Upload
others
View
1
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
Časopis Gymnázia Alejová 1 v Košiciach 2010/2011
č. 1
cena: 1€
OBSAH
ţiacka školská rada
z redakcie Zmena je ţivot 3
Informácie 3 Redakčná rada 4
rozhovor PhDr. Ľubomír Sobek 5
Ţiaci I. OA a I. OB 6
Ţiaci I. A a I. B 6
kultúra Exit Tour 8
Úţasné party 10
exkurzie Zdolali sme kopce!? 11
Poľsko 12
Spojili sme príjemné s uţitočným 13
zo školy Naše akcie 14
Naše úspechy 15
Kto je na našej škole úspešný? 16
zaujímavosti Chanuka 17
Hot dog 17
Harry Potter a Dary smrti: časť I. 18
vlastná tvorba Sny nepoznajú prekáţky I. 20
Sny nepoznajú prekáţky II. 23
To som ja I. 24
To som ja II. 25
Prefíkaný jeţko 25
na pobavenie Sudoku 26
Šplechy 26
Poviedka na pokračovanie 27
výzva, neodpovedám (kupón)
Žiacka školská rada
Tohto roku ste sa uţ so ţiackou
radou, resp. jej aktivitami mohli
stretnúť. Zorganizovali sme pre vás
turnaj v stolnom futbale a aj Mikuláša.
Turnaj v stolnom futbale bol nezvyčajný
záţitok v priestoroch školy. Mladým
nováčikom, prvákom, sa podarilo poraziť
v zápase aj pomaly odchádzajúcich
ôsmakov. Na Mikuláša ste si mohli
navzájom posielať darčeky, i keď niektoré
boli veľmi nezvyčajné.
Jana, V. OA
Turnaj vo futbale sme síce
neorganizovali my, no stal sa nešťastný
incident, ktorý nás obmedzuje
v organizovaní ďalších podujatí. Rozbili
sa ďalšie dvere, čo malo za následok
zrušenie všetkých turnajov v tomto
školskom roku.
Mrzí nás to, keďţe to mohli byť
ďalšie zaujímavé akcie. Preto dúfame, ţe
sa nič podobné na nasledujúcich akciách
nestane, aby sme ich pre vás mohli aj
naďalej pripravovať.
A načo sa môţete ešte tešiť? Na
valentínsku poštu, výlet do aquacity
a mnoho ďalších. No nechajte sa
prekvapiť.
z redakcie 3
Zmena je život
Milí čitatelia,
začínam takouto obyčajnou a suchou vetou,
akou sa začína kaţdý jeden úvodník
k časopisu. Aj napriek tomu dúfam, ţe sa vám
náš časopis nebude zdať ako kaţdý iný.
Som na tejto škole uţ siedmy rok
a sama som zaţila vzostupy a pády nášho
školského časopisu, ktorý síce v tlačenej
podobe vychádzal, ale nie veľmi pravidelne.
Problém nepravidelného vychádzania
spočíval najviac v nedostatku článkov.
Avšak do vedenia krúţku
vydávajúceho časopis sa dostala nová pani
profesorka a tým nastáva niekoľko
prijateľných, moţno aj neprijateľných zmien.
Prvá zmena spočíva v samotnom
názve časopisu. Ako ste si uţ iste všimli,
Galeják sa nám zmenil na Gymael. Padlo
viacero návrhov, no tento nás zaujal najviac.
Druhá zmena spočíva v obsahu. Po
minulé roky ste sa mohli stretávať prevaţne
s článkami o hudbe, dozvedieť sa rôzne
zaujímavosti a podobne. Keďţe Gymael je
školský časopis, redakcia sa rozhodla, ţe sa
zameria skôr na podujatia z prostredia školy
(exkurzie, súťaţe, atď.). Samozrejme, nájdete
tu aj iné zaujímavé veci (vlastnú tvorbu,
recenziu a pod.).
Informácie
Gymael
Časopis študentov Gymnázia Alejová 1
v Košiciach
Číslo 1, 2010/2011, občasník, 1. február
2011
http://gymalke.edupage.org/kruzky/
Nakoniec tretia zmena spočíva
v kupóne: Neodpovedám. Aj uňho prebehli
nejaké dôleţité zmeny. Neplatí na druhý
polrok, ale len na 3. štvrťrok školského roka
2010/2011 (trvá od 1. 2. 2011 do 14. 4. 2011),
čo je aj motivácia, aby vyšlo ďalšie číslo
časopisu.
Avšak je tu aj iná zmena, a to je, ţe
niektorí profesori neakceptujú tento kupón. Sú
nimi: p. p. Královičová, a tí, ktorí ústne
neskúšajú, a to p. p. Macko, Raschmannová. Z
toho vyplýva, ţe ak ich nechcete nazlostiť,
radšej ho pred nimi nevyťahujte :P.
To by bolo k úvodu všetko, teraz
choďte a listujte, čítajte a bavte sa :).
A ešte jedna malá prosbička na vás.
Keďţe na našom časopise je stále niečo, čo by
bolo treba vylepšiť, budeme radi, ak sa s nami
podelíte o vaše názory, čo je zlé a čo dobré,
a tieţ o nejaké nápady či články.
Kontaktovať nás môţete na adrese:
Takţe ešte raz, pekné čítanie, hádam sa
vidíme čo najskôr :)).
S pozdravom, Katka.
Šéfredaktor: Diana Kovalčinová (III. OB)
Predseda redakčnej rady: Radka Bušovská
(III. OA)
Redakcia: Vanda Kozáková (I. OA), Diana
Hlaváčová (III. OA), Barbara Móreová (III.
OB), Zuzana Stracenská (III. OB), Ivana
Šándorová (III. OB), Katarína Duffeková (VII.
OA), Alena Fülöpová (I. B), Katarína
Lörincová (II. A), Silvia Brezovská (II. A),
Michaela Mihaliková (III. A).
Vydáva: Gymnázium Alejová 1 v Košiciach
pod vedením PaedDr. Heleny Duffekovej.
z redakcie 4
Diana: Jedna z málo
blondínok, má hlavu plno
myšlienok. Tanec, to je
jej, a ako správna
tanečníčka, kričí pri ňom
HEJ!!!
Michaela: Väčšina ľudí
mi hovorí Michalka.
Som redaktorkou
školských novín
a prispievam do nich
hlavne rôznymi
recenziami na knihy a vzdelávacími článkami
o rôznych zaujímavostiach. Z toho vyplýva, ţe
ma baví čítanie kníh a dozvedanie sa nových
vecí. Mám aj veľa iných záujmov, ale tie vám
neprezradím. Rada si totiţ nechávam veci pre
seba.
Katka: Som študentkou
II.A triedy. Uvítala som
moţnosť pôsobiť
v novinárskom krúţku
a pripravovať školský
časopis. Rada píšem
a tvorím a bola by som
veľmi rada, keby si
tento časopis našiel medzi študentmi gymnázia
svojich pravidelných čitateľov.
Alenka: Do tohto
školského časopisu,
prispievam prvýkrát,
pretoţe som prváčka.
V budúcnosti by som
chcela byť
novinárkou, no to sa
ešte môţe zmeniť. V tomto čísle sa mi veľmi
páči kupón neodpovedám.
Silvia: Na gymnáziu
študujem uţ druhý rok.
Vţdy som túţila dostať
sa na túto školu. Sú tu
fajn učitelia a štúdium
ma baví. Môţem
povedať, ţe som spokojná. Takţe: Som rada,
ţe som rada.
Vanda: Kaţdý je
strojcom vlastného
šťastia – je to môj
obľúbený výrok,
ktorým sa riadim.
Dúfam, ţe na tejto
škole budem šťastná
a bude sa mi dariť.
Ivanka: Rada píšem
príbehy, ale i kreslím.
Milujem ţivot, ktorý
som dostala do daru.
Diana: Venujem sa spevu,
mám z neho veľkú radosť.
Moje ţivotné motto: To,
čo ti osud prihodí, zober.
A to, čo nie... Počkaj si!
Radka: Rada tancujem hip-hop. Vymýšľam
rôzne choreografie a veľmi ma to baví.
Zuzka – Suzi: Rada píšem songy v angličtine.
Hudba je môj ţivot. Zo všetkého, z čoho sa dá,
si robím srandu, ale niekedy sa tá sranda robí
zo mňa.
Barbara – Boba: Zboţňujem jazdu na koni
a plávanie. A ešte rada píšem a dúfam, ţe sa
vám moje články budú páčiť.
rozhovor 5
PhDr. Ľubomír Sobek
V kaţdom časopise bývajú rozhovory
s rôznymi osobnosťami, a preto sme sa
rozhodli, ţe vám priblíţime našich
profesorov.
Začíname tým naj, a to pánom
riaditeľom.
1. Prečo ste sa rozhodli byť
pedagógom?
Pôvodne som chcel študovať
archeológiu, ale brali len málo
študentov, a tak som sa rozhodol pre
filozofickú fakultu, konkrétne pre
dejepis.
2. Prečo ste sa rozhodli vyučovať práve ten
predmet, ktorý učíte?
Keďţe pôvodným cieľom štúdia bola
archeológia, vybral som si dejepis, ku ktorému
som mal vţdy veľmi blízko.
3. Ak by ste neboli pedagógom, čím by ste
chceli byť?
Archeológom.
4. Ako si spomínate na
svoje študentské časy?
Veľmi veselé, boli sme
skvelý kolektív a dodnes
sa stretávame.
5. Mali ste v škole
obľúbený predmet
alebo naopak,
predmet, ktorý ste neznášali?
Obľúbený bol dejepis. Predmet, ktorý by som
vyslovene neznášal, som
nemal, ale vţdy som
inklinoval
k spoločenskovedným
predmetom.
6. Pamätáte sa na
prvú triedu, ktorú
ste učili?
Začínal som
v osobitnej škole, kde
nebolo cieľom vštepiť
ţiakom vedomosti, ale skôr zručnosti.
7. Máte na škole obľúbenú alebo
neobľúbenú triedu?
Nemám, všetky beriem rovnako.
8. Čo vás dokáţe u ţiakov najviac
nahnevať?
Ignorancia.
9. Aké vlastnosti na ľuďoch neznášate?
Neúprimnosť a faloš.
10. Akú literatúru obľubujete?
Literatúru faktu a romány, ktoré sa
zaoberajú históriou ( Da Vinciho kód).
11. Aká je vaša vysnívaná
dovolenková destinácia?
Egypt.
12. Aký to bol pocit, keď ste sa stali
riaditeľom?
V prvom momente, čo som to
vyviedol, no zároveň pocit obrovskej
zodpovednosti. Rozhodol som sa udrţať
samostatné gymnázium, pretoţe sa ozývali
hlasy, ţe nedokáţeme existovať nezávisle od
SPŠH.
13. Čo by ste na tejto škole chceli zmeniť?
Pokiaľ ide o vzhľad, chcel by som dokončiť
rekonštrukciu a urobiť niečo
s átriom.
Rád by som zmenil aj postoj
ţiakov k školskému majetku.
14. Ste spokojný so svojím
doterajším pôsobením
na tejto škole?
Nie celkom, pretoţe ešte
stále mám čo robiť
a spokojný budem, aţ keď to
dokončím.
15. Čo by ste urobili, keby ste boli ministrom
školstva?
Zvýšil by som
platy učiteľom
(nech ma majú
radi) a napravil
chyby v školskej
reforme.
16. Čo by ste na
záver odkázali
ţiakom našej školy?
V prvom rade, aby si váţili pedagógov a to,
čo majú, aby ich vţdy viedla snaha zlepšovať
sa, aby pomáhali učiteľom a nestavali im do
cesty prekáţky.
Katka, II. A
rozhovor 6
Žiaci I. OA a I. OB Okrem pána riaditeľa sme poloţili
niekoľko otázok aj tým, ktorí prvýkrát
prekročili prah našej školy:
1. Ako sa ti páči v škole?
2. Ako sa ti páčia spoluţiaci?
3. Ktorá učiteľka urobila na teba najväčší
dojem?
4. Za ako dlho si sa naučil orientovať
v škole?
5. Najobľúbenejší predmet?
Odpovede niektorých prinášame
v skrátenej podobe:
1. Škola je úţasná. Je tu výborne.
Perfektne. Je tu zatiaľ super. Zatiaľ je
to naj škola, na akej som bola. Je tu
pekne a som šťastná. ţe som urobila
prijímačky.
2. Škola je úţasná. Sú tu funny ľudia. Sú
super. Sú celkom OK. Celkom OK. Je
tu s nimi sranda.
3. Vodičková. Ţiadna, všetky sú
rovnaké. Mamčaková. Kováčová.
Mamčaková. Kandráčová.
4. Dva dni. Týţdeň. No, dosť dlho. Za
malú chvíľu. Tri dni. Za pár dní.
5. Matematika. Matematika. Technika.
Angličtina a matematika. Výtvarná.
Matematika .
Vanda, I. OA
Žiaci I. A a I. B
Prvé dojmy …
1. A
Je to super škola so super ľuďmi, ale dosť veľa
sa tu treba učiť, ale to asi na kaţdej škole. Som
spokojná. Hoci zo začiatku som sa bála,
pretoţe som nevedela, čo ma čaká.
4 roky tu preţijem.
1. B
Najprv som mala zmiešané pocity, keďţe som
nikoho nepoznala.
Veľmi dobre, so spoluţiakmi vychádzam,
takţe som si tu rýchlo zvykla.
Je to fajn škola.
Je to veľká škola.
Keď som prišiel do tejto školy, zhrozil som sa,
ţe je tu veľa chodieb a schodov a ešte k tomu
aj druhá škola. Myslel som si, ţe sa tu nikdy
nebudem vedieť orientovať, ale uţ to celkom
dobre poznám.
Učitelia ...
1. A
S väčšinou si celkom rozumiem, samozrejme,
sú aj výnimky.
Prístup učiteľov je dobrý a mám naozaj
ústretového triedneho, ktorý mi stále pomáha.
Učitelia, ktorí ma učia, sú podľa mňa skvelí.
rozhovor
Ja som si ich za ten krátky čas obľúbila.
1. B
Celkom dobrí.
Niektorí majú vysoké nároky.
Sú v pohode, ale aj prísni, ako na kaţdej škole.
Niektorí sú dobrí, niektorí by mohli zase
preberať učivo pomalšie, ešte som si nezvykla.
Predmety ...
1. A
Nie som spokojná s informatikou, biológiou a
fyzikou.
Najviac sa mi páči francúzština a nepáči sa mi
biológia.
Predmety sú dobré, aţ na niektoré výnimky.
1. B
Nemám rada biológiu.
Náboţenstvo je zbytočne známkované.
Páči sa mi informatika a náboţenstvo a nepáči
biológia a fyzika.
Čo sa páči a čo nie ...
1. A
Páčia sa mi ţiaci VIII. OA, nepáčia sa mi
šatne.
Páčia sa mi prestávky a nepáčia hodiny.
Páči sa mi, ţe niektoré hodiny nám
odpadávajú, a nepáči sa mi prechod cez hlavnú
chodbu, stále je preplnená.
1. B
Páči sa mi, ţe ţiakov neobmedzujú.
Nepáčia sa mi šatne a tlačenice na chodbách.
Nepáči sa mi dochádzkový systém, páči sa mi
pomer dievčat a chlapcov.
Páči sa mi škola, ale nepáči sa mi
učenie.
7
Dojmy z imatrikulácie ...
1. A
Lepšie uţ ani nemohlo byť.
Bola super,
som rada, ţe nás aţ tak veľmi nestrápnili, ale
mohlo byť viac fotiek, nás prvákov.
Veľmi sa mi páčila, bol dobrý program, aj
tombola. Takéto akcie by sme mohli mať
častejšie.
1. B
Imatrikulácia bola úţasná, určite by som si ju
ešte raz zopakovala.
Bola nad moje očakávania a uţ sa teším na
ďalšiu.
Bolo fajn, no mohlo byť aj občerstvenie.
Čo by zmenili na škole ...
1. A
Chcel by som zmeniť to, aby sme sa nemuseli
prezúvať, pretoţe sa prezúvajú iba prváci a
starší nie.
Aby sme nemuseli nosiť ospravedlnenky, ak
meškáme 5-10 minút.
1. B
Zmenila by som šatne.
Zápisy za neskoré príchody.
Niektoré predmety by sa mohli zrušiť.
Zaviedol by som výber predmetov
v jednotlivých ročníkoch podľa záujmu.
Kolektív ...
1. A
Kolektív je fajn .
Lepší uţ nemôţe byť.
Je úplne perfektný.
1. B
Kolektív je super, vychádzame spolu dobre.
Sme dobrý kolektív, vieme spolupracovať, a
zvykli sme si na seba.
Alena, I. B
kultúra 8
Exit Tour Bol to veľmi obyčajný deň, keď sa na
našej slávnej nástenke Suplovania objavil
oznam o akcii Exit Tour. Študenti pribehli
k nástenke a bolo počuť len natešené výkriky
typu: „Zajtra sa neučíme. Yes!“ Väčšina sa ani
nezaujímala prečo alebo čo je to vlastne ten
Exit Tour. Hlavné bolo, ţe odpadla chémia,
fyzika, matika alebo čokoľvek iné, z čoho
majú študenti nočné mory. A tak sme sa všetci
rozbehli domov s myšlienkou jedine na to, ţe
sa nemusíme trápiť úlohami a hodinami
strávenými nad nepochopiteľným učivom.
Ráno 21. októbra sa celá naša škola
stretla v telocvični, kde nás s nadšením
privítali moderátori akcie, Peťo a Miro.
Dozvedeli sme sa, ţe kaţdá trieda absolvuje
dve prednášky, ale ešte predtým nám zahrala
úţasná rocková skupina Dizmas.
Vo chvíli,
keď sa rozozvučali
bicie, gitary a hlas
sympatického
speváka, dav
študentov začal
šalieť. Niektorí
zdvihli ruky
a tlieskali, iní zas
kričali
a poskakovali na
mieste. Po chvíľke
sa uprostred davu
vytvorila skupinka, ktorá s rockovým
nasadením tancovala. Pri pohľade na učiteľský
zbor mohol mať človek veľmi zmiešané
pocity. Jedni si zapchávali uši a iní to preţívali
rovnako
ako
študenti.
Veď si
povedzme
na rovinu,
sú to
predsa len
dospelí
ľudia, pre
ktorých to
mohol byť
len zhluk
treskotu
a buchotu.
Keď „Dizmasáci“ dohrali sériu
úţasných pesničiek z vlastného repertoára,
ţiaci sa rozprchli do tried a učební, kde sa mali
realizovať prednášky. Naša prvá prednáška
niesla názov Závislosti. Prvý dojem bol veľmi
príjemný, nakoľko sa pred nás postavil mladý
chalan s priateľským prístupom a začal hovoriť
o tzv. závislostiach. Človek by povedal, ţe
o tom vie veľa a nikdy do toho nemôţe
spadnúť. Avšak po absolvovaní prednášky
a vypočutí si osobného príbehu Nora, názor
mnohých z nás sa asi radikálne zmenil. Nikdy,
a toto slovo si dovolím prízvukovať,
nemôţeme vedieť, kedy to
začne a rýchlosťou blesku
nám to zničí ţivot. V ţivote
máme síce závislosti, bez
ktorých sa ţiť nedá, ale ako
sa vraví: „Všetkého veľa
škodí.“
Druhá prednáška
niesla názov Sex, AIDS
a vzťahy. Rozprávali sme
sa o tom, čo všetko sa spája
s chorobou AIDS a v druhej
časti sme si hovorili
o vzťahoch nielen medzi muţom a ţenou, ale
i napríklad medzi otcom a synom. V spojitosti
s tým nám pustili video o otcovi a jeho synovi,
ktorý bol postihnutý. Bol na
kultúra
vozíčku a chcel behať. Jeho otec, ináč športový
antitalent, mu tento sen splnil a zabehol s ním
najnáročnejšiu súťaţ. Toto video vo mne
zanechalo veľmi silné emócie. Bolo a je to pre
mňa priam obdivuhodné. Jednoducho láska
otca a syna.
Ďalšia prednáška sa týkala témy
Sebahodnota, ktorá, ako napovedá názov, bola
zameraná na hodnotu
človeka. Triedy VIII.
OA a 4. A uvaţovali
nad skutočnou cenou
ľudí, nad kritériami,
podľa ktorých sa
určuje ľudská
hodnota, či je niekto
hodnotnejší ako
druhý. Ocitli sa na
palube potápajúcej sa
lode, kde mali
spomedzi seba vybrať
troch, ktorí by sa
zachránili v člne a odôvodniť svoje
rozhodnutie. Po toľkých fiktívnych úmrtiach
ešte chvíľu počúvali zaujímavé príklady zo
ţivota prednášajúceho pána a po toľkých
hlbokých úvahách o ľudskom ţivote snáď
stúpli (alebo ani nie) na hodnote vo svojich
očiach a naučili sa vnímať ostatných s čo
najmenším počtom predsudkov. Štvrtá prednáška mala názov Dvakrát
zachránené dieťa. Bol to dojímavý príbeh
Thomasa Neumanna, ktorého počas druhej
svetovej vojny pred nacistami zachránil
Nicholas Winton. Bol jedno zo 669
zachránených detí. Raz bol zachránený
Nicholasom Wintonom a druhýkrát, keď uveril
v Jeţiša. Práve viera mu pomohla premôcť
ťaţké obdobia jeho ţivota. Ţiaci od začiatku
aţ po koniec s napätím počúvali celý jeho
9
ţivotný príbeh. Počas rozprávania sme si boli
vedomí toho, ţe počas vojny boli naozaj ťaţké
časy, aké si ani nevieme predstaviť. Thomas
Neumann však chcel upozorniť na jednu
dôleţitú myšlienku , ktorá nám pomôţe v
ťaţkých situáciách: Nikdy sa nevzdávajte. To
majte na pamäti vţdy a všade. A tak, ako on,
sa nikdy nemáme vzdávať. Dojmy po tejto
prednáške mali ţiaci rôzne a verili tomu, ţe by
určite nikomu nepriali takýto osud.
Prednášky boli síce veľmi zaujímavé
a pútavé, ale všetci sme sa tešili na opätovné
vypočutie si „Dizmasákov“. Stretli sme sa teda
v telocvični a prišlo Deja vu. Dav znova šalel a
Dizmas opäť vyvolal úţasnú rockovú
atmosféru. Po pár pesničkách nám moderátori
oznámili, ţe spevák skupiny má narodeniny.
Keďţe skupina po slovensky nevie, pokojne
sme sa mohli dohodnúť na zborovom „Happy
birthday“. Spevák nám bol vďačný, a tak nám
ešte zahrali niekoľko pesničiek
Deň sa skončil a my
sme mali za sebou veľmi
pekný záţitok, v ktorom
bolo mnoho aj poučného.
Vďaka nášmu skvelému
pánovi riaditeľovi a jeho
úţasnému prístupu
k študentom, sme si mohli
odpočinúť a uţiť si krásny
deň. A niečo sa aj naučiť.
A tak, keď nám uţ oddnes
niekto povie slová Exit
Tour, nezatvárime sa
nechápavo a nadšene len
kvôli dňu bez učenia, ale vţdy si spomenieme
na skvelý záţitok spojený s úţasnou rockovou
skupinou Dizmas.
Silvia, II.A, Anna, VIII. OA
kultúra 10
Úžasné party Alejácka party sa konala 28. októbra v
priestoroch Ges klub-u. Táto akcia bola veľmi
zaujímavá, pretoţe sa konali rôzne súťaţe a
vystúpenia starších ţiakov. Ţiaci prvých
ročníkov sa
na túto
udalosť uţ
dlho tešili.
Boli
rozdelení na
dve strany
podľa tried. Na ľavej strane pri
dverách sa nachádzala I. OB s pani
profesorkou Vodičkovou, na pravej strane
I. OA a pani profesorka Mamčaková. Ako
príbeh pri moderovaní bola rozprávka
o Popoluške, ktorý zahrali starší ţiaci.
Súťaţe boli rôzne. Napríklad: šaty pre
Popolušku. Vystúpenia na Alejáckej party
sa zúčastnili hlavne ţiaci tretieho ročníka.
Napríklad Ferko Kochjar nám predviedol
hru na klavíri. Dve ţiačky III. OA - Soňa
Feciskaninová a Radka Bušovská spolu so
ţiačkami III. OB - Veronikou Molnárovou a
Danielou
Solčániovou
nám ukázali
ako dobre
dokáţu
tancovať.
Ohúrili nás
hip-hopom a
breakdancom. Počas Alejáckej party boli ţiaci
I. OA a I. OB rytierovaní za
členov našej školy. Potom sa
konala parádna diskotéka, na
ktorej sa kaţdý zabavil. Neskôr
prišla tombola, ţrebovalo sa 14
cien a 15. bola cena útechy. No a
nakoniec bola diskotéka v plnom
prúde, aţ kým po nás nezačali
chodiť rodičia. Podľa nás bola táto
Alejácka party úţasná :D
Radka a Diana, III. OA
11. novembra sa uţ tradične uskutočnila
imatrikulácia ţiakov prvého ročníka taktieţ
v priestoroch
GES klubu.
Tento
rok sa niesla
v znamení
talentovej
súťaţe, do
ktorej sa
prihlásilo aţ
54 uchádzačov. Tí boli po splnení náročných
úloh prijatí do cechu študentského.
Kultúrne vyţitie nám poskytlo tanečné
divadlo Baldo a svojím
perfektným vystúpením nám
vyrazila dych tanečná skupina
Ellegance. Vzápätí nám krv
v ţilách rozprúdila hudobná
skupina Richarda Rohaľa.
Nemoţno vynechať ani
príjemné piesne v podaní J.
Podrackého.
Potom uţ prišla na rad skvelá zábava
na tanečnom parkete, o ktorú sa postaral
výborný DJ Ges klubu, ktorý pre nás namiešal
tie najlepšie hity nielen zo súčasnosti, ale aj
z rokov minulých.
Okolo
22.00 hod. bola
zábava
prerušená
prvým kolom
tomboly, ktorá
pokračovala aj
o 23.00 hod.
kolom druhým. Väčšinu cien si odniesli
študenti VII. OA a I. A triedy, v ktorých
nezostal bez ceny snáď nikto.
V zábave sme pokračovali aţ
do polnoci a na parkete sa nedali
zahanbiť ani naši učitelia.
O polnoci sa však
imatrikulácia skončila a aj tí
najvytrvalejší tanečníci sa museli
pobrať domov. Avšak všetci sa uţ
tešíme na tú ďalšiu.
Katka, II. A
exkurzie 11
Zdolali sme kopce Naša geografická exkurzia do Tatier sa
začala v piatok ráno 1.októbra o 7.45
stretávkou vo vestibule ţelezničnej stanice.
Keď sme sa všetci, teda ţiaci III. A, IV. OA
a pani profesorky Onoferová, Mamčaková
a Hreţová dostavili na miesto určenia, vyrazili
sme. Najprv nás čakala zhruba dvojhodinová
cesta vlakom do Popradu, ktorá sa začala tým,
ţe sme sa roztrúsili do všetkých vozňov
(okrem prvej triedy,
odkiaľ nás vykázali).
V Poprade sme mali 5
minút na prestup na
vlak do Starého
Smokovca.
Prirodzene, nestihli
sme to. Tí rýchlejší
z nás stihli ešte zahliadnuť zadnú časť
odchádzajúceho vlaku. A tak naša cesta
pokračovala polhodinovým čakaním na ďalší
spoj. Keď sme sa konečne dostali do
Smokovca, začala sa naša turistická časť
výletu. Ako prvé bol výstup na Bilíkovu chatu
(1255 m.n.m),
ktorý nám mal
trvať 45 minút.
No vedúca
skupina
nadšencov ju
vyšliapala
pribliţne za 25
minút.Nám
ostatným to trvalo trošku dlhšie a po výstupe
sme dúfali, ţe výlet sa končí. Našťastie nestalo
sa tak. Po krátkej prestávke, počas ktorej sme
si povedali, kde sa nachádzame a neprezreli
sme si
panorámu
Tatier,
keďţe nám
ju zakrývala
hmla, sme
pokračovali
ďalej. Smer
Rainerova
chata. Zvoľnili sme tempo, a keďţe tentokrát
trasa viedla po rovinke, mohli sme si dokonale
vychutnať krásy prírody. Do Tatier uţ prišiel
mráz a my sme mohli vidieť mnoho holých
vetvičiek stromov pokrytých námrazou. Po
krátkej prestávke na Rainerovej chate
sme vyrazili na Zamkovského chatu
(1475 m.n.m). Tam nás čakalo
prekvapenie. Sneţilo. Na Chate sme si
urobili poslednú a najdlhšiu prestávku,
počas ktorej sme si mohli zajesť aj niečo
teplého. Rozdelili sme sa na dve skupinky.
Tých, čo uprednostnili teplo chaty a tých,
čo dobrovoľne zostali sedieť vonku.
Počkali sme, kým aj ten posledný z nás dojedol
a dali sme
sa na
zostup.
Cesta späť
nám
ubehla
prekvapivo rýchlo a o štvrtej hodine sme uţ
sedeli vo vlaku domov.
Michaela, III. A
exkurzie 12
Poľsko
Na našej škole nie je ţiadnou
novinkou, ţe sa kaţdý rok konajú rôzne
exkurzie. A tieţ ako kaţdý rok, aj tento sa
konala dvojdňová exkurzia do Poľska. Pod
dozorom pani profesorky Onoferovej,
Ihnatkovej a Matisovej sme preţili dva krásne
a poučné dni.
Vyrazili sme v nedeľu ráno 3. októbra priamo
do koncentračného tábora Oswiecim. Cesta
bola síce
dlhá, avšak
spríjemnená
rozhovormi,
hudbou alebo
u niektorých,
ktorým
vadilo skoré
ranné
vstávanie, aj
spánkom.
Keď sme
konečne
dorazili na
parkovisko,
museli sme ešte čakať na pána sprievodcu,
ktorý po dlhšej dobe dorazil, a tak nám nič
nebránilo pobrať sa na prehliadku tohto miesta.
Celá trvala zhruba štyri hodiny
a síce nás na jej konci boleli
nohy, musím povedať, ţe v nás
zanechala silný záţitok. Celé
to miesto ešte aj v tejto dobe
pripomína a ukazuje strašné
tragédie, ktoré sa tam stali.
Po príchode na
ubytovňu sme si len zloţili
veci, lepšie sa obliekli a išli sa
pozrieť na nočný Krakow. Na
druhý deň ráno po raňajkách sme nasadli do
autobusu a naše potulky Krakowom mohli
pokračovať. Šli sme na hrad Wawel, opäť sme
sa podozvedali nové informácie o histórii
Poľska a Krakowa. Vo zvonici Wawelskej
katedrály sa nám naskytol nádherný pohľad na
panorámu mesta a taktieţ sme v nej videli
hroby mnohých panovníkov a aj hrob bývalého
prezidenta Lecha Kaczynského a jeho
manţelky.
Posledná zastávka v centre a celkovo
v Krakowe bola najstaršia budova univerzity,
ktorá bola síce v rekonštrukcii, ale stihli sme si
vypočuť orloj hrajúci študentskú hymnu –
Gaudeamus Igitur.
Krakow sme opustili a nasledovala naša
posledná zastávka – soľná baňa vo Wieliczke.
Aby sme sa do nej dostali, museli sme zostúpiť
okolo 60 poschodí . Viac ako 100 metrov pod
zemou sme počúvali zaujímavosti o tejto bani,
kochali sa sochami vytvorenými umelcami, ale
aj obyčajnými ľuďmi. Najkrajšia však bola
Kingina kaplnka, o ktorej by nikto nepovedal,
ţe je celá vytesaná do soli.
Po dvoch dňoch cestovania
a poznávania sme sa vrátili domov s novými
vedomosťami a
skúsenosťami. Na koniec
treba len poďakovať pani
profesorkám za trpezlivosť
a peknú organizáciu,
pánom sprievodcom za
poučné informácie
a spoluţiakom za príjemnú
spoločnosť.
Katka, VII. OA
exkurzie 13
Spojili sme príjemné s užitočným
Do Martina sme cestovali 3. novembra
vlakom s prestupom vo Vrútkach. Cesta ubehla
relatívne rýchlo.
Najprv sme sa zastavili v múzeu Martina
Benku, kde sme prezreli jeho apartmán a
nádherné diela. Jedno z jeho diel KRAJINA Z
TERCHOVEJ získalo prestíţnu cenu,
striebornú medailu na svetovej výstave v
Paríţi.
Potom sme navštívili Gymnázium
Viliama Paulínyho Tótha, presnejšie
fyzikálne laboratórium, kde sme uskutočnili
viacero pokusov. Tam nás „potriasla
elektrina“. Na obed sme boli v jedálni, kde
nám
naservírovali chutné jedlo.
Popoludní sme šli na martinský
cintorín, kde sme videli hroby rôznych
známych spisovateľov, napr. J. Kráľa. V. P.
Tótha, M. Haľamovej. Videli sme najstaršiu
budovu Martina, ktorou je rímsko-katolícky
kostol. Pri ňom bol v minulosti cintorín.
Po návšteve cintorína sme sa pobrali do
budovy Matice slovenskej, kde sme si vypočuli
celú jej históriu. Dozvedeli sme sa veľa
zaujímavých vecí.
Po celodennom programe sme mali
voľno, na ktoré sme sa všetci tešili. Kaţdý bol
tam, kde ho oči ťahali, napr. v cukrárni, v
obchodoch s oblečením
alebo aj v reštaurácii...
Pristavili sa pri nás aj
policajti, ktorí sa
pýtali, čo pijeme.
Potom sme šli na vlak
do Košíc. Mne sa
zdalo, ako-keby to bola
kratšia cesta. V
Košiciach nás čakali
rodičia, a to bol koniec
nášho pekného
celodenného výletu.
Ivanka,
III. OB
zo školy 14
Naše akcie
Olympiáda v anglickom
jazyku
(6. 12. 2010)
Olympiáda v nemeckom
jazyku
(6. 12. 2010)
Matematický viacboj
(12. 11. 2010)
Účelové cvičenie
(6. 9. 2010)
Štátna vedecká kniţnica
(11. a 14. 10. 2010)
1. košická Debatiáda
(12. 11. 2010)
zo školy 15
Naše úspechy
Regionálne kolo
First Lego League
(12. 11. 2010)
Medzinárodné Semi
Finále Visegrád 4
First Lego League
(10. 12. 2010)
iBobor
(11. 11. 2010)
Anglická debatná liga,
Košice
(21. 11. 2010)
Obvodné kolo
OSJL
(1. 12. 2010)
zo školy 16
Kto je na našej škole úspešný?
No predsa Vodička! V akej si triede?
Chodím do VI.
OA .
Máš v triede
dobrý kolektív ?
V triede sa to dá
zvládnuť, ale na
sústredeniach je
kolektív lepší.
Ktorý predmet
máš najradšej ?
Matematiku
viem, aj jej rozumiem, takţe asi matematika.
Ktorý predmet veľmi nemusíš ?
Preţijem všetky predmety bez ujmy na zdraví,
ani nemám nejaký, ktorý neznášam.
Ktoré z ocenení je pre teba najvýznamnejšie ?
Najvýznamnejšia je pre mňa zlatá medaila
z Ríma.
Aké boli tvoje pocity v Kazachstane ?
Bol to pekný výlet a boli sme dobrá partia.
Vadilo mi iba to, ţe sme dlho cestovali
a napríklad pozeranie si pamiatok bolo
kratšie ako cesta späť.
Čo robíš vo voľnom čase ?
Vo voľnom čase, samozrejme, ako ostatní
tínedţeri, som na počítači alebo hrám
kartové hry a hrám na keyboarde. .
Máš
súrodencov, ak
áno, majú tieţ
také dobré
výsledky ako ty ?
Áno, mám troch
súrodencov,
z čoho najstarší
má štyri roky, čo
znamená, ţe do
školy nechodia.
Aké jazyky sa učíš ? Idú ti ?
Učím sa, samozrejme, slovenčinu, anglinu
a vybral som si neminu. Dá sa to zvládnuť, ale
ja na jazyky nie som.
Barbara, Zuzka, III. OB
zaujímavosti 17
Chanuka Niektorí z vás toto slovo moţno uţ
počuli. Niektorí moţno vedia aj čo znamená.
A tí ostatní o ňom nemajú ani tušenia.
Chanuka je sviatok, ktorý sa oslavuje
v mnohých krajinách sveta, a preto by sme
o ňom mali aspoň niečo vedieť.
Je to spomienka na víťazstvo Makabejcov a na
znovuzasvätenie ţidovského chrámu v
Jeruzaleme pred vyše 2000 rokmi. Spolu
s touto udalosťou sa spája aj zázrak. Hovorí
sa, ţe keď ľudia prišli do chrámu, vyčistili a
zapálili večné svetlo, zistili, ţe majú olej len na
jeden deň, pričom najkratší čas na vyrobenie
nového oleja bol osem dní. Legenda hovorí, ţe
sa
stal zázrak a malé mnoţstvo oleja vydrţalo
celých osem dní. Ako spomienka na tieto
udalosti v ţidovských domácnostiach
i synagógach sa počas ôsmich dní kaţdý večer
zapáli jedna sviečka na chanukiji. K tradíciám
chanuky patria aj tradičné jedlá ako zemiakové
placky a šišky.
Dátumy oslavy Chanuky v najbliţších
rokoch :
Chanuka sa začína 25. dňa v ţidovskom
mesiaci kislev a trvá osem dní. Tento kalendár
je však lunárno-solárny, preto oslava chanuky
pripadá kaţdý rok na iné dni. A aj keď dátum
sviatku niekedy pripadá na kresťanské
Vianoce, nie je medzi nimi ţiadna náboţenská
súvislosť. Sviatok sa začína v prvý deň pred
západom Slnka. Končí sa v posledný deň po
západe Slnka.
5771: 1. – 9. december 2010
5772: 20. – 28. december 2011
5773: 8. – 16. december 2012
5774: 27. – 5. december 2013
5775: 16. – 24. december 2014
5776: 6. – 14. december 2015
Zdroje informácií : wikipedia.sk
Spracovala: Michaela, III. A
Hot dog Známy americký výraz, ktorým
zvykneme označovať párok v roţku. Koľkí
z vás sa ale niekedy zamysleli, prečo má toto
obľúbené rýchle jedlo
taký zvláštny názov?
(HOT DOG – horúci pes).
K vzniku tohto názvu aj
jedla samotného sa viaţe
viacero legiend. Jedna
z nich hovorí, ţe Hot
dogy, pôvodne nazývané
viener frankfurer,
dachshund, red hot a podobne, boli s
najväčšou pravdepodobnosťou privezené do
Ameriky skupinou nemeckých imigrantov z
Frankfurtu okolo roku
1860.
Podľa tejto legendy dlhý,
slabo zahnutý tvar
údeniny pripomínal
jednému frankfurtskému
mäsiarovi podobu jeho
jazvečíka,
zaujímavosti 18
tak vraj vznikol dlho pouţívaný názov pre túto
údeninu „Dachshund“. Tento názov sa mu vraj
zachoval aţ do roku 1901. Vtedy jedného
chladného dňa na baseballovom zápase si Harry
Mozley, muţ, ktorý mal licenciu na predaj
občerstvenia, všimol, ţe jedlo nejde dostatočne na
odbyt. Napadlo mu, ţe by fanúšikovia určite
ocenili niečo teplé. Tak nakúpil niekoľko údenín
zvaných dachshund, ohrial ich a vloţil ich do
podlhovastých ţemieľ. Túto novinku ochutnal aj
známi karikaturista Ted Dorgan, ktrorý na druhý
deň uverejnil v novinách tohto horúceho jazvečíka
v ţemli. Nebol si ale istý ako sa dachshund
správne píše, a preto nazval túto karikatúru
jednoducho „Hot dog" . Táto historická udalosť
však nebola nikdy potvrdená.
Iná moţno menej známa teória hovorí, ţe hot
dogy sa začali podávať prvýkrát uţ na svetovej
výstave v Chicagu roku 1893.
Iná teória tvrdí, ţe to bolo na obchodnej výstave
v St.Luis v Louisiane roku 1904. Horúce údeniny
na výstavách vtedy išli veľmi dobre na odbyt, no
mnoho zákazníkov sa sťaţovalo na to, ţe hot dogy
sú príliš horúce, aby ich mohli drţať v ruke. Pán
Feuchtwanger, ktorý tieto údeniny predával, preto
zákazníkom dával biele rukavice, v ktorých mali
tieto údeniny drţať. Nápad to bol dobrý, no
Feuctwanger prichádzal o mnoho rukavíc, pretoţe
si ich zákazníci nechávali. A tak vymyslel lepšie
riešenie. Začal údeniny predávať v podlhovastých
ţemliach.
Michaela, III. A
Harry Potter a Dary smrti: časť prvá
Hermiona opúšťa rodičov, Ron stojí pred
Brlohom a hľadí na temnú oblohu a Harry
pozoruje, ako jediná rodina, ktorú do svojich
jedenástin poznal – Dursleyovci, odchádzajú a
nechávajú ho samého. Kaţdý z nich je sám, no
napriek tomu majú jeden druhého.
Pre tých, ktorí s Harrym vyrastali, v jedenástich
rokoch s ním prvýkrát vstúpili do magického
sveta, zachránili Kameň mudrcov, porazili
baziliska, oslobodili jeho krstného otca, boli
svedkami znovuzrodenia Lorda Voldemorta,
bojovali proti Smrťoţrútom na Ministerstve
mágie a videli smrť Albusa
Dumbledora, bude tento film od
začiatku pripadať strašný. Nie
však z hľadiska kvality. Uţ vo
chvíli, keď zradca Snape
vstupuje do Malfoyovského
sídla, aby podal svojmu pánovi
hlásenie o situácii, si človek
uvedomí, ţe ten krásny, čarovný,
farebný svet, ktorý ho v prvom filme tak očaril, je
preč. Nahradil ho smútok a strach.
Reţirérovi Davidovi Yatesovi sa tentoraz podaril
husárky kúsok. V predchádzajúcich filmoch
nemal šťastie na scenár – obe knihy boli príliš
dlhé na to, aby sa dali vtesnať do dva a pol
hodinového filmu – päťka bola len akousi
mozaikou scén, ktoré nedávali zmysel a v šestke
chýbala akákoľvek temnota, ktorá po Siriusovej
smrti v Harryho duši nastala.
Tu však Yates dostal do ruky scenár, ktorý je
nielenţe bravúrny (má ho na svedomí Steve
Kloves – autor
všetkých dielov okrem
piateho), no nesie aj
všetky znaky frustrácie
a zla, ktoré sú také
príznačné pre celú
siedmu knihu. Je tak
veľmi podobný
zaujímavosti predlohe, ţe niektorí si ani nevšimnú rozdiely, no
napriek tomu si zachováva svoju vynaliezavosť a
dáva priestor na reţisérovu sebarealizáciu.
Miestami film dokonca pripomína fašistické
Nemecko – Voldemort predstavuje Hitlera,
Smrťoţrúti SSákov a poloviční čarodejníci a
„humusáci“ (v tomto prípade aj Hermiona) Ţidov.
Bezpochyby chcela autorka kniţnej predlohy
poukázať na omyly minulosti a vytýčiť pravé
hodnoty, ako sú statočnosť, priateľstvo aj láska.
Nieţeby ich v predchádzajúcich dieloch
dostatočne nezdôrazňovala, no v tomto diele je to
ešte príznačnejšie. A film si z knihy berie všetko
podstatné a skladá ho do takého prekrásneho
celku, ţe človek má občas pocit, akoby sa pozeral
na dokonalé umelecké dielo. Hudba je magická,
no temná, strih sviţný, výprava nádherná a
atmosféra, no... depresívna =).
Aby sme však neostali len pri smutnej stránke
filmu, je tu aj zopár scén, ktoré človeka nesmierne
pobavia. Osobne vytyčujem Siedmich Potterov,
kde sa tvorcovia špeciálnych efektov nádherne
pohrali s premenou Fleur, Hermiony a ostatných
na Harryho a samotný Daniel Radcliffe tu podáva
najlepší výkon svojej kariéry. Je nesmierne vtipný
a vo svojej nevinnosti krásny. Nezaostáva však
ani vo váţnych scénach. Ťaţobu hereckých
výkonov mu však pomáhajú niesť
19
Rupert Grint (Ron), ktorý sa uţ od malička javil
ako obrovský talent a z hlavnej trojice bol vţdy
ten najlepší; a Emma Watson, ktorá zrejme
potrebovala konečne dostať dostatok priestoru na
to, aby si uvedomila, ţe hranie nespočíva len v
dvíhaní obočia, a podala mrazivý, dychvyráţajúci
výkon, ktorým si na seba upútala všetku
pozornosť. Je veľká škoda, ţe ďalšie postavy, ako
napríklad Draco Malfoy (Tom Felton), Severus
Snape (Alan Rickman), Lucius Malfoy (Jason
Issacs) či Bellatrix Lestrangeová (Helena Bonham
Carter) nedostávajú viac priestoru, pretoţe za tých
pár minút na plátne dokázali vydať zo seba
neskutočné výkony. Scéna mučenia Hermiony
Bellou dokonca patrí k vrcholným scénam filmu.
A čo dodať na záver? Myslím si, ţe nielen ja
povaţujem Harryho Pottera a Dary smrti: časť
prvú za najlepší filmový diel (prvé dva sa
nerátajú, tie boli kinematografický zázrak).
Uchovali si temnú, no nádhernú atmosféru knihy a
pridali vynikajúce herecké výkony a mrazivé
scény plné emócií. Ak si človek zráta, čo všetko s
Harrym zaţil, bude mu pripadať tento diel ako
začiatok konca. A naozaj aj je. A nám neostáva
nič iné, len sa tešiť na posledný diel Harry Potter a
Dary smrti: časť druhá, a zároveň aj smútiť,
pretoţe bude posledný =(. Uţite si film =).
Marika
vlastná tvorba 20
Sny nepoznajú prekážky
„Myslela som si, ţe neviem, čo je
ţivot. Mýlila som sa. To ţivot nevie, kto som
ja.“
Volám sa Silvia, mám šestnásť rokov a uţ
druhý rok navštevujem Gymnázium na
Alejovej 1 v Košiciach. Narodila som sa
s nevyvinutou ľavou končatinou a pred troma
rokmi mi bola diagnostikovaná úzkostná
porucha a porucha spánku.
Prečo som sa rozhodla dať sa na túto
cestu a napísať vám? Moţno preto, ţe ešte
stále mám v sebe iskričku nádeje, ţe sa vo
svete nájdu ľudia, ktorí budú ochotní pomôcť
takým, ako som ja. Ţe nekývnu rukou nad
ťaţkým osudom, ktorý mi bol daný zhora.
Stále dúfam, ţe sú na svete ľudia so srdcom
anjela.
Som obyčajné dievča s beţnými
problémami dospievajúcich dievčat a so
záľubami, ktorým sa naplno venujem. Na prvý
pohľad by nikto nepovedal, ţe moju dušu
a srdce trápi nepriazeň krutého osudu. Avšak je
to oveľa komplikovanejšie. Od narodenia sa
stretávam s bezcitnými pohľadmi ľudí okolo
mňa.
Keď prechádzam po ulici, cítim sa ako
snehová vločka v daţdi. Pohľady ľudí sú
upriamené na mňa a navzájom si šepkajú:
„Pozri, ona nemá ruku.“ Ešte pred rokom by
som zaliezla na najbliţšie verejné záchody
a moje oči by sa zaliali slzami. Dnes je všetko
iné. Za posledný rok som spoznala veľmi veľa
nových ľudí a prekvapilo ma, ţe to môţe byť
také rozdielne. Mnoho ľudí, ktorí ma spoznali
lepšie, mi ukázali, ţe nezáleţí na názore ľudí,
ktorí ma posudzujú na prvý pohľad. Vravia mi:
„Vôbec si neuvedomujem, ţe si iná ako my.
Cítim sa pri tebe príjemne, a to je dôleţitejšie.“
Je jasné, ţe tie ostatné pohľady sa z môjho
ţivota nikdy nevytratia a vţdy sa budem
musieť snaţiť ignorovať to. Vţdy bolo, je
a bude to ťaţké, ale len ten, čo dokáţe ţivot
vziať do vlastných rúk, je naozaj hrdinom.
Moţno by som to zvládala omnoho
jednoduchšie, keby tie rany prichádzali len od
cudzích ľudí. Najväčšou ranou v mojom ţivote
totiţ bolo, keď sa ma môj otec vzdal ako
nejakého poškodeného nábytku, ktorý patrí na
smetisko. Zobral sa a odišiel. Odišiel bez toho,
aby pochopil, ţe ho potrebujem. Neobzrel sa,
aby nevidel, ako upadám do hlbokej tmy.
Nechcel vidieť, ţe mi ublíţil a ja som sa
nemohla ani brániť. Stále mi v hlave
odznievajú slová: „Nikdy nič nedokáţeš.“ Boli
to slová môjho vlastného otca. A to ma ranilo
najviac. To, ţe človek, v ktorom by som mala
mať vzor, mi z hrude vytrhol srdce a hodil ho
na kraj cesty. Vzal mi veľmi veľa a na malú
chvíľku som si myslela, ţe aj dôveru v samu
seba.
Lenţe ďalším veľkým prekvapením
v mojom ţivote bolo, koľko ľudí sa za mňa
postavilo. Nezáleţalo im na tom, či mám,
alebo nemám ruku. Potrebovala som pomoc
a oni stáli vedľa mňa. Drţali ma za ruku
a verili, ţe to zvládnem. Nevzdala som sa
a dnes viem, ţe môj otec je len úbohá nula,
ktorá sa zbavila záťaţe a beţala v ústrety
ľahšiemu ţivotu. Často sa mi z pamäti
vynárajú slová jednej z mojich najlepších
kamarátok, ktorá ma objala a povedala: „Je mi
jedno, ţe nemáš ruku. Vţdy mi budeš, ako
sestra a vţdy ťa budem nadovšetko ľúbiť.“
Takýchto ľudí je v mojom ţivote niekoľko.
Moţno nie som populárna, moţno nie som
stredobodom pozornosti, ale jedno viem: Som
úprimná a nehrám sa na niekoho, kým nie som.
Keď sa zdalo, ţe v mojom ţivote bolo
najväčšie nešťastie to, ako som sa narodila,
prišlo ďalšie. Pred troma rokmi, ako som uţ
vyššie spomínala, mi diagnostikovali úzkostnú
poruchu a poruchu spánku. Mala som „šťastie“
na takú doktorku, ktorá celú moju chorobu
dávala za vinu mne. Nemusím ani
zdôrazňovať, ţe som sa vďaka tomu cítila ešte
horšie. Stále som sa pýtala: „Čo som spravila?
Prečo ja?“ Poslala ma na „liečenie“, ktoré mi
malo pomôcť. Tvrdila, ţe je tam lepšie ako
v tábore, ţe tam budem mať bazén, saunu,
naplnený program a starostlivosť toho
vlastná tvorba
najlepšieho personálu.
Moţno uţ tušíte, ţe opak bol pravdou.
Keď som tam prišla, uţ môj prvý dojem bol
viac ako hrozný. Polovicu vecí, ktoré som si
priniesla, mi vzali a poslali ich späť domov
s mojimi rodičmi. Vzali ma na oddelenie
a posadili ma pred televízor. Bola som
v novom prostredí, cítila som sa sama, mala
som strach, a tak som dostala jeden zo svojich
záchvatov. Zdravotné sestry sa usmievali
a krútili hlavami. Jediné, čo si ešte z toho dňa
pamätám, je, ţe mi dali lieky a nechali ma
samu v izbe. Celý môj pobyt tam bol len
o obviňovaní z toho, ţe si vymýšľam a nič mi
nie je. Keď po troch najhorších týţdňoch
môjho ţivota rodičia prišli a vzali ma domov,
navštívila som súkromnú psychiatričku, ktorá
uznala, ţe som naozaj chorá. Liečim sa u nej
dodnes a dovolím si tvrdiť, ţe je mojím
vzorom.
Keď sa tak spätne pozerám na celý
priebeh môjho ţivota, najsilnejšou osobou je
pre mňa moja mamina. Celý ţivot stojí pri mne
a má obrovskú silu, keď vidí ako sa trápim.
Nepadne a neskloní hlavu, drţí ju vzpriamenú.
Uţ len kvôli mne.
V mojom ţivote bol ešte jeden človek,
ktorý mi ukázal, ţe stojí za to byť silná. Určitú
dobu som hrávala stolný tenis so zdravotne
postihnutými a mala som spoluhráča, ktorý
nemal obidve ruky. Bolo to pre mňa niečo
úţasné, keď som ho videla sadnúť do auta
a odšoférovať hoc i diaľku z Košíc do
Ruţomberka. Mala som tú česť stretnúť sa aj
s jeho snúbenicou. Je to jedno úţasné dievča,
ktoré sa nikdy nepozeralo na to, ako jej
snúbenec vyzerá. Hľadela do jeho vnútra
a ľúbila ho takého, aký je. A to mi dalo silu
bojovať ďalej.
A aj keď bol môj osud taký, aký bol,
som šťastná, ţe som, kto som. Nikdy by som
nechcela prísť o ľudí, ktorých mám pri sebe.
Vţdy som bola typ človeka, ktorý rád
pomôţe, vypočuje, poradí. Mnoho ľudí sa na
mňa dodnes obracia s nádejou, ţe som tu pre
21
nich. Často počujem od ľudí, ţe by som sa
mala viac zaujímať o seba ako o ostatných. Ţe
mi nadovšetko záleţí na tom, aby boli ostatní
šťastní a na svoje šťastie zabúdam. Vravím si
totiţ: „Ak nemôţem pomôcť sebe, tak prečo
nie aspoň ostatným?“ Aj mne veľmi veľa ľudí
pomáha a ja chcem tú pomoc posielať ďalej.
Myslím si, ţe je veľmi dôleţité, aby si ľudia vo
svete navzájom pomáhali. Aj na úkor
vlastného šťastia. Moţno nie som práve
najkomunikatívnejší človek, ale niekedy sa dá
pomôcť i tým, ţe sa za niekoho postavíme
a stojíme pri ňom aţ od konca. Ţe zdvihneme
telefón hoc i o polnoci a sme ochotní vypočuť
niekoho. Nevravím, ţe som dokonalá, nikto
z nás nie je, ale ţivot ma naučil, ţe pomoc
potrebujú aj ľudia, ktorí vyzerajú navonok
šťastne. Kaţdý z nás má v sebe osobné citové
rozbroje, ktoré sám zvládnuť nedokáţe. A mňa
samu robí šťastnou takýmto ľuďom pomáhať.
Na úkor čohokoľvek.
Mám za sebou ešte len šestnásť rokov
ţivota a nestihla som toho veľa dosiahnuť, ale
niečo predsa len. Pre mňa moţno
najdôleţitejším víťazstvom bolo, ţe som bola
schopná dospieť uţ v tomto veku. Za to jediné
sa môţem poďakovať ľuďom, ktorí ma
odvrhli, poníţili alebo mnou opovrhovali. Je
pre mňa veľmi dôleţité, ţe som sa mohla
otočiť, usmiať a kráčať ďalej. Dali mi chuť
v ţivote niečo dosiahnuť a ukázať, ţe nie som
len chudera.
Ďalšie, čo mi ukázalo cestu bolo
víťazstvo v literárnej súťaţi „Európa v škole“.
Vyhrala som prvé miesto, na ktoré som dodnes
veľmi pyšná. Písanie poviedok a básní je pre
mňa vykúpením. Keď sa môţem vyspovedať
papieru, je to očista mojej duše. Vďačím
kaţdému jednému slovu, ktoré zo seba
dostanem. Je to ako liek. Niekoho lieči hudba,
niekoho zvieratá, iných zasa rôzne terapie,
no mňa toto. A zistenie, ţe som v tom moţno
i celkom dobrá, bolo pre mňa veľmi príjemné.
Robiť v ţivote niečo, čo vás ešte aj baví, je
naozaj to najkrajšie.
Ďalšou, pre mňa dôleţitou udalosťou
v ţivote, bolo prijatie na gymnázium. Vţdy
vlastná tvorba
som túţila sa tam dostať a podarilo sa mi to. Je
síce pravda, ţe to nebolo také, ako som
očakávala. Sklamalo ma veľmi veľa vecí. Ani
neviem, kde by som začala. Na základnej škole
boli okolo mňa ľudia, ktorí ma mali radi. Keď
som ráno vstávala do školy, tešila som sa, ţe
zas strávim deň s úţasným kolektívom, do
ktorého som plnohodnotne patrila. Rozumela
som si s nimi a boli pre mňa mojou druhou
rodinou.
Sklamaním pre mňa bolo, keď som
prišla na strednú školu a všetko sa zmenilo.
Ráno cítim obrovský odpor k tomu, ţe sa tam
mám vrátiť. Nie je to tým, ţe sa nerada učím
alebo ţe ma to nebaví. Je to tým, ţe sa tam
cítim veľmi osamelo a zbytočne. Je to ťaţké
sedieť sedem hodín v škole a sem-tam
prehodiť s niekým slovo. Občas mi je veľmi
smutno za starými spoluţiakmi, aj keď som si
na základnej vravela, ţe uţ odtiaľ chcem
vypadnúť. Verím len, ţe sa to za tie ďalšie tri
roky zmení. Rada by som v budúcnosti
o strednej škole vravela ako o najkrajšom
období vo svojom ţivote. Tak ako väčšina.
Na záver by som moţno ešte napísala,
po čom vlastne túţim. V deň, keď môj otec
odišiel, som si povedala, ţe nikdy nedovolím,
aby sa jeho slová naplnili. Povedala som si, ţe
v ţivote toho dosiahnem veľa. V prvom rade
však nikdy nedovolím, aby moje deti trpeli
rovnako ako ja. V druhom rade je mojím snom
vyštudovať medicínu alebo psychológiu a stať
22
sa psychiatričkou alebo psychologičkou. Má to
veľmi jednoduchý dôvod. V ţivote chcem
veľmi pomáhať deťom ako ja. Chcem aby vo
mne videli bútľavú vŕbu, o ktorú sa môţu
oprieť, keď potrebujú pomoc. Tak, ako sa
môţem oprieť ja o svoju psychiatričku.
Deťom, ktoré trpia strachom a beznádejou,
nechápavosťou okolia, opovrhnutiami
a nespravodlivosťou, chcem ukázať novú
cestu. Cestu ku šťastiu. Cestu k lepšiemu
ţivotu. Chcem im ukázať, ţe ak budú bojovať,
vţdy nájdu to, čo hľadali. Nikdy nezabudnem
na slová mojej drahej pani doktorky: „Ak
vnesieš do tmavej miestnosti kúsoček
svetielka, napríklad plameň sviečky, osvetlíš
ním celú miestnosť. Ale nikdy, to si pamätaj,
nikdy nezahltíš osvetlenú miestnosť tmou
kúsočkom tmy, napríklad škatuľou, v ktorej je
tma.“ Podobné rady do ţivota chcem
odovzdávať ďalej. Chcem pomáhať. Chcem
ľuďom ukázať, ţe aj zo ţivota, ako mám ja, sa
dá vyťaţiť maximum. No a v treťom rade je
mojím obrovským snom stať sa spisovateľkou.
Ako som uţ spomínala, je to pre mňa to
najúţasnejšie. Dať na papier všetko, čo cítim.
A ak si to niekto prečíta a vezme si z toho
ponaučenie alebo radu do ţivota, tak ako ja
z kníh, ktoré čítam, to moju radosť ešte
zdvojnásobí.
Tak myslím, ţe to je všetko, čo som
chcela napísať. Moţno by som ešte rada
nakoniec pridala svoje osobné motto, ktorým
sa v ţivote veľmi rada riadim. „Neľutujte ma.
Ľútosť je len druh odvrhnutia.“
Silvia, II. A
Sny nepoznajú prekážky Volám sa Timea a uţ on narodenia
bojujem s ťaţkou diagnózou. Celé sa to začalo
pred šestnástimi rokmi na Valentína. Aj keď
som sa mala narodiť o dva mesiace neskôr, asi
to tak malo byť.
Mám detskú mozgovú obrnu -
spastická triparéza. V deň narodenia som
váţila iba 1,5 kg. Niekoľko mesiacov som
strávila v inkubátore. Tam sa mi postupne
zvýšila hmotnosť a mohla som ísť konečne
domov spoznať moju rodinu. No vtedy ešte
nikto z nás ani len netušil, ţe môj boj sa ešte
vlastná tvorba
len začína. Nasledovalo mnoho lekárskych
vyšetrení a prehliadok. Lekári mi nedávali
veľkú šancu. Tvrdili, ţe budem na invalidnom
vozíku a ţe nikdy nebudem chodiť.
Dnes však chodím pomocou
francúzskych barlí alebo za pomoci druhej
osoby. Hoci tomu predchádzalo veľa námahy,
kriku a sĺz, ale aj odvahy, sily a trpezlivosti.
Dnes som šťastná, ţe som toto všetko
podstúpila. Predchádzali tomu rôzne náročné,
často aj bolestivé cvičenia a operácie, aj vďaka
ktorým dnes chodím. Ako malá som sa tejto
námahe vzpierala, pretoţe som ešte nevedela,
čo je pre mňa dobré. Vtedy mi najviac pomohli
moji rodičia, ktorí mi ukázali, ţe toto moje
trápenie je pre mňa uţitočné. Vďaka nim som
pochopila, ţe ak chcem v ţivote niečo dokázať,
musím tvrdo pracovať. Dnes uţ však viem, ţe
len vďaka tvrdej rehabilitácii môţem ţiť
plnohodnotný ţivot.
No sú aj takí ľudia, ktorí si vybrali tú
ľahšiu cestu. Mám veľa kamarátov s podobnou
diagnózou, no nie kaţdý sa k tomu stavia
rovnako. Niektorí to hneď na úvod vzdajú, no
iní však bojujú dodnes. Nie je to jednoduché,
ale verte mi, ţe to stojí zato. Je to naozaj
neopísateľný pocit, keď vám zdravý človek
povie, ţe ste pre neho motiváciou a ţe vo vás
vidí príklad ako ţiť, a ako sa vyrovnávať so
situáciami, ktoré nám prináša ţivot. Nerobím
to zámerne, nedávam im rady ako ţiť,
nepoučujem ich. Len ich jednoducho
vypočujem a usmejem sa.
Mám naozaj veľa priateľov, ktorí mi
neustále dokazujú, aká som pre nich dôleţitá.
Častokrát mi hovoria, ţe som pre nich naozaj
veľká psychická podpora a ţe im vţdy viem
ukázať aj na tých najpochmúrnejších veciach
niečo pozitívne. Hovoria, ţe keď sú so mnou,
hneď im je lepšie a hneď im vyčarím úsmev na
tvári. Robí mi to naozaj veľkú radosť, pretoţe
sú pre mňa veľkou oporou a kaţdý deň mi
nezištne podávajú pomocnú ruku. Ja som tu
pre nich, oni sú tu pre mňa. Som veľmi rada,
ţe ma berú ako rovnocennú, ţe sa im môţem
aspoň takto odvďačiť. Aj tento prístup je pre
23
mňa odmenou za kaţdú námahu a obetu, ktorú
som musela a ešte budem musieť podstúpiť.
Kaţdý maličký pokrok a úspech je pre mňa
motiváciu, ako sa zlepšovať a posúvať sa po
svojej cestičke ţivotom ďalej. A veľakrát je to
vďaka nim.
Som ţiačkou prvého ročníka
gymnázia a so svojimi výsledkami som zatiaľ
veľmi spokojná. Avšak aj tam mi moja
diagnóza niektoré veci sťaţuje. Základná
škola, ktorú som deväť rokov navštevovala,
bola bezbariérová. Bol tam k dispozícii výťah
a osobní asistenti. Celá škola bola
prispôsobená aj vozičkárom. Preto sa tam
môţu vzdelávať deti s rôznym zdravotným
hendikepom. Ale čo ďalej? Presne túto otázku
som si kládla pred rokom, keď som vyplňovala
prihlášku na strednú školu. Po dlhom hľadaní
sa nám podarilo nájsť školu, ktorá aspoň trošku
vyhovuje mojim poţiadavkám. Na výťah
a osobných asistentov môţem zabudnúť, ale
stretla som sa tu s naozaj vynikajúcim
ľudským prístupom. Hoci musím v škole
kaţdý deň prekonávať veľa prekáţok, vďaka
mojim spoluţiakom, ktorí mi neustále
pomáhajú, a profesorom, ktorí sa mi svojím
prístupom snaţia pomôcť, sa mi to darí. Dnes
môţem povedať, ţe som rada, ţe som si
vybrala práve toto gymnázium. Snaţím sa pre
najlepšie výsledky urobiť čo najviac.
Vzdelanie je pre mňa skutočne
dôleţité, pretoţe chcem v ţivote toho ešte veľa
dokázať a bez adekvátneho vzdelania by sa mi
to určite nepodarilo. Chcem sebe aj spoločnosti
dokázať, ţe aj hendikepovaný človek sa môţe
plnohodnotne začleniť do spoločnosti a ţiť
ţivot na úrovni.
Preto chcem v budúcnosti úspešne
zmaturovať a dostať sa na vysokú školu. No
uvedomujem si, ţe aj tam na mňa budú číhať
ešte väčšie prekáţky. Ale ja viem, ţe ich
prekonám, pretoţe si chcem splniť moje sny.
Jedným z mojich snov je vyštudovať právo
a dostať sa moţno aj do politiky. Asi to znie aţ
neuveriteľne, ţe človek ako ja rúbe aţ takto
vysoko, ale prečo nie? Prečo by mal mať
človek malé sny? Veď snom sa medze
vlastná tvorba
nekladú. Chcem pomáhať ľudom, pretoţe
ľudia celý ţivot pomáhajú mne. Naozaj sa
naplno venujem škole, veď dostať sa na
právnickú fakultu nie je jednoduché. Chcela by
som študovať v zahraničí, pretoţe si myslím,
ţe tam budú pre moje štúdium lepšie
podmienky a menej bariér. Tieţ ma veľmi
bavia jazyky. Deväť rokov sa venujem
angličtine a teraz som sa začala učiť
francúzštinu. Odchod do zahraničia by mi
pomohol rozvíjať sa aj v tomto smere.
Kaţdú voľnú chvíľu venujem knihe.
Čítať by som dokázala od rána do večera. Preto
by som sa v budúcnosti chcela venovať aj
štúdiu literatúry. Keď čítam dobrú knihu, som
akoby v inom svete. Mám pocit, akoby som aj
ja bola jedna z hlavných hrdiniek z mojich
kníh a ţe aj môj ţivot je ako jedna veľká
kniha. Aj v mojej knihe sa nachádzajú
okamihy šťastné, smutné a nečakané ako
v kaţdom inom ţivote. Preto si myslím, ţe môj
ţivot sa od ostaných veľmi nelíši. Teda skoro
vôbec. Nepôjdem si zabehať s kamarátmi, no
môţem ísť s nimi popoludní na kávičku.
24
Nepôjdem s nimi lyţovať, ale budem sa pod
svahom tešiť, ako im to úţasne ide. Nebudem
s nimi zdolávať hory, ale prechádzkou v parku
nepohrdnem. Áno, viac športov robiť nikdy
nebudem. Ale budem sa môcť smiať ako oni,
cítiť ako oni a milovať ako oni. A to mi úplne
stačí. A toto je presne môj sen, ktorý sa
kaţdým dňom viac a viac napĺňa.
Budem kráčať za svojimi snami,
neustále sa zlepšovať a hlavne sa nevzdávať.
Nevzdávať sa, pretoţe vţdy tu budú nové ciele
a výzvy, ktoré treba prekonávať. Chcem aj
naďalej byť pre ľudí príkladom vytrvalosti,
odvahy a chcem im stále dokazovať, ţe ţivot je
krásny, aj keď to mnoho- krát tak nevyzerá.
Nikdy sa nevzdám. Stratené je len to, čoho sa
vzdáme. Preto sa nikdy netreba vzdávať, treba
bojovať za to, čo chceme, pretoţe len tak sa
naše sny stanú skutočnosťou.
Ľudia si častokrát mýlia skutočné
ţivotné hodnoty. Vedia moralizovať
a rozčuľovať sa nad vecami, ktoré v ţivote
naozaj nie sú podstatné. Svoj ţivot premrhajú
riešením problémov, ktoré v skutočnosti ani
nie sú problémami. Ja takúto chybu neurobím.
Pre mňa je dôleţité to, ţe moja rodina je
šťastná a zdravá, to ma dobíja pozitívnou
energiou.
Timea, I. A
To som ja
Volám sa Ivana, kamarátky ma volajú
Ivka. Pochádzam z Košíc, presnejšie zo
sídliska Ťahanovce.
Keď nám pani profesorka zadala úlohu
- autocharakteristika, tak som si povedala :
„No super, aspoň si nemusím nikoho vyberať.“
Ale čo čert nechcel, prichádzam na to, ţe to nie
je taká malina, ako som si myslela.
Na 12 rokov mám vyššiu, plnoštíhlu
postavu. Tvár mám okrúhlu, ruţovkastú a na
nej mám oči farby mora, nos malý a tupý,
pripomína gombičku. Mäkké a plné pery s
ruţovkastým odtieňom. Tvár mi prekrývajú
rovné blond vlasy, hladké ako zamat.
Pri pohľade na niekoho nie som
zamračená, ale tvár mám veselú. S
kamarátkami sa rozprávam potichu, lebo tak sa
cítim príjemne. Vţdy ma kaţdý predbehne,
chodím pomaly.
Snaţím sa čo najviac pomôcť všetkým
okolo, ale niekedy aj oni mne.
Nakupujem rada, hlavne vtedy, keď to
niekomu darujem.
vlastná tvorba
Usilovná, nápomocná, ale niekedy aj lenivá a
tvrdohlavá, to som celá ja.
Rada chodím von, ak so mnou idú moje
kamarátky. Starať sa o deti, to je moje, ale na
gitaru nič nemá. Počúvam hudbu, najradšej
mám Elán.
Vo voľnom čase si maľujem.
Kaţdý má dobré i zlé vlastnosti. Veď
nemôţu byť všetci rovnakí.
Keby boli všetci rovnakí, tak by bol svet
nudný.
Chcela by som sa v budúcnosti zbaviť
lenivosti a tvrdohlavosti.
Ivanka, III.
To som ja Volám sa Veronika a som rodená Košičanka.
Som stredne vysoká osôbka štíhlej
postavy. Mám sladkých 13 rokov. Moja tvár je
svetlohnedej farby. Oči sťa horká čokoláda
lemuje široké obočie takmer čiernej farby. Môj
priamy pohľad svedčí, ţe hovorím, čo si
myslím.
Malý gombičkový nos sa nachádza
tesne nad pekne tvarovanými mäkkými
ruţovými perami. Kontúry tváre dotvárajú
moje dlhé vlnisté vlasy farby gaštanov.
Charakterizuje ma prenikavý hlas, ktorý sa
kombinuje s rýchlosťou mojej reči.
Svojou rýchlou chôdzou presviedčam ľudí
o tom, ţe som akčný človek. Mám sebavedomé
správanie, ostrý jazyk a horúcu krv, aj keď
som citlivý človek.
Najväčším mojím koníčkom je basketbal.
Mojím miláčikom je zajačik Bertik, o ktorého
sa denne starám, hrám sa s ním a trénujem ho.
25
Milujem zvieratá a svojich priateľov. Pre nich
som ochotná obetovať svoj čas i pohodlie.
Napr. keď sa stratil psík môjmu
kamarátovi, vybehla som von z domu
a hľadala som ho, kričala som a obišla som
celé okolie niekoľko ráz. Nakoniec som ho
našla. Veľmi som sa potešila, zavolala som
kamarátovi, aby som mu oznámila radostnú
správu a on si prišiel psíka vyzdvihnúť.
Mám dobré i zlé vlastnosti a som taká, aká
som.
V budúcnosti mám ešte čo zlepšovať,
ale dúfam, ţe ma moje vlastnosti privedú do
vytúţeného cieľa. Mať prácu, ktorá ma baví
a dobrých ľudí okolo seba.
Veronika, III. OB
Prefíkaný ježko
Havran na jabloni býva,
z nej sa dolu pyšne díva.
A hľa! Jeţko vyliezol z chýţi,
uţ sa k nemu pomaličky blíţi.
Hej, havran, ako môţeš bývať
na takej starej jabloni?
Choď si iný dom nájsť,
ja budem na stráţi.
Zatiaľ, čo havran hľadal nový strom,
jeţko mu vykradol celý dom,
aj jabĺčka, čo mal v ňom.
Deň sa pomaličky krátil,
tak sa havran domov vrátil.
No keď domov prišiel späť,
na jabloni nemal jabĺčok ani päť.
A tak havran pochopil,
ţe čo má, s tým má byť spokojný.
Viktória, I. OA
na pobavenie 26
Pripravili sme pre vás niečo na pobavenie. Tí
najšikovnejší (prví traja) po vylúštení sudoku
môţu získať sladkú odmenu.
Stačí, ak vyplnené políčka (so správnymi
číslami) donesiete p.p. Duffekovej.
www.websudoku.com Učiteľ: Aká ste trieda?
Ţiaci: Sexta
Učiteľ: Kvarta?
Ţiaci (hlasnejšie): Sexta
Učiteľ: Kvinta?
Ţiaci (ešte hlasnejšie): SEXTA!
Učiteľ: Kvarta nie ste, tých poznám.
Učiteľ: Hej vy štyria, koľkí tu ste?
Učiteľka : Ľudo, zavolaj mi Paľa .
Paľo: Pani učiteľka, ja som Paľo .
Učiteľka: Dobre Ľudo, zavolaj mi Paľa.
Učiteľ: Písomka bude na 100% v piatok. Alebo
zajtra.
Učiteľka: Človek má štyri nohy, aj tak sa
potkne.
Učiteľ: No ja som skákal z lietadla padákom
uţ trikrát... Z toho dvakrát ma vyhodili.
Ţiak: Pani učiteľka, tým exponenciálnym
rovniciam vôbec nerozumiem.
Učiteľka: Ideme na ďalší príklad.
Učiteľka: Dávid... Vy ste taký hrozný, ţe ma
raz do blázinca dostaneš.
Učiteľ: Potom ďalej, píšte si, baskovia.
Tomáš: Kto?
Učiteľ: Baskovia, no bask je jeden a baskovia
sú dvaja.
Rišo: A traja?
Učiteľ: To keď nezabehnete pod 10 sekúnd,
tak sa mi ani na oči neukazujte.
Ţiačka: Pán profesor, keď ste taký múdry,
prečo to nezabehnete vy?
Učiteľ: Diaaaaaaaana, ja keď behám, reţem
vzduch a trhám betón.
Učiteľ: Zastaralé slová a archaizmy určujeme
podľa jediného človeka. Podľa mojej babky. Ja
ju mám veľmi rád, lebo vţdy keď príde, mi
donesie slivovicu.
Učiteľ: Buba, nesmej sa a vyhoď odpadky z
lavice!
Ţiačka: Lenţe ja sa vôbec nesmejem!
Učiteľ: Ale viem, ţe si chcela!
poviedka na pokračovanie ... 27
Best friends – Najlepší priatelia
SOBOTA: Bol chladný decembrový večer... No komu by sa chcelo ísť von? Mne sa chcelo, a to
výnimočne... Prišla ma totiţ do Marseille navštíviť z Austrálie moja najlepšia kamarátka Madison. Boli tu aj
s rodinou len na pár dní pred zimnými prázdninami... Kaţdý deň sme si mailovali, keď sa nedalo, telefonovali, aj
keď ma mamka za ten účet skoro zabila... :D Vzala som si novú bundu, ktorú mi z Kanady priniesol ocko, a rifle
pre slávnostné príleţitosti... V tme na oblečení aţ tak nezáleţí, no čo uţ. Tak som zamávala mamke a ockovi
som povedala, nech jej odkáţe, ţe prišla Madison... Mamka nemala rada, keď som chodila neskoro von... Na
takéto veci som mala vţdy po ruke ocka... Ten jej to vţdy vysvetlil a potom to bolo v poho...
,,Medison!“
„Chloé!“ Objali sme sa a nechceli sme sa pustiť. :D Hoci sme bývali obidve v odlišných krajinách, aj ja,
aj Madison sme sa narodili v Londýne. Kvôli mamkinej práci sme sa potom presťahovali a Madison odišla
študovať do Sydney. Rodičia by ju ani za svet nepustili samu, tak sa všetci zbalili a do 4 dní odišli. Ani som sa
nestihla spamätať a boli preč... S Madison som sa rozlúčila podobne, ako som sa s ňou teraz zvítala, akurát ţe
s úplne opačnými emóciami. ,,Chloé! Strašne si mi chýbala!“ „Ty mne tieţ!“ „Ako sa máš?“ „Čo ja? Ale čo ty?“
opýtala som sa.
Takto pojašene vyzeral aj zvyšok našej debaty... Asi si domyslíte, ako to pokračovalo... Prešli sme asi
10 kilometrov, kým som sa vôbec dozvedela, ako sa má... Stihli sme si vyrozprávať všetko, čo bolo, aj keď sme
si to uţ písali predtým... :D
Madisonini rodičia išli v ten večer do opery a potom sa mali zastaviť u známych v Lyone. To je od
Marseille dosť ďaleko, takţe sa s mojimi rodičmi dohodli, ţe Madison u nás môţe prespať...
Na tento večer som sa veľmi tešila :p ... Naposledy som mala doma cez noc kamošku, keď som mala 14
:D ... Ten večer sme si objednali pizzu a collu.... Madison je vegetariánka, takţe z nej vybrala šunku, posypala si
to olivami a mala to ako vhodnú náhradu :p Potom sme si zahrali videohry, aj keď bez zvuku to nie je ono :p Po
chvíli sa z Madison dostalo: ,,Vieš, našla som si chalana !“ ,,Tak to je supéér...teším sa a ako vyzerá, máš jeho
fotku??“ ,,Noo, hej, mám, ale je v tom malý problém!“ ,,Aký?“ ,, Noo, o neho sa na škole baby dosť zaujímajú.“
,,A to je problém? Veď chodí s tebou, tak sa snáď vzdajú?!“ ,,No jasné, ţe je do mňa, ale ja sa bojím, ţe keď ho
jedného dňa prestanem baviť a on si nájde inú...“ ,,Tak si ty nájdeš iného! Je v tom nejaká veda? Ja uţ mám
piateho, a to som na tej škole sotva druhý rok... :p“
Tak sme sa obidve zasmiali a pustili sme sa pri SCARY MOWIE 4 do slaných pukancov...
NEDEĽA: Ráno som sa, ako obyčajne, zobudila prvá. Neviem ráno dlho spať, a ani sa mi nechce... Som
v neustálom pohybe, preto mi stačí na energiu do druhého dňa 5 hodín spánku...V kúpeľni som strávila tak
polovicu dopoludňajšieho času a potom som vyšla po schodoch, aby som zobudila Sandru... Sandra je náš pes,
a hoci je nedeľa, veterinár ju objednal na očkovanie... Tak som ju tam odniesla, vykúpanú a učesanú. Keď som
sa vrátila domov, všetci ešte spali... No my sme sa s Madison chystali do kina!
,,Mad! Mad! Maddy! Vstávaj, uţ je 12:18!“
„Čooo?? Niee, nechaj ma spááť!“
,,Madison uţ bude pol jednej! Vstávaj, nestihneme kino! A to sme ešte chceli obedovať v tej reštike oproti!“
Aţ vtedy sa Madison prebrala. Vyskočila z postele a letela ako besná do kúpeľne... Natiahla na seba
prvé dţínsy, ktoré našla a tričko s nápisom green day...
,,Čo? Ty sa ani nenamaľuješ, ani neučešeš??“ ,,Ţartuješ? Ešte aby som ho nestihla!“
,,Čo???“ ,,Ten film“ ,,Dobre, ale nemusíš sa predsa zabiť!“
Z toho filmu, na ktorý sme šli, sme nevideli ani štvrtinu...Pýtate sa prečo? Tak ja vám to teda poviem:
Ešte v byte som sa jej pýtala, či sa nechce namaľovať, tak sa teda pri náhlení sa namaľovať ani nestihla... :D
A potom sa v buse pokúšala o umeleckú linku na očiach a 3x väčší objem rias to znamená, ţe rúţ mala vďaka
divokej jazde autobusom aţ na čele a linka na oči , vraj, chutí dobre... :D To znamená, ţe sme sa pri filme, buď
smiali, alebo sme sa boli na záchodoch krášliť... Nanešťastie mi aţ na konci filmu napadlo, ţe v kine vlastne nič
nevidno, takţe nám to bolo nanič... :p
Vrátili sme sa, napriek tomu, ţe film nebol dlhý, domov aţ okolo 5-tej... Čakali nás Madisonini
rodičia...,,Dočerta!“ pošepkala mi Madison. ,,Ja som úplne zabudla!“ ,,Aj ja!“ Madison mala ísť dnes domov
a my sme ešte nevyskúšali všetko, čo sme mali naplánované... ,,Nastal čas na plán B.!“ ,,Čo?? Aký plán B??“
,,Idem ich presvedčiť, aby si ostala...Taktika psie oči ešte u našich nikdy nesklamala... :D
Tak som teda prišla k pánovi a pani Étutovým a začala som im hovoriť, ako dávno sme sa s Madison
nevideli, ţe chceme byť spolu ešte aspoň jednu noc, aby sme si vynahradili tie 4 roky... Pravdepodobne som ich
obmäkčila, lebo po chvíli odišli a Madison u nás ostala. My sme boli s Mad v izbe, takţe sme nepočuli, o čom
sa neskôr rozprávali naši rodičia... Po chvíli od buchnutia dverami ocko vošiel do izby, ţmurkol na mňa
a povedal: ,,Dobrá práca, Chloé, máte ešte 2 dni! :D“ ,,Oci! Ďakujeme!“ ,,Všetko je to tvoja práca, Chloé...“
,,Ďakujem, pán Dressenien!“ povedala Madison.
GYMAEL 1/10/11
Milí spolužiaci!
Radi by sme vás poprosili o menšiu spoluprácu!
Ako sme už v úvode načrtli, máme v záujme
rozvíjať Gymael do najväčšej miery, ako sa len dá,
no bez vás je to nemožné. Preto by sme vás radi
poprosili, ak máte niečo na srdci (či je to pekný
článok, príbeh, pripomienka na zlepšenie, alebo
naopak, pozitívny ohlas k tomuto číslu), boli by
sme radi, keby ste nás kontaktovali
prostredníctvom e-mailu na:
[email protected] alebo osobne pani
profesorku Duffekovú.
Za každý váš názor budeme veľmi vďační :))
--------------------------------------------------------------------
NEODPOVEDÁM
Žiak po predložení kupónu nemusí ísť po vyvolaní odpovedať a učiteľ nesmie dať
žiakovi za odpoveď žiadnu známku.
Dá sa použiť len na jednu ústnu odpoveď pri jednom učiteľovi, ktorý ho pri použití
znehodnotí a použitie kupónu žiakom zapíše do klasifikačného hárku do poznámok.
Kupón je platný na tretí štvrťrok školského roka 2010/2011.
Neplatí v maturitných triedach na predmetoch, z ktorých žiaci maturujú.
(Zoznam profesorov, ktorí kupón neakceptujú, nájdete v úvodníku tohto čísla.)