O pamiatkach: Mestský hrad v Kremnici je komplex stredovekých budov rôzneho poslania, ktoré vznikali postupne v priebehu troch storočí, od polovice 13. do konca 15. storočia. Nachádzajú na vyvýšenine nad centrálnym námestím Kremnice.

Je pod správou Múzea mincí a medailí v Kremnici. Za vstup do komplexu sa platí vstupné a prehliadka trvá približne 2 hodiny. Ulička slávnych nosov sa nachádza v centre Kremnice nad hlavným Štefánikovým námestím. Presnejšie nájdeme ju na nádvorí za domom Jána Levoslava Bellu, v ktorom sa nachádza aj stála expozícia Múzea Gýča. Otvorená bola v rámci 24. festivalu humoru Kremnické gagy 2004. Organizátori festivalu Kremnických gagov odhalia na každom ročníku festivalu plastiku tváre významnej osobnosti – slovenského umelca, ktorý počas svojho života rozdával veselosť a dobrý humor. Múzeum mincí a medailí má expozície vo viacerých historických budovách Kremnice, ktoré sú súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie. Mincovňa Kremnica patrí medzi najstaršie nepretržite pracujúce podniky na území Slovenskej republiky. V expozícií podniku majú návštevníci jedinečnú šancu spoznať dejiny peňazí na Slovensku od najstarších čias až po dnešok, samozrejme s dôrazom na produkciu slávnej kremnickej mincovne. Kremnica je starobylé banské mesto s tradičným mincovníctvom. Prvá písomná zmienka o Kremnici je doložená z roku 1328. Názvy obce sa postupne menili: z roku 1328 je písomne doložený názov Cremnychbana, z roku 1331 Kremnicia, z roku 1332 Cremnic, z roku 1335 Cremnech, Cremnecz, z roku 1338 Cremnuch, z roku 1343 Crempnuch, z roku 1389 Chrempnichya, z roku 1394 Cremnicia, z roku 1476 Krembnicia, z roku 1526 Kremnica. V roku 1328 starobylá osada Cremnychbana dostala od Karola Róberta základné mestské slobody (právo voliť richtára a prísažných, právo odvolať sa na kráľovský súd atď.) a chotár v okruhu dvoch míľ, v ktorom mohli ťažiť drevo a zakladať osady. Okrem toho dostala banské a mincovné slobody podľa Kutnej Hory. Mali zrejme zabezpečiť práva kutnohorských minciarov, ktorí prišli do Kremnice, keď tu vznikla aj mincovňa, ktorá sa s tunajšou ťažbou zlata stala na dlhý čas dominujúcim faktorom vo vývoji mesta. V roku 1329 tu začali raziť uhorské groše, v roku 1335 zlaté florény, známe ako kremnické dukáty. Vývoj mesta a jeho samosprávy bol závislý od mincovej komory založenej v roku 1329. Podnes nie je celkom vyjasnený pomer komorského komesa, ktorý mal nad minciarmi súdnu právomoc v mincových a finančných otázkach a mestskej samosprávy. V prvom období (1328 – 1452) bola symbolom mesta svätá Katarína, v druhom mala v hornej polovici erbu polovičku ozubeného kolesa (atribút svätej Kataríny), v dolnej polovici anjouovský erb, v treťom období, t. j. po roku 1699 mala i svätú Katarínu vo funkcii nosiča štítu. Koncom 14. a v 15. storočí sa vyvinul okolo rotundy svätého Michala hradný komplex ako sídlo komorského grófa. Mestský patriciát býval na hlavnom rýnku, ktorý jestvoval už v roku 1379. Začiatkom 15. storočia bola už Kremnica opevnená. V polovici 15. storočia bola vyspelým mestom s múrmi a 9 mestskými štvrťami, mala asi 250 domov so 690 rodinami a 3000 obyvateľov. V druhej polovici 14. storočia je doložená vyspelá banská a hutnícka technika pri ťažbe a výrobe zlata. V Kremnici používali kolesové mlyny, huty a podobne, z ktorých vychádzalo kvalitné 9 – 12-karátové zlato. V roku 1442 sa spomína 40 banských mlynov a 12 hút vo vlastníctve 7 veľkých a 24 malých banských podnikateľov. Výroba zlata sa v tomto čase odhaduje na 165 kg 12-karátového zlata ročne, produkcia mincovne asi na 14 000 zlatých kremnických dukátov ročne. V okolitých lesoch sa pálilo drevené uhlie (používalo sa pri zhutňovaní zlata). Na čele Mincovnej komory a neskôr s ňou spojenej

Banskej komory stál komorský komes, ktorého hlavnou úlohou bolo razenie mincí, ich výmena, vyberanie daní a arcibiskupského desiatku. Funkciu komorského komesa obsadzoval kráľ na základe prenájomnej zmluvy. V poslednej tretine 14. storočia sa stávalo, že funkciu komesa získali kremnickí mešťania. Kráľovná Barbora, ktorá dostala banské mesto do vena, obsadzovala túto funkciu často cudzincami, čo znamenalo odčerpávanie časti príjmov do cudziny. Komes mal vplyv aj v mestskej samospráve, osídľoval nové banské oblasti a zakladal osady (napr. Veterník). Mincovňu v skutočnosti viedol mincovný majster. Obchod zameraný hlavne na potreby banskej výroby zabezpečovala domáca remeselná výroba od polovice 15. storočia organizovaná v cechoch. Hospodársky život v meste podporili od roku 1390 privilégiá oslobodzujúce Kremničanov od platenia mýta na arcibiskupských a od roku 1400 na kráľovských majetkoch. V roku 1425 získali trhové právo, v roku 1696 jarmočné právo rozšírené do roku 1788. Z podnikateľov a obchodníkov je známy Slovák Stanislav Vilhelmovič. Asi pätina obyvateľov Kremnice žila z remesla a obchodu, z toho 30 % bola slovenskej národnosti. Mestská správa sa vyvíjala už od vydania privilegiálnej listiny, pričom sa správne výsady množili rýchlejšie ako výsady hospodárske (napr. v roku 1400 právo meča a podobne). Z roku 1331 je známa prvá mestská listina aj s mestskou pečaťou. Na začiatku 15. storočia tu stretávame už vyvinutú samosprávu s richtárom, 12 prísažnými, notárom, novou pečaťou, viedli sa mestské knihy. V roku 1456 získala Kremnica právo pečatiť červeným voskom. Začiatkom 16. storočia tu prebiehal urputný sociálny a mocenský zápas medzi komorskými grófmi a mestským patriciátom; napokon zvíťazil patriciát, na strane ktorého stál kráľ. Sociálna diferenciácia zostrila pomery aj vo vzťahoch medzi bohatými rodinami (asi 13) a mestskou chudobou (300 rodín) – robotníkmi v banských a hutníckych zariadeniach. Okrem tejto vrstvy existovala v meste aj stredná vrstva (90 rodín) drobných podnikateľov, samostatných remeselníkov, minciarov a obchodníkov. Pri výrobe v meste pracovalo asi 900 robotníkov aj z okolia. Tieto sociálne rozpory vyvrcholili v banských nepokojoch v rokoch 1512 a 1519 a v účasti kremnickej mestskej chudoby na stredoslovenskom banskom povstaní v rokoch 1525 – 1526. Kremnica čerpala bohatstvo aj z pozemkového vlastníctva. Dvojmíľové právo podmienilo kolonizáciu Kremnice a vznik osád Krahule, Kremnické Bane a obcí Horný a Dolný Turček, Veterník, Sklenné a Horná Štubňa. Kremnica získala v roku 1429 od komory obce Kunešov, Lúčky, Hornú Ves a Šváb. Politicko-hospodárske aspekty sledoval Zväz stredoslovenských banských miest z roku 1388, dlhý čas vedený Kremnicou. V roku 1429 predal panovník komorné panstvo mestu a zriadil novú Mincovnú komoru v Bratislave. V roku 1560 vyhorel hrad a jedna tretina mesta. V 16. storočí sa Kremnica pridala k reformácii. Usadením františkánov v meste v roku 1653 začala sa rekatolizácia. V roku 1715 mala Kremnica 474 zdanených mešťanov a 193 želiarov, z toho 320 baníkov, ďalej tesárov, čižmárov, debnárov, klobučníkov, kováčov, murárov, zámočníkov, mäsiarov, zlatníkov, súkenníkov, krajčírov, kožušníkov, garbiarov a ševcov, 18 minciarov, kramárov a obchodníkov (v menšom počte sa uvádzajú tieto zaujímavé remeslá: papučiar, holič, apatekár, medovnikár, puškár, pomeďovači, sklenár a výrobca organov). V roku 1787 sa v Kremnici uvádza 509 domov s 1152 rodinami a 5147 obyvateľov, z toho 47 duchovných, 106 šľachticov, 18 úradníkov, 362 mešťanov, 244 ostatných obyvateľov, 859 želiarov a 87 rozličných iných povolaní. V roku 1828 mala Kremnica 538 domov a 4944 obyvateľov. V 15. a 16. storočí sa povrchové ložiská vyčerpali a banská ťažba začala upadať. K určitému prechodnému oživeniu ťažby došlo až začiatkom 18. storočia. V roku 1767 pracovalo v baniach 1299 baníkov. Koncom 18. storočia ťažba znova upadala, čo znásobili aj požiare v rokoch 1777 a 1787, ktoré zničili väčšiu časť mesta. V roku 1900 prevzal všetky bane v Kremnici štát. Mincovňa sa napriek niekoľkým pokusom o zrušenie úspešne rozvíjala a zostala najvýznamnejšou v Rakúsko-Uhorsku. V rokoch 1724 – 1725 sa podieľala 58 % na všetkej rakúsko-uhorskej produkcii. V roku 1652 bola v Kremnici založená papiereň. Priemysel sa začal rozvíjať najmä po vybudovaní železničnej trate v rokoch 1869 – 1872. V roku 1849 bola založená výrobňa fajok, v roku 1879 výrobňa obalov, v roku 1893 keramická továreň, v roku 1895 továreň na remene a v roku 1909 gombičkáreň. Mesto malo mlyny, tehelňu a pílu. V roku 1849 tu popravili slovenského dobrovoľníka Ďurka Langsfelda a Viliama Sulzera, ktorý pracoval pre slovenských dobrovoľníkov. V roku 1880 postihlo Kremnicu zemetrasenie spôsobené zrútením starých šácht a štôlní pod mestom. Do začiatku 20. storočia mali v meste prevahu Nemci. Po roku 1918 sa značne poslovenčilo, Slováci tvorili 70 % obyvateľov. Za predmníchovskej republiky baníctvo stagnovalo a zanikla továreň na gombíky a remene. Mesto a okolie trpeli chronickou nezamestnanosťou (vo februári 1933 registrovala sprostredkovateľňa práce 2632 nezamestnaných).

S rozvojom kapitalizmu rástlo aj robotnícke hnutie. V roku 1852 tu boli nepokoje baníkov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia vznikajú sociálne, politické a odborové organizácie. Od 20. rokov stála na čele sociálnych a politických zápasov robotníkov a nezamestnaných silná organizácia Komunistická strana Československa (KSČ). V roku 1921 a 1934 tu boli štrajky robotníkov. Najväčší štrajk, pri ktorom došlo k zrážke s políciou a četníctvom bol v roku 1934. KSČ aktívne pracovala v období ilegality. Kremnica sa stala jedným zo stredísk protifašistického boja. V roku 1939 sa vzbúrila miestna vojenská posádka proti vojne s Poľskom Koncom augusta 1944 partizáni zastavili dopravu na železnici Zvolen – Vrútky a obsadili mesto. Moci sa ujal revolučný národný výbor (RNV). Vychádzal tu časopis komunistickej mládeže Pokrok, jediný mládežnícky časopis na povstaleckom území. Po páde Prievidze sídlil v Kremnici štáb 4. taktickej skupiny povstaleckej armády. Fašisti obsadili mesto 6. 10. 1944. Na Skalke neďaleko mesta, kde bola počas SNP partizánska nemocnica, sa povstalci bránili až do 24. 10. 1944. V Kremnici väznilo gestapo niekoľko stoviek partizánov a ilegálnych pracovníkov. Mnohí zahynuli. Ich pozostatky sa našli v masových hroboch na okolí. Kremnica bola oslobodená 3. 4. 1945. Po oslobodení miestny priemysel zmodernizovali a rozšírili. Vybudoval sa závod Elektropraga, noví sídlisko a služby. Neskôr bola časť obyvateľov zamestnaná v meste, časť v priemysle mimo obce. Kremnica má priznaný štatút mesta. Veterník: Obec sa spomína v roku 1365. Patrila Banskej komore, ktorá ju osídlila. V roku 1382 ju daroval Ľudovít I. kremnickému mestskému špitálu. V roku 1450 mala odhadom asi 80 obyvateľov, z toho asi 25 baníkov, v roku 1828 22 domov a 214 obyvateľov. V roku 1924 bol Veterník pripojený ku Kremnici. Do roku 1960 obec patrila pod Tekovskú župu, okres Kremnica, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 patrila pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. V súčasnosti patrí pod okres Žiar nad Hronom, kraj Banskobystrický. Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť Areál mestského hradu

Dominantou mesta i areálu hradu je dvojloďový kostol sv. Kataríny (Katarína – patrónka mesta). Mestský hrad vznikal postupne od 13. až do 15. storočia. Obranný systém hradného areálu pochádza zo 14. storočia a spevňovali ho bašty- severná, západná – malá veža a východná – banícka bašta a pravdepodobne i južná. Teraz sú to objekty severnej a južnej vstupnej veže, hodinová veža a banícka bašta. Areál mestského hradu je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou. Kostol sv. Kataríny – rímsko-katolícky. Pôvodne dvojloďový neskorogotický kostol z polovice 15. storočia vznikol prestavbou staršieho objektu zo 14. storočia, pod menom sv. Katarína sa prvýkrát spomína v roku 1526, kostol v roku 1560 vyhorel a najviac bola poškodená veža. Takmer štvorcový halový dvojloďový kostol s južnou a severnou kaplnkou má svätyňu zaklenutú sieťovou klenbou, na svorníku s letopočtom – 1488, kedy bola nová svätyňa vysvätená, polia klenby svätyne sú zdobené výmaľbami svätcov, na stenách svätyne sú kamenné epitafy; dvojlodie kostola má obkročnú klenbu s kamennými rebrami a neogotickou pásovou maľovanou výzdobou, v poliach čiastočne s rastlinnými motívmi. Severné a južné oratórium sú prístupné točitým kamenným schodiskom, chór na západnej strane lode kostola má nový organ. Organ je porovnateľný s parametrami organov európskej úrovne. Interiér kostola je neogotický z roku

1885; krídlové oltáre – hlavný (sv. Kataríny) a štyri bočné oltáre sú bohato zdobené a pozlátené. Pod kazateľnicou je v stene osadené kamenné poprsie muža (s polychrómiou) zo zač.16. storočia. Na bočnom oltári je neskorogotická socha Madony z obdobia okolo roku 1500. Renesančná mramorová krstiteľnica s neogotickým vekom je umiestnená v južnej kaplnke. Opevnenie hradu je gotické, postavené koncom 14. storočia ako dvojitý hradobný múr s bránou a tromi baštami. Pri Stornovej obnove boli hradby značne znížené a zakončené cimburím. Na opevnenie hradu nadväzuje opevnenie mesta.

Severná – vstupná brána: Pred bránou bola pôvodne hlboká priekopa preklenutá dreveným gotickým padacím mostom, neskôr v roku 1886 nahradená murovaným. Vstupná veža s bránou a prejazdom zo 14. storočia je začlenená do hradobného parkanového systému. Samotná hranolovitá štvorpodlažná veža s priechodom na prízemí má z vonkajšej strany v podstrešnom podlaží kľúčové a štrbinové otvory, ktoré v rámci fortifikačného systému slúžili ako strieľne. V strede nad vstupom je kamenný smolný nos. Na južnej fasáde je reštaurovaná časť renesančných omietok, tieto sa zachovali i v interiéri.

Karner sv. Ondreja je najstarším objektom hradu – z polovice 13. storočia. Je to dvoj-podlažná kruhová stavba postavená v neskororománskom a gotickom slohu, pôvodne zasvätená sv. Michalovi. Prvá písomná zmienka o kaplnke ako karner pochádza až z roku 1506. Zachovala sa spodná časť karnera – kostnica s románskou šesťdielnou klenbou s neprofilovanými kamennými rebrami a šesťuholníkovým svorníkom. Horná časť je gotická zo 14. storočia, s gotickými kamennými prvkami a v interiéri s reštaurovanými nástennými maľbami baníkov i svätcov.

Malá (hodinová) veža na západnej strane areálu – v parkanovom múre hradieb, pochádza tiež zo 14. storočia a má štyri podlažia oddelené kamennými rímsami. Vo veži sú umiestnené barokové zvony. Dočasný názov hodinová mala, keď na predposlednom podlaží boli umiestnené hodiny.

Vstupné zámocké schodisko a južná veža. Zastrešené schody boli pristavané v poslednej tretine 18. storočia k staršiemu základu veže. V horných priestoroch sú umiestnené zvony.

Radnica (bývalá) – pôvodne štvorpodlažná obytná veža obdĺžnikového tvaru pochádzala z konca 14. storočia, bola vstavaná medzi hradobné múry. Po požiari sa radnica presťahovala do mesta. Poddolované územie časti pod mestom v 19. storočí a následný zosuv pôd po zemetrasení v roku 1879 spôsobil, že niektoré objekty – i na hrade – boli poškodené, najviac však radnica. Následne boli roku 1887 zo statických dôvodov dve podlažia radnice odstránené a ukončené cimburím. Archívne podklady udávajú rok 1898.

Banícka bašta na východnej strane má polkruhový základ, na ktorom stojí polygonálna nadstavba. Na vonkajšej – juhovýchodnej strane je osadený kamenný erb mesta. Bašta bola prestavaná v 15. storočí, s najväčšou pravdepodobnosťou ide o zvyšok kaplnky.

Socha Immaculaty stojaca medzi baníckou baštou a karnerom je kópiou kamennej barokovej sochy z roku 1760 – 1765 od D. Stanettiho. Orginál je uložený v interiéri hradného kostola. Mestský hrad je expozíciou Múzea mincí a medailí.

Mestský dom

(Štefánikovo nám. č. 1/1). Prvý písomný záznam pochádza z roku 1441. Odkúpením domu mestom a úpravou gotického sieňového meštianskeho domu, vznikol po roku 1738 mestský dom. V polovici 18. storočia objekt dostavali. Zo vstupnej siene v prízemí sa cez barokové schodisko s plytkými stupňami dostaneme na poschodie. Na poschodí je do námestia orientovaná miestnosť radnej siene s keramickou pecou, na čelnej a zadnej strane siene sú veľké obrazy od akademického maliara Gejzu Angyala. Zo siene je výstup na balkón s kovovým zábradlím, v strede zábradlia s postavou Justície. Rímsko-katolícka fara

(Štefánikovo nám. č.3/5). Pôvodne dvojtraktový gotický dom z konca 14. storočia bol až v 18. storočí podstatne prestavaný a pristavaný tretím, severným traktom. Stredný trakt v prízemí tvorí veľká hala s lievikovite sa rozširujúcim schodiskom. Schodisko má plastickú výzdobu a po stranách postavy – sv. Rozálie a sv. Krištofa. Práce pochádzajú pravdepodobne z dielne D. Stanettiho. Z gotickej vývojovej fázy sa v suteréne zachovali polkruhové portále, vetráky, klenby a torzo točitého schodiska vo východnom rohu medzi južným a terajším stredným traktom; na prízemí je to portál s kovovými dvermi, kamenné konzoly, ďalšie články sú kryté pod omietkami. Ústredná miestnosť fary a poschodia je nad vstupnou halou, je prístupná cez podkovovité schodisko vo východnej časti stredného traktu. Dvojpodlažná budova má priečelie (západná fasáda) empírové, balkón na poschodí nesú dva toskánske stĺpy – pochádzajúce z prelomu 18. – 19. storočia. Meštianske domy

(Štefánikovo nám. č. 4/7 ). Gotický dom sieňového typu, v priechodnej chodbe do dvora s diamantovou klenbou chodbového typu. Bohatosť stredovekých prvkov a vysoká umelecko-historická a architektonická hodnota zachovaná v pôvodnom materiály (aj napriek niekoľkým prestavbám) je prezentovaná kamennými portálmi ( lomené, sedlové) v suteréne a v prízemí, kamennými okennými šambránami, klenbami (aj z ďalších vývojových fáz), kovovými kovanými

dverami s prútmi, kamennou dlažbou so zabudovaným mlynským kolesom v sieni prízemia, drevenými dverami s oplechovaním, kvádrovanou výzdobou fasád linkovaním. Smerom na východ sa k domu funkčne pripája meštiansky dom – oddelený dvorom ( Štefánikovo nám. č. 5/9). Domy sú medzi sebou prepojené aj dispozične cez pivnicu. Gotický dom z konca 15. storočia je prízemný. V interiéri sú zachované gotické a neskorobarokové portále, renesančný vyrezávaný trámový strop, na fasáde gotické pravouhlé kamenné šambrány s krížom a dvojitým krížom.

Meštiansky dom (Štefánikovo nám. č. 10/19). Pôvodne gotický dom z konca 14. storočia, do roku 1652 slúžil ako fara kostola Panny Márie (neskôr zbúraného farského kostola), do roku 1738 tu bola radnica. Dispozične ide o gotický dom sieňového typu, zo siene vedie na poschodie schodisko tvaru L s renesančným zábradlím. Objekt má dve pivnice, spodnejšia je priamo sekaná do rastlej skaly. Veľkou premenou prešiel objekt po oprave v rokoch 1952 – 1955. Vo dvore stojí kamenná socha sv. Floriána, ktorá pôvodne stála na Kutnohorskej ulici. Za domom stojí neskorobarokový obytný, na mieste pôvodnej Bielej veže – spomínanej ešte v roku 1707. Koncom 18. storočia bol objekt prerobený na obytný dom. Trojpodlažná bloková stavba vystupuje svojou hmotou pred múry južného mestského opevnenia. V objekte sa nachádza numizmatická expozícia múzea mincí a medailí. Meštiansky dom (Štefánikovo nám.č. 11/21). Pôvodne gotický dom zo 14. a 15. storočia na dvoch parceliach, bol v roku 1568 prestavaný – datovanie na portále pri schodisku poschodia. Objekt je bohatý na umelecko-historické a architektonické prvky z rôznych vývojových fáz vysokej autentickej i umeleckej hodnoty napr. klenby, portále, fragmenty pôvodnej omietky, kamenná okenná šambrána, renesančná kovaná mreža, intarzované dvere s krabicovými zámkami, vyrezávaný trámový strop s kazetami. V budove sa nachádza numizmatická expozícia Múzea mincí a medailí.

Meštiansky dom (Štefánikovo nám. č. 34/42). Gotický dom z 15. storočia, s priechodom uprostred, s kamennými prvkami vrcholnej a neskorej gotiky – portále – somársky chrbát – jeden na čelnej fasáde, druhý na I. poschodí, veľké kamenné okenné ostenia – i časti na dvorovej – južnej fasáde severného krídla. Objekt prešiel rozsiahlou úpravou v 18. storočí.

Meštiansky dom (Štefánikovo nám.č. 33/40). Pôvodne gotický dom z 15. storočia, s ranorenesančnými úpravami a maľbami z roku 1527, má dnes široký prejazd klenutý valenou klenbou s výsečami a štukovou výzdobou. Gotické portále s polychrómiou v podchode sú po reštaurovaní. Na poschodí sú výstavné priestory múzea, južná miestnosť nazývaná „zelená“ má zreštaurovanú maľovanú výzdobu (z dvoch základných datovaných vrstiev) – s rastlinými motívmi v kazetovaní, tiež s datovaním – rok 1525, ale už v roku 1527 bola okolo niky doplnená v sivých tónoch. Ďalšie prestavby sa datujú rokom 1624. Vo dvore 2. poschodia sa nachádza otvorená arkádová chodba, v západnej stene dvora je osadená kópia kamenného erbu. Priečelie z polovice 18. storočia – toskánske stĺpy a voluty nesú stredový rizalit. Na čelnej fasáde sú postranne od vstupu dve kamenné konzoly so stojacimi sochami Krista a Immaculaty; pochádzajú z dielne D. Stanettiho.

Meštiansky dom (Kutnohorská ulica č.666/2). Trojpodlažný podpivničený dom s trojtraktovou dispozíciou a dvorovou pavlačou je reprezentantom bohatej renesančnej výzdoby. Stredná chodba je zaklenutá krížovými klenbami so štukovými hranami a kamennými rímsami pätiek. Kamenné portále s profiláciou sú ukončené rímsou, schodisko z prízemia na poschodie je podkovovitého tvaru s kamennými stupňami. Fasádu so sgrafitovým kvádrovaním charakterizuje kruhový arkier na nároží.

Meštiansky dom (Štefánikovo nám.č.14/2 ). Pôvodný gotický dom bol v 2. polovici 15. storočia rozšírený. V suteréne má zachované kamenné točité schodisko; z prízemia na poschodie ide druhé schodisko tvaru U z mladšej vývojovej fázy – so štukovou výzdobou pätiek klenebných polí. Na čelnej – západnej fasáde sú čitateľné gotické kamenné prvky – portále, okná s kamenným krížom, dymník; biela plocha fasády má na nárožiach a pod odkvapovou rímsou kópiu renesančnej výzdoby – kvádrovanie a esíčka. V ľavej časti fasády je osadená mramorová pamätná tabuľa s medailonom Jána Levoslava Bellu. Na bočnej – južnej fasáde je v nike nástenná maľba Narodenia z 15. storočia.

Meštiansky dom – st.č. 36 – ( Kollárova ulica č.541/1). Poschodový jednotraktový dom s dvomi miestnosťami a s neskorogotickým širokým vstupným portálom do vstupnej siene v južnej časti prízemia, má miestnosti zaklenuté diamantovými klenbami sieňového typu. Objekt je bohatý na reštaurované gotické kamenné články s polychrómiou a kvádrovanú gotickú fasádu s výzdobou. Meštiansky dom (ulica Pavla Križku č.395/14). Pôvodne gotický sieňový dom bol pri barokovej a klasicistickej prestavbe značne rozšírený a prestavaný. Severné priečelie je zvýraznené balkónom a portikusom. V dome v rokoch 1881 – 1908 pôsobil slovenský spisovateľ a banský lekár Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský. Venoval sa i botanike, preto vedľa domu zriadil park – Zechenterovu záhradu.

Františkánsky kláštor

Na dolnej – západnej fronte námestia sa nachádza areál Františkánskeho kláštora, kostola, loretánskej kaplnky a sýpky. (Štefánikovo nám. č. 31/36). Východné krídlo kláštora bolo postavené v roku 1653 na mieste pôvodných dvoch gotických domov na podnet Juraja Lippaya – ostrihomského arcibiskupa. Kláštor bol ešte rozšírený v roku 1702. Vytvoril sa tak štvorkrídlový pôdorys so stredným – tzv. rajským dvorom a následne pozdĺž mestských hradieb západné krídlo – rok 1777 – datovanie na nároží františkánskej bašty (po veľkom požiari v meste). Jednoloďový barokový kostol, so svätyňou orientovanou na západ, bol vysvätený až roku 1715, hlavný oltár so stĺpovou architektúrou zobrazuje sv. Františka z Assisi, zo zbúraného farského kostola pochádza veľký obraz Nanebovzatie Panny Márie od A. Schmidta. Severne pri kostole sa nachádza Loretánska kaplnka. Pochádza z roku 1758 a je funkčne prepojená s kostolom. Sýpka františkánskeho areálu je pristavaná západne ku kaplnke a severne k časti kostola. V interiéri sú nástenné maľby s figurálnymi a rastlinnými motívmi. Mincovňa

(Štefánikovo nám. č. 25/24). Najstaršia časť terajšej mincovne sa nachádza na severnej línii námestia, je z 15. storočia (sporadicky sa udáva rok 1442 – príp. rok 1443). Areál zaznamenal

zmeny v renesancii, ale najmä koncom 19. storočia po zbúraní Hornej brány v roku 1872. Na mieste mincovne bola postavená roku 1882-1889 a následne v roku 1891 rozšírená severná a severozápadná časť areálu mincovne. V roku 1958 bola pristavaná ešte západná časť. Stará mincovňa v severnej časti mesta v roku 1329 začala raziť uhorské groše a v roku 1335 aj zlaté florény, známe ako kremnické dukáty, tiež strieborné groše a malé denáre. Morový stĺp sv. Trojice

V súčasnosti dominantným – výrazným prvkom námestia je barokový Morový stĺp sv. Trojice. Pôvodne na tomto mieste stál kamenný stĺp z roku 1711, ktorý v roku 1761 rozobrali a v roku 1776 premiestnili do Hornej Vsi. Základný pylón trojuholníkového pôdorysu má hlavnú stranu orientovanú na západ. Kompozícia je dynamická, s množstvom sôch svätých (14 veľkých sôch v nadživotnej veľkosti) a anjelov. V rokoch 1765 – 1772 dielo vzniklo pod rukami sochárov Dionýza Stanettiho a M. Vogerleho, po ich smrti dielo dorobil Vogerleho tovariš T. Mayer. Stĺp bol opravovaný v rokoch 1891- 1894, 1920 – 1921 a 1954 – 1957, posledné reštaurovanie v súčasnosti je pred dokončením. Baroková fontána

Nachádza sa v severnej časti námestia – je pravdepodobne dielom dielne D. Stanettiho z 18. storočia, má tiež konvexno – konkávne krivky v pôdoryse. Pôvodne ústredným prvkom fontány bola socha Neptúna. Nedostatočné archívne podklady výrazu sochy rozhodli o zmene a novodobom sochárskom dotvorení stredu fontány. Práce boli realizované v rokoch 1990 – 1992.

Červená veža

Kruhová trojpodlažná bašta na juhovýchodnom nároží mestského opevnenia. Nový interiér zo 70. rokov 20. storočia je riešený kovovým točitým schodiskom stredom objektu, jednotlivé podlažia boli vytvorené nanovo.

Opevnenie mesta

Veľmi jasne ohraničuje bývalé vnútorné mesto a napája sa na opevnenie mestského hradu. Múr mestského opevnenia má výraznú skladbu riadkovaním, miestami výšky 5 až 7 m. Pôvodne bol hradobný múr vyšší a mal z vnútornej strany drevenú pavlač. Dolná brána tvaru hranola s priechodom na prízemí má na južnej strane spúšťaciu mrežu. Vonkajšie fasády, okrem najvyššieho podlažia, tvorí pohľadovo špárovaný kameň.

Barbakan k Dolnej bráne bol pristavaný v roku 1530. Je tiež tvaru hranola, na prízemí s dvomi prechodnými otvormi : – väčší s polkruhovým portálom a pravouhlou zápustnou plochou pre padací most bol určený pre povozy, – menší má sedlový

portál a bol určený pre peších. Chrliče, smolné nosy a nohavicové strieľne dopĺňa na čelnej strane renesančný polkruhový arkier a kamenná edikula s polychrómiou – s reliéfom sv. Kataríny. Vedľa vstupnej brány sú po stranách osadené reliéfne kamenné platne so symbolmi zlata (slnko) a striebra (mesiac), banských a minciarskych nástrojov. Nad platňami stoja keramické postavy baníka a minciara z 19. storočia. Na severnom priečelí veže barbakanu sú postranne prejazdného portálu osadené dva portrétne medailóny s polychrómiou z roku 1539 – cisára Ferdinanda I. a jeho manželky – kráľovnej Anny. Čierna veža je kruhovou nižšou (dvojpodlažnou) baštou na juhozápadnom nároží mestských hradieb s malými strielňovými otvormi. Ide o jednopriestory radené nad sebou a sprístupnené vonkajším novým kovovým schodiskom z vnútornej strany opevnenia. Napriek odstráneniu dvoch brán z pôvodných troch a zbúraniu severovýchodnej časti múru mestského opevnenia, sa mestský fortifikačný systém Kremnice zachoval takmer v pôvodnom stave.

Kostol rím.-kat. sv. Alžbety vdovy

Prvýkrát sa spomína roku 1393 a vznikol pri nemocnici v rokoch 1382 – 1393. Gotický jednoloďový kostol má predĺženú svätyňu a klenby svätyne majú kamenné rebrá, na troch svorníkoch sú postupne znaky: uhorský znak Anjouovcov, vlastný rodový znak Anjouovcov a banícke symboly – prekrížené kladivko a želiezko ( čakan a graca). Vežu kostola pristavali v rokoch 1712 – 1713. Staršie neogotické interiérové zariadenie bolo v 20. storočí odstránené. Zostala tu pôvodná gotická krstiteľnica s barokovým figurálnym vekom. Kostol s vežou prešiel v roku 2000 – 2001 rozsiahlejšou údržbou. Zachovaný je vstupný lomený gotický portál do lode kostola, dva gotické portále pri stavebných úpravách boli opäť skryté pod omietku v severnej stene lode kostola. Gymnázium a Škola úžitkového výtvarníctva

č. 390/4, Mestské kultúrne stredisko č. 391/6 a Základná škola (II.) č. 392/8 boli vystavané v 2. polovici a koncom 19. storočia, niektoré zač. 20. storočia a tak vytvorili základ dnešnej podoby Ulice Pavla Križku.

Evanjelický kostol

V klasicistickom slohu a fara (ulica Pavla Križku č. 394/12) Vznikli v roku 1824 – 1826 na mieste dreveného kostola z roku 1688 a starej fary – tieto stáli za hradbami mesta. Oltárny priestor má obdĺžnikové ukončenie, klasicistický oltár so stĺpovou architektúrou je z 1. pol. 19. storočia. Priečelie so stredným rizalitom a polkruhovo ukončeným ústupkom má portál s rovným prekladom. Postranné dvojice pilastrov nesú preklad s trojuholníkovým tympanonom. Na vrchole je kovaný kríž, na nárožiach kamenné vázy.

Banícke domy

Reprezentujú ľudové staviteľstvo 19. storočia a začiatku 20. storočia. Boli prízemné zrubové, alebo kamenné, omietnuté, alebo poschodové – s drevenou pavlačou. Základný typ baníckeho domu má trojpriestorovú dispozíciu so strednou prechodnou chodbou, pri poschodových domoch sa schodmi z chodby vystupovalo na poschodie a na pavlač. Stropy sú drevené trámové, s horným zákopom . Poschodové banícke domy s pavlačou majú drevené pavlače nesené trámami, čo je pre banícke domy v okolí Kremnice typickým znakom. Tvar strechy je sedlový, na štíte ukončený polvalbou, alebo je celá strecha valbová. Ako krytina sa povodne používal drevený šindeľ. Kostol sv. Kríža na Kalvárii

Po požiari v roku 1977 chátral. Zub času nahlodal múry natoľko, že došlo k jeho úplnému rozpadu. Krížová cesta sa postupne obnovuje. Výstup na Kalváriu a pohľad z vyhliadkovej plochy, sa návštevníkovi odvďačia krásnym pohľadom na okolité vrchy, kľukatú trasu železnice a historické mesto. V diaľke pri pohľade na sever vidieť gotický kostolík sv. Jána Krstiteľa na Kremnických Baniach.

Technické pamiatky Aj keď banská ťažba na území mesta zanikla, pri potulkách Kremnicou a jej okolím stále môžeme vidieť svedkov bohatej baníckej histórie mesta – banské technické pamiatky.

Ešte pred vstupom do mesta od Žiaru nad Hronom, oproti benzínovej pumpe Shell sa nachádza ústie Hlbokej (Hornoveskej) dedičnej štôlne. Ručne razená štôlňa dlhá 7 050 m s priem. stúpaním 0.51% podkopala Anna šachtu na Kremnických Baniach a tvorí jej 4. obzor. O niečo ďalej, na opačnej strane cesty, je IV. šachta so strojovňou. Je jedinou funkčnou šachtou a slúži na dopravu do podzemnej vodnej elektrárne v hĺbke 245 m. Elektráreň s 3 peltonovými turbínami bola spustená v r. 1921 na úrovni Hlavnej dedičnej štôlne.

Hlavná dedičná štôlňa (Dedičná štôlňa cisára Ferdinanda – Svätokrížska) je najmladšou a najhlbšou z troch dedičných štôlní v Kremnici. Jej ústie sa nachádza až pri Žiari nad Hronom neďaleko toku Hrona v nadmorskej výške 255,7 m. Na trase bolo vyhĺbených niekoľko zvislých banských diel – vetrací komín (v Starej Kremničke) a šachty I. – IV. Celková dĺžka štôlne po šachtu Anna je 15 481 m, na jej úrovni bolo vyrazených 9 461 m chodieb a prekopov. Stúpanie

je 0.09 %, šachtu Anna dosiahla na nárazisku v 268,9 m n. m. Profil štôlne je elipsovitý, výstuž prevažne betónová.

Na Ul. J. Horvátha 890/10 sa nachádza šachta Ferdinand so strojovňou (obr. na str. 65). V podkladoch je zakreslená v r. 1826, ako aktívna sa spomína až do r. 1932. Patrila spojenému ťažiarstvu Zigmunds–Juraj. V r. 1877 tu konské gáple nahradil 1. ležatý parný stroj. Hĺbka šachty po úroveň hlavnej dedičnej štôlne je 301 m.

O 50 m ďalej v záhrade nového domu sa nachádza ústie prvej dedičnej štôlne – Hornej dedičnej štôlne (Mestská dedičná štôlňa) vo výške 564,5 m n.m. Začiatok prác na tomto diele nie je známy, písomná zmienka z r. 1385 však hovorí o pokračovaní prác na opustenom diele. Čelba sa nachádza severne od šachty Leopold, v Kremnických Baniach vo výške 622 m n.m. Štôlňa s elipsovým profilom, dlhá 4280 m, bola razená ručne, želiezkom a kladivom. V dolnej tretine sa nachádzal vodný kanál. Mimoriadne veľké stúpanie (1,34%) malo zabezpečiť odvedenie väčšieho množstva vody menším profilom kanála a uľahčiť odvoz horniny k ústiu štôlne.

Severozápadne nad mestom, pod prepadliskom Šturec, sa týči ťažná veža šachty Ludovika. Na jej mieste existovala šachta už skôr (r. 1634 sa spomínajú tzv. závalové dobývky). V r. 1892–94 bol na Ludovike postavený prvý elektrický ťažný stroj v Kremnici. Energiu pre jeho pohon dodávala prvá hydroelektráreň v Novej Doline. V r. 1916–17 dosiahla západná vetva Hlavnej dedičnej štôlne šachtu Ludovika. Jej hĺbka je 375,5 m. Neďaleko náraziska šachty na úrovni Hlavnej dedičnej štôlne bol v 70. rokoch navŕtaný termálny prameň 52 °C, ktorý dodnes zásobuje termálne kúpalisko Katarína. Celý areál šachty sa nachádza na haldách, kde sa sypala hlušina. Haldy s ťažnou vežou spájajú oceľové mosty. Jeden z nich pretína Banskú cestu.

V súčasnosti sa v areáli šachty nachádza Banské múzeum v štôlni Andrej. Povrchové nárazisko šachty Ludovika je prepojené so 4. podlažím drviarne, kde sa nachádza násypník čelusťového drviča. Ďalej ruda prechádzala cez valcové mlyny do obrovského podzemného zásobníka a odtiaľ dopravnou chodbou popod Banskú cestu do objektu mlynice v areáli úpravovne, postavenej v r. 1934 na východnej strane Banskej cesty. Úpravu rudy amalgamáciou nahradila kyanidácia následne doplnená flotáciou.

Výsledný produkt, zliatok zlata a striebra, išiel na cementáciu – rafináciu kovov, ktorú vykonávala výhradne kremnická mincovňa. V roku 2000 poslednú úprav-ňu na spracovanie zlato-strieborných rúd na Slovenku zatvorili. V severozápadnej časti mesta sa nachádzajú ešte pozostatky po niektorých banských dielach, či už po štôlňach alebo šachtách. V prepadlisku Šturec sú to napríklad štôlne Václav stred, Václav juh, Šturec štôlňa, nad prepadliskom šachta Mikuláš a šachta Klinger. Nad Banskou cestou je štôlňa Václav sever a mestská šachta Leopold.

Zachovali sa aj kamenné pamätníky na návštevy cisára Františka Lotrinského, jeho syna palatína Jozefa a Jozefa II. (obr. dole). Neďaleko Kaplnky Panny Márie sa nachádza skelet pamiatkového objektu – klopačky a terénna priehlbina po šachte Panny Márie Pomocnice.

Pri ceste v smere na Kremnické Bane je areál najhlbšej šachty Anna (439,2 m), ktorá mala 10 obzorov a bola spojená so všetkými dedičnými štôlňami. Ťažnú vežu a strojovňu v 70. rokoch demontovali. V areáli dodnes funguje I. stupeň vodnej elektrárne, ktorú poháňa voda z Turčekovského vodovodu.

Turčekovský vodovod vybudovali na prelome 15. a 16. stor. Zachytáva vody z povodia Turca a privádza ich cez Kremnické Bane do povodia Hrona. Toto unikátne dielo po stáročia privádzalo vodu na pohon banských zariadení a mechanizmov pri spracovávaní rudy v stupách a hutách.

Dĺžka od prameňa v Studenej doline po akumulačnú nádrž I. stupňa elektrárne je 17 411 m. Celá trasa až po Hron je dlhá 34 405 m a má prevýšenie 587 m. Na trase je 9 štôlní, 2 akumulačné nádrže, usadzovacia a vyrovnávacia nádrž, 3 stupne vodných elektrární a šachta s hĺbkou 245 m.