Kapitán Nálepka-Repkin v boji proti nemeckým okupantom

Zostavil Jozef Nálepka

Redigoval a doslov napísal Anton Kret

Grafi cká úprava a sadzba Andrej Macko

Zdroj obrazových materiálov: archív zostavovateľa

Vydal Andrej Macko, prvé vydanie, Spišská Nová Ves 2012

ISBN 978-80-969909-1-7

Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster vymenoval 7. mája 2004

kpt. Jána Nálepku do hodnosti BRIGÁDNEHO GENERÁLA in memoriam.

Dekrét prevzal brat Jozef Nálepka.

ŽIŤ CHCEM,

ALE SMRTI SA NEBOJÍM!

SLOVENSKO A NÁLEPKA

Nikdy predtým som si nemyslel, že ho môže človek milovať

tak, ako ja ho milujem teraz, keď som sa ocitol ďaleko od

neho. Dívam sa na stromy, na kvety a zdá sa mi, že som

u seba, doma. U nás sú tiež pekné rieky. A aká krajina!

Aký skvelý a dobrý ľud! Kedy to znovu uvidím?

Ja viem, že Červená armáda vkročí i na Slovensko a do

iných krajín Európy. Chcel by som medzi prvými prekročiť

hranicu, vstúpiť na rodnú zem, ničiť a vyháňať vrahov.

Zdá sa mi, že väčšie šťastie, ako uvidieť svoju vlasť

slobodnú, si neviem predstaviť!

Z rozhovoru s ukrajinským spisovateľom A. Šijanom - leto 1943

Stotník Nálepka je veľmi inteligentný a na aktívneho

dôstojníka veľmi schopný. Vychovaný bol v školách

československých, nemal nikdy kladný postoj k slovensko-

-nemeckej spolupráci. Toto svoje zmýšľanie uplatňoval pri

vykonávaní tak dôležitej funkcie.

Z posudku plukovníka gšt. Rudolfa Pilfouska (bol to Nemec)

veliteľa Zaisťovacej divízie, máj 1943

Za akých ťažkých podmienok sa tento boj viedol, akú

vysokú cenu platil telesným i duševným utrpením za svoju

lásku k národu a k jeho slobode, ako sa boril za dedičstvo

svojich otcov, takmer stratený v neznámom mori, musí

vedieť každý otec, každá mať, brat, sestra, musí vedieť celý

národ a jeho synovia a dcéry.

Z denníka Československého partizánskeho oddielu v ZSSR

I.

kapitola

8

U NÁS V RODINE

Jano bol v poradí tretím synom. Najstarší Michal sa narodil roku 1908, druhý

Štefan o dva roky neskôr a Jano roku 1912. Všetci traja uzreli svetlo sveta pred

otcovou druhou cestou do Ameriky. Prvý raz ta odišiel roku 1903. Keď sa vrátil z

prvej cesty za zárobkom, oženil sa a s matkou si postavili domček v Smižanoch.

Otec bol zvyknutý na tvrdý život a ťažkú prácu. Už dvanásťročný sa stal siro-

tou a sám sa prebíjal životom. Vyučil sa za tesára, pracoval v baniach a na stav-

bách. S chýrnou partou tesárskeho majstra Horvátha opravoval strechu kostola

v Ždiari i v Smižanoch. Aj Hohenloheho zámok v Javorine. Práca ho doviedla

až do Krakova, Budapešti a Rijeky. Život sa s ním nemaznal, čo poznamenalo

aj jeho vzťah k nám, deťom, súrodencom. Bol veľmi pracovitý, skromný, ale na

prácu veľmi náročný. Nezniesol, aby sme behali za futbalom, hrali sa s deťmi na

ulici a drali topánky pri sánkovaní. Bol rád, keď nás videl stále pracovať. Ak nás

pristihol sánkovať sa alebo hrať na ulici futbal s doma vyrobenou loptou, často

sme okúsili lepkavosť jeho remenného opaska.

V  pensylvánskych uhoľných baniach pracoval na najnebezpečnejších úse-

koch, aby čo najskôr zarobil peniaze a mohol sa vrátiť domov k rodine. Ukladal

peniaze v  banke a  tá skrachovala. Bossovia tiež na zárobku nepridali, čo otca

veľmi znepokojovalo. Bol často podráždený a keď niečo prikázal, nebolo možné

mu oponovať. V rodine panoval tuhý režim a každý člen musel poctivo praco-

vať. Otec chcel, aby jeho deti neboli „pánmi“, ale aby sa živili poctivou fyzickou

prácou. Len tú uznával. Až neskoršie, keď sa Jano stal učiteľom a neokrádal ro-

botných ľudí, ale len učil deti, menil postupne svoje názory. Hlboko v krvi mal

zakorenenú nenávisť voči pánom, fi škáľom i voči každému, kto neuznával praco-

vitého človeka a snažil sa ho ukracovať.

Matka bola zasa pravý opak: mala pokojnú povahu. Prírodou obdarovaná in-

teligenciou viedla domácnosť, pracovala na poli a vychovávala osem detí. Málo-

kedy sme ju videli rozčúlenú. Pravda, o vážnych veciach rozhodoval otec. Matka

však pokojne pracovala a riadila celý kolobeh života doma. Bola to múdra, lás-

kavá, ale energická a rozvážna žena. Čítala pravidelne noviny, niekedy nahlas pre

nás všetkých a pomerne dobre sa orientovala v politike. Poznala našich, ale aj

mnohých zahraničných politikov. Vždy vedela vyriešiť aj najzložitejšie problémy,

a to bez zhonu a vždy hlboko ľudsky. Riadenie kolobehu života v rodine nebolo

pre ňu ľahké. Kým starší brat Michal sezónne „furmančil“ a zarobil pár korún

pri zvážaní dreva z tunajších lesov pre fi rmu Gleisinger, rodine sa žilo ako tak.

Horšie bolo prekonať obdobie asi tak od apríla do septembra či októbra, keď sa

pracovalo na poli a do domu neprišla za to obdobie ani koruna. Z obilia sa ne-

mohlo nič predať lebo ho nestačilo ani pre rodinu. Akurát v jeseni bolo možné

9

predať pár metrákov zemiakov. Je záhadou, ako dokázala matka prekonať túto

rodinnú fi nančnú krízu za letné obdobie – a pritom nemohlo dôjsť k tomu, aby

otec nemal na cigarety alebo na lacnejší dohán. Priznám sa, že sme závideli de-

ťom železničiarov, ktorých rodičia mali stály mesačný príjem. U nás doma boli

niektoré zásady, ktoré nesmel nikto porušiť. Predovšetkým, okrem otca nesmel

nikto fajčiť a piť alkohol. To sme všetci aj dodržiavali. Druhou neporušiteľnou

zásadou bolo nehrať v karty a už vôbec nie hazardné hry.

Otec, aj keby bol hladoval, nikdy si nevyzdvihol pôžičku. Dlžobu, úroky

a s nimi spojené banky životne nenávidel. Táto nenávisť sa zrodila v Amerike

a neskoršie sa umocnila doma, keď videl, ako si mnohí gazdovia presúdili svoje

majetky.

Otec i matka boli zajedno v tom, že keď sme sa pobili na ulici, alebo nás zbili

iní chlapci, nesmeli sme sa doma sťažovať. V opačnom prípade sme ešte „vyfaso-

vali“ ďalšiu bitku doma.

Život utekal a traja najstarší bratia prežili najťažšie obdobie vo svojom mla-

dom živote – prvú svetovú vojnu. Vtedy nebolo ľahko nikomu. Ani matke s tro-

ma deťmi a bez fi nančnej pomoci od otca. Otec v Amerike (1914 – 1920) síce

zarábal, niekedy denne odpracoval aj tri šichty, ale domov nemohol za vojny

poslať ani korunu. Bratia museli pomáhať v  práci matke a  tá nie bez dôvodu

pripomínala bratovi Michalovi ako najstaršiemu, že je živiteľom i hlavou rodiny.

Michal (1908 – 1991) to aj tak bral. Na svoj vek bol veľmi vážny, pracovitý,

skromný a čestný. A takým zostal až do smrti. Nepoznal zábavy, hry a iné rado-

vánky. Jeho detstvo bolo smutné. V škole sa učil veľmi dobre, ale ako najstarší

syn nemohol ani pomyslieť na štúdium. Mal predurčené zostať doma a pracovať

na poli a neskoršie ako povozník v lese. Keď si založil rodinu, dostal sa za pomo-

ci Jána k železnici. Smižančanom bolo známe, že Michal mal pekný, sýty hlas.

Ten mohol uplatniť tak akurát v kostole. Jeho bohatý hlasový fond obdivovali

mnohí, ktorí ho počuli spievať. Po oslobodení, keď sa odhaľovali talenty, prišli

z Bratislavy za Michalom a nahovárali ho, aby prišiel do Bratislavy na preškole-

nie. On súhlasil, lenže manželka bola kategoricky proti. Pred susedkami utrúsila:

„Ešte si tam nejakú nájde.“ Nám to bolo ľúto, veď Smižančania mohli mať svojho

Carussa. Spomínam si, že na akejsi recepcii vo Varšave vystúpil operný spevák

a neskoršie sme sa dozvedeli, že predtým bol kuchárom.

Mladší Štefan (1910 – 1988) už bol inej povahy. Tak trochu sa podobal na

otca, aj on bol vznetlivý. Ako malý chlapec dostal nové šaty. Matka mu niečo

prikázala a on ju nechcel počúvnuť. Od zlosti sa hodil do neďalekej mláky a hneď

bolo po novom obleku. Vyučil sa za tesára. Otec bol teda spokojný, že aspoň

jeden syn ho nasledoval. Po vojne pracoval na JRD a tiež ako tajomník MNV.

Ako tretí syn sa pred vojnou narodil brat Jano (1912 - 1943). Povahovo sa od

starších bratov značne líšil. Bol smelší, nápaditejší a už ako malý chlapec preja-

10

voval záujem o knihy, šport a hudbu. Malý Janko však po niekoľkých mesiacoch

vážne ochorel. Každý, kto sa naňho pozrel, pochyboval, že to prežije. V  jedno

ráno musel otec na pole. Vzal motyku a pred odchodom sa ešte šiel pozrieť na

chorého chlapca. Bol bledý, oči mal zatvorené a zdalo sa, že spí. Otec celý deň

kopal a pracoval na roli, ale jeho myšlienky zalietali domov, do izby, kde ležal

chorý syn. To ho celý čas veľmi znepokojovalo. Keď sa večer vrátil domov, pred

bránkou stálo niekoľko žien, ktoré si čosi šuškali. Jedna z nich sa odvážila a vraví

mu: „Miško, ponáhľaj sa domov, kým je chlapec ešte živý.“ V izbe boli susedia

a známi a ženy už odriekali ruženec za dušu malého a nevládneho Janka. Otec sa

pozrel do kolísky a tam skutočne bezvládne ležalo chlapčiatko. Bezfarebné líčka

a zatvorené oči ho vyburcovali ako zo sna. Vzal malého synka za nohy a začal

ním krútiť. Okolostojaci sa nechápavo pozerali na otca, čo robí, a suseda vykrík-

la: „Miško, veď ho takto zabiješ.“ Po niekoľkých obratoch vzal otec choré tielko

do náručia a po chvíľke ho opäť položil do kolísky. Na tvári dieťaťa sa objavil

slabučký rumenec, mierne otvorilo oči. „Ľudia veď chlapček ožil, pozrite sa!“

- ozvala sa príbuzná. A skutočne, chlapček akoby sa zobudil z tvrdého spánku.

Pomaly prichádzal k  sebe, neskoršie začal jesť a  rásť. Vyrastal z  neho čiperný

chlapec, plný nápadov a pestiev.

Malý Janko akoby sa chcel odvďačiť otcovi za zachránený život. Po celodennej

práci si otec obyčajne ľahol v kuchyni na podlahu. To bola príležitosť pre Janka,

aby otca huncútsky poťahoval za fúzy, prevaľoval sa po ňom a sem-tam ho pre

zmenu potiahol za ucho. Otec napriek únave dvíhal malého chlapca vysoko nad

seba, ten sa priam dusil od smiechu a vzrušenia. Otec aj neskoršie spomínal na

pekné chvíle, ktoré mu pripravil čiernooký neposedný synček.

Otec bol prísny a starší bratia sa neraz báli ísť za ním s nejakou prosbou. Oby-

čajne nahovorili Janka a on u otca skoro vždy pochodil. Otec od toho dňa, keď

ho prebudil k životu, prejavoval k nemu väčšiu nehu. Keď začal Janko študovať,

vymohol si u otca, že nebude po škole pracovať na poli ani okolo hospodárstva.

Aj cez prázdniny mal jeden mesiac voľno. My mladší sme nechápali, ako mohol

Jano získať u otca také úľavy. Nám otec nedal ani vydýchnuť, stále mal pre nás

nejakú prácu. A zatiaľ Jano využíval voľný čas na čítanie, štúdium a hru na rôzne

hudobné nástroje.

Vojna sa skončila a Rakúsko-Uhorská monarchia sa rozpadla. Štefan Zumer-

ling, náš blízky sused, spomínal, akú mali vtedy veľkú radosť. V škole sa nemuseli

učiť po maďarsky. Maďarské čítanky pálili pri kraji cesty, kričali, spievali a pre-

skakovali oheň. Bol koniec maďarizácie. Ešte pár desaťročí a slovenský národ by

bol zakapal.

Radosť z vytvorenia Československej republiky nemal konca. Do škôl prišli

českí profesori, veľmi vzdelaní, inteligentní a začali vychovávať novú slovenskú

inteligenciu.

11

Pravda, nie všetci privítali zrod republiky. Na Spiši bolo veľa Maďarov a ne-

skoršie maďarónov, ktorí snívali o vzkriesení svätoštefanskej koruny a o prina-

vrátení „Horného Uhorska“ k Maďarsku. Zo Slovákov to boli väčšinou tí, ktorí

mali v Maďarsku príbuzných alebo tam študovali. A takí boli aj v Smižanoch.

Obavy z toho, že Maďari môžu pohltiť Slovensko, sme mali vlastne počas ce-

lej existencie bývalej republiky. A to mnohým kliesnilo životné cesty a účasť na

zaradenie sa do politického života. Roku 1939, keď horthyovské Maďarsko si na

východe nárokovalo na slovenské územie až po Poprad, nám, mladým študen-

tom, prechádzal mráz po chrbte.

Po vojne prežívalo Slovensko svoje vzkriesenie a rodila sa nová slovenská in-

teligencia. Aj v Smižanoch boli stredoškoláci i vysokoškoláci. Staršia generácia sa

s uspokojením pozerala na ich rast a stále pripomínala, že za Rakúsko-Uhorska

by to nebolo možné. Iste aj historici potvrdia, že po roku 1918 bolo pre Slovensko

jediným východiskom vytvorenie spoločného štátu s českým národom.

Po prvej svetovej vojne sa otec vrátil z Ameriky v roku 1920. Narodila sa sestra

Mária (1921 – 1945) a mali jednu dcérku Marianku.

Ďalej brat Ondrej (1923 – 2005). Dal sa na vojenskú dráhu a do dôchodku

odišiel v hodnosti plukovníka. V rodine mali dve dcéry – Táňu a Svetlanu a žiad-

neho syna.

Nasledoval som ja (1925). Máme jedného syna Sašu (1961) a  ten väčšinou

pracuje v zahraničí. A tiež máme len jednu dcérku. Tamara (1963) sa narodila vo

Varšave 13. septembra na izbe č. 13 a v piatok. Na otázku odpovie, že trinástky,

ako sa zdá, jej nešťastie neprinášajú. Práve naopak. Má dvoch chlapcov – Mar-

tina a Matejka a dcérku Danielku, už vysokoškoláčku. Sama úspešne podniká.

Po mne sa v rodine Nálepkovcov v Smižanoch narodili ešte dvojčatá Helena

(1927 – 2004) a Judita (1927), pracovali v domácnosti a na JRD.

U nás sa desaťčlennej rodine za bývalej ČSR žilo nie ľahko a bez ťažkostí, tak

ako aj v mnohých početných rodinách bez stáleho príjmu, alebo len s niekoľký-

mi kúskami poľa. Bola veľká nezamestnanosť a mnohé rodiny doslova živorili

a  hladovali. Známe boli chudobné oblasti alebo hladové doliny najmä na vý-

chodnom Slovensku, na Orave alebo na Pohroní. Ľudia v  týchto oblastiach si

polepšili až po oslobodení po druhej svetovej vojne.

12

Rodičia Jána Nálepku

13

Matka so svojimy synmi - zľava Michal, malý Janko a Štefan

Študent Ján Nálepka

po divadelnom predstavení

14

ŠKOLSKÉ ROKY

Malý Janko Nálepka začal chodiť do školy roku 1919. Malý čiernovlasý a čier-

nooký chlapec, bosý, v krátkych plátených nohaviciach a v zelenom menčestro-

vom kabátiku. Tak sa zapísal do pamäti svojmu spolužiakovi Jožkovi Balážovi.

Ten spomínal: „Bol menší odo mňa. Nevyrušoval, nešantil, bystro a pohotovo

odpovedal. Smelo a s vlasteneckým zápalom recitoval veršíky s mravoučným ob-

sahom.“

Z ruského frontu sa do školy vrátil učiteľ Jozef Mi-

kolaj, už ako legionár. Bol to výborný pedagóg a jeho

zážitky z Ruska, s ktorými oboznamoval malých žia-

čikov, sa Janovi hlboko vryli nielen do pamäti, ale do-

slova prenikli až do kosti. Zamiloval si ruskú tajgu,

Bajkal, ruskú zimu i ruského človeka.

Pre Jožka Baláža i Jana bolo veľkým prekvapením,

keď ich učiteľ na konci roka postavil ako najlepších

žiakov ešte s ďalšími piatimi chlapcami pred prvú la-

vicu a za prítomnosti rodičov a správcu píly im odo-

vzdal ružovú knižtičku s veršíkmi a v nej desaťkoru-

novú bankovku.

Učiteľ Jozef Mikolaj spomínal, ako mali deti rady

rozprávky z tej knižky, ktorú si priniesol z Ruska. Janovi sa najviac páčila tá o vl-

kovi a psovi a  tiež o zlodejovi, ktorému horela čiapka. Tvrdil, že v Smižanoch

nebolo ľahké budiť slovenské národné povedomie, veď na Spiši bolo obyvateľ-

stvo rôznorodé. Rozhodne sa postavil proti tomu, keď dvaja členovia učiteľského

zboru v Smižanoch hovorili v škole po maďarsky. Tvrdil, že Jana k slovenskému

národnému povedomiu vychovala nielen škola, ale aj rodičovský dom. „Mne

ako učiteľovi bolo jasné, že Janko, najmenší žiačik v triede, je dieťa bystré, nada-

né a múdre. A v neskorších rokoch sa k týmto vlastnostiam pridružili aj ďalšie:

usilovnosť, vytrvalosť, nebojácnosť, výbojnosť, túžba po pravde, spravodlivosti

a slobode, a to nielen osobnej, ale aj národnej.“

V školskom roku 1927 - 1928 sa Jano stal študentom na Štátnom českoslo-

venskom koedukačnom učiteľskom ústave v  Spišskej Novej Vsi. Ústav svojim

výchovno-vyučovacím procesom i mimoškolskou a  mimotriednou činnosťou

dobre pripravoval adeptov učiteľského povolania na ich budúcu prácu. Po strán-

ke odbornej bol známy svojou vysokou úrovňou. Pokrokoví slovenskí a  českí

pedagógovia sa snažili vychovávať študentov v duchu bratského spolužitia Slo-

vákov a Čechov.

Učiteľ Jozef Mikolaj

15

16

Najmä českí profesori boli nie len skúsení a vzdelaní, ale aj veľmi nároční. Na

hodinách venovali veľa času vysvetľovaniu takých otázok ako demokracia, slo-

boda, vlastenecká výchova, slovanská vzájomnosť a zvyšovanie kultúrnej úrovne

ľudu. Ako sa neskoršie ukázalo, Jano si to všetko až veľmi dôsledne osvojil. Slovo

sloboda nebolo preňho prázdnym slovom. Potvrdil to aj jeho ďalší život. Choval

sa demokraticky, pripúšťal a toleroval názory iných. Nikdy nekričal, v diskusii

sa nehádal, nevyhrážal sa a  nepoužíval tvrdé slová. Snažil sa presviedčať pre-

dovšetkým argumentmi. A tých mal vždy dosť. Svoje názory bránil energicky.

Rád sa nechal poučiť, ale neznášal odpor vo veciach, keď bol presvedčený, že sú

pravdivé.

Počas štúdií Jano veľa čítal. V jedno odpoludnie, keď sa vrátil zo školy, pri-

vítala ho matka slovami: „Tak čo sa neučíš?“ Po večeroch ho sledovala, ako číta

knihy a ráno ho karhala, že petrolejku zase zhasol až nad ránom. Zdalo sa jej, že

len číta a neučí sa.

Jano si pokojne sadol a vraví: „Mama ja sa nepotrebujem učiť, všetko si pa-

mätám, čo nám profesori dnes vykladali.“ A  skoro pol hodiny reprodukoval

učiteľov výklad. Matka tomu veľmi nerozumela, ale videla, že o veciach pekne

a  súvisle hovorí. Uspokojila sa. Čakala však, aké bude prvé vysvedčenie. Bola

milo prekvapená. Jano bol výborným žiakom počas celého štúdia.

Už v  prvom ročníku učiteľského ústavu založil si svoju vlastnú knižnicu.

Okrem diel slovenských a českých autorov (Hviezdoslav, Krasko, Bezruč, Neru-

da, Němcová, Čapek, Wolker...), mal v nej aj klasikov svetovej literatúry (J. Lon-

don, A. Dumas, H. De Balzac, L. N. Tolstoj...). Postupne zhromaždil štyri stovky

kníh a medzi nimi i knihu „Budování státu“ od F. Peroutku.

Občas aj mne dal nejakú knihu, prevažne obrázkovú. V knihe od Majerovej

som našiel slovo „střevíčky“ a nemohol som porozumieť, o čo ide. Neskoršie ma

zaujala kniha „No pasaran“ zo španielskej vojny. Vštepoval mi lásku ku knihám.

Ako učiteľ ma požiadal, aby som vypracoval zoznam všetkých kníh a dával na ne

pozor. Posledný zoznam som spravil, keď už bol Jano dôstojníkom.

Jeho najobľúbenejším predmetom bola hudobná výchova. Plným tenorom

spieval slovenské ľudové piesne i operné árie. Naučil sa hrať na husliach, organe,

harmóniu, ale aj na klavíri, base, violončele, cimbale a trúbke. Hrával v školskom

študentskom orchestri i na zábavách.

Zachoval sa jeho úhľadný notopis „Sboru venkovanů“ zo Smetanovej Preda-

nej nevesty. V jeho repertoári nechýbali Fibich, Čajkovskij, Chopin a, pravdaže,

desiatky prekrásnych slovenských ľudových piesní. Mal ich nesmierne rád. Koľ-

kokrát som si pomyslel, že by mohol spievať potichšie. Chodci sa zastavovali

pred našim domom a nevedeli, či hrá rádio alebo niekto spieva.

O Janovi sa dodnes traduje, že len čo prišiel domov zo školy a najedol sa, otvo-

ril obidva oblôčiky na prednej izbe a dal sa do spevu a muzicírovania. Jeho jasný

17

hlas a zvuk huslí sa rozliehali po dolnom i hornom konci smižianskej ulice. Mal

zo spevu a hudby radosť a doprial ju aj rodákom. Škoda, že osud nebol žičlivejší

a  nedoprial tomuto talentovanému a  hudobne nadanému mládencovi naplno

rozvinúť svoje schopnosti. V oblasti hudby a spevu by bol určite vynikol a bol by

sa stal významnou osobnosťou slovenskej hudobnej kultúry.

Doma sme, pochopiteľne, klavír nemali. Jano to riešil tak, že po vyučovaní zo-

stal v škole a poctivo cvičil na klavíri prakticky každý deň. Domov prichádzal až

okolo šiestej hodiny odpoludnia. Jeho spolužiačka, neskoršie učiteľka zo Spišskej

Novej Vsi, prezradila, že dievčatá čakali, kedy Jano skončí hrať na klavír. Potom

sa šiel viacmenej pravidelne prejsť na korzo „a my sme sa ponáhľali za ním v ná-

deji, že si s ním pohovoríme, ale nie vždy sa nám to podarilo. Jano obyčajne šiel

zamyslene tam a naspäť a nikoho si nevšímal.“

Žeby si nevšímal v živote dievčatá? Určite nie, opak bol pravdou.

Svoju mimoškolskú a spoločenskú činnosť začal Jano rozvíjať už počas štúdií.

Začalo sa to vlastne na pódiu auly učiteľského ústavu v rámci Komenského sa-

movzdelávacieho krúžku. Predsedal mu v školskom roku 1929/30. V rámci tohto

krúžku vystúpil s prednáškou 50 rokov ústrednej Matice školskej. V závere sa

prihováral: „My, ako budúci učitelia, majme stále pred očami cieľ – národ vzde-

lávať, povzbudiť národne, utužiť v ňom lásku k vlasti.“

Neobmedzil sa len na mesto. Začal chodiť po dedinách, prednášal, povzbu-

dzoval, ale aj burcoval proti zaostalosti, zadubenosti a nespravodlivosti.

Janko Nálepka na súťaži – stojaci vľavo vo svetlom obleku

Zachovala sa fotografi a z jednej dediny na Spiši, kde sa vyhodnocovala súťaž,

kto dochoval najkrajšiu kravu. Jano stojí rozkročmo, ruky založené a pozerá sa

na predvádzané kravy ako maršal na defi lujúce vojsko. Medzi dospelými roľník-

18

mi a roľníckou mládežou strávil mnoho hodín pri besedách s nimi ako zlepšovať

i skultúrniť život na dedine. Za jeho aktivitu sa mu dostalo „odmeny“ na škole

v treťom ročníku, keď dostal trojku z mravov. Dôvod znel: „Pre písanie článkov

do politického časopisu a za prednášky po dedinách.“ Mrzelo ho, že v demokra-

tickom štáte sa nekoná demokraticky, ale byrokraticky. Na to reagoval svojou

príznačnou tvrdohlavosťou: „Škoda sa tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať

budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia,“ - zaznamenal si do svojho denníka.

Aký bol, čo robil, čo ho zaujímalo a čo znepokojovalo a čím sa zaoberal, môžu

najlepšie vylíčiť jeho vrstovníci, spolužiaci.

Na študentské roky spomínala spolužiačka, učiteľka Oľga Durdiaková zo

Spišskej Novej Vsi: „Janko ako študent bol rečniť v Batizovciach. O čom rečnil,

neviem, ale viem, že sa o jeho reči dlho v dedine hovorilo. Ba zapáčil sa aj kato-

líckemu farárovi, ktorý ho požiadal, aby prišiel v nedeľu do dediny kantorovať.

Janko pozvanie prijal. Pán farár i dedinčania boli s ním veľmi spokojní. Ako by

aj nie! Hral a spieval krásne! Mal veľké hudobné nadanie, veľkú lásku k hudbe

a spevu.“

Ján Nálepka netúžil po sláve, ani po moci, ani po pôžitku, vo všetkých prácach

a podujatiach bol veľmi vytrvalý, až dôsledný. Nebýval nikdy nervózny, nepokoj-

ný, mal pevnú, vyrovnanú myseľ – plnú optimizmu a neúnavnej aktivity. Ľudské

vzťahy nikdy nebral na ľahkú váhu. Nebol úzkoprsý, ani obmedzený, posudzoval

všetko kriticky, spravodlivo. Pripúšťal diskusiu i kritiku, ale nerád prijal zmenu

vo svojom spôsobe života. Už ako študent bol veľmi vynaliezavý. Napríklad na

sestrinej svadbe, na ktorú prišiel ako dôstojník v prezenčnej službe, bolo treba

rozkrájať poschodovú tortu, ale nožom to pekne nešlo. Janko zobral šabľu a rez

urobil ako odborník – cukrár.

Vždy sa usilovať žiť tak, aby nikoho neranil. Chcel, aby jeho i náš vzájomný

život mal skutočný, hlboký zmysel. Túžil po úspechu, ale nie za cenu krivdy, ná-

silia a lží!

Práve na ceste vlakom z Batizoviec do Smižian počítal Jano brázdy na poli. Pri

jednom rozhovore doma o poľnohospodárstve spomínal, koľko pôdy v brázdach

medzi roľami je nevyužitej. Dôvodil, že ak by sa roličky spojili, získala by sa ďal-

šia úrodná pôda a uviedol vypočítanú cifru v hektároch.

Do študentských čias sa vracia aj bratanec Fero Ondra, stredoškolský profe-

sor: „Janova matka a môj otec boli brat a sestra. V dedine sme bývali my na niž-

nom a oni na vyšnom konci. Prvé zoznámenie, na ktoré sa pamätám, bolo u na-

šej babky Ondrovej, ktorá bývala pri kostole. Tam sme sa stretli, ja ako štvor-,

Janko ako sedemročný. Ako deti sme sa vídali len pri rodinných stretnutiach.

S Jankom sme sa stretávali aj pri dedinských chlapčenských hrách a pri občas-

ných bitkách chlapcov horného a dolného konca. Z vlastného popudu a potrieb

19

sme sa začali stretávať, až keď som začal chodiť do prvej triedy gymnázia a Janko

bol vtedy žiakom meštianky.

V tom čase (1929 - 1931) sme sa venovali bohatej športovej činnosti. Založili

sme klub FK Smižany s  modrobielymi dresmi. Ihrisko sme urobili na oblom

kopci medzi roľami. Bolo také úzke, že jedno krídlo hralo v zemiačnisku a druhé

v jačmeni. Za Smižany tieto „posty“ na pravej strane zastával Jano Komiňar, stre-

lec celkom prvého gólu FK Smižany, na ľavom krídle behal Jano.

V meštianke aj na učiteľskom ústave patril Jano k vynikajúcim žiakom s osob-

ným zameraním sa na štúdium diel význačných spisovateľov i politikov. Vo veľkej

obľube mal poľských a ruských spisovateľov. Jeho celková slovanská orientácia

ho viedla k tomu, že sa sám učil po poľsky, rusky a srbochorvátsky, čo predpo-

kladal využiť pri plánovaných cestách do týchto krajín.“

Okrem futbalu hrávali aj volejbal. V susedstve nášho domu bol voľný „pľac“

a tam ako prví v dedine natiahli sieť a hrali volejbal. Brat Ondrej a ja sme mali

za úlohu udržiavať ihrisko, vykopať chren, pozbierať kamene, vylajnovať plochu

a natiahnuť sieť. V tom čase to bola novinka a deti z celého vyšného konca sa

prišli pozerať na zápas. V našich malých hlavičkách sa už rodila myšlienka i od-

hodlanie, že až budeme väčší, budeme tiež hrať volejbal.

Prešlo možno desať rokov a my, 14 - 15 roční mládenci, začali sme hrať vo-

lejbal. Najprv na ceste, neskoršie na grófskej roli na dolnom konci dediny. Naša

radosť netrvala dlho, lebo keď sa objavil komisár obce, učiteľ Štefan Babík, vy-

hnal nás odtiaľ. Lenže o pár dni sme sa tam objavili znovu a to už sa nám komisár

vyhrážal, že nás udá v škole. Z toho sme niektorí mali obavy, ale v hre sme pokra-

čovali. Nevieme, kto neskoršie prišiel s týmto smelým návrhom, aby sme zabrali

väčší kus z role a zriadili tam riadne futbalové ihrisko. Boli tam vtedy bratia Sky-

vovci, Tomáš Kavulič, môj brat Ondrej, Ďuro Novotný, Fero Gallo, Jano Stašík

a iní. Pridali sa k nám i starší – Jano a Tomáš Markovičovci, bratia Nováčkovci,

a tí pomohli najviac. To už sa neodvážil proti nám nikto. A tak sme v Smižanoch

dôsledne nasledovali svojich starších bratov a začali hrať nielen volejbal, ale i fut-

bal, a to na riadnom a dobre udržiavanom ihrisku na okraji dediny. Pole od grófa

mali vtedy v prenájme bratia Weisovci. Bola radosť sa pozerať počas zápasu na

zaplnené lavice. Ženičky po kostole sa vždy prišli pozrieť na futbalové stretnutie

FK Smižany, už riadne registrovaného klubu, ktorý funguje dodnes.

Fero Ondra ďalej spomína, že v tom čase založil Jano v Smižanoch skautský

oddiel, do ktorého som samozrejme vstúpil aj ja a ďalších asi desať smižianskych

chlapcov - Dežo Štrauch, Paľo Grečko, Jožo Šuba, Jano Komiňar, Štefan Tompoš,

Ján Škarupa a i.. Vedúci nás všetkých učil morzeovku, viazať uzly, poznávať kve-

ty, kamene, poskytovať prvú pomoc, signalizovať píšťalkou, baterkou, zástavka-

mi, našívať gombíky, plátať, plávať, poznávať huby, orientovať sa v noci v teréne

i v lese a dbal na dodržiavanie skautských zásad. Samozrejme, ako skautov nás

20

naučil aj uvariť najjednoduchšie jedlá, chytiť rybu do ruky v potoku, upiecť ju na

ohni, založiť a zahasiť vatru. Boli to, slovom, prekrásne a nezabudnuteľné časy

v prírode.

Spomínam si, že nás viedol k otužilosti tým, že sme plávali na Maši cez Hor-

nád v apríli, keď ešte po vode plávali kusy ľadu. Celkovú dobrú pohodu nášho

skautského oddielu najviac narušovalo to, že sme výlety robili zo soboty na nede-

ľu, prípadne v nedeľu od rána, a tak sme nemohli chodiť do kostola. Z toho pán

farár na kancli a potom aj niektorí rodičia doma „vyvodzovali dôsledky“.

V dedine budilo senzáciu naše skautské oblečenie. Skautský klobúk, košeľa,

šatka, indiánka, krátke nohavice, opasok, na ňom nôž, píšťalka, baterka a ruksak.

V prvých začiatkoch budili obdiv, ale aj posmech. Boli sme i „glupi“ i „čerti“.

Ako skauti sme značkovali turistické chodníky, opravovali cestičky, chodníky

a mostíky – všetko bezplatne. Robili sa výlety po celom Slovenskom raji a ne-

skoršie aj do Vysokých Tatier. V  oddieli panovala ale prísna disciplína. Nikto

nesmel fajčiť či požívať alkoholické nápoje.

Na skautskú organizáciu spomína vo svojich deväťdesiatich rokoch (r. 2003)

Smižančan Dr. Ing. Dezider Slavoj-Štrauch, ktorý po r. 1948 emigroval na Zá-

pad a žil do smrti r. 2011 v San Francisku, takto: „Najdôležitejšie a najvzácnejšie

životné skúsenosti som získal ako člen skautskej organizácie počas desiatich ro-

kov. V pamäti si držím nezabudnuteľné zážitky a spomienky. Nálepka bol mojim

veľmi dobrým priateľom z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch.

Jano mal les a prírodu veľmi rád. Často odbehol sám alebo s priateľmi a priateľ-

kami na Kláštorisko alebo do blízkeho okolia.“

Vo voľných chvíľach sa venoval aj nám. Ukazoval mi obrázkové knihy a snažil

sa, aby som si aj ja knihy obľúbil. Ondreja zase skúšal, kde a kedy sa narodil T.

G. Masaryk a  M. R. Štefánik. „To musíte obidvaja vedieť, aj keď vás zobudím

o polnoci.“ Často k nám prišli chlapci od susedov a Jano nás hneď staval do radu

a velil vpravo, vľavo bok. Na gramofóne, ktorý priniesol otec z Ameriky, zahral

československú hymnu a všetci sme museli stáť v pozore. Susedov Janko sa pri

hymne chytil za gombík a Jano sa naňho oboril: „Keď sa hrá hymna, musíš stáť

v pozore, aj keby ti mucha sedela na nose.“

V tom čase, spomína aj Fero Ondra, existoval v Smižanoch Roľnícky dorast.

Jano sa stal jeho vedúcim a činnosť tejto organizácie zameriaval na usporadúva-

nie ochotníckych divadiel. Hrávali sme slovenské hry: Kubo, Kocúrkovo, Tobiáš

Klepeto, Čaj u pána senátora, Náš pán minister a hry Ferka Urbánka. Jano hry

režíroval. Veľmi rád mal komické postavy a sám vystupoval v jednoaktovkách.

Nacvičovali sme v stolárskej dielni u Černického a niekedy v obecnom dome,

v  bočnej izbietke v  krčme, ba aj v  rodičovskej stodole. V  stodole precvičoval

hlavne dialógy a mimiku originálnych dedinských chlapcov.

Inklinoval k agrárnej strane, ktorá mala lákavý program a tvrdila, že je stranou

21

maloroľníckeho ľudu a že je za spolužitie Čechov a Slovákov v lone Slovanstva.

To Janovi vyhovovalo. Okresným funkcionárom tejto strany zase konvenovala

Janova výrečnosť a nebojácnosť. Preto si čoskoro získal u nich autoritu a dôveru.

Relatívne bohatá bola už v tom čase jeho publicistická činnosť. Už jeho spo-

lužiaci spomínali, že Jano ako rečník a pisateľ článkov fascinoval, strhával nielen

svojim mladistvým zápalom, ale aj pádnou argumentáciou. Písal články do Pod-

tatranského kraja, do Podtatranskej Slovače a inde. Odhaľoval v nich demagógiu

ľudáckej politiky a propagoval roľnícky dorast a agrárnu stranu. Bil sa za práva

roľníkov. Jeho vystúpenia boli kritické: „...nezostaneme prázdnymi kritikmi...

Chceme, aby každý poctivý roľník patril medzi dobrých Slovákov a Slovanov.

Žiadame zrovnoprávnenie dediny s mestom. Sme si vedomí toho, že hoc sme

národ malý, musíme byť duchom veľkí“.

K brutálnym daňovým opatreniam napísal: „A prečo sa neklepe tam, aby

zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie

je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Musíme sa dočkať nápravy, ale nie

nariekaním, ale odvahou a jednotou!“

Všíma si aj činnosť pozemkového úradu: „Pána predsedu vlády a Národného

zhromaždenia sa pýtame: či vie, že máme dojem, čo by Štátny pozemkový úrad

nebol zriadený pre blaho národa a ochranu drobných záujemcov, ale na ochranu

grófov a statkárov...? Žiadame, aby to, na čom naši praotcovia sedliaci pánom za-

darmo robili, čo bolo praotcom sedliakom ukradnuté šľachtickými uchvatiteľmi,

to čo je naše, to aby nám bolo za primeranú náhradu...!!! vrátené.“

Vyvrcholením Janovej činnosti v hnutí agrárnej mládeže bolo jeho delegova-

nie na oslavy agrárneho dorastu Župy podtatranskej vo Zvolene. Bolo to roku

1931. To, čo sa tam stalo, nikto neočakával. Oslavy sa konali za nepriaznivej situ-

ácie na dedine. Jano si začal uvedomovať, že vedenie agrárnej strany sa stará len

o veľkostatkárov a neobhajuje záujmy drobného roľníctva. Neočakávane vystúpil

proti tejto politike a so sebe vlastným zápalom a odvážnym spôsobom sa o nej

vyjadril dosť kriticky. Vedenie agrárnej strany obvinil zo zrady záujmov malého

a stredného roľníctva. Vo Zvolene ho oponenti strhli z tribúny. Doma matke po-

vedal: „Musel som im to konečne povedať otvorene.“

Jana veľmi zaujala slovanská idea – už ako študent sníval o spojení Slova-

nov a o vytvorení veľkého slovanského celku, ktorý by čelil agresívnym zá-

merom zo západu známym ako Drang nach Osten. Pred nami si často kládol

otázku, prečo nemôžu spolu žiť Česi a Slováci a prečo sa nemôžu zjednotiť

všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. Tejto myšlienke venoval veľkú

pozornosť a robil všetko pre jej realizáciu. Aj nás v tomto duchu vychovával.

Za stodolou sme zasadili symbol slovanstva – lipu. Ja som ju mal polievať, aby

silnela a mohutnela ako ten slovanský svet. Aj pri prechode k sovietskym parti-

zánom si do denníka napísal: „Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov...“ V roku

22

1931 sa zúčastnil II. Kongresu slovanských stredoškolákov v Bratislave. Vystúpil

s bojovým prejavom, ktorý si všimol aj ďalší účastník JUDr. Anton Rašla, neskôr

generál.

Jano sa zúčastnil aj na Všeslovanskom zjazde stredoškolského študentstva

v  júli 1930 v  Belehrade. Dostal sa do komisie, ktorá mala pripraviť záverečný

dokument. Keď sa podujatie skončilo, zaznamenal si: „Zjazd prispel k hlbšiemu

pochopeniu, k prehĺbeniu citu a vedomia spolupatričnosti mládeže slovanských

národov.“

Na pobyt v Juhoslávii spomína aj profesor Dr. Ing. Dezider Štrauch–Slavoj:

„Z Belehradu do Sarajeva sme sa dostali úzkokoľajnou železnicou cez 108 tune-

lov a ďalej do Dubrovníka. Po ceste sme sa zastavili v akejsi stodole. Na obed sme

mali chlebík s klobáskou. Náš priateľ Janko Nálepka skončil jedenie vždy prvý,

aj keď bol chudý ako trieska. V ten deň mu Puškár ponúkol, že ak sa vyškriabe

hore pod strechu stodoly, dá mu polovicu svojej merindy. Jano zobral túto výzvu

vážne, vyškriabal sa úplne hore a získal polovicu Julovho prídelu.

Iný prípad. Pri meste Mostar chcel si náš priateľ Puškár zájsť na potrebu k jed-

nému zo stohov, keď sa zrazu objavil obrovský býk a blížil sa k nemu. Puškár sa

naľakal a začal volať o pomoc. My traja (Nálepka, Weber a ja) sme vyšli zo stanu,

odohnali býka a zachránili život nášmu kamarátovi.“

Dežo Štrauch pokračuje: „Jano Nálepka za pár rokov dokončil štúdia a stal

sa učiteľom. Za vojny ako stotník prešiel so skupinou k partizánom a v boji pa-

dol. O tejto udalosti som sa dozvedel náhodou pri počúvaní slovenských správ

vysielaných zo Sovietskeho zväzu. Nálepka bol mojim veľmi dobrým priateľom

z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch. Jano bol veľký slovenský

patriot a obdivovateľ Štefánika.“

(Z knihy „Dezider Slavoj-Štrauch – Našinec vo svete, 2003)

Z Belehradu sa Jano vracal cez Viedeň. Chcel sa opýtať policajta lámanou

nemčinou na jednu ulicu. Keď policajt videl, že mu to nejde, vraví: „Kluku, mluv

česky!“ Cez hranicu sa dostal Jano na Slovensko a  na cestu domov už nemal

peniaze na vlak. Šťastie mu prialo a v dedine, cez ktorú prechádzal pešo, potre-

bovali pochovať nebožtíka a nemali kantora. K spokojnosti pozostalých splnil aj

túto úlohu a domov mohol pokračovať vlakom. V Prahe mal podobný prípad. Po

ceste do Prahy navštívil ešte brata Michala, ktorý slúžil u jazdcov v Dašiciach pri

Pardubiciach. Na cestu domov nemal taktiež peniaze – ako vždy. Predal bicykel

a bolo po probléme.

Z  Juhoslávie nám, mladším súrodencom, priniesol drobné darčeky. Matke

daroval oválny podnos s  názvom SARAJEVO, Ondro dostal červenú čiapku

s brmbolcom (akú nosili u nás zmrzlinári) a modrú „lodičku“. Chlapci mu na ňu

napichali tri vojenské „frčky“. Jano nasadil lodičku Ondrovi na hlavu, postavil ho

23

do pozoru. Na otázku, ako sa volá, odpovedal: „Ondro Nálepka – Slovák.“

Medzi vecami z Belehradu bol aj lístok z divadla. Keď som roku 1969 nastúpil

do práce v Belehrade, vzal som si tento lístok a v Belehrade v Národnom divadle

som si sadol na miesto označené na lístku a spomínal, ako to mohlo všetko pre-

behnúť v tom čase a čo všetko sa zmenilo od roku 1930 do roku 1969.

Možno, že aj to všetko prispelo k  tomu, že som dnes aktívnym zástancom

a šíriteľom slovanskej vzájomnosti...

V roku 1931 Jano zmaturoval s veľmi dobrým prospechom. Tak sa splnila jeho

túžba získať vzdelanie. Vyzbrojený vedomosťami a všakovakými životnými skú-

senosťami, ktoré neboli typické pre každého devätnásťročného mládenca, vykro-

čil ako mladý učiteľ na svoju životnú dráhu plnú prekvapení, zápasov a nových

poznaní, úspechov i neúspechov, omylov, sklamaní i víťazstiev.

Malé retro: Bol to práve učiteľ Mikolaj, ktorý prišiel pred rokmi za našimi

rodičmi a navrhol im, aby Jana dali ďalej študovať do meštianskej školy. Keď ju

vychodil, znovu pred matkou orodoval, aby ho dali študovať na učiteľský ústav

v Spišskej Novej Vsi.

Študent Ján Nálepka na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi

(v strednom rade piaty sprava)

24

Maturitná fotografi a (1931)

25

MLADÝ UČITEĽ

MARÍKOVÁ

Je koniec augusta 1931 a Ján Nálepka opúšťa rodné Smižany a vydáva sa na

Považie, na svoje prvé učiteľské pôsobisko. Nastupoval plný ideálov a životných

predsavzatí. Nikto, ani on sám, nevedel, čo ho čaká a či bude môcť využiť všetko

to, čomu sa naučil v škole.

V bráne ľudovej školy v Hornej Maríkovej u Pagaňov, za krásneho rána, hoci

je už takmer jeseň, stojí mladý muž, výzorom skoro chlapec. Je to nový učiteľ Ján

Nálepka. Stojí, zrak upiera na krásnu prírodu, okolité kopce a rozmýšľa. O čom

asi? Aký bude tento školský rok a čo ho čaká na prvej učiteľskej stanici?“ Takto si

spomína učiteľka Ružena Zálešaková a pokračuje: „Maríkovská hladová dolina,

ako ju trefne pomenovali, je dlhá asi 20 km. Po ceste hrkoce „autobus“ – náklad-

né auto s lavičkami zakryté celtovinou. Okrem iných cestujúcich sa v ňom vezú

i  dve mladé učiteľky. „Autobus“ zastal pred školou na Pagaňove. Šofér zahlá-

sil vonku stojacemu Jánovi Nálepkovi peknou češtinou: „Pane řidíci, přivážime

vám pomoc.“ Vystúpila nová učiteľka Zdena a ja som pokračovala do školy na

Vlkov asi 7-8 km pešo, lebo „autobus“ ďalej nešiel.

26

Pomery v škole, kam nastúpil, boli horšie, než očakával. Disciplína žiakov bola

uvoľnená a bolo treba veľmi opatrne pritiahnuť opraty detskej samovôle. K tomu

pristúpili ťažkosti zo strany rodičov. Neboli zvyknutí na poriadok a disciplínu,

boli nespokojní, s rozpálenými hlavami chodili do školy – však my vycengáme

tomu učiteľovi! Deti sú všivavé, trpiace podvýživou s napuchnutými bruškami

a otcovia sú doma bez práce. Do školy chodili otrhané, bosé (často aj v zime)

s ošúchanými knižkami, bez zošitov, bez ceruziek. Deti boli často nielen bosé,

ale aj nahé a bolo by hriechom, keby ich rodičov pokutovali len preto, že deti ne-

chávajú radšej doma. Žili skutočne ťažko. Pre tých, ktorí do školy chodili, a bolo

ich 92, vyučovalo sa striedavo raz v triede a raz na dvore. Každý z učiteľov musel

zvažovať a hľadať cestu, ako citlivo postupovať voči rodičom i žiakom.

Jano začal navštevovať jednotlivých rodičov a  presviedčať ich, aby posielali

deti do školy. Zo začiatku sa to zdalo zbytočné. Prečo? Jeho úsilie často maril

alkohol. Znie to neuveriteľne, ale v Maríkovej pili nielen rodičia... Aj deti neraz

prišli do školy opité. Jano učil žiakov milovať a poznávať prírodu. Spolu sadili

ovocné stromy, spolu ich aj ošetrovali.

Vyhrážka „my mu vycengáme“ – nezostala len pri slovách. Keď Jano prišiel

domov na svoju prvú dovolenku, vyrozprával nám tento príbeh: „Počas vyučo-

vania niekto silno zaklopal na dvere. Do triedy vstúpil chlap so sekerou a pravda-

že vo ,vylepšenej‘ nálade. Nevenoval som tomu pozornosť a pokračoval som vo

vyučovaní. Chlapa to tak zaskočilo, že začal prešľapávať na mieste a čakal, kým

ho oslovím. Keď videl, že sa ho nebojím, sekeru odložil na chodbu a tichým hla-

som sa prihovoril. Dnes už vôbec nie je podstatné, o čom sme spolu hovorili.

Isté je, že jeho dieťa začalo odvtedy chodiť do školy pravidelne.“ To bol jediný

prípad, ktorý Jano doma povedal. Nikdy viacej sa ani slovom nezmienil o svojich

peripetiách v Maríkovej ani na iných miestach pôsobenia. Naopak, domov pri-

chádzal vždy v dobrej nálade, plný optimizmu, a vždy veril v krajšiu budúcnosť

rodičov i žiakov.

Rodičov i žiakov si Jano získal tým, že spolu založili knižnicu a  priestor pred

školou upravili na volejbalové ihrisko. Založil tiež futbalovú jedenástku, s ktorou

si zahral aj miestny kaplán. Medzi Janom a rodičmi sa postupne vytvoril veľmi

úzky vzťah. Ľudia si cenili, že im radil, ako majú hospodáriť, písal im rôzne žia-

dosti na úrady a všemožne sa usiloval zmierniť ich kritické postavenie. Vysvetľo-

val im príčiny ich zbedačovania a exekúcií.

Spolu s horárom Jozefom Martausom zvolali občanov na besedu o tom, ako

postupovať proti pánom a proti byrokracii. A keďže ľudia sú rôzni, niekto ich

udal. Súd ich odsúdil za poburovanie na jeden deň do žalára a museli zaplatiť aj

pokutu. Samozrejme, že sa odvolali, no krajský súd ich žiadosť zamietol.

Janovo silné sociálne cítenie mu nedalo a položenie jeho žiakov ho nesmierne

trápilo a vrývalo na čelo nejednu vrásku. No nevzdával sa. Písal listy poslancom,

27

ministrom, veľkostatkárom, do Prahy i do Bratislavy. Prosil, obracal sa všade, od-

kiaľ predpokladal, že by mohla prísť pomoc. Na niektoré listy nedostal odpoveď

vôbec, na mnohé zápornú. Vytrvalosť a húževnatosť ho však neopúšťali.

Po premnohých písačkách a vyjednávaniach ho konečne predvolali na okres-

ný úrad do Považskej Bystrice. Ján Nálepka vybojoval pre svoju školu „polievko-

vú akciu“. Maríkovské deti dostali umelý tuk, americkú bravčovú masť (tá bola

najlacnejšia), krúpy, fazuľu, hrach, šošovicu, ryžu. Počas akcie každý deň tri dlhé

veky chleba, aj keď nie najčerstvejšieho. Do akcie zapojil niektoré matky žia-

kov a dali sa do práce. Zohnali kotol, parák a veľkú naberačku. Deti si z domu

priniesli väčšinou drevené misky a drevené lyžice. Bolaže to hostina! Očká detí

radostne žiarili, hneď svet vyzeral krajší! Radosť detí s nimi prežíval aj ich mladý

učiteľ, v jednej osobe i riaditeľ (vtedy správca) školy. Na druhý deň stravníkov

pribudlo, lebo žiaci si so sebou priviedli aj mladších súrodencov, ktorí ešte do

školy nechodili. Aj tým sa ušlo zo spoločného. Tešili sa najmä chlebíku, ktorý

bol pre všetkých priam pochúťkou. V  domácnostiach sa na stoloch objavoval

poriedko, nikdy ho nebol dostatok.

Ako spomína učiteľka Zálešáková, vzniklo v škole u Pagaňov hudobno-spe-

vácke trio. „Hlas Janových huslí, Zdenkinho klavíra a môj spev spôsobil radosť

nielen deťom v škole, ale aj občanom, ktorí sa zhŕkli pred školou. Po čase bolo

nám ľúto, až do plaču, keď sa trio rozpadlo. Na splátky za klavír nebolo vždy

dosť peňazí, obchodník ho jednoducho vzal späť. A zaplatenú čiastku už Janovi

nevrátil.“

Srdcia žiakov i  rodičov si Jano získal aj preto, lebo založil detský spevácky

zbor, ktorý niesol meno Štefánika, ktorého si mimoriadne vážil. Súbor koncerto-

val nielen v obci, ale zašiel aj do Púchova, Turčianskeho Svätého Martina a Tur-

čianskych Teplíc.

Vystúpenia maríkovských detí v Trenčianskych (vtedy Štubnianskych) Tep-

liciach sa zúčastnil aj študent tamojšieho učiteľského ústavu Ján Okáľ, neskor-

šie učiteľ a osvetový pracovník v armáde. Po vojne emigroval do USA a pôsobil

v Chicagu. V článku „Pokus o profi l“ (Pravda 11. 9. 1992) hodnotí súbor takto:

„Maríkovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať, a zrejme každým čís-

lom v našich očiach rástol aj ich učiteľ, lebo mať taký úspech s deťmi z  jednej

triedy je mimoriadny výkon. Nielenže spev bol bez akýchkoľvek falošných tónov,

ale aj tie najzvyčajnejšie, dalo by sa povedať unavené slovenské piesne v prednese

maríkovských detí sa stali medzi nami módou a dlho sme si s obľubou spievali:

Koterbašske hlopi

Ženic še nemuša,

Lebo im dzifčata

Peneží nanoša.

28

Niekoľko rokov som sa sám pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať tak ako

tie maríkovské deti, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Skoro sa mi nechcelo veriť,

keď som sa o niekoľko rokov dozvedel, že Ján Nálepka bol aktivovaný. Z učiteľa

spravili ho dôstojníkom z povolania. Nemal som príležitosť pozorovať ho ako

veliteľa, ale nikdy som nepochyboval, že za jeho málo imponujúcim zovňajškom

sa skrýva mimoriadny veliteľský potenciál.

V  týchto dňoch som čítal knihu zápiskov, ktorú viedol argentínsky revolu-

cionár Che Guevara. Nevravím, že sa podobal Nálepkovi, vravím, že je to sko-

ro identické vydanie Nálepku v španielskej juhoamerickej sociálnej i kultúrnej

sfére. Škoda len, že kapitán Ján Nálepka málo myslel na svoju budúcnosť po smr-

ti a neviedol si denník.“

Hodnotenie je o to zaujímavejšie, že pochádza z pera človeka, ktorý v rokoch

druhej svetovej vojny stál na druhej strane barikády než učiteľ Nálepka.

Kto by sa nazdal, že maríkovskym deťom sa dostane takého ocenenia, a to až

po šesťdesiatich rokoch a k tomu od organizátora kultúrneho života v Amerike

Jána Okáľa z Chicaga!

Nielen súbor, ale aj ostatné maríkovské deti navštívili Žilinu. Učitelia zaplatili

deťom lístky, aby sa ich čím viac mohlo prvého výletu zúčastniť. Videli a zažili

veľa zaujímavého. Veľkú radosť mali najmä z návštevy kina. Na ich vyblednutých

tváričkách sa objavili úsmevy a keď prišli domov, nejednej mamke sa z oka vy-

kotúľala aj slza dojatia.

Jana neodradili prvé ťažkosti a  neúspechy. Tvrdo a  dôsledne postupoval

k svojmu cieľu – zanedbané deti naučiť čo najviac a získal si pre to aj podporu

rodičov. Keď prišli prvé úspechy, bola to pre učiteľov tá najkrajšia odmena.

Na vec mal ale iný názor školský inšpektor E. Pavlák. Nechcel veriť, že situácia

sa v škole zlepšila. Vedel, aké ťažké postavenie majú tunajší učitelia, ale nechcel

to uznať. S Janom sa večne sporil, pretože nechcel pripustiť, že nastali niektoré

zmeny a najmä že sa zlepšil vyučovací proces.

V roku 1933 skončil Jano svoje pôsobenie v Maríkovej. Požiadal o preloženie

do blízkosti Bratislavy alebo Košíc, aby mohol pokračovať v štúdiu na právnickej

fakulte. Avšak na bývalom Ministerstve školstva a osvety v Bratislave „vyhoveli“

jeho žiadosti tak, že ho od 1. septembra 1933 preložili do zapadnutej obce Roz-

toky – Biele Vody na Spiši, kde, pochopiteľne, nemohol študovať.

Bohatší o ďalšie a životné skúsenosti opustil Maríkovú. Uspokojovalo ho iba

to, že tamojší jednoduchí ľudia ho označili za svojho učiteľa a deti za dobrého

pána učiteľa. Aj obecná kronika sa o ňom vyjadrila pochvalne: „Učiteľ Nálepka,

poverený správou školy, ale dokonalý reformátor a kritik, v každom ohľade pr-

votriedny pedagóg. Aký bude o dvadsať rokov!“

29

KOMORNÁ LEHOTA

V júli 1933 sa v Komornej Lehote na Těšínsku konala konferencia mladých

sliezskych učiteľov. Zúčastnilo sa na nej 303 delegátov, z toho 30 Slovákov a me-

dzi nimi bol Jano Nálepka. Jeho prvé vystúpenie komentoval účastník konferen-

cie profesor Karol Tkáč zo Zlína takto:

„Ukázalo sa, že je to učiteľ premýšľajúci, znepokojený súčasnými rozpormi

v spoločnosti, spojený s ľudom, nezmieriteľný voči zlu, pohotový rečník a až su-

gestívny diskutér.

Pomerne rýchlo sme sa spriatelili, začali sme ho volať Strapatý Jano. Bol jed-

ným z najaktívnejších účastníkov konferencie. Keďže nás upútal svojimi vystú-

peniami, požiadali sme ho, aby 5. júla 1933 predniesol popoludní pri pomníku

Tolerančného patentu na blízkej hore Goduli slávnostný prejav. Hovoril pravdivo

a prosto, sugestívne. Ukázal, že Česi a Slováci sa nikdy nezmierili s neslobodou.

Spomenul, že konferencia, ktorej sme účastníkmi, je venovaná hľadaniu cesty

k sociálne spravodlivému zajtrajšku. Upozornil, že sloboda sa nikdy nedosiah-

la bez boja. A zakončil výzvou, aby spravodlivý boj za sociálnu slobodu, bez

ktorej si ozajstnú slobodu nemožno predstaviť, sa stal jedným z najpevnejších

pút mladých Čechov a Slovákov. – Dokiaľ sa budú socialisti hnať za majetkom

a  prepychom, dotiaľ nemusia mať z  nich kapitalisti strach. Sme zvedaví, kedy

sa stanú ,zástupcovia ľudu‘ v parlamente skutočnými zástupcami ľudu! – Jánov

prejav vyvolal veľký súhlas.

Na záver sme Jána požiadali, aby napísal príspevok do ,Věstníka‘. Vyhovel

a, samozrejme, po ,nálepkovsky‘ využil svoj bystrý postreh, ostrý súd a  schop-

nosť dosiahnuť účinnosť vtipným, často až sarkastickým podaním originálnej

myšlienky. A ešte i dnes, ba dokonca práve dnes, sú mnohé Jánove myšlienky

aktuálne.“

Na tejto konferencii sa Jano zoznámil s  Vladom Clementisom, ktorý tam

prednášal a neskoršie si písali. Delegáciu učiteľov prijal na svojom letnom sídle

v Židlochoviciach prezident republiky T. G. Masaryk. Učitelia Jana poverili,

aby predniesol pozdravný prejav. Po ofi cialitách sa rozprúdila diskusia s prezi-

dentom. Trvala poldruhej hodiny. Jano v nej poukázal na neutešené pomery, na

chudobu a dotkol sa tiež otázky spolužitia Čechov a Slovákov.

30

Počas konferencie v Komornej Lhotke vystúpil Ján Nálepka s prejavom

pri soche na Goduli

Delegácia účastníkov III. konferencie u prezidenta T. G. Masaryka v Židlochovi-

ciach, Ján Nálepka (prvý sprava) predniesol v mene delegácie pozdravný prejav

31

V Komornej Lhotke sa zoznámil s V. Clementisom a neskoršie si dopisovali

(druhý zľava Ján Nálepka, tretí zľava Vladimír Clementis)

BIELE VODY

Z Považia prišiel učiteľ Ján Nálepka 1. septembra 1933 do osady Biele vody

pri Spišskej Novej Vsi. Aj tu boli otrasné pomery. Šesťdesiat školopovinných detí

nemá školu, učia sa iba v obyčajnej chalupe. Do „triedy“ sa vchádzalo cez kuchy-

ňu domácich. Miestnosť bez akéhokoľvek zariadenia, po stenách sa jednostaj leje

voda, napísal učiteľ do Podtatranských novín.

Z osady zaslal mladý učiteľ potvrdenie o prijatí prekladacieho dekrétu škol-

skému inšpektorovi Emilovi Pavlátovi a v liste okrem iného uvádza: „Ďakujem

pánu školskému inšpektorovi za snahu za vrelý príhovor, aby som sa dostal hod-

ne ďaleko do sveta! Uisťujem však pána inšpektora, že nikde nie je dosť ďaleko,

32

aby som nevynaložil všetky svoje sily na rehabilitáciu svojho mena a cti. V tomto

znamení sa bude uberať moja ďalšia činnosť a moje snaženie.

Upozorňujem však pána inšpektora, že ak sa chce zachovať voči druhému tak

poctivo demokraticky, ľudsky a čestne ako voči mne, nech mu nedáva také ruko-

lapné dôkazy, ako dal doklady svojho poctivého a skutočného, na inteligenta sa

,slušiaceho‘, dôstojného chovania mne.

Inak, mnoho šťastia v uplatňovaní autority nad bezchrbtými a priamosť nepo-

znajúcimi kolegami. Biele Vody, 16. septembra 1933.“

O niekoľko rokov bude zaujímavé, ako sa ukončí ich vzájomný vzťah.

Životné podmienky občanov boli veľmi ťažké.

Nedostatok pracovných príležitostí, v  rodinách

viacej biedy ako suchého chleba k  dennej obžive.

Mladý učiteľ zameral svoje snaženie na jediný cieľ

– zlepšiť podmienky občanov osady, nájsť im prácu

a zabezpečiť, aby sa deti mohli učiť v zodpovedajú-

cich podmienkach. Žiadal postaviť novú školu. Keď

videl, aká je bieda, stretával sa s ľuďmi, písal žiadosti

úradom a  riešil otázku postavenia rodičov a  škol-

ských detí.

Domov do Smižian prišiel Jano niekoľko ráz a to

cez lesy a kopec Medvedia hlava. Prišiel vždy oko-

lo polnoci a keď sme sa ho pýtali, či sa nebál, ako

vždy s  miernym úsmevom odpovedal, že v  jednej

ruke mal baterku a v druhej nabitú pištoľ, ak by sa

prebudil diviak. O ťažkých podmienkach v škole a v osade, ako aj o sklamaní

a diskriminácii zo strany úradov sa, ako obyčajne, nezmieňoval.

V polovici novembra sa v Slovenskom denníku dočítal, že Stupava príjme uči-

teľa. Školská stolica potvrdila kladne jeho žiadosť a od počiatku roku 1934 začal

učiť na obecnej škole v Stupave.

V Bielych Vodách Jano dlho nepobudol. Aj tu však stihol založiť spevácky det-

ský súbor a nadviazať priateľské vzťahy s rodičmi. Usilovne pracoval, aby zvýšil

nielen kultúrnu, ale aj politickú úroveň dediny. Keď mal odísť do Stupavy, obyva-

telia sa postavili proti jeho preloženiu. Brat Michal, ktorý viezol Janovu skromnú

batožinu na voze, spomínal, že ho deti odprevadili až za dedinu a nechceli ho

pustiť.

Učiteľ Ján Nálepka (1933)

33

Učiteľ Ján Nálepka s deťmi v Stupave (1934)

STUPAVA

Začiatkom roku 1934 prišiel do Stupavy mladý útly učiteľ s bohatou hrivou.

Bol iný ako tí druhí. Spoločenský, priateľský, skromný a pokrokový. Volal sa Ján

Nálepka – spomína neskôr predstaviteľ obce Jozef Mader.

Pre prácu učiteľa mal Jano Nálepka v Stupave relatívne lepšie podmienky ako

na predchádzajúcich „štáciach“. Reálnejšie možnosti sa črtali aj pre ďalšie štú-

dium. Dal sa preto v škole s chuťou do práce – chcel, aby deti získali čo najviac

vedomosti. Ku každému žiakovi sa snažil pristupovať individuálne. Všetkých

žiakov poznal „do špiku kostí“ a robil si poznámky o ich charakterových vlast-

nostiach. Učitelia, ktorí učili v Stupave už nejaký čas, hovorili, že jeho charakte-

ristiky žiakov boli ako ušité.

Učiteľka Vilma Potmanová spomína, že Jano bol dobrý pedagóg. „Mal rád

deti a  ony ľúbili jeho. Jeho žiaci boli z  celej školy najdisciplinovanejší. Vedeli

34

krásne spievať a cvičiť. No pritom všetkom, že mal rád žiakov, bol k nim aj prísny

a veľa vyžadoval. Hovorilo sa o ňom, že bol dobrý učiteľ. Veselý. Iba nemal nikdy

peniaze. Medzi chudobou bol obľúbený.“

Žiačka Antónia Škovranová tvrdila, že Nálepka sa zdal zo začiatku prísny,

ale neskoršie si získal ich srdcia. Vedeli, že je prísny, ale dobrý, a že ich má rád.

Ona patrila k tým chudobným. Jej otec bol sluhom u grófa Kárdyho. Keď ťaž-

ko ochorela, poprosila otca, aby mohla napísať list na rozlúčku pánu učiteľovi

a spolužiakom. Ešte v ten deň prišiel pán učiteľ Nálepka do nemocnice s troma

žiačkami a doniesol jej banány a jablká. Keď odchádzal, všimla si, ako si dal dole

okuliare a utieral si ich...

Jano Nálepka bol zhovorčivý, kolegiálny, veselý človek. Rád spieval. Nacvi-

čoval ľudové piesne a často vystupoval so žiakmi na slávnostiach. Pamätám sa

na jednu slávnosť, na ktorej sa okrem jedno- a dvojhlasných ľudových piesní

podujal nacvičiť i trojhlasú. Vtedy mu to nevyšlo, lebo začal trojhlasne a skončil

s jedným hlasom.

Po slávnosti mi vraví: „Kolegyňa, počúvali ste nás?“ Povedala som: „Počúvala

a ešte som i tlieskala.“ – „No veď, tak sa patrí!“ Jána Nálepku neodradil neúspech.

Bol húževnatý, vytrvalý, veľmi rád spieval, a preto pokračoval, nacvičoval a vy-

stupoval so žiakmi ďalej. Vtedy som si ako začiatočníčka uvedomila: nedať sa

odradiť prvým neúspechom.

V učiteľskom zbore bol obľúbený, zábavný. Jeho vystupovanie v škole aj mimo

školy bolo priateľské. V dochádzke do školy bol presný a dochvíľny. Videla som

ho už, ako vystupuje prísne, po vojensky. Okrem spevu mal Ján Nálepka rád

telesnú výchovu, hry, cvičenia so žiakmi. Stal sa tiež cvičiteľom v miestnej RTJ

v Stupave. Mládež sa okolo neho zgrupovala, deti ho mali rady. So žiakmi chodil

cvičiť do blízkeho lesíka Borník. Vracajúc sa, žiaci pochodovali a spievali pocho-

dové piesne: Na stupavskom moste, Slovenské mamičky. Tá druhá pieseň bola

jeho obľúbená.

Učiteľka Anna Matejíčková učila pri Stupave a na učiteľských schôdzach sa

zoznámila s mladým učiteľom Jánom Nálepkom. Píše:

Zostal mi v  pamäti jeho zjav dodnes: štíhla postava, vždy veľmi upravený

zovňajšok, stále pripravený k úsmevu, pohľad bystrý, smelý, hlas zamatový. Inak

obyčajný, dobrý, a predsa čímsi podmaňujúci. Bližšie som ho poznávala v disku-

siách, do ktorých sa vždy prihlasoval. Budil medzi mladým i starým učiteľstvom

rozruch a obdiv tým, že vedel vždy ku všetkému zaujať stanovisko, a to pevné,

kritické a čo bolo hlavné, svoje stanovisko vedel vždy odôvodniť, obhájiť.

Pri svojej družnej povahe mal vždy aj veľa priateľov. Vídala som ho nielen

v spoločnosti učiteľov, ale aj vysokoškolákov, aj v družnom rozhovore s robot-

níkmi. Myslím, že určitá skupina priateľov sa sústreďovala okolo neho aj kvôli

35

jeho neobyčajnému nadaniu a vzťahu k hudbe. Neraz sme ho počúvali spievať,

hrať. Bol to, slovom, majster – hral na každom hudobnom nástroji, čo mu prišiel

pod ruky. Jeho krásny, precítený hlas, ktorým spieval či už ľudové, národné ale-

bo umelé piesne, árie z opier, počujem ešte aj dnes. Takže aj dnes, keď počujem

vysloviť meno Jána Nálepku, vybaví sa mi nielen predstava o ňom, ale počujem

aj jeho hlas. Ján Nálepka zostal aj v mojej spomienke ako človek nezvyčajný, hl-

boko ľudský. Spieval, divadlo hrával, cvičil. Bol všade, kde bola mládež, kde boli

učitelia, kde boli ľudia.

(Učiteľské noviny, 12. XI. 1953)

SPORY JÁNA NÁLEPKU

SO ŠKOLSKOU VRCHNOSŤOU

Po nástupe do školy v Stupave uskutočnil a previedol v triede nový učiteľ nie-

ktoré úpravy bez toho, aby o tom informoval nadriadeného. Postupoval samo-

statne tak, ako bol zvyknutý konať v  Maríkovej alebo v  Bielych Vodách. Aké

opatrenia urobil, uvádza sám:

Zaviedol som prezúvanie do cvičiek, zaviedol som modlitbu „Bože, za vyučo-

vanie...“ Zaviedol som pri odchode zo školy pozdrav „Zdar Boh!“ Zaviedol som

pozdrav povstaním pri vstupe úradnej a cudzej osoby do triedy. Nariadil som,

aby mňa zdravili deti na ulici „Dobrý deň“. Odstránil som z triedy staré vŕzgajúce

pódium.

Aká bola reakcia? Asi tri týždne bolo všetko dobré. Istá politická strana šuš-

kala „je náš“, preto sa nikto proti novostiam neozval. Po spomínaných troch týž-

dňoch ma požiadala deputácia Československej sociálnodemokratickej strany

robotníckej, či by som im neurobil prednášku na tému Socializmus a kresťan-

stvo. Privolil som a prednášku som usporiadal. Po tomto kroku nastalo v „is-

tej“ politickej strane veľké sklamanie a nastalo štvanie proti mojej osobe. Všetky

novosti, ktoré som zaviedol v triede, boli kritizované a vyhlasované za vnášanie

neznabožstva do školy. Hlinkova slovenská ľudová strana, Živnostenská strana

stredostavovská, jednotlivci a p. Vyhnálek ako vládny komisár obce podali na

mňa sťažnosť na školský inšpektorát. Sťažovali sa na uvedené „novosti“ a súčasne

ma oznámili, že používam telesné tresty.

K tomu všetkému priliali olej do ohňa noviny Slovák č. 62 zo 16. marca 1936,

keď okrem iného uviedli v článku pod nadpisom „Svojvoľné spôsoby pána výpo-

mocného učiteľa Nálepku v Stupave“ toto:

36

Obyvateľstvo Stupavy je v posledných časoch rozrušené nemiestnymi spôsob-

mi dočasného učiteľa obecnej ľudovej školy Jána Nálepku. Tento mladý učiteľ

začal svoje účinkovanie tým, že keď aj v 9 triedach školy sa deti vždy modlili, on

vo svojej triede modlenie zakázal. Nestačili upomínania správy školy, aby sa pán

učiteľ zriekol svojich extravagantných spôsobov. Nálepka bol úradne predvolaný

na 3. mája 1934 na Školský inšpektorát II. v Bratislave. Školský inšpektor prečí-

tal prítomnému Jánovi Nálepkovi, dočasnému učiteľovi, obsah článku časopisu

Slovák č. 62 zo dňa 16. marca 1934 oznámenie obvodného notariátu v Stupave

č. 1358/34, ďalej prípis katolíckych spolkov v Stupave. Vyzval ho, aby sa o sťaž-

nostiach vyjadril.

Nálepka potom odpovedal na obvinenie takto: „Nie je pravda, že celá obec

stavia sa proti môjmu pôsobeniu, sú to iba jednotlivci, ktorí z politických dôvo-

dov začínajú útočiť proti mne... Nie je pravda, že sa proti mne javí všeobecný od-

por. Je to odpor vládnucej osoby z dôvodov agitačne-politických. Na obvinenie

katolíckych miestnych spolkov v Stupave, že mávam protináboženské prednášky,

som nemal čo povedať. Prednášal som iba v miestnej skupine sociálno-demo-

kratickej strany v Stupave na tému „Socializmus a kresťanstvo“. Prednáška mala

za cieľ objasniť rozpory medzi obidvoma smermi a nebola útokom proti nábo-

ženskému cíteniu stupavského občianstva. Nie je pravda, že som zakázal v triede

modlenie. Nahradil som Otčenáš modlitbou „Bože za vyučovanie“ a „V mene

tvojom“. Deti sa pritom viac modlili ako pri otčenáši. Keď sme odchádzali zo ško-

ly, zaviedol som pozdrav „Zdar Boh“, čo je tiež pozdrav náboženský, a odporúčal

ho aj katechizmus pre ľudové školy.

Pódium zo školy som odstránil, pretože vŕzgalo, čo rušilo pri vyučovaní.

A napokon – chcel som mať triedu demokratickejšiu, chcel som odstrániť pový-

šenectvo učiteľa tak, ako nám radili na kurze v Zlíne.

Zaviedol som prezúvanie do cvičiek, čo tiež nebolo na škodu deťom, ani škol-

skej budove a nábytku.

Protináboženské prednášky som nemal. Prednášal som iba miestnej skupi-

ne sociálnodemokratickej strany v Stupave na tému „Socializmus a kresťanstvo“.

Prednáška nebola útokom voči náboženskému cíteniu stupavského občianstva.

Nie je pravda, že som zriadil hudobnú školu, ale pravdou je, že som zriadil

detský hudobný krúžok. Účasť žiakov meštianskej školy povolilo riaditeľstvo

školy. Vyučovanie je bezplatné.

Nie je pravda, že som učil žiakov nemravné piesne. Cvičil som ľahko prístup-

né melódie zo zbierky Škola mladých houslistú, vydanej Frant. Kovaříkom. Vy-

učovanie spevu a hudby mi bolo úradne zakázané a zastavené. A ktoré piesne

sa pokladali za nemravné? Nuž pekné ľudové piesne – Orala, orala, Slovenské

mamičky, Pásol Jano tri voly. Možno sa im nepáčila pieseň Ty falošná falošnica...

37

Pravda, moje dôvody neuznal školský inšpektor a bolo mi nariadené modliť

sa Otčenáš a prerušiť všetky „novosti“ v triede zavedené. Súčasne mi pri písaní

protokolu p. inšpektor povedal, že všetko to bude mať vplyv na zhoršenie mojej

kvalifi kácie.

Neskôr, keďže mám záľubu v pestovaní hudby a spevu, pokúsil som sa zostaviť

žiacky spevácky zbor, ktorý dosiahol pekné úspechy na koncertoch v Púchove,

Štubnianskych Tepliciach a Turčianskom Sv. Martine.

Správca školy mi oznámil, že vyučujem súkromne hudbu a spev. Pri písaní

protokolu na školskom inšpektoráte som sa bránil tým, že za „súkromné“ vyučo-

vanie treba považovať také vyučovanie, ktoré je honorované. A moje vyučovanie

bolo bezplatné. Pán školský inšpektor Joska mi na to povedal: „Ja sa tých rodičov

pýtať nepôjdem, či vám platia alebo nie...“ Vyučovanie spevu a hudby mi bolo

úradne zakázané a zastavené.

Školský inšpektor prikladá odpis úradných zakročení a menovaný učiteľ do-

stane v dôsledku svojho konania kvalifi káciu menej uspokojivú. Tým, že zadrža-

ný mu bude platový postup, bude primerane potrestaný.

Ukazuje sa, že noviny Slovák nepravdivo informovali svojich čitateľov, keď

tvrdili, že Nálepka zakázal v triede modlenie. Nahradiť jednu modlitbu druhou

nie je predsa zákaz modlenia!

Pamätám sa, že v  Obchodnej akadémii v  Poprade za Slovenského štátu

(r. 1940) sme sa nemodlili Otčenáš, ale triedny profesor nám nadiktoval na za-

čiatku školského roku novú modlitbu a nikto neprotestoval.

V Stupave nastúpil Jano v letných mesiacoch v r. 1934 na prezenčnú službu

do Levoče, kde bola škola pre dôstojníkov v zálohe. Po príchode domov bol ako

vždy v dobrej nálade a o svojich sporoch a nepravdivých obvineniach v Stupave

nič nehovoril. Vravel len, že musel prerušiť vyučovanie v škole a nastúpiť do vo-

jenskej služby, ktorá ho vtedy veľmi nelákala.

38

Pri rekonštrukcii

školy v Smižanoch

Jano Nálepka navr-

hoval nadstavbu na

celú budovu a nie

budovanie kríd-

la, odkiaľ museli

vysťahovať WC na

dvor...

Takýto bol Jánov návrh, realizoval sa po roku 1945.

39

LEVOČA

Pri poslednom odvode bol Ján uznaný za schopného vykonávať vojenskú

službu. Z odvodu prišiel domov nahnevaný, nechcel byť vojakom, čas strávený

na vojne považoval za stratený. Stále dúfal, že sa mu podarí pokračovať v štúdiu

a do cesty sa postavila dvojročná prezenčná služba. Po večeri s nikým nerozprá-

val a ráno ihneď z domu odcestoval.

16. júla 1934 nastúpil Ján Nálepka vojenskú prezenčnú službu do Levoče a bol

zaradený do 1. roty 37. pešieho pluku. Tu absolvoval školu pre dôstojníkov pe-

choty v zálohe s dobrým prospechom.

Npor. J. Beneš, veliteľ roty, spomína, ako mladý ašpirant Nálepka energicky

máva zástavkami a učí jednotku morzeovku. Robil zároveň trubača a rád si sem

tam zatrúbil aj kuchár a  vďačnosť sa prejavila vo väčších porciách jedla. Rád

chodil na „cvičák“ a pozoruhodné výsledky dosahoval v  streľbe. Pri jednej zo

svojich ciest do Levoče počkala naša mama na rotu vracajúcu sa z cvičenia. Len-

že svojho syna, zablateného, spoteného, nemohla ani spoznať. Poľutovala ho až

doma medzi nami.

Jeho družná a veselá povaha mu nedovoľovala, aby sa uzatváral a stal bokom

od spoločenského a kultúrneho diania v armáde. Organizoval vojenské kultúrne

večierky, koncerty, a vojaci s civilnými kultúrnymi pracovníkmi hrávali divadel-

né predstavenia. Pri návšteve doma sa raz posťažoval, že sa im stratil zapožičaný

frak. Ako sa to skončilo, neviem.

Podľa hodnotenia nadriadených bol dobrým frekventantom kurzu. Dňa

1. augusta 1935 bol povýšený na čatára ašpiranta. Všetko nasvedčovalo, že sa mu

na vojne zapáčilo. Napriek plnému vyťaženiu v škole a v dobrovoľnej činnosti

v kultúre v Levoči sa venoval aj pomerom v rodnej obci v Smižanoch.

V  časopise Podtatranský kraj č. 26/34 pod pseudonymom Ractus uverejnil

článok pod nadpisom „Zo záchodov škola..., nuž, kde inde – ako v Smižanoch.

História naskutku zaujímavá.“

Obžalobný spis Krajského súdu v Košiciach uviedol, že tento článok je uráž-

kou namierenou proti pánovi Štefanovi Babíkovi (učiteľovi katolíckej cirkevnej

školy) a  proti pánovi Matúšovi Pajdušákovi (rímsko-katolícky dekan - farár

v Smižanoch). Obžaloba bola vznesená aj proti Vojtechovi Richtarčíkovi, správ-

covi školy. V článku Ján Nálepka obvinil pána Š. Babíka a pána M. „Pajdussáka“

(tak je uvedené jeho meno na pomníku) z pomsty republike a to tým, že chcú

ubiť slovenské deti v smrade, aby zostali hlupákmi podľa vzoru starého maďar-

ského plánu.

40

Je pravda, že Jano sa nestotožňoval s  ich názormi na novú Československú

republiku zrodenú  roku 1918, ktorú obidvaja neuznávali a  proti nej vystupo-

vali. M. Pajdušák sa vyjadril, že Maďarsko bolo poškodené Trianonskou zmlu-

vou tým, že stratilo územie južného Slovenska. M. Pajdušák odoberal maďarské

noviny, vyhľadával maďarskú spoločnosť a bol i členom spišského maďarského

historického spolku, ktorý o Slovákoch na Spiši nechcel ani počuť. Pri posviacke

rozšírenej školy dňa 7. októbra 1934 na fare odznel počas hostiny i maďarský

prípitok (Dr. T.). Obidvaja menovaní boli za to, aby Slovensko sa vrátilo pod Svä-

toštefansku korunu a že Maďari musia dosiahnuť revíziu hraníc. Je zarážajúce, že

ako inteligenti museli vedieť, koľko stotisíc Slovákov odnárodnili Maďari v mi-

nulosti a aj napriek tomu vystupovali proti Československu. Ešte pár desaťročí

pod maďarským jarmom a boli by Slováci zmizli z mapy sveta.

Iný smižiansky učiteľ, J. Mikolaj, bol na nich nahnevaný. Keď sa vrátil ako

legionár z ruského frontu a počul, ako obidvaja po návrate z Budapešti hovorili

v  škole, v  zborovni po maďarsky, o  čom sa dozvedeli aj žiaci a medzi nimi aj

Jano. Správca školy V. Richtarčík dával Janovi podklady pre článok a bol pozvaný

k biskupovi Vojtašákovi. Vkročil do miestnosti, biskup Vojtašák vysunul svoju

ruku, V. Rychtarčík pobozkal prsteň a vstal. Biskup povedal len niekoľko slov:

„Ste zbavený funkcie správcu školy, ale máte... hodne deti, tak organovať v kos-

tole môžete naďalej.“ Biskup znovu vysunul ruku, V. Richtarčík pobozkal prsteň,

vstal a odišiel.

(Podľa osobného svedectva dcéry učiteľa Rychtarčíka Anny).

Je pravda, že vojensko-politické pomery tohto obdobia boli pomerne kom-

plikované. Vtedajšia budapeštianska vláda vyvíjala obrovské a mnohoraké úsilie,

aby Slovensko zostalo v  rámci Uhorska. Sľubovala Slovákom autonómiu, od-

stránenie útlaku a krívd z minulosti. Záplava letákov a výreční vládni maďarskí

agitátori strašili, že Česi Slovákov odnárodnia a ružovými farbami opisovali bu-

dúcnosť Slovákov v novom, „ľudovom“ Uhorsku.

Aké bolo stanovisko a aký návrh vo veci prestavby školy mal učiteľ Ján Ná-

lepka?

1. Bol predovšetkým za to, aby sa poschodie postavilo na celú prízemnú budo-

vu, za čo bolo aj Obecné zastupiteľstvo v Smižanoch a nové triedy sa nestavali na

nevhodnom mieste, kde v blízkosti boli hospodárske budovy (kravy a ošípané)

a na mieste, kde boli záchody.

2. Bol proti tomu, že sa záchody premiestnili asi 50-70 m od hlavnej školskej

budovy, čo bolo pre žiakov veľmi nevhodné a zdraviu škodlivé, keď v zime alebo

za dažďa, často rozhorúčení, brodili sa snehom k záchodom.

41

Jano vsadil na súde na maďarónsku kartu, ktorú súd neuznal a spor prehral.

Je pravda, že ako vojak mal veľmi obmedzené možnosti riadne sa pripraviť a zís-

kať svedkov. Napriek tomu prišiel domov v celkom dobrej nálade s poznámkou:

„Ale som ukázal, kto sú obžalovaní v skutočnosti.“

Pri otváraní nadstavby školy v Smižanoch sa zúčastnil aj biskup Vojtaššák, čo

sa malo stať satisfakciou pre Pajdušáka a Babíka, ich správneho počínania pri

výstavbe školy. Prítomnosť biskupa v Smižanoch mala byť prostriedkom vytvo-

renia atmosféry proti Nálepkovi za prehru v súdnom procese.

Biskupovi Vojtašákovi postavili v Smižanoch veľkú slávobránu a smižianski

parobci na čele so Štefanom Brandoburom zaniesli ju za spevu v nočných hodi-

nách a postavili pod oknami pri dome učiteľa Š. Babíka.

Po prehratom súdnom spore Jano ostrie svojho pera zameral na kritiku po-

merov v Smižanoch. Veľmi účinná bola jeho satira vyjadrená v  spišských kla-

panciach pod názvom „Jak še Bandy s Ferim oženil“ (14. 2. 1936) a i. V tých-

to klapanciach ťal a triafal do živého. Zaujímavé na celom prípade bolo, že po

rokoch dokončili nadstavbu školy v Smižanoch na celú prízemnú budovu a čo

bolo veľmi dôležité, záchody sa vrátili do budovy školy, teda vykonalo sa vlastne

všetko tak, ako dávno predtým navrhoval Jano.

V roku 1935 preložili Jana do Košíc a povýšili ho na podporučíka. V tom čase

sa konali v Košiciach veľké manévre. V jednotke, v ktorej slúžil, zablúdili počas

manévrov v lesoch v okolí Košíc. Jano svoj voľný čas využíval na výlety a potulky

v neďalekých lesoch a vedel sa dobre orientovať. Upozornil veliteľa na nesprávny

smer pochodu a navrhol správny smer a jednotka sa dostala z problémov.

Keď ochorel veliteľ roty, velením poverili Jana. Na záver manévrov sa mala

konať veľká vojenská prehliadka za prítomnosti generálov. Roty dostali tri dni na

precvičenie programu. Jano dal nastúpiť rotu a dal vojakom návrh, že si program

precvičia a  ak dobre dopadne, dostanú vojaci voľno, ale na prehliadke nesmú

sklamať. Vojaci súhlasili a celé tri dni sa opaľovali a kúpali v Hornáde, kým ostat-

né roty neustále cvičili. Vojaci týchto rôt nadávali, že oni spotení musia cvičiť do

únavy, kým vojaci Janovej roty sa im vysmievali a odpočívali. V deň prehliadky

boli odpočinutí a opálení vojaci Janovej roty najlepší a rota dostala od velenia

pochvalu.

V osobnom výkaze Jana stálo: „Konal vojenskú prezenčnú službu v Levoči

a u Pešieho pluku 32 Gardský v Košiciach od 16. 7. 1934 do 16. 7. 1936.

Domov z Košíc pricestoval rýchlikom do Spišskej Novej Vsi a zašiel do blíz-

kych kasárni, dal osedlať dva kone a spolu s istým vojakom priklusali do Smi-

žian. Ani tu sa nezaprel, že kone mal veľmi rád. Zahliadol som len, ako dal voja-

kovi bankovku.

42

Bol som prekvapený hodnosťou podporučíka a hneď som sa ho opýtal, či boli

záverečné skúšky ťažké. A on: „Ako sa to vezme. Pri skúške mi zaviazali oči a mal

som rozobrať ťažký guľomet. Potom so zaviazanými očami som ho mal zložiť.“

Doma sa dlho nezdržal a hneď odcestoval do Stupavy, kde pokračoval v práci

učiteľa.

Ján Nálepka v sprievode na 1. mája v Stupave

ZNOVA V STUPAVE

Keď sa Jano vrátil z vojenskej služby, dal sa znovu s veľkou chuťou a optimiz-

mom do práce v škole a aktívny bol aj v mimoškolskej činnosti. Podľa J. Madera

začal pracovať aj v RTJ (Robotnícka telovýchovná jednota). Tam cvičil, sám bol

aj cvičiteľom, nacvičoval tiež divadlá. RTJ mala vtedy v obci asi 300 členov. Práca

RTJ, ktorá sa uskutočňovala v zime – v lete, bola pre Jána Nálepku priaznivou

pôdou pre jeho osvetovú činnosť. „V lete sme chodili na výlety, v zime sa viac

cvičilo a nacvičovali sme divadlá.“

43

To, že Ján Nálepka začal pracovať v RTJ, bolo pre nás všetkých veľkým pre-

kvapením, lebo bol v tom čase jediným intelektuálom, ktorý medzi nás chodil.

Mali sme z toho radosť, bol medzi nami, robotníkmi, veľmi vítaný. Ján Nálepka

rád a krásne spieval, a tak s nimi nacvičoval pochodové piesne: spievali sme si po

každom cvičení. Ján Nálepka bol ako cvičiteľ prísny. Pri cvičení kládol dôraz na

riadne držanie tela, vždy kričal: „Hlavu hore, prsia vypnúť!“

Zúčastňoval sa s nami aj na verejných cvičeniach v okolitých obciach, aj v Bra-

tislave. Po cvičení sme išli do stupavskej krčmy, kde sme v speve pokračovali.

Nikdy sme nepili tvrdý alkohol, iba víno alebo pivo. Raz, keď sa po cvičení začala

zábava, došlo medzi mládencami k bitke. Stačilo, aby Jano zakričal a mládenci

hybaj na kone, už ich tam nebolo.

RTJ patrila ofi ciálne pod sociálnodemokratickú stranu, preto sa aj Ján Nálep-

ka zúčastňoval ich členských schôdzí. Pamätám sa, ako r. 1938 rečnil na takej

schôdzi v hostinci u Lackoviča. Miestnosť bola plná a Ján Nálepka tam vyše ho-

diny hovoril o sociálnych pomeroch v republike a o boji proti fašizmu. Hovoril

bez akýchkoľvek poznámok. Mal výborný rečnícky talent. Bolo také ticho, že –

ako sa vraví – aj muchu bolo počuť letieť. Bol to veľký vlastenec a veľmi nenávidel

fašizmus, o čom sa otvorene vyjadroval.

Zachovala sa fotografi a, ako učiteľ Nálepka kráča spolu s robotníkmi na osla-

vách 1. mája pod zástavou sociálnodemokratickej strany. To iste muselo štvať

gardistov.

Pred oslavami vzniku republiky 28. októbra 1937 navštívila Jana menšia de-

legácia a požiadala ho o slávnostný prejav. Jano bez rozmýšľania súhlasil. Všetci

však zostali veľmi prekvapení. Pri podobných príležitostiach si totiž každý vyža-

doval nejaký deň na rozmyslenie. Jano ho však nepotreboval. Svoj prejav mohol

písať okamžite, bez príprav. „Máme síce rozdielne názory, pokiaľ ide o vedenie

štátu, ale máme rovnakú neochvejnú vôľu ten štát udržať. Musíme ukázať, že

vedenie štátu nekritizujeme preto, aby sme dali nepriateľom nádej, že ho svojou

kritikou chceme sami rozbiť, ale kritizujeme ho preto, aby sme ten štát ľahšie,

bezpečnejšie a lepšie viedli v tej forme, ako je.“ A ďalej: „My sme zostali aj dnes

verní politike slovanských sŕdc. Len my sme zostali verní slovenskej hrude, Slo-

vensku.“ V tejto súvislosti mi brat neskoršie povedal: „Vieš, ako sa vo svete osla-

vuje štátny sviatok? Francúzi spievajú, tancujú a  radujú sa na uliciach. Nemci

v tento deň pochodujú vojenské marše. A niektorí Slováci vozia na pole hnoj.“

Keď sa vrátil z vojenskej služby, nadriadené školské orgány a miestni držitelia

moci pozorne sledovali jeho ďalšiu činnosť. Správca školy informoval školského

inšpektora, že pôsobenie Nálepku sa zlepšilo a teraz vyhovuje. Usilovne študuje

a pripravuje sa na skúšky pre meštianske školy a je činný v kultúrnej práci. Z uve-

deného dôvodu školský inšpektorát navrhuje, aby sa od ďalšieho pokračovania

proti menovanému upustilo.

44

Konečnú kvalifi káciu dostane uspokojivú, ale ku skúške pre meštianske ško-

ly nebude zatiaľ pripustený. A bolo po štúdiu. Ani vysoká škola s vyučovaním

hudby a  spevu, ani kvalifi kácia pre meštianske školy. To všetko za namáhavú

a obetavú prácu v škole i mimo nej.

Mračná fašizmu nad Európou hustli a  Československá republika sa ocitla

v nebezpečenstve. Ešte pred všeobecnou mobilizáciou sa Jano dobrovoľne pri-

hlásil na vojnu a žiadal, aby ho zaradili na nebezpečný úsek do Sudiet. Naruko-

val, ale poslali ho na maďarskú hranicu.

Kým vojaci v zákopoch pomýšľali na boj na obranu republiky, zatiaľ v Stupave

neprajníci pripravovali ďalšie kroky na to, ako Jana zlikvidovať a vyhnať ho zo

Stupavy. Po rokoch sa našiel aj dokument, ktorý o  tom jasne svedčí. „Vládny

komisár obce Stupavy na spoločnej schôdzke s poradnou komisiou sa dňa 26.

novembra 1938 uzniesol, aby učiteľ Ján Nálepka po návrate z vojenskej služby

nebol viac do školy pripustený. Ako dôvody uvádzam, že učiteľ J. N. počas jeho

pôsobenia na tunajšej obecnej škole vychovával deti v protináboženskom duchu,

nedovolil im, aby sa v jeho prítomnosti modlili. Taktiež sa veľmi exponoval za

sociálnodemokratickú stranu v Stupave a bol horlivým protivníkom HSĽS, takže

teraz za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave nemožné.

Pánovi vládnemu komisárovi však vôbec neprekážalo, že nehovorí pravdu.

Ako vždy, ani teraz sa nebál nadriadených úradov. Dňa 14. decembra 1938 písal

o celej veci školskému inšpektorátu:

V pondelok 12. decembra som demobilizoval a dostavil sa do služby. V ten

večer pritiahol zástup (väčšina žiakov meštianskej školy) a vykrikoval: „Nálepku

obesíme na gaštan!“ a pod. Na to som nereagoval.

Na druhý deň ráno som šiel riadne do školy. Pred bránou a na školskom dvore

sa zhlukovali gardisti, ale nechali ma vyučovať. O štvrť na deväť prišiel po mňa

člen mestskej rady, aby som sa ihneď dostavil k vládnemu komisárovi obce. Boli

tam vládny komisár, veliteľ HG, predseda školskej stolice a správca školy. Vládny

komisár mi potom povedal: „Pretože ste sa nechovali ako Slovák... rozhodli sme

sa, že Vás už do našej školy nepripustíme.“ Potom ma veliteľ HG odprevadil ku

škole, kde stála naprieč bránou v dvojstupe Hlinkova garda a vyzval ma, aby som

si vzal svoje veci zo školy. Jeden z gardistov vyhlásil, že ma tam nepustí, takže

správca školy vyniesol veci sám.

Na inom mieste Jano k  tomu poznamenal: Okrem iného som im povedal:

„Moje vlastenectvo (slovenské) bolo, je a bude iného rázu ako vaše. Boli páni,

ktorí kričali a nerobili – ja som robil. Povedzte, robil Nálepka, či nerobil? No vraj

- to vám odoprieť nemôžeme. Nuž takým vlastencom budem aj naďalej!“

Jano požiadal o dovolenku a zostal v Stupave.

45

Aké spomienky zostali na Jana v Stupave? Autor článku Jozef Mátej uvádza,

že pekne naňho spomínajú učitelia, s ktorými učil, pekne o ňom hovoria žiaci

a pracujúci zo Stupavy aj z iných miest, kde ako učiteľ pôsobil.

Bodku za protiprávnym a nedemokratickým postupom, ktorého sa mu dosta-

lo po návrate z mobilizácie do Stupavy, dal v liste, ktorý adresoval svojej kolegyni

Marte Ruttkayovej. Povzniesol sa nad svoj prípad, čo bolo pre neho vždy charak-

teristické. Napísal: „Stačí, keď spomeniem, že necítim žiadnu zášť ani zlosť voči

tým, ktorí sa takto ku mne zachovali. Mám na to svoj názor, ale neprestávam byť

optimistom a nebojím sa ani budúcnosti.“

Všetko, čo na Jana nabrýzgali, sa ukázalo, že nebolo pravdivé. Nespravodlivé

počínanie voči osobe učiteľa Jána Nálepku si uvedomil aj riaditeľ školy Krištoff y,

ktorý cítil, že šikanovanie svojho učiteľa preháňal a listom sa Nálepkovi osprave-

dlnil. Jano Nálepka mu veľkoryso odpovedal: „Považujem Vaše ospravedlnenie

za dostatočnú satisfakciu.“

46

NEMECKÁ PORUBA (Teraz Poruba pod Vihorlatom)

Gardisti v Stupave si iste mädlili ruky, že Nálepku potupili a možno aj zlomili.

Nič také. Po nástupe do Nemeckej Poruby sa Jano Nálepka, už ako správca školy,

znovu pustil s nezničiteľným optimizmom do práce nielen v škole, ale aj v obci.

Jeho kolegyňa M. K. spomínala, že ako učiteľ bol veľmi svedomitý a náročný.

„Naša domáca prišla z rodičovskej schôdze celá zdesená. Rozprávala mi, ako

Ján Nálepka dohováral rodičom o  povinnostiach rodičov voči deťom, lebo sa

o ne poriadne nestarajú, neposielajú ich do školy. Ba, vravela, že hoci ich tak hre-

šil, nenahnevali sa za to naňho. Ján si získal v obci veľký rešpekt. Občania začali

k nemu chodiť, radiť sa.

Naša škola v Porube – to bol obyčajný dom s hlinenou dlážkou, ktorú žiaci

každý týždeň vymazali. Boli tam dve miestnosti a predsieň, bývalá kuchyňa. Tam

sa striedalo vyše 100 detí. Janko učil vyššie ročníky, kde bolo 30 žiakov, ktorých

si hneď získal. Najmä chlapcov, ktorí mu s veľkou ochotou pomáhali pri oprave

cesty.“

Jano sa ubytoval u richtára obce Michala Ihnata-Mikulu, ktorý priznal, že ich

obec bola veľmi neusporiadaná, že cesta viedla cez záhrady a ploty a že uprostred

cesty bola dokonca aj jedna studňa. Richtár sa netajil tým, že jedného dňa Ján

Nálepka spolu so školákmi rozhádzal ploty, ktoré boli v ceste, natiahol špagát

a prikázal stavať ploty rovno. Aj studňu dal zasypať a vykopať novú. Dedina do-

stala celkom iný vzhľad. Keď ho neskoršie v Porube navštívil jeho priateľ npor.

Kamenický, s  ktorým prežívali neskoršie vojnové trampoty, pochvaľoval si, že

pred domami sú pekne upravené záhradky a  ploty postavené v  jednom rade

ako vojenské kavalce. Jano ho sledoval, usmial sa a povedal mu, že je to výsledok

prvej „kolektívnej práce“ občanov celej dediny.

Práca s  roľníkmi ho doviedla do Michaloviec do Zväzu domkárov, malých

a stredných roľníkov, ktorého tajomníkom bol starý revolucionár Ľudovít Šesták.

Tajomník s ním nadviazal bližší kontakt a  tak sa Jano stal aj členom ilegálnej

organizácie Zväzu protifašistov „Solidarita“.

Šesták zoznámil Jána Nálepku s Jurajom Králikom, s ktorým potom spolu-

pracoval v druhej ilegálnej organizácii „Obrana národa“. Táto zase organizovala

prepravu osôb českej a poľskej národnosti do zahraničia tzv. južnou cestou. Na

to spomína aj vojak Labanc, že začiatkom marca 1940 prišli do Štefánikových

kasární v Michalovciach poľskí vojaci. Boli ubytovaní v 4. rote, kde bol vtedy

veliteľom Ján Nálepka.

47

Podľa Šestáka spolupracoval Nálepka so spravodajskou skupinou MUDr.

Hauptlörenzovej, ktorá neskoršie zahynula v  koncentračnom tábore. Ďalej

mal styky s protinacistickou skupinou vo vnútri Deutsche Partei. Túto činnosť

rozvinul už v Michalovciach, kam nastúpil na povolávací lístok 16. marca 1939

k 4. rote tamojšieho pešieho pluku.

VOJAK SLOVENSKEJ ARMÁDY - PREPAD

MAĎAROV NA VÝCHODNOM SLOVENSKU

Bolo to dva dni po vzniku Slovenského štátu. Dnes už vieme, že sa to stalo

z vôle Hitlera. Ten najprv Sidorovi ponúkol, aby sa postavil na čelo štátu. Sidor

by aj súhlasil, ale nie pod patronátom fašistického Nemecka. Nemci mali ešte

na jeseň iné plány. Počítali s  tým, že horthyovské Maďarsko bude aktívnejšie

pri rozbíjaní Československej republiky, prejaví svoju agresivitu a dostane dobrú

odmenu... Lenže v očiach Nemcov boli Maďari mľandraví a nenapĺňali zámery

führera a jeho prisluhovačov. Jozef Goebbels si vo svojom denníku v septembri

1938 poznamenal: „Na obed som u Hitlera. Göring podáva správu o rozhovore

s Horthym. Ten je úplne mdlý a zbabelý. Horthy sám nie je lepší ako jeho kraja-

nia. Chce deliť bez toho, aby niečo vložil do hry. To máme radi.“ A na inom mies-

te: „Maďarsko sa chová úplne zbabelo, takže pri delení sa mu ujde podľa toho.“

Maďari sa s delením neuspokojili a na východnom Slovensku v marci prepa-

dávali pokojné slovenské mestá a dediny. Na Východe chceli Slovensko obsadiť

až po Poprad.

Do boja proti maďarským iredentistom zasiahol aj por. Nálepka s dvoma ro-

tami ťažkých guľometov. Npor. Július Kamenický spomínal, že ráno o 7.00 hod.

dostali správu, ktorá hovorila o  prvom hrdinskom čine por. Nálepku. Spolu

s niekoľkými dobrovoľníkmi sa priplazili ku školskému dvoru, na ktorom Maďa-

ri práve fasovali raňajky. Keď spustili streľbu, dali sa Maďari na útek.

Roty vtedy postupovali smerom na Klokočov, Kalužu a Jovsu. Maďarov za-

hnali až po Remetské Hámre. Tu sa situácia obrátila. J. Kamenický spomína:

„Slovenské jednotky sa dostali do kartáčovej paľby maďarského delostrelectva

a teraz mnohí vojaci opustili bojisko. Znovu sa vyznamenal Nálepka, keď s nie-

koľkými vojakmi udržal bojovú čiaru, pričom on sám obsluhoval jeden z opus-

tených ťažkých guľometov.“ Ďalšie, nočné prekvapenie im pripravil aj Nálepka

s niekoľkými vojakmi. Maďarskí vojaci sa nehanbili vyskakovať z okien v gatiach

48

a hľadať v tme záchranu. A ešte niečo. Nad Remetskými Hámrami je tzv. morské

oko. Jano prišiel na nápad, že vyhodením hrádze do vzduchu vytopí maďarských

agresorov v ich zákopoch. Mal však málo trhavín, a tak sa jeho zámer nevydaril.

Jedného dňa prišiel na inšpekciu frontovej čiary hlavný veliteľ HG Karol Mur-

gaš. Dostavil sa aj na stanovisko veliteľa a čakal hlásenie. Keď ho nedostal, opýtal

sa, prečo sa nehlási. Por. Nálepka mu odpovedal, že nepozná predpis, podľa kto-

rého by sa dôstojník musel hlásiť gardistovi. Nahnevanému Murgašovi nezostalo

nič iné len odísť. Po skončení bojov Jano potom doma žartom vykladal, že jeho

roty vošli vlastne do histórie. Keď Maďari postupovali do vnútrozemia, zasiahla

do boja jeho rota s ťažkými guľometmi a zastavila maďarský postup. Maďarov

zahnali až dvadsať kilometrov späť. Tam potom bola slovensko-maďarská hra-

nica. Jano sa netajil tým, že je mu ľahšie na duši, keď sa mohol vyvŕšiť na tých,

ktorí tiež svojím dielom prispeli k rozbitiu republiky a ešte chceli ďalšie sloven-

ské územie.

Kapitán Ján Nálepka: „V roku 1939 východné hranice Slovenska obsadili Ma-

ďari. Vtedy sme bojovali proti nim. Velil som dvom guľometným rotám. Za bo-

jové zásluhy na tomto fronte som obdržal vyznamenanie Za hrdinstvo druhého

a tretieho stupňa.“

(Z Rozhovoru s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom – Leto 1943)

Spolu s npor. J. Kamenickým Jano plánoval prechod do Poľska, kde sa pod-

ľa ich správ sformovala československá vojenská jednotka. Nachádzali sa vte-

dy v Kamenici nad Cirochou. Rote vyhlásili nástup a vydali rozkaz, aby vojaci

a poddôstojníci, ktorí sú chorí, vystúpili. Vojaci po vyhlásení bojového poplachu

nastúpili v plnej bojovej výstroji. Dali sa na pochod smerom k Snine. Večer npor.

Kamenický a por. Nálepka dávali pokyny: „Keď bude vystrelená zelená raketa

smerom od Stakčína, pôjde sa ďalej.“ V ten večer bola hrozná búrka. Na svitaní,

ako spomínal vojak Jozef Labanc, prišlo z Michaloviec osobné auto, do ktorého

nastúpili npor. Kamenický a por. Nálepka a odišli na veliteľstvo pluku v Micha-

lovciach. Sám Kamenický neskôr k tomu dodal, že mali vlastne šťastie. Spravo-

dajským dôstojníkom bol por. Ján Baláž, ktorý ich z  anonymného udania, že

chceli zbehnúť, vysekal.

Nepodaril sa ani druhý pokus. Počas pobytu na poľských hraniciach sa Jano

zoznámil so starým revolucionárom menom Kudzej. Zhodou okolností mal

npor. Kamenický v novej funkcii spravodajského dôstojníka pluku preveriť jeho

údajne ilegálne návštevy Sovietskeho zväzu. Starý Kudzej skutočne nelegálne

prekračoval hranice. Sledovali ho, a to aj preto, aby sa s ním dohovorili o mož-

nosti ich odchodu do tejto krajiny. Výsledok však nebol potešujúci. Kudzej im

neodporúčal realizovať ich zámer, a  to z  dvoch dôvodov: prekročenie soviet-

49

skych hraníc by sa podľa sovietskych zákonov neobišlo bez trestu a po druhé

dostali odkaz, že pre odboj môžu toho viacej urobiť vo svojej krajine.

V  ilegálnej práci v Michalovciach bol, ako spomína pplk. Kamenický, Jano

Nálepka veľmi agilný. Pracoval všade, kde videl, že činnosť je zameraná proti fa-

šizmu. Vždy však bol toho názoru, že sa robí málo. Chcel vždy niečo viac, a preto

stále niečo podnikal.

PROTI POĽSKU

Dňa 1. septembra 1939 nemecká nacistická armáda prepadla Poľsko. Peší pluk

z Michaloviec bol vyslaný na krytie poľských hraníc. Takže Slovenský štát a jeho

armáda mali už otvorene pred celým svetom napomáhať nemeckým agresorom

v ich dobyvačnej vojne proti slovanským národom a tieto zotročiť.

Por. Ján Nálepka ako príslušník slovenskej armády mal napomáhať realizovať

v tejto vojne dobyvačné plány tretej ríše. Krv sa v ňom búrila len pri samej pred-

stave, že by ako syn slovenského národa mal strieľať na príslušníkov poľského

národa a prispieť k porážke ďalšieho slovanského štátu. Nechcel byť napomáha-

čom v tejto špinavej vojne.

Pakt o neútočení podpísaný v polovici augusta 1939 medzi Nemeckom a So-

vietskym zväzom vyvolal šok a paniku v myslení mnohých jeho spolubojovníkov.

Lenže on bol presvedčený, že ide o taktický ťah a že tak či tak raz dôjde k mera-

niu síl medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. V ilegálnej organizácii „Solida-

rita“ mali dostatok informácií o  tom, ako západné mocnosti nechceli rokovať

so Sovietskym zväzom o spoločnom postupe, pretože už od mníchovskej zrady

sledovali nasmerovanie nemeckého útoku na východ. Jano veril, že posunutie

sovietskej hranice na západ sleduje vojenské strategické zámery. Nechcel bojovať

proti Poľsku a ani proti inému slovanskému národu. Chcel bojovať proti fašizmu,

nech mal akýkoľvek prívlastok a akúkoľvek národnosť. Nenávidel agresiu, ná-

silie, chcel bojovať za slobodu a demokraciu, za lepší život obyčajného človeka.

V septembri roku 1939, spomína npor. Kamenický, pred vypuknutím nemec-

ko-poľskej vojny, odvelili náš pluk na krytie poľských hraníc. Ja som bol povere-

ný velením 3. roty a Jano Nálepka velením 4. guľometnej roty. Po krátkom pobyte

na hraniciach nadviazal Nálepka spojenie s poľskými dôstojníkmi, ktoré vyús-

tilo v priateľstvo a tajné vzájomné navštevovanie sa. Jednej noci, keď sme hostili

50

istého poľského kapitána a jedného poručíka, uskutočnil sa na naše postavenia

prepad a pri prestrelke bol poľský poručík pri úteku zabitý. Na našej strane bol

zranený por. Palkech i Jano.

Minster F. Čatloš vyznamenal poručíka Jána Nálepku

51

O pár dní Nemci prepadli Poľsko a naše jednotky dostali príkaz preniknúť

na poľské územie. Predvoj pluku robila moja rota s Janovou guľometnou rotou

ako palebnou posilou. Náš postup bol veľmi rýchly, lebo na odpor sme nikde

nenarazili. Našou úlohou bolo dosiahnuť mestečko Bukovsko, ktoré ležalo nie-

koľko kilometrov pred Sanokom. Keď sme prišli do mesta, bez výstrelu, už nás

tu očakávalo predstavenstvo mesta. To nás na naše prekvapenie požiadalo, aby

sme mesto i s dobytým územím považovali za súčasť nášho štátu. Jano vedel dosť

obstojne po poľsky a keď im vysvetlil, že budú patriť pod nemeckú nadvládu, boli

zúfalo sklamaní. Po tejto epizódke nás pozval miestny farár na obed.

Počas tejto udalosti sme sa ocitli pred školou. Učitelia priniesli rebrík a začali

snímať štátny znak. Keď to Jano zbadal, išiel k učiteľom a nariadil im, aby znak

nechali na svojom mieste. Povedal im ďalej, že i on je učiteľ a za žiadnych okol-

ností by toto neurobil. Dodal ďalej, že my sme ich neprišli pokoriť a tento nútený

pobyt na ich území z našej strany považujeme za bratskú návštevu. Táto epizóda

sa potom nezaobišla bez objímania a sĺz.

K tomu dodáva poručík Imrich Popovič, že keď starosta videl, že prišli vlastne

priatelia, bol rád, že ich neobsadili nenávidení Nemci. Po čase sa obrátil k Janovi

a z jeho preľaknutej tváre sa dalo vyčítať veľké tajomstvo. „Pán dôstojník, v lese je

veľká poľská vojenská jednotka. To viete, nálada medzi vojakmi nie je najlepšia.

Aj dôstojníci vidia, že už nemá cenu bojovať ďalej. Nemec postupuje k nám na

východ a vieme, čo nás čaká. Začnite s nimi vyjednávať, aby sa k vám pridali.“

Starosta potom ochotne sprostredkoval stretnutie. Po dohode Poliaci odo-

vzdali plnú výzbroj a výstroj a sami sa rozišli do svojich domovov, aby sa vy-

hli nemeckým zajateckým táborom. Zbrane potom defi lovali na prehliadke

v Medzilaborciach ako ukoristená trofej od poľskej armády, začo bol potom

poručík Ján Nálepka vyznamenaný priamo generálom F. Čatlošom ešte na

poľskom území.

Keď sa Jano vrátil z poľského frontu, v jedno nedeľňajšie odpoludnie sa rozho-

voril o svojich zážitkoch, čo nebolo jeho zvykom. V izbe boli len rodičia, Ondro

a ja. V takúto slávnostnú chvíľu matka položila na stôl jablkový koláč. Zapíjali

sme ho čajom. Jano mal veľmi dobrú náladu. Rozhovoril sa o frontových peripe-

tiách a o ich šťastnom konci. Hovoril ľahko, bez vzrušenia. „Len jednému som

rád“ – a oči mu zažiarili, – „Nemcov sme predbehli a zaskočili a Poliakom sme

pomohli. Veľmi nám ďakovali.“

Jano vtedy privítal postup Sovietov na západnú Ukrajinu a povedal: „Sovieti

nie nadarmo – ako my vojaci hovoríme – vysunuli svoje pozície na západ. Pozri

sa na mapu Európy a uvidíš, že to tak nemôže zostať, že musí dôjsť k stretnutiu

medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Jožo, ešte si zabojujeme, uvidíš.“

52

Priateľstvo, ktoré nadviazali s Poliakmi, pokračovalo aj po kapitulácii. Desiat-

ky poľských dôstojníkov i radových vojakov opúšťali krajinu a južným kanálom

cez Slovensko, Maďarsko a  Juhosláviu sa zaraďovali do armád vo Francúzsku,

Anglicku alebo na Blízkom východe. Na tejto ceste sa zastavovali v meste a Ka-

menický, Jano a ďalší priatelia im zabezpečovali stravu, ubytovanie, ako aj sprie-

vod na ďalšej ceste. A aby neupadli do podozrenia, ubytovali ich v kasárňach,

kde boli skutočne dobre strážení.

Na túto historku som si spomenul, keď sme po vojne prechádzali medzi hrob-

mi na veľkom cintoríne v El Alameine v Egypte. Boli tam tisícky hrobov vojakov

z Afriky, Austrálie, Indie a Poľska. Zapamätal som si jedno meno na kríži: „Jan

Socha – Poľsko“. Neutekal tento vojak, ktorý je dnes pochovaný v Egypte, z Poľ-

ska tiež cez východné Slovensko?

MICHALOVCE

Život v  michalovských kasárňach pokračoval v  mierových podmienkach

podľa daného programu zameraného na vojenský výcvik. Ráno na cvičisko, po

zamestnaní späť. Por. Nálepka ako veliteľ roty ťažkých guľometov mal nárok

na koňa. Kone mal veľmi rád a preto aj na „cvičák“ šiel pred rotou na koni.

Na ceste zbadal Nálepka na chodníku v Michalovciach svoju bývalú kolegyňu

pani Zálešakovú a zavelil: „Dospievať, vpravo hľaď!“ – a pozdravil ju. Priznala

sa, že sa celá červená ani nevedela, ako reagovať na pozdrav. „Takto ma uctil

môj bývalý kolega... Posledný raz som sa s ním stretla, keď sa vytyčovala hranica

medzi Maďarskom a Slovenskom po „Malej vojne“ r. 1939. Jano bol členom tejto

komisie...

Rota, nastúpená na kasárenskom dvore pred odchodom na cvičisko pozorne

počúvala slovo svojho veliteľa. Zrazu sa vojaci začali hlučne smiať. Vojak, ktorý

mal osedlať koňa, si počínal nejako nešikovne a kôň mu utiekol. Kôň prebehol

celý kasárenský dvor a smeroval k nastúpenej rote. Zastavil sa až u veliteľa a začal

šmatrať okolo jeho pravého vrecka na blúze. Por. Nálepka mu dal obvyklú dávku

cukru a vojak si mohol koňa odviesť.

Jedného rána hlásila služba, že na záchode v kasárňach sa objavil namaľovaný

hákový kríž. Vojaci si vzali za úlohu odhaliť fašistu. Sledovali každého cez deň

a dokonca aj v noci a nie a nie páchateľa odhaliť.

Por. Nálepka pokojne sledoval a ocenil aj snahu vojakov odhaliť autora. Po

niekoľkých dňoch, keď snaha vojakov nebola korunovaná úspechom, riešil prí-

53

pad svojským spôsobom. Ráno nechal nastúpiť celú rotu, odsúdil maľovanie

hákových krížov a v krátkosti charakterizoval idey nacizmu a fašizmu. Po krat-

šej prestávke, alebo skôr zamyslení, povedal: „Ak si dotyčný pán, ktorý denne

maľuje hákové kríže na záchode, myslí, že výsostný znak Nemecka patrí na

záchod, tak nech ho tam maľuje naďalej.“ Na druhý deň, ani neskoršie, sa už

hákový kríž na záchode neobjavil.

Poručíka J. Nálepku preložili z Michaloviec r. 1940 na veliteľstvo divízie do

Prešova.

DOŠKOĽOVACÍ KURZ

PRE DÔSTOJNÍKOV, PEZINOK

Jano sa z Prešova na ceste do Pezinku doma v Smižanoch nezastavil. Po nie-

koľkých dňoch mi napísal, aby som mu poslal civilný biely oblek. Zaiste ho v Pe-

zinku riadne využil. Ako spomínali na tento doškoľovací kurz pre dôstojníkov

niektorí frekventanti:

Čatár ašpirant Ondrej Štefík: Ján Nálepka prišiel do Pezinka ako poručík.

Bolo to r. 1940. Janko bol stále veselý, optimisticky naladený, neznášal okolo seba

zamračených, smutných ľudí a vojenský dril. Usiloval sa do svojho okolia vniesť

dobrú náladu či už vtipom, priliehavou poznámkou, ale najčastejšie spevom. Po-

čas každej prestávky na cvičisku vedel združiť všetkých účastníkov (bolo to okolo

200 chlapcov). Hneď sa spievalo, pravda, za Jankovho dirigovania. Zvlášť mal

rád vychodňarské a tie naučil všetkých frekventantov. Rád spieval Uzka dražka

pri valale... Refrén tejto pesničky dirigoval so zvláštnym citom, rytmom a jemu

vlastnou dynamikou. V Pezinku bolo po rozkaze každý deň voľno. Išlo sa teda do

mesta. Chodievali sme pod viechu, a tam zborový spev pokračoval za Jankovho

dirigovania. Nikto v  útvare si nevedel predstaviť spev bez neho. Pretriasali sa

rozličné témy. Jankovou obľúbenou bol Východ. Pre neho toto slovo znamenalo

strašne veľa – všetko. Všetci sme ho mali radi pre jeho úprimný vzťah k človeku.

Vedel si získať srdcia všetkých, hoci medzi nami boli aj oveľa starší chlapi...

Jozef Šimčisko, teraz prof. Dr. Ing. , píše 2. 11. 1940 z Bratislavy poručíko-

vi Jánovi Nálepkovi do Pezinka: Pri odchode z Pezinka som nemal možnosť sa

s Vami rozlúčiť a poďakovať sa Vám ako svojmu učiteľovi a prosím Vás, aby ste

prijali touto cestou vďaku za všetku prácu a námahu, ktorú ste nám všetkým ve-

54

novali – môžem povedať, že Vašou zásluhou dostalo sa nám a mne zvlášť, okrem

iných vedomostí tiež najlepších skúseností a najlepšieho zažitia látky. Vedeli ste

podať látku najpochopiteľnejšie a najúčelnejšie. Pre Vaše osobné vlastnosti a ve-

domosti sme si Vás vážili, ale tiež sme mali voľajaký bližší vzťah k Vám. Odchá-

dzal som z kurzu s najlepšími pocitmi... Rád spomínam a budem spomínať na

tých šesť týždňov, ktoré som pod Vaším vedením v Pezinku prežil, bolo to aj pri

tej veľkej telesnej námahe krásne...

Slobodník ašpirant Ján Nemčík, Vojenská akadémia, Bratislava, píše 15. 12.

1940 poručíkovi Nálepkovi do Prešova: Ani si neviete predstaviť, ako sme sa cítili

opustení, keď sme prišli do Mikuláša na dvor kasární. Cítili sme, že naša milá

rota je už preč a náš veliteľ, ktorého každý miloval ako otca, tu už nie je. Každý sa

díval do diaľok a myslel na Vás. Súdim to podľa toho, že kde sa rozviazal voľajaký

rozhovor, to stále a stále len tá veta: „Kde je náš pán poručík Nálepka?“

Po skončení kurzu sa Jano doma zastavil na dva dni a bol vo veľmi dobrej

nálade.

(J. N.)

LIST PRIATEĽKE, SOLÚN

Píšem Ti v nálade, ktorá sa ani najmenej nehodí na to, aby som písal – tým

menej, aby som písal Tebe. Práve keď som sa priberal k písaniu, hlásilo rádio, že

padol Solún – srbský južný front je prelomený, veľké straty, atď.

Ťažko mi je ovládať sa – všetko sa mi hnusí, reval by som, vraždil by som – ale

sedím tu bezmocne ako lev v klietke. Bezmocný – aké to hrozné slovo a skutoč-

nosť. Horím túžbou po činoch, po pomste, spaľujem sa nádejou, túžbou, maľu-

jem si obrazy budúcnosti.

Dušenka, cháp ma a nehnevaj sa, že som tvrdý, že jemnosť a všetky ostatné

city v tomto momente ustupujú nenávisti a túžbe po pomste. Nemyslím na seba,

na svoje city, na svojich – na nikoho – myslím len stále na našu vec, na našu

budúcnosť. Musíš sa aj Ty aspoň na chvíľu vymaniť z  egoizmu, pozerať sa na

svoje správanie zo širšieho hľadiska, pod zorným uhlom doteraz nás drviacich

skutočností a úmyslov do budúcna.

Pochop, že život človeka, to nie je dnes, zajtra, to nie je len moje „ja“ – to je

viac, to sú veky a milióny nás. Nediv sa preto, že neviem v tej chvíli nájsť čo len

slovo jemné. Všetko je vo mne udusené – vidím v duchu rúcať sa posledné ná-

55

deje a posledné piliere, ktoré do teraz ešte podopierali ľuďom nádeje po doteraz

získaných úderoch a znásilnení duše. Cítim sa ako na pohrebe všetkého, čo dote-

raz ešte živilo moju pravú dušu, dušu muža a príslušníka miliónov.

A keď predsa aj v tej chvíli Ti píšem, vraciam sa len k tomu, kto mi ešte jediný

snáď porozumie, komu dôverujem, kto mi snáď vie nahradiť všetko stratené a vie

aspoň trocha utíšiť rozbúrenú a doráňanú dušu. Trpím hrozne a niet nádeje, že

kedysi v živote bude sa moja duša vedieť z toho spamätať.

Živorím duševne už dva roky a teraz už aj to živorenie má prestať, chápeš to,

keď človek pochováva tu podstatnejšiu polovicu svojho ja? Chápeš tú vraždu?

Zavraždili polovicu Tvojho ja, aby sa tá druhá polovica musela celý život pozerať

na tú mrcinu Tvojho pravého ja! Preklínam a zúrim!

Jano (Prešov, 9. IV. 1941)

56

Nadporučík Ján Nálepka na vojenských lyžiarskych pretekoch vo Vysokých Tatrách

II.

kapitola

58

VOJNA SA ZAČALA

Na nedeľu 22. júna 1941 sme neorganizovali nijakú spoločnú vychádzku, ale

ako poriadni študenti šli sme do kostola, pravda, predovšetkým ku kaplanovi po

potvrdenie. Do kostola na chór som prišiel trochu neskoršie. Chlapci nerozprá-

vali, ani nevtipkovali ako obyčajne, stáli strnulo.

Janko Bobko dlho nevydržal a hneď sa ma opýtal, či som počúval rádio.

„Ako sa môžeš takto pýtať? Vieš, že nemáme rádio.“

Ešte som neskončil a on zase: „A vieš, že Nemci prepadli Sovietsky zväz?“

V prvej chvíli človek neoťažká celú váhu novinky. Tá sa dostaví postupne. Spo-

čiatku máte sklon vidieť veci optimistickejšie a prijateľnejšie. Hlavou mi presko-

čila myšlienka – možno, že to bude dobre. Aspoň Rusi ukážu Nemcom, čo je

vojna. Veď Nemci prepadávali jeden štát za druhým a do Bruselu a potom do

Paríža išli ako na výlet. Rozťahujú sa po celej Európe a vytrubujú, že si podmania

celý svet.

Rodičia si pamätajú ešte z prvej svetovej vojny, ako sa Rusi k nám priblížili

a za kopcami už bolo počuť kanonádu. Nebyť zrady, boli by došli až k nám. To

sa môže zopakovať a Nemcov poženú do svojej ríše. Ale bola tu aj druhá, hor-

šia stránka. Začala sa vojna, bratia a iní príbuzní môžu narukovať. Budú straty

na životoch. Nebude dostatok potravín, nastane hlad, príde bombardovanie a

všetko to, čo so sebou vojna prináša. V kostole na chóre sa začala rušná debata.

Nechýbali smelé predpovede, že Nemci budú v Moskve o dva mesiace, iní zase

tvrdili, že Nemci až teraz uvidia, čo je to vojna. No každý si začal uvedomovať, že

nič radostného nás nečaká.

*

V nedeľu 22. júna 1941 o štvrť na štyri prepadli vojská nacistického Ne-

mecka Sovietsky zväz. Útoku sa zúčastnilo 153 nemeckých a 37 spojeneckých

divízií, teda spolu 190 divízií s  5,5 mil. vojakmi. Mali 4  300 tankov, 4  980

lietadiel a 4 200 diel a mínometov.

V neľudských plánoch nemeckých nacistov zaujímal vážne miesto generál-

ny plán „Ost“, ktorý mal v  programe zničenie slovanských národov ohňom a

mečom. Nacizmus neskrýval, že hodlá zlikvidovať slovanské národy a vytvoriť

takto priestor pre 80-100 miliónov Nemcov. Po porážke Francúzska povedal

Hitler 2. júna 1940 Jodlovi: „Konečne mám voľné ruky na splnenie svojej úlo-

hy – zničenie boľševizmu.“ Súčasťou týchto plánov malo byť aj zničenie veľkých

sovietskych miest. Náčelník generálneho štábu gen. Halder si z rozhovoru s Hit-

lerom 8. júla 1941 poznamenal: „Nezlomným rozhodnutím führera je zrovnať

so zemou Moskvu a Leningrad, aby tam nezostali ľudia, ktorých by sme museli

v zime živiť.“

59

Aké mali plány s Moskvou, vysvetlil Hitler pri jednej zo svojich návštev v sku-

pine armád „Mitte“: „Do tohto mesta nesmie vkročiť žiaden nemecký vojak.

Žiadny vojak, žiadny civilista, už či to bude muž alebo žena, toto mesto nesmie

opustiť. Urobil som prípravy, aby Moskva a jej okolie boli zatopené. Tam, kde sa

dnes nachádza Moskva, vytvoríme ohromné jazero, ktoré raz navždy zničí ruskú

metropolu.“

Tri dni po tom, čo hitlerovské divízie vyzbrojené zbrojným potenciálom

takmer celej Európy vtrhli do Sovietskeho zväzu, zverejnili New York Times

cynické vyhlásenie senátora za Demokratickú stranu Harryho Trumana: „Keď

uvidíme, že vyhráva Nemecko, budeme pomáhať Rusku, a keď bude vyhrávať

Rusko, budeme pomáhať Nemecku, a teda nech sa vybíjajú čo najviac.“

Rýchly postup nemeckých vojsk, obsadzovanie väčších i menších miest Ukra-

jiny a Bieloruska, ničenie železníc, mostov, fabrík a obytných domov vyvolávalo

šialenú radosť Nemcov a tých, ktorí s nimi sympatizovali a pomáhali im. Propa-

ganda chrlila senzačné správy a nedalo sa pred ňou schovať. Aj cez zapchaté uši a

zakryté oči prenikala hlboko do duší ľudí a znepokojovala ich. Sfanatizovaná ne-

mecká, ale aj slovenská Hlinkova mládež pochodovala, bubnovala a vykrikovala

po mestách a dedinách ako zmyslov zbavená. V mestách sa objavili na hlavných

a najrušnejších uliciach vo výkladoch mapy obrovského územia Sovietskeho

zväzu a červená niť od ďalekého severu na juh mala znázorňovať frontovú líniu.

K našej ľútosti sa denne a neúprosne posúvala na východ a zdalo sa, že už nič

a nik ju nezadrží. Pred mapou sa zastavovali ľudia, očami premerali dlhý front,

pohľadom pohladili obrovské sovietske územie a postáli ticho ako nad hrobom.

Málo hovorili a keď sa vzďaľovali od mapy, krútili hlavou. Z ich zraku sa dala

vyčítať otázka: Čo sa stalo, že Rusi ustupujú?

Keď sa pred mapou rodili najfantastickejšie predpovede, že za šesť-sedem týž-

dňov budú Sovieti porazení, málokto protirečil. Často bolo počuť: Veď len poč-

kajte, ešte nie je koniec – aj Napoleon bol v Moskve a...?

60

SLOVENSKO SA ZAPÁJA DO ŠPINAVEJ VOJNY

PROTI SOVIETSKEMU ZVÄZU

Keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, Slovenský štát a Tiso sa po-

náhľali vyhlásiť mu vojnu. Hitler si pochvaľoval, ako sa jeho spojenci sami vrhnú

do boja a nebolo treba ich získavať ani zasahovať. Tiso ihneď poslal Hitlerovi

telegram: „Keď v  okamihu, v  ktorom sa pripája Slovensko so zbraňou v  ruke

k  osudovému boju európskej civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu

ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o ne-

otrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“

(Slovenské dotyky, august 2007, s. 17)

Rýchla skupina 24. júna (1941) o 12.45 hod. prekročila v Dukelskom priesmy-

ku slovenské hranice, aby sa pod velením pplk. R. Pilfouska vydala na hanebnú

výpravu proti ZSSR.

Slovenskú rýchlu skupinu po menších bojoch pri Vojtkovej a v Záluží doplnili

na 3 546 mužov a 8. júla ju operačným rozkazom armády premenovali na Rýchlu

brigádu. Neskôr, pri útoku na Lipovec 22. júla, utrpela Slovenská rýchla brigáda

pomerne ťažké straty. V boji padlo 7 dôstojníkov, asi 80 vojakov, ranených bolo

176. Brigáda stratila väčšinu tankov a jej zvyšok pridelili k Rýchlej divízii.

Prvá divízia prekročila sovietske hranice až 5. júla 1941. Spolu s druhou di-

víziou a armádnymi útvarmi malo slovenské vojsko v poli 50 689 mužov. Dňa

25. júla vydal Ferdinand Čatloš armádny operačný rozkaz č. 7, podľa ktorého

sa z  mužstva aktívnej služby vytvorila Rýchla divízia a zo zvyšku doplneného

záložníkmi najmladších ročníkov Zaisťovacia divízia. Staršie ročníky záložníkov

sa odsunuli do zápolia. Veliteľom Rýchlej divízie bol 1. augusta vymenovaný plk.

J. Turanec, veliteľom Zaisťovacej divízie sa stal plk. A. Malár.

JÁNOV LIST RODINE

PRED ODCHODOM NA FRONT

Bol adresovaný na moje meno, ale obsahom patril celej rodine. Hneď v úvo-

de píše, že posiela 1300 Ks a určuje, komu koľko. Nezabudol ani na bratových

synov, na matku a otcovi na cigarety a čo zostalo, máme mu ponechať, aby keď

sa raz náhodou vráti, mal nejaký peniaz na začiatok. „U kamarátov a nikde dlhy

61

nemám. S každým som vyrovnaný.“ Nezvykle citlivo sa obracia k celej rodine

slovami: „Pracujte všetci spoločne, pomáhajte si a žite v mieri – nech nebude

medzi Vami žiadnych nedorozumení. Časy sú veľmi vážne!“

„Domov prísť nemôžem ani keby som ako rád. Aspoň touto cestou sa s Vami

všetkými lúčim. Myslieť budem stále na Vás. Rodičov osobitne srdečne pozdra-

vujem!! Michala a švagrinú pozdravujem! Ja sa mám dobre. Som úžasne prepra-

covaný. Náladu mám dobrú a teším sa, že sa mi všetko podarí. Ešte raz sa s Vami

všetkými lúčim a všetkých Vás objímam.

P.S. Keby ste 2 mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku!“

Prešov 27. júna 1941

JÁNOV ODCHOD NA VÝCHODNÝ FRONT

Prepadnutie Sovietskeho zväzu zastihlo Jána ako nadporučíka na divízii

v Prešove, kde slúžil od roku 1940. V máji a začiatkom júna sme si vymenili nie-

koľko listov. Jano vojnu očakával a mal už všetko dobre premyslené. Neskoršie

prezradil, že sa na front prihlásil dobrovoľne, aby mohol prebehnúť na druhú

stranu. Pred odchodom na front mi 27. júna 1941 napísal:

„Ďakujem Ti za Tvoj list. Teší ma, že si mi porozumel! Len aby sa všetko

podarilo.“

V rozhovore s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom v lete 1943 kpt.

Ján Nálepka povedal:

„Po vypuknutí vojny som dobrovoľne išiel na front s tým, že pri prvej prí-

ležitosti prejdem na stranu Rusov a budem bojovať v radoch Červenej armá-

dy proti nenávideným Nemcom.“

Vojna so Sovietskym zväzom sa teraz stala ešte viacej našou spoločnou vecou,

ktorej priebeh sa nás bezprostredne dotýkal a jej osud bol aj naším osudom.

Denne sme dychtivo sledovali všetky správy. A dobrých bolo na začiatku veľmi

skúpo, skoro žiadne. Tak nás trápili, že často sme nemohli ani spať. Kým iných

oduševňovali nemecké rázne pochody, žurnály plné usmiatych nemeckých voja-

kov s vyhrnutými rukávmi, rozopnutými goliermi, valiacich sa nezadržateľne na

východ, nás gniavilo, trhalo dušu a ponižovalo.

Neustále sme čakali na obrat, na veľký protiútok, ktorý by Nemcov zahnal

späť. Nič také sa však nekonalo.

Slovenskí vojaci a medzi nimi aj npor. Ján Nálepka postupovali do hĺbky úze-

mia Ukrajiny a zastavili sa až v Drahobyči.

62

63

List bratovi Jozefovi pred odchodom na front z 27. júna 1941

64

SPOMIENKY SPOLUBOJOVNÍKOV

Na spoločné ťaženie v  júnových dňoch roku 1941 spomína generál JUDr.

Anton Rašla (Bratislava), vtedy kapitán justície, takto:

Naša divízia sídlila v Drahobyči, kde bolo veľa Poliakov a židov. Tam som sa

stretol s npor. Jánom Nálepkom a hneď som si preve-

roval, či je to on, čo vystúpil ako pokrokový študent

s prejavom na II. Kongrese slovanských stredoškolá-

kov v roku 1931 v Bratislave. Zachovalo sa mi v pa-

mäti renomované vystúpenie kučeravého študenta

ani nie tak obsahom – na ten si už veľmi nespomí-

nam – ako zaujímavým spôsobom prednesu a silou

argumentácie.

Jano čochvíľa rečnil v Drahobyči ku skupine Polia-

kov, podnecoval ich na odpor a vyzýval ich do boja za

novú Európu. Vtedy som ho upozornil na nebezpe-

čenstvo, ktoré mu hrozí, ale on sa len usmial. Pomá-

hal tam hladujúcim s potravinami a liekmi.

AKO TO PREŽÍVALI SLOVENSKÍ VOJACI

Pri odchode na sovietsky front mali slovenskí vojaci rôzne pocity, predstavy

a zámery. Jedni sa spoliehali na svojich veliteľov a boli ochotní plniť ich príkazy.

Dôverovali slovenskej vláde a nemali nič proti jej kolaborácii s Nemcami. Ne-

meckých vojakov považovali za svojich kamarátov a verili v nemecké víťazstvo.

Pravda, mnohí z nich menili svoje názory, keď videli, akých zverstiev sa Nemci

na okupovaných územiach dopúšťajú. Iní neverili ani jednej strane a čakali, čo

a ako bude na fronte. Ti odvážnejší sa už doma rozhodli prejsť na druhú stranu.

Patril medzi nich aj desiatnik Martin Korbeľa. Už pred odchodom sa pokúsil

o prechod do Sovietskeho zväzu, ale nepodarilo sa mu to. Po narukovaní mu

pridelili tank a on od začiatku uvažoval o prechode na druhú stranu. S tankom

neprešiel k armáde, ale k partizánom. Bol to asi jediný prípad v druhej svetovej

vojne.

Už po ceste, a potom na fronte, sa mnohým vojakom otvorili oči, keď videli,

akých krutostí sa Nemci dopúštajú nielen voči partizánom, ale aj voči civilné-

mu obyvateľstvu. Budúci partizán Gejza Tejbus uvádza, že už po ceste na front

Gen. JUDr. Anton Rašla

65

v  jednej dedine si židia kopali hroby a guľomety ich skosili. Posypali ich váp-

nom a nastúpili ďalší. Vtedy ich tam pochovali tisíce. A potom spomína na cestu

z Ovruče na Korosten, kde ležala dedinka Duby. Tu esesáci podpaľovali jeden

dom za druhým. Matka utekala s dieťaťom okolo horiacich domkov, priskočil

hitlerovec, vytrhol jej dieťa z ruky a hodil ho do plameňov. Bol to strašný pohľad.

Niektorí slovenskí vojaci vo voľných chvíľach zašli do dedín za známymi alebo

za dievčatami. Niekedy sa tam objavili partizáni a nebolo treba veľa námahy a už

dochádzalo k prvým stykom s nimi a neskoršie k prechodu k ním. Horšie to bolo

s dôstojníkmi, ktorým partizáni neverili a považovali ich za verných spojencov

a pomáhačov Nemcov. Tu už boli potrebné konkrétne skutky a dôkazy.

NA VELITEĽSTVE ZAISŤOVACEJ DIVÍZIE

Veliteľom Zaisťovacej divízie sa stal plk. Augustin

Malár a vzal si sebou aj npor. Jána Nálepku, ktorého

poznal ako schopného a pracovitého dôstojníka už

z ťaženia proti Poľsku. Nálepka tam vtedy uskutočnil

riskantný krok, keď ho starosta obce upozornil, že

v okolitých lesoch sú poľskí vojaci, ktorí vidia, že voj-

nu prehrali, spojil sa s nimi a celú jednotku rozpustil

a poslal ich domov, takže sa nedostali do nemeckých

zajateckých táborov. Prevzal od nich hodne muní-

cie, ktorá sa potom objavila na vojenskej prehliadke

v Medzilaborciach. Za to ho vyznamenali.

Úlohou Zaisťovacej divízie bolo v  tyle hitlerov-

ských vojsk chrániť pred partizánmi najmä komu-

nikácie v Žitomirskej a Poleskej oblasti. Štáb divízie

sídlil v Žitomíre na Malej Korostenskej ulici, ale jednotky divízie boli roztiah-

nuté na širokom priestore a ubytované v ukrajinských mestách a dedinách, kde

často žili dosť autonómne. Takáto situácia umožňovala slovenským vojakom

styk s obyvateľstvom.

Na divízii zastával Nálepka zo začiatku pobočníka veliteľa divízie, neskoršie

vedúceho personálneho oddelenia, veliteľa štábnej roty a pracoval aj na operač-

nom oddelení.

Dôstojník justície Anton Rašla spomína, že keď raz vstúpil do jeho miest-

nosti na operačnom oddelení – „Jano, podobne ako aj my, sme vedeli, že od jari

Ján Nálepka na Ukrajine

66

1942 sa aktivizovalo partizánske hnutie na sovietskej strane a on zrazu vytiahol

operačnú mapu, kde mal celé rozmiestnenie jednotiek slovenskej divízie a ne-

meckých jednotiek. Pod ňou mal takú istú mapu s rozmiestnením partizánskych

jednotiek. On si tam zakresľoval postupy, akcie partizánskych jednotiek. Pred-

pokladám, že spojenie s partizánskymi jednotkami mal už od konca marca 1942.

Inokedy zase v dôstojníckej jedálni bolo niekoľko dôstojníkov. Jano Nálep-

ka robil predstavenie, v ktorom parafrázoval Tuku a nejaké hlásenia maďarské-

ho rozhlasu. Ja som si dovolil tiež parafrázovať Hitlera. V jedálni bol obrovský

smiech a zrazu sme skoro skameneli, keď vstúpil hauptman von Lorenzmayer,

ktorý sa tiež smial. Ale potom nás upozornil, aby sme si dali pozor, že nie každý

je taký, ako on, aby sme to už nerobili. Ja som si neskôr uvedomil, že keby bol

prišiel nejaký fanatický nacista, mohlo sa tam aj strieľať. Veď Hitler bol pre nich

ako Boh.

Čo by som povedal o jeho charaktere? Ja som na ňom oceňoval hrdinskosť,

ktorá niekedy bola až hazardérska, že sme ho museli krotiť.

Jano hral dobre preferans, vedel spievať, ovládal hru na hudobné nástroje. Bol

to milý, príjemný, sympatický chlapec a predovšetkým dobrý vojak. Jeho odvaha

hraničila až s hazardérstvom. Ale takých ľudí bolo vtedy treba. Ak si niekto za-

slúžil titul Hrdina, tak to bol Jano Nálepka.“

Npor. Ján Nálepka na veliteľstve Zaisťovacej divízie

67

NÁLEPKA SA MUSÍ VYSŤAHOVAŤ Z BYTU

Jano Nálepka pracoval na divízii disciplinovane. Mal prístup k dôležitým ma-

teriálom a informáciám, ktoré zo spravodajského hľadiska neboli nezaujímavé.

Ako dôstojník vystupoval voči Nemcom sebavedome, nebál sa ich a neustupoval

pred nimi. Jeho spolupracovníci tvrdili, že u Nemcov požíval veľkú autoritu, pre-

dovšetkým pre svoje vojenské vystupovanie.

O tom svedčí aj jeho sebavedomý krok, keď ho Nemci chceli vysťahovať

z bytu. Jeho odpoveď bola nasledovná:

Hlásim, že dňa 12. februára. 1942 prišiel pán nezisteného mena a úradu k mo-

jim domácim (na Boulevard č. 8, p. Serfejčuk) a nariadil im, že sa majú do 14.

februára ráno z bytu vysťahovať. Na upozornenie domácich, že u nich býva slo-

venský dôstojník, najprv vyzvedal, akej som hodnosti a potom povedal, že pre

mňa už nejaký byt nájdu, teda počas mojej neprítomnosti nariadil moje vysťa-

hovanie z bytu.

Prosím, aby takéto spôsoby jednania so slovenským dôstojníkom bolo ka-

tegoricky raz navždy znemožnené a nemecké civilné úrady upozornené, že so

slovenským dôstojníkom nemôžu disponovať podľa svojej vôle bez ohľadu na

mienku a právo dotyčného dôstojníka.

Prosím, aby príslušné nemecké úrady boli upozornené, že sa z bytu nevysťa-

hujem. Npor. Nálepka.

Na liste poznámka adresovaná mjr. Schmidtovi v nemčine. „Nevysťahovať“

(nečitateľný podpis).

Ján Nálepka sa z bytu nevysťahoval...

68

PRÍCHOD PREZIDENTA J. TISU

NA VÝCHODNÝ FRONT

Na Veliteľstve Zaisťovacej divízie v Žitomíri sa robili vážne prípravy na prí-

chod prezidenta. Inšpekčná cesta prezidenta sa uskutočnila v  novembri 1941.

Aj táto návšteva mala prispieť k zlepšeniu bojovej morálky slovenských vojakov.

Príchodu prezidenta chceli využiť aj niektorí nemeckí dôstojníci. Prenikla

supertajná informácia, že úzky kruh nemeckých dôstojníkov vypracoval prísne

tajný plán na likvidáciu prezidenta počas jeho plánovanej návštevy v Kyjevsko-

pečerskej lavre v Kyjeve. Podľa ich predstav tento akt mal vyburcovať hnev slo-

venských vojakov zato, že im partizáni zabili prezidenta a takto zvýšiť ich boja-

schopnosť proti partizánom. Nebolo tajomstvom, že ochota slovenských vojakov

bojovať proti partizánom ochabovala. Hitler ale tento plán zamietol.

Prezident J. Tiso skutočne navštívil Kyjevskopečersku lavru v Kyjeve so svo-

jim sprievodom a poklonil sa tam ostatkom svätých. Partizáni neskôr priznali,

že nejaký čas tam prebývali a v niektorých skriniach zanechali kosti ako zvyšky

jedla, o čom prezident nevedel.

Na spoločenskom večierku za prítomnosti prezidenta Dr. J. Tisu, ako spomína

vojenský prokurátor Retti, robil J. Nálepka konferenciera.

Zo začiatku parafrázoval Bélu Tuku, jeho prejavy a maďarský rozhlas. Všetci

sa dobre bavili a najvyšší hosť sa tiež usmieval v domnienke, že armáda stojí za

ním a nie za Tukom. Lenže Jano sa nezdržal výrokov, za ktoré ho mohli ihneď

zaistiť a degradovať. A preto reč radšej ukončil. Znovu sme mu pomáhali. Zaují-

mavé bolo, že keď sa o tomto incidente dozvedel nemecký styčný dôstojník von

Lorenzmayer, tak sa tomu smial.

S prezidentom Dr. J. Tisom bol na návšteve Zaisťovacej divízie v Žitomíri aj

minister obrany Ferdinand Čatloš. Po skončení ofi ciálnej časti programu sedel

minister v dôstojníckej jedálni a tu sa Nálepka zoznámil s ministrom a dal sa

s  ním do rozhovoru. F. Čatloš spomína, ako sa mu Nálepka vyznal zo svojho

politického zmýšľania. Nápadne sa hlásil ku generálovi Štefánikovi a dával sa

do vďačnej príbuznosti s ním. Štefánikova sestra bola totiž vydatá v Spišských

Vlachoch za Eugena Hajtaša. Volala sa Oľga. S jej mužnom boli vraj Nálepkovci

v rodine, aj preto si Nálepka vážil Štefánika už v mladosti. Kto Nálepkovi pripisu-

je veci, ktoré mu neprislúchali, ten mu škodí. Nálepkov význam a hodnota jeho

účinkovania nie je odkázaná na bájky, lebo jeho holé skutky hovoria výrečne.

Dodal, že aj legendárne nadhodnotené skutky generála Štefánika dnes trpia kri-

tickými pripomienkami. V družnom rozhovore zotrvali takmer celú noc a zdá

sa, že si dobre rozumeli.

69

MÔŽU NEMCI VYHRAŤ VOJNU?

Poručík (pplk.) František ONDRA, Košice:

V roku 1940 som sa v Michalovciach Janovi žaloval,

že ma sústavne nútia vstúpiť do gardy. Jano mi na to

odpovedal, aby som si z toho nerobil ťažkú hlavu, že

v  januári bude vytlačená výzva o prijímaní dôstoj-

níkov do hospodárskej služby, aby som to sledoval

a podal si prihlášku. Pripomenul mi, aby som sa na

civil vykašlal, pretože tento rok najneskôr do augusta

vypukne vojna Nemecka so ZSSR a že ako záložný

dôstojník tak či tak narukujem.

Dňa 22. marca 1942 sme sa opäť zišli v Žitomíri,

kde som došiel s  transportom 101. pluku určeného

pre Zaisťovaciu divíziu. Jano už bol v  Žitomíri ako

pobočník veliteľa Zaisťovacej divízie u plukovníka Pavla Kunu. Našiel som ho

v kancelárii. Práve zakresľoval pohyb frontu na operačnej mape. Zoznámil ma so

situáciou, nechápal, že sa Nemcom darí a že Sovietska armáda nemôže postup

zastaviť. Vyjadril názor, že napriek nepriaznivému súčasnému stavu Nemci ne-

majú dosť ľudí ani prostriedkov, aby porazili a okupovali ZSSR, že by prakticky

museli vyviezť všetkých svojich občanov do ZSSR, a tam by sa v  tom ruskom

mori aj tak utopili. V máji 1942 divízia a jednotky divízie sa presunuli do Ovruče

a Jano v tom čase bol určený na vlastnú žiadosť za náčelníka štábu 101. pluku,

ktorého veliteľstvo bolo tiež v Ovruči.

V júli r. 1942 som odišiel na dovolenku do Smižian a 101. pluk sa v čase mojej

dovolenky presťahoval do bieloruskej dediny Kopceviči, ležiacej pri železničnej

trati Minsk-Gomeľ, ktorú príslušníci 101. pluku mali strážiť proti ruským par-

tizánom. V Kopcevičiach sme spolu slúžili až do novembra 1942, keď som bol

ustanovený za hospodára Zaisťovacej divízie v Ovruči.

Pplk. František Ondra

70

PREKVAPENIA V ŠTÁBNEJ ROTE

ZAISŤOVACEJ DIVÍZIE

Vojak Filip Kiščík z Maríkovej spomína, ako mu raz učiteľ Nálepka dohová-

ral, aby sa zbytočne nekĺzal, aby si šetril obuv. „Vieš, ako ťažko zarábajú rodičia

peniaze?“ – povedal mu vtedy. Filip však odsekol: „To je po škole a vám do toho

nič...“ A tak ho učiteľ za bezočivosť vyplatil. „Vtedy som naňho dokonca zane-

vrel.“

Udobrili sa až po rokoch. Na Ukrajine. Z nezbedného maríkovského chlap-

ca sa totiž stal vojak, ktorého odvelili roku 1942 na východný front. Jeho rota

bola tedy v Žitomíri, keď im oznámili: „Dostanete nového veliteľa, nadporučíka

Nálepku.“ So štíhlym dôstojníkom v okuliaroch sa vojak Kiščík stretol čoskoro.

Pri nástupe pred rozkazom, práve rozdávali vojakom poštu. Keď čítal rotmajster

jeho meno, zvolal: „Tu!“ A hneď vystúpil z radu, aby si vzal list z domova. Veliteľ

ho však vojakovi vyrval z ruky a vravel: „Po list si prídeš osobne do kancelárie...“

Keď som vtedy vošiel do miestnosti, kde sedel veliteľ, – spomína Filip Kiščík –

nestihol som sa ani podľa predpisu zahlásiť, lebo nadporučík Nálepka ma chytil

za uši a vravel: „Tak to si ty, štricák z Maríkovej?“

Bál som sa, že ma chce potrestať, ale on sa len usmial a prikázal mi, aby som

si sadol. Potom vytiahol zo skrine fľašu koňaku, štrngli sme si a dlho diškurovali.

Zaujímala ho naša obec, spolužiaci a aj to, aká je v mužstve nálada, a pýtal sa aj

na ten výprask, či sa zato naňho ešte hnevám.

Bol nielen dobrým učiteľom, ale i spravodlivým veliteľom. Čestný, uznanlivý.

Zaujímal ho osud každého vojaka.

Ako nový veliteľ porozprával sa osobne s každým vojakom. Bolo ich vtedy

v jeho rote 320. Neraz s nimi prenocoval na slame v objekte, kde boli ubytovaní.

Besedoval s nimi i v prestávkach medzi cvičeniami, niektorých pozval aj k sebe

do kancelárie. Pýtal sa na všetko: na rodinu, na deti, na hospodárenie doma,

na fi nančné a iné pomery. A výsledok? Po krátkom čase od svojho príchodu

presadil, že štrnásť vojakov odišlo do civilu. Dôvod? Sú živiteľmi veľkých rodín

a doma ich nemá kto nahradiť.

Keby dnes žil, keby videl dnešnú, moderne vybavenú školu, pekné vilky

a šťastné deti v maríkovskej doline! Kde sú tie časy, keď učiteľ Nálepka naliehavo

žiadal okresný úrad, aby v jeho škole u Pagaňov mohli deti dostávať denne teplú

polievku a krajec chleba. Veď trpia podvýživou, sú bledé, málo oblečené, bosé…

Aj preto si vedel veľmi rýchlo získať dôveru ľudí. Zadĺženým roľníkom písal

odvolania a protestné listy na nenásytný berný úrad v sídle okresu. Ľudia ho mali

radi a neraz mu povedali: „Pán učiteľ, ste dobrý človek: učíte naše deti a pomá-

hate i nám. Ste náš…“

71

Uplynula polovica storočia od doby, keď Ján Nálepka pôsobil v Hornej Ma-

ríkovej. Tá podhorská a kedysi veľmi chudobná dedina sa odvtedy, a najmä po

roku 1948, zmenila na nepoznanie. Do nenávratna sa stratila príslovečná bieda

aj tu, na úpätí Javorníkov.

Dnes tieto problémy maríkovskí učitelia nemajú. Učia v dobre vybavenej

osemnásťtriednej základnej škole. Patrí k nej aj šesť učiteľských bytov. Žiakov

vozia do školy autobusy. Maríková meria totiž približne dvadsať kilometrov.

Okrem školy, nákupného strediska, kultúrno-spoločenského objektu, kde je agi-

tačné stredisko, pekná divadelná sála a kancelárie obecného úradu, tu postavili

aj šesť obchodov. Všetko svojpomocou.

Na svojho učiteľa, statočného vlastenca, ľudia v Maríkovej dodnes s úctou

a láskou spomínajú.

Na otázku, akým učiteľom bol Ján Nálepka, jeho bývalá žiačka Agáta Jurke-

níková odpovedá: „Nikdy som nepoznala lepšieho učiteľa. Bol prísny, náročný,

ale spravodlivý. Viem, že nemal veľký plat, ale aj tak niektorým žiakom kúpil

učebnice a od pekára chlieb a pečivo, často kupoval aj rožky. Vtedy sme boli

všetci veľmi chudobní.“

Bývalá žiačka Agáta Jurkeníková tiež spomína, ako išla celá trieda autobu-

som do kina v Žiline. Len niekoľkým deťom dali rodičia päť korún na vstupné,

a tak učiteľ Nálepka kúpil od majiteľa kina lístky pre ostatných za svoje peniaze.

O premenách a rozvoji majú teda miestni kronikári čo písať. Veď z obce odišlo

kedysi za chlebom do Ameriky viac ako sto mužov. Vtedy mohol študovať len

krčmárov syn, z chudobných rodín sa nedostal chlapec ani na meštianku. Dnes?

V Maríkovej sú stovky maturantov a temer päťdesiat osôb s vysokoškolským dip-

lomom. Učiteľ Ján Nálepka by bol na nich určite hrdý.

(J. Bartók: Marikovské proměny. Po stopách učitele Jána Nálepky.

RP 18. 9. 1982)

72

Na štadióne Dynamo v Kyjeve

JÁNOVA PRVÁ FRONTOVÁ DOVOLENKA

Ten deň jednako len prišiel. Porážka Nemcov pod Moskvou roku 1941 vliala

ľuďom vieru vo víťazstvo. Zhrbené postavy sa vyrovnali, v očiach sa objavil zá-

blesk radosti a nádeje. Bitka pri Moskve bola najvážnejšou udalosťou od začiatku

druhej svetovej vojny. Nemci utrpeli porážku a plán blitzkriegu, teda bleskovej

vojny, mal veľké trhliny. Útok na Moskvu známy ako operácia Tajfún sa začal

30. septembra 1941. Plán Barbarossa predpokladal, že do začiatku zimy 1941

nemecké vojská víťazne ukončia ťaženie na línii Archangeľsk – Astrachaň. Bol

január a nemecké vojská cúvli od Moskvy až na 250-300 km.

Obrovská mapa umiestnená vo výklade lekárne na korze hlavnej ulice v Spiš-

skej Novej Vsi, kde sa zaznamenávali dobyté mestá a kraje Sovietskeho zväzu,

náhle zmizla. Preto sme si my v škole zadovážili svoju vlastnú mapu a zazname-

návali do nej ústup nemeckých vojsk.

73

V posledný deň pred vianočnými prázdninami sme sa ponáhľali domov. Ani

som netušil, aké prekvapenie ma čaká doma. Otvoril som dvere a nechcel som

veriť vlastným očiam. Za stolom pokojne sedel brat Jano. Vstal, ako vždy mi

silne stisol ruku a opýtal sa, ako sa mám. Naši boli všetci pohromade a otázky

sa len tak sypali. Jano pokojne odpovedal. Opýtal som sa hneď, čo je nové a aká

je situácia na fronte. „Celkom dobrá, práve sme opustili Rostov a o vyrovnávaní

frontovej línie pod Moskvou ste počuli, nie?“ Bola to pre nás dobrá správa. Po-

zrel som sa znovu na uniformu a položartom sa pýtam: „Žiadne vyznamenanie

za účasť na fronte?“ Janov pohľad sa akoby zastavil na mojom čele a videl som,

ako mizne úsmev z jeho tváre. „Pozri sa, Jožo“ – začal Jano celkom vážne. „Na

východný front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom a za to dostal

ešte vyznamenanie. Pamätaj si, že z východného frontu, z vojny proti Rusom

si nedonesiem žiadne vyznamenanie, aj keby som tam bol niekoľko rokov. To

si dobre zapamätaj. Žiadne! Išiel som na front a viem, kde je moje miesto.“

Videl som, že som prestrelil.

Na tretí deň dovolenky sa Jano zmienil, že potrebuje odcestovať do Prešova.

Mal tam nejaké balíky „s hračkami“ a potreboval pomocníka. Matka mu hneď

vpadla do reči: „To som vedela, že dlho doma nezostaneš. Už ako učiteľ prišiel

si na prázdniny, ale o dva-tri dni už ťa doma nebolo. Stále musíš niekam chodiť,

cestovať a neposedíš na jednom mieste.“ Jano sa len pousmial, ukázal na zem.

„Veď sa tam dosť naodpočívame.“

V kruhu rodiny sa rozhodlo, že do Prešova pôjdem s ním ja. Bol som naj-

mladší, neplnoletý a balíky sa mi podarí bez nehody priniesť domov.

V Prešove sme sa ubytovali v hoteli na hlavnej ulici. Aby som sa večer nenudil,

kúpil mi lístok do kina. Pokladníčka sa veľmi potešila, keď zbadala Jana. Asi tam

chodil často. Zostal som v kine a on mal svoj program. Do hotela prišiel nad rá-

nom a ja som sa ho hneď opýtal, kde bol tak dlho. Rozosmial sa a vravel: „Práve

naopak, prišiel som veľmi zavčasu.“ Po vojne som sa dozvedel od jedného Pre-

šovčana, že sa Jano zabával spolu s ďalšími dôstojníkmi v kaviarni. Nad ránom

v dobrej nálade hádzali nožíky a triafali, kto presnejšie zasiahne Hitlerov obraz

visiaci na stene.

Ráno sme zamierili do kasární. Vojaci Jana disciplinovane zdravili. V kasár-

ňach sme vošli do miestnosti, kde boli kadejaké vojenské materiály. Jano mi po-

dal objemnejší, pekne zabalený balík s  tým, aby som dával pozor, lebo je tam

rádio.

Balík som vzal do ruky ako poklad z čarovnej ríše a predstavoval som si, ako

celá rodina počúva v  teplej izbe frontové správy. Jano ma vyrušil a podal mi

do ruky ďalší balík a zasa s poznámkou – pozor na oheň a na náraz – môže to

vybuchnúť. Priložil prst na ústa a pošepol: „Granáty.“ Rukou čiahol do kúta, kde

stál podlhovastý balík. „Toto si zaves na rameno.“ Obsah nebolo vidieť – veci boli

74

pekne zabalené a previazané špagátmi; boli tam knihy. Odprevadil ma na stanicu

a pomohol nastúpiť do vlaku. Niesol som domov veľkú cennosť a ešte som neve-

del, aké budú z toho nepríjemnosti.

Domov som dorazil okolo obeda. Ľudia sa za mnou pozerali, každý bol zve-

davý, čo to nesiem. Odpovedal som, že granáty. Bola to pravda, ale nikto tomu

neveril.

Doma sme rozbalili rádio. Asi po pol hodine sa rozozvučali melódie rušené

akýmisi hlasmi. Moskva mlčala. Až večer zasadla za rádio matka. O chvíľu vbehla

do kuchyne a volala. „Poďte počúvať, chytila som Moskvu.“ Hlásili dobré správy

o bitke pod Moskvou. Vrylo sa mi do pamäti mesto Klin, kam až sovietske vojská

zahnali Nemcov. Matka potom každý, každučký večer počúvala zahraničné sprá-

vy. Ani len netušila, akú strašnú správu sa raz dozvie práve z tohto rádia. Večer

sa Jano odkiaľsi vrátil a nám po izbe zneli rázne pochodové piesne. Usmial sa a

povedal: „Tak čo, vyhrávate, ste s ním spokojní?“ Takmer zborovo sme odvetili:

„Výborne, a bolo drahé?“ Jano mal hneď pripravenú odpoveď: „No, ako sa to vez-

me, drahé. Keby boli Nemci na to prišli, tak mohlo byť až veľmi drahé.“ Potom sa

rozhovoril o tom, ako prišli za ním ilegálni pracovníci, s ktorými spolupracoval,

a požiadali ho o pomoc. Niekoľko členov by potrebovalo zmiznúť z mesta a dosť

ďaleko na západ. Mal to byť Ľvov. Vyhovieť ich žiadosti a poslať vojenské náklad-

né autá niekoľko sto kilometrov na západ, to nebola jednoduchá záležitosť. Ale

podarilo sa to. Pred odchodom sa prišiel jeden z nich rozlúčiť a poďakovať. Pod

pazuchou mal balík – rádio. Nechcel odísť, kým si ho nevezmem. „Bude vám

robiť dobré služby a oznamovať už len dobré správy, vezmite si ho.“ Jano napriek

tomu zaplatil na fronte príslušný poplatok.

„Jožo, nechceš sa prejsť do Spišskej – mám tam nejakú prácu,“ – opýtal sa Jano.

Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v miestnej krčme. Keď sme odchádzali, jeden

z chlapov zavolal: „Jano, už sa nemusíš ani vracať na front. Rusi útočia a Nemci

utekajú od Moskvy. Kým prídeš na front, bude aj po vojne.“ Cestou domov som

sa Jana pýtal, kedy sa vráti z frontu. Mnohí dôstojníci, ktorí tiahli do Sovietskeho

zväzu, sa po vyhlásení vojny už vrátili. Jano neodpovedal. Asi premýšľal, ako mi

to má povedať. „Nebude to tak skoro. Nemci tam majú zhromaždené veľké sily.

Svoj cieľ, teda poraziť Sovietov, sa budú usilovať dosiahnuť za akýchkoľvek obetí.

Potečie ešte veľa krvi. A ja, ja sa nevrátim, kým sa to všetko neskončí. Prídem, až

padne na fronte posledný výstrel.“

Keď som niesol z Prešova rádio a zbrane, nemal som ani potuchy, aké to bude

mať následky. – Nové typy pušiek – jedna z nich automatická desaťranová - Jano

ju veľmi chválil a druhá tiež nová – a ukázal ich dôstojníkom v Prešove, a suse-

dom, ktorí večer zaplnili našu kuchyňu na besede s Janom.

75

Potvrdenie Veliteľstva ZD o kúpi rádia zn. „PIONIER“

OVRUČ – UKRAJINA

Na divízii kpt. Ján Nálepka nadviazal kontakt s ilegalitou a pomohol im v nie-

ktorých akciách. Bol spolutvorcom taktiky dobrého zaobchádzania s miestnym

obyvateľstvom.

Lenže táto práca ho neuspokojovala, pretože nebola v súlade s jeho strategic-

kými zámermi. On išiel na front dobrovoľne, aby mohol prebehnúť na sovietsku

stranu a bojovať so zbraňou v ruke. A Zaisťovacia divízia bola ďaleko od frontu.

Potvrdil to aj v rozhovore so spisovateľom A. Šijanom po prechode k partizá-

nom, keď povedal: „Na začiatku vojny som odišiel dobrovoľne na front s tým, že

pri prvej príležitosti prejdem na sovietsku stranu a spolu so Sovietskou armádou

sa budem biť proti nenávideným nacistom.“

Pred odchodom na front mi napísal list, bolo to 27. júna 1941, v závere kto-

rého bola poznámka: „Náladu mám dobrú a teším sa, že sa mi všetko podarí.

P.S. Keby ste 2 mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku.“

Doma sme vedeli, o čo ide.

76

Ukazovalo sa, že z divízia sa tak ľahko na front nedostane. Zdá sa to neprav-

depodobné, ale bolo to tak. Šijanovi rozvádza Jano úvahu takto: „Dlho nepri-

chádzala príležitosť. V štábe divízie som prosieval, aby ma poslali na front, alebo

na miesta, kde sú partizáni. Tri razy ma chceli poslať domov, ale tri razy som sa

z toho dostal, lebo som nechcel niekde doma čumieť a čakať, čo bude. A tak ma

napokon uvoľnili z práce v divízii. V marci 1942 ma poslali k 101. pluku.“

So 101. plukom sa Nálepka dostal do Ovruče. Teraz bol v teréne, blízko k par-

tizánom, kde sa bojovalo. Mal možnosť realizovať to, o čo sa usiloval už od Mní-

chova. Mohol nadviazať spojenie s partizánmi a pomáhať im v ich spravodlivom

boji proti okupantom za oslobodenie. Bolo treba urobiť chlapské rozhodnutie.

A on ho urobil.

Dom v Ovruči, kde bol ubytovaný Ján Nálepka (foto. K. Fraňo 1942)

77

O TAKTIKE BOJA

A O POMOCI PARTIZÁNOM

Veľmi pútavo a podrobne to vylíčil vojak Slovenskej armády Juraj KLINER

z Banskej Bystrice:

Bolo to v marci r. 1942, keď k nám prišiel do Ovruče nový veliteľ nadporučík

Nálepka. Tento deň som si zapamätal na celý svoj život.

Pred nastúpenou jednotkou sa objavil nový veliteľ – vychudnutý muž s čier-

nou briadkou, v tmavom koženom kabáte. Nad stiahnutým obočím sa mu blýs-

kali okuliare. Ruky mal zastrčené vo vreckách kožiaka. Ráznym krokom prechá-

dzal popri vojakoch stojacich v pozore a hovoril:

„Som nadporučík Nálepka. Budem od každého z  vás vyžadovať disciplínu

a riadne vykonávanie vojenskej služby...“

Občas sa pri niektorom z nás zastavil a prísnym pohľadom si nás premeral.

Vojaci sledovali svojho nového veliteľa očami, a keď sa vzďaľoval, strkali sused do

suseda lakťom a hovorili: „Tento je akýsi prísny. Majme sa pred nim na pozore...“

Od tohto zoznámenia uplynulo niekoľko dní a obávaný veliteľ začal navštevo-

vať vojakov a debatovať s nimi. Vypytoval sa na ich rodičov, kde žijú a čo robia,

spytoval sa vojakov, ako sa im páči vojna...

Prišiel rad aj na mňa. Úprimne povedané, môj otec bol vtedy na Slovensku

osobou, o ktorej sa v starom Rusku hovorievalo, že má „vlčí pas“, t. j. bol člo-

vekom politicky nespoľahlivým, ktorého nikde nechceli prijať do zamestnania.

A keď som narukoval, mali naši doma ešte väčšiu biedu, ešte viac trpeli hladom...

A preto na otázku, ktorú mi nadporučík Nálepka položil – spýtal sa ma, či chcem

bojovať – som odpovedal: „Mám nezamestnaného otca, nemôže si nájsť prácu,

máme veľkú rodinu a po mojom narukovaní sa majú ešte horšie. Túžim vrátiť sa

domov...“

„Dobre, o tom sa porozprávame inokedy,“ – prerušil moje fi lozofovanie náš

nový veliteľ. Neskoršie, keď sa zhováral so mnou zoči-voči, poradil mi, aby som

si podal písomnú žiadosť na hlavné veliteľstvo s prosbou, aby ma prepustili do

civilu.

Čoskoro začal nadporučík Nálepka triediť vojakov podľa princípu, ktorý iba

sám poznal. Vtedy sme, pochopiteľne, o jeho plánoch nič nevedeli a netušili. Ba

dokonca sme sa naňho hnevali za to, že dával privilégiá vojakom nemeckej ná-

rodnosti a členom Hlinkovej strany – zaraďoval ich totiž na ľahšie služby. Zatiaľ

čo nás, Slovákov, zaraďoval vždy do stráže na vzdialené, nebezpečné objekty.

Až neskoršie sme sa dovtípili, že sústredil do osobitnej skupiny vojakov, ktorí

boli z hľadiska hitlerovcov nespoľahliví, t. j. dal dohromady tých, na ktorých sa

dalo spoľahnúť, pretože s fašistickým režimom nesympatizovali a nechceli bojo-

78

vať proti Sovietskemu zväzu. Poväčšine to boli robotníci a roľníci. Určil nás na

strážnu službu skladísk so strelivom a potravinami.

Jedného dňa pri rozdeľovaní stráže nám nadporučík Nálepka oznámil ohro-

mujúcu správu. Znela ako rozkaz:

„Dnes v noci k vám prídu civilisti. Jeden z nich zvolá heslo: Švagor, mám sa

dobre! Nato pustíte týchto ľudí dnu do skladov a budete ich strážiť!“

Prísne sa na nás pozeral cez sklá okuliarov blýskajúcimi sa očami.

Pokračoval:

„Ručíte mi vlastnými hlavami, že sa o tom okrem vás ani živá duša nedozvie!

Pokiaľ ide o pečate a zámky, nerobte si z toho ťažkú hlavu – poradia si s tým sami!“

Potom z  jeho hlasu zmizla ofi ciálnosť tónu. Pokojne a vecne nám vysvetlil

naše povinnosti: „Vašou povinnosťou bude ochraňovať týchto ľudí pred hitlerov-

cami. A urobíte to s väčšou starostlivosťou než stráž samotných skladísk. A ak

zbadáte, že prichádzajú hitlerovci, nenápadne zaklopete dva razy na dvere skla-

diska. Rozumeli ste? Teda dobre. Títo civilisti si vezmú zo skladu všetko, čo budú

potrebovať a potom sklad znovu zaplombujú. Dávajte pozor, aby mohli vyniesť

všetko, čo im treba!“

Neviem, ako ostatným mojim kamarátom, ale v tú noc už od večera mi srdce

bilo ani zbesnené. Poviem vám pravdu, cítil som sa všelijako, mal som strach

a bol som celý vzrušený. Ale rozkaz je rozkaz! Súčasne som mal radosť, lebo som

vycítil, že tu ide o akciu, ktorá prinesie fašistom škodu – rozhodol som sa preto,

že pomôžem, ako budem môcť.

Asi o polnoci, ako keby boli vyrástli rovno spod zeme, objavilo sa v blízkos-

ti môjho stanovišťa súčasne niekoľko tmavých postáv. Ani som nestačil odistiť

pušku, keď som začul: „Švagor, mám sa dobre!“ Srdce mi chcelo vyskočiť, po

chrbte mi prebehli zimomriavky, na čele mi vyrazili kvapky studeného potu.

S veľkou námahou som neposlušným jazykom vyriekol dohodnutý ohlas, popo-

šiel stranou od stanovišťa pri bráne a smeroval za roh budovy.

Neznámi civilisti znalecky odomkli bránu a zmizli vo vnútri skladu.

Ku mne pristúpil kamarát, s  ktorým som stál na stráži – Ondrej Dobrota

z Detvy – a s obavou, ale pozorne sme spolu načúvali a pozerali sa na všetky

strany. Ale v tú bezmesačnú noc bolo vôkol ticho. Zo skladov neprichádzal ani

najmenší šramot.

Uplynulo niekoľko tiesnivých minút. Brána skladu sa pootvorila a z nej vy-

kukla hlava jedného zo záhadných mužov. Poobzeral sa na všetky strany, zbadal

nás a vyšiel von. Keď sa presvedčil, že je všetko v poriadku, otvoril bránu doko-

rán. Skrčení pod váhou veľkých batohov vyšli odtiaľ rýchle jeden po druhom a

v okamihu zmizli v tme. Posledný muž nehlučne zamkol bránu, niekoľko sekúnd

sa ešte pri nej zdržal, potom povedal na rozlúčku „Dobrú noc, súdruhovia!“ - a

ako ostatní zmizol v tme.

79

Strkajúc jeden druhého sme pristúpili k bráne. Pozorne sme prezreli všetky jej

zámky a pečate. Na naše veľké prekvapenie bolo všetko v poriadku, neporušené,

ako by sa nechumelilo a dnu nik nevstúpil. Iba pri kaluži sme objavili niekoľko

cudzích stôp na vlhkej pôde...

Ani sme jeden druhému nič nepovedali, zašliapali sme stopy a obidvaja sa

vrátili na stanovištia.

Ráno, keď skladník otváral sklad, znovu som bol veľmi nervózny, ale všetko sa

skončilo dobre. Noční návštevníci boli majstrami svojho remesla a nezanechali

vo vnútri skladu najmenšiu stopy.

„Je to čistá práca!“ – konštatovali sme uspokojene a všetok strach z nás zmizol

ako dym.

Keď som mal stráž, viackrát prichádzali v noci ľudia s dohovoreným heslom

a šťastne odchádzali s nákladom najrozmanitejšieho sortimentu.

Potom sa začali odohrávať prapodivné veci. Blízko nás bolo aj druhé skladište.

Na stráži tam stáli Nemci. V noci sa zrazu ozval výstrel a pribehnuvšia nemecká

stráž našla svojho strážneho zastreleného. Partizáni vždy zmizli, nezanechajúc

po sebe nijakú stopu.

Dlho som si lámal hlavu nad touto záhadou, až raz Dobrota, ktorý stál so

mnou na stráži, pristúpil ku mne a povedal: „Pozri, ukážem ti menší kúsok. Ty

však nikomu nič, mlč ako ryba a nemiešaj sa mi do toho!“

Rýchle sa hodil k zemi pri plote, pušku si oprel o ležiacu kladu a zaujal polohu

k paľbe, presne tak, ako to stojí v predpise.

Od prekvapenia som zmeravel. V tú mesačnú noc bola viditeľnosť ako vo dne.

K  svojmu stanovišťu, ožiarenému mesačným svitom, smeroval zo susedného

skladu hitlerovský strážny. Len čo sa zastavil, aby sa obrátil a išiel späť, zaznel

výstrel z Ondrejovej pušky.

Nemec spadol, ako podťatý, a my sme rýchle zoskočili do menšieho okopu,

ktorý sme mali použiť ako obranné postavenie v prípade útoku na náš objekt.

V okope Ondrej bleskurýchle vytiahol z bočného horného vrecka menšiu han-

dričku, z kúta okopu vytiahol vyterák, ktorý mal dozaista pripravený. S veľkou

obratnosťou a rutinou vyčistil pušku a vložil do nej chýbajúci náboj.

Keď k nám pribehli zo strážnice, bolo už všetko v poriadku. Hoci nám uro-

bili dôkladnú prehliadku, nemohli nič zistiť. Hlavne našich pušiek žiarili ako

zrkadlo, tak ako pri rozdeľovaní stráží.

Takýmto spôsobom odkrágľoval vynaliezavý a nebojácny Dobrota deväť hit-

lerovských strážnych a nikto na to neprišiel.

V tom čase Nálepka vedel o každom z nás všetko dopodrobna. Zaradil nás do

samostatnej čaty a začal s nami chodiť na „protipartizánske akcie“, pri ktorých

sa prečesávali lesy.

80

Teraz sme už chápali, prečo a načo viedol s nami úprimné rozhovory. Otvoril

nám oči, ktoré sa teraz ináč pozerali na skutočnosť.

Pri vstupe do lesa nám nariaďoval, aby sme strieľali do vzduchu. Pri stretnutí

s partizánmi mali sme robiť, ako by sme ich nevideli, a strieľali vysoko iným sme-

rom. A znovu sa začali odohrávať prapodivné veci. Napriek tomu, že sa medzi

nami a partizánmi neviedol žiadny boj, z lesa sa občas niektorí z našich chlapcov

nevracali naspäť.

To preto, že skupina vojakov, ktorá dostala vopred presné pokyny, sa vzďaľo-

vala do hĺbky lesa, desivo začínala strieľať do korún stromov a dvaja-traja z na-

šich vojakov, ktorí sa rozhodli pre zbehnutie, odchádzali k partizánom.

Po vystrieľaní zásoby streliva sa čata vracala do kasárne „vyčerpaná po ťažkom

boji“. Nálepka podával písomné hlásenia, v ktorých oznamoval, že tí a tí vojaci

padli v boji s partizánmi. Rodičom týchto vojakov písomne oznamoval, že ich

syn padol hrdinskou smrťou. Takto rodičia nadobúdali právo na podporu a ani

im nič nehrozilo od žandárov.

ČO PREZRADILA ZÁPISNICA

PO 23 ROKOCH

Všetci, ktorí poznali Jána Nálepku, boli presvedčení, že sa spojil s ilegalitou

a partizánmi, o čom však neexistovali nijaké údaje. Nebolo živých svedkov. Poru-

čík M. Petro, jeho blízky spolupracovník, iste mohol objasniť toto obdobie, lenže

jeho chytili Nemci počas SNP a v Nemecku ho spolu s generálmi R. Viestom

a Golianom popravili.

Až  roku 1975, teda až o 23 rokov neskôr, objavili ľudia z Ovruče veľmi

cenný dokument, ktorý prezradil bohatú činnosť a spoluprácu kpt. Nálepku

s miestnou ilegálnou organizáciou. Išlo o zápisnicu zo dňa 21. 8. 1942. V nej

je uvedené: Pri búraní starého domu A. B. Švaba, obyvateľa mesta Ovruč, sa našla

fľaša, v ktorej bola zrolovaná správa o bojovej činnosti ovručskej ilegálnej orga-

nizácie v rokoch 1941-1942. Uvedená správa obsahuje tieto informácie, týkajúce

sa Jána Nálepku:

1. Riaditeľ kina Maloletnev sa zoznámil s kpt. čs. oddielu Jánom Nálepkom,

ktorý chodil často k nemu do kina. Maloletnev zoznámil vedúcich predstaviteľov

ilegálnej organizácie s kpt. Jánom Nálepkom.

2. Ján Nálepka bol častým hosťom na ilegálnych poradách v tajných bytoch

Maloletneva, Čisťjakova a Švaba, ako aj v kine.

81

3. Ján Nálepka prisľúbil, že bude pomáhať partizánom všetkým potrebným:

zbraňami, strelivom a živou silou svojho oddielu, že v ktoromkoľvek príhodnom

okamžiku môže vstúpiť do boja proti Nemcom a prejsť na stranu partizánov, aby

spoločne s partizánmi bili Nemcov. Na poradách Ján Nálepka rozprával o uda-

lostiach na fronte a nosil aj noviny. Tie uschovával Fiodor Karmajev. Ján Nálepka

privážal do lesa zbrane a strelivo potrebné pre splnenie operácií. Od Jána Nálep-

ku preberali zbrane Švab, Čisťjakov a Maloletnev.

4. Po celej príprave (ide o vyhodenie kina do vzduchu – pozn. G. Denisenka),

bola 5. augusta 1942 zvolaná vojenská porada za účasti Jána Nálepku. Na nej sa

rozhodlo, že sa pripravia všetky sily ilegálnych pracovníkov, že sa rozostavia na

jednotlivé miesta.

Všetkým dôstojníkom boli pridelení ľudia a úseky. Ján Nálepka bol so svo-

jím oddielom pripravený. Na vojenskej porade bolo rozhodnuté, že sa vyhodí do

vzduchu kino s Nemcami a že v okamihu, keď nastane výbuch, budú napadnuté

všetky stráže, zničí sa nemecká posádka, oslobodia sa vojnoví zajatci z  tábora

a ostatní budú zatknutí. Všetci budú vyzbrojení a budú držať mesto Ovruč vo

svojich rukách a všetky cesty k Ovruči budú obsadené.

Maloletnev bol riaditeľom kina

v  Ovruči, keď v  auguste 1942 po-

zval nemeckých veliteľov a navrhol

im, že pre nich zorganizuje kultúr-

ny program a premietne im nejaké

fi lmy. Nemci súhlasili. Dohodli sa

na dni a hodine. No v určený čas ne-

prišli do kina Nemci, ale slovenskí

vojaci. Maloletnev zbledol, pretože

oni kino medzitým podmínovali.

A teraz prichádzali do kina Slováci,

s ktorými mali veľmi dobré styky a

ktorí im pomáhali v boji. Preto sa rýchle dohodli s ďalšími ilegálnymi pracov-

níkmi, ktorí tam boli, že kino odmínujú. Akciu však niekto prezradil a kino,

v ktorom už boli slovenskí vojaci, obklopili nacisti. Ti chytili Maloletneva a ostat-

ných ilegálnych pracovníkov a v septembri 1942 ich spolu s ďalšími 42 občanmi

popravili na letisku. Medzi nimi boli nielen muži, ale aj ženy a deti. Maloletneva

obesili, manželku zastrelili a ich dvojročnú dcérku hodili do hrobu živú. (Vedúci

Archívu Oblastného výboru strany Ukrajiny G. Denisenko)

Len ťažko si možno predstaviť, aké chvíle prežívali Slováci, ktorí boli do celej

akcie zapojení. Mali šťastie, že ich ilegálni pracovníci pri vyšetrovaní nevyzradili.

Alexander Maloletnev s manželkou Oľgou

82

Pri návšteve mesta Ovruč s bratom Ondrejom sme položili veniec k pomníku

nám tak sympatickej osobnosti Maloletneva.

V blízkosti pomníka boli ďalšie hroby a jeden masový hrob. Príbuzní tu kládli

vence a pálili sviečky. Staršia ženička nám vysvetľuje: „Nemci strieľali ženy a star-

cov a do tohoto hrobu hádzali za nimi živé deti.“ Ostatní súhlasne prikyvovali

so slzami v očiach. „A vy ste kto?“ „Ó, to my kapitána dobre poznáme a vieme,

ako so svojimi spolubojovníkmi pomáhal Ovručanom a nám Ukrajincom. Aj

náš kolchoz neďaleko Ovruče sme po ňom pomenovali. Viete, kým tu boli Slo-

váci, tak nám bolo lepšie. Horšie bolo, keď prišli Maďari. Niektorí boli horší ako

Nemci,“ zahorekovala starenka.

(NÁLEPKA, Jozef: Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice : Oriens 1997, s. 102)

V ISTOM OVRUČSKOM OKRESE

NEMCI VYPÁLILI 37 OBCÍ

Počas frontových dovoleniek v rokoch 1941, 1942 nám Jano podrobne líčil

zverstvá nemeckých vojakov na území Ukrajiny a Bieloruska.

„Pri osade Babij Jar Nemci zastrelili niekoľko tisíc židov. Jano videl, ako Ne-

mec chytil malého chlapčeka za nôžky, strelil mu do hlavy a hodil do masového

hrobu. Iní Nemci hádzali deti do hrobu živé.

Od hrôzy nám dupkom stavali vlasy na hlave. Pre slovenských vojakov, ktorí

boli toho často svedkami, bolo najhoršie to, že nemohli zasiahnuť, pomôcť ľu-

ďom alebo sa postaviť na odpor nemeckej presile.

Teraz tu stojíme v Slovečne, v malom parku pri budove múzea, kde odhalili

obelisk a sochu ženy – matky a sústredili tu prsť z 37 vypálených obcí ovručského

okresu. 37 vypálených obcí len v jednom okrese! Na tabuliach boli vyryté mená

upálených osôb. Viac ako 2500 mien. Len v  jednej obci Nemci zaživa upálili

naraz 400 osôb...

Pred mikrofón sa postavil statný šesťdesiatnik a jeho ruky prezrádzali, že ne-

odpočíva. Pevný hlas sa mu zachvel iba vtedy, keď spomenul osobnú tragédiu.

V zime roku 1943 vyhnali Nemci občanov z domov a sústredili ich v priestrannej

šope. V tridsaťstupňovom mraze túlili matky k sebe deti zababušené v handrách,

zahrievali ich vlastným telom, ale deti aj tak mrzli v náručí matiek. Potom Nemci

spustili paľbu a šopu podpálili. Krik a plač prerušovali dávky zo samopalov a gu-

ľometov. Keď náš rečník zbadal, že jeho matka a sestra sú mŕtve - pri tomto líčení

83

sa mu na chvíľu zachvel hlas – schytil raneného otca a s tromi ďalšími utekali cez

pole, nad ktorým sa prevaľoval dym z horiacej šopy a škvariacich sa tiel. Vyzval

aj ostatné ženičky, čo to prežili, aby zaspomínali, ako do nich strieľali Nemci.

V auguste 1942 bol 101. pluk preložený z Ovruče do dediny Kopceviči v Bie-

lorusku. Napriek všetkému Nálepka ani tu nezaháľal a rýchle nadviazal spojenie

s bieloruskými partizánmi.

(ČSL Rozhlas)

Nemci obesili mladých chlapcov v Ovruči (1942)

84

Kpt. Ján Nálepka v obci Kopceviči v Bielorusku (1942)

85

KOPCEVIČI – BIELORUSKO

Kpt. Ján Nálepka: „Spolu s mojím priateľom Katinom sme objavili medzi dôs-

tojníkmi ďalších prívržencov. Rozhodli sme sa nadviazať spojenie s partizánmi.

To ale nebola ľahká záležitosť, lebo partizáni nám nedôverovali.

Vo funkcii náčelníka rozviedky pluku som mal možnosť často sa stretávať s ci-

vilistami. Vždy, keď sa uskutočnil nejaký výbuch na železnici, privádzali ich ku

mne na výsluch. Niekedy som vyšetroval sám, ale častejšie spolu s Katinom.

„Partizáni sa nachádzajú v týchto krajoch, ale kde sú?“ – pýtali sme sa ľudí.

– „Nebojte sa nás. my vám žiadne zlo neučiníme. My partizánom dobre rozu-

mieme“.

Ale ľudia nám nedôverovali, nič nepovedali a my sme ich prepustili. Oni

odišli, ale partizánom a ich veliteľom o tom rozprávali.

Raz po výbuchu na železnici Nemci chceli zastreliť troch sedliakov, ale prí-

tomný Katin im to nedovolil urobiť. Zadržaných priviedli ku mne. Nechceli sa

priznať, že majú spojenie s partizánmi a už vonkoncom nie vyzradiť miesto ich

tábora.

Počas vyšetrovania zavolala z Petrikova nemecká žandarméria, aby som zadr-

žaných ihneď poslal k nim. Pochopil som, že ak to urobím, tak ich určite postrie-

ľajú. Odmietol som splniť rozkaz, odvolávajúc sa na to, že som ešte neukončil

vyšetrovanie. Hneď z  Petríkova pricestoval autom žandár. Odmietnuť som už

nemal právo, tak som žiadal, aby všetkých troch po ukončení vyšetrovania vrátili

mne.

„Prečo tak na tom trváte?“ – opýtal sa ma žandár.

„Preto, že ja zodpovedám za rozviedku na tomto úseku železnice. To už je

moja vec, ako ja vyšetrujem. Týchto ľudí ešte potrebujem.“

Pravdu povediac mal som malú nádej, že sa zatvorení odtiaľ vrátia. Ale predsa

ich pustili. Tomu dopomohol Katin. On neustále telefonicky útočil na žandárske

velenie, aby mi čím skôr poslali zadržaných.

Tam ich veľmi bili. Mladý občan obce Kopceviči Sagadinskij dostal od Nemcov

25 palíc. O niekoľko dní som starých pustil domov a Sagadinského som pone-

chal, lebo som dúfal, že sa predsa od neho aspoň niečo dozviem o partizánoch.

Ale on neveril úprimnosti mojich slov a nič mi neprezradil.

Chýr o tom, že sme pustili partizánov, sa rýchlo rozšíril medzi obyvateľstvom.

Raz v nedeľu prišla z obce žena, u ktorej býval Katin, a potajomky povedala, že

partizáni sa chcú s nami stretnúť. Ale stretnutie, neviem prečo, sa neuskutočnilo.

Vtedy som sa rozhodol pôsobiť prostredníctvom Sagadinského. Zavolal som ho

akoby na vyšetrovanie a povedal som mu:

„Ak môžete, spojte nás s partizánmi.“

86

A on mi odvetil:

„Ak by som to urobil, vy by ste ma ihneď zastrelili ako partizána.“ – Ale po-

tom sa trochu zamyslel a povedal: „Tak ja vám verím. Vy ste mi už raz zachránili

život, keď nás chytili žandári. Ja pre vás urobím všetko.“

Vtedy som ho poprosil:

„Choďte do obce Michedoviči, vyhľadajte tam partizánov a povedzte im, že

som veľmi rád, že sa s nami chcú stretnúť. Nech určia čas a miesto stretnutia.“

Aby Sagadinského nechytili policajti alebo Nemci, napísal som mu lístok,

v ktorom som uviedol, že ho posielam po proviant.

Položili sme mu do batoha tabak a soľ, predstierajúc, že všetko to má vymeniť

za potraviny. Sagadinskij odišiel do dediny. Po ceste narazil na stádo dobytka,

ktoré hnali partizáni. Ti ho zadržali ako podozrivého a priviedli ho na štáb, kde

im všetko vyrozprával. Stalo sa to v Minskom oddieli generálmajora Popova.

Partizáni pohostili Sagadinského a napísali mi list v ruskom a nemeckom ja-

zyku. Miesto stretnutia určili na ten a ten deň medzi dedinou Kopceviči a Seľu-

tyči o 14.00 hod. moskovského času.“

(A. Šijan, ukrajinský spisovateľ)

PRVÉ STRETNUTIE

S PARTIZÁNMI

V dohovorený deň sme s Katinom vzali jazdeckú čatu, na miesto určenia sme

prišli presne. Okolo cesty už ležali partizáni. Uvidiac nás, zvolali heslo –zdrav-

stvuj, Repkin“ – a ja som odpovedal „Zdravstvujte“.

Prišli sme na pokraj lesa, kde už na nás čakali. Stretli sme sa ako bratia, po-

rozprávali a zafajčili si. Aj keď v prvej chvíli sme boli nervózni my aj oni, čoskoro

sme sa upokojili.

Vtedy, na prvom stretnutí, sme sa dohovorili, že počas boja nebudeme zabí-

jať partizánov a oni nebudú zabíjať nás. Tak to aj bolo. Strieľať sme strieľali, ale

do vzduchu. Nemcom sa nepáčilo, že my, obsadzujúc dediny, nepálime ich a

neničíme civilné obyvateľstvo. Nazývali nás „partizánmi číslo dva“. Neskoršie aj

jednotliví vojaci sa spájali s partizánmi, navštevovali ich. Ti raz doniesli diviaka,

pálenku, a naši ich zasa ponúkali cigaretami a dávali im mydlo. My sme s Kati-

nom o tom vedeli, ale nepodnikali sme žiadne opatrenia, aby sa tieto stretnutia

zakázali.

Partizáni sa činili. Takmer denne vyhodili na našom úseku dva-tri nemecké

87

ešalóny. Boli prípady, keď sami Slováci podminúvali železnicu a vyhadzovali do

vzduchu mosty. Pri jednej príležitosti naši vojaci z palebných postavení odstreľo-

vali objekty, ktoré sami ochraňovali, podpálili ich a potom prešli na stranu par-

tizánov. Aj o tom sme vedeli, ale Nemcom sme vysvetlili, že Slovákov partizáni

vzali do zajatia.

(A. Šijan)

*

O nadviazanie stykov so slovenskými dôstojníkmi sa snažil aj generál Roman

N. Mačuľskij, a to prostredníctvom učiteľky Lidie Janovičovej a za pomoci Ivana

Skalabana a Alexandra Žigara.

R. Mačuľskij to rozvádza v knihe Večný oheň (Věčnyj ogoň, s. 173).

MOJE STRETNUTIE

S GENERÁLOM MAČUĽSKÝM

Generál Roman Naumovič MAČUĽSKIJ, hrdina

Sovietskeho zväzu, veliteľ Minského partizánskeho

zväzku:

Narodil som sa na vidieku, v roľníckej rodine. Keď

som mal asi desať rokov, otec odišiel do sveta za zá-

robkom. Keď sa vrátil, mal som už dvadsať rokov, vy-

chovávala ma predovšetkým matka.

V dospelosti som sa prihlásil do Červenej armády.

Tá sa stala mojou druhou matkou a urobila zo mňa to,

čím som neskoršie bol a čím som po celý život zostal.

Ale vrátim sa na začiatok vojny. Na základe roz-

hodnutia ÚV KS Bieloruska zo dňa 7. júla 1941 som

zostal ako člen minského ilegálneho výboru strany

v nemeckom tyle. Od roku 1942 som pôsobil priamo v partizánskom hnutí, naj-

prv ako zástupca veliteľa a neskôr, od septembra 1942 do konca vojny, ako veliteľ

partizánskeho zväzku.

Na jar roku 1942 nám naša rozviedka hlásila, že k nám prisunuli akúsi novú,

slovenskú jednotku. Vojaci majú k obyvateľstvu veľmi priateľský vzťah – hovorilo

sa v správe nášho prieskumu. Naši rozviedčici dostali za úlohu získať presnejšie

informácie a ukázalo sa, že ide o slovenskú divíziu. Vtedy sme im vraveli Čecho-

slováci.

Gen. R. N. Mačuľskij

88

Títo vojaci strážili železnicu od obce Zitkeviči ďalej na juh. Na našom úseku

bol umiestnený Nálepkov 101. pluk. To bola prvá jednotka, s ktorou sme nad-

viazali kontakt. Určili sme i styčného dôstojníka, ktorým sa stal Ivan Skalaban.

Kontakt sa nakoniec podarilo nadviazať prostredníctvom istej učiteľky menom

Lidija Janovičová, ktorá sprostredkovala prvé stretnutie, a tiež s pomocou obča-

na Sagadinského.

Ivan Skalaban, veliteľ partizánskeho oddielu, Alexander Žigar a niekoľko ďal-

ších našich ľudí sa s Nálepkom zišlo v lesoch. Nálepka prišiel s ďalším dôstojní-

kom a na tejto porade sa s ním partizáni dohodli, že slovenské jednotky budú

šetriť a v  prípade potreby i chrániť civilné obyvateľstvo a nebudú partizánom

prekážať v útokoch na železničnú magistrálu.

Na svoje prvé osobné stretnutie s Nálepkom spomínam často. Hovorili sme

predovšetkým o tom, ako sa vyhnúť boju. Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme ne-

strieľali do slovenských vojakov.

Dohodli sme sa, že nebudeme na seba strieľať a že si budeme navzájom po-

skytovať informácie.

Nálepku som si obľúbil. Bol to menší štíhly chlapík, veľmi energický a pohyb-

livý. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre jeho čestnosť. Mal som rád

ľudí jeho typu. Mám totiž skúsenosť, že živí a energickí ľudia sú vždy lepší vojaci

než pasívne typy.

Mali sme vtedy vyhodiť do vzduchu most cez rieku Bobrik, asi štyri kilometre

od kasární Nálepkovho pluku. Dali sme si s ním zraz v lese a ja som mu oznámil,

do akej akcie ideme. Nálepka mi povedal: „Mali ste mi to povedať skôr, ja by som

tam bol poslal ľudí, na ktorých sa môžem celkom spoľahnúť.“

Požiadal som ho, že až bude vyhlásený poplach, aby opustil so svojou jed-

notkou kasárne, ale do boja pri moste aby nezasahoval. Nálepka súhlasil, len

navrhol, aby sme útok na most odložili o dve hodiny – inak by sa nestačil dostať

späť k posádke a mohlo by naňho padnúť podozrenie, že má s tým všetkým niečo

spoločné. Zdalo sa mi to rozumné. Na most sme naozaj zaútočili o dve hodiny

neskoršie ako sme plánovali a celá akcia sa obišla bez obetí na životoch. Trinásť

ľudí sme zajali a zvyšok sa asi rozutekal. Nálepka presne dodržal dohodu: prápor

síce na signál „poplach“ opustil kasárne, ale do boja o most vôbec nezasiahol.

Také bolo naše prvé stretnutie.

Významnou spoločnou akciou so 101. plukom bolo vyhodenie železničného

mostu cez rieku Ptič. Operácia sa uskutočnila v čase, keď sa strhli zúrivé boje

v Stalingrade. Most stál na trati Brest-Gomeľ, ktorá mala pre Nemcov mimoriad-

ny význam. Po železnici sa totiž prepravovali vojenské transporty a vyradenie

mostu by znamenalo prerušenie alebo oddialenie dodávok vojnového materiálu

pre nemecký front. Podrobnejšie priebeh tejto akcie opísali noviny Sovietskaja

Belorussija (č. 16-17/1962) nasledovne: „Most bol dobre chránený pevnôstkami

89

a palebnými zrubmi, zákopmi a prekážkami z ostnatého drôtu. Prístupy k mostu

boli zamínované.“

Generál Mačuľskij považoval akciu „Ptič“ za svoj veľký úspech.

(J. Nálepka)

Na akciu „Ptič“ spomína aj nadporučík K. FRAŇO:

Tejto akcie som sa zúčastnil aj ja, lebo ju pripravoval i Ján Nálepka. Ja som

v tej dobe vykonával akéhosi styčného dôstojníka, aby Nálepka vedel o všetkom,

čo sa robí v tyle.

Boj o most prebiehal tak, že slovenské jednotky pod velením Ladislava Staška

chránili prístupy k mostu a nestrieľali na partizánov. Delostrelecká paľba Slová-

kov uľahčovala partizánom útok na 135 metrov dlhý most. Bez väčších strát bol

zničený, čím sa doprava prerušila na 18 dní.

Kapitán Nálepka, ako sa dozvedáme od gen. Mačuľského, poskytoval parti-

zánom správy o postavení nemeckých posádok a ďalších vojsk. A nielen to, Ná-

lepka nám poskytoval prakticky všetky informácie, ktoré sa k  nemu dostávali

a ktoré by nám mohli byť užitočné. Náš prieskum mal vo svojich radoch nie-

koľko ľudí, ktorých hlavnou úlohou bolo udržiavať styk s Nálepkom a ďalšími

slovenskými dôstojníkmi a získavať od nich informácie. Musím povedať, že naši

mínometníci útočili na nemecké transporty bez obmedzenia, pretože Slováci si

ich jednoducho nevšímali.

K druhej našej schôdzke došlo v dobe masového prechodu slovenských voja-

kov na našu stranu.

DÔLEŽITÁ INFORMÁCIA

Po porážke Nemcov pod Moskvou roku 1941 sa sovietske velenie zaujímalo,

kam nasmerujú Nemci svoj útok v  lete r. 1942. Partizáni sa na to opýtali kpt.

Nálepku. Jeho odpoveď znela:

„Prisľúbili sme im, že to zistíme. Ja a Katin (por. M. Petro) sme sa začali stre-

távať s nemeckými dôstojníkmi a schválne sme ich opíjali. Až raz nám prezradi-

li veľké tajomstvo, že sa pripravuje mohutný nástup na Stalingrad, že sa chystá

prechod cez Volgu s úmyslom obsadiť Kujbyšev, Saratov, odrezať Ural a z tylu

prepadnúť Moskvu.“ Správa sa ukázala ako pravdivá.

(A. Šijan: Partizánsky kraj - Rozhovor kpt. Jána Nálepku s ukrajinským spiso-

vateľom A. Šijanom )

90

Karol Fraňo a Michal Petro (foto. K. Fraňo, 1942)

91

ILEGÁLNA SKUPINA 101. PLUKU

MUDr. Július KOLLÁR, Bratislava:

Naša skupina plnila vysoko humánne ciele. Pomáhala a zachraňovala životy

partizánom a miestnemu obyvateľstvu a čo je najdôležitejšie, spojenie s partizán-

mi pomáhalo chrániť životy mladých slovenských chlapcov. Kpt. Nálepka vtedy

sústredil okolo seba protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a z nich

vytvoril riadne organizovanú ilegálnu skupinu, kde vládol duch spolupráce, ale

aj pevná disciplína.

Do ilegálnej skupiny okrem iných patrili nadporučík I. Lysák, poručík M. Pet-

ro, nadporučík K. Fraňo, nadporučík R. Čilík, poručík L. Staško, poručík L. Ku-

dzbek, poručík V. Kútik, dôstojnícky zástupca O. Hovanec, rotmajster J. Majer,

dôstojnícky zástupca Dr. J. Kollár, desiatnik A. Krídl, K. Jurik, A. Krulikovský,

J. Tuš, P. Benkovič, J. Ašver, Š. Chovanec, J. Revaj, F. Soják, J. Galanský, M. Masa-

ryk, V. Šalgovič, poručík F. Ondra.

MUDr. Kollár pokračuje:

V roku 1942 som prišiel do Ovruče. Nálepka sedel pod košatým stromom.

Predstavil som sa ako nový lekár pluku. Pamätám sa, že Janko mi hneď položil

otázku: „Máš rád Nemcov?“

Hovorím: „To teda nie!“

„Tak si môj.“

Také bolo moje prvé stretnutie s Nálepkom. Mal riedku briadku, fúzy a bol

veľmi chudý.

Bol veľmi dobrý vojak a mal úžasný vzťah k vojakom. Vedel si ich získať, ale

vedel im aj vynadať. Ale tiež sa ich vedel zastať. Vojaci ho mali veľmi radi a plne

ho rešpektovali. Myslím, že hlavný dôvod, prečo ho rešpektovali, bol, že bol sku-

točne dobrým vojakom.

S Janom sme sa mali veľmi radi. Bol to obdivuhodný človek. Na Ukrajine boli

tridsaťstupňové mrazy a on behal po dvore len v košeli. Bol chudý ako trieska, ale

úžasne odolný. Za celú tu dobu nezakašlal a ani nežiadal odo mňa liek. Nepoznal

žiadnu chorobu.

101. pluk sa potom presunul do dedinky Kopceviči, ktorá ležala na trati Pin-

sk-Kalinkoviči. Strážili sme tam túto dôležitú železničnú trať na úseku dlhom

viac ako 100 kilometrov, strážili sme mosty a vôbec celú trať, aby ju sovietski par-

tizáni nemohli podmínovať a vyhadzovať nemecké transporty do vzduchu. Ale

slovo strážili by bolo treba dať do úvodzoviek, pretože naši vojaci so sovietskymi

partizánmi spolupracovali. Spriatelili sa s nimi zvlášť na odľahlých a osamote-

ných stanoviskách a často podnikali tieto akcie spoločne, chodili podmínúvať

trať spolu s nimi.

92

Veliteľ pluku mal strach, keď sme z diaľky počuli streľbu, že tam prebieha boj

a že partizáni vraždia našich vojakov. Ale my sme vedeli, čo sa deje, že tam strie-

ľajú spoločne do vzduchu. To sa stalo mnohokrát.

Vzťah slovenských vojakov a civilného obyvateľstva bol tiež veľmi srdečný

a priateľský – naši vojaci často navštevovali rodiny miestnych obyvateľov a tiež

im zo všetkých síl pomáhali.

Stýkali sme sa s miestnym obyvateľstvom a videli sme, v akej biede žije. Pomá-

hali sme im potravinami a liekmi. Sám som ich liečil. Nemali nijaké lieky a do-

konca ani aspirín. Nemci s nimi zaobchádzali ako s dobytkom. Medzi slovenský-

mi vojakmi sa preto nemusela robiť antinemecká propaganda. Sami Nemci si ju

robili. Na vlastné oči som videl, ako ľuďom brali poslednú kravičku alebo kozu,

ktoré živili celú rodinu. Celá rodina tú svoju kravičku či kozu objímala, plakala,

deti pritom kričali a my sme od zlosti zatínali zuby. Často sa potom stávalo, že

keď Nemci sústredili ukradnutý dobytok do ohrady, naši vojaci predstierali paľ-

bu na partizánov, rozohnali všetok dobytok a ten sa vrátil k svojim majiteľom.

Raz ma na ošetrovni navštívil jeden sovietsky občan a požiadal ma, aby som

s ním išiel do dedinky Kopceviči. My sme boli na železničnej stanici Kopceviči

a dedinka bola asi tri kilometre ďalej od trate. Prosil ma, aby som sa šiel pozrieť

na jedného chlapca – to som ešte nebol v Kopcevičiach ani týždeň – že ma tam

zavedie. Najprv som mal strach a pamätám sa, ako som rozmýšľal, kam ma to

vlastne vedie. Som predsa nepriateľský vojak. Cítil som, ako mi behá mráz po

chrbte. Prišli sme do dediny a tam som vyšetril toho chlapca. Mal asi osem rokov.

Bol iba kosť a koža – mal úplavicu a bol už úplne vysilený. Vrátil som sa späť do

ošetrovne a vzal som si roztok glukózy, prišiel som naspäť, zatĺkol klinec a zavesil

som infúznu nádobku. Chlapca som zachránil. Jeho rodina – a nielen tá, ale

aj polovica dediny – mi potom, keď už bol chlapec zdravý, usporiadala takú

hostinu, ako keby to bola svadba.

Po tejto príhode mi ľudia začali dôverovať a dochádzali ku mne do ošetrovne,

a ja som si prichodil ako obvodný lekár. Mal som viac civilných pacientov než

vojakov. Ako by aj nie – vojaci boli zdraví chlapci. Civilní obyvatelia, samozrej-

me, nemali žiadneho lekára, nemali žiadne lieky.

Pravdaže, veliteľ divízie mi často uštedroval výčitky za značnú spotrebu lie-

kov a obväzového materiálu. Mal som totiž v  dedine partizánsku spojku, bol

to nejaký Alexej Rimša. Po tejto spojke som posielal lieky i obväzový materiál

partizánskym skupinám. Takže som mal veľkú spotrebu liekov a zdravotníckeho

materiálu. Keďže to ináč nešlo, musel som fi ngovať záznamy v zdravotnej knihe,

kde som zapisoval i zdravých vojakov, ktorí na ošetrovni nikdy neboli. Inak by

som nemohol spotrebu liekov zdôvodniť.

(Československý rozhlas)

93

Aj toto bola „práca“ slovenských vojakov

ZÁCHRANA ĽUDSKÝCH ŽIVOTOV

Jednou z úloh, ktorú si ilegálna skupina 101. pluku vytýčila, bola aj pomoc

miestnemu obyvateľstvu. Mala rôzne formy a rôzny bol aj jej rozsah. Každý člen

pomáhal, kde mohol a ako mohol. Dr. Kollár liečil miestnych obyvateľov, posky-

toval im aj rôzne lieky. Vojaci im donášali potraviny. Úlohu dodávať partizánom

muníciu a zbrane a civilnému obyvateľstvu potraviny, soľ, ale aj zápalky, zveril

Nálepka poručíkovi Františkovi Ondrovi.

94

Nemecké fabriky pociťovali nedostatok pracovných síl. Nemci preto verbovali

mladých ľudí po celej Európe, aby nastúpili do ich fabrík a pomáhali tak zvyšovať

zbrojnú výrobu. Na Ukrajine i v Bielorusku násilím naložili do vlakov mladých

chlapcov a dievčatá a posielali ich na ťažké práce do Nemecka. Poručík Kútik

uviedol, že asi trikrát oslobodili celý transport žien. Raz sám prepadol vlak, vy-

pustili z neho kravy a tie sa dostali naspäť k svojim majiteľom. A i slovenskí voja-

ci, keď videli, ako miestni občania a najmä deti hladujú, často z vlastnej iniciatívy

rozohnali dobytok, ktorí Nemci sústredili do ohrady.

Na podobnú akciu si spomína aj učiteľ – partizánska spojka F. N. Sadoľskij:

Pri jednom záťahu na mládež, ktorá sa posielala na práce do Nemecka, zhro-

maždili Nemci chlapcov a dievčatá z troch okresov na stanici v Jeľsku. Nálepka

nám dal pokyn, aby sme sklad obohnaný ostnatým drôtom otvorili a pustili mla-

dých ľudí von skôr, než ich Nemci stačia odviesť. Boli sme štyria a ja som mal od

Nálepku doklad, že som starostom našej obce a mám vybaviť nejakú záležitosť

s jedným zo zajatcov. Počas noci sa tábor vyprázdnil. Ráno už bola stanica plná

zúriacich policajtov. Mňa vtedy veľmi zbili, ale hlavné bolo to, že sa nám akcia

vydarila.

Partizánka A. Rabčinská spomínala, ako Slováci veľmi často pomáhali do-

stať sa miestnym obyvateľom z väzenia. Množstvo mladých ľudí zachránili pred

odsunom do Nemecka. Poradili im, aby mladí ľudia uzatvárali fi ngované man-

želstvá, pretože v tej dobe ženatí a vydaté nemuseli do Nemecka. Neskoršie však

brali všetkých.

Mladí chlapci a dievčatá, aby sa zachránili pred odvlečením do Nemecka,

často utekali do lesa, kde hľadali útočište. Nemci sa snažili pochytať ich a prinútiť

k poslušnosti násilím. Partizáni, naopak, usilovali sa o to, aby pobili čo najviac

prenasledovateľov. Nemecké velenie reagovalo na to tak, že začalo vypaľovať de-

diny a mestá všade tam, kde boli zabití príslušníci wehrmachtu.

Neskoršie, keď sa spolupráca rozrástla a počet rôznych akcií sa zvyšoval, bolo

treba niečo podniknúť, aby Nemci naďalej dôverovali Slovákom. Aby Jano od-

vrátil odhalenie, nemeckému veleniu navrhol, aby vystriedalo slovenskú jednot-

ku, ktorá nedostatočne chránila železnicu a pôsobila ako „nespoľahlivá“ a aby na

trať vyslali nemeckú jednotku. Predtým však železničnú trať zamínovali. Takže:

vlak vyletel do vzduchu tak či tak, a bolo jedno, kto trať strážil.

Ku koncu roku 1942 sa prehĺbila spolupráca medzi ilegálnou skupinou 101.

pluku a partizánmi. Čoraz viac slovenských vojakov odsudzovalo počínanie

a teror Nemcov. Prijímali a plnili úlohy v protifašistickom boji. Akési prímerie

medzi Slovákmi a partizánmi sa dodržiavalo a obete na životoch na slovenskej

strane boli minimálne. Zintenzívnili sa a rozšírili formy pomoci civilnému oby-

vateľstvu. Veľa slovenských vojakov bolo ochotných prejsť na sovietsku stranu

a zapojiť sa do aktívneho boja proti fašizmu.

95

Činnosť ilegálnej skupiny ohodnotil tajomník strany I. D. Vetrov slovami: Na

území Poleskej oblasti začal kapitán Nálepka už v roku 1942 búrlivú mnohostran-

nú politickú a organizátorskú činnosť. Ján Nálepka rozvíjal so svojimi spolubo-

jovníkmi aktívnu protifašistickú činnosť v nepriateľských posádkach dislokova-

ných na území južných okresov Poleskej oblasti. Slovenskí vlastenci nadväzovali

spojenie s partizánmi s nasadením vlastného života. Práve tu, v Poleských lesoch,

vstúpil Ján Nálepka do dejín Veľkej vlasteneckej vojny, ako odvážny vlastenec,

ako verný syn svojho ľudu, humánny človek veľkej duševnej krásy. Bieloruskí

partizáni ho poznali pod konšpiratívnym prídomkom – kapitán Repkin.

NIEKTORÍ ČLENOVIA

ILEGÁLNEJ SKUPINY 101. PLUKU

Poručík Vincent KÚTIK:

Založili sme akýsi zväz protifašisticky zmýšľajúcich

dôstojníkov, ktorých úlohou bolo jednak pripravovať

vojakov na zmenu zmýšľania, ktoré bolo predsa len

ovplyvnené protiboľševickou výchovou. A predovšet-

kým sme mali nadväzovať kontakty so sovietskymi

partizánmi, ktorí veľmi potrebovali i materiálnu pod-

poru. To znamená predovšetkým lieky, ale i náboje a

nálože a zbrane, aby mohli vyhadzovať vlaky. Potre-

bovali tiež zvlášť to, aby sme im v tejto činnosti neb-

ránili, naopak – aby sme im v  tom pomáhali. Vtedy

bolo vyhadzovanie vlakov do vzduchu veľmi dôleži-

tou úlohou, pretože južné linky, po ktorých sa dopra-

vovali zásoby do Stalingradu, boli v dosť zlom stave,

to znamená, že práve náhradná linka na Gomeľ mala

značný význam. Robili sme partizánom spravodajskú službu, ja sám som každý

vlak, ktorý prechádzal, podrobil rozboru – koľko má cisterien, čo vezie. Mal som

tabuľku, ktorú sme prostredníctvom spojky v obci Kopceviči, respektíve i pria-

mo potom cez Dr. Kollára, odovzdávali Jánovi Nálepkovi.

Pochádzam z krásneho Horehronia, ktoré tak pekne stvárnil v prvom sloven-

skom fi lme národný umelec Karel Plicka: som jedno z tých detí, ktoré tam skáču

a topia Morenu.

Por. Vincent Kútik

96

Po skončení prezenčnej služby som ďalej pokračoval v štúdiu na Vysokej eko-

nomickej škole v Bratislave, ale pretože sme boli nešťastný ročník, povolali ma

v roku 1940 na vojnu. Vtedy som sa zoznámil s milým človekom, mne myšlien-

kovo veľmi príbuzným, s malým nadporučíkom Jankom Nálepkom.

Zoznámili sme sa za istých sporov, ktoré v posádke prebiehali o tom, aká má

byť výchova našich vojakov a či sa smú spievať ruské piesne. Tie boli vtedy zaká-

zané. No Janko Nálepka ako starý trucovník im jednoducho povedal – môžete

spievať. Tak sme spievali, a ešte naschvál pred veliteľstvom, aby to dobre počuli.

Samozrejme, že z toho boli rôzne nepríjemnosti, ale nakoniec sme si presadili

svoje, že Baraban gromko bjot, naša rota strojno iďot – celá rota sa to naučila

a spievala.

Veľmi som Jána Nálepku obdivoval, už i pre jeho tvrdohlavosť, pre jeho

odvahu, protifašistické založenie, i preto, že veľmi miloval ruský jazyk, Rusov

a slovanský svet. Vtedy som ešte nevedel, že nás osud znovu spojí.

V roku 1942 som rukoval na ruský front ako záložný dôstojník; už som bol

poručíkom. Janko Nálepka, ktorý bol vtedy pobočníkom veliteľa Zaisťovacej di-

vízie, si vyžiadal, aby som šiel k nemu, pretože už vtedy začínal okolo seba sú-

streďovať protifašisticky zmýšľajúcich vojakov a opieral sa o tých, ktorých poznal

a ktorých už mal trochu preverených. Tak som sa v septembri roku 1942 dostal

do obce Kopceviči a Janko Nálepka ma ako poručíka pridelil do svojej štábnej

roty, do tzv. 11. roty, do roty „Mor ho!“, ktorá mala tvoriť jadro prechodu a spo-

lupráce so sovietskymi partizánmi. Túto rotu držal stále vo svojom okruhu.

Uzatvárali sa priateľstvá a tým sa vlastne otváralo i spojenie s partizánmi. Vy-

mieňali sme si rôzne informácie a predovšetkým sme sa dohovorili na tom, že im

máme dodať náboje. Dodal som im guľomet a asi dve debny nábojov, ktoré som

odpísal, akože po prepade.

Od Nálepku som dostal za úlohu pripraviť vojakov na to, aby boli ochotní

prejsť na druhú stranu. Takúto úlohu dostali všetci členovia ilegálnej skupi-

ny. Pre Sovietov však bolo vtedy výhodnejšie, keď tam niekto chránil územie

a okrem toho, veď sme asi trikrát oslobodili celý transport žien. Ja sám som raz

prepadol celý vlak, vypustili sme z neho kravy, a tak sa mäso dostalo zase späť do

tej oblasti, kde bolo potrebné.

(Zaznamenal Jozef Nálepka, ďalej len J. N.)

97

Por. Karol Fraňo a por. Vincent Kútik (foto. K. Fraňo, Kopceviči 1942)

98

Plukovník Karol FRAŇO, Nitra:

Som rodák z  Podbrezovej, teda Stredoslovák. Žil

som v  Lučatine so svojimi rodičmi, bolo nás osem

detí. Otec bol železničiarom. Ťažko nás vychovával.

Na jar roku 1942 prišiel k  nášmu pluku kapitán

Nálepka. Najskôr sme sa oťukávali, ja som už mal

spojenie s partizánmi, samozrejme, boli to iba začiat-

ky. A keď sme sa stretli, vypracovali sme plán, podľa

ktorého sme premyslene pomáhali sovietskym parti-

zánom i sovietskym občanom. Táto pomoc, i keď bola

obmedzená, bola veľmi významná, lebo sovietski ľu-

dia, napr. generál Saburov i ďalší, ktorí napísali knihy

spomienok, veľmi oceňujú našu pomoc. Keďže sme boli v štábe pluku, mali sme

prehľad o situácii v blízkom i ďalekom okolí. A im sme odovzdávali správy.

Písali sme im teda správy o tom, čo sa deje na fronte. Najprv som ich písal sám

a neskôr s kapitánom Nálepkom. K nám sa potom pridal ešte poručík Michal

Petro a ešte neskôr Imro Lysák.

Naša činnosť sa zvlášť rozvinula na Bielej Rusi, v priestore Jeľska, to už bol rok

1942 a 1943, keď sa partizánsky boj veľmi rozrástol, keď už bieloruskí a ukrajin-

skí partizáni ovládali celé územie. Keď som bol na prvom stretnutí s partizánmi,

chcel som u nich zostať, ale ten, ktorý sa so mnou rozprával, volal sa Žigar, starší

dôstojník, povedal, že majú dosť vojakov, ale málo spravodajcov v tyle nepriateľa.

Zostal som teda pod krycím menom Donský pracovať v tyle, a to i po 15. máji

roku 1943, keď celá skupinka vojakov prešla k partizánom.

Bolo vyhlásené stanné právo, a tak všetci podozriví zo styku s partizánmi boli

súdení podľa vojenských zákonov. Medzi nimi bol i poručík Laco Staško a ja som

práve robil sprostredkovateľa medzi Dr. Kadlečíkom a ním, aby sme zachránili

Lacovi Staškovi život. Aj iní pomohli, on bol ranený a dostal sa do zajatia v bez-

vedomí, veľmi krvácal, potom bol uväznený v našom väzení, ale podarilo sa mu

život zachrániť.

S našou pomocou sa podnikla i akcia na trati Pinsk-Minsk a v mestečku Ptič

bol vyhodený železničný most, aby sa nebezpečné trhaviny nedostali na front.

Tejto akcie som sa priamo zúčastnil, lebo ju pripravoval i Ján Nálepka. Ja som

v tej dobe vykonával službu styčného dôstojníka, aby Nálepka vedel o všetkom,

čo sa deje v tyle. Táto akcia nás stála i životy.

Nálepka bol človek úprimný, otvorený, dobrý priateľ, kamarát. On už ako uči-

teľ pracoval politicky, aj miesta ho zbavili, a keď vznikol Slovenský štát, mysleli,

že ho v armáde skrotia. Ale práve tu ukázal svoju statočnosť.

Pl. Karol Fraňo

99

Dobre sme si rozumeli, nebezpečenstvo nás veľmi zblížilo. Lebo vtedy sú ľu-

dia k sebe úprimní, pomáhajú si. Často som sa s Nálepkom radil. On ako starší

a hodnosťou vyšší mi bol dobrým radcom a kamarátom. Rád si naňho spomí-

nam. Zvlášť o budúcnosti sme často hovorili a predstavovali si, ako si zariadime

svoj život. Ján Nálepka tiež pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, jeho otec bol

tesár, preto sme vždy hovorili, že budúcnosť musí vyzerať inak: teda – aby vládol

ľud.

Naposledy som sa s Nálepkom stretol, keď prechádzali na druhú stranu. Ná-

lepkovo krycie meno bolo Repkin, moje Bogdanovič a Petrovo Katin. Ja som mal

dve krycie mená - Bogdanovič a Donský, tak sme si ich vopred určili. Nálepka si

podľa známeho porekadla, že je Slovák ako repa, zvolil prezývku Repkin. Boli

to ukrajinské alebo ruskému jazyku blízke slová, aby sme neboli nápadní, pokiaľ

by Nemci zachytili našu správu. Ešte vám poviem, ako sme správy odovzdávali.

Ja som posielal správy učiteľke v Ovruči a prostredníctvom nej sme zase dostá-

vali späť požiadavky, čo by chceli partizáni vedieť.

Nálepka bol medzi vojakmi veľmi obľúbený. Bol veselej povahy, vtipný, rád si

zaspieval. Bol menšej postavy, veľmi sympatický chlapec, vždy čulý, veselý, živý.

Pomáhal nám vo všetkých, i vážnych situáciách práve svojou živosťou a vtipom.

Predtým, ako prešiel k sovietskym partizánom, sme sa dohodli, že napíšem

list jeho rodičom, čo som aj urobil. Pripravoval som trnavskú posádku do SNP,

neskôr som bol veliteľom pluku až do prechodu k  3. taktickej skupine, ktorej

velil plukovník Kuna a neskôr plukovník Markus. Na tento štáb ma vzali preto,

že som poznal zo ZSSR partizánsky spôsob boja, takže ma pozvali ako poradcu.

(Zo súkromného archívu J. N.)

Ondrej HOVANEC, dôstojnícky zástupca

Pochádza z Odorína v okrese Spišská Nová Ves z maloroľníckej rodiny. Pô-

vodne bol učiteľom.

Hovanca určil Nálepka za veliteľa vysunutej stráže, ktorá bola vzdialená nie-

koľko kilometrov od obce Kopceviči. Tu sa zoznámil so sovietskymi ilegálnymi

pracovníkmi a onedlho sa stretol s  miestnymi partizánmi, o čom informoval

Nálepku. Neskôr, v decembri 1942, počas príprav prechodu 101. pešieho pluku

k partizánom, ho pristihlo poľné žandárstvo. S ním zaistili a eskortovali na Slo-

vensko vo februári 1943 aj Michala Kušniera. Zatknutie Hovanca bolo veľkou

stratou pre Nálepkovu ilegálnu skupinu, lebo patril medzi jej najaktívnejších čle-

nov, bol veľmi obľúbený medzi miestnym obyvateľstvom na okupovanom území

ZSSR a aj medzi vojakmi.

(M. Jakubovičová, ďalej M. J.)

100

Ladislav STAŠKO

Ako veliteľ roty 101. pešieho pluku pomáhal Nálepkovej ilegálnej skupine pri

zadovažovaní spravodajských informácií, zbraní a streliva. Veľa vojakov z jeho

roty prešlo v  oblasti Minska na stranu sovietskych partizánov. Staško prešiel

k bieloruským partizánom koncom roku 1943 a v ich radoch sa zúčastnil mno-

hých bojov.

(M. J.)

Karol JURÍK, Bratislava:

Po príchode k divízii ma pridelili k 11. rote 101. pešieho pluku. Nemal som

ani tušenie, čo ma tam čaká a čoho budem svedkom.

Do konšpiračnej činnosti ma čoskoro po príchode do Zaisťovacej divízie za-

svätil Anton Krídl, ktorý tam už pôsobil ako spojka a vykonával veľmi cenné

služby pre Nálepkovu ilegálnu skupinu. Doručoval na partizánsky štáb infor-

mácie od kpt. Jána Nálepku a správy o akciách, ktoré mali uskutočniť slovenské

jednotky spolu s Nemcami proti sovietskym partizánom. Prostredníctvom a za

asistencie Antona Krídla som nadviazal v  septembri roku 1942 prvé kontakty

s bieloruskými partizánmi. Obidvaja sme boli členmi ilegálnej skupiny 101. plu-

ku vedenej kpt. Nálepkom.

Ako pomocník účtovníka pluku som mal za úlohu zabezpečovať zásobovanie

miestneho obyvateľstva a partizánov dôležitými potravinami a iným materiálom,

ktoré som získaval zo zásob pluku. Neskôr som obstarával aj zbrane a muníciu.

Nemalé problémy v konšpiračnej činnosti nálepkovcov spôsobovalo kmeňové

zloženie 11. roty 101. pešieho pluku, kde som vykonával funkciu zásobovacie-

ho poddôstojníka. Rota pozostávala z troch čiat; jednu z nich tvorili príslušníci

nemeckej národnosti. Obdobne ako ostatní vojaci nosili uniformu slovenskej

armády s  tým rozdielom, že na ľavej a pravej strane goliera na kabátoch mali

hákové kríže. Mnohí z nich sa voči obyvateľstvu správali horšie ako gestapáci.

Špehovali, kde sa čo robí, a donášali správy na miestne veliteľstvo wehrmachtu.

Neskôr ich z 11. roty vyčlenili a zadelili do jednotiek nemeckej armády.

Podmienky pre ilegálnu protifašistickú činnosť Nálepkovej skupiny neboli

teda najpriaznivejšie.

Starostlivý výber dôstojníkov a poddôstojníkov do jednotlivých funkcií, kto-

rému kapitán Ján Nálepka venoval sústavnú pozornosť, mal pozitívny vplyv na

celú konšpiračnú činnosť a ďalší rozmach partizánskeho hnutia v  Zaisťovacej

divízii.

V  101. pluku oslávili vojaci víťazstvo pri Stalingrade po svojom. Antonín

Krídl, ktorý ako spojka nosil písomné správy do partizánskeho štábu od ilegálnej

101

skupiny, spomínal, že v deň víťazstva pri Stalingrade položili Nálepku na nosítka

a na pleciach ho o jedenástej večer niesli k 11. rote s menom „Mor ho“. Nálepka

rezkým hlasom po rusky blahoželal vojskám k víťazstvu a oni spontánne a nate-

šene odpovedali hromovým urá!

Ján Nálepka bol príkladom odvážnosti, bojovej nebojácnosti, hrdinstva. Ka-

pitán Ján Nálepka je symbolom nerozborného bratstva Čechov a Slovákov s ná-

rodmi Sovietskeho zväzu. Je prvým príslušníkom slovenského národa, ktorému

Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR udelilo titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Príkladným životom, hrdinskými činmi sa navždy zapísal do sŕdc nášho a so-

vietskeho ľudu.

Pri príležitosti nedožitých 50. narodením Jána Nálepku som napísal na jeho

počesť báseň „Boj nie je ukončený“, ktorej úryvok uverejnil bratislavský Večer-

ník.

(M. J.)

III.

kapitola

104

Z FRONTOVÉHO DENNÍKA

POR. FRANTIŠKA ONDRU

Kopceviči 5. 9. 1942: Cestou na večeru som sa zastavil pri kolkoch, kde hral

aj Ján Nálepka. Po večeri zahral Jano na piane niekoľko piesní (Agátov rad, Tie

tvoje oči čierne a iné).

6. 9. 1942: Napísal som list a začal tieto riadky (t.j. v denníku), aby dlhá chvíľa

skôr ušla. Pritom myslím na Nálepku, ktorý mi s autom predčasne ušiel medzi

partizánov overiť správy...

7. 9. 1942: Po jedení som kibicoval Jánovi Nálepkovi pri preferansi, na ktorom

vyhral 90 korún. Veliteľ ZD plukovník Pilfousek ide na ohlásenú prehliadku.

O 6. hodine zastal na stanici pancierový vlak. Po prehliadke 10. a 11. roty prišiel

k nám. Okukávanie sa konečne skončilo a šli sme do jedálne. Tam sa debatovalo

o všetkom, predovšetkým o spôsoboch a nutnosti boja proti partizánom. I mo-

rálne poučenia lietali. „Duch“ celého rozhovoru a „řád“ je jasný (prítomní všetci

dôstojníci štábu, vrátane J. Nálepku).

10. 9. 1942: Ráno som vstal na ohlásený nástup všetkých na prejav veliteľa

divízie. Povedal toho dosť a známych vecí, ako aj dobrých rád i povzbudzujúcich

príkladov. Hlásenie pred nástupom podával kapitán Nálepka, ktorého Pilfousek

poslal oholiť sa, lebo vraj „vyzeral ako partizán Repkin“.

15. 9. 1942: Najedol som sa a pobral do kancelárie. Zašiel som cestou po-

zrieť na robotníkov na stavbe pivnice. Šiel so mnou aj Ján Nálepka. Porozprávali

sme sa a ja som odišiel pracovať (medzi robotníkmi pracovala Nálepkova spojka

s partizánmi). Pivnica sa stavala preto, aby tam mohli byť zamestnané civilné

osoby.

17. 9. 1942: Spolu s Gašparom sme šli do bytu, kam prišiel i hospodár, a viedli

sme „fachovú“ debatu do 21. hodiny. Čaká ich totiž intendant v obci Kalinkoviči,

kde máme poľné sklady. Ďalej sa k nám asi bál isť, lebo včera večer vyhodili par-

tizáni „náš“ pancierový vlak, takže dnes predpoludním bola premávka zastavená.

Nákladné auto „Ervina“ od tankistov naletelo na mínu. Šofér mal dvojnásob-

nú zlomeninu nohy a obe ruky preč. Obidvaja boli smrteľne zranení.

Stalo sa to v obci Ogoliči. Nemci žiadali, aby Slováci sami potrestali občanov

obce, s čim oni nesúhlasili. Dôvodili, že na front prišli bojovať proti partizánom

a nie trestať miestne obyvateľstvo ako nejakí policajti, ale Nemci ich donútili.

Žiadali, aby Slováci vypálili domy vedľa mosta. Bolo ich tam päť.

Potrestanie obce mi pripomenulo môj rozhovor s mjr. Jožom Čambalíkom

v Banskej Bystrici v hoteli Slovan 29. augusta 1945, keď boli oslavy prvého vý-

ročia SNP. Jožo Čambalík mi hneď povedal: „Bol som s Janom na fronte a dobre

105

sme vychádzali. Ja som mal na fronte dva veľké problémy, prvý s jednou dedi-

nou, s  jej potrestaním, a druhý s našim vojakom, ktorý prešiel k  partizánom,

zajali ho Nemci a vrátili ku nám na potrestanie. Pri vyšetrovaní sa mi vyhrážal, že

keď ho neoslobodím, prezradí Nemcom mená všetkých Slovákov zo 101. pluku,

ktorí majú spojenie s partizánmi, vrátane Jana. Tak sme ho museli zlikvidovať.

Hneď sa ale vzdialil, lebo velil slávnostnej vojenskej prehliadke.

O vojakovi neskoršie – podrobnejšie.

Ako dopadlo potrestanie obce Ogoliči?

Starostka obce menom Nina Alexandrovna Strekačová v úvode povedala, že

dedina Ogoliči bola chudobná obec, obkolesená lesmi. Domčeky v dedine boli

malé, jednoizbové drevenice. Občania pracovali v  lese i na poli. Za vojny tam

často prichádzali partizáni, Slováci, ale aj Nemci. V obci žije sestra Strekačovej

Mitrofana Afanasijevová, ktorej muž bol za vojny partizánskou spojkou so slo-

venským vojskom.

Starostke sa podarilo nájsť v dedine troch očitých svedkov a ich spomienky

sú nasledovné:

Partizáni v septembri 1942 vyhodili na trati nemecký vlak a cisterny boli roz-

hádzané okolo trate. Partizáni vedeli, že Nemci k vyhodenému vlaku určite prídu

a rozhodli sa preto podmínovať most Babuňkov priechod, kadiaľ Nemci pôjdu.

Poverili miestneho občana Vladimira Ivanoviča Strekača, aby ukázal tento most

partizánom-minérom. Lenže Vladimir Strekač sa svojvoľne rozhodol neukázať

partizánom most Babuňkov priechod, lebo bol ďaleko od jeho domu, ale ukázal

iný most, v bezprostrednej blízkosti svojho domu. Partizáni-minéri položili na

tento most míny a po ňom prešli práve Slováci s autom „Ervina“. Šofér a spolu-

jazdec boli v beznádejnom stave. Jeden bol na mieste mŕtvy a šofér mal dvojná-

sobnú zlomeninu nohy a obidve ruky preč. Nakoniec tiež podľahol.

Nemci trvali na tom, aby Slováci vypálili domy v blízkosti mosta. Bolo ich päť.

Slovenský dôstojník oznámil občanom týchto domov, že Nemci dali príkaz

vypáliť ich domy a na ich milé prekvapenie dodal, aby si vynosili a zachránili

svoje veci. A odišiel. Vrátil sa so slovenskými vojakmi a tí pomáhali občanom vy-

nášať veci. Povynášali z domov všetko, dokonca aj dvere a okenné rámy. Veci vy-

nosili zo štyroch domov a pred piatym stál policajt a žiadal dôstojníka, aby tento

dom nevypálili, lebo majiteľkou je vdova, muž zomrel pred vojnou a má štyri

deti. Slovenský dôstojník súhlasil, aby dom ponechali, a tak ho zachránil. Sved-

kovia si pamätali mená vojakov: Andro, Oleg, Ižej(?), mená ostatných nevedeli.

Slovenskí vojaci vtedy povedali, že nikomu sa nič nestalo, nikto nebol ranený.

Dodali len - mali ste šťastie, že na mínu narazila slovenská mašina a nie nemec-

ká. Nemci by boli vypálili celú dedinu aj s ľuďmi.

106

Napriek tomuto prípadu prichádzali Slováci do dediny, po večeroch spievali

s dievčatami a niektorí potom prešli k partizánom.

Tento deň občania Ogoliči a blízkych dedín pamätajú a oceňujú dobrodušnost

slovenských vojakov v období Veľkej vlasteneckej vojny.

Keď sa priblížil front, Vladimír Ivanovič Strekač, ktorý to spôsobil, odišiel na

front. Dostal sa až do Československa a v obci Buslovica (žeby Bohuslavice?) r.

1945 padol. Pochovaný je na cirkevnom cintoríne.

Očití svedkovia:

Strekačová, Jevgenija Fiodorovna (1929),

Strekačová, Albina Ivanovna (1929) – sestra,

Strekačová, Lidija Fiodorovna (1927),

Zaznamenala: Strekačová, Nina Alexandrovna.

Dedinský klub čitateľov, Ogoliči 15. 11. 2010.

Členovia ilegálnej skupiny 101. pluku boli prekvapení akciou partizánov,

pretože mali dohodu o neútočení. Nevedeli vtedy, že to spôsobil nezodpovedný

mládenec a navrhol uložiť mínu na iný most, než mal, a spôsobil smrť dvoch

slovenských vojakov. Napriek tomu ilegálna skupina 101. pluku prispievala ešte

väčšou pomocou partizánom a miestnemu obyvateľstvu na okupovanom území

Ukrajiny a Bieloruska.

Z FRONTOVEJ KOREŠPONDENCIE

Najprv odcitujeme list nemenovanej priateľky Jána Nálepku adresovaný bý-

valému riaditeľovi ľudovej školy v Smižanoch Jozefovi Mikolajovi a napísaný po

smrti kpt. Nálepku.

Vážený pán riaditeľ,

snažila som sa napísať čím skôr a posielam listy, ktoré môžu osvetliť Jankov

názor na ženy a vyvrátil útoky jeho nepriateľov. Som veľmi prekvapená, že sa

nájdu ľudia, ktorí sa do tejto stránky života Janka zadrapili. Chcem napísať svoj

názor a dokladám ho listami.

Od čias, kedy som ho ja poznala, zaobchodil vždy čestne aj so ženami. Za celú

dobu nášho chodenia od roku 1939 až do prechodu na druhú stranu nemohla

som sa sťažovať, žeby bol mal záujem o iné ženy. Mal na mysli iné veci. Viem, že

ženy ho obťažovali, konkrétne v Michalovciach. Dráždila ich (ako sa vyjadrili)

jeho nevšímavosť.

107

O tom, že by bol niekomu sľuboval manželstvo, až hádam na mňa, napíšem

a z listov vyčítate neskôr.

Ešte kým žil v Maríkovej, tak tam bol zasnúbený s  jednou učiteľkou, Z. P.,

Češkou. Učili spolu, museli bývať spolu, ináč tam nešlo. Bol by si ju vzal, ale prí-

činou rozchodu bola jej matka. Bola aj v Smižanoch u Jankových rodičov. Videl,

že z toho manželstva by nič nebolo, lebo dcéra poslúchala matku – jedináčik bez

otca – a robila na Janka nátlak, aby sa vzali. On pred vojenčinou nechcel, preto

ho udala, robila mu nepríjemnosti na vojne a musel zaplatiť výbavu – poslednú

splátku posielal, myslím, ešte z Poruby. Mal len nepríjemné spomienky na jej

matku. Nátlak sa však neznášal s jeho povahou.

Vysvetlenie ohľadom toho, že som sa rozhodla pre svojho manžela: áno, ale až

po Jankovej smrti. Manžel mi nosil správy o Jankovi a boli sme všetci spoločne

priateľmi.

Z listov môžete usúdiť, aký bol jeho pomer k ženám. Poznala som ho dobre,

ale sukničkár nebol. Keď bol posledný raz z frontu na dovolenke, stretli sme sa

u nás, poznala som, že sa s ním niečo deje. Naznačil, že je v ťažkej situácii a nevie,

ako to s nami bude. Bol veľmi tvrdý, ale vyhŕkli mu slzy – ale hneď sa ovládol.

Hovoril, že pôvodne ani nechcel sa so mnou stretnúť – nie preto, že o mňa už

nestojí, ale že v terajšej situácii sa nemôže rozptyľovať a ťažšie sa mu bude odchá-

dzať. Potrebuje sa pobaviť, ale len tak, že to pre jeho duševnú stránku nebude nič

znamenať. Bol v Letanovciach či v Tomášovciach, tam sa pobavil a hneď kolovali

reči, že sa uchádzal o jedno dievča.

Z listov sa dozviete, že som ho mnoho ráz zbytočne znervózňovala všelijaký-

mi listami a náladami. Nevedela som sa vžiť do pomerov, v ktorých bol.

Za celú dobu našej známosti poznala som ho ako čestného, úprimného člo-

veka, ktorý každý svoj sľub splnil. Po duševnej stránke ma usmerňoval – jemu

môžem ďakovať, že opovrhujem cigánstvom. Jeho slová – keď nehovoríš prav-

du, zhadzuješ samu seba. Nevynášaj unáhlený úsudok, môžeš krivdiť. Ľudí treba

dlho poznávať a len potom posudzovať. Viete, bola som mladá, takže niekedy

som povedala tak, ako sa mi hodilo. (...)

Prikladám Vám list a pohľadnice. Hneď roku 1945 prišli za mnou do Košíc

z Bratislavy, nepamätám sa na meno toho pána, že vraj chcú urobiť fi lm a potre-

bujú ho poznať aj po súkromnej stránke. Požičala som mu všetky listy. Chcel, aby

som vo fi lme hrala svoju úlohu. Odmietla som s tým, že som sa len teraz vydala

a manželovi by to nepadlo dobre. Vydala som sa až v auguste roku 1945.

Tieto moje spomienky sú neusporiadané, ako ma čo napadlo, ale viem, že si

vyberiete, čo budete potrebovať. Prikladám listy, mám ich ešte veľa, ale vybrala

som len také, ktoré vyjadrujú jeho názor na ženy. Je ich dvadsaťtri aj s pohľadni-

cami. Viem, že mi ich vrátite. Je to cenná pamiatka naňho. Ľutujem len, že málo

108

dobra v svojom živote užil a ešte aj ja som mu svojimi náladami robila starosti.

Asi to tak muselo byť, aby sme si neboli všední.

Ešte ohľadne sľubovania manželstva. Možno, že to mysleli mňa. Áno, pláno-

vali sme si spoločný život, ale okolnosti sa zvrtli tak, že sa to nemohlo uskutočniť.

Keby som bola chcela, mohli sme sa vziať hneď, keď sme začali chodiť. On chcel,

ale podmienky pre manželstvo tu neboli, takže som to odmietla. Ja som z domu

nič nemohla dostať (mám ešte troch súrodencov). Učiť ako vydatá som nemohla

a 1 050,- Kčs, koľko on vtedy mal, by nám nebolo stačilo, keď sme ani jeden nič

nemali. Potom, z frontu, sa pýtal, či by som sa chcela vydať a Jožko, jeho brat, by

ho zastupoval pri obrade, ale hneď písal, že celý život by sa trápil, keby sa náho-

dou vrátil ako mrzák. Myslel by si, že žijem s ním len preto, že som jeho žena,

z ľútosti. (Pre jeho hrdú povahu to nebolo.)

Ešte niečo pre dokreslenie jeho charakteru.

Spomínam si, že som sa veľmi urazila, keď mi povedal, že povinnosti sú uňho

na prvom mieste a len potom som ja. Veď ani vážiť by si si ma nemohla, keby

som bol iný. Chcem pre svoj národ čosi urobiť a na to musíš myslieť a byť mi

oporou, nie brzdou.

Hovoril: so mnou nebudeš mať ľahký život, lebo môj život bude práca pre

národ a verím, že mi pomôžeš a budeš mať tiež radosť z mojich úspechov.

Myslím, že som toho napísala veľa. Vyberte z toho, čo sa Vám hodí.

Srdečne Vás zdravím a ďakujem Vám, že sa bijete za Janka. Zaslúžil si to. Bol

to ozaj vzácny človek.

Prepáčte, že som to tak naškrabala, ale času mám málo.

(Podpis)

Z listov Jána Nálepku

adresovaných priateľke M. L. z frontu

Vieš, človek nesmie vždy písať, čo by chcel a ako by chcel. Bol som vždy prís-

ny k sebe a hodne som si odopieral. Nikdy som nechcel byť snilkom, idealistom

a človekom bažiacim po niečom, čo je mi neprístupné a príliš vysoké. A preto aj

tento list je len odrazom toho všetkého, čo by som chcel napísať.

Píšeš, že nemôžeš vydržať, lebo vidíš okolo seba len samu zábavu a Ty sa jej

nemôžeš zúčastňovať, len sedíš doma a mladosť Ti pomaly letí. Je to trochu div-

né, že to píšeš teraz a nevedela si o tom skôr, keď sme spolu začali chodiť, nie

v poslednej dobe. Predsa Ti muselo byť už vtedy jasné, že sa obidvaja zaväzujeme

na dosť ťažkú úlohu – vydržať za každú cenu. Inak sme si mohli predsa už pri

mojom odchode z Michaloviec povedať: „Tak vidím, že nevydržím to odlúčenie,

stala som sa ti neverná, a preto bude lepšie, keď sa hneď rozídeme...“

109

Písal som Ti – a nielen písal, ale aj tak robil, že nikam nechodím, že myslím

len stále na Teba a na nás. Žijem v meste, mohol by som mať spoločnosť, akú

by som len chcel. Zriekol som sa jej dobrovoľne, lebo som vedel, že žijem pre

niekoho a bol som presvedčený, že ten niekto žije tiež pre mňa. To mi stačilo

a neťahalo ma na nejaké dobrovoľné zábavy a túlanie sa po meste, po kaviarňach,

za ženami a pod. Teraz však vidím, že som bol blázon, keď som tak žil, uťahoval

sa, tešil sa na Teba, bol Ti verný a žil len Tebe.

Museli by sme celú armádu zapakovať, keby sme hľadeli len a len na seba

a svoje výhody. S tým sa už musíš zmieriť, veď si už ma natoľko hádam poznala

a vedela si, že som vojak. Musela si už aj s  tým počítať, že bude nám treba sa

v týchto časoch aj zriecť mnohých osobných výhod a požiadaviek. Avšak môžem

sa doteraz každému smelo pozrieť do očí, nikto mi nemôže povedať, že by som sa

bol snažil nejako zbabelo ujsť odtiaľto. Hoci som i ja človek, hoci mám tiež svoje

túžby a priania, predsa chcem zostať celým vojakom. A dúfam, že to pochopíš

a aj za týchto okolností mi necháš vo svojom srdci miesto, ktoré som mal doteraz

a ktoré chcem mať aj naďalej.

Úlohy, ktoré teraz plníme, vyžadujú celého človeka, všetky jeho nervy a po-

zornosť. Bol som dôsledný vždy v plnení povinností a som aj teraz. To zaberá

všetky moje myšlienky, následkom čoho môj duševný život i po stránke citovej sa

rovná nule. Prestal som už dávno myslieť na to, že aj mne patri nejaké to šťastie

v živote vtedy, keď ide o viac než o šťastie moje – jedinca. Toho času sa venujem

výhradne prítomnosti a budúcnosti po tejto vojne.

Dni sa míňajú a moje spomienky ako človeka duševne i citovo žijúceho a mi-

lujúceho chladnú. Je isté, že keby som bol doma, nestalo by sa to. Za súčasných

okolností Ťa nemôžem ani prosiť ani zaväzovať, aby si na mňa čakala. Je tu ešte

jedna otázka – vrátim sa ešte domov? Kedy a aký? Na Slovensko tak skoro neprí-

dem. Som živý, zdravý a celý. Máme tu pekne veselo.

(Fond Jozefa Mikolaja)

110

JÁNOVA DRUHÁ FRONTOVÁ DOVOLENKA

V druhej polovici októbra roku 1942, bolo to v sobotu, sme odišli zo školy –

miestnej obchodnej akadémie a ako obyčajne zamierili sme na železničnú stani-

cu v Poprade. Bol koniec týždňa, úlohy sme už mali urobené a mali sme celkom

dobrú náladu, najmä preto, že zajtra bude nedeľa a netreba zavčasu vstávať do

školy.

Na stanici pred nami zastavil železničný vozeň, otvorili sa dvere a koho ne-

zbadám – na schodíkoch sa objavil brat Jano. Najprv som tomu nechcel veriť, ale

on tam skutočne stál, zbadal ma a už sa usmieval. Tesne pred odchodom môjho

vlaku mi ešte stihol povedať, aby som v nedeľu ráno prišiel za ním do Tatran-

ských Zrubov.

Doma som zvestoval radostnú novinu, že Jano prišiel na dovolenku z fron-

tu. Spolužiaci z Popradu mi hneď v pondelok vylíčili, aký incident mal Jano na

popradskej stanici. Len čo náš vlak opustil stanicu, Jano si šiel kúpiť cestovný

lístok na električku do Tatier. Zapálil si cigaretu a prechádzal sa po peróne. Zrazu

pred ním zastali dvaja spišskí Nemci v hnedých košeliach, s červenými páskami

s  označením FS na rukávoch. Pokladničku, do ktorej vyberali peniaze na tzv.

zimnú pomoc, strčili Janovi takmer k brade a očakávali veľkú bankovku. Jano

im povedal, že nemá peniaze, že ide z frontu a vzdialil sa od nich. Pokojne sa

ďalej prechádzal. Nemci zo začiatku nechceli veriť vlastným očiam a zostali ako

obarení. O chvíľu znovu stáli pred Janom, zahatali mu cestu a pokladničku znova

vytrčili až k brade. „Prispejte na zimnú pomoc nemeckým frontovým vojakom.

No tak, pán kapitán, prečo nechcete prispieť na nemeckú armádu?“

Janovi myklo kútikom úst, na čele sa prehĺbili vrásky a fľochol im priamo do

tváre: „Vy svoloč, veď som vám povedal, že nemám peniaze. Berte sa!“

Ten, čo držal kasičku, prehltol slinu, pozrel sa na kamaráta a uštipačne pozna-

menal: „To je slovenský dôstojník – nemá vraj peniaze...“ Jano sa zamračil ešte

viacej, urobil krok dozadu a vyrazil mu pokladničku z ruky. Tá dopadla na tvrdý

betón a peniaze sa rozkotúľali po zemi. Ten, čo držal pokladničku, sa vystrel

a celý bledý od zlosti kričal na kamaráta, aby priviedol žandárov, nech Jana zavrú.

Nazlostený na všetko, i na seba, podľahol svojim vzrušeným citom a z jeho úst

vyleteli prvé slová: „Vy sopliaci, vy sa tuná rozdrapujete ako nejakí hrdinovia, za

teplou pecou sa držíte mamičkiných sukní, kým vaši nemeckí kamaráti bojujú

a umierajú na východnom fronte. Ak máte radi nemeckú ríšu, tak prečo sa tu

povaľujete a nejdete bojovať?“ Jano začal, dalo by sa povedať, celkom prijateľne

a svoju zlosť si vylial na popradských FS-manoch. Lenže vlna jeho hnevu sa zväč-

šovala a nemohol udusiť svoju nenávisť voči Nemcom za všetko to, čo napáchali

111

na sovietskych ľuďoch a začal otvorene nadávať za ich zločiny spáchané na Ukra-

jine a v Bielorusku.a nechýbala ani nadávka na Hitlera.

Železničiari a robotníci z Važca, Štrby a z dedín z okolia Popradu počúvali

a súhlasne prikyvovali. Veď ten kapitán hovorí pravdu. Tak je. A Jano, keď vylial

svoju zlosť do posledného dúška, nakoniec ešte vykríkol, že bude najšťastnejším

človekom na zemi, ak uvidí posledného nemeckého vojaka meter pod povrchom

zeme.

K Janovi prikročil chlap a pološeptom mu oznámil, že FS-mani už odbehli do

mesta a zháňajú gestapákov, aby ho zatkli. Jano spolu s týmto neznámym opustili

reštauráciu a pred stanicou už stálo nákladné auto. „Ráčte.“

V aute sa ho šofér opýtal, kam ho má zaviesť.

Jano rozmýšľal, koho navštíviť, a po chvíľke odpovedal: „Do obce Veľká pri

Poprade.“

Po niekoľkých dňoch sa zrodili ďalšie nepríjemnosti. Vrátil som sa zo školy

a v kuchyni sedeli príbuzní. Nikto nič nehovoril, všetci mlčali. Matka mi vyrov-

nane a pokojným hlasom oznámila, že na poludnie prišiel k nám kapitán sloven-

skej armády a zaistil Jana.

„A odišli autom ani neviem kam.“

Dôstojníci na vojenskom súde v Poprade Dr. Králik, Dr. Gabula, Dr. Breyer

a iní ho počas 10 dní podrobne vyšetrovali, ale nedovolili mu, aby mohol as-

poň zatelefonovať domov, kde sa nachádza. Čakali len, kedy sa situácia trochu

upokojí a aby sa na celú aféru trochu pozabudlo. Jano im prisľúbil, že len čo ho

prepustia, zbalí si svoje veci, preruší dovolenku a ihneď odíde na front. Návrat na

front mohol privítať každý, dokonca aj Nemci, ktorí si nechali o celej záležitosti

podávať správy a tlačili na vyšetrujúcich, aby kapitána riadne potrestali.

Svedčí o tom aj list obranného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bra-

tislave z 11. novembra 1942 adresovaný vojenskej prokuratúre v Poprade.

Po príchode na front mu niektorí dôstojníci vyčítali, prečo nadával na našich

spojencov – Nemcov. A on len pokojne odpovedal: „Povedal som len pravdu!“

112

Druhá frontová dovolenka, cestovný rozkaz

113

Komsomolská zástava, ktorú priniesol Ján Nálepka z Ukrajiny

PARTIZÁNSKE LISTY

Na druhý deň, v nedeľu, sme v Tatranských Zruboch sedeli na lavičke, keď

sa ma Jano dvakrát spýtal, či neviem, čo je nové v Poprade. Nevedel som. Po

chvíli mlčania sa ku mne obrátil a skoro potichu povedal: „Jožo, chcel by som ti

povedať niečo vážne.“ Natiahol som uši a takmer som nedýchal. Čo to môže byť?

„Neprišiel som domov na dovolenku odpočívať, ale rozlúčiť sa s vami, s prí-

buznými.“ Odmlčal sa a akoby rozmýšľal, či mi má povedať všetko naraz.

„Vieš, nadviazal som spojenie so sovietskymi partizánmi. Je nás viacej, čo im

pomáhame – liekmi, strelivom, zbraňami aj inak. Nemal som pred tebou nikdy

tajnosti a vieš, že som šiel na východ s úmyslom prebehnúť pri prvej príležitosti

na sovietsku stranu. Viem, prečo som šiel na front a viem, kde je moje miesto.

Iste sa ešte pamätáš na môj list, ktorý som ti napísal pri odchode na front v šty-

ridsiatom prvom roku.“

114

Na jeho prechod k Sovietom som myslel často. Bolo to však iné a navyše veľ-

mi vzdialené. Teraz vyslovil to závažné rozhodnutie, a je to tu. Nevedel som sa

sústrediť, veľa rôznych myšlienok mi prebehlo hlavou a ja som zo seba vykoktal:

„A nebolo by lepšie, keby si zostal na slovenskej strane a naďalej pomáhal parti-

zánom? Možno aj pre nich by to bola väčšia pomoc.“

„No, pozri. Pri našich prvých stretnutiach sme sa dohovárali a my sme par-

tizánov žiadali, aby nezabíjali našich mladých chlapcov. Veď oni za to nemôžu,

že ich slovenská vláda poslala na front. A ako to vyzerá – padnúť v boji proti

Rusom, Slovanom, ktorých považuješ za svojich bratov? My sme im sľúbili, že

nebudeme na nich útočiť a strieľať, ba upozorňujeme ich na nemecké výpravy

organizované proti nim. Partizáni na to pristúpili a neprelievali sme viacej krv.

Styky sa rozširovali a my sme im pomáhali, čím sme len mohli a kde sa to dalo.

To sa však nedá utajiť. Konečne treba aj otvorene proti Nemcom vystúpiť. Preto

pripravujeme prechod k nim. Stane sa to po mojom návrate z dovolenky. Pred

odchodom na druhú stranu ti ešte napíšem vetu, napríklad: „Počasie sa vylepši-

lo, idem na prechádzku.“

„Vieš, na fronte nie je situácia jednoduchá, ale budem robiť všetko tak, aby

som sa mohol kedykoľvek pozrieť našej mamičke rovno do očí.“

Chcel som toho toľko povedať, ale nepovedal som skoro nič. Jano spozoroval

moju neistotu. Z predného vrecka vojenskej blúzy vybral zväzok papierov a po-

dal mi ho.

„Tu sú listy od partizánov. Po prečítaní ich hoď do ohňa.“

Prvý bol písaný po nemecky. Vyrozumel som, že navrhujú schôdzku neďaleko

za obcou Kopceviči v určený deň 27. augusta 1942 s tým, že dajú odpoveď naj-

neskoršie do 26. augusta, a partizáni budú na nich čakať v priekope vedľa cesty.

Držal som list napísaný rukou partizána. No nevedel som si vtedy ani predsta-

viť, ako taký partizán vyzerá. Nemci tvrdili, že sú to zákerní banditi. Moskva

ich ospevovala ako národných pomstiteľov bojujúcich za slobodu, za vyhnanie

okupantov. Zdalo sa mi skoro ako dobrodružstvo stretnúť pisateľa tohto listu –

partizána a porozprávať sa s ním. Lenže bolo to také vzdialené, ba až neskutočné.

„Pozri sa,“ - podal mi fotografi u obeseného mladého chlapca s tabuľkou na

prsiach s označením „bandit“ a tiež ruské letáky vyzývajúce na odpor. Pomaly

som čítal, prezeral veci, ale zrak mi zavše skĺzol na obeseného chlapca. Taký mla-

dý a už mŕtvy.

„Keby si z Moskvy počul hovoriť Repkina, tak to som ja. Toto meno som si

vybral už teraz, aby som nemusel vystupovať pod vlastným. Aj partizáni ma po-

znali ako Repkina. Je to istejšie a menej nebezpečné aj pre vás.“

Zase ďalšie nové informácie a ja nič. Pred mojim odchodom z Tatranských

Zrubov mi ešte pripomenul, aby som o tom s nikým nehovoril. Ani doma. Ešte

115

raz sa mi prenikavo pozrel do očí, trochu sa odmlčal a pretože ma chcel uspo-

kojiť, dodal: „Jožo, na fronte sa budem držať tak, aby si sa nemusel hanbiť za

svojho brata.“ Tuho mi stisol ruku. O popradskom incidente sa nezmienil ani

slovom. Ani neskoršie sme o tom nehovorili. Obdivoval som ho, ako to všetko

v sebe dokázal udržať. Nikomu sa s tým nezdôveril, s nikým sa neradil, pritom

išlo o všetko. Aj o jeho život.

Po vojne som dlho pátral po partizánovi, ktorý bol v písomnom styku s Já-

nom. Až generál Mačuľskij mi v Minsku povedal, že autorom je Ivan Skalaban

a pokračoval:

„Skalaban bol v civile učiteľ a s našou armádou odišiel na východ. Po nejakom

čase sa vrátil spolu so šifrovačom a pristál ako výsadkár na okupovanom území.

Zo začiatku nepodliehal nikomu, no neskoršie sa pridal k nášmu zväzku. Mal

svoju vysielačku, a tak s Jánom udržiaval veľmi úzke kontakty. Informácie, ktoré

od neho získal, posielal priamo do Moskvy. Určite by vedel najlepšie popísať túto

úzku spoluprácu. Žiaľ, pri akcii záhadne zmizol. Nikto nevie, či ho trafi la ne-

mecká guľka, keď počas boja prechádzal cez rieku, alebo či ho zajali Nemci a na

neznámom mieste popravili.“

V očiach generála sa zračil smútok. Pozrel som sa ešte raz na vyblednuté Ska-

labanove listy a jeho pekne vypísané písmo s energickým podpisom Ivan Vasiľje-

vič.

V jednom liste hneď v úvode píše: „Dovoľte mi odovzdať Vám poďakovanie

sovietskej vlády.“ V ďalšom žiada odpoveď na otázky, napríklad, kde sa nachá-

dzajú hlavné nemecké štáby južného frontu, aké sú ďalšie zámery Nemcov v boji

proti partizánom, odkiaľ sú mu známe nemecké strategické plány na východe a i.

Tri listy boli v ruštine a jeden v nemčine.

116

Prvý list od partizánskeho veliteľa bol písaný nemecky

117

NEBEZPEČNÁ PREHLIADKA V ŠKOLE

Partizánske listy som nosil stále v náprsnom vrecku. Hneď v pondelok ráno

chcel som aspoň jeden ukázať môjmu priateľovi a spolusediacemu Jožkovi Kos-

túrovi, ale premohol som sa. Ale do školy som ich nosil vo vrecku naďalej. Až

jedného dňa...

Uprostred týždňa, asi na tretej vyučovacej hodine, vstúpil do triedy náš tried-

ny profesor Čižmár. Pozdravil tak, ako zvyčajne, len tvár mal veľmi bledú. Tušili

sme, že niečo nie je v poriadku: „Vyložte si všetky svoje veci na lavicu. Z vrecák

aj z aktovky. Zimníky z chodby si prineste do triedy a vrecka tiež vyprázdnite.“

A začala sa prehliadka. Uvedomil som si, že partizánske listy a všetko, čo mi

Jano dal vo Vojenských Zruboch mám ešte stále vo vrecku a zbledol som. Aj som

ľutoval, že som neposlúchol Jana, aby som po prečítaní všetky listy spálil. Mysľou

mi prebehli tie najčernejšie myšlienky. Na chodbe som strčil ruku do zimníka,

odpáral podšívku v rukáve a bleskurýchle som tam strčil všetky listy. Kabát som

si prehodil cez ruku a naoko spokojne som sa vrátil do triedy a sadol si na svoje

miesto. Profesor Čižmár už prehliadol chlapcov v prvej lavici. Vyložené predme-

ty bral do ruky, obzeral si ich, nazrel do aktovky a dôkladne si všímal, či každý

má vrecká obrátené, a to nielen na nohaviciach, ale aj na zimníkoch. Toho som

sa obával najviac. Prikročil ku mne a mne sa zdalo, že som sa mu pokojne pozrel

priamo do očí. Cítil som však, že nestojím na zemi. Dotkol sa niektorých mojich

vecí na lavici a opýtal sa, či nemám niečo v náprsnom vrecku. Pohotovo som

ukázal a on ešte dodal: „V zadnom vrecku nohavíc nemáte nič?“ Zdalo sa mi, že

mňa obracal viacej ako iných, ale nechcel som si ani pripustiť myšlienku, že by

som bol podozrivý. Ticho sa vzdialil a už sa obrátil na môjho suseda. Uvoľnenie

a pocit z prekonania krízy bol najkrajší. Až vo vlaku som si uvedomil, čo všetko

sa mohlo stať. Nebol som ohrozený len ja, ale hlavne Jano a možno celá ilegálna

skupina na fronte. Veď tam bol uvedený dátum schôdzky s partizánmi. Za to

mohol byť udelený najvyšší trest – smrť!

Doma som listy ihneď schoval v jednej knihe v Janovej knižnici.

118

119

Partizánske listy (podpis Ivan Vasiľjevič Skalaban)

120

Pri odchode na dovolenku listom poprosil veliteľ pluku pplk. Čáni Kožiarske závody

v Liptovskom Mikuláši, aby predali Nálepkovi kožu na jedny čižmy, lebo má len

tie, čo nosí. Ján bol ale predtým vo väzení v Poprade a nestihol si to vybaviť, nuž

odišiel na front v starých čižmách. Toto Čániho odporúčanie kožiarom mi nechal

Jano „na pamiatku“.

121

JÁNOV NÁVRAT NA FRONT

Bol veľkou rodinnou udalosťou. V našej rodine nebolo nikdy zvykom okázalo

sa lúčiť. Teraz sme akoby všetci, vrátane Jána, tušili, že sa lúčime naposledy. Sede-

li sme v kuchyni, každý rozmýšľal a všetci o tom istom. Len Jano sa kdesi vytratil.

Po chvíľke vstúpila švagriná do zadnej izby. Jano stal nepohnute pri okne a za-

myslene sa pozeral pred seba. Keby sa nebola prihovorila, ani by ju nebol spozo-

roval. Iste mu mysľou prebehol celý život, aké pekné i ťažké chvíle prežil v tomto

rodnom dome a v rodnom kraji. Čo všetko si bolo treba odopierať, prekonávať

ťažkosti, boriť sa s núdzou i zaostalosťou. Boli tu ale aj chvíle radostné, chlap-

čensky bezstarostné, naplnené snami o peknom zajtrajšiu nielen svojom, svojej

rodiny, ale aj tých, medzi ktorých chodil prednášať, besedovať s nimi a burcovať

ich zo spánku a apatie.

Takto mlčky sa lúčil so všetkým, čo ho tu obklopovalo za detstva. So stromami

pred domom, so šopou, kde ako chlapci šantili na sene, s Hornádom, ktorého

voda v  lete osviežovala mladé telá, s  lesom, ktorý mal tak rád a kam sa často

zatúlal vo voľnej chvíli. Možno to všetko vidí naposledy. Čo keď sa už nevrá-

ti? Švagriná ho vytrhla z premýšľania. Rukou si prehrnul vlasy a hlavu pootočil

k nej. V očiach mu zbadala slzy.

So sestrou Marienou sa rozlúčil doma, s ostatnými až na stanici. Sestra ho

tuho objala a vzlykajúc povedala, že cíti, že sa Jano nevráti. Všetci sme stáli mlč-

ky, nikto nepovedal ani slovo. Ani Jano. Len oči nám zvlhli. Keď vlak vchádzal

do stanice, rozlúčil sa Jano aj s nami. Ako vždy aj teraz sa nám pozrel priamo do

očí a tuho stisol ruku. Ešte na schodíku vagóna mi pošepkal: „Urobím, ako sme

sa dohodli. Držte sa, Nálepkovci.“ To boli jeho posledné slová a vlak sa vzdialil...

ZBYTOČNÁ STRATA ŽIVOTOV

Počas Janovej dovolenky si por. F. Ondra vo svojom denníku okrem iného

zapísal aj túto nešťastnú príhodu:

Pri práci v kancelárii nadporučík Gerlei nám oznámil smutnú správu. Ráno

vyšla z Kopatkievič jedna naša čata do Ptiče. Doteraz je 21 mŕtvych, medzi nimi

poručík Forgáč, záložník, ktorý len pred týždňom prišiel na front. (Pri odchode

na front ho odprevadilo jeho dievča vlakom až na poľskú hranicu. Keď sa lúčili,

nikto z nich netušil, aký osud stihne poručíka.) Všetko je v pohotovosti. V Choj-

nikách, kde dnes malo pohreb 23 našich jazdcov za prítomnosti veliteľa divízie

122

plukovníka Pilfouska, bol znovu prepad.“ (Partizánom išlo o zajatie Pilfouska.)

O tom som niečo vedel, lebo Jano počas dovolenky v Smižanoch v novembri

r. 1942 dostal lístok od nadporučíka K. Fraňa, druhého pobočníka veliteľa pluku,

v ktorom mu oznámil, že v jednej akcii padlo 25 slovenských vojakov a 7 bolo ra-

nených. Pamätám sa, že Jána správa veľmi rozladila. Chodil po kuchyni, s nikým

nerozprával, len občas bolo počuť jeho tiché „babráci“.

Jano mal celý deň zlú náladu, s nikým sa nechcel rozprávať. Dosť to ma pre-

kvapilo.

*

Počas rozhovoru s generálom R. Mačuľským v Minsku som sa ho opýtal, či

o tom niečo vie a on odpovedal:

„Partizáni šli práve z operácie, ale v lese narazili na skupinu slovenských voja-

kov. Slovenský dôstojník nepremyslene zavelil, aby na našich partizánov spustili

paľbu. Boj trval len niekoľko minút. Padlo 25 slovenských vojakov a troch sme

zajali. Jedného raneného sme poslali k jeho jednotke. My sme neboli vinní,

ale poslali sme Slovákom list na ospravedlnenie.“

(J. N.)

DRUHÁ SCHÔDZKA KPT. NÁLEPKU

S GEN. MAČUĽSKÝM

Ilegálna skupina 101. pluku sa podujala pripravovať slovenských vojakov na

prechod k partizánom a pomáhať im vyháňať Nemcov z okupovaného územia.

Nikto však nemal záujem, aby vojaci prebiehali k partizánom jednotlivo. To by

zbytočne dráždilo Nemcov, ale aj štáb divízie. Išlo o prípravu hromadného pre-

chodu celého 101. pluku alebo jeho väčšej časti. Skupina sa snažila podchytiť

tých, ktorí boli naladení protinemecky. Aj to sa celkom darilo.

O prechode 101. pluku sa rokovalo aj s generálom R. Mačuľskim. A on spo-

mína:

K druhej schôdzke s  Nálepkom došlo v  dobe masového prebiehania slo-

venských vojakov na našu stranu. Nálepka mi vtedy ohlásil, že Nemci stratili

k slovenským jednotkám dôveru a chystajú sa celú divíziu preveliť inde. Navrhol

mi, že prejde do lesa spoločne s celou veľkou jednotkou práporu, alebo dokonca

s plukom. Môj plán bol tento: zostaneme v spojení a len čo slovenské jednotky

nastúpia do vlaku, podá nám Nálepka správu, kam sa celá slovenská posádka pre-

súva. My potom na vhodnom mieste vyhodíme do vzduchu trať pred transpor-

123

tom i za ním, budeme predstierať útok a celý prápor, prípadne väčšia jednotka,

prejde na našu stranu. Nálepka súhlasil, zvolal svojich dôstojníkov a zoznámil

ich s mojím návrhom, ale k prechodu nedošlo pre zradu v 101. pluku.

Túto schôdzku podrobnejšie opísal Kirill Trofi movič Mazurov. Bol vtedy ta-

jomníkom ÚV bieloruskej komsomolskej organizácie a Hlavného štábu parti-

zánského hnutia a po vojne bol prvým podpredsedom sovietskej vlády. Vo svojej

knihe „Nezabyvajemoje“ napísal:

Stretnutie s Jánom Nálepkom sa uskutočnilo neskoro večer 8. decembra 1942

v  lese, blízko železničnej stanice Kopceviči... Prešla asi hodina. Nakoniec sme

z tej strany, kde bola stanica, začuli konský dupot a pritlmené hlasy. Na čistinke

sa objavila skupina jazdcov. Ponáhľali sa a došli. Skalaban predstavil mňa a Beľ-

ského štíhlemu človeku strednej postavy, v brigadírke a plášti, a povedal, že je

to kapitán Repkin. Boli s ním ešte dvaja Slováci. Vošli sme do domu. Hovorili

sme po rusky. Mačuľskij povedal, kto sme, potom stručne charakterizoval stav

na frontoch, zdôraznil nevyhnutnosť bojovať s fašistami spoločne. Ján Nálepka

pozorne počúval, nepýtal sa a nakoniec sa ozval:

„Budem hovoriť otvorene. Som priateľom sovietskeho ľudu a hoci neviem,

ako sa skončí vojna, som pripravený biť sa s nemeckými fašistami.“ Povedal, že

medzi jeho podriadenými je niekoľko jemu oddaných ľudí, prívržencov. „Vojaci

pluku nenávidia fašistov, ale niektorí neveria vo víťazstvo sovietskeho ľudu. Plnia

rozkazy, strážia cesty pred partizánmi preto, že sa boja o svojich blízkych na Slo-

vensku. Pravda, strieľajú bez mierenia, častejšie do vzduchu.“

Podľa spomienok K. T. Mazurova informoval ich Nálepka počas stretnutia

o tom, aká je situácia vo velení divízie, aký je veliteľ a niektorí ďalší dôstojníci,

hovoril o nemeckých agentoch, ktorí snoria, čo sa deje v divízii a upozornil, že

spojenie treba udržiavať veľa opatrne. Následne sa rozvinula spolupráca medzi

partizánmi a príslušníkmi 101. pluku. Veľmi prezieravo a zodpovedne ju usmer-

ňoval kpt. Nálepka so svojimi najbližšími spolupracovníkmi – Michalom Petrom

a Imrichom Lysákom.

K. T. Mazurov vo svojich spomienkach ďalej uvádza: „S Jánom Nálepkom sme

sa dohodli, ako previesť jeho pluk na našu stranu. No prechod sa neuskutočnil

a pluk premiestnili na úsek Mozyr-Ovruč.“

S K. T. Mazurovom sme sa stretli dvakrát v zahraničí a on ešte podrobnejšie

popísal spoluprácu s Nálepkom.

(J. N.)

124

ROKOVANIE O PRECHODE 101. PLUKU

K PARTIZÁNOM – ZRADA

Vývoj udalostí nastoľoval toľkokrát otázku prechodu celého 101. pluku alebo

jeho väčšej časti na sovietsku stranu napriek tomu, že gestapo pozorne sledovalo

vývoj pomerov v slovenských jednotkách. Dôstojnícky zástupca Ondrej Hova-

nec pri vyšetrovaní spomína, ako vyzerala príprava na prechod pluku na soviet-

sku stranu:

Asi tri dni pred Štedrým večerom zmienil sa stot. Nálepka, že je dohovorená

schôdzka s  partizánmi v  obci Ogoliči. Neuskutočnila sa však. Nová schôdzka

bola určená na 23. decembra 1942. Zúčastnil sa por. M. Petro a dôstojnícky zá-

stupca MUDr. J. Kollár sa z  cesty vrátil pre ochorenie. Stotník Nálepka vtedy

hovoril s kapitánom v nemeckej uniforme. Ten im navrhol, že vypracujú plán,

podľa ktorého urobia fi ngovaný útok na posádku v Kopceviči a že pri tejto príle-

žitosti slovenské jednotky prejdú k partizánom. Pri večeri sa potom stot. Nálep-

ka dohovoril s por. M. Petrom, že zvolajú schôdzku dôstojníkov a predebatujú

návrh partizánov.

Pre prechod pluku bolo treba získať podporu delostrelcov. Preto O. Hovanec

zasvätil do stykov s partizánmi dôst. zást. M. Čunderlíka, ktorý slúžil v delostre-

leckej jednotke. Čunderlík sa však na schôdzku nedostavil a odišiel na SV diví-

zie, kde celú vec, aj styky dôstojníkov 101. pluku s partizánmi, prezradil veliteľo-

vi divízie plukovníkovi R. Pilfouskovi. Ten to zase hlásil nemeckému veliteľstvu.

Na základe tohto udania urobilo velenie Zaisťovacej divízie

bezpečnostné opatrenia a začalo sa vyšetrovanie. Trestné po-

kračovanie sa viedlo proti O. Hovancovi, M. Kušnírovi. J. Ná-

lepkovi, V. Kútikovi, MUDr. J. Kollárovi a iným.

Vtedy sa zrodilo úslovie „koza dojí krv“, keď stotník Nálepka

oznamoval zradu O. Hovancovi. V kancelárii kapitána sa pre-

berali rôzne návrhy a úvahy. Zdalo sa, že treba rýchlo konať,

lebo za niekoľko hodín môžu všetkých obvinených zaistiť a

postaviť pred vojenský súd. M. Kušnír uvažoval o urýchlenom

prechode k partizánom. O tejto situácii v skratke vypovedal poručík Kútik: Janko

Nálepka sa pokojne prechádzal po kancelárii a ubezpečoval nás, že zradcu musia

vrátiť pluku, a to do rúk jemu ako spravodajskému dôstojníkovi pluku. Návrh na

prechod jednotlivcov k partizánom neodporúčal.

M. Kušnír

125

Na tajnej porade, zľava: npor. K. Fraňo, kpt. J. Nálepka, kpt. JUDr. R. Kadlečík

126

Kapitán Ján NÁLEPKA:

Vypracovali sme plán napadnutia a určili sme aj deň. S týmto plánom sme

zoznámili partizánske velenie a dohodli sme sa na spoločnom postupe. Ale me-

dzi dôstojníkmi sa našiel zradca – veliteľ delostreleckého útvaru. Ten prezradil

naše zámery divíznemu veleniu, kde veliteľom divízie bol slovenský Nemec. On

pozval k sebe veliteľa pluku a prikázal poslať dve roty esesákov, aby nás zatvorili.

Ako náčelník rozviedky som sa o tom dozvedel prvý. Hneď som zvolal dôstoj-

níkov a informoval som ich, že sme odhalení. Zároveň som o tom informoval aj

partizánov. Ale esesáci z nejakých dôvodov neprišli a náš pluk bol rýchlo preve-

lený do inej oblasti.

(A. Šijan, Partizánsky kraj)

Poručík Vincent KÚTIK:

A tak sme pripravovali prechod pluku na druhú stranu. Na Vianoce roku

1942, keď sme už mali všetko pripravené a už sme mali prejsť, prišiel Janko Ná-

lepka ku mne. Všetci moji vojaci už boli pripravení. Keď sme už teda koneč-

ne mali prejsť, prišla tá nešťastná správa, že ide pancierový vlak a veliteľ divízie

s Nemcami na nás posiela vojenskú políciu. Sovietski partizáni súhlasili s tým,

že by v  tejto situácii nebolo dobre prechádzať, pretože by boli vyvolané veľké

represie voči obyvateľstvu aj voči nám. Preto sme to odložili, i keď vojaci boli

trochu sklamaní.

Boli sme s Jankom Nálepkom trochu rozladení, veď už sme sa vlastne rozhod-

li a teraz sa to odrazu nedá – on tomu hovoril, že „koza dojí krv“.

Jaroslav ŠOLC, historik :

Ján Nálepka stratil perspektívu, že sa mu na divízii podarí zorganizovať vý-

znamnejší antifašistický odpor, preto žiadal o preloženie k pluku. Bola to správna

snaha dostať sa čo najbližšie k mužstvu, kde sa dohovormi s partizánmi a so-

vietskym podzemím skôr dalo brániť bratovražednému krviprelievaniu. V tomto

smere treba Nálepkovi a jeho druhom pripísať veľké zásluhy. Nariadené a orga-

nizované trestné výpravy proti partizánskym dedinám sa osobným zásahom Ná-

lepku a nálepkovcov nakoniec zvrátili v pomoc obyvateľstvu potravinami, liekmi

alebo aj konskými poťahmi. Nálepku tu môžeme sledovať ako vedúcu osobnosť

ilegálneho hnutia v armáde, ktoré vykonáva v aktívnej a uvedomelej spolupráci

s ilegalitou.

Nálepkova skupina si rozhodnutie bojovať na sovietskej strane nezjednodu-

šuje individuálnym prechodom k  sovietskym partizánom, ale organizuje pre-

chod celého pluku alebo jeho väčšej časti. I keď bol tento zámer vinou zrady

127

dôstojníka Čunderlíka zmarený, bola to nová myšlienka, v ktorej vidím zárodok

koncepcie zapojiť armádu do antifašistického odboja vo väčších celkoch, ako sa

neskôr realizovala v Slovenskom národnom povstaní. Tu sa Nálepkova osobnosť

formovala v  uvedomelého revolucionára s  veľkým pocitom zodpovednosti za

osud zverených vojakov, aby ich nezneužili v hanebnom ťažení proti ZSSR.

Keď sa prípad Nálepkovej skupiny dostal na povrch a zistil sa rozsah konšpi-

rácie, vyvolal najprv na veliteľstve Zaisťovacej divízie obavy, aby sa pri ostrom

zákroku nakoniec nevzbúril celý pluk. Na Ministerstve národnej obrany sa prí-

padom zaoberali až do začiatku marca.

SLOVENSKÍ DELOSTRELCI PÁLILI

NA JEDNOTKU SS PRI SELIZOVKE

Koncom roku 1942 a v prvých dňoch roku 1943 zvádzali partizánske oddie-

ly urputné boje s veľkými trestnými oddielmi hitlerovcov. Zvlášť ťažký bol boj

v noci pred Novým rokom 1943, keď sa hitlerovské jednotky dostali k Selizovke

v severnej časti Slovečňanského okresu v Žitomirskej oblasti, kde bola v tej dobe

partizánska obrana. Hitlerovci chceli partizánov obkľúčiť a zničiť ich prudkou

delostreleckou paľbou. Partizáni mali v  porovnaní s  nepriateľom oveľa menej

zbraní a munície, a preto nemohli na útok odpovedať intenzívnou paľbou.

Tejto vyhladzovacej akcie sa mali zúčastniť dve nemecké a jedna slovenská

divízia a s ňou aj 101. pluk. Pred bitkou sa podarilo ilegálnej skupine 101. pluku

získať podrobný rozkaz útoku, ktorý preložila istá Aľa, a ten zaniesol partizánom

des. A. Krídl.

Veliteľ partizánskeho prieskumu V. LABOREV zo štábu gen. Saburova vo svo-

jich spomienkach uvádza:

Proti partizánom boli nasadené niektoré slovenské jednotky. Pluku velil kpt.

Nálepka. Keď na Selizovku zaútočili jednotky SS, udrelo na nich slovenské de-

lostrelectvo a rozpútala sa prestrelka, ktorá „omylom“ trvala viac ako hodinu.

Veľmi nám to pomohlo. V máji roku 1943 som sa Nálepku v jednom rozhovore

opýtal: „Ako sa vám vtedy v zime podarilo esesákov tak zdecimovať?“

Kpt. Nálepka odpovedal:

„V tej dobe som velil celému pluku. Jeho veliteľ plukovník Čáni bol chorý.

Presnú polohu partizánskej obrany i útočiacich jednotiek SS som poznal iba ja.

Bola už veľká tma, takže nebolo vidieť vôbec nič – ani partizánov, ani Nemcov.

128

Vydal som také rozkazy, že Slováci spustili paľbu priamo na príslušníkov SS. Keď

bolo po všetkom, musel som sa, samozrejme, nemeckému plukovníkovi ospra-

vedlniť.“

Na druhý deň zvolal veliaci nemecký generál poradu veliteľov a hrozil prís-

nymi sankciami voči vinníkom. Nemecké delostrelectvo strieľalo do nemeckých

tankov a proti nim začala útočiť i pechota a Nemci mali veľké straty.

Celá záležitosť sa však urovnala tým, že rozkazy neboli jednoznačné, čím sa

poplietli svetelné signály. Partizánom sa takto podarilo dostať z veľmi nepriaz-

nivého postavenia.

(A. Šijan: Partizánsky kraj)

Partizán Rudolf Mečinec spomína na bitku při Selizovke:

Ležal som v blízkosti Nálepku a začul som, ako pri výstrele svetelnej rakety

zavelil: „Na nepriateľa Slovanov paľ!“

(A. N. Saburov: Stopy vedou do lesů)

Zaujímavý postoj zaujal stot. J. Čambalík počas útoku 31. 12. 1942 na Selizov-

ku. Podľa pisateľa listu O. I. nezachoval sa statočne a po začatí paľby nielen že sa

neujal velenia, ale utekal dozadu, čím zapríčinil ústup jednotky. Pri opakovanom

útoku medzi 18.00 a 20.00 hod. opäť ho nebolo vidno, a nedal o sebe znať.

O. I. (VHÚ)

Po boji pri Selizovke presunuli 101. pluk z obce Kopceviči do Jeľska. A tu Ná-

lepka nadviazal spojenie s partizánskou jednotkou gen. A. N. Saburova.

PRESUN A. N. SABUROVA A. KOVPAKA

Z BRJANSKÝCH LESOV DO BIELORUSKA

Alexander Petrovič LARIONOV, prorektor univerzity v Stryji:

Narodil som sa r. 1918 v Uľanovskoj oblasti, v roľníckej rodine. V priebehu

jedného roka, od októbra 1941 do októbra 1942, sme pôsobili v Brjanských le-

soch. Oddiel tvorili zo začiatku dvaja ľudia – Saburov a ja. Potom sa jeho členmi

stali vojaci a dôstojníci, ktorí zostali v obkľúčení. Veliteľom sa stal A. N. Saburov,

bývalý predseda kolchozu.

Do Moskvy boli pozvaní Saburov, Kovpak, Rudnev a ďalší. V Moskve zostali

asi mesiac. Po ich návrate sme dostali rozkaz presunúť sa z Brjanských lesov do

129

západnej časti Bieloruska. To znamenalo, že nás čaká cesta dlhá viac ako tisíc

kilometrov a k tomu ešte v hlbokom tyle nepriateľa.

Prechod cez Dneper

Konstantin Petrovič PETRUŠENKO:

Narodil som sa r. 1911 v roľníckej rodine, v Kyjevskom kraji. V  roku 1942

som bol pozvaný na najvyššie veliteľstvo v Kremli, kde mi navrhli, aby som sa

pomocou kvalifi kovanej rozviedky postaral o zaistenie bezpečnosti pri spojení

Kovpaka a Saburova, pretože tieto dva partizánske zväzky na Ukrajine mali pod-

ľa Stalinovho príkazu vyjsť z Brjanských lesov na pravý breh Dnepra a organizo-

vať tam partizánske hnutie. Stalin si pozval Kovpaka, Saburova a ďalších parti-

zánskych veliteľov a dal im presné pokyny. Saburov s Kovpakom žiadali, aby im

bola pridelená kvalifi kovaná rozviedka, preto som tiež bol neskôr vyzvaný, aby

som povedal, akým spôsobom chcem túto úlohu splniť.

Keď sa ma teda najvyšší veliteľ Stalin opýtal, ako to hodlám uskutočniť, odpo-

vedal som: „Dovoľte mi na túto otázku neodpovedať hneď, lebo nie som na ňu

pripravený.“

A myslím, že keby som mu bol ihneď odpovedal, nebol by sa so mnou bavil.

Rozhovoru sa zúčastnil aj Vorošilov, ktorý ma povzbudzoval a usmieval sa

svojím typickým úsmevom. Viete, Stalina si všetci vážili, ale tiež sa ho trochu

130

báli. Stalin bol veľmi vážny, korektný človek, pred ktorým sa toho nesmelo veľa

nahovoriť. Všetko muselo byť povedané krátko a jasne. Opýtal sa ma, koľko času

budem teda potrebovať na odpoveď a ja som mu povedal, že mu to oznámim

ráno.

Všetko som spísal, premyslel, pripravil – a ako základ tejto svojej práce som

stanovil dezinformáciu nepriateľa. Nič iného sa totiž proti nemu postaviť nedalo.

Vypracoval som teda túto správu a o 11. hodine dopoludnia som ju odovzdal.

Vorošilov si ju prečítal a napísal na ňu „schvaľujem“.

Pridelili mi 13 radistov a zorganizované skupiny parašutistov s vysielačkami,

vysadené po celej trase pohybu oboch zväzkov, ktorú schválil Stalin. To zname-

ná, že sme vedeli o všetkom, čo sa na tejto trase deje.

A tak som sa dostal k Saburovovi. Po rozmiestnení diverzných skupín na trase

pohybu bolo našou úlohou dostať sa do Bieloruska. Musíte si uvedomiť, že po-

čas tejto cesty bolo treba prejsť také veľké vodné prekážky ako Desna, Dneper,

Pripjať a mnoho plytkých tokov. Napríklad prechod Dnepra sa mal uskutočniť

v okrese Lojevo, kde bola veľmi početná nemecká vojenská posádka, naviac tam

boli vysoké brehy, prepravné prostriedky žiadne a preto bolo treba odlákať ne-

priateľa inam. Preto sme rozšírili tzv. dezinformáciu, čo znamená, že sme nad-

väzovali rozhovory s obyvateľstvom, vypytovali sme sa na Gomeľ, na gomeľskú

políciu, atď. Všetka pozornosť bola teda obrátená na Gomeľ.

Keď sme teda odlákali nepriateľa, prešli sme Dneper už bez ťažkostí. Iste viete,

koľko ľudí zahynulo, keď prechádzala Dneprom armáda, kým my, dva veľké par-

tizánske zväzky, to znamená niekoľko tisíc ľudí, sme cez Dneper prešli bez strát.

Až potom, na druhej strane rieky, došlo k stretnutiu s nepriateľom, pretože ten

tam rýchlo presunul svoje oddiely. Na pravom brehu Dnepra sme sa tiež po prvý

raz stretli s vojakmi slovenskej divízie.

Tu v Žitomirskej oblasti a v Bielorusku bolo našou úlohou nadviazať spojenie

so Slovákmi, pretože to by potom znamenalo získanie dôležitých informácií pre

našu rozviedku, čo ma veľmi zaujímalo. Vedel som však i to, že na tejto divízii

pracuje i anglická rozviedka, ktorej centrála bola v Londýne.

Slováci nám pomáhali často, raz napríklad naša diverzná skupina podmíno-

vala železničnú trať, aby vyhodila do vzduchu nemecký vlak a jeden zo Slovákov,

ktorí mali túto trať chrániť, pri tejto akcií pomáhal. Pritom samozrejme, vedel, že

v prípade prezradenia by ho Nemci zastrelili. My sme sa však snažili robiť všetko

tak, aby títo ľudia boli chránení

V Selizovke prepukol ťažký boj – a kto pomohol? Opäť Slováci, Ján Nálepka.

Zišiel som sa vtedy s ním, pretože situácia bola skutočne zlá, a on mi odovzdal

podrobné správy o všetkých akciách, ktoré mali Nemci pripravené, a o úlohe Slo-

vákov v tejto operácii. Čiže vďaka Nálepkovi sme ešte pred bitkou poznali roz-

miestnenie nepriateľských síl a spoločne sme sa dohodli na spôsobe vedenia boja.

131

Ďalšia vec – keď už Ján Nálepka bol u nás, v Saburovovom zväzku a stal sa

veliteľom oddielu, bola chyba, že sa zúčastnil ovručskej bitky; to sa nemalo stať,

lebo to bol človek s perspektívami do budúcnosti. Jeho presvedčenie, srdce i mo-

zog boli plne podriadené záujmom národa. Jeho život však pretrhla nemecká

guľka v bitke o Ovruč. Jeho smrť na mňa hlboko zapôsobila. Mali sme sa radi,

vážili sme si jeden druhého. Ja som si ho ako človeka veľmi cenil, pretože veľmi

pomohol.

Myšlienky mi zabehli iným smerom. V pamäti začali ožívať udalosti. V Lojeve

prišla k nám so správou istá dievčina, dcéra policajta. Priniesla lístok od akéhosi

tajomného kapitána Repkina. Stálo v ňom: „Slováci sú radi, že ste sa objavili na

ich obzore. Slováci nestrieľajú na partizánov. Pri prvej príležitosti sa ozvem. Kpt.

Repkin.“

Saburov si položil otázku – je to provokácia, alebo náš priateľ? Svojim ľuďom

však povedal, že so Slovákmi treba zaobchádzať veľmi opatrne.

(ČSL-R)

Kapitán NÁLEPKA:

Prišli sme do Jeľska. A hľa, nečakane sem priletel generál letectva Kitzinger

a zvolal poradu. Boli na nej prítomní veliteľ slovenskej divízie a veliteľ nášho

pluku. Ja som bol na túto poradu pozvaný tiež, ale keď som sa ukázal, nedovolili

mi vstúpiť do miestnosti. Stál som za dverami a počul som, ako Kitzinger zlostne

kričal na veliteľa divízie a veliteľa pluku: „Čo robia vaši dôstojníci? Čo robia vo-

jaci? Chodia k partizánom na návštevy a pozývajú ich k sebe. To už nie sú vojaci!

To sú boľševickí banditi. Ja to oznámim slovenskej vláde.“

Potom sa generál pýtal na mňa, ako sa správam. Veliteľ pluku odpovedal:

„Stotník Nálepka si vedie dobre.“

„Sledujte ho“ – prikazuje Kitzinger, „pozorne ho sledujte!“

Zrejme už o mne niečo tušil.

Po porade Kitzinger odletel a my sme vyrazili na operácie proti partizánom.

Už sme vedeli, že v  tomto priestore operujú saburovovci. Chceli sme nadvia-

zať spojenie s ich štábom, aby sme ich mohli zavčasu upozorňovať na nemecké

prepady a odovzdávať dôležité informácie. Túto správu sme doručili kapitánovi

Čambalíkovi.

Čambalík nasadol do saní a odišiel smerom k  dedine Karteniči. Pri moste

neďaleko Zlodina ho zajali partizáni a poslali k Saburovovi. Saburov určil deň

a hodinu stretnutia a vybral na toto stretnutie miesto pri obci Remezy. Dvakrát

sa toto stretnutie neuskutočnilo z našej viny, nedarilo sa mi uvoľniť. Veliteľ pluku

mi už nedôveroval. A stále za mnou sliedili Nemci.

132

Ale my sme aj tak o nástupe Nemcov včas upozornili Kovpaka, ktorý vtedy

táboril medzi Pripjaťou a Dneprom. Upozornili sme písomne aj Saburova a ne-

skoršie sme si dopisovali.

(A. Šijan)

Skupina slovenských dôstojníkov v Jeľsku, kpt. Nálepka druhý sprava (1943)

K. T. MAZUROV:

Na novom pôsobisku Nálepka nadviazal konšpiratívne spojenie aj s velením

partizánskeho zväzku generála A. N. Saburova. Nebolo to však ľahké. O úprim-

nosti jeho počínania pochyboval komisár zväzku Zachar Antonovič Bogatyr, vá-

hal i veliteľ gen. Alexandr Nikolajevič Saburov. No konanie slovenského dôstoj-

133

níka mu nedalo pokoj a začal mu venovať pozornosť. Išlo o to, že na štáb zväzku

za záhadných okolností prišiel lístok s podpisom kpt. Repkin. Krátko nato druhý,

s tím istým podpisom. Neznámy kapitán v ňom písal: „Sme radi, že ste sa objavili

na našom horizonte. Slováci na partizánov nestrieľajú. Pri prvej príležitosti sa

ozvem. Kpt. Repkin.“

Jednotky partizánskeho zväzku boli neustále v  bojových akciách. Saburov

netrpezlivo čakal, ako sa Nálepka zachová, či činmi dokáže, že to s nimi myslí

naozaj úprimne. Nečakal dlho. V najbližšom boji pri dedine Selizovka, v priesto-

re, kde mali palebné postavenie Slováci, sa ozvali delá. Zastreľovali sa priamo

na pozície vojsk SS. Po delostreleckej príprave spustili hustú paľbu tým istým

smerom. Saburov uvažoval. Slováci stáli predsa proti ním a strieľali ponad nich

– na Nemcov. Práve vtedy sa k Saburovovi dostal komisár zväzku Z. A. Bogatyr.

Oznámil mu, že Nálepka nesklamal a jeho pluk bojuje s fašistami.

Boje pokračovali. Nálepkova ilegálna skupina ďalej pomáhala partizánom

cennými správami. Boli o to cennejšie, že Nálepka ich získaval a posielal v ne-

predstaviteľne zložitých podmienkach. Sledovali ho dokonca i vtedy, keď chcel

ísť na štáb divízie; muselo to byť v  sprievode niektorého dôstojníka. Išlo mu

vlastne o život, a predsa našiel spôsob, ako posielať gen. Saburovovi ďalšie správy

a pokračovať v spolupráci.

(K. T. Mazurov: Nezabyvajemoje, Minsk)

Podmienky pre pomoc partizánom v  Jeľsku sa značne zhoršili. V  ilegálnej

skupine 101. pluku bolo treba odstrániť dôsledky zrady, upevniť jednotu antifa-

šisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a zvýšiť bezpečnosť a ostražitosť. Do

spolupráce s gen. A. N. Saburovom sa zapojili všetci členovia ilegálnej skupiny

101. pluku. Podarilo sa upevniť disciplínu a tak mohol štáb Saburova dostávať

cenné informácie o nemeckých posádkach, o pripravovaných nemeckých úto-

koch proti partizánom a civilnému obyvateľstvu. Po príchode A. N. Saburova

do tejto oblasti sa zvýšili represie proti civilnému obyvateľstvu. Nemci masovo

vypaľovali dediny aj s ľuďmi, rabovali príbytky a mladých hromadne posielali na

otrocké práce do Nemecka.

Kapitán Nálepka organizoval smelé akcie, ktoré nacistom nesmierne škodi-

li. Na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády

lieky, potraviny, zbrane. Upozorňoval partizánov na akcie, ktoré sa proti nim

chystajú. Upovedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek.

Dokonca priamo napádal rôzne časti nemeckej armády, ako sa o tom píše aj

v knihe D. Berlinskij – M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka.

Kapitán Nálepka sa napríklad dozvedel, že o 17. hodine bude uskutočnený

útok na partizánov v určitom priestore za riekou. Hneď poslal spojku k partizá-

134

nom na určené miesto; keď o 17. hodine prišli slovenské jednotky k mostu, ten

už bol vyhodený do povetria.

„Útokov“ na partizánov urobil kapitán Nálepka so svojimi jednotkami nesčí-

selné množstvo. Podľa dohody s partizánmi vždy na určitom mieste došlo k fi n-

govanej zrážke, pri ktorej sa nešetrilo hrmotom, treskom, strieľaním do vzduchu

z pušiek i guľometov. Slovenské jednotky sa potom vrátili a kapitán Nálepka po-

dal hlásenie, podľa ktorého došlo k veľmi úspešnej akcii, bolo pobitých mnoho

partizánov a slovenské jednotky nemali nijakú stratu. na základe takýchto hláse-

ní, kapitána Nálepku pokladali za jedného z najúspešnejších dôstojníkov.

Mnohokrát mal kapitán Nálepka príležitosť pomáhať partizánom priamo.

Ako zástupca veliteľa pluku si vymohol, že bude všetkých pochytaných parti-

zánov osobne vypočúvať. Naozaj všetci partizáni, ktorí sa dostali do rúk sloven-

ským jednotkám na tomto mieste, boli vypočúvaní kapitánom Nálepkom. Po

„vypočutí“ ich Nálepka tajne púšťal na slobodu a veliteľstvu hlásil, že ich dal

popraviť. Týmto spôsobom zachránil život veľkému množstvu sovietskych ľudí.

(D. Berlinskij – M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, s. 20)

TAJOMNÝ TELEFONÁT

NA STANICU AVRAMOVSKAJA

A. N. Saburov sa pýta šéfa rozviedky štábu Petrušenka, s kým hovoril. A on:

Prišiel som a počul som zvoniť telefón. Ten na druhej strane hovoril po rusky,

ale s cudzím prízvukom. Pýtal sa na náčelníka stanice. Vravím: „Pri aparáte.“ –

Žiada k telefónu veliteľa slovenskej stráže na stanici. Odpovedám: „Veliteľ čaty

je odtiaľ ďaleko. A ja nemôžem odísť, som tu sám.“ A teraz si predstavte, je to

neuveriteľné: „Náčelník štábu 101. pluku kapitán Nálepka oznamuje, že z Vasil-

jevič vypravili dva vlaky s plukom SS, ktoré tu čoskoro budú.“ – Žiadal, aby sme

zabezpečili ich prijatie. Tak som to prisľúbil. To je všetko.

Pre Petrušenka a Saburova to bola záhada. Nemohli pochopiť, prečo dôstoj-

ník štábu pluku nepriateľskej armády bez okolkov povedal do telefónu to, čo bolo

tajné. Žiadal si k  telefónu veliteľa čaty, ktorá už dávno v Avramovskej nebola,

o čom musel vedieť. Saburov s Petrušenkom došli k záveru, že ide o provokáciu.

Veď ak by slovenský kapitán takúto informáciu prezradil do telefónu a bola by

pravdivá, mohli ho zatknúť a čakala by ho smrť za zradu.

Do stanice Avramovskaja prišiel skutočne vlak, partizáni boli pripravení

k boju. Čakali, a z vagónov nikto nevychádzal. Až potom zistili, že vo vlaku boli

135

dievčatá, určené na nútené práce. Od radosti vybozkávali partizánov a rozpŕchli

sa domov.

Keď sa po dlhšom čase Saburov a Petrušenko osobne stretli s kpt. Nálepkom,

Petrušenko sa prihovoril: „Kapitán veď my sa vlastne poznáme už dávno. Pamä-

táte sa na váš telefónny rozhovor z Avramovskej?“

Nálepka pristúpil k Petrušenkovi a položil mu ruku na plece:

„Vedel som, že mám na linke partizánov a nie náčelníka stanice. Pekne sme

si pohovorili, ale mohlo to zle dopadnúť. Nemci miesto vlaku s plukom SS vy-

pravili najprv vlak so ženami. Hrozne sa mi uľavilo, keď som sa dozvedel, že sa

to obišlo bez krvipreliatia. Vy ste si asi mysleli, že ten telefonát bola provokácia.“

Nakoniec sa kapitán opýtal, či dostali jeho pozdrav, ktorý im zanechal neďale-

ko Lojeva pri ich príchode z Brjanskych lesov do Bieloruska.

(A. N. Saburov: Stopy vedou do hor, s. 38, 39, v druhom vydaní 101, 102)

KDE BÝVAL KAPITÁN NÁLEPKA

Jevdokija Markjanovna VEGĽAKOVOVÁ:

Narodila som sa roku 1906, ale kedy to presne bolo, neviem povedať. Keď sa

začala vojna, prišli sem najskôr Nemci a potom Slováci. Ti hneď začali chodiť po

domoch a hľadali čisté bývanie. Boli to Nálepkovi vojaci. Jeden prišiel ku mne

a hovorí: „Mamička,“ – vravel mi mamička – „k vám príde bývať dôstojník.“

„Ale nech len príde,“ vravím mu. Ráno naozaj prišiel, prešiel si dom, všetko

si obhliadol a že tu, u mňa, bude bývať. Súhlasila som, predsa mu nepoviem nie.

Rodinu som nemala veľkú, iba troch chlapcov.

Priniesli mi jeho kufor. Tak u mňa nocúval. Ráno chodil do práce, obedoval

tam, mali tam dôstojnícku jedáleň. Po niekoľkých dňoch sa ma začal vypytovať

na partizánov.

Vraj: „Mamička, a či vy viete, kde sú tu partizáni?“

Ja na to: „Samozrejme, že neviem.“

Veď viete, vedela som, kde asi sú, ale hneď som mu to predsa nemohla pre-

zradiť. Do človeka predsa nevidíte, neviete, čo má v duši. A tak mu vravím: „Nie,

neviem.“

Potom ho začali navštevovať vojaci a dôstojníci. Máme to tu dosť veľké. Tam,

kde je teraz skriňa, boli predtým dvere, tadiaľ sa k nemu chodilo. Priniesli gra-

mofón, púšťali si predvojnové sovietske platne a spievali partizánske piesne.

136

Raz vraví Nálepka môjmu staršiemu synovi – mal vtedy osemnásť, je ročník

dvadsaťšesť, po oslobodení Jeľska ho potom odviedli a on padol na fronte – tak

tomu hovorí: „Vieš čo, chlapče, zožeň mi nejakú knihu o Leninovi.“

Môj chlapec naňho chvíľu pozerá a potom mu vraví: „Pane, tu to asi nenáj-

dem.“

Ale neskoršie mu ju priniesol.

Nálepka si knižku vzal, a potom vždy večer ma poprosil, nech zakryjem okno,

aby k nám nebolo vidieť, zapálil si takú malú sviečku a čítal a čítal...

Keď ešte býval u mňa, chodilo za ním veľa chlapcov, nosili so sebou gramofón,

počúvali hudbu a spievali. Vždy, keď sa zišli, zahnala som deti na pec a sama som

si sadla k nim. A zrazu počujem: „Pozor, hovorí Moskva!“ Rádio práve hlásilo,

že Červená armáda oslobodila Charkov. Všetci hneď vyskočili a začali jeden cez

druhého kričať hurá a tlieskať. Ja som na nich volala z pece: „Čo vrieskate ako

na kone, ak budete takto kričať, tak nás zajtra Nemci všetkých postrieľajú, mňa

i deti!“

„Len sa neboj,“ – hovorí mi, „všade dookola majú službu naši chlapci.“ (Rádio

mu potom dal zabaviť priamo veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek – pozn. J. N.)

Nálepka bol veselý, veľmi pekný chlapec, štíhly, vždy pekne upravený, ráno

vstával skoro, ale vždy s  úsmevom, a hneď mi praje dobré ránko! Aj cez deň

niekedy zabehol: „Dobrý deň, mamička, ako sa vám darí?“ Veľmi príjemný a prí-

vetivý človek to bol. Keď odišiel k partizánom, prišla ku mne polícia, vraj, kde

zmizol Nálepka. Ja im na to: „Veď je to vojak, chlapci, vari mi môže povedať, kam

ide? To je ich vojenské tajomstvo. Pre mňa to bol neznámy človek,“ – hovorím,

„večer príde a ide spať, ráno vstane a ide preč.“

Tých Slovákov, ktorí neprešli k partizánom, potom od nás odviezli niekam

k Minsku. Aj my sme vtedy odišli do lesa a žili sme tam, tuším tri a pol mesiaca.

Bolo to v zime, postavili sme si tam koliby a žili v nich. Keď sme sa vrátili z lesa

do mesta, bolo to tu hrozne zlé. Nemali sme nič. Nemci všetko rozkradli. Dokon-

ca i okná a dvere boli preč, alebo aspoň sklá boli vytlčené. Na záhrade som mala

malú špajzku, ale aj tú zničili.“

(Zaznamenal M. J.)

137

NEMECKÝ TEROR V BIELORUSKU

Vynikajúcu, veľmi konkrétnu informáciu o tomto terore poskytla partizánka

Anna Demjanovna RABČINSKÁ, Jeľsk:

Narodila som sa v roľníckej rodine v dedine Kočišče v Jeľskom okrese. Otec

pred vojnou zakladal kolchozy a neskôr bol aj predsedom kolchozu. Na základe

udania zradcov otca dňa 30. mája 1942 popravili.

Brat Piotr, ktorý sa narodil roku 1918, odišiel na front, kde tiež zahynul.

Druhý brat pracoval v Moskve, zostal tam počas celej vojny a pomáhal pri ob-

rane Moskvy. Teraz už je v dôchodku a žije v Moskve. Ďalší brat bojoval na sta-

lingradskom fronte, aj ten je v dôchodku. Moju staršiu sestru Lenu s jej dvoma

deťmi, trojročným a sedemročným, v jej vlastnom dome zaživa upálili.

Na jar roku 1942 už bolo partizánske hnutie mohutné, ľudia sa medzi nás

húfne hlásili, nemohli sme však pre nedostatok zbraní prijať všetkých. Neskoršie

sa ale situácia zlepšila a my sme začali podnikať bojové akcie.

V  roku 1943 pred Kurskou bitkou sa Nemci rozhodli vyčistiť tunajšie lesy

a  sústredili sem veľké vojenské sily. Zablokovali lesy a predpokladali, že tým-

to spôsobom partizánov zneškodnia. Chceli si preveriť komunikácie, cesty, ale

predovšetkým železnice, lebo napríklad len stačili opraviť most, my sme im ho

vzápätí vyhodili do vzduchu. Partizánov sa im však zneškodniť nepodarilo, tí sa

vždy objavili tam, kde ich vôbec nečakali.

Prvú veľkú vyhladzovaciu akciu podnikli fašisti 18. júla 1942, pamätám si ten

dátum dodnes. Vtedy za jediný deň v rovnakých hodinách spálili jedenásť de-

dín s ľuďmi. O druhej hodine v noci zhromaždili obyvateľov týchto dedín vždy

na jednom mieste, v stodolách alebo v kôlniach, zavreli vráta, rozliali dookola

horľavinu a zapálili. Pritom neustále strieľali zo samopalov. V jednej z obcí ľudia

vylomili vráta kôlne a snažili sa plaziť von. Fašisti však do nich neustále strieľali.

Dodnes tu žije jedna žena, ktorá vtedy v tej kôlni držala v náručí svoje tri deti,

jedno z nich bolo dvojmesačné. Dávky zo samopalov zasiahli obe staršie deti.

Žena sa nazdávala, že sú iba zranené a že malé dieťa je v poriadku. Keď boli vy-

lomené vráta, plazila sa von, batoľa držala v náručí a ostatné dve deti ťahala za

sebou. Ďalšie guľky zasahovali už iba mŕtve deti. Po dvoch dňoch sme ju našli

v lese, chodila tam s mŕtvym dieťaťom na rukách a myslela si, že je živé – prišla

z toho o rozum. V ďalšej dedine tiež žije istá žena, ktorá to prežila – aj jej tri deti

zastrelili. V tej istej dedine zabili vtedy dvesto ľudí.

Neskôr nás naše velenie rozdelilo do oddielov, ktoré sa vydali do dedín, aby

pochovali mŕtvych. Toto všetko by som vždy chcela rozprávať mladým ľudom,

ktorí azda ani nemôžu veriť, keď niečo také počujú alebo vidia napríklad vo

fi lme. Keď sme ta prišli, ležali tam hromady zuhoľnatených tiel. Mŕtvoly sme

138

kládli na stanové dielce, kosti sme zhrabovali, vykopali sme jamu a tam sme

ich ukladali. Bol s nami komisár jedného oddielu, Lukjan Miron Prohorov, dnes

už nežije. Ukladali sme práve mŕtvolu jednej ženy. Niektoré časti jej odevu ne-

zhoreli, a podľa nich komisár poznal svoju matku. Ja som ju tiež dobre poznala.

I keď bol komisár človek silnej vôle, v tej chvíli omdlel a len s námahou sme ho

priviedli k vedomiu. Od tej doby mal vlasy úplne šedivé... Zhoreli tam i jeho štyri

sestry, každá so svojimi štyrmi deťmi... Jeho mladší brat Andrej bol na fronte,

aj ten neskôr zahynul. Zahynulo celkom tridsať osem komisárových najbližších

príbuzných, z celej rodiny zostal iba on a jeho mladšia sestra, ktorá v dobe tejto

fašistickej akcie bola s kravou na paši v lese, takže sa zachránila.

Keď v auguste roku 1943 Nemci začali blokádu tunajších lesov a komunikácií,

sústredili sem veľké množstvo tankov a lietadiel. Každého, koho v ktoromkoľvek

z  tamojších okresov chytili, odviezli do dediny zvanej Zuzka. Je v  nej pocho-

vaných tritisícšesťsto ľudí v  jednom hromadnom hrobe. Malé deti tam fašisti

hádzali živé, pred očami rodičov, do dospelých strieľali, niekoho zabili, niekoho

iba postrelili a potom ich všetkých nahádzali do jamy. Aj dnes, keď tam prídete,

máte pocit, ako by tá pôda tam bola živá, ako by dýchala...

Viac než šesťtisíc obyvateľov nášho okresu zavraždili, ďalšie dve tisícky padli

na fronte. Nemci sa domnievali, že týmito represáliami ľudí zastrašia a zlomia

ich odpor. To sa im, samozrejme, nepodarilo, bojovali sme proti nim vo dne

v noci.

V roku 1941, keď Nemci vysielali trestné expedície a predpokladali, že vyhubia

Židov, komunistov a aktivistov, prišla do Žitomírskej oblasti slovenská divízia.

Neskôr sme sa v rozhovoroch so Slovákmi dozvedeli, že im goebbelsovská propa-

ganda vykresľovala boľševikov ako zlých ľudí, ktorí vraždia, lúpia a podobne. Keď

potom na vlastné oči videli všetky šibenice, keď videli, ako Nemci pre nič za nič

vraždia ženy, starcov a deti, ako ihneď zastrelia kohokoľvek, kto sa odváži podať

nejakú maličkosť niekomu zo zajateckej kolóny – až potom pochopili, čo vlastne

fašisti v Rusku robia a že sovietske obyvateľstvo a partizáni sa nesnažia o nič iné

než o oslobodenie svojej vlasti. Slováci tiež od prvého dňa, ako sa u nás objavili,

na vlastné uši všade počuli, že Slováci nie sú fašisti. Preto sa ich vzťah k nám zme-

nil. Čítali aj naše letáky, ktoré sme posielali aj im, počúvali náš rozhlas.

Slovenský 101. pluk, v  ktorom Ján Nálepka slúžil, bol spočiatku v  Ovruči.

A naše spojky začali nosiť z Ovruče správy, že náčelník štábu tohto pluku si ve-

die akosi ináč, než by mal, že veliteľ pluku plukovník Čáni je už príliš starý a do

záležitostí pluku sa príliš nepletie. Všetko tam vraj zaňho robí náčelník štábu.

Jednoducho, že sa Slováci nesprávajú ako fašisti. Potom bol tento 101. pluk pre-

velený do Kopcevič. Odtiaľ sme potom dostali správu od Grigorija Avdejčuka

– neskôr bol u nás náčelníkom štábu zväzku v Juhopripjaťskej zóne, že Slováci

budú prevelení do Jeľska, lebo ich už Nemci podozrievajú zo spájania sa s nami.

139

To bolo v jeseni roku 1942. Avdejčuk nám ďalej odkazoval: „Vynasnažte sa nad-

viazať spojenie s náčelníkom ich štábu, nebojte sa ho, na prvý pohľad sa zdá síce

veľmi prísny a neprístupný, ale to je iba pretvárka, v skutočnosti je to vynikajúci

človek, ktorého potrebujeme.“

Neskôr sa naozaj uskutočnilo naše prvé stretnutie. Používal vtedy krycie

meno Repkin. Okruh našich ľudí, ktorých k nemu vysielali, bol veľmi obmedze-

ný, bolo treba Nálepku chrániť pred podozrením. V tomto sa dodržiavali prísne

opatrenia, takže aj sám Nálepka sa nazdával, že ho takto preverujeme. Nešlo však

o nejaké preverovanie, iba o jeho bezpečnosť.

Čím nám Slováci pomáhali konkrétne: po prvé tým, že keď strážili železnič-

nú trať oni, naši ňou mohli voľne prejsť. Boli tu i tam aj zrážky, ale Slováci vždy

strieľali do vzduchu. A po druhé: Ján Nálepka i ďalší, ktorí mali tú možnosť – boli

to samozrejme väčšinou dôstojníci, tí mali prístup k informáciám – vedeli vždy

o prípravách a termínoch akcií proti partizánom. Vždy, za akýchkoľvek okolnos-

tí sa nám snažili Slováci podať o tom správu. Dávali nám informácie i o zmenách

stanovísk, výzbroje, hesiel, jednoducho čokoľvek sa tam odohralo, vždy sme sa

o tom dozvedeli. Veľmi často tiež pomohli niekomu z našich občanov, keď sa

dostali do väzenia, mnoho našich ľudí zachránili pred odsunom do Nemecka.

Poradili nám, aby naši mladí ľudia uzatvárali fi ngované sobáše, lebo v tom čase

ešte ženatí a vydaté do Nemecka nemuseli. Neskôr však už brali všetkých.

V bojoch zahynulo mnoho našich mladých, nebolo všetkým dopriate dožiť sa

víťazstva. Od tých dôb ubehlo veľa času a hovorí sa, že čas hojí všetky rany – ale

nie, čas nezahojí rany, ktoré sme utrpeli stratou všetkých týchto ľudí. Naše ženy

dodnes oplakávajú svojich mŕtvych...

Sovietske ženy a všetci sovietski občania zdieľajú smútok a horkosť tých, ktorí

stratili svojich blízkych v Lidiciach. U nás ale takých Lidíc bolo veľmi veľa. Už

som hovorila, že len v našom okrese zahynulo viac než 6 800 občanov, a to iba

z miestneho, civilného obyvateľstva. Náš okres mal osemdesiat obcí – z tých zo-

stalo iba dvanásť, všetky ostatné boli vypálené. Ľudia zostali bez strechy nad hla-

vou, nemali vôbec nič. Na západe vtedy predpovedali, že ani za sto rokov nebude

možné dať všetko do poriadku. A napriek tomu sa všetko obnovilo, postavili sa

krásne mestá, krásne dediny. Iba ľudí už nikto nevzkriesi.

Všetci radi spomíname na svojich slovenských priateľov, na svojich pokrv-

ných bratov, ktorým sme hovorili prosto Slovania. Prejavili skutočné hrdinstvo,

napriek tomu, že vedeli, že Hitler vydal rozkaz postrieľať rodiny tých, ktorí prej-

du k partizánom. Napriek tomu išli bojovať spoločne s nami, pretože poznali, že

fašizmus je našim spoločným nepriateľom a ak budú proti nemu bojovať, pomô-

žu priblížiť i deň oslobodenia Československa. O tomto dni snívali počas celej

vojny všetci vaši občania a priateľstvá, ktoré sa tu nadviazali, sú pevné, lebo boli

spečatené krvou.

140

Ján Nálepka zahynul v našej zemi v boji proti fašizmu a hroby našich vojakov

a dôstojníkov vo vašej zemi pripomínajú, že naši ľudia umierali za oslobodenie

Čechov, Slovákov a príslušníkov všetkých národov Európy. Priala by som si, aby

sa toto priateľstvo stále upevňovalo a aby nikto nezabudol na vojnové hrôzy.

(ČSL-R)

ZÁŤAH NA MLÁDEŽ

Franc Nikolajevič SADOĽSKIJ:

Pri jednom zo záťahov na mládež, ktorá sa posielala na práce do Nemecka,

zhromaždili fašisti chlapcov a dievčatá z troch okresov na jeľskej železničnej sta-

nici, v obilných skladiskách, obohnaných ostnatým drôtom. Nálepka nám dal

pokyn, aby sme skladisko otvorili a pustili tých mladých ľudí von skôr, než ich

Nemci stačia odviesť. Šli sme na to štyria – bratia Mazurkevičovci, Jakov Targun-

skij a ja. Skladisko strážila kolaborantská polícia. Pristúpil som k veliteľovi stráže

a dal som sa s ním do reči. Mal som od Nálepku doklad, v ktorom sa uvádzalo,

že som starostom našej obce a že mám vybaviť nejakú záležitosť s  jedným zo

zajatcov. Kým som takto upútaval policajtovu pozornosť, ostatní chlapci obehli

budovu skladu, vypáčili zo steny dve brvná a dohodli sa s Pavlom Žuravským,

ktorý bol vnútri, ako budú chlapci a dievčatá utekať. Počas noci sa celý tábor

takmer vyprázdnil. Keď som si ráno po tohto Žuravského prišiel (na papieri od

Nálepku sa uvádzalo, že je chorý a na práce nemôže), bola už stanica plná zúria-

cich Nemcov. Mňa vtedy hrozne zbili jazdeckými bičíkmi, ale hlavné bolo, že sa

akcia vydarila.

Nálepka miloval nás, Bielorusov a Ukrajincov ako vlastný slovenský národ.

Často hovoril, že Česi a Slováci sa bez pomoci sovietskych ľudí nikdy nedokážu

vymaniť z nemeckého područia. Práve preto musíme všemožne pomáhať soviet-

skej armáde a sovietskemu ľudu, hovorieval. Iba Sovietsky zväz dokáže poraziť

Nemcov ako na vlastnom území, tak v spolupráci s nami i u nás doma. Keď som

mu raz povedal, že iba spolupráca nestačí, že treba prejsť do lesov, na našu stra-

nu, dokázať úprimnosť svojich úmyslov so zbraňou v ruke, odpovedal mi: „I to

sa stane. Potreboval by som však na to taký oddiel, ku ktorému by som mohol

prebehnúť s celým svojím plukom.“

(ČSL-R)

141

KTO JE REPKIN?

Fašistickí dôstojníci a ich agenti začali pátrať po tajomnej osobe menom Rep-

kin. Generál A. N. Saburov a Petrušenko sa stretli so spojkou Aňa, ktorá praco-

vala v dôstojníckej jedálni 101. pluku (vybavil jej to kpt. Nálepka) a doručila im

šifrovanú správu.

Po dešifrovaní sa dozvedeli okrem iného, že gestapo má veľký záujem o slo-

venského dôstojníka Repkina. Zachytili jeho list, ktorým nadväzoval spojenie

s bieloruskými partizánmi. Gestapo ho považuje za vedúceho dobre zakonšpiro-

vanej prosovietsky orientovanej ilegálnej siete. Urobili opatrenia na jeho odhale-

nie, zatiaľ však bez výsledku.

Prišli dvaja významní rezidenti. Dostali úlohu priamo od Himmlera. Odchá-

dzajú k  slovenskej divízii. Úloha: odhaliť predpokladanú sieť a Repkina. Obi-

dvoch špiónov chytili partizáni. Boli to muž a žena.

Otázka: „Zoznamoval vás s úlohou sám Himmler?“

Špión: „Nie – jeden plukovník. Zvlášť ma upozorňoval na akéhosi Repkina.

Domnieva sa, že je komunista. Jeho organizácia nie je zrejme veľká, ale aktívna.

Plukovník ma informoval, že Repkin je dôstojník, má prístup ku štábnym spi-

som a podáva správy bieloruským partizánom. V zozname, ktorý ste mi odobra-

li, sú uvedené mená podozrivých slovenských dôstojníkov.“ Výsluch pokračoval

o iných otázkach.

(A. N. Saburov: Stopy vedou do lesů)

Keď sa zdalo, že by Repkina mohli odhaliť, pohotový gen. A. Saburov vydal

tento fi ngovaný príkaz podriadeným partizánskym jednotkám: „Za Repkina sa

vydáva nejaký dôstojník Nálepka. Je to karierista, verne slúži Nemcom. Prikazu-

jem menovaného zadržať a hneď priviesť do štábu, alebo ho na mieste zastreliť!“

Pochopiteľne, tento rozkaz sa nedostal k  podriadeným, ale učiteľka-spojka

dostala riskantnú úlohu podhodiť ho Nemcom. Potom mal Nálepka dlhší čas od

Nemcov pokoj.

142

VOJAK RUDOLF MEČINEC – JEHO OSUD

Mečinec prešiel od slovenskej armády k partizánom. Nemci ho zajali a odo-

vzdali Slovákom – 101. pluku. „Tak to je ten vojak, s ktorým som mal problém,“

– zmienil sa v našom rozhovore mjr. Jozef Čambalík v Banskej Bystrici, v auguste

r. 1945. Hneď pokračoval: „Pri výsluchu v mojej kancelárii sa mi vojak vyhrážal,

že keď ho neoslobodím, tak prezradí nás všetkých, vrátane Jána, Nemcom, že

sme v spojení s partizánmi. Tak sme ho museli zlikvidovať.“

A ponáhľal sa, lebo vtedy velil vojenskej prehliadke pri oslavách prvého vý-

ročia SNP.

Ako to všetko prebehlo?

Generál A. N. Saburov píše stot. J. Čambalíkovi:

Súdr. Bogdanovič!

Dostal som Váš list a ústne oznámenie o Rudolfovi... Som z toho znepokojený.

S rozhodnutím netreba tratiť čas, je to i nebezpečné.

Bolo by dobré, ak by ste Vy so slovenskými jednotkami vstúpili vo forme ope-

rácie do priestoru obce Loknica. Stretnutie a tylová ochrana bude zabezpečená.

V krajnom prípade, ak by ste to nemohli urobiť a Vášmu životu by hrozilo ne-

bezpečie, vezmem Vás k  sebe. Sľubujem pomoc v  ďalšej Vašej činnosti, alebo

podporím Vaše vyslanie do Moskvy.

Čambalík hneď po prijatí listu odpovedal:

Stala sa veľká nepríjemnosť v spojení s Mečincom, preto prosím Vaše velenie

o pomoc v  tejto veci, vyslať svojich chlapcov za Budu-Sofi jevku do Vasového,

nie menej ako 35 osôb. Pôjde naše auto a v ňom Mečinec. Jeho vyložiť a ostatní

nech idú...

Repkin mi telefonoval, že keď Rudolf bude na mňa brechať, Repkin mi zavolá,

aby som utiekol na štáb červených...

Partizáni urobili úkryt. V skutočnosti sa objavilo nie jedno, ako sa oznamo-

valo v liste, ale štyri auta. A len čo obstrieľali prvé, posledné z nich, v ktorom bol

Rudolf Mečinec, sa otočilo nazad do Jeľska, kde sa nachádzal štáb 101.pluku.

(A. Šijan: Partizánsky kraj, s. 6)

Snaha oslobodiť R. Mečinca a vrátiť ho partizánom skončila neúspechom.

Nikto nevie, kto zmenil dohodu a R. Mečinca posadil do posledného a nie do

prvého auta ako bolo dohodnuté.

143

Generál A. N. SABUROV:

Partizánska spojka Gaľa sa vrátila od 101. pluku o niekoľko hodín a sťažka

vyriekla: „A je po všetkom,“ – a klesla na stoličku. „Čambalík zastrelil Rudolfa!“

Potom sa rozplakala. „Zastrelil ho vo svojej kancelárii. Teraz sa vychvaľuje, že

vraj vytrhol Rudolfa z pasce gestapa a zachránil Repkina.“

„Bola si pri tom?“ – „Ale v jednej susednej miestnosti boli vojaci. Počúvali,

čo sa tam deje. Rudolf vraj vykríkol: – To je zrada! – Potom skutočne počuli

výstrely.“

(A. N. Saburov: Stopy vedou do lesů)

Po vojne sme cestovali spolu s gen. A. N. Saburovom do Stupavy, zastavili sme

sa v Žiline a po dohovore nás tam čakala matka R. Mečinca. Saburov ju vybozká-

val a chválil, že vychovala zo syna smelého partizána a pokračovali v priateľskom

rozhovore. Saburov, pochopiteľne, nepovedal, ako zahynul jej syn.

*

Jozef Čambalík po roku 1948 emigroval do USA a vstúpil do vojenských

spravodajských služieb. Vyslali ho ako vedúceho útvaru do Viedne a mal na sta-

rosti Československo. Známym z Viedne údajne povedal, že Čechoslováci majú

šťastie, že on zastáva toto miesto, inak by sa mali horšie. Z tlače sa bolo možné

dočítať, že na starosť ohromne pribral na váhe a keď raz sadol na stoličku, tak sa

vraj rozlámala. Zomrel a pochovaný je v USA.

(J. N.)

IV.

kapitola

146

ZACHRÁNENÝCH 14 BIELORUSKÝCH DEDÍN

PRED VYPÁLENÍM

Kpt. J. Nálepka sám vyhľadával osoby a partizánski velitelia posielali za ním

ľudí, ktorí boli spoľahliví, aby mohli robiť spojky a udržiavať vzájomné kontakty.

Medzi takýchto spoľahlivých patril aj Franc Nikolajevič SADOĽSKIJ, naro-

dený r. 1915 v obci Čapajevka v Jeľskom okrese. „S Nálepkom som sa zoznámil,

lebo bol tiež učiteľom.“

Franc Nikolajevič SADOĽSKIJ:

Keď Nemci začali našich chlapcov a dievčatá od-

vliekať na otrocké práce do ríše, veľa mladých ľudí

utekalo do lesov. Nemci sa ich, samozrejme, snažili

pochytať a prinútiť k  poslušnosti násilím. Partizáni

sa, naopak, usilovali o to, aby čo najviac týchto lovcov

ľudí po lesoch pobili. Nemecké velenie na to reagova-

lo tak, že nechávalo vypaľovať naše dediny všade tam,

kde boli zabití príslušníci wehrmachtu. Podľa jedné-

ho takého plánu malo byť pri jednej trestnej operá-

cii vypálených 14 dedín i s  obyvateľstvom. Miestna

nemecká posádka by na takúto akciu sama nestačila,

a tak požiadala o spoluprácu velenie 101. slovenského

pluku. Nálepka na nemeckom veliteľstve vyhlásil, že

jeho muži sa takej krvavej operácie zúčastniť nemôžu. Povedal, že jeho vojaci

sem prišli preto, aby strážili komunikácie a nie aby vyhladzovali obyvateľstvo,

a rezolútne spoluúčasť v trestnej výprave odmietol. Dozvedel sa však pri jednom

rokovaní, že celá akcia sa má začať na druhý deň o piatej ráno. Keď sa vrátil

do kasární, poslal po mňa jedného svojho vojaka. Vydal som sa hneď k nemu,

okamžite mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Nálepka ma ponúkol, aby

som sa posadil, ale sám sa ďalej nepokojne prechádzal po miestnosti.

„Musíte zachrániť obyvateľstvo v 14 dedinách a prinútiť ho utiecť do lesov“ –

povedal mi a hneď mi začal čítať zoznam obcí, ktoré chceli Nemci nasledujúceho

rána vypáliť. Toto všetko sa odohrávalo niekedy o polnoci, takže do začiatku

vyhladzovacej akcie zostávalo iba 5 hodín. Spoločne s  istou ženou – volala sa

Jefrosina – sme okamžite vyrazili z Jeľska. Do rána sme urazili tridsať kilometrov

a väčšinu ohrozených obcí sme stačili obísť.

Keď sme mierili do mojej dediny, už svitalo. Začuli sme prvé výstrely a videli

stĺpy dymu stúpajúce k nebu. Pretože však Nemci prišli predovšetkým zabíjať

a dedinčania stačili ujsť, nakoniec prázdne obce nechali na pokoji, zrejme v ná-

F. N. Sadoľskij

147

deji, že na budúce sa im podarí zastihnúť ľudí nepripravených. Medzi zachráne-

nými obcami bola i moja rodná Čapajevka.

Ak každá dedina mala napr. 200 obyvateľov, tak bolo zachránených asi 2 000

až 2 500 obyvateľov, a to zásluhou kapitána a učiteľa Sadoľského a jeho pomoc-

níkov.

Kto bol vojakom, tak vie, aké riziko (už za mieru) je poslať v  noci vojaka

a pustiť civila do kasární. Bolo to veľké riziko, ale napriek veľkému nebezpečiu

stálo zato riskovať.

Naposledy som Nálepku videl tuším v auguste. A ja som si našiel vhodnú prí-

ležitosť, aby som sa s ním porozprával. Spýtal som sa ho, či sa počas leta dostal

do vlasti. Nálepka mi odpovedal:

„Už sa na to chystám, onedlho budeme oslobodzovať aj moju vlasť. Hovorí sa

o tom, že by nás na Slovensko vysadili z lietadiel. Ako to nakoniec dopadne, to

ešte neviem, ale každopádne už to dlho trvať nebude.“

„Naši vám iste pomôžu, rovnako, ako vy teraz pomáhate nám,“ – vravím mu.

„Ako inak, samozrejme,“ – odpovedá mi. „Bez vás, bez vašej armády by sme

naše územie neoslobodili. Keď sovietska armáda dôjde k nám, pripojíme sa k nej

a nepriateľa zničíme spoločne.“

Taký bol náš posledný rozhovor. Pevne som vtedy veril, že sa ešte stretneme,

ale už sa to, žiaľ, neuskutočnilo.

POHON NA kpt. NÁLEPKU

Poručík Vincent KÚTIK:

Na novom pracovisku v  Jeľsku sme za pomoci nemeckých jednotiek mali

chrániť komunikácie pred útokmi partizánov. Bol som naďalej veliteľom roty

„Mor ho“, a samozrejme, že Nálepka si nás nechal u seba v Jeľsku. Ja som bol

vtedy na jednej strážnici v  obci Bogutiči, to bolo asi 5 km od Jeľska, a dostal

som za úlohu čo najrýchlejšie nadviazať spojenie s partizánmi. To sa podarilo

prostredníctvom istej učiteľky, volala sa Soňa, a ešte cez inú učiteľku, ktorá bola

predtým tajomníčkou Komsomolu v Jeľsku, menom Oľa.

Neskôr som dostal odkaz, že veliteľ si praje so mnou hovoriť. Zaviedli ma do

jednej miestnosti, kde bol takmer celý Saburovov štáb. Tam mi odovzdali list pre

Nálepku a dohodli sme miesto, na ktorom sa stretneme, keby bolo treba list zni-

čiť. S listom som šiel za Nálepkom asi 11 km na koni, bola zima. Prichádzam do

148

dediny a zastaví ma jedna žena. Hovorí: „Pán poručík, neodovzdávajte ten list.“

Bol som veľmi prekvapený. Prídem k Jánovi Nálepkovi a on vraví: „To znamená,

že gestapo už o ňom vie.“

Išiel som za ženou, ktorú sme poznali ako Soňu a ona hovorí, že schôdza je

prezradená. Vraciam sa a oznamujem to Jankovi. Na druhý deň prišla do Jeľska

kolóna SS a tanky s  pancierovými vozmi a obkľúčili miesto, kde sme sa mali

stretnúť. Samozrejme, že Janko veliteľa kolóny pekne pohostil a ešte mu povedal,

že dúfa, že mal pekný výlet.

Soňa sa mi priznala, že ona prezradila gestapu pripravovanú schôdzku Sabu-

rov – Nálepka. Svedomie sa ohlásilo a ona schôdzku odvolala, lebo dobre poznala

gen. A. Saburova. Dodala, že Nemci ju donútili na spoluprácu s gestapom, inak

hrozili, že zastrelia jej matku. „Pred časom zastrelili Nemci môjho brata“ – vraví.

Istého času sme spolu s Jankom stretli Soňu a Janko ma upozornil, aby som si

dal pozor, lebo táto krásna blondína spolupracuje s gestapom.

Škoda, že k schôdzke Saburov – Nálepka nedošlo, mohol sa neskoršie lepšie

zabezpečiť prechod 101. pluku k partizánom.

Iný prípad.

Na Nálepku pripravilo gestapo ešte jednu pascu, a to v čase, keď už bol u par-

tizánov – o čom som sa dozvedel až neskôr. Využili na to partizánsku spojku

menom Kuznecov, ktorý však pracoval aj pre gestapo. Kuznecov priniesol do

štábu Saburova pre kpt. Nálepku falošný list od slovenských vojakov, ktorí ako-

by chceli prejsť k  partizánom, a chceli to s  Nálepkom prerokovať a dohodnúť

prechod. Pochopiteľne, bola to pasca. Práve partizánska spojka Soňa sa o tom

dozvedela a rýchlo vyslala na koni do štábu spojku menom Dimitrij. Došiel tam

na poslednú chvíľu, keď Kuznecov už odovzdal Nálepkovi falošný list. Nálepka

mal veľkú radosť z toho, že ďalší Slováci sa chcú pripojiť k partizánom. Kuznecov

sa už chystal na spiatočnú cestu, ale Dmitrij oznámil, o čo ide, a Kuznecova tam

na mieste obesili.

(ČSL-R)

Gen. A. N. SABUROV:

Rozhovoril sa o udalosti, ktorá sa stala istej dievčine, spojke medzi jeho štá-

bom a Nálepkom. Dievča bolo vyššej postavy, blondína, veľmi atraktívneho

vzhľadu. Jedného dňa ju Nemci zaistili. Mali o ňu obavy a tiež, aby niečo nepre-

zradila. Podobné obavy mal aj Nálepka. Nepodarilo sa mu zistiť, v ktorom väzení

ju Nemci držia. Našiel si zámienku a Nemcov požiadal, aby mu umožnili náv-

števu niektorých väzníc. Bezvýsledne. Nálepkovi sa nepodarilo dievčinu objaviť.

149

Zato ona ho zbadala, ako sa prechádza s Nemcami po dvore väznice, usmieva

sa a baví sa s nimi. Veľmi sa nazlostila, ako mohla spolupracovať s človekom,

ktorý verne slúži Nemcom. Bola presvedčená, že Nálepka je zradca. Po nejakom

čase sa Nálepkovi predsa len podarilo vypátrať a dostať ju z väzenia. Ona však

nevedela, kto jej dopomohol k oslobodeniu, prišla hneď do štábu a spustila na

Nálepku, že je zapredanec a podobne. Dlho ju presviedčali o opaku. Po čase zno-

vu začala robiť spojku. Pri prvom stretnutí vyrozprávala Nálepkovi svoje podo-

zrenie a obaja potom ďalej spolupracovali.

ZNOVA VYŠETROVANIE

Justičné orgány po dlhších prieťahoch navrhli začať proti Nálepkovi „len“

disciplinárne pokračovanie. Oddiaľovanie vykonalo svoje a čas ohlodával mie-

ru obvinenia. Lenže veliteľ divízie plk. R. Pilfousek s tým nesúhlasil a v hlásení

náčelníkovi štábu Ministerstva národnej obrany napísal: „Pretože sa na vec stot.

Nálepku a spol. pozerám ako na vojenskú zradu, nepristúpil som na discipli-

nárne pokračovanie, pretože tým by som celú vec bagatelizoval.“ – Jednoznačne

žiadal o vojenský súd.

Vojenská byrokracia predsa len chcela nejaké riešenie a uzavretie prípadu. Na

rádiogram č. 7462 dôv. 1943 reagoval poľný prokurátor 29. 4. 1943 správou do

rúk náčelníka štábu ministra, že zaviedol trestné pokračovanie proti Nálepkovi

a ďalším jeho ôsmim spoločníkom.

K stykom s partizánmi sa priznal i stotník Ján Nálepka, ktorý na svoju obra-

nu uvádza, že sa niekoľko krát zúčastnil s dôst. zást. Hovancom a por. Petrom

schôdzi s partizánmi a že tento styk nadviazal až vtedy, keď naši vojaci veľmi

často zbehúvali. Na týchto schôdzach vždy vraj prosil veliteľov partizánov, aby

našich chlapcov nelákali k zbehnutiu, či už prostredníctvom dievčat alebo pria-

mo, ale aby, naopak, rozchýrili správu, že každého zbeha zastrelia a že tým od-

radia chlapcov od zbehnutia. Keď mu partizáni hovorili, že by bolo lepšie, keby

k nim prešli a spoločne s nimi zničili Nemcov v obsadenom priestore, upozornil

ich, že je to úplne nemysliteľné, lebo keby slovenské jednotky prešli k partizá-

nom, Slovensko by obsadili Maďari. Lákali ho, aby prebehol k nim, pričom mu

hovorili, že majú v obci Michajloviči lietadlo, a keď bude chcieť, ihneď ho odvezú

do Moskvy. I toto energicky, ale slušne odmietol.

150

Nálepkova výpoveď má, prirodzene, obranný charakter. Jej argumentácia

o nebezpečenstve maďarskej okupácie bola určená pre pánov na MNO v Bra-

tislave, kde určite zabrala. Lenže správa je zaujímavá aj z mnohých iných dôvo-

dov. Dokumentuje ilegalitu v armáde v rozsahu doteraz nevídanom a na vyššej

organizačnej a politickej úrovni. Ďalej je dôležité, že Nálepkova skupina vzniká

ešte pred Stalingradskou bitkou, čo zvýrazňuje stupeň politického uvedomenia

jej príslušníkov. Keď dostal Čatloš správu na stôl, už dávno bolo po Stalingrade.

Čatloša to skôr nútilo k úvahám, ako vyskočiť z vojny. Ešte zaujímavejšie by bolo

preskúmať, do akej miery inšpirovala dôstojníkov v štáboch v Bratislave, ktorí sa

vtedy začínali grupovať do odbojových skupín.

Nálepkovci, prirodzene, pri vyšetrovaní nepovedali všetko, niektoré svoje

činy značne zveličili a nehovorili pravdu, keď zdôrazňovali, že plán na prechod

k partizánom zamietli s ohľadom na politické následky tohto činu. (Jaro Šolc)

(K  vyšetrovaniu mi npor. Karol Fraňo povedal, že prokurátor R. Kadlečik,

s ktorým sa dobre poznal, keď mal hotový koncept obžalovacieho spisu, navštívil

ho v jeho byte a nechal spis u neho celú noc s tým, aby si ho Nálepka preštudo-

val. – J. N.)

Stalo sa a ráno sa obidvaja ešte dlhšie zhovárali – predpokladal som, že sa

radili, čo všetko napísať pre uľahčenie obvinenia Nálepku.

(K. F.)

Mierny postup pri vyšetrovaní ešte neznamenal, že nebezpečenstvo je natr-

valo odvrátené. Pilfousek, ktorý pri vychádzaní v ústrety nemeckým okupantom

nepoznal mieru, mohol za priaznivejšej situácie nariadiť tvrdý zákrok. A Nálep-

ka to vedel. Vo výpovedi to už po prechode aj výstižne charakterizoval:

„Obviňoval nás zo styku s partizánmi, ale zavrieť nás ešte nemohli, lebo si boli

vedomí, že v pluku by mohlo dôjsť k vzbure.“ Potvrdzuje to aj správa poľného

prokurátora z 19. mája 1943, teda už po Nálepkovom prechode: „Pri vyšetrovaní

som hodlal pokračovať veľmi opatrne, aby som nenaplašil zapletených k neroz-

vážnym činom, ako k zbehnutiu, a to či už dôstojníkov alebo mužstvo.

K tomu podotýkam, čo je príznačne pozoruhodné, že k zbehnutiu došlo práve

v dobe, kedy mi bolo nariadené, aby som vec súdne prejednal, čo sa stalo ihneď

po príchode nemeckého generála od vojenskej misie pri MNO.“

„Myšlienka, ktorá v národnom vývoji Slovákov hrala významnú úlohu, bola

ešte stále živá, a aj pri tomto vážnom rozhodnutí bola pomocným mostom, cez

ktorý prechádzali slovenskí vojaci na stranu nového sovietskeho Ruska.“

(Dr. plk. Jaroslav Šolc– z vystúpenia na seminári v Osvetovom ústave Bratislava)

151

ZÍSKANÝ VÝZNAMNÝ DOKUMENT VEĽKÉHO

STRATEGICKÉHO VÝZNAMU (CITADELA)

Franc Nikolajevič SADOĽSKIJ:

S Nálepkovou pomocou som pre partizánov získaval nielen lieky, ale i doku-

menty, ktoré zaujímali velenie partizánskeho hnutia i Moskvu. Raz mi napríklad

odovzdal dokument, o ktorom tvrdil, že bude Saburova určite zaujímať. Dopravil

som ten dokument do štábu generálmajora Saburova a odtiaľ všetko odvysiela-

li do Moskvy. Išlo o  plán nemeckého útoku Citadela (Kursk). Obratom prišla

z Moskvy otázka, kto tento dokument získal a kto ho dopravil do rúk partizánov.

Moskva totiž pre toho človeka navrhovala vysoké štátne vyznamenanie. Saburov

trochu zrozpačitel – ja som mu samozrejme hlásil, že cenná informácia pochá-

dza od Nálepku – nevedel totiž, či je možné udeliť cudzincovi niektoré z najvyš-

ších sovietskych vyznamenaní a návrh nepodal.

Takých cenných správ a materiálov nám náš priateľ kapitán Nálepka dodal

veľa.

A. N. Saburov na túto akciu spomína takto:

Kpt. Nálepka mi doručil veľmi významný doku-

ment, ktorý mal pre velenie sovietskej armády veľký

strategický význam. Išlo o prípravu letnej ofenzívy a

nový nemecký útok pri Kursku. Plán pripravil Hlavný

stan a pomenoval ho tajomným názvom Citadela. My

sme chceli bleskovo informovať o tom Moskvu a nasa-

dili sme tri vysielačky, ktoré pohotovo odvysielali nové

plány útoku hitlerovcov. Po prehratej bitke pri Stalin-

grade plánoval Hitler odvetu pri Kursku a bol presved-

čený, že jeho vojská vyjdú z nej víťazne. Hitler ešte stále

dúfal v obrat druhej svetovej vojny.

V  dokumente boli mimoriadne cenné informácie

pre velenie sovietskej armády, ale aj pre náš partizánsky štáb. Nemeckí štábni

byrokrati sa pozerali na pripravovanú ofenzívu dosť pesimisticky a, pravdu po-

vediac, celkom realisticky. V úvode dokumentu napríklad uviedli, aké proble-

matické bude sústredenie vojsk a technického vybavenia pred útokom na Kursk.

Uviedli aj to, že na všetkých cestách hatia partizáni pohyb transportov smerujú-

cich na východ. Pre naše potešenie pripomenuli, že sériových diverzií bolo 765,

z prevádzky vyradených bolo 54 rušňov, zničených bolo 2 170 vagónov a 50 km

tratí. Upozornili ďalej, že 10 diviziám sa nedá zaručiť úplná bezpečnosť pri ceste

A. N. Saburov

152

na východ. Z nemeckých materiálov sme sa vlastne dozvedeli o tom, aké škody

im spôsobili partizáni, ale aj aké posily dostanú Nemci v našej oblasti. Na ne-

meckom štábe odhadli, že by proti partizánom bolo treba vyslať ďalších 140 000

vojakov a oni mali k dispozícii len 50 000.

Dokument o pripravovanej ofenzíve Nemcov pomohol partizánom i veleniu

sovietskej armády.

(A. Saburov: Tajomný kapitán)

Bitka pod Kurskom... Čo k tomu dodať? Dodaná včasná a pravdivá informá-

cia, získaná a doručená Slovákmi, okrem iného umožnila sovietskej strane pri-

kročiť ihneď k vybudovaniu obranného pásma, ktoré potom siahalo až 200 km

do vnútrozemia.

V tejto, v histórii ľudstva najväčšej tankovej bitke, Sovieti nasadili pri Kursku

3000 tankov a Nemci až 5000 tankov. Červená armáda zvíťazila v tejto rozhodu-

júcej bitke a Nemci sa už viacej nezmohli na nový útok.

SNAHA ODVOLAŤ KPT. NÁLEPKU Z FRONTU

A POSLAŤ HO NA SLOVENSKO

Kpt. Ján NÁLEPKA:

Vtedy proti mne a mojim kamarátom začalo vyšetrovanie. Nás obvinili zo

spojenia s partizánmi, ale sa obávali nás zatvoriť. Ak by to urobili, v pluku by

vypukli nepokoje. Velenie rozhodlo po jednom nás odosielať na Slovensko, kde

by nás súdili ako zradcov. To som dobre pochopil.

V jednom momente náčelník štábu divízie mi telefonicky zavolal:

„Bolo by lepšie, keby ste odcestovali domov,“ – začal ma presviedčať.

„Vy sa nebojte, vás súdiť nebudú. Veď všetky tieto záležitosti sa nachádzajú

v rukách slovenských ľudí. Verím, že vy ako dôstojník poslúchnete moju radu.“

Ja som mu odpovedal, že súdu sa nebojím, lebo v ničom som sa neprevinil.

Ale ani som mu nesľúbil vrátiť sa na Slovensko a na Slovensko som neodcestoval.

101. pluk preložili z obce Kopceviči do Jeľska a tu sme začali pripravovať skupiny,

ktoré mali prejsť k Saburovovi.

(A. Šijan: Partizánsky kraj, s. 12)

153

154

Plk. Štefan CHOVANEC:

Nemecké velenie pripravovalo plán likvidácie

Nálepku, pri ktorom chcelo použiť lesť. Priamy zá-

sah proti Nálepkovi sa urobiť neopovážili. Nemecké

velenie zariadilo, aby Nálepka bol odvolaný z frontu

na Slovensko do Bratislavy. Na základe toho dostal

veliteľ 101. pluku šifrogram, v  ktorom mu minister

národnej obrany generál Čatloš nariadil poslať Nálep-

ku ihneď na MNO do Bratislavy. Keď toto nariadenie

veliteľ pluku dostal, v duchu aj ľutoval, že odchodom

Nálepku stratí výborného náčelníka štábu pluku. Na-

riadenie však bolo jasné, a preto ho musel Nálepkovi

oznámiť.

Veliteľ pluku bol presvedčený, že urobí Nálepkovi veľkú radosť. Bol však pre-

kvapený jeho odpoveďou. Odkázal MNO do Bratislavy, že sa výhody odchodu

z frontu vzdáva v prospech niektorého iného dôstojníka. Veliteľ pluku s radosťou

odoslal rádiogram na MNO. Avšak z MNO prišiel ďalší, striktne nariaďujúci roz-

kaz poslať Nálepku do Bratislavy.

Situácia sa skomplikovala a stala sa veľmi nebezpečnou. Nemecká spravodaj-

ská služba bola pripravená Nálepku zlikvidovať, len čo by bol opustil posádku

101. pluku, ešte vo vlaku na území ZSSR. Plán nemeckej spravodajskej služby

nevyšiel. Nemci robili nátlak na veliteľa Zaisťovacej divízie i veliteľa pluku, aby

Nálepku odvelili. Nálepka opäť odmietol splniť rozkaz ministra národnej obrany

a medzitým dokončoval vlastné prípravy na odchod k partizánom.

Partizánske jednotky boli v plnej bojovej pohotovosti pripravené v prospech

Nálepku zasiahnuť i do otvoreného boja proti jednotkám nemeckej a slovenskej

armády v prípade, že by sa boli Nálepku zmocnili.

ZATYKAČ NA KPT. NÁLEPKU

Nadporučík Július HENEL:

Sedeli sme v divíznej kantíne spolu s evanjelickým kňazom J. Ďuricom a pri-

sadol si k nám stotník JUDr. Rudolf Kadlečík, prokurátor, a po dlhšom váhaní

nám prezradil, že má zatykač na stotníka Jána Nálepku. J. Ďurica sa ihneď podu-

jal na to, že to oznámi Nálepkovi po spojke do Jeľska.

Plk. Š. Chovanec

155

V tom čase hrozilo skutočné nebezpečenstvo, že J. Nálepku a jeho druhov za-

istia a postavia pred súd. Dokumenty veliteľstva divízie dokazujú, že sa pripravo-

valo rozsiahle zatýkanie. Nálepka začal so svojou skupinou prípravy na prechod.

(J. N.)

Aj gen. Saburov listom zo dňa 6. mája 1943 upozorňoval kpt. Nálepku na

možnosť represálií: „Z Vášho listu je vidno, že Vám hrozí nebezpečenstvo a že

sa tam nemôžete dlhšie zdržiavať. Preto Vám radím, aby ste čo najskôr prešli na

našu stranu.“

ODPOVEĎ KPT. NÁLEPKU

GEN. A. N. SABUROVOVI

Blahoželám Vám všetkým k  tretiemu Všeslovanskému zjazdu, ktorý bol

8. mája 1943 v Moskve, a oznamujeme Vám, že sa začína druhá etapa boja proti

nenávideným fašistom. Táto etapa sa už aktívne rozbieha. Počujem volanie svo-

jej krvi a nechceme nijakým spôsobom pomáhať ani pasívne hľadieť na zverské

výčiny Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch. zanechávame svoje

rodiny a vlasť, aby sme dali všetko – rozum aj život – do služieb vlasti a svojho

ľudu. Zapájame sa do boja za oslobodenie všetkých slovanských bratov.

Súčasne Vám predkladáme plán prechodu slovenských vojakov a dôstojníkov.

Prosíme, aby ste nám pomohli v tomto diele tak, ako si to želáme, lebo len tak sa

môže všetko úspešne skončiť.

Plán prechodu:

1. V noci zo štrnásteho na pätnásteho mája 1943 prejdú k Vám naše oddiely

s technickým vybavením v smere Jeľsk – Dvižky – Remiezy. Z Jeľska vyrazíme

o 23.15 hod. nášho času. Štáb pôjde na nákladnom aute. Ako pomoc by sme

žiadali, aby ste po našom prechode o 23.00 hod. nášho času podmínovali mosty

v osade Komúna pri Jeľsku. Prosíme zamínovať aj cestu pri ostrove o 22.00 hod.

nášho času.

Pri odchode nášho pluku z Jeľska Vám dáme signál. Bude to zatrúbenie dva-

krát. Z Vašej strany nech nás očakáva veľká skupina ľudí a trinásť vozov na muní-

ciu. Signál: dve zatrúbenia a heslo „Repkin.“ Odpoveď: „Katin.“ Dvaja ľudia mu-

sia byť oblečení v nemeckej uniforme. Vaša skupina nás odvedie rovno do štábu.

156

2. V tú istú noc zo 14. na 15. mája o 21.00 nášho času nás musí čakať vo vzdia-

lenosti jedného kilometra za Piľščikmi smerom na Bogutiči tridsať Vašich ľudí,

ktorí vezmú so sebou strážny oddiel č. 2. Heslo: „Bogdanovič.“ Týchto vojakov

treba takisto priviesť do Vášho štábu. Prosíme, aby ste miesto a čas presne do-

držali.

3. Takisto zo 14. na 15. mája nech Vaša tretia skupina čaká našich vojakov

a dôstojníkov z Jeľska v dedine Slobodka, západne od Kozinky, o 22.00 hod. náš-

ho času. Táto skupina počká na náš pluk a privedie ho tiež do Vášho štábu. Heslo:

„Bogdanovič.“

To isté treba urobiť s vojakmi, ktorí k Vám budú prebiehať v skupinkách.

O tomto všetkom môžete vedieť len Vy a príslušní velitelia. Ak sa dielo ne-

podarí, bude to Vaša vina. Čakáme už na stretnutie s Vami a tešíme sa. Prajeme

Vám veľa šťastia. Repkin.

(A. Saburov: Tajomný kapitán, s. 267, 268)

PRECHOD K PARTIZÁNOM – MÁJ 1943

Opísal vojak Peter BENKOVIČ (Jakubov):

Bolo to 14. mája 1943. Po obede som sedel v jedálni a popíjal

som. Vtom prišiel Nálepka a spýtal sa: „Peter, čo robíš? Nevieš,

čo máme pred sebou?“ Odpovedal som mu, že viem. Večer som

si ľahol, aby som si pred cestou odpočinul. Vtom počujem silnú

dávku z guľometu. Vyskočím a vo dverách som sa zrazil s kpt.

Nálepkom. Povedal, že je zostrená pohotovosť celej posádky

a že prechod nie je možný.

Bolo krátko po ôsmej hodine večer a povedal mi, aby som čakal na ďalšie

rozkazy. Asi o pol jedenástej v  noci zabúchal Nálepka na dvere a povedal, že

pôjdeme na obchôdzku stráži, aby som sa pripravil. Ja som už vedel, čo to značí.

Šiel som chytro do skladu a zobral tam najnevyhnutnejšie veci. O chvíľu prišiel

Nálepka, Lysák, Petro a mal som osedlať štyri kone. Prišli sme k strážam, ktoré

stáli na okraji mesta a tie nás zadržali. Nálepku poznali po hlase a povedal im, že

ideme kontrolovať stráže. Aby pri návrate na nás nestrieľali. Za mestom sme sa

dali do cvalu a zrazu sme zbadali svetielka – dohodnuté signály, ktoré nám mali

ukázať cestu. Keď sme boli od Jeľska asi 5 km (to už bolo v lese), pristavili nás

partizánske hliadky a pýtali sa na heslo. Nálepka ho povedal a vtom nás obstúpili

zo všetkých strán.

P. Benkovič

157

Keďže bola jasná noc, zazreli sme rozličné uniformy nemecké, poľské, ma-

ďarské. Najprv sme si mysleli, že sme prezradení, že je s nami koniec. Všetko sa

vyjasnilo a pokračovali sme do dediny Remezy.

Peter Benkovič bojoval aj v SNP. Po vojne odmietol všetky návrhy na zamest-

nanie ako zaslúžilý bojovník a ostal radšej cestárom.

Príchod Nálepku k sovietskym partizánom 14. mája 1943

158

Kapitán Ján NÁLEPKA–REPKIN:

V tom čase sme pripravovali v Jeľsku skupiny, ktoré mali prejsť k Saburovovi.

Ale i tentoraz sa nám nepodarilo uskutočniť náš plán, lebo partizáni, ktorí mali

čakať našu skupinu, prišli do dediny trochu zavčasu. A miestny starosta o tom

informoval velenie. Hneď vyhlásili bojový poplach, a to zmarilo celý prechod.

Ale ja a so mnou dôstojníci Petro-Katin, Lysák Imrich a ďalší vojak, Peter Ben-

kovič, sme sa rozhodli v tento deň prejsť k partizánom za každú cenu. O našom

rozhodnutí sme informovali listom Saburova. Moji priatelia ma čakali s osedla-

nými koňmi až do polnoci, lebo skôr som sa nemohol uvoľniť.

Boli sme zradení, ani pluk, ani prápor prejsť nedokážu. Mali sme šťastie, že

sme sa odtiaľ dostali. Potom sme odišli do dediny Remezy a tam sme sa stretli

s gen. A. N. Saburovom. (A. Šijan: Partizánsky kraj)

Celý pluk, ako plánoval Nálepka, sa nepodarilo previesť. Aj keď boli zachované

pravidlá ostražitosti, gestapáci ustavične sliedili za každým krokom slovenských

vojakov a dôstojníkov a keďže tušili niečo, urobili poplach a doslovne obkolesili

slovenské súčasti reťazmi esesáckej stráže. V tejto nebezpečnej situácii organi-

zovať súčasný prechod väčšiny vojakov a dôstojníkov 101. pluku nebolo možné.

Nálepka použije jediné správne rozhodnutie v týchto podmienkach: navrhuje

slovenským vojakom odchádzať k partizánom po jednom a v malých skupinách.

On sám už tiež nemohol naďalej ostať v pluku. Každú minútu ho mohli zaistiť.

(B+P)

VYTVORENIE PRVÉHO ČESKOSLOVENSKÉHO

PARTIZÁNSKEHO ODDIELU

NA ÚZEMÍ SOVIETSKEHO ZVÄZU

Slávnostné privítanie Slovákov a založenie Prvého československého parti-

zánskeho oddielu sa uskutočnilo v malej horskej dedine Gnojnoje.

Generál A. N. SABUROV:

Celá ulica v Gnojnom bola zatarasená ľuďmi. Zbehli sa zo všetkých okolitých

dedín. Vedeli už, že k  nám prešiel Ján Nálepka so svojimi druhmi. Ján vyze-

rá akosi slávnostne, je šťastný, ako keby išiel do rodných Smižian. Zapiera sa

do strmeňov, nakláňa sa k ľuďom... Vítajú ho priateľskými úsmevmi... Utvorili

okolo nás pevnú obruč a hlasno vítajú hostí. Bogatyr vyskakuje na vozík, otvára

zhromaždenie. A ako keby chcel objať rozvlnené more, širokým pohybom ukáže

159

v  tú stranu, kde stojí skupinka slovenských vojakov:

„Naša partizánska rodina sa rozšírila o nový sloven-

ský otrjad. Veríme, že spoločný boj proti nenávide-

nému nepriateľovi prinesie nám všetkým radostné

víťazstvo. Naše dnešné stretnutie je ďalším dôkazom

bratského spojenia slovanských národov. A tam, kde

vládne bratstvo, vybojuje sa aj víťazstvo.“

Pozrel som sa na Nálepku. Jeho oči sa vpíjali do

tvárí slovenských vojakov obkolesených mohutným

zástupom partizánov a sedliakov. Ľudia stáli plece

pri pleci, objímali sa, ako by ich nikdy doteraz neboli

delili ťažké, krvou skropené cesty. Bolo vidno, aký je

šťastný. A toto šťastie vyžarovalo z každého slova jeho

vzrušenej, srdečnej a ohnivej reči. Keď sa Nálepka zjavil na vozíku, vybuchla taká

búrka nadšenia a pozdravov, že ho to trochu vyviedlo z rovnováhy.

Vystúpil pevným krokom veliteľ oddielu Ján Nálepka. Svalnatý, v pleciach ši-

roký a štíhly, robil dojem vysokého, hoci bol strednej výšky. Vyleštené čižmy,

pekne priliehavá, remeňmi pritiahnutá uniforma, lesknúce sa gombíky a čis-

tý biely golier – všetko hovorilo o tom, že je to skúsený, ostrieľaný, vnútorne

disciplinovaný veliteľ.

Spod nízko stiahnutého štítku zľahka nabok nasadenej brigadírky, cez sklá

okuliarov, pozorne a tvrdo hľadia široko umiestnené oči, žiariace múdrosťou

a  energiou. Život v  nepriateľskom tábore, plný nebezpečenstva, vtlačil svoju

pečať na jeho opálenú chudú tvár s energickou bradou. Zovreté pery a hlboká

vráska medzi obočím hovoria o tom, že tento človek mnoho prežil, mnoho pre-

mýšľal. No potom sa nad stíchnutým zástupom rozozvučal jeho hlas:

„Bratia naši! My, Slováci, synovia malého Československa, prišli sme k vám,

k nášmu veľkému staršiemu bratovi. Prišli sme sa učiť, ako treba bojovať za slo-

bodu a šťastie ľudu, prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov. Oni nám

slovami nášho národného básníka Kollára – ...k obloze Tatry, synu, vznes se,

vyvýše pohled, neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku... – prikázali,

aby sme šli k vám, k ruskému ľudu, a u vás hľadali pomoc a ochranu...

Prišli sme k  vám zo slobodnej vôle. Fašisticko-tisovská vláda nás vytrhla

z ľudu a hodila do priepasti vojny. Nevedeli sme, čo s nami bude. No vedeli sme,

kto je náš nepriateľ, komu treba pomáhať. My, Slováci, plníme príkaz a je to prí-

kaz nášho srdca... Ideme spolu so sovietskymi partizánmi pod jednou víťaznou

zástavou a budeme sa biť s nepriateľom za svoju slobodu – do poslednej kvapky

krvi. Verte nám ako svojim synom, ako svojim verným bratom.“

Krátka slávnosť sa skončila...

Z. A. Bogatyr

160

A. N. Saburov a komisár Z. A. Bogatyr vydali rozkaz o vytvorení čs. oddielu

pod velením kapitána Jána Nálepku-Repkina.

Veliteľ československého oddielu sa rozhodol viesť tento boj na území Soviet-

skeho zväzu po boku ukrajinských a bieloruských partizánskych oddielov pod

velením A. N. Saburova.

Kpt. Nálepka skončil prehliadku oddielu a predniesol stručný prejav: „Úloha

oddielu je viesť boj proti fašizmu, nepriateľovi demokracie a slobody ľudstva, bo-

jovať proti nemeckým uchvatiteľom, ukrutným nepriateľom československého

ľudu a so zotročovateľom Československej republiky.“

(A. Saburov: Tajomný kapitán)

Keď kpt. Nálepka skončil prehliadku čs. partizánskeho oddielu, gen. A. Sabu-

rov sa ho opýtal:

„Kapitán a prečo ste pomenovali partizánsky oddiel československým, veď sú

tam samí Slováci?“

Kpt. Nálepka: „Je to preto, že my bojujeme za oslobodenie celej Českosloven-

skej republiky!“ (J. N.)

Kpt. Ján Nálepka s gen. A. N. Saburovom

161

AKO PRECHÁDZALI NIEKTORÍ

SLOVENSKÍ VOJACI K PARTIZÁNOM

Plukovník Gejza TEJBUS:

Narodil som sa roku 1920 v Studenci a rodičia nemali nič.

Bolo nás osem detí, takže sme sa živili, ako sa dalo. Ako chlapec

som mal rôzne túžby, pravda, chudobný chlapec sa nemohol

nikam dostať.

V roku 1941 som narukoval, na to vypukla vojna a po štr-

nástich dňoch som išiel na front, do Ovruče. V Ovruči, pocho-

piteľne, ako mladí chlapci, chodili sme za dievčatami, osvoji-

li sme si ukrajinčinu i ruštinu. A tam som sa prvýkrát stretol

s partizánmi. Z Ovruče sme sa dostali do Jeľska, a tam som sa stretol s Nálepkom.

Raz som iba tak, v košeli a v papučiach, sedel v parku a počúval posádko-

vú hudbu. Odrazu počujem kroky, jeden kamarát, bez toho, aby sa zastavil, šiel

okolo mňa a hovorí: „Gejza, ak môžeš, tak uteč, mám rozkaz ťa zavrieť,“ – a išiel

ďalej. Odišiel asi tak dvadsať-tridsať krokov, ja som sa pomaličky zdvihol a ako

najrýchlejšie som mohol, obliekol som sa a odišiel k partizánom.

Prídem tam, pozerám sa, vidím – slovenskí dôstojníci, a hovorím si – no na-

zdar, to som sa dostal do peknej kaše! Ale uvítali ma, kapitán Nálepka, nadporu-

čík Lysák a poručík Petro, ktorí s ním prešli k partizánom. Videli, že sa na nich

čudne pozerám, zasmiali sa a Nálepka hovorí: „My sme sa už videli.“ Hovorím:

„Áno, videli.“ Vraví: „Tak čo sa trasieš?“ Ja na to: „Pán stotník, kam vás mám

zaradiť? Ja som prešiel k partizánskemu oddielu a nie k slovenskej armáde.“ On

sa zasmial a hovorí: „Si na správnej adrese.“

Tak som sa upokojil, dokonca sme si neskôr potykali.

(ČSL-R)

G. Tejbus

162

Nálepka prijíma hlásenie od svojho podriadeného.

Generál Martin KORBEĽA, Bratislava:

Narodil som sa v  Pukanci v  okrese Levice 25. júna 1921.

Otec bol obuvníkom, ale prácu nemal, tak nás živil, ako mohol.

V roku 1929 ako nezamestnaný odišiel do Kanady a od tej doby

som ho nevidel.

V septembri 1941 som bol povolaný do armády, najprv do

Nitry, potom do Martina. 3. januára roku 1943 sme odcestovali

na front vlakom. Šli sme päť dní, veľmi pomaly, cez okupované

Poľsko. Prišli sme do Ovruče, bolo to asi 8. januára roku 1943,

tam nás ubytovali v škole, z ktorej bola teraz kasáreň a tam som

sa tiež stretol s Nálepkom. Tam som sa tiež skoro dozvedel, že mnohí prebehujú

k partizánom.

Nálepka hneď pri prvom stretnutí na mňa urobil dojem veľmi smelého, nebo-

jácneho, energického človeka.

Raz sme dostali správu, že partizáni prepadli vojenskú kolónu. Nálepka vzal

tri tanky a šli sme. Jeden tank šiel vždy prvý, to bolo najnebezpečnejšie. Ja som

M. Korbeľa

163

vtedy práve šiel prvý. Nálepka si sadol na môj tank a hovoril mi, kadiaľ mám isť.

Vôbec sa nebál. Prišli sme na miesto prepadu, boli tam rozbité autá, ale pokoj. Až

o chvíľku po koľajniciach úzkokoľajky vyšiel z lesa voz a na ňom ranený sloven-

ský vojak. Partizáni ho už ošetrili a poslali nám ho späť. Veľmi sme sa čudovali,

ako je to možné. A on hovorí: „Veľmi pekne so mnou zaobchádzali, a to som bol

ranený vlastnou vinou, zbytočne.“

Neskôr mi Nálepka vysvetlil, že o tomto prepade vedel. Akcia bola dohovo-

rená a k streľbe nemalo dôjsť. Vracali sme sa teda späť. Nálepka bol nepokojný

a trápilo ho, že sa akcia nepodarila. Vrátili sme sa do Jeľska. V Jeľsku sme sa po-

tom dohovorili. Bolo nás päť: Patúš, pisár pluku, Krajčovič, mechanik-opravár, ja

a šofér nákladného voza – že utečieme k partizánom. To už som bol rozhodnutý

odísť s tankom. Tak sme sa pripravovali na prechod. Potom odrazu počujem, že

Nálepku partizáni zajali. Neskôr hovorili, že prebehol a začali sa tvrdé opatrenia

proti nám. Prišli Nemci a chceli nás odzbrojiť. Ale vojaci všetci jeden ako druhý –

povedali nie! A vlastne bez rozkazu dôstojníka sme držali stráže, aby sme neboli

prekvapení Nemcami. Videli, že atmosféra bola veľmi napätá a že bez krvi by sa

to nezaobišlo. Ale minister Čatloš vydal rozkaz, že ten, kto prebehne, bude odsú-

dený na trest smrti a že jeho rodina bude rovnako stíhaná! Niekoľko rozsudkov

bolo aj vynesených, z toho sme boli všetci nešťastní. Ale ja som bol rozhodnutý.

Pri odchode k partizánom na mňa mával strážnik a kričí – stoj! Ale ja som šiel

ďalej – to už som mal iste šesťdesiat-kilometrovú rýchlosť. Strážnik po mne strie-

ľal – ale čo môže urobiť puška tanku? Hneď bol vyhlásený poplach, takže som

mal asi iba desaťminútový náskok. Šiel som najvyššou rýchlosťou cez Dvižki a za

nimi som zastavil, pretože cesta už ďalej neviedla, ďalej už bol iba tzv. šľach, to je

piesčitá cesta. Vyliezol som do veže tanku a vidím – od Jeľska sa práši. To prena-

sledovali mňa. Nabil som delo protitankovým granátom, otočil vežu dozadu, ešte

som vzal košeľu a zavesil som ju na anténu, aby zase vedeli partizáni, že na nich

strieľať nebudem a premýšľam: tak buď zahyniem na partizánskej míne, alebo

ma dohonia Nemci. Čo robiť? Vpred. Opäť som nasadol a idem piesčitou cestou,

samozrejme, už nie 60 kilometrov za hodinu, ale predsa len idem, až k obci Re-

mezy. To je dedinka a pred ňou je malá riečka. Ale most je zničený. Čo teraz? Cez

riečku vedie brod, pokúsim sa prejsť. Ale uviazol som s tankom v bahne. Skúšam

dopredu, dozadu – nič. Čo som mohol robiť? Tak som zobral pušku, granáty,

pištoľ a kožený oblek a bežím do dediny. Ale tá je úplne prázdna. Všetci predo

mnou ušli. Počuli hluk, a pretože boli stále pripravení, keď počuli tank, rýchle

utekali do lesa zachrániť si holý život. Bežím preto do lesa aj ja. V tom poplach.

Lietadlo začalo krúžiť a zostupovať. Zobral som teda guľomet, každý tretí náboj

bol svetelný, tak som ho podľa toho svetelného náboja zamieril a trafi l. Lietadlo

vzplanulo a zmizlo. Pilot núdzovo pristál, chytili ho.

164

K oddielu šiel potom náš partizán Michal Masaryk. O dva dni sme došli do

Karteniči. Po ceste nás mnohokrát kontrolovali miestni partizáni, bola tam úžas-

ná disciplína. V obci Karteniči bol stály tábor Saburova, neďaleko bolo letisko,

a tam každú noc pristávali lietadlá – nie jedno, desiatky lietadiel. Tam ma uvítali

Saburov i Nálepka. A Saburov sa ma hneď pýta: „Chceš isť do Moskvy alebo

zostať v oddieli?“

Odpovedám: „Chcem zostať, je tu predsa Československý partizánsky oddiel.“

Nálepku som už poznal, a ten sa pýta na ostatných chlapcov. Vysvetlil som mu,

že majú obavy o svoje rodiny. Pýta sa ma teda: „Chceš im napísať?“ – „Napíšem!“

Napísal som to a oni: „My to doručíme. Povedz, kam chodia za dievčatami?“

V celej divízii bolo vyhlásené stanné právo a za krátku dobu premiestnili diví-

ziu pod Minsk. Ale tam prechádzalo k partizánom ešte viac našich.

(ČSL-R)

Jozef POKLEMBA, Praha:

Narodil som sa v Dubovici na východnom Slovensku. Otec, pretože sme ne-

mali z čoho žiť, odišiel do Ameriky. V auguste roku 1920, keď som mal osem

mesiacov, zomrela mi matka a zostal som sám. Žil som u jedného i u druhého

starého otca, a nakoniec u otcovej sestry.

V roku 1941 som bol v Ružomberku odvedený a roku 1942 ma odoslali z To-

poľčian na sovietsky front. Prišli sme do Korostenu asi 15. augusta 1942. Potom

po Novom roku nás presťahovali do Ovruče, pamätám sa, že bola strašná zima,

snáď 35 stupňov pod nulou. Potom sme sa presťahovali k Mozyru, do kasární

Kozinky, a tam sme boli celú zimu. Dedinčania nám najprv nedôverovali, ale pri

druhom, treťom stretnutí sa už objavila harmonika a už sa tancovalo. A keď sme

tam chodili už asi mesiac, začali sme sa zhovárať o partizánoch.

Potom prišiel jeden dedinčan a hovorí: „Keby ste chceli vidieť partizánov

a nezradili, tak by som vám ich ukázal.“

Volal sa Ševčenko, ale to som sa dozvedel až u partizánov. Dohovorili sme sa,

prišli dvaja chlapci, ešte mladí, so samopalmi, a pozdravili nás. Potom sme ich

viackrát stretávali a spoločne sme sa dohovárali, že k nim prejdeme. To už sme

mali i letáky, ktoré nás k partizánom pozývali.

Raz sme boli vonku po seno pre kone. Keď sme sa vrátili späť, počul som

rozkaz: „Poklemba a Stanko na divíziu!“ – Šli sme teda na divíziu, ale so službou.

Vzali nás po jednom a vypočúvali. My sme sa nepriznali. Dostali sme poriadnych

pár zaúch a veliteľ divízie Pilfousek, ktorý počúval za dverami, nás dal zavrieť.

Navečerali sme sa a vidíme, že služba nejako ticho sedí, asi spí. Začal som sa

rýchlo obliekať, Stanko tiež. Vzali sme nohy na plecia. Šli sme dvadsať kilomet-

rov až do dediny Svoboda. Vravíme si – tu už budú partizáni. Prišli sme do prvej

165

chalupy, zaklopeme, hovoríme – kde sú partizáni? Starček, keď videl uniformy a

pušky, zľakol sa, celý sa triasol. Šli sme asi o päť chalúp ďalej a tam sme zaklopali

znova. Otvoril zase starec a – čo chcete? – Ja hovorím – my ideme k partizánom

a keď nám neveríte, tu máte pušky, len nás niekam zaveďte, aby sme sa k nim

dostali. – Pozerá sa na nás a hovorí: – Tak poďte. – Šli sme cez dedinu, a tam sú

dediny dlhé aj 3-4 km, až na samý koniec, potom bol les a v tom jedna chalupa.

Prišli sme tak na 20 alebo 30 metrov a počujeme – zdórovo, druzja! – Tak sme si

povedali – už sme doma.

(ČSL-R)

LIST Z FRONTU

V jednu sobotu odpoludnia som sa vrátil zo školy. Mladšia sestra Helena mi

zvestovala, že chcel so mnou hovoriť Peter Kovaľčík. S  Petrom sme sa stýkali

menej, on navštevoval učiteľský ústav v Spišskej. Jeho brat Jozef bol tiež na vý-

chodnom fronte. Keď odišla sestra z  izby, Peter sa hneď pritiahol na lavici ku

mne, takže mi mohol šepkať do ucha. „Vieš, čo sa stalo?“ Odvetil som, že neviem.

„Dnes sme dostali od nášho Joža list z frontu a píše, že váš Jano...,“ – ešte raz sa

obzrel po izbe, či niekto medzi tým nevošiel a pokračoval – „prebehol k Rusom.“

Petra som ubezpečoval, že správa o prechode nebude pravdivá a požiadal som

ho, aby o tom nikomu nehovoril. Vyhneme sa takto obidvaja nepríjemnostiam.

Až keď Peter odišiel, prepadli ma rôzne myšlienky. Čo teraz? Nemci sa vyhrá-

žali trestom smrti nielen tým, ktorí prebehli, ale aj ich rodinným príslušníkom.

V Čechách, ako sme sa dozvedeli zo zahraničného rozhlasu, to dodržiavali so

známou germánskou dôslednosťou a vyvraždili celé rodiny, ktorých člen bol

v zahraničnej armáde. Keď sme o Janovom prechode hovorili v Tatrách, vtedy

ma to nenapadlo. Skôr som myslel na neho, aby sa mu prechod podaril a najmä

aby v boji nepadol a vrátil sa domov živý. Nezostávalo nič iné len čakať.

O niekoľko dní sa objavila u nás poštárka a podala mi list. Pečiatka na obálke

„cenzurované“ prezrádzala, že je to list z frontu. Jano teda slovo dodržal! Žiaden

list v živote som neotváral s takou netrpezlivosťou a zvedavosťou ako tento. Pre-

chod sa uskutočnil v noci zo 14. na 15. mája a list bol napísaný 14. mája. Na kon-

ci listu bola dohovorená veta: „Počasie sa vylepšilo, chystám sa na prechádzku

a preto končím. P. Profesorovi (Kotočovi) povedz, že slovo, o čom sme hovorili,

splním. Len vy sa držte! Pozdravujem všetkých čo najsrdečnejšie, rodičov, bra-

tov, sestry a Aničku. Aj Teba, Jano.“

166

To boli jeho posledné slova adresované rodine pred prechodom na druhú

stranu. Nezabudol nám pripomenúť, aby sme sa statočne držali, až situácia do-

zreje a vytvoria sa vhodné podmienky na boj proti fašizmu a aby sme nezabudli,

kde je naše miesto a nestáli bokom.

Teraz som len očakával, kedy padne obvinenie, vyšetrovanie a dôsledky.

V škole som sa tváril, ako keby sa nebolo nič stalo.

V rodnej obci v Smižanoch mal Jano dvoch veľkých neprajníkov. Učiteľa Šte-

fana Babika, ktorý študoval v Budapešti a do Smižian sa vrátil až r. 1920. Uči-

teľ Jozef Mikolaj sa vrátil v  tom čase ako legionár z Ruska a veľmi sa rozčúlil,

keď učiteľ Babik hovoril po maďarsky s dekanom Matúšom Pajdušákom v škole

a zborovni. A Jano mal s ním ako s maďarónom súdny spor skrz prístavbu školy

v Smižanoch. Uvidíme, kedy sa ohlásia.

Jozef NÁLEPKA: Vo večerných hodinách 14. mája 1943 mi napísal Jano list

a v ňom bolo heslo o prechode, na ktorom sme sa dohodli počas jeho poslednej

dovolenky (1942) v Tatrách. Znelo: „Počasie sa vylepšilo, chystám sa na pre-

chádzku, a preto končím...“

List zo dňa 14. mája 1943 a v ňom dohovorené heslo o prechode (Počasie...)

167

LIST KPT. JÁNA NÁLEPKU

PRIATEĽKE NA SLOVENSKU

Tvoj list z 13. januára 1943 som dostal a pretože mám teraz chvíľku času, mu-

sím Ti napísať len toľko: doteraz som živý a zdravý. Tu nie je zatiaľ so mnou zle,

a nikdy so mnou zle byť nemôže, lebo ak by som tu aj krk položil, viem, za čo

ho položím a Ty tiež musíš vedieť: za vlastnú krv! I keď ma vlastní nechápu, či

nechcú chápať, viem, že poslednú kvapku krvi musím položiť za svojich.

Buď pokojná a nezabúdaj, že som si vždy vedomý toho, prečo som tu a čo je

moja povinnosť. To je pre mňa jediné – predovšetkým povinnosť, a tej som ver-

ný. Keď snáď je niečo zle – ako Ti Jožo povedal – môže sa to týkať tých desiatich

dní, keď ma nebolo (zaistený v žalári v Poprade; pozn. J. N.) – veď vieš, kedy!

Vtedy, keď som Ti ani nemohol napísať, kde som. A to nemôže byť zle!

Ešte raz: buď pokojná a ver, že všetko sa dobre skončí!

Doma pozdravuj, aj Joža a našich doma.

Teba srdečne zdraví a objíma.

Bozkáva Ťa Tvoj Jano.

*

V inom liste z 15. 5. 1943 (v deň prechodu je dohovorené heslo o prechode) sa

píše: „S tými balíčkami už sa nespieram. Zatiaľ však neposielaj! Lebo mám počet

vyčerpaný – vrátili by Ti ho!“

Dole – pravdepodobne cenzúra dopísala červenou ceruzou: „List odložte na

pamiatku!“ List bol doručený až v auguste 1943.

(Z archivu Jozefa Mikolaja)

168

VÝLET GENERÁLA F. ČATLOŠA

K ZAISŤOVACEJ DIVÍZII

Hneď po prechode Jána Nálepku a jeho druhov k  sovietskym partizánom

priletel na divízne veliteľstvo generál Čatloš v záujme „usporiadania pomerov“

v jednotkách Zaisťovacej divízie. V sprievode veliteľa Pilfouska a ďalších dôstoj-

níkov navštívil Čatloš dve veľké slovenské posádky v Jeľsku a Kozinkách. Sľúbil

vojakom, že demobilizuje odvodné ročníky 1939 a 1940 a že pôjdu všetci na

Slovensko, len aby zabránil ich spolupráci s partizánmi.

Niekoľko menších jednotiek, napríklad strážnu jednotku

na stanici v Bogutičiach, vymenili a zaistili. Podobné opatre-

nia urobili aj na železničnej stanici v Michalkách, kde prechod

k  partizánom organizoval Eduard Belaj. Z  funkcie odvolali a

vyšetrovali dôstojníka štábu 101. pešieho pluku nadporučí-

ka Karola Fraňa. Vyšetrovací postup začali proti dôstojníkom

Čillíkovi, Staškovi, Kútikovi, proti poddôstojníkom a vojakom

Krídlovi, Juríkovi, Sojákovi, Lesínkovi, Morávkovi, Tupému a

ďalším.

Návšteva gen. F. Čatloša prebiehala v dňoch 19. - 21. mája 1943. Počas náv-

števy v Kozinkach predniesol generál ostrý prejav proti dôstojníkom, ktorí prešli

k partizánom. (Po vojne označil Čatloš Nálepkov počin za hrdinský – J. N.) Tak-

tiež niektorí dôstojníci zo Zaisťovacej divízie odsúdili Nálepkov prechod k So-

vietom. Ale o rok neskoršie, r. 1944, mnohí z nich sa pripojili do Slovenského

národného povstania a na veliteľstve v  Banskej Bystrici zastávali vyššie posty.

Ako rýchlo nastávali u mnohých zmeny v postojoch!

Minister národnej obrany Čatloš sa dokonca snažil osobne stretnúť a vyjas-

niť celú záležitosť. V  Kozinkách poveril „istého dôstojníka“, aby zorganizoval

schôdzku s Nálepkom, ktorý sa, podľa Čatlošových informácií, zdržiaval v ne-

ďalekých lesoch. K tejto schôdzke ale nedošlo. O celú záležitosť prejavil záujem

aj prezident SR Jozef Tiso, ktorý si vyžiadal podrobnú správu o stot. Nálepkovi.

Prezident si možno spomenul, ako počas jeho inšpekčnej cesty u Zaisťovacej di-

vízie v novembri 1941 robil Nálepka konferenciera na spoločenskom posedení

a vtipne parafrázoval premiéra Belu Tuku a maďarský rozhlas. Aj prezident Tiso

sa vtedy dobre pobavil.

(Bojovník 1994, č. 25; ďalej: Historie a vojenství č. 3, r. 1972. s. 402)

E. Belaj

169

POMSTA RODINE KAPITÁNA

Na Jánov prechod na sovietsku stranu pravdepodobne čakal aj komisár našej

obce Štefan Babik. Rozhodol sa, že našu rodinu udá za prechovávanie zbraní už

roku 1943.

Komisár vo svojom udaní zo dňa 28. mája 1943 okrem iného píše: „V Smiža-

noch koluje správa, že Ján Nálepka, stotník, ušiel s niekoľkými do boľševického

Ruska. Menovaný doniesol domov zbrane a rôzne vojenské veci. Nakoľko je to

pravda, čo sa šepká, úctivo prosím slávne Štátne zastupiteľstvo, nech ráči dať pre-

viesť domovú prehliadku. Vyšetrovanie nech je vedené tak, aby neboli príbuz-

ní chránení a neprezradení.

Komisár sa priznal, že jeho udanie bolo podkladom na domovú prehliadku

v našom dome.

Po vojne sa našiel originál tohoto udania. V jedno ráno pricestovala matka

za mnou do Popradu, kde som posledné mesiace štúdia býval. Pri odchode pred

bránou sa mi pokojne zverila, ako keby išlo o nejakú bezvýznamnú vec, že včera

boli u nás žandári a robili domovú prehliadku – „Vieš, hľadali tie zbrane, čo si

priniesol ešte v 1941 z Prešova. Naliehali na nás, aby sme sa priznali a ukázali,

kde ich máme schované, vraj sa nám nič nestane. Poprehadzovali všetko a našli

len starý bodák, hádam ešte z prvej svetovej vojny, ktorý si kedysi vyoral na poli.

To bolo všetko.“

Doma som vyslovil uspokojenie, že sa žandári nepozreli do knižnice, kde boli

partizánske listy, kam som ich uložil po nebezpečnej prehliadke v škole. Švagor

ma ale poopravil, že vybrali niekoľko kníh a vytriasali ich, či tam niečo kompro-

mitujúceho nenájdu. V opačnom prípade by som sa k maturite nedostal.

A čo v škole? Mal som obavy, aby to nejaký horlivec neoznámil v škole. Byro-

kracia však predsa len zapracovala a v škole sa všetko dozvedeli. Na chodbe ma

stretol profesor Kotoč a hneď mi zreferoval, že na kuratóriu školy posudzovali

návrh, aby ma vylúčili zo školy. Vraj takí odpadlíci nemajú tam čo robiť. Zastal

sa ma riaditeľ závodu zo Svitu. Nepoznal som ho a neskoršie som ľutoval, že po

ukončení štúdia som sa mu nepoďakoval. O niekoľko dní mi mladá profesor-

ka nemčiny Gizela Kardošová pošepkala, že v profesorskom zbore to dopadlo

pre mňa dobre. Väčšina profesorov bola na mojej strane. Vedeli, že nemôžem za

svojho brata a nemôžem niesť zodpovednosť za jeho činy.

Vydýchol som si, no tým sa to však neskončilo.

170

Na základe udania komisára obce Štefana Babika bola prevedená domová

prehliadka, ale žandári nič nenašli.

171

NOVÝ KONFLIKT V ŠKOLE

Raz v nedeľu som si z troch košieľ, ktoré som vtedy mal, chcel vybrať do kos-

tola tú najlepšiu. Nebola však vyžehlená, preto som poprosil sestru Helenu, ale

ona mi odvrkla, či neviem, že ide na slávnosti do kostola.

„Viem, že sú slávnosti, a ty na ne nepôjdeš. Ja ťa tam nepustím, kým mi ne-

vyžehlíš košeľu. Môžeš sa aj na hlavu postaviť.“ Začala sa medzi nami hádka, no

súrodenci sa do toho nemiešali. V rodine bolo nepísaným zvykom, že mladší

musel počúvať staršieho a sestra brata. Slovná výmena názorov nič nevyriešila.

Košeľa zostala nevyžehlená. Sestru som zamkol a nepustil do kostola. Začas sme

spolu nehovorili a myslel som si, že sa to tým skončilo.

O týždeň po hodine náboženstva ma katechéta pristavil a povedal mi, aby

som za ním prišiel. Čo chce?

„Máš sestru?“ opýtal sa. „Áno, mám tri sestry.“ „Je tu na teba sťažnosť, že si ju

nechcel pustiť na oslavy, ktoré poriadala mládež – SKM. Nejde o rodinnú záleži-

tosť, ale o nesúhlas, o bunt proti akcii mládeže. Čo ťa k tomu viedlo?“

„Pán kaplán, to nemá s politikou nič spoločné. Sestru som nepustil, lebo mi

nechcela vyžehliť košeľu. To je všetko.“

„Pozorujem ťa, že sa nesprávaš tak, ako by si sa mal. Nevykrúcaj sa! Polepšíš

si, keď sa priznáš. Na akciách Hlinkovej mládeže ťa nevidieť a z tvojich rečí sa

nám kadečo dostane do uší. Ak to nenecháš, zle skončíš.“

„Zdá sa, Nálepka, že ty si vôbec neuvedomuješ dobu, v  ktorej žiješ. Dnes

máme v  rukách moc my. Nepochybuj o tom, že ju vieme použiť proti takým

rebelantom, ako si ty! Buď to pochopíš a zaradíš sa medzi nás, alebo poletíš zo

školy.“

Kým ma kaplán káral, rozmýšľal som, kto ma mohol udať. Veď okrem sestry

Heleny a ďalších mojich príbuzných o tom nikto nevedel. Kaplán akoby čítal

moju myšlienku, lebo povedal: „Choď za pánom dekanom v Smižanoch a všetko

mu vysvetli.“ (Tak on ma udal.) Už je to tu, pomyslel som si vo vlaku cestou do-

mov. V škole som sa snažil nevystrkovať sa, nevyvolávať hádky, nepolitizovať na

nevhodnom mieste a s neznámymi ľuďmi. Bál som sa vylúčenia zo školy, bol som

žiakom skôr zakríknutým a utiahnutým. A teraz taká patália! Budem šťastný, keď

sa to dobre skončí, odteraz si musím dávať väčší pozor.

V Smižanoch dekan moju výhovorku o košeli neprijal. Nepresvedčil som ho.

Stroho zakončil rozhovor: „My s pánom kaplánom z Popradu sa dohodneme, čo

ďalej robiť.“

Z fary som odchádzal so zlým pocitom. Nevedel som, na čom som a niekoľko

nocí som nespal.

Nakoniec to dopadlo dobre.

172

NEŠŤASTNÁ MATKA

Keď sa naša rodina dozvedela, že brat Jano padol na Ukrajine v meste Ovruč,

nastal v rodine veľký smútok. Matka ako veriaca zašla ihneď do kostola za de-

kanom Matúšom Pajdušákom a prosila ho, aby odslúžil omšu za padlého v boji

syna Jana.

Dekan dobre vedel, o koho ide. Pozrel sa na matku a vyriekol: „Ja omšu za

partizána neslúžim.“

Matka sa smutne vrátila domov, na stôl položila pripravenú bankovku a roz-

plakala sa.

(J. N.)

VYŠETROVANIE

Nadišiel posledný deň školského roku. Vy-

svedčenia ležali na katedre a triedny profesor

Čižmár ešte čosi zapisoval do triednej knihy.

Vstal, zrakom prebehol po celej triede a keď

zistil, že všetci sú na svojich miestach, začal

svoj posledný príhovor k nám.

Maturoval som v  stredu. V  utorok som sa

ešte od rána poctivo pripravoval – presne pod-

ľa plánu, ale na obed som prípravu zo všetkých

predmetov skončil. Popoludnie som chcel vy-

užiť na opakovanie a na kontrolné odpovede.

Do školy som chcel cestovať už v utorok ve-

čer, aby som náhodou v stredu ráno nezmeškal

vlak. Začal som si veci pomaly baliť do aktovky

a chystať sa na vlak, keď vtom niekto zaklopal

na dvere. Do izby vstúpil syn obecného sluhu M. Novotný s odkazom pre mňa:

„Máš sa ihneď dostaviť do obecného domu, žandári na teba čakajú.“

„A čo chcú odo mňa, predsa som nič neukradol.“ Mysľou mi pebehli rôzne

myšlienky, ale nenašiel som žiaden dôvod. „A nepovedali, prečo chcú so mnou

hovoriť?“

„Nie, len máš ihneď prísť, je to veľmi súrne.“

Maturant Jozef Nálepka (1944)

173

„Ale ja cestujem večerným vlakom do Popradu, zajtra maturujem, tak im po-

vedz, že dnes nemôžem, potom sa prihlásim sám.“

„To nepôjde. Urob, čo som ti povedal, a už choď.“ Vytratil sa z  izby a stále

niečo šomral.

Keď som sa približoval k obecnému domu, zbadal som pri ceste dve unifor-

mované osoby.

„Tak to je on“ – ukázal na mňa prstom syn obecného sluhu. Hodnosťou vyšší

žandár ma vyzval, aby som ho nasledoval. Vstúpili sme do miestnosti. Obidvaja

žandári si sadli na jednu, ja na druhú stranu stola. Mal som čudný pocit. So žan-

dármi som zatiaľ nič nemal.

Veliteľ sa ma opýtal.:

„Máte brata?“

„Mám štyroch bratov a tri sestry.“

„Ale vojaka.“

„Všetci boli vojaci.“

„A ten na fronte – Ján?“

„Ten je na fronte!“

„Dostávate od neho listy?“

„Nie, už dlho nepísal a my nevieme, čo sa s ním stalo.“

„Takže neviete.“

„Nie.“

„A posielal z frontu peniaze?“

„Z frontu peniaze neposielal, ale nechával posielať na moje meno svoj plat

z Ministerstva národnej obrany z Bratislavy.“

„A kde máš tieto peniaze?“

„Nemám ich, pretože som mu ich odovzdal pri jeho poslednej dovolenke.“

„Máš na to potvrdenie?“

„Potvrdenie?“ zatváril som sa udivene.

„Predsa, keď mi brat dal niekedy pár korún na zošity, nikdy som mu potvrde-

nie nedával.“ Naivne som sa opýtal: „Keď ste vy dali svojmu bratovi peniaze, tiež

ste od neho žiadali, aby vám dal potvrdenie? To je predsa nezmysel.“

To som nemal povedať. Hodnosťou vyšší vstal, rukou nervózne gestikuloval

a okríkol ma: „Na to som sa ťa nepýtal. Ty si tu na to, aby si odpovedal na moje

otázky, a nie sa drzo vypytoval.“

Nechcel som rozhovor vyostrovať, skôr som si želal, aby už bol koniec, lebo

ešte zmeškám vlak a tým aj maturitu. Až mi bolo zle, keď som si na to pomyslel.

„No, pozri sa“ – pokračoval hodnosťou vyšší – „tvoj brat Ján prebehol k parti-

zánom v Rusku. So sebou vzal vojenského koňa, výstroj a nejaké zbrane. Spôsobil

takto škodu slovenskej vláde vo výške 45000 korún. Túto čiastku budeš musieť

zaplatiť zaňho ty, lebo máš jeho fi nancie.“

174

„Už som vám povedal, že nemám. Nemohli by sme to prejednať o dva alebo tri

dni, keď zmaturujem? Ak ma hneď nepustíte, zmeškám vlak a možno aj maturi-

tu. Sám sa prihlásim na žandárskej stanici v Spišskej Novej Vsi.“

Zdalo sa mi, že na toho druhého, hodnosťou nižšieho, to zaúčinkovalo. Hod-

nosťou vyšší žandár rozhodol: „Tak teda choď a hneď sa ohlás na žandárskej sta-

nici. Ak neprídeš sám, necháme ťa predviesť žandárom.“

Ani som nepoďakoval, schytil som aktovku a ako strela som sa vyrútil z obec-

ného domu. Zastavil som sa až na železničnej stanici.

S hlásením na žandárskej stanici sa už nedalo ďalej odkladať. Zaklopal som

na dvere. Cítil som vlastný zrýchlený dych. Za stolom sedel ten istý nadporučík

– žandársky veliteľ Spišskej Novej Vsi. Na pozdrav neodpovedal. Prezrel si ma

overujúc, či som to skutočne ja. Sedel za stolom v kresle a mňa nechal stáť. Pre-

šľapoval som z nohy na nohu. Veliteľ sa neponáhľal. Pozrel do spisu, potom zase

na mňa a mlčal. Červené výložky, zlaté hviezdy a nová zelenomodrá uniforma

ho robili mladším, než bol v skutočnosti. Za chrbtom mu visel obraz prezidenta

Tisu. Na druhej strane visel obraz Šaňa Macha a pod ním heslo „Si osobne zod-

povedný. Na stráž!“

„Tak čo bude s tými peniazmi?“ dôrazne sa opýtal.

„S akými?“

„No s tými, čo máš zaplatiť za škody, ktoré spôsobil slovenskej vláde ten tvoj

nepodarený brat. 45 000 slovenských korún máš poukázať štátu a to môžeš byť

rád, že slovenská armáda nezapočítala všetky škody. Ty dobre vieš, že boli omno-

ho vyššie.“

„Už som povedal, pán veliteľ, vašim podriadeným, že brat posielal síce penia-

ze na moje meno, ale pri najbližšej príležitosti si ich odo mňa vyzdvihol, alebo

som nakúpil veci a poslal preňho na front po dôstojníkoch, ktorí prišli z frontu

na dovolenku. To je všetko, a ja už nemám čo dodať.“ Spočiatku sa mi triasol

hlas, ale potom som nadobudol rozvahu.

„Tie tvoje rozprávky ma nezaujímajú. Povedz, kedy zložíš peniaze a basta. Ak

tak neurobíš, nechám ťa zavrieť do basy. Sedel si už v žalári? Ešte nie? – tak to

môžeš skúsiť.“

Vedel som, že ma straší, ale mohol hrozbu aj uskutočniť.

„Pán veliteľ, povedal som vám pravdu. Žiadne peniaze nemám, som chudob-

ný študent, takže vám, ani štátu, nemám z čoho zaplatiť.“

„A potvrdenie o tom, že si bratovi počas dovolenky odovzdal peniaze, máš?“

„Pán veliteľ, už vašim podriadeným som povedal, že buď som ja dával peniaze

bratovi, alebo on mne, ale potvrdenia si bratia predsa nikdy nepodpisujú.“

To sa mi zdalo neodškriepiteľné a moje sebavedomie trochu stúplo. Iste má

veliteľ nejakých príbuzných a určite si nevypisujú potvrdenia ani pri väčšej čiast-

ke. Zdalo sa mi, že tento argument naňho zapôsobil a hádam mi už dá pokoj.

175

Mýlil som sa. Urobil síce menšiu prestávku, ale tváril sa, akoby moju odpoveď

ani nepočul a pokračoval: „Počuj, mládenec, nemám čas sa s tebou handrkovať.

Mám na stole vážnejšie spisy a na mojich pleciach väčšiu zodpovednosť než tieto

veci. Buď zaplatíš peniaze ihneď, alebo pôjdeš do tábora. Rozmysli si to rýchlo.

Ako som vravel – nemám čas.“

„Pán veliteľ, dajte mi ešte aspoň mesiac na rozmyslenie, poradím sa so známy-

mi a príbuznými a o niečo sa pokúsim.“

„No dobre, mládenec! Dávam ti poslednú možnosť. Peniaze zložíš najneskor-

šie do 15. septembra. Ak tak neurobíš, prídeme si po teba do Smižian a dáme ťa

do pracovného tábora a tam budeš dovtedy, kým štyridsaťpäť tisíc korún poctivo

neodpracuješ. Súhlasíš?“

„Súhlasím, pán veliteľ“ – zvolal som skoro radostne.

Začínal sa dlho očakávaný boj aj u nás, v  našich lesoch, na našom území.

Každý sa musí rozhodnúť, kam sa pridá, na ktorej strane bude jeho miesto. Takže

s vyrovnaním účtu sa netreba ponáhľať. Pán veliteľ žandárov musí počkať. Čas

ukáže, či a ako sa vyrovnám – peniazmi alebo inak. Ale určite sa vyrovnáme

v SNP!

Záver. Peniaze prichádzali síce na moje meno, ale disponovala s nimi moja

staršia sestra Marienka. Tak sa dohodli aj s Janom. Bola už ale nemocná, nechcel

som ju zaťažovať rôznymi vyšetrovaniami, tak som to vzal na seba.

Sestra peniaze spočítala a zistila, že konečný zostatok bol presne 5 300,- Ks

(korún slovenských).

(J. N.)

176

Čatár ašpirant Jozef Nálepka

(tretí sprava) v kasárňach Na

Pohořelci v Prahe (máj 1945)

a o dva roky neskôr.

V.

kapitola

178

PRVÉ KROKY ČESKOSLOVENSKÉHO

PARTIZÁNSKEHO ODDIELU

Nálepka už ako veliteľ československého partizánskeho oddielu vypracoval

organizačnú štruktúru jednotky, ktorá bola spočiatku rozčlenená takto: štáb s ve-

liteľom (kpt. J. Nálepka) na čele, náčelník štábu (npor. I. Lysák-Jacko) a veliteľ

bojovej skupiny (por. M. Petro). Bola to dočasná organizácia, určená na plnenie

prvej, pritom však významnej bojovej úlohy, ktorá bola rozkazom generála Sa-

burova stanovená následovne: oddiel sa mal spojiť so slovenskými posádkami

v  Jeľsku, na križovatke v Bogutičiach, na železničnej stanici Slovečno, v osade

Kozinky, a získať vojakov a dôstojníkov na prechod so zbraňami i strelivom

k partizánom do československého oddielu.

Rozkaz predpokladal spojiť sa postupne i s ďalšími posádkami, pretože spolu-

práca s partizánmi bola v jednotkách Zaisťovacej divízie rozsiahla.

Ku každej skupine boli pridelení skúsení partizáni zo slávnej rozviedky veli-

teľstva žitomirských partizánskych oddielov, ktorí mali pri plnení danej úlohy

pomáhať a učiť príslušníkov československého oddielu partizánskemu spôsobu

života a boja. Skupinám účinne pomáhalo miestne obyvateľstvo, ktoré doručo-

valo slovenským jednotkám letáky napísané podľa konceptu Jána Nálepku. Pro-

stredníctvom civilných spojok rozsielal oddiel výzvy na schôdzky vojakov a dôs-

tojníkov, ktorých partizáni osobne poznali.

Okrem toho sa generál A. N. Saburov obrátil rozkazom na veliteľov iných par-

tizánskych oddielov, aby Slovákov odoslali do československého partizánskeho

oddielu.

Rozkaz znel: Veliteľom partizánskych oddielov v  Žitomirskej oblasti naria-

ďujem: všetkých partizánov a veliteľov Čechoslovákov ihneď odveliť do štábu

partizánskych oddielov Žitomirskej oblasti na doplnenie formujúceho sa česko-

slovenského partizánskeho oddielu.

Úlohu stanovenú v rozkaze, t. j. zorganizovať všetkých partizánov slovenskej

národnosti v československom partizánskom oddiele, sa z radu dôvodov nepo-

darilo uskutočniť. Hlavne však preto, že bývalí slovenskí vojaci prešli a bojovali

väčšinou v miestnych partizánskych oddieloch a v nejednom prípade zastávali

i veliteľské funkcie. Pritom nie všetky jednotky operujúce v tejto oblasti boli sú-

časťou žitomirských partizánskych oddielov, ktorým velil gen. Saburov.

(Historie a vojenství č. 3, r. 1972, s. 400, 401)

179

PROPAGAČNÁ ČINNOSŤ MEDZI SLOVENSKÝMI

A MAĎARSKÝMI VOJAKMI

Nálepka upozorňoval, že je nevyhnutné viesť propagandu medzi vojakmi

a  dôstojníkmi slovenskej Zaisťovacej divízie s  cieľom organizovať prechod čo

možno najväčšieho počtu vojakov a dôstojníkov tejto divízie k partizánom a po-

ukázal, že v tejto práci vidí prvoradú úlohu oddielu.

Jeden z jeho letákov k vojakom:

Slovenskí dôstojníci a vojaci! Blíži sa hodina defi nitívnej porážky hitlerov-

ských barbarských hord, blíži sa koniec krvavým výčinom na bezbranných slo-

vanských národoch.

Slovenskí vojaci, pomôžte zničiť nemeckého vraha a oslobodiť svoje milované

Slovensko od vraždiacich nemeckých gestapáckych hord. Nedovoľte aj naďalej

páliť za živa ruské ženy a deti. Nepomáhajte vraždiť bratský ruský národ, nešpiň-

te si ruky na rozkaz karieristov krvou svojich bratov.

Veliteľstvo žitomirských partizánskych oddielov Nálepkovi oznámilo, že 21.

júna 1943 začali fašistické vojská uskutočňovať svoje veľké trestné výpravy proti

partizánom. V zostave týchto vojsk boli aj maďarské horthyovské jednotky, ktoré

vystriedali slovenskú Zaisťovaciu divíziu.

Keď sa to Nálepka dozvedel, poslal Slovákom v maďarskej armáde niekoľko

listov a letákov, v ktorých sa výstižne hovorilo o význame boja proti hitlerovcom

a ich prisluhovačom:

„Všetky porobené národy dvíhajú svoje hlavy. Prestaňte aj vy slúžiť maďar-

ským porobiteľom a prejdite k nám, československým partizánom.“

(Z. A. Bogatyr: V tylu vraga)

Nehľadiac na drakonické opatrenia hitlerovcov a ich slovenských prisluho-

vačov a na nemožnosť mnohých vojakov a dôstojníkov bezprostredne sa spo-

jiť s partizánmi, neprerušujú sa pokusy slovenských protifašistov zorganizovať

prechod do partizánskych oddielov. Tak už 17. mája, ako potvrdzuje denník

oddielu, vojaci bogutičskej posádky sa pokúšali prejsť k partizánom. Tento po-

kus sa nepodaril. Časť posádky, pozostávajúca z Nemcov na čele s nemeckým

veliteľom, tušila niečo, zavolala posilu a prekazila Slovákom uskutočniť ich zá-

mer. Vo vzniknutej zrážke boli dvaja Slováci ranení. Utiecť sa podarilo len trom.

V rozkaze pre slovenskú divíziu sa uvádza, že chytení slovenskí dôstojníci boli

odsúdení na smrť.

180

Velenie divízie zastrašovalo vojakov predovšetkým opakovaným vyhlaso-

vaním stanného práva. Na vojakov zapôsobil i Čatlošov prísľub, že odvodové

ročníky 1939 a 1940, ktoré tvorili podstatnú časť divízie, budú presunuté na

Slovensko a budú sa demobilizovať.

Vojenskí duchovní a spravodajskí dôstojníci ochotne podporovali umelo vy-

volávané ilúzie o presune jednotiek a o ich návrate na Slovensko.

Tieto okolnosti boli teda pravou príčinou čiastočných neúspechov v agitačnej

a náborovej kampani nálepkovcov. Kritické zhodnotenie plnenia prvej bojovej

úlohy, ktoré Nálepka vykonal na štábe generála Saburova v Karteničiach boli

práve tamtie okolnosti.

Prvá bojová úloha mala teda väčší úspech aj dosah, než ako ho vtedy Nálepka

hodnotil. I napriek ťažkostiam v druhej polovici mája prešli zo stanice Slovečno

s  guľometmi a s ďalšími zbraňami k druhej skupine Štefan Chovanec, potom

Jozef Révay, Emil Gočal, s ktorým som sa neskôr, počas SNP, stretol na Liptove,

a iní. Ku skupine Jána Nálepku prešiel i s tankom Martin Korbeľa a ďalší.

Ako sa ukázalo, jednotky Zaisťovacej divízie neboli presunuté na Slovensko,

ale do priestoru Minska na okupovanom území Bieloruska. Tým sa ilúzie slo-

venských vojakov o návrate domov rýchlo rozplynuli, A nakoniec sa pozostatky

Zaisťovacej divízie presunuli do Talianska.

(Historie a vojenství č. 3, r. 1972, s. 401, 403, 404; ďalej D. Berlinskij-M. Pogre-

binskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, s. 58, 59)

OFENZÍVA NEMECKÝCH VOJSK

PROTI PARTIZÁNOM

Z nemeckého dokumentu (uvedeného v tejto knihe) sme sa dozvedeli, že sa

v  letnej ofenzíve pripravuje útok pri Kursku (plán Citadela). Po prehratej bit-

ke pri Stalingrade plánoval Hitler odvetu pri Kursku. Nemeckí štábni byrokrati

uviedli, že 10 divíziám sa nedá zaručiť úplná bezpečnosť pri ceste na východ.

Na nemeckom štábe odhadli, že by proti partizánom bolo treba vyslať ďalších

140 000 vojakov a oni ich mali k dispozícii len 50 000.

Dňa 26. júna 1943 prešli fašisti do ofenzívy, pričom vo veľkom počte použili

delostrelectvo a letectvo. Trestné oddiely sa na autách rýchlo predierali do hlbín

partizánskeho kraja, usilovali sa rýchlo obsadiť osady. Potom sa začalo preče-

sávanie lesov a močarísk. Nad lesom krúžili nemecká lietadlá, ktoré zhadzovali

181

bomby na cesty, samoty a dediny, ničili domy pokojamilovného obyvateľstva,

zabíjali ženy a deti. Hitlerovci vypaľovali dediny a nechávali za sebou len dymia-

ce rozvaliny. Obyvatelia týchto dedín, chrániac sa pred nemeckými fašistickými

uchvatiteľmi, odišli všetci do jedného do lesov a po neznámych cestičkách, ktoré

poznali len starí poľovníci, uberali sa na pusté, stromami a kroviskami zarastené

„ostrovčeky“ na močariskách.

Vďaka dobre organizovanej službe partizáni včas rozlúštili plány fašistické-

ho velenia a rozhodli sa nezačať pozičné obranné boje, ale nástrahami, podmí-

novaním ciest a náhlymi prepadmi ničiť v skupinách a oddieloch nepriateľskú

živú silu a techniku a tým spôsobovať nepriateľovi neznesiteľné podmienky boja

s partizánmi v lesoch.

Dňa 26. júna 1943 Československý oddiel dostal rozkaz spolu s  partizán-

skym oddielom Buďonného rozvinúť bojové akcie proti útočiacemu protivní-

kovi v okrese Daniloviči - Borovoje lazy, Rubež, Ivnova Sloboda. Tým sa začala

spoločná bojová cesta ukrajinského partizánskeho oddielu Buďonného a Čes-

koslovenského partizánskeho oddielu kapitána Repkina. Cesta, bohatá na ťažké

skúšky a hrdinské činy, v ktorých silnelo a zoceľovalo sa bojové priateľstvo so-

vietskych a slovenských partizánov.

Pred pochodom prehovoril k bojovníkom československého oddielu brigád-

ny generál Saburov. Povedal Slovákom, že práve tu dostanú svoj prvý bojový krst

a vyjadril presvedčenie, že čestne vydržia ťažkú bojovú skúšku.

Obidva oddiely hneď pristúpili k vykonaniu bojovej úlohy, vyšli do priestoru

osady Daníľoviči a na noc sa rozložili v  lese. Na druhý deň, 27. júna 1943, sa

hitlerovci po dlhom bombardovaní pohli do hĺbky lesa. Nálepka a veliteľ od-

dielu Buďonného Arťuchov sa rozhodli prijať boj a pripravili na ceste trestných

oddielov množstvo nástrah. Opití hitlerovci zaútočili tri razy. Nálepka pripustil

útočiacich fašistov na 30-50 metrov a len potom dal rozkaz páliť. Presné strely

slovenských partizánov, ktorí sa učili vytrvalosti a vojenskej znalosti u svojho

veliteľa, znovu a znovu pritlačili k zemi príslušníkov trestnej expedície.

„Partizán československého oddielu guľometník Poklemba“ – hovorí sa v me-

sačnom hlásení vyššej jednotky – „pri odrážaní útoku protivníka dostal úlohu

strieľať z ľahkého guľometu. Ale tvárnosť terénu mu znemožňovala správne po-

staviť guľomet. Poklemba nestrácal čas hľadaním miesta, dal guľomet na chrbát

svojho pomocníka Štraucha. Poklemba pustil protivníka na blízku vzdialenosť

a začal presnú guľometnú paľbu, zabil 8 hitlerovcov. Štrauch, na chrbte ktorého

bol guľomet, zároveň strieľal z pušky.“

V priebehu boja sa fašisti pokúšali obkolesiť československý oddiel. Nálepka

vystihol úmysel protivníka a dal rozkaz ustúpiť. Družstvo, ktorému velil Emil

Gočal, na rozkaz Nálepku krylo ústup oddielu paľbou a vyradilo pri tom z boja

182

12 hitlerovcov. Tak sa bili aj druhí bojovníci československého oddielu. Fašisti

nemohli dosiahnuť úspech. „Nepriateľ stratil 30 ľudí“ – stručne poznamenáva

denník oddielu. – „Naše straty: jeden ranený do ruky – Gočal. Nepriateľ ustúpil

a oddiel odišiel hlbšie do lesa...“

Dňa 30. júna jedna z prieskumných skupín, ktoré Nálepka vyslal, objavila na

ceste Borovoje - Tonež veľkú skupinu hitlerovcov. Nálepka osobne viedol svojich

bojovníkov do útoku. Operácia sa skončila úspešne. Vďaka odvahe a správnemu

veleniu veliteľa, partizáni zabili v tomto boji 17 fašistických vojakov a dôstojní-

kov a ostatných zahnali na útek. V  tejto bitke Nálepkov oddiel priniesol prvú

obeť. V boji s hitlerovcami na sovietskej zemi zahynul chrabrou smrťou sloven-

ský čatár Ondrej Mažiarik.

O smrti O. Mažiarika podáva svedectvo priamy účastník

tohto boja František Krajčovič:

Nálepka rozdelil úlohy a sám šiel z pravej strany po lese, za-

tiaľ kým ostatní z ľavej strany v rojniciach. Začal sa boj. Mažia-

rik sa trochu nadvihol a vystrelil, a to bol jeho osudný pohyb,

lebo vzápätí zaznela dávka zo samopalu a klesol na zem. Zakri-

čal som cez cestu na Nálepku: „Mažiarik je ranený!“ Nálepka

sa hneď pustil smerom ku mne, ale Nemci ho zbadali a začali

naňho strieľať. Netrafi li ho... Dobehol k Mažiarikovi, rozopol mu blúzu, zatiaľ čo

ja som sledoval cestu. Lenže Mažiarik už bol mŕtvy... Strela mu zasiahla priamo

srdce.

Prirodzene, viesť samostatné operácie odtrhnuté od druhých oddielov, bez

spojenia so štábom vyššej jednotky, bolo veľmi ťažké. Podmienky vyžadovali

ustavičné manévrovanie; bolo treba robiť veľké presuny po bahnistých lesných

terénoch. Partizáni Nálepkovho a Arťuchovho oddielu v tyle trestných expedícií,

v bojoch ďaleko od svojich základní, trpeli veľkým nedostatkom potravín. Ne-

vyhnutné zásoby, ktoré si zobrali so sebou, sa skoro vyčerpali, dostať potraviny

bolo skoro nemožné, pretože obyvateľstvo pred hitlerovcami ušlo z osád a samôt

do lesov. Boli dni, keď jedli len lesné plody. Ale bojovníci sa nesťažovali... Zvlášť

ťažko bolo bojovníkom československého oddielu, ktorí neboli ešte dosť zocele-

ní. Ešte neprivykli na ťažkosti partizánskeho života a veľmi trpeli nedostatkom

potravín.

Dňa 8. júla v denníku oddielu stojí: „Už niekoľko dní niet chleba a soli.“ Ale

nehľadiac na všetky tieto ťažkosti, oddiely Arťuchova a Nálepku, ktoré sa nachá-

dzali v  tyle fašistických trestných jednotiek, úspešne splnili svoje úlohy a ešte

viacej zosilnili údery na nepriateľa. Keď veliteľ vyššej jednotky zhrnul výsled-

ky týchto operácií, poznamenal, že oddiely Buďonného a československý od 26.

F. Krajčovič

183

júna 1943 do 13. júla 1943 ustavične konali bojové operácie, dezorganizovali

pohyb nepriateľských motorových a peších prúdov po cestách a útočnú činnosť

nepriateľa v  lesoch. Poukázal na to, že obidva oddiely zabili mnoho vojakov

a dôstojníkov a zničili veľké množstvo bojovej techniky. Saburov vo svojom roz-

kaze zdôraznil, že „tieto výsledky hovoria o vysokej morálno-politickej hodnote

mužstva oddielov a o dobrých bojových kvalitách veliteľského zboru“.

Medzi operáciami, ktoré podnikli Nálepkovi a Ar-

ťuchovovi partizáni, vyniká úder 5. júla na esesákov,

ktorí postupovali na autách po ceste Borovoje -Milo-

ševiči. V  tejto operácii spolu s  hlavnými silami par-

tizánskeho oddielu Buďonného sa zúčastnila aj sku-

pina bojovníkov československého oddielu. Partizáni

podmínovali cesty a začali páliť na prúd práve vtedy,

keď pod autami začali vybuchovať míny. „Náš prepad

bol pre Nemcov nečakaný“ – rozpráva vo svojich spo-

mienkach veliteľ oddielu Buďonného Arťuchov – „do-

stali sa do našej paľby a nevedeli, čo robiť.“ Sedem-

desiat zabitých hitlerovcov a päť zničených áut bol

výsledok tohto vzorného prepadu, zatiaľ čo partizáni

nestratili ani jedného bojovníka.

Hitlerovci nedokázali spôsobiť partizánom vážnu škodu, cítili svoju bezmoc-

nosť v boji s nimi, preto od zlosti a zúrivosti sa vysporadúvali s civilným obyva-

teľstvom. Len v priestore československého oddielu Nemci vypálili osady Dani-

loviči, Borovoje, Rubež a mnohé iné. V osade Borovoje partizáni našli v domoch

12 znetvorených mŕtvol starcov, žien a detí. Krvavé zločiny hitlerovcov ešte via-

cej vybičovali nenávisť partizánov k uchvatiteľom.

Po druhom týždni letnej ofenzívy hitlerovcov proti partizánom bolo jasné,

že ich plány na zničenie partizánskych oddielov žitomirskej a polesskej oblasti

úplne stroskotali.

Krátko po neúspechu tejto ofenzívy okupanti boli nútení priznať v miestnom

fašistickom liste: „Boj s partizánmi je ťažký a nebezpečný.“

Dva týždne bojov uprostred nepriateľských vojsk boli tvrdou školou pre čes-

koslovenský partizánsky oddiel aj pre samého Jána Nálepku. V každodenných

bojoch s nepriateľom Nálepka si rýchlo osvojuje umenie partizánskej vojny. Učí

sa bojovať nie tam, kde boj vyvoláva protivník, ale tam, kde je to výhodnejšie pre

partizánov, učí sa udierať na najnečakanejších miestach a pritom chrániť svoje

sily. Slovenskí partizáni a ich veliteľ vydržali tvrdú bojovú skúšku vďaka pomoci

a podpore ukrajinských partizánov, svojich bojových druhov.

I. O. Arťuchov

184

Dňa 18. júla 1943 veliteľ vyššej jednotky Saburov zvláštnym rozkazom vyzdvi-

hol bojové úspechy obidvoch oddielov: „Ako veliteľ vyslovujem vďaku veliteľovi

oddielu Buďonného súdruhovi Arťuchovovi, komisárovi súdruhovi Michajlovo-

vi, veliteľovi československého oddielu súdruhovi Repkinovi a všetkým prísluš-

níkom týchto oddielov.“

Sovietska vláda vysoko ocenila bojovú činnosť československého oddielu. Ka-

pitán Ján Nálepka-Repkin, dôstojníci a niekoľko vojakov oddielu, ktorí najviacej

vynikali v bojoch s trestnými oddielmi, boli vyznamenaní medailami „Partizán

Vlasteneckej vojny“ prvého stupňa a mnohí partizáni medailou „Partizán Vlas-

teneckej vojny“ druhého stupňa.

Vyznamenanie príslušníkov Čs. partizánskeho oddielu (leto 1943)

185

Osvedčenie k vyznamenaniu medailou „Partizán Vlasteneckej vojny“

Brigádny generál Saburov povedal:

„V prvom boji ste sa osvedčili ako slávni, chrabrí partizáni. Tým, že bojujete

proti Nemcom na našom území a bránite sovietsku krajinu, bránite zároveň svoj

národ a svoju vlasť... Nepriateľa máme jedného, je to nepriateľ ukrutný a zákerný.

Chcel by rozdeliť a zotročiť slovanské národy. Bijeme sa s týmto nepriateľom nie

na život, ale na smrť.“

Končiac svoj prejav, Saburov želal partizánom a veliteľom oddielu ešte nemi-

losrdnejšie sa biť s nemeckými fašistickými okupantmi a tým priblížiť deň ich

konečnej porážky.

Po prejave komisára vyššej jednotky Z. A. Bogatyra, ktorý srdečne pozdravil

slovenských partizánov a vysoko ocenil ich bojové zásluhy, ujal sa slova veliteľ

oddielu Ján Nálepka. V mene bojovníkov a veliteľov svojho oddielu ďakoval vlá-

de za preukázanú vysokú česť.

„Chcem vás ubezpečiť o tom“ – vyriekol so vzrušením – „že sa budeme čestne

biť s našim spoločným nepriateľom, a tak budeme približovať deň víťazstva, deň

vytúženého pokoja pre váš i náš ľud a pre všetky slobodymilovné národy sveta.

186

Budeme sa biť s nenávideným nepriateľom do poslednej kvapky krvi, a ak bude

potrebné obetovať život za našu spravodlivú vec – obetujeme ho bez váhania.

Prejavenú dôveru si čestne zachováme ako doteraz.“

(D. Berlinskij-M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka,

SPB Bratislava 1952, s. 63-69)

Na štábe gen. A. Saburova

ZACHRÁNENÝ ŽIVOT NEMECKÉHO GENERÁLA

„Viete, prečo bol generál Kitzinger taký milosrdný ku kapitánovi Nálepkovi?“

– spýtal sa por. M. Petro-Katin, ktorý doteraz mlčal.

„Načo to, Katin, netreba“ – snaží sa ho zastaviť Nálepka.

„Rozprávajte, rozprávajte“ – ozvalo sa niekoľko hlasov odrazu.

A Katin rozpráva, ako Nálepka zachránil generálovi život. V čase, keď sme

prekračovali Dneper, mal prísť Kitzinger na štáb divízie. Nálepka s veliteľom di-

vízie mu išli oproti. Pred odchodom prikázal Nálepka svojim kamarátom, aby

podmínovali vstup na most na ceste Jeľsk - Mozyr. Keď sa potom vracali domov

už aj s generálom, Nálepka predbehol Kitzingerovu otvorenú limuzínu a zvíril na

187

ceste hustý oblak prachu. Dávali mu signál, aby zastal, no Nálepka trielil ďalej.

Generál vystrelil z pištole do vzduchu, ale ani to ho nezastavilo. Skôr než prišiel

k zamínovanému miestu, Nálepka spomalil. Rozčúlený generál dal vystreliť dáv-

ku zo samopalu. Vtedy Nálepka odbočil a zastal. Za ním sa zastavil aj druhý voz.

V tej chvíli vyšlo z lesa nákladné auto s esesákmi a mierilo rovno na most. No

skôr, než naň vyšlo, vyletelo do vzduchu.

Nálepka ihneď bežal ku generálovi a skromne povedal: „Zbytočne ste sa po-

kúšali zastaviť ma, pán generál. Keby som sa vám bol ustúpil, možno práve vaše

auto by bolo nabehlo na partizánsku mínu.“

„A vy ste mohli byť prvý pri moste, keby som vás nebol zastavil ja“ – povedal

generál, ktorý sa len horko-ťažko spamätúval z nečakaného otrasu.

„To je možné“ – odpovedal pokojne Nálepka – „No slovenský dôstojník sa

nesmie báť smrti. Tým skôr, ak ide o život generála veľkej nemeckej ríše.“

Generál Nálepku vyznamenal a od tých čias mu všeličo prepáčil.

„Tak“ – usmial sa v rozpakoch Nálepka – „nechtiac som sa stal generálskym

spasiteľom. Dlho som sa nevedel spamätať z tohto neúspechu. Utešovalo ma len

to, že namiesto jedného generála zmietla tá mína šesť Germánov. Tak mi bolo

trocha ľahšie.“

(ČSL-R)

Petro, Nálepka a Fedorov

188

V OBKĽÚČENÍ

Saburovove partizánske jednotky sa presúvali z Ukrajiny cez lesné masívy do

Bieloruska. Nebolo ľahké premiestniť na stovky kilometrov tisíce ľudí, bojovú

techniku, kone. Niečo také sa nedalo urobiť nepozorovane. Fašisti zmobilizova-

li všetkých svojich vazalov – ozbrojené oddiely vlasovcov, Maďarov, ktorí tiahli

proti partizánom sprevádzaní letectvom zo vzduchu. Bolo to v priestore Leľčice -

Stodoliči. Partizáni sa ocitli v obkľúčení. Nemci doslova reťazovo obkľúčili lesný

masív, neustále bombardovali a takto nás chceli prinútiť, aby sme sa vzdali, alebo

nás chceli úplne zničiť vyhladovaním. Netušili sme, že v nedobrovoľnom „zajatí“

lesa budeme musieť stráviť celé tri týždne.

V prvé dni to ešte šlo. Zásoby ako-tak stačili. S pribúdaním dní začala ubúdať

nálada a začali narastať vážne starosti... Nebolo čo položiť do úst. Rozhodli sme

sa zabíjať kone. Jedz však konské mäso bez soli, bez chleba, bez zemiakov. Jedz

konské mäso, keď ho niet v čom uvariť, v lese nebol ani pramienok pitnej vody.

Pritom les oplýva dostatkom vody v močiaroch a bažinách, voda nám tiekla do

topánok. Tú vodu sme museli piť, aj keď zo zdravotného hľadiska nebola v po-

riadku. Partizáni boli vysilení, nevyspatí, ale na výpady proti fašistom museli

chodiť neustále. Asi päťdesiat ráz vyrazili partizáni proti obliehajúcim.

Na sklonku tretieho týždňa sa zišli štáby Nálepku a Arťuchova. Výsledok bol

jednoznačný. Treba zistiť najslabší článok v reťazi obkľúčenia. Nemci sa nesmeli

dozvedieť pravý stav situácie partizánov. Partizáni povyťahovali niekoľko starých

gramofónov a gramofónové platne. Skupinky partizánov ich rozniesli na okraje

lesa a do nepriateľskej línie začali v plnej sile znieť rezké piesne, pochody a veselé

melódie. Medzitým, čo staré partizánske gramofóny vyhrávali, rozoberali sme

ťažké guľomety, mínomety, vozy (kone už aj tak neboli) a všetko sme zakopávali

do zeme. V tú noc nespal ani jeden partizán. Pripravovali sa ešte aj chorí. Každý

poznal svoju úlohu. Cieľ nebol bojovať, ale dostať sa z obkľúčenia.

Nad ránom sme vyrazili. Ukázalo sa, že gramofóny urobili svoje. Maďari

a Nemci žili vo vedomí, že partizánom nechýba nič a poľavili v ostražitosti. Parti-

záni sa ešte za tmy dostali až k nim. Zlikvidovať obsluhy ich hlavných palebných

postavení bolo úlohou na to zvlášť vybratých partizánov.

A potom rýchlo cez prerazený palebný kruh preč, najprv zdraví a pod ich

ochranou chorí a ranení. Partizáni sa prevalili ako lavína na druhú stranu zá-

kopov. Boj trval len niekoľko minút. Za necelú hodinu sa obidva oddiely dostali

z lesa až za chrbát Maďarov, ktorí podľahli bezhlavej panike. Keď sa rozvidne-

lo, boli už obidva partizánske oddiely ďaleko v súvislých lesoch, v bezpečnom

priestore, na ceste k svojim.

189

Nálepka vedel majstrovsky viesť svoj oddiel, ako dobrý veliteľ vedel vždy vy-

stihnúť pravý čas, potrebu prehovoriť k celému kolektívu: „Dosiahli sme doteraz

veľké bojové úspechy. Ďakujem vám za to, súdruhovia moji. Nás, Slovákov, je

v tomto protifašistickom boji málo. No verím, že naši bratia doma sa už iste do-

zvedeli o našich hrdinských bojových činoch tu v ďalekej sovietskej krajine. Náš

boj tu, v bieloruských a ukrajinských lesoch a poliach, to je boj za oslobodenie

nášho národa spod fašistickej poroby...“

A jeho partizáni, vyčerpaní namáhavými pochodmi, ťažkými bojmi, fyzicky

na pokraji síl, vstali ako jeden muž a prisahali, že budú bojovať proti fašizmu do

poslednej kvapky krvi.

(M. J.)

Príhovor k partizánom v dedinke Berezov (júl 1943)

BOJ POKRAČOVAL

Dňa 4. júla 1943 sa začal historický boj pri Kursku. V týchto podmienkach

partizáni museli zosilniť údery na tyl a komunikácie nemeckých fašistických

vojsk. Velenie ukrajinským partizánom znovu pripomínalo, že ich boj je neroz-

lučne spojený s celkovým pôsobením sovietskych ozbrojených síl, že teraz, keď

sa na fronte roznietil jeden z rozhodujúcich bojov Vlasteneckej vojny, musia ne-

priateľovi v tyle zasadiť nové mocné údery.

190

Partizánske oddiely Saburovovej vyššej jednotky odpovedali na výzvu novými

bojovými akciami, spomedzi ktorých vynikala operácia a pri nej porážka nepria-

teľskej posádky v okresnom stredisku Bieloruska David-Gorodku.

Dňa 22. júla 1943 brigádny generál Saburov vydal rozkaz „O vykonaní bo-

jovej operácie so zabratím David-Gorodka“ v noci 25. júla 1943 silami štyroch

partizánskych oddielov, medzi nimi aj oddielom Jána Nálepku. V predvečer 24.

júla československý oddiel pri plnení pokynov štábu vyššej jednotky priblížil

sa po dvojdennom pochode k David-Gorodku. O jednej hodine sa začal útok.

Československý oddiel, ktorý dostal rozkaz obsadiť most na východnom kraji

David-Gorodka, splnil úlohu presne. V bojoch o most vynikli slovenskí partizá-

ni Šuhajda, Bezaj, Kucharík a iní. Zabratie mosta zabezpečilo Leninovmu a Bu-

ďonnému oddielu rýchly postup do mesta. Nad ránom k piatej hodine David-

-Gorodok hitlerovci vyprázdnili; stratili vyše 150 vojakov a dôstojníkov, mnoho

zbraní a vojenského materiálu. Československý oddiel zničil hodne fašistických

zariadení a získal veľkú korisť: muníciu, potraviny, šatstvo, obuv a lieky. Zniče-

nie david-gorodskej posádky upevnilo úspechy, ktoré dosiahla Saburovova vyš-

šia jednotka v letných bojoch a znovu dokázala bezmocnosť nemeckého velenia

v boji s partizánmi.

Znalosť a odvaha, ktorú prejavil Nálepka a bojovníci jeho oddielu v predchá-

dzajúcich bojoch, umožnili veleniu vyššej jednotky zveriť im novú zložitú úlohu:

československému oddielu spolu s  oddielom Buďonného nariadilo vstúpiť do

styčných priestorov žitomirskej, rovenskej, kamenec-podoľskej oblasti, aby tam

rozvinuli diverznú činnosť v blízkosti dôležitých železničných uzlov Šepetovky,

Novograd-Volyňska a mesta Korec.

V noci 10. augusta 1943 pri násype trate Korosten - Sarna zahrmeli výstrely.

Oddiely Jána Nálepku a Buďonného násilne prechádzali trať a postupovali na juh

zoznámiť sa s novým priestorom.

V  tom čase Nálepka venuje veľkú pozornosť zvýšeniu stavov oddielu. „Po-

kiaľ ide o doplnenie oddielu a vytvorenie základne, všetko sme urobili, v nábore

do oddielu sa pokračuje.“ – písal Nálepka generálovi Saburovovi. – „Možnosti

náboru ľudí do oddielu sú veľké, ale mám veľmi málo automatických zbraní.“

Oddiel rástol za podpory miestneho ukrajinského obyvateľstva, ktoré si veľmi

ctilo a dôverovalo Nálepkovi a jeho oddielu. Pri upevňovaní svojho oddielu za

podpory sovietskych ľudí Ján Nálepka nezabúda aj na nevyhnutnosť pokračovať

v práci na demoralizácii nepriateľských jednotiek.

V tom čase, ako vidieť zo spomenutého listu Saburovovi, sa Nálepkovi podarí

najmä nadviazať spojenie s francúzskymi vojakmi v Olevsku.

191

V rovenskej oblasti Ján Nálepka a slovenskí bojovníci z jeho oddielu narazili

na bandy ukrajinsko-nemeckých nacionalistov. Tito zradcovia na rozkaz gestapa

systematicky a zákerne prepadávali sovietskych partizánov a spolu s fašistickými

násilníkmi okrádali a zabíjali sovietskych ľudí. Slovenskí partizáni neraz videli

stopy zverských činov ukrajinsko-nemeckých nacionalistov nad pokojamilov-

ným ukrajinským a poľským obyvateľstvom.

V  auguste oddiel Jána Nálepku niekoľko ráz spolu s  oddielom Buďonného

bojoval proti nacionalistickým bandám, ktoré prepadávali malé skupiny partizá-

nov, a chránil pred nimi miestnych obyvateľov. „Poľské obyvateľstvo, ktoré buľ-

bovci prenasledujú, hľadá pomoc pri oddiele.“ – čítame v denníku oddielu. Dňa

25. augusta 1943 Nálepka píše po ukrajinsky leták, v ktorom odhaľuje ukrajin-

sko-nemeckých nacionalistov ako najhorších nepriateľov ľudu a vyzýva všetkých

čestných ľudí na nezmieriteľný boj proti nim.

(D. Berlinskij-M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, s. 69-72)

Plk. Štefan CHOVANEC:

Kapitán Nálepka nebol len smelým a odvážnym veliteľom, ale súčasne možno

povedať – bol aj diplomatom. Veľmi ho bolelo, že Nemci zotročili Ukrajinu a ešte

sa im podarilo, i keď malú časť, poštvať do bratovražedného boja proti ZSSR. Ján

Nálepka sa odhodlal k neobvyklému činu. Napísal list hlavnému štábu bende-

rovského nacionalistického hnutia, ktoré si ináč hovorilo UPA (Ukrajinskaja po-

vstaľečeskaja armija). V korešpondencii, ktorá sa potom medzi nimi rozvinula,

Ján Nálepka nabádal, aby skončili bratovražedný boj, aby prestali slúžiť fašistom,

prešli na stranu sovietskych partizánov a spoločne začali boj proti okupantom za

oslobodenie vlasti.

Emil Gočal spomínal, ako spolu s Nálepkom a Štefanom Chovancom, náčel-

níkom štábu, navštívili štáb UPA v sprievode Buľbovho kozáka, ktorý priniesol

list. Aby vyvolal dojem veľkého náčelníka, rozostavil stráže okolo cesty vedúcej

k jeho stanu. V miestnosti sedel na hrubej kožušine ako ataman, vedľa neho stála

jeho osobná stráž. Na stole bolo toľko jedál, že by ich nemohli zjesť ani za týž-

deň. Rozhovor bol veľmi búrlivý. Kapitán ho chcel získať k partizánom a on zase

československých partizánov k svojej jednotke. Keď to kapitán odmietol, začal sa

vyhrážať, že ich zadrží a zabije. Na kapitána jeho hrozby neplatili. Neskoršie sa

ho kapitán opýtal, či pozná jánošíkovcov, aby si dal pozor. Miesto družby bude

krviprelievanie.

Ataman sa prechádzal po miestnosti a nakoniec vyriekol: „Dám ti niekoľko

chlapov, tí pôjdu s tebou a vrátite sa nazad s otrjadom.“ A hneď aj zavolal desať

svojich hrdlorezov. Keď sme sa vrátili do oddielu, odzbrojili sme ich.

192

Generál A. N. SABUROV:

V  zime poslal Borovec do nášho štábu svojho dôstojníka, spojku, a prosil,

aby sme mu aj my poslali svojho zástupcu. No v tom čase sme už dobre poznali

tohto machnovca, ktorému lipla na rukách krv tisícov ukrajinských aj poľských

vlastencov. Odmietli sme teda nadviazať s nim styky.

Nálepka poznal náš nezmieriteľný postoj k Buľbovi. Čo ho teda pohlo k tomu,

aby šiel do jeho tábora?

– Išli ste tam z vlastnej iniciatívy? – vyslovil som otázku, ktorá nám bola obi-

dvom nepríjemná.

– To je celá história, súdruh generál. – odpovedal Nálepka, akoby ani nespo-

zoroval moju nespokojnosť.

Nálepka rozprával: „Prišla ku mne spojka od Tarasa Buľbu a priniesla list,

v ktorom mi navrhol stretnutie vo svojom štábe. No, pomyslel som si, to bude

neobyčajný rozhovor, pretože sa obrátil na mňa ako na veliteľa československého

oddielu. Povedal som svojmu komisárovi: – Ak by sme viedli s Buľbom rozho-

vory na diaľku, znamenalo by to dať mu čas, aby mohol zistiť moje názory, a od-

skočil by. Ak nepôjdem, stratíme príležitosť dozvedieť sa, čo je vo veci, prečo sa

odrazu potrebuje stretnúť práve s nami, Slovákmi. – Priznám sa, že komisár mi

radil, aby som nešiel, no nemohol som prepásť takú príležitosť.“

„A s kým ste boli u Buľbu?“

„V sprievode Buľbovho kozáka, ktorý mi priniesol list.“

„Pokračujte, prosím.“

„Tak sme išli. V lese sme dlho kľučkovali a odrazu sme prišli k domčeku. Vy-

šiel z neho bajúzatý ataman v širokých cigánskych gatiach...“

„To nie sú cigánske, Ján, také nosili kedysi Záporožci.“ – vysvetlil mu Fiodo-

rov.

„Pozval ma k stolu a tam bolo toľko všelijakých jedál, že by ich ani za týž-

deň nezjedol. A celý sud domácej vodky. Teda hostil ma ako starého kamaráta.

Povedal som mu, samozrejme, že vodku nepijem, iba biele víno, a hneď som si

pomyslel, či vari nebude mať aj to víno. Ale nezmýlil som sa, okrem špiritusu

nemal nič... Potom sa začala debata. Buľba strašne preklínal boľševikov, a keď sa

trochu podpil, pustil sa do mňa, vraj prečo mlčím a nehaním tých komunistov.

– Mysli na svoj národ. Ten musí ísť s nami, Ukrajincami, jednou cestou. – Od-

povedal som mu celkom pokojne, že generál Saburov mi vôbec nebráni, aby som

rozmýšľal o svojom národe. – Aj tak, napľuj naňho, – kričal ataman, – prejdi aj

s otrjadom k nám. Zorganizujeme spolu protiboľševické légie: ty slovenské a ja

ukrajinské. – Tam je teda pes zakopaný, pomyslel som si, a nahlas vravím: „Za-

ujímavé...“

„A teraz dobre počúvajte, čo bolo ďalej,“ – prerušil Nálepkovo rozprávanie

Fiodorov.

193

...tak som si povedal, že sa s tým atamanom trocha pohrám. Spýtal som sa ho

rovno: „Proti komu vlastne budeme my dvaja v budúcnosti bojovať?“ A odpoveď

bola takáto: „Teraz budeme zbierať sily a potom sa dáme na pochod proti boľše-

vickej armáde.“ – „A tvoje armády? Nikde ich nevidím.“ – „Nájde sa taká sila,“

odfrkol Buľba – „spravil som už dohovor...“ Samozrejme, že som sa ho nezabu-

dol spýtať, aká je to sila, ale on mi už svoje tajomstvo neprezradil. – „My dvaja

vytvoríme takú politickú situáciu, že nám bude nielen tvoj Beneš, ale aj všelikto

iný nôžky bozkávať. A na to, aby sme sa dohovorili s tvojou vládou, tiež máme

človeka...“ – a tu sa odrazu zarazil. Rozhodol som sa teda, že zaútočím priamo:

„Máte asi na mysli nášho spoločného známeho, londýnskeho kapitána, parašu-

tistu...“ Do Buľbu ako keby hrom udrel. Už iba cez zuby precedil: „O akom kapi-

tánovi to hovoríš?“ Povedal som mu, že bol u nás jeden kapitán, ktorý sa vydával

za sovietského parašutistu a vyjednával s veliteľom môjho práporu Čambalíkom.

Buľba sa mojim slovám nevýslovne zaradoval, začal ma dokonca objímať, vraj už

teraz verí, že som ich človek... Tak som sa ho ako „svoj človek“ spýtal: „A kde je

teraz ten kapitán? Rád by som sa s ním stretol.“ Buľba mi akosi urazene povedal:

„Odišiel ku Krakovu... Pravda, sľúbil, že sa vráti, ale myslím, že to tak nebude...“

Podal mi papier a pero.

„Píš“ – rozkázal mi – „píš rozkaz svojmu otrjadu, aby sa sem okamžite dosta-

vil.“ A celkom dôverčivo dodal: „Pre toho kapitána sa nerozčuľuj, čert s ním! Veď

k nám ešte z Londýna priletí aj viacej vtáčikov... Píš, nestrácaj čas...“

„Inak ťa stadiaľto živého nepustím...“

Videl som, že som sa dostal do pasce. Ostalo mi jediné východisko: zaútočiť.

Povedal som mu: „Ešte mám právo rozmýšľať. Nič nebudem písať, moji dôstojní-

ci aj tak neuveria tomu papieriku, domyslia si, že som ho písal pod hrozbou smr-

ti, a pôjdu ma zachraňovať. A namiesto družby bude krviprelievanie.“ – A potom

som už celkom urazene dodal: „Ako môžem uveriť vašej idei, keď vy sám, pán

ataman, začínate tú družbu vyhrážaním, že ma zabijete?“

Videl som, že moje argumenty mu predsa len došli do vedomia pomúteného

vodkou. Niekoľko ráz prešiel po izbe, povykrúcal si bajúzy a nakoniec vraví:

„Dobre... Nech je po tvojom. Dám ti niekoľko chlapov, ti pôjdu s tebou a vrá-

tite sa nazad s otrjadom.“

A hneď aj zavolal desať svojich hrdlorezov. Vrátili sa so mnou k otrjadu. Tam

sme ich odzbrojili.“

Nálepkova návšteva u Buľbu bola spojená s veľkým rizikom pre neho samého.

No priniesol nám naozaj cenné správy a my sme ich bezodkladne oznámili do

Moskvy.

(A. Saburov: Tajomný kapitán, s. 314-318 – krátené)

194

PRIEZVEDNÁ A DIVERZNÁ ČINNOSŤ

Priezvedná práca Jána Nálepku a jeho druhov sa konala na širokom obvode

medzi Mozyrom a Jeľskom. Údaje tejto priezvednej skupiny mali prvoradý výz-

nam nielen pre partizánov, ale aj pre útočiace jednotky Sovietskej armády. Jedna

z priezvedných správ štábu vyššej jednotky, ktorá sa odvoláva na údaje Českoslo-

venského partizánskeho oddielu, napríklad hlásila: „V mozyrskom priestore cez

rieku Pripjať sa stavia 8 pontónových mostov, jeden z nich na ťažkú prepravu.

V meste Mozyr sú tri také mosty... Na ľavom brehu rieky Pripjať v krovinatom

poraste medzi osadami Pchov a Boroviki sa nachádza 2000 jazdcov.“

O tom, že Nálepkova práca v priezvednej činnosti prinášala veľmi cenné vý-

sledky, svedčí medzi iným skutočnosť, že najmä v októbri v priezvedných sprá-

vach štábu partizánskych oddielov Saburovovej vyššej jednotky mnohé materiá-

ly sa odvolávajú na „údaje Československého partizánskeho oddielu“.

Sám Nálepka, ktorý vedel dobre po rusky, mal niektoré spojenia medzi jeľ-

skými ilegálnymi pracovníkmi ešte z jesene roku 1942. Rýchle nadviazal aj nové

spojenia. Na priezvednej práci sa zúčastňovali starci a ženy, deti a mládež, ktorí

pomáhali partizánom.

V archíve Československého partizánskeho oddielu sa zachovali už zožltnu-

té, zhúžvané papierové lístky. Tieto doklady boli adresované Jánovi Nálepkovi

od mnohých sovietskych vlastencov, ktorí nedbali na nebezpečenstvo, obetavo

pracovali v  tyle nepriateľa a zbierali dôležité správy pre partizánov. V  týchto

útržkoch sú údaje nielen o počtoch a rozmiestňovaní nepriateľských síl, ale sú tu

aj veľmi zaujímavé správy o nálade v hitlerovskej armáde.

Sovietski vlastenci, ktorí pracovali v ilegalite, nielenže zásobovali partizánov

cennými informáciami, ale často bezprostredne viedli ich údery. V jednom z lis-

tov ilegálnych pracovníkov „kapitánovi Repkinovi“ sa oznamovalo: „Zajtra alebo

pozajtra majú Nemci prísť do dediny Višeňki po potraviny. Keď môžete uskutoč-

niť prepad dnes, oznámte to cez naše spojky a sám príďte s naším sprievodcom.“

Nálepka po prijatí takejto správy, okamžite organizoval so svojimi bojovníkmi

a skupinou samopalníkov partizánskeho oddielu „24. výročie Červenej armády“

prepad. Partizánska paľba bola taká presná a pre fašistov neočakávaná, že skôr,

než sa mohli spamätať, ležalo na ceste 33 zabitých hitlerovcov. Partizáni nemali

straty. Bol to vzorný prepad, hodný vyspelého partizánskeho veliteľa. Nálepka,

ktorý bol k sebe prísny, bol vtedy spokojný. Poďakoval sa všetkým účastníkom

operácie.

(D. Berlinskij-M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, s. 74-75)

195

Po bojovej akcii v priestore lesného masívu pri Danilovičiach

VYSOKÍ SOVIETSKI HOSTIA

NAVŠTÍVILI PARTIZÁNOV

V lete roku 1943 navštívili partizánske územie vý-

znamní sovietski hostia. Bol medzi nimi spisovateľ A.

Šijan, ktorý spracoval a vydal v knihe Partizánsky kraj

obsiahlejšie rozhovory s Jánom Nálepkom. V nich mu

kapitán vyložil taktiku boja na okupovanom území

proti Nemcom ešte ako príslušník 101. pluku. Kniha,

žiaľ, nebola preložená do slovenčiny. Medzi hosťa-

mi bol ďalej lektor Dubin, L. K. Fiodorov, tajomník

Ústredného výboru strany Ukrajiny, D. S. Korotčenko

a náčelník štábu Ukrajinského partizánskeho hnutia

gen. T. Strokač.

Generál Saburov spomínal, že poslední dvaja, D.

Korotčenko a gen. T. Strokač viedli s kapitánom štyri-

až päťhodinové rozhovory. Sám sa ich nezúčastňoval a o ich obsahu nebol infor-

movaný. Korotčenko si dokonca vypožičal od Nálepku koňa, na ktorom potom

navštevoval jednotlivé partizánske oddiely. Cieľom ich návštevy bolo oboznámiť

sa so situáciou na partizánskom území, s  problémami partizánov a predložiť

Moskve návrhy na pomoc partizánskemu hnutiu.

L. K. Fiodorov

196

V 60. rokoch sme spolu s gen. Saburovom a s otcom navštívili v Kyjeve pred-

sedu Najvyššieho sovietu Ukrajiny (prezidenta) D. S. Korotčenka. Najskôr si

obaja zaspomínali na vojnové udalosti, no nevyhli sa ani aktuálnym otázkam.

Potom sa predseda D. Korotčenko obrátil ku mne: „Musím Vám povedať, že

Váš brat sa veľmi dobre orientoval vo vnútornej a ešte lepšie v zahraničnopo-

litickej oblasti. Počas rozhovorov s  ním som vycítil, že ho stále trápila otázka

mníchovskej zrady a rozbitie Československej republiky, ale aj kolaborácia slo-

venskej vlády s Hitlerom. Nemohol pochopiť, ako mohla slovenská vláda poslať

do Sovietskeho zväzu armádu, aby tu slovenskí vojaci spolu s Nemcami zabíjali

a vraždili Slovanov – Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Nemôžem vám zopakovať

Jánove nelichotivé slová, vyslovené na adresu československej buržoáznej vlády,

ktorá kapitulovala roku 1938 pred Nemcami, ako aj na adresu západných spojen-

cov – Anglicka a Francúzska, ktorí vás zradili.“

„Ján správne predpokladal, že Československo oslobodí Sovietska armáda

a bol optimistom, pokiaľ išlo o pomer Čechov a Slovákov. Vy to poznáte lepšie.

Zdôrazňoval, že všetky vzťahy Čechov a Slovákov musia byť rovnoprávne a tak-

tiež, že musí byť doriešená otázka sociálnej spravodlivosti. Z rozhovoru sa dalo

vycítiť, že táto otázka ho veľmi trápila a že ju má dobre preštudovanú a vyzná sa

v nej. A viete, že sme neobišli ani naše vzťahy so západnými spojencami, otázku

otvorenia druhého frontu, ktorú stále odďaľovali. Videl som, že Ján je dosť sčí-

taný a inteligentný a nie sú mu ľahostajné otázky jeho národa. Tak vidíte, že po

päťadvadsiatich rokoch si toho ešte dosť pamätám. Ján bol dobrý človek, môžete

byť na neho hrdý.“

Pred oslavami 26. výročia októbrovej revolúcie prileteli k partizánskym jed-

notkám významní stranícki a vojenskí činitelia na čele s gen. T. Strokačom. Na

slávnostnom zhromaždení nálepkovcov sa prečítal rozkaz o návrhu na udelenie

štátnych vyznamenaní najlepším bojovníkom.

Na tomto zhromaždení prehovoril generál Saburov, ako aj Nálepka, ktorý

okrem iného povedal: „Dnes oslavujeme toto výročie v tyle nepriateľa, vedieme

proti nemu boj a pomstíme sa mu za vraždy civilných obyvateľov, za deti, za

potupenie celého ľudstva, za ničenie kultúry, za zničené mestá a vypálené dediny

a osady. My, Slováci, sme nechceli bojovať proti Rusom - Slovanom a prešli sme

na stranu partizánov, aby sme spolu s nimi bojovali proti nášmu spoločnému

nepriateľovi. Verím, že nesklamete dôveru, ktorej sa vám dostalo ako predstavi-

teľom Slovenska, bojujúcim v tyle nepriateľa za nezávislosť, za slobodné Česko-

slovensko.“

197

Po prejave partizán Eduard Belaj si poznamenal:

Kapitán Nálepka rečnil a medzi iným hovoril o Sovietskom zväze ako o dube,

ku ktorému sa Slovania vždy obracali ako k ochrane slavjanstva. Bol som dojatý

vlasteneckou rečou Nálepku, ktorý sa nám predstavil takým, akým v skutočnosti

bol a myslím, že poviem pravdu, keď o Nálepkovi napíšem, že to bola osobnosť

najvyššieho kalibru, človek už vtedy veľmi vyspelý, človek, ktorý sa správal ľud-

sky ku každému, v každom prípade a v každej situácii.“

(E. Belaj: Zo spomienok, v nevydanom separáte)

Daný sľub, že bude bojovať proti fašizmu do poslednej kvapky krvi, Nálepka

splnil. Po vojne nás gen. A. Saburov informoval, že pátral, kde sú dokumenty

týkajúce sa Nálepkovho členstva v strane. Je pravda, že sovietska strana veľmi

dôsledne dodržiavala zásadu, že všetky materiály týkajúce sa československých

občanov odovzdávala československému veľvyslanectvu v Moskve. Na veľvysla-

nectve nám tvrdili, že žiadne materiály súvisiace s kpt. Jánom Nálepkom sa tam

nenachádzajú (nenašli sa). A tak sa kpt. Ján Nálepka nestal členom KSČ.

(J. N.)

JÁN NÁLEPKA ZASTAVIL FAŠISTOV

„SAMOVAROM“

Múzeum v Minsku dodnes spomína na lesť, ktorú vymyslel slovenský hrdina

ZSSR. V boji proti fašistickým uchvatiteľom museli sporo vyzbrojení partizáni

často používať lesť. Veľmi kuriózny je príbeh hrdinu ZSSR Jána Nálepku, ktorý

zastavil nemecký vlak s muníciou pomocou čajovej konvice.

Pri návšteve Minska ma upútal čudný exponát v Múzeu Veľkej vlasteneckej

vojny. Medzi partizánskymi zbraňami sa groteskne vynímal viaclitrový čajník,

v akom si v ZSSR nosievali cestujúci do vlaku „kipjatok“ – vrelú vodu na čaj.

Hitlerovci, ktorí napadli Sovietsky zväz, sa zvlášť báli bieloruských partizánov.

Dokonca nariadili v lesoch okolo ciest a tratí vyrúbať široký pás, aby ich nemohli

nepozorovaní prepadnúť. Pre istotu to zariadili ešte tak, že sa pred „ostro sledo-

vanými vlakmi“ s  muníciou pohybovala aspoň prieskumná drezina. Partizáni

Jána Nálepku dostali hlásenie o vlaku plne naloženom muníciou a zbraňami,

mimoriadne starostlivo stráženom a chránenom. A pritom sa tak potrebovali

vyzbrojiť z nepriateľových zásob! Lenže vlak uháňal prirýchlo, než aby ho mohli

prepadnúť…

198

Ako vlak zastaviť – na to prišiel ich veliteľ Ján Nálepka na porade pri pohľa-

de na plechový čajník na stole. Dal ho zakopať do násypu tak, aby z neho čnel

len konček nálevky. Prieskumník, pohybujúci sa v bezpečnej vzdialenosti pred

vlakom, spozoroval v násype čosi čudné. Opatrne sa priblížil a hneď aj cúvol.

„Zastaviť, mína!“ – hlásil do vlaku. Vlakvedúci rozkaz uposlúchol a kým stihli

vyskákať špecialisti, aby mínu zneškodnili, dobehli k vlaku cez vyklčovaný pás

zeme partizáni. Pár Nemcov zlikvidovali, pár ich zajali, ale hlavne vybrali z vlaku

celý náklad pre sebe a pre svojich partizánskych „susedov“.

S veľkým obdivom k dômyselnosti „československého brata“ mi o tom roz-

právala sprievodkyňa v múzeu. Na legendu, aké sa šíria o hrdinoch, sa to naozaj

nepodobá, no aj tak – Nálepkova „tajná zbraň“ zaberá v múzeu čestné miesto...

(Věra Picková, Praha – Haló noviny, 3. 10. 2002)

O NAJBLIŽŠÍCH SPOLUBOJOVNÍKOCH

V  záujme historickej pravdy a pre dokonalejšie pochopenie spôsobu práce

Nálepkovej ilegálnej skupiny treba objasniť úlohy najbližších Nálepkových spo-

lupracovníkov.

Nadporučík Imrich LYSÁK-JACKO

Bol jedným z  najbližších spolupracovníkov Jána

Nálepku. Pochádzal z maloroľníckej rodiny z Brezovi-

ce nad Topľou v okrese Prešov. Ťažké rodinné pome-

ry poznamenali nielen jeho zmýšľanie, ale aj činy. Po

skončení reálneho gymnázia pôsobil krátky čas ako

učiteľ v Stavkove a v Zamutove. Svoje slovanské zmýš-

ľanie a triedny inštinkt vedel správne uplatniť v agi-

tačnej práci medzi mužstvom. Do armády nastúpil

podobne ako Nálepka počas mobilizácie roku 1939.

Do ilegálnej protifašistickej práce sa zapracovával

postupne. Spočiatku vyvíjal agitačnú činnosť medzi

vojakmi. Nálepka mu dával neobyčajne zložité úlohy.

Ich charakter objasňujú niektoré Jackove hlásenia Ná-

lepkovi, ktoré posielal zo svojoho pôsobiska.

I. Lysák-Jacko

199

„Privedú mi dvoch ľudí, muža a ženu: tomu dcéra a tejto zase syn ušli k par-

tizánom. Podívam sa na nich... bez rozmýšľania, ani neviem ako, povedal som

len toľko: A či oni môžu za to, že doteraz neboli partizánmi? A pustil som ich

domov.“

Lysák v závere tohto hlásenia oznamuje, že oboch ľudí mu priviedol kopat-

kevičský veliteľ milície, ktorého veľmi zarazila skutočnosť, že predvedených pre-

pustili.

V  nasledujúcej správe Lysák píše, že mu kopatkevičská polícia doviedla zo

dvadsaťsedemročného muža, ktorý údajne rozširoval protinemecké letáky. Záro-

veň mu jeden exemplár odovzdal. Pri vypočúvaní tohto mladého človeka „zistil“,

že ten leták iba čítal, ale nerozširoval ho, a potom obvineného prepustil.

Činnosť I. Lysáka-Jacka opisuje vo svojich spomienkach aj

Michal Masaryk, bývalý príslušník jeho roty a neskôr partizán

československého oddielu:

Slúžil som v slovenskej armáde v Zaisťovacej divízii na Bie-

lorusku, a to v rajóne Ptič a neskôr v rajóne Jeľsk. Mojím ve-

liteľom roty bol určitý čas nadporučík Lysák... Vedel som, že

má spojenie s partizánmi a bol som svedkom v obci Karteniči,

keď mu doniesli listy od partizánov. Donášal ich starší dedko,

sovietsky občan, priamo do jeho kancelárie. V tejto obci sme sa o partizánoch

dozvedeli veľa od miestnych obyvateľov. Nadporučík Lysák všetky nariadené

„bojové“ akcie uskutočňoval tak, aby nedošlo k žiadnemu boju medzi našou jed-

notkou a partizánmi. Ďalej zásoboval okolité partizánske oddiely hlavne soľou a

inými potravinami. Sám som sa osobne zúčastnil jednej takejto akcie.

Pod zámienkou boja proti partizánom išli sme raz vo väčšej skupine z obce

Kopatkeviči do partizánskych obcí. Pritom rotmajster, ktorý neskôr tiež prešiel

k partizánom (ide o J. Majera – pozn. J. N.), naložil na vozy hlavne soľ, petrolej,

lieky a iný materiál. Tesne za obcou pri moste bola veľká skupina partizánov. Za-

stavili sme sa a keďže v našej rote boli i príslušníci maďarskej národnosti, Lysák

vydal rozkaz, aby sme nestrieľali. Tak sa stalo, že sme sa iba pozerali na partizá-

nov, oni na nás, a po chvíli začali partizáni odchádzať do lesa. My sme postupo-

vali ďalej, teda bez boja, asi 12-15 km do partizánskej obce. Nadporučík Lysák

spolu s rotmajstrom navštívili starostu, kde sa zdržali niekoľko hodín. Naložené

zásoby sme ponechali v tejto obci a potom sme sa vrátili do Kopatkeviči. Takých

prípadov, ktorých som bol svedkom, bolo viacej...

Po prechode k  partizánom zastával I. Lysák-Jacko funkciu náčelníka štábu

Československého partizánskeho oddielu. Koncom augusta 1943 ho s Michalom

Petrom poslali do 1. ČSAZ v ZSSR. Zúčastnil sa bojov o Kyjev a Bielu Cerkev

M. Masaryk

200

a padol ako veliteľ roty 1. československej brigády pri dedine Ruda. V jednotke

bol veľmi obľúbený ako v bojoch skúsený odvážny veliteľ.

(M. J.)

Veľa záslužnej práce vykonal v ilegálnej skupine Nálepkov pomocník

poručík Michal PETRO-KATIN

Pochádzal zo Šumiaca. Maturoval na reálnom gymnáziu v  Lučenci, kde sa

spoznal s Michalom Falťanom. Roku 1936 sa zapísal na štúdium medicíny na

Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde študoval až do polovice feb-

ruára 1939. Potom pokračoval v štúdiách na UK v Bratislave. Tu ho M. Falťan

získaval pre prácu v  ilegálnej straníckej bunke vysokoškolákov, v  ktorej Petro

plnil drobné úlohy.

Koncom novembra 1941 narukoval Petro do Zaisťovacej divízie, kde sa zo-

známil s Jánom Nálepkom. Znalosť ruského jazyka ho predurčila na udržova-

nie písomného styku so sovietskou ilegalitou. Okrem toho obstarával zbrane

a muníciu pre partizánov. Zúčastňoval sa prvých stretnutí príslušníkov Nálep-

kovej ilegálnej skupiny s partizánmi a tieto stretnutia organizoval. Po prechode

k  sovietskym partizánom istý čas pomáhal Nálepkovi organizovať partizánsky

oddiel, potom na vlastnú žiadosť odišiel do 1. ČSAZ, kde zastával funkciu po-

bočníka generála Svobodu. V tej istej funkcii odišiel neskôr s generálom Viestom

na povstalecké územie Slovenska, kde ho po potlačení Povstania s  Golianom

a Viestom zajali a popravili.

Na veľkom zhromaždení vojakov slovanských národov, ktoré zvolal Všeslo-

vanský výbor v Moskve, na 23. a 24. februára 1944, sa Michal Petro obrátil na

svojich rodákov s touto vlasteneckou výzvou:

„Tu, na tomto zhromaždení, sú medzi nami aj bývalí príslušníci slovenskej

Zaisťovacej divízie, ktorí namiesto boja proti ukrajinským partizánom prešli na

stranu týchto hrdinských bojovníkov a zorganizovali si svoj oddiel, v radoch kto-

rého som bojoval aj ja... Dnes nadišiel čas, aby Slováci čestne splnili svoje posla-

nie v tomto spoločnom ozbrojenom vystúpení slovanských národov, o ktoré sa

pred storočím usiloval Ľudovít Štúr. Nože, chopte sa zbraní a bite nepriateľov

a zotročovateľov rodu, nemilosrdne trestajte zradcov a zapredancov! Nech vzpla-

nie posvätný partizánsky boj na našej pôde! Nech tento plameň zachváti celé

územie našej vlasti od Karpát po Šumavu!“

(M. J.)

201

AKO PREBIEHAL JEDEN Z PREPADOV

ČESKOSLOVENSKÝCH PARTIZÁNOV

PROTI OKUPANTOM

BOL SOM S KAPITÁNOM NÁLEPKOM

Je sychravý jesenný deň, 26. október 1943. Vo vetre cítiť

chlad blížiacej sa zimy. V hustom lese, kde je náš tábor, sa robia

prípravy. Pár kilometrov od lesa je akási dedinka. Ďalej od nej

je mestečko Jeľsk, v  ktorom majú Nemci hlavný štáb. Sú vy-

zbrojení a je ich veľa. Okolie patrí im, od dedinky k horám je

partizánske územie, dá sa povedať, že československé územie

v ďalekej krajine, v Bielorusku. Sem sa Nemci neodvažujú.

Dnes prišla spojka so správou, že sa Nemci chystajú do dedi-

ny. Pripravujú vozy, chcú odviezť seno a ako ich už poznáme, nezabudnú ani na

nepríjemné návštevy u civilného obyvateľstva. Náš veliteľ kpt. Nálepka po krátkej

porade rozhodol, že do dediny ich nepustíme. Preto tie prípravy.

Asi o piatej popoludní vyrazil celý československý oddiel. Do dediny sme do-

šli vo veselej nálade, tešíme sa na stretnutie s náckami. Kpt. Nálepka ide mlčky,

na perách má nepreniknuteľný úsmev.

Stmieva sa. Kone sme skryli za dedinou a ďalej ideme peši. Fúka mierny vietor

a je chladno. Je nás dlhý rad, chlapci nesú guľomety, mínomety a samopaly. Dlhý

rad splýva s tmou.

Asi dva kilometre od Jeľska zastaneme. Teraz už úplne potichu sa vydávajú

rozkazy. Pri ceste sa robí zásada. Po obidvoch stranách ležia chlapci pripravení pri

guľometoch a čakajú. V tichu počuť chvíľami zvuky z mesta. Nemci sa zabávajú.

Je asi jedenásť. Tma a ticho. Nevidno nič, iba najbližších. Čakáme a čakáme.

Sme z toho unavení a je chladno, ktoré sa mení v zimu. Mnohí dnes prechladnú.

Dvanásť... Jedna... je chladná noc a my budeme možno čakať do rána. Ale

čakáme.

Pomaly sa začína brieždiť. Z mesta začínajú doliehať prvé zvuky prebúdzajú-

ceho sa života. Hluk počuť celkom zreteľne. Keby Nemci vedeli, že sme tu. Tak

blízko! A že čakáme.

Mnohým sa začína zdať, že čakanie je dlhé. Možno neprídu. Čoskoro bude

deň. Ale Nálepka nevelí ustúpiť. Čakať! A my sa nebojíme.

Zrazu sa ozve známy monotónny zvuk – vozy.

Po predriemanej noci sme ustatí, ale život sa rozprúdi: Nemci idú! Žijeme

každým nervom. Sme pripravení, ostražití, odhodlaní.

J. Revaj

202

O chvíľu vidíme prvé vozy. Nemec, pohodlne uvelebený na sedadle, má roz-

tvorené nemecké noviny a číta.

Pripravujeme sa na paľbu, ale kpt. Nálepka velí čakať. Je už iba na niekoľko

metrov pred nami. Za ním druhý voz, tretí, neprehľadný rad. Ale rozkaz je ne-

strieľať. Pozeráme ako idú popri nás.

Prvý voz už prešiel. Nemci sedia pokojne a čítajú noviny, iní sa zabávajú, vza-

du počuť nepríjemný smiech. Vozy monotónne drkocú. Kone majú okolo huby

paru, ktorá sa rozplýva v rannom chlade.

Idú, idú a my nestrieľame. Kapitán Nálepka pokojne, rozvážne a chladne čaká.

Až keď sa približuje prvý nemecký voz k našim posledným radom, vyjde rozkaz

strieľať.

Ohlušujúca paľba. Nemci ako bezvládne fi gúrky klesajú, rozhadzujúc rukami.

Kone šalejú. Na ceste je nepredstaviteľný chaos. Ohne striel šľahajú. Kone ťaha-

jú vozy na všetky strany. Niektorí sa pokúšajú ujsť nazad. Platia za to životom.

Ohlušujúca paľba, krik, stenanie, nepredstaviteľná zúrivosť náckov a potom boj

pomaly tíchne. Ešte kde-tu ojedinelé výstrely.

Nemci na svoj pokus vniknúť do našej dediny strašne doplatili, z tridsiatich-

šiestich vozov niet ani jediného živého koňa. Z chlapov ostalo nažive niekoľko.

Paľba celkom utíchla.

Rútime sa na cestu. Berieme Nemcom muníciu, zbrane a proviant, ktorý mali

na vozoch. Musíme sa ponáhľať, z mesta sa ozýva hukot štartujúcich tankov. Po-

čuli streľbu, o chvíľu tu budú.

Už ich vidíme, na pozdrav im posielame výstrely. Po kratšej paľbe sa vracajú.

My sa tiež vraciame. Kpt. Nálepka sa uspokojene usmieva a chlapci unavení, ale

zároveň i osviežení bojom, radostne nastupujú cestu nazad. Ukoristenými zbra-

ňami sme naložení ako mulice.

Za tento boj bol kpt. Nálepka i s viacerými československými partizánmi za

prítomnosti asi šiestich tisícov sovietskych partizánov „sojedinenija“ generál-

majora Saburovova vyznamenaný partizánskymi medailami.

(Pravda, Jozef Revaj; krátené)

203

BOJ O OVRUČ - POSLEDNÝ VÍŤAZNÝ BOJ

Ako opisovali boje o Ovruč generál Saburov a desiatnik (neskôr gen.) Korbe-

ľa? Ovruč bolo silne opevnené mesto. Bolo tam asi 8 000 vojakov. Jeho dobytie

malo pre Sovietsku armádu a partizánov strategický význam. Dňa 14. novembra

prišli z Ovruče k partizánom ilegálni pracovníci s tým, že Nemci sa chystajú zni-

čiť dôležité objekty a obyvateľov vyhnať z mesta. Mnohí väzni čakali na popravu.

O dva dni neskôr spustila partizánska delostrelecká batéria paľbu na kasárne

a železničnú stanicu. Do bojov za oslobodenie Ovruče sa zapojil aj Českosloven-

ský oddiel. Po vojne sa o tom dosť diskutovalo. Šéf rozviedky K. P. Petrušenko

povedal, že keď sa Ján Nálepka stal veliteľom oddielu, bolo chybou, že sa zúčast-

nil ovručskej bitky. Nemalo k tomu dôjsť, pretože to bol človek s perspektívou.

Československý oddiel dostal za úlohu zaútočiť na juhovýchodnú časť obce

Zjasky a dobyť most na rieke Noryn. Tým bol znemožnený príchod Nemcov do

mesta z juhu. Na moste boli dve dobre vyzbrojené nemecké čaty. Okolie mosta

bolo zamínované, vybudované bunkre, zákopy a drôtové prekážky.

Bežali sme po svahu, kde bol náš vojak Štefan Pliško ranený do nohy a zostal na

svahu. Pretože na nás pálili z guľometov, nemali sme odvahu poňho ísť. Ale Nálep-

ka iba mávol rukou a bez toho, aby sa kryl, šiel po neho a dotiahol ho do úkrytu.

Nálepka ako skúsený veliteľ sa rozhodol vyslať časť oddielu okľukou, aby za-

útočili na nepriateľa z východnej strany. Pri útoku na most sa Nálepka priblížil

k mostu na čo najmenšiu vzdialenosť a s protitankovou puškou umlčal bunker.

Keď Nemci zistili, že sú obkľúčení z dvoch strán, začali ustupovať. Nálepkovci

obsadili most a ukoristili veľké množstvo zbraní, streliva a potravín. Tam oddiel

svoju úlohu splnil.

Po dobytí mosta odišiel kpt. Nálepka do štábu gen. A. Saburova. V štábe práve

hliadky hlásili, že mesto je skoro dobyté a že zvyšky Nemcov sa sťahujú na želez-

ničnú stanicu. Opustili bunkre aj guľometné hniezda.

Generál A. N. SABUROV:

Vtom rázne vkročil Nálepka a povedal: „Prosím, aby ste poverili českosloven-

ský otrjad obsadením stanice.“

Po dobytí mosta bol Ján veľmi rozrušený a mal bojovú náladu. Dobytie mosta

bolo dôležitým víťazstvom Československého partizánskeho oddielu.

Najprv sme s Borodačovom nesúhlasili, nechceli sme premiestňovať nálep-

kovcov z mosta na stanicu. Jánovi sme, naopak, odporúčali, aby si po splnení

náročnej úlohy šiel odpočinúť. No Ján znovu prejavil zvyčajnú tvrdohlavú ná-

stojčivosť a presvedčil nás, že je účelné zaradiť jeho oddiel do boja.

(A. Saburov: Tajomný kapitán)

204

BOJ O ŽELEZNIČNÚ STANICU

Podľa M. Korbeľa vyrazili do mesta v podvečer. V meste horelo, ale nikto na

nich nestrieľal. Mali dobrú náladu, spievali Slovenské mamičky, pekných synov

máte. Z domov vychádzali ľudia a od radosti ich objímali, bozkávali a kričali:

„Slováci nás oslobodili.“

Skupina dorazila až k centru. Všade boli rozbité autá a porozhadzované všet-

ko možné. Bola už tma, keď sa blížili k stanici. Tragédiou podľa Korbeľu bolo, že

do stanice prišiel práve vlak s práporom Nemcov SS a nikto ich už neupozornil,

že Nemci znovu obsadili bunkre a guľometné hniezda pred stanicou.

Začal sa boj Slovákov proti veľkej presile Nemcov. Keď Nemec zakričal „Halt“,

Nálepka mu po nemecky odpovedal „Svoji“. „Heslo“ – reval Nemec. Odpoveď

mu bola dávka z kapitánovho automatu. Nemci spustili silnú paľbu, pričom im

pomáhali aj tí, ktorí boli vo vlaku. Celý oddiel donútili zaľahnúť. Nálepka bol od

maskovaného bunkra asi na desať krokov. Korbeľa bol od druhého bunkra o čosi

ďalej.

V  tejto paľbe zasiahla guľometná dávka Nálepkovu pravú stranu hrudníka.

Na koženom kabáte napočítali 16 dierok, ktoré vytvarovali písmeno Z. Neskor-

šie ešte dostal úlomok z míny do čela. Ranený kapitán ešte zavelil: „Bite vrahov!

Vpred!“ A podľahol zraneniam.

Keď sa o smrti Nálepku dozvedel kpt. Arťuchov, nechcel uveriť, že kapitán

je mŕtvy. Museli pred ním otvoriť rakvu. Hodil sa na svojho bojového druha

a s plačom sa s ním lúčil.

(ČSL-R)

ROZLÚČKA

Na pohrebe bolo množstvo partizánov a civilných obyvateľov, ktorí kapitána

poznali ešte z  čias, keď tam bol 101. pluk. Priamy účastník spomínal, že celý

obrad bol veľmi búrlivý a dojímavý. Partizáni strieľali z rôznych zbraní. Vyha-

dzovali do vzduchu samopaly a pušky a výkrikmi prisahali pomstu. Smútočný

prejav predniesol komisár partizánskeho zväzku Z. A. Bogatyr, ktorý sa pri ňom

rozplakal a mnohí partizáni s ním.

V ovručskom parku boli pochovaní aj ďalší príslušníci oddielu, ktorí bojo-

vali o železničnú stanicu v Ovruči – O. Krčula, M. Michalík, F. Krištofík a A.

Paškevič.

205

Boj o Ovruč bol posledným bojom Československého partizánskeho oddielu.

Príslušníci pokračovali v boji v Slobodovej armáde.

Generál A. N. SABUROV:

V parku, v  prísnom a bolestnom mlčaní stáli partizáni. Tu, pri spoločnom

hrobe (po rusky „bratskaja mogila“; pozn. J. N.), počúvali slová komisára Boga-

tyra: „Odprevádzame na poslednej ceste štyridsať bojových druhov, ktorí položili

životy za slobodu a nezávislosť vlasti. Medzi nimi sú aj naši slovenskí bratia, slo-

venskí vojaci a ich veliteľ kapitán Ján Nálepka... Naše priateľstvo so Slovákmi sa

zrodilo v ťažkých časoch a vydá svoje plody. Meno Jána Nálepku ostane navždy

symbolom tohto priateľstva, ktoré mocnelo v  bojoch proti nepriateľovi krvou

najlepších synov slovenského a československého ľudu. Zbohom, druhovia naši!

Zbohom, Ján! Dielo, za ktoré ste položili životy, je v dobrých rukách. Fašizmus

rozdrvíme. Víťazstvo bude naše!...“

(A. Saburov: Tajomný kapitán)

NOVINY ZORA

V deň pohrebu vyšlo prvé číslo ovručských novín Zora, v ktorých je nekro-

lóg s vysoko hodnotiacou a zovšeobecňujúcou vetou: „Nehynúca sláva ovinula

verného syna československého ľudu, ktorý zomrel ako hrdina v bojoch o mesto

Ovruč, veliteľa Československého partizánskeho oddielu kpt. Jána Nálepku-Rep-

kina. Jeho meno, ako aj meno veliteľa čaty Sevasťanova, ktorý taktiež padol hr-

dinskou smrťou, bude večne žiť v srdciach pokrokového ľudstva.“

Za odvahu pri plnení bojových úloh a za zvláštne zásluhy o rozvoj partizán-

skeho hnutia na Ukrajine udelilo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR kpt. Jáno-

vi Nálepkovi ako jedinému Slovákovi titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Boj Slovákov proti fašizmu na Ukrajine a v Bielorusku sa zapísal veľkými pís-

menami do histórie protifašistického boja. Nikto a nič nemôže zdegradovať jeho

význam a miesto v tomto boji. Slováci svojimi postojmi a bojom zachránili veľa

ľudských životov a vďaka spolupráci ich veliteľov s partizánmi si zachránilo živo-

ty aj mnoho slovenských vojakov nasadených do bojov proti partizánom. Mnohí

slovenskí vojaci bojujúci na Ukrajine a v Bielorusku sa zaslúžili o dobré meno

Slovákov za hranicami svojej vlasti a aj oni skromne prispeli k tomu, že Sloven-

sko nepatrilo po druhej svetovej vojne k porazeným národom.

206

Kapitán Ján Nálepka, ktorý mal rád život, miloval ľudí i svoje rodné Sloven-

sko, sa vyznal spisovateľovi A. Šijanovi: „Človek by si nikdy nepomyslel, že by

mohol mať tak rád svoju vlasť. Zbadá to až vtedy, keď je od nej odlúčený. Aj

u nás máme tiež krásne rieky. A ten kraj! A aký dobrý ľud! Kedyže to všetko zase

uvidím? Zdá sa, že si ani neviem predstaviť väčšie šťastie, ako uvidieť zase svoju

krajinu slobodnú.“

Žiaľ, nikdy ju už neuvidel...

EPILÓG

Podplukovník Dr. Jaroslav ŠOLC:

Spisovateľ Miloš Krno nazval svoj román o Nálepkovi Vrátim sa živý. Azda

ani výstižnejšie ho nazvať nemohol, lebo prítomnosť Jána Nálepku v našej súčas-

nosti veľmi výrazne pociťujeme a v jeho odkaze nachádzame stále živý prameň

revolučnej, československy vlasteneckej, ale aj hlboko internacionálnej bojovej

tradície s výrazným humanitným podtextom citlivého človeka.

Rozkazom veliteľa brigády Saburova bol 18. mája 1943 vytvorený českosloven-

ský samostatný partizánsky oddiel a jeho veliteľom sa stal kapitán Ján Nálepka-

-Repkin. Bola to druhá samostatná československá ozbrojená jednotka v ZSSR.

V tomto Nálepkovom rozhodnutí vrcholí jeho osobnosť revolucionára – veli-

teľa a politického pracovníka. Už len pol roka prežil v bojoch a v politickej orga-

nizátorskej práci. Pri plnení jednej z hlavných úloh v boji o mesto Ovruč, ktorý

podnikli veľké partizánske zväzky 16. novembra 1943, padol smrťou chrabrých

veliteľ prvého československého partizánskeho oddielu v ZSSR kapitán Ján Ná-

lepka-Repkin. Za svoje presvedčenie priniesol obeť najvyššiu, lebo miloval život

bez krutostí, útlaku a vykorisťovania.

Nálepkove životné osudy boli osudom slovenského inteligenta celej jeho ge-

nerácie. Jeho cestu života nastúpili mnohí, ale máloktorí ju dokončili nálepkov-

ským revolučným činom v čase, keď tak urobil on. V tom bol jeho čin inšpiru-

júci a priekopnícky. Veľmi skoro pochopil revolučné súvislosti veľkého zápasu

národov proti Hitlerovi a ukázal cestu, ktorou neskôr prešli tisíce v Slovenskom

národnom povstaní. V tom vidíme historický význam Nálepkovho činu.

(Z vystúpenia na seminári v Osvetovom ústave v Bratislave)

207

Plukovník Samuel ŠIMONOVIČ:

Nálepku som poznal ako učiteľa i ako vojaka. Nebol komunista. Nenávidel

však hitlerovský fašizmus. V tomto duchu vychovával žiakov a pôsobil na obča-

nov vo svojom okolí. V dôsledku jeho postojov a činnosti vznikalo napätie medzi

ním a vedením obce i vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Stupave.

Dobre hral na husle a pekne spieval. Bol spoločenský, vedel získavať a zabávať

ľudí. Žil životom chudobného učiteľa pôsobiaceho na rímskokatolíckej ľudovej

škole.

V roku 1939 ho aktivovali ako záložného dôstojníka do slovenskej armády.

Podobný osud stihol aj mnohých iných záložných dôstojníkov, hlavne učiteľov

protifašistického presvedčenia. Ministerstvu školstva vyhovovalo zbaviť sa uči-

teľov protifašistického ducha.

Hneď po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovskou armádou roku 1941

bola zmobilizovaná a na front poslaná i slovenská armáda. Keď velenie divízie

prevzal plk. R. Pilfousek – Nemec a fašista, premiestnil kpt. Nálepku, ktorého

protifašistické zmýšľanie poznal, k 101. pešiemu pluku. Tam vykonával funkciu

pobočníka veliteľa pluku (náčelník štábu pluku). Velitelia pluku sa striedali po

dvoch-troch mesiacoch, ale kpt. Nálepka uvedenú funkciu vykonával až do 15.

mája 1943, keď prešiel k partizánom. V tomto období som s ním spolupracoval

ako delostrelec – veliteľ batérie divízneho delostreleckého oddielu.

Bolo treba presvedčiť partizánskych veliteľov, že slovenskí vojaci neprišli bo-

jovať proti sovietskemu ľudu, že chcú spolu s partizánmi bojovať proti nemec-

kým fašistom. Bude to spoločný boj aj za našu vlasť – Československú republiku,

ktorú uznávajú aj mocnosti bojujúce proti fašizmu.

V  nemeckom oblastnom veliteľstve sme nesmeli stratiť dôveru. Bolo nutné

vedieť, kde, kedy a akým spôsobom sa pripravujú bojové akcie proti partizánom.

Nálepka všetky tieto otázky, vďaka svojim organizačným schopnostiam, od-

vahe, nebojácnosti a pomoci spolupracovníkov, dobre zvládol. Ako náčelník

štábu pluku pracoval na plánovaní bojových akcií proti partizánom. Partizán-

skych veliteľov však s pripravovanými bojovými akciami proti nim cez spojky

včas oboznámil. Bojová akcia sa vykonala bez boja, lebo partizáni z priprave-

ného bojového priestoru odišli. Nemali sme teda straty ani my, ani partizáni.

Partizáni mohli v pokoji vykonávať svoju bojovú činnosť, prepadávať nemecké

kolóny a v spolupráci s našimi vojakmi, ktorí zabezpečovali stráženie železníc a

ciest, rušiť železničnú prepravu.

Táto činnosť kpt. Nálepku sa postupne prezradila. Pri bojovej akcii v dňoch

18.-20. mája 1943 Nemci plánovali zatknúť kpt. Nálepku, npor. Lysáka, por. Pet-

ra, npor. Hazuchu a iných spolubojovníkov. Menovaní sa o úmysle Nemcov do-

zvedeli, preto vo vhodnom čase prešli k partizánom. Súčasne na stranu partizá-

nov prešiel väčší počet vojakov 101. pešieho pluku.

208

Kapitán Nálepka zostal u svojich vojakov i po prechode k partizánom. Chránil

životy slovenských vojakov aj ako náčelník štábu pluku, aj ako veliteľ partizán-

skej brigády organizovanej z vojakov jeho pluku. Obetovaním svojho života za-

chránil život stovkám slovenských vojakov ako aj sovietskych občanov – vojakov

a partizánov.

Za túto jeho vlasteneckú činnosť ho in memoriam vyznamenali titulom „Hr-

dina Sovietskeho zväzu“. Toto vyznamenanie je spravodlivé a zaslúžené. Nálep-

ka je vzor vlastenca slovenského ľudu. Obetoval svoj život za záchranu životov

chlapcov – slovenských vojakov.

Bratislava 1996

209

SNR vyhlásila kpt. Nálepku za hrdinu Slovenského národného povstania

210

211

Kapitán Ján Nálepka menovaný hrdinom Sovietskeho zväzu

212

Vyznamenanie Prezídia národného parlamentu Federálnej republiky Juhoslávie

213

Pamätník kpt. Jána Nálepku v Ovruči

214

Rodičia pri hrobe syna Jána (Ukrajina 1955)

Pamätná tabuľa postavená presne na mieste, kde padol kapitán. Aby mohli prelo-

žiť cestu, museli zbúrať niekoľko domov. Vďační Ovručania to urobili...

215

Rodičia kpt. Jána Nálepku na pozvanie v Sovietskom Zväze (1955)

216

Odhalenie pamätníka v Spišskej Novej Vsi (1954)

Rodičia kpt. Jána Nálepku pri odhalení pamätníka v Spišskej Novej Vsi

217

Na odhalenie pamätníka viedol delegáciu čs. vlády minister Július Ďuriš (štvrtý zľava)

218

Pri rodnom dome v Smižanoch s rodinou, 1954 (druhý zľava gen. I. Naumov -

Kyjev a gen. A. N. Saburov - Moskva)

Matka kpt. Jána Nálepku s pioniermi v Žiline (november 1955)

219

Čsl. pionieri v Ovruči pri pamätníku kpt. Jána Nálepku (1965), medzi nimi aj

14-ročný Stanislav Morávek (uprostred), dnes lekár v pražskej nemocnici

Partizánski velitelia - M. Saburov, Fedorov, V. Kvitinský, I. Arťuchov s otcom

a bratmi kpt. Nálepku.

220

Osláv 20. výročia oslobodenia Ovruče sa zúčastnil gen. Saburov a otec Nálepka

so synmi Ondrejom a Jozefom (1963)

Po otvorení múzea kpt. Nálepku v Smižanoch - 1971

(v strede gen. plk. Leľjušenko, na kraji kpt. I. Arťuchov a rodinní príslušníci)

221

Sku

pin

a b

ýval

ých

čsl

. par

tizá

nov

nav

štív

ila

v 6

0-ti

ch r

okoc

h m

iest

a b

ojov

v Z

SSR

.

Na

spi

atoč

nej

ces

te s

a z

ast

avil

i vo

Var

šave

„n

a p

ivo“

u J

ozef

a N

álep

ku.

222

223

Prezident Michal Kováč udelil na návrh vlády SR vyznamenanie kpt. Jánovi

Nálepkovi Vojenský rad Ľudovíta Štúra. Vyznamenanie prevzal brat Jozef.

224

Pamätné miesta v Bielorusku

225

Pamätník kpt. Nálepku v Stupave

226

Plastika kpt. Nálepku, autorka Anna Kišáková

Obec Nálepkovo, okres Spišská Nová Ves

227

229

Na legendy sa nielen zabúda,

ale v chápaní každej novej generácie rodákov, legendy dokonca menia svoju pod-

statu. Z mučeného apoštola Pavla sa pre niektorých stáva šíriteľ bludov a div nie

fašista, z vyvraždených cárskych Romanovovcov sú mučeníci a martýri, z Hitlera

a Stalina vrahovia národov. Veda sa pritom odvoláva na uhol pohľadu, postihnu-

tých vedie túžba po pomste a najbližších pozostalých viera v „spravodlivé“ ocenenie

zásluh ich najbližších. Donedávna naoko vládol v týchto otázkach ideologický po-

riadok, ktorý, keď ho už raz ktosi odklepol, musel sa dodržiavať. A neplatilo to len

pre socialistické krajiny, ako je to medzi ľudom hromadne rozšírené. Vtedy ste na

hanobenie ofi ciálne potvrdeného martýrstva mohli aj doplatiť. Legendy, často aj

falošné, a s nimi aj hodnotenie dejín, sú chráneným duchovným majetkom všade,

aj v najdokonalejších demokraciách. Keď už nechceme byť priveľmi a až nepríjem-

ne konkrétni, napríklad s poukázaním na mýtus stredoeurópskeho podmaňova-

nia si domáceho obyvateľstva „pokojnými“ votrelcami pred tisícročím, oprime sa

o výklad dejín mocných dŕžav, napríklad v súvislosti so zamlčovaním toho, kde sa

nabralo ich bohatstvo a koľké milióny duší a peňazí na to padlo. Učebnice dejín sú

plné klamstva a čoraz väčšmi sa presadzuje okrídlené tvrdenie, že dejiny píše nie

pravda, ale víťaz.

Mýtus legendárneho Hrdinu ZSSR, kapitána a dnes, post mortem, generála

Jána Nálepku nemusel vyrásť z legendy, ak len neberieme do úvahy to, že jeho život

mal od začiatku naozaj legendárne pozadie: od mladíckej, študentskej oponentúry

sociálnych pomerov na dedine, cez obdobie buntošiaceho a ustavične z miesta na

miesto prekladaného mladého učiteľa, pre ktorého bola zmyslom života obhajoba

práv chudobných detí, ich rodičov, ale aj dlho obchádzaných a diskriminovaných

Slovákov. Svoje hľadanie spravodlivosti zaplatil v konečnom dôsledku vlastným ži-

votom.

A teraz zvažujme:

Neautonomisticky a silne prosociálne orientovaný mladý učiteľ, po vzniku Slo-

venského štátu zmobilizovaný dôstojník, sa po vpáde hitlerovských armád na úze-

mie Sovietskeho zväzu dobrovoľne hlási na východný front s úmyslom pridať sa k

Rusom a tak spolu s nimi bojovať o vyslobodenie sa Slovenska spod totálnej nad-

vlády Hitlera. Čo mohlo mladého slovenského intelektuála z chudobnej robotníc-

ko-roľníckej rodiny doviesť k tomuto rozhodnutiu? Že sa zľakol toho Hitlera, ktorý

nekompromisne presadzoval likvidáciu Slovanov a vojenské zmocnenie sa takmer

celej Európy? Koľko mladých ľudí zmýšľalo rovnako, ale nie každý našiel odvahu

ísť za túto pravdu aj bojovať. A že sa stal kolieskom mašinérie, ktorej negatívne

stránky sa obnažili až dávno po skončení druhej svetovej, to je predsa to, čo sa

mladému Nálepkovi ako chlapcovi zo silne kresťanskej a proslovensky orientova-

230

nej rodiny ani nesnívalo. On iba jednoducho chcel premeniť svoju nenávisť proti

útlaku chudobných a proti nacizmu a cestu prechodu na sovietsku stranu považo-

val za najpríkladnejšiu. Iná je už otázka, že v jeho rodisku, v Smižanoch, spájali

niektorí súčasníci s konfl iktom, ktorý mal Ján Nálepka ako reaktivovaný dôstojník

slovenskej armády s maďarónsky orientovaným riaditeľom rímskokatolíckej školy

a v tom čase komisárom obce Štefanom Babíkom a s miestnym dekanom-farárom

Matúšom Pajdušákom, ktorý bezprostredne po prvej svetovej vojne ako oravský

rodák ešte dlho zotrvával na promaďarských pozíciách, keď si ešte aj svoje pôvodne

krásne slovenské meno ponechával v maďarskom pravopise so „ss“ namiesto „š“

v priezvisku - Pajdussak. Ján Nálepka dal raz najavo svoju nespokojnosť s týmto

paradoxom. Ale toto predsa nemohlo nijako ovplyvniť Nálepkove rozhodnutia vo

veci svojich postojov k národnostnej a sociálnej skutočnosti súvekého Slovenska!

Kým bol v slovenskej Zaisťovacej divízii v Bielorusku a na Ukrajine, výdatne po-

máhal miestnym odbojovým skupinám tým, že im dával vedieť o bojových záme-

roch nemeckých jednotiek a umožňoval tajný presun zásob slovenskej armády na

partizánske územia. Po prechode velil slovenskej partizánskej jednotke a zahynul

v boji o Ovruč.

Sovieti veľmi dobre vedeli, prečo titul Hrdinu ZSSR udelili práve Nálepkovi. Pre

fašistov to bola výstraha, pre Slovákov pocta, že aj jeden z nich priložil značný diel,

vrátane svojho života, v boji proti neznesiteľnej agresii. No a pre Sovietov to bol aj

propagandisticky významný čin: pozrite, odmieňame a oslavujeme nielen svojich,

ale spriatelených a spolu s nami proti Nemcom bojujúcich zahraničných vojakov.

Čo k tomu ešte z hľadiska obhajoby Nálepkovho ocenenia dodať?

Iná je otázka už spomínaných dobových pohľadov na veci. Bez udania autora

textu sa na prebale Pálkovej knihy Levy prichádzajú (Bratislava, 2012) akoby z

ničoho nič odtláčajú otázky, či by sa dnes mohol konať Norimberský proces, ktorá

ideológia zvíťazila v studenej vojne, či vieme, že sa komunizmus zrodil v Bruseli,

ale jeho ideológiu pochovali na Východe, prečo sa demokracia stavia proti cirkvám,

keď v tejto veci sľubovala komunistami okupovaným krajinám obrat a podobne.

Relativizácia hodnôt je totemom doby, ktorú intelektuáli nazývajú postmodernou

a mnohí ju zároveň stotožňujú s dobou totálneho úpadku morálky a úpadku kri-

térií života vôbec. Azda jediným pevným ideovým bodom dneška je kategorické

odmietanie otcov, tých najbližších, čo boli pred nami. Ako keby nám ustavične opa-

kovali: Ak ste vy vytvorili bloky obhajoby a z druhej strany potierania sociálneho a

spolu s ním aj solidárneho spôsobu koexistencie ľudí, my sme za individuálny sys-

tém zmocňovania sa peňazí a moci. Ak ste sa vy považovali za existenčne spätých

s myšlienkou družnosti na základe spoločných verejných záujmov, my z vás tento

pocit vyduríme obhájením potreby rozhodovať výlučne sám o sebe a za seba až po

hranicu vášho upadnutia do biedy, ktorá vás vylúči zo spoločenstva slušných. Ak

ste sa vy nadchli myšlienkami komunizmu, ktorý časť sveta sklamal, my ešte máme

231

trochu sily brániť opak, ba ešte aj rozvážať demokraciu na pozlátených táckach

(ako napríklad do východnej Európy) alebo na tankoch (Irak, Lýbia) a čoskoro

možno už aj Irán.

Za Nálepkom je jeho celoživotné úsilie (a aj boj) v záujme sociálnej spravodli-

vosti. Spočiatku ten „diplomatický“, vedený cestou rokovaní a v prípade potreby aj

protestov, neskôr aj, žiaľ, so zbraňou v ruke. O Nálepkovi nikto nemôže povedať,

že bol militarista. Ale vstúpil do časov, keď svet riešil aj sociálne veci vojnou a on

chcel do nej vložiť všetko.

Pomníky sa budujú, rúcajú, aj znova stavajú. Niekedy nepomôže ani to, že za

prototypom pomníka je nielen ideológia, ale aj dokázateľný humanistický alebo ľu-

doobranný, dokonca aj celoživotný výkon človeka, čo stál, alebo, ak mal šťastie, ešte

stojí na piedestáli. Ide len o to, kto za obranou sochy na svojom mieste stojí. Nechý-

balo veľa a mohli sme u nás prísť aj o statuy vierozvestov Konštantína a Metoda,

aj o Štefánika a niektorých štúrovcov. Ale ak človek ľuďom niečo dal a oni si ho za

to uctia, trebárs aj pomníkom, tam sa skôr či neskôr ich idol na podstavec vráti.

Anton Kret

232

BIBLIOGRAFIA

BARTÓK, J.: Marikovské proměny. Po stopách učitele J. Nálepky. Rudé právo

18. 9. 1982.

BELAJ, E.: Zo spomienok – nepublikovaný separát.

BERLINSKIJ, D., POGREBINSKIJ, M.: Hrdina ZSSR Ján Nálepka. Praha: Naše

vojsko, 1982. Vydanie prvé.

BOGATYR, Z. A.: V tylu vraga. Bojovník 1994, č. 25.

Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Zborník spomienok a dokumentov.

Zostavil Jozef Nálepka. Spišská Nová Ves: POLYGRAFIA, Andrej Macko, 2004.

2. upravené vydanie.

NÁLEPKA, J.: Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, 1997. NÁLEPKA,

J.: Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK

International, 1995.

PICKOVÁ, V.: Ján Nálepka zastavil fašisty „samovarem“. Haló noviny,

3. 10. 2002.

REVAJ, J.: Bol som s kapitánom Nálepkom. Pravda, SPB.

SABUROV, A.: Tajomný kapitán. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry,

1962.

SLAVOJ-ŠTRAUCH, D.: Našinec vo svete. Bratislava - Smižany: Spolok priate-

ľov Spiša, Obecný úrad a MO MS Smižany. 2003.

ŠALGOVIČ, V.: Ján Nálepka, partyzán a hrdina. Historie a vojenství č. 3,

r. 1972.

ŠIJAN, A.: Partizánsky kraj – (úryvok z knihy). Rozhovor kpt. Jána Nálepku

s ukrajinským spisovateľom A. Šijanom Zostavil Ing. Jozef Nálepka, CSc.

Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, 1999.

UČITEĽSKÉ NOVINY, 12. novembra 1953. Jozef Mátej: Učiteľ, vlastenec

a hrdina Sov. sväzu Ján Nálepka.

233

Obsah

I. kapitola

U NÁS V RODINE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

ŠKOLSKÉ ROKY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14

MLADÝ UČITEĽ MARÍKOVÁ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25

KOMORNÁ LEHOTA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29

BIELE VODY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31

STUPAVA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33

SPORY JÁNA NÁLEPKU SO ŠKOLSKOU VRCHNOSŤOU . . . . . . . . . . . . . . 35

LEVOČA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 38

ZNOVA V STUPAVE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 42

NEMECKÁ PORUBA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46

VOJAK SLOVENSKEJ ARMÁDY -

PREPAD MAĎAROV NA VÝCHODNOM SLOVENSKU . . . . . . . . . . . . . . . . 47

PROTI POĽSKU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49

MICHALOVCE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52

DOŠKOĽOVACÍ KURZ PRE DÔSTOJNÍKOV, PEZINOK . . . . . . . . . . . . . . . 53

LIST PRIATEĽKE, SOLÚN . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54

II. kapitola

VOJNA SA ZAČALA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58

SLOVENSKO SA ZAPÁJA DO ŠPINAVEJ VOJNY

PROTI SOVIETSKEMU ZVÄZU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60

JÁNOV LIST RODINE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60

PRED ODCHODOM NA FRONT . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60

JÁNOV ODCHOD NA VÝCHODNÝ FRONT . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61

SPOMIENKY SPOLUBOJOVNÍKOV . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 64

AKO TO PREŽÍVALI SLOVENSKÍ VOJACI. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 64

NA VELITEĽSTVE ZAISŤOVACEJ DIVÍZIE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 65

NÁLEPKA SA MUSÍ VYSŤAHOVAŤ Z BYTU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67

PRÍCHOD PREZIDENTA J. TISU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 68

NA VÝCHODNÝ FRONT . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 68

MÔŽU NEMCI VYHRAŤ VOJNU? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69

PREKVAPENIA V ŠTÁBNEJ ROTE ZAISŤOVACEJ DIVÍZIE . . . . . . . . . . . . 70

JÁNOVA PRVÁ FRONTOVÁ DOVOLENKA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72

234

OVRUČ - UKRAJINA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 75

O TAKTIKE BOJA A O POMOCI PARTIZÁNOM . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77

ČO PREZRADILA ZÁPISNICA PO 23 ROKOCH . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 80

V ISTOM OVRUČSKOM OKRESE NEMCI VYPÁLILI 37 OBCÍ . . . . . . . . . 82

KOPCEVIČI - BIELORUSKO . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85

PRVÉ STRETNUTIE S PARTIZÁNMI . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 86

MOJE STRETNUTIE S GENERÁLOM MAČUĽSKÝM . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87

DÔLEŽITÁ INFORMÁCIA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 89

ILEGÁLNA SKUPINA 101. PLUKU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 91

ZÁCHRANA ĽUDSKÝCH ŽIVOTOV . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 93

NIEKTORÍ ČLENOVIA ILEGÁLNEJ SKUPINY 101. PLUKU . . . . . . . . . . . . 95

III. kapitola

Z FRONTOVÉHO DENNÍKA POR. FRANTIŠKA ONDRU . . . . . . . . . . . . 104

Z FRONTOVEJ KOREŠPONDENCIE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 106

JÁNOVA DRUHÁ FRONTOVÁ DOVOLENKA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 110

PARTIZÁNSKE LISTY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 113

NEBEZPEČNÁ PREHLIADKA V ŠKOLE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 117

JÁNOV NÁVRAT NA FRONT . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 121

ZBYTOČNÁ STRATA ŽIVOTOV . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 121

DRUHÁ SCHÔDZKA KPT. NÁLEPKU S GEN. MAČUĽSKÝM . . . . . . . . . 122

ROKOVANIE O PRECHODE 101. PLUKU K PARTIZÁNOM - ZRADA . . 124

SLOVENSKÍ DELOSTRELCI PÁLILI NA JEDNOTKU SS

PRI SELIZOVKE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 127

PRESUN A. N. SABUROVA A. KOVPAKA

Z BRJANSKÝCH LESOV DO BIELORUSKA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 128

TAJOMNÝ TELEFONÁT NA STANICU AVRAMOVSKAJA . . . . . . . . . . . . 134

KDE BÝVAL KAPITÁN NÁLEPKA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 135

NEMECKÝ TEROR V BIELORUSKU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 137

ZÁŤAH NA MLÁDEŽ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140

KTO JE REPKIN? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 141

VOJAK RUDOLF MEČINEC - JEHO OSUD . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 142

IV. kapitola

ZACHRÁNENÝCH 14 BIELORUSKÝCH DEDÍN PRED VYPÁLENÍM . . . 146

POHON NA kpt. NÁLEPKU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 147

ZNOVA VYŠETROVANIE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 149

ZÍSKANÝ VÝZNAMNÝ DOKUMENT VEĽKÉHO

235

STRATEGICKÉHO VÝZNAMU (CITADELA) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 151

SNAHA ODVOLAŤ KPT. NÁLEPKU Z FRONTU

A POSLAŤ HO NA SLOVENSKO . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 152

ZATYKAČ NA KPT. NÁLEPKU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 154

ODPOVEĎ KPT. NÁLEPKU GEN. A. N. SABUROVOVI . . . . . . . . . . . . . . . 155

PRECHOD K PARTIZÁNOM - MÁJ 1943 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 156

VYTVORENIE PRVÉHO ČESKOSLOVENSKÉHO

PARTIZÁNSKEHO ODDIELU NA ÚZEMÍ SOVIETSKEHO ZVÄZU . . . . 158

AKO PRECHÁDZALI NIEKTORÍ SLOVENSKÍ VOJACI

K PARTIZÁNOM. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 161

LIST Z FRONTU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 165

LIST KPT. JÁNA NÁLEPKU PRIATEĽKE NA SLOVENSKU . . . . . . . . . . . . 167

VÝLET GENERÁLA F. ČATLOŠA K ZAISŤOVACEJ DIVÍZII . . . . . . . . . . . 168

POMSTA RODINE KAPITÁNA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 169

NOVÝ KONFLIKT V ŠKOLE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 171

NEŠŤASTNÁ MATKA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 172

VYŠETROVANIE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 172

V. kapitola

PRVÉ KROKY ČESKOSLOVENSKÉHO PARTIZÁNSKEHO ODDIELU . . 178

PROPAGAČNÁ ČINNOSŤ MEDZI SLOVENSKÝMI

A MAĎARSKÝMI VOJAKMI . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 179

OFENZÍVA NEMECKÝCH VOJSK PROTI PARTIZÁNOM . . . . . . . . . . . . . 180

ZACHRÁNENÝ ŽIVOT NEMECKÉHO GENERÁLA . . . . . . . . . . . . . . . . . . 186

V OBKĽÚČENÍ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 188

BOJ POKRAČOVAL . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 189

PRIEZVEDNÁ A DIVERZNÁ ČINNOSŤ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 194

VYSOKÍ SOVIETSKI HOSTIA NAVŠTÍVILI PARTIZÁNOV . . . . . . . . . . . . 195

JÁN NÁLEPKA ZASTAVIL FAŠISTOV „SAMOVAROM“ . . . . . . . . . . . . . . . 197

O NAJBLIŽŠÍCH SPOLUBOJOVNÍKOCH . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 198

AKO PREBIEHAL JEDEN Z PREPADOV ČESKOSLOVENSKÝCH

PARTIZÁNOV PROTI OKUPANTOM . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 201

BOJ O OVRUČ - POSLEDNÝ VÍŤAZNÝ BOJ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 203

BOJ O ŽELEZNIČNÚ STANICU . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 204

ROZLÚČKA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 204

NOVINY ZORA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 205

EPILÓG . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 206

Na legendy sa nielen zabúda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 229

Ing. Jozef Nálepka, CSc. sa narodil 27.

marca 1925 v Smižanoch, okres Spišská Nová

Ves - ekonóm, diplomat, verejný činiteľ. Štú-

dium na Obchodnej akadémii v Poprade ab-

solvoval v roku 1944, VŠE - 1960, CSc. - 1985.

Do ilegálnej práce sa zapojil v roku 1941

a počas SNP účastník partizánskej jednotky

Klement Gottwald v oblasti Pusté Pole, Tel-

gárt a 4. partizánskej brigády do 4. 3. 1945

v oblasti Liptova. Vojenský výcvik v Levoči,

dôstojnícka škola v Poprade, odtiaľ pridelený

do štábu Čs. armádneho zboru a zaradený

do zvláštnej skupiny. Zvláštna skupina sa

medzi prvými dostala do Prahy 9. mája 1945.

Po príchode do Prahy slúžil na Generálnom

štábe MNO v Prahe.

Zo zdravotných dôvodov prechod do Vy-

sokých Tatier a od roku 1948 - 1950 správca

zotavovne ROH na Novom Štrbskom Plese.

1950 - 1960 predseda Mestského národného

výboru Vysoké Tatry.

V roku 1960 - 1961 pracovník Ministerstva

zahraničných vecí, 1961 - 1966 ekonomický

radca na Veľvyslanectve vo Varšave, 1968 -

1969 v tej istej funkcii v Moskve.

V roku 1969 - 1975 československý veľvy-

slanec v Belehrade, od roku 1975 námestník

ministra zahraničných vecí a  v roku 1982 -

1988 československý veľvyslanec v Aténach.

V rokoch 1948 - 1960, 1966 - 1968 funkci-

onár okresných a krajských štátnych a stra-

níckych organizácií a NF, od roku 1978 člen

Predsedníctva ÚV Zväzu protifašistických

bojovníkov.

Vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1939

(1945) sovietskym vyznamenaním Rad vlas-

teneckej vojny (č. 6656372) Za pobedu nad

Germanijej (1945), Čs. medailou Za chrabrosť

(1945), Partizánskou hviezdou (1945), Za zá-

sluhy o výstavbu (1975), Radom juhoslovan-

skej zástavy so stuhou (1975), Radom práce

(1985) a inými domácimi a zahraničnými vy-

znamenaniami a medailami.

Je publicisticky činný, prispieval do regio-

nálnych a ústredných novín s odbojárskou a

zahraničnopolitickou tematikou. Spomienky

na Povstanie a na staršieho brata Jána spra-

coval v knihe „Druhá maturita“ a nové po-

znatky o kpt. Jánovi Nálepkovi aj v knihe „Iní

o kpt. Jánovi Nálepkovi“. Študentské roky na

Obchodnej akadémii v Poprade a pôsobenie

vo Vysokých Tatrách opísal v knihe „Prvá ma-

turita a Vysoké Tatry“. Pôsobenie v diploma-

tických službách opísal v knihe „Od Vysokých

Tatier po Akropolu“.

V apríli 1989 odišiel do dôchodku. Ako

funkcionár pokračuje v práci v protifašistic-

kých organizáciách a Medzinárodnom slo-

vanskom výbore (tajomník v  rokoch 1998

- 2011).