ÚVOD

Občas je dobré byť chvíľu sám, len tak sa anonymne prechádzať v dave ľudí,

sadnúť si na lavičku, posedieť v kaviarni, ísť na športové podujatie...a prijímať zvuky

ľudských hlasov okolo seba. Len tak nevtieravo, čo práve v danej chvíli sluch zachytí.

Sme spoločenské bytosti, takže bez toho, aby sme si uvedomovali, prečo tomu tak

je, pocit spolupatričnosti nás akosi automaticky, podvedome púta k druhým ľuďom.

Vyhľadávame ich spoločnosť hoci si to nepotrebujeme racionálne zdôvodňovať.

Počas týchto stretnutí, často krát náhodných zachytávame v krátkych útržkoch

príbehy každodennosti, ponosy na svojich blížnych, susedov, „politické múdrosti“,

naše „jedine“ správne vyhlásenia na adresu športovcov, rozhodcov, spovedáme sa

zo svojich zdravotných problémov... ,jednoducho hovoríme o svojom živote, to čo

nám každodenne ponúka, menej už to, čo ponúkame mi jemu. Čo je na týchto

okamihoch stretnutí nelichotivé, že bezstarostných úsmevov na tvárach ľudí je málo

a zachytiť v rozhovoroch radosť, prípadne šťastný výraz tváre, alebo osobnú

výpoveď o šťastí je niečo tak výnimočné, ako nájsť samotný symbol šťastia,

štvorlístok ďateliny. Prečo?

Všetci túžime byť šťastní, chceme prežívať radostné chvíle, ale akosi sa nám

to nedarí. V čom tkvie tajomstvo prežívať šťastie? Prečo sa nám ho dostáva tak

málo? Azda preto, že si ho nezaslúžime? Alebo trochu inak, vieme ho prežívať tak,

aby sme si ho aj uvedomili? Je to vôbec potrebné! Šťastie nás láka, zvádza nás

a keď si myslíme, že ho máme na dosah ruky uniká nám. Poznám ľudí, ktorí túžili po

byte, dome a verili, že keď ich budú mať, budú šťastní. A keď dosiahli svoj cieľ, pocit

šťastia sa nedostavil, možno na chvíľu. Iný príklad z ulice „Bol by som šťastný, keby

som mal vo vrecku 20 korún“, vyhlásil bezdomovec. Nemyslím si, že bude šťastný.

V televízii som počula rozhovor reportéra, ktorý navštívil „horúcu politickú pôdu“ a po

návrate vyhlásil, že je šťastný, že sa mu nič zlé nestalo. Sú šťastné deti na

pieskovisku pri svojich „tiež vážnych hrách“? Ich smiech to často krát nasvedčuje, ale

je tomu naozaj tak?

Zrejme pochopenie významu byť šťastný je zložitejšie ako sa na prvý pohľad

väčšine ľudí zdá a možno aj v tom tkvie úskalie prečo si prežívanie šťastia často krát

neviem uvedomiť. Vieme ho prežívať, keď sa nás dotkne?

Je rozdiel mať šťastie a vyhrať v lotérii, alebo byť naozaj šťastný? Človek je

šťastný len tak sám pred sebou zo svojej bytosti ako žije, ako prežíva radostné

chvíle, alebo je pocit šťastia podmienený odozvou od ľudí ktorých stretávame či už

pravidelne alebo len tak náhodou. Potrebujeme pre uvedomenie si pocitu šťastia túto

odozvu? Je teda šťastie výsostne osobnou záležitosťou našich pocitov, vnemov,

zážitkov alebo je produktom spoločenského, sociálneho sebauvedomenia sa. A čo

tak kolektívne šťastie?

V celej tejto súvislosti sa vynára azda viac otázok ako jednoznačných

odpovedí.

Keďže však človek je možno jedinou mysliacou bytosťou v prírode je kladenie

si otázok v procese poznávania dôležitejšie ako iba samotné prijímanie informácií,

faktov, skutočností nášho života, ktoré často krát iba „konzumujeme“. Nazdávam sa

preto, že odhaľovanie „trinástej komnaty“ podstaty šťastia je založené práve na

kladení si otázok. Uvedomujem si, že toto pátranie je osobnou záležitosťou a že

význam a hodnota šťastia sú každým človekom prežívané individuálne. Podľa M.

Chlupáča „Sme jediné živé tvory, ktoré majú rozvinutí duševný svet. Máme city,

predstavy, sme schopní myslieť, vyslovujeme svoje priania, snažíme sa o niečo.

Poznávame, uvedomujeme si svoje schopnosti, sme si vedomí svojich záujmov,

máme pamäť a obrazotvornosť. Pritom sa vo všetkom tom navzájom líšime

intenzitou jednotlivých dispozícií, utváraním charakteru, schopností poznávať

a vyvodzovať z poznaného pohnútky k jednaniu“.

Na počiatku vedomej cesty za odhaľovaním tajomstva tohto pojmu musí

vychádzať každý zo svojej osobnej skúsenosti tak, ako nám ju život priniesol, ako

nás postupne utváral a ako sme šťastné chvíle prežívali.

Svoju každodennosť prežívam podobne ako väčšina ľudí zamestnanie, práca,

rodinné povinnosti, nákupy, domácnosť, chvíľkové radosti, trápenia... Tiež mám pocit

ako väčšina ľudí, že šťastie sa na mňa „lepí“ akosi málo. Prečo?

Azda aj preto som prijala výzvu témy svojej záverečnej práce Šťastie – stav

spokojnosti so svojim životom, aby som sa pokúsila lepšie spoznať samu seba a ak

to bude možné, hľadať a možno tak trochu aj nájsť, svoju cestu k pochopeniu

významu, dúfam, že nie len slova šťastie.

Definovať šťastie je obtiažne, preto bude potrebné kvôli úplnejšiemu

pochopeniu jeho významu započúvať sa do rôznych ľudských skúseností, príbehov,

názorov, postojov, výrokov...prežitých a zaznamenaných v rôznych dobách. Ďalej

bude potrebné zamyslieť sa nad už vyrieknutými definíciami tohto krásneho slova,

nechať v sebe rezonovať citáty múdrych ľudí, ktorí v niekoľkých slovách zachytili

esenciu pojmu šťastia. Ak sa chceme dostať hlbšie k jadru tohto pojmu nemôžeme

zabudnúť ani na jeho výklady náboženstvom a filozofiou.

Podľa

Šťastie – už na začiatku dejín západnej filozofie nachádzame diela, ktoré dokladajú,

že filozofia sa zaoberala otázkou šťastia. Aj keď túžba po šťastí, želanie dosiahnuť

tento stav zaiste nie je ani dnes o nič slabšia, filozofovanie o šťastí ustúpilo do

úzadia. Pokusy všeobecne zdôvodniť šťastie z dnešných diskusií takmer zmizli.

Túžba po šťastí je želanie dosiahnuť stav úplnej spokojnosti a harmónie, zjednotenia

so svetom a so sebou. Aká cesta by nás k tomu mala doviesť a aké podmienky by

mali byť splnené, aby sme šťastie zakúsili, o týchto otázkach sa oddávna rôznia

názory ľudí, ale aj filozofické predstavy.

V antike sa šťastie pokladalo za nemateriálne “vlastníctvo“, ktoré prebýva v duši.

Platón odlišuje bežné chápanie šťastia od filozofického pojmu šťastia. Tento pojem

podlieha etickému učeniu. Pravé šťastie súvisí s božským poznaním, lebo iba z tohto

poznania môže prameniť šťastie. Jeho obraz sa stáva vzorom, lenže môže ho

nazerať len niekoľko mudrcov, filozofov. Tí sa zriekajú úsilia o pozemské bohatstvá

a moc. Svoju energiu venujú poznaniu božského poriadku a žijú podľa neho.

Spájajúcim článkom k božskému poriadku je politický poriadok, polis (mestský štát)

ako združenie jednotlivcov do pospolitosti. Aby štát čo najviac zodpovedal božskému

poriadku, aby sa jeho zriadenie čo najviac priblížilo k tomuto poriadku, vyžaduje

Platón spoločné pôsobenie filozofov a politických vládcov. Jeho cieľom je dosiahnuť

zriadenie takého politického poriadku, ktorý sa orientuje podľa idey dobra. Každý

jednotlivý člen má konať len to, čo mu prislúcha, aby bol v súlade s týmto ideálom.

Aristoteles vo svojom myslení ešte viac vyhrotil požiadavku, že pre šťastie jednotlivca

je potrebná pospolitosť. Človek je človekom až ako občan politického usporiadania.

Tým sa odlišuje od ostatných živočíchov. Úsilie, ktoré vedie k priblíženiu

k najvyššiemu dobru, je možné iba ako praktické úsilie. Uskutočnenie šťastia

(blaženosti) sa stáva otázkou rozumnej praxe v mestskom štáte (polis).

Epikureizmus, ktorý nastúpil po Aristotelovi, sa vo všeobecnosti označuje ako

„filozofia šťastia“. Je to však prinajmenšom nepochopenie charakteru Epikurovho

uvažovania. Hoci Epikuros kladie do centra ľudského života úsilie po slasti – pravda,

nie ako nezmyselnej požívačnosti – predsa u neho nachádzame aj myšlienku, že

šťastie znamená taký stav, v ktorom je človek zbavený strachu, v ktorom obyčajne

žije. Filozofia mu môže ponúknuť pomoc tak, že mu poskytuje osvietené vedenie.

Stredoveké, náboženstvom ovplyvnené myslenie zápasí s problémom ako rozvinúť

predstavy o pozemskom, ľudskom šťastí. Šťastie je Boh, nazerať po smrti Boha

znamená pre človeka blaženosť.

V osvietenstve sa téma šťastia znova dostáva do filozofie. Lenže úloha, ktorá sa

pripisuje filozofii pri objasňovaní tejto otázky, je vymedzená veľmi úzko, rovnako ako

oblasť možností pre všeobecné pojmové postihnutie šťastia. Na jednej strane sa od

seba oddeľuje šťastie a pravda; na druhej strane sa tento pojem vzťahuje už iba na

individuálny rozmer jednotlivca, ktorý pociťuje šťastie. Kant sa rozišiel s predstavou,

že by konanie (prax) mohlo viesť k blaženosti. Blaženosť by bola prejavom

zjednotenia s nejakým prirodzeným stavom. Ľudia sú však kultivované, rozumné

bytosti, ktoré tento prirodzený stav vždy už presahujú.

Aj pre Hegela je pojem šťastia (blaženosti) veľmi nestály, aby bol hodný alebo

schopný svojho skutočne pojmového postihnutia. Šťastie je iba pominuteľný moment,

súhrn náhodného, vždy rozlíšený vo forme a obsahu. Podľa Hegela nevyhnutná je

však práve ich nerozlíšenosť ako výraz sprostredkovanej jednoty. A tak u Hegela je

pojem šťastia nahradený pojmom slobody (bytie pri sebe vo svojom inom).

Nietzscheho predstavy o šťastí sa vo všetkých smeroch rozchádzajú s tradíciou.

Nemajú nijaký vzťah k všeobecnosti, pospolitosti a sú oddelené aj od duše ako

miesta, v ktorom máme mať pocit šťastia. Aj keď u Nietzscheho je „tvorba,

vytváranie“ médiom skúsenosti šťastia, nemá to už nič spoločné s aristotelovským

pojmom praxe. Šťastie je skúsenosť stupňovania životných síl, ktorú nadobúdame

v tvorbe ako prejave stupňovania moci, neustáleho prekonávania prekážok.

Freudov pojem šťastia sa podobne ako u Nietzscheho rozchádza s tradíciou,

ale v inom smere. Šťastie, ktorého obraz je založený na pohlavnej láske a v nej

prežívanom pocite slasti, je nepochybne účelom života. Lenže je ním práve v spojení

so slasťou, čo však podľa Freuda nie je obsiahnuté v nijakom pláne tvorenia, tvorby.

Keby aj život, ktorý slúži pociťovaniu a stupňovaniu slasti, prinášal ľuďom šťastie,

predsa celé ľudské spolunažívanie – ako kultivované v najširšom zmysle – ostane

založené práve na nevyhnutnom odriekaní slasti (sublimácia). Lenže aj tak by sme

sa mali vždy usilovať o šťastie a hľadať spôsob ako ho dosiahnuť.

Pre porovnanie uvádzam aj nasledovnú definíciu šťastia podľa Ateistického

slovníka

Šťastie – vnútorná vyrovnanosť (spokojnosť) so životom, vedomie plnosti

svojho bytia, naplnenie cieľov a túžob. Predstavy ľudí o šťastí, o tom, čo je k šťastiu

potrebné, sú veľmi rozdielne, čo je podmienené historickými a sociálnymi príčinami,

ako aj individuálnymi náklonnosťami. Náboženské učenia vyhlásili pokusy dosiahnuť

šťastie v pozemskom živote za márne, ba dokonca za hriešne, poukazovali na

iluzórnosť, „nepravdivosť“ bytia, žiadali, aby sa pozemský život nepokladal za

nezávislý, samostatný, prikazovali „nemilovať pozemský svet“ a ani to, čo k nemu

patrí. Tým sa pokúšali utešovať ľudí v ťažkostiach a zároveň potláčať ich úsilie

o zmenu skutočnosti. Mnohí súčasní teológovia hovoria o boji za pozemské šťastie,

o vytvorení pozemského raja, čím sa dostávajú do protirečenia s jedným zo základov

náboženského chápania sveta, t.j. s princípom zrieknutia sa sveta ako nepravého

a hriešneho. Najradikálnejší teológovia (protest.) idú ešte ďalej, k odmietaniu

záhrobného života. Vedecký ateizmus, vychádzajúci z ideálov komunizmu, uznáva

právo človeka na šťastie a jeho reálne dosiahnutie. V podmienkach

vykorisťovateľskej spoločnosti sa túžby o šťastí spájali u väčšiny ľudí v podstate

s materiálnymi statkami, vonkajšími podmienkami. Šťastie však závisí aj od

subjektívnych faktorov. Splnenie želaní ešte nezaručuje šťastie, nevyhnutné sú

vnútorné predpoklady, schopnosť človeka byť šťastným. V procese revolučnej

prestavby sveta, kom. výstavby sa utvárajú objektívne a subjektívne podmienky

šťastia, mení sa aj vnútorný svet osobnosti.

Podľa Synonymického slovníka definuje pojem šťastný nasledovne:

ktorý je plný šťastia, radosti a spokojnosti; ktorý je prejavom šťastia (op.

nešťastný), šťastlivý: šťastný, šťastlivý výherca, blažený: šťastná, blažená matka;

mať na tvári šťastný, blažený úsmev, blaživý, kniž. blahý, poet. zried. preblahý:

usínať s blaživým, blahým, preblahým pocitom, radostný, jasavý, expr. plesavý:

radostný, jasavý, plesavý smiech, veselý, natešený, rozjasaný, rozjasnený,

rozjarený, rozšťastnený: veselá, rozjasaná, rozjarená tvár: láska sa zračí v jeho

rozjasnených, rozjarených očiach, kniž. blahoslavený (Kukučín, Smrek), dobrý,

vydarený: šťastný, dobrý, vydarený rok, radostiplný: radostiplné Vianoce,

úspešný, požehnaný, priaznivý, žičlivý, expr. svetlý: mať za sebou úspešný deň,

po šesťdesiatke prežil ešte pár požehnaných rokov; očakávala priaznivú, svetlú

budúcnosť, príjemný: spomínať na príjemné chvíle spoločného života,

závideniahodný: závideniahodný osud, život, expr. zlatý: staré zlaté časy, zlatá

mladosť, expr. prešťastný, prešťastlivý (veľmi šťastný).

V knihe Vzorec šťastia sa uvádza

„Radosť pôsobí nie len na ducha, ale predovšetkým na telo. Nešťastie ho ničí, šťastie

ho stavia na nohy. Dobré pocity pôsobia proti stresu a jeho zdravotným následkom.

Stimulujú dokonca imunitný systém. Šťastní ľudia sú tvorivejší. Mnoho štúdií ukazuje,

že lepšie a rýchlejšie riešia problémy. Šťastie robí človeka bystrejším a to nie iba na

okamih, ale natrvalo. Šťastie môže nájsť iba ten, kto ho pozná.“

Kde sú teda jeho zárodky? Ako dôležitú teoretickú pomôcku, ktorá mi pomohla

orientovať sa a analyzovať tento pojem som využila knihu „Knížka o radosti“

(Mrkvička). Proces utvárania šťastia je zakotvený v každom človeku, v jeho

ontogenéze. Vnímanie a prejavy radosti sú nám dané genetikou človeka ako

živočíšneho a spoločenského druhu, pričom v biologickej ríši, je človek jediným

druhom, na ktorého tvári krátko po narodení, už v piatom týždni jeho vývoja, sa

objavuje úsmev, ako prejav radosti a to nezávisle na tom, v akom prostredí dieťa

vyrastá. Je to pozoruhodné, vedecky potvrdené zistenie, podľa ktorého sme

„odsúdený“ k šťastiu.

Riekou života sa plavíme každý na svojej lodi, kde môžeme meniť smer, avšak

v jeho prúde nás pevne držia naše:

Priania – pri nich máme žiadúci predmet pred očami, ale vieme, že jeho dosiahnutie

nie je v našej moci. Niektoré priania sa nám splniť môžu, niektoré sú nesplniteľné. Ak

si prajeme, aby nám budúcu nedeľu nepršalo – to je predsa banálne, ale inštruktívny

príklad priania – potom to je niečo iného, než či si prajeme, aby k nám prišiel priateľ

na návštevu, pretože sme v duševnej tiesni.

Túžby - na rozdiel od prianí pociťujeme pri túžbach, že dosiahnutie ich cieľa závisí

i na nás, na našej aktivite. Medzi našou túžbou a jej naplnením sa môžu stavať do

cesty prekážky a my ich môžeme zdolávať s vynaložením všetkých síl, môžeme

dokonca stroskotať uprostred cesty. Vieme to, ale ak je naša túžba dosť silná, predsa

sa na cestu vydáme.

Ašpirácie – často sa o nich píše v psychológii. To je označenie, ktoré znie veľmi

„civilne“. Človek ašpiruje na to, aby si získal lepšie postavenie v zamestnaní, aby sa

jeho návrh stretol s pochopením, aby si pre seba získal nejakú materiálnu výhodu,

ale tiež aby bol prospešný iným alebo aby svoj život nerozdrobil. Ašpirácia je

snahové napätie zamerané na nejaký predmet, ktorý je pre nás žiaduci. Až príliš

býva spájaná s výkonom; v každom prípade predpokladá naše voľné snaženie.

Priania, túžby, ašpirácie môžu byť chvíľkové. Teraz však pohovorme o dynamických

tendenciách pomerne stálych: o postojoch a záujmoch. Namietnete, že sa predsa

hovorí i o záujme chvíľkovom alebo o zmenách postoja „kam vietor, tam plášť“. Ale

sami cítite, že i v týchto prípadoch sa stálosť mlčky počíta ako „plus“, ako niečo, čo

patrí k veci, zatiaľ čo chvíľkovosť sa hodnotí ako „mínus“: ide skôr o defekt.

Postoje – vraj je to termín psychológie dvadsiateho storočia a vystúpil na scénu, keď

sa v laboratórnych experimentoch ukázalo, že nezáleží len na sile podnetu, ktorému

je pokusná osoba vystavená, ale i na jej vnútornom stave: na stanovisku, ktoré

zaujala, podľa ktorého veci hodnotí a podľa ktorého je i pripravená konať. Držme sa

pevne myšlienky, že ide o vnútorné hľadisko. Potom platí, že z tohto hľadiska môže

náš pohľad kĺzať z predmetu na predmet, že môžeme postupovať od problému

k problému a že si pritom uchovávame vnútornú stálosť pohľadu, jeho vnútornú

konzistentnosť. Je to dané tým, že postoj je zakotvený v hodnote. Alebo sa tiež

hovorí: postoj je individuálnym výrazom hodnoty.

Záujem – čo má spoločné postoj so záujmom a čím sa od neho líši? Mohli by sme

povedať, že tam, kde zisťujeme kladný postoj k nejakému objektu, môžeme tiež

hovoriť o záujme o tento objekt. Nie je to úplne presné. V oboch prípadoch ide

o trvalú zameranosť k objektu. Záujem pritom má len pozitívnu stupnicu, od nulového

záujmu k jeho vyšším hodnotám; tým sa líši od postoja, ktorý má kladný i záporný

pól. K charakteristike záujmu nutne patrí, že sa predmetom aktívne zaoberáme, že

sa snažíme o účasť a že sme ochotní pre to niečo obetovať. U postoja (ani

u pozitívneho postoja) takto rozvinutú aktivitu nepredpokladáme. Naše záujmy sa

prejavujú rôznou silou, majú rôznu hĺbku, rôzne vnútorné bohatstvo. Sú vzájomne

prepletené, a tak sa niekedy ťažko dohadujeme, aký záujem – a skôr: aké záujmy –

motivujú jednanie druhého človeka. Záujmy človeka tvoria zložité siete, premenlivé

v priebehu života, meniace sa od človeka k človeku.

Motivácia – ak o nej uvažujeme, máme na mysli predovšetkým rozbor jednotlivého,

celkom konkrétneho činu. Ale ukazuje sa, že v pozadí tejto aktuálnej motivácie je

skrytá akási trvalá dispozičná základňa, trvalá (alebo aspoň relatívne trvalá)

zameranosť. Máme pre ňu označenie motivačná štruktúra osobnosti. Čím zrelšia

osobnosť, tým je táto štruktúra výraznejšia.

City - niekedy sa ich význam znižuje. City vnášajú farebnosť do nášho života

a zapudzujú šedivosť. Ale láska a nenávisť, hnev a strach, naozaj veľké city, veľké

vášne – tie nás štvú ako jazdcove ostrohy. Namiesto „citov“ sa nám ponúka iné

slovo, dynamickejšie, bežne dnes v odbornej literatúre používané: emócie.

Emócie - je to slovko pohybom priam nabité. Lebo „movere“ znamená v latinčine

hýbať a predpona „e“ – znamená pohyb von, „z“. To, čo sa z vnútra prediera

navonok. Ale čo presne emócie sú? Strach, hnev, nenávisť, láska, smútok, úžas,

hanblivosť, radosť, hnus. Sprítomnite si tieto slová v nejakej reálnej situácií a viete,

čo sú to emócie v celej ich bezprostrednosti. Svojimi koreňmi sú emócie zachytené

hlboko vo vitálnej vrstve pudov a základných životných potrieb. Celé bohatstvo

a rozmanitosť nášho citového života pravdepodobne kedysi – mienené z rady

fylogenetickej – vyrástli z vrstvy pudovej. Pre lepšie vysvetlenie si načrtnime celkom

jednoduché lešenie. Vertikálne vztýčime základnú dimenziu vzrušenia, na ňu

horizontálne položíme dimenziu ľúbosti – neľúbosti. Tieto dva nosné trámy nám

podoprú celé emočné kontinuum, celé bohatstvo nášho citového života. Radosť,

úžas, lásku prežívame ako ľúbostné city, hanba, hnus, strach ako neľúbivé. Smútok

a hnev nesieme spravidla neľúbo. Ale sú i krásne smútky a spravodlivý hnev, ktoré

môžu byť prízvukované príjemne. Je tu teda určitá voľnosť v pohybe emócií po

horizontále. Vždy však musí byť prítomný určitý stupeň vzrušenia, buď príjemného

alebo nepríjemného. Bez toho sú city mŕtve.

Horizontálny rozmer, je konštitutívny pre prežívanie emócií. Nesmieme si to však

vysvetľovať tak, že sa kvalita ľúbosti či neľúbosti akosi prilepí na pôvodnú vertikálu

aktivácie, že emócie sú niečím sekundárnym a nepodstatným. Každá emócia je

svojbytný útvar s vlastným dynamickým nábojom. Ak povieme, že náš zážitok alebo

vzťah je citovo zafarbený, potom to znamená, že tento citový prízvuk je niečo, čo

môžeme alebo dokonca musíme odčítať, aby sme sa dostali k vlastnému jadru

zážitku. Emočná kvalita práve k jadru zážitku patrí, ňou je tvarovaný

a dynamizovaný.

Emočné ladenie – má najbližšie k vitalite. Spolu s ňou prepožičiava zvláštny kolorit

všetkým našim akciám i osobitú trvalú atmosféru celému nášmu životu. I ono

podlieha životnej periodicite. Niekedy je jeho periodické vlnenie menej zreteľné,

inokedy zreteľnejšie. Niekedy, pri určitých duševných poruchách, bije do očí. To je

jedna vec. A druhá: stretávame sa s ľuďmi, ktorých nič nevyvedie z miery –

rozumejme: z ich obvyklého ladenia – a s inými, ktorých vyvedie z miery skoro

všetko. Vedľa periodicity teda zisťujeme aj rôznu labilitu emočného ladenia.

Ukážme si význam tohto javu na príklade: Každý sme sa už stretli napríklad so

životným mrzútom; tí bývajú najnápadnejší vo svojej nedôverčivosti, nevľúdnosti,

nespokojnosti a v nedostatku životnej pohody. Tým je formovaná i podoba ich

životnej cesty: takí ľudia provokujú – a provokujúci bývajú provokovaní, takže sa ich

nevraživosť len posilňuje. Vzniká začarovaný kruh – a životná izolácia týchto ľudí sa

stále prehlbuje.

Nálady – prichádzajú a odchádzajú; sú situačne podmienené. Životné ladenie však

tvorí ich živnú pôdu, uľahčuje ich vznik. A ako vlastne nálady vznikajú? Príčinou

môže byť nejaká ranná nevoľnosť, zlý telesný pocit. Niekedy taká nálada môže byť

motivovaná polo vedomým očakávaním nejakej nepríjemnosti. Ale najčastejšie

vzniká ako reakcia na nejakú udalosť, nedoznie však s touto udalosťou, predlžuje sa,

rozlieva.

Afekt – prebieha celkom inak. Ak sa nálada vynára, afekt vybuchuje. Ak je nálada

ako vzdialené hučanie, afekt je explózia. Ak nálada pretrváva, afekt rýchle doznieva.

Ak sa nálada rozlieva, afekt býva vyhranený, zameraný na určitú situáciu, určitý

objekt. Ak nás nálada “ladí“ k akcii, afekt nás do nej slepo vženie. Býva reakciou na

nejakú neočakávanú udalosť. Takú, ktorá sa nás dotýka zvlášť významne, siaha

takmer na našu existenciu: ohrozuje náš život, našu sebaúctu alebo nás zase

neočakávane obohacuje a tak strhuje k nadšeniu.

Výchova nás núti afekty ovládať. Nedopraje nám ich voľné odreagovanie; musíme

ich potláčať.

Vášne – majú silu afektov a sú trvalejšie než nálady. Láska, oddanosť, obdiv,

nenávisť, pohŕdanie, pýcha i pokora môžu jednak znamenať vystupňovanie nášho

života do jeho najvyšších polôh a k vysokým životným cieľom, ale môžu tiež

znamenať jeho pokrivenie, skomolenie, márnosť zaslepeného potácania v kruhu. Na

ich sile máva svoj podiel i vitalita – sú tiež ľudia vášne neschopní. Pri ich vzniku však

rozhodujúcu úlohu hrá veľký citový zážitok, emočná skúsenosť, pod ktorých vplyvom

človek ďalej žije. Môže to byť i zážitok zlý, urážka, poníženie, sprevádzané utajeným

návalom nenávisti. Potom už stačí len málo, aby nenávisť bola posilňovaná, sama sa

znovu nabíja. Zachváti celý náš duševný život, ale predovšetkým tiež fantáziu a z nej

čerpá nové a nové podnety. Všetko je iné, než bývalo, kde dochádza k prelínaniu

vlastných predstáv so skutočnosťou. Veci sa rozdeľujú do nových zoskupení podľa

toho, či vášeň podporujú, alebo či sa jej stavajú do cesty. Sú potom veci priateľské

a nepriateľské. I ľudia. Hlavne ľudia.

Extáza – vášeň hľadá vystupňovanie, naplnenie. Smeruje k extáze, k chvíli vytrženia,

premenenia. V extatickom zážitku sa zbavujeme svojej vlastnej životnej ťažoby,

lámeme putá svojej uzavretosti, svojej izolovanosti, smoly. Je to chvíľa víťazného

úniku a priblíženia; splynutia, prestúpenia. Sú extázy lásky. Sú extázy pokory. Ale sú

i extázy pýchy. I nenávisti. Vášeň je najprirodzenejšou cestou k nim. Ostatné cesty

sú neprirodzené. Extáza však znamená i víťazstvo nad strachom. Ak nás vháňa

strach za pevné hradby, ktoré sa premieňajú na väzenie, potom extáza nás

oslobodzuje. Preto hľadáme i falošné cesty k jej dosiahnutiu. Preto si niekedy vášne

nahovárame. Ale preto predovšetkým túžime po ich skutočnosti.

Fantázia – city nás zraňujú. Rozohrávajú našu predstavivosť. Medzi emóciami

a fantáziu je bezprostredný vzťah. Vo svojej pretváracej, kreatívnej potencii,

ponorenej v emočnej hĺbke osobnosti, je fantázia výrazom našich najvlastnejších

potrieb, prianí a ašpirácií. Vďaka nej sa zbavujeme diktátu prítomnej chvíle.

Skutočnosť v nej nie je popretá, ale obohatená, rozvinutá: oslobodzujeme sa z pút

danej situácie, lebo to, čo prežívame ako „dané“, sa pred našim zrakom vynára len

ako ostrov z mora možného.

Sotva môžeme doceniť tento fakt: Skutočnosť sa otvorila. Nie je niečím navždy

daným, neustále sa dotvára; lebo je nedotvorená. A vo svojej nedotvorenosti sa

stáva človeku výzvou k akcii. K tvorivým činom. Najväčší podiel na odkrývaní našich

možností, na skusmom dotváraní nedotvorenej skutočnosti má práve fantázia. Je

nástrojom nášho životného rozvinutia a naplnenia, našej sebarealizácie.

Sen - fantázia nemusí brať ohľad na skutočnosť; je voľná. Jej najvlastnejším výrazom

je sen, vystupujúci vždy ako najzaprisahanejší protivník toho, čo je dané. Ale ani

v sne nie sme od skutočnosti celkom oslobodení. Pretvorená do podoby nášho srdca

vracia sa k nám späť. Ale práve že pretvorená, stáva sa niečím nesmierne

vzrušujúcim, stáva sa skutočnosťou, ktorá nie je. A každý máme svoje „miesto, ktoré

mení“, svoju utópiu. Sme utopisti, pretože sme snívci.

Vízia – má všetky vlastnosti sna, má i jeho voľnosť. A predsa sa v nej objavuje i nový

prvok: istá naliehavosť. Výzva otvorenej skutočnosti sa realizuje víziou, ktorá túto

skutočnosť dotvára. Vízia dáva tvar našej túžbe bez ohľadu na možnosť

uskutočnenia.

Projekt – stáva sa ním vízia presvetlená rozumom. Rozum pôsobí ako reflektor,

ktorý fantáziu chladným svetlom svojej triezvosti orientuje v teréne.

Revéria – označuje zvláštnu, pološerú a kúzelnú sféru v našom vnútornom živote,

v našom prežívaní, niekde na hraniciach medzi emocionalitou, fantáziou a myslením.

Prevzali sme ho z francúzštiny a znamená „snenie“. Môžeme však k tomu doplniť

i hĺbavosť, dumanie, rozjímanie. Zatiaľ čo naše normálne myslenie je prevažne

abstraktné, pojmové, prebiehajúce v súdoch a úsudkoch, je revéria voľný,

nekontrolovateľný, spontánny a nesústavný sled myšlienok, predstáv, názorných

obrazov. Revéria postihuje širší priestor nášho bdelého snenia. V hre sú naše

priania, túžby, nádeje, vízie, možnosti. Revéria je základom našej tvorivosti a živnou

pôdou našich činov.

Každý máme svoju osobnú citovú výbavu; niečo z nej je vrodené, to ostatné sme

získali dobrými a zlými skúsenosťami: nimi bola naša emocionalita vymodelovaná do

celkom osobitej podoby, so špecifickou odolnosťou i zraniteľnosťou.

Skúsenosti – otvoriť sa im znamená prijať výzvu sveta a vydať sa na skusy. V

každej skúsenosti sme bezprostredne konfrontovaní so skutočnosťou. Vstupujeme

v priamy dotyk s vecami i ľuďmi. Skúsenosť nám nemôže byť darovaná. Musíme ju

získať na vlastnú päsť. Skúsenosť nás mení. Utvára. Skúsenosti môžu byť:

traumatizujúce (zraňujúce), korektívne (naprávajúce), kľúčové (opak

traumatizujúcich) a emočné (citové).

Pamäť emočná – ovplyvňuje všetky ostatné druhy pamäti a tiež nás vie niekedy

poriadne potrápiť. Nemáme ju totiž pod svojou kontrolou; je to spontánny duševný

proces, v ktorom sa uplatňujú rôzne dielčie mechanizmy.

Ranná skúsenosť – formuje sa v období, ktoré býva označované ako „obdobie

duševného zrodenia“, medzi piatym a tridsiatym šiestym mesiacom života dieťaťa.

V tomto veku dieťaťa má ranná skúsenosť výrazne emocionálnu povahu. Ranná

skúsenosť rozhodujúcim spôsobom určuje celý ďalší vývoj osobnosti – asi tak, ako

pevné alebo labilné základy rozhodujú o celej ďalšej stavbe domu.

Láska – statočné srdce je srdce ozbrojené láskou. Zdroje lásky bývajú psychologicky

vysvetľované rôzne. Podľa jedného názoru sa učí dieťa milovať toho – alebo stroho

povedané – mať kladný vzťah k tomu, kto uspokojuje jeho základné životné,

fyziologické potreby. Podľa druhého je základ lásky hľadaný v sexuálnom pude

a všetky prejavy lásky sú vydávané len za odvodeniny lásky sexuálnej. Tretí názor

poukazuje na zvláštnu potrebu citového kontaktu – hovorí sa jej tiež potreba afiliácie

(pridruženia) – ktorá je samostatná a neodvodená.

Potreba afiliácie je iba prirodzeným základom stretnutí v láske. Známkou zrelej lásky

je, že ponecháva druhému, čo jeho je, ba naopak, že je obdarovávaná. Lebo láska je

život pre druhého. Je to zodpovednosť za šťastie druhého. A ešte inak to bolo

povedané: láska je aktívna starostlivosť o život a rast toho, čo milujeme. K jej

základným zložkám patrí starostlivosť, zodpovednosť, úcta a porozumenie. Ak chýba

čo len jedna z týchto zložiek, získavame obraz pokrivený; láska zostáva torzom.

Láska nie je len „slepý cit“, láska je viditeľná. V láske sme zúčastnení celou svojou

bytosťou. Náš život sa obohacuje.

Láska nie je stav, ale rast a premena. Láska má mnoho tvárí, mnoho podôb. Láska

svieti. Presvetľuje celý náš život. Spočiatku to sú svetelné záblesky, oslepujúce až

skoro k bolesti. Potom je to už len veľké a jasné svetlo, ktoré v sebe nesieme, ktoré

nami presvetľuje a svieti navonok. Tým sa naša láska stáva viditeľnou aj pre iných

ľudí.

Radosť – je svetlo lásky. Je to slovo pre zážitok vnútorného jasu. Jas radosti zaháňa

tiene životnej cesty. Radosť je stav nášho srdca. Svieti z vnútra navonok a prejavuje

sa úsmevom. Úsmev je odraz vnútorného jasu v našej tvári.

Radosť sa však životným cieľom stať nemôže: Je však sprievodkyňou, ktorá

k svojmu cieľu mieri, sprevádza všetky naše zmysluplné životné prejavy. Radosť

zvyšuje životnú energiu. Vitalizuje nás. Premáha únavu. Radosť nám dopraje naplno

prežiť prítomnú chvíľu.

Slasť – je intenzívny vnútorný zážitok, o ktorom sa hovorí takmer jedným dychom

zároveň s radosťou. Slasť je pocit ľúbosti, rozkoše, ktorý zakúsime pri uspokojovaní

svojich potrieb. Slasť sa môže stať životným cieľom a život bažením po slasti.

Humor – je zvnútornený úsmev. Nie je to nič iného, než úsmevný pohľad na svet.

A v úsmeve je skryté naše emocionálne hodnotenie ľudí a vecí okolo nás – i nás

samých. Humor je istý zorný uhol, pod ktorým veci vidíme. Ale je to aj istý spôsob,

istá životná „technika – filozofia“, ako k veciam pristupujeme, ako riešime svoje

problémy, ako sa vysporiadame s rôznymi životnými situáciami. Humor tiež rozbíja

kŕčovitosť a strnulosť, zbavuje nás úzkostného napätia a vnáša do situácie

uvoľnenie.

Radosť sa chce prejaviť. Hľadá priestor a otvorenosť. Vytvára tak okolo seba akési

silové pole. A byť v silovom poli radosti znamená zachovať si srdce otvorené: mať

dôveru v ľudí. Uchovať predovšetkým v sebe základnú dôveru. Zachovať a rozvinúť

ju navzdory tomu, že sa v živote stretneme s ľudskou ľahostajnosťou, zlobou

i nenávisťou. Lebo dobro v človeku je predsa len silnejšie než zlo. Keby to totiž tak

nebolo, potom by sa ľudia už dávno sami zničili: zlo je deštruktívne.

Altruizmus – je nezištná starostlivosť o blaho iných ľudí, láska k blížnym,

ľudomilnosť. Vzájomná pomoc býva najčastejšie založená na princípe sociálnej

výmeny: Dnes pomáham ja tebe, pretože viem, že zajtra pomôžeš ty mne – si mojou

pomocou zaviazaný. Je to tak bežné, je to i morálne regulárne. Ibaže by to viedlo

k akémusi stavu spoločenskej rovnováhy, bez dynamiky, bez možnosti pohybu

vpred. Našťastie vždy boli, sú a budú rušitelia takej rovnováhy; to sú tí, ktorí sú

ochotní dávať viac, než sami prijímajú.

Hra – radosť je hravá. A preto: ak patrí radosť k životu, patrí k životu aj hra. Neverme

tomu, že hra končí tam, kde starosť a práca začínajú, a že pre dospelého môže byť

hra len rozptýlením a reakciou. A hovorí sa tiež, že hra je reakciou: že je osviežením

a načerpaním nových síl v prestávke pracovnej činnosti. Hra nás naozaj vytrháva zo

zabehnutého mechanizmu každodenného fungovania. Tvorivá túžba vyrastá len

v bezpečí lásky a silovom poli radosti. Radosť totiž prebúdza krásu, ktorá drieme vo

veciach. Pod jej dotykom veci ožívajú. V zrkadle našej radosti sa celý svet stáva

jednou veľkou básňou: prebúdza sa naše poetické videnie sveta. V odbornom jazyku

sa tomu hovorí „zaujať estetický postoj“. Estetický postoj vylučuje všetky ohľady na

užitočnosť predmetu, všetky praktické zretele. I všetky detaily odstupujú akosi do

pozadia, skôr nám padne do oka, ako všetko hrá dohromady, v estetickom postoji ide

predovšetkým o celistvosť, o tvar, o napätie a rovnováhu častí vnútri celistvého tvaru.

Ide o hlbokú skúsenosť, v ktorej vidíme to všetko, a vo všetkom, uprostred toho

všetkého vidíme seba. Stretnúť sa s krásou v nejakom tvare znamená zažiť chvíľu

naplnenia životných hodnôt. Stačí nám, že vidíme poeticky veci tohto sveta, napr. v

umení. Umenie môže byť užitočné len skrz krásu. V umení ide o jedno: o tú vzácnu

chvíľu, v ktorej sa znovu farebne rozžiari život, ktorý už hrozil zošednutím. Ale to sa

nesmie stať. Náš život nesmie zošednúť. I nudu prijímame ako životný postoj. Lebo

nuda je pocit únavy z jednotvárnosti. Nejde teda len o nedostatok podnetov.

Aj prebytok podnetov môže znudiť. Nakoniec i šťastie, keby trvalo príliš dlho, by nás

nudilo. Ako blízko k sebe hra a umenie majú? Tak blízko, že niekedy bývajú

stotožňované.

Tvorba – nemôžeme ju ponímať inak než v jednote s dielom: je procesom

stvárnenia; vteľuje ideu do materiálu. Kreatívna skúsenosť mieri k vnútornému

obohateniu a potrebuje priestor: vnútorný (ovzdušie je vyplnené radosťou

a spontánnosťou) a vonkajší (to je naša otvorenosť svetu). Kreatívna skúsenosť

môže byť blokovaná v samom zárodku, môžu byť blokované cesty k nej. To sú

výchovné vplyvy, ktoré formujú detskú osobnosť (dieťa je poddajné a poslušné – ale

netvorivé). Radosť je tvorivá. Láka ju nové a neznáme. Človek naplnený radosťou

nechce byť iba nesený, sám chce niesť. Radosť prekonáva životnú mdlobu tvorivým

činom. Od tvorivosti hravej k tvorivosti pracovnej dôjdeme len tak, že výsledok našej

práce, naše dielo, sa stane statkom pre ostatných. Ak sa môjmu dielu dostáva

spoločenského uznania, tak sa práca stáva prostriedkom osobného a spoločenského

seba uplatnenia, tvorivej sebarealizácie. Všetci túžime po ocenení, všetci túžime po

pracovných úspechoch. Chceme vyrásť nad priemer, vyniknúť nad inými.

Tvorivosť – znamená vykročiť do neistoty, žiada si odvahu k dobrodružstvu a riziku.

Jej jadrom nie je prispôsobenie, ale pretváranie: materiálu, prírody, seba. V tom

zmysle je tvorivosť revolučná. Je to cesta inovácie. Jadrom tvorivosti je nápad.

Správny nápad v správnej chvíli; to je všetko. Riešiť úlohy tvorivo znamená ísť na

vec nápadito a vynaliezavo. Uviaznutie v rutine nás ohrozuje. Rozhodujúce je, či sa

nám podarí uchovať si záujem o nové.

Tak ako vstupujeme skúsenosťou do bezprostredného kontaktu so svetom,

vstupujeme ňou i do kontaktu sami so sebou.“

Z obsahu uvedených pojmov je zrejmé, že utváranie osobnosti človeka, teda

bytosti, ktorá dokáže prežívať šťastie, je veľmi zložitý a nestály proces, ktorý

poukazuje aj na to, že pri objasňovaní pojmu šťastia nevystačíme len s prvoplánovou

škálou zažitých vnemov, pocitov a citov.

Telo je rovnako dôležitým faktorom utvárajúcim osobnosť tej – ktorej bytosti ako samotný mozog (vrátane jeho citových, pocitových a nadstavbových sfér).

Coelho Paulo - O tempe a o Putovaní

„Všimla som si, že väčšina pútnikov, či už na ceste do Santiaga alebo aj na obyčajnej ceste životom, sa snaží prispôsobiť tempu iných.Na začiatku putovania som sa snažila ísť spolu so svojou skupinou. Bola som však unavená, od tela som žiadala viac, ako bolo schopné dať. Uvedomila som si, že do Santiaga dôjdem len vtedy, ak prijmem také tempo, aké vyhovuje môjmu telu.Trvalo mi to dlhšie ako ostatným, počas dlhých úsekov som putovala celkom sama, ale len vďaka tomu, že som rešpektovala rytmus svojho tela, som došla do cieľa. Odvtedy sa týmto pravidlom riadim pri každej činnosti: rešpektujem svoje tempo“.

Podľa DCD – Typy myslí „ Nemôžete ma odlúčiť od môjho tela, urobiť pekný,

čistý rez, ako sa často domnievali filozofi. Moje telo obsahuje práve toľko mňa,

hodnoty, nadanie, spomienky a sklony, ktoré ma robia tým, kým som, koľko ma

obsahuje nervový systém. Aj tí z nás, čo zápolia s Descartovou predstavou, majú

silnú tendenciu považovať myseľ (to znamená mozog) za šéfa tela, za kormidelníka

lode. Držiac sa tohto štandardného spôsobu uvažovania, ignorujeme významnú

alternatívu: pohľad na mozog (a teda aj myseľ) ako na jeden orgán medzi mnohými,

na relatívne neskorého uchvatiteľa moci, ktorého funkcie nemôžeme správne

pochopiť, kým sa naň nebudeme pozerať nie ako na šéfa, ale iba ako na ďalšieho tak

trochu nespoľahlivého sluhu, pracujúceho na presadzovaní záujmov tela, ktoré mu

poskytuje prístrešie, energiu a dáva jeho aktivitám význam.“ Teda náš riadiaci

systém – mozog je neoddeliteľný od tela, pretože je aj ním spätne formovaný. Teda

príjemné zážitky (Poznámka autora: izolujem slovo príjemné, pretože téma je o

šťastí) sú pociťované a „zapisované“, prípadne zapamätávané aj telom, teda nie len

telom ako sprostredkovateľom. O povahe vzťahu mysle a tela, o skutočnosti, že

myseľ nie je izolovaná t.j. že „umožňuje aby naše telá samotné (bez nervových

systém, ktoré obsahujú) mali v sebe mnoho múdrostí, ktoré my využívame

v priebehu každodenného rozhodovania“ píše vo svojej knihe „Tak hovoril

Zarathustra“ Friedrich Nietzsche.

„Telo som a duša“ – tak hovorí dieťa. A prečo nehovoriť, ako hovoria deti? Precitnutý,

znajúci však hovorí: telo som a telo nič viac; a duša je len slovo pre čosi na mojom

tele. Telo je veľký rozum, mnohosť s jediným zmyslom, vojna a mier, jedno ovčie

stádo a jeden pastier. Nástrojom tvojho tela, brat môj, je i malý tvoj rozum, ktorý

nazývaš „duchom“; je to malý nástroj, hračka je to tvojho veľkého rozumu... Za tvojimi

myšlienkami a citmi, brat môj, stojí mohutná vládkyňa, neznáma múdra bytosť –

ktorej meno je ona sama. V tvojom tele prebýva, je tvojím telom. Je viac rozumu

v tvojom tele než v najlepšej tvojej múdrosti.“

„Evolúcia obsahuje informácie v každej časti každého organizmu. Vnútornosti

a hormonálne systémy zvierat obsahujú množstvo informácií o svete, v ktorom žili ich

predkovia. Tieto informácie sa vôbec nemusia kopírovať do mozgu. Nemusia byť

reprezentované v dátových štruktúrach nervového systému. Môže ich však využívať

nervový systém projektovaný tak, aby dôveroval alebo využíval informácie

obsiahnuté v končatinách a očiach. Existuje teda poznanie hlavne o preferenciách,

ktoré je obsiahnuté vo zvyšku tela. Descart o dôležitosti jednoty tela a mysle píše:

„Prostriedkami týchto pocitov bolesti, hladu, smädu atď. príroda tiež učí, že ja som

prítomný vo svojom tele nie iba tak, ako je námorník prítomný na svojej lodi, ale že

som pevne spojený a takpovediac zmiešaný s ním do takej miery, že s ním tvorím

jednu jedinú vec.“

„Keď ide všetko dobre, vládne harmónia a rôzne zdroje múdrostí v tele spolupracujú

pre úžitok celku, ale my všetci až príliš dobre poznáme konflikty, ktoré môžu vyvolať

zvláštny pocit typu: „Moje telo má svoju vlastnú myseľ!“ Niekedy je očividne lákavé

považovať časť týchto obsiahnutých informácií za samostnantú myseľ. Prečo? Lebo

je organizovaná takým spôsobom, že niekedy môže robiť akoby nezávislé rozlíšenia,

zohľadňovať preferencie, rozhodovať, stanoviť postupy, ktoré súťažias vašou

mysľou. V takýchto prípadoch je karteziánska predstava vlastného ja ako bábkára,

ktorý sa zúfalo pokúša viesť nepoddajnú bábku – telo, veľmi silná. Vaše telo môže

aktívne prezradiť tajomstvá, ktoré sa vy zúfalo snažíte udržať - červenáte sa,

chvejete alebo potíte, aby som spomenul len tie najzreteľnejšie prípady. Môže sa

„rozhodnúť“, že napriek vašim premysleným plánom je teraz vhodný čas na sex a nie

na intelektuálny rozhovor, a potom urobí trápne veci ako prípravu na získanie moci.

Pri inej príležitosti, to je ešte pokorujúcejšie a frustrujúcejšie, sa môže odmietavo

postaviť k vášmu vlastnému úsiliu získať ho pre sexuálnu kampaň, prinúti váš

zvyšovať hlasitosť, krútiť číselníkmi a skúšať všetky spôsoby nezmyselného

prehovárania, aby ste ho presvedčili.

Ale prečo sa vôbec pokúšajú naše telá, ak už majú svoje vlastné mysle, získavať

ďalšie mysle – naše mysle? Nestačí jedna myseľ pre jedno telo? Nie vždy. Ako sme

videli, staré mysle v tele odviedli dobrú prácu, keď po miliardy rokov udržiavali v tele

život, sú však relatívne pomalé vo svojich rozlišovacích schopnostiach. Ich

intencionalita je krátkodobá a ľahko sa dá oklamať. Pre sofistikovanejšie správanie

vo svete treba pohotovejšiu myseľ, ktorá dovidí ďalej, myseľ, ktorá môže vytvárať

viac a lepšej budúcnosti.

Podľa Spaemanna Roberta platí:

Samotná „vec“, život je reflektujúci /odrážať sa, odzrkadľovať sa/. Iba život,

ktorý si sám seba uvedomuje, sa môže podariť. A poznanie podmienok

vydareného života musí seba sama rozpoznať ako podmienku najdôležitejšiu.

To však znamená, že podmienku je možné poznať až vtedy, ak je splnená, a opačne:

ak je splnená, je tiež poznaná.

Antická etika – EUDAIMONIA – vydarený vlastný život (umenie žiť)

- horizont, ktorý zahrňuje naše konkrétne ciele

Čo je fenomenálnym základom myšlienky posledného, všetky dielčie ciele

presahujúceho smerovania nášho chcenia? Je to ona, často zakúsená skutočnosť,

že po dosiahnutí niečoho, čo sme chceli, máme zrazu pocit, že to, čo sme skutočne

chceli, sme vlastne nedosiahli. Zrejme sme v chcenom a s chceným chceli ešte niečo

iné.

I v normálnom živote sa stáva, že keď dosiahneme to, o čo sme sa usilovali, stráca

to pre nás pôvodnú hodnotu. Sú ľudia, ktorí majú tú nešťastnú vlastnosť, že si

naďalej nevedia vážiť to, čo už vlastnia alebo čoho dosiahli; pre takých ľudí spočíva

šťastie len v „postupovaní od žiadosti k žiadosti“ (Thomas Hobbes). To, čo im chýba,

je ono oslobodenie sa od seba samého, bez neho nie je možné mať pravú skúsenosť

nejakého objektívneho hodnotového obsahu. Jediné, čo môžu zakúsiť, je vždy iba

okamžité subjektívne uspokojenie.

Vychádzame z predstavy, že veci, na ktoré sa chceme pozerať, z ktorých chceme

mať pôžitok alebo ktoré chceme vlastniť, sľubujú ešte niečo iného než „sami seba“.

Keby to tak nebolo, ako by potom mohol niekto tvrdiť, že nenašiel to, čo hľadal aj keď

to, čo našiel, bolo presne to, o čom sa predtým domnieval, že to hľadá. Čo je toto

„iné“? To že ľudia a veci prebúdzajúce našu túžbu sľubujú niečo iného, väčšieho, než

samy seba, teda niečo, čomu ony sami principiálne nemôžu dostať, je základná

skúsenosť, na nej je založená Platónova náuka o „dobre samom“. Je na nej založený

i známy Augustiánov výrok: „Nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe,

Bože!“ Nech už toto „väčšie“ nakoniec vymedzíme akokoľvek, je fenomén

relativizácie cieľov nášho jednania prostredníctvom objímajúceho „k čomu“ zrejmý –

dokonca i keď toto „k čomu“ chápeme len ako „postupovanie bez zábran od žiadosti

k žiadosti“. Tomuto horizontu, ktoré zahŕňa naše konkrétne jednotlivé ciele, hovorili

naši predkovia eudaimonia. My tu hovoríme o „ vydarenom živote“.

„Cieľ“, telos – rozlišujeme medzi tým, o čo sa usilujeme, a tým, kvôli čomu o niečo

usilujeme. Určité ciele jednania odkazujú totiž na ciele vzdialenejšie. Ale i v prípade,

že sa zameriame na konečný cieľ, stále tu ešte zostáva diferencia medzi týmto

cieľom a tým, „z lásky ku komu“ si tento cieľ prajeme dosiahnuť. Ak si prajeme, aby

náš život bol vydarený, je to cieľ zvrchovaný. Komu však prajeme, alebo z lásky ku

komu si prajeme dosiahnuť tento cieľ? Odpoveď: „každý z lásky k sebe“ nie je nijako

samozrejmá.

Možno, že sme život strávili radostne, alebo sme síce nedosiahli to, čo sme chceli,

ale dosiahli sme niečo iné, rovnako potrebné. Alebo sme tak v sebe rozvinuli

schopnosti, ktoré nám môžu byť užitočné pri inej príležitosti. Zdar života nie je

proste funkciou dosahovať ciele, ale samotný proces (spôsob) ich

dosahovania.

Hedonizmus – hlavným zmyslom života ja rozkoš. Otázka o šťastnom živote sa

môže stať hľadiskom, ktoré je relevantné pre jednanie, až keď starosť

o bezprostredné prežitie neabsorbuje všetky naše sily. Samozrejme že tam, kde tlak

núdze nemá prírodný charakter, ale je sprostredkovaný spoločnosťou, môže byť

postavenie sa proti nemu dôležitejšie než iba prežitie. „Viac sa báť zlého života než

smrti“ (Bertolt Brecht) platilo oddávna ako vyššia múdrosť. Avšak odpor proti otroctvu

ako životnému spôsobu, ktorý nie je zameraný na vydarenosť vlastného života, ale

iba k úžitku tých, ktorí určujú rámcové podmienky, je väčšinou až následkom istého

uvoľnenia týchto podmienok. Až to umožní postihnutým, aby nabrali rozvahu

a nepozerali sa na život očami svojich pánov. Rovnako bezpredmetné je hovoriť

o šťastí vlastného života, ak nad všetky pochybnosti platia tradičné, náboženské

a sociálne horizonty životnej orientácie a pokiaľ zvyky, ktorými sa tieto horizonty stali

vnútornými , majú charakter „druhej prirodzenosti“. Iba tam, kde sa uvoľní ich

donucovacia sila, môže sa „prvá prirodzenosť“ uplatniť proti druhej. A tam, kde sa to

deje reflektovane, vyvstáva otázka po podmienkach šťastného života, zrejme keď

tieto podmienky môžu byť našim vlastným jednaním naplnené alebo nenaplnené.

Nuda – ide o jeden zvláštny pocit, ktorý ani vo vlastnom zmysle slova nemá

intencionálny (predom určený) obsah, ani ho nie je možné popísať iba ako

momentálna nevoľnosť. V tomto pocite sa ako nespokojnosť prejavuje práve

absencia obsahu, ktorý by človeka angažoval k sebatranscendencii. K ľudskému

šťastiu neoddeliteľne patrí naplnená intencionalita (zameranie ľudského snaženia na

určitý cieľ).

Ozajstnému priateľstvu sa nemôže dariť tam, kde jeden považuje druhého iba za

prostriedok vlastného potešenia a je pripravený kedykoľvek ho ponechať svojmu

osodu, ak cena za priateľstvo presiahne zisk z neho, t.j. pôžitok, aký z neho máme.

Plný pôžitok z priateľstva môže teda dosiahnuť len ten, kto na tento pôžitok nie je

fixovaný.

Antinómia (protirečenie) šťastia – niečo také, ako je vydarenosť života, zjavne

nemôže byť definované ani v pohľade zvnútra ani v pohľade zvonku. Antinómia

spočíva v tom, že ľudský život videný iba od konca a zvonku nemôže vytvoriť celok.

Pri porovnávaní šťastia a spokojnosti sa spokojnosť javí ako nezvratná skutočnosť

a svojim spôsobom krajnosť. Ak spokojný človek vo svojej spokojnosti zotrváva,

každý argument, že si to najlepšie necháva ujsť, pre neho zostáva vnútorný.

Argument tohto druhu ho nemôže osloviť, lebo k tomu, aby ho oslovil, musel by on už

byť nespokojný so svojou spokojnosťou. Spokojnosť je uzatvorenie sa subjektivity

(osobné hľadisko) do seba.

S otrasmi lásky je samozrejme táto neotrasiteľnosť nezlučiteľná. Milujúci by nechcel

meniť s niekým, kto je spokojný bez lásky, a ten zase s ním. Tiež rozdiel medzi

spokojnosťou a blaženosťou má základ v rozdiele medzi reflexiou (úvahou)

a bezprostrednosťou, ktorý je konštitutívny (utvárajúci, výstavbový) pre vedomý život.

Spokojnému, dokedy je spokojný, nič nechýba. Dokiaľ sa mu darí plne sa uzatvárať

do vnútorného priestoru svojej autarkie (duševný pokoj), všetko, čo sa prihodí jemu

a druhým ľuďom darí sa mu vymedzovať ako adiaforon (NEROZUMIEM) a naplnenie

svojho života neporovnáva s naplnením života iných. Do tej doby zostávajú všetky

námietky len námietkami zvonku; nedotýkajú sa ho. Intenzívna telesná bolesť však

dokáže narušiť takmer každú spokojnosť. Lebo potreby organizmu nie sú niečím

čisto vnútorným. Nedisponujeme nimi slobodne. Nemôžeme ich však tiež radiť

k svetu obyčajných adiaforai, obyčajných objektov. Stoici preto radili slobodne

ukončiť život, ktorý takým spôsobom ohrozuje neotrasiteľnosť človeka. Samovraždu

je tak najuspokojivejšou formou sebapotvrdenie autarkie. Zároveň však ukazuje

rozporuplnosť ideálu autarkie. Ten, kto pácha samovraždu, zmení sám seba na

obyčajnú vec, aby tak sám seba potvrdil ako subjekt. Pretože chce bezpodmienečne

potvrdiť svoju spokojnosť, je nespokojný s pobytom samým, lebo ten mu plnú

spokojnosť neumožňuje.

Spokojná osoba sa musí zaistiť predovšetkým proti vpádu skutočnosti druhého, proti

otrasom láskou a súcitom, ale tiež veľkým umením. Spokojnosť ako náhrada za

šťastie žije z toho, že iné sa jej nestalo skutočným. Tak, kde sa to stane, človek už

totiž nemôže spieť k spokojnosti, a ani to nemôže chcieť. Šťastie ako naplnenie

strháva subjekt na nekonečnú púť, ktorá je v podmienkach konečnosti neoddeliteľná

od bolesti z nedostatočnosti. Antinómia spokojnosti a blaženosti je preto

nezrušiteľná.

Vôľa k dobru – predpokladá dve veci. Najskôr predpokladá teologickú

štruktúrovanosť živej bytosti, ktorej o niečo ide, pre ktorú je niečo dobré, prospešné,

príjemné. Len potom je možné pre ňu chcieť dobro. Je tu však ešte druhý

predpoklad, totiž že ona bytosť, o ktorej dobro ide, je viditeľná ako ona. Aristoteles

rozlíšil jedno od druhého ako finis quo a ako finis cuius gratia, ako „k čomu“ a „kvôli

čomu“. Zdalo by sa, že toto rozlíšenie nemá praktický význam tam, kde ide o záujem

druhého. Sme schopní vnímať jeho záujem, keď nevnímame jeho samého? Potom

však možno nechápeme jeho skutočný záujem a sledujeme iba svoj záujem v tom,

o čom súdime, že je to istotne jeho záujem.

Filozofickú a pojmovú komplikovanosť významov termínov z knihy Roberta

Spaemanna - Štěstí a vule k dobru, máme možnosť jednoduchšie prijať cez životné

príbehy, názory a postoje ľudí vyrozprávané veľkým francúzskym spisovateľom

a filozofom Antoane Saint – Exuperym. Aj vďaka svojmu povolaniu letca dokázal

vnímať udalosti a vzťahy nie len z ich vnútornej stránky, ale aj z „nadhľadu“. Pre

ilustráciu jeho „filozofie života“ uvádzam niekoľko úryvkov z knihy Citadela.

Niekto je šťastný v mieri, niekto vo vojne, niekto túži po samote, ktorá ho inšpiruje,

iný potrebuje k inšpirácii ruch slávnosti, niekto hľadá radosť v uvažovaní o vede,

ktorá je odpoveďou na kladené otázky, iný ju nachádza v Bohu, kde žiadna otázka už

nemá zmysel.

Keby som chcel vysvetliť, čo je šťastie, povedal by som možno, že pre kováča je

šťastím kuť, pre námorníka plaviť sa, pre boháča získavať bohatstvo, a nepovedal by

som tým nič, čo by ťa nejako poučilo. Napokon pre boháča môže byť niekedy šťastím

plaviť sa, pre kováča získavať bohatstvo a pre námorníka nič nerobiť. A tak sa len

snažíš zachytiť prázdny prízrak, ktorý ti uniká.

Ak chceš tomu slovu porozumieť, musíš ho chápať ako odmenu, nie ako cieľ, lebo

v tom prípade nič neznamená. Rovnako ako viem, že je nejaká vec krásna, ale krása

pre mňa nie je cieľom. Počul si snáď niekedy sochára povedať: Z tohto kameňa

vytesám krásu? Bezobsažným lyrizmom sa balamutia len mizerní sochári. Skutočný

sochár ti povie: Snažím sa vydobyť z kameňa čosi podobné tomu, čo leží v mojom

vnútri. Neviem tomu dať priechod inak než tesaním. A nech je skutočná tvár ťažká

a stará, alebo neforemná, alebo nech je to spiaca mladosť, ak je sochár veľký, vždy

povieš, že je dielo krásne. Lebo ani krásna nie je cieľom, ale odmenou.

A keď som predtým povedal, že pre boháča je šťastím obohacovať sa, vlastne som ti

klamal. Lebo ide o plameň radosti, ktorý korunuje nejaké víťazstvo, a odmeňované je

úsilie a námaha. Ak na okamih život pred človekom vystúpi ako opojný, je to preto,

že ťa napĺňa radosťou krajina zhliadnutá z výšky hôr, ktorú vybudovalo tvoje úsilie.

Strana 171

Ale, príde za mnou kováč z mojej dediny a povie mi:

„Čo sa mňa priamo týka, na tom mi nezáleží. Keď mám svoj čaj a cukor a dobre

živeného osla a po boku ženu, a keď moje deti prospievajú na duchu i na tele, som

celkom šťastný a viac si nežiadam. K čomu všetko to utrpenie?“

Ako by však mohol byť šťastný, keby bol na svete sám a mal iba svoj dom? Keby žil

so svojou rodinou pod stanom strateným v púšti? Vediem ho preto k tomu, aby

poznal svoj omyl:

„Keď nájdeš večer pod ostanými stanmi priateľov, keď ti majú čo povedať

a rozprávajú ti, čo je nového v púšti...“

Veď som vás videl, na to nezabudnite! Videl som vás okolo nočných ohňov, ako

opekáte barana alebo kozu, a vaše hlasy ku mne doliehali. V tichu svojej lásky som

sa k vám zvoľna priblížil. Isteže, hovorili ste o synoch, ako jeden rastie a iný aký je

chorý, hovorili ste o dome, ale nie príliš naliehavo. A začali ste ožívať, až keď k vám

prisadol cestujúci z ďalekej karavány a rozvinul pred vami zázraky diaľok, keď vám

rozprával o bielych slonoch toto a toho kniežaťa a o svadbe ženy na tisíc kilometrov

odtiaľto, aj keď ste sotva poznali jej meno. Alebo o pohybe nepriateľov. Alebo

o nejakej kométe, urážke, láske či odvahe čeliť smrti, alebo o nejakej nenávisti voči

vám či o nejakom veľkom trápení. Náhle ste boli plní priestoru a spätí s toľkými

vecami a váš stan, milovaný a nenávidený, ohrozený a chránený, nadobudol náhle

zmysel. A boli ste zajatí v zázračnej spleti, ktorá i vás premenila v čosi väčšie, ako

ste boli vy sami...

Pretože potrebujete priestor, a ten vo vás môže uvoľniť jedine reč.

Dlho som v tichu svojej lásky pozoroval tie príslušníčky svojho ľudu, ktorí vypadali

šťastne. A vždy som zisťoval, že šťastie ich navštívilo nehľadané, ako krása sochu.

A vždy sa mi javilo ako známka ich dokonalosti a hodnoty ich srdca. A svoj dom otvor

pre život iba tej žene, ktorá ti môže povedať: Cítim sa tak šťastná, lebo šťastie, ktoré

jej rozžiarilo tvár, svedčí o jej hodnote, je to šťastie odmeneného srdca.

Nežiadaj preto odo mňa, hlavy ríše, aby som pre svoj ľud dobýval šťastie. Nežiadaj

odo mňa, od sochára, aby som prenasledoval krásu: usadol by som a nevedel, kam

bežať. I krása sa takto mení v šťastie. Žiadaj odo mňa len, aby som im budoval dušu,

v nej taký oheň môže planúť.“

Strana 172

Ale ty vidíš slobodu i násilie príliš zjednodušene. A balansuješ medzi nimi, lebo

pravda nie je v jednom ani v druhom ani uprostred, ale inde. Aká by to ale musela

byť náhoda, aby si svoju vnútornú pravdu zachytil jediným slovom! Slová sú

chudobné schránky. A prečo by mala na to, čo nutne potrebuješ k svojmu rastu,

stačiť chudobná schránka?

Ale ak máš byť slobodný, ako je slobodný spevák, improvizujúci na svojom nástroji,

nie je azda potrebné, aby ti najskôr vycvičil prsty a naučil ťa speváckemu umeniu?

A to znamená boj a násilie a vytrvalosť.

A ak máš byť slobodný, ako je slobodný horal, nie je azda potrebné, aby si si vycvičil

svaly? A to znamená boj a násilie a vytrvalosť.

A ak máš byť slobodný, ako je slobodný básnik, nie je azda potrebné, aby si si

vycvičil mozog a ukul štýl? A to znamená boj a násilie a vytrvalosť.

Čo si už zabudol, že podmienkou šťastia je nikdy šťastie nehľadať? Lebo potom by si

usadol a nevedel, kam bežať. Môžeš jedine tvoriť a šťastie je ti udelené ako odmena.

A podmienkou šťastia je boj a násilie a vytrvalosť.

Čo si už zabudol, že podmienkou krásy je nikdy krásu nehľadať? Lebo potom by si

usadol a nevedel kam bežať. Môžeš jedine vytvoriť dielo a krása je ti udelená ako

odmena. A podmienkou krásy je boj a násilie a vytrvalosť.

Strana 285

Modlitba osamelej ženy:

„Zmiluj sa nado mnou, Pane, ťaží ma samota. Nič neočakávam. Sedím tu v pokoji

a nič ku mne nehovorí. Predsa však to, po čom túžim, nie je prítomnosť ľudí, pretože

uprostred davu sa cítim ešte viac stratená. Ale iná žena, mne podobná, rovnako

osamelá v podobnom pokoji, sa predsa cíti naplnená, keď sa niekde po dome

pohybujú tí, ktorých má rada. Nepočuje ich ani nevidí. Ničoho sa jej v tej chvíli od

nich nedostáva. Stačí jej k šťastiu vedomie, že jej dom je obývaný.

Ani ja, Pane, nežiadam nič, čo je možné vidieť či počuť. Tvoje zázraky nie sú určené

zmyslom. Stačí len, aby si môjho ducha osvietil svetlom domova, a budem

uzdravená.

Strana 243

„A uvedomil som si, že tým najdôležitejším darom je dar cesty, po ktorej má človek

ísť, aby dospel k slávnosti. A ak chce posúdiť tvoju kultúru, chce od teba v prvom

rade počuť, aké sú tvoje slávnosti – a ako ich pociťuje srdce a – alebo slávnosť je

okamih prechodu, prekročenie prahu, vylúpnutie z kukly, keď došlo k premene –

odkliať prichádzaš a kam ideš. Až vtedy poznám, akým si človekom, a ak stojí za

námahu podporovať tvoje zdravie, tvoj objem brucha a tvoju početnosť.

Lebo je tomu tak, že láska je túžba po láske, kultúra je túžba po kultúre a radosť

obradu potápania za čiernou perlou je túžba po čiernej perle na dne morí.“

Strana 421

Človek chcel čosi získať. Získal to. A je teraz šťastný? Šťastie bolo predsa v onej

ceste za niečím. Pozrite na rastlinu, ktorá vytvára kvet. Je šťastná, že vytvorila kvet?

Je iba dovŕšená. A nemôže si priať nič, len smrť. Viem, čo je túžba a pracovná

vášeň. A pocit úspechu. A potom odpočinok. Ale odpočinok nie je potrava a nedá sa

z neho žiť. Niečo iné je potrava a niečo iné je cieľ. Niekto uteká rýchlejšie a vyhrá.

Ale z vyhratého behu nemôže byť živý. Rovnako ako nemôže ten, kto miluje more,

byť živý z jedinej búrky, ktorú premohol. Tá jedna premožená búrka je jedno tempo

ruky v jeho plavbe. Jedno tempo, ktoré volá po ďalšom. A radosť z vytvárania kvetu,

z premáhania búrky a z budovania chrámu je niečo iného než radosť z kvetu, ktorý je

hotový, z búrky, ktorú sme premohli, z chrámu, ktorý už sme postavili. Čakať, že

nájdeme radosť v niečom, čo sme pôvodne odsudzovali, myslieť si, že by sa mohol

bojovník tešiť radosťami lenivca, je ilúzia. Ale bojovník predsa bojuje zdanlivo za to,

z čoho je lenivec živý. Nemá však právo byť sklamaný, ak sa potom stane lenivec

z neho. Lebo nariekať nad tým, že túžba nikdy nedosiahne uspokojenie, je klam. Je

to klam, pokiaľ ide o predmet túžby. Povieš, že to, čo večne prenasleduješ, sa večne

vzďaľuje...

Strana 86

I keď som mal tú skúsenosť, že šťastných ľudí je možné vidieť omnoho častejšie na

púšti, v kláštoroch a tam, kde prinášajú obete, než medzi lenivcami v úrodných

oázach či na takzvane šťastných ostrovoch, bolo by napriek tomu hlúpe z toho

vyvodzovať, že hodnota potravy je v protiklade k hodnote šťastia. Znamená to teda

len toľko, že kde je viac statkov, tam sa človeku ponúka viac možností, aby sa mýlil

v povahe svojich radostí. Naozaj to totiž vyzerá, ako keby pochádzali z vecí, zatiaľ čo

pramenia len zo zmyslu, ktorého veci nadobúdajú v určitej ríši, v určitom príbytku

alebo panstve. Práve preto sa v blahobyte ľudia zmýlia oveľa ľahšie a omnoho

častejšie sa pachtia za márnym bohatstvom.

Strana 265

Epidémia depresie ukazuje podľa autora knihy Stefana Kleina - Vzorec šťastia ako

naliehavo spoločnosť potrebuje práve šťastie.

Radosť pôsobí nielen na ducha, ale predovšetkým na telo. Nešťastie ho ničí, šťastie

ho stavia na nohy.

Mozog nehodnotí na základe racionálnej úvahy, ale emocionálne. Na toto slúžia časti

predného mozgu. Práve tu sa inscenujú rôzne možnosti, a keď si mozog predstaví,

ako by sme sa cítili v tom či onom prípade, padne rozhodnutie.

Mozog pracuje v okamihoch veselosti iba ľavou polovicou.

Efektívne riadenie pocitov uvádza do chodu istý druh reťazovej reakcie. Ak sa

u človeka s vyššou aktivitou ľavej časti predného mozgu objavujú negatívne emócie

menej často a netrvajú dlho, tak jeho telo produkuje menej stresových hormónov.

Stresové hormóny, ako je kortizol, môžu preukázateľne a trvale oslabiť imunitu.

Naučiť sa kontrolovať vlastné negatívne pocity znamená zvýšiť aktivitu ľavej strany

predného mozgu. Kto sa o to snaží, žije nie len šťastnejšie, ale robí aj niečo pre

svoje zdravie.

Podľa Davidsonovho odhadu je počet ľudí so šťastne, nešťastne a neutrálne

zameranou mysľou zhruba rovnaký. Prevaha jednej alebo druhej strany predného

mozgu nesúvisí s okamžitými okolnosťami – je znakom osobnosti.

Gény majú iste vplyv na našu osobnosť, a tým aj na sklony k veselosti alebo

skľúčenosti. Je napr. dobre doložené, že depresie majú čiastočne dedičné príčiny:

ľudia príbuzní v prvom stupni s ľuďmi, ktorí depresiami trpia, majú štyrikrát vyššiu

pravdepodobnosť, že budú v živote tiež postihnutí depresiami. Podobné čísla platia

i pre iné duševné poruchy, napr. schizofréniu. Ukazuje sa zreteľné genetické

ovplyvňovanie schopnosti byť šťastný. Tým, že gény ovplyvňujú vznik a priebeh

chorôb, môžu spôsobiť pocit nešťastia.

Gény teda neurčujú náš osud. Ľudia však nie sú raz navždy predurčení svojim

ranným detstvom. Všimol si to neuropsychológ Davidson, ktorý vo svojom laboratóriu

skúmal činnosť mozgu u osôb, ktoré prvýkrát testoval v detskom veku a potom znovu

o desať rokov neskôr. Deti, ktoré medzitým chodili do školy, by už teraz nebolo

možné rozpoznať podľa predchádzajúceho encefalografického záznamu. Mnoho

detí, u ktorých v mozgu najprv prevládala aktivita ľavej časti, teraz vykazovala vyššiu

aktivitu pravá strana; u ďalších to bolo presne naopak. Zážitky detí z uplynulých

desiatich rokov celkom ovplyvnili ich temperament.

Nešťastie môžeme kontrolovať, šťastiu sa môžeme naučiť.

Aby sa zmenilo naše správanie alebo emócie, musí sa zmeniť stavba mozgu. A jeho

premena vychádza práve z neurónov. Bunky sivej hmoty totiž nevydávajú signály

v podobe rovnomerného toku, ale vysielajú ich v jednotlivých dávkach. Tým, že

v určitom čase vyšlú signál vždy iba dva neuróny, sa medzi nimi posilňuje spojenie,

synapsia. Aj za učenie sú zodpovedné jednotlivé neuróny (meníme stovky spojení

v mozgu).

Dlhodobé posilnenie stojí bunku energiu. Preto sa uskutoční ďalší krok – ale len

vtedy, keď sa náklady vyplatia. Nové mosty sa vytvoria v mozgu len vtedy, keď sa

podnety, ktoré majú zostať uchované v pamäti, spoločne objavujú dosť dlhý čas.

Toto je dôvod, prečo si môžeme niečo trvale zapamätať len opakovaným cvičením.

Serotonín a dopamín, dva hormóny, ktoré sú v rozhodujúcej miere zodpovedné za

existenciu dobrých pocitov. Tieto látky, ktoré nám umožňujú prežívať radosť, pôžitok

a sympatie, zohrávajú kľúčovú rolu pri prestavbe mozgu. Nie je to náhoda, učenie

a prežívanie šťastia sú spolu neoddeliteľne späté.

Keď sme skleslí, hladina serotonínu klesá; pri depresii bunky sivej hmoty odumierajú.

Šťastie je pre mozog studňou mladosti.

Talent, ktorý nepodporujeme, zakrpatie. Platí to pre všetky výkony mozgu: schopnosť

cvičiť sa pre väčšiu mieru šťastia môžeme trénovať tak, ako napr. písanie na stroji

plynulou angličtinou alebo presnosť svojho vnímania.

Emócie sú nevedomé stavy organizmu, pocity sú ich vedomé vnímanie.

Nesmieme sa okamžite snažiť zmeniť okolnosti, ale seba. Nesporné je: po prvé –

naše vnímanie šťastia záleží viac na spôsobe, akým náš mozog pociťuje, než na

vonkajších okolnostiach. Po druhé – jednorazové úsilie nestačí na to, aby sme

zmenili spôsoby svojho pociťovania. Na to aby sme zmenili mozog, sú nevyhnutné

zvyky a opakovanie. Predpokladá to schopnosť vynaložiť určité úsilie. Dalajláma

hovorí: „Tajomstvo cesty ku šťastiu je odhodlanie, úsilie a čas.“

Emócie sú program, ktorý prebieha automaticky. Väčšinou sa na ňom zúčastňuje

telo. Pocit zaznamenávame vtedy, keď si uvedomíme priebeh emócie.

Dejiny mesta sa podobajú vývoju ľudského mozgu aj v tom, že neprebiehajú

pozvoľna, ale v skokoch. Na jeho stavbe sa dajú rozoznať tri fázy búrlivej expanzie.

Tieto mozgové vrstvy sa nazývajú podľa tvorov, v hlavách ktorých sa prvý raz

masívne rozšírili: mozog plazov, mozog starších cicavcov a mozog mladších

cicavcov. Najstarší je mozog plazov. Kruhové obvody mozgového kmeňa hrajú

najdôležitejšiu úlohu pri vzniku emócií. Práve tu sa rodí hlad a strach: vysvetľuje sa

tak skutočnosť, že strachu je schopná aj jašterica. Bez tejto prastarej oblasti mozgu

by boli nemysliteľné nielen panika a zlosť, ale i radostné vzrušenie a slasť.

K centrám, ktoré sa rozvíjali v mozgu starších cicavcov patrí hippokampus

a amygdala, ktoré uchovávajú spomienky na pocity a miesta. Tieto štruktúry nám

umožňujú flexibilné správanie. Zvieratá sa teraz mohli ľahšie učiť, kto je priateľ a kto

nepriateľ, kde je potrava a ktorá strava chutí najlepšie. Výrazné zväčšenie veľkého

mozgu, ktorý preklenul staršie oblasti mozgu, charakterizuje mozog mladších

cicavcov. Zvieratá, u ktorých sa táto časť mozgu rozšírila, sa mohli v doteraz

nevídanej miere prispôsobovať meniacim sa životným podmienkam. Aj taký pocit,

ako je súcit, má svoje korene vo veľkom mozgu. Tento poznatok je jeden

z významných vedeckých prekvapení minulých rokov: altruizmus (nezištná

starostlivosť o druhých)nie je vymoženosť ľudskej kultúry, je výkonom mozgu

mladších cicavcov, ale sú ho schopné aj iné stvorenia. I keď sú naše pocity rôzne,

všetky spočívajú na základných pohnútkach, ako sú žiadostivosť alebo strach.

Dopamín je malá molekula zložená iba z 22 atómov – vodíka, uhlíka, kyslíka

a dusíka. Akokoľvek nepatrne môže molekula dopamínu vyzerať, v mozgu pôsobí

skutočne mimoriadne. Podieľa sa na riadení bdelosti a zameriava pozornosť. Zvyšuje

zvedavosť, schopnosť učenia, fantáziu, kreativitu a túžbu po sexe. Mozog túto látku

vylučuje vždy, keď po niekom alebo niečom túžime. Dopamín je molekula túžby.

Uvádza do chodu aj systémy nutné na dosiahnutie našich cieľov. Vďaka nej sa cítime

motivovaní, optimistickí a plní sebadôvery. Dopamín vedie mozog k tomu, aby sa

odhodlal k činu – je nepostrádateľný pri podriadení sa svalov vôli. Krátko povedané:

dopamín je látka, ktorá nás poháňa. Uvádza nás do stavu vibrujúcej radosti, vábi nás

vidinou cieľa a ponúka nám predstavu, že cieľ máme na dosah, preto prispieva viac

ako iné látky pôsobiace v mozgu k vytvoreniu euforickej nálady. Alkohol a nikotín

ovplyvňujú zvýšené uvoľňovanie dopamínu v mozgu. Dopamín ovplyvňuje udalosti

v mozgu hneď tromi spôsobmi. Po prvé, upozorní nás na zvlášť zaujímavé situácie –

dopamín prebúdza. Po druhé, vyzýva aby sa vštepili do pamäti dobré skúsenosti –

dopamín podporuje učenie. A po tretie, slúži na to, aby riadil svaly a aby telo

podriadil vôli – dopamín aktivuje. Nedostatok dopamínu človeka utlmuje. Nadbytok

tejto látky vedie ku skaze: túžba sa vystupňuje k posadnutosti, úsilie o dosiahnutie

cieľa k opojeniu mocou, sebadôvera k šialenstvu veľkosti a bohatstvo nápadov

k posadnutosti. Aj dobré pocity majú svoje temné stránky. Dopamín môžeme

považovať za akéhosi hlavného chemického sprostredkovateľa túžby.

Neuróny nevedie k aktivite potrava, ale iba jej radostné očakávanie, t.j. nazývame ho

systém očakávania. Jedno príslovie hovorí: Najväčšia radosť spočíva očakávaní.

Samotnú odmenu, ktorá je nám prisľúbená, tak prijímame bez zvláštneho pohnutia.

Prečo urobí pár cukríkov z testovaných osôb oveľa šikovnejších a nápadnejších

diagnostikov? Neočakávaný dar v mozgu lekára ľahko zvýši hladinu dopamínu.

Dopamín podnecuje bunky sivej hmoty ku spracovaniu informácií - rovnaký

mechanizmus vyvoláva aj zvedavosť. Dopamín vyvoláva zvláštnu aktivitu pracovnej

pamäti, ktorá je uložená v prednom mozgu. Dopamnín súčasne pôsobí na hlboko

uložené centrá, ktoré riadia pozornosť, a zaisťujú tak zvýšenú koncentráciu. Príjemné

prekvapenie môže týmto spôsobom rozhýbať myslenie.

Spojenie zvedavosti a túžby, ktoré podporuje dopamín, je súčasťou kreativity. Bez

neobvyklého množstva týchto neurotransmitérov, vyvolaného buď prirodzene, alebo

pomocou drog, by nikdy nevzniklo mnoho umeleckých diel. Jean–Paul Sartre písal

svoje posledné knihy v umeleckom tvorivom opojení. Francúzsky filozof totiž

v starobe postupne strácal zrak. Aby vyhral svoje preteky so slepotou, užíval

amfetamín, drogu, ktorá zvyšuje hladinu dopamínu. Nálada teda ovplyvňuje

výkonnosť ducha.

Každý pôžitok je opojením. Na vzniku všetkých pôžitkov sa podieľajú opioidy.

Charles Baudelaire: „Opíjajte sa! Treba byť večne opitý. Vínom, poéziou alebo

cnosťou, ako chcete. Ale opíjajte sa.“ Opioidy chemickými cestami ovplyvňujú

prežívanie času: organizmus akoby zdanlivo zastavil čas.

Coelho Paulo - Hudba zaznievajúca z kaplnky

„Uvedomujem si, že prežívam jeden z nezabudnuteľných okamihov života, ktoré

oceníme často až potom, keď magický okamih uplynie. Som tu prítomný celou svojou

bytosťou, bez minulosti, bez budúcnosti, prežívam iba toto ráno, hudbu, slasť,

nečakanú modlitbu. Dostávam sa do akéhosi stavu milosti, extázy, vďačnosti za to,

že žijem.“ Týmito slovami autor knihy zachytil esenciu radosti, keď sa započúval do

hry pianistky, ktorá hrala v „Malej kaplnke“, ležiacej kdesi uprostred lesa, sebe

a Bohu.

Naproti tomu v poviedke Pianista v nákupnom centre opisuje príbeh pianistu, ktorý

hrá tak, že nevníma okolitý svet „konzumentov“ v nákupnom centre, ale hľadí na

magický svet skladateľov, ktorí hudbu zložili. Počúva ho len Boh prítomný v duši

a v rukách tohto pianistu „lebo on dáva to najlepšie, čo v ňom je, nezáleží mu na

uznaní ani na zarobených peniazoch. Hrá, akoby bol v milánskej La Scale alebo

v parížskej Opere. Hrá, lebo hra je jeho osudom, jeho radosťou, jeho životným

poslaním.

Podľa knihy Vzorec šťastia autora Stefana Kleina

„V roku 1973 výskumné skupiny objavili, že neuróny v našich hlavách majú

receptory, teda miesta pre chemický príjem opiátov, k nim patrí morfium a heroín.

Najskôr boli telu odhalené vlastné opiáty – drogy, ktoré si organizmus sám

pripravuje. Pomenované boli endorfíny a skoro sa objavila aj ďalšia látka – enkefalín.

Nakoniec boli objavené dynorfíny, ktoré pôsobia úplne opačne ako endorfíny:

„vypínajú“ pocit blaženosti, spôsobený endorfínmi a enkefalínom. Opioidy sú

takzvané neuropeptidy, molekuly, ktorú sú oveľa väčšie a zložitejšie vystavané ako

substancia radosti dopamín. Opioidy sú obsiahnuté i v mozgu psov, hlodavcov,

hmyzu, pôsobia dokonca i v jednoduchom nervovom systéme dážďoviek. Je vari celá

príroda posadnutá hľadaním šťastia?

Eufória zamilovanosti je celkom porovnateľná s účinkami opojenia heroínom alebo

kokaínom. Z hľadiska neurobiológie nie je výsledok udivujúci, pretože drogy na

jednej strane a elixír lásky – oxytocín a vazopresín – na druhej strane pôsobia

v mozgu na tie isté spoje. Oboje pôsobia na systémy, v ktorých hrá podstatnú rolu

dopamín, hormón túžby. Pre vznik väzby k partnerovi je to nevyhnutné, dopamín

riadi pozornosť a prebúdza žiadostivosť.

Deti robia človeka súčasne šťastným i nešťastným – šťastie totiž nie je opakom

nešťastia a nevylučuje ho.“

Podľa knihy Lidský živočich od autora Desmonda Morrisa je obzvlášť dôležitý úsmev

v detstve. Ľudské mláďatá sa nemôžu držať žiadnej matkinej srsti a tak musia hľadať

iný spôsob, ako si zaistiť zotrvanie u všeochraňujúcej matky. Úsmev sa objavuje

skoro, približne vo štvrtom týždni života, a matka je ním okúzlená. Ak sa na ňu

dieťatko usmeje, chce ho matka okamžite pritisnúť k sebe, alebo aspoň byť blízko

neho. Týmto udržovaním matky na blízku si dieťa vynahradzuje chytanie sa srsti.

Mnoho matiek sa domnieva, že dieťa sa naučí usmievať, pretože napodobňuje jej

vlastný výraz tváre, ale nie je tomu tak. Úsmev je vrodená reakcia a deti by sa

usmievali bez ohľadu na to, či matka robí to isté alebo nie. Vieme to spoľahlivo,

pretože i deti, ktoré sa narodili slepé a nemohli teda nikdy matkinu tvár vidieť, sa

začínajú automaticky usmievať , keď dosiahnu vek štyroch týždňov. Úsmev je príliš

dôležitý ľudský signál na to, aby bol ponechaný náhode.

Základom „dobrého chovania“ je vzájomný altruizmus. Medzi obyvateľmi mesta platí

nepísané pravidlo „Ty mňa poškriabeš na chrbte a ja teba tiež.“ Deťom nejaký čas

trvá, než sa tomuto systému naučia, a môžeme počuť, ako im rodičia hovoria, aby

„sa chovali slušne“. Je to zvláštne použitie slova „chovať sa“. V podstate tento príkaz

znamená „chovať sa k cudzím ľuďom, ako by to boli priatelia“. Na začiatku pripadá

deťom ťažké túto zvyklosť dodržiavať, ale postupom času sa stanú dospelými

mladými ľuďmi, ktorí sú obvykle schopní prijať lož a hrať túto spoločenskú hru.

Podľa Konrada Lorenza „Kto chce ešte vôbec prejavovať srdečný a vrelý cit k ľuďom,

musí sa sústrediť na malý počet priateľov, lebo nie sme utváraní tak, aby sme mohli

milovať všetkých ľudí, akokoľvek je taká požiadavka správna a etická. Musíme si

teda vyberať, to znamená, že si musíme voči niektorým iným ľuďom, ktorí by si práve

tak zaslúžili naše priateľstvo, udržovať odstup.

Nahustenie množstva ľudí v tesnom priestore vedie nie len cez vyčerpanie a rozklad

medziľudských vzťahov nepriamo k prejavom odľudštenia, ale bezprostredne tiež

vyvoláva agresívne chovanie.

Človek sa chce udržať na uzde a snaží sa každý deň a každú hodinu chovať sa

zdvorilo – to znamená priateľsky – k ľuďom, s ktorými spriatelený nie je, stupňuje sa

jeho stav utrpenia. Všeobecná nevľúdnosť, ktorú môžeme pozorovať vo všetkých

veľkomestách, je jasne úmerná hustote ľudských más nakopených na tom ktorom

meste. Preľudnenie prispieva nepriamo k všetkým chorobným stavom a prejavom

rozpadu. Vieru, že by sa snáď vhodným vytrvalým pôsobením vo forme

„podmieňovania“ podarilo vytvoriť nový typ ľudí odolných proti účinkom preľudnenia,

považujem za nebezpečné bláznovstvo.

Ekológia človeka sa mení niekoľkokrát rýchlejšie nech ekológia ostatných

organizmov. Tempo diktuje technologický pokrok, ktorý naberá obrátky

geometrickým radom.

Chvat dnešných dní neponecháva ľuďom čas na to, aby si vopred premysleli

a overili, čo sa chystajú robiť. A potom sú ešte naivne hrdí na to, že sú muži činu,

a zatiaľ v skutočnosti prírodu a seba sami ničia.“ Naproti tomu šťastná spoločnosť

podľa S. Kleina - Vzorec šťastia necháva na každom svojom členovi, aby sám

rozhodoval o čo možno najväčšom počte malých i veľkých životných otázok.

Napomáha jednotlivcovi uskutočniť jeho plány a nádeje. Dokonca je zmyslom

každého spoločenského vývoja rozšíriť možnosti voľby indivídua. Ďalšie ciele, akým

je zvýšenie blahobytu, sú druhoradé.

Drvivá väčšina ľudí si dnes cení len to, čo prináša zisk a čím je možné pretromfnúť

svojho blížneho v bezuzdnom súťažení. Každý prostriedok slúžiaci tomuto cieľu

sa klamne zdá byť hodnotou. Ničivý blud utilitarizmu možno definovať ako zámenu

prostriedkov a cieľa.

Pokladám však za pravdepodobné, že okrem túžby po majetku a vyššom sociálnom

postavení hrá tu tiež podstatnú rolu strach. Strach, že budú pristihnutí v súťaži,

strach z chudoby, strach, že sa chybne rozhodnú a nebudú už na vyčerpávajúce

situácie stačiť. Človek sa ponáhľa nie len pre svoj hlad; sebalákavejšia slasť by ho

neprimäla k sebapoškodzovaniu; ponáhľa sa, pretože je čímsi hnaný. Čo ho ženie, to

môže byť jedine úzkosť.“ Ekonomický trhový systém „sa stále rovnakej krátkozrakej

politiky: odmeňujú spotrebiteľov vyššou „životnou úrovňou“ za to, že pokračujú

v nervy drásajúcou a krvný tlak zvyšujúcou súťažou so svojimi blížnymi.

Aparát, ktorý u všetkých vyšších organizmov zaisťuje túto životne dôležitú adaptáciu

chovania na „tržnú situáciu“, má bezpochyby tiež tie základné fyziologické vlastnosti,

ktoré nájdeme takmer u všetkých podobne zložitých neurosenzorických organizácií.

Po prvé: podlieha princípu privykania alebo senzorickej adaptácie, tzn. že

kombinácia podnetov, ktorá sa vyskytuje veľakrát po sebe, postupne stráca svoju

účinnosť. Druhou všeobecne platnou vlastnosťou zmieneného adaptačného

mechanizmu je zotrvačnosť.

Za týchto podmienok bolo mnohé z toho, čo dnes považujeme za hriešne alebo

prinajmenšom opovrhnutia hodné, úplne správnou, ba životne nutnou stratégiou

prežitia. Prežieranie bolo cnosťou, lebo keď konečne padlo do pasce veľké zviera,

najrozumnejšou vecou, ktorú mohol človek urobiť, bolo napchať sa, ako len to šlo. To

isté platilo i o smrteľnom hriechu lenivosti: ulovenie koristi bolo natoľko

vyčerpávajúce, že nebolo vhodné vydávať viac energie, než bolo bezpodmienečne

nutné. Nebezpečie obklopujúce človeka na všetkých stranách bolo natoľko hrozivé,

že bolo nezodpovednou pochabosťou podstupovať akékoľvek zbytočné riziko

a úzkostlivá opatrnosť hraničiaca so zbabelosťou bola jedinou rozumnou zásadou

všetkých jednaní.

Fylogeneticky vyvinutý mechanizmus slasti a strasti nútil človeka dôsledne sa

vyhýbať nebezpečiu a výdaju energie, kde to len šlo, čo boli teda princípy naozaj

účelné.

S postupujúcim ovládaním svojho okolia zmenil moderný človek tržnú situáciu svojej

ekonomie slasti a strasti v smere stále vzrastajúcej precitlivelosti ku všetkým

nepríjemným situáciám a práve takej otupelosti voči nepríjemným zážitkom.

Z najrôznejších dôvodov má tento stav skazonosný efekt.

Ľudia strácajú schopnosť vkladať nepríjemnú prácu do diela, ktoré sľubuje slasť až

niekedy v budúcnosti.

Bez zaplatenia ceny vytrvalého prekonávania nepríjemného môžeme ešte tak

dosiahnuť slasť, nie však radosť, tej iskry božej.

Stručne povedané, táto neochota niesť strasti plodí smrteľnú nudu.

Čo nám chýba, sú prirodzené prekážky, ktorých prekonávanie skôr zoceľovalo

človeka tým, že sa naučil znášať strasť ako predpoklad dosiahnutia radosti

z úspechu. Hlavný problém je v tom, ako som už povedal, že táto prekážka nám

musí stáť v ceste prirodzene. Žiadne uspokojenie nevzíde z prekonávania úmyselne

vytvorených prekážok.

Obtiažnych prekážok, ktoré musia byť prekonané, ak nemá ľudstvo zahynúť, nie je

málo, a tak sa každému ponúka dosť príležitostí, ako dokázať svoju odvahu a cenu.

Je nevyhnutnou, a pritom reálnou úlohou výchovy zoznámiť všetkých ľudí s týmito

prekážkami.

Podľa S. Kleina – Vzorec šťastia „Pri posudzovaní vlastného šťastia sa často

dopúšťame chyby: zamieňame si spokojnosť so šťastím. V čom spočíva rozdiel?

Šťastie prežívame v rovnakom okamihu, v ktorom s ním máme čo do činenia. Šťastie

existuje iba v prítomnosti. Spokojnosť je to, čosi z nej uchováme v hlave, vzniká pri

pohľade naspäť.

Žiadna objektívna forma spokojnosti neexistuje. Meradlom, ktorým hodnotíme

skutočnosť, sú nádeje a obavy. Ten, kto sa porovnáva s inými, prehráva. Pohľady

inde robia človeka závislým od druhých, ale naviac môžu viesť k zlým rozhodnutiam.

Vo svojom každodennom živote si však musíme sami uvedomiť, do akého veľkého

omylu nás môže zvyk porovnávania priviesť.

Nestačí byť šťastný – človek si musí svoje šťastie všimnúť. Na to, aby sa život obrátil

k lepšiemu, nie je potrebná žiadna veľká zmena. Spokojnosť sa skladá podobne ako

mozaika z mnohých šťastných okamihov. Istým prostriedkom proti nešťastiu je

uvedomenie si okamihu šťastia.

Každý musí prísť sám na to, čo u neho vyvoláva dobré pocity. Život nie je beh na sto

metrov, pri ktorom všetci vybehnú z rovnakého miesta a prebehnú rovnakým cieľom.

Početné štúdie dokladajú, že medzi dobrou náladou – teda neprítomnosť stresu –

a priemernou dĺžkou života existuje priama súvislosť. Životný štýl človeka určuje vek,

aký pravdepodobne dosiahne, a to dokonca viac než dedičná výbava, prostredie

a lekárska starostlivosť. Jeho vplyv je omnoho silnejší než vplyv všetkých ostatných

faktorov dokopy! Telo je senzorom šťastia.

Magický trojuholník spokojnosti v spoločnosti tvorí spoločný cieľ občanov, sociálna

vyrovnanosť a kontrola nad vlastným životom. Tieto tri zložky pozitívne ovplyvňujú

dobré rozpoloženie, pretože znižujú stres, ktorému sú ľudia vystavení v priebehu

spoločného života. Súčasne vedú ku slobodnému utváraniu vlastného života podľa

talentu a možností.

Nečinnosť a pocit bezmocnosti sú najväčší nepriatelia šťastia. Kľúčom

k dobrým pocitom je činnosť. Šťastný život nie je dar osudu: musíme preň

niečo urobiť.

Radosť zo života je nám vrodená. Pociťovať rozochvené očakávanie, radostnú

extázu a vrúcnu sympatiu patrí k základnému vybaveniu mozgu. Tieto dary sú

dokonca potrebné pre život. Ľudia môžu byť šťastní takmer v každej situácii.

Spokojnosť je okolnosťami určovaná oveľa menej, než sme sa domnievali. Pri

hľadaní šťastia sa potkýname o vlastné nohy.

Som presvedčená, že na každej životnej križovatke, príp. aj v rámci každodenných

povinností sú možné vždy minimálne 2 spôsoby rozhodnutia sa ako pokračovať

ďalej. Čo je však určujúci kritériom samotného aktu rozhodnutia sa, že vykročíme

práve tou a nie inou cestou? Mám tým na mysli do akej miery je určujúcim faktorom

práve sebarealizácia môjho šťastia, ktorým v poradí, pri takýchto rozhodnutiach, je

samotné kritérium šťastia a vôbec, dá sa odčleniť ako samostatný rozhodujúci počin?

Zo svojej skúsenosti si skôr myslím, že okolností, ktoré nás každodenne utvárajú

a určujú, ktorou cestou sa vydáme, je veľa a aj keď sa nazdávame, že máme

slobodnú vôľu, niekedy musíme prijať to (napr. z existenčných dôvodov) čo nám

situácia prináša. Istý čas som bola nezamestnaná a naskytla sa mi možnosť terajšej

práce, v ktorom som už 9 rokov. Netušila som do čoho idem, ale keďže ako

nezamestnaná som zažívala zložité psychické stavy súvisiace s pocitmi osobnej

neschopnosti, nepotrebnosti, bola som nakoniec rada, že prácu mám, ale či to bol

správny krok v súvislosti so šťastím, to neviem zhodnotiť ani teraz. Kritérium šťastia

ako prioritnej hodnoty som pri rozhodnutí sa nastúpiť do tohto zamestnania určite na

mysli nemala. Preto si myslím, že v životných situáciách skôr hodnotíme všeobecné

existenčné kritériá a až potom v rámci samotnej cesty, ktorou sme sa rozhodli ísť,

hľadáme spôsob si ako urobiť túto cestu príjemnou, radostnou, príp. šťastnou. Teda

nie je to problém voľby na križovatke, ale spôsob akým kráčame po svojej, už

zvolenej ceste.

Denne zažívame rôzne situácie, v ktorých sa ocitáme ako diváci. Ak zostaneme

v tejto pozícii nezúčastneného pozorovateľa , alebo len diváka (pozorovateľ pozoruje

a hodnotí situáciu, ale nezasahuje do nej, divák sa díva, vníma a ak mu situácia

zahrá na citlivú strunu, reaguje na ňu pocitovo napr. radosťou alebo hnevom). Ak

však do situácie vstúpime aktívne či už verbálne alebo akčne, môžeme ovplyvniť

alebo zmeniť priebeh udalosti. Ako ju zmeníme záleží aj na nás. Môžeme ju zmeniť

na radostnú, pocitovo šťastnú pre druhých a spätnou väzbou aj na seba, alebo aj

naopak.

P. Coleho - O umení meča

Kto porozumel zmyslu života, vie, že nič nemá začiatok a nič nemá koniec, preto

netrpí úzkosťou. Bojuje za to, v čo verí, nesnaží sa nikomu nič dokazovať, udržiava

sa tichý pokoj človeka, ktorý mal odvahu vybrať si vlastný osud.

Toľko sa sústreďujeme na to, čo považujeme za najlepší postoj, že zabúdame na

čosi oveľa dôležitejšie: na dosiahnutie svojich cieľov potrebujeme aj iných ľudí. Preto

je potrebné svet nielen pozorovať, ale vedieť sa vžiť aj do pocitov iných a naučiť sa

nasledovať ich myšlienky.

Teda pocity radosti a šťastia sa nemusia dostavovať len pasívnym spôsobom

prijímania, už hotových situácií v ktorých sa ocitneme, ale vytvárať také situácie,

udalosti vlastným pričinením. To sa nám však podarí len keď sme na to dostatočne

vybavený duševne (psychicky).

Stretnutie v Galérii Dentsu

Pretože svoj život prežíval naplno,

suchá tráva ešte stále púta pozornosť okoloidúcich.

Kvety iba kvitnú,

a robia to najlepšie, ako dokážu.

Biela ľalia v údolí, ktorú nik nevidí,

nemusí nikomu nič vysvetľovať;

žije iba pre krásu.

Ľuďom však spolužitie s „iba“ nestačí.

Keby rajčiny chceli byť melónmi,

bola by z toho fraška.

Preto ma nesmierne prekvapuje,

keď sa toľko ľudí zaoberá iba tým,

že chcú pôsobiť ako ktosi, kým nie sú;

čo pekné vidia v premene na frašku?

Nemusíte predstierať, že ste silný,

nemusíte si dokazovať, že všetko je v najlepšom poriadku,

nemôžete sa zaoberať tým, čo si o vás myslia ostatní,

ak cítite potrebu plakať, plačte,

je dobré vyplakať sa do poslednej slzy

(lebo potom sa môžete znovu usmievať).

SÚHRN: Miznutie všetkých silných citov spôsobené .........................Pokroky

v technológii a farmakológii podporujú neschopnosť znášať i tú najmenšiu

nespokojnosť. Ľudia tak strácajú schopnosť prežívať radosť , ktorú je možné

dosiahnuť len po trpkej námahe pri zdolávaní prekážok. Prirodzené kontrastné vlny

utrpenia a radosti sa rozplývajú do nepoznaných oscilácií nevýslovnej nudy.

U ľudí sa náklonnosť a antipatie (odpor, nechuť k dačomu alebo dakomu) vyvíjajú

takisto na základe skúseností z kontaktov s príslušnými osobami. Tieto stavy môžu

vznikať bez vedomých spomienok na predchádzajúce udalosti. Náklonnosť je teda

výkonom implicitnej (zahrnutý v dačom bez slovného, jasného vyjadrenia) pamäti.

Spočíva skôr v emóciách ako vo vedomých spomienkach. Dôvera vzniká vtedy, keď

umožňuje stále väčšie skutky brania a dávania.

Vášne určujú náš život viac ako všetky myšlienky. Vášne má však človek pevne

vštepené. Musíme ich brať také, aké sú. Spôsob života, ktorý zodpovedá ľudskej

prirodzenosti, bude trvale produktívnejší a urobí nás šťastnejšími než život, ktorý sa

prieči našim schopnostiam.

..........................................

Pri posudzovaní vlastného šťastia sa často dopúšťame chyby: zamieňame si

spokojnosť so šťastím. V čom spočíva rozdiel? Šťastie prežívame v rovnakom

okamihu, v ktorom s ním máme čo do činenia. Šťastie existuje iba v prítomnosti.

Spokojnosť je to, čosi z nej uchováme v hlave, vzniká pri pohľade naspäť.

Strana 188: ..................................................

Žiadna objektívna forma spokojnosti neexistuje. Meradlom, ktorým hodnotíme

skutočnosť, sú nádeje a obavy. Ten, kto sa porovnáva s inými, prehráva. Pohľady

inde robia človeka závislým od druhých, ale naviac môžu viesť k zlým rozhodnutiam.

Vo svojom každodennom živote si však musíme sami uvedomiť, do akého veľkého

omylu nás môže zvyk porovnávania priviesť.

Nestačí byť šťastný – človek si musí svoje šťastie všimnúť. Na to, aby sa život obrátil

k lepšiemu, nie je potrebná žiadna veľká zmena. Spokojnosť sa skladá podobne ako

mozaika z mnohých šťastných okamihov. Istým prostriedkom proti nešťastiu je

uvedomenie si okamihu šťastia.

Každý musí prísť sám na to, čo u neho vyvoláva dobré pocity. Život nie je beh na sto

metrov, pri ktorom všetci vybehnú z rovnakého miesta a prebehnú rovnakým cieľom.

Početné štúdie dokladajú, že medzi dobrou náladou – teda neprítomnosť stresu –

a priemernou dĺžkou života existuje priama súvislosť. Životný štýl človeka určuje vek,

aký pravdepodobne dosiahne, a to dokonca viac než dedičná výbava, prostredie

a lekárska starostlivosť. Jeho vplyv je omnoho silnejší než vplyv všetkých ostatných

faktorov dokopy! Telo je senzorom šťastia.

Magický trojuholník spokojnosti v spoločnosti tvorí spoločný cieľ občanov, sociálna

vyrovnanosť a kontrola nad vlastným životom. Tieto tri zložky pozitívne ovplyvňujú

dobré rozpoloženie, pretože znižujú stres, ktorému sú ľudia vystavení v priebehu

spoločného života. Súčasne vedú ku slobodnému utváraniu vlastného života podľa

talentu a možností.

Šťastná spoločnosť necháva na každom svojom členovi, aby sám rozhodoval o čo

možno najväčšom počte malých i veľkých životných otázok. Napomáha jednotlivcovi

uskutočniť jeho plány a nádeje. Dokonca je zmyslom každého spoločenského vývoja

rozšíriť možnosti voľby indivídua. Ďalšie ciele, akým je zvýšenie blahobytu, sú

druhoradé.

Nečinnosť a pocit bezmocnosti sú najväčší nepriatelia šťastia. Kľúčom k dobrým

pocitom je činnosť. Šťastný život nie je dar osudu: musíme preň niečo urobiť.

Radosť zo života je nám vrodená. Pociťovať rozochvené očakávanie, radostnú

extázu a vrúcnu sympatiu patrí k základnému vybaveniu mozgu. Tieto dary sú

dokonca potrebné pre život. Ľudia môžu byť šťastní takmer v každej situácii.

Spokojnosť je okolnosťami určovaná oveľa menej, než sme sa domnievali. Pri

hľadaní šťastia sa potkýname o vlastné nohy.

Šťastie je niečo viac než len neprítomnosť nešťastia. Radosť a slasť pritom pôsobia

proti negatívnym emóciám, ako sú strach a smútok. Rozháňajú ich ako vietor hmlu.

Žiť svoj život tak, aby sme z neho mali radosť môžeme dvoma princípmi. Pomocou

vedomého cvičenia môžeme posielať spoje pre dobré pocity. Zámerne si môžeme

pripravovať situácie, na ktoré reagujeme s radosťou.

Podľa knihy Lidský živočich od autora Desmonda Morrisa je obzvlášť dôležitý je

úsmev v detstve. Ľudské mláďatá sa nemôžu držať žiadnej matkinej srsti a tak musia

hľadať iný spôsob, ako si zaistiť zotrvanie u všeochraňujúcej matky. Úsmev sa

objavuje skoro, približne vo štvrtom týždni života, a matka je ním okúzlená. Ak sa na

ňu dieťatko usmeje, chce ho matka okamžite pritisnúť k sebe, alebo aspoň byť blízko

neho. Týmto udržovaním matky na blízku si dieťa vynahradzuje chytanie sa srsti.

Mnoho matiek sa domnieva, že dieťa sa naučí usmievať, pretože napodobňuje jej

vlastní výraz tváre, ale nie je tomu tak. Úsmev je vrodená reakcia a deti by sa

usmievali bez ohľadu na to, či matka robí to isté alebo nie. Vieme to spoľahlivo,

pretože i deti, ktoré sa narodili slepé a nemohli teda nikdy matkinu tvár vidieť, sa

začínajú automaticky usmievať , keď dosiahnu vek štyroch týždňov. Úsmev je príliš

dôležitý ľudský signál na to, aby bol ponechaný náhode.

Strana 21

Základom „dobrého chovania“ je vzájomný altruizmus. Medzi obyvateľmi mesta platí

nepísané pravidlo „Ty mňa poškriabeš na chrbte a ja teba tiež.“ Deťom nejaký čas

trvá, než sa tomuto systému naučia, a môžeme počuť, ako im rodičia hovoria, aby

„sa chovali slušne“. Je to zvláštne použitie slova „chovať sa“. V podstate tento príkaz

znamená „chovať sa k cudzím ľuďom, ako by to boli priatelia“. Na začiatku pripadá

deťom ťažké túto zvyklosť dodržiavať, ale postupom času sa stanú dospelými

mladými ľuďmi, ktorí sú obvykle schopní prijať lož a hrať túto spoločenskú hru.

Strana 88

Rozverne výstredná architektúra ľudí dráždi, rovnako ako ich myseľ otupuje

architektúra jednotvárna a okukaná, ktorá nudí tým, že je iba praktická. Vo výzdobe

miest sa môžu objaviť odvážne i premrštene vynaliezavé nápady, ale sťažka ich

nájdeme v stavebníctve. Cieľavedome neobvyklá a príťažlivá architektúra je

ozajstnou vzácnosťou.

Keď sa navrhujú veľké stavby alebo špecializované strediská voľného času, dostanú

vynaliezaví architekti voľnú ruku. Z určitých dôvodov však je sotva kedy pociťovaná

potreba vniesť tento prvok radosti do obvyklej mestskej krajiny. Keď je náhodou

nejakému umelcovi dovolené vytvoriť vynaliezavú budovu v strede mesta ako

v prípade Hundertwasserovho domu vo Viedni alebo Gaudího stavieb v Barcelone,

ľudia sa k nim hrnú, aby ich videli a vychutnali si ich zvláštnosť. Navzdory ich

reakciám sa však zdá, že na úradoch sa nikto nestará o to, ako môžu takéto projekty

na ľudí pôsobiť.

Strana 111

Konrad Lorenz

Kto chce ešte vôbec prejavovať srdečný a vrelý cit k ľuďom, musí sa sústrediť na

malý počet priateľov, lebo nie sme utváraní tak, aby sme mohli milovať všetkých ľudí,

akokoľvek je taká požiadavka správna a etická. Musíme si teda vyberať, to znamená,

že si musíme voči niektorým iným ľuďom, ktorí by si práve tak zaslúžili naše

priateľstvo, udržovať odstup.

Nahustenie množstva ľudí v tesnom priestore vedie nie len cez vyčerpanie a rozklad

medziľudských vzťahov nepriamo k prejavom odľudštenia, ale bezprostredne tiež

vyvoláva agresívne chovanie.

Človek sa chce udržať na uzde a snaží sa každý deň a každú hodinu chovať sa

zdvorilo – to znamená priateľsky – k ľuďom, s ktorými spriatelený nie je, stupňuje sa

jeho stav utrpenia. Všeobecná nevľúdnosť, ktorú môžeme pozorovať vo všetkých

veľkomestách, je jasne úmerná hustote ľudských más nakopených na tom ktorom

meste. Preľudnenie prispieva nepriamo k všetkým chorobným stavom a prejavom

rozpadu. Vieru, že by sa snáď vhodným vytrvalým pôsobením vo forme

„podmieňovania“ podarilo vytvoriť nový typ ľudí odolných proti účinkom preľudnenia,

považujem za nebezpečné bláznovstvo.

Ekológia človeka sa mení niekoľkokrát rýchlejšie nech ekológia ostatných

organizmov. Tempo diktuje technologický pokrok, ktorý naberá obrátky

geometrickým radom.

Chvat dnešných dní neponecháva ľuďom čas na to, aby si vopred premysleli

a overili, čo sa chystajú robiť. A potom sú ešte naivne hrdí na to, že sú muži činu,

a zatiaľ v skutočnosti prírodu a seba sami ničia.

Niektoré odvetvia chemického priemyslu nevyberavo ťažia z túžby po okamžitom

uspokojení požiadaviek a distribuujú s ľahkomyseľnosťou až zločinnou prostriedky,

ktorých dlhodobý účinok nemožno vôbec predvídať.

Civilizované ľudstvo si asi začne uvedomovať svoje chyby, až keď ich pocítia

ekonomicky, to však už bude asi neskoro. Najmenej zo všetkého si všíma to,

ako .........................poškodzuje tento barbarský proces myseľ.

Bunka zhubného nádoru stratila tú genetické informáciu, ktorú potrebuje, aby bola

schopná hrať svoju rolu ako užitočný člen záujmovej komunity celého tela. Zhubná

bunka sa tak chová ako jednobunkový živočích alebo lepšie povedané ako mladá

embryonálna bunka.

Podobnosti medzi obrazom mestskej periférie a nádorom sú očividné.

Zvláštny prípad pozitívnej spätnej väzby nastáva, keď spolu súťažia jedinci toho

istého druhu prostredníctvom selekcie. Na rozdiel od selekcie pôsobiace

faktory .........................prostredia pôsobí vnútro druhová selekcia zmeny genofondu,

ktoré nielen že neposilňujú vyhliadky druhu na prežitie, ale ju vo väčšine prípadov

znateľne oslabujú.

Drvivá väčšina ľudí si dnes cení len to, čo prináša zisk a čím je možné pretromfnúť

svojho blížneho v bezuzdnom súťažení. Každý prostriedok slúžiaci tomuto cieľu

sa klamne zdá byť hodnotou. Ničivý blud utilitarizmu možno definovať ako zámenu

prostriedkov a cieľa.

Pokladám však za pravdepodobné, že okrem túžby po majetku a vyššom sociálnom

postavení hrá tu tiež podstatnú rolu strach. Strach, že budú pristihnutí v súťaži,

strach z chudoby, strach, že sa chybne rozhodnú a nebudú už na vyčerpávajúce

situácie stačiť. Človek sa ponáhľa nie len pre svoj hlad; sebalákavejšia slasť by ho

neprimäla k sebapoškodzovaniu; ponáhľa sa, pretože je čímsi hnaný. Čo ho ženie, to

môže byť jedine úzkosť.

Každý výrobca sa zo zrejmých dôvodov snažia u spotrebiteľa vystupňovať potrebu

práve toho tovaru, ktorý sám vyrába.

Dôsledky prepychu, ku ktorému vedie bludný kruh stúpajúcej ponuky a dopytu, skôr

či neskôr zruinujú západný svet, najmä Spojené štáty americké. Národy západu

nakoniec nebudú schopné obstáť v súťaži s národmi východu, menej zhýčkanými

a zdravšími. Kapitalistickí držitelia sa držia stále rovnakej krátkozrakej politiky:

odmeňujú spotrebiteľov vyššou „životnou úrovňou“ za to, že pokračujú v nervy

drásajúcou a krvný tlak zvyšujúcou súťažou so svojimi blížnymi.

Aparát, ktorý u všetkých vyšších organizmov zaisťuje túto životne dôležitú adaptáciu

chovania na „tržnú situáciu“, má bezpochyby tiež tie základné fyziologické vlastnosti,

ktoré nájdeme takmer u všetkých podobne zložitých neurosenzorických organizácií.

Po prvé: podlieha princípu privykania alebo senzorickej adaptácie, tzn. že

kombinácia podnetov, ktorá sa vyskytuje veľakrát po sebe, postupne stráca svoju

účinnosť. Druhou všeobecne platnou vlastnosťou zmieneného adaptačného

mechanizmu je zotrvačnosť.

Za týchto podmienok bolo mnohé z toho, čo dnes považujeme za hriešne alebo

prinajmenšom opovrhnutia hodné, úplne správnou, ba životne nutnou stratégiou

prežitia. Prežieranie bolo cnosťou, lebo keď konečne padlo do pasce veľké zviera,

najrozumnejšou vecou, ktorú mohol človek urobiť, bolo napchať sa, ako len to šlo. To

isté platilo i o smrteľnom hriechu lenivosti: ulovenie koristi bolo natoľko

vyčerpávajúce, že nebolo vhodné vydávať viac energie, než bolo bezpodmienečne

nutné. Nebezpečie obklopujúce človeka na všetkých stranách bolo natoľko hrozivé,

že bolo nezodpovednou ...............................podstupovať akékoľvek zbytočné riziko

a úzkostlivá opatrnosť hraničí so zbabelosťou bola jedinou rozumnou zásadou

všetkých jednaní.

Fylogeneticky vyvinutý mechanizmus slasti a strasti nútil človeka dôsledne sa

vyhýbať nebezpečiu a výdaju energie, kde to len šlo, čo boli teda princípy naozaj

účelné.

S postupujúcim ovládaním svojho okolia zmenil moderný človek tržnú situáciu svojej

ekonomie slasti a strasti v smere stále vzrastajúcej precitlivelosti ku všetkým

nepríjemným situáciám a práve takej otupelosti voči nepríjemným zážitkom.

Z najrôznejších dôvodov má tento stav skazonosný efekt.

Ľudia strácajú schopnosť vkladať nepríjemnú prácu do diela, ktoré sľubuje slasť až

niekedy v budúcnosti.

Bez zaplatenia ceny vytrvalého prekonávania nepríjemného môžeme ešte tak

dosiahnuť slasť, nie však radosť, tej iskry božej.

Stručne povedané, táto neochota niesť strasti plodí smrteľnú nudu.

Čo nám chýba, sú prirodzené prekážky, ktorých prekonávanie skôr zoceľovalo

človeka tým, že sa naučil znášať strasť ako predpoklad dosiahnutia radosti

z úspechu. Hlavný problém je v tom, ako som už povedal, že táto prekážka nám

musí stáť v ceste prirodzene. Žiadne uspokojenie nevzíde z prekonávania úmyselne

vytvorených prekážok.

Obtiažnych prekážok, ktoré musia byť prekonané, ak nemá ľudstvo zahynúť, nie je

málo, a tak sa každému ponúka dosť príležitostí, ako dokázať svoju odvahu a cenu.

Je nevyhnutnou, a pritom reálnou úlohou výchovy zoznámiť všetkých ľudí s týmito

prekážkami.

Človek je tu na to, aby prekonával

prekážky. .................................................................................

SÚHRN: Miznutie všetkých silných citov spôsobené .........................Pokroky

v technológii a farmakológii podporujú neschopnosť znášať i tú najmenšiu

nespokojnosť. Ľudia tak strácajú schopnosť prežívať radosť , ktorú je možné

dosiahnuť len po trpkej námahe pri zdolávaní prekážok. Prirodzené kontrastné vlny

utrpenia a radosti sa rozplývajú do nepoznaných oscilácií nevýslovnej nudy.

Som presvedčená, že na každej životnej križovatke, príp. aj v rámci každodenný

povinností sú vždy možné minimálne 2 spôsoby rozhodnutia sa ako pokračovať

ďalej. Čo je však určujúci kritériom samotného aktu rozhodnutia sa, že vykročím

práve touto cestou? Mám tým na mysli do akej miery je určujúcim faktorom práve

sebarealizácia môjho šťastia, ktorým v poradí pri takýchto rozhodnutiach je samotné

kritérium šťastia a vôbec, dá sa odčleniť ako samostatný rozhodujúci počin? Tieto

otázky si môžem klásť, pretože nepoznám na ne odpoveď, nakoľko pri výbere

príslušnej školy, ktorú by som chcela študovať alebo napr. práce – zamestnania je

možné uplatňovať ako prvoradé naplnenie šťastia? Skôr si myslím, že okolností,

ktoré nás každodenne utvárajú a určujú, ktorou cestou sa vydáme, je veľa a aj keď si

myslíme, že máme slobodnú vôľu, niekedy musíme prijať to (napr. z existenčných

dôvodov) čo nám situácia prináša. Istý čas som bola nezamestnaná a naskytla sa mi

možnosť terajšieho zamestnania, v ktorom som už ...............rokov. netušila som do

čoho idem, ale keďže ako nezamestnaná som zažívala ťažké psychické stavy

súvisiace s osobnou neschopnosťou, nepotrebnosťou, ....................bola som rada,

že ju mám, ale či to bol správny krok v súvislosti so šťastím, to neviem zhodnotiť ani

teraz. A určite kritérium šťastia ako prioritnej hodnoty som pri rozhodnutí sa nastúpiť

do tohto zamestnania nemala na mysli. Preto si myslím, že v životných situáciách

skôr hodnotíme všeobecné existenčné kritériá a až potom v rámci samotnej cesty,

ktorou sme sa rozhodli ísť hľadáme spôsob ako urobiť túto cestu príjemnou,

radostnou, príp. šťastnou. Teda nie je to problém voľby na križovatke, ale spôsobu

akým kráčame po svojej už zvolenej ceste.

Denne zažívame rôzne situácie v ktorých sa ocitáme ako diváci. Ak zostaneme

v tejto pozícii nezúčastneného pozorovateľa , alebo len diváka (pozorovateľ pozoruje

a hodnotí situáciu, divák sa díva a vníma a ak mu situácia zahrá na citlivú strunu

reaguje pocitovo napr. radosťou alebo hnevom) len ťažko môžeme zmeniť chod

udalosti, ktorú pozorujeme. Ak však do situácie vstúpime aktívne či už verbálne

alebo akčne, môžeme zmeniť a niekedy zásadne priebeh udalosti. Ako ju zmeníme

záleží na nás. Môžeme ju zmeniť na radostnú, pocitovo šťastnú pre druhých

a spätnou väzbou aj na seba, alebo aj naopak.

Teda pocity radosti a šťastia sa nemusia dostavovať len pasívnym spôsobom

prijímania, už hotových situácií v ktorých sa ocitneme, ale vytvárať také situácie,

udalosti vlastným pričinením. To sa nám však podarí len keď sme na to dostatočne

vybavený duševne (psychicky). A to priamo súvisí s vývojom našej osobnosti

(ontogenéza) od dieťaťa až do smrti. Sme samoformovateľní.

Podľa DCD - Typy myslí

Telo je rovnako dôležitým faktorom utvárajúcim osobnosť tej – ktorej bytosti ako

samotný mozog (vrátane jeho citových, pocitových a nadstavbových sfér). Dokonca

z fylogenetického hľadiska bolo primárnym formovateľom vnemov práve telo. Podľa

DCD – Typy myslí „ Nemôžete ma odlúčiť od môjho tela, urobiť pekný, čistý rez, ako

sa často domnievali filozofi. Moje telo obsahuje práve toľko mňa, hodnoty, nadanie,

spomienky a sklony, ktoré ma robia tým, kým som, koľko ma obsahuje nervový

systém. Aj tí z nás, čo zápolia s Descartovou predstavou, majú silnú tendenciu

považovať myseľ (to znamená mozog) za šéfa tela, za kormidelníka lode. Držiac sa

tohto štandardného spôsobu uvažovania, ignorujeme významnú alternatívu: pohľad

na mozog (a teda aj myseľ) ako na jeden orgán medzi mnohými, na relatívne

neskorého uchvatiteľa moci, ktorého funkcie nemôžeme správne pochopiť, kým sa

naň nebudeme pozerať nie ako na šéfa, ale iba ako na ďalšieho tak trochu

nespoľahlivého sluhu, pracujúceho na presadzovaní záujmov tela, ktoré mu

poskytuje prístrešie, energiu a dáva jeho aktivitám význam.“ Teda náš riadiaci

systém – mozog je neoddeliteľný od tela, pretože je aj ním spätne formovaný. Teda

príjemné zážitky (izolujem slovo príjemné, pretože téma je o šťastí) sú pociťované a

„zapisované“, prípadne zapamätávané aj telom, teda nie len telom ako

sprostredkovateľom. O povahe vzťahu mysle a tela, o skutočnosti, že myseľ nie je

izolovaná t.j. že „umožňuje aby naše telá samotné (bez nervových systém, ktoré

obsahujú) mali v sebe mnoho múdrostí, ktoré my využívame v priebehu

každodenného rozhodovania“ píše vo svojej knihe „Tak hovoril Zarathustra“ Friedrich

Nietzsche.

„Telo som a duša“ – tak hovorí dieťa. A prečo nehovoriť, ako hovoria deti? Precitnutý,

znajúci však hovorí: telo som a telo nič viac; a duša je len slovo pre čosi na mojom

tele. Telo je veľký rozum, mnohosť s jediným zmyslom, vojna a mier, jedno ovčie

stádo a jeden pastier. Nástrojom tvojho tela, brat môj, je i malý tvoj rozum, ktorý

nazývaš „duchom“; je to malý nástroj, hračka je to tvojho veľkého rozumu... Za tvojimi

myšlienkami a citmi, brat môj, stojí mohutná vládkyňa, neznáma múdra bytosť –

ktorej meno je ona sama. V tvojom tele prebýva, je tvojím telom. Je viac rozumu

v tvojom tele než v najlepšej tvojej múdrosti.“

„Evolúcia obsahuje informácie v každej časti každého organizmu. Vnútornosti

a hormonálne systémy zvierat obsahujú množstvo informácií o svete, v ktorom žili ich

predkovia. Tieto informácie sa vôbec nemusia kopírovať do mozgu. Nemusia byť

reprezentované v dátových štruktúrach nervového systému. Môže ich však využívať

nervový systém projektovaný tak, aby dôveroval alebo využíval informácie

obsiahnuté v končatinách a očiach. Existuje teda poznanie hlavne o preferenciách,

ktoré je obsiahnuté vo zvyšku tela. Descart o dôležitosti jednoty tela a mysle píše:

„Prostriedkami týchto pocitov bolesti, hladu, smädu atď. príroda tiež učí, že ja som

prítomný vo svojom tele nie iba tak, ako je námorník prítomný na svojej lodi, ale že

som pevne spojený a takpovediac zmiešaný s ním do takej miery, že s ním tvorím

jednu jedinú vec.“

„Keď ide všetko dobre, vládne harmónia a rôzne zdroje múdrostí v tele spolupracujú

pre úžitok celku, ale my všetci až príliš dobre poznáme konflikty, ktoré môžu vyvolať

zvláštny pocit typu: „Moje telo má svoju vlastnú myseľ!“ Niekedy je očividne lákavé

považovať časť týchto obsiahnutých informácií za samostnantú myseľ. Prečo? Lebo

je organizovaná takým spôsobom, že niekedy môže robiť akoby nezávislé rozlíšenia,

zohľadňovať preferencie, rozhodovať, stanoviť postupy, ktoré súťažias vašou

mysľou. V takýchto prípadoch je karteziánska predstava vlastného ja ako bábkára,

ktorý sa zúfalo pokúša viesť nepoddajnú bábku – telo, veľmi silná. Vaše telo môže

aktívne prezradiť tajomstvá, ktoré sa vy zúfalo snažíte udržať - červenáte sa,

chvejete alebo potíte, aby som spomenul len tie najzreteľnejšie prípady. Môže sa

„rozhodnúť“, že napriek vašim premysleným plánom je teraz vhodný čas na sex a nie

na intelektuálny rozhovor, a potom urobí trápne veci ako prípravu na získanie moci.

Pri inej príležitosti, to je ešte pokorujúcejšie a frustrujúcejšie, sa môže odmietavo

postaviť k vášmu vlastnému úsiliu získať ho pre sexuálnu kampaň, prinúti váš

zvyšovať hlasitosť, krútiť číselníkmi a skúšať všetky spôsoby nezmyselného

prehovárania, aby ste ho presvedčili.

Ale prečo sa vôbec pokúšajú naše telá, ak už majú svoje vlastné mysle, získavať

ďalšie mysle – naše mysle? Nestačí jedna myseľ pre jedno telo? Nie vždy. Ako sme

videli, staré mysle v tele odviedli dobrú prácu, keď po miliardy rokov udržiavali v tele

život, sú však relatívne pomalé vo svojich rozlišovacích schopnostiach. Ich

intencionalita je krátkodobá a ľahko sa dá oklamať. Pre sofistikovanejšie správanie

vo svete treba pohotovejšiu myseľ, ktorá dovidí ďalej, myseľ, ktorá môže vytvárať

viac a lepšej budúcnosti.

..........................

..........................

.................

Citácia F. Pessoa – Kniha neklidu

- Ach, žiadny smútok nebolí toľko ako smútok po niečom, čo nikdy nebolo! To, čo

cítim, keď myslím na minulosť svojho skutočného času, keď plačem nad mŕtvolou

života svojho zašlého detstva..., to nikdy nedosiahne onoho bolestného

a rozochveného zanietenia, s nímž plačem nad tým, že nie sú skutočné tie prosté

predstavy z mojich snov, aspoň tie vedľajšie, ktoré som vo svojom pseudoživote

zhliadol náhodou, len raz, keď zahýbali za roh mojich vidín alebo prechádzali

dverami v jednej ulici, ktorou som v tom sne chodieval.

Str. 17

- Vysnívané veci majú len stranu obrátenú k nám...Druhú stranu u nich vidieť

nemôžeme...Nedá sa okolo nich chodiť...Na veciach života je zlé to, že si ich

môžeme prehliadnuť zo všetkých strán...Veci v sne majú iba tú stranu, ktorú

vidíme...Mať len lásky čisté ako naše duše...