časopis žiakov ZŠ Bobrovec 490

Ročník II. Číslo II. Školský rok 2018/2019

2

Milí kamaráti!

Ako ten čas letí! Verili by ste, že ubehol už takmer polrok, čo ste ma naposledy

čítali? Spomínal som Vianoce. A čo nás čaká teraz? No predsa koncoročné výlety

plné zábavy a smiechu. A netreba zabudnúť ani na dlho očakávané letné prázdniny.

Kto by sa na ne netešil. Ale skôr, ako budeme ležať niekde pod slnečníkom

a vychutnávať si slnečné lúče, dovoľte mi, aby som Vám predstavil druhé číslo

nášho časopisu v školskom roku 2018/2019. Dočítania!

Váš Bobrík

3

Ľudské práva sú práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až

po smrť. V minulosti boli tieto práva priznávané iba vládcom a šľachte, zatiaľ čo

obyčajným ľuďom len v malej miere, prípadne boli celkom upierané. Medzi základné

ľudské práva patrí napríklad právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť,

slobodu prejavu, svedomia, spolčovania, právo zhromažďovania a iné. Sú to

univerzálne práva všetkých ľudských bytostí.

Žiaci ôsmeho ročníka mali možnosť sa s nimi zoznámiť počas hodín

občianskej náuky. A to nielen formou teoretických poznatkov, ale aj prakticky

prípravou projektov o významných bojovníkoch za ľudské práva či v súťaži „Nie

sme všetci rovnakí, ale sme si rovní.“. To, ako sa im podarilo popasovať sa

s uvedenou témou, si môžete pozrieť v nasledujúcej galérii.

Bojovníci za ľudské práva

4

5

6

7

8

„Nie sme všetci rovnakí, ale sme si rovní.“

Na svete žije mnoho ľudí. Každý je iný. Odlišujú sa od seba povahou,

výzorom, jazykom, kultúrou. To, že je každý iný je prirodzené . Všetci sme nejakým

spôsobom pre svet dôležitý. Každý je nejaká osobnosť. To, že máme odlišnú farbu

pleti alebo výšku, váhu nemení nič na tom, že máme rovnaké práva. Právo na život,

na lásku, právo vyjadriť si svoj názor. A v tom sme si naozaj všetci rovní. No nie

vždy sa rovnosť chápe správne. Nájdu sa aj takí, ktorí sa povyšujú nad ostatnými.

Neberú na druhých ohľad. Dokazujú si, akí sú silní, keď majú viac ako ostatní.

Neuvedomujú si, že majú vlastne menej, ako si myslia . Myslím si, že rozdiely medzi

ľuďmi tu boli odjakživa a pretrvávajú dodnes.

Ľudia sa delia

na bohatých

a chudobných,

bielych a čiernych,

na múdrych

a hlúpych, na

pekných a škaredých

a tak ďalej. Ale je to

v poriadku ? Je to

správne? Prečo si

navzájom závidíme,

predbiehame sa, aby

sme mali viac ako

ostatný. V dnešnom

uponáhľanom svete

je ťažké hovoriť o rovnosti. V minulosti to bolo o čosi jednoduchšie, možno ťažšie

a o to krajšie. Aj moji starkí vždy hovoria, že za ich čias to bolo iné. Každý mal

prácu, nikto nikoho neodsudzoval. Boli sme s tým, čo sme mali.

9

Aj dnes by mali ľudia trochu spomaliť a uvedomiť si ľudské hodnoty.

Pozerať aj na potreby druhých a nesúdiť niekoho preto, že je iný. Správať sa ku

každému rovnako či už je malý, veľký , starý, mladý biely či čierny. Veď každý má

právo byť sám sebou .

10

Marec je mesiacom knihy už od roku 1955, kedy ho v bývalom Československu

vyhlásili na počesť Mateja Hrebendu. Paradoxne bol

slepý, to mu však nebránilo venovať sa zbieraniu kníh a

ich zachraňovaniu. Medzi vlastencov a vzdelancov

roznášal nové slovenské knihy.

Dobrý a skúsený čitateľ si musí pred vstupom do

textu vytýčiť nejaký cieľ – musí v texte niečo alebo

niekoho

hľadať. Hľadá tam isté čísla, mená, názvy,

isté slová, informácie. Musí chcieť aktívne a

sústredene čítať a musí mať sám pred sebou

nejaký cieľ.

Skúsený čitateľ berie do ruky text s

istým očakávaním a skúma, ako sa jeho

očakávanie naplní. Prekvapenia, stretnutia s autorom, rozchody s ním, súhlas alebo

nesúhlas, to všetko je v podstate dialóg, ktorý čitateľa aktivizuje a vzdeláva.

Marec - mesiac kníh sa pravidelne

organizuje posledný marcový týždeň. Zdalo

by sa, že v marci budú mať knihy vyhrané a

budú v rebríčkoch predaja na absolútnom

piedestály, čo sa rôznych drobností, umenia a zábavy týka. Lenže opak je pravdou.

11

12

13

14

15

16

Ako sa Robo stal slávnym fotografom

Robo chodil po svete s otvorenými očami. Všade hľadal námety na budúce

fotografie, ktoré ho raz preslávia. Nechýbal na žiadnom podujatí, kde sa mohlo

niečo zaujímavé diať, kde mohol stretnúť zaujímavých ľudí. Na jedno podujatie

však nikdy nezabudol.

Robo sa na akciu nadmieru tešil, pretože zistil, že na nej bude jeho vzor Jozef

Makovica. Na akcii sa porozhliadol po okolí a hneď ako Jozefa Makovického uvidel,

rozbehol sa za ním. Zrazu ho ale niekto vyrušil: „Ahoj, Robo!“ ozval sa známy hlas.

Bol to jeho kamarát Milan. Chvíľu sa rozprávali. Keď sa Robo s Milanom rozlúčili,

Jozef tam už nebol. Robo sa ho znova vydal hľadať. Hľadal márne. Jozef už bol

dávno niekde inde. Prišiel čas na odovzdávanie ceny za najlepšieho fotografa. Robo

si pomyslel, že by mohol byť jeho idol práve tam. Jozef však nebol ani tam. Keď

odchádzal, bol veľmi smutný. Vtom narazil do muža, ktorý bol vysokej, štíhlej

postavy, mal ryšavé vlasy a okuliare. Bol to Jozef.

Robo neváhal ani chvíľu. Mal konečne šancu spoznať sa so svojim vzorom. Ukázal

mu všetky svoje fotografie. Jozefovi sa jeho tvorba tak páčila, že Robove fotky

ukázal niekoľkými fotografickým agentúram. Takáto náhoda spôsobila v Robovej

kariére veľký zlom. A tak sa z neho stal slávny fotograf.

17

Zimná krajina

Zima je najkrajším obdobím roka. Celá krajina spí pod snehovou perinou. Vo

vzduchu sa vznáša mrazivý vietor s krištáľovými vločkami. Vymrznuté slnko

svieti na biely sneh, ktorý sa vtedy čarovne zaligoce ako diamanty. Spiace

stromy nesú na rukách ťažkú perinu. Listnaté stromy zhodili už v jeseni svoje

šaty. Po ich telách tancujú snehové baletky. Pod lesklým ľadom žujú ryby,

ktoré už očakávajú príchod jari, no nie je ešte čas. Potoky a rieky sú

zamrznuté. Ich spánok stráži to najtvrdšie sklo. V diaľke sa lesknú ľadovcové

štíty hôr. Všetky budovy sú posypané bielou múkou. Z okien visia usmievavé

striebristé cencúle ako šišky ihličnatých stromov. Všade je ticho ako v hrobe.

Nepočuť spievať ani lietajúcich muzikantov. Len zima a mráz sa tešia

a tancujú od radosti. Mráz na oslavu ľadovej kráľovnej ozdobil každé okno

tými najzaujímavejšími ornamentami. Vonku je zima ako v srdciach krutých

ľudí. Pred touto paňou sa skryjeme len v izbe pri kozube, kde je pánom oheň.

Iba slnko sa jej nezľakne, pretože svojimi teplými lúčmi dokáže roztopiť

všetok sneh a ľad. Vyženie mráz a rozbúcha srdcia všetkých ľudí.

Červená čiapočka vol. 1

Šup-Šup Ľaľa, la, lalala. Baf! Júj! Klop- Klop. Uf! Óóó! Ham. Hajde! Pif- Paf! Draps.

Hop- Hop. Chachacha. Čľup.

18

Červená čiapočka vol. 2

Trulalalala. Ľaľa! Och! Juj! Pche. Lalalalala. Klop-klop-klop. Hm!? Ó!!! Fam. Hej,

drops. Hohoho! Chachacha. Žblnk. Čľup.

Škola

Škola je obytný dom,

veľa tried a bielych tabúľ

nájdeš v ňom.

Prváčik sa tešil.

Taška, pero, zošit mám,

ničoho sa neobávam.

Škola kýva žiakom,

no prváčik sa poponáhľa.

Naša škola

Už sa blíži september,

prichádzajú deti do škôl

a s nimi aj ich prvý deň.

Všade smiech je navôkol.

Naša škola je taká múdra,

múdra ako všetky deti v nej.

Dakedy zas nudná,

ale sranda býva v nej.

19

Nechápem

,,Nechápem, prečo mi rodičia nekúpia mobil.“

,,Veď predsa noví by sa každému hodil.“

Mama mi vraví: ,,Jeden už máš a to ti

stačí,“

A ďalej robí na čerešňovom koláči.

Povzdychnem si: ,,Ach!“

,,Veď ten mobil má každý spolužiak!“

Vezmem starí mobil a hrám sa na ňom

hry.

Level 1, 2, zrazu sekne, chýbal mi len level 3!

Celá nahnevaná hodím mobil o zem.

Vbehnem do izby, tam zaspím a sníva sa mi sen.

Vidím krajinu, v ktorej zbadám zvláštnu paniu.

Prosím Vás, nevideli ste moju mamu?“

Pani má inú farbu pleti,

Za ruku drží dve malé deti.

Na sebe majú staré oblečenie.

Za to asi nezískajú dobré vysvedčenie.

Staršie dieťa bolo vysoké ako ja,

Pozreli sme sa navzájom na seba.

,,Stratila si sa?“ spýtala sa pani milým

hlasom,

z čela si odhrnula prameň čiernych vlasov.

Pani ma z lásky objala,

do skromného príbytku zobrala.

Hlavou mi myšlienka blysla,

20

vymeníme si telefónne čísla!

Obzrela som sa po ich dome.

To žili až tak skromne?

Sklá v oknách sa im asi rozbili.

Ale kde mali všetky mobily?

,,A kde tu máte vodu?“

,,Len pár kilometrov od domu.“

,,Kde tu máte autobusy?“

,,A prečo ste všetci bosí?“

,,My nežijeme ako vy v modernej budove.“

Pochopila som, oni žili v chudobe!

Rovnosť

Bol raz jeden svet,

a ten bol ako jed.

Človek človeka urážal,

svojimi rečami porážal.

Či si biely a či čierny,

vždy si všetkým seberovný.

Tak maj svoju hlavu hore,

Ale buď na obzore!

Ľudia veľké srdcia majú,

no pozor si nedávajú.

Tak buď sám zo sebou spokojný

a buď pozorný.

Tak sa teda dobre maj,

vo svete hlavne pozor daj.

21

Fantázia môže byť nepriateľ

Môže sa zdať, že mať veľkú fantáziu je úžasný dar. Že je to niečo, čo

nás bude v živote poháňať, niečo, čo nám umožní vnímať veci okolo seba iným

spôsobom. Áno, to je jedna z možností, ako fantáziu popísať. Ale sú tu aj iné

pocity, ktoré s tým súvisia.

Určite ste už každý niekedy išli po tme lesom alebo ulicou, na ktorej v tú

dobu nesvietili žiadne svetlá. Alebo ste čakali na niekoho, kto priveľmi meškal

a nebral vám telefón. Ľudia, ktorí nemajú veľkú fantáziu majú zlý pocit, ale

nevedia, čoho sa vlastne boja. Ale keď som v takejto situácii ja, mám pred

očami najrôznejšie scenáre. A nie je vôbec príjemne vidieť pred očami, ako

moji rodičia na ceste na našu chatu, na ktorú sa dá dostať len cez veľmi úzke

a prudké zatáčky, dostali šmyk a vypadli z cesty.

Navyše mi táto predstavivosť ukazuje každú možnú situáciu, ktorá sa

môže stať v mojom živote. Aj takéto veci sa v mojom živote stávajú. Viem, že

sa nemôžem sťažovať. Predstavivosť je stále dar, vďaka ktorému sa viem

lepšie prejaviť pri maľovaní. Ale strasti s tým spojené, paranoja, strach,

umelecké bloky, vidiny všetkých možných vecí, ktoré sa môžu stať - to je vec,

ktorú musím prekonať. To je jeden zo záporov predstavivosti.

ŽIVOT DEVIATAKA

Všetci len v dobrom spomínajú na posledný rok na základnej škole, ale ja si

myslím, že je to najťažší ročník. Možno pre niektorých je to len taká prechádzka

ružovou záhradou, ale pre tých, ktorým naozaj záleží na ich budúcnosti, je to

náročný ročník plný stresu.

22

Tak to som to prežívala ja. Všetci na vás tlačia s výberom správnej školy,

ktorá vám dosť ovplyvní život. A keď si vyberiete školu podľa svojich snov, sú tu

ľudia, ktorí vás v tom podporujú. Na druhú stranu sú tu aj takí, ktorí vás budú od

tej školy odhovárať, lebo podľa nich je tá škola pre vás nevhodná. Ľudia vedia dosť

ovplyvňovať, dávajte si na to pozor, ale hlavne choďte za svojím snom a nedajte

sa zmiasť, lebo je to váš život.

Keď už máte výber školy za sebou, tak tu na vás čaká veľa učenia. Ak chcete

mať dobré vysvedčenie. Polročné z deviateho ročníka je najdôležitejšie. Takže ak

ho chcete mať najlepšie, tak musíte riadne makať.

A to nehovorím, akí sú niektorí učitelia na vás ,,zlí“. Namiesto toho, aby vám

nechali trochu priestoru na prípravu na prijímačky, zasypú vás toľkými úlohami,

že naozaj nestíhate nič. Najhoršie je, ak chcete ísť na školu, kde sú talentové

skúšky a učitelia vás vôbec nerešpektujú, že sa musíte na ne pripravovať

a nestíhate robiť nejaké veci do školy.

A viete, čo je najhoršie?? Monitor. Je to úplná zbytočnosť, ktorá vám môže

dosť pomôcť. Aspoň keby tam boli jednoduchšie otázky, ale nie....Ani netuším, kedy

sa budem na monitor učiť, lebo už teraz nič nestíham, a to je koniec zimných

prázdnin.

Ale najsmutnejšie na deviatom ročníku je, že tu pomaly, ale iste

zanechávame naše detstvo a vstupujeme do nového obdobia v našom živote, kde si

robíme starosti nad úplnými ,,kravinami“. To je asi najhoršie.

Fajn, už by stačilo negatívneho názoru. Pozitívum je to, že sme najstarší na

škole. Robíme rôzne akcie, ako napríklad karneval, Mikuláša, imatrikulácie, Deň

detí,..... A musím uznať, že máme lepší kolektív ako po minulé roky, možno to je

faktorom, že sme posledný raz spolu a niektorí sa možno už v živote neuvidíme.

Na koniec chcem odkázať všetkým budúcim deviatakom: „Nestresujte sa až

tak moc v deviatke, ale neberte ju ani ľahostajne, vyberte si strednú cestu

a taktiež si vyberte školu, akú chcete vy, nie vaši rodičia a ani učitelia. Choďte za

23

svojimi snami, lebo, ako som spomínala, je to váš život a určite ho nechcete prežiť

v práci, ktorú neznášate.“

Napísal: anonym z deviatky