslím, že to môže mať súvislosť s Aranel. A než sa rozčúliš a zastavíš ma,

nechaj ma dohovoriť. Navyše nie som si istá, ako to do toho zapadá, ale určite v tom nie je sama a ja mám podozrenie, že Teressa je tá, ktorá by nám k tomu mohla povedať viac.“ spustila a stalo sa presne to, čo čakala. George sa vyrútil zo svojho kresla a začal sa prechádzať po riaditeľni ako tiger v klietke. Videla, ako zatína päste a veľmi sa premáha, aby ju na mieste nepreklial. Povzbudená jeho mlčaním pokračovala.

„Aranel sa narodila presne v deň, keď Sibyla vyriekla tú veštbu. Odvtedy sa najmä vo vašej rodine stalo niekoľko nevysvetliteľných udalostí ako napríklad smrť tvojich rodičov. A zamysli sa nad tým, prečo všetky tieto zvláštne nehody začali práve vo chvíli, keď to dievča nastúpilo do školy. Navyše, počula som, že Teressa sa akosi náhle objavila v Albusovom živote a je podľa mňa až priveľká náhoda, že sa v tom

istom roku stala ošetrovateľkou práve tu, v Bradaviciach.“ vyrukovala so svojimi argumentmi.

„To je absurdné.“ vykríkol George. „Vieš vôbec, čo mi to hovoríš? Obviňuješ moju neter, dcéru svojho priateľa, jedenásťročné dieťa z toho, že má niečo spoločné so smrťou dvoch študentov a nehodami ďalších? Ty si sa pomiatla.“ kričal na ňu zúrivo, a aby toho nebolo málo, spoza dverí vedúcich do laboratória vyšiel Albus celý červený od hnevu.

„Z čoho sa to opovažuješ obviňovať moju dcéru? Myslel som, že sme priatelia, ale toto... si ako všetci ostatní, presne ako tvoj otec...“ zúril a vystrelil z riaditeľne ako guľový blesk.

„Albus počkaj!“ zavolala naňho, ale márne.„Teraz si spokojná?“ spražil ju pohľadom George a otočil sa k oknu, chrbtom

k nej. Pochopila to ako znak toho, že si viac nemajú čo povedať, a tak sa pobrala preč. Nevedela, čo ďalej. Nahnevala Georga a je len otázka, čo s ňou urobí, ale čo bolo horšie, Albus to všetko počul. Všetko do jediného slova... mala by mu to nejako vysvetliť. Mala by mu povedať celé znenie veštby, aby pochopil... kráčala po pozemkoch hradu, keď začula volanie o pomoc ozývajúce sa od jazera. Zahodila všetky súčasné starosti za hlavu a bežala tam, odkiaľ sa ozývali zúfalé výkriky. Čím bola bližšie, tým jasnejšie počula detský hlas a rozoznávala, komu patril.

18. Vinník odhalenýčiteľská porada skončila odchodom riaditeľa a hneď po ňom sa vytratili aj ostatní učitelia. Marry-Ann stále ešte premýšľala nad tým, čo povedala Sandrin. O akej veštbe to hovorila? Čo pred nimi ona a Albus zatajujú?

Nevedela, čo si o celej situácii myslieť. Na jednej strane neverila tomu, že by niekto bol schopný niečoho takého podlého, ako sú smrteľné nehody, ale na druhej strane bolo to až podozrivo veľa nehôd na jednom mieste v krátkom časovom období. Zamyslená kráčala po ceste vedúcej k jazeru, kde si napokon sadla na breh a pritiahla si nohy k telu, aby jej nebola zima. Rada tu sedávala už ako dieťa, keď potrebovala premýšľať. Z jej úvah ju vyrušilo slabé zakašlanie. Otočila sa a prekvapene pozrela na svoju neter.

U

„Ari, čo tu robíš? Je dosť chladno.“ „Videla som ťa sem ísť a chcela som sa s niekým porozprávať.“ odpovedala

malá slečna a sadla si vedľa nej.„Ako sa máš? Čo Zmijozel? Páči sa ti tam?“ spýtala sa Annie a pozerala do

ďalekého obzoru.„Je to tam super. Chcela som byť v Zmijozeli.“ priznala dievčina.„Skutočne? Nikdy som ťa o tom nepočula hovoriť, myslela som, že ako každý,

chceš byť statočná Nebelvírčanka.“ skonštatovala s úsmevom dospelá žena.„V Zmijozeli sa moje schopnosti uplatnia lepšie.“ povedala s tajomným

úsmevom na perách.„Aké schopnosti máš na mysli? Objavili sa u teba nejaké špeciálne, o ktorých

ešte nevieme?“ pozrela na ňu Annie prekvapene.„Samozrejme. Mám ich viac, než ktokoľvek z vás tuší. Mimochodom, ako sa má

Owen?“ zmenila náhle tému.„Stále rovnako. Prečo sa pýtaš?“ Annie prepadla divná predtucha a mala zlý

pocit, akoby sa malo niečo stať.„Len tak. Veci niekedy nejdú, ako si človek naplánuje.“ mrmlala si pre seba, ale

to už Annie stála a neveriacky pozerala na Aranel, ktorá mala v očiach nebezpečný výraz.

„O čom to hovoríš, Ari? Ty vieš, čo sa vtedy stalo? Owenovi a Jennis? A tým ostatným?“ jachtala zo seba a predtucha sa menila v istotu, keď sa na ňu Aranel vyzývavo pozerala.

„Neuveriteľné, však? Ale áno, s Teressinou pomocou sa mi podarilo zabiť aspoň tých dvoch. Ale neboj sa, tým môj plán nekončí. S tetou Lis to akosi nevyšlo, ale tebe nik nepomôže.“ zasmiala sa a jediným pohybom ruky Anniným smerom na ňu vyslala vzdušný vír, ktorý ju zhodil do hlbokého a v tomto období ľadového jazera. Annie stratila rovnováhu a spadla do vody, ktorá sa v tej chvíli začala neskutočne víriť a veľké vlny poháňané navyše aj vetrom ju pohlcovali. Bola dobrá plavkyňa, no rozbúrené jazero jej nedalo najmenšiu šancu a ona už bola ďaleko od brehu, kde bolo

jazero najhlbšie. Bojovala zo všetkých síl, no ani to jej nepomohlo a lapala po dychu vždy, keď sa dostala nad hladinu.

V tom okamihu, keď Annie bojovala o každý nádych, zbadala Aranel po ceste kráčať svoju vedúcu fakulty.

„Tá ženská si nedá pokoj! Ale tentoraz jej to nevyjde.“ zašomrala si pre seba a jediným pohľadom zhodnotila situáciu. Annie už dochádzali sily, a tak Aranel prestala svojou mocou búriť hladinu jazera. Hoci sa jej príliš nechcelo, vedela, že jediná šanca, ako sa vyhnúť podozreniu, je urobiť zo seba obeť. Skočila do vody a začala volať o pomoc. Videla Sandrin bežiacu k nim, a keď si bola istá, že ju musí vidieť, začala predstierať, že sa topí.

Učiteľka lektvarov zadýchane pribehla k jazeru a pri pohľade na topiacu sa Aranel jej mozgové závity začali pracovať na plné obrátky. Bolo zbytočné, aby liezla za ňou do vody, najmä keď jazero stále ešte nebolo úplne pokojné. Siahla do kapsy pre svoj prútik a pomocou levitačného kúzla vytiahla dievča na breh.

„Si v poriadku? Pozri sa na mňa! Je ti niečo?“ spýtala sa náhlivo a prezerala Aranel od hlavy až k päte, zatiaľ čo dievča vykašliavalo vodu. Sandrin vyčarovala deku a omotala ju okolo svojej študentky a začarovala okolo nej ohrievacie kúzlo.

„Moja teta... tam...“ ukázala smerom do vody a Sandrin zbledla.„Annie je vo vode?“ vykríkla a okamžite sa otočila tvárou k jazeru. Nič nevidela,

kým sa znovu nezdvihla divoká vlna a neodhalila bezvládne telo učiteľky transfigurácie.

„Pre Merlina.“ zhíkla a podobne ako predtým Aranel vytiahla z vody aj svoju kolegyňu. Nemala čas odnášať ju na ošetrovňu, a tak jediným rýchlym švihnutím poslala svojho strieborného patrona pre pomoc.

„Vydrž dievča, no tak, bojuj!“ kričala a začala s oživovaním. Pulz bol nitkovitý a veľmi nepravidelný. Sandrin už nevenovala svoju pozornosť Aranel, pretože tá bola zjavne v poriadku, ale vynakladala všetko úsilie k tomu, aby pomohla svojej kolegyni.

„No tak bojuj, Annie! Teraz to nesmieš vzdať!“ kričala a pokračovala v oživovaní.

„Snažila sa ma zachrániť. Skočila tam pre mňa a teraz zomrie.“ šepkala Aranel roztraseným hlasom a z očí jej začali stekať slzy.

Nevedela, ako dlho trvalo, kým začula rýchle kroky. Otočila sa smerom k hradu a videla zdeseného Albusa s Teressou v závese.

„Čo sa stalo?“ vychrlil zo seba a hnal sa k nim. Odľahlo mu, keď videl, že je Aranel v poriadku a sklonil sa k Sandrin, ktorá ešte stále oživovala jeho sestru.

„Už nemôžem, urob niečo!“ vzlykla Sandrin a uvoľnila Albusovi miesto. Ten ju bez slova vystriedal a skontroloval pulz.

„Ako dlho bola pod vodou?“ „Ja neviem, pribehla som, až keď som začula Aranel, ale Annie som nevidela.

Možno tri minúty, možno viac.“ snažila sa pomôcť Sandrin a stále vystrašene pozerala na Albusa a Annie. Teressa sa zatiaľ postarala o Aranel, ktorá bola v poriadku a postačil jediný lektvar na zahriatie.

„No tak Annie, pomôž mi! Nevzdávaj to, toto mi nerob!“ šepkal Albus a sústredil sa na to, aby zmobilizoval svoje schopnosti. Masáž srdca ani dýchanie z úst

do úst nepomáhalo a jej pulz stále slabol. Albus teda rozložil ruky nad svoju sestru, nad hruď. Chvíľu sa nič nedialo, no potom z jeho rúk začalo vyžarovať biele svetlo a on cítil teplo, ktoré z nich sálalo.

„Tak dýchaj, sestrička, dýchaj!“ kričal zúfalo, no stále sa nič nedialo. Annie ležala na zemi bez akýchkoľvek známok života. Na dotyk bola studená, hoci teplo sálajúce z Alových rúk trošku zvýšilo jej telesnú teplotu. Pokračoval masážou srdca a neustával v snahe.

„Trvá to už príliš dlho.“ pošepla Sandrin Lei, ktorá medzitým pribehla a sledovala, čo sa deje.

„Albus sa o ňu postará. Dokáže to, uvidíš.“ tíšila ju, no hlas sa jej triasol. Čo keď sa to nepodarí? Sandrin mala pravdu, už to trvalo viac než päť minút.

„Tak dýchaj!“ skríkol Albus a vdýchol jej vzduch do pľúc. Odrazu pocítil slabý odpor a mladá žena zalapala po dychu. Okamžite ju trochu nadvihol, aby sa jej lepšie dýchalo.

„Už je dobre, to bude v poriadku.“ privinul si ju k sebe a hladkal ju po mokrých vlasoch.

„Al...“ vydralo sa z úst ženy, ktorá práve o vlások unikla smrti. „Pšššt, odpočívaj. Postarám sa o teba.“ sľúbil jej brat a vyčaroval teplú deku,

než ju vzal do náručia a vydal sa s ňou k hradu. Annie len veľmi vzdialene vnímala, čo sa s ňou deje. Ale vedela, že kým je s ňou Albus, všetko je v poriadku.

Položil ju na voľnú posteľ a opatrne jej odhrnul vlasy z čela. Ešte stále bola studená, ale nie tak, ako keď ležala na studenej zemi tam vonku.

„Postarám sa o ňu.“ uistila ho Teressa a jemne ho vyháňala z ošetrovne. Prikývol a otočil sa k Aranel, ktorá už ležala na vedľajšej posteli v čistom pyžame a oddychovala.

„Si v poriadku, srdiečko? Čo sa tam vlastne stalo?“ spýtal sa jej opatrne. Na dnes toho už naňho bolo príliš.

„Ja... spadla som a teta mi chcela pomôcť, lenže voda sa začala strašne víriť a ju to vtiahlo... nemohla som jej nijako pomôcť. Bála som sa, ocko.“ vysvetľovala plačlivo.

„To nič, hlavne že ste už obe v poriadku. Len pokojne spi, Teressa sa o vás postará.“ uistil ju a pobozkal na čelo.

„Budeš tu so mnou, ocko?“ spýtala sa s nádejou v hlase.„Musím ísť za riaditeľom, povedať mu, čo sa stalo, ale hneď potom sa na vás

prídem pozrieť, dobre? A teraz spinkaj, princezná. Musíš byť z toho zážitku dosť unavená.“

„Uhm. Dobre.“ privolila a Albus ju nechal odpočívať. Vyšiel na chodbu, kde čakala ešte stále roztrasená Sandrin.

„Sú v poriadku?“ vyhŕkla, len čo ho zbadala.„Teressa sa už o ne postará. Kde je Lea?“ spýtal sa nevrlo a nevenoval jej jediný

pohľad. Stále mal na pamäti jej slová o tom, že Aranel a Teressa majú niečo s tými nehodami.

„Šla zavolať Georga. Budú tu o chvíľu.“ zamumlala odpoveď. Premýšľala nad tým, ako povedať to, čo jej ležalo na srdci. Napokon sa odhodlala.

„Albus. Viem, že mi neveríš a sama už neviem, čo je pravda a čo len moja fantázia, ale nemal by si nechávať Annie osamote s tými dvoma. Prosím, ja neviem prečo, ale mám zlé tušenie. Ak nie kvôli mne, tak kvôli svojej sestre choď dnu a nenechávaj ju s nimi osamote.“ prosila ho zúfalo.

„Nechápem, ako môžeš niečo také povedať. Dohodla si sa na tom snáď s mojou mamou? Aranel sa práve skoro utopila a Teressa sa o ne stará, ako najlepšie môže. Nie je nič, čím by si vo mne vyvolala pochybnosti.“ zahriakol ju Albus a odvrátil od nej zrak.

„Súhlasím s tebou, Al. Ani ja neverím Sandrininým nepodloženým obavám, ale myslím, že ak ju upokojí to, že pri Annie bude ešte niekto iný okrem Teressy a Aranel, potom v tom nevidím problém. Môžme sa ísť spoločne všetci presvedčiť, že tvoja dcéra i sestra sú v poriadku.“ ozval sa známy mužský hlas a o chvíľu Albus zbadal Georga kráčajúceho k nim.

„To samozrejme môžeme.“ privolil a potichu otvoril dvere, no hneď sa zarazil.„Accio lektvar!“ vykríkla Sandrin skôr, než ostatní stihli zareagovať. Letela k nej

fľaštička naplnená žltkastou tekutinou. Natiahla ruku a pevne ju uchopila, nevšímajúc si blesky sršiace z očí Aranel i Teressy. Podala lektvar Albusovi s otázkou v očiach.

„To snáď... Teressa, čo to má znamenať? Jediná kvapka tohto by ju zabila...“ skríkol zúfalo a triasol svojou snúbenicou v snahe získať od nej nejaké vysvetlenie.

„O čo myslíš, že mi asi tak šlo?“ spýtala sa ho posmešne, keďže nebola šanca sa z toho vyvliecť.

„Tomu neverím... to nie je pravda...“ krútil hlavou a nechápavo pozeral z Teressy na Aranel, ktorá sa k nemu pomaly blížila. Nevšimol si Leu a Sandrin, ktoré sa okamžite vrhli k Annie, aby skontrolovali, že je v poriadku.

„Je to pravda, otec a nebyť tuto pani profesorky Všetko viem, bolo by sa to podarilo už mne tam v jazere.“ vmiesila sa do rozhovoru Aranel a hodila naštvaný pohľad na Sandrin.

„Ari, čo... ako to myslíš... ty...“ jachtal Albus, no viac nestihol, pretože ho jeho dcéra odzbrojila a pod náporom jej kúzla letel na druhú stranu miestnosti. Všetci boli odrazu v pozore, no nik nechcel zraniť nevinné dieťa, hoci nevinné v tejto chvíli bolo dosť nevhodné slovo.

„Aranel, zostaň kde si a odhoď ten prútik.“ vyzvala ju Sandrin, no márne. Skončila podobne ako Albus. Lea, ktorá čarovať nemohla, sa prikrčila za posteľ a pohľadom sledovala svojho manžela, ktorý sa snažil svoju neter a bláznivú ošetrovateľku odzbrojiť. Nemal inú možnosť, a tak bojoval. Zistil však, že na jedenásťročné dievča je Aranel až príliš dobrá čarodejnica a ovláda množstvo kúzel z čiernej mágie.

„Je na čase ísť, Teressa!“ zvolalo dievča a zoširoka sa na všetkých usmiala. „Majte sa tu pekne. Ale nemyslite si, že ste vyhrali. Ja sa vrátim, a potom ma už nič nezastaví v tom, aby som dokončila svoje poslanie. Vy všetci mi zaplatíte za to, že ste mi vôbec skrížili cestu.“ smiala sa ako šialená a len čo jej Teressa podala ruku, obe ich premiestnila.

19. Čo skrýva veštbatyri dospelé osoby a jedna učiteľka v bezvedomí zostali osamote na ošetrovni, odkiaľ práve zmizli dve osoby zodpovedné za pekný zmätok.Š

„Kde sú?“ spýtal sa Albus, keď sa trochu spamätal z úderu do hlavy, ktorý utŕžil, keď ho jeho dcéra napadla. Jeho dcéra... čo sa to do kotla stalo, premýšľal, no odpoveď neprichádzala.

„Ja neviem, oni... premiestnili sa.“ žasol George, ktorý ešte stále s prútikom v pozore pozeral na miesto, kde pred chvíľou stála Aranel.

„Ale veď zo školy sa premiestňovať nedá, to nejde...“ protestovala Sandrin, len čo nadobudla stratenú rovnováhu.

„Ja viem, že to nejde. Teda, nemalo by to ísť. Budem musieť skontrolovať bezpečnostné kúzla tejto školy, pretože sa obávam...“ odmlčal sa. „Pre Merlina, ona používala kúzla čiernej mágie a to také silné, že by si mohla s Voldemortom ruky podať.“ šepkal zničene.

„Ako môžeš...je to moja dcéra.“ ohradil sa Albus a Sandrin mala aspoň toľko slušnosti, že mlčala.

„Dcéra, ktorá sa teba a nás ostatných práve pokúšala zabiť. Nerád to priznávam, ale zdá sa, že Sandrin mala pravdu.“ priznal napokon a pozrel na učiteľku lektvarov.

„Lea, prosím, postaráš sa o Annie? My ostatní by sme sa zrejme mali porozprávať. Navrhujem, aby sme sa stretli o pol hodiny v mojej pracovni. Potrebujem o tom informovať ešte niekoho.“ rozhodol George, a keď videl nesúhlas na Alovej tvári, rýchlo dodal.

„Sami si neporadíme, potrebujeme niekoho z bystrozorov. Keďže však ide o Aranel, poveríme tým Lilly, súhlasíš?“ Albus sa na chvíľu zamyslel a napokon privolil. Otočil sa k posteli a sadol si na jej okraj, keď vzal Anninu ruku do svojej.

„Prepáč...musel som byť slepý...odpusť mi, Annie.“ šepkal viac menej sám pre seba. Jeho sestra na chvíľu otvorila oči a povzbudivo sa naňho usmiala.

„Som v poriadku, Al... ty za nič nemôžeš. To Ari...“ šepla a znova zaspala. Lektvar, ktorý jej dala Lea, začal účinkovať a jej tvár sa uvoľnila.

„Potrebuje sa len vyspať. Zajtra bude v poriadku.“ upokojovala ho jeho teta a on prikývol. Musel ísť do riaditeľne. Všetci tam už čakali len naňho.

Lilly sa vrhla bratovi okolo krku a tuho ho objala.„Strýko mi už všetko povedal, je Annie v poriadku? A čo ty? Ako sa cítiš?“

vychrlila zo seba a starostlivo sa naňho pozrela. V jej očiach videl obavy, a tak veľmi mu pripomínala mamu... pre Merlina, ona mala pravdu. Teressa s ním manipulovala. Teraz si spomínal na všetko, čo sa stalo, keď ho uniesla. Na ten lektvar, na to ako mu denne vymývala mozog a nahradzovala jeho myšlienky a spomienky svojimi vlastnými. A Aranel? Jeho princezná... ona sa s ňou spojila a ... to pomyslenie bolo príšerné a on by sa najradšej prepadol pod zem. Čo sa to deje? Chcel byť konečne

šťastný a myslel, že sa mu to podarí, no miesto toho sa jeho život zmenil v najhoršiu nočnú moru.

„Annie bude v poriadku. Je s ňou Lea a dala jej niečo na spanie.“ odpovedal a vyhol sa odpovedi na ďalšie otázky.

„Poslal som za nimi aj Nevilla. Keby sa niečo dialo, Lea sa nemôže brániť a ani Annie nie je v stave, ktorý by to dovoľoval.“ oznámil im riaditeľ a ukázal na kreslá, aby sa posadili.

„Tak mi teda vysvetlite, čo sa tu stalo. Ja to stále ešte nechápem.“ rezignoval Al a striedavo pozeral zo svojho strýka na Sandrin.

„Ako už vieš, v poslednom čase sa tu udialo pár tragických nehôd. Bolo to skutočne hrozné, ale nik z nás nemal dôvod domnievať sa, že by šlo o úmysel. Teda aspoň do doby, než to dnes Sandrin nadhodila na porade.“ ujal sa slova najstarší z kúzelníkov.

„Od chvíle, čo sa Aranel narodila, som myslela len na to, ako by s ňou mohla súvisieť tá veštba.“ priznala nakoniec vedúca Zmijozelu.

„Aká veštba?“ spýtala sa Lilly nechápavo. Sandrin hľadala podporu u riaditeľa a ten súhlasne prikývol.

„V deň, keď sa Aranel narodila, vyriekla Sibyla Trelaweynová jednu veštbu tesne predtým, než zomrela. Bola som s ňou vtedy v izbe a všetko som počula. V tú istú noc zomrela Sophia a narodilo sa dievčatko. Nikto neveril tomu, žeby to s veštbou mohlo súvisieť a ja som sa snažila presvedčiť samu seba, že to tak je. Lenže... všetko to do seba zapadá lepšie, než som si myslela a teraz sa moje domnienky potvrdili.“ vysvetľovala potichu a pozerala pritom z okna. Nebola schopná pozrieť Alovi do očí. Videla by v nich bolesť, zúfalstvo a odsúdenie. Áno, bála sa, že ju odsúdi za to, že poukázala na jeho dcéru a obvinila ju z tých strašných nehôd, ktoré boli zrejme naozaj vraždami.

„Sandrin, spomínate si na presné znenie tej veštby? Určite by nám to pomohlo.“ prerušila ticho Lilly a požiadala Georga o brko a pergamen, aby si zapísala presné znenie veštby.

Sandrin sa ani nemusela dlho namáhať. Poznala ju od slova do slova, veď na ňu myslela posledných jedenásť rokov takmer neustále:

Život skončil, život začal,a tým novú éru načal.Doba temna nastanea medzi nami zostane,pokým ten, čo chráni ju,neprizná si pravdu jedinú,moc má spraviť noc dňom,nahradiť tmu tým svetlom,čo šťastie prináša,a bolesť srdca odnáša!

Lilly sa zamyslene pozerala na slová, ktoré svietili na pergamene a Albus sa k nej pridal.

„Vidím, že smrť Sophie a narodenie Aranel naznačujú, že by to s touto veštbou naozaj mohlo súhlasiť aspoň podľa prvých veršov. Ale čo to ostatné?“

„Doba temna... tak by sa dala nazvať doba, kedy dochádza k vraždám nevinných alebo podobným nehodám, ako sa odohrali tu. Spomeňte si, čo všetko sa stalo vo vašej rodine, odkedy sa Aranel narodila?“ začala so svojou teóriou Sandrin. Konečne ju niekto bol ochotný počúvať, ale radosť z toho rozhodne nemala.

„Nemôžeme všetko, čo sa stalo, hodiť na Ari. Naša rodina toho zakúsila naozaj dosť, ale mnohé veci sa stali ešte pred jej narodením.“ bránil podvedome svoju dcéru Al.

„Upokoj sa. Sandrin poukazuje práve na udalosti od jej narodenia. Spomeň si na babičku a dedka... a na Paulu...vravel si, že ti od nej prišiel veľmi zvláštny list, spomínaš si?“ chlácholila ho Lilly a chytila ho za ruku.

„Neviem síce, akú by to malo súvislosť, ale vaša mama a Elisabeth skoro prišli o život v Egypte.“ pridal svojou troškou George, no vzápätí oľutoval, že to vôbec vravel.

„Čože? Ako to... prečo o tom nič neviem?“ vyhŕkol čiernovlasý muž, no odpoveď bola jednoduchá. Mama je naňho ešte stále nahnevaná. Pozrel na Lilly, no jej prekvapený výraz hovoril za všetko.

„Annie cítila, že sa s Lis niečo deje, ale ani ona nevie pravdu. Vaša mama mi písala, čo sa stalo, aby som to vedel, keď by Annie potrebovala nejako pomôcť. Nechcela, aby to ktokoľvek z vás vedel, aby ste si nerobili zbytočné obavy.“ vysvetľoval a oni prikývli.

„Než Aranel nenájdeme a nezistíme, čo všetko s ňou súvisí, bol by som rád, keby sme moju dcéru predčasne neobviňovali.“ ohradil sa Albus, ale nijako nástojčivo.

„Len zvažujeme, čo vieme, braček. Nikto ju z ničoho neobviňuje, aj keď to s Annie...“

„Annie je v poriadku. Iste nám to vysvetlí, len čo bude silnejšia.“ povedal nepresvedčivo a nik sa s ním viac nehádal.

„Dobre teda, poďme ďalej. Sandrin, čo myslíte, že znamená zvyšok tej veštby?“ spýtala sa Lilly a zámerne zmenila tému.

...pokým ten, čo chráni ju,neprizná si pravdu jedinú,moc má spraviť noc dňom,nahradiť tmu tým svetlom...

Sandrin ukázala na tie verše a pozrela na Albusa.„Myslím, že to je o Albusovi. O tom, že len on má moc ju nejakým spôsobom

zastaviť.“ šepla a odvrátila pohľad od svojho bývalého študenta.„Čože? Nie, to nemyslíte vážne!“ vykríkol. „Chcete snáď tvrdiť, že mám zabiť

vlastné dieťa? Vlastnú krv? To jediné, čo mi v živote zostalo po Sophii? Moje jediné šťastie?“ kričal a začal sa prechádzať po miestnosti.

„To nikto nepovedal, Albus. Upokoj sa! Všetko sú to len domnienky a navyše, nikde sa nehovorí o tom, že musí Aranel zomrieť. Pokiaľ je pravda, že to všetko s ňou nejako súvisí, je potreba ju zastaviť, to bezpochyby. Ale nikde nie je písané, že ju musíme zabiť. Nikto z nás si neželá jej smrť. My všetci ju chceme nájsť a želáme si, aby bola zase tým krásnym milým dievčatkom, čo všetci tak milujeme. Sme tvoja rodina, tvoji priatelia, azda nám neveríš? Nám všetkým na nej záleží, tak ako záleží tebe.“ dohovárala mu sestra a on len pomaly spracovával jej slová. Mala pravdu a on to vedel, ibaže jeho vedomie to odmietalo pripustiť. Tak ako odmietalo uveriť jeho mame, keď sa mu snažila dohovoriť ohľadom Teressy.

„Prepáčte, nechal som sa trochu uniesť.“ zašomral ako ospravedlnenie a opäť sa posadil do kresla. „Takže, čo teraz? Ako ich nájdeme?“

„V prvom rade je potreba skontrolovať ochranu hradu. Pošlem sem niekoľko spoľahlivých bystrozorov, aby vám s tým pomohli. Strýko Geroge, potrebujem záznamy o všetkých nehodách za posledné dva roky. Potrebujem urobiť štatistiku, aby som vylúčila možnosť, že šlo skutočne len o nehody. Taktiež mená všetkých študentov a ich rodičov, ktorých sa tie nehody týkali.“ vydávala rozkazy Lilly a všetci súhlasne prikyvovali. Bola skvelá v tom, čo robila, presne ako jej otec. Rozhodla sa dobre, keď pokračovala v jeho stopách a stala sa bystrozorkou. Bola jednou z najlepších, no odmietla stať sa vedúcou oddelenia, keď jej túto možnosť pred rokom ponúkli.

„Albus, než odídem, rada by som videla Annie. Uistíme sa, že nič nepotrebuje a pôjdeme spolu za mamou. Nepochybujem o tom, že už vie, že niečo nie je v poriadku.“

„Jasné, ten jej prívesok od otca.“ prikývol Albus a chystal sa na odchod. Kým tak ale urobil, váhavo pristúpil k Sandrin a počkal, kým mu pozrela do očí.

„Sandrin, prepáč mi... nemal som na teba tak vyletieť. Ja len...“ ospravedlňoval sa.

„To je v poriadku. Na tvojom mieste by som reagovala rovnako. Keby si čokoľvek potreboval, vieš, kde ma nájdeš.“ uistila ho a zo srdca jej spadol obrovský balvan, keď jej došla skutočnosť jeho slov. Nehnevá sa na ňu a to bolo viac, než by očakávala.

„A prosím, mohla by si...“ kývol hlavou smerom k laboratóriu. „Dnes som veru nebol príjemný spoločník pre nikoho. Ubližujem ľuďom okolo seba svojou hlúposťou.“ zachmúril sa.

„On to pochopí. Porozprávam sa s ním a všetko mu vysvetlím. Keď budeš mať čas, zastav sa za ním, isto bude rád.“

„Tak fajn. Ideme za Annie.“ povedal napokon a s Lilly sa krbom preniesli rovno na ošetrovňu.

20. Čo vieme?ladá žena si rukou siahla na čelo a zavierala oči pred ostrým svetlom, ktoré zhoršovalo jej bolesť hlavy. Myseľ sa jej trochu rozjasňovala a ona si spomenula na udalosti posledných hodín. Naozaj sa ju Aranel pokúsila

zabiť? Vážne jej priznala, že to ona má na svedomí všetky tie nehody? Pre Merlina, je to pravda, alebo som si len omylom vzala akýsi lektvar pomätenia? Snažila sa usporiadať svoje spomienky, keď začula tlmené hlasy, medzi ktorými spoznala bratov.

M„Albus? Si to ty?“ zavolala, no z hrdla sa jej vydralo len akési chrčanie. Počula,

ako ktosi odhŕňa záves a svetlo bolo ešte silnejšie než predtým. „Ann? Si v poriadku?“ začula kdesi blízko seba starostlivý hlas a pokúsila sa

otvoriť oči, ktoré si len ťažko privykali na svetlo.„Bolí ma hlava. To svetlo...“ povedala a ani sa nenazdala, obklopilo ju šero.„Je to takto lepšie? Vypi toto, tá bolesť prejde.“ cítila, ako jej priložili pohár

k ústam, a tak poslušne vypila celý obsah. Prítmie, ktoré tu teraz zavládlo, jej celkom vyhovovalo a konečne mohla pozrieť na svojho brata i sestru, ktorí na ňu pozerali s obavami.

„Tvárite sa, akoby ste videli mŕtvolu.“ pokúsila sa žartovať a nadvihla sa na posteli, aby si sadla.

„Keby si sa videla pred pár hodinami, tiež by si sa teraz neusmievala od ucha k uchu.“ zašomral Albus a neovládol sa, pritiahol si ju bližšie a tuho ju objal.

„Tak veľmi som sa bál...keby sa ti niečo stalo, ja... neodpustil by som si to.“ jachtal zo seba a cítil obrovskú úľavu, keď vedel, že je v poriadku.

„Som v poriadku, braček. Som tu vďaka tebe.“ odpovedala mu, ale nesnažila sa z jeho objatia vymaniť. Bola rada, že je s ňou. Cítila sa s ním bezpečne už od detstva. James bol vždy ten vtipný a zábavný, ale za Albusom mohla prísť kedykoľvek potrebovala, zveriť sa mu so svojimi starosťami, požiadať ho o pomoc, alebo s ním len tak sedieť v izbe a tešiť sa z jeho spoločnosti, kým si obaja čítali.

„Ahoj, Annie. Ako sa cítiš?“ prerušila ticho Lilly a položila Alovi ruku na rameno. Ten konečne pustil svoju najmladšiu sestru a uvoľnil miesto pre Lilly.

„Už dobre. Ten lektvar zabral.“ povedala a chystala sa vstať.„Len zostaň ležať. Mala by si ešte trochu odpočívať. Ale...“ zháčila sa Lilly. „Chceš vedieť, čo sa stalo.“ dokončila za ňu a bolo to skôr konštatovanie než

otázka.„Áno. Viem, že to nie je ľahké, ale čím viac nám toho povieš, tým skôr budeme

môcť nájsť Aranel a Teressu a zabrániť tomu, aby...“ uvedomila si, že Annie nevie o tom, čo Aranel urobila.

„Priznala sa mi, že mala prsty v tých nehodách a dokonca vravela niečo o Lis. Vraj jej to nevyšlo, ako si naplánovala, ale so mnou tú chybu neurobí.“ dodala potichu a pozrela na Albusa, ktorý stál pri okne a pozeral do neznáma.

„Mrzí ma to, Albus. Nechce sa mi veriť tomu, ale keby som to nepočula na vlastné uši a nebyť toho, že ma hodila do tej vody...“

„Ona ťa tam hodila? Myslel som, že... dobre, už mi došlo, že to bola pasca na teba, ale myslel som, že ... trebárs predstierala, že sa topí, aby si za ňou skočila, a potom ťa nechala bez pomoci. Hoci tomu nerozumiem, lebo si výborná plavkyňa.“ hovoril Albus zmätene.

„To je práve dôvod, prečo potrebujeme vedieť, čo presne sa stalo.“ vložila sa do toho Lilly. Annie sa teda zhlboka nadýchla a vyrozprávala im všetko, čo sa stalo od učiteľskej porady.

„Ona ovláda vodu?“ zhíkla Lilly a prikryla si dlaňou ústa.„Podľa mňa... ovláda všetky živly. Najprv na mňa totiž zoslala vzdušný vír a až

potom sa zmenil na vodný. Navyše, pri tej nehode na zápase bolo skvelé počasie, keď sa naraz zdvihol prudký vietor. Aranel mohla začarovať len ten potlouk, ale podľa mňa...“ hádala Annie.

„Má len jedenásť rokov... nerozumiem tomu.“ krútil hlavou Albus a spomenul si na zmätené slová, ktoré obsahoval list od Pauly.

Vtedy, keď si sa pýtal na jej schopnosti, nebola som k tebe tak celkom úprimná. Skutočnosť, ktorú som odhalila, je pre mňa obrovským prekvapením a priznávam, bála som sa ti o tom povedať. Lenže nie je iná možnosť, než priznať si pravdu a ty to musíš vedieť. Musíš sa dozvedieť pravdu o svojej dcére, o Aranel. Ona je...

Teraz už vedel, že jeho dcéra má v sebe niečo, čo vystrašilo aj Paulu. V tom ho napadlo... nie, to hádam nie. Mohol len dúfať v to, že Aranel nemala so smrťou Pauly nič spoločné. Ale čo ak zistila, že ju môže Paula odhaliť? Bola by to urobila, keby dopísala ten list. Odhalila by mu celú pravdu, ale jej náhla smrť jej v tom zabránila. Bola to naozaj len náhoda? Výraz jeho tváre neprezrádzal nič z jeho myšlienok. Učil sa uzatvárať svoju myseľ od Severusa, majstra na nitrobranu a on v nej dosiahol značné pokroky.

„Ani my tomu nerozumieme, Al. Musím ich nájsť. Len ony nám môžu dať odpovede na naše otázky.“ podišla k nemu Lilly a ich pohľady sa stretli. Mlčky prikývol.

„Annie, Lilly má pravdu. Musíš odpočívať. Keby si čokoľvek potrebovala, Lea ti pomôže a keby niečo, budem doma alebo u mamy.“ lúčil sa s ňou a ona prikývla na znak porozumenia.

„Ak bude poslúchať, dovolím jej ísť spať do vlastnej postele.“ ozvala sa Lea spoza závesu. „Dávajte na seba pozor.“ rozlúčila sa s Alom a Lilly a podala pacientke nejaký lektvar.

Len čo sa Albus a Lilly objavili v Godrikovom dole, pred svojím rodným domom, otvorili sa dvere a z nich vyšla Hermiona.

„To je dosť, že ste tu. Mama sa tu zatiaľ môže zblázniť.“ karhala ich a viedla do obývačky. Albus zabudol na všetky zábrany, na všetko napätie, ktoré medzi nimi v posledných dňoch bolo a vrhol sa k mame.

„Mami.“ oslovil ju jemne. Pozrela naňho očami červenými od plaču a s obavami. Už druhýkrát za krátku dobu sa bála o svoje dieťa. Cítila skrz prívesok, že

Annie je v nebezpečenstve, hoci po nejakom čase sa prívesok opäť upokojil a od Georga jej prišla krátka správa:

Je v poriadku. Viac ti vysvetlia Albus s Lilly, čakaj na nich doma. George.

Albusa trápili hrozné výčitky, keď ju takto videl. Spomenul si, ako sedávala a plakala, keď zomrel otec a potom, keď sa cítila osamelo. Sadol si na gauč a pevne ju objal.

„Annie je v poriadku. Bola to len malá nehoda v jazere, ale už jej nič nehrozí, tak sa prosím upokoj. Chceš nejaký lektvar?“ tíšil ju, ale pri zmienke o lektvare pokrútila hlavou.

„Chcem vedieť, čo sa stalo. Aká nehoda v jazere? Ann je výborná plavkyňa.“ Ginny v spoločnosti svojich detí nadobudla svoju stratenú rovnováhu a žiadala vysvetlenie. A tiež sa jej ho dostalo. Lilly sa ujala slova a povedala jej a tete Hermione o všetkom, čo sa dozvedela v kancelárii svojho strýka. Ginny len mlčky počúvala a občas stisla pevnejšie Alovu ruku, keď cítila, že jej syn potrebuje povzbudiť. Všetko, čo sa medzi nimi predtým stalo, bolo razom zabudnuté a ona vedela, že jej syn bol potrestaný viac než kruto. Znova to bol jej syn, ktorého poznala, a ktorého tak veľmi milovala, ten, ktorý sa teraz trápi mnohými výčitkami.

„Pri Merlinovej brade, to je hrôza. Nikdy by som neverila, že...“ Hermiona bola vskutku zaskočená a vyvedená z miery.

„Čo chceš robiť?“ spýtala sa Ginny svojej dcéry, keď videla odhodlanie na jej tvári.

„V prvom rade by som teraz potrebovala Alovu pomoc. Potrebujem vedieť, kde ste sa s Teressou schádzali. Mohli by sme tam nájsť niečo, čo by nám mohlo pomôcť nájsť ich.“ začala opatrne a Albus sa zhlboka nadýchol.

„Nikdy som sa s Teressou neschádzal. To prenášadlo ma doviedlo priamo k nej, a potom do mňa naliala nejaký lektvar. Neviem, čo to bolo zač, ale úplne ma s jeho pomocou ovládla.“ priznal potichu.

„Tak teraz neviem, či ma to má tešiť alebo hnevať.“ priznala Lilly, no hneď to vysvetlila, keď videla jeho popudený výraz. „Som rada, že si s tou ženskou nebol z vlastnej vôle, ale štve ma to preto, lebo tým pádom nevieme, kde ťa držala a kde hľadať.“

„Aha. No... možno by som mohol skúsiť sa tam premiestniť. Vybavujem si tu miestnosť, v ktorej ma držala.“ navrhol jedno z možných riešení.

„Fajn, ale pôjdem s tebou. Možno by s nami mala ísť aj teta Hermiona alebo zavolám niekoho z úradu.“ rozhodla a Hermiona okamžite nadšene súhlasila. Keď sa však Ginny chystala na cestu s nimi, Lilly ju zastavila.

„Mami, zostaň tu, prosím. Ak niečo zistíme, dáme ti vedieť, ale potrebujeme aj nejakú zálohu. Ak by sme sa nevrátili do dvoch hodín, kontaktuj Doriana, on už bude vedieť, čo robiť. A prosím, poriadne sa zabezpeč. Nevieme, čo majú v pláne, a keď sa zamerali na Lis a Annie, nemôžeme nič vylúčiť.“ pozrela na ňu prosebne a Ginny pochopila.

„Dávajte si pozor. O mňa sa nebojte.“ povedala a než odišli, objala obe svoje deti.

„Môžem s tebou potom hovoriť?“ spýtal sa potichu Albus a ona prikývla.„Budem ťa čakať.“ S tým sa trojica kúzelníkov postavila do kruhu a chytili sa za ruku. Albus sa

sústredil na tmavú miestnosť, v ktorej bol zavretý cez prázdniny. O chvíľu už ich obklopovala tma a oni boli skutočne tam, kde si želali byť. Vytiahli prútiky a ozvalo sa trojhlasné Lumos.

„Zdá sa, že pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, nerobí si s nimi Teressa veľkú hlavu.“ pošepla Lilly, pretože si nemohli byť istí, že sú v dome sami. Pomaly prešli k dverám oproti nim a otvorili ich. Keď sa potom Lilly presvedčila, že v dome sú sami, začali sa rozhliadať po dome, ktorý bol doslova presiaknutý temnou energiou čiernej mágie. Rozdelili sa. Albus šiel na poschodie, Lilly do pivnice a Hermiona sa rozhodla preskúmať prízemie. Ani Al, ani Lilly nenašli nič, no odrazu sa domom rozľahol výkrik.

21. Posledné varovanie

lbus práve prechádzal dlhou chodbou na poschodí, kde bolo niekoľko dverí vedúcich do prázdnych izieb, keď to začul. Len čo počul tetu kričať, zbehol dole schodmi berúc každý druhý a rozbehol sa tam, odkiaľ sa ozývali zvuky.

Prútik mal v pohotovosti a len čo sa ocitol pred dverami, za ktorými bola Hermiona, zbadal Lilly bežiacu z druhej strany.

A„Čo to bolo?“ spýtala sa a sledovala dvere, pred ktorými stáli.„Netuším. Ideme.“ rozhodol Al a najtichšie ako vedel, dvere otvoril. Nemal

tušenie, či tam je jeho teta stále sama, ale nechcel nič riskovať. Jediným pohľadom skontroloval miestnosť a zistil, že im nič nehrozí. Hermiona stála pred akousi popísanou stenou a vyjavene na ňu pozerala.

„Teta Mína, čo sa stalo?“ spýtal sa jej opatrne a tiež zízal na stenu.„Pri Merlinovej brade, čo to je?“ spýtala sa Lilly, ktorá stála hneď za ním. Pred nimi sa rozprestieral obrovský rodokmeň, na ktorom ako si všimli, sa

skveli aj ich vlastné mená.„To je ten najväčší rodokmeň, aký som kedy videla. Je až od čias kráľa Artuša.“

ukázala Hermiona, celá uchvátená tým, čo práve videla.„Ale čo tu robí?“ spýtal sa Albus sklesnuto, keď jeho zrak spočinul na mene

jeho dcéry.„To musíme zistiť. Niečo mi hovorí, že by nám to mohlo dosť pomôcť.“

skonštatovala Lilly a horúčkovito premýšľala, čo robiť. „Musí zavolať posily. Je potreba tento dom zabezpečiť. Vy dvaja tu zatiaľ zostaňte, hneď som späť.“ informovala ich a než stihli prikývnuť, odmiestnila sa.

„Čo myslíš, že to znamená?“ spýtal sa Albus svojej tety.„Neviem, chlapče. Je to veľmi zvláštne, pozri. Sú tu dve rozvetvené línie a zdá

sa, akoby sa odrazu...“ ukazovala.„Spojili. Tie línie sa spojili mojím manželstvom so Sophiou a Ari je naša jediná

dcéra.“ pochopil.„Áno. Jej meno je tu však zvýraznené inak než ostatné.“ zamýšľala sa a snažila

sa nájsť systém v tom, ako sú tam mená označené. „Potrebovala by som na to viac času, aby som zistila, čo znamenajú tieto znaky.“ ukázala na jednotlivé znaky pri každom mene. Bolo ich tu niekoľko a často sa pri niektorých menách opakovali.

„Myslíš, že keď to tu Lilly uzavrie, podarí sa nám tu ešte niekedy dostať?“ zapochyboval Albus.

„No tak to určite nie. Ale mohli by sme si urobiť zmenšenú kópiu a doma sa na ňu lepšie pozrieť.“ žmurkla naňho a Albus so záujmom sledoval, ako zložito máva prútikom a mumle si potichu akési zaklínadlo. Albus vždy obdivoval nielen svojich rodičov, ale aj ju a vedel, že Rose je celá po nej. O chvíľu už v ruke držala zvitok

pergamenu, na ktorom bola verná kópia celého rodokmeňu. „Toto nám určite pomôže nejako to vyriešiť, neboj Al. Všetko sa to vyrieši.“ snažila sa ho povzbudiť.

O malú chvíľu sa v dome objavilo niekoľko bystrozorov na čele s Lilly a začali konať svoju prácu.

„Myslím, žeby ste sa mali vrátiť domov. Len čo niečo zistím, dám vám vedieť.“ povedala Lilly a oni vedeli, že by len prekážali, a tak neprotestovali.

„Ideš k mame?“ spýtala sa brata a on prikývol.„Zájdem si len domov, a potom pôjdem k nej. Zostanem s ňou, pre každý

prípad.“ odpovedal a ona súhlasila, že sa zastaví ráno a povie im, čo zistili.Albusov dom zíval prázdnotou. Nevedel, či ho to má tešiť alebo nie. Prial si, aby

vošiel dnu a jeho dcéra sa mu nadšene hodila okolo krku, ale keď si spomenul na to, ako naňho zaútočila na ošetrovni, bol rád, že tu nie je. Čo by robil, keby ju tu našiel? Vedel, že je nebezpečná, ale stále je to jeho dcéra. Nemôže jej ublížiť. Prečo by to mal byť práve on, kto ju má zastaviť? Azda sa nájde nejaké vysvetlenie toho všetkého. Možno za tým všetkým stojí Teressa a nie Aranel, možno je jeho dcéra vo všetkom nevinne a keby odmietla Teressu počúvnuť, ublížila by jej. Hlavou sa mu preháňalo toľko rôznych variant, až ho z toho rozbolela. Zamieril rovno do kúpeľne, opláchol si tvár a zo skrinky nad umývadlom vytiahol lektvar proti bolesti. Chvíľu trvalo, kým sa pohol smerom k spálni a v spánkoch mu napriek lektvaru stále ešte tepala bolesť. Bezmyšlienkovite vytiahol zo skrine čisté tričko, no než sa stihol prezliecť, začul kroky a periférnym videním zazrel pohyb medzi dverami. Náhlivo sa otočil a zostal stáť zoči voči tej, na ktorú sa jeho myšlienky v tej chvíli upierali najviac.

„Ari? Čo tu...“ spýtal sa opatrne.„Prišla som ťa varovať.“ uškrnula sa a v očiach sa jej zablyslo. „Pokiaľ sa mi

nebudeš stavať do cesty, možno sa zľutujem a ušetrím ťa. Ak ma však nepočúvneš a skúsiš ma zastaviť, budeš to trpko ľutovať.“ povedala varovne a on zalapal po dychu.

„Ari, čo sa to s tebou stalo? Prečo to robíš?“ spýtal sa a cítil neskutočnú bolesť, nie fyzickú, lež bolelo ho zistenie, že jeho dcéra skutočne nie je taká, za akú ju považoval.

„Možno ti to raz prezradím, ale teraz... naposledy opakujem, nechaj ma na pokoji a nepleť sa mi do cesty.“ Povedala a otočila sa na päte. V mihu bol pri nej a otočil ju tak, aby jej mohol pozrieť do očí.

„Som tvoj otec a nenechám ťa odísť. Si ešte len dieťa.“ skríkol zúfalo. „Dovoľ mi pomôcť ti, spolu to nejako vyriešime. Nemusíš robiť nič, čo nechceš. Ak sa bojíš Teressy, tak nemusíš, ja...“ snažil sa ju presvedčiť, no ona sa mu vysmiala.

„Nie je to Teressa, kto by mi rozkazoval. To ja rozkazujem jej, ešte stále si to nepochopil? Dávno nie som dieťa, hoci som v detskom tele. Vrátila som sa po dlhých rokoch, aby som vykonala to, čo musím vykonať. Musím sa pomstiť a nikto mi v tom nezabráni a už vôbec nie ty.“ povedala hrozivo a vytrhla sa mu. Než stihol vybehnúť za ňou, cestu mu zablokovali oranžové plamene olizujúce dvere. Ustúpil dozadu a oheň ho nasledoval. Po chvíli pohltil závesy, skrine, posteľ... nedalo sa to uhasiť, hoci používal jedno kúzlo za druhým. Nemal šancu zachrániť dom z plameňov pekelného ohňa, ktorý už mu dýchal na krk a jediná možnosť bola premiestniť sa von, čo aj učinil.

Zo záhrady potom so slzami v očiach sledoval, ako oheň pohltil jeho domov, jeho spomienky na chvíle s milovanou ženou a s dcérou, z ktorej sa stal niekto, kto ohrozuje nielen jeho, ale i celú jeho rodinu.

Susedia sa okolo neho zhŕkli a snažili sa pomôcť dom uhasiť, no márne. Až keď dom vyhorel úplne do tla, zhasla i posledná iskierka a s ňou aj Alova nádej. Nemal už nič. Nemal ženu, nemal svoje dieťa, nemal dokonca domov, kam by sa mohol vrátiť. Jeho život strácal zmysel, tak ako pred jedenástimi rokmi, keď ho Sophia naveky opustila. V duchu ľutoval, že nezostal v dome, aby ukončil svoje trápenie a mohol byť konečne zase s ňou.

Bolo už skoré ráno, keď sa celý ufúľaný a s obhoreným oblečením zjavil na prahu domu svojej matky a ako malý chlapec jej padol do náruče a rozplakal sa.

22. Lenaraol to vyčerpávajúci deň a Albus ani nevedel, ako sa mu podarilo zaspať. Ginny ho stále ešte držala a rukou mu prehrabávala jeho strapaté čierne vlasy. Nepovedal jej nič a ona ho nenútila. Zo všetkých ich detí práve Albus bol

Harrymu najviac podobný, nielen výzorom, lež i správaním. Vedela, že sa jej zverí, keď sám bude chcieť.

BNoc sa prehupla v deň a do obývačky, v ktorej spal Albus nakukli prvé lúče

zubatého a chladného slnka. Čiernovlasý muž otvoril oči a ucítil vôňu čerstvej kávy vznášajúcu sa k nemu z kuchyne. Prekvapený odhodil deku, kde sa tam vzala a hlavne, čo tam vôbec robí on. Keď mu došlo, čo sa včera stalo, zovrelo mu žalúdok.

Hlasné puknutie oznámilo, že sa niekto práve premiestnil priamo do domu a Al mohol počuť hlas svojho brata prichádzajúci z kuchyne.

„Je tu? Povedz mi, že tu je... že tam nebol.“ vravel náhlivo a zmätene, takže Ginny vôbec nepochopila, čo má na mysli.

„Koho myslíš?“ spýtala sa.„Al... jeho dom... on tu nie je?“ naliehal na matku a na tvári mal zdesený výraz.„Tvoj brat je v obývačke. Čo je s jeho domom?“ znervóznela Ginny.„Zhorel do tla.“ ozvalo sa od dverí, v ktorých stál Albus, cítiac potrebu upokojiť

brata a vysvetliť im, čo sa stalo.„Si v poriadku? Ráno som sa za tebou chcel zastaviť a našiel som len hromadu

trosiek.“ vysvetľoval James, no uľahčenie na jeho tvári bolo badateľné.„Som OK. Teda... v rámci možností. Včera večer som sa zastavil doma, aby som

si vzal nejaké veci, než pôjdem sem a mal som nečakanú návštevu.“ odpovedal a pozrel na mamu. Ginny pochopila.

„Povedala ti niečo? Čo presne sa stalo?“ žiadala a pokynula mu, aby si sadol. To isté naznačila aj Jamesovi a pred oboch položila hrnčeky naplnené čiernou kávou. Al sa zhlboka nadýchol a vyrozprával im, čo sa stalo, odkedy odišli do domu, kde ho držala Teressa.

„A kruci. Tak sa mi zdá, že máme veľký problém.“ žasol James a súcitil s bratom. „Potterovksé prekliatie ešte asi nepominulo.“ povzdychol si a snažil sa brata povzbudiť aspoň slabým poplácaním po ramene. „To zas bude v poriadku, Al. Nejako to vyriešime.“ uisťoval ho a Ginny dúfala, že má pravdu.

„Jasné, vďaka. Lilly alebo teta Mína tu ešte neboli?“ spýtal sa a ako na zavolanie sa ozvalo klopanie na dvere. Hermiona so sebou niesla pár hrubých zväzkov kníh a na nich spočíval pergamen, na ktorom bol, ako Al predpokladal, skopírovaný rodokmeň.

„Zistila si niečo?“ ožil razom Al a vrhol sa k nej, aby jej s tým pomohol. Rozložili knihy na stole v obývačke a všetci si posadali.

„Hľadala som celú noc, no veľa toho zatiaľ neviem.“ priznala a kruhy pod očami boli dostatočnými dôkazmi jej slov. Nik z nich sa neodvážil ju prerušovať, a tak

pokračovala, rozvinúc pred sebou pergamen. Ginny a James, ktorí ho doteraz nevideli, len žasli.

„Takže, ako som zistila, celá naša rodina je na tomto rodokmeni. To sme videli už včera.“ povedala na začiatok.

„Jasné, ako som vravel. Zase súvislosť s ockovým pôvodom.“ povzdychol si James krútiac hlavou.

„Práveže nie. Keď sa pozrieš bližšie na jednotlivé vetvy, tak váš otec tu nie je v priamom spojení s ostatnými. On sa do tejto pokrvnej línie dostal, keď sa oženil s Ginny. To jej rodina je v priamom spojení s tou pôvodnou.“ vyvrátila jeho tvrdenie.

„Čože?“ ozvalo sa trojhlasne a všetci sa naklonili tak, aby na to lepšie videli.„Tu to je. Tu sú tvoji rodičia a tu starí rodičia, Ginny. Je tu celý váš rodokmeň

siahajúci až sem.“ ukázala na meno, ktoré žiarilo úplne navrchu.„Morgana?“ začudovala sa Ginny a neveriacky pozrela na Hermionu. „Presne tak, ste jej priamymi potomkami, čo podľa mňa vysvetľuje Alove

liečiteľské schopnosti. Morgana totiž bola známa tým, že bola vskutku mocná čarodejnica a hovorilo sa, že mala podobné schopnosti ako on.“ vysvetľovala na čo zatiaľ prišla.

„Fajn a čo tá druhá línia?“ spýtal sa James a pozrel na druhé meno úplne navrchu.

„To je línia kráľa Artuša. Z tohto rodu pochádzala Sophia a svadbou s Alom sa tieto línie opäť spojili.“

„Opäť?“ spýtal sa James, no Ginny ani Albus vysvetlenie nepotrebovali.„Podľa legendy boli Artuš a Morgana nevlastní súrodenci, ktorých ale v detstve

od seba oddelili a znovu sa stretli až oveľa neskôr. Nespoznali sa a splodili spolu dieťa.“ ukázala na meno napísané hneď pod nimi.

„Mordred.“ doplnil Albus, ktorý sa ani nemusel pozrieť do rodokmeňa.„Áno, lenže podľa tohto rodokmeňa sa narodili deti dve.“ ukázala na

dievčenské meno skvejúce sa vedľa chlapcovho.„Dvojičky?“ spýtala sa Ginny a Hermiona prikývla. „Výskyt dvojčiat v rodine sa dedí a u vás ich je tiež dosť.“ poukázala a všetci

prikývli na znak porozumenia.„Tak teda dvojčatá. Ale ako to s tým súvisí?“ spýtal sa Albus.„Je to práve Morganina dcéra, ktorej priamymi potomkami ste, vetva jej brata

nepokračuje ďalej, pretože zomrel bezdetný. Lenže ako všetci vieme, neboli to jediné Artušove deti a to je práve tá druhá línia.“

„Dobre, dostali sme sa k tomu, ktoré dve línie sa mojou svadbou so Sophiou spojili. Ale ako to súvisí s Ari?“ vyhŕkol netrpezlivo Albus.

„Pozri sa na to meno. Morganina dcéra sa volala Lenara.“ ukázala Hermiona a skutočne. „A teraz sa pozri na meno svojej dcéry. Nepodarilo sa mi rozlúštiť, čo znamenajú tie znaky, ale tieto dve mená sú napísané rovnakou farbou a je pri nich symbol bielej holubice, ktorý je väčší než u iných miest.“

„Môj ty bože.“ zhíkla Ginny, ktorá ako prvá zistila, na čo Hermiona poukazovala.

„Aranel... prečítajte to odzadu a vyjde vám Lenara.“ šepla a Hermiona smutne prikývla.

„Vravela, že sa vrátila, aby dokončila svoju pomstu....“ spomenul si Albus na to, čo mu Ari povedala. „Myslíte teda, že táto Lenara sa prevtelila do mojej dcéry?“ zdesil sa tohto zistenia a nevedel, čo si počať.

„Obávam sa, že to je to jediné možné vysvetlenie toho, čo sa tu deje.“ povzdychla si.

„Dobre. A... čo myslíš... čo má v úmysle ako pomstu?“ spýtal sa roztraseným hlasom a obával sa toho, čo by mu mohla jeho teta povedať.

„Pýtala som sa Georga na mená tých študentov, ktorým sa stali tie nehody a...“ na chvíľu sa odmlčala. „Všetky sú na rodokmeni. Mená tých, čo zomreli, sú tmavšie než ostatné a sú tu všetky. Ja ... bojím sa, že...“

„Hádam len nechce vyvraždiť všetkých z toho rodu? Boli to všetci len z našej línie či z oboch?“ spýtal sa James a s hrôzou čakal odpoveď.

„Z oboch, no nedá sa určiť, na ktorú sa zameriava.“ smutne mu odpovedala Hermiona a na dlhú chvíľu v dome zavládlo ticho.

Asi o hodinu prišla Lilly a oni ju oboznámili s tým, čo zistili. V podstate sa to zhodovalo s tým, čo si sama myslela po tom, čo si dôkladnejšie prezrela ten obrovský rodokmeň.

„Takže, čo podnikneme?“ spýtal sa Albus svojej sestry.„Je nemožné strážiť všetkých z oboch línií, je to strašné množstvo ľudí

a musíme počítať s tým, že všetci sú v ohrození. Preto je našou jedinou možnosťou nájsť Ari a nájsť spôsob, ako ju zastaviť.“ odpovedala Lilly rozhodne.

„Mali by sme tých ľudí nájsť a povedať im, aby sa mali na pozore.“ poukázal Albus.

„A čo im chceš povedať? Dobrý deň, viete, je tu jedna osoba, ktorá vás chce zabiť, ale nemôžeme vám prideliť ochranu, tak sa bráňte sami? Nastala by panika, Albus, a to si nemôžeme dovoliť. Ak Aranel zistí, že sa jej snažíme prekaziť plány, ktovie, čo by mohla urobiť.“ snažila sa Lilly rozumne dohovoriť bratovi.

„Boli by sme prví, ktorých by zabila.“ prikývol Al na znak toho, že rozumie. Vôbec sa mu to však nepáčilo. Prial si, aby sa konečne zobudil z toho zlého sna

a všetko bolo ako kedysi. Prečo sa to muselo stať? A prečo práve jemu? Zbežne pozrel na pergamen, z ktorého naňho doslova kričalo niekoľko mien ľudí, ktorým hrozilo obrovské nebezpečenstvo. A čo mohol robiť? Nič. Nemohol im pomôcť. Nemohol pomôcť ani len sám sebe, nevedel ako. V tom mu pohľad padol na meno, ktoré

nepatrilo nikomu z jeho rodiny, napriek tomu ho spoznal. Srdce sa mu zastavilo a on vedel, že aspoň túto jednu osobu varovať musí. Bez jediného slova si obliekol plášť

a premiestnil sa preč, nechajúc za sebou svoju prekvapenú rodinu.

23. Dopredu prehraný boj

ri páry očí ustarane sledovali, ako sa Albus od nich vzďaľuje a po chvíli mizne v neznáme. Nik z nich nevedel a ani nemohol vedieť, čo sa mu preháňalo hlavou, no v jednom si boli istí. Nechceli by zažiť to, čo postihlo jeho.T

„Kam to šiel?“ prerušil ticho James. Lilly vzala do ruky rodokmeň a skúmala, či na ňom neuvidí niečo, čo mohlo vyvolať túto Alovu reakciu.

„Zrejme šiel niekoho varovať.“ skúsila Hermiona a naklonila sa cez Lilline rameno, aby tiež videla. „Možno Sandrin, tá je tu tiež, pozrite.“ ukázala na meno Sandrin Danielsovej tesne pod Severusom Snapeom.

„To je pochopiteľné. Väčšina čistokrvných rodín je spolu príbuzná. Viem, že Snape mal nejakých spoločných predkov s mojimi rodičmi.“ doplnila Ginny.

„Pochybujem, že šiel za Sandrin. Ona nepotrebuje, aby ju varoval. To ona ako prvá Aranel odhalila a je si vedomá toho, čo by jej mohlo hroziť bez ohľadu na to, že je na tomto zozname smrti. Aj keby tu nebola, Ari ju vyhľadá, aby sa pomstila za to, že jej prekazila plány.“ domnievala sa Lilly a v duchu si želala, aby sa to čo najskôr vyriešilo. Vedela, že jej neter musia zastaviť, otázkou však bolo ako.

Albus sa ocitol na rozľahlom pozemku, kde stál opustený malý domček. Naokolo nebolo nič okrem hustého ihličnatého lesa a rozľahlých pasienkov. Vedel, že prvá dedina je vzdialená asi 5 kilometrov odtiaľto, a že majiteľke domu táto samota vyhovuje. Nezdalo sa, žeby sa tu niečo dialo, no napriek tomu mu po chrbte prebehol mráz. Chĺpky na krku sa mu zježili a mal pocit, akoby ho niekto sledoval. Obozretne sa obzeral po okolí, ale nikoho nevidel. Rýchlymi krokmi skrátil vzdialenosť medzi ním a domom a rukou siahol na klopadlo, aby oznámil majiteľke svoju prítomnosť. Len čo sa ho dotkol, pocítil prudký náraz a tlaková vlna ho odhodila najmenej o desať metrov ďalej. Ohlušujúca rana sa rozľahla okolím a Albus zdesene sledoval, ako mu dom vybuchol priamo pred očami a pohltili ho plamene.

„Pre Merlina, to nie! Louise!“ skríkol a napriek bolesti sa rozbehol k domu, snažiac sa uhasiť oheň, no tak ako predtým bola jeho snaha márna.

„Povedala som ti, aby si sa mi viac neplietol do cesty.“ ozvalo sa za ním a on v momente zastavil svoje kroky.

„Prečo toto všetko robíš, Aranel? Alebo ti mám radšej hovoriť Lenara?“ spýtal sa, keď zastal tvárou v tvár svojmu dieťaťu.

„Tak si na to konečne prišiel? Hm, aspoň sa viac nemusím skrývať a konať to, prečo som tu.“ odpovedala so škodoradostným úsmevom.

„Ari, zastav to. Neubližuj ľuďom, nechaj ma, nech ti pomôžem. Poď so mnou domov a začnime odznova.“ prosil a opäť ho prepadol pocit zúfalstva.

„Si taký naivný. Dokončím, čo som začala a ty už mi stáť v ceste nebudeš. Varovala som ťa, no nepočúvol si ma. Teraz za to zaplatíš.“ povedala hrozivo a bez

váhania po ňom strelila nejakú kliatbu. Bolo to také rýchle a použila neverbálne kúzlo, takže sa Albus nestačil spamätať a už ležal na zemi s vyrazeným dychom.

„Mal si ma počúvnuť, mohol si sa zachrániť.“ precedila pomedzi zuby a opäť naňho zaútočila. S vypätím posledných síl sa ju snažil odzbrojiť a použil len obranné štíty. Napriek tomu, že sa ho ona pokúšala zabiť, on ju nechcel zraniť. Bola to predsa jeho dcéra... nemohol inak. Avšak jeho snaha bola márna a jej kliatby ho zasahovali zas a znova.

„Ari, prosím, prestaň so mnou bojovať. Nechcem ti ublížiť.“ prosil zúfalo, držiac si rukou veľkú krvácajúcu ranu na bruchu. Cítil, ako mu krv preteká pomedzi prsty, no napriek tomu sa pokúšal vstať, držiac prútik namierený na ňu.

„Ty a ublížiť mi? Nemáš predstavu, čo všetko dokážem.“ zasmiala sa a jej smiech znel šialene. „Aj tak by si ma nedokázal zastaviť. Nie si schopný na mňa použiť jediné útočné kúzlo.“ poukázala na skutočnosť a podišla až priamo k nemu tak, aby sa jej jeho prútik priamo dotýkal.

„Tak urob to!“ vyzývala ho. „Zastav ma a zachráň tých ľudí. Urob to a oni všetci prežijú.“ provokovala ho s víťazoslávnym úškrnom na perách. Vyhrala nad ním. Albus sklonil prútik a poklesol v kolenách, neschopný ďalej na ňu pozerať. Miloval ju. Dal by za ňu svoj život a ona sa mu vysmievala. Radšej zomrie, než by jej mal čo i len skriviť vlások na hlave. Lenže to znamená, že kvôli nemu zomrie ešte veľa ľudí. Práve teraz prišiel neskoro na to, aby zachránil Louise. Jeho vinou bude v nebezpečenstve aj celá jeho rodina. Čo by asi urobil jeho ocko na jeho mieste? Čo keby to bol on, koho by niekto posadol a otec by ho musel zastaviť? Bude sa ho musieť na to opýtať. Teda v prípade, že to prežije, o čom práve dosť pochyboval.

„Tak ma zabi. Ak chceš, aby som ti dal pokoj, budeš to musieť urobiť, pretože ja ti nedovolím zničiť sa. Som tvoj otec a nedovolím, aby si zničila svoj život.“ povedal pripravený na najhoršie.

„Už mi nebudeš stáť v ceste, za to ti ručím. Ale prečo ťa zabíjať? To ma začína unavovať. Poznám oveľa lepší spôsob, ako ťa odpratať z cesty.“ povedala zamyslene a namierila na svojho otca prútikom. „Officio notio!“ zamumlala a Albusova myseľ sa ponorila do temnoty.

Aranel sa ešte raz pozrela na otcovo bezvládne telo, a potom jej pohľad zaletel k horiacemu domu. So spokojným úsmevom na perách sa odmiestnila.

Bola už preč, keď sa z lesa ozval brechot psa a onedlho sa už pomedzi stromy hnal veľký pes a štekal smerom k horiacemu domu.

„Pre Merlina, čo sa stalo?“ jachtala majiteľka psa, ktorá šla v závese za ním. Premkla ju hrôza, keď pozerala na plamene olizujúce jej domov, jediný ktorý mala. Snažila sa zachrániť, čo sa dalo a vysielala tým smerom rôzne hasiace kúzla, ale márne. Jej kólia na ňu zaštekala, aby upútala jej pozornosť.

„Čo to tam máš, Kory?“ spýtala sa a bežala k nej. Už z diaľky videla akúsi postavu ležiacu v tráve a jej inštinkt ošetrovateľky ju viedol priamo k zranenému. Ani na chvíľu ju nenapadlo, žeby mohla pociťovať strach. V tej chvíli bol pre ňu dôležitý život zraneného.

„Ste v poriadku? Počujete ma?“ snažila sa osloviť ho a pomaly ho prevrátila na chrbát. Keď zočila jeho tvár, srdce jej zamrelo. Ruky sa jej roztriasli a ona zostala zarazene kľačať vedľa Alovho tela.

„Och nie, Albus.“ vzdychla a rýchlo sa spamätala. Začala prehliadať jeho početné zranenia, ktoré stále ešte krvácali. Ranu na hlave nemal, tak netušila, čo mohlo spôsobiť jeho bezvedomie.

„Albus, počuješ ma? No tak, kamarát, preber sa.“ snažila sa ho zobudiť Louise a kúzlami zaceľovala najhoršie rany. Vedela, že teraz viac nezmôže. Musí ho vziať hneď do nemocnice, tam sa oňho postará. Stále sa jej ho ešte nepodarilo zobudiť a začala sa obávať, aby to bezvedomie nespôsobilo nejaké vnútorné zranenie, ktoré zatiaľ neodhalila. Rozhliadla sa okolo seba a vedela, že si nik v dedine nevšimne plamene šľahajúce do vzduchu, kým ich na to neupozorní.

„Kory, bež do dediny a priveď pomoc.“ rozkázala svojmu psovi a v rýchlosti jej okolo obojku uviazala odkaz so žiadosťou o pomoc. Pripísala, že v dome nik nie je a ona je v poriadku. Hneď potom sa s Alom premiestnila do nemocnice a spustila riadny poplach. V mihu pri nej bolo niekoľko kolegov, ktorí tiež hneď spoznali Albusa a venovali mu maximálnu starostlivosť.

„Ourson, prosím ťa, napíš správu Albusovej mame, aby sem hneď prišla. Určite ešte nevie, čo sa stalo a myslím, žeby tu mala byť.“ požiadala Louise jedného mladého ošetrovateľa a on okamžite poslúchol. Louise obrátila svoju pozornosť späť k mužovi bezvládne ležiacemu na posteli a v duchu sa modlila, aby mu dokázali pomôcť. Väčšinu zranení už mali pod kontrolou, ale žiadnym spôsobom sa im nepodarilo ho zobudiť. Ani kompletné vyšetrenie im nepomohlo zistiť príčinu jeho stavu, a tak museli veľmi dôkladne zvážiť postup ďalšej liečby. Ale čo ak sa to nepodarí? Čo ak mu nedokážu pomôcť? Bude sa opäť pozerať na to, ako jej priateľ umiera pred očami? Tak ako zomrela Sophia... ani jej vtedy nedokázala pomôcť. A pokiaľ šlo o neho, jej city k nemu boli hlbšie než ku komukoľvek inému. Slzy v očiach ju pálili od toho, ako ich potláčala, no musela byť silná. Zozbierala zvyšky svojich síl a šla do svojej pracovne, hľadať v knihách riešenie. Nenechá ho zomrieť. Nie, to jej predsa nemôže urobiť. On ju nesmie opustiť, on nie.

24. Väzeň v temnotešade naokolo bola tma. Nič, len nepreniknuteľná temnota, ktorá Albusa obklopovala a on nemohol nájsť jediný svetlý bod, ktorý by ho z nej vyviedol. Počul, že tu nie je sám, že ho obklopuje hneď niekoľko ľudí a dokonca hýbu

jeho telom. Telom, ktoré cítil, no nemohol ovládať.V

Čo do pekla sa tu deje? skríkol, no z hrdla nevyšiel jediný hlások, dokonca ani len zamumlanie. Jediné, čo ho opustilo, bola myšlienka, ktorá sa k nemu vrátila ako bumerang, nezachytená nikým iným než ním samotným. Pomôžte mi, prosím! zavolal a dúfal, že ho niekto začuje, ale znova nič. Na chvíľu sa odmlčal a snažil sa zachytiť slová tých, čo ho obklopovali.

„Potrebujem hojivú masť a Dokrvovací lektvar.“ počul akýsi mužský hlas, ktorý sa k nemu niesol z veľkej diaľky.

„Žiadne vnútorné krvácanie. Nechápem, prečo sa ešte neprebral.“ ozval sa iný, tentoraz ženský hlas, ktorý Albus spoznal hneď. Louise? Pre Merlina, ty žiješ. Louise, pomôž mi, povedz, že ma počuješ! Pomôž mi dostať sa odtiaľto! prosil, ale opäť bola snaha vysloviť tie slová márna.

„Albus, počuješ ma? No tak, preber sa!“ žiadala a on cítil, ako sa mu viečka nasilu otvárajú, lenže do jeho temnoty neprenikol ani slabučký lúč svetla, ktoré tak túžobne očakával. Ja ťa počujem, Louise. Čo sa to deje?

„Žiadna reakcia. Musíme nájsť spôsob, ako ho prebrať. Nechápem, čo sa s ním deje.“ povzdychla si a pohladkala ho po bledej tvári. „Neopúšťaj nás, Al.“ zašepkala tak, aby ju nepočul nik okrem neho. Som tu, Louise. Nikam nejdem, len ma odtiaľto dostaňte!“

„Budem u seba, keby sa niečo zmenilo, okamžite mi dajte vedieť, a keď príde jeho matka, pošlite ju za mnou.“ inštruovala svojich kolegov a s povzdychom opustila izbu, v ktorej ho ešte ošetrovali.

Albus vedel, že je sám. Nik ho nemôže počuť a on im nijako nemôže dať na vedomie, že on počuje ich. Čo sa stalo? Čo mu to Lenara urobila? Cítil sa podobne, ako keď ho pred niekoľkými rokmi preklial Lucius Malfoy. Opäť bol uväznený vo svojom vedomí, no tentoraz to nebola jeho bariéra, ktorá bránila jeho vedomiu preniknúť mimo túto temnotu. Vtedy sa bránil sám, teraz to bola neznáma sila, ktorá ho obmedzovala a on nemohol nájsť spôsob, akým by ju zapudil. Bol unavený, no napriek tomu sa pokúsil mobilizovať svoje schopnosti a dostať sa z tejto pekelnej situácie. Lenže svetlo vychádzajúce z jeho jadra len slabo zažiarilo a ihneď pohaslo. Nič sa nestalo a on vyčerpaním prestal vnímať všetko okrem tmy. Už nepočul hlasy ani necítil opatrné dotyky na jeho zranenom tele. Bol totálne vyčerpaný, zmätený, stratený a hlavne, bol sám.

Mladá žena sedela za pracovným stolom pohrúžená do hrubej knihy, keď sa ozvalo rázne zaklopanie a dvere sa otvorili.

„Louise, je tu rodina pána Pottera.“ oznámil jej a ona kývla na súhlas.

„Ďakujem, pošli ich ďalej.“ zamumlala a odložila knihu nabok. Neznášala situácie, keď musela rodinám pacientov oznamovať zlé správy, tobôž ak šlo o niekoho, koho sama poznala.

„Dobrý deň, pani Potterová, Lilly, James.“ privítala ich a smutne sa na nich usmiala. „Prosím, posaďte sa.“ vyzvala ich a pričarovala ďalšiu stoličku, aby si mohli všetci sadnúť. Na ich tvárach sa zračili obavy a ona ich chápala.

„Čo je s Albusom? Kde je? Môžeme ho vidieť?“ vychrlila na ňu Lilly a ona nevedela, ako im to povedať.

„Neviem presne, čo sa stalo, ale našla som Albusa zraneného pred mojím horiacim domom. Netuším, kto ani čo ho zranilo, ale obávam sa, že nemám dobré správy.“ začala a videla, ako James tuhšie stisol ruku svojej mamy a sám nervózne stuhol.

„Louise, tak už nám to prosím povedz. Žije?“ spýtal sa nakoniec a ona váhavo prikývla.

„Povrchové zranenia sme vyliečili a myslím, že po tejto stránke nie je v priamom ohrození života. Čo mi však robí väčšie starosti, je jeho bezvedomie. Nenašli sme žiadne známky poškodenia mozgu, žiadne zranenie hlavy, ktoré by vysvetľovali, prečo sa nám nedarí ho prebrať. Netuším, čo to mohlo spôsobiť.“ priznala napokon a všetci traja sediaci oproti nej zbledli viac než doteraz.

„Čo to preňho znamená?“ spýtala sa potichu Ginny.„V podstate je v stave podobnom kóme. Podľa mňa tento jeho stav navodila

nejaká kliatba a práve to môže byť nebezpečné, ak nezistíme, čo sa stalo. Kóma sama o sebe pre človeka nie je nebezpečná, no môže trvať veľmi dlho a pacient...“ odmlčala sa. Nechcela na to ani len pomyslieť. Ginny však vedela, čo znamená kóma. Albus by sa nikdy viac nemusel prebudiť.

„Je niečo, čo by mu mohlo pomôcť? Nejaký lektvar alebo...“ skúšala to Lilly.„Žiaľ, kým nezistíme o čo ide, bola by som s lektvarmi opatrná. Navyše, na

väčšinu kúzel spôsobujúcich podobný stav nie je žiaden účinný lektvar.“ zmarila ich nádeje.

„Keby Al mohol, určite by nejaký lektvar vymyslel. Tak ako ten pre Scorpiusa a ďalších.“ zamrmlala Lilly, vedomá si toho, že jej brat pomohol mnohým a teraz nie je nikto, kto by pomohol jemu. „A čo teta Lea? Má podobné schopnosti ako Al, možno by vedela pomôcť.“ Navrhla, a potom pozrela rýchlo na Louise. „Tým som nechcela povedať, žeby som tebe či ostatným neverila, ale sama vravíš...“

„Ja to chápem, Lilly. Viem, že Alove schopnosti nám neraz pomohli, keď sme si nevedeli rady a ak mu to pomôže, budem len rada.“ upokojila ju ošetrovateľka a sama dúfala, že by toto mohlo Alovi pomôcť.

„Môžeme ho vidieť?“ spýtala sa Ginny opatrne a najradšej by sa rozbehla za svojím dieťaťom.

„Poďte za mnou. Skúste naňho rozprávať. Napriek tomu, že to nie je dokázané, je možné, že ľudia v kóme dokážu vnímať na podnety zvonka.“ vysvetľovala a zastala pred dverami do jednej z izieb.

„Nechám vás osamote, keby ste čokoľvek potrebovali, stačí zavolať.“ povedala a povzbudivo položila ruku na Ginnine rameno a do ruky jej vložila malý flakónik

s upokojujúcim lektvarom. „Možno by ste si ho mala vziať.“ pošepla a Ginny prikývla, no vsunula si fľaštičku s lektvarom do vrecka. Rýchlym krokom prešla až k závesu, ktorý zahaľoval Alovu posteľ a trasúcou rukou ho odtiahla.

Ležal tam s tvárou tak pokojnou, akoby len pokojne spal. Hrudník mal obviazaný a tiež na rukách mal rany zakryté čistou gázou, aby sa nezapálili. Nebyť tých rán a škrabancov, ktorými mal posiate takmer celé telo, neverila by, že je vôbec zranený.

„Albus, chlapček môj.“ šepla a zovrela pevne jeho ruku vo svojej. „Čo sa ti to stalo?“ vzlykala a opatrne si sadla na kraj postele. James zatiaľ držal okolo ramien Lilly, ktorá sa celá triasla a potichu plakala. Sám sa cítil hrozne bezmocný, keď videl svojho mladšieho brata ležať bezvládne na posteli tu v nemocnici. V mysli sa mu okamžite vybavila spomienka na Alov prvý ročník v škole, keď sa jeho bratovi stalo niečo podobné. Vtedy mu pomohol ocko a ten netopier Snape. Lenže, kto to urobí tentoraz? Ani jeden z nich tu už nie je. Došľaka, kto pomôže jeho bratovi? On sa musí zobudiť, nesmie takto zostať navždy, pomyslel si a podvedome k sebe privinul Lilly ešte tuhšie.

Albus si uvedomil, že pri ňom opäť niekto je a cítil teplú dlaň, ktorá zvierala jeho ruku. Bol to dotyk tak dôverne známy, že nemal najmenšie pochybnosti o tom, kto je tam s ním. Hneď potom ucítil jej hlas trasúci sa od strachu. Bála sa oňho a on jej nemohol dať nijako vedieť, že je v poriadku. Potreboval len čas, aby našiel spôsob, ako sa dostať z tohto pekla, z tejto temnoty, ktorá ho privádza k šialenstvu.

Mami! vykríkol a jeho hlas sa ako ozvena odrazil od pevnej bariéry, ktorá ho obklopovala. To je nanič. Nikto ma nepočuje. hromžil sám pre seba a všemožne sa snažil, aby ho nepremohla panika.

„Ako mu to len mohla urobiť? Je to jej otec, pre Merlina. Vari v sebe nemá kúska citu?“ vzlykala Lilly.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa James zmätene.„Nie je to snáď jasné? Bola to Ari, čo ho zranila. Louise vravela, že Ala našla

pred jej horiacim domom. Ona je tiež v rodokmeni, v tej druhej línii, odkiaľ pochádzala Sophia. Albus ju šiel varovať a ona ho napadla.“ vysvetľovala a hoci sa to priečilo jej povahe, nemohla potlačiť nenávisť, ktorú pociťovala k vlastnej neteri.

„On si nezaslúži takto trpieť. Veď nikomu nič neurobil. Vždy každému len pomáhal aj za cenu vlastných obetí a všetko sa to otočí proti nemu.“ pokračovala ďalej a slzy jej nekontrolovateľne stekali po tvári, keď si sadla vedľa svojej mamy a natiahla ruku, aby mohla brata pohladkať po tvári.

Pre Merlina, Lilly, neplač, sestrička. Som v poriadku, nejako sa z toho dostanem. Nájdem spôsob, ako sa s tým vysporiadať. Nemôžem vás predsa nechať samých, to by som vám nikdy neurobil. Nikdy, počuješ? Len neplačte a netrápte sa kvôli mne. odpovedal jej Albus podvedome, tak ako by to urobil v akejkoľvek inej situácii. Až neskôr si znova uvedomil, že nepočuje jediné jeho slovo a to ho činilo viac zúfalým než doteraz. Musí chrániť svoju rodinu, musí zastaviť Aranel skôr, než im ublíži.

„Neboj sa, braček. Ja Aranel nájdem, a potom... viem, že je to tvoja dcéra, ale musí zaplatiť za to, čo ti urobila. Nikdy jej to neodpustím.“ šepkala rozhodne a cítila pevné zovretie svojho ramena, ktoré jej dal James.

Nie, Lilly, prosím, nerob to. Nesnaž sa ju zastaviť. Nechcem, aby ti ublížila. Je to moja úloha. Počula si veštbu, len ja ju môžem zastaviť a urobím to, len čo sa mi podarí nejako dostať z tohto väzenia. Do kotla, čo mám robiť? volal naďalej zúfalo a znova a znova sa pokúšal svojimi schopnosťami odstrániť kliatbu.

„Myšlienka na pomstu nie je to, čo teraz potrebuješ.“ povedal jej a ich mama súhlasne prikývla.

„Tým teraz Alovi nepomôžeme. Musím zájsť do Bradavíc a skúsiť nájsť nejaký spôsob, ako mu pomôcť.“ povedala prekvapivo pevným hlasom. Život jej vzal už veľa, nedovolí, aby stratila ešte aj syna. To je azda tá najhoršia bolesť, ktorú môže rodič cítiť, keď prežije svoje dieťa. Vždy musela bojovať za svoje šťastie a ani teraz sa nemienila vzdať bez boja. Dúfala, že by jej mohol pomôcť ten, ktorý jej synovi už raz život zachránil. Bez neho by vtedy Harry nevedel, čo robiť a možno aj teraz nájde riešenie. Severus Snape a jeho dcéra Sandrin by mohli prísť na nejaký druh lektvaru, ktorý by mohol byť účinný v prípade, že Leine schopnosti zlyhajú. Predsa len, Lea nemala okrem liečiteľských žiadne iné magické schopnosti a aj tie boli oproti Albusovým dosť obmedzené. Pozrela na svoje ďalšie deti a oni pochopili, čo musia urobiť. Všetci traja spoločne vyšli z izby, sľúbiac Alovi, že sa vrátia aj s niekým, kto mu isto pomôže.

Dúfam, že vám Severus aspoň poradí, čo mám robiť, povzdychol si, lebo rovnako ako jeho súrodenci vedel, že mama za ním pôjde. Neostávalo mu iné, než čakať a skúšať to čo doteraz.

25. Nestrácať nádeja úpätí skál vysoko nad oceánom vial chladný vietor a mohutné vlny špliechali až na ich vrcholy, kde sa za jedným z brál ukrýval vchod do malej jaskyne. Nezaujatému pozorovateľovi by tento detail v skalnatej scenérii isto

unikol, no kto vedel kde hľadať, našiel ho. Otvor v skale nebol veľký, tak nanajvýš pre dieťa. Nebolo to vábne miesto, veď vo vnútri bolo isto chladno a vlhko, no sú ľudia, ktorí vedia aj tento úkryt oceniť a prispôsobiť ho vlastným potrebám.

NPri ďalšom poryve vetra sa na skalách zjavila postava zahalená v plášti

s kapucňou na hlave. Rozhliadla sa po okolí, a keď si bola istá svojím bezpečím, podišla k otvoru v skale a zmizla vo vnútri. Rozhodne tu nebolo ani vlhko ani chladno. Zem pokrýval teplý koberec a v jednom rohu pukotal veselý ohník. Vedľa neho na zemi boli rozostlané dve lôžka a na jednom práve odpočívala žena staršia než dievča, čo práve vstúpilo.

„Neviem, čo si o sebe myslí. Varovala som ho, a predsa si nedal povedať. Zaplatil za to.“ mrmlala si popod nos a žena v jaskyni zbystrila.

„Stalo sa niečo, pani moja?“ spýtala sa ostýchavo.„Isteže stalo, ten hlupák mi opäť raz skrížil cestu. Dostal, čo mu patrí.“ odvrkla

pohoršene a zahľadela sa do ohňa.„Musíme zmeniť naše plány, Teressa. Tu to teraz nebude bezpečné, určite po

nás už pátrajú a nepochybujem, že Lilly Potterová sa osobne ujme honu na nás.“ povedala mrzuto a premýšľala, kam pôjdu.

„Čo chcete robiť, pani? Kam pôjdeme?“„Ďaleko odtiaľto. Pokračujeme v našom pláne, len zmeníme pôsobisko.

Vydáme sa na juh. Aspoň prečkáme zimu v teple.“ poukázala na výhodu ich zmeny a Teressa bez protestov súhlasila. Podala Aranel misku s pariacou sa polievkou a usadila sa do kúta, odkiaľ zbožne sledovala svoju modlu.

„Obávam sa, že v tomto prípade som bezmocný.“ povzdychol si Severus Snape hľadiac zo svojho portrétu na utrápenú ženu, ktorá kedysi bývala jeho študentkou. Vypočul si Ginny Potterovú so zamračeným výrazom jemu vlastným a pokúšal sa vymyslieť, ako pomôcť jej synovi a svojmu priateľovi v jednej osobe.

„Ste si istý, že nie je nič, čo by sme preňho mohli urobiť, pán profesor?“ spýtala sa a jej zúfalstvo z jej hlasu priam vyžarovalo. Čo na to povedať? Nech premýšľal, ako chcel, nič ho nenapadalo. Bol bezmocný. Nielen preto, že je dávno mŕtvy, ale ani radou nemohol pomôcť, hoci by to tak veľmi chcel.

„Verte mi, keby som o niečom vedel, povedal by som vám to. Je mi úprimne veľmi ľúto, čo sa stalo Albusovi. Viete, že je to môj priateľ, a keby som mohol pomôcť, neváhal by som.“ odpovedal odmerane.

„Viem, pane. Som si vedomá toho, čo pre môjho syna znamenáte a práve preto som sa obrátila so svojou prosbou práve na vás. Myslela som, že hádam je nejaký lektvar...“ šepkala a hlas sa jej lámal pod náporom emócií.

„Na tieto stavy neexistujú žiadne lektvary. Väčšina kliatob, ktoré pôsobia touto cestou sú nezvratné a neliečiteľné. To isté som povedal vášmu manželovi už pred pár rokmi, keď bol Al v podobnej situácii.“

„Lenže vtedy sa z toho dostal. S vašou pomocou, pane. Čo ak aj teraz...“zamumlala.

„Ak by šlo o rovnakú kliatbu, akou naňho vtedy zaútočil Malfoy, Albus by dnes vedel, ako sa brániť a už by sa prebral. Vtedy jeho schopnosti neboli rozvinuté a len bránili, aby kliatba zasiahla vedomie. Teraz, plne vyučený a schopný svoje sily ovládať, by ju porazil skôr, než by spôsobila už len bezvedomie. Podľa môjho názoru ide o niečo iné.“ vysvetlil. Nechcel jej dať márne nádeje, vždy je lepšie počítať s najhorším v takomto prípade. Sám však veľmi dúfal, že sa z toho jeho malý kamarát dostane. Malý? Už dávno nebol malý, hoci v ňom Severus stále videl chlapca sediaceho v kresle oproti jeho portrétu s očami zvedavo upretými naňho a so zaujatím počúvajúceho jeho rozprávanie či výklad učiva. Škrelo ho, že posledné slová, ktoré medzi nimi padli pri ich stretnutí, neboli práve hodné ich priateľstva. Pohádali sa a Severus vedel, že na tom sám nesie podiel viny. Sandrin mu odkázala Albusove ospravedlnenie, ktoré nebolo vôbec nutné, ale sám nemal možnosť povedať mu, že ho to mrzí. Dostane tú šancu ešte niekedy? Ak nie v tomto, možno v posmrtnom živote, pomyslel si, no rýchlo túto myšlienku zaplašil. Albus nesmie zomrieť. Má pred sebou ešte toľko času, ktorý by mohol konečne využiť vo svoj prospech a nájsť šťastie.

„Ale nešlo by mu pomôcť podobným spôsobom ako vtedy?“ takmer vykríkla od zúfalstva, ktoré ju kvárilo.

„Nie som si tým úplne istý.“ povedal zachmúrene. Nevedel, čo robiť. Ginny viac naňho nenaliehala a chystala sa na odchod. Už bola takmer pri

dverách, keď ju zastavil. „Zájdite za Sandrin a požiadajte ju o pomoc. Je jediná, koho poznám a ovláda

Nitrozpyt a ak nič iné, mohla by skúsiť zistiť vážnosť jeho stavu. Než pôjde s vami, pošlite ju za mnou a ja jej vysvetlím, čo má robiť.“ povedal a ona prikývla. Jej úsmev, ktorý mu venovala bol slabý a plný vďačnosti.

„Ďakujem vám, pane. Vážim si vašu pomoc.“ povedala potichu.„Prial by som si pomôcť viac, ale verím, že Albus bude v poriadku. Je to

bojovník.“ snažil sa ju utešiť, až sa sám prekvapene zarazil, kde sa to v ňom berie. Lenže už dávno vedel, že odkedy poznal chlapca, zmenilo sa veľa. To on sa zmenil a prekvapivo k lepšiemu.

„To má po svojom otcovi. Vidím v ňom Harryho viac než v ostatných zo svojich detí.“ povedala zamyslene. Potom už nik nepovedal jediné slovo a Ginny s tichým „ďakujem“ odišla nájsť Sandrin a Leu, aby sa pokúsili pomôcť jej synovi.

Beznádej, ktorá sa zračila na Leinej tvári, prezrádzala, že si nevie rady. Strávila pri Albusovi viac než hodinu, no jeho stav sa nijako nezmenil. Našťastie pre nich sa ani nezhoršil.

„Je mi to ľúto, Ginny. Naozaj neviem, čo by som mohla spraviť. Nedokážem to.“ povzdychla si a znavene dosadla na stoličku, ktorú jej Lilly pohotovo prisunula.

Tak to je v kotli. Snažil som sa ti pomôcť, Lea. Lenže ak naše sily spoločne nedokážu tú bariéru prekonať, ako to dokážem sám? Nie, nechcem tu zostať naveky.

Musím sa odtiaľto dostať, nenechám vás tu. Musím sa odtiaľto dostať, aj keby to bolo to posledné, čo ešte v živote urobím. Počkať, som ešte živý? Nie som len duch uväznený v mŕtvom tele? Do hroma, tá neistota je horšia než akákoľvek bolesť. Ja chcem von, Aranel, pusť ma!!! Počuješ? Pusť ma von, toto mi nerob. Albus začínal byť zúfalý a zachvacovala ho panika. Nedostane sa odtiaľto. Nie bez pomoci zvonku. Lenže kto iný mu ešte môže pomôcť? Kiež by tu bol Severus, ten by isto našiel spôsob.

V tom začul hlas, ktorý ho trochu upokojil a vlial mu do žíl novú nádej. Bola tu Sandrin. Poradí si ona s jeho stavom?

„Skúsim sa dostať do jeho mysle, tak ako mi povedal Severus, ale nič vám nemôžem sľúbiť.“ povedala smerom k Ginny a ona prikývla.

Len do toho, Sandrin. Pomôžem ti, ako budem môcť, len tú strašnú temnotu rozbi na kúsky, nech sa môžem konečne poriadne nadýchnuť, akoby ju povzbudzoval Al a hoci pociťoval nesmiernu únavu, ponoril sa do svojho vnútra a podnecoval svoje sily, aby mu pomohli. Bol natoľko sústredený, že nepočul akúsi ranu, ktorá sa rozľahla jeho izbou. Z jeho tranzu ho vytrhli až znepokojené hlasy a on mohol len napínať sluch, aby zachytil, o čom sa rozprávajú.

„Ste v poriadku, Sandrin? Čo sa stalo?“ začul svoju mamu a hneď na to slabý hlas svojej bývalej učiteľky.

„Neviem, čo to je. Jeho myseľ je blokovaná akousi obrovskou bariérou, a keď som sa k nej chcela priblížiť, odhodilo ma to.“ vravela zmätene a Albus po tých slovách stratil akúkoľvek nádej na záchranu. Nik zvonku jeho bariéru nemôže porušiť a on sám to nedokáže. Aranel dobre vedela, čo robí. Mala ho radšej zabiť, než toto. Bol bezvládny a nemohol robiť nič, len sa sám vo svojom vnútri zožierať, keď počúval zúfalstvo v hlase svojej matky, bolesť v hlase brata a obavy u Lilly. Nechcel im ubližovať a pritom nerobil nič iné. Keby zomrel, určite by cítili bolesť z jeho straty, lenže po čase by tá bolesť stratila na intenzite a oni by s tým vedomím žili ďalej svoje životy. Ale takto? Kým zotrvával v tomto stave, jeho rodina v sebe živila nádej na jeho záchranu a v kútiku duše všetci tušili, že niet cesty späť. Už nikdy sa k nim nevráti.

„Môžete ma s ním nechať osamote?“ žiadala Ginny a sadla si na jeho posteľ. Počul, ako sa zatvárajú dvere, keď všetci opustili miestnosť a opäť raz ucítil jej teplú dlaň na svojej ruke.

„Je mi to tak strašne ľúto, synček. Ani nevieš ako veľmi.“ vzlykla a jeho srdce sa zovrelo úzkosťou. Nemal rád, keď jeho mama plakala a už vôbec nie, keď sa trápila kvôli nemu.

„Kiež by som vedela, ako ti pomôcť. Kiež by som mohla niečo urobiť. Čokoľvek... dala by som hoc aj svoj život, len aby si znova otvoril oči, Al. Prosím, nenechávaj ma tu samu, chlapček môj.“ žiadala a on sa všemožne snažil nejako jej odpovedať. Chcel jej zovrieť ruku a pohladiť ju po tvári, zotrieť jej slzy a šepkať jej do ucha, že všetko bude v poriadku.

Nie si sama, mami. Máš Jamesa, Lilly, Lis a Annie... máš stále svojich bratov a svoje vnúčatá. Všetci ťa majú radi. Milujú ťa rovnako ako ja, mami. Prosím, neplač. Nechcem, aby si sa kvôli mne trápila. Odpusť mi to. vravel, no jeho slová nemohli preniknúť za bariéru, ktorá ho väznila.

„Mám ťa rada, chlapček. Prepáč svojej matke, že dovolila, aby sa ti niečo stalo. Vedela som, že s Teressou niečo nie je v poriadku, ale miesto aby som ti to vyčítala, mala som ťa podporiť a nie sa od teba odvracať.“ šepkala pod vplyvom vlastných výčitiek.

Ach nie, neobviňuj sa. To ja som bol hlupák. Mal som ťa počúvnuť. Mal som vedieť, že ty si na mojej strane. Mrzí ma, čo som vtedy povedal a keby šlo vrátiť čas, vzal by som tie slová späť. Nezaslúžim si, aby si bola na mňa taká dobrá. Zlyhal som ako syn, vyčítal si a prial si, aby sa mame vtedy lepšie ospravedlnil. Jeho slová ju zranili. Veľmi zranili. Odkedy sa pohádali, už nič nebolo ako kedysi, hoci si tak veľmi prial, aby sa všetko vrátilo do starých koľají.

„Albus, nevzdávaj sa. Ani ja sa nevzdám a nájdem spôsob, ako ti pomôcť. Stratila som toho už veľa, nesmiem stratiť aj teba. Nesmieš ma opustiť, rozumieš? Spoločne to zvládneme, tak ako vždy, spomínaš si? Nie je to prvýkrát, čo sa to zdalo byť beznádejné. Zvládli sme to vtedy a zvládneme to zas.“ povzbudzovala ho a on jej bol za tie slová vďačný.

Mám ťa rád, mami. Neviem, čo by som bez teba robil. „Mami, si v poriadku?“ ozval sa od dverí hlas jeho sestry.„To nič, Lilly.“ povedala a natiahla k dcére ruku.„On to nevzdá. To by nebol Albus. Spomínaš si, keď pomáhal Scorpiusovi?

Mohol ho nechať zomrieť, ale nevzdával sa. Ani po ockovej či Sophiinej smrti to nevzdal. On bol vždy silný a vždy nás dokázal podržať, keď sme potrebovali. Vždy tu bol pre nás a my sme tu teraz preňho.“ utešovala mamu i samu seba.

„Lilly má pravdu, Albus. Sme tu pre teba, synček.“ zašepkala mu do ucha a pobozkala ho na tvár.

„Poďme domov, mami. Musíš si oddýchnuť. Ty aj Albus.“ rozhodla Lilly a jej tón prezrádzal, že neprijíma námietky.

„Drž sa, braček. Prídeme zase zajtra.“ rozlúčila sa s bratom a odviedla mamu, ktorá potrebovala oddych viac než čokoľvek iné.

Budem tu na vás čakať. Oddýchnite si a netrápte sa kvôli mne. Prosím, netrápte sa. žiadal a sám bol natoľko unavený, že prestal vnímať svoje okolie a ponoril sa hlbšie do svojej temnoty.

26. Kúzlo najmocnejšie

emnota obklopujúca jeho myseľ trvala už príliš dlho. Dosť dlho na to, aby stratil pojem o čase, ktorý plynul ďalej, akoby sa nič nedialo. Dialo sa, ale bez neho. On len bezvládne ležal v posteli na oddelení s trvalým poškodením, kam

ho preložili po nejakom čase. Liečitelia i jeho rodina už dávno prestala dúfať, žeby našli spôsob ako mu pomôcť. Aj on už prestával dúfať, že ich ešte niekedy uvidí, objíme ich, povie im, ako veľmi ich má rád. Občas ešte skúsil využiť svoje schopnosti, ale všetko márne.

T„Ahoj, Al.“ začul dôverne známy hlas. Jeden z tých, ktorý slýchal každý deň,

odkedy sa sem dostal. Louise ho navštevovala rovnako často ako jeho rodina a starala sa oňho s takou nehou, až sa tomu sám čudoval. Bol rád, keď za ním prišla a uvedomoval si, že na jej príchod netrpezlivo čaká každé ráno. „Ako sa dnes máš?“ spýtala sa ho a cítil, ako mu upravila vankúš do pohodlnejšej pozície. Cítil dotyk jej dlane na svojej tvári a v duchu sa pousmial. Bola taká milá a nežná. Spomenul si na to, ako toto gesto miloval pri Sophii a už po niekoľkýkrát si pomyslel, prečo ho Aranel nezabila. Keď nič iné, mohol byť aspoň opäť so svojou milovanou.„Prišla som sa rozlúčiť.“ pošepla smutne a Albus prekvapene čakal, čo bude ďalej.

Kam ideš? Kedy sa vrátiš? Akoby počula jeho otázky, pustila sa do vysvetľovania. „Prihlásila som sa ako

dobrovoľná ošetrovateľka na misiu do Afriky. Mám pocit, že ak odtiaľto neodídem, zadusím sa. Je toľko vecí, od ktorých sa potrebujem odpútať a ty... ty si jednou z nich.“ priznala napokon.

Čože? Ako to myslíš? Ja viem, že sa kvôli mne všetci trápite, ale nechcem, aby ste kvôli mne prestávali žiť. Nemusíš sa o mňa tak starať, aj keď mi to bude chýbať. Ak ťa to ale príliš zaťažuje, nerob to. Len prosím neodchádzaj tak ďaleko.

„Mala som to urobiť vlastne už dávno. Už vtedy, keď si začal chodiť so Sophiou. Strašne som jej vtedy závidela, pretože som ťa mala rada. A stále mám. Dokázala som sa vtedy radovať z vášho šťastia len preto, že ste mi boli obaja veľmi blízky, ale bolelo to. Po Sophiinej smrti... nebolo to správne, viem, lenže to bolo silnejšie než ja. Priala som si zastúpiť ju po tvojom boku a povedať ti, čo k tebe cítim. Nikdy som však nenašla odvahu.“ šepkala tiché priznania a on ju mlčky počúval.

„Dva roky, Al. Dva roky tu už ležíš a ja už to v sebe ďalej nemôžem držať. Tak veľmi mi chýbaš. Tak veľmi ma bolí, keď ťa tu vidím a viem, že ti nemôžem nijako pomôcť. Zlyhala som nielen ako ošetrovateľka, ale i ako priateľka. Zradila som Sophiu i teba. Možno keby som vtedy neposlala s tým lektvarom Teressu, mohlo byť všetko inak. Sophia nemusela zomrieť a prinajmenšom vy dvaja ste mohli byť šťastní. Odpusť mi to, Al. Radšej odídem a možno tým uľahčím tebe i sebe.“ pokračovala v domnienke, že ju aj tak nemôže počuť.

Skutočne sú to už dva roky, odkedy ho našla v bezvedomí pred troskami svojho domu a odvtedy sa oňho starala? Dúfala, že sa mu podarí to prekonať a bola ochotná mu s tým pomôcť, ale tá bezmocnosť a bolesť ju veľmi ubíjali.

Nie, Louise, čo to vravíš? Ty nemôžeš za Sophiinu smrť, ak je niekto vinný, tak ja, pretože som od nej odišiel, keď ma potrebovala. Po jej smrti si mi veľmi pomohla, ver mi, prosím ťa. Nikdy som netušil, že ty... žeby si ku mne niečo cítila. Neviem, čo by som ti na to mal povedať. Si moja priateľka a mám ťa rád, aj keď neviem, či tak ako by si chcela. Ale nech je to ako chce, neodchádzaj kvôli mne, prosím. Nechcem ťa stratiť. Prosím, neodchádzaj, žiadal mlčky, no ona už bola rozhodnutá. Vedel to a nezmení na tom zhola nič.

„Než odídem, chcem ťa o niečo požiadať, Al. Nie kvôli sebe, ale kvôli tvojej mame.“ povedala ešte a ustarane naňho pozrela.

Čo je s mamou? „Nevzdávaj sa, Albus. Prosím, bojuj ďalej. Len ty sám môžeš tú kliatbu poraziť,

hoci neviem ako. Tvoja rodina ťa potrebuje. A tvoja mama zo všetkých najviac. Snaží sa byť silná, ale je unavená a ustaraná. Dnes za mnou bola a necíti sa najlepšie. Trvala na tom, že nik nesmie vedieť, že je chorá, pretože by si robili starosti, ktorých majú už tak dosť. Chápem ju a nikomu nesmiem nič povedať, ale ja teraz odchádzam a nemôžem jej veľmi pomôcť. Ty by si ale mohol, Al. Nielen svojimi schopnosťami, ale najmä tým, keby si konečne vyhral svoj boj. Nesmieš podľahnúť, to by ju isto zabilo.“ šepkala a pri spomienke na strápenú Ginny Potterovú sa jej po tvári skotúľali horúce slzy.

Nie, to nie. Mami, čo je s tebou? Toto som nechcel, nechcel som, aby si kvôli mne trpela a už vôbec nie, aby to zašlo takto ďaleko. Pre Merlina, čo mám robiť? Mama nesmie zomrieť. Nesmie!!! Môžem tomu zabrániť? Ale ako? Som tu odrezaný od sveta, uväznený vo vlastnom tele, nemôžem sa hýbať, nemôžem s vami hovoriť... ako jej mám pomôcť? Ale musím... musím to urobiť. Musím to dokázať, musím. Musím!!! Dva roky... tak dlho tu už ležím, neschopný čokoľvek urobiť? Niet divu, že sa mama trápi...musím niečo urobiť. Musím!!! opakoval si neustále a úmorne premýšľal nad svojimi možnosťami.

„Zbohom, Albus. Neviem, či sa ešte niekedy uvidíme, ale ja na teba nikdy nezabudnem. Milujem ťa, Albus.“ šepla a osmelila sa dať mu letmý bozk priamo na pery.

Dávaj na seba pozor, Louise. Budeš mi chýbať.Len čo ošetrovateľka odišla, pohrúžil sa Albus do svojho vnútra a nevediac ako,

ocitol sa v akomsi tranze, keď zhromažďoval svoje sily. V hlave mu znelo jediné - odhodlanie pomôcť svojej mame, ktorú nadovšetko miloval. Chcel zabrániť tomu, aby jeho rodina, jeho súrodenci i on sám pociťovali ďalšiu bolesť zo straty blížneho, najdôležitejšieho človeka v ich živote. Bol natoľko koncentrovaný, že ju nepočul prísť. Necítil, ako ho uchopila za ruku a mäkkým hlasom naplneným láskou a nehou naňho prehovorila.

„Ahoj, synček. To som ja, mama.“ oslovila ho potichu a práve v tej chvíli z neho vytryskla obrovská vlna mágie, ktorá trieštila temnú bariéru na malé kúsky a on

pomaly ale isto videl svetlo, ktoré k nemu skrz pukliny prenikalo. Nesmel prestať, musel pokračovať a možno sa mu konečne podarí vyhrať.

Keď padla aj posledná hradba okolo jeho mysle, cítil sa konečne voľný. Mohol sa slobodne nadýchnuť, dokázal ovládať svoje telo, hoc zatiaľ len veľmi obmedzene. Slabo pohol prstami a jeho viečka sa slabo zachveli, keď sa pokúšal otvoriť oči.

„Mami...“ zamumlal zachrípnutým hlasom, ktorý už dva roky nepoužil, hoci im toho mal toľko čo povedať.

„Albus?“ jachtala neveriacky a tuho stisla jeho ruku. „Tu som, chlapče. Som tu s tebou.“ upokojovala ho a na jeho tvári sa zračil slabý, no spokojný úsmev. Z očí jej vyhŕkli slzy šťastia. Tak veľmi jej odľahlo, keď po dlhom čase počula to jediné slovíčko z úst syna, o ktorom si myslela, že ho už navždy stratila.

„Neplač, mami. Som v poriadku.“ zamumlal s námahou tesne predtým, než sa ponoril do hlbokého spánku. Bol to však už len spánok. Zaslúžený odpočinok po tom, čo vynaložil všetko svoje úsilie k tomu, aby porazil mocnú kliatbu. Opäť raz zvíťazila láska nad zlom. Láska, to najmocnejšie kúzlo, ktoré chránilo už otca, teraz chránilo i syna a dovolilo mu vrátiť sa späť z temnoty.

27. Pochopenieež Albus načerpal nové sily, trvalo to týždeň. Počas neho však všetkým viac než odľahlo a ošetrovatelia ich uistili, že už nie je čoho sa obávať. Jeho mama pri ňom presedela takmer celé dni i noci, len aby bola s ním, keď sa zobudí.N

Počul známe zvuky prichádzajúce z nemocničnej chodby a pomaly sa prebúdzal. Cítil, že tu nie je sám a bol rád, keď zbadal mamu spiacu v kresle oproti. Necítil už žiadnu únavu ani malátnosť. Bol svieži ako rybička, a tak potichu vstal z postele, pristúpil k nej a upravil jej deku, ktorá z nej skĺzla. I ten nepatrný pohyb ju zobudil a bez slova si padli do náruče.

„Si v poriadku?“ uisťovala sa a on mlčky prikývol.„Je mi fajn. Ešte dnes pôjdem s tebou domov. Musíš si odpočinúť.“ povedal

mäkko a prísnym pohľadom umlčal jej protesty.„Zájdem pre niekoho, aby ťa prezrel.“ povedala a chystala sa odísť, ale nepustil

ju.„Mami, nie som dieťa a ak si spomínaš, sám som ošetrovateľ. Naozaj mi nič nie

je a môžem ísť domov. Vybavím si len pár formalít a môžeme ísť. Ty tu zostaň a skús si ešte pospať.“ presviedčal ju, no ona sa nedala. Napokon rezignoval a spolu s ňou šiel k vedúcemu oddelenia s trvalým poškodením. Dalo mu to síce trochu zabrať, kým ho presvedčil, že je v úplnom poriadku, ale našťastie sa k nim po chvíli pripojil Albusov nadriadený z ich oddelenia Magických nehôd, ktorý sa za neho zaručil. S uistením, že si vezme ešte pár dní voľna, aby sa trochu prispôsobil okolnostiam, sa napokon vydal domov sprevádzaný svojou ustaranou matkou.

Len čo prekročili prah ich domu v Godrikovom dole, snažila sa ho zahnať do postele a starať sa oňho ako o malé dieťa.

„Mami, prosím ťa. Myslím, že po dvoch rokoch pripútania k posteli sa jej teraz budem chcieť čo najviac vyhnúť.“ povedal a prosebne na ňu pozrel.

„Rozumiem. Ach Albus, myslela som si, že už som ťa stratila.“ prepukla v plač a on ju objal a doviedol až ku gauču, kde si spoločne sadli. Bolo toho toľko, čo si chceli povedať, že im to zabralo väčšinu dňa.

„Mami, povedz mi, čo ťa trápi.“ vychrlil nakoniec a ona naňho nechápavo pozrela.

„Teraz už nič, Albus. Bála som sa o teba, ale teraz už je mi dobre.“ odpovedala vyhýbavo.

„Prečo mi klameš? Louise mi povedala, že si chorá. Tak čo ti je? Vieš, že ti môžem pomôcť, len mi to musíš povedať.“ žiadal ju.

„Louise odišla skôr, než si sa prebral. Nemohla ti nič povedať.“ odmietavo krútila hlavou.

„Mami, už som ti povedal, že som vnímal úplne všetko. Každé vaše slovo, každý váš dotyk, proste všetko. Len som nemohol odpovedať. Takže, von s tým.“ riekol rozhodne.

Vstala z gauča a snažiac sa odviesť pozornosť, vzala do rúk prázdne šálky od čaju a odniesla ich do kuchyne. Nepoužila prútik, aby ich nechala sa umyť samé. Pustila vodu a umyla ich.

„Mami?“ oslovil ju, aby jej pripomenul, že stále čaká.„Nechcem, aby si si robil kvôli mne starosti. Aj tak to nič nie je.“ povedala

pevne, no on svoju tvrdohlavosť zdedil po otcovi, a tak sa nedal odbiť. „Budem si robiť viac starostí, keď mi to nepovieš. Som tvoj syn a mám právo

vedieť, čo sa s tebou deje. Ak nechceš, ostatným to nepoviem, ale som ošetrovateľ a či sa ti to páči alebo nie, prezriem ťa hoc aj nasilu, ak mi to nepovieš.“ zvýšil hlas a ona vedela, že sa ho len tak nezbaví. Vždy si presadil svoje.

„Je to len hlúpy zápal, nič viac. Normálne by to spravil jeden lektvar, ale akosi to nepomohlo. Povedali mi, že by to mohlo byť aj niečo vážnejšie, ale nemyslím si to.“ prezradila napokon a on potichu prikývol.

„Poď, pozriem sa na to. Ľahni si na gauč a uvoľni sa.“ prikázal jej a v tej chvíli ho premohla jeho profesionálna stránka. Ginny poslúchla a on ju pozorne vyšetril.

„Je to naozaj len zápal, s tým si hravo poradíme.“ usmial sa a odľahlo mu. „Tak prečo ten lektvar nezabral?“ spýtala sa neisto a podozrievavo si ho

premeriavala.„Zrejme kvôli tvojmu psychickému stavu. Musíš na seba viac dbať, mami.

Nechcem, aby si kvôli mne zanedbávala svoje zdravie. Nakoniec by z toho zápalu mohlo byť niečo horšie a ja...“ snažil sa jej dohovoriť. Neodpustil by si to, chcel dopovedať, ale nechcel ich oboch trýzniť výčitkami. Postavil sa a bez slova odišiel do svojej izby, kde mal všetko potrebné.

„Takže.“ Začal, len čo sa vrátil s pol tuctom rôznych fľaštičiek. „Dostala si zrejme len nejaké základné lektvary, ale mám tu nejaké vylepšené. Mali by účinkovať rýchlejšie a odstrániť bolesť. Vezmeš si ho dvakrát denne po 5 kvapiek a keby ťa niečo bolelo, musíš mi to povedať.“ prikazoval a ona prevrátila oči dohora.

„Iste, pane.“ podpichla ho a cítila sa ako malé dievča, ktoré leží na ošetrovni a počúva rady madam Pomfreyovej, dobrosrdečnej no nekompromisnej ošetrovateľky v Bradaviciach. Len s tým rozdielom, že to bol teraz jej syn, kto bol neoblomný.

„A tieto sú na upokojenie a na spanie.“ podal jej ďalšie dva lektvary, a keď chcela protestovať, prísne na ňu pozrel.

„Nechcem počuť ani slovo. Neviem, ako dlho si už poriadne nespala a radšej to asi ani nechcem vedieť, ale teraz, keď som späť, dohliadnem na to, aby si si poriadne oddýchla.“ povedal a ona sa naňho vďačne usmiala.

„Som rada, že si späť.“ povedala cestou po schodoch do svojej izby.„Aj ja. Dobrú noc, uvidíme sa ráno. Zájdem ešte za Lilly.“ oznámil a ona prikývla.Len čo vystúpil z krbu svojej sestry, vrhlo sa naňho hneď niekoľko ľudí a on mal

pocit, že sa ho pokúšajú zadusiť.„Vitaj medzi živými.“ privítal ho Scorpius a on sa uškrnul.

„Nepoužívaj moje slová proti mne, prosím.“ odpovedal mu a spomenul si, ako takto vítal Scorpiusa v ten deň, keď s pomocou jeho lektvaru prekonal svoje upírie prekliatie a vyšiel na denné svetlo.

„Si už úplne v poriadku?“ spýtala sa ho Annie, ktorá tu prekvapivo tiež bola.„Kde sa tu všetci beriete?“ spýtal sa a podozrievavo pozrel smerom k Lilly,

ktorá sa záhadne usmievala.„No, keďže sme sa na teba nechceli vrhnúť hneď doma a chceli sme vám dať

s mamou nejaký čas pre seba, čakali sme na teba tu. Ale teda mysleli sme si, že si na nás spomenieš skôr.“ karhala ho a tvárila sa naoko pohoršene.

„To by ma zaujímalo, ako ste vedeli, že prídem práve sem. Čo keby som sa zastavil u Jamesa alebo šiel za Annie do školy?“ nedal sa tak ľahko a bol rád za to, že je opäť s nimi a vládne tu príjemná atmosféra.

„Tak za prvé, sú prázdniny a Annie by si v škole nenašiel. No a pokiaľ ide o Jamesa... predsa vieme, že mňa máš radšej, a tak prídeš najprv sem.“ doberala si ho Lilly a potmehúdsky žmurkla na nadurdeného Jamesa.

„No tak, Jamie, nemrač sa. Budeš mať vrásky.“ zasiahla Annie a Jamesovi sa na tvári hneď objavil žiarivý úsmev.

„A ako sa má Lis?“ spýtal sa so záujmom, pretože jedine jeho najmladšia sestra chýbala.

„Srdečne ťa pozdravuje a dúfa, že sa za ňou prídeš pozrieť. To vieš, ona prísť nemohla.“ odpovedala Annie, zatiaľ čo Lilly priniesla ďalšiu šálku s čajom pre Albusa.

„A kedy má termín? Tuším to už nebude dlho trvať, čo?“ spýtal sa a snažil sa rozpomenúť na to, čo mu jeho sestra vravela, keď bol v kóme.

„Za dva týždne. Mama k nej chcela ísť už dávnejšie, ale stále to kvôli tebe odkladala.“

„To ma mrzí. Viem, že som vám všetkým pridal len starosti.“ zachmúril sa.„Ty za to nemôžeš, Al. Hlavne, že už si v poriadku. Na inom nezáleží.“ uistila ho

Lilly a neodolala, aby ho tuho neobjala. „Báli sme sa.“ šepla mu do ucha a on si ju k sebe pritiahol bližšie.

„A čo...?“ neodvážil sa pokračovať.„Myslíš na Aranel, však? Bolo nám jasné, že prídeš sem, aby si sa na ňu spýtal.“ „Prepáčte, ale po tom všetkom... stále je to moja dcéra.“ zamumlal.„My to chápeme, Al. Ani jeden z nás nevie, čo by robil na tvojom mieste.

Chceme ti pomôcť. Sme tu pre teba.“ uistil ho James a Albus bol rád, že sa medzi nimi nerozpútala ďalšia slovná bitka.

„Takže, čo je s ňou? Viete o nej niečo?“ odhodlal sa spýtať priamo a Lilly mu začala vysvetľovať, ako pokračuje ich vyšetrovanie.

„Odišla z Anglicka hneď po tom, čo ťa napadla. Stále po nej pátrame, ale žiaľ, každý, kto sa k nej dostane príliš blízko, dopadne zle. Prišli sme už o piatich bystrozorov.“ povedala smutne.

„A koľkí z rodokmeňu?“ spýtal sa nervózne.„Asi šesťdesiat, možno o niečo viac. Sledujeme mená, ktoré odrazu stmavnú,

ale u niektorých sa nedá určiť, či šlo o úmyselné zabitie alebo o prirodzenú smrť. Mnohé sú stále nejasné a myslím, že nie všetky môžeme pripísať Lenare.“ odpovedala

popravde a Albus jej bol vďačný, že o nej premýšľa ako o Lenare a nie Aranel. Preňho v tom bol veľký rozdiel a stále dúfal, že Aranel získa späť. Tá veštba ho k tomu predsa predurčuje.

„A máš tušenie, kde sa teraz zdržiava?“ spýtal sa a premýšľal, ako to vysvetlí mame. Nebude ho chcieť pustiť, ale on musí ísť. Musí ju nájsť.

„Niekde na juhu. Neviem presne, ale keď budem vedieť niečo bližšieho, dám ti vedieť.“

„Chceš ísť za ňou?“ spýtala sa Annie ustarane.„Budem musieť. Počuli ste tú veštbu. Ja ju môžem zastaviť a urobím to.

Nemôže pokračovať v tom, čo robí. Ak sa zbaví všetkých zo svojho zoznamu, zostaneme nakoniec už len my a ja nedovolím, aby sa vám niečo stalo.“ povedal rozhodne a na nejakú chvíľu medzi nimi zavládlo napäté ticho.

„Kde ju chceš hľadať? Ako ju chceš zastaviť?“„Ešte presne neviem, ale myslím, že najlepšie bude začať tam, kde to všetko

začalo. Počas tých dvoch rokov som mal možnosť trochu premýšľať a prinajmenšom som sa rozhodol zistiť, čo sa vtedy stalo s Lenarou a čo ju viedlo k tomu, aby sa vrátila a pomstila sa.“ odpovedal a sledoval ich reakciu. Nik z nich sa ho nepokúsil presviedčať či dokonca zastaviť. Bol im vďačný za ich porozumenie.

„Vezmi si toto. Nerád by som ťa opäť videl na dva roky pripútaného k lôžku alebo nedajbože ešte niečo horšie.“ povedal James a podával bratovi svoj neviditeľný plášť.

„Jamie, to...“ jachtal Albus prekvapene.„Potrebuješ ho viac než ja. Aj tak už potreboval prevetrať.“ usmial sa.„Týmto príveskom sa so mnou môžeš kedykoľvek spojiť.“ ozvala sa tentoraz

Lilly a zapla mu okolo krku retiazku s príveskom v tvare hviezdy. Pozrel naň s úctou. „Ďakujem vám všetkým. Neviete, ako veľmi to pre mňa znamená. Vedieť, že mi

rozumiete. Horšie to bude s mamou.“ povzdychol si, no Annie sa naňho usmiala.„Pozajtra pôjdeme my traja, ja, ty a mama k Lis. Jednak by ťa rada videla

a tiež... my všetci by sme boli radšej, keby si s ňou zostal, kým sa dieťa nenarodí.“ povedala a on rozumel ich obavám. Ak sa Lenara nezastavila pri zabíjaní študentov, čo ju zastaví, aby zabila práve narodené dieťa, navyše dieťa jeho sestry, ktorá je tak, ako celý zvyšok rodiny na jej zozname smrti.

„Môžeš to pre nás urobiť? Hneď potom môžeš ísť ju hľadať, ak budeš chcieť a sľubujem, že ti pomôžem presvedčiť mamu.“ pozrela naňho prosebne.

„O to ma nemusíš žiadať, samozrejme, že pôjdem a dozriem na to, aby bolo všetko v poriadku. Aj tak by som nešiel skôr, ver mi.“ odpovedal a tým bola ich diskusia uzavretá.

28. Hmly avalonskéri týždne ubehli ako voda a Albus sa tešil z toho, že môže byť v kruhu svojich blízkych. Jeho najmladšia sestra Elisabeth sa stala matkou, a tak jediným bezdetným členom potterovského klanu zostala Annie. Malý Sailon, tak

pomenovala Lis svojho syna, si ich všetkých okamžite získal a Albus si s bolesťou v srdci pripomenul, ako veľmi sa jeho život zmenil od narodenia Aranel. Žiaľ, nemohol povedať, žeby to boli vždy zmeny k lepšiemu a teraz čiastočne chápal, prečo tomu tak bolo.

TNašťastie Ginny veľmi neprotestovala proti Albusovmu rozhodnutiu hľadať

Aranel a on mal podozrenie, že nielen Lilly a James, ale dokonca teta Hermiona s jeho mamou hovorila predtým, než spoločne odcestovali do Egypta.

„Zajtra odchádzaš, však?“ spýtala sa ho Lis potichu, pretože najmladší člen ich rodiny práve zaspával.

„Áno, chcel som sa rozlúčiť.“ pritakal a posadil sa vedľa nej nežne pohladkajúc dieťa. Chlapček na chvíľku otvoril očká a ukázal im svoje krásne hnedé dúhovky a než ich opäť zavrel, zoširoka si zívol.

„Je taký krásny... nemôžem uveriť, že som sa stala mamou.“ vzdychla Lis šťastne a Al ju jemne objal.

„Je to krásny pocit, držať v náručí vlastné dieťa.“ súhlasil, no náhle sa stratil vo vlastných spomienkach.

„Zase sa ti vráti. Ty to dokážeš.“ chlácholila ho len, čo spozorovala, akým smerom sa jeho myšlienky uberajú.

„Dávajte na seba pozor. Vrátim sa čo najskôr.“ povedal napokon a vtisol jej letmý bozk na čelo.

„Buď opatrný.“ odpovedala podobne a dívala sa za ním, keď sa dvere detskej izby zavreli. Obávala sa toho, žeby to mohlo byť naposledy, čo ho vidí.

Bol na cestách už viac než dva týždne predierajúc sa lesmi, brodiac sa riekami a hnaný neznámou silou, ktorá ho nútila ponáhľať sa a čo najskôr skončiť toto trápenie, nielen jeho osobné, ale i celého sveta. Po úmornej ceste zastal na brehu obrovského jazera, ktoré sotva zbadal. Celé bolo zahalené v obrovskom oblaku hmly, ktorá bránila ľuďom vo výhľade. Srdce mu začalo biť ako splašené, keď sa uistil, že je na mieste. Na mieste, ktoré tak veľmi chcel a potreboval nájsť. Uprostred tohto jazera nepochybne leží ostrov zvaný Avalon. V mysli sa mu vybavili posledné slová jeho tety Hermiony, keď ju žiadal, aby mu povedala všetko, čo o Avalone vie.

To miesto je opradené toľkými legendami, že je ťažké určiť, čo z toho je pravda a čo len výmysel. Podľa niektorých ho nemožno nájsť a ten, kto sa o to pokúsi, zväčša zablúdi v nepreniknuteľnej hmle. To je jedna z legiend, ktorej veria aj mudlovia... dokonca o tom natočili celkom pekný film. No ale, vážne neviem, čo viac ti povedať. Podľa niektorých tu Morgana žila celý čas až do svojej smrti, podľa iných tu ešte stále žije, aj keď to je podľa mňa len výmysel, ani najmocnejší čarodejník nemôže žiť tak

dlho. Jedno je však isté, Albus, musíš byť opatrný. Keď vstúpiš do hmly, je veľmi pravdepodobné, že by si sa mohol stratiť. Radšej by som to nerobila.

Albus ešte raz pozrel na hmlu, ktorá sa mu začala ovíjať okolo nôh a po tele mu prebehli zimomriavky. Bolo to horšie než oblak dymu... skrz túto hmlu nebolo vidieť na krok a na zlomok sekundy zaváhal. Lenže v tom si spomenul na všetkých, ktorých mu Lenara vzala a na tých, o ktorých by jej vinou ešte mohol prísť. Nechcel stratiť viac než doteraz a bol ochotný pre to riskovať všetko. Ak sa v hmle stratí, aspoň to všetko skončí. Skončí a jeho duša snáď konečne nájde pokoj.Obzrel sa po okolí a jeho zrak spočinul na hrubom konári ležiacom obďaleč. To bude stačiť, pomyslel si a vytiahol ho.

„Per-muto lenunculus.“ zamumlal a z konára sa odrazu stala malá loďka, ktorá na svoju palubu nemohla vziať rozhodne viac než jedného pasažiera. Našťastie bol sám, a tak pritiahol loďku k jazeru a opatrne do nej nastúpil. Začaroval ju tak, aby plávala stále rovno a nemenila smer a ona sa posunula vpred.

Jeho telo bolo skrehnuté po tom, čo sa plavil po jazere päť dní a päť nocí blúdiac v hmle, ktorá bola čím ďalej tým viac nepreniknuteľná. Už sa takmer vzdával nádeje, že narazí na ostrov, keď pocítil silné šklbnutie a loďka sa prevrhla. Sprvu bol v šoku a takmer spanikáril, no rýchlo si uvedomil, že voda mu nesiaha viac než po kolená a on sa unavene doplazil až na breh. Znavene padol na zem a sťažka oddychoval. Bol unavený a chcel spať, ale neznámy hlas ho vytrhol z jeho driemot a on prekvapene vzhliadol k starej žene stojacej priamo pred ním.

„Vitaj v Avalone, Albus Severus.“ povedala tichým, no teplým hlasom a odrazu hmla naokolo začala ustupovať. Jeho chladné telo vďačne prijalo hrejivé pohladenia slnečných lúčov a na tvári sa mu zaskvel nesmelý úsmev.

Naokolo nebolo nič, než pusté polia. Zdalo sa, akoby tu už roky nik nezasial jediné zrnko, tobôž aby tu niečo vyklíčilo. Akoby to všetko naokolo už pred časom zachvátil rozsiahly požiar, z ktorého sa príroda viac nedokázala spamätať. Ďalším dôkazom pustiny boli trosky veľkého rodinného domu, ktoré sa kopili neďaleko osamelo stojacich postáv zahalených v plášťoch.

„Dobrá práca, pani moja. Všetko ide podľa plánu.“ skonštatovala čiernovlasá čarodejnica smerom k mladšej, ktorej zjav svedčil o tom, že je stále ešte dieťaťom.

„Všetko šlo podľa plánu až doteraz. Donovanovci sú konečne po smrti, všetci do jedného, ale naďalej také šťastie mať nebudeme. Musíme postupovať rýchlo. Ten idiot si totiž nedá povedať a ja sa obávam, žeby nám mohol opäť skrížiť cestu.“ ozval sa detský hlas, avšak plný zloby a nenávisti. Žiadne dieťa by v sebe nemalo nosiť toľko zla, avšak ona už v skutočnosti nebola dieťaťom. Bola oveľa viac. Bola a je jednou z najmocnejších čarodejníc na svete a poraziť ju nie je ľahké. Napriek tomu si uvedomovala svoje slabosti a obávala sa, že by ich niekto mohol odhaliť.

„Myslíte Albusa? Bola som skutočne prekvapená, že sa vôbec dokázal spamätať z vašej kliatby.“ odpovedala Teressa a zamračene pozrela na dom, ktorý ešte pred chvíľou stál uprostred rozkvitnutých lúk a polí. Zostali z neho už len trosky, tak ako z nej. Áno, Teressa si uvedomovala, ako veľmi ju ovplyvnilo to, čo spravila.

Lenže, nemala na výber. Vlastne... bola to voľba medzi životom a smrťou a ona ešte nebola pripravená zomrieť.

„Ani ja tomu nerozumiem, ale prisahám, že toto mu len tak nedarujem. Musíme ho zastaviť skôr, než sa dostane do Avalonu. Mohlo by nám to spôsobiť viac problémov, než si myslíš, Teressa.“ odpovedala temne a pohrúžila sa do vlastných myšlienok. Musela sa pripraviť na všetko a práve teraz... musela počítať aj s možnosťou, že ten prekliaty Potter nájde spôsob, ako ju zastaviť raz a navždy. Jej jedinou možnosťou bolo konať rýchlejšie, než on. K jej vlastnej smole ho nemohla zabiť a zbaviť sa tak poslednej hrozby, ktorou on rozhodne bol.

29. Morganalbus zarazene pozeral na ženu stojacu pred ním a chvíľu mu trvalo, kým bol schopný vydať zo seba nejaký zvuk. Tackavo sa postavil a ich pohľady sa stretli.A

„Ako... ako ste vedeli?“ spýtal sa a pripadal si strašne hlúpo, že nedokáže vysloviť súvislú vetu.

„Očakávala som ťa už dávno, ale hlavné je, že si tu. Poď so mnou.“ vyzvala ho a kráčala pred ním, vedúc ho do stredu ostrova.

„Vy ste.. kto vlastne ste?“ osmelil sa a jej hnedé oči na neho znovu pozreli. Zdala sa mu tak dôverne známa, až ho to zarážalo. Jej dlhé biele vlasy lemovali stareckú tvár zdobenú vencom jemných vrások nielen okolo očí, ale i úst a nosa. Musela byť veľmi stará, uvedomil si odrazu a zamyslel sa nad tým, či by to nemohla byť... odrazu ho prerušila a jasným hlasom sa predstavila.

„Som Morgana. Iste si už o mne počul.“„Takže vy ste... neveril som, že ešte žijete. Je to tak dávno...“ divil sa a všetka

únava ho razom opustila.„Máš pravdu, radšej ťa nebudem strašiť svojím vekom. Poď, máme si toho veľa

povedať.“ usmiala sa naňho milo a viedla ho k svojmu príbytku. Ostrov sa zdal opustený a ona bola asi jeho jedinou obyvateľkou. Prekvapovalo ho to a čudoval sa, ako môže vydržať tú samotu, ale vlastne, celá jej situácia bola viac než zvláštna.

„Viete, prečo som prišiel?“ spýtal sa, keď bol usadený na jednom z kresiel v skromnom domčeku.

„Iste, vravela som ti predsa, že som ťa očakávala. Máš množstvo otázok a ja ti na ne môžem dať odpovede.“ povedala pokojne.

„Vy ste veštkyňa?“ napadlo Albusa a rozosmial tak ženu sediacu oproti nemu.„Nie, ani zďaleka neviem predpovedať budúcnosť, hoci sú moje schopnosti iné

než u zvyčajných kúzelníkov. Ale to ty sám istotne vieš.“ „Ja.. moje schopnosti...“ jachtal a v duchu si nadával, že v prítomnosti tejto

ženy nedokáže vysloviť súvislú vetu.„Len pokojne, uvoľni sa. Som človek tak ako ty, nemáš byť prečo nervózny.“

upokojila ho, akoby čítala jeho myšlienky. „A áno, svoje schopnosti si zdedil z môjho rodu, aj keď sú len zlomkom z toho, čo som svojim deťom predala.“ povzdychla si a Albus si domyslel, že myslí na Lenaru.

„Dovoľ, aby som ti to všetko vysvetlila. Potrebuješ najprv pochopiť, aby si ju dokázal poraziť.“

Albus vďačne prikývol, pretože keby sa mal pýtať, asi by sa zase uchýlil len k nezmyselnému habkaniu.

„Na začiatku som bola len ja a jeden muž. Podviedli nás a až neskôr som zistila, že ten neznámy muž pri Obrade plodnosti bol môj nevlastný brat Artuš. Z tohto spojenia sa narodili moje dve deti, Mordred a Lenara. Nikdy mi však nedovolili vychovávať ani jedného z nich, a tak ako kedysi mňa a Artuša, aj ich od seba odtrhli. Všetko to bolo naplánované. Merlin a moja teta Viviene sa proti mne spolčili a oboch

mi ich vzali.“ povzdychla si a na malú chvíľu sa stratila vo vlastných bolestných spomienkach.

„Vy ste o nich nebojovala? Vzdala ste sa ich?“ spýtal sa Albus nesmelo.„Isteže som bojovala.“ ohradila sa. „Artuš, ktorý mal pri sebe nášho syna, mi

však nedovolil ho vídať a Viviene ma držala na tomto ostrove takmer ako väzňa. Nemohla som vzdorovať, kým nezomrela, no bolo už neskoro. Mordred za mnou však prišiel a odpustil mi. Lenže Lenara... o ňu sa staral Merlin a vychovával z nej svoju nástupkyňu. Učil ju čiernej mágii a tiež, naučil ju nenávidieť ma. Keď sme sa stretli po mnohých rokoch, prisahala mi pomstu za to, že som sa jej vzdala a nebojovala o ňu.“ uviedla na svoju obhajobu.

„Takže sa vám chce pomstiť tým, že vyvraždí všetkých vašich potomkov? To je trochu krutá pomsta, najmä keď ide o deti jej vlastnej dcéry a znova ich deti. To všetko len z pomsty vám?“ čudoval sa Albus a snažil sa pochopiť toto zvrátené myslenie.

„Nie, nie preto robí, čo robí. Moje prekliatie spočíva v tom, že žijem takto dlho a denne si musím pripomínať vinu, ktorú cítim za to, že som opustila svoje deti. Nemôžem zomrieť, kým nezomrie moja dcéra, pretože až vtedy tá kliatba pominie.“

„Vaša dcéra, Lenara, ale už predsa zomrela, či nie?“ nechápal Albus a mal pocit, že mu neustále ešte niečo uniká.

„Upálili ju na hranici, a keď zomierala, neustále ma preklínala.“ vzlykla a on cítil potrebu ju nejakým spôsobom utíšiť. Vstal a položil jej ruku na rameno a vyslúžil si jej smutný úsmev.

„Zdá sa, že aspoň niektorí z našich potomkov majú srdce na správnom mieste.“ povedala a Albus sa neubránil tomu, aby sa nečervenal. „Vedela som, že pred svojou smrťou urobila nejaké opatrenia, aby sa mohla vrátiť. Utvrdila som sa v tom tesne po tom, čo som sa pokúsila zabiť sa dva dni po jej smrti. Nešlo to a keďže kliatba stále trvala, Lenara nebola mŕtva navždy.“ pokračovala akoby ju neprerušil.

„To bola len časť toho, čo Lenara učinila, aby sa pomstila. Lenže ja som nebola jediným terčom jej hnevu. Ako si správne povedal, mala dcéru. Vkladala do nej veľké nádeje, ale moja vnučka odmietla venovať sa čiernej mágii a aby toho nebolo málo, vydala sa za mudlu.“

„Predpokladám, že Lenara bola zástankyňou čistokrvnosti.“ začínal chápať Al.„Presne tak. Preto keď sa jej nepodarilo ju nijako presvedčiť, zriekla sa jej

a sľúbila pomstu celému jej pokoleniu. Tak ako sa rozhodla pomstiť svojmu bratovi, pretože na rozdiel od nej, on mi odpustil a v mnohých veciach s ňou nesúhlasil. Navyše, on nikdy nebol čarodejník, pretože hoci mal čarodejnícku krv i isté schopnosti, nik ho nenaučil ich používať.“

„A tak sa rozhodla vyvraždiť celú rodinu. Ale Mordred nemal deti.“ poukázal a ona sklopila zrak a potajme si zotrela slzy.

„Zabila ho skôr, než sa stihol oženiť.“„Prepáčte. Nechcel som otvárať staré rany. Muselo to byť strašné.“„Bolo, ale viem, že tomu rozumieš. Moja dcéra teraz posadla tú tvoju. Okrem

toho si v živote stratil tiež veľa.“

„Pochopil som, prečo sa Lenara vrátila, ale ešte stále neviem ako. Vy to viete?“ zámerne zmenil tému.

„K tomu, aby sa mohla vrátiť, potrebovala nejakého oddaného služobníka. V dobe svojej moci mala priateľku, ktorá ju slepo zbožňovala a súhlasila by s čímkoľvek. Práve ju prinútila prisahať nezrušiteľnou prísahou, že jej pomôže opäť povstať, keď bude čas. Pokiaľ by ten čas nenadišiel v priebehu jej života, mala toto poslanie predávať ďalej z pokolenia na pokolenie a všetci jej potomkovia sa museli rovnako ako ona zaviazať prísahou.“

„Takže Teressa bola jednou z tých, čo sa prísahou zaviazali k tomu, aby Lenare pomohli povstať.“ zhrnul Albus a usporiadal si v hlave všetko, čo práve zistil.

„Áno. Musela čakať, kým nebude správna doba. A tá nastala, keď sa potomkovia môjho a Artušovho rodu opäť spoja, tak ako v prípade Lenary a Mordrera. Je to všetko veľmi komplikované, ale snáď rozumieš, ako to myslím.“

„Áno, moja svadba so Sophiou. Naše dieťa bolo tým, do ktorého sa Lenara mala prevteliť.“ povzdychol si skľúčene.

„V prvom rade ste vy dvaja vôbec nemali splodiť potomka.“ povedala nevrlo.„Čože?“ nechápal.„Keď som zistila, že sa Lenara vráti, nedalo mi veľkú námahu zistiť, čo plánuje.

Je mi ľúto, že sa to dotýkalo práve teba a tvojej ženy, ale chcela som zabrániť tomu, aby sa vrátila a premenila zem v peklo. Zariadila som to tak, aby ste vy dvaja nemohli mať deti. Mohli ste si nejaké privlastniť, ale nikdy ste nemali mať pokrvného potomka. Tým by skončili obe pokrvné línie a Lenarina šanca na návrat by zanikla.“

„Hm, síce ma myšlienka na to, žeby som bol bezdetný veľmi nenadchla, ale rozumiem. Bol by som asi urobil to isté.“ usúdil.

„Lenže Teressa našla spôsob, akým to obísť a vám sa narodila dcéra. Obrad prevtelenia spočíval v tom, že Teressa obetovala časť svojej duše a tým aj schopnosti pre Lenaru, aby mohla prežiť prvé roky, kým nadobudne viac síl po smrti Sophie.“ vysvetľovala a pri tomto zistení Albus zalapal po dychu. Jeho Sophia nemusela zomrieť. Nebyť Lenary, mohli Aranel vychovávať spoločne a byť šťastní. Prečo? Prečo ona?

„Nenechaj sa unášať starou bolesťou. Musíš byť silný, aby si ju zastavil. Len ty to môžeš urobiť.“ povedala Morgana a jej slová ho vrátili späť do reality.

„Takže Lenara má Teressine a Sophiine schopnosti?“„Áno a s nimi aj svoje vlastné a tiež Araneline. Preto je taká silná. Jej

prevtelením sa v nej spojili základy štyroch magických jadier a aby si ju porazil, musíš zničiť to najsilnejšie. Tým je Teressine, to je totiž jej najväčšou časťou a spájadlom medzi tými ostatnými. Bez nej bude Lenara oslabená, a potom stačí postupovať správne, aby si vypudil Lenaru z tela svojej dcéry. Jej duša samotná nebude môcť existovať a zanikne.“

„A keď...“ zarazil sa. Toto bola otázka, ktorej odpovede sa obával viac, než čohokoľvek iného. „Keď Lenara opustí telo mojej dcéry, čo bude s ňou? Čo bude s Aranel?“ spýtal sa napokon a v miestnosti zavládlo napäté ticho.

„Tvoja žena je mŕtva, a tak keď Lenara opustí telo Aranel, časť Sophiinej duše, ktorá je v tom tele uväznená, ju opustí s ňou. Zostane len Aranel a... nedokážem posúdiť, či dokáže prežiť osamote.“ odvetila.

„Takže napokon ju predsa len zabijem.“ skríkol zúfalo a skryl si hlavu do dlaní. Po chvíli bez slova vyšiel von, aby bol chvíľu osamote. Nešla za ním. Vedela, že potrebuje čas, aby strávil všetko, čo sa dozvedel a hlavne, aby sa zmieril s tým, že sa mu možno nepodarí zachrániť vlastnú dcéru. Nemal veľmi na výber. Ak nechá Lenaru, aby naďalej ovládala svet, zahynie veľa ľudí. Keď sa pokúsi ju zastaviť, zrejme bude musieť obetovať život vlastnej dcéry.

„Čo mám robiť?“ šepkal do ticha a prial si, aby tam s ním bol niekto, kto by mu dokázal pomôcť. Sophia, mama, ocko alebo dokonca aj Severus by mu vedel povedať, čo robiť. Lenže on vedel, čo musí spraviť. Vedel to, hoci to bolo niečo, čo chcel zo všetkého najmenej.

Zotmelo sa a on stále ešte sedel na brale, z ktorého bolo vidieť na celý ostrov. Nevnímal chlad, nevnímal dážď, ktorý zmáčal všetko jeho oblečenie. Cítil len samotu a prázdnotu.

30. Plándkedy Albus našiel cestu na tajomný ostrov ukrytý uprostred nepreniknuteľnej hmly, ubehli už dva dni. Morgana si po dlhých rokoch vychutnávala niečiu spoločnosť a keby mohla, hádam by aj presvedčila

Albusa, aby s ňou zostal. Mal však svoj vlastný život a hlavne, dôležité poslanie. Počas tých dvoch dní mu rozprávala o svojej rodine, o dobe v ktorej žila a spoločne odkrývali mnohé tajomstvá záhadnej krajiny.

ONapriek tomu, že Alove liečiteľské schopnosti sú rozvinuté viac než dosť,

s Morganinou pomocou odhalil ešte mnohé svoje možnosti a naučil sa, ako ich rozvíjať stále viac. Naučila ho pár kúzel starovekej mágie a vysvetlila mu jej podstatu. Práve to bude potrebovať pri rozhodujúcom stretnutí s Lenarou.

„Ako ju teda môžem vyhnať z Arinho tela? A musím Teressu skutočne zabiť?“ spýtal sa napokon, keď nadišiel čas jeho odchodu.

„Rozhodne to nebude ľahké.“ povzdychla si Morgana a z veľkej knižnice vytiahla starú, v koži viazanú knihu. Chvíľu akoby premýšľala, no potom sa stránky začali samy od seba otáčať, až sa zastavili tam, kde chcela.

„Ako keby niečo v mojom živote bolo.“ povzdychol si, ale pod jej prísnym pohľadom radšej hneď zmĺkol.

„V prvom rade musíš zabiť Teressu. Jej smrť je nevyhnutná, pretože Lenara nikdy časť jej duše dobrovoľne nepustí. Vie, že by to znamenalo jej skazu a to ona nebude riskovať.“ pokračovala, akoby ju neprerušil.

„Ja ale nechcem byť vrah. Aj keď ju nemám rád, nechcem to urobiť. S Lenarou je to iné. Ona je už... ona už vlastne nežije, len prežíva v tele mojej dcéry.“ zúfal si a zložil hlavu do dlaní.

„Rozumiem ti, ale zamysli sa nad tým. Ak Teressu nezabiješ, možno dosiahneš, že sa jej duša vytratí z Aranel, ale Lenara k Teresse zostane navždy pripútaná a mohla by sa vrátiť.“ vysvetľovala trpezlivo a on chápavo prikyvoval.

„V ďalšom kroku budeš musieť Lenarinu dušu odpútať od Aranel. K tomu budeš potrebovať lektvar, avšak tu je jeden problém. V tejto knihe, kde sa hovorí o lektvare Znovuzrodenia, bol aj recept na ten, ktorý potrebuješ k tomuto účelu. Lenže... tá stránka chýba a nikde inde ju nemožno nájsť.“

„Čože? Ako teda mám vedieť, aký lektvar mám uvariť? Nespomínate si aspoň na prísady alebo čokoľvek, čo by mi pomohlo?“ prehrabol si svoje čierne vlasy.

„Obávam sa, že ti nemôžem pomôcť, ale ak to niekto dokáže, tak ty. Verím ti a viem, že nesklameš.“ dodávala mu odvahu a on rezignovane prikývol. Bude musieť zájsť za Severusom, azda mu poradí.

„Keď budeme mať lektvar, čo potom?“„Len čo Lenarina duša opustí telo, je treba zahnať ju kúzlom. To nájdeš v tejto

knihe a tvojou výhodou bude to, že Lenara sama proti tebe nebude môcť bojovať. Jej sila spočíva v spojených magických jadrách všetkých osôb, ktoré ovláda, ale ona sama na teba nemôže zaútočiť, kým budete na tomto ostrove. Práve preto sa toto všetko

musí odohrávať tu v Avalone.“ vysvetľovala a Albus od prekvapenia zabudol zavrieť ústa.

„Prečo na mňa tu nemôže útočiť? A vlastne, ako by mohla bojovať, keď opustí telo?“

„Lenara sa zmení na niečo podobné duchovi a hoci to nie je zvyčajné, dokáže čarovať. Lenže po jej smrti som očakávala, že tento deň nastane a moje ochranné kúzlo zviaže jej schopnosti v okamihu, keď bude sama.“

„Aspoň jedna dobrá správa. Hádam ma teda nezabije.“ uškrnul sa a pomyslel si, že to aj tak nie je práve veľká útecha. „Takže ešte raz. Stane sa zo mňa vrah, potom musím svojej dcére naliať do krku lektvar, ktorý ani neviem, či je správny, a keď to bude fungovať, stačí jedno kúzlo a Lenara je fuč?“ „Veľmi zjednodušene povedané, ale v podstate to tak je. Viem, že sa ti to zdá nepredstaviteľné, ale ak sa to podarí, bude to fungovať. Lenara zmizne navždy a ty budeš tým, kto zbavil čarodejnícky svet ďalšieho zla, tak ako kedysi tvoj otec.“ riekla mierne.

„Hm, keby ocko vedel, že idem v jeho stopách, asi by tým moc nadšený nebol. Ale rozumiem, čo mi chcete povedať. Takže keď prídem na to, ako uvariť ten lektvar, musím pripraviť plán, ako dostať Lenaru a Terresu sem na ostrov. Hm, to bude zaujímavé, plaviť sa pár dní skrz hmlu s vedomím, že ma môže Lenara každú chvíľu zabiť.“ poukázal a na jeho prekvapenie sa Morgana usmiala.

„Vezmi si tento amulet. Keď budeš potrebovať nájsť tento ostrov, len na mňa pomysli a on ťa ku mne dovedie. Je založený na pôsobení vzájomnej pokrvnej mágie a nebyť toho, že si mojím potomkom, nikdy by si tento ostrov predtým nenašiel. Hmly bývajú veľmi zradné a nejeden nešťastník v nich stratil orientáciu a zahynul. Len priamy potomok strážkyne ostrova ho môže nájsť, hoci mu to bude chvíľku trvať.“ vysvetlila a on pozrel na malú sklenenú guľôčku osadenú do strieborného slnka. Bol ním očarený a bez meškania si ho zavesil na krk bezpečne ho ukryjúc pod habit.

„Ďakujem. Dúfam, že sa uvidíme čo najskôr, aby táto nočná mora konečne skončila.“ povzdychol si a vykročil smerom k okraju ostrova, kde už naňho čakala jeho loďka.

„Vezmi si tú knihu. Okrem kúzla, ktoré budeš potrebovať, by si v nej mohol nájsť niečo užitočné, čo by ti pomohlo zachrániť dcéru.“

Albus s takmer posvätnou úctou vzal do rúk ťažkú knihu a nastúpil do člna. Na malý okamih sa ich pohľady stretli a obe tváre presvetlil chápavý úsmev. Hmla naokolo sa rozostúpila, len čo Morgana, strážkyňa ostrova, zdvihla ruky a sústredene zamrmlala neznáme kúzlo.

„Buď opatrný a čoskoro dovidenia.“ lúčila sa s ním a priala si, aby sa videli čo najskôr. Nielen, že jej dcéra prestane páchať zlo a hádam jej duša konečne nájde pokoj po smrti, ale i ona sama by mohla konečne nájsť pokoj a ísť na druhý svet, kde mala byť už pred mnohými a mnohými rokmi.

Len čo Albus pristál na brehu, hmlistá clona sa za ním uzavrela a ukryla svoje tajomstvo. Vzal do ruky Morganinu knihu a bez meškania sa premiestnil domov. Nevšimol si pritom dve postavy stojace obďaleč.

„Nie, nie, nie, nie!!!“ kričala Lenara, len čo spoznala Albusa vystupujúceho z člnu. „Toto sa nemalo stať. Prišli sme neskoro.“ kričala a Teressa sa len krčila v ústraní, vyhýbajúc sa hnevu svojej pani. „Musíme sa k nemu dostať skôr, než sa on dostane k nám. Ideme, Teressa. Skončíme to s Albusom Potterom raz a navždy.“ povedala panovačne a jej spoločníčka ju bez jediného slovka nasledovala, nevedno kam. Už dávno zistila, že jej táto služba nepriniesla to, čo čakala a keby mohla, už dávno by sa od svojej panej odvrátila. Lenže nemohla. Nebola pripravená zomrieť, a tak poslúchala na slovo ženu, ktorá mala jej osud vo vlastných rukách, aj keď sa to priečilo jej svedomiu.

31. Chýbajúca stranaestou z Avalonu Albus použil prívesok, ktorý mu dala Lilly a oznámil jej, že je na ceste domov. Chcel vedieť, či sa ich mama už vrátila z Egypta, a keď dostal zápornú odpoveď, rozhodol sa nestrácať čas a len čo mohol, premiestnil sa do

Prasiniek, odkiaľ rýchlym krokom zamieril priamo k hradu. Nemal najmenšie tušenie o tom, že ho niekto sledoval a že rozhodnutie nezastavovať sa doma mu zachránilo život.

CLenara s Teressou práve stáli pred troskami domu v Godrikovom dome. Tento

obraz už Teressa poznala naspamäť. Na jednej strane bola rada, že nevidela do tvárí ľudí, ktorí tu naposledy vydýchli, na strane druhej nikomu z nich nepriala takúto smrť. Zdalo sa však, že pre Lenaru bolo toto divadlo skvelým predstavením. Azda preto, že ona sama prišla o život v plameňoch pekelného ohňa. Paradoxom bolo, že ju neupálili mudlovia, ale čarodejníci.

„Odpusťte mi moju trúfalosť, pani, ale ak pre nás Albus predstavuje takú hrozbu, prečo ho nezabijeme priamo? V tom dome predsa mohla byť aj jeho matka...“osmelila sa, no než mohla dopovedať, umlčal ju Lenarin planúci pohľad.

„Vieš dobre, že kým som v tomto tele, nemôžem ho zabiť. Aspoň nie priamo a pokiaľ ide o jeho rodinu, vždy keď som sa o to pokúsila, čosi sa pokazilo. Niekedy je nepriama metóda viac účinná a ak tam bola jeho matka, máme ďalšiu osobu z krku. Dúfam, že obaja zhnijú v pekle.“ vrčala nebezpečne.

Len čo Albus zaklopal na dvere riaditeľne, ozval sa vzrušený šepot na druhej strane. Dvere sa trhnutím otvorili a než sa stihol spamätať, niekto ho pevne objímal.

„Pre Merlina, Albus, ty žiješ.“ ozvalo sa tesne pri jeho uchu a on rozoznal Annin hlas.

„Ann, čo sa deje? Prečo by som nemal žiť?“ spýtal sa zmätene.„Mamin dom pred chvíľou vybuchol. Nevedeli sme s istotou, či pôjdeš domov

alebo rovno sem.“ vysvetlila Lilly stojaca vedľa strýka Georga a jej tvár sa konečne trochu uvoľnila z bolestného kŕča, keď si myslela, že Albus bol v dome, keď sa to stalo.

„To nie!“ povzdychol si zúfalo. Bol rád za svoje rozhodnutie a za to, že mama zostala v Egypte. „Lenara musela zistiť, že som bol v Avalone a viem, ako ju zastaviť. Zrejme ma bude chcieť zabiť a bude jej jedno, koľko nevinných pri tom zomrie. Lilly, informuj Jamesa a všetci sa musíte skryť niekam do bezpečia. Dúfam, že sa mi podarí čo najskôr urobiť, čo musím a konečne budeme mať pokoj.“

„Môžete prísť všetci sem. Napriek tomu, že sa Lenare v minulosti podarilo prehliadnuť cez naše ochrany, stále je to tu najbezpečnejšie a miesta je tu viac než dosť.“ vložil sa do rozhovoru George a Lilly bez váhania vzala do hrsti letaxový prášok a vrátila sa domov, varovať svoju rodinu a brata.

„Myslíš, že by sme mali varovať aj Lis v Egypte?“ spýtala sa Annie s obavami.„Nemyslím, že by sa Lenara teraz zameriavala na niekoho iného než na mňa.

Keď zistí, že som nebol v dome, jej prvé kroky povedú sem. Musíme ochrániť hrad.“

„To zariadim, ty sa sústreď na to, čo musíš urobiť. Môžeme ti v tom nejako pomôcť?“ žiadal riaditeľ a skúmavo si ho prezeral.

„Nie, toto musím urobiť sám. Ale určite sa mi bude hodiť Severusova pomoc. Je tam?“

„Nie som si istý, ale skús to. Určite ti pomôže, ako bude môcť.“ Odpovedal, a tak Albus s knihou od Morgany v ruke prešiel k dverám súkromného laboratória a potichu zaklopal.

K jeho prekvapeniu našiel Severusa v portréte a len čo zbadal svojho žiaka a priateľa, odložil rozčítanú knihu.

„Albus? S čím ti môžem pomôcť?“ spýtal sa ho a spýtavo zdvihol obočie.„Ako vieš, že som ťa prišiel požiadať o pomoc?“„No... povedzme, že v posledných niekoľkých rokoch si ma veľmi

nenavštevoval a aj to zväčša vtedy, keď si potreboval moju pomoc. A keďže viem, že teraz máš skutočne dôležitejšie veci na práci, než tu so mnou rozoberať príhody z môjho posmrtného života, je logické, že potrebuješ pomoc.“ uzavrel Severus a samoľúbo sa usmial.

„Prepáč, nechcel som, aby to vyzeralo, že za tebou chodím len, keď ťa potrebujem.“ zamračil sa Albus a aj nevyslovená výčitka v ňom vyvolala výčitky svedomia.

„Tak som to nemyslel, predsa viem, že si tie dva roky nebol trochu vo forme. A pokiaľ ide o tvoje súčasné problémy, máš toho naozaj dosť. Takže s čím ti pomôžem?“

Albus sťažka dosadol do voľného kresla a vyrozprával mu všetko, čo sa dozvedel od Morgany. Keď sa dostal až k chýbajúcej stránke knihy, začal si Severus klepať ukazovákom po tvári, čo znamenalo, že nad niečím úmorne premýšľa.

„S vami Potterovcami nemôže ísť nikdy nič ľahko.“ zamumlal a mladší kúzelník sa hlbšie zahrabal do kresla. „Takže sa pozrime na to, čo máme.“ poukázal.

„Ehm, Severus, neviem, či som sa vyjadril dostatočne jasne, ale nemáme vonkoncom nič, čo by nám s tým lektvarom pomohlo.“ osmelil sa Albus a vyslúžil si káravý pohľad svojho učiteľa.

„Si si istý, že tie dva roky v kóme nejako nepoškodili tvoje schopnosti v lektvaroch?“ odvrkol Severus.

„Čože? Ja... o čom to hovoríš?“„Lenara povstala vďaka lektvaru znovuzrodenia. Ty potrebuješ iný lektvar,

ktorý ju vráti tam, kde bola predtým, ako to dosiahneš?“ navádzal ho, ale on akoby nebol schopný rozmýšľať, a tak nechápal, čo má Severus na mysli.

„Grrr, myslel som, že mám pred sebou inteligentného človeka, ale dobre. Tak si spomeň, čo si urobil, keď si bol v druhom ročníku.“ zavrčal už dosť podráždene.

„Pre Merlina, Severus. Pred chvíľou som zase o vlások unikol smrti, mohol by si prejaviť aspoň trochu pochopenia. ČO bolo v druhom ročníku? Hm, Blakatúr?“ opáčil.

„Výborne pán Potter, to bude dva body pre Nebelvír. ČO bolo s tou príšerou?“ „Nechápem, kam tým stále mieriš, ale ak to má niečo spoločné s lektvarmi, tak

som varil protijed.“ „Už ti konečne svitlo?“ spýtal sa Severus a skrížil ruky na prsiach.

„Jed... protijed. Počkaj, ty si vážne myslíš, že je to také jednoduché?“ Albusovi sa nechcelo veriť, žeby riešenie jeho problému mohlo byť také jednoduché.

„Väčšina lektvarov, ktoré majú pôsobiť antagonisticky, sú založené na podobnom princípe ako jed a protijed. Síce s malými obmenami, ale v tom by som problém nevidel. Ak v tej tvojej múdrej knihe máš recept na lektvar Znovuzrodenia, dokážeš uvariť to, čo potrebuješ.“

„Severus, ty si...“ jachtal a premýšľal, čo povedať.„Áno, pán Potter? Chystáte sa mi azda poďakovať?“ uškrnul sa a Albus mu

venoval jeden z najžiarivejších úsmevov, akých bol schopný.„Tak sa do toho pustíme. Oh a vďaka, Seve.“ povedal a vzal si zo stola

poznámkový blok. Len čo otvoril knihu na potrebnej strane, rozprúdila sa medzi ním a Severusom vášnivá diskusia ako za starých dobrých čias. Keď sa konečne dopracovali k výslednému receptu, bolo už dávno po polnoci a zvyšok noci sa spolu rozprávali. Príprava lektvaru im zaberie minimálne dva dni a Albus dúfal, že behom toho času bude celá jeho rodina v bezpečí.

32. Únosysoký hrad sa vypínal nad jazerom, v ktorom sa odrážal obrys veľkej žeravej gule, ktorá sa skláňala k zemi a čoskoro mala zapadnúť za obzor. Nik nemohol vidieť postavu kráčajúcu popri jazere, pretože bola ukrytá pod neviditeľným

plášťom. Práve ten pomohol Albusovi dostať sa bezpečne do Prasiniek a späť, aby si nakúpil chýbajúce ingrediencie do pripravovaného lektvaru. Vedel o dvojici skrývajúcej sa v Zakázanom lese neustále striehnuc na každý jeho krok. Lenara s Teressou sa pokúšali dostať do hradu, ale ten bol našťastie chránený lepšie než kedykoľvek predtým. Sledovacie kúzlo im navyše pomohlo presne lokalizovať, kde sa obe nachádzajú a mali tak istotu, že sa nepokúsia o žiaden útok na nikoho z ich blízkych. A tak sa Albus mohol sústrediť výhradne na lektvar, ktorý so Severusovou pomocou pripravoval už štvrtý deň.

V

„Máš to?“ ozval sa strohý hlas z obrazu a čiernovlasý kúzelník stojaci ešte len medzi dverami prikývol.

„Výborne, takže ten koreň najprv nakrájaj a potom rozdrv. Musíš z neho dostať, čo možno najviac šťavy.“ inštruoval ho jeho učiteľ a Albus sa proste musel uškrnúť. Vedel, že Severus je učiteľ každým kúskom svojho ja a keďže sám sa nemohol varenia osobne zúčastniť, navádzal svojho priateľa pri každom kroku. Bolo to niečo, na čo boli obaja vždy zvyknutí a dalo by sa povedať, že sú zohratý tím.

„Počuj Severus, keď už nám to s tým lektvarom tak dobre ide, máme už len jeden problém.“ ozval sa, keď odložil sklenenú tyčinku a znížil oheň pod kotlíkom.

„A to?“ spýtal sa muž na obraze a spýtavo zdvihol obočie.„No.. ako ho Lenare naliať do krku.“ pokrčil ramenami Albus a zviezol sa do

prázdneho kresla.„Hm, myslím, že tento problém môžeš z hlavy vypustiť. Chápem, že o tomto

lektvare toho moc nevieš, ja sám som sa oň zaujímal niekoľko mesiacov, než som sa dozvedel, čo som potreboval.“

„Čože? Ty tento lektvar poznáš? To preto si vedel jeho zloženie?“„Nie, nevedel som jeho zloženie. Tento lektvar Skazy, ako sa s obľubou nazýva,

pretože znamená skazu pre tých, ktorí sa pokúsili prekabátiť smrť, je odlišný v závislosti od toho, ktorý lektvar Znovuzrodenia použiješ, je ich totiž viac druhov. Ale podstata ich prípravy je rovnaká.“ vysvetľoval Severus trpezlivo a zamračil sa, ako sa snažil spomenúť si na všetky detaily ohľadom zmesi, ktorá práve bublala v kotlíku.

„Hm, takže mi o tom vieš povedať aj viac?“ vyzýval ho Albus a narovnal sa v kresle v očakávaní vysvetlenia.

„Hľadal som o tom niečo v dobe, keď Voldemort povstal. Myslel som si, že by bolo možné ho použiť na jeho skazu, ale základným predpokladom k jeho použitiu je, že duša, ktorá sa vrátila, sa musí prevteliť do cudzieho tela. Keďže Voldemort mal telo vlastné, pohasla moja nádej na to, žeby som ho mohol zničiť skôr, než posilní svoju moc.“

„Aha.“ ozval sa Albus a vzápätí si uvedomil, ako „inteligentne“ to znelo a začervenal sa. Nezdalo sa však, žeby si to Severus všimol a pokračoval ďalej.

„Úlohou tohto lektvaru je vypudiť navrátenú dušu z tela. Preto nie je potreba lektvar vypiť, ale stačí, aby sa pár kvapiek dotklo tela a vytvorí niečo ako ochranu proti cudzej duši. Tá musí telo opustiť a aby si nenašla iné telo, musí byť použité kúzlo, ktoré ju navráti späť tam, kam patrí.“

„Do kotla, netušil som, že to má takýto účinok. Takže stačí, keď hodím fľaštičku s lektvarom čo najbližšie k Aranel, a keď sa rozprskne, malo by to fungovať?“

„Teoreticky áno, prakticky... dúfam, že áno.“ uzavrel Severus a mladší kúzelník prikývol na znak porozumenia.

„Pre istotu si vezmem viac fľaštičiek, ak by sa mi to nepodarilo na prvý pokus.“ povedal a postavil sa ku kotlíku, aby naplnil flakóniky žiarivo žltou tekutinou. Netrvalo to ani pol hodiny a bol na odchode aj s taškou, v ktorej bezpečne uchovával svoj drahocenný lektvar.

„Albus, buď opatrný.“ ozval sa odrazu hlas jeho profesora a on s prekvapením zachytil obavy v jeho spodnom tóne.

„Samozrejme, ako vždy.“„To nie je žart, Albus. Kúzlo, ktoré sa chystáš použiť je veľmi náročné.“

oponoval Snape rozmrzelo.„Chceš tým naznačiť, že to nezvládnem?“ ohradil sa, ale jediný Snapeov pohľad

zastavil príval jeho protestov.„Samozrejme, že nie. S poľutovaním musím skonštatovať, že hoci sú takmer

všetci Potterovci pekní zabednenci, dokážu všetko, čo si v tej svojej tvrdohlavej makovici zmyslia.“

„Teraz neviem, či sa uraziť alebo to brať ako lichôtku.“ uškrnul sa Albus.„To kúzlo ti v lepšom prípade odčerpá veľa energie. Spomínaš si, čo sa stalo,

keď si sa pri zložitejšom liečení vyčerpal.“ pripomenul Snape a Albus vedel o čom hovorí. Naposledy sa úplne vyčerpal práve vtedy, keď sa mu podarilo dostať z kómy spôsobenej Lenariným kúzlom. Prespal asi týždeň, aby nadobudol svoje sily späť.

„Vravíš v lepšom prípade. Čo sa môže stať v tom horšom?“ spýtal sa s obavami.„Kúzlo sa môže kedykoľvek zvrtnúť a obrátiť sa proti tebe.“ zamumlal Snape

takmer nečujne a Albus nahlas preglgol. „Ďakujem za pomoc, Severus. Dám si pozor.“„V to dúfam. Predsa len, stále dávam prednosť tomu komunikovať s tebou skrz

tento portrét než osobne tu v našom svete. Tvoj otec mi tu bohato stačí, nemusíš sa k nám veľmi ponáhľať.“ povedal a snažil sa použiť riadnu dávku sarkazmu, ale napriek tomu Albus vedel, že je to Snapeov spôsob povedať mu, že sa oňho bojí a nepraje si, aby sa mu niečo stalo.

„Neboj, otravovať ťa budem aj tak.“ uškrnul sa Albus a po chvíľke ticha, behom ktorej si hľadeli uprene do očí, siahol na kľučku a zamieril von z laboratória, z riaditeľne i z hradu.

Než vyšiel hlavným vchodom, prehodil cez seba opäť Jamesov neviditeľný plášť a v duchu ďakoval bratovi za jeho prezieravosť, keď mu ho požičiaval. Potichu sa zakrádal k lesu, kde tušil dve osoby, s ktorými sa mal stretnúť v poslednom boji. Kto

z neho vyjde víťazne? To netušil, ale bol odhodlaný urobiť čokoľvek, aby jeho prípadná obeť nebola nadarmo. Ak má pri tejto akcii zomrieť, vezme pri tom Lenaru so sebou a pokúsi sa zachrániť svoju dcéru.

Bola už tmavá noc, a tak mal výhodu v tom, že jeho sokyne spali. Jednoduchým kúzlom spútal a umlčal Teressu, ktorá sa následkom kúzla zobudila a zdesene pozerala do Albusovej tváre. Nevedela, čo má v pláne, ale tušila, že sa jej to nebude páčiť. Albus si ju pritiahol k sebe pod plášť a jemným štuchnutím zobudil Lenaru. Tá sa rozospato rozhliadla okolo seba pevne zvierajúc prútik v pravej ruke. Pozrela smerom k Teressinmu lôžku a zdesene zistila, že jej spoločníčka tu nie je.

„Teressa, kde si?“ zavolala, ale nie príliš nahlas, aby nevyplašila nebezpečné tvory žijúce v tomto temnom lese.

„Teressa ti už nepomôže. Odteraz to bude len medzi tebou a mnou.“ ozval sa Albus a bol rád, že má na sebe plášť. Mohla ho počuť, ale nie vidieť, a tak sa rozhliadala naokolo.

„Kde si? Ukáž sa, ty zbabelec!“ okríkla ho naštvane, ale odpoveďou jej bol len trpký smiech.

„Toto nie je vhodné miesto ani čas. Ty vieš, kde ťa budem čakať. Tak sa poponáhľaj, chceš sa ma predsa už raz a navždy zbaviť alebo nie?“ provokoval ju s prútikom stále v pohotovosti.

„Za toto mi zaplatíš, Albus!“ vyhrážala sa a vystrelila pár kliatob naslepo a len tesne minula Albusa s Teressou.

„Takže dovidenia v Avalone, Lenara. Budem sa tešiť.“ povedal pokojne a tichom sa rozľahlo hlasné puknutie, keď sa dvojica krytá plášťom premiestnila na breh jazera, odkiaľ sa mali na člne preplaviť na záhadný, hmlou zahalený ostrov.

33. Strážkyňa Avalonu

alá loďka sa váhavo odpútala od brehu a pomaly brázdila pokojnú hladinu jazera. Albus sa nepotreboval obzerať, keď za sebou začul puknutie. Bolo viac než jasné, že Lenara nemeškala a okamžite ich nasledovala. Našťastie

na rozdiel od nej mal Al výhodu, že vďaka Morganinmu amuletu videl skrz hmlu presne na ostrov, napriek tomu, že ich biele obláčiky pary neustále obklopovali a poskytovali im úkryt pred Lenarou. Počul kliatby, ktoré strieľala naslepo pred seba a daktoré len tesne minuli Ala i loďku. Veslom určoval smer, ale aj chvíľka nepozornosti mu priniesla nečakaný problém.

MV nestráženej chvíli sa Teresse podarilo vyslobodiť z pút a vrhla sa na Albusa,

ktorý bol jej útokom viac než prekvapený. Začali sa spolu biť a malá loďka sa nebezpečne rozhojdala. Nanešťastie Albusovi z krku zmizol amulet, ktorý ich mal bezpečne dostať na ostrov a hmla ich naplno pohltila.

„To sa ti podarilo.“ kričal Albus na Teressu, keď opäť sedela celá premočená na opačnom konci loďky a on zhlboka oddychoval. Márne hľadal sklenený prívesok v loďke, zrejme spadol do vody a je nenávratne preč. Načiahol sa za veslom, ale než ho stihol ponoriť do vody a rozbrázdiť hladinu, ozvala sa ohlušujúca rana a on sa našiel nalepený na Teresse. Loď sa roztrieštila o obrovskú skalu, ktorá sa pred nimi znenazdajky objavila a oboch ich prudko odhodilo.

„Čo to je?“ spýtala sa Teressa, keď sa spamätala z prvotného šoku a Albusa v tej chvíli nenapadlo pokarhať ju za jej trúfalosť. So zdeseným výrazom pozeral na skalu a premýšľal, čo ďalej.

„Zrejme sme na mieste, len sme trochu zišli z cesty.“ precedil pomedzi zaťaté zuby a horúčkovito premýšľal, čo robiť. So zviazaným väzňom sa cez skaly sotva dostane, a tak po zvážení svojich možností rozviazal putá a vyzval Teressu, aby liezla pred ním.

Cesta to nebola ľahká. Skaly boli ostré a klzké a silný vietor spôsoboval, že sa hladina jazera rozbúrila a narážala priamo do miest, kde sa dve osoby snažili dostať na breh.

Boli už takmer navrchu, keď Albus v hmle zazrel drevený čln a na ňom bezpečne spoznal dievčenskú postavu svojej dcéry. Jeho zrak bol natoľko ostrý, že dokázal rozoznať víťazoslávny úškrn na jej tvári a krv z jeho vlastnej sa razom vytratila.

„Teressa, skrč sa!“ zakričal, ale bolo neskoro. Lúč červeného svetla dosiahol svoj cieľ a skaly sa im pod nohami začali zosúvať.

„Nie, pomóóc!“ kričala čarodejnica po Alovom boku zúfalo a všemožne sa snažila zachytiť o ostré skaliská.

„Teressa, chyť sa!“ načiahol k nej ruku, ale prsty mu kĺzali, a keď mladá žena preniesla svoju váhu naňho, zovretie povolilo. Padali z veľkej výšky a cestou k zemi narážali na ostré výčnelky, ktoré ich škaredo zraňovali.

Albus pocítil prudký náraz. Celé telo ho bolelo a nemohol sa pohnúť. Chvíľu trvalo, kým sa mohol nadýchnuť, ale podarilo sa a dokonca opatrne pohol hlavou. Očakával, že pod sebou má pevnú zem, ale mýlil sa. Okamžite si uvedomil, čomu vďačí za to, že vôbec ešte žije. Načiahol ruku k Teresse a snažil sa nahmatať pulz, ale márne. Jej oči pozerali do neba, ale chýbala v nich akýkoľvek náznak života. Dopadol priamo na ňu a jej telo zmiernilo jeho vlastný pád. Nebola žiadna nádej na jej záchranu a Albus vedel, že nemá zmysel sa o to vôbec pokúšať. Vlastne si to odmietal pripustiť, ale značne mu to uľahčilo prvý problém. Teressa musela zomrieť, no on sa nechcel stať vrahom. Tento pád, táto nešťastná nehoda to vyriešila zaňho.

„Odpusť!“ zašepkal a roztrasenou rukou jej zavrel oči a želal si, aby aspoň po smrti našla vytúžený pokoj.

Časť úlohy už mal za sebou, ale ten zvyšok tiež nebude ľahký. Tackavo sa postavil, ale jeho nohy ho odmietali poslúchať.

„Albus, musíš vytrvať. Lenara prichádza.“ ozval sa známy hlas tesne za jeho chrbtom a jeho pohľad sa stretol s pohľadom najstaršej čarodejnice, akú kedy poznal.

„Neviem, či to dokážem.“ povzdychol si a padol tvárou na zem.„Si jediný, ktorý to môže dokázať. Bol si predurčený stať sa Ochrancom svetla

tak ako kedysi tvoj otec a táto úloha je len v tvojich rukách. Ak to neurobíš, odsúdiš čarodejnícky svet k záhube.“ dohovárala mu Morgana a čakala, ako zareaguje. Chvíľu sa nič nedialo, len Albus zhlboka dýchal, nasávajúc sviežu vôňu trávy. Možno je to naposledy, čo má možnosť niečo cítiť, pomyslel si, ale jeho rozum mu vravel, že Morgana má pravdu. Musí sa pochlapiť a naplniť osud. Konečne chápal, ako sa jeho otec musel cítiť, keď stál zoči voči smrti.

Postavil sa na nohy práve vo chvíli, keď Lenara zastala tesne pred ním a bez obáv mu pozrela do očí.

„Myslíš si, že máš nejakú šancu ma zastaviť?“ spýtala sa posmešne.„Lepšiu než si myslíš. Teressa je mŕtva.“ oznámil stroho a jej oči sa rozšírili od

údivu.„Tomu neverím. Nedokázal by si zabiť ani muchu, tobôž človeka. Kde je?“

skríkla zlostne a pohľadom zablúdila k miestu, kde ležalo bezvládne telo jej vernej služobníčky.

„Nie ja, ale ty si ju zabila. Verím, že to bolo nevedomky, ale ty osobne si zvýšila moje šance na úspech.“

„Nie, to sa ti nepodarí!“ vrieskala nepríčetne a začala súboj. Albus, ktorý sa hodil na druhú stranu, aby sa vyhol smrtiacej kliatbe, ktorej silu cítil, bez ďalšieho otáľania vytiahol z kapsy jedinú neporušenú fľaštičku s lektvarom a hodil jej ju k nohám. Nanešťastie kliatba, ktorú Lenara zoslala, sa stretla s letiacou fľaštičkou a tá sa vo vzduchu roztrieštila na drobné kúsky. Videl, ako sa tekutina rozliala všade naokolo a zasiahla Lenaru priamo do tváre, ktorá sa razom skrútila v bolestnej grimase.

„Ááááá!“

Albusovi od toho kriku zaľahlo v ušiach, ale namiesto k ušiam vyleteli jeho ruky inštinktívne ku krku, kde pocítil pálčivú bolesť. Cítil, ako mu teplá tekutina prúdom strieka a jediný pohľad na ruky ho presvedčil o tom, že krváca. Zblúdilá črepina z fľaštičky od lektvaru zasiahla jeho tepnu a jeho vzácna tekutina teraz pokropila okolitú trávu rovnako ako celé jeho telo. Hlava sa mu motala a videl rozmazane, ale aj tak mohol vidieť, ako Aranelino telo pokleslo v kolenách a Lenarina duša ho opúšťa. Konečne mohol vidieť Lenaru v jej podobe, ktorú mala ešte pred smrťou. Až doteraz ju vídal len v tele vlastnej dcéry a to mu situáciu značne sťažovalo. Teraz sa pred ním vznášal duch štíhlej ženy s prepadnutou tvárou, čiernymi kučeravými vlasmi, a keď očami zablúdil k Morgane, mohol napriek veľkému vekovému rozdielu vidieť nepopierateľnú podobu.

Morgana pristúpila k dcére, ktorá bola teraz len dušou bez tela a svojich schopností. Mohla tak zostať naveky a potulovať sa po svete, kým nenájde vhodnú obeť, ktorá by jej poskytla to, o čo práve prišla alebo ju jediné kúzlo mohlo poslať na druhý svet.

„Odpusť mi, dcérka. Odpusť mi moje chyby, ktorými som ťa tak ranila.“ žiadala a prosebne pozerala na Lenaru. Tá si ju však nevraživo prezerala a ľadovým hlasom jej prosbu zamietla.

„Nikdy ti neodpustím.“„Nedrž v sebe tú dávnu nenávisť. Odpusť svojim najbližším, aby tvoja duša

našla konečne pokoj.“ nevzdávala sa Morgana, ale márne.„Aj keby som mala navždy trpieť v pekelnom ohni, nikdy sa nedočkáš:“ okríkla

ju Lenara a ladne sa vzduchom preniesla k Albusovi.„Tak čo, ty úbožiak? Máš dosť? Vedela som, že to nedokážeš. Týmto činom si

spečatil nielen osud svojej dcéry, ale i svoj vlastný. Obaja tu zomriete, ale ty budeš zomierať s vedomím, že si nedokončil svoje poslanie. Ja nájdem spôsob, ako znovu získať svoju moc, a potom na druhom svete môžeš očakávať svoju milovanú rodinku. Pošlem ti ich tam jedného za druhým, nevynechám nikoho.“ vyškierala sa a Albus, takmer v mdlobách ju len mlčky počúval. Nemohol dopustiť, aby urobila to, čo práve vyriekla. Doširoka otvoril oči a zozbieral posledné zvyšky svojich síl, keď na Lenaru namieril prútik a zamumlal kúzlo, ktoré ako malo byť tým posledným v jeho živote.

„Perditus anima dereliqou isto terra at re-venio eo quo attinere.“ len čo to vyslovil, z jeho prútika vyletelo žiarové svetlo a zasiahlo Lenaru priamo do miesta, kde kedysi bývalo srdce. V kriku, ktorý sa rozľahol tichom, Albus nepočul tiché kúzlo vychádzajúce z úst Morgany, ktorá sa skláňala nad telom mladého dievčaťa ležiacom na zemi len pár krokov od Albusa.

„Ja Morgana, strážkyňa Avalonu, určujem teba, Aranel Potterová, svojou nástupkyňou a novou vládkyňou Avalonu. Moje schopnosti od tejto chvíle sú tvojimi a moja moc je tvoja moc. Esto intentio mea.“ dokončila a z jej tela sa začali víriť zlatkavé svetielka prechádzajúc do tela mladej čarodejnice. Trvalo to hodnú chvíľu, behom ktorej neďaleko biela žiara prestupovala Lenarinou stratenou dušou a pôsobiace kúzlo spôsobilo, že Lenarin duch nadobro zmizol. Len čo sa žiara nad Avalonom rozplynula, pocítila Morgana, že jej čas nadišiel. S Lenarinou smrťou zaniklo aj jej prekliatie a ona sa konečne môže odobrať na zaslúžený odpočinok. Naposledy so

smútkom v očiach pozrela na Albusa, ktorý ležal na zemi so zavretými očami neustále krvácajúc a nejaviac známky života. Aranel na druhej strane otvorila oči a prvýkrát pozrela na svet vlastnými očami. Nič jej už nebránilo žiť vlastný život, nik ju neväznil v jej vlastnom tele.

„Ďakujem.“ zašepkala vďačne smerom k Morgane a sledovala, ako stará žena unavene sadá na zem a opiera sa o azda rovnako starý dub.

„Používaj múdro svoju moc a vyvaruj sa chýb, ktorých sme sa my ostatní dopustili. Si strážkyňou Avalonu a je na tebe, aby náš rod nevymrel. Verím, že ma nesklameš.“ odpovedala jej s úsmevom a očami zablúdila k obzoru, kde začali vykukovať prvé slnečné lúče. Vždy si želala zomrieť pri východe slnka a to sa jej splnilo. Umierala pokojne a hoci jej vlastná dcéra nedokázala odpustiť, dúfala, že na druhom svete dostane novú šancu. S tou myšlienkou vydýchla naposledy.

Aranel bez meškania pribehla k otcovi a oči sa jej zaliali slzami, keď sa jej sotva podarilo nahmatať pulz. Trasúcimi sa rukami vytiahla ostrú črepinu z otcovho krku a hneď pritlačila rukou na tepnu, aby zastavila krvácanie. Bolo však už neskoro. Stratil veľa krvi a posledné kúzlo ho neskutočne vyčerpalo.

„Vydrž, prosím!“ žiadala zúfalo a rukou neustále tlačila na krk. Slzy sa jej kotúľali po detskej tváričke, ale nedbala na to. Prihovárala sa svojmu otcovi a prosila ho, aby ju neopúšťal.

„Aranel...“ zachrčal.„Ocko... tu som. To som ja, tvoja Ari, už len ja, nik iný. Dokázal si to.“ usmiala

sa a dúfala, že sa jej podarí dostať ich odtiaľ skôr, než bude neskoro.„Som rád... že si v poriadku... mám ťa rád.“ vravel namáhavo a dokonca sa

zmohol na slabé stisnutie jej ruky.„Aj ja teba, ocko. Odteraz už budeme spolu, len musíš vydržať.“ vzlykala.„Neplač, moja. To nič... zase sa stretneme.“ utešoval ju a ona kŕčovito zovrela

jeho ruku.„Nie! Nesmieš ma tu nechať samu! Potrebujem ťa!“ žiadala zúfalo, no on sa len

usmial a s námahou zdvihol ruku, aby jej zotrel slzu stekajúcu po už aj tak mokrom líci.

„Buď šťastná, dcérka.“ zašepkal a jeho ruka ochabla vo chvíli, keď sa jeho oči zavreli.

„Ocko!!!“ plakala Aranel a hodila sa otcovi na hruď pevne sa ho držiac. Najprv bola šťastná, že je konečne sama sebou, ale nechcela svoj život za túto cenu. Nezaslúži si žiť, keď jej otec, jediný človek, ktorý sa jej nevzdal a stále v ňu veril, pritom musel zomrieť.

Epilóg - O pár rokov neskôr

andrin Danielsová kráčala rýchlym krokom tichým hradom a mierila priamo do kancelárie riaditeľa, kde ju už očakával George Weasley.S

„Ahoj Sandrin. Aká bola dovolenka?“ spýtal sa s úsmevom a pokynul, aby si sadla do voľného kresla.

„Bolo to fajn, ale som rada, že som späť. Neveril by si, ale začal mi chýbať ten každodenný zhon a neustály krik na chodbách.“ pousmiala sa.

„Verím ti, hrad je počas prázdnin až nezvyčajne tichý a odkedy sme s Leou sami, stále častejšie odtiaľto hľadáme únik pred samotou. Aj keď ani tá občas nie je na škodu.“ uškrnul sa.

„To je pravda, ale predpokladám, že Severus si o tom bude myslieť svoje. Mala by som ho ísť pozrieť, než ma zase obšťastní jedným zo svojich vražedných pohľadov.“ nadhodila a zamierila smerom k laboratóriu, kde stále ešte visel portrét jej otca, bývalého učiteľa lektvarov.

„Tak hlavne, aby si to prežila. Nemám za teba zaistenú náhradu.“ odpovedal žartom. „Mimochodom, poslala si správy svojim novým prefektom?“„Iste, ale jeden odznak by som rada doručila osobne.“ usmiala sa tajomne a on

chápavo prikývol. Viac sa už nepýtal, a tak mohla pokojne ísť za tým tmavovlasým kúzelníkom, ktorý hoci to nepriznával, mal rád jej spoločnosť rovnako ako ona tú jeho.

„Ahoj.“ pozdravila zvesela a pozrela na Severusove zamračené čelo. Vedela, že sa nemračí, lebo je nahnevaný, ale preto, že sa sústredí na niečo v knihe, ktorá ako zvyčajne ležala na jeho kolenách.

„Už si späť?“ spýtal sa miesto pozdravu a zamyslene sa na ňu zadíval.„Samozrejme, škola začína za týždeň a mám toho ešte veľa na práci. Ako sa

máš?“„Čo myslíš?“ zatiahol sarkasticky a ona sa neubránila úsmevu.„A čo Albus? Ako sa má on?“ zmenila tému.„No... povedal by som, že dobre vzhľadom k okolnostiam.“ pokrčil ramenami

a než stihla pokračovať s dotieravými otázkami, spražil ju pohľadom a zahrnul ju vlastnými dotazmi ohľadom jej dovolenky vo Francúzsku.

Na dverách jedného z domov v Godrikovom dole sa hojdalo malé klopadlo v tvare hlavy leva. Sandrin stála za dverami a čakala, kým jej niekto príde otvoriť. Musela obdivovať dom, ktorý bol úplne iný než ten predošlý, čo stával na rovnakom mieste ešte pred tromi rokmi. Ginny Potterová za pomoci svojich detí ho zrekonštruovala, tak ako kedysi s Harrym opravili dom zničený Voldemortom.

„Ja otvorím, babi.“ ozval sa dievčenský hlas a dvere sa razom rozleteli dokorán. „Dobrý deň, pani profesorka.“ usmiala sa na ňu dievčina. Sandrin sa milo usmiala na

svoju žiačku, Aranel Potterovú, ktorá v sebe nezaprela ani jedného z rodičov. Za posledné roky vyrástla do krásy a bola stále viac podobná svojej matke, ale mnohé črty mala i po svojom otcovi.

„Ahoj Ari, užívaš si prázdniny?“ „Samozrejme, ale už sa teším do školy.“ odpovedalo dievča úprimne a viedlo

učiteľku do kuchyne, kde sedeli dve ženy a o niečom vášnivo diskutovali.„Sandrin, vitaj, tak si sa vrátila? Ako si sa mala?“ privítala ju najstaršia členka

rodiny, Ginny.„Bolo to fajn.“ odpovedala vyhýbavo. Nechcela znovu rozoberať svoju

dovolenku. Už aj tak toho povedala Severusovi viac, než pôvodne chcela.„Prišla som za Aranel.“ povedala a siahla do vnútorného vrecka svojho habitu,

odkiaľ vytiahla akýsi malý predmet zabalený v zelenom zamatovom puzdre. „Niečo som ti priniesla.“ podala jej ho a čakala, kým ho otvorí.

„Čo to je?“ spýtala sa dievčina vzrušeným hlasom a jej oči zažiarili, keď vytiahla prefektský odznak. „To... ten je pre mňa?“ vydýchla užasnuto a pohľadom vyhľadala svoju učiteľku.

„Samozrejme. Si jednou z najlepších študentiek vo svojom ročníku, možno dokonca na škole a priala by som si, aby si šla príkladom svojim spolužiakom. Najmä keď zvážime, ako rýchlo si dohnala zanedbané roky.“ vysvetlila vedúca fakulty a zostala prekvapene stáť, keď ju Aranel tuho objala.

„Ocko bude mať radosť.“ povedala a takmer so zbožnou úctou pozrela na odznak.

„Z čoho to budem mať radosť?“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona pozrela do zelených očí, ktoré na ňu pozerali ako vždy s nesmiernou láskou a nehou.

„Pozri, čo mi pani profesorka priniesla. Som prefektkou.“ pochválila sa a hrdo sa pýšila svojím novým odznakom.

„To je naozaj skvelé. Blahoželám, Ari. Ďakujeme, Sandrin.“ pozrel vďačne na učiteľku a tá len chápavo prikývla.

„Kde je Lysias?“ ozvala sa odrazu žena, ktorá až doteraz mlčala, no viac to už nevydržala a hodila po mužovi spýtavý pohľad.

„Zaspal, nechal som ho v postieľke. Ale teraz už budem musieť ísť, uvidíme sa neskôr, zlatko.“ odpovedal a pobozkal ju na rozlúčku. Rozlúčil sa s ostatnými a vyšiel z domu, aby sa z dvora mohol premiestniť do práce.

„Albus, počkaj!“ zavolal naňho nejaký hlas a on poslúchol.„Louise, čo sa deje?“ spýtavo pozrel na svoju ženu a stále ešte nemohol veriť

tomu, ako mohol tak dlho byť bez nej.„Zabudol si si kabát. Večer má byť chladno.“ povedala potichu a podávala mu

cestovný plášť. Vedel síce, že ho nebude potrebovať, ale aj tak si ho vďačne vzal. Pritiahol si ju k sebe bližšie a zadíval sa do jej krásnych očí.

„Už som ti povedal, že ťa milujem?“ spýtal sa a nežne ju pobozkal.„Hm, odkedy si ma uniesol z Afriky, tak to bolo už nespočetnekrát.“ odvetila

láskavo a podvolila sa jeho bozkom.„A budem ti to opakovať každý deň až do konca života.“ pošepol a spomenul si

na chvíľu, o ktorej vravela. Než sa to však stalo, udialo sa toho trochu viac.

Albusovo telo chladlo a nejavilo známky života, keď dievčina na jeho hrudi ronila jednu slzu za druhou. Jej detská dušička stále odmietala prijať krutý fakt, že jej otec zomrel kvôli nej. Chcela niečo urobiť. Čokoľvek, len aby bol opäť s ňou. Myšlienka na otcovu záchranu v nej rástla s každou slzou, ktorá vytiekla z jej oka a nevediac ako, vzduch okolo nej začal hustnúť a víriť sa. Cítila, ako jej telom prestupuje neznáma energia a chce sa dostať na povrch. Nevedela to ovládať, ale to ani nemusela. Jej myšlienky sa zhmotnili a ona sa s údivom prizerala na to, ako sa rany na otcovom tele zaceľujú a do tváre sa mu vracia farba. Inštinktívne priložila dlaň na miesto, kde je srdce a intenzívne myslela na to, že jej otec žije. A v tom okamihu sa to stalo. Hlboký nádych, oči od údivu rozšírené. Albus pozeral na svoju dcéru a bez najmenších problémov sa posadil. Myslel si, že je azda v nebi, ale nechápal, čo tu robí jeho dcéra. Stále ešte boli vo vzdušnom víre, no ten pomaly slabol a on rozpoznával avalonskú krajinu. Bola ešte krajšia než predtým a zalievala ju zlatistá žiara teplého slnka vychádzajúceho na oblohu.

„Ari...“ oslovil ju potichu a ona sa mu vrhla do náručia. Bol živý. Dokázala to. Ona to dokázala, plesala v duchu a vychutnávala si radosť zo svojho víťazstva. Vedela, že za to vďačí Morgane a bola jej nesmierne vďačná za ten dar, ktorý jej dala tesne pred svojou smrťou.

Len čo sa vrátili domov a zvítali sa so svojou rodinou, ktorej odľahlo, že je všetko za nimi a obaja, Albus i Aranel sa im vrátili, mal Albus ešte jednu povinnosť. Nevedel, kde v Afrike by ju mal hľadať, ale aj keby mal kvôli nej prejsť hoc aj celý svet, musel ju nájsť. Musel Louise povedať, že ju má rád a hoci bol slepý, keď to doteraz nevidel, otvorili sa mu oči a on chcel zvyšok svojho nového života stráviť po jej boku. Bál sa odmietnutia, ale jeho obavy boli zbytočné. Len čo ho Louise uvidela, vrhla sa mu okolo krku a sľúbili si vzájomnú lásku do konca života. A aby ich šťastie bolo úplné, po roku a pol dala Louise Albusovi syna.

„Už by si mal ísť.“ povedala napokon a proti vlastnej vôli sa od neho odtrhla.„Daj za mňa večer pusu deťom.“ požiadal a ona prikývla. Len čo sa vrátila do

domu, zašla skontrolovať svojho syna. Lysias Potter spokojne spinkal, presne ako povedal Albus. Pohladkala ho po hlavičke, na ktorej sa černeli prvé strapaté vlásky, upravila mu deku a až potom sa vrátila do kuchyne, kde Ari stále ešte nadšene štebotala o svojom novom odznaku.

KONIECĎAKUJEME ZA PREČÍTANIE!