Katedra klasickej a semitskej filológie FiF UK Katedra klasických jazykov TU v Trnave

Slovenská jednota klasických filológov pri SAV

Medzinárodná konferencia pri príležitosti sedemdesiatin profesora Daniela Škovieru

Program a kniha abstraktov

18.-19. november 2016

FiF UK, Gondova ul. 2, miestnosť č. 236

Ideológia v premenách času v pamiatkach gréckej a latinskej tradície

prof. PhDr. Daniel Škoviera, PhD.

Informácie k priebehu podujatia

Termín konferencie: 18.–19. novembra 2016

Registrácia: piatok 18.11. od 8.30 v miestnosti č. 241

Príspevky: miestnosť č. 236

Postery: miestnosť č. 241

Expozícia prác prof. Škovieru: miestnosť č. 241

Občerstvenie: miestnosť č. 241

Program a stretnutie absolventov: Moyzesova sieň

Konferencia sa koná v rámci riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0627/15

Latinská humanistická literatúra na Slovensku v kontexte politickej propagandy.

Laudatio

anielem Škoviera, professorem clarissimum, collegam carissimum quicumque laudare

voluerit, a loco quodam communi laudis personae satis noto initium capere debebit, qui tamen locus

– vera fides! – attributo, quod est communi, careat. Illius namque de Latinitate patriae suae

partiumque Europae orientalium bene meritis ipso primo intuitu omnis suspicio laudis ficticiae

facile refellitur – de iis illius meritis loquor, quibus nos litterarum Latinarum investigatores reapse

docuit permulta et fuisse et esse earum monumenta, quae non neglegebamus tantum, sed quae esse

omnino ignorabamus. Quis enim nostrum, qui in regionibus Europae centralis vel occidentalis ante

annum circiter millesimum nongentesimum educati philologorum munere fungentes operam

navabamus, ante studia Danielis Škoviera in epistulas Leonardi Stöckel, discipuli Melanchtonis, vel

in rationem, quae intercessisset inter Iohannem Antonium Cassoviensem et Erasmum illum

Roterodamum, vel in artem versificandi Valentini Ecchii, licet ille Lindavii natus sit, Cracoviae

morantis, strenue incubuit, quamquam hi omnes multique alii pars magna cultus atque

humanitatis nostrae patriae communis eiusdemque rei publicae litterarum fuerunt, humanitatis

videlicet Europaeae? Hac autem aetate, cum Europa, olim bipertita, videtur esse unita – haud scio

an recte dicas – eo magis dandam esse operam censeo, ne favores partium recordationi

considerationique communis patrimonii praevaleant! Hoc ne cum communi neque doctorum solum

detrimento fiat, praeter alios labores aliasque moles ingeniis velut Danielis Škoviera opus est. DIXI!

Curtius Smolak

Program konferencie

PIATOK (18.11.)

9.00 – 9.10 Príhovor dekana Filozofickej fakulty UK v Bratislave, prof. PhDr. Jaroslava Šušola, PhD.

9.10 – 10.00 Laudationes

Každý príspevok zahŕňa 5-minútovú diskusiu

Predsedajúci/chair: Jana Grusková

10.00 – 10.20 Daniel Škoviera: K vzťahom poézie a politiky v 16. storočí v Bardejove 10.20 – 10.40 Franz Römer: Von Tacitus zum Tacitismus: Von der Reflexion zur Ideologie 10.40 – 11.00 Heiner Eichner: Römische Wertbegriffe und ihr altitalischer Kontext: auctor und auctoritas

11.00 – 11.20 Pauza

Predsedajúci/chair: Heiner Eichner

11.20 – 11.40 Daniela Urbanová: Adiuro vos – antická magická formule v proměnách času 11.40 – 11.55 Pavol Valachovič: Poslední republikáni v Ríme 11.55 – 12.15 Irena Radová: Argonauti v proměnách času

12.15 – 14.00 Obedová pauza (obed v školskej jedálni) Prehliadka malej expozície prác jubilanta

Predsedajúci/chair: Barbora Machajdíková

14.00 – 14.25 Kurt Smolak: Triumphorum pompis atque sollemnitatibus inde ab aetate Etruscorum usque in tempora recentiora rationem indolemque imperandi more Romanorum ostentari 14.30 – 14.45 Svorad Zavarský: Timonova Corona Regni Ungariae admirabilis (1712) – príspevok k ideológii uhorskej koruny v novolatinskej literatúre 14.45 – 15.00 Erika Brodňanská: „Oslie bremená“ na pleciach vladárov v spise Jána Webera Lectio principum (1665)

15.00 – 15.20 Pauza

Predsedajúci/chair: Jozef Kordoš

15.20 – 15.40 Eva Frimmová: Politika, ideológia a propaganda v roku 1515 15.40 – 15.55 Marcela Andoková: Erazmove úvahy o vojne a mieri v diele Utilissima consultatio de bello Turcis inferendo. Realizmus alebo utópia? 15.55 – 16.10 Imrich Nagy: Ohlas Erazmovej idey o spoločnej obrane Európy pred osmanskou hrozbou na augsburskom sneme

16.10 – 16.20 Pauza

16.20 – 17.00 Postery1

- Jana Balegová: Reflexia politických postojov Juraja Wernera v jeho príležitostnej

poézii

- Ľudmila Buzássyová: Dva kráľovské portréty v kontexte politických sporov

posledných rokov vlády Mateja Korvína

- Juraj Franek: Vrah alebo hrdina? Brutus v talianskom renesančnom humanizme

- Jana Grusková: Scythica Vindobonensia

- Robert Horka: Recepcia antického mýtu v kázňach Aurélia Augustína

- Katarína Karabová: Básnické nadanie v službách univerzitného manažmentu

v 18. storočí

- Elisabeth Klecker: Lateinunterricht im Hause Habsburg als Tradierung von

Herrschaftsideologie

- Barbora Machajdíková: Velebenie elít na juhopicénskych nápisoch

- Daniela Rošková: Ideál manželstva v antickom Ríme

- Adam Sitár: Tendencie portrétovania zbehov z prvej križiackej výpravy

v latinských prameňoch z 12. storočia

17.15 – 19.00 Krátky kultúrny program a stretnutie absolventov (Moyzesova sieň FiF UK a priestory Katedry klasickej a semitskej filológie)

1 Okrem času vymedzeného na prezentáciu budú postery vystavené počas celej doby konania konferencie v miestnosti určenej na občerstvenie a diskusie.

SOBOTA (19.11.)

Predsedajúci/chair: Marcela Andoková

9.00 – 9.20 Wilken Engelbrecht: Das Prokrustesbett der mittelalterlichen Schulkommentaren - Darstellung antiker Thematik in einige Schulkommentaren aus dem Orléanais im frühen 13. Jahrhundert 9.20 – 9.35 Marek Babic: Latinské legendy o objavení Kristovho kríža 9.35 – 9.50 Anabela Katreničová: Stredoveké kázne ako nástroj šírenia kresťanskej ideológie

9.50 – 10.10 Pauza

Predsedajúci/chair: Wilken Engelbrecht

10.10 – 10.30 Jana Nechutová: Filozofie dějin v literárním podání Otty z Freisingu 10.30 – 10.45 Marta Hulková: Konfesijné zmeny v 16. storočí v Európe a ich vplyv na

cirkevnú hudbu na území Slovenska 10.45 – 11.00 Táňa Kusá: Prof. Daniel Škoviera a Slovenský rozhlas

11.00 – 11.20 Pauza

Predsedajúci/chair: Imrich Nagy

11.20 – 11.40 František Šimon: Satira na povolania v diele J. G. Macra Szepsia De vera gloria libellus 11.40 – 11.55 Ivan Lábaj: Imitatio Ciceroniana podľa Jána Sambuca 11.55 – 12.10 Jozef Kordoš: Tyrnavia crescens III: Panegyrik Štefana Čibu venovaný Jurajovi

Selepčénimu

12.10 – 14.10 Obedová pauza (obed v reštaurácii Rudolfinum)

Predsedajúci/chair: František Šimon

14.10 – 14.30 Erika Brtáňová: Jonáš Záborský a jeho vzťah k antike 14.25 – 14.45 Zuzana Kákošová: Ján Sambucus, emblémy venované významným osobnostiam 16. storočia 14.45 – 15.00 Pavol Markovič: Reflexia antických etických škôl v diele Hugolína Gavloviča

15.00 – 15.15 Pauza

Predsedajúci/chair: Zuzana Kákošová

15.15 - 15.30 Nikol Sipekiová: Gabriel Kapi – svedok bitky pri Viedni (1683) 15.30 – 15.45 Kateřina Bočková – Loudová: Představy o vztahu češtiny a řečtiny v klasické filologii 19. a počátku 20. století 15.45 – 16.00 Erika Juríková: Situácia v klasickej filológii za posledných 25 rokov

Slovo na záver

Abstrakty

Erazmove úvahy o vojne a mieri v diele Utilissima consultatio De bello Turcis inferendo. Realizmus alebo utópia?

MARCELA ANDOKOVÁ

Erazmus Rotterdamský, autor známeho výroku „dulce bellum inexpertis“ napísal krátko po obliehaní Viedne Turkami (r. 1529) spis Utilissima consultatio de bello Turcis inferendo, kde sa zaoberá otázkami, za akých okolností je možné uplatňovať na druhých ľuďoch násilie a  viesť proti nim vojnu. Otázky vedenia „spravodlivej vojny“ boli predmetom záujmu už v Biblii, u  cirkevných otcov, ako aj v  stredoveku a  v  kontexte nábožensko-politických ideológií 16. storočia, ktorých bol Erazmus očitým svedkom, nadobudli opäť na svojej aktuálnosti. V  súčasnom kultúrno-politickom dianí 21. storočia sa znovu vraciame k  tomuto dielu, aby sme sa zamysleli nad problematikou vojny a mieru, nad toleranciou voči iným kultúram a náboženstvám, ako aj nad otázkami vlastnej identity. V  predkladanom príspevku nás zaujíma predovšetkým to, kde Erazmus čerpá svoju inšpiráciu pri písaní tohto spisu. Je zjavné, že celé dielo zasadzuje do kontextu Ž 28 a svoju argumentáciu podopiera odkazmi na cirkevných otcov, najmä na sv. Ambróza a Augustína. Preto sme si stanovili cieľ poukázať na to, akým spôsobom pracuje Erazmus s uvedenými autormi a do akej miery je verný ich odkazu. Tiež sa pokúsime dať odpoveď na to, prečo celé svoje dielo zasadzuje práve do kontextu Ž 28. Napokon sa zamyslíme nad tým, či sú Erazmove názory v  tomto diele plauzibilné a do akej miery reflektujú „kresťanský realizmus“ jeho doby.

Ranokresťanské legendy o objavení Kristovho kríža

MAREK BABIC

Dnes sú známe tri ranokresťanské verzie príbehu o nájdení Ježišovho kríža v Jeruzaleme, na Golgote. Helenina legenda je pomenovaná podľa sv. Heleny (cca 250 – cca 330), matky cisára Constantina I. Prvá datovaná zmienka sa objavuje v pohrebnej reči sv. Ambróza, ktorú milánsky biskup predniesol na počesť cisára Theodosia I. v r. 395. Protonike legenda je čistou fikciou, ktorá bola spísaná na podnet Rabullu (412 – 436), biskupa v Edesse. Biskup mal politický aj cirkevný záujem vytvoriť oficiálnu verziu o príchode kresťanstva do Edessy a o založení miestnej cirkvi v období vládnutia kráľa Abgara V. Ukkamu (4 – 7 pr. Kr. – 13 – 50) . Vznikol tak príbeh v sýrskom a neskôr v arménskom jazyku, zvaný Doctrina Addai, ktorého súčasťou bola legenda Protonike. Kyriakova legenda je síce z troch verzií príbehu o nájdení Kristovho kríža najmladšia, ale zároveň v európskom stredovekom svete najrozšírenejšia a najpopulárnejšia. Jej príbeh je zachytený v troch jazykových modifikáciách – sýrskej, gréckej a latinskej. V  príspevku sa rozoberá datovanie týchto legiend, identifikujú pramene z  ktorých legendy vychádzali a pôvodný jazyk jednotlivých verzií legiend.

Reflexia politických postojov Juraja Wernera v jeho príležitostnej poézii

JANA BALEGOVÁ

Humanistický vzdelanec a básnik Juraj Werner (posledné desaťročie 15. storočia – 1556) síce nepochádzal z regiónu dnešného Slovenska, svojim životom a dielom je s ním však natoľko spätý, že sa stal neodmysliteľnou súčasťou dejín našej staršej literatúry. Narodil sa v sliezskom mestečku Paczków (Patschkau) a po štúdiách na wittenberskej a krakovskej Jagellonskej univerzite sa začiatkom 20-tych rokov presídlil do Uhorska, kde sa natrvalo usadil v Prešove. Pre jeho politické postoje bol významný už jeho pobyt v Krakove, kde sa zoznámil s kultom Erazma Rotterdamského a nadviazal priateľské vzťahy s  habsburským diplomatom a  humanistom grófom Žigmundom Herbersteinom. Len pár rokov po príchode do Uhorska sa politické pomery v krajine mimoriadne skomplikovali vzniknutým dvojvládím Ferdinanda I. a  Jána Zápoľského, ktoré nastalo po smrti Ľudovíta II. v bitke pri Moháči (1526). Juraj Werner sa v  tejto situácii už ako mestský hodnostár postavil na stranu Ferdinanda a aktívne sa podieľal na tom, aby sa Prešov a ostatné hornouhorské kráľovské mestá udržali na jeho strane. Wernerovu preferenciu Ferdinanda odzrkadľuje i  jeho poézia, prezentujúca bitku pri Moháči ako katastrofu pre Uhorsko, vyzdvihujúca význam obrany vlasti a  kresťanských hodnôt a  odsudzujúca politický rozkol a  spolčovanie s  Osmanskou ríšou.

Představy o vztahu češtiny a řečtiny v klasické filologii 19. a počátku 20. století

KATEŘINA BOČKOVÁ LOUDOVÁ

V souvislosti s úsilím českého obrozeneckého hnutí o konstituování spisovné češtiny docházelo ve slovanské filologii již od 1. třetiny 19. století k uplatňování pseudovědeckých glotogonických představ o původu češtiny, případně o její přímé příbuznosti s některým z kulturně významných indoevropských jazyků. Velmi silně byly v tomto ohledu v české jazykovědné slavistice zastoupeny názory o podobnosti češtiny se starořečtinou, počínaje texty Jungmannovými, Palackého či Šafaříka a pokračuje fantastickými pojednáními o přímé příbuznosti těchto jazyků ve spisech profesora klasické filologie Řehoře Dankovského (1784– 1857). Pokračováním této „řecké orientace“ v české filologii jsou ještě na konci 19. a počátku 20. století díla českých klasických filologů, ve kterých jsou i nadále přítomny kulturní a etymologické výklady podléhající metodologické libovůli a uplatňující a priori vlastenecké zájmy. České národní sebevědomí a víra v samostatnou budoucnost národa byly v této době posilovány zdůrazňováním slovanských vlivů na středověkou i novou řečtinu (Molčík 1898, Kalousek 1902), zřejmě také díky obrovskému vlivu Fallmerayerovy teorie (1830) na tehdejší Evropu, a přednostně „slovanskými“ etymologickými výklady řeckých slov (Vařeka 1902). Příspěvek se bude zabývat vybranými texty z tohoto okruhu.

„Oslie bremená“ na pleciach vladárov v spise Jána Webera Lectio principum (1665)

ERIKA BRODŇANSKÁ

Príspevok sa sústredí na bohatstvo a rôznorodosť príkladov v spise Jána Webera Lectio principum, prostredníctvom ktorých autor charakterizuje štyri nedobrovoľné bremená, s  ktorými sa vladári musia vyrovnať – závisť a  nenávisť, ohováranie a  osočovanie, nepoctivosť či vierolomnosť a nevďak. Pokúsi sa poukázať na relevantnosť a účel ich použitia v texte vzhľadom na jeho charakter politickej príručky.

Jonáš Záborský a antická kultúra

ERIKA BRTÁŇOVÁ

Vzťah spisovateľa Jonáša Záborského (1812-1876) k antickej kultúre sa rodí už počas jeho štúdií, osobitne na univerzite v Halle, kde sa zameriava na čítanie gréckych klasikov. Svoje vedomosti z  antických literatúr uplatňuje pri formulovaní teoretických náhľadov v beletrizovanom traktáte Básnici (1863). V traktáte akceptuje estetické požiadavky, ktoré kladie na literárne dielo Horácius v Liste o básnictve a Aristoteles v Poetike. Z autorov vyzdvihuje zvlášť Homéra, ktorého eposy pokladá za dobrý vzor aj pre kresťanského spisovateľa. No antickú mytológiu odmieta ako pohanskú. Pri hodnotení antickej kultúry vyzdvihuje okrem estetických tiež morálne hodnoty, ktoré nachádza v dielach (Pindaros) a v životných postojoch vzdelancov (Sokrates, Platón).

Dva kráľovské portréty v kontexte politických sporov posledných rokov vlády Mateja Korvína

ĽUDMILA BUZÁSSYOVÁ

Predmetom záujmu príspevku sú dve diela talianskych humanistov pôsobiacich na dvore kráľa Mateja Korvína, De egregie dictis ac factis regis Mathiae (1484-1486) od Galeotta Marzia a  Symposion de virginitate et pudicitia coniugali (1486) od Antonia Bonfiniho. Obe diela vznik l i pr ib l ižne v  rovnake j dobe s  c ieľom vytvor iť ideá lny por t ré t panovníka / panovníkovej manželky. Sú venované kráľovým blízkym: v prvom prípade nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi, v  druhom prípade kráľovej manželke, neapolskej princeznej Beatrix Aragónskej. Skutočným adresátom oboch diel je však kráľ Matej Korvín. Diela sa líšia politickými cieľmi, na pozadí ktorých vznikali, a  ideológiou, o  ktorú sa pri sledovaní cieľov opierali. Obe  vstúpili do citlivého priestoru otázky nástupníctva po Matejovi Korvínovi. Cieľom príspevku je predstaviť diela z pohľadu ich

politického (a umeleckého) zámeru a  účinku, ktorý mohli dosiahnuť jednak v  dynastických sporoch na kráľovskom dvore, jednak v  osobných ambíciách svojich tvorcov.

Römische Wertbegriffe und ihr altitalischer Kontext: auctor und auctoritas

HEINER EICHNER

Zu den in vielbeachteten Aufsätzen des hervorragenden Klassischen Philologen Richard Heinze (1887-1929) untersuchten spezifisch römischen Begriffen wie supplicium und fides gehört auch das Paar auctor und auctoritas. Dieses spielt auch ausserhalb des Lateinischen bei Umbrern und anderen Sabellern eine Rolle. Im Vortrag wird der Erstbeleg in einem altsabellischen Epigramm aus der Zeit um 5oo v. Chr. neu aufgezeigt und zum Anlass genommen, die sprachwissenschaftliche Erklärung zu vertiefen. Dabei wird der dem Wortpaar inhärierende Begriff des „Mehrens“: augere)“ speziell in Hinblick auf den Zusammenhang des nomen agentis ‚auctor’ mit dem parallelen nomen actionis ‚auctio’ näher ausgeführt. Aktuelle Diskussionsbeiträge von Meiser, Cairns und Weiss werden dabei kritisch berücksichtigt.

Das Prokrustesbett der mittelalterlichen Schulkommentaren

WILKEN ENGELBRECHT

Das 12. und anschließende 13. Jahrhundert stehen seit Ludwig Traube bekannt als die Aetas Ovidiana. Vor allem in Orléans und Umgebung waren Universitätslehrer aktiv, die ihren Studenten Latein lernten anhand von Ovids Schriften. Dazu wurden auch Schulkommentaren geschrieben, von denen verschiedene überliefert wurden. Solche Kommentare konnten allegorisierend sein – für fortgeschrittene Studenten – oder eher fundamental – für die jüngeren Studenten. Obschon die antiken Geschichten aus kirchlicher Sicht nicht immer geeignet waren, waren sie sehr beliebt. Im 12. Jahrhundert wurde die matière de Rome in der zeitgenössischen Dichtung äußerst populär. Manchmal gibt es in solchen Dichtungen kleine Details, die nicht unmittelbar aus antikem Stoff stammen, sondern aus Schulkommentaren zu antiken Werken. Als Beispiel wird im Vortrag die Istory van Troye des wichtigsten mittelniederländischen Dichters Jacob van Maerlant (um 1220-um 1300) mit Kommentaren aus dem Orléanais konfrontiert.

Vrah alebo hrdina? Brutus v talianskom renesančnom humanizme

JURAJ FRANEK

V  poválečném klenotu československé kinematografie Vyšší princip (1960, režie Jiří Krejčík) třídní profesor Málek pronáší během právě probíhající heydrichiády jakožto výraz nesouhlasu s popravou několika studentů slavná slova: „Dle vyššího principu mravního, vražda na tyranu není zločinem.“ Příspěvek se snaží zodpovědět otázku, nakolik by se s  těmito slovy mohli ztotožnit vybraní představitelé italského renesančního humanismu od Danta (který Bruta umisťuje do posledního kruhu pekla) po Michelangela (který jej naopak ve své bystě zpodobnil jako hrdinu). Lakmusový papírek pro identifikaci různých názorů na legitimitu násilného odstranění nespravedlivého vladaře pak představuje právě analýza recepce Marca Bruta, tyranobijce par excellence. Mimo Danta, jehož popis Bruta je pro renesanční humanisty zcela určující, mezi excerpované autory dále náleží zejména Coluccio Salutati (Tractatus de Tyranno), Leonardo Bruni (Dialogi ad Petrum Paulum Histrum), Cristoforo Landino (Commento sopra la Commedia) nebo Niccolò Machiavelli (Il Principe, Discorsi). Pozornost bude věnována také třem historickým pokusům o napodobení Brutova činu (Spiknutí Pazziů, 1478; Spiknutí Boscoliho a Capponiho, 1513; Atentát na Alexandra Medicejského, 1537) a literárním dílům zachytávajícím tyto události (Poliziano, Coniurationis Commentarium; Rinuccini, De Libertate; Luca della Robia, Recitazione del caso di Pietro Paolo Boscoli e di Agostino Capponi; Lorenzino de’ Medici, Apologia; Giannotti, Dialogi).

Politika, ideológia a propaganda v roku 1515

EVA FRIMMOVÁ

Na prelome stredoveku a novoveku sa konala jedna z  najvýznamnejších udalostí v stredoeurópskom okruhu: Prvý viedenský kongres. 22. júla 1515 sa zavŕšili cisársko-kráľovské rokovania, ktoré sa týkali budúcej dvojitej svadby habsburských a  jagelovských potomkov a ktoré trvali od ich narodenia. Tri-štyri mesiace predtým sa však intenzívne rokovalo v Bratislave. Význam a dosah tejto medzinárodnej udalosti bol nesmierny, pretože sa mali položiť základy pevnej a rozsiahlej ríše posilňujúcej kresťanstvo a odolávajúcej vonkajším nepriateľom, najmä tureckým inváziám; mal sa osláviť habsburský rod a ukázať svetu jeho moc a  vplyv. Na sklonku stredoveku dominovala jediná kresťanská ideológia, v  ktorej síce zaznamenávame viaceré „trhliny“, ale jednako bola zachovaná jej integrita a  nadnárodnosť spojená s  celým písomným, resp. kultúrnym zázemím vychádzajúcim z  antického dedičstva. Tejto ideológii bola podriadená ústredná politika pápeža a aj mocenská politika jednotlivých európskych panovníkov; t. j. bola prepojená so štátnou mocou. Cisár Maximilián I.

Habsburský využijúc všetky možnosti diplomacie a  propagandy dokázal dokonale skĺbiť všetky jej formy a  prejavy vo svojej politike, ktorú možno posudzovať na viacerých úrovniach: ako politiku sobášnu, politiku smerovanú na východ alebo protitureckú či kultúrnu politiku. V  jeho opozícii stáli v tom čase dva významné rody: Jagelovci a Zápoľskovci.

Scythica Vindobonensia

JANA GRUSKOVÁ

The Scythica Vindobonensia, the new fragments on Gothic incursions into Thrace and other Roman provinces in the Balkans in the middle of the third century AD, are undoubtedly among the most important additions of the last decades to the Corpus of texts from classical antiquity. Coming most probably from the Scythica by the third-century historian Dexippus of Athens, the fragments have been preserved in the manuscript Historicus graecus 73 of the Austrian National Library in Vienna as the lower text of four palimpsest folios (192–195). Among the new evidence, we get a longer passage from an address of Decius (Roman Emperor from 249 to 251) to his army and an account of a Gothic attack under Cniva on a Thracian town, very likely Philippopolis (nowadays Plovdiv in Bulgaria). Another fragment deals with the Greeks’ preparations against the “Scythians” (an archaizing collective name for Goths and other East Germanic tribes) on their march south, including the fortification of the pass at Thermopylae. The Project “Scythica Vindobonensia” (2015–2018), funded by the Austrian Science Fund FWF (P 28112-G25) and based at the Department of Ancient History, Papyrology and Epigraphy of the University of Vienna and the Division of Byzantine Research (IMAFO) of the Austrian Academy of Sciences, aims at further revealing (with the help of most advanced methods of digital imaging of palimpsests), editing and examining these new historiographical and historical fragments, thus providing a solid textual basis and a point of reference for a broad range of further studies.

Recepcia antického mýtu v kázňach Aurélia Augustína

RÓBERT HORKA

Abstrakt: Kresťanskí spisovatelia a rečníci, ku ktorým patrí aj Aurélius Augustínus, boli väčšinou vzdelaní v slobodných umeniach, a preto mali aj veľmi dobrý prehľad o antickej mytológii. Toto bohatstvo klasickej tvorby bolo však len málo konformné s ich kresťanským životným štýlom. Preto tento nesporný poklad literárnej krásy rôznym spôsobom transformovali, aby sa už natrvalo mohli stať súčasťou kresťanského ohlasovania. Pri spracovávaní pohanskej mytológie na kresťanskú sa dajú identifikovať tri rôzne postupy. Prvým je výklad celého mýtu v kresťanskom duchu, druhým popretie

mýtu tým, že ho kresťanská tradícia vysoko transcenduje a tretím zasa inšpirácia antickými motívmi pri vytváraní nových, rýdzo kresťanských interpretácií biblických textov. Tieto tri postupy sme sa pokúsili identifikovať a predstaviť aj v kazateľskej tvorbe hipponského biskupa Aurélia Augustína.

Konfesionálne zmeny v 16. storočí v Európe a ich vplyv na cirkevnú hudbu na

území Slovenska

MARTA HULKOVÁ

Hudba zohráva v kresťanskej cirkvi na európskom kontinente dôležitú úlohu. Viaceré jej podoby – vokálna, vokálno-inštrumentálna, jedno- ako aj viachlasná – slúžia k oslave Boha a  umocňujú význam jeho slov. V  Európe rímskokatolícka cirkev na čele s  pápežom stáročia určovala pravidlá omšovej liturgie i  hodiniek a  v  jej rámci sa formovala premyslená hudobná vrstva, ktorú rozvíjali a zaznamenali cirkevní hudobníci do podoby notovaných kódexov. Počas 15. a 16. storočia, v období renesancie, nastali pod vplyvom reformných myšlienok (J. Hus, M. Luther, J. Calvin, U. Zwingli, atď.) zmeny v  teologickom ponímaní kresťanskej cirkvi a  zmenil sa aj postoj voči úlohe hudby v cirkevnom prostredí. Na území Slovenska počas 16. storočia sme svedkami výrazného uplatnenia viacerých európskych reformných kresťanských smerov, čo potvrdzujú aj zachované cirkevné hudobné pamiatky. Aj dokumenty teologického charakteru potvrdzujú dopad týchto konfesionálnych zmien v  kresťanskej cirkvi v  jednotlivých domácich lokalitách a  zreteľne sa to prejavuje aj pri výbere z dobového hudobného repertoára. Doterajšie výskumy však ukazujú, že umelecká hodnota hudobných diel vznikajúcich v sledovanej dobe často prevážila nad ich konfesionálnym pôvodom.

Situácia v klasickej filológii za posledných 25 rokov

ERIKA JURÍKOVÁ

Príspevok bude mapovať zmeny v  stredoškolskom a  vysokoškolskom systéme vzdelávania na Slovensku, ktoré vplývali na situáciu vo vyučovaní latinčiny na stredných a vysokých školách, a to od deväťdesiatych rokoch 20. storočia až dodnes. Autorka bude analyzovať zmeny školského vzdelávacieho programu a  legislatívne zmeny súvisiace s  akreditáciou študijných programov, ktoré ohrozujú existujúce študijné programy. Venovať sa bude súčasnému stavu v  klasickej filológii a  pokúsi sa načrtnúť možné východiská do budúcnosti. Cieľom je vyvolať konštruktívnu diskusiu v  klasicko-filologickej obci, ktorá by viedla k  spoločným krokom smerujúcim k  zlepšeniu momentálneho stavu.

Ján Sambucus, Emblémy venované významným osobnostiam 16. storočia

ZUZANA KÁKOŠOVÁ

V  príspevku s  názvom Ján Sambucus, emblémy venované významným osobnostiam 16. storo č ia sa autorka sústreďuje na problematiku previazanosti latinského humanistického textu, v tomto konkrétnom prípade básne, s osobnosťou jeho adresáta. Autorka skúma široké súvislosti témy s  jeho osobnosťou, snaží sa vypátrať aj mimotextové motivácie autora venovať svoj text konkrétnej osobnosti súdobého spoločenského, kultúrneho, ale aj politického života. Ján Sambucus udržiaval kontakty s reprezentantmi prakticky celej vzdelaneckej Európy, ale aj s cirkevnými a svetskými hodnostármi. Svedčí o  tom jeho bohatá korešpondencia i množstvo adresátov v  jeho básnických zbierkach a  iných pôvodných dielach (Poemata quaedam, Emblemata a  iné). Len adresátov básní narátame v jeho dvoch najznámejších zbierkach temer sto a ďalšie kontakty nájdeme napríklad v  jeho korešpondencii. Motivácia adresovať dielo konkrétnej osobe sa pohybuje u Sambuca od čisto utilitárnej (vysokí cisárski úradníci či šľachtici) až po nanajvýš osobnú (rodinní príslušníci). Nájdeme medzi nimi skutočne najvýznamnejšie osobnosti 16. storočia, ku ktorým nesporne patria cisár Maximilián II. či arcibiskup Mikuláš Oláh. Nesporne zaujímavé sú aj rozdiely v  jednotlivých vydaniach zbierky emblémov, ktoré sa líšia nielen svojím rozsahom, ale aj skladbou adresátov.

Básnické nadanie v službách univerzitného manažmentu v 18. storočí

KATARÍNA KARABOVÁ

Žánrová i  obsahová rozmanitosť knižnej produkcie historickej Trnavskej univerzity a  množstvo dodnes zachovaných tlačí z  obdobia jej pôsobenia poskytuje možnosť skúmania jednotlivých publikácií aj z  pohľadu špecifických podmienok ich vzniku. Príspevok sa venuje tematike vydávania knižnej produkcie v  osobitých intenciách obojstranne výhodného vzťahu autora a popredných predstaviteľov trnavskej vzdelávacej inštitúcie. Materiál k odhaleniu genézy často nájdeme v samotných dielach, či už vo forme predhovoru k čitateľovi alebo nám relevantné informácie vyplývajú priamo z ústredného textu. Podpora zo strany dekana či rektora univerzity pri vydávaní publikácií nemusela a priori znamenať len finančné zabezpečenie tlače, ale ako budeme mať možnosť vidieť, často sa v nej odrážala snaha skvalitniť pedagogický proces, či podporiť výnimočný talent.

Stredoveké kázne ako nástroj šírenia kresťanskej ideológie

ANABELA KATRENIČOVÁ

Stredoveké sermones ako jeden z najrozšírenejších literárnych žánrov stredovekej literatúry sa stal mocným nástrojom šírenia kultúry, osvety, informácií, poznatkov a  vzdelanosti v  rukách cirkvi. Ich uchovávanie a  rozširovanie svedčí o  ich obľúbenosti a veľkom význame pre stredovekú spoločnosť. Vznikajú dokonca rehoľné rády a  spoločenstvá, ktoré boli poverené výlučne kazateľskou činnosťou. Z nich najvýznamnejšie miesto patrí predovšetkým Rádu kazateľov (Ordo Praedicatorum) známejším pod názvom Rád bratov dominikánov, ktorí sa vyznačovali žobravým a putovným spôsobom života, aby mohli na všetkých miestach ohlasovať Božiu pravdu a  učenie cirkvi. V  našom príspevku sa podrobnejšie pozrieme na svojím obsahom veľmi zaujímavú zbierku príležitostných kázní s  názvom Sermones de tempore z  prelomu 12. a  13. storočia, ktorá vznikla na pôde novozaloženého košického kláštora Rádu kazateľov. Zameriame sa predovšetkým na ich obsahovú stránku a  pokúsime sa určiť mieru ich vplyvu na poslucháčov a  spôsob ich života.

Tyrnavia crescens III – tretí panegyrik Štefana Čibu venovaný

Jurajovi Selepčénimu

JOZEF KORDOŠ

Tyrnavia crescens, súbor štyroch oslavných rečí venovaných piatim významným dobrodincom Trnavy, ktorý vyšiel v Trnave akademickou tlačou v roku 1707, sa pripisuje vzdelanému Jezuitovi Štefanovi Čibovi (1672 – 1719), ktorý v  tom čase pôsobil na Trnavskej univerzite ako profesor poetiky a rétoriky. Po rétorickej analýze prvých dvoch oslavných rečí, venovaných Petrovi Pázmaňovi (Panegyris I) a  Jurajovi Lippaiovi (Panegyris II), sa v  tomto príspevku zameriam na panegyrik tretí, ktorého adresátom je ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. Aj v  tomto prípade sa bude rétorická analýza opierať predovšetkým o súveké príručky a učebnice rétoriky a sústredí sa predovšetkým na rozbor úvodnej periódy tretej reči, ktorej štruktúra je nápadne podobná s  úvodnou periódou druhého panegyrika venovaného Jurajovi Lippaiovi.

Imitatio Ciceroniana podľa Jána Sambuca

IVAN LÁBAJ

V humanitnom vzdelaní mal rozhodujúce postavenie jazyk. Pri svojom štúdiu sa humanisti zameriavali na starorímskych autorov, ktorých jazyk preberali ako vzor a  normu správnosti a  krásy reči v  protiklade k  ľudovému jazyku i  zanedbanej stredovekej latinčine. V časoch renesancie sa tak okrem poézie objavila aj v próze potreba očistiť jazyk a definovať štýl, ktorý by sa používal ako v beletrii, tak aj v  odbornej sfére. Centrom snahy o  vytýčenie takéhoto štýlu bolo dlhý čas Taliansko a  v  priebehu niekoľkých desaťročí vznikol celý rad dôležitých diel popredných učencov kladúcich za jediný vzor správnej latinčiny Marca Tullia Cicerona. Pochopiteľne, tento názor nezdieľali všetci, a  tak sa problematika vzorovej latinčiny stala jednou z  horúcich tém 15. a  hlavne prvej polovice 16. storočia, ku ktorej vyjadrili svoj názor aj zástupcovia iných krajín, Jána Sambuca nevynímajúc. Tento príspevok, vychádzajúci z analýzy druhého dialógu spisu De imitatione Ciceroniana, predstavuje Sambucovo vnímanie jazyka, potreby napodobňovania a otázky vzoru správnej latinskej štylistiky v kontexte názorov popredných európskych humanistov.

Velebenie elít na juhopicénskych nápisoch

BARBORA MACHAJDÍKOVÁ

Korpus juhopicénskych nápisov obsahuje 23 nápisov, z ktorých väčšina pochádza zo 6. a 5. storočia p.n.l. V príspevku sa snažíme odhaliť stopy ideológie, ktorá bola v pozadí pri vytváraní niektorých nápisov kladúc dôraz na velebenie a vyzdvihovanie miestnych elít, ktorými a pre ktoré boli tieto nápisy vytvorené. Analyzujú sa pritom sémantické polia slávy v  rámci politického spoločenstva berúc do úvahy aj estetické prostriedky použité pri tvorení týchto textov.

Reflexia antických etických škôl v diele Hugolína Gavloviča

PAVOL MARKOVIČ

Barokový kazateľ a autor didakticko-reflexívnych básnických textov sa vo svojich dielach a obzvlášť vo svojom najznámejšom spise Valaská škola mravův stodola dotýka implicitne aj explicitne antických etických koncepcií, najmä sofizmu, stoicizmu a epikureizmu. Cieľom príspevku je skúmanie filozofickej koherentnosti, resp. funkčného a  intencionálneho deformovania týchto antických filozofických východísk vo Valaskej škole. Stratégia

básnického textu je vo vzťahu k  uvedeným etickým školám selektívna a  dvojznačná – autor im priznáva partikulárne hodnoty, no zároveň mu slúžia ako kontrastné pozadie pre absolutizujúci a striktne hierarchizujúci pohľad na etiku a axiológiu. Príspevok sa zároveň zameriava na vzťah poetologických, resp. estetických a  ideologických, filozofických parametrov Gavlovičovej skladby. Gavlovičovo nadväzovanie, či skôr hodnotenie antických etických predstáv a  koncepcií nemá samozrejme charakter rigorózneho filozofického skúmania, ale ide o  funkčne determinované a  básnicky „licenčné“ zjednodušenie v  mene nielen praktického a didaktického, ale aj soteriologického zámeru jeho básnických reflexií.

Ohlas Erazmovej idey o spoločnej obrane Európy pred osmanskou hrozbou

na augsburskom sneme

IMRICH NAGY

Bezprostredná vojenská hrozba Osmanskej ríše voči európskym kresťanským štátom na prelome 15. a 16. storočia vyvolala reakciu aj na strane intelektuálnych kruhov – medzi humanistami, ktorí začali volať po ukončení vnútorných vojenských konfliktov medzi európskymi monarchiami a  vytvorení jednotnej aliancie kresťanských štátov proti Osmanskej ríši. Jedným z hlavných nositeľov týchto ideí sa stal Erazmus Rotterdamský. V jeho diele a korešpondencii monarchom a vplyvným humanistom svojej doby môžeme sledovať postupné kryštalizovanie tejto idey až po vznik spisu Utilissima consultatio de bello Turcis inferendo, ktorý vznikol na objednávku pre ríšsky snem v Augsburgu v roku 1530. Zhrnul v ňom základné argumenty pre vytvorenie spoločnej európskej koalície na obranu pred osmanskou agresiou. Napriek očakávaniam však Erazmus odmietol osobnú účasť na sneme. Jeho myšlienky však napriek tomu rezonovali. Najvýraznejšie v  rečiach, ktoré predniesol Mikuláš Oláh. Náš príspevok skúma obsah týchto rečí a najmä to, v akej miere sa ich autor inšpiroval argumentmi, ktoré sformuloval Erazmus a ako ich adaptoval na reálie Uhorska.

Filozofie dějin v literárním podání Otty z Freisingu

JANA NECHUTOVÁ

O slavné Augustinově Civitas Dei lze uvažovat jako o historickém, teologickém, nebo filozofickém (filozofie dějin) spise, a stejně je tomu u díla freisingského biskupa Otty († 1158). Napětí mezi žánrem světové kroniky a vlastní intencí spisu je zjevné již z  autorského titulu, Chronica sive Historia de duabus civitatibus. V  Ottově spise jde podobně jako u Augustina o svár mezi říší Kristovou a říší zla, jenž je líčen od stvoření člověka na základě starozákonních vyprávění a pak mýtických i historických dějů

starověkého Orientu i antického světa k zániku antiky, pak k ranému a pak až vrcholnému středověku, tedy do současnosti; nepřátelská říše zla v  těchto posledních dobách je skrytě činná uvnitř křesťanského světa, Antikrist může vzejít z církve samotné. - Dalším výchozím pojmem pro Ottovu filozofii dějin je vedle pojmu dvou říší a jejich konfliktu proměnlivost běhu tohoto světa, mutabilitas rerum. Zatímco věci Boží jsou neproměnné, od věků do věků spolehlivě trvající, jsou lidské dějiny plné nečekaných a zákeřných zvratů, a legitimním postojem k nim je contemptus mundi. Ottovo historické vyprávění končí sedmou knihou, osmá je eschatologickým teologickým traktátem (opět obdobně jako u Augustina). Neméně důležitým referenčním textem je ovšem Bible, autor buduje svou eschatologickou vizi stejně jako mnozí před ním i později na několika klíčových novozákonních textech.

Argonauti v proměnách časů

IRENA RADOVÁ

Mýtus o Argonautech patří k nejstarším a také k nejoblíbenějším řeckým mýtům, který se neztratil z  lidského povědomí ani poté, co antiku vystřídal středověk a pohanské bohy nahradil Bůh jediný. Ve svém příspěvku se hodlám zaměřit alespoň na některé proměny daného mýtu v různých dobách lidské historie. Doba vyhrazená příspěvku pochopitelně nám nedovolí zacházet do přílišných detailů; naše pozornost se tak zaměří především na protagonisty příběhu: na Iásona a Médeiu.

Ideál manželstva v antickom Ríme

DANIELA ROŠKOVÁ

Teórie manželstva a jeho rozličné formy sa v priebehu trvania Rímskej ríše značne menili. Iná bola predstava o manželstve a rodine v 2. storočí pred Kristom, a zase iná na konci cisárstva. Tento čiastočný posun súvisel s  historickým pozadím aj vlastným vývojom rímskej spoločnosti. Mnoho rozdielov vychádza zo žánru prameňa, ale zjavné sú aj subjektívne názory autorov (Cicero, Seneca, Livius, Plinius, Iuvenalis, Plutarchos a ďalší.) Analýza literárnych prameňov pomáha identifikovať túto inštitúciu z teoretického a právneho hľadiska, poukazuje na podmienky vstupu do legálneho manželstva - iustum matrimonium (conubium, puberta, consensus). V  manželstve chápanom ako spoločensky potrebná a  prospešná inštitúcia bol v  antike vyzdvihovaný najmä jeho význam pre výchovu potomstva i pre oporu rodičov v chorobe a starobe. Prostredníctvom zmienok antických autorov, ktoré môžeme sledovať v  literárnych prameňoch nižšieho a súkromného typu (v komédiách, listoch, satirách atď.), ako aj na

latinských nápisoch (najmä epitafoch), vidíme rozdiely v teórii a  praxi, rozdiely medzi ideálom a realitou.

Von Tacitus zum Tacitismus: Von der Reflexion zur Ideologie

FRANZ RÖMER

Obwohl der Begriff der Ideologie (im heutigen, aber durchaus unterschiedlich definierten Sinn) erst im Gefolge der Französischen Revolution geprägt wurde, waren gesellschafts-bezogenes Denken und politisches Handeln wohl nie ohne eine „Ideologie“ möglich. So lebte und schrieb Tacitus in einer Zeit, in der das ciceronische Ideal des consensus omnium bonorum durch das trajanische Ideologem des divinitus constitutus princeps ersetzt war. Durch seine interpretative Darstellung historischer Ereignisse reflektierte er implizit über die konstitutionelle Entwicklung der römischen res publica und die Frage adäquater Regierungsformen. Nachdem er über ein Jahrtausend lang vergessen oder doch aus dem Mittelpunkt des Interesses gerückt war, griff man zur Zeit des Absolutismus (im Rahmen der von Toffanin als tacitismo nero bezeichneten Strömung) zur Begründung und Rechtfertigung politischen Handelns wieder auf seine Schriften, vor allem die Annalen, zurück. Durch – oft recht willkürliche – Interpretation seiner Aussagen, Missachtung von Sprecherfunktionen und aus dem Zusammenhang gerissene Zitate (wie etwa Ann. 3,69,4 minui iura, quotiens gliscat potestas) versuchte man, den nunmehr zu hohem Ansehen gelangten Historiker als auctoritas für die eigene Ideologie zu gewinnen. Ausgewählte Stellen aus Autoren von Muret bis Amelot sollen diese Entwicklung verdeutlichen.

Gabriel Kapi – svedok bitky pri Viedni (1683)

NICOL SIPEKIOVÁ

V roku 1683 sa pri Viedni odohrala jedna z najdôležitejších vojnových udalostí, ktorá ovplyvnila budúcnosť Európy. Svedkom bitky, v ktorej sa rozhodovalo o tom, či zostane Európa kresťanská, alebo ju pohltí Osmanská ríša, bol aj kapušiansky rodák, teológ, spisovateľ a jezuita Gabriel Kapi (1658 – 1728). Svoje dojmy i pocity z blízkeho tureckého nebezpečenstva pretavil do školskej hry s názvom Vienna Austriae defensa et liberata, ktorú vydal roku 1686 pri príležitosti promócií nových bakalárov na Viedenskej univerzite. Náš príspevok sa zameriava jednak na predstavenie autora tejto hry, ktorý zastával aj funkciu rektora niekdajšej Trnavskej univerzity, jednak na prezentáciu samotnej drámy ako dôležitého didaktického prvku v jezuitskom školstve.

Tendencie portrétovania zbehov z prvej križiackej výpravy v latinských prameňoch z 12. storočia

ADAM SITÁR

Keď sa po dobytí Jeruzalema (1099) účastníci prvej križiackej výpravy triumfálne vrátili do svojich domovov, Európu zaplavili príbehy o ich úspechoch. Eufóriu Západu ilustruje i  množstvo pramenného materiálu, vďaka ktorému je prvá križiacka výprava najlepšie zdokumentovanou udalosťou stredoveku. Do príbehov o „Kristových vojakoch“, ktorí bojovali proti Saracénom na druhom konci známeho sveta, sa však dostali i zvesti o  tých, ktorí toto ťaženie opustili predčasne. Títo „hanební utečenci“, zbehovia a odpadlíci však ani trochu nezapadali do obrazu a  ideálu „Kristovho vojska“. A  keďže mnohí z  týchto odpadlíkov pochádzali z  prestížnych európskych rodov, je zaujímavé sledovať, ako kronikári ich úteky napokon popísali. Pri pohľade do  latinských prameňov sa ukazuje, že nejde o  jednoznačnú záležitosť. Poväčšine sú zbehovia síce odsudzovaní ako „hanební odpadlíci“, ktorí sa spreneverili križiackemu sľubu. Na druhej strane sa ale stretneme i s inými tendenciami, kedy kritika poľavuje a  kronikári premosťujú k  nečakaným, na pohľad nesúvisiacim témam (napr. vernosť nobilite, lokálny patriotizmus). Vo svojom vstupe sa preto pokúsim poukázať na individuálnu ideovú diverzitu, ktorá sa objavuje v kronikách z 12. storočia pri popisoch dezercií z prvej križiackej výpravy.

Triumphorum pompis atque sollemnitatibus inde ab aetate Etruscorum usque in

tempora recentiora rationem indolemque imperandi more Romanorum ostentari

KURT SMOLAK

Die etruskisch-römische Institution des Triumphzuges war, qua religiöse Handlung von staatspolitischer Bedeutung, Ausdruck von Herrschaftsideologie: Der Triumphator brachte dem höchsten Staatsgott vor dessen Tempel ein Tieropfer dar, er selbst und sein Heer reinigten sich beim Durchschreiten des Triumphbogens symbolisch von den Bluttaten des Krieges. Der Triumphzug wurde zum Modell der Kaiserapotheosen und, unter Intensivierung des religiösen Elements im spätrömischen Reich, der triumphalen Himmelfahrt des ‚Überkaisers‘ Christus – frühchristliche Basiliken haben daher einen ‚Triumphbogen‘! Im Zuge der Übernahme der christlichen Reichsideologie erhielt der Triumphzug im Mittelalter eine neue Form: Die Prozession bei religiösen Anlässen mit Teilnahme des Herrschers. Von der Frühen Neuzeit an mehren sich Zeugnisse für Triumphzüge als Demonstration christlicher Herrschaftsideologie – siegreicher oder ein Fest feiernder Herrscher einerseits und der Ecclesia triumphans oder der Allegorien von Tugenden und Wissenschaften andererseits – für beides sah sich die Kirche zuständig. Zeugnisse dafür sind bildliche Darstellungen und Triumphbögen wie jener für Maria

Theresia in Innsbruck. Und wenn ein Kaiser des ‚Heiligen Römischen Reiches‘ – es gab bis 1806 nur einen rechtmäßigen Imperator Romanorum und nur eine Reichsideologie – am Ende einer triumphalen Prozession in einem Dom einzog, um ein Mess-Opfer (!) zu feiern, tat er im Grunde das Gleiche wie ein römischer Triumphator vor dem kapitolinischen Jupitertempel.

Satira na povolania v diele J. G. Macra Szepsia De vera gloria libellus

FRANTIŠEK ŠIMON

Humanistický autor Johannes Gregorius Macer Szepsius (1530 – po 1569) pochádza z Moldavy nad Bodovou, študoval na artistickej fakulte v poľskom Krakove, kde aj po skončení štúdií pravdepodobne pôsobil. Je autorom typickej latinskej príležitostnej poézie. Pohyboval sa v  kruhu známych krakovských vzdelancov, bol priateľom viacerých známych osobností tej doby. Jeho najväčším literárnym dielom je básnická skladba De vera gloria libellus (O  pravej sláve) z  roku 1562 napísaná daktylským hexametrom. Hlavnou myšlienkou diela je, že skutočná sláva spočíva v  bohu a Macer odsudzuje honbu za bohatstvom, rozkošou, krásou, slávou. V  jednej časti diela sa zaoberá otázkou, ktoré povolania prinášajú slávu, oslovuje jednotlivé povolania, ale  vyčíta im mnohé neduhy. Spolu ide o  predstaviteľov ôsmich povolaní, lekárov, básnikov, rečníkov, gramatikov, geometrov, astronómov, umelcov a  právnikov. Najviac veršov venuje povolaniam, ku ktorým mal blízko, k lekárom a básnikom a je aj neúprosne kritický voči nim. Táto pasáž diela pripomína svojím duchom satiru veľkých humanistických autorov, Erasmovu Moriae encomium a Agricolovo dielo De incertitudine et vanitate scientiarum et artium.

K vzťahom poézie a politiky v 16. storočí v Bardejove / Zu Verhältnissen der Poesie und der Politik in Bartfeld des 16. Jhts.

DANIEL ŠKOVIERA

Im Beitrag werden zwei Persönlichkeiten der Geschichte Bartfelds (slow. Bardejov) vorgestellt. Valentinus Ecchius Lindaviensis (1494? – 1556), ein wandernder lateinischer Dichter, der sich zuerst in Krakau, Sitz der Universität und königlichen Hofes, niederzulassen versuchte. Nach Misserfolgen kam Ecchius auf Einladung des Alexius Thurzo nach Bartfeld, einer ehemaligen freien königlichen Stadt des nördlichen Ungarns an der polnischen Grenze. Später orientierte sich Ecchius, der sogar driemal Bartfelder Stadtrichter war und nie Thurzos Hilfevergaß, ausschliesslich auf Ungarn. Er war einer der prohabsburgischen Spitzenagitatoren des Landes (Ad proceres Pannoniae, 1528?). Leonard Stöckel (1510 – 1560), sein Schüler, war gebürtiger Bartfelder. Nach seiner Rückkehr aus Wittenberg lehnte er es ab, sich in dem Stadtdienst zu engagieren. Er stellte sich Philipp Melanchthon zum Ideal (1497 – 1560): als hohe Autorität unterstützte er die

Kirchenreformation in Oberungarn, weigerte sich aber die politische Laufbahn anzutreten und blieb bis zum Tode im Schuldienst.

Poslední republikáni

PAVOL VALACHOVIČ

Po bitke pri Actiu medzi vojskom Marca Antonia a Kleopatry na jednej strane, a Gaia Octavia na strane druhej skončilo obdobie viac ako sto rokov trvajúcich občianskych vojen. Gaius Octavius už ako prvý rímsky cisár vo svojom „politickom testamente“ (Res gestae) konštatoval, že „obnovil republiku“, ale v konečnom dôsledku začal vytvárať nový politický systém – principát. S novou situáciou sa museli vyrovnať mnohí predstavitelia starých republikánskych rodov a rodín. Mnohí zahynuli v poslednej občianskej vojne, ale viacerí z nich sa adaptovali a stali sa súčasťou nového politického systému. Ďalší sa však dostávali do menších či väčších konfliktov s prvým cisárom, i jeho nástupcami (Tiberiom, Caligulom). Označenie „posledný republikán“ alebo vôbec označenie k  príslušnosti starých republikánskych rodín znamenalo často ústup z politiky, prenasledovanie alebo odsúdenie na smrť. Preto aj viacerí „poslední republikáni“ spáchali samovraždu, pretože sa nedokázali prispôsobiť novým politickým pomerom.

Timonova Corona Regni Ungariae admirabilis (1712) – príspevok k ideológii uhorskej koruny v novolatinskej literatúre

SVORAD ZAVARSKÝ

Autorstvo diela Corona Regni Ungariae admirabilis (Trnava, 1712 a 1732), ktoré obsahuje sedem pomerne rozsiahlych elógií o uhorskej korune, sa v sekundárnej literatúre už od 18. storočia všeobecne pripisuje Samuelovi Timonovi (1675–1736). Táto trnavská tlač je reprezentantom u nás dosiaľ takmer nereflektovaného elogického žánra, žánra typicky barokového, ktorý podľa významného teoretika rečníctva F. Pomeya predstavoval vrchol panegyriky. V kontexte idey (či ideológie) uhorskej koruny od 17. do 19. storočia má Timonova zbierka elógií výnimočné miesto: nielenže zaujíma centrálnu pozíciu z chronologického hľadiska, ale jej hutná poetická forma ju priam predurčuje k tomu, aby sme v nej hľadali a nachádzali nielen nosné línie, ale aj odtienky ideológie uhorskej štátnosti. Myšlienka „Sacrae Coronae Regni Hungariae“ sa tiahla niekoľkými storočiami uhorských (slovenských) dejín a jej obsah a premeny sa bohato odzrkadlili v novolatinskej literatúre na Slovensku. V príspevku ponúknem základnú charakteristiku Timonovej zbierky elógií a pokúsim sa včleniť ju do kontextu novolatinskej spisby o uhorskej korune v širšom chronologickom rámci (E. Berger, P. de Rewa, M. Sentiváni, A. Horányi, J. Koller a A. Rácz a ďalší).

Zoznam účastníkov

Mgr. Marcela Andoková, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave marcela.andokova@uniba.sk

Mgr. Marek Babic, PhD. Katedra histórie, Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku babic@ff.ku.sk

Mgr. Jana Balegová, PhD. Katedra romanistiky a klasickej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach jana.balegova@upjs.sk

Mgr. Bc. Kateřina Bočková - Loudová, Ph.D. Ústav klasických studií, Filozofická fakulta, Masarykova univerzita, Brno katerina.bockova@phil.muni.cz

doc. Mgr. Erika Brodňanská, PhD. Inštitút romanistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove erika.brodnanska@unipo.sk

doc. PhDr. Erika Brtáňová, CSc. Ústav slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, Bratislava usllerik@savba.sk

Mgr. Ľudmila Buzássyová, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave ludmila.buzassyova@uniba.sk

emer. O. Univ. Prof. Dr. Heiner Eichner Institut für Sprachwissenschaft, Philologisch-Kulturwissenschaftliche Fakultät Universität Wien heiner.eichner@univie.ac.at

Prof. Dr. Wilken Engelbrecht Katedra nederlandistiky, Filozofická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci wilken.engelbrecht@upol.cz, wilken.engelbrecht@gmail.com

Mgr. Juraj Franek, Ph.D. Ústav klasických studií, Filozofická fakulta, Masarykova univerzita, Brno j.franek@mail.muni.cz

PhDr. Eva Frimmová, CSc. Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Bratislava frimmeva@yahoo.com

doc. Mgr. Jana Grusková, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave jana.gruskova@uniba.sk

Mgr. Róbert Horka, PhD. Rímskokatolícka Cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave rhorka@gmail.com

Prof. PhDr. Marta Hulková, PhD. Katedra muzikológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave marta.hulkova@uniba.sk

Mgr. Erika Juríková, PhD. Katedra klasických jazykov, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave erika.jurikova@truni.sk

doc. PhDr. Zuzana Kákošová, PhD. Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave zuzana.kakosova@ uniba.sk

Mgr. Katarína Karabová, PhD. Katedra klasických jazykov, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave kkarabova@gmail.com; katarina.sotkovska@truni.sk

Mgr. et Mgr. Anabela Katreničová, PhD. Katedra romanistiky a klasickej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach anabela.katrenicova@gmail.com

ao. Univ. Prof. Dr. Elisabeth Klecker Institut für Klassische Philologie, Mittel- und Neulatein, Philologisch-Kulturwissenschaftliche Fakultät Universität Wien elisabeth.klecker@univie.ac.at

Mgr. Jozef Kordoš, PhD. Katedra klasických jazykov, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave jozef.kordoš@truni.sk

PhDr. Tatiana Kusá RTVS – Slovenský rozhlas tatiana.kusa@rtvs.sk

Mgr. Ivan Lábaj, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave ivan.labaj@uniba.sk

Mgr. Barbora Machajdíková, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave barbora.machajdikova@uniba.sk

Mgr. Mária Májeková Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave majekovamaria@gmail.com

Mgr. Pavol Markovič, PhD. Inštitút slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove pavol.markovic@unipo.sk

Mgr. Imrich Nagy, PhD. Katedra histórie, Filozofická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici imrich.nagy@umb.sk

prof. PhDr. Jana Nechutová, CSc. Ústav klasických studií, Filozofická fakulta, Masarykova univerzita, Brno nechutov@phil.muni.cz

doc. Mgr. Irena Radová, Ph.D. Ústav klasických studií, Filozofická fakulta, Masarykova univerzita, Brno radova@phil.muni.cz

Mgr. Daniela Rošková, PhD. Ústav cudzích jazykov, Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave roskova.daniela@gmail.com

emer. O. Univ. Prof. Dr. Franz Römer Institut für Klassische Philologie, Mittel- und Neulatein, Philologisch-Kulturwissenschaftliche Fakultät Universität Wien franz.roemer@univie.ac.at

Mgr. Nikol Sipekiová, PhD. Katedra klasických jazykov, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave nsipek@truni.sk

Mgr. Adam Sitár Katedra všeobecných dejín FiF UK sitar.adams@gmail.com

Univ. Prof. i. R. Dr. Kurt Smolak Institut für Klassische Philologie, Mittel- und Neulatein, Philologisch-Kulturwissenschaftliche Fakultät Universität Wien kurt.smolak@univie.ac.at

Mgr. Marek Šibal Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave marek.sibal@gmail.com

doc. PhDr. František Šimon, CSc. Katedra romanistiky a klasickej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach frantisek.simon@upjs.sk

prof. PhDr. Daniel Škoviera, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave daniel.skoviera@ uniba.sk

doc. PhDr. Daniela Urbanová, PhD. Ústav klasických studií, Filozofická fakulta, Masarykova univerzita, Brno urbanova@phil.muni.cz

doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc. Katedra všeobecných dejín, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave pavol.valachovic@uniba.sk

Mgr. Svorad Zavarský, PhD. Slavistický ústav Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, Bratislava svorad.zavarsky@savba.sk

Na realizácii konferencie ďalej spolupracovali:

Gabriela Púčiková, Mgr. Sophia Chazigiannaki a Laura Phanová

Ideológia v premenách času v pamiatkach gréckej a latinskej tradície

Program a kniha abstraktov

zostavil Mgr. Ivan Lábaj, PhD. Katedra klasickej a semitskej filológie,

Filozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave Projekt VEGA č. 1/0627/15 Latinská humanistická literatúra na Slovensku

v kontexte politickej propagandy Obálka a grafická úprava: Mgr. Ivan Lábaj, PhD. Fotografia: ao. Univ. Prof. Dr. Elisabeth Klecker

Laudatio: Univ. Prof. i. R. Dr. Kurt Smolak Bratislava, 2016