Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského Banská Bystrica

Jazzová hudba

Denisa Bronišová

III.L

2016/2017

Obsah

Úvod 2

1 Teoretická časť 3

1.1 Jazz 4

1.1.1 Dôležité pojmy 4

1.1.2 Počiatky a vývoj 6

1.1.3 Charakteristické znaky 10

1.2 Prúdy jazzu a skladatelia 12

2 Praktická časť 14

2.1 Video 14

2.1.1 Analýza videa 15

Záver 18

Resumé ...........................................................................................................................19

Zoznam použitej literatúry 20

2

Úvod

Dnešná doba je veľmi dynamická a to vo všetkých oblastiach. Či sa to už týka módy,

architektúry, životného štýlu, alebo práve hudby. Keď sa spomenie jazz, možno si

predstavíme typické hudobné nástroje ako basa alebo saxofón, možno dobové oblečenie, vo

výnimočných prípadoch nejakého konkrétneho autora, alebo skladbu. Určite by to však

nebolo také jednoznačné, ako keby som sa opýtala na populárnu, rockovú, alebo dnešnú

modernú hudbu. Málo ľudí však vie, aký prínos mala jazzová hudba na všetky spomínané

a mnohé ďalšie žánre.

Tému projektu som si zvolila, pretože mám k tejto hudbe veľmi blízko a stretávam sa

s ňou každodenne. Som súčasťou orchestru, ktorý sa nazýva Zvolenský Bigband, kde hrám na

klavír a kde sa venujeme najmä jazzovej hudbe. Pred tým som s týmto žánrom nemala

skúsenosti, ani som sa s ním nedostávala do kontaktu, ale potom, ako som dostala možnosť,

okamžite ma táto hudba zaujala, hlavne som to brala ako veľmi zložitý žáner a obdivovala

som ľudí, ktorí ho ovládajú. To ma práve prilákalo, aby som sa o tom niečo naučila. A teraz,

aby som svoje poznatky a skúsenosti posunula ďalším ľuďom.

V mojej práci by som sa hlavne chcela zamerať na priblíženie jazzovej hudby mladým

ľuďom a všeobecne ľuďom, ktorí sa o tento typ hudby bližšie nezaujímajú a to hlavne kvôli

tomu, že si myslím, že jazz je veľmi zaujímavý druh hudby a zaslúžil sa o neskorší vývoj

ostatných žánrov a aj dnešnej populárnej a modernej hudby. Preto je z môjho pohľadu

potrebné poznať minulosť tohto druhu umenia. Chcela by som na konkrétnych príkladoch

predstaviť históriu a postupný vývin jazzu. Na konci práce vám predstavím aj moju praktickú

časť, ktorá pozostáva z môjho vlastného videa, v ktorom uvidíte jednu jazzovú skladbu

(hranú Zvolenským Bigbandom) vďaka ktorej vám konkrétne ukážem všetky prvky, formu

a charakteristické nástroje používané v jazzovej skladbe. Použila som pri vypracovávaní

projektu knihy k danej téme, internet a prácu mi uľahčila aj konzultácia s odborníkmi, najmä

učiteľmi a študentmi konzervatória, ktorým by som sa chcela poďakovať, rovnako, ako

ostatným členom Bigbandu, ktorý mi pomohli vypracovať praktickú časť tohto projektu.

Dúfam, že táto práca bude zaujímavá a prinesie úžitok a nové poznatky všetkým, ktorí budú

mať možnosť ju vidieť.

3

1 Teoretická časť

1.1 Jazz

1.1.1 Dôležité pojmy

Africká hudba – charakteristická prevažne pentatonickou stupnicou, jednohlasým

spevom, alebo postupmi podobnými európskej kánonickej technike. Známe je použitie

viacerých rytmov súbežne. V nástrojoch prevažujú bicie nástroje (bubny, hrkálky, rolničky,

zvonce, palice), ale aj dychové nástroje (priečne flauty, píšťalky, rohy) alebo strunové

nástroje. K výrobe používajú stromy, zvieraciu kožu a plody rastlín.

Big Band – 10-20 členný orchester. Vynikol v období raného swingu na konci 20. st.

odkiaľ prešiel do modernej populárnej hudby. Skladá sa z kovových (trubky, tuba, trombón,

lesný roh), drevených (saxofón, flauta, klarinet) a rytmických nástrojov (klavír, kontrabas,

bicie).

Blues – pôvodne sólový vokálny prejav černošského folklóru, ktorý značnou mierou

ovplyvnil inštrumentálny jazz a súčasné prúdy populárnej hudby. Zachytáva pocity černocha,

ktorý už bol formálne slobodný, ale bez základných občianskych práv. Tento folklórny prejav

vznikal ešte pred jazzom a ich história sa prelína len čiastočne, ale jednoznačne patrí

k hlavným prúdom jazzovej hudby.

Jazz – (Tabuľka č.1) jeden z okruhov aktualizovaného hudobného folklóru, základného

typu nonartificiálnej hudby („Nonartificiálna hudba: hudobná forma – jednoduchosť,

schematickosť, Artificiálna hudba: hudobná forma – bohatosť, diferencovanosť, rôznorodosť,

originálnosť, prepracovanosť“ 1). V hudobnom dianí hrá dôležitú rolu a funkciu, pre svoju

vývojovú dynamickosť a postavenie základov pre zrod populárnej hudby. Sformoval sa na

prelome 19. a 20 storočia v USA a praktizuje sa v podstate na celom svete. Jeho základnými

vlastnosťami však nie sú vymedzené rysy, parametre, ale určitý premenlivý súbor rysov, z

ktorých sa aj tie najzákladnejšie môžu zamieňať.

Stop-time – charakteristický pre Chicago jazz. Nastáva pri prerušení hry rytmických

nástrojov/nástroja, pričom jeden/ostatné môžu pokračovať v hre.

1http://kajanova.zrak.sk/?p=378&lang=sk

4

Umel.

obor

Základný

hudobný typusHudobný rod Hudobný okruh Štýlovo-žánrový druh

Štýlovo-

žánrový

typ

HudbaNonartificiálna

hudba

Populárna hudba

Aktualizovaný

hudobný folklór

Spoločenský spev

(nesledované

touto tabuľkou)

Moderný pop

Jazzový okruh

Mimoeu. Folklór

Akt. dom.

Folklór

(nesledované

touto tabuľkou)

Pop music

Rock (beat)

Jazz

Afroam. Folklór

fungujúci ako

moderný pop resp.

jazz (blues, spirituály)

Jednotlivé etn.

oblasti

Folklórne regióny

Poloľudová pieseň,

mestský folklór

Ľudovka

(nesledované touto tabuľkou)

Artificiálna

hudba(nesledované touto tabuľkou)

Tabuľka č. 1

5

1.1.2 Počiatky a vývoj

Afrika

Historikom a muzikológom sa aspoň v hrubých rysoch podarilo odhaliť mnohé korene

jazzu. Tie siahajú do Afriky, kde sa celý proces formovania jazzu začal. Anglický afrikanista A.

M. Jones, ktorý vydal knihu s názvom Štúdie africkej hudby, pri pátraní po nových

poznatkoch o hudbe konzultoval svoje názory s africkými bubeníkmi, ktorí sú hlavnými

nositeľmi domácej tradície ktorá sa predávala sluchom a praxou. Tým sa vyhol mnohým

chybám a skresleniam, ktoré by podľa jeho názoru vznikli, ak by zaznamenával africkú hudbu

tak, ako ju počul svojimi európskymi ušami.

Najväčším rozdielom medzi africkým a európskym pojatím hudby je jej miesto v

spoločnosti. Väčšina afrických jazykov nepozná pojem umenie, pretože pre nich je to

súčasťou každodenného života. Afričania nie sú takí „dychtiví pátrači ako Európania, ale skôr

prenikaví pozorovatelia“2 a teda ich cieľom viac než pravda a krása, je šťastie. Jazzu sa

podarilo zachovať si toto posolstvo dokonca aj v dnešnej dobe. Ako príklad je možné uviesť

porovnanie atmosféry dnešného neformálneho jazzového klubu s atmosférou koncertnej

sály. Ich funkcia je odlišná. Môžeme povedať, že jazz chce byť hudbou pre všedný deň a snaží

sa priniesť do života kúsok každodenného šťastia. Práve tak, ako africká hudba.

Africká hudba vyrastá z afrických jazykov. Vo väčšine sa význam slova môže zmeniť

intonáciou, alebo výškou tónu. Značnú úlohu pri tom hrá aj rytmus. Prechod od

rytmizovaného slovného prejavu ku spevu bol tak plynulý, že sa medzi nimi nedá ani určiť

presná hranica. Hudba však mnohokrát vyjadruje to, čo jazyk už dobre vyjadriť nemôže.

Stáva sa tak dorozumievacím prostriedkom, ktorý chráni svoj obsah pred cudzincami, alebo

nepriateľmi (v tej dobe konkrétne pred ich bielym pánom v čase otroctva). Uniformná,

záväzná krása, ktorú žiakov učí európska hudobná výchova, je jazzu veľmi vzdialená.

Nasadenie, zafarbenie tónu, či vibráto sú osobitými znakmi každého jedného hudobníka.

Artikulácia v jazze je ostrejšia než v európskej hudbe. Hudobné nástroje sa prispôsobujú

ľudskému hlasu a naopak ľudia sa snažia hlasom napodobniť iné hudobné nástroje a snažia

2M. D. CHISIZA – L. DORŮŽKA.: Panoráma jazzu. Praha : 1990, str. 20

6

sa nájsť nové zvuky a spôsoby vyjadrenia. Aj tu môžeme nájsť priamočiare prepojenie medzi

africkým jazykom, africkou hudbou a jazzom.

Rytmus je jednou z najdôležitejších zložiek, ktoré robia africkú hudbu tak zložitou.

Základom je polyrytmus: v jednom okamihu prebieha súčasne niekoľko rytmických pásiem,

ktoré sú rôzne posunuté, takže sa ich ťažké doby nezhodujú (rytmus v skladbách pulzuje

s pravidelne sa striedajúcimi prízvukmi: v rockových, populárnych, klasických skladbách

s prízvukom na 1 a 3 dobe – ťažké doby, 2 a 4 – ľahké doby. V jazze je prízvuk na ľahkých

dobách). Africká hudba však akcentuje všetky doby rovnako, takže ten rozdiel mizne.

Africkým hudobníkom nie je cudzie postaviť vedľa seba rytmy s 2,3,4,5 a viac jednotkami,

pretože ich rytmy sú aditívne, na rozdiel od európskych, ktoré sú delivé: stanoví si jednu

základnú jednotku a potom ju delí na pravidelné menšie časti. Jazzová rytmika je tak

výsledkom týchto dvoch princípov. Má jeden stály rytmus, ale obsahuje mnoho akcentov,

ktoré sú posúvané o nepatrné zlomky oproti základu.

Často v africkej skladbe vidno jednu základnú stavebnú jednotku, ktorú tvorí pár tónov

ostro rytmizovaných do jednej frázy. Je to veľmi častý jav. Hudobníci tiež radi tieto frázy

opakujú a často k nim pridávajú iné, odlišné, rôzne posunuté. Tento úkaz sa do jazzu dostal

bez zmeny a hovorí sa mu riff. Je to krátky rytmicko-melodický motív, ktorý je základom

mnohých jazzových tém, ešte častejšie ich doprovodom a často sa opakuje aj nezmenený, aj

napriek zmene harmónie. Aj vďaka jeho opakovaniu sa dosiahne v skladbe vzrastajúce

napätie.

Z tejto techniky vyplýva metóda, ktorá z týchto kratších častí tvorí väčšie celky. Aj

v staršej európskej hudbe bol často používaný antifonálny princíp, kde sólu odpovedá zbor,

alebo sa zbor rozdelí a jeho časti si navzájom odpovedá – call and response. V africkej hudbe

(a neskôr v jazze) sa táto metóda stala základným stavebným princípom. Napríklad vo

swingových aranžmánoch odpovedanie si saxofónov, alebo neskôr medzi sólistom

a doprovodom v rocku a soule.

New Orleans

V roku 1803 predal toto mesto Napoleon Spojeným štátom, americký kolonizátori sa

usádzali v údolí rieky Mississippi a obchodný význam Neworleanskeho prístavu rástol veľkou

7

mierou. Niektorí kreoli boli vlastníkmi plantáží s otrokmi a remeselníci. Bývali vo vlastných

domoch a venovali sa rôznym druhom umenia, sami pestovali hudbu, alebo dávali učiť svoje

deti k členom symfonického, alebo operného orchestra.

Vedľa nich žila nemenej početná komunita černochov. Tí mali však odlišnú kultúru a ich

majitelia chápali, že občas potrebujú vyventilovať tlak, ktorý bol na nich ako na otrokov

vyvíjaný a tak im roku 1817 starosta na Circus square/Congo square povolil nedeľné tance

otrokov. Trvali až do roku 1885, teda až dvadsať rokov po zrušení otroctva. Svedectvo ľudí,

ktorí ich pozorovali hovorí aký dych berúci zážitok mali z tohto predstavenia: „Tá bláznivá

divokosť! ... Aká divoká, strašná radosť! Extáza prechádza do šialenstva.“ 3

kvôli zlým podmienkam sa neskôr umenie stalo obživou. Mesto ponúkalo tradičné

profesionálne dychovky, ale aj oveľa lepšie platené tanečné a zábavné podniky, ktoré však už

neboli tak dôstojné. Tu sa hralo bez nôt, s nádychom blues a hudba nebola ani z ďaleka tak

čistá a uhladená. Hudba, ktorú dovtedy nikto z obyvateľov lepších štvrtí nepoznal

a neuznával. „Viete, my, ľudia z Dolného mesta, sme si o tom hrubom jazze z Horného mesta

ktovie čo nemysleli, až do tej doby, kedy sme sa už nemohli uživiť inak. ... Ja neviem, ako to

robia, ale nejako to dokážu. Neprečítajú jedinú notu, proste hrajú.“ 4

Chicago

Predstavitelia revolty v Chicagu neboli ani zďaleka potomkami otrokov, ani remeselníkov, ale

deťmi z dobých rodín: synovia lekárov, zubárov a právnikov. Ich vzbura však nebola

vyprovokovaná len jazzom, ale vyplývala z americkej povojnovej situácie. Snažili sa dokázať

staršej generácii, že vedia život doviesť k niečomu lepšiemu, ako vojne. Prirodzený pohyb

černochov z roľníckych do priemyselných oblastí, spôsobil vznik nových podnikov, prevažne,

alebo len pre klientov s čiernou pleťou. Ísť si vypočuť Louisa Armsronga, alebo Kinga Olivera

ako beloch, chcelo poriadnu dávku odvahy. Hlavná vlna bieleho jazzu začala po odchode

Original Dixieland Jazz Band do New Yorku. V Chicagu vznikla nová Friars Society Orchestra,

ktorá bola neskôr viac vážená, ako Original Dixieland Jazz Band, kvôli ich väčšej hudobnej

čistote a aj kvôli tomu, že mali bližšie k černošskému jazzu. Chicagské obdobie tvorí takmer

plynulý prechod medzi New Orleanskym a raným swingom môžeme ho označiť s názvom

dixieland.

3 L. DORŮŽKA.: Panoráma jazzu. Praha : 1990, str. 384P. DOMINGUEZ – L. DORŮŽKA.: Panoráma jazzu. Praha : 1990, str. 39

8

New York, Harlem

V tomto období existovala v Harleme aj černošská stredná trieda. Boli to černosi 2. – 3.

generácie, ktorí dostávali lepšie platy, ich deti už zvyčajne mali aj stredoškolské vzdelanie,

alebo dokonca vysokoškolské na pár černošských univerzitách. Na tradičné spirituály a blues

by už boli najradšej zabudli. Chceli sa čo najviac priblížiť životným spôsobom belochov. New

York bol dôležitým strediskom zábavy. Černošskí umelci čoraz častejšie prenikali aj do

belošských podnikov, kde mali dovtedy prísny zákaz vstupu. Nová vlna prisťahovalcov,

stredná kultivovaná trieda a nové možnosti zárobku a zábavy prilákali mnoho hudobníkov

a tanečníkov z celej Ameriky. Klavír tu našiel široké uplatnenie a klavirista bol v klube

skutočným pánom: hral sóla, doprevádzal spevákov, viedol orchester... musel byť všestranný

umelec a najlepšie bolo, ak bol aj spevák a tanečník. Harlemský spôsob hry bol dedičom

ragtimeu, ale k jazzu už patril úplne.

Swing

Obdobie po hospodárskej kríze vrátilo ľuďom chuť do života. Ľudia potrebovali veselú

a tanečnú hudbu. Bolo to tiež obdobie, kde hudobníci neprevyšovali okolie svojou triedou,

ale boli najlepšími z veľkého množstva ľudí, ktorí neboli omnoho horší. Swing sa spája

s veľkými orchestrami, ktoré však boli cenovo náročné. Čím viac hudobníkov na zaplatenie,

tým viac je potrebných platiacich tanečníkov, Boli tiež náročné na presun, vo veľkých

mestách si spravili základne v hoteloch a podnikoch. Tie ale neboli k dispozícii každému.

Paradoxne v tomto náročnom období zažili veľké orchestre najväčší rozkvet. Po období

boogie, ktoré bolo obdobím kde hrali obyčajní ľudia na nie veľmi kvalitných nástrojoch a bez

hudobného vzdelania a praxe, kde išlo hlavne o to, aby to bolo hlasné a jednoduché,

prichádza swing, kde sú hudobníci oveľa vyspelejší a dokonalejšie zladenejší a kde je

aranžmán prepracovanejší. Bolo tu mladé obecenstvo, ktoré hľadalo svižnú hudbu, otvorilo

sa mnoho nových podnikov (už aj s alkoholom), kvôli kríze boli orchestre ochotné hrať aj za

menej ako minimum a pre rozhlasové stanice bolo rovnako drahé vysielať živé vysielanie

z podnikov, ako volať orchester na vysielanie. Ansámble, ktoré v týchto podnikoch hrali, sa

tak dostávali k širšiemu obecenstvu, získavali meno a lákali komerčné firmy, ktoré

zamestnávali orchestre na platenú reklamu, z ktorej potom žil aj rozhlas. „Stal sa z toho

priemysel.“ 5

5B. GOODMAN – L. DORŮŽKA.: Panoráma jazzu. Praha : 1990, str. 107

9

Európa, Slovensko

Najmä swingová hudba sa u nás začala šíriť počas prvej svetovej vojny s príchodom

amerických vojakov a začala sa dostávať do populárnych skladieb. V mnohých podnikoch už

bolo počuť jazzovú, prevažne swingovú hudbu, hranú väčšinou zahraničnými skupinami. Tu

však nemali poslucháčov a boli nútení prejsť na tanečnú hudbu. Po druhej svetovej vojne

začali aj slovenskí jazzoví hudobníci žať úspechy doma aj v zahraničí a nahrávali prvé nosiče.

Ani s príchodom ďalšej generácie však stále nebola vytvorená jazzová tradícia a aj z dôvodu

konzervativizmu, snahy slovenských jazzmanov zostali bez odozvy a boli nútení prejsť

k modernej jazzovej, alebo populárnej hudbe. Vytvorenie tradície sa podarilo až ďalšej

generácii v 80. rokoch, kde širšia verejnosť začala vnímať túto hudbu ale stále hlavne

v presahu do popu a rocku.

1.1.2 Charakteristické znaky

Ak budeme vychádzať z toho, čo nám ponúka história a vývoj jazzu, môžeme začať

hneď na začiatku, v Afrike, odkiaľ väčšinu čŕt pochytil, máme celkom pekný zoznam znakov,

podľa ktorých môžeme jazzovú skladbu, alebo pieseň celkom presne charakterizovať. Keďže

je jazz veľmi široký pojem, zamerala by som sa neskôr na bluesovú skladbu.

V prvom rade jazz nie je vážna hudba. Nie je to strojená a uniformná skladba, ale má

úlohu priniesť radosť a šťastie a to sa odzrkadľuje v jej hravosti a variabilite. To môžeme

spoznať na prvom dojme zo skladby. Ako som už povedala, znie hravo, radostne, rozšafne,

ale zároveň ležérne a hlavne nie stroho.

Jazzová hudba je oveľa ostrejšia, ako európska. Myslím tým napríklad klasickú, alebo

opernú. Má veľa akcentov, stop-timeov, prerušení sólami kľudne na všetky prítomné

nástroje, pri väčších orchestroch hlavne saxofón, klarinet a rytmika. Jej zvuk je tiež sýtejší,

vďaka mnohohlasným hrám a spevom a často sa môže stupňovať opakovaniami riffov

viacerými nástrojmi v rovnakej, alebo odlišnej tónine. Často sa prejde ku koncu skladby do

inej tóniny, kde sa zopakuje refrén, alebo aj sloha a skladba sa dohrá. Je to tiež kvôli

stupňovaniu napätia.

Odlišnosť nájdeme aj v rytmizácii. Ťažké doby sú na iných tónoch, ako v európskej

hudbe (2,4) a aj napriek tomu, že má rytmus na začiatku stanovený, často sa porušuje

10

o jemné odchýlky, čomu hovoríme napríklad predrazená nota, ktorá je zahraná chvíľu pred

tým, ako to určuje rytmus. Ďalej môžeme spomenúť synkopy a trioly, ktoré sú veľmi časté.

Charakteristický je riff, alebo hlavná téma, ktorá sa často opakuje, ktorou môže

skladba začínať a končiť a z ktorej variovania a obmieňania následne vznikajú improvizácie

jednotlivcov. Riff je väčšinou hraný celým orchestrom (hlavne dychovou zložkou, prípadne

klavírom), ak je prítomný spev, je to refrén, ale často aj sloha.

Hlavne blues je charakteristický pojmom call and response. Ako hovorí jeho názov,

ide o odpovedanie si, či už medzi spevákom a doprovodom, medzi časťami orchestru,

sólistami, alebo môže aj call aj response zahrať celý kolektív - ide o formu bluesovej skladby,

ktorá je na tomto postavená. Istá časť sa zahrá v základnej tónine, ktorej hovoríme tonika

(C7), potom sa v tej istej tónine aj zopakuje, prejde do ďalšej tóniny na štvrtom stupni od

základnej ktorá sa nazýva subdominanta (F7), znova tonika a po nej prichádza odpoveď na

piatom stupni, teda dominante (G7) a po nej návrat (cez subdominantu) do základnej tóniny.

(Obrázok č. 1)

Obrázok č. 1

1.2 Prúdy jazzu a skladatelia

Ragtime – sem prešiel veľký počet prvkov ľahkej európskej hudby (valčík, intermezzo,

pochod, opera). Ide o klavírny prejav, kde v ľavej ruke ostáva pravidelný pochodový

rytmus, ktorý tvorí striktný rytmický základ a v pravej synkopy a výrazné oktávy. Vo

11

svojej dobe výraz ragtime označoval všetko moderné a populárne. Najznámejší

predstaviteľ je jednoznačne Scott Joplin so skladbou The Entertainer, alebo The Maple

Leaf Rag a mnoho ďalších, ako Thomas Turpin, Louis Chauvin, James Scott.

New Orleans – The Original Dixieland Jazz Band, Joseph King Oliver, Louis Armstrong.

Dixieland – po prvýkrát vidíme prítomnosť saxofónu, ktorý sa stal symbolom jazzu a teda

dôležitou súčasťou a veľkým významom, ktorý vtedy získali aj sóla, tie už osamostatnil

Louis Armstrong. Skladby sú naliehavé, výbušné, sú prítomné stop-timey, pártaktové

výbuchy, do ktorých je zapojený celý orchester a na konci majú zvyčajne kolektíve

závery. Patrí sem napríklad Leon Bix Beiderbecke.

Harlem – piano je podobné ragtimeu, pravá ruka je trochu uvoľnenejšia. Všeobecne sa

hudba stále zdokonaľuje a dostáva profesionálnejší nádych, klaviristi sú dobre vybavení

hudobníci, ktorí ovládajú klasickú klavírnu techniku. Medzi hudobníkov tohto obdobia

patria: Duke Ellington, Paul Whiteman, Bessie Smith, James Henderson.

Boogie-woogie – na rozdiel od Harlemu, tu si ku klavírom nesadali profesionáli, ale

roľníci a remeselníci a v prvom rade to boli klavíre polorozpadnuté, ktoré sa nachádzali

v krčmách a výčapoch. V takomto prostredí muselo byť klavír počuť a teda

najjednoduchší spôsob bol hrať naň plnou silou. Pre začiatočníkov bol ragtime zložitý.

Jednoduchšie bolo mať ľavú ruku na jednom mieste, na jednom akorde a ten pravidelne

opakovať. Harmóniu prevzali z bluesu. Predstaviteľom je napríklad Wiliam Basie.

Swing – patria sem mnohopočetné orchestre. Kontrabas vystriedal tubu, pravidelný

štvordobý vystriedal ragtimeový rytmus a bubeník pridal šušťavý zvuk činelov, ktoré

pomáhali hudobníkom, ako aj tanečníkom. Je tu zjavné zlepšenie techniky a kvality

a čistoty zvuku. Patria sem: Benny Goodman, Ella Fitzgerald, Billie Holiday.

Bop – jazz bol až doteraz hudbou pohody a dobrej nálady. Odrazu sa však dostáva

k hľadaniu pravej podstaty ľudskej existencie. Je to prvé obdobie, kde môžeme vidieť aj

tento zmysel. Bop je bláznivý a divoký, má prepracovanú harmóniu a keďže už nemusel

brať ohľad na tanečníkov, tempá lietali z extrému do extrému. Charlie Parker, Sarah

Vaughan sú jednými z najznámejších predstaviteľov Bopu.

12

Cool, West coast – boli to najmä Američania belosi, ktorí boli vďaka školskému systému

povinný poznať základy európskej hudby. Keď sa potom dostali k jazzu, tieto dva póly sa

spojili a vznikol cool jazz. Poznáme tu napríklad: Dave Brubeck, Gerry Mulligan, Stan

Kenton.

Soul, Mainstreem – omnoho jednoduchšia a priamejšia. V melódii boli jasné, jednoduché

motívy so zvýraznenými bluesovými tónmi. Je stále väčší dôraz na tému, z ktorej vyplýva

improvizácia. Neskôr však aj mimo nej a tiež modálna, ktorá miesto akordov používa

stupnicu. Hudobníci tejto doby boli napríklad: Art Blakey, Bill Evans, Miles Davis.

Free jazz – v európskej forme s refrénmi a chórusmi sa mnoho hudobníkov cítilo

zviazane. Tiež podľa nej akordy museli povinne viesť odniekiaľ niekam. Tieto putá rozopli

a začali akordy a tóny skôr brať ako určitý pocit. Rozvíja sa modálna improvizácia. Medzi

Free jazzmanov patrili: The Art Ensemble of Chicago, Cecil Taylor.

Electric jazz, jazz rock – rock bol prúdom, ktorý vznikol ako protest, proti násiliu a mal

hľadať vlastný svet, kde by neexistovalo násilie. Bol to skôr únik, ako boj. Rockoví

hudobníci si požičiavali jazzové dychové nástroje a skladali jazzovú hudbu do rockovej

rytmiky. Neskôr si aj jazzmani uvedomili, že rock je pre mladé publikum atraktívnejšie

a tiež sa začali obracať a tvoriť spojenie jazzovej a rockovej hudby. Takýmito hudobníkmi

boli napríklad: Chick Corea, John McLaughlin, Herbie Hancock.

70. – 80. – Pat Metheny, Gary Burton, Bobby McFerrin, David Murray

jazz v Európe a u nás – k nám sa v najväčšej miere jazzová hudba dostala len ako presah

do populárnej hudby a to v rokoch 80. Najdôležitejšími menami, ktoré sa zaslúžili

o poznanie jazzu na slovenskej scéne boli Laco Deczi zo skoršej generácie a potom Juraj

Henter a Karol Ondrejička. Pre bežné publikum to bol určite najmä Peter Lipa.

2 Praktická časť

2.1 Video

Keďže som chcela využiť to, že hrám v orchestri a venujem sa práve jazzovej hudbe,

o ktorej som vypracovala projekt, rozhodla som sa zvoliť ako praktickú časť vlastnoručne

13

natočené video jednej zo skladieb z repertoára Zvolenského Bigbandu a teda na konkrétnom

príklade vám predstaviť, ako vyzerá, presnejšie znie, jazzová skladba, aké sú jej črty, forma,

aké hudobné nástroje v nej môžeme počuť a vidieť a priamo na nej predstaviť.

Vybrala som si skladbu Choo Choo Ch'Boogie od Louisa Jordana, ktorá je ale prerobená

pre viachlasý spev a taktiež pre iné zloženie dychovej sekcie. Skladbu som si vybrala pre jej

bluesový charakter, na ktorom možno jasne a zreteľne vidieť znaky jazzovej skladby,

presnejšie teda bluesu.

Orchester, ktorý budete mať možnosť vidieť a ktorý som už v úvode spomínala, je

Zvolenský Bigband, ktorý funguje pri Súkromnej základnej umeleckej škole vo Zvolene a

ktorý je momentálne zložený zo štrnástich členov a v tejto konkrétnej skladbe ich budete

mať možnosť vidieť jedenásť. Hudobné nástroje, ktoré vlastníme pozostávajú z dvoch

klavírov, pričom jeden z nich vždy hrá basovú linku, keďže nemáme kontrabas, ani basgitaru.

V rytmickej zložke sú ešte bicie, prípadne gitara. Dychová sekcia sa skladá z jedného barytón

saxofónu, dvoch tenor saxofónov a štyroch alt saxofónov. Spev pozostáva väčšinou z troch,

až štyroch speváčok, je to však premenlivé, pretože sa dá povedať, že všetci členovia

orchestru sú tiež spevácky (aj tanečne) zdatní, takže sa menia podľa potreby. Často majú

diváci možnosť vidieť, že v jednej skladbe (väčšinou saxofonista, alebo bubeník) hrajú

a neskôr, alebo zároveň aj spievajú. Výsledok je potom veľmi svieži a dojem je aj vďaka

profesionálnemu prístupu vedúceho Bigbandu viac, ako pozitívny. Keďže sme členmi aj

tanečného odboru, speváčky každú skladbu dopĺňajú o dobovú choreografiu.

Tento záznam je však len zo skúšky, takže možno zážitok nebude tak autentický, aj

kvôli oblečeniu a prostrediu nahrávania, ale napriek tomu dúfam, že bude dojem rovnako

príjemný a ničím nerušený. Môžeme teda prejsť k videu a k jeho analýze.

2.1.1 Analýza videa

Skladba Choo Choo Ch'Boogie od Louisa Jordana (v našom podaní) je bluesová skladba

napísaná v F dure (v poslednej časti pretransponovaná do As duru), v štvorštvrťovom takte,

v tempe približne 160 úderov za minútu.

14

Skladá sa zo začiatočného intra, ktoré je len inštrumentálne, ďalej nasleduje prvá

sloha, už aj s trojhlasým spevom a refrén, po ňom je klavírne sólo (dvanásťtaktové),

sprevádzané štekmi saxofónov. Ďalej druhá sloha s refrénom a sólo na tenor saxofón

(dvadsať taktov), posledná sloha a refrén a po nich nasleduje takzvaný bridge - je to krátka

časť, výrazne odlišná od ostatných, môže byť zvýraznená stop-timeom, ako aj v tomto

prípade a je určená na rozdelenie dvoch hlavných, alebo rozdielnych celkov, väčšinou slúži

doslova ako most k prechodu do inej tóniny, v tomto prípade z F do As. Po ňom teda

nasleduje spomínaná pretransponovaná časť, ktorá začína sólom na alt saxofón, ďalej refrén,

zahraný saxofónmi, kde akoby ešte pretrvávalo predošlé sólo alt saxofónu, ktorý akoby

odpovedá na hlavný refrén, po ktorom znova nasleduje bridge, časť intra

(pretransponovaného) a záver. Tu sme mohli vidieť vonkajšiu kompozíciu diela, ďalej sa

pozrieme, či sa to, čo je napísané v teoretickej časti naozaj zhoduje s tým, čo môžeme vidieť

a počuť v skladbe.

Môžeme začať tým, čo som písala o šťastí a radosti, ktoré má skladba priniesť

prostredníctvom hravosti skladby. Téma textu skladby je (ako napovedá aj názov) je cesta

vlakom a radosť a užívanie si tejto cesty, čo sa prenieslo aj do rytmu skladby, ktorý (najmä

v klavírnom parte) je skákavý a skutočne pripomína cestu vlakom.

Ďalej som spomínala ostrosť jazzových skladieb, ktorá sa prejavuje najmä stop-timeom

a akcentmi. Tu sa to prejavuje vo veľkej miere. Hneď úvod skladby, kde hrajú saxofóny, je

veľmi výrazný, hlasný, má pripomínať trúbenie, čo nás od začiatku privedie do atmosféry

vlaku. Stop-time sa nachádza v časti bridge, kde nastane pauza nie len rytmickej časti, ale

všetkých nástrojov a spevu. Prináša to, spoločne so stupňovaním akordov a následnými

veľkými triolami, pocit vyvrcholenia skladby a dramatickosť. (Obrázok č.2).

Obrázok č.2

15

Hlavná téma, alebo riff je v podstate refrén, ktorý je či už spievaný speváčkami

a takisto hraný s menšími, alebo väčšími obmenami saxofónovou sekciou (Obrázok č.3 - B).

Obrázok č.3

V tejto skladbe máme taktiež možnosť vidieť a počuť call & response, čiže aj bluesovú

formu, z ktorej vychádza. Časť prvá, teda volanie, je: prvá fráza, z hudobného, ale aj

textového hľadiska (I'm headin' for the station with a pack on my back), ktorá sa zopakuje,

ešte stále na rovnakom stupni (I'm tired of transportation in the back of a hack), tretí krát

v subdominante – na štvrtom stupni F duru (I love to hear the rhythm of the clickity-clack),

znova v tonike, ako na začiatku (and hear the lonesome whistle, see the smoke from the

stack). A časť druhá, odpoveď, je dominanta – piaty stupeň (and pall around with democratic

fellas named mac) a návrat do toniky (so take me right back to the track Jack!).(Obrázok č.3 –

A)

16

Práve sme si na konkrétnom príklade dokázali, že charakteristiky jazzovej, presnejšie

bluesovej skladby, o ktorých som písala v teoretickej časti, sa naozaj uplatňujú v praxi

a môžeme ich pozorovať vo veľkej väčšine piesní jazzového charakteru.

17

Záver

V tejto práci som sa snažila priblížiť v hrubom históriu jazzu, to ako sa dostalo do

Ameriky, odkiaľ neskôr prišiel aj k nám, ale najmä som sa zamerala na spracovanie a zhrnutie

hlavných a najpodstatnejších znakov jazzovej hudby, ktoré vyplývajú z historických okolností

a geografických umiestnení, podľa ktorých môžeme rozpoznávať rôzne typy skladieb podľa

ich pôvodu, roku vydania, alebo nástrojov, na ktorých je hraná. Vybrala som niektoré hlavné

prúdy jazzu, ku ktorým som napísala konkrétnych autorov a niektoré som bližšie opísala,

teda povedala niečo viac k tomu, ako skladby z daného obdobia znejú, alebo priblížila dejiny

obdobia. K tejto téme mám veľmi blízko a zároveň sa jej naplno venujem a túto hudbu hrám

a počúvam, nemohla som si preto odpustiť možnosť vám so Zvolenským Bigbandom

predviesť nahrávku bluesovej skladby, s ktorou som sa následne snažila konfrontovať naše

predošlé poznatky o jazze a zistiť, či naozaj nesie znaky bluesu, o ktorých som písala

v predošlej teoretickej časti.

S nahrávaním nebol žiadny problém, všetci členovia súhlasili s pomocou na tomto

projekte a tak som myslím mohla dosiahnuť veľmi slušný a kvalitný výsledok, kde ste mohli

jasne vidieť a hlavne počuť to, čo som sa snažila preukázať a že naozaj všetky skutočnosti

celá teória a história boli pravdivé a stotožňujú sa so skladbou, ktorú sme počuli. Pri práci

som nemala žiadne väčšie problémy, keďže je táto téma pre mňa veľmi príjemná a pracovalo

sa mi na nej dobre. Jediné, čo by sa dalo spomenúť je, že som o tejto téme nenašla veľa

informácií (o ktorý by som stopercentne mohla povedať, že sú pravdivé) a v slovenskom

jazyku už vôbec nie, takže som hlavne čerpala z vlastných skúseností, poznatkov a znalostí

mojich známych a kníh (v češtine).

Za klady považujem to, že som sa vďaka tejto práci dozvedela mnoho nových

a zaujímavých informácii. Ďalej taktiež natáčanie videa, ktoré bolo veľmi milou skúsenosťou

a vďaka ktorému sa mi, myslím že úspešne, podarilo zavŕšiť celú túto prácu. Za negatívne

môžem považovať jedine to, že z môjho pohľadu sa o tejto hudbe málo hovorí a učí a to ma

skutočne mrzí, pretože táto hudba je veľmi obohacujúca a ľudia by s ňou mali prichádzať do

styku, lebo rozvíja mnohé zručnosti a znalosti. Dúfam však, že vďaka tejto práci ľudia

spoznajú krásu jazzovej hudby a pomôže im lepšie spoznať a chápať jej podstatu a dozvedia

sa nové informácie nie len z hudobnej výchovy, ale aj dejín.

18

Resumé

V mojej práci som sa venovala jazzovej hudbe, pričom som sa najmä zamerala na

bluesovú skladbu. Spomenula som jej historický vývoj v rôznych častiach sveta, ktoré boli

touto hudbou najviac zasiahnuté, hlavne som sa venovala jej zrodu v Afrike, pretože odtiaľ

som čerpala hlavné charakteristiky jazzu, ktoré som v ďalšej časti zhrnula. Hovorila som tiež

o tom, ako bola prijatá na Slovensku. Písala som aj o konkrétnych odvetviach jazzovej

hudby, jej autoroch a približnému opisu spomínaného obdobia. Tomuto všetkému som

venovala pozornosť hlavne v prvej, teda teoretickej časti, po ktorej nasledovala druhá,

praktická časť, v ktorej som sa rozhodla pre natočenie vlastného videa, na ktorom je jedna

jazzová skladba, ktorú som následne analyzovala a ukazovala na nej hlavné znaky bluesovej

skladby, o ktorých som hovorila v predošlej časti.

Résumé

Dans ce projet, je travaillais sur la musique du jazz et je me suis concentré sur la

composition de la chanson blues. J'ai mentionné son évolution historique dans certaines

parties du monde, lesquelles sont le plus importantes pour sa développement, plutôt sur

l'Afrique, où la musique du jazz est née, et où sont nées aussi ses charactéristiques. J'ai aussi

parlé du jazz en Slovaquie, des différentes parties du jazz et leurs auteurs. Dans la deuxième

partie, la partie pratique, où j'ai fait un vidéo d'une chanson blues, laquelle j'ai analysée et

montré les signes de cette musique desquelles j'ai parlé avant.

19

Zoznam použitej literatúry:

Knihy:

DORŮŽKA, Ľ..: Panoráma jazzu. Praha : Mladá fronta, 1990. ISBN 80-204-0092-3

DORŮŽKA, Ľ..: Panoráma populární hudby 1918/1978 aneb Nevšední písničkáři všedních dní.

Praha : Mladá fronta, 1987. ISBN

MATZNER, A. – POLEDŇÁK, I – WASSERBERGER, I. – a kol.: Encyklopedie jazzu a moderní

populární hudby: Část věcná. Praha : Editio Supraphon, 1980. ISBN

Internet:

Axiologické prvky v bipolaritnej hudbe. In: kajanova.zrak.sk [online]. 2/1 2011. [cit: 2017-05-

15]. Dostupné na internete: ‹http://kajanova.zrak.sk/?p=378&lang=sk›

História jazzu na Slovensku časť I. In: jazzpark.sk [online]. 23/8 2011. [cit: 2017-05-15].

Dostupné na internete: ‹https://www.jazzpark.sk/historia-jazzu-na-slovensku-part-1/›

K histórii slovenského jazzu – I. časť. In: jazz.sk [online]. 31/1 2012. [cit: 2017-05-15].

Dostupné na internete: ‹http://www.jazz.sk/articles/k-historii-slovenskeho-jazzu-i-cast›

20