BRAM

STOKER

DRACULA

Preložil a upravil JOZEF KOT

Bram StokerTranslation and adaptation © Jozef Kot 1969. 1989

ISBN 80-222-0148-0

2

1. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA(rýchlopisný záznam)

3. mája, BistricaPrvého mája o 20.35 som opustil Mníchov a včasráno prišiel do Viedne. Mal som pricestovať o 6.46, ale vlak sa o hodinu oneskoril. Odtiaľ som pokračoval v ceste do Budapešti. Z toho, čo som stihol vidieť z vlaku, i z krátkej prechádzky ulicami mám dojem, že Budapešť je krásne mesto. Neodvážil som sa veľmi vzdialiť od stanice, lebo vlak vzhľadom na meškanie akiste odíde veľmi presne. Zdalo sa mi, akoby som sa čoraz väčšmi ocital na východe; najzápadnejší z nádherných mostov cez Dunaj, ktorý sa tu vyznačuje impozantnou šírkou aj hĺbkou, nás zrazu preniesol do pozostatkov tureckej nadvlády.

Pohli sme sa takmer presne a krátko po zotmení sa náš vlak zastavil v Koložvári. Rozhodol som sa, že prenocujem tu, v hoteli Royale. Na večeru som si objednal kurací paprikáš. Bol vynikajúci, ale veľmi som po ňom vysmädol. (Musím pre Minu vypýtať recept.) Vyzvedal som sa na ten paprikáš čašníka, a ten mi odvetil, že sa tento spôsob úpravy nazýva „paprika hendl" a keďže je to národné jedlo, stretnem sa s ním pozdĺž Karpát všade. Náramne sa mi tu zišla povrchná znalosť nemčiny; naozaj neviem, čo by som si bez nej počal.

Ešte v Londýne, raz vo voľnej chvíli zašiel som do Britského múzea a preštudoval v knižnici všetky knihy a mapy, ktoré sa týkajú Transylvánie; vychádzal som z toho, že i sporé vedomosti o tomto kraji sa mi pri styku s tamojším šľachticom môžu zísť. Zistil som, že spomínané miesto sa nachodí celkom na východe, na hranici troci štátov, Transylvánie, Moldavska a Bukoviny, uprostred karpatských hôr - v jednej z najdivších a najmenej známych častí Európy. Nenatrafil som však na nijakú mapu alebo knihu, ktoré by presne lokalizovali Draculov zámok, pretože jestvujúce mapy tejto krajiny vôbec nemožno porovnávať s našimi vojenskými generálkami; ale dozvedel som sa, že mesto Bistrica, ktoré gróf Dracula uvádzal ako poslednú poštu, je široko-ďaleko známe. Rád by som vsunul niekoľko poznámok, ktoré mi azda osviežia pamäť, keď budem o svojej ceste rozprávať Mine.

Obyvateľstvo Transylvánie tvoria štyri odlišné národy: na juhu žijú Sasi a s nimi zmiešaní Valasi, ktorí sú potomkami Dákov; na západe Maďari a na východe a severe Sekeli. Uberám sa k tým posledným, ktorí o sebe tvrdia, že sú potomkami Atilu a Hunov. Hádam je to aj pravda, lebo keď v jedenástom storočí Maďari dobyli toto územie, našli už na ňom Hunov. Čítal som kdesi, že v tejto karpatskej podkove sa udržiavajú všetky povery, aké kedy svet vymyslel; ak je to pravda, bude moja cesta o to zaujímavejšia. (Na všetko sa musím grófa povypytovať.)

3

Hoci som mal dosť pohodlnú posteľ, nevyspal som sa dobre, pretože ma morili najrozličnejšie čudné sny. Celú noc mi pod oblokom zavýjal akýsi pes; a k spánku mi veľmi nepridal ani ten paprikáš: vypil som celú karafu vody a ešte vždy ma trápil smäd. Zaspal som nad ránom a zobudilo ma až klopanie na dvere. Na raňajky bol zasa paprikáš, akási kukuričná kaša, ktorej tu vravia „mamaliga", baklažán plnený sekaným mäsom, vynikajúca pochúťka, ktorú nazývajú „impletata". (Aj na ňu si musím vypýtať recept.) Musel som sa s raňajkami poponáhľať, lebo vlak odchádzal - aspoň mal odísť krátko pred ôsmou. Na stanici som bol už o pol ôsmej, ale ešte vyše hodiny som presedel vo vozni, kým sme sa pohli. Zdá sa mi, že čím ďalej na východ, tým chodia vlaky nepresnejšie. Ako potom chodia v Číne?

Celý deň sme uháňali krajinou, ktorá prekypuje bohatstvom krás. Chvíľami sme na strmých kopcoch zazreli mestečká alebo zámky; chvíľami sa popri nás vinuli rieky a bystriny; súdiac podľa vymletých brehov, podistým tu často bývajú veľké povodne. Na staničkách sa ponevierali skupinky, i celé davy ľudí v najpestrejšom oblečení. Niektorí vyzerali celkom ako naši sedliaci, alebo ako sedliaci, ktorých som videl cestou cez Francúzsko a Nemecko: mali oblečené krátke kabátce, okrúhle klobúky a domácky zlátané nohavice; ale podaktorí pôsobili veľmi originálne. Ženy z diaľky vzbudzovali dojem krásavíc, ale v drieku boli nemotorné. Mali dlhé biele rukávce, veľké opasky s množstvom stúh, ktoré sa vznášali ako sukňa baleríny, ale pod nimi sa beleli spod-ničky. Najčudnejší boli Slováci, ktorí pôsobia barbarskejšie než ostatní: nosia veľké pastierske klobúky, širokánske voľné špina-vobiele nohavice, biele ľanové košele a obrovské kožené opasky, takmer na piaď široké a vybíjané mosadznými klincami. Na nohách majú vysoké čižmy, na hlave dlhé čierne vlasy a pod nosom husté čierne fúzy. Hoci sú malební, nepôsobia príťažlivo. Keby sa takto zjavili na javisku, človek by ich zaraz pokladal za akúsi čeliadku orientálnych brigantov. Počul som však, že sú neškodní a že im chýba priebojnosť.

Už sa stmievalo, keď sme prišli do Bistrice, zaujímavého starodávneho mesta. Bistrica vlastne leží na hranici - cez Boržský priesmyk sa dostanete hneď do Bukoviny. Prežila búrlivú minulosť a dodnes ostali po nej stopy. Pred päťdesiatimi rokmi postihlo mesto niekoľko veľkých požiarov. Začiatkom seďemnásteho storočia ho tri týždne obliehal nepriateľ a o život prišlo 13 000 obyvateľov, pričom popri vojne sa o toto vysoké číslo pričinili hlad a choroby.

Poďľa pokynov grófa Draculu som zamieril ďo hostinca Golden Krone. Potešilo ma, že je to staromódny dom: totiž veľmi som túžil vidieť čo najviac tunajších svojrázností. Podistým ma tu už očakávali, lebo keď som sa blížil k bráne, vyšla mi v ústrety staršia žena, oblečená v sedliackom kroji - na bielej košeli mala dlhú dvojitú zásteru z pestrej látky, ktorá jej vpredu i vzadu tesne priliehala. Uklonila sa a povedala: „Ráčite byť Angličan?" „Áno," odvetil som, „Jonathan Harker." Usmiala sa a rozkázala čosi staršiemu chlapovi, ktorý stál za ňou. Chlap sa zastavil vo dverách, ale

4

vzápätí sa vrátil z listom:

„Milý priateľ!Vitajte v Karpatoch. Už sa Vás nemôžem dočkať. Dobre sa vyspíte.

Zajtra o tretej odchádza bukovinský dostavník; rezervoval som Vám v ňom miesto. Pri Boržskom priesmyku bude na Vás čakať môj koč a dopraví Vás ku mne. Verím, že sa Vám z Londýna cestovalo dobre a že sa Vám v mojej krásnej vlasti bude páčiť.

S priateľským pozdravomDRACULA"

4. májaDozvedel som sa, že hostinský dostal od grófa list, podľa ktorého mi mal v dostavníku zabezpečiť najlepšie miesto; ale keď som sa začal vypytovať na ďetaily, hostinský prejavil akúsi zdržanlivosť a predstieral, že mojej nemčine nerozumie. To som mu nemohol uveriť, lebo až doteraz jej dokonale rozumel; aspoň na všetky otázky mi odpovedal tak, ako by im rozumel. Pozrel vystrašene na svoju ženu, starú paniu, ktorá ma privítala. Iba zamrmlal, že v liste dostal peniaze, a nič viac nevie. Keď som sa ho spýtal, či grófa Draculu pozná a či by mi nemohol opísať jeho zámok, hostinský i so ženou sa prežehnali, vyhlásili, že o zámku nič nevedia a jednoducho odmietli na túto tému ďalej hovoriť. O chvíľu som sa mal vydať na cestu a tak mi nezvyšoval čas, aby som sa na grófa povypytoval niekoho iného. V každom prípade to však na mňa pôsobilo čudne a skľučujúco.

Skôr ako som sa odobral, stará pani prišla za mnou do izby a hystericky povedala:

„Naozaj ta musíte ísť? Božemôj, mladý pán, naozaj ta musíte ísť?" Natoľko ju to vzrušilo, že naraz jej vyšumeli všetky znalosti nemčiny a miešala ju nejakým iným jazykom, ktorý som vôbec nepoznal. Ak som jej chcel rozumieť, musel som ju prerušovať množstvom otázok. Keď som vyhlásil, že môj naliehavý odchod súvisí s mojím zamestnaním, znova sa ma spýtala:

„Viete, aký deň je dnes?"Odvetil som, že je štvrtého mája. Zavrtela hlavou.„Zajtra bude svätého Juraja. Neviete, že dnes v noci, keď odbijú hodiny

polnoc, zmocnia sa vlády všetky zlé sily? Viete vôbec kam idete a ku komu idete?" Navidomoči ju to strašne trápilo, a tak som ju znova utešoval, ale bezvýsledne. Napokon klesla na kolená a začala ma prosiť, aby som neodchádzal; aby som aspoň dva dni počkal. Prichodilo mi to komické a dosť nepríjemné. Pravdaže, nesmiem pripustiť, aby mi niečo zabránilo vykonať zverenú úlohu. Preto som čo najvážnejšie povedal, že jej ďakujem, ale moja úloha veľmi súri, a preto musím ísť. Nato vstala, utrela si oči, sňala si z krku krížik a ponúkla mi ho. Nevedel som, ako sa mám

5

zachovať, lebo ako príslušník anglikánskej cirkvi som takéto predmety pokladal za modloslužobnícke, ale zároveň sa mi videlo nezdvorilé starú paniu v takomto duševnom rozpoložení odmietnuť. Veď to myslí tak ďobre. Tuším mi zbadala na tvári pochybnosť, lebo keď mi okolo krku vešala krížik, povedala „na pamäť vašej mamy" a vyšla. Zapisujem si tieto riaďky vo chvíli, keď čakám na dostavník, ktorý, pravdaže, mešká; a dosiaľ mám na krku krížik. Neviem, či to spôsobili obavy starej panej, ale nie je mi práve najľahšie. Ak sa tieto zápisky raz dostanú Mine do rúk, nech sú i mojou rozlúčkou. Už je tu dostavník.

5. mája, v zámkuSivé ráno sa rozplynulo, vysoko nad obzor vystúpilo slnko. Nie som ospanlivý, a keďže môžem spať, dokedy chcem, budem písať, kým nezaspím. Musím zaznamenať množstvo čudných vecí. Bol by som nerád, keby si niekto myslel, že som sa pred odchodom z Bistrice zle najedol, a tak radšej presne opíšem svoju večeru. Mal som pokrm, ktorému tu vravia „zbojnícka" - sú to kúsky slaniny, cibule a hovädzieho mäsa, okorenené červenou paprikou, napichnuté na drievku a opekané nad ohňom, tak ako sa v Londýne pripravuje konina pre mačky. Pil som k tomu Zlatý Mediaš, ktorý na jazyku necháva zvláštny, nie nepríjemný pocit. Vypil som však iba dva poháre.

Keď som nastúpil do dostavníka, kočiš sa práve rozprával s hostinskou. Zrejme sa zhovárali o mne, pretože každú chvíľu na mňa pozreli, a niektorí ľudia, čo sedeli pred domom na lavičke, pristúpili bližšie, načúvali a potom si ma aj oni, zväčša ľútostivo obzerali. Niektoré slová, čo som začul, sa často opakovali. Nerozumel som im, pretože tu boli ľudia rozličných národností. A tak som si potichu vytiahol z kufra polyglotický slovník a vyhľadal ich význam. Musím sa priznať, že ma to vôbec nepotešilo, lebo medzi opakovanými slovami sa vyskytovali také výrazy ako „ôr-dôg" - diabol, „pokol" - peklo, „stregoika" - striga, „vrolok" a „vlkolak" - obe posledné znamenajú to isté, jedno je srbský a ďruhé slovenský výraz pre čosi, čomu sa vraví alebo psohlavec alebo vampír. (Musím sa na tieto povery povypytovať grófa.)

Keď sme sa pohli, zástup pred hostincom sa rozrástol a všetci sa prežehnávali, všetci smerom ku mne dvíhali dva prsty. Horko-ťažko som dostal zo svojho spolucestujúceho, čo to všetko má znamenať; sprvu sa vôbec so mnou nechcel ďať do reči, ale keď som mu povedal, že som Angličan, nakoniec predsa vysvetlil, že je to zaklínadlo proti zlým duchom. Nebol to pre mňa práve príjemný pocit: veď sa uberám ďo neznámeho kraja, kďe sa mám stretnúť s neznámym človekom; každý mi dával najavo svoje sympatie, takže ma to voľky-nevoľky dojímalo. Vrhol som posledný pohľad na malebné postavičky pred hostincom, ktoré sa húfne prežehnávali. Vtom náš kočiš, ktorého široké plátenné nohavice - vravia im tu „gace" - zakrývali celú prednú časť kozlíka, zapraskal veľkým

6

bičom a štvorzáprah sa rozbehol.Cesta bola hrboľatá, ale uháňali sme po nej s horúčkovitou rýchlosťou.

Nechápal som, čo má tá náhlivosť znamenať, ale kočiš chcel zrejme čím skôr dosiahnuť Boržský priesmyk. Vpravo i vľavo sa vežili úchvatné pohoria, za ktorými už zapadalo poludňajšie slnko. V diaľke sa veľkolepo strmili zasnežené štíty. Kde-tu sa v lúčoch zapadajúceho slnka zablysol vodopád. Okolo nás sa už zakrádali tiene večera. Zavše sme minuli skupinky Čechov a Slovákov, všetci boli v malebných krojoch, ale bolestne som si všimol, že takmer každý má hrvoľ. Popri ceste bolo veľa krížov a ako sme okolo nich prechádzali, moji spolucestujúci sa prežeh-návali. Pri božích mukách kľačali sedliaci a takí boli pohrúžení do modlitby, že sa za nami ani neobrátili. Prechádzali sme okolo rebrinákov - obyčajných sedliackych vozov s dlhým, hadovitým trupom. Na jednom rebrináku sedela hŕstka Čechov v bielych a Slovákov v pestrých kožuchoch. Slováci mali na pleciach ako kopije dlhé palice, zakončené ostrím sťa sekery. Večer sa ochladilo a v narastajúcom šere sa stromy, duby, buky a borovice ponorili do temnej hmly. Okolo zapadajúceho slnka sa hromadili v čudnom kontraste strašidelné oblaky a klesali do karpatských údolí, cesta bola chvíľami taká strmá, že kone i napriek kočišovmu náhleniu mohli ísť iba krokom. Rád by som bol zišiel z dostavníka a trocha sa poprechádzal, ale kočiš o tom nechcel ani počuť. „Nie, nie", povedal; „to sa nesmie; psi sú tu ako besní," a potom akoby žartom, pretože sa najprv obzrel a vynútil si od ostatných súhlasný úsmev, dodal: „Kým si dnes ľahnete do postele, budete mať takých vecí až po krk." Zastavili sme sa iba raz na krátku chvíľku, keď kočiš zapaľoval lampáše.

Keď sa celkom zotmelo, medzi cestujúcimi zavládlo akési vzrušenie a kočiša ustavične pobádali k väčšej rýchlosti. Neľútostne šľahal kone dlhým bičom, zúrivo na ne pokrikoval. Pred nami som zazrel akési zelené svetlo, ktoré pripomínalo lesný priesek. Vzrušenie cestujúcich vzrástlo; šialený dostavník hrkotal a kolísal sa ako loďka, ktorú na mori zachvátila búrka. Musel som sa poriadne držať. Cesta prešla do roviny a zdalo sa mi, že po nej letíme. Potom z oboch strán sa priblížili hory, vstupovali sme do Boržského priesmyku. Niekoľkí cestujúci mi ponúkli dary. Robili to s vážnosťou, ktorú nebolo možné odmietnuť; boli to zvláštne dary a každý ich dával s úprimnou vierou, s láskavým slovom a s požehnaním, s tým čudným znamením, ktoré ma pred hostincom v Bistrici tak vyľakalo. Kočiš sa naklonil dopredu a aj cestujúci sa na oboch stranách vykláňali z dostavníka a sústredene hľadeli do tmy. Podľa všetkého očakávali čosi vzrušujúce, ale keď som sa na to opytoval jednotlivých cestujúcich, ani jeden mi nedal prijateľnú odpoveď. Vzrušenie ovládalo dostavník ešte dobrú chvíľu: a zrazu sme pred sebou zbadali, ako sa priesmyk otvára. Nad nami boli temné oblaky a vzduch vyvolával ťažký, tiesnivý pocit ako pred búrkou. Akoby horský hrebeň rozdeľoval dve atmosféry, a my sme sa teraz dostali do tej búrkovej. Teraz som sám vyzeral, či sa ešte nepribližuje koč,

7

ktorý ma má odviezť ku grófovi. Čakal som, že každú chvíľu zazriem v temrave žiaru lampášov; ale navôkol bola tma ako v hrobe. Pred nami sa belela piesočnatá cesta, ale po koči ani chýru ani slychu. Cestujúci si radostne vydýchli, akoby sa vysmievali môjmu sklamaniu. Práve som začal rozmýšľať, čo teraz urobím, keď kočiš pozrel na hodinky a potichu povedal ostatným: „Prišli sme sem o hodinu skôr." Potom sa obrátil ku mne a povedal ešte horšou nemčinou, akou vravím ja:

„Nie je tu nijaký koč. Pána nikto nečaká. Odvezie sa teda s nami do Bukoviny a zajtra alebo pozajtra sa vráti; no radšej až pozajtra." Kým to vravel, kone zrazu začali erdžať, fŕkať a plašiť sa, takže kočiš ich musel krotiť. Vzápätí za všeobecného úľaku a prežehnávania, nás dostihol, predbehol a tesne pri nás zastal koč so štvorzáprahom. Vo svetle našich lampášov som zazrel, že kone sú čierne ako uhoľ. Poháňal ich vysoký chlap s dlhou hnedou bradou a s veľkým čiernym klobúkom, ktorý mu pred nami zahaľoval tvár. Zazrel som iba záblesk jeho jasných očí, ktoré akoby sa vo svetle lampášov začervenali. Povedal nášmu kočišovi:„Dnes ste prišli akosi zavčasu, priateľke." Kočiš zajachtal: „Tento anglický pán sa ponáhľa." „Hádam preto ste mu navrhovali, aby šiel s vami až do Bukoviny?" spýtal sa neznámy. „Mňa neoklamete, priateľke: viem všetko a kone mám rýchle." Pritom sa usmial a lampáše osvetlili hrubé ústa s jasnočervenými perami a s ostrými zubami, ktoré sa beleli ako slonovina. Ktorýsi z mojich spolucestujúcich zašeptal verš z Burgerovej Lenory:

„Len smrť sa s vetrom preteká."Neznámy zrejme tieto slová začul, lebo zdvihol oči a usmial sa.

Cestujúci sa odvrátil a zároveň vystrel dva prsty a prežehnal sa. „Dajte mi pánovu batožinu," povedal neznámy; s nezvyčajnou ochotou mi všetci pomohli preložiť kufre. Keďže koč stál hneď pri dostavníku, stačilo mi preliezť cez bočnice. Neznámy ma chytil oceľovými prstami za rameno a pomáhal mi nastúpiť. Nato zamával opratami a kone sa obrátili a vbehli do tmavého priesmyku.Ešte raz som sa obzrel a vo svetle lampášov som zočil svojich bývalých spolucestujúcich, ktorí sa ustavične prežehnávali. Vtom kočiš zapraskal bičom, okríkol kone a dostavník pokračoval v ceste do Bukoviny.

Len čo sme sa ponorili do tmy, pocítil som akúsi zvláštnu triašku a doľahol na mňa pocit samoty; neznámy mi prehodil cez plecia plášť, kolená zakryl dekou a výbornou nemčinou povedal:

„Noc je chladná, mein Herr, a pán gróf mi prikázal, aby som sa o Vás dobre postaral. Pod sedadlom nájdete fľašu slivovice (slivkové brandy, ktoré sa pije v týchto končinách), ak by sa vám zažiadalo potúžiť sa. "Nevzal som si; cítil som sa nesvoj, premáhal ma strach. Keby sa mi teraz bola naskytla nejaká iná možnosť, bol by som sa tejto nočnej cesty vzdal. Koč sa chvíľu rútil po rovnej ceste, nato sa obrátil a zase sa rútil po rovine. Zdalo sa mi, že prechádzame tým istým úsekom cesty; napokon som si to overil, keď sme už druhý raz prechádzali okolo toho istého nápadného bodu. Rád by som sa bol neznámeho opýtal, čo to má znamenať, ale bál

8

som sa otvoriť ústa. Predpokladal som, že by v takejto situácii každý protest bol zbytočný. Pravdaže, bol som zvedavý, koľko je hodín; škrtol som zápalkou a pozrel na hodinky; o niekoľko minút bude polnoc. Striasol som sa, lebo posledné skúsenosti mi vôbec nedovoľovali zabudnúť na rozšírené povery, pokiaľ ide o túto nočnú hodinu. Zachvátil ma nepríjemný pocit napätia a čakal som.

Kdesi ďaleko, v ktoromsi gazdovskom dome sa rozbrechal pes - v jeho brechote bolo čosi mučivé, akoby sa pes bál. Vzápätí sa ozval ďalší pes a potom ďalší a ďalší; zo všetkých strán prinášal vietor divý brechot a v priesmyku hučalo ako v komíne. Kone sa strhli, vzopäli, ale neznámy ich uchlácholil; utíšili sa a iba sa vystrašene chveli a potili, ani čo by práve dobehli z vyčerpávajúcej cesty. Potom kdesi ďaleko, v okolitých horách zavyli vlci a hlasné, prenikavé zavýjanie rovnako poľakalo kone i mňa -chcel som vyskočiť z koča a rozbehnúť sa do neznáma, zatiaľ čo sa kone znova vzpínali a vzpierali a neznámy musel vynaložiť všetku svoju silu, aby ich zadržal. Za niekoľko minút som si však na zavýjanie zvykol a aj kone sa upokojili; neznámy zišiel z koča a začal kone potľapkávať, hladkať a čosi im šeptal do uší, tak ako to vraj robievajú cvičitelia koni. Maznanie na kone zapôsobilo, lebo postupne sa celkom poddali, hoci ešte vždy sa triasli. Neznámy znova vysadol na kozlík, zamával opratami a koč sa s veľkou rýchlosťou rozbehol. Tentoraz sme sa dostali až na opačný koniec priesmyku, kde sme zrazu zabočili prudko doprava, na úzku cestu.

Ocitli sme sa v obkolesení stromov, ktoré sa miestami klenuli nad cestou, a zdalo sa mi, že prechádzame tunelom; a znova sa na oboch stranách cesty vežili obrovské pochmúrne skaly. Vietor fičal čoraz silnejšie, až prašťali konáre. Zozimilo sa, začalo jemne, drobulinko snežiť a čoskoro nás i celé okolie pokryla biela prikrývka. Vietor ešte vždy prinášal psí brechot, hoci už o niečo slabší. Zato čoraz silnejšie sa ozývalo zavýjanie vlkov, ktorí akoby na nás zovšadiaľ striehli. Mňa i kone opäť prenikol strach; ale neznámeho to vôbec neznepokojovalo. Hľadel raz doľava, raz doprava, ale ja som vnímal iba tmu.

Zrazu vľavo zablikal belasý plamienok. V tej istej chvíli ho zazrel aj neznámy; hneď kone zastavil, zoskočil z kozlíka a zmizol v tme. Bol som bezradný a zavýjanie vlkov bolo čoraz silnejšie; no skôr ako som stihol niečo vymyslieť, znova sa zjavil neznámy, bez slova vysadol a pokračovali sme v ceste. Možno som chvíľami spal a sníval, lebo dodnes ma tento zážitok tlačí ako strašná nočná mora. Raz zablikal plamienok tesne pri ceste a tak som aj napriek tme mohol sledovať pohyby neznámeho. Chytro podišiel k miestu, kde vyšľahol plamienok a z niekoľkých kameňov postavil akúsi pyramídu. Plamienok však blikal ďalej, čo ma veľmi zarazilo, ale nazdával som sa, že je to iba optický klam. A zase sme sa rútili tmou, okolo nás zavýjali vlci a pricho-dilo mi to, akoby sme sa pohybovali v kruhu.

Raz môj sprievodca zašiel od cesty ďalej ako predtým a práve vtedy sa kone roztriasli, začali fŕkať a erdžať od strachu. Nechápal som, čo ich tak

9

vzrušilo, lebo zavýjanie už celkom prestalo; ale vtom sa medzi čiernymi oblakmi zjavil nad zubatým hrebeňom borovicami zarastenej skaly mesiac a v jeho svite som zbadal, že nás obkľúčili vlci s bielymi tesákmi, s červenými vyplazenými jazykmi, s dlhými šľachovitými údmi a s huňatou srsťou. Mlčali a v tom chmúrnom tichu pôsobili stonásobne strašnejšie. Zmeravel som.

Naraz vlci začali zavýjať, akoby mal mesiac na nich nejaký zvláštny účinok. Kone vyskakovali, vzpínali sa a bezmocne obzerali. Zavolal som na svojho sprievodcu, aby sa vrátil. Videl som iba jediné východisko - preraziť cez obkľúčenie. Vykríkol som a vzápätí buchol do bočnice. Dúfal som, že buchotom vlkov trocha poľakám a sprievodca sa ľahšie dostane ku koču. Znezrady som však začul jeho hlas, čosi rozkazovačne vykríkol, a keď som pozrel tým smerom, videl som ho, ako stojí na ceste, máva dlhými rukami a vlci sú čoraz pokojnejší. Vtom sa mesiac zastrel ťažkým oblakom a znova sa všetko ponorilo do tmy.

Keď sa mesiac opäť vynoril, neznámy sa už driapal na kozlík a po vlkoch nebolo ani chýru. Všetko mi prichodilo nesmierne čudné a záhadné a zmocnil sa ma ešte väčší strach - bál som sa prehovoriť, bál som sa čo len pohnúť. Mesiac opäť zakryli oblaky a cesta v úplnej tme akoby nemala konca. Ustavične sme stúpali do kopca, iba na niektorých krátkych úsekoch sa cesta prudko zvažovala, ale vystupovali sme čoraz vyššie. Naraz sa kone zastavili: až vtedy som si uvedomil, že stojíme na dvore obrovského zrúcaného zámku, z ktorého vysokých čiernych oblokov nevychádza ani lúč svetla a ktorého rozpukané strielne sa v mesačnom svite zubato črtajú na oblohe.

10

2. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA(pokračovanie)

5. májaPravdepodobne som spal, lebo inak by som si bol všimol, že vchádzame do zámku. V šere sa mi dvor zdal veľmi veľký, azda väčší ako v skutočnosti. Za dňa som ho ešte nevidel.

Keď sa koč zastavil, neznámy zoskočil a pomohol mi vystúpiť. Znova som si uvedomil jeho úžasnú silu. Prsty mal ako oceľový zverák, a keby bol chcel, celkom ľahko mi mohol rozdrviť rameno. Nato zložil moje kufre a postavil ich k veľkej bráne, ktorá bola obitá obrovskými železnými klincami a zasadená do masívnej kamennej zárubne. I v šerom svetle som zbadal, že do kameňa je čosi vyrezané, ale čas i poveternostné vplyvy rezbu už poškodili. Neznámy znova vysadol na kozlík a zamával opratami; kone sa pohli a koč zmizol v akomsi tmavom otvore.

Stál som pred bránou ako prikovaný a nevedel som, čo mám robiť. Nevidel som cengáč ani klopadlo; keby som aj zakričal, sotva môj hlas prenikne cez tieto chmúrne múry a tmavé obločné otvory. Zdalo sa mi, že čakanie nemá konca, a zase sa ma zmocnili pochybnosti a strach. Kam som to len prišiel a k akým ľuďom? Do akého zlovestného dobrodružstva som sa to pustil? Mám toto pokladať za zvyčajnú príhodu v živote advokáta, ktorý má sprostredkovať akémusi cudzincovi kúpu nehnuteľného majetku v Londýne? Advokát! Mine by sa to nepáčilo. Advokát - práve pred odchodom z Londýna som dostal správu, že som s úspechom absolvoval záverečné skúšky; som teda naozajstný advokát! Pretieral som si oči a štípal som sa, aby som sa presvedčil, či nesnívam. Všetko mi prichodilo ako strašná nočná mora a čakal som, že sa každú chvíľu prebudí m vo svojej izbe, do ktorej sa už cez oblok prebíjajú slnečné lúče. Ale telo ani oči ma neklamali. Naozaj som nesníval, naozaj som sa nachodil v Karpatoch. Neostávalo mi teda nič iné, iba trpezlivo čakať na ráno.

Len čo som dospel k tomuto záveru, začul som za veľkou bránou ťažké kroky a v škárach sa zablyslo blížiace sa svetlo. Zarinčali reťaze, zabuchotali obrovské haspry. V zámke, ktorú už dávno nikto nepoužíval, zaškripel kľúč a brána sa otvorila.

Na prahu stál vysoký starec s dlhými bielymi fúzmi a od hlavy po päty v čiernom. V ruke držal starodávny strieborný lampáš, v ktorom blčal bez osobitného cylindra alebo tienidla plamienok a v prievane vrhal dlhé roztrasené tiene. Starec mi pravicou zdvorilo naznačil, aby som vstúpil, a bezchybnou, ale čudne intonova-nou angličtinou povedal:

„Vitajte v mojom dome! Len ráčte ďalej!" Vôbec mi nepodišiel v ústrety, stál ako socha, akoby pri svojom geste skamenel. Pravdaže, len čo som

11

prekročil prah, podal mi ruku, ktorá bola mŕtvolné studená, až ľadová. Stisol mi ruku tak silne, že som sa strhol. Znova povedal:

„Vitajte v mojom dome! Len ráčte ďalej! Nebojte sa. A nechajte mi tu kúsok šťastia, ktoré prinášate." Oceľové prsty mi natoľko pripomenuli môjho sprievodcu, ktorému som ani raz nevidel do tváre, že som sa chvíľu domnieval, že sa zhováram s tým istým človekom: a tak som sa pre istotu opýtal:

„Gróf Dracula?" Zdvorilo prikývol:„Dracula. A srdečne vás vítam vo svojom dome, pán Harker. Poďte ďalej;

noc je mrazivá, a musíte sa najesť, oddýchnuť si." Položil lampáš na konzolu, vyšiel pred bránu a skôr než som ho mohol predbehnúť, zaniesol mi dnu kufre. Protestoval som, ale gróf bol neoblomný:

„Nie, pán môj, ráčite byť môj hosť. Už je neskoro a nemám naporúdzi svoje služobníctvo. Dovoľte, aby som Vám poslúžil osobne." Vzal mi kufre a kráčali sme po dlhej kamennej chodbe. Na konci chodby otvoril ťažké dvere a potešilo ma, keď som za nimi zbadal vysvietenú izbu s prestretým stolom a rozhoreným kozubom.

Gróf zložil kufre, zavrel dvere, prešiel cez komnatu a otvoril ďalšie dvere, ktoré viedli do malej osemuholníkovej izbietky, osvetlenej iba jedným lampášom. Zdanlivo nemala obloky. Naznačil mi, aby som vstúpil. S radosťou som skonštatoval, že je to spálňa dobre vyhriata ďalším kozubom. Gróf sa odo mňa odobral a skôr ako zatvoril za sebou dvere, ešte povedal:

„Po takej dlhej ceste sa musíte osviežiť a preobliecť. Dúfam, že nájdete všetko, čo potrebujete. Keď budete hotový, vo vedľajšej izbe máte pripravenú večeru."

Svetlo, teplo a grófovo zdvorilé privítanie akoby mi rozptýlili všetky pochybnosti a strach. Keď som znova nadobudol rovnováhu, uvedomil som si, že som veľmi hladný; a tak som sa chytro upravil a pobral do susednej izby.

Večera už bola na stole. Môj hostiteľ stál pri obrovskom kozube, opieral sa o murivo a iba ukázal rukou smerom k stolu a povedal:

„Ráčte si sadnúť a jedzte, koľko vám hrdlo ráči. Hádam mi prepáčite, že s vami nebudem večerať; ale dnes už som obedoval a zásadne nevečeriam."

Podal som mu zapečatený list, ktorý som mu doručil od pána Hawkinsa . Otvor i l ho a vážne s i ho preč í ta l ; po tom mi ho s úsmevom podal, aby som si ho i ja prečítal. Jeden odstavec ma veľmi potešil:

„Bohužiaľ záchvat chronickej dny mi v najbližšom čase celkom znemožňuje cestovať; rád však za seba posielam vhodného náhradníka, človeka, voči ktorému mám plnú dôveru. Je to mladík, ktorý prekypuje energiou, vyznačuje sa veľkým talentom, vyberanými spôsobmi a nepochybnou dôveryhodnosťou. Je diskrétny a mlčanlivý, vyrástol vlastne v mojich službách. Za svojho pobytu plne Vám poslúži a splní všetky Vaše príkazy."

Gróf sa pobral k stolu, odokryl misu a hneď som sa vrhol na nádherné 12

pečené kurča. Večeral som kurča, trochu syra, akýsi šalát a potom som si vypil dva poháre starého tokajského. Kým som jedol, gróf mi dával množstvo otázok, súvisiacich s mojou cestou a postupne som mu vyrozprával všetky moje zážitky.

Keď som dojedol, na hostiteľovu žiadosť som si pritiahol stoličku ku kozubu; ponúkol ma cigarou a zároveň sa ospravedlnil, že on nefajčí. Naskytla sa mi konečne príležitosť obzrieť si ho, a zistil som, že má veľmi pozoruhodnú fyziognómiu.

Tvár mal veľmi pretiahnutú, tenký nos sa vyznačoval vysokým mostíkom a zvláštne klenutými nozdrami; čelo mal vysoké a vlasy s výnimkou spánkov husté. Podobne husté mal aj obočie, ktoré mu nad nosom takmer zrastalo. Ústa, pokiaľ ich bolo vidno pod ťažkými fúzmi, mal nehybné, kruté a beleli sa v nich obzvlášť ostré zuby; ba zuby mu vytŕčali i ponad pery, ktoré na svoj vek mal prekvapujúco červené. Uši mal bledé, hore zahrotené; bradu širokú a mocnú, líca pevné, i keď chudé. Najviac na mňa zapôsobila jeho nezvyčajná bledosť.

Až do tejto chvíle som mu videl ruky iba od chrbta - ako mu ležali na kolenách a vo svetle kozuba sa zďali biele a jemné; ale keď som na ne pozrel zblízka, všimol som si, že sú drsné, široké a s malými prstami. Čo je čudné, uprostred dlane mu vyrastali chĺpky. Nechty mal dlhé, ostré. Keď sa gróf naklonil ku mne a dotkol sa ma rukami, nevdojak som sa striasol. Azda to spôsoboval jeho odporný dych, zmocňovala sa ma nevoľnosť a nech som robil, čo som robil, nemohol som to zatajiť. Gróf si to podľa všetkého všimol a odtiahol sa; chmúrne sa usmial, pričom ešte väčšmi odhalil svoje vyčnievajúce zuby, a znova si sadol na svoje miesto pri kozube. Obaja sme chvíľu mlčali; pozrel som na oblok a zbadal som prvé ranné zore. Všade akoby vládol akýsi čudný pokoj; ale zrazu som začul, ako kdesi dole v údolí zavýjajú vlci. Grófovi zažiarili oči a povedal:

„Počúvajte - deti noci. Aká strhujúca hudba!''Keď videl, že sa tvárim akosi čudne, dodal:„Hja, vy ľudia z miest nikdy nepreniknete do pocitov poľovníka." Nato

vstal a povedal:„Ale určite ste ukonaný. Posteľ máte pripravenú, môžete spať, dokedy

chcete. Vrátim sa až popoludní; nuž dobrú noc a dobré sny!" zdvorilo otvoril predo mnou dvere na osemuholníkovej izbe, a ja som vstúpil do spálne . . .

Na každom kroku prekvapenia; pochybnosti; obavy. Prichádzajú mi na um čudné myšlienky, ktoré sa neodvažujem vysloviť.

7. májaZasa je ráno, ale posledných dvadsaťštyri hodín som vlastne iba odpočíval. Spal som veľmi dlho a zobudil som sa sám od seba. Keď som sa obliekol, pobral som sa do izby, v ktorej som večeral, a našiel som už pripravené raňajky. Na kozube sa ohrievala nádoba s kávou. Na stole ležal lístok s týmto textom:

13

„Musel som odísť. Nečakajte na mňa. - D." A tak som si sadol k raňajkám. Keď som sa najedol, chcel som zacengať na služob-níctvo, ale nikde som nemohol nájsť zvonec. Zámok má isté chyby krásy, ktoré vystúpia do popredia, keď ich porovnávam s úžasným bohatstvom na každom kroku. Jedálenský príbor je zo zlata a tak nádherne vypracovaný, že má nepochybne nesmiernu hodnotu. Záclony, čalúnenie stoličiek a pohoviek a závesy nad mojou posteľou sú z najdrahších a najkrajších látok a museli stáť rozprávkovú sumu peňazí: hoci sú už celé storočia staré, dosiaľ si zachovávajú neobyčajnú sviežosť. Čosi podobné som videl v Hampton čourte, ale tam bolo všetko obnosené, ošúchané, rozožraté od moľov. Ale ani v jednej izbe niet zrkadla. Ani na toaletnom stole som nenašiel zrkadlo a keď som sa chcel oholiť a učesať, musel som si vybrať z kufra malé zrkadielko. Ešte som nevidel ani jedného sluhu a okrem zavýjania vlkov je okolo zámku mŕtvolné ticho. Ked som sa najedol, obzrel som sa, či nenájdem čosi na čítanie. Nechcel som sa poprechádzať okolo zámku skôr, ako grófa požiadam o dovolenie; a tak som otvoril ďalšie dvere naproti mojim, ale tie boli zamknuté.

V knižnici som na svoju radosť našiel obrovské množstvo anglických kníh a viazané ročníky časopisov a kníh. Stôl na prostriedku miestnosti bol zahádzaný anglickými časopismi a novinami, no ani jeden časopis alebo noviny neboli z nedávnej minulosti. Knihy reprezentovali najrozličnejšie oblasti - dejiny, zemepis, politiku, politickú ekonómiu, geológiu, právo - a všetky sa týkali Anglicka a anglického života, obyčajov a spôsobov. Našiel som tu aj príručky, ako londýnsky adresár, zoznam šľachticov, parlamentné protokoly, Whitakerov Almanach, vojenské a námorné katalógy, ba aj - čo mi trocha obšťastnilo srdce - právny kódex.

Kým som si prezeral knihy, otvorili sa dvere a vstúpil gróf. Srdečne ma pozdravil a vyslovil nádej, že som si v noci dobre odpočinul. Potom pokračoval:

„Dobre, že ste sem trafili, lebo určite vás veľa z týchto kníh bude zaujímať. Toto tu" - a ukázal na niektoré knihy - „sú moji dobrí priatelia a už niekoľko rokov - odkedy ma drží myšlienka presídliť sa do Londýna - poskytujú mi príjemné chvíle. Ich prostredníctvom som sa zoznámil s vaším veľkým Anglickom; a zoznámiť sa s Anglickom znamená zamilovať si ho. Túžim prechádzať sa rušnými ulicami vášho mocného Londýna, túžim žiť uprostred toho ľudského víru a zhonu, zúčastňovať sa jeho života, zmien, smrti a všetkého, čo ho robí tým, čím je. Lež beďa! Váš jazyk poznám iba prostredníctvom kníh. Vy, priateľ môj, musíte byť tou oporou, ktorá ma naučí hovoriť."

„Veď vaša angličtina je výborná," povedal som.Gróf vážne prikývol:„Ďakujem, priateľ môj, za vaše lichotivé slová, ale obávam sa, že ešte som

iba na polceste. Poznám gramatiku i slovíčka, a predsa ich neviem používať."„Cestné slovo," povedal som, .,že hovoríte bezchybne."„Nie veru," odvetil. „Keby som takto rozprával v Londýne, každý by

14

hneď spoznal, že som cudzinec. To mi nestačí. Tu som šľachtic, bojar; pospolitý ľud ma tu pozná a vie, že som jeho pán. Ale cudzinec v neznámej krajine neznamená nič; ľudia ho nepoznajú - a nepoznať znamená nestarať sa. Uspokojím sa s tým, ak budem taký ako ostatní: ak ma nikto nezastaví, keď ma zazrie, ak sa nikto nezarazí, keď ma začuje hovoriť, ak za sebou nezačujem: 'Chacha! Cudzinec!' Prichádzate ku mne nielen ako zástupca môjho priateľa Petra Hawkinsa z Exeteru, nielen ako advokát, ktorý ma má informovať o mojom novom majetku v Londýne. Som presvedčený, že si tu chvíľu oddýchnete a pri našich rozhovoroch si azda osvojím anglickú intonáciu; a budem rád, ak ma upozorníte na každú chybičku, ktorej sa vo svojej angličtine dopustím. Mrzí ma, že som dnes tak dlho bol preč; ale akiste to odpustíte človeku, ktorý má toľko neodkladných povinností."

Ubezpečil som ho o svojej ochote pomôcť mu pri zdokonaľovaní jeho angličtiny a spýtal som sa ho, či smiem chodiť do tejto knižnice. „Pravdaže," odvetil a dodal:

„Môžete v zámku chodiť, kam sa vám len zachce, s výnimkou tých miestností, na ktorých sú zamknuté dvere. Mám na to vážny dôvod a keby ste sa na celú vec dívali mojimi očami a posudzovali to mojím poznaním, hádam by ste to pochopili." Povedal som mu, že ho celkom chápem, a nato gróf pokračoval:

„Sme v Transylvánii; a Transylvánia nie je Anglicko. Panujú tu iné mravy a hádam sa vám veľa vecí vidí čudnými. Doterajšie skúsenosti vás už dostatočne presvedčili o tom, s čím všetkým sa tu možno stretnúť."

Zarozprávali sme sa. A keďže bolo zrejmé, že chce rozprávať, možno iba preto, aby rozprával, vypytoval som sa ho na všetko, čo som tu zažil alebo čo som si všimol. Niekedy zmenil tému alebo zvrtol rozhovor a predstieral, že mi nerozumie; ale viac-menej odpovedal veľmi otvorene na všetko, čo som sa ho opytoval. Postupne vo mne rástla odvaha a vypytoval som sa ho na čudné úkazy minulej noci, položil som mu napríklad otázku, prečo šiel môj sprievodca k miestam, kde sa zablysli belasé plamienky. Naozaj tieto plamienky naznačujú, kde sa skrýva zlato? Nato mi gróf vysvetlil, že podľa všeobecnej povery raz za rok, v noci, keď majú neobmedzenú moc zlí duchovia, zasvieti belasý plamienok všade tam, kde sa skrýva nejaký poklad. „Poklady sú ukryté práve v končinách," pokračoval, „kadiaľ ste včera v noci prechádzali; tento kraj bol svedkom stáročných bojov medzi Valachmi, Sasmi a Turkami. Sotva tu nájdete fliačik zeme, ktorý by nebol nasýtený krvou človeka - či už vlastencov alebo votrelcov. Keď sem vtrhli Rakúšania a Maďari, tunajší ľudia - muži a ženy, stárež i deti - si na nich počkali v skalách nad priesmykmi a zasypávali ich umelými lavínami. I keď votrelec napokon zvíťazil, našiel iba málo, lebo všetok tunajší majetok dobre zakopali."

„Lenže teraz tie plamienky prezradia každú skrýšu. Stačí mať otvorené oči." Gróf sa usmial a vyceril ostré očné zuby.

„Sedliaci sú v podstate zbabelci a hlupáci," odvetil. „Plamienky sa zjavujú iba raz za rok. A v tú noc nikto nevykročí z domu. A keby aj niekto zbadal

15

belasý plamienok, nevedel by, čo urobiť. A sotva by na to miesto natrafil vo dne. Môžem odprisahať, že ani vy by ste nenašli tie miesta, kde ste v noci videli plamienky."

„Máte pravdu," povedal som. „Nemám ani tušenia, kde by som ich mal hľadať." Nato sme prešli na inú tému.

„Nože mi rozpovedzte dačo o Londýne a o tom dome," povedal gróf napokon. Ospravedlnil som sa za svoju zábudlivosť a pobral som sa do svojej izby po potrebné dokumenty. Kým som si ich usporadúval, začul som z vedľajšej izby cvengot porcelánu a striebra. Keď som sa vrátil, stôl už bol uprataný a nad ním horel lampáš. Vysvietená bola aj študovňa, či knižnica: gróf ležal na pohovke a čítal Bradshawovu učebnicu angličtiny. Keď som vstúpil, gróf odpratal zo stola knihy a noviny. Zahĺbili sme sa do plánov, zmlúv a najrozličnejších čísel. Gróf sa zaujímal o všetko a kládol mi desiatky otázok. Podľa všetkého si už mnohé veci preštudoval vopred, lebo o okolí svojho nového domu vedel oveľa viac ako ja. Keď som si to všimol, oďvetil:

„A nie je to vari potrebné? Keď príďem ďo Londýna, nebude ma mať kto voďiť za ruku. Môj priateľ Harker - nie, prepáčte - Jonathan Harker už bude v Exeteri, na míle ďaleko, a pravdepodobne už bude môjmu ďalšiemu priateľovi Petrovi Hawkinsovi koncipovať celkom iné právne listiny. Taký je už život!"

Podrobne sme prerokovali všetky problémy, vyplývajúce z kúpy domu v Purfleete. Keď sa gróf podpísal na kúpnu zmluvu a pripojil k nej list, ktorý som chcel poslať pánu Hawkinsovi, opýtal sa ma, ako sa mi podarilo nájsť takú vhodnú budovu. A tak som mu prečítal poznámky, ktoré som si urobil ešte v Londýne a ktoré sem vkladám:

„V Purfleete, v jednej bočnej uličke, som naďabil na dom, na ktorom bol nápis, že je na predaj. Dom obkolesoval vysoký starodávny múr, ktorý už dlhší čas nikto neopravoval. Kovanie na ťažkej dubovej bráne už celkom rozožrala hrdza. Táto usadlosť sa nazýva Carfax, čo je nepochybne skomolenina starého názvu Quatre Face. Dom má totiž štyri výčnelky, ktoré zodpovedajú štyrom svetovým stranám. Celkove usadlosť zaberá rozlohu osem hektárov. V záhrade je množstvo stromov, ktoré miestami pôsobia skľučujúco, a hlboký rybník alebo jazierko, napájané nejakým prameňom. Dom je rozľahlý a svojou architektúrou patrí až do stredoveku. Jedno krídlo - z hrubého kameňa a so zamrežovanými oblokmi - pripomína časť opevnenej bašty. Pri ňom je stará kaplnka. Keďže som nemal so sebou kľúče, do domu som síce nevošiel, ale zo všetkých strán som ho vyfotografoval. V susedstve nájdete iba niekoľko domov, z ktorých najväčší nedávno prestavali na súkromný ústav pre choromyseľných. Z vášho domu, pravdaže, doň nevidno."

Keď som dohovoril, gróf povedal:„Som rád, že dom je taký starý a taký veľký. Pochádzam zo starého

rodu, a keby som nemal bývať v starom dome, bola by to moja smrť. Teší ma aj, že je tam stará kaplnka. My, transylvánski šľachtici, sa totiž ťažko

16

zmierujeme s myšlienkou, že by naše kosti mali ležať medzi obyčajnými smrteľníkmi. Netúžim po hýrivej veselosti, slnku a jase. Už nie som mladý. A moje srdce, ktoré celé roky trúchli za mŕtvymi, už nič nemôže rozptýliť. Milujem šero a tmu a rád by som bol podľa možnosti sám, iba so svojimi myšlienkami."

Zrazu sa ospravedlnil, že musí odísť, a požiadal ma, aby som všetky listiny uložil. Rozhodol som sa, že si za jeho neprítomnosti pozriem niektorú knihu. Prvý mi padol do rúk atlas, otvorený, pochopiteľne, práve na mape Anglicka. Hneď som si na nej všimol malé krúžky: jeden označoval miesto jeho nastávajúceho sídla na východnom konci Londýna; ostatné dva označovali Exe-ter a Whitby na yorkshirskom pobreží.

Asi o hodinu sa gróf vrátil. „Aha!" povedal, „ešte vždy sa venujete knihám? Výborne! Ale nesmiete ustavične iba pracovať. Poďte. Práve mi oznámili, že už máte pripravenú večeru." Odviedol ma do vedľajšej izby, kde ma zase čakali vynikajúce pokrmy. Opäť sa mi ospravedlnil, že už obedoval mimo domu. Prisadol si ku mne tak ako včera a pri jedení mi kládol množstvo otázok. Po večeri som si zafajčil a gróf sa celé hodiny so mnou zhováral. Zdalo sa mi, že už musí byť veľmi neskoro, ale neodvážil som sa namietať, lebo v každom prípade som chcel svojmu hostiteľovi vyhovieť. Dlhý spánok ma síce posilnil a necítil som ospalosť, ale uvedomoval som si chlad, ktorý prichádza na človeka nad ránom. Zrazu prenikavo zakikiríkal kohút a gróf Dracula vyskočil a povedal:

„Ach, už zase je tu ráno! Aký som bezohľadný, že vás nenechám ísť spať! Nesmiete o mojej novej vlasti rozprávať tak zaujímavo, inak si ani nevšimnem, ako letí čas." Úctivo sa uklonil a odišiel.

Vošiel som do svojej spálne, vytiahol som záclonu, ale veľa som nevidel; oblok ústil do dvora; obloha už nebola taká čierna, čochvíľa sa začne brieždiť. A tak som záclonu zatiahol a sadol som si k svojmu zápisníku.

8. májaUž som sa trocha bál, že opisujem všetko dosť rozvláčne; ale teraz som rád, že som hneď na začiatku zašiel i do podrobností; čosi sa mi tu nevidí, cítim sa ako nahý v tŕní. Najradšej by som už bol stadeto preč. Alebo možno som sem vôbec nemal chodiť. Čudné nočné rozhovory ma vyčerpávajú. Keby som aspoň mohol striedať svojich spoločníkov - ale zhováram sa iba s grófom! Obávam sa, že gróf je v zámku jedinou živou bytosťou.

Spal som iba niekoľko hodín. Keď som vstal, zavesil som neďaleko obloka zrkadielko a začal som sa holiť. Zrazu som na pleci pocítil grófovu ruku a začul jeho „Dobré ráno!". Strhol som sa, lebo v zrkadle, ktoré odrážalo celú miestnosť za mojím chrbtom, som vôbec jeho príchod nezbadal. Ako som sa mykol, trocha som sa porezal, ale vtedy som si to nevšimol. Opätoval som grófovi pozdrav a obrátil som sa znova k zrkadlu, aby som sa presvedčil o svojej nepozornosti. Ale tentoraz nemohlo ísť o nijaký omyl. Gróf stál tesne za mnou, videl som ho ponaď plece; v zrkadle však nebolo po ňom ani stopy. Videl som v ňom celú miestnosť, iba grófa nie. Zarazilo ma to,

17

prenikol ma nejasný pocit nevoľnosti, ktorého som sa v grófovej prítomnosti nikdy nemohol zbaviť. Všimol som si, že mi rana na tvári krváca a krv steká po brade. Zložil som britvu a obzrel som sa po nejakej náplasti. Keď gróf zazrel moju tvár, v očiach mu zažiarila akási démonická zúrivosť a neočakávane ma chmatol za hrdlo. Uhol som sa a grófova ruka sa dotkla krížika. Hneď sa zmenil, zúrivosť ho opustila, a ani sa mi nechcelo veriť, o čo sa pred chvíľou pokúsil.

„Buďte opatrný," povedal, „buďte opatrný, keď sa porežete. v tejto krajine je to nebezpečnejšie, ako si myslíte." Nato vzal do rúk zrkadlo a pokračoval: „To všetko zapríčinil tento idiotský predmet. Tá ohyzdná hračka ľudskej márnivosti. Preč s tým! Otvoril oblok a jediným pohybom svojej strašnej ruky zrkadlo vyhodil. Potom bez slova odišiel. Strata zrkadla, ktoré sa rozbilo na kamennom dvore na tisíc kúskov, ma veľmi mrzí. Ešte šťastie, že vrchnák od hodiniek i spodná časť misky na holenie sú z kovu. Inak by som sa ani nemohol holiť.

Keď som vstúpil do jedálne, raňajky už boli pripravené; ale grófa som už nenašiel. Raňajkoval som teda sám. Vlastne grófa som ešte nevidel jesť ani piť. Musí to byť zvláštny človek. Po raňajkách som si trocha obzrel zámok. Vystúpil som hore schodmi a našiel som izbu, obrátenú na juh. Bol z nej veľkolepý výhľad a nemohol som sa vynadívať. Zámok stojí na okraji strašnej priepasti. Keby som z obloka vyhodil kameň, padal by tristo metrov a ešte vždy by sa nedotkol dna. Pokiaľ mi oko dovidelo, všade sa vypínali zelené vrcholce stromov, iba miestami prerušené hlbokými medzerami, ktoré naznačovali úžľabiny. Kde-tu sa zablysli strieborné nitky horských bystrín.

Ale nechcem ďalej opisovať prírodné krásy. Pátral som ďalej; dvere, dvere, samé dvere - a všetky zamknuté, všetky zapreté. Nenašiel som nijaký východ.

Akoby bol zámok väzením a ja v ňom väzňom!

18

3. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA(pokračovanie)

Keď som zistil, že som tu väzeň, zmocnila sa ma zúrivosť. Behal som ako divý po schodoch, lomcoval som každými dverami, díval som sa z každého obloka; ale čoskoro som dospel k presvedčeniu, že som bezmocný. Prichodil som si ako potkan v pasci. Napokon som si mlčky sadol a začal uvažovať, čo urobím. Dosiaľ o tom úporné premýšľam, ale ešte som neprišiel k nijakému záveru. Som však presvedčený o tom, že v nijakom prípade nesmiem dať grófovi najavo svoje podozrenie. Dobre vie, že som tu uväznený; a keďže on sám ma uväznil, nepochybne má na to svoje dôvody. Keby som sa mu s tým zdôveril, určite by ma chlácholil klamnými rečami. Predbežne si musím svoj objav a svoje obavy nechať pre seba, a oči mať otvorené. Alebo sú moje dohady nepravdivé, alebo som v beznádejnom položení: ak je pravdou to druhé, potom budem potrebovať všetok svoj um, aby som sa z tejto situácie dostal.

Začul som buchnúť veľkú bránu a hneď som vedel, že gróf sa vracia. Neprišiel priamo do knižnice, a tak som sa po prstoch pobral do svojej izby a zistil som, že mi práve odostieľa posteľ. Potvrdilo to moje predchádzajúce úvahy - totiž že v zámku niet nijakého služobníctva. A neskôr som sa o tom presvedčil ešte očividnejšie, keď som cez škáru vo dverách zazrel, ako mi v jedálni prestiera. Ak vykonáva všetky tieto sluhovské úkony sám, nepochybne to dokazuje, že v zámku niet nikoho, kto by ich mohol vykonávať. Striasol som sa, lebo ak v zámku niet iného človeka, potom koč, ktorým som sa sem dostal, viedol sám gróf. To je strašné pomyslenie, lebo v tom prípade gróf ovláda vlkov jediným gestom ruky. Ľudia v Bistrici i na dostavníku prejavovali o mňa akési zvláštne obavy. Dávali mi krížiky, cesnak, divé ruže, oskoruše. Boh opatruj tú dobrú ženičku, ktorá mi okolo krku zavesila kríž! Kedykoľvek sa ho dotknem, cítim útechu a posilu. Dnes večer sa mi azda podarí skrútiť rozhovor takým smerom, aby mi gróf Dracula porozprával čosi o sebe. Pravdaže, musím to urobiť opatrne, aby som v ňom nevzbudil podozrenie.

PolnocMal som s grófom dlhý rozhovor. Vypytoval som sa ho na dejiny Transylvánie, a nápadne pri tejto téme ožil. Keď rozprával o minulosti, o ľuďoch a najmä o vojnách, rozprával to tónom, akoby sa toho všetkého bol sám zúčastnil. Neskôr mi to odôvodňoval slovami, že bojar hrdosť na svoju vlasť a na svoj rod stotožňuje s vlastnou hrdosťou, slávu svojich predkov s vlastnou slávou, ich osud so svojím osudom. Kedykoľvek spomenul svoju vlasť, vravel v množnom čísle ako kráľ. Najradšej by som si bol jeho rozprávanie zapísal čo najpresnejšie. Akoby sa predo mnou odvíjali

19

celé dejiny tejto krajiny. Rozprávanie ho vzrušovalo, prechádzal sa po miestnosti, poťahoval si veľké biele fúzy a hmatal po všetkom, čo mu prišlo pod ruku, akoby to chcel svojou silou rozdrviť.

„My, Sekeli, máme byť na čo pyšní; v našich žilách prúdi krv udatných národov, ktoré bojovali ako levy o túto krajinu. Sem, do víru európskych národov, priniesol z Islandu divý kmeň bojovného ducha, ktorého im dali do vienka Thor a Wodin. Jeho bojovníci si na európskych, ako aj ázijských a afrických územiach počínali s takou krutosťou, že ich národy pokladali za vlkolakov. Keď sem prišli, našli tu Hunov, ktorí sa tiež prevalili kontinentom ako živý plameň a vymierajúce národy o nich tvrdili, že im v žilách prúdi krv starých čarodejníc, ktoré - vyhnané zo Skýtie - na púšti sa parili s diablom. Nezmysel! Ktorý diabol alebo ktorá čarodejnica je taká veľká ako Atila, ktorého krv pulzuje v takýchto žilách?" Gróf zdvihol ruky. „Možno sa teda čudovať, že sa z nás stal bojovný národ? Keď sa k našim hraniciam priblížili Maďari, Lombarďania, Avari, Bulhari alebo Turci, zahnali sme ich naspäť. Ani Arpád so svojimi légiami cez nás neprešiel. Porazili sme Honfoglalov. A víťazní Maďari uznávali Sekelov celé stáročia za svojich príbuzných a zverili nám ochranu hraníc s Tureckom. A len čo zaznela poľnica, prví sme sa zbiehali pod kráľovskou zástavou. Keď už aj Valasi a Maďari ustúpili pred polmesiacom, zasa to bol príslušník nášho národa, ktorý prekročil Dunaj a porazil Turkov na ich vlastnej pôde. A ten vojvodca sa nazýval Dracula! Práve Dracula ustavične burcoval svojich krajanov, ktorí aj v neskorších časoch znova a znova privádzali svoje vojská cez veľkú rieku do tureckej krajiny; a keď ho zahnali naspäť, znova a znova sa vracal, vracal sa i vtedy, keď mu pobili všetkých vojakov a na krvavom bojisku ostal sám, vracal sa, lebo vedel, že jedine sám môže definitívne zvíťaziť. A po bitke pri Moháči sme to opäť boli my, z draculovského rodu, čo sme si stali do prvých šíkov, pretože náš duch nemohol zniesť neslobodu. Mv. Sekeli, sa môžeme pýšiť históriou, o akej sa Habsburgovcom a Romanovovcom ani nesníva. Lenže časy vojen už skončili. V časoch hanebného mieru krv je velmi vzácna, a sláva veľkých národov prichodí ako rozprávka."

Už sa pomaly rozvidnievalo, a tak sme si šli ľahnúť. (Tento zápisník Vám isto pripomína Arabské noci; aj tu všetko preruší zakikiríkanie kohúta.)

12. májaDovoľte mi začať s f aktmi - s holými, suchými f aktmi. Keď včera večer prišiel gróf do mojej izby, začal sa ma vypytovať na rozličné právnické problémy. A tak som musel stráviť vyčerpávajúci deň nad knihami a overovať si isté veci, z ktorých ma skúšali na fakulte. V grófových otázkach bol istý systém a tak sa pokúsim ich podľa poriadku zaznamenať.

Najprv sa ma opýtal, či možno mať v Anglicku dvoch alebo viacerých právnych zástupcov. Odvetil som mu, že človek môže mať aj tucet advokátov, ale stačí, ak sa do jednej veci zaangažuje jeden advokát. Keby človek pričasto menil svojich zástupcov, škodil by tým vlastným záujmom. Gróf akoby to pochopil a dal mi ďalšiu otázku, či by vyplývali nejaké

20

praktické problémy z toho, keby poveril povedzme jedného advokáta starosťou o financovanie a druhého starosťou o lodnú dopravu. Požiadal som ho, aby mi svoju otázku bližšie vysvetlil. A tak gróf povedal:

„Vysvetlím vám to na príklade. Váš i môj priateľ, pán Peter Hawkins, ktorý sídli ďaleko od Londýna, v tieni exeterskej katedrály, kúpi mi prostredníctvom vašej ctenej osoby dom v Londýne. V poriadku. Rád by som vám v tejto súvislosti otvorene povedal, že som si za advokáta nezvolil nejakého tamojšieho úradníka najmä preto, aby sa s mojím želaním nekrížil miestny záujem; človek, ktorý býva v Londýne, by možno vychádzal zo svojich záujmov alebo zo záujmov svojich priateľov, a tak som sa rozhodol pre advokáta, ktorého úsilie bude vychádzať iba z mojich záujmov. A teraz by som napríklad chcel prepraviť nejaký tovar povedzme do Newcastlu, Durhamu, Harwvicha alebo Dôveru: nebolo by jednoduchšie, keby som si na túto prácu najal advokáta priamo v niektorom prístave?" Odvetil som, že určite by to bolo jednoduché, ale právnici aj tak pracujú systémom agentúr a hociktorý advokát môže ďalšími príkazmi splniť každé želanie svojho klienta.

„Lenže keby som tam mal svojho advokáta," povedal gróf, „mohol by som mu osobne dávať príkazy. Nemám pravdu?"

„Pochopiteľne", odvetil som; „takto často postupujú obchodníci, ktorí neradi vešajú na nos všetky svoje veci jednému človeku."

„Výborne!" zvolal gróf a začal sa ma vypytovať na spôsob, ako sa odosiela tovar, na formality, ktoré sú na to potrebné, i na prípadné ťažkosti, ktoré sa pri tom môžu vynoriť, alebo ktorým možno predvídavo zabrániť. Podľa svojich vedomostí som mu všetko vysvetlil a nemohol som sa zbaviť dojmu, že by bol z neho vynikajúci advokát, lebo myslel i na tú najmenšiu maličkosť. Na človeka, ktorý nikdy nebol v Anglicku a ktorý sotva prišiel do styku s právom, boli jeho vedomosti priam obdivuhodné. Keď som mu všetko doložil prístupnou literatúrou, zrazu vstal a povedal:

„Písali ste už nášmu priateľovi Petrovi Hawkinsovi, alebo niektorej inej osobe?" S trpkosťou v srdci som odvetil, že ešte som nikomu nepísal, keďže nevidím nijakú možnosť, ako odoslať list.

„Tak hneď napíšte, mlaďý priateľ," položil mi na plece ťažkú ruku; „napíšte nášmu priateľovi, napíšte, komu chcete, a láskavo oznámte, že ostanete u mňa ešte mesiac."

„Tak dlho tu mám ostať?" spýtal som sa, a keď som si to preďstavil, stuhlo mi srdce.

„Veľmi si to želám; nie, nesmiete odmietnuť. Keď už si vás váš pán a zamestnávateľ zvolil za svojho náhradníka, uložil vám aj splniť všetky moje rozkazy. Nežiadam od vás viac ako on. Nemám pravdu?"

Neostávalo mi nič iné, ako prikývnuť. Plnil som záujmy pána Hawkinsa, nie svoje, a tak som musel myslieť predovšetkým na neho; a navyše, pohľad i spôsoby grófa Draculu mi ani na chvíľočku nedovolili zabudnúť, že som tu väzeň, nuž keby som sa s tým aj nezmieril, nemám iné východisko. Gróf v mojom súhlase videl svoje víťazstvo a pokračoval

21

úlisným tónom, ktorému sa nedalo odporovať:„Prosím vás, mladý priateľ, aby ste sa vo svojich listoch zmieňovali iba o

služobných veciach. Nepochybne vašich priateľov poteší, ak sa dozvedia, že sa máte dobre a čoskoro sa vrátite."Podal mi tri hárky listového papiera a tri obálky. Všimol som si jeho mlčanlivý úsmev a pochopil som viac, ako keby bol povedal, že si mám dávať pozor na každé slovo, lebo aj tak si list prečíta. Nuž som sa rozhodol, že teraz podám iba úradné informácie a otvorene pánu Hawkinsovi napíšem až neskôr, potajomky. Podobne môžem neskôr napísať Mine, a to rýchlopisom, ktorý grófa akiste vyvedie z rovnováhy. Napísal som napochytre dva listy a začítal som sa do akejsi knihy, kým gróf napísal niekoľko kratších listov, ku ktorým akoby čerpal niektoré údaje z kníh na stole. Moje dva listy pridal k svojim, odložil písacie potreby a vzápätí sa za ním zatvorili dvere. Naklonil som sa, aby som si listy obzrel. Vôbec som pri tom nemal výčitky, lebo som si uvedomoval, že sa za svojej terajšej situácie musím brániť každým možným spôsobom.

Prvý list bol adresovaný Samuelovi F. Billingtonovi, Whitby, Crescent č. 7; druhý Herr Leutnerovi, Varna; tretí Coutts a spol., Londýn a štvrtý Banka Klopstock a Billrauth, Budapešť. Druhý a štvrtý list neboli zapečatené. Práve som sa chcel na ne pozrieť, keď som zbadal, že sa otvárajú dvere. Chytro som si sadol, v poslednej chvíli listy uložil na pôvodné miesto a znova som sa pohrúžil do knihy. Gróf vstúpil do miestnosti ešte s jedným listom. Zobral zo stola listy, starostlivo na ne nalepil známky a potom sa ku mne obrátil so slovami:

„Bol by som rád, keby ste mi prepáčili, ale dnes večer mám ešte množstvo povinností. Dúfam, že nájdete všetko, čo budete potrebovať." Pri dverách sa obrátil, chvíľu zaváhal a nato povedal:

„Rád by som vás s plnou vážnosťou varoval, aby ste sa v nijakom prípade neuložili na spánok v inej časti tohto zámku. Je to starý zámok, veľa už zažil, nedajbože by ste mali zlé sny. Dávajte na to pozor! Keby vás zrazu začal premáhať spánok, ponáhľajte sa do svojej izby, alebo aspoň do týchto miestností, lebo jedine tu si bezpečne odpočiniete. Ale ak si nedáte pozor, nuž —" Naznačil rukami pohyb, ako by si ich umýval. Porozumel som mu; pochyboval som iba o tom, či môže byť sen strašnejší ako tieto neprirodzene strašné, pochmúrne a tajomné osídla, do ktorých sa zamotávam.

NeskôrPotvrdzujem svoje posledné slová. A bez obáv sa vyspím všade, kde nie je on. Zavesil som si nad posteľ kríž - hádam ma nebudú trápiť sny.

Keď gróf odišiel, pobral som sa do svojej izby. O chvíľu som z nej zasa vyšiel a po kamenných schodoch vystúpil k oblokom, z ktorých som mal výhľad na juh. Hoci obrovská šírava mi bola neprístupná, predsa v porovnaní s tienistým pochmúrnym dvorom som mal pocit slobody. Veľmi som zatúžil po dúšku čerstvého vzduchu. Cítim, ako ma nočné rozhovory

22

vyčerpávajú. Ničia mi nervy. Bojím sa vlastného tieňa, prenasledujú ma najrozličnejšie predstavy. Akoby bol celý zámok zakliaty. Hľadel som, ako sa nádherná scenéria kúpe v mäkkom mesačnom svite, bolo vidno ako vo dne. Kochal som sa v jej čistej kráse, s pôžitkom som vdychoval okolitý mier a pohodu. Vyklonil som sa ešte väčšmi z obloka a vtom som zbadal, že sa na poschodí podo mnou, kúsok doľava, kde má pravdepodobne svoje izby gróf, čosi hýbe. Zazrel som, ako sa z jedného obloka vytŕča grófova hlava. Nevidel som mu do tváre, ale podľa šije a pohybov som ho hneď spoznal. Vzrástla vo mne zvedavosť, až teraz som si uvedomil, ako môže väzňa vzpružiť každá neočakávaná maličkosť. Ale zakrátko medzi mojimi pocitmi prevládol odpor a hrôza: z obloka sa vynorila celá postava a - dolu hlavou, s plášťom, ktorý ju obostieral ako veľké krídla - plazila sa nad strašnou priepasťou dolu zámockým múrom. Sprvu som nechcel veriť vlastným očiam. Pokladal som to za čudný optický klam, vyvolaný mesačným svitom a tieňom; ale čím dlhšie som sa na to díval, tým väčšmi vo mne rástlo presvedčenie, že to nemôže byť prelud. Videl som, ako sa prsty na rukách a na nohách zachycujú okrajov kameňov, z ktorých časom zvetrala malta, ako využívajú každý výčnelok a nerovný povrch. Postava sa jašteričími pohybmi pomerne rýchlo zosúvala čoraz nižšie.

Preboha, aký je to človek, aké je to stvorenie v ľudskej podobe? Cítim, ako sa ma zmocňuje z toho všetkého hrôza; bojím sa - strašne sa bojím - a niet pre mňa úniku; obklopujú ma hrôzy, na ktoré sa neopovažujem pomyslieť. . .

15. májaZnova som zazrel grófa vychádzať ako jaštera. Spustil sa niekoľko desiatok metrov nadol a zmizol v akejsi diere alebo v obloku. Ale zdialenosť bola priveľká a uhol priostrý, takže viac som nevidel. Vedel som však, že naisto odišiel zo zámku, a mal by som túto príležitosť využiť a preskúmať zámok lepšie, než som sa na to doteraz odvážil. Vrátil som sa do svojej izby po lampáš a skúšal som každé dvere. Ako som očakával, všetky boli zamknuté a zámky na nich pomerne nové; kamennými schodmi som zišiel do vstupnej haly. Zistil som, že pomerne veľké reťaze možno celkom ľahko odstrániť, ale brána bola zamknutá. Kľúč bude pravdepodobne v grófovej izbe; musím zistiť, či dvere od nej nie sú odomknuté. Obzeral som si rozličné schodištia a chodby, lomcoval každými dverami. Napokon som na konci schodišťa našiel dvere, ktoré na môj tlak povolili. Zistil som, že ani neboli zamknuté, iba pánty na nich trochu klesli, a tak pri otváraní kládli odpor. Obloky tejto izby ústili na západ i na juh. Z oboch strán sa černela hlboká priepasť. V tejto časti zámku bol modernejší nábytok. Obloky boli bez záclon a cez kosoštvorcové obločné tabuľky sa prelieval žltý mesačný svit, ktorý zjemňoval vrstvy prachu a umožňoval vnímať i farby. V jasnom mesačnom svite mi lampa bola takmer zbytočná, ale bol som rád, že ju mám so sebou, lebo v zámku bolo strašne pusto. A hoci mi nehostinnosť týchto múrov mrazila srdce a rozochvievala nervy, prichodilo mi tu

23

útulnejšie ako v izbách, ktoré som pre neodmysliteľnú grófovu prítomnosť znenávidel. Pohrúžil som sa do nežného ticha. A teraz sedím pri neveľkom dubovom stole, za ktorým azda voľakedy sedela nejaká krásavica a zadumane, s červeňou na lícach skladala svoj kostrbatý ľúbostný list, a rýchlopisom si zaznamenávam do svojho zápisníka všetko, čo uplynulo od chvíle, keď som ho naposledy zazrel. Píše sa devätnáste storočie. Lenže - ak ma neklamú zmysly - dávne storočia mali a ešte vždy majú vlastnú moc, ktorú nemôže prekonať nijaká moderná doba.

Neskôr: 16. mája, ránoKiež ma Boh zachová pri zmysloch! Mojou jedinou nádejou je zachovať si zdravý rozum, ak ešte nie som blázon, a potom už mi nič nemôže pomôcť. Zdá sa mi, že zo všetkých hrôz, ktoré sa tu nado mnou vznášajú, najmenej sa bojím grófa; že iba k nemu sa môžem utiekať, hoci jeho ochrannú ruku budem cítiť iba dovtedy, kým slúžim jeho zámerom. Panebože! Musím si zachovať triezvu myseľ, lebo inej cesty niet: iba k šialenstvu. Niektoré veci, ktoré ma doteraz iba zarážali, začínajú sa mi javiť v novom svetle.

Grófovo záhadné varovanie ma vtedy poriadne poľakalo: ľaká ma však ešte väčšmi teraz, keď som sa presvedčil, že o jeho pravdivosti nemožno pochybovať.

Keď som dopísal svoje príhody z uplynulého dňa a rozradostené som si schoval zápisník i pero do vrecka, zmocnila sa ma ospanlivosť. Spomenul som si síce na grófovo varovanie, ale spôsobovalo mi akúsi rozkoš, že ho neposlúchnem. Rozhodol som sa, že sa večer nevrátim do svojej spálne, ale vyspím sa tu, kde sedávali a pospevovali si hradné panie, smútiace za svojimi mužmi, ktorých im odvábili neľútostné vojny. Zatiahol som veľkú pohovku do kúta, aby som mal z nej výhľad na východ i na juh, vôbec som nedbal na j ej zaprášený povrch a pomaly som usínal.

Tuším som naozaj zaspal; aspoň dúfam, že som zaspal, ale obávam sa, že všetko, čo potom nasledovalo, bola surová skutočnosť. Ešte i teraz, keď sedím za jasného slnečného rána nad svojím zápisníkom, nemôžem uveriť, že to bol iba sen.

Zrazu som v izbe nebol sám. Nič sa síce nezmenilo od chvíle, čo som do nej vstúpil, v mesačnom svite som jasne videl dlažbu i svoje stopy, ktoré porušili dlhoročnú prachovú vrstvu. A predsa naproti mne stáli tri mladé ženy - podľa oblečenia i spôsobov šľachtičná. V prvej chvíli som si myslel, že snívam, lebo hoci za nimi svietil mesiac, nevrhali nijaký tieň. Priblížili sa ku mne, chvíľu si ma premeriavali a potom si čosi šepkali. Dve boli tmavovlasé, mali vysoké orlie nosy ako gróf a veľké prenikavé oči, ktoré akoby sa v žltom mesačnom svetle červeneli. Tretia bola plavovláska s dlhými kučeravými vlasmi a s očami ako bledé zafíry. Všetky tri mali ligotavé biele zuby, ktoré svietili ako perly na rubínových zmyselných perách. Akosi ma vyvádzali z miery, vzbudzovali vo mne túžbu i mŕtvolnú hrôzu. Hriešne sa mi zažiadalo, aby ma tými červenými perami bozkali. Nemal by

24

som o tom písať, lebo jedného dňa sa tento zápisník dostane do rúk Mine a spôsobí jej to bolesť; ale taká je pravda. Opäť si čosi šeptali a potom sa všetky tri zasmiali - strieborným, zvonivým smiechom, ale takým drsným, akoby ho ani nevydávali mäkké ľudské pery. Plavovláska koketné zavrtela hlavou a druhé dve ju ustavične na čosi nahovárali.

Jedna povedala:„Len choď! Ty si prvá, máš právo začať; my ťa budeme nasledovať."

Druhá dodala:„Veď je mladý a mocný; má bozkov pre nás všetky." Mlčky som ležal a

ukradomky na ne hľadel v agónii očakávania rozkoše. Plavovláska sa priblížila a naklonila sa ku mne, až som cítil jej dych.

Bál som sa nadvihnúť viečka, ale i tak som všetko videl. Plavovláska si kľakla a takmer ma hltala očami. Jej nenásytná zmyselnosť ma vzrušovala aj odpudzovala. Keď sa nahla, doslova si oblizovala pery ako nejaké zviera. Na purpurových perách a na červenom jazyku sa jej leskli sliny. Kládla hlavu čoraz nižšie, jej pery mi však nemierili na ústa ani na bradu - zdalo sa mi, že sa chcú zachytiť na krku. Pocítil som na krku horúci dych a zasvrbela ma pokožka. Nato som si uvedomil mäkký, rozochvený dotyk pier a dva ostré zuby, ktoré sa prisali k precitlivenej pokožke. V malátnom vytržení som privrel oči a s búšiacim srďcom som čakal.

Ale v tom ma znezraďy zaplavil celkom iný pocit. Uveďomil som si, že pri mne stojí gróf, akoby posaďnutý zúrivosťou. Nedo-brovoľne som otvoril oči a zbadal som, že mocná grófova ruka zviera plavovláskin štíhly krk a obrou silou ju odťahuje odo mňa. Oči mu priam blčali od hnevu, akoby z nich šľahal pekelný plameň. Tvár mal mŕtvolné bledú, črty tvrdé ako zo železa. Keď plavovlásku odsotil, zahnal sa po ostatných, urobil to isté panovačné gesto, ktorým tíšil tej noci vlkov. Tichým, takmer priškrteným hlasom vykríkol:

„Ako ste sa ho opovážili dotknúť? Ako ste sa opovážili na neho pozrieť, keď som vám to zakázal? Preč - a všetky! Tento človek patrí mne! Ak sa mi budete pliesť pod nohy, odpykáte si to!" Plavovláska sa neokrôchane zasmiala a odvetila mu:

„Ty si nikdy nemiloval; ty si nikdy nemiloval!"Pridali sa k nej aj ostatné a miestnosťou sa ozýval neľútostný, surový,

bezcitný smiech, z ktorého ma chytali mdloby; prichodilo mi to ako radovánky diablov. Gróf sa obrátil a zašeptal:

„Áno, i ja niekedy milujem; samy to môžete potvrdiť z minulosti. Nemám pravďu? Sľubujem vám, že keď sa ho nasýtim, budete ho môcť vybozkávať ďo vôle. Ale teraz choďte, už choďte! Musím ho zobudiť."

„Dnes v noci nič nedostaneme?" spýtala sa jedna a ukázala na vrece, ktoré hodil na dlažbu a v ktorom sa čosi hýbalo. Gróf prikývol. Žena priskočila k vrecu a otvorila ho. Ak ma uši neklamú, počul som tichý ston, ktorý akoby patril polozadusenému dietaťu. Ženy vrece obstali, a ja som zmeravel od hrôzy. Ale o chvíľu sa stratili a spolu s nimi zmizlo aj strašidelné vrece. Za nimi však neboli nijaké dvere a určite by som si bol všimol, keby prešli popri mne. Akoby sa jednoducho rozplynuli v mesačnom

25

svite. Zakrátko ma načisto premohla hrôza a stratil som vedomie.

26

4. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA(pokračovanie)

Prebudil som sa vo svojej posteli. Ak sa mi to všetko nesnívalo, mohol ma sem dopraviť iba gróf. Usiloval som sa o tom nájsť nejaké dôkazy, ale nedospel som k jednoznačnému záveru. Aby som pravdu povedal, našiel som niekoľko drobných dôkazov, napríklad šaty som mal zložené ináč, ako to robievam ja. Ani hodinky som nemal natiahnuté, hoci nikdy pred spaním si ich nezabudnem natiahnuť. Ale takéto maličkosti ešte nemusia byť smerodajné, lebo práve tak môžu svedčiť o mojej roztržitosti. Musím teda čakať na rukolapnejší dôkaz. Teší ma však jedno: ak ma sem preniesol a ak ma vyzliekal gróf, akiste to robil napochytre, lebo mojich vrecák sa nedotkol. Keby bol naďabil na tento zápisník, bol by ho pokladal za záhadu, ktorú nemôže strpieť. Buď by mi ho vzal, alebo zničil. Hoci sa mi táto izba predtým zdala plná strachu, prichodí mi teraz ako svätostánok, lebo nič nemôže byť strašnejšie ako tie ženské obludy, ktoré mi chceli cicať krv.

18. májaBol som si tú izbu obzrieť cez deň, lebo sa musím dozveďieť pravdu. Keď som prišiel k dverám na konci schodišťa, zistil som, že sú zamknuté. Ktosi ich tak násilne pričapil k zárubni, že sa odštiepil kus dreva. Neboli však zapreté na zámku, ale zatvorené zvnútra. Obávam sa, že to nebol sen, a musím konať podlá tejto domnienky.

19. májaZrejme som v klepci. Včera večer ma gróf veľmi zdvorilo požiadal, aby som napísal tri listy: v jednom mám oznámiť, že som už svoju úlohu takmer splnil a o niekoľko dní sa vyberiem domov, v druhom, že už som opustil zámok a pricestoval do Bistrice. Rád by som sa mu bol vzoprel, ale cítil som, že v tejto situácii, keď som absolútne v grófovej moci, by každý otvorený odpor bol zbytočný; keby som ho oďmietol poslúchnuť, iba by som v ňom vzbuďil poďozrenie a vyvolal hnev. Gróf si ďobre uvedomuje, že viem toho priveľa a nesmiem ďalej žiť, lebo by som mu mohol byť nebezpečný; jediným mojím východiskom je predlžovať si svoje možnosti. Azda sa ešte naskytne nejaký spôsob, ako uniknúť. Gróf mi zrazu začal vysvetľovať, že v tejto krajine je málo pôšt a navyše sú nespoľahlivé, takže takýmito listami aspoň zabezpečím svojim priateľom pokojnú myseľ; listy uloží v Bistrici a postará sa o to, aby odoslali iba ten, ktorý bude zodpovedať skutočnosti. A tak som predstieral, že s jeho názorom súhlasím, a ešte som sa ho opýtal, aké dátumy mám v listoch uviesť. Na chvíľu sa zamyslel a potom povedal:

27

„Prvý by mal mať dátum 12. júna, druhý 19. júna a tretí 29. júna."Poznám teda dĺžku svojho života. Boh mi pomáhaj!

28. májaPonúkla sa mi príležitosť prepašovať správu domov. Na zámok prišla skupina Cigánov. V tejto časti sveta žije veľa Cigánov. V Maďarsku a v Transylvánii sú ich tisícky a takmer všetci žijú mimo zákona. Zvyčajne sa držia niektorého bohatého šľachtica alebo bojara, ba privlastňujú si jeho meno. Sú odvážni, bezbožní, veria v povery a rozprávajú vlastným jazykom.

Napíšem domov niekoľko listov a požiadam Cigánov, aby mi ich dali na poštu. Aby som nadviazal s nimi známosť, prihováral som sa im z obloka. Sňali si klobúky, ukláňali sa a robili rozličné posunky, ktorým som nerozumel, tak ako som nerozumel ich jazyku . . .

Napísal som dva listy. Mine rýchlopisom a pánu Hawkinsovi jednoducho odkaz, aby sa spojil s Minou. Mine som vysvetlil svoje položenie, ale bez hrôz, ktoré iba tuším. Na smrť by ju to vyľakalo, keby som jej obnažil svoje srdce. Aj keby listy neodniesli, gróf sa z nich nič nedozvie.

Hodil som im listy cez zamrežovaný oblok a najrozličnejšími posunkami naznačil, že ich majú podať. Chlap, ktorý ich zdvihol, pritisol si ich na srdce, uklonil sa a vložil si ich do čiapky. Viac som urobiť nemohol. Vkradol som sa opäť do knižnice a začal som čítať.

Zrazu sa zjavil gróf. Sadol si ku mne, vyložil oba listy a povedal veľmi uhladene:

„Od Cigánov som dostal tieto listy a neviem, ako sa k nim dostali. Pozrite!" - musel som sa k nemu obrátiť - „jeden je od vás, adresovaný môjmu priateľovi Petrovi Hawkinsovi; druhý - a tu si všimol čudné rýchlopisné symboly a na tvári sa mu zjavil zlovestný pohľad, oči mu nenávistné zablčali - „druhý je akási ohavnosť, priestupok proti priateľstvu a pohostinnosti! Chýba na ňom podpis. Zrejme sa nás teda netýka." A chladnokrvne priložil list aj s obálkou k plameňu lampáša a nechal ich zhorieť. Potom pokračoval:

„Ten list Hawkinsovi, pravdaže, pošlem, pretože je od vás. Vaše listy sú mi posvätné. Prepáčte, priateľ môj, že som nevedomky otvoril váš list . Nezalepíte ho znova?" Podal mi list a so zdvorilým úklonom priložil k nemu čistú obálku. Mlčky som na ňu napísal opäť adresu a list som mu vrátil. Keď odchádzal z izby, začul som, ako sa v zámke skrútil kľúč. Podišiel som k dverám a zistil som, že sú zamknuté.

Klesol som na pohovku a zaspal som. Keď sa o hodinu-dve vrátil, jeho príchod ma prebudil. Správal sa ku mne veľmi úctivo a bodro. Keď zbadal, že som spal, povedal:

„Priateľ môj, vy ste ukonaný? Choďte si ľahnúť. Tak si najlepšie oddýchnete. Dnes večer sa vám pravdepodobne nebudem môcť venovať, lebo mám veľa roboty; ale prosím vás, poriaďne sa vyspíte." Pobral som sa do spálne, ľahol som si, ale na počudovanie sa mi vôbec nič nesnívalo. Aj zúfalstvo má svoje bezvetrie.

28

31. májaKeď som sa dnes ráno prebudil, zišlo mi na um, že by som si mal z kufra do vrecka preložiť listový papier a obálky; musím ich mať naporúdzi, keby sa mi naskytla ešte nejaká príležitosť. Ale znova prekvapenie, znova ohromenie!

Z kufra mi zmizli všetky papiere - lístky, na ktoré som si poznačil odchody a príchody vlakov, moje poverovacie listiny a vôbec všetko, čo by mi nejako mohlo poslúžiť, keby sa mi podarilo dostať zo zámku. Sadol som si, chvíľu som premýšľal a potom som si dôkladne prehliadol kufor i šatník, do ktorého som si uložil šatstvo.

Oblek, v ktorom som cestoval, zvrchník i pléd zmizli; neostalo po nich ani stopy. Gróf poďľa všetkého kuje nejaký nový podlý plán. . .

17. júnaKeď som dnes ráno sedel na peľasti postele, začul som zvonkupraskot bičov a dupot konských kopýt. Rozradostené som priskočil k obloku a zazrel som, ako do dvora vchádzajú dva veľké rebrináky, každý ťahá osem statných koni a pri každom záprahu kráča Slovák v širokom klobúku, s veľkým, klincami vybíjaným opaskom, v špinavom kožuchu a čižmách. V rukách zviera dlhú bakuľu. Rozbehol som sa k dverám, chcel som zísť dolu schodmi a spojiť sa s nimi pri hlavnej bráne, ktorá - ako som sa nazdával - je teraz otvorená. Opäť ma zamrazilo: gróf mi zvonka zamkol dvere.

Vrhol som sa k obloku a začal som na nich kričať. Nechápavo na mňa pozerali a čosi mi naznačili, ale vtom sa vynoril vodca Cigánov a keď videl, že sa dívajú na mňa, dačo im povedal, na čo sa všetci rozosmiali. Od tej chvíle som už ničím, ani žalostným výkrikom ani mučivou prosbou, neupútal ich pozornosť. Bezcitne sa odvrátili. Na rebrinákoch boli veľké debny s držadlami z hrubých povrazov; podľa toho, ako s nimi Slováci zaobchádzali, i podľa dutých nárazov, boli zrejme prázdne. Keď poskladali z vozov všetky debny a keď ich v jednom kúte uložili na hromadu, Cigán im dal za hrsť peňazí, ktoré si furmani popľuli pre šťastie a lenivo sa pobrali k záprahom. O chvíľu už v diaľke utíchal praskot bičov.

24. júna, nadránomVčera večer ma gróf zavčasu opustil a odobral sa do svojej izby. Zakrátko som vybehol po točitých schodoch a pozrel z južného obloka. Predpokladal som, že čosi uvidím, lebo v posledných dňoch sa v zámku čosi deje. Ešte vždy sú tu Cigáni. Chvíľami počujem tlmený buchot čakanov a rýľov, a zdá sa mi, že sa pripravuje nejaký diabolský plán.

O necelú pol hodinu som zrazu zbadal, ako sa z grófovho obloka čosi vysúva. Postupne sa vynorila celá grófova postava. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že gróf má na sebe oblek, v ktorom som cestoval, a cez plece má prehodené to strašné vrece, o ktoré sa vtedy pred mojimi očami ruvali tie ženské. Bolo mi jasné, že ide na nový lov, a to ešte v mojom obleku. Teda ďalší zlomyseľný kúsok: chce nechať dôkazy, že ma bolo vidno v rozličných mestách a dedinách - ako by tomu nasvedčovali moje listy.

29

A navyše, ak sa dopustí nejakej hanebnosti, tunajší obyvatelia ju budú pripisovať mne.

Striasam sa pri pomyslení, čo všetko môže povystrájať, kým ja tu trčím zamknutý ako naozajstný väzeň, lenže na rozdiel od zločincov bez chrany zákona.

Rozhodol som sa, že vyčkám na grófov návrat a dlho som zanovito sedel pri obloku. Zrazu som zazrel v mesačnom svite akýsi drobný poprašok. Pripomínal drobné prachové zrniečka, ktoré ustavične krúžili a vytvárali celé strapce obláčikov. Díval som sa na ne s pocitom pohody, čoraz väčšmi ma zaplavoval akýsi čudný pokoj. Pohodlne som sa v obločnom výklenku oprel a plne som vychutnával vzdušné vyčíňanie.

Znezrady som sa strhol, odkiaľsi z údolia doľahlo žalostné psie zavýjanie. Znelo mi v ušiach čoraz silnejšie a poletujúce zrniečka nadobúdali podľa tónov zavýjania nové a nové tvary. Akoby sa vo mne ozvalo volanie inštinktu; bol som ako v hypnóze. Roztancované strapce sa menili na nezreteľné prízraky a nato, celkom pri vedomí, som sa s krikom rozbehol. Prízraky sa postupne zhmotňovali, spoznával som v nich tri strašidelné ženy, ktorým som mal byť hodený napospas. Utiekol som do bezpečia svojej izby, do ktorej aspoň neprenikal mesačný svit a v ktorej jasne plápolal lampáš.

Prešli dve hodiny a z grófovej izby som začul nejaký hurhaj, prenikavý nárek, ktorý o chvíľu prestal a rozhostilo sa ticho, hlboké, strašné ticho. S búšiacim srdcom som chcel otvoriť dvere; ale zase som bol vo svojej izbe uväznený, a tak mi neostávalo nič iné, iba si bezmocne sadnúť.

Zakrátko sa ozval z dvora bolestný ženský výkrik. Priskočil som k obloku a hľadel som pomedzi mreže. Pred bránou stála rozstra-patená žena, ruku si držala pri srdci, akoby ju vyčerpal dlhý beh. Keď zočila v obloku moju tvár, vrhla sa tým smerom a výhražným hlasom vykríkla:

„Netvor, vráť mi moje dieťa!"Hodila sa na kolená, vzopäla ruky a opakovala tú istú vetu, ktorá mi

rozhlodávala srdce. Začala si trhať vlasy, bila sa do pŕs a celkom sa poddala svojim vybičovaným citom. Vrhla sa ešte bližšie, a hoci som už na ňu nevidel, počul som, ako búcha holými päsťami na bránu.

Vysoko nado mnou, pravdepodobne z veže, sa ozval grófov drsný, plechový hlas. Zo široka-d'aleka mu odpovedali vlci. O niekoľko minút, akoby sa pretrhla hrádza, vovalila sa na dvor svorka vlkov.

Vlci iba niekoľko ráz zavyli a zo ženy nevyšiel ani hlások. Pomaly sa vlci zo dvora vytrácali a maškrtné sa oblizovali.

Ani som ju neľutoval; vedel som, čo sa stalo s jej dieťaťom, a pravdepodobne bolo lepšie, ak umrela.

Čo si len počnem? Čo urobím? Ako uniknem z tohto strašného otroctva noci, tmy a hrôzy?

25. júna, ránoNik, kto neprežíval v noci utrpenie, nepochopí, aké sladké a vzácne je ráno. Keď dnes ráno vyšlo slnko, spadol zo mňa všetok strach, akoby to bol

30

srieňový odev, ktorý sa v teple rozpúšťa. Musím sa už odhodlať na nejaký čin. Včera večer sa dostal na poštu prvý z listov, ktoré majú vytrieť zo zemského povrchu všetky stopy mojej existencie.

Nesmiem na to myslieť. Musím konať!Nebezpečenstvá i strach vždy striehnu na mňa v noci. Cez deň som grófa

ešte nevidel. Azda spí, keď sú ostatní hore, a azda je hore, keď ostatní spia. Keby sa mi podarilo dostať sa do jeho izby! Ale dvere na nej sú ustavične zamknuté, pre mňa je vstup zakázaný.

Keby som mal dosť odvahy, ostávala by mi ešte jedna možnosť. Na vlastné oči som videl, ako sa spúšťa z obloka. Prečo by som ho nenapodobnil a nevliezol mu do izby cez oblok? Je to zúfalá možnosť, ale nemám si z čoho vyberať. Riskujem to. V najhoršom prípade ma to môže stáť život. Zbohom, Mina, ak sa mi to nepodarí; zbohom, môj priateľ a druhý otec; všetkým vám zbohom.

Toho istého dňa neskôrPokúsil som sa o to - a s božou pomocou už zasa sedím v bezpečí svojej spálne. Musím opísať každú podrobnosť. Z južného obloka som sa spustil na úzku kamennú rímsu, ktorá na tejto strane vrúbi budovu. Zobul som si čižmy a vydal som sa na zúfalú cestu. Iba raz som pozrel pod seba, aby som sa presvedčil, či ma nepremôže neočakávaný pohľad do strašnej hĺbky, ale po tejto skúsenosti som sa už ani raz na to neodvážil. Vedel som veľmi dobre, kadiaľ mám ísť a akú vzdialenosť musím prekonať, kým sa dostanem ku grófovmu obloku. Závrat som necítil - azda som bol iba vzrušený; za neuveriteľne krátku chvíľu som sa ocitol pri obločnej rímse. Odsunul som obločný rám a s malou dušičkou som vopchal nohy do obloka. Zariadená bola nedbalo, podobne ako južné miestnosti, všade hrubé vrstvy prachu. Hľadal som kľúč, ale nikde som ho nemohol nájsť. V jednom kúte som objavil kôpku zlata - rímske, anglické, rakúske, uhorské, grécke a turecké mince, ani jedna nemala menej ako tristo rokov. Našiel som tu aj staré zhrdzavené retiazky a šperky, vysádzané drahokamami.

V jednom kúte boli ťažké dvere. Hneď som ich skúsil otvoriť, lebo ak som nenašiel kľúč od hlavnej brány, ktorý bol predmetom môjho pátrania, musím sa odvážiť na ďalšie výpravy. Dvere boli otvorené a viedli cez kamennú chodbu k točitému schodišťu. Zostupoval som po schodoch a dôkladne som si všímal, kade kráčam, lebo schody boli tmavé, osvetľovali ich iba škáry v hrubom murive. Na konci schodov bola tmavá tunelová chodba, z ktorej vychádzal mŕtvolný, neznesiteľný pach, pach starej, čerstvo skyprenej prsti. Ako som kráčal po chodbe, pach sa zväčšoval a bol čoraz tiesnivejší. Napokon som rozčapil ťažké odchýlené dvere a ocitol som sa v starej, polozborenej kaplnke, ktorá zrejme slúžila ako krypta. Strecha bola deravá, na dvoch miestach viedli schody do podzemia; zem bola všade čerstvo prekopaná a naložená do veľkých drevených debien, ktoré priviezli Slováci. Nablízku nebolo nikoho, a tak som podrobne skúmal každú piaď zeme. Zišiel som i do katakomb; v prvých ďvoch som našiel iba zvyšky starých truhiel a kôpky

31

prachu; v tretej som však čosi objavil.V jeďnej veľkej debne, ktorých tu bolo dokopy päťdesiat, ležal gróf!

Nemohol som presne určiť, či je mŕtvy, alebo či spí - oči mal otvorené, kamenné, ale nie mŕtvolné sklené; z líc - i napriek tomu, že boli biele ako krieda, vyžaroval život a pery mal ako vždy červené. Ale vôbec sa nehýbal , nedýchal , akoby sa mu zastavil pulz i srdce. Sklonil som sa a hľadal som na ňom nejakú známku života, ale márne. Sotva tu ležal dlho, lebo inak by sa bol pach prsti už dávno vytratil. Neďaleko debny ležal vrchnák, na niektorých miestach prederavený. Zišlo mi na um, či gróf nemá kľúče pri sebe; ale len čo som ho začal prehliadať, zbadal som nenávistný pohľad, a tak som radšej utiekol a cez oblok a po zámockom múre som sa znova vrátil do svojej izby. Zadychčaný som sa hodil na posteľ a úporné premýšľal. . .

29. júnaDnešný deň je uvedený ako dátum môjho posledného listu a gróf sa zo všetkých síl usiluje dokázať pravdivosť jeho údajov, lebo znova som ho videl, ako v mojich šatách tým istým oblokom vyšiel zo zámku. Keď som videl jeho jašteričí zostup, zatúžil som po puške alebo po nejakej smrtonosnej zbrani, ktorou by som ho odstránil; ale bojím sa, že by nijaká zbraň, ktorú vyrobili ľudské ruky nemala naňho účinok. Nechcel som čakať; obával som sa, že sa mi znova zjavia tie tri bosorky. Vrátil som sa do knižnice a čítal som, kým som nezaspal.

Zrazu ma prebudil gróf. Pozrel na mňa veľmi zachmúrene a povedal:„Zajtra sa musíme rozlúčiť, priateľ môj. Vy sa vrátite do svojho krásneho

Anglicka, a ja k svojej práci, ktorá sa azda skončí tak, že sa už nikdy nestretneme. Odoslal som už váš list; zajtra tu nebudem, ale všetko nájdete pripravené. Ráno sem príde niekoľko Cigánov a Slovákov, ktorí tu majú svoju robotu. Keď odídu, môj koč vás odvezie k Boržskému priesmyku, kde prestúpite na dostavník, ktorý chodí z Bukoviny do Bistrice. Ale nestrácam nádej, že vás ešte raz budem môcť privítať na Draculovom zámku." Veľmi som mu neveril, a tak som sa rozhodol, že sa musím presvedčiť o úprimnosti jeho slov. Úprimnosť! Prichodí mi to ako profanácia tohto slova, ak ho uvádzam v spojitosti s takýmto netvorom.

Z mosta doprosta som sa ho opýtal:„Prečo nesmiem odísť už dnes večer?"„Lebo tu nemám kočiša a kone, milý môj."„Rád pôjdem aj peši. Chcem odísť hneď." Usmial sa pokojným diabolským

úsmevom, a hneď som spoznal, že za jeho slovami sa skrýva nejaký úskok.„A vaša batožina?"„To nič. Pošlem si po ňu niekedy neskôr."Gróf vstal a zdvorilo mi povedal:„Vy Angličania máte úslovie, ktoré mi je blízke, pretože sa jeho

duchom spravujú aj naši bojari: „Prichádzajúceho privítaj; odchádzajúceho

32

posúr." Ráčte ísť so mnou, milý priateľ. Ani hodinu vás nebudem vo svojom zámku zdržovať, hoci ma mrzí, že odchádzate a ešte k tomu tak napochytre. Poďte!" Vzal lampáš a so vznešenou vážnosťou ma viedol dolu schodmi do vstupnej haly. Zrazu zastal:

„Počúvajte!"Vzápätí sa ozvalo zavýjanie vlkov. Akoby vlci zareagovali na

zdvihnutie jeho ruky, tak ako veľký orchester poslúchne taktovku dirigenta. O chvíľu opäť vykročil, priviedol ma k bráne, odtiahol ťažké závory, rozpojil ťažké reťaze a bránu odchýlil.

Na moje prekvapenie som zbadal, že brána nebola zamknutá. Obzeral som sa, ale kľúč som nikde nevidel.

Len čo sa dvere otvorili, zavýjanie vlkov zosilnelo; zazrel som červené papule, laby s tupými pazúrmi. Pochopil som, že boj s grófom by bol zbytočný. Ak má k dispozícii takýchto spojencov, nič nezmôžem. Ale brána ešte vždy bola otvorená, gróf stál na prahu ako skamenený. Zazdalo sa mi, že môj osud sa naplnil; hodí ma vlkom a na moju vlastnú žiadosť.

„Zavrite tú bránu; vyčkám do rána!" zúfalo som vykríkol a zakryl som si tvár, aby som zatajil slzy trpkého sklamania. Gróf zaplesol vráta, ozval sa cvakot zapadajúcich zástrčiek.

Mlčky sme sa vrátili do knižnice, a ja som sa o chvíľu pobral do svojej izby. Chcel som si ľahnúť, ale vtom som začul pri dverách akýsi šepot. Ak ma neklamal sluch, hlas patril grófovi: „Zmiznite, vráťte sa na svoje miesta! Váš čas ešte neprišiel. Musíte čakať. Buďte trocha trpezlivé. Zajtra večer, už zajtra večer bude patriť vám!" Zaznel tichý chichot. Nahnevane som roztvoril dvere a zbadal som pred nimi tie tri strašné ženské, ktoré sa labužnícky oblizovali. Ako som sa zjavil na prahu, vybuchli do strašného smiechu a utiekli.

Vrátil som sa k posteli a klesol som na kolená. Už mám len jeden deň? Zajtra. Teda zajtra . . .

30. júna, ránoToto sú azda posledné slová, ktoré si zapisujem do tohto zápisníka. Spal som takmer do svitania. Kikiríkame kohútov ma naplnilo pocitom istoty. Otvoril som dvere a zbehol som do haly. Večer som si všimol, že brána nie je zamknutá, a tak sa mi vari podarí utiecť. S trasľavými rukami som odopäl reťaze a odtiahol masívne zápory.

Ale vráta sa ani nepohli. Zachvátilo ma zúfalstvo. Oprel som sa do vrát, triasol nimi, ale nepochybne boli zamknuté. Za každú cenu sa musím zmocniť kľúča. Rozhodol som sa, že sa znova spustím po múre do grófovej izby. Azda ma zabije, ale smrť bude hádam vykúpenie pred stonásobne horším zlom. Tak ako predtým som vliezol do grófovej izby. Ako som predpokladal, bola

33

prázdna. V kúte sa blyšťala kopa zlata, ale po kľúči ani chýru. Pobral som sa po točitých schodoch do starej kaplnky. Veľmi dobre som vedel, kde nájdem hľadaného netvora.

Debna bola na tom svojom mieste, tesne pri stene, ale už bol na nej voľne položený vrchnák, s klincami, ktoré treba iba pribiť. Vedel som, že pre kľúč musím prehliadnuť celé telo, a tak som vrchnák zdvihol a oprel o stenu. Otvoril sa predo mnou pohľad, ktorý mi dušu naplnil hrôzou. Grófovi akoby sa vrátila mladosť, biele vlasy a fúzy mu sčerneli, líca sa mu zaoblili, pokožka sčervenela; na perách mal kvapky čerstvej krvi, ktoré mu stekali po brade a po krku. Aj hlboké ohnivé oči sa mu vypučili. Podľa všetkého sa tento strašný netvor napojil krvou; ležal ako odporná pijavica, ktorú vyčerpala vlastná pažravosť. Striasol som sa, keď som sa nad neho naklonil. Hoci sa vo mne búril každý zmysel, musel som sa ho dotknúť a hľadať, lebo ináč by som bol stratený. Dnes večer sa možno i moje telo stane pokrmom pre tie tri babizne. Ohmatával som celé telo, ale kľúč nikde. Znova som pozrel na grófa. Na opuchnutej tvári mal posmešný úsmev, ktorý ma takmer privádzal o rozum. Tomuto netvorovi teda pomáham presťahovať sa do Londýna, kde azda celé stáročia bude ukájať na miliónoch obetí svoj smäd po krvi. Už len táto predstava bola neznesiteľná! Ach, ako som túžil zbaviť svet tohto netvora! Nemal som poruke nijakú zbraň, ale vzal som lopatu, rozohnal som sa a ostrím som chcel seknúť do nenávidenej tváre. Ale v tej chvíli sa hlava pohla, oči sa zavŕtali do mňa a zažiarila v nich hrôza. Akoby ma grófov pohyb ochromil, lopata sa mi pokízla, vypadla mi z rúk a jeho tváre sa ani nedotkla. Chcel som ju zdvihnúť, ale zachytil som jej násadou vrchnák, ktorý znova padol a pred mojím zrakom netvora zakryl.

Vtom som začul z diaľky cigánsku pesničku, hrkot kolies a praskot bičov; prichádzali Cigáni a Slováci, o ktorých sa večer zmienil gróf. Ešte raz som pozrel na debnu, v ktorej ležalo hriešne telo, a vybehol som z kaplnky do grófovej izby. Zaumienil som si, že len čo sa otvorí brána, vybehnem. Napäto som počúval a o chvíľu som začul škripot kľúča. Vráta zavŕzgali a ozval sa silný dupot. Hurhaj prichádzal z celkom inej strany; musia tu byť ešte jedny vráta, od ktorých majú Cigáni a Slováci kľúč. Zvrtol som sa a znova som sa rozbehol ku krypte; ale naraz sa zdvihol vietor a dvere od točitého schodišťa sa prudko zaplesli. Márne som sa ich ňokúšal otvoriť. Znova som bol väzeň a o mojom osude je už rozhodnuté.

Keď píšem tieto riadky, v chodbe podo mnou sa ozýva dupot a hrmot; nepochybne vynášajú debny s prsťou. Počujem buchot kladiva; azda práve teraz zatĺkajú bedňu. Nato zase zaškrípu vráta. A už praskajú biče, na dvore hrmocú naložené vozy.

Opäť som v zámku sám - okrem tých strašných babizní. Nemôžem tu ostať. Pokúsim sa spustiť po múre ešte hlbšie nadol. Vezmem si za hrsť zlata, azda sami neskôr zíde. A možno sa mi z tohto strašidelného zámku podarí uniknúť. Budem sa ponáhľať k najbližšiemu vlaku.

Podo mnou je príkra a hlboká priepasť. Ak sa aj v nej rozdrúz-gam, padnem na jej dno ako človek. Zbohom vám všetkým! Zbohom, Mina!

34

5. kapitola

LIST SLEČNY MINY MURRAYOVEJ SLEČNE LUCY WESTENROVEJ

9. júna

Milovaná Lucy,prepáč, že som Ti tak dlho nepísala, ale nevedela som, čo skôr. Výpomocná učiteľka má rušný život. Rada by som bola u Teba, pri mori, kde by sme si mohli nerušene porozprávať o svojich túžbach a snoch. V poslednom čase veľa študujem, lebo chcem držať krok s Jonathanom. Usilovne sa učím rýchlopis. Keď sa vezmeme, budem môcť Jonathanovi stenografovať a písať na stroji. Niekedy si píšeme rýchlopisom, ba on si v cudzine vedie rýchlopisný denník. Až prídem k vám, tiež si budem viesť takýto denník. Pochybujem, že môj denník bude zaujímať cudzích ľudí. Raz ho azda ukážem Jonathanovi, ak v ňom bude dačo,O čo by som sa s ním rada podelila, ale predovšetkým to bude pre mňa cvičenie. Pokúsim sa v ňom napodobňovať novinársku prácu: budem si zaznamenávať rozhovory, všetko dôkladne opisovať. Vraj po kratšej praxi si človek môže zapamätať všetko, čo skúsil alebo počul. Podrobnejšie ti rozpoviem o svojich plánoch, keď sa stretneme. Práve som dostala zopár skúpych riadkov od Jonathana z Transylvánie. Má sa dobre a vráti sa asi o týždeň. Som zvedavá na jeho zážitky. Musí to byť úžasné, keď človek vidícudzie krajiny. Ktovie, či ich niekedy uvidíme spoločne – Jonathan I ja. Práve odbíja desať. Zbohom.

TvojaMINA

P. S. Napíš mi, čo máš nového. Už dávno si mi o sebe nič neprezradila. Všeličo som sa dopočula - najmä o tom krásnom, kučeravom dlháňovi!!!

35

LIST LUCY WESTENROVEJ MINE MURRAYOVEJ

Chatham Street 17, streda

Milá Mina,musím povedať, že ma obviňuješ veľmi nespravodlivo, ak tvrdíš, že už dávno som ti nepísala. Od našej rozlúčky som Ti napísala dva razy a tvoj posledný list je tiež iba druhý. Aj tak Ti nemám0čom písať. Nedeje sa tu nič zaujímavé. Mesto je príjemné, chodím často na výstavy, prechádzam sa po parku, jazdím na koni. Pokiaľ ide o toho kučeravého dlháňa, hádam máš na mysli toho pána, čo mi robil spoločnosť na poslednom koncerte. Ktosi si zrejme vymýšľa rozprávky. To bol pán Holmwood. Často k nám chodí na návštevu a dobre si rozumie s mamou; majú veľa spoločných tém. Nedávno som sa zoznámila s istým pánom, ktorý by bol šitý pre teba, keby si už nebola zasnúbená. Je to nádherný, bohatý človek, pochádza z dobrej rodiny. Pracuje ako lekár a vyznačuje sa veľkou múdrosťou. Len si predstav! Má iba dvadsaťdeväť rokov a už má veľký ústav pre choromyseľných. Predstavil mi ho pánHolmwood, a od tých čias nás často navštevuje. Ohromuje svojou ráznosťou, a zároveň nevídanou chladnokrvnosťou. Viem si pred staviť, akú zázračnú moc má nad svojimi pacientmi. Obyčajne sa človeku zadíva do tváre, akoby z nej čítal myšlienky. Neraz to skúša i na mne, ale na šťastie som pre neho pritvrdý oriešok. Ako vieš, o šatstvo sa veľmi nezaujímam, a tak Ti nemôžem opísať tunajšiu módu. Aj Arthur vraví, že šaty sú otrava. No – už je to vonku. Mína, od detstva si vravíme všetky tajnosti; spávalisme vedľa seba, jedávali, spolu sme sa smiali i plakali; a  tak Ti poviem všetko. Ešte si to neuhádla? Zaľúbila som sa do Arthura. Červenom sa, keď Ti píšem tieto riadky, ale mám taký dojem, že aj on je do mňa zaľúbený, hoci mi to ešte nepovedal. Božemôj, Mina, ako ho ľúbim! Ako rada by som sedela s Tebou pri kozube a porozprávala Ti všetko, čo cítim. Hneď sa ozvi a napíš mi, čo si o tom myslíš. Už musím končiť, Mína. Pomodli sa za mňai za moje šťastie.

LUCY

P. S.. Nemusím Ti vravieť, že to musí ostať medzi nami. Ešte raz dobrú noc.L.

36

LIST LUCY WESTENROVEJ MINE MURRAYOVEJ

24. mája

Milá Mina,ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem za Tvoj milý list. Ako ma teší, že som sa Ti s tým všetkým mohla zveriť.

Milá moja, koho šťastie nadíde, všetko mu dobre ide. Aké pravdivé sú tie príslovia! V septembri budem mať dvadsať rokov a do dnešného dňa ma nikto nepožiadal o ruku. Ale dnes som dostala až tri ponuky. Tri ponuky za jeden deň! Nie je to strašné? Ako mi je ľúto tých dvoch odmietnutých úbožiakov! Bože môj, Mína, taká som šťastná, že neviem, čo si mám počať. Rozpoviem Ti o tých troch ponukách, ale nesmieš to povedať nikomu - pravdaže, okrem Jonathana. Viem, že mu to povieš, lebo i ja by som mu to na Tvojom mieste povedala. Manželka by sa mala svojmu mužovi zdôveriť so všetkým - nemám pravdu? Prvý pytač prišiel tesne pred obedom. Už som Ti písala o tom lekárovi z ústavu choromyseľných, o dr. Johnovi Sewardovi. Navonok pôsobil chladnokrvne, ale v skutočnosti bol nervózny. Akiste si všetko do detailov pripravil; ale takmer si sadol na cylinder, čo chladnokrvní muži nerobia. Chcel sa správať nenútene, pohrával sa s lancetou, ale ja som sa toho tak zľakla, že som takmer vykríkla. Zhováral sa so mnou veľmi otvorene. Povedal mi, že ma náramne ľúbi, i keď ma pozná iba krátko, a že by sa mu podstatne zmenil život, keby som mu pomáhala a obveseľovala ho. Chcel mi povedať, aký by bol nešťastný, keby som ho odmietla, ale keď videl, že plačem, ospravedlnil sa, že je bezočivec a už nechce zväčšovať moje terajšie trápenie. Chvíľu mlčal a nato sa ma opýtal, či by som sa do neho časom predsa nezaľúbila; zavrtela som hlavou a on s roztrasenými rukami a trocha váhavo sa ma spýtal, či už nie som zadaná. Predniesol svoju otázku veľmi jemne a zaprisahával sa, že nechce zo mňa ťahať tajnosti, ale rád by poznal moju odpoveď, lebo dokiaľ je srdce ženy voľné, muž má vždy nádej. A nato som si pokladala za povinnosť prikývnuť. Vstal, ovládol sa, chytil ma za obe ruky a veľmi vážne povedal, že by bol rád, keby som bola šťastná. Ak budem niekedy potrebovať priateľa, vždy sa môžem na neho vo všetkom spoľahnúť. Nemohla som sa ubrániť plaču; a musíš mi prepáčiť, Mína, že tento list je taký rozmazaný. Ak Ťa niekto požiada o ruku, padne Ti to celkom dobre; ale už vôbec Ťa nebude blažiť, keď uvidíš pred sebou úbožiaka,

37

o ktorom vieš, že Ťa z celého srdca miluje. Musím svoj list prerušiť, je mi trpko, hoci som taká šťastná.

VečerPráve prišiel Arthur a trocha som pookriala; môžem teda pokračovať. Druhý pytač prišiel po obede. Je to milý chlapec, Američan z Texasu, ktorý vyzerá tak mlado a tak sviežo, akoby ani nepreces-toval toľký kus sveta a neprežil toľko dobrodružstiev. Pán Quincey P. Morris ma našiel osamote. Sadol si ku mne a tváril sa veľmi šťastne a veselo, ale ani tak nemohol zakryť veľkú nervozitu. Vzal mi do ruky dlaň a veľmi sladko povedal:

„Slečna Lucy, viem, že mi nepristane, aby som vám radil. Ale nazdávam sa, že by ste si nemali toľko vyberať, lebo preberiete. Nechcete si so mnou navliecť jeden chomút?"

Zdalo sa mi, že prekypuje dobrou náladou a veselosťou, a tak mi vôbec nebolo ťažké ho odmietnuť. Rovnako bodro som odvrkla, že ešte nie som natoľko skrotená, aby som si dala založiť chomút. Nato sa ospravedlnil, že hovoril tak ľahkovážne, a vyslovil nádej, že mu odpustím, ak sa pri takej vážnej a významnej príležitosti dopustil chyby. Povedal to s naozajstnou vážnosťou, a tak som zvážnela i ja. Viem, Mína, že ma budeš pokladať za veľkú koketu - ale nemohla som sa ubrániť pocitu spokojnosti so sebou samou, že dnes ma už druhý muž požiadal o ruku. Kým som však stihla niečo povedať, spustil na mňa vodopád vyznaní a celkom mi obnažil svoje srdce a dušu. Napokon som ho prerušila a povedala som mu otvorene, že by som sa do neho určite zaľúbila, keby som bola voľná.

„Lucy, vy ste čestné dievča, a nebol by som sa vám zdôveril, keby som neveril, že máte čistú dušu. Povedzte mi priateľsky, máte niekoho, kto sa vám už zapísal do srdca? Ak máte, už nikdy vás nebudem obťažovať, ale ostanem, ak dovolíte, vaším najvernejším priateľom."

Milá Mína, prečo sú muži takí šľachetní, a prečo si ich ženy tak málo vážia? Takmer som si z tohto dobrosrdečného, naozajstného gentlemana robila žarty. Vyhŕkli mi slzy a opäť mi bolo trpko.

„Milujem istého človeka, hoci mi doteraz nevyznal svoju lásku." Tvár sa mu hneď rozžiarila, chytil ma za ruky a srdečne povedal:

„Moje statočné dievčatko. Neplačte pre mňa: prijímam to so vztýčenou hlavou. A ak ten váš priateľ ešte nepozná svoje štastie, mal by otvoriť oči, lebo bude mať do činenia so mnou. Byť priateľom je zriedkavejšie ako byť milencom. V každom prípade je to aspoň menej sebecké. Nedáte mi bozk na rozlúčku? Bude ma ochraňovať v tme. Ešte smiete, lebo ten váš priateľ- musí to byť dobrý a vynikajúci človek, lebo ináč by ste ho neľúbili - ešte neprehovoril." Videla som, aký je smutný, a tak som sa naklonila a bozkala ho. Stisol mi ruku, vzal si klobúk a bez jedinej slzy alebo zaváhania vyšiel z- izby. Celkom ma to vykoľa- jilo, nemôžem ďalej písať. Tvoja

LUCY

38

P. S. Azda Ti nemusím rozprávať o treťom pytačovi; musím? Odohralo sa to tak rýchlo a tak neočakávane: ani som si neuvedomila, že prišiel, a už ma objímal a bozkával. Som veľmi, veľmi šťastná, a neviem, čím som si to zaslúžila.

DENNÍK DR. SEWARDA(fonografický záznam)

25. májaNemám chuť do jedla, nemôžem spať, a tak sa obraciam k svojmu denníku. Včerajšie odmietnutie vyvolalo vo mne pocit prázdnoty; akoby nič na svete už nemalo pre mňa význam. Keďže viem, že jediným liekom v takýchto prípadoch je práca, pobral som sa medzi pacientov. Zaujíma ma najmä jeden pacient, ktorý má veľmi svojrázne myšlienky a vôbec sa nepodobá obyčajným bláznom. Musím sa mu dostať pod kožu. Dávam mu čoraz nepríjemnejšie otázky. Uvedomujem si, že som k nemu trocha surový. Akoby som ho chcel udržiavať na hranici šialenstva - čomu sa pri ostatných pacientoch vyhýbam ako čert svätenej vode.

R. M. Renfield, aetat. 59: sangvínik; veľká fyzická sila; chorobná popudlivosť; obdobia skľúčenosti, ktoré sa končia doteraz nezistenou fixnou ideou. Pravdepodobne je to nebezpečný človek, ak len nie je sebecký. Sebci sa vyznačujú opatrnosťou, ktorá im aj ich protivníkom poskytuje bezpečný štít. Keď sa u človeka stane hlavným bodom jeho ja, dostredivá sila sa vyrovnáva s odstredivou; ak je hlavným bodom niečo iné, môže ho vyvážiť iba náhoda.

LIST QUINCEYHO P. MORRISA VÁŽENÉMU ARTHUROVI HOLMWOODOVI

25.mája

Milý Art,

zaiste si spomínaš, ako sme si rozprávali historky pri táborovom ohni v prérii; ako sme si ošetrovali rany, keď sme sa pokúšali vylodiť na Markézskych ostrovoch; ako sme si pripíjali na brehu Titikaky. Máme ešte pred sebou veľa historiek, veľa rán i veľa prípitkov. Nemohli by sme sa zajtra večer stretnúť pri mojom táboráku? Žiadam Ťa o to bez zaváhania, lebo viem, že istá dáma sa sľúbila na akýsi večierok, a ty budeš voľný. Príde ku mne ešte jeden náš starý kamarát z Kórey, John Seward. Chceme si poplakať nad vínovými čašami a pripiť na zdravie najšťastnejšiemu človeku na svete, ktorý si vydobyl to najšľachetnejšie a najlepšie srdce, aké kedy Boh stvoril. Sľubujeme Ti, že sa u

39

mňa budeš cítiť ako doma, a keby si vypil viac, ako znesieš, osobne Ťa dopravíme do postele. Príď!

TvojQUINCEY P. MORRIS

TELEGRAM ARTHURA HOLMWOODA QUINCEYMU P. MORRISOVI

26. májaPRÍDEM V KAŽDOM PRÍPADE STOP MÁM PRE VÁS ZAUJÍMAVÉ SPRÁVY STOP

ART

40

6. kapitola

ZÁPISNÍK MINY MURRAYOVEJ

24. júna, WhitbyLucy mi prišla na stanicu naproti. Odviezli sme sa do ich domu v Crescente. Veľmi sa mi tu páči. Hlbokým údolím, ktoré sa pri prístave rozširuje, tečie riečka Esk. Ponad ňu sa dvíha veľký viadukt s vysokými piliermi. Údolie hýri zeleňou. Domy starého mesta majú červené strechy. Priamo nad mestom sa týči zrúcanina whitbyjského opátstva, ktoré kedysi vyplienili Dáni a v ktorom sa odohráva časť „Marmionu". Koluje legenda, že v jednom obloku tejto vznešenej, obrovskej zrúcaniny sa zjavuje biela pani. Medzi opátstvom a mestom stojí ešte jeden kostol -farský. Okolo neho sa rozprestiera veľký cintorín s množstvom náhrobkov. Toto je podľa mňa najkrajšie zákutie Whitby; cintorín sa dvíha priamo nad mestom a poskytuje výborný výhľad na prístav a na zátoku, do ktorej vybieha mys Kettleness. Cintorín sa tak strmo zvažuje nad prístav, že časť útesu sa zrútila a s ňou vyšlo navnivoč aj niekoľko hrobov. Na druhom konci sa popri piesočnatej ceste hlboko nadol rozprestierajú náhrobky. Cintorín pretína veľa chodníčkov s lavičkami; chodí sem veľa návštevníkov, ktorí celý deň vysedávajú na lavičkách, dívajú sa na mesto a ochladzujú sa vánkom. I ja sem budem často chodiť a pokúsim sa tu na lavičke pracovať. Aj teraz mám na kolenách knihu a počúvam rozhovor troch starcov, ktorí sedia vedľa mňa. Akoby celý deň nemali čo robiť - iba tu sedia a zhovárajú sa.

Podo mnou sa rozprestiera prístav a v diaľke vybieha do mora mys, ktorý sa končí majákom. Obmýva ho morská hrádza. I na opačnom konci vybieha do mora mys s majákom. Obidva majáky tvoria úzku bránu do prístavu, ktorý sa vzápätí prudko rozširuje. Asi kilometer za prístavom sa dvíha veľký útes. Na jeho konci je boja, ktorá sa za zlého počasia kolíše a smutne vyzváňa. Povráva sa, že keď loď zablúdi, celé more zahlaholí zvonami. Musím sa na to spýtať svojho suseďa; azda o tom bude niečo vedieť.

Starec pôsobí komicky. Je starý ako Matuzalem, tvár má hrboľatú a zošúverenú ako kôra stromu. Vraj má už takmer sto rokov a slúžil v grónskej rybárskej flotile, keď sa bojovalo pri Waterloo. Obávam sa, že je to veľký skeptik, lebo keď som sa ho spýtala na tie zvony a na bielu paniu z opátstva, oďvetil mi veľmi príkro:

„Ja by som si takými somárstvami gebuľu netrápil, slečinka. Mne by to liezlo na nervy. Netvrďím, že také čosi jakživ neexistovalo, ale za mojich čias som sa s tým nestretol. O také hlúposti sa starajú rozliční odkundesi a cestovatelia, ale takej krásnej dáme to nepristane. Suchošlapi z Yorku a z Leedsu, ktorí sa večne kŕmia solenými haringami, slopú čaj a kupujú lacný jantár, uveria každému nezmyslu. Tým viac, že aj noviny sú plné podobných

41

idiotstiev." Pokladala som ho za zaujímavého človeka a tak som ho poprosila, či by mi nemohol niečo porozprávať o starodávnom love veľrýb. Ale vtom odbilo šesť a starec ťarbavo vstal a povedal:

„Už musím zdvihnúť kotvy, slečinka. Moja vnučka nerada čaká, keď už pripraví čaj; kým sa domotkám domov, aj tak to trvá celú večnosť. A už mi poriadne škvŕka v žalúdku."

Odšuchtal sa a o chvíľu som ho už videla zostupovať po schodoch, ktoré veľmi charakteristicky dotvárajú tunajšiu scenériu. Vedú z mesta priamo ku kostolu; sú ich celé stovky a jemne sa zaobľujú: stupienky sú také nízke, že by po nich mohol vystúpiť a zostúpiť aj kôň. Pôvodne vari súviseli s opátstvom.

Tuším sa tiež poberiem. Lucy šla s mamou na akúsi zdvorilostnú návštevu a už sa možno vrátili domov.

1. júlaVybrala som sa s Lucy sem hore a mali sme veľmi zaujímavý rozhovor s mojím starým priateľom a s jeho spoločníkmi, ktorí sa vždy k nemu pripoja. Pokladajú ho pravdepodobne za svojho vodcu, a mám taký dojem, že starec musel byť voľakedy veľmi panovačný. Nič nepripúšťa, všetkým pohŕda. Keď svojich spoločníkov nemôže premôcť argumetmi, zastrašuje ich, a ich mlčanie potom pokladá za súhlas so svojimi názormi. Lucy vo svojich bielych batistových šatách vyzerá pôvabne, odkedy sem so mnou chodí, dostala zdravú farbu. Všimla som si, že starci si k nám Prisadnú vždy bez akéhokoľvek váhania. Lucy sa k starým ľudom správa nesmierne láskavo, a zdá sa mi, že starci sa do nej na prvý raz zaľúbili. Aj môj starký jej podľahol a vôbec jej neprotirečí. Zasa som z neho ťahala nejaké staré povesti, ale hneď ma zahriakol:

„To všetko sú táraniny, ktorými sa strašia malé ďeti a bojazlivé ženské. Všetky tie nezmysly povymýšlali farári a policajti, aby si nimi podrobili ľudí. Keď si na nich spomeniem, idem puknúť od zlosti. A tie klamstvá nielenže sa dostávajú do novín, nielenže sa šíria z kazateľníc: ešte aj do náhrobných kameňov ich vyrývajú. Len sa poobzerajte okolo seba: všade čítate „Tu odpočíva telo . . . " alebo „Pamiatke . . .", a takmer v polovici hrobov niet nijakého tela. Ježišmária, to bude harmatanec, keď sa na súdny deň sem všetci priženú v rubášoch, aby si vzali svoje náhrobné kamene, ktorými chcú dokázať svoju dobrotu. A niektorých ruky tie kamene ani neudržia; keď telo leží tak dlho na morskom dne, tak sa i prsty stanú slizkými."

Zo sebauspokojenia a zo spôsobov môjho starkého som vybadala, že nás chce ohromovať, a tak som ho v tom ešte posmeľovala.

„Vari to nemyslíte vážne, pán Swales. Prečo by tie náhrobky boli falošné?"

„Panebože! Zaiste sú niektoré aj pravé, ale väčšinou ide o podfuk. Prečítajte si napríklad tamto!"

42

Podišla som k náhrobku, na ktorý ukazoval, a prečítala som si nápis:„Edward Spencelagh, lodný kapitán, ktorého vo veku 30 rokov v apríli

1854 zavraždili pri brehoch Andres piráti." Keď som sa vrátila, pán Swales pokračoval:

„Rád by som vedel, kto ho sem preniesol! Zavraždili ho na brehoch Andres, a vy veríte, že jeho telo leží pod týmto náhrobkom! Mohol by som vám vymenovať kopu ľudí, ktorých kosti ležia kdesi pri Grónsku" - ukázal na sever - „alebo kam ich zavliekol morský prúd. Len sa obzrite! S mladými očami hádam lepšie prečítate tie lživé nápisy. Hľa, Braithwaite Lowrey - poznal som jeho otca, ten zahynul na Lively roku 1777 pri Grónsku; alebo Andrew Woodhouse - utopil sa v tých istých vodách o rok neskôr; alebo John Rawlings - utopil sa vo Fínskom zálive v päťdesiatom. Všetci títo chlapi vari pribehnú do Whitby, keď zaznie poľnica? To bude nádherný harmatanec."

„Nemáte celkom pravdu," povedala som, „lebo vychádzate z predpokladu, že tí úbožiaci, alebo ich duše budú v deň posledného súdu potrebovať svoje náhrobné kamene. Myslíte, že ich naozaj budú potrebovať?"

„A načo by teda boli náhrobné kamene? No povedzte, slečinka!"„Hádam, aby sa páčili príbuzným."„Hádam, aby sa páčili príbuzným!" Povedal to s veľkým pohŕdaním. „Ale

čo by príbuzní povedali na to, keby sa dozvedeli, ie na náhrobných kameňoch sú napísané lži?" Ukázal na kameň pri našich nohách, na ktorom bola upevnená lavička. „Prečítajte si nápis na tomto kameni," povedal. Lucy, ktorá sedela bližšie, sa zohla a prečítala ho:

„Pamiatke Georgea Canona, ktorý 29. júna 1873 padol zo skaly pri Kettlenessi a zomrel v nádeji slávneho vzkriesenia. Tento náhrobok postavila svojmu milovanému synovi trúchliaca matka. Bol to jediný syn svojej matky, a jeho matka bola vdova." Pozrela vážne a trocha prísne na starca. „Ja na tom, pán Swales, nevidím nič smiešne."

„Vy na tom nevidíte nič smiešne! Chachacha! Lenže neviete, že tá trúchliaca matka bola fúria, ktorá ho nenávidela, lebo Geor-ge Canon bol vyvrheľ - ozajstný lump. Aj on ju nenávidel, ale napokon spáchal samovraždu, aby mohla získať jeho životnú poistku. Vraj spadol zo skaly! A pokiaľ ide o to vzkriesenie, na vlastné uši som ho počul vravieť, že sa chce dostať do pekla, lebo jeho mama sa zásluhou svojej nábožnosti určite dostane do neba a on by sa tam s ňou nechcel stretnúť. Nie je teda tento kameň" - poklepal po ňom paličkou - „znáškou lží?"

„Prečo ste nám o tom rozprávali?" povedala Lucy a vstala. „Je to moje obľúbené miesto - a zrazu sa dozvedám, že sedím na hrobe samovraha."

„To nič, krásavica; a George je možno rád, že mu taká krásna žena sedí na kolenách. To nič, môj a. Veď j a tu už sedávam takmer dvadsať rokov, a ešte sa mi nič nestalo. Ale už budem musieť ísť. Doma ma čakajú." A starec sa odšuchtal.

43

Chvíľu sme ešte ostali; Lucy mi znova rozprávala o Arthurovi a o ich nadchádzajúcom manželstve. Trocha som z toho zosmutnela, lebo už celý mesiac nemám správy od Jonathana.

Toho istého dňaVrátila som sa sem, lebo som veľmi smutná. Ani dnes mi neprišiel list. Dúfam, že sa Jonathanovi nič nestalo. Práve odbilo deväť. Hľadím na svetlá, ktoré niekedy v radoch, niekedy jednotlivo naznačujú ulice; vrúbia brehy Esku a strácajú sa v údolí. Vľavo mi výhľad zacláňa čierna strecha starého domu, ktorý susedí s opátstvom. Za mnou na kopcoch bľačia ovce a jahňatá a po dláždenej ceste klepocú podkovy. Na móle vyhráva akási kapela valčík; kúsok ďalej sa na nábreží koná zhromaždenie Armády spásy. Kapely sa vzájomne nepočujú, ale ja zo svojho miesta počujem a vidím obidve. Ktovie, kde je Jonathan a či na mňa myslí! Kiež by tu bol so mnou.

DENNÍK DR. SEWARDA

5. júnaRenfieldov prípad sa mi vidí čoraz zaujímavejší. Pacient má niektoré vysoko vyvinuté vlastnosti: sebeckosť, mlčanlivosť, cieľavedomosť. Rád by som zistil, čo je objektom jeho zámerov. Akoby konal podľa akéhosi plánu, do ktorého nemôžem preniknúť. Prejavuje lásku k zvieratám, hoci aj v nej prichádza k zaujímavým zvratom, a niekedy sa mi zdá, že je abnormálne krutý. Má čudné záľuby. Práve teraz chytá muchy. Má ich už toľko, že mu to musím zamedziť. Keď som mu to vyčítal, na moje prekvapenie sa vôbec nerozzúril. Prijal to veľmi vážne. Na chvíľu sa zamyslel a potom povedal: „Smiem ešte tri dni? Potom ich odpracem." Pravdaže, musel som mu to dovoliť. Budem ho pozorovať.

18. júnaJeho pozornosť sa teraz sústreďuje na pavúky. V škatuľkemá už niekoľko veľkých exemplárov. Kŕmi ich muchami, a takmúch citeľne ubúda, hoci polovicu svojej stravy používa akovábidlo.

1. júlaPavúky sa mu už rozplienili ako muchy, a dnes som mu povedal, že sa ich musí zbaviť. Veľmi z toho zosmutnel, a tak som svoju požiadavku trocha zmiernil: v každom prípade však musí odpratať aspoň niekoľkých. Radostne s tým súhlasil, a ja som mu určil čas, dokedy musí počet pavúkov znížiť. Vtom do izby vletela odporná mäsiarka, Renfield ju chytil, chvíľu si ju podržal medzi prstami, a kým som si uvedomil, čo chce s ňou urobiť, vložil si ju do úst a zjedol ju. Vyhrešil som ho za to, ale on mi pokojne dokazoval, že je to

44

vynikajúca a zdravá pochúťka; že je to život, ktorý dodáva život. Zišlo mi na um, že musím dávať pozor, ako sa zbaví pávukov. Pravdepodobne ide o premyslenú akciu, lebo ustavične si čosi zaznamenáva do malého notesa. Celé stránky sú v ňom popísané číslami, samými súčtami, akoby si pripravoval nejaké vyúčtovanie.

8. júlaV jeho šialenstve sa skrýva akási metóda. Niekoľko dní som sa svojmu pacientovi vyhýbal, aby som lepšie mohol vybadať, či sa dačo zmenilo. Všetko ostáva po starom - ibaže sa s niektorými svojimi obľúbencami rozlúčil a našiel si nových. Podarilo sa mu chytiť vrabca, a už ho takmer skrotil. Jeho krotiteľské metódy sú veľmi jednoduché, lebo pavúkov rapídne ubúda.

19. júlaMôj priateľ už má celú rezerváciu vrabcov a múch, zato pavúky takmer celkom zmizli. Keď som ho prišiel pozrieť, rozbehol sa mi v ústrety a oznámil mi, že ma chce požiadať o veľkú láskavosť. Spýtal som sa ho, o čo ide, a odvetil mi so zvláštnym nadšením:

„Mačiatko, pekné, malé, hladučké mačiatko, ktoré by som mohol učiť a kŕmiť - a kŕmiť, a kŕmiť!"

Na takú žiadosť som nebol pripravený; keďže som však videl, že jeho zverince sa veľmi rozrástol, bolo mi celkom ľahostajné, že podobný osud ako muchy a pavúky stihne aj jeho rodinku skrotených vrabcov. Povedal som mu, že to zariaďim, a opýtal som sa ho, či by raďšej nechcel mačku ako mačiatko.

„Pravďaže, aj mačku! Žiadal som mačiatko iba preto, že som si nebol istý, či mi dovolíte mačku. Mačiatko predsa nemožno nikomu odmietnuť, však?" Zavrtel som hlavou a povedal som, že pravdepodobne mačku nedostane hneď, ale podniknem potrebné kroky. Tvár mu zosmutnela a zažiaril z nej akýsi výstražný pohľad, ktorý možno znamená, že je odhodlaný na všetko. Tuším sa v tomto človeku skrýva vražedný maniak. Budem splnenie jeho terajšieho želania odďaľovať a uvidím, ako to bude na neho pôsobiť; azda sa tak niečo dozviem.

22. hod.Znova som ho navštívil. Zamyslene sedel v kúte. Keď som vstúpil, hodil sa na kolená a prosil ma, aby som mu zaobstaral mačku; že od toho závisí jeho spása. Pravdaže, nedal som sa obmäkčiť a odvetil som mu, že predbežne ju nedostane, načo si bez slova sadol zase do kúta a hrýzol si nechty.

20. júlaNavštívil som Renfielda veľmi zavčasu, ešte pred obchôdzkou ošetrovateľa. Už bol hore a čosi si pospevoval. Sypal na obločný rám cukor a zrejme znova chcel chytať muchy. Keď som nikde nevidel vrabce, spýtal som sa ho, kde

45

sú. Ani na mňa nepozrel, iba odsekol, že všetky uleteli . V izbe bolo trocha peria a na vankúši krvavý fliačik. Nič som na to nepovedal, pobral som sa za ošetrovateľom a prikázal som mu, aby mi hneď hlásil, keby sa s Renfieldom dialo čosi zvláštne.

11. hod.Ošetrovateľ mi práve oznámil, že Renfieldovi prišlo zle a vyvrátil kopu peria. „Mám taký dojem, pán doktor," povedal, „že pojedol tých svojich vtákov, a to surových!"

23. hod.Dnes večer som dal Renfieldovi silný uspávací prášok, aby som mu mohol vziať notes. Moja teória sa potvrdila. Naozaj ide o vražedného maniaka. Budem musieť pre neho vymyslieť nové označenie - azda zoofagický maniak: túži pohltiť čo najviac životov a robí to kumulatívnym spôsobom. Nakŕmil pavúka množstvom múch, vtáka množstvom pavúkov a napokon chcel mačku, ktorú by nakŕmil množstvom vtákov. A ďalej?

ZÁPISNÍK MINY MURRAYOVEJ

26. júlaTrpím úzkosťou, a trocha sa mi uľaví, keď sa tu vyžalujem. Trápim sa pre Lucy i pre Jonathana. Už dlhší čas mi Jonathan nepísal a veľmi ma to znepokojuje; až včera mi pán Hawkins, ktorý sa vždy ku mne správa tak láskavo, poslal od Jonathana odkaz. Je to iba riadok, napísaný na Draculovom zámku. Podľa neho sa Jonathan práve vydáva na cestu domov. Jonathan nikdy nebol taký skúpy na slovo; nerozumiem tomu, privádza ma to do pomykova.

Starosti mi robí aj Lucy. Nedávno sa u nej obnovil starý zvyk - chodí v spánku. Upozornila som na to jej mamu a dohodli sme sa, že budem každý večer zamkýnať na našej izbe dvere. Pani Westenrová si myslí, že námesačníci chodia po strechách, po okrajoch útesov, a zrazu sa môžu prebudiť a spadnúť. Pravdaže, sužuje ju to, lebo tou istou chorobou trpel i jej manžel. Lucin otec; v noci vstal, obliekol sa a ak mu v tom nezabránili, vyšiel z domu.

Lucy sa na jeseň bude vydávať a rozpráva iba o tom, čo si oblečie na svadbu, a ako si zariadi dom. Chápem ju, lebo robím to isté - ibaže my s Jonathanom začneme nový život veľmi skromne a budeme mať čo robiť, aby sme vystačili s peniazmi. Zakrátko sem má prísť pán Holmwood, jediný syn lorda Godal-minga. Lord Godalming trocha chorľavie, ale len čo to jeho stav dovolí, Arthur určite príde. Lucy ho chce zaviesť k našej lavičke na cintoríne a ukázať mu whitbyjske krásy. Azda jej námesačníctvo vyplýva iba z toho, že sa nevie Arthura dočkať. Keď príde, bude opäť vo svojej koži.

46

27. júlaOd Jonathana ani riadka. Už som celkom bezradná, hoci neviem prečo;

keby mi dal aspoň o sebe vedieť. Lucy každú noc vstáva. Jej chôdza ma prebúdza. Ešte šťastie, že je tak teplo: aspoň neprechladne. Ale úzkosť a ustavičné prebúdzanie sa už na mne začínajú prejavovať, stávam sa nervóznou, sama trpím nespavosťou. Inak je Lucy, chvalabohu, zdravá. Mrzí ju, že pán Holmwood svoj príchod pre otcov zhoršený stav zase odložil, ale nedáva to najavo. Trocha spevnela, má zdravú farbu. Bodaj by to tak ostalo!

3. augustaUplynul ďalší týždeň a od Jonathana, ba ani od pána Hawkinsa nemám nijaké správy. Dúfam, že neochorel. Určite by mi bol o tom napísal. Hľadím na jeho posledný list, ale vôbec ma neuspokojuje. Akoby ho ani nebol písal on, a predsa, písmo je jeho. Lucy každú noc skúša otvoriť dvere, a keď zisťuje, že sú zamknuté, chodí po izbe a hľadá kľúč.

6. augustaĎalšie tri dni, a nijaká správa. Prežívam strašné napätie. Keby som vedela, na koho sa mám obrátiť, alebo kam mám ísť, hneď by sa mi uľavilo; ale o Jonathanovi niet najmenších informácií. Musím byť trpezlivá. Lucy je o niečo vzrušenejšia. Zažili sme skľučujúcu noc, rybári vravia, že sa blíži búrka. Musím sa naučiť rozoznávať znamenia, ktoré veštia zmenu počasia. Dnes je sivý deň, slnko sa skrýva vysoko nad Kettlenessom za hustými oblakmi. Všetko je sivé - okrem zelenej trávy, ktorá sa skvie ako smaragd; sivé sú útesy i more. Obzor sa stráca v sivej hmle. Rybárske člny sa náhlia domov, hojdajú sa na veľkých vlnách. Zrazu prichádza starý pán Swales. Zamieri priamo ku mne:

„Chcem vám čosi povedať, slečinka." Vidím, že je akýsi nesvoj; chytím ho za zvráskavenú ruku a prosím ho, aby pokračoval v predchádzajúcom rozprávaní.

„Obávam sa, že som vás tými historkami o mŕtvych vystrašil. Starý človek, ktorý stojí jednou nohou v hrobe, nerád na také veci myslí; aby sa trochu sám posmelil, berie ich na ľahkú váhu. Nie, slečinka, nebojím sa smrti, ale ešte nechcem umrieť. Moje dni sú však už zrátané, pretože už mám takmer sto rokov a nemám veľké vyhliadky; a niekedy sa mi zdá, že smrtka si už ostrí kosu. Ale neplačte, milá moja! Ak príde čo aj tejto noci, bez reptania sa jej podrobím. Veď život je iba čakanie a jedinou vecou, na ktorú sa možno spoľahnúť, je smrť. Azda je už v tom vetre nad morom, ktorý akoby prinášal nešťastie, skazu, veľké utrpenie. Pozrite! Pozrite!" vykríkol zrazu. „Z toho vetra akoby vanula smrť. Cítim ju prichádzať. Panebože, daj mi silu, aby som ju prijal dôstojne." Vzopäl ruky, sňal si klobúk a pohol perami, akoby sa v duchu modlil. Nato vstal, podal mi ruku, rozlúčil sa a pobral sa svojou cestou. Mocne to na mňa zapôsobilo. A potešilo ma, keď som

47

neďaleko zbadala pobrežného strážnika, ktorý držal v ruke ďalekohľad. Strážnik sa pri mne zastavil, prihovoril sa mi, ale ustavične sa pritom díval na akúsi čudnú loď.

„Neviem, aká to môže byť loď," povedal; „podľa vzhľadu by mohla byť ruská; ale čudne manévruje. Akoby nevedela, čo ďalej; akiste vidí blížiacu sa búrku, ale nevie sa rozhodnúť, či má pred ňou uniknúť na sever na šíre more, alebo zamieriť do nášho prístavu. Pozrite. Akoby ani nemala kormidelníka; každým závanom vetra mení smer. Zajtra budeme múdrejší."

48

7. kapitola

VÝSTRIŽOK Z DAILYGRAPHU, 8. AUGUSTA(vlepený do zápisníka Miny Murrayovej)

(WHITBY - Od nášho korešpondenta.) Práve sme prežili jednu Z najväčších a najprudších búrok, aké sa tu kedy zaznamenali, počasie bolo už dlhší čas pomerne sparné, čo v auguste, pravdaže, nebýva zriedkavosťou. Sobotný večer bol nádherný, parníky Em-ma a Scarborough konali pozdĺž pobrežia vyhliadkové plavby, vo Whitby vládol čulý turistický ruch. Už od rána bolo výnimočne krásne, ale popoludní niektorí stáli návštevníci cintorína na Východnom útese, odkiaľ vidieť šíry oceán, upozornili na dlhé úzke čierne oblaky na severozápadnej oblohe. Prinášal ich juhozápadný vietor druhého stupňa. Pobrežná hliadka hneď na to varovala všetky lode. Nejeden kapitán sa rozhodol, že jeho loď alebo bárka ostane v prístave dovtedy, kým neprejde búrka. V priebehu večera vietor celkom ustal, zavládlo bezvetrie a sparné búrkové napätie. Na mori blikalo iba niekoľko svetiel, lebo väčšina rybárskych bárok sa už vrátila. Vidno bolo iba neznámy škuner, ktorý s napätými plachtami mieril na západ. Šialená odvaha alebo nevedomosť jeho dôstojníkov stali sa hlavnou témou rozhovorov ľudí na pobreží, ktorí škuneru dávali znamenia, aby aspoň zvinul niekoľko plachiet.

Krátko pred desiatou zavládlo také ticho, že bolo zreteľne počuť bľakot oviec i brechot psov a kapela na móle falošne hučala a prekrikovala harmóniu mlčanlivej prírody. Po polnoci nad morom čosi zadunelo. Bez ďalšieho varovania prepukla búrka. S neuveriteľnou rýchlosťou, ktorú si človek ani nestačil uvedomiť, celú prírodu zachvátili kŕče. Vlny vyskakovali čoraz prudšie, prevaľovali sa jedna cez druhú a donedávna pokojné more Sa o niekoľko minút premenilo na revúceho pažravého netvora. Biele hrebene vín šľahali piesočnaté pláže, biela pena obmývala svetlá majákov, ktoré sa vežia na oboch koncoch whitbyjskeho prístavu. Vietor rachotil ako hrom a mal takú obrovskú silu. že aj mocní chlapi sa ledva udržali na nohách a museli sa držať železných nosníkov. Z prístaviska odháňali divákov, lebo ničivé účinky nočnej búrky mohli byť ešte hrozivejšie. Navyše Sa k pevnine valili celé kúdoly morskej hmly-biele, vlhké oblaky, prízračné vlhké, sychravé a studené, a človeku nebolo treba fantázie, aby ich pokladal za duše utopených, ktoré sa slizkými prstami dotýkajú svojich živých bratov. Iba chvíľami sa hmla rozplynula a vtedy more vzplanulo v žiari bleskov, za ktorými nasledoval rachot hromov. Kde-tu sa zjavila rybárska loďka, ktorá sa s roztrhanými plachtami šialene rútila do bezpečia pred vyčíňaním živlov; kde-tu sa zatrepotali biele krídla morského vtáka, ktorý sa ocitol celkom napospas búrke. Službukonajúci dôstojník roz-svietil na Východnom útese nový svetlomet a vo chvíľach, keď sa hmla rozplynula, pretínal jeho lúčom morskú hladinu. Raz-dva razy sa svetlometom podarilo zabrániť loďkám, aby

49

sa neroztrieš-tili o mólo. Len čo niektorá loďka dosiahla prístav, ozval sa radostný výkrik, ktorý na chvíľu prerušil i búrku. Svetlomet zrazu objavil škuner s napätými plachtami, podľa všetkého to isté plavidlo, ktoré upozornilo na seba už večer. Vietor sa práve obrátil na východ a diváci na útese stŕpli, keď si uvedomili, do akého veľkého nebezpečenstva sa škuner rúti. Medzi ním a prístavom sa dvíhal veľký, široký útes, na ktorom sa už ďodrúz-galo veľa lodí. Ak vietor nezmení svoj smer, buďe celkom nemožné, aby sa škuner dostal do prístavu. Už asi hodinu trval príliv, ale vlny boli také vysoké, že v ich brázdach sa vynárali pobrežné plytčiny. Škuner s napätými plachtami uháňal takou rýchlosťou, akoby sa - povedané slovami jedného starého námorníka - „rútil priamo do pekla." Nato sa znova spustila hmla, ešte hustejšia ako predtým, všetko zahalil jej sivý závoj a bolo počuť iba rev búrky, rachot hromov a dunenie veľkých vín. Svetlomete vy lúč sa upieral na vstup do prístavu pri východnom móle, kde sa očakávala zrážka škunera s útesom a diváci zatajili dych; ale, mimbile dielu, neznámy škuner bezpečne vplával do prístavu. Keď ho znova osvetlil svetlomet, diváci sa zachveli, lebo sa im naskytol strašný pohľad. Ku kormidlu bolo priviazané mŕtve telo, ovisnutá hlava sa hrôzostrašne kolembala s pohybmi lode. Inak na palube nebolo nikoho. Všetkých naplnil úžas, keď si uvedomili, že loď, kormidlo Vana mŕtvolnou rukou, akoby zázrakom trafila do prístavu. Pravdaže, to všetko sa odohralo oveľa rýchlejšie, než trvá napísanie týchto slov. Škuner sa nezastavil, prehnal sa cez prístav a uviazol v hromade piesku a štrku v juhozápadnom výbežku móla. Tento výbežok, ktorý leží priamo pod Východným útesom, sa nazýva Tate Hill Pier. Všetci zmeraveli, keď plaviďlo uviazlo. Všetky stožiare, laná a povrazy sa napáli, niektoré stožiare sa zlomili. Ale čo bolo najčudnejšie, len čo sa škuner dotkol brehu, na palube sa zjavil obrovský pes, rozbehol sa a zoskočil z lode do piesku. Zamieril priamo k ostrému útesu, na ktorom sa rozprestiera cintorín, a stratil sa v tme, ktorá sa za svetlometom zdala ešte hustejšia.

V tej chvíli na Tate Hill Pier nebolo ani živej duše, pretože všetci zvedavci sa zhromaždili na návrší. Strážnik, ktorý mal službu vo východnej časti prístavu, hneď sa však rozbehol a ako prvý vystúpil na palubu uviaznutej lode. Službukonajúci dôstojník zamieril svetlomet na opustené plavidlo. Strážnik podišiel ku kormidlu, zohol sa k nemu, ale zrazu, akoby ho premohli city, sa odvrátil. To prebudilo ešte väčšiu zvedavosť a zástup divákov sa dal do pohybu. Zo Západného útesu cez Drawbridge k Tate Hill Pier je poriadny kus cesty, ale keďže pisateľ týchto riadkov je dobrý bežec pribehol v prvom peletóne. Pobrežná stráž a polícia zakázala vstup na palubu. Mne ako novinárovi sa však zhovievavosťou veliteľa podarilo dostať na loď a bol som medzi prvými, ktorí sa na vlastné oči presvedčili, že mŕtvy námorník je naozaj priviazaný ku kormidlu.

Úbožiak mal okolo oboch zápästí obmotaný ruženec. Pôvodne azda sedel, ale pohybom a nárazmi lode sa skízol a povraz, ktorým bol pripútaný k špici kormidla, sa mu zaryl až do kostí. Lekár J. M. Caffyn, ktorý vykonal obhliadku, konštatoval, že námorník je už dva dni mŕtvy. Vo vrecku mu

50

našli zazátkovanú fľašu, v ktorej bol zvitok papiera. Vysvitlo, že je to príloha k lodnému denníku. Nemusím zdôrazňovať, že mŕtveho kormidelníka s pietou odviazali a odniesli na súdnu pitvu do márnice.

Búrka už tíchne; ľudia sa rozchádzajú do svojich domovov a nebo nad yorkshirskými pláňami sa začína červenieť. V budúcom čísle opíšem ďalšie podrobnosti o opustenej lodi, ktorá sa tak zázračne dostala za búrky do prístavu.

(WHITBY - 9. augusta) Čudný príchod opustenej lode za včerajšej nočnej búrky neprestáva vzrušovať. Ako sa zistilo, je to ruský škuner, ktorý sa nazýva Demeter a ktorý pochádza z Varny. Našiel sa na ňom iba neveľký náklad - niekoľko drevených debien s prsťou. Boli adresované whitbyjskému advokátovi pánu S. F. Billingtonovi, Crescent č. 7. Pán Billington dnes ráno prišiel na palubu a oficiálne prevzal zásielku. Ako to vyplýva z bežných Predpisov, loď formálne prevzal ruský konzul a zaplatil za ňu prístavné poplatky. Veľký záujem vzbudzuje najmä pes, ktorí pri náraze lode na pevninu vyskočil z lode. Viacero členov Spolku na ochranu zvierat, ktorý sa vo Whitby teší veľkej popularite, chce sa tohto zvieraťa ujať. Lenže doteraz sa ho nepodarilo nájsť. Podľa všetkého sa pes vytratil z mesta. Možno vystrašený ušiel niekde do slatín. Vyslovujú sa aj obavy, že by pes mohol znamenať pre miestne obyvateľstvo nebezpečenstvo. Dnes ráno našli neďaleko Tate Hill Pier veľkú dogu, ktorá patrila istému obchodníkovi s uhlím. Podistým ju prepadla nejaká divá šelma, lebo šiju i brucho mala roztrhané, akoby jej ich rozpárali dravčie pazúry.

NeskôrInšpektor z ministerstva obchodu mi láskavo dovolil nazrieť do lodného denníka, ktorý s výnimkou posledných troch dní obsahuje všetky potrebné údaje. Oveľa zaujímavejšie informácie však poskytuje zvitok, ktorý sa našiel vo fľaši. Keďže niet dôvodu veci utajovať, predkladám vám tieto dokumenty tak, ako mi ich napochytre predložil a nadiktoval úradník z ruského konzulátu.

DENNÍK LODE DEMETERPlavba z Varny do Whitby

Píšem tieto riadky 18. júla. Pretože som svedkom čuďných zjavov, chcem ich až do konca našej plavby presne zaznamenávať.

6. júla sme naložili na loď debny s prsťou. Na poludnie sme napli plachty. Čerstvý východný vietor. Posádku tvorí päť námorníkov, dvaja dôstojníci, kuchár a ja, kapitán.

11. júla na svitaní sme preplávali Bosporom. Na palubu vstúpili tureckí colníci. Dostali bakšiš, a tak je všetko v poriadku. O 16. hod. sme sa vydali na ďalšiu plavbu.

51

12. júla plavba cez Dardanely. Zase colníci a čln strážnej eskadry. Znova bakšiš. Dôkladná, ale rýchla colná prehliaďka. Chcú sa nás čím skôr zbaviť. Za tmy prechádzame cez súostrovie.

13. júla sa plavíme okolo mysu Matapan. Posádku čosi trápi. Akoby sa čohosi bála, ale ešte nikto sa nahlas nesťažoval.

14. júla mužstvo pochytila akási úzkosť. Chlapi neplávajú so mnou prvý raz. Ani dôstojníkovi sa nepodarilo zistiť, čo ich sužuje; namiesto odpovede sa iba prežehnávali. Dôstojník sa na jedného námorníka nazlostil a udrel ho. Predpokladal som, že to vyvolá ostrý spor, ale nič sa nestalo.

16. júla mi dôstojník oznámil, že člen osádky Petrovskij chýba. Neviem si to vysvetliť. Petrovskij mal včerajšiu noc na ľavej palube stráž; vystriedal ho Abramov, ale Petrovskij si nešiel ľahnúť. Mužstvo je čoraz skľúčenejšie. Všetci vravia, že sa splnili ich najhoršie očakávania. Dôstojník už stráca trpezlivosť; akoby čosi viselo vo vzduchu.

Včera, 17. júla, člen osádky Olgaren prišiel do mojej kabíny 3 bojazlivo sa mi zdôveril, že na palube je akýsi neznámy človek. Keď mal stráž, zazrel vraj spod prístreška vysokého, vyziabnuté-ho chlapa, ktorý sa neponášal ani na jedného člena osádky. Opatrne ho sledoval, ale kým prešiel na prednú palubu, po neznámom už nebolo ani stopy a všetky otvory do podpalubia boli zatvorené. Zmocnil sa ho poverčivý strach a bojím sa, že na lodi sa môže rozšíriť panika. Aby som tomu predišiel, dnes sám dôkľadne prekutám celú loď.

Zhromaždil som osádku a oznámil som jej, že musíme prezrieť loď, lebo niektorí sa nazdávajú, že máme na lodi čierneho pasažiera. Prvého dôstojníka to nahnevalo; podľa jeho názoru by som nemal podliehať takým pochabým domnienkam, lebo tým demoralizujem celé mužstvo; vyhlásil, že sa pátrania nezúčastní a radšej ostane pri kormidle. Zveril som mu teda kormidlo, a v rojnici, s lampášom v ruke, sme nevynechali na lodi ani jediný kút. Keďže v podpalubí boli iba veľké drevené debny, neznámy sa nemal kde ukryť. Keď sme prehliadku skončili, námorníkom sa veľmi uľavilo a s plnou energiou sa opäť pustili do roboty. Prvý dôstojník metal blesky, ale nepovedal ani slovo.

22. júlaPosledné tri dni mám nežičí počasie, námorníci sa musia venovať plachtám a nemajú čas na strach. Znova sú veselí, znášanliví. Udelil som im pochvalu. Preplávali sme Gibraltár. Všetko je v poriadku.

24. júlaAkoby sa nad touto loďou vznášala kliatba. Prišli sme už o jedného námorníka; vstupujeme do Biskajského zálivu, počasie nie a nie sa umúdriť a - zmizol nám ďalší námorník. Tak ako v prvom prípade, nevrátil sa zo stráže. Chlapi sa boja; žiadajú ma, aby som zdvojnásobil stráže. Dôstojník zúri.

52

28. júlaŠtyri dni prežívame hotové peklo. Moceme sa v akomsi búrkovom víre. Nikto ani oka nezažmúri. Všetci sú vyčerpaní. Už ani neviem, podľa čoho mám ľudí určovať do stráže. Druhý dôstojník dobrovoľne prevzal kormidlo i stráž. Vietor ustáva; more je ešte vždy rozbúrené, ale loď sa už tak nekolíše.

29. júlaĎalšia tragédia. Dnes v noci opäť strážil iba jeden námorník, lebo osádka je natoľko ukonaná, že nemôžem zdvojnásobiť stráže. Ráno sme nikde nenašli kormidelníka. Nepomohla ani dôkladná prehliadka. Druhý dôstojník zmizol bez stopy a osádku opäť zachvátila panika. Dohodli sme sa s prvým dôstojníkom, že odteraz budeme chodiť ozbrojení.

30. júlaPosledná noc. Rozradostené sa blížime k Anglicku. Vyčasilo sa, plavíme sa s napätými plachtami. Šiel som si odpočinúť; spal som ako zarezaný; zobudil ma dôstojník so správou, že stráž i kormidelník chýbajú. Všetka robota ostáva iba na mne, na dôstojníkovi a na dvoch námorníkoch.

1. augustaUž dva dni trvá hmla. Ešte sme nestretli nijakú loď. Dúfali sme, že budeme môcť požiadať niektoré plavidlo o pomoc. Keďže už nevládzeme manévrovať, necháme sa unášať vetrom. Neodvažujeme sa ich spusiť, lebo už by sme ich nenatiahli. Akoby sme sa rútili v ústrety strašnej záhube. Dôstojníka to teraz demoralizuje ešte väčšmi ako ostatných. Jeho silná nátura sa s tým nemôže vyrovnať. Námorníci strach už prekonali a flegmaticky, trpezlivo plnia príkazy, pripravení sú na to najhoršie. Dôstojník je Rumun, ostatní sú Rusi.

2. augusta, polnocZ krátkeho spánku ma prebudil výkrik. V hmle som nič nevidel. Rozbehol som sa k dôstojníkovi. Vraj tiež počul výkrik, wbeholna palubu a nikde nevidel strážneho. Chýba nám teda ďalší námorník. Dôstojník tvrdí, že sme už akiste prešli cez Doverskú úžinu, lebo vo chvíli, keď začul výkrik, akoby sa bola zdvihla hmla a odhalila North Foreland.

3. augustaO polnoci som chcel pri kormidle vystriedať námorníka. Ale keď som prišiel ku kormidlu, nikoho som tam nenašiel. Vietor dul rovnomerne, ale neodvažoval som sa kormidlo opustiť. Volal som na dôstojníka. O niekoľko sekúnd vybehol v spodnej bielizni aa palubu. Oči mal mútne, tvár strhanú, a obávam sa, že už sa pomiatol. Podišiel ku mne a chrapľavo mi šeptal do ucha, akoby sa bál, že ho niekto začuje: „Naozaj je na lodi. Už som sa o tom sám presvedčil. Keď som včera v noci stál na stráži, Zbadal som vysokého, vyziabnutého a strašne bledého človeka. Stál na prednej

53

palube a vykláňal sa. Priplazil som sa k nemu a bodol som doňho nožom; ale nôž cez neho prešiel ako cez vzduch." Vytiahol nôž a zúrivo ním bodal do prázdna. „Ale ja ho nájdem. Možno sa skrýva v niektorej debne. Všetky ich pootváram. Vy zatiaľ ostaňte pri kormidle." Varovne si položil prst na pery a pobral sa do podpalubia. Zdvihol sa silnejší vietor a nemohol som odstúpiť od kormidla. Videl som, ako dôstojník znova vyšiel na palubu, vzal si truhlicu s nástrojmi a lampáš a znova sa spúšťal do podpalubia. Zošalel, pomiatol sa a nemá význam mu v tom zabraňovať. Debnám neublíži; podľa dodacieho listu je v nich hlina, a nič sa nestane, ak ich aj otvorí. Stojím pri kormidle a úchytkom píšem tieto riadky. Ostáva mi iba čakať, kým sa hmla rozplynie. Potom sa mi azda podarí zaviesť loď do nejakého prístavu . . .

Strácam všetku nádej. Už-už som veril, že dôstojníka fyzická práca v podpalubí upokojí, ale vtom vyrazil zdola zhrozený výkrik, od ktorého mi stuhla krv. Vzápätí vyletel na palubu ako vystrelený z dela pomätený úbožiak s vypúlenými očami a so zhúžvanou tvárou. „Zachráňte ma! Zachráňte ma!" kričal zúfalo. „Skoncujte s tým aj vy, kapitán, lebo bude neskoro. Naozaj je tam. Videl som ho. Zachrániť nás pred ním môže iba more. Nemáme iné východisko." Kým som sa zmohol na odpoveď, preskočil cez zábradlie a vrhol sa do mora. Už do toho začínam vidieť. Tento šialenec sa postupne zbavoval členov posádky a teraz ich sám nasledoval. Pánboh mi pomáhaj! Ako vysvetlím celú tú hrôzu, keď sa dostanem do prístavu? Ak sa ta vôbec dostanem . . .

4. augustaHmla je taká hustá, že ani slnko nemôže cez ňu preniknúť. Cítim však, že už je deň. Neodvažujem sa zísť do podpalubia, neodvažujem sa opustiť kormidlo. Celú noc som bdel a zrazu som ho i ja zazrel. Pánboh mi odpusť tie slová, ale dôstojník mal pravdu, keď pred ním skočil cez palubu. Lepšie je umrieť normálne; lepšie je zahynúť ako námorník v belasých vodách. Lenže ja som kapitán, a kapitán nesmie opustiť svoju loď. Priviažem sa rukami ku kormidlu a do d lan í s i v lož ím to , čoho sa On neodváži dotknúť. Nech sa stane, čo sa stane, zachránim si aspoň dušu a kapitánsku česť. Čoraz väčšmi ma opúšťajú sily a prichádza noc. Keby loď stroskotala, tí čo nájdu túto fľašu, azda všetko pochopia. Kiež Boh pomáha úbohej, nevedomej duši, ktorá sa usiluje plniť svoju povinnosť . . .

Celý prípad, pravdaže, ostáva otvorený. Nemá kto o ňom podať svedectvo, a nie je teda možné ani dokázať, či máme do činenia so zločinom. Ľudia pokladajú kapitána za hrdinu a pripravujú mu verejný pohreb. Podlá predbežných informácií majú jeho telo kus cesty odviesť po rieke Esk a potom vyniesť po schodoch opátstva; pochovajú ho na cintoríne, ktorý leží na útese. Do smútočného konvoja sa už prihlásilo vyše sto majiteľov bárok.

Veľký pes zmizol bez stopy; veľa sa o ňom rozpráva a mesto by si ho 54

najradšej prichýlilo.Pohreb sa uskutoční zajtra. A ním sa skončí jedna z ďalších „morských

záhad".

ZÁPISNÍK MINY MURRAYOVEJ

8. augustaLucy celú noc spala nepokojne, a ani ja som sa poriadne nevyspala. Bola strašná búrka, dunelo v komínoch akoby hrmeli kanóny. Lucy dva razy vstala a obliekla sa. Našťastie som sa zakaždým včas prebudila, opäť som ju vyzliekla a uložila tak, že si to ani neuvedomila.

Vstávali sme obe včasráno a pobrali sme sa do prístavu, aby sme sa na vlastné oči presvedčili, či sa v noci niečo neprihodilo. V prístave bola iba hŕstka ľudí, a hoci sa už rozjasnilo a vzduch bol čistý a svieži, dosiaľ sa vlny černeli ako smola a na ich hrebeňoch prerážala pena, biela ako sneh. Som rada, že Jonathan neprežil včerajšiu noc na mori, ale na pevnine. Lenže naozaj je na pevnine, a nie na mori? Kde sa vlastne nachodí a ako sa má? Nemôžem sa zbaviť strašnej úzkosti. Keby som len vedela, čo mám urobiť, keby som len mohla niečo urobiť . . .

10. augustaPohreb úbohého kapitána bol veľmi dojímavý. Zúčastnili sa ho všetky lode z prístavu, a z Tate Hill Pier až na cintorín niesli truhlu na pleciach lodní kapitáni. Dívali sme sa s Lucy na pohreb z nášho starého miesta a výborne sme videli na celý sprievod. Úbožiaka pochovali neďaleko našej lavičky. Lucy to veľmi vzru-lilo. Akoby ju ustavične čosi trápilo, a nemôžem sa zbaviť myšlienky, že jej zlý stav ovplyvňujú sny. Nechce však pripustiť, že by s ňou nebolo čosi v poriadku. A ešte jedna vec: dnes ráno našli starého pána Swalesa mŕtveho. Ležal pri našej lavičke so zlomenou šijou. Podľa lekárskeho názoru spadol z lavičky v akomsi úľaku, lebo na tvári mal vraj toľko strachu a hrôzy, že to ľudí mrazilo. Úbohý starec! Azda svojimi umierajúcimi očami videl smrť. Lucy je však precitlivená na každú maličkosť. Práve teraz ju rozčúlila príhoda, ktorú som sotva zaregistrovala, hoci i ja mám rada zvieratá. Pán, ktorý sedel s nami na lavičke, mal so sebou na pohrebe psa. Často sa sem chodieva dívať na lode a neurobí ani krok bez svojho psa. Obaja sú veľmi tichí, a ešte som nevidela, že by sa ten pán hneval, alebo že by jeho pes brechal. Lenže cez obrad pes od svojho pána kúsok odbehol a začal brechať a zavýjať. Pán mu sprvu mierne, a potom surovo a zlostne dohováral; ale pes sa k nemu nevrátil, ani nestíchol. Akoby dostal záchvat zúrivosti; gánil a srsť sa mu ježila ako mačke chvost. Napokon sa pán nahneval, podišiel k psovi, kopol ho, chytil za šiju a násilne pritiahol k náhrobku, na ktorom je upevnená lavička. Len čo sa pes dotkol kameňa, hneď sa utíšil a celý sa roztriasol. Pojala ho taká hrôza, že sa ničím nedal upokojiť. Sama som sa o to bezvýsledne

55

pokúšala. Aj Lucy ho veľmi ľutovala, ale psa sa nedotkla, iba naň hľadela ako v agónii. Bojím sa, že sa jej o tom bude celú noc snívať. Preto bude najlepšie, ak sa pred spaním fyzicky vyčerpá. Pôjdeme na dlhú prechádzkupozdĺž útesov.

56

8. kapitola

ZÁPISNÍK MINY MURRAYOVEJ

Toho istého dňa, 23. hod.Aká som unavená! Keby som písanie do tohto zápisníka nepokladala za svoju povinnosť, dnes večer ho neotvorím. Dobre sme sa prešli. Lucy sa čoskoro rozveselila: neďaleko majáka sa nám do cesty postavili kravy a strašne sme sa zľakli. V tej chvíli sme na všetko zabudli, zľaknutie akoby z nás zmylo úzkosť a akoby sme začali nový život. V malom staromódnom hostinci sme sa zastavili na čaj. Vracali sme sa ešte vždy plné strachu z kráv. Lucy bola veľmi unavená, a chceli sme sa čím skôr uložiť do postele. Doma sme však našli mladého kaplána, ktorého pani Westenrová pozvala na večeru. Tuším by sa už raz mali zísť biskupi a zapodievať sa výchovou mladých kaplánov; mladý kaplán by nemal prijať večeru, ani keby mu ju vnucovali, a mal by vycítiť, keď sú dievčence ustaté.

Lucy už spí a potichu dýcha. Má líca červenšie ako zvyčajne. Verím, že už sa dostala z toho najhoršieho a prestanú ju moriť sny. Bola by som celkom šťastná, len keby som už mala nejakú správu o Jonathanovi. . .

11. augusta, 3 hod.Znova otváram zápisník. Už nezaspím, môžem teda písať. Som veľmi vzrušená. Prežili sme strašné dobrodružstvo. Zrazu som sa prebudila s pocitom, že ma obklopuje prázdnota. V izbe bola tma a na Lucinu posteľ som nevidela; prikradla som sa k nej a hmatkala som. Posteľ bola prázdna. Škrtla som zápalkou a zistila som, že Lucy vyšla z miestnosti. Dvere boli zatvorené, ale nie zamknuté, hoci som ich pred spaním zamkla. Nechcela som zobudiť Lucinu mamu, ktorá sa v posleďných dňoch necítila najlepšie, a tak som na seba nahádzala šaty a rozhodla som sa. že pôjdem Lucy pohľadať sama. Zišlo mi na um, že sa o Luciných námesačníckych zámeroch dozviem najlepšie podľa toho, čo si obliekla. Ak si obliekla župan, bude v dome: ak šaty, tak ju musím hľadať mimo domu. Lenže župan i šaty boli na svojich miestach. „Chvalabohu," povedala som si, „nebude ďaleko, lebo má na sebe iba nočnú košeľu." Zbehla som dolu schodmi a pozrela do obývačky. Nikoho! Nato som preskúmala všetky ostatné izby, pričom ma čoraz väčšmi mrazilo. Napokon som zistila, že sú otvorené dvere na ulicu. Tunajší obyvatelia každý večer starostlivo zámky naj ú bránu, a tak som sa zľakla, že Lucy vyšla na ulicu tak, ako bola. Nemohla som rozmýšľať o tom, čo sa stalo; všetko zatemňoval chmúrny, stiesňujúci strach. Zababušila som sa do veľkého vlniaka a vybehla som z domu. Na veži práve odbíjalo jednu a v blízkosti nebolo ani živej duše. Rozbehla som sa po North Terrace, ale nevidela som ani stopy po bielej postave. Na okraji Západného útesu som pozrela naprieč prístavom až

57

k Východnému útesu a tajne som dúfala, že zazriem Lucy na našej obľúbenej lavičke. Mesiac bol v splne a okolo neho sa valili ťažké čierne oblaky. Mesiac práve zašiel a chvíľu som nevidela vôbec nič. Potom sa opäť vynoril z oblakov a zbadala som zrúcaniny opátstva a postupne sa na tmavom pozadí črtali kostol a cintorín. Očakávanie sa splnilo a v striebornom mesačnom svite som na našej obľúbenej lavičke zočila snehobielu čudne vyvrátenú postavu. V tej chvíli sa prihnal ďalší oblak a vzápätí sa všetko zatmilo; ale zamarilo sa mi, že za lavičkou, na ktorej sa belela postava, stojí čosi čierne. Nemohla som rozoznať, či je to človek alebo zviera; nečakala som, kým opäť zasvieti mesiac, zišla som strmými schodmi na mólo a cez rybí trh som sa pobrala k mostu, cez ktorý sa dalo dostať na Východný útes. Mesto akoby bolo mŕtve, nikde ani človeka; bola som tomu rada, lebo som si neželala, aby bol ešte niekto svedkom Lucinho úbohého stavu. Čas i vzdialenosť sa mi videli nekonečné, triasli sa mi kolená a ledva som dýchala, keď som vystupovala po nesčí-selných schodoch k opátstvu. Podistým som kráčala rýchlo, a predsa som mala pocit, že nohy mám z olova a kíby zhrdzavené. Na konci schodov som znova zazrela lavičku s bielou postavou. Nad ňou sa skláňalo čosi dlhé a čierne. Zhrozene som vykríkla: „Lucy! Lucy!" a čierny tieň sa zdvihol. Zazrela som bielu tvár a červené rozžiarené oči. Lucy moje volanie neopätovala, a tak som sa ponáhľala k cintorínskej bráne. Pohľad na lavičku mi na chvíľu zakryl kostol. Keď sa predo mnou otvoril široký výhľad, práve zažiaril mesiac a zazrela som celkom jasne Lucy, opretú dozadu a s hlavou vyvrátenou cez operadlo lavičky. Bola celkom sama, nikde ani stopy po živom tvorovi. Hneď som sa k nej sklonila a zbadala som, že ešte vždy spí. Pery mala odchýlené a dýchala - nie ako zvyčajne, potichu, ale vyrážala zo seba dlhé, ťažké výdychy. V spánku naraz pohla rukou a položila si ju ku golieru nočnej košele. Trocha sa pri tom triasla, akoby jej bolo zima. Prehodila som cez ňu teplý vlniak, lebo som sa bála, že v nočnom chlade prechladne. Nechcela som ju zhurta zobudiť; aby som si uvolnila ruky a mohla ju podoprieť, upevnila som jej vlniak pri krku veľkým zapínacím špendlíkom; ale v tom chvate som akiste bola nešikovná a tuším som ju pichla alebo podriapala, lebo znova si priložila ruku ku krku a zastenala. Starostlivo som ju zababušila, obula jej svoje topánky a začala ju opatrne zobúdzať. Sprvu nereagovala; ale postupne sa jej spánok stával čoraz nepokojnejší, chvíľami stonala a vzdychala. Napokon som ňou zatriasla silnejšie, a konečne otvorila oči a prebudila sa. Akoby ju vôbec neprekvapilo, že ma vidí; pravdaže, vôbec si neuvedomovala, kde sa nachodí. Striasla sa a pritisla sa ku mne; keď som jej povedala, že sa hneď musí so mnou vrátiť domov, bez jediného slova vstala. Keď sme vykročili, Lucy si hneď všimla, že štrk mi zraňuje bosé nohy. Zastala a nástojila na tom, aby som si znova obula svoje topánky; odmietla som. V neďalekej kaluži som si namazala nohy blatom, takže keby nás bol cestou domov aj niekto stretol, vôbec by si nebol všimol, že som bosá.

Žičilo nám šťastie a s nikým sme sa nestretli. Raz sme zazreli akéhosi 58

chlapa, ktorý podľa chôdze nebol celkom triezvy. Ukryli sme sa pod bránou, kým neprešiel. Za ten čas mi srdce tĺklo tak hlasno, že sa mi chvíľami zdalo, akoby som mala omdlieť. Bojím sa o Lucy, nielen o jej zdravie, ale aj o jej povesť, keby sa toto nočné dobrodružstvo rochýrilo po meste. Keď sme prišli domov, umyli sme si nohy, spolu sa pomodlili a uložila som ju. Pred spaním ma veľmi prosila, aby som sa o tejto príhode nezmienila ani pred jej mamou. Najprv som zaváhala, či jej to môžem sľúbiť, ale keď som si pomyslela, že zdravotný stav jej matky nie je najlepší a možno by ju to zdrvilo, radšej som jej to sľúbila. Dúfam, že som konala správne. Zamkla som dvere a kľúč som si priviazala na zápästie. Lucy hneď zaspala; nad morom už svitá . . .

Toho istého dňa, poludnieLucy spala ako zarezaná a musela som ju zobudiť. Nočný výlet jej zrejme neublížil; naopak, skôr prospel, lebo dnes ráno vyzerala ešte zdravšie. Zamrzelo ma, keď som si všimla, že som ju poranila zapínacím špendlíkom. Na hrdle mala prebodnutú pokožku. Akiste som jej pichla do voľnej kože, lebo na krku sa jej červeneli dve malé bodky a na nočnej košeli kvapky krvi. Keď som sa jej za to ospravedlňovala, zasmiala sa a odvetila mi, že to ani necíti. Ešte šťastie, že sú tie bodky také malé a neostane po nich jazva.

Toho istého dňa, nocPrežili sme šťastný deň. Vzduch bol čistý, slnko jasné, povieval chladný vietor. Obedovali sme v Mulgravskom lesíku, kam sa pani Westenrová doviezla v koči a ja s Lucy sme prišli peši. A predsa som sa nemohla celkom zbaviť smútku, že tu nie je so mnou Jonathan. Lenže čo mám robiť? Musím byť trpezlivá. Večer sme zašli ku kasínu a počúvali hudbu. Zavčasu sme si ľahli. Lucy hneď zaspala. Zamknem dvere a opäť si priviažem na zápästie kľúč, hoci dnes v noci sa vari nič neprihodí.

12. augustaPrerátala som sa, lebo Lucy ma v noci dva razy prebudila a chcela sa dostať von. Akoby ju aj v spánku mrzelo, že dvere sú zamknuté. Zobudila som sa na svitaní a začula som, ako vonku štebocú vtáci. Aj Lucy sa zobudila a potešilo ma, že jej stav sa podstatne zlepšuje. Akoby sa jej vrátila stará veselosť; ľahla si ku mne do postele a rozprávala mi o Arthurovi; zverila som sa jej, aký Mám strach o Jonathana, a nato ma začala utešovať. Vari sa jej to aj trocha podarilo.

13. augustaDeň prebiehal pokojne a ľahla som si opäť s kľúčom na zápästí. Zrazu som sa v noci prebudila a zbadala som, že Lucy spiačky sedí na posteli a ukazuje k obloku. Potichu som vstala, oďhrnula záclonu a vyzrela z obloka. Bola

59

jasná mesačná noc. Pred oblokom krúžil veľký netopier. Raz-dva razy sa celkom priblížil, ale keď ma zočil, tuším sa zľakol a odletel ponad prístav smerom k opátstvu. Keď som oďstúpila od obloka, Lucy si opäť ľahla a pokojne zaspala. Celú noc sa už ani nepohla.

14. augustaCelý deň som strávila na Východnom útese. Lucy akoby sa do tohto miesta zamilovala a len s námahou ju môžem dostat domov na obed, na olovrant alebo na večeru. Dnes popoludní povedala veľmi čudnú poznámku. Práve sme sa vracali domov a na konci schodov sme ešte raz zastavili, aby sme sa ako zvyčajne pokochali výhľadom. Slnko už klesalo za Kettlenessom; na Východný útes i na staré opátstvo dopadalo červené svetlo a všetko akoby sa kúpalo v nádhernej ružovej žiare. Mlčali sme, a zrazu Lucy, akoby pre seba, zašeptala:

„Zasa tie červené oči! Navlas rovnaké!" Vyslovila to celkom bez súvisu. Ukradomky som na ňu pozrela a všimla som si, že sa nachodí v akomsi polosne a na tvári má zvláštny, nepochopiteľný výraz; nič som jej na to neodvetila, iba som sledovala jej pohľad. Akoby hľadela na našu lavičku, na ktorej osamote sedela čierna postava. Sprvu som sa i ja zľakla, lebo na chvíľu sa mi pozdalo, že neznámeho veľké oči horia ako plamene; ale postupne som zistila, že ide o optický klam. Boli to červené slnečné lúče, ktoré sa odrážali od kostolných oblokov. Upozornila som na tento svetelný efekt Lucy, ale vôbec ju to nerozptýlilo; azda premýšľala o tej strašnej noci, ktorú strávila na cintorínskej lavičke. Nikdy sme sa o nej nezhovárali, a tak ani teraz som jej ju nechcela pripomenúť. Pobrali sme sa domov. Lucy si sťažovala na bolenie hlavy a zavčasu si ľahla. Keď som videla, že už spí, pobrala som sa na malú prechádzku. Kráčala som po útesoch a ustavične myslela na Jonathana. Keď som sa vracala domov, mesiac svietil tak jasne, že bolo vidno ako za dňa. Pozrela som na náš oblok a zbadala som, ako sa Lucy vykláňa. Myslela som si, že ma azda už vyzerá, a tak som jej zamávala vreckovkou. Lucy si to nevšimla, vôbec ma nespozorovala. Práve v tej chvíli sa mesiac vynoril spoza budovy a jeho lúče dopadli priamo na oblok. Zreteľne som videla, že Lucy má hlavu opretú o obločný prah a oči zatvorené. Spala ako zarezaná a pri nej na prahu sedelo čosi, čo pripomínalo obrovského vtáka. Obávala som sa, že Lucy prechladne, a ponáhľala som sa nahor. Keď som vstúpila do izby. Lucy sa práve spiačky vracala do postele; držala si na hrdle ruku, akoby si ho chránila pred chladom. Nezobudila som ju, iba som ju dobre poprikrývala a presvedčila som sa, či sú dvere a oblok dobre zatvorené.

Lucy spí ako malé dieťa; ale vyzerá o niečo bledšia ako zvyčajne. Bojím sa, že sa pre čosi sužuje.

15. augustaVstala som neskôr ako v iné dni. Lucy spala až dovtedy, kým na nás nezavolali. Pri raňajkách sme dostali radostnú správu. Arthurovmu otcovi sa

60

už darí lepšie a privítal by čím skôr svadbu. Lucy prekypuje tichou radosťou a z jej mamy vyžaruje šťastie i smútok. Trápi ju, že čoskoro príde o svoju Lucy, ale zároveň sa raduje, že jej dcéra dostane ochrancu. Úbohá starena! Zdôverila sa mi, že už má zrátané dni, lekár jej povedal, že srdce jej vydrží iba niekoľko mesiacov. V každom prípade by nijaký neočakávaný otras neprežila. Aké sme boli múdre, že sme jej nič nepovedali o tej strašnej noci!

17. augustaCelé dva dni som si nič nezapísala. Nemala som odvahu otvoriť denník. Nad naším šťastím akoby sa vznášal tmavý prízrak. Jonathan mi nepíše, Lucy je čoraz slabšia a jej mama to už dlho nevydrží. Lucin stav si neviem vysvetliť. Veď je i spí, koľko sa jej žiada, chodí na prechádzky; a predsa stráca farbu, každým dňom pôsobí malátnejšie; v noci dychčí, akoby sa dusila. Hoci každú noc si priväzujem kľúč na zápästie, Lucy aj tak vstáva, prechádza sa po izbe a vysedáva pri otvorenom obloku. Včerajšiu noc som ju našla vyklonenú z obloka; prebúdzala som ju, ale bezvýsledne. Bola v mdlobách. Keď sa mi ju podarilo vzkriesiť, bola celkom nevládna a potichu plakala. Spytovala som sa jej, ako sa dostala k obloku, ale iba zavrtela hlavou a odvrátila sa. Dúfam, že jej stav nevyplýva z toho nešťastného pichnutia špendlíkom. Pred chvíľou som jej pozrela na hrdlo, a drobné ranky akoby sa nehojili. Ešte vždy ich má nezacelené, ba o niečo väčšie ako predtým a s bielymi okrajmi. Uprostred sú červené. Ak sa za deň-dva nezahoja, budem musieť zavolať lekára.

61

LIST ADVOKÁTSKEJ KANCELÁRIE SAMUEL F. BILLINGTON A SYN, WHITBY, PÁNOM CARTEROVI, PATERSONOVI A SPOL., LONDÝN

17. augusta

Vážení páni,prostredníctvom Veľkej severnej železnice sme Vám poslali zásielku, ktorú hneď po odvoze na nákladnú stanicu King's Cross treba doručiť do usadlostí Carfax v Purfleeíe. Dom v súčasnosti nikto neobýva, ale v obálke nájdete kľúče s presným označením.

Zásielku tvorí päťdesiat debien, ktoré ráčte zložiť v rozrumenej časti domu, ktorá je na priloženom pôdoryse označená písmenom A. Váš zástupca určené miesto nájde celkom ľahko, lebo ide o starodávnu kaplnku, ktorá patrí k usadlosti. Zásielka odchádza vlakom dnes v noci o 21.30 a na King's Cross má byt zajtra o 16.30. Keďže si náš klient želá prepraviť zásielku bez najmenšieho zdržania, boli by sme Vám zaviazaní, keby v stanovenom čase čakali pri King's Cross povozy a zásielku hneď dopravili na miesto určenia. Pokiaľ ide o prepravné, pripájame šek na desať libier (£ 10), ktorého príjem nám láskavo potvrďte. Keby poplatky boli menšie, rozdiel nám vráťte; v prípade vyšších poplatkov Vám obratom uhradíme rozdiel. Po zložení debien nechajte kľúče v hlavnej hale.

Dúfame, že nebudete pokladať za prekročenie hraníc obchodnej kurtoázie, ak si Vás ešte raz dovoľujeme upozorniť, že prepravu treba uskutočniť s maximálnou rýchlosťou.

S prejavom najvyššej úctyVaši

SAMUEL F. BILLINGTON a syn

62

LIST PÁNOV CARTERA, PATERSONA A SPOL., LONDÝN, ADVOKÁTSKEJ KANCELÁRII BILLINGTON A SYN, WHITBY

21. augusta

Milí páni,potvrdzujeme príjem £ 10 a podľa priloženého účtu vraciame Vám preplatok l libru, 17 šilingov a 9 penny. Zásielku sme doručili presne podľa pokynov a kľúče ostali uložené v hlavnej hale.

S prejavom najvyššej úctyVám oddaní

CARTER, PATERSON a spol.

ZÁPISNÍK MINY MURRAYOVEJ

18. augustaLucin stav sa zlepšuje. Celú noc spala pokojne, ani raz ma nevyrušila. Akoby sa jej do líc opäť vracala červeň, ale ešte vždy sa nezbavila chorobného výzoru. Chápala by som to, keby Lucy trpela málokrvnosťou. Lenže nič také ju netrápilo. Mala dobrú náladu, prekypovala životom a veselosťou. Ba zmienila sa aj o tej strašnej noci a žartovne prehodila: „Aspoň som bosými nohami nenarobila veľa lomozu a nepozobúdzala tých nebožkých." Opýtala som sa jej, či sa jej vtedy dačo snívalo. „Iba trochu," odvetila v akomsi polosne. „Všetko mi prichodilo strašne skutočné. Zrazu sa mi zažiadalo prísť sem, na túto lavičku. Vôbec neviem, prečo - možno ma sem vyháňal strach. Pamätám sa, ako som kráčala ulicami a po moste. Keď som sa priblížila k schodom, zrazu som začula psie zavýjanie - akoby celé mesto bolo plné psov a všetci psi naraz zavýjali. Nejasne si spomínam na čosi dlhé, čierne, malo to červené oči; a zdalo sa mi, že klesám do hlbokej zelenej vody, Ktorá mi hučí v ušiach ako umieráčik. A zrazu sa všetko rozplynulo, marilo sa mi, že duša mi opúšťa telo a vznáša sa vo vzduchu. Nato sa ma zmocnil mučivý pocit, akoby som prežívala zemetrasenie, celá som sa rozochvela, a vtom som si uvedomila, že mnou trasieš." Rozosmiala sa. Pôsobilo to na mňa dosť čudne a počúvala som ju so zatajeným dychom. Veľmi sa mi to nepozdávalo a rozhodla som sa, že viac jej už tú príhodu nebudem pripomínal. Keď sme prešli na inú tému, Lucy bola opäť vo svojej koži. Čerstvý vietor jej rozpálil bledé líca a strávili sme príjemný večer.

19. augustaAko sa teším, ako sa teším! Konečne správa o Jonathanovi. Môj milý ochorel, preto mi nepísal. Dnes som dostala list, ktorý mi postúpil pán

63

Hawkins. Hneď ráno cestujem za Jonathanom. Chcem ho ošetrovať a čím skôr priviesť domov. Pán Hawkins mi radí, aby sme sa tam prípadne aj zosobášili. Keď som sa začítala do listu, ktorý napísala nemocničná sestra, hneď mi vyhŕkli slzy. Chudák Jonathan. Už mám pripravenú batožinu. Beriem si iba jedny šaty navyše; ostatné moje veci pošle Lucy do Londýna. Ale už dosť slov . . .

LIST SESTRY AGATHY Z NEMOCNICE SV. JOZEFA A PANNY MÁRIE, BUDAPEŠŤ SLEČNE WILHELMINE MURRAYOVEJ

12. augusta

Milá pani,píšem Vám na žiadosť pána Jonathana Harkera, ktorý ešte nemá toľko síl, aby mohol do rúk vziať pero, hoci sa mu, pochválen buď Pán Ježiš Kristus a svätý Jozef a Panna Mária, darí lepšie. Leží už u nás takmer šesť týždňov - s ťažkým zápalom mozgových blán. Mám Vám odovzdať jeho pozdrav. Súčasne píšem aj do Exeteru pánu Petrovi Hawkinsovi, ktorému sa hlboko klania a oznamuje mu, že svoju úlohu splnil. Nesmierne ho mrzí meškanie. Ale ešte si bude musieť niekoľko týždňov odpočinúť v našom sanatóriu, kým sa bude môcť opäť vydať na cestu. Mám Vám ešte oznámiť, že nemá pri sebe dosť peňazí, a rád by za tunajší pobyt zaplatil, aby neokradol tých, čo potrebujú našu pomoc a nemôžu za ňu zaplatiť.

Prijmite prejav mojej účasti a želania všetkého najlepšiehoSESTRA AGATHA

P.S. - Keďže môj pacient práve zaspal, otváram tento list a chcem Vám ešte niekoľko riadkov dopísať. Všetko mi o Vás porozprával a viem, že sa zakrátko stanete jeho manželkou. Pánboh Vám požehnaj! Náš doktor vraví, že utrpel akýsi šok - v delíriu strašne blúznil; ustavične vravelo vlkoch, o jede, o krvi, o duchoch a démonoch, o veciach, ktoré sa bojím čo len spomenúť. Dávajte pozor, aby ho v budúcnosti nič také nevzrušilo; takáto choroba poznačí človeka na dlhý čas. t/ž dávno sme Vám chceli napísať, ale vôbec nič sme o ňom nevedeli. Priviedli ho priamo z vlaku a prednosta stanice tvrdil, že vbehol do staničnej budovy a kričal, aby mu hneď dali cestovný lístok domov. Keď zistili, že je Angličan, dali mu lístok do najvzdialenejšej stanice klausenbrigskej trate. Ubezpečujem Vás, že sa o neho dobre staráme. Svojím milým správaním si získal naše srdcia. Naozaj sa mu darí výborne a o niekoľko týždňov bude opäť na nohách. Modlím sa k Pánu Bohu a k svätému Jozefovi a k Panne Márii, kiež sa obaja dožijete šťastných dní.

64

DENNÍK DR. SEWARDA

19. augustaU Renfielda včera v noci nastala čudná, neočakávaná zmena. Okolo ôsmej sa začal vzrušovať a ňuchal ako pes, ktorý čosi vetrí. Ošetrovateľa to zarazilo, a keďže vie, že sa o prípad zaujímam, chcel Renfielda vyprovokovať do reči. Zvyčajne ošetrovateľa poslúchne, niekedy ho poslúcha až servilné. Ale dnes večer sa správal nepredstaviteľne spupne. Akoby sa ani nemienil znížiť k rozhovoru s ošetrovateľom. Iba povedal:

„S vami sa nemám čo rozprávať: nezasluhujete si to. Už prichádza Majster."

Ošetrovateľ sa nazdáva, že Renfield prepadol náboženskému fanatizmu. Musíme dávať pozor, lebo mocný chlap s vražednou mániou a s náboženským fanatizmom môže byť nebezpečný. O deviatej som ho sám navštívil. Správal sa ku mne tak isto ako k ošetrovateľovi; akoby si ani neuvedomoval rozdiel medzi mnou a ošetrovateľom. Čoskoro si tuším bude namýšľať, že je boh.

V priebehu polhodiny Renfieldovo vzrušenie ešte vzrástlo, "kradomky som ho pozoroval. Zrazu sa mu v očiach zjavil neistý pohľad, taký charakteristický pre šialencov, ktorých sa zmocní nejaká fixná idea. Skrotol ako baránok, rezignovane si sadol na peľasť postele a hľadel do prázdna. Chcel som zistiť, či svoju apatiu nepredstiera, a tak som ho nabádal, aby sa rozhovoril o svojich obľúbencoch. Táto téma ho nikdy nenechala ľahostajného. Sprvu mlčal, ale napokon nedotklivo odsekol:

„Nech ide tá háveď do čerta! Mne je to fuk."„Čože?" zvolal som. „Vari vás už nezaujímajú pavúky?" (Teraz sú jeho

koníčkom pavúky a zápisník sa mu opäť plní stĺpcami malých čísel.)„Družice blaží pohľad, ktorý čaká na príchod nevesty," odvetil záhadne.

„Ale keď sa nevesta priblíži, naplnený pohľad družice odrádza."Viac nepovedal ani slovo, iba tvrdohlavo sedel na peľasti.Užil som chloral, toho moderného Morfea, a ľahol som si. Hodiny

odbíjali dve, keď do mojej izby vbehol ošetrovateľ a oznámil mi, že Renfield utiekol. Nahádzal som na seba šaty a pobral som sa dolu. Môj pacient je natoľko nebezpečný, že sa nemôže ponevierať na slobode. Ošetrovateľ ani nie pred dvadsiatimi minútami pozrel cez priezor do Renfieldovej izby: pacient ležal na posteli a podľa všetkého spal. Keď odstúpil odo dvier, začul cinkot skla. Chytro vstúpil do miestnosti, ale už zbadal Renfielda za oblokom. Zabočil vraj doľava a potom sa vydal priamo. Rozbehol som sa tým smerom a o chvíľu som ponad stromy zbadal bielu postavu, driapajúcu sa na vysoký múr, ktorý oddeľuje náš ústav od opustenej usadlosti.

Prikázal som ošetrovateľovi zavolať ďalších troch-štyroch chlapov. Potom som k múru priložil rebrík, preliezol som na druhú stranu. Znova som zazrel Renfieldovu postavu a prenasledoval som ju až k vzdialenému koncu budovy. Renfield zastal pred dubovými dverami, ktoré viedli do kaplnky.

65

Pritisol sa k nim a zrejme sa s niekým zhováral. Nepočul som ani slovo, ale bál som sa priblížiť, aby som pacienta nevyľakal: pravdepodobne by sa znova dal do behu, a naháňať blázna je horšie ako naháňať včelí roj. Renfield si však svoje okolie vôbec nevšímal. Keď som videl, že už mám pri sebe svojich pomocníkov, ktorí vytvorili okolo pacienta kruh, podišiel som bližšie a začul Renfieldov hlas:

„Prišiel som plniť tvoje rozkazy, Majster. Som tvojím otrokom, a viem, že ma odmeníš, lebo ti budem verne slúžiť. Už dávno ťa uctievam. Keď si konečne nablízku, čakám na tvoje rozkazy\. Však na mňa nezabudneš, keď buďeš preukazovať svoje ďobroďenie?" V kažďom prípaďe Renfielď je sebec. Ustavične myslí na svojebochníky a ryby. Keď sme sa na neho vrhli, bránil sa ako tiger, prekvapoval nesmiernou silou. Ešte som neviďel blázna v takom zúrivom paroxyzme. Ešte šťastie, že sme jeho silu a zákernosť odhalili v pravý čas.

Prehovoril až vteďy, keď sme ho spútali ďo zvieracej kazajky a,zamkli ďo izby s čalúnenými stenami.

„Buďem trpezlivý, Majster," poveďal. „Viem, že si prišiel."

66

9. kapitola

LIST MINY HARKEROVEJ LUCY WESTENROVEJ

Budapešť, 24. augusta

Milá Lucy,viem, ako nedočkavo túžiš vedieť, čo sa prihodilo od našej rozlúčky na whitbyjskej stanici. Šťastne som pricestovala do Hullu, nastúpila na loď, ktorou som sa odviezla do Hamburgu a odtiaľ pokračovala v ceste zasa vlakom. Z cesty som veľa nemala, lebo ustavične som myslela na Jonathana a na svoje ošetrovateľské povinnosti... Našla som Jonathana vychudnutého, bledého, zoslabnutého. Ostala z neho iba troska a vôbec sa nepamätá na to , čo sa mu prihodilo. Zažil nejaký strašný otras, a ani si neželám, aby sa rozpomínal, lebo tým by si iba presiľoval mozog. Sestra Agatha mi vraví, že blúznil o akýchsi strašných veciach, keď nebol pri vedomí. Poprosila som ju, aby mi o tom porozprávala, ale ona sa iba prežehnala a odvetila, že nikdy mi o tom nepovie: blúznenie chorého je vraj božím tajomstvom a ona musí rešpektovať diskrétnosť svojho povolania. Keď na druhý deň videla, ako sa pre to trápim, doložila: „Môžem vám prezradiť iba toľko, milá moja, že sa nedopustil ničoho takého, čo by ste mu ako jeho budúca manželka museli vyčítať. Nie, na vás nezabudol, ustavične má na pamäti, ako je vám zaviazaný. Vyľakali ho veci, o ktorých nemá obyčajný smrteľník ani tušenie." Pravdepodobne si tá milá stvora myslela, že na Jonathana žiarlim. Ja a žiarili na Jonathana! A predsa som sa radostne zachvela, keď ma sestra ubezpečila, že príčinou Jonathanovho trápenia nie je žena.

Sedím pri jeho posteli a hľadím mu do tváre. Prebúdza sa. . . Naraz ma požiadal, aby som mu priniesla kabát; vraj si chce čosi vybrať z vrecka. Keď som zbadala, ako vyťahuje z vrecka zápisník, zišlo mi na um, že azda v ňom by som mohla nájsť kľúč k jeho terajšiemu stavu. Akoby bol vytušil moje želanie, lebo zrazu mi kázal odstúpiť k obloku - vraj chce byť chvíľu sám. Zakrátko ma privolal opäť k posteli a slávnostne povedal:

„Wilhelmina," - hneď som spoznala, že hovorí smrteľne vážne, lebo nikdy ma neoslovoval celým menom - „vieš, že medzi manželmi má panovať absolútna dôvera; nemali by byť medzi nimi nijaké tajnosti. Utrpel som veľký otras, a keď myslím na to, čo sa stalo, krúti sa mi hlava a neviem, či je to skutočnosť alebo blúznenie šialenca. Vieš, že som mal zápal mozgových blán, a nemám ďaleko od blázna. Moje tajomstvo sa skrýva v tomto zápisníku, a nechcem sa ho dozvedieť. Onedlho sa vezmeme. Chceš sa so mnou deliť, Wilhelmina, o moju nevedomosť? Tu máš tento zápisník. Vezmi si ho, ak chceš, čítaj si ho, ale už nikdy sa predo mnou nezmieňuj o jeho obsahu; pravdaže, ak ma len nejaký vážny dôvod nedonúti vrátiť sa k tým trpkým stránkam, ktoré som popísal pri zdravom i pri chorom rozume." Vyčerpaný klesol, a ja som mu zápisník schovala pod vankúš a bozkala ho.

67

Poprosila som sestru Agathu, aby nám primár na dnešné odpoludnie povolil svadbu, a teraz čakám na odpoveď. . .

Sestra Agatha prišla so správou, že už poslali po anglického duchovného. O hodinu, len čo sa Jonathan prebudí, budeme svoji . . .

A tá chvíľa prišla a preletela, ani sme sa nenazdali. Cítim sa povznesené a nesmierne šťastne. Keď sa Jonathan zobudil, už všetko bolo pripravené; sadol si, oprel sa o vankúše a odhodlane, nahlas povedal svoje ,Áno". Ja som zo seba ledva vydala hlások, tak ma od šťastia zadúšalo. Keď nás farár a sestričky opustili, vybrala som spod Jonathanovho vankúša zápisník, zabalila som ho do bieleho papiera, previazala kúskom belasej stuhy, ktorú som mala okolo krku, uzol zapečatila a odtlačila do vosku svoj snubný prsteň. Bozkala som pečať a balíček ukázala svojmu manželovi - božemôj, Lucy, prvý raz píšem slová „môj manžel". Oznámila som mu, že balíček chcem takto opatrovať a že to bude vonkajší znak našej vzájomnej dôvery. Sľúbila som mu, že ho nikdy neotvorím, ak to len nebude v jeho záujme, alebo v záujme nejakého vyššieho cieľa. Mlčky mi stisol ruku.

Nuž, milá moja, čo Ti mám ešte o sebe napísať? Som najšťastnejšia žena na celom šírom svete. Kiež dá pánboh, aby sa i Tebe splnili všetky túžby, aby si celý život bola taká šťastná, ako som v tejto chvíli ja. Zbohom, milá moja. Musím už končiť, lebo Jonathan sa prebúdza. . .

Tvoja milujúcaMÍNA HARKEROVÁ

68

LIST LUCY WESTENROVEJ MÍNE HARKEROVEJ

Whitby, 30. augusta

Milá Mína,prijmi more srdečných pozdravov a milióny bozkov. Želám si, aby ste sa čím skôr vrátili. Chvíľu musíte pobudnúť u nás. Tunajší vzduch Jonathana zaraz postaví na nohy; mňa už celkom zotavil. Chutí mi jesť, prekypujem životom, pokojne spím. Už ma celkom prešla námesačnosť. Už týždeň som v noci nezišla z postele. Arthur vraví, že lučniem. Mimochodom, zabudla som Ti povedať, že je u nás Arthur. Chodievame spolu na prechádzky a na výlety, jazdíme na koni, veslujeme, hráme tenis a rybárčime. Mám ho čoraz radšej. Aj on vraví, že ma ľúbi ešte väčšmi, ale musím o jeho slovách pochybovať, lebo už pred niekoľkými dňami mi vyhlásil, že jeho lásku nič nemôže prevýšiť. Ale táram nezmysly. Už zasa na mňa volá. Predbežne iba toľko od Tvojej

LUCY

P. S. - Srdečne Ťa pozdravuje mama. Už jej je, chudere, lepšie. Ešte jedno P. S. - Svadbu máme 28. septembra.

DENNÍK DR. SEWARDA

20. augustaRenfield sa teraz správa tak pokojne, že chvíľami pôsobí celkom normálne. Týždeň po svojom záchvate prejavoval útočnosť, ale raz v noci, za mesačného splnu, sa neočakávane utíšil. Ošetrovateľ mi tiež zahlásil, že od tej chvíle si pacient ustavične opakuje slová: „Už čakám; už čakám." Zaraz som sa šiel na neho pozrieť. Dosiaľ bol v zvieracej kazajke a v miestnosti s čalúnenými stenami. Z očí mu zmizol kalný pohľad a znova sa v nich zjavila niekdajšia úpenlivá, ba servilná pokora. Prikázal som, aby ho vyzliekli z kazajky. Ošetrovatelia chvíľu váhali, ale napokon bez slova moje želanie splnili. Zarazilo ma, že pacient si všimol ich nedôverčivosť, lebo keď sa ku mne priblížil, zašeptal mi:

„Nazdávajú sa, že by som vám mohol ublížiť! Len si predstavte: ja, ubližovať vám! Mamľasi!"Blažilo ma, že ma i chorý mozog oddeľuje od ostatných. Ale ani tak mu celkom nerozumiem. Chce tým azda naznačiť, že máme nejaké spoločné záujmy a musíme preto držať spolu? pneš v noci som však z neho veľa nedostal. Ponúkal som mu mača aj odrastenú mačku, ale vôbec na to nereagoval. Iba povedal:"Kašlem na mačky. Musím teraz premýšľať a čakať; čakať." O chvíľu som od neho odišiel. Podľa ošetrovateľovho hlásenia sa pacient až do svitania správal normálne, ale potom v ňom opäť rástol nepokoj a agresívnosť, a

69

napokon upadol do paroxyzmu. Ten ho natoľko vyčerpaľ, že prišla hlboká kóma.Opakovalo sa to tri noci - cez deň sa pacient správal agresívne o od východu mesiaca až po východ slnka pokojne. Musím túto záhadu rozlúštiť. Zrejme tu účinkuje nejaký vonkajší vplyv, ktorý má iba prechodné trvanie. Vymyslím nejakú lesť. Prednedávnom utiekol bez našej pomoci; dnes v noci musí utiecť s našou pomocou. Dáme mu príležitosť na útek a budeme ho sledovať. . .

23. augusta„Vždy sa stane to, čo človek najmenej očakával." Ako dôkladne poznal Disraeli život! Keď náš vtáčik zistil, že klietku má otvorenú, neuletel. Naše úsilie vyšlo navnivoč. Ale aspoň dokázal, že jeho normálnosť má hlbšie korene. Dal som ošetrovateľovi pokyn, aby mu na noc zmierňoval väzbu. Chcem, aby tomu úbožiakovi bolo ľahšie aspoň vo chvíľach, keď si to jeho myseľ môže uvedomiť. Hľa! A zasa sa stalo to, čo som najmenej očakával. Práve prišli po mňa, že pacient znova utiekol.

NeskôrZažil som ďalšie nočné dobrodružstvo. Renfield prefíkane vyčkal, kým príde nočná inšpekcia. Potom prekízol popri ošetrovateľovi a rozbehol sa po chodbe. Prikázal som ošetrovateľom, aby ho sledovali. Opäť sme museli vniknúť do opustenej usadlosti a pacienta sme našli na starom mieste, pritisnutého k dverám starej kaplnky. Keď ma zazrel, rozzúril sa a nebyť ošetrovateľov, bol by sa na mňa vrhol. Ako sme ho držali, stala sa zvláštna vec. Renfield na chvíľu zďvojnásobil svoje úsilie a potom, akoby uťal, skrotol. Inštinktívne som sa obzrel, ale nič som neviďel. Nato som sledoval pacientov pohľad, upretý k mesačnej oblohe, a vtom som zazrel veľkého netopiera, ktorý prízračné trepotal krídlamia zamieril na západ. Netopiere zvyčajne krúžia, ale tento letel priamo ako šíp, akoby k nejakému cieľu, alebo akoby s určitým zámerom. Pacient bol čoraz pokojnejší a naostatok povedal:

„Nemusíte ma zväzovať; pôjdem ako baránok." Do ústavu sme sa vrátili bez komplikácií. Na dnešnú noc však nezabudnem: z jeho pokoja akoby bolo zavanulo čosi zlovestné . . .

DENNÍK LUCY WESTENROVEJ

Hillingham, 24. augustaZaumienila som si, že budem napodobňovať Minu a všetko si zaznamenávať. Keď sa konečne stretneme, aspoň sa budeme mať o čom rozprávať. Bodaj by tu už bola! Cítim sa taká nešťastná. Včerajšiu noc ma morili podobné sny ako vo Whitby. Možno to vyplýva zo zmeny vzduchu. Premáha ma akýsi nejasný strach, malátnosť a únava. Keď ma Arthur zbadal, zatváril sa veľmi žalostne. Možno by som dnes večer mala spať v maminej

70

izbe.

25. augustaOpäť zlá noc. Mama s mojím návrhom nesúhlasila. Sama sa necíti najlepšie a obáva sa, že by mi bola na ťarchu. Pôvodne som nechcela zaspať a chvíľu sa mi to darilo; ale keď oďbíjalo dvanásť, strhla som sa z driemot, takže podistým som už zaspávala. Čosi škrabalo či trepotalo na oblok, ale nevenovala som tomu pozornosť. Keďže na viac si už nespomínam, pravdepodobne som zaspala. Opäť zlé sny. Lenže vôbec si ich nepamätám. Ráno som bola ako mucha. Tvár mám bleďú ako mŕtvola, niečo ma bolí na krku. Možno mám čosi s pľúcami, lebo sa nemôžem poriadne nadýchnuť. Musím sa do Arthurovho príchodu trocha vzchopiť, lebo bude zase nešťastný, keď ma uvidí.

LIST ARTHURA HOLMWOODA DR. SEWARDOVI

Hotel Albemarle, 31. augusta

Milý Jack,chcem Ťa poprosiť o láskavosť. Lucy ochorela; ťažko povedať, že by mala nejakú chorobu, ale vyzerá čoraz strápenejšia a každým dňom sa jej stav zhoršuje. Spytoval som sa jej, čo ju trápi. Neodvažujem sa túto otázku položiť jej mame, lebo za jej súčasného zdravotného stavu by každé vzrušenie mohlo byť osudné. Pani Westenrová mi prezradila, že srdce jej už dlho nevydrží. Chudera Lucy ešte o tom nevie. A teraz ešte toto! Navrhol som jej, aby sa dala od Teba prezrieť. Sprvu namietala - viem dobre, prečo, starký - ale napokon pristala. Iste to pre Teba nebude príjemná úloha, ale vzhľadom na Lucin stav nesmel som váhať s touto prosbou, a bol by som rád, keby si ani Ty neváhal s jej splnením. Zajtra o druhej príd do Hillinghamu na obed, aby si v pani Wes-tenrovej nevzbudil nijaké podozrenie. Po obede Ťa s Lucy nechám osamote a prídem až na olovrant. Veľmi sa bojím a rád by som sa s Tebou pozhováral medzi štyrmi očami. Nesmieš sklamať!

ARTHUR

TELEGRAM ARTHURA HOLMWOODA SEWARDOVI

1. septembraMUSÍM SA VRÁTIŤ DOMOV STOP OTCOVI JE HORŠIE STOP EŠTE DNES VEČER MI NAPÍŠ DO RINGU STOP PRÍPADNE ZATELEFONUJ STOP

71

LIST DR. SEWARDA ARTHUROVI HOLMWOODOVI

2. septembra

Milý kamarát,pokiaľ ide o zdravie slečny Westenrovej, musím Ti oznámiť, že podľa môjho názoru netrpí nijakou funkčnou poruchou ani nijakou známou chorobou. No zároveň nemôžem zatajiť, že jej výzor sa mi nepáči; od čias, čo som ju videl naposledy, veľmi sa zmenila. Pravdaže, musím sa Ti priznať, že som pri prehliadke nemohol postupovať tak, ako by som si bol želal: naše priateľstvo vytvára isté zábrany, ktoré nemôže prekonať lekárska veda ani zvyk. Rozpoviem Ti však o všetkom, čo sa stalo, a do istej miery si budeš môcť sám urobiť závery. Zároveň Ti predložím svoj návrh.

Keď som prišiel do Hillinghamu, slečna Westenrová predstierala veselosť. O chvíľu som usúdil, že sa pretvaruje iba preto, aby oklamala svoju matku. Spoločne sme obedovali, a keďže sme sa všetci pokúšali pôsobiť veselo, napokon sa nám podarilo vzbudiť naozaj veselú atmosféru. Pani Westenrová si šla ľahnúť a s Lucy som osamel. Pobral som sa do jej budoáru a ešte i na chodbe, pred služobníctvom, sa slečna Lucy tvárila veselo. Ale len čo sa za nami zatvorili dvere, z Lucinej tváre spadla maska; slečna Westenrová s povzdychom klesla do kresla a zakryla si oči. Chcel som využiť príležitosť a zaplavil som ju množstvom otázok. Láskavo odvetila:

"Ani predstaviť si neviete, ako sa mi hnusí hovoriť o sebe". Pripomenul som jej, že môže dôverovať lekárskej diskrétnosti, a naznačil som jej, ako sa o ňu bojíš. Chytila sa mojich slov a poponáhľala sa s odpoveďou. „Povedzte Arthurovi, že sa netrápim o seba, ale o neho."

Vybadal som, že trpí málokrvnosťou. i keď som na nej nenašiel zvyčajné symptómy. Podarilo sa mi vyšetriť jej krv. Nešťastnou náhodou sa uvoľnil oblok a slečna Lucy si na rozbitom skle porezala ruku. Zachytil som niekoľko kvapiek krvi a podrobil som ich analýze. Analýza svedčí o normálnom a dobrom zdravotnom stave. I pokiaľ ide o ostatné fyzické danosti, niet dôvodu na obavy. Nakoľko však všetko má svoju príčinu, nazdávam sa, že slečna Lucy trpí na poruchu mentálneho rázu. Sťažuje si na ťažkosti pri dýchaní a na ťažký, letargický spánok so strašidelnými snami, na ktoré si ráno nevie spomenúť. Vraj v detstve trpela na námesač-nosť; táto porucha sa jej nedávno vo Whitby vrátila a raz v noci sa pobrala až na Východný útes, kde ju našla slečna Murrayová; ubezpečila ma však, že v poslednom čase sa jej nočné výlety neopakovali. Nemôžem sa však zbaviť pochybností, a tak som urobil to najlepšie, čo som vedel: napísal som do Amsterdamu svojmu bývalému učiteľovi, profesorovi Van Helsingovi, ktorý sa vyzná v takýchto záhadných chorobách ako nikto na svete. Požiadal som ho, aby prišiel, a keďže podľa Tvojho želania všetko má ísť na Tvoje náklady, spomenul som mu Tvoju osobu a Tvoje vzťahy k slečne Westenrovej. Van Helsingpôsobí zdanlivo

72

despotický, ale iba preto, že je presvedčený o správnosti svojich názorov. Je to filozof, metafyzik, jeden z najpokrokovejších vedcov našich čias. Vyznačuje sa železnými nervami, ľadovou chladnokrvnosťou, neskrotnou rozhodnosťou, veľkým sebaovládaním, znášanlivosťou a ušľachtilým srdcom. Spomínam tieto skutočnosti preto, aby si lepšie pochopil, prečo mu tak dôverujem. Zajtra sa opäť stretnem so slečnou Westenrovou. Stretneme sa pri obchodnom dome, takže neznepokojím jej matku priskoro opakovanou návštevou. Tvoj

JOHN SEWARD

LIST UNIV. PROF. MUDR. ABRAHÁMA VAN HELSINGA DR. SEWARDOVI

2. septembra

Dobrý priateľ,lén čo som dostal Váš list, už sa k Vám zberám. Na šťastie môžem sa hneď vydať na cestu. Povedzte svojmu priateľovi, že pre toho, kto mi vysal jed zo sneti, ktorú spôsobil neopatrný pohyb skalpela, urobím viac, ako by mohol urobiť osud. A to isté platí aj pre priateľa môjho priateľa. Rezervujte mi izbu v hoteli Great Eastern, aby som bol nablízku, a láskavo zariad'te, aby som tú dámu mohol -prezrieť zajtra popoludní, lebo ešte toho istého večera sa musím Vrátiť. Ale ak to bude potrebné, o tri dni zase pricestujem a budem môcť ostať aj dlhšie. Dovtedy zbohom, pán kolega.

VAN HELSING

LIST DR. SEWARDA ARTHUROVI HOLMWOODOVI

3. septembra

Milý Art,Van Helsing prišiel a už zase odišiel. Lucina matka na šťastie obedovala mimo domu a Van Helsing teda mohol pacientku dôkladne vy šetriť. Pochopiteľne, nebol som pri tom. Obávam sa však, že ho prípad znepokojil. Keď som sa mu zmienil o našom priateľstve a o tom, ako mi v tejto veci dôveruješ, odvetil: „Povedzte mu všetko, čo si o tom myslíte. Aj svoje domnienky. Nie, nežartujem. Myslím to smrteľne vážne." Spýtal som sa ho, čo tým chce povedať. Lenže vôbec mi to neobjasnil. Nesmieš sa za to hnevať, Art, jeho málovravnosť svedčí o tom, že úporné premýšľa, ako Lucy

73

pomôcť. Môžeš mi veriť, že v pravú chvíľu nám všetko vysvetlí. A tak som mu povedal, že Ťa o našej návšteve budem iba zbežne informovať, akoby som o tom písal noticku do Daily Telegraphu. Zdalo sa mi, že Van Helsing takmer nevníma okolitý svet; iba poznamenal, že v Londýne už nie je toľko popolčeka ako za jeho študentských čias. Zajtra mám od neho dostať list. Hádam mi v ňom dačo naznačí.

Pokiaľ ide o našu návštevu, Lucy sa mi videla o niečo veselšia, ba akoby sa jej stav trochu zlepšil. Už nevyzerala tak prízračné, dych sa jej upravil. K profesorovi sa správala veľmi milo a vynaložila všetky sily na to, aby sa v Hillinghame cítil ako doma. Lenže nijako nemohla skryť, že ju to stojí veľkú námahu. Určite si to všimol aj Van Helsing, lebo spod hustého obočia vrhol na ňu známy ustarostený pohľad. Potom sa rozhovoril o všetkom možnom, len nie o nás a o chorobách, a robil to tak geniálne, že Lucy svoju veselosť postupne nemusela ani predstierať. Nato bez viditeľnej zmeny v hlase doviedol rozhovor k cieľu našej návštevy a prívetivo povedal:

„Milá slečna, veľmi ma teší, že vás spoznávam. Počul som od dr. Sewarda, že sa vraj nemôžete zbaviť bledosti. Pchá! Veď mu my dvaja ukážeme, ako sa mýli." Hodil na mňa ten istý pohľad ako kedysi v posluchárni. ,Ako sa tento človek môže vyznať v mladých dámach? Od rána do večera sa iba bavká so svojimi bláznami. Nevravím, že to nie je záslužná a namáhavá práca. Lenže keď má pred sebou mladú dámu, nevie, kam z konopí. Nemá ženu ani dcéru, koniec koncov, chýbajú mu skúsenosti. Mladí sa ochotnejšie zdôverujú staršiemu človeku, a tak ho, milá moja, pošleme do záhrady, nech si tam zafajčí, a pozhovárame sa medzi štyrmi očami." Pochopil som narážku a pobral som sa z miestnosti. Po dlhšej chvíli sa profesor zjavil v obloku a zavolal ma dnu. Tváril sa veľmi vážne. „Dôkladne som ju vyšetril, "povedal, „ale nezistil som nijakú funkčnú poruchu. Súhlasím s vami, že pred istým časom stratila veľa krvi. Jej stav však nemožno charakterizovať ako málokrvnosť. Musím ešte jednu-dve otázky položiť jej slúžke, ale dobre viem, čo mi odpovie. A predsa musíme odhaliť nejakú príčinu: všetko má svoju príčinu. Budem o tom premýšľať. Každý deň mi posielajte telegrafickú správu; keby to bolo potrebné, prídem znova."

A to je všetko, čo som sa od neho dozvedel. Dúfam, že tvoj otec sa už zotavuje. Musí to byť strašné, keď človeku naraz ochorejú dve milované bytosti. Viem, ako lipneš na svojom otcovi a vôbec Ti to nezazlievam. Ale ak Ti pošlem telegram, musíš prísť. Predbežne sa netráp.

JOHN SEWARD

DENNÍK DR. SEWARDA

4. septembraMôj zoofagický pacient mal opäť záchvat, a to v dosť nezvyčajnom čase. Včera krátko pred poludním začal prejavovať známky nepokoja. Ošetrovateľ spoznal známe príznaky a hneď zavolal posilu. Chlapi pribehli v pravú

74

chvíľu, lebo úderom dvanástej jeho agre-sivita vzrástla natoľko, že ho ledva udržali. Po piatich minútach stíchol a prepadol akejsi melanchólii, ktorá ho neopustila doteraz. Podľa ošetrovateľa pacient vyrážal v paroxyzme strašné výkriky, ktoré poľakali ostatných pacientov. Už je po večierke, a pacient ešte vždy sedí v kúte zamyslený, s mdlým, zachmúreným, trúchlivým výrazom na tvári, ktorý akoby čosi naznačoval.

NeskôrĎalšia zmena. O piatej som sa šiel na neho pozrieť. Na moje začudovanie pacient prekypoval šťastím a spokojnosťou ako kedysi. Opäť chytal muchy, hltal ich a počet svojich úlovkov si zaznamenával klincom na dvere, v medzere medzi čalúnením. Len čo ma zbadal, podišiel ku mne a začal sa mi ospravedlňovať. Veľmi pokorne ma poprosil, aby sa smel vrátiť do svojej pôvodnej izby a aby som mu dovolil používať jeho starý notes. Rozhodol som sa, že mu vyhoviem, a tak je už znova vo svojej izbe, pri otvorenom obloku. Na obločný rám nasypal všetok cukor, ktorý dostal k čaju, a ulovil celý oblak múch. Už ich neje, ale vkladá do škatule ako voľakedy. Ba po kútoch zase zhľadúva pavúky. Pokúšal som sa zapliesť ho do rozhovoru, v ktorom by mi poskytol nejaké vysvetlenie k svojmu poslednému správaniu, ale nadarmo. Chvíľu smutne hľadel pred seba a nato povedal akýmsi neprítomným hlasom, určeným skôr pre seba ako pre mňa.

„Zasa je preč! Nezadržateľne preč! Opustil ma. Ak nezačnem s tým sám, už nemám nijakú nádej." Vzápätí sa obrátil ku mne a povedal: „Pán doktor, nemohol by som dostať ešte trocha cukru? Hádam by mi to prospelo."

„A muchám?"„Aj muchám. Muchy majú rady cukor a ja zase mám rád muchy." A ešte

sa vraví, že blázni nemajú svoju logiku! Dal som mu priniesť dvojnásobný prídel cukru a odišiel som od neho ako od najšťastnejšieho človeka na svete.

PolnocĎalšia zmena. Práve som sa vracal od slečny Westenrovej; zastal som pri ústavnej bráne a ešte raz som sa zahľadel na západ slnka. Vtom som začul jeho rev. Keďže Renfieldova izba je na tejto strane, počul som ho ešte zreteľnejšie ako ráno. Keď som vchádzal do pacientovej izby, červený slnečný kotúč práve zašiel; Renfield stíchol a v tej chvíli bezmocne klesol na zem. O niekoľko minút vstal a akoby sa nič nestalo, pokojne sa začal okolo seba obzerať. Prikázal som ošetrovateľom, aby sa ho nedotýkali, lebo som bol zvedavý, čo urobí. Pobral sa rovno k obloku a zmietol z rímsy cukor; nato vzal škatuľku s muchami a vysypal ju; oblok zatvoril a sadol si na posteľ. Veľmi ma to prekvapilo a nemohol som sa ho nespýtať: „Už nebudete chytať muchy?"

„Nie," odvetil; „už mám toho svinstva až po krk!" Nechápem, prečo jeho paroxyzmus prišiel dnes na pravé poludnie a potom pri západe slnka. Že by aj slnko, podobne ako mesiac, malo na niektorých ľudí zhubný vplyv? Uvidíme.

75

SEWARDOV TELEGRAM VAN HELSINGOVI

4. septembraPACIENTKA SA CÍTI LEPŠIE STOP

SEWARDOV TELEGRAM VAN HELSINGOVI

5. septembraPACIENTKIN STAV SA PODSTATNE ZLEPŠIL STOP CHUTÍ JEJ JESŤ STOP SPÍ POKOJNE STOP MÁ DOBRÚ NÁLADU STOP VRACIA SA JEJ FARBA STOP

SEWARDOV TELEGRAM VAN HELSINGOVI

6. septembraSTRAŠNÁ ZMENA STOP IHNEĎ PRÍĎTE STOP HOLMWOODOVI POŠLEM TELEGRAM AŽ PO VAŠOM PRÍCHODE STOP

76

10. kapitola

LIST DR. SEWARDAARTHUROVI HOLMWOODOVI

6. septembra

Milý Art,nemám pre Teba dobrú správu. Dnes ráno akoby u Lucy nastala recidíva. Malo to iba jednu dobrú stránku: pani Westenrová sa obrátila na mňa o radu. Využil som túto príležitosť a povedal som jej, že práve očakávam svojho bývalého učiteľa, veľkého odborníka Van Helsinga a mohli by sme šiju teda vziať do spoločnej opatery. Odteraz budem môcť pokojne chodiť do Hillinghamu a pani Westenrovú nevyľakáme. Doľahlo na nás trápenie, milý priateľ. Ale verím, že ho prekonáme. Ak to bude potrebné, hneď Ti napíšem.

V náhlivostiTvoj

JOHN SEWARD

DENNÍK DR. SEWARDA

7. septembraKeď som sa zvítal s Van Helsingom na Liverpool Street, hneďsa ma opýtal:

„Oznámili ste už niečo nášmu mladému priateľovi, jej snúbencovi?"„Nie," odvetil som. „Najprv som sa chcel s vami poradiť. Iba som mu

napísal, že som vás opäť pozval, lebo slečna Westenrová sa necíti dobre, a ak to bude potrebné, že mu dám vedieť."

„Správne, pán kolega," povedal. „Bude lepšie, ak sa o tom ešte nedozvie; možno to ani nebude treba. Dal by Boh! A rád by som vám, pán kolega, niečo povedal. Máte skúsenosti s bláznami. Istým spôsobom každý človek je blázon. A svojmu bláznovi nikdy nepoviete, čo práve robíte a prečo to robíte; nikdy sa mu nezveríte s tým, čo si myslíte. Skrývate svoje vedomosti, aby ste ich mohli ďalej obohacovať. Preto sa na mňa nehnevajte. Predovšetkým si všetko musím premyslieť. Aj tak vám neskôr nič nezatajím." „Prečo až neskôr?'' spýtal som sa. „Keby som poznal vaše domnienky, možno by sme mohli spoločne dospieť k nejakému záveru."

Van Helsing na mňa pozrel a povedal. „Ak sa chce roľník dozvedieť, aká bude úroda, nikdy klas nevytrhne zo zeme, iba si ho v dlaniach pošúcha. Už mi rozumiete, pán kolega? Zasial som obilie a čakám, kým vyklíči." Na chvíľu zmĺkol a potom vážne pokračoval: „Boli ste vždy pozorným študentom a každý prípad ste si starostlivo zaznamenávali. Dúfam, že tento dobrý zvyk vás neopustil ani teraz, keď už je z vás majster. Sme svedkami

77

neobyčajného prípadu. Preto si ho podrobne zaznamenávajte. Každú maličkosť. Svoje pochybnosti aj dohady. V budúcnosti azda bude pre vás zaujímavé, či ste usudzovali správne. Neučíme sa z úspechov, ale z neúspechov."

Opísal som mu symptómy Lucinho stavu, ktoré boli ešte výraznejšie ako predtým. Van Helsing zvážnel, ale mlčal. Priniesol si so sebou svoju lekársku kabelu, v ktorej mal množstvo nástrojov a liekov. Raz ju v jednej prednáške nazval „prízračnou vý-zbrojou nášho blahodarného remesla".

V Hillinghame nás privítala pani Westenrová. Pôsobila ustarostené, ale nie natoľko, ako som očakával. Potom nás zaviedli do Lucinej izby. Keď som ju videl včera, pohľad na ňu ma zarazil; ale dnes doslova otriasol. Lucy bola biela ako krieda; z pier i z ďasien jej vymizla červeň, ostro sa jej na tvári črtali kosti; z jej dychu i z pohľadu vyžarovala bolesť. Van Helsingova tvár zmeravela, stiahlo sa mu obočie. Lucy ležala nehybne, akoby nevládala ani prehovoriť. Nato mi Van Helsing pokynul, a potichu sme vyšli z izby.

„Panebože!" povedal. „To je strašné. Nesmieme váhať ani minútu. Stratila toľko krvi, že sa jej môže zastaviť činnosť srdca. Musíme jej hneď dať transfúziu. Kto dá krv, vy alebo ja?"

„Ja som mladší a silnejší, pán profesor."„Tak sa hneď pripravte. Prinesiem svoju kabelu. Mám so sebou všetky

potrebné nástroje."Zišiel som s ním do haly a v tej chvíli ktosi zaklopal. Len čo slúžka

otvorila, vbehol dnu Arthur. Vrhol sa ku mne a nedočkavo zašepkal:„Jack, taký som mal strach! Pochopil som z tvojho listu aj to, čo je

medzi riadkami, a celkom ma to sklátilo. Keďže ockovi je už lepšie, radšej som pricestoval. Nie je toto pán dr. Van Helsing? Taký som vám vďačný, že ste prišli, pán profesor!" Profesora toto vyrušenie sprvu nahnevalo, ale keď si Arthura premeral a usúdil, že je to chlap ako sa patrí, zažiarili mu oči. Podal mu ruku a z mosta doprosta povedal:

„Prišli ste v pravú chvíľu. Ak sa nemýlim, vy ste ten snúbenec slečny Lucy. Je jej zel. veľmi zle. Nie, dieťa moje, nože sa ovládnite!" Arthur znezrady zbledol, klesol takmer v mdlobách na stoličku. „Musíte jej pomôcť. Môžete pre ňu vykonať viac než ktokoľvek iný".

„Čo mám urobiť?" spýtal sa Arthur priškrtené. „Urobím všetko, čo poviete. Môj život patrí jej, a ochotne precedím za ňu aj poslednú kvapku krvi."

„Veď nič iné od vás nežiadam - aspoň v tejto chvíli!"„Čo mám teda robiť?" Oči mu blčali plameňom, nozdry sa mu

roztriasli od nedočkavosti. „Ste súci chlap," povedal profesor. „Hodíte sa na to lepšie ako ja, lepšie ako môj kolega John." Arthur na neho rozpačito pozrel, ale profesor láskavo pokračoval: „Slečne Westenrovej je veľmi zle. Potrebuje krv, a buď jej ju dáme, alebo umrie. Práve som sa radil s kolegom Johnom; musíme vykonať transfúziu - preniesť krv z plných žíl do prázdnych. Keďže John je mlaďší a si lnejší ako ja , ochotne sa na

78

to poďujal." Arthur ma v tej chvíli chytil za ruku a mocne mi ju stisol. „Lenže teraz ste prišli vy, a hodíte sa na to oveľa lepšie ako my, ktorí bez ohľadu na svoj vek prepíname svoje duševné sily. Nemáme už nervy v takom poriadku, ba ani krv takú jasnú ako vy."

Arthur sa obrátil k profesorovi a povedal: „Keby ste vedeli, ako rád by som pre ňu aj umrel, pochopili by ste -"

Zarazil sa, akoby ho čosi dusilo.„Dobrý chlapec!" povedal Van Helsing. „Raz budete šťastný, že ste pre

svoju lásku toľko vykonali. Poďte sa teraz na ňu pozrieť. Dovolím vám, aby ste ju bozkali, ale potom musíte od nej odstúpiť; a na moje znamenie opustíte miestnosť. Starej panej o tom nehovorte; veď viete, v akom je stave. Každý otras by ju mohol zabiť. Poďte!"

Všetci traja sme vstúpili do Lucinej izby. Lucy obrátila k nám hlavu, pozrela na nás, ale nepovedala ani slovo. Bola na pokraji svojich síl. Van Helsing vytiahol z kabely akési nástroje a rozložil si ich na malom stolíku. Potom namiešal narkotikum, podišiel k posteli a bodro povedal:

„Slečinka, tu máte liek. Vypite ho ako poslušné dieťa. Počkajte, nadvihem vás, aby ste ho ľahšie preglgli. Táák."

Prekvapilo ma, ako pomaly droga účinkuje. I to svedčilo o tom, aká je Lucy zoslabnutá. Trvalo celú večnosť, kým jej klesli mihalnice. Len čo Lucy upadla do hlbokého spánku, profesor prikázal Arthurovi, aby si vyzliekol kabát. Potom dodal: „Ešte si musím prisunúť ten stôl. Zatiaľ vám dovolím jeden bozk. Pán kolega, pomôžte mi. Nato sa Van Helsing obrátil ku mne a povedal:

„Keďže je taký mladý a taký silný, nemusíme jeho krv ani prečisťovať.Potom jej chytro, ale súčasne veľmi precízne dal transfúziu. Už v jej

priebehu bolo vidieť, ako sa do líc úbohej Lucy znova vracia život. Arthur bol čoraz bledší, ale z tváre mu žiarila radosť. Profesorova tvár bola ako z kameňa. V ruke držal hodiny a hľadel raz na pacientku, raz na Arthura. Zrazu zašeptal: „Chvíľu sa nehýbte! To stačí. Pán kolega, ošetrite ho; ja sa postarám o slečnu Westenrovú." Až teraz som videl, ako to Arthura vysili-lo. Obviazal som mu ranu. Profesor upravil pacientke vankúše a ako ju ukladal, nepatrne sa jej posunula čierna zamatová stužka, ktorú nosila okolo krku. Pod ňou sa na hrdle zjavili červené ranky. Arthur si to vôbec nevšimol, ale Van Helsing hlboko vzdychol. Potom sa obrátil ku mne a povedal: „Odveďte toho mládenca dolu, dajte mu portské a nech si na chvíľu ľahne. Potom nech sa vráti domov a nech veľa spí a veľa je, aby získaľ opäť to, čo daroval svojej láske. Tu zostať nesmie."

Keď Arthur odišiel, vrátil som sa k pacientke. Lucy spala, ale dýchala už pravidelnejšie. Van Helsing sedel pri posteli a sústredene ju pozoroval. Červené ranky opäť zakrývala zamatová stuha. Šeptom som sa opýtal profesora:

„Čo si myslíte o tej ranke na hrdle?"„A vy?"„Ešte som si ju bližšie neobzrel," odvetil som a uvoľnil som stuhu. Hneď

79

naď krčnou žilou mala ďve neveľké boďky, akoby bodnutia. V prvej chvíli som v nich viďel príčinu takej citeľnej straty krvi; ale vzápätí som sa tejto myšlienky vzdal, lebo bola nezmyselná. Keby to bolo tak, celú posteľ by mala zakrvavenú.

„No?" spýtal sa Van Helsing.„Nuž," odvetil som, „neviem, čo si mám o tom myslieť."Profesor vstal. „Ešte dnes večer sa musím vrátiť do Amsterdamu,"

povedal. „Mám tam potrebnú literatúru i nástroje. Musítepri nej ostať celú noc."

„Nezavoláme nejakú ošetrovateľku?" spýtal som sa.„Najlepšou ošetrovateľkou sme my sami. Celú noc nesmiete oka

zažmúriť. Ja sa čím skôr vrátim. A potom začneme."„Začneme? Preboha, a čo?"„To sa uvidí!" odvetil a podišiel k dverám. „A nezabúdajte," doložil so

zdvihnutým prstom, „že som vám ju zveril do rúk. Ak sa jej niečo stane, bude vás to trápiť celý život."

DENNÍK DR. SEWARDA(pokračovanie)

8. septembraCelú noc som sedel pri Lucy. Uspávací prostriedok účinkoval až do súmraku a zobudila sa sama; vyzerala ako vymenená. Mala dobrú náladu, bola plná života, ale predchádzajúce vyčerpanie zanechalo na nej viditeľné stopy. Keď som vysvetlil pani Westen-rovej, že podlá pokynov dr. Van Helsinga mám ustavične sedieť pri chorej, takmer sa mi vysmiala a poukázala na dcérinu obnovenú silu a výbornú náladu. Pravdaže, neustúpil som a pripravoval som sa, že prebdiem pri Lucy ďalšiu noc. Keď jej slúžka upravila posteľ, opäť som si sadol na staré miesto. Slečna Lucy vôbec nenamietala, ba vďačne opätovala kažďý môj pohíaď. Akoby znova šli na ňu driemoty, ale zo všetkých síl sa spánku bránila.

„Nechce sa vám spať?" spýtal som sa jej.„Nie; bojím sa."„Vy sa bojíte spať? A prečo? Veď spánok je dobrodenie, po ktorom

túži každý človek."„Keby ste boli na mojom mieste . . . keby bol pre vás spánok predzvesťou

hrôzy. . . "„Predzvesťou hrôzy! Čo tým, preboha, chcete povedať?"„Neviem; božemôj, neviem. Také je to strašné. V spánku ma vždy

opustia všetky sily; až sa bojím naň pomyslieť."„Lenže, milé dievča, dnes večer môžete pokojne spať. Bdiem pri vás a

môžem vám sľúbiť, že sa vám nič nestane."„Viem, že vám môžem dôverovať."Chopil som sa príležitosti a povedal som: „Sľubujem vám, že pri najmenšom

80

náznaku zlého sna vás zobudím."„Naozaj? Naozaj ma zobudíte? Aký ste ku mne dobrý! Môžem teda

zaspať." S úľavou vydýchla a pohrúžila sa do spánku.Celú noc som ju pozoroval. Ani sa nepohla, spala hlbokým, pokojným,

životodarným, uzdravujúcim spánkom. Pery mala nepatrne odchýlené, hruď sa jej pravidelne dvíhala a klesala. Usmievala sa, pravdepodobne sa jej nesnívalo nič také, čo by rušilo jej myseľ.

Včasráno prišla slúžka. Zveril som Lucy do jej opatery a pobral som sa domov, lebo už i tak som poriadne zanedbal svoju robotu. Van Helsingovi a Arthurovi som poslal krátke telegramy, v ktorých som ich informoval o vynikajúcom výsledku transfúzie. Celý deň som mal plno roboty a až k večeru som sa stihol opýtať na zoofagického pacienta. Správa bola uspokojivá: minulý deň a noc strávil pokojne. Kým som bol na večeri, prišiel mi z Amsterdamu od Van Helsinga telegram. Profesor si želá, aby som dnešnú noc zasa strávil v Hillinghame. On sám odchádza nočným vlakom z Amsterdamu a ráno bude v Londýne.

9. septembraKeď som prišiel do Hillinghamu, bol som uťahaný ako kôň. Dve noci som ani oka nezažmúril a už ma začínala premáhať apatia, ktorá je výsledkom mozgovej prepracovanosti. Lucy ešte nespala a mala dobrú náladu. Keď mi podala ruku, prenikavo mi pozrela do tváre a povedala:

„Dnes večer vám nedovolím sedieť pri posteli. Ste vyčerpaný. A mne je už celkom dobre, naozaj; teraz skôr ja budem musieť bdieť pri vás." Neškriepil som sa s ňou, ale šiel som sa navečerať. Lucy večerala so mnou a nakoniec sme sa potúžili vynikajúcim portským. Potom ma zaviedla do izby, ktorá susedila s jej. „Vy ostanete tu," povedala. „Nechám obidvoje dverí otvorených. Môžete si ľahnúť na pohovku. Keby som niečo potrebovala, zavolám na vás." Neostávalo mi nič iné, iba sa s tým zmieriť. Aj tak som bol uťahaný ako kôň a sotva by- som bol vydržal presedieť noc. Ešte raz mi musela sľúbiť, že ma zavolá, keby niečo potrebovala, a nato som sa natiahol na pohovku a na všetko zabudol.

DENNÍK LUCY WESTENROVEJ

9. septembraDnes večer sa cítim nesmierne šťastná. Môcť sa znova hýbať a môcť znova myslieť - to je ako slnečný lúč po nekonečnom období dažďov. Ustavične sa mi zdá, že Arthur je v mojej blízkosti. Keby to len vedel! Milý môj, musí sa ti čkať, koľko na teba spomínam! Ako dobre som si minulej noci odpočinula. Pri mojej posteli bdel dr. Seward. Ani dnes sa nemusím báť spánku, lebo dr. Seward je nablízku, stačí na neho zavolať. Dobrú noc, Arthur.

81

DENNÍK DR. SEWARDA

10. septembraZrazu som na hlave pocítil akýsi dotyk. Vo chvíli som sa prebudila nad sebou som zbadal profesora.

„Ako sa vodí našej pacientke?"„Keď som ju opustil, a či keď ona opustila mňa, bolo jej celkom dobre,"

odvetil som.Obaja sme sa pobrali do Lucinej izby. Roleta bola stiahnutá. Podišiel som

k obloku a Van Helsing sa zatiaľ po prstoch priblížil k posteli. Miestnosť zaplavilo ranné slnko a vzápätí profesor zasipel a odstúpil od pacientky. Jeho výkrik „Gott im Himmel!" nepotreboval ďalšie vysvetlenie.

Lucy ležala v bezvedomí, ešte bledšia ako predtým. Aj pery jej zbeleli a ďasna akoby sa odškerili oď zubov.

„Chytro prineste brandy", rozkázal Van Helsing.Zbehol som do jedálne a priniesol fľašu. Van Helsing navlhčil Lucy biele

pery a spoločne sme jej treli dlane, zápästia a srdce. Potom jej profesor nahmatal pulz a po chvíli mučivého napätia povedal:

„Ešte nie je neskoro. Lenže zasa musíme začať odznova. Nemáme naporúdzi mladého Arthura, nuž sa musím obrátiť na vás, pán kolega." Vybral z kabely nástroje na transfúziu, a ja som si vyzliekal kabát a vyhrnul na košeli rukáv. Lucy vôbec nevnímala okolie, a tak ani nebolo potrebné dať jej opiát. Bez otáľania sme začali s transfúziou. Zrazu Van Helsing varovne zdvihol prst. „Nehýbte sa," povedal. „Bojím sa, že sa pri tom prebudí; a to by bolo nebezpečné. Radšej jej pichnem morfium." Injekcia zaúčinkovala a Lucy z mdlôb prešla do narkotického spánku. Blažilo ma, keď som zbadal, ako sa jej do bledých líc a pier znova vkráda slabá červeň. Kto to neskúsil, nepozná, čo to znamená poskytnúť krv žilám milovanej ženy.

Profesor na mňa kriticky pozrel. „To stačí," povedal.„Už?" zaprotestoval som. „Z Arta ste odobrali oveľa viac."Profesor sa smutrie usmial a odvetil: „Art je jej milenec, snúbenec. Vy si

ešte musíte šetriť sily, a nateraz to aj tak už stačí."Keď sme transfúziu skončili, Van Helsing sa venoval Lucy, kým ja som z

celej sily tlačil prstom svoju narezanú žilu. Prichodili na mňa mdloby, napínalo ma na vracanie. Ľahol som si a čakal, kým sa profesor uvoľní. Konečne mi obviazal ranu a poslal ma dolu, aby som si vypil pohár vína. Keď som vychádzal z izby, profesor zrazu podišiel ku mne a pološeptom povedal:

„O tejto transfúzii nikomu nehovorte. Keby sa tu náhodou zjavil náš mladý milenec, jemu o tom ani slova. Zľakol by sa a ešte by začal žiarliť. Jasné?"

Keď som sa vrátil, dôkladne ma prezrel a potom povedal:„Nie ste oveľa horší . Choďte do svojej izby, ľahnite si na

pohovku a chvíľu odpočívajte; potom sa dobre naraňajkujte a vráťte sa ku 82

mne."Bez slova som ho poslúchol. Ľahol som si a úporné som premýšľal, čo môže

byť príčinou Lucinej recidívy. Nie je mysliteľné, aby stratila toľko krvi a pritom nikde nebolo ani stopy po takom veľkom krvácaní. Čoskoro som zaspal, ale aj v snoch ma prenasledovali najrozličnejšie dohady. Či v bdelom stave, alebo v spánku, ustavične som myslel na tie malé ranky na hrdle.

Lucy spala dobre; a prebudila sa ako znovuzrodená, hoci už nie taká silná ako včera. Keď ju Van Helsing prezrel, pobral sa na prechádzku a prikázal mi, aby som ani na chvíľu od pacientky neodišiel. Začul som, ako sa v hale spytuje, kde je tu najbližšia pošta, z ktorej by mohol poslať telegram.

Lucy sa so mnou zhovárala a vôbec si neuvedomovala, že sa niečo stalo. Usiloval som sa ju rozptyľovať a udržiavať jej záujem. Prišla ju navštíviť matka, a tak isto si nevšimla nijakú zmenu. Pani Westenrová mi vďačne povedala:

„Také sme vám zaviazané, dr. Seward. Ale musíte dbať aj na seba, lebo ak to takto pôjde ďalej, môžete sa prepracovať. Vidí sa mi, že ste akýsi bledý. Mali by ste sa už oženiť." Pri týchto slovách Lucy máličko očervenela. Ale vyčerpané žily nezniesli takéto zaťaženie a vzápätí zasa zbledla. Prosebné na mňa pozrela, usmiala sa a položila si prst na pery; potom so vzdychom klesla na vankúš.

O niekoľko hodín sa Van Helsing vrátil a povedal mi: „Môžete ísť domov, dobre sa najedzte a napite. Musíte sa posilniť. Ostanem tu na noc a budem bdieť pri slečne. Obaja musíme tento prípad starostlivo sledovať a nikto sa o ňom nesmie dozvediet. Mám na to vážne dôvody. Nie, nepýtajte sa na ne; myslite si o tom, čo chcete. Nebojte sa myslieť i na to najmenej pravdepodobné. Dobrú noc."

V hale ma zastavili dve slúžky a opytovali sa ma, či by niektorá z nich nemohla opatrovať slečnu Lucy. Prosili ma, aby som im to dovolil; a keď som im vysvetlil, že dr. Van Helsing si želá, aby sme pri pacientke bdeli iba my dvaja, žalostne sa dožadovali, aby som sa za ne prihovoril u toho „cudzieho pána". Ich láskavost ma dojala. Keď som sa vrátil do ústavu, už sa podávala večera; navštívil som pacientov, našťastie je všetko v poriadku.

11. septembraKeď som dnes popoludní prišiel do Hillinghamu, našiel som Van Helsinga vo výbornej nálade. Aj Lucy sa cítila lepšie. Krátko po mojom príchode ďostal profesor veľký balík z cudziny. Nedočkavo ho otvoril a vybral z neho veľkú kyticu bielych kvetov.

„Tie kvety sú pre vás, slečna Lucy," povedal.„Pre mňa? Ale choďte, pán profesor!"„Lenže nie sú na hranie, milá moja. Sú to lieky."Lucy skrivila tvár.„Nebojte sa, nebudete z nich piť odvar, takže zbytočne nad nimi ohŕňate

svoj pôvabný noštek," pokračoval Van Helsing. „Sú to lieky, aké ste ešte nevideli. Dám vám ich do obloka, uvijem z nich nádherný veniec, ktorý

83

vám zavesím okolo krku, a budete spať ako vo vate. Sú ako lotosový kvet, umožnia vám zabudnúť na všetko trápenie.

Lucy si kvety obzrela a privoňala k nim. Nato ich odhodila a so smiechom i s odporom povedala:

„Verím, že žartujete, pán profesor. Veď je to obyčajný cesnak."Van Helsing vstal, čeľusť mu zmeravela a husté obočie sa stiahlo.„Ja nikdy nežartujem," povedal prísne. „Všetko, čo robím, robím s

vážnym zámerom. A vystríham vás, aby ste sa nevzpierali. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli iným." Keď zbadal, že sa ho Lucy zľakla, pokračoval už jemnejšie: „Nie, nebojte sa, slečna. Konám iba vo váš prospech. Tie kvety vám môžu veľmi pomôcť. Nechám ich vo vašej izbe. Uvijem vám veniec, ale musíte ho nosiť. Ale pst! Nikomu o tom nevravte, lebo by ste tým provokovali zvedavé otázky. Poďte, pán kolega, pomôžte mi vyzdobiť izbu cesnakom, ktorý som dostal až z Haarlemu, kde ho celý rok pestuje v skleníkoch môj priateľ Vanderpool. Včera som mu poslal telegram, a dnes už prišla zásielka."

Profesor najprv upevnil obloky a dôkladne ich zabezpečil; potom vzal za hrsť kvetov a potrel nimi obločné rámy, akoby tým chcel dosiahnuť, aby do miestnosti prenikal iba vzduch presýtený cesnakom.

Podobne potrel na dverách zárubňu a prah, aj okolie kozuba. Prichodilo mi to veľmi komické a odrazu som povedal:

„Viem, pán profesor, že každý váš čin má svoje opodstatnenie, lenže to, čo robíte teraz, ostane pre mňa navždy záhadou. Ešte dobre, že tu s vami nie je nijaký skeptik. Hneď by vás obvinil, že týmito hókuspókusmi vyháňate nejakého zlého ducha."

„Možno vyháňam," odvetil profesor potichu a začal pliesť z kvetov veniec.

Vyčkali sme, kým sa Lucy uloží na noc, a keď už ležala v posteli, zavesili sme jej okolo krku cesnakový veniec. Profesor jej pri tom povedal:

„Nesmiete si ho cez noc zložiť; a keby vám v izbe bolo dusno, za nič na svete neotvárajte oblok ani dvere."

„Sľubujem," povedala Lucy. „A tisíc ráz ďakujem za láskavosť! Božemôj, čím som si zaslúžila takých vynikajúcich priateľov?"Keď sme už sedeli v mojej bričke, Van Helsing povedal:„Dnes sa konečne môžem dobre vyspať, a spánok potrebujem - dve noci

som cestoval. Zaj tra ráno sa po mňa zastavte a poj deme sa spoločne pozrieť na našu pacientku. Uvidíte, ako moje lieky zaúčinkujú!"

Vravel to s veľkým sebavedomím; ale keď som si spomenul na vlastné sebavedomie spred dvoch dní, ktoré malo také zhubné následky, pojala ma zlosť a neznáma hrôza.

84

11. kapitola

DENNÍK LUCY WESTENROVEJ

12. septembraAkí sú všetci ku mne milí! Aj dr. Van Helsing! Ktovie, prečo mu tak záleží na tých kvetoch. Ale možno mal pravdu. Akoby sa mi trocha uľavilo. Už sa nebojím samoty, líham si bez obáv. Aké strašné boje som vytrpela pred každým spánkom! Tá bolestná obava zo spánku, ktorý mi prináša toľko nevyspytateľných hrôz! Akí sú šťastní tí, pre ktorých je spánok požehnaním. Pricho-dím si s tým vencom ako Ofélia. Nikdy som nemala rada cesnak. Ale dnes v noci rozkošné rozvoniava. Vanie z neho pokoj. Už na mňa prichádza spánok. Dobrú noc všetkým!

DENNÍK DR. SEWARDA

13. septembraZastavil som sa v hoteli Berkeley. Van Helsing už bol pripravený a pred hotelom na nás čakal koč. Profesor opäť vzal so sebou kabelu, s ktorou sa teraz nemôže rozlúčiť.

Do Hillinghamu sme prišli o ôsmej. Bolo nádherné ráno, zaplavené jasnými slnečnými lúčmi, no vo vzduchu bolo cítiť jeseň. Lístie už menilo svoju farbu, hoci ešte neopadávalo. Keď sme vošli do domu, z obývacej izby práve vychádzala pani Westenro-vá. Vždy vstávala zavčasu. Srdečne nás privítala a povedala:

„Mám pre vás radostnú správu. Lucy je už lepšie. Nazrela som do jej izby a spí ako zarezaná."

Profesor sa usmial a pomädlil si ruky. „Aha!" povedal víťazoslávne. „Predsa sa mi podarilo určiť diagnózu! A nájsť správny liek!"

„Len si neprisvojujte všetky zásluhy, pán doktor," odvetila na to pani Westenrová. „Lucy za svoj zlepšený stav vďačí čiastočne aj mne."

„Ako to myslíte, pani?" spýtal sa profesor.„Mala som v noci o svoje dieťa strach, a tak som vošla do jej izby. Spala

tak tvrdo, že ju ani môj príchod nezobudil. Ale v izbe mala strašne dusno. Všade som videla tie smradľavé kvety, ešte aj okolo krku ich mala. Bála som sa, aby ju tá ťažká vôňa neomá-mila, a tak som všetky kvety odpratala a otvorila oblok, nech má trocha čerstvého vzduchu. Určite z jej stavu budete mať radosť."

Odobrala sa do svojho budoáru, v ktorom zvyčajne raňajkovala. Pozrel som na profesorovu tvár a videl som, ako mu spopola-vela. V prítomnosti starej panej sa ešte ovládal, lebo si uvedomoval, že každý otras by ju mohol

85

zabiť; ba keď jej podržal dvere, vystrúhal úsmev. Vzápätí ma takmer násilím odvliekol do jedálne a zatvoril za nami dvere.

Prvý raz v živote som videl, ako sa Van Helsing zrútil. V nemom zúfalstve zdvihol nad hlavu ruky a bezmocne spľasol dlane. Potom si sadol na stoličku, pohrúžil si tvár do dlaní a rozvzlykal sa. „Panebože!" zvolal. „Čím sme sa previnili, že to úbožiatko musí tak trpieť? Matka jej chcela urobiť to najlepšie, a nevdojak ju opäť vystavila záhube. Aké strašné, že ju musíme udržiavať v nevedomosti!" Zrazu vyskočil. „Poďte," povedal, „musíme hneď konať." Vzal svoju kabelu a pobrali sme sa do Lucinej izby.

Vytiahol som roletu a Van Helsing podišiel k posteli. Tentoraz sa už ani nestriasol, keď zbadal voskovo bledú tvár. Iba s nevýslovným smútkom a s nekonečnou ľútosťou hľadel pred seba a opakoval: „Čakal som to!" Nato mlčky zamkol dvere a vyložil na stôl potrebné nástroje. Začal som si vyzliekať kabát, ale profesor ma zadržal. „Nie!" povedal. „Dnes darujem krv ja. Vy ste už zoslabnutý." A hneď si vyzliekol kabát a vyhrnul rukáv na košeli.

Znova transfúzia, znova narkotikum; a znova návrat farby do bledých líc, znova pravidelný dych. Kým som Lucy ošetroval, Van Helsing si šiel odpočinúť. Za ten čas sa mu podarilo upozorniť pani Westenrovú, že nesmie z Lucinej izby nič vziať, kým sa s ním neporadí; kvety majú liečivú moc a dýchanie ich vône je súčasťou liečby. Potom opäť prevzal prípad do vlastných rúk a povedal mi, že nasledujúce dve noci buďe pri pacientke bdieť sám, a keď ma buďe potrebovať, pošle mi oďkaz.

O hodinu sa Lucy prebudila a bola svieža a veselá, akoby pred chvíľou ani neležala v mdlobách. Čo má toto všetko znamenať? Bojím sa, či sa už na mojom myslení neodráža dlhý pobyt medzi choromyseľnými.

DENNÍK LUCY WESTENROVEJ

17. septembraŠtyri pokojné dni a noci. Znova sa cítim silná. Akoby som sa práve prebudila zo strašného sna, hľadím na nádherné slnko a vdychujem čerstvý ranný vzduch. V spomienkach sa mi nejasne vybavujú hodiny nekonečného mučivého očakávania a strachu; hodiny tmy, v ktorých nebol ani záblesk nádeje; a hodiny návratu do života, keď som si prichodila ako potápač, ktorý prekonáva neznesiteľný tlak vody. Odkedy bdie pri mne Van Helsing, akoby sa všetky zlé sny pominuli; akoby celkom prestal ten buchot na oblok a ten vzdialený hlas, ktorý prichádza ktovieodkiaľ a ktorý mi prikazoval robiť to, na čo si dnes nemôžem spomenúť. Už sa vôbec nebojím zaspať. Celkom som si obľúbila cesnak a každý deň mi prichádza balík z Haarlemu. Dnes večer Van Helsing musí na deň odísť do Amsterdamu. Opatrovníka už nepotrebujem; cítim sa tak dobre, že môžem byť aj sama. Musím sa poďakovať mame, milému Arthurovi a všetkým našim priateľom

86

za ich veľkú láskavosť. Včera v noci dr. Van Helsing dva razy zaspal na stoličke; ale nič sa nestalo, smelo som spala ďalej, hoci na obločných sklách čosi zlostne šramotilo. Možno to boli konáre, možno netopier.

Pall Mall Gazette, 18. septembra

VLK NA ÚTEKU

NEBEZPEČNÉ DOBRODRUŽSTVO NÁŠHO REPORTÉRARozhovor s dozorcom zoologickej záhrady

Konečne sa mi podarilo v zoologickej záhrade nájsť dozorcu, ktorý pracuje v sektore, kam patrí oddelenie vlkov. Thomas Bider býva v malej chatrči za pavilónom slonov. Navštívil som ho práve vo chvíli, keď si sadal k čaju. Thomas i jeho manželka sú velmi pohostinní, hneď ma pozvali, aby som s nimi večeral. Dozorca sa nechcel rozhovoriť skôr, kým sa nenajeme. Až keď sa všetko odpratalo zo stola, zapálil si fajku a povedal:

„A teraz, pán môj, ráčte sa pýtať na všetko, čo vás zaujíma. Odpusťte, že som pred večerou mlčal ako tĺk. Ale aj vlkom, šakalom a hyenám najprv dám žranicu a až potom s nimi konverzujem."

„Ako to myslíte?" spýtal som sa ho a chcel som, aby sa rozhovoril.„Trocha ich mlátim po gebuli; alebo ich škrabem za ušami. To je tak

ako s luďmi," dodal filozoficky. „Vychrlíte na mňa tisíc otázok, a ja na vás vrčím; keby ste mi neboli dali pol libry, najradšej by som vás videl niekde v čertoch. Ale teraz, keď už som si brucho vymastil koláčmi a preplákol tou gebuzinou z čajníka, môžete ma škrabať za ušami, a vôbec na vás nezavrčím. Ak sa nemýlim, prišli ste kvôli tomu vlkovi, čo ubzikol."

„Presne tak. Rád by som počul váš názor na to. Najprv mi všetko rozpovedzte; a keď sa dozviem všetky fakty, ešte vás poprosím, aby ste mi povedali k celému prípadu svoje stanovisko."

„No dobre, milosťpán. Toho vlka sme prezývali Bitkár. Pochádza z Nórska a kúpili sme ho pred štyrmi rokmi. Vždy sa správal veľmi milo a spôsobne, nikdy nám nerobil oštaru. O to väčšmi ma prekvapilo, že utiekol práve Bitkár. Lenže vlkom nemožno dôverovať viac ako ženám."

„Neberte ho vážne, pán môj," zahovorila to pani Bilderová so smiechom. „Toľko sa vrtí okolo zvierat, že ani neviem, či sa už z neho nestal starý vlk. Ale vôbec nie je nebezpečný."

„Boli asi dve hodiny po kŕmení, keď som si prvý raz všimol, že s Bitkárom nie je čosi v poriadku," pokračoval dozorca. Práve som podstieľal v opičiarni mladej pume, keď som začul brechot a zavýjanie. Hneď som sa pobral do oddelenia vlkov. Bitkár ako šialený sa vrhol proti mrežiam, akoby sa chcel cez ne dostať. Toho dňa sme mali dosť málo návštevníkov a nablízku stál iba vysoký, tenký chlap s krivým nosom a s končitou prešedivenou hriadkou. Mal krutý, chladný pohľad a červené oči. Hneď sa mi znepáčil,

87

lebo som mal dojem, že on rozdráždil Bitkára. Na rukách mal biele kožené rukavice, ktorými ukazoval na zvieratá a vravel:

„Dozorca, tých vlkov čosi vzrušuje."„Azda vy," odvetil som mu, lebo neznášam takých fičúrov. Vôbec ho to

nenahnevalo a bezočivo vyceril do úsmevu biele, ostré zuby. „Nie, na mne by si sotva pochutili."

„Ba veru pochutili," napodobnil som ho. „Po večeri si ešte vždy pochutia na jednej-dvoch kostiach, ktorými si čistia zuby. A na vás je kostí habadej."

Keď zvieratá videli, ako sa zhováram s neznámym, ľahli si , ba Bitkár sa nechal ako inokedy poškrabať za ušami. Všetko by bolo bývalo v poriadku, keby neznámy nebol prepchal cez mreže ruku a nepohladil za uchom toho starého vlka,

„Opatrne," povedal som mu. „Bitkár je vrtký."„To nič," usmial sa. „Na vlkov som zvyknutý."„Pracujete tiež v zoo?" sňal som si klobúk, lebo človek, ktorý sa venuje

vlkom, nemôže mi nebyť priateľom.„Nie," odvetil mi, „v zoo nie. Ale choval som vlkov pre zábavu." A nato

veľkopanský zdvihol klobúk a odišiel. Starý Bitkár za ním hľadel, kým nezmizol z dohľadu, a potom sa utiahol do kúta. Len čo včera v noci vyšiel mesiac, vlci začali zavýjať. Nemali sa prečo znepokojovať. Bola tichá noc, iba z diaľky, odkiaľsi zo záhrad pri Park Road, sa ozýval akýsi hlas, ktorý volal na psa. Raz-dva razy som vyšiel a skontroloval, či je všetko v poriadku. Potom zavýjanie prestalo. Tesne pred dvanástou som sa znova pobral na obchôdzku. A vtedy som na Bitkárovej klietke zbadal vylomené mreže. Klietka bola prázdna. A to je všetko, čo viem."

„Videl vôbec niekto Bitkára?"„V tom čase sa práve vracal z krčmy jeden záhradník. Vraj zazrel

veľkého sivého psa, ktorý sa v tej chvíli predieral cez živý plot. Ale neprikladáme tomu veľkú dôľežitosť, lebo záhradník sa po návrate domov o tom vôbec nezmienil svojej manželke, a vyrukoval so svojím svedectvom až potom, keď správa o úteku vlka prenikla na verejnosť. Nazdávam sa, že v jeho prípade skôr zapracoval alkohol."

„Mohli by ste, pán Bilder, ten útek vlka nejako vysvetliť?"„Nuž milosťpán," povedal s podozrivou skromnosťou, „hádam aj mohol.

Ale neviem, či vás svojou teóriou uspokojím."„Určite ma uspokojíte. Poznáte vlkov ako svoju dlaň, a kto iný, ak nie

vy, by si trúfal vysloviť nejakú domnienku?"„Ja si to vysvetľujem takto: vlk utiekoľ, lebo sa chcel prosto dostať z

klietky."Thomas Bilder i jeho žena sa srďečne zasmiali. Nemal som chuť na žarty, a

keďže som už poznal, ako najľahšie získam jeho dôveru, povedal som:„Povedzme, že tú pol libru ste si už odpracovali, pán Bilder. Jej sestra

už čaká a rada by sa dostala do vášho vlastníctva."

88

„Máte pravdu, milostpán," povedal dozorca rozšatne. „Nechcel som si vás doberať a beztak moja stará už na mňa žmurkla."

„Vôbec som nežmurkla," povedala stará pani.„Ja si myslím, že ten vlk sa kdesi skrýva. Záhradník tvrdil, že cválal

na sever rýchlejšie ako kôň. Ale ja tomu neverím, pretože vlci, podobne ako psi, nemôžu cválať, nie sú na to uspôsobení. Vlci sú strašní v rozprávkach, alebo keď sú vo veľkej svorke. Lenže v skutočnosti vlk je iba nemotorné stvorenie, ani spolovice nie také odvážne a múdre ako pes; a ani zo štvrtiny nie také bojovné. Bitkár sa vlastne nikdy nebil, nikdy sa o nič nemusel starať. Pravdepodobne sa teraz skrýva niekde v parku, trasie s a ako osika a láme si hlavu nad tým, kde dostane nejaké raňajky; alebo sa možno niekam prepadol a leží teraz v pivnici na uhlí. Fí, ale sa slúžka zľakne, keď zbadá v tme tie zelené svietiace oči! Ak Bitkár neďostane nič pod zub, bude si musieť dajakú potravu zohnať sám. Možno naďabí na nejaké mäsiarstvo. Alebo na pestúnku, ktorá v strachu o svoju kožu nechá mu napospas kočík i s batoliatkom."

Práve som mu podával zvyšnú pol libru, keď sa čosi vyšvihlo na oblok a tvár pána Bildera sa od prekvapenia dvojnásobne pretiahla.

„Nech sa prepadnem," zvolal „ak to nie je starý Bitkár."Poďišiel k dverám a otvoril ich; podľa môjho názoru nič nevhodnejšieho

nemohol urobiť, lebo s divým zvieraťom nikdy nie sú žarty. Ale Bilderovci sa správali k vlkovi ako k domácemu psovi. A Bitkár sa tváril tak krotko ako vlk z Červenej čiapočky, ktorý sa vydáva za starú mamu.

Celá scéna na mňa pôsobila tragikomicky. Vlk, ktorý na pol dňa ohromil celý Londýn a vyľakal všetky deti, akoby sa kajal, a Bilderovci ho vítali ako márnotratného syna. Bilder si ho nežne obzeral a nakoniec povedal:

„Hľa, vedel som, že ten úbožiak na to doplatí. Celú hlavu si dorezal akýmsi rozbitým sklom. Tuším niekde preliezal cez múr. Že sa ľudia nehanbia klásť na múr rozbité fľaše! Poď, Bitkár."

Zavieďol vlka ďo klietky, hodil mu kus mäsa, ktorým by sa nažralo i vykŕmené teľa, a pobral sa poďať o tom hlásenie. I ja som sa rozlúčil a ponáhľal sa do reďakcie, aby som vás mohol informovať o svojom ďnešnom nezvyčajnom zážitku v zoologickej záhrade.

DENNÍK DR. SEWARDA

17. septembraPo večeri som sa zahrúžil do čítania. Pod tlakom iných povinností a častých návštev v Hillinghame som sa v poslednom čase vôbec nedostal k štúdiu. Ale aj teraz som sa usiloval zbytočne. Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vbehol Renfield. Ohromilo ma to, lebo sotva kedy sa stalo, že by do riaditeľovej pracovne vtrhol z ničoho nič pacient. Bez najmenšieho

89

zaváhania sa na mňa vrhol. V ruke zvieral kuchynský nôž, a keď som videl, že je odhodlaný na všetko, kryl som sa stolom. Bol však oveľa rýchlejší a silnejší ako ja a bodol ma do zápästia. Vzápätí klesol doluznačky na zem. Zápästie mi prudko krvácalo, na koberci sa už vytvorila malá kaluž. Keď som usúdil, že môj pacient sa už nepokúsi o nový útok, začal som si zápästie obväzovať, pričom som však nespúšťal oko z ležiacej postavy. Konečne pribehli ošetrovatelia. Keď som sa bližšie prizrel Renfielďovi, pocítil som nevoľnosť. Ležal na bruchu a ako pes lízal krv, ktorá mi vytiekla zo zraneného zápästia. Celkom ľahko sme mu nasadili zvieraciu kazajku a na moje prekvapenie sa poslušne nechal odviesť, pričom si ustavične opakoval: „Krv je život! Krv je život!"

VAN HELSINGOV TELEGRAM SEWARDOVI(odoslaný na adresu Carfax, Sussex, bez uvedenia okresu; doručený s dvadsaťho-dinovýni oneskorením)

17. septembraDNES VEČER PRÍĎTE DO HILLINGHAMU STOP KVETY MUSIA BYŤ NA MIESTE STOP JE TO VEĽMI DÔLEŽITÉ STOP HNEĎ PO VAŠOM PRÍCHODE SA CHCEM S VAMI STRETNÚŤ STOP

DENNÍK DR. SEWARDA

18. septembraIhneď som sa pobral na vlak. Van Helsingov telegram ma nastrašil. Jeho neskorým doručením som stratil celú noc a trpké skúsenosti ma už dostatočne poučili o tom, čo sa môže v noci prihodiť. Pravdaže, možno všetko nájdem v poriadku, ale nemôžem to s istotou tvrdiť. Akoby sa nad nami znášal akýsi neľútostný prízrak a každá náhoda marila všetko naše úsilie. Vezmem so sebou tento valec a doplním svoj dnešný záznam na Lucinom fonografe.

VYHLÁSENIE LUCY WESTENROVEJ

17. septembra večerNechávam tieto riadky na viditeľnom mieste a presne nimi zaznamenávam všetko, čo sa stalo dnes večer. Cítim sa na smrť unavená a takmer nevládzem písať, ale musím urobiť toto vyhlásenie, i keby som pri tom mala umrieť.

Uložila som sa ako zvyčajne do postele, skontrolovala som podľa Van Helsingových príkazov, či sú kvety na mieste, a čoskoro som zaspala.

90

Prebudil ma trepot krídel na oblok, ktorý ma prenasleduje od čias, ako som vo Whitby trpela na námesačnosť a podnikla nebezpečný výlet na útes. Hoci som sa nebála, jednako som zatúžila po tom, aby bol v susednej izbe dr. Seward a mohla som ho zavolať. Napokon, dr. Van Helsing mi sľúbil, že dr. Seward večer určite príde. Usilovala som sa opäť zaspať, ale bezvýsledne. Nato ma znova opantal starý strach zo spánku, a rozhodla som sa, že už nezažmúrim oko. Lenže akoby napriek, ustavične ma premáhal spánok. Keďže som sa bála samoty, otvorila som dvere a zvolala som: „Je tam niekto?" Ale odpoveď neprišla. Nechcela som zobudiť mamu, a tak som znova zatvorila dvere. Vzápätí sa zvonku, z kríkov ozvalo akési zavýjanie. Podišla som k obloku, ale zazrela som iba veľkého netopiera, ktorý narážal krídlami do obloka. Znova som sa vrátila do postele a za nijakých okolností som už nemienila zaspať. Vtom sa otvorili dvere a do izby nazrela mama; keď videla, že nespím, vošla dnu a sadla si vedľa mňa.

„Bála som sa o teba, milá, a tak som sa prišla presvedčiť, či si v poriadku," povedala nežne.

Navrhla som jej, aby si ku mne ľahla, pretože ľahko môže prechladnúť; všuchla sa ku mne aj v župane, lebo ostane vraj so mnou iba chvíľočku a potom sa vráti do svojej postele. Nato sa znova ozval na obloku buchot. Mama sa strhla a vykríkla: „Čo to je?" Horko-ťažko sa mi ju podarilo utíšiť; ale počula som, ako jej chytro búši srdce. O chvíľu sa z krovia znova ozvalo zavýjanie a znezrady oblok zarinčal a na parkety sa zosypalo rozbité sklo. Vietor zdvihol roletu a v obločnom ráme sa zjavila hlava veľkého vyciveného sivého vlka. Mama vykríkla od hrôzy, sadla si a v úzkosti sa chcela zachytiť nejakého pevného miesta. Pod ruku jej prišiel veniec, ktorý som na príkaz dr. Van Helsinga nosila okolo krku, a prudko mi ho strhla. Ešte raz ukázala na vlka a v hrdle jej čudne zachrčalo; nato klesla, akoby ju zasiahol blesk, pričom mi hlavou narazila do čela a na chvíľu sa mi zatmilo pred očami. Celé okolie akoby sa mi zakrútilo. Uprene som hľadela na oblok, ale vlk sa stiahol naspäť a cez rozbitý oblok akoby prenikala celá myriada drobných bodiek, ktorí vírili ako prašný sámumový stĺp. Chcela som sa pohnúť, ale telo úbohej mamy, ktoré bolo čoraz chladnejšie, ma celkom sputnalo a prevážilo. A potom už som o sebe nič nevedela.

Hádam ani netrvalo dlho, kým som opäť nadobudla vedomie. Kdesi nablízku vyzváňal umieráčik; psí z celého okolia zavýjali; a v neďalekých kríkoch spieval slávik. Bola som ako omámená, bolesť, strach a slabosť ma celkom zbavili súdnosti, ale slávičí spev mi pripomínal hlas mŕtvej mamy, ktorá ma prichodí utešiť. Hurhaj podistým prebudil aj slúžky, lebo som začula predo dver-mi dupot bosých nôh. Zavolala som na ne, a keď vstúpili do izby a zbadali, čo sa stalo, vykríkli. Cez rozbitý oblok znova zadul vietor a dvere sa zaplesli. Napokon som slúžky donútila, aby zdvihli mamino telo. Konečne sa mi podarilo zísť z postele. Telo sme vystreli a prikryli plachtou. Slúžky to tak dorazilo, že som im rozkázala, aby sa šli do jedálne potúžiť

91

vínom; zatiaľ som pozbierala všetky kvety a položila som ich mame na hruď. Až potom mi zišiel na um príkaz dr. Van Helsinga, ale už som ich nechcela znova premiesťovať. Napokon, môžem teraz bdieť so slúžkami. Ale slúžky sa na moje prekvapenie nevracali. Volala som na ne, ale odpoveď neprichádzala, a tak som sa za nimi pobrala do jedálne.

Keď som zočila, ako všetky štyri bezmocne ležia na zemi a stenu, zastavil sa mi dych. Na stole ležala poloprázdna fľaša sherry, ale v miestnosti sa vznášal čuďný štipľavý zápach. Pojalo ma podozrenie a obzrela som si fľašu. Páchla ópiovou tinktúrou - slúžky vypili mamin liek. Čože si počnem? Čože mi ostáva? Zasa som v izbe, v ktorej leží mama. Nemôžem ju opustiť, a predsa som sama, sama ako prst. Neodvažujem sa pohnúť, cez rozbitý oblok dolieha vlčie zavýjanie.

Vzduch akoby sa naplnil drobnými zrniečkami, ktoré poletujú v prievane. Čože si počnem? Kiež ma pánboh opatruje! Schovám si toto vyhlásenie do záňadria. Nepochybne ho tam niekto nájde, keď ma budú klásť do truhly. Mama umrela. Aj môj čas sa napĺňa. Zbohom, milý Arthur, ak neprežijem túto noc! Boh ťa opatruj, Boh mi pomáhaj!

92

12. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA

18. septembraKeď som prišiel do Hillinghamu, nechal som koč pred bránou a pobral som sa alejou. Slabunko som zacengal. Nechcel som vyrušiť Lucy ani jej matku a dúfal som, že mi príde otvoriť slúžka. Keď mi nikto neotváral, zacengal som znova; ale zase bezvýsledne. Preklínal som slúžky, ktoré tak dlho vylihujú v posteli, ale postupne sa bezmocný hnev menil na strašnú obavu. Nie je toto mlčanie iba ďalším ohnivkom v reťazi nešťastných náhoď? Nedo-býjam sa do domu smrti, do ktorého prichádzam už neskoro? Uvedomoval som si, že každá minúta a sekunda môže byť nenahraditeľná, ak sa Lucin stav opäť zhoršil; chodil som okolo domu a hľadal som nejaký bočný vchod.

Lenže všetky obloky a dvere boli pozamkýnané a zúfalo som sa opäť vrátil k hlavnému vchodu. V tej chvíli som začul dupot konských kopýt. Koč zastal pri bráne a o chvíľu sa z aleje vynoril Van Helsing. Keď ma zbadal, raďostne si vyďýchol:

„Chvalabohu. Ako sa má naša pacientka? Dostali ste telegram?"Rýchlo som mu vysvetlil, že telegram som dostal iba ráno a práve sa

dobýjam do domu, ale nikto mi neotvára. Profesor zmĺkol, nadvihol si klobúk a slávnostne povedal:

„Bojím sa, že sme sa oneskorili. Ale nesmieme zúfať. Ak sú všetky dvere pozamkýnané, musíme sa do domu vlámať. A to hneď." Podišli sme ku kuchynskému obloku. Profesor vytiahol z kabely malú chirurgickú pílku, podal mi ju a ukázal na železné mreže. Bez váhania som sa dal do práce a o malú chvíľu sa mi podarilo mreže prepíliť. Nato sme dlhým tenkým nožom odtlačili zástrčky a oblok sa otvoril. Pomohol som profesorovi a hneď po ňom som i ja vliezol ďo kuchyne. V kuchyni ani v izbách pre služobníctvo nebolo živej duše. Prezreli sme postupne všetky izby, ale až v jedálni, v ktorej ešte boli spustené rolety, našli sme všetky štyri slúžky na zemi. Ich chrapľavý ston a ópiový zápach dostatočne svedčili o tom, čo sa tu stalo. Pozreli sme na seba a profesor povedal: „Im sa budeme venovať až neskôr." Niekoľko sekúnd sme načúvali pri Lucinej izbe, ale neozýval sa ani hlások.

93

S bledou tvárou a s roztrasenými rukami sme otvorili dvere a vstúpili sme do miestnosti.

Ako mám opísať, čo sme videli? Na posteli ležali dve ženské telá - Lucy a jej matka. Matku zakrývala biela plachta. Ako sme vchádzali, prievan z rozbitého obloka plachtu nadvihol a odhalil voskovú tvár s výrazom nevýslovnej hrôzy. Vedra nej ležala mŕtvolné biela Lucy so skrivenou tvárou. Nemala na krku veniec, na holom hrdle sa jej škerili dve malé ranky, ktoré sme si všimli už predtým. Profesor sa mlčky sklonil nad posteľ, hlavou sa takmer dotkol Lucinej hrude. Potom sa chytro obrátil a vykríkol:

„Ešte nie je neskoro! Chytro! Chytro! Chytro! Prineste bran-dy!"Zbehol som dolu schodmi a vrátil som sa s fľašou. Opäť sme jej treli

pery, dasná, zápästia a dlane.„V tejto chvíli si viac nemôžeme dovoliť," povedal profesor. „Choďte

prebudiť slúžky. Vyšľahajte im tváre mokrým uterákom. Donúťte ich, aby zakúrili a pripravili horúci kúpeľ. Naša pacientka už je takmer taká studená ako jej matka. Najprv ju musíme zahriať."

Tri slúžky sa mi podarilo zobudiť pomerne ľahko. Štvrtá bola ešte mladá dievčina a droga zrejme na ňu zapôsobila silnejšie. Zdvihol som ju zo zeme a položil na pohovku. Ostatné sa motkali ako opité, ale ako sa im vracala pamäť, hystericky sa rozplakali. Prísne som ich okríkol. Povedal som im, že jedna mŕtvola v dome stačí, a ak budú veľa otáľať, ľahko budeme pochovávať i slečnu Lucy. A tak sa s plačom pustili do roboty a dali zohriať vodu. Oheň v kuchyni našťastie nevyhasol a o chvíľu sme mali vodu horúcu. Pripravili sme Vanu a ponorili do nej Lucy. Kým sme jej treli údy, ozvalo sa zacenganie. Jedna slúžka odbehla otvoriť. Keď sa vrátila, šeptom nám oznámila, že prišiel akýsi pán s odkazom od pána Holmwooda. Prikázal som slúžke, aby hosťovi oznámila, že musí čakať, lebo momentálne nemôžeme nikoho prijať.

Ešte nikdy profesor nepracoval s takou smrteľnou vážnosťou. Dobre som si uvedomoval, že vlastne zápasíme so smrťou, a akiste si to uvedomoval aj on. Ale keď som sa chcel o tom rozhovoriť, zahriakol ma spôsobom, ktorému nerozumiem.

„Keby nám šlo iba o život a o smrť," povedal s prísnym pohľadom, „už dávno by som kapituloval a nechal ju usnúť spánkom spravodlivých." A s novou, ešte prudšou náruživosťou sa dal opäť do práce. Čoskoro kúpe! začal účinkovať. Tep zosilnel, pľúca ožili. Van Helsing zažiaril a ako sme Lucy balili do horúcej plachty, prehodil:

„Predsa berieme my prví. Šach kráľovi!"Odniesli sme Lucy do inej izby, položili sme ju na posteľ a vnútili jej

niekoľko kvapiek brandy. Všimol som si, že Van Helsing jej uviazal okolo krku hodvábnu vreckovku. Dosiaľ bola v bezvedomí a pôsobila veľmi zúbožené.

Van Helsing prikázal jednej slúžke, aby strážila pacientku, a potom mi pokynul, aby som vyšiel z miestnosti.

94

„Musíme sa poradiť, čo urobíme," povedal, keď sme zišli do jedálne. „Kam sa obrátime o pomoc? Musíme bez meškania pristúpiť k ďalšej transfúzii, lebo život toho dievčaťa visí na vlásku. Vy ste už vyčerpaný; i ja som už vyčerpaný. A slúžkam veľmi nedôverujem, aj keby sa na to odvážili. Kde nájdeme človeka, ktorý by pre ňu otvoril svoje žily?"

„A čo ja?"Hlas, ktorý sa ozval z pohovky v prítmí, patril Quinceymu Morrisovi.

Van Helsing sa v prvej chvíli zlostne strhol, ale len čo som vykríkol „Quincey Morris!", vyrútil sa k nemu s otvoreným náručím.

„Čo ťa sem privádza?" zvolal som, keď sme si podali ruky.„Posiela ma Art. Poslal mi telegram."

„UŽ TRI DNI NEMÁM OD SEWARDA SPRÁVU A VEĽMI SA OBÁVAM STOP NEMÔŽEM OPUSTIŤ OTCA STOP JEHO STAV JE VÁŽNY STOP AKO SA MÁ LUCY STOP NAPÍŠ MI STOP HOLMWOOD STOP"

„Tuším som prišiel v pravý čas. Postačí, ak mi poviete, čo mám urobiť."Van Helsing mu pozrel do očí a povedal:„Krv odvážneho človeka má najvyššiu cenu na svete. Vidím, že ste chlap

ako sa patrí. Prišli ste naozaj v pravý čas."Znova sa začala prízračná operácia. Nechcem sa zmieňovať o

podrobnostiach. Lucy podistým stratila ešte väčšie množstvo krvi ako predtým, lebo tentoraz jej telo reagovalo na zákrok oveľa pomalšie. Napokon sa však činnosť srdca a pľúc natoľko zlepšili, že jej Van Helsing mohol dať morfiovú injekciu. Upadla do hlbokého spánku. Napokon som Quinceyho uložil a prikázal som kuchárke, aby mu priniesla výdatné raňajky. Nato som sa vrátil k Lucy. Keď som po prstoch vstúpil do izby, Van Helsing držal v ruke akési papiere. Podal mi popísané stránky a povedal: „Keď sme Lucy vyzliekali, vypadlo jej to zo záňadria."

Keď som si všetko prečítal, pozrel som zarazene na profesora a zvolal som: „Prepánajána, čo to má znamenať? Vari sa pomiat-la?" Tak ma to vyviedlo z rovnováhy, že som nevedel, čo povedať. Van Helsing mi zobral papiere a povedal:

„Teraz si nad tým nelámte hlavu. Radšej na to zabudnite. Všetko pochopíte až neskôr. Ale vy ste mi chceli niečo povedať, však?" Táto otázka ma opäť vrátila do skutočnosti.

„Musíme sa dohodnúť o úmrtnom liste. Ľahko by mohli začať vyšetrovať, a potom by sme museli ukázať aj tie papiere. Lenže vyšetrovanie by Lucy nepochybne zabilo, a preto tomu musíme zabrániť. Ja, vy aj ošetrujúci lekár vieme, že pani Westenrová trpela na srdce, a o príčine smrti teda nemožno pochybovať. Hneď napíšme úmrtný list, a ja s ním osobne zájdem na úrad i do pohrebného ústavu."

„Výborne, pán kolega! Výborne ste to premysleli. Ak osud uvalil na slečnu Lucy mocných nepriateľov, aspoň ju obdaril dobrými priateľmi, ktorí

95

ochotne pre ňu otvárajú svoje žily."V hale som stretol Quinceyho Morrisa. Práve poslal Arthurovi telegram, v

ktorom mu oznamoval, že pani Westenrová umrela; že Lucy je chorá, ale už sa jej vodí lepšie; a že sme pri nej, Van Helsing i ja. Vysvetlil som mu, kam sa ponáhľam, ale on nástojil na tom, že len čo sa vrátim, chce sa so mnou zhovárať medzi štyrmi očami.

Na matričnom úrade som nemal nijaké ťažkosti a chytro som sa dohodol aj s miestnym pohrebným ústavom. Keď som sa vrátil, Quincey už na mňa čakal.

„Jack Seward, nerád by som sa miešal do vecí, ktoré sa ma netýkajú," začal. „Lenže toto nie je obyčajný prípad. Vieš, že som to dievča ľúbil a že som si ju chcel vziať. A hoci som sa už zmieril s tým, že mi Lucy dala košom, nemôžem zatajiť isté znepokojenie. Čo jej vlastne je? Ten Holanďan - a viďím, že je to skvelý človek - prehodil vtedy čosi také, že musíte vykonať ďalšiu transfúziu a že vy dvaja ste už vyčerpaní. Obyčajný smrteľník sa málokedy dozvie o tom, o čom sa medzi sebou radia lekári. Ja som vás na šťastie vypočul, a mohol som teda ponúknuť svoje služby. Nemám pravdu?"

„Máš," odvetil som a Quincey Morris pokračoval:„Rozumiem tomu tak, že to, čo som poskytol dnes ja, poskytol si ty a Van

Helsing už predtým. Nemám pravdu?"„Máš."„A predpokladám, že aj Art. Keď som ho pred štyrmi dňami videl, bol

veľmi strhaný. Nerád by som ti dával indiskrétne otázky, ale Arthur bol prvý, nie?"

Chvíľu som mlčal, lebo som si uvedomoval, že nesmiem prezradiť nič z toho, čo si profesor želá udržať v tajnosti; ale Quincey vedel už toho toľko, že som mu nemohol neprikývnuť: „Áno."

„Koľko to už trvá?"„Asi desať dní."„Desať dní! A za taký krátky čas prijala tá úbohá stvora krv od štyroch

mocných chlapov." Nachýlil sa ku mne a dychtivo zašeptal: „No ako stratila toľko krvi?"

„Neviem," zavrtel som hlavou. „Práve v tom je tá záhada. Van Helsing už stráca nervy, a ani mne veľa nechýba. Lucy sme strážili ako oko v hlave, a jednako sa vyskytlo niekoľko drobných náhod, ktoré zvrátili naše predpoklady. Ale nesmieme kapitulovať."

„Rád vám pomôžem," povedal Quincey. „Povedzte mi, čo mám robiť. Som vám k dispozícii."

Keď sa Lucy neskoro popoludní prebudila, hneď si siahla do záňadria a na moje prekvapenie vytiahla stade list, ktorý som predtým čítal. Profesor ho vrátil tam, odkiaľ ho vzal, lebo sa obával, že by sa Lucy zľakla, keby ho nenašla. Oči sa jej rozžiarili. Potom sa obzrela po miestnosti a zrazu sa striasla, vykríkla a bledú tvár si zakryla tenkými rukami. Obaja sme pochopili, čo to znamená - spomenula si na

96

matkinu smrť. Zo všetkých síl sme sa ju usilovali utíšiť. Už sa zmrákalo, keď zadriemala. Vtedy sa prihodila veľmi čudná vec. Lucy si v spánku vybrala zo záňadria list a roztrhala ho. Van Helsing k nej podišiel a vzal jej z rúk útržky. Ešte chvíľu hýbala prstami, akoby nimi kmásala papier, a potom zdvihla ruky a otvorila dlane.

19. septembraLucy sa budila celú noc. Striedali sme sa pri nej s profesorom a ani chvíľu sme ju nenechali bez dozoru. Hoci mi Quincey Morris o svojich zámeroch nič nepovedal, vedel som, že ustavične hliadkuje okolo domu.

Až nový deň odhalil, aká je Lucy vysilená. Takmer nevládala pohnúť hlavou a ani malé občerstvenie jej nevrátilo silu. Chvíľami spala a spolu s Van Helsingom sme si všimli, že kým spí, vyzerá akoby mala viac síl a tichšie dýcha; v otvorených ústach sa beleli ďasná a nezvyčajne dlhé a ostré zuby. Keď sa prebudila, opäť to bola iba zoslabnutá a umierajúca bytosť. Popoludní nás poprosila, aby sme zatelefonovali Arthurovi. Quincey ho šiel čakať na stanicu.

Arthur prišiel okolo šiestej, a keď ju zazrel, nebol schopný slova. Aj my sme mlčali. No Arthurova prítomnosť akoby Lucy povzbudila, trocha sa pozbierala a dala sa s ním do reči.

Už je takmer jedna a Arthur s Van Helsingom sedia pri jej posteli. O štvrť hodiny ich mám vystriedať a za ten čas zaznamenávam tieto udalosti na Lucinom fonografe. Bojím sa, že zajtra Sa naše služby pri chorej skončia. Prežila taký silný otras, že už sa z toho nemôže dostať.

LIST MINY HARKEROVEJ LUCY WESTENROVEJ(ktorý už Lucy neotvorila)

17. septembra

Milá Lucy,akoby už prešlo celé storočie od chvíle, čo sme si vymenili listy. Viem, že mi to prepáčiš, keď Ti opíšem, čo všetko som medzitým zažila. Podarilo sa mi Jonathana postaviť na nohy; v Exeteri nás už čakal na stanici koč a v ňom pán Hawkins, hoci nedávno prekonal záchvat dny. Odviezol nás do svojho bytu, kde sme už mali pripravené krásne izby. Spolu sme sa navečerali a pán Hawkins povedal:

„Milí moji, rád by som zdvihol pohár na vaše zdravie a šťastie. Oboch som vás poznal ako malé deti a s pýchou som sledoval, ako vyrastáte. Želám si, aby ste u mňa našli svoj nový domov. Nemám nijakého potomka, tak som v závete všetko poručil vám." Do očí sa mi hrnuli slzy, keď si starec s Jonathanom stisli ruky. Akí sme boli šťastní! Bývame teda v nádhernom

97

starom dome a zo spálne aj obývačky vidím na veľké bresty, ktoré sa opierajú o žltý múr katedrály. Nemusím Ti vravieť, koľko roboty mám s vedením domácnosti. Jonathan a pán Hawkins sú od rána do večera zaneprázdnení; pán Hawkins vymenoval Jonathana za svojho partnera a teraz ho zo-znamnic s klientelou.

Ako sa má Tvoja mama? Rada by som na niekoľko dní prišla do Londýna, ale toľko mi teraz leží na pleciach, že jednoducho nemôžem. Ešte vždy sa musím starať aj o Jonathana. Ľ)}há choroba ho strašne zoslabila; niekedy sa celý roztrasený prebudí a dlho ho musím chlácholiť, kým opäť zaspí. Chvalabohu, stáva sa to čoraz zriedkavejšie, a verím, že postupne i tieto následky jeho ťažkej choroby pominú.

Čo máš Ty nového? Kedy budeš mať svadbu, kto vás bude sobášiť a kde, čo si oblečieš? Bude to veľká, alebo tichá svadba? O všetkom mi napíš, lebo ma to nesmierne zaujíma. Jonathan ma prosí, aby som Ti odovzdala jeho prejav hlbokej úcty. Ale od mladšieho spoločníka veľadôležitej firmy Hawkins a Harker by sa skôr patrilo poslať Ti obyčajný srdečný pozdrav. Zbohom, milá Lucy, nech ťa pánboh opatruje.

Tvoja

MÍNA HARKEROVÁ

HLÁSENIE DR. PATRICKA HENNESSEYHO DR. JOHNOVI SEWARDOVI

20. septembra

Vážený pán doktor,v súvislosti s Vaším želaním podávam Vám správu o všetkom, čo ste mi zverili do opatery. . .

Pokiaľ ide o pacienta Renfielda, musím sa o ňom zmieniť obšírnejšie. Mal ďalší záchvat, ktorý sa mohol skončiť tragicky, ale našťastie nič vážne sa nestalo. To popoludnie zastalo pred opustenou usadlosťou, ktorá susedí s naším ústavom, sťahovacie auto. Závozníci podišli k našej bráne a keďže sa v tejto časti mesta nevyznali, spytovali sa vrátnika na cestu. Práve som si zapálil poobedňajšiu cigaretu a stál som pri obloku. Len čo sa jeden zo závozníkov priblížil k našim oblokom, spustil na neho Renfield celú záplavu nadávok a najhnusnejších slov, aké mu prišli na um. Závozník, ktorý pôsobil dojmom slušného človeka, uspokojil sa s tým, že Renfieldovi odsekol: „Zavri tú svoju špinavú papuľu!" Nato závozníka náš pacient obvinil, že ho chce olúpiť. Vyhrážal sa, že je schopný závozníka a] zavraždil, ak neupustí od svojho zámeru. Otvoril som oblok a vysvetlil som závozníkovi, že Ren-fieldje náš pacient. Hneď sa upokojil a povedal: „Vôbec by som si ho nevšímal, keby som bol vedel, že toto tu je blázinec." Potom sa ma zdvorilo opýtal, ako sa dostane k bráne susedného domu. Ako

98

odchádzal, ešte vždy sa za ním sypali hrozby, kliatby a nadávky nášho pacienta. Pobral som sa do Renfieldovej izby, aby som zistil, čo je príčinou jeho hnevu. Ale našiel som ho už opäť pokojného a krotkého. Márne som sa ho vypytoval na incident, podarilo sa mu vo mne vzbudiť domnienku, že naň celkom zabu- dol. Bohužiaľ, bol to iba ďalší prejav jeho prefíkanosti. O pol hodiny utiekol cez oblok a rozbehol sa po aleji. Zavolal som ošetrovateľov, aby ma nasledovali, a pustil som sa za ním. Obával som sa, že opäť niečo vyvedie. Moje obavy sa potvrdili. Pred usadlosťou stál ten istý sťahovací voz a na ňom boli naložené akési veľké drevené debny. Chlapi boli červení ako po ťažkej fyzickejnámahe, utierali si spotené čelá. Skôr ako som Renfielda dolapil, vrhol sa na závozníkov, jedného strhol z voza a začal mu otlkať hlavu o zem. Keby som v tej chvíli nebol Renfielda zadržal, chlapa zabije. Druhý závozník sa rozohnal ťažkým bičom a udrel Renfiel-da po hlave. Bol to strašný úder; ale Renfield akoby ho vôbec nepocítil, vrhol sa aj na neho a chvíľu sme všetci traja zápasili. Viete, že nie som ľahká váha, a ani závozníci neboli dengľaví. Renfield sprvu mlčal, ale keď sme ho už zdolávali a ošetrovatelia mu nasadzovali kazajku, vykríkol: Ja im v tom zabránim! Nesmú ma olúpiť! Budem sa o svojho pána a majstra biť!" Horko-ťažko sme ho odviezli do ústavu a hodili do izby s čalúnenými stenami. Ošetrovateľ Hardy má zlomený prst. Pravdaže, hneď som ho ošetril a už mu je lepšie.Obaja závozníci nás zasypali vyhrážkami, že im musíme zaplatiť odškodné a že to dajú na súd. Ich vyhrážky, pochopiteľne, súviseli so zahanbujúcim pocitom, že si nemohli poradiť so slabým Šialencom. Vyhovárali sa na ťažké debny, ktoré ich celkom vyčerpali, ako aj na nevýslovný smäd, z čoho som jasne vyrozumel, že silný dúšok a niekoľko šilingov všetko napravia. Keď som ich počastoval, zaprisahávali sa, že by sa celkom ochotne stretli aj s horším bláznom, nie vždy sa im pošťastí zoznámiť s takým senzačným chlapíkom ako je pisateľ tohto listu. Pre každý prípad som si zapísal ich adresv. Sú to Jack Smollet, Dudding's Rents, King George's, Rotní Road Walwortli, a Thomas Snelling, Peter Pailey's Row, Guide Court, Bethnul Green. Obaja sú zamestnaní v zasieľateľstve Harris a synovia, Orange Masíer's Yard, Soho.

Keby sa stalo niečo dôležité, hneď Vám pošlem telegram.S prejavom úctyVáš

PATRICK HENNESSEY

99

LIST MINY HARKEROVEJ LUCY WESTENROVEJ(ktorý už Lucy neotvorila)

18. septembra

Milá Lucy,aký smutný úder doľahol na nás! Pán Hawkins neočakávane umrel. Tak sme si ho obľúbili, že nám to prichodí, akoby sme stratili otca. Nikdy som nepoznala otca ani mamu a smrť tohto milého starca sa ma nesmierne dotkla. Aj Jonathana to skormútilo. Nielenže hlboko smúti za vzácnym, dobrým človekom, ktorý sa k nemu správal ako k vlastnému synovi a poručil mu celý majetok, ale ľaká ho aj ťarcha zodpovednosti, ktorú odteraz bude musieť niesť sám. Posmeľujem ho a dodávam mu sebadôvery. Odpusť mi, milá Lucy, že čerím Tvoje šťastie svojím trápením. Ale nemám tu nikoho, komu by som sa mohla zdôverovať. Pozajtra odchádzame do Londýna, pretože pán Hawkins má byt podľa svojho posledného želania pochovaný v hrobke svojho otca. Keďže nemá nijakých príbuzných, všetka starosť a pohreb pripadá Jonathanovi. Ak to bude možné, aspoň na niekoľko minút Ťa navštívim. Prepáč mi tento smutný list.

So želaním všetkého najlepšiehoTvoja

MÍNA HARKEROVÁ

DENNÍK DR. SEWARDA

20. septembraIba s najväčším sebazaprením a vďaka návyku môžem dnes urobiť tento záznam. Som nesmierne nešťastný, nesmierne skľúčený, už ma celkom nič, am život, nebaví a nedbal by som, keby som v tejto chvíli začul, ako anjel smrti plieska svojimi krídlami. . . Podľa dohovoru vystriedal som pri Lucinej posteli Van Helsin-ga. Chceli sme, aby si Arthur na chvíľu oddýchol, ale sprvu odmietal. Až keď som mu povedal, že ho azda za dňa budeme potrebovať, poslúchol a spolu s Van Helsingom sa pobral do obývačky. Obzrel som sa po izbe a zbadal som, že ju profesor vyzbrojil cesnakom; cesnakom páchli aj obločné rámy a na hodvábnej vreckovke okolo Lucinho hrdla bol nevzhľadný veniec z tých istých zapáchajúcich kvetov. Lucy chripela, tvár mala skrivenú, ústa otvorené. Jej zuby sa v šere zdali ešte dlhšie a ostrejšie ako ráno. Najmä očné zuby vyčnievali ako tesáky. Sadol som si k posteli a Lucy sa zrazu nepokojne pomrvila. Vtom čosi zatre-potalo na oblok. Podišiel som k nemu a pozrel cez škáru v rolete. V mesačnom svite som zazrel, že buchot spôsobil veľký netopier, ktorý krúžil

100

pri obloku - nepochybne priťahovaný svetlom -a zakaždým krídlom narazil do obloka. Keď som sa vrátil k posteli, všimol som si, že Lucy si strhla z krku cesnakový veniec. Dal som ho zasa na pôvodné miesto a znova som ju pozoroval.

Zrazu sa prebudila, a podľa Van Helsingových pokynov som ju nakŕmil. Jedla však málo a bez chuti. Akoby sa už v jej podvedomí neodohrával ten urputný zápas o život, ktorý až doteraz charakterizoval jej chorobu. Začudoval som sa, že len čo nadobudla vedomie, pritisla k sebe cesnakové kvety. Naopak, keď zasa upadla do letargického spánku, kvety si strhávala.

O šiestej ma prišiel vystriedať Van Helsing. Keď pozrel na Lucinu tvár, zasipel a energicky ma požiadal, aby som vytiahol roletu. Potom si znova obzeral Lucinu tvár. Odstránil jej z krku veniec a hodvábnu vreckovku. Nato cúvol a chrapľavo zašeptal: "Mein Gott!". I ja som sa sklonil nad pacientku a vzápätí ma zamrazilo.

Ranky na hrdle sa celkom stratili. Dlhú chvíľu Van Helsing z nej nespúšťal vážny pohľad. Potom Sa obrátil

ku mne a chladnokrvne povedal:„Umiera. Už dlho nevydrží. Bude veľmi dôležité, či umrie pri vedomí,

alebo v spánku. Zobuďte toho úbohého chlapca. Sľúbil som mu, že ho zavolám."

Zašiel som do jedálne. Arthur bol ako omámený, celkom stratil predstavu o čase. Keď zbadal, že cez okenice prenikajú slnečné lúče, zľakol sa. Ubezpečil som ho, že Lucy dosiaľ spí, ale Van Helsing i ja sa domnievame, že sa blíži koniec. Arthur si zaboril tvár do dlaní a klesol na kolená. Celé telo sa mu chvelo od žiaľu Pomohol som mu vstať. „Poď," poveďal som mu, „musíš byť statočný. Potom to aj ona bude znášať ľahšie."

Van Helsing zatiaľ trocha poriadil izbu, aby pôsobila čo najpríjemnejšie. Aj Lucy upravil a učesal. Keď sme vstúpili, Lucy otvorila oči a zašeptala:

„Arthur! Aká som rada, že si prišiel!" Sklonil sa a chcel Lucy bozkať, ale Van Helsing ho odstrčil. „Nie," povedal, „teraz nie! Iba ju chyťte za ruku: to ju väčšmi poteší."

A tak ju Arthur chytil za ruku a kľakol si vedľa postele. Lucy akoby opeknela, črty jej zmäkli, z očí vyžarovala anjelská krása. Potom sa jej oči opäť privreli a zaspala.

A v tej chvíli zasa nastala čudná zmena, ktorú som si všimol už v noci. Chripela, ústa sa jej otvorili a v nich sa odhalili bledé ďasna a dlhé, ostré zuby. A tichým zmyselným hlasom, aký som z jej úst ešte nikdy nepočul, povedala:

„Arthur! Láska moja! Aká som rada, že si prišiel! Nože ma bozkaj!" Arthur sa nad ňu nedočkavo naklonil, ale Van Helsing ho oboma rukami chytil za krk, násilne od Lucy odtrhol a nevídanou silou odsotil až do opačného kúta.

„Ani za svet!" vykríkol. „Vo vlastnom aj v jej záujme!" A postavil sa medzi Arthura a Lucy ako lev, ktorý sa chystá zaútočiť.

Arthura to zmiatlo, chvíľu nevedel, ako má na to reagovať, ale napokon si 101

uvedomil vážnosť chvíle a mlčky čakal.Lucina tvár sa kŕčovite stiahla; ostré zuby zaškrípali. Nato oči zasa

privrela a namáhavo dychčala.Zrazu nakrátko otvorila oči, vystrela bledú tenkú ruku, pritisla si k perám

Van Helsingovu dlaň, a bozkala ju. „Môj verný opatrovník," poveďala slabým hlasom, „dávajte pozor na Arthura! Sľúbte mi, že na neho budete dávať pozor!"

„Sľubujem," povedal profesor. Potom sa obrátil k Arthurovi a dovolil mu, aby ju bozkal na čelo.

Lucy privrela oči a Van Helsing Arthura odtiahol. Lucy vyrazilazo seba chripľavý vzdych a dodýchala.„Koniec", povedal Van Helsing. „Umrela!" Odviedol som Arthura do obývačky, a keď som sa vrátil, Van

Helsing sa tváril ešte vážnejšie. Smrť akoby jej telu vrátila dievčenskú krásu, čelo sa vyrovnalo, líca zaokrúhlili, z pier zmizla mŕtvolná bledá farba.

„Úbohé dievča, konečne si odpočinie. Jej trápenie sa končí," povedal som.

Van Helsing sa ku mne obrátil a vážne povedal:„Ba nie; veru nie! Týmto sa iba začína." „Ako to myslíte?"„Predbežne nič nemôžem povedať," zavrtel profesor hlavou. „Musíme

čakať. A uvidíme."

102

13. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA(pokračovanie)

Pohreb sa mal konať na budúci deň a Lucy mali pochovať spolu s jej matkou. Vykonal som všetky potrebné formality. V pohrebnom ústave sa všetci ku mne správali velmi zdvorilo a umývačka mŕtvol mi dôverne doložila:

„Ešte som nevidela takú nádhernú mŕtvolu, milosťpán. Bude znamenitou vizitkou nášho sveta."

Van Helsing vôbec nevychádzal z domu. Pani Westenrová ani Lucy nemali nijakých príbuzných. A na dovŕšenie všetkého Ar-thur dostal správu o otcovej smrti a musel odcestovať na otcov pohreb. A tak nám neostalo nič iné ako na vlastnú päsť preskúmať pozostalosť. Van Helsing si vyhradil, že Lucine písomnosti si prezrie sám. Namietol som, že ako cudzinec by sa mohol ľahko dostať do rozporu s anglickým právom.

„Viem," odvetil, „ale nezabúdajte, že som nielen lekár, ale aj právnik. A sám ste boli proti tomu, aby sa Lucino vyhlásenie dostalo do rúk obhliadačovi mŕtvol. Azda sa nájde i viac takýchto písomných dokumentov." Profesor vybral zo svojho notesa útržky vyhlásenia a poskladal ich. „Mali by ste zabezpečiť všetky písomnosti pani Westenrovej a zavolať jej právneho zástupcu. Nebolo by dobré, keby sa jej naj súkromne j šie myšlienky dostali do cudzích rúk."

Začal som teda plniť profesorov príkaz. Všetky doklady starej panej boli v poriadku. Našiel som aj jej výslovné želanie, pokiaľ ide o miesto pohrebu. Vtom vstúpil do miestnosti Van Helsing a povedal:

„Smiem vám pomôcť, pán kolega? Už som voľný a som vám k službám."„Našli ste, čo ste hľadali?" spýtal som sa ho.„Nehľadal som nič určitého. Iba som dúfal, že niečo nájdem - a našiel

som zopár listov a denník. Predbežne sa o nich nemôžem vysloviť, ale zajtra večer navštívim Arthura a vyžiadam si od neho povolenie, aby som ich smel otvoriť."

Skôr ako sme si ľahli, ešte raz sme zašli do Lucinej izby. Pracovníci pohrebného ústavu miestnosť vyzdobili kvetmi a tvár nebohej prikryli koncom rubáša. Profesor rubáš jemne odtiahol. Oboch nás zarazila krása Lucinej tváre, a neveril som svojim očiam, že sa dívam na mŕtvolu.

Profesor ma na chvíľu opustil a vrátil sa s náručou cesnaku. Umiestil ho medzi ostatné kvety na posteľ a okolo postele. Potom si sňal z krku malý krížik a položil ho Lucy na ústa. Opäť tvár prikryl a nato sme vyšli.

Už som sa vyzliekal, keď mi profesor zaklopal na dvere.„Zajtra, ešte pred večerou budem potrebovať súpravu pitevných nožov."„Musíme ju pitvať?" spýtal som sa.

103

„Áno i nie. Čaká nás ešte jedna operácia. Vám to poviem, ale pred nikým o tom ani slova! Musím jej odťať hlavu a vybrať srdce. Budete mi pri tom asistovať. Najradšej by som to vykonal ešte dnes v noci, ale kvôli Arthurovi nemôžem; zajtra, po otcovom pohrebe, zaiste ju bude chcieť vidieť. A keď si všetci ľahnú, otvoríme truhlu a budeme operovať; a zasa všetko uvedieme do pôvodného stavu, takže okrem nás sa o tom nikto nedozvie."

„Ale načo to máme urobiť? Dievča je mŕtve. Načo máme bezdôvodne kaličiť jej úbohé telo? Nič tým nezískame - jej už nepomôžeme a ani ľudské poznanie sa takýmto činom neobohatí. Načo teda takú strašnú operáciu?"

Profesor mi položil ruku na plece a povedal:„Veľmi ma to mrzí, pán kolega. Viem, že vaše milujúce srdce krváca. Ale

jestvujú veci, o ktorých nemáte ani tušenia. Poznáte ma už dlhý čas, pán kolega. Robil som niekedy niečo bez vážneho dôvodu? Musíte mi veriť. Raz všetko pochopíte."

„Ale načo takú strašnú operáciu?"„Neprekvapilo vás, keď som Arthura odsotil a nedovolil som mu, aby

Lucy bozkal? Bolo to odo mňa kruté. A predsa mi za to ďakovala, ba bozkala mi ruku." Chvíľu mlčal a potom pokračoval: „Pán kolega, budeme ešte čeliť veľmi čudným a strašným veciam. Potrebujem vašu pomoc a odvahu. Ale ak mi neveríte, potom mi neostáva nič iné, iba pustiť sa do toho sám. Ak vravím, že tú operáciu treba vykonať, mám na to nepochybne veľmi vážny dôvod."

Stisol som mu ruku a ubezpečil som ho o svojej bezvýhradnej dôvere. Pobral som sa do svojej izby. Práve som otváral dvere, keď okolo mňa prešla jedna slúžka a zamierila do izby, v ktorej ležala vystretá Lucy. Dojalo ma to. Tá dievčina prejavila k svojej nebohej panej toľkú oddanosť, že prekonala strach zo smrti a rozhodla sa bdieť pri márach, kým mŕtve telo neuložia na večný odpočinok . . .

Spal som ako zabitý a už bol biely deň, keď vošiel do mojej izby Van Helsing a prebudil ma slovami:

„Tie nože už nepotrebujem; operovať nebudeme."„Prečo?" spýtal som sa prekvapene, lebo jeho včerajší slávnostný tón ma

celkom presvedčil o nevyhnutnosti strašného zákroku.„Preto," povedal profesor prísne, „lebo je už neskoro - alebo možno ešte

priskoro. Pozrite!" Ukázal mi zlatý krížik. „V noci odtiaľ zmizol."„Ako mohol zmiznúť, keď ho teraz držíte v ruke?" spýtal som sa

začudovane.„Vzal som ho tej nehanebníci, ktorá okráda ešte i mŕtvoly. Trest ju

neminie, hoci nie z mojich rúk. Vôbec nevedela, čoho sa tým dopustila. A my zasa musíme čakať."

Odišiel, a ja som si márne lámal hlavu nad zmyslom jeho slov.Popoludní prišiel pán Marquand, advokát z Wholemanu. Vysoko ocenil náš

doterajší postup a prevzal od nás celú starostlivosťo pozostalosť. Pani Westenrová v očakávaní skorej smrti spísala svoju poslednú vôľu a okrem neveľkého zverenského majetku po Lucinom

104

otcovi, ktorý sa má pre nedostatok priameho potomstva vrátiť k vzdialenej rodine, poručila celý svoj majetok Arthu-rovi Holmwoodovi. „Aby som pravdu povedal," pokračoval pán Marquand, „upozorňovali sme pani Westenrovú na nevýhodnosť takéhoto závetu, ktorý nedáva jej dcére náležitú voľnosť. Tak sme na ňu naliehali, že sa na nás takmer nahnevala. Neostávala nám iná možnosť, iba jej dispozície akceptovať. Deväťdesiatdeväť prípadov zo sto svedčí o tom, že naše námietky boli oprávnené. Lenže v záujme spravodlivosti musím teraz pripustiť, že každá iná forma závetu by za takýchto okolností znemožňovala jeho uskutočnenie. Ubezpečujem vás, milí páni, že mám veľkú radosť z toho, ako sa to skončilo."

Bol to dobrý človek, ale jeho radosť z dobre vykonanej úradnej povinnosti svedčila o nedostatku súcitu. Na šťastie sa nezdržal dlho. Prisľúbil však, že ešte sa pozhovára s Arthurom. Arthura sme očakávali o piatej a krátko predtým sme znova nazreli do izby s mŕtvou. Bola to vlastne márnica, lebo teraz v nej ležali matkai dcéra. Aranžéri z pohrebného ústavu sa dobre vyznali vo svojom remesle a vytvorili prostredie, ktoré človeka na prvý pohľad mrazilo.

Preto im Van Helsing prikázal, aby všetko uviedli znova do pôvodného stavu; chcel tým Arthura ušetriť pred ďalšími otrasmi.

Úbožiak! Prišiel beznádejne smutný a zlomený. Vedel som, ako lipol na svojom otcovi, a otcova smrť jeho bolesť ešte znásobovala. Správal sa k nám srdečne a milo, ale nemohol pred nami zakryť nevýslovné duševné napätie. Zaviedol som ho k Lucy: keď som odkryl jej tvár, zazdalo sa mi, že je ešte krajšia. Arthur sa roztriasol a zrazu v ňom prepukli pochybnosti.

„Jack, naozaj je mŕtva?" zašeptal.Smutne som prikývol a vysvetľoval som mu, že ak smrť nastane po dlhom

a ťažkom utrpení, tvár mŕtveho zjemnie. Ale ani sám som tomu veľmi neveril. Nechal som Arthura pri mŕtvej chvíľu samého a potom som oznámil Van Helsingovi, že truhlu už možno zatvoriť. Keď som sa zmienil o Arthurových pochybnostiach, profesor odvetil:

„Vôbec ma to neprekvapuje. Pred chvíľou sa i mňa zmocnili pochybnosti."

Všetci traja sme spolu večerali. Keď sme si zapálili cigary, profesor sa obrátil na Arthura a poveďal:

„Lorď Godalming -"Ale Arthur ho prerušil:„Nie, preboha, ešte nie. Veď moja strata je taká čerstvá."„Prepáčte, milý chlapče," odvetil profesor.„Rád by som sa vám poďakoval za všetko, čo ste vykonali pre úbohú

Lucy."Profesor si niekoľko ráz oďkašlal a potom povedal:„Smiem vás o niečo poprosiť?"„Pravdaže."„Viete, že vám pani Westenrová poručila všetok majetok?"„Nie: také niečo mi ani na um nezišlo."

105

„Keďže teraz všetko patrí vám, máte aj právo disponovať s celou pozostalosťou. Bol by som rád, keby ste mi dovolili prečítať si listy slečny Lucy. Nemyslite si, že to robím z dákej nevhodnej zvedavosti. Mám na to istý dôvod, s ktorým by podistým aj ona súhlasila. Listy som vzal k sebe ešte predtým, než som sa dozveďel, že všetko je vaše. Nechcel som, aby sa ďostah do cudzích rúk. Rád by som si ich nechal aj naďalej. Nič sa z nich nestratí, vo vhodnú chvíľu vám ich vrátim. Ale momentálne by ste ich nemali vidieť. Viem, že žiadam od vás nemožné, ale hádam pre Lucy ma poslúchnete."

„Urobte s nimi, čo chcete," povedal Arthur. „Nateraz vás am nechcem domŕzať otázkami."

Profesor vstal a slávnostne povedal:„Ešte nás čaká veľa utrpenia. Ale nijaká bolesť netrvá večne."Tej noci som spal na pohovke v Arthurovej izbe. Van Helsing si vôbec

neľahol. Chodil po dome a strážil izbu, v ktorej ležala Lucy, obložená kvetmi divého cesnaku.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

22. septembraCestujeme do Exeteru. Jonathan spí a mne prichodí, akoby to bolo iba včera, keď som si urobila posledný záznam do svojho zápisníka. A koľko vecí sa od tých čias prihodilo - od môjho pobytu vo Whitby, svadby s Jonathanom až po smrť pána Hawkinsa.

Pohreb bol veľmi jednoduchý. Zúčastnili sa ho okrem nás iba jeden-dvaja jeho exeterskí priatelia, zástupca sira Johna Paxtona, predsedu združenia právnikov, a služobníctvo. Cítili sme, že nás opustil náš najlepší a najvzácnejší priateľ. . .

Mlčky sme sa vrátili do mesta a odviezli sme sa na Hyde Park Corner. Jonathan navrhol, aby sme sa na chvíľu zastavili pri jazdiarni. Lavičky boli opustené a takmer prázdna jazdiareň na nás pôsobila skľučujúco. Pobrali sme sa preto na Piccadilly. Jonathan ma viedol za ruku, akoby som bola malé dieťa. Hoci som si uvedomovala, že to nie je najvhodnejšie, jednako som tento priestupok proti etikete znášala; s Jonathanom, so svojím manželom, som si mohla dovoliť všetko, a aj tak nás tu nikto nepoznal. Práve som sa zadívala na krásavicu, ktorá vo veľkom krídlátom klobúku sedela v ľahkej bričke pred Giulianom, keď ma znezrady Jonathan tak mocne stisol, že ma to zabolelo. Začula som, ako vzdychol: „Božemôj!" Chytro som sa obrátila k nemu a spýtala som sa ho, čo ho tak vzrušilo.

Bledý ako stena, s očami na stopkách, zízal na vysokého chudého muža s krivým nosom, čiernymi fúzmi a s končitou bradou.Aj on hľadel uprene na krásavicu, a tak som si ho mohla dôkladne obzrieť. Tvár mal drsnú, surovú a zmyselnú, z červených pier tnú vytŕčali veľké biele zuby. Znova som sa Jonathana spýtala, čo ho tak vzrušilo, a Jonathan

106

neprítomné zašeptal:„To je on!"Zatackal sa, a keby som ho nebola držala za ruku, klesol by na zem.

Vtom vyšiel z obchodu akýsi mladík, podal krásavici malý balíček a brička sa pohla smerom na Piccadilly. Vysoký chudý muž si najal koč a zamieril tým istým smerom. „Určite to bol gróf," opakoval si Jonathan, akoby pre seba. „Pa-nebože, ako omladol!"

Taký bol z toho skľúčený, že som sa ho nechcela na nič vypyto-vať. Zaviedla som ho do Green Parku, kde sme si sadli do tieňa na lavičku. Oprel sa mi hlavou o plece a čoskoro zaspal. Vedela som, že mu spánok osoží, nuž som ho nerušila.

Spal asi dvadsať minút a keď sa prebudil, veselo povedal:„Preboha, Mina, ja som spal? Prepáč mi, že som bol taký bezohľadný.

Pôjdeme niekde na čaj." Zrejme na neznámeho celkom zabudol. Bojím sa, že prišiel čas, keď budem musieť otvoriť ten balíček a oboznámiť sa s obsahom Jonathanovho zápis-níka. Bude to v našom spoločnom záujme.

NeskôrNávrat domov bol smutný. V dome nám chýba človek, ktorý bol k nám taký dobrotivý; Jonathan je bledý, ešte vždy sa zo svojho záchvatu nespamätal.

Práve mi doručili telegram od akéhosi Van Helsinga:

„S ĽÚTOSŤOU VÁM OZNAMUJEM STOP ŽE PANI WESTENROVÁ PRED PIATIMI DŇAMI A LUCY PREDVČEROM UMRELI STOP DNES SME OBE DÔSTOJNE POCHOVALI STOP"

Koľko žiaľu sa skrývalo v týchto slovách! Chudera pani Westen-rová! Chudera Lucy! Už sú nenávratne preč. A chudák Arthur, ktorý stratil svoj poklad. Preťažký kríž doľahol na nás všetkých . . .

DENNÍK DR. SEWARDA

22. septembraArthur s Quinceym Morrisom sa vrátili do Ringu. Van Helsing si ľahol, chce si pred odchodom ešte odpočinúť. Dnes večer cestuje do Amsterdamu, ale zajtra sa zasa vráti. V Londýne má ešte dáku robotu a zrejme sa tu zdrží dlhšie. Úbohý starec! Posledný týždeň akoby bol zlomil jeho železnú silu. Pri pohrebe sa ledva ovládal. Stáli sme vedia Arthura, ktorý ustavične rozprával o tom, ako daroval krv. Vraj od tej chvíle mal pocit, akoby sa bol s Lucy zosobášil, a pokladal ju za svoju manželku. Akí sme boli múdri, že sme sa pred Arthurom nezmienili o ďalších transfúziách; a teraz to už ani nemôžeme urobiť.

107

Arthur s Quinceym sa priamo z cintorína pobrali na stanicu. Keď sme v koči osameli, Van Helsing sa prestal ovládať a dostal hysterický záchvat. Chvíľami sa smial, chvíľami plakal, a musel som stiahnuť záclony, aby nás nikto nevidel.

Rozchádzame sa na všetky strany; a na naše strechy si zasadnú nekonečné dni samoty. Lucy odpočíva vo svojej rodinnej hrobke a nad Hampsteadom vychádza slnko.

A tak mi neostáva nič iné, iba tento denník zakončiť; ktovie, či sa ešte niekedy k nemu vrátim. Lebo to, čo som tu vyrozprával, už nemôže mať pokračovanie. A preto vravím smutne a beznádejne:

KONIEC

Weslminster Gazette, 25. septembra

HAMPSTEADSKÁ ZÁHADA

Celý Hampstead v súčasnosti vzrušuje séria prípadov, ktoré akoby spolu súviseli. Za posledné dva-tri dni sa niekoľko detí, ktoré sa hrali v blízkosti Hampstead Heathu, zatúlalo. Ani jedno z nich to nevedelo zrozumiteľne vysvetliť, ale všetky spomínali, že boli s Bielou paňou. Deti sa stratili vždy v podvečer a v dvoch prípadoch sa našli až ráno. Všeobecne sa usudzuje, že povesti o Bielej panej sa rozšírili po výpovedi prvého strateného dieťaťa, ktoré vraj vyzvala akási pani v bielom, aby sa šlo s ňou prejsť. Ostatné deti sa tejto výpovedi chytili a zhodne sa vyhovárajú na Bielu paniu. Ba medzi deťmi sa teraz rozmáhajú rozličné hry na Bielupaniu.

No nemožno obísť vážnu okolnosť, že všetky stratené deti mali nepatrne poranené hrdlo. Akoby ich bol pohrýzol potkan alebo menší pes. Preto polícia dostala príkaz zadržať každého túlavého psa.

Westminster Gazette, 25. septembra

Zvláštne vydanie HAMPSTEADSKÁ HRÔZA

ĎALŠIE ZRANENÉ DIEŤA „BIELA PANI"

Práve sme dostali správu, že ďalšie dieťa, ktoré sa včera večer stratilo, našli dnes ráno medzi šedivníkom na Shooter's Hill. Má na hrdle tie isté ranky ako ostatné deti. Dieťa bolo veľmi vyčerpané, vycivené. Keď sa trocha zotavilo, uviedlo známu historku, že ho zvábila Biela pani.

108

14. kapitola

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

23. septembraJonathan sa už cíti lepšie. Som rada, že má toľko práce, lebo aspoň nemá čas myslieť na svoje strašné zážitky. Chvalabohu, už si začína zvykať na svoje nové postavenie a výborne si počína. Dnes sa vráti večer, ani na obed nepríde. Vezmem si teda jeho zápisník, zamknem sa do izby a dám sa do čítania . . .

24. septembraVčera večer som sa vôbec nemohla sústrediť na písanie; Jonatha-nove zápisky ma celkom vykoľajili. Úbožiak! Bez ohľadu na to, či je to pravda alebo blúznivá fantázia - koľko musel trpieť! Ktovie, do akej miery jeho zážitky zodpovedajú skutočnosti. Možno to všetko spísal až potom, keď ochorel na zápal mozgových blán. Alebo že by to všetko bol naozaj zažil? Sotva sa to niekedy dozviem, lebo vôbec nemám odvahu mu tento zápisník pripomenúť. . . A čo ten neznámy, ktorého sme včera stretli? Akoby bol Jonathan presvedčený o tom, že ho odniekial pozná. . . Možno ho ten pohreb tak vzrušil a vyvolal v ňom spomienky. Vari ten strašný gróf naozaj pricestoval do Londýna? Ak je to tak, nuž sa musím pripraviť. Sadnem si k písaciemu stroju a zápisník prepíšem. Nemal by sa s ním oboznámiť aj niekto iný?

LIST VAN HELSINGA PANI HARKEROVEJ

24. septembra Dôverné!

Vážená pani,prepáčte mi, že Vás obťažujem, ale musím Vám oznámiť smutnú správu o skone Lucy Westenrovej. Lord Godalming mi láskavo dovolil preštudovať si jej listy a písomnú pozostalosť. Medzi týmito materiálmi nachodím aj niekoľko Vašich listov, ktoré svedčia o Vašom veľkom pnatelstve s nebohou. V mene tohto priateľstva Vás, pani Mína, prosím: pomôžte mi! Prosím Vás o to v záujme nás všetkých - musíme zabrániť strašnému zlu, ktorého dosah si azda ani nemôžeme predstaviť. Smel by som sa s Vami stretnúť? Môžete mi dôverovať. Som priateľ Johna Sewarda a lorda Godal-minga (Lucinho Arthura). Predbežne by som všetko rád zachoval v tajnosti. Rád by som za Vami hneď prišiel do Exeteru. Ráčte mi oznámiť, či smiem,

109

kam a kedy. Ešte raz prosím o Vaše prepáčenie. Čítal som Vaše listy a viem, aké utrpenie postihlo Vášho manžela. A preto Vás prosím, ak je to možné, aby ste sa mu s týmto nezverovali - mohlo by mu to ublížiť. Verím, že mi odpustíte túto opovážlivosť.

VAN HELSING

TELEGRAM PANI HARKEROVEJ VAN HELSINGOVI

25. septembraMÔŽETE PRÍSŤ DNES VLAKOM O ŠTVRŤ NA JEDENÁSŤSTOP RADA SA S VAMI STRETNEM STOP

WILHELMINA HARKEROVÁ

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

25. septembraNemôžem si pomôcť - ako sa blíži čas príchodu dr. Van Helsinga, ovláda ma nezvyčajné vzrušenie. Aspoň mi rozpovie všetko o Lucy. A možno vrhne trocha svetla aj na Jonathanovu smutnú skúsenosť. Aká som hlúpa! Veď prichádza kvôli Lucy, a nie kvôli Jonathanovi. Ten strašný zápisník ma celkom poplietol. Prichádza kvôli Lucy, ktorá podistým vtedy na útese ochorela a od tých čias to s ňou šlo dolu kopcom. A ja v záplave vlastných problémov som celkom na ňu zabudla. Možno dr. Van Helsingovi o svojom dobrodružstve na útese všetko vyrozprávala, a dr. Van Helsing chce teraz celý príbeh počuť z mojich úst. Dúfam, že som konala správne, ak som to zatajila pred pani Westenrovou; nikdy by som si neodpustila, ak som svojím počínaním chudere Lucy uškodila. Azda mi len dr. Van Helsing nechce niečo vyčítať!?

Už sú dve hodiny, a každú chvilu tu bude doktor. O Jonatha-novom zápisníku sa mu nezmienim, ak ma o to osobitne nepožiada. Aká som rada, že som i svoj zápisník prepísala na stroji. Môžem mu ho poskytnúť a ušetrím tým veľa otázok.

NeskôrPrišiel a odišiel. Aké čudné stretnutie! Cítim sa ako vo snách. Vari je to všetko, alebo aspoň časť z toho možné? Keby som predvčerom nebola čítala Jonathanov zápisník, vôbec by som sa tým nezapodievala. Dr. Van Helsing je nepochybne dobrý a múdry človek. Inak by ho k Lucinej posteli neboli zavolali až z Holandska. Pokúsim sa všetko zachytiť tak, ako sa to stalo.

Presne o pol tretej sa ozvalo klopanie. O chvíľu Mary otvorila dvere a

110

zahlásila: „Doktor Van Helsing."Podišla som mu v ústrety a uklonila som sa. Predo mnou stál človek

strednej postavy s rovnými plecami a so vztýčenou hlavou. Pozrel na mňa bystrými očami a povedal:

„Vy ste pani Harkerová, však?"Prikývla som.„Predtým slečna Mina Murrayová?"Znova som prikývla.„Prichádzam kvôli nebohej slečne Lucy Westenrovej, pani Mina."„Nič vás nemôže odporúčať lepšie," povedala som, „ako že ste boli jej

priateľom a opatrovníkom." Podala som mu ruku. Doktor Van Helsing ju chytil a nežne povedal:

„Vedel som, že slečna Lucy si za priateľku mohla zvoliť iba stvorenie, ktoré je rovnako milé ako ona, ale až teraz si to uvedomujem." Keď dokončil svoj kompliment, dvorne sa uklonil. Spýtala som sa ho, čo je dôvodom jeho návštevy, a tak hneď začal:

„Čítal som vaše listy slečne Lucy. Viem, že ste s ňou boli vo Whitby. Od istého času si viedla denník - neráčte sa tváriť prekvapene, pani Mina; vo všetkom vás napodobňovala a v denníku sa zmieňuje o rozličných pocitoch, ktoré azďa súvisia s jej námesačníctvom, a meďziiným uvádza, že raz ste ju zachránili. Pricháďzam za vami vo veľkých rozpakoch a prosím vás, aby ste mi láskavo vyrozprávali všetko, na čo sa pamätáte."

„Pravdaže vám o tom poviem všetko."„Vy máte takú dobrú pamäť na fakty, na detaily? To mladé dámy

nemávajú vo zvyku."„V tom čase som si všetko zaznamenávala, pán doktor. Ak chcete,

môžem vám to ukázať."„Bol by som vám vďačný, pani Mina; preukázali by ste mi veľkú láskavosť."Neodolala som pokušeniu, že si z neho trocha vystrelím, a podala

som mu rýchlopisný záznam. Vďačne kývol hlavou a povedal:„Smiem si to prečítať?"„Nech sa páči," odvetila som čo najvážnejšie. Otvoril zápisník a

zachmúril sa.„Aká ste vy prefíkaná!" povedal. „Ale beda! Nepoznám rých-lopis, a bolo

by pre mňa veľkou cťou, keby ste mi pomohli pri čítaní."Takmer som sa zahanbila. Vzala som z košíka na šitie strojopis-nú verziu a

podala som mu ju.„Prepáčte," povedala som; „nechcela som sa vás dotknúť. Vedela som, že

sa ma budete vypytovať na Lucy. Keďže váš čas je vzácny, nechcela som vás zdržiavať a prepísala som celý zápisník na stroji."

Rozžiarili sa mu oči. „Smiem si to hneď prečítať? Možno sa mi pri čítaní vynoria ešte niektoré otázky."

„Prirodzene," povedala som, „len si to prečítajte, ja sa zatiaľ postarám o obed; pri jedle sa potom môžeme pozhovárať." Prikývol, sadol si na stoličku chrbtom k svetlu a pohrúžil sa do čítania. Vyšla som do kuchyne, no najmä

111

preto, aby som ho nevyrušovala. Keď som sa vrátila, už sa netrpezlivo prechádzal po miestnosti a tvár mu horela od vzrušenia. Rozbehol sa ku mne a chytil ma za obe ruky.

„Neviem, ako vám mám vysloviť svoju vďaku, pani Mina," povedal. „Tento zápisník je ako slnečný lúč. Poskytuje mi kľúč. Toľko svetla naraz ma priam omámilo; a jednako sa ešte popod lúče valia oblaky. Ale to vy ešte nechápete, nemôžete chápať. Aký som vám vďačný! Milostivá," začal veľmi slávnostne, „keby Abrahám Van Helsing mohol niekeďy pre vás alebo pre vašu roďinu niečo urobiť, ráčte mi dať vedieť. S radosťou vám poskytnem priateľskú službu. V živote sa človek stretá s tmou i so svetlom; a vy ste to svetlo. Aký šťastný je váš manžel!"

„Vychvaľujete ma, pán doktor, a vôbec ma nepoznáte."„Ja že vás nepoznám! Ja, čo celý život študujem ľudské správa-nie!

Prečítal som si váš denník, poznám vaše listy nebohej Lucy!Ale porozprávajte mi niečo o svojom manželovi. Už sa cíti lepšie?' Už sa vystrábil z tej choroby?"

Využila som príležitosť opýtať sa na Jonathana a chytro som povedala: „Už sa takmer zotavil, ale smrť pána Hawkinsa ho veľmi vzrušila."

„Ach, áno, viem, viem," prerušil ma. „Čítal som vaše dva posledné listy."

„Zrejme ho to vzrušilo," povedala som. „Keď sme minulý štvrtok boli v Londýne, zrazu dostal akýsi šok."

„Šok - a tak skoro po zápale mozgových blán! To sa mi nepáči. A čo ním tak otriaslo?"

„Zdalo sa mu, že vidí človeka, na ktorého má strašné spomienky." A v tej chvíli som sa neovládla, v mysli mi prebehla všetka hrôza, ktorú Jonathan zažil, nevysvetliteľné tajomstvo jeho denníka, ustavičný pocit úzkosti, a hodila som sa na kolená, zdvihla som k dr. Van Helsingovi ruky a prosila som ho, aby môjho manžela uzdravil. Zdvihol ma a donútil sadnúť si na pohovku.

„Sľubujem vám, že pre neho urobím všetko, čo bude v mojich silách," povedal tíško. „Možno ste prepracovaná a veľmi úzkostlivá. Váš manžel by sa hneval, keby videl, ako sa trápite. Teraz sa poriadne najeme a musíte sa usmievať. Dnes prenocujem v Exeteri, lebo si chcem všetko dôkladne premyslieť a zajtra ráno vám položím ďalšie otázky. Ale nesmieme nechať vychladnúť obed."

Keď sme sa po obeďe vrátili do obývačky, dr. Van Helsing ma požiadal, aby som mu porozprávala o Jonathanovi. Zrazu som sa zľakla, že ma tento učenec bude pokladať za hlupaňu a Jonathana za šialenca, a zaváhala som. Ale doktor sa správal ku mne tak láskavo, že som napokon prekonala obavy a povedala som:

„Veľmi by ma mrzelo, keby ste sa mne alebo môjmu manželovi smiali. Až do včerajška som i ja pochybovala: a preto ma neodsudzujte, že začínam veriť v čosi, čo je veľmi čudné."

„Milá moja, keby ste vedeli, aká čudná vec ma sem privádza, aj vy by ste 112

sa smiali," posmelil ma. „Ľudskú vieru nemožno zľahčovať, hoc aj sa nám niekedy vidí nesmierne čudná."

„Ďakujem vám, tisíc ráz vám ďakujem! Rada by som vám dala prečítať ešte jeden zápisník. Je pomerne rozsiahly, ale aj ten som prepísala na stroji. Jonathan si ho viedol za svojej cesty v cudzine. Neodvažujem sa ho hodnotiť; keď si ho prečítate, budete ho môct sám posúdiť."

„Veľmi rád," povedal, ked som mu podala Jonathanove zapis-ky; „hneď ráno vás navštívim, a rád by som sa stretol aj s vaším manželom."

„Jonathan príde až o pol dvanástej; ostanete u nás na obed a budete sa môcť porozprávať. Ak chytíte rýchlik o 15.34, pred ôsmou ste na Paddingtonskej stanici." Doktora prekvapila moja znalosť cestovného poriadku, lenže ja nosím v hlave všetky vlaky z Exeteru a do Exeteru a ak má Jonathan niekde napochytre odcestovať, hneď mu môžem poskytnúť dôkladnú informáciu.

Dr. Van Helsing vzal prepísané zápisky a odišiel, a ja teraz premýšľam a neviem, či som urobila dobre.

LIST VAN HELSINGA PANI HARKEROVEJ(doručený poslíkom)

25. septembra, 18. hod.

Milá pani Mína,práve som dočítal ten hrôzostrašný denník Vášho manžela. Môžete Spať bez obáv. Tie zápisky sú pravdivé! Som o tom pevne presvedčený. Dovoľte mi ako skúsenému lekárovi povedať, že človek, ktorý sa mohol odhodlať na také nebezpečné veci, ako zlietať múr, dva razy vstúpiť do tej izby a podobne, má všetky predpoklady šok prekonať. Skôr ako ho uvidím, môžem Vám odprisahať, že mozog i srdce má v úplnom poriadku. Nemusíte sa teda znepokojovať. Musím sa ho na všeličo opýtať. Ako dobre, že som Vás spoznal: otvorili ste mi oči. Váš

ABRAHÁM VAN HELSING

LIST PANI HARKEROVEJ VAN HELSINGOVI

25. septembra, 18.30

Milý dr. Van Helsing,tisíc ráz Vám ďakujem za láskavý list, ktorým ste mi sňali z mysle bremeno. Lenže ak je to naozaj pravda, aké je to strašné, že ten človek, ten netvor chodí londýnskymi ulicami! Bojím sa na to pomyslieť. Práve som dostala od Jonathana telegram, že z Laun-cestonu odchádza už večer o 18.25 a v

113

Exeteri teda bude o 22.18 Nemohli by ste teda namiesto obeda prísť k nám už ráno o ôsmej na raňajky? Potom by ste ešte chytili vlak o 10.30, ktorým sa dostanete na Paddingtonskú stanicu o 14.35. Nemusíte mi na tento list odpovedať; ak mi nič neoznámite, ráno Vás očakávame. S vďakou a priateľským pozdravom

MÍNA HARKEROVÁ

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

26. septembraNazdával som sa, že už si nikdy nebudem viesť denník, lenže zasa na to prišiel čas. Keď som sa včera v noci vrátil domov, Mina mi rozpovedala o návšteve Van Helsinga a o tom, že oba zápisníky prepísala na stroji. Ukázala mi doktorov list, z ktorého vyplýva, že všetko, čo som si zaznamenal, je pravda. Akoby sa stal zo mňa nový človek. Veď ma sužovali práve pochybnosti o tom, či moje zážitky nie sú výplodom chorého mozgu. Blúdil som ako v tme, prestal som si dôverovať. Ale teraz sa už ničoho nebojím, ani grófa. Predsa sa mu podarilo dostať do Londýna, a videl som teda jeho. Ako mohol tak omladnúť? Zdá sa mi, že jedine Van Helsing - ak je naozaj taký, ako vraví Mina - môže z neho strhnúť záhadný závoj. Mina sa už oblieka a o niekoľko minút sa poberiem poňho do hotela . . .

Keď som sa mu predstavil, obrátil si ma k svetlu, dôkladne si ma obzrel a povedal:

„Veď mi pani Mina spomínala, že ste chorý. . . že ste utrpeli šok." Musel som sa usmiať, keď som začul, ako tento láskavý starec nazýva moju ženu „pani Minou".

„Bol som chorý, utrpel som šok," odvetil som. „Ale už ste ma vyliečili."

„A to čím?"„Svojím včerajším listom Mine. Zmietal som sa v pochybnostiach, všetko

sa mi zdalo neskutočné, nevedel som, čomu verit, neveril som svedectvu vlastných zmyslov."

Podali sme si ruky a Van Helsing sa ku mne správal nesmierne vážne a vľúdne.

„Smiem vás požiadať o trochu pomoci?" povedal napokon„Mám riešit zložitú úlohu, a na začiatku každej veci stojí pozna-nie. Mohli

by ste mi porozprávať, čo ste zažili pred svojou cestou do Transylvánie? Neskôr vám azda položím aj ďalšie otázky; ale na prvý raz to postačí."

„Má vaša úloha niečo spoločné s grófom?"„Bohužiaí má," odvetil slávnostne.„Potom som s vami srdcom i dušou. Keďže odchádzate o pol jedenástej,

nebudem vás teraz zďržiavať tým, aby ste si prečítali tieto noviny. Ale vezmite si ich so sebou, prečítate si ich vo vlaku."

Podal som mu ranné noviny a včerajšie londýnske večerníky. Vopchal si 114

ich do vrecka a pobrali sme sa do nášho domu.Po raňajkách som Van Helsinga odprevaďil na stanicu. Keď sme sa

lúčili, povedal: „Keby som vás potreboval, mohli by ste aj s pani Minou pricestovať do Londýna?"

„Pravdaže," odvetil som. „Príďeme obaja, ak to bude potrebné."Van Helsing nastúpil do vozňa a sadol si k obloku. Roztvoril Westminster

Gazette a zrazu strašne zbledol. Vtom sa ozvalo zahvízdanie a vlak sa pohol.

DENNÍK DR. SEWARDA

26. septembraTuším nijaký koniec nemožno nazvať koncom. Ani nie pred týždňom som uzavrel svoj denník, a zasa v ňom pokračujem s čerstvými silami. Až do dnešného poludnia som vlastne ani nemal dôvod si niečo zaznamenávať. Renfielď sa správal rovnako ako vždy, od múch jeho záujem prešiel zasa na pavúky a momentálne som s ním nemal nijaké trápenie. V pondelok som dostal list od Arthura a usudzujem z neho, že Arthur sa už so svojou nenahraditeľnou stratou vyrovnáva. Má pri sebe Quinceyho Morrisa, to večné žriedlo dobrej nálady. Aj Quincey mi napísal niekoľko riadkov, a od neho sa dozvedám, že Arthur sa už zotavuje aj fyzicky. Pokiaľ ide o mňa, vrhol som sa opäť do práce a jazva, ktorú som utŕžil Luciným skonom, sa pomaly zaceľuje. Lenže teraz sa to všetko znova otvára; a ako sa to skončí, vie len Boh. Mám dojem, že podobné pocity má i Van Helsing. Včera bol v Exeteri a ostal tam celú noc. Dnes popoludní sa vrátil a okolopol šiestej pribehol ku mne s včerajším číslom Westminster Gazette.

„Čo na to poviete?" dal mi do rúk noviny, poodstúpil a založil si ruky.Zalistoval som v novinách, lebo som nemal ani tušenie, čo ho mohlo

tak vzrušiť. Van Helsing mi ukázal odstavec o deťoch, ktoré sa stratili v okolí Hampsteadu. Ešte vždy som nič nechápal, kým som neprišiel k vete, v ktorej sa spomínali malé ranky na hrdlách obetí. Zdvihol som oči.

„No?" povzbudzoval ma Van Helsing.„Také ranky mala aj nebohá Lucy."„A čo z toho vyplýva?"„Jednoducho . . . musí to mať nejakú spoločnú príčinu. To, čo zráňalo

Lucy, zrána i deti."„Máte pravdu, aj nemáte."Jeho odpovedi som nerozumel. „Ako to myslíte, pán profesor?" spýtal

som sa. Myslel som, že žartuj e, ale keď som mu pozrel do tváre, ktorá ešte nikdy, ani uprostred našej beznádeje pri Lucinej posteli, nebola taká prísna, hneď som vytriezvel.

„Nemôžem si trúfať vysloviť nejaký názor. Nemám nejaké konkrétne údaje, na ktorých by som postavil svoje dohady."

„Inými slovami, pán kolega, vy nemáte najmenšie podozrenie, na čo 115

umrela úbohá Lucy."„Umrela predsa na nervovú vyčerpanosť, spôsobenú veľkou stratou krvi."„A ako tú krv stratila?"Za vrtel som hlavou.Van Helsing podišiel bližšie, sadol si vedľa mňa a pokračoval:„Ste múdry človek, pán kolega; uvažujete logicky a máte odvážny úsudok; a

jednako sa neviete zbaviť predsudkov. Vôbec neregistrujete to, čo presahuje životnú každodennosť. Nerátate s tým. že jestvujú veci, ktorým nemôžete rozumieť; že niektorí ľudia vidia i to, čo iní nemôžu. Veda sa dopúšťa chyby, že všetko chce vysvetliť. A ak niečo nemôže vysvetliť, tvrdí, že nemá čo vysvetliť. Predpokladám, že neveríte v prevteľovanie. Však? Ani v materializáciu. Ani v astrálne telesá. Ani v čítanie myšlienok. Však? Ani v hypnotizmus."

„V hypnotizmus verím," povedal som. „Veď Charcot ho presvedčivo dokázal."

Van Helsing sa usmial a pokračoval:„Lenže ak prijímate hypnotizmus, ako môžete odmietať čítanie myšlienok?

Dovolte, aby som vám, pán kolega, povedal, že dnes sa napríklad v elektrickej vede dejú veci, ktoré by objavitelia elektriny odsudzovali ako kacírske. Život je plný záhad. Ako je možné, že Matuzalem žil deväťsto rokov a úbohá Lucy sa nemohla ani s krvou štyroch chlapov dožiť ďalšieho rána. Keby bola žila ešte o deň dlhšie, mohli sme ju zachrániť. Poznáte všetky tajomstvá života a smrti? Ako je možné, že vo veži istého starého Španielskeho chrámu žil celé storočia veľký pavúk, ktorý sa živil petrolejom z kostolných lampášov? Na pampách aj inde žijú netopiere, ktoré v noci otvárajú dobytku a koňom žily a cicajú im krv. Na niektorých ostrovoch západných morí žijú netopiere, ktoré celý deň visia na stromoch ako obrovské orechy; len čo sa zotmie, zaútočia na rozpálené lodné paluby a ráno nájdete mŕtvoly námorníkov, ktoré sú belšie ako slečna Lucy."

„Prepánajána!" vyskočil som. „Chcete mi narozprávať, že Lucy pohrýzol taký netopier? A že sa to stalo tu, v Londýne, a v devätnástom storočí?"

Profesor mávol rukou a pokračoval: „Môžete mi vysvetliť, prečo korytnačka žije dlhšie ako celé ľudské generácie? A prečo slon prežije celé dynastie? A prečo papagája môže usmrtiť iba pohryznutie mačky alebo psa? Môžete mi vysvetliť, prečo celé stáročia sa šíria povesti o ľuďoch, ktorí žijú večne a nikdy nemôžu zomrieť?" Zaplavoval ma toľkými výstrednosťami prírody a možnými nemožnosťami, že mi začala pracovať fantázia. Nevdojak mi pripomenul amsterdamskú poslucháreň, v ktorej ma tiež takto nútil myslieť.

„Pán profesor," prerušil som ho, „nerád by som sa dostal do postavenia nechápavého žiaka. Povedzte mi svoju tézu, a pokúsim sa na ňu aplikovať naše doterajšie poznatky. Prichodím si ako nováčik, ktorý sa plahočí v bahne, skáče z jedného ostrovčeka trávy na druhý a slepo napreduje, pričom vôbec nevie, kam sa uberá."

116

„To nie je zlá metafora," povedal. „Prezradím vám teda svoju tézu: musíte veriť."

„Čomu mám veriť?"„Veriť i tomu, čomu nemôžete veriť. Človek musí mať otvorenú myseľ a

nesmie dopustiť, aby malá pravda zabránila pochopiť veľkú pravdu. To je v poriadku. Lipne na nej, hodnotí ju; lenže v nijakom prípade ju nemôže pokladať za jedinú pravdu vo vesmíre."

„Žiadate odo mňa, aby som si neotupil vnímavosť nejakým starším poznatkom."

„Vidím, že ešte vždy ste vnímavý žiak. Ochota chápať znamená prvý krok k chápaniu. Vy sa teda nazdávate, že tie malé ranky na detských hrdlách majú toho istého pôvodcu ako ranky na hrdle slečny Lucy?"

„Aspoň to predpokladám."„Lenže potom sa mýlite. Bodaj by ste mali pravdu. Lenže beda' Je to oveľa,

oveľa strašnejšie."„Preboha, pán profesor! Čo tým chcete povedať?" vykríkol som.Profesor beznádejne klesol na stoličku, oprel sa lakťami o stôl a zaboril si

tvár do dlaní: „Urobila ich slečna Lucy!"

117

15. kapitola DENNÍK DR.

SEWARDA(pokračovanie)

Na chvíľu ma zaplavil hnev; prichodilo mi to, akoby bol Lucy ešte zaživa udrel po tvári. Buchol som do stola a vstal som:

„Dr. Van Helsing, vy ste sa zbláznili!"Zdvihol hlavu a pozrel na mňa s takou miernosťou, že som sa hneď

upokojil. „Bodaj by som sa zbláznil!" povedal. „Ľahšie by človek znášal šialenstvo ako takúto pravdu. Čo myslíte, prečo som tak dlho chodil okolo horúcej kaše? Prečo mi tak dlho trvalo, kým som zo seba vyjachtal takú jednoduchú vetu? Vari preto, že vás nenávidím? Vari preto, že som vás chcel zraniť? Vari preto, že sa vám chcem teraz, s odstupom času, pomstiť za to, že ste mi vtedy zachránili život? Preboha, nie!"

„Odpusťte mi," povedal som.„Nechcel som vás raniť, lebo viem, že ste tú dámu ľúbili. Aj tak

nepredpokladám, že mi uveríte. Viem, že je ťažké prijať takú smutnú a surovú pravdu, a ešte k tomu o takom človeku, ako bola slečna Lucy. Dnes večer to však chcem dokázať. Odvážite sa ísť so mnou?"

Zarazil som sa. Človek si nerád overuje trpké pravdy. Keď zbadal, že váham, povedal:

„Dospel som k tomuto záveru logickou dedukciou. Ak sa mýlim, potom každý dôkaz, ktorý by vyvrátil môj predpoklad, nám bude úľavou. Poviem vám svoj plán: predovšetkým navštívime v nemocnici to dieťa. Dr. Vincent zo Severnej nemocnice je môj priateľ a určite ho aj vy poznáte. Ak nie dvom priateľom, tak nepochybne dvom vedcom dovolí pozrieť sa na svoj prípad. Pravdaže, nič bližšie mu nepovieme - iba že sa o prípad zaujímame. A potom -"

„A potom?"Vybral z vrecka akýsi kľúč a podal mi ho.„A potom spoločne strávime noc na cintoríne, kde je pochovaná Lucy.

Toto je kľúč od hrobky. Zveril mi ho hrobár, aby som ho odovzdal Arthurovi." Zamrazilo ma, lebo som pocítil, že nás čaká strašná skúška. Pravdaže, nemohol som už cúvnuť, a tak som protesora radšej sám posúnl. Už sa chýlilo k večeru a ešte sme chceli navštíviť nemocnicu.

Dieťa sa práve zobudilo z popoludňajšieho spánku a olovrantovalo. Dr. Vincent mu sňal z hrdla obväz a ukázal nám ranky. Podobnosť s rankami na Lucinom hrdle bola nesporná. Iba boh o niečo menšie. Spýtali sme sa dr. Vincenta, čomu ich pripisuje, a on nám odvetil, že dieťa pravdepodobne pohryzlo nejaké zviera, azda potkan; ale podlá jeho osobného názoru dieťa pohrýzol netopier, ktorými sa hemžia severné časti Londýna. „Medzi toľkými neškodnými netopiermi," dodal, „sa môže vyskytnúť i nejaký dravec z juhu.

118

Možno si ho priviezol domov dáky námorník, a zvieraťu sa podarilo utiecť; alebo zo zoologickej záhrady utieklo nejaké mláďa. Všeličo sa stáva. Iba pred desiatimi dňami utiekol zo zoologickej záhrady vlk. Celý týždeň sa potom deti hrali iba na Červenú čiapočku. Nato prišla do módy Biela pani. Keď sa tento úbožiačik dnes ráno prebudil, prosil ošetrovateľku, aby smel odísť. Keď sa ho opýtala, prečo chce odísť, odvetil, že sa chce hrať s Bielou paňou."

„Dúfam," povedal Van Helsing, „že keď to dieťa pošleme domov, upozorníte rodičov, aby naň dávali pozor. Keby dieťa ostalo vonku ďalšiu noc, pravdepodobne by to bolo preň osudné. Ale v každom prípade by tu malo ešte niekoľko dní ostať."

„Pravdaže, najmenej týždeň; i dlhšie, ak sa rana nezahojí."Naša návšteva trvala dlhšie, ako sme rátali, a keď sme vyšli z

nemocnice, už zapadalo slnko. Keď Van Helsing zbaďal, že sa už stmieva, povedal:

„Nemusíte sa ponáhľať. Cestou sa niekde navečeriame a potom sa vydáme na svoju výpravu."

Večerali sme v hostinci Zámok Jacka Strawa, kde bola hlučná spoločnosť. Okolo desiatej srne vyšli do tmy. Profesor si zrejme vopred pripravil plán cesty, lebo kráčal, akoby bol v tejto štvrti doma; ja som nemal ani tušenie, kde sa nachodíme. Postupne sme stretávali čoraz menej chodcov. Okolo nás sa mihla policajná jazdecká hliadka. Cintorínsky múr sme museli preliezť. Len čo sme sa zorientovali, našli sme westenrovskú rodinnú hrobku. Profesor vytiahol kľúč, odchýlil vŕzgajúce dvere a zdvorilo mi naznačil, aby som vstúpil prvý. V jeho geste bola jemná irónia. Keď sme už obaja boli v hrobke, profesor opatrne privrel dvere, pričom si najprv dôkladne preskúmal systém zámky. Potom z kabely vytiahol škatuľku zápaliek, kúsok sviečky a rozsvietil.Hrobka za bieleho dňa a ovenčená čerstvými kvetmi pôsobila príšerne; od pohrebu však uplynulo niekoľko dní, kvety zvädli a ovisli, biele lupene zhrdzaveli a lístie zhnedlo; k moci sa opäť dostali pavúky a chrobáky; v slabom blikote sviečky bezfarebný kameň, zaprášené múry, zhrdzavené, vlhké železo, zakalená mosadz a zájdené striebro vytvárali ešte žalostnejší a smutnejší obraz. Neodbytne vnucovali myšlienku, že nielen živočíšny svet odumiera.

Van Helsing sa dal do práce. So sviečkou v ruke študoval štítky na truhlách. Keď konečne našiel Lucinu truhlu, vytiahol z kabely skrutkovač.

„Čo chcete urobiť?" spýtal som sa ho.„Otvoriť truhlu. Hneď sa o tom presvedčíte." Vybral skrutky a

zdvihol vrchnák, pod ktorým sa zjavil olovený príkrov. Pricho-dilo mi to ako zneuctenie mŕtvoly a chytil som ho za ruku, chcel som mu v tom zabrániť.

„Musíte sa o tom presvedčiť na vlastné oči," povedal. Znova čosi hľadal v kabele a vytiahol lupienkovú pílku. Niekoľkými údermi urobil v príkrove malú dierku, do ktorej zasunul hrot pílky. Predpokladal som, že

119

z týždňovej mŕtvoly vyrazí plyn. Inštinktívne som sa odtiahol k dverám. Ale profesor sa vo svojej práci ani na chvíľu nezastavil. Prezeral olovený príkrov a uvoľnenú časť kovu ohol smerom k nohám truhly. Pridržal sviečku pri otvore a naznačil mi, aby som sa pozrel.

Truhla bola prázdna.Nesmierne ma to prekvapilo, ale Van Helsing akoby to bol čakal. „Už

ste spokojný, pán kolega?" spýtal sa.Prebudila sa vo mne vrodená škriepnosť a povedal som: „Lucino telo

síce nie je v truhle; ale to dokazuje iba jedno."„Čo, pán kolega?"„Že telo tu nie je."„Postupujete logicky," povedal Van Helsing. „Lenže ako si to

vysvetliť, že tu telo nie je?"„Azda zlodej mŕtvol," nadhodil som. „Mohli ho ukradnúť zamestnanci

pohrebného ústavu." Uvedomoval som si, že vravím nezmysly, ale aj tak by som nebol našiel iné vysvetlenie.

Profesor si vzdychol. „No dobre!" povedal. „Potrebujete ešte viac dôkazov. Poďte so mnou!"

Priložil na truhlu vrchnák, pozbieral svoje nástroje, vopchal ich do kabely, potom sfúkol sviečku a aj tú schoval do kabely. Vyšli sme z hrobky. Profesor zamkol dvere a podal mi kľúč. „Nemohli by ste ho mať pri sebe? Získate aspoň väčšiu istotu." Zasmial som sa, ale nie veľmi veselo. Kľúč som mu vrátil so slovami:„Kľúč ešte nič neznamená. Môžu byť duplikáty. A nie je ani také ťažké

zámku vylomiť."Mlčky si kľúč opäť schoval do vrecka. Potom mi prikázal, aby som

hliadkoval na jednom konci cintorína, on bude na druhom Zvolil som si stanovište za tisom a díval som sa, ako sa jeho tmavá postava vzďaľuje a postupne ju pred mojím zrakom zacláňajú náhrobné kamene a stromy.

Len čo som zaujal svoje miesto, na vzdialených hodinách odbilo dvanásť; potom odbilo jednu, dve. Tŕpol som, celkom som stratil odvahu, hneval som sa na profesora, že ma zvábil na takéto dobrodružstvo, i na seba, že som mu naletel. Bolo mi zima, premáhal ma spánok, ale bol som odhodlaný starostlivo pozorovať svoje okolie.

Zrazu som v diaľke medzi dvoma tmavými tismi zbadal akýsi biely pruh; v tej istej chvíli sa na opačnom konci cintorína čosi začervenelo. Nato som sa pohol. Obchádzal som náhrobné kamene i hroby s ohradami, potkýnal som sa na štrku. Obloha bola zatiahnutá a kdesi ďaleko zakikiríkal kohút. Vtom sa medzi borievkami, ktoré lemovali cestičku ku kostolu, mihla nejasná biela postava a zamierila k hrobke. Hrobku mi zakrývali stromy, a tak som nevidel, kde sa postava stratila. Predo mnou sa vynoril profesor a v rukách držal malé dieťa.

„Už ste spokojný?"„Nie," odvrkol som.„Nevidíte to dieťa?"

120

„Vidím, ale kto ho sem priviedol? Je ranené?"„O chvíľu sa presvedčíme," povedal profesor. Len čo sme vyšli z

cintorína, zamierili sme do húšťavy a škrtli zápalkou. Dieťa na hrdle nemalo nijaké škrabnutie ani jazvu.

„Nemal som pravdu?" spýtal som sa víťazoslávne.„Prišli sme v poslednej chvíli," povedal profesor šťastne.Uvážili sme, čo urobíme s dieťaťom. Keby sme ho zaniesli na policajnú

stanicu, museli by sme vypovedať aj o svojom nočnom dobrodružstve, prinajmenšom aspoň o tom, ako sme dieťa našli. A tak sme sa naostatok dohodli, že ho odnesieme do Heathu a keď začujeme kroky policajta, položíme ho ta, kde ho určite nájde. Všetko sa stalo tak, ako sme si predsavzali. Položili sme diéta na chodník a z úkrytu sme sa dívali, čo sa stane. Policajt naraz zamával lampášom a začudovane vykríkol. Mohli smesa teda vzdialiť. Náhodou sme zohnali drožku a odviezli smesa do mesta. Nemôžem zaspať, a tak toto zaznamenávam. Musím aspoňniekoľko hodín spať, lebo na poludnie príde Van Helsing. Nástojína tom, aby som sa s ním vydal na ďalšiu výpravu.

27. septembraBoli už dve hodiny, keď sa nám konečne naskytla vhodná príležitosť. Práve sa skončil pohreb, smútoční hostia sa už rozchádzali a hrobár zatváral bránu. Budeme teda až do rána bezpeční; profesor však povedal, že dnes by sme sa na cintoríne nemali zdržať dlhšie ako hodinu. Znova som si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí zo strany zákona za zneuctenie mŕtvoly. Okrem toho som mal pocit, že naša námaha je zbytočná. Ak som včera pokladal za nevhodné otvárať truhlu, aby sme sa presvedčili, či žena, už takmer týždeň mŕtva, je naozaj mŕtva, pokladal som teraz za vrchol šialenstva znova otvárať hrobku, keď sme sa na vlastné oči presvedčili, že truhla je prázdna. Pravdaže, svoje námietky som nevyslovil nahlas, a Van Helsing by bol bez ohľadu na moje protesty svoj zámer vykonal. Zase sa pustil do práce, vytiahol kľúč, otvoril hrobku a zdvorilo mi dal prednosť. Hrobka za dňa nepôsobila tak pošmúrne, ale aj v záplave slnečných lúčov bola ohyzdná. Van Helsing sa sklonil nad Lucinou truhlou a odchýlil oceľový plát.

Na moje prekvapenie a zdesenie v truhle ležala Lucy zdanlivo tak, ako ju do nej uložili deň pred pohrebom. Bola ešte krajšia ako preďtým; nechcelo sa mi veriť, že je mŕtva. Pery mala červené, aj líca svietili jemným nádychom.

„To bude nejaký trik," povedal som mu.„Ešte mi neveríte?" povedal profesor a odhrnul prstami mŕtve pery, pod

ktorými sa odhalili biele zuby.„Pozrite," povedal, „tieto zuby sú ostrejšie ako predtým. S týmto a

s týmto" - a ukázal na horný a dolný očný zub - „možno uhryznúť malé dieťa. Už mi veríte, pán kolega?"

121

Lenže mne to ešte vždy nestačilo.„Azda ju sem niekto medzitým položil," namietol som.„Vážne? Ale kto?"„Neviem. Niekto to urobiť musel."

„Ved je už týždeň mŕtva. Väčšina ľudí týždeň po smrti už takto nevyzerá."Na to som nevedel odpovedať; netváril sa však ani nahnevane ani

víťazoslávne. Sústredene hľadel mŕtvole do tváre, nadvihol jej očné viečka a obzeral si oči, potom znova odchýlil pery a skúmal zuby. Potom sa obrátil ku mne:

„Prekvapuje ma tu jedna vec, s ktorou som sa doteraz nestretol v literatúre; máme tu do činenia s akýmsi podvojným životom. Slečnu Lucy pohrýzol vampír, keď bola v tranze, v námesačnom záchvate. Božemôj, vy sa ľakáte; ešte o tom, pán kolega, neviete, ale čoskoro sa všetko dozviete. V tranze jej najlepšie mohol cicať krv. V tranze umrela a v tranze sa z nej stala nemŕtvola. Nemŕtvo-la vyzerá celkom ináč. Slečna Lucy má takú sladkú tvár, akoby ešte žila, a preto sa musí vrátiť do ničoty normálnej smrti. Z toho bohužiaľ vyplýva, že ju musím zabiť v spánku." Stuhla mi krv a zrazu mi svitlo. Ak pristanem na Van Helsingovu teóriu a ak je skutočne mŕtva, prečo by bolo také strašné ju zabiť? Profesor na mňa pozrel a keď videl moju zmeravenú tvár, takmer veselo poveďal:

„Tak už mi veríte?"Odvetil som: „Veď už toľko nenaliehajte. Prijímam vašu teóriu. Ale ako

chcete urobiť tú strašnú prácu?"„Odseknem jej hlavu, napchám jej ústa cesnakom a zatlčiem jej do tela

kôl." Striasol som sa pri pomyslení, že telo ženy, ktorú som miloval, sa takto zhanobí. A jednako ten pocit ma ľakal menej, ako som očakával. V skutočnosti ma prenikol strach z čudnej bytosti, ktorá ležala v truhle. Začínala sa mi hnusiť.

Van Helsing dlhú chvíľu stál zamyslený, potom zacvakol na svojej kabele zámku a povedal:

„Bolo by najjednoduchšie, keby som to vykonal hneď. Ale tým sa naša úloha ešte neskončí. Čakajú nás tisíc ráz ťažšie problémy a možno na ich riešenie buďeme potrebovať Arthura. Čo mu potom poviem? Ešte by si myslel, že sme Lucy pochovali zaživa. Nie, nemôžeme to urobiť bez neho. Už som sa rozhodol. Vy sa dnes večer vrátite do svojho ústavu. Pokiaľ ide o mňa, strávim noc na cintoríne. Zajtra večer o desiatej sa po mňa zastavte v hoteli Berkeley. Dovtedy sem zavolám Arthura i toho mládenca z Ameriky. Čaká nás toľko roboty, že sa zapotíme všetci."

A tak sme hrobku zamkli, preliezli cez cintorínsky múr a nechali sa odviesť na Piccadilly.

122

ODKAZ, KTORÝ ZANECHAL VAN HELSING NA SVOJOM LODNOM KUFRI V HOTELI BERKE-LEY, ADRESOVANÝ DR. JOHNOVI SEWARDOVI(nedoručený)

27. septembra

Vážený pán kolega,píšem Vám tieto riadky1 pre prípad, že by sa niečo stalo. Odchádzam na cintorín. Predpokladám, že nemŕtvola bude dnes v noci ešte dychtivejšia ako včera. Preto pre ňu pripravím niektoré veci, ktoré nemá rada - cesnak a kríž - a dvere hrobky zapečatím. Hádam jej takto zabránim vyjsť z hrobky, lenže nemŕtvola v zúfalstve si nevyberá prostriedky. Musím teda celú noc bdieť. Nemám strach zo slečny Lucy; bojím sa však toho druhého, ktorého zásluhou sa z nej stala nemŕtvola. Je v jeho moci vyhľadať túto hrobku a ukryť sa v nej. Ako viem od pána Jonathana Harkera, je veľmi prefíkaný. Dostatočne o tom svedčí aj spôsob, ako nám prechádzal cez rozum, keď sme bezvýsledne zápasili o život slečny Lucy. Nemŕtvoly vládnu nesmiernou silou. Okrem toho si môže zavolať na pomoc svojho vlka alebo čojaviemčo. Ak by dnes v noci prišiel, určite ma nájde. Pravdaže, nemá najmenší dôvod, aby prišiel práve sem; jeho revír mu poskytuje oveľa lepšiu korisť ako cintorín, na ktorom leží jedna nemŕtva žena a na ktorom bdie jeden starec.

Pre každý prípad Vám však posielam tento odkaz. Keby sa dačo stalo, vezmite odo mňa všetky písomnosti, preštudujte si najmä Harkerov zápisník a potom sa vydajte hľadať nemŕtvolu, ktorej treba odťať hlavu, spáliť srdce a zatĺcť do tela kôl, aby si svet od nej oddýchol.

Keby sme sa už nevideli, zbohom.VAN HELSING

DENNÍK DR. SEWARDA

28. septembraAko výborne človeku osoží nočný spánok! Včera som bol takmer ochotný prijať Van Helsingovu obludnú teóriu. Ale teraz mi prichodí ako urážka zdravého rozumu. Nepochybujem, že Van Helsing všetkému verí. Ktovie, čo jeho myseľ tak vykoľajilo. Zaiste pre tieto záhady možno nájsť nejaké racionálne vysvetlenie. Vari by to všetko mohol profesor vykonať sám? Vyznačuje sa takou abnormálnou múdrosťou, že keby sa zbláznil, vykonal by svoje šialené plány s geniálnosťou, o ktorej nemožno pochybovať. Ani vo sne si nemôžem predstaviť, že by sa Van Helsing naozaj zbláznil. V každom prípade musím však naňho dávať pozor.

123

29. septembra, ránoVčera v noci, krátko pred desiatou, vstúpili do Van Helsingovejizby Arthur s Quinceym.

„Nepochybne vás môj list prekvapil," obrátil sa profesor na lorda Godalminga.

„Skôr zmiatol. V ostatnom čase doľahlo na mňa toľko trápenia, že sa ho vari už ani nezbavím," povedal Arthur. „Som však zvedavý, čo máte za lubom. Zhovárali sme sa o tom s Quinceym, ale na nič múdre sme neprišli."

„Vôbec na nič múdre," povedal Quincey Morris lakonicky.„Potrebujem vaše dovolenie," obrátil sa Van Helsing k obom, aby som

dnes v noci smel vykonať to, čo pokladám za správne. Viem, že žiadam od vás veľa; ale skôr ako sa dozviete, o čo ide, musím vás požiadať o absolútnu dôveru. Možno sa vám na mojom počínaní nebude všeličo páčiť - nezakrývam takú možnosť - ale nesmiete mi nič vyčítať."

„Vážim si vašu úprimnosť," prerušil ho Quincey. „Hoci nechápem váš zámer, pokladám vás za čestného človeka, a to mi stačí."

„Ďakujem vám, pán Morris," povedal Van Helsing pyšne a stisol Quinceymu ruku.

Potom sa ozval Arthur.„Nerád by som kupoval mačku vo vreci, dr. Van Helsing. Ak by sa váš

zámer dotýkal mojej šľachtickej a kresťanskej viery, nemôžem vám nič sľúbiť. Ak ma ubezpečíte, že ním nenarušíte ani jedno ani druhé, hneď vám prikývnem. Hoci, preboha, vôbec nechápem, kam mierite."

„Budem rešpektovať vaše požiadavky," povedal Van Helsing, „a prosím vás iba o jedno: ak by ste chceli môj budúci čin odsúdiť, najprv si dôkladne zvážte, či naozaj vybočil z týchto požiadaviek."

„Súhlasím," povedal Arthur; „hráme čestnú hru. Ale keď už máme za sebou tieto predbežné diplomatické dohovory, smiem sa vás opýtať, čo vlastne od nás žiadate?"

„Musíte ísť so mnou na kingsteadský cintorín."Arthur sa strhol. „Kde je pochovaná úbohá Lucy?"Profesor prikývol.„A tam?"„Do hrobky."Arthur vstal. „Pán profesor, to nemyslíte vážne, alebo s nami kruto

žartujete? Prepáčte, vidím, že to myslíte vážne." Znova si sadol, meravo a pyšne, ako človek, ktorý si potrpí na svoju dôstojnosť. Chvíľu sme všetci mlčali. Potom sa Arthur znova opýtal:

„A keď budeme v hrobke?"„Otvoríme truhlu."„To je už priveľa!" znova nahnevane vyskočil. „Ochotne vám pomôžem

pri každom rozumnom zámere. Lenže toto je - toto je znesvätenie hrobu človeka, ktorého som -" Takmer sa dusil od rozčúlenia. Profesor naňho ľútostivo pozrel.

124

„Keby som vás mohol ušetriť od tejto bolesti, veľmi rád by som to urobil," povedal Van Helsing. „Ale dnes v noci musíte vstúpiť na tŕnistý chodníček; inak nohy tej, ktorú milujete, budú kráčať vo večnom ohni!"

Arthur zdvihol nehybnú bielu tvár.„Dajte si pozor, vážený, dajte si pozor!"„Nebolo by lepšie, keby ste ma najprv vypočuli?" prerušil ho Van

Helsing. „Aspoň sa dozviete, kam siaha môj zámer. Smiem pokračovať?"„To stačí," zahriakol ho Morris.Van Helsing však predsa s námahou pokračoval:„Slečna Lucy je mŕtva; nemám pravdu? Mám! Nemožno jej teda

ublížiť. Ale ak nie je mŕtva -"„Prepánajána," vykríkol Arthur. „Čo tým chcete povedať? Vari sa stal

nejaký omyl? Pochovali ju zaživa?" Prepadol takej úzkosti, že ani nádej ju nezmierňovala.

„Netvrdil som, že Lucy je nažive, dieťa moje; tak som to nemyslel. Možno však je nemŕtva."

„Nemŕtva? A nie nažive? Ako mám tomu rozumieť?"„Niektoré veci človek môže iba tušiť, a celé stáročia ich riešia iba čiastočne. Stojíme na okraji nevypočítateľnej záhady. Ale skôr než sa pustíme do jej riešenia - smiem slečne Lucy odťať hlavu?" „Preboha živého, nie!" vybuchol Arthur. „Za nič na svete nepristanem na zneuctenie jej mŕtveho tela. Zachádzate priďaleko, dr. Van Helsing. Čo som vám urobil, že ma tak mučíte? Čím sa previnilo to úbohé dievča, že chcete na jej hrob vrhnúť tieň zneuctenia? Ste azda blázon vy, ak vravíte také veci, alebo ja, ak vás počúvam? Už o tom ani slova: nikdy na to nedám súhlas. Mojou povinnosťou je chrániť jej hrob pred zneuctením; a Boh mi je svedkom, že ho uchránim!"

Van Helsing vstal a vážne povedal:„Lord Godalming, i mňa viaže povinnosť: mám svoje záväzky voči

nebohej, voči vám i voči iným; a Boh je mi svedkom, že ich splním. Žiadam vás teraz iba o to, aby ste šli so mnou, dívali sa a počúvali. A keď neskôr svoju požiadavku zopakujem, a vy ešte vždy nebudete presvedčený o jej oprávnenosti, vykonám svoj zámer sám. A vám, vaše lordstvo, sa hocikedy postavím zoči-voči a zložím svoje účty." Na ch víru sa zarazil a potom smutne pokračoval: „Ale neráčte ma vopred zahrňovať svojím hnevom. Prišiel som sem zo svojej vlasti, aby som vyhovel svojmu priateľovi Johnovi. Chcel som pomôcť tej milej mladej dáme, ktorú som si tiež obrúbil. Dal som jej - hanbím sa to vysloviť, ale už to nemôžem zatajovať - to, čo vy: krv. Otvoril som pre ňu svoje žily, hoci som nebol ako vy jej milencom, iba lekárom a priateľom. A keby ju mohol môj život vykúpiť z údelu nemŕtvoly, bez váhania ho obetujem."

Na Arthura jeho slová silne zapôsobili. Chytil starca za ruku a zlomeným hlasom povedal:

„Klamal by som, keby som tvrdil, že vás chápem. Ale pôjdem s vami a uvidím."

125

16. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA(pokračovanie)

Bolo presne tri štvrte na dvanásť, keď sme preliezli cez nízky cintorínsky múr. Noc bola tmavá, iba chvíľami sa medzi ťažkými oblakmi zablysol mesiac. Všetci sme sa držali pospolu a kráčali za Van Helsingom. Keď sme sa priblížili k hrobke, pozrel som na Arthura, lebo som sa obával, že miesto, ku ktorému sa viaže taká smutná spomienka, ho vyvedie z rovnováhy; ale znášal to statočne.

Profesor odomkol hrobku, a keď zbadal, ako všetci z rozličných príčin váhame, vstúpil dnu prvý. Ostatní sme ho nasledovali. Profesor zapálil lampáš a ukázal na truhlu. Arthur váhavo pristúpil. Van Helsing sa obrátil ku mne:

„Vy ste tu so mnou boli včera. Ležalo telo slečny Lucy v truhle?"„Ležalo."Profesor vytiahol skrutkovač a znova sňal z truhly vrchnák. Arthur

zbledol, ale mlčky sa díval, ba pristúpil bližšie. Zrejme nevedel, že pod vrchnákom je ešte olovený príklop. Keď zbadal V olove trhlinu, tvár sa mu zaliala krvou, ale vzápätí zase zbledol ako krieda. Nepovedal ani slovo. Van Helsing násilne odchýlil olovený plát. Všetci sme pozreli do truhly a odskočili sme.

Truhla bola prázdna!Chvíľu sme všetci stáli ako nemí. Mlčanie napokon prerušil Quincey

Morris:„Pán profesor, vyslovil som vám svoju dôveru. A preto sa

nehnevajte, ak sa vás teraz opýtam, či toto je vaša robota."„Prisahám pri všetkom, čo mi je sväté, že Lucy som neodniesol, vôbec som

sa jej nedotkol. Pred dvoma dňami sme prišli sem spolu s dr. Sewardom - s dobrým úmyslom. Otvorili sme truhlu, ktorá bola dovtedy zapečatená, a našli sme ju prázdnu. Čakali sme v blízkosti hrobky, a zrazu sme zbadali, ako medzi stromami kráča čosi biele. Na druhý deň popoludní sme sem prišli znova, a Lucy ležala v truhle. Však sme ju tam videli, pán kolega?" „Áno." „Tej noci sme prišli v poslednej chvíli. Zase sa stratilo akési dieťa, a my sme ho našli medzi hrobmi - našťastie, neporanené. Včera som sem prišiel pred západom slnka. Čakal som až do svitania, ale nič som nevidel. Pravdepodobne preto, lebo som dvere potrel cesnakom, ktorý nemŕtvola neznáša. Dnes večer som cesnak odstránil. A truhla je prázdna. Lenže to nie je všetko. Poďme teraz von!" Spustil na lampáši začadené skielko a otvoril dvere.

Aké príjemné bolo opäť dýchať čerstvý, svieži vzduch! Aké povznášajúce bolo hľadieť na letiace oblaky a počúvať tlmený hurhaj veľkého mesta!

126

Arthur mlčal. Mňa napĺňala trpezlivost a zasa vo mne začal prevažovať sklon odvrhnúť pochybnosti a prijať Van Helsingove závery. Quincey Morris sa správal flegmaticky ako človek, ktorý všetko prijíma s chladnokrvnou rozvahou. Keďže si nemohol zapáliť, vopchal si aspoň za hrsť tabaku do úst a začal ho prežúvať. Van Helsing vybral z kabely akési biele oblátky. Rozlámal ich na tenké prúžky a nastrkal ich do škár medzi dvermi a zárubňou hrobky. Prekvapene som sa opýtal, čo to robí. Aj Arthur s Quinceym sa zvedavo priblížili.

„Zatváram hrobku, aby do nej nemohla vstúpiť nemŕtvola," odvetil.„A to, čo dávate do tých škár, jej v tom zabráni?" spýtal sa Quincey.„Zabráni."„Čo je to?" Tentoraz sa opytoval Arthur. Van Helsing úctivo nadvihol

klobúk.„Svätá hostia. Priniesol som si ju z Amsterdamu. Dostal som na to

odpustky." Jeho odpoveď otriasla aj najväčšími pochybovačmi. Ak sa profesor odvažuje takto zaobchodiť s vecou, ktorá mu je najsvätejšia, nemožno neveriť vo vážnosť jeho zámeru. Mlčky sme sa rozostavili okolo hrobky tak, aby na nás nikto nevidel. Ľutoval som najmä Arthura, lebo už som dobre vedel, ako sa skončí toto strašné čakanie. Hoci sám som pred hodinou odmietal všetky dôkazy, nemohol som sa teraz ubrániť zimomra-vému pocitu. Ešte nikdy sa náhrobné kamene tak prízračné nebe-leli; ešte nikdy cyprusy, tisy a borievky tak nezvýrazňovali pochmúrny ráz cintorína; ešte nikdy sa stromy a tráva tak zlovestne neklátili; ešte nikdy konáre tak záhadne nepraskali; ešte nikdy vzdialené psie zavýjanie natoľko neprinášalo predzvesť dačoho strašného.

Dlhú chvíľu vládlo ticho, obrovská, bolestná prázdnota a vtom sa ozvaloprofesorovo prenikavé „Psssst!" V dialke medzi tismi sa k nám blížila hmlistá biela postava a v náručí zvierala čosi čierne. Postava sa naraz zastavila a v tej chvíli sa predralo pomedzi oblaky mesačné svetlo a odhalilo tmavovlasú ženu v bielom rubáši. Do tváre sme jej nevideli, lebo sa skláňala nad svojím bremenom, malým dieťaťom. Dieťa zrazu prenikavo vykríklo. Chceli sme vybehnúť zo svojich úkrytov, ale profesorova varovná ruka nás zadržala. Biela postava sa opäť pohla. Arthur zavzlykal, keď v nej spoznal črty Lucy Westenrovej. Ako sa Lucy zmenila! Všetok pôvab sa z nej vytratil, vyžarovala z nej neľútostná krutosť a zmyselná nenásytnosť. Van Helsing vykročil a všetci štyria sme sa zoradili pred dvermi hrobky. Van Helsing zdvihol na lampáši záklopku; zbadali sme, že Lucy má pery červené od čerstvej krvi, ktorá jej steká i po brade a po bielom batistovom rubáši.

Zachveli sme sa od hrôzy. V blikotavom svetle som si všimol, že aj Van Helsingovi vypovedali nervy. Arthur stál vedľa mňa, a keby som ho nebol chytil a zadržal, padol by na zem.

Len čo nás Lucy - nazývam tú bytosť Lucy iba preto, že má jej podobu - len čo nás Lucy zazrela, zlostne zavrčala ako nahnevané mača. Prebehla nás očami. Tvarom i farbou to boli síce Lucine oči, ale nečisté, akoby v nich blčal pekelný plameň. V tej chvíli sa i posledné zvyšky mojej lásky

127

zmenili na nenávisť a odpor. Ak by som ju mal teraz zabiť, urobil by som to dokonca rád. Zmyselne sa usmiala. Surovo dieťa hodila na zem a zavrčala nad ním ako pes nad kosťou. Dieťa bolestne zaplakalo. Zrazu nás zmrazil Arthurov výkrik; ako sa k nemu s vystretými rukami a so zmyselným úsmevom blížila, klesol a zakryl si tvár.

„Poď ku mne, Arthur," povedala samopašne. „Nechaj tých ostatných a poď ku mne. Už sa ťa moja náruč nemôže dočkať. Poď, môj milý, poď!"Arthura akoby tými diabolskými slovami celkom opantala. Zdvihol hlavu a

roztvoril náruč. Chcela sa mu ďo nej vrhnúť, lenže vtom vyskočil zozadu Van Helsing a podržal pred Arthurom malý zlatý krížik. Lucy strpia, skrivila tvár a rozbehla sa k hrobke. Niekoľko krokov pred hrobkou zastala, akoby ju zadržala akási neprekonateľná sila. Znova sa obrátila k nám, tentoraz s takým nenávistným pohľadom, že by ním mohla zabíjať. Takmer pol minúty, ktorá nám prichodila ako večnosť, ostala uväznená medzi zdvihnutým krížom a dvermi hrobky. Napokon Van Helsing prerušil mlčanie a spýtal sa Arthura:

„Odpovedzte, milý priateľ! Mám vo svojej práci pokračovať?"Arthur sa vrhol na kolená a odvetil:„Konajte podľa svojej úvahy, pán profesor. Už sa tá hrôza nesmie

opakovať!" Rozplakal sa. Spolu s Quinceym sme ho postavili na nohy. Van Helsing zatemnil lampáš, podišiel k hrobke a odstránil zo škár úlomky hostie. Len čo odstúpil od dverí, Lucy, ktorá až do tejto chvíle mala hmatateľné telo, prešmykla sa cez medzeru, do ktorej by sa sotva zmestilo ostrie noža. Keď sme videli, ako profesor opäť chladnokrvne zapečaťuje dvere, všetkým sa nám uľavilo. Potom zdvihol dieťa a povedal:

„Pôjdeme, priatelia; až do zajtra nemôžeme nič robiť. Napoludnie sa koná akýsi pohreb; hneď po ňom sa môžeme pustiť do práce. Pokiaľ ide o to dieťa, veľmi mu neublížila, nuž ho opäť pohodíme polícii."

Rozišli sme sa domov, Arthur s Quinceym ku mne a profesor do svojho hotela.

29. septembra v nociKrátko pred dvanástou sme sa všetci traja - Arthur, Quincey Morris a ja - zastavili po profesora. Hoci sme sa vôbec na tom nedohodli, všetci sme sa obliekli do čierneho. Pravdaže, Arthur nosil čierne šaty ustavične, na znak hlbokého smútku, ale ostatní sme tak urobili akosi inštinktívne. Okolo pol druhej sme už boli pri cintoríne. Prechádzali sme sa okolo neho, skrývali pred nežiadúcimi pohľadmi, a keď hrobár konečne zamkol bránu, preliezli sme cez múr a pobrali sa k hrobke. Tentoraz mal Van Helsing so sebou namiesto čiernej kabely dlhú koženú tašku, ktorá pripomínala vak so športovými potrebami; podľa všetkého mala i svoju váhu. Keď sme vstúpili do hrobky, profesor vytiahol z tašky lampáš a dve voskové sviečky, ktoré postavil na iné truhly, aby mal pri svojej práci dostatok svetla. Keď zdvihol z Lucinej truhly vrchnák, všetci sme ta pozreli - Arthur sa roztriasol ako osika. Lucy ležala v truhle. Už som necítil vôbec nič, iba odpor k ohavnej

128

bytosti, ktorá si vzala Lucinu podobu. Aj Arthurova tvár stvrdla. Zrazu povedal Van Helsingovi:

„Leží tam naozaj Lucino telo, alebo iba démon v jeho podobe?"„Leží aj neleží," odvetil profesor. „O chvíľu uvidíte."Ostré zuby, zakrvavené zmyselné ústa boli diabolským výsmechom

Lucinej čistoty. Van Helsing punktičkársky rozkladal obsah svojej tašky. Najprv vybral spájkovačku, potom malú petrolejovú lampu, ktorú tiež zapálil; na dosah poukladal aj operačné nože; a napokon vytiahol guľatý drevený kôl, šesť až sedem centimetrov hrubý a takmer meter dlhý. Na jednom konci bol ostro zahrotený. S kolom vytiahol aj tažký mlat, aký sa používa na drvenie veľkých kusov uhlia. Keď mal už všetko pripravené, povedal:

„Skôr ako sa pustíme do práce, rád by som vám ozrejmil niektoré veci; vychádzam zo skúseností starých národov i z niektorých odborných prác. Keď sa človek stane nemŕtvolou, stihne ho kliatba nesmrteľnosti; nemôže umrieť, žije celé storočia a ustavične rozširuje počet svojich obetí; každý, kto umrie ako korisť nemŕtvoly, sám sa stane nemŕtvolou a koristí na vlastnú päsť. A tak sa kruh nemŕtvol ustavične rozširuje, ako keď hodíte do vody kameň a okolo sa šíria vlnky. Priateľ Arthur, keby ste boli od umierajúcej Lucy prijali bozk, alebo keby ste ju boli včera v noci objali, aj z vás by sa stal po smrti nosferatu - takto nemŕtveho nazývajú vo východnej Európe - a ustavične by ste znásobovali počet nemŕtvol, ktoré nás napĺňajú takou hrôzou. Táto nešťastnica iba začína svoje pôsobenie ako nemŕtvola. Tie deti, ktorým cicala krv, sa ešte z toho môžu dostať; ale ak bude v tom pokračovať, deti budú strácať čoraz viac krvi a napokon ich tak ovládne, že budú za ňou chodiť samy. Ale ak naozaj umrie, všetko prestane; ranky na hrdlách sa zacelia, deti sa vrátia k hrám a už si nikdy nespomenú na to, čo sa im prihodilo. A zároveň vyslobodíme jej dušu, ktorá bude môcť zaujať svoje miesto medzi anjelmi. Preto požehnaná bude ruka, ktorá jej zasadí oslobodzujúci úder. Som na to pripravený. Ale nie je medzi nami ešte niekto, kto má na takýto čin väčšie oprávnenie?"

Všetci sme pozreli na Arthura. Aj on si uvedomoval nesmiernu šľachetnosť Van Helsingovho návrhu; hoci sa celý triasol a tvár mal bledú ako krieda, odvážne povedal:

„Zo srdca vám ďakujem, pán profesor. Povedzte, čo mám robiť, a ani ruka sa mi nezachvie."

Van Helsing mu položil ruku na plece. „Statočný chlapec! Žiadam od vás iba trochu odvahy. Musíte cez ňu prebiť tento kôl. Nedajte sa oklamať, bude to strašné, ale vtedy už nebudete môcť ustúpiť."

„Rozumiem," povedal Arthur chrapľavo.„Vezmete do ľavej ruky tento kôl, priložíte ho hrotom k je] srdcu, a do

pravej ruky uchopíte mlat. V mene božom kôl zatlčiete."Arthur odhodlane vzal kôl a mlat. Rozohnal sa mlatom a celou silou udrel.

Bytosť v truhle sa skrútila. Z červených pier vyrazil príšerný výkrik. Telo sa hádzalo ako pristúpený had, zuby zaškrípali a zahryzli sa do pier, ústa sa

129

zaliali tmavočervenou penou. Ale Arthur sa ani nezachvel a zatĺkal kôl čoraz hlbšie. Z prebodnutého srdca striekala na všetky strany krv. Telo sa postupne metalo čoraz menej, až naostatok znehybnelo. Arthurovi vypadol mlat z rúk. Zatackal sa, keby sme ho nezachytili, spadne. Na čelo mu vystúpili veľké kropaje potu.

Keď sme znova pozreli na truhľu, už v nej neležala ohyzdná bytosť, ale Lucy, tak ako sme ju vídaľi zaživa, s nesmierne milou a čistou tvárou. Van Helsing podišiel k Arthurovi:

„Dúfam, priateľ môj, že mi teraz odpustíte."Arthur chytil starca za ruku a bozkal ju.„Boh vám žehnaj, že ste vrátili mojej milovanej dušu a mne pokoj."„Ak chcete, môžete ju teraz bozkať."Arthur sa zohol, bozkal ju a potom sme ho spolu s Quinceym poslali von z

hrobky. S profesorom sme odpílili hornú časť kola a hrot sme nechali v tele. Potom sme odťali hlavu a ústa napchali cesnakom. Zvarili sme olovený príkľop, vrchnák sme priskrutkovali na truhlu, nástroje uložili do tašky a vyšľi z hrobky. Profesor zamkol dvere a odovzdal Arthurovi kľúč.

Zdalo sa nám, akoby sa celá príroda naladila do inej tóniny. Všade vládla pohoda a mier, konečne sme si mohli oddýchnuť.

Skôr ako sme sa rozišli, Van Helsing povedal:„Priatelia, časť práce máme za sebou. Ale ešte vždy pred nami stojí veľká

úloha: odhaliť a zneškodniť pôvodcu nášho trápenia. Mám už istú stopu, ale čaká nás dlhý, nebezpečný boj. Nechceli by ste mi pomáhať i ďalej?"

Slávnostne sme sľúbili, že mu poskytneme všetky svoje sily. Nato povedal:

„Pozajtra sa zasa stretneme. Prizvem medzi nás aj dve ďalšie osoby, ktoré ešte nepoznáte. Predložím vám svoj plán. A začne sa naše veľké pátranie."

130

17. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA(pokračovanie)

Keď sme prišli do hotela Berkeley, Van Helsinga tam čakal telegram:PRICESTUJEM VLAKOM STOP JONATHAN ODIŠIEL DO WHITBY STOP DÔLEŽITÉ SPRÁVY STOP MÍNA HARKEROVÁ STOP

Profesor sa potešil. „Pani Mína je znamenitá! Lenže ja dnes večer musím odcestovať do Amsterdamu. Musíte ju prichýliť vo svojom dome, pán kolega. Pôjdete jej aj naproti na stanicu. Zatelegrafujte jej en route, aby o vás vedela."

Keď som odoslal telegram, sadli sme si k šálke čaju. Van Helsing mi rozpovedal o denníku, ktorý si viedol v priebehu svojej cesty v zahraničí Jonathan Harker, dal mi jeho strojopisovú kópiu a aj kópiu denníka pani Harkerovej, ktorý si viedla vo Whitby. „Dobre si ich preštudujte," povedal. „Keď sa vrátim, aspoň už budete poznať fakty. A čítajte to, prosím vás. s otvorenou mysľou."

Rozlúčili sme sa, a ja som sa pobral na Paddingtonskú stanicu. Prišiel som pätnásť minúť pred príchodom vlaku. Bol som nervózny, že v hurhaji nástupišťa azda miniem svojho hosťa, keď zrazu pristúpilo ku mne pôvabné, elegantné ďievča a oslovilo ma:

„Nie ste dr. Seward?"„A vy ste pani Harkerová!"Podali sme si ruku.„Spoznala som vás podľa toho, ako vás Lucy opísala . . . " Zrazu sa zarazila a

začervenala. I ja som sa začervenal. Vzal som jej batožinu, medzi ktorou bol aj písací stroj, a pobrali sme sa pod-zemkou na Fenchurch Street, kde som odoslal telegram svojej domácej, aby hneď pripravila obývačku a spálňu pre pani Harke-rovú.

Hoci pani Harkerová veďela, že ju vediem ďo ústavu choromyseľných, nemohla potlačiť slabé zachvenie, keď sme vstúpili cez bránu. Poveďala mi, že by najradšej hned prišla do mojej pracovne, lebo má pre mňa veľa informácií. A tak končím tento fonogra-fícký záznam a čakám, kedy vojde. Ešte som nemal možnosť ani nazrieť do denníkov, ktoré mi zveril Van Helsing. Budem musiet niečím upútať jej záujem, aby som si ich mohol nerušene prečítať. Neuvedomuje si, aká vzácna je pre mňa každá minúta. Nesmiem ju však vystrašiť. Už vchádza.

131

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

29. septembraKeď som sa upravila, zišla som do pracovne dr. Sewarda. Pri dverách som na chvíľu zastala, pretože sa mi zdalo, že sa s kýmsi zhovára. Keďže mi však kládol na srdce, aby som sa ponáhľala, zaklopala som a na jeho výzvu som vstúpila.

Na moje prekvapenie dr. Seward bol v miestnosti sám. Oproti nemu na stole však stál písací stroj, ktorý som hneď spoznala, hoci som ho nikdy predtým nevidela: fonograf.

„Dúfam, že som vás nenechala dlho čakať," povedala som; „ale stála som pri dverách, lebo som sa nazdávala, že sa s niekým zhovárate."

„Ach tak," odvetil s úsmevom. „Venoval som sa svojmu denníku."„Denníku?" opýtala som sa prekvapene.„Denníku," odvetil. „Vediem si ho takýmto spôsobom," ukázal na

fonograf.„Veď fonograf prekonáva aj rýchlopis," vyhŕklo zo mňa. „Smiem počuť

nejakú nahrávku?"„Pravdaže," odvetil pohotovo, vstal a pripravil prístroj na reprodukciu.

Vzápätí sa zarazil a tvár sa mu zachmúrila. „Lenže ja si na tom zaznamenávam iba svoj denník," zajachtal. „A keďže sa v ňom hovorí výlučne . . . takmer výlučne o odborných prípadoch, nebolo by azda vhodné . . . totiž . . . " - Ešte väčšmi zrozpa-čitel.

„Ošetrovali ste Lucy až do jej smutného konca. Rada by som počula, ako umrela. Veľmi som ju mala raďa."

Na moje prekvapenie sa nad touto žiadosťou celkom zhrozil.„Vy chcete počuť o jej smrti? Za nič na svete!"„Prečo nie?" spýtala som sa.Znova zmĺkol a videla som, že sa usiluje vymyslieť nejakú výhovorku.

Napokon povedal:„Totiž neviem, ako vybrať nejaký úryvok." Vzápätí s naivnostou dieťaťa dodal: „Čestné slovo, že neviem. Nikdy mi nezišlo na um, že by som mal niekedy nájsť určitú časť denníka."V tej chvíli mi zišlo na um, že denník lekára, ktorý ošetroval Lucy, by

mohol rozšíriť naše vedomosti o tej strašnej bytosti, a odvážne som navrhla:

„Rada vám ten denník prepíšem na stroji."Dr. Seward zbledol.„Nie! Nie! Za nič na svete by som vám nedovolil zoznámiť sa s tou

strašnou históriou."Bolo to teda strašné; predpokladala som správne. Chvíľu som premýšľala,

blúdila som pohľadom po miestnosti a zrazu som zazrela na stole veľký zväzok s Jonathanovým a mojím denníkom. Zachytil môj pohľad a aj on pozrel tým smerom.

132

„Vy ma ešte nepoznáte," povedala som. „Musíte si prečítať tie zápisky. Nájdete v nich aj moje najskrytejšie myšlienky. Chápem, že kým sa s nimi nezoznámite, nemôžete mi dôverovať."

Dr. Seward vstal, otvoril veľkú zásuvku, v ktorej boli uložené duté kovové valce napustené voskom, a povedal:

„Máte pravdu. Nedôveroval som vám, lebo vás nepoznám. Viem, že vám Lucy o mne rozprávala; aj mne rozprávala o vás. Smiem si svoju nedôveru odpykať? Vezmite si tieto valce, vypočujte si prvý poltucet - majú pre mňa skôr osobný význam a nevyľakajú vás; aspoň ma lepšie spoznáte. A medzitým si prečítam čosi z týchto dokumentov."

Sám preniesol fonograf do mojej obývačky. Predpokladám, že si teraz vypočujem ľúbostnú epizódu, ktorú už poznám z druhej strany. . .

DENNÍK DR. SEWARDA

29. septembraPohrúžil som sa do týchto úžasných denníkov a vôbec som nevnímal čas. Keď prišla slúžka ohlásiť večeru, pani Harkerová ešte nebola dole, nuž som navrhol, aby sme večeru o hodinu odložili. Dal som sa zase do čítania. Práve som dočítal denník pani Harke-rovej, keď vstúpila. Hľadela na mňa veľmi smutne a so zaslzenými očami.

„Obávam sa, že som vás skľúčil."„Nie, neskľúčili ste ma," odvetila. „Ale váš smútok ma dojal.

Fonograf je zázračný prístroj, ale neľútostne pravdivý. Presne zaznamenal vaše rozpoloženie. Ale už nikto nesmie vypočuť tlkot vášho srdca! Radšej som vaše slová prepísala na stroji."

„Aj tak ich nikomu neukážem," povedal som tichým hlasom.„Musíte," povedala vážne.„Musím? A prečo?" spýtal som sa.„Lebo je to súčasť tej strašnej histórie, rozprávania o smrti úbohej Lucy.

Ak chceme zbaviť svet tej strašnej obludy, musíme poznať všetko, čo nám je dostupné. Zdá sa mi, že váš záznam vrhá na túto temnú záhadu veľa svetla. Však mi pomôžete? Poznám všetko až po určitý bod; a hoci som pri počúvaní vášho denníka prišla iba po 7. september, začínam si uvedomovať, aký strašný osud stihol Lucy. Po návšteve profesora Van Helsinga sme s Jonathanom vo dne v noci hľadali objasnenie niektorých faktov. Jonathan odcestoval do Whitby, kde chce získať ďalšie tajnosti; ak si budeme absolútne dôverovať, určite budeme silnejší, ako keby sme ostali v tme." Pozrela na mňa tak prosebné a zároveň svojím správaním prejavila toľko odvahy a rozhodnosti, že som sa hneď podvolil jej želaniam.

„Dozviete sa všetko," povedal som. „Lenže večera je už pripravená a mali by sme sa najprv posilniť."

133

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

29. septembraPo večeri som sa odobrala s dr. Sewardom do jeho pracovne. Preniesol fonograf opäť do svojej izby, a ja som si priniesla písací stroj. Usadil ma do pohodlného kresla a hneď vedľa mňa postavil fonograf. Ukázal mi, ako ho mám obsluhovať, a potom si saďol chrbtom ku mne, aby som mala pocit čo najväčšej slobody. Založila som si na uši slúchadlá a dr. Seward sa znova pohrúžil do čítania.

Keď som si vypočula strašný príbeh o Lucinej smrti, bezmocne som klesla. Doktor Seward naľakané vyskočil, vzal z príborníka fľašu a potúžil ma kalištekom brandy. Trocha ma to vzpružilo, hoci ešte vždy sa mi krútila hlava od tej záplavy nevýslovných hrôz. Keby som nepoznala Jonathanove zážitky z Transylvánie, ani by som neverila, že čosi také je vôbec možné. Aby som sa zbavila chmúrnych myšlienok, otvorila som písací stroj a navrhla som, že aj tieto valce prepíšem. Musíme sa do príchodu dr. Van Helsinga pripraviť. Velmi dôležité sú v týchto záznamoch dátumy. Vykonáme veľký kus práce, ak usporiadame všetok materiál do chronologického poriadku. Doktor Seward mi nastavil fonograf na pomalšiu rýchlosť a dala som sa do prepisovania. Doktor Seward sa pobral k svojim pacientom, ale potom sa opát vrátil do svojej pracovne a ostal so mnou, kým som túto prácu nedokončila. Skôr ako som sa odobrala do svojej izby, spomenula som si, že Jonathan sa vo svojom zápisníku zmieňuje o tom, ako profesora na stanici v Exeteri vzrušilo čosi v novinách. Požičala som si od dr. Sewarda staré čísla Westminster Gazette a Páli Mail Gazette a odniesla ich do svojej izby. Spomínam si, ako nám pomohli výstrižky z Dailygraphu a z Whitby Gazette pri objasňovaní strašných udalostí, ktoré sa odohrali vo Whitby pri vylodení grófa Draculu. Možno v tých novinách naďabím na nejakú novú stopu.

DENNÍK DR. SEWARDA

30. septembraPán Harker prišiel o deviatej. Je to nezvyčajne bystrý a energický človek. Ak je jeho zápisník pravdivý - a na základe vlastných skúseností nemám dôvod o tom pochybovať - určite má železné nervy. Predpokladal som, že sa stretnem s mocným chlapiskom; ale pán Harker pripomína skôr obchodníka.

NeskôrPo obede sa Harker so svojou ženou vrátil k svojej práci a o chvíľu som počul ťukot písacieho stroja. Podľa návrhu pani Harkerovej už začínajú dokumenty usporadúvať do chronologického poriadku Harker získal korešpondenciu

134

medzi príjemcom debien vo Whitby a londýnskym zasielateľstvom. Teraz číta prepis môjho denníka.

Nikdy mi nezišlo na um, že môj ústav susedí s grófovým brlohom. A mali sme na to dosť dôkazov v správaní pacienta Renfiel-da! K prieklepu Harkerovho zápisníka boli pripojené listy o kúpe usadlosti. Keby sme tieto materiály boli mali skôr, mohli sme Lucy zachrániť!

Navštívil ma Harker a oznámil mi, že po večeri už budú môcť predložiťchronologický prehľad udalostí. Navrhol mi, aby som medzitým navštívil Renfielda, lebo až doteraz bol akýmsi ukazovateľom, či sa gróf zdržuje vo svojej usadlosti. Celkom tomu nerozumiem, ale možno to i ja pochopím, ak si porovnám jednotlivé dátumy.

Renfield sedel vo svojej izbe so založenými rukami a láskavo sa usmieval. Zdal sa mi celkom normálny. Prisadol som si k nemu, zhováral som sa s ním na mnohé témy a vyjadroval sa celkom normálne. Zrazu začal hovoriť o sebe a prvý raz za svojho tunajšieho pobytu mi nadhodil otázku, kedy ho mienim prepustiť domov. Keby som nebol pred chvíľou o ňom hovoril s Harkerom, bol by som mu bez váhania podpísal prepúšťací list. Lenže ak jeho záchvaty nejako súvisia s grófovou prítomnosťou v susednej usadlosti, čo potom znamená jeho absolútna spokojnosť? Vari sa jeho inštinkt uspokojil s úplným víťazstvom vampíra? Počkajme! Sám je zoofág a pri svojich záchvatoch pred kaplnkou sa ustavične zmieňoval o „majstrovi". To všetko akoby potvrdzovalo našu domnienku. Správa sa teraz priveľmi normálne a nemá význam, aby som mu dával otázky hlbšieho významu. Nedôverujem jeho náladám, a skôr než som sa od neho odobral, prikázal som ošetrovateľovi, aby dával na neho väčší pozor a pre každý prípad mal pripravenú zvieraciu kazajku.

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

29. septembra, vo vlaku do LondýnaKeď mi pán Billington oznámil, že mi môže poskytnúť všetky dostupné informácie, pokladal som za najvhodnejšie cestovať do Whitby. Rozhodol som sa, že budem sledovať tú strašnú grófovu zásielku až po jej uskladnenie v Londýne. Na stanici ma už čakal Billington mladší a hneď ma zaviedol do domu svojho otca. Billingtonovci sa ku mne správali s naozajstnou yorkshirskou pohostinnosťou. Vedeli, že mám málo času a nebudem sa môcť dlhšie zdržať: preto vopred pripravili všetky písomnosti okolo zásielky debien. Zamrazilo ma, keď som znova zazrel jeden z listov, ktoré som pred niekoľkými mesiacmi videl na Draculovom stole. Ako dôkladne všetko premyslel! Ako sa pripravil na každú nepredvídanú okolnosť! Nič neriskoval, jeho inštrukcie sa plnili s absolútnou presnosťou. Poznamenal som si údaj z dodácieho listu: „Päťdesiat debien bežnej zeminy na pokusné účely." Odpísal som si aj kópiu listu firme Carter, Paterson a spol. a jej odpoveď Billingtonovi. Potom som sa pobral do prístavu a navštívil

135

som pobrežnú stráž, colný úrad a veliteľa prístavu. Všetci sa pamätali na záhadnú loď, o ktorej sa dodnes šíria vo Whitby povesti; ale každý vedel o zásielke povedať iba to, že šlo o „päťdesiat debien bežnej zeminy". Nakoniec som zašiel za prednostom stanice a ten ma spojil s robotníkmi, ktorí debny nakladali. Dozvedel som sa od nich, že debny boli „ťažké ako olovo" a pri ich nakladaní sa poriadne zapotili. Pritom im nikto nepreukázal uznanie dákou fľaškou a dodnes ich z toho trápi smäd. Nemusím dodávať, že skôr než som sa s nimi rozlúčil, neostalo mi nič iné, iba ich smäd dodatočne uhasiť.

30. septembraPrednosta stanice napísal svojmu kolegovi na stanici King's Cross niekoľko riadkov, a tak som hneď po príchode do Londýna mohol pokračovať v pátraní. Tunajší prednosta ma zase spojil s príslušnými zamestnancami a zistil som, že aj ich záznam súhlasí s pôvodným doďacím listom. Zo stanice viedli moje kroky do centrály zasielateľstva Carter, Paterson a spol. Veľmi ochotne mi vyhľadali dokumentáciu o tejto zásielke a zatelefonovali do svojej pobočky na King's Cross a požiadali o ďalšie podrobnos-ti. Našťastie telefonát zastihol robotníkov, ktorí ďopravili debny do Carfaxu, v kancelárii, a tak ich úradník hneď poslal za mnou. Chlapi sa najprv, pochopiteľne, zmieňovali o prašnej robote, z ktorej ešte vždy majú v hrdle sucho. Až keď som ich zbavil neuhasiteľného smädu, jeden z nich podotkol:

„Jakživ som nevidel taký čudný dom, milosťpán. Najmenej sto rokov doň nikto nevstúpil. Na dlážke bolo toľko prachu, že by sa človek mohol na zemi aj vychrápať a vôbec by ho nemo-lestovali kosti. A tá stará kaplnka - bŕŕ! Len čo sme tie kisne zložili, hneď sme staďe zďupkali. Za nič na svete by som ta nevošiel za tmy." Keďže som Carfax poznal zo svojej prvej návštevy, ani ma nemusel o strašidelnosti toho prostredia dlho presviedčať.

Získal som aspoň istotu o tom, že všetky debny, ktoré z Varny do Whitby priviezla loď Demeter, sú teraz usklaďnené v starej kaplnke usaďlosti Carfax. Malo by ich tam byť päťďesiat, ak medzitým niektoré z nich niekďe neoďviezli. Z denníka dr. Sewarda vyplýva, že čosi sa z Carfaxu odviezlo. Pokúsim sa vyhľadať toho povozníka, na ktorého sa vyrútil Renfield. Môžeme sa od neho veľa dozvedieť.

NeskôrCelý deň sme s Mínou pracovali a usporadúvali písomné matéria-

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

30. septembraAká som rada! Jonathan sa vrátil z Whitby plný energie a odhodlania. Dnes

136

večer predložíme výsledok nášho úsilia chronologicky usporiadať dostupné materiály. Veľmi ma to vzrušilo: zmocňuje sa ma horúčka poľovníka.

NeskôrLord Godalming a pán Morris prišli skôr, ako sme ich čakali. Keďže Jonathan odišiel s dr. Sewardom do mesta, musela som ich privítať ja. Bolo to pre mňa bolestné stretnutie, lebo mi pripomenulo Lucine nádeje spred niekoľkých mesiacov. Pravdaže, počuli už o mne od Lucy a zrejme aj dr. Van Helsing mi už urobil dobrú reklamu. Našťastie si vôbec neuvedomovali, že viem, čo navrhli Lucy. Zhovárali sa so mnou iba o neutrálnych veciach. Pokladala som však za správne, ak ich bez okolkov poinformujem o svojej úlohe, a každému som dala prečítať jednu kópiu denníkov.

DENNÍK DR. SEWARDA

30. septembraKeď som o piatej prišiel domov, čakali už na mňa Godalming a Morris. Za ten čas si preštudovali všetok písomný materiál. Harker sa ešte nevrátil zo zasielateľstva, ktorého adresu našiel v hlásení dr. Hennesseyho. Pani Harkerová nám urobila ča). a môžem otvorene vyhlásiť, že prvý raz som sa v tomto dome cítil príjemne. Keď sme dopili, pani Harkerová povedala:

„Doktor Seward, smiem vás poprosiť o láskavosť? Rada by som navštívila vášho pacienta, pána Renfielda. Odkedy som o ňom čítala vo vašom denníku, veľmi sa oňho zaujímam." Vyslovila to tak prosebné, že som jej nemohol odmietnuť, a vzal som ju so sebou na inšpekciu. Vstúpil som do jeho izby a oznámil som mu, že ho chce navštíviť jedna dáma.„Prečo?" spýtal sa prostoreko.„Prezerá si ústav a rada by navštívila každého pacienta," odvetil som.„No dobre," povedal Renfield. „Môžete ju vpustiť; ale najprv si musím

trocha upratať izbu." Upratoval svojráznym spôsobom; skôr ako mu v tom stačil zabrániť, napchal si do úst všetky pavúky a muchy zo škatúľ. Zrejme sa žiarlivo obával, aby sa niekto cudzí o jeho záľubách nedozvedel. Keď svoju nechutnú robotu dokončil, bodro prehodil: „Môžete ju vpustiť," a sadol si na okraj postele. Obával som sa, aby ho znova nepochytili vražedné úmysly; spomenul som si, že pokojne sa správal aj tesne pred tým, ako ma napadol v pracovni. Postavil som sa tak, aby som ho mohol hneď zadržať, keby sa pokúsil zaútočiť. Pani Harkerová vstúpila do izby s nenútenou prirodzenosťou, čím si hneď vynútila bláznov rešpekt. Podišla k nemu, milo sa usmiala a podala mu ruku.

„Dobrý večer, pán Renfield," povedala. „Vidíte, že vás poznám - dr. Seward mi už o vás rozprával."

Renfield mlčal a so sústredeným, zamračeným pohľadom na ňu gánil. Pohľad sa postupne zmenil na údiv a pochybnosti; na moje

137

prekvapenie Renfield povedal:„Však nie ste to dievča, s ktorým sa chcel doktor oženiť? Nie, vy nie ste

to dievča, veď to už umrelo."„Ach, nie," usmiala sa pani Harkerová. „Vydala som sa skôr, ako som sa

zoznámila s dr. Sewardom. Som Harkerová."„Čo tu robíte?"„Prišla som s manželom k dr. Sewardovi na návštevu."„Nesmiete tu ostať."„Prečo?"Predpokladal som, že tento druh konverzácie je azda pani Harkerovej

nepríjemný, a tak som sa zamiešal:„Odkiaľ viete, že som sa chcel oženiť?"Opovržlivo pozrel na mňa a zase na pani Harkerovú:„Aká hlúpa otázka!"

„Vôbec vás nechápem, pán Renfield," povedala pani Harkerová.„Mali by ste, pani Harkerová, vedieť, že o takom váženom človeku, ako je

náš hostiter, nič neostane utajené. Dr. Sewarda majú radi nielen jeho priatelia, ale i jeho pacienti. Pravdaže, niektorým chýba duševná rovnováha a zamieňajú si príčinu s následkami. Keďže sám som obyvatelom tohto ústavu, môžem iba konštatovať, že sofistické tendencie niektorých jeho chovancov vedú k omylom z non causae a ignoratlo elenchi."

Vypleštil som oči. Môj pacient spôsobmi uhladeného gentlemana rozpráva v pojmoch elementárnej filozofie. Ktovie, či v prítomnosti pani Harkerovej sa v ňom nerozozvučali dávno zabudnuté struny. Chvíľu sa zhovárali o všeobecných problémoch a potom pani Harkerová nadhodila jeho obľúbenú tému. Zase ma ohromilo, že na otázky odpovedá s objektívnosťou najnormál-nejšieho človeka. Ba neraz svoje tvrdenie exemplifikuje na sebe.

„I ja som príklad človeka, ktorý podľahol zvláštnej viere. Nečudujem sa, že mojich priateľov to poľakalo, radšej ma dali do ústavu. Predstavoval som si, že život je pozitívna a trvácna entita a ak človek konzumuje živé bytosti - bez ohľadu na to, z ktorej priečky na rebríčku tvorstva - môže si donekonečna predlžovať život. Niekedy na mňa táto teória pôsobila tak silne, že som bol ochotný siahnuť aj na ľudský život. Pán doktor vám potvrdí, že raz som zaútočil aj proti nemu-chcel som regenerovať svoje životné sily prostredníctvom jeho krvi - vychádzajúc z biblického ,Lebo krv je život'. Nemám pravdu, pán doktor?"

Súhlasne som prikývol; tak ma to prekvapilo, že som nevedel, čo mám na to povedať. Nešlo mi do hlavy, že človek, ktorý teraz tak otvorene odôvodňuje svoje nepríčetné konanie, pred piatimi minútami hltal pavúky a muchy. Pozrel som na hodinky. Keďže už bol najvyšší čas ísť naproti Van Helsingovi na stanicu, povedal som pani Harkerovej, že by sa mala už s pacientom rozlúčiť.

„Zbohom," uklonila sa Renfieldovi, „a dúfam, že vás budem smieť navštevovať častejšie."

138

„Zbohom, milá moja. Kiež dá Boh, aby som vašu milú tvár už nikdy neviďel!"

Pobral som sa na stanicu. Len čo ma Van Helsing zazrel, pribehol ku mne a vypytoval sa, čo je nového. Cestou som mu vyrozprával, čo sme medzitým zistili. Najväčšmi ho prekvapilo, že Draculov dom susedí s mojím ústavom. „Keby sme to boli vedeli skôr, Lucy zachránime," poznamenal trpko. Informoval som ho aj o tom, že pani Harkerová prepísala môj fonografický denník na stroji a spolu so svojím mužom pripravila chronologický prehľad všetkých udalostí, ktoré v posledných týždňoch na nás tak doľahli. Dohodli sme sa, že po večeri zvoláme poradu, na ktorej si vypracujeme bojový plán.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

30. septembraPorada v pracovni dr. Sewarda pripomínala skôr zasadnutie nejakého výboru. Za vrchstolom sedel profesor Van Helsing. Mňa posadili hneď po jeho pravici a požiadali ma, aby som robila zapisovateľku; vedľa mňa si sadol Jonathan a naproti lord Godal-ming, dr. Seward a pán Morris. Poradu otvoril profesor:„Predpokladám, že ste sa všetci zoznámili s údajmi, ktoré obsahujú jednotlivé dokumenty." Všetci sme prikývli.

„Bude teda osožnej šie, ak vám poviem niekoľko slov o našom nepriateľovi. Oboznámim vás aspoň úchytkom s jeho históriou, tak ako sa mi ju podarilo zistiť. Naša trpká skúsenosť, ako aj doklady z histórie nás dostatočne presviedčajú o tom, že vam-píri jestvujú. Pripúšťam, že sprvu som sa i ja staval k ich existencii skepticky. Ale keby som ju bol aspoň predpokladal, mohli sme zachrániť jeden cenný život. Slečnu Lucy už nevzkriesime. Môžeme však pred záhubou zachrániť stovky ďalších možných obetí, lebo nosferatu nehynie ako včela vbodnutím žihaďla. Je oveľa silnejší. Vampír, s ktorým máme do činenia, je mocnejší ako dvadsať chlapov; je prefíkanejší ako obyčajný smrteľník, lebo jeho múdrosť sa znásobuje rokmi. Pomáha si rozličnými čarami, rozkazuje mŕtvym. Koná surovo a bezcitne ako človek bez srdca. Môže sa zjavovať, kedy chce a kde chce a v hocijakej podobe; vládne živlom: búrke, hmle a blýskavici; poslúchajú ho všetky nižšie tvory: potkany, sovy, netopiere, mole, líšky a vlci; môže sa zväčšovať a zmenšovať, môže sa pred očami rozplynúť a stať sa neviditeľným. Z ktorej strany máme teda začať náš boj? Ako ho vypátrame a akými prostriedkami ho zničíme? Podujímame Sa, priatelia, na strašnú úlohu. Ak nezvíťazíme my, zvíťazí on. A potom nebude v stávke iba náš život, ktorý nám koniec koncov môže byť ľahostajný. Ale ak padneme, staneme sa ako on -ohyzdnými bytosťami bez srdca a bez svedomia. Do boja nám Však velí povinnosť a nemali by sme ustúpiť. Ja už mám život

139

za sebou a nemám prečo váhať. Vy ste však oveľa mladší a nerád by som vás nútil k nepremyslenému rozhodnutiu."

Jonathan ma chytil za ruku. Pozreli sme sa na seba, a potom povedal:„Mina a ja sme sa už rozhodli."„Aj so mnou môžete rátať, pán profesor," povedal pán Quincey Morris

lakonicky.„Keby som nemal iný dôvod, tak aspoň pre Lucy nemôžem zutekať z

boja," dodal lord Godalming.Doktor Seward iba mlčky prikyvoval.Nato sme všetci vstali a podali si ruky. V ich stisku bola slávnostná prísaha,

sľub, že budeme bojovať do posledných síl.„Viete teda, na čom sme," pokračoval profesor, keď sme si opäť sadli. „Ale

ani my nie sme celkom bezmocní. Máme naporúdzi vedu, môžeme slobodne konať a myslieť. Posúďme teraz, kde sú hranice moci vampíra. Pravdaže, môžeme sa opierať iba o povesti a povery. Vampír nemôže zahynúť čírym plynutím času; ak sa kŕmi krvou živých bytostí, prekvitá, ba mladne a regeneruje svoje sily. Pritom vôbec neje. Ani náš priateľ Jonathan, ktorý s ním celé týždne býval, ho nikdy nevidel jesť. Nevrhá tieň, neodráža sa v zrkadle. Keď priplával na lodi Demeter do whitbyj-ského prístavu, premenil sa na psa. Videli sme ho pri obloku slečny Lucy v podobe netopiera. Vytvára okolo seba hmlu, pre-miesťuje sa v podobe častíc mesačného svitu. A predsa nie je slobodný! Nemá viac slobody ako otrok na galejach, ako blázon vo svojej cele. Nemôže ísť tam, kam chce - nikde nemôže vstúpiť prvý, vždy ho niekto musí pozvať: ale potom už prichádza do domu, ako sa mu páči. Jeho moc sa končí príchodom dňa. Premieňať sa môže iba na poludnie, alebo presne pri východe alebo západe slnka. Máme na to dôkazy aj v našich dokumentoch. Niektoré veci majú nad ním takú moc, že sa pred nimi dá poslušne na ústup. Mám na mysli napríklad cesnak, alebo rozličné posvätné symboly, s ktorými už máme skúsenosti. Spomeniem aj iné prostriedky: ak mu položíme na truhlu vetvičku z divej ruže, nemôže truhlu opustiť; ak do truhly vystrelíme posvätenú guľku, môžete ho zabiť; poznáme už účinok kolu a odťatia hlavy. Ak sa nám teda podarí nájsť jeho skrýšu, môžeme ho v truhle uväzniť a celkom zničiť. Lenže náš vampír je prefíkaný. Požiadal som svojho kolegu Arminia z budapeštianskej univerzity, aby sa pokúsil rekonštruovať jeho životopis. Naozaj ide o vojvodu Draculu, ktorý si vydobyl slávu v bojoch proti Turkom. Nebol to prostý človek a záznamy o ňom vravia ako o najmúdrejšom, najúskoč-nejšom a najodvážnejšom synovi „krajiny za lesmi". Svoj vynika-júci mozog a rozhodné konanie si vzal so sebou aj do hrobu, a teraz stoja proti nám. Podľa Arminia bol rod Draculovcov významný a šľachetný, hoci niektoré jeho odnože obcovali s diablom. Naučili sa vraj jeho tajomstvám na známej univerzite nad Hermanstadtským jazerom, kde si diabol nárokoval právo na každého desiateho študenta. V análoch sa uvádzajú slová ako ,stregoika' - striga, ,ôrdóg' a ,pokoľ - čert a peklo. A v jednej písomnej pamiatke sa práve tento Dracula označuje ako ,wam-pyr', čomu

140

všetci veľmi dobre rozumieme. A ešte jeden dôležitý údaj: môže odpočívať iba v zemi, ktorá je posvätená krvou a kosťami jeho veľkého rodu."

Za profesorovho výkladu pán Morris ustavične hľadel na oblok. Teraz potichu vstal a vyšiel z izby. Profesor sa zarazil, ale o chvíľu pokračoval:

„A teraz by sme si mali vypracovať plán. Zo zápisníka priateľa Jonathana vieme, že z Draculovho zámku prišlo do Whitby päťdesiat debien prstí a všetky boli doručené do usadlosti Carfax. Vieme aj, že niektoré z týchto debien už premiestili na iné miesto. Predovšetkým musíme zistiť, koľko debien ostalo v susednom dome. Navrhujem, aby sme to urobili čím skôr. A potom budeme musieť vypátrať. . . "

Vtom sa ozval výstrel z pištole; sklo na obloku sa roztrieštilo a do miestnosti vletela guľka, ktorá sa zavŕtala do steny. Bohužiaľ som v kútiku duše zbabelá stvora, lebo som vystrašene vykríkla. Všetci chlapi hneď boli na nohách; lord Godalming sa rozbehol k obloku. Naraz sme zvonku začuli hlas pána Morrisa.

„Prepáčte! Bojím sa, že som vás poľakal. Ale hneď vám to vysvetlím." O chvíľu vstúpil do miestnosti a znova sa mi ospravedlňoval. Nato povedal: „Kým pán profesor rozprával, na obloč-ný prah si sadol veľký netopier. Tie hnusné zvieratá nemôžem v poslednom čase ani vystáť, nuž som vyšiel do záhrady, aby som ho zastrelil. Nie je to nič neobyčajné. Každý večer chodím na postriežku, a len čo zbadám nej akého netopiera, už doň pálim."

„Trafili ste ho?" spýtal sa dr. Van Helsing.„Neviem; asi nie, lebo odletel smerom do lesa." Zmĺkol, opäť si saďol a

profesor pokračoval: „Musíme vypátrať každú debnu; a potom uväzniť alebo zničiť toho netvora vo vlastnom brlohu. Alebo - aby som to tak nazval - musíme tú zeminu sterilizovať, a potom už sa nebude môct do nej ukryť a nájdeme ho v ľudskej podobe. Prirodzene, na boj s ním sa v takomto prípade môžeme odvážiť iba medzi poludním a západom slnka, keď je najslabší. A pokiaľ ide o vás, pani Mina,'-profesor sa obrátil ku mne, „vaša úloha sa dnes večer končí. Máte pre nás priveľkú cenu a nesmiete nič riskovať. Od zajtra mi už viac nesmiete klásť otázky. Aj tak sa vo vhodnú chvíľu všetko dozviete. My chlapi znesieme všeličo, a budeme konať oveľa slobodnejšie, ak budeme vedieť, že vám nehrozí nebezpečenstvo."

Všetkým chlapom, aj Jonathanovi, akoby sa uľavilo. Hoci som nepokladala za správne, že ma vylučujú z ďalších akcií, neostávalo mi nič iné, iba preglgnúť trpkú pilulku a mlčky sa ich rozhodnutiu podrobiť.

Na záver diskusie sa prihlásil Morris:„Keďže nesmieme strácať ani minútu, navrhujem, aby sme sa hneď

vybrali do susedného domu. Rýchlou akciou azda predídeme ďalším obetiam."

Prikázali mi, aby som si ľahla. Lenže ako môžem zaspať, keď sú tí, ktorých mám rada, v nebezpečenstve?

141

DENNÍK DR. SEWARDA

1. októbra, ráno 4 hodinyPráve sme chceli vyjsť z domu, keď mi ošetrovateľ oznámil Ren-fieldovu prosbu, aby som ho hneď navštívil- vraj mi chce povedať čosi veľmi dôležité. Najprv som mu chcel odkázať, že prídem až ráno, lebo momentálne mám inú robotu, ale ošetrovateľ naliehal:

„Ešte nikdy nebol taký neodbytný, pán doktor. Obávam sa, že ak mu nevyhoviete, dostane záchvat zúrivosti."

Ošetrovateľ to isto nepovedal bezdôvodne, a tak som ostatných požiadal, aby na mňa niekoľko minúť počkali.

„Smiem ísť s vami, pán kolega?" spýtal sa profesor. „Pacient Renfield ma vo vašom denníku veľmi zaujal a súvisí s naším prípadom. Rád by som ho navštívil, keď je vzrušený."

„Smiem sa pridať i ja?" spýtal sa lord Godalming.„A ja?" spýtal sa Quincey Morris.

Prikývol som a všetci sme zabočili do chodby.

Renfield bol naozaj veľmi vzrušený, hoci sa správal a rozprávalvelmi racionálne. Ešte nikdy som sa uňho nestretol s takýmsebavedomím. Nazdával sa, že nás svojimi dôvodmi celkom presvedčí. Žiadal ma, aby som ho hneď prepustil z ústavu a poslal domov. Odôvodňoval to tým, že už celkom vyzdravel, čoho dôka-

zom je i jeho terajší stav. „Obraciam sa s touto žiadosťou aj na vašich priateľov," povedal; „hádam budú takí láskaví a sami posúdia môj prípad. Mimochodom, zabudli ste ma predstaviť." Tak ma to prekvapilo, že som sa vôbec nepozastavil nad absurd-

nosťou tejto požiadavky a blázna som predstavil. „Lord Godal-ming; profesor Van Helsing; pán Quincey Morris z Texasu; pán Renfield."

Renfield každému podal ruku a povedal: Lord Godalming, mal som tú česť a robil som vášmu otcovi pri Windhame sekundanta; keďže už nosíte jeho titul, svedčí to o smutnej skutočnosti, že už nie je medzi živými. Bol to človek, ktorého mali všetci radi

a ktorý sa tešil veľkej vážnosti. Pán Morris, vy by ste mali byť hrdý na svoj veľký štát. Jeho prijatie do Únie je precedensom, ktorý môže mať ďalekosiahle násleďky. A čo povedať o zoznámení sa s Van Helsingom? Zámerne som nepoužil váš konvenčný titul, lebo človeku, ktorý tak zrevolucionalizoval terapeutiku objavom ustavičného vývinu mozgovej hmoty, nijaké konvenčné tituly nepristanú. Vás, páni, ktorí svojím pôvodom, vzdelaním a talentom zastávate v tomto vrtkavom svete také vážené miesta, beriem si za svedkov, že som nemenej normálny ako každý iný človek, ktorý má úplnú voľnosť pohybu."

Všetkých nás to omráčilo. Ešte i vo mne prevládlo presvedče-nie, že Renfieldovi sa vrátil rozum, a zaumienil som si, že ráno vybavím všetky

142

potrebné formality na jeho prepustenie. Prirodzene, pokladal som za správne počkať s takým závažným rozhodnutím ešte niekoľko hodín, lebo v nedávnej minulosti som sa neraz presvedčil, že pacientove nálady sa veľmi rýchlo menia. A tak som sa iba uspokojil so všeobecným konštatovaním, že jeho stav sa rapídne zlepšuje. Sľúbil som mu, že ráno sa s ním dlhšie pozhováram, a potom uvidím, či budem môcť vyhovieť jeho želaniu. Tým som ho však vôbec neuspokojil, lebo vzápätí povedal: „Lenže mám taký dojem, že mi nerozumiete, pán doktor. Chcem odísť hneď - v túto hodinu - v tejto chvíli. Som v časovej tiesni a verím, že dr. Seward mi všemožne vyjde v ústrety." Prenikavo na mňa pozrel, a keď videl na mojej tvári nesúhlas, obrátil sa na ostatných.

„Vari sa vo svojom predpoklade mýlim?"„Veru sa mýlite," povedal som otvorene.Chvíľu bolo ticho, nato Renfield pomaly povedal:„Musím vám teda svoju žiadosť odôvodniť. Žiadam vás o túto láskavosť

nie z osobných príčin, ale v záujme iných. Nemôžem vám uviesť svoje dôvody, ale ubezpečujem vás, že vyvierajú z najušľachtilejších pohnútok. Keby ste mi videli do srdca, plne by ste moje želanie schvaľovali, ba zaradili by ste ma medzi svojich najlepších a najvernejších priateľov." Opäť na nás prenikavo pozrel.

Znova vo mne rástlo presvedčenie, že toto neočakávané správanie je iba ďalšou fázou jeho šialenstva. Rozhodol som sa, že mu nebudem protirečiť. Zo skúseností som vedel, že postupne sám od seba ustúpi.

„Nemohli by ste nám povedať skutočný dôvod, pre ktorý musíte byť dnes v noci voľný?" prihovoril sa mu Van Helsing tónom ako seberovnému. „Sľubujem vám, že ak dáte uspokojivú odpoveď mne, cuďzincovi bez predsudkov a bez predpojatosti, dr. Seward vám na vlastné riziko a na vlastnú zodpovednosť vyhovie."

Renfield smutne pokrútil hlavou.„Nemám vám čo povedať, dr. Van Helsing. Keby som mohol slobodne

hovoriť, ani chvíľu by som neváhal; ale nie som sám sebe pánom. Môžem vás požiadať iba o to, aby ste mi dôverovali. "

Rozhovor začínal byť komicky vážny, a tak som podišiel k dverám a povedal:

„Pôjdeme, priatelia, čaká nás robota. Dobrú noc."Vtom sa pacient opäť zmenil. Ihneď ku mne priskočil a jeho prudké

pohyby ma poľakali, či sa znova nepokúsi o vražedný útok. Ale obával som sa zbytočne, lebo Renfield iba prosebné zdvihol ruku a zopakoval svoju žiadosť. Keď videl, že mu nemienim vyhovieť, padol na kolená, bolestne skrivil tvár a vyhŕkli mu slzy.

„Na kolenách vás prosím, dr. Seward, pustite ma z tohto domu. Pošlite so mnou trebárs aj ošetrovateľov s bičmi a okovami; nech ma odvedú hoci v zvieracej kazajke a v putách do žalára . Len ma stadeto pustite! Neuvedomujete si, čoho sa svojou neústupčivosťou dopúšťate. Hovorím vám to z hĺbky svojho srdca - z hĺbky svojej duše. Neuvedomujete si, komu tým

143

ubližujete a ako. Lenže ja vám to nesmiem povedať. Ach, beda! Pri všetkom, čo je vám sväté, vás prosím, pustite ma stadeto a zachráňte mi dušu pred zločinom! Ešte vždy ma nechápete? Nevidíte, že teraz k vám nehovorí blázon v záchvate šialenstva, ale normálny človek, ktorý bojuje o svoju dušu?"

Obával som sa, že čím dlhšie potrvá táto scéna, tým väčšmi v ňom vzrastie popudlivosť, ktorá napokon vyústi do nového záchvatu. Chytil som ho za ruku a zdvihol ho.

„Vstaňte" povedal som prísne; „už nechcem o tom počuť ani slova. Ľahnite si a spite!"

Renfield sa zarazil, chvíľu na mňa uprene hľadel a potom mlčky vstal a sadol si na peľasť postele. Tak ako inokedy, aj teraz nastal u neho kolaps.

144

18. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

1. októbra, 5 hod.Pobral som sa na našu prieskumnú výpravu s ľahkou mysľou; som rád, že Mina ostala doma, lebo nemôžem zniesť predstavu, že by sa zúčastnila týchto strašidelných akcií. Pravdaže, všetkých nás trocha zmiatla scéna s pánom Renfieldom. Chvíľu sme všetci mlčali. Napokon pán Morris povedal dr. Sewardovi:

„Ak sa nás ten chlapík nepokúšal oklamať, tak je to najnormál-nejší blázon, akého som kedy videl. Nie som o tom celkom presvedčený, ale zdá sa mi, že naozaj mal akýsi vážny dôvod, a zachovali sme sa k nemu surovo."

Lord Godalming i ja sme mlčali.„Dr. Seward vie o bláznoch viac ako my všetci dovedna," povedal Van

Helsing. „V terajšej situácii nesmieme nič riskovať."„Keby ten človek bol iba obyčajný blázon, riskoval by som svoju

povesť," dodal dr. Seward. „Lenže všetko nasvedčuje tomu, že má styky s grófom. S rovnakou úpenlivosťou ma prosil o mačku, a keď som mu nevyhovel, chcel sa mi zahryznúť do hrdla. Nazýva Draculu svojím pánom a majstrom. Ak ten netvor spolupracuje s vlkmi, potkanmi a inou háveďou, nie je vylúčené, že využíva aj služby obyčajného blázna."

Profesor mi položil ruku na plece a vážne povedal:"Môžeme robiť iba to, čo pokladáme za najlepšie."Keď sme preliezli cez múr, zamierili sme priamo k domu, pričom sme sa

držali v tieni stromov. Tesne pred vchoďom profesor otvoril svoju kabelu, vybral z nej akési predmety a roztriedil ich na schodoch na štyri kôpky. Potom povedal:

„Priatelia, púšťame sa do strašného nebezpečenstva a musíme sa vyzbrojiť. Náš nepriateľ má silu dvadsiatich chlapov. Môžeme ho síce zadržať, ale nemôžeme mu ublížiť. Nesmieme sa teda s ním stretnúť. Toto noste pri srdci," obrátil sa ku mne, lebo som stál najbližšie, a podal mi strieborný krížik, „tieto kvety si preveste okolo krku," podal mi veniec zvädnutých kvetov. „Na svet-skejších nepriateľov postačí tento revolver a nôž. A napokon toto, čo nesmieme zbytočne znesvätiť," a podal mi obálku s hos-tiou. „A teraz kolega John, kde máte pakľúče? Ak sa nám podarí dvere odomknúť, nebudeme sa musieť vlámať do domu cez oblok."

Dr. Seward vyskúšal jeden-dva pakľúče. Pakľúč zabral, zámka povolila a dvere sa s vrzgotom otvorili. Pripomenulo mi to scénu z denníka dr. Sewarda: akoby sme otvorili hrobku slečny Westen-rovej. Pravdepodobne to isté zišlo na um aj ostatným, lebo zrazu všetci cúvli. Prvý vstúpil do domu profesor.

„In manus tuas, Domine!" prežehnal sa, keď prekročil prah. Zavreli sme 145

za sebou dvere, aby sme od cesty nevzbudzovali zbytočnú pozornosť. Zapálili sme lampáše a začali prehliadku. Svetlo lampášov vrhalo najrozličnejšie tiene, ktoré sa ustavične križovali a splývali. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že medzi nami je ešte ďalšia osoba. Hádam to bola spomienka na strašné transylvánske dobrodružstvo. Ale zdalo sa mi, že tie isté pocity majú aj ostatní, lebo každý sa pri neočakávanom šuchote alebo novom tieni strhol a poobzeral okolo seba.

Na dlážke bola niekoľkocentimetrová vrstva prachu. Steny boli špinavé a v kútoch viseli pavučiny, na ktorých sa nakopilo toľko prachu, že pripomínali staré, roztrhané handry. Na stole v hale ležal veľký zväzok kľúčov, na každom kľúči bol štítok, ktorý už časom zožltol. Kľúče niekto už zopár ráz použil, lebo prachový povlak stola bol narušený malými ostrovčekmi. Profesor sa obrátil ku mne:

„Vy tú budovu poznáte, Jonathan. Zakresľovali ste jej pôdorys a azda si ešte pamätáte, kadiaľ sa ide do kaplnky."

Mal som o tom iba nejasnú predstavu, a tak sme si niekoľko ráz pomýlili smer, kým sme sa ocitli pred nízkymi, klenutými dubovými dverami. „Určite sme na mieste," povedal profesor a zasvietil lampášom na malú mapku, ktorú si odkreslil z mojej korešpondencie. Našli sme v zväzku pravý kľúč a dvere otvorili. Obklopil nás odporný zápach, ktorý by bol za normálnych okolností našu výpravu ukončil. Ale náš svätý zámer nám dodával silu a umožňoval nám prekonávať fyzické zábrany, a hoci sa zdalo, že ešte aj dych tohto netvora prilipol k stenám tejto neveľkej, dávno nevetranej miestnosti, pokračovali sme vo svojom pátraní, akoby sme sa nachodili v záhrade s ružami.

„Najprv zistíme, koľko debien chýba," povedal profesor,„a potom preskúmame každú dieru, kút a škáru. Možno nájdeme nejakú stopu a dozvieme sa, čo sa stalo s ostatnými."Debny boli veľké a stačil číry pohľad, aby sme zistili, koľko ich ostalo.

Nemohli sme sa pomýliť! Z päťdesiatich debien ostalo iba dvadsaťdeväť.Lord Godaiming sa zrazu prudko obrátil a pozrel cez klenuté dvere do

tmavej chodby. I ja som pozrel tým smerom a na chvílu sa mi zastavilo srdce. Zazdalo sa mi, že z hlbokého prítmia sa na nás díva grófova zlovestná tvár, orlí nos, červené oči, červené pery, prízračné bledé líca. Ale vzápätí lord Godalming povedal: „Myslel som, že tam kohosi vidím, ale boli to iba tiene." Vyšiel som do chodby, osvetlil som ju lampášom, ale nikoho som nevidel. Chodba bola rovná, bez výklenkov a dvier - nemohol sa teda v nej nikto ukryť. Vysvetľoval som si to tak, že strach vo mne roznietil fantáziu.

Morris, ktorý si prezeral jeden z kútov, zrazu odskočil. Čosi zablikalo a miestnosť zaplavila akási svetielkujúca masa. Boli to potkany.

Jedine lord Godalming nestratil duchaprítomnosť. Rozbehol sa k veľkým dubovým dverám, ktoré sme si doteraz vôbec nevšimli, a podarilo sa mu ich otvoriť. Vytiahol z vrecka malú striebornú píšťalku a prenikavo na nej zahvízdal. Ozval sa psí brechot a vtom sa oproti nám rútili tri teriéry.

146

Inštinktívne sme ustúpili k dverám. Všimol som si, že prah dvier je odratý: tadiaľto zrejme vynášali debny, ktoré teraz chýbajú. Za tú chvíľu sa do kaplnky zhŕklo toľko potkanov, že pripomínali násyp, obsadený svätojánskymi muškami. Psi sa na prahu zastavili, chvíľu snorili a potom zdvihli ňucháče a clivo zavyli. Potkanov už boli tisícky a valili sa z kaplnky do záhrady.

Lord Godalming jedného psa zdvihol, vniesol dnu a opäť postavil na zem. Len čo sa pes dotkol nohami zeme, akoby sa mu vrátila odvaha, a vyrútil sa proti svojím prirodzeným nepriateľom. Potkany sa rozutekali s takou rýchlosťou, že ostatným psom ostala iba nepatrná korisť.

Len čo sa potkany stratili, znova sa nám vrátila odvaha. Možno na to vplývala aj skutočnosť, že sme sa z mŕtvolného ovzdušia ocitli zrazu pod šírym nebom, na čerstvom vzduchu. Zavreli sme dvere na kaplnke, pokračovali sme v prehliadke domu, ale nikde sme nič nenašli, iba nesmierne množstvo prachu, kde-tu narušené mojimi stupajami, čo ostali po mojej návšteve spred niekoľkých mesiacov.

Keď sme vyšli z domu, na východe sa už rozvidnievalo. Doktor Van Helsing zamkol a kľúče si vložil do vrecka.

„Výprava sa nám podarila," povedal. „Nikomu sa nič nestalo a zistili sme, koľko debien chýba. Poučili sme sa o tom, že zvieratá, ktoré gróf používa, môžu sa mu vymknúť z rúk: zavolal na nás potkany, ale tie sa rozutekali pred malými psami."

V ústave vládlo ticho, iba z Renfieldovej izby sa ozýval žalostný nárek. Vošiel som po prstoch do našej izby. Mina spala, dýchala takmer nečuj ne. Videla sa mi o niečo bledšia ako zvyčajne. Dúfam, že ju dnešná porada nevzrušila. Naozaj som rád, že sa našich výprav nezúčastňuje. Na ženu by to bolo priveľké napätie. Nemal by som jej opísať ani naše nočné dobrodružstvo. Odteraz všetko pred ňou zatajím.

1. októbra, neskôrNiet sa čo čudovať, že sme všetci spali dlhšie. Podistým aj na Minu doľahla vyčerpanosť, lebo som na ňu musel dva-tri razy zavolať, kým sa zobudila. Prebrala sa z takého tvrdého spánku, že ma niekoľko sekúnd nespoznávala a hľadela na mňa vyjavené ako človek, ktorý precitne zo zlého sna. Sťažovala sa, že je unavená, a tak som ju ešte nechal odpočívať. Keď teraz vieme, že z Carfaxu odviezli dvadsaťjeden debien, môžeme ich postupne všetky vystopovať. To veľmi zjednodušuje naše pátranie. Dnes navštívim Thomasa Snellinga.

DENNÍK DR. SEWARDA

1. októbraUž bolo takmer poludnie, keď ma zobudil profesor. Bol veselší a bodrejší, akoby mu výsledky nočného pátrania sňali z mysle nepríjemnú ťarchu.

147

Zrazu povedal:„Veľmi ma zaujíma váš pacient. Mohol by som ho s vami ešte pred

obedom navštíviť? Pravdaže, ak máte veľa práce, navštívim ho aj sám. Ešte som sa nestretol s bláznom, ktorý by diškuroval o filozofii a uvažoval ako normálny človek."

Keďže ma čakali niektoré neodkladné povinnosti, odvetil som mu, že bysom privítal, keby za Renfieldom zašiel sám; mak bude musieť na mňa čakať. Profesor súhlasil, že pôjde sám, a tak som zavolal ošetrovateľa a dal som mu potrebné príkazy. Na rozlúčku som profesora upozornil, aby si o Renfieldovi nevytváral falošné predstavy.

„Rád by som ho donútil, aby mi porozprával niečo o sebe a o svojej vášni požierať živé bytosti. Ako vyplýva z vášho denníka, vyhlásil pred pani Mínou, že podľahol zvláštnej viere. Prečo sa, pán kolega, usmievate?"

„Prepáčte mi," odvetil som. „Ale náš učený blázon urobil toto vyhlásenie tými istými ústami, ktorými jedol muchy a pavúky niekoľko minút pred tým, ako do jeho izby vstúpila pani Harke-rová."

„Výborne," usmieval sa Van Helsing. „Budem na to pamätať. Niekedy sa človek viac poučí z pochabstiev blázna ako z učenosti múdrych. Ktovie!"

Profesor odišiel a ja som sa pohrúžil do práce. Uplynulo však iba niekoľko okamihov, a Van Helsing sa znova ocitol v mojej pracovni. „Nevyrušujem vás?" spýtal sa zdvorilo.

„Nie," odvetil som. „Už som hotový, a ak chcete, môžem íst s vami."„Netreba; už som ho navštívil."„Naozaj?"„Obávam sa, že ma nerešpektuje. Mali sme iba krátky rozhovor. Keď som

vstúpil do jeho izby, sedel na stoličke uprostred miestnosti, lakte mal na kolenách a tváril sa zachmúrene a nespokojne. Veľmi úctivo som sa mu prihovoril, ale vôbec mi neodpovedal. „Už ma nepoznáte?" spýtal som sa ho. Jeho odpoved mi však vzala všetku odvahu. „Pravdaže vás poznám. Veď vy ste ten starý somár Van Helsing. Ráčte sa pratať aj s tými svojimi idiotskými teóriami o rozume niekde v čerty. Bodaj by šlak trafil každého zadubeného Holanďana!" Zaťal sa a seďel ľahosta]-ne, akoby som vôbec nebol v miestnosti. A tak sa mi nepodarilo čosi sa naučiť od múdreho blázna. Ak smiem, pôjdem navštívil pani Minu - aspoň trocha pookrejem."

148

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

1. októbraJonathan mi toľké mesiace dôveroval, a naraz čosi predo mnou zatajuje. Ráno mi ani slovom nespomenul, s akým výsledkom sa skončila návšteva v grófovej usadlosti. A určite si pritom uvedomuje, ako som sa oňho bála. Úbožiak. Akoby ho to skľúčilo. Súhlasila som s tým, že sa jednotlivých výprav nezúčastním. Ale načo predo mnou robiť tajnosti?

Keď som si včera v noci ľahla, vôbec som necítila ospalosť. Mučili ma smutné spomienky; zišlo mi na um, že úbohá Lucy by bola dosiaľ medzi nami, keby som nebola odcestovala do Whitby. Kvôli mne začala chodiť na cintorín, a nebyť toho, nikdy by sa nebola dostala priamo do pažeráka toho netvora.

Už si ani nespomínam, ako som včera v noci zaspala. Marí sa mi, že som zrazu začula brechot psov a čudné zvuky z izby pána Renfielda, ktorá sa nachodí nad nami. A potom zavládlo hlboké ticho. Vstala som a vyzrela von oblokom. Všetko sa hrú-žilo v tme, čierne tiene akoby v sebe tajili nemé tajomstvá. Nič sa ani nepohlo, všetko bolo ponuré a neúprosné ako smrť alebo osud; a znezrady sa mi zazdalo, že sa po tráve smerom k domu plazí slimačím tempom tenký pásik bielej hmly. Zrejme to bolo dielo rozrušených nervov. Vrátila som sa do postele, chvíľu som ležala, ale spánok ešte vždy neprichádzal. Znova som podišla k obloku. Hmla už bola tesne pri múre, akoby sa chcela vydriapať k obloku. Vtom strašne zanariekal úbohý Renfield, a hoci som nemohla rozoznať jeho slová, vytušila som z jeho náreku úpenlivú prosbu. Nato sa ozval buchot, pravdepodobne zápasil s ošetrova-teľmi. Veľmi som sa zľakla, ľahla som si, zamotala som sa do paplónu a priložila k ušiam dlane. Vôbec sa mi nechcelo spať, ale podistým som napokon predsa zaspala, lebo si spomínam iba na sen, z ktorého ma ráno vyrušil Jonathan. Bol to veľmi čudný sen; zdalo sa mi, že spím a čakám na Jonathanov návrat. Veľmi som sa oňho bála, chcela som mu pomôcť, ale nohy, ruky i hlavu som mala ťažké ako cent, nemohla som sa pohnúť. Vzduch bol ťažký, vlhký a chladný. Obzrela som sa a celá miestnosť akoby sa zastrela akýmsi oparom. V hustej hmle, ktorá sa vliekla cez oblok, blikalo svetlo plynovej lampy ako červená iskrička. Chcela som vstať, ale údy a vôľu mi spútala olovená letargia. Privrela som oči, ale úchytkom som sa dívala. (Božemôj, ako sa s nami zahrávajú sny, ako neuveritelne nám pracuje tantazia!) Hmla holá čoraz hustejšia a prenikala nielen cez oblok, ale aj cez škár\ vo dverách. Naostatok sa zliala do čudného stĺpa; lampa na jeho hornom konci pripomínala červené oko. Postupne sa plameň plynového horáka rozdvojil a z hmly sa na mňa dívalo dvoje očí. ktoré mi pripomenuli Lucine preludy, keď sa pri jednej našej prechádzke na útese dotklo zapadajúce slnko kostola Panny Márie. Striasla som sa: možno z tejto hmly sa vynorili pred Jonatha-nom tie príšerné ženy. Potom som pravdepodobne vo svojom sne omdlela, lebo všetko sa zahalilo čiernou tmou. Posledným výstrelkom rozrušených nervov bola biela tvár, ktorá sa nado mnou naklonila

149

z hmly.Musím sa takýchto snov vystríhal, lebo keby sa častejšie opakovali, prišla

by som o rozum. Požiadam dr. Van Helsinga alebo dr. Sewarda, aby mi predpísali nejaký uspávací prášok. Ale nechcem ich poľakať. Dnešnú noc sa ešte pokúsim zaspať prirodzene. Ak sa mi to nepodarí, zajtra ich poprosím o chloral; raz mi to neublíži a aspoň sa poriadne vyspím. Včerajšia noc ma unavila väčšmi, ako keby som vôbec nespala.

2. októbra, 22. hod.Dnešnú noc sa mi nič nesnívalo. Spala som ako zarezaná, lebo ma neprebudil ani Jonathanov príchod; ale spánok ma neosviežil, lebo sa cítim slabá ako mucha. Cez deň som sa pokúsila čítať, alebo driemať. Poobede ma požiadal o návštevu pán Renfield. Úbožiak, správal sa veľmi jemne, a keď som odchádzala, pobozkal mi ruku a zaželal mi božie požehnanie. Veľmi to na mňa zapôsobilo; keď si na neho pomyslím, mám na krajíčku slzy. Musím sa ovládať, lebo Jonathana by skormútilo, keby sa dozvedel, že som plakala. Všetci sa vrátili až večer a bolo na nich vidieť, že sú unavení. Pokúšala som sa ich rozveseliť, a azda sa mi to aj podarilo, lebo som pri tom zabudla na vlastnú únavu. Po večeri ma poslali do postele; oni si vraj ešte zafajčia, ale ja viem, že si chcú zreprodukovať výsledky dnešného pátrania. Z Jonathanovho správania som vybadala, že im chce povedať čosi dôležité. Doktor Seward mi pripravil akési kvapky, ktoré mi vraj vôbec neublížia . . . Užila som ich a teraz čakám na spánok. Premáha ma ospanlivosť a opat sa ma zmocňuje strach: či som neurobila hlúposť, keď som sa pripravila o možnosť bdieť. Už prichádza spánok. Dobrú noc.

150

19. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

1. októbra, večerThomasa Snellinga som na nešťastie našiel v stave, v ktorom nebol schopný sa na niečo rozpomenúť. Akosi privčas začal svoje každodenné radovánky. Dozvedel som sa však od jeho ženy, že za všetku prácu zodpovedá Smollet, ktorému Snelling robí iba pomocníka. A tak som sa pobral do Walworthu. Pána Josepha Smolleta som našiel doma, práve pil čaj. Zapôsobil na mňa ako slušný, inteligentný a spoľahlivý človek. Na príhodu s debnami sa dobre pamätal a hneď vytiahol z vrecka pokrkvaný notes, v ktorom mal akési hieroglyfické záznamy. Vyčítal z nich, že z debien, ktoré odviezol z Carfaxu, šesť zložil na Chicksand Street č. 197 v Milé End New Towne a ďalších šesť na Jamaica Lane v Bermondsey. Gróf zrejme mieni svoje strašidelné brlohy rozšíriť po celom Londýne. Pravdepodobne sa neuspokojí iba s východnými a južnými štvrťami. Podistým vo svojom diabolskom pláne neobíde ani sever a západ, ba ani stred mesta. Položil som Smolletovi otázku, či nevie o tom, že z Carfaxu odviezli ďalšie debny.

„Čosi vám poviem, šéfko," odvetil, keď som mu poďstrčil pol . libry. „Preď štyrmi dňami sa v krčme v Pincher's Alley vychvaľoval istý Bloxam, že spolu so svojím kompánom mali akúsi fušku v Purfleete. Vraj toľko prachu, čo bolo v tom starom dome, ešte neviďeli. Možno by vám Bloxam vedel o tom čosi povedať." Sľúbil som mu ďalšiu pol libru, ak mi zistí Bloxamovu aďresu. Dohoďli sme sa, že sa ďnes večer poobzerá po krčmách a ráno mi adresuoznámi písomne.

2, októbra, večerPrežil som dlhý, namáhavý a vzrušujúci deň. Prvou poštou mi prišla obálka so špinavým zdrapom papiera, na ktorom bolo napísané ťarbavým písmom:

„Sam Bloxam, Walworth, Bartel Street, Poters Cort 4, Kork-rans. Informujte sa u domovníka."

List mi doručili priamo do postele. Opatrne som vstal, nechcel som zobudiť Minu. Bola strhaná, bledá, akoby nie vo svojej koži. Len čo sa dnes vrátim, navrhnem jej, aby sa vrátila do Exeteru. Predsa jej len bude lepšie, ak sa zase bude venovať každodenným povinnostiam; nepochybne ju trápi, že všetko pred ňou zatajujem. Oznámil som dr. Sewardovi, kam idem, a pobral som sa do Walworthu. Trvalo mi dosť dlho, kým som našiel Potter's Court, lebo skomolená adresa ma trocha poplietla. Od domovníka som sa dozvedel, že pán Bloxam sa už o piatej ráno pobral do Poplaru, kde pracuje. Domovník mal iba nejasné vedomosti, že pán Bloxam pracuje v akomsi

151

sklade, na ktorom sú zástavky. S touto chudobnou informáciou som sa vydal do Poplaru. Až na poludnie, keď som sa zastavil v hostinci, naďabil som na jedného robotníka, ktorý si spomenul, že na Cross Angel Street postavili novú chladiareň; keďže jej priečelie zdobia zástavky a tvarom pripomína skladisko, azda to bude podnik, ktorý hľadám. Keď som neochotného vrátnika a ešte neochotnejšieho majstra obmäkčil vysokým prepitným, overil som si, že som na správnej stope; sľúbil som majstrovi, že mu zaplatím dennú mzdu, ak mi dovolí krátky rozhovor s Bloxamom. Bloxam bol elegantný chlapík; jeho jazyk i spôsoby boli, pravdaže, neotesané. Vraj na dva razy previezol deväť „strašne ťažkých a veľkých debien" z Carfaxu do akéhosi domu na Piccadilly. Spýtal som sa ho na číslo toho domu, a Bloxam odvetil:

„Ježišmária, šéfko, to číslo som už zabuďol. Ale bolo to iba niekoľko domov od toho veľkého bieleho kostola, či čo to je."

„Ako ste sa dostali do Carfaxu?"„Preď domom čakal na mňa akýsi starec. Pomáhal mi pri nakladaní.

Ježišmária, takého siláka som ešte nevidel, bárs bol starý ako Matuzalem, s bielymi fúziskami a taký chudý, že sa mi chvíľami zdalo, ani čo by vôbec nevrhal tieň."

Ako ma tá veta zamrazila!„Dvíhal tie debny, akoby bol v nich čaj. Hoci nie som cintľavka, ledva som

s nimi pohol, ale preňho to bola hračka."„A ako ste sa dostali do toho domu na Piccadilly?" spýtal som sa.„Aj tam na mňa čakal ten starec. Dáko ma predbehol, lebo keď som

zacengal, prišiel mi otvoriť a pomohol mi vniesť debny do haly."„Všetkých deväť?"„Áno; na prvý raz som priviezol päť a potom štyri. Bola jto

poriadna fuška."„Tie debny ste zložili v hale?"„Áno; bola to veľká a celkom prázdna hala."„Nemali ste od domu kľúč?"„Nie; veď mi otváral ten starec."„Naozaj si nespomínate na číslo domu?"„Ježišmária, nie. Ale aj tak by ste ho našli. Je to vysoký dom s

kamenným priečelím a s oblúkovitým arkierom. Pred vchodom sú strmé schody. Poznám ich ako svoju dlaň, lebo som po nich spolu s troma povaľačmi, ktorí si chceli trocha privyrobiť, vláčil tie debny. Starý pán dal tým lumpom po šilingu, ale im sa to málilo a chceli viac. Nato schmatol jedného za plece, chcel ho zhodiť dolu schodmi, a tak s nadávkami všetci traja odišli."

Zaplatil som Bloxamovi za jeho informáciu a vydal som sa na Piccadilly. Bol som o jeden smutný poznatok bohatší; podľa všetkého gróf by mohol debny prenášať i sám. Čas je preto vzácny ako soľ. Gróf sa sotva uspokojí s doterajším rozmiestením debien a pravdepodobne ich v budúcnosti bude rozmiesťovať ešte Systematickejšie. Pri Piccadilly Circus

152

som vystúpil z drožky a ďalej som sa pobral peši. Za Junior Constitutional som naďabil na opísaný dom. Pôsobil neobývané, obloky boli špinavé, náter na obločných rámoch zlúpaný. Nad balkónom bol zrejme donedávna pripevnený akýsi nápis; strhli ho veľmi neodborne, lebo z múru dosiaľ trčali podpery. Na balkóne ležalo niekoľko dosák S bielymi hranami. Neviem, čo by som bol zaplatil za to, keby som si bol mohol nápis prečítať, lebo iste by mi bol poskytol informácie o predchádzajúcom majiteľovi.

V súčasnosti som na Piccadilly nemohol nič zistiť. Obišiel som dom z druhej strany, kde boli stajne. Opýtal som sa paholkov, či niečo nevedia o prázdnom dome. Dozvedel som sa, že dom prednedávnom ktosi kúpil, ale nového majiteľa nepoznajú. Do- nedávna vraj na dome bola vývesná tabuľa s nápisom „Na predaj". Na tabuli bol aj názov realitnej kancelárie Mitchellovci a Candy. Nechcel som u svojich informátorov vyvolať zbytočné dohady, a tak som sa im poďakoval a odišiel. Už sa pomaly stmievalo a nesmiem strácať čas. V adresári som si zistil adresu firmy Mitchellovci a Candy a čoskoro som vstúpil do ich kancelá-rie na Sackville Street.

Úradník ma prijal veľmi zdvorilo, ale rezervovane. Keď som sa ho opýtal na dom na Piccadilly, oznámil mi, že už je, bohužial, predaný a nemôže mi o ňom podať viac informácií.

„A nemohli by ste mi povedať, kto ho kúpil?"„Už je, bohužiaľ, predaný," odvetil úradník meravo.„Prepáčte," povedal som vážne, „ale mám osobitný dôvod dozvedieť sa,

kto dom kúpil."Úradník chvíľu mlčal a zdvihol obočie. Potom opäť lakonickv zopakoval:„Už je, bohužiaľ, predaný."„Viem, ale nič by sa nestalo, keby ste mi prezradili kupca."„Ba stalo," odvetil. „Firma Mitchellovci a Candy zaručuje svojim klientom

úplnú diskrétnosť." Pochopil som, že nemá význam škriepiť sa s ním, nuž som to skúsil z inej strany.

„Vaši zákazníci môžu byť šťastní, že zverili svoje záujmy do takých dobrých rúk. Aj ja som právnik."Podal som mu vizitku. „Neprichádzam zo zvedavosti; konám v mene lorda Godalminga, ktorý by sa rád dozvedel o tomto dome, lebo vie, že bol donedávna na predaj."

Úradník hneď zmenil tón. „Rád by som vám vyhovel, pán Harker. Jeho lordstvu sme raz sprostredkovali nájom niekoľkých izieb. Nechajte mi tu adresu, poradím sa o tom s vedením firmy a v každom prípade ešte dnešnou poštou pošlem jeho lordstvu správu. Bol by som veľmi rád, keby som mohol vybočiť z našich bežných pravidiel a jeho lordstvo uspokojiť s požadovanou informáciou."

Dal som mu adresu ústavu dr. Sewarda a rozlúčil sa. Vonku sa už celkom zošerilo, bol som ustatý a hladný. Pri Areated Bread Company som si dal šálku čaju a najbližším vlakom som sa odviezol do Purfleetu.

Všetkých som našiel doma. Mina pôsobila malátne a nezdravo, ale tvárila sa veselo a bodro. Ako dobre, že dnes bude posledný raz cítiť osteň našej nedôvery! Musel som vyčkať, kým sa uloží, a až potom som mohol

153

ostatným porozprávať o svojom objave. Vo vlaku som si napísal denníkový záznam, a keď sa všetci zhromaždili v pracovni okolo kozuba, jednoducho som im ho prečítal. Keď som skončil, Van Helsing povedal:

„Urobili ste veľký kus práce, Jonathan. Nepochybne sme prišli na stopu chýbajúcich debien. Ak ich v tom ďome všetky nájdeme, ostane nám už iba urobiť posledný ťah: usmrtiť toho netvora."

Chvíľu sme všetci mlčali a zrazu pán Morris povedal:„Lenže ako sa do toho domu dostaneme?"„Tak ako sme sa dostali do Carfaxu," odvetil chytro lord Godal-

„Teraz sme však v inej situácii. Do Carfaxu sme sa vlámali v noci. Okolo budovy sa rozprestiera záhrada. Oveľa ťažšie sa možno vlámať do Piccadilly, či už za dňa alebo v noci. Obávam sa, že sa do domu vôbec nedostaneme, ak nám k tomu nepomôže realitná kancelária. Ráno, keď dostaneme od Mitchellovcov a Candyho list, budeme azda múdrejší."

Rozhodli sme sa, že až do raňajok nič nepodnikneme. Využívam túto chvíľu a dopisujem dnešný záznam. Mina spí zdravo, dýcha pravidelne. Čelo má zvraštené, akoby aj v spánku myslela. Dosiaľ je bledá, ale vyzerá o niečo lepšie ako ráno. Dúfam, že zajtra už bude v poriadku. V Exeteri sa pozbiera.

DENNÍK DR. SEWARDA

1. októbraRenfieldov stav ma znova uvádza do pomykova. Jeho nálada sa mení tak rýchlo, že nestačím sledovať jej jednotlivé premeny. Keď som ho dnes ráno navštívil, správal sa povznesené, akoby mu na ničom pozemskom nezáležalo. Vznášal sa v oblakoch a na nás, úbohých smrteľníkov, hľadel s odporom a s opovrhnutím. Pokúsil som sa využiť situáciu a čosi z neho vytiahnuť.

„Muchy vás už nezaujímajú?" spýtal som sa.„Mucha, pán doktor, má jednu pozoruhodnú črtu: jej krídla symbolizujú

naše duševné schopnosti. Nie neprávom prirovnávali klasici dušu k motýľovi.", Chcel som jeho analógiu doviesť až do krajnosti a chytro som povedal:„Zameriavate sa teraz na dušu?"

Na tvári sa mu rozšíril rozpačitý úsmev a so zriedkavou rozhodnosťou zavrtel hlavou:„Nie, nie! Netúžim po nijakej duši. Túžim iba po živote. Ale už ho mám,"

rozžiaril sa. „Mám všetko, čo potrebujem. Musíte s i zohnať nového pacienta, pán doktor, ak chcete študovať zoofá-giu."

154

Zarazilo ma to, ale ďalej som naňho naliehal:„Rozkazujete teda životu: ste Boh, nie?"Blahosklonne sa usmial. „Ach nie. Vôbec nemám v povahe pripisovať si

atribúty božstva. Ak sa smiem vysloviť o svojom duševnom položení, nachodím sa v tej istej situácii ako Enoch." Dostal som sa do pasce. V tej chvíli som si nemohol spomenul, čo tým chce naznačiť. A tak som mu musel položiť naivnú otázku, ktorou som sa podistým v jeho očiach zhadzoval.

„A prečo Enoch?"„Pretože kráčal s Bohom." Ani túto analógiu som nechápal, ale už som

to nechcel dať najavo. Preto som sa vrátil k pôvodnej téme. „Vy teda netúžite po duši. A prečo?"

Svojou otázkou som ho zmiatol; prebudila sa v ňom stará servilnosť, doslova sa predo mnou prehýbal.

„Netúžim po nijakej duši, vážne, vážne netúžim! Aj tak by som ju nemohol použiť. Nemala by pre mňa nijaký význam. Nemohol by som ju zjesť ani - ". Zrazu sa zarazil a zmĺkol. Neostávalo mi nič iné, iba odísť. Ale o chvíľu po mňa zase poslal. Za normálnych okolností by som mu nebol vyhovel, ale napokon vo mne zvíťazila zvedavosť. Aspoň mi rýchlejšie prejde čas. Harker, lord Godalming a Quincey sú do rána v meste a Van Helsing sedí v mojej pracovni a hrúži sa do materiálov, ktoré pripravili Harke-rovci. Nebudem ho kvôli Renfieldovi vyrušovať: Renfield by pred ním azda nehovoril tak otvorene.

Renfield sedel uprostred izby, a keď som vstúpil, hned ma privítal otázkou:

„Čo si myslíte o duši?"„A vy?"Chvíľu mlčal, obzeral sa okolo seba, hľadel hore i dolu, akoby hľadal

nejakú inšpiráciu.„Netúžim po duši," povedal slabým hlasom.„Túžite iba po živote."„Áno, ale zbytočne sa pre to trápite."„Možno však získať život a nezískať aj dušu?" spýtal som sa ho. Dostal som

ho trocha do pomykova. „Keď z vášho tela raz vyletí duša, budú v nej bzučať, štebotať a mňaukať tisícky muších, pavúčích, vtáčích a mačacích duší. Brali ste im život, musíte sa zmieriť aj s ich dušami."

Zrejme som prenikol do jeho sveta, lebo si priložil k ušiam dlane a privrel oči ako malý chlapec. Aby som ešte väčšmi prehĺbil naše vzájomné dorozumenie, pomerne nahlas - aby to počul aj cez zapchaté uši - som povedal:

„Nechcete trochu cukru, aby ste prilákali muchy?"Zrazu akoby sa zo všetkého prebudil, zavrtel hlavou. „Už nie! Koniec

koncov muchy sú úbohé bytosti. A vôbec netúžim po tom, ' aby mi pri uchu bzučali ich duše."

„Alebo pavúky?" pokračoval som.„Dočerta s pavúkmi! Čo má človek z pavúkov? Niet na nich čo jesť ani

155

. . . "Všimol som si, že už druhý raz sa zarazil pri slove „piť"; čo to

znamená? Renfield akoby si bol uvedomil, že sa dopustil chyby, lebo náhlivo povedal:

„Na také veci kašlem. Nech sa tým kŕmia sliepky, ale ja už som s tým skoncoval. Skôr by ste niekoho presvedčili, aby jedol čínskymi paličkami molekuly, než by ste dosiahli, aby som sa ešte zaujímal o nižšie mäsožravce."

„Chápem vás," povedal som. „Túžite po veľkých tvoroch, aby ste mali do čoho zahryznúť. Ako by sa vám páčilo mať na raňajky slona?"

„Nebuďte smiešny!"„Rád by som vedel, alo vyzerá slonia duša," povedal som zamyslene.„Netúžim po slonej duši, netúžim po nijakej duši!" odvrkol. Chvíľu sedel

bezmocne a malomyseľne, ale vzápätí vyskočil, oči mu stáli stípkom. „Prestaňte už s tou dušou!" vykríkol vzrušene. „Prečo ma toľko trýznite? Nevytrpel som si už dosť, hoci som ani nemyslel na duše?" Tváril sa tak nevraživo, že som sa obával ďalšieho vražedného útoku a zahvízdal som na píšťalke. Ale v tej chvíli sa opäť utíšil a ospravedlňujúco povedal:

„Prepáčte, pán doktor; zabudol som sa. Mám takú nepokojnú myseľ, že ma všetko dráždi. Keby ste vedeli, čo ma trápi, prišlo by ma vám ľúto a odpustili by ste mi. Prosím vás, nedávajte ma do zvieracej kazajky. Nemôžem slobodne myslieť, keď mám telo spútané. Určite ma pochopíte!" Podľa všetkého sa ovládol; a tak som ošetrovateľov, ktorí medzitým pribehli, poslal zase preč.

„Správali ste sa voči mne veľmi ohľaduplne, dr. Seward. Úprimne vám za to ďakujem."

Poklaďal som za múdre opustiť ho v takomto rozpoložení, a tak som sa s ním rozlúčil. Na základe doterajšieho pozorovania a najmä dnešného rozhovoru som získal niekoľko zaujímavých údajov.

Pacient sa vyhýba slovu „piť".Bojí sa, že raz bude musieť niesť ťarchu duší svojich obetí.Nebojí sa, že bude mať v budúcnosti dostatok „života".Opovrhuje nižšími životnými formami, hoci sa obáva ich duší.Logicky z toho vyplýva, že v budúcnosti siahne na vyššiu životnú formu.

Bojí sa následku - ťarchy duše. Kuje teda úklady, chce sa zmocniť nejakého ľudského života.

Tá trúfalosť!Panebože! Určite za tým všetkým stojí gróf. . .

NeskôrZveril som sa so svojím podozrením Van Helsingovi. Profesor veľmi zvážnel; požiadal ma, aby som ho zaviedol k Renfieldovi. Keď sme sa priblížili k jeho izbe, začuli sme, ako si veselo pospevuje. Tak ako za starých čias všetko okolo seba posýpal cukrom; v izbe už bzučali lenivé muchy. Usilovali sme sa ho donútiť, aby pokračoval v predchádzajúcom rozhovore,

156

ale bezvýsledne. Pospevoval si ďalej, akoby sme vôbec neboli v miestnosti. Musíme dnes v noci naňho dávať pozor.

LIST FIRMY MITCHELLOVCIA CANDY LORDOVI GODALMINGOVI

1. októbra Urodzený pane,s radosťou plníme Vaše želanie. Na žiadosť Vášho lordstva, ktorú nám tlmočil vo Vašom mene pán Harker, informujeme Vás o predaji a kúpe domu č. 374 na Piccadilly. Dom predali vykoná-vatelia poslednej vôle nebohého p. Archibalda Wintera-Suffielda. Kúpil ho cudzí šľachtic, gróf de Ville. Kupoval ho sám a za dom zaplatil v hotovosti. Viac informácií o kupcovi nemáme. S prejavom najponíženejšej oddanosti

MITCHELLOVCI a CANDY

DENNÍK DR. SEWARDA

2. októbraVčerajšiu noc som poveril jedného ošetrovateľa, aby sa ustavične zdržiaval v blízkosti Renfieldovej izby a zaznamenával si všetko, čo začuje. Keby sa vyskytlo čosi nepredvídané, hneď ma má zavolať. Po večeri - keď sa pani Harkerová odobrala do postele - zhovárali sme sa v mojej pracovni o výsledkoch dnešného pátrania. Iba Harker dospel ku konkrétnemu výsledku a máme veľkú nádej, že sme natrafili na rozhodujúcu stopu.

Skôr ako som si ľahol, zašiel som ešte raz k pacientovej izbe a pozrel som cez priezor. Renfield spal ako zarezaný, pravidelne dýchal.

Ráno mi ošetrovateľ hlásil, že krátko po polnoci začal pacient prejavovať nepokoj a ustavične si nahlas odriekal akési modlitby. Spýtal som sa ho, či je to všetko; ošetrovateľ ma tak horlivo ubezpečoval, že sa nič viac nestalo, až mi to bolo podozrivé. Preto som sa ho z mosta doprosta opýtal, či nezaspal. Kategoricky to popieral, hoci pripustil, že si možno chvíľu „zdriemol".

Dnes Harker pokračuje vo svojom pátraní a Art s Quinceym pôjdu zháňať kone. Art si myslí, že kone musíme mať pripravené, lebo len čo získame konečnú informáciu, nesmieme stratiť ani minútu. Do západu slnka budeme musieť sterilizovať všetku dovezenú zeminu, aby sa gróf nemal kam uchýliť. Van Helsing sa odobral do Britského múzea, kde si chce preštudovať nejaké knihy o starovekom lekárstve.

Niekedy sa mi vidí, že sme všetci zošaleli a ráno sa prebudíme v zvieracích kazajkách.

157

NeskôrZnova spoločná porada. Podľa všetkého sme konečne na stope a naša výprava by mala byť začiatkom konca. Ktovie, či nemá s tým niečo spoločné Renfieldov stav. Zmeny jeho správania tak úzko súvisia s grófovými činmi, že možno sa blížiaca sa skaza netvora prejaví istým spôsobom i na ňom. Teraz sa zdanlivo správa krotko . . .Ale naozaj ? Akoby z jeho izby vyrážal zvierací rev . . .

Pribehol za mnou ošetrovateľ so správou, že Renfieldovi sa čosi stalo. Počul z izby krik, a keď vstúpil, našiel pacienta na zemi v kaluži krvi.

158

20. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA

3. októbraRád by som zaznamenal všetko presne tak, ako sa to stalo.Nesmiem zabudnúť ani na jednu podrobnosť.

Keď som vstúpil do Renfieldovej izby, naozaj ležal na zemi v kaluži krvi. Chcel som ho obrátiť, ale vzápätí som si všimol, že nemá na tele miesta, kde by nebol doráňaný. Tvár mal samú podliatinu, akoby mu bol ňou niekto tĺkol o zem.

„Zdá sa, že má zlomenú chrbticu," povedal mi ošetrovateľ, ktorý kľačal pri tele. „Pravá ruka a polovica tváre ochrnuli. Ale dve veci nechápem. Mohol si takto doriadiť tvár i sám. Raz to urobila jedna mladá žena v eversfieldskom ústave. Mohol si zlomiť chrbticu nešikovným pádom z postele. Ale nejde mi do hlavy, ako k obom zraneniam prišiel súčasne. Keby si bol najprv zlomil chrbticu, už by si nemohol otĺct hlavu. Keby si bol najprv dokaličil tvár a až potom spadol z postele, boli by na posteli stopy od krvi."

„Požiadajte dr. Van Helsinga, aby sem hneď prišiel," povedal som ošetrovateľovi. Chlap odbehol a o niekoľko minút sa zjavil profesor v župane a v papučiach. Keď zazrel Renfielda, obrátil sa ku mne a pošepol mi:

„Ošetrovateľa už nepotrebujeme. Keď pacient naďobudne vedomie, mali by sme byť s ním sami."

„Môžete ísť, Simmons," povedal som ošetrovateľovi. „My sa oňho postaráme."

Ošetrovateľ vyšiel z izby, a my sme si pacienta dôkladnejšie obzreli. Rany na tvári boli iba povrchové; vážnejším poranením bola fraktúra lebky, ktorá zasiahla motorickú oblasť. Profesor sa na chvíľu zamyslel a potom povedal:

„Musíme hneď prikročiť k trepanácii lebky."Vtom sa ozvalo tiché zaklopanie. Otvoril som dvere a na prahu stáli Arthur

a Quincey, takisto v pyžamách a v papučiach.„Všetko sme počuli," povedal Arthur, „a zrejme dnešnú noc už

nezaspíme. Smieme vstúpiť?" Prikývol som a zatvoril za nimi dvere.Keď Quincey zbadal pacienta, zašeptal: „Panebože! Čo sa tu vlastne

stalo?" Stručne som mu vysvetlil, že Renfielda musíme operovať, a čakáme, že po operácii nadobudne vedomie a všetko nám vysvetlí. Quincey a Arthur si sadli na okraj postele a trpezlivo sa dívali.

Profesor začal operovať. Zavládlo mučivé ticho, v ktorom sa ozývalo iba chrapľavé dýchanie raneného. Zrazu sa z Renfiel-dovej hrude vydral hlboký vzdych. Otvoril oči a bezmocne pozrel pred seba.

159

„Už budem dobrý, pán doktor," zajachtal. „Rozkážte im, aby ma vyslobodili z tej zvieracej kazajky. Mal som strašný sen a tak ma unavil, že sa nemôžem pohnúť. Čo to mám na tvári? Strašne ma páli." Pokúšal sa pohnúť hlavou, ale nijako sa mu to nepodarilo. Na očiach sa mu usadil sklený pohľad.

„Porozprávajte nám o svojom sne, pán Renfield," povedal tichým, vážnym hlasom Van Helsing.

„To ste vy, doktor Van Helsing? Je to od vás milé, že ste ma prišli navštíviť. Dajte mi kvapku vody, mám sucho v ústach. Všetko vám porozprávam. Snívalo sa mi . . ."zarazil sa, akoby znova strácal vedomie.

Vykríkol som na Quinceyho, aby z mojej pracovne rýchlo priniesol brandy. Navlhčili sme ranenému vysušené pery a hneď zase ožil. Pozrel na mňa bolestným pohľadom, na ktorý nikdy nezabudnem.

„Nesmiem sám seba klamať," povedal. „Nebol to sen, ale krutá skutočnosť." Privrel oči, akoby chcel v sebe sústrediť všetku unikajúcu energiu, „chytro, doktor, chytro. Umieram, cítim, že už mám iba niekoľko minút. Skôr než umriem, skôr než môj rozgniavený mozog prestane pracovať, rád by som vám čosi povedal. Bolo to tej noci, keď som vás toľko prosil, aby ste ma pustili z budovy. Nemohol som vtedy hovoriť, jazyk som mal zviazaný; ale bol som vtedy rovnako normálny ako teraz. Po vašom odchode ma dlhý čas mučilo zúfalstvo; prichodilo mi to ako večnosť. Zrazu ma opäť zaplavil pokoj. Mozog mi ochladol, uvedomil som si, kde som. Začul som psí brechot, ale nie z tej strany, kde býva On."

Všimol som si, ako Van Helsing zaťal päsť. Ale inak svoje vzrušenie vôbec nedal najavo, láskavo kývol hlavou a tichým hlasom povedal: „Pokračujte."

„Priblížil sa k obloku v podobe hmly, tak ako neraz predtým.Zhmotnil sa do ľudskej podoby, pozrel na mňa zlostnými očami, vzápätí sa zasmial a v mesačnom svite sa zaligotali jeho ostré biele zuby. Obzrel sa smerom, kde brechali psi. Sprvu som ho nevolal, aby vstúpil, hoci som vedel, že chce vstúpiť - už dávno chcel vstúpiť. Nato mi sľuboval všetko možné - nie slovami, ale skutkami."

Profesor ho prerušil: „Ako napríklad?"„Poslal mi veľké, mocné, tučné muchy s oceľovozafírovými krídlami i

veľké nočné motýle so smrtkami na chrbtoch."„Acherontia atropos, ktorého poznáme zo sfíng - čiže „smrtihlav,"

pošepol mi Van Helsing.Potom mi povedal: „Potkany, potkany, potkany! Stovky, tisícky, milióny

potkanov, z ktorých každý predstavuje život. Množstvo životov, množstvo červenej krvi; a nie iba bzučiace muchy." Ďaleko za tmavými stromami zavyli kdesi pri jeho dome psi. Podišiel som k obloku. Zdvihol ruku a v tráve sa zjavila tmavá hmota, ktorá sa šírila rýchlosťou plameňa. Keď sa hmla rozostúpila, zjavilo sa v tráve množstvo potkanov s červenými očkami, ktoré tak pripomínali jeho oči. Opäť zdvihol ruku a potkany zmeraveli. Zdalo sa mi, že vraví: ,Dám ti všetky tieto životy, ba dám ti ich oveľa viac a väčšie

160

bytosti, ak padneš na zem a budeš ma uctievať.' A nato mi oči zastrel červený oblak, a kým som si uvedomil, čo robím, už som otváral oblok a vravel: ,Ráč vstúpiť, pán môj a majster!' Vzápätí zmizli všetky potkany a On prekízol cez odchýlený oblok, hoci medzera bola široká iba jeden-dva centimetre."

Renfieldov hlas bol čoraz slabší, nuž som mu znova navlhčil pery troškou brandy. Pamäť mu už začínala vynechávať, rozprávanie sa stávalo nesúvislým.

„Celý deň som čakal, že mi dá o sebe vedieť, ale neposlal mi ani mäsiarku, nuž som sa naňho dosť hneval. Keď v noci ku mne prekĺzol cez zatvorený oblok, a ani nezaklopal, rozzúril som sa. Ale On iba gánil na mňa s rozžiarenými červenými očami a správal sa, akoby mu tu všetko patrilo . . . Keď ma popoluďní prišla navštíviť pani Harkerová, zdalo sa mi, že prišiel celkom iný človek." Všetci sme sa zachveli, ale nikto nepovedal ani slovo. „Jej prítomnosť som si uvedomil až vtedy, keď prehovorila. Nemám rád bleďých ľudí; väčšmi sa mi páčia tí, čo majú krvi nadbytok. Lenže pani Harkerová akoby v sebe nemala kvapku krvi. Až po jej odchode som sa nad tým dôkladnejšie zamyslel a prišiel som k strašnému záveru, že On jej berie život." Znova sme sa zachveli. „A tak som sa na dnes večer pripravil. Keď som zazrel, ako sa dnu kradne hmla, pevne som ju uchopil. Počul som, že šialenci vynikajú nadľudskou silou; keďže som vedel, že aspoň chvíľami som blázon, rozhodol som sa, že si túto silu overím. Pravdepodobne aj On ju pocítil, lebo vyšiel z hmly a pustil sa so mnou do otvoreného boja. Pevne som ho zovrel, pretože som mu chcel zabrániť, aby chodil kradnúť pani Harkerovej život. Ale len čo som mu pozrel do očí, v ich červenej žiare ma opustili všetky sily a On sa mi vykĺzol. Ešte raz som sa naňho vrhol, ale tentoraz ma zdvihol do výšky a celou silou šmaril o zem." Renfieldov hlas opäť zoslabol, začal chrčať.

Van Helsing inštinktívne vstal. „Už vieme to najdôležitejšie. Poznáme jeho zámer. Azda ešte nebude neskoro. Nemôžeme ďalej strácať ani minútu."

Vyzbrojili sme sa vyskúšanými zbraňami a zastali sme pred dverami izby, v ktorej spali Harkerovci.

„Vyrušíme ich zo spánku?" spýtal sa Art.„Musíme," odvetil Van Helsing zachmúrene. „Ak majú dvere zamknuté,

sám ich vylomím."„Strašne ju poľakáme. A ani to nie je slušné - vlámať sa do izby dámy."„Máte pravdu," povedal Van Helsing. „Lenže teraz ide o život, a o smrť.

Pre lekára sú všetky izby rovnaké. Priatelia, stisnem kľučku, a keď sa dvere neotvoria, zaprieme sa všetci do nich plecom.". Dvere na prvý raz nepovoliíi. Vyrútili sme sa proti nim a takmer sme ich vyrazili z pántov. Naskytol sa nám príšerný pohľad. Mesiac cez hustú žltú záclonu svietil tak jasne, že v miestnosti bolo vidno ako za dňa. Na posteli pri obloku ležal Jonathan Harker, tvár mal červenú a ťažko dýchal. Na peľasti kľačala jeho žena v bielej nočnej košeli. Vedľa nej stál vysoký

161

chudý chlap v čiernom. Hoci sme mu nevideli do tváre, zaraz sme v ňom spoznali grófa. Ľavou rukou zvieral pani Harkerovej prsty, pravou ju držal za šiju a násilne si jej tvár tisol na hruď. Bielu nočnú košeľu mala zakrvavenú. Gróf mal roztrhnuté šaty i košeľu a po holej hrudi mu stekal pramienok krvi. Keď sme vtrhli do izby, gróf sa obrátil a v očiach mu zažiaril diabolský výraz. Nozdry veľkého bieleho nosa sa zachveli a za zakrvavenými perami sa zjavili ostré biele zuby. Gróf zaškrípal zubmi ako divá šelma. Odsotil svoju obeť na posteľ a skočil na nás. Ale v tej chvíli profesor podržal pred ním hostiu a gróf zmeravel a prikrčil sa. Zdvihli sme svoje kríže, a ako sme sa k nemu približovali, začal pred nami ustupovať. Zrazu mesiac zahalil ťažký čierny oblak a ocitli sme sa v hustej tme. Keď Quincey zapálil plynový horák, zazreli sme iba pásik hmly, ktorý sa pomaličky preplazil cez dvere a s buchotom ich za sebou zaplesol. Medzitým sa už pani Harkerová prebrala a vyrazila zo seba prenikavý, zúfalý výkrik, ktorý mi bude až do smrti znieť v ušiach. Tvár mala bledú ako krieda, pery, líca i bradu zakrvavené; z hrdla jej cŕkal pramienok krvi. Potom si tvár zaborila do dlaní, na ktorých boli stopy po grófových prstoch, a bolestne zabedákala. Art na ňu pozrel a vybehol z miestnosti. Van Helsing pristúpil k posteli a pani Harkerovú prikryl. Potom mi zašeptal:

„Kým sa pani Mina nespamätá, nemôžeme s ňou nič robiť. Ale Jonathana, ktorého vampír zrejme zbavil vedomia, musíme prebudiť." Namočil do studenej vody koniec uterála a šľahal ním Jonathana po tvári. Podišiel som k obloku a odtiahol záclonu. Bol mesačný spln; zrazu som zbadal Quinceyho Morrisa, ako prebehol cez trávnik a ukryl sa do tieňa veľkého tisu. Nechápal som, prečo to robí; v tej chvíli sa prebral Harker a vykríkol.

„Preboha, čo to znamená? Doktor Seward, doktor Van Helsing, čo to má znamenať? Stalo sa niečo? Mina! Čo znamená tá krv?" Rýchlym pohybom vyskočil z postele a začal si navliekať šaty. „Čo sa stalo? Povedzte mi, čo sa tu stalo?" kričal bez ustania. „Doktor Van Helsing, viem, že máte Minu rád. Preboha, urobte čosi pre jej záchranu! Možno ešte nie je neskoro. Strážte ju, a ja ho zatiaľ vyhľadám!"

Pani Harkerová, znezrady akoby zabudla na vlastný žiaľ, objala Jonathana a zvolala:

„Nie! Nie! Nesmieš ma opustiť. Dosť som si vytrpela dnes v noci sama. Nezniesla by som pomyslenie, že by mohol ublížiť aj tebe."

Postupne sme ich utíšili, a potom som im rozpovedal, čo sa vlastne stalo. Harker počúval so zdanlivou ľahostajnosťou, ale videl som, ako sa mu chvejú nozdry a v očiach sa mu zbieha nenávisť. Odrazu vstúpil Quincey a Godalming. Pozrel som na Van Helsinga, a keď profesor súhlasne prikývol, vyzval som ich, aby nás oboznámili s výsledkami svojho pátrania.

„Nevidel som ho na chodbe, ani v izbách," povedal lord Godalming. „Nazrel som i do pracovne. Nenašiel som ho síce ani tam, ale . . . " Zrazu sa zarazil a pozrel na ubolené telo na posteli.„Len pokračujte, Arthur. Už nesmieme nič zatajovať," povedal vážne Van

162

Helsing. „Našou jedinou záchranou je všetko vedieť."„Určite bol v pracovni," pokračoval Arthur. „Našiel som ju v

nevídanom neporiadku. Popálil všetky písomnosti, aj fono-grafické valce hodil do ohňa."

„Našťastie v trezore je ďalšia kópia," prerušil som ho.Arthurovi sa na chvíľu rozjasnila tvár, ale znova sa zachmúril. „Potom som

zbehol dolu schodmi, ale nikde som po ňom nenašiel ani stopy. Nazrel som do Renfieldovej izby . . ." Opäť zmĺkol.

„Pokračujte," zvolal chrapľavo Harker.„Ten úbožiak je mŕtvy."„Stala sa vôľa božia!" povedala slávnostne pani Harkerová a zdvihla

hlavu.Nemohol som sa zbaviť pocitu, že Art čosi zatajuje. Keďže som

predpokladal, že to robí zámerne, ďalej som sa nevyzvedal.Van Helsing sa obrátil k Morrisovi.„A vy, Quincey, čo ste zistili?"„Nič zvláštneho," odvetil. „Chcel som zistiť, kam sa gróf poberie, keď

vyjde z domu. Ale vôbec som ho nevidel vychádzať. Zazrel som iba netopiera, ktorý vyletel z Renfieldovho obloka a zamieril na západ. Predpokladal som, že gróf sa v nejakej svojej podobe vráti do Carfaxu; ale zrejme si našiel nový brloh. Dnes sa už nevráti, lebo na východe sa rozodnieva."

Niekoľko minút sme mlčali, potom sa Van Helsing obrátil na pani Harkerovú:

„A teraz, pani Mina, porozprávajte nám vy, čo ste zažili. Nerád by som svojou zvedavosťou predlžoval vaše utrpenie. Ale musíme sa všetko ihneď dozvedieť, aby sme mohli bez otáľania prikročiť k činu."

Pani Harkerová ovládla svoje rozrušené nervy a pomaly začala rozprávať: „Večer som užila uspávací prášok a potom som sa uložila do postele. Pravdepodobne som onedlho zaspala, lebo na viac sa už nepamätám. Nezobudil ma ani Jonathanov príchod, lebo keď som zrazu v noci precitla, už ležal pri mojom boku. Miestnosť opäť plávala v riedkej hmle, ktorú som si všimla už predvčerom. Nájdete o tom zmienku v mojom denníku, ktorý vám neskôr ukážem. Aj tentoraz sa ma zmocnila neurčitá hrôza, akoby bol niekto cudzí v našej izbe. Chcela som Jonathana zobudiť, ale spal tak tvrdo, že som sa namáhala zbytočne. Ešte väčšmi som sa preľakla a zhrozene som sa okolo seba obzrela. Doslova mi zovrelo srdce. Pri mne stál vysoký, chudý chlap v čiernom, akoby bol vyšiel z hmly. Hneď som ho na základe Jonathanovho opisu spoznala. Tvár mal ako z vosku, vysoký orlí nos, odchýlené červené pery, ostré biele zuby a červené oči, ktoré som tuším videla na oblokoch kostola Panny Márie vo Whitby. Chcela som vykríknuť, ale stiahlo mi hrdlo, nevládala som sa pohnúť."

,Ani muk!' pohrozil mi prenikavým šeptom a ukázal na Jonathana. ,Ak čo len ceknete, prerazím mu lebku.' S posmešným úsmevom mi položil jednu ruku na plece a druhou mi odhalil hrdlo. ,Chcem sa iba trocha občerstviť.

163

Nie je to prvý, ani druhý raz, čo si vašou silou utišujem smäd. Preto nekričte.' Zmiatlo ma to a vôbec som sa nebránila. Pritisol mi na hrdlo svoje zapáchajúce pery." Harker zastenal a pani Mina ho pevne chytila za ruku. „Cítila som, ako mi ubúdajú sily a postupne som upadala do mdlôb. Neviem, ako dlho tá hrôza trvala. Prichodilo mi celú večnosť, kým odo mňa odtiahol tie svoje odporné gamby." Na chvíľu ju natoľko premohli spomienky, že omdlela, a keby sa nebola držala svojho manžela, bola by bezmocne klesla. Ale napokon sa s veľkým úsilím prebrala a pokračovala: „A potom mi posmešne povedal: ,Viem, že čosi proti mne kujete. Pomáhate tým, čo ma prenasledujú a chcú zničiť. Ale teraz už viete, že mne tak ľahko plány skrížiť nemožno. Ste teraz časťou môjho tela; krvou mojej krvi; mojím najbližším príbuzným; a neskôr sa z vás stane moja spoločníčka a pomocníčka. Ale predbežne vás musím potrestať za to, že ste spolupracovali s mojimi nepriateľmi. Budete za mnou chodiť na zavolanie. Keď môj mozog povie, príďte, prídete za mnou, aj keby nás od seba delili pevniny a oceány.' Nato si obnažil hruď a dlhými, ostrými nechtami si na hrudi otvoril žilu. Keď mu vytryskla krv, pritisol ma k rane a nemala som iné východisko, ako sa nechať zaďusiť, alebo preglgnúť čosi z tej . . . Panebože! Čo som to urobila! Čo som len spáchala, že som si zaslúžila takýto osud? Panebože, zmiluj sa nado mnou!" Začala si trieť pery, akoby z nich chcela zoškriabať strašnú potupu.

Kým rozprávala, celkom sa rozvidnelo. Harker stál nehybne ako stĺp a mlčal. V prvých ranných lúčoch jeho strápená tvár ostro kontrastovala s neskutočne bielymi vlasmi.

164

21. kapitola

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

3. októbraPíšem si tento denník, aby som nezošalel. Je šesť hodín a o pol hodiny sa máme zísť na raňajky. Doktor Van Helsing i doktor Seward nástoja na tom, aby sme sa pred ďalšími akciami posilnili. Iba Boh vie, koľko dnes budeme potrebovať síl. . . Za každých okolností musím písať, o všetkom - dôležitom i bezvýznamnom, lebo inak by sa mi v mysli zase vynorila tá strašná noc . . .

Práve sa vrátil dr. Van Helsing a dr. Seward od mŕtveho Ren-fielda. Doktor Seward nám navrhol, aby sme upustili od vyšetrovania Renfieldovej smrti; keby sa prípadu ujala polícia, pravda by nikdy nevyšla najavo, lebo by jej nikto neveril. Na základe ošetrovateľovho svedectva môže vydať úmrtný list, v ktorom uvedie, že príčinou smrti bol nešťastný pád z postele.

A ešte sme sa rozhodli, že odteraz budeme Mine celkom dôverovať. Nech je pravda akákoľvek krutá, nebudeme ju pred ňou skrývať. Prijala to s uspokojením. „Už nemôžem zažiť nič strašnejšie," povedala. „Čokoľvek by sa stalo, môže to pre mňa znamenať jedine novú nádej."

Van Helsing na ňu uprene pozrel a pokojne povedal.„Vy nemáte strach, pani Mína? Nemyslím o seba, ale o ostatných . . . Že

by ste raz. . . po tom všetkom . . . mohli niekomu ublížiť?"„Nie," povedala s kamennou tvárou. „Už som sa rozhodla."„Ako ste sa rozhodli?" spýtal sa láskavo. Všetci ostatní sme mlčali;

každý svojím spôsobom hmlisto tušil, čo má profesor na mysli.„Budem na seba dávať pozor a ak nájdem v sebe najmenší náznak, že by

som niekomu mohla ublížiť, radšej umriem."„Zabijete sa?" spýtal sa chrapľavo.„Zabijem; ak nenájdem priateľa, ktorý by ma uchránil pred takým

zúfalým činom, zabijem sa sama."„Milá moja," povedal profesor a položil jej na hlavu ruku. „Keby to

bolo nevyhnutné, iste by sa našla ochotná ruka, ktorá by vás uchránila pred ešte väčším zlom, ako je smrť. Lenže ešte nesmiete umrieť. Dokiaľ ten, ktorý vám skaličil život, nebude naozaj mŕtvy, musíte žiť. Musíte bojovať o život a proti smrti, hoci smrť sa vám vidí v tejto chvíli vyslobodením."

„Pousilujem sa žiť, pokiaľ mi to Boh dovolí," povedala statočne.Jej slová nám vrátili odvahu a energiu. Zverili sme jej do opatery

všetky písomnosti a znova sme ju poverili zapisovateľ-skými úlohami. Potom Van Helsing rozobral situáciu:

„Konali sme správne," povedal, „že sme sa pri našej prvej návšteve Carfaxu debien ani nedotkli. Takto gróf nemôže vytušiť naše zámery a ani

165

nepodnikne protiopatrenia. Neuvedomuje si, že máme naporúdzi silu, ktorá môže jeho brlohy sterilizovať. Máme pred sebou celý deň. Dokiaľ nenadíde noc, netvor musí ostať uväznený vo svojej pozemskej podobe. Nemôže sa premeniť na hmlu, ani vkrádať sa cez škáry a medzierky. Keby chcel prejsť cez nejaké dvere, musí ich otvoriť ako obyčajný smrteľník. Dnes by sme preto mali vypátrať a sterilizovať všetky grófove brlohy."

V obavách o Minu začal som profesora súriť, aby sme od slov prešli k činom. Ale zahriakol ma. „Pomaly ďalej zájdeš, vraví príslovie. Keď príde čas, isteže všetci budeme konať čo najrýchlejšie. Veľa nám môže povedať prehliadka domu na Piccadilly. Gróf si už zrejme kúpil viacero domov, ale kúpne zmluvy, kľúče, šekovú knižku a iné dokumenty má pravdepodobne na jednom mieste. Možno ich má práve v dome na Piccadilly, v dome, ktorý leží uprostred mesta a do ktorého môže v ľubovolnú hodinu vchádzať a z ktorého môže hocikedy vychádzať - bez obáv, že by ho niekto vo veľkom pouličnom ruchu zbadal. Musíme teda ten dom prezrieť."

„Teda poďme hneď," vykríkol som. „Strácame vzácny čas."„A ako sa ta dostaneme?" spýtal sa profesor lakonicky.„Hocijako!" odvetil som. „Ak to bude potrebné, vlámeme sa doň."„A polícia?"Zaváhal som; pochopil som však, prečo otáľa. „Chcel som iba toľko, aby

sme nečakali dlhšie ako treba," povedal som ospravedlňujúco.„Musíme počkať, kým na uliciach nezavládne ruch. Dlho som o celej

veci premýšľal a zdá sa mi, že najlepšie bude použiť čo najjednoduchší spôsob. Chceme sa dostať ďo domu, od ktorého nemáme kľúče, však?"

Prikývol som.„Predpokladajme, že by ste boli majiteľom domu, ktorý niekde stratil kľúče

a nemôže sa dostať domov. Čo by ste v takom prípade urobili?"„Zohnal by som zámočníka, ktorý by musel rozobrať zámku."„A polícia?"„Polícia by sa do toho vôbec nezamiešala, lebo by si myslela, že som si

toho človeka normálne najal."„Ako vidíte, je to iba otázka dôvery. Aby sa to policajtovi nevidelo

čudné, môžeme sa o to pokúsiť až po desiatej, keď už bude okolo rušno, skôr by to nerobil ani skutočný majiteľ domu."

Všetci sme s jeho názorom súhlasili. Videl som, ako sa aj Minina tvár trochu rozjasnila; v jeho rozumnom návrhu bola nádej.

„Keď sa nám podarí vniknúť do domu, môžeme sa rozdeliť. Niektorí ostaneme v dome, ostatní zatiaľ môžu preskúmať ďalšie skrýše debien - v Bermondsey a v Mile Ende."

Lord Godalming sa ponúkol, že zatelefonuje po svoj koč.„To je síce výborná myšlienka," povedal na to Morris, „ale mám taký

dojem, že by sme svojím elegantným kočom vo Wal-worthe alebo v Mile Ende vzbudili veľkú pozornosť. Rozumnejšie by bolo najať si pri cestách do južných a východných štvrtí drožky. A ani tie by som nepostavil priamo pred domy, ktoré chceme preskúmať."

166

„Quincey má pravdu," povedal profesor. „Pamätáte na všetko."Mina o všetky naše plány prejavovala veľký záujem. Naliehavosť

jednotlivých činov jej pomáhala aspoň čiastočne zabudnúť na strašnú nočnú príhodu. Bola veľmi bledá, vychudnutá a spod pier jej nápadne vytŕčali zuby. Nechcel som ju na to upozorniť, lebo by som jej tým zasadil ďalší bolestný úder. Spomenul som si, čo sa stalo s úbohou Lucy, odkedy jej gróf začal cicať krv, a zamrazilo ma.

Keď sme nastolili otázku poradia jednotlivých akcií, vynorili sa nové problémy. Ale napokon sme sa dohodli, že skôr ako vyrazíme na Piccadilly, zničíme grófov brloh v našom susedstve. Aj keby na to prišiel, budeme mať pred ním určitý náskok. Profesor navrhol, aby sme sa na Piccadilly rozdelili tak, že obaja doktori a ja ostaneme v dome a lord Godalming s Quincey sa vydajú hľadať brlohy vo Walworthe a v Milé Ende. Nie je vylúčené, upozornil profesor, že gróf sa azda v priebehu dňa zjaví na Piccadilly. Namietol som, že radšej by som ostal tu a chránil Minu. Ale Mina o mojich námietkach nechcela ani počuť. Dôvodila, že sa azda vyskytne nejaký právny problém, pri ktorom by som mohol pomôcť; že sa v grófových písomnostiach možno nájde nejaká narážka, ktorú by som mohol objasniť na základe svojich transylvánskych skúseností a že bude najmúdrejšie sústrediť všetky sily na rozhodujúcu zrážku. „Pokiaľ ideo mňa," povedala, „vôbec sa o seba nebojím. Boh ma budechrániť bez ohľadu na to, či budeš so mnou, alebo nie."

„Nestrácajme teda ani minútu," vyskočil som. „Gróf sa môže zjaviť na Piccadilly skôr, ako to predpokladáme."

„Nemusíme sa ponáhľať," povedal Van Helsing.„Prečo?"„Nezabúdajme, že sa minulej noci poriadne nasýtil a nezobudí sa len tak

skoro."„Raňajky sú už pripravené," premohla Mina strašnú spomienku. „Musíme

sa všetci najesť, aby sme mali dostatok síl."Keď sme sa najedli. Van Helsing vstal a povedal:„Milí priatelia, čaká nás strašný boj. Dúfam, že ste sa všetci vyzbrojili

našimi najistejšími zbraňami. Vám, pani Mina sa do západu slnka nemôže nič stať. A dovtedy sa vari vrátime - ak sa vrátime. Ale skôr než sa s vami rozlúčime, rád by som aj vás vyzbrojil. Zabezpečil som všetky dvere, aby nemohol vstúpiť. A dotknem sa vám čela touto svätou hostiou; v mene Otca,i Syna, i - "

Ozval sa strašlivý výkrik, ktorý nás takmer omráčil. Keď profesor priložil Mine na čelo hostiu, vpálila sa jej do pokožky, akoby to bol kus do biela rozžeraveného kovu. Ešte vždy nám zunela v ušiach ozvena výkriku, keď prišla reakcia: Mina v agónii pokorenia klesla na kolená. Zahalila si tvár dlhým pradenom vlasov a zabedákala:

„Som nečistá! Nečistá! A znamenie hanby budem musieť niesť až do súdneho dňa."

167

Všetci sme bezmocne mlčali. Klesol som vedľa nej a pevne som ju objal.

NeskôrV Carfaxe sa od našej poslednej návštevy nič nezmenilo. Keby nás nemátali spomienky, ani by sme neboli uverili, že tento opustený, zaprášený a polozborený dom j'e sídlom netvora, ktorý nám spôsobí! tolko utrpenia a hrôz. Nikde sme nenašli najmenšiu stopu po tom, že dom niekto obýva. Ani v starej kaplnke sa nič nepohlo. Obstúpili sme debny a dr. Van Helsing slávnostne povedal:

„Priatelia, prsť, ktorá je uložená v týchto debnách, posväcujú šľachetné skutky. Priniesol si ju z ďalekej krajiny, lebo je svätá a jej svätosť mu slúži za útulok. Porazíme ho vlastnou zbraňou, prst 7asv;itíme Bohu a urobíme ju ešte svätejšou." Vytiahol z kabely skrutkovač a francúzsky kľúč, a pomerne rýchlo sa mu podarilo otvoriť jednu debnu. Vyrazil z nej stuchnutý zápach. Potom vzal z malej škatuľky hostiu, položil ju medzi hrudy a vrchnák znova priskrutkoval. Podobne sme to urobili aj s ostatnými debnami. V kaplnke sme po práci zdanlivo nezanechali nijaké stopy. Každá debna však teraz obsahovala kúsok hostie. Keď sme konečne opustili tiesnivé múry kaplnky, dr. Van Helsing povedal:

„Väčšiu časť práce máme za sebou. Ak sa nám rovnako úspešne podarí sterilizovať ostatné debny, ešte dnes večer sa čelo pani Miny zaskvie ako slonovina."

Prešli sme cez park a zamierili na stanicu. Ešte raz som sa obzrel k ústavu dr. Sewarda. V jednom obloku som zbadal Minu Mávnutím som jej naznačil, že sme svoju úlohu úspešne splnili Prikývla, že mi rozumie, a tiež mi zamávala. Na stanicu sme prišli v poslednej chvíli, a keď sme sa ocitli na nástupišti, vlak sa práve pohýnal.

Tieto riadky píšem už vo vlaku.

Piccadilly, 12.30 hod.Neďaleko Fenchurch Street mi lord Godalming povedal:- „Spolu s Quinceym zoženiem nejakého zámočníka. Vy by ste sa mali

predbežne držať v ústraní. Ste právnik, člen Združenia pŕrávnikov, a keby sa náhodou odhalila nezákonnosť nášho postupu, nemohli by ste sa vyhovoriť na neznalosť zákonov." Namietol som, že som ochotný podstúpiť hocijaké riziko, ale lord Godalming pokračoval: „Okrem toho sa nazdávam, že čím nás bude menej, tým menšiu pozornosť upútame. Na zámočníka a prípadných policajtov hádam dostatočne zapôsobí aj môj titul. Vy by ste sa mali s Jackom a s profesorom uchýliť do Green Parku. Len čo zbadáte, že dvere sú otvorené a zámočník už odišiel, prídete za nami."

„Múdro vraví," povedal Van Helsing, a tak som už viac neprotestoval. Godalming s Morrisom nasadli na drožku, a ostatní sme sa peši pobrali do Green Parku. Keď som zazrel dom, na ktorý sme tak upínali svoje nádeje, rozbúšilo sa mi srdce. Medzi opravovanými a krajšími susednými domami

168

pôsobil veľmi chmúrne. Sadli sme si na lavičku, z ktorej bol naň dobrý výhlad. Zapálili sme si cigary, aby sme vyzerali čo naj nenápadnejšie. Čas sa vliekol, akoby mal olovené nohy.

Napokon prifrčala drožka. Lenivo z nej vystúpil lord Godalming a Morris; z kozlíka zliezol územčistý chlap s prútenou kabelou. Morris zaplatil drožkárovi a drožka odhrkotala. Všetci traja vystúpili po schodoch a lord Godalming ukázal na dvere. Chlap si pomaličky vyzliekol kabát, prevesil ho cez zábradlie a povedal čosi policajtovi, ktorý sa v tej chvíli pristavil. Policajt súhlasne prikývol a zámočník si kľakol a z kabely vytiahol nástroje. Potom vstal, pozrel do kľúčovej dierky a obrátil sa s akousi poznámkou k svojim zamestnávateľom. Lord Godalming sa usmial a chlap vzal do rúk veľký zväzok kľúčov a po jednom ich skúšal. Konečne sa dvere otvorili a všetci traja vošli do domu. Mlčky sme čakali. O chvíľu sa zámočník vrátil po svoju kabelu, dvere nechal odchýlené, prichytil si ich kolenami a začal prispôsobovať kľúč zámke. Potom ho podal lordovi Godalmingovi, ktorý siahol do peňaženky a zaplatil mu. Chlap zasalutoval, obliekol si kabát, prehodil cez plece kabelu a odišiel. Všetko sa odohralo s takou samozrejmosťou, akoby sme vôbec neboli svedkami vlámania.

Keď sa zámočník stratil z dohľadu, my traja sme prešli cez cestu a zaklopali na vylomené dvere. Quincey Morris nám hneď otvoril. Lord Godalming si práve zapaľoval cigaretu.

„Je tu smrad ako v tej starej kaplnke," privítal nás.Začali sme prehliadku. Držali sme sa pospolu, lebo sme nemali istotu, či

gróf napriek našim domnienkam predsa nie je v dome. V jedálni sme našli osem debien. Iba osem debien z deviatich, ktoré hľadáme! Naša práca sa teda dnes neskončí, a neskončí sa dovtedy, kým nenájdeme aj tú chýbajúcu. Otvorili sme obloč-nice a pozreli do úzkeho dláždeného dvora. Na jeho konci stála stajňa, pripomínajúca miniatúrne priečelie. Neboli na nej obloky, a tak si nás nikto nemohol všimnúť. Dlho sme sa nezdržiavali, postupne sme debny pootvárali a ich obsah sterilizovali. Potom sme prikročili k ďalšej prehliadke. Prešli sme dom od suterénu až po pôjd, ale všetko svedčilo o tom, že gróf sa zdržiava iba v jedálni. Na veľkom stole ležal veľký obal, v ktorom bola kúpna zmluva na piccadillský dom; dokumenty o kúpe domov na Milé Ende a v Bermondsey; listový papier, obálky, perá a atrament. Na všetkom ležal tenký hodvábny papier, ktorý chránil predmety pred prachom. Našli sme aj kefu na šaty, kefu na vlasy a hrebeň, krčah a umývadlo - v umývadle bola špinavá voda - červená akoby od krvi. Napokon sme naďabili na malý zväzok kľúčov najrozličnejších druhov a rozmerov. Pravdepodobne budú od ostatných domov. Lord Godalming a Quincey Morris si poznačili adresy domov vo východnej a v južnej časti mesta, vzali so sebou kľúče a vydali sa zničiť tamojšie debny. Ostatní trpezlivo čakáme na ich návrat - alebo na príchoď grófa.

169

22. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA

3. októbraČas sa vliekol strašne pomaly, a Godalming s Quinceym Morri-som sa ešte vždy nevracali. Profesor sa usiloval udržiavať naše mysle v strehu, ustavične nás provokoval myslieť. Pochopil som jeho zámer najmä z pohľadov, ktoré zavše vrhol na Harkera. Ten úbožiak bol ešte včera šťastný človek s mladistvou tvárou a s tmavohnedými vlasmi. Dnes je to scvrknutý, strhaný starec s bielymi vlasmi, ktoré celkom pristanú k hlbokým očiam a bolestným vráskam. Jeho energia však neochabla, blčí v ňom ako plameň. Aspoň mu pomáha prenášať sa ponad zúfalstvo a životnú realitu.

„Niekoľko ráz som si preštudoval všetky údaje o tom netvorovi," povedal Van Helsing. „Ako tvrdí môj budapeštiansky priateľ Arminius, Dracula bol za svojho života výnimočný človek. Bol to vynikajúci vojak, štátnik a alchymista. Mal bystrý mozog, obrovské vedomosti a odvážne srdce. Jeho mozgové schopnosti prežili fyzickú smrť a ustavične sa rozvíjajú. Ak mu neskrížime cestu, môže sa raz stať otcom alebo šíriteľom nového poriadku, v ktorom bude vládnuť smrť, a nie život."

„Prečo si myslíte, že sa jeho mozgové schopnosti ustavične rozvíjajú?" spýtal sa unavene Harker.

„Všímajme si jeho skutky, dieťa moje," Van Helsing mu položil ruku na plece. „Aby sa dostal do domu dr. Sewarda, použil na to zoofagického pacienta. Už som spomínal, že upír môže prvý raz vstúpiť do domu iba vtedy, keď ho niekto pozve. Potom, pravdaže, môže už prichádzať, ako sa mu páči. Ale to nie je to najdôležitejšie. Sprvu všetky veľké debny premiesťovali iní. Vtedy sa pravdepodobne nazdával, že to inak ani nemôže byť. Ale postupne mu skrslo v mysli, že by tie debny azda mohol premiesťovať aj sám. A tak to skúsil. Najprv iba pomáhal, a keď zistil, že mu to nerobí ťažkosti, celkom sa spoľahol na vlastné sily. A teraz vie iba on sám, kde sú jeho debny ukryté. Na šťastie k tomuto poznaniu dospel pomerne neskoro, a tak sa nám všetky brlohy okrem jedného podarilo sterilizovať. Verím, že do západu slnka zlikvidujeme aj ten. A potom sa nebude mať kam podieť, zbavíme ho akéhokoľvek úkrytu."

Zrazu ktosi rázne zaklopal na dvere. Chytro sme sa vzdialili z haly. Van Helsing podišiel k dverám a otvoril ich. Bol to poštár s telegramom. Keď profesor prevzal telegram a znova dvere zatvoril, nahlas nám ho prečítal:

POZOR NA D STOP O 12,45 VYŠIEL Z CARFAXU A MIERI NA JUH STOP AZDA VÁS PREKVAPÍ STOP MÍNA STOP

170

Dlhú pauzu prerušil napokon Jonathan Harker.„Konečne sa s ním stretneme!"„Sme v božích rukách," obrátil sa k nemu Van Helsing. „Predbežne sa

nemusíme ľakať, ale ani nejasajme. Stretnutie, po ktorom v tejto chvíli všetci túžime, sa môže stať aj našou skazou."

Asi o pol hodiny na dvere ktosi slabo, ale rázne zaklopal. Pozreli sme na seba a opäť sme vyprázdnili halu. Všetci sme si pripravili zbrane. Van Helsing stisol kľučku, odchýlil dvere a opatrne odstúpil. Keď sme na prahu zazreli lorda Godalminga a Quinceyho Morrisa, vydýchli sme si. Rýchlo vošli a Quincey povedal:

„Podarilo sa nám to. Našli sme oba domy. V každom bolo šesť debien, ktoré sme zničili."

„Zničili?" spýtal sa profesor.„Už ich nemôže použiť. Ale ak sa tu do piatej nezjaví, mali by sme

odísť. Nemôžeme pani Harkerovú nechať po západe slnka samu."„Už to nebude dlho trvať," povedal Van Helsing a skúmal čosi vo svojom

zápisníku. „Nota bene, podľa telegramu pani Miny zamieril z Carfaxu na juh, čo znamená, že musel prejsť cez rieku. Predpokladajme, že to bolo krátko pred jednou. Že sa pobral južným smerom, má pre nás istý význam. Najprv sa pobral ta, kde by najmenej predpokladal náš zásah. V Bermondsey ste museli byť tesne pred ním. Keďže tu ešte nie je, svedčí to o tom, že z Bermondsey sa vydal na Mile End. To mu zase chvíľu trvalo, lebo opäť musel prekročiť rieku. Ale už na neho nebudeme dlho čakat. Musíme sa dohodnúť na presnom pláne, aby sme nič neriskovali. Pozor, už je tuším neskoro. Pripravte si všetky zbrane!" Varovne zdvihol ruku, lebo všetci sme začuli, ako sa do zámky vsunul kľúč.

Ani v tejto chvíli Quincey Morris nestratil duchaprítomnosť: prebudila sa v ňom neuhasínajúca poľovnícka vášeň, chytro sa obzrel po miestnosti a bez jediného slova každému určil výrazným posunkom jeho postavenie. Van Helsing, Harker a ja sme si stali tesne k dverám, aby sme si po grófovom vstupe mohli stať medzi neho a dvere. Godalming s Quinceym sa ukryli pri obloč-nom výklenku a boli pripravení v rozhodujúcej chvíli prekvapujúco zaútočiť. Napäto sme čakali. Gróf pomalými, kradmými krokmi vstúpil do haly; zrejme očakával nejaké prekvapenie a bol opatrný.

Zrazu sa jediným skokom ocitol uprostred miestnosti a prekonal našu bariéru skôr, než sme stihli zdvihnúť ruky. Jeho skok bol taký neľudský, že sme sa zaraz spamätali zo šoku, ktorý spôsobil jeho príchod. Prvý sa odhodlal k činu Harker, ktorý sa vrhol pred dvere, vedúce do izby. Keď nás gróf zbadal, strašne zavrčal a vyceril dlhé, ostré očné zuby; zlomyseľný úsmev vzápätí vystriedalo chladnokrvné pohŕdanie. Všetci sme vyrazili proti nemu. Nikto z nás nemal tušenie, čo v najbližšej chvíli urobí. Sám som si nebol istý, či nám svetské zbrane budú užitočné. Harker sa chcel zrejme o tom presvedčiť, lebo sa rozohnal svojou dýkou a do netvora z celej sily bodol. Grófa zachránila iba diabolská vrtkosť, s ktorou uskočil. Chýbala sekunda, a ostrá čepeľ by mu bola preťala srdce. Takto mu však ostrý hrot iba roztrhol

171

kabát a vytvoril na ňom širokú trhlinu, z ktorej vypadol zväzok bankoviek a kúsky zlata. Grófovi na tvári zažiarila neopísateľná nenávisť a zľakol som sa, že v najbližšej chvíli skočí na Harkera. Inštinktívne som pokročil dopredu a zdvihol proti netvorovi hostiu a kríž. Ostatní nasledovali môj príklad, a vôbec nás neprekvapilo, že sa gróf spätil. Tvár mu ozelenela a oči a jazva na čele sa naplnili krvou. Znezrady preklzol popod Harkerovu namierenú ruku, uchmatol zo zeme niekoľko bankoviek a rozbehol sa k obloku. Zarachotilo sklo a gróf dopadol na dlažbu.

Všetci sme sa nahrnuli k obloku. Gróf, ktorého sklo vôbec neporanilo, prešiel na druhý koniec dvora a otvoril stajňové dvere. Potom sa obrátil a zvolal na nás:

„Mysleli ste si, že ma dostanete. Ale zmýlili ste sa. Moja pomsta sa iba začína! Čas pracuje pre mňa. Ženy, ktoré ste milovali, som vám už vzal; a ich pomocou sa aj vy dostanete do mojej moci - stanú sa z vás šakaly, ktoré budú poslušne vykonávať moje rozkazy. Pchá!" Opovržlivé sa uškľabil a zaplesol za sebou dvere.

Stáli sme ako ohromení. Prvý prehovoril profesor:„Aspoň čosi - ba veľa sme sa dozvedeli! Vyhráža sa nám, lebo v

skutočnosti sa nás bojí. Bojí sa času, bojí sa núdze. Keby sa nebál, prečo by sa tak ponáhľal? Prečo by uchmatol tie bankovky? Musíme sa pustiť za ním ako lovci divých šeliem. Sem sa už nevráti."

Godalming s Morrisom vybehli na dvor a Harker sa spustil priamo z obloka. Gróf, pravdaže, dvere na stajni zahasproval; kým sa nám ich podarilo vylomiť, nebolo už po ňom ani chýru. Van Helsing a ja sme prehliadli zadnú časť domu; ale kôlne boli opustené, nikde nič.

Už sa skláňalo k večeru, čoskoro zapadne slnko. Museli sme pripustiť, že tento raz sa nám to nepodarilo.

„Urobili sme všetko, čo bolo v našich silách," povedal profesor. „Ale nesmierne zúfať. Chýba už iba jedna debna a musíme ju nájsť. Teraz sa však vrátime k pani Mine."

S ťažkým srdcom sme súhlasili a vrátili sme sa do môjho ústavu. Keď pani Harkerová zazrela naše tváre, mŕtvolné zbledla. Ale naše rozprávanie si vypočula statočne a chladnokrvne.

„Jonathan," povedala napokon. „Jonathan, aj vy ostatní, verní moji priatelia, prosím vás, aby ste pri svojom strašnom ťažení mali na pamäti, že nekonáte dielo nenávisti. Veď najväčšmi treba ľutovať toho, ktorý je pôvodcom nášho utrpenia. Ako sa jeho duša poteší, keď znova získa svoju nesmrteľnosť."

Harkerová tvár sa zachmúrila a zvraštila.„Bodaj by sa mi dostal do rúk!" zvolal nenávistné. „Chcem ho zbaviť len

pozemského života. Už sa nemôžem dočkať, kedy jeho dušu naveky pošlem do horúceho pekla!"

„Nie, takto nesmieš vravieť," chlácholila ho pani Mina. „Dlho som o tom premýšľala . . . Nezabúdaj, že možno . . . možno raz i ja budem potrebovať takýto súcit. . . A niekto iný - s rovnakým právom na hnev ako ty - ma takto

172

odvrhne . . . "Do očí sa nám tisli slzy. Harker klesol na kolená, objal ju a zaboril

si tvár do záhybov jej šiat. Van Helsing nám naznačil, aby sme ich nechali osamote.

Profesor pred spaním zabezpečil izbu zvyčajnými prostriedkami. Presvedčil pani Harkerovú, že sa nemusí ničoho obával. Úboha žena zvádza v sebe hrdinský hoj a najmä kvôli svojmu manželovi vôbec nedávala najavo svoj nepokoj. Profesor im pre každý prípad dal do izby cengáč, ktorým si hneď budú môcť privolat pomoc. Quincey, Godalming a ja sme si rozdelili stráže a bdeli sme pred ich izbou.

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

Polnoc z 3. na 4. októberZdalo sa mi, že tento deň sa vôbec neskončí. Túžil som zaspat v slepej viere, že všetko bude iné a lepšie, keď sa prebudím. Než sme sa uložili, zišli sme sa na krátku poradu. Nedospeli sme však k nijakému záveru, ako by sme mali zamerať svoje najbližšie akcie. Uvedomili sme si, že o osuďoch poslednej debny, ktorú hľadáme, vie iba gróf. Ak sa do nej ukryje, môže nás celé rok\ vodiť za nos a medzitým . . . Nie, to je prikrutá myšlienka, a keb\ som si ju pripustil. . .

Mina spí pokojne. Bojím sa, či ju nebudú mátať zlé sny. Pri západe slnka sa mi zdalo, akoby v nej zosilnel nepokoj. Ale čoskoro sa zase upokojila. Nemôžem zaspať, hoci som ukonaný - celkom vyčerpaný. Ale ak nezaspím, ráno budem slabý, nevládny . . .

NeskôrNapokon som zrejme predsa len zaspal, lebo zrazu ma zobudila Mina. Sedela na posteli a vyjavené hľadela pred seba. Varovne mi položila na ústa ruku a do ucha mi zašeptala:

„Pst! Ktosi je na chodbe!"Potichu som vstal a nehlučne som odchýlil dvere. Hneď vedia prahu ležal

na matraci pán Morris. Zdvihol ruku, aby ma zadržal, a povedal:„Vráťte sa do postele. Strážime tu celú noc, lebo už nič nesmieme

riskovať."Jeho pohľad i gesto vylučovali akékoľvek námietky, a tak som sa zase

pobral do postele a rozpovedal som to Míne. Vzdychla si a máličko sa usmiala. O chvíľu zase zaspala. Píšem tieto riadky, lebo spánok sa mi opäť vyhýba.

4. októbra, ránoMina ma prebudila ešte raz, bolo už nad ránom, tma zredlaa obdĺžniky oblokov sa jasne črtali.

„Zavolaj profesora," povedala náhlivo. „Súrne sa s ním musím 173

pozhovárať."„Prečo?" spýtal som sa.„Možno v spánku, celkom mimovoľne mi zišlo na um, že keby ma pred

svitaním zhypnotizoval, azda by som niečo prezradila. Ponáhľaj sa, Jonathan; čas súri."

Vyšiel som z izby. Na matraci tentoraz ležal dr. Seward. Keď ma zazrel, ihneď vyskočil.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa naľakané.„Nie," odvetil som; „ale Mina sa chce zhovárať s dr. Helsingom."O chvíľu pribehol v župane Van Helsing a hneď za ním sa do dvier

vtisli pán Morris, lord Godalming a dr. Seward. Keď profesor zazrel Minin úsmev, hneď mu z tváre zmizla všetka úzkosť. Pomädlil si ruky a povedal:

„Ako sa nám pani Mina zmenila! Už dávno tak dobre nevyzerala." Nato sa k nej obrátil a veselo povedal: „A čím vám môžem poslúžiť? Lebo určite ste ma v túto včasnú hodinu nezavolali len tak."

„Musíte ma zhypnotizovať," odvetila. „Ak sa vám to podarí do svitania, hádam sa odo mňa čosi dozviete. Ale musíte sa ponáhľať, lebo čas je krátky!"

Mlčky je j naznači l , aby s i na poste l i sadla . Uprene sa na ňu zahľadel, zdvihol dlane a krúžil jej nimi okolo hlavy. Mina sa chvíľu na neho dívala, potom privrela oči a zmeravela: iba nepatrný pohyb jej hrude sveďčil o tom, že pred nami sedí živá bytosť. Profesor urobil ešte niekoľko pohybov a na čelo mu vystúpili veľké kvapky potu. Mina zrazu otvorila oči; vrhla na nás neprítomný pohľad a ozvala sa zasneným hlasom, aký som nikdy z jej úst nepočul. Profesor zdvihol ruku, aby si vynútil ticho, a tlmene sa opýtal:

„Kde ste?"„Neviem," odvetila neutrálne. „Niet mena pre miesto spánku."Na niekoľko minút zavládlo v miestnosti ticho. Leďva sme ďýchali. Už sa

rozvidnievalo. Profesor mi naznačil, aby som vytiahol roletu, a pritom neodlepil oči z Mininej tváre. Do izby sa vlialo ružové svetlo. V tej chvíli profesor zopakoval svoju otázku.

„Neviem. Všetko je strašne čudné," odvetila tónom, aký ohy-čajne nasadila pri čítaní svojich poznámok.

„Čo vidíte?"„Nič nevidím; všetko je v tme."„Čo počujete?" Profesorov hlas prezrádzal zvýšené napätie.„Šum vody. Spláchol malých vlniek. Tam vonku."„Ste teda na lodi?"Všetci sme pozreli na seba a chceli sme si navzájom vyčítať dačo z

výrazu tvárí. Ale odpoveď prišla neočakávane rýchlo.„Áno, na lodi."„Počujete ešte niečo?"„Dupot nôh nado mnou. Rinkot reťazí, Irepol plachiet, rachot vratidla."„Čo robíte?"

174

„Nemôžem sa pohnúť. Akoby som bola mŕtva!"Hlas sa zmenil na hlboký výdych spiaceho človeka a oči znova ožili. V tej

chvíli vyšlo slnko. Doktor Van Helsing jej jemne položil hlavu na vankúš, chvíľu ležala ako spiace dieťa, potom zase vydýchla a prekvapene sa okolo seba obzrela.

„Nerozprávala som zo spánku?"Keď profesor zopakoval obsah rozhovoru, zvolala:„Nesmieme teda strácať ani minútu; azda ešte nie je neskoro!"Pán Morris a lord Godalming sa hneď rozbehli k dverám, ale profesor ich

pokojným hlasom zastavil:„Počkajte, priatelia. Nech už lá loď, o ktorej rozprávala, bola kďekoľvek,

práve ďvíhala kotvy. Iba vo veľkom lonďýnskom prístave zďvihlo v tejto chvíli kotvy veľa lodí. Lenže ktorá je tá pravá? Chvalabohu, našli sme stralenú slopu, hoci nevieme, kam nás dovedie. Boli sme ako slepí. Keby sme sa boli hlbšie zamysleli nad naším posledným stretnutím s grófom, mohli sme všetko predvídať. Až teraz môžeme pochopiť, prečo sa gróf lak dychtivo vrhol po peniazoch, hoci ho ohrozovala Jonathanova dýka. Chcel nám ujsť. Počujete? Ujsť! Pochopil, že s jednou debnou a s prenasledovateľmi v pälách sa už nemôže zdržiavať v Londýne. Preto naložil svoju posleďnú ďebnu na palubu nejakej lode a opustil pevninu. Myslí si, že nám utečie, ale my ho budeme ďalej prenasleďovať. Teraz ho od nás delí voda, ktorú nemôže prejsť - ak sa len loď nedotkne za prílivu alebo odlivu pevniny. Môžeme sa pokojne naraňajkovať, lebo už nie je na tej istej pevnine ako my."

„Ale načo ho budeme ďalej prenasledoval, ked sám odišiel?" prosebné na profesora pozrela Mína.

„Musíme ho nájsť, aj keby sme ho mali prenasledovať až do najhorúcejšieho pekla."

„Ale načo?"„Môže žiť celé storočia," odvetil profesor vážne. „A vy ste iba smrteľná

žena."Mina zbledla, a keby som ju nebol zachytil, klesla by v mdlobách na zem.

175

23. kapitola

FONOGRAFICKÝ ZÁZNAM, KTORÝ DO DENNÍKA DR. SEWARDA NAHOVORIL DR. VAN HELSING

Tieto slová adresujem Jonathanovi Harkerovi:Ostanete dnes s pani Minou, kým my budeme ďalej pátrať. Chcem vám

oznámiť, čo už som povedal ostatným. Náš nepriateľ utiekol: vracia sa do svojho zámku v Transylvánii. Viem to s takou istotou, akoby to na múr bola písala ohnivá ruka. Poslednú debnu niekde nalodil. Na to potreboval tie peniaze. Bola to jeho posledná nádej. Možno sa chcel pôvodne ukryť v hrobke slečny Lucy. ale keď mu neotvárala, rozhodol sa pre posledné útočisko. Uvedomil si. že jeho hra sa tu už skončila, a tak sa vracia domov. Teraz musíme zistiť, na ktorej lodi sa plaví a ktorým smerom. Len čo to zistíme, hneď sa vrátime a potešíme vás aj úbohú Minu novou nádejou. Tomu netvorovi trvalo stovky rokov, kým sa dostal až do Londýna; a jednako sa nám ho podarilo odtiaľto vypudiť. Hoci ešte môže napáchať dosť škôd, jeho sily sú obmedzené. Verím, že náš boj sa skončí víťazne. Preto nevešajte hlavu.

VAN HELSING

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

4. októbraKeď som Mine prečítal Van Helsingov odkaz z fonografu, úbohé dievča sa potešilo. Úľavou pre ňu je už skutočnosť, že gróf opustil Anglicko. Keď sa teraz to strašné nebezpečenstvo od nás vzdiali-lo. prichodí nám všetko ako neuveriteľná rozprávka. Aj desivé zážitky z Draculovho zámku akoby boli dávno zabudnutým snom. V mrazivom jesennom vzduchu a v jasných slnečných lúčoch sa mi zdá...

Beda! Ako o tom môžem pochybovať! Stačí, ak pozriem na červenú jazvu, ktorá hyzdí Minino biele čelo. Mína ani ja nesmieme ani minútu zaháľať: a tak sa ustavične venujeme svojim zápiskom. A hoci sa nám realita vidí čoraz strašnejšia, bolesť i strach sa zmenšujú.

Deň plynie rýchlejšie, ako som si myslel. Už sú tri hodiny.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

5. októbra, 17. hod.Informačná porada. Prítomní: prof. Van Helsing, lord Godal-ming, dr. Seward, p. Quincey Morris, Jonathan Harker, MínaHarkerová.

176

Doktor Van Helsing zhrnul výsledky dnešného pátrania: „Keďže som vedel, že gróf sa môže vrátiť jedine do Transyl-vánie, usúdil som, že pravdepodobne použije tú istú trasu, ktorou prišiel: teda cez Čierne more. Pani Mína vo svojej hypnotickej výpovedi spomínala pleskot plachiet. Znamená to, že gróf sa vezie na plachetnici. Plachetnice však nie sú dôležité plavidlá a neuvádzajú sa v zozname lodí na stránkach Timesu. Na návrh lorda Godalminga sme sa pobrali do Lloydovej spoločnosti, kde sú podrobné záznamy o všetkých lodiach. Zistili sme, že včera v noci odplávala uvedeným smerom iba jedna loď: Čarovná Katarína. Plaví sa z Doolittlovho prístaviska do Varny a odtiaľ hore Dunajom. Hneď sme vedeli, že to je loď, ktorú hľadáme. Pobrali sme sa do Doolittlovho prístaviska. Spýtali sme sa informátora v malej drevenej búdke, aký plavebný program má Čarovná Katarína. Chlap mal červenú tvár a hrmotný hlas, sypal zo seba nadávky a urážky, ale keď mu Quincey zahrkal pred nosom peniazmi a vložil mu ich do vrecka, zaraz skrotol a všemožne nám chcel vyjsť v ústrety. Chodil s nami po prístavisku a vypytoval sa na Čarovnú Katarínu robotníkov, ktorí boli rovnako hrubí a suroví ako on. Ale aj tu pomohli peniaze a všeličo sme sa od nich dozvedeli. Vraj včera popoludní okolo piatej pribehol na prí-stavisko vysoký, chudý chlapík s orlím nosom a bielymi vyčnievajúcimi zubmi, od hlavy po päty v čiernom. Nešetril peniazmi, aby získal rýchlu informáciu, či niektorá loď nemá namierené ďo Čierneho mora. Najprv ho zaviedli do kancelárie a potom priamo na palubu Čarovnej Kataríny. Chvíľu sa o čomsi dohadoval s kapitánom, potom sa vzdialil a zakrátko sa opäť vrátil s vozom, na ktorom bola veľká debna. Sám ju zložil, hoci bola taká ťažká, že pri nakladaní sa s ňou lopotilo niekoľko chlapov. Potom začal kapitánovi zoširoka vysvetľovať, ako má debnu uložiť. Kapitánovi sa chlapova úzkostlivosť nepáčila a zaplavil ho nadávkami vo všetkých možných jazykoch. Napokon mu navrhol, aby sa sám presvedčil, ako debnu uložia, ale na to sa chlap vyhovoril, že má veľa roboty, ale možno znova zneužije kapitánovu láskavosť a tesne pred odplávaním lode príde na palubu. Kapitán očervenel a zreval na chlapa, že na svojej lodi nepotrebuje nijakých Francúzov. Chlap sa však zdvorilo poďakoval, uklonil a odišiel.

Čoskoro sa ukázalo, že Čarovná Katarína nebude môcť odplávať v určenom termíne. Od rieky sa zrazu priplazila riedka hmla. Postupne pohltila celú loď a bola čoraz hustejšia. Kapitána napa-jedilo, že premešká vhodnú chvíľu na odplávame, ale jeho mrzutosť prerástla v otvorený hnev, keď sa zrazu pred ním vynoril vysoký chlapík a požiadal ho, aby mu ukázal, ako je uložená debna. Kapitán mu odvrkol, že sa môže aj s tou debnou dať vypchať. Dlháň sa však neurazil, zišiel s dôstojníkom do podpalubia, potom ešte chvíľu stál na palube a zrazu nepozorovane odišiel. Vtom sa hmla rozplynula a celkom sa rozjasnilo. Loď vyrazila za odlivu a nepochybne bola už okolo rána pri riečnom ústí.

Môžeme si teda chvíľu odpočinúť, lebo náš nepriateľ je na šírom mori. Kým sa dostane do Čierneho mora, potrvá to dosť dlho. Po súši sa však cestuje oveľa rýchlejšie a môžeme ho predísť. Mali by sme sa ho

177

zmocniť ešte v debne medzi východom a západom slnka; vtedy je bezbranný, môžeme s ním robiť, čo chceme. Navštívili sme majiteľa lode. Podľa jeho záznamov debnu majú vo Varne odovzdať istému Rističovi, ktorý sa má kapitánovi preukázať poverovacími listinami. Majiteľ sa našich otázok zľakol a hneď chcel zatelegrafovať svojmu zástupcovi vo Varne, aby dodávku debny pozastavil. Jeho ponuku sme však odmietli, lebo to, čo treba s debnou urobiť, neprislúcha ani polícii, ani colníkom. Môžeme to vykonať iba my."

Keď dr. Van Helsing dohovoril, spýtala som sa ho, či predpo-kladá, že gróf ostal na palube. Odvetil: „Máme na to ten najlepší dôkaz: vaše svedectvo, keď ste dnes ráno boli v hypnotickom tranze." Znova som nastolila otázku, či je naozaj nevyhnutné grófa prenasledovať. Nemohla som sa zmieriť s myšlienkou, že by ma Jonathan znova opustil. Viem, že ak pôjdu ostatní, nebuďe tej sily, ktorá by ho zaďržala.

„Áno, je to nevyhnutné," odvetil profesor. „Po prvé, vo vašom záujme, po druhé, v záujme celého ľudstva. Poškvrnil vás - prepáčte, že to vravím - poznačil vás, a keby aj do vášho budúceho života už nezasiahol, vo chvíli smrti z vás urobí nemŕtvolu. A to nemôžeme dopustiť. Prisahali sme, že to nedopustíme."

„Možno však zo svojho neúspechu zmúdrie," povedala som. „Vyhnali sme ho z Anglicka. Aj tiger sa vyhýba dedinám, v ktorých naň poľovali," namietala som.

„Vaše prirovnanie sa mi páči," trval na svojom profesor. „Ak raz tiger ochutná ľudskú krv, už ho nezaujíma iná korisť. Ustavične sliedi iba po ľudskej krvi. Vyhnali sme síce zo svojho stredu tigra-ľudožrúta, ale to ešte neznamená, že sa vzdá svojich kanibalských zámerov. Náš nepriateľ je veľmi húževnatý. Koľko ráz sa za svojho skutočného života vydal k tureckým hraniciam a bojoval s Turkami na ich vlastnom území? Neraz ho odrazili, ale on sa s tým nezmieril. Neprestajne znova a znova skúšal bojové šťastie. A hľa, aký je neústupný a vytrvalý! So svojím detským rozumom si zaumienil prísť do veľkého mesta. Rozvážne sa na túto úlohu pripravil. Naučil sa nový jazyk. Naučil sa prispôsobovať novému spoločenskému životu; prenikol do nového prostredia, politiky, práva, financií, vedy a zvykov krajiny a národa, ktoré za svojho života nepoznal. A svoje vedomosti rozšíril celkom sám - v polozborenej krypte v ďalekej zabudnutej krajine. Čo však urobí teraz, keď získal nové vedomosti a jeho obzor sa rozšíril? A nezabúdajme, že v tomto osvietenom storočí, keď ľudia neveria ani tomu, čo vidia, jeho najväčšou zbraňou budú pochybnosti múdrych."

Po rozsiahlej diskusii, v ktorej sme nedosiahli nijaký konkrétny záver, sme sa pobrali do postele. Zajtra pri raňajkách sa znova zídeme a vari sa nám podarí nájsť prijateľné riešenie.

Dnes večer sa cítim nesmierne spokojne, akoby sa mi konečne uľavilo. Doteraz som mala pocit, že ma ktosi ustavične sleduje. Azda . . .

Ale svoju myšlienku som nezakončila, nemohla som ju zakončiť. Zazrela 178

som v zrkadle na svojom čele znamenie a uvedomila som si, že som dosiaľ nečistá.

DENNÍK DR. SEWARDA

5. októbraVstali sme všetci zavčasu a spánok nám podľa všetkého osožil. Pri raňajkách sme mali prekvapujúco dobrú náladu. Je to úžasné, ako rýchlo sa môže ľudská myseľ spamätať. Len čo ju prestane niečo ohrozovať, hneď sa vracia k záklaďným pocitom náďeje a radosti. Keď sme teraz sedeli okolo stola, chvíľami som mal pokušenie všetko pokladať za nenávratný sen. Ale keď mi pohlad padol na červenú škvrnu na čele pani Harkerovej, zase som sa vrátil do skutočnosti.

Skôr inštinktívne ako rozumom začínam však šípiť nové nebezpečenstvo. Zdá sa mi, akoby jazyk pani Harkerovej bol akýmsi záhadným spôsobom spútaný. Viem, že na základe toho, čo sa doteraz stalo, sama dospela k istým brilantným záverom, ale nechce, nemôže ich vysloviť. Spomenul som to aj Van Heslin-govi a ešte sa o tom máme pozhovárať. Zdá sa mi, že strašný jed, ktorý sa jej dostal do žíl, začína účinkovať. Gróf ju „upírskym krstom krvi" - ako to nazýva Van Helsing - podistým nepoznačil bez hlbšieho zámeru. Obávam sa, aby tá istá sila, ktorá teraz núti pani Harkerovú mlčať, nedonútila ju neskôr hovoriť. Neodvažujem sa túto domnienku domýšľať, lebo by som sa tejto šľachetnej ženy nerád dotkol čo len znevažujúcou myšlienkou.

NeskôrKeď profesor vstúpil do mojej pracovne, postrehol som, že mi chce čosi vážne povedať. Chvíľu však váhal, chodil okolo toho ako okolo horúcej kaše, ale napokon sa odhodlal.

„Pán kolega, rád by som vám povedal čosi, čo predbežne musí ostať iba medzi nami dvoma. Pani Mina, tá úbohá žena, sa začína meniť."

Keď som videl, že sa potvrďzujú moje najhoršie obavy, zamrazilo ma. Van Helsing pokračoval:

„Po smutnej skúsenosti so slečnou Lucy si musíme dávať väčší pozor, aby veci nezašli priďaleko. Stojíme teraz pred oveľa náročnejšou úlohou ako predtým a nesmieme preto nič riskoval. Na tvári pani Harkerovej sa zjavujú upírske črty. Predbežne sú veľmi nevýrazné, ale možno ich postrehnúť. Zuby má ostrejšie, pohľad oveľa tvrdší. A tak ako slečna Lucy, často mlčí. Bojím sa, že ak ju našou hypnózou môžeme donútiť vysloviť to, čo vidí a počuje gróf, takisto ju môže donútiť aj on, aby mu odhalila, čo vieme my."

Súhlasne som prikývol.„Musíme teda tomu zabrániť; nesmieme ju informovať o svojich

úmysloch. To, čo nevie, nepovie. Viem, že to bude bolestné a nepríjemné, 179

ak ju zase vylúčime zo svojich porád. Ale nemáme iné východisko." Na čelo mu vyrazil pot, keď si uvedomil, že sa azda svojimi domnienkami dopúšťa voči pani Harkerovej krivdy. Preto sa mu aspoň čiastočne uľavilo, keď som mu povedal. že som nezávisle od neho prišiel k tomu istému záveru.

NeskôrNašu situáciu zjednodušila sama pani Harkerová. Pred začiatkom našej porady poslala po svojom manželovi odkaz, že sa nechce zúčastniť na našom rokovaní, lebo by svojou prítomnosťou obmedzovala našu diskusiu a privádzala by nás do pomykova. Pohladmi sme sa dohodli, že predbežne budeme o svojom podozrení mlčat.

Všetci sme zasadli okolo stola a Van Helsing načrtol najdôležitejšie fakty:„Čarovná Katarína včera ráno vyplávala z Temže. Potrvá jej najmenej tri

týždne, kým príde do Varny. My sa do Varny môže me dostať po súši za tri dni. Ak vzhľadom na grófov vplyv na počasie pripustíme, že plavba môže trvať o dva dni menej a ak k tomu prirátame deň-dva zdržania, čo sa nám môže cestou pritrafiť, máme k dispozícii takmer dva týždne. Na cestu sa teda musíme vydať najneskôr sedemnásteho. I v tom prípade budeme vo Varne o deň skôr ako loď a budeme môcť vykonať všetky potrebné prípravy na našu akciu. Pravdaže, musíme sa vyzbrojit duchovnými aj svetskými zbraňami."

„Gróf pochádza z krajiny vlkov a môže sa stať, že nás predsa len predbehne," prerušil ho Quincey Morris. „Navrhujem, aby sme svoju výzbroj rozšírili o winchestrovky. Spomínaš si, Art, keď nás vteďy v Tobolsku prepadla svorka vlkov? Boli by sme dali celý majetok za jednu opakovačku!"

„Výborne!" povedal Van Helsing. „Vezmeme si so sebou winchestrovky. A keďže predpokladám, že nikto z nás ešte vo Varne nebol, prečo by sme nevyrazili včaššie? Rovnako dlho budeme čakať tam ako tu. Dnes večer a zajtra sa pripravíme a hneď sa štyria môžeme vydať na cestu."

„Štyria?" spýtal sa zveďavo Harker.„Štyria," odvetil chytro profesor. „Vy musíte zostať pri svojej žene!"Harker sa zamyslel a potom povedal prázdnym hlasom:„Ešte si o tom ráno pohovoríme. Musím sa o tom poradiť s Minou."Nazdával som sa, že teraz nadišla chvíľa pre Van Helsinga. Mal by Harkera

upozorniť, aby svojej žene neodhaľoval naše plány.Ale Van Helsing sa k tomu nemal. Vrhol som na neho veľavravný pohľad a zakašlal som. Ale Van Helsing iba priložil na pery prst a odvrátil sa.

180

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

5. októbra, popoludníDnešná porada ma celkom vy koľaj ila. Nechápal som, prečo sa zrazu Mina nechce zúčastniť na našom spoločnom rozhodovaní. Keďže som s ňou vopred o jej stanovisku nehovoril, môžem si jej dôvody iba domýšľať. Mätie ma najmä spôsob, ktorým to prijali ostatní. Keď sme sa naposledy o týchto veciach zhovárali, dohodli sme sa, že nič nesmieme pred sebou zatajovať.

Mina spí spokojne a sladko ako malé dieťa. Ešte dobre, že aspoň chvíľami sa jej rozhostí na tvári šťastie a mier.

NeskôrUž sa chýlilo k večeru, keď zrazu Mina otvorila oči, pozrelana mňa a nežne poveďala:

„Jonathan, musíš mi čosi sľúbiť. A svoj sľub nesmieš porušiť ani vteďy, ak by som preď tebou kľakla na kolená a prosila ťa s trpkými slzami v očiach."

„Mina, tažko ti môžem ďat takýto sľub. Azda naň ani nemám právo," odvetil som.

„Musíš mi vyhovieť. Prosím ťa o to. A hneď. Neskôr sa môžeš ďr. Van Helsinga opýtať, či nemám pravďu; ak s tebou nebuďe súhlasiť, konaj podľa vlastného rozhodnutia. Ba môžeš na sľub zabudnúť."

„No ďobre," poveďal som, a tvár sa jej rozjasnila, hoci čelo jej ešte vžďy hyzďila červená jazva.

„Sľúb mi, že mi nebuďeš rozprávať o vašich plánoch proti grófovi. Kým budem mať toto na čele," ukázala na jazvu, „nič mi nepovieš, nič mi ani nenaznačíš."

Videl som, že to myslí vážne, a tak som rovnako vážne odvetil:„Sľubujem!"V tej chvíli som zacítil, akoby sa medzi nami zatvorili dvere.

Neskôr, polnocCelý deň prejavovala Mina veselosť a dobrú náladu. Nakazila ňou aj ostatných, a sám som cítil, akoby sa príkrov smútku, ktorý nás už tak dlho stláča, trocha nadvihol. Napriek svojmu strašnému trápeniu spí tak zdravo, že ju nevdojak obdivujem. Bodaj by jej príklad zapôsobil i na mňa.

6. októbra, ránoĎalšie prekvapenie. Mína ma zobudila v tú istú hodinu ako včera a poprosila ma, aby som zase priviedol dr. Van Helsinga. Predpokladal som, že sa opäť chce nechať hypnotizovať, a tak som ju bez váhania poslúchol. Profesor zrejme na jej pokyn čakal, lebo už bol oblečený a dvere mal odchýlené. Keď vstúpil do našej izby, opýtal sa Miny, či môže zavolať aj ostatných.

„Nie," odvetila, „nie je to potrebné. Veď im to môžete povedať neskôr.

181

Chcem vám oznámiť, že ma musíte vziať so sebou."Oboch nás to zarazilo. Po chvíli sa Van Helsing opýtal:„Prečo?"„Musíte ma vziať so sebou. Budem s vami bezpečnejšia a aj vy

budete bezpečnejší."„Lenže prečo, milá pani? Viete, že vaša bezpečnosť je prvoradá. My sa

rútime v ústrety nebezpečenstvu, voči ktorému ste oveľa menej odolná ako my." Rozpačité zmĺkol.

Mína si prstom ukázala na čelo.„Viem. A práve preto musím ísť s vami. Môžem takto voľne s vami

rozprávať iba do chvíle, kým nevyjde slnko. Potom už azda budem musieť mlčať. Viem, že aj tak budem musieť ísť za grófom, keď mi prikáže. Aj potajomky, aj ľsťou, aj za cenu, že by som oklamala Jonathana." Pozrela na mňa a pokračovala: „Verím vo vašu spoločnú silu, ktorou oveľa účinnejšie možno vzdorovať jeho nástrahám. A môžem vám aj poslúžiť, lebo z mojich hypnotických tranzov zistíte to, čo sama neviem."

„Pani Mina, vaše slová sa vždy vyznačujú múdrosťou," povedal dr. Van Helsing. „Pôjdete teda s nami."

Mina zmĺkla. Klesla na vankúš a v tej chvíli zaspala. Van Helsing mi naznačil, aby som s ním potichu vyšiel. Vstúpili sme do jeho izby, kam o chvíľu prišli aj lord Godalming, dr. Seward a pán Morris. Povedal im o Mininom želaní a pokračoval:

„Ráno odchádzame do Varny. Musíme sa teraz vyrovnať s novým faktom: s pani Minou. Ale naozaj nám môže pomôcť. Ako dobre, že nás včas varovala! Vo Varne musíme hneď po príchode lode konať."

„A čo vlastne spravíme?" spýtal sa pán Morris lakonicky.„Najprv sa musíme dostať na loď; keď nájdeme tú debnu, položíme na ňu

vetvičku divej ruže. Povery tvrdia, že takto možno najbezpečnejšie zamknúť vampíra v jeho schránke. Neostáva nám nič iné, ako spoľahnúť sa na povery, ktoré boli kedysi ľudskou vierou. A potom, len čo sa nám naskytne na to príležitosť, debnu otvoríme a konečne si vydýchneme."

„Nemienim čakať na nijakú príležitosť," povedal Morris. „Keď tú debnu nájdem, hneď ju otvorím a toho netvora zničím, hoci by som mal na to aj tisíc sveďkov a malo ma to stáť život!"

Mlčky som s ním súhlasil. Ale Van Helsingovi sa táto horlivosť veľmi nepozdávala a utíšil nás konštatovaním, že vôbec nemôžeme predpokladať, ako sa to všetko vyvinie.

NeskôrOnedlho zapadne slnko. Mina akosi znervóznela. Mám pocit, že jej čosi leží na srdci a chce nám to povedať. Východ a západ slnka sa pre nás stávajú mučivými okamihmi, keď sa ďozvedáme nové bolestné podrobnosti. Znova častejšie siaham po svojom denníku, lebo Mina sa o mojich úvahách nesmie nič dozvedieť. Práve na mňa volá.

182

24. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA

11. októbra, večerJonathan ma požiadal, aby som zaznamenal nasledujúce riadky, lebo sám by vraj túto úlohu nezvládol, ale želá si, aby sa o tom, čo sa stalo, zachoval presný záznam.

Nikoho z nás neprekvapilo, keď nás krátko pred západom slnka Harker zavolal k svojej žene. Už dlhšie sme si uvedomovali, že východ a západ slnka sú pre pani Harkerovu zvláštnym okamihom slobody, keď v nej nadobúda prevahu jej staré ja a keď ju neovládajú nijaké temné sily. Tento stav sa začína asi polhodinu pred východom alebo západom slnka a trvá dovtedy, kým slnko nevyjde na obzor, alebo kým celkom nezapadne.

Dnes večer akoby bola trocha nesvoja. Videli sme, že sa v nej odohráva prudký vnútorný boj. O niekoľko minút sa však celkom ovládla. Naznačila svojmu manželovi, aby si sadol vedľa nej na pohovku a nám ostatným prikázala, aby sme si bližšie pritiahli stoličky.

„Zišli sme sa tu sloboďne azda posledný raz," povedala. „Ráno odchádzame a len pánboh vie, čo nás čaká. Som vám veľmi vďačná, že ma beriete so sebou. Lenže nezabúďajte, že nie som ako vy. V krvi a v ďuši mám jeď, ktorý ma môže zničiť, ktorý ma určite zničí, ak sa nevyslobodím spoď jeho vplyvu. Viete tak ako ja, že v stávke je moja ďuša. A hoci si uveďomujem, že jestvuje pre mňa jedno východisko, nesmiete ho použiť a ani ja ho nemôžem prijať."

„Aké východisko máte na mysli?" spýtal sa chrapľavo Van Helsing.„Mohla by som hneď umrieť - či už vlastnou alebo cudzou rukou, a

potom by stačilo, keby ste mi poďobne ako v prípade úbohej Lucy vyslobodili nesmrteľnú dušu. Nebojím sa smrti. . . Ale smrť nie je všetko. Radšej sa dobrovoľne vzdávam istoty večného odpočinku a oďíďem do tmy, ktorá azda bude ešte černejšia ako peklo."

Všetci sme mlčali, inštinktívne sme tušili, že toto je iba predohra.„Ste statoční chlapi a ste odhoďlaní položiť v tomto nerovnom boji aj svoje životy. Patria Bohu, a teda mu ich iba vrátite. Ale čo môžem od vás očakávať ja?"Spýtavo na nás pozrela, pričom sa vyhýbala manželovmu pohľadu.„Všetci, aj môj manžel - všetci mi musíte sľúbiť," pokračovala, „že ma

zabijete, keď nadíde čas."„Keď nadobudnete presvedčenie, že som sa nebezpečne zmenila. Keď

nadobudnete presvedčenie, že bude pre mňa lepšie umrieť. Po telesnej smrti ma bez váhania prebodnite kolom a odseknite mi hlavu, Vykonajte všetko, čo uznáte za vhodné, aby som mohla odpočívať v pokoji."

183

Všetci sme jej to s trpkosťou sľúbili.„Pravdaže, musím vás upozorniť, že tá chvíľa azda príde veľmi skoro a

neočakávane. V takom prípade nesmiete strácať čas, lebo vtedy už možno budem spojená s vaším nepriateľom. A ešte jedna prosba. Bola by som rada, keby ste sa pri mne pomodlili modlitbu za zosnulých."

„Preboha," zastenal Harker, „veď smrť je ešte ďaleko."„Nie," zavrtela hlavou. „Patrím už skôr smrti, pretože mám pocit, akoby

na mňa padala ťarcha pozemského hrobu."

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

15. októbra, VarnáDvanásteho októbra ráno sme odcestovali z Charing Crossu, ešte toho istého večera sme prišli do Paríža a zaujali vyhradené miesta v Orient-exprese. Cestovali sme celú noc a celý deň a o piatej sme dorazili do Varny. Lord Godalming sa hneď pobral na konzulát, aby zistil, či nedostal telegram od Lloydovej spoločnosti, s ktorou sa dohodol, že ho bude pravidelne informovať o tom, kde sa práve nachádza Čarovná Katarína. Ostatní sme sa zatiaľ ubytovali v hoteli Odessus.

Mina sa cíti dobre a akoby zmocnela; vracia sa jej farba. Veľa spí; celú cestu takmer prespala. Pred východom a západom slnka prejavuje veľkú čulosť; Van Helsing ju v takýchto okamihoch pravidelne hypnotizuje. Zakaždým sa jej opýta, čo vidí a čo počuje.

Na prvú otázku odpovedá:„Nič, všetko je v tme."A na druhú:„Počujem špľachot vín. Lodné plachty a laná sa napínajú, stožiare a rahna

praštia. Dvíha sa silný vietor - počujem ho v lanoví; čelo lode rozráža spenenú vodu."

Čarovná Katarína je teda ešte vždy na mori a mieri do Varny. Práve sa vrátil lord Godalming. Dostal štyri telegramy: za každý deň od nášho odchodu z Londýna jeden. A všetky s tým istým obsahom: Lloydova spoločnosť nemá o Čarovnej Kataríne nijaké správy.

Navečerali sme sa a zavčasu sme si ľahli. Zajtra navštívime vicekonzula a dohodneme s ním, aby sme mohli vstúpiť na palubu lode. Podľa Van Helsinga by sme mali prezrieť loď medzi východom a západom slnka. Gróf ani v podobe netopiera nemôže prekonať vodný pás, a teda nemôže opustiť loď. Sotva sa odváži premeniť na človeka - vzbudil by tým podozrenie - a teda ostane v debne. Ak sa dostaneme na palubu po východe slnka, grófa máme v hrsti. Otvoríme debnu a naložíme s ním ako s úbohou Lucy. Miestni úradníci a námorníci nám sotva budú klásť prekážky. Našťastie sa nachodíme v krajine, kde sa úplatkom dosiahne všetko. Musíme len získať istotu, že loď nepripláva bez nášho vedomia medzi západom a východom slnka.

184

16. októbraMinine odpovede sú jednostaj tie isté: špľachot vín, tma, priaznivý vietor. Zrejme sme prišli do Varny včas. O príchode Čarovnej Kataríny sa určite dozvieme vopred, lebo musí prejsť cez Dardanely.

17. októbraUž sme sa dôkladne pripravili na privítanie grófa. Godalming zašiel za majiteľom lode a zveril sa mu so svojím podozrením, že debna, ktorá sa vezie na palube Čarovnej Kataríny, obsahuje isté cennosti, ktoré ukradli jeho priateľovi. Získal od neho nepriamy súhlas, že smie na vlastné riziko debnu otvoriť. Navyše mu majiteľ lode dal list, v ktorom prikazuje kapitánovi všemožne vyjsť lordovi Godalmingovi v ústrety. Podobný príkaz dal aj svojmu agentovi vo Varne. Tohto agenta sme už navštívili. Veľmi naňho zapôsobili Godalmingove láskavé spôsoby a sľúbil nám všestrannú pomoc. Už sme sa rozhodli, čo urobíme po otvorení debny. Ak v nej nájdeme grófa, Van Helsing so Sewardom mu hneď odtnú hlavu a prebodnú srdce kolom. Morris, Godal-ming a ja zatiaľ budeme dávať pozor, aby nás nikto nevyrušil. Profesor vraví, že grófovo telo sa po zásahu rozpadne na prach, takže nezostane proti nám nijaký dôkaz, keby nás chcel niekto obviniť z vraždy. Myslím, že dostatočným dôkazom, ktorý by nás zachránil pred šibenicou, môžu byť aj tieto riadky.

Dohodli sme sa s prístavnými úradníkmi, že len čo sa Čarovná Katarína zjaví na obzore, pošlú za nami osobitného posla.

24. októbraUž čakáme týždeň. Godalming každý deň dostáva telegram s tým istým obsahom: „Predbežne nijaká správa." Ani Minine odpovede sa nemenia: „Špľachot vín, prašťanie stožiarov."

TELEGRAM RUFUSA SMITHA, LLOYDOVA SPOLOČNOSŤ LORDOVI GODALMINGOVI, C/O VI-CEKONZUL JEJ BRITSKÉHO VELIČENSTVA, VARNÁ

DNES RÁNO SPOZOROVALI ČAROVNÚ KATARÍNUV DARDANELÁCHSTOP

DENNÍK DR. SEWARDA

24. októbraAko veľmi mi chýba fonograf! Písať si denník rukou ma otravuje,

185

ale Van Helsing ma k tomu núti.Všetkých nás nesmierne vzrušilo, keď dnes Godalming dostal telegram z

Lloydovej spoločnosti. Už viem, čo cítia na bojisku vojaci, keď sa ozve poľnica. Iba na pani Harkerovej sa neprejavili nijaké známky vzrušenia. Napokon, niet sa čo čudovať; aj obsah telegramu sme pred ňou zatajili. Voľakedy by si bola určite všimla zvláštne napätie, ktoré sa nás zmocnilo. Ale za posledné tri týždne sa v tomto smere veľmi zmenila. Upadá do letargie, a hoci vyzerá silná a zdravá, ani Van Helsingovi, ani mne sa jej stav nepáči. Často sa o nej zhovárame; ostatným sme sa, pravdaže, so svojím podozrením ešte nezverili: zlomili by sme tým Harkerovi srdce. Van Helsing jej pri hypnotizovaní veľmi dôkladne skúma zuby. Keby sa jej rapídne začali zaostrovať, museli by sme urobiť príslušné opatrenia . . . Obaja si uvedomujeme, čo by to znamenalo, hoci sa o tom nahlas nezmieňujeme.

Z Dardanel do Varny môže Čarovná Katarína doraziť za dvadsaťštyri hodín. Môžeme ju teda očakávať niekedy ráno.

25. októbra, poludnieEšte vždy nemáme o príchode lode nijaké správy. Pani Harkerová nám vo svojom hypnotickom tranze dnes ráno odpovedala rovnako ako predtým. Ale aj tak nás zachvátila horúčka: iba Harker si zachováva rozvahu; pred hodinou som ho videl, ako si ostril čepeľ dýky, ktorú teraz nosí ustavične pri sebe.

Van Helsinga i mňa trocha polakala pani Harkerová. Okolo poludnia upadla do akejsi čudnej letargie. Uľavilo sa nám, keď sme sa dozvedeli, že zaspala. Boli sme si ju obzrieť. Dýcha prirodzene a pokojne. Spánok jej nepochybne osoží.

NeskôrNaša domnienka sa potvrdila. Keď sa pani Mina po niekoľkohodinovom spánku prebudila, cítila sa tak dobre ako už dávno nie. Pri západe slnka sme sa od nej dozvedeli zvyčajnú správu. Gróf je ešte vždy na mori a náhli sa k svojmu cieľu.

26. októbraPrešiel ďalší deň a o Čarovnej Kataríne ani chýru. Už dávno tu mala byť. No zrejme sa ešte vždy plaví na šírom mori, lebo pri východe slnka nám pani Harkerová nepovedala nič nové. Možno plachetnica uviazla v hmle. Niektoré parníky, ktoré priplávali večer, narazili severne a južne od prístavu na chuchvalce hmly. Musíme byť v strehu, lebo Čarovná Katarína môže každú chvíľu doraziť do prístavu.

27. októbra, poludnieNemôžem to pochopiť: loď, na ktorú čakáme, ešte stále neprišla. Včera večer i dnes ráno nám pani Harkerová hlásila ako zvyčajne:

186

„špľachot vĺn." Ale zároveň dodala, že „vlny sú veľmi slabé". Telegram z Londýna mal iba stereotypný text: „Predbežne nijaká správa."

Van Helsing sa už začína znepokojovať. Práve pred chvíľou sa mi zdôveril so svojimi obavami, že gróf nám pravdepodobne uniká. „Tá letargia pani Miny sa mi nepáči," dodal záhadne.

Chcel som ho požiadať, aby mi dôvody svojich obáv bližšie vysvetlil, ale vtom vstúpil Harker, a profesor zdvihol varovne ruku. Dnes večer, pri západe slnka, musíme pani Minu donútiť, aby nám povedala viac.

TELEGRAM RUFUSA SMITHA, LONDÝN, LORDOVI GODALMINGOVI, C/O VICEKONZUL JEJ BRITSKÉHO VELIČENSTVA, VARNÁ

28. októbraDNES O JEDNEJ PRIPLÁVA ČAROVNÁ KATARÍNADO GALACA STOP

DENNÍK DR. SEWARDA

28. októbraTelegram, ktorý oznamoval príchod lode do Galaca, nami ani veľmi neotriasol. Všetci sme očakávali, že nám opäť čosi v poslednej chvíli skríži plány. Iba sme nevedeli kedy a ako. Meškanie lode nás už dostatočne pripravilo na nepríjemné prekvapenie. Jednako nám to všetkým vyrazilo na chvíľu dych. Prvý sa spamätal Van Helsing:

„Kedy odchádza najbližší vlak do Galaca?"„Zajtra ráno o 6.30!"Vypleštili sme oči, lebo odpoveď vyšla z úst pani Harkerovej.„Odkiaľ to, preboha, viete?" zvolal Art.„Vrátila som sa k svojmu starému zvyku z Exeteru - študujem cestovné

poriadky. Rátala som aj s možnosťou, že sa azda budeme musieť prepraviť až k Draculovmu zámku. Zistila som, že sa ta možno dostať iba cez Galac alebo cez Bukurešť. A tak som sa naučila naspamäť všetky príchody a odchody vlakov.Nanešťastie ani som sa nemusela veľa učiť: jediný vlak odtiaľto odchádza ráno."

„Nemohli by sme dať vypraviť osobitný vlak?" spýtal sa lord Godalming.„Bojím sa, že nie," zavrtel Van Helsing hlavou. „Sú tu celkom iné pomery

ako na západe; aj keby vám vypravili osobitný vlak, neprišiel by pravdepodobne do cieľa prv ako normálny vlak. Musíme si teraz rozdeliť úlohy. Arthur, vy pôjdete na stanicu kúpiť lístky a vybavíte všetko tak, aby

187

sme ráno mohli nasadnúť na vlak. Jonathan, vy zájdete za lodným agentom a poprosíte ho, aby vám napísal odporúčanie pre agenta v Galaci. Quincey, vy navštívite vicekonzula a požiadate ho, aby sa spojil so svojím kolegom v Galaci. V Galaci si nesmieme dovoliť najmenšie zdržanie a všetko si musíme vopred zabezpečiť. John a pani Mina zatial ostanú so mnou. Nemusíte sa ponáhľať; ak sa aj zdržíte, môžeme pani Minu pri západe slnka vypočuť sami."

„Pokúsim sa vám byť užitočná," povedala pani Harkerová veselo. „Už dávno som sa necítila tak slobodne ako teraz."

Na tvárach Arthura, Quinceyho a Harkera sa rozhostil šťastný úsmev. Ale Van Helsing a ja sme sa od nich ustarostené odvrátili. Pravdaže, nič sme na to nepovedali.

Keď všetci traja odišli za svojimi úlohami, Van Helsing požiadal pani Harkerovú, aby vyhľadala kópiu denníkov a našla tú časť z Harkerovho zápisníka, ktorá vznikla za pobytu v zámku. Keď pani Harkerová odišla, profesor mi povedal:

„Obaja myslíme na to isté. Aký je váš názor?"„Pozorujem akúsi zmenu. Možno je to iba falošná nádej."„Celkom tak. Viete, prečo som ju požiadal, aby priniesla ten rukopis?"„Neviem," odvetil som. „Možno iba preto, aby sme mohli byť chvíľu

sami."„Čiastočne máte pravdu, pán kolega, ale iba čiastočne. Podstupujeme

veľké, strašné riziko. Dlho som o všetkom premýšľal a dospel som k domnienke, že pred troma dňami, keď bola pani Mina v tranze, gróf poslal za ňou svojho ducha, aby jej čítal myšlienky. Alebo - čo je ešte pravdepodobnejšie - zavolal si ju do svojej debny a dozvedel sa od nej, že sme tu. A teraz nám chce stoj čo stoj uniknúť. Preto s pani Mínou, ktorú už nepotrebuje, prerušil všetky styky."

Vtom vstúpila pani Harkerová a podala profesorovi prepísaný Harkerov zápisník. Profesor v ňom chvíľu listoval, potom vložil prst medzi stránky a povedal:„Počúvajte, čo sa o grófovi dozvedáme z Jonathanovho zápisníka: ,Práve

Dracula ustavične burcoval svojich krajanov, ktorí aj v neskorších časoch znova a znova privádzali svoje vojská cez veľkú rieku do tureckej krajiny; a keď ho zahnali naspäť, znova a znova sa vracal. Vracal sa i vtedy, keď mu pobili všetkých vojakov a na krvavom bojisku ostal sám, vracal sa, lebo vedel, že jedine sám môže definitívne zvíťaziť!' Čo nám to vraví?" obrátil sa na pani Harkerovú, vzal ju za ruku a podvedome jej nahmatal pulz.

„Gróf je zločinec," odvetila pani Harkerová. „A každý zločinec má nedokonale uspôsobenú myseľ - len čo narazí na prekážku, hľadá útočište vo svojich návykoch. Keď sme grófa - ako vraví pán Morris - vyšachovali z Anglicka, ktoré chcel okupovať, musí sa vrátiť do svojej vlasti a pripravovať na novú výpravu."

„Výborne," povedal Van Helsing a bozkal jej ruku. Potom sa naklonil ku mne a pošepol mi: „Pulz sedemdesiatdva. Máme teda nádej!"

188

„Tak ako pred Turkami utiekol na svoj zámok," pokračovala pani Harkerová vo svojich úvahách, „aj teraz mu ide predovšetkým o to, aby sa dostal do bezpečia. Všetko ostatné je mu v tejto chvíli ľahostajné. Tak ako každý zločinec, správa sa v tejto situácii sebecky. Ale mám pocit, akoby ma práve z týchto egoistických pohnútok oslobodzoval zo strašnej moci, ktorú nado mnou získal tej strašnej noci. Ešte nikdy od tých čias som sa necítila tak slobodne. Ale ustavične sa obávam, aby moje poznatky nezneužil v nejakom tranze na svoje ciele."

Profesor vstal. ,Využil vaše myšlienky, vnikol do našich plánov a pomocou hmly zmenil smer lode z Varny do Galaca. Zrejme si myslí, že zahladil za sebou každú stopu a má pred nami nedo-stihnuteľný náskok. Nazdáva sa, že nebudete o ňom nič vedieť, keď s vami prerušil všetky styky. Lenže práve v tom je jeho osudný omyl. Ten strašný krvavý krst vám totiž umožňuje voľne za ním chodiť. Budete odteraz za ním chodiť nie na jeho, ale na môj príkaz. Má to pre nás o to väčšiu cenu, že si túto možnosť neuvedomuje. A navyše - tým, že zo svojej strany prerušil s vami všetky styky, stratil akýkoľvek prehľad o našich zámeroch."

189

25. kapitola

DENNÍK DR. SEWARDA

29. októbraPíšem tieto riadky vo vlaku z Varny do Galaca.

Včera večer sme sa krátko pred západom slnka všetci zhromaždili pri pani Harkerovej. Van Helsing sa tentoraz musel namáhať oveľa dlhšie, kým ju priviedol do tranzu. Pani Harkerová sa zvyčajne rozhovorí na základe nejakej narážky; ale teraz jej profesor musel veľmi rezolútne dávať otázky; až po dlhšej chvíli zo seba vyrazila:

„Vôbec nič nevidím. Stojíme. Špľachot vín prestal. Voda potichu naráža na ťažké lano. Zblízka i zďaleka sa ozývajú ľudské hlasy, čľapocú vesla. Výstrel. Počujem dupot, ťahanie lán a reťazí. Čo je to? Záblesk svetla; nado mnou prúdi svieži vzduch."

Zmĺkla. Čas, ktorý jej umožňoval hovoriť, uplynul. Zrazu si sadla, otvorila oči a povedala:

„Nechcete šálku čaju? Veď musíte byť strašne ukonaní."Vďačne sme súhlasili. Keď pani Harkerová vyšla, Van Helsing povedal:„Počuli ste, priatelia. Gróf je blízko pevniny. Ale ešte nevyšiel na breh. Na

pevninu sa môže dostať iba za predpokladu, že sa loď dotkne brehu, alebo že ho niekto na breh prenesie. Ak sa mu to nepodarí do svitania, stratí ďalší ďeň, a môžeme prísť ešte včas."

Neostávalo nám nič iné, iba trpezlivo čakať na ráno. Hypnotické štádium prišlo na pani Harkerovú ešte pomalšie ako večer. Keď pani Harkerová konečne padla do tranzu, neúprosný čas do východu slnka sa skrátil na niekoľko minút.

„Všetko je tmavé," odvetila na Van Helsingove otázky. „Počujem spláchol vody, ktorá je so mnou na jednej rovine. Drevo buchoce o drevo."

Vtom sa na obzore zjavilo červené slnko, a tak musíme zase čakať až do večera.

Cesta do Galaca je plná mučivého očakávania. Do cieľa by sme mali pricestovať medzi druhou a treťou ráno; ale už v Bukurešti meškáme tri hodiny.

NeskôrPani Harkerová sa poddala hypnotickému vplyvu ešte neochot-nejšie ako ráno. Obávam sa, že jej moc vnímať grófove pocity pominie práve vo chvíli, keď ju budeme najväčšmi potrebovať. Zdá sa mi, že do svojich výpovedí pripletá fantáziu. Doteraz sa obmedzovala iba na najjednoďuchšie fakty. Ak to takto pôjde ďalej, ľahko nás môže pomýliť. Keby som mal istotu, že grófova moc nad ňou odumrie, všetko by bolo v poriadku. Ale bojím sa, že

190

to asi tak nebude.„Čosi vychádza," povedala záhadne. „Fičí to okolo mňa ako studený

vietor, z diaľky sa ozýva čudný hurhaj - počujem zmes neznámych jazykov, hukot vodopádov, zavýjanie vlkov." Zarazila sa, prebehla ňou triaška, ktorá o niekoľko sekúnd natoľko zosilnela, že sa jej celé telo chvelo ako v paralytickorn záchvate. Keď sa z tranzu zobudila, bolo jej zima, cítila sa vyčerpaná a malátna; ale myseľ mala čulú. Nemohla sa na nič rozpomenúť; spytovala sa nás, čo nám rozprávala. Keď sme jej to zopakovali, mlčky sa pohrúžila do myšlienok.

30. októbra, 7 hod.Blížime sa ku Galacu a neskôr už azda nebudeme mať čas písať. Ráno sme veľmi netrpezlivo čakali na výpoveď pani Harkerovej. Van Helsing ju začal hypnotizovať včaššie ako zvyčajne; ale bezvýsledne. Ozvala sa iba minútu pred východom slnka:

„Všetko je tmavé. Počujem spláchol vody, ktorá je so mnou na jednej rovine, drevo buchoce o drevo. Z diaľky dolieha bučanie dobytka . . . a ešte čosi. . . akýsi čudný zvuk ako - " zarazila sa a zbledla.

„Pokračujte!" zvolal na ňu strápene Van Helsing. „Rozkazujem vám, aby ste pokračovali!"

Ale tvár pani Harkerovej už zaplavili lúče vychádzajúceho slnka.Rušeň zahvízdal; blížime sa ku Galacu a horíme od úzkosti a

nedočkavosti.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

30. októbraPán Morris ma odviezol do hotela, v ktorom sme si telefonicky rezervovali izby. Rozdelili sme sa podobne ako vo Varne, s jedinou výnimkou, že k vicekonzulovi zašiel lord Godalming - jeho titul bol najlepším odporúčajúcim listom. Jonathan s oboma lekármi sa pobral k lodnému agentovi zistiť podrobnosti o príchode Čarovnej Kataríny.

NeskôrPráve sa vrátil lord Godalming. Konzul odcestoval a vicekonzul je chorý; bežnú agendu vykonáva akýsi úradník. Správal sa veľmi úslužne a ponúkol nám všetky svoje služby.

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

30. októbraO deviatej sme s dr. Van Helsingom a dr. Sewardom navštívili pánov

191

Mackenzieho a Steinkoffa, agentov londýnskej firmy Hap-good. Hneď nás zaviedli na palubu Čarovnej Kataríny, ktorá kotvila v riečnom prístave. Zoznámili sme sa s kapitánom, ktorý nám vyhlásil, že ešte nikdy nezažil takú dobrú plavbu." Nestáva sa každý deň, aby sme mali celú cestu z Londýna až po Čierne more taký priaznivý vietor," dodal. „Akoby nám sám diabol bol dul do plachiet. A to sme ešte chvíľami nevideľi ani na krok. Len čo sme sa priblížili k nejakej lodi, prístavu alebo mysu, zniesla sa na nás hmla a nič sme nevideli. Cez Gibraltár sme prešli celkom naslepo. Ked' sme sa prvý raz ocitli v hmle, chcel som spustiť plachty. Ale potom som si pomyslel, že ak sa chce diabol dostať do Čierneho mora, dostane sa ta bez ohľadu na to, či plachty spustíme, alebo nie."

„Priateľ môj, diabol je oveľa múdrejší, ako si niektorí ľudia myslia," povedal Van Helsing.

Kapitánovi sa tento spôsob rozhovoru celkom zapáčil a pokračoval: „Keď sme prešli cez Bospor, mužstvo začalo šomrať. Niektorí chlapi, najmä Rumuni, ma žiadali, aby som z lode odstránil veľkú debnu, ktorú tesne pred naším odchodom z Londýna priniesol na palubu akýsi čudný starec. Spomenul som si, ako vtedy všetci naňho zízali a vystierali proti nemu dva prsty. Božemôj, tí Balkánci veria smiešnym poverám! Rezolútne som ich žiadosť odmietol, ale keď nás opäť zahalila hmla, i mňa pojalo akési podozrenie. Päť dní sme sa plavili v mliečnej hmle. Nechal som loď unášať vetrom, lebo ak sa chce diabol niekde dostať - tak sa ta dostane. Slovom, ešte nikdy sa nám tak dobre neplavilo. A keď sa konečne cez hmlu predralo slnko, ocitli sme sa pri Galaci. Rumuni sa správali ako diví, ešte i teraz chceli debnu hodiť do vody. Ale presvedčil som ich, že nesmieme riskovať dôveru majiteľa lode a debnu čochvíľa zložíme v prístave. Keď ju vytiahli na palubu, všimol som si, že je označená Galac via Varná. Ráno, asi hodinu pred východom slnka, prišiel na palubu akýsi chlap s písomným oprávnením na prevzatie debny, adresovanú grófovi Draculovi. A tak som mu ju s radosťou odovzdal, lebo už aj tak mi rozložila morálku celého mužstva."

„Ako sa volá človek, čo prevzal debnu?" spýtal sa s napätou nedočkavosťou dr. Van Helsing.

„Počkajte, hneď vám to poviem." Kapitán sa pobral ďo svojej kajuty a vrátil sa s potvrdenkou, ktorú podpísal Immanuel Hildes-heim, bytom Burgenstrasse 16. Viac nám kapitán povedať nemohol, a tak sme sa s ním rozlúčili.

Hildesheima sme našli v jeho kancelárii. Získali sme od neho niekoľko prostých, ale dôležitých informácií. Od pána de Ville z Londýna dostal list, podľa ktorého mal z Čarovnej Kataríny vyzdvihnúť akúsi debnu. Pisateľ ho výslovne žiadal, aby tak urobil pred východom slnka, lebo debna by sa nemala dostať do rúk colníkom. Debnu mal potom odovzďať istému Petrovi Skinské-mu, ktorý má styky so Slovákmi. Hildesheim za svoju službu dostal vopred anglický šek, splatný v Dunajskej medzinárodnej banke. Debnu hneď pri lodi odovzdal Skinskému, aby nemusel najať nosičov. Viac

192

sa o ňu nestaral.Pobrali sme sa za Skinským, ale akoby sa pod ním zem prepadla. Až jeden

z jeho suseďov, ktorý ho zrejme nemal v láske, nám povedal, že Skinski pred dvoma dňami odišiel nevedno kam. To dosvedčil aj Skinského domáci, ktorému včera večer medzi desiatou a jeďenástou priniesol neznámy človek kľúč oď Skinského bytu a ďoplatok za nájomné v anglickej mene.

V tej chvíli pribehol ďalší sused a zadychčané vyjachtal, že pri cintoríne svätého Petra našli Skinského mŕtvolu; akoby mu hrdlo roztrhlo nejaké divé zviera. Chytro sme sa vzdialili, aby sme sa nedajbože nezaplietli do vyšetrovania, ktoré by pre nás znamenalo ďalšie zdržanie.

S ťažkým srdcom sme sa vrátili do hotela k Mine.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

30. októbra, večerVrátili sa nesmierne ukonaní a skľúčení. Navrhla som im, aby si aspoň na chvíľu ľahli. Zatiaľ znova preštudujem všetky materiály a možno sa mi podarí dospieť k nejakému záveru. Pokúsim sa nasledovať profesorov príklad a o faktoch, ktoré mám pred sebou, budem uvažovať bez predsudkov. Svoje myšlienky dám na papier, a keď sa všetci zídeme, predložím ich na posúdenie.

SÚVAHA MINY HARKEROVEJ/začlenená do jej zápisníka/

Východiskový bod: Gróf Dracula sa chce vrátiť do svojho sídlaa) Niekto ho musí priviezť na zámok. Keby sa ta mohol dostať sám, už by

to bol urobil, či v ľudskej podobe alebo ako netopier. Zároveň sa bojí, aby ho niekto nenašiel v bezmocnom stave, keď je oď svitu do súmraku uväznený v drevenej debne.

b) Ako sa uskutoční jeho prevoz? - Môžeme si pomôcť vylučo vacou metódou. Hradskou? Železnicou? Po vode?

1.. Hradská. Striehnu tu naňho najrozličnejšie úskalia.a) Nevyhne sa okoloidúcim. Ľudia sú zvedaví. Môžu pozrieť do debny,

a to by znamenalo jeho koniec.b) Môže naďabiť na colníkov a na daňových úradníkov.c) Uľahčí situáciu svojim prenasleďovateľom, a tých sa bojí najviac.

Aby ho nikto nemohol odhaliť, odvrhol od seba i svoju obeť - mňa!2. Železnica. Nemal by kto dozerať na debnu. Riskoval by prí padné

zdržanie, ktoré by preňho mohlo byť osudné.3. Po vode. Je to najbezpečnejší a zároveň najnebezpečnejší spôsob. S

193

výnimkou noci na vode je bezmocný. Keby stroskotal, nič ho nezachráni. Ale môže si na pomoc zavolať hmlu, búrku, sneh a vlkov. Môže loď zahnať k pevnine; ak by sa však dostal na nepriateľskú pevninu, kde sa nemá kam uchýliť, jeho položenie by bolo ešte beznádej nejšie.

Vieme, že dosiaľ je na vode; musíme teda zistiť, na akej vode.Musíme si zrekapitulovať jeho doterajšie akcie a zamyslieť sa nad tým,

čo teraz podnikne.Zrejme si už vopred naplánoval, že sa dostane do Galaca, a dodací

list, ktorý poslal do Varny, nás mal oklamať. Pravdaže, jeho bezprostredným a jediným zámerom bolo pred nami uniknúť. Svedčí o tom list Immanuelovi Hildesheimovi, v ktorom ho žiada vyzdvihnúť debnu pred východom slnka. Môžeme predpokladať, že jestvovali aj pokyny Petrovi Skinskému, lebo ináč by nebol prišiel za Hildesheimom.

Až doteraz sa všetky jeho plány vydarili. Čarovná Katarína absolvovala mimoriadne rýchlu plavbu a takmer poslepiačky priplávala do Galaca. Hildesheim vyzdvihol debnu a odovzdal ju Skinskému. Ale od tohto okamihu strácame stopu. Vieme, že debna je ešte vždy na vode a pohybuje sa. Zrejme unikla akejkoľvek colnej alebo daňovej kontrole.

Dostávame sa k bodu, čo gróf doteraz robil na súši - v Galaci.Skinski prevzal debnu pred východom slnka. V tom čase sa gróf mohol

zjaviť i vo svojej vlastnej podobe. Prečo si teda zvolil Skinského služby? V denníku môjho manžela je o Skinskom zmienka, že obchoduje so Slovákmi. Predpokladám, že ešte v Londýne sa gróf rozhodol dostať do svojho zámku po vode. Podobným spôsobom sa dostal aj do Londýna. Zo zámku ho odviezli na vozoch Cigáni, tí odovzdali svoj náklad Slovákom, ktorí debny odviezli po rieke do Varny a tam ich nalodili. Gróf teda poznal osoby, ktoré by mu mohli sprostredkovať takýto prevoz. Keď debnu vyložili na pevninu,- pred východom slnka alebo po západe slnka vyšiel z debny, navštívil Skinského a požiadal ho, aby mu zabezpečil prevoz debny do zámku. Keď Skinski splnil úlohu, gróf vymazal všetky stopy a svojho agenta zavraždil.

Preštudovala som si mapu a zistila som, že Slovákom sa na prevoz najlepšie hodia rieky Prút alebo Seret. Zo záznamov som sa dozvedela, že som vo svojom tranze počula bučanie dobytka, špľachot vody a nárazy dreva. Gróf je teda vo svojej debne na otvorenom člne poháňanom veslami alebo žrďami. Čln sa pohybuje proti prúdu, lebo inak by zvuk vody bol celkom odlišný.

Pokiaľ ide o obe rieky, Prút je ovela splavnejší, ale do Seretu sa pri Furdu vlieva Bistrica, ktorá tečie okolo Boržského priesmyku a zrejme sa po nej možno najväčšmi priblížiť k Draculovmu zámku.

194

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ/pokračovanie/

Keď som dočítala svoje myšlienky, všetci mi blahoželali.„Znova ste nám dali lekciu, pani Mína," povedal dr. Van Hel-sing.

„Vidíte aj vo chvíľach, keď my máme vlčiu tmu. Objavili ste stratenú stopu, a verím, že tentoraz budeme úspešnejší. Náš nepriateľ má síce pred nami náskok, ale môžeme ho dostihnúť. Dôležité je, aby sme si správne rozdelili úlohy."

„Zoženiem malý parník a vydám sa za ním," povedal lord Godalming.„A ja zoženiem kone a budem ho sledovať popri brehu, aby nám

neunikol, keby náhodou vystúpil na pevninu," povedal pán Morris.„Výborne!" povedal profesor. „Ale ani v jednom prípade nesmieme ísť

sami. Slováci sú mocní, a nemusím zdôrazňovať, akou nesmiernou silou sa vyznačuje gróf."

„Pôjdem s Quinceym. Už sme si na seba zvykli z poľovačiek a môžeme sa vhodne doplňovať," povedal dr. Seward. „Lenže ani ty nesmieš ísť sám, Art." Pozrel pri tom na Jonathana a Jonathan pozrel na mňa. Videla som, ako úporné premýšľa. Chápala som, že chce ostať pri mne. Ale súčasne som si uvedomovala, že prenasledovatelia po rieke ponesú hlavnú ťarchu boja a pravdepodobne sami zlikvidujú toho . . . toho upíra.

Na okamih zavládlo mlčanie.„Z dvoch príčin by ste sa mali rozhodnúť robiť spoločníka lordovi

Godalmingovi. Po prvé, ste mladý, udatný a mocný; po druhé, je vaším najvyšším právom zničiť toho, kto nám spôsobil takú bolesť. O pani Minu sa nebojte; ak smiem, budem na ňu dávať pozor. Som už starý, nohy mi už neslúžia tak ako voľakedy a zrejme by som vám v boji chlapa proti chlapovi nebol užitočný. Môžem však bojovať inými prostriedkami. Rád by som vám povedal svoj návrh: kým sa vy s lordom Godalmingom vypravíte hore riekou a John s Quinceym budú strážiť brehy, ja sa s pani Minou vydám do nepriateľovho hlavného stanu. Pôjdeme po Jonathanových stopách - z Bistrice cez Boržský priesmyk do Draculovho zámku. I tu treba vykonať veľký kus práce, aby sa toto hniezdo vreteníc definitívne zlikvidovalo."

„Vy chcete Minu zaviesť priamo do pažeráka toho netvora?" prerušil ho Jonathan. „To nedovolím! To v nijakom prípade nedovolím! Máte vôbec predstavu o tom pekelnom brlohu, ktorý za mesačného svitu ožíva strašnými príšerami a v ktorom je každé zrniečko prachu zárodkom nenásytného netvora? Cítili ste už na svojom hrdle pery upíra?" Klesol bezvládne na diván.

„Milý priateľ," povedal pokojným tónom profesor, „chcem to urobiť iba preto, aby som pani Minu pred tým strašným miestom navždy uchránil. Nezabúdajte, že ak nám tentoraz gróf unikne, možno sa rozhodne pre stáročný spánok. A v takom prípade, Jonathan, by mu naša milovaná" - vzal ma za ruku - „musela robiť spoločníčku ako tie, ktoré ste uňho videli. Spomínali ste ich lačné pery; v mysli sa vám vybavuje ich roztopašný

195

smiech, keď sa vrhli na vrece, ktoré im podhodil gróf. Predstavte si, že by medzi nimi bola Mína. . . Prepáčte, že vám spôsobujem takú bolesť, ale robím to v záujme pani Miny."

„Konajte, ako uznáte za vhodné," zavzlykal Jonathan a celý sa roztriasol, „sme v rukách božích!"

NeskôrNeuplynuli ani tri hodiny a lord Godalming a Jonathan si už zohnali peknú loďku, ktorá je pripravená každú chvíľu vydať sa na cestu. Dr. Seward a pán Morris priviedli poltucet krásnych koni. Máme všetky potrebné mapy a pomôcky. Dnes večer o 23.40 cestujeme s profesorom Van Helsingom vlakom do Ve-rešti, odkiaľ sa kočom odvezieme k Boržskému priesmyku. Berieme so sebou veľkú hotovosť, lebo si musíme kúpiť koč i kone. Budeme v ňom celkom sami, lebo nikomu nemôžeme dôverovať. Profesor pozná veľa jazykov a dáko sa pretlčieme. Všetci sme sa ozbrojili, i ja som dostala veľký revolver. Jonathan nástojil na tom, aby som bola vyzbrojená ako ostatní. No beda! Nemôžem vziať so sebou jednu významnú zbraň, ktorú majú všetci ostatní: zakazuje mi to jazva na čele. Počasie sa kažďú chvíľu zhoršuje. Schladilo sa, prichádza snehová fujavica.

NeskôrMusela som v sebe zozbierať všetku odvahu, aby som sa mohla rozlúčiť s Jonathanom. Azda sa už nikdy nestretneme. Odvahu, Mina! Ani jednu slzu - ak ti len nevyhŕkne od šťastia.

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

30. októbra, v nociPíšem tento záznam pri svetle, ktoré vrhá oheň pod parným kotlom. Lord Godalming prikladá. Má s takouto prácou skúsenosti, lebo už celé roky vlastní podobnú loďku na Temži a ďalšiu na norfolských jazerách. Uháňame veľkou rýchlosťou. Rieka je dostatočne hlboká a široká, a tak sa nemusíte obávať tmy. Lord Godalming mi navrhol, aby som si na chvíľu zdriemol. Ale nemôžem zaspať, ustavične myslím na Minu.

Pán Morris a dr. Seward sa vydali na svoju dlhú púť ešte pred nami. Budú sa držať pravého brehu. Prvú časť cesty zabsolvujú spoločne s dvoma chlapmi, ktorí povedú štyri nádherné kone. Nechcú so svojím poltuctom koni vzbudzovať veľkú pozornosť. Ale čoskoro chlapov prepustia a všetka starosť o kone pripadne im. Možno budeme musieť spojiť svoje sily a presadnúť na kone. Jedno sedlo je prispôsobené pre Minu.

Rútime sa do neznámeho dobrodružstva. Nad rieku sa znáša chlad. Godalming zatvára piecku . . .

196

31. októbraVystriedal som Godalminga. Ráno je sychravé a pri kotle je celkom príjemne. Minuli sme niekoľko lodiek, ale ani na jednej sme nevideli debnu alebo predmet, ktorý by ju svojimi rozmermi pripomínal. Keď sme na ne zamierili svoj svetlomet; chlapi na loďkách sa zľakli, padli na kolená a začali sa modliť.

1. novembra, večerZatiaľ nič nového. Už sme vplávali do Bistrice. Prezeráme všetky loďky, veľké i malé. Ráno nás jedna osádka pokladala za vládny čln a veľmi ochotne vyhovela našej kontrole. Preto sme si zadovážili rumunskú zástavu, a naša lesť slávi úspechy. Osádky nás dôkladne informujú o všetkých plavidlách, s ktorými sa križovali. Od Slovákov sme sa dozvedeli, že okolo nich prešiel veľký čln, ktorý sa pohyboval nezvyčajnou rýchlosťou, akoby mal dvojnásobnú posádku. To bolo ešte pred Fundu a nemohli nám povedať, či čln zabočil do Bistrice, alebo sa plavil ďalej po Serete. Ani pri Fundu sme sa o takomto člne nič nedozvedeli, pravdepodobne tade prešiel v noci. Premáha ma ospalosť; drkocú mi od zimy zuby. Godalming trvá na tom, že bude mať službu prvý.

2. novembra, ránoUž je biely deň. Godalming ma nezobudil. Vraj by to bol býval hriech, lebo aspoň v spánku zabúdam na svoje trápenie. Zdá sa mi to nespravodlivé, že musel bdieť celú noc. Ale cítim sa ako znovuzrodený. Vracia sa mi sila a energia. Ktovie, kde sú teraz Mina a Van Helsing. V stredu okolo poludnia dorazili pravdepodobne do Verešti. Ak sa im podarilo rýchlo zohnať koč a kone, už budú azda pri Boržskom priesmyku. Keby sme len mohli ísť rýchlejšie! Stroje klepocú a pracujú na plné obrátky. Dúfam, že dr. Seward a pán Morris sa neocitnú pred väčšou prekážkou. Mali by sme sa s nimi stretnúť ešte skôr, ako dosiahneme Strasbu. Ak dovtedy nedohoníme grófa, azda bude potrebné, aby sme sa spoločne poradili o ďalšom postupe.

DENNÍK DR. SEWARDA

2. novembraUž tri dni sme na ceste. Nemám vôbec čas na písanie, každá chvíľa je vzácna. Odpočinuli sme si iba toľko, koľko potrebovali kone. Cestu však znášame výborne. Musíme sa ponáhľať.

3. novembraVo Fundu sme sa dozvedeli, že loďka sa vydala hore Bistricou. Bŕŕ, ale je zima! Tuším začne snežiť; ak napadne veľa snehu, nebudeme môcť pokračovať v ceste. Budeme si musieť zohnať sane.

197

4. novembraDnes sme sa dozvedeli o loďke, ktorá uviazla v perejach. Podľa opisu to bude nepochybne loďka s Godalmingom a Harkerom. Prišli jej na pomoc okoloidúce člny a nakoniec sa jej podarilo prebiť cez pereje. Ale podlá sedliakov loďke sa ani v pokojnejšej vode veľmi nedarilo a každú chvíľu sa zastavovala. Musíme náš postup ešte zrýchliť; hádam potrebujú našu pomoc.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

31. októbraNapoludnie sme prišli do Verešti. Dnes ráno ma profesor len s najväčším úsilím mohol zhypnotizovať a vraj som opakovala iba dve slová - tma a ticho. Pred chvíľou sa Van Helsing šiel obzrieť po koči a po koňoch. Vraj neskôr si kúpime aj záložné kone, aby sme ich cestou mohli vymieňať. Máme pred sebou vyše sto kilometrov. Krajina je pôvabná a veľmi zaujímavá; keby sme boli v inej situácii, bol by to nádherný výlet. Ale beda . . .

NeskôrVan Helsing priviedol koč i kone. Najeme sa a o hodinu vyrazíme. Hostinská nám pripravila veľký kôš s jedlom, ktorý by stačil pre celý regiment. Profesor ju ešte povzbudzuje a šepce mi, že možno sa celý týždeň nedostaneme k poriadnemu jedlu. Nakúpil aj kožuchy a teplé oblečenie. V nijakom prípade nezamrzneme.

198

26. kapitola

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

1. novembraCelý deň sme cestovali. Dr. Van Helsing je lakonický; sedliakom tvrdí, že sa ponáhľame do Bistrice a dobre im platí, aby mu vymieňali kone. Ponúknu nám horúcu polievku, kávu alebo čaj, a uháňame ďalej. Ľudia sú tu statoční, mocní, prostí a veľmi poverčiví. Už v prvom dome, v ktorom sme sa zastavili, sa gazdiná pri pohľade na moju jazvu rýchlo prežehnala a vystrela proti mne dva prsty. Mám taký pocit, že nám do jedla dávajú výnimočné množstvo cesnaku: a ja cesnak neznášam. Aby som unikla podobným podozreniam, radšej si vôbec nesnímam klobúk.

Profesor je neúnavný; celý deň si ani chvíľu neoddýchol. Pri západe slnka ma zhypnotizoval a vraj som odpovedala ako zvyčajne: „Tma, špľachot vody, buchot dreva o drevo"; náš nepriateľ sa teda ešte vždy plaví po rieke. Bojím sa čo len pomyslieť na Jonathana. Píšem tieto riadky v gazdovskom dome. Vymieňajú nám kone a Van Helsing si na chvíľu zdriemol. Než sa vydáme na ďalšiu cestu, pokúsim sa ho presvedčiť, aby sme sa striedali pri poháňaní koni.

2. novembra, ránoMoje slová predsa padli na úrodnú pôdu a celú noc sme sa striedali; deň je jasný, ale studený. Vo vzduchu visí akási čudná ťažoba, ktorá nás oboch skľučuje. Na svitaní ma Van Helsing hypnotizoval; vraj som odvetila: „Tma, buchot dreva, hukot vody." Charakter rieky sa teda mení.

2. novembra, nocCelý deň trávime v koči. Krajina pôsobí čoraz čudnejšie, okolo nás sa týčia vysoké karpatské hrebene, ktoré sa nám z Verešti videli také vzdialené. Obaja máme dobrú náladu, vzájomne sa povzbudzujeme. Podľa dr. Van Helsinga už ráno dosiahneme Boržský priesmyk. Dedín ubúda a pravdepodobne si už nebudeme môcť vymieňať kone. Keďže v priesmyku chceme byť až za vid-na, trocha sme spomalili. Čo nám prinesie zajtrajší deň?

VYHLÁSENIE ABRAHÁMA VAN HELSINGA

4. novembraToto vyhlásenie adresujem svojmu starému a vernému priateľovi MUDr.

199

Johnovi Sewardovi, Londýn, Purfleet, pre prípad, že by sme sa už nestretli. Hádam ním niečo vysvetlím. Píšem ho ráno pri ohníku, ktorý som celú noc s pani Minou udržiaval. Je veľmi zima, sivá ťažká obloha sa prehýba od snehu. Pani Mina celý deň bola veľmi unavená, chvíľami spala. Prekvapuje ma to; akoby sa z nej stratila tá zázračná čulosť, ktorú v poslednom čase prejavovala. Do svojho denníka si nezapísala ani riadok, hoci doteraz nevynechala ani jednu prestávku v ceste, aby si doň nezaznamenala aspoň niekoľko dojmov. Ani jesť jej nechutí. Mám zlé tušenie, že čosi nie je v poriadku. Pri západe slnka som sa ju pokúšal zhypnotizovať, ale bezvýsledne. Moje úsilie prvý raz celkom zlyhalo.

Keďže si už pani Mina nevedie svoj denník, zaznamenávam aspoň niekoľko najzákladnejších údajov. Včera ráno hneď po východe slnka sme dorazili k Boržskému priesmyku. Na rázcestí akoby sa v pani Míne prebudila nejaká nová sila; ukázala na jednu z ciest a povedala:

„Musíme ísť tadiaľto."„Odkiaľ to viete?"„Nezmieňoval sa o tejto ceste Jonathan?"A tak sme sa vydali po ceste, ktorú pokrývala hlboká vrstva snehu. Celé

hodiny sa kone plahočili vysokými závejmi a pani Mina zrazu zaspala. Tuším i ja som zadriemal, lebo zrazu som precitol ako zo sna a ešte vždy som v rukách zvieral opraty a kone poslušne, takmer poslepiačky napredovali. Pozrel som na pani Minu, ktorá dosiaľ spala. Slnko sa už skláňalo a vrhali sme do bieleho snehu dlhé tiene. Cesta ustavične stúpala, porast vystriedali príkre skaly a zdalo sa mi, akoby sme sa blížili na koniec sveta.

Keď sa mi konečne pani Minu podarilo prebudiť, pokúšal som sa ju zhypnotizovať. Ale vôbec ma nebrala na vedomie. Len čo zašlo slnko, ožila. Zrazu prekypovala takou čulosťou, nehou a pozornosťou, že ma to zarazilo. Rozložil som oheň. Kým som odstrojil kone, pripravila večeru, ba sama sa vopred najedia. Vraj už bola taká hladná, že sa ma nemohla dočkať. Nejde mi to do hlavy, zmocňujú sa ma vážne podozrenia. Nerád by som ju však poľakal a radšej mlčím.

Zakrútili sme sa do kožušín a uložili sa pri ohni. Povedal som jej, že môže pokojne zaspať - budem až do rána bdieť. Ale keď som chvíľami na ňu pozrel, oči mala otvorené, vôbec nespala. Nepomohli ani moje hypnotizérske schopnosti. Až ráno, keď slnko vystúpilo nad obzor, pohrúžila sa do hlbokého spánku, z ktorého som ju nemohol nijakými prostrieďkami zobudiť. Musel som ju zdvihnúť a do koča naložiť spiacu. Zapriahol som kone a vyrazili sme. Pani Mína spí ako zarezaná a v spánku akoby bola zdravšia a červenšia. Akosi sa mi to nepáči. A bojím sa, bojím sa, bojím sa svoje domnienky čo len domyslieť. Ale cúvnuť už nemožno.

5. novembra, ránoRád by som všetko opísal čo najpresnejšie, hoci sa vystavujem nebezpečenstvu, že ma budete pokladať za blázna, za úbožiaka, ktorého

200

nesčíselné hrôzy a dlhé nervové vypätie pripravilo o rozum.Krajina je čoraz pustejšia. Prepletáme sa pomedzi chmúrne priepasti a

divé vodopády. Pani Minu sa mi nepodarilo zobudiť ani na obed. Uvedomil som si, že ak pani Mína prespí celý deň, nebudem môcť v noci oka zažmúriť, a tak som si z času na čas zdriemol. Slnko už klesalo za hory, keď sme sa znezraďy ocitli na úpätí strmého kopca, na ktorom sa rozkladal spustnutý zámok. Spoznal som ho na prvý pohľad - presne zodpovedal Jonathanovmu opisu. Zaradoval som sa, ale súčasne ma zachvátila úzkosť. Konečne pri cieli. Prebudil som pani Minu a znova som sa ju márne pokúšal zhypnotizovať. Medzitým sa spustila hustá hmla, a rozhodli sme sa, že sa tu na noc utáboríme. Pani Mina opätovne ožila, sadla si k ohníku a zababušila sa do prikrývok. Ale keď som ju ponúkol jedlom, tentoraz ho odmietla. Vraj dnes večer vôbec nie je hladná. Rozhodol som sa, že nebudem na ňu nalie hať. Navečeral som sa sám a potom som okolo pani Miny nakreslil veľký kruh. Roztrúsil som nad ním kúsky hostie. Pani Mina sedela ako prikovaná, vôbec sa nehýbala a bola čoraz bledšia. Mlčala. Až keď som podišiel bližšie, zbadal som, že sa trasie ako osika. Chvíľu som ju tí šil a potom som sa rozhodol, že vyskúšam moc kruhu.

„Nesadnete si bližšie k ohňu?" navrhol som jej.Poslušne vstala, chcela urobiť krok, ale vtom sa zarazila, nemohla sa

pohnúť z miesta.„Len poďte," pobádal som ju.Ale iba zavrtela hlavou a sadla si na pôvodné miesto. Vypleštila na mňa

oči, akoby sa práve prebudila zo spánku, a povedala:„Nemôžem."Zrazu zaerdžali kone, začali sa mykať, vzpínať. Zašiel som za nimi,

pohladil som ich a na chvílu sa upokojili. To sa niekoľko ráz opakovalo a zakaždým som ich musel upokojiť. Práve som chcel hodiť niekoľko konárov do ohňa, ktorý už dohasínal, keď začal padať hustý snehový páper a zniesla sa mrazivá hmla. V tme sa čosi zaligotalo a zo snehu a hmly sa vylúpli ženy v dlhých šatách. Kone erdžali a fŕkali, akoby sa ich zmocnila neopísateľná hrôza. I ja som sa zľakol. Ale vzápätí som si uvedomil, že stojím v posvätnom kruhu a nič mi nemôže ublížiť. Pozrel som na pani Minu. Sedela pokojne a usmiala sa na mňa. Chcel som podísť k ohňu, ale vtom ma zachytila a zašeptala mi:

„Nie! Nechoďte odtiaľto. Tu ste v bezpečí."„Vy sa o mňa bojíte?" pozrel som jej do očí.Prízraky z hmly a snehu sa približovali. Keď som si ich lepšie obzrel,

utvrdil som sa v presvedčení, že sú to tie isté tri ženy, ktoré v tej záhadnej komnate oblápali Jonathana. Spoznával som ich neľútostné oči, biele zuby, zmyselné pery. Usmiali sa, preťali nočné ticho svojím samopašným smiechom a sladkým, šteklivým hlasom volali na pani Minu:

„Poď s nami, sestra, poď!"V obavách som sa obrátil k pani Mine; ako som sa zaradoval, keď som

v jej očiach zbadal odpor a strach, ktoré výrečne vraveli, že ešte vždy 201

ostáva nádej. Chvalabohu, ešte nepatrí medzi ne.Vytiahol som zo škatuľky hostiu, zdvihol zo zeme najbližší konár a

vykročil k ohňu. Ženy preďo mnou cúvli a strašiďelne sa zasmiali. Hodil som ďo ohňa konár a už som sa ich nebál. S hostiou v ruke sa mi nič nemohlo stať. Nemohli sa ku mne priblížiť, nemohli vstúpiť do kruhu. Kone sa utíšili; ticho padal sneh a pomaly sa začínalo rozvidnievať. Prízraky sa opäť rozplynuli do hmly a snehového pápera a celkom zmizli.

Obrátil som sa k pani Mine a tak ako každé ráno, chcel som ju zhypnotizovať. Ale tvrdo spala a vôbec som ju nemohol zobudiť. Už je biely deň, ale posiaľ sa bojím opustiť kruh.

Keď som naostatok znova rozložil oheň, šiel som sa pozrieť na kone. Všetky cez noc zahynuli.

ZÁPISNÍK JONATHANA HARKERA

4. novembra, večerPorucha na lodi nám skrížila všetky plány. Inak by sme už dávno dosiahli čln s debnou. Musíme niekde zohnať kone a pokračovať v ceste koňmo. Keby sme sa aspoň stretli s Morrisom a s dr. Sewardom! Už nám ostáva iba nádej. Musíme dúfať. Zbohom, Mina, Boh ťa opatruj!

DENNÍK DR. SEWARDA

5. novembraKeď sa rozbrieždilo, zazreli sme pred sebou rebrinák a plno Cigánov. Pridŕžali sa ho v celých strapcoch a náhlili sa, akoby ich niekto prenasledoval. Padá drobný sneh. Čudne nás to skľučuje. Z diaľky sa ozýva zavýjanie vlkov. Sneh ich vyhnal z hôr a zo všetkých strán nám hrozí nebezpečenstvo. Kone sú už pripravené, a čoskoro vyrazíme. Rútime sa v ústrety smrti a iba Boh vie, ako sa to skončí. . .

VYHLÁSENIE ABRAHÁMA VAN HELSINGA

5. novembra, popoludníNechal som pani Minu v posvätnom kruhu a pobral som sa do zámku. Dobre mi poslúžil kováčsky mlat, ktorý som si kúpil vo Verešti. Vylomil som dvere a zvesil som ich zo zhrdzavených pántov, aby sa za mnou pričinením nejakých temných síl nezavreli. Zorientoval som sa podľa Jonathanových záznamov a hneď som sa pobral do starej kaplnky. Neznesiteľný zápach ma takmer omráčil. Kdesi v diaľke nepretržite zavýjali vlci. Spomenul som si na pani Minu. Neopovážil som sa ju vziať do zámku,

202

zabezpečil som ju pred vampírom, a teraz vlci! Poručenobohu, už niet času na návrat. Keby som mal rozhodovať za seba, dlho by som nerozmýšľal: radšej vlčí pažerák ako osud vampíra.

Predpokladal som, že v kaplnke nájdem najmenej tri hrobky. Hneď v prvej truhle som našiel ženu takej zmyselnej krásy, že ma striaslo: túto krásavicu mám zabiť? Nemôžem odtajiť, že i na mňa zapôsobilo jej zvláštne čaro a zaváhal som. Začali ma obchádzať driemoty. Iba s vypätím všetkých síl som sa odhodlal na svoju strašnú úlohu. Postupne som našiel aj ostatné jej družky. Napokon mi pohlad padol na veľkú truhlu, ktorá bola oveľa vznešenejšia ako ostatné a na ktorej sa skvelo jediné slovo:

DRACULATeda toto je sídlo kráľa vampírov, ktorému slúži toľko nemŕtvol. Truhla zívala prázdnotou a potvrdila moje predpoklady. Vložil som do nej kúsok hostie, a tak som ju navždy zneškodnil. Potom som sa pribral do odporne mäsiarskej roboty. Ak to bolo strašné v prípade slečny Lucy, ktorú sme všetci mali radi, tentoraz som musel trikrát zopakovať príšernú operáciu, a to ešte na neznámych ženštinách, ktoré azda žijú už celé storočia. Keby som nebol myslel na ďalšie možné obete a na strašný príkrov strachu, ktorý nás už toľké týždne ťaží, nikdy by som sa nebol na také niečo odhodlal. Ešte i teraz sa celý trasiem, keď si pomyslím na strašný škripot kola a zvíjajúce sa guče krvavej peny. Ale už je po všetkom! Sotva som oddelil od tela hlavy, nemŕtvoly sa rozpadli na prach, akoby sa konečne o svoje právo prihlásila smrť, ktorá už celé storočia meškala.

Prv ako som vyšiel zo zámku, zabezpečil som všetky vchody, aby gróf už nikdy nemohol vstúpiť do zámku ako nemŕtvola.

Len čo ma pani Mína zazrela., bolestne vykríkla:„Poďme z tohto strašného miesta! Poďme v ústrety môjmu manželovi!"Bola slabá, bleďá, ale oči mala čisté, jasné. S vierou a nádejou, a jednako

plní strachu, sme vykročili.

ZÁPISNÍK MINY HARKEROVEJ

6. novembraUž bolo neskoré popoludnie, keď sme sa pobrali severným smerom, odkiaľ sme tušili Jonathanov príchod. Hoci cesta viedla strmo nadol, kráčali sme pomaly, lebo sme niesli ťažké prikrývky a kožuchy. Museli sme so sebou vziať aj potraviny, nablízku nebolo ani známky po ľudskom obydlí. Prešli sme pol druha kilometra, a profesor si musel na chvíľu sadnúť, chôdza ho celkom vyčerpala. Ešte raz sme sa obzreli na Draculov zámok, ktorý sa týčil na okraji príkrej priepasti v objatí karpatských končiarov. Zase sa z diaľky ozvalo zavýjanie vlkov. Dr. Van Helsing sa rozhliadol okolo seba a hľadal nejaké vhodné miesto, ktoré by nás aspoň čiastočne chránilo v prípade ich útoku. Nakoniec našiel úzku medzierku medzi dvoma balvanmi, ktorá pripomínala malú jaskyňu. Chytil ma za ruku a zaviedol do úkrytu. „Ak

203

prídu vlci, budeme sa im môcť postaviť na odpor," povedal. Vniesol dnu kožušiny, zababušil ma do nich a nútil ma do jedla. Ale jesť som nemohla, hoci by som mu bola rada vyhovela. Zosmutnel, ale nič mi nevyčítal. Vytiahol z kabely poľný ďalekohľad, vyliezol na balvan a zadíval sa.

„Pani Mina, pozrite! Pozrite!" vykríkol. Vyskočila som a vy-driapala sa k nemu. Podal mi ďalekohľad. Snežilo čoraz hustejšie, chumelilo, zdvíhal sa prudký vietor. Keď sa chvíľami snehový páper rozpŕchol, dovidela som pomerne ďaleko. A tam v ďiaľke, za bielou zasneženou planou som zazrela rieku, ktorá sa skrúcala ako tmavá stuha. Priamo preď nami sa zrazu vynorila akási skupinka ľudí s dlhým rebrinákom, ktorý sa hojdal z boka na bok, ako sa vyrovnával s nerovnou cestou. Usúdila som podľa oblečenia, že sú to alebo sedliaci alebo Cigáni. Na voze bola veľká debna. Len čo som ju zazrela, poskočilo mi srdce. Ale vtom som si uvedomila, že každú chvíľu zapadne slnko a netvor, ktorý je uväznený v jej vnútri, môže sa prevteliť do ľubovoľnej podoby a svojim prenasledovateľom uniknúť. Zúfalo som sa obrátila k profesorovi, lenže na moje zdesenie už pri mne nestál. Medzitým zliezol z balvana a nakreslil okolo neho podobný kruh ako včera v noci. Potom sa znova postavil vedľa mňa a vzal mi ďalekohľad. „Pozrite, ako sa ponáhľajú," povedal. „Šľahajú kone, nútia ich do cvalu." Zrazu sa odmlčal a o chvíľu prázdnym hlasom dodal: „Ženu sa opreteky so západom slnka. Azda prídeme neskoro. Nech sa stane vôľa božia!" Zavial vietor, sneh sa zvíril a chvíľu sme nič nevideli. Keď sa obzor zase vyčistil, profesor znezraďy vykríkol: „Pozrite! Pozrite! Z juhu sa blížia dvaja jazdci. Podistým to budú Quincey a John." Podal mi ďalekohľad a pozrela som. Naozaj to mohli byť dr. Seward a pán Morris. S istotou som mohla iba vyhlásiť, že ani jeden z nich nie je Jonathan. Zároveň som si uvedomila, že Jonathan určite nebude ďaleko; obzrela som sa a v tom sa zo severu vynorili ďalší dvaja jazdci.Hneď som v jednom spoznala Jonathana, a ten druhý mohol byť iba lord Godalming. Obe dvojice zrejme prenasledovali Cigánov. Profesor si priložil na plece winchestrovku. „Obkľúčime ich z troch strán," povedal. I ja som vytiahla svoj revolver. Znova som pozrela cez d'alekohlad: na pláni sa zjavilo niekoľko bodiek - nepochybne to boli vlci, ktorí sa už zbiehali za svojou korisťou.

Každý okamih trval celú večnosť. Vietor zosilnel, sneh sa víril a chvíľami nám celkom zaclonil výhľad. Ale i tak sme cítili, že sa už chýli k západu. Jasne sme počuli hlasy prenasledovaných i prenasledovateľov. Cigáni sa náhlili dvojnásobnou rýchlosťou, ale zdalo sa, že o svojich prenasledovateľoch vôbec nevedia.

Učupili sme sa za balvan a pripravili sme si zbrane. Videla som, že profesor je odhodlaný stoj čo stoj Cigánov zastaviť.

Znezrady sa ozvali dva výkriky: „Stáť!" Prvý nesmierne vzrušený patril Jonathanovi, druhý pokojný a rozhodný pánu Morrisovi. Cigáni isteže výkrikom neporozumeli, ale ich tón na nich zapôsobil a spätil kone. V tej chvíli vyrazili z jednej strany lord Godalming a Jonathan a z druhej dr. Seward a pán Morris. Vodca Cigánov, pekný chlap, ktorý sedel na koni ako kentaur,

204

pohrozil svojim druhom päsťou a vydal rozkaz, aby pokračovali v ceste. Šľahli kone bičom, ale štyria prenasledovatelia zdvihli winchestrovky a donútili ich zastať. V tej istej chvíli sme aj my vyšli zo svojho úkrytu a namieril i proti nim svoje zbrane. Keď videli , že sú obkľúčení, znova spätili kone. Vodca opäť zareval akýsi rozkaz a všetci Cigáni vytiahli zbrane, nože i pištole, a pripravili sa na oďpor. Voďca rýchlym pohybom svojich oprát ukázal najprv na slnko, ktoré sa už dotýkalo najvyšších horských štítov, a potom na zámok, pričom čosi zahundral. Naši chlapi však zoskočili z koni a razili si cestu k vozu. Zľakla som sa, keď som videla, do akého nebezpečenstva sa rúti Jonathan, ale vzápätí sa i mňa zmocnila bojová horúčka a strach pominul - vnímala som iba nedobytnú túžbu dokonať naše dielo. Cigáni vytvorili okolo voza kruh.

Jonathan a Quincey sa odvážne vrhli do klbka tiel, rozhodnutí zmocniť sa ďebny ešte pred zápaďom slnka. Akoby ich nič nemohlo zastaviť - ani namierené zbrane a blýskavé nože Cigánov, ani približujúci sa vlci. Jonathanova zúfalá odvaha však Cigánov natoľko ohromila, že inštinktívne cúvli a dovolili mu prejsť. Zaraz vyskočil na voz a s neuveriteľnou silou veľkú debnu zdvihol a prehodil cez bočnicu. Aj pán Morris si násilím prekliesnil cestu cez bodajúce nože, ale keď vyskočil na voz, zbadala som, že si zviera rukou ľavý bok a cez prsty mu tečie krv. Jednako sa vrhol na debnu a svojou dýkou pomáhal Jonathanovi otvoriť debnu. Nakoniec sa ozval škripot klincov a vrchnák sa odklopil. Keď Cigáni zazreli, že na nich zo všetkých strán mieria winches-trovky, vzdali sa ďalšieho odporu. Zazrela som v debne grófovo telo. Bol mŕtvolné bledý ako vosková figurína, červené oči mu žiarili strašným pomstychtivým pohľadom, ktorý som tak dobre poznala.

Grófove oči sa zrazu upreli na klesajúce slnko a zažiaril v nich pocit víťazstva.

Lenže vtom sa zablysla Jonathanova dýka. Vykríkla som, keď som zazrela, ako ňou pretína grófovo hrdlo; súčasne poľovnícky nôž pána Morrisa sa zaboril netvorovi do srdca.

Vtedy sa pred naším zrakom a za nesmierne krátky okamih celé telo rozpadlo na prach a celkom zmizlo. Keď to Cigáni zočili, mlčky sa odvrátili a dali sa na útek. Tí, čo nemali kone, naskákali na rebrinák a volali za svojimi šťastnejšími druhmi, aby ich neopustili. Hurhaj pripútal pozornosť vlkov, ktorí sa Cigánom prilepili na päty a nás nechali na pokoji.

Pán Morris klesol na zem a pritisol si ruku k boku; dosiaľ krvácal. Rozbehla som sa k nemu, pričom som si ani neuvedomovala, že posvätný kruh ma už vôbec nespútava. Jonathan aj obaja lekári si kľakli k ranenému. Pán Morris ma s vypätím síl chytil za ruku, bolestne sa usmial a povedal:

„Som šťastný, že som vám poslúžil. Panebože, pozrite!" - vykríkol a ukázal na mňa.

Posledné červené lúče sa mi opreli do tváre a celá som sa kúpala v ružovom svetle. Všetci pozreli za prstom umierajúceho.

„Nebolo to márne," zachrčal. „Len pozrite! Ani sneh nie je čistejší 205

ako jej čelo!"A dokonal.

SLOVO NA ZÁVER

Už sedem rokov uplynulo od utrpenia a hrôz, ktoré sme všetci prežili. Život nám ich však mnohonásobne vynahradil, a čím väčšia bola naša bolesť, tým väčšie je teraz naše šťastie. Nášmu synovi sme dali meno Quincey a Mina tajne verí, že do chlapca prešlo čosi z ducha nášho udatného priateľa.

Tohto leta sme si urobili výlet do Transylvánie a navštívili staré končiny, ktoré v nás oživujú trpké spomienky. Ani sa nám veriť nechce, že sa to, čo sme na vlastné oči videli a na vlastné uši počuli, naozaj stalo. Ani jediná stopa po tom neostala. Iba zámok sa týči ako predtým, sám ako prst nad nekonečnou planou.

I po návrate domov sme spomínali na staré časy i na starých priateľov, Godalminga a Sewarda, ktorí sa medzitým oženili. Vybral som z trezoru zväzok dokumentov, ktorých som sa doteraz ani nedotkol. Ohromilo nás. že medzi toľkými záznamami, denníkmi a listami nie je ani jeden autentický dokument. Ostalo nám iba množstvo strojom prepísaných textov. Sotva by sme mohli od niekoho žiadať, aby ich prijal ako dôkazový materiál tohto čudného príbehu.

„Nepotrebujeme nijaké dôkazy," uzavrel naše úvahy Van Hel-sing a posadil si na kolená malého Quinceyho. „Nikto nám nemusí veriť. Stačí, ak sa raz tento chlapec dozvie o statočnosti a hrdin-skosti svojej matky. Už spoznáva jej nehu a lásku a iste neskôr pochopí, prečo si ju hŕstka ľudí natoľko zamilovala, že sa pre ňu odvážila na všetko . . . "

JONANTHAN HARKER

206

EDIČNÁ POZNÁMKA

Stokerov Dracula vznikol na sklonku minulého storočia; ak nás na jednej strane prekvapuje jeho odvážna epická štruktúra, nie vždy sa autor vyhol dobovým manieram. Miestami svoje rozprávanie zaťažil nepríjemným nánosom sentimentality a banalít, miestami v ňom neúnosne prevažuje sklon didaktizovať a naivne filozofovať. Preto prekladateľ musel siahnuť k niektorým nevyhnutným úpravám a stlmiť - i keď nie celkom vylúčiť - momenty, ktoré by pri dnešnom čítaní tohto románu mohli pôsobiť rušivo. Úprava, pravdaže, príbehu nič nepridáva, ani ho neaktualizuje; iba uvoľňuje a zostručňuje finde siéclový štýl a zbavuje románzbytočného balastu.

J.K.

207

Bram Stoker

DRACULA

Z anglického originálu Dracula, Arrov Books LTD, Londýn 1963 preložil a upravil Jozef Kot. Vyšlo vo Vydavateľstve Tatran, š. p., Bratislava 1990, ako 4756. publikácia a 66. zväzok edície Zenit, ktorú rediguje dr. Ivan Izakovič. Vydanie druhé. Strán 256. Zodpovedná redaktorka Viera Bachledová. Obálku navrhol Dušan Junek. Výtvarná redaktorka Zuzana Bahnová. Technická redaktorka Mária Pešková Korigovala Dagmar Gubová. Vytlačili Tlačiarne SNP, š. p., Martin, závod Banská Bystrica. Náklad 100 000 výtlačkov. AH 14,81. VH 15,19. VHS 15,07. VHI 0,12. TS 13,32.

605/23/856 ISBN 80-222-0148-0 Kčs 30,-

208

Akirova elektronická knižnica

Tento dokument bol vytvorený za účelom záložnej kópie skutočnej knihy.

Keďže nie každý má možnosť takto si knihu zálohovať, sú tieto kópie poskytnuté na internete bez akéhokoľvek finančného zisku.

Pokiaľ túto kópiu vlastníte bez toho že by ste mali jej originál, dopúšťate sa trestného činu.

Digatalization

http://www.sureal.szm.sk/

sureal@szm.sk

209