Nesmrteľnými sastávame láskou

k duchovnej kráse

ŽIVOT KOMENSKÉHO ČO JE MEDITÁCIA 12 CNOSTÍ DUCHOVNÉ HUTY

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

Číslo 11jeseň 1996

2

Serafim, láskou planúci!

Oduševňujte naše vnútro ohňom lásky!

Cherubim, ladnosť vanúci!

Vnášajte súlad do našich životov!

Aralim, pevní, nezlomní!

Vlievajte železo do našej vôle!

3

Z OBSAHU:� DUCHOVNÉ ŽELEZO AKO MATERIÁL

PRE MORÁLNU PRESTAVBU SPOLOČNOSTIÚvodník - str. 3

� 12 CNOSTÍO štúdiu antropozofie 1: Čítanie ako práca na sebe - str. 6

� DASKALOS ZO STROVOLOSUPosmrtná spomienka - str. 9

� CHERUBSKÝ POUTNÍKVýber z dvojverší Angela Silesia - str. 10

� TRIVIA & KVADRIVIASedem slobodných umení - str. 12

� SVETLO NA REINKARNÁCIU Z ezoterických dejín kresťanstva - str. 14

� DUCHOVNÉ BYTOSTIV NEBESKÝCH TELESÁCH A PRÍRODNÝCH RÍŠACH

O knihe, ktorá práve vyšla - str. 17

� JE MOŽNÉ ZNOVUZRODENIE BEZ PREVTELENIA?Úryvok z "Otázok Milindových" - str. 21

� MÁNÍ A JEHO POSOLSTVOŽivot a smrť zakladateľa manicheizmu - str. 23

� DIVADLO ANDELŮM A LIDEMŽivot Jana Amose Komenského - str. 26

� EXISTUJE NESMRTEĽNOSŤ?Duchovne-duševné princípy v človeku - str. 31

� AKO SÚVISÍ ROZPRÁVKA O POPOLUŠKE S KRISTOMZákladná smernica pre zakladanie duchovných hút - str. 38

� ZLATÉ ŠATYRozprávka - str. 39

� ZLATÝ DÉŠŤDuchovní význam květin - str. 43

� NÁVRATY NIKAManeb New Age v mlhách - str. 44

� MEDITÁCIAJej podstata a pôsobenie - str. 47

Drahí priatelia!

ká nálada sa tozmocňuje ľudskejduše na jeseň!Krásna a smutná.Na jar a v lete,keď všetok životvychádza zo seba,

sa aj ľudská duša rozpína do kozmu,lieta v oblakoch na oblohe, zurčí vbystrinách, stráca sa v prežívaní prí-rody. Na jeseň, keď všetok život od-umiera, sa vracia k sebe samej, sťa-huje do vnútra. Zintenzívňuje sa jejvedomie seba samej, zjasňuje mysle-nie, a v človeku narastá odhodlaniečeliť zániku života silou ducha. Sozanikajúcim vonkajším životom pre-citá život vnútorný.

Tak, ako vinohradník na jeseňzhromažďuje plody do svojich pivníc,tak sa ľudská duša pri poslednýchteplých lúčoch babieho leta ešte razohliada naspäť a lisuje čisté vínoskúsenosti do pokladníc ducha.

Tieto nálady, spojené s ročnýmiobdobiami, nie sú vonkoncom ničímsubjektívnym, ale prežíva ich vedomeči podvedome každý. Práve tak, akokaždý cíti, že tie okamihy ráno, privýchode, a večer, pri západe slnka súniečím zvláštne, posvätné. Keby malipravdu materialisti, keby existovallen fyzický svet, nemohli by sme ničtaké cítiť. Fyzická príroda sa ničímtakým zásadným nelíši ráno a večertoho istého dňa, alebo hodinu po vý-

4

chode slnka; slnečný ko-túč, ktorý sa dotýka obzo-ru na východe nie je iný ako slnečnýkotúč, ktorý sa dotýka západnéhoobzoru. A predsa! Anjeli rána pôso-bia úplne inak ako anjeli večera; ato sa mocne dotýka našej duše.

Práve tak aj jednotlivým ročnýmobdobiam vládnu archanjeli. A kon-com augusta, v septembri sa žezlaujíma Michael (29. septembra je ajsviatok sv. Michala). On vlieva du-šiam odvahu a jasnosť myšlienok.

Táto myšlienková sila krištáľo-vo-jasného, pravdivého myslenia,ktorá svojou vnútornou silou pre-svedčenia preniká človeka ako vô-ľovú bytosť, a ktorú Michael vlievaľudským dušiam na jeseň, je to, čosa nazýva duchovným železom. Jeduchovným praobrazom toho, čo safyzicky nachádza na Zemi ako železo.

Keď prežívame človeka, ktorý zatým, čo vnútorne spoznal ako Pravdu,stojí so železnou pevnosťou, ktorý tustojí ako stĺp, a neuhne ani naľavoani napravo, ktorý všetkým búrkamčelí s neochvejnou, vernou vôľou, takprežívame kúsok duchovného železana zemi.

V polovici augusta, keď je v čin-nosti najväčší meteorický roj, Persei-dy,1 sa táto zmena duchovnej atmo-sféry začína. Meteorické železo, kto-ré v tom čase padá do atmosféry, jevonkajším výrazom duchovnéhoželeza, ktoré do duchovnej atmosféryZeme prúdi pod Michaelovým žez-lom.2

Drahí čitatelia, iste cítite, že to,čo Vám prinášame v Sophii, nie jelen nejaká sentimentálna religiozita,nejaký nejasný religiózny “opar”, alesú to myšlienky také jasné, pevné,ostré a zvonivé ako cvendžanie ocele!S tým, čo prinášame v Sophii sa nedálen tak kývať, to drží! Napríklad počlánkoch Filozofické dôvody pre

Naším cieľom jevybudovať spoločen-

stvo slobodných ľudí spojenýchláskou. To bude ten kozmický Kris-tus, Kristovo telo, pravá cirkev. Aleako?

Pozrite: nie je žiaden problém vy-budovať spoločenstvo, cirkev alebosektu, ktorá bude mať tisíce, miliónyprívržencov, a ktorí budú všetci za-jedno. Takých spoločenstiev sú nazemi stovky. Ale títo ľudia nie sú za-jedno preto, že premýšľajú, ale pre-to, že nepremýšľajú. Pretože nemajúvlastnú individualitu. Sú súčasťoukolektívnej, stádovej duše.

Bezpochyby máte už vlastnú skú-senosť s nie jednou náboženskou or-ganizáciou, ktorej príslušníci agitu-jú po celej zemi, a v ktorejkoľvek kra-jine na svete kohokoľvek z nich stret-nete, dostanete na tie isté otázky tieisté odpovede v tom istom znení. Tí-to ľudia sú vo svojom myslení sério-vé výrobky, kópie jedného originálu.Nie sú slobodní. A to, čo ich spája,nie je láska, ale určitý stádový pudpo bezpečí a združovaní, ktorý vyplý-va z pocitu ich vlastnej neistoty; jeto len určitý kolektívny emocionálnynáboj, pod ktorého hypnózou sa všet-ci pohybujú.

Avšak akonáhle sa medzi členminejakého náboženského združenia za-čínajú objavovať prvé zore samostat-ného myslenia - všimnite si to - zač-ne sa v tom združení rozkol, spory aodštepujú sa od neho stále menšie amenšie skupinky, ktoré sa grupujúokolo jednotlivých silných osobností.

Ako to spraviť, aby sme všetcimysleli samostatne, aby sme zostaliosobnosťami - a boli predsa zase za-jedno?

Priatelia, takí ľudia sú už medzinami, ktorí urobili svoje myslenietakým čistým a zjasnili oko svojhoducha tak, že slobodne, z vlastnýchpoznávacích síl dospievajú znova kspoločnej Pravde! Títo ľudia nema-jú dôvod vytvárať organizácie, lebovedia každý sám, čo treba robiť; alepoznajú sa podľa slnka, ktoré žiarina ich čelách a tvorí sa z nich nevi-diteľná, skutočná cirkev slobodných

reinkarnáciu, Je peklo večné?, Je Kris-tus len prevtelený Budha?, ktoré smeuverejnili v minulom čísle, zo stranycirkvi už nikto viac nedokázal predo-strieť účinnú obranu svojich stano-visiek. Na vecný a jasný výklad bytotiž musel odpovedať opäť vecnýmia jasnými argumentami. To ale nemô-že. Lebo čím jasnejšie sa začne vyjad-rovať, akonáhle jasne povie, čo je du-ša, duch a pod., tým rýchlejšie a vy-puklejšie sa ukazuje, ako je celá sú-časná teológia popletená a zmätená.Môže byť len potichu (ako dvaja jezu-itskí kňazi, ktorých sme pozvali doverejnej televíznej diskusie v Experi-mentálnom štúdiu, a ktorí sa nako-niec báli prísť), alebo len nevecnemútiť vodu. Sophia však rozsekávavšetky zapletené, mútne pojmy jas-nosťou svojich myšlienok ako mečomz ocele a svetla. Sophia je duchovneželezom!

Sophia patrí k Michaelskémuprúdu; a za naše inšpirácie, pokiaľsme ich len správne prijali, vďačímeslnečnému archanjelovi Michaelovi.Preto je aj naším vzorom a patrónkounášho časopisu Jana z Arku, odvážnapanna, vedená archanjelom Michae-lom, ktorá svojím príkladom postavi-la celú svoju krajinu na nohy a pri-mäla ju vydobiť si opäť svoju dô-stojnosť a slobodu z područia cu-dzích mocností. A to, čo Vám priná-šame na stránkach Sophie, preloženédo jasného slova, to sú Perseidy, au-gustové padajúce hviezdy.

Priatelia, počúvajte, prosím, po-zorne, čo Vám chcem povedať: totoduchovné železo je jediný materiál,ktorý je dosť pevný na to, aby z ne-ho mohli byť vybudované základynového spoločenského poriadku,ktorý bude mať úctu k duchovnýmhodnotám. Žiaden iný materiál nieje dosť pevný na to, aby sa na ňomdalo stavať.

1 Perseus vyslobodil kráľovskú dcéruAndromedu prikovanú ku skale nadmorom; zachránil ju pred obludou aobaja boli prenesení na oblohu.

2 Preto sa aj v septembri začína škol-ský rok, a v niektorých krajinách už kon-com augusta.

5

individualít spojenýchozajstnou láskou.

Náboženstvá sa vyhýbajú mysle-niu, lebo myslenie znamená ich zá-nik. Ale myslenie je jediná sila, nazáklade ktorej by sa rozdrobené ná-boženstvá mohli zjednotiť a vôbeckomunikovať. Myslenie je totiž spo-medzi troch duševných síl - myslenia,cítenia a vôle - to jediné, ktoré saodohráva v oblasti plne bdelého ve-domia. Cítenie je polo-podvedomé avôľa úplne podvedomá. Na základepocitov sa nikdy nedohodneme. “Jamám pocit”, “verím” že niečo je tak- a “ty máš pocit”, “veríš”, že je tonaopak; pocity oboch z nás môžu byťintenzívne, strhujúce - ale sú odliš-né. Ak majú dvaja ľudia intenzívnepocity, ktoré sú odlišné, nemôžu ničrobiť. Ba ani sa nedozvedia, aký bolpocit toho druhého, lebo tento ho ne-vie vyjadriť, sformulovať, urobiť ex-plicitným. Nemôžu svoje nábožensképocity zdôvodniť, ani komunikovať.Môžu prinajlepšom ísť len každý svo-jou cestou. Preto aj onen medzinábo-ženský dialóg, o ktorom sa toľko ho-vorí, neexistuje; ale len samé mono-lógy.

Len v plnom svetle jasného myš-lienkového rozlišovania je možné od-deľovať zrná od pliev a spieť k spo-ločnej, objektívnej Pravde. Preto ved-ci dokážu dospieť k spoločnej pravde,všeobecne platnej pre všetkých, lebosa opierajú o myslenie, o vedeckú me-tódu.

Lenže v duchovnej oblasti zatiaľneexistuje myslenie, neexistuje du-chovná veda. Všimnite si to! Z týchtroch duševných síl - myslenia, cíte-nia a vôle - jedine myslenie nedosta-lo ešte možnosť byť “zbožné”. Exis-tuje zbožná vôľa, zbožné cítenie - aledoteraz neexistuje nič také akozbožné myslenie - ale len “zbožnénemyslenie”, zbožná “viera”! Ktopríliš myslí, stratí vieru; a kto má vie-ru, nemôže ju zdôvodniť, dať do súla-du, podoprieť jasným myslením. Ná-boženstvá zdesene utekajú zo svetlajasného myslenia do šerosvitu nábo-ženských pocitov a pestovania pev-nej, ale slepej vôle.

Lenže nie len sily cíte-nia, ale aj sily myslenia -

aj keď je to oveľa ťažšie - sa môžuodpútať od fyzického mozgu (škor-pión) a s celou svojou jasnosťou abdelosťou sa vzniesť do duchovnýchsvetov (orol), k ideálnu, a tam poz-návať.

Jasná myšlienka v službách ma-terializmu je najmocnejšou zbraňou- a jasná myšlienka v službách du-cha je tou jedinou protizbraňou! Ná-boženstvá, ktoré idú so “zbožným cí-tením” proti vede, sú ako bojovníci,ktorí vytiahli s bronzovými, medený-mi alebo slamenými mečmi proti ry-tierom v železnom brnení. Proti ma-terialistickej vede sa dá postaviť zaselen - duchovná veda, teda duchovnéželezo!!!

Len toto duchovné železo, tedaduchovná veda, nie “duchovné poci-ty”, poskytuje základ, na ktorom mô-žeme najprv dospieť k spoločnému,všeobecne platnému, jasnému pozna-niu o duchu a toto poznanie potomaplikovať do života. Duchovné železomusí v celom kultúrnom a spoločen-skom živote nadobudnúť taký vý-znam, aký má v technickom svete je-ho hmotný protipól!

Až keď si Newton jasne uvedomila explicitne sformuloval základné zá-kony mechaniky - nie skôr - dal sana ich základe postaviť parný stroj aodštartovať technická revolúcia. Apráve tak až potom, keď ľudstvo zá-kony ducha už nebude len tušiť, ne-jasne “vyciťovať” - ale si ich celkomjasne uvedomí, spozná, objaví - sta-nú sa základom pre duchovnú, mo-rálnu revolúciu spoločnosti.

Tak ako fyzické železo sa stalo ma-teriálom, ktorý umožnil zmeniť tvársveta ako predtým žiaden iný kov; zktorého sa kuli meče aj pluhy; ktorépopretkávalo celú zem sieťou želez-níc; ktoré nám umožnilo skonštru-ovať stroje a využiť ich obrovskú si-lu buď na ničenie alebo uľahčenieľudského života - práve taký ďaleko-siahly, obrovský význam a úlohu vspoločnosti, ale pozitívnu, môže a mázohrať duchovné železo, len čo sazačne používať.

Myslenie je oveľa viac viazané naorgány fyzického tela (na mozog) nežcítenie (na srdce a pľúca) a vôľa (naúdy). Myslenie je najviac na zemi.Preto je aj najbdelejšie. Ale aj naj-viac vystavené nebezpečiu materia-lizmu. Bol to práve rozvoj síl mysle-nia, ktorý viedol na celom svete kodstráneniu starých náboženskýchpredstáv a víťaznému ťaženiu mate-rializmu.

Myšlienková sila je tá, pomocouktorej bezprostredne pretvárame re-alitu. Aplikovať do praxe sa dá ibajasná myšlienka. Pocity sa nedajúaplikovať. Podľa pocitu sa nedápostaviť dom, most alebo nová spo-ločnosť. Ale len podľa jasného plá-nu!

Čo by ste robili, keby teraz prezi-denta alebo premiéra konečne osvie-tilo a prišli by sa k nám - do duchov-ného krúžku - opýtať, čo majú robiť?Čo by ste im povedali? Že máte “po-city”, že máme byť všetci na seba“dobrí” a podobne? Ale čo konkrét-ne, aké konkrétne kroky majú pod-niknúť? Čím majú teraz a tu, v tejtosituácii začať? Viete to?

To je to, prečo náboženstvá ostalibeznádejne na okraji spoločnosti, mi-mo dianie, mimo hlavný prúd života,mimo aplikačnú oblasť: lebo predu-chovnili len vôľu a city a rezignovalina preduchovnenie myslenia.3 A tie-to sily myslenia, veda v službách ma-terializmu teraz pretvára celý svetrevolučným tempom.

3 Aj takí ľudia, ktorých dávajú za prí-klad, ako matka Tereza z Kalkaty a i.,majú iba “dobrú vôľu” a “zbožné city”- ale v oblasti myslenia, keby mali daťnejakú jasnú myšlienku pre nové spo-ločenské štruktúry a postupy, ktoré byvyviedli ľudstvo z globálnej krízy, súbezradní - a nezostáva im nič iné, akopreberať osvedčené myšlienkové schémya postupy materialistov.

6

Preto sa s takou veľkou radosťouv srdci dívame na to, keď po Sloven-sku spontánne vznikajú “čajovneSophie”: ako prvá “čajovnička Sop-hia” v Michalovciach; druhá “čajov-ňa Sophia” v Dubnici nad Váhom,tretia nedávno v Bratislave a štvrtása zakladá v Košiciach. Znamená to,že ľudia cítia, že v metóde “duchov-nej vedy”, o ktorú sa tu v Sophii usi-lujeme, sa tu objavuje po prvý razniečo, čo by mohlo poskytnúť spo-ločný základ, spoločné východiskopre všetky duchovné smery. Taká ča-jovňa - ak majú do nej chodiť všetci,a nie len niektorí - by sa nemohlavolať “Haré Krišna”, ani “Mun”alebo “Strážna čajovňa”. Ale môžesa volať “Sophia”.

Tieto čajovne by sa mali stať mies-tom, kde jednotlivé “duchovné klu-by” výjdu zo svojich ulít a snívaniao tom, že majú najvyššie “Svetlo” aže sú najlepší - a začať si vzájomnedávať dole klapky z očí pri komu-nikácii. Čajovne “Sophie” by sa malistať takými duchovnými hutami,dielňami na výrobu duchovného zla-ta, striebra a ocele. Výsledky duchov-nej vedy, teda duchovnú oceľ, potomnebudú môcť ignorovať ani zodpo-vedné hlavy na vedúcich miestach pocelej krajine, ako to robia teraz.

Kráľ Artuš dostal od Jazernej Pa-nej magický meč Excalibur, pomocouktorého zjednotil svoju rozhádanúkrajinu. Priezračná voda lesného ja-zierka, na ktorého nehybnej hladinesa zrkadlí nebo, je symbolom čistejmysle. A meč je mečom jasného rozli-šovania. Aj my vytiahneme z hlbínčistej mysle zázračný meč jasnéhorozlišovania - a zjednotíme ním tú-to krajinu!

Nebojte sa! Nevýslovne vznešenámoc je na našej strane! Na mojichstránkach nájdete vždy múdrosť,ktorá jasne a čisto ako padajúcehviezdy zažiari do noci sveta.

S vierou a láskou, Sophia

O štúdiu antropozofie 1:

Čítanie ako práca na sebe12 cností

Jan Dostalročnom kolobehu raz nájdeme Viano-ce. Tešíme sa na ne. Cítime, že je tozvláštna doba, kedy svet na nás pô-sobí inak než inokedy. Možno o tomniečo vieme z antropozofickej litera-túry, ale môžeme o tom vedieť i z kaž-doročne obnovovanej vlastnej skúse-nosti. Zem sa na Vianoce otvára, abysa naplnila novým duchovným obsa-hom. Kristus sa s ňou vždy znova spá-ja, znova sa pre nás rodí. A Zem sana krátku dobu rozžaruje jeho nevi-diteľným svetlom. Ideme rovnakýmiulicami ako inokedy, ale ak sme vní-maví, môžeme si uvedomiť, že sú zra-zu iné, akoby z vnútra tajomne pozlá-tené svetlom ducha. I človek sám mô-že byť obdarovaný vianočným dia-ním. I on sa môže otvoriť a prijať nie-čo z Kristovho impulzu do svojho ja.To sú Vianoce.

Nielen chvíle venované meditácii,ale i chvíle venované čítaniu, by malibyť ako vianočným zážitkom. Kedy-si, v stredoveku, tomu tak bolo. Vte-dy bývala chvíľa čítania ešte prežíva-ná ako slávnostná. Dnes sme si zvykličítať v dopravných prostriedkoch, prijedle, pri hudbe z rádia, bez akejkoľ-vek prípravy. Ľudstvo stratilo kultúručítania. Ľudia čítajú, bez toho, abyod toho vôbec očakávali hlbší účinok.Čítanie sa odohráva na povrchu du-chovného života.

Pripusťme ale, že niekto, kto beriedo rúk antropozofickú knihu, pristu-puje k čítaniu predsa len inak. Možnosa teší, že čítanie v ňom prebúdzaniečo nové - čo vlastne? Možno sa teší,že prežije niečo nevšedného, trebárs iniečo na spôsob Vianoc, že snáď pričítaní precíti prítomnosť ducha, do-konca snáď dúfa, že mu čítanie pri-blíži zážitok ”Kristus vo mne”. Také-to očakávanie je samo o sebe správne,môže iste prispieť k pocitu závažnostištúdia, k väčšej intenzite čítania. Apredsa: čím takéto očakávanie budesilnejšie, tým môže byť zároveň ne-bezpečnejšie. Človek očakáva povzne-senie srdca, verí, že toto povznesenie

Dnes otvárame cyklus štyrochprednášok, venovaných jednej téme:štúdiu anthropozofie, a to štúdiu vtom základnom, elementárnom zmys-le. Nebudeme hovoriť o ceste za vyš-ším poznaním, o imaginácii, inšpirá-cii, intuícii. Pôjde len o začiatok tejtocesty: na jednej strane človek, na dru-hej kniha. Čo môže človek urobiť preto, aby jeho čítanie bolo čo najužitoč-nejšie? Pretože pri štúdiu antropozofienie je dôležité aby človek prečítal čonajviac. Ani to, aby si čo najviac zapa-mätal, alebo aby tomu čo číta, ihneďuveril. Ale aby to, čo číta, v ňom moh-lo žiť a pôsobiť, aby ho to sprevádza-lo ako neodmysliteľná súčasť jeho ži-vota a jeho práce. Ako k tomu do-spieť?

Mal som v živote to šťastie, že somsa mohol vyše pol storočia zaoberaťštúdiom antropozofie. Ale zároveňsom mal to nešťastie, že to bolo v do-be, keď sa o antropozofii nesmelo ho-voriť verejne. Musel som sa ňou tedazaoberať samostatne, izolovane. Štu-doval som, ale nikto mi nepovedal,ako mám na to ísť. Neostávalo mi ničiné, ako sa riadiť vlastným rozumom.Ale s odstupom mnohých rokov vi-dím, koľko neuveriteľných chýb sompri tom spravil, koľko času som pre-márnil. Nikto ma napríklad neupozor-nil, že antropozofia sa musí čítať nie-len pomalšie ako noviny - na to človekpríde - ale i inak ako noviny. Ako inak?Dnes, na sklonku života, sa mi zdá,že po dlhoročnom skúšaní a blúdenío tom konečne niečo viem. Sám užbohužiaľ nemôžem začať od začiatkua správne. Ale chcel by som, aby as-poň iní boli uchránení zbytočnýchobchádzok, zbytočných nedorozu-mení a mohli pristupovať k antropo-zofii od začiatku správne. To by ma-lo byť poslaním tohto malého cykluúvah.

Začnem obrazom, ktorý je síce ne-časový, ale zároveň i nadčasový. Pred-stavme si kolobeh roka - jar, leto, je-seň, zima. A spomeňme si, že v tomto

7

príde samé od seba, ale keď otvorí kni-hu, naraz sa mu zdá, že ho text nijakonerozohrieva. Je to strohý, triezvy vý-klad, opisovanie skutočností, ktoré sičlovek väčšinou ani nevie predstaviť;naviac sú tam často i dlhé , neprehľad-né súvetia, v ktorých sa ťažko orientu-je - to predsa nie je to, čo očakával, včo dúfal?! Zdvíha sa v ňom pocit skla-mania. Snáď sa v ňom dokonca ozvehlas, ktorý šepká: ”Je vôbec antro-pozofia to, čo si hľadal? Netúžiš poniečom inom, menej náročnom?”

Je dôležité vedieť dopredu, že an-tropozofia sa naozaj nesnaží rozpaľo-vať v prvom rade ľudský cit, že sanepokúša rozvíriť hladinu snov a pria-ní v nás. Prečo? Pretože ctí a strážinašu slobodu, v nej vidí najvzácnejšípoklad ľudského bytia. Každý apel naduchovné hnutia, ktoré sa v nás odo-hrávajú polovedome alebo podvedo-me a bez nášho pričinenia - a to súnapríklad naše city - by obmedzovalnašu slobodu. Veľmi ľahko by sa mo-hol stať manipuláciou. Avšak človekniekedy túži pasívne sa oddať ma-nipulácii! To antropozofia nechce.Preto sa obracia neúprosne a vždyznova na naše myslenie, na naše poz-návacie schopnosti, teda na plno ve-domú, bdelú, aktívnu oblasť nášhoduchovného života. Ako teda? Mámeantropozofiu vnímať bez účasti ci-tu?

Rudolf Steiner o tom píše: ” Mnohíľudia majú sklon podceňovať mysle-nie a stavať vyššie ”horúci život cito-vý”, ”postihovanie vecí citom”. Čas-to sa hovorí: nie ”triezvym myslením”,ale vrelosťou citov, bezprostrednou si-lou citových zážitkov sa človek dvíhak vyšším poznatkom. Ľudia, ktorí tak-to hovoria, sa boja, že jasným mysle-ním otupia svoje city. Pri všednommyslení, ktoré sa vzťahuje len na veciúžitkové, je to iste tak. Ale u myšlie-nok, ktoré vedú do vyšších oblastí by-tia, nastáva opak. Nieto citu ani nad-šenia tak horúceho, krásneho a po-vznášajúceho, aby ho bolo možné po-rovnávať s citmi, roznecovanými oný-mi čistými, krištáľovo priezračnýmimyšlienkami, ktoré sa vzťahujú navyššie svety. Je potrebné mať na pa-mäti, že najvyššie city nie sú tie, ktorésa dostavujú ”samy od seba”, ale tie,ktoré si človek vydobýva energickoumyšlienkovou prácou.”1

Friedrich Rittelmeyer, jeden z naj-významnejších žiakov R. Steinera,

ÚCT

A(à

obe

tná

sila)

21.3

. - 2

1.4.

^

VYTRVALOSŤ

(à vernosť)

21.5. - 21.6.

`

NEZIŠTNOSŤ(à katarzia)21.6. - 21.7.

a

SÚCIT

(à sloboda)21.7. - 21.8.b ZD

VO

RILO

SŤ

(à takt srdca)

21.8. - 21.9.

c

SPOK

OJN

OSŤ

(à vnútorný odstup)21.9. - 21.10.

d

TRPEZLIVOSŤ

(à hlbšie chápanie)

21.10. - 21.11.e

VEĽ

KO

MYS

EĽN

OSŤ

(à lá

ska)

21.2

. - 2

1.3.

i

KONTROLA MYŠLIENOK

(à cit pre pravdu)

21.11. - 21.12.

f

ODVAHA (à vykupiteľská sila)21.12. - 21.1.

g

MLČ

ANLIVOSŤ

(à medi

tatívn

a sila)

21.1.

- 21

.2. h

VYROVNANOS Ť

(à po

krok)

21.4.

- 21

.5

_

píše vo svojich spomienkach o tom,ako po prvý krát študoval knihu Tajnáveda : ”Vtedy ležala na mojom stoleTajná veda. Ešte ju tam vidím. Vyvo-lávala vo mne rozladenosť. Nemoholsom s ňou hnúť. Keď som ju chvíľučítal, začalo mi byť nevoľno. Všetkytieto ”poznatky” mi ležali v žalúdkuako nestrávené jedlo. Musel som čítaťopatrne, vždy len pár stránok, ak mato nemalo omrzieť. Potreboval somtakmer rok, než som vedel, čo v nejbolo. Vtedy som ešte nepoznal správ-ny spôsob, ako mám takéto spisy pri-jímať. Dnes viem, že ľudia sa musiavzchopiť k celkom inému spôsobu čí-tania, ak im majú takého diela po-vedať, čím sú. Podľa môjho názoruspočíva práve tu rozhodujúca prekáž-ka pre skoro všetkých ľudí staršej ge-nerácie, aby sa R. Steinerovi aspoňpriblížili. Musíme dokázať čítať slo-bodne, s omnoho väčšou nezaujatos-ťou, než aká je potrebná voči inýmspisom, aby sme niečo unáhlene nepri-jali alebo niečo unáhlene neodmietli,musíme s najväčším pokojom nechá-vať niečo nerozhodnuté a vyčkávať,bez toho, aby sme sa vzrušovali natým, že to, čo je oddávna zvyklé, začí-na kolísať. Musíme vedieť čítať aktív-ne tak, že to, čo sme prečítali, budeme

nepretržite porovnávať so životom aživot s prečítaným, takže si voči zápla-ve nových tvrdení zaistíme svoje pev-né stanovisko v živote. Musíme tiežvedieť čítať meditatívne tak, že vždyznova vsúvame dlhšie prestávky; toprečítané v sebe akoby znova vytvá-rame a v naprostom pokoji a v neza-ujatej slobode odpočúvame jeho vlast-ného ducha a jeho vlastný život.”2

Je to opis úprimný a veľmi charak-teristický. Všimnime si, ako ťažkoRittelmeyer vnikal do textu! Nepreží-vame snáď, keď berieme do rúk niek-torú knihu Rudolfa Steinera, niečo ob-dobné ako Friedrich Rittelmeyer i keďsnáď nie tak drasticky? Čím to je? Nieje to tým, že sme k tomuto čítaniupredsa len pristupovali v zásade v ob-dobnom rozpoložení ako k čítaniu no-vín alebo vzrušujúceho románu? Ne-nasvedčuje to tomu, že takéto čítaniesi žiada splnenie istých predpokladovz našej strany? Že inak čítané myš-lienky nenadviažu kontakt s našimidoterajšími myšlienkami a názormi?Pokúsime sa stanoviť tieto predpokla-dy a uvidíme, že tým zároveň prídemek veľmi konkrétnej predstave, akovyzerá čítanie ”nezaujaté, aktívne ameditatívne”, o ktorom hovorí Rittel-meyer.

8

Čo teda môžeme urobiť pre to, abynaše čítanie malo zmysel, aby bolo prenás účinné? Aby sa pre nás stalo via-nočným zážitkom, obdarovaním z du-chovnej sféry?

Naznačíme dvanásť krokov, ktorévedú k tomuto cieľu. Každý z nichbude vyžadovať istú dávku vnútornejaktivity z našej strany. Opíšeme ich vprirodzenom poradí, tak, že jeden bu-de čo najbezprostrednejšie nadväzo-vať na druhý. Neznamená to však, žeby bolo nevyhnutné ich absolvovaťpráve v tomto poradí. Každý z nich -nezávisle od ostatných - bude prinášaťisté meradlo pre správny prístup k čí-taniu a každé z týchto dvanástich kri-térií môžeme použiť kedykoľvek. Aleuvidíme, že správne rozpoloženie preštúdium bude vlastne dané až úplnýmkruhom týchto dvanástich aktivít.

Dokážem si predstaviť, že sa terazniekto v duchu opýta : ”Nie je to pre-hnané? Človek chce čítať, a teraz sadozvie, že na tento účel musí najprvsplniť dvanásť rôznych podmienok?Kto to kedy počul? Nie je to nehoráz-ny nátlak na čitateľa?” Iste, ľudskápohodlnosť má sklon sa búriť. Alevieme, že nejde o nič neprimerané.Práve preto, že sa čítanie v našom sto-ročí stalo niečím tak všadeprítomnýma všedným, odvykli sme od skutočnejkultúry čítania. Ale bez takejto kultú-ry neprenikneme k myšlienkam zves-tujúcim tajomstvo vyššieho sveta. Pre-tože sme ju stratili, nedivme sa, že jenáročné sa k nej znova dopracovať.Ale ak sa o to pokúsime, objavíme,že je možné čítať úplne iným spôso-bom, ako bývame zvyknutí.

Tých dvanásť krokov, ktorými pri-tom máme prejsť, nie je nič nové. Jeto dvanásť vnútorných postojov k sve-tu, ktoré nemajú zďaleka význam lenpre štúdium. Keď R. Steiner začal pô-sobiť v Teozofickej spoločnosti, stre-tol sa tam s tradíciou, ktorá uvádzalatýchto dvanásť vlastností ako dva-násť ”mesačných cností” a chápalaich v súvislosti s pôsobnosťou dva-nástich základných kozmických síl,predstavovaných dvanástimi zname-niami zverokruhu. Podľa tejto tradícieby sa mal človek každý mesiac vedo-me usilovať o jednu z týchto cností.R. Steiner prebral túto tradíciu, alezároveň ju prehĺbil tým, že k názvukaždej cnosti pridal ešte charakteris-tický doplnok, naznačujúci, ktorýmsmerom by sa príslušná vlastnosť ma-la v človeku rozvíjať. Napríklad k pr-

vej ”cnosti” - t.j. k schopnosti ”úcty”,ktorej pestovanie by spadalo približnedo apríla (presnejšie do obdobia od21. marca do 21. apríla) - dodal:”Úcta sa stáva obetnou silou.” Teda:úcta správne kultivovaná by sa malameniť v schopnosť obetovať. Podob-ne R. Steiner doplnil i názvy ostat-ných cností.

Tieto základné morálne postoje, oktoré tu ide, majú veľmi málo spoloč-né s bežnými morálnymi smernicami.A predsa trpezlivá starosť o ne môžezmeniť vzťah človeka k svetu v mno-hých smeroch, a to v zmysle morál-nom - v styku s druhými ľuďmi, v sty-ku s prírodou, alebo i s vlastným osu-dom. Nehovoriac o tom, že sa tým člo-vek dostáva do stále uvedomelejšiehovzťahu ku kozmickým silám, pôsobia-cim v rytme roka. V podstate starost-livé dbanie o ne pomaly odstraňuje du-ševné deformácie, ktorými nás postih-la súčastná etapa vývoja ľudstva. A

to, čo potrebujeme pre celkovú obno-vu svojho človečenstva, to potrebuje-me tiež pre obnovu vnímavosti pri čí-taní. Pôjde teda o aplikáciu všeobec-nejších zásad na úzky odbor štúdiaduchovnej literatúry. V týchto dvanás-tich vlastnostiach - alebo ”cnostiach”- nájdeme i dvanásť stupňov vedúcichk novej kultúre čítania.

Povedali sme už, že prvá z dvanás-tich vlastností sa volá úcta, devócia,a že sa môže postupne meniť vo vôľuk obeti. Že úcta je prvá, základná po-žiadavka pre čítanie, ktorá nás má da-jako obohatiť, je pomerne ľahko po-chopiteľné. Predstavme si, že by smek čítaniu pristupovali s pocitom pový-šenosti, nadradenosti, s pocitom, žeto, čo vieme, nám dáva kvalifikáciu,aby sme mohli vysloviť kritický súdo príslušnom texte. Pocit takejto suve-renity nás vnútorne obklopí akoby ost-natým drôtom, cez ktorý myšlienkyknihy k nám nebudú môcť prenikať.A predsa: koľko ľudí berie do ruky du-

chovnú literatúru presne s takýmto po-stojom, len preto, ”aby si o nej utvoriliúsudok”. V skutočnosti sa chcú lenpresvedčiť, či obsah knihy je v súlades ich doterajšími názormi alebo v roz-pore s nimi. Ak budú v súlade, prijmúich, ak však budú v rozpore, odsúdiaich. Ich doterajšie názory vytvárajúnepriepustnú hradbu okolo ich vedo-mia a táto hradba k nim neprepustínič nového. Úcta znamená schopnosťotvoriť sa niečomu novému. Neberie-me do rúk knihu preto, aby nám po-tvrdila, čo už vieme, ale s dôverou, ženás obohatí, že z nej získame niečo,čo doteraz nepoznáme. Antropozofic-ké čítanie nám má dokonca tlmočiťniečo z skrytého myšlienkového obsa-hu sveta, z oblasti kozmickej inteli-gencie, teda z obsahu, ktorý nekoneč-ne prevyšuje našu ľudskú inteligenciu.Tým skôr je na mieste úcta k nemu -úcta, ktorá by mala prerásť až v ocho-tu obetovať kedykoľvek svoje doteraj-šie úsudky o svete, ak narazíme namyšlienky obsiahlejšie, prenikavejšie,presvedčivejšie. Úcta sa stáva obet-nou silou. To neznamená, že by smemali bez uvažovania prijímať za svo-je všetko, čo bude obsiahnuté v číta-nom texte. To by bola slepá viera, akaždá slepá viera je tiež hradbou pro-ti akémukoľvek ďalšiemu a hlbšiemupoznaniu. Ale dôležité je, aby sme naj-skôr čo najdôkladnejšie pochopili, čočítame, aby sme sa s tým najprv zžili,potom až aby sme k tomu zaujímalistanovisko. Na akékoľvek vnútorné”áno” alebo ”nie” bude ešte dosť času.O čom čítame v duchovnej literatúre,je treba overovať priamo v živote, nieteoretickými úvahami. A k tomutoúčelu musíme vedieť niesť v sebe ur-čitú novú myšlienku bez akéhokoľvekstanoviska k nej, len s plným porozu-mením pre ňu, a ako takýto vnútornýobsah ju konfrontovať s rôznymi skú-senosťami, s ďalším čítaním, s myšlien-kami druhých. Preto je vnútorná otvo-renosť pre všetko nové niečím tak dô-ležitým. A preto je prvým a základnýmpredpokladom vnímavého čítania úctak textu. (Táto úcta sa samozrejme ne-týka len antropozofických textov; je toprvý krok ku kultúre akéhokoľvek čí-tania. O úplne zvláštnom vzťahu úctyk chápaniu duchovnovedeckých textovbudeme podrobne uvažovať nabudúce.)

Dokončenie v budúcom čísle1 R. Steiner: Theosophie, 21. vyd., 1922.2 F. Rittelmeyer: Meine Lebensbegeg-

nung mit Rudolf Steiner, Stuttgart, 1928.

9

“

Daskalos(Posmrtná spomienka)

Kto h¾adá Boha, je ako oheò. Aj keï ho prevrhneš, jeho plamene š¾ahajú vždy hore. Kajká’ús

Osemdesiatdvaročný Daskalos s dcérou

Daskalos, hlboko nábožensky zmýš-ľajúci človek, bol učiteľom bezpod-mienečnej lásky: lásky k Bohu, láskyk blížnemu, lásky k sebe samému (po-rov. Marek 12:29-31). Zaoberal saezoterickým kresťanstvom a zdôraz-ňoval, že je kresťanom zďaleka nie vúzkom zmysle. Chápal všetky nábo-ženstvá a vážil si ich. Napriek tomusa kvôli svojmu učeniu a konaniu prí-ležitostne dostával do konfliktu s pra-voslávnou cirkvou. Chceli ho dokon-ca ako mága vyobcovať z cirkvi, čo-mu však arcibiskup Makarios, s kto-rým sa priatelil, ešte mohol zabrániť.

Nedá sa čudovať, že na základekníh o Daskalosovi, ktoré napísalMarkides, prúdil na Cyprus nepretr-žitý zástup návštevníkov. Vo svojejprednáškovej sieni - stoe - usporiada-val Daskalos prednášky a seminárepre návštevníkov a žiakov; liečil mno-ho chorých a neduživých duševne i te-lesne, pokiaľ to dovoľovala ich kar-ma. Reinkarnácia bola preňho samo-zrejmosťou. Nikdy si však nedal zaliečenie alebo rady zaplatiť a tiež svo-jim žiakom zakázal prijímať peniazeza ezoterické poučenie, rady do života,liečenie atď. K ľuďom, ktorí u Daska-losa hľadali radu, liečenie a poučenie,patrilo tiež mnoho členov antropo-zofickej spoločnosti.

Od leta 1990 navštevoval Daska-los každoročne Švajčiarsko za účelomprednášok; naposledy na jar 1994

(návšteva Goetheana, ktorú si želal,sa bohužiaľ neuskutočnila).

Na jar 1990, keď som sa stretol sľuďmi, ktorých Daskalos vyliečil, akeď sa ma mnoho antropozofickýchpriateľov na Daskalosa pýtalo, hovo-ril som s jeho žiakmi vo Švajčiarsku.Zaujímalo ma, kto bol Daskalos, atiež to, ako sa staval k Rudolfovi Stei-nerovi a k antropozofii. Jeden z osob-ných rozhovorov sprostredkovala je-ho žiačka. Uskutočnil sa 13. augusta1990 vo Švajčiarsku. Z tohoto roz-hovoru zopakujem len jednotlivosti.(Hovorilo sa anglicky. NasledujúceDaskalosove citáty, uvedené v úvo-dzovkách sú preložené doslovne donemčiny. Ostatné Daskalosove výrokysú autentické.)

Rozhovor sa začal tým, že sa maDaskalos opýtal na to, čo robím. Po-vedala som, že už takmer štyridsať ro-kov som členka antropozofickej spo-ločnosti, ktorú založil Rudolf Steiner.Tu ma prerušil poznámkou: “To jeveľmi dobré, to je znamenité.” Roz-právala som ďalej o svojich činnos-tiach v antropozofickej spoločnosti.

Teraz Daskalos: Pozná RudolfaSteinera už veľmi dlho a pravidelneje s ním v spojení. On Daskalos - rov-nako ako Rudolf Steiner - stojí celkomv kresťanskom prúde. Potom doslo-va: “Pracujeme spolu. Medzi mojounáukou a náukou Rudolfa Steineranie je žiaden rozdiel.”

Večer 26. augusta 1995 zomrel vosvojom dome na Cypre v Strovolose(mestská časť Nikózie) vo veku tak-mer 83 rokov (nar. 12. decembra1912) Daskalos, známy duchovnýučiteľ a liečiteľ. Asi štrnásť mesiacovbol zasiahnutý mŕtvicou, ktorá ho po-stihla krátko po návrate z prednáško-vej cesty po Európe a Južnej a Sever-nej Amerike. Od toho času bol na poltela ochrnutý, ale pri úplnom, jasnomvedomí.

Daskalos bol duchovný učiteľ, kto-rý mal široký okruh žiakov. Svojichžiakov nazýval “bádateľmi o pravde”.Ale nechcel byť guru a výslovne zaká-zal, aby sa utvorilo hnutie s použitímjeho mena. Striktne odmietal akýkoľ-vek kult osobnosti. Daskalos bol uči-teľ. Každý mal hľadať svoju vlastnúpravdu. K tomu podával pokyny arady.

Daskalos, občianskym menom Ky-lianos Altesktis, sa narodil a vyrastalna Cypre. Z otcovskej strany mal všakpôvod anglicko-škótsky. Jeho matkabola Grékyňa. Otec bol admirál brit-ského stredomorského loďstva so síd-lom na Cypre. Daskalos bol mimo-riadne mnohostranne vzdelaný človek.Mal tri doktoráty, diplom pre husle aklavír. V mladosti bol nositeľom cenyza maliarstvo a pred druhou svetovouvojnou známym grécky píšúcim spiso-vateľom. Bol tiež majorom britskej ar-mády.

Daskalos sa narodil s obsiahlymvedomím. So samozrejosťou sa pohy-boval na oboch stranách prahu. Ovlá-dal schopnosti, ktoré sa musia označiťv tom najlepšom zmysle za magické.

Vo svete sa stal známy na konci80-tych rokov tromi knihami americ-kého sociológa cyperského pôvoduKypriacosa E. Markidesa. Prvú knihu- Strovoloský Mág, v ktorej sú zobra-zené Daskalosove schopnosti, činy anáuky z vlastného autorovho zážitku,Daskalos výslovne schválil. Druhú atretiu knihu práve tak zreteľne odmie-tol.

10

Či ma zaujíma, ako sa v tomto živote stre-tol s Rudolfom Steinerom? Keď som prisved-čila, opýtal sa, či viem čo je teozofia? Áno.Či viem, prečo Rudolf Steiner teozofiu opus-til? Áno, pre Krišnamurtiho, ktorého teozo-fovia vydávali za reinkarnáciu Krista. Čiviem, kto bol Leadbeater? Áno. On na to:Leadbeater, ktorý bol jasnovidný, vnímal, žesa na Cypre vtelil majster. Daskalos ukázalna seba a povedal: “That was me.” Na Cyp-rus prišla delegácia teozofickej spoločnostia pozvala ho, aby sa pripojil k teozofickejspoločnosti a v nej pôsobil. Keď o tom roz-mýšľal, náhle vedľa neho stál Rudolf Steinera povedal: “Nerob to, inak sa ti povodí akoKrišnamurtimu!” A preto pozvanie teozo-fickej spoločnosti odmietol. (Neskôr som sadozvedela, že Daskalos mal vtedy 26 rokov.)

V ďalšom priebehu rozhovoru sa ma Das-kalos opýtal, či viem, kto je Rudolf Steiner.Moja odpoveď: “Viem to, čo sám povedal ačo o ňom povedali jeho najbližší žiaci. ”Pri-kývol a povedal: “He is a very high being,one of the highest beings at all.” (Je veľmivysokou bytosťou, jednou z najvyšších by-tostí vôbec.)

Ďalšiou témou bol spôsob školenia. Das-kalos viedol svojich žiakov vlastnou cestou.Poznamenala som, že sú antropozofovia, kto-rí sa takto ocitli vo vnútornej konfliktnej situ-ácii. Tu povedal veľmi rozhodne a dôrazne:“V antropozofii máte všetko, nepotrebujetenič iné. Je dôležité, aby ste brali antropo-zofiu vážne.” A potom tento výrok s dôra-zom opakoval.

Daskalos ma tiež upozornil na to, ako sporo ezoterické hnutia “otravuje” (jeho slovo) aochromuje. Na moju primeranú poznámkuodpovedal: “Aj v antropozofickej spoločnos-ti, keď tam dochádza k mnohým sporom (čooznačil za veľmi zlé). Antropozofia sama jev poriadku. Je vašou úlohou sa o antropo-zofiu zasadzovať.”

Neočakávane začal potom hovoriť o obcikresťanov. “Niekto sa ma spýtal, či má plat-nosť sviatosť manželstva v Obci kresťanov,a tiež na iné sviatosti. Samozrejme sú plat-né a účinné, dokonca viac než u iných vy-znaní. Pri obrade posvätenia človeka jeRudolf Steiner prítomný.”

Daskalos teraz fyzickú úroveň opustil.Nemá následníka, ako to sám zreteľne na-značil. Je jednou z mála veľkých duchovnýchosobností tohoto storočia. A ak berieme váž-ne, čo vieme z antropozofie, že veľké osob-nosti sú aj po smrti spojené so zemou a sľudstvom, a ďalej pôsobia v zmysle pokrokuľudstva, potom to môžeme pripustiť aj uDaskalosa. Nebol len učencom-teoretikom,bol skutočným znalcom.

Angelus Silesius:Cherubský Poutník

Zvol co chcešLáska je královna

a ctnosti její pannya skutky služebné;

nuž, vol, jsi všemi zvaný!

RůžeHleď, růže,kterou kvést

zde vidí vnější zrak, ta věčněod věků už v Bohu kvetla tak.

Nula vpředu nic neznamenáNic − to je nula, když zde před jednotkou stojí;

a tak jen za Bohem má tvorstvo cenu svoji.

Duchovní setbaBůh − oráč na zemi a zrno − jeho Slovo,

pluh − jeho svatý Duch, lán − srdce poutníkovo.

Boží tvářZnám Boží tvář, buď jist. Kež chápeš, popěrači,

že v celém stvoření se její krása zračí!

Boží vlastnostHle: Boží vlastností je do stvoření vtéci,

nic nechtít, nic brát, nic mít, být stále týž, prost věcí.

Nevyzpytatelná prapříčinaBůh sobě sám je vším, svým nebem, blahem svým.

Proč tedy stvořil nás? − Ne, to se nedozvím.

Bůh není slitovný více než spravedlivýKdos moudrý, važ a suď, jak Bůh − a to je div − ,

ač slitování pln, je plně spravedliv.Günther ZwahlenPrevzaté z Das Goetheanum 34/95.

11

Jak se dosahuje jednotyKdyž člověk stahuje se nazpět od mnohého,pak s Bohem v jednotě zas dojde cíle svého.

Bůh je dobrotivější, než si myslímeBůh dobrotiv je víc, než sami doufat známea sám se nabízí, dřív než se po něm ptáme.

Bůh bydlí v mírnostiSvé srdce upokoj; věř, v prudkém země chvění

a v bouři, požáru Bůh není k nalezení.

Poznávajíci se musí stát poznávanýmJen jediný je Bůh a není zjevně sám;

co z něho poznat chceš, tím stát se musíš sám.

Bůh je to největší i nejmenšíJak veliký je Bůh a zas − jak Bůh je malý!Je méně nežli nic, je víc než neskonalý.

Bůh je jinýBůh zcela jiný je a nemiluje, nenídle naší představy a našich pomyšlení

Srdce objímá BohaAč slýcháš o Bohu, že zván je nezměrným,přec můžeš obejmout ho zcela srdcem svým.

Bůh nemůže chtít nic zléhoNic zlého nechce Bůh; smrt hříšnikovu chtít

a naše neštěstí, jak moh’ by Bohem být?

Bůh činí všecko sámBůh nasazuje šíp a napjal oblouk luku,

Bůh spouští tětivu: viz ve všem jeho ruku.

Člověk, ten dělá časJen v tobě běží čas jak hodinový stroj;

hleď, hned je po čase, když ztichne nepokoj.

Čas je vzácnější než věčnostNad tisíc věčností jsou časy významné;

zde mohu připravit se pro Pána − tam ne.

ZtotožněníJá nevím již, co chtít: což všechno jedno není,čas, věčnost, prostor,noc, den, radost, utrpení?

Věčná sobota v časeKdo v Bohu do sebe se usebrati zná,ten věčnou sobotu již v čase začíná.

Jak je stvoření v BohuJak v jádru tušíš strom a oheň v křemeni,

tak můžeš Boha znát i z jeho stvoření.

Bůh se nemůže stáhnoutBůh nestáhl se zpět, je síla stále činná

a že jej necítíš, je pouze tvoje vina.

Pokojná krásaÓ lidé, naučte se od polního kvítí,

jak Bohu líbit se a přitom krásný býti.

Nech starání BohuKdo zdobí lilie? Kdo narcis šatí zjara?

A kdo je člověk, že tak přespříliš se stará?

JednotaKéž všichni lidé jsou tak jako v lese ptáci,kde každý vlastní tón se v harmonii strácí!

Tajemné zastíněníKéž Bůh mne oplodní, Duch svatý vůkol vane

a ve mne k životu kéž vzbudí tebe, Pane!

Půst, modlitba, bděníTré k Bohu přivádí a nad to trojí není:

Co chce se od tebe? Půst, modlitba a bdění.

Bez důvoduAch, růže nezná proč: ta kvete jen a voní

a nedbá nikterak, zda lidé vědí o ní.

Přeložil Miroslav Matouš

12

V prvých storočiach po Kristovisa postupne rozšíril odkaz starogréc-kej kultúry do všetkých oblastí Rím-skej ríše. Aj v tomto prípade, duchpodmaneného územia, menoviteGrécka, Macedónie a Sicílie, zvíťazilna dobyvateľmi. K hodnotám gréckejkultúry pristupovali, pravda, princípyrozmáhajúceho sa mladého kresťan-stva. Významnú úlohu pritom hralmysticko-filozofický prúd neoplato-nizmu, takže sa môžeme stretnúť do-konca s oživením niektorých prvkovstarodávnych mystérií a ich zasväco-vacích praktík.

K prúdu neoplatonizmu patrí bez-pochyby aj Martianus Capella, zná-my ako klasický učiteľ tzv. siedmychslobodných umení, ktorý popri inýchvýznamných osobnostiach pôsobilokolo roku 400 v severnej Afrike(Kartágo, ap.) Podľa neho slúži se-dem slobodných umení nielen na vý-chovu duševných schopností človeka,ale sú to sily, ktoré pramenia z jed-notlivých planetárnych sfér a ako takézároveň predstavujú cesty ľudskej du-še do duchovného kozmu.

Učenie a tradícia siedmich slobod-ných umení nesporne patria k najcen-nejším hodnotám dedičstva antiky. Užv starodávnom Egypte a ranej gréckejdobe pestovali tieto vedné disciplínyako prípravu na nadobudnutie vyššíchvedomostí a zasvätenia, a práve pretieto skutočnosti patrili k tajomstvámstarovekých inštitúcií. Až do 4. sto-ročia po Kristovi najstarší a najroz-šírenejší spis o nich napísal práve užspomínaný filozof Martianus Capella.Podáva prehľad o nich vo fantastickejalegórii, kde na svadbe medzi Mer-kúrom a Filológiou vystupujú jednot-livé umenia ako majestátne ženskéduchovné bytosti odeté do nádhernýchšiat so svojimi príslušnými atribútmi,prezrádzajúcimi ich špeciálnu oblasť

a poslanie. Vzhľadom na dobu, v kto-rej tento spis vznikol, jeho autor ne-mohol podať iba obraz o význame jed-notlivých umení v starých mystéri-ových centrách, ale vniesol do svojejpoetickej knihy aj prvky raného kres-ťanstva, ktoré pôsobili ako impulzyvo výchovnom systéme najbližšíchstoročí.

Dnes hovoríme o tríviu a kvadríviuako o trochu exotických náukách, aleaž do dvanásteho storočia tvorili zá-kladnú štruktúru stredovekého škol-stva a všetci duchovní hodnostári aštudujúci kláštorných škôl a knižnícboli s nimi dobre oboznámení. Vo väč-šine škôl tvorili pevný obsah učebnýchosnov, čo okrem iného vyplýva aj zdobre zachovaného kamenného relié-fu na pravej strane západného portá-lu Chartreskej katedrály z roku 1145:v stredobode tu vidieť kamennú čiernumadonu sediacu na tróne, medzi jejkolenami je malý chlapec. Je to zobra-zenie Panny Márie. Pod jej nohamisú scény z evanjelia, narodenie Ježišaa klaňanie pastierov. Okolo týchtoústredných figúr sa grupuje sedemženských postáv, predstavujúcich se-dem slobodných umení. Pod každouz nich je zobrazená významná osob-nosť reprezentujúca to-ktoré umenie;napríklad Aristoteles pod dialektikou,Euklides pod geometriou a Ptolemaiospod astronómiou. Pôvodne, pravda,symboly siedmich slobodných umení- t.j. gramatiky, dialektiky, rétoriky,hudby, aritmetiky, geometrie a astro-nómie - nikdy neboli spojené s ničím,čo pripomína kresťanstvo. Ikonogra-fia Chartreskej katedrály však preja-vovala silný sklon k ezoterickémuprehlbovaniu kresťanského posolstva.Toto umelecké dielo poukazuje naspätosť vedeckého vzdelávania (štú-dia) s cestou duchovného vývoja člo-veka. Štúdium bolo pokladané za ces-tu vnútornej disciplíny žiaka a vypes-tovania vyšších duchovných schop-ností.

Človek predstavoval v očiach tých-to učiteľov komplexnú bytosť, chápali

ho napríklad ako bytosť trojčlennú -ako ho videl Ján Scotus Eriugena. Alepráve tak aj ako sedemčlennú aleboaj dvanásťčlennú bytosť. Trojčlen-nosť človeka znamenalo 1. fyzické te-lo, 2. dušu a 3. ducha. Ako dvanásť-členná bytosť sa prežíval človek vosvojej najvnútornejšej podstate, akoJa, ako výraz celého zvieratníka (po-zostávajúceho z 12-tich znamení).Pokiaľ ide o sedem slobodných umení,treba sa koncentrovať na sedemčlennúpovahu človeka, totiž táto sa týka je-ho duše, jej organického začleneniado kozmu.

Bol všeobecne rozšírený názor, žeľudská duša je ovplyvňovaná pôso-bením siedmich planét. Ak má dušanadobudnúť správny vzťah k jednot-livým planétam, musí ju človek sámformovať a premeniť, musí ju očistiťpomocou vnútornej disciplíny a seba-uvedomovania. Táto očista, t.j. katar-zia, znamená, že sa ľudská duša vra-cia do akéhosi stavu pôvodnej čistotya nevinnosti, čiže stáva sa panenskoua ako taká schopnou nadobudnúť vyš-šie poznanie, vyúsťujúce do vnímaniaduchovného sveta. Človek teda môžeznovuformovať, harmonizovať a očis-tiť svoje duševné sily a môže v hĺbkeduše vytvoriť podmienky pre zrodsvojej večnej bytosti, svojho opravdi-vého JA. To je to, o čo sa usilovalistredovekí učenci v súvislosti s mys-tériami Panny Márie. To je tá ezote-rická stránka štúdia siedmich slobod-ných umení.

Mnohí učitelia videli teda v sied-mich slobodných umeniach oveľaviac, ako len školské disciplíny. Bolito v podstate duchovné bytosti a štú-dium viedlo k spojeniu s nimi aleboaspoň do ich blízkosti. Od nich oča-kával človek inšpiráciu. Kráčanie ces-tou siedmich slobodných umení zna-menalo preto, že sa ľudská duša dos-távala do správneho vzťahu k jednot-livým planetárnym bytostiam. To die-ťa na kamennom reliéfe portálu pred-stavuje teda novozískanú silu ľudskejduše, zrod vyššieho Ja (pozri R. Que-

Viktor Thieben

Martianus Capella:Sedem slobodných umení

13

tri disciplíny spolu tvorili trivium, niž-šiu jednotku umení, spájajúcu žiakaso sférami nižších planét.

Teraz nasledoval významný krokštudujúceho do “vyšších sfér” repre-zentovaných kvadriviom, pri vstupektorých stála hudba. Bol to skutočnecentrálny zážitok tak na ceste pozna-nia, ako aj na ceste ezoterického vý-voja duše. V hudbe našiel žiak to zlatoSlnka, zákony harmónie vesmíru, točo starým zasvätencom znelo ako“hudba sfér”. A aj tu zasa odraz troj-člennej ľudskej duše: melódia-harmó-nia-rytmus, čiže myslenie, cítenie achcenie. Poznanie hudby viedlo bez-prostredne k pochopeniu tajomstvačísla, k aritmetike. Ako učil Pytago-ras, podstatou sveta sú čísla a číselnévzťahy, čiže vnútorný poriadok svetasa vyjadruje v hudbe. Tým sa žiak užocitol vo sfére Marsa, planéty nepre-stajnej aktivity. Na tú však hneď nad-väzuje múdry a pokojný Jupiter, kto-rý reprezentuje formotvorný princíp,ukazuje, ako celé stvorenie odráža zá-kony geometrie.

Tu už žiak dosiahol najvyšší stu-peň katarzie a stal sa schopným po-znávať prísne zákony astronómie,zákony pohybov planét, podstatný vý-znam hviezd zvieratníka, súvislostimedzi zvieratníkom, Zemou a člove-kom, teda štruktúru celého kozmu. Tuvo sfére Saturna opúšťal duševnúsedemčlennosť a dotýkal sa dvanásť-člennosti ducha. Zo sféry čistej časo-vosti - a tým pominuteľnosti - vystú-pil do ríše trvania, v ktorej má pôvodjeho večné JA.

Takýto pohľad na systém stredo-vekého vzdelávania, jeho ideály a cie-le, nám značne približuje zásadné prv-ky svetonázoru našich predkov a zá-roveň odhaľuje, aký zlom nastal vovývoji ľudského vedomia. Veď kýmnovodobý človek sa usiloval, čím dô-kladnejšie “očistiť” vedu od akých-koľvek subjektívnych momentov, odcitov, náboženských prvkov apod.,stredoveký človek spájal vedecképoznanie s duševným zážitkom, ľud-ský intelekt a cit kráčali spolu, har-monicky.

rido, The Golden Age of Chartres,Edinburgh 1987).

Prvý krok na tejto ceste predsta-vuje štúdium toho, čo je z duchovnéhohľadiska podstatou celého bytia, t.j.Slova. Štruktúra reči, gramatika, ety-mológia, filológia a poetika tvorili tuobsah rozjímaní študujúceho. Zároveňsa v častiach reči odráža trojčlennosťnašej duše: Sloveso napr. vyjadrujenašu vôľu - píšeme, bežíme, nakupu-jeme atď., vždy ide o aktivitu. Pod-statné meno, naopak vyjadruje pasív-nu časť reči - stôl, cesta, jazero. Tosú mená (nomina), ktoré objektom dá-va poznávajúci človek a o ktorých nie-čo vypovedáme. Medzi vôľou a rozu-mom je cit, toto vyjadruje prídavnémeno (adjektívum) - krásne, veľké,rýchle atď. Tak ako Mesiac je refle-ktorom slnečných lúčov, tak chápaligramatiku ako zrkadlo, odraz Slovav ľudskej reči.

Schopnosť reči vedie človeka kmysleniu. Myslenie musí byť jasné,musí mať svoju štruktúru - logiku. Toje predmet dialektiky. Pohyblivé, jas-né, t.j. subjektívnymi zvláštnosťaminezaťažené myslenie vedie k uchope-niu zmyslových ale aj duchovných ja-vov. Preto sa cítil žiak byť pozdvihnu-tý do sféry Merkúru, okrídlenéhoposla bohov, ktorý sa vedel šikovnepohybovať ako sprostredkovateľ med-zi božským a ľudským svetom.

Venuša predstavovala sféru krásya lásky. Umenie dávať svojim myš-lienkam úhľadnú formu, vyjadrovaťsa adekvátne k vysokej morálnej auto-rite stvoriteľského Slova, učila práverétorika.

Ako vidíme, tieto tri disciplíny tvo-ria akúsi jednotu. Štúdium gramatiky,dialektiky a rétoriky vytvára správnyvzťah k slovu a k tomu, čo z neho bez-prostredne vyplýva k mysleniu. Tieto

Sedem slobodných umení tvorilo od raného stredoveku do novoveku zá-klad vzdelania, otvárajúceho cestu k vrcholu - filozofii, ktorú kresba zo stre-dovekého rukopisu zobrazuje ako kráľovnú vied.

Prosíme čitateľov, ktorí vediakresliť a radi by niečo nakreslilido Sophie, aby sa nám ohlásili,resp. kópie nejakých kresieb po-slali.

14

Svetlo na reinkarnáciu 1Z ezoterických dejín kres�anstva

ramatické udalos-ti, ktoré sa odo-hrali v čase piate-ho ekumenickéhokoncilu, a ktoré

viedli k vyobco-vaniu zástancov

predexistencie du-še a jej prevtelovania

z cirkvi, sme opísali v Sop-hii 9, jar 1996. Na tieto uda-

losti sa však nemusíme dívať lenako na nejakú nešťastnú náhodu,ktorej výsledkom bol tragický od-klon cirkevnej teológie od pravdy;ale musíme v nich opäť vidieť hlb-ší zmysel a zákonitosť. Vymaza-nie myšlienky o reinkarnácii zeurópskeho myslenia na jednotisícročie totiž paradoxne pri-spelo k urýchleniu duchovnéhovývoja na kresťanskom Zápa-de.1 Prispelo k intenzívnejšiemuprežívaniu “jediného života, vktorom ide o všetko”, v ktoromkaždá dráma, každá nespravodli-vosť sa oveľa viac dotýka ľudské-ho srdca a burcuje myslenie; a pri-spieva tak k schopnosti vyvinúťsúcit a lásku a aktívny postoj kživotu.

Jediný život nezvádzal k “odvy-svetľovávaniu” tragických osudovhľadaním príčin v minulých životoch;ani nedovoľoval skĺzavať do nálady“ducha vznášajúceho sa nezaujato nadhmotou”, pre ktorého čas neexistujea svet javov je len ilúzia. Takže naprí-klad európskych rodičov by nenapad-lo zakopať svoju novonarodenú dcérudo zeme - bez jedinej slzy - pretožebude pre ňu “lepšie, keď sa narodí ako

chlapec” ... alebo “v nejakej inej, lep-šej dobe”. Ani dajaká nešťastná ženaby napríklad neriešila svoj problémtým, že by sa hodila do plameňov soželaním na perách “aby som sa zrodilaako muž a mohla pomstiť mojim ne-priateľom!”

Mentálne schopnosti priemernéhostredovekého človeka neboli na takejúrovni, aby mohol reinkarnáciu po-chopiť správne; a reinkarnácia, ne-správne pochopená, sa v Oriente uždávno stala retardačným činiteľom.Takže môžeme pozorovať, že zatiaľčovývoj indického myslenia sa ku kon-cu stredoveku takmer zastavil, napre-dovala Európa práve v tom čase míľo-vými krokmi.

Avšak práve tak, ako bola neve-domosť o reinkarnácii v čase vývo-ja duše rozumu a srdca priaznivápre prehĺbenie duše, stala sa v časevývoja duše vedomej,2 na prahu no-voveku, opäť brzdou. Zrod duše ve-domej v človeku sa prejaví tak, že sadefinitívne sebauvedomuje ako indi-vidualita, ktorá už nechce byť súčas-ťou stáda, ale sa hlási k svojej slobo-de svedomia ako jednotlivec, chce sa-mostatne myslieť a rozhodovať sa aniesť následky svojich rozhodnutí.

Za-mlčaniepoznania opredexisten-cii duše na 5.ekumenicko mkoncile prispelo kurýchleniu duchov-ného vývoja v Euró-pe stredoveku. V sú-vislosti s vývojom duševedomej a zavedenímdemokratických spolo-

Koľko má člo-vek duší? Rôzne

názory filozofov astarých kultúr o du-

ši. Pôvodný budhiz-mus neverí v existen-

ciu duše ani v prevtelo-vanie, ale len v znovuzro-

denie bez prevtelenia.

čenských foriem sa však zno-vuobjasnenie otázky rein-karnácie, individuálnej zod-povednosti a slobody jednot-livca v novoveku stáva opäťnevyhnutnosťou. Augustínovoučenie o neslobodnej vôli a mi-losti nedáva v súčasnosti zmy-sel inak, ako v kontexte rein-karnácie.

Je ezoterickou zákonitos-ťou, že kresťanstvo je kaž-dých 600-700 rokov oplodňo-vané kultúrnymi impulzami,inšpirovanými postupne z pla-netárnych sfér Mesiaca, Mer-kúra, Venuše... Konfrontáciakresťanstva s islamom vyvr-cholila v osobe sv. Tomáša Ak-vinského kvalitatívne novouteodiceou - scholastikou - kto-rá zlučovala vieru a rozum.Konfrontácia kresťanstva santikou priniesla svoje plodyv humanizme a renesancii. Odminulého storočia sa začínakonfrontácia kresťanstva s in-dickou filozofiou a budhizmomĎalekého východu; vyjasnenievzťahu kresťanstva k reinkar-nácii sa teda stáva imperatí-vom doby, na ktorý treba rea-govať konštruktívne, nie lenzatracovaním.

Na otázku, či existuje opä-tovný návrat do života, ne-možno odpovedať skôr, ako siujasníme, čo by sa vlastne ma-lo vracať, čo sa reinkarnuje.Čo sa prevteľuje? Človek,duša, duch, astrálne telo?

Emil Páleš

1 Podotýkame, že myšlienka rein-karnácie bola úmyselne zatlačenádo úzadia až v 6. storočí a to len vmyslení kresťanstva a islamu; vAmerike, Afrike, Austrálii a v Áziikontinuita tejto myšlienky nikdynebola prerušená; hoci povedomieo nej, získané v dávnych dobách,všade zvoľna dohasínalo a sa strá-

calo. (Pozri Sophiu 9: Myšlienkareinkarnácie v západných du-chovných tradíciách.) Z európ-

skeho myslenia bola však na začiatkustredoveku vymazaná násilne: spolu skeltskými, nordicko-germánskymi a slo-vanskými tradíciami bola vymýtená akopohanstvo; spolu s gréckymi učencamibola vyhnaná do Ázie, keď v r. 529 za-vreli poslednú novoplatónsku akadémiu;zhorela v perzských a antických knižni-ciach, ktoré ľahli popolom na príkazprvých arabských kalifov.

2 O stupňoch duševného vývoja pozriSophiu 8: Nadsmyslová bytost člověka.

15

ná vôľa a zodpovednosť jednotlivcavo vzťahu k okoliu, ktoré ho podmie-ňuje o obmedzuje. Jasné poznanie zá-konitostí osudu (karmy) sa musíuplatniť v praxi! Túto otázku o slo-bodnej vôli a zodpovednosti človekavšak nie je možné riešiť bez znovuob-javenia poznatku o reinkarnácii.

Sv. Augustín a neslobodná vô¾aNajvýznamnejším cirkevným teo-

lógom stredoveku bol sv. Augustín(354-430). Augustínovo myslenieovládalo stredovek. Svätý Augustínvšak, prísne vzaté, popieral slobodnúvôľu človeka. Ako 34-ročnýnapísal po- l e m i c k ýs p i s p r o t i

m a n i - chejcom“O slobod- nej vôli”. Vňom ešte obhaju- je názor, že ľud-ská vôľa je slobodná, ničomu nepod-lieha, a preto nesieme za naše skutkyplnú zodpovednosť. Hriech nebolstvorený Bohom, ale vznikol zneuži-tím slobodnej vôle. Veril, že aj neve-riaci môže z vlastnej slobodnej vôleurobiť prvý krok a bez cudzej pomo-ci sa obrátiť k Bohu. Inými slovami:Boh dáva svoju milosť (či sv. ducha)tým, ktorí vierou odpovedia na evan-jelium. Človek sa teda premieňa pô-sobením milosti, ale táto milosť je pri-volaná rozhodnutím jeho slobodnejvôle. Najprv je tu rozhodnutie, obrá-tenie vôle, viera - a potom prichádzamilosť, ktorá s človekom spolupracu-

je, povzbu-dzuje ho ap r e t v á r a(gratia co-operans).

V druhejpolovici životavšak Augustínsvoj názor poo-pravil. Dospel knázoru, že aj samaviera je dar Boží a dielo jeho milosti.“Máš niečo, čo by si nedostal?” (1Kor 4:7) Spása je celá otázkou Božejmilosti - tak jej počiatok, ako aj jejkoniec. Prvé nie je rozhodnutie - alemilosť, ktorá predchádza rozhodnu-tie slobodnej vôle (gratia praeveni-ens). “Milosť nehľadá človeka, kto-rý má vôľu (k dobrému), ale túto vôľuv ňom prebúdza.” Je taká účinná, ženeochvejne dosahuje svoj cieľ - totižobrátenie vôle. Nečiní tak zničenímslobodnej vôle človeka, ale jej privá-bením. Boh je neodolateľný zvodca -premôže dušu tak, že na jeho vábe-nie odpovedá radostne a slobodne.Akonáhle sa potom vôľa obráti,môže začať spolupracovať s týmdruhým druhom milosti (gratia co-operans).

Táto prvá milosť (gratia prae-veniens) však nie je daná všetkým.Je daná len tým, v ktorých sa Bohu

zaľúbilo - jeho vyvoleným. “Nezá-leží na tom, kto chce... ale na Bohu,

ktorý sa zmilováva”. Bohu sa v jehomilosrdenstve zapáčilo spasiť niekto-rých, ale nie všetkých (!).

Augustínov názor vlastne zna-mená, že to, či sa z niekoho stanedobrý človek, nezávisí od neho, aleod niekoho nad ním.

Keby sme tento názor chceli ak-ceptovať dnes, museli by sme z nehovyvodiť dôsledok, že obyčajný človek-jednotlivec nemôže niesť zodpoved-nosť za to, aký je, a nemôže sa tedaani rozhodovať v živote sám; museliby sme zrušiť demokraciu, všeobecnévolebné právo, a vrátiť sa k forme krá-ľovstva!

V stredoveku bolo však Augustí-novo učenie o gratii praeveniens v po-divuhodnom súlade s duchom doby,resp. mu aspoň tak neprotirečilo. Roz-hodovanie a zodpovednosť vtedy totižskutočne neležali na pleciach obyčaj-ného človeka-jednotlivca, ale na ple-ciach elity: šľachty a kléru, cisára apápeža; ostatní boli nevoľníci, podda-

Slovom, je to okamih, kedy sa ľudskáduša stáva v najvlastnejšom zmysleslova dospelou. A Európa sa ocitlana prahu dospelosti práve v novoveku.To sa prejavilo jednak Lutherovoureformáciou (s jej dôrazom na sve-domie jednotlivca ako najvyššej au-tority, na rozdiel od katolíckej cirkvi,kde vyššou autoritou bol pápež a cir-kevná hierarchia a najdôležitejšou ve-cou poslušnosť, čo zodpovedalo štá-diu duševného vývoja stredoveku); aďalej zrušením kráľovstiev, zavede-ním všeobecného volebného práva(ktoré predpokladá, že nielen elita, aleaj priemerný jednotlivec dokáže samo-statne myslieť, rozhodovať sa a voliť)a zavedením demokracií.

Zavedenie slobody jednotlivcavšak predpokladá že u jednotlivca jevyvinutý aj samostatný zmysel prezodpovednosť. Najväčšou úlohouepochy rozvoja duše vedomej (novo-veku) je, aby každý obyčajný človek-jednotlivec prevzal zopovednosť zasvoj život - aby sa stal dospelým; anajväčším problémom epochy duševedomej je, že ľudia tento okamihodďaľujú, že chcú zostať deťmi; anajčastejším javom vôbec, ktorýokolo seba teraz môžeme pozoro-vať, je zbavovanie sa zodpoved-nosti. Vyhováranie sa na nadriade-ných, na podriadených, na systém,na predpisy, na opozíciu, na objek-tívne príčiny, “insolventnosť”, zahra-ničných sabotérov... len na to sa nepri-hliadne, že tento systém, predpisy aobjektívne príčiny permanentne tvo-ria a udržujú celkom konkrétni ľudia.Aj za socializmu aj dnes opäť a opäťbezradne stojíme pred centrálnymproblémom: že k celkom konkrétne-mu zlu, ktoré musíme vytrpieť, nietkonkrétneho páchateľa, ktorý by zato bol zodpovedný. Toto storočie stih-lo zničiť toľko prírody, ako za celédejiny ľudstva nie; prinieslo desiatkymiliónov zabitých a stámilióny zbe-dačených a oklamaných - “oslobodi-lo” ženu, pracujúcich, menšiny, kaž-dého - len neprinieslo nikoho, kto bybol za to všetko zodpovedný.

Keby filozofia bola dnes ešte živá,dala by si za úlohu dať na tento akútnyproblém zodpovednosti jasné odpove-de. Zavedenie slobody rozhodova-nia jednotlivca si nevyhnutne vy-žaduje dôsledné filozofické dorie-šenie pojmu osobnej zodpovednos-ti; pochopenie, v čom spočíva slobod-

16

ní, veriaci, ktorých prvoradou úlohoubola poslušnosť pánovi. Každý malsvojho pána. Preto je aj Augustínovoučenie o milosti (a neslobodnej vôli)logicky nevyhnutne spojené s jehoprísnym učením o cirkvi a cirkevnejhierarchii a poslušnosti (“niet spásymimo cirkvi”).

Stredoveká duša sa cítila tak vovzťahu k Bohu, ako aj vo vzťahu kvyšším stavom ako “dieťa” vo vzťa-hu k otcovi, ktorého musí vo všetkomna slovo poslúchnuť, a nemá právosa pýtať na dôvody, ale môže lendôverovať, že mu otecchce to najlepšie. Postojstredovekej duše k Bo-hu je zbožná odda-nosť Otcovi, ktoréhocesty sú nevyspyta-teľné; nemôže posu-dzovať, keď Otecniektoré zo svojichdetí vyvolí a iné za-vrhne, ale musí veriť,že Otec je dobrý, ačakať, či sa z neja-kých nevysvetliteľ-ných príčin nezmi-luje aj nad ňou. Jejúlohou je poslúchať,nie rozumieť - takmôže najskôr dúfať,že sa Otcovi zaľúbi.

Takéto postave-nie je však pre dušuvedomú, pre dospelé-ho, čosi neprijateľné;čosi, čo ju hlbokouráža a ponižuje. Aksa má predsa syn ot-ca postupne stať zdieťaťa dospelýmjednotlivcom - s urči-tým rozsahom slo-bodnej vôle a vlastnej zodpovednosti- musia byť medzi ním a otcom jasnea jednoznačne stanovené pravidlá;otec sa už nemôže chovať nevyspyta-teľne, náhle meniť svoje rozhodnutia,trestať a odmeňovať alebo uprednost-ňovať iné deti bez vysvetlenia. A s ta-kým synom, ktorý by mal byť už dos-pelý, a nevedel by sa samostatne roz-hodovať, ale chodil by sa stále vo všet-kom pýtať na otcovu vôľu a chcel bystále len poslúchať, by napokon otecani nemohol byť spokojný.

Čo však priviedlo Augustína k to-mu, aby zmenil názor, keď ako mla-dý muž ešte obhajoval tézu, že slobod-

ná vôľa nie je ničím podmienená? Zdása, že to bola jeho celoživotná skúse-nosť z práce s ľuďmi, ktorá ho k tomuviedla. Augustínov neskorší názor to-tiž skutočne predstavuje určitý zrelšía hlbší vhľad do tajov pôsobenia mi-losti. Počas svojho bohatého života to-tiž prešiel celým radom filozoficko-náboženských smerov (manicheiz-mom, novoplatonizmom), skepticiz-mom rímskej akadémie (na ktorej pô-sobil ako učiteľ rétoriky), aj životomsvetských radovánok, záhaľky a ne-

resti, aby nakoniec pôsobil ako ka-tolícky presbyter a posled-

ných 34 rokov života akobiskup v africkom Hip-

pe.Všimol si - a jeho

vlastný život mu to-ho bol najväčším prí-kladom - že u nieko-ho je už od začiatkutak dobre ako isté, žeho čosi v ňom nako-niec privedie k du-chovnému prebude-niu aj po tých naj-kľukatejších život-ných cestách, zatiaľ-čo iní na to - ani prinajlepšej vôli - nema-jú takmer žiadnepredpoklady. Alebo,ako by sme povedalidnes: Aj to, či to nie-koho ťahá k duchov-nej práci na sebe, jedané karmicky; a niekaždý si urobil kar-mické predpokladyna to, aby sa moholduchovne prebudiťuž v tomto živote.Ale môže si vytvoriť

predpoklady do budúcnosti. A to jeto dôležité: gratia praeveniens je plo-dom minulých existencií.

Inými slovami: Augustíovo uče-nie sa ukazuje ako pravdivé a začí-na pre dnešného človeka dávať zmy-sel až v kontexte reinkarnácie!3 Mi-mo reinkarnácie môže augustinizmuspre človeka 20. storočia znamenať lentoľko, že sme nemohúce mechanickéhračky v Božích rukách, čo je pridnešnom stave rozumu a svedomianedôstojné, neprijateľné a z celospo-ločenského hľadiska veľkou brzdou.

Návrat k učeniu o predexisten-cii duše sa teda v súvislosti s rozvo-

jom duše vedomej a prevzatímosobnej zodpovednosti jednotlivcaza život v novoveku stáva spoločen-skou nevyhnutnosťou! A to je práveto, čo aj pozorujeme: od začiatku no-voveku - počínajúc Giordanom Bru-nom, Leibnizom, Lessingom, Voltai-rom, Goethem - a potom zvlášť od“znovuobjavenia” indického subkon-tinentu Európou v 18. storočí - až dodnes sa o reinkarnácii hovorí stálečastejšie a častejšie.

Zákonitá konfrontáciakres�anstva s islamom, anti-

kou a orientomNa začiatku storočia poukázal Ru-

dolf Steiner na jednu významnú ezote-rickú zákonitosť vo vývoji kresťan-stva: každých približne 600-700rokov kresťanstvo do seba zvonkapríjme a v sebe pretvorí jeden cudzíkultúrny prúd.

V 7. storočí to bol islam, ktorý dokresťanského sveta prenikol ako klin.V roku 732 sa arabské vojská ocitliaž na rieke Loire a na nasledujúcichšesť storočí sa kresťanská Európaocitla v konfrontácii s arabským sve-tom; a to nielen vojenskej, ale aj filo-zofickej.

Ranostredoveká Európa žila v at-mosfére oddanosti a zbožnosti kláš-torov a reholí, cnostných, asketickýchsvätcov, pútnikov a pustovníkov. Cie-ľom nebolo vedenie, ale duchovný rasta bohoslužby; nie učenosť, ale rozjí-manie a uctievanie v samote srdca.

Iná atmosféra vládla v arabskomsvete. Arabská fantázia a horlivosť voviere za tu zvláštnym spôsobom snú-bila s veľkým zmyslom pre pragma-tickú realitu a racionalizmus (stačí sipriviesť na myseľ, že Arabi sú tvor-cami Rozprávania z tisíc a jednej no-ci - a zároveň vynálezcami takej čistorozumovej hry, ako je šach). Arabiako prví zakladali univerzity (Al Az-

Sv. Augustín učil, že aj darviery je milosťou, ktorá závisíod Boha.

3 Duša pocitová a duša rozumová,ktoré prevládali v staroveku a v stredo-veku, nevyvíjajú na rozdiel od duše ve-domej ešte žiadnu aktivitu samy zo se-ba, ale reagujú vždy len na podnetyprichádzajúce zvonka. Keby pre takúdušu neexistoval niekto nad ňou, či užanjel alebo človek, ktorý ju inšpiruje,povzbudzuje, vábi, taká duša by nikdysama od seba nevystúpila zo seba k nie-čomu vyššiemu. Aj v tom má sv. Augus-tín vlastne pravdu.

17

har, 972) a položili základy prírodných vied(al-gebra, al-chémia...). Podľa ich vzoru po-tom povznikali v 11.-16. storočí univerzitypo celej Európe.

Arabi prišli vyzbrojení učenosťou gréc-kych filozofov, ktorých kresťanská Európana začiatku stredoveku odvrhla ako neuži-točných pre zbožnosť a vieru; a to najmä pre-kladmi Aristotelových diel, ktoré boli v Eu-rópe neznáme, ale študovali sa v arabčine.Teológovia sa tak odrazu ocitli pred otázkouvzťahu medzi vierou (teológiou) a rozumom(filozofiou). Toto úsilie o zladenie rozumus vierou sa stalo hnacím motorom stredo-vekého kresťanského myslenia.

Peter Abelárd (1079-1141) začal apliko-vať v teológii rozum ako nástroj, ktorý môžev sporných prípadoch rozhodnúť o pravde.Snažil sa najprv porozumieť kresťanskej ná-uke, aby vedel, čomu má veriť - a to bol práveopak dovtedajšej metódy posledných pred-staviteľov starej kláštornej tradície, založenejna Augustínovi, akými boli napr. Anselm zCanterburry alebo Bernard z Clairvaux, kto-rí sa riadili metódou viery: “verím, aby somporozumel”. Toto východisko Abelárd pre-vrátil a zaviedol metódu pochybovania: “po-chybovanie nás vedie k pýtaniu sa a pýtanímsa dospievame k pravde”. Za to bol aj napopud Bernarda z Clairvaux pápežom v r.1140 odsúdený.

V 13. storočí sa však už Aristotelova filo-zofia v arabskom podaní stala súperiacimmyšlienkovým systémom, ktorý predkladaliný pohľad na skutočnosť, nový svetonázorči životnú filozofiu, ako alternatívu ku kres-ťanstvu. Averroes (Ibn Rušd, 1126-1198)podal materialistický výklad Aristotela; po-pieral nesmrteľnosť individuálnej duše, hlásalvečnosť hmotného sveta, ktorý vykladal akoprirodzený sled prírodných javov. Kresťanskíteológovia sa pokúšali udržať sa zo starýchplatónskych pozícií, ale len slabo: zbožná vie-ra bola chabým argumentom proti Aristote-lovej logike. Aristotelovu Metafyziku, ktorúmedzitým preložili do latinčiny, pápež zaká-zal; ale nadarmo: averroizmus zapustil korenena parížskej Sorbonne a rozširoval sa po všet-kých európskych univerzitách. Pštrosia politi-ka zákazov, zatracovania a očierňovania bolanakoniec úplne neúčinná proti novému víťaz-nému duchu rozumového uvažovania o svetea prírode.

Aristotelizmus v arabskej verzii však užhrozil skutočnou porážkou kresťanstva a zá-roveň nástupom materializmu (k čomu čias-točne aj došlo, keď za čias Viliama Ockhamav 14. storočí skončil spor o univerzálie nako-niec víťazstvom nominalistov, ktorí tvrdili,že idey neexistujú v duchovnom svete objek-tívne, ale sú len abstrakciami existujúcimi v

Vo vydavateľstve vyšlo:

Rudolf Steiner: Duchovné bytosti v nebeských telesách

a prírodných ríšachKeď sa za jasného dňa dí-

vame do azúru oblohy, na bieluzasneženú plochu, keď sa vcítimedo slnečných lúčov, do prekypu-júceho života v prírode alebo po-zorujeme nebeské telesá, zanecháto v nás okrem pôsobenia na von-kajšie zmysly (tvar, farba atď.)aj určitý morálny dojem, vyvoláto v nás určitú náladu. Tvarkaždej kvetiny či minerálu, fyzio-gnómia ľudskej tváre, akoby námniečo “hovorili”, prezrádzali ne-jakú múdrosť. Rudolf Steinerhovorí, že vciťovaním sa do prí-rodných úkazov a porovnávanímjednotlivých dojmov si už môžemeurobiť prvú vlastnú predstavu obytostiach, ktoré stoja za príro-dou a ďalej zdokonalovať tútoschopnosť až k zreteľnému a ve-domému vnímaniu duchovnýchsvetov.

To, čo nazývame prírodný-mi silami, čo uvádza prírodu dopohybu, to sú bytosti - gnómovia,víly, sylfy, nymfy, salamandry -ktoré sú potomkami prvej anjel-skej hierarchie - anjelov, arch-anjelov a archeov - a pôsobia vprírodných živloch. A to, čo na-zývame prírodnými zákonmi, čoudržuje poriadok cyklických ryt-mov, striedanie ročných období,dňa a noci a pod., to sú tzv. du-chovia obežných dôb, ktorí súpodriadení serafom, cherubom atrónom. Skupinové duše rastlín azvierat (dévovia) a s nimi celárastlinná a zvieracia ríša podlie-hajú duchom múdrosti a duchompohybu.

Celá slnečná sústava je súhr-nom duchovných pôsobností: vovzťahoch medzi stálicami, pla-nétami, mesiacmi a kométami saodzrkadľujú vzťahy medzi du-

chovnými bytosťami, ktorých pôsobenímhmota slnečnej sústavy vznikla.

Rudolf Steiner podáva systematickýprehľad duchovných hierarchií a prírod-ných bytostí a bytostí v nebeských tele-sách tak, že si môžeme urobiť určitú kon-krétnu predstavu o tom, akým spôsobomsa tieto bytosti prežívajú a vnímajú, akésú medzi nimi vzťahy a ako v celej hmot-nej prírode okolo nás nachádzame niečoako “odtlačok” týchto vzťahov medzi du-chovnými bytosťami.

Túto knižku treba čítať vetu za vetoua nad každou jednou premýšľať. Naj-krajšie na nej je to, že človek nemusíčakať, až sa stane “jasnovidcom”, “za-svätencom” alebo mu niekde “otvoria tre-tie oko”, ale môže začať nadväzovaťvzťah k týmto nádherným bytostiam hneďa sám. A potom, do tej miery, do akej vsebe dokáže vyvinúť neosobné cnosti, ne-zištnosť, súcit, lásku, ony sa mu budú od-halovať a samé ho povedú ďalej.

Kniha “Duchovné bytosti vnebeských telesách a prírodných ríšach”je v súčasnosti vypredaná.

18

našich hla-vách) - kebynie TomášaAkvinského.

Sv. TomášA k v i n s k ý

( 12 25 - 12 74 )nesúhlasil s tý-mi, ktorí chceli

Aristotelovu filozo-fiu zakazovať. Ne-

pridal sa však ani k svojmu súčasníko-vi Bonaventurovi, ktorý zastával tra-dičný, platónsky svetonázor, ani kaverroistom; ale pristúpil k úlohe do-by tvorivo a odvážne: vytýčil si za cieľvybudovať systém, ktorý by zlučovalvieru a rozum, filozofiu a teológiu,Aristotela a katolícke učenie. Tomášbol presvedčený, že je to možné; a žeZjavenie nemôže vstupovať s ľudskoufilozofiou do zásadného rozporu (po-kiaľ táto nie je falošná). Aristotelovufilozofiu síce zastával, ale nie slepo,a miestami cítil nevyhnutnosť uvá-dzať ju na správnu mieru.

Výsledok Tomášovho úsilia bolo,že prebudoval celú kresťanskú teoló-giu na nových, oveľa pevnejších zá-kladoch: na Aristotelovej logike. OdAverroa prevzal formu komentára avyvrátil ho jeho vlastnými zbraňami.Tak premenil veľkú krízu na veľké ví-ťazstvo a pozdvihol kresťanskú teoló-giu na celkom nový, vyšší stupeň.Opäť sa ukázalo, že kto chce zvíťaziťnad drakom, musí pred ním nie ute-kať, ale dokázať najprv vhupnúť dojeho kože.

Kolízia kresťanstva s islamomsa teda stala hnacím motorom stag-nujúcej teológie a arabský impulzsa v kresťanskom prúde premenila priniesol obdivuhodný plod v po-dobe vrcholnej teodicey stredoveku- scholastiky.

Druhý impulz, ktorý kresťanskáEurópa prijala do svojho lona a v sebepretavila, je grécky. Renesancia (re-naissance = znovuzrodenie) zname-nala po všetkých stránkach návrat kantike, “znovuzrodenie” antickej kul-túry v Európe 14.-16. storočia v novej,premenenej podobe.

Renesancia priniesla do Európyten životný realizmus a závan ra-dosti zo života, ktorý bol vlastnýGrékom a Rimanom. Renesančnémyslenie zostúpilo z výšin scholastic-kej filozofie na zem a začalo sa staraťo tusvetský život človeka. Astronómo-

Slnka; a iné náboženstvá z planetár-nych sfér: islam zo sféry Mesiaca4 (is-lamský polmesiac!); Grécko je inšpi-rované Hermom (Merkúrom). Takžejednotlivé planetárne sféry pristu-pujú k Slnku každých 650 rokov vporadí zdola nahor: Mesiac, Mer-kúr, Venuša... Nasleduje teda nábo-ženstvo a kultúrny okruh inšpiro-vaný planetárnym duchom Venuše- t.j. budhizmus;5 kultúra Indie aĎalekého Východu.

A skutočne: v 19. storočí západnýsvet znovuobjavil Orient a začal hoskúmať a absorbovať do seba s urči-tým očarením a fascináciou. V roku1893 Swamí Vivekánanda po prvý razprednáša v Spojených Štátoch pred7000 poslucháčmi; v roku 1875 užBlavatská v New Yorku založila teo-zofickú spoločnosť... a v priebehu na-sledujúcich sto rokov vidíme celýkresťanský Západ prebrázdený stov-kami cestujúcich orientálnych guruov,husto popretkávaný tisíckami jogo-vých a meditačných centier najroz-ličnejšieho druhu.

Západnej mládeži v 20. storočí ne-hrozí, že by sa dala na islam; ale jefascinovaná indickou filozofiou, ktoráhrá významnú úlohu v pozadí takýchhnutí ako bolo hippies alebo terazNew Age. Takže dominantný nábo-ženský konflikt, ktorý v 20. storočípozorujeme, je konflikt “cirkev -new age”, t.j. kolízia kresťanskéhomyslenia s myslením Orientu.

A znova sa zakazuje, zatracuje aočierňuje; cirkevní patriarchovia vy-hosťujú orientálnych guruov z krajinynásilím; a zdá sa, že z nedostatkuiných argumentov by najradšej opäťsiahli k osvedčeným metódam stredo-veku, keby to duch doby ešte dovo-ľoval. Znova bezvýsledne. Podľa šta-tistiky Galuppovho ústavu už štvrti-na obyvateľov v kresťanských kraji-nách pokladá reinkarnáciu za pravde-podobnú alebo možnú, a v Spojenýchštátoch je to ešte viac.

Znova to vyzerá, že kresťanstvo užvyčerpalo všetky svoje argumenty amelie z posledného; znova hrozí ma-terializmus alebo záplava cudzej filo-zofie. A znova musí prísť nejaký To-

via (Kopernik, Brahe, Kepler)konečne prestali logicky dôvodiť, žeplanéty sa predsa nemožu pohybovaťinak, ako po kruhoch rovnomernýmpohybom okolo Zeme - ale sa po prvýraz skutočne presvedčili meraním, čisa tak naozaj pohybujú. Da Vinci aJesenius sa po prvý raz pozreli dovnútra ľudského tela, čo tam skutočneje. Aj renesanční maliari ako keby salen po prvý raz pozreli okolo seba, akosvet naozaj vyzerá - a objavili per-spektívu.

A znova sa nové myšlienky dostá-vajú do rozporu s cirkevnou teológiou,teraz už scholastickou; zakazujú saknihy, a neraz aj s ich autormi osobne,končia v plameňoch. Predsa však siduch doby nakoniec vynútil reformá-ciu cirkvi a vyvrcholil v osvietenstveúplne novým postojom k životu a sve-tu.

Európa sa zato nestala mohame-dánska, ani pohanská, ani kresťanstvoneprestalo byť kresťanstvom, ale du-chovné impulzy týchto dvoch kultúrsa v nej premenili na plody v podobemyšlienkového pokroku.

Rudolf Steiner poukázal práve nato, že tieto kultúrne impulzy, ktoré savlievajú do kresťanského prúdu, ne-prichádzajú náhodne, ale zákonite.Každé národné náboženstvo je totižinšpirované jednou anjelskou mocnos-ťou z hierarchického rádu síl (dyna-meis, duchovia pohybu), ktoré sú zá-roveň vládnucimi inteligenciami pla-nét v našej slnečnej sústave. Kresťan-stvo je ale inšpirované Kristom pros-tredníctvom ducha múdrosti (domina-tiones) sídliaceho na Slnku. Kresťan-stvo je teda inšpirované priamo zo

Sv. Tomáš Akvinský dovŕšil stre-dovekú syntézu aristotelizmu a kres-ťanskej vierouky do vrcholnej podo-by tomizmu.

4 Mohameda viedol archanjel Gab-riel, ktorý je archanjelom Mesiaca.

5 V Tajnej náuke od Blavatskej nájde-te miesto, kde hovorí, že Budha je okult-ne Venušou, t.j. budhizmus je inšpirova-ný planetárnym duchom Venuše.

19

máš Akvinský, ktorý nebude aniotrokom cirkevnej dogmatiky, ale ne-nechá sa zhypnotizovať ani trblieta-vým leskom Orientu; niekto, kto budemať rovnako veľkú lásku k indickejfilozofii ako ku kresťanstvu, aby do-kázal pochopiť oboje a urobiť synté-zu. Nie nejaké eklektické, neorganic-ké, neživotné spojenie dvoch dogma-tík. Ale urobiť tento konflikt znovahnacím motorom, odrazovým mostí-kom do ešte väčších výšin ducha, kto-ré nám umožnia nahliadnuť opäť eštehlbšie do tajomstva Kristovej bytosti.Obrátiť veľkú krízu na veľké víťaz-stvo a prebudovať kresťanskú teoló-giu odznova na ešte o jeden stupeňhlbších a pevnejších základoch, ktoréobstoja v 20. storočí a dajú pádnuodpoveď nielen orientálnym filozofi-ám, ale zároveň aj novodobému “ve-deckému” materializmu.

Kresťanstvo sa teraz na svojej ces-te vracia k ešte staršej myšlienkovejtradícii ako je grécka alebo arabská:k čínskej a indickej. Na túto konfron-táciu opäť nezanikne, ani neprestanebyť samo sebou, ale sa bude musieťprehĺbiť a od základu pretvoriť. Nemápred impulzami indickej kultúry str-kať hlavu do piesku; ale ich prijať doseba a premeniť na sily, ktoré prinesúplody; osvetliť prastaré indické múd-rosti a uviesť ich na správnu mieru vúplne novom svetle, vo svetle Krista.A jednou z myšlienok, ktorá je súčas-ťou tohto prastarého dedičstva ľud-stva, je práve predstava o putovaní du-ší, ktorá je už predmetom sporov po-maly tak dlho, ako stredoveký spor ouniverzálie.

Tak, ako sa už dnes nikto nemô-že pozdvihnúť k výšinám stredove-kej kresťanskej scholastiky, pokiaľnepreštuduje a nepochopí pohan-ského filozofa Aristotela, tak sa ajz ďalšieho budúceho živého vývojakresťanstva vylučuje ten, kto nedo-káže postihnúť a správne vnímaťzo subtílnej mudrosti indickej filo-zofie všetko to, čo je v nej také veľkéa vznešené.

Pozývame teda trpezlivého a usi-lovného čitateľa do tretej časti nášhobádania o reinkarnácii,6 v ktorej sa po-kúsime spoločne pristúpiť k samot-nej vecnej podstate reinkarnácie a priktorej čitateľ zažije ešte nejeden pre-kvapivý zvrat. Prídeme totiž na vážnedôvody domnievať sa, že zážitky tzv.minulých životov, v takej podobe, v

akej sú známe zo špiritistických seáns,hypnotických regresov, holotropnéhodýchania, spontánnych výpovedí detía i., teda práve tie, ktoré sa dnes po-važujú za najväčší dôkaz existencieminulých životov, sú skutočne lenvnuknutím “zaostalých duchov” (t.j.že cirkev má v tomto bode pravdu!).Ukáže sa tiež, že hinduistické pred-stavy o prevtelovaní zodpovedajúpravde len čiastočne a že budhizmus,s ktorým ľudia predstavu reinkarnáciepráve najviac spájajú, v prevtelovanieduší neverí vôbec, ale len v znovuzro-denie bez prevtelenia (!), lebo neuzná-va existenciu duše, ktorá by sa mohlaprevtelovať.

Predsa však pojem reinkarnácienadobudne úplne iný, nový výz-nam, a to práve v kontexte kresťan-stva, v rámci ktorého - ako ďalejuvidíme - sa jedine stane zrozumi-teľným a začne dávať zmysel.

Èo sa vlastne prevteluje?Na križovatke kresťanského prúdu

a starobylej orientálnej múdrosti sateda ocitá dnes každý duchovný hľa-dajúci. A je radosť pozorovať, ako sav dušiach tých najšikovnejších jednot-livcov už dnes odohráva dvojaký po-hyb, ktorý je predzvesťou toho, čo samá v globálnom meradle uskutočniťv budúcich storočiach: sklamaní mŕt-vosťou a bezobsažnosťou cirkevnýchforiem sa najprv odvracajú od kres-ťanstva k Orientu. Ak v tejto filozo-ficko-náboženskej džungli nezablúdia,ak sa len vo svojom hľadaní Pravdynezastavia, uzrú z odstupu o to kon-krétnejšie skutočné kontúry Kristovhoposolstva a nadobudnú k nemu vzťaho to hlbší, pevnejší a hlavne slobodný

a oveľa bohatší než predtým.Tak môžeme v súčasnosti pozo-

rovať na jednej strane masový únikveriacich z cirkvi (naposledy maso-vý únik, pri ktorom opustili katolíckucirkev v susednom Rakúsku státisíceveriacich) - a na druhej strane vzniknových myšlienkových prúdov, ktorésa cítia jednoznačne kresťanské,avšak zároveň prijímajú reinkarná-ciu, o ktorej tvrdia, že patrí k prapô-vodnému kresťanskému učeniu (An-tropozofia, Daskalos zo Strovolosu,Hnutie Grálu, Prentice Mulford, Uni-verzálny život, Zodiakálna škola).

Jedného dňa si každý opravdivýhľadajúci uvedomí, že sa už nemôžespoliehať ani na cirkevné autority, anina výroky guruov, ale len na to, na čoprišiel sám. Musí hodiť za hlavu všet-kých radcov a prostredníkov, a nájsťv sebe toľko sily a jasnosti, aby sadokázal v myšlienkovom svete orien-tovať sám; musí si vydobiť vlastnéspojenie k nebesám. Takýto človek sapotom automaticky povznáša naddogmatické medzináboženské spory,lebo neporovnáva jeden systém do-giem k druhému, ale všetky dogmyporovnáva s duchovnými skutoč-nosťami samotnými, a tak vidí uvšetkých ich čiastočnú oprávnenosť aaj to, akým spôsobom sa tá-ktorá dog-ma v priebehu dejín jednostranne de-formovala. Taký človek sa potom do-káže povzniesť aj nad zdanlivú prie-pasť, aká delí kresťanský Západ odmyslenia Stredného a Ďalekého Vý-chodu.

Pre človeka však, ktorý nedokáževystúpiť k duchovným skutočnostiamsamým, ale sa chce orientovať lenpodľa autorít, zostáva reinkarnáciastále španielskou dedinou; a nenachá-dza v tejto otázke jediný pevný opornýbod, podľa ktorého by sa mohol zo-rientovať, lebo každá autorita a tradí-cia hovorí niečo úplne iné.

Od zamatovej revolúcie sa kon-frontácia cirkevného myslenia s mys-lením Orientu znova odohráva prednašimi očami aj v masovokomunikač-ných prostriedkoch: v rozhlase a tele-vízii, v novinách a časopisoch. Disku-sia o reinkarnácii je však vždy ob-zvlášť neplodná. Typický postup je,že sa do štúdia pozve jeden kňaz a je-den psychotronik; pričom psychotro-nik uvedie, že má nejakého subjekta,ktorý si v zmenenom stave vedomiana minulé životy pamätá - a kňaz mu

6 V Sophii 9 sme uviedli historickýprehľad o myšlienke reinkarnácie v zá-padných tradíciách; a v Sophii 10 filozo-fické zdôvodnenie reinkarnácie odvode-né z Božích atribútov: Spravodlivosti,Lásky, Zmysluplnosti života a z nevy-hnutnosti duchovnej evolúcie človeka.

20

na to po-vie, že tosú vidiny,ktoré ľu-ďom dohlavy vnu-ká Satan.

Sotva sa niekedy podániečo, čoho by sa poslu-cháč mohol chytiť, na zá-

klade čoho by si mohol urobiť nejaký,aspoň čiastočný názor sám. Zdá sa,že od minulého storočia je verejná dis-kusia o reinkarnácii na mŕtvom bode,že sa nepohla ani o jediný významnejšíkrok smerom k spoločnému stanovis-ku.

Príčinou toho je, že ani jedna,ani druhá strana nie je schopná ale-bo ochotná povzniesť sa k tejto du-chovnej skutočnosti vlastným poz-návaním. Jedna strana len otrocky re-produkuje cirkevné kánony, ktoré ne-raz aj vtedy, keď sú pravdivé, inter-pretuje nesprávne, lebo nerozumie ichobsahu. A na tej druhej strane ide ovlastné duchovné poznávanie tiež lenzriedka: najčastejšie tu prevláda lennekritická a povrchná fascinácia zrozličných animistických a etnickýchpredstáv a tradícií (“čím staršie týmlepšie!”) alebo sa spolieha na to, čopovedali “duchovia zomrelých” cezmédiá v tranze, pod drogami a pod.Nečudo, že takýmto spôsobom sa kpravde nedá dospieť ani po stáro-čiach.

Každý opravdivý hľadajúci si shrôzou uvedomí, aké sú tieto hádky oreinkarnácii plané; a vidí sa mu, žediskutéri musia mať asi všetky najroz-ličnejšie dôvody, aby hájili svoje sta-noviská, len nie ozajstnú túžbu poPravde. Prvé, čo poctivo zmýšľajú-ceho človeka totiž napadne je, že skôrako sa môžeme pokúsiť dať odpo-veď na otázku, či existuje opätovnýnávrat do života, museli by sme naj-prv dať jasnú odpoveď na to, ktoalebo čo by sa vlastne malo vrátiť!Je úplne bezpredmetné hovoriť o re-inkarnácii, keď nevieme, čo by savlastne malo reinkarnovať!!! Čo savracia? Čo sa prevteluje? Človek?Aký človek? Čo je človek? Jeho vi-diteľné telo? To asi nie, lebo to sa roz-loží v hrobe. Tak duša? Duch? Astrál-ne telo? Aká duša? Čo je duša? A vtom je tá hrôza. Človek si uvedomí,že aj tí najvehementnejší diskutéri,ktorí zastávajú názor, že duša sa pre-vteluje alebo že sa neprevteluje, neve-

dia, čo je duša. Pod slovom duša sinič nepredstavujú; nemajú na myslinič konkrétne, nespájajú ho so žiad-nym konkrétnym zážitkom, ani jas-ným pojmom. Ba čo viac: slová duch,duša, astrálne telo používajú ako sy-nonymá, vôbec medzi nimi nerozlišu-jú, ale hádžu ich do jedného vreca -pretože pod ani jedným z nich si ne-predstavujú nič! Predsa si však mys-lia, že vedia, kam po smrti “duša” ide.

Ko¾ko má èlovek duší?O akej “duši” sa to vlastne hovo-

rí? Katolíci veria, že každý človek máakúsi večnú, nesmrteľnú dušu. Podľacirkevných otcov Tatiana, Irenea aTertulliána však nie každá duša je ne-smrteľná hneď sama od seba; duša jesmrteľná, a môže po smrti trvať len zvôle Stvoriteľa. Stoik Chrysippos(281-205) učil, že po smrti pretrváva-jú len duše mudrcov. A africkí Masa-jovia - že posmrtný život je len premužov, ale nie pre ženy.

Sv. Pavol hovorí, že človek má aj

dušu aj ducha, zatiaľčo podľa kate-chizmu má len dušu. Do 8. ekumenic-kého koncilu v r. 869 mali katolíckiveriaci aj ducha; po r. 869 však užiba telo a dušu. A podľa protestantovčlovek neraz nemá ani tú. Adventistisiedmeho dňa napríklad tvrdia, že člo-vek má dušu iba za života, no nie posmrti. Človek je telo, ktorému Boh“vdýchol dych života” a tak “sa človek(na tú chvíľu) stal živou dušou”. Posmrti nie je nič. Zato mnohí protes-tanti veria spolu s katolíkmi vo vzkrie-senie a nesmrteľnosť fyzického tela,ktoré tvorí s dušou jednotu, hoci v ne-smrteľnosť duše neveria. Pre svedkovJehovových nakoniec človek ani zaživota nie je nič viac ako telo; a ibatelo zostane aj v onom kráľovstve ne-beskom, ktoré vraj nebude nikde indeako tu na tejto zemi. Tým sú vo svo-jom názore už len na krok od marxiz-mu, ktorý tiež hovoril, že duša je lenvyššia forma pohybu hmoty a že rajnastane tu na zemi, len čo vedecko-technická revolúcia, industrializáciaa elektrifikácia vyprodukujú dostatok

všetkého pre všetkých.Za čias Ježišových spomedzi židov

v nesmrteľnosť duše verili farizei, alesaduceji ju popierali. Podľa stredove-kého arabského filozofa Ibn Rušda saduša po smrti rozplynie v kolektívnejduši ľudského rodu. A podľa indic-kej védanty a upanišád sa ani nie žerozplynie, ale nikdy ani nemala odde-lené bytie, lebo pocit oddelenosti dušeod všesvetového ducha bol aj tak vždylen ilúziou.

V čínskom taoizme má človek dveduše, z ktorých jedna ide po smrti doneba a druhá do zeme. Aj Eskymácivychádzajú z toho, že človek má dušedve, z ktorých jedna sa po smrti vtelído novorodenca a druhá odíde do síd-la duší. Iný eskymácky kmeň zase tvr-dí, že človek má viac duší, ktoré saopotrebúvajú; a niekde výslovne hovo-rí o tom, že duša sa periodicky obno-vuje ako Mesiac.

Severoamerický kmeň Hidatsa ro-zoznáva celú skupinu tzv. “životných”duší, ktoré sídlia v rôznych častiachtela, resp. v orgánoch. Strata niektorejz nich znamená tiež stratu časti života,t.j. chorobu; strata viacero duší šialen-stvo a strata hlavnej duše potom smrť.Indiáni z dolného toku rieky Frazerveria, že človek má štyri duše: jednavyzerá ako malý človiečik a ostatnétri sú jej obrazom.

Podľa staroegyptských predstávmá človek aspoň zo štyri či päť duší -ach, ka, hati, ba, cheybi - z ktorýchkaždú po smrti čaká iný osud. Obyčaj-ný človek má z každej iba jednu, alekráli a faraoni, pravda, mohli mať zkaždej aj viacero. A podľa židovskejkabaly sa človek skladá z deviatichzložiek, z ktorých každá sa po smrtivracia do sféry, z ktorej pochádza.

O akej “duši” sa to teda hovorí?Toto slovo sa používa nanajvýš ľahko-vážne a pooznačovalo sa ním už veľkémnožstvo najrozličnejších vecí. Naprí-klad hebrejské nefeš sa všade v bibliiprekladá do gréčtiny ako psyché a doslovenčiny ako duša. Nefeš však zna-mená predovšetkým pominuteľnéprincípy životných síl a túžob v člo-veku a vo zvierati, a s katolíckou ne-smrteľnou dušou, ktorú má iba člo-vek, zrejme nemá nič spoločné. Platónzase slovom psyché označoval aj vše-dušu sveta, ktorá tu bola už dávnopred ľuďmi; a je teda očividne znovuniečo iné ako duša kresťanov. Aj gréc-ky termín nous, ktorý sa dnes do slo-venčiny prekladá ako rozum, nemá s

Chybou je, keï veríš kaž-dému, ale chybou je aj to, keïneveríš nikomu.

Seneca

21

“Jak se jmenuješ, ctihodný? Jakzní tvé jméno? Kdo jsi?”

“Říkají mi Nágaséna, to je takovéoznačení. Neboť věz, velekráli, že byťrodiče dávají svým dětem jména jakoNágaséna, Súraséna, Víraséna neboSíhaséna, není to nic než pouhý název,hrubý nepřesný pojem, běžný výraz,obyčejné slovo. Pod ním si nepředsta-vuj jedince.”

“Lze s tím souhlasit? Není-li, cti-hodný Nágaséno, jedince, kdo ti podá-vá oděv, pokrmy, nádoby, ložní prád-lo, vodu a lék? Kdo toho používá?Kdo pak zachovává ctnost a mravnost

Co je to vůz? Není žádného vozu. Jeto prázdný zvuk a nic víc. Myslím, ženemáš pravdu, velekráli.”

“Ctihodný Nágaséno, mluvímpravdu. Úhrnem o voji, nápravě, ko-lech a těch dalších součástech, vhod-ně spojených a účelně sestavených,užíva se slova a názvu vůz.”

“Ba, velekráli, teď jsi to pochopilsprávně. A teď také víš, co znamenáNágaséna.”

“Ctihodný Nágaséno, je možnéznovuzrození bez převtělení?”

“Zajisté, velekráli.”

“Byl jsi, velekráli, stále týž Milin-da, jenž byl malým dítětem a nyní jedospělý muž, avšak měnil ses a pro-cházel různými stavy.”

“Dej mi přirovnání.”“Zapálíme-li pochodeň, může ho-

řet po celou noc?”“Zajisté.”“Je plamen, který hoří v poslední

hlídce noční, totožný s plamenem hlíd-ky druhé, a tento totožný s plamenemprvní hlídky?”

“To nikoli.”“Jsou tedy při každé noční hlídce

vyměňovány pochodně?”

a kdo páše neřesti, vraždy a krádeže?Kdo mluví pravdu a kdo lže? Není te-dy dobra ani zla, není činů blahodár-ných ani činů zhoubných. Když pra-víš, že ti říkají Nágaséna, co je tenNágaséna, jemuž tak říkají? Jsou snadtvé vlasy Nágasénou?”

“To nikoli, velekráli.”“Jsou snad Nágasénou chlupy,

nehty, zuby, kůže, maso, svaly, kosti,morek, ledviny, srdce, játra, pokožka,slezina, plíce, střeva, pobřišnice, ne-strávené jídlo, zbytky trávení, žluč,hlen, krev, pot, tuk, hnis, slzy, kožnímastnota, sliny, nosní výměšky, kloub-ní maz, moč, lejno nebo mozek?”

“To nikoli, velekráli.”“Nuže, snad tedy tvůj tvar, posta-

va nebo cítění, vnímání a vědomí?”“To nikoli, velekráli.”“Pak se musím zeptat: Co je to

Nágaséna? Nevidím Nágasénu. Je toprázdný zvuk a nic víc. Myslím, ženemáš pravdu, ctihodný.”

“Jsi, velekráli, nedůtklivý jako pra-vý příslušník vládnoucího rodu... Po-věz mi, přišel jsi pěšky, nebo si přijelna voze?”

“Nechodím pěšky, ctihodný. Přijeljsem na voze.”

“Vysvětli mi, velekráli, co je vůz.Zdaž oje je vozem?”

“To nikoli, ctihodný.”“Zdaž je vozem náprava, kola,

korba, opěradlo, rozporka, jařmo,opratě nebo zákolníky?”

“To nikoli ctihodný.”“Složíme-li všechny tyto předmě-

ty na hromadu, je to vůz?”“To také nikoli, ctihodný.”“Pak se, velekráli, musím zeptat:

Je možné znovuzrození bez pøevtìlení?(Úryvek z “Otázek Milindových”)

“Jak to, ctihodný, že je to možné?Dej mi přirovnání.”

“Jestli někdo zažehne pochodeň odjiné pochodně, převtělí se tato v onu?”

“To nikoli, ctihodný.”“A zrovna tak se lze znovuzrodit

bez převtělení.”“Dej mi jiné přirovnání.”“Vzpomínáš si, velekráli, jak tě

tvůj učitel naučil nějakou báseň?”“Ano, ctihodný.”“Zdaž, velekráli, se ta báseň pře-

vtělila z učitele v tebe?”“To nikoli, ctihodný.”“A zrovna tak se lze znovuzrodit

bez převtělení.”

“Je, ctihodný Nágasé-no, ten, kdo se znovu-zrodí, totožný, nebo ne?”

“Ani totožný ani jiný, velekráli.”“Dej mi přirovnání.”“Když jsi, velekráli, byl dítkem,

slabým, drobným, bez-branným, a ležel jsi nazádech, byl jsi týž jakodnes, kdy jsi dospělýmuž?”

“Nikoli, ctihodný,nebyl jsem týž.”

“Bylo-li tomu tak,velekráli, pak nemášmatku, otce, ani učite-le. Nemohl jsi být vzdě-lán ve vědách a vycho-ván k ctnosti. Bylo-li to-mu tak, jiný by byl pachatelzločinu a jinému by usekli ru-ce za trest.”

“To jistě nikoli, ctihodný.Co o tom soudíš ty?”

“To také nikoli. Je to táž pochodeň,jež hoří celou noc.”

“A tak pravím, velekráli, že sřete-zení stavů je plynulé; následující seobjevuje v okamžiku, kdy předcháze-jící mizí.”

“Dej mi jiné přirovnání.”“Například mléko, jež se stane

mlékem sedlým, potom čerstvě stluče-ným máslem a potom máslem přepuš-těným. Lze říci, že čerstvé mléko jetotéž jako mléko sedlé, jako čerstvémáslo a jako přepuštěné máslo?”

“To nikoli, ale pocházejí z téhož.”“A tak pravím, velekrá-

li, že sřetezení stavů jeplynulé.”

Přeložil Vladimír Miltner

22

hizmus teda neverí v prevtelovanie,ale len v akési znovuzrodenie bezprevtelenia.

Dalajláma síce tento názor o ne-existencii individuality v praxi popie-ra, lebo si uvedomuje jeho nezmy-selnosť: “O tom, že Ja existuje, sved-čia naše vlastné skúsenosti. Keby smepripustili naprostú neexistenciu Ja,potom by nebolo nikoho, kto by mo-hol rozvíjať súcit. Aj v nirváne,” do-dáva, “trvá kontinuita vedomia anestratí sa ani kontinuita ducha a for-my (tela). Keby sa kontinuita duchaa hmoty, formy rozpadla v dobe sme-rovania k nirváne, potom by ju niktonemohol uskutočniť.” Hínajánovýbudhizmus však berie tézu o neexis-tencii ja - s výnimkou vátsiputriov -veľmi vážne; a podľa vlastných káno-nických textov by v ňu mala vlastneveriť aj mahájána.

Religionistika bez praxeTak ako je to teraz s tou “dušou”

v skutočnosti? Tu by nám mala prísťna pomoc religionistika ako veda, kto-rá dokáže precízne formulovať pojmya uvedomuje si, že nemôže pojmy zrozličných kultúrnych okruhov len takbezstarostne miešať dohromady.Žiaľ, religionistika pojmy síce ne-mieša, ale na druhej strane nám aninedokáže povedať vôbec nič o tom,ako sa tieto pojmy k sebe navzájomvzťahujú, t.j. kedy napr. označujúv skutočnosti jednu a tú istú vec.Religionistika nám nepovie nič o tom,že latinský pojem astrálne telo, san-skritské kámarúpa, Aristotelova ani-ma sensitiva a staroegyptské ka, hatisa istým spôsobom vzťahujú k tej istejobjektívnej realite; nepovie nám nič otom, keď grécke nous a budhistickédharmakája majú niečo spoločné. Sú-časná akademická a univerzitná re-ligionistika totiž skúma všetky tie-to pojmy odtrhnute, ako keby anineoznačovali žiadne za nimi stojaceobjektívne veci, ale len subjektívnepredstavy ľudí. Skúma ich tak, akokeby nič neznamenali. Súčasný re-ligionista nie je ochotný pozdvihúť ajsám seba k nazeraniu duchovnýchskutočností, ktoré skúma; ale chceskúmať a porovnávať iba výpovededruhých o nich a výpovede starýchkníh. Tak sa dnešný religionista podo-bá na botanika, ktorý by sa nikdy ne-chcel ísť pozrieť do lesa, ale chcel byzostať len zavretý vo svojej pracovni

medzi botanickými knihami staršíchautorov, ktoré by porovnával a skú-mal namiesto prírody samej. Keby zaním do tej pracovne prišiel nejakýobyčajný milovník prírody a rozprá-val by, že skutočne videl stromy a kve-ty, ako rastú a voňajú, aké sú nádher-né, ako vietor ševelí v korunách stro-mov, aká mäkká je tráva, ako tamvšetko pulzuje a kypí životom - náš“botanik” by sa začal smiať, že tovšetko je len fantastika, mýtus, výplodobrazotvornosti našich predkov: prí-roda predsa neexistuje: Čo vieme po-vedať o viere v prírodu pozitívne, jelen to, čo máme zachytené na papieriz ústneho podania ľudu a v kniháchstarých botanikov. No povedzte, moh-la by taká botanika kedy urobiť nejakýpokrok v pochopení prírody? Je vôbecmožné religionistiku považovať zavedu, keď má iba teoretickú časť, keďodmieta živý experiment s vlastnýmpredmetom poznávania, a chce done-konečna iba systematizovať informá-cie z druhej ruky a teoreticky špekulo-vať o názoroch svojich predchodcov?

Nezostáva nám teda, než preskú-mať celú vec od základu úplne samo-statne. V ďalšom výklade podáme či-tateľovi, pokiaľ to bude možné, aspoňniektoré oporné body, ktoré mu po-môžu urobiť si nejaké jasnejšie pred-stavy a nadobudnúť konkrétnejšívzťah k jednotlivým duševne-duchov-ným princípom v človeku, a ktoré námumožnia vyhnúť sa aspoň tým naj-väčším a najčastejším omylom, zá-menám a miešaniu pojmov. Tak bude-me potom môcť pristúpiť k otázkeprevtelovania “duše” nie len abstrak-tne, ale sledovať posmrtný osud jed-notlivých duševne-duchovných člán-kov človeka každý zvlášť.

Pre toho však, kto “nechce ísť dolesa”, kto nemá žiadnu, ani začia-točnícku skúsenosť s poznávanímvyšších svetov, a ani nehodlá v tomtosmere na sebe pracovať, doporuču-jeme, aby tu čítanie ukončil, resp.presmeroval potom na svoju vlastnúosobu prípadné výčitky, keď mu ďalejopisované skutočnosti a zážitky nebu-dú nič pripomínať. Nenamáhame sas týmto výkladom preto, aby sme pre-svedčovali tých, čo sa chcú nechaťpresvedčovať druhými; ale aby smedali niekoľko majákov na cestu tým,ktorí sa chcú presvedčiť sami.

dnešným významom tohto slova veľaspoločné. Grécki filozofi totiž mali namysli akýsi večný a dokonalý princíp;a nie omylné a dočasné rozumovaniečloveka-smrteľníka.

A budhizmus, ktorý sa v predsta-vách Európanov snáď zo všetkých ná-boženstiev najviac spája s prevtelova-ním duší, práve v existenciu nemsr-teľnej duše neverí vôbec. Egon Bondyzačína svoje pojednanie o budhistic-kej filozofii vetou: “Kľúčovou filozo-fickou tézou Budhovou je odmietnu-tie existencie duše.”

V najstaršom dochovanom budhis-tickom filozofickom spise, v “Milin-dapaňha”, či “Otázkach Milindo-vých” vedie grécky kráľ Menandros(v 2. st. pred Kr.) rozhovor s budhis-tickým mníchom a mudrcom Nága-sénom. Nágaséna vysvetľuje Menan-drovi, že neexistuje nič také, ako tr-valá individualita; človek sa skladá ztzv. piatich zložiek, či skupín (skand-ha) - a pocit individuálneho ja, indivi-duálnej duše vzniká len ako výsledoksúhry týchto piatich skupín. Po smrtisa týchto päť skándh znovu rozpojujea individuálne ja definitívne mizne. Pri“znovuzrodení” sa týchto päť skándhznovu spojuje a vzniká opäť pocit in-dividuálneho ja. V dôsledku zákonanáslednosti (karmy) sa emocionálnepotenciály, vytvorené v jednom živote,musia zrealizovať niekde v budúcnos-ti, v inom živote; niet však ničoho, čoby sa prevtelovalo. Budha učil, že nie-len v človeku, ale ani v žiadnej vecinie je žiadne “vlastné ja” (sú “bez ja”,

anatta). Je len nepre-tržitý prúd života, prúddhariem, skándh, nepre-tržite sa vnútorne me-niacich, ktoré v každomokamihu procesu vzni-kajú a hneď zanikajú.

Tieto skandhy sa aninemusia v nasledujú-com živote zísť zase tieisté, ale sa môžu rozísťdo rozličných osobnos-tí, a z rozličných osob-ností “namiešať” zaseosobnosť novú. Karmajednej osobnosti zaprí-

činí, že sa vytvorí osobnosť druhá;keď sa tá karma potom “spáli”, minieako olej v lampe, ale tá druhá osob-nosť medzitým urobí karmu novú,vznikne kvôli tomu osobnosť tretia,ktorá však s tou prvou už nemusí maťspoločný ani atóm svojho bytia! Bud-

Pokračovanie v článku Duchovne-duševné princípy v človeku na str. 31

23

Fragment manicheistickéhospisu z Quotčo (Kao-tčchang, Qa-ra-chodžo)

Mánía jeho posolstvo

Dokončenie zo Sophie 10Teraz sa teda pokúsime načrtnúť

hlavné rysy duchovného hnutia Mání-ho, ktoré na konci staroveku a na za-čiatku stredoveku tak prenikavo za-siahlo a i po svojom zániku ovplyv-ňovalo vtedajší kultúrny svet od Čínyaž po Francúzsko a Španielsko.

Máního osudy a cesty naznačujú,že v sebe spájal predkresťanskú múd-rosť - indickú, perzskú, egyptsko-ba-bylonskú - a jeho cieľom bolo začleniťju do kresťanstva. Išlo mu o preniknu-tie starej duchovnosti vedomím ja - tonaznačuje i jeho meno. To, čo pred-tým pôsobilo vo veľkých kultúrnychsúvislostiach, sa snažil sprístupňovaťvnútru jednotlivého človeka. V tombola jeho veľkosť a historický významv duchovným dejinách ľudstva.

Nechcel pritom obnovovať pohan-ské náboženstvo, ako mu bolo ne-správne vytýkané cirkevnými kritikmi,predvídal však jeho renesanciu v du-chu pravého kresťanstva. Preto sa po-važoval za vyslanca Parakléta - Du-cha Svätého. Kresťanstvo mu bolopredovšetkým záležitosťou nadzmys-lovou, nie iba tradičnou.

Preto tiež považoval judaizmus vkresťanstve za niečo prekonaného, le-bo v ňom ide iba o mesačný kult Jah-veho, ktorý vznikol až za Abraháma,zatiaľčo postavy pred Abrahámompredstavujú veľkých vodcov ľudstva

v zmysle kultu slnečného. S týmto ži-dovským elementom v sebe sa nemo-hol vyrovnať práve Augustín (a do-dnes do značnej miery väčšina protes-tantov). Z toho tiež pochádza jeho zá-kladný postoj: “credo, quia absurd-um est” (verím, pretože je to absurd-né). Proti tomu stojí Máního presved-čenie, že viera bez rozumu je človekanedôstojná.

Súčasťou manicheizmu bolo tiež -podobne ako v pôvodnej kresťanskejgnóze, s ktorou má manicheizmus radspoločných čŕt - učenie o reinkarnácii.Bez neho by nebolo možné pochopiťvzťah dobra a zla, boj svetla s temno-tou a postupnú premenu zla, ktorá prijednej inkarnácii nie je mysliteľná.Práve s touto otázkou zvádzal ťažkývnútorný zápas Augustín.

Jednou z hlavných čŕt Máního uče-nia, v ktorom nadväzoval na staroperz-ské učenie Zarathuštrovo a ovplyvňovalpotom všetky neskoršie heretické hnu-tia, z neho odvodené, bol dualizmus.Nebol to však dualizmus absolútny,ako to mylne chápalo západné cirkev-né kresťanstvo. Rovnako ako u Zarat-huštru je protiklad svetla a temnotyobrazom relatívneho vzťahu svetovýchsíl. V tomto zmysle chápali správnosťdualizmu tiež všetci zasvätenci. Abso-lútny dualizmus je okrem toho logickynemysliteľný, pretože takto chápanéprotiklady by jeden druhého obmedzo-vali a vylučovali.

Tento relatívne dualistický obrazsveta má svoj prapôvod v Zarathuštro-vom pohľade navonok, o ktorom smesa zmienili v úvode ako o protikladevnútornej cesty indickej duchovnosti.Tento pohľad prenikol až do onohosvetového éónu, keď Zem bola eštečistým slnečným svetlom - “terra luci-da” podľa Máního, tj. do obdobia sta-rého Slnka, kedy sa práve vytvorila z

pôvodne jednotného kozmu staréhoSaturnu dvojitosť svetla a temnoty(=”terra pestifera”). Bez existencietemnoty by sa totiž svetlo nemohlo na-vonok zjaviť. Tak sa božstvo javilo užstarým Peržanom dualisticky, čo tiežzodpovedalo stupňu ich vedomia.Predchádzal mu saturnský stav prajed-noty - Zarván akarana - ku ktorémuvšak zrivé vedomie mágov už nedosa-hovalo. O relatívnosti manichejskéhodualizmu svedčí i presvedčenie, že cie-ľom človeka je temnotu presvetľovaťa zlo premieňať v dobro.

Preto tiež manicheizmus zostalhnutím a nevytvoril nikdy vonkajšiucirkevnú organizáciu - historická skú-senosť ukazuje, že každá takáto orga-nizácia smeruje zákonite k ustrnutiu aahrimanizácii.1

Mání poukazoval na to, že zlo, kto-ré od seba v záujme svojho oslobode-nia odvrhuje jednotlivec, prijíma po-tom do seba a nesie v sebe celé spolo-čenstvo - vzniká tak spoločná karma.Preto Mání doporučoval, aby si každýjednotlivec podržal svoje zlo v sebe,ustavične pracoval na jeho očiste, beztoho, aby sa spoliehal na druhých, žemu ho odnímu alebo odpustia. Len taksa môže každý v ustavičnej aktiviteuchrániť od ustrnutia. Tvorivý je ibaten, kto má neustále v pozornosti svojechyby, snaží sa ich korigovať a hľadaťpôvod zla. Už objektívne pozorovanieseba samého - vytvorenie “vnútornéhopozorovateľa” vedie k oslobodeniu odvšetkého nižšieho. Každý si musí daťsmer k dobru. Tak v sebe presvietitemnotu svetlom v bohatstve dušev-

Zdenìk Váòa

1 Nesmieme pritom zabudnúť, že totonebezpečie sa nevyhýba ani takým spolo-čenstvám, ako je Antropozofická spoloč-nosť alebo Obec kresťanov - to je treba maťneustále na zreteli pri formovaní našejvlastnej činnosti i vzájomných vzťahov.

24

ných farieb. Tým vlastne očisťuje(=éterizuje) svoju krv a mení ju akonositeľku egoizmu v nositeľku lásky.Premáha v sebe tiaž hmoty svetelnousilou ducha. Je treba si pritom uvedo-miť, že temnota hmoty nie je púhymnedostatkom svetla ale niečím bytost-ným - vlastnosťou “archonta temno-ty”, ako Mání nazýva Ahrimana. Ztejto bytostnosti pochádza jej zlo. Sa-ma o sebe nie je teda hmota májou,ale iba pre jedinú bytosť, tj. pre “Kráľasvetla” (Krista), ktorý mal svoje bytieešte predtým, než existovala temnota.Tento “Kráľ” vstúpil do duše Ježišo-vej, aby skrze ňu premáhal temnotu,prežíval Ježišovo utrpenie v jeho sve-telnej duši a prostredníctvom jeho te-la premohol smrť.

V tomto učení je jasne rozlišovanýJežiš od Krista, čoho napr. Agustín ne-bol schopný a preto nechápal kozmic-kú bytosť Kristovu a skutočnosť, ženemala žiadnu karmu na vyrovnanie.Pre Krista je teda hmota temnou má-jou; má síce svoju realitu, ale v okami-hu zmŕtvychvstania sa stáva “zda-ním”, pretože jej temnota bola premo-žená svetlom (podstata manichejskéhodoketizmu).

Trpiacu svetelnú dušu Ježišovu na-zýva Mání “Jesus patibilis” (=poci-ťujúci, tj. bolesť). Kristus ho vykupu-je, ruší jeho smrť a skrze neho i smrťvšetkých ľudí, ktorí ho hľadajú.

Je treba si uvedomiť, že každá do-ba chápe vždy len časť toho, čo pred-stavuje mystérium na Golgote - podľatoho, akú karmu si duše v svojej dobeprinášajú. Mání niesol v sebe mystérij-né vedenie predchádzajúcich epôch,prijal ho do svojho ja a naplnil ho im-pulzom zmŕtvychvstania Kristovho.Mystérium na Golgote prežíval nezá-visle od tradície, čiste v duchu. Svo-jím ja, očisteným od všetkého telesné-ho, si uvedomoval ducha v prírode.Každá zmyslová skúsenosť bola preneho zároveň skúsenosťou morálnou.Svetlo a temnota boli dobré či zlé pod-ľa činov bytostí. Hmota a duch nebolipre neho abstraktné pojmy, ale sily;hviezdy - bohovia. V tom sa podstatnelíšil od Augustína, ktorý nebol schop-ný duchovnú podstatu prírody pocho-piť.

Svoje prežívanie sveta vyjadrovalMání v bohatých imaginatívnych obra-zoch, ktorými je nesená i zložitá mani-chejská kozmogónia. Jeho učenie ne-bolo ani intelektuálne, ani systematic-ké lebo vyplývalo z nadzmyslového

videnia, vyjadrovaného obraznou re-čou.

Podobne ako u Zarathuštru, odo-hrávali sa tieto zážitky často v jasky-niach, kde Mání prežíval svojho anjel-ského sprievodcu, najmä v prvej polo-vici života, zatiaľčo v druhej polovicito boli zážitky Parakléta, Sv. Ducha.Prvý súvisí s jeho imaginatívnym pre-žívaním, druhý so stupňom inšpirácie.Tak vznikli i jeho spisy.

Kozmogónia v Máního učení pou-žíva neobvyklé pojmy. Je určovaná čís-lom 12 - ako číslom priestoru a pries-torového usporiadania - a číslom 7 akočíslom času a vývoja. Podľa nebeskéhoporiadku dvanástich bohov v okruhunebies, tj. dvanástich síl zvieratníka,sa utvára i poriadok na Zemi - pretodvanásť učeníkov Kristových i dva-násť magistrov Máního. Vývoj sa odo-hráva v siedmich veľkých éónoch Ze-me, v ktorých sa postupne približujúa opäť od seba vzďaľujú ríša svetla aríša temnoty. Zem zostupuje zo sférysvetla k sfére temnoty, v ktorej sakaždá jej metamorfóza zrkadlí akoakási “antizem”: od Saturnu, ktorémuzodpovedá “zem temnoty”, cez Slnko(terra lucida), ktorému zodpovedá ter-ra pestifera (zhubná), kde sa objavujeuž látka (hylé), cez Mesiac k dnešnejZemi, kde sa svetlo a temnota spájajúa kde vládne zákon hriechu, a k ďal-ším budúcim metamorfózam (Jupiter,Venuša, Vulkán), v ktorých sa svetlobude opäť oddeľovať od temnoty.

Celý svetový vývoj je teda v zna-mení dramatického boja svetla s tem-notou - ducha s hmotou, dobra so zlom- a človek je v samom strede tohto bo-ja. Vyvíja sa od kozmického pračlove-ka, tj. svetelného, duchovného prao-brazu (=Ormuzd) až k Adamovi, tj. kdnešnému človeku, na ktorého stvo-rení sa podieľali bohovia i démoni (po-dobný mýtus sa zachoval i u Slova-nov). Má byť preto nástrojom bohovk premoženiu démonov, ale tí chcú po-mocou človeka naopak bohov preľstiťtým, že sa zmocňujú svetla, ktoré je včloveku.

Človek je však slobodnou bytos-ťou, ktorá môže ďalej rozvíjať dieloStvoriteľa: Jeho boj trvá éóny. Vo svo-jom dnešnom stave sa ocitol pádom,v ktorom postupne strácal svoj svetel-ný element.

Najskôr stratil svoje božstvo v pev-nom elemente Zeme - obrazom tohoje jaskynný kult a skalné chrámy; po-tom vo vode - odtiaľ akty očisty, po-

tom vo vzduchu - tu majú svoj pôvodindické dychové cvičenia, ktoré by mumali opäť pomôcť ku svetlu.

Teraz je v stave, keď mu už žiadnyzmyslový dojem nesprostredkovávaduchovný zážitok. Stojí pred ničotou,priepasťou. Zostalo mu iba to, že hopo smrti Kráľ svetla (Kristus) unášavždy do svojej ríše.

Nakoniec zostupuje Kráľ sám doschránky človeka s najsvetlejšou du-šou - Ježiša, aby ľudstvu pomohol. Vsmrti triumfuje nad archontom temno-ty, jeho ukrižovanie je zrodením Svet-la vo fyzickom svete. Archón temnotyje spútaný.

Skrze Krista potom môže človekdosiahnuť silu k znovuzískaniu stra-tenej duchovnosti prírody. Môže takspasiť nielen sám seba, ale i celú zem.To je tiež cieľom manicheizmu - ces-tou premieňania temnoty na svetlo, zlav dobro - preduchovňovanie hmoty aZeme.

Zásada premieňania zla v dobrovyžaduje určitý duktus života, ktorýprebieha v piatich stupňoch.

1) Auditor (poslucháč, syn náhľa-du) - ktorý sa mal uplatňovať v hospo-dárskom sektore, predovšetkým v poľ-nohospodárstve. Pritom sa mal mod-liť, postiť, udeľovať almužny, oslobo-dzovať otrokov a pomáhať pri stavbekláštorov.

2) Electus (vyvolený, syn tajom-stva), ktorý sa v odlúčenosti cvičil v“spravodlivosti”, tj. v úsilí o súlad spraobrazom.

K tomu patrila:a) zdržanlivosť a čistota v pohlav-

nom živote (signaculum sinus), a toláskou ku Kráľovi svetla, ktorá ruší de-dičný hriech;

b) čistota konania (signaculummanuum), napr. žiadne usmrcovaniezvierat alebo poškodzovanie rastlín -prejav lásky k prírode.

Hmotné bohatstvo bolo považova-né za väzenie.

Bolo povinnosťou starať sa aspoňo jedného človeka, ktorý by bez tejtoopatery nemohol žiť. Nikto nemôžedosiahnuť zasvätenie, kto nezachrániaspoň jednu dušu - tento motív sa ob-javuje i u Parsifala, ktorý privádza kuGrálu Feirefiza či Kundru.

c) čistota úst (signaculum oris),slov i myšlienok, neobsahujúcich zlo-bu alebo žiadosti. Tomu slúžila i vege-tariánska strava, v ktorej vládne sve-telný element. I zmyslové vnímaniebolo chápané ako výživa.

25

3) Presbyter (syn rozumu), ktorýslúžil ako správca, kazateľ a pisár.

4) Episcopus (syn vedenia), bis-kup, chápaný ako sluha všetkých.

5) Magister (syn miernosti), maj-ster či učiteľ.

Táto hierarchia nebola žiadnoupevnou cirkevnou organizáciou, aleezoterickou cestou zasvätenia. Už Au-gustín si sťažoval, že z manicheizmuvedel len to, čo auditores - poslucháči,a nie to, čo electi - vyvolení. Svoje spi-sy proti manicheizmu preto písal len zpovrchnej znalosti.

Ak si preložíme ciele, ktoré sledo-vala ezoterická cesta manicheizmu, doreči dnešnej antropozofie, potom v nejvlastne išlo o postupnú premenu as-trálneho, éterického a fyzického tela navyššie duchovné články: duchovné ja,životného ducha a duchovného člove-ka. Ide tu o tri cesty:

1) Cestu mieru (eiréné), otvárajúcuduchovnú sféru, ktorá je vlastným do-movom človeka. Na tejto ceste začínaprebývať božstvo v človeku - duchov-né ja (manas). Túto cestu nastupovaliuž auditores.

2) Cestu spravodlivosti (dikaiosý-né), čo znamená premáhanie smrti, le-bo na nej človek získava novú duchov-nú postavu, utkanú z preduchovnenýchéterických síl - životného ducha (bud-hi); to bola cesta vyvolených.

3) Cestu slávy (doxa), ktorá viedlak dosiahnutiu nového človeka, ktorýje svetlom medzi svetlami - duchovnýčlovek (átmá).

Tieto tri nadzmyslové duchovné si-ly človek dosahuje cez Krista. Sú tovlastne články zmŕtvychvstalého telaKristovho, ktoré sa v smrteľnom člo-veku môžu stať zárodkami večnosti.

Toľko aspoň v náčrte o Máníhoučení, ktoré nie je vo svojej podstatevlastne ničím iným než učením ezote-rického kresťanstva, ktoré plnilo svo-ju skrytú úlohu i v ďalších storočiacha ukazuje i cestu do budúcnosti, lebotu ide o kresťanstvo Ducha Sv., ktorézačína v dnešnej dobe nadobúdať naaktuálnosti.

K Máního učeniu patril i kult, vktorom hrala centrálnu úlohu slávnosťbémy, ktorá bola v podstate spomien-kou na milovaného učiteľa, ktoréhokatedra (béma) zostávala síce prázd-na, ale ktorý bol neustále prítomnýsvojím učením. Prázdna katedra bolatiež znamením, že Mání ako zasväte-nec nemôže byť nikým nahradený -preto nevznikol žiadny námestník, hla-

va cirkvi, pápež. Pri slávnosti sedeliokolo bémy účastníci na piatich stup-ňoch (podľa stupňa svojho zasväte-nia).

Slávnosť bola spojená s podáva-ním chleba, ktorý mal tvar slnečnéhokotúča v mesačnej miske - obraz Grá-lu. Šlo tu o kommunio, zasväteniebratskej láske, v ktorom bolo prežíva-né prostredníctvo medzi kozmom aZemou, transsubstanciácia pozemské-ho v božské skrz človeka.

Tento kult mal hlbšie súvislosti skozmom. V slávnosti bémy sa prežívalrytmus dňa - jej účastníci predstavova-li elementy. Akt podávania chlebasymbolizoval rytmus roka - účastnícipredstavovali slnko a planéty.

Tretím aktom bol canticum ama-torium (spev milujúcich), v ktorom sazrkadlil svetový rok, tj. prechod jar-ného bodu Slnka dvanástimi zname-niami zvieratníka. Celé kultické dianiebolo tak výrazom kozmického aspektukresťanstva. Slávnosť zvestovalaKrista ako božskú kozmickú bytosť,ktorá je však stále s nami a žije v kaž-dom ľudskom srdci, ktoré ho hľadá.

Zostáva na záver odpovedať naotázku, kto bol vlastne Mání? Osob-nosť, ktorá tak prenikavo zasiahla nie-len do duchovných dejín svojej doby,ale ktorej význam túto dobu ďalekopresahuje a zostáva trvale aktuálny?

V jednej zo svojich prednášok ho-vorí R. Steiner o tom, že v každompredkresťanskom období prebúdzalKristus, zostupujúci z duchovnéhosveta k svojmu vteleniu, určitú osob-nosť, ktorá bola reprezentantkou svo-jej doby a zároveň pôsobila pre pocho-penie Krista primerane k tej dobe.

Jednou z nich bol “mládenec z Nai-nu”, o ktorého vzkriesení hovorí Luká-šovo evanjelium (kap. 7). Bola tovlastne nová inkarnácia mladíka zegyptskej Sais, ktorý prežil nevyda-rené zasvätenie: Nepripravený chcelodhaliť tajomstvo Izis, ale prepadolsmrti. Táto tragická udalosť bola obra-zom bezmocnosti a úpadku egyptskejmystérijnej múdrosti. Jeho osud sa doistej miery opakoval v dobe Kristovej- opäť “syn vdovy”, umierajúci v mla-dom veku. Teraz však s tým rozdie-lom, že je prebudený Kristom a vrátenýmatke (obraz Izidy). Jeho zasväteniebolo tak dokončené až teraz.

Mladík sa potom znovu narodil v3. stor. ako Mání, v ktorého učení bolazhrnutá múdrosť starých náboženstieva presvietená kresťanskou gnózou,

ktorá v tejto podobe umožnila pocho-penie Krista i vyznavačom egyptsko-babylonskej, perzskej a indickej du-chovnosti.

V inkarnácii Máního sa však ne-mohlo ešte všetko plne rozvinúť - bolato len príprava pre neskoršie poslanie,ktorého cieľom je ozajstný súlad všet-kých náboženstiev.

K tomuto cieľu musel však prejsťešte jednou významnou inkarnáciou -ako “čistý prostáčik” (“čistý bloud”)Parsifal, s ktorého osudmi sme sa po-drobne zaoberali vo vlaňajších pred-náškach. Už vtedy sme poukazovali narad manichejských motívov v grálskejlegende, ktorá svedčí o skrytých súvis-lostiach. Motívy a idey neputujú v de-jinách nikdy samé, ale spolu so svoji-mi nositeľmi - v tomto prípade v osob-nosti Parsifala ako znovuvtelenéhoMáního, ktorý dovršuje svoju cestuzasvätenia a stáva sa vládcom Grálu.

Také sú teda konkrétne súvislostimedzi manicheizmom a grálskym prú-dom. Je príznačné, že po dosiahnutísvojho cieľa putuje Parsifal opäť naVýchod, do “zeme kňaza Jána”, abysvojim východným bratom zvestovalpožehnanie Grálu. Toto posolstvoGrálu je tiež tým,čo títo východníbratia očakávajúod Západu - niematerialistickú ci-vilizáciu a skost-natené cirkevnékonfesie - aleGrál, ktorý v by-tosti Kristovejspája všetky veľkénáboženstvá.

Jednou z veľ-kých duchovnýchpostáv ľudstva,ktoré toto posol-stvo pripravovali,bol Mání-Parsi-fal, ktorý v budúc-nosti príde akonový učiteľ kres-ťanstva, ktoréhoúlohou bude pod-ľa R. Steinera pre-niknúť kresťan-stvo učením rein-karnácie a karmy aúplne odhaliť ta-jomstvo zla a jehopremeny v dobro -až k tomu dozriečas.

26

Divadlo andìlùm i lidemŽivot Jana Amose Komenského

“Buï sám sebe svetom a vosvete neh¾adaj seba.”

Prednesené v Prahe, 28. marca 1992

rý musí s naprostou nutností vést kezdokonalení žáka. Přirovnává ji kekladkostroji, k střelné zbrani, k tis-kárně, k vozu, lodi, hodinám. Pozdějidokonce píše: “Tak bude v umění vyu-čovacím všechno jako stroj: všechnysoučásti budou navzájem dobře uspo-řádány a pevně spojeny, budou vytvá-řet svůj účinek... Jest však otázka,zdali tento náš stroj je již takový, abybyl schopen pracovat a přinášet výs-ledky? Odpověď: není naším úkolemchválit své vynálezy, spíše použijemeslov evangelia: Pojď a viz!” Náhle vi-díme, jak Komenského myšlenky užnejsou inspirovány obdivem k příroděa jejím zákonům, nýbrž obdivem ktechnice a jejím mechanickým účin-kům. O své metodě je přesvědčen, žemusí zákonitě vést k předpokládanýmvýsledkům, a to bez ohledu na rozdílnépředpoklady žáků. A má za to, že díkytéto metodě se už v dohledné době celélidstvo nově přiblíží k Bohu.

Důraz na metodu a její logiku, toje prvek, který od Komenského jedno-stranně převzala další pedagogika. Ví-ra v samospasitelnost metody, jíž sežáci musí přizpůsobit, ať chtějí nebonechtějí, vedla nakonec až k dnes běž-né představě, že žáci jsou “materiál”,který má být od učitele cílevědomě“formován”. Přitom dnešní pedagogi-ka pochopitelně neusiluje o to, abyškolní výchova obnovovala zatemněnýobraz Boží v člověku, nýbrž jde ji ovyprodukování schopných pracovníkůpro všechny druhy stávajících lidskýchčinností. A tak nakonec z láskyplnéhoúsilí Komenského vzniklo ono nelid-ské školství, budící v dětech hrůzu aodpor, které se dnes rozšířilo po celémcivilizovaném světě. Rudolf Steiner jev podstatě jediný, kdo ukázal, že jemožné se ubírat při výchově a vyučo-vání zásadně jinou cestou: nevycházetz abstraktně vymyšleného metodické-

Dokončenie zo Sophie 10Mluví-li se dnes o Komenském ja-

ko “učiteli národů”, poukazuje se tímv podstatě na druhý, velmi odlišný as-pekt jeho “Didaktiky”, neodlučně seprolínající s oním prvním. V Lešně seKomenský seznámil s dílem nedávnozesnulého anglického myslitele lordaBacona z Verulamu. Bacon se zabývalotázkou, jakým způsobem docházet kpravdivým poznatkům. Formulovalpožadavek takzvané induktivní meto-dy - tj. vycházet ze smyslových vjemůa teprve na jejich základě - tedy na zá-kladě autority některého z uznávanýchstarých autorů - si tvořit ideje o věcech.Správnou metodu zkoumání, kteroupodrobně rozpracoval, považoval zacosi jako stroj, samočinně a mnohoná-sobně zvyšující sílu ducha. Svýmimyšlenkami se stal zakladatelem mo-derní přírodovědy, zaměřené výhrad-ně na smyslový svět. Komenskéhovztah k Baconovi není zdaleka jedno-značný. Často dal najevo, jak hlubocesi ho váží. Ale stejně často zdůrazňo-val, že on sám postupuje jinou cestou,než Bacon. Uznával jeho induktivnímetodu, ale považoval smysly jenomza jeden ze tří zdrojů pravého poznání,jimiž pro něho byly smysly, rozum aPísmo svaté. Teprve v souznění těch-to tří se zjevuje pravda. Přesto můžemev “Didaktice” postřehnout vliv Baco-nova myšlení. Zejména v jednom: cha-rakteristickým rysem “Didaktiky” jepředstava, že správná, všestranně lo-gicky promyšlená metoda je stroj, kte-

ho systému, nýbrž ze zákonů dětskéhovývoje a z individuálního svérázu dětí.Waldorfská pedagogika se tak stavírezolutně proti uznávanému dědictvíKomenského, ale současně navazujena ony prvky jeho “Didaktiky”, kteréupadly v zapomenutí - na její křesťan-sko-apokalyptický, rosikruciánský as-pekt.

Vedle “Didaktiky” vzniká v tomtoúseku Komenského života řada dalšíchvýznamných spisů. Především jehoFyzika (“Physicae synopsis”), tj. nau-ka o přírodě, v jeho době velmi slavná,dnes zapomenutá. V ní se snaží sesta-vit přehled základních poznatků osvětě na základě tří zdrojů poznání -smyslů, rozumu a Písma. V této knizese projevuje nejvýrazněji jeho vnitřníspříznění s okruhem rosikruciánů aalchymistů. Celý svět je popisován ja-ko zrcadlení Božské Trojice, jeho líče-ní se pohybuje v triádách, trojicíchspřízněných prvků, z nichž jeden od-povídá Otci, druhý Synu, třetí Duchu.V pozdějším přepracování Fyziky Ko-menský ještě zdůraznil tento aspekt,do té míry, že český komeniolog Jaro-mír Červenka to nazývá “skutečnýmďábelským tancem triád”. V každémpřípadě je možné nazvat Komenskéhonejdůslednějším trinitárním myslite-lem v dějinách filosofie. Uveďme as-poň několik motivů z jeho představ osvětě: Na počátku stvořil Bůh tři prin-cipy: hmotu, ducha a světlo. Z nichpovstaly tvůrčí kvality sulphur, mer-cur a sal (síra, rtuť a sůl, nikoli všakjako fyzické látky, ale jako nadsmys-lové prvky). Potom živly, potom po-stupně tři přírodní říše. Rostliny obsa-hují podle Komenského proti nerostůmnavíc spiritum vitalis, ducha života,zvířata navíc ještě spiritum animalis,ducha živočišného. Člověk, chápanýjako mikrokosmos, je sám trojčlenný.Tři články jeho bytosti nazývá Komen-

Jan Dostal

27

spisů a protispisů před třicetiletouválkou. Můžeme jí dát za pravdu,neboť víme, že v “Labyrintu” najdemei karikaturu křesťanských církví, stej-ně jako právníků, filozofů nebo lékařů.Přesto můžeme z 13. kapitoly “Laby-rintu” vycítit i záchvěv vnitřní nejis-toty, pochyb, jež asi vyvstávaly v Ko-menském, když se snažil uvést v sou-lad křesťanství, jak je znal z Písma, aony nové, z Písma stěží odvoditelnémyšlenky, jež přinášelo rosikrucián-ství.

Zajímavý je ve “Fyzice” jeho po-měr k Aristotelově filosofii. Aristo-teles, proti kterému tak nelítostně vy-stoupil Bacon z Verulamu, ovládal teh-dy ještě plně myšlení vzdělanců. V teo-logii a filosofii to bylo především pro-střednictvím scholastického učenceTomáše Akvinského, který Aristotelapřetavil ve smyslu křesťanství, v pří-rodních vědách působila rozhodnýmvlivem díla arabských učenců, vychá-zejících z Aristotela, o něhož se ještě

silně opíralo tehdejší vědecké uvažo-vání. Komenský odmítá Aristotelajakožto zástupce pohanského pohleduna svět. V předmluvě se vyjadřuje, že“Aristoteles s celým svým pohanskýmzástupem by měl být vůbec vyloučenze svaté křesťanské filosofie”. Ale vy-prostil se tím už do všech důsledků zaristotelismu? Jaromír Červenka píše:“Celá filosofie oné doby, nejenomtradiční, pěstovaná na vysokýchškolách, ale i ta, která se obracelaproti aristotelovské tradici, vězela až

po krk v zajetí aristo-telovského způsobu myšlení...I Komenský, odchovaný hern-bornským aristotelismem, šeltouto cestou. Nejen žepoužíval aristotelovské ter-minologie, jež byla ovšemtehdy běžná, nýbrž včlenil dosvé přírodní filosofie mnohoscholasticko-aristotelov-ských pojmů a názorů, jež mupřipadaly z jeho stanoviskavhodné, nebo jež z různýchdůvodů nechtěl nebo nemohlnahradit jinými”.

Souběžně s “Fyzikou” pra-coval Komenský na díle, ježmu mělo rázem vynést světo-vou proslulost: “Ianua lingu-arum reserata” - “Dveře ja-zyků otevřené”. Vyšlo nejprvelatinsky, krátce nato česky. Jeto učebnice nesmírně promyš-lená metodicky, s pečlivě vy-branou zásobou výrazů, sesta-vená svrchovaně ekonomickytak, aby se žádné slovo zby-tečně neopakovalo. Významvšech slov musí mít žák názor-ně v představě - ovšem názor-nost není míněna pouze vevnějším smyslu, kde ji zajiš-ťují ilustrace. Kniha obsahuje100 kapitol a celkem 1000vět. Ale vedle baconovsky ra-cionální stránky a vedle ba-conovské názornosti má i tato

učebnice - jako pak všechny další -skrytou stránku rosikruciánskou: lát-ka knihy je totiž sestavena tak, že začí-ná stvořením světa, pak vede říšemipřírody, líčí jednotlivé lidské činnostia ústí do perspektivy spásy lidstva, ne-boli slovy Milady Blekastadové: “odprapůvodu v Bohu všemi sféramiživota až k Nejsvětější Trojici”.

Ještě o jedné knize z tohoto obdo-bí se zmíníme: o “Informatoriu školymateřské”. Je to první pokus zachytit

ský “tělo, duch a duše”, přičemž výraz“duše” označuje nesmrtelnou složkou,která člověka odlišuje od zvířat. Kdyžpozději, po 30 letech, přepracovávalsvé dílo, prohodil označení “duch” a“duše”; jako “duši” označil to, co máčlověk společného se zvířaty, kdežto“duch” z něho nyní činil nesmrtelnoubytost, neboť člověk je “mikrotheos”,miniaturní obraz Boží.

Všechny tyto představy jsou blíz-ké myšlenkám rosikruciánů. Mluvilijsme již o tom, jak Komenský kdysiintenzivně studoval spisy,které se hlásily k tomuto hnutí.Právě v tom období života, oněmž mluvíme, navázal písem-né spojení s Johannem Valen-tinem Andreae, autorem“Chymické svatby ChristianaRosenkreutze”, a žádal, aby semohl stát členem tajného bratr-stva, nazvaného “SocietasChristiana”, založeného An-dreaem r. 1620 a usilujícího oobecnou reformu lidstva. An-dreae mu odpověděl rezigno-vaně a bez naděje v budouc-nost a prosil, aby už nevolalvyčerpaného bojovníka do no-vých bojů. Přesto se Komen-ský nevzdal a naléhal dále, anakonec byl přijat. Rosikru-ciánské myšlenky, jak jsme na-značili, se promítají i do peda-gogických spisů. Mnohempozději, na sklonku života, sizaznamenal myšlenku: “Bratr-stvo Růže a Kříže, jehož prvnísplnění bylo na Jednotě bratříčeských, kterou Bůh vedl ces-tou kříže ke světlu”. To nazna-čuje, jak niterně spojoval svévlastní náboženské úsilí v Jed-notě bratrské s ideály rosikru-ciánského hnutí.

A přece i jeho vztah k rosi-kruciánství je podivně roz-porný. Otevřeme-li “Labyrintsvěta”, zjistíme, že jeho 13.kapitola přináší drsnou karikaturu to-hoto hnutí a dává tak najevo, že totohnutí neukazuje cestu z labyrintu anevede k tomu vnitřnímu setkání sKristem, do něhož dílo ústí. Jak jemožné, že se Komenský zčista jasnastaví k rosikruciánům tak kriticky?Milada Blekastadová to ve své obsáhlémonografii o Komenském zdůvodňu-je tím, že Komenský zde nekritizujepodstatu věci, ale vnější zmatky způ-sobené záplavou rosikruciánských

“Každý a� se snaží, aby se vedlo dobøe celéspoleènosti, nikdo, aby jen jemu samotnému.Je znakem pošetilosti chtít radìji léèit jednot-livý úd než celé tìlo.”

28

množství instinktivních tradic v rodin-né výchově a pozvednout je do světalogicky usuzujícího rozumu, roztříditje a podle požadavků logiky je doplnit.Krásnými slovy je tu vyjádřen Komen-ského vztah k dětem: “Kdo dítky v do-mě má, jist tím býti může, že anděly vdomě má; kdo dítě pěstuje, jist býtimůže, že anděly pěstuje, kteří přítom-ni tu jsouce na službu hledí, aby neše-trností k úrazu nepřišlo; kdo s dítětemsvým nočními temnostmi obklíčen jsaodpočívá, jist býti může, že anděly vů-kol stráž držící, aby duch temnostipřístupu neměl, má. Jak to potěšenévěci! Jak to předrahý klenot, věci ta-kové s sebou nesoucí!” Kniha dokládábystrý pozorovatelský talent Komen-ského a přesvědčivě dovozuje, že zá-kladním prostředkem jakékoli výcho-vy v předškolním věku je nápodoba.Zajímavým způsobem je toto dílo spja-to v jednotu s “Didaktikou”. Mluvilijsme už o tom, že Komenský neusilu-je předávat žákům odborné vzdělání,nýbrž že u něho škola si klade cíleobecně lidské. Ovšem k těmto cílůmpatří všestranné porozumění provšechny oblasti života. Proto se žácimají vzdělávat ve fyzice, astronomii,zeměpise, dějepise atd. Ale má-li vevýchově všechno “plynout samo od se-be”, je třeba, aby se už v předškolnímvěku kladly základy pro takové budou-cí vzdělání. Jak? Například o zákla-dech fyziky, tj. tehdy nauky o přírodě,píše Komenský:

“Fyzika nově narozených dítekjest jísti, píti, spáti, zažívati, růsti. Aleony tomu nerozumějí. V druhém teprva třetím roce začínají porozumívati,co papa jest, co bumba, co chléb, comaso atd., též co voda slove, co oheň,co země, co vítr, co zima, co teplo, cočlověk, co kravička, co psíček a ně-které základnější přirozených věcírozdíly. Čemuž je chůvy, s nimi se pěs-tujíce a procházejíce, učiti mají:“Hle, kravička! hle ptáček! hle kočič-ka! hle dítě! atd. - V čtvrtém, pátém ašestém roku postupovati mohou vtýchž přirozených věcí známosti vždydál a dál, aby co kámen, co písek, cohlína, co strom, co ratolest, co pupe-nec, co kvítek atd. slove, věděly; téžznáti některá ovoce: hruška, jablko,třešeň, hrozen atd.”

Taková je předškolní fyzika. Ob-dobně získává dítě základní vědomostiastronomické tím, že nejprve roze-znává, co je slunce, co měsíc, co hvěz-da, že se později dovídá, že vycházejí

a zapadají atd. Orientace v domě je zá-kladem zeměpisu, probouzení vzpo-mínek na minulé dni základem děje-pisu. Podobně i v dalších oborech. Při-rozený vývoj poznání tak vede v ne-přetržité linii od nejrannějšího věku ažk nejvyšší vzdělanosti. “Informatori-um” je kniha krásná a dodnes v mno-hém podnětná. - Ovšem zase si mů-žeme všimnout, z jakého hlediska Ko-menský přistupuje k otázce výchovyv předškolním věku. Vidí před seboucelkový cíl vzdělání mladého člověka,co všechno by měl získat až do odcho-du ze školy. Na základě toho se snažístanovit, jakou část tohoto vzdělání byměl získat už v předškolním věku. A ztoho mu vyplývají úkoly vychovatele.Při vší velké lásce Komenského k dě-tem, je to v zásadě necitlivý, bezohled-ný postoj k dítěti, protože se nezabý-vá zákony vývoje samého. Zase tadyjde waldorfská pedagogika úplně jiný-mi cestami. Uvědomuje si například,

že mezi třetím a pátým rokem se roz-víjí především dětská fantazie. A ptáse: co může učinit vychovatel, aby na-pomohl tomuto rozvoji? Jaké hračkymá nebo nemá dát dítěti k dispozici?Jakým způsobem má vyprávět? Otáz-ka rozvoje znalostí přitom ustoupí úpl-ně do pozadí.

Nemůžeme se ani divit, že při zá-kladním metodickém přístupu Komen-ského se do jeho výkladu někdy zčistajasna vkrádá přímo ledový baconov-ský intelekt, neúprosná poplatnostsnaze o účelnost: účel nejednou světíjakékoliv prostředky. Jak si mámesrovnat v srdci, že týž Komenský, kte-rý tolik zdůrazňuje výchovu k pravdo-mluvnosti, pak podává příklad tako-véhoto poučování dětí v otázkách ná-boženských: “Kde jest Pán Bůh? - Vnebi. - Co tam dělá? - Hledí na nás, cočiníme a jak ho posloucháme. - Co PánBůh říká, když ho neposlouchá? Anebneposlouchá tátu a mámu? - Zabijeho.” Neodkrývá se nám tu pohled dopodivných, strašidelných propastí lid-ského nitra? Cítíme, jak se v duši Ko-

“Podstata dlouhovìkostijest, nežít v záhalce, nýbržstále být v horlivé práci. Zá-halka je hrob zaživa; zahál-èivec je podoben mrtvému.”

J. A. Komenský

menského prostupují a spolu zápasídvě úplně odlišné tendence? Odkudvyvěrají?

Dodejme ještě, že v tomto tak vý-znamném sedmiletí svého života bylKomenský zvolen seniorem Jednotybratrské. Byla tím na něho přenesenavrcholná odpovědnost za další osudytohoto nejčistšího, nejskromnějšího,nejláskyplnějšího křesťanského spo-lečenství.

Další sedmiletí pro Komenského(1634-1641) znamená v lidském živo-tě možnost výrazného pootevření dooblasti ducha; vlastní daleká budouc-nost už může vysílat do lidského nitraprvní paprsky. Komenský žije v Leš-ně, nyní už jako rektor školy a stáletaké jako kazatel. Ale ujímá se nynísvé nejduchovnější úlohy: začíná pra-covat na své “Pansofii” - na souhrnuvšeho vědění, jako předpokladu pov-znesení a posvěcení lidstva. Zevně jeto pro něho doba poměrně klidná - apřece nezapomínejme na neustávajícívzdálené dunění: v Evropě stále zuřítřicetiletá válka, na jejímž výsledkubude záviset osud Komenského, čes-kých zemí i Jednoty bratrské. Komen-ský se pomalu stává slavným; tím jeovšem dáno, že se objevují i odpůrci.I sama Jednota se bouří proti panso-fickým úvahám Komenského a Ko-menský se musí vůči ní hájit zvlášt-ním spisem. Stále zřetelněji si přitomuvědomuje svůj všelidský úkol.

S tím souvisí, že hned začátkemdalšího sedmiletí (1641-1648) odjíždíse souhlasem Jednoty do ciziny, doAnglie. Je tam zván na základě svýchpřípravných spisů k zamýšlené “Pan-sofii”. Podle jeho směrnic má být vLondýně zřízeno “Kolegium světla”,vědecké kolegium dvanácti mužů, je-jichž posláním by bylo spojit všechnadosavadní oddělená vědecká odvětvív jedno. Komenský se dává dychtivědo práce, ale revoluční vření rozdělíkruh jeho podporovatelů a Komenskýodchází na pozvání do Švédska. Vtěchto letech, kdy osud ho zavál nej-prve na západ, potom na sever, jevskutku již mužem velkého světa asnaží se také podle svých sil zasaho-vat do světového dění. Švédsko je teh-dy zemí, ve kterou česká emigracevkládá největší naděje. Komenský sesnaží zasazovat se za Jednotu bratr-skou. Rozmlouvá se švédskou králov-nou Kristinou (která se naučila latin-sky podle jeho Dveří jazyků) a opětov-ně jedná s nejvlídnějším mužem Švéd-

29

ska, kancléřem Oxenstjernou. Ale pů-sobí nejen v oblasti politického života.Snaží se i připět k míru mezi protes-tantskými církvemi, ovšem bez úspě-chu. Důvodem jeho pozvání do Švéd-ska je, že na švédských školách se máučit podle jeho zásad a od Komenské-ho se požaduje, aby k tomuto účeluzpracoval učebnice. Usazuje se i s ro-dinou v hlavním městě švédskéhoPruska Elbingu (dnešní Elblang v Pol-sku) a je mu přislíben pravidelný plat.Komenský je vnitřně rván na dvě stra-ny: angličtí přátelé od něho očekávajípansofické spisy, Švédsko učebnice.Přitom pro Komenského je obojí sou-vislým celkem - učebnice by měly vy-plývat z pansofické soustavy. A před-stava pansofie se mu v té době spojujei s představou souhrnu všech reform-ních snah v lidstvu. Dílo, na které seteď především soustřeďuje, ponese ná-zev “Obecná porada o nápravě věcílidských”. Toto, tak cítí, je hlavní úkol,který mu uložil Bůh. Práce na učeb-nicích, zasazená do této souvislosti,postupuje nyní pomalu. Švédští příz-nivci jsou netrpěliví, vytýkají mu, ženeplní jejich očekávání. Ale Komen-ský není ochoten odbočit z cesty, kter-ou vidí jasně před sebou. Nakonecopouští Elbing a na podzim 1648 sevrací do Lešna. Chce mít svobodu aklid pro svou práci. Ale osud mu chys-tá něco jiného, než očekával.

Události 9. sedmiletí jeho životapřipomínají svou neúprosnou tragikoudobu po jeho 28. roce. Dva dni po ná-vratu do Lešna umírá jeho druhá žena.I on sám těžce onemocní. Hned natose dovídá, že při jednáních o mír v Os-nabrücku nebude projednáván poža-davek náboženské svobody v Čechách.Píše zoufalý dopis kancléři Oxenstjer-novi:

“S jakou radostí slyšeli dříve mojikrajané, postižení pro evangelium,slova, která ústy mými i jiných dalahlásati Tvoje jasnost, že nebudemeopuštěni, s takovým smutkem slyší ny-ní, že jsme opouštěni, ba již opuštěnipři mírovém jednání v Osnabrücku.Jsme-li vylučováni z účasti na všem,co je nám platné, že jsme k Vám vzhlí-želi jako ke svým (po Bohu) osvobodi-telům? Co platné zmáhati Vás našimislzami, jestliže znovu vydáváte ty,jimž takřka již zachráněným vrátitisvobodu je ve Vašich rukou, do rukouutiskovatelů?

...Shlédněte na národ, na kterýjako první mezi evropskými národy

ráčil shlédnouti Kristus tím, že jej vy-rval z temna Antikristova, národ, kte-rý dříve než ostatní národy přijalosvícení, samojediný po celé stoletívydržel běsnění zuřivosti Antikristo-vy. Rovněž nedávno, když se nepřátelérozhodli vyvrátiti všechny, jedny podruhých, byl náš národ první, kterýzachytil útok, s tím výsledkem, ževlastní zkázou zůstavil ostatním pří-ležitost, aby se hájili...” Ale mír vest-fálský pohřbil všechny naděje českýchvystěhovalců. Komenský tehdy píšesvůj jímavý “Kšaft umírající matkyJednoty bratrské”.

Nenachází klid ani vnitřně, ani na-venek. Marně se opětovně pokouší za-sáhnout do politického dění. Čtyři rokystráví v Sárospataku v Uhrách, kde mápřispět k reformě tamních škol a kdebuduje sedmiletou pansofickou školu.S překážkami a protivenstvími: “Celámá metoda směřuje k tomu, aby škol-ská robota se změnila v hru a potěše-ní; tomu zde nechce nikdo rozumět. Smládeží se zachází zcela otrocky, i sešlechtickou; učitelé zakládají svouvážnost na chmurné tváři, drsnýchslovech, ba i ranách a chtějí radějibýt obáváni, než milováni”. Teprveke konci svého pobytu sklidil jedno-značné uznání, když žáci školy postup-ně předvedli v řadě veřejných předsta-vení zdramatizované “Dveře jazyků”.Tato dramatizace pak vyšla tiskem podnázvem “Schola ludus” (“Školahrou”). Z doby pobytu v Sárospatakupochází i první obrázková knížka v dě-jinách - “Orbis pictus” - k níž Komen-

ský nakreslil i 180 ilustrací a jež sepozději tiskla v stále nových vydáních,takže například ještě i Goethe se jakochlapec seznamoval se světem s jejípomocí.

Po návratu do Lešna se Komenskýmůže konečně zase věnovat svémuhlavnímu cíli - “Obecné poradě”. Zarok, 1655, skončí deváté sedmiletí je-ho života a tím i celý cyklus daný sed-miletým rytmem. Jak se mu musel jevitcelý jeho dosavadní život? Byla topodivná cesta. Vyjadřuje to pozdějislovy: “ Celý můj život byl putováníma neměl jsem vlasti. Ustavičně jsemměnil místo pobytu; nikdy a nikdejsem neměl stálého domova. Však jižvidím nebeskou vlast, k jejímž pra-hům mě dovedl můj vůdce, mé světlo,můj Kristus, jenž mě předešel, aby mipřipravil místo v domě Otce mého...”Ale 63. rokem cosi končí. Hned v ná-sledujícím roce, 1656, přichází neče-kaná katastrofa: polští partyzáni za-pálí Lešno a během třídenního požárulehne celé město popelem. V plame-nech shoří i Komenského dům, v němknihovna i všechny jeho rukopisypřipravené do tisku, mezi nimi česko-latinský slovník, na němž pracovalpodle vlastního svědectví 46 let. Z roz-pracované “Obecné porady” zachráníjenom neuspořádané poznámky. V do-pise psaném - jak uvádí záhlaví - “kde-si ve Slezsku” podává první zprávy osobě: “My sice žijeme, co nás bylozachráněno ze skázy lešenské, aleživotem zcela ubohým a těkavým.Všichni jsme tam přišli o všechno a

“Ponìvadž ti, kteøí vládnou jiným, neovládají se sami, nevládnoupodle norem, nýbrž podle libosti si je pøekrucují, vyplývá z tohonezbytný dùsledek, že vìtšinì státù na svìtì se daøí špatnì.”

30

zachránili jen holý život... Svým dě-tem a Vám dědicům, kterým jsem sechystal zůstavit zvláště rukopisy, ne-zanechám už nic kromě holé schránkysvé smrtelnosti, abyste ji uložili do ze-mě, společné matky všech...”

Ohnivá opona se uzavřela za jehodosavadním životem. V 64 letech proněho náhle začíná úplně nová životníkapitola, dohra bouřlivého dramatu. Jevytržen ze všech dosavadních souvis-lostí. Bude naživu ještě 14 let, ale budeto kupodivu 14 let klidných, věnova-ných soustředěné práci. Město Am-sterdam mu nabídne pohostinství, bu-de dostávat pravidelnou rentu. Ho-landsko se mu stane druhou pozem-skou vlastí.

Vydává zde nejprve úplný souborsvých didaktických spisů. A pak ovšempracuje na nadlidském projektu své“Obecné porady”. Jeho myšlení dostá-vá hluboký křesťanský akcent. Jistě sev něm stále ještě uplatňuje i představasprávné metody jako stroje, který musínevyhnutelně dovést lidstvo do náručeBoží. Ale stále zřetelněji vystupuje dopopředí myšlenka protichůdného rázu,myšlenka lidské svobody, neboť k lás-ce a oběti se člověk může odhodlat je-dině z vlastního rozhodnutí. Kdysi, vzávěru svého “Labyrintu”, chápal svo-bodu především jako nelpění na vě-cech tohoto světa. Nyní však předklá-dá své dílo čtenářům s vědomou úctouk jejich svobodné ochotě spolupraco-vat na vykoupení lidstva. Chce býtpouhým rádcem. Oni nechť se rozhod-nou sami podle sebe. V předmluvě pí-še:

“V celém tomto díle přinášímpouze rady... Každému člověku, kaž-dému společenství, každému národuse ponechává svoboda... Kristus vy-sílal apoštoly, aby učili všechny náro-dy, ne aby je krotili. Učit však zname-ná vést od známého k neznámému, jeto laskavá, jemná a nenásilná čin-nost, láskyplná, nikoli krutá... Zač-neme tam, kde nás nedělí žádný spor,žádné vzájemné podezřívání... Po-mozte nám, aby bylo konečně, koneč-ně možné toho dosáhnout!”

“Obecná porada” je rozvržena dosedmi obsáhlých dílů. Ve třetím z nichcharakterizuje rozhodující, ústřednímotiv pozemských dějin lidstva: spo-jením s Kristem člověk získává sílu ksvobodné oběti, k sebedarování světua touto silou se může navždy spojit svůlí Boží. Tím je naplněn smysl po-zemské existence. Zde si můžeme uvě-

domit, že “Obecná porada” je dílemhluboké křesťanské inspirace.

Ale dokončit tento gigantický zá-měr bylo nad síly jediného člověka. R.1670 Komenský umírá, zatímco velkáčást jeho spisu má teprvě podobu ne-sčíslných, zčásti neuspořádaných po-známek. Před smrtí vyslovil důtklivépřání, aby jeho syn Daniel spolu sKryštofem Nigrinem dokončili a vyda-li jeho životní dílo na základě zanecha-ných poznámek. Za devět let se jim po-dařilo dát “Obecné poradě” více méněuzavřenou podobu, schopnou vydání.Celý obrovský rukopis byl převezendo Halle v Německu, s tím, že tambude po částech vydán. Vyšel všakpouze začátek. Všechno ostatní zapad-lo kamsi mezi jiné rukopisy a brzy užnikdo o tom nevěděl. Jako by i na totodílo byl padl stín tragického osudu Ko-menského. Stalo se nezvěstným. Bylto skoro zázrak, když bylo asi před 60lety náhle objeveno. Obraz myšlenko-vého světa Komenského z doby jehonejvětší životní zralosti nám zůstalpřece jen zachován. Komenský, uzná-vaný dříve především jako pedagog,stal se pojednou mimořádně výraznoupostavou v dějinách filosofie. A tak siuvědomujeme jeho neuvěřitelnou vše-strannost: filosof, pedagog, básník,spisovatel, teolog, kněz, politik, neú-navný hlasatel smíření křesťanskýchcírkví, redaktor, kreslíř, skladatel bra-trských písní. Přitom člověk, který vsobě shromáždil a nesl souhrn věděnícelé své doby a cítil, že veškeré věděníje třeba zasvětit jedinému cíli: zušlech-tění lidstva, přiblížení lidstva Bohu.

Tento duch, vysoko převyšujícísvou dobu, byl v životě zmítán stálýmipochybnostmi o sobě, o svém poslání,o svých spisech. Ty nejvýznamnější znich neustále přepracovával. Dva rokypřed smrtí, zatímco pracoval na“Obecné poradě”, vytvořil zvláštnímalé dílo, které sám chápal jako svouzávěť: “Unum necessarium” (“Jed-noho jest potřebí”). V něm se před tvá-ří všech lidí vyznává ze svých nejhlub-ších pochyb. Dívá se zpět a zjišťuje,že si po celý život počínal jako Marta,starostlivá o mnoho věcí, a zapomínal,že je podle slov evangelia potřebí jenjednoho: sedět u nohou Kristových ja-ko Maria a naslouchat. Ale jedině ten,kdo v sobě nalezne toto jediné, můžepůsobit tak, aby to bylo lidstvu ku pro-spěchu.

“Poznávám, že všechno mé dosa-vadní počínání bylo buď jen Marti-

ným starostlivým pobíháním - z láskyovšem, k Pánu a jeho dílu - nebo žepobíhání se střídalo s odpočíváním;nyní však že s pevným úmyslem při-cházím s Marií k nohám Páně, abychradostně s Davidem zvolal: Mně nej-lépe jest především u Boha!”

“... Co na to asi řeknou obdivova-telé lidské moudrosti? Budou se snadsmát bláznivému starci, jenž od nej-vyššího oceňování sama sebe sestu-puje k úplnému zneuznávání sebe?Nechť se smějí, působí-li jim to ra-dost: mé srdce se také bude smát, žeuniklo zmatkům.” “V přístavu končímá pouť, již, Osude, Štěstěno, jděte!”pravil básník a já pravím: “V Kristukončí má pouť, vy prázdná božstva,již jděte!” Kristus je mi vším, sedátkou jeho nohou bude mi milejší nežvšechny trůny světa a jeho pokoramilejší než všechna vznešenost”.

“... Chválím znova nejsvětější tvouprozřetelnost, spasiteli můj, že jsi minedal vlast a domov na zemi: nýbržžes mi ji učinil jen místem vyhnan-ství a bloudění.”

“... A poněvadž toto mé vyznánípřed tváří Boží o mém konečném ná-vratu k jednomu potřebnému je jako-by mým posledním pořízením nebolizávětí, nuže, dome můj, vy synové adcery a vnuci moji, slyšte hlas svéhootce, který vás vede k otci otců, dřívenež k otcům svých vzat. Dědictví jiné-ho vám nezanechávám mimo to jednopotřebné, abyste se Boha báli a při-kázání jeho zachovávali, nebo na tomvšecko člověku záleží.”

“... A totéž pravím vám, svým brat-řím a pozůstalým, synům rozptýlenécírkve: Milujte Pána a služte mu s ce-lým srdcem, nestydíce se za kříž je-ho... Svými bratry nazývám všechnyty, kteří vzývají jméno Kristovo; abratry svými nazývám všechny lidi té-že krve, celé pokolení Adamovo, obý-vající po celém povrchu Země.”

To bylo to nejdůležitější, to první,co chtěl na konci života zvěstovat lid-stvu. Došlo to sluchu? “Unum neces-sarium” bývalo kdysi hodně čteno, alei to pominulo. Jeho slova upadla v za-pomenutí, protože lidé měli dojem, žeje třeba se starat o věci naléhavější. Alenenasvědčuje dnes, po více než 300letech, naše situace i situace lidstva to-mu, že by snad bylo dobře přijmoutKomenského odkaz, přijmout slova je-ho dozrálé moudrosti do srdce jako zá-kladní kámen “nápravy věcí lid-ských?”

31

Človek má fyzické telo spoloč-né s minerálmi, éterické s rastli-nami a astrálne so zvieratami.Čo robí človeka človekom, je je-ho duchovné ja, čistá morálnasubstancia.

Existuje nesmrteľné ja? Gur-diev upozorňuje, že v duši člove-ka spočiatku neexistuje žiadnetrvalé ja, ale toto sa v duši eštelen musí zrodiť. Duch je v člo-veku prítomný len potenciálne,ako semiačko, zárodok, hrivna,z ktorej musí človek svoje vyš-šie ja sám sformovať, ukuť.

Premenené, čisté myslenie jesubstancia, z ktorej sa budujeprvé večné telo, z premenenéhocítenia druhé a z premenenej vô-le tretie. Táto práca na prečisťo-vaní duševných síl sa podobá na

dobývanie rýdzich kovov z rudya je pravým významom alchý-mie.

Prepracovaním astrálnehotela silami ja, t.j. prečistením,vyslobodením síl Mesiaca a pla-nét z astrálneho tela vzniká tzv.manas alebo duchovné striebro;z prečistených slnečných síl véterickom tele sa tvorí buddhialebo duchovné zlato; a vyslobo-dením síl hviezd z fyzického telavzniká atma čiže duchovné dra-hokamy.

Tieto tri stupne duchovnéhovývoja človeka sú v rozprávke oPopoluške znázornené rozlome-ním troch orieškov s mesiačiko-vými, slniečkovými a hviezdičko-vými šatami; a v evanjeliu súznázornené v troch veľkých ob-razoch: utíšení búrky, premene-ní na vrchu a zmŕtvychvstaní.

Hviezdne telo môžeme vidieťv tom, čo sa na fyzickom tele člo-veku nedostalo dedičnosťou.

Po smrti sa duševné sily člove-ka rozpadajú do všeduše svetaa len to z neho, čo malo vzťah kvečnosti, sa privtelí k jeho nesmr-teľnej individualite.

Duchovne-duševné princípy v èloveku(Základná smernica pre zakladanie duchovných hút)

Emil Páleš Keď porovnáme človeka s mine-rálom, zistíme, že to, čo majú spo-ločné, je fyzické telo. Fyzické telo člo-veka (gr. sóma, egypt. chat, sanskr.annamaja kóša) sa skladá z týchistých látok, ako minerály a horniny apodlieha aj tým istým fyzikálnym zá-konom. Minerálne telo človeka všaknemá z minerálneho sveta svoju for-mu svoj tvar. Keby mal človek iba mi-nerálne telo, vyzeral by možno akokryštál alebo by sa sypal ako piesok;nedalo by sa však o ňom povedať, žeje živý. Minerál sa totiž bez podnetuzvonka nehýbe, nič ho zvnútra neoži-vuje.

Rastlina dokáže rásť a rozmnožo-vať sa, anorganická príroda nie. To, čov rastline zabezpečuje funkcie rastu arozmnožovania, je tzv. éterické aleboživotné telo. Rastlina je rastlinou tým,že má na rozdiel od minerálu okremfyzického tela ešte aj telo éterické. Totoéterické telo usporiadava molekuly fy-zického tela rastliny do podôb - stro-mov, kvetov - do akých by sa minerál-ne molekuly samy od seba nikdy uspo-riadať nemohli, resp. ak by sa to aj ná-hodou stalo, nemohli by sa v takomtvare udržať trvale. Éterické sily v rast-line však zabezpečujú látkovú výme-nu, t.j. neustále odbúravanie a znovu-dopĺňanie molekúl na príslušné miesta,

Voľné pokračovanie Svetla na rein-karnáciu zo str. 22

Štyri prírodné ríšea štvorèlennos�

èloveka

by sme získali určitúpredstavu najprv o šty-roch a potom o sied-mich princípoch, z kto-rých sa človek skladá,a ktoré sú fyzickémuoku neviditeľné, bude-me najprv pozorovať

to, čo okolo seba vidíme vjednotlivých prírodných rí-

šach, a to nám bude takpovediac opo-rou, aby sme za tým vytušili to, čo vi-dieť nie je. Každý pozemský jav totižnesie čosi ako odtlačok, pečať, signa-túru duchovných síl či bytostí, ktorésú za ním, ktoré ho zvnútra utvárajú audržujú; znamenie, ktoré pozorné okodokáže prečítať.

Čo môže okolo seba každý z náspozorovať, sú štyri prírodné ríše, ktorésa od seba kvalitatívne (skokovito) lí-šia: ríšu minerálnu, rastlinnú, zviera-ciu a ľudskú.

32

čím permanentne bojujú proti rozpaduformy. Na jeseň, keď éterické sily rast-linu opúšťajú,7 vidíme, že rastlina samineralizuje, listy žltnú a opadávajú,životné procesy sa zastavujú a rastli-na je prenechaná čisto zákonom mine-rálneho sveta.Čo má teda človek spoločné s

rastlinami na rozdiel od minerálov,to je tzv. éterické telo (gr. eidolon,egypt. ach, sanskr. pránamaja kóša).Toto éterické telo sa vo fyzickom teleprejavuje tak, že zabezpečuje neustálulátkovú výmenu, trávenie, vylučova-nie, funkciu žliaz, rozmnožovania arastu. Podrobuje teda fyzické telo no-vému, vyššiemu zákonu, než akému byinak podliehalo samo osebe. V staro-be, keď životných síl ubúda, alebo posmrti, keď sa éterické telo od fyzickéhooddelí, a fyzické telo je prenechané sa-mo sebe a zákonom minerálneho sveta,telesná forma sa rozpadá. Čo je na člo-veku takmer čisto minerálne, to je lenkostra.

Aj v tranze, v hlbokej hypnóze, saéterické telo vysúva z fyzického a mô-žeme pozorovať, ako sa fyziologicképrocesy spomaľujú; látková výmena,dýchanie, činnosť srdca sa takmer za-stavujú a telo vychladne. (V takomtostave sa nechávali pochovávať do ze-me na 40 dní indickí fakíri.) V hlbo-kom tranze sa teda človek podobána minerál: nejaví známky života.

Éterické telo si treba predstaviť akopolopriehľadnú bielu substanciu, asiako para z čajníka; kryje sa približnes obrysom fyzického tela a presahujeho len o niekoľko centimetrov.

Životných éterov (jap. ki, čín. čchi,ind. prána) existuje viacero. Prúdia or-ganizmom po systéme dráh či kaná-lov (ind. nádí) a zabezpečujú špeciali-zované funkcie. V joge sa napríkladrozoznáva päť hlavných a päť vedľaj-ších druhov prán. Samana (zabezpe-čuje trávenie), apana (vylučovanie),udana (dýchanie), vyána (prestupujeúdy a zabezpečuje pohyb). Dévadattaje napr. zvláštny druh prány, ktorý sauvádza do činnosti pri hladovaní. Čín-ska medicína zase rozoznáva hlavné a

dov, vášní a pocitov. Tieto možno vní-mať ako pestrofarebne prúdiacu a rý-chlo sa meniacu substanciu, ktorá pre-sahuje fyzické telo človeka o niekoľ-ko desiatok centimetrov alebo aj met-rov. Čo má teda človek spoločné sozvieratami, na rozdiel od rastlín aminerálov, je astrálne, pocitové te-lo. Astrálne telo včlenilo fyzickémutelu nervovú sústavu, ktorá mu umož-ňuje na jednej strane spájať sa s von-kajším svetom cez zmyslové orgány,a na druhej strane ním pohybovať aovládať ho. Astrálne telo pôsobí na te-lo éterické a cez neho na fyzické a po-drobuje ich opäť novým, vyšším zá-konitostiam, než akým by boli podro-bené samy osebe. Fyziologické funk-cie, činnosť žliaz, trávenie, dýchací ryt-mus, tep srdca - sú ovplyvňované amenia sa pod vplyvom emócií, stra-chu, rozkoše s pod., čo u rastlín ne-možno pozorovať.

V bezsennom spánku, keď sa as-trálne telo odpútava a na lôžku zo-stáva len telo fyzické a éterické, sačlovek podobá na rastlinu: fyziolo-gické funkcie rovnomerne fungujú; ne-javí však známky pohybu a vnímania.

Človek teda vníma fyzickými zmys-lami. K zmyslovému vnemu sa však vastrálnom tele ešte niečo pripája: ci-tový dojem, pocit. Človek vníma far-by, napr. jasnožltú - a to, čo prežíva,nie je len vnem žltej, ale aj pocit rados-ti, ktorý v ňom táto farba vyvoláva.Vníma napr. sivú - a vyvoláva to v ňompocit smútku; modrá pokojnú odda-nosť; červená pocit aktivity a energie;ružová jemnosť atď. Táto schopnosť,ktorú u človeka a zvieraťa zabezpečujeastrálne (pocitové) telo, je u človekaešte zušľachtená, a nazýva sa dušoupocitovou.

Človek však, na rozdiel od zvierat,neprežíva iba to, čo prichádza k nemuzvonka, cez zmysly. Ale tvorí si o tých-to vnemoch aj vlastné myšlienky, kto-ré nevyplývajú bezprostredne z toho,čo vníma zmyslami. Porovnáva, kom-binuje, plánuje, uvažuje vo svojomvnútri. Túto schopnosť nazývame du-šou rozumovou.

vedľajšie meridiány (ťing), po ktorýchprúdi životná sila jednotlivými orgán-mi.

Kde je životná sila zablokovaná,nedostatočná, tam príslušný orgánrýchlo stárne, chorľavie a nakoniec od-umiera. Keď teda Hidatsovia hovoriao “dušiach” sídliacich v jednotlivýchorgánoch, ktorých strata znamená cho-robu, majú na mysli jednotlivé druhyéterov prúdiacich životným telom.

Pretože v éterickom svete sa všetkovlní a pulzuje v rytmoch, má každý or-gán v ľudskom tele svoju dennú do-bu, kedy je najaktívnejší, a o 12 hodínna to zase odpočíva - podľa toho, kedymá ktorá životná sila maximum a ke-dy minimum (napr. pečeň medzi 2300-

300, pľúca 300-500, hrubé črevo 500-700).Rastlina má teda telo fyzické a éte-

rické. Rastlina sa však nedokáže hý-bať z miesta na miesto a vnímať. To,čo zvieraťu umožňuje vnímať, pohy-bovať sa a pociťovať príjemné a ne-príjemné, bolesť a slasť, je tzv. astrál-ne telo (egypt. hati, sanskr. káma-rúpa). Astrálne telo pozostáva z pu-

Hermetický ideál človeka. Víťaz-stvo nad nižším ja.

človeku anima intellectiva (rozumová aduchovná duša).

9 Duša pocitová sa v aure prejavuje vmatných farbách, akoby nemala vlastnésvetlo; vytvára v aure hmlisté útvary,ktoré robia vyplnený priestor neprie-hľadným. Farby duše rozumovej sú celéakoby zo svetla; prežarujú priestor svet-lom, robia ho svetelným priestorom. Do

7 Éterické elementárne bytosti - stro-mové víly a gnómovia - sa na zimu sťa-hujú do zeme.

8 Čo sme tu nazvali éterickým telom,nazýva Tomáš Akvinský spolu s Aristo-telom anima vegetativa (vegetatívna,rastlinná duša); čo sme nazvali astrál-nym telom anima sensitiva (vnímavá,živočíšna duša); a to, čo je vlastné iba

nich preniká iskrivé, trblietavé, živésvetlo duše vedomej. Prvé dva druhy fa-rieb majú v sebe čosi v sebe spočívajúce,bez lesku; vyplňujú priestor akoby jem-nou farebnou tekutinou, ktorá v sebe po-kojne zotrváva. Duša vedomá preniká aprežaruje všetko trblietavým leskom, máv sebe čosi neustále pohyblivé, samo se-ba utvárajúce, život roznecujúce.

33

Duchovne-duševné princípy v èloveku(K tabu¾ke na str. 35)

Človek, ako obraz Boha - Trojice, má tiež trichotomickú štruktú-ru. Skladá sa z tela, duše a ducha (soma, psyché a pneuma u sv. Pav-la). Každá z týchto troch zložiek je sama v sebe opäť trojčlenná. Telosa skladá z fyzického, éterického a astrálneho tela. Duša má tri články:myslenie, cítenie a vôľu. Podobne duch.

Pretože sa však najnižší článok duše (duša pocitová) prekrýva,spoluzachvieva s najjemnejším telom (astrálnym) a najvyšší článokduše (duša vedomá) s duchovným ja, môžeme namiesto o deviatichprincípoch hovoriť aj o siedmich. Tieto môžeme potom dať do bez-prostredného vzťahu so siedmimi princípmi teozofickými resp. s pia-timi obalmi (kóša) staroindickej filozofie. Členenie na 3x3 = 9 nachá-dzame aj v židovskej kabale (nefeš, ruach, nešama).

Tieto tri zhruba zodpovedajú termínom podvedomie, vedomie anadvedomie v psychológii, pričom sa však veľmi často podvedomie anadvedomie nerozlišuje, ale sa miešajú do jedného spoločného, hmlis-tého pojmu “nevedomie”.

Ruach však znamená zároveň v človeku tú najvyššiu zložku, iskruducha, ktorá sa len momentálne prejavuje ako stredný článok jehobytosti (ja, reflexívne vedomie), ktoré sprostredkuje medzi nefeš anešama. Preto je ruach uvedený v dvoch významoch. Pod nefeš sa vužšom zmysle rozumie obyčajne len 5. a 6. princíp človeka (prejavživotnej sily a túžby); zriedkavejšie len 7. princíp samotný (telo mŕt-veho) alebo všetky tri.

Sanskritský termín linga šaríra (jemné telo) sa vzťahuje niekedyna telo éterické, niekedy astrálne. Manas (myseľ) v spojení s kámou(princíp animálnej túžby) sa niekdy označuje spoločným termínomkámamanas; v spojení s vyššou duchovnou dušou (buddhi) ako bud-dhimanas. Ak ide o to zachytiť spoločnú vibráciu astrálnej a mentál-nej aury jedným výrazom, hovorí sa o astromentálnom tele. Kauzálnetelo je najnižšia zložka vyššieho (beztvarého, arúpa) mentálu.

Šiesty, piaty a štvrtý princíp zodpovedajú u Aristotela duši vege-tatívnej, duši senzitívnej a duši intelektívnej.

Mahájánové názvy najvyššej (duchovnej) triády v poradí dhar-makája, sambhógakája, nirmanakája uvádza Láma Góvinda. RudolfSteiner tieto tri z akýchsi dôvodov prehadzuje a uvádza v poradí: nir-manakája, dharmakája, sambhógakája.

Staroegyptské a starogrécke pojmy však nemožno do našej tabuľkyvčleniť len tak priamočiaro. Termíny ka (dvojník), hati (zvieracia duša),ba (duša) alebo thumos, nous vychádzajú každý z iného okruhu pojmova predstáv, než je židovský alebo indický; a všetky významové od-tienky a konotácie jednotlivých pojmov v tabuľke nemožno znázorniť.

Treba si uvedomiť, že nielen ľudské poznanie, ale aj samotné prin-cípy v človeku sa menia, prechádzajú vývojom; takže nie sú rovnaké,ani k sebe navzájom v rovnakom pomere dnes, ako boli pred 2500,5000 alebo 10000 rokmi. Nedá sa preto očakávať, aby sa pojmosloviajednotlivých starých kultúr navzájom presne a bezo zvyšku zhodovali.Všetky princípy ľudskej bytosti sú vo vývoji; navyše medzi nimi exis-tuje množstvo vzťahov a prepojení, ktoré jednou schematickou tabuľ-kou nemožno zachytiť. Nie sú rovnako rozvinuté a navzájom v rovna-kom pomere u človeka duchovne pokročilého alebo príslušníka neja-kej zaostalej kultúry; z toho potom rozdielnosť psychických svetov aschopností u človeka jednotlivých kultúr minulosti a dneška. Éterickéči astrálne telo Inda sú napríklad iné a v inom pomere fyzickému telu,než u Európana. Ba ani u jednej a tej istej osoby nie je podoba a vzá-jomný pomer týchto princípov rovnaká v spánku, v bdení či inýchstavoch vedomia.

Taktiež hierarchia ľudských schopností stredovekého hermetikaRoberta Fludda sa k našej tabuľke vzťahuje len veľmi voľne. Verbumzrejme netreba chápať tak, že slovo (logos, verbum) je ľudským prin-cípom, ale že sa v najvyššom článku človeka odráža.

Tabuľka má poslúžiť hlavne ako námet na rozjímanie pre hĺbavéduše; a upozornenie ostatným, že duševne-duchovná štruktúra člove-ka je príliš zložitá na to, aby sa dalo hovoriť len jednoducho o “duši”ako takej. Nemožno ju však v žiadnom prípade považovať za nejakúzáväznú alebo vyčerpávajúcu schému.

Utíšenie búrkyDo tejto duše potom zasahuje čosi, čím sa človek

líši aj od zvierat, čo je pre neho špecifické, čo ho práverobí človekom: je to duch alebo duchovné ja človeka.Toto vnáša do duše a do astrálneho tela človeka opäťnovú, ešte vyššiu zákonitosť, než aké by im - samýmosebe - boli vlastné. Vidíme, že človek sa neriadi vždylen tým, čo uspokojuje jeho príjemné pocity, životnépotreby a telesné pudy; ale sa riadi aj takými pojmamiako pravda, česť, vernosť, spravodlivosť, dobro... Atie sú niekedy priamo v protiklade s jeho animálnymipudmi a životnými potrebami. Túto časť duše, do kto-rej vžaruje duch, nazývame dušou vedomou.8, 9

Duchovné ja pôsobí do duše a prostredníctvom nejsi podriaďuje, preorganizúva, pretvára najprv astrálne,potom éterické a nakoniec aj fyzické telo. Pôsobenímducha sa ľudské telo ďalej zušľachtilo, vzpriamilo aprudko sa zväčšil objem mozgu. U zvierat, ktoré vy-padli na pol ceste evolúcie k človeku, ako u opíc (doktorých duchovné sily už čiastočne pôsobili, ale nako-niec nesplnili podmienky, aby sa do nich mohli vteliťduchovné iskry), vidíme, že zostali polovzpriamené.Duch je teda to, čo robí človeka vznešeným, čo hopostavilo zo štyroch na dve, a obrátilo jeho zrak khviezdam na nebi a k ich večným zákonom.

Existuje nesmrte¾né ja?

Duša teda stojí ako prostredníčka medzi dvoma svet-mi: svetom ducha a svetom hmoty. Dušou pocitovou jenapojená na telo a svet okolo seba; dušou vedomou saotvára nahor, k duchu. Na jednej strane vnáša duchado hmotného sveta okolo seba, a na druhej straneodovzdáva duchu životné skúsenosti, ktorými ho obo-hacuje.

V duši má každý voľnosť vytvoriť si svoj vlast-ný, celkom subjektívny svet. Čo sa však nachádzaokolo neho v hmotnom svete, to je dané objektívne,to nemôže len tak zmeniť. A práve tak aj večné zá-kony duchovného sveta.

Človek napríklad vníma prírodu. Môže ju prežívaťv duši celkom subjektívne: môže byť nadšený, môže znej mať strach, môže byť ľahostajný. Môže si o nejvytvárať ľubovoľné myšlienky, aj mylné. Nemalo byzmysel hovoriť o nadšení, bez človeka, ktorý by bolnadšený. Čo však človek v duchu spozná na večných

34

a ktorá by sa dala považovať za daja-kú trvalú, červenú niť v ich živote - ajtoho sa musia obyčajne na konci životavzdať, lebo sa to ukáže len ako čias-točne pravdivé alebo mylné. Do po-slednej chvíle sa kŕčovito držia nejaké-ho ideologického smeru, náboženstva,rodiny, niečoho, s čím stotožňujú jad-ro svojej bytosti, až kým ich život o toneoberie - a potom sa cítia, akoby“stratili seba”.

Keď sa nad tým trocha zamyslíme,inak to ani nemôže byť. Lebo odkiaľberú ľudia myšlienky? Prichádzajú knim zvonka, cez fyzické zmysly (napr.čítaním, počúvaním); alebo priamo doéterického či astrálneho tela (pri hyp-nóze, telepatii, prenášaní myšlienok)- teda v každom prípade prichádzajúdo duše zvonka. Lebo aj všetky tri telá- fyzické, éterické a astrálne - sú lenobaly duše, sú pre dušu čímsi vonkaj-ším. Ten duchovne pasívny stav, priktorom sa človeku v hlave roja a “na-padajú” ho myšlienky, a ktorý ľudianazývajú “premýšľaním”, spočívavlastne v tom, že do astrálneho tela ne-cháme vstupovať myšlienky zo sve-

tového kolektívneho podvedomia, vktorom je naše astrálne telo ako v moriponorené.

Z astrálneho tela ich potom človekdo seba preberá prostredníctvom dušepocitovej. V duši rozumovej o nich prí-padne ešte uvažuje a “premýšľa”, vy-tvára “nové” myšlienky, ktoré všaknemajú v skutočnosti v ničom novúkvalitu, ale sú len novými obmenamia kombináciami cudzích a staršíchmyšlienok.

V oboch prípadoch - cez zmyslyaj nadzmyslovo - teda duša prebe-rá do seba zvonku hotové myšlien-ky, ktoré nevytvorila sama, ktorénie sú jej vlastné, ale cudzie. Nemô-že sa teda ani nijako zaručiť za to,či sú pravdivé. Nepozná ich pôvod,nevie, ako vznikli. Možno ich počulaniekde v televízii, alebo u susedky, ale-bo jej do hlavy vhupli len tak. Čiokrem toho aj zodpovedajú pravde -to je potom úplne druhá vec.Človek si niečo myslí, predsta-

vuje, ale nevie prečo. Väčšinou ne-

zákonoch prírody, to platí samo osebe;o tom má zmysel hovoriť, aj keď tuon sám už nie je. Práve tak ako prírodasama, ktorá tu je aj bez neho.

To, čo tvorí vedomie bežného člo-veka, čo nazýva dušou, psyché, psy-chikou - to pozostáva z najrozličnej-ších pocitov, predstáv, myšlienok,domnienok, strachov, túžob a chcení.Tieto pocity, predstavy a myšlienky súnie len celkom subjektívne, od jednéhojednotlivca k druhému, ale menia saaj u jedného a toho istého človeka včase. Sympatia k niekomu alebo nie-čomu sa môže veľmi rýchlo zmeniť naantipatiu alebo naopak. Jedna myšlien-ka sa môže v okamihu rozplynúť, keďsa ukáže ako mylná, a nahradiť dru-hou.

Právom hovorí Gurdievov žiak Us-penskij, že obyčajný človek si len mys-lí, že je jednotou - ale v skutočnosti jemnohosťou. Myslí si, že má nejaké tr-valé, nemenné, vlastné ja - v skutoč-nosti však žiadne ja nemá. V jednomokamihu je jednou osobou, v nasledu-júcom nejakou druhou osobou a o nie-čo neskôr zase treťou atď. “Čo v člo-veku vytvára ilúziu jednoty, celistvos-ti”, hovorí, “to je v prvom rade poci-ťovanie fyzického tela, po druhé jehomeno, ktoré sa zvyčajne nemení a po-tom množstvo mechanických zvykov...V skutočnosti však v takom človekunie je žiadna jednota, nie je tam žiadnejednotné veliace centrum a trvalé ja čiego. Každá myšlienka, každý pocit,každé želanie, každé »chcem« alebo»nechcem« je jedno »ja«. Tieto »ja« niesú medzi sebou spojené ani koordino-vané. Každé z nich však verí, že za-stupuje celok. Keď jedno momentálneželanie hovorí »ja chcem«, vzniká do-jem, že hovorí za celok. O hodinu ne-skôr však na to človek môže už zabud-núť a presadzovať úplne iný, aj opačnýzáujem, názor, chcenie, a znova hovo-riť »ja chcem«. Najhoršie na tom jeto”, ťažká si Uspenskij, “že človek sitoho vôbec nie je vedomý.”

Ďalej dáva jednoduché cvičenie, priktorom sa má človek dívať na veľkúručičku hodiniek a pokúsiť sa čo naj-dlhšie udržať nepretržité vedomie sebasamého. Ani tí najlepší spravidla ne-vydržia dlhšie, ako dve minúty.

Je teda duša, psyché, večná?Musíme konštatovať, že v nej nie jenič trvalé už za života - nieto eštepo smrti! Všimnite si, že aj to, čo ľu-dia pokladajú za svoje najvlastnejšiekrédo, alebo myšlienku, pre ktorú žijú,

Jediná múdros� v životeje sústredenos� a jediné ne-š�astie rozptýlenos�.

Ralph Waldo Emerson

myslí sám. Maximálne zdôvodní svo-ju myšlienku tým, že si ju myslí nie-kto iný, nejaká autorita. Alebo že mátaký “pocit”. Každá myšlienka v ňomje odinakiaľ, z iného zdroja. Tak sa oci-tá v jeho astrálnom tele tých tisícero»ja«, ktoré sa medzi sebou bijú a na-vzájom si protirečia, o ktorých hovoríUspenskij.

Navyše o každej myšlienke, ktoráje odvodená zvonka - na základe ob-medzenej zmyslovej skúsenosti - vie-me, že je len jednostranná, čiastočná.Tak vzniká na svete situácia, kedy ľu-dia hovoria “ja myslím” a “ty myslíš”- a každý myslíme niečo iné; až nako-niec nie je na svete dvoch ľudí, ktoríby pri “myslení” dospeli k rovnakémuvýsledku. V skutočnosti nemyslí anijeden, ale len myšlienky plynú ich hla-vami bez toho, aby vedeli prečo.

V duši pocitovej a rozumovejčlovek nemyslí uvedomele, ale lensníva a kombinbuje svoje sny.

Predsa však existuje spôsob, akoľudia môžu dospieť pri myslení k spo-ločnému výsledku, k ozajstnej pravde.Keď sa myslenie stane plne vedomým,keď prestane byť náhodné, keď sa sta-ne úplne čistým a dôsledným, musíviesť u rozličných mysliteľov k zhod-nému výsledku - asi tak, ako v aritme-tike alebo v geometrii dvaja matema-tici musia bezpodmienečne dospieť krovnakému výsledku - len ak mysliasprávne; a ak nedospeli k tomu istému,znamená to, že sa niekto z nich v mys-lení dopustil nejakého subjektívneho,neodpodstatneného kroku.

Vysvetlime si to na príklade: Keďsa zadívate na nasledujúci obrázok:

alebo si ho v sebe len predstavíte, mô-že vám po chvíli “svitnúť”, že v troju-holníku je súčet uhlov vždy 180°. To-to poznanie je absolútne, večné, doko-nalé; nikdy sa nezmení; je pravdou čis-tou ako krištáľ. Je pravdou samo ose-be, je pravdou pre každého.

Viete, že už nemôže prísť nikto dru-hý a povedať: “ja tomu neverím”, “ja

β

βγ α

γ

α

35

Psycho-lógia

Antropo-zofia

Rozikru-ciánstvo

Intel-lectus

Ratio

ŠATY Z POPOLA A SADZÍ

NadvedomiePodvedomie Vedomie

Sensus

Imagi-

natio

Mens

Intelli-gentia

Verbum

Túžbypocity

predstavypudyvášne

Konkrétne

myslenie

učenosť,vedom

osti

Abstraktné

myslenie

svedomie,

morálka

Duša

vedomá

Duša

rozumová

Duša

pocitová

Kámarúpa

Sthulašaríra

VyššíManas

Nižší

manas

Lingašaríra

Buddhi

Atma

Prána-majakóša

Anna-majakóša

Mano-majakóša

Vidžná-nam

ajakóša

Ananda-majakóša

(Džív-)

atman

Fyzickételo

Éterickételo

Astrálnetelo

Duchov-né ja

Duchov-ný

èlovek

Životnýduch

CnosťM

údrosťČistá

Intuícia

(čitta)B

A(duša)

CH

AT

(telo)

HA

TI

(zvieraciaduša)

AC

H(životná

sila)

KA

(dvojník)

KO

U(duch)

Pneuma (duch)Psyché (duša)Sarx (telo)

Soma

Eidolon

Psyché(spirituálna

duša)

NousNous

poietikos

Animaintellec-

tiva

Animavegetativa

Animasensitiva

Nešama (ruach2)

RobertFludd

Rozprávka oPopoluške

Sv.Pavol

ŽidovskáKabala

StaríEgyp-ťania

AquinasAristo-teles

PlatónPytago-

ras

Mahá-

jánaTantra

Védanta

TeozofiaJoga

Sánkhja

1.2.3.K

auzál

4.M

entál

5.A

strál

6.7.

(svetlo vedomia)

(telo slasti)

Corpus

CH

EIB

I(duchovná

duša)

Phren

(fyzickám

yseľ)

Thumos

MESIAČI-KOVÉ ŠATY

DUŠA, JA=POPOLUŠKA

SLNIEČKOVÉŠATY

HVIEZDIČ-KOVÉ ŠATY

DUCHOVNÉSTRIEBRO

Premenenémyslenie

DUCHOVNÉZLATO

Premenenécítenie

DUCHOVNÉDRAHOKAMY

Premenenávôľa

POMINUTE¼NÁ ÈAS� ÈLOVEKA

OSOBNOS�, NIŽŠIE JA (ŠTVORICA)VEÈNÁ ÈAS� ÈLOVEKA

INDIVIDUALITA, VYŠŠIE JA (TROJICA)

NefešNešama Chaja Jechida

Sloven-sky

Životnýdych,

životnásila

Telesnáschránka

Ruach1

Sam

bhó-g

aká

ja

Dharm

a-kája

Nirm

a-

naká

ja

36

si myslím niečo iné”, “mám iný ná-zor”. Ak si niekto myslí, že súčet uh-lov v trojuholníku je menej alebo viacako 180°, tak sníva; myslí si síce niečo,ale nevie prečo.

Od tej chvíle, keď ste zažili, žesúčet uhlov v trojuholníku je a vždybude len 180°, nikdy nie viac ani me-nej, keď tá myšlienka preskočilaako blesk vašou mysľou, viete nie-len to, že to už nikdy nebude inak,ale - a to je to podstatné - viete ajpovedať prečo! T.j. uvedomujete sipôvod, genézu svojej myšlienky! Ne-odvodili ste ju zvonku, zo sveta zmys-lov, žiadnym meraním - lebo vo von-kajšom svete nikde neexistuje taký tro-juholník, ktorého súčet uhlov by dávalskutočne presných 180°. Pre tútomyšlienku neexistuje vo von-kajšom, hmotnom svete vôbecžiaden dôkaz, žiadna eviden-cia, žiadna opora. A predsa jepravdivá! Ba práve preto jepravdivá tak čisto, bezo zvyšku.Ona nepochádza vôbec zvonku -ale zvnútra a zhora: nahliadli steju ako čistý zákon ducha.

Nemusíte si ju dokonca ukla-dať ani do svojej pamäte (do éte-rického tela), ale môžete ju aj za-budnúť a v každej chvíli vždyznova odvodiť, pozorovať ako sarodí, tryská z vášho vnútra, vždynová, svieža, pravdivá.

Kto nechápe, že súčet uhlovv trojuholníku je 180°, kto tonezažil, ten sa jednoducho ne-dokázal k tejto myšlienke vnú-torne vzchopiť a povzniesť. Ta-káto myšlienka totiž od vás vy-žaduje, aby ste vyvinuli určitú vnú-tornú námahu, aby ste sa vzchopi-li k vlastnej aktivite, aby ste ju v sebesamých dokázali ešte raz vedome zo-pakovať, znovustvoriť. Kto ju pasívneprebral hotovú zvonku, ten jej možnoverí, ale ju nepochopil; nemôže maťteda o nej ani nikdy žiadnu vlastnú is-totu.

Èisté myslenie ako prvý stu-peò solárnej jasnovidnosti

K takémuto čistému, od všetkéhosubjektívneho odpútanému mysleniu,ktoré nepotrebuje oporu zmyslovýchani iných telesných orgánov, ani ničo-ho vonkajšieho na to, aby bolo pravdi-vé, však možno dospieť nie len v mate-matike, ale aj inak.

K takémuto mysleniu sa vyšvihujú

jednotlivci, a aj to len v ojedinelýchživotných chvíľach. Obyčajne po dl-hých životných bojoch o sebaprekona-nie, v neriešiteľnom konflikte medziviacerými vnútornými “ja”, keď už savšetky cudzie rady vyčerpali - vzchopísa človek vo svojej duši vedomej ktakej intenzívnej vnútornej aktivite, žetáto sa otvorí duchu - a on hľadí v tomokamihu vnútorným okom na pra-vzory, absolútne, večné idey v du-chovnom svete. Tieto mu vyvstanú prevnútorným zrakom v podobe symbo-lického obrazu vo farbách takých jas-ných, živých, žiarivých a intenzívnych,že všetky ostatné, bežné myšlienky súv porovnaní s tým len ako mŕtve tiene.Zatiaľčo na ktorúkoľvek inú myš-lienku bude môcť isto aj zabudnúť,

vryje sa mu tento obraz do duše akočosi nezabudnuteľné. Vžaruje do je-ho duše s takou intenzitou, a vyvolávav nej také premeny, akoby mu do nejvpaľovali dajaký znak rozžeravenýmkovovým pečatidlom. Zatiaľčo všetkyostatné myšlienky človeku pripadajúlen ako tiene skutočností, ktoré sámvytvára a mohol by ich snáď vytvoriťaj ľubovoľným iným spôsobom - sto-jí tu pred ním živá skutočnosť ne-jakého iného, objektívneho svetavnútri, ktorú nemôže meniť, ale na-opak ona má silu spôsobovať zmenyv ňom samom. Zatiaľčo žiadna obyčaj-ná myšlienka-tieň ako “fajčenie škodízdraviu” nestačí na to, aby človek pre-stal fajčiť, líši sa tento obraz od nich

všetkých tým, že preniká človeka vô-ľou, že má tú moc meniť ľudské kona-nie. Zatiaľčo žiadna myšlienka-tieňsama osebe nemá na čele napísané, čije pravdivá alebo nie, dokazuje živámyšlienka seba samú, je Pravdou sa-motnou; pristupuje k človeku zvnútra,z duchovného sveta ako skutočná, ži-vá, od neho samého nezávislá bytosť;takže človek by bol ochotný spochybiťskôr všetko ostatné, aj svet, ktorý hma-tá rukami a vidí očami, len nie to, čotu pristúpilo k nemu zvnútra. Ba ne-môže poprieť túto Pravdu ani vtedy,keď sa o to snaží, ani keď to má prejeho život nepríjemné dôsledky, právetak, ako si študent geometrie od urči-tého okamihu už nemôže myslieť, žesúčet uhlov v trojuholníku sa nerovná

180°, ani keby chcel, lebo vie, žeto nie je pravda.

Tu človek jasne cíti, že sakúsok z neho, kúsok jeho dušeprenikol večnosťou a stal ne-smrteľným. Už nikdy nepomi-nie. Stupeň istoty je taký veľký,že pokojne a po celkom triezvejúvahe je ochotný vsadiť ak trebaaj život na túto vnútornú realituskôr, ako na to, čo vníma zmysla-mi. A vskutku, aj sa presvedčí, žezmysly klamú častejšie, ako ten-to druh vnútorného Poznania.

Vtedy sa však už takto pre-menené myslenie nenazýva mys-lením, ale prvým stupňom tzv.solárnej jasnovidnosti - imagi-náciou. Keď sa myšlienková si-la, ktorú bežne v astrálnom te-le prežívame ako predstavi-vosť, dovedie do dokonalosti,keď sa dokonale prečistí, menísa na čistú imagináciu, alebo

tzv. duchovné, alchymické striebro.

Alchymické èistenie kovov.Duchovné hutníctvo

Myšlienkové sily sú bežne u člove-ka viazané na zmyslové a iné orgányfyzického tela, a tým vždy vo vleku pu-dov a vášní; myslenie obyčajného člo-veka je presiaknuté egoizmom a týmnikdy nie nestranné, ale vždy subjek-tívne. Predsa však veľkým morálnymúsilím, cvičením, zbožným životom,sebazaprením možno dosiahnuť to, žesa sily myslenia tak prečistia, že sadokážu tak zhutniť a sformovať, že saodpútajú od tela, a tým aj od všetkéhoosobného, a dokážu fungovať nezávis-le.

Premenenie na vrchu.

37

Solárna jasnovidnosť má so sno-vým stavom a astrálnou medialitouspoločné to, že duševné sily sú odpú-tané od tela (ako v spánku); ale líši saod nich tým, že sa deje pri celkom bde-lom vedomí, teda nie v tranze alebo vnejakom zníženom stave vedomia - atým, že je objektívna. Dvaja ľudiapomocou solárnej imaginácie do-spievajú vždy k rovnakému výsled-ku. A to je práve dôvod, prečo smiemea musíme hovoriť už nie o fantázii,predstavivosti v bežnom zmysle slova,ale o čomsi objektívnom - o vnímaníduchovného sveta; zatiaľčo obyčajnápredstavivosť je preniknutá lucifer-ským vplyvom, pudmi a vášňami - azvrháva sa tak na obyčajnú fantáziu.Očistená sa však mení na imagináciu,duchovné striebro.

Medzi predstavivosťou a imaginá-ciou je taký rozdiel, ako medzi neušľach-tilým a ušľachtilým kovom: ten druhýuž nehrdzavie, nepodlieha skaze.

Keď čítate staré návody na výrobualchymického striebra, nemôžete sinevšimnúť, že znejú veľmi divne:transmutácia sa musí vraj odohrávaťv jednej jedinej nádobe, na nepretrži-tom miernom ohni. Procedúra spočívav neustálom čistení a čistení; vo dne vnoci, celé roky. Po rokoch alebo desať-ročiach stále rovnakej práce sa “náhlepretrhne vrstva kysličníku a odhalí žia-riaci kov”. Prečo tak dlho? Alchymis-ti hovoria o “pozvoľnom zahusťovaníuniverzálneho ducha”, o “zrode no-vého človeka”...

Pokusná baňka, v ktorej sa celýproces odohráva, je v skutočnosti fy-zické telo; oheň je oheň sebavzdatia,obete, askézy; a zrejúce kovy - to súduševné sily. Alchymisti veria, že keďsa nejaký neušľachtilý kov dokonaleprečistí, prejde kvalitatívnou preme-nou, transmutáciou; že keď sa mysle-nie stane čistým myslením, keď sa lás-ka stane čistá - ale nie len na 99.9%,ale bezo zvyšku, celkom rýdza - že sastane nesmrteľná.

Homunculus potom - čiže nový,skutočný, nesmrteľný, pravý človek -ktorý sa v alchymickej nádobe (v tele)rodí - sa buduje tehličku po tehličke ztohoto duchovného striebra a zlata.

Z duchovného striebra, z múdrosti,z čistého Poznania sa buduje prvé rý-dzo duchovné telo, tzv. duchovné jaalebo manas.10

Manas teda vzniká premenou as-trálneho tela, transmutáciou sílmyslenia. Taký človek už nezapochy-buje o tom, o čom vie, že je správne;už nie je vystavený strate orientácie,neistote, zmätku v myslení. To všakneznamená, že to, čo spoznal akosprávne, už aj hneď uskutočnil. Asitak, ako pri dajakom gymnastickomcvičení celkom presne vieme, aký po-hyb treba robiť, ale jednoducho námto nejde, až kým nám ten-ktorý pohybvytrvalým cvičením neprejde “do kr-vi”, nestane sa zvykom.

Tak vytrvalým ukáznením myšlie-nok, prenikaním astrálneho tela vedo-mím ja, môže človek nakoniec preme-niť aj svoj temperament, sklony, au-

tomatizmy, stáročné návyky a zlo-zvyky, ktoré sú uložené v jeho éteric-kom tele. Taký človek potom už nepô-sobí medzi ľuďmi len tým chladnýmkrištáľovým, zvonivým Svetlom du-chovnej múdrosti, poznania, čiže du-chovným striebrom; ale je celý prenik-nutý okrem toho aj duchovným tep-lom, sálajú z neho duchovné teplo avrúcnosť duchovnej lásky. Takto pre-menené éterické telo, premenenécítenie, sa nazýva duchovným zla-tom.

A keď premena v éterickom, život-

nom tele dosiahne určitý stupeň, začnesa prenášať aj do fyzického tela, takžečlovek môže nakoniec zmeniť aj svojetelo fyzické.

Človek, ktorý premenil svoje mys-lenie tak, že ho podriadil večnej mysli,dostáva zároveň určitú moc vplývať namyslenie druhých ľudí. Avšak človek,ktorý premení, prečistí svoje cítenie,získa tým ešte väčšiu moc - oduševniťdruhých ľudí ušľachtilými citmi. Ataký človek, ktorý premenil sily svoj-ho fyzického tela a svoju vôľu, nado-budne určitý prirodzený dar strhávaťso sebou aj konanie druhých ľudí; tak-že keď taký človek niekam vstúpi, vy-žaruje z jeho stredu akoby neviditeľ-ná moc, ktorá si podriaďuje a preorga-nizúva priamo bytie, dianie, beh uda-lostí okolo neho; získava vládu na svo-jím osudom - presne podľa starého čín-skeho porekadla:

Zasej myšlienku - zožneš čin;zasej čin - zožneš zvvyk;zasej zvyk - zožneš osud.

Mesiaèikové, slnieèkové ahviezdièkové šaty

Sily, ktoré pôsobia v astrálnomtele človeka, sú vlastne sily planét asily Mesiaca. Tak, ako Mesiac a pla-néty obiehajú, niektoré rýchlejšie a inépomalšie, a navzájom sa najrozličnej-ším spôsobom kombinujú, prežívamevo svojom astrálnom tele periodickýpríliv a odliv, stúpanie a klesanie du-ševných síl, duševných nálad. Obyčaj-ný človek si len nevšíma, že to, čo den-ne prežíva v sebe ako “duševné nála-dy”, je v korelácii s planetárnymi obeh-mi.11 Eskymáci teda nehovorili neprav-du, keď vraveli, že duša sa obnovuje,pribúda a ubúda ako Mesiac.

Prečistením a ovládnutím tých-to síl sa človek vyslobodzuje z mociplanét; jasným, geometricky čistýmmyslením sa vymaňuje spod vplyvuperiodického prílivu a odlivu nálad anáhodných myšlienok.

Kontrola mysle predsta-vuje najvyšší cie¾, a tak ajna jej dosiahnutie je potreb-né najväèšie úsilie.

Mohándás K. Gándhí

10 Manas (lat. mens) alebo vyšší men-tál je na rozdiel od nižšieho čiže konkrét-neho, tvarového (rúpa)mentálu oblasťounie konkrétneho, ale abstraktného, bez-tvarého (arúpa) myslenia. Tu existujúcemyšlienky nie sú “abstraktné” v tomzmysle, že by boli “neurčité”, “nejasné”,“hmlisté”; ale v tom zmysle, že sa ne-vzťahujú na žiaden konkrétny pozemskýtvar.

Existujú tu ako živé skutočnosti na-pr. myšlienka Spravodlivosti, myšlien-ka Čistoty, myšlienka Krásy a pod., teda

napospol pojmy, ktoré sú na zemi za-stúpené len v podobe symbolov, nedajúsa však vyčerpať žiadnym konečnýmpočtom slov, znakov ani obrazov. Je tooblasť večných ideí, o ktorej hovoril Pla-tón; alebo nous poietikos, zdroj Pravdya Krásna u Aristotela. Keby si však nie-kto myslel, že nejaká myšlienka z niž-šieho, rúpa-mentálu, nejaká ideológia,schéma, heslo predstavuje absolútnu, ne-smrteľnú pravdu, je to zrejme nebezpeč-ný omyl.

11 Mesiac sa pohybuje tak rýchlo, že

prejde celé znamenie zverokruhu za dvadni; takže človek môže mať už večer ve-selú náladu, zatiaľčo ráno bol ešte smut-ný. Venuša napr. preputuje zhruba jednoznamenie za mesiac, takže vytvára v ži-vote človeka pravidelne také obdobia,kedy sa oddáva určitému duševnému za-farbeniu povedzme na niekoľko dní. Sa-turn, Urán a ďalšie planéty zotrvávajúv jednom znamení aj celé roky a vytvára-jú tak dlhotrvajúcu atmosféru, dodáva-júcu duševné podfarbenie celým časo-vým obdobiam.

38

V éterickom tele zase žijú predo-všetkým sily Slnka. Slnko nie je lenzdrojom fyzického svetla a tepla, aleaj obrovskou centrálou éterických síl.Rastliny, ktoré majú len éterické telá,žijú celkom zo slnka, k slnku sa otvá-rajú, obracajú, za slnkom rastú. Rast-lina v človeku - jeho éterické telo - ži-je zo slnečných síl.

Vyslobodením slnečných síl viaza-ných v životnom tele a ich premene-ním na čistý, nesmrteľný, slnečný éter,na duchovnú lásku Kristovu, vznikádruhé duchovné telo, tzv. životný duchalebo buddhi.

A nakoniec vo fyzickom tele súzakliate sily hviezd. Minerálne látkyfyzického tela človeka a fyzickej sféryzeme vznikli pádom, involúciou síl,ktoré pochádzajú zo sféry stálic. Keďsa minerálna fyzická hmota dokonaleprečistí a podriadi zákonu, stratí svojunajpodstatnejšiu vlastnosť - temnotu,nepriehľadnosť - a stane sa priehľad-nou, priepustnou pre svetlo, ako v dra-hokamoch. Drahé kamene majú v se-be čosi také nesmierne čisté a vznešenéako hviezdy na oblohe.12,13 Teda:

Premenením astrálneho telavzniká duchovné striebro.

Premenením éterického telavzniká duchovné zlato.

Premenením fyzického tela vzni-kajú duchovné drahokamy.14

Alebo: Prečistením a vyslobode-ním mesačných síl z astrálneho tela,z čistého myslenia, predstavivosti,múdrosti vzniká prvé duchovné te-lo (manas) alebo - ako je to v roz-právke o Popoluške - mesiačikovéšaty.

Prečistením a vyslobodením sl-nečných síl z éterického tela, z pre-meneného cítenia, z rýdzej láskyvzniká druhé duchovné telo (bud-dhi) - alebo slniečkové šaty.

A prečistením a vyslobodením sílhviezd z fyzického tela, z premene-nej vôle, z duchovných cností vzni-

ká tretie duchovné telo (atma) - ale-bo hviezdičkové šaty.15,16

Popoluška dostala tri oriešky a vnich najprv mesiačikové, potom sl-niečkové a do tretice hviezdičkové ša-ty. Ľudská duša je sirota, ktorá strati-la duchovný svet (svoj pravý domov)a musí drieť u macochy; v šatách z po-pola a sadzí. Dostala však tri oriešky(astrálne, éterické a fyzické telo), ktorékeď rozlúskne, získa z nich tri skvost-né odevy (duchovné telá), ktoré jejumožnia stretnúť sa s Kráľom kráľova znovunadobudnúť svoj vznešenýpôvod.

Ako súvisí rozprávka o Popo-luške s Kristom

Tieto tri zastávky, stupne vývojačloveka sú v evanjeliách zreteľne zná-zornené: v utíšení búrky, v premenenína vrchu a vzkriesení.

Na začiatku evanjelia Ježiš utíšibúrku a chodí po mori: “Vtedy pov-stala veliká búrka od vetra, a vlny sa

tak valily do lodi, že sa až naplňova-la. A on bol v zálodí a spal na poduš-ke. A zobudili ho a povedali mu: Uči-teľu, či nedbáš, že hynieme? A prebu-diac sa pokarhal vietor a povedal mo-ru: Mlč, umĺkni! A prestal vietor, anastalo veliké ticho.” (Mar 4:37-41)

Pri utíšení búrky mal Ježiš užpremenené astrálne telo. Len tenmôže ovládať astrálny čiže elementár-ny svet živlov, kto ovládol a uviedoldo rovnováhy svoje vlastné astrálne te-lo silou svojho ja. “Nebojte sa, jasom!” To je zrod duchovného ja, jed-notného veliaceho centra v človeku,

ktoré dokáže udržať všetky duševnésily v človeku v rovnováhe. Aby nie-kto mohol vedome vystúpiť do astrál-neho sveta živlov, musí mať silné ja.Inak ho živlové bytosti pohltia, pre-môžu - do nezmerna zväčšia jedno-strannosti jeho povahy - oheň chole-rické, vzduch sangvinické, voda fleg-matické a zem melancholické - a oncelkom stratí seba samého. Ale Ježišdokonale ovládol živly v sebe, vnútri- a preto aj živly okolo seba, vonku.Takže sa učeníci “veľmi báli a hovo-rili jeden druhému: Ktože je toto, žeho i vietor i more poslúchajú?” (Mar4:41)

V strede evanjelia potom Ježiš“pojal Petra, Jakoba a Jána, jehobrata, a vyviedol ich na vysoký vrchosobitne, a premenil sa pred nimi, ajeho tvár sa skvela ako slnce, a jehorúcho stalo sa bielym ako svetlo.”(Mat 17:1-2) Tu premenil Ježiš svo-je éterické telo na slniečkové šaty.

Na konci evanjelia potom premeníJežiš aj svoje telo fyzické. Mária Mag-daléna s Máriou prišli v nedeľu na svi-taní pozrieť hrob a nevedeli nájsť telo.“A keď vošly do vnútra, nenašly telaPána Ježiša.” (Luk 24:3) A anjel rie-kol ženám: “Niet ho tu, lebo vstal.”(Mat 28:6)

Ježiš zrejme “nestrašil” svojichučeníkov len v obyčajnom astrálnomtele, ako to bežne robia tzv. “ducho-via” zomrelých po smrti. Lebo by poňom muselo zostať fyzické telo, mŕt-vola. Tá však zmizla. A “anjel Pá–nov...na pohľad ako blesk a jeho rú-cho bolo biele ako sneh” výslovneupozorňuje aj na príčinnú súvislosť,prečo fyzické telo zmizlo: “Niet ho tu,lebo vstal.”

Ježiš sám upozorňuje učeníkov naodlišnosť medzi sebou a obyčajným“duchom” zomrelého: “Vidzte mojeruky i moje nohy, že som ja sám, tenistý. Dotýkajte sa ma a vidzte, leboduch nemá tela a kostí, ako vidíte, žeja mám.” (Luk 24:39)

Nesmrte¾ní sme len na-to¾ko, nako¾ko myslíme naveèné.

Baruch Spinoza

než sa stane súčasťou povahy, zvykom;a zvyk, ktorý musí trvať veľmi dlho, nežpremení fyzické telo.

14 Tieto tri duchovné stupne sú, aleboby mali byť, skutočným obsahom symbo-liky nosenia krížov v Hnutí Grálu: tí,čo nosia strieborný kríž, by mali mať,aspoň do istej miery, vyvinuté duchovnéstriebro; tí čo nosia zlatý kríž - duchovnézlato; a nositelia kríža s drahokamompremenenú vôľu.

15 Toto prečisťovanie duševných sílsa vskutku podobá na ryžovanie rýdzeho

12 Odtiaľ báje starých Peržanov, In-diánov aj Slovanov, že človek po smrtiputuje najprv k Mesiacu, potom k Slnkua nakoniec do sféry stálic; alebo že každýčlovek má na nebi svoju hviezdu.

13 Mesiac, Slnko a hviezdy si môžemepredstaviť ako tri ručičky svetových ho-dín: sekundovú, minútovú a hodinovú.Mesiac musí obehnúť dvanásťkrát, abySlnko obehlo raz, a Slnko asi dvetisíc-dvestokrát kým sa otočí celá sféra stálic.Tomu zodpovedá v mikrokozme: myš-lienka, ktorá sa musí veľakrát opakovať,

kovu z rudy, v ktorej je zmiešaný s roz-ličnými prímesami a nečistotami; takžesa spoločenstvo takých ľudí, ktorí pracu-jú na premene svojich duševných síl, dánajpriliehavejšie nazvať duchovnou hu-tou.

16 Úloha človeka vyslobodiť svoje du-ševné sily z tela sa v rozprávkach nie-kedy znázorňuje hrdinom, ktorý má zaúlohu oslobodiť pannu prikovanú kčiernej skale (fyzickej hmote), stráže-nú drakom alebo inou obludou (chtivos-ťou).

39

zaèali dopada� na dievèinu iskrivéhviezdièky svetla, tiché a jemné akovloèky. Keï však dopadli na jej šaty,usporiadali sa do ornamentov, dokvetov a listov a žiarili èistým zla-tom. Lúkou zavoòala nežná vôòabieleho jazmínu. Víly poodstúpili a

Bledé vlasy víl zaviali do vánkua vznešené postavy zmizli. Dievèinaostala stá� zamyslená uprostred lú-ky. A mesiac s rados�ou svietil najej nádherné šaty.

Na druhý deò a mnoho dní po-tom dievèina chodila po lesoch a lú-kach, zbierala drevo i lieèivé bylin-ky, nosila vodu do chalúpky a zlatéornamenty na šatách sa nikdy ne-zašpinili. Jej stará pestúnka sa lenmlèky chápavo usmievala.

Až jedného veèera sa dievèina nalúèke rozprávala s malými elfami,keï sa náhle všetci rozpàchli a skry-li. Zaznel dupot konských kopýt a zblízkeho lesa sa vynoril uš¾achtilýkniežací kôò so svojím pánom asprievodcom.

Knieža i dievèina zostali stá� akoomámení. Ich poh¾ady sa stretli. “Jeto anjel, èi èlovek?” zašepkala si

dievèina. “Jeho pláš� i meèžiaria strieborným plame-òom, na hrudi vidím zna-menie ¾alie a na hlave akobymal hviezdnu korunu...”

Práve sa stmievalo, les boluž èierny a jazdcov bolo �ažkorozozna�. Všetci boli obleèenív tmavom. Keby dievèininureè poèul sám knieža, bol byprekvapený. Veï mal na sebelen obyèajný lovecký odev bezozdôb a pri páse starý meè,èo mu verne slúžil. Kniežavšak uprene h¾adel na lúkua èaša smútku v jeho srdci sapomaly stávala minulos�ou.

“Taký ¾úbezný a pôvabnýobraz som nevidel ani v jed-nom z mojich snov”, prerie-

kol s�a oèarovaný. “Akým nad-pozemským leskom žiaria jej šaty,jej vlasy! Jej závoj je jemnejší nežhodváb a uprostred èela sa trbliecehviezda. Najkrajší je však jej ús-mev...” Nato zaèul slová svojhoslužobníka: “Prepáète mi, pane, aleveï to je len chudobné dievèa, èo tuseká trávu. Túla sa po lese a lenplaší zver.” Knieža nespúš�al z nejoèi. “Ale veï je to víla!” Služobnícisa nechápavo na seba pozreli.

Knieža popchol koòa do cvalu azastal tesne pred dievèinou. Mrakyodkryli bledý mesiac a naokolo opä�zavoòal jazmín. Teplý vánok imsplietol vlasy a miesto dvoch žiarínapokon zostala na lúke len jedna.

Ivana Vorobjovová

Jasný slneèný lúè prenikol medzikonáre stromov a zèerenej vode vstudnièke dal zlatý lesk. Pri prame-ni k¾aèala dievèina a naberala dodlaní krištá¾ovo èistú vodu. Keï sanapila, dala napi� aj žiarivémulúèu a rozosmiala sa.

Žila v týchto lesoch už od maliè-ka a bola tu š�astná. Málokedy vide-la èloveka, okrem svojej starej pes-túnky. Starenka ju uèila ¾udskejmúdrosti a šikovnosti a stromy s ichobyvate¾mi ju uèili múdrosti a ma-jestátnosti lesa. Rada pozorovalaškriatkov pri práci a smiala sa s ni-mi na ich smiešnom vystrájaní. Ve¾-mi sa tešila na letné noci, keï spolus hrdými elfami a dlhovlasými víla-mi tancovala v kruhu pri ich èarov-ných ohòoch. Jej duša bola èistá apriezraèná ako voda v studnièke.S pribúdajúcimi rokmi len tušila,že ju nieèo dôležité ešte èa-ká...

Starenka jej obèas roz-právala o mladom a múd-rom kniežati, èo vládne tejkrajine. Málokto však vedel,že tento spravodlivý vládcanosí v srdci smútok. Vždy,keï sa èaša so smútkom v je-ho srdci naplnila, rád jazdilna koni po lese a vnímal ce-lou dušou jeho krásu. Ne-tušil, že po skrytých ces-tièkách vyšlapaných zverouchodí aj milá dievèina a onasa pohybovala ticho - tak, akoju nauèil lesný národ.

Jednej noci nemohla za-spa�. Vyšla z chalúpky na svo-ju ob¾úbenú lúèku a tam zo-stala stá� v nemom úžase. Lúka bolazaliata strieborným mesaèným svet-lom. Bosými nohami sa brodila vzarosenej tráve až do stredu lúky atam pozdvihla oèi k tvári mesiaca.

Naraz ucítila, že už nie je sama.Z rôznych strán sa k nej blížili triprekrásne a bledé panie. Vyžarovalaz nich ve¾ká vznešenos� a láska. Ichšaty boli akoby pretkávané leskom zdrahokamov a vlasy zopnuté perla-mi siahali až po zem. Dievèina rozo-chvená to¾kou krásou nesmelo zavo-lala: “Ste to vy, víly - priate¾ky mo-je?”

Boli krajšie než všetky víly, èo do-teraz videla. S úsmevom k nej podi-šli, utvorili kruh, chytili sa za rukya zdvihli ich do výšky. Z ich dlaní

Zlaté šatyich telá sa zavlnili v miernom ván-ku. Dievèina sa zatoèila a lúka sarozjasnila svetlom z jej zlatých šiat.Zvonivý smiech sa roz¾ahol vôkol.

“To¾ká nádhera” vydýchla dievèi-na. “Veï si nezaslúžim nosi� takéšaty!” Hneï nato zaèula hlas jemnýako šuchot lístia. “Prišiel èas, aby sidostala také šaty, aké si hodná nosi�.

Buï si istá, že každý èlovek na svetemá práve taký odev, aký si zaslúži.Sám si ho tká svojimi myšlienkami,citmi a skutkami. A toto zlato patrítebe.”

Postavy víl zaèali blednú� a strá-ca� sa. “Poèkajte”, zavolala dievèi-na. “Poraïte mi, ako mám chodi�po lese v takých nádherných šatách,veï je škoda ich zašpini�!”

Víla, èo stála najbližšie, sa otoèi-la a uprela na dievèa svoje hviezdneoèi. “Toto zlato ostane navždy tvoje,pokia¾ zostaneš aj Ty taká, aká siteraz. Bude sa jaga� na hocijakýchšatách, ktoré si obleèieš. Vidie� hovšak budú len ¾udia èistého srdca.Tak sa naplní osud a nájdeš š�astiev poslaní, ktoré �a èaká.”

40

Keby Ježiš nevstal aj s fyzickýmtelom, ale len tak, ako každý po smrti,v jemnohmotných obaloch duše - ne-bol by jeho čin ničím významný; ne-malo by zmysel hovoriť o vzkriesení,o víťazstve nad smrťou a pod.

Ježiš však zrejme nevstal v obyčaj-nom fyzickom tele, ale v premenenom;lebo s ním chodil aj cez steny, objavo-val sa naraz na viacerých miestach anáhle mizol a nakoniec sa s ním ajvzniesol pred očami učeníkov do ne-ba:

“A keď bol večer toho dňa, prvéhodňa týždňa, a dvere, kde boli učenícizhromaždení, boli zamknuté zo stra-chu pred Židmi, prišiel Ježiš a zastalsi do prostredku a povedal im: Pokojvám!”

“A po ôsmich dňoch boli zase vnú-tri jeho učeníci, a Tomáš s nimi. Vte-dy zase prišiel Ježiš pri zamknutýchdveriach a stal si do prostredku a po-vedal: Pokoj vám!” (Ján 20: 19, 26)

Kristus teda vstal v premenenomduchovne-fyzickom tele. Toto telo sabuduje z čistých síl hviezd, teda z týchsíl, z ktorých sa inak, v padlej, znečis-tenej podobe vytvára hmota fyzickéhotela. Ježiš túto premenu dovŕšil, t.j.všetky sily involvované vo fyzickejhmote opät rozvinul - a jeho fyzickételo zmizlo. Minerálna hmota dosahujesvoju dokonalosť v drahokamoch.Keď sa fyzická hmota dokonale zorga-nizuje, prečistí, stane sa priezračnou,t.j. neviditeľnou pre fyzické oko, prie-stupnou pre fyzickú hmotu.

Popoluškine hviezdičkové šatynie sú nič iné ako vzkriesené, oslá-vené telo Kristovo.

Zrod nesmrte¾ného ja v dušièloveka

Len tieto mesačné, slncové a hviezd-ne šaty, utkané z duchovného striebra,zlata a drahých kameňov prepožičia-vajú človeku nesmrteľnosť. Nesmrteľ-nosť si človek ešte len musí získať.Tieto tri princípy tvoria jeho nesmr-teľné, vyššie Ja; jeho skutočnú indivi-dualitu, na rozdiel od osobnosti, ktoráje pominuteľná, smrteľná.

Gurdiev má teda plnú pravdu, keďhovorí o tom, že obyčajný človek eštenemá vybudované žiadne skutočné, tr-valé ja, ale toto ja sa v jeho duši eštelen musí zrodiť. Jeho duša je bojiskomnajrozličnejších protichodných síl,ktoré čakajú na svojho Kráľa, ktorý ich

zjednotí pod svojou vládou. A sym-bolom zrodu vyššieho, duchovnéhoja v duši človeka je Jezuliatko: ľud-ská duša je tá čistá panna, z ktorej sao svetovej polnoci (na zimný slnovrat,uprostred kali-jugy) rodí Kristus.Kristus nám išiel vzorom, prešlapalcestu k našej vyššej, preduchovnenejprirodzenosti a povedal: “Nasledujtema!”

Osud jednotlivých princípov¾udskej bytosti po smrti.

Trojaká smr�

Aký je teda osud jednotlivých prin-cípov ľudskej bytosti po smrti? Duchpovyzvlieka všetky hmotné obaly, je-den po druhom. Tieto sa v jeho neprí-tomnosti všetky rozpadnú, lebo lenduch to bol, ktorý bol v nich skutočneživý, ktorý ich udržiaval pohromade,ktorý im dával formu. To, čo nazýva-me bežne smrťou, je vlastne len prváfáza - oddelenie ducha od fyzickéhotela a jeho rozpad (prvá smrť). V prie-mere asi tri dni po smrti zotrváva ešteduch v éterickom tele, než ho opustí

(druhá smrť). Potom zostáva len v teleastrálnom (v tzv. očistci). Tu môže zo-trvať buď len niekoľko chvíľ alebo ajcelé stáročia - v každom prípade všakmusí aj svoj astrálny obal raz opustiť(tretia smrť). Zanechá v tejto sféresvoju prázdnu astrálnu schránku, tzv.astrálnu mŕtvolu, ktorá tu môže vy-držať ešte kratší alebo dlhší čas, nežsa rozplynie do svetového astrálu.

Astrálne telo však predsa neza-niká celé. Ale akýsi výťažok skúse-nosti, to, čo z myslenia človeka na-dobudlo večnú hodnotu (duchovnéstriebro), to odovzdá duchu. Túčasť astrálneho tela, ktorú človekprepracoval svojím ja, t.j. myšlienky,ku ktorým sa nedopracoval infor-matívne, ale sám cez seba, vlastnoutvorbou, privtelí duchu, svojej večnejindividualite. Teda nie to, čo na ze-mi prijal, ale to, čo zo seba vydal,čo vlastnou aktivitou vytvoril aodovzdal - stáva sa na nebi jehovečným vlastníctvom.

Práve tak ani éterické telo sa posmrti nerozplýva do svetového éterucelé; ale tá časť éterických síl, ktoréčlovek prepracoval svojím ja, ktoréprenikol duchom, sa premenila nanesmrteľný slnečný éter (duchovnézlato) a stáva sa súčasťou nesmr-teľnej individuality, ktorá trvá odinkarnácie k inkarnácii.

Avšak ani fyzické telo, ktorého po-rušiteľné súčasti sa rozpadajú a strá-cajú do minerálnej sféry zeme, sa ne-rozpadá celé. Ale z tých síl fyzickéhotela, ktoré človek prenikol vedomímseba samého, ktoré prepracoval aovládol svojím ja, teda z premenenejvôle, z čistých síl hviezd, sa budujenesmrteľné hviezdne telo.

Takto je človek sám osebe niečoako duchovnou hutou, ktorá na kon-ci života odovzdáva čisté výťažkysvojej práce: duchovné striebro, du-chovné zlato a duchovné drahokamy.

Helena Petrovna Blavatská totoryžovanie duchovných síl z duše vy-jadrila ešte iným, veľmi pekným prí-merom: “Tak ako včela zhromaždísvoj med z každej kvetiny a ostatnéponechá ako potravu pozemským čer-vom, tak to robí naša duchovná indi-vidualita. Zbiera z každej pozemskejosobnosti, do ktorej ju karma núti sainkarnovať, len nektár duchovnýchkvalít a vedomie seba samého, spo-juje to všetko dohromady, a vynorísa raz zo svojej kukly ako velebnýDhyan Čóhan”.

Viera ako premenená vô¾a

Keď hovoríme o “premenenej vô-li”, aby si niekto nemyslel, že preme-nená vôľa spočíva v tom, že človek sanamiesto niečoho rozhodne “chcieť”niečo iné. Človek totiž, na súčasnomstupni svojej evolúcie, nemá prísnevzaté vôbec žiadnu vôľu vo svojej mo-ci. Človek môže svojou vôľou pria-mo ovládať len astrálnu substanciu,t.j. svoje myslenie, a aj to len sčasti,pretože ho nedokáže ovládnuť vždy,ale len niekedy.

Ešte menej však môže rozkazovaťrovno éterickej substancii, teda napr.svojim životným funkciám, čo majúrobiť. Veď keby to aj smel, tak by jehozdravie a životné funkcie v tele boli vpriebehu krátkeho času v takom straš-nom neporiadku, nerovnováhe, kon-flikte a disharmónii, ako je jeho mys-lenie a pociťovanie.

Po štyridsiatke je užkaždý zodpovedný za výzorsvojej tváre.

Abraham Lincoln

41

Svojmu fyzickému telu a fyzickejhmote však už nemôže rozkazovaťskoro vôbec. Fyzickej hmote nemôžerozkazovať vôbec - a svojmu telu lenvo veľmi pevne vymedzenom, úzkomzmysle: môže vlastne pohybovať lensvalmi a končatinami v kĺboch; ale ne-môže napr. povedať svojej ruke, abyzmenila tvar a pod. To je preto, že člo-vek fyzickú hmotu ešte vôbec nemávo svojej moci, ale túto vôľu námzatiaľ prepožičiavajú bytosti tretejhierarchie: anjelské kniežatá aleboarcheovia. Oni vlastne reagujú na našemyšlienky a umožňujú pohyb - ale lenodtiaľ-potiaľ, pokiaľ je človeku dané.Obyčajný človek si nemôže len takzmyslieť, že “chce”, aby sa napr. sto-lička pred ním prepadla pod zem - ar-cheovia to nesplnia. Zato astrálne sto-ličky už môže celkom dobre vyrábaťaj nechať miznúť len chcením samot-ným; a pokiaľ je pánom svojho mysle-nia, môže ovládnuť astrálnusubstanciu v plnom rozsahu.

V článku “Pocahontas a jejfarby vetra” v Sophii 9, jar1996 sme vysvetlili, ako živlovébytosti vzduchu (sylfy) sú zá-roveň bytosťami, ktoré žijú vnašom myslení; bytosti vody(nymfy) v našom cítení; a byto-sti zeme (víly a gnómovia) v na-šej vôli. Tieto tri druhy prírod-ných bytostí sú podriadené porade trom anjelským hierarchi-ám: anjelom, archanjelom a ar-cheom.

Vybudovať z duchovnéhostriebra manas, teda dokona-le ovládnuť a premeniť mys-lenie, znamená dostať sa na úroveňvedomia prvej duchovnej hierar-chie nad človekom (angeloi). Vybu-dovať z duchovného zlata buddhi,teda dokonale ovládnuť a premeniťcítenie, znamená dostať sa na úro-veň vedomia druhej duchovnej hi-erarchie nad človekom (archange-loi). A vybudovať z duchovnýchdrahokamov atman, teda dokonaleovládnuť a premeniť vôľu, zname-ná dostať sa na úroveň vedomiatretej duchovnej hierarchie nadčlovekom (archai).

Premenená vôľa, to je tá viera -nie v zmysle “veriť” nejakým neovere-

ným domnienkam, ktoré sa zato, lenkvôli našej “viere” vôbec nestanúskutočnosťou - ale tá moc, ktorávšetko zmôže, o ktorej Ježiš povedal:“Amen vám hovorím, že keby ste malivieru a nepochybovali by ste, nie lento s tým figovníkom vykonáte, ale ajkeby ste povedali tomuto vrchu:Zdvihni sa a hoď sa do mora! stanesa, a za čokoľvek by ste veriac prosilina modlitbe, dostanete.” (Mat 21:21-22)

Hviezdne telo a dediènos�

Takže z fyzického tela toho zrej-me človek nepremení veľa: takmernič. Ale v každej inkarnácii predsaniečo. Keď sa na konci života poze-ráte do tváre nejakého vedca, umelcaalebo kňaza, osobnosti, ktorá celý ži-vot zápasila o nejaký ideál, a na tvárnejakého zaháľača, čo celý život pre-

vegetoval vo vnútornej apatii, keď po-rovnáte ich tváre na začiatku a na kon-ci života, tu vidíte, aký veľký je torozdiel: V jednej tvári iba bezduchátuposť - a v druhej: duch, myšlienkasa vryla hlboko do hmoty. Preto Ab-rahám Lincoln hovoril, že “po štyrid-siatke je už každý zodpovedný zavýzor svojej tváre.”

Základ fyzického tela sa dostávačloveku dedičnosťou. Ale to, čo zosvojho fyzického tela prepracuje sám,vlastnou aktivitou ducha, čo prenikolsvojím ja, to sa stáva súčasťou jehohviezdneho tela a putuje s ním stále zvtelenia do vtelenia. Človek môže byť

vo svojej fyzickej forme, v jednotli-vých detailoch výzoru svojho zovňaj-šku, v tvare nosa, očí, uší podobnýbuď otcovi alebo matke. Ale to, čosa človeku nedostalo dedičnosťou,to je najhlbší základ duchovnosti,večno, ktoré prechádza jednotlivý-mi vteleniami.17

Zviera sa podobá na svojich pred-kov, ktorí ho splodili, bezo zvyšku; jeich genetickou kombináciou.18 Alečlovek nie. Lebo to, čo si zo svojejfyzickej prirodzenosti podrobil, čoprenikol vedomím, to už vytrhol zmoci prírody a urobil súčasťou svo-jej slobodnej individuality.

Tak tu stojí hviezdne telo každéhočloveka takmer hmatateľne, fyzickypred nami, keď si od fyzického zo-vňajšku človeka dokážeme v duchuodmyslieť všetko to, čo zdedil po ro-dičoch; to, čo zostáva, ten rozdiel,to je hviezdne telo. To, čo neviditeľne

vanie z jeho pohybov, držaniatela, z celkového výzoru, a čosa nedá nájsť ani u otca ani umatky ani u žiadneho z pred-kov; ten duch, tá atmosféra, tendojem, ktorým na vás niekedyzovňajšok druhého človeka naprvý pohľad zapôsobí, to sú zá-blesky jeho večného, vyššiehoja.

U primitívneho človeka to-ho nie je veľa, čím sa od svo-jich rodičov odlíši. U silných in-dividualít môže však byť tentorozdiel neuveriteľne veľký. Pre-to R. Steiner hovorí, že človekso slabo vyvinutým ja sa na se-ba nepodobá v jednotlivých in-

karnáciách, lebo má svoju podobuvždy od rodičov; ale veľké individu-ality ju majú po sebe:

“Zasvätenec medzi smrťou a no-vým zrodením vedome vytvára (pri-pravuje) svoje (budúce) fyzické telo.Odtiaľ pochádza veľká podobnosťpostavy takých individualít od inkar-nácie k inkarnácii, zatiaľčo u menejvyvinutých osobností niet naprostožiadnej podobnosti medzi postavamiich rôznych inkarnácií. Čím vyššie sačlovek vyvíja, tým podobnejšie sú dvepo sebe idúce inkarnácie. To sa dávskutku pozorovať jasnovidným zra-kom.”19

Zmŕtvychvstalý Kristus sa zjavuje učeníkom

ku pod vplyvom ľudského ducha svojhopána. Tak môžete v niektorých prípa-doch po dlhých rokoch spolužitia pozo-rovať tú ťažko postihnuteľnú a predsa

17 Preto ascendent v horoskope vyjad-ruje zovňajšok a zároveň vyššie ja človeka.

18 Iná vec je, že zvieratá, najmä domá-ce zvieratá, menia výzor svojho zovňajš-

neuveriteľne zreteľnú a každému nápad-nú podobnosť výzoru napr. medzi psoma jeho majiteľom.

19 R. Steiner: Theosophia Rosicruciana.

42

Je duša nesmrte¾ná?

Je teda duša nesmrteľná? Po tom všetkom, čo sme pove-dali, môžeme jednomyseľne s Baruchom Spinozom (1632-1677) povedať, že “nesmrteľní sme len natoľko, na-koľko myslíme na večné”; alebo povedané inak, nakoľkožijeme sub speciae aeternitatis. Teraz pochopíme aj stoikaChrysippa, ktorý tvrdil, že po smrti pretrvávajú len dušemudrcov, teda tých, čo sa zaoberali tým, čo je večné. Auvidíme dokonca aj zrnko pravdy v tom, čo verili Masajo-via: že posmrtný život je len pre mužov, ale nie pre ženy;pokiaľ ženy u Masajov sa rozplývali v každodennýchzmyslových vnemoch, pocitoch a malicherných maličko-stiach a na pochopenie širších súvislostí života, človeka aprírody ašpirovali len muži.

Pravdu majú aj cirkevní otcovia: duša nie je nesmrteľ-ná, ale len tá časť duše, ktorá sa prenikla duchom, tedaduchovná duša. Z človeka, ktorý je naprostý materia-lista, ktorý by - teoreticky - za celý život nemal jedinúvznešenú, ušľachtilú myšlienku, nezostane po smrti nič.Z celej jeho pozemskej osobnosti v tom živote by sa dovečnosti neprevzalo ani zrnko, celá by sa rozplynula. Aleak mal za život aspoň chvíľku, aspoň okamih, kedy sa vňom pohlo niečo vyššie, nadosobné, tak predsa niečo. Mož-no aspoň jeden moment, kedy niečo nezištne obetoval ztakmer čistej lásky.

Je niečo pravdy nakoniec aj na tom, čo stojí v katechiz-me (367), že človek (zatiaľ) nemá ducha, ale len dušu a tázískava duchovné vlastnosti. Totiž máducha, ale tento ešte nie je nosičombdelého vedomia, nie je prebudený kvlastnej aktivite; takže je to pre väčši-nu ľudí skoro tak dobre, ako keby tamnebol; ale je tam len potenciálne. Vtomto zmysle Aristoteles (O duši, 404b)kritizuje Anaxagora: “Anaxagoras...na mnohých miestach síce nazývaducha pôvodcom krásna a dokona-losti, inde však zase hovorí, že tentoduch je duša; lebo je vraj vo všetkých živých bytostiach,vo veľkých i malých, v dokonalých i menej dokonalých.Nezdá sa však, že by duch ... bol vo všetkých živých byto-stiach, ba nie je ani vo všetkých ľuďoch rovnako.”

To, čo sme dostali, to je len zárodok ducha; semiač-ko, iskierka, ktorá sa môže rozhorieť, rozrásť. Tento du-chovný zárodok však ešte nie je vôbec sformovaný anisebauvedomený. To je tá strieborná hrivna (Mat 25:14-30), ktorú treba znásobiť, z ktorej musí človek ešte lenukovať šperk. Je to materiál, z ktorého človek musí doslovaukuť seba samého, nového človeka.

Gurdiev povedal čosi veľmi dôležité, keď zdôraznil,že príroda doviedla, vyvinula človeka len po určitý stu-peň, na ktorom ho prenecháva sebe samému. Ďalej samôže človek dostať len z vlastnej vôle, vedome a s veľ-kým vnútorným úsilím; inak, sám od seba, sa už nevyvíjaďalej vôbec, ale zostane stáť. Človek musí sám nadviazaťna evolúciu. Musí ju dokončiť. Keby to nebolo tak, žetúto prácu na sebe musí človek - v spolupráci s milosťou(teda kreačno-evolučne) - urobiť celú sám, nemalo byzmysel hovoriť o slobode; ten nový človek by potom nebolslobodný, ale zase len mechanický produkt prírody.

Sebavzdatie - podstata kres�anstva

Duša teda nie je nesmrteľná, ale duch. Duša zomiera,aby duch mohol žiť. Telo aj s dušou sú smrteľné, duch jenesmrteľný: “Ak chce niekto prísť za mnou, nech zapriesám seba a vezme svoj kríž a ide za mnou! Lebo ten, ktoby chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by pre mňastratil svoju dušu, nájde ju.” (Mat 16:24,25)

Ako veľmi správne postrehol Ján Letz,20 je protikladtela a duše len súčasťou ešte väčšieho protikladu tela, dušea ducha: “Biblická dialektika telo (sarx) a duch (pneu-ma) predstavuje niečo úplne iné ako grécka dialektikatela (sóma) a duše (psyché). ... Dialektika sarx-pneumaje totiž novou, univerzálnejšou dialektikou medzi poriad-kom prírody a nadprírody. ... Z jedného poriadku možnoprejsť do druhého len duchovným obrátením, novým zro-dením sa z ducha. ... pneuma (duch) povstáva na zákla-de rozličných experiencií, ktoré len s námahou, mimoriad-nym človekovým nasadením a úsilím sa privádzajú k svoj-mu zavŕšeniu. ... vyžadujú od človeka určité kenosis (se-bavzdatie, sebazaprenie). ... Z eschatologického hľadiskamožno povedať, že to, čo sa zasieva je soma psychikon(duševné telo) a čo vstáva z mŕtvych je soma pneuma-tikon (duchovné telo). ... Toto rozlišovanie medzi psy-chickým a novým, duchovným poriadkom je aj kľúčom kchápaniu kristusovskej skutočnosti.”

Psychický človek (anthrópos psychikos) sa teda musípreporodiť na duchovného človeka (anthrópos pneumati-

kos). Alebo, ako hovorí sv. Pavol:“Seje sa v porušenosti, vstane v

neporušiteľnosti.”“Seje sa duševné telo, zmyselné,

vstane duchovné telo.”“Prvý človek bol zo zeme zemský,

druhý človek - Pán z neba.”“Lebo toto porušiteľné musí ob-

liecť neporušiteľnosť a toto smrteľnéobliecť nesmrteľnosť.”

“Hľa, tajomstvo vám hovorím.Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení ... prizatrúbení poslednej trúby.” (1 Kor 15:42, 44, 47, 53, 51)

A hneď, na tom istom mieste, aj poukazuje na tri stupnepremenenia - na mesiačikové, slniečkové a hviezdičkovéšaty - ktoré už poznáme z rozprávky o Popoluške:

“A sú nebeské telá, a sú zemské telá; ale inakšia jesláva nebeských tiel a inakšia zemských. Iná je sláva slncaa iná sláva mesiaca a iná sláva hviezd, lebo hviezda odhviezdy je rozdielna v sláve. Tak aj vzkriesenie mŕtvych.”(1 Kor 15: 40-42)

Budúcnos� Zeme a ¾udstva

Trojaká premena, ktorú zavŕšil Kristus v Ježišovi zNazaretu v priebehu krátkych troch rokov, je pre ľudstvohudbou nesmierne dlhých vývojových období budúcnosti.

Ľudia dnes nie sú v stave vyrobiť ani alchymické strieb-ro, t.j. zvládnuť vedome svoje myslenie; duchovné zlato,lásku vôbec nechápu a zamieňajú ju chronicky so sentimen-talitou; a o premenenej vôli, viere, už ani nehovoriac.

Až ľudstvo vyrobí alchymické striebro, budeme za-

Tajomstvo lásky a radostije v odovzdanosti, obetovanísvojho ja. Ak je èas� tvojho jabez radosti, znamená to, že sanedokázala darova� a chce saponecha� sama pre seba.

Noliní Kanta Gupta

20 Ján Letz: Filozofická antropológia, 1994, str. 46

43

Tak jako maceška jest symbolem karmy, jest zlatý déš� sym-bolem štìstí. Pøináší èlovìku pozemské štìstí, vyrovnanost pova-hy, dosaženou z vnitøního poznání zákona a obohacenou niter-nými impulsy tvùrèí lásky. Tak, jako v urielském èase padá kzemi zlatý déš� kosmických alchymistù a vtìluje do duše èlovì-ka síly nejvyšších Ideálù osvìcujících jeho bytost, tak oblé prutyzlatého deštì se sklánìjí k zemi, tvoøíce vodopád zlatistýchkalichù na dosud nahých vìtvích. Jak krásný jest pohled nakvetoucí keø zlatého deštì! Poci�ujeme v nìm jemnou inspiracinebeských duchù Svìtla a stoupajíce výše v jemné vùni vyde-chované touto rostlinou, mùžeme se setkati s duchy Harmoniea Lásky. Moc Ideálù jest vložena v mystérium zlatého deštì.Nejedná se o zlato pozemské, ale o zlato Urielova èasu, kteréoplodòuje zemské støíbro kosmickým zlatem sférickým. Takoplodnìna jest duše, když vsává do sebe duchovní Moudrost astaví se vìdomì do kosmického života ovládaného ètyømi arch-andìli mystického roku pøírodního.

Zlatý déš� pøináší sílu duchovní Moudrosti, klidu a roz-vahy, sebekritiky a snahy za dokonale správným sebepoznáním.Jest symbolem duchovního štìstí, které èiní èlovìka skromnýmv jeho zemských požadavcích a tak vyplòuje se zde duchovnínauèení:

“Nemìj pøání a nebudeš míti zklamání a bolesti! Èím men-ší jsou naše požadavky, tím hlubšího dosáhneme vnitøního štìstí.Ne bohatství této zemì, ale bohatství duchovní spojuje se sesymbolem zlatého deštì. Jsme-li duchovnì osvícení, jest sebe-prostší život naplnìn mírem a naše niterná síla jest jedinìbezpeèným pramenem, ze kterého plyne pravé duchovní štìstí.Kdo chová harmonii v sobì samém, z toho vyzaøuje do celéhookolí, v nìmž žije, a tak stává se všem lidem milým, pøíjemnýma ohleduplným spoleèníkem. Pøijmìme síly Harmonie ze zlatéhodeštì a chtìjme každého oblažiti, v zákonu Svìtla duchù Slunce

žíti a Svìtlem Lásky zlatého deštì záøiti na všechnyzemské bytosti. Amen.

Alma Excelsior

Zlatý déš�

Duchovnívýznam kvìtin:

jedno v tom, čo je Pravda. Až ľudstvo vyrobí alchymickézlato, nie skôr, budeme zajedno v Láske. A až ľudstvovyrobí onen povestný alchymický kameň mudrcov, t.j.premenené fyzické telo, budeme zajedno vo vôli, v Dobre.

Až ľudstvo ako celok premení astralitu celej Zeme,prejde Zem do nového stavu bytia, do nového plane-tárneho stavu, ktorý sa v tajnej vede nazýva niekedyaj Novým Jupiterom. Astralita sa celá spriezrační,zmizne, premení na strieborné šaty. Takže človeku zo-stanú nepremenené len éterické a fyzické telo, ako rast-line. Preto sa niekedy hovorí o ľuďoch budúceho kozmic-kého dňa aj ako o novojupiterských rastlinách.

Ľudia sa budú od rastlín pravdaže odlišovať v tom, žebudú mať vedomie; ba ešte o jeden stupeň vyššie ako tuna Zemi - obrazné, imaginatívne vedomie, aké majú anjeli.Ale s rastlinami budú mať spoločné to, že budú mať doko-nale čistú astralitu. Kvetiny sú preto také čisté, lebo nemajúastralitu, nemajú vášne.Človek odený duchovným striebrom vydáva takú

vnútornú vôňu, pôsobí tak cudne, ako kvetina. Keď siteda chceme predstaviť stupeň ušľachtilosti, aký dosiah-nu ľudia na Novom Jupiteri, musíme myslieť na rastliny.Rastliny sú teraz na takom stupni cnosti, ako budú ľudiav budúcom kozmickom dni, ale vedome, nie nevedome,ako rastliny, u ktorých sa potom pravda o cnosti v pra-vom zmysle slova hovoriť nedá.

Až ľudstvo ako celok premení éterickú sféru Zeme,prejde Zem do nového planetárneho stavu, ktorý saniekedy nazýva aj Novou Venušou. Éterično sa celéspriezrační, pre fyzickú rovinu zmizne, premení na zlatéšaty. Takže človeku z toho, čo má dnes, zostane nepre-menené len fyzické telo, ako minerálom. Preto sa niekedyo ľuďoch kozmického pozajtrajška hovorí aj ako o novo-venušanských kryštáloch.

Ľudia sa budú pravdaže od kryštálov opäť líšiť tým,že budú mať vedomie; ba ešte o dva stupne vyššie vedo-mie ako na Zemi a o jeden stupeň vyššie ako na NovomJupiteri - inšpiratívne vedomie, aké majú teraz archanjeli.Ale s kryštálmi budú mať spoločné to, že budú mať dokon-ale čisté astrálne a éterické sily.

Rastliny nemajú vášne, ale môžu mať predsa ešte véterickom tele určité poruchy, kazy. Môžu byť napríkladzvädnuté, choré alebo nejako deformované. Ak však roz-jímate s kryštálmi, vanie z nich k vám taká ničím neska-zená rýdzosť, taká vznešenosť, aká sa inak na zeminikde nevyskytuje, a dá sa prirovnať len k velebnostihviezdneho neba.Človek odený duchovným zlatom je vo všetkom taký

rýdzi, pravý. Keď si teda chceme predstaviť stupeňušľachtilosti, aký dosiahnu ľudia o dva kozmické dni,musíme rozjímať s kryštálmi. Kryštály sú teraz na takomstupni cnosti, pravda len nevedome, ako budú ľudia naNovej Venuši. Presne tak, ako spieva Angelus Silesius:

ProjasněníMá duše před Bohem jak rubín bude státi,až v ohni očistném se její hrubost ztratí.

V budúcom čísle: Majú zvieratá ducha? Vedú hypnotickéregresy skutočne do minulých životov? Prečo si na minulé ži-voty nepamätáme? Existuje prevtelovanie do zvierat a rastlín?O rozdieli medzi reinkarnáciou, palingenézou a dedičnosťou.

44

Návraty nikamaneb New Age v mlhách

Karel Funk

dá se, že spontánní vz-nik reformace před párstaletími, theosofickéspolečnosti před vícenež jedním stoletím čihnutí prvních hippies a

New Age před pár desetiletími, ač jdeo různá hnutí, nebyl podmíněn ničímjiným než nedostatečným přijetím, ne-dostatečným výkladem a nedostatečněpřesvědčivou prezentací pravd biblev křesťanském světě. Snad kacířskyse bude jevit názor, že oficiální církvibude ještě předlouho trvat, než při-pustí i jiný, hlubší výklad některýchbiblických mysterií, který by druhotněprohloubil a zjasnil i souvislosti někte-rých biblických pravd s naukami mi-mokřesťanskými. Z toho pak plynetvrzení ještě kacířštější, že totiž defor-mace a zatvrdlost theologie resp. cír-kevního výkladu Písma, spolu s celko-vou dekadencí civilizace, je dnes zá-kladní příčinou bezhlavého importufilosofií východní provenience.

Kolik je mezi námi těch, kteří ur-putně střeží hranice křesťanství, anižby pochopili, že naplnění křesťanské-ho světa jeho přesvědčivým obsahemje tou nejdokonalejší obranou před de-zercí zevnitř a invazí zvenčí. Nedivmese, že mnozí hledající zatoužili poznatto, před čím byli varováni fundamen-talisticky zdviženým prstem jako předsatanským spiknutím, které chce pod-kopat autoritu křesťanství. Spontanei-ta úprku tisíců mladých k vyznávání

New Age je přímo úměrná rozdílumezi slovy a činy v západním křesťan-ském světě.

Kolika z těch, kteří se letmě setkalis povrchní podobou křesťanství při-nesl kontakt s východními směry čis New Age nesmírnou úlevu od ne-jistých dogmatických labyrintů na-

šeho nynějšího náboženství, ve kte-rém se často “vyrovnáváme” sesvým svědomím jen pokryteckykonvenčním slovním povzdechem

nad svou špatností či efektní alepovrchní pózou pokory a odda-nosti Kristu, aniž bychom coko-

liv v sobě změnili? Kolik hledajícíchse pak s nadšením zavrtalo do tajů vý-chodní meditace. A jak málo z nichdospělo poté k nezvratnému samostat-nému poznání, že to vše, ba více, je iv bibli. Prokoná-li totiž někdo - a jsouto výjimky, které přesto existují - súspěchem východní nauky a neulpí-lijen na mystické vůni květů exotické-ho myšlení i nemyšlení, je z vyvanutíči rozvolnění vodní hladiny orientálnímeditace vynesen jakýmsi archetypál-ním vnitřním mechanismem (či Božímilostí?), který funguje v našich nit-rech od doby mysteria Kristova ukři-žování, zpět na pevný břeh jistotyKristovy ochrany a vedení, dávajícívýznam i sílu plnému životu v tomtosvětě, který lze právě pod vlivem ži-voucího Krista stále zhodnocovat azkvalitňovat. A tento šťastlivec si pakz východních pokladů přinese - narozdíl od evropské tradice myslet aris-totelovsky černobílou logikou, kde seprotiklady vylučují - i paradoxovoulogiku, která je nad protivami. Přinesesi i vertikální rozměr své osobnosti,tak vzácný v naší evropské horizontál-ní šedi. Takovému ale pak bývá lůnoinstitucionálně organizovaného nábo-ženství těsné.

Vraťme se ale k New Age. V reak-ci na sešněrovanost a necitlivost zá-padního světa dospívá někdy k druhé-mu extrému - k bezbřehé a eticky ne-korigované “toleranci”, která přijímáskoro vše, co má nátěr či image něče-ho křesťanstvím zapovězeného. Ulpě-

ní na nových a nových (či starono-vých) okultních metodách či techni-kách, šamanských praktikách, někdyi revokacích dionýského kultu apod.ignoruje často morálně očistný fak-tor, který je pro dnešní lidstvo, za-bředlé do tisíců podob rafinovanéhoukájení vnější smyslovosti, mnohempotřebnější než v dávných dobách. Po-stulované uvolnění se zde často zabíháaž k vnitřnímu rozbřednutí, k upuštěníod vnitřní sebekázně a pečlivé mentál-ní artikulace, logiky a integrity osob-nosti. Podcenění, někdy až absencesvědomí a odpovědnosti a smyslu prooběť, nedbání etiky mezilidských vz-tahů bylo chybějící páteří už u hip-pies a je i u New Age. V tom se stou-penci New Age navlas podobají těm,před kterými utekli, i když i oni častohovoří nadšeně o Kristu. Další shodaje i v tom, že i New Age propadá ko-merci a podbízivosti.

Tato fetišizace bezbřehosti, kteránení mnohdy naplněna obsahem vnitř-ního řádu a odpovědnosti, se zatra-ceně podobá jimi kritizovanému roz-poru mezi fetišizací křesťanskýchdogmat a chováním v praxi. Někteřístoupenci New Age řadí Ježíše Kristado řady s jinými proroky či zasvěcen-ci. Zatím ještě nedospěli k poznání,že účinné protilátky proti současnémuzlu v nás i zlu nás zvenčí napadající-mu či svádějícímu může dnes poskyt-nout pouze živá, všudypřítomná auvědomovaná si láska Kristova, kteráse vylila na lidstvo při golgotské udá-losti.

Oproti všeobecnému nemoudrémupodléhání tisícům nelibostí a stresů vnašem životě staví New Age (a nejenono) podnětnou teorii a praxi pozi-tivního myšlení. To napomohlo již ti-sícům lidí zbavit se depresí, psychic-kých poruch i nemocí těla. I zde jevšak dobré vidět hlouběji. Kromě po-zitivních účinků pozitivního myšlenísi musíme ujasnit, že právě toto můžei zcela zablokovat a znecitlivět kom-pas svědomí. Negativní účinky zasu-nutých negací či stresů, přejásanýchfetišizací svého optimismu na úkor

45

zace dostala až na kraj propasti, je třebamít stále na paměti druhou, pozitivnístránku tohoto vývoje. Člověk, odloučenýod božského vedení, dospěl postupně kjasnému vědomí o sobě samém, o svéosobnosti, a k možnosti svobodného roz-hodování. Je třeba přiznat, že člověk za-tím své svobody využívá především k bez-ohlednému vykořisťování Země a dru-hých lidí. Má ale přinejmenším možnostvyužít této svobody i k svobodnému roz-hodnutí, že bude například hledat svoupravou podobu, tu, v jejímž světle kdysivešel do existence, že bude hledat ztrace-ný obraz Boží v sobě, a tím nový druhvnitřního spojení s nadsmyslovým světem.To je vážné rozhodnutí a otevírá před člo-věkem náročnou cestu.

I dnes platí, že vědomá komunikace snadsmyslovým světem vyžaduje proměnuduševního života od základu a ve všechjeho složkách. Ale cesta, po níž může člo-věk putovat za tímto cílem, má dnes po-někud jiné rysy než někdejší školení vmysteriích. To si právě mnozí stoupenciNew Age při revokacích dávných, zejmé-na orientálních praktik neuvědomují. Do-mnívají se, že nejschůdnější cestou k ob-nově obrazu Božího v člověku bude patrněodvrat od dosavadního směru vývoje lid-stva a návrat zpět k prapočátku po téžecestě, po níž se člověk od něho vzdálil.Tedy vzdát se svobody, vzdát se indi-viduálního vědomí a hledat vnitřně stav,kdy lidé ještě snili společný blažený sen vlůně Stvořitelově. Zní to logicky a svůd-ně. A existuje opravdu celá řada východ-ních okultních návodů, které usilují opovznesení do vyššího světa potlačenímjasného individuálního vědomí. Ruku vruce s tím se zpravidla objevuje princippřísného okultního vedení ze strany učitelea bezpodmínečné poslušnosti ze stranyžáků. Obnovuje se tak něco z dávné minu-losti lidstva. Takové obnovování minulostimetodami, které rovněž patří minulosti,chová v sobě ovšem vážná nebezpečí.Dnešní zhrublé fyzické tělo se staví na od-por proti takovému nadosobnímu proží-vání, duševní organismus se musí násilněvyprošťovat z tělesných vazeb, tedy čás-tečně se exkarnovat, a to znamená těžkýotřes pro celou lidskou bytost. Může tovést i k těžkým duševním nebo zdravotnímporuchám.

Co tedy se sebou? Jako křesťané by-chom měli vědět, že už před dvěma tisíci-letími došlo k reálné události, při níž seBůh sám spojil láskyplně s lidstvem, stýmž lidstvem, které se od něho tak vzdá-lilo. Nejen, že tím dal celým dějinám

třeba i neosobního distancování se odchybného a brzdícího, se v tomto přípa-dě projeví mnohem později. Jednou zá-konitě vyprchá ona trocha prchavého nad-šení a zasáhne zákon vyrovnání. Teprvejeho správné prožití může přinést další,snad požehnanější příležitost k jiskřenípravého optimismu a radosti, vyplývajícíz pokorného přijetí pravého sebepoznánía sebeočisty. I pozitivní myšlení je tedynutné brát nejen jako užitečný psycholo-gický fígl, jak bývá často praktikováno,ale v širším, globálnějším poznání.

V hlubších souvislostech osvětlil pod-statu a možnosti snah New Age dr. JanDostal ve své přednášce Začátek vnitřnícesty:

Kdysi byla rozšířena představa, žeškolením v mysteriích se vlastně obno-vuje něco, co člověk během věků ztratil,že jde o nápravu něčeho, co se pozem-ským životem pokazilo. Vyvolení jedin-ci, u nichž se daly předpokládat potřebnévlohy, procházeli přísným školením, abytak v sobě vypěstovali schopnost vnímatbytosti nadsmyslového světa a přijímatod nich podněty. Během školení se muse-li plně a bezvýhradně podřídit pokynůmsvých učitelů-zasvěcovatelů. Museli sebeze zbytku vzdát jakékoliv osobní vůle,přání nebo ambicí. Jenom ten, kdo sedovedl povznést nad všechno osobní, mo-hl se stát prostředníkem mezi bohy a lid-mi.

Tak tomu bylo v předkřesťanských do-bách. Od té doby se mnoho změnilo. Sta-rověká mysteria propadala postupnémuúpadku. Lidstvo se stávalo stále pozem-štějším, fyzická tělesnost byla stále hrubšía stále neúprosněji oddělovala vědomíčlověka od duchovních oblastí. Někdejšíprocedury chrámového školení přestáva-ly vést k předpokládaným výsledkům.Vyšší svět se uzavíral i před zasvěcova-nými. A tak lidé na zemi byli stále vícezbavováni moudrého vedení shůry.

Poslední dvě tisíciletí přinesla tragickévystupňování a vyvrcholení tohoto vývo-je. Božský svět přestal zasahovat do děnív lidském světě a lidé si zvykli na to, žemusí hospodařit na své planetě bez Bo-ha. Perspektivy tohoto vývoje jsou čímdál zřetelnější. Lidé cítí, že došli až naokraj propasti a ztrácejí naději v možnostdalšího putování. Také nemají představu,kudy by se měli dát. Kde hledat zázračnýprostředek, který by mohl zvrátit sestup-ný směr vývoje?

Ale i když v posledních stoletích skorovymizely možnosti esoterního spojení svyšším světem, i když se západní civili-

Karel Funk:

Od křiku v soběk šepotu v chrámu

Sluneční kniha roz-jímání pro začátečníky

i tzv. pokročilé

V súčasnej záplave rôz-nych atavistických metóda rýchlokvasnej komerč-nej spirituality apeluje kni-ha Karla Funka na nevy-hnutnosť morálneho skva-litnenia a celkového zhod-notenia duše v tomto sve-te, ktoré jedine môžu bez-pečne viesť k pravej, slneč-nej duchovnosti.

Skúsenosť dvadsaťpäť-ročného zápasu autora oopravdivé človečenstvo, snesmiernou obtiažnosťoua pomalosťou morálnej se-baočisty, rafinovanosťounižšieho ja, ale aj s veľkousilou trpezlivosti, nádeje alásky, neosobnej služby anezištnej obete je zhrnutádo krátkych odstavco v,ktoré poslúžia čitateľoviako námet na zamysleniea meditáciu.

Viazaná kniha 180 str.,cena 140 Kč, Objednávkyna adrese: Marta Hlavsová,Dr. Horákové 1710, 397 01Písek; alebo Ilona Perutíko-vá, Havlíčkova 3967, 767 01Kroměříž.

46

hlubší smysl, ale odhodlal se být odté doby bezprostředně účasten celéhodalšího pozemského vývoje. Když lidéuž nebyli schopni se mysterijním ško-lením povznést vzhůru k Bohu, sestou-pil Bůh k lidem, aby ho mohli znovunalézt jiným způsobem a stát se jehospolupracovníky. Co se tedy stane,když budeme toto ignorovat a budemese pokoušet putovat zpátky k prapo-čátku, odbourat dějinné výdobytkymnoha a mnoha tisíciletí a spojit se sBohem opět tam, kde bylo na místěho hledat v předkřesťanských dobách?Stane se to, že nalezneme něco jiného,než jsme předpokládali. Budeme totižhledat Boha tam, kde už není! Protonemůžeme tímto způsobem najít to-ho Boha, který sledoval a sleduje lid-stvo na celé jeho trnité cestě a chcečlověka vést svobodou k lásce, kterýje dnes lidstvu dokonce blíže než kdypředtím. Dostaneme se tak k odvratuod smyslového světa (který byl snadnamístě v dobách předkristusov-ských), k pohrdání jím. Člověk, usilu-jící pryč od Země, pryč od problémůdnešního lidstva, se vyřazuje z celkulidstva a z jeho další dějinné pouti aodnímá mu své vlastní síly a schop-nosti. Stává se outsiderem plánu vý-voje lidstva. I když si to asi neuvě-domuje, umrtvuje sám v sobě síly lás-ky a soucitu. Vydal se na pouť zavlastním povznesením a vlastní spá-sou, ne za zdokonalením ve prospěchvšech, ne aby byl prostředníkem me-zi nadlidským a lidským světem. Nicna tom nezmění ani to, že občas planěhovoří o blahu a osudu lidstva, příro-dy či Země.

V různých odstínech hnutí NewAge se setkáváme s tendencí odbourat,zrušit vědomí své individuality; pro-lomit mříže její omezenosti a hroužitse plánovitě ve společných meditacíchdo snícího kolektivního vědomí, někdyaž do kolektivního transu. Na rozdílod některých starých orientálních cesttakové kolektivní snění nemůže patrnědovést člověka daleko směrem k du-chovnímu světu. Končí obvykle v ne-plodných prožitcích astrálních světů.I tady jde o negaci dosavadního vý-voje lidského vědomí, který tu je po-važován za chybný, a o ignorovánípřítomnosti Kristovy v tomto vývoji.

Cíl moderní esoteriky tedy nebudeosobní blaženost, ne pouhá snaha oduchovní zážitky, nýbrž cesta za zdo-konalením vlastní bytosti ve prospěch

ostatních. Právě proto, že toto je zá-kladní zaměření moderního duchov-ního úsilí, mohou z něho plynout i ob-novující, očistné podněty pro lidskoukulturu a civilizaci.

Ale ani dnes nepřestává platit, ževyšší svět se může člověku zjevovatjenom v té míře, v níž se člověku po-daří jistým způsobem přetvořit samasebe. Tedy - přetvořit své já a silousvého já své astrální tělo, zharmonizo-vat jeho zmateně proudící substanci,získat vládu nad tím, co se v něm ode-hrává. Teprve touto harmonizující se-bevládou se mohou postupně probou-zet k životu orgány vyššího zření, doté doby tísněné, svírané a znetvořenéchaosem běžného duševního života.

I když poukazujeme na některénepřijatelné charakteristiky New Age,nemluvíme stejnou řečí jako někteříetablovaní vědci, kteří New Age a jinéduchovní směry s bohorovnou arogan-cí cejchují psychiatrickými diagnóza-mi. Ostatně New Age lze hodnotit ikladně. Integruje různé sociální a du-chovní aspekty, ukazuje na neřešeníproblémů naší nemocné planety, na-pomáhá celostnímu pohledu na lid-

skou bytost apod. I uvnitř New Agenalezneme řadu ryzích a opravdovýchcharakterů, schopných určitého sa-mostatného vývoje, lásky k příroděapod. Patří mezi ně například Eileena Peter Caddyovi, zakladatelé skot-ské komunity Findhorn. Samotné do-poručované metody, převažující vNew Age, však přinášejí výsledkyspíše přechodné, ne perspektivně spás-né, neboť hledí hlavně směrem, kte-rým již cesta nevede. Ždímají z lid-ských niter zbytečky stop dávné spiri-tuality, které by měly ustoupit již něče-mu jinému a které jsou dnes již téměřneúčinné. Počítají totiž s tím, že lidskéjá místo aby mělo vyvstat vykrystali-zované a očistěné, by se místo tohomělo rozplývat, topit v bezbřehé kos-mické prázdnotě. Rozplynutí v univer-zálním vědomí je sice živý, působivý,reálný prožitek, který se však vstupemJežíše Krista do lidské evoluce a jehoprůtiskem do podstaty našich niter stal

neužitečným, ba zavádějícím atavis-mem. Sebepůsobivější stavy rozšíře-ného vědomí, získání parapsycholo-gických sil a schopností, blažené alenekontrolované extáze skupinovýchmetod apod., se kterými hnutí pracu-je, pozbývají svého účelu i opodstat-nění při oddaném přijetí Kristova ve-dení i všech darů jen a jen z jeho rukynaším vědomým prožíváním já, kterése nesmí rozplynout použitím dnes jižnepřirozených metod a technik. Tytotiž neberou v úvahu, že k pokrokulidstva se otevírají stále nové kosmickézdroje. Ani proudy Kristova vlivu ne-jsou neměnné, neboť každá rasa čikultura se k nim propracovává vždynově a bohatěji. Jinak jej chápali na-příklad Řekové a Římané jeho doby,jinak zednáři, rosikruciáni či anthro-posofové kultury anglo-sasko-ger-mánské a jinak - vědoměji v já a vrovnováze hlavy a srdce jej budouchápat budoucí Slované. Případně imy současní, budeme-li se o to snažitvědomě a samostatně, bez zbytečnýchberliček vyplozených a odumírajícíchmetod.

I když upozorňování stoupencůNového věku na ekologické, sociálnía jiné problémy, jejich pojetí uzdravo-vání, integrující paradigmata apod.jsou jistě dobře míněna, nemají per-spektivu úspěšných změn, chtějí-li jichdosáhnout takovým stavem vědomí,které vyřazuje tvořivé síly já. Asijskáspiritualita a extatická mystika, kte-rou hnutí pragmaticky napojuje naprvky materialistické vědy a techniky,sotva naplní obsahem krásné a řadě znás přijatelné cíle New Age, nepočítá-li s živým Kristem v člověku.

Pro nás křesťany bude však asiúčelnější, budeme-li se snažit saminaplňovat lépe naše učení v praxi ačinit je tak přesvědčivějším. O vnějš-kovém křesťanství totiž Montaignekdysi napsal: “Kdyby se nás božskýpaprsek jen maličko dotkl, hned byse to poznalo ne podle slov, ale činů.Každé naše hnutí by obléval vznešenýjas. Měli bychom se stydět: přísluš-níci kdejaké sekty se snaží žít podlejejího učení, jen křesťané vyznávajízřízení tak božské a nebeské pouzejazykem.” Je to tak? Jistě, že zcelane. Dva tisíce let od sestupu Krista naZem jsou ve vývoji lidstva pouhýmmžikem. Hlavní fáze vývoje křes-ťanství je teprve před lidstvem. Záležíjen na nás!

Opravdivý život sa za-èína len vtedy, keï sa za-èína sebazaprenie.

Thomas Carlyle

47

Sedem prednášok o vnútornom vývoji človeka:

2. Meditácia. Jej podstata apôsobenie

Valentin Tombergšok dňa vedie do určitej miery ešteobyčajný život, na ktorý je zvyknutýa ponecháva si svoju nenútenosť. Čas,ktorý zvolí pre duchovné cvičenie, ječas meditácie. Vtedy ide o to, aby bolčlovek denne počas určitého krátkehočasu celkom preniknutý vedomím, žev ňom nevzniká nič, čo by nebolo nímvedome určované a čo by nevytváralon sám.

Ako následok týchto chvíľ plnéhouvedomovania sa objaví želanie byťaj počas bežnej rutiny každodennéhoživota rovnako vedomý ako v čase me-ditácie. Telo a duša človeka si zamilu-jú túto jasnosť a svetlosť, ktorú človekzažíva počas meditácie. Nielen dušazačne čoraz viac a viac po tejto jas-nosti túžiť, ale aj telo. Touto cestousa stane, že sa do každodenného životadostane stále viac rozvahy, takže člo-veku - ak sa to tak dá povedať - stáleviac zachutí byť vedomý a pánom se-ba samého.

Pôsobenie meditácie doznieva vcelom kolobehu života, takže sa člo-vek stane pokojnejší, tichší, vyrovna-nejší a rozvážnejší. Pomocou náčrtkumôžeme tento proces znázorniť asitakto:

Celková úroveň života sa každýmjedným zážitkom pozdvihne. Vzostupmôže byť nepatrný, ale stále napredu-je. Taká je súvislosť medzi úrovňouvedomia počas dňa a počas duchov-ného cvičenia. Sprostredkovaný úči-nok meditácie sa potom prejaví v tom,že sa do života vlievajú určité sily aže človek z vlastnej slobodnej vôle náj-de zaľúbenie v sebaovládaní. To je toprvé, čo tvorí základný kameň du-

chovného cvičenia.Tým druhým je skutočnosť, že ne-

jde len o jednorázové veľké vynalože-nie námahy, ale o vytrvalé opakova-nie. Duchovné cvičenie vyžaduje vytr-valé rytmické opakovanie. RudolfSteiner raz sformuloval pravidlo:

“Rytmus nahradzuje silu.”To platí pre fyzický a aj pre duchov-

ný život. V súčasnosti je to tak, že po-malé úsilie môže človeka skutočneposunúť dopredu, a síce tak, že ne-vzniknú žiadne choroby, ktoré by inakvznikli pri pokuse dosiahnuť veľmiveľa v krátkom čase.

Tieto dve dôležité vlastnosti tvo-ria základy duchovného cvičenia: bez-prostredný vplyv na život a rytmickéopakovanie. Proti samotnému princí-pu duchovného cvičenia existujú ešteurčité námietky zo strany umeleckéhoa náboženského cítenia. Ľudia, ktorímajú vnuknutia umeleckého typu, ale-bo pestujú náboženské zanietenie, bymohli namietať, že duchovné cvičenievnáša do života čosi mechanické, aže by sa tým mohla zničiť tá spontán-nosť, nevypočítateľnosť vnútornéhoživota. Na to by sa dalo odpovedať,že aj ľudský dych sa rytmicky opaku-je. Harmonické dýchanie je však pred-pokladom zdravia a života človeka.Keď si duša človeka osvojí určitý druhdýchania, dosiahne vo svojom vnútrirovnako usporiadaný život, aký nafyzickej úrovni zabezpečuje dýchanie.Tak sa tým duša vskutku nezmecha-nizuje, ale stane sa usporiadanýmvnútorným organizmom. Chaotičnosťduševného života umožňuje možnočas od času záblesky umeleckých anáboženských zážitkov, ale rytmusumožňuje život, v ktorom sa človeknedostáva do spojenia s duchovnýmsvetom len prechodne, ale zostáva sním v spojení stále.

Podobne ako sa telesná výchova vštepuje telesným cvičeníma intelektuálna výchova cvičením intelektu, tak aj ducha možnovychovávať len cvičením. M. K. Gándhí

Vážení a milí priatelia!Včera sme zakončili naše pozoro-

vania tým, že sme hovorili o budúc-nosti toho spoločenstva ľudí, ktorésme nazvali michaelským. Toto spo-ločenstvo pozostáva z dvoch skupínodlišného druhu. Jedni poznávajú jas-novidným spôsobom tajomstvá príro-dy a tí druhí tajomstvá karmy. Tietodve skupiny sú tzv. platonici a aristo-telici, a síce nie v tom zmysle, že byzastávali platónske alebo aristotelov-ské názory, alebo v konkrétne-skutoč-nom zmysle patrili k týmto dvom kul-túrnym prúdom, ale v tom zmysle, žejedni sú uspôsobení viac na prijímaniepoznania zjavením a druhí sú orien-tovaní viac na oblasť výskumu.

Princíp duchovnéhocvičenia

Dnes stojíme pred otázkou, akoucestou sa dá uskutočnenie ideálu toh-to spoločenstva vo svete dosiahnuť.Pritom musíme hneď na začiatku po-vedať, že hoci ide o dve skupiny ľudí,ktoré sa vnútorne navzájom odlišujú,táto cesta platí pre jedných ako aj predruhých. Táto cesta je založená na ur-čitom princípe: je to princíp cvičenia,duchovného cvičenia. Toto má za zá-klad dve veci: na jednej strane fakt,že človek nemôže na jeden raz so svo-jím vedomím obsiahnuť všetky preja-vy života; lebo potom by stratil určitúnaivitu, nenútenosť vo vzťahu k živo-tu. Musí si zvoliť určitý čas, kedy chcebyť celkom vedomý, zatiaľčo po zvy-

48

Podstata meditáciePokúsme sa teraz preskúmať, čo

je podstatou meditácie a v čom spočí-vajú jej cvičenia. Chceme si najprvurobiť obraz o vnútornej skladbe ve-domia človeka, aby sme získali mož-nosť porozumieť zmene tejto skladby,ktorú spôsobuje meditácia. Vezmemsi tu na pomoc obrázok.

Keď si predstavíte ako pred vamistojí ľudská bytosť, tak anjel stojí nadčlovekom. V princípe každý človek samôže dať preniknúť anjelskou bytos-ťou. Každý človek si v súčasnosti mô-že vytvoriť vzťah k anjelovi. Až dosrdca s ním môže splynúť vo svojichpoznatkoch, v tom, čo pozitívne môževykonať v záujme sveta. Na druhejstrane nie je tzv. vyššie ja človeka plneinkarnované. Je to niečo, čo anjel za-haluje, obklopuje, objíma, ako matkazahaluje svoje budúce dieťa. Keď savyššie ja v človeku zrodí, potom saanjel od človeka uvoľní. Už nie je viacstrážnym anjelom človeka, ktorý sanad ním vznáša, strážiac ho a ochra-ňujúc, ale stane sa človeku priateľom,ktorý kráča vedľa neho alebo človekaaj opustí, keď dostane pridelené inéúlohy.

Vyššie ja je nadvedomím človeka,ktoré sa nachádza nad prahom ľud-ského vedomia. Siaha do oblasti an-jela.

Človek má okrem toho aj obyčaj-né vedomie iniciatívneho myslenia. Toje najsvetlejší bod v našom vedomí -nie mŕtvy bod, ale svietiaci a v pohybe.Lúče z neho idú vždy do štyroch sme-rov: nahor, nadol, doprava a doľava.Oba posledné sa vzťahujú na zmys-lový systém, tie druhé znamenajú ak-tívne, samostatné myslenie človeka.

Traja dvojníciNadol smerujúci lúč zasahuje do

sféry tzv. podvedomia. Táto sféra jev človeku tým, čo musí byť ovplyvne-né meditačným cvičením. Nie je tožiadna jednoduchá, ale veľmi kompli-kovaná oblasť. Nielen že sa tam na-chádzajú rozličné podvedomé inštink-ty, želania, vášne atď. Sú tam prítom-né aj rozličné bytosti. Nachádzametam luciferského anjela, ktorý je v pl-nom zmysle slova na astrálne telo člo-veka upútaný. Je pripútaný k ľudské-mu astrálnemu telu a jeho najväčšianádej spočíva v tom, že sa od nehojedného dňa oslobodí. Nazýva sa aj

tzv. luciferským dvojníkom človeka,lebo predstavuje druhé astrálne teločloveka, ktoré je viazané na to prvé.Tento luciferský dvojník v čase “pádudo hriechu” v polovici lemurskej do-by “padol” a odvtedy je uputaný naľudské astrálne telo. Jeho vnútornátúžba spočíva v tom, aby radšej vôbecnebol, aby sa radšej rozplynul vo sve-tovej astralite, než aby mal byť upúta-ný na astrálne telo človeka a muselvždy znova a znova zapríčiňovať vľudskej bytosti lož.

Ďalej nachádzame v ľudskom as-trálnom tele sféru ľudského dvojníka,alebo oblasť čisto ľudského podvedo-mia. Keď zostúpime ešte hlbšie nadol,až do éterického tela, tak tam dole náj-deme sféru ahrimanského dvojníka.Sféra ľudského podvedomia je prenik-nutá pôsobením luciferského anjela ajeho ahrimanského dvojníka. Podve-domie je teda lucifersko-ahrimanské.Tak máme trojnosť: nadvedomie, ve-domie a podvedomie.

Aby sme teraz porozumeli účinkumeditácie na celú ľudskú bytosť, mu-síme sa pri jednotlivých súčastiachľudského podvedomia ešte trochuzdržať. Musíme do určitej miery poro-zumieť, čo je ahrimanský dvojník. Jeto éterická bytosť, ktorá sa upína naľudské éterické telo a usiluje sa zmoc-niť ľudského éterického tela a ľudské-ho ja. Tak ako na nebesách existuje pra-obraz človeka - tento ideál nájdete vgréckom umení - tak existujú aj jehodeformácie, krivé obrazy v podzem-ských sférach. A ako anjel, ktorý stojínad človekom, dalo by sa povedať,reprezentuje praobraz, tak je na druhejstrane ahrimanský dvojník jeho kari-katúrou. Je to veľmi inteligentná by-tosť. Neprejavuje sa v tom, že by včloveku získali vrch pusté vášne; aleprejavuje sa menovite v tom, že v člo-veku veľmi zosilnie cieľavedomosť,upnutá snaživosť zameraná na cieľ(Zielstrebigkeit). Tak môžu byť navo-nok práve veľmi úctyhodní občanianástrojom tohto ahrimanského dvojní-ka. Práve oni môžu byť vo vysokejmiere v područí bytosti dvojníka, tak-že tento prevezme vedúce postavenie.

Pôsobenie meditáciePýtajme sa teraz, v čom spočíva

účinok meditácie. Spočíva v tom, žečlovek koná veci, ktoré vychádzajú lenz jeho vlastnej slobodnej iniciatívy, že

PODZMYSLOVÝ SVET

NADZMYSLOVÝSVET

vedomie

podvedomie

DVOJNÍKluciferskýľudský (karmický)ahrimanský

nadvedomie

ja

JA

anjel

aktivita je iniciovaná z tohoto bodu.Pretože ostatné konanie vo svete je ur-čované vonkajšími okolnosťami. Člo-vek je, pretože je hladný, pije, lebo jesmädný, pracuje, lebo musí zarábať.Avšak nič vo vonkajšom svete nepod-mieňuje úkon meditácie. Vzniká zoslobodnej iniciatívy, z plného vedomiačloveka.

Čo sa teraz stane, keď sa človekoddáva meditácii? Vtedy vystupujeurčitý prúd nahor, k vyššiemu ja a kanjelovi, a vzniká spojenie: vedomiesa spojí s nadvedomím.

Z nadvedomia sa začne nadol rinúťprúd svetla a zosilní prúd, ktorý sme-ruje nadol, do podvedomia. Tento sil-ne vedomím preniknutý prúd svetlapresvetľuje podvedomie a pôsobí tamočistne.

Čo znamená očistenie podvedo-mia, čo znamená “katarzia”? Zname-ná, že luciferský anjel je postupneoslobodzovaný anjelom, že sa stávastále slobodnejší a slobodnejší; zname-ná to, že na naše astrálne telo viazanýsubjektívny Prométeus, ktorý je upú-taný na skalu našej bytosti, je uvoľ-nený zo svojich pút. Toto oslobodeniesa uskutočňuje rastúcou vnútornouláskou k pravdivosti. Tým, že človeksvojím vedomím osvetľuje podvedo-mie, odhaľuje tam v sebe lživosť. Kaž-dý človek má totiž sklon ku klamstvu,menej v slovách ako v činoch. Sklon

49

ku lži sa vnútorne zničí a nahradítúžbou po pravde. To je rozpustenieluciferovej bandy. Luciferský anjel sauvoľní z nášho astrálneho tela a stanesa bytosťou, ktorá sa môže voľne po-hybovať, v našom osude okolo nás, astáva sa služobníkom nášho anjela.

To druhé, čo patrí k očiste nášhopodvedomia meditáciou, je nasledov-né: prúd svetla preniká ďalej do ľud-ského podvedomia, ktoré je lucifersko-ahrimanské. Nielen že do neho pôso-bia vplyvy zvonku, ale toto podvedo-mie pozostáva z nášho vlastného luci-ferského a ahrimanského, ktoré smeprijali do našej bytosti. Kým človekpokračuje vo svojej meditácii, kýmjasný lúč duchovného svetla stále viacpodvedomie preniká, odohráva sa to,že sa tento prvok z podvedomia stáleviac vytesňuje.

To, čo je v podvedomí, sa pre člo-veka stane vedomým, stane sa mu tozjavným. Podobne ako had odkladásvoju kožu, takže leží pred ním a môžesa na ňu dívať, tak vysadí človek svojenižšie ja, svoje astrálne podvedomiezo seba von, a toto sa stane určitýmdruhom dvojníka človeka. A čím jepre človeka viac vnímateľný, zreteľ-ný, tým lepšie. Lebo človek sa týmnaučí ho držať pod kontrolou a ovlá-dať. Učí sa tým aj uvedomovať si, zakých zdrojov u neho vznikajú omyly,ako sa dopúšťa činov, ktoré nezodpo-vedajú jeho úmyslom.

U ľudí, ktorí sú vo svojom ja slabí,sa tento dvojník môže stať bytosťou,ktorá nekráča len vedľa človeka akojeho spoločník, ale ktorá aj s ním konáa hovorí. Môže sa stať, že človek po-vie sedem viet a z toho len štyri sfor-muloval on sám, zatiaľčo tri pochád-zajú od dvojníka. Tým, že sa človeknaučí dávať pozor na tohto spoloční-ka, ktorý by chcel vkĺznuť do každéhoprejavu človeka navonok a do každéhovnútorného úsudku o ľuďoch a uda-lostiach vonkajšieho sveta, učí sa člo-vek sebapoznaniu, učí sa mať presnépoznanie svojej vlastnej bytosti.

To tretie, čo sa pri očiste odohrá-va, nie je len vyslobodenie luciferské-ho anjela, ani len vysadenie ľudskéhodvojníka, ale vylúčenie ahrimanskéhodvojníka. Pretože tento nemôže byť vnás vnútorne premenený; musí byť zčloveka vylúčený, takže človek s nímstratí každé spojenie. Nedopraje sa mupotrava, takže je zostupujúcim svet-lom meditácie stále viac a viac zatla-

čovaný nadol, v doslovnom zmysle aždo nôh, do chodidiel, kde sa potomupína človeku na nohy a ten ho so se-bou vláči po životnej horizontále.

Potom príde okamih, kedy sa akosuchý konár odlomí, a človek sa odsvojho dvojníka oslobodí. Vtedy člo-vek pocíti, že jeho chôdza sa stala ľah-šou; z jedného dňa na druhý sa jehochôdza zmení. To je tým, že sa oslobo-dil od svojho vnútorného bremena,ktoré spútavalo jeho nohy. Odpadnu-tie bremena spôsobí človeku pocituľahčenia.

Vidíte z toho, že cvičenie meditácietu nie je len na to, aby sme zažili závanducha alebo dospeli k nejakému poz-natku, ale nato, aby sme spôsobili hl-bokosiahlu premenu v celej ľudskej

bytosti. Vyslobodzuje jednu bytosť vnašom podvedomí, vysadzuje jednuďalšiu bytosť vedľa nás - sprítomníju pre naše vedomie -, a vylúči tretiubytosť von do vonkajšieho sveta. Totovšetko sa musí odohrať, keď človekprechádza stupňami imaginácie, in-špirácie a intuície. Odohrávajú sa vňom dramatické udalosti.

Človek sa musí stať nezávislý odluciferského anjela, potom môžedôverovať svojim imagináciám;človek musí vysadiť zo seba

ľudského dvojníka, potom môžedôverovať svojim inšpiráciám;

a keď človek zo svojej bytostiodstráni aj ahrimanského dvojní-ka, potom môže zažiť čistú intuíciu.

O tom budeme hovoriť neskoršie.Dnes nám išlo len o vnútornú povahumeditácie samotnej.

Poznávacia meditáciaHovorili sme doteraz o cvičnej me-

ditácii, o precvičovaní meditácie akotakej. Existuje však aj iná meditácia,ktorá musí byť tiež opakovaná rytmic-ky, ktorá však nemá za úlohu vytvoriťlen spojenie k duchovnu, ale spoznaťurčité veci. Máme teda cvičnú medi-táciu a poznávaciu meditáciu. To jemeditácia, ktorá sa vykonáva kvôlizahĺbeniu sa do nejakého tajomstva.

Osnova, podľa ktorej môžeme tútomeditáciu pochopiť, sa dá znázorniťtakto: Ja má nejakú otázku, ktorá jepodľa možnosti postavená dosť vyso-ko. Otázka musí stúpať a človek pri-náša zo seba stále vyššie a vyššie ener-gie aby umožnil otázke pohybovať sastále vyššie dohora; aby mohla stúpať.Tam stretne určité bytosti duchovnýchhierarchií, a potom sa táto otázka vrátinasýtená vnútorným vžarovaním tejhierarchickej bytosti späť do ľudskejbytosti: tam sa rozsvieti ako poznanie!Človek niečo pochopil.

Človek sa s tým môže uspokojiť,ale môže ísť aj ďalej v tom zmysle, ženechce zostať len pri pochopení otáz-ky, ale že chce aj hodnotu a obsah otáz-ky a odpovede plne zažiť. Vtedy zostú-pi prúd do hĺbok podvedomia človekaa naspäť prídu cit a vôľa tej myšlien-ky, ktorá bola takto pochopená.

Cesta k prehĺbeniu spočíva v tom,že človek kladie stále vyššie otázky adostáva stále vyššie odpovede. Potomotázka zasiahne aj ľudské cítenie a vô-ľu. Tieto vytvoria osmičku, lemniská-tu. Toto je postup poznávacej meditá-cie, ktorá sa vykonáva aby človek nielen pochopil niečo hlavou, nie, ale ajsrdcom a nakoniec celým človekom.Keď celá moja bytosť pochopila, zna-mená to, že určitá pravda sa prebudi-la až do mojej vôle. A tak môžemepovedať, že odpoveď tu prenikla ažpo myslenie (pozri obrázok), tu až pocítenie a tu až k vôli:

Sv. Juliana s diablom na reťazi

.................vôľa..............cítenie...........myslenie

50

Meditácie o veľkých kozmickýchobrazoch a duchovných tajomstvách,ktoré sa stále opakujú, majú ten účel,aby človek ako celá bytosť pochopilcelú pravdu tohto tajomstva, aby ne-spoznal len správnosť tohto tajomst-va, ale prežil aj život a vnútornú silutejto pravdy. A tak možno povedať, žetakáto poznávacia meditácia je na-plňovaním slova:

“Ja som CestaPravdaa Život.”To sú súčasne stupne meditácie, to

je naskrz kresťanské poznanie, ktorémôže byť a je prežité človekom takpo-vediac až do krvi. To sa uskutočňujeprostriedkami meditácie.

Všeobecné účinky meditácie spo-čívajú v tom, že to duchovné v člove-ku, to, čo sme na prvom obrázku ozna-čili ako nadvedomie, zostupuje nadol,že vyššie ja človeka zostupuje do ľud-skej osobnosti, a že anjel sa skláňa azosiela pomáhajúci prúd svojho svet-la na spôsob “umývania nôh”. Ako saKristus sklonil pred svojimi učeníkmia umyl im nohy, tak umýva pri každejmeditácii anjel nohy meditujúceho.Vylieva očistný prúd až do nôh člo-veka. To je podobenstvo umývanianôh. Lebo umývanie nôh spočíva vtom, že sa vyslobodí luciferský anjel,vysadí ľudský dvojník a vyženie ahri-manský dvojník.

Duch sa tým skláňa nadol; dalo bysa povedať: meditáciou sa duch stávaťažším, duša sa stáva meditáciou vnú-torne prežiarená. Tým, že duch preni-ká dušu, učí sa duša duševne dýchaťducha; a tým, že vdychuje ducha, stávasa svietivou, rozširuje sa; a tým, že vy-dychuje ducha, zušľachťuje telo. Lebovýdych duše ide do tela. Na ceste medi-tácie sa dosahuje nový pomer medziduchom, dušou a telom. Duch sa blížik človeku; skláňa sa, duša sa rozširuje,telo sa oduševňuje. To je jeho vnútornáočista.

Telo je vtedy čisté, keď všetko, čoje spojené so životom tela, je preniknu-té srdcom. Nič v živote nie je nepek-né, keď je pri tom srdce. Všetko cynic-ké, čo sa hovorí o živote tela, vznikávtedy, keď týmto ľuďom chýba skúse-nosť, že duša oduševňuje telo. Telo sapozdvihne k duši, keď duša prenikátelo. Meditáciou nájdete harmóniu me-dzi duchom, dušou a telom. Dosahujesa tým, že duch sa skláňa, duša roz-širuje a telo pozdvihuje k duši.

Harmonizácia tela, duše aducha

Vzniká tým pred naším vnútornýmokom staré známe znamenie. Je to zna-menie kríža. Pri meditácii ide o to, abyčlovek novým, vedomým spôsobomvo svojej bytosti uskutočnil kríž. Výs-ledkom je harmónia ducha, duše a tela.A táto harmónia je to, čo všetci ľudiana svete, či to už vedia alebo nie, nazý-vajú šťastím. Šťastie nespočíva v tom,že sa človeku všetko darí, alebo že je,povedzme, obklopený samými pekný-mi vecami, ale šťastie je stav, v ktoromduch, duša a telo sú v harmónii.

Všetko ostatné, čo tejto harmóniinapomáha, čo patrí k vnútornej har-mónii celkového priebehu života člo-veka, je pozitívne, je šťastnou karmoučloveka. Na Východe, v Oriente poz-najú princíp vytvárania rovnováhy me-dzi duchom, dušou a telom. Ten nad-pozemský pokoj, ktorý vychádza zBudhu, či už v štýle jeho reči, alebo zobrazových diel, ktoré ho znázorňujúponoreného do dokonalého pokoja, súvýrazom skutočného poznania, ako savytvára harmónia.

V súčasnosti však, po tom, čo dovývoja ľudstva zasiahol Kristov im-pulz, nemôže už žiaden človek vnú-torne pociťovať tento pokoj, toto šťas-tie, pokiaľ sú ľudské udalosti okolo ne-ho naplnené toľkým utrpením, zaprí-čiňujú toľko žiaľu. Preto je princípvnútornej harmónie, o ktorý sa usilujev pokresťanských časoch, iný. Od-lišuje sa od orientálneho. Zatiaľčo vOriente ide o to, aby telo a duša zmĺklia hovoril iba duch, hovorí u nás dušas duchom spolu, unisono, a telo sa to-muto slovu oddáva, aby ho nieslo dosveta. Duša a telo hovoria voľne me-dzi sebou a telo nasleduje zo slobod-nej vôle prúd, ktorý vychádza z ducha.

Všetci traja sa stávajú spojencami,pôsobia slobodne a síce každý článokpodľa svojej prirodzenosti. Telo je lentelo, ale miluje dušu. Duša je celkomduša, bez racionálnych motívov, a zá-roveň je v harmónii so zákonmi več-ného Ducha. Telo, duša a duch sú slo-bodné a táto sloboda vedie k spoje-nectvu týchto troch článkov. Telo, dušaa duch komunikujú a pôsobia spo-ločne. To je ideál. A cesta, ktorá násmôže priviesť dopredu, je cesta medi-tácie. Na tejto ceste sa prebúdzajú včloveku vyššie stavy vedomia. Neskôrrozvedieme, ako sa prebúdzajú a akúmajú povahu, aby sme tieto veci osvet-lili ešte z inej strany.

P.O. Box 151, 810 00Bratislava 1¯Vy-dáva: vydavateľstvo

¯Šéfredak-tor: RNDr. Emil Pá-

leš, CSc. ¯Redaktori: Ing. Andrea& Miloš Stúpala ̄ Redaktorka vo Fi-ladelfii, USA: Sylvia Mikolajová ¯Redaktor v Čechách: Ing. Karel Funk¯ Grafická úprava: Emil Páleš &Marcel Hason ¯ Tel.: objednávky napredplatné časopisu (vrátane staršíchčísel): PhDr. Táňa Grigorjanová,CSc.: 777 801; správa nadácie: RNDr.Jitka Tereková: 249 201; psycholo-gické poradenstvo: PhDr. PeterSklár: 762 366 ¯ Čestný člen redak-cie: jeho excelencia Karan Singh, ma-haradža z Džammu a Kašmíru ¯Tlač: FIDAT, tel/fax: 240 84 63 ¯Vychádza 4-krát do roka ¯ Náklad:4000 ks ¯ Cena jedného výtlačku:40.- Sk (Kč)¯ Ročné predplatné:160.- Sk (Kč) ¯ Rozširujú súkrom-né kolportérske siete a knihkupectvᯠRegistračné číslo: MK SR 659/92

Bankové spojenie: Nadácia Sophia,Čs. obchodná banka, Lehockého 3,812 25 Bratislava; č. ú.: 202 11 3003/7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 02-1130 0000/7500, Swift: CEKOSKBX

V budúcich číslach:

Stvoření světa a člověkav poznání duchovní

vědy

Prírodovedecké a peda-

gogické impulzy Eugena

Koliska

@ Prvá strana obálky: Johfra: LaVision d´Hermes Trismégiste (VidenieHerma Trismegista) @ Štvrtá stra-na obálky: Ellen Lórien: Hymne ál´Amour (Hymna na lásku) @ Pero-kresby: na strane 3: Zarja: NadeždaAntipova @ 21: Růžena Hermano-vá@ @ 39: Ivana Vorobjovová @33, 39: Nazarénske ilustrácie k evan-jeliu @ 43: Zlatý dážď: Monika Ka-beleová @ 49: Sv. Juliana: W. Auer@ Ďalšie strany: Staroveké, stredo-veké, viktoriánske a secesné orna-menty a kresby od starých autorov

51

Nazývate ma Záchrancoma nenecháte sa zachráni�.

Nazývate ma Svetloma neveríte vo Mòa.

Nazývate ma Cestoua nejdete po nej.

Nazývate ma Životoma nedychtíte po Mne.

Nazývate ma Majstroma nenasledujete Ma.

Nazývate ma Nádhernýma nemilujete Ma.

Nazývate ma Múdryma nepýtate sa.

Nazývate ma Pánoma neslúžite Mi.

Nazývate ma Všemohúcima nedôverujete Mi.

Ak Vás raz nebudem pozna�,neèudujte sa.

Nápis na dóme v Lübecku

Na soumračné stezce snu šel jsem hledat tu, jež byla mojí láskou v životě dřívějším.

Její dům stál na konci opuštěné ulice.Ve večerním vánku její milý páv seděl dřímaje na svém bidélku

a holubi byli tiší ve svém koutě.Postavila svou lampu na zem ve svém vchodu a stanula přede

mnou. Pozdvihla veliké oči své k tváři mé a němě se tázala: „Vede se ti dobře, příteli?“

Chtěl jsem odpovědět, ale naše řeč byla ztracena a zapomenuta.Přemítal jsem a přemítal; naše jména mi nepřicházela na mysl.Slzy zářili jí v očích. Pozdvihla ke mně pravici. Vzal jsem ji

a stál mlčky.Naše lampa zakmitala ve vánku večerním a zhasla.

Rabíndranáth Thákur