66

KUPU

JTE

IBA

OD P

REDA

JCU

S PR

EUKA

ZOM

DECEMBER ‘06

66

REAKCIA2

V reportáži o bezdomovectve v Bratislave odznelo

množstvo nepresných informácii, ktoré poškodzujú naše dobré meno. Chceme ich uviesť na pravú mieru.Reportáž vzbudzovala dojem, že OZ Proti prúdu je zodpovedné za komplexné riešenie bezdomo-vectva v Bratislave, ale nič pre vyriešenie situácie nerobí, ba dokonca sa snaží zodpovednosť preniesť na iné subjekty. Zákon o sociálnej pomoci však uvádza ako kompetentných na zriaďovanie útulkov a ďalších služieb na pomoc bezdomovcom obec a samosprávny kraj. Nebojíme sa prevziať svoju časť zodpovednosti. OZ Proti prúdu sa prioritne zameriava na pomoc bezdomovcom integrovať sa na trh práce. Podľa našich možností sa snažíme dočasne suplovať niektoré chýbajúce základné služ-by. Na zvládnutie zimného obdobia naše združenie samospráve ponúka: - službu streetwork vo vlastnej réžii (od konca novembra),

- v krízovej situácii zabezpečenie finančných prostriedkov na personálne náklady na prevádzku nízkoprahovej nocľahárne do konca zimy.

Nebolo v možnostiach OZ Proti prúdu zriadiť ešte k tomu aj nízkoprahovú nocľaháreň. Naše združenie preto plne podporovalo snahy iných organizácii, ktoré počas roka neúspešne žiadali o pridelenie konkrétnych priestorov na takúto nocľaháreň.

Občianske združenie Proti prúdu nemá a ani nikdy nedostalo financie na vybudovanie nocľahárne. V reportáži odznelo, že je vyčlenených z finančných prostriedkov spoločenstva Equal 7 950 000 Sk.Redaktor konštatoval, že z týchto peňazí však zdru-ženie útulky pre ľudí závislých na alkohole budovať nebude. Nasledoval strih: Sandra Tordová, OZ Proti prúdu: “V súčasnej situácii to neplánujeme.”

Z uvedenej časti reportáže vznikol nepravdivý dojem, že napriek tomu, že dokázateľne máme finančné prostriedky, nie sme ochotní ich využiť na zriadenie nocľahárne. A že vo veci zriadenia nocľa-hárne nepodnikáme žiadne kroky.

Nie je žiadne tajomstvo, že sme získali grant z eu-rópskeho sociálneho fondu - IS Equal, ktorý nám umožňuje pomáhať bezdomovcom v integrácii na trh práce. Tento grant, na ktorý sa reportáž odvoláva, nie je možné použiť na financovanie nocľahárne. Je prísne účelovo viazaný na podporu zamestnávania bezdomovcov a konkrétne aktivity (chránená dielňa, individuálne poradenstvo, tréningy na rozvoj soci-álnych zručností, podpora rekvalifikácie...) Celkový rozpočet projektu na tri roky je 7 950 000 Sk.

Celková vyplatená suma nášmu združeniu do tohto času dosiahla sumu 2 100 101 Sk.

Vytrhnutá z kontextu bola veta o zriadení nízkopra-hovej nocľahárne, ktorá hovorí, že v súčasnej situácii to neplánujeme. V reportáži už neodznelo dôležité vysvetlenie, že dôvod, prečo zriadenie nocľahárne neplánujeme, je, že existujú organizácie, ktoré dlho a neúspešne predkladajú projekty na nízkoprahovú nocľaháreň a ktorých snahy my plne podporujeme. Realitou je, že v čase uzávierky stále chýba níz-koprahová nocľaháreň pre skupinu bezdomovcov, ktorí trpia závislosťami, a jedinou reálnou alternatívou namiesto minuloročných stanov s 200 posteľami je 40 stoličiek, kde môžu bezdomovci stráviť noc. Naše združenie stále aktívne vyhľadáva možné priestory a v prípade potreby vyčlení financie na personál a skoordinuje personál nocľahárne – takže pravdou je, že v súčasnosti sa aktívne zúčastňujeme na príprave nocľahárne.

Združenie nedostalo od samosprávy ponuku na žiad-ne priestory - je teda lož, že ich odmietlo.V reportáži odznelo, že samospráva ponúkla združeniu priestory a auto. Združenie obidva dary odmietlo.

Nie je pravdou, že by združeniu boli ponúknuté priestory na prevádzku nízkoprahovej nocľahárne a nie je pravda, že by nejaké priestory odmietlo. Práve naopak chýbajúce priestory sú problémom, prečo iné združenia, napríklad De Paul, nemôžu realizovať svoje projekty nízkoprahovej nocľahárne. Ponúknuté auto na mobilný streetwork ako dar od iného združenia nespĺňalo základné parametre na tento druh činnosti. Združenie už má k dispozícii jedno svoje osobné auto. Podľa našich minuloroč-ných skúseností, staré osobné auto je nevhodné z dôvodu nízkej kapacity (okrem vodiča a dvoch streetworkerov sa zmestí len jeden až dvaja bez-domovci), čo je neefektívne a prevádzku to neuve-riteľne predražuje. Taktiež dochádzalo k situáciám, že auto o 11. v noci zlyhalo uprostred križovatky, čím sme ohrozili život bezdomovca, za ktorého sme v aute zodpovedali, a boli sme nútení čeliť nerie-šiteľnej situácii, keď polozmrznutého bezdomovca odmietli vziať vodiči všetkých privolaných taxíkov. Na základe týchto skúseností sme sa priklonili k alternatíve, ktorú presadzujú naši zahraniční kole-govia prevádzkujúci streetwork – t.j. viackapacitné auto (6 až 9) v dobrom stave.

Konkrétne priestory na nocľaháreň ešte reálne nie sú. Za nepravdivé tvrdenie považujeme, že existujú priestory vyčlenené na nízkoprahovú nocľaháreň. Oceňujeme aktivity rôznych inštitúcii pri hľadaní priestorov (napríklad Ministerstvo práce a sociálnych vecí SR, Bratislava - Staré mesto), avšak v čase odvy-sielania reportáže stále neexistovali žiadne priestory, ktoré by Magistrát mesta Bratislavy alebo mestské časti reálne vyčlenili na nízkoprahovú nocľaháreň.

Nie je pravdivá informácia, že sme žiadali od Magistrátu mesta Bratislavy zaplatiť spätne nejaké náklady, dokon-ca za činnosti, ktoré sme reálne neurobili.Považujeme to za vážne obvinenie, na ktoré sme tiež nemali možnosť reagovať. Jediná žiadosť o finančné prostriedky zo samosprávy bol projekt mobilného streetworku, ktorý sme spustili po začatí stanového tábora. Tento projekt sme podali hneď 26.1. 2006. Našťastie sme našli finančné prostriedky z iných zdrojov, pomocou ktorým sme mobilný street-work v kritických zimných mesiacoch prevádzkovali. Odpoveď z Magistrátu prišla niekoľko mesiacov po ukončení projektu s odôvodnením, že projekt nie je možné podporiť, lebo je po limite. Sme rozhor-čení nepravdivým obvinením, že sme dané aktivity nevykonali – dôkazom našej práce je každodenná spolupráca s pracovníkmi stanového tábora, kam sme privážali bezdomovcov.

V reportáži sa objavilo, že Stanislav Jurikovič, hovorca Miestneho úradu Bratislava - Staré Mesto konštatoval, že pani Tordová vystúpila s tým, že potrebuje peniaze, potrebuje priestory, potrebuje ľudí a rok sa čakalo, že príde s nejakým riešením konkrétnym. OZ Proti prúdu nežiadalo Staré mesto o pridelenie priestorov, ľudí a financií na nocľaháreň. Spolu s ďalšími organizáciami sme začiatkom roka defino-vali potrebu zabezpečiť, aby budúcu zimu neumrel ani jeden bezdomovec z dôvodu nedostatku pomo-ci. Navrhli sme samospráve spoluprácu pri vzniku denných a nočných zariadení pre bezdomovcov a pri terénnej práci. Vznikla Pracovná skupina nezis-kových organizácii a samosprávy, ktorej členom bolo aj Bratislava - Staré mesto. OZ Proti prúdu netvrdilo, že všetky tieto zariadenia má kapacity pre-vádzkovať vo vlastnej réžii. OZ Proti prúdu ponúklo konkrétny projekt na prevádzku terénnej práce. Samospráva podľa nášho názoru nemá rok čakať, ale tiež aktívne pripravovať riešenia. Proti prúdu sa u kompetentných počas roka zasadzovalo za vyčlenenie priestorov pre organizácie, ktoré plánovali pokryť ostatné chýbajúce služby.

Reportáž ďalej konštatuje, že aj naše združenie varuje, že i túto zimu hrozí, že bezdomovci budú zomierať na bratislavských uliciach. Problém je vraj podľa združe-nia v predstaviteľoch mesta a mestských častí, ktorí odmietajú so združením spolupracovať. OZ Proti prúdu nikdy netvrdilo, že problém je v tom, že samospráva odmieta so združením spolupra-covať. Problém je v nedostatku odvahy vyčleniť priestory pre akékoľvek organizácie na prevádzku nízkoprahových zariadení pre závislých bezdomov-cov. Tieto zariadenia v prvom momente vzbudzujú silný odpor verejnosti, ktorá síce chce riešiť prob-lém, ale obáva sa mať takéto zariadenie fyzicky v blízkosti. Bezdomovectvo je tak vážny sociálny problém, že jeho riešenie musí ležať na kooperácii samosprávy, tretieho sektora a štátu. Preto naším cieľom nikdy nebol boj, ale spolupráca.

V čase uzávierky nášho časopisu, keď v Bratislave neexistuje nijaké zariadenie pre závislých bezdo-movcov, prosíme o pomoc inštitúcie aj podnikateľov, ktorí by mohli poskytnúť priestory na zimu, kde by bezdomovci mohli v teple stráviť noc.

SANDRA TORDOVÁOZ PROTI PRÚDU

Nepravdivá reportážReakcia na reportáž odvysielanú v Správach STV 13.11. 2006

66

Z OBSAHU 3

Kódex predajcučasopisu

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťa-žovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti na po máhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným

predajcom.11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finanč nej čiastky prijatej od kupujúceho.12. Predajca nesmie od kupujúceho

požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

32 - 33 Pútnik 46 - 47 Rozhovor36 - 38 Príbeh

6 - 7 Gule a klobása 8 - 11 Téma 16 - 18 Reportáž

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Visiaca okrasaPoznáte najnovšie trendy v ozdobovaní vianočných stromčekov? Časy pastelových vianočných ozdôb sú definitívne za nami. Tohtoročným farebným hitom je čierna! Nemyslite si: dizajnéri sa nezbláznili a nechcú smutné Vianoce.

Špeciálne detiPaťo má dvanásť, namiesto rúk má dva kýpte a tváričku má poznačenú predkusom. Dokáže krásne kresliť, opraviť rádio aj zaviazať uzol. Chodí do špeciálnej školy. Patril by do klasickej základnej? „Deti by sa mi tam smiali,“ tvrdí.

Kaprí svetKým sa vianočný kapor dostane na stôl „oblečený“ v trojobale so zemiakovým šalátom, musí sa ho niekoľkokrát dotknúť ľudská ruka. Nie je to jednoduché. Uzimení rybári stoja na samom počiatku v studenej vode a lovia.

„Erárna“ MonikaMala deväť, keď po ňu do školy prišli policajti. „Lepšie ti bude v ústave,“ povedali a ona nevedela, či má plakať, alebo sa tešiť. V rodine totiž fungovala ľahká matematika: naliať musí byť vždy z čoho, na tanier sa ujsť nemusí.

Horúca zima v KosovePripomína to hru mnohých mačiek s jednou myšou. Všetci už vedia, že Kosovo bude samostatné, že Srbsko toto územie definitívne stratilo, tvária sa však, že ešte čosi vydumajú. Diplomatickí alchymisti z OSN pripomínajú tetušky a strýkov...

PrinceznáMladá, úspešná divadelná a filmová herečka, známa ako princezná z rozprávok, dodnes nevie, prečo nikdy od rodičov nedostala vytúženého koníka Ponyho, ale aj dnes by ho ešte prijala. Čo si želá pod stromček Táňa Pauhofová?

SMS PRE PREDAJCOVEDITORIÁL

66

KONTAKTY4

Odvážna vojvodkyňa 15. 11. 2006 07:53Je zle, ak je bezdomovcom dospely, ak tento osud postihne dieta, tak je to strasne. Je mi velmi luto toho babatka, ktoreho matka predava NB v PN. Zial, nemam ako pomoct. L.

14. 11. 2006 17:04Som rada ze si konecne mozem kupit nota bene v novom meste nad vahom. Bola by som rada keby sa predaval v nasom meste castejsie. Rada pomaham slabsim a moze sa stat ze strany sa mozu kedykolvek otocit. Clovek nikdy nevie. Drzim palce a vela stastia do zivota p. Jozkovi co mi predal casopis. S pozdravom Mary

08. 11. 2006 21:42Pacil sa mi Juliusov prispevok. Ale bola by som zvedava kde by som aj ja mohla predat zlato co mam, zisli by sa mi korunky byvam u rodicov, nie som az tak na dne. Ale aspon by som si za to mohla kupit cosi mudrejsie – napriklad nota bene. Robim pre avon, kazdy mesiac par korun posielam nadaciam. Kiez by som mohla viac! Predavac pri kaviarni Jana v Bratislave bol velmi sympaticky no cas mi nedovolil sa s nim porozpravat.

03. 11. 2006 15:45Chcela by som povzbudit vsetkych predajcov v LC, aby brali svoju pracu vazne! Prosim ich, aby NB citali+pisali prispevky, lebo tak mozu dusevne rast a mat krajsiu buducnost. My s rodinkou im drzime palce a dufame, ze dosiahnu uroven blavakov ☺ 3R

02. 11. 2006 15:12Vzdy, ked mam stastie na predajcu NB, tak ho nikdy neodmietnem ked ma oslovi. Raz to je pri tescu, inokedy pri poste. Su to v podstate uz znami ludia s ktorymi sa stretavam v meste aj mimo predaja. Su mili a robia si svoju pracu a my si mozno malokedy uvedomujeme ich urcite nie lahku situaciu. A predsa sa na nas usmeju, podakuju a popraju vsetko dobre. A v NB si kazdy moze najst aspon jeden clanok, ktory ho uputa. Ja si ho vzdy precitam cele. Je predsa o nas – o ludoch, a to by nas mohlo aspon trochu zaujimat. Pekny den. Dagmar

02. 11. 2006 12:32Dakujem za dobru naladu predajcovi NB v Ziline na Marianskom namesti. Je dusickovy necas, fuci, brrr, a on ma dobru naladu a mile slova pre kazdeho ☺

Vojvodkyňa z Norfolku, sponzorka organizácie De Paul Slovensko a chystanej nízkoprahovej nocľahárne, prichádza na návštevu aj k nám. Čakali sme postaršiu pani v chanelovskom kostýmčeku s nalakovanými vyčesanými vlasmi. „Som Georgina,“ potriasa nám rukou bezprostredná blondína okolo tridsiatky. Chce vedieť o bratislavských bezdomovcoch všetko. Náš predajca Anton ju pozýva do svojej záhradnej chatky. Nechala som v aute svietiť svetlá a vybila sa baterka. Vojvodkyňa si bez rečí vysúka rukávy na svojom ležérnom, ale kvalitnom svetri a pustí sa roztláčať naše auto, až kým motor nenaskočí. Veľké finále nás ešte len čaká. Klub pre bezdomovcov s úžasným františkánom Filipom a naši ešte úžasnejší „bezďáci“. Klub, kde sú vítaní všetci, aj tí, čo majú pod čapicou. Vilma v novej blúzke z Kanady s radostným výkrikom „Prezent!“ vrazí vojvodkyni do ruky kyticu. Tonka s obrovskými okuliarmi a anjelským hláskom zaspieva siahodlhú verziu „Dedinka v údolí“. Po jemnej obmene „Sláviček v údolí“ preruší nadychujúcu sa Tonku frenetický potlesk. To sa už vrhne k nohám vojvodkyne Pišta so svojráznym prednesom mixovanej verzie Mor ho a modlitby Verím v Boha. Vojvodkyňa, obložená šálkami čaju, kávy, limonády a chuťoviek, ktoré Rudo s Vilmou prinášajú, musí zodpovedať milión otázok. Čo robí taká vojvodkyňa celý deň, či sa kamaráti s kráľovnou Alžbetou, aký futbalový klub podporuje, až po konštatovania, že na Angličanku je príliš pekná. Úlohy sa potom vymenia a vojvodkyňa počúva. Najhoršie je prežiť zo dňa na deň, zobudiť sa a nevedieť, či je to tvoj posledný deň. Najviac rezonuje strach z nadchádzajúcej zimy. Niet kam ísť. Ktosi povedal, že si váži, že taká vzácna návšteva až z Anglicka prišla navštíviť ich, ľudí na úplnom dne. Že im dala nádej.V čase našej uzávierky je Klub pre bezdomovcov už tiež doslovne bez domova. De Paul Slovensko stále priestory na nocľaháreň nemá. Verím, že kúzlo Vianoc zafunguje a zázrak sa stane. Že v čase, keď čítate tieto riadky, sa dávno našli ľudia, ktorí dali priestor bezdomovcom nielen vo svojom srdci, ale aj v realite. Veselé Vianoce.

SANDRA TORDOVÁtordova@yahoo.com

Potešte svojich blízkych praktickým darčekomNa to, aby ste pri vianočnom stromčeku rozžiarili oči celej rodiny, nepotrebujete drahé dary. Stačí navodiť tú správnu atmosféru pokojného času bez pracovných stresov. Ale ak chcete rodinku dokonale potešiť, nejaké dary to predsa len chce. Máme pre vás typ, ktorým potešíte všetkých naraz a zároveň zbytočne nemíňate korunky navyše. Sú to jednoduché digitálne fotoaparáty, ktoré ale dokážu splniť bežné požiadavky na rodinné fotenie a robiť pekné fotky. Sony Cyber-shot W30 je malý fotoaparát s rozlíšením 6 megapixelov so zabudovanom dvojitou Anti-blur technológiou proti rozmazaným záberom. Ide o kombináciu optickej a softvérovej stabilizácie, vďaka ktorej fotíte bez blesku aj pri slabšom svetle a výsledkom sú fotky bez rozmazania a s lepšími farbami. Rovnako vie W30 fotiť aj rýchle objekty (pri športe) či pobehujúce deti. Veľkou výhodou W30 je výdrž až 400 fotiek na nabitie akumulátora, makro už z odstupu 2 cm a 32 MB interná pamäť. Sony Cyber-shot S500 je cenovo nenáročný foťáčik, ktorý má väčšinu vlastností spoločných s W30, ale vďaka jednoduchej konštrukcii aj niečo navyše. Konkrétne, môže sa pochváliť až 11-metrovým dosahom blesku, čo sa zíde pri rodinnej fotke, a tužkovými batériami, ktoré sú lacné a ľahko sa nimi môžete zásobiť aj na dovolenky. Takto vám nikdy neujde dobrý záber, lebo fotoaparát proste „neskape“.Vojvodkyňa z Norfolku. Alebo radšej Georgina.

Bezdomovcom dala aspoň nádej. Foto: jaInzercia

Ad: Sandra Tordová: Skladačka, NB65Veľa sa píše o tom, čo by mala pre bezdomovcov robiť vláda, samospráva, občianske združenia, charita. Počúvam a čítam o potrebe stanov, nocľahární, podávaní polievok, poskytovaní šatstva. Počul som príbehy viacerých bezdomovcov. Ani jeden nezačínal slovami: „Zostal som bez peňazí a stal som sa bezdomovcom“. Začínali skôr takto: „Spálil som všetky vzťahy, ktoré som mal s rodičmi, manželkou/manželom, deťmi. Po tom, ako som ich opustil vnútorne, opustil som ich aj fyzicky a ocitol som sa na ulici.“ Prečo človek ničí vzťahy so svojimi najbližšími a opúšťa ich? Nie vždy je to chyba toho, kto odchádza. Ak z domu odíde mladý chlapec, lebo už nevie znášať to, že obaja rodičia denne pijú a hádajú sa, chráni tým svoje zdravie. Ak muž, ktorý chodí pracovať do zahraničia a prináša domov veľké peniaze, nájde raz byt prázdny, znamená to, že len peniazmi sa nedá udržať a rozvíjať vzťah

s manželkou. Vzťah vinou oboch manželských partnerov zlyhal, pretože manželské vzťahy takmer vždy zlyhávajú vinou oboch partnerov. Ak je otec bezdomovec a syn pracuje v renomovanej firme, zlyhali vzťahy vo výchove, zaneprázdneným či rozvadeným rodičom sa odcudzili deti. Myslím si, že bezdomovcom sa stáva ten, kto zanedbáva vzťahy vo svojej rodine. JOZEF HORVÁTH

Ad: Lucia Laczkó: Kočovníci, NB65Kde je Danielina zodpovednosť? Pani Daniela nie je pozitívnym príkladom pre svoje deti. Aké zázemie ponúka svojim najbližším? Nie je hriech rodiť deti, ktorým nedokáže poskytnúť skutočný domov a ktoré v podstate zneužíva? Áno, zneužíva! Takto to vnímam. Cez svoje deti rieši situáciu, za ktorú môže iba ona sama. Spolieha sa, že ľuďom príde tých úbohých detí ľúto a pomôžu. Sama som slobodná matka s jedným dieťaťom a viem, aké je to v skutočnosti ťažké, ale bývať v stane a celkovo žiť takým bezstarostným štýlom by som si už kvôli synovi nemohla dovoliť. To predsa nedokáže žiadna skutočne milujúca a racionálne zmýšľajúca matka. Rada by som vedela, aké kroky Daniela podnikla na bývanie, aké možnosti vyčerpala pre lepší život a budúcnosť svojich detí. Vďaka nej vyrastá ďalších päť potenciálnych bezdomovcov, ktorí budú nevedomky ďalej

posúvať jej výchovu. Na druhej strane mi jej je úprimne ľúto, lebo ona sama nezažila pozitívne vedenie, ciele a zrejme ozajstnú rodičovskú lásku. Ale takých je viac a napriek tomu sa nevzdávajú, snažia sa. Ani ja som nemala sladké detstvo a dodnes ma prenasledujú jeho mračná, nenechám sa však položiť, nevzdávam sa. Uvedomujem si, že nikto nemá právo súdiť, ale toto je priveľa, keďže ide o deti, ktoré za to nemôžu a nemajú ani na výber. V dnešnom svete si svojou budúcnosťou môže byť istých len málo ľudí, stačí okamih a všetko je inak, ale držať sa hesla „nejako bolo, nejako musí byť“ a donekonečna sa spoliehať na dobrých ľudí... Je pravda, že chudoba nie je na hanbu, ale Daniele tieto slová do úst nepatria. BLANKA Z POPRADU

66

KONTAKTY 5

Už 3 roky v ŽilineV decembri uplynú 3 roky spolupráce Charitatívno-sociálneho centra v Žiline a OZ Proti Prúdu z Bratislavy. Prostredníctvom týchto organizácii, ktoré pomáhajú a ponúkajú pomoc ľuďom bez domova a ľuďom v núdzi, prebieha projekt predaja pouličného časopisu Nota bene v Žiline. Svoju sociálnu situáciu si predajom časopisu počas troch rokov zlepšilo 120 zaregistrovaných predajcov, počas mesiaca v uliciach Žiliny ich môžete stretnúť 10-12. Aj tento rok budú mať predajcovia malú oslavu s tortou s tromi symbolickými sviečkami.

Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré prídu na naše redakčné číslo! Nevynechávame ani tie najkritickejšie.

Na vysokej nohe

Výherkyňa Dáša si so sebou priviedla na večeru brata Peťa, aby si spoločne s predajcom Ľubošom (vpravo) vychutnali exotické jedlá z menu indickej kuchyne. Všetci traja ocenili to, že vôbec existuje projekt Nota bene a táto skvelá možnosť vyhrať a objednali si dupľu.

� Chceli by sme s priateľom do prenájmu chatku, máme psíka. Môžeme platiť 2 500 Sk za mesiac. Boli by sme radi, keby ste sa ozvali, ak máte možnosť. Ďakujeme

za pochopenie. Ingrid 382

� Súrne hľadám podnájom pre dve osoby do 5000 korún. Ďakujem. Kontakt: Monika, predajné miesto Autobusová stanica Mlynské Nivy – predný vchodTel: výdajňa 02/52 62 59 62

� Zostala som sama so štyrmi deťmi. Prosím dobrých ľudí o darovanie oblečenia pre dievča – kojenca, 8-ročné dievča, a 9 a 12-ročných chlapcov. Zároveň prosím o žmýkačku a chladničku. Bývam na ubytovni. Vopred pekne ďakujem. Kontakt: Alžbeta, predajné miesto Lamač – REMA 1000, tel.: 0904 024 235

� Hľadám prácu na víkendy, prípadne podvečer cez týždeň. Rada si privyrobím aj háčkovaním ručných prác na zákazku. Predajkyňa zo Žiliny, tel.:041/7244795

� Hľadám podnájom v Žiline (samostatne) do 4 000,- Sk mesačne. Predajkyňa zo Žiliny, tel.:041/7244795

INZERÁTY PREDAJCOV

REAGUJETE

Časy pastelových vianočných ozdôb sú definitívne za nami. Tohtoročným farebným hitom

je čierna! Nemyslite si: dizajnéri sa nezbláznili a nechcú smutné Vianoce. Čierne vianočné gule dekorujú zlatou a striebornou a výsledok vyzerá naozaj dobre.

Výrobné družstvo Okrasa v Čadci zostalo jediným miestom, kde sa u nás ešte robia vianočné ozdoby. Zo skla ich tam fúka a potom dekoruje asi 200 zamestnancov. Od svojho vzniku v roku 1954 bola Okrasa výrobným družstvom invalidov a zamestnávala hendikepovaných ľudí. „Pred siedmimi rokmi sa zmenili kritériá pre stanovovanie invalidných dôchodkov. Postihnutí boli zrazu zdraví,“ vysvetľuje predsedkyňa družstva Anna Ostružiarová.

„Odvtedy sme klasický podnik s chránenou dielňou pre dvadsaťpäť ľudí.“

Módne trendyV Okrase vyrobia ročne päť až sedem miliónov vianočných gulí, ale aj špicov, zvončekov, oliviek, srdiečok, raketiek... Z toho až 97 percent vyvezú do zahraničia. Na Slovensku ľudia ozdoby veľmi nekupujú. Mnohým stačia tie, ktoré majú už dlhé roky uložené v škatuliach na povale (čo tam po módnych trendoch), iní si radšej kúpia lacnejší (ale aj nudnejší a väčšinou plastový) dovoz z Číny. „Vkus ľudí na celom svete sa postupne zjednocuje,“ hovorí Anna Ostružiarová. „My sme tu za socializmu poznali 6 – 10 farieb, teraz ich

je 300 – 500. Američania zas ešte pred pár rokmi chceli prezdobené vianočné gule. Teraz už nie sú rozdiely v trendoch v jednotlivých krajinách. S dekorovaním je to momentálne 50 na 50 – polovicu gulí dekorujeme, polovica je len máčaná.“

Ručná prácaMódne trendy sa odsledujú každý rok na výstave vianočných ozdôb, ktorá

66

GULE A KLOBÁSA6

V sobotu 21. októbra sa nad stredným odborným učilišťom v bratislavskom Ružinove niesla vôňa klobások a vínka. Zahraniční Slováci, ktorí pochádzajú z rôznych kútov Európy a momentálne žijú na Slovensku, tu mali svoj Klbasfest. Priamo pred očami návštevníkov miešali jednotlivé tímy klobásovú hmotu a plnili ňou tenučké črievka. Ukázalo sa, že klobása je všade jedným z najobľúbenejších pokrmov a že klobásky z jednotlivých regiónov sa chuťovo líšia. Drobné odtienky sú aj v tom, čím sa klobásky zajedajú a zapíjajú. U porotcov súťaže o najlepšiu klobásu najviac bodovala tá maďarská, ale môžete nám veriť, že všetky dochrumkava upečené pochúťky boli výborné.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Malé umelecké dielka z Čadce na stromčekoch po celom svete

VISIACA OKRASA

Rumunský tím sa snažil, ako vedel, ale klobáska z Maďarska zabodovala viac.

Najlepší je maďarský

Sklo sa nahreje a vyfúka do požadovaného tvaru.

66

GULE A KLOBÁSA 7

býva koncom januára vo Frankfurte nad Mohanom. V Čadci sa potom prevedú do reálu. Každá ozdoba, ktorá vyjde z Okrasy, je ručná práca, originálny kus. Kým sa pekne zabalená dostane na pulty obchodov, prejde aj pätnásťkrát ľudskými rukami. Najprv sa zo skla rozohriateho nad horákom vyfúkne potrebný tvar, potom sa v striebriarni ozdoba zvnútra ostriebri

– samozrejme, sú aj nestriebrené gule z číreho skla, pokračuje do máčiarne, kde sa namáča do farby a nakoniec sa časť ozdôb dostane do rúk maliarom, ktorí ich dekorujú rôznymi vzormi. Na ornamenty neexistujú žiadne školy, treba mať v prvom rade vkus a cit. Ľudia sa tu učia až praxou. Variácií je veľmi veľa, každý by si určite vybral tak, aby sa

vianočné stromčeky nepodobali ako vajce vajcu. Od tých najjednoduchších vzorov vymaľovaných alebo vysypaných ligotavým zlatom a striebrom, až po zložité plastické kreácie ornamentov a farieb. Malé umelecké dielka potom v Čadci zabalia a pošlú do sveta.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

Stromček sa dá vyzdobiť originálne, vkusne a pekne. Stačí si vybrať.Každá guľa je ručná práca.

Inzercia

Paťo má dvanásť, namiesto rúk má dva kýpte a tváričku má poznačenú predkusom. Dokáže

krásne kresliť, opraviť rádio aj zaviazať uzol. Chodí do špeciálnej školy. Patril by do klasickej základnej? „Deti by sa mi tam smiali,“ tvrdí.

Zo západu k nám pred časom prišiel boom integrácie. Telesne či mentálne postihnutí nežijú vyčlenení z nášho sveta, ale priamo v ňom, a to zároveň vychováva aj nás: nezírame na nich ako na čudá, ale berieme ich „samozrejme“. Ohromne populárnu integráciu však odborníci nie vždy pokladajú za najlepšie riešenie.

Na rodičochKedysi to bola „osobitná škola“, kam sa umiestňovali deti, ktoré „nemali“ na normálnu základnú. Často to boli žiaci rómskeho pôvodu, hoci aj šikovné a nadané, ale nehovorili dobre po slovensky. Teraz pod hlavičkou Špeciálna základná škola v Krupine plní nové úlohy. Patria sem deti s nižším IQ, ktoré učivo v základnej škole nezvládajú, deti s poruchami správania a učenia, telesne hendikepované aj viacnásobne postihnuté deti. Mnohé z nich tu nie sú kvôli mentálnemu postihu, ale preto, lebo učivo v „normálnej“ škole nezvládli kvôli nezáujmu rodičov, ktorí ich zanedbávajú, a nevyhovujúcim podmienkam v rodine. Dieťa nie je jasnovidec, aby mu všetko išlo, keď sa mu mama s otcom nevenujú.Všetko je na rodičoch. Ak je dieťa akýmkoľvek spôsobom hendikepované alebo

66

TÉMA8

Integrovať alebo neintegrovať v školách hendikepovaných žiakov?

ŠPECIÁLNE DETI

má problémy, rodičia rozhodnú, či ho dajú do špeciálnej školy alebo integrujú v triede základnej školy medzi zdravých žiakov. Čím sa pri tom riadia? Pre mnohých má špeciálna škola stále nálepku podradnosti – aj keď je pravda, že nevyhovujúca školská sústava zatiaľ neponúka dosť možností, čo po nej.

V poslednej lavici„Dieťa v škole „nestíha“, psychológovia aj pedagógovia odporúčajú špeciálnu školu, ale rodičia ho chcú silou – mocou nechať v základnej. Čo potom? Sedí v zadnej lavici, nerozumie učivu, je najslabší a spolužiaci mu to možno dávajú pocítiť. Nezažíva pocit úspechu, je vyčlenený z kolektívu, pravdepodobne prepadne a opakuje ročník. K problému s intelektom sa nabaľujú ďalšie, napríklad poruchy správania. Učiteľ, ktorý má na starosti ďalších tridsať detí, je rád, keď tento „problémový“ žiak nevyrušuje a ticho sedí v poslednej lavici. Takže dieťa nejako prepláva základnou školou, dokopy nič sa nenaučí, zažije výsmech a pocit neúspechu – a nič pozitívne mu to nedá,“ hovorí riaditeľ Špeciálnej základnej školy v Krupine Marián Pramuka. „Mali sme taký prípad. Rodičia chceli chlapca silou – mocou udržať na základnej škole. Sedával v poslednej lavici a bol z celej triedy najslabší. Frustrovalo ho to natoľko, že začal veľa jesť. Napokon mal vyše sto kíl a spolužiaci si z neho robili posmech. Začal byť agresívny, vyslúžil si nálepku problémový. Rodičia sa spamätali až v siedmom ročníku a preradili ho k nám. Tu sa dostal do kolektívu seberovných, ktorí sa jeden druhému nevysmievajú a môžu sa v učení vyrovnať. Zrazu bol úspešný, v škole patril medzi najlepších žiakov, našiel si kamarátov a schudol.“ Špeciálna

škola je v určitých prípadoch skutočne lepším riešením ako „normálna“. Prečo? „Integrácia nie je dobre pripravená, chýbajú špeciálni pedagógovia...“ uvažuje Marián Pramuka. „Ak má učiteľ v triede tridsať detí, a z toho časť nadpriemerne nadaných, časť priemerných a pár integrovaných s nejakým postihom, logicky sa všetkým na hodine nemôže venovať rovnako.“ Medzi základnými a špeciálnymi školami však momentálne prebieha niečo ako „boj o žiaka“. Peniaze sú totiž prideľované podľa počtu detí...

Ani obedy...Ak je raz dieťa v špeciálnej škole, preradenie späť na základnú je prakticky a teraz už aj podľa zákona nemožné. V špeciálnej škole sa učivo preberá pomalšie a deti sú navyše väčšinou staršie (keď najprv párkrát opakovali na základnej škole ročník). Pred pár rokmi, keď sa to ešte dalo, však v Krupine jedno dievčatko predsa len zo špeciálnej školy na základnú prestúpilo. Na zápise ho doporučili do špeciálnej školy, rodičia ho tam aj dali, ale učivo zvládalo výborne a oveľa výchlejšie ako ostatní spolužiaci. Prestúpilo hneď po prvom ročníku a je z nej šikovná žiačka.„Ďalší problém špeciálneho školstva je, že po ukončení našej školy deti väčšinou nemajú kde pokračovať,“ vysvetľuje Marián Pramuka. „V Krupine je jedno odborné učilište. Ostatné školy sú vzdialené minimálne štyridsať kilometrov, a to je pre deti zo sociálne slabých rodín neprekonateľná prekážka. Okrem toho stredné školy a učilištia väčšinou nemajú špeciálne triedy pre našich absolventov.“

Pedagógovia vedia, že kým v minulosti boli problémy skôr so správaním a zlými známkami, teraz sú väčšie problémy

66

TÉMA 9

IntegráciaŽiaci so špeciálnymi výchovno – vzdelávacími potrebami môžu navštevovať špeciálne školy alebo ich možno integrovať do bežných základných a stredných škôl. Bežné školy môžu vytvárať samostatné špeciálne triedy alebo môžu „špeciálnych“ žiakov zaradiť do bežných tried a tam ich vzdelávať podľa individuálneho výchovno – vzdelávacieho programu. Ak sa rodič rozhodne integrovať svoje dieťa, dieťa najprv prejde diagnostickými vyšetreniami. Tie robia zariadenia špeciálnopedagogického poradenstva – špeciálnopedagogické poradne, detské integračné centrá a pedagogicko – psychologické poradne. O prijatí dieťaťa do základnej alebo strednej školy rozhodne riaditeľ. Odborníci sa zhodujú na tom, že integrovať je úspešne možné len deti s ľahším postihnutím a že stredne ťažké, ťažké a kombinované postihnutia sú skôr dôvodom pre ich zaradenie do špeciálnej školy – najmä v prípade, ak nie je dostatočné rodinné zázemie a starostlivosť rodičov. Integrovanému žiakovi vypracuje triedny učiteľ so špeciálnym pedagógom individuálny výchovno – vzdelávací program, podľa ktorého sa pri vyučovaní postupuje. Žiaci s mentálnym postihnutím sa učia podľa osnov pre špeciálnu základnú školu.

Aký systém hendikepovaným žiakom najviac vyhovuje?

Počítače sú v Krupine jeden z najobľúbenejších predmetov. Málo detí môže mať PC doma.

Školský dvor si vymaľovali sami žiaci.

s dochádzkou do školy a hygienou. Ani obedy za korunu nemotivujú všetkých rodičov tak, aby deti pravidelne posielali do školy. Aj keď sú pre najchudobnejších žiakov často jediným jedlom dňa. Čoraz viac detí však skončí v špeciálnej škole kvôli tomu, že ich rodičia zanedbávajú. V Krupine, kde je veľa sociálne slabých rodín a hlavne Rómovia žijú v biednych podmienkach, tento problém veľmi dobre poznajú. Šesťročné dieťa na zápise nepozná farby a hovorí len po rómsky. Takže do normálnej školy nemôže. Alebo: príde zo školy domov do jedinej miestnosti, kde je zima, hlad, žiadny stôl a kopec súrodencov. Do komunity, kde nie je vzorom človek, ktorý niečo dokázal, ale ten, kto bol najdlhšie v base alebo kto nazbiera najviac železa. Je jasné, že v takomto prostredí sa do školy poriadne pripraviť nemôže. Povinný prípravný ročník materskej školy alebo nulté ročníky na základných školách by určite trochu pomohli naštartovať aj takto zanedbávané deti. Nemáme ich.

Iné starostiV triede špeciálnej školy je maximálne osem žiakov. V triede s deťmi s viacnásobným postihom a individuálnym vyučovacím plánom má jeden učiteľ na starosti najviac dvoch žiakov. A je to čo robiť. Nám sa zdá nepochopiteľné, že niekomu nie je jasné, že tri plus tri rovná sa šesť, alebo že si až na dvadsiaty piaty raz zapamätá, že „toto je kruh a toto štvorec“. Pedagóg sa neskutočne nadrie, aby deti s ťažším mentálnym postihom pochopili a napriek svojmu hendikepu sa pripravili na aspoň trochu samostatný život. Každé dieťa má iný problém a vyžaduje si iný prístup. So siedmakmi sú úplne iné starosti.

Z ôsmich detí je šesť rómskych. Dagmar sa prišla hneď ráno vypýtať domov, že je chorá. Robí to často. Pekné mladé dievča sa cítilo veľmi ponížené, keď jej učiteľka objavila vo vlasoch vši a striekala jej ich pred celou triedou. Tento rok jej „vyprší“ desiaty rok povinnej školskej dochádzky, a ona nedokončí ani špeciálnu základnú. Perspektíva do ďalšieho života? Hádajte.Aj Lucia je Rómka. Slušne a čisto oblečená. Na začiatku školského roka vraj takto nevyzerala. Učiteľka jej raz cez pracovné vyučovanie ukázala, ako sa perie – učitelia tu často musia nahrádzať rodičov. Odvtedy chodí Lucia ako kočka.Igor? Do školy dochádza autobusom z dediny pri Krupine. Jeho mama pred rokmi niekam odišla a nevrátila sa, otec sa druhýkrát oženil

a momentálne sedí v base. Otcova žena uprednostňuje vlastné deti a ak sa chce Igor dostať do školy, musí si najprv zarobiť na lístok na autobus. Tak zbiera železo.

Paťov uzolMalého Patrika Kováča je všade plno. Hoci má namiesto rúk len kýpte, dokáže s nimi urobiť takmer všetko. Neviem sa prestať čudovať, keď na lane zaviaže uzol, ktorý ho naučili dobrovoľní hasiči. Kreslí na tabuľu, píše do zošita, uchopí aj malilinký lístok na obed. Odušu sa hrá na počítači. Navyše má podrezaný jazyk. Rozumovo by možno patril do základnej školy. Má však kýpte rúk, výrazný predkus a je Róm. „Deti by sa mi tam smiali,“ tvrdí útly chlapček s náušnicou v uchu. Vie to, pretože majú so základnou školou spoločnú jedáleň. „Nedá sa ani povedať, čo som cítila, keď som ho po narodení videla,“ rozpráva Paťova mama Zdena v bezchybne upratanom dvojizbovom byte. Jej ďalšie tri deti – sedemnásťročný Miro, štrnásťročný Tomáš a štvorročná Inka sú, našťastie, zdravé. „Lekári mi nepovedali, ako by som sa mala oňho starať. Tak som ho doniesla domov a vychovávala som ho ako normálne dieťa. Vyrastal so zdravými súrodencami a kamarátmi, necíti sa hendikepovaný.“Pani Kováčová skúšala s Paťom všetko možné a on sa veľa naučil. Dokonca každý večer pomasíruje mame chrbát. Čo nedokáže? Okúpať sa, zaviazať si šnúrky, odkrojiť chlieb, pokrájať mäso... Ostatné mu ide ako po masle. „Mal aj protézy, ale zahodil ich. Boli neohybné, nevedel s nimi narábať,“ rozpráva pani Kováčová, ktorej najväčším želaním je zohnať konečne prácu a aspoň občas môcť vypadnúť z každodenného jednotvárneho kolotoča starostlivosti o tri zdravé a jedno postihnuté dieťa. Paťo zatiaľ ukazuje rádio, ktoré si

66

TÉMA10

Na pedagóga v triede pre deti s kombinovaným postihom a individuálnym vzdelávacím plánom pripadajú dvaja žiaci.

Provizórne riešenia – škola nemá inú možnosť prepravy telesne hendikepovaných detí.

sám pomocou niekoľkých drôtov opravil a pri zaspávaní na ňom počúva hudbu. „Ešte nemal ani päť rokov, keď som mu dala do ruky pero a naučila ho, ako sa podpísať,“ hovorí Zdena Kováčová. „Na základnú ho aj tak nechceli. Báli sa, že sa nebude vedieť učiť.“ „Nechcem tam ísť,“ skočí jej Paťo do reči. „Sú tam zlé deti a budú sa mi smiať...“Paťo ako žiak s viacnásobným postihnutím patrí do triedy s individuálnym vyučovacím plánom a na trinásť hodí do týždňa chodí k spolužiakom do šiestej triedy. Ešte nevie, čo bude robiť po škole. Možno by chcel byť hudobníkom. Hudbu má veľmi rád a už súšal hrať na bubny. Okrem toho chodí rád von s kamarátmi, hrávajú futbal a pingpong. V škole ho najviac bavia práce v dielni a počítače. „Počítač by sa mi zišiel aj doma,“ uvažuje Paťo nad svojím najväčším snom. „Písal by som na

ňom úlohy, rátal matiku, niekedy by som sa zahral hry. Mama mi už nasľubovala, a nič!“ Je jasné, že mama Paťovi počítač ani pri najlepšej vôli kúpiť nemôže. Šesťčlenná rodina s mesačným príjmom 8900 korún (keď Patrikov otec Eugen skončí na verejnoprospešných prácach, bude to ešte o 1900 korún menej) je podľa zákona v hmotnej núdzi. Mesačné nájomné v byte od mestského bytového podniku je 2500 korún. Kúriť treba pieckami na drevo, to je takých 15 – 16 000 korún na zimu. Kováčovci splácajú šesťtisícový nedoplatok za elektrinu a takmer všetky zvyšné peniaze minú na potraviny. „Šatstvo nekupujeme často. Veď nevadí, že nie je nové. Hlavne, že je čisté,“ hovorí Zdena Kováčová, ktorá perie na malej predpotopnej práčke bez žmýkačky.

Čo s nimi?Akú budúcnosť môže mať Paťo a jeho spolužiaci? „Mojim žiakom hovorím, že musia byť dvakrát usilovnejší ako ostatní, keďže sú hendikepovaní,“ rozpráva Marián Pramuka. „Rómskym dievčatám prízvukujem, nech sa o niečo snažia, aby žili lepšie ako ich mamy. Nebojte sa, pán riaditeľ, odpovedajú. A pár rokov po skončení špeciálnej školy ich vidím ovešané deťmi, v lepšom prípade aj vydaté, ako žijú v takých istých chudobných podmienkach ako ich rodičia.“ Je smutné, že tak veľa detí nedostane šancu kvôli prostrediu, v ktorom žije. Žiadne podnety, vzory, impulzy, ciele. Počas mojej návštevy v Špeciálnej základnej škole v Krupine prišla za učiteľkou Gabikou Zábuškovou mama jednej žiačky - Rómky. Dievča bude mať tento školský rok šestnásť, povinná

školská dochádzka je desať rokov alebo do šestnásteho roku dieťaťa. A tak ju rodičia zo školy zobrali. Učiteľka sa snažila mamu presvedčiť, aby dcéra školu dokončila a pokračovala ďalej na učilišti, ale mame sa to očividne zdalo zbytočné...Paťo má, našťastie, starostlivých rodičov. Z osobitnej školy však môže ísť len na učňovku. Ťažko predstaviteľné pre chlapčeka bez rúk. Možno keby to skúsili a dali ho na základnú školu a potom by skúsil ďalej študovať, možno keby sa naučil pracovať s počítačom a programovať, tak by sa v živote uplatnil. „Patrikovým súrodencom hovorím, že keď sa pominiem, oni sa budú musieť o Paťa postarať,“ rozpráva Zdena Kováčová. „Ale ktovie – možno sa napokon on bude starať o mňa...“

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

66

TÉMA 11

Mymamy pre mamyZáujmové združenie žien Mymamy opäť zareagovalo na podnety svojich návštevníčok a sprostredkovalo pre ne „na mieru ušitý“ akreditovaný počítačový kurz, ktorý toho času končí už druhá skupinka nadšených mám. Partner projektu, RPIC Prešov, ponúkol okrem svojej metodiky, PC učebne, skúsených lektorov aj priestory pre provizórne zriadenú herňu priamo v budove RPIC. Veselý džavot detských hláskov tak zaskočil nejedného návštevníka RPIC. Dôkazom toho, že aj počas bežnej starostlivosti o dieťa v čase materskej či rodičovskej dovolenky je možné profesionálne rásť, sú reakcie frekventantiek kurzu. Tu sú niektoré z nich.

1. Som s kurzom spokojná. Určite to rozšíri moje vedomosti, a tým rozšíri možnosť môjho uplatnenia v práci po materskej dovolenke a v prípade straty zamestnania väčšie možnosti nájsť si novú prácu. M. C.

2. ZdravímMôj postreh z kurzu v RPIC: Keďže som absolvovala už viacero takýchto PC kurzov cez rôzne organizácie, mám to s čím porovnať... Musím povedať, že mne osobne ten kurz maximálne vyhovuje po všetkých stránkach. Som spokojná s obsahom aj s lektorom. Akurát ma mrzí, že keď ho niekto zastupuje v čase jeho neprítomnosti, je to „trochu o inom“. Celkove moje hodnotenie - VÝBORNÝ.S pozdravom A. H. ĎAKUJEM

3. Kurz bol super. Dôležité je, že sa nezabúda na mamičky s deťmi. Držím palce pri ďalších projektoch. Inga

4. Som veľmi rada, že mám takúto možnosť. Je to časovo pomerne rozsiahly kurz a vďaka tomu si všetky nové poznatky a zručnosti môžme dostatočne upevniť. Spôsob vzdelávania mi vyhovuje, inštruktori rešpektujú naše individuálne vedomosti. Verím, že všetko, čo sa tu naučím, plne využijem v ďalšom živote.Želám veľa úspechov. J. S.

Kurz je súčasťou projektu Mama, dieťa, počítače, vstupujú do sveta práce, ktorý je podporený Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR.

Paťo bez rúk si sám opravil nefunkčné rádio. Všetko, čo dokáže, ho naučila mama Zdena.

Inzercia

Fáza je vľavo, nulák vpravo. To je vraj základ, ktorý treba vedieť o elektrine (hovorovo

elektrike) v zástrčke. Je všade, ale málokto ju dokonale pozná. Zavše je nevyspytateľná. Kope. Občas skáče, trasie, prekvapí.Pre niekoho je to španielska dedina. On sa v nej šprtá každý deň. Spokojný je, keď „tečie“ ako má. Neraz mu pritom ide o krk. Poctivec, ktorý občas riskuje, aby sme my mohli svietiť, pracovať, ale aj oddychovať. Má cit aj pre inú formu elektriny. „Viem, kde je dobrá a zlá energia. Som jednoducho nabitý,“ rozpráva elektrikár Róbert Glos, pre kamarátov Dymo. � Predpokladám, že elektrikár bez občasného „nakopania“ by nebol elektrikár? - Už neraz ma kopla elektrika. Chvalabohu, len v nízkej napäťovej sústave, ktorá

je v bežných zásuvkách. Momentálne pracujem na takých miestach, že by ma to mohlo kopnúť iba raz a naposledy.� Čomu sa venuješ? - Som zamestnaný v Slovenských elektrárniach a starám sa, aby veľkí a strední odberatelia mali kvalitný servis a potrebné merania, zavše riešim reklamácie a chodím odpájať podniky.� Chodievaš odpájať neplatičov?- Napríklad družstvá na dedinách. Musím vstúpiť do objektu, ale brať na vedomie, že existuje farmársky zákon. Idem na cudzí pozemok, aby som prezrel náš elektromer. Som v zlej pozícii.� Ako si sa dostal k tejto práci?- Keď som končil základnú školu, nevedel som, čo chcem robiť. Nemal som v tom jasno, čo je asi prirodzené. Túžil som cestovať, spoznávať svet, ale mama ma potrebovala mať nablízku. Stal som sa elektrikárom po otcovi.� Je to nebezpečná robota?

- Môžeš mať všetko naštudované, perfektne ovládať teóriu, ale nikdy nevieš, čo sa môže stať. Niekedy vkladám ruku do zbernice vysokého napätia, kde rozhodujú centimetre. Razom môže byť po mne. Elektrina je síce merateľná, ale ju nevidno. Podobne ako oheň, môže byť dobrý sluha, ale zlý pán.� Uvedomuješ si ono nebezpečenstvo? - Uvedomujem, ale nemôžem naň permanentne myslieť. Nebezpečenstvo je reálne. Sú elektrikári, ktorí neriskujú. Ja som poctivec, a navyše niekto to urobiť musí. Keď je všetko dobre zapojené, som spokojný.� Zažil si už nejakú hraničnú situáciu? - Bol som pri tom, keď kolega urobil skrat a elektrický prúd mu spálil tvár. Musel som ho odtiahnuť a privolať pomoc. Našťastie sa z toho dostal, robí ďalej, ale zmenilo ho to. � Ako teba poznačil tento zážitok?- Nemôžem povedať, že by som sa nejako lepšie chránil. Niekde v podvedomí si však

66

DO TUCTA12

Dymo: „Bez prúdu budete mať medové týždne.“

NAKOPNUTÝ

66

DO TUCTA 13

uvedomujem riziko. Snažím sa sústrediť, dodržiavať pravidlá a vyhlášky.� Robievaš elektrinu aj pre kamarátov? - Občas sa niečo pritrafí. Skôr ma volajú na staré sídliská, do starých bytov. Sú tam ešte hliníkové rozvody, ktoré treba opraviť a vymeniť. Roboty pre elektrikárov je momentálne habadej. Už to robím trinásť rokov.� Vieš opraviť aj elektrinu v žehličke alebo práčku? - Nie som „kutil“ v pravom zmysle slova, ale v elektrických prístrojoch, spotrebičoch a zapojeniach je istá logika. Baví ma zisťovať, kde je problém, keď niečo nefunguje. Vylučovacou metódou hľadám chybu.� Neuvažoval si nad zmenou? - Radikálne zmeny v tomto fachu nehrozia. Nemôžem ísť z elektrikára na manažéra. Začínal som tak, že som odpisoval elektromery. Chodieval som po dedinách.� To asi nebola až natoľko nebezpečná robota, však? - Opak je pravdou. Povedal by som, že to je ešte nebezpečnejšie než sa paprať s elektrikou. Raz ma napadol pes, ale hrozia aj ľudské spory a navyše platí už spomínaný farmársky zákon. Nekopne ma elektrika, ale môžem byť inak nakopaný. Bavilo ma však chodiť po lazoch. Hľadal som domy roztrúsené po kopcoch. Žijú tam iní ľudia. Mali radosť, že sa mohli s niekým porozprávať.� Sú u nás také miesta, kde ešte stále nie je elektrina? - Sú, ale pracovne sa tam nedostanem. Vo voľnom čase ma baví chodiť po horách, spoznal som už aj takéto lokality. Horšie je, že sú ľudia, ktorí na elektriku nemajú. Prípojku majú priamo pred domom, ale nemajú peniaze. Žijú bez elektriky. Chodievali sme kontrolovať, či sa nepripojili načierno. Riešili sme na prvý pohľad neviditeľné krádeže.� To asi nebolo nič príjemného, nemýlim sa? - Ľudia ma vlastne považovali za nepriateľa. Niektorí nadávali, iní prosili na kolenách. Musel som čeliť tlakom zo strany zamestnávateľa s jasným príkazom i odberateľa, ktorý neplatil. Tých ľudí mi bolo ľúto. To bol jeden z dôvodov, prečo som prešiel na veľkoodberateľov. Podniky odpájame, až keď celú situáciu ošetria právnici. Existujú však špekulanti, ktorí zneužívajú situáciu, čakajú do poslednej chvíle, kým ich nevypnú. � Dostal si sa z prostredia náročného na komunikáciu a vzťahové otázky, do sveta, kde nie sú ľudia, ale je iné napätie... - Nehrozí mi síce facka od človeka, ale hrozí facka, ktorá môže byť osudná, posledná. Často robím pod elektrickým napätím. Táto robota nie je platená lepšie ako tá, pri ktorej riziko neexistuje. Nemám za to extra príplatky, len lepšie vybavenie a náradie. To ma mrzí. � Rozmýšľaš niekedy nad výrobou energie?

- Cestou do Rakúska je množstvo veterných turbín, u nás ich máme päť. Nejde mi do hlavy, že ochranári sa takejto výrobe energie bránia. Tvrdia, že je to neekologické. Tejto politike nerozumiem, mali by to predsa podporovať.� Keby si mal možnosť vybrať si, odkiaľ čerpať energiu, aký zdroj by si uprednostnil? - Prírodný. Slnko, vietor, vodu, obnoviteľné zdroje. Možnosť súkromnej výroby energie existuje už aj na Slovensku. Chce to len vstupný kapitál. Človek prírodu nevyužíva správne.� Je podľa teba atómová energia bezpečná? - Myslím si, že áno. Ako učeň som bol v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. V káblových priestoroch sme zametali prach, lebo mali prísť Rakúšania.� Elektrina je úžasný fenomén. Je všade. Od blesku až po televíziu...- Beriem to ako prirodzenú vec. Ak človeka odpoja od elektriky, zneistie. Je celý bez seba.� A čo tvoje pocity, keď vypadne prúd?- Už od detstva som mal tieto chvíle rád. Zapálim sviečky a pozerám z okna, ako ľudia zneistejú, mrvia sa a zapaľujú sviečky.� Vieš si predstaviť život bez elektriny? - Bez problémov. Chodím na chalupu do Malých Karpát. Je to zrub, kde nie je prúd. Zakúrime si, uvaríme, zapálime sviečky a „vypneme“. Navyše, tam nie je signál na telefón. Človek si dokonale oddýchne. Je to návrat do prírody.� Čo by ti najviac chýbalo? - Asi komunikácia, mobilný telefón. Inak asi nič, televízor príliš nepozerám. Radšej si zahrám na harmonike.� Zaujímalo by ma, či si profesionálne deformovaný. Prehnane šetríš, zhasínaš svetlo kade chodíš? - Skôr naopak. Bývam v ubytovni. Večer som taký unavený, že zaspím pri svetle. Ráno vstanem o šiestej a vypnem ho. Ľudia väčšinou idú spať potme a ráno zasvietia. U mňa je to úplne naopak. Nerobím to naschvál, musím sa polepšiť.� Ľudia potrebujú elektrinu azda viac ako soľ. Ty si pre nich dôležitý človek. Dávaš im základnú potrebu... - Ja mám zase pocit, že po sebe nič nezanechávam, veľa toho po mne nevidno. Aj keď sa v byte robia rozvody, všetko zakryje omietka. Práca je navyše dosť monotónna. Rád by som robil niečo, čo pretrvá. Ľudia vnímajú moju robotu ako samozrejmosť. Každý chce svietiť, pozerať televíziu. Potrebujú ma, až keď im čosi zhasne.� Žiadne pozitívne ohlasy? - Priatelia ma občas medzi riadkami pochvália, keď vyzdvihnú fakt, že keby nebolo elektrikárov, nemohli by napríklad maľovať a kresliť. Je to také malé zadosťučinenie. Poteší ma to. Chýbajú mi pri práci ľudia a podnety. Pracujem v dosť sterilnom prostredí. Kedysi som bol viac v kontakte s ľuďmi. Elektrinu však nikto

nerád platí, ľudia nie sú nadšení, ak sa im čosi pokazí, o tom, keď treba niekoho odpojiť, ani nehovoriac.� Nie je to teda zrovna vďačné povolanie... - Iste. Dnes sa cena energie neustále zdražuje, nikto tým nie je nadšený. Často mi to vyčíta aj moja rodina, ale čo s tým narobím. Nič.� Ozaj, prečo nie sú ženy eletrikárky? - Možno z tradície. Na škole sme nemali žiadnu babu. Azda je to príliš technické. Ženy sú krehké, držia si od elektriny odstup.� Obligátna otázka: O čom snívaš? - Uvedomujem si, že každý deň môže byť môj posledný. Všetko sa razom môže skončiť. Bežný úradník nie je vystavený takému nebezpečenstvu. Elektrikári sú dôležití, ale málokto si ich všimne. Snívam o tom vytvárať niečo viditeľnejšie a hodnotnejšie. Nikoho nezaujímajú problémy elektrikára, zato taký maliar ich môže hodiť na plátno a získať uznanie. Hrávam na ústnej harmonike, po dedinách, pre obyčajných ľudí. Keď zapojím elektriku, nemám takú odozvu, nikto ma nepochváli.� Možno by mohli mesto na pár dní zhasnúť, aby si ľudia uvedomili, čo majú... - Celý vesmír je na založený na elektrickej energii. Zvyknem ľuďom vravievať, že bez prúdu budú mať medové týždne. A možno by sa aj zvýšila populácia Slovenska.� A koľkí by zostali bez práce... - Najmä tí, čo sa neživia rukami, poctivou manuálnou robotou. Padol by systém. Sme v dobe, keď je všetko závislé na prúde. Riadia nás počítače, ako v sci-fi. Kedysi, keď elektrikár prišiel do dediny alebo na lazy, kde sa dovtedy svietilo len sviečkami a zaviedol do domu elektrinu, bol malý boh. To boli časy, ale čo dnes? Všetko, čo urobím, je skryté. Po takom murárovi aspoň niečo vidno. Mali sme kolegu, ktorý písal básničky po stĺpoch elektrického vedenia. Ja si urobím svoju robotu, pozapájam, čo treba a uvedomujem si, že by to chcelo nejakú poéziu. Ale, čo spravíš s káblom? Chodím medzi umelcov. Pýtajú sa ma, čo som za odborníka. Reku, či maľujem? Hovorím im, že modelujem kábliky.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁKAUTORA KOPE LEN MÚZA

najlacnejšia registrácia domén .eu

REGISTRÁCIA DOMÉN.sk .com .net .org .info .biz .cz

PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

WWW.DOMAINS.SKInzercia

66

NÁZORY14

Je celkom prirodzené, že za kvalitu musíme platiť. Aj malé dieťa dobre vie, že čo je lacné, to určite ešte pred prvým použitím podľahne rozkladu, nákaze, osudu, zmene farby, charakteru, genetickej štruktúry...Akosi mi je ťažko, zrejme som opäť čosi podivné skonzumovala. Poznáte to, najmä veľmi lacné reči istých ľudí dokážu úplne pokaziť žalúdok. Ani sóda bikarbóna nepomáha. Kto vytrvalo naivne verí v doktorov, nechá sa možno vyšetriť, len aby mohol pravidelne užívať zázračné pilulky, čo určite vyriešia jeho problémy. Tí neveriaci si radšej kúpia balíček cigariet s varovaním ministerstva zdravotníctva a unavene pozerajú do slnka. Čo iné ostáva, keď kvalitné je len to, čo je drahé, a drahé veci sú zákonite „najsamlepšie“ na svete. Ak si teda moja babička za nedeľný obed odo mňa nevypýta slušnú kopu peňazí, ani zďaleka sa nevyrovná gastronomickému odborníkovi v exkluzívnej reštaurácii. Súhlasím, nie je vývar ako vývar. O tom vie svoje aj jeden inak vážený pán, ktorý ma vo svojej veľkorysosti oboznámil s tým, že najlepšie varia v nemenovanej reštaurácii v nemenovanom meste a pre istotu v nemenovanej krajine – skrátka tam, kam chodí on.„Tam som ešte nebola.“Zhrozene na mňa vypleštil oči a rástol a rástol a rástol... A ja, taká malá, nechápem a on, taký prerastený, kričí: „Vy ste tam ešte neboli?! Vy vôbec nemáte predstavu, čo je skutočne dobré! Vy nemáte úroveň! Tak to tam radšej ani nechoďte!!!“Dámy a páni, áno, ja nemám úroveň. Ja nemám ani výkladový slovník slovenského jazyka, aby mi vysvetlil, čo vlastne tá úroveň je. A naozaj netuším, čo je dobré, keďže mi viac chutí v inom podniku a ešte lepšie v babičkinej voňavej kuchyni. Navyše čítam Georgea Orwella za sedemdesiat korún a nie za tristo, nadvihujem obočie nad kinovými trhákmi plnými hviezd a efektov, nosím stále funkčné prababkine šaty a počas celého roka ma nadchýna to, čo ostatných iba pri výnimočných situáciách.Nakoniec, nedávno ma sklamalo vystúpenie známeho a uznávaného hudobníka, hoci ľudia naokolo sa tvárili neutrálne až blažene. Nikto im zrejme nestihol povedať, že občas drahé a „značkové“ veci môžu byť biedne ako trojdňová odstáta studená káva.

VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ

Pred dvoma týždňami som bol s kamarátmi v centre mesta. Chceli sme si vypiť pivo, tak sme vošli do jednej pivárne, sadli sme si a objednali. Po niekoľkých minútach si k nám prisadli starší manželia, ktorí poznali môjho kamaráta. Predstavili sme sa a zoznámili. Pán nám povedal, že práve v tento deň majú s manželkou

výročie svadby. Päťdesiate. Pán mal 75 rokov a jeho manželka 70. Ešte nikdy som nemal šancu vidieť niečo také. Spýtali sme sa ich, či je medzi nimi stále taká láska ako predtým. Povedali, že teraz ešte väčšia. Že kedysi mali veľmi veľa kamarátov, známych a príbuzných a svoju lásku rozdávali aj medzi nich. Teraz sa okrem detí už nestretávajú takmer s nikým, a preto všetka láska zostáva len pre nich dvoch. Večer si vyšli von, aby sa najedli a dobre zabavili. Bolo veľmi príjemné vidieť, že aj dnes, vo svete, kde neustále počúvame o rozvodoch a rozchodoch, existuje taká hlboká a šťastná láska.Rozprávali sme sa asi dve hodiny. Hovorili nám o svojom živote, o šťastných chvíľach, aj o ťažkých obdobiach. Hovorili, že teraz sú spokojní, nemajú žiadne vážne problémy a zatiaľ sú sebestační, nepotrebujú pomoc, lebo si sami navaria, upracú aj nakúpia. Raz do týždňa sa stretávajú so svojimi deťmi.Pri týchto dvoch ľuďoch som pochopil, o čom vlastne život je, a cítim, že som sa toho naučil ešte viac. Želám si, aby sme my všetci mali životy tak naplnené láskou.

SHIVA PAUDEL, AUTOR JE Z NEPÁLU

ÚroveňManželia

Zariadenia ako zoologické záhrady ma veľmi nepriťahujú, ale prispôsobila som sa väčšine a s kamarátkami

sme sa do tej pekinskej išli pozrieť. Hrôza a des. OK, viem, že je naivné dúfať v dobrú starostlivosť o zvieratá v krajine, ktorá sa veľmi nestará ani o ľudí, navyše v ZOO postavenej pred polstoročím, ale toto predstihlo moje nočné mory. Chybou možno bolo ísť tam počas celoštátnych prázdnin, lebo mnohí z tých „milých“ návštevníkov boli evidentne prvý raz vo veľkom meste, cudzinci na nich teda pôsobili veľmi exoticky. Museli sme sa s nimi fotiť – prišli si síce poobzerať zvieratká, ale keď majú ako bonus aj nejaké zábery bielej kože, je to len a len pozitívne.Zvieratká? Chúdence. Ľadový medveď

v tých horúčavách na betóne, himalájsky maco prosil ako nejaký psík, aby mu turisti do tlamy nasypali čipsy, opice mali vo výbehu okrem prírodne sa tváriaceho stromu aj nejaké pneumatiky a detskú preliezačku typu „zemeguľa“. Čo mohlo, bolo zalezené niekde ďaleko od hlučného davu, čo nemohlo, len tak ležalo pohodené na podlahe (niekedy sme uvažovali, či je to ešte živé), alebo totálne šalelo (ak si niekto pletie antilopy s kozami, čo chová doma...). Rozmýšľali sme, ako ľuďom žijúcim v krajine tisíc a jedného smradu (to sa nedá k ničomu prirovnať, keď tu kráčate po ulici) môže prekážať prirodzený pach tigríkov – ale je to tak. Číňania sú dosť neporiadni a pokojne hodia odpadky na chodník, aj keď smetník je len o meter ďalej, takže obaly od

zmrzliny, čipsov a iných pochutín ma veľmi neprekvapili. Ale že si niekto dá tú námahu a prehodí fľašu od koly do výbehu opíc ponad šesťmetrovú stenu z plexiskla...Išli sme sa pozrieť aj na pandy, za čo treba priplatiť. Ako inak, strašný biznis. Okolo obchody s kadečím možným – „plyšáky“, oblečenie, šálky, dáždniky a tak ďalej, všetko s pandím motívom. Samotní mackovia boli asi štyria, aj to za plexisklom a v pološere. Snažili sa búvať. Takže jediným zdrojom vzrušenia boli tie desiatky ľudí, čo sa šli navzájom pomlátiť kvôli lepšiemu výhľadu. Tak sme sa aspoň vyfotili v detskom kútiku s mechanickými zvieratami a tigrím maskotom fastfoodu. To boli jediné veselé zvieratká v celej ZOO.

KATARÍNA ČAVOJSKÁ

Ako sme boli v čínskej ZOOV O S V E T E

66

ŠPIÓN 15

Vyučený stolár, niekdajší baník, opilec, bezdomovec, opustená troska. Boli časy, keď zvládol

vypiť pätnásť litrov vína za deň a k tomu pol litra vodky pred dvoma hodinami spánku. Peklo.

Ľubošove smutné obdobie sa začalo pred jedenástimi rokmi. Stratil blízkych, rodičov, sestru. „Sestra prišla o zamestnanie. Jej srdce to nevydržalo. Ani ja som to nezvládal. Začal som popíjať. Keď som si prišiel od Prievidze hľadať zamestnanie do Bratislavy, nikto ma nechcel zamestnať. Videli, v akom som stave.“K alkoholu sa pridalo aj túlanie, prespávanie v chatách, kanáloch, nevyplatená mzda, zber surovín... „Zastavil ma až silný zápal priedušiek. Kurírovali ma sestry Matky Terezy. Bol som u nich sedem mesiacov. Navrhli mi aj liečenie na Prednej Hore. Najprv som sa bránil. Nehanbil som sa za to, ako je to so mnou, ale za to, že by som sa mal ísť liečiť.

V tom čase tam bol aj Braňo Mojsej. Bol som tam tri mesiace. Odvtedy už dva roky nepijem alkohol,“ hovorí pokojným hlasom človek, ktorý na bývalého opilca nevyzerá ani náhodou. Skôr pripomína vzornú hlavu rodiny. Takú, akou by raz chcel byť. Ľuboš sa pred nedávnom oženil. O svojej druhej manželke však nechce povedať ani slovo. Chráni jej súkromie a ich love story. „Stretli sa dvaja ľudia...“ to je jediné, čo o trojročnom vzťahu povie. Svoj príbeh však rozpráva.„Zatiaľ predávam Nota bene, ale chystám sa na masérsky kurz. Budem sa snažiť uživiť rodinu. Veľa toho robiť nemôžem, mám podlomené zdravie. Teraz bývame v podnájme. Hľadám cestu, ako sa dostať k bytu. Hádam, nám Pán Boh pomôže, ako keď nám nadelil svadobnú cestu. Vyhrali sme zájazd za sedemdesiat tisíc do Grécka. Poslali sme obaly z krmiva pre psov. Šťastena sa na nás usmiala.“Mimochodom: Ľuboš tvrdí, že bývať v päťhviezdičkovom hoteli a vyvaľovať sa pri mori by ho asi skoro omrzelo. Ale, hádam by si zvykol... Bojí sa len alkoholu.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

S Mojsejom v jednom dome

Utajená love story

ČO MAL ĽUBOŠ PRI SEBE?

„Ak by som začal znova piť, tak si radšej vpálim guľku do hlavy. Nemohol by som sa pozrieť manželke do očí.“

Ľuboš mal pri sebe: Peňaženku, röntgenový snímok pre zubára, kľúče od podnájmu, jednu rukavicu, ktorou drží Nota bene, druhú, ktorou pracuje s peniazmi má holú, a cigarety.

1

2

3

56 4

Kým sa vianočný kapor dostane na stôl „oblečený“ v trojobale so zemiakovým šalátom, musí sa ho

niekoľkokrát dotknúť ľudská ruka. Nie je to jednoduché. Uzimení rybári stoja na samom počiatku v studenej vode a lovia...Tí najradikálnejší „tichí blázni“ nestoja v rade na kapra. Ulovia si ho sami. Na Slovensku je každoročne od stoosemnásť do stodvadsať tisíc registrovaných rybárov. Okrem rýb, ktoré lovia rybári priemyselne, rátajú aj so svojimi kolegami, ktorí majú pasiu sedieť s udicou na brehu a zima – nezima čakajú na svoju trofej.

PytliačikoviaŠenkvický rybník je chovný. Nie sú v ňom kapry určené po výlove rovno na vianočný trh. Rybami z neho sú zarybňované iné vody, ktoré využívajú športoví rybári zväzu. Kaprov z nich si môžu za prísne stanovených podmienok nachytať udicami. Za miestny zväzový rybársky lístok dajú tisícštyristo korún, za celoslovenský tisícosemsto korún. V cene je päťdesiat rýb. Kto chce viac, musí si kúpiť lístok znova. Okrem toho, počas jednej rybačky si nesmie odniesť viac, ako dve ušľachtilé ryby a samozrejme, nesmie si zobrať ani ryby, ktoré majú pod mieru.„Na Šenkvickom rybníku máme tento rok veľmi dobrý prírastok na váhe chovných rýb,“ hovorí hospodár pezinskej organizácie

Slovenského rybárskeho zväzu v Žiline Ján Hidaši. „Pezinská zväzová základňa má od tisíctristo do tisícpäťsto členov. Nikto z nás, čo sme tu, nie je zamestnancom zväzu. My z toho máme len pôžitok. Iba kŕmič dostane tisícku mesačne, keď má čo robiť. Cena našich rýb je do päťdesiat korún za kilogram. To nám pomáha, pretože členské príspevky nedokážu vykryť nutné prostriedky na zarybňovanie.“Rybári majú hlavu v smútku najmä z pytliakov. „Robia nám veľké problémy,“ sťažuje sa hospodár. „Máme však dosť rybárskej stráže, aby sme si vody ustriehli. Už sme mali aj prípad pytliaka odsúdeného na dva roky. Malé pytliactva detí však čiastočne tolerujeme. Nebudeme ich predsa odrádzať od pytliačenia, keď z nich môžu vyrásť naši mladí členovia.“

66

REPORTÁŽ16

KAPRÍ SVETRybári potrebujú sedliacky rozum v hrsti

Vyloviť, odvážiť, naložiť...

Na nuleNa najväčšej sústave moravských rybníkov v povodí rieky Dyje mali plné ruky práce chlapi z akciovej spoločnosti Rybníkařství Pohořelice. Spoločnosť sa stará o stotridsaťpäť rybníkov. Na rybníku Nesyt mali však aj hlavu v smútku. Táto voda je štátnym majetkom, ktorý spravuje český orgán ochrany prírody spolu s vedením miestnej chránenej krajinnej oblasti. Oni presne určujú spôsob hospodárenia. „Sme plne podriadení tomu, čo nám určia, ktoré druhy rýb smieme a ktoré nesmieme nasadzovať,“ vysvetľuje Roman Osička z Rybníkařství Pohořelice.Na Nesyte dobre mienené snahy ochranárov nedopadli šťastne. „Lovíme prevahu plevelných rýb. Nesmeli sme rybník dosadiť násadou kapra. Prerušujeme tým tradície našich otcov a likvidujeme vžitý rytmus. Ochranári boli presvedčení, že príroda sa dokáže o seba postarať aj sama. Opak je pravdou. Plevelné ryby sú oveľa prispôsobivejšie a dokážu rýchlo zabrať biotop. Týmto nedocielili ani lepšieho prostredia pre vtákov. To bol ich zámer.

66

REPORTÁŽ 17

Ryby z Budmeríc prezimujú v nádržiach, aby sa po zime vrátili späť do rybníkov.

Na rybníku Nesyt na Morave si tento rok kaprov príliš neužili.

Tam, kde je hospodárenie ponechané na nás, takýto problém nebol. Keby sme aj tam hospodárili takto, tak by sme na vianočnom trhu bohvie koľko kaprov nemali. Žiaľ na tejto najväčšej sústave rybníkov chcú mať ochranári asi len mokrade pre vtáky.“

Pohořelickí rybári sú však presvedčení, že do sústavy rybníkov patria aj ryby. Veď na to ich budovali. „Živiny, ktoré sem prúdia aj z čističiek odpadových vôd, sa jednoznačne dajú najlepšie využiť na produkciu rybieho mäsa. Toto nie sú žiadne panenské vody.

Problém je v tom, že musíme dodržiavať stanovené podmienky.“A tak budú mať vianočné hody z plevelných rýb

rybníka Nesyt aspoň zvieratá v zoo a vyrobí sa z nich aj prísada do krmív pre zvieratá. „Treba zobrať sedliacky rozum do hrsti,“ dodáva Roman Osička. „Týmto spôsobom tu hospodárime už desať rokov. Už sa tu vystriedala kopa ľudí, ktorí do toho chceli hovoriť a ovplyvňovali to. Menia sa ľudia, zlučujú sa orgány životného prostredia, stále sa niečo deje, len my sme stále na nule.“

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

66

REPORTÁŽ18

Skromná „výslužka“ za kopec driny – v Častej boli všetci dobrovoľníci. Pre rybára šťastný, pre kapra zlý deň...

SplÀte vianoãné Ïelania svojim deÈom a pomôÏte in˘m

Na mnoh˘ch miestach sveta Ïijú deti, ktorév ãase Vianoc nesnívajú o darãekoch. TúÏiapo tom, ão im najviac ch˘ba: jedlo, lieky,starostlivosÈ.

KaÏd˘ vበnákup pohºadníc a darãekov z katalógu UNICEF podporí neznáme dieÈa v núdzi.

Svet detí sa nás t˘ka

Rybárom občas tečie do topánok.

V Spravodlivom svete v Starej tržnici v Bratislave nájdete Fair Trade produkty z krajín tretieho sveta:

� BIO potraviny: káva (mletá, celá, instantná, jačmenná), čaj, čokolády, kakao, trstinový cukor, ryža, bezlepkové potraviny (napíklad quinua), cestoviny, korenia (kardamom, vanilkové lusky...), džemy, med, nealko nápoje (Fair Trade cola – Guaranito, Terrerito –z maté…), víno, pivo� Remeselnícke výrobky: Striebro,

bižutéria, hudobné nástroje, sviečky a svietniky, tašky, bio tričká, dekoratívne košíky, zápisníky, fotoalbumy, keramiku a podobne � CD s hudbou z týchto krajín (salsa, merenge, brušné tance a podobne)

Stará tržnica I. poschodie Nám. SNP 25, Bratislava

Otvorené: pondelok – piatok 11.30 – 18.30 sobota 10.00 – 14.00www.fairtrade.sk, obchod@fairtrade.sk

FAIR TRADE OBCHODÍK SPRAVODLIVÝ SVET OSLAVUJE PRVÉ NARODENINY!

InzerciaInzercia

Edícia denníka SME a Slovenského filmového ústavu:

SLOVENSKÝ FILM 80-TYCH ROKOV

www.dvd.sme.sk

Petit Press, a.s., Námestie SNP 30, 814 64

Bratislava, Slovensko, tel.: +421 2 5923 3411

e-mail: dvd@sme.sk

JEDNOTLIVÉ TITULY EDÍCIE ALEBO CELÚ SÉRIU 10 DVD

ZA ZVÝHODNENÚ CENU OD 890,- SK SI MÔŽETE ZAKÚPIŤ, RESP. OBJEDNAŤ

PRIAMO VO VYDAVATEĽST VE PETIT PRESS A.S.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

TITULY DVD EDÍCIE: 1. Fontána pre Zuzanu

2. Chodník cez Dunaj

3. Iba deň

4. Iná láska

5. Ja milujem, ty miluješ

6. Južná pošta

7. Noční jazdci

8. Pásla kone na betóne

9. Pomocník

10. Sladké starosti

Náš tip na vianočný darček.

Celá edícia 10 filmov len za 890 Sk!

Amsterdam Londýn Miláno Paríž Rím od590Sk

z Bratislavy do 14 destinácií

Jednosm

erne,

bez

let

isko

vých

popla

tkov

. Ta

rifa

je

limitov

aná

počt

om

mie

st.

Lietajme

si po

EURÓPE

Inzercia

Inzercia

66

PARASPACE20

Paralympijský víťaz v lukostreľbe z olympiády v Aténach 2004, tretí

z majstrovstiev Európy 2006 a druhý na svete v roku 2005. Človek, ktorý napriek všetkému stál na stupni

víťazov nielen v športových, ale aj v oveľa dôležitejších zápasoch.

Imrich Lyocsa.

� Mohli by ste nám priblížiť vaše postihnutie?– Narodil som sa s rozštepom chrbtice. Lekári mi predpovedali, že nikdy nebudem chodiť, a vidíte! Ako 6-ročný som začal chodiť, síce len o barlách, ale predsa.� Kedy ste sa začali venovať športu? – V ústave pre telesne postihnuté deti sme s kamošmi využili každú príležitosť.

Kopali sme do lopty, skúsili sme ping-pong, atletiku a kadečo možné, ale bez väčších úspechov. Až raz na medziústavných hrách som sa náhodou dostal k lukostreľbe. � Bolo trénovanie pre vás náročné?– Takmer od začiatku mi lukostreľba išla sama od seba. Hneď prvý rok som získal striebro na majstrovstvách Slovenska. O 2 roky neskôr som sa zúčastnil na majstrovstvách sveta v Anglicku, a čuduj sa svete! Skončil som na prvom mieste! Potom sa všetko akosi naštartovalo. � Pomohol vám šport prekonať váš hendikep?– Pre telesne postihnutého človeka je dosiahnutie úspechu akýmsi zadosťučinením za ťažkosti, ktoré musí prekonať. Zdraví nás automaticky odsúvajú na okraj spoločnosti. Mal som šťastie, že mi lukostreľba pomohla ukázať, že aj ja niečo dokážem. Že nie som iba na obtiaž a v určitom zmysle som niekomu dokonca vzorom. � Zbierate kľúčenky z miest, v ktorých ste vyhrali preteky. Ktorá je pre vás zvlášť dôležitá?– Z každých pretekov sa snažím odniesť si niečo, čo by mi pripomínalo dni na nejakom peknom mieste. Nielen kľúčenky, ale aj iné drobnosti - medzi športovcami si napríklad vymieňame klubové odznaky. Na paralympiáde v Sydney sme si dokonca mohli dať zhotoviť známky s vlastnou fotkou a prekvapiť tak kamošov a známych, ktorí čakali na pohľadnice a držali nám palce. Za každým suvenírom je množstvo spomienok a pocitov. Najdôležitejšie suveníry sú práve spomienky. Horšie je, že sa s nimi nemôžete

s nikým podeliť, pretože nikto nepochopí veci, ktoré boli pre vás najdôležitejšie, tak ako ste ich chápali vy.� Majú u nás hendikepovaní športovci dobré podmienky?– Počas 10 rokov, ktoré som strávil športom, sa podmienky vyvíjali. Spomínam si na časy, keď o nás takmer nikto nevedel. Veľmi milo nás prekvapilo, keď sa naše úspechy začali objavovať v médiách. Je to obrovské potešenie, keď vám niekto zatelefonuje, že vás videl v novinách alebo v televízii. Najšťastnejší sme boli, keď sme mali otvárací ceremoniál na paralympiáde v Aténach a zrazu nám ktosi zavolal, že nás vidí naživo v telke. Dnes sa začínajúci športovci dostávajú do úplne iných podmienok než sme mali my alebo tí pred nami. A čím väčšie úspechy dokážeme vyprodukovať, tým budú podmienky lepšie. Všetko je na dobrej ceste, len treba tvrdo drieť.� Stíhate okrem športu aj iné aktivity?– V Moldave nad Bodvou sme založili lukostrelecký klub a počas 5 rokov dosiahli deti krásne úspechy. Je to skvelý pocit, keď vidíte dieťa, s ktorým ste strávili hodiny driny a tréningu, s rozžiarenými očami na stupienku víťazov. Okrem športu sa venujem amatérskej fotografii. A orientálnej filozofii. Dala mi množstvo rád a odpovedí na otázky okolo športu aj života. � Máte nejaký odkaz pre postihnutých ľudí, ktorí stratili zmysel života a myslia si, že hendikepom sa všetko skončilo?– Veľakrát som sa stretol s ľuďmi, ktorí sa stali telesne postihnutými a mysleli si, že

je to absolútny koniec. Veď čo môže robiť človek na vozíku, že? Lenže nie je to tak. Sú aj prípady, keď taký človek v snahe dostať sa z vozíka začal robiť veci, ktoré by mu predtým ani nenapadli, a zistil, že má veľa možností. Ja som tiež začal so športom preto, lebo som hľadal možnosti, ako sa zabaviť a dostať sa medzi ľudí. Nenapadlo mi, že práve týmto sa dostanem na miesta, o ktorých som iba sníval, a stanem sa človekom, o ktorom budú ľudia čítať v novinách. Keď sa zamyslím nad tým, čo všetko som dosiahol a kde všade som sa dostal ako telesne postihnutý človek a porovnám to s tým, ako veľa mladých, nádejných a schopných ľudí doslova premrhá svoj život kdesi v krčme pod stolom, až ma zamrazí. � Čo pre vás znamenajú Vianoce? – Vianoce sú sviatkami radosti a pokoja. Rodiny, ktoré sú z rôznych dôvodov rozdelené, sa znova zjednocujú a aspoň počas tých pár dní si spolu užívajú tieto mimoriadne chvíle. Ja žijem s rodičmi v dome, kde býva aj sestra s rodinou, takže to až tak dramaticky nepociťujem. Samozrejme, som veľmi rád, keď sa medzi každodennými starosťami všetci zídu, sú si viac blízki a viac sa starajú jeden o druhého. Veď tento pobláznený svet, keď každý uteká za ziskom alebo aspoň za svojimi snami, tak trochu núti ľudí, aby boli sebeckí a starali sa len o seba.

TEXT: SANDRA SOKOLOGORSKÁ & DENISA BALLOVÁFOTO: ARCHÍV SPV

Neexistuje prehratý boj, iba nedostatok vôle bojovať

ZA SVOJIMI SNAMI

66

3SEKTOR 21

Každá vaša sms správa nás posúva ďalej

Poslaním sms správy na číslo 876 v sieti Orange Slovensko podporíte slovenských paralympionikov sumou 30 Sk. Víťazíme aj vďaka vám.

Fandíte ľuďom, ktorí berú život športovo?

Suma 30 Sk je konečná, Orange Slovensko odvedie na zbierku 100 % tejto sumy a samotné zaslanie SMS správy zákazníkovi nespoplatňuje.

NOTABENE 200x140.indd 1 25.7.2006 13:41:42

Inzercia

U P R O S T R E D O H Ň AF i r e d a n c i n g · U V d a n c i n g · F l a g g i n g

w w w . a n t a a g n i . c o mS k u p i n a A n t a A g n i p o d p o r u j e č a s o p i s N o t a B e n e .©

4P

HOM

E DT

P, Da

nka

Pohl

odov

á 20

06

Nota bene A5.indd 1 10/29/06 10:43:02 AM

66

AHA HO!22

Počas sovietskej okupácie emigroval do Izraela. Na Slovensku musel zanechať nielen

štúdium latinčiny a francúzštiny, ale aj rodinu. V štúdiu pokračoval v Jeruzaleme, v Paríži obhájil doktorát.

Rodák zo Žiliny prednáša na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme francúzsku literatúru, knižne aj časopisecky publikuje literárne štúdie. Kedysi sa túlal v jeruzalemských parkoch so Smrekovými básňami pod pazuchou, dnes sa snaží spolu

s manželkou Tamarou propagovať slovenskú literatúru v Izraeli. Honorárny konzul SR v Jeruzaleme Martin Rodan (1947).

� Zo Slovenska ste emigrovali ako dvadsaťročný. Boli ste už predtým v Izraeli?- Počas komunizmu to nešlo. O odchode do Izraela som rozmýšľal už predtým, takže nemôžem vylúčiť, žeby som ho nepodnikol, aj pokiaľ by nedošlo k udalostiam v roku 1968. Pravdou však je, že moje rozhodnutie urýchlili. V čase Pražskej jari boli nakrátko otvorené hranice, čo som ako študent využil na návštevu Paríža. Potom to išlo rýchlo, okupácia, zatvorenie hraníc. A ja som namiesto domov letel opačným smerom, s jedným kufrom.

� Osamelý emigrant - bolo to pre vás zložité obdobie?- Prvé roky neboli ľahké, ale pre mňa nebol dôvodom na odchod len komunizmus. Chcel som žiť v židovskom štáte. Izrael má navyše vybudovaný funkčný systém pre emigrantov. Začal som jazykovým kurzom hebrejčiny, neskôr som pokračoval v štúdiách, uznali mi väčšinu semestrov zo slovenskej školy. Problémom bol najmä múr medzi mnou a rodinou na Slovensku. Návšteva bola vylúčená, v listoch som si dovolil písať len o počasí. Ani na svadbe mi rodičia neboli. Napokon sme sa stretli dosť komplikovaným spôsobom na polceste v Rumunsku. Na Slovensko som sa dostal až po revolúcii. Ale aj keď som tu nebol

Martin Rodan: Otázok máme stále viac než odpovedí

Otvorené hranice

66

AHA HO! 23

viac než dvadsať rokov, nebol to taký šok, obchody či bufety som nachádzal na tých istých miestach, kde boli kedysi. Bolo to vlastne prirodzené pre konzervatívny režim ako komunizmus, fakticky všetko bez zmien tu zakonzervoval.

� V Izraeli je zvykom prijať po príchode nové hebrejské meno. Prečo ste to neurobili aj vy?- Táto tendencia prevládala skôr v 50. rokoch, keď sa Izrael konštituoval ako nový štát a ľudia zvolením nového mena vyjadrovali to, že spravili čiaru za minulosťou, ktorá nebola šťastná a zároveň v tom bol aj symbol, že začínajú odznova. Ja som o zmene mena v tom zmysle nikdy neuvažoval.

� Považujete Izrael za štát, ktorý pozerá skôr na minulosť s jej traumatickými bodmi, alebo je to pohľad do budúcnosti?- Židia dlhý čas vôbec nehovorili o holokauste a témach spojených s touto katastrofou, akoby sa báli, či nedokázali čeliť spomienkam. Dokonca sa to prejavovalo aj v literatúre, v ktorej táto téma úplne absentovala. V poslednom čase sa začíname pozerať aj na tieto temné body, čo sa prejavuje v knihách mladých autorov, vlastne už detí tých, ktorí holokaust prežili, a možno práve odstup im dovoľuje dotýkať sa tejto bolestnej témy. Izrael ako taký je však moderný štát s vyspelou demokraciou, vybudovanou infraštruktúrou, vedou... Sme štát s najvyšším počtom predaných kníh na osobu.

� Okrem slovenčiny ste k francúzštine a latinčine pridali aj hebrejčinu, v ktorej tiež publikujete...Hebrejčina sa dlho považovala za mŕtvy jazyk, podobne ako napríklad latinčina. V Izraeli sa dnes používa hovorová forma, takzvaný ivrit. Obsahuje moderné pojmy pre všetky predmety dneška, takže dávno neplatí definícia satirika Efraima Kishona, že ivrit je jediný materský jazyk, ktorý sa učia matky od svojich detí. Rád hovorím ľuďom, že hebrejčina nemôže byť ťažká, keď má len 22 písmen a nepozná samohlásky. Ovláda ju aj väčšina arabských občanov Izraela.

� Považujete život v Izraeli za bezpečný? Pozvali by ste na návštevu priateľa?- Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Izrael je štát obkolesený moslimským svetom a dokladom komplikovaných vzťahov je aj nedávna tragická vojna

s Hizballáhom v Libanone. Napriek tomu, že aj inde vo svete nie sú vzťahy medzi štátmi bezproblémové, človek v Európe si len ťažko vie predstaviť, že jeden štát otvorene hovorí o snahe vymazať nás z mapy sveta. To sa môže stať skutočnou hrozbou, pokiaľ Irán bude disponovať atómovou bombou. Treba si tiež uvedomiť, že obraz života do istej miery skresľujú médiá. V Izraeli stále zomiera viac ľudí pri dopravných nehodách než ako obete bombového útoku.

� Situáciu do značnej miery skomplikovali výsledky palestínskych volieb... Ako si vysvetľujete víťazstvo radikálneho Hamasu práve v čase, keď sa konečne začala formovať idea vzniku palestínskeho štátu?- Na to existujú dva pohľady. Jeden z nich je, že sa radikalizovalo samotné obyvateľstvo. Na druhej strane si treba uvedomiť, že počas minulej vlády relatívne umierneného Fatahu bola na palestínskych územiach, najmä v oblasti Gazy, veľmi zlá sociálna situácia, a výsledky volieb mohli odraziť túto skutočnosť. Verím, že nejde o ten prvý prípad. Pretože komunikácia s partnerom, ktorý vás ako štát neuznáva, je veľmi zložitá a ďalšie radikalizovanie by mohlo byť osudné.

� Aká veľká je komunita ľudí, ktorí do Izraela prišli zo Slovenska?- Podľa štatistík je to niekoľko tisíc ľudí. Ale treba si uvedomiť, že v prvých vlnách odchádzali ľudia zo slovenského územia, ktoré bolo vtedy ešte súčasťou Uhorska, a táto informácia nikde nefiguruje. Situácia sa tiež líši v rodinách, niekde sa spomienky stratili, inde hovorí po slovensky aj druhá generácia. To je aj náš prípad, s manželkou nám záležalo na tom, aby náš syn komunikoval v slovenčine.

� S akými problémami sa ako honorárny konzul najčastejšie stretávate?- Keď ma oslovili pre túto pozíciu, prijal som ju ako poctu. Dôvodom bol aj zámer zviditeľňovať Slovensko, pretože jeho imidž nebol vždy natoľko dobrý, ako je dnes. Na konzulát sa obracajú turisti, ktorí mieria na Slovensko, ale funguje to aj opačne, teda poskytujem informácie turistom zo Slovenska, ktorí navštívia Jeruzalem. Nezriedka si spolu spravíme aj prechádzku mestom.

� Nie je tak trochu paradoxné, že štát veľký asi ako stredné Slovensko, z ktorého

tretinu tvorí púšť a je častým cieľom násilia, nazývajú zasľúbenou zemou?- Izrael vznikol na silnom základe. Predovšetkým je to historické hľadisko, s Jeruzalemom ako centrom našej kultúry. Po storočiach vyhnanstva sme sa vrátili domov. Možno je pravdou, keď sa hovorí, že Izrael bol v biblickej minulosti zelenším kusom zeme, než je dnes, v čase celosvetových klimatických zmien. Ale faktom je, že stále je tu veľa krásnych miest, a nemusia to byť len historické pamiatky, ale napríklad aj moderné kultúrne štvrte, pláže, atrakcie.

� Myslíte si, že život v štáte založenom na náboženskom princípe je iný než v dnešnej pretechnologizovanej Európe?- V Izraeli hrá síce náboženstvo, konkrétne židovstvo, hlavnú, ale nie jedinú úlohu. Kým časť obyvateľstva je hlboko nábožná a venuje sa len viere, iní vnímajú duchovno podobne ako Európania. Izrael netvoria len ortodoxní židia. Ja osobne sa nepovažujem za natoľko hlboko veriaceho, aby som vnímal život len cez židovstvo, ale nie som ani úplný voľnomyšlienkar. Asi je to tým, že my, ľudia, ktorí sme prežili totalitu, sa neradi v čomkoľvek nechávame zväzovať.

� Židovstvo je tiež známe dodržiavaním stoviek príkazov.- Týchto prikázaní je v rabínskej literatúre presne 613, z toho 248 je pozitívnych prikázaní a 365 zákazov, ktoré ortodoxné židovstvo dodržiava ako prostriedok k naplneniu viery. Táto kniha sa volá v hebrejčine „šulchan aruch“, čo značí „prestretý stôl“, a v Izraeli sa zvykne hovoriť, že každý má inak prestretý stôl. Odráža to rôznorodosť, s akou pristupujeme k otázke viery.

� Známy spisovateľ židovského pôvodu Bernard Malamud sa však kedysi mierne kontroverzne vyslovil, že každý človek je Žid...- Svojím spôsobom to má niečo do seba, ale klásť si otázky o zmysle existencie patrí každej dobe a každému človeku. Odpovede na ne však nie sú univerzálne. Stále ich máme menej než otázok a stále ich hľadáme.

TEXT: PETER GETTING, AUTOR JE PROZAIK A REDAKTOR +7DNÍ

FOTO: MARCEL HULJAK

P R O J E K T N O TA B E N E P O D P O R I L I

Rozlúčili sme sa s vami v talianskom Janove. Odvtedy pretieklo veľa vody Dunajom

a udialo sa toľko vecí, že by to bolo aj na knihu. V Taliansku sme pobudli mesiac. Bolo to tak dlho, že sme celí natešení vyrazili do Francúzska. To sa nám objavilo pred očami osemnásteho októbra večer. Dali sme si vínko a išli spať na pláž, kde sme riadne zmokli a spacáky sme doslova žmýkali. Vo štvrtok sme dorazili do Monaka, kde som chcel zostať celý deň, ale Jožo a počasie rozhodli inak, a tak sme večer boli na stanici v Nice a pokúšali sa nadviazať kontakt s miestnymi bezdomovcami, aby bolo čo jesť a piť. Prekvapením bolo, že všetci traja vedeli po anglicky, takže sa nám dostalo kompletných informácií, kde sa ráno osprchovať, najesť a prezliecť. Úplne nám vzalo dych, že tu jednoducho zavoláte na bezplatnú linku a poviete, kde ste, a Červený kríž vám do hodiny privezie suchú deku a večeru. Túto službu môžete použiť v každom meste iba raz, ale funguje po celom Francúzsku. O jedenástej sme

teda vstali a išli vybavovať veci na Caritas. Len Jožovi sa zdalo, že už čakáme dlho, a tak sa nasratý zobral a ušiel vraj sušiť spacák. Bohužiaľ, od tej doby som ho nevidel. Idem sám a nevzdávam to. Jožo možno tiež.Dorazil som do Toulonu. Na letisku som nabíjal telefón a zistil som pritom, že Francúzi sú veľmi príjemní ľudia. Jeden pán, ktorý čakal na lietadlo, videl, že tam sedím na zemi, a pozval ma na večeru. Pokecali sme o živote a rôznych iných veciach. Keď sme sa lúčili, dal mi päťdesiatku, ktorá bola dosť na cestu do Marseille. Tam som na stanici navštívil SOS centrum, kde ma dosýta nakŕmili, a išiel som niečo pofotiť do mesta. Úplne náhodou mi prišiel do cesty Alain, môj starý známy z Holandska. Tak som strávil večer v spoločnosti starých známych pri dobrej whisky, s muzikou a pečeným bravčovým. Ale všetko dobré sa raz končí a vyrážam ďalej na Španielsko, kde ma čaká nekonečná siesta.Ešte k Francúzom. Ako vodiči u mňa prehrali na celej čiare. K cyklistom sú netolerantní, majú zle alebo nijako značené cesty a smery. Podarilo sa mi ísť asi 20 kilometrov po diaľnici, lebo som nevedel nájsť tú pravú cestu. Našťastie sa tento

hrubý prešľap zaobišiel bez polície. Naštvaný som aj na prístup Francúzov k automatom na kávu. Prejdete 120 kilometrov a nikde nič. V kaviarni stojí káva viac ako 2 eurá, a toľko nedám. Pumpár vás jednoducho pošle do reštaurácie. Bordel. Situácia sa veľmi zmenila s defektom. Stretol som švajčiarsku dôchodkyňu, ktorá chodí na bicykli v lete na sever a v zime na juh, ako sa aj patrí na správneho houmlesa. Má nový bicykel ako každý rok a bude ma sponzorovať. Je to taká babička z rozprávky, objavila sa ako na zavolanie. Síce hovorí, že je chudobná, ale najbohatší dôchodca na Slovensku je oproti nej úbožiatko. A tak ideme pomaly ďalej. A ja stále neviem pomenovať francúzsky systém. Takmer nikde sa nemôžete dohovoriť, kávu tu robia do poldecákov za dve eurá. Jednoducho, Francúzsko je jedna veľká tragédia. Už aby som bol v Španielsku. Vďaka mojej spolucestujúcej sa nemusím starať o peniaze. Pochopila, že patrím medzi tých chudobných odniekadiaľ z východu, a nemá problém urobiť zo mňa civilizovaného človeka. Okrem toho hovorí po francúzsky, takže mi tlmočí.Ináč už dlho fúka vietor a robí na mori dvojmetrové vlny a nedá sa plávať. Škoda. Taká pekná dovolenka to mohla byť...Francúzsko je pekná zem, len je tu trochu draho. Najlacnejšie párky 4 eurá, pečené kurča 6 eur a chlieb 2 eurá za kilo. Ľudia tu hovoria, že kým boli franky, bolo všetko o polovicu lacnejšie. Že vraj euro je veľký podvod. To isté som neraz počul aj v Taliansku. Servis pre bezdomovcov tu funguje na jednotku, iba robia rozdiely medzi miestnymi a cudzincami. Na rozdiel od miestnych nedostávajú cudzinci peniaze. Miestni majú mesačne okolo 500 eur a k tomu stravu a ubytko gratis. Záleží od veľkosti mesta. Rómovia tu väčšinou žijú v karavanoch. Majú ich veľmi pekné. V zime sú na juhu a v lete na severe. Pekný život, celkom im závidím. Na naftu vyžobrú a štát im tiež dá niečo málo na život. Počul som, že dostávajú 920 eur na osobu mesačne, a to nie je pri miestnych cenách nič moc. Ľudia tu neradi hovoria o peniazoch, ale keď som povedal, aké je na Slovensku všetko lacné, celé osadenstvo karavanov sa zhodlo na tom, že na leto tam pôjdu pozrieť, a ak je pravda to, čo hovorím, tak zavolajú aj kamošov, aby z tých mizerných sociálok niečo ušetrili. Pred nami je Španielsko, už ma to drahé Francúzsko nebaví.

JOSEF BEZ JOZEFAPS: 3220 kilometrov a idem ďalej...

Josef (už bez Jozefa) na bicykli Európou

Fotografie z tejto reportáže boli vyhotovené fotoaparátom Sony Cyber Shot DSC - H1.

66

ON TOUR24

Etapa 3

Svet je taký rôznorodý,veľa farieb má.

Možno je všetko reálne,možno sa mi všetko zdá.

Občas zistím, zdanie klame,nechcem, aby to bolo tak.Čo sa má stať, sa aj stane, chcem odletieť ako vták.

Ešte veľa vody pretečie,ešte sa toho veľa musí stať,

keď naveky zaspím,na toto chcem vstať.

MAROŠ 1415, BRATISLAVA

DarčekViem, Vianoce sú už dávno za nami, ale včera mi ich pripomenula kôpka malých školáčikov. Štebotajúc, doslova sa valili Klariskou. Presne tak ako vtedy, deň pred Štedrým večerom.Nemám rád sviatky. Bezdomovec je vlastne celý rok sám, ale počas takých Vianoc je ešte osamelejší. Spomienky na minulosť v kruhu rodiny, na deti a darčeky gniavia dušu. A človek je smutný.V ten deň pred Štedrým večerom i ja som bol smutný. Stál som na ulici a pokúšal som sa predať ešte nejaký ten časopis, ale ani to sa mi nejako nedarilo. Ulice zívali prázdnotou, takže vlastne ani nebolo komu predávať. Nezvyčajné pouličné ticho zrazu prerušil džavot detí. Ani neviem presne, kde sa vzali, ale boli tu, spolu s pani učiteľkou tiahli po Klariskej. Vysmiate deti, každé s igelitkou v ruke, zaplnili celú ulicu.„Stojíme,“ počul som hlas učiteľky. Všetky deti ostali stáť. Presne pri mne.„Tak, deti, kto je toto?“ pýtala sa učiteľka a jej ukazovák nemilosrdne smeroval na mňa. No nazdar, povedal som si s obavami a očakával som, ako to dopadne. Hútal som, že slovo bezdomovec by som ešte zniesol, ale čo ak to bude tulák, žobrák, alebo možno ešte niečo horšie. Deti si ma zvedavo obzerali, ale mlčali. Zaplať Pán Boh za to ticho, pomyslel som si.„Deti, ujo predáva noviny, takže, čo je?“„Pre-da-vač,“ zarecitovali decká a mne spadol kameň zo srdca. Učiteľka kývla na jedno dievčatko, ktoré pristúpilo ku mne.„Ujo, môžem vám dať darček od Ježiška?“Zarazený som pozeral na toho anjelika a nesmelo som prikývol. Dievčatko z tašky za pomoci pani učiteľky vytiahlo košík. Taký

malý, možno pätnásťcentimetrový, vystlatý senom. A v košíku na sene ležal malý drevený Ježiško. Zobral som košík a od dojatia som sa nedokázal ani poriadne poďakovať.„Ideme,“ povedala pani učiteľka a klbko detí sa pohlo. Mávali mi a ja som nevedel zastaviť slzy, ktoré sa mi tlačili do očí.Ďakujem, deti...

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

Rozhovory 2„A zrkadlo, ktoré kedysi oknom bolo

trocha striebra zmenilo hona svätyňu ega...“Zahľadení do seba

Vzdialení od samých sebaVzdialení navzájomStratení v pýche sna

O vlastnej dokonalostiRozbité črepy

Nasledovania Hlasu LáskyKtoré ležia na dne mora zabudnutia

Už nik nezbiera...Lož rozprestrela svoje kráľovstvo

A raníme sa v mene BohaPravda, majúca byť predsa

V samom strede nášho bytiaOdišla, odvrhnutá a opovrhnutá

Nepotrebujeme ju...Je nám nevýhodná...

Láska vyhaslaOhnisko nadšenia a zápalu

Čistoty sŕdc a dušíRozmetal vietor zla

Čo si pôsobíme navzájomA klameme sa ďalej

Len kdesiV zákutí duší ozýva sa hnevNad horkosťou sklamaniaKtoré čas ešte nevyliečil

A ktorý by chcel rozbíjať, rozbíjať, rozbíjať V ošiali

Že znesvätili ste, čo svätým malo byťOklamali ste túžbu, ktorá verilaA dali ste jej spoznať nenávisťV bezmocnosti proti jedu moci

Schovanou pod rúchom svätostiOdišlo srdce

Hľadať znovu KristaZbierať znovu črepy sna na dne mora

Obliecť si šaty obyčajného tulákaS Tvojim nápisom nad sebou

- azda tak ti budem bližšie, Bože -Pravda a láska odvrhnutá

Odpusť mi hnev.LUBOŠ 033

Len dve slová: prosím a ďakujemZrazu som stratil všetko. Rodičov, sestru, rozvod mi zobral ženu a deti a ja som nevedel, prečo mám žiť. A tak som začal piť. Partia sa vždy našla, zarobené peniažky sa rozkotúľali rýchlo a ja som sa ani nenazdal a bol som na ulici. Výškové práce, ktoré ma živili, sa pod vplyvom alkoholu robiť nedali a pravdu povediac život na ulici, bez povinností, sa mi začal páčiť. Aj som sa spamätal, prestal som piť, chodil som na brigády, ale partia bola mocnejšia. Všetci na ulici pijú, na ulici sa jednoducho nepiť nedá, tak to ku koncu naozaj bolo len o pití. Raz bola zima, raz nejaké starosti, človek chcel jednoducho zabudnúť...Na Prednej Hore bolo super! Žiadne lieky, len psychoterapia, prednášky, rozhovory. Každý sa musel rozhodnúť sám za seba. A mne sa vyjasnilo. Už sa nechcem vrátiť na ulicu!!! Dnes sú to už dva roky, čo nepijem, a poviem vám, ani keby bolo zlaté, tak nevypijem! Skôr neodolám cukrárni ako poháriku!Zdá sa to také jednoduché. Ako v rozprávke. No len ten, kto sa dokázal vrátiť, vie, aké je to ťažké. Keď sa nemáte kam vrátiť, nemáte veľmi na výber. Prijať pomocnú ruku je oveľa ťažšie ako žiť na ulici. Ten, kto vám ju podáva, riskuje odmietnutie, preto ju musí podať nenásilne, tak, aby ste ju jednoducho prijali.Po pekle na ulici som našiel znovu zmysel života. Priľnul som k Bohu a nie je dňa, že by som mu neďakoval, že tak pevne pri mne stojí. Po dlhých útrapách života som konečne našiel ženu, pre ktorú sa mi oplatí žiť a nepiť. Zobral som si ju za manželku. Ale vyskytli sa ďalšie problémy. Bývame v podnájme, chceli by sme sa osamostatniť a pomoc štátu v rámci úveru by sme dostali do výšky 600 000 Sk a za to niečo ťažko kúpime. Jednoducho tie roky strávené na ulici človeka stále prenasledujú. Aj keď som sa zaradil do spoločnosti, nezarábam milióny... Ja chcem svoju novú rodinu zabezpečiť tak, aby nemusela trpieť tak, ako som trpel ja.

PREDAJCA 003, BRATISLAVA

66

POULIČNÉ BLUES 25

ZAPOJTE SA!Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky v minulom čísle: Tentokrát to bolo veľmi tesné – Július so svojím Petrom pretromfol Nevinného Petra len o dva hlasy!!!

MAROŠ HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

JÚLIUS HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

LUBOŠ HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

PREDAJCA 003 HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

Život na planéte Zem je jedinečný a neopakovateľný. Zoologické záhrady dávajú nielen zvieratám šancu na prežitie, ale aj ľuďom spoznať ich a poučiť sa. Tieto fotografie vznikli v niekoľkých európskych záhradách.

Živočíšna ríša je plná prekvapení. Napríklad: Klokan patrí medzi najlepších skokanov sveta. Prispôsobil sa skákavému pohybu až tak, že nedokáže zadnými nohami pohybovať inak než súčasne. Ešte lepším skokanom ako klokan je však blcha. Tá dokáže vyskočiť až do neuveriteľnej výšky úctyhodných dvadsať centimetrov. Na prvé počutie nič moc, ale keď si predstavíme, že je to stopäťdesiatnásobok dĺžky jej tela, tak... Človek by musel z miesta vyskočiť do štvrť kilometra. Také preťaženie a zážitok si neužije ani na najlepších adrenalínových kolotočoch.Alebo losos: Proti prúdu rieky dokáže preskočiť trojmetrové vodopády...

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Je to s nimi naopak ako s ľuďmi. Sú vlastne

prirodzení bezdomovci, ktorí väčšinou spávajú bez problémov pod holým nebom a zrazu im niekto nadelí strechu nad hlavou kdesi v zoologickej záhrade. Je to ich utrpenie alebo spása?

66

ZVIERACIA KAZAJKA26

Pštros si sedí na vajciach

POLMETROVÝ jazykiii

Jazyk žirafy môže mať až pol metra. Je to pre ňu jedálenský príbor. Omotáva ho okolo vetvičiek a spolu so zarastenou hornou perou ním sťahuje listy zo stromov. Žirafa má aj veľké srdce, ktoré pumpuje krv až hore do hlavy.

66

ZVIERACIA KAZAJKA 27

Ary sú najväčšie papagáje sveta. Človeka prekvapujú svojou inteligenciou a učenlivosťou. Dať však „ukecanej“ are prst do zobáka môže byť nebezpečné. Pevná škrupina orecha jeho sile ľahko podľahne. Prst by nemusel dopadnúť dobre.

Samec pštrosa emu dokáže svojimi modrými očami prilákať k svojmu

hniezdu aj osem samičiek. Tie mu do neho znesú vajíčka, na ktorých on potom sedí. Jeden

samec môže tak sedieť naraz aj na osemdesiatich vajciach.

Nie je to jednoduché. Plazy sú studenokrvné živočíchy. Na to, aby prežili, sa potrebujú vyhrievať na slnku. Horúčava by ich mohla vysušiť. Plazy majú preto takmer vodotesnú kožu bez potných žliaz. Keď sa potrebujú „vypotiť“, musia otvoriť ústa.

Roh nosorožca tvorí výlučne keratín. Sú to pevne spojené vlákna podobné chlpom. Nosorožce nemajú pravý roh z rohoviny, ako sa na prvý pohľad zdá. Napríklad krava má trvalé rohy na kostených nástavcoch. Väčšina antilop má kostené trvalé parohy. Jelene majú zasa kostené parožie, ktoré každoročne zhadzujú. Honosné ozdoby kozorožcov majú kostený základ pokrytý silnou vrstvou tvarovateľnej rohoviny. Smola nosorožca vo voľnej prírode je, že po jeho rohu túžia aj tí, čo „nemôžu“. Najmä v Ázii je prášok z neho považovaný za účinné afrodiziakum. Roh nosorožca pre človeka väčšinou nie je nebezpečný. Rozbehnutý nosorožec ešte neznamená hrozbu. Tieto zvieratá majú veľmi zlý zrak a keď sa im niečo nezdá, riešia to šprintom na miesto, kde sa nachádza čosi, čo nedokážu identifikovať. Jednoducho sa utekajú pozrieť, čo to je. Zastavia sa až tesne pred cieľom.

Orangutan je najťažší obyvateľ stromov. Najväčšie samce vážia až dvesto kilogramov a merajú až jeden a pol metra.

66

ZVIERACIA KAZAJKA28

Napriek tomu, že pelikány vyzerajú mohutne, ich váha nezodpovedá tomu, čo vidíme a čo si predstavujeme. Tieto vtáky majú duté kosti a sú aj napriek svojim rozmerom veľmi ľahké, aby sa im dobre lietalo.

Plazy, obojživelníky a ryby majú s očami jeden malý problém. Kým nám - cicavcom oči neustále kmitajú bez toho, aby sme to vnímali, oni majú smolu. Kmitanie a pohyb je základ nášho videnia. Bez neho by sme videli pred sebou len to, čo sa hýbe, alebo by sme videli, iba keby sme sa hýbali. Obojživelníky a plazy využívajú túto nedokonalosť. Za normálnych okolností, keď sa nehýbu, vnímajú zrakom len čosi ako šum pokazeného televízora. Všetko, čo sa okolo nich pohne, však vidia v rámci možností zreteľne. Tak sa dokážu lepšie sústrediť na korisť. V prípade rýb je pohyb očí zabezpečený aj prostredím, v ktorom žijú. Ryby sú oproti ostatnému prostrediu v neustálom pohybe.

Delfíny - tieto morské cicavce vidia zvukom. Vypúšťaním vzduchu z dýchacieho otvoru, pričom vytvárajú cvakavé a pískavé zvuky. Vzduch môžu vypúšťať aj z nosného vaku cez sústavu chlopní umiestnených v dutine. Ultrazvuk vzniká chvením v zvláštnych vačkoch a je nasmerovaný akustickým zrkadlom označovaným ako melón, čo je tukové teliesko v prednej časti hlavy. Vracajúci sa zvuk je zmenený odrazom od cieľa a prijíma ho dutý kanálik v dolnej čeľusti. Delfíny môžu zamerať nielen jednotlivcov, ale aj húf rýb. Potápači, ktorí cvičili delfíny v bazéne, opisujú chvenie a intenzívne vibrácie, ktoré cítili po tele, keď na nich delfíny zamerali svoje ultrazvukové vysokofrekvenčné „prístroje“.

Našimi najbližšími príbuznými v živočíšnej ríši sú vraj šimpanzy. Vykazujú vysokú inteligenciu a dokážu používať nástroje. Šimpanzia omladina má vo zvyku chutnať všetko okolo seba. Postupne sa učia, čo je dobré a čo zlé, pričom majú k dispozícii aj menej nebezpečný variant, keď im pomáha zvyšok tlupy. Napodobňovaním chovania starších jedincov môžu mladí uspieť v živote skôr než

na základe pokusov a omylov. V zoologických záhradách to môže byť problém, zvlášť keď nie sú šimpanzy za sklom. Od ľudí sa hravo naučia trebárs aj pľuť... Šimpanzy majú aj dobre vyvinutú mimiku, ktorá je nám blízka. Čo si asi tak myslí tento chlapík?

Svište prériové sú zvyknuté na domov.

Žijú vo veľkých podzemných brlohoch. Ich

„mestá“ združujú až tisíce zvierat. Každá skupina obýva vlastné

územie, ktoré si pred cudzincami nekompromisne

bráni.

66

ZÁBAVA 29

Že stolové hry už vyšli z módy alebo sú dobré len pre deti? Opak je pravdou.

Moderné stolové hry sú zaujímavé, napínavé, inšpiratívne, vzrušujúce. Cestujete v nich v čase aj v priestore. A navyše sú spoločenskou záležitosťou.

Príjemná petržalská čajovňa U nás je každý pondelok o piatej svedkom rovnakého rituálu. Stretávajú sa tu nadšenci stolových hier a so zaujatím sa svojmu hobby venujú celé hodiny. Nápad založiť klub pre dospelých vymyslel Vlado pred viac ako dvoma rokmi. Keď našiel vhodné miesto v podobe útulnej čajovne a jej ochotnej majiteľky, pani Alenky, neváhal ho uskutočniť.

Víťazstvo je druhoradéStať sa členom klubu je jednoduché. Musíte mať ten správny zápal a nadšenie pre hru. Je fajn, ak nie ste úplný začiatočník. V klube sa už totiž väčšinou hrajú náročnejšie hry. Závislosť ako pri počítačových hrách hráčom spoločenských hier vraj nehrozí. Pri tomto hobby sa ľudia spolu stretávajú, rozprávajú, smejú, a ak chcete hrať, musíte byť aspoň dvaja. Pri počítačových hrách si vystačíte sami, kedykoľvek môžete hodiny sedieť medzi

štyrmi stenami a nahrádzať si skutočný život. „Stolové hry sú vynikajúcim spôsobom, ako sa začleniť do kolektívu,“ hodnotí výhody stolových hier Vlado. „Človek pri hre stráca spoločenský status, všetci sú rovnocennými partnermi. Sebavedomie si budujete pri každej hre nanovo. Veľmi radi sa hrajú úspešní ľudia – manažéri, obchodníci, profesori... Pri hre totiž uplatňujú svoje schopnosti a ďalej ich rozvíjajú.“ A nehrozia nejaké hádky? „Nie, ľudia sem totiž chodia kvôli tomu, aby si zahrali. Víťazstvo je druhoradé.“

Začalo sa to v NemeckuTakže hry nepatria do rúk len deťom. „Dospelí sa predsa hrajú rovnako radi ako deti! Okrem toho v mnohých hrách zažívajú podobné situácie ako v živote,“ vysvetľuje Vlado, ktorý sám vlastní bezmála dvesto hier. Kolískou moderných stolových hier je Nemecko, kde sa tešia veľkej obľube. „V Essene sa každoročne koná veľtrh hier, a čudovali by ste sa, koľko si toho takí zrelí „dospeláci“ nakúpia.“V krajinách, kde sa ľudia radi hrajú, je aj väčší výber hier, hoci už aj náš trh je pomerne slušne zásobený. Vlado si hry často vyberá cez internet. „Prečítam si recenziu a keď ma hra zaujme, kúpim si ju.“ A spomína si ešte, aká bola jeho prvá hra? „Ako dieťa som začínal klasikou – Čierny Peter, šach, Mikádo, Človeče nehnevaj sa... Jednou z mojich prvých

moderných hier boli Osadníci z Katanu, vynikajúca a stále veľmi populárna hra.“

Akú?Herné postupy v moderných stolových hrách často napodobňujú postupy z bežného života. Hry sú založené na príbehu z minulosti či prítomnosti. Cestujete v čase i priestore. Napriek tomu nemusíte študovať odbornú literatúru či encyklopédie. Na to, aby ste si mohli nejakú hru zahrať, spravidla nepotrebujete žiadne znalosti. Stačí, ak zvládnete jej pravidlá.Alternatív výberu je veľa. Záleží na tom, ako dlho má hra trvať, aký stupeň náhody obsahuje, aký je vek a počet hráčov, či chcú hráči medzi sebou obchodovať, vyjednávať, „blafovať“, rýchlo sa rozhodovať alebo premýšľať trochu dlhšie. Dá sa zvoliť obchodná, diplomatická, „blafovacia“, dražobná, detektívna či iná hra. Moderné stolové hry sú určené skôr pre dospelých ako pre deti. Náhoda v nich zohráva väčšinou len malú úlohu. Nejde teda o hru typu „človeče“, kde sa hráči síce zabavia, ale víťazstvo je len otázkou náhody. Na druhej strane nejde ani o žiadnu obdobu šachu, kde úspech závisí iba od schopností hráča.Ak si chcete zahrať vo dvojici, vyberte si trebárs Halali!, hru plnú napätia a atmosféry lovu. Pre rôzny počet hráčov je určená napríklad Carcassonne. Svižná a tvorivá hra, v ktorej sa ocitnete v spoločnosti stredovekých rytierov, mníchov a sedliakov. Hráči vykladajú karty s motívom krajiny. Vznikajú cesty, mestá, lúky, kláštory. Na ne umiestňujú svoje figúrky, aby zbierali body. Hra získala svoj názov podľa historického mesta s jedinečným opevnením vo Francúzsku. Osadníci z Katanu sú určení pre 3 - 4 hráčov, ktorí osídľujú ostrov Katan. Za stavby (dediny, mestá) dostávajú body. Suroviny na stavby získavajú z krajiny. Hádže sa dvoma kockami a podľa súčtu, ktorý padne, sa určí, kto dostane danú surovinu. Dianie v hre ovplyvňuje aj výmenný obchod – hráči medzi sebou obchodujú.

MajstrovstváHráči, ktorí radi súperia, sa môžu zúčastniť na súťažiach a turnajoch. V niektorých hrách, ako napríklad Carcassonne či Osadníci z Katanu, sa dokonca konajú aj majstrovstvá sveta. V roku 2005 sa stal majstrom sveta v „osadníkoch“ hráč z moravského Hodonína. U nás pre všetkých priaznivcov tejto hry každoročne prebieha turnaj o Dunajský pohár. Vo februári 2007 by sa mal uskutočniť už jeho 3. ročník.

Ak máte chuť dozvedieť sa viac, navštívte internetovú stránku www.hrajeme.cz alebo www.spolocenskehry.sk.

TEXT: LUCIA VDOVJAKOVÁFOTO: MARTIN ŠARAPATA

Moderné hry sú okrem

nápaditosti aj zaujímavo

graficky spracované.

Napätie, tajomno, dobrodružstvo a zábava – za stolom

Hráme sa radi!

Riaditeľku občianskeho združenia Maják v Zlatých Moravciach Martinu Justovú veľmi dobre

poznajú hlavne v leopoldovskej väznici. Toľko robila vzdelávacie a sociálne projekty pre odsúdených na dlhé tresty a kritizovala slovenský väzenský systém, až ju vedenie väznice odtiaľ vyhodilo. „Pýtate sa, prečo treba pracovať s väzňami? Že či si to zaslúžia? Uvedomte si, že každý deň sa pre niekoľkých odsúdených brána väznice otvorí. Na slobodu vychádzajú násilníci. Kvôli vlastnej sebaobrane by ste mali mať záujem na

práci s odsúdenými,“ argumentuje Martina Justová. Ešte ako úplne mladučké dievča začala odsúdeným do väzníc písať listy. Neskôr založila OZ Maják a v Leopoldove realizovala projekt Kain – maturitu pre odsúdených po trojročnom štúdiu, kurzy jazykov a práce na PC.

Sila„Riaditeľ väznice mi vtedy povedal, že jeho ľudia sú horší ako tí väzni. A keď som si takúto prácu vybrala, tak nech si ju robím, ale že on mi nepomôže.“ Martina Justová kritizuje hlavne to, že všetci pracovníci vo väzniciach, aj psychológovia a pedagógovia, sú členmi Zboru väzenskej a justičnej stráže. Takže pre väzňov sú vlastne bachari. „Ako má človek dôverovať niekomu, kto ho jeden

deň vyzlečie donaha, rozhádže mu všetky veci po cele, prečíta osobný list – a na druhý deň mu povie: Poď, ideme niečo robiť s tvojím životom?“ Vo Švédsku, ale napríklad aj v susednom Česku sú pedagógovia a psychológovia civilnými zamestnancami väznice, takže väzni im dôverujú viac, ako keby boli bachari. U nás neexistuje ani povinnosť hlásiť sa po prepustení z výkonu trestu u kurátora... „Ľudia, s ktorými som vo väzení pracovala, zavolali, keď vyšli na slobodu, ako prvej mne, nie kamarátom.“ Martina Justová s nimi chcela pracovať ďalej, tak založila autodopravu, v ktorej ich zamestnala. „Každému trvalo tri – štyri mesiace, kým sa dostal do normálu a poradil si s bežnými vecami. Po takom dlhom čase vo väzení nechápali, že keď zvoní telefón, treba ho zdvihnúť, že na obed si môžu dať,

66

3SEKTOR30

Ak má neziskovka prežiť, musí ju viesť manažér

SPRAVODLIVOSŤ NIE JE

66

3SEKTOR 31

Inzercia

čo chcú, ani že keď chcú šoférovať auto, musia mať pri sebe doklady. Ale potom boli šťastní, že môžu sadnúť do auta a ísť do sveta. Naučili sa pri tom veľmi veľa, pretože si museli poradiť v mnohých situáciách, hovoriť cudzími jazykmi.“ Potom sa nešťastnou náhodou zabil mladý špeditér a Martina sa rozhodla s autodopravou skončiť. „Už som na to nemala silu,“ priznáva. V novembri 2005 musela skončiť aj so vzdelávacími programami pre väzňov, keď ju Zbor väzenskej a justičnej stráže z basy vyhodil. Za svoju činnosť však dostala prestížnu Cenu Nadácie Socia.

Nemôžu sedieť„Pôvodne sme neplánovali takéto veľké centrum. Chceli sme prenajať len jednu miestnosť. Ale keď sme videli budovu, zobrali sme to celé,“ rozpráva Martina Justová. Keďže v treťosektorovej organizácii spojila sociálnu prácu so striktne manažérskym vedením, centrum jej funguje a ona dúfa, že bude sebestačné. Nikdy sa nechcela spoliehať na granty. „Sociálne centrum musí viesť manažér, nie sociálny pracovník. Ak bude všetko len o sociálnej práci, neprežije ani organizácia, ani klienti.“Maják je v Zlatých Moravciach a okolí miestom pre všetkých, ktorí majú problém.

Nemajú peniaze, prácu, sú telesne alebo mentálne hendikepovaní, alebo si jednoducho nevedia na úrade niečo vybaviť. Vstupná miestnosť je veľký šatník, z ktorého si ktokoľvek môže vybrať. Rómovia si oblečenie musia odpracovať, ostatní ho majú zadarmo. „Keď sa ma pýtajú, prečo, odpovedám im, že spravodlivosť neexistuje,“ smeje sa Martina. „V skutočnosti je to tak preto, lebo veci, ktoré Rómovia dostanú, zvyčajne pozahadzujú a ešte majú dobrý pocit z toho, že gadža oklamali. Ak si ich odpracujú, viac si ich vážia.“ Rovnako je to aj s potravinami. „Terapia prácou je tu prvoradá a najúčinnejšia. Ktokoľvek príde, môže hneď začať pracovať. Táto možnosť robí s človekom veľa, získava sebaúctu a pocit, že hoci nemá nič, má aspoň ruky, ktorými sa môže uživiť. Keď niečo odrobí, aj niečo dostane. Jedlo alebo oblečenie, máme aj hračky, deky zošity do školy, hrnce a zháňame ďalšie veci, ktoré ľudia potrebujú.“ V centre sa dá robiť všeličo. Natierať zábradlie, umývať dlážku, baliť šatstvo, ktoré sa distribuuje na východné Slovensko, vyrábať darčekové predmety z prútia, drôtu... Alebo, ak vám nič z toho nejde, pliesť rohože z handier. „Systém musí byť nastavený tak, že nie organizácia slúži ľuďom za každých okolností, ale ľudia si musia uvedomiť, že ju potrebujú. My k nim prejdeme polovicu cesty,

druhú musia prejsť oni. Práca u nás nie je náročná, dokáže ju urobiť každý, kto chce. Kto nechce a nie je ochotný nič pre seba urobiť, jednoducho mu povieme dovidenia. Nikto nemôže iba sedieť a dostávať mzdu.“Centrum v chránených dielňach zamestnáva 27 ľudí: mentálne a telesne hendikepovaných, dlhodobo nezamestnaných, sociálne znevýhodnených... Ďalších podľa potreby používa ako brigádnikov. „Funguje nám napríklad pracovná čata stavebných robotníkov, ktorú si ľudia môžu najímať. Niektorí sa úžasne chytili, robia ako diví a v okolí ich už poznajú,“ teší sa Martina. „Pre rómske deti tu máme triedu s počítačmi s programom na výučbu slovenského jazyka, lebo mnohé ho dobre neovládajú, a potom končia v osobitných školách.“ Okrem praktických vecí poskytuje centrum aj sociálne poradenstvo, pomoc pri komunikácii s úradmi, písaní žiadostí, CV, hľadaní práce, sprevádzanie na súdy. „Po tej náročnej, vyčerpávajúcej práci vo väzniciach mám pocit, že toto krásne a jednoducho funguje....“ usmieva sa Martina, ktorá práve rozbieha cez projekt ministerstva práce podobné centrum v Krompachoch na východe Slovenska.

TEXT: DAGMAR CANISOVÁFOTO: MARTIN ŠARAPATA

Pripomína to hru mnohých mačiek s jednou myšou. Všetci už vedia, že Kosovo bude samostatné,

že Srbsko toto územie definitívne stratilo, tvária sa však, že ešte čosi vydumajú. Diplomatickí alchymisti z OSN pripomínajú tetušky a strýkov, ktorí mudrujú v čakárni pôrodnice nad tým, že dieťa sa nemusí narodiť až tak rýchlo. Počuť však už jeho krik.

Na úvod základné fakty o jednom z najťažších rébusov, pred ktorými dnes stojí medzinárodné spoločenstvo. Od vojny v roku 1999 je Kosovo pod správou OSN, zároveň je však de jure súčasťou Srbska, ktoré si to nedávno dokonca zakotvilo v novej ústave. Na území veľkom ako tretina Slovenska žijú približne dva milióny obyvateľov, z toho 90 percent etnických

Albáncov, ktorí nepripúšťajú nič iné ako nezávislosť. Výrazne menšinoví Srbi sa jej po skúsenostiach s útokmi voči sebe naopak obávajú a žiadajú zachovanie zväzkov s Belehradom. Dnes sa preto hovorí o vytvorení 6+1 väčšinovo srbských samosprávnych okresov v Kosove. Problém je aj v tom, že väčšina Srbov tu žije v roztrúsených izolovaných enklávach, takže „odrezanie“ severu Kosova a jeho pričlenenie k Srbsku znie možno chirurgicky lákavo, nebolo by však riešením. Neexistuje žiadne dobré a všeobecne akceptovateľné riešenie, nejaké sa však prijať musí. Päť zo šiestich veľmocí - členov Kontaktnej skupiny pre Kosovo, okrem Ruska, už súhlasí s podmienečnou nezávislosťou pod dohľadom. Mal by to byť podobný štatút, aký malo Rakúsko od vojny do roku 1955. Sofistikovane sa tomu hovorí negociovanie medzi „podstatnou autonómiou“ navrhovanou Srbmi a „plnou nezávislosťou“ požadovanou Albáncami. Trochu samostatný sa však nedá byť, rovnako ako sa nedá byť trochu tehotnou.

Obete a vinníciNajťažšou výzvou je zaručenie bezpečnosti a práv Srbov a ochrana ich historických a náboženských pamiatok. Zatiaľ to príliš nedokázala ani prítomnosť desiatok tisíc vojakov NATO a uvidíme, čo v tomto smere prinesie výmena civilnej správy OSN za správu EÚ.„Bojíme sa a uvažujeme o úteku z Kosova. Od roku 1999 registrujeme únosy a dokonca aj vraždy Srbov. Páchatelia? Doteraz ich nenašli. V susednej Cernici v roku 2002 Albánec zabil šesťročného chlapca a americkí príslušníci KFOR sa iba prizerali. Albánci zabili aj starého otca toho chlapca. Zahynul tam aj učiteľ. V Žetinje išiel sedliak Spasoje Džorič s manželkou na traktore obrábať pole a Albánec ho zastrelil. Zákerne odzadu. Videli to všetci, aj KFOR. Páchateľa zatkli... a na druhý deň prepustili. V tej istej dedine zabili v aute aj Vlastu Stankoviča. Tých prípadov je veľa,“ uvádza závažné tvrdenia Goran Miloševič, zástupca starostu srbskej obce Parteš a zároveň šéf miestnej policajnej jednotky. Tvrdí, že aj na neho už Albánci útočili granátom.Čo je najhoršie, Srbi tu v Kosove nevidia žiadnu ochranu. Nedôverujú ani miestnej albánskej vláde, ale ani úradníkom a policajtom UNMIK-u či vojakom KFOR-u. Za chybnú považujú aj európsku politiku, ktorá umožňuje vysídľovanie Srbov, pretože mnohí z nich na turistické vízum opustili Kosovo a získali azyl, najmä v Luxembursku a Švajčiarsku. Ak sa to nezastaví, ostanú tu iba starí a chorí, dodáva Miloševič.

66

PÚTNIK32

Horúca zima v Kosove

Rébus

Družička.

66

PÚTNIK 33

Levi a kohúti salónovZvláštny vyslanec USA pre štatút Kosova Frank Wisner v novembri povedal, že Priština aj Belehrad dostanú koncom januára, teda tesne po srbských voľbách, rozhodnutie splnomocnenca OSN Marttiho Ahtisaariho o budúcom štatúte Kosova. Riešenie štatútu Kosova sa už nebude odkladať a Ahtisaari hneď po voľbách v Srbsku odovzdá Prištine aj Belehradu svoj návrh, uviedol Wisner v interview pre prištinskú televíziu RTV 21. Znamená zvláštna formulácia „dostanú rozhodnutie“, že obidvom kohútom, obrazne povedané, niekto vnúti riešenie? Systém o nás bez nás sa v 20. storočí príliš neosvedčil.„Dostali sme sa do veľmi dôležitej fázy rozhovorov, ktoré sa teraz blížia k záveru. K rozhodnutiu sa dospeje veľmi rýchlo,“ povedal Wisner. Vyslanec takisto uviedol, že pre USA je veľmi dôležité, aby bol v Kosove pokoj a aby ľudia mali na pamäti cieľ. „Sme na prahu cieľa a všetci musíme podporovať Ahtisaariho,“ dodal Wisner. Z viedenských diplomatických kruhov zároveň prenikla informácia, že Ahtisaari predloží svoj návrh do Bezpečnostnej rady (BR) OSN na naliehanie EÚ až v marci, teda v čase predsedníctva Veľkej Británie. Mimochodom, vo februári bude na čele BR OSN Slovensko, ťažko však očakávať, že práve nám bude dopriate rozseknúť tento neriešiteľný rébus. Ako malá krajinka máme dobré meno na celom Balkáne. Nedávno, keď Bratislavu navštívil srbský premiér Vojislav Koštunica a po ňom kosovský premiér Agim Çeku, bolo Slovensko ústretové na obidve strany. Aj za, aj proti samostatnosti Kosova však súčasne nemôžeme byť. Samostatnosť už pripúšťajú všetci členovia BR OSN s výnimkou Ruska, ktoré ako jediné zatiaľ odmieta rokovať s premiérom Çeku a tvrdí, že takéto riešenie by ako „zlý vzor“ destabilizovalo celý Kaukaz a povzbudilo satelity v ich požiadavkách.

A čo novorodenec?Vráťme sa však do onej pomyselnej čakárne v pôrodnici a sledujme chvíľu hystericko-pragmatický dialóg príbuzných.„Raz pochopia, že môžu žiť spolu v mieri,“ vraví nemecký strýko Roland Kather, šéf vojenských jednotiek KFOR, a dodáva, že i Berlínčania napokon pochopili. Áno, časom pochopí každý. „Nikdy! Kosovo bude vždy súčasť Srbska!“ trieska do stola strýko z Belehradu, premiér Vojislav Koštunica. „Správne vravíš, druže Vojislav, je však naša armáda pripravená na vojnu? Pokiaľ nemáme dostatok motivácie a zbraní, nechláchol nás, že Kosovo je a bude súčasť Srbska,“ opáči extrémistický ujko, vodca Srbskej radikálnej strany Tomislav Nikoliç.

„Švárni junáci, spamätajte sa! Stratou Kosova Srbsko iba získa. Chcete azda integrovať dva milióny Albáncov, ktorí si to z mnohých dôvodov neželajú? Alebo ich opäť vyženiete a namiesto nich tam nasťahujete jeden a pol milióna lojálnych Srbov?“ berie im posledné ilúzie pragmatický strýko z Vojvodiny, predseda Ligy sociálnych demokratov Nenad Čanak. „Nezávislosť pre Kosovo áno, avšak bez kresla v OSN!“ pribehol do čakárne bojovo naladený otčim s bradou, srbský minister zahraničia Vuk Draškovič.„Integrácia, nie izolácia!“ tak znie imperatív pre tamojších menšinových Srbov od „krstného top-otca“ Kofi Annana z ďalekého New Yorku. Netají sklamanie nad tým, že vlečúce sa rokovania medzi osobitným vyjednávačom Ahtisaarim, Albáncami a Srbmi vo Viedni by ani ďalších sto rokov k cieľu zrejme neviedli. Tieto od tohtoročnej jari do jesene prebiehajúce distingvovano-nepriateľské rozhovory obidvoch delegácií si pritom možno predstaviť celkom plasticky. Chudák Fín! V septembri podal správu BR OSN o priebehu rokovaní, ktoré ozaj nikam neviedli.„Chceme 12 až 13 nových okresov so srbskou väčšinou!“ požaduje srbská strana. „Vylúčené, páni. Dáme vám najviac 5+1 okresov, čo je už samo osebe dôkazom našej veľkorysosti. Uvedomte si, že vám poskytujeme maximum možného,“ oponujú Albánci.Aj tú obligátnu ruku si 7 rokov po vojne obidve delegácie podajú iba za cenu prekonania zjavného vzájomného odporu a averzie. Ako sa slangovo hovorí, šprajcli sa, zakopali ako vojačikovia na pozíciách. Belehrad tvrdí, že už ustúpil posledný krok k múru, viac sa už nedá. Ponúka Kosovu rozsiahlu autonómiu, ponúka mu takmer všetko – okrem nezávislosti. Neskoro.

TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN

Typické albánske tance počas ľudových slávností na sviatok Dňa svätého Juraja.

Spomienka na manžela, brata a veterána vojny.

Je pol siedmej večer a hostia čakajú v chodbe pred vchodovými dverami, kým

na nich príde rad. Po jednom vstupujú dovnútra, zaregistrujú sa na recepcii, zaplatia jedno euro a vedia, že túto noc strávia v teplej posteli, nie v mraze a nepohode ulice. A to aj keď sú feťáci, alkoholici so svojou dávkou v sebe alebo ak majú so sebou psa.VinziRast na Wilhelmstrasse 10 vo Viedni je zariadenie, akému u nás hovoríme „nízkoprahová nocľaháreň“. Teda otvorené pre bezdomovcov (mužy, ženy, ale aj páry) a ich zvieratá bez akýchkoľvek podmienok. Aj pre opitých či sfetovaných – pretože ani takýchto ľudí Rakúšania nenechajú zomrieť na ulici.

Bez odmeny„V pondelok je to tu vždy plné, pretože varí pani Inge, najlepšia kuchárka na svete,“ usmieva sa Ted na sedemdesiatročnú, bezchybne nalíčenú dámu, ktorá mu naliala tanier gulášovej polievky a teraz umýva riad. Ted o sebe hovorí, že pochádza z Poľska, žil v Los Angeles a pred dvanástimi rokmi prišiel na návštevu do Viedne, dostal sa však do trablov a skončil na ulici. „Rakúsko je podľa mňa krajina s najlepším zdravotným a jedným z najlepších sociálnych systémov na svete. Sú tu nocľahárne, charity, nemocnice, v ktorých vás ošetria aj ak ste bezdomovec bez dokladov a poistenia.“ V podstate má pravdu. V Rakúsku vnímajú ľudia pomoc druhým prirodzene. Vo Vinzi sa strieda päťdesiatka dobrovoľníkov pracujúcich s tou najhoršou sociálnou skupinou bezdomovcov bez nároku na akúkoľvek

odmenu. Prečo to robia? „Mám rada ľudí. Bola som v živote veľmi šťastná, tak chcem niečo z toho šťastia odovzdať ďalej,“ hovorí Miki, pôvodným povolaním fyzioterapeutka, ktorá pred rokmi zostala doma starať sa o domácnosť a deti. „Mal som úspechy v podnikaní, tak sa chcem podeliť,“ jednoducho odôvodnil svoj veľkorysý dar sponzor, ktorý pre nocľaháreň kúpil priestory na prízemí obytného domu.

Povinná sprchaVo Vinzi je 48 lôžok, ľudí tu prespáva viac – páry môžu spať na jednej posteli. K nocľahárni patrí aj niekoľko malých bytov. V nich bývajú ľudia, ktorí sa už posunuli o niečo ďalej a dokážu sa o seba postarať. Hostia, ako tu nocľažníkov volajú, sú väčšinou stáli. Môžu tu byť neobmedzene dlhú dobu, kým sa zo svojej situácie nedostanú alebo kým neporušia jedno zo základných pravidiel. Posteľ si môžu rezervovať dopredu a za štyri eurá dostanú aj kľúčik od skrinky pri posteli, takže si tam môžu cez deň nechať veci. Pri definitívnom odchode z nocľahárne kľúčik vrátia a štyri eurá dostanú naspäť. Kto tu spí len jednu noc alebo nemá štyri eurá, kľúčik mu na noc požičajú, aby si bezpečne uložil veci, a ráno ho vráti.Nocľaháreň je otvorená od 18,30 večer do 8 rána. Každému, kto príde, pridelia posteľ a ukážu sprchu. Jednoduchý spôsob ako udržať nízkoprahovú nocľaháreň a jej hostí čistých a príjemných. Až po sprche si môžu napríklad vybrať nejaké oblečenie, ktoré sem nosia ľudia. Potom sa môžu navečerať (vždy je teplé jedlo, slané - biele a celorznné - aj sladké pečivo a zákusky),

66

O POLNOCI34

REŠPEKT za euro

Nocľaháreň akceptujúca ľudí, ktorí sa nesprávajú podľa našich merítok

VinziRast je jediné miesto vo Viedni, kam môžu ísť alkoholici, feťáci, bezdomovci so psami aj páry.

pozerať telku, hrať spoločenské hry, čítať si, rozprávať sa, popíjať pivo... Áno, to je v nocľahárni povolené. Je tu aj fajčiarsky kútik. Striktne zakázané veci, za ktoré sa bez výnimky trestá „vyhadzovom“, sú: násilie voči sebe a druhým, fajčenie v posteli (pretože to ohrozuje celú nocľaháreň – mohlo by začať horieť), tvrdý alkohol a užívanie drog. „Závislí na drogách si môžu dať drogu mimo nášho zariadenia. Keby sme tu zakázali alkoholikom piť, tak by sem neprišli. Pivo a víno sú povolené. Alkoholizmus je choroba. Mnohí z našich hostí sú v poslednom štádiu závislosti, nemôžu zrazu desať hodín nepiť. Vieme, že v noci, keď všetci spia, si niektorí upíjajú z fľašiek zo svojich skriniek. To nie je problém, ak nikoho nerušia,“ hovorí Miki. Je deväť. Herman s kamarátmi zjavne pod parou sa tíško bavia vo fajčiarni spojenej s TV kútikom. Okolo polihávajú psy. Miki s úsmevom sprevádza nového hosťa po nocľahárni a prihovára sa každému, koho stretne. Slušne a priateľsky utíši aj ženu hlučne protestujúcu na posteli, že v spálni je priveľa svetla. Už sa nedivím ako je možné, že dve drobné ženy zvládnu 50 bezdomovcov. Rešpekt je to, čo tu ľudia z ulice dostávajú a dávajú späť. Ráno sa hostia najedia a do ôsmej musia odísť. Nedávno zaviedli výnimku: nedeľa je deň oddychu, ktorý môžu bezdomovci stráviť v posteli. Okrem toho idú dobrovoľníci s hosťami občas na výlet, raz do týždňa si vymyslia nejakú popoludňajšiu aktivitu, robia narodeninové oslavy, zapaľujú sviečky za mŕtvych, požičiavajú knihy, majú trezor, kam si bezdomovci môžu uložiť peniaze a doklady...

Život na hraneDobrovoľníci vo Vinzi neprešli žiadnym školením ani tréningom, ktoré sú na

Slovensku také obľúbené a niekedy tak zbytočné. Možno preto majú s hosťami svojho zariadenia (nevolajú ich klienti) taký bezprostredný a prirodzený vzťah. Cecily Corti, ktorá celý projekt vymyslela a vedie, hovorí, že srdce a ochota sú pre túto prácu dôležitejšie. „Dobrovoľník musí pochopiť, že túto prácu robí pre druhých a nie pre seba. Ten, kto chce za ňu vďačnosť a uznanie, ju robí skôr pre seba,“ hovorí Cecily Corti. „Ďalšie dôležité pravidlo je akceptovať ľudí takých, akí sú. Nečakať, že sa budú správať tak, ako to my považujeme za správne a dobré.“To, ako sa v konkrétnej situácii zachovať, sa aj tak najlepšie naučíte v praxi. „Ľudia, ktorí sem chodia, žijú na hrane. V ich

situácii im niekedy stačí máličko – napríklad jedno hlasné slovíčko, aby vybuchli. V tomto im úplne rozumiem,“ rozpráva Miki. „Ako zvládnuť takéto situácie? Treba sa s nimi veľa rozprávať – aspoň pár minút pri registrácii. A keď niekto vybuchne alebo sa schyľuje k hádke, odviesť pozornosť na niečo iné. Napríklad... Čaj je hotový! To sa osvedčilo.“ Dobrovoľníci sa naučili zvládať feťákov v kríze aj alkoholikov počas epileptického záchvatu, často volajú sanitku, keď sa niečo zomelie. Najhoršie a najsmutnejšie, čo sa tu kedy stalo, bolo úmrtie mladého dievčaťa. Prišla s o pár rokov starším chalanom, feťákom, ktorý jej v noci dal nejaké drogy a ona sa už nezobudila. Všetko sa ustriehnuť nedá... Chalan dostal zákaz objaviť sa v nocľahárni. Náhodou práve dnes prišiel. Gestikuloval rukami s dopichanými predlaktiami a prosil, aby ho tu nechali. Povolili mu jednu noc s tým, že o ďalšom postupe rozhodne stretnutie dobrovoľníkov, na ktorom raz mesačne rozoberajú problémy.

Pohoda VinziRast prvýkrát otvorilo svoje brány 6. apríla 2004. Najprv prijímali úplne každého. „Prespávalo tu však veľa ľudí z východu, ktorí prišli do Viedne za prácou a potrebovali lacné ubytovanie. Tak sme to obmedzili. Cudzinci u nás môžu zostať maximálne tri noci. Existujú iné inštitúcie, na ktoré sa môžu obrátiť,“ vysvetľuje Miki. „A tri noci väčšinou stačia – niektorí cudzinci napríklad len potrebujú počkať na autobus, ktorý ich zavezie inde. Samozrejme, človeka z inej krajiny, ktorý v Rakúsku žije už niekoľko rokov, za cudzinca nepovažujeme.“ Keď sa opýtame, či nocľaháreň nejakí ľudia zneužívajú, aby tu zadarmo prespávali

(ako sa hovorilo o bratislavských stanoch s poľnými posteľami a spacákmi, ktoré vlani prevádzkoval úrad civilnej ochrany – že v ňom prespávajú ľudia, ktorí chodia robiť do Bratislavy a nechce sa im každý deň dochádzať), Miki sa na nás začudovane pozrie: „Nie je to tu až také skvelé, že by tu ľudia chceli prespávať. Veď to je zariadenie pre bezdomovcov v núdzi.“ Táto nízkoprahová nocľaháreň však oproti tomu, na čo sme zvyknutí na Slovensku aj v „lepších“ zariadeniach, skvelá je. Zvonka aj zvnútra je nanovo vymaľovaná, a nikto ju nezničil. Jednotlivé kóje s dvomi poschodovými posteľami a skrinkami na zámky od seba umakartovými stenami poskytujú improvizované súkromie. Pár ľudí sedí pred telkou, rozprávajú sa, pofajčievajú. Ďalší hrajú v jedálni Človeče, nehnevaj sa, a upíjajú si z piva. Pohoda ako doma. Keď hostia podvečer smerujú svoje kroky do tejto nocľahárne, hovoria, že idú domov...

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

66

O POLNOCI 35

Pohoda ako doma.

Čisto, teplo a trocha

súkromia.

Predné dvere zúboženého domčeka sú zamknuté. Monika nie je doma, určite

sa však vráti, na dvore sa suší bielizeň, väčšinou detské veci. Bude ich treba pozbierať. Všade je po drobcoch stopa. Lopta, malý fúrik, kýblik s formičkami...

66

PRÍBEH36

MonikaIný na jej mieste

by to možno neurobil...

„Erárna“

66

PRÍBEH 37

„Išla ku kmotre do vedľajšej dediny, aj deťmi a chlapom. Chodí im pomáhať so senom. Dobre, že tu nie je, aspoň je pokoj,“ vylezie zo stareny vychudnutej na kosť, ktorá sa vzápätí chrapľavým hlasom predstaví ako Monikina mama. „Som Helena.“

Love story Od obrazu ľúbeznej babičky má riadne ďaleko. Zadné dvere baraku patria jej. Vojsť cez ne dovnútra je však len pre silné nátury. „Bordel“ je to najmenej, čo bije do očí. Žalúdok sa dvíha hlavne z neskutočného zápachu od moču a zvratkov. Helenina oáza. Ani sa nesnaží predstierať, že to len dnes tak neľudsky vyzerá. Po pár sekundách si pýta cigaretu, darmo, telo si svoju dávku žiada, aj keď „...už to nie je ako kedysi. Som chorá, veľmi chorá. Pozrite na mňa, za rok som takto schudla. Kašlem, v noci sa na drhnutie budím. A nohy, tie nevládzu. Celé telo ma bolí. Čo ja viem, čo mi je. Aj hen sú dajaké tabletky od doktorky. Nezaberajú,“ posťažuje sa a spoza jediného zuba, ktorý jej zostal, začne tárať príbeh o veľkej láske medzi Jožkom a ňou. „Odkedy ho niet, nebaví ma žiť. Dobrý človek to bol. Všade sme chodili spolu. Po robote sme sa zastavili spolu na vínko alebo pivko, zabávali sme sa. Hovoril mi: Helenka, keď ti chutí, napi sa, moja,“ prezradí najmarkantnejší dôkaz zaľúbenosti. Každodenné alkoholické hody síce neprizná, stačí však letmý pohľad na zhumpľované telo. Troska, ktorej by človek tipoval zrelých osemdesiat, má totiž len niečo málo cez šesťdesiat. Helena sa tupo zachechce, keď sa zvrtne reč na deti. „Najhoršia je Mona, nasťahovala sa sem, lebo už nemala kam ísť, a kašle na mňa. Jej druha sa bojím, vyhrážal sa, že mi už v noci, keď ma dusí od kašľa, nepomôžu, nech vraj radšej skapem. No povedzte, on si hovorí človek?“ Na Monikine vnúčence sa od babky Heleny veľa chválospevu tiež nenájde. „Zúriví a zlostní sú. Nedobré deti. Iba Paľko, ten ma má rád. Aj mi minule doniesol opečené kuracie stehienko,“ zahrá plačlivú scénku a pyšne ukáže na papierové srdiečko: „Babke z lásky od Paľka.“

NeľúbenáDetí bolo v rodine viac než dosť. Za Joža za vydávala aj s dcérou Erikou, ktorú mala z krátkeho prvého manželstva. Potom priviedla Jožovi na svet ďalšie tri. Moniku, Katku a Robka. Tri skončili v detskom domove pre absolútne zanedbávanie rodičovských povinností. Najstaršia, Erika, mala štrnásť, ju polícia do decáku nešupla. Nech len čo najskôr dokončí školu a vyletí

z domu. V rodine totiž fungovala ľahká matematika: „Naliať musí byť vždy z čoho, na tanier sa ujsť nemusí...“ Deti okrem hladu zacítili, čo je to bitka od oplzlých ožratých ľudí, ktorým sa hovorí mamka a ocko. Plnili ich debilné príkazy, stali sa z nich sluhovia zhumpľovaných rodičov. Podať pivo, utrieť zvratky, zakúriť v peci a občas schytať facku len tak. Preventívne. Nech si nemyslíš, že život je „peříčko“... Monika nechce o detstve rozprávať. „Niet o čom. Stalo sa a ja to nezmením. Jediné, čo môžem, musím a chcem urobiť, je poskytnúť

svojim deťom to, čo som ja vždy rovesníkom závidela. Pocit domova. Istotu, že mama ma ľúbi nadovšetko. Hocikedy mi vtlačí pusu na líce, pomojká sa so mnou, nie za odmenu, ale preto, lebo to tak cíti. Chcem, aby moje deti cítili, že hoci život nemáme vôbec ľahký, všetky sú moje a sú ľúbené,“ sympaticky priznáva tridsaťtriročná Monika.

Potulky „decákmi“Mala deväť, keď po ňu do školy prišli policajti. „Lepšie ti bude v ústave, domov nepôjdeš,“ povedali a ja som nevedela, či mám plakať, alebo sa tešiť. Pamätám si len ľútosť, že brata a ďalšiu sestru pridelili do iného domova. Rozdelili nás, ostala som sama ako prst. Uzavrela som sa do seba. Bola som samorast.“Potulky po „decákoch“ rozoberať nechce. Zážitky, ktoré vraj netreba otvárať, len ich lakonicky okomentuje: „Všade by mi bolo lepšie ako doma, to som chápala už ako malé sopľavé dievča. Vyrástlo však zo mňa obyčajné erárne decko. Ale v čistom a najedené. Prežila som, vlastne, postupne som si zvykla,“ ticho povie a otočí sa k svojim trojročným dvojičkám, Gabike a Jarkovi, ktoré sa odušu kmášu o žuvačku. Každý ju chce pre seba. Monika ich razom umlčí, žuvačku prepolí a v dome opäť zavládne pohoda.Prvého, dnes štrnásťročného Patrika, porodila skoro. „Čo už, tak to v domovoch chodí.“ Patrikovho otca spoznala v „decáku“, tehotenstvo prekvapilo viac jeho než ju. „Otcovstvo poprel a mne sa zrútil sen, že sa budem mať o koho oprieť. Na materstvo som nebola pripravená, ale o potrate som neuvažovala. Nemám muža, budem mať dieťa, nebudem aspoň sama. Viem, že to vyznieva cynicky a nezodpovedne, ale vlastne som bola šťastná.“

� OBČIANSKE ZDRUŽENIE MEDZI NAMI je združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Monika z Píly pri Lučenci je ženou, ktorá sa napriek čiernemu detstvu pokúša zabezpečiť svojim deťom život plný lásky, ktorej sa jej nikdy nedostalo. Možno sa nájde niekto, koho Monikin príbeh oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť jej. Chceme sa pokúsiť zabezpečiť jej nové bývanie, pretože dom, v ktorom žijú, je neopraviteľný, a je otázne, či labilné základy vydržia tuhú zimu. Kúpa lacného domčeka je však bez cudzej pomoci pre Moniku nereálna. OZ Medzi nami garantuje, že všetky darované financie budú využité len na tento účel.Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Monika.Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507Ďakujeme.

Paľko a dvojičky Jarko a Gabika. Chýba len najstarší Patrik, ktorý sa hanbí ukazovať „celému národu“. Štyri deti, traja otcovia, jedna mama. „Stalo sa,“ poznamená Monika.

Detská izba. „Vedia sa riadne vyšantiť. Často im musím robiť generála, to vtedy, keď si už nepočujem vlastného slova,“ hovorí Monika a vystíska Gabiku: „Naša jediná princezná.“

Rok po rokuV cerovskom domove mohla ostať s bábätkom o rok dlhšie, neskôr sa s Paťkom presunula do dojčenského ústavu v Martine, o ďalší rok sa už udomácňovala v útulku pre slobodné mamičky v Bystrici. A po ďalšom roku stála s kufrom a dieťaťom pred ubytovňou v Korytnici. Tam sa zamestnala, tam bývala. A keď prišla o prácu, už nebolo inej možnosti ako zaklopať na dvere rodičovského domu v Píle. „Čo som mala robiť?“ Hrdosť musela ísť bokom rovnako ako všetky boľavé spomienky na vlastné detstvo. Monika potrebovala vlastnú strechu nad hlavou nie pre seba, ale hlavne pre svoje dieťa. Priznáva, že chlapom rýchlo naletí na ružové sľuby. Ako im spolu bude fajn, svet je predsa gombička. „Nebola, nebude a už nikomu neverím. Spoliehať sa môžem len na seba. Trvalo mi to chvíľu, ale už v tom mám jasno,“ pokúsi sa o úsmev mladá žena. Prváčik Paľko sa ako jediný narodil riadne, v manželstve. „Po pár mesiacoch však u manžela vyhrával alkohol, ktorý len vytláčal do popredia jeho prchkú náturu.“ Prišli hádky, bitky, ubližoval aj synovi Paľkovi. „Rozviedli nás, keď sedel v base. Hlúposti. Vykrádačky a čo ja viem čo všetko ešte.“

GazdináDo tretice sa upísala Jarovi. Žije s ním dodnes a opatrne sa pokúsi zhodnotiť ich partnerstvo: „Má kopec svojich múch, ale vie byť aj pozorný. Vydaj mi už nehrozí, nie som predsa blázon. Aj robotný je, len keby sa bolo kde

zamestnať. Takto nám musia stačiť občasné brigády a verejnoprospešné práce. Peňazí nie je nazvyš, ale zažila som už oveľa horšie časy, takže – nesťažujem sa.“ Z dvojičiek sa obaja tešia. „Hrozila nám väčšia katastrofa,“ povie Monika a ešte aj po rokoch jej vidieť v očiach úžas nad prvým výsledkom ultrazvuku. „Prišla som domov a hovorím Jarovi, že čakáme trojičky. Takmer odpadol od hrôzy. Priznávam, aj ja. Keď má chudobný hromadu detí, nie je to len o radosti.“ Nikdy svojej matke a otcovi neodpustila ich správanie. „Nevychovávali ma, nikdy mi neukázali, ktorá cesta je tá správna, na všetko som musela prísť sama. Aj preto mám za sebou veľa kiksov a prešľapov. Výraz ’teplo domova‘ mi pripadal trápny a smiešny. Som im však vďačná, že ma prichýlili na staré kolená do rodičovského, aj keď polorozpadnutého domu. Zútulňujem ho, ako viem,“ povie a ukáže na milión dečiek, obrúskov. Jej práca. Rada vyšíva, háčkuje, štrikuje. Hrdo sprístupní aj kuchynský kút plný zásob. „Múka, mlieko, cukor a chlieb. To musí byť vždy. A jasné, že aj nejaké sladkosti. Deti sú deti, potrebujú to.“ V jednej izbe spia deti, v druhom kamrlíku je spálňa. V kuchyni veľký stôl, na ňom Monika servíruje teplé večere pre celú rodinu. „Najspokojnejšia som, keď sa všetci zídeme pri stole a spoločne sa najeme. Skromne, ale spolu.“

Prepichnutý palecPrvák Paľko odnesie aj babke Helene. Nech neumrie od hladu. „Ale pozývať k stolu ju

nemusím. Sama si môže za svoj spackaný a chorý život. Určite má rakovinu, len tak pre nič za nič nemôže schudnúť toľké kilá. Vyfajčila toho za troch, keby však cigarety! Ona si tabak šúľala do novinového papiera, nič horšie nepoznám. Aj teraz si sem tam logne, ale kde sú tie časy, keď sa jej fľaša tvrdého na deň málila... Deťom len ukazujem, že takto dopadne človek, ktorý dá prednosť alkoholu pred robotou a zodpovednosťou. Je mi tak ľúto, že musím pritom ukazovať na ich vlastnú babku. Ktorá im nikdy nenapečie lekvárové buchty a neporozpráva zážitky z mladosti. Prepitý mozog si toho totiž veľa nepamätá.“Čo Monika cíti k vlastnej matke na prahu smrti? „Zvláštne. Vynorí sa mi spomienka, ako ma opitá s odporným výrazom v tvári nútila prať špinavé plienky po mladšom bratovi v studenej vode na dvore. Nechcela som. Schmatla vidly, ktoré mala prvé poruke a prepichla mi nimi palec na nohe,“ smutne povie Monika, ale vzápätí úprimne pridá: „Je to moja mama, nezapriem ju, aj keď sa za ňu hanbím. Teraz je stará, chorá, bez peňazí, bez lásky. Nedokázala by som ju ignorovať. Napokon, dovolila mi nasťahovať sa sem aj s deťmi, keď mi hrozila ulica. Svojím spôsobom ju ľúbim, len neviem presne povedať ako veľmi. Keď sa dusí od kašľa, prídem k nej a podám jej vodu, pobúcham ju po chrbte. Iný na mojom mieste by to možno neurobil. Ja neviem...“

TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

66

PRÍBEH38

Paľko nevie, ako voňajú čerstvé koláče od babky. Helena mu radšej ukáže, ako chutí nikotínový šluk.

Hudba, krčma, ľubozvučná rodná reč... Presne toto Slováci v Anglicku potrebovali! Herci

z Radošinského naivného divadla priniesli aj na londýnske dosky závan rodnej vlasti.

A to si našinec v cudzine dokáže vysoko ceniť. Autorom veselohry nazvanej Desatoro je skvelý Stanislav Štepka, ktorý nám poskytol rozhovor nielen o zákonoch Desatora.

� V Anglicku vystupujete po prvý raz. Bol to zároveň aj váš prvý let?– (Smiech) Ale nie! S divadlom sme precestovali kus sveta: Boli sme už osemkrát v Kanade, v Amerike, v Taliansku, Nemecku, Maďarsku, Rusku a v Juhoslávii. � Ako sa vám pozdávalo naše publikum v Londýne?– Bolo celkom iné ako všade inde. Keď sme na začiatku deväťdesiatych rokov začínali hrať pre našich krajanov v Amerike a Kanade, mali sme z toho nedobrý pocit. V hľadisku sedeli väčšinou starí ľudia, ktorí už týmto novým veciam nerozumeli. Miestami s nimi bola veľmi ťažká komunikácia. � Ako sa situácia zmenila?– Zmenilo sa publikum – a to k lepšiemu. Na predstavenia chodia mladí ľudia, ktorí

žijú všade po svete. Hľadajú si svoje miesto, spoznávajú svet, študujú, pracujú a sú nezakomplexovaní.� Sála bola zaplnená do posledného miesta. Je podľa vás dôležité, aby Slováci zachovávali tradície aj v cudzine?– Neviem, či sú to tradície, ale v každom prípade by si mali zachovať svoju tvár. Nemáme sa za čo hanbiť a máme čo ponúknuť svetu. To znamená, že ak máme v niečom kvalitu, tak ju ponúknime svetu a svet to zbadá. Pretože divadlo je založené na slove, zatiaľ ho ponúkame našim ľuďom. Ale všetko sa schyľuje k tomu, že v tretej časti voľnej trilógie nazvanej Stvorenie sveta bude veľmi málo slov.� Čo vás inšpirovalo napísať hru Desatoro?– Inšpirovali ma autorské príbehy ľudí z rodnej Radošiny. Všetky majú pravdivý základ (aj keď to znie neuveriteľne). Takí Hantabálovci, ktorí roky kupujú veci ako chladnička, práčka... a nevybaľujú ich zo škatúľ, skutočne existujú. Alebo žena, ktorá si pamätá všetky poznávacie značky áut, ktoré prešli popod jej okná, ako aj muž, čo chcel „prerobiť“ chlapov v krčme, aby sa správali slušne. Desatoro je vlastne desať rôznych príbehov na túto tému, ktoré sú súčasné, ktoré sú naše a hovoria o nás, ako zákon Desatoro dodržiavame alebo nedodržiavame.� Vy ho dodržiavate?

– Aj ja mám s tým veľké problémy, ako každý hriešnik. Ale usilujem sa, lebo tento základný morálny kódex nebol ešte nikým prekonaný a je niečím mimoriadnym v histórií ľudstva. Preto som sa naň pozrel našimi slovenskými očami.� Na čom pracujete?– Na druhej a tretej časti tejto voľnej trilógie. Po Desatore nasleduje Sedem hlavných hriechov a tretia časť má názov Stvorenie sveta. S touto hrou sme aj pozvaní na olympiádu v Pekingu.� Ako prebieha vaše tvorenie?– Väčšinou píšem v lete. Vtedy máme dva mesiace prázdnin. Niekedy nosím v hlave nápad aj niekoľko rokov, a potom si poviem, keď príde ten deviaty mesiac, že by sa to malo „narodiť“. A väčšinou sa to narodí.� Ste večný optimista. Máte heslo (okrem Desatora), podľa ktorého sa riadite?– Zhodou okolností Angličan – Gibbon, povedal peknú vetu, podľa ktorej sa riadim: Nehádam sa s ľuďmi, ktorých názory si nevážim.� Čo odkážete našincom vo svete?– To, že ich veľmi radi privítame v našom divadle v Bratislave a všade tam, kde sa na nás prídu pozrieť. Keď nás opäť zavolajú do Londýna, tak sme si povedali, že stačí zapískať a my prídeme!

ANDREA JANOTKOVÁFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

66

SVETOBEŽNÍK 39

Zapískajtena Štepku

Nehádam sa s ľuďmi, ktorých názory si nevážim.

Z Radošiny do Londýna a za veľké mláky

66

EUROPROBLÉM40

Mníchovský Potok, 28. augusta 2006 9:00 – ranné stretnutie„No tak! Je deväť, život čaká! Hor sa do práce!“„Zavolajte ostatných, nech môžeme začať.“Ako správni vedúci stojíme pri ohnisku, trošku teatrálne sa usmievame.„Dobré ráno. Koľko vás bolo na rozcvičke? Dvaja? To je bieda.“Rozcvička je nepovinná, no dajú sa za ňu získať body, podobne ako za upratanú chatku alebo zapojenie sa do nepracovných aktivít. Keď je bodov šesť, hádže sa kockou pred publikom. Pod každým číslom je nejaká odmena, prevažne sladkosti, prípadne vitamínové bomby. Kocka je symbolom odmeny za prejavenie dobrovoľnej aktivity alebo nezištnej pomoci.„Dnes je ďalší obyčajný deň. Poprosím lektorku a zamestnávateľov, aby sa rozostúpili. Čaká nás škola práce a dielne: prútie, textil, sklo a hlina. Klasika. Nech sa páči, vyberte si.“Každý podíde k zamestnávateľovi alebo k lektorke podľa toho, čo chce doobeda robiť – či v dielni „zarábať love“ alebo sa v škole naučiť niečo do života a dostať certifikát, ktorý zabezpečí vyšší príjem v robote. „Česť práci, uvidíme sa po šichte o dvanástej.“Neopísateľný pohľad. Nové kolektívy odchádzajú na pracoviská, chatky sa zatvárajú a nad táborom je ticho. Náhodný okoloidúci by si pomyslel, že tu nikto nie je.Aj dnes robím všetko a nič. Treba zájsť za správcom, aby sme mali drevo na večer, treba dokúpiť tovar do baru, baby vraveli, že došiel melír v kaderníctve. Milión ďalších maličkostí. V provizórnej kancelárii animátori riešia program na večer. Nenápadne obieham dielne a školu. Všade je pokoj, ba až útlm.

12:09 – po prvej šichteObedňajšia pauza, no stále nie sme všetci. „Pohnite sa, nech máte chvíľu voľno. Je dvanásť, doobedie nám ubehlo, poprosím zamestnávateľov a lektorku o zhrnutie.“„Ja začnem,“ hovorí šéf dielne skla. „Hrozné, naozaj hrozné! Takáto disciplína tu ešte nebola. Ste ako mŕtvoly. Žiadny výkon. Navrhujem zrážky zo mzdy.“„Súhlasím, ani u mňa to nebolo na 100 percent,“ pridá sa ďalší zamestnávateľ.„Čo sa to deje?“ pýtam sa.„Ja ti to teda poviem: nevyspaní sú!“ hnevá sa jeden zamestnávateľ.„Takýchto ľudí mi v robote fakt netreba, radšej si to spravím sám!“

Decká kukajú ako vyorané myši. Sú ticho, niektorí sa uškŕňajú, iní zívajú. „Super, vyšlo to,“ vravím si v duchu a nenápadne sa na kolegov usmejem. „To je zlé,“ rozmýšľame nahlas. „No čo s tým? Neplatené voľno? Zajtra ide hore elektrina, z úspor nezaplatíte nájom. Okrem toho tí, čo boli doobeda v škole, by dnes nemali ani fuka.“Čakáme, kedy sa ozve niekto zo zamestnancov alebo študentov. Nie dlho.

„Čo sa rozčuľujete? Tvárite sa, akoby ste nevedeli, prečo sme unavení!“„A čo sa stalo? Vy ste nespali?“ provokatívne zaznie od dospelých.„Prestaňte! Prečo hráte divadlo? Veď bola diskotéka, ako môžeme robiť a učiť sa?“ ozve sa nahnevane unavený zamestnanec.„A držal vás tam niekto?“ pýtam sa.Šum a prekvapenie v dave.„No, nedovolili sme vám ísť spať, alebo čo?“„To nie, ale veď ste vedeli, že musíme ráno ísť do roboty, tak prečo ste robili disku?“„Jasné, a bary v meste sú tiež otvorené len v piatok a sobotu, aby tam ľudia náhodou nemuseli byť do rána aj cez týždeň, že?!“ mudrujeme a tešíme sa, že im to dochádza.Debatujeme o spravodlivosti a pravde. Ideme na obed a potom majú všetci oddychovú hodinku. Tá je v programe každý deň, no zdá sa, že až dnes ju väčšina ocení.

14:00 – späť do práceStretávame sa opäť pri ohnisku, decká už trošku viac pri živote. Navodzujeme atmosféru rutiny. Aj to je zámer, veď pracovné

povinnosti aj škola sú niekedy otravné. Chceme, aby decká pochopili, že aj práca, ktorú si sami vyberú, má svoje úskalia a ťažké dni. Opakuje sa proces rozdelenia a nové tímy odchádzajú na trojhodinovú zmenu. Stretávame sa o šiestej, kedy bankár vyplatí zarobené love, no vzápätí stiahne nájomné. Nenápadne prichádza aj úžerník, verejné tajomstvo, a vyberá si svoje. Ako naozaj.„Počúvajte, musíme vám niečo povedať. Bol

za nami správca, pôjde hore elektrina. Viem, je to zlé, ale fungujeme na nej, ohrievame vodu, svietime, takže zajtra sa to odrazí na nájomnom. To aby ste vedeli ako večer míňať,“ hrám sa na posla zlých správ.Decká sa hnevajú, opäť debaty o spravodlivosti, no napokon súhlas a polohlasné počítanie love. Budujú sa rozpočty, pomaly bude sedem.

Po večeriAko obvykle, aj dnes je otvorený bar, kaderníctvo. Atmosféra v bare je klubová, na ulici je pokoj. Do dnešných súťaží sa asi veľa ľudí nezapojí, žiadne živé vystúpenie, žiadne tanečnice. Čoskoro je polnoc. Obyvatelia však preklenuli únavu, dostávajú druhý dych. Musíme to zabaliť, lebo zajtra ráno ozaj nevstanú. Lúčime sa, prajeme si krásne sny. Je niečo po jednej, prechádzam sa pomedzi chatky, kde tu ešte počuť tiché rádio. Som unavená ako pes, včera som bola na diskotéke, idem si tiež ľahnúť...

PAULA TOMÁNKOVÁ, AUTORKA PRACUJE V NADÁCII MILANA ŠIMEČKU

Tábor o tom, ako veci naozaj fungujú

Čo s načatým životom?!

� Letný tábor Čo s načatým životom bol v poradí šiestym táborom organizovaným Nadáciou Milana Šimečku. Každý rok má inú tému, tentoraz sme sa inšpirovali stolovou hrou C’est la vie, vydanou spoločnosťou Člověk v tísni. Veľmi dobre nám zapadla do zámeru projektu Centrá lokálneho pracovného poradenstva – nová služba pre marginalizované skupiny. Cieľom letnej aktivity bolo dať možnosť mladým ľuďom, študentom i nezamestnaným z rómskej osady a internátnej školy, zažiť si na chvíľu život, v ktorom sami rozhodujú o tom, čo budú robiť. A či vôbec budú niečo robiť, čo spravia s peniazmi, ktoré zarobia, ako sa budú správať, keď dostanú možnosť byť na chvíľu zodpovední sami za seba. Tento pobyt nám dal možnosť hovoriť

o dôležitých veciach vo víre bežného života, v kaderníctve, pri práci či pri káve. Účastníci boli z piatich lokalít, pracovný tím tvorili ľudia rôznych profesií a z rôznych kútov Slovenska. Pracovná poradkyňa, učiteľka, psychologička, kuchár, právnik, sociálna pracovníčka, personálny manažér, študent sociálnych vied, krajinný inžinier, stolár, no tiež aktívni fajčiari, abstinujúci narkomani, chronickí kávičkári, skvelí tanečníci. Cieľovou skupinou sme si boli vlastne všetci navzájom.Na programe tábora i výbere ľudí sme dlho pracovali, ale stálo to za to. Máme v pláne pokračovať – a vo veľkom štýle. Hodila by sa nám ešte večierka, úrad práce, viac zamestnancov, rôzne typy bývania – za odmenu aj za trest... Uvidíme.

66

MOTOROLA 41

Viac ako 9 000 zamestnancov spoločnosti

Motorola v sedemdesiatich piatich mestách a štyridsiatich krajinách malo 18. októbra v práci voľno. V rámci prvého firemného Celosvetového dňa dobrovoľníkov pomáhali svojim komunitám. Cieľom bolo urobiť niečo dobré pre svoje okolie.

Dobrovoľníci z Motoroly natierali, sadili, stavali, učili, varili a čistili. V rámci takmer 250 projektov pomáhali školám, knižniciam, chudobným, hladujúcim, postihnutým prírodnou katastrofou... Podarilo sa napríklad vymaľovať základnú školu v Cordobe v Argentíne, naplniť sklad amerického Červeného kríža na pomoc obetiam hurikánu v meste Plantation na Floride, postaviť ihrisko v detskej nemocnici v ruskom Petrohrade, zorganizovať počítačový kurz pre znevýhodnené dievčatá v indickom Hyderabáde, nakŕmiť deti ulice v Kapskom Meste v Juhoafrickej republike, vybudovať knižnicu pre základnú školu v nemeckom Flensburgu či vysadiť stromčeky v Schaumburgu v Illinois v USA. Tisícky zamestnancov sa priamo vo svojich kanceláriách zúčastnili na projektoch zameraných na darovanie kníh, školských

potrieb a šatstva pre ľudí v núdzi.„Spoločnosti Motorola a nám, jej zamestnancom, záleží na komunitách, v ktorých žijeme a pracujeme. Tak sme si vyhrnuli rukávy a dali sa do práce,” hovorí prezident spoločnosti Ed Zander. „Vytvorili sme spojenie medzi našimi komunitami a zamestnancami, ktoré trvá aj po skončení dňa dobrovoľníkov. A samozrejme, všetci zúčastnení si pri tom užili kopec zábavy.”Zahanbiť sa nedala ani slovenská

pobočka spoločnosti Motorola. „Nadviazali sme spoluprácu s časopisom Nota bene a pre pouličnú mobilnú hliadku na pomoc bezdomovcom v zimnom období sme venovali mobilné telefóny, ktoré im majú túto prácu uľahčiť. Je to však len začiatok našej spolupráce,“ povedal Peter Dovhun, Country Manager Motoroly na Slovensku.

Projekt dobrovoľníckeho dňa organizujú dobrovoľníci zo spoločnosti Motorola a Nadácia Motorola, ktorá podporuje vzdelávanie a dobrovoľnícku prácu na celom svete už od roku 1953.

Spoločnosť Motorola venovala celý deň dobrovoľníckej práci

VYHRŇME SI RUKÁVY

� MOTOROLA je po celom svete známa pre svoje inovácie v bezdrôtovej a širokopásmovej komunikácii. Zamestnanci Motoroly inšpirovaní víziou Seamless Mobility (nepretržitej mobility) pomáhajú zákazníkom jednoducho získať pripojenie a zostať nepretržite v spojení s ľuďmi, informáciami a zábavou, ktoré chcú a potrebujú. Spoločnosť pôsobí na celom svete a nachádza sa v rebríčku Fortune 100.

Motorola Spojené Arabské Emiráty

Motorola Argentína

Motorola Nemecko

Motorola India

Motorola Indonézia Inzercia

Si-an znamená Západný pokoj. Dnešný Si-an veľkú česť svojmu menu nerobí. Je to jedno

z najväčších miest Číny, kde takmer neuniknete pred zvonením tisícok bicyklov a hukotom áut. Ešte sa tu však dajú nájsť miesta, kde cítite jeho zašlú slávu a pokoj, ktorý má mesto vo svojom názve. V súčasnosti je Si-an administratívnym a priemyselným centrom provincie Šen-si. Nachádza sa približne tisíc kilometrov na juhozápad od Pekingu a má vyše 3 milióny obyvateľov.

Dvadsaťdva symbolovV roku 1954 našli archeológovia východne od Si-anu zvyšky osady Pan-pcho, ktorá na tomto mieste stála okolo roku 4 000 pred naším letopočtom. Na mieste nálezu vzniklo múzeum, ktoré stojí za to vidieť. Miesto je zakryté halou a v zemi sú zakonzervované zvyšky základov domov, hroby a ochranná priekopa. Domy mali kruhový alebo štvorcový pôdorys a dvere vždy smerovali na juh. Centrom bola veľká miestnosť, kde sa

odohrávali spoločné rituály. Vedľa hlavnej haly stoja dve menšie, v ktorých sú vystavené nájdené predmety: nádoby, sekery, háčiky na chytanie rýb a v jednej vitríne som objavil čosi, čo sa podobalo na jednoduchý parný hrniec. Nádoby sú vyrobené zo žltohnedej hliny a pomaľované vzormi. Exponáty sú zoradené tak, že veľmi názorne ukazujú, ako sa napríklad vzor dvoch rýb postupne abstrahoval, až z neho vznikli geometrické obrazce, ktoré už ničím nepripomínajú ryby. Vedci svoj záujem sústreďujú na nádoby, na ktorých sú vyryté rôzne značky – celkovo 22 symbolov. Nevedia sa dohodnúť, či ide o prapočiatky čínskeho písma, alebo iba o symboly s estetickou funkciou.

Fascinujúci pohľadRoku 221 pred n. l. sa Si-an stal sídlom cisára Čchin-š’ chuang-ti, zakladateľa dynastie Čchin, ktorá po prvý raz zjednotila Čínu. Hneď ako sa Čchin-š’ chuang-ti stal cisárom, vydal rozkaz začať so stavbou svojej hrobky. Bolo na ňu naverbovaných 700 000 ľudí. Po viac ako 2 000 rokoch objavili hrobku miestni roľníci, ktorí kopali studňu a asi museli byť veľmi prekvapení, keď sa im pred očami začali vynárať hlinené hlavy vojakov. Nález sa stal archeologickou senzáciou a Číňania ho

s hrdosťou predstavujú ako ôsmy div sveta. Hrobka zjednotiteľa Číny má na svedomí, že všetky turistické skupiny, ktoré v lietadlách a klimatizovaných autobusoch za dva týždne prebrázdia Čínu – zväčša bez toho, aby sa čo len dotkli čínskej reality – sa na chvíľu zastavia aj v Si-ane. Nachádza sa asi 40 kilometrov severovýchodne od mesta. Za posledných 20 rokov vyrástla okolo nej dedinka, ktorej obyvatelia žijú z turizmu. Každý, kto sa chce dostať do komplexu múzea, sa najprv musí pretlačiť cez množstvo vytrvalo pokrikujúcich predavačov suvenírov. Centrom komplexu je asi 200 metrov dlhá a 60 metrov široká hala, v ktorej sú v zemi odkryté postavy terakotových vojakov v životnej veľkosti. Sú zoradení do niekoľkých oddielov a jednotlivé jednotky sú od seba oddelené valmi hliny. V každom vojenskom oddieli je aj zopár bojových vozov ťahaných koňmi. Všetky sochy sú duté, niektorým chýbajú hlavy alebo iné časti tela. Ťažko si predstaviť, koľko ľudí sa zúčastnilo na stavbe hrobky a výrobe hlinených figúr. Postavy majú rozličné výrazy tváre a postoje a pôsobia veľmi živo. Pôvodne v rukách držali zbrane, ale tie sa nezachovali. Podľa účesu a typu oblečenia možno rozoznať, ktoré sochy predstavujú generálov a ktoré radových vojakov. Niektorí vojaci majú nečínske črty tváre – súčasť armády tvorili

66

DO MINULOSTI42

Ôsmy div sveta na vlastné oči

Cisárova armáda

66

DO MINULOSTI 43

aj nomádi z vnútroázijských stepí. Je to skutočne fascinujúci pohľad, ocitnúť sa zoči-voči početnej terakotovej armáde, ktorá vyzerá, akoby sa mala čochvíľa pohnúť. Vedľa hlavnej haly je menšia budova, kde sú takisto odkryté postavy terakotových bojovníkov, sú však veľmi poškodené. Archeológovia pokladajú túto menšiu skupinu za veliteľský štáb podzemnej armády. V zadnej časti areálu sa nachádza obchod a malá dielňa, kde niekoľko žien tradičnou metódou vyrába zmenšeniny terakotových postáv. Každá zamestnankyňa pracuje na inej časti tela sošky. Hlinu z brehov Žltej rieky natlačia do foriem a dajú ich do pece vypáliť. Potom jednotlivé časti – trup, nohy, ruky, hlavu – spoja do celku a vypália v peci ešte raz. Manažér dielne mi podrobne vysvetľoval kvalitatívny rozdiel medzi ich výrobkami a lacnými napodobeninami, ktoré stoja na pultoch stánkov pred vchodom do múzea. Keď som videl, koľko by som musel za takýto originál zaplatiť, dal som prednosť lacnej napodobenine a potichu som sa vytratil. Aj tá napokon ostala v Číne, lebo bola priťažká a neforemná a nezmestila sa mi do kufra. Podľa posledných správ sa v okolí Si-anu našlo niekoľko podobných hrobiek, v ktorých sú pochovaní cisári nasledujúcej dynastie Chan. Som zvedavý, aké množstvo terakotových vojakov a ďalších nálezov sa zo zeme v okolí Si-anu ešte vynorí.

V gigantickej knižniciRoku 618 sa v Číne dostáva k moci dynastia Tchang. Jej hlavným mestom sa stal Si-an, vtedy sa nazýval Čchang-an. Za dynastie Tchang (zanikla začiatkom 10. storočia) rozšírila Čínska ríša svoj vplyv do Strednej Ázie a Čchang-an bol jedným

z najväčších miest na svete – žili tu asi dva milióny obyvateľov. V meste sa vtedy usadili aj viaceré zahraničné komunity – zoroastriáni z Perzie, arabskí moslimovia, nestoriáni zo Sýrie, židovskí obchodníci. Tchangskí cisári boli zväčša patrónmi budhizmu a často vysielali mníchov na štúdiá do budhistických kláštorných univerzít v Indii. Mnísi sa po rokoch vracali a do Číny prinášali množstvo budhistických textov, sútier, ktoré potom prekladali zo sanskritu do čínštiny. Najznámejší z týchto prekladateľov bol Süan-cang, ktorý sa roku 645 po pätnásťročnej ceste vrátil do Čchang-anu a do pagody Veľkej divej husi uložil všetky sútry, ktoré priniesol. Až do konca svojho života pracoval na ich preklade a jeho činnosť bola významným impulzom pre rozvoj budhizmu v Číne. Zrenovovaná pagoda Veľkej divej husi (neďaleko je aj pagoda Malej divej husi - Číňania majú radi symetriu) doteraz stojí v južnej časti mesta.Les stél je pravdepodobne najťažšia knižnica na svete. Sú to približne dva metre vysoké a meter široké kamenné bloky popísané znakmi. V múzeu, ktoré je vlastne gigantickou knižnicou a úplným protikladom dnešných virtuálnych knižníc, sa nachádza asi 2 000 stél, na ktorých sú zachytené klasické konfuciánske diela, historické kroniky, komentáre budhistických sútier či básne. Najstaršie stély pochádzajú z obdobia vlády dynastie Chan (2. storočie pred n. l. – 2. storočie n. l.) a v priebehu nasledujúcich dynastií sa tu zhromažďovali ďalšie. Nachádza sa tu napríklad aj stéla z roku 781, kde je zaznamenané založenie nestoriánskeho chrámu v Čchang-ane.

Ubrániť sa monštrámSi-an je jedným z mála miest, v ktorých sa zachovali typické mestské hradby (v Pekingu ich zbúrali v 50. rokoch). Sú približne 15 metrov vysoké a 10

metrov široké. V posledných desaťročiach museli na niekoľkých miestach ustúpiť komunikáciám. Medzi múrmi hradieb je natlačené centrum mesta. Vďaka tomu v Si-ane niet širokých bulvárov, ktoré napríklad Peking zbavili takmer všetkej atmosféry. V meste v posledných rokoch panuje veľký stavebný boom. Číňania rýchlo stavajú obchodné domy a jeden luxusný hotel za druhým. Napriek tomu, že Si-an je jedno z najväčších turistických centier Číny, neviem si predstaviť, že by tieto hotely mohli byť niekedy plne využité. Si-an sa týmto monštrám z betónu, železa a skla bráni. V centre je niekoľko štvrtí s úzkymi uličkami a nízkymi domami, pred ktorými sa na slnku vyhrievajú starí Siančania. Tieto miesta si zachovávajú svoj kolorit, ale netrúfam si odhadnúť, ako dlho im to ešte vydrží. Pod mestskými múrmi sa na niekoľkých miestach jeden na druhý tlačia malé stánky s miestnymi špecialitami. Unavený turista si tu môže posedieť, odpočinúť a porozprávať sa so starousadlíkmi, ktorí sem takisto radi chodia jedávať. V strede mesta sú dve stavby z obdobia dynastie Čching – Zvonová a Bubnová veža, typické pre čínske mestá v minulosti (zvon slúžil na odmeriavanie času). V Si-ane žije ešte stále pomerne veľká komunita čínskych moslimov, Chuejov, ktorá je sústredená okolo mešity v západnej časti mesta. Je to jedna z najväčších mešít v celej Číne. Darmo by sme však hľadali typický znak všetkých mešít, minaret. Táto mešita je postavená v tradičnom čínskom štýle a od iných chrámov sa odlišuje snáď len tým, že je situovaná smerom na západ, kde sa nachádza Mekka. V jednom z krídiel komplexu pôsobí aj islamská škola pre čínskych imámov.

TEXT: MARTIN SLOBODNÍK, AUTOR JE SINOLÓG A TIBETOLÓG

FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR SI NEMÔŽE SPOMENÚŤ

Armáda vyzerá tak, akoby každú chvíľu mala na vás zaútočiť.

V čínskych mestách sa buduje, staré miesta so svojskou atmosférou musia ustúpiť výstavbe.

Chvíľa oddychu.

Tento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

66

PROTI SRSTI44

Sú ľudia, ktorí neustále zachraňujú svet. A ostatní ich za to obdivujú. Mnohí

zachraňujú a pomáhajú, aj keď ich o to nikto neprosil. A dokonca aj vtedy, keď svojou pomocou vyslovene, i keď možno neúmyselne, škodia. Pýtate sa, ako môže pomoc uškodiť?

Mám priateľku, ktorá tiež večne zachraňuje svet, ľudstvo aj ľudí jednotlivo. Nič ju nenechá chladnou, nárek kamarátky nad nezamestnaným nevydareným synom považuje za priamu výzvu, že ho má okamžite zamestnať. Posledný záchranársky čin tohto druhu jej spôsobil v práci

množstvo komplikácií a nervov a pošramotil profesionálnu povesť u obchodných partnerov, ale neprestala. Zachraňuje každého a vždy, či zachraňovaný pomoc chce alebo nechce. Robí to vždy len z tých najčistejších pohnútok a ja ju ani len v najmenšom neupodozrievam, že by mala nejaké postranné úmysly. Nemá z toho nič, často dokonca ani vďaku zachraňovaných. Má z toho iba tie už vyššie spomínané problémy. Teda aspoň na prvý pohľad.

NežneAle dá sa na to pozrieť ešte aj z celkom inej strany. Blížia sa vianočné sviatky plné rôznych bohumilých charitatívnych počinov a mne nedá v súlade s názvom tejto rubriky opäť trochu provokovať a všetkých záchrancov, nezištných pomocníkov

a darcov, vrátane seba samej, pohladkať zas pekne nežne proti srsti.

ZožratíStarostlivá pomoc je sublimovaná agresiaV jednej kontroverznej knihe, pri ktorej moja provokačná rubrika len nemo bledne závisťou, od profesora biológie Stanislava Komárka s názvom Spasení tela a podtitulom Moc, nemoc a psychosomatika (Mladá fronta, 2005) som sa dočítala že smrť, deštrukcia a zánik jedných je životom druhých. Teda aby sme žili, nielenže ostatných obmedzujeme, ale doslova ničíme všetko okolo seba. Zabíjame a jeme zvieratá, klčujeme lesy, trháme, režeme a konzumujeme plodiny. Niektorí ľudia sa snažia neubližovať zvieratám, ani tým najmenším, nejedia mäso, zametajú pred

Pomáhame, keď pomáhame?

Viete, čo mi môžete...

66

KOMIX 45

R O K O O D M I Š K Asebou, aby nestúpili ani na chrobáčika, ale nech sa budú akokoľvek snažiť, ich život je stále postavený na zmare niečoho iného. A aj na zmare niekoho iného. Pričom nemusí ísť priamo o fyzickú likvidáciu. Naopak ide o činnosti na prvý pohľad humánne a obetavé. O starostlivosť. Podľa autora citovanej knihy, je obetavá starostlivosť o iných ľudí len subtílnejšou metódou toho istého, ako keby sme ich zožrali a strávili, čo je metóda hrubá a na prvý pohľad neľudská.

VampíriAko si dovoľujem takto hnusne očierňovať všetkých, ktorí sa nezištne starajú o slabých, chorých, postihnutých, nezrelých či inak závislých? Profesor Komárek tvrdí, že cudzia starostlivosť závislých jedincov dezintegruje a rozkladá, pomaly a zaživa, zatiaľ čo starajúci sa si touto bohumilou činnosťou vlastnú integritu, silu a sviežosť zvyšuje. Nazýva to psychickým vampirizmom. Tomu, kto nás proti behu osudu drží pri živote alebo prosperite a zachraňuje, sme zaviazaní a dostávame sa do závislosti na ňom. A tá závislosť je vo svojej podstate zničujúca. Veď si len spomeňte, ako ste sa cítili vy sami vo chvíli, keď ste pomáhali, dávali alebo požičiavali, a naopak keď pomáhali, dávali a požičiavali iní vám. Som presvedčená, že byť dlžníkom, či už doslovným alebo metaforickým, pokiaľ nie ste úplný asociál, je rozhodne menej príjemná pozícia ako byť veriteľom.

BratiaProfesor Komárek svoje tvrdenia pritvrdzuje až do takej miery, že súcit považuje za vlastného brata pohŕdania a starostlivosť za sublimovanú agresiu. Upozorňuje na fakt, že každý z nás potrebuje nielen brať, ale aj dávať. Ak u niekoho reťazec pomoci sústavne končí a nemá kam ďalej dávať, hromadí sa to u neho a ničí ho to.

Na loveZnamená to teda, že nemáme pomáhať tým, čo si sami pomôcť nevedia, lebo ich tým vlastne likvidujeme a naopak samých seba povznášame? Nie celkom. Znamená to, že každá pomoc by mala byť dávaná a prijímaná s rozumom a vždy len do času. Keď je človek na tom najhoršie, treba mu podať pomocnú ruku, ukázať mu cestu, pomôcť mu nájsť v sebe silu vedieť si poradiť sám. Veď napokon, je to aj v biblii. Lepšie, ako dať hladným jednorazovo najesť, je dať im sieť a naučiť ich loviť ryby. A potom musia obe strany nájsť v sebe dostatok sily a rozumu ďalej si vzájomne nepomáhať ani neškodiť.

ELENA AKÁCSOVÁŠÉFREDAKTORKA WWW.T-STATION.SK

FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR ŽIVOTA

Mladá, úspešná divadelná a filmová herečka, známa ako princezná z rozprávok,

dodnes nevie, prečo nikdy od rodičov nedostala vytúženého koníka Ponyho, ale aj dnes by ho ešte prijala. Čo si želá pod stromček Táňa Pauhofová?

� Baví vás pozerať sa do vianočne vyzdobených výkladov?- Mne sa páčia aj gýčovo vyzdobené výklady. Keď všade hrajú vianočné koledy,

rada sa prechádzam po ulici. Čím je mesto vysvietenejšie, tým je to pre mňa krajšie. Bavia ma dokonca aj vianočné nákupy. My sme taká zvláštna rodina a doma sme nemávali úplne typické Vianoce, no napriek tomu ich mám zo všetkých sviatkov najradšej.

� Čo by ste si želali pod stromček? - Asi budem znieť nudne, ale mne stačí, že sa pod stromčekom zídeme ako rodina. Keďže žijeme každý niekde inde, je to pre mňa extra. Stav, kedy sa stretneme skutočne celá rodina, aj mama aj otec, sa mi asi nepodarí dosiahnuť, pretože sú rozvedení a obidvaja už žijú vlastný život niekde inde. K mamine pôjdem na prvý sviatok vianočný.

� Prežívali ste rozvod rodičov ťažko?- Naši sa rozviedli, keď som bola takmer dospelá. Dokázala som si uvedomiť a zdôvodniť, že ich rozvodom sa nič nezhorší, práve naopak. Všetkým nám vtedy čiastočne odľahlo. Ja som rozvodom neprišla ani o jedného z rodičov. Mám rovnako ako predtým aj mamu aj otca, akurát sú obaja šťastnejší.

� Volá vás niekto aj Tatiana? - Nie. Pán dekan Letenay ma ešte počas štúdia na Vysokej škole múzických umení volal Tatiana. Ja som mu vždy povedala, že by sa mi viac páčilo Táňa, no on si nedal povedať. Bolo to od neho také „škádlenie“. Podľa mňa je Tatiana neosobné, nemám to rada. Niektorým sa

66

ROZHOVOR46

Po stromoch sa v sukni liezť nedá!

Prince

zdá neuveriteľne originálne priniesť mi na meniny bonboniéru s mojím menom. Nugát a oriešky doslova neznášam.

� Stáva sa vám, že máte toľko termínov, že sa ráno zobudíte a musíte si najprv uvedomiť, čo vás v ten deň čaká? - Poznám ten pocit, ale teraz to nie je až také zlé. Minulú jeseň sme točili s Jurajom Nvotom celovečerný film Muzika, preskúšavala som v Národnom Divadle Roxanu, Smilíkov v Astorke, okrem toho sme v Prahe točili seriál Poslední sezóna. To bolo rušné obdobie! Keby som vtedy stratila diár, asi by som zošalela. Ponúk mám našťastie aj teraz dosť, bohužiaľ kým všetko nie je na papieri, môže to zlyhať. Vždy sa smejem,

že keby som natočila všetky filmy, do ktorých ma oslovili, tak už mám väčšiu filmografiu ako Julia Roberts.

� Raz vám bude ten zhon chýbať... - Raz by som chcela mať vlastnú farmu. Len tak bezstarostne si žiť, chovať veľa zajacov, morčiat, zopár psov. Aj ovca môže byť. Dovtedy zarobím dosť peňazí na to, aby som už nemusela pracovať. Budem sa len starať o zvieratká, z dôchodku platiť zrno a seno a budem spokojná.

� Prečo máte stále plnú kabelku? - Lebo ráno pri odchode z bytu si chcem vziať veci, ktoré budem v priebehu dňa potrebovať. Ibaže vtedy ešte neviem, čo to bude, tak radšej zoberiem všetko.

� Ste úspešná, veľmi prirodzená, usmiata, nespútaná. Aký je váš partner? Akí muži žijú s takýmito ženami? - Je obrovský džentlmen. Seriózny.

� Aké boli vaše detské lásky? Bol medzi nimi nejaký herec?- Keď som bola po prvom ročníku v škole prírode, od rodičov mi prišla pohľadnica a na nej bol Winnetou. Odvtedy bol mojou detskou láskou. Nosila som pohľadnicu pod tričkom, dokonca som sa s ním rozprávala a predstavovala si, že je môj manžel. Teraz si už hercov - kolegov nepredstavujem ako svojich manželov. Obdivujem ich z profesionálneho hľadiska.

� Za stvárnenie postavy nevernej Manon Lescaut v Národnom divadle ste dostali najvýznamnejšie slovenské divadelné ocenenie DOSky 2006. Čo vám hovorí nevera?- Závisí to od toho, prečo by partner podvádzal. Nedá sa to zhrnúť do všeobecného pravidla. Za seba viem, že pokiaľ mám vzťah, ktorý je pre mňa zmysluplný, dostávam v ňom to, čo potrebujem, nemám dôvod hľadať inde. Nikdy som nepodviedla. Nepoznám tú situáciu na vlastnej koži. A čo sa týka partnera? Snažila by som sa prísť na to, že prečo. Určite to neplatí pri opakovanej nevere. Ťažko povedať, keď sa nad tým teraz teoreticky zamýšľam, síce na niečo prídem, ale v skutočnosti by som možno zareagovala úplne inak.

� Čo robíte, keď máte blbé obdobie, keď máte pocit, že sa na vás všetko sype? - Nedokážem zaliezť do kúta a sedieť. Musím si nájsť činnosť, zmobilizovať sa, nechcem byť sama. Ale napríklad rada som v aute sama. Chvíle za volantom považujem za akýsi čas pre seba, kedy môžem pokojne premýšľať. Perfektne sa odreagujem pri štrikovaní. Pletenie ma baví, preto vtedy na rozdiel od iných situácií dokážem byť trpezlivá. Zatiaľ nerobím veľmi nositeľné

veci, ale je to relax. Keď som bola malá, všetko na mňa šila mama. Vždy som mala okolo seba veľmi zručné ženy, ktoré mi „dávali hodiny šikovných rúk“.

� Vraj veľa nadávate.- Áno, ale nadávky sa stali skôr doplnkom môjho slovníka. Používam ich namiesto expresívnych prívlastkov, nemusí to byť len v zlom. Určite by som nikdy nenadávala človeku, ktorého mám rada, ani keby ma nahneval. Výnimkou je len brat, pretože ten ma dokáže dohnať až k vrcholu vybuchnutia.

� Od desiatich rokov sa venujete herectvu. Keď vás mamina videla hrať v rozprávkach, nechcela z vás mať aj doma princeznú? - Mama sa snažila. Vyčesávala mi vlasy, šila sukničky, kupovala lakovky a kabelky, ale neuspela. Bola som vždy skôr chlapčenský typ – samá chrasta, pády, doteraz mám jazvu z toho, ako som v škôlke spadla, lebo som si myslela, že každý má danosť robiť saltá z výšky. Tiekla mi krv, no mala som strach z nemocnice, tak som sa ešte dve hodiny schovávala za stromom, až kým ma „nebonzla“ kamarátka. Ani po stromoch sa v sukni liezť nedá.

� Aké boli pre šestnásťročné dievča Vianoce bez rodičov v Amerike?- Do Ameriky som šla s tým, že sa skôr ako o rok nevrátim. Rodina mi chýbala, ale zažila som iné Vianoce. Doma som mala dosť prísny režim a odísť na čas za novými skúsenosťami, naučiť sa jazyk, sa mi zdalo ako dobrý nápad. Spätne odchod vidím ako jedno z mojich najlepších rozhodnutí.

� Čo bolo najlepším vianočným darčekom, aký ste dostali?- Živé morčiatko od rodičov. Napriek tomu, že som si vždy želala koníka Ponyho, rodičia mi ho nikdy nekúpili. Chcela som niečo, čo budem môcť česať. Aj dnes by som ho ešte prijala.

� Keď ste dabovali malú čarodejnicu Hermiónu, túžili ste si niečo vyčarovať? - Chcela by som cestovať v čase. Som zvedavá, aké to bolo kedysi. Rada o dávnej minulosti čítam. Bola by som pri cestovaní neviditeľná, aby som mohla čokoľvek zažiť, ale ako „diváčka“. Vtedajší život by sa ma priamo netýkal, aby som nemohla zmeniť chod dejín. Budúcnosť ma až tak nezaujíma. Ona aj tak čoskoro príde, ale minulosť už nezažijeme.

� Vrátili by ste sa? - Keby sa mi niekde zapáčilo, možno by som tam ostala. Ak by zo mňa bola napríklad britská aristokratka...

TEXT: MARCELA GLEVICKÁFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

66

ROZHOVOR 47

ezná

H U D B APopol a vášeňPreklad: Dana Slbiger Sliuková. Réžia: Roman Polák. Dramaturgia: Darina Abrahámová. Scéna: Juraj Fábry. Hudba: Pavol Šuška. Hrajú: Eva Krížiková, Martin Huba, Dušan Jamrich. Uvádza: DPOH

Príbeh zdramatizovaný podľa románu Sandora Máraya Sviece dohárajú dosiahol v réžii R. Poláka symbolistický, metaforický a veľmi estetický rozmer. Príbeh Henrika (Martin Huba), ktorý sa po mnohých rokoch stretáva so svojím kedysi najlepším priateľom Konrádom (Dušan Jamrich), aby si spolu s ním zreflektoval a správne zrekonštruoval minulosť. Dvoch priateľov spája jedna žena, vydatá za Henrika, ale Konrádova milenka. Žena je už dlhý čas mŕtva, Henrik však stále spomína na jej zradu, na ich lásku, svoju lásku k nej aj po rokoch prežíva tak intenzívne, že „Ona“ (Lívia Bielovič) je v jeho okolí stále prítomná. Vidíme ju aj na javisku, ale bez slova. Najvýraznejšie momenty inscenácie vznikajú pri práci s pieskom, ktorý sa pomaly, ale neustále sype priamo do stredu scény, stáva sa prekážkou medzi priateľmi a súčasne je to čas, ktorý ich rozdeľuje. Lyricky pôsobí aj práca s inými predmetmi - sviece, červené víno, denník a gramofón. Hudba z gramofónovej platne výrazne mení tempo inscenácie, takisto ako scéna, ktorá je tiež akoby veľkou gramofónovou platňou a v jednom momente sa princíp otáčania platne zdvojuje otáčajúcou sa scénou. Diváci sedia na javisku, čo posilňuje intimitu situácie a necháva vyznieť krehké polohy príbehu - predovšetkým Henrikove monológy jeho mŕtvej žene.Dramatickosť a divadelnosť inscenácie nespočíva v klasickej akcii, pretože príbeh je postavený na slove. Napriek tomu nie je možné vyčítať tejto inscenácii slabú divadelnosť. Predstavenie je veľmi vizuálne vďaka dôrazu na symbolistické motívy. Napätie nevzniká priamou konfrontáciu dvoch priateľov, ale hmatateľné je napätie vnútorné. Popol a vášeň je intímny, komorný príbeh interpretovaný hercami, ktorí siahli až na dno ľudského vedomia a prežívania, herecky zachytili každý odtieň myslenia a cítenia svojich hľadajúcich a nenachádzajúcich postáv.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

D I V A D L OVarious Artists – Colours Are Brighter (Rough Trade Records / Wegart, 2006)www.roughtraderecords.com / www.wegart.sk

Charitatívna kompilácia s podtitulom „piesne pre deti a aj dospelých“, na ktorú prispeli svojimi nahrávkami bez nároku na honorár Franz Ferdinand, Snow Patrol, The Divine Comedy, The Kooks, Four Tet či Belle And Sebastian, ktorí stoja za touto iniciatívou so zámerom získať finančné prostriedky pre nezávislú organizáciu Save The Children, pomáhajúcej deťom po celom svete. Zisky putujú na podporu kampane „Re-write The Future“ s cieľom poskytnúť vzdelanie 8 miliónom detí v krajinách postihnutých vojnovým konfliktom. CD plné veselej a optimistickej hudbičky je mimoriadne vhodnou a pútavou učebnou pomôckou pre deti pri výučbe angličtiny.

Geir Jenssen [Biosphere] - Cho Oyu 8201 m(Ash International / Wegart, 2006)www.touchmusic.org.uk / www.wegart.sk

A teraz z celkom iného súdka. Tieto nahrávky urobil Geir Jenssen, známejší pod pseudonymom Biosphere, počas výstupu na ‚Cho Oyu‘ v Tibete v septembri a októbri 2001. Cho Oyu leží v Himalájach blízko Mount Everestu, na tibetsko-nepálskej hranici a s výškou 8201 m je šiestou najvyššou horou na svete. Album za dá považovať za soundtrack k filmu z tejto cesty. Fascinujúca nahrávka.„Ako sa pomaly blížili k vrcholu, Geir mal halucinácie z nedostatku kyslíku; zdalo sa mu, že farby sa menia a sneh sa vznáša a mení na prívetivé a pohodlné pohovky...”

TEXT: WEGART

Dušan Dušek

Zima na rukySlovartNová kniha obľúbeného slovenského prozaika s podtitulom Románik je pokračovaním autorových voľných „písačiek“ z posledného obdobia. Intímne spovede zmiešané so spomienkami a postrehmi z obyčajných dní tvoria jadro Dušekových rozprávaní. Dušek píše jednoducho, akoby len mapoval všedné veci – zážitky z plavárne, ešte detské s tými súčasnými, postrehy z ciest a výletov a iba občas sa zastaví a zhrnie všetko do jednej vety: „Moje detstvo sa nikdy neskončí, lebo nemám deti, ale ani sa nikdy nezačne odznova.“

Thor Kunkel

Konečná fázeAlbatros, preklad Martina Šimková„Humanizmus nefunguje, pretože

človek nie je humánny.“ To je heslo hrdinu románu, vedeckého karieristu, ktorému sa počas II. svetovej vojny podarí získať miesto v Hygienickom ústave SS v Berlíne... Autor podložil svoj román obsiahlymi rešeršami. Vydal sa po stope skutočne existujúcich nacistických pornofilmov, ktoré ho zaviedli do Švédska a severnej Afriky. Kniha je provokatívnou odpoveďou na umenie zamerané na temné stránky človeka a autor ju konzekventne situoval tam, kde sa ukázala vo svojej najhoršej podobe: do Nemecka ovládaného fašistami.

Haruki Murakami

Kafka na pobřežíOdeon, preklad Tomáš JurkovičKafka Tamura, najdrsnejší pätnásťročný chlapec na svete, sa vydáva na dlhú cestu – obrazne i doslovne. Pokus o nový život je metaforou jeho vnútornej premeny. Kafka naplňuje svoje prekliate: zabiješ otca, zneuctíš matku, zhanobíš sestru. Nedokáže sa vymaniť, čím viac uniká, tým je svojmu osudu bližšie. Úplne

odinakiaľ prichádza do príbehu pán Nakata. Nevie čítať, jeho predstavy o svete sú prosté, zato je obdarený zvláštnymi schopnosťami... Obaja sa reálne nestretnú, avšak román je pretkaný ich stretnutiami v neobyčajnom, kľúčovom zmysle slova.

Steve Stockman

U2 Dál a dálDuchovní cesta, Volvox Globator, preklad Tomáš LenikusSpevák kapely U2, Bono má povesť najúspešnejšieho duchovného provokatéra v ríši rock and rollu. Väčšina sveta má plné zuby poučovania o spoločenských problémoch z úst rozmaznaných bohatých rockových hviezd, ale Bonovi napriek tomu dopriava svoju účasť. Bude to asi zomknutosťou kapely a pesničkami, ktorým sa dá veriť a nútia premýšľať o svete za bežnými vecami... Kto je ochotný hľadať, nájde v hudbe a pesničkách U2 veľa duchovnej sily a kniha podáva dôkaz poctivého zápasu írskych chlapcov o svoju vlastnú cestu.

K N I H Y

66

RECENZIE48

66

INZERCIA 49

Aby svetlo vianoc prišlo do každého srdca...

Kúpou venca podporíte chránenú dielňu občianskeho združenia Proti Prúdu.

Kúpite od našich predajcov

Cena venca: Cena venca:

250 Sk250 Skz toho polovica z toho polovica

pre predajcupre predajcu

Predajca Nota bene Július,

ktorého glosy poznáte zo

stránok Nota bene, vydáva

knihu Ulica, môj domov, ktorá

obsahuje jeho najzaujímavejšie

postrehy zo a o živote na

ulici. Vy máte jedinečnú šancu

zakúpiť si ju u predajcov Nota

bene v priebehu decembra

za 100 Sk. Polovica z tejto

sumy zostáva predajcovi.

Július

ulicaM Ô J

D O M O V

Pomôcky:ASTA,

MAOR, OLT, MAY

získaval lovením

členský štát v USA názov planétky bývalá ŠPZ

Trnavy ad actaAutor:

Bohumil Novák

feudálny majetok

býv. ŠPZ Prahy oxid draslíka NB poovieval druh liehoviny rumunská

riekanemecký

románopisec

odlievaná

povrchový náter

zvitok (angl.)

obidvom

1 2ukradomky

buničina

osobné zámeno

sinel

škótske sukne

Kvetoslava (dom.)

citoslovce

šp. kód Slovinska

druh platobnej karty

krasovéúzemie

meno Chačaturjana

s radosťou ukazovacie zámeno

letecké opravovne

tvoril vence

pádová otázka

ručiteľ na zmenke

vlastnou rukou

ŠPZ Rumunska

vápnik (chem. zn.)

NB hore (angl.)úkon, akt

pádová otázka

hnisavá zdurenina

citoslovce

št. kód Kanady

lawrencium (chem. zn.)

3

nie rýchle pôv. obyvateľ N. Zélandu

citoslovce povzdychu

66

BODKA50

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie

o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA.

K R Í Ž O V K A

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Leonardo da Vinci: Kto môže... ísť k prameňu, nech nechodí k džbánu.

Vydavateľ: Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Redakcia: Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk Lito a tlač: X-line Design: Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Manažment projektu: Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

DISTRIBÚCIA: Bratislava: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica: Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca: Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínová 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Kežmarok: Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Košice: Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.

havrilova@zoznam.sk Levice: JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk Lipany: ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk Lučenec: OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Malacky: Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk Michalovce: ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Nitra: Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Nové Zámky: Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Piešťany: UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Poprad: Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Prešov: OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Senica: Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Spišská Nová Ves: Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Námestie Mieru, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová,

053/44 40 888, hsp@post.sk Trnava: Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04,

0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk Vranov nad Topľou: ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk Žilina: DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Podporili nás: Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt,

Ministerstvo kultúry SR

KulturistiNa Majstrovstvách Európy v kulturistike v Bratislave v máji 2006. Muži boli pred súťažou nervózni a ešte viac ich rozladilo, že ich fotím

v nestrážených okamihoch – boli zvyknutí prezentovať svoje telo len v plnej dokonalosti a klasických súťažných pozíciách. Napriek horám svalov sú v skutočnosti veľmi slabučkí, dehydrovaní a utýraní diétou na vyrysovanie svalstva. Séria fotografií získala 2. miesto

v kategórii Šport v súťaži Czech Press Photo 2006.NINA BEDNÁRIKOVÁ, AUTORKA JE FOTOGRAFKA TLAČOVEJ AGENTÚRY SITA

66

FOTORIPORT 51

66

INZERCIA52

OLM_MIUWINTER_210x297_sk.indd 1 14.11.2006 10:27:14