ČASOPIS ÚSTAVU ETNOLÓGIE SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED · 2014. 4. 11. · 7 Mgr. Norbert Maur, PhD., Nadácia Pontis, Zelinárska 2, 821 08 Bratislava, e-mail: [email protected]

ČASOPIS ÚSTAVU ETNOLÓGIE SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

Vydáva Ústav etnológie SAVRočník 62 / 2014

3

EDITORIÁLPOTANČOK, Vladimír: Editoriál • 5

ŠTÚDIEMAUR, Norbert: Pragmatické a esencialistické

identity v usudzovaní o sociálnych skupináchmedzi vedcami • 7

PEŠŤANSKÁ, Zuzana: Židovstvo v asimilovanejnukleárnej rodine tretej poholokaustovej ge-nerácie • 30

JANTO, Juraj: Verejný priestor v procese kultúr-nej akcelerácie • 45

MATERIÁLYBUMOVÁ, Ivica: Tajná správa o Slovensku. Do-

kument z prostredia českých štátnobezpeč-nostných zložiek (1947) • 59

BALUCHOVÁ, Božena: Ako slovenskej verejnostimediálne podávať informácie z rozvojovýchkrajín • 71

BLAHOVÁ, Natália: Nadácia Pontis, vznik a vývojnadácie v kontexte formovania mimovládne-ho neziskového sektora na Slovensku • 88

DISKUSIAČECHOVSKÁ, Lucie: Etnická identita Romů

v akademických konfrontacích. Pole etnicityjako nejasný prostor pro vstup do debaty o et-nické identitě Romů • 106

ESEJBEŇOVÁ, Kamila: Bourdieuov náčrt jednej auto-

-analýzy: recenzia, ktorá sa nepodarila • 119

SPRÁVYZa Ing. arch. Igorom Thurzom (15. 8. 1933 – 17.

2. 2014) (Zuzana BEŇUŠKOVÁ) • 129

PhDr. Jan Souček (1946 – 2014) (Rastislava STOLIČNÁ) • 130

Blahoželanie k šesťdesiatke Mgr. Dušana Raticu,CSc. (Daniel LUTHER) • 131

Juraj Zajonc slávi päťdesiatku! (Katarína POPEL-KOVÁ) • 133

PhDr. Juraj Zajonc, CSc., výberová personálna bi-bliografia 1987 – 2013 (Juraj ZAJONC) • 135

RECENZIESéria kníh o bulharskej obci Vojvodovo: Neco Pet-

kov Necov: Dějiny Vojvodova; Marek Jakou-bek: Vojvodovo: Etnografie krajanské obcev Bulharsku; Marek Jakoubek: Vojvodovo:Kus česko-bulharské historie. Tentokrát pře-vážně očima jeho obyvatel; Lenka J. Budilová:Dědická praxe, sňatkové strategie a pojmeno-vání u bulharských Čechů v letech 1900 –1950; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Historie,obyvatelstvo, migrace; Marek Jakoubek: Voj-vodovo: Edno nepoznato češko selo v Bălga-rija (Ján BOTÍK) • 140

Sak a Kolesárová: Sociologie stáří a seniorů; Bú-torová a kol.: Štvrtý rozmer tretieho veku. De-sať kapitol o aktívnom starnutí (VeronikaMACKOVÁ) • 142

Martina Pavlicová: Cestami lidového tance. Zden-ka Jelínková a česká etnochoreologie (Stani-slav DÚŽEK) • 145

Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratislavou(Ľubica VOĽANSKÁ) • 147

Miloš Jesenský a kol.: Gorali. Veľká kniha o Go-raloch Oravy, Liptova a Kysúc (Vojtech BA-GÍN) • 149

Ivan Murin: Neverbálna komunikácia v ritua -lizovanom správaní (Denisa BENČAŤO-VÁ) • 151

OBSAH

1 62 • 2014

4

Pavel Popelka, Walerian Bugel, Jana A. Nová -ková: Podoby víry (výstava a publikácia)

(Martina BOCÁNOVÁ) • 152Pavol Mešťan: Jeruzalem (Igor THURZO) • 154

CONTENTSEDITORIALPOTANČOK, Vladimír: Editorial • 5

ARTICLES

MAUR, Norbert: Pragmatic and EssentialistIdentities in the Reasoning about SocialGroups among Scientists • 7

PEŠŤANSKÁ, Zuzana: Jewishness in an Assimi-lated Nuclear Family of the Third Post-Holo-caust Generation • 30

JANTO, Juraj: Public Space in the Process ofCultural Acceleration • 45

RESEARCH REPORTSBUMOVÁ, Ivica: The Secret Report on Slovakia.

A Document of the Czech State Intelligence(1947) • 59

BALUCHOVÁ, Božena: How to Present Informa-tion on Developing Countries to the SlovakPublic through Media • 71

BLAHOVÁ, Natália: The Establishment and theDevelopment of the Pontis Foundation in theContext of the Formation of the Non-Govern -mental Non-Profit Sector in Slovakia • 88

DISCUSSIONČECHOVSKÁ, Lucie: Ethnic Identity of the Roma

in Academic Confrontations. The EthnicityField as an Unclear Space for Entering the Dis-course on the Ethnic Identity of Roma • 106

ESSAYBEŇOVÁ, Kamila: Bourdieu’s Sketch for an Self-

Analysis: a Failed Review • 119

NEWSRemembering Ing. arch. Igor Thurzo (15 Au-

gust 1933 – 17 February 2014) (Zuzana BE-ŇUŠKOVÁ) • 129

PhDr. Jan Souček (1946 – 2014) (RastislavaSTOLIČNÁ) • 130

Congratulations on the 60th birthday of Mgr.Dušan Ratica, CSc. (Daniel LUTHE • 131

Juraj Zajonc celebrating his 50th birthday! (Ka-tarína POPELKOVÁ) 133

PhDr. Juraj Zajonc, CSc., A selection of his per-sonal bibliography 1987 – 2013 (Juraj ZA-JONC) • 135

BOOK REVIEWS/REVIEW ESSAYSSeries of Books on the Bulgarian Municipality

of Vojvodovo: Neco Petkov Necov: DějinyVojvodova; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Et-nografie krajanské obce v Bulharsku; MarekJakoubek: Vojvodovo: Kus česko-bulharskéhistorie. Tentokrát převážně očima jehoobyvatel; Lenka J. Budilová: Dědická praxe,sňatkové strategie a pojmenování u bulhar-ských Čechů v letech 1900 – 1950; Marek Ja-koubek: Vojvodovo: Historie, obyvatelstvo,migrace; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Ednonepoznato češko selo v Bălgarija (Ján BO-TÍK) • 140

Sak a Kolesárová: Sociologie stáří a seniorů; Bú-torová a kol.: Štvrtý rozmer tretieho veku.Desať kapitol o aktívnom starnutí (VeronikaMACKOVÁ) • 142

Martina Pavlicová: Cestami lidového tance.Zdenka Jelínková a česká etnochoreologie(Stanislav DÚŽEK) • 145

Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratisla-vou (Ľubica VOĽANSKÁ) • 147

Miloš Jesenský a kol.: Gorali. Veľká kniha o Go-raloch Oravy, Liptova a Kysúc (Vojtech BA-GÍN) • 149

Ivan Murin: Neverbálna komunikácia v ritualizo -vanom správaní (Denisa BENČAŤOVÁ) • 151

Pavel Popelka, Walerian Bugel, Jana A. Nováko-vá: Podoby víry (výstava a publikácia) (Mar-tina BOCÁNOVÁ) • 152

Pavol Mešťan: Jeruzalem (Igor THURZO) • 154

5

Časopis Slovenský národopis zažil za posledné roky mnoho rôznych zmien. Jednouz nich bolo aj zaradenie piateho, tzv. anglického čísla v roku 2009, keď okrem štyrochčísiel v slovenčine (prípadne češtine) začali vychádzať na konci roka i monotematické číslav angličtine. V roku 2009 boli hlavnou témou piateho čísla hranice a migranti, v roku 2010materiálna kultúra, v roku 2011 intimita a intímne vzťahy, v roku 2012 konštrukcia a per-cepcia „Orientu“ a vlani bolo anglicky písané číslo venované ochrane nehmotného kultúr-neho dedičstva pod záštitou UNESCO. Anglické vydania si postupne získali svoj okruh či-tateľov a ako naznačil Z. Uherek vo svojej štúdii o obsahovom a tematickom zameranínášho časopisu, aj nových pisateľov: „anglická čísla přitahují poněkud jiný typ autorů nežčísla slovenská a objevují se zde i nová témata“ (Uherek, 2012: 389).1 Ďalším pozitívnymjavom bolo, že do prípravy „anglických“ čísiel sa podarilo zapojiť viacero členov Redakčnejrady. V tomto trende chceme pokračovať aj v roku 2014 a prejsť na model 2+2, čo znamená,že vyjdú síce „len“ 4 čísla Slovenského národopisu, ale pritom každé druhé bude uverejnenév angličtine. Od tejto zmeny si sľubujeme ešte väčšie rozšírenie okruhu prispievateľova pevne veríme, že aj čitateľov. V roku 2014 nás čaká napríklad „anglické“ číslo venovanésúčasnej folkloristike a ďalšie orientované na vizuálnu antropológiu.

Nuž a čo si môžete prečítať v prvom tohtoročnom „slovenskom“ čísle? Už sa stáva v Slo-venskom národopise pomaly tradíciou, že prvé číslo kalendárneho roka obsahuje pestrúzmes príspevkov, ktoré sa „nezmestili“ do predchádzajúceho ročníka, alebo naopak pred-behli ten nadchádzajúci, prípadne stoja mimo tém, ku ktorým smerovali výzvy na publi-kovanie. To však vôbec neznamená, že by to boli menej zaujímavé alebo menej hodnotnépráce. V prvom čísle 62. ročníka sa na stránkach nášho časopisu objavuje niekoľko prácmladých autorov, zaoberajúcich sa rozličnými vedeckými problémami. Zhodou okolnostísa tu vedľa seba ocitlo niekoľko príspevkov riešiacich otázky identity (Norbert Maur,Zuzana Pešťanská, Lucie Čechovská), ale aj problematiku mimovládneho sektora a jehovplyvu na rozvoj spoločnosti (Natália Blahová, Božena Baluchová), či lokalizačné (aleboglokalizačné) procesy v urbánnom prostredí niektorých slovenských sídiel (Juraj Janto).

V štúdii s názvom Pragmatické a esencialistické identity v usudzovaní o sociálnych sku-pinách medzi vedcami sa dozviete niečo, čo ste možno tušili, no doteraz vám na to chýbalkonkrétny dôkaz – že ani vedci, bez ohľadu na to, či skúmajú prírodu alebo spoločnosť,nie sú imúnni voči používaniu etnických stereotypov či iných esencialistických „skratiek

1 62 • 2014

EDITORIÁL

1 Uherek, Z. (2012). Slovenský národopis a etnicita: obsahové a tematické zaměření časopisu. In: Slovenskýnárodopis, 60(4), 395-403.

6 E D I T O R I Á L

v myslení“. Exaktne sa to na základe svojho výskumu pokúsil dokázať Norbert Maur, kto-rého respondenti v určitých chvíľach ako keby zabudli na svoje vzdelanie a začali saspontánne vyjadrovať s používaním predstáv nadobudnutých ešte predtým, v rodine ale-bo v skupine rovesníkov.

O problémoch hľadania identity manželského páru pochádzajúceho z rôznych etnickýchi náboženských prostredí hovorí prípadová štúdia Zuzany Pešťanskej s názvom Židovstvov asimilovanej nukleárnej rodine tretej poholokaustovej generácie. Rozsiahla štúdia Verejnýpriestor v procese kultúrnej akcelerácie, ktorú napísal Juraj Janto, dáva do globálneho kon-textu javy, rozšírené v posledných rokoch u obyvateľov mestských sídiel, ilustrujúc ich napríklade Bratislavy-Petržalky a Stupavy. Štúdia J. Janta je pokračovaním bloku príspevkov,ktoré pripravila Katedra etnológie a muzeológie FiF UK pod názvom Kultúrne procesyv postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizáciou a lokalizáciou a vyšli v Slovenskomnárodopise č. 4 v minulom roku.

Medzi zaujímavé výskumné materiály možno bez pochybností zaradiť príspevok IviceBumovej s názvom Tajná správa o Slovensku. Dokument z prostredia českých tajných štát-nobezpečnostných zložiek (1947), ktorý poodhaľuje okolnosti vzniku tajného dokumen-tu vypracovaného Ministerstvom vnútra Československej republiky na základe hláseníčeských agentov infiltrovaných v slovenskom prostredí v čase procesu s bývalým prezi-dentom Jozefom Tisom. Príspevok zároveň vyhodnocuje obsah tohto tajného materiálua jeho možný dopad na politický vývoj v neskorších rokoch.

Ďalšie dva materiály súvisia s činnosťou mimovládneho sektora či už doma alebo v za-hraničí. Natália Blahová v príspevku Nadácia Pontis, vznik a vývoj nadácie v kontexte for-movania mimovládneho neziskového sektora na Slovensku na základe prístupu k niektorýminterným materiálom dôkladne zmapovala históriu a vývoj tejto nadácie a jej premenyv čase i priestore. Božena Baluchová sa podujala na základe osobnej skúsenosti z terénnejpráce v krajinách východnej Afriky ilustrovať problém Ako slovenskej verejnosti mediálnepodávať informácie z rozvojových krajín a nedostať sa pritom do sporu nielen s novinár -skou, ale aj všeobecne platnou ľudskou etikou. Príspevok Lucie Čechovskej Etnická identitaRomů v akademických konfrontacích... nás pre zmenu prenesie medzi mladých Rómova rómskych aktivistov žijúcich v mestskom prostredí a ich problémy s určením vlastnejidentity, porovnávajúc ich s rôznymi názormi odborníkov z akademickej obce.

Tým sa však obsah čísla zďaleka nekončí. Kamile Beňovej prerástla jej pôvodnezamýš ľaná recenzia knihy do iskrivej eseje s názvom Bourdieuov náčrt jednej auto-analý-zy: recenzia, ktorá sa nepodarila. V nej sa autorka venuje nielen samotnému Bourdieuo-vi, ale aj svojmu vzťahu k nemu a jeho dielu a nachádza niektoré paralely s javmi opísa-nými v jeho práci a situáciou v súčasnom vysokoškolskom prostredí na Slovensku. Dospráv sa dostali nielen gratulácie jubilantom (tentoraz Dušanovi Raticovi a Jurajovi Za-joncovi), ale, bohužiaľ, aj dva nekrológy. Jeden je venovaný Janovi Součkovi, bývalémuriaditeľovi Národního ústavu lidové kultury v Strážnici, a ten druhý je o našom pravidel-nom prispievateľovi v posledných rokoch, pánovi Igorovi Thurzovi, ktorý hoci bol povo-laním architekt, mal veľmi blízko k etnológii vďaka svojmu neutíchajúcemu záujmu o do-kumentáciu a ochranu ľudovej architektúry.

Pevne verím, že aj toto číslo Slovenského národopisu, ukončené celou sériou kniž-ných recenzií novších i starších titulov z pera viacerých autorov a autoriek, si nájde svo-jich čitateľov a nebude pre nich iba zrkadlom doby, ale aj možnou inšpiráciou v (nielen)vedeckej práci.

VLADIMÍR POTANČOK,Ústav etnológie SAV v Bratislave

7

Mgr. Norbert Maur, PhD., Nadácia Pontis, Zelinárska 2, 821 08 Bratislava, e-mail: [email protected]

The paper demonstrates social factors and interactions, which have an effect on rea-soning about ethnic and racial groups among social and natural scientists. On onehand, the results demonstrate the social conditions and interpersonal communicationinteractions, which have an effect on the persistency of essentialist judgment. It tur-ned out that the cognitive system is maintained throughout, no matter what the edu-cation and social background the people come from. On the other hand, the resultsshow that it is not always and in every situation that people behave according to theessentialist model. Therefore, in the thesis I point out also other various social factorsand interpersonal discourse interactions, which have an effect upon the overlappingof essentialist judgment. The paper demonstrates psychological essentialism is per-manent and is not possible to overlay it completely, only partially, through educationderived from pragmatic images, through liberal family background and under the in -fluence of peer groups and institutions in which they are held, and expressed prag-matic socio-value attitudes.

Key words: essentialism, mental representations, ethnicity, race, social sociology

Kľúčové slová: esencializmus, mentálne reprezentácie, etnicita, rasa, ľudová sociológia

ÚVOD

Viaceré výskumy reprezentácií sociálnych skupín ukázali (Hirschfeld, 1998; Verkuy-ten, 2006; Kanovský, 2007, 2009a), že existuje psychologický mechanizmus, ktorý spo-lu so sociálnymi interakciami produkuje esencialistické predstavy o niektorých sociál-nych skupinách, a tento mechanizmus sa nedá úplne odstrániť alebo prekryť. Cieľomtejto štúdie je ukázať, v akých sociálnych kontextoch, s akým rodinným a so ciálnymzázemím a pri ktorých komunikačných interakciách sa esencialistický systém aktivi-zuje alebo neaktivizuje u sociálnych a prírodných vedcov. Prezentovať tu budem nie -

1 Štúdia je prepracovanou verziou dvoch kapitol dizertačnej práce Esencialistické reprezentácie sociál-nych skupín u prírodných a sociálnych vedcov z roku 2013.

1 62 • 2014ŠTÚDIE

PRAGMATICKÉ A ESENCIALISTICKÉ IDENTITY V USUDZOVANÍ O SOCIÁLNYCH SKUPINÁCH MEDZI VEDCAMI1

NORBERT MAUR

8 Š T Ú D I E

ktoré inštitucionálne, sociálne podmienky, ale aj medziľudské komunikačné inter -akcie, ktoré vstupujú ako spúšťač esencialistického kategorizovania a usudzovaniao etnických skupinách, alebo ako faktor na neaktivovanie esencializmu. Ukážem vplyvtypu vzdelania ako sociálneho faktoru na usudzovanie o sociálnych skupinách, ďalejvplyv socializácie v rodine a mimo rodiny, ktoré mali vplyv na produkovanie aleboneprodukovanie esencialistických reprezentácií o sociálnych skupinách. Analyzovalsom aj komunikačné interakcie, do ktorých respondenti vstupovali – konkrétne vzťahk osobe/osobám o ktorej/ktorých respondent hovoril, alebo charakter situácie, pri ktorej sa rozpráva o etnických/rasových skupinách a okolnosti samotného výskumu– miesto, čas výskumu, vzťah medzi respondentom a výskumníkom.

TEORETICKÁ ČASŤ

V štúdii vychádzam z predpokladu, ktorý potvrdili viacerí vedci (Hirschfeld, 1998,1994; Gelman, 2003, 2004), že klasifikovanie sociálnych skupín organizujú dva navzá-jom prepojené psychologické mechanizmy – ľudová sociológia a esencializmus. Každýčlovek aj bez systematického inštitucionálneho vzdelávania intuitívne dokáže implicit-ne či explicitne zaradiť seba i druhých do určitých sociálnych skupín. Ukázalo sa, že ajmalé deti organizujú svoje poznanie o sociálnych skupinách v rámcoch ľudovej teórie.Dôkazom je napríklad, že majú abstraktnú predstavu rodiny – do zoznamu členov rodi-ny dokážu zaradiť aj tých, ktorí s nimi nebývajú alebo sa s nimi stretávajú zriedkavejšie(Hirschfeld, 1989). Ľudská myseľ, zasadená do určitého sociálneho prostredia, sa pod-ľa zistení vedcov v každom takomto sociálnom prostredí cielene zameriava na informá-cie o sociálnych skupinách, vyhľadáva ich a klasifikuje podľa pravidelných vzorova štrukturácií, ktoré majú sociálne i kognitívne príčiny.

Keďže objektom výskumu boli samotní vedci – ľudia s vysokoškolským vzdelaním,je potrebné zmieniť sa aj o expertíze samotných vedcov. V štúdii skúmam, v akých prí-padoch sa u expertov v istej oblasti aktivuje expertný model, a v akých prípadoch tzv.ľudový. Ericsson a Kintsch (1995) ukázali, že vedomosti expertov sú kódované okolokľúčových konceptov a postupov riešenia, ktoré umožňujú spoľahlivé vyhľadanie a po -užitie kedykoľvek je daná vedomosť (expertíza) relevantná. Naopak, ľudia s menšímizručnosťami, menšou expertízou používajú každodenné pojmy a koncepty.

Ľudová sociológia však nie je mechanizmus na spracovávanie informácií o jednotli-vých sociálnych skupinách. Ľudová sociológia je iba nástroj ako organizovať poznanie.To, aké sociálne skupiny bude organizovať, určí až konkrétne vonkajšie prostredie – te -da historické, politické, ekologické, sociálne a iné podmienky.

V nadväznosti na naivnú sociológiu pôsobí na organizovanie predstáv o sociálnych sku-pinách ďalší psychologický mechanizmus, ktorým je esencializmus. Ide o pohľad, pri kto-rom majú kategórie samostatnú realitu alebo prirodzenosť, ktorú človek nemôže priamopozorovať, ale ktorá dáva človeku jeho identitu. Inými slovami, esencializmus je predstava,podľa ktorej príslušníci vybraných sociálnych skupín majú v sebe skrytú vnútornú vlastnosť,ktorá je zodpovedná za ich vonkajšie správanie, určuje ich identitu a ľudia tých to členovsociálnych skupín kategorizujú do prirodzených druhov (Gelman, 2003).

Tu prezentovaný esencializmus nie je metafyzický2 ani metodologický,3 ale repre-

2 Metafyzický vo význame, že esencia sa nachádza vo svete.3 Aj napriek tomu, že na Slovensku od 80. rokov 20. stor. postupne ustupoval v metodológii etnológie

9N o r b e r t M a u r

zentačný (psychologický). To znamená, že sami ľudia si reprezentujú esenciu ako nie-čo reálne existujúce, no pritom ťažko pozorovateľné a skryté, čo človeku určuje iden-titu a čo je zodpovedné za jeho vonkajšie správanie. Ľudia ani nemusia explicitne popí-sať, v niektorých prípadoch ani nevedia čo je presne tá skrytá vlastnosť. Implicitne siju však reprezentujú ako reálne existujúcu. Ľudia sami veria, že určité kategórie sú pri-rodzenými druhmi, že sú skutočné a zakorenené v prírode. Ľudia sami veria, že je tamnejaká nepozorovateľná vlastnosť a táto vlastnosť určuje pozorovateľné vonkajšie zna-ky, správanie a nakoniec pri esencializme ľudia sami veria, že každodenné slová reflek -tujú túto štruktúru reálneho sveta – inými slovami veria, že kategórie ako Slovák,Maďar, žena, muž sa priamo projektujú do prirodzených druhov vo svete (Gelman,2003: 7).

Esencializmus, a teda reprezentácie konkrétnych sociálnych skupín (napr. etnickéalebo rasové) majú silný indukčný a inferenčný potenciál. Indukcia je jednou z najdô-ležitejších funkcií kategórií. Kategórie sú chápané ako nástroj na organizovanie a trie-denie poznania, ale okrem tejto základnej funkcie slúžia tiež na riadenie našich očaká-vaní a podporujú induktívne inferencie o nových vlastnostiach a správaní členov danejkategórie (Coley et al., 1999). Ľudia dokážu aj z veľmi málo pozorovaných vlastnostíalebo iba na základe pomenovania kategórie odvodiť množstvo ďalších iných vlastnos-tí, alebo zovšeobecniť správanie danej kategórie na základe zovšeobecnenia jednotli-vých prípadov. Niektoré prirodzené kategórie produkujú v mysli ľudí infe rencie aj pozabežnú každodennú skúsenosť (Hirschfeld, 1998: 121-122). Výsledkom týchto indukciía inferencií pri reprezentovaní si sociálnych skupín sú stereotypy, ktoré považujem zakategórie sociálnych skupín.

Pri skúmaní usudzovania o etnických a rasových skupinách neprechádzam v nija-kom prípade do čistého, psychologického kognitivizmu. V sociálnom svete je množ-stvo nejednoznačných situácií, na základe ktorých je svet interpretovaný (Brubaker,Loveman, Stamatov, 2004: 44), preto aj usudzovanie o etnických a rasových skupináchmôže byť rôzne – nemusí byť za každých okolností esencialistické. Inými slovami, aksa zmení napríklad kontext príbehu, v ktorom sa rozpráva o etnických identitách, ľudianemusia usudzovať v niektorých situáciách o týchto identitách esencialisticky – môžuo nich usudzovať pragmaticky. Usudzovať pragmaticky možno v rôznych rovinách: 1)pri identifikácii druhých ľudí umožnenie druhému človeku samému si určiť, k akejidentite sa daný človek prikloní, 2) nemožnosť určenia konkrétnej identity, ale zároveňpriklonenie sa k nejakej neurčitej jednej identite, 3) viacvrstvová identita, pričom kaž-dá z nich je jedinečná a jej určenie závisí od okolností a kontextu (pohlavie, rasa, etni-cita).

To, že v jednej situácii môže človek usudzovať o členoch etnickej skupiny esencia-listicky, zatiaľ čo v inej situácii alebo inom kontexte rozprávania pragmaticky, nezna-mená, že ľudia usudzujú nekonzistentne alebo že by to implikovalo vyvrátenie konzis-tentného esencialistického usudzovania. Ako ukázal Kanovský (2009b) na príkladez Vernára a Storožnice, ľudia nemusia vždy a za každých okolností usudzovať esencia-

pod vplyvom Frederica Bartha (1969) primordialistický (esencialistický) prístup, môžeme nájsť ajdnes ešte v prácach niektorých vedcov tendencie chápať národ ako vopred danú, substanciálnu skupi-nu, aj keď sa explicitne prikláňajú k sociálnemu konštruktivizmu. Príkladom prístupu vnímania náro-da ako pevne danej entity je napr. Smith (2008), ktorý definuje národ ako „pomenované, samo sebadefinujúce ľudské spoločenstvo, ktorého členovia rozvíjajú zdieľané mýty, spoločnú pamäť, symboly,hodnoty a tradície, obývajú a identifikujú sa s historickou domovinou, vytvárajú, šíria typickú verejnúkultúru a dodržiavajú zdieľané zvyky a spoločné zákony“ (Smith, 2008, citované vo Findor, 2009: 109).

10 Š T Ú D I E

listicky, ale môžu sa uchyľovať k rôznym typom usudzovania a konania. Avšak usudzo-vanie o etnickej identite je na svojej úrovni výlučné a konzistentné (Kanovský, 2009b:28-30). Ukážem, za akých okolností a v akých kontextoch tí istí ľudia usudzujú prag-maticky a kedy esencialisticky klasifikujú.

V práci nepoužívam identitu ako analytický pojem, ani striktne ako kategóriu praxev Brubakerovom ponímaní (Brubaker, Cooper, 2000; Brubaker, 2002).4 Identitu chá-pem ako jednu z mnohých mentálnych reprezentácií, teda ako kategóriu mysle (Hirsch -feld, 1998: 187), a zároveň aj ako druh a vodidlo sociálnych, komunikatívnych interak-cií, teda aj ako kategóriu sociálneho správania.

METODIKA A METODOLÓGIA

Terénny výskum prebiehal postupným zberom dát s prestávkami od apríla 2010 domája 2012. Výskumnú vzorku tvoria 18 respondenti, ktorí vyštudovali jeden zo sledo-vaných vysokoškolských odborov (archeológia, antropológia, humánna geografia,environmentalistika, etnológia) a v súčasnosti pokračujú vo vedeckej, výskumneja/alebo pedagogickej práci v danom odbore. Výber práve týchto odborov bol z dôvoduaj možného tematického odborného zamerania na etnické/rasové skupiny,5 teda abybolo možné v práci ďalej argumentovať a porovnať reprezentácie sociálnych skupín aju ľudí, ktorí môžu mať metodologickú znalosť o spoločenských procesoch, ktorí etni-citu/rasu berú ako objekt svojich výskumov, aj tých, ktorých metodologická znalosťo sociálnych procesoch je čiastková alebo anekdotická, prípadne vychádza z esencia-listických predstáv. Z každého odboru okrem etnológie a environmentalistiky sú štyriarespondenti.

Čo sa týka dosiahnutého stupňa vzdelania a akademického titulu, z osemnástichrespondentov je jeden profesor, štyria docenti, piati respondenti s akademickým titu-lom PhD., traja s akademickým titulom PhDr. a piati informátori s ukončeným magis-terským štúdiom, z nich štyria v čase výskumu pokračovali na doktorandskom štúdiu.Pokiaľ ide o vekové rozdelenie, piati respondenti sú narodení v päťdesiatych rokoch,jeden respondent v šesťdesiatych rokoch, siedmi respondenti v sedemdesiatych rokocha piati respondenti v osemdesiatych rokoch. Jedenásť informátorov sú muži, sedemženy.

Čo sa týka pomerného zastúpenia rôznorodosti metodologického zamerania jednot -livých respondentov, vo vzorke je 11 respondentov, ktorí majú metodologické zamera-nie vychádzajúce z esencialistických predpokladov (využívajúci popisné metódy,objektivistický prístup ku skúmaniu etnicity/rasy, biologický determinizmus), a 7 res-

4 Brubaker s Cooperom navrhujú, aby sa pojem identita a ostatné jeho prívlastky brali ako kategória praxe,nie ako kategória analýzy. Namiesto statických pojmov navrhujú využiť termíny ako „identifikáciaa kategorizácia“ – slovesá, ktoré nereifikujú identitu, pretože kategorizácia je vlastná každému, aleidentitu nemusia mať takú ako to niekto (štát) očakáva. Identitu vnímajú ako kategóriu praxe a zdôrazňujúdynamickú formu etnických skupín, ktoré existujú iba cez percepciu, interpretácie, reprezentácie, ka-tegorizácie a identifikácie v nejednoznačných situáciách (Brubaker, Cooper, 2000; Brubaker, 2002).

5 Termín rasové a/alebo etnické skupiny používam v práci ako emický pojem. Uvedomujem si, že tietotermíny nie sú epistemologické, ale ide o konštrukty, ktoré sa používajú v bežnom jazyku. Ide o ter-míny, ktorými ľudia konceptualizujú ľudský svet do zreteľných (odlišných) typov – do prirodzenýchdruhov, na základe rôznorodých znakov. Ak teda v práci používam termíny rasa, etnicita alebo ichsynonymá, mám tým na mysli kategórie, ktoré ľudia používajú na esenciálne kategorizovanie ľudí doprirodzených druhov. Vymedzenie čo je a čo už nie je rasová alebo etnická skupina bolo pri výskumeponechané na respondentov.


pondentov, ktorí majú metodologické a teoretické zameranie vychádzajúce z pragma-tických a neesencialistických predpokladov (využívajúci konštruktivizmus, dekon-štruktivizmus, znalosti z kognitívnych vied).

Neesencialistickými identitami (predstavami) v štúdii nazývam tie, ktorými ľudia ka-tegorizujú sociálne skupiny tak, že v identite nepostulujú kauzálnu účinnosť vnútorných(skrytých) vlastností na vonkajšie správanie. Teda ide o také identity, kde ľudia na so-ciálnu kategorizáciu produkujú fluidné identity, meniace sa v čase a priestore – statusovéidentity, vek atď. Pragmatické identity sú na prvý pohľad tiež neesencialistické, ľudiavyhlasujú, že tieto identity sa môžu zmeniť alebo si človek môže sám vybrať identitu.Avšak aj zmena identity alebo výber identity neznamená neesencialistické usudzovanie.Znamená to len, že sa neusudzuje esencialisticky v silnom zmysle ako jediná a nemennáesencia. Človek si ale aj tak nakoniec podľa pragmatických predstáv musí vybrať akúsietnickú identitu, ktorá je nakoniec tiež podľa predstáv nemenná. V štúdii budem pretopoužívať termíny neesencialistické identity (predstavy, usudzovanie) a pragmatickéidentity (predstavy, usudzovanie) v rozličných významoch.

Popri inštitucionálnom faktore – type vzdelania, ako jeden z ďalších faktorov navysvetlenie usudzovania o sociálnych skupinách v komunite prírodných a sociálnychvedcov považujem za dôležitú socializáciu a sociálno-komunikačné interakcie podmie-nené lokálnym prostredím. Pri socializácii tu myslím vplyv socializácie v rodinea mimo rodiny a pod komunikačnými interakciami konkrétne situácie, ovplyvnenékonkrétnym lokálnym prostredím alebo kontextom.

Socializáciu chápem ako akceptáciu hodnôt, štandardov, zvykov v skupine, ako ajschopnosť prispôsobiť sa a fungovať v širšom kontexte sociálnych vzťahov. Tieto hod-noty alebo štandardy nie sú však prenášané mechanicky z generácie na generáciu, alekonštruované každou ďalšou generáciou. Tento prenos konkrétnych foriem hodnôt,zvykov sa deje samozrejme nielen v rodine, ale aj mimo nej. V socializácii dávajú rodi-čia deťom vstupy na to, ktoré sociálne skupiny sú dôležité a ako sa k nim správať. Mno-hé z týchto inštrukcií sú prezentované navonok rutinne, prenášané ako tradičné javy(Grusec, Davidov, 2007: 284-308). Tradičné kultúrne javy chápem ako udalosti, ktorésú príkladmi sociálnej interakcie, opakujúce sa a sú psychologicky významné (Boyer,1990).

Na sledovanie socializácie v rodine a mimo rodiny ako vplyvu na usudzovanie o et -nických a rasových skupinách slúžilo počas výskumu pozorovanie tradície v rodine,ekonomického statusu rodiny a správania sa alebo konania respondenta v dospelosti.Ďalej som sprostredkovane sledoval aj úsudky, ktoré vynášali rodičia respondentovo etnických alebo rasových skupinách. Úsudky som získaval nepriamo od respondentav rámci biografického rozprávania o rodine, vo forme poznámok, komentárov alebokonverzácií v rodine.

V rodine boli ďalej v rámci socializácie a prenosu tradícií sledované dáta vzťahujúcesa k náboženstvu – správanie, konanie a úsudky v rodine. Na základe získaných dátsom respondentov rozdelil na skupinu s príklonom ku konzervatívnej výchove (12 res-pondentov) a skupinu s príklonom k liberálnej výchove (6 respondentov). Konzerva-tívnou alebo liberálnou výchovou nemyslím politickú výchovu – vplyv politických kon-ceptov, ale výchovu v rodine – sociálny kontext.

Ďalší z lokálnych faktorov vplývajúci na charakter usudzovania o etnických a raso-vých skupinách bola okrem socializácie v rodine aj socializácia mimo rodiny v súčas-nosti v rovesníckych skupinách a inštitúciách. Sledoval som dáta z rozprávania respon-dentov o ich voľnom čase – zo strany respondentov prehľad o súčasnom kultúrnom

12 Š T Ú D I E

a spoločenskom dianí (aktívna účasť na diskusiách o súčasných témach vo svete/naSlovensku, návšteva divadla, koncertov atď.), alebo aktívna či pasívna angažovanosťrespondentov na aktivitách občianskych združení. Charakter postojov v rovesníckychskupinách alebo inštitúciách určoval zaradenie respondentov do skupiny, kde inštitú-cie a rovesnícke skupiny zastávajú a vyjadrujú esencialistické sociálno-hodnotovépostoje (8 respondentov), a kde inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajú a vyjadrujúpragmatické sociálno-hodnotové postoje (10 respondentov).

Komunikačné interakcie ako jeden z ďalších faktorov vplývajúcich na usudzovanieo sociálnych skupinách boli pri výskume analyzované ako súbor kontextuálnych situá-cií, v ktorých respondenti usudzovali o sociálnych skupinách. Sledoval som priestoro-vé a časové hľadisko, vplyv výskumníka ako osoby na charakter materiálu, premennéaké vstupovali do obsahu výpovede – osoby, ktoré boli zaraďované do sociálnych sku-pín a ich vzťah k nim.

Respondentov som získaval priamym oslovením e-mailovou komunikáciou alebotelefonicky. Šesť respondentov som poznal osobne. Osem respondentov som získal nazáklade odporučenia oslovených respondentov, avšak ich osloveniu predchádzalo sle-dovanie vyváženosti výskumnej vzorky. Zvyšní štyria respondenti boli oslovení výbe-rom tak, aby výsledná výskumná vzorka bola opäť čo najvyváženejšia vzhľadomk veku, pohlaviu alebo metodologickému zameraniu.

Empirický materiál bol získavaný opakovanými hĺbkovými rozhovormi s respon-dentmi. Rozhovory s respondentmi sa odohrávali na rôznych miestach. Všetky tri(príp. dva) rozhovory sa odohrávali buď na jednom mieste (pracovňa, pracovisko,krčma, kaviareň) alebo sa miesta striedali (prvý rozhovor v pracovni, druhý, tretí v ka -viarni, v krčme alebo u respondenta doma). Rozhovory boli so súhlasom informátorovnahrávané na diktafón a okolnosti každého rozhovoru boli počas trvania výskumuzaznamenávané v terénnom denníku.

Témy v rozhovore boli zamerané na biografické rozprávanie o rodine, emigráciu dozahraničia, tému Rómovia na Slovensku, multikulturalizmus, štúdium alebo výskumv zahraničí, biografické rozprávanie o revolúcii 1989, cestovanie, utečenci. Témy bolidiskutované v rámci voľného rozhovoru počas stretnutia a cieľom týchto rozhovorovbolo nájsť implicitné esencialistické vzory v usudzovaní o sociálnych skupinách. Kaž-dý rozhovor bol následne analyzovaný v kontexte respondentovej výpovede – miestarozhovoru, času, osoby respondenta. Môže sa zdať, že výpovede respondentov zasade-né do kontextu tém, o ktorých bol vedený rozhovor, predurčujú esencialistické usu-dzovanie o sociálnych skupinách a že samotný výskum je efektom pre esencialistickéusudzovanie o sociálnych skupinách. Na jednej strane súhlasím s tvrdením, že existujúspúšťače, kontextuálne interakcie, ktoré aktivizujú esencialistické usudzovanie – či užje to mediálny, rodinný diskurz alebo konkrétna komunikačná medziľudská interakcia.Avšak na strane druhej sa ukazuje, že aj bez týchto kontextuálnych priamych vstupov(viažucich sa na témy o sociálnych skupinách) sami respondenti dokážu esencialistic-ky usudzovať (Buzalka, 2009), dokonca to potvrdzujú aj niektoré dáta z môjho výsku-mu. Aj bez priamej inštrukcie alebo otázky usudzovali niektorí respondenti o etnic-kých skupinách esencialisticky. Dialo sa to napríklad pri rozprávaní rodinnej histórie,ktorá ako téma na rozprávanie neimplikuje nevyhnutnosť rozprávať v etnických termí-noch.

Kvôli sledovaniu vplyvov jednotlivých inštitucionálnych a sociálnych faktorov bolakaždá výpoveď o sociálnych skupinách rozdelená do štyroch skupín podľa toho, akévlastnosti respondenti pripisovali sociálnym skupinám:


1) skupinové vnútorné vlastnosti (napr. „Taliani, oni sú takí horkokrvní, majú v sebetaké niečo“),

2) skupinové vonkajšie vlastnosti (napr. „Nemci sú poriadkumilovní“),3) individuálne vnútorné vlastnosti (napr. „Kamarát Brazílčan, on ten tanec má v se -

be“) a4) individuálne vonkajšie vlastnosti (napr. „Kamarát z Írska, on je taký veselý“).

Vlastnosti 1) skupinové vnútorné sú také, v ktorých respondenti určili kauzálnyvzťah medzi vonkajším prejavom sociálnej skupiny a vnútornou skrytou vlastnosťou– esenciou. 2) skupinové vonkajšie vlastnosti sú tie, pri ktorých respondenti popisujújednotlivé vlastnosti sociálnych skupín, ale nedávajú vonkajší prejav do kauzálnej sú-vislosti s vnútornou skrytou vlastnosťou. Vlastnosti 3) individuálne vnútorné sú ta-ké, kde respondenti na konkrétnom príklade – jednotlivcovi postulujú kauzálnyvzťah medzi vnútornou esenciou a vonkajším prejavom. Napokon 4) individuálnevonkajšie vlastnosti sú také, kde respondenti za príčinu vonkajšieho správaniajednot livca neurčujú vnútornú skrytú vlastnosť, ale prejav individuálnej povahy. Roz-delením každej výpovede o sociálnych skupinách som chcel zistiť, či v samotnýchprehovoroch sociálni a prírodní vedci usudzujú esencialisticky alebo pragmaticky,a ktorý faktor je vysvetľujúci na aktivovanie alebo neaktivovanie esencialistických re-prezentácií.

Získané údaje o pripisovaných skupinových alebo individuálnych vlastnostiach bolinásledne štatisticky spracované non-parametrickým testom Kolmogorov-Smirnov (Cor-der, Foreman, 2009). Test je vhodný (má väčšiu štatistickú silu) pre menšie vzorky (do25 respondentov). Na základe testu bolo možné zistiť, či sociálne faktory korelu jú s opi-sovanými vlastnosťami. Test zisťoval, či sledované sociálne faktory majú signifikantnývplyv na reprezentácie sociálnych skupín, verbálne vyjadrované cez vonkajšie a vnútornévlastnosti sociálnych skupín.

Pri sledovaní inštitucionálnych a sociálnych faktorov, vplývajúcich na produkovaniealebo neprodukovanie esencialistických predstáv, som dával dôraz na tri konkrétnevplyvy. V rámci predpokladov bola stanovená výskumná otázka a hypotéza:

Otázka 1) Aké inštitucionálne a sociálne faktory pôsobia na produkovanie esencia-listických reprezentácií sociálnych skupín?Hypotéza 1a) Na produkovanie esencialistických reprezentácií sociálnych skupínvplýva esencialistické metodologické zameranie respondentov, socializácia v rodinevychádzajúca z konzervatívnej výchovy respondentov a socializácia mimo rodiny,vychádzajúca z vplyvu rovesníckych skupín a inštitúcií, zastávajúcich a vyjadrujú-cich esencialistické sociálno-hodnotové postoje.Hypotéza 1b) Na neprodukovanie esencialistických reprezentácií sociálnych skupínvplýva pragmatické metodologické zameranie respondentov, socializácia v rodinevychádzajúca z liberálnej výchovy respondentov a socializácia mimo rodiny, vychá-dzajúca z vplyvu rovesníckych skupín a inštitúcií, zastávajúce a vyjadrujúce pragma-tické sociálno-hodnotové postoje.

Prvá otázka sleduje, v akom konkrétnom sociálnom prostredí sa esencializmus akti-voval. Druhá otázka sleduje, v ktorých konkrétnych kontextoch sa produkujú esencia-listické alebo pragmatické reprezentácie:

14 Š T Ú D I E

Otázka 2) Aké komunikačné interakcie vplývajú na charakter usudzovania o sociál-nych skupinách?Hypotéza 2) Na charakter usudzovania o sociálnych skupinách vplýva prostredie,čas, sociálny vzťah s osobou, o ktorej sa usudzuje alebo s ktorou sa o sociálnych sku-pinách rozpráva.

SOCIÁLNE FAKTORY VPLÝVA JÚCE NA ESENCIALISTICKÉ ALEBO PRAGMATICKÉ USUDZOVANIE O SOCIÁLNYCH SKUPINÁCH

Esencialistické a pragmatické predpoklady vo vzdelaní

Ako jeden zo zásadných faktorov vplývajúci na usudzovanie o sociálnych skupináchbolo identifikované vzdelanie. Sledoval som charakter teoretického a metodologickéhozamerania. Niektoré teoretické a metodologické zamerania, vychádzajúce z esencialis-tických predstáv, využívajú vedci pri usudzovaní o sociálnych skupinách na vedomú ar-gumentáciu, ktorá podporuje esencialistické usudzovanie. Ide najmä o metodologickýobjektivizmus, ktorý chápe etnickú skupinu ako pevne danú samostatnú kultúrnu jed-notku, alebo pluralistický multikulturalizmus, ktorý berie do úvahy ontologickú platnosťkultúrnych diferencií, analógie z prírodných vied, ktoré sú využívané na podporu esen-cialistického klasifikovania, prípadne kartografické metódy, ktoré zoskupujú etnickéznaky a vytvárajú z nich homogénnu ucelenú skupinu. Pri vedomom usudzovaní o et-nických skupinách produkovali viac esencialistické identity tí respondenti, ktorých me-todologické a teoretické zameranie vychádzalo z reifikovaných nacionalistických ter-mínov – identita, národ a pod.

Na druhej strane vzdelanie vychádzajúce z pragmatických alebo neesencialistic-kých predstáv sa podieľa na aktivovaní expertného modelu namiesto esencialistickéhousudzovania o sociálnych skupinách. Ide napríklad o konštruktivizmus, pri ktorom jeurčenie identity na vôli človeka (ale v konečnom dôsledku je aj táto identita nemenná– esencialistická), alebo dekonštrukcia ako metóda, ktorá kriticky analyzuje tradičnépojmy, prípadne metodologické zameranie na lokálne procesy, pri ktorých sa neoperu-je s kategóriami etnicita, národnosť, národ ako s predmetom výskumu. Ľudia s takými-to znalosťami a metodologickým zameraním argumentujú proti esencializmu a ľudovýmodel nahrádza expertný. Esencializované usudzovanie o etnických skupinách sa ako-by vypína pri prezentovaní naučených názorov získaných vzdelaním. Napriek tomuv špecifických kontextoch aj títo ľudia usudzujú esencialisticky. Esencializovanie sanedá vymazať alebo úplne deaktivovať.

Počty jednotlivých okódovaných popisovaných vlastností sociálnych skupín pouka-zujú na esencialistické usudzovanie u respondentov, ktorých metodologické a teoretic-ké vzdelanie je postavené najmä na esencialistických princípoch. Počty jednotlivýchokódovaných popisovaných vlastností sociálnych skupín sú uvedené v tabuľkách č. 1.1a č. 1.2.


Tab. 1.1 Vzdelanie vychádzajúce z esencialistických predstávpočet počet počet počet

skupinových skupinových individuálnych individuálnychvnútorných vonkajších vnútorných vonkajších

respondent vlastností vlastností vlastností vlastností5 14 13 2 66 6 3 2 37 18 3 1 18 5 2 0 01 8 4 1 23 2 4 2 110 15 6 2 79 7 1 0 112 7 2 0 011 11 8 2 113 8 3 2 3

spolu 101 49 14 25

Tab. 1.2 Vzdelanie vychádzajúce z pragmatických predstávpočet počet počet počet


respondent vlastností vlastností vlastností vlastností15 2 3 0 418 0 2 0 017 10 4 1 014 5 3 0 14 0 1 0 02 4 5 0 019 4 5 1 0

spolu 25 23 2 5

Dáta ukazujú, že viac popisovaných vlastností sociálnych skupín je v skupine res-pondentov, ktorých vzdelanie vychádza z esencialistických predstáv. Za argumentvplyvu typu vzdelania na aktivovanie esencialistického usudzovania hovorí aj porov-nanie skupinových vnútorných vlastností a skupinových vonkajších vlastností. Nielenv skupine respondentov, ktorých vzdelanie vychádza z esencialistických predstáv, jeviac vnútorných ako vonkajších vlastností sociálnych skupín, ale je ich aj viac v porov-naní so skupinou respondentov, ktorých vzdelanie vychádza z pragmatických pred-stáv.

Ak použijeme presné štatistické analýzy, non-parametrický test Kolmogorov-Smir-nov ukazuje, že typ vzdelania (esencialistické vs. pragmatické) má signifikantný vplyvna skupinové vnútorné a individuálne vnútorné vlastnosti: skupinové vnútorné vlast-nosti ľudia s esencialistickým vzdelaním uvádzajú signifikantne viac (p < 0,016), rov-nako ako individuálne vnútorné vlastnosti (p < 0,046). Pokiaľ ide o vonkajšie vlastnos-ti, medzi týmito skupinami nie je signifikantný rozdiel (p > 0,05). Ukazuje sa, že typvzdelania má veľmi signifikantný vplyv na skupinové vnútorné a individuálne vnútor-

16 Š T Ú D I E

né vlastnosti, ale nemá signifikantný vplyv na skupinové vonkajšie ani na individuálnevonkajšie vlastnosti. Dokonca aj výpočty veľkosti efektu ukazujú, že tento jav je výraz-ný, pretože typ skupiny vysvetľuje v prípade skupinových vnútorných vlastností 68%variancie a v prípade individuálnych vnútorných vlastností 55%. Dôraz na vnútornévlastnosti v korelácii so vzdelaním, vychádzajúce z esencialistických predstáv, po -tvrdzuje hypotézu o vplyve typu vzdelania na esencializovanie etnických a rasovýchskupín.

Tab. 1.3 Vzťah vlastností a typu vzdelaniaTest Statisticsa

skupinové skupinové individuálne individuálnevnútorné vonkajšie vnútorné vonkajšie

Most Absolute ,675 ,273 ,545 ,532Extreme Positive 0,000 ,013 0,000 0,000Differences Negative ,675 -,273 -,545 -,532Kolmogorov-Smirnov 1,397 ,564 1,128 1,101ZAsymp. Sig. (2-tailed) ,040 ,908 ,157 ,177Exact Sig. (2-tailed) ,016 ,527 ,046 ,077Point Probability ,008 ,106 ,021 ,030a. Grouping Variable: typ_vzdelania

Vzdelanie samotné však nie je jediným a dostatočným faktorom vplývajúcim na pro-dukovanie esencialistických predstáv. Z porovnania tabuľky medzi dvoma skupinamis rozličným typom vzdelania však zároveň ani nevyplýva, že vzdelanie vychádzajúcez pragmatických predstáv pôsobí ako faktor na neprodukovanie nijakých esencialistic-kých predstáv. Ukazuje sa (a počty skupinových vnútorných vlastností z tabuľky 1.2tomu už napovedajú), že ani vzdelanie vychádzajúce z pragmatických predstáv v nija-kom prípade nevedie k neprodukovaniu esencialistických reprezentácií.

SOCIALIZÁCIA V RODINE – KONZERVATÍVNE A LIBERÁLNERODINNÉ ZÁZEMIE

Ako ďalší faktor, vplývajúci na usudzovanie o sociálnych skupinách, bola sledovanásocializácia v rodine. Na pretrvávanie esencialistických predstáv konkrétne vplýva kon-zervatívne rodinné zázemie (nacionálne orientovaní rodičia, nábožensky založení rodičiaa pod.), a naopak liberálne rodinné zázemie pôsobí ako faktor na nepoužívanie esencia-listických reprezentácií. Opäť však samotné liberálne rodinné zázemie nepôsobí na od-stránenie psychologického esencializmu a ľudia aj napriek liberálnemu prostrediuv rodine v iných konkrétnych komunikačných kontextoch usudzujú esencialisticky.

Respondenti, vychovávaní v konzervatívnom prostredí s nacionálne orientovanýmirodičmi, nábožensky založenými rodičmi a pod., boli takmer po celý čas rozhovorunáchylní produkovať esencialistické kategórie a aj esencializovať etnické a rasové sku-piny. Ukázalo sa to aj pri sledovaní kvality opisovaných vlastností pri rozprávanío etnických/rasových skupinách alebo jednotlivcoch z týchto skupín. Rozdelenie okó-dovaných opisovaných vlastností je uvedené v tabuľkách č. 2.1 a č. 2.2, výsledok testuKolmogorov-Smirnov v tabuľke č. 2.3 .


Tab. 2.1 Konzervatívne rodinné zázemiepočet počet počet počet


respondent vlastností vlastností vlastností vlastností5 14 13 2 66 6 3 2 37 18 3 1 11 8 4 1 23 2 4 2 119 4 5 1 017 10 4 1 014 5 3 0 110 15 6 2 712 7 2 0 011 11 8 2 113 8 3 2 3

spolu 108 58 16 25

Tab. 2.2 Liberálne rodinné zázemiepočet počet počet počet


respondent vlastností vlastností vlastností vlastností15 2 3 0 48 5 2 0 04 0 1 0 02 4 5 0 09 7 1 0 118 0 2 0 0

spolu 18 12 0 5

Počet okódovaných skupinových vlastností je v skupine respondentov s konzerva-tívnym rodinným zázemím väčší, aj keď nie signifikantne. V tejto skupine je aj vyššípočet skupinových vnútorných vlastností v porovnaní so skupinovými vonkajšímivlastnosťami, ako aj v porovnaní s počtom skupinových vnútorných vlastností v skupi-ne respondentov s liberálnym rodinným zázemím.

Tab. 2.3 Vzťah vlastností a typu zázemiaTest Statisticsa


Most Absolute ,583 ,583 ,833 ,417Extreme Positive 0,000 0,000 0,000 0,000Differences Negative -,583 -,583 -,833 -,417Kolmogorov-Smirnov 1,167 1,167 1,667 ,833ZAsymp. Sig. (2-tailed) ,131 ,131 ,008 ,491Exact Sig. (2-tailed) ,083 ,074 ,002 ,2577Point Probability ,049 ,060 ,002 ,117a. Grouping Variable: typ_vzdelania

18 Š T Ú D I E

Test Kolmogorov-Smirnov ukázal štatisticky významný vplyv typu rodinného zá-zemia iba na individuálne vnútorné vlastnosti: teda ľudia s konzervatívnym rodinnýmzázemím ich uvádzali signifikantne viac (p < 0,002). Pri skupinových vnútornýchvlastnostiach, skupinových vonkajších vlastnostiach a individuálnych vlastnostiachnebol vplyv rodinného zázemia na ich počet signifikantný (p >0,05). Inými slovami,test Kolmogorov-Smirnov ukázal, že typ rodinného zázemia má signifikantný vplyvna individuálne vnútorné vlastnosti, ale nemá signifikantný vplyv na skupinové vnú-torné vlastnosti, skupinové vonkajšie vlastnosti, ani individuálne vlastnosti. Veľkosťefektu v prípade individuálnych vnútorných vlastností je veľmi výrazná – 83%. Aj na-priek tomu, že tento test ukázal signifikanciu iba v jednom vzťahu, je to znak esen-cializmu, pretože je tu dôraz na vnútorné individuálne vlastnosti, pri ktorých jednot -livcovi postulujú kauzálny vzťah medzi vnútornou esenciou a vonkajším prejavom.

Potvrdil sa predpoklad, podľa ktorého konzervatívne rodinné zázemie vplýva naesencialistické usudzovanie o sociálnych skupinách.

SOCIALIZÁCIA MIMO RODINY – INŠTITÚCIE A ROVESNÍCKE SKUPINY ZASTÁVA JÚCE A VYJADRUJÚCE ESENCIALISTICKÉ ALEBO PRAGMATICKÉ SOCIÁLNO-HODNOTOVÉ POSTOJE

Socializácia mimo rodiny – inštitúcie alebo rovesnícke skupiny zastávajúce a vyjad -rujúce esencialistické alebo pragmatické sociálno-hodnotové postoje, bol jeden z ďal-ších sociálnych faktorov, ktorý určoval príklon k esencialistickému alebo pragmatic-kému usudzovaniu o sociálnych skupinách. Opäť na porovnanie, pre časť vedcov, ktorísa angažujú v inštitúciách, v ktorých sa reifikujú etnické termíny ako národ, etnicita,je usudzovanie o sociálnych skupinách častejšie esencialistické ako pragmatické. Na-opak, časť vedcov, ktorí sa angažujú alebo navštevujú inštitúcie programovo sa hlásiacek princípom otvorenej spoločnosti a rovnosti príležitostí, vedome menej používa et-nické termíny a vedome sa snaží do svojho usudzovania prenášať neesencialistické me-todologické znalosti a vedomosti. Z analýzy empirického materiálu však opäť nevy-plýva, že by tento faktor vplýval na úplné prekrytie psychologického mechanizmu.Z výsledkov výskumu vyplýva, že u tejto skupiny respondentov sa čiastočne a za špe-cifických podmienok neaktivuje esencialistický mechanizmus, preto sa esencialistickéreprezentácie vyskytujú v menšej miere.

Respondenti, ktorých správanie a konanie vychádzalo z esencialistických predstávreplikované v inštitúciách alebo rovesníckej skupine, sami spontánnejšie začali rozprá-vať v esencialistických termínoch a aj pri opisoch iných etnických skupín využívali viacvnútorné skupinové vlastnosti. Ukazujú to aj výsledky počtu okódovaných vlastnostísociálnych skupín z tabuľky č. 3.1, v porovnaní s výsledkami u respondentov, ktorýchsprávanie a konanie vychádzalo viac z pragmatických predstáv, replikované v inštitú-ciách alebo rovesníckej skupine z tabuľky č. 3.2 .


Tab. 3.1 Socializácia mimo rodiny – inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajúce a vyjadrujúce esencialistické sociálno-hodnotové postoje

počet počet počet početskupinových skupinových individuálnych individuálnychvnútorných vonkajších vnútorných vonkajších

respondent vlastností vlastností vlastností vlastností5 14 13 2 66 6 3 2 37 18 3 1 119 4 5 1 010 15 6 2 712 7 2 0 011 11 8 2 113 8 3 2 3

spolu 83 43 12 21

Tab. 3.2 Socializácia mimo rodiny – inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajúce a vyjadrujúce pragmatické sociálno-hodnotové postoje

počet počet počet početskupinových skupinových individuálnych individuálnychvnútorných vonkajších vnútorných vonkajších

respondent vlastností vlastností vlastností vlastností15 2 3 0 48 5 2 0 018 0 2 0 03 2 4 2 114 5 3 0 14 0 1 0 02 4 5 0 09 7 1 0 11 8 4 1 217 10 4 1 0

Spolu 43 29 4 9

Aj pri tomto faktore a rozdelení respondentov podľa inštitucionálneho vplyvu a vplyvurovesníckej skupiny, v ktorej sa replikovali buď esencialistické alebo pragmatické pred-stavy sa ukazuje, že v skupine respondentov zastávajúcich a vyjadrujúcich esencialistickésociálno-hodnotové postoje prevládajú skupinové vnútorné vlastnosti. Šesť z ôsmichrespondentov počas rozhovoru v tejto skupine opísalo etnické alebo rasové skupiny sied-mimi, alebo viac ako siedmimi vnútornými vlastnosťami, naproti tomu v skupine res-pondentov zastávajúcich a vyjadrujúcich pragmatické sociálno-hodnotové postoje bolitakíto respondenti iba traja.

Štatistickú významnosť vzťahu vonkajších, vnútorných vlastností s vplyvom inštitú-cií a rovesníckych skupín sumarizuje tabuľka č. 3.3.

20 Š T Ú D I E

Tab. 3.3 Vzťah vlastností a typu inštitúcií a rovesníckych skupínTest Statisticsa


Most Absolute ,575 ,400 ,575 ,400Extreme Positive ,575 ,400 ,575 ,400Differences Negative 0,000 0,000 0,000 0,000Kolmogorov-Smirnov 1,212 ,843 1,212 ,843ZAsymp. Sig. (2-tailed) ,106 ,476 ,106 ,476Exact Sig. (2-tailed) ,046 ,231 ,036 ,230Point Probability ,010 ,129 ,021 ,048a. Grouping Variable: typ_vzdelania

Výsledky testu Kolmogorov-Smirnov ukazujú, že angažovanosť v inštitúciách a ro-vesníckych skupinách má signifikantný vplyv (p < 0,05) v prípade skupinových vnútor-ných vlastností a individuálnych vnútorných vlastností. Teda inštitúcie a rovesnícke sku-piny majú signifikantný vplyv na skupinové vnútorné a individuálne vnútorné vlastnosti,ale nemajú signifikantný vplyv na skupinové vonkajšie ani na individuálne vonkajšievlastnosti. Inými slovami, ľudia, ktorí nie sú angažovaní v inštitúciách a rovesníckychskupinách, zastávajúcich pragmatické hodnotové postoje, signifikantne častejšie použí-vajú skupinové aj individuálne vnútorné vlastnosti. Aj v prípade typu inštitúcií a roves-níckych skupín je veľkosť efektu výrazná. Pri skupinových vnútorných vlastnostiach, ajpri individuálnych vnútorných vlastnostiach je veľkosť efektu 58%.

Potvrdzuje sa tak ďalší z predpokladov, že esencialistické usudzovanie je podmiene-né inštitucionálnym vplyvom a rovesníckymi skupinami, v ktorých sa replikujú esen-cialistické sociálno-hodnotové postoje.

U respondentov s metodologickým zameraním vychádzajúcim z esencializmu,s konzervatívnym rodinným zázemím a u respondentov s esencialistickými sociálno-hodnotovými postojmi z inštitúcií a rovesníckych skupín sa ukázalo, že všetky tri fak-tory vplývajú výrazne na pretrvávanie esencialistického usudzovania o etnických a ra-sových skupinách. Vo všetkých týchto skupinách prevládali pri opisoch vlastnostíetnických a rasových skupín vnútorné skupinové vlastnosti v porovnaní s vonkajšímiskupinovými vlastnosťami. Dokonca sa ukázalo, že pri všetkých troch skupinách res-pondentov veľmi výrazne prevládali opisy skupinové nad individuálnymi. Podobne ajtest Kolmogorov-Smirnov ukázal, že ľudia signifikantne častejšie používajú vnútornévlastnosti, čo je dôkazom esencializmu.

V skupine respondentov charakterizovaných vzdelaním vychádzajúcim z pragma-tických predstáv, liberálnym rodinným zázemím a rovesníckymi skupinami, v ktorýchsa replikujú pragmatické sociálno-hodnotové postoje, je menej skupinových vnútor-ných vlastností ako pri ich opozičných skupinách. Tri spomínané faktory síce pôsobiana neprodukovanie esencialistických reprezentácií o etnických a rasových skupinách,ale iba čiastočne. Aj priame výpovede, zosumarizované ako štatistické dáta – počty opí-saných vlastností – ukazujú, že v niektorých situáciách aj respondenti s pragmatic-kým/neesencialistickým vzdelaním alebo pochádzajúci z liberálneho rodinného záze-mia, či dokonca zastávajúci a vyjadrujúci pragmatické sociálno-hodnotové postojereplikované z inštitúcií alebo rovesníckych skupín, dokázali o etnických identitáchusudzovať esencialisticky.


MEDZIĽUDSKÉ KOMUNIKAČNÉ INTERAKCIE

Počas výskumu boli zistené alebo pozorované konkrétne kontextuálne komunikač-né interakcie, ktoré vysvetľovali príklon k esencialistickému alebo pragmatickému usu-dzovaniu o sociálnych skupinách. Ide o opis konkrétnych komunikačných interakcií,ktoré zohľadňujú aj špecifické lokálne, niekedy dokonca subjektívne variácie (Kanov-ský, 2009b: 10).

Jednou z okolností, pri ktorej respondenti aktivovali mechanizmus esencializovaniaalebo v slabej verzii popisovali vonkajšie vlastnosti sociálnych skupín, bola pedago -gická činnosť samotných respondentov či participácia na pedagogickom procese, prí-padne deskripcia sociálnych skupín iným ľuďom. V týchto situáciách bola navodenásituácia, pri ktorej sa spúšťal mechanizmus esencializovania. Išlo o situácie, ktorépopisovali názorne konkrétny príklad, alebo skratkovito, zjednodušujúco vysvetľovalietnické kategorizácie.

Niektorí respondenti pri participácii na vzdelávacom procese usudzovali esencialis-ticky a využívali na popis sociálnych skupín výlučne vnútorné skupinové vlastnosti.Napríklad pri učení sa jazykov, konkrétne pri konverzačných hodinách:

„Sú určité zvyklosti, ktoré sú každému národu vlastné. Akurát na angličtine sme sao tom bavili akí sú Slováci, akí sú Angličania, že jedno slovo, ktoré ich vystihuje. Jana Slovákov naozaj neviem povedať čo nás vystihuje. Ale Angličanov mi evokuje takýchlad, neviem prečo. Poviem to na príklade Anglicka, tam kohokoľvek stretnete, mož-nože to nemyslí úprimne, tak sa usmeje a opýta sa ho tú klasickú otázku (how areyou, pozn.).“6

Niektorí pedagógovia využívajú esencialistické kategórie ako nástroj na ľahšie zapa-mätanie si prednášanej témy. Explicitne to pomenoval jeden z respondentov, keď popi-soval spôsob výučby, kde využíva klasifikáciu skupín na základe vonkajších znakov.Vystihuje charakter intuitívnych kategórií a ich používanie pri prednáškach:

„V podstate sa stále učí o tom, ale nerozdeľujeme podľa kvantitatívnych príznakov,ale vždy zdôrazňujem (študentom, pozn.), to je len také delenie, aby to bolo, nie žepedagogicky prínosné, ale je to ľahšie vysvetlené aby si to oni ľahšie zapamätali.“7

Ľudové kategórie slúžiace pri vysvetľovaní alebo popise situácie, v ktorej sa opisujúsociálne skupiny, sú využívané preto, lebo myseľ prepája vonkajšie znaky etnickýcha rasových skupín s esencialistickou reprezentáciou. Kognitívne je ľahšie esencialistic-ky usudzovať o sociálnych skupinách. Ľudská myseľ je vybavená na to, aby hľadala prí-znaky esencie a sociálna interakcia pripojí tieto znaky k reprezentácii esencie (Ka -novský, 2007; 2004: 18). Pri deskripcii alebo klasifikácii sociálnych skupín dochádzak skratkovitému, rýchlejšiemu usudzovaniu. Pri popise sociálnych skupín z vlastnéhopozorovania sa prepája vonkajšia charakteristika, vonkajšie pozorovateľné správanies reprezentáciou etnickej/rasovej skupiny. Je to automatický proces, ktorý, ako to vy -jadril sám respondent („aby si to ľahšie zapamätali“), je využívaný na ľahšie, jednodu-chšie vysvetlenie a zapamätáva sa ľahšie a jednoduchšie.

6 Žena, číslo 13, rok narodenia 1985, prírodná veda.7 Muž, číslo 3, rok narodenia 1975, prírodná veda.

22 Š T Ú D I E

Treba však zdôrazniť, že nejde o všeobecný jav pri každom respondentovi. Niektorírespondenti, neesencialisticky metodologicky zameraní, sa pri svojich prednáškachdržia striktne konštruktivistických, dekonštruktivistických zásad a neuplatňujú prisvojom výklade esencialistické usudzovanie vo vysvetľovaní. To je však prípad vedo-mej kontroly v rozmýšľaní pod vplyvom vzdelania.

Ďalšou skratkovitou situáciou, pri ktorej respondenti usudzujú esencialisticky aleboaspoň využívajú etnické či rasové klasifikovanie, je rozprávanie vtipov, vtipných prí-hod, opis prekárania sa medzi osobami alebo pri bežných situáciách v komunikácii.Opäť ide o skratkovité, zjednodušujúce usudzovanie, urýchľujúce komunikáciu.

Väčšina vtipov, žartov alebo anekdot, či vtipné zveličenie inej osoby bolo však v roz-právaní postavené iba na sociálnej kategorizácii. V tomto type rozprávania respondentinepostulovali kauzálnu súvislosť medzi socializáciou a vnútornou vlastnosťou člove-ka. Predpokladám však, že pokiaľ sa ukázalo, že respondenti usudzujú o etnických/rasových skupinách esencialisticky, sociálna kategorizácia pri rozličných situáciáchako je zjednodušujúce skratkovité pedagogické vysvetľovanie ukázané vyššie, alebožarty, vtipy, anekdoty, ktoré sú tiež skratkovité, tak potom tieto sociálne kategorizácievychádzajú z esencialistického usudzovania, len charakter výpovede nemá za cieľokrem sociálneho klasifikovania ísť ešte hlbšie a ukazovať kauzálny vzťah vzniku esen-cie. Pokojne môže byť dôkaz o esencializovaní v prípade vtipov vysvetlený aj tak, žepokiaľ respondent v inej výpovedi, ktorá vysvetľuje vlastnosti etnických/rasových sku-pín, využíva na popis vnútorné skupinové vlastnosti a esencializuje (výpoveď typu„tí Poliaci to majú v krvi“), vzápätí v nadväznosti na túto výpoveď povie anekdotuo Poliakoch, kde využije iba vonkajšie skupinové vlastnosti a zovšeobecní ich správa-nie v zmysle sociálnej kategorizácie, táto druhá výpoveď vychádza z prvej a môže byťpovažovaná za slabší dôkaz esencializovania aj v prípade výpovede s anekdotou. Taký-to respondent napríklad v istej chvíli rozprával a porovnával prejavy Slovákov, Čechova Maďarov, kde ich vonkajší prejav dával do súvisu s ich vnútornou povahou, mentali-tou, ktoré vznikli pod vplyvom vonkajších historických, politických podmienok. Z toh-to prejavu bolo možné vystopovať u respondenta implicitné usudzovanie o vytváraníesencialistickej identity.

Tieto sociálne kategorizácie využívané vo vtipoch, anekdotách sú však aj v skupinerespondentov zastávajúcich a vyjadrujúcich esencialistické sociálno-hodnotové posto-je, vedome rozprávané ako vtip, nie s úmyslom negatívne alebo netolerantne kate -gorizovať na základe spomenutých charakteristík. Respondenti sú si vedomí, že ideo predsudok alebo stereotyp a následne vedome reflektujú svoje vyjadrenia ako zo -všeobecňujúce. V každom prípade ide o používanie sociálnej kategorizácie, vychádza-júcej z esencialistického usudzovania.

Zosumarizovane, rasové a etnické klasifikácie sa používajú v skratkovitých situá-ciách, kde je zámer jasný, ľahko pochopiteľný. Kategória etnicity sa využíva v situá-ciách pri ironickom zveličení osoby, keď chce človek druhého ponížiť, urobiť si z nie-koho žart alebo vo vtipe, prekáraní, prípadne je použitá pri skratkovitom rýchlompopísaní etnickej skupiny v diskusii, kde je zámer ľahký, jasne pochopiteľný.

Počas interview s respondentmi bola cez biografické rozprávanie spomenutá aj té -ma rodinnej histórie. Získaný materiál ukázal, že respondenti pri rozprávaní o svojichpredkoch (aj bez inštrukcie) využívajú etnické termíny na označenie a popísanie kon-krétneho člena rodiny a jeho zaradenie do rodinného, geografického kontextu, sociál-nej kategorizácie:


„Viem, že po starej mame máme nemecké korene. Dokonca neviem, či starká nespo-mínala aj židovské, ďaleko, ďaleko. Z maminej strany sme sa smiali, že podľa výzorua priezviska aké mala, to vyzerá niekde z Talianska.“8

Takto uvedená výpoveď však opäť nie je ešte dôkazom o esencializácii sociálnychskupín. Môže ísť iba o sociálnu kategorizáciu alebo dokonca iba o informáciu, ktorouinformátor pomenováva rodinného príslušníka. Dokonca v niektorých prípadoch roz-právanie o rodine vôbec nemusí obsahovať etnické kategorizovanie. Ide o prípady, keďje rozprávanie o rodinnom príslušníkovi silne biografizované a v takom prípade saesencializovanie nepoužíva.

V prípadoch, keď respondenti rozprávali o rodinnej histórii, o starších generáciách(prastarých rodičoch, starých rodičoch, prípadne ešte v menšom o rodičoch), teda väč-šinou nie o súčasne žijúcich rodinných príslušníkoch, s ktorými ich väčšinou neviažuosobné biografické spomienky, boli naklonení etnicky kategorizovať týchto rodinnýchpríslušníkov:

„Starý otec bol ... (vynechané priezvisko, pozn.), on bol murár, druhý starý otec bol... (vynechané priezvisko, pozn.), tesár. Tí ... (vynechané druhé priezvisko, pozn.)pochádzajú pôvodne zo Šopronu, tam to boli tiež Nemci v Burgenlande. A jedna starámama bola z Moravy a druhá z Kvetoslavova, ako Maďarka. Starí otcovia boli Nemci.Viete to je také, že kto je Slovák, ten kto hovorí tým jazykom a má aj korene zaručeneslovenské...“9

Tieto a iné ďalšie výpovede ukázali, že čím o staršej rodinnej vetve sa rozprávalo,tým viac respondenti etnicky kategorizovali svojich rodinných príslušníkov. Vo vše -obecnosti čím ďalej sa ide do minulosti, tým viac sú ľudia schopní uplatňovať etnickékategórie. Respondenti dokázali priradiť prastarých rodičov, ktorí pochádzali z etnickyzmiešaného prostredia, ku konkrétnej etnickej identite, no na otázku kým sú ich rodi-čia odpovedali v zmysle, že je polovičný, alebo jednoducho že je to ich otec, matkaa takto nad tým nikdy nerozmýšľali. V prípade rodičov už išlo o silno biografizovanývzťah, ktorý pôsobil na neaktivovanie esencializmu.

Počas rozhovoru respondenti využívali pri diskutovaných témach (napr. zmiešanémanželstvá alebo vzťahy medzi ľuďmi v etnicky zmiešanom prostredí) aj hypoteticképríklady, alebo osobné príklady zo svojho vlastného života. Pri osobných príkladochtakmer nikdy nešlo o esencialistické usudzovanie. Respondenti v prípadoch, keď ho -vorili o žijúcej rodine alebo známych ľuďoch, sa prikláňali k pragmatickým identitám.Respondenti v prípade, že rozprávali o rodine, nehovorili o tomto človeku v prvom radeako o príslušníkovi iného etnika, ale rozprávali príbehy, ktoré sa im s ním spájali.Podobne pragmaticky usudzovali respondenti pri rozprávaní o svojich kamarátoch ale-bo o ľuďoch zo svojho okolia kde bývajú.

Rôzne príbehy o rodine alebo o respondentovom známom človeku ukázali, že čímviac boli príbehy biografizované, tým viac respondenti usudzovali pragmaticky. Prirodine a priateľoch sa akoby vôbec nezapínal model abstraktného esencialistickéhousudzovania. Respondenti nemali tendenciu usudzovať v prípade biografických úda-jov esencialisticky. Pri blízkej osobe, kde vystupujú do popredia individualizované bio-

8 Žena, číslo 11, rok narodenia 1985, prírodná veda.9 Žena, číslo 7, rok narodenia 1960, sociálna veda.

24 Š T Ú D I E

grafie, sa dá v usudzovaní kognitívne aj komunikatívne veľmi ťažko udržať esenciali-zovaná identita. Problém na udržanie esencialistického abstraktného usudzovania jev tom, že človek je schopný uplatňovať esencialistické kategórie iba v prípade, ak je odskupiny odosobnený, keď nemá s ňou spoločné spomienky, príbehy.

Pragmaticky usudzovali o etnických alebo rasových skupinách respondenti aj vtedy,ak do hypotetických alebo aj skutočných príkladov vstupovali viaceré premenné. Išloo príbehy, kde napríklad otec má inú etnickú identitu ako matka, majú dieťa, žijúv odlišnej krajine ako tej, z ktorej pochádzajú a rozprávajú jedným z jazykov tej kraji-ny, kde momentálne bývajú. V takýchto prípadoch respondenti ťažšie určovali identitudieťaťa a uchyľovali sa k pragmatickým identitám. Nevedeli presne určiť identitu, roz-mýšľali nad jej stanovením alebo sa prikláňali k určeniu identity podľa toho, ako sa roz-hodne sám človek kým bude.

Konkrétnym príkladom je zmes premenných v príbehu, kde vystupoval otec z Bra-zílie, matka Maďarka, žijúci v Bogote, rozprávajúci po španielsky, portugalsky, maďar-sky:

„... mám napríklad kamaráta, ktorý je etnický Maďar od Senca, on je Maďar, sestrumá Maďarku, sestra sa na štúdiách v Budapešti zoznámila s Brazílčanom, zobrali sa,žijú v Bogote, sú Kolumbijčania, v Bogote, majú kolumbijské pasy, hovoria po špa-nielsky, hovoria portugalsky, hovoria po maďarsky, po slovensky nehovoria vôbec,lebo aj keď dojdu na Slovensko, tak starí rodičia sú Maďari. A čo sú tie deti? Maďari?Slováci? Brazílčania? Kolumbijčania? To už je taký guláš.“10

V takomto príbehu respondent nevedel jednoznačne určiť identitu dieťaťa. Pýtal sasám seba, kým bude toto dieťa, hľadal možnú odpoveď, nevedel hneď odpovedať akúidentitu má presne daný človek.

V iných prípadoch respondenti pri príkladoch s viacerými premennými usudzovalipriamejšie, že človek si môže sám vybrať svoju identitu:

„Napríklad iné kombinácie existujú, poznám jednu ženu robila v Anglicku u rodičov,ktorý bol jeden z Pakistanu, druhý z Indie, ale žili už v druhej generácii v Británii. Nočo sú oni, a čo sú ich deti? Ja to fakt si netrúfnem povedať, čo sú oni. Sú občania brit-ského impéria, tým občianskym statusom, alebo zaradením, ale čo sa oni cítia... Veďviete, že v rámci sčítania sa prihlasovali aj k Inuitom. Veď máme právo.“11

Vysvetlenie pre pragmatické usudzovanie pri použití viacerých premenných spočívav kognitívnom spracovaní samotných premenných. V prípade viacerých premennýchsa nedá presne určiť identita. Kognitívny mechanizmus v tomto prípade zvažuje viace-ré okolnosti, ktoré nevie spracovať, a preto sa respondenti uchyľujú k pragmatickýmidentitám.

Avšak pri bližšej analýze pragmatických identít určených na základe viacerých pre-menných nemožno povedať, že ide o neesencialistické určenie identity. Zvažovanie,akú identitu môže mať dieťa pri nejednoznačných premenných alebo určenie identitysebaidentifikáciou ešte neznamená, že respondenti usudzovali o týchto príkladochneesencialisticky. V prvom prípade nastala na jednej strane zmätočná odpoveď, kde

10 Muž, číslo 1, rok narodenia 1970, prírodná veda.11 Žena, číslo 15, rok narodenia 1955, sociálna veda.


človek z toľkých premenných nevedel jednoznačne určiť jednu identitu, ale na druhejstrane nastala u respondenta snaha o určenie identity. Respondenti postulujú, že tamniečo jestvuje, len o tom nevedia. Väčšinou argumentujú, že „musia nad tým poroz-mýšľať“. Postulujú, že nejaká esencialistická identita tam je, ale nevedia ju presne z tej-to zmesi premenných určiť. Toto je esencialistické usudzovanie s tým, že esencia (iden-tita) nie je špecifikovaná. Pri druhom prípade respondentka usúdila, že človek si môžez tejto zmesi identít sám vybrať svoju identitu. V konečnom dôsledku išlo tiež o esen-cialistické usudzovanie, len s tým rozdielom, že v prvom prípade esencia nebola špe-cifikovaná a v druhom si ju sám človek určil. Aj v týchto prípadoch ide o esencialistickéusudzovanie. Ak by to nebolo esencialistické, nemal by mať človek dôvod vyberať sijednu z identít, jeho identita by bola fluidná alebo by si vyberal medzi jednotlivýmiidentitami náhodne, každý deň inú.

Ak by som to mal zhrnúť, pokiaľ sa vyskytuje v príbehoch veľa rozličných premen-ných, ktoré nie sú nakoniec ani kultúrne blízke (napr. rodičia druhej generácie z Pakis-tanu a Indie), ľudia ťažšie pomenujú identitu jednoznačne esencialisticky. Esencia -listické klasifikácie majú tendenciu byť jednoznačné. Preto čím viac premennýchvstupuje do usudzovania o sociálnych skupinách, tým menej ľudia usudzujú esencia-listicky a prikláňajú sa k pragmatickým identitám.

Jedným zo sledovaných faktorov bol čas, konkrétne poradie stretnutia, na ktoromrespondenti rozprávali a usudzovali o sociálnych skupinách. Počas výskumu sa vy -skytli rozdielne výpovede pri jednotlivých stretnutiach s niektorými respondentmi,preto bolo nevyhnutné ďalej počas výskumu tento faktor sledovať.

Pri prvom stretnutí niektorí respondenti rozprávali v kontexte a terminológii svojhoodboru. O sociálnych skupinách usudzovali vedome proti esencializmu alebo explicit-ne zdôrazňovali svoje tolerantné názory na iné etnické skupiny, prípadne explicitneargumentovali, že kategórie etnicity pre nich nemajú význam a ľudí na základe týchtokategórií nekategorizujú.

Pri iných respondentoch boli odpovede na prvom stretnutí pragmatické, no na dru-hom stretnutí nastal posun v odpovedi a odpoveď na tú istú otázku bola v súlades esencialistickými predpokladmi.

Iným pozorovaným javom pri porovnávaní prvého a druhého stretnutia bola na prvýpohľad nekonzistentnosť vo výpovediach – v rámci jednej výpovede sa nachádzali ajimplicitné predpoklady esencialistického myslenia, aj pragmatické identity. Niektorírespondenti napríklad na prvom stretnutí vo svojich odpovediach na prvé otázky pre-chádzali rôznymi úrovňami usudzovania o sociálnych skupinách. Od argumentáciez pohľadu vedca, ktorá sa prejavuje na úrovni sebaidentifikácie, možnosti voľby, cezliberálne názory na identity až po tolerantné postoje k iným etnickým skupinám. Jedenz respondentov12 napríklad odpovedá v týchto intenciách na otázku o zmiešanom man-želstve a identite dieťaťa: „(po otázke ticho, pozn.) Ťažko povedať, ak by som zobral tietvrdé údaje, tak väčšina týchto detí sa mali za Slovákov. Čo viem, tak dlhé roky je pro-blém otvoriť ročník maďarskej školy, maďarskí rodičia dávajú deti do slovenských škôl“– toto je odpoveď, v ktorej sa nachádzajú vedomosti získané z výskumu samotného res-pondenta. Ďalej pokračuje: „Ak by to bolo v inej dedine, čisto maďarskej, že by domaďarskej školy chodili, tak si myslím, že by viac tá maďarská zložka identity preváži-la“ – tu pomenoval socializáciu určitým jazykom v určitom prostredí ako zásadný fak-tor pri získaní identity, ale vzápätí pokračuje v intenciách sebaidentifikácie: „Tým, že

12 Muž, číslo 2, rok narodenia 1980, sociálna veda.

26 Š T Ú D I E

dedina je blízka slovenskému prostrediu, v podstate susedné obce ako Sládkovičovo,Senec, blízko Bratislava, tak ak nie slovenská, tak minimálne s dvoma identitami.“Svoju výpoveď zakončuje slovami o určovaní identity pre „vedecké“ účely na základejazyka: „Ono by to možno asi viac chcelo podľa materinského jazyka skúmať nejakúidentitu. Materinský jazyk sa mi zdá taký exaktnejší pri tomto určovaní.“

Vysvetlením pre rozdielne výpovede počas rôznych stretnutí alebo nekonzistent-nosť výpovede môže byť v nedôvere medzi respondentom a výskumníkom, alebo voformálnom charaktere prvého stretnutia s neznámou osobou. Prvé stretnutie ako fak-tor, pri ktorom nebola dostatočná dôvera medzi respondentom a výskumníkom, vplý-valo na usudzovanie o sociálnych skupinách najmä pri respondentoch zastávajúcicha vyjadrujúcich pragmatické sociálno-hodnotové postoje, replikované z inštitúcií, ale-bo rovesníckej skupiny a respondentoch, ktorých som pred rozhovorom nepoznal.V situácii, keď sa ľudia nepoznajú, keď sa stretnú po prvý raz, rozhovor má formálnycharakter a interviewovaný človek, ktorý sa chce s nimi rozprávať napríklad aj o kon-troverzných témach, argumentuje v intenciách svojho expertného modelu.

Nadväzujúc na predchádzajúci determinant – poradie rozhovorov (teda časové hľa-disko), treba spomenúť aj miesto rozhovoru (priestorové hľadisko). Počas výskumuboli individuálne rozhovory vedené s respondentmi na rozličných miestach. Od praco-viska respondenta, cez kaviarne, krčmy, až po domáce prostredie respondenta. Stret-nutia boli realizované s každým respondentom buď na rovnakom mieste, alebo samiesta striedali, prípadne menili.

Keďže väčšiu časť respondentov (trinástich) som pred samotným výskumom osob-ne nepoznal, väčšia časť z prvých (v deviatich prípadoch) a v niektorých prípadoch ajnasledujúcich rozhovorov s neznámymi respondentmi bola realizovaná vo formálnomprostredí pracovne na pracovisku.

Predpokladal som, že takéto prostredie, kde respondenti pracujú na svojich vedec-kých projektoch, pripravujú sa na výučbu svojich kurzov, konzultujú študentské práce,diskutujú so svojimi kolegami aj o výsledkoch svojich výskumoch, píšu svoje odbornéštúdie, navodzuje atmosféru, kde by človek mal rozprávať vedeckým jazykom a ne -uchyľovať sa k intuitívnemu usudzovaniu.

V prípade, že išlo o prvé stretnutie a rozhovor bol vedený vo formálnom prostredí,respondenti uprednostňovali usudzovanie o sociálnych skupinách v terminologickýcha teoretických rámcoch svojho odboru, aktivoval sa expertný model pri usudzovanío sociálnych skupinách a explicitne vyjadrovali svoje tolerantné názory na iné etnickéskupiny alebo cez príklady zo svojho blízkeho okolia (rodiny, priateľov) argumentovaliproti etnickému kategorizovaniu. Tieto príklady z rodiny alebo blízkych kamarátovboli natoľko biografizované, že im nedovoľovali „zapínať“ esencialistický mechaniz-mus. Z toho dôvodu si aj v týchto situáciách vyberali tieto biografizované príbehy akoexemplárne príklady proti esencialistickému usudzovaniu.

To, že respondenti takto usudzovali v dôsledku buď formálneho prostredia aleboprvého stretnutia, sa dalo pozorovať vtedy, keď druhé alebo tretie stretnutie prebiehalouž v inom prostredí. Stalo sa totiž, z mojej alebo z respondentovej strany padol návrhna iné miesto stretnutia a realizovania rozhovoru. V takom prípade sa rozhovor reali-zoval v kaviarni, krčme alebo v domácom prostredí respondenta.

Atmosféra takéhoto neformálneho prostredia, kde človek diskutuje témy nielenvedeckého charakteru, kde stretáva známych, kamarátov, s ktorými žartuje, rozprávavtipy, príhody, svoje osobné názory, prípadne doma, kde v domácom oblečení pri jedles pocitom bezpečia otvorene rozpráva svoje názory, v takomto prostredí je človek


menej náchylný usudzovať v teoretických rámcoch ako vo formálnom prostredí praco-viska a uchyľuje sa aj k esencialistickému usudzovaniu.

V niektorých prípadoch ani zmena formálneho prostredia pracovne na neformálneprostredie krčmy alebo kaviarne nepôsobila jednoznačne ako faktor na zmenu usudzo-vania o sociálnych skupinách k esencializmu. Niektorí respondenti aj v neformálnomprostredí krčmy dávali pozor na spôsob vyjadrovania, volili slová, ktoré použijú a roz-právali o sociálnych skupinách častejšie v teoretických rámcoch svojho vedného odbo-ru. Vstupoval tu do hry jeden z ďalších faktorov na neaktivovanie esencialistickýchreprezentácií – vzťah medzi osobami, s ktorými prebieha diskusia o sociálnych skupi-nách.

Pri výskume išlo pozorovateľne o postavenie respondenta vo vzťahu k výskumníkovi.Respondent, ktorý má určité sociálne postavenie, získal dokonca vedúce postavenie nasvojom pracovisku, je naklonený usudzovať o sociálnych skupinách pragmaticky, s čas-tejším využitím teoretických poznatkov vo svojej argumentácii. Jeden z respondentovto aj explicitne vo svojich výpovediach uvádza a odvoláva sa na svoj vedecký odbor:

„Troška iné je to s Rómami. Nemyslím iné v rámci segregácie, ale tam predsa len súlepšie rozpoznateľní, aj keď ja ako (kvôli anonymizácii vynechaný základ vedecké-ho odboru) ...ológ, by som tak nemal hovoriť. Ale sú určite ľahšie rozpoznateľní,majú také črty, čo spoznáš.“13

Tento respondent dokonca v spojitosti s diskutovanými témami nechcel zaujať sta-novisko k jednej špecifickej téme pri rozprávaní o utečencoch. Dôvodom bol fakt, žejeho pracovisko malo získať externú zákazku na poskytovanie služieb v špecifickejoblasti. Vzhľadom k sledovaným témam a vzhľadom k potrebe zaujať k nim osobné sta-novisko respondent kontroloval svoje vyjadrenia.

Aj rozprávanie žartov alebo skratkovité usudzovanie o etnických skupinách závisíod osoby, ktorej je informácia takýmto spôsobom komunikovaná. Vtipné zovšeobecne-nie alebo zveličenie etnických skupín je zdieľané s osobami, u ktorých sú si istí, že sito „môžu dovoliť“. Keďže sa tu komunikujú politicky nekorektné vyjadrenia vo formežartu, vtipu, zveličenia, zovšeobecnenia, vždy je potrebné vyberať si človeka, ktorémumôže byť takáto informácia komunikovaná.

Respondenti, zastávajúci a vyjadrujúci pragmatické sociálno-hodnotové postoje replikované z inštitúcií alebo rovesníckej skupiny, dokážu v sociálnej komunikácii určiť,s kým a v akej situácii môžu a s kým nemôžu v komunikácii využívať skratkovité esen-cialistické princípy usudzovania. Ukázalo sa, že to, akým spôsobom človek usudzujeo sociálnych skupinách, závisí od vzťahu k osobe, s ktorou prebieha komunikácia.

ZÁVER

Výsledky výskumu ukázali, že esencialistické reprezentácie sa dajú iba čiastočne (ve-dome) prekryť, ale napriek tomu stále zostávajú v mysli. Či sa aktivizujú, nerozhodujeani tak samotné vzdelanie, ale konkrétne socioekonomické faktory. Samotné vzdelanieneodstráni esencializmus. Neodstráni ho dokonca ani u tých, ktorí to postulujú. Akosme ukázali, konkrétne vedomosti dokážu vedci využívať v istých situáciách ako expertný

13 Muž, číslo 3, rok narodenia 1975, prírodná veda.

28 Š T Ú D I E

model na vysvetlenie sociálnych vzťahov. Výsledky rozplývajú jednu z ilúzií, že vzdelanieje rovnorodé, nivelizuje poznanie a usudzovanie o sociálnych skupinách a pôsobí akofaktor na odstránenie esencialistických predstáv. Naopak, aj napriek vzdelaniu pôsobíiný faktor, ktorý aktivizuje alebo potláča esencializmus. Aj genetik alebo etnológ, ktorýzastáva názory o rasách a etnikách, vie o alternatívach vo vede, ale domnieva sa tak niena základe vedy, ale presvedčenia. Potvrdenie konzistentnosti predstáv o etnických iden-titách v tejto práci ukazuje, že esencializmus nie je iba jeden z ďalších konceptov, ktorývymysleli vedci, ale že ide o konzistentné usudzovanie, ktoré sa vyskytuje naprieč druhomvzdelania a naprieč sociálnym prostredím.

LITERATÚRA

Barth, F. (1969). Introduction. In: F. Barth(Ed.), Ethnic Groups and Boundaries. Ber-gen, Universitetsforlaget: London, Alen &Unwin, s. 9-38.

Boyer, P. (1990). Tradition as Truth and Com-munication: A Cognitive Description of Tra-ditional Discourse. Cambridge: CambridgeUniversity Press.

Brubaker, R. (2002). Ethnicity without groups.In: Archives of European Sociology, 43(2),163-189.

Brubaker, R., Cooper, F. (2000). Beyond„identity“. In: Theory and Society, 29, 1-47.

Brubaker, R., Loveman, M., Stamatov, P.(2004). Ethnicity as Cognition. In: Theoryand Society, 33, 31-64.

Buzalka, J. (2009). Národ, náboženstvo a mo -dernita v juhovýchodnom Poľsku: antropo-logická štúdia nacionalizmu v stredový-chodnej Európe. In: P. Drál, A. Findor(Eds.), Ako skúmať národ. Deväť štúdiío etnicite a nacionalizme. Brno: Tribun EU,s. 131-157.

Coley, J. D., Medin, D. L., Proffitt, J. B., Lynch,E., Atran, S. (1999). Inductive reasoning infolkbiological thought. In: D. L. Medin & S.Atran (Eds.), Folkbiology. Cambridge, MA:MIT Press, s. 205-232.

Corder, G. W., Foreman, D. I. (2009). Nonpa-rametric Statistics for Non Statisticians:A Step-by-Step Approach. Wiley.

Ericsson, K. A., Kintsch, W. (1995). Long-termworking memory. In: Psychological Review102, 211-245.

Findor, A. (2009). Ako fungujú „národné deji-ny“: reprezentovanie „kultúrnej nadrade-nosti“ a vytváranie etnických hraníc v slo-

venských učebniciach dejepisu (1918 –1938). In: P. Drál, A. Findor (Eds.), Akoskúmať národ. Deväť štúdií o etnicite a na -cionalizme. Brno: Tribun EU.

Gelman, S. A. (2003). The Essential Child : Ori-gins of Essentialism in Everyday Thought.New York: Oxford University Press.

Gelman, S. A. (2004). Psychological essentia-lism in children. In: Trends in CognitiveSciences, 8(9). Electronic document, http://www.sciencedirect.com (2005 – 3 – 20).

Grusec, J. E., Davidov, M. (2007). Socializa -tion in the Family: The Roles of Parents. In:J. E. Grusec & P. D. Hastings (Eds.), Hand-book of Socialization. Theory and Research.New York, London: The Guilford Press,s. 284-308.

Hirschfeld, L. (1989). Rethinking the acquisi-tion of kinship terms. In: International Jour -nal of Behavioral Development, 12, 541-568.

Hirschfeld, L., A. (1998). Race in the Making:Cognition, Culture, and the Child’s Con-struction of Human Kinds. London: MITPress.

Kanovský, M. (2004). Etnická identita, kogni-tívny prístup a terénny výskum: Ako na to?Etnologické rozpravy, 11(2), 11-24.

Kanovský, M. (2007). Essentialism and Folk-sociology: Ethnicity Again. Journal of Cog-nition and Culture 7(3, 4), 241-281.

Kanovský, M. (2009a). Esencializmus a etnici-ta: sociálno-kognitívne vysvetlenie repre-zentovania sociálnych skupín. Sociologickýčasopis, 45(2), 345-368.

Kanovský, M. (2009b). Reprezentácie „etnici-ty“ na západnej Ukrajine a na východnomSlovensku. In: P. Drál, A. Findor (Eds.),


Ako skúmať národ. Deväť štúdií o etnicitea nacionalizme. Brno: Tribun EU, s. 9-34.

Verkuyten, M. (2006). The Social psychology ofEthnic Identity. New York: Psychology Press.

O AUTOROVI

NORBERT MAUR (*1982) – programový manažér v Nadácii Pontis, externý pracov-ník Ústavu sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Uni-verzity Komenského v Bratislave. Počas magisterského štúdia na Katedre etnológiea kultúrnej antropológie na FF UK v Bratislave sa venoval problematike migráciía výskumu etnických identít. V rámci týchto tém publikoval štúdie How People Con-ceptualize Refugees in Gabčíkovo (2008) in: M. Svoboda, L. Lenk (Eds.), Anthropolo-gy of/in the Post-Socialist World, Plzeň: LEDA, 123-133, alebo „Majú inú mentalitu“Esencialistické reprezentácie o gabčíkovských žiadateľoch o azyl (2009), in: Český lid,96(3), 247-262. Počas doktorandského štúdia na Ústave sociálnej antropológie naFSEV UK v Bratislave sa venoval výskumu reprezentácií etnických a rasových skupíns využitím teórií a metód kognitívnej antropológie. V rámci pedagogickej činnosti sašpecializuje na kognitívnu antropológiu. V Nadácii Pontis sú streďuje pozornosť naaplikovanú antropológiu, v rámci ktorej pripravuje darcov ské stratégie nadačnýchfondov a koordinuje grantové programy.

30 Š T Ú D I E

Mgr. Zuzana Pešťanská, Katedra etnológie a muzeológie, Filozofická fakulta UniverzityKomenského, Gondova 2, 814 99 Bratislava, e-mail: [email protected]

Through a chosen example, this paper presents an interpretation of talks about Jewish-ness in a present-day nuclear family of the third post-Holocaust generation. My aimwas to describe one of many variants of the presentation of Jewishness in a secularisedmixed family in Slovakia in an urban environment. The wife in the studied couple is Je-wish, and the husband is non-Jewish. Through this concrete family, I sought to interpret:a) in what form has a family of members of the Jewish community survived in the cur-rent conditions in Slovakia; b) what is the impact on this form of the restoration of po-sitive Jewish identity in the 1990s; c) how a family life-cycle influences the extent andthe ways of consumption of Jewishness in the public and private spheres.

Key words: restoration of “positive Jewish identity”, third post-Holocaust generation,identity-forming process, nuclear family, mixed couples, Jewish community

Kľúčové slová: obnova „pozitívnej židovskej identity“, tretia poholokaustová generácia,identitotvorný proces, nukleárna rodina, zmiešané manželstvo, židovská komunita

ÚVOD

Rodina dlho predstavovala prirodzené jadro židovskej komunity,2 v rámci ktorej exis-toval jednotiaci diskurz o rodine. Toto už ale dnes neplatí. V súčasnosti nie je možné naSlovensku hovoriť o jednotiacom modeli kultúry židovskej rodiny, berúc do úvahy dejinnývývoj židovskej komunity na Slovensku, ktorý je uvádzaný do pohybu dvoma spoločen-skými mechanizmami, a to tradíciou a asimiláciou. Tradičná jednota židovstva3 bola týmtovývojom prerušená a nahradená rôznorodosťou a multiplicitou.

1 Predkladaná odborná štúdia vychádza z antropologického výskumného projektu, ktorý som realizovalav rámci písania diplomovej práce s názvom Súčasná rodina tretej poholokaustovej generácie (školiteľka:Mgr. Ivica Bumová, PhD.).

2 Odlišujem pojmy židovská komunita a židovská náboženská obec, inak aj kehila. Židovskú komunituchápem ako širšiu inštitucionálnu sieť, ktorá v sebe zahŕňa členov obce, členov únie mládeže, iných ži-dovských organizácií a ostatných Židov, ktorí nie sú členmi ani obce ani únie mládeže, ale verejne(v prostredí komunity aj/alebo prostredí majority) sa hlásia k tejto sociálnej kategórii.

3 Pre jasnosť môjho ďalšieho výkladu pokladám za dôležité na úvod uviesť ako som narábala s pojmom

ŽIDOVSTVO V ASIMILOVANEJ NUKLEÁRNEJ RODINETRETEJ POHOLOKAUSTOVEJ GENERÁCIE1

ZUZANA PEŠŤANSKÁ

1 62 • 2014ŠTÚDIE

31Z u z a n a P e š ť a n s k á

Proces zmien a adaptácie sa začal pozvoľna už od usadenia sa komunity na územídnešného Slovenska. Následne osvietenské reformy Jozefa II. (zahájené vydaním Tole-rančného patentu v roku 1781) začali proces postupnej asimilácie s kultúrou a hodnotamimajority, keď sa rodiny postupne začali odlišovať rozdielnou mierou rešpektovania pred-pisov Tóry. Pokračoval obdobím holokaustu, po ktorom „prakticky zanikla celá ortodoxnázložka obyvateľstva a aj kompaktné židovské osídlenie v mestách a na vidieku“ (Salner,2005: 21). V priereze dejín nastupuje etapa socializmu, ktorá urýchlila a prehĺbila procesasimilácie a diskontinuitu medzigeneračného prenosu židovstva. V tejto časti dejín nastalpo roku 1968 opäť výraznejší pokles židovského obyvateľstva cez emigráciu hlavne mlad-šej generácie do zahraničia.

Dejinný vývoj komunity na Slovensku vyvolal niekoľko asimilačných tendenciív živote komunity – náboženskú vlažnosť a odklon od religiozity, dominanciu zmiešanýchmanželstiev (manželstvo uzavreté partnermi, kde iba jeden z nich disponuje židovskýmpôvodom), preferenciu života v urbánnom prostredí. Čo sa odrazilo v podobe, štruktúrea kultúre súčasnej rodiny židovskej komunity.

Východiskovým tvrdením, ktoré tvorí teoreticko-metodologickú kostru predkladanejštúdie je, že rodina bola a je sociálnym priestorom transgeneračného prenosu židovstva(Salner, 2007) a iných foriem kapitálov (Bourdieu, 1998; Možný, 2011; De Singly, 1999).Zmieneným vývojom však vznikol priestor pre tvorbu a medzigeneračný prenos rôznychpodôb židovstva v rodinách tretej poholokaustovej generácie4 ako bude aj popísanév nasledujúcich častiach príspevku.

Tretia generácia sa po roku 1989 ocitla v období obnovovania pozitívnej židovskejidentity.5 Dochádza k (opätovnému) verejnému nastoľovaniu židovskej tradície, ale jeaj výrazom pretrvávajúcej asimilácie. U tejto generácie sa objavujú dve hlavné tendencie.Prvou je zverejnenie svojho židovstva, o ktorom vedeli od detstva. Druhou je nadobud-nutie poznatku o židovských koreňoch v dospelosti či staršom veku. Spomenuté postojeboli vyvolané silným vplyvom negatívneho stigmatizujúceho vnímania židovstva akoidentitnej vrstvy prvej a druhej generácie (rodina sa buď uzavrela do rodinného životaa navrátila sa k ortodoxii, alebo sa priklonila k urýchlenej asimilácii), pod vplyvom ktorejverejné uznanie židovského pôvodu bolo považované za nebezpečné.

O svojom židovstve sa niektorí členovia tretej poholokaustovej generácie dozvedeliv adolescentnom veku a bola to pre nich nová životná situácia, s ktorou sa museli vyrov-nať. To či sa rozhodli identifikovať sa s touto sociálnou kategóriou a akým spôsobom,bolo výrazom osobných zámerov a slobodnej voľby (Gyárfášová, 2008; Salner, 2000;Pešťanská, 2012). Ich židovstvo nie je výsledkom „tradovaných náboženských hodnôt

židovstvo. V prvom rade som ho vnímala ako sociálnu kategóriu, ktorou možno analyzovať spoločnosťa identitotvorný proces (na to, aby sa niekto stal Židom či Židovkou sa musí najskôr identifikovať s toutosociálnou kategóriou). V druhom rade v žitej realite ako symbolický kapitál (zastrešujúci všetky ostatnéformy kapitálov), ktorý môže byť jednak súčasťou habitu jednotlivca a kultúry rodiny. Jednotlivé kapitálypredstavujú symbolické, sociálne a kultúrne formy zmieňovanej sociálnej kategórie.

4 Z historicko-sociálnej perspektívy sa na Slovensku v poholokaustovom období rozlišuje prvá židovskágenerácia – tzv. generácia preživších (tí, ktorí prežili holokaust), druhá generácia (generácia detí „pre-živších“), tretia generácia (narodení v 70. rokoch a v prvej polovici 80. rokoch) a štvrtá generácia (eštesa len vytvára) (Salner, 2000).

5 Pojem „obnova pozitívnej židovskej identity“ je historický údaj, ktorým sa označuje obdobie od roku1989 a poukazuje na zmenu vo vnútri židovskej komunity vo vnímaní židovstva ako identitnej vrstvy.V zmieňovanom období dochádza k procesu demokratizácie a liberalizácie verejného života.V prostre-dí židovskej komunity nastáva proces verejného obnovovania kultúrneho a sociálneho kapitálu po ob-dobí holokaustu a socializmu a posilňuje sa pozitívne vnímanie židovstva (Gyárfášová, 2008; Leichto-vá, 2006; Salner, 2000).

32 Š T Ú D I E

v rámci rodiny, ale väčšinou predstavuje výsledok disimilačného procesu, socializovanias mladým židovským prostredím na Slovensku a v zahraničí a následne postupného nad-viazania kontaktu s formálnym židovským životom“ (Gyárfášová, 2008: 29). Daný procesobnovy kultúrneho a sociálneho kapitálu sa odráža nielen v zmenenom individuálnompostoji voči židovstvu, ale aj v rodinnom živote dnešnej tretej generácie. Kultúra rodinytejto generácie sa vyznačuje rôznym pomerom židovských a majoritných prvkov kultúry(Salner, 2000).

Mojím zámerom je v danom príspevku popísať zmienené asimilačné prvky (sekula-rizácia, preferencia nežidovského partnera) a aj proces neskoršej identifikácie sa so ži-dovstvom na príklade jednej nukleárnej rodiny žijúcej v urbánnom prostredí. Tým sapokúsim (okrem výskumných otázok) zodpovedať aj na otázky – Čo znamená vnímaťseba ako Židovku/Žida a aký proces k tomu vedie?

Konkrétnym cieľom je prostredníctvom interpretácie prípadu vybranej rodiny tretejpoholokaustovej generácie v prvom rade charakterizovať jednu z mnohých podôb seku-larizovanej súčasnej nukleárnej zmiešanej rodiny židovskej komunity na Slovenskuv urbánnom prostredí. V druhom rade zachytiť ako obnova pozitívnej židovskej identityovplyvňuje život na individuálnej a aj rodinnej úrovni.

Štruktúra predkladaného príspevku je rozdelená do dvoch významových celkov.V prvej prehľadovej časti sa venujem definícii teoretických východísk rodiny a identito -tvorného procesu, ktoré som aplikovala vo výskume a tvorili interpretačnú schému ana-lýzy. V druhej časti najskôr predstavím realizovaný výskum, metódy výskumu a spôsobyanalýzy dát. Následne interpretujem prípad skúmanej rodiny a predostriem výsledkyanalýzy.

TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ – RODINA, IDENTITA, ŽIDOVSTVO

Ako vyplýva z môjho doterajšieho výkladu, zaoberám sa troma zložitými javmi so-ciálnej reality, a to rodinou, židovstvom a identitotvorným procesom. Zmienené javyuvádzam ako zložité z toho dôvodu, že nemožno vypovedať jednotnú vedeckú definíciuuvedených pojmov a rovnako neexistuje ich homogénna podoba ani v žitej realite.

Rodinu chápem ako psychosociálnu skutočnosť (je umiestnená v priestore a čase),ktorá je vytvorená spojením dvoch odlišných jedincov (dvoch odlišných habitov) pro-stredníctvom inštitúcie manželstva. Je spoločenstvom osobností, ktoré prichádzajú dovzájomného interakčného vzťahu. Tým sa stáva dynamickým systémom, ktorý je vytvá-raný a formovaný svojimi členmi a externými vplyvmi okolitého sociálneho priestoru(Handel, Hess, 1994; Bourdieu, 1998).

Základným epistemologickým predpokladom výskumu bolo vnímanie rodiny ako je-dinečného symbolického priestoru, kde prebieha vzájomná interakcia jej členov, ktoráje realizovaná prostredníctvom komunikácie a sociálneho konania. Výsledkom týchtosociálnych činností je proces, ktorý sa označuje ako konzumácia, v tomto prípade kultúryrodiny a židovstva.

Vo svojej žitej realite je rodina napĺňaná rôznym obsahom. Vznikajú tak rozmanitépodoby kultúry rodiny, ktoré predstavujú rozličné usporiadania a spôsoby odovzdávania„výsad ekonomických, kultúrnych a symbolických“ (Bourdieu, 1998).

Dôležitým bodom existencie každej sociálnej skutočnosti, a teda aj rodiny, sú pod-mienky a okolnosti ich legitimizácie. Navonok sa legitimita rodiny preukazuje ako sym-bolická bariéra, ktorá ju oddeľuje od iných rodín a sociálnych skutočností. Sociálny


činiteľ v sociálnom a symbolickom priestore legitimizuje svoje postavenie a orientácie,koná, vytvára si svoj vlastný priestor v symbolickom boji na základe štyroch základnýchkapitálov, ktoré vlastní: kultúrneho, ekonomického, politického a sociálneho, pričomich zjednocujúcim faktorom je habitus (Bourdieu, 1998).

V prípade rodiny tretej poholokaustovej generácie, ktorá sa zúčastnila na danom vý-skumnom projekte, bolo židovstvo súčasťou špecifickej kultúry rodiny. Vytvoril sa takjeden z mnohých diferencujúcich rysov v každodennej sociálnej realite, ktorý odlišovalčlenov danej rodiny od iných v sociálnom priestore.6

Rodina ako každá sociálna skutočnosť je umiestnená v čase, čím sa stáva kauzálnymdôsledkom svojich predchádzajúcich (minulých) štruktúr a foriem. V prípade realizo-vaného výskumu som preto vychádzala z definícií rodiny v európskom sociálnom kon-texte (De Singly, 1999; Možný 2011; Goody 1983), pričom som prihliadala na jej špeci-fický vývoj na Slovensku, konkrétnejšie na výskum židovskej rodiny (Salner, 2007;Gyárfášová, 2008).

Z doterajšieho výkladu možno rodinu charakterizovať ako základnú sociálnu inštitúciua normatívnu jednotku vytvárajúcu primárny sociálny a symbolický priestor pre sub-jektívne osvojovanie si personálnej a sociálnej pozície vo svete – t.j. kreovanie osobnostiprocesom identifikácie so sociálnymi kategóriami. Na základe takto vytvorenej pozíciesi jedinec stanovuje stratégie konania v sociálnom prostredí. V rodine sa dieťa učí orien-tovať v príslušnom kultúrnom a sociálnom prostredí, symboloch a spoločenských štan-dardoch (Bourdieu, 1998; De Singly, 1999), uvedomovať si svoje miesto v sociálnomsvete v opozícii voči „tým druhým“ – odlišovať sa od druhých na základe habitu, formo-vania si životných orientácií a spôsobov objektivizácie sveta (Bourdieu, 1998).

Okrem automatického prisúdenia identitných kategórií v rodine postupným vývojomnašej sociálnej existencie sme schopní si sami prisudzovať rôzne sociálne kategóriea identifikovať sa s nimi. Človek je multiidentickou bytosťou a tieto svoje identitné vrstvydemonštruje v interakcii s okolitým prostredím.

Prisúdenie identitnej kategórie potom definujem ako dynamický intrapsychický processo sociálnymi a kultúrnymi súvislosťami – inak aj identitotvorný proces či proces zvnú-torňovania (Brubaker, Cooper, 2000; Mars, 1999), v ktorom sa človek identifikuje s roz-ličnými sociálnymi kategóriami (stanú sa zdrojom konania a poznania).

V prípade charakterizovania židovstva vzhľadom na jeho v súčasnosti ambivalentnýcharakter a multiplicitu som vychádzala z jednotlivých aspektov, ako ich popísal LeonardMars, a to: a) etnický a náboženský7 (ideotvorný prejav židovstva), b) kultúrny a sociálny(prejavy ideotvorného aspektu, záujem o literatúru, tradície, jazyk – hebrejčina, jidiša väzby s ostatnými Židmi a Židovkami, židovskými inštitúciami a organizáciami) (Mars,1999). Počas svojho života si jednotlivci osvojujú, identifikujú sa a (prípadne) aj konajúpodľa špecifických dobových aspektov židovstva. Tento proces nie je nikdy ukončenýdo definitívnej a pretrvávajúcej podoby, ale sa mení a vyvíja v závislosti od vonkajšíchsociálno-historických a individuálnych intrapsychických premenných.

Pri analýze procesu zmienej identifikácie s popísanými aspektmi židovstva som ap-likovala koncepciu identít Rogersa Brubakera a Fredericka Coopera. Autori charakteri-

6 Na tomto mieste by som rada zdôraznila, aby nevznikali nedorozumenia pri výklade tu interpretovanéhoprípadu, že židovstvo v prípade rodiny participujúcej na výskume nebolo jediným diferenciačným rysom,ale je len jedným z niekoľkých, ktorými rodina disponovala. Ja som pre potreby naplnenia výskumnéhocieľa interpretovala kultúru rodiny prostredníctvom jedného aspektu ich rodinného života – aspektu ži-dovstva.

7 Náboženský ideotvorný základ je pojmovo označovaný ako judaizmus.

34 Š T Ú D I E

zovali tri základné koncepcie, ktoré sa „skrývajú“ za pojmom identita: a) kategorizáciaa identifikácia, b) sebaporozumenie a sociálna lokalizácia, c) pocit prináležitosti, spoji-tosti a skupinovosti.

Týmto prístupom sa nadobúdanie identitných vrstiev stáva sociálnym, intrapsychic-kým a emočným dynamickým životným procesom, ktorý si vyžaduje vytváranie sociál-nych väzieb (príbuzenských, priateľských) s inými osobami, ktoré sa vnímajú ako „no-sitelia židovskej identity“ a emocionálne prepojenie s danou skupinou, vnímanie sebaako nositeľa či nositeľku židovstva a vytváranie konania podľa identifikačnej sociálnejkategórie. Čím sa proces zvnútorňovania istej identitnej vrstvy stáva procesom nadobú-dania sociálneho konania a poznania osvojovanej sociálnej kategórie, resp. aspektovtejto kategórie.

Rodina aj osvojovaná identitotvorná kategória sú symbolickým a praktickým konanímjednotlivcov zreálňované, ale kvôli inému účelu, s iným sociálnym a intrapsychickýmpriebehom a výsledkom. Kategórie – rodina, identitotvorný proces a židovstvo (symbo-lický kapitál) som pre naplnenie výskumného cieľa nemohla interpretovať oddelene.Nemožno ignorovať jednu alebo druhú kategóriu pri interpretácii života súčasnej tretejpoholokaustovej generácie.

Každá zo spomenutých kategórií tvorí časť vzorca, ktorého výsledkom je život jedinca.Proces identifikácie s akoukoľvek sociálnou (identitotvornou) kategóriou je situovanýv sociálnom prostredí rodiny, komunity, priateľov, pracovného prostredia a pod. Zmie-nené prostredia vytvárajú sily a prostriedky pôsobiace na proces identifikácie. Tým bysom chcela vyjadriť, prečo prepájam koncepciu habitu a kapitálov Pierra Bourdiehos koncepciami identít R. Brubakera, F. Coopera a L. Marsa, hoci P. Bourdieu vo svojejkoncepcii nepopisuje identitotvorný proces, ale teoreticky sa zaoberal skutočnosťamisociálnej reality, ktoré ho kreujú a v ktorých sa kreuje. Jednotlivé kapitály tak predstavujújednak zdroj informácií, inými slovami jeden z aspektov identitotvorných prvkov, nadruhej strane umožňujú zreálňovať tieto prvky v každodennej realite.

Vychádzajúc zo špecifikovaných teoretických východísk a v úvode načrtnutého vývojažidovskej komunity na Slovensku som pre naplnenie výskumného cieľa stanovila nasle-dujúce výskumné otázky:

1) akým spôsobom sa obnova pozitívnej židovskej identity v 90. rokoch odzrkadľujev kultúre nukleárnej rodiny zmiešaného manželstva tretej poholokaustovej gene-rácie,

2) aké formy židovstva rodina konzumuje (kultúrny a sociálny kapitál) a v akom prie-store dochádza ku zmienenej konzumácii (rodinný a verejný),

3) aké sú spôsoby transgeneračnej reprodukcie židovstva na štvrtú poholokaustovúgeneráciu (v akom pomere sa na nej podieľajú rodina a židovská komunita).

VYMEDZENIE SUBJEKTU VÝSKUMU A VÝSKUMNÉ METÓDY

Výber rodiny prebiehal podľa nasledujúcich kritérií, ktoré predstavujú tendenčné prvky vývoja súčasnej židovskej komunity: a) urbánne prostredie, b) sekularita, c) ne-skoršia židovská inkulturácia, d) zmiešané manželstvo. Rodina, ktorá bola predmetomzáujmu danej štúdie, pochádza zo západného Slovenska a pozostáva zo štyroch členov:manželka židovského pôvodu (ďalej v texte nazývaná ako Klára, 34 rokov), manžel ne-židovského pôvodu (ďalej v texte označený ako Lukáš, 33 rokov) a dve dcéry (v štúdiipomenované ako Jarka, 6 rokov a Monika, 8 rokov).


Výskum prebiehal v mesiacoch jún 2011 až september 2011 opakovanými stretnutiamis rodinnými príslušníkmi so zámerom vykonať hĺbkové etnografické interview.

Etnografické interview mi umožnilo zachytiť subjektívne interpretácie kultúrnehoa sociálneho kapitálu židovstva a v prípade manželov aj ich individuálny vzťah k židov -stvu, judaizmu a k rodine. Cieľom bolo získať informácie o živote členov rodiny, na zá-klade týchto informácií interpretovať ich životné príbehy, identitné sebainterpretáciea podoby židovstva v habite Kláry a kultúre jej rodiny.

Rozhovory boli realizované so všetkými príslušníkmi rodiny na individuálnej úrovni,nerealizovala som skupinové rodinné interview. Počas výskumu som tak získala tri druhyinterview: a) s manželkou, b) s manželom, c) s deťmi (v tomto prípade rozhovory pre-biehali na neformálnej úrovni za prítomnosti ich matky).

Z časového hľadiska, životného cyklu manžela a manželky, som sa tematicky zame-riavala na:

a) obdobie pred založením vlastnej rodiny (obdobie východiskovej rodiny), kde somzisťovala ich rodinné pozadie (rodinné a príbuzenské vzťahy, rodinné zvyky a tra-dície – či sa vyskytovali aj židovské), okolnosti zistenia svojho židovského pôvoduu manželky;

b) obdobie po založení vlastnej rodiny (súčasná rodina), obdobie som ďalej členilana nasledujúce rodinné cykly: b1) obdobie pred narodením detí a b2) obdobie ponarodení detí.

V životnej fáze východisková rodina pri analýze rozhovorov s manželkou som sa za-meriavala hlavne na spôsoby konzumácie židovstva. Pričom dôležitou okolnosťou bolozískanie poznatku o židovskom pôvode respondentky. Táto okolnosť tvorí kontext preinterpretáciu konzumácie zmieneného kapitálu:

1) Zaujímala ma forma tohto kapitálu – (a) sociálny, (b) kultúrny a (c) symbolický.2) V akom sociálnom priestore dochádza ku konzumácii jednotlivých foriem kapitálov:

a) súkromnom alebo b) verejnom, ktorý som ďalej rozčlenila na b1) sekulárnya b2) religiózny;

3) akými kanálmi dochádza k tejto konzumácii (ŽNO, iné židovské organizácie, prí-buzenské a iné vzťahy a kontakty).

4) O aký typ konzumácie sa jedná:a) pasívnu konzumáciu – t.j. zúčastňovanie sa na aktivitách a podujatiach organizovaných židovskými organizáciami či inými kanálmi;b) aktívnu konzumáciu – t.j. priama tvorba a generovanie židovského kapitálu,teda organizovanie (spoluorganizovanie) rozličných stretnutí a podujatí, slávenie sviatkov a dodržiavanie rôznych zvykov a tradícií vo vlastnej domácnosti.

V prípade manžela som sa zameriavala v životnej fáze východiskovej rodiny na:1) náboženské elementy v jeho výchove a rodinnej socializácii, ktoré by mohli mať dopad

na charakter základných vzťahov v súčasnej rodine – (1) manželského vzťahu a (2) ro-dičovského (hlavne vyjednávacia línia rodičov – výchova zo strany otca a matky);

2) akými spôsobmi prichádzal do kontaktu so židovstvom pred spoznaním svojej sú-časnej partnerky (teda či u neho prebiehala konzumácia židovstva pred vstupomdo vzťahu so židovskou partnerkou); ak áno, o akú formu a typ išlo, akými kanálmia v akom priestore dochádzalo k tejto konzumácii (viď. analýza rozhovoru s man-želkou).

V období súčasnej rodiny bolo pre naplnenie cieľa dôležité zmapovanie rodinnej kon-zumácie židovstva (forma, priestor, kanál, typ) na troch úrovniach existencie rodiny

36 Š T Ú D I E

a presahy týchto úrovní: a) úrovni manželky (individuálny habitus Kláry), b) úrovnimanžela (individuálny habitus Lukáša, c) úrovni dcér. Ak sa konzumácia nevyskytovala(charakterizované podľa úrovní), aké boli dôvody a príčiny tohto stavu.

INTERPRETÁCIA PRÍPADU ZMIEŠANÉHO MANŽELSTVA V MESTSKOM PROSTREDÍ

Príbeh Kláry. Od mlčania k židovstvuKlára je židovského pôvodu (halachický židovský pôvod8), bola vychovávaná len svo-

jou matkou ako jej jediné dieťa. O svojom pôvode nevedela do šestnástich rokov. Matkajej o ich rodine nepovedala nič, ani o starých rodičoch. Dôvodom bol pocit strachu z od-halenia ich pôvodu pred verejnosťou.

Klára uvádzala, že niečo tušila na základe ich občasných spoločných stretnutí s inýmiŽidmi a Židovkami. Z obdobia detstva si spomínala aj na starú pani, susedku, ktorá podľajej slov bola Židovkou a doma udržiavala židovskú tradíciu cez praktizovanie židovskýchsviatkov a tradícií (hlavne slávenie šabatu). Túto susedku Klára často navštevovala. Čoje zaujímavé, napriek strachu jej matky a odmietnutia svojho pôvodu nebránila dcérev návštevách tejto staršej panej. „Napríklad v našom dome. Bola susedka, ktorá robilažidovské sviatky a mala aj vytetované to číslo z Osvienčima. A trebárs, mi niekedy tak po-vedala, že je židovský sviatok, nebavilo ma k nej chodiť na židovské sviatky, lebo rozprávalimaďarsky. Takže to nebolo pre mňa také zaujímavé a modlila sa ešte v ďalšej reči, po heb -rejskej reči. A nebavilo ma k nej chodiť a tak ona zasa chcela, aby som tam bola. Ona bolataká otvorenejšia než moja mama. Mama nebola nadšená, že ma na tie sviatky volá, alenebránila sa tomu. Akože zobrala to tak, že s tou tetou sa kamarátim a nerobila ani zaani proti. Bola taká neutrálna.“ Tento príbeh z detstva je aj dôkazom toho, že židovstvobolo uchovávané nielen v pamäti, ale aj v praktickej rovine ľudského konania v časoch,ktoré nepriali religióznym prejavom a rôznym iným známkam odlišnosti. Hoci obdobiesocializmu prehlbovalo diskontinuitu židovských hodnôt a tradícií, napriek tomu v súk -romí niektoré osoby zo židovskej komunity, ktoré sa nevzdali svojich tradícií, pokračovaliv ich praktizovaní, i keď v strachu a úsilí utajiť svoj pôvod pred úradmi a okolím (Salner,2000).

O svojom pôvode sa Klára dozvedela cez jedno video, ktoré sa zaoberalo holokaustoma životnými príbehmi Židoviek a Židov, ktorí prežili vojnu. Matka jej toto video pustila,ale viac o tom nehovorila, až časom začala rozprávať viac. Neželala si však, aby sa stalaŽidovkou. Informácia o židovskom pôvode predstavovala v Klárinom živote aktivizačnýprvok v začatí procesu zvnútorňovania židovstva a rovnako aj input pre generovanie kul-túrnych a sociálnych foriem židovstva.

Započatie procesu sebaidentifikácie. Sebaporozumenie, sociálna lokalizácia a pocit skupinovostiV období, keď sa Klára dozvedala o svojom pôvode a okolnostiach prežitia jej rodiny

počas holokaustu, prebiehala zmena politického zriadenia. Obdobie socializmu bolonahradené obdobím demokratizácie a liberalizácie spoločnosti. Začala sa obroda verej-

8 Podľa halachy (nariadenia, akým spôsobom viesť život v zhode s predpismy Tóry) je Židom alebo Ži-dovkou tá osoba, ktorá má matku Židovku alebo podstúpila formálny proces konverzie na judaizmus(Damohorská, Nosek, 2010).


ného židovského života a postupne dochádzalo k nastoleniu novej podoby židovstva naSlovensku.

O židovstvo sa začala zaujímať viac cez kamarátku z detstva, ktorá sa tiež dozvedelao svojom pôvode neskôr. Obe sa nakontaktovali na miestnu židovskú komunitu. V rámcikomunity Klára prichádzala do kontaktu so židovskou kanadskou rodinou, ktorá po roku1989 začala pôsobiť na Slovensku. Jej aktivity sa významným spôsobom podpísali podKlárin záujem o židovstvo.

Táto rodina spolupracovala s miestnou židovskou náboženskou obcou a prostredníc-tvom rôznych seminárov, prednášok, spoločných stretnutí sa snažili prilákať mladýchľudí židovského pôvodu k tradičnému židovskému spôsobu života. Z rôzneho spektraaktivít, ktoré vykonávala táto rodina, si spomínala hlavne na spoločné slávenie šabatu.

Dôležitejším aspektom v identifikačnom procese bolo pre Kláru rozhodnutie zúčastniťsa na študijnom pobyte v Jeruzalemskej ješive. Túto možnosť poskytla spomínaná ka-nadská rodina prostredníctvom študijného grantu. Klára získala dané štipendium a zú-častnila sa na tomto pobyte, ktorý jej v mnohom pomohol uvedomiť si svoju židovskúidentitu. Išlo o dôležitú udalosť v jej sebauvedomovacom procese a označení seba samejako Židovky a porozumeniu sociálnej kategórie – židovstva. „No a tak som si to tak nejakuvedomila a už v devätnástich mi bolo veľa vecí jasné, aj od tých Kanaďanov, oni zohnalito štipendium. Oni sa potom odsťahovali, ale už to bolo dosť také pohnuté, celý ten židovskýživot. Už bola organizácia, sa to volalo Únia židovskej mládeže, vtedy ešte Československáúnia. Čiže už to bolo relatívne také celé organizované. Čiže už to bolo také, že som o tomaj veľa vedela. Od tých šestnástich do tých devätnástich som urobila asi veľký pokrokv tom ako som si to židovstvo uvedomila.“

Po návrate z Izraela sa naďalej podieľala na komunitnom živote a komunita mladýchsa stala dôležitou súčasťou jej života. Nasledujúca výpoveď poukazuje na etapu procesuzvnútorňovania, keď v Klárinom prípade dochádza k porozumeniu sociálnej kategóriežidovstva. „No a od tých šestnástich do tých devätnástich, od toho utajovania to mamanemohla všetko utajiť, nedalo sa. Pojem Žid som poznala, ale bolo to veľmi. Akože kebymi niekto bol povedal pygmej, tak by som toľko isto vedela povedať. V podstate najviacvedomostí som mala o koncentráku. Ale to, že je to náboženstvo, že to je rasa, čo to v sebeobnáša, čo to znamená. A diskutovať o tom som nebola zvyknutá. Filozofovať alebo zaujímať sa o to, na to som nebola zvyknutá. To až potom som sa tak nejak naučila. Do-vtedy to bol teda len tak nejaký prázdny pojem. Pod ktorým sa nejako nič neskrývalo.A potom sa to nejak dostalo do iného kontextu.“

Pre Kláru je komunita viac ako zdroj poznatkov o židovstve. Pokračovanie v procesetvorby identitnej vrstvy predpokladá aj vytváranie pocitu skupinovosti a prináležitosti(Brubaker, Cooper, 2000), čo sa v jej živote prejavovalo v podobe spoločného tráveniavoľného času, opekania, kempovania a vykonávania rôznych športových aktivít s roves-níckou generáciou v referenčnej komunite. Postupne začala nadobúdať sama kontaktya vzťahy s ostatnými Židmi a Židovkami (židovský sociálny kapitál), ktoré sú pre ňu dô-ležité do súčasnosti. S týmito ľuďmi, kamarátmi z komunity, udržiavala blízke vzťahy.Spájal ich pôvod, komunita a spoločná minulosť, spomienky, čím vznikol pocit súdržnostina základe spoločného pôvodu.

Prostredníctvom zmieneného identitotvorného procesu nastalo u Kláry prijatie etnickéhoaspektu židovstva (Mars, 1999), ktorý ona koncipovala nasledovne: „Pre mňa je to pôvod.Ja to beriem ako národ. Židia sú národ, národnosť a náboženstvo. Tak kultúrne zázemie apovedomie, tak to všetko... ale je tam protiklad, a ten zasa je, že všetci ľudia sú si bratia, ži-jeme v modernej spoločnosti, musíme si pomáhať, tvoríme nejakú pospolitosť a to tak nejak

38 Š T Ú D I E

spojiť. Aj judaizmus sa musí modernizovať. Ten klasický judaizmus, ten úplne ortodoxný,ten by som povedala, že ma neoslovuje. Oslovuje ma rozumná integrácia.“

Nadobudnutie tejto novej sociálnej kategórie prenášala v rôznych podobách do svojhoživotného štýlu a dispozície. V prípade Kláry sa objavil zaujímavý spôsob konzumáciežidovstva, a to práca pre židovskú náboženskú obec a podpora židovských umelkýňa umelcov.

Príbeh LukášaLukáš sa narodil do katolíckej rodiny iného sociálno-politického prostredia (mimo

komunistický blok). Skutočnosť, že navštevoval katolícku školu, ovplyvnila azda najvý-raznejšie jeho nazeranie na náboženstvo. Počas navštevovania tejto školy si vytvorilveľmi negatívny postoj k podobným inštitúciám vyučujúcim náboženstvo týmto spôso-bom (táto jeho skúsenosť mala dopad na jeho súčasnú rodinu ako bude zmienené ďalejv texte). „Ja som školu nemal rád. Vždy pred začiatkom vyučovania sme sa modlili a jaspoločne s ostatnými kamarátmi sme rebelovali a nemodlili sa, ale potom sme dostali.Tá škola vôbec nebola dobrá v tomto. Myslím, v tom prístupe k vyučovaniu náboženstva.“Tiež to ovplyvňuje aj jeho vnímanie židovstva, a prečo a aká podoba judaizmu ho zaujíma.„To náboženstvo bolo pre mňa dosť také povrchné. A ja som začal ísť tak sám, som začalčítať a začal tak filozoficky nazerať. Som hľadal ako ja môžem nájsť svoj spôsob. Asi skôrtaký duchovný život. Ten katolícky život mi dal dosť taký impulz k rozmýšľaniu, tam sútaké otázky, čo to znamená život, čo je silný život.“

Veľmi dôležité pre jeho vnímanie židovstva boli dve cesty do Izraela a štúdium archi-tektúry, kde študoval techniky kreslenia u židovského učiteľa. „Ja som tam išiel a somaj mal veľký záujem o tú krajinu, o tú kultúru. Pre mňa to bolo zaujímavé. Na začiatkuto bola náhoda. Kamaráti tam boli a rozprávali o tom, ja som potom začal čítať knihy, žečo je tam. Asi ja som k tomu prišiel aj neskôr, má to takú súvislosť s mojím detstvom. Jasom chodil na katolícku školu a tam sme sa o tom učili.“

Od prvého stretnutia k manželstvuKlára sa spoznala s Lukášom na oslave ich spoločného známeho. Obaja si boli od po-

čiatku sympatickí. Lukášovi imponovala na Kláre jej odvaha, energia. Skutočnosť, žebola Židovka, zohrávala tiež dôležitú úlohu. „A hneď mi padla do oka. Upútala ma táchuť na život, to bolo také atraktívne. Tiež to bolo asi spojené s tým židovstvom, toto ži-dovstvo ma sprevádza celý život.“

„Po našom prvom stretnutí som prišla domov a oznámila matke, že toho muža si vez-mem. A aj sa stalo. A svoje rozhodnutie by som nezmenila. Akože nerozhodovala by somsa ani druhýkrát podľa toho či je niekto Žid alebo nežid. To by som neurobila. Ja som homala rada, ja som si jeho chcela zobrať.“ (Klára)

Obaja partneri sa zhodli na civilnom sobáši. „Tak my sme hovorili, my sme z iných ná-boženstiev a to je lepšie. A toto je taká neutrálna oblasť.“ (Lukáš)

Čo sa týka postoja rodičov Kláry a Lukáša a ich rozhodnutia uzavrieť manželstvo, takim v tom nebránili a toto rozhodnutie brali výhradne ako ich. „Moja matka bola veľmitolerantná, oni nemali s tým problém.“ (Lukáš) „Mojej mame to bolo v podstate jedno,povedala, že je to moje rozhodnutie, ktoré rešpektuje.“ (Klára)

Židovstvo v rodineŽidovstvo je dôležité pre Kláru a prenášala ho do rodinného priestoru. Lukáš to tole-

roval a manželku v mnohom podporoval a on sám pre ňu predstavoval zdroj vedomostí


o židovstve. „Že ako keby bolo to židovstvo výlučne moje. Aj keď on chodí na akcie, on otom fakt, že veľa vie. Aj keď je nejaká diskusia, on sa hlási a pýta určite viac než ja. Alebočíta také knihy. Ale má taký židovský slovník, že on veľa vecí vie.“ (Klára)

V období pred narodením detí sa obaja partneri podieľali na aktivitách obce častejšieako po ich príchode do rodiny. Zúčastňovali sa na rôznych seminároch a prednáškach,ktoré boli pre Lukáša zaujímavé. Ako rodina (úroveň manžel a manželka) sa na aktivitáchobce podieľali pasívnym spôsobom (prijímali symbolický kapitál produkovaný obcou).Pre Kláru (individuálny habitus) však komunita a židovstvo predstavovali oveľa viac akovyjadrenie záujmu. Aktívne sa podieľala na mnohých aktivitách, organizovala niekoľkovýstav v sídle komunity.

Príchod detí do rodiny znamenal úplne inú situáciu a dochádzalo aj k mnohým zmenám,ktoré vyplývajú aj zo súčasnej podoby rodiny, ktorá sa chápe ako vzťahová a orientovanána deti. „Je to samozrejme problematickejšie, lebo tam sú emócie. Je jasné, že keď je opravadomu, je tam nejaká diera, tak veľa emócií tam nemáte. Pri výchove detí samozrejme cítimtu emóciu a som tam taká pozornejšia, aj on je pozornejší.“ (Klára) Fakt narodenia dcérovplyvnil celkový životný cyklus rodiny a aj konzumáciu židovstva vo verejnom priestorekomunity. „Teraz, keď sú dcérky už staršie máme o niečo väčšiu voľnosť, ísť napríklad vons kamarátmi.. Ale dlhé obdobie sme museli byť len doma pri deťoch a starať sa o ne. Predtýmsme chodili aj na viac tých seminárov a diskusií na obci.“ (Klára)

Dôležitou okolnosťou života rodiny, čo malo dopad na konzumáciu židovstva v rodine,bola skutočnosť, že dievčatá vedeli o svojom pôvode a obe navštevovali ortodoxnú ži-dovskú škôlku. „Takže obe vedia, že sú Židia, vedia o tom viac než ja v mojom veku. Jeim to také jasnejšie a vnímajú, že otec neni Žid.“ (Klára)

Akonáhle sa spojilo židovstvo a deti, ktoré vzbudzujú silné emócie, vznikol v rodinenesúlad. Pre židovstvo v rodine sa najväčším problémom stala návšteva dcér už spomí-nanej židovskej škôlky. Na dôsledky tejto skutočnosti v rodinnom prostredí je potrebnénahliadať cez nasledujúce determinanty – Lukášova skúsenosť s inštitucionalizovanounáboženskou výchovou v detstve, rodová dynamika a pozícia otca, a tiež problém ko-munikácie medzi partnermi (ktorý obaja partneri určili ako vážnejší problém v ich vzťa-hu). Rozhodnutie dať deti do židovskej škôlky sa stalo pretrvávajúcim problémom v ro-dine, ktorý sa objavuje ako argumentačný prvok v prípade komunikácie odrážajúcejnesúlad manželských názorov na výchovu dcér. „Ja som možno ten problém podcenila.Lebo ja som to brala, že ja som matka, že ja rozhodujem. Nejak som zabudla to s ním dis -kutovať. A on mal iný názor. On mal názor, že ja som síce vyrastala len s tou mamou,ktorá sa tým pádom s nikým nebavila o ničom a rozhodovala o mne. Ale, že on sa cíti,tak, že on by mal byť súčasťou toho rozhodovania. A často mi to vyčíta, keď niečo riešimv súvislosti s nimi, že aj tak sa rozhodnem sama ako vždy. Potom občas z toho vzniknúaj hádky.“ (Klára)

„Obe išli do tej škôlky. Chcel som aby ich radšej nechala v normálnej. Ja som bol troškuproti. Pre mňa bolo ťažké sa s tým vyrovnať, kvôli mojej skúsenosti. A preto, kvôli mojejskúsenosti si myslím, že to nie je najlepší spôsob vzdelávania. Ten spôsob bol ten istý,hoci tie informácie v mojom prípade boli iné, ale ten spôsob bol ten istý. Aj my sme samali každý deň modliť. Myslím, že to nie je správny spôsob. Každé náboženstvo má nejakýsvoj problém. Napríklad, katolícke má problém tej viny, to je silné, pre nás to bol silný pr-vok. Ale myslím si, že psychologicky to nie je veľmi zdravé. Oni nevedia ako rozmýšľaťo tom, oni to berú automaticky.“ (Lukáš)

Dôležitým determinantom bola aj otázka manažovania spoločného rodinného času.Aj táto skutočnosť rozhodovala o rodinnej konzumácii židovského kapitálu vo verejnom

40 Š T Ú D I E

židovskom priestore. „Viac-menej. Nie na všetky, teda nie je v našich silách chodiť navšetky prednášky, na všetky fóra, na všetky diskusie. To sa nedá. Takže tak, výberovo.Keď budem seniorka a budem mať viac času, to príde. A kde dám deti, aj keby som chcelachodiť. Deti majú krúžky a tie krúžky sú pre mňa primeranejšie ako chodenie na akcies dos pelými.“ (Klára) „Niekedy áno, niekedy nie. Ja nie som veľmi na to, radšej kvôli de-ťom.“ (Lukáš)

V prípade tejto rodiny sa vyskytla hybridizácia prvkov majoritnej a židovskej kultúryv prípade slávenia Vianoc a Chanuky zároveň. Chanuku slávili v priestoroch komunity,zúčastňujú sa na verejných podujatiach, ktoré organizuje obec v kontexte tohto židov-ského sviatku. Vianoce prebiehali v súkromnom priestore rodiny a realizácia tejto tradíciev ich rodine pozostávala z existencie vianočného stromčeka v domácnosti, spoločnej ve-čere 24. decembra a odovzdávania darov po nej. Židovské stravovacie návyky sa v sym-bolickom priestore rodiny nevyskytovali, kóšer stravovanie sa vyskytovalo v prípadochpodieľania sa na aktivitách komunity.

Pre úplnosť interpretovania židovstva v rodine je potrebné zmieniť aj vzťahy s roves-níckou skupinou v rámci komunity, ktoré si Klára vytvorila ešte pred založením man-želstva počas identitotvorného procesu. S mnohými priateľmi a priateľkami z obdobiadospievania sa stretávala aj ako s rodičmi, ktorí dali svoje deti tiež do židovskej škôlky,či sa s deťmi zúčastňovali na aktivitách komunity. V rámci týchto vzťahov fungovala ajrecipročná výmena detského oblečenia či pomoci, alebo rád ohľadom starostlivostio deti.

Transgeneračný prenos židovstvaV prípade transgeneračného prenosu židovstva v rodine plnila úlohu sprostredkovateľa

symbolického kapitálu matka. Klára je židovského pôvodu, aj jej dcéry sú z halachickéhohľadiska považované za osoby židovského pôvodu. O svojom pôvode vedia, židovstvonebolo už v rodine zatajované ako v prípade Klárinej východiskovej rodiny. Lukáš zastávalskôr neutrálny pohľad v prípade ďalšieho vývoja identifikačného procesu s náboženskýmideotvorným prejavom židovstva jeho dvoch dcér: „To je ich rozhodnutie, ale keď budústaršie“. Ale deťom nebránil v židovskom (aj religióznom) vzdelávaní prostredníctvomkomunity, hoci s tým nebol stotožnený. Následne nastupovala komunita, ktorá odovzdá-vala deťom židovský kultúrny a sociálny kapitál. Starala sa o to, aby deti získali židovsképoznanie, čím legitimizovala ich narábanie so židovským kapitálom. Prostredníctvomnavštevovania ortodoxnej škôlky dochádzalo k individuálnym dopadom náboženskejvýchovy na správanie sa detí a ich identifikáciu so židov stvom. „Myslím, že Jarku to viacchytilo. Monika, ona je taká, je jej to v podstate jedno. Vie, že je Židovka, ale viac to ne-rozvíja, berie to ako fakt. Jarka, tak sa aj zamýšľa ako je možné, že jej ocinko, najlepšína svete, nie je Žid. Toto nevie pochopiť. A tiež mnoho iných vecí. Prečo neslávime šabata podobne.“ (Klára)

ZISTENÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU

Odpoveďou na prvú výskumnú otázku – Akým spôsobom sa obnova pozitívnej židov-skej identity v 90. rokoch odzrkadľuje v kultúre rodiny? – zodpoviem zároveň na jedenz výskumných zámerov, a to – Čo znamená vnímať seba ako Židovku a aký proces k tomuvedie. Dôvodom je skutočnosť, že Klárina identifikácia so židovstvom ovplyvnila aj jejrodinu. Ak by nedošlo k tomuto procesu, tak by v rodinnom a verejnom priestore nedo-


chádzalo k aktivizácii rôznych foriem tohto kapitálu, pretože Klára (a jej rodina) by ne-mala záujem o konzumáciu židovského kapitálu v oboch typoch priestorov (rodinnoma verejnom). Tým ďalej tvrdím, že jej zvnútornenia židovstva legitimizuje jej rodinu(hlavne deti) na konzumáciu židovstva v priestore židovskej náboženskej obce.9

Ako vyplýva zo životného príbehu Kláry, proces identifikácie nie je jednoduchý a au-tomatický. Jedná sa o zložitý a dynamický proces zvnútorňovanie židovstva ako sociálnejkategórie prostredníctvom rôznych sociálnych a intrapsychických úkonov, tak ako ichpopísali R. Brubaker a F. Cooper. Pričom sa v tomto procese museli zaktivizovať všetkytypy úkonov, aby prebehla identifikácia a židovstvo sa stalo jednou z identitných vrstievKláry. Hoci už od detstva sa pohybovala v židovskom prostredí (sociálna lokalizácia),ale židovstvo neprijala za svoje – preto, že nevedela o svojom pôvode (identifikácia)a rovnako nepoznala obsah pojmu „byť Židovkou“ (kategorizácia). K týmto úkonom do-chádza od jej šestnástich rokov, keď sa dozvedela o svojich židovských koreňoch a aktívnezvnútorňovala túto identitnú vrstvu vo svojom živote, tak ako je popísané v jej životnompríbehu.

Prostredníctvom získavania informácií z mimorodinného prostredia (židovská nábo-ženská obec, únia mládeže, ješiva), ktorých obsahom je židovský symbolický kapitál,cez konanie a poznávanie, dochádzalo v jej prípade k sebaporozumeniu. Pojem „byť Ži-dovkou“ naberal svoj obsah (aj tým, že sa učila dejiny židovstva a judaizmu, poznávalatradície a zvyky a niektoré aj prakticky vykonávala, osvojovala si aj základy heb rejčinyv ješive, a pod.).

Tento proces sebaporozumenia a identifikácie bol umocňovaný pocitom príslušnos-ti a skupinovosti, ktorý zažívala v komunite židovskej mládeže cez rozličné spoločnevykonávané aktivity (neboli nevyhnutne židovského charakteru v zmysle zvykov a tra-dícií, ale vykonávali ich osoby židovského pôvodu – týmto spôsobom prebiehala u Klá-ry konzumácia symbolického kapitálu). Tým dochádzalo aj k posilňovaniu sociálnejlokalizácie cez vytváranie sociálnych väzieb (sociálny kapitál) s inými Židmi a Židov-kami.

Na konci tohto procesu, hlavne vplyvom komunity a zahraničných organizácií, saKlára identifikovala ako Židovka, ktorá sa stotožňuje s etnickým ideotvorným prejavom(Mars, 1999) a vo svojom každodennom živote zreálňovala židovstvo kultúrnym a so-ciálnym kapitálom (väzby s ostatnými Židmi a Židovkami, židovskými inštitúciami, záujmom o židovských spisovateľov, spisovateľky, umelcov a umelkyne, a pod.).

Manželstvo ako vznikajúca sociálna skutočnosť postuluje novú konštrukciu reality,a to najmä prostredníctvom komunikácie a stereotypných úkonov v dlhšom časovomhorizonte (Berger, Kellner, 1994). Na základe tohto tvrdenia a postulovaných teoretickýchvýchodísk interpretujem dopad obnovy pozitívnej židovskej identity na rodinu cez kon-zumáciu židovstva (formy, spôsob, priestor) nasledovne. Obaja manželia mali pred vstu-pom do manželstva sociálne a kultúrne poznatky o židovstve, ale z iných motiváciía s inými dôsledkami. Hlavný rozdiel spočíval v tom, že v prípade manžela sa židovstvonestalo jednou z jeho identitných vrstiev, u manželky prebehol proces zvnútorneniadanej sociálnej kategórie.

Židovstvo sa preto odzrkadľovalo hlavne v individuálnom habite Kláry a detí a cezvzájomnú interakciu v rodine prostredníctvom komunikácie a vzájomnej manželskej

9 Podľa stanov je základnou podmienkou vstupu do niektorej z obcí disponovanie židovským pôvodomv zmysle Halachy (matka je Židovka) alebo, ak aspoň jeden zo starých rodičov, resp. prarodičov, je (bol)židovského pôvodu.

42 Š T Ú D I E

starostlivosti o deti aj v prostredí rodiny (manželka, manžel a deti). V rámci individuál-neho habitu manželky sa vyskytovala aktívna produkcia židovského kapitálu v komunite(verejný priestor), a to práca pre obec a prezentovanie židovských umelcov na verejnosti.Deti konzumovali zmieňovaný kapitál frekventovanejšie cez navštevovanie židovskejškôlky a následne podieľaním sa na rôznych mimoškolských aktivitách realizovanýchžidovskou obcou a komunitou. Lukáš sa na aktivitách podľa jeho slov zúčastňoval lenkvôli deťom, prípadne cez spoločnú návštevu rôznych seminárov a podujatí, ktoré orga-nizuje komunita. Tento spôsob konzumácie závisel hlavne od voľného času jednotlivcova rodiny ako celku. K ďalším spôsobom konzumácie radím spoločné stretnutia so zná-mymi židovského pôvodu (sociálny židovský kapitál). Ide o priateľov a priateľky, ktorýchKlára poznala z obdobia identifikácie so židovstvom. Tieto vzťahy charakterizujem ajako recipročné najmä cez vzájomnú výpomoc pri starostlivosti o deti, výmena detskéhooblečenia.

Z pohľadu sedimentovaných rodinných tradícií, ktoré sa spájajú so židovskými tradí-ciami, sa v prípade tejto rodiny vyskytovalo slávenie Chanuky v priestoroch obce (verejnýpriestor sekulárny). V súkromnom priestore rodiny dochádzalo aj k sláveniu Vianoc (dô-sledok faktu, že Lukáš vyrastal v kresťanskej tradícii). Vznikla tak hybridizácia prvkovmajoritnej a minoritnej kultúry.

Rozsah a obsah kultúrnych a sociálnych foriem židovstva aké boli konzumované voverejnom priestore židovskej komunity a obce a aj v súkromnom priestore rodiny, bolrezultátom možností, ktoré poskytoval manželkin (potencionálny) symbolický kapitál,ktorý závisel od možností aké poskytovala židovská komunita a obec. V tomto kontextemožno demonštrovať aj generatívnu schopnosť kapitálov (Bourdieu, 1984), keď výcho-disková skutočnosť pôvodu (symbolický kapitál) produkuje ďalšie formy kapitálov –vstup do komunity, podieľanie sa na aktivitách, budovanie medziľudských vzťahov, získavanie vedomostí o židovstve a kultúrnych zručností. Na konzumáciu ďalej vplývalipostoje a preferencie, ktoré zastával voči židovstvu manžel, faktor voľného času a detí(buď vhodnosť podujatí a udalostí organizovaných komunitou pre deti, alebo aktivitypre deti a židovská škôlka, takto obaja rodičia vstupujú do intenzívnejších sociálnychsietí židovstva). Pritom najdominantnejším priestorom konzumácie židovstva bol seku-lárny verejný priestor prostredníctvom (kanálom) židovskej obce, únie mládeže, pria-teľských vzťahov. Takto vyprofilovaná konzumácia konkrétnych kapitálov židovstva samenila v závislosti od rodinného životného cyklu.

Odpoveď na tretiu výskumnú otázku - priebeh a spôsoby transgeneračnej reprodukciežidovstva (v akom pomere sa na nej podieľajú rodina a židovská komunita) artikulujemnasledovne. V prípade transgeneračného prenosu židovstva matka (Klára) sprostredko-vala svojim dcéram automaticky sociálnu kategóriu židovstva. Pri tomto tvrdení vychá-dzam z faktu, že podľa halachických predpisov sa židovský pôvod odvodzuje od matkya táto skutočnosť im nebola zatajovaná. Tým im poskytla úvodný židovský symbolickýa sociálny kapitál. Emocionálno-psychologickú podporu v procese zvnútorňovania zde-denej identitotvornej sociálnej kategórie im podali obaja rodičia. V rámci nadobúdaniaďalšej kompetencie narábania so židovstvom zohrávala veľmi významnú úlohu židovskákomunita a obec, ktorá tým za podpory rodiny reprodukovala židovstvo v sociálnompriestore.


ZÁVER

Z daného prípadu vyplýva, že rodina, židovská obec a komunita naďalej predstavujúdôležité aspekty pretrvávania židovstva na Slovensku – poskytujú priestor a prostriedkypre proces identifikácie sa s danou kategóriou a tým podporujú pretrvanie židovstvav sociálnej realite.

Židovstvo predstaviteľky tretej poholokaustovej generácie, ktorej životný príbeha kultúra jej rodiny boli interpretované v štúdii, bolo výsledkom činnosti verejného prie-storu obce, komunity a zahraničných židovských inštitúcií v čase obnovovania pozitívnejžidovskej identity na Slovensku v 90. rokoch.

Proces identifikácie so židovstvom, ktorý u nej prebehol, svedčí o tom, že v kontextesekularizácie a asimilácie s kultúrou majority je židovstvo otázkou výberu a voľby pre-ferencií. Táto voľba preferencií bola slobodná, avšak vplývalo na ňu viacero faktorov,najmä intrapsychických: charakter a okolnosti priebehu nadobudnutia židovskej „iden-tity“, vzťah s partnerom a jeho postoj k židovstvu, vzťah k referenčnej židovskej komunitea prostriedky duchovnej a materiálnej židovskej kultúry aké poskytuje.

V prípade interpretácie židovstva v rodine nemožno tvrdiť, že bolo určujúcim in -tegračným znakom analyzovanej rodiny, ale predstavovalo diferenciačný rys v širšej sociálnej realite. Pre danú rodinu bolo židovstvo jedným z priamych prostriedkov odlí-šenia sa v širšom sociálnom priestore iba v prípade jej troch členiek – matky a dvochdcér. V prípade otca rodiny možno hovoriť o židovstve ako sprostredkovanom nástrojidiferenciácie cez vzťah so židovskou partnerkou, tým, že je označený ako nežid.

Výsledná podoba vyjednávania židovstva v rodinnej kultúre nebola len výsledkomverbalizovanej alebo neverbalizovanej dohody manželov a voľby preferencií životnéhoštýlu. Z komplexného pohľadu bola výsledkom historického vývoja židovskej komunityna Slovensku, generačných a celospoločenských zmien, t.j. možností, ktoré rodine po-skytovala židovská komunita. Logaritmus rodinnej kultúry charakterizovanej cez žido-vstvo dopĺňa faktor životného cyklu rodiny, pretože konkrétne podoby konzumovanéhožidovstva v rodine sa menili v závislosti od tohto cyklu.

Ďalej z prípadu rodiny vyplynulo, že štvrtá generácia sa nachádza už v inej pozíciiako ich rodičia. Deti z popisovaného prípadu disponovali väčším rozsahom kultúrnycha sociálnych poznatkov o židovstve ako ich matka, ktoré sa učili aplikovať v sociálnejrealite, najmä vďaka činnosti židovskej komunity. Mali aj širšie možnosti konzumáciežidov stva. Táto generácia má iné východiská ako tretia, a teda aj konkrétne prejavy ži-dovskej kultúry tejto generácie sú iné a budú sa aj vyvíjať iným smerom.

V prípade interpretácie židovského habitu tejto rodiny ide len o jednu z mnohých po-dôb kultúry rodiny židovskej komunity v súčasných podmienkach na Slovensku. Dopo-siaľ nebol realizovaný výskum, ktorý by komplexne mapoval podoby súčasnej rodinytretej poholokaustovej generácie na Slovensku, resp. rodiny židovskej komunity akocelku v priereze rôznych generácií.

LITERATÚRA

Berger, P., Kellner, H. (1994). Marriage and theconstruction of reality: An exercise in themicrosociology of knowledge. In: G. Handel,G. Whitchurch (Eds.), The psychosocial in-

terior of the family. Somerset : Aldine Trans -action, s. 220-229.

Bourdieu, P. (1984). Distinction: A social criti-que of the judgement of the taste. Cam-

44 Š T Ú D I E

O AUTORKE

ZUZANA PEŠŤANSKÁ (*1988) – ukončila magisterské štúdium v odbore sociálna an-tropológia na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bra-tislave v roku 2012 . V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Katedre etnológie a mu-zeológie Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore etnológia.Vo svojej dizertačnej práci sa venuje téme „reprezentácia ženského tela: ženské telov reprodukčnom procese“.t

bridge, Massachussets: Harvard UniversityPress.

Bourdieu, P. (1998). Teorie jednání. Praha: Na-kladatelství Univerzity Karlovy.

Brubaker, R., Cooper, F. (2000). Beyond “iden-tity”. In: Theory and Society, 29(1), 1–47.

Damohorská, P., Nosek, B. (2010). Židovské tradice a zvyky. Praha: Nakladatelství Karo-linum.

De Singly, F. (1999). Sociologie současné rodiny.Praha: Portal.

Goody, J. (1983). The development of the familyand marriage in Europe. Cambridge: Cam-bridge University Press.

Gyárfášová, T. (2008). Faktory intergeneračné-ho prenosu židovskej identity na Slovensku(bakalárska práca). Brno: Masarykova uni-verzita, Fakulta sociálních studií, Katedrasociologie.

Handel, G., Hess, R. D. (1994). The family as apsychosocial organization. In: G. Handel, G.

Whitchurch (Eds.), The psychosocial interior of the family. New York : Aldine De Gruyter,s. 3-18.

Leichtová, B. (2006). Formovania židovskej iden-

tity u detí a mládeže po roku 1989. In: P. Sal-ner (Ed.), Židovská komunita po roku 1945.Bratislava: Ústav etnológie SAV, s. 137-156.

Mars, L. (1999). Discontinuity, Tradition, andInnovation: Anthropological Reflections onJewish Identity in Contemporary Hungary.In: Social Compass, 46(1), 21-33. Dostupnéna internete : http://web.ceu.hu/jewishstu-dies/pdf/01_mars.pdf

Možný, I. (2011). Rodina a společnost. Praha:Sociologické nakladatelství.

Pešťanská, Z. (2012). Súčasná rodina tretej po-holokaustovej generácie. Diplomová práca(rukopis). Bratislava: Ústav sociálnej antro-pológie Fakulty sociálnych a ekonomickýchvied Univerzity Komenského v Bratislave.

Salner, P. (2000). Židia na Slovensku: medzi tra-díciou a asimiláciou. Bratislava: Zing Print.

Salner, P. (2005). Cesty k identite. Bratislava:Zing Print.

Salner, P. (2007). Transformácia židovskej ro-diny v druhej polovici 20. storočia. In: M.Botíková, Ľ. Herzánová, M. Bobáková (Eds.),Neroľnícka rodina na Slovensku. Bratislava:Združenie Prebudená pieseň, s. 126-132.

45

Juraj Janto, PhD., Katedra etnológie a muzeológie FiF UK v Bratislave, Gondova 2,814 99, Bratislava, e-mail: [email protected]

This study is concerned with the issue of public space in contemporary social chan-ges. The author believes that the key phenomenon in the process which is generallydesignated as globalisation is the speeding-up of development, an acceleration ofchanges in attitudes, models, values, and technologies. This cultural acceleration hasa fundamental influence also on the perception of space and time. Since the mid-20th

century at the latest, the category of space has come to the attention of socioculturalanthropology. The fundamental question to be explored is the mutual influence ofspace and social processes. Public space plays an important role also in the renewaland development of settlements, whether through the utilisation of social relation -ships or through cultural values (social and cultural capital). Finally, the author pre-sents the relationship of inhabitants to public spaces, taking the examples of Bratisla-va-Petržalka and Stupava. He shows how these spaces also contribute to the creationand construction of the residents’ relationship to the settlement. The involvement ofresidents in decision-making, in his view, is not just an expression of democracy atthe local level but also a means of building a relationship and feeling of responsibilitytowards the locality, and a precondition for the sustainability of accomplished chan-ges.

Key words: cultural acceleration, public space, participation, social and cultural capi-tal

Kľúčové slová: kultúrna akcelerácia, verejný priestor, participácia, sociálny a kultúrnykapitál

Cieľom môjho príspevku je upriamiť pozornosť na niektoré aspekty toho, ako ľudiav súčasnosti (v poslednom desaťročí) vnímajú a využívajú verejný priestor; aký majúk nemu vzťah a ktoré faktory to ovplyvňujú. Za podstatný rys prebiehajúcich procesovpovažujem akceleráciu vývoja, ktorá je súčasťou nielen technologických zmien, ale ajspoločenských vzťahov a štruktúr. Vstupuje dokonca do samotného ľudského vníma-nia a prežívania, hodnotového a ideového sveta človeka. Túto teoretickú perspektívurozvíjam v prvej časti štúdie. V ďalšej časti si potom všímam vzťah fyzického priestoruk sociálnym vzťahom a jeho hodnotu v sídelnom rozvoji. Napokon, na konkrétnom prí-

1 62 • 2014ŠTÚDIE

VEREJNÝ PRIESTOR V PROCESE KULTÚRNEJ AKCELERÁCIE

JURAJ JANTO

46 Š T Ú D I E

klade vybraných verejných priestorov, sa zaoberám ich významom v živote obyvateľovskúmaných lokalít.

AKCELERÁCIA VÝVOJA

Na označenie súčasného sociálneho a ekonomického procesu posledných desaťročísa zaužíval termín globalizácia, ktorý má vyjadrovať všeobecné celosvetové šíreniea výmenu rôznych aspektov kultúry (ideí, tovarov, služieb atď.). Podľa časti názorov tovedie k homogenizácii (amerikanizácii, macdonaldizácii) kultúrnych javov, keď sa narôznych miestach objavujú rovnaké javy preberané z iných, najmä z ekonomicky do-minantných spoločností (USA, ale aj Čína). Globalizácia prináša potom jednotnú kul-túru založenú na konzume, prevahe USA, angličtiny a médií. Tá je potom vnímaná pozitívne ako „progresívny kozmopolitizmus“ alebo negatívne ako „utláčateľský impe-rializmus“ (Mattová, 2007: 59). Druhá skupina autorov vníma globalizáciu skôr ako heterogenizujúci činiteľ a zdôrazňuje (napr. U. Hannerz) zmiešavanie rôznych kultúr-nych javov – hybridizáciu, kreolizáciu alebo (napr. S. Huntington) polarizáciu, tedastret odlišných kultúrnych princípov (podľa Bitušíková, Luther, 2010: 20).

Ďalším termínom, ktorý sa používa na označenie súčasnosti, a to predovšetkým jejmyšlienkového sveta, je postmoderna.1 Charakteristický je pre ňu najmä relativizmus(ako dôsledok pochybovania alebo rezignácie na autority, nemenné pravdy i samotnépoznanie), v ktorého lone sa potom rozvíjajú ďalšie javy ako pluralizmus, individuali-zácia (či napríklad aj módny smer sociálneho konštruktivizmu). Postmoderna a globa-lizácia sú veľmi úzko prepojené a navzájom sa ovplyvňujú, alebo môžeme povedať, žekým postmoderna je ideovým pozadím, globalizácia (hybridizácia) je jej „zhmotne-ním“.2 Mojím zámerom však nie je zaoberať sa uvedenými skutočnosťami a vymedzo-vaním chápania termínov, ale upriamiť pozornosť na iný, kvantitatívny rozmer aktuál-nych zmien.

Vzájomné kontakty a výmena kultúrnych javov sú súčasťou celého ľudského vývoja.To, čo je však pre globalizáciu osobité, je predovšetkým rozsah a rýchlosť, ktoré tech-nicky umožnili najmä nové médiá a nadnárodná ekonomika (globálny kapitál). Týmvzniká i kvalitatívne nové prostredie, nová kultúrna situácia.

Práve rýchlosť šírenia a zmien, akýsi praktický a „každodenný“ relativizmus časua priestoru považujem za kľúčový jav súčasného procesu. Táto rýchlosť (a ďalšie zrýchľovanie) je vyššia ako v období modernej spoločnosti a ešte výraznejšie prekraču-je parametre vývoja v porovnaní s predošlou etapou predmodernej (tradičnej) spoloč-nosti.

Rýchlosť prebiehajúcich zmien v ľudskej spoločnosti nie je v dejinách, zdá sa, kon-štantná. Od 19. storočia sa rapídne zvýšila. Civilizačné zmeny sú za posledné dve sto-ročia intenzívnejšie ako za predchádzajúcich dvadsať. Dovolím si tu uviesť len ich naj-zjavnejšie príklady. Prvým je nárast svetovej populácie. Po tisícročiach vývoja ľudstvadosiahla naša zem prvú miliardu obyvateľov okolo roku 1800. Uplynulo len približne120 rokov, aby sa tento počet zdvojnásobil a za ďalších 40 rokov (okolo roku 1960) boltento počet 3 miliardy. Na prelome tisícročí nás bolo už dvakrát viac a v súčasnosti sve-

1 Tiež druhá, radikalizovaná, neskorá, ľahká, tekutá, ultra, hyper, super moderna.2 Mnohí autori (Giddens, Beck, Harvy, Albrow a i.) zasa hovoria, že globalizácia je produktom moderny,

ktorá zmenila štruktúru spoločnosti do jej súčasnej podoby, či už ju označujú ako postmoderna aleboiný stav moderny (podľa Mattová, 2007: 60).

47J u r a j J a n t o

tová populácia presahuje 7 miliárd. Tento nárast sa prejavil aj v množstve a veľkostimestských sídel. Kým v polovici 19. storočia existovali 4 mestá s viac ako miliónomobyvateľov, v roku 1900 ich bolo už 19, v roku 1960 141 a v súčasnosti je takýchto mest-ských aglomerácií takmer 500. V urbánnom prostredí žije viac ako polovica dnešnýchľudí.3 Proces urbanizácie je úzko spojený s modernizáciou. Ďalším príkladom tejto de-jinnej akcelerácie je samotná rýchlosť pohybu, ktorú človek mohol dosiahnuť pri ces-tovaní a preprave nákladov. Do 19. storočia bola najväčšia rýchlosť konského záprahuokolo 30 km/h. Na jeho sklonku už človek mohol dosiahnuť vďaka parnej lokomotívemaximálne okolo 150 km/h a o necelé polstoročie neskôr vďaka lietadlám už 640km/h. V súčasnosti je bežná cestovná rýchlosť dopravných lietadiel okolo 900 km/h,kým kozmická raketa dosahuje viac ako 40 000 km/h (2. kozmická rýchlosť). Zrýchľu-je sa aj množstvo objavov, ktoré prinášajú podstatné zmeny v živote človeka (aj keďo tom, čo je podstatné, by sme mohli pravdaže diskutovať).4 Obdobné príklady by smemohli nájsť v objavení nových zariadení a ich uvedení do všeobecného používania,v rýchlosti šírenia informácií a pod. Americký sociológ Alvin Toffler toto zrýchľujúcetempo ukazuje na presadzovaní sa zásadných civilizačných zmien. Agrárna revolúcia(prvá vlna) sa pred približne desaťtisíc rokmi rozšírila po zemi len veľmi pomaly (asi1 km za rok). Priemyselná revolúcia (druhá vlna) sa začala pred takmer 300 rokmia rovnaký čas potrebovala aj na svoje rozšírenie a premenu agrárnych spoločenstiev namoderné industriálne spoločnosti. No a novým informačným technológiám (tretia vlna)stačilo na zmeny niekoľko desaťročí (Toffler, Tofflerová, 2001).

Podľa štatistických údajov5 tejto akcelerácii podliehajú dokonca aj prírodné procesy– upozorňujú najmä na katastrofické udalosti, ako je stupňujúci sa počet zemetrasenía pod. Toto „prírodné zrýchľovanie“ môže súvisieť aj s ekologickou záťažou v dôsledkučinnosti človeka. Z dôvodu uvedených zmien sa aj osobný život jednotlivca stáva sú-časťou tejto intenzifikácie udalostí a zážitkov.

Nemecký sociológ Hartmut Rosa (Rosa, 2010) uvádza, že na základe empirickéhopozorovania môžeme objektívne analyzovať tri procesy akcelerácie. Prvou, najviac vi-diteľnou je zrýchľovanie dopravy, komunikácie a výroby, teda technologická akcelerá-cia. K nej môžeme priradiť aj s ňou súvisiace nové formy organizácie a riadenia. Má zá-sadný vplyv na transformáciu vnímania a organizáciu času a priestoru pre sociálnyživot.

Druhým typom je sociálna akcelerácia, teda akcelerácia spoločnosti ako takej. Me-nia sa hodnoty, postoje, móda, zvyky, jazyk. Ako uvádza Appadurai (1996), sociálnysvet je tekutou blikajúcou obrazovkou, v ktorej sa reálne životy jednotlivcov konfron-tujú s rozmanitými predstavami o iných možnostiach a môžu sa stať podnetom prezmeny.

No a tretí proces zrýchľovania sa v moderných spoločnostiach prejavuje pocitom ne-dostatku času. Takéto vnímanie času, ktorý „plynie stále rýchlejšie“, môže byť na prvýpohľad paradoxné k technologickému pokroku, ktorý nám skrátil vzdialenosti a uľahčilmanuálnu prácu. Táto akcelerácia životného tempa sa prejavuje narastajúcim počtom

3 Urban population growth. Získané 24. 2. 2014 z http://www.who.int/gho/urban_health/situation_trends/urban_population_growth_text/en/

4 Koleso a písmo bolo vynájdené približne pred 6 000 rokmi, strelný prach na sklonku 1. tisícročia, kníhtlačv 15. storočí, parný stroj v 18. storočí. A potom sa tempo nových vynálezov opäť zrýchľuje – parná lokomotíva(1804), fotografia (1835), telefón (1876), automobil (1879), televízia (koniec 20. rokov 20. stor.), počítač(1946), internet (1970), mobilný telefón (1980), webové stránky (1990) (Timeline of historic inventions).

5 Natural Disasters Trends. Získané 24. 2. 2013 z http://www.emdat.be/natural-disasters-trends

48 Š T Ú D I E

činností alebo skúsenosti za nejaké časové obdobie. Je to dôsledok potreby či túžbyurobiť viac vecí za menší časový úsek. Meradlom životného tempa je na jednej stranesubjektívny pocit časového tlaku a potom merania toho, koľko ľudia venujú jednotli-vým činnostiam, resp. koľko ich naraz vykonávajú. Tie vykazujú tendenciu zrýchľo -vania.

Príčina tohto zvyšujúceho sa tempa tkvie pravdepodobne v skutočnosti, že techno-logické i spoločenské výdobytky priniesli ľuďom nové možnosti (uveďme len relatívnedostupnú možnosť cestovať po celom svete). „Dobrý život“ je v sekularizovanej moder-nej spoločnosti život bohatý na zážitky a čo najväčšie vyžívanie dostupných možností,ktoré nám svet ponúka. A keďže tých možností je neskutočne veľa, jediným spôsobomako ich všetky „postíhať“ a smerovať k méte „naplneného života“ je zvýšiť naše životnétempo. Jednoducho „žiť dvakrát rýchlejšie“. Sily tejto rýchlosti nás však neoslobodzu-jú, ale stávajú sa našimi diktátormi. Jeho symbolom je bežecký trenažér,6 na ktorom sí-ce bežíme, ale nikam sa nedostaneme (Rosa, 2010: 10).

Keďže pre etnológiu je kľúčovou kategória kultúry, ktorá zahŕňa všetko čo je spojenés človekom, používam na označenie uvedeného zrýchlenia (technologického, sociál-neho i psychologického) termín kultúrna akcelerácia. Pokladám ju za charakteristickýznak zmeny, ktorá nastala v prechode od tradičnej k modernej a k súčasnej globalizo-vanej spoločnosti posledných dvoch desaťročí.

Prečo dochádza k tomuto zrýchľovaniu kultúrneho vývoja je predmetom samostat-ných úvah. Podľa Rosu je to spoločensko-ekonomický model kapitalizmu, v ktoréhopodstate je potreba súťaživosti, neustáleho rastu, „diktátu rýchlosti“, a tým i akcelerá-cie technologických a následne ďalších zmien. Tento princíp súťaže však presiahol užlen z čisto hospodárskej oblasti do celej ľudskej spoločnosti (Rosa, 2010: 9).

Zygmunt Bauman uvažuje o týchto zmenách ešte hlbšie. Ich príčinou bolo rozde -lenie dovtedy v ľudskej skúsenosti i životnej praxi previazaných kategórií času a prie-storu. V dôsledku nových vynálezov, ktoré umožnili zvýšiť dovtedy viac-menej kon-štantnú rýchlosť pohybu, sa čas stal nástrojom na dobývanie priestoru. Schopnosťrýchlejšie dosiahnuť vzdialený priestor sa stala prostriedkom moci (na obsadenie úze-mí alebo trhov). Tak sa akcelerácia, v ktorej sa zrodila modernita, stala jedinečným ná-strojom maximalizácie priestoru (Bauman, 2002: 176-182). V ľahkej, tekutej modernitetáto akcelerácia pokračovala ďalej – čas a priestor sa ešte viac zrelativizoval. Ľudské ko-nanie sa z takejto perspektívy začína zhodnocovať najmä v závislosti od rýchlostis akou je možné dosiahnuť vytýčené ciele. Naša civilizácia je potom orientovaná narýchlosť, dynamickosť, flexibilitu (Farkašová, 2009).

Akcelerácia či globalizácia význam fyzického priestoru zmenšuje. Nijaká jeho časťnie je privilegovaná a nemá zvláštnu hodnotu (Bauman, 2002: 190). Prekonávanievzdialeností sa totiž prostredníctvom moderných dopravných prostriedkov a komuni-kačných médií stáva hračkou. Na druhý koniec sveta sa vieme dopraviť za jeden deň.Ale už za okamih sa tam vieme mentálne preniesť prostredníctvom správ alebo inter-netu. Zakúšať vzdialené krajiny môžeme aj prostredníctvom tovarov a služieb, ktorénám ľahko dokáže sprostredkovať internacionalizovaný kapitál. Svoj život, zdá sa, mô-žeme celkom ľahko prežiť „mimo“. Bez hlbších väzieb k prostrediu, v ktorom bývame,pracujeme, trávime voľný čas. Túto zmenu ľudského vnímania času a priestoru si všim-

6 Pre modernitu bol podľa Rosu charakteristický motocykel ako symbol rýchlosti a dynamiky. Neskorámodernita či postmoderna vystupňovala rýchlosť do takej miery, že tá prestáva mať zmysel, a preto jejej symbolom bežecký trenažér (Rosa, 2010: 6-13).


li aj autori (napr. Giddens, Harvey), ktorí hovoria o časopriestorovej kompresii aleborozpojení (podľa Mattová, 2007: 67).

Súčasné spoločenské procesy majú teda priamy vzťah k fyzickému priestoru. Je prene charakteristické jeho oslabovanie. Na druhej strane môžeme vidieť snahy, ktoré sasnažia o posilnenie špecifického, osobitého aj vo fyzickom priestore. Je to reakcia naglobalizačné „vymiestňovanie“, úsilie o objavenie jedinečného i snaha pritiahnuť a zaujať(turistov, konzumentov) v konkurencii podobných ponúk.

Význam priestoru a vzťah obyvateľov k nemu môžeme teda potom považovať za in-dikátor miery týchto procesov.

PRIESTOR A SOCIÁLNE VZŤAHY

Spoločenské vedy si všímajú priestor nie ako prírodné prostredie či v jeho architek-tonicko-urbanistickom vyjadrení, ale v prvom rade pre sociálne procesy, ktoré sav ňom odohrávajú. Minimálne od polovice 20. storočia v sociokultúrnej antropológiinie je priestor len pozadím pre kultúrne javy, ale sociálne procesy tu začínajú mať troj-rozmerný charakter. Toto uvedomenie súvisí predovšetkým s prácami E. T. Halla, ktorýpoukázal na to, že priestor je kultúrny konštrukt a človek je kultúrne-priestorová by-tosť. Paralelne s ním sa rozvíjal obnovený záujem o kultúru ako prostriedok adaptáciena prostredie v dielach kultúrnych ekológov. P. Bourdieu sa zase zaoberal sociálnouprodukciou priestoru a priestorovými súvislosťami vzťahov. Tie môžeme nájsť napr. ajv prácach E. Goffmana a M. Foucaulta (podľa Mácha, 2010: 225). V geografii, na rozdielod antropológie, prebiehalo skúmanie priestoru zase na úkor štúdia kultúrnych vzťa-hov. Až od 90. rokov sa aj v dielach humánnych geografov vníma priestor ako integrál-na súčasť sociálnych procesov. Vo vývoji sociálnej ekológie vymedzuje J. Musil tri hlav-né smery – sociokultúrny (priestor je pre človeka významný len vďaka jeho kultúrnejdefinícii), neortodoxný (sociálna a priestorová zložka sa prelínajú a nemožno ich od-deliť) a analytický (skôr metóda analýzy spoločenských javov a ich vzťahov v priestore)(Musil, 1991).

Vzťah priestoru v jeho architektonicko-urbanistickom vyjadrení spoločenských pro-cesov riešili najmä psychológovia (a sociológovia). Ak sa zaoberáme vplyvom hmotné-ho priestoru na tieto procesy, stretávame sa s rôznorodými i protichodnými názormi.Napr. architektonický determinizmus vychádza z presvedčenia, že fyzické prostredieje hlavný determinant charakteru spoločnosti a kultúry. Jeho modifikáciou môžemeovplyvňovať ľudské správanie. Tieto názory sa často opierali o výskumy etológov a ap-likáciu záverov o správaní zvierat v určitom prostredí na človeka. Aj niektoré sociálnevýskumy prichádzali k záveru, že priestorové usporiadanie môže výrazne ovplyvňovaťkonanie obyvateľov; napríklad ako môžeme modifikáciou prostredia meniť správanie.Niektoré sociologické výskumy dokázali, že ľudia, ktorí bývali na konci slepých ulícalebo blízko výťahov v bytových domoch, mali vyššiu úroveň kontaktov so svojimi su-sedmi (Schmeidler, 2001: 88). Ďalšie názory na vplyv prostredia sú triezvejšie. Jehostvárnenie priamo neurčuje správanie človeka, ale môže ho uľahčovať alebo kompliko-vať. Prostredie pôsobí teda skôr ako reštriktívna a motivačná sila, podporuje a povzbu-dzuje alebo obmedzuje a tlmí určité správanie. Takisto ovplyvňuje psychiku, modifiku-je konanie, vedie k jeho prispôsobeniu a spoluvytvára identitu subjektu (Schmeidler,2001: 92-94). E. T. Hall hovorí o tzv. fixných znakoch priestoru, ktoré jednoznačne ur-čujú sociálne procesy (napr. pôdorys, dopravné trasy a pod.). Polofixné znaky vyjadru-

50 Š T Ú D I E

jú potom vlastnosti priestoru, ktoré je možné adaptovať a prispôsobovať rôznym požia-davkám (Hall, 2005). Faktory, ktoré sú spojené s hmotným prostredím, nemajú až takúváhu ako tie, ktoré vyplývajú zo sociálnych vzťahov.

Dánsky architekt Jan Gehl rozdeľuje aktivity na verejných priestranstvách do trochdruhov, pričom každý z nich kladie rozdielne požiadavky na hmotné prostredie. Nutnéaktivity sú cesta do školy a do práce, nakupovanie, čakanie na autobus a pod. Tieto väč-šinou vyžadované činnosti súvisia najmä s chôdzou, prebiehajú po celý rok a sú viac-menej nezávislé od vonkajšieho prostredia. Voliteľné aktivity, ako prechádzky, sede-nie, postávanie a pozorovanie, sa uskutočňujú len keď to účastníkom umožňujepriestor a čas. Prebiehajú pri optimálnych vonkajších priestorových podmienkach.A napokon spoločenské aktivity sú všetky aktivity, ktoré súvisia s prítomnosťou ostat-ných ľudí na verejných priestranstvách. Je to napr. hra detí, zdravenie a konverzácia,najčastejšie pasívny kontakt – jednoduché pozorovanie a počúvanie ostatných ľudí. Súto výsledné aktivity, pretože sú úzko spojené s predchádzajúcimi dvoma typmi. Obja-vujú sa spontánne ako priamy dôsledok toho, že sa ľudia pohybujú na rovnakých mies-tach (Gehl, 2000: 11-15).

Obdobne, ako vyššie uvedené názory, sa rozvíjajú aj dva základné prístupy ku vzťa-hu medzi priestorom sídla a spoločenskými procesmi. Prvý zdôrazňuje význam pries -toru a jeho vplyv na sociálne javy. Druhý s prostredím nepočíta, ale konštatuje, že so-ciálne javy majú svoju vlastnú dynamiku, ktoré utvárajú priestor. Architekt aleboplánovač tu nie je schopný ovplyvňovať sociálne procesy, ale ich iba vyjadruje do fyzic-kého priestoru. V tejto súvislosti český teoretik modernej architektúry Karel Honzíkpokladal sociálne vzťahy (socioplastika) popri fyzických a technických faktoroch (kli-matoplastika, mechanoplastika, bioplastika) za jeden zo základných determinantov ar-chitektonickej a urbanistickej tvorby (Honzík, 1976: 47-52). Za prijateľnejšiu však po-važujem snahu prekonať krajnosť oboch názorov a formulovať teóriu, v ktorej jepriestor výsledkom ľudského konania, ale vďaka interpretácii svojho symbolického vý-znamu, ktorého je nositeľom, je schopný toto konanie aj spätne ovplyvňovať. Priestoro-vá forma a sociálne procesy sú tak v neustálej vzájomnej interakcii. Vzhľadom na vý-skumom riešené otázky považujem za najprijateľnejšie tie z názorov, ktoré hovoriao menšom vplyve priestoru na sociálne procesy. Štruktúra priestoru nie je základnýmdeterminantom ľudského správania, nanajvýš ho podporuje alebo limituje. Pôsobeniefyzického prostredia ovplyvňujú skôr sociálne charakteristiky a osobné kompetencie.Inými slovami, priestor determinuje sociálne procesy len do takej miery, do akej je jehoúčinok sprostredkovaný inými zložkami, najmä spoločenským, osobným psychologic-kým nastavením (Janto, 2008: 278). Vo svojich výskumoch sa venujeme najmä vníma-niu priestoru samotnými obyvateľmi a sociálnym aspektom, ktoré jeho používanieovplyvňujú.

Z hľadiska budovania sociálnych kontaktov a vzťahu k sídlu je najvýznamnejšou ka-tegóriou priestoru verejný priestor. Je všeobecne prístupný, otvorený všetkým obča-nom. Stojí zvyčajne na verejnom pozemku (vo vlastníctve samosprávy) a je nezastava-ný. Patria sem námestia, ulice, parky a verejné záhrady, nábrežia a promenády, ihriská,trhoviská, cintoríny, vstupné areály budov a pod. Verejný priestor je súčasne priesto-rom fyzickým i spoločenským. Vďaka svojej otvorenosti a všeobecnej prístupnosti mánajvýraznejší vplyv na budovanie sociálnych vzťahov. Vytvára príležitosť na stretnutiaobyvateľov, nadväzovanie kontaktov a budovanie vzájomných väzieb.


PRIESTOR A MIESTNY ROZVOJ

Ak uvažujeme nad budúcnosťou našich obcí a miest, máme predovšetkým na myslizlepšovanie podmienok pre plnohodnotný a kvalitný život ich obyvateľov. V rozvoji sí-del sa za rozhodujúce považujú ekonomické faktory, hoci hospodárska produktivitanemusí korelovať s pocitom životného šťastia (viď. tzv. happiness studies). V lokálnychsúvislostiach rezonuje najmä otázka zamestnanosti a trhu práce, mzdovej a cenovejúrovne. Úzko s tým súvisí problém dopravnej infraštruktúry a kvalifikácie. Toto sú fak-tory, ktoré sa vnímajú ako tie, čo podmieňujú kvalitu života obyvateľov v lokalite súčas-nej slovenskej spoločnosti. V takomto prípade však títo môžu do riešení zasiahnuť lenminimálne. Tie sa uskutočňujú na celoštátnej, v lepšom prípade na regionálnej úrovni,alebo sú výsledkom už „daných“ skutočností (poloha, vzdialenosť od hospodárskychcentier atď.), ktoré je možné len veľmi ťažko ovplyvniť. Hospodársky rozvoj sídel je takz väčšej miery určovaný rozhodnutiami nadnárodných korporácií a vládnymi interven-ciami. Menej si už v tomto procese uvedomujeme a chápeme význam spoločenskýcha kultúrnych javov. Vzťah k verejnému priestoru, sídlu, lokálna identita hrá pritom kľú-čovú úlohu v procesoch obnovy a rozvoja obcí a miest (Janto, 2013: 83-85).

Vedomie spolupatričnosti, dobré medziľudské vzťahy, spolupráca, pocit bezpečiav meste sú všetko faktory, ktoré podstatne ovplyvňujú kvalitu života človeka. Sú dô-sledkom vyššej úrovne sociálnych kontaktov (sociálneho kapitálu) založených na dô-vere. V takýchto územiach „verejné priestranstvá sú tu čistejšie, ľudia priateľskejší a ulicesú bezpečnejšie“ (Putnam, 2000: 307). Rozvinuté sociálne vzťahy, vzájomná dôvera po-silňujú zodpovednosť za priestor, zvyšujú sociálnu kontrolu a tým aj bezpečnosť, pod-porujú spoluprácu a umožňujú spoločné aktivity zamerané na zlepšenie prostredia.

Konkrétny spôsob ako tento potenciál využiť a budovať, predstavuje prístup komu-nitného rozvoja. Tento cieľavedomý prístup sociálny kapitál posilňuje, rozvíja a využí-va v riešení rozmanitých problémov sídel, ktoré definujú samotní obyvatelia.

Podobne ako sa sociálne vzťahy môžu stať zdrojom na obnovu či rozvoj sídla, môžunimi byť aj kultúrne javy a hodnoty – kultúrny kapitál lokality. Ten charakterizujemako miestne hmotné a nehmotné kultúrne javy, ktoré majú určitú hodnotu a môžemeich využiť v obnove či rozvoji. Nemusí ísť teda výlučne o celospoločensky oceňované,uznávané (a v systéme ochrany inštitucionalizované) kultúrne dedičstvo. Ide o niečo,čo má či môže mať pre obyvateľov lokality nejaký význam. Na mestskom panelovomsídlisku to môže byť napr. prvý obytný dom, detské ihrisko, prvá základná škola, po-menovania ulíc, zaujímaví a niečím výnimoční ľudia a pod. (Janto, 2013: 93). Kultúrnykapitál môže v rozvojových procesoch zohrávať úlohu predovšetkým pri vytváranívzťahu obyvateľov k svojej obci, teda pri rozvíjaní miestnej identity a pri zvyšovaní atraktívnosti sídla, podpore cestovného ruchu.

Jedným zo spôsobov ako vytvárať vzťah ľudí ku kultúrnym (a prírodným) hodnotámje prístup, ktorý sa označuje ako interpretácia dedičstva (heritage interpretation). V ob-dobí globalizácie a „vymiestňovania“ je dôležité práve posilňovať identitu miesta. In-terpretácia môže v tomto procese zohrávať významnú úlohu. Nejde o nejakú vedeckúmetódu exaktného určovania kultúrneho dedičstva, ale skôr o vytváranie vzťahu ľudíku kultúrnym javom s vyššie uvedenými cieľmi (Interpretace..., 2004). Metóda spočívav tom, že skupina miestnych „interpretov“ identifikuje miestne kultúrne zaují mavosti.Kontaktuje sa pritom s pamätníkmi, inštitúciami; spoznáva a oceňuje lokálne dejiny,tradície. V tomto procese sa buduje záujem a vzťah. S pomocou odborného konzultan-ta sa potom zvolia najvhodnejšie formy interpretácie získaných údajov, ktoré sú zame-

52 Š T Ú D I E

rané na miestnych obyvateľov i na návštevníkov, turistov. Interpretáciu dedičstva mô-žeme vďaka zapojeniu a participácii chápať ako jednu z metód komunitného rozvoja.7

Uvedené príklady miestneho rozvoja prostredníctvom budovania a využívania sociálneho a kultúrneho kapitálu lokality priamo súvisia s problematikou verejnéhopriestoru. Vytváranie spoločenských vzťahov medzi obyvateľmi určitého sídla totiž pre-bieha najmä na verejných priestoroch. Ich otvorenosť a kvalita priamo podnecuje sociálnukomunikáciu, budovanie kontaktov. Okrem toho sú najčastejším objektom pozornostiľudí v utváraní podoby mesta či obce. A vysoká miera sociálneho kapitálu spätne vplývana úroveň verejných priestorov, prostredníctvom ich záujmu a vzťahu. Kultúrnym kapi-tálom sú často objekty na verejných priestoroch alebo samotné tieto priestory. Podporavzťahu k sídlu, lokálna identita sa buduje aj prostredníctvom nich a opätovne vplýva naich úroveň.

Identita je podstatná preto, že ide o aktívny uvedomelý vzťah človeka k priestoru,k sebe samému i k ľuďom, ktorí v ňom žijú. Je viazaná na konkrétne činy a je výrazomzodpovednosti (Vencálek, 1998: 81). Keďže sa vytvára na základe pamäti, je pre ňu dô-ležitá akceptovateľnosť priestoru a času pri vybavovaní si minulých dejov, zážitkov,vnemov. Subjektívna spokojnosť s lokalitou je preto významnou súčasťou v jej utvára-ní. Vybavovanie najintenzívnejších obsahov pamäti prebieha najmä v obrazovej (iko-nickej) podobe (potom sa formuje do slov). Hoci sa tieto obrazy týkajú sociálnych sku-točností, nachádzame tu súvislosť aj s hmotným obrazom miesta, mentálnou mapoulokality.

VEREJNÉ PRIESTORY V BRATISLAVE-PETRŽALKE A V STUPAVE

Naše poznatky o vnímaní a vzťahu obyvateľov k verejným priestorom vychádzajúz výskumov v mestskej časti Petržalka a v meste Stupava.8 Tie sme realizovali v rokoch2010 až 2013 (v Petržalke 2010 - 2011 a v Stupave 2012 – 2013) metódami pološtrukturo-vaného rozhovoru s približne 20 informátormi (v Petržalke 24, v Stupave 19) a zúčastne-ného pozorovania. Zamerali sme sa na vybrané (a nižšie uvádzané) verejné priestory.

Bratislava-PetržalkaV skúmaných lokalitách nášho najväčšieho sídliska sme zaznamenali silný vzťah in-

formátorov k priestorom s výrazným zastúpením zelene či iných prírodných prvkov.„Pozriem sa z okna, mam tam les. Mne veľmi vyhovuje toto, čo máme teraz...“ (žena,1976).

Ide najmä o plochu pozdĺž Chorvátskeho ramena, ktorá sa stala akýmsi prirodze-ným korzom, miestom prechádzok a trávenia voľného času na sídlisku. Voľné nezasta-vané miesto so zeleňou a tzv. náletovými drevinami vzniklo stavebným uzáveromz dôvodu plánovanej výstavby metra (v súčasnosti električky). Mŕtve vodné ramenoDunaja bolo upravené na vodohospodárske účely. Takto neúmyselne vznikol atraktív-ny verejný priestor so sociálnymi funkciami, ktorý si obyvatelia cenia práve pre jehoprírodný charakter. Vzťah k nemu prejavujú aj vo svojich obavách o jeho ďalšie využi-tie, zmenu jeho charakteru na mestský bulvár, protestoch proti zastavaniu, vybudova-

7 Podrobnejšie som sa problematike využitia sociálneho a kultúrneho kapitálu v rozvojových procesochobcí a miest venoval v citovanej štúdii (viď. Janto, 2013) a v starších štúdiách o komunitnom rozvoji.

8 Výskum verejných priestorov v Petržalke realizoval autor a v Stupave ho uskutočnila jeho diplomantkaAnna Danišková (Danišková, 2013).


niu cestnej komunikácie atď. Ďalší priestor – cielene vybudované Petržalské korzovzniklo na mieste výstavby nových obytných domov v 90. rokoch. Usilovalo sa opustiťrozvoľnenú „sídliskovú architektúru“ a vrátiť sa ku konceptu zastavanej mestskej ulices obchodmi a prevádzkami služieb na prízemí domov. Široký chodník s pruhom precyk listov sa vinie v petržalskej časti Dvory od železničnej stanice až po diaľničný ob-chvat, ponad ktorý prechádza k Mostu SNP. Hoci bol vybudovaný zaujímavý nový ve-rejný priestor, svojou návštevnosťou sa ani zďaleka nevyrovná tomu pozdĺž Chorvát-skeho ramena. Je to príklad rozdielu medzi architektmi naplánovaným a obyvateľmiosvojeným priestorom, ktorý sa vždy nemusí prekrývať. Z ďalších vnútrosídliskovýchmiest s vysokým podielom zelene treba spomenúť lesopark pri dostihovej dráhe, ktorýrobí z priľahlej obytnej zóny (podľa jej obyvateľov) najkrajšiu časť Petržalky. Osobit-nou kategóriou je prírodné kúpalisko Draždiak, využívané najmä v horúcich letnýchmesiacoch.

Podľa našich zistení je vzťah k verejnému priestoru a záujem oň (najmä v prípadochjeho ohrozenia zástavbou) v jednotlivých častiach sídliska rôzny a závisí aj od mierystotožnenia sa s lokalitou. Tá vyplýva všeobecne najmä z úrovne miestneho sociálnehokapitálu (závislej najčastejšie od dĺžky bývania) a pocitu osobnej spokojnosti. Uvedenéfaktory dokáže podporiť či nahradiť silný záujem miestnych lídrov. Takými môžu byť ajmatky s malými deťmi. Nie náhodou sa stali detské ihriská verejným priestorom s naj -intenzívnejšou participáciou a záujmom obyvateľov. V mestskej časti Petržalka vyústildo samostatného programu ich obnovy. Tá v roku 2006 vyhlásila grantový program Ob-novme si svoje ihrisko, v ktorom sa aktívni obyvatelia mali možnosť uchádzať o finanč-né prostriedky na revitalizáciu ihriska. Kritériom pre výber bola aj miera ich vlastnéhozapojenia do rekonštrukcie. V celej Petržalke sa obdobným spôsobom realizovala revi-

Chorvátske rameno. Foto: Juraj Janto.

54 Š T Ú D I E

talizácia na vyše 20 ihriskách. Svedčí to predovšetkým o silnej teritoriálnej skupine,akou sú matky s malými deťmi. S cieľom prepojenia spolupráce jednotlivých lokálnychskupín vzniklo v roku 2007 aj samostatné občianske združenie Petržalské ihriská, kto-ré má aj vlastnú internetovú stránku.9

Ďalším príkladom starostlivosti o fyzické miesta sú predzáhradky pri bytových do-moch. Vysadené sú tam okrasné kríky a kvetiny, ktoré majú skrášľovať poloverejnýpriestor pri obytnom dome. Stará sa o ne jeden, príp. dvaja obyvatelia vchodu, zväčšav dôchodkovom veku. Napriek tomu sú vyjadrením záujmu a vzťahu aj ďalších obyva-teľov k svojmu sídlu – minimálne v pasívnej (neničení) či aktívnej ochrane, ocenenípráce príslušného obyvateľa a pod.

Nové médiá, a predovšetkým internet, sa pokladajú vo všeobecnosti za faktory kul-túrnej akcelerácie, teda aj oslabovania vzťahu k fyzickému priestoru. No môžu zohrá-vať aj opačnú úlohu pri podpore prináležitosti k lokalite a vzťahov medzi jej obyvateľ-mi.10 Príkladom môže byť profil jednej petržalskej časti na Facebooku11 či webovástránka12 obytného domu.

Vzťah k fyzickému prostrediu sa vytvára aj na základe ďalších faktorov. Pri výskumesme zistili rozdielny vzťah a mieru využívania okolia svojho bydliska u jednotlivých so-ciálnych skupín. Najintenzívnejší je u tých, ktorí v ňom trávia väčšinu času; svojou so-ciálnou situáciou alebo záujmami sú viac „pripútaní“ k priestoru, a teda ho aj viac po-

Petržalské korzo. Foto: Juraj Janto.

9 http://www.petrzalskeihriska.org/.10 Viac som sa téme detských ihrísk a ďalších verejných priestorov v súvislosti so sociálnymi vzťahmi na

sídlisku venoval v predchádzajúcej štúdii (Janto, 2012).11 Ovsište, Facebook https://www.facebook.com/ovsiste.12 http://www.rovniankova14.sk/.


znajú a majú oň väčší záujem. Okrem spomínaných matiek s malými deťmi sú to maji-telia psov (psíčkari), dôchodcovia a deti školského veku (ktorých exteriérové voľnoča-sové aktivity sú obmedzené na okolie domu). Tieto skupiny, podľa našich zistení, rea-lizujú na verejných priestranstvách aj najviac (v zmysle Gehlovho členenia) voliteľnýcha spoločenských aktivít, teda dobrovoľných a závislých od kvality prostredia. Ich častej-ší pobyt v okolí bydliska vplýva aj na vyššiu úroveň sociálnych kontaktov.

„A potom ďalšia časť spoznávania tých susedov je tým, že človek ma psíka a s tým psí-kom musí niekde ísť venčiť a tí psíčkari majú tiež svoje okruhy záujmov a spoznávajúsa...“ (muž, 1959).

StupavaĎalším naším príkladom súčasného stavu verejných priestorov sú tie v meste Stupa-

va. Blízkosť lokality k hlavnému mestu i jeho poloha na úpätí Malých Karpát ju robiaatraktívnou, a preto je jednou zo suburbánnych zón Bratislavy.

V meste je fyzicky najvýraznejším verejným priestorom Námestie Svätej Trojicepred farským kostolom, ktoré prešlo revitalizáciou v rokoch 2006 až 2007. Jej problé-mom bolo, že obyvatelia s ňou neboli dostatočne vopred oboznámení, čo viedlo aj k pe-tícii proti výrubu stromov. Ňou si síce vynútili diskusiu, ale zásadné zmeny nepresadi-li. Náš výskum zistil, že revitalizácia nepriniesla očakávané spoločenské oživenienámestia. To je síce priestorom, ktorý slúži ako orientačný bod a miesto na stretávanie(„meetingpoint“), voliteľné a spoločenské aktivity sú tu však minimálne (Danišková,2013: 37).

„Ja som po tej revitalizácii prestal ten priestor vnímať, nejako ho naozaj nevnímama to je dôvod prečo sa tam už nezdržujem. Je to tam také holé, neosobné“ (muž, 1994).

„Ako chodím tade len keď musím, lebo do roboty keď idem tak musím ísť tade“ (že-na, 1973).13

Tento priestor plní najmä ceremoniálne funkcie v súvislosti s obradmi v kostole.Príči nou je nielen vývoj v Stupave, keď sa tieto aktivity preniesli do iných častí, ale ajk požiadavkám ľudí necitlivé odstránenie stromov v úsilí obnoviť akúsi „mestskosť“priestoru (viď príklad Hlavného námestia v Bratislave). Absencia zelene je jeden z vý-razných faktorov, ktoré redukujú aktivity na len tie nutné. Zelené plochy sú často po-važované za kompozičné prvky a ich spoločenský význam sa nedoceňuje (Danišková,2013: 36-41).

Ďalším príkladom verejného priestoru v Stupave je Zámocký park. Je oddychovo rekreačnou zónou mesta. Posledná revitalizácia parku prebiehala v 80. rokoch. Organi-zuje sa jeho čistenie, park vo vlastníctve samosprávy však z dôvodu nedostatku finan-cií zostáva zanedbaný. Obyvatelia využívajú park najmä na rekreačné (voliteľné) akti-vity – prechádzky, hry s deťmi. Napriek tomu, jeho návštevnosť v posledných rokochupadá. Príčinou nie je ani tak chátrajúci inventár, absencia ďalších úprav, ako skôr po-cit ohrozenia zo strany bezdomovcov či narkomanov, ktorí sa tu zdržiavajú (Daniško-vá, 2013: 42-46).

Tretím stupavským príkladom je plocha v blízkosti Kultúrneho domu. Je to neupra-vený voľný priestor – tzv. Barónové centrum, ktorý je významný predovšetkým tým, žepríležitostne slúži na usporiadanie kultúrno-spoločenských podujatí, ako sú napr. Dnizelá. Okrem mestských reprezentatívnych podujatí priestor zostáva prázdny, nenavšte-vovaný. Významnejší sociálny rozmer má už v blízkosti vybudované nové trhovisko.

13 Výpovede informátorov sú použité z diplomovej práce A. Daniškovej (2013: 37).

56 Š T Ú D I E

Trh tu prebieha každú sobotu doobeda a plní významnú spoločenskú funkciu (Daniš -ková, 2013: 46-48).

„Tí ľudia tam nechodia len nakúpiť, tí ľudia sa tam chodia aj stretávať. Aj ja tam cho-dím skoro každú sobotu. Tí trhovníci za veľa nestoja, veď sú tam stále tí istí, ja viem, žekeď tam idem tak sa tam zase stretneme, porozprávame a tak“ (žena, 1973).14

Výskum ukázal, že najväčším problémom, ktorý vplýva na stagnáciu návštevnostiverejných priestorov v Stupave, je ich bezpečnosť. Presnejšie, nedostatok opatrení, kto-ré by eliminovali pocit strachu návštevníkov týchto miest. Informátori vyjadrovali oba-vu pohybovať sa na niektorých miestach z dôvodu pobytu bezdomovcov, príp. i dro govozávislých. Najvýraznejší je tento problém v prípade Zámockého parku, ale obdobnédôvody uvádzali aj v ďalších prípadoch (Danišková, 2013: 52-59).

Ďalšou príčinou je fyzický stav verejných priestorov. Predovšetkým to bol zásah dopodoby Námestia Sv. Trojice v jeho nedávnej rekonštrukcii. Tá nezohľadňovala, ani vo-pred nezisťovala názory obyvateľov a ich vzťah k zrealizovanému riešeniu. Výsledkomje zrekonštruovaný priestor, ktorý však zíva prázdnotou. Participácia obyvateľov by bo-la síce zdĺhavejšia, ale zapojila by ich do rozhodovania o konkrétnej podobe „ich“ prie-storu.

Ďalším fyzickým nedostatkom, ktorý informátori pociťovali, je chýbajúci mobiliár,predovšetkým lavičky v parku i v priestore Barónového centra. Neupravený povrchchodníkov, ktorý tvorí udupaná hlina, je zase problémom najmä po daždivých dňoch.

„Problém je v parku hlavne keď je zlé počasie, alebo keď skončí zima. Nie sú tam po-riadne chodníky a tá voda sa tam drží aj dlho po tom. Raz som tam chcela ísť so psom,ale to sa proste nedalo“ (žena, 1988).15

Uvedené fyzické nedostatky nie sú len akousi estetickou vadou, ale priamo ovplyv-ňujú sociálne funkcie verejných priestorov (Danišková, 2013: 59-62).

Príklady verejných priestorov a vzťahu ľudí k nim v Petržalke a Stupave ukazujú, žeaj v procese kultúrnej akcelerácie zostáva fyzický priestor viazaný na lokalitu dôleži-tou súčasťou života ľudí. Potvrdzujú to aj názory viacerých sociálnych vedcov (Bau-man, Appadurai), ktorí hovoria o globalizácii skôr ako o vzájomnom dynamickom(a dialektickom) pôsobení globálneho a lokálneho – glokalizácii (či o jej protirečivostia paradoxoch), než ako iba o „vymiestňovaní“ z fyzického priestoru.

Využívanie a vzťah k verejným priestorom ovplyvňuje príslušnosť k sociálnej skupi-ne – najintenzívnejší je u matiek s malými deťmi, majiteľov psov, dôchodcov, detí. Tietoskupiny sú svojou situáciou alebo záujmami silnejšie viazaní k fyzickému prostrediulokality, lepšie ho poznajú a spravidla majú k nemu aj intenzívnejší vzťah.

Výskum ďalej zistil, že návštevnosť verejných priestorov tiež vo veľkej miere závisíod ich stavu a kvality – predovšetkým možnosti vykonávať voliteľné aktivity. V týchtoprípadoch je významné najmä zastúpenie zelene a prírodných prvkov (Chorvátske ra-meno v Petržalke, Zámocký park v Stupave) a pocit bezpečnosti (problém bezdomov-cov v Stupave). Ukázalo sa tiež, že pokiaľ má verejný priestor plnohodnotne napĺňaťsociálne funkcie, nestačí ho vytvárať, modelovať „zhora“ bez zapojenia tých, ktorýmma slúžiť – obyvateľov (príklady Námestia Svätej Trojice v Stupave a Petržalského kor-za). Naproti tomu si ľudia dokážu sami spontánne osvojiť určitý priestor, pokiaľ spĺňanimi očakávané kvality (napr. dostatok zelene v prípade Chorvátskeho ramena). Ďal-ším dôvodom vytvárania vzťahu môže byť silná motivácia využívať nejaké miesto

14 Danišková, 2013: 47.15 Danišková, 2013: 61.


a pretvárať ho do kvalitnejšej podoby (napr. detské ihriská). A napokon aj celková spo-kojnosť so životom v lokalite, miestna identita, ktorá sa vytvára i na základe iných fak-torov (napr. sociálnych vzťahov, dĺžky bývania), ovplyvňuje osvojovanie verejnýchpriestorov. Ich stav potom spätne ovplyvňuje spolupatričnosť obyvateľov so sídlom,ktorá je dôležitá pre celkovú úroveň kvality života v ňom; pre zámery obnovy i roz voja.

Z tohto dôvodu je potrebné verejným priestorom venovať náležitú pozornosť nielenz urbanisticko-architektonického hľadiska, ale predovšetkým pre jeho sociálne funk-cie. Jednou z ciest, ako to dosiahnuť je aj participácia. V rozhodnutiach samospráv to-tiž stále absentuje zahrnutie občanov do procesov miestneho rozhodovania a utváraniaverejných priestranstiev. Ak sa tieto obmedzia len na technokratické riešenia odborní-kov (predovšetkým urbanistov a architektov), ktorí nereflektujú skutočný záujem a po-treby ľudí, môžu sa minúť svojim účinkom, budú neefektívne a neudržateľné. Naopak,vtiahnutie a zapojenie občanov, hoci sa to na začiatku zdá ako zdĺhavý a problematickýproces, prinesie v konečnom dôsledku omnoho viac pozitív. Minimálne podporí záujemo lokalitu, ako aj spoluzodpovednosť a vzťah k nej.

ZÁVER

Za zásadný prvok súčasného procesu, ktorý sa všeobecne označuje ako globalizá-cia, považujem zrýchľovanie sociálneho a kultúrneho vývoja. Táto kultúrna akcelerá-cia sa prejavuje stále rýchlejšími zmenami v ľudskej spoločnosti na úrovni technologic-kej, sociálnej i psychologickej. Jej súčasťou sú nové elektronické médiá, ktoré tietozmeny spätne podporujú. Tento proces má priamy vplyv na vnímanie času a priestoru;vedie k oslabovaniu vzťahu k fyzickému priestoru, k „vymiestňovaniu“. Kľúčovou jeotázka priestoru aj pre samotný etnologický výskum, ktorý bol (a stále prevažne je) za-ložený na lokálnej ukotvenosti kultúrnych javov. Špeciálne sa kategória priestoru do-stala do pozornosti sociokultúrnej antropológie už od polovice 20. storočia. Základnouotázkou skúmania sa pre sociálne vedy stal vzájomný vplyv priestoru a spoločenskýchprocesov. Verejný priestor zohráva dôležitú úlohu aj v obnove a rozvoji sídel, či už pro-stredníctvom využitia spoločenských vzťahov alebo kultúrnych hodnôt (sociálnehoa kultúrneho kapitálu).

Príklady výskumov verejných priestorov v Petržalke a v Stupave dokladajú, že tietozohrávajú v období kultúrnej akcelerácie u obyvateľov stále dôležitú úlohu. Globalizácia(glokalizácia) je viacrozmerný proces a neznamená anulovanie významu fyzického prie-storu. Vzťah k verejnému priestoru sa vytvára na základe príslušnosti k sociálnej skupinea jeho kvalít, ktoré podporujú návštevnosť a trávenie voľného času. Prostredníctvompriestorov sa tiež vytvára a buduje vzťah obyvateľov k sídlu. Zapojenie obyvateľov dorozhodovania pritom chápem ako skutočnosť, ktorá by mala byť nielen prejavom demo-kracie na miestnej úrovni, ale tiež prostriedkom budovania vzťahu a zodpovednostik lokalite, predpokladom udržateľnosti realizovaných zmien.

Štúdia bola vypracovaná v rámci projektu VEGA 1/0244/11 Kultúrne procesy

v postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizáciou a lokalizáciou.

58 Š T Ú D I E

O AUTOROVI

JURAJ JANTO (1976) – odborný asistent na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK,absolvent etnológie a histórie na FiF UK (1999). Zameriava sa na problematiku mest-ských obytných súborov a sociálneho rozvoja sídel. Pôsobil ako komunitný pracov-ník v Petržalke (2000 – 2007) a v oblasti rozvojovej spolupráce so zameraním na Juž-ný Sudán (2008 – 2013). Je zostavovateľom zborníkov Integrácia Rómov na Slovensku(2000); Košice, Nitra, Bratislava a ich príležitosti v kontexte komunitného rozvoja(2005); Aby sa dobro šírilo. Materiál ku globálnemu rozvojovému vzdelávaniu (2010,s B. Zpěvákovou) a autorom niekoľkých štúdií s problematikou práce cirkví medziRómami, komunitného rozvoja a mestských sídlisk. V roku 2011 obhájil dizertačnúprácu Sociálny kapitál mestského sídliska. Na príklade Bratislavy-Petržalky.

LITERATÚRA

Appadurai, A. (1996). Modernity At Large: Cul-tural Dimensions of Globalization. Minnea-polis: University of Minnesota Press.

Bauman, Z. (2002). Tekutá modernita. Praha:Mladá fronta.

Bitušíková, A., Luther, D. (2010). Slovenské mes-to v etape globalizácie: antropologická iden-tifikácia problematiky. In: A. Bitušíková, D.Luther (Eds.), Kultúrna a sociálna diverzitana Slovensku. III. Globálne a lokálne v súčas-nom meste. Banská Bystrica: ISKS FHV UMB.

Danišková, A. (2013). Vplyv verejného priestoruna spoločenský život v urbánnom prostredí.Diplomová práca, Katedra etnológie a kul-túrnej antropológie FiF UK v Bratislave.

Farkašová, E. (2009). Čas na ticho. Bratislava: Vy-davateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.

Gehl, J. (2000). Život mezi budovami, Užíváníveřejných prostranství. Brno: Nadace Part-nerství.

Hall, E. T. (2005). Ukryty wymiar. Warszawa:Muza SA. (pôvodné vydanie The Hidden Di-mension, 1966).

Honzík, K. (1976). Tvorba životního slohu. Pra-ha: Horizont.

Interpretace místního dědictví (2004). Brno: Na-dace Partnerství.

Janto, J. (2008). Komunikácia a priestor (na prí-klade mestského sídliska). In: Slovenský ná-rodopis, 56(3), 277-283.

Janto, J. (2012). Sociálne siete a obnova mest-ských panelových sídlisk. In: Slovenský ná-rodopis, 60 (1), 18- 37.

Janto, J. (2013). Kultúrny a sociálny kapitál lo-kality ako prostriedok miestneho rozvoja. In:Muzeológia a kultúrne dedičstvo, 1,83-99.

Mácha, P. (2010). Krajiny antropologie a antro-pologie krajiny. In: Český lid, 97(3), 225-246.

Mattová, I. (2007). Globalizácia – prístupya koncepcie vybraných autorov. In: Sociálnea politické analýzy, 1(1), s. 46 -72.

Musil, J. (1991). Nové vymezení sociální eko-logie. In: Sociologický časopis, 27(1), 69-89.

Putnam, R. D. (2000). Bowling alone. The col-lapse and revival of american community.New York: Simon and Schuster Paperbacks.

Schmeidler, K. a kol. (2001). Sociologie v archi-tektonické a urbanistické tvorbě. Brno: Zde-něk Novotný.

Toffler A., Tofflerová H. (2001). Nová civilizace.Třetí vlna a její důsledky. Praha: Nakladatel-ství Dokořán.

Vencálek, J. (1998). Protisměry územní identity.Český Těšín: Olza.

INTERNETOVÉ ZDROJENatural Disasters Trends. Získané 24. 2. 2013

z http://www.emdat.be/natural-disasters-trends

Rosa, H. (2010). Full Speed Burnout? From thePleasures of the Motorcycle to the Bleaknessof the Treadmill: The Dual Face of Social Acce-leration. International Journal of MotorcycleStudies, 6, 1-17. Získané 24. 2. 2013 z http://ijms.nova.edu/Spring2010/IJMS_Artcl.Rosa.html

Timeline of historic inventions. Získané 24. 2.2013 z http://en.wikipedia.org/wiki/Time-line_of_historic_inventions

Urban population growth. Získané 24. 2. 2013 zhttp://www.who.int/gho/urban_health/si-tuation_trends/urban_population_growth_text/en/

59

Mgr. Ivica Bumová, PhD., Katedra porovnávacej religionistiky – Sekcia judaistickýchštúdií, FiF UK Bratislava, Gondova 2, 814 99 Bratislava, e-mail: [email protected]

The topic of the study is a secret document named “The Report on Slovakia”. The docu-ment was created in 1947 at the request of the Ministry of Interior in Prague and is basedon the collection of approximately 200 reports of members of the State security of theCzech nation. They infiltrated secretly into Slovak society during the trial with the formerPresident Jozef Tiso. Their objectives were: analysis of the relationship between Slovaksand certain institutions (eg, Democratic Party, Catholic Church, etc.) to a renewed Cze-choslovak state; political and ideological differentiation in Slovak society; the relationshipof the population to the wartime Slovak Republic and Jozef Tiso etc.

Key words: Czech-Slovak relations, nationalism, religion, Slovak autonomy

Kľúčové slová: Česko-slovenské vzťahy, nacionalizmus, náboženstvo, slovenská sa-mostatnosť

Česko-slovenské vzťahy počas trvania I. Československej republiky (I. ČSR 1918 –1938), v podstate počas celej jej existencie od obnovenia v máji 1945 až do jej rozpaduv roku 1993, boli okrem iného determinované autonomistickými aktivitami Slovákov.Tie prebiehali v rôznom čase a na rozmanitých politických či spoločenských úrov-niach. Zásadný zlom vo vzťahoch nastal po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra1938 (tzv. Druhá československá republika) a po vzniku samostatnej Slovenskej repub -liky (15. marec 1939 – 8. máj 1945). České politické kruhy vinili z rozpadu spoločnéhoštátu slovenských predvojnových politikov, predovšetkým pravicovú HSĽS.

Slovenské národné povstanie vrátilo Slovensko medzi víťazné krajiny, v dobovej tla-či a vyjadreniach politikov I. SR bolo označené ako povstanie proti slovenskému náro-du a štátu (viac viď napr. Kamenec, 1991: 265 a n; Lipscher, 1992: 216 a n.). Českoslo-venský politický exil v Londýne, ku ktorému sa postupne pridal aj komunistický exilv Moskve,1 neprijal rozpad ČSR a po skončení druhej svetovej vojny bola Českosloven -

1 62 • 2014MATERIÁLY

TAJNÁ SPRÁVA O SLOVENSKU. DOKUMENT Z PROSTREDIA ČESKÝCH ŠTÁTNOBEZPEČNOSTNÝCHZLOŽIEK (1947)

IVICA BUMOVÁ

1 V Londýne sídlila československá exilová vláda v čele s Edvardom Benešom. V Moskve exilová KSČ podvedením Klementa Gottwalda.

60 M A T E R I Á LY

ská republika obnovená. Jedným z prvých krokov novej československej vlády vedenejZdenkom Fierlingerom bolo prijatie Košického vládneho programu (5. apríl 1945).2

V jednom z jeho paragrafov bola deklarovaná svojbytnosť slovenského národa, pričomvzájomný pomer medzi Čechmi a Slovákmi mal byť budovaný na princípe rovnéhos rovným. Vrcholným predstaviteľom Slovákov mala byť SNR.

Dôležitými politickými a historickými faktormi vo vzťahoch Čechov a Slovákov bolitzv. pražské dohody,3 ktoré postupne okliešťovali rovnocenné postavenie SNR zakotve-né vo vládnom programe (jún 1945, apríl a jún 1946), proces proti bývalému preziden-tovi I. SR Jozefovi Tisovi (1946 - 1947) a májové voľby v roku 1946.

Z dňa 29. mája 1947 pochádza zaujímavý tajný dokument s názvom „Správa o Slo-vensku“,4 adresovaný vtedajšiemu komunistickému ministrovi vnútra Václavovi Nose-kovi.5 Editovaný bol plukovníkom generálneho štábu Františkom Jandom na základesúboru hlásení jednotlivých príslušníkov českých bezpečnostných zložiek, podlieha-júcich bezpečnostnej komisii ÚV KSČ. Na Slovensko ich vyslalo pražské ministerstvovnútra. Zotrvali tu počas súdneho procesu s bývalým prezidentom vojnovej Slovenskejrepubliky Jozefom Tisom. Cieľom ministerstva bolo posilniť slovenské bezpečnostnéorgány z obavy pred aktivitou „podvratných živlov“ – tzv. „staro“ a „novoľudákov“ a ne-priateľskou emigráciou.6 Spoločným menovateľom všetkých vyslaných príslušníkovŠtB bolo, že v čase I. ČSR pôsobili na Slovensku, poznali veľmi dobre miestne predvoj-nové pomery, mali tu silné sociálne väzby a rozprávali po slovensky. Dokázali sa tedaľahko infiltrovať do dobovej spoločnosti a bez ťažkostí získavať štátnobezpečnostné informácie rôzneho druhu. Na Slovensku sa ich v tomto čase pohybovalo okolo 200a v inkriminovanom čase tu zotrvali šesť a viac týždňov.7

Správa v princípe reflektuje postoje obyvateľov Slovenska počas a po procese s býva-lým slovenským prezidentom Jozefom Tisom, ktorý bol odsúdený Národným súdoma popravený v Justičnom paláci v Bratislave v apríli 1947. Výrazne upozorňuje na eman-cipačnú zmenu v politickom, občianskom/názorovom aj kultúrnom živote Slovenska,ktorú chápe ako reakciu na existenciu samostatného vojnového „slovenského štátu“.

2 Kontúry budúceho Košického vládneho programu sa začali črtať už počas prvých moskovských rokovaníEdvarda Beneša s komunistickým exilom v decembri 1943. V priebehu druhých moskovských rokovanív marci 1945 český a slovenský nekomunistický odboj prijal ako podklad na rokovanie návrh jeho znenia,vypracovaný moskovským vedením KSČ. České politické kruhy pri formovaní budúceho štátoprávnehousporiadania Československa museli brať do úvahy nové slovenské politické/občianske zoskupenia vy-tvorené počas vojny, rešpektovať politické a medzinárodné hľadisko SNP a uznať SNR ako jediný repre-zentatívny orgán Slovenska. 5. apríla 1945 bol vládny program prijatý novou československou vládouZdenka Fierlingera v Košiciach (viac viď napr. Barnovský, 1993: 9 a n.).

3 Pražské dohody – prvá pražská dohoda (1. jún 1945) dosť nejasne vymedzovala kompetencie medzi SNRa československou vládou v Prahe – v konečnom dôsledku dochádzalo ku kompetenčným sporom medziDočasným národným zhromaždením v Prahe a SNR v Bratislave. Zbor povereníkov prevzal zodpovednosťza vykonávanie dekrétov prezidenta republiky. Neobsahovala myšlienku federatívneho usporiadaniaa potvrdzovala asymetrický model riadenia štátu (viac viď Barnovský, 1993: 46 a n.). Druhá pražská do-hoda (11. apríl 1946) vymedzila kompetencie celoštátnych a slovenských orgánov. Vláda v Prahe si vy-medzila právo zasahovať do personálnej oblasti vo všetkých rezortoch na Slovensku (viac viď Barnovský,1993: 85 a n.). V tretej pražskej dohode z 27. júna 1946 išlo o radikálny zásah do kompetencie slovenskýchnárodných orgánov. SNR vykonávala legislatívnu činnosť nepodliehajúcu Národnému zhromaždeniu,ale návrhy nariadení musela predkladať československej vláde v Prahe. Zbor povereníkov sa dostal podkontrolu vlády a jednotliví povereníci boli podriadení celoštátnym ministerstvám (viac viď Barnovský,1993: 112 a n.).

4 Archiv bezpečnostních složek (ďalej ABS), Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5.5 Václav Nosek (1892 – 1955) – český komunistický politik, v rokoch 1941 – 1950 patril medzi kľúčové

osobnosti KSČ (Bartoš, Kovářová, Trapl, 1995: 258).6 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 6 pag.7 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 6 pag.

61I v i c a B u m o v á

Dokument nám pomôže pochopiť dobový pohľad českých bezpečnostných zložiek napostoj Slovákov k povojnovej ČSR. Interpretuje ich stanovisko k vtedajším udalostiam,ktoré bolo ovplyvnené komunistickou optikou, opisujúc spoločenské a politické javyv slovenskej spoločnosti často čierno-bielym videním, primárne určené komunistické-mu ministrovi vnútra. Na strane druhej zaujímavo zachytáva názorové rozpory v spo-ločnosti povojnového Slovenska a (ne)vyrovnávanie sa s pozostatkami režimu vojnovejSlovenskej republiky.

VZŤAH K ČESKOSLOVENSKÉMU ŠTÁTU A HOSPODÁRSKEJ OBNOVE SLOVENSKA

Povojnové česko-slovenské vzťahy boli podstatne determinované už spomenutýmhistorickým faktom existencie vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945), ktorá bolaprevažnou časťou obyvateľov Slovenska vnímaná ako prvý samostatný národný štátSlovákov.8 Na vznik, respektíve obnovenie povojnovej Československej republiky sa ur-čitá časť slovenského obyvateľstva pozerala ako na opätovné obmedzenie slovenskejsamostatnosti. K existencii a potrebám povojnovej ČSR sa preto z pohľadu čes kých ŠtBzložiek stavala slovenská verejnosť nevšímavo a v určitých momentoch až nepriateľsky.„Mnozí lidé na Slovensku jsou subjektivně přesvědčeni, že byli stejně dobrými vlas-tenci, když se bouřili proti Maďarům, jako když později štvali proti Čechům – když sepřikláněli k Němcům a maďarským revisionistům, jako když spolutvořili „Slovenskýštát“ – nyní jsou náchylní pokládat se za vlastence, jestliže se brání všemu, co je po-třebné v zájmu společného státu. Posudzují věci z hlediska úzkého, krátkozrakéhozájmu, aniž by měli na mysli pokojný vnitřní a vnější vývoj. V každém počínání z českéstrany malicherně a někdy záměrně hledají potměšilost, nedůvěřují, cítí se ohrožovánina národní svébytnosti a zvalujú důsledky války se všemi nepříznivými průvodnýmizjevy na nový řád. Nevyrovnání s nezbytností zániku t.zv. Slovenského státu, nejsouschopny tyto lidé uvědomělého pocitu nadřazenosti společných zájmů.“9

Situácia vo vnútorných vzťahoch v českej a v slovenskej povojnovej spoločnosti bolarozdielna. Súvisela s rôznymi spôsobmi prežitia druhej svetovej vojny, a teda aj s rôz-nymi formami vyrovnávania sa s jej udalosťami a traumami, inou kultúrnou/spolo-čenskou pamäťou. Zjednodušene povedané, česká spoločnosť sa v princípe nemuselavyrovnávať s deportáciami Židov, arizáciami a reštitúciami ich majetku v takom roz-sahu ako slovenská. Na jednej strane asimilácia Židov v Čechách (tzv. Žido-Česi, Žido-Nemci) pred druhou svetovou vojnou bola na vysokom stupni a Židia tu neboli vnímaníako „cudzí“ tak ako na Slovensku. Vzťahy medzi nimi nenaštrbili ani udalosti počasšoa, pretože za deportácie a arizácie v Čechách niesli zodpovednosť v prvom radeNemci10 (viď napr. Jančík, Kubů, 2005). Na Slovensku bola situácia markantne odlišná.Slováci zažili kariérne rasty a spoločenské/majetkové postupy (viď napr. Bystrický,1997; Kamenec, 2000; Luther, 2013). Samozrejme, na úkor českých a po roku 1939 ajžidovských spoluobčanov. Iróniou je, že na arizáciách a likvidáciách židovského ma-

8 Do súčasnosti sa v mnohých prípadoch „zabúda“ na fakt, že I. SR bola satelitným štátom Nemeckej (tzv.tretej) ríše.

9 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 8-9 pag.10 Z arizácií boli právnické aj fyzické osoby českej národnosti vylúčené. Veľký vplyv na výber arizátorov

mala NSDAP (Jančík, Kubů 2005: 25).


jetku profitovali široké vrstvy11 slovenského „árijského“ obyvateľstva.12 Novonadobud-nutého spoločenského postavenia a majetku sa po ukončení druhej svetovej vojnymnohí z nich nechceli vzdať. Zároveň, s postupom na spoločenskom a profesijnom reb -ríčku, vzrastal aj pocit sebaistoty slovenskej majority. V úvode správy sa na túto sku-točnosť výrazne poukazuje. Nasadení agenti ŠtB z Čiech konštatujú nárast občian-skeho, politického aj národného sebavedomia Slovákov oproti medzivojnovémuobdobiu. Aj keď môžeme súhlasiť s pripomienkami editora k neetickému spôsobu na-dobudnutia sociálneho postavenia mnohých Slovákov, posun v emancipácii slovenskejspoločnosti hodnotí negatívne: „Značná část slovenského národa, hlavně inteligencea vyšší sociální třídy, se tehdy domohla dočasně či trvale hmotného nebo společen-ského prospěchu, aniž by zkoumala náhodné a konjukturální toho příčiny. Nabyla takurčitého, velmi často neoprávněného sebevědomí.“13 Aj keď sa navonok v bežnom ži-vote Slovenska neobjavovala verejná propagácia samostatnosti Slovenska, pozorovateliaupozorňovali na prítomnosť „vzpomínek na svobodný stát, neboť jeho zřízení přílišzalichotilo krátkozraké národní ješitnosti. Všude je možno vycítit lítost nad tím, že senepodařilo samostatný stát udržet“.14 Vzťah Slovákov k obnovenej Československej re-publike a jej politicko-hospodárskej obnove bol podľa správy determinovaný zmiene-ným hľadiskom. V dokumente je toto tvrdenie neustále prítomné.

Ďalším pozostatkom predchádzajúceho režimu bol výrazný antisemitizmus prítom-ný vo všetkých vrstvách slovenskej spoločnosti. „Jsou vytloukána okna židovskýchpodniků, ve veřejných místnostech bývají židé insultováni, veřejně se na ně nadává,protižidovské letákové akce jsou častým zjevem a nezdá se, že by byla v blízké době na-děje na nějakou změnu.“15 Príčiny vidí editor dokumentu v dvoch rovinách. V prvejpreberá dobové stereotypné nazeranie slovenskej majority pochádzajúce z vojnovejprotižidovskej propagandy I. SR. Židia nesú zodpovednosť za antisemitské prejavy vočinim: „Slováci si stěžují, že je židé po dlouhá léta vysávali a poškozovali hospodářsky,morálně a národnostně...“ Druhá rovina už bola naznačená vyššie: „dněšní antisemi-tismus je na Slovensku vyvoláván těmi, kteří t. zv. arisováním po roce 1939 získali mno-ho židovských majetků, nastoupili po židech na důležité posice ve veřejném životěa nyní se strachují, že budou nuceni všechny tyto výhody opustit.“16 Situácia však bolaoveľa zložitejšia, než sa konštatuje v správe. Na dobovom antisemitizme sa podieľali ši-roké vrstvy slovenskej spoločnosti vrátane vládnych predstaviteľov za DS aj KSS (viacviď Bumová, 2006 – 2006; Salner, 2000, 2008, 2009; a i.).

Postoj vládnych a výkonných orgánov na Slovensku k obnove republiky a dvojročné-mu plánu obnovy (1947 – 1948) sa v dokumente hodnotí ambivalentne. Konštatuje, žehoci sa navonok Slovákmi prijíma, analýza upriamuje pozornosť na „určité kruhy“,ktorých konanie vníma ako neúprimné a samotné vykonávanie plánu účelové. Pre roz-voj Slovenska a Slovákov má plán znamenať hospodársky vzrast a zveľadenie, preto honaoko slovenské vládne a výkonné inštitúcie akceptujú, avšak s bočnými úmyslami.

11 Robili sa aj formou pouličnej dražby, kde si mohli nakúpiť nábytkové zariadenie, šatstvo či výbavu dodomácnosti všetky vrstvy obyvateľstva.

12 Pôvodný židovský majiteľ dostal zo svojho majetku malý zlomok. Peniaze boli na špeciálne viazanomúčte, z ktorého si mohol vybrať týždenne štátom stanovenú čiastku. Po jeho deportácii do koncentračnéhotábora pripadol účet štátu. Aj z týchto peňazí vojnová SR platila za každého deportovaného Žida Nemeckejríši 500 ríšskych mariek.

13 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 8-9 pag.14 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 15-16 pag.15 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 22 pag.16 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 22 pag.


V prípade už naznačeného možného odtrhnutia Slovenska od spoločného štátu budútotiž tieto investície nenávratné. Zároveň správa upozorňuje na značnú nedisciplinova-nosť v hospodárskom chode Slovenska, ktorá sa prejavuje tak v zásobovaní, nedostat-ku materiálu, surovín, pracovných síl či v pracovnej morálke a pod., ktorá sa dá vnímaťako dôsledok aktivít zmienených „kruhov“.17 Editor sa na tomto mieste vyjadruje zatiaľveľmi vágne a ešte nepomenúva pôvodcov problémov na Slovensku. Avšak tu môžemetakmer s istotou tvrdiť, že prvoplánovo išlo o predstaviteľov DS, s ktorými bola KSSv neustálom spore ohľadom zásobovacích, hospodárskych a iných káuz prevaľujúcichsa povojnovým Slovenskom (Bumová, 2006).18 Nakoniec, v ďalšej časti otvorene hovorío nepriaznivom vzťahu predstaviteľov a voličov DS k českému (a ruskému) národu, Ko-šickému vládnemu programu, tým aj k znárodňovacím a poštátňujúcim aktivitám čimedzinárodno-politickej koncepcii štátu.19 Demokratická strana naopak zdôrazňovalasvoju blízkosť k „slovanskej“ orientácii zahraničnej politiky na ZSSR a ostatné slovan -ské štáty. Zároveň vytvárala zahranično-politickú koncepciu o „moste“ medzi Výcho-dom a Západom (viac viď Lipták, 1998: 271).

Košický vládny program stále vyvolával emócie u podstatnej časti slovenskej verej-nosti. Na pretrase bolo predovšetkým postavenie Slovenska v rámci republiky, ktorépostupne upravovali tri Pražské dohody. Ostatné body programu (bolo ich spolu šest-násť)20 vnímali Slováci viac-menej latentne a tento postoj, podľa správy, odzrkadľovalvzťah verejnosti k potrestaniu kolaborantov a zradcov, znárodňovaniu majetku a pod.Z toho istého dôvodu slovenská verejnosť veľmi pozorne sledovala kreovanie novejústavy,21 „poněvadž je Slovensko přímo nabito opravdovou vůlí samosprávně hospoda-řit a svobodně žít, dá se očekávat, že v oněch bodech, které mají vymeziti rozsah pra-vomoci ústřední pražské vlády na Slovensku, se tento zájem vystupňuje“.22 Správa ďa-lej konštatuje už známu vec, že pražská ústredná vláda nebola obľúbená vo všetkýchvrstvách slovenskej spoločnosti, politickú reprezentáciu nevynímajúc. Jednotlivé po-vereníctva a SNR mali v očiach slovenskej verejnosti viac autority, primárne však De-mokratická strana na čele s Jánom Lettrichom.23 Na strane druhej konštatuje priaznivý

17 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 9-11 pag.18 Nie je isté, či editor správy mal na mysli už aj niektorých členov KSS, ktorí boli začiatkom 50. rokov 20.

stor. obvinení z aktivít zameraných na rozpad republiky - zo separatizmu, buržoázneho nacionalizmu,sionizmu. Tieto obvinenia „vlastných“ sa s najväčšou pravdepodobnosťou začali konštruovať až pouchopení moci komunistickou stranou a príchodom sovietskych poradcov na územie štátu.

19 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.20 V kapitole 1 sa charakterizovala ľudovodemokratická vláda, v kpt. 2-4 sa riešil vzťah k ZSSR,

zahranično-politická línia a budovanie armády podľa sovietskeho vzoru. Kpt. 5 hovorila o vybudovanínovej štátnej správy a NV. V kpt. 6 sa hovorilo o obnove Československa ako štátu dvoch rovnoprávnychnárodov, Čechov a Slovákov, predstaviteľkou štátnej moci mala byť SNR opierajúca sa o národné výbory.Kpt. 7 ukladala vláde vyriešiť otázku Podkarpatskej Rusi. Kpt. 8-11 sa zaoberali otázkou občianstva prí-slušníkov nemeckej a maďarskej národnosti, potrestaním kolaborantov a zradcov (pozri tzv. Benešovedekréty, hlavne Dekrét prezidenta č. 33/1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb ná-rodnosti nemeckej a maďarskej, Dekrét prezidenta č. 5/1945 Zb. z. a n. o neplatnosti niektorých majet-kovo-právnych jednaní z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov,zradcov a kolaborantov, niektorých organizácií a ústavov a i. – pozn. IB), zaistením podnikov a konfi-škáciou pôdy kolaborantov a zradcov. V ostatných kapitolách sa riešili sociálne, zdravotnícke, školskéa kultúrne politiky štátu.

21 Nová ústava bola prijatá až 9. mája 1948 už za nových spoločensko-politických podmienok a deklarovalavíťazstvo robotníckej triedy, položenie základov socialistickej spoločnosti a pod. Zároveň zakotvila asy-metrický model vykonávania vládnej moci – v Čechách existovali česko-slovenské vládne orgány, na Slovensku bola SNR zakotvená ako reprezentantka výkonnej vládnej moci, avšak s obmedzenou auto-nómiou.

22 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 14 pag.23 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 24 pag.


postoj k prezidentovi Edvardovi Benešovi, ktorý bol plne rešpektovaný ako hlava štátuaj ako politik – až na niektoré „extrémne živly“, ktoré neuvádza.24

Ambície politických predstaviteľov Slovenska za získanie väčšej samostatnosti od praž-skej vlády vyústili začiatkom 50. rokov 20. storočia do politických procesov, v ktorých boliobžalovaní z buržoázneho nacionalizmu či sionizmu a obvinení z rozbíjania republiky.

Kultúrny a intelektuálny vzostup SlovenskaEditor správy poukazoval aj na ďalšiu skutočnosť – posun v autorskej tvorbe, kultúr-

nom živote a jeho konzumácii slovenskou spoločnosťou. Konštatuje značný kultúrnya vzdelanostný vzostup v porovnaní s rokom 1938. Nárast autorskej tvorby v sloven-skom jazyku a jeho pretláčanie do kultúrneho života bol podľa správy tak markantný,že boli poslovenčované aj české divadelné texty a dochádzalo k „skrytému“ zamlčiava-niu pôvodných českých autorov divadelných hier a pod.25 Nesúhlas s používaním čes -kého jazyka podľa neoverených informácií mal viesť „po kulturním boji“26 k nahrade-niu Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 vydaného Maticou slovenskou tzv.„bratislavským – univerzitným, který javí tendence odlíšiti se co nejvíce od české řeči,třeba i za cenu odchýlení od mluvené slovenštiny a dává přednost neslovanským zko-moleninám“.27 Na tomto mieste správa reaguje na dosť ostrú diskusiu v kruhoch slo-venskej, ale aj českej inteligencie, ktorá vznikla po vydaní spomínaných pravidiel z ro-ku 1931. Boli kritizované za silný príklon k bohemizmom. V intelektuálnej spoločnostiSlovenska sa po ich vydaní vytvorili aktivity za očistenie slovenského jazyka od če-ských výrazov. Na pôde Matice slovenskej vznikol časopis Slovenská reč, ktorý mal za-chovávať osobitosť spisovnej slovenčiny, a neskôr tu založili jazykovedný ústav. Tietoaktivity za „očistenie“ slovenčiny vyústili v roku 1940 do vydania nových Pravidiel slo-venského pravopisu, kde už boli bohemizmy a nespisovné výrazy vyznačené hviezdič-kou alebo v úvodzovkách.

Na strane druhej správa konštatuje znížený vplyv cirkvi na kultúrny život, ale opä-tovne upozorňuje skôr na príklon ku kultúre (a politike) západných európskych štátov,než k „slovanskému východu“.28

SOCIÁLNO – POLITICKÉ ROZVRSTVENIE SPOLOČNOSTI

Sociálno-politická otázka je v dokumente vykreslená štandardnou optikou marxis-tického vnímania hierarchizácie spoločnosti. Trieda robotníkov („prostý dělný sloven-ský lid“) má k ľudovo-demokratickému zriadeniu bez výhrad kladný pomer, „pokudnení ve vleku neoprávněné a nezodpovědné propagandy“.29 Vyššie situované strednévrstvy s ním súhlasia do tej miery, pokiaľ na ňom profitujú alebo majú pokrokovézmýš ľanie. Z týchto vrstiev zároveň pochádzajú tzv. „novoľudáci“, pre ktorých je typic-ká „protičeská nevraživost, židovské pogromy, nenávistné projevy jednotlivců proti So-větskému svazu a pokrokovým slovanským národům, demonstrace za Tisu, letákováčinnost a pod.“.30 Patrí medzi ne aj určitá časť študentstva, „demoralizovaná a s novými

24 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 24 pag25 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 11 pag.26 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 12 pag.27 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s.12 pag.28 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 22-23 pag.29 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.30 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 21 pag.


pomermi nespokojná“ inteligencia a katolícke duchovenstvo.31 „Kapitalisti“ a tzv. býva-lí exponenti (HSĽS, HG) sú považovaní za absolútnych odporcov režimu a riadenéhohospodárstva.32

Spoločnosť bola po májových voľbách v roku 1946 politicky rozdelená na dva tábory– prívržencov Demokratickej strany (získala vo voľbách prevahu 62:3033 ) a Komunis-tickej strany Slovenska. Proti sebe tak stoja „dvě společenské, národnostní a mravníkoncepce“.34 Podľa editora správy predstavitelia a podporovatelia DS odmietajú pokro-kové aktivity zachytené v Košickom vládnom programe. Ich pomer k slovanským náro-dom, najmä k Rusom (ale aj Čechom) a tým aj k medzinárodno-politickej koncepcii,nie je priaznivo naklonený najvyšším štátnym záujmom a snahám českého národa.35

Naproti tomu predstavitelia a členovia KSS prejavujú dobrú vôľu pre česko-slovenskúspoluprácu v duchu Košického vládneho programu.36

Postoj DS a KSS k napĺňaniu Košického vládneho programu bol oveľa zložitejší.Vznikol ako výsledok vzájomnej dohody a kompromisov medzi českými a slovenskýmikomunistami a nekomunistami, tiež reagoval na dané politické a historické okolnostiv čase svojho vzniku (viac viď Barnovský, 1993: 29 a n.). Ako už dávnejšie uviedol Mi-chal Barnovský, pri jeho prijatí „obidva tábory hovorili jedinou rečou, volali po rekon-štrukcii politického systému a spoločenského zriadenia“ (v republike – pozn. IB) avšaks tým rozdielom, že kým komunisti sa usilovali o „prestavbu domu od samých zákla-dov“, demokratom išlo „o väčšiu či menšiu opravu“ (Barnovský, 1993: 33). Problémypostupne narastali až pri samotnej realizácii vládneho programu v praxi (viď napr. Bar-novský, 1993: 37 a n.). Tam, kde demokrati končili, komunisti iba začínali (viď aj Lip-ták, 1998: 269 a n.).

Dokument konštatuje zmenu v pomere síl po voľbách v prospech DS aj v národnýchvýboroch (ďalej NV). Slovenská verejnosť dala vo voľbách najavo svoj postoj, „ba do-konce nevraživý odpor“37 k politike KSS. Editor hodnotí túto situáciu z dvoch rovín. Pr-vou bolo postavenie katolíckej cirkvi v rámci slovenskej spoločnosti, ktorá pôsobila akomienkotvorný činiteľ medzi širokými vrstvami slovenského obyvateľstva a negatívneovplyvňovala ich postoje voči komunistom. Dokument poukazuje aj na „určité“ vrstvyobyvateľstva (nezávisle od cirkvi), ktoré nesúhlasili s politikou presadzovanou komu-nistami (socializačné zásahy, znárodňovanie, poštátnenie škôl a pod.). Druhá rovinavychádzala z vnútra KSS. Do jej rád sa podľa editora dostalo množstvo členov nie z pre-svedčenia, ale z vidiny vlastného prospechu, a preto si nezískali u ľudí dôveru. Postojeväčšiny obyvateľov voči komunistom ovplyvnili aj negatívne skúsenosti so sovietskouarmádou počas prechodu frontu, keď boli konfrontovaní s rabovačkami (napr. „legál-nym“ habaním úrody – pozn. IB), lúpežami a ďalšími trestnými výčinmi vojakov.38

Správa konštatuje aj stratu vplyvu členov komunistickej strany v miestnych NR, ktorímali šíriť pokrokové myšlienky pri budovaní štátu a česko-slovenského porozumenia.39

K výkonnej moci vo verejnej správe sa naopak dostávali príslušníci „staro“ či „novoľu-dáckeho“ myslenia. „V řadách demokratické strany a mnohdy na čelních místech je

31 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 21 pag.32 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.33 Strana práce získala 3,1% hlasov a Strana slobody 3,7%.34 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 12 pag.35 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.36 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 12-13 pag.37 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 16 pag.38 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 16 pag.39 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 17 pag.


věčší poměrná část příslušníků a čelných exponentů HSĽS a HG, než v ostatních stra-nách.“40 Táto situácia v DS nastala ešte pred májovými voľbami 1946. V snahe získať ka-tolíckeho voliča, podpísal Ján Lettrich s predstaviteľmi katolíckej politickej frakcie41

tzv. Aprílovú dohodu. Do strany a tým aj na miestnu úroveň do NV sa dostali ľudia, kto-rí nemali s programom ani históriou strany nič spoločné, a veľakrát bola ich minulosťspätá s predchádzajúcim režimom vojnovej Slovenskej republiky (viac viď Bumová,2006). KSS sa tiež nezdráhala prijať do svojich radov bývalých „drobných ľudákov“,„ktorí sa neprevinili, môžu byť dobrými vlastencami a majú miesto v našich úradoch,ak súhlasia s naším programom“ (Barnovský, 1993: 67).42

Zapájanie niektorých bývalých členov HSĽS do politického a verejného života vy-hodnotil editor správy ako negatívny postoj Slovákov k vyrovnávaniu sa s 9 článkomKošického vládneho programu – t.j. potrestanie kolaborantov a zradcov. Poukazoval nasituáciu v Čechách, kde, ako uvádza, vládlo presvedčenie, aby boli všetci, ktorí sa pre-vinili proti vlasti, súdení a potrestaní.43 Na Slovensku bola podľa jeho analýzy situáciainá. Na vládnych predstaviteľov na čele s prezidentom Jozefom Tisom sa väčšina Slová-kov nepozerala ako na zradcov.44 Veľká časť obyvateľstva bola členmi HSĽS, a aj nečle-novia sa podieľali na nedemokratických praktikách režimu, dostávali rôzne výhody,postupovali na spoločenskom rebríčku, obohacovali sa. „Dnes se tito lidé, a mezi nimii příslušníci HG snaží dokazovat, že přece nemohli jednat jinak, jestliže chtěli uhájitsvou existenci, bagatelisují provinění, které vyplývá z funkcí v bývalé HSĽS a HG, vy-kládají, že byli svedeni a zavedeni okolnostmi, příznivými radikálnímu vývoji, říkají,že tenkrát neměli možnost jiné orientace a při změněných poměrech hledají ochranuv nových stranách, aby zachránili sebe a po případě i mnohé výhody, jež jim jako při-sluhovačům tisovského režimu spadli do klína.“45 Zhovievavosť DS, ale aj KSS voči bý-valým neskompromitovaným predstaviteľom Tisovho režimu, pôsobiacich na rôznychúrovniach výkonnej moci, bola typickým obrazom povojnovej situácie na Slovensku.Na jednej strane im išlo o už spomenutú voličskú podporu a oslabenie katolicizmuv politickom živote (viac viď Barnovský, 1993: 67). Na strane druhej, ako sa uvádzav správe, dôsledným uplatňovaním Košického vládneho programu by Slovensko vyra-dilo z verejného aj ekonomického života podstatnú časť strednej vrstvy46 (čo sa nako-niec postupne dialo po komunistickom prevrate vo februári 1948 – pozn. IB).

Bezpečnostné zložky na SlovenskuArmáda pôsobiaca na Slovensku si rovnako niesla relikty z dôb vojnovej Slovenskej

republiky. Prejavovali sa v chladnom až odmietavom postoji časti slovenského obyva-teľstva k českým vojakom slúžiacim na Slovensku. Editor spomína aj námietky protiposielaniu Slovákov na vojenskú službu do českých krajín.47 Vzťahy slovenských dôs -tojníkov voči vojakom z Čiech boli podľa správ korektné.

40 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 17 pag.41 Kanonikom Andrejom Cvinčekom, Milošom Bugárom a Jozefom Kempným.42 Michal Barnovský uvádza reprezentatívny výskum prihlášok do DS - členstvo v HSĽS do roku 1938 pri-

znalo 5,4% uchádzačov a 19% počas Slovenskej republiky. Údaje KSS neuvádza (Barnovský,1993: 67).43 Toto presvedčenie súviselo s už spomenutými odlišnými historicko-politickými východiskami – Čechy

a Morava boli anektované Treťou ríšou 15. marca 1939 (16. 3. 1939 bol vyhlásený Protektorát Čechya Morava) a postoj obyvateľstva voči nemeckým okupantom vyjadroval rôzne formy odporu.

44 Ľubomír Lipták naopak uvádza, že „očistné akcie“ na Slovensku v porovnaní s ostatnými oslobodenýmivýchodo aj západoeurópskymi štátmi boli najradikálnejšie (Lipták, 1998: 265).

45 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 19 pag.46 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 20 pag.47 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 24 pag.


Iné pomery vládli vo vzťahoch medzi slovenskými dôstojníkmi. Polarizácia, na kto-rú poukazuje editor, vznikala medzi tzv. „starými“ dôstojníkmi, vykonávajúcich svojepovolanie ešte v armáde I. SR a „novými“ dôstojníkmi, ktorí pôsobili v zahraničných ar-mádach a v slovenskom národnom povstaní (spomína aj nevraživosť voči dôstojníkomžidovského pôvodu). Za problémový vo vzťahoch označuje ich rýchlejší kariérny rast,za ktorý vďačili aj početným vyznamenaniam, ktoré dostávali za svoje aktivity v od -boji.48

Ďalším problémovým bodom bol prísun českých dôstojníkov na Slovensko, ich re-nominácia a povyšovanie, pretože dôstojníci českej armády boli počas II. svetovej vojnybez postupu. Určitá časť slovenských dôstojníkov videla v tomto kroku zamedzenie ichkariérnych postupov. Správa sa dotýka aj nacionálneho zmýšľania určitých dôstojníc-kych kruhov v armáde, „která pokládá pravděpodobně vojsko na Slovensku za záleži-tost slovenskou a má dojem, že na Slovensku je dosti schopných lidí, než aby bylo třebapovolávat velitele z českých zemí“.49

V štátnobezpečnostných zložkách bola situácia veľmi podobná ako v armáde. Doku-ment konštatuje plynulý prechod žandárstva z I. ČSR a I. SR do československých zložieknárodnej bezpečnosti v povojnovom období. Títo členovia boli, samozrejme, ovplyvneníideológiou a policajnými metódami predchádzajúcich režimov. Veľká časť hodnostnepostúpila počas vojnovej I. SR, mnohokrát aj bez potrebnej kvalifikácie.50 Čistky v inten-ciách Košického vládneho programu postihli podľa dokumentu iba malú skupinu tých,ktorí boli príliš horliví a vykonávali až nadprácu v plnení rozkazov režimu I. SR.51 Naprotitomu, od roku 1945 vznikajúca štátna bezpečnosť pod kuratelou bezpečnostnej komisieÚV KSČ, presadzovala komunistickú ideológiu riadenia a vlastné metódy (v konečnomdôsledku v mnohom ovplyvnené predchádzajúcimi vyšetrovacími praktikami – pozn.IB) (viac viď napr. Medvecký, 2011). Problémom Slovenska z pohľadu editora správyboli mladé kádre VII. odboru Povereníctva vnútra (tzv. Spravodajsko-bezpečnostný odbor– pozn. IB). Tvorili ich bývalí odbojoví pracovníci, politickí väzni či príslušníci zahranič-ných armád, takmer úplne oddaní komunistickej strane. Boli však málo kvalifikovaní,nepoznali trestné právo a právne normy, bezpečnostné predpisy, metódy policajnejpráce, hranice kompetencií a pod.52 Absentovali u nich odborné a praktické skúsenostia často dochádzalo k zneužívaniu právomocí. Medzi obidvoma skupinami vznikal ideo-logický nesúlad, ktorý sa prejavoval nedostatočnou spoluprácou a znižoval spoľahlivosťbezpečnostných orgánov na Slovensku.53

Postoj k cirkvi a vzťahy medzi kresťanskými náboženstvami vo verejnom/politickom živote na SlovenskuPočas existencie I. ČSR a I. SR sa katolícke duchovenstvo aktívne zúčastňovalo na

politickom živote krajiny. Veriaci si dôveru voči cirkvi uchovali aj po druhej svetovejvojne. „Slovenský katolický lid je připoután ke kostelu velmi opravdově. Kněz zůstávánejváženější osobou vůbec a slovo, promlouvané v kostele, je pro lid velikým příka-zem...“ „... Pronese li kněz na Slovensku slova politicky zahrocená, mají věčší účin-nost, než slova kohokoliv jiného“.54 Podľa správ pozorovateľov, vplyv duchovenstva vy-

48 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 25 pag.49 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 25 pag.50 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 27 pag.51 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 28 pag.52 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 27 pag.53 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 25 pag.54 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 29 pag.


burcoval verejnú mienku počas procesu s bývalým prezidentom I. SR Jozefom Tisom.Editor videl závažný problém v zaangažovanosti cirkvi v čisto politickom procese: „za-sahován je nejvyšší zájem státní i dnes, neboť do snah o vyrovnání mezi dvěma brat-skými národy, kteří chtějí a musí žít ve společném státě, jsou vráženy trny nedůvěryzneužíváním posvátných věcí“.55 Kňazov považuje za neoceniteľných v prípade, kebypropagovali štátnu ľudovo-demokratickú ideológiu (tzv. štátnu myšlienku – pozn. IB)a národné zbratanie Čechov a Slovákov. „Jako oposičníci jsou mocným nepřítelem ve-škeré konsolidace a vnitřního míru ve státě.“56

Po vojnových udalostiach boli vzťahy medzi stúpencami katolíckej a evanjelickejkonfesie na Slovensku vážne narušené. V období I. SR sa na rozhodujúce pozície vlád-nej aj výkonnej moci na všetkých úrovniach dostávali prednostne prívrženci katolícke-ho vierovyznania. Evanjelické kruhy mali počas existencie spoločného štátu k idei čes -koslovenského národa oveľa bližšie a z hľadiska lojality k slovenskému štátu bolipovažované za menej spoľahlivé. Vo verejnej sfére bola prítomná aj náboženská animo-zita medzi obidvoma kresťanskými náboženstvami. Po porážke režimu I. SR nahradilimnohých jeho skompromitovaných podporovateľov vo vládnej aj výkonnej správeevanjelické elity. Aprílová dohoda (1946) otvorila priestor pre politické ambície mno-hých katolíckych funkcionárov a prívržencov bývalého štátu. Dokument rok po voľ-bách konštatuje nárast nespokojnosti u katolíckych členov DS s ich postavením v po -litickom živote ČSR: „... evangeličtí předáci mají obsazeno ve veřejném životě naSlovensku neúměrně mnoho významných míst. Starý antagonismus obživl, přesto, žejsou doposud zástupci obou táborů nejvyššími představiteli největší slovenské stra-ny.“57 Editor zároveň upozorňuje ministra Noseka na predvídateľný rozkol v DS medzikatolíckym a evanjelickým krídlom, vyvolaný nesúladom v závažných rozhodnutiacho zásadných politických otázkach štátu.58

ZÁVER

Dokument je súhrnom hlásení príslušníkov českej ŠtB, poznačený komunistickouideológiou nazerania na spoločnosť. Pomerne jednostranne a účelovo popisuje povoj-novú situáciu a vzťah slovenského obyvateľstva k obnovenej republike. Vznikal v obdo-bí po prijatí tretej pražskej dohody, ktorá podstatne oklieštila právomoc slovenskýchvládnych orgánov a v pomerne vyhrotenej situácii počas súdneho procesu s bývalýmslovenským prezidentom. Jeho rétorika je, v porovnaní s neskoršími dokumentmi, ešteveľmi mierna až diplomatická.

Rozdielne názory na postavenie Slovenska v spoločnom štáte vytvárali zdroj napätiamedzi slovenskou a českou politickou reprezentáciou už počas rokovaní v priebehu dru-hej svetovej vojny (viac viď Barnovský, 1993: 11 a n.). Aj po obnovení republiky českévládne kruhy považovali Slovensko za pomerne nestabilnú časť krajiny a obávali sa jehoodtrhnutia od spoločného štátu. V dokumente sa na túto alternatívu neustále poukazuje.

Slovenské politické elity, predovšetkým nekomunistické, považovalo pražské vede-nie za málo vierohodné. Asymetrický systém rozdelenia vládnych funkcií (postupneokliešťovaný najmä druhou a treťou pražskou dohodou) vytváral a udržiaval napätie vo

55 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 30 pag.56 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 30 pag.57 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 31-32 pag.58 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 32 pag.


vzájomných vzťahoch, ktoré sa v dokumente na viacerých miestach spomína. Po víťaz-stve KSČ v Čechách a DS na Slovensku vo voľbách v roku 1946 boli vzťahy obidvoch po-litických zoskupení ešte vypätejšie. Analýza sa upriamuje aj na hodnotenie činnostiKSS, ktorá mala po voľbách strácať vplyv na obyvateľstvo a v NV. Vo verejnom živote sinaopak všíma prítomnosť bývalých funkcionárov vojnového štátu. Hláseniam prísluš-níkov ŠtB uniká ich výskyt v obidvoch politických zoskupeniach a jednostranne pouka-zujú iba na DS a jej zhovievavosť voči nim.

Postoje a nálady slovenského obyvateľstva voči obnovenej republike sú tiež vykres -lené pomerne jednostranne. Vyzdvihovaná je reminiscencia na I. SR, prítomná „v urči-tých sociálnych vrstvách“, a vlažný vzťah k budovaniu tzv. ľudovo-demokratického režimu. Vzájomné vzťahy medzi českým a slovenským národom výrazne ovplyvňujesilná protičeská nálada a katolicizmus v slovenskej spoločnosti.

Bezpečnostné zložky považuje dokument za nespoľahlivé. Časť príslušníkov si nies-la pozostatky z metód práce, politickú orientáciu z predchádzajúcich režimov. Len jed-nu z nich, ŠtB, mali v rukách komunisti. Jej členovia však boli z pohľadu českých prí-slušníkov ŠtB málo kvalifikovaní a neskúsení.

Dokument naznačuje záujem ŠtB (a KSČ) o určité vrstvy v spoločnosti, ktorým pouchopení moci v roku 1948 venovala svoju pozornosť (diskreditácia DS; tzv. „bývalí ľudia“ – meštianske vrstvy, bývalí ľudáci, cirkvi a pod.). So „slovenskou otázkou“ saÚV KSČ začal vyrovnávať začiatkom päťdesiatych rokov perzekúciami na najvyššíchvládnych a výkonných funkciách. Politické procesy zmietli aj časť komunistických,„proslovensky“ zmýšľajúcich elít či príslušníkov slovenskej ŠtB, a čistky sa postupnepreniesli aj medzi bežné vrstvy obyvateľstva.

LITERATÚRA

Bartoš, J., Kovářová, S., Trapl, M. (1995). Osob-nosti českých dějin. Olomouc : ALDA.

Barnovský, M. (1993). Na ceste k monopolu mo-ci. Mocenskopolitické zápasy na Slovenskuv rokoch 1945 – 1948. Bratislava: Archa.

Bumová, I. (2006). Predvolebný zápas na strán-kach denníkov Čas a Pravda (1945 – 1946).In: Pamäť národa 4/2006, 6-14.

Bumová, I. (2007). Protižidovské výtržnostiv Bratislave v historickom kontexte. In: Pa-mäť národa, 3/2007, III., 14-29.

Bumová, I. (2008). Židovská komunita po roku1945: snaha o občiansku a sociálnu rehabili-táciu. In: M. Vrzgulová, D. Richterová (Eds.),Holokaust ako historický a morálny problémv minulosti a v súčasnosti. Bratislava: Doku-mentačné stredisko holokaustu, s. 44-66.

Bumová, I. (2009). Official anti-semitism in Slo-vakia after the Second world war (1945 –1951). In: V. Tydlitánová, A. Hanzová (Eds.),Anatomy of Hatred: Essays on Anti-Semitism.Plzeň: Západočeská univerzita, s. 38-46.

Bumová, I. (2010). Povojnové pomery židovskejkomunity na Slovensku a emigrácia Židovdo Palestíny/Izraela v rokoch 1945 – 1953.In: M. Vrzgulová (Ed.), Reflexie holokaustu.Bratislava: Dokumentačné stredisko holo-kaustu, s. 16-35.

Bumová, I. (2011). Totalitné režimy a židovskáidentita. In: P. Salner (Ed.), Premeny židov-skej identity po holokauste. Bratislava: Ústavetnológie SAV, s. 10-35.

Bumová, I. (2012). Židia, spoločnosť, politika.In: Slovenský národopis 60(2), 165-174.

Bystrický, V. (1997). Vysťahovanie českých štát-nych zamestnancov zo Slovenska 1938 –1939. In: Historický časopis 45(4), 596-661.

Jančík, D., Kubů, E. (2005). „Arizace“ a arizá-toři. Praha: Karolínum.

Kamenec, I. (1991). Po stopách tragédie. Brati-slava: Archa.

Kamenec, I. (2000). Hľadanie a blúdenie v de-jinách: úvahy, štúdie, polemiky. Bratislava:Kalligram.


O AUTORKE

IVICA BUMOVÁ (*1971) – vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenskéhov Bratislave, odbor história-etnológia. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pracovala v Ústave pamäti národav Bratislave a od roku 2007 pôsobila v Inštitúte judaistiky na Fakulte sociálnych a eko-nomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Na Katedre porovnávacej reli-gionistiky – Sekcii judaistických štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave pracuje ako odborná asistentka od roku 2012. Prednáša o. i. sociálnu kul-túru a dejiny židovského národa/judaizmu. Orientuje sa na výskum židovskej komu-nity na Slovensku v 20. stor.: napr. židovsko-kresťanských vzťahov, sionistickéhohnutia, antisemitizmu a pod. Ťažiskovou témou jej odborného záujmu je problema-tika vzťahu štátu a bezpečnostných zložiek k židovskej komunite po roku 1945. Je autorkou viacerých vedeckých štúdií.

Lipscher, L. (1992). Židia v slovenskom štáte1939 – 1945. Banská Bystrica: Tlačiarne BB,š.p.

Lipták, Ľ. (1998). Slovensko v 20. storočí. Brati-slava: Kalligram.

Lipták, Ľ. (1999). Storočie dlhšie ako sto rokov.Bratislava: Kalligram.

Luther, D. (2013). Česi v Bratislave 1919 – 1945:Adaptácia a marginalizácia. In: Slovenskýnárodopis 61(4), 368-378.

Medvecký, M. (2011). Za červené Slovensko.Štátna bezpečnosť a politické spravodajstvona Slovensku v rokoch 1945 – 1948. Bratislava:ÚPN.

Salner,P. (2000). Medzi tradíciou a asimiláciou.Bratislava: Ústav etnológie SAV, Židovskáobec Bratislava, Inštitút judaistiky UK.

Salner, P. (2008). Premeny židovskej Bratislavy.Bratislava: Marenčin PT.

Salner, P. (2009). Židovská komunita na Slo-vensku v rokoch 1945 – 1953. In: B. Souku-pová, P. Salner, M. Pojar (Eds.), Židovskámenšina v Československu po druhé světovéválce. Od osvobození k nové totalitě. Židov -ské muzeum v Praze: Praha, s. 119-131.

INTERNETOVÉ ZDROJEPravidlá slovenského pravopisu 1931. http://

www.juls.savba.sk/ediela/psp1931/Pravidlá slovenského pravopisu 1940. http://

www.juls.savba.sk/ediela/psp1940/

ARCHÍVYArchiv bezpečnostních složek (ABS), Praha

71

RNDr. et PhDr. Božena Baluchová, PhD., Katedra rozvojových studií, Přírodovědeckáfakulta, Univerzita Palackého v Olomouci, 17. listopadu 12, 771 46 Olomouc, e-mail:[email protected]

In 2000, the UN agreed on the Millennium Development Goals (MDGs) – develop-ment is defined by eight clearly described priorities. Development can be seen as po-sitive but also negative – depending on how development issues are covered and pre-sented to the public – through media and audio-visual production.To describe the achieved progress to the Slovak public and to present an opinion onthe effectiveness of development aid (for example in East Africa) is not easy. The offerof journalistic articles from news agencies or editors does not always respect an inter-nal Code of Conduct (adopted by the editors of a particular publishing house) or Codeof the use of images and messages (adopted by the national Platform of non-govern-mental development organizations). Development field workers, humanitarian wor-kers and volunteers, as well as their sending organizations are not certain about thereason for producing and publishing the particular articles and images. They are notsure whether to inform the general public, to offer a particular service to sell, to fund-raise money, or just release the grant project’s report.This paper presents the theoretical background and analysis of the current status ofthe interconnection of media production and development issues. There is also sug-gested a set of rules – how to cover situations and information from developing coun-tries in the media, which should be respected while reporting the experience from de-veloping countries in the mass media.

Key words: development, developing country, development cooperation, media, codeof ethics, media stereotypes, discrimination, fundraising, Africa, Slovakia

Kľúčové slová: rozvoj, rozvojová krajina, rozvojová spolupráca, médiá, etický kódex,mediálne stereotypy, diskriminácia, fundraising, Afrika, Slovenská republika

ÚVOD

V roku 2000 boli na pôde OSN odsúhlasené Miléniové rozvojové ciele (MilleniumDevelopment Goals, MDGs), kde bol rozvoj definovaný pomocou ôsmich jasne opísa-ných priorít. Verejnosť si pod pojmom rozvoj môže predstaviť myšlienku, cieľ konkrét-


AKO SLOVENSKEJ VEREJNOSTI MEDIÁLNE PODÁVAŤINFORMÁCIE Z ROZVOJOVÝCH KRAJÍN

BOŽENA BALUCHOVÁ


nej krajiny (ku ktorému všetky snahy smerujú), ale aj proces vo vnútri štátu (so záve-rečným vyhodnotením úspešnosti jednotlivých krokov prechodu). Rozvoj môže byťvnímaný pozitívne, ale aj negatívne v závislosti od toho, ako je rozvojová problematikaspracovaná a prezentovaná verejnosti – prostredníctvom mediálnej tvorby.

Často diskutovaným problémom v rámci zobrazovania tejto témy je objektivitaa uhol pohľadu – inak sa na s rozvojom spojené záležitosti pozerá obyvateľstvo Európya inak ľudia z Afriky. Rozvoj (ako aj interpretácia jeho výsledkov a dosahov) je subjek-tívnou záležitosťou, pretože je spojený s ľuďmi a so zlepšovaním kvality ich života. Opí-sať laickej verejnosti na Slovensku dosiahnutý pokrok (hodnotený kvantitatívnymi me-tódami) a vydať stanovisko o efektívnosti rozvojovej pomoci (napríklad vo východnejAfrike) nie je jednoduché. Samotná verejnosť by sa mala dožadovať objektívnehoa neskresleného, nemanipulujúceho mediálneho spracovania témy rozvoja v médiách(bez neetických či citovo vydierajúcich novinárskych prejavov o živote ľudí v krajináchglobálneho Juhu), veď aj z ich peňazí sa daná humanitárna pomoc či rozvojová spolu-práca realizuje v rámci Oficiálnej rozvojovej pomoci (Official Development Assistance,ODA) danej krajiny.

Dostatočným pokrývaním rozvojovej problematiky v médiách sa zvyšuje povedomieverejnosti o príčinách vynakladania prostriedkov zo štátneho rozpočtu na rozvojovúpomoc a o práci mimovládnych organizácií zo SR v krajinách tretieho sveta. Ponukanovinárskych výstupov od samotných združení či redakcií však nie vždy svojimi me-diálnymi produktmi rešpektuje Etický kódex (prijatý samotnou redakciou), či Kódexpoužívania obrazov a podávania správ (prijatý konkrétnou národnou platformou mi-movládnych rozvojových organizácií). Terénnym rozvojovým pracovníkom, dobrovoľ-níkom, zahraničnopolitickým reportérom i vysielajúcim organizáciám by mohol v ob-jektívnom podávaní správ z rozvojových krajín pomôcť súbor pravidiel zobrazovaniasituácií z rozvojových krajín v médiách, ktoré je potrebné rešpektovať pri informovanío zažitej skúsenosti či situácii z rozvojovej krajiny v masovo-komunikačných prostried-koch.

1. CHÁPANIE ROZVOJA A ROZVOJOVEJ PROBLEMATIKY

Rozvoj má niekoľko navzájom previazaných podôb, najmä niekoľko (rôznorodovnímateľných) definícií. Na jednej strane je to proces, ktorý zaisťuje ekonomický rastkrajiny, prináša pokrok a modernizáciu, ale zároveň sa pre to približuje ideálu západ-ného sveta. Každopádne by však mal zlepšovať možnosti dosiahnutia základných po-trieb a úroveň vládnutia v krajine. Negatívne možno vnímať donucovanie rozvojovýchkrajín podriadeniu sa a závislosti, zväčšovanie rozdielov v spoločnosti, predlžovaniechudoby, narúšania životného prostredia či podkopávania lokálnej kultúry, hodnôta suverenity štátu (Potter, Binns, Elliott, Smith, 2008: 5).

1.1 Ukazovatele rozvoja a rozvojová pomoc, resp. spoluprácaTeórie rozvoja sa menia v závislosti od zmien v jeho definíciách (jeho chápaní v da-

nom čase na danom mieste). Po druhej svetovej vojne sa uplatňovalo nazeranie na roz-voj cez optiku modernizácie a ekonomického rastu. Kvantitatívne merania (hrubý do-máci produkt – HDP) však nemôžu poskytnúť úplný obraz o kvalite ľudského života(ide len o výrobu, generujúcu zisky). Rýchlejší ekonomický rozvoj možno dosiahnuťnapríklad v prostredí diktatúry, kde je prostredníctvom vydierania a prísnej kontroly

73B o ž e n a B a l u c h o v á

možné dosiahnutie cieľov/výsledkov v kratšom čase, než v demokracii (Toye, 1993:37). Kvalita ľudského života je však horšia (bohatstvo sa koncentruje pre úzky okruhľudí, zatiaľ čo obyčajným ľuďom sa darí horšie). Treba teda definíciu zaznamenaniakvality života určiť inak.

Často používaným ukazovateľom sa stal index ľudského rozvoja (Human Develop-ment Index – HDI), ktorý používa UNDP (United Nations Development Programme) vosvojich správach o stave ľudského rozvoja (Human Development Report). Pre výpočetindexu sú dôležité tieto ukazovatele: HDP na obyvateľa, gramotnosť dospelých, prie-merná dĺžka školskej dochádzky a dĺžka dožitia. Magazín The Economist vytvoril preddvoma desiatkami rokov vlastnú metódu vypočítavania parity kúpnej sily (PKS) – volása the Big Mac Index a porovnáva cenu sendviča z McDonaldu v 120 krajinách sveta(kde je možné tento sendvič kúpiť). V USA stojí takýto sendvič 4,07 dolára, pričom voŠvajčiarsku 8,06 $ a v Číne zasa 2,27 $ – čo poukazuje na nadhodnotenie alebo podhod-notenie meny, ako aj rozdielnosti v cenách na hospodárskom trhu.1

V našich krajinách sa akceptujú a rešpektujú zákony, ako: Zákon o oficiálnej rozvo-jovej pomoci (ODA). Princípy, ciele a formy oficiálnej rozvojovej pomoci, ako aj posta-venie inštitúcií zodpovedných za jej realizáciu upravuje práve takýto zákon.2 V stredo-európskom regióne sa pomoc rozvojovým krajinám sústreďuje na niekoľko oblastí:zmierňovanie chudoby a hladu, podpora trvalo udržateľného hospodárskeho, sociál-neho a ekologického rozvoja, zabezpečenie mieru a bezpečnosti vo svete (posilňova-ním demokracie, právneho štátu, ľudských práv a dobrej správy vecí verejných), pod-pora univerzálneho prístupu k vzdelaniu, zvyšovanie úrovne základnej zdravotníckejstarostlivosti a podpora hospodárskej spolupráce s rozvojovými krajinami.

1.2 Úloha rozvojových organizácií v procese rozvojaMedzi Miléniové rozvojové ciele OSN, ktoré by mali byť splnené do roku 2015, patrí:

eliminácia extrémnej chudoby a hladu, dosiahnutie základného vzdelania pre všetkydeti, presadenie rodovej rovnosti a posilnenie postavenia žien, zníženie detskej úmrt -nosti, zlepšenie zdravia matiek, boj proti HIV/AIDS, malárii a ďalším chorobám, zabez-pečenie udržateľnosti životného prostredia a vytvorenie globálneho partnerstva prerozvoj. Rozvojové organizácie, združené zväčša do národnej platformy mimovládnychrozvojových organizácií, sa snažia svojimi projektmi participovať na naplnení týchtocieľov, realizujú rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc doma i v zahraničí, rov-nako fungujú aj na poli globálneho rozvojového vzdelávania (viac na: www.mvro.ska www.fors.cz).

2. ŽURNALISTICKÁ TVORBA A MEDIÁLNA PRODUKCIA

Pod pojmom žurnalistika si možno predstaviť novinársku profesiu, ale zároveň ajslužbu verejnosti (informovať občanov a občianky, a tým pomôcť spoločnosti v ko -existencii a kooperácii) formou mediálnej produkcie. Spoločnosť pôsobenie žurnalisti-ky limituje, resp. usmerňuje legislatívnymi normami. Novinárska obec je pod tlakom:priamej i nepriamej politickej kontroly (prístup k informáciám a cenzúra), ekonomic-kej kontroly (vlastníctvo médií, tlak trhu a inzerentov), legislatívnej kontroly (mediál-

1 Economics focus: Beefed-up burgernomics, 2011.2 MZV SR, 2011.


ny zákon, etický kódex novinárskej obce atď.), kultúrneho prostredia (verejnosťou reš-pektované normy a vzory, zaužívané konvencie, vyspelosť spoločnosti), štruktúry pub -lika ako cieľovej skupiny, ale aj samotného sociálno-ekonomického prostredia (v kto-rom tvorcovia a tvorkyne novinárskych prejavov vyrastali a pôsobili).

Podľa téz o potenciálnom vzťahu medzi masovou komunikáciou a sociálnou zme-nou sa masovému médiu prisudzuje schopnosť urýchlenia procesu modernizácie pro-stredníctvom schopnosti vzdelávať alebo prenášať skúsenosti, rozširovať obzor a zvy-šovať pripravenosť obyvateľstva na inovácie. Ďalej možno masové médiá považovať zavýsledok hospodárskeho vývoja, alebo za prostriedok prispievania ku vzdelávaniua modernizácii (médiá však môžu byť považované aj za škodlivý element, ponúkajúcizlé vzory) (Kunczik, 1995: 37).

2.1 Hodnota a objektivita informácieVo viacerých modeloch komunikácie je viac než zrejmé, že existujú možnosti, ako

zámerne so šírenými informáciami manipulovať (v obraze aj texte), a to z viacerých dô-vodov. Formálna pravda, alebo jednoduché klamstvo, obalené rúškom pravdy či mi-losrdná lož – je bežným prejavom väčšiny politickej propagandy. Podľa mediálnehoteoretika McQuaila: „Sloboda a rozmanitosť nemusia nevyhnutne viesť k viac informa-tívnej verejnej komunikácii. Nároky na informácie majú dvojaký pôvod – vyjadrujúskutočnosť, že informovaná spoločnosť a kvalifikovaná pracovná sila sú žiadúce, a žesúvisia s množstvom občanov, ktorí sú v takej pozícii, kde sa môžu podieľať na výberevodcov a zúčastniť sa na demokratickom rozhodovacom procese“ (McQuail, 2009: 209).

S objektivitou je to ešte ťažšie. Tá súvisí nielen s hodnotami, ale aj s faktami. Hodno-tu informácií nemožno posudzovať len ako hodnotu samú o sebe, ale podľa toho ako sadajú uplatniť a použiť. Hlavné požiadavky na kvalitu informácií sú tieto: médiá (hlavnetlač, audiovizuálne vysielanie, internet) by mali poskytovať vyčerpávajúce zásoby rele-vantných správ a podkladových informácií o udalostiach v spoločnosti a okolitom svete; informácie by mali byť objektívne v zmysle presnosti, poctivosti, úplnosti, prav-divosti vo vzťahu ku skutočnosti, spoľahlivosti a oddeľovaní faktov od názorov; infor-mácie by mali byť vyvážené a nestranné – mali by sprostredkovať alternatívne názorybez senzáciechtivosti a zaujatosti. Ak je možné tvrdenie, že každá informácia má svojzámer – pri posudzovaní pravdivosti informácie je rozhodujúcim faktorom.

Aby sa jav stal podnetom pre vznik správy, musí spĺňať niektoré kritériá. Teória žur-nalistiky tieto kritériá nazýva „spravodajskou hodnotou“ (Jenča, 2004: 41). Podľa McQuai-la možno v anglosaskej žurnalistike kritériá spravodajskej hodnoty zoradiť takto: rozmerudalosti, blízkosť, jasnosť (zreteľnosť), ohraničená dĺžka trvania, závažnosť, súzvuk,personifikácia, negatívnosť, významovosť, dramatickosť a akčnosť (McQuail, 2009: 302).

Nie je tajomstvom, že čím je informácia viac tragická, negatívna, šokujúca, tým mávyššiu pravdepodobnosť stať sa správou a byť uverejnená v médiách. Zlá správa sa šírinajrýchlejšie a spracúva jednoduchšie (možno spomenúť príklad katastrofického ze-metrasenia na Haiti z roku 2010).

2.2 Práca s textami o rozvojovej problematikeNovinársky prejav je základnou stavebnou zložkou žurnalistického celku, zároveň

je výsledkom individuálnej novinárskej činnosti – keďže jeho autorom či autorkou jenovinár/novinárka, vychádzajúci zo žurnalistických faktov. Obsah prejavu determinu-je formu a tvoria ho informácie o konkrétnych udalostiach. Musí obsahovať vecnústránku udalosti, javu (súhrn faktov), autorský zámer (najmä ak ide o analytický pub -


licistický, nie spravodajský text – je dôležitý autorov postoj: komentár, odporúčania čizávery), a kontext (teda súvislosti v rámci udalosti – hľadanie príčin, dôsledkov, cha-rakteristika vnútorných vzťahov, možné alternatívy riešenia problému).

2.2.1 Tvorba novinárskeho prejavu

Novinársky prejav (spolu so zvoleným titulkom = nadpisom; perexom = krátkymzhrnutím obsahu pod nadpisom; medzititulkami = zvýraznenými mini-nadpismiv článku; samotným jadrom textu a ilustračnými fotografiami) možno hodnotiť ako ob-jektívny alebo subjektívny, ďalej ako pozitívne spracovaný (v prospech prezentované-ho objektu či udalosti), negatívne spracovaný (diskriminujúco, znevažujúco, nepres-ne), alebo neutrálny.

Základným výrazovým prostriedkom v printových médiách (do veľkej miery aj v in-ternetových médiách) je písané slovo. Tlač sa preto označuje ako slovesný komunikačnýprostriedok. Čitateľ sa môže k textu neustále vracať. V novinách sa nemusia číselné údaje(indexy HDP, PKS, počty obyvateľov a ďalšie štatistiky) zaokrúhľovať a vynechávať menejznáme názvy (miest, obcí, združení atď.). V rámci špecifickosti štýlu médií je už v roz-hlase základným výrazovým prostriedkom jazyk, resp. reč – uplatňujú sa tu zvukové prvky, chýba vizuálna zložka. Poslucháčska obec sa k obsahu nemôže vracať. Televíziazasa poskytuje vizuálnu zložku a až sekundárnou zložkou je jazyk (hovorené slovo jeaž druhotne dôležité). V tlači je obraz statický, v televízii dynamický. Divák či diváčkasa nemôže k obsahu vracať (ak teda nejde o on-line televíziu). Televízia má najviac mož-ností na štylizáciu prejavu (ako aj interpretáciu a reinterpretáciu informácií). Čo sa týkakompozície: v tlači sa používajú rámcové celky, rozličné typy a druhy písma, naznačujúcežáner; v rozhlase sa využívajú intonačné prostriedky (pauzy a striedanie hlasov, zmenaintenzity hlasu); v televízii sa prejav člení pomocou strihovej skladby a veľkosti zá berov.

2.2.2 Mediálna manipulácia a jej formy

Termín manipulácia pochádza z latinského jazyka a znamená mať niekoho vo svo-jich rukách, využívať ho pre vlastné záujmy (Nowak et al., 2009: 48) – má negatívnuetickú konotáciu. Ide o cieľavedomú aktivitu zo strany subjektu so zámerom dosiahnu-tia želaného konania zo strany objektu manipulácie. Manipuláciu v médiách, resp. ma-nipuláciu médiami nie je možné vždy rozpoznať. Niektorí príjemcovia a príjemkynemediálnych výpovedí sú odkázaní na dôverovanie médiám, nedokážu si overiť pravdi-vosť informácií z iných zdrojov. Môžu však aktívne vstupovať do komunikačného pro-cesu tým, že si vyberú vhodné médium a obsah záujmu. Cieľom manipulácie, ktorá sle-duje politické ciele, je systematické, cieľavedomé riadenie a formovanie vedomia,myšlienok a pocitov ľudí (Reifová et al, 2004: 127). V rámci médií ide o skresľovanie, za-držiavanie, prípadne neadekvátne dopĺňanie informácií. Manipulované osoby si častoani neuvedomujú, že sú manipulované.

Medzi techniky manipulácie médiami možno zaradiť: fragmentáciu – znehodnotenieskutočnosti prostredníctvom výberu alebo opomenutia (ktoré znemožňuje úplné po-chopenie skutočnosti); klišé – deformovanie obrazu o jave alebo udalosti vyzdvihovanímjej negatív a potláčaním jej pozitív; sugescia – snaha vyzdvihnúť (pomocou hesiel) alebopripísať si nejakú vlastnosť (Zasępa et al, 2009: 49-62); určenie poriadku prezentácie –výber a uprednostňovanie informácií vhodných na publikovanie podľa určitej filozofie,či zámerov vedenia vydavateľstva a jeho vlastníkov; špirála mlčania – vychádzajúca zozákladného predpokladu, že ľudia sa prispôsobujú názoru, ktorý je v spoločnosti domi-nantný (ak majú iný názor, radšej mlčia a pre možný pocit izolovanosti neskôr svoj názor


prehodnocujú a prispôsobujú prevažnej väčšine); efekt mediálnej in scenácie – účelovévyberanie faktov a zdôrazňovanie istých udalostí ako najpodstatnejších (s použitím emo-cionálneho podfarbenia) (Ilowiecki, Zasępa, 2009: 171-174). Medzi ďalšie metódy ma-nipulácie patria napríklad: nálepkovanie – priradenie charakteristík alebo voľba pome-novania zástancov kladných či záporných postojov alebo samotných udalostí, ktoréjednoznačne usmerňuje publikum na vnímanie aktéra alebo udalosti ako pozitívnej činegatívnej; prenos falošných hodnôt – zverejnenie oficiálnych vyhlásení v plnom znenívrátane nepravdivých informácií a výmyslov z dôvodu úcty k autorite alebo povrchnémuplneniu povinnosti pravdivo informovať; preceňovanie významu udalostí (spojené s na-stoľovaním tém) – neustále opakovanie a prinášanie podrobných informácií o málo vý-znamnej udalosti (Hradiská et al, 2009: 363); ponižovanie v médiách – v podobe deho-nestujúcej kritiky, zosmiešňovania, urážania na základe príslušnosti k etnickej čináboženskej skupine, zneužívanie zlej ekonomickej situácie ľudí na účasť v rôznychpodradných súťažiach alebo reláciách (Remišová, 2010: 247-249).

2.3 Práca s fotografiami a filmami z rozvojových krajínVo svetových fotografických súťažiach World Press Photo alebo Czech Press Photo

sa objavuje fenomém hľadania fotografií s dlhšou platnosťou a s väčšou hĺbkou výpo-vednej hodnoty – s príbehom, ktorý nie je okamžite jasný. To môže zvádzať fotožurna-listov a fotožurnalistky k inscenovanej alebo upravovanej (napr. počítačom v programePhotoShop), teda manipulovanej fotografii.

Manipulované fotografie (zároveň spôsoby, akými k manipulácii došlo), možno roz-deliť na: kompozitnú fotografiu, retušovanú fotografiu, zinscenovanú dokumentárnufotografiu, fotografiu v nesprávnom kontexte a fotografiu plne vytvorenú grafickýmprogramom v počítači (Feriancová, Mikuláš, 2010: 2).

Fotoeditorka Reuters Alexia Singh po štrnástich rokoch práce pre túto tlačovú agen-túru dokáže spoľahlivo rozpoznať kvalitnú reportážnu fotografiu, podľa nej však „ne-musia všetky zábery na prvý pohľad až tak zaujať, ale rozširujú naše chápanie situácieči konfliktu“.3 Obrazová redaktorka novín the Guardian Kate Edwards upozorňuje nato, že „čitateľská obec je dnes ďaleko komplexnejšia. Vždy bude miesto pre fotografie,ktoré sú zrejmé a čitateľné na prvý pohľad, no zároveň však musia dostať priestor foto-grafie, v ktorých ľudia objavia príbeh postupne“.4 Obrazová redaktorka The New YorkTimes Daphné Angles hovorí o trende, hľadaní nového jazyka v rámci fotografie: „no-vinárska fotografia zobrazuje vždy realitu a fotoreportéri zaznamenávajú vždy skutoč-nosť – hoci ide o pohľad z iného uhla. Keď ide o pouličnú demonštráciu, netreba ju fo-tografovať priamo na ulici, ale napríklad zo strechy – vždy však pôjde o demonštráciu.Treba ľuďom viac dôverovať v ich kultúre vnímania fotografie, a v tom, ako si vedia zobrazené informácie v sebe interpretovať. Fotografia musí ukázať niečo skutočné,zaují mavé a musí mať ľudský rozmer, s ktorým sa divácka obec prepojí“.5

Výberom, prípravou a umiestnením fotografie k novinárskemu prejavu sa dá formo-vať názor verejnosti na konkrétnu udalosť či zobrazovanú krajinu – je však tiež poten-ciálnym zdrojom manipulácie. Ak sa naviac v popiske k fotografii nesprávne použijúštatistické údaje a zaokrúhlia číselné údaje (napríklad v prípade prírodných katastrofv krajinách tretieho sveta sa zamieňajú, prípadne porovnávajú neporovnateľné hodno-ty – percentá s percentuálnymi bodmi), pochopiteľne to pritiahne značnú pozornosť

3 Dobrá fotka vás núti kričať, 2012.4 Vyjadřují novinářské fotosoutěže trend fotožurnalistiky?, 2010.5 Tamže.


čitateľskej obce. Obyčajný človek, ktorý nikdy nenavštívil krajiny globálneho Juhu, simôže na problematiku vybranej rozvojovej krajiny utvoriť názor na základe jedinejuverejnenej fotografie v novinách. Navyše to môže spôsobiť nesprávne pochopeniea nepresnú reprodukciu informácie.

Fotografia môže byť v rozvojovej krajine veľmi často zhotovená pre potreby monito-ringu konkrétneho rozvojového projektu alebo pre potreby budúcej fundraisingovejkampane nejakého združenia. Pri vhodnom orezaní, rámcovaní fotografie, podporenejúčelovo sformulovanou popiskou však možno pozitívne či negatívne (teda manipulu-júco) formovať názor laickej verejnosti. Je na každej organizácii, aké médium a akúcestu prezentácie svojej práce si zvolí. Úlohou médií by však nemalo byť len zameria-vanie sa na monitorovanie extrémneho počtu obetí hladomoru či AIDS, alebo spracová-vanie vizuálne atraktívnej cesty bezprostrednej humanitárnej pomoci v prípade prírod-ných či spoločenských katastrof.

V rámci upozornenia na rozvojové témy, ako aj v rámci rozvojového vzdelávania naškolách sa v posledných rokoch začal ako prostriedok (zároveň ako nástroj) využívaťpublicistický (viac novinársky) a dokumentárny (viac umelecký) film. Ako ktorýkoľ-vek iný mediálny obsah, aj dokument má svojho autora či autorku, produkciu a jehorealizácia sleduje vždy nejaký zámer. Keď sa v rámci rozvojového vzdelávania pracujeuž s hotovým dokumentárnym filmom ako pomôckou pri vyučovacom procese (nazvyšovanie povedomia o odlišných životných podmienkach, nedodržiavaní ľudskýchpráv či snahe splniť Miléniové rozvojové ciele v rozvojových krajinách atď.) – dôležitéje dôsledne zanalyzovať snímku a odokryť jej posolstvo, porozumieť obsahu, ale aj for-me (spôsobe spracovania, zobrazenia témy). V rámci vnútornej analýzy filmov je dôle-žité vnímať: zdroj, cieľovú divácku skupinu, persuazívne techniky a uhol pohľadu tvor-cu či tvorkyne. Prvotná obrazová či zvuková informácia v rámci zdieľaného obsahu jedôležitá, rovnako ako skryté významy v rámci podtextu a kontextu (reinterpretácia fak-tov a individuálna interpretácia posolstiev).

3. PREZENTÁCIA ROZVOJOVÝCH TÉM V MÉDIÁCH

Čoraz viac mladých ľudí sa v dnešnej dobe vydáva do krajín globálneho Juhu pro-stredníctvom dobrovoľníckych či pracovných pobytov. Po návrate domov sa človek môže so svojimi foto- a video- výstupmi, či písomnými zápiskami zapojiť do rozličnýchinformačných, osvetových, vzdelávacích, mediálnych, fundraisingových a ďalších kam -paní. Na túto skutočnosť by mala vysielajúca i prijímajúca organizácia pamätať už po-čas prípravy a realizácie pobytu – aby bolo vopred jasné, aké informácie má daný člo-vek v rozvojovej krajine zbierať, aké situácie zaznamenávať a ako ich potom bude ponávrate domov z pobytu verejne prezentovať.

Čitateľskú, poslucháčsku či divácku obec i samotné médiá určite viac zaujímajúľudské príbehy (so smutným či šťastným koncom), ako stručné tlačové, PR správy o vy-hlásení finančnej zbierky či strohé reporty o realizácii nejakého projektu. Aby sa ne-skĺzlo k nepravdivému či nepresnému vyobrazeniu, k stereotypizácii až diskrimináciiľudí, situácií či celých krajín, je potrebné s informáciou (písomnou, zvukovou či obra-zovou) pracovať zodpovedne a rozvážne – bez vonkajších tlakov, časového stresu, prí-lišných príkazov či zákazov vlastnej organizácie alebo osloveného média. Niektorí ľu-dia v sebe majú zabudované isté morálne hranice, ktoré by v mediálnej prezentáciineprekročili (sú vysporiadaní s etickými dilemami rozvojového sveta podvedome,


intuitívne, vďaka výchove, viere či vzdelaniu), iní si v takýchto situáciách môžu po-môcť pravidlami tzv. etického kódexu mimovládnych rozvojových organizácií počasprípravy svojich výstupov na uverejnenie v médiách.

3.1 Pravidlá zobrazovania situácií z rozvojových krajín v médiáchMal by existovať súbor pravidiel (v niekoľkých pilotných podobách už aj existuje),

ktoré je potrebné rešpektovať pri informovaní o zažitej skúsenosti či situácii z rozvojo-vej krajiny v masovo-komunikačných prostriedkoch.

3.1.1 Vyberať textový i obrazový materiál, založený na úcte, dôstojnosti

a dodržiavaní ľudských práv

V prvom rade ide predovšetkým o rešpektovanie práva na súkromie a dodržanie dôs -tojnosti zobrazovaných osôb. Často možno vidieť fotografie, zobrazujúce utrpenie,najmä podvyživené deti na pokraji smrti. Často sa nerešpektuje ich dôstojnosť, alebochýba súhlas so zverejnením takejto fotografie. Obrázky, zobrazujúce utrpenie (na-príklad vyhladované polonahé somálske deti so zlepenými očami, vykúkajúcimi reb -rami, tenkými končatinami a extrémne veľkými bruchami) – vyvolávajú negatívnureakciu, výčitky svedomia, súcit a slúžia skôr na to, aby ľudia rýchlo finančne prispelina nejakú finančnú zbierku. Malo by sa však systematicky budovať povedomie o príči-nách a možných riešeniach problému (napríklad o rizikových faktoroch, príčinách veľ-kého výskytu podvýživy u detí v pobrežnom regióne Kene, ako aj konkrétnych typoch

Obr. 1 – Hospitalizované podvyživené dieťa trpiace kvasiokorom a jeho matka v nemocnici v Kwale, leto 2013. Foto: Pavol Markovič.


ochorenia a spôsoboch možnej intervencie konkrétnym rozvojovým projektom – anti-malnutričným programom,6 obrázok 1), aby sa verejnosť vzdelávala, cítila spoluzodpo-vednosť za pretrvávajúci problém a snažila sa o riešenie situácie.

Treba sa vyhýbať aj fotografiám, kde je prezentovaný mesiášsky prístup a vyobraze-ný tzv. biely záchranca či záchrankyňa, ktorý „zachraňuje chudobné africké deti“. Vy-tvára sa tým predstava nadradeného vzťahu („my, bohatí záchrancovia“ na jednej stra-ne a na druhej strane: „oni, chudobné obete, čakajúce na našu almužnu“) (PlatformaMVRO, 2012).

3.1.2 Zobrazenú situáciu ukázať v užšom aj širšom kontexte

Pri spracovaní mediálneho výstupu z rozvojovej krajiny si treba položiť otázku: Čopotrebuje vedieť príjemca či príjemkyňa správy, aby pochopil jej výpovednú hodnotu?

Pre autorov či autorky fotografie (ale aj písaného textu), ktorí boli svedkami zobrazo-vaných faktov, sú prezentované situácie jasné a zrozumiteľné. Pre príjemcov a príjemkynekdesi v Európe, ktorí nemusia mať dostatok informácií o danej téme a rozvojovej krajine,však môžu byť výpovede nejasné – dôjde ku zlému pochopeniu zobrazených situácií,k prekrúteniu faktov a následnej zlej re-interpretácii správy ústnym podaním ďalším prí-jemcom či príjemkyniam obsahu.

Každá jedna nevinná fotografia (napríklad oddychujúcich Uganďanov pri svojich„boda-boda“ motorkách) môže mať niekoľko viac či menej objektívnych popisiek. Pripochopení situácie a jej interpretácii možno ísť z pozitívneho vyznenia cez neutrálneaž k negatívnemu (z extrému do extrému). Verejnosť potrebuje vedieť viac – o zobrazo-vaných objektoch na fotografii (napríklad v prípade spomínanej situácie, resp. obrazumotorkárov v Kampale, viac určite vypovie popiska: „Vodiči dopravného prostriedkuboda-boda, ktoré slúžia ako miestne taxíky, čakajú na svojich klientov“, Kampala,Uganda, január 2007). Vhodnou voľbou fotografie a dôslednou popiskou s dostatkominformácií, kontextu autor či autorka neposilňuje zaužívané stereotypy (napríklad, žeAfričania sú leniví) (Platforma MVRO, 2012).

3.1.3 Zamerať sa v písomnom prejave aj na prevenciu a hľadanie príčin

globálneho problému (nielen na riešenie ich dôsledkov)

Pri prírodných a spoločenských katastrofách, ako aj počas humanitárnej pomoci, jedôležité zobraziť danú situáciu realisticky, celistvo, pravdivo. Treba povedať, že v taký-chto prípadoch najrýchlejšie uverejňované fotografie nie vždy stopercentne korešpon-dujú s etickými pravidlami z Kódexu používania obrazového materiálu a podávaniaspráv (Platforma MVRO, 2010). V texte to však možno uviesť na pravú mieru. Napríkladpri informovaní o hladomore vo východnej Afrike (Somálsko, Etiópia a sever Kene)z roku 2011 sa nesprávne objavovali v médiách spojenia, ako: „Hlad v Afrike“ (pričomsi treba uvedomiť, že nie všetky africké krajiny trpia hladomorom).

Niektoré organizácie, zbierajúce financie na boj s hladomorom vo východnej Afrikev rámci svojich kampaní opäť skĺzli k vyobrazeniu dieťaťa v nedôstojnej situácii – ležia-ce na lôžku, či polonahé, prijímajúce hrnček vody. Dokonca aj slovenský mienko -tvorný denník (SME, 2011) sa dostal do roviny citového vydierania čitateľskej obce svo-jím novinárskym prejavom na témy Hladomory v Afrike.

6 Znižovanie detskej úmrtnosti ako priorita rozvojového projektu na pobreží Kene, 2013.


3.1.4 Vyhýbať sa obrazom a správam, ktoré podporujú stereotypy, vyvolávajú

senzácie a diskriminujú ľudí, situácie či miesta

Pri uverejňovaní obrazového materiálu z rozvojovej krajiny hrozí, že na základe je-dinej fotografie alebo odpublikovaného konkrétneho ľudského príbehu si divácka či či-tateľská obec urobí obraz celej spoločnosti či krajiny. Napríklad obrázok masajskýchbojovníkov môže vytvoriť dojem, že všetci Keňania, či dokonca Afričania chodia v tra-dičnom kmeňovom odeve (v ovinutej červenej masajskej deke) s oštepmi v rukách. Ma-sajovia pritom tvoria len malú časť pestrej kenskej spoločnosti (okolo 46 kmeňov)a ani oni sami pritom nie sú homogénnym spoločenstvom. Netreba sa, samozrejme,úplne vyhýbať prezentovaniu aj takýchto vizuálne atraktívnych obrázkov – vždy ichvšak treba vyvážiť aj inými obrázkami postáv, ktoré reprezentujú pestrosť danej krajinya vhodne zvoliť popisku k fotografii (obrázok 2).

Pri zobrazovaní problémov rozvojových krajín sa profesionálny žurnalista či amatér(blogger) nevyhne zobrazovaniu tragických udalostí (hladovania, nevyliečiteľnej choro -by či úmrtia). Ak sa hovorí o hladomore alebo o vojne – je treba predostrieť objektívnypohľad bez zbytočného preháňania a krutosti (s príčinami i následkami a možnosťamiich odstránenia). Daný problém treba konkrétne opísať, aby nedošlo k zovšeobecneniusituácie na celú Afriku alebo Áziu. Napríklad fotografia detských vojakov v Ugande bezvysvetľujúceho opisu vytvára stereotyp, že celá Afrika je vo vojnovom stave a zneužívana masívne ozbrojené boje maloleté deti.

3.1.5 Umožniť zobrazeným ľuďom možnosť osobnej prezentácie a interpretácie

zobrazenej situácie

Ak treba realitu v rozvojových krajinách odprezentovať zaujímavo, neštandardne či„na objednávku“ editora pútavo – je dobré reportáž postaviť na výpovediach (odcitova-

Obr. 2 – Matky podvyživených detí z kmeňa Digo počas prednášky komunitnej zdravotníckejpracovníčky o správnej výžive v nutričnom centre v Kwale, jar 2013. Foto: Pavol Markovič.


Autobus cestou do Mkongani. Foto: Pavol Markovič.

Cestou na kompu Likoni. Foto: Pavol Markovič.


Nový Bata obchod otvorený. Foto: Pavol Markovič.

Počas kampane Malezi Bora v Mkongani. Foto: Pavol Markovič.


nej priamej reči) samotných aktérov a aktérok. Všeobecne sú zaujímavejšie príbehy,vyrozprávané v prvej osobe priamymi aktérmi či svedkami, ktorých sa téma priamo do-týka. Európsky pohľad je často skreslený tým, že pochádzame z inej kultúry, mámeinak usporiadaný rebríček hodnôt a priorít, s témou sa stretávame len povrchne a ne-musíme dostatočne pochopiť danú problematiku.

Poprípade ak novinár z ústredia redakcie spracováva zahranično-politický komentár„od stola“ (nie z terénu), je dobré, ak si na pomoc či konzultáciu privolá človeka, ktorýv tej ktorej krajine pôsobil ako rozvojový pracovník, dobrovoľník či diplomat a nie ktoréstereotypy i predsudky v sebe dokázal osobnou skúsenosťou počas pobytu odbúrať. Eš-te lepšie je, samozrejme, na diaľku vyspovedať lokálnu komunitu, napríklad komunit-ných zdravotníckych pracovníkov (a získať originálny, neskreslený pohľad na vec odpôvodného obyvateľstva), ktorej sa konkrétny globálny problém najviac dotýka. Mobil-né telefóny a niekedy aj internetové spojenie nie sú už ani na africkom kontinente ta-kou vzácnosťou, ako pred 5 – 10 rokmi.

3.1.6 Konať v súlade s najvyššími štandardmi na ochranu detí – dodržiavaním

ustanovení z Dohovoru o právach dieťaťa

Deti sú najčastejšie portrétovanými objektmi na foto- a video-záznamoch. Preto naspôsob ich zobrazovania treba dať obzvlášť veľký pozor. Nejde len o boj s negatívnymistereotypmi plačúceho, vychudnutého, zraneného či hladného dieťaťa, ale aj s ďalšoumanipuláciou reality a novým stereotypom (opačným extrémom) – portrétom usmiate-ho dieťaťa, veselo mávajúceho do kamery (Platforma MVRO, 2012).

Na základe ustanovení z Dohovoru o právach dieťaťa7 sa odporúča: dať deťom mož-nosť slobodného prejavu, možnosť vyjadriť sa k svojej situácii; a informovať aj o pozitív -nych zmenách v postavení detí a mládeže na celom svete. Vďaka tomu sa deti stávajúrovnako uvedomelými účastníkmi a účastníčkami procesu informovania o záležitos-tiach, ktoré sa ich vo svete dotýkajú.

Omnoho väčšou výzvou pre samotného fotografa aj novinára, ako aj pre čitateľskúobec môže byť prezentácia témy (fenoménu dojčenia, spôsobu odievania a maľovaniatela, kultúrnych rituálov aj stereotypov) cez fotografiu dospelého človeka (obrázok 3)a jeho príbehu či dokonca „success story“, nie bezbranného dieťaťa.

3.2 Výber slovného a obrazového materiálu do mediálneho výstupuPredtým, ako chce pracovník mimovládnej organizácie, rozvojový dobrovoľník či re-

portér stlačiť tlačidlo „record“ a zaznamenať si svoju návštevu, konkrétnu situáciuz jednoduchej lokálnej rodiny, miestneho sirotinca či školy, mal by sa prítomným ľu-ďom predstaviť a oznámiť im svoj zámer – prečo a kde chce nasnímaný foto- či video-materiál použiť, prečo chce zapísaný text s výpoveďami ľudí citovať a ilustrovať ichzhotovenými obrázkami.

Organizácie zhotovujú textový a obrazovo-zvukový materiál (fotografie, audio-na-hrávky, video-záznamy, filmy) z niekoľkých dôvodov: aby mohli informovať (vzdeláva-nie a zvyšovanie povedomia cez masovo-komunikačné prostriedky), aby mohli svojprodukt či službu predať, resp. získať peniaze (marketing, PR, fundraising), presvedčiť(advokácia, politika), vyúčtovať dotáciu či grantový projekt (report).8

Každý na verejnosti prezentovaný textový, no najmä obrazový materiál by mal byť

7 Dohovor o právach dieťaťa, 1990.8 DEEEP, Dóchas, Code of Conduct: Guide to the Code of Conduct, 2006.


sprevádzaný popiskou vo formáte: meno autora či autorky fotky, miesto, mesiac a rokvzniku, plus by mal nasledovať opis situácie – čo alebo kto je na fotografii. Vždy si trebauvedomiť – aká bude cieľová skupina, ktorá bude článok, fotografiu či film sledovať;koľko toho o rozvojovej problematike a navštívenej krajine tretieho sveta vie. Hoci jed-na fotografia toho vypovie viac ako tisíc slov, niektoré situácie treba uviesť na pravúmieru – spomenúť okolnosti vzniku fotografie, ponúknuť publiku širší kontext – od lo-kálnej témy presunúť pozornosť na globálne problémy.

Keď sa hovorí napríklad o Afganistane, netreba opisovať len ženy zahalené v bur-kách a príslušníkov hnutia Taliban so zbraňou v ruke. Šlo by o prílišné zjednodušenieinformácií o krajine a stereotypnú manipuláciu verejnou mienkou. Ak ide o novinárskyprejav z Kene, treba doplniť kontext – aké je postavenie žien v danej spoločnosti a kul-túre, akého vierovyznania je daná populácia, aké je sociálne zabezpečenie, možnosťzabezpečenia obživy, zamestnanosť-nezamestnanosť, či platobné podmienky. Potomčitateľská obec ľahšie pochopí, prečo je konkrétny projekt (napríklad poľnohospodár-sky, vzdelávací či sociálno-zdravotnícky projekt) rozvojovej spolupráce tak či onak na-stavený a v danej komunite či lokalite potrebný. Aj v rámci jednej niekoľkomiliónovejkrajiny sú nesmierne rozdiely. Ak ide o reportáž napríklad z Kene – treba spomenúťa zobraziť demografickú, sociálnu aj politickú situáciu (inak by totiž projekt fungovalv centrálnej časti, inak na pobreží Kene, na hraniciach so Somálskom či v hlavnommeste Nairobi) – inak sa totiž obyvateľstvo správa počas sviatkov, inak pred prezident-skými voľbami a inak po voľbách (obrázok 4).

Pri výbere fotografie či záberu v rámci publicistického alebo dokumentárneho filmutreba posúdiť pozitívne a negatívne asociácie. Ak ide napríklad o dôsledky ničivého ze-metrasenia na Haiti z roku 2010 – bude ťažké vybrať fotografiu, pri ktorej by sme nesúcitili

Obr. 3 – Komunitná zdravotnícka pracovníčka Ruth z nutričného centra v Kwale ako konzul-tantka v oblasti podvýživy a starostlivosti o dieťa, jar 2013. Foto: Pavol Markovič.


s obyvateľstvom, postihnutým touto katastrofou. Možno však vybrať fotografiu z projektuobnovy krajiny, napríklad z dostavby škôlky (teda z oblasti rozvojovej spolupráce), niefotografiu z bezprostrednej humanitárnej pomoci – pár dní po zemetrase ní (s tisíckamimŕtvych). Zobrazované negatívne javy a súvislosti treba zbaviť zovše obecňujúceho nánosu– aspoň v písomnom (opisujúcom, vysvetľujúcom, komentujúcom) prejave, v jadre článku.

Kódex používania obrazov a podávania správ zostavili v roku 2006 mimovládne or-ganizácie, ktoré pracujú v oblasti humanitárnej pomoci, rozvoja a rozvojového vzdelá-vania – združené v Európskej konfederácii mimovládnych rozvojových a humanitárnychorganizácií CONCORD. V nasledujúcich rokoch podobné kódexy na národnej úrovni pri-jali aj jednotlivé členské organizácie CONCORDu. Jedného z prvých ucelených sprie-vodcov k tejto téme (najmä o výbere a použití obrazového materiálu z rozvojových krajínv našich podmienkach) spracovala írska platforma mimovládnych rozvojových organi-zácií Dóchas.9

ZÁVER

Je potrebné posilniť informovanosť a transparentnosť vo všetkých fázach rozvojovejspolupráce, aby sa zvýšila dôvera v účinnosť rozvojovej spolupráce u slovenského oby-vateľstva. Aj to by malo byť jedným z dlhodobých cieľov a dôvodov, prečo je potrebnésa sústrediť na prepojenie rozvojovej problematiky a novinárskej tvorby (napríkladv rámci rozvojového vzdelávania na školách).

Obr. 4 – Štrajk učiteľov po voľbách a nesplnených sľuboch prezidentského kandidáta v keňskom meste Kwale – leto 2013. Foto: Pavol Markovič.

9 DEEEP, Dóchas, Code of Conduct: Guide to the Code of Conduct, 2006.


Je potrebné vďaka dovzdelávaniu terénnych rozvojových či humanitárnych pracov-níkov, dobrovoľníkov, ale aj budúcich novinárov a novinárok, ako aj ďalších ľudí z prí-buzných odborov (a dobrovoľných záujemcov – PR pracovníkov mimovládnych orga-nizácií, bloggerov či cestopisných filmárov a filmárky), aby dokázali objektívnespracovať rozvojové témy a vysvetľovať tak širší kontext/význam dlhodobých projek-tov zo strany našej krajiny (a európskeho spoločenstva ako najväčšieho donora) sme-rom do krajín tretieho sveta.

Bezpochyby je dôležité zvyšovať povedomie verejnosti o príčinách vynakladaniaprostriedkov (či už zo štátneho rozpočtu, alebo zo súkromných finančných zbierokjednotlivcov či organizácií) na rozvojovú pomoc a o potrebách realizácie rozvojovejspolupráce v krajinách globálneho Juhu. Možno tak učiniť len objektívnym spracova-ním tejto problematiky v médiách – bez potreby manipulovania laickej verejnosti (ne-správnym použitím fotografií, výberom stereotypných záberov do filmu či skresleným,neúplným či jednostranným písaným pohľadom na pálčivú globálnu tému: interkonti-nentálna migrácia, prehlbovanie chudoby, rodová nerovnosť, klimatická nespravodli-vosť, nelegálna detská práca, hladomor atď.).

Súbor ponúknutých pravidiel zobrazovania situácií z rozvojových krajín v médiáchazda napomôže orientácii v budúcom zobrazovaní informácií či skúseností z rozvojo-vej krajiny v masovo-komunikačných prostriedkoch.

LITERATÚRA

DEEEP (2006). Dóchas: Code of Conduct – Guideto the Code of Conduct. Získané 1. 1. 2014z http://www.ideas-forum.org.uk/system/files/Guide_to_the_Code_Of_Conduct.pdf.

Feriancová, A., Mikuláš, P. (2010). Manipuláciav historických kontextoch – príklad fotografie,získané 30. 1. 2014 z http://pmikulas.weeb-ly.com/uploads/4/3/0/3/4303126/kome-dia_2010_-_manipulacia_v_historickych_kontextoch_-_prklad_fotografie.pdf.

Hradiská, E., Brečka, S., Vybíral, Z. (2009).Psycho lógia médií. 1. vydanie. Bratislava: Eu-rokódex.

Ilowiecki, M., Zasępa, T. (2009). Moc a nemocmédií. In: S. Magál, M. Mistrík, M. Sokolík,Masmediálna komunikácia a realita II. Trna-va: Univerzita Cyrila a Metoda, Fakulta mas-mediálnej komunikácie.

Jenča, I., (2004). Rozhlasové spravodajstvo, Bra-tislava: X-Art.

Kunczik, M. (1995). Základy masové komuni-kace. Praha: Karolinum.

McQuail, D. (2009). Úvod do teorie masové ko-munikace. 4. vydanie. Praha: Portál.

Nowak, A. (2009). Wolność. Manipulacja. Kie -rownictwo. In: T. Zasępa, P. Olekšák, I. Gazda,Etika v žurnalistike. Ružomberok: Kato-

lícka univerzita v Ružomberku, Filozofickáfakulta.

Platforma MVRO (kolektív autorov) (2012). Slo-venský sprievodca rozvojovým dobrovoľníc-tvom, získané 1. 1. 2014 z http://www.mvro.sk/sk/rozvojove-dobrovolnictvo/301-sloven-sky-sprievodca-rozvojovym-dobrovolnic-tvom.

Potter, R. B., Binns, T., Elliott, J. A., Smith, D.(2008). Geographies of Development. An In-troduction to Development Studies. London:Routledge.

Reifová, Irena et al. (2004). Slovník mediální ko-munikace. Praha : Portál.

Remišová, A. (2010). Etika médií. Bratislava: Ka-ligram.

Toye, J. (1993). Dilemmas of Development.Oxford: Basil Blackwell Ltd.

Zasępa, T., Olekšák, P., Gazda, I. (2009). Etikav žurnalistike. Ružomberok: Katolícka uni-verzita v Ružomberku, Filozofická fakulta.

INTERNETOVÉ ZDROJEDobrá fotka vás núti kričať, 2012, získané 23. 12.

2013 z http://kultura.sme.sk/c/6311751/dobra-fotka-vas-nutikricat.html#ixzz1r6IipDZL.


Dohovor o právach dieťaťa, 1990, získané 1. 9.2013 z http://www.amnesty.sk/wp-con-te n t / u p l o a d s / 2 012 / 01 / D o h ovo r- o -pr%C3%A1vach-d ie%C5%A5a%C5%A5a.pdf.

Economics focus, 2011: Beefed-up burgerno-mics, získané 30. 12. 2013 z http://www.eco-nomist.com/node/21524811.

MZV SR, 2011: Zákon o oficiálnej rozvojovej po-moci, získané 30. 12. 2013 z http://www.slo-vakaid.sk/?p=412.

Platforma MVRO, 2010: Kódex používania obra-zového materiálu a podávania správ, získané1. 1. 2014 z http://www.mvro.sk/sk/kode-xy/kodex/uplne-znenie-kodexu.

SME, 2011: Hladomory vo svete, získané 1. 1.

2014 z http://www.sme.sk/c/5996693/hla-domory-vo-svete.html.

Vyjadřují novinářské fotosoutěže trend fotožur-nalistiky?, 2010, získané 1. 1. 2014 z http://cze-chpressphoto.cz/cz/novinky/vyjadruji-novi-narske-fotosouteze-trend-fotozurnalistiky-17.

Znižovanie detskej úmrtnosti ako priorita rozvo-jového projektu na pobreží Kene, 2013, získané30. 1. 2014 z http://prohuman.sk/rozvojova-pomoc/znizovanie-detskej-umrtnosti-ako-pri-orita-rozvojoveho-projektu-na-pobrezi-kene.

www.fors.czwww.mvro.skwww.dochas.iehttp://www.concordeurope.org

O AUTORKE

BOŽENA BALUCHOVÁ – doktorandka na Katedre rozvojových štúdií na Univerzite Palac -kého v Olomouci (výskum je zameraný na potreby prepojenia mediálnej produkciea rozvojovej problematiky). V roku 2013 pracovala osem mesiacov ako terénna rozvojovápracovníčka v Keni (na slovensko-kenskom rozvojovom projekte Trnavskej univerzity:„Sociálna a zdravotnícka starostlivosť pre podvyživené deti do 5 rokov a ich matkyv regióne Kwale“). Bola zodpovedná za komunitný rozvoj, koordináciu výživových cen-tier, prípravu prednášok pre komunitných zdravotníckych pracovníkov, zber a analýzudát o podvýžive, ako i médiálne pokrytie problematiky. Pracuje ako trénerka rozvojovéhovzdelávania pre niekoľko mimovládnych organizácií (so zameraním na rovesnícku so -lidaritu a klimatickú spravodlivosť). V súčasnosti je na Slovensku zodpovedná za projektysociálnej inklúzie pre OZ P(l)uto a multimediálne projekty pre OZ DocUnion.

88

Mgr. Natália Blahová, Ústav etnológie, Slovenská akadémia vied, Klemensova 19,813 64, Bratislava, e-mail: [email protected]

The aim of this paper is to provide an overview of the activities of the Pontis Founda-tion since its establishment (formerly Foundation for a Civil Society) until the presentin the context of the development of the non-profit sector in our country since 1989with an emphasis on the key milestones influencing its development. In the back-ground of the process of the organisation’s formation, the text describes the role ofAmerican donors and their programmes for the development of the civil society andnon-governmental non-profit organisations that the Foundation implemented in ourlocal context. The Pontis Foundation as the successor to the US foundation played animportant role as a mediator and later independent actor acquiring the knowledgeand experience of US organisations. During this transition period, it was not onlya passive recipient of on-going changes, but also an active actor reflecting and influ-encing the social development.

Key words: non-governmental non-profit organisation, Pontis Foundation, The Foun-dation for a Civil Society

Kľúčové slová: mimovládna nezisková organizácia, Nadácia Pontis, Nadácia pre ob-čiansku spoločnosť

ÚVOD

Mimovládny neziskový sektor na Slovensku nie je len výsledkom procesov spojenýchs vytváraním spoločenských, politických a legislatívnych podmienok na rozvoj občianskejspoločnosti po roku 1989. Mnohé organizácie, združenia či neformálne zoskupeniav tomto období pôsobili ako dôležití aktéri viac či menej ovplyvňujúci tieto nastávajúcespoločenské reformy. V posledných rokoch vzrástol záujem rôznych vedných disciplíno fungovanie mimovládnych neziskových organizácií (MNO) a ich úlohu v rozvoji ob-čianskej spoločnosti, a to nielen vo vlastnej krajine, ale aj za jej hranicami.

Cieľom predkladaného textu nie je poskytnúť vyčerpávajúci prehľad formovania ob-čianskeho sektora na našom území. Jeho snahou je poukázať na rôzne aspekty fungo-


NADÁCIA PONTIS, VZNIK A VÝVOJ NADÁCIE V KONTEXTE FORMOVANIA MIMOVLÁDNEHONEZISKOVÉHO SEKTORA NA SLOVENSKU

NATÁLIA BLAHOVÁ

89N a t á l i a B l a h o v á

vania, nastavovanie stratégií jednej organizácie a vytvárania vzťahov s rozličnými ak-térmi prepojenými so vznikajúcim mimovládnym sektorom na Slovensku po roku 1989v kontexte meniaceho sa politického a spoločenského prostredia. Zdieľanie vedomostí,skúseností, adaptácia na lokálny kontext, podpora a realizácia aktivít či dôsledky roz-hodovania a zavádzania inovácií, to všetko sú procesy, ktorých fungovanie závisí odkonkrétnych spoločenských, politických a ekonomických podmienok. Príspevok sa sú-stredí na základné kľúčové medzníky vývoja neziskového sektora po roku 1989. Zložitýproces jeho formovania v rámci postsocialistickej transformácie skúmam na mikroúrovni jednej nadácie, ktorá predstavuje vzorku rodiacej sa občianskej spoločnosti naSlovensku v skúmanom období.

Nadácia Pontis vznikla ako slovenská pobočka americkej Foundation for Civil Socie-ty (FCS) na začiatku 90. rokov 20. storočia. Po jej osamostatnení a vzniku slovenskejnadácie v roku 1997 prevzala názov Nadácia pre občiansku spoločnosť (NOS). Na roz-líšenie medzi slovenskou a americkou nadáciou používam pomenovania v slovenskoma anglickom jazyku. K ďalšej zmene došlo v roku 2001, keď sa premenovala na NadáciuPontis.

REFLEXIA METODIKY VÝSKUMU

Po niekoľkých mesiacoch môjho pôsobenia v Nadácii Pontis1 som sa začiatkom mi-nulého roka zúčastnila na Pontis Academy,2 ktorá bola venovaná jej histórii. Zaujaloma, akým spôsobom bol prezentovaný vývoj od jej vzniku ako pobočky americkej na-dácie, cez zhodnotenie súčasného stavu až po budúce smerovanie. Počas krátkej pred-nášky však nebolo možné získať komplexný obraz o tom, akými zmenami NadáciaPontis počas svojho vývoja prešla, akým výzvam čelila či ako zhodnocovala nadobud-nuté skúsenosti. Považovala som za dôležité poznať prostredie, v ktorom sa pohybu-jem. Z tohto dôvodu som prejavila iniciatívu získať nové informácie z rozhovorov so zamestnancami a z nadačného archívu. To, že sa môj záujem zmenil na výskumnýprob lém, ovplyvnilo moje členstvo v riešiteľskom tíme VEGA projektu Lokálne iniciatí-vy občianskej sféry v rozvoji sídiel. V rámci výskumu som chcela vedecky zhodnotiťnadobudnu té informácie a zasadiť ich do kontextu širšieho historického, politickéhoa spoločenského vývoja na Slovensku.

Moje pôsobenie v Nadácii Pontis sa počas výskumu ukázalo na jednej stane ako po-zitívum – osobné vzťahy nadviazané so zamestnancami, každodenný kontakt s nadač-ným prostredím a možnosť pozorovať dianie zvnútra mi umožnili lepšie pochopiť skú-maný problém. Na druhej strane sa však moja pozícia spája aj s istými obmedzeniami.Predmetom výskumu je v súčasnosti pôsobiaca nadácia. Pri výskume sa teda objaviladilema s využitím získaného materiálu. Z etického hľadiska som si ako jeden z členovnadačného tímu uvedomovala možné dôsledky zverejnenia istých interných informá-cií. Z tohto dôvodu som sa v práci snažila sústrediť na tie vybrané aspekty, ktoré nija-

1 V Nadácii Pontis som začala pracovať ako stážistka v júni 2012. Od septembra 2012 až do súčasnosti sapodieľam na administrácii grantových programov a dobrovoľníckych podujatí.

2 Ide o neformálne prednášky pre zamestnancov Nadácie Pontis, ktoré sa s väčšou či menšou pravidelnosťoukonajú raz do mesiaca. Jeden alebo viacerí zamestnanci predstavia v rámci prednášky projekt, ktorému sapráve venujú, podelia sa o skúsenosti, ktoré nadobudli na rôznych konferenciách, workshopoch či semi-nároch, alebo informujú o zaujímavých novinkách v oblastiach, ktoré sa priamo týkajú fungovania nezis -kového sektora (novinky v oblasti komunikácie, informačných technológií, fundraisingu, marketingu...).


kým spôsobom nemôžu byť zneužité v neprospech skúmanej nadácie. Opierala som sateda najmä o rozhovory s respondentmi, ktoré určovali hranice zverejnených informá-cií. Uvedomujem si, že limity spojené s výskumom sa odzrkadľujú v analyzovanommateriáli.

Hlavný výskum bol uskutočnený v mesiacoch máj až jún 2013, doplnený bol rozho-vormi uskutočnenými v decembri minulého roka. Empirický materiál, s ktorým v rám-ci textu pracujem, bol získaný metódou zúčastneného pozorovania prostredníctvomneformálnych rozhovorov s výkonnou riaditeľkou Nadácie Pontis a jej ďalšími zamest-nancami. Dôležitý zdroj informácií predstavujú dostupné archívne materiály doku-mentujúce jej fungovanie. Výročné správy, analýzy, plán transformácie či strategicképlánovanie obsahujú údaje o tom, akým spôsobom od vzniku Nadácie Pontis jej pred-stavitelia uvažovali o jej cieľoch a stratégiách na ich dosahovanie.

Ďalšie zdroje predstavujú prehľadové štúdie venujúce sa vývoju občianskej spoloč-nosti a mimovládnych neziskových organizácií na Slovensku, a tak isto popisujúce pô-sobenie amerických donorských organizácií na Slovensku.3

MIMOVLÁDNE NEZISKOVÉ ORGANIZÁCIE AKO NOVÁ OBLASŤ ŠTÚDIA – VŠEOBECNÁ ROVINA

Evidentný nárast a rozšírenie neziskových organizácií viedlo k postupnému zvyšu-júcemu sa záujmu v rámci rôznych vedných disciplín o ich fungovanie, variabilitufunkcií a aktivít či pochopenie ich úlohy v spoločnosti. Predovšetkým v poslednej de-káde 20. storočia začali predstavitelia sociálnych, ekonomických, politických vied, roz-vojových štúdií a medzinárodných vzťahov sústreďovať svoju pozornosť na týchto nových aktérov globálnych sietí, ovplyvňujúcich medzinárodnú politiku a rozvoj ob-čianskej spoločnosti. Vďaka nárastu skupín identifikovaných ako mimovládne organi-zácie sa do popredia dostávali témy, ktoré sa dovtedy nachádzali na okraji záujmu vlád-nych inštitúcií, ako udržateľný rozvoj, ochrana ľudských práv či ochrana životnéhoprostredia, a to navyše všetko za aktívneho zapojenia občanov. Ich „zásah“ do globál-nych sietí, napojenie sa na vládne inštitúcie, vytváranie vzťahov na medzinárodnej ajregionálnej úrovni začalo významným spôsobom vplývať na lokálne a globálne proce-sy (Fischer, 1997: 440–441).

Záujem o neziskové organizácie a o občiansku spoločnosť sa ako súčasť politickejantropológie sústreďuje na získavanie poznatkov, ktoré objasňujú ich úlohu v proceserozvoja a prechodu krajín smerom k demokracii. Cieľom antropologického štúdia jepochopiť, akým spôsobom prebieha proces adaptácie informácií, vedomostí a myšlie-nok na lokálny kontext a ako sa prejavuje v rozhodovacom procese. Do pozornosti sadostávajú postsocialistické štáty, ich schopnosť preberania a uplatňovania západnýchmodelov a konceptov občianskej spoločnosti a demokracie. Krajiny bývalého „východ-ného bloku“ vystupujú v úlohe prijímateľa podpory od západných donorov snažiacichsa o rozvoj lokálnej občianskej spoločnosti, ktorá bola definovaná ako kľúčová v proce-se demokratizácie a úspešnej tranzície. Neziskové organizácie sa v tomto procese na-chádzajú v neľahkej pozícii mediátora, kde sa neustále pohybujú medzi lokálnou a glo-bálnou úrovňou. Na jednej strane zo zahraničnej pomoci prosperujú, rastie ich vplyv

3 Pre bližšie informácie o vývoji mimovládneho neziskového sektora na Slovensku pozri Arbe (2012),Brozmanová Gregorová (2009), Bútora, Bútorová, Strečanský (2012), Demeš (2012), Dudeková (1998),Majchrák, Strečanský, Bútora (2004).


a nezávislosť na lokálnej úrovni. Podpora zvonka však so sebou prináša aj istú mierukontroly a riadenia, ktoré sa môžu prejavovať v nastavených podmienkach udeľovaniafinančných dotácií, ale aj na školiacich seminároch (výber spolupracovníkov, hlavnétémy, jazyk donora...) (Ishkanian, 2004).

Členovia lokálnych neziskových organizácií však nie sú len pasívnymi prijímateľmitoho, čo im „Západ“ ponúka. Podľa Amy Pollard majú neziskové organizácie blízkya dôverný vzťah s lokálnou komunitou, v ktorej pôsobia. Svoju profesionálnu reputáciusi budujú na základe znalostí lokálneho kontextu, záujmov a potrieb komunity (Pollard,2004: 1). Vystupujú v úlohe kultúrnych interpretátorov, ktorých záujmom by malo byťčo najlepšie prispôsobenie globálneho diskurzu lokálnym podmienkam a potrebám.

William F. Fischer upozorňuje, že v odbornej literatúre absentujú detailné štúdie po-pisujúce konkrétny kontext miesta či organizácie, analyzujúce vplyv praktík nezis -kovej organizácie na vzťahy medzi jednotlivcami, komunitami a štátom, a tak isto jemálo priestoru venovaného alternatívnym riešeniam neziskových organizácií v oblastirozvoja a demokratizácie (Fischer, 1997: 401).

Výskum zameraný na fungovanie neziskových organizácií, ich postavenie a úlohyv spoločnosti, ako sa v ich oficiálnych zámeroch odrážajú politické, podnikateľské čiosobné záujmy zainteresovaných strán, resp. aké sú rozdiely medzi oficiálnym záuj-mom MNO a tým, čo sa v skutočnosti realizuje, môže viesť k pochopeniu toho, ako ne-zisková organizácia funguje, ako sa prispôsobuje meniacim sa podmienkam, v ktorýchsa nachádza, a ako ona sama vplýva na prostredie, v ktorom pôsobí.

Predkladaný príspevok nemá snahu odpovedať na všetky výzvy, ktoré výskum mi-movládneho neziskového sektora ponúka. Prezentovaný empirický materiál poskytujevstup do danej problematiky z perspektívy zmien v nastavovaní stratégií a vytváraniavzťahov jednej organizácie, ktoré reflektovali meniace sa podmienky prostredia, v kto-rom pôsobila.

VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV

Mimovládna nezisková organizácia je pojem, ktorý zahŕňa širokú škálu skupín a or-ganizácií. V „bežnej reči“, ale aj v odbornej literatúre sa stretneme s pojmami ako „nezis -ková“, „mimovládna“ organizácia či spojením týchto dvoch prídavných mien v jednomnázve, často prelínané s pojmami ako občiansky, neziskový, tretí či mimovládny sektor.

Používanie pomenovania „tretí sektor“ implicitne predpokladá existenciu „prvého“a „druhého“ sektoru, pri ktorých sa skôr stretávame s ich ďalšími názvami. V prípadeprvého sektora je to vládna, štátna či verejná sféra, za druhým sektorom sa skrýva pod-nikateľská sféra. Adjektívom „mimovládne“ sa tieto organizácie rozlišujú od štátnych;adjektívom „neziskové“ zase od podnikateľského sektora, keďže ich cieľom nie je dosa-hovanie zisku a nenapĺňajú ekonomické záujmy (Ondrušek, 2012: 9). V štúdii ďalejanalyticky pracujem s obomi adjektívami v podobe termínu „mimovládna neziskováorganizácia“, resp. s jeho skrátenou formou MNO.

MNO môžeme považovať za organizácie, ktoré majú duálny charakter. Princíp dua-lity spočíva v tom, že hoci si stanovujú ciele, ktorých nasledovaniu prispôsobujú svojerozhodnutia, vystupujú zároveň ako „adaptívne sociálne entity“ snažiace sa o prežitiev meniacom sa prostredí (Scott, 2004: 2). Tomu zodpovedá nastavovanie ich stratégií,ktorými legitimizujú svoje postavenie v organizačnom poli predstavujúcom systém na-vzájom poprepájaných organizácií (Landolt, Goldring, Bernhard, 2011: 1241).


Pojem „stratégia“ nevnímam len ako systematický prístup organizácie za účelom do-sahovania peňažných ziskov (Sosin, 2012), ale komplexnejšie ako proces nasta vovaniacieľov, spôsobov ich dosahovania a schopnosť reagovať a prispôsobovať sa aktuál nympolitickým, ekonomickým a sociálnym podmienkam.

Čo sa týka termínu „organizácia“, nevnímam ho ako statický či pasívny „predmet“,ale skôr ako komplex aktívnych činiteľov, záujmov a postupov na ich dosahovanie, kto-ré vzájomne spája vedenie, motivácia a sociálna solidarita. Tento komplex je produk-tom vzťahov medzi organizáciami a v rámci konkrétnej organizácie v danom čase a zaistých inštitucionálnych podmienok. Organizácie sú schopné tieto vzťahy reflektovaťa prispôsobovať sa im (Scott, 2004: 2). Predstavujú teda „aktérov“ reagujúcich na inter -akcie v organizačnom, inštitucionálnom a geografickom prostredí, v ktorom pôsobia.

V podobnom, t.j. aktívnom a interaktívnom duchu vníma termín MNO aj slovenskápublikácia Keď ľahostajnosť nie je odpoveďou (Majchrák, Strečanský, Bútora, 2004),ktorá približuje príbeh občianskeho združovania na Slovensku po páde komunizmu.MNO sa tu definuje ako inštitucionálna odpoveď na nedostatky štátu a trhu, ktorá plnísprostredkovateľskú úlohu medzi nimi, poskytuje služby a verejné statky, ktoré zvyčaj-ne nezabezpečuje štát ani trh, podnecuje v ľuďoch iniciatívnosť, tvorivosť a individuál-nu zodpovednosť, formuje a tlmočí ich predstavy, rozvíja ich kooperáciu a snaží sa pri-spievať k prevencii konfliktov, kontroluje fungovanie štátu a dodržiavanie pravidielv spoločnosti (Majchrák, Strečanský, Bútora, 2004: 12-13).

Pri hľadaní odpovede na definíciu termínu MNO pritom nesmieme zabúdať, že v so-ciálnej realite ide o celé spektrum odlišných aktérov. Jednotlivé MNO sa jedna od dru-hej líšia vo svojej funkcii, úrovni, na ktorej pôsobia, organizačnej štruktúre, nastavenýchcieľoch a spôsoboch ich napĺňania, členstve a partnerstvách, ktoré majú vytvorené.Nájdeme medzi nimi ako lokálne, tak aj organizácie s medzinárodným vplyvom, zame-rané na jednu konkrétnu oblasť či riešiace viacero navzájom zdanlivo nesúvisiacichproblémov. Medzi ich členmi môžeme nájsť dobrovoľníkov, platených zamestnancov,laických nadšencov aj profesionálnych odborníkov. Ich podoba závisí od toho, akú úlo-hu v spoločnosti napĺňajú.

Termín „občianska spoločnosť“ je ešte komplexnejší. Operuje v pomerne neurčitommedzipriestore - medzi rodinou, trhom a štátom, no okrem formálnych organizova-ných iniciatív ako sú spolky, združenia či nadácie zahŕňa aj neformálne občianske ak-tivity a formy združovania.

Phillipe C. Schmitter tvrdí, že občianska spoločnosť zastrešuje rôznych aktérov, kto-rí sú relatívne nezávislí od štátu, podnikov a rodín, majú spoločné záujmy, ktoré sa sna-žia presadzovať, pričom však nenahrádzajú štátnych aktérov, ani podniky či rodiny,nepreberajú za ne zodpovednosť a podriaďujú sa platným občianskym a právnym pra-vidlám (ako cituje Malová, 2008: 349). Ide teda o slobodné aktivity občanov, nezávisléod štátnej moci a bez snahy dosahovať zisk, avšak vykonávané v medziach nastave-ných podmienok.

Samotná občianska spoločnosť však neodkazuje len na tretí sektor ako samostatnefungujúcu izolovanú jednotku, ale predstavuje sieť navzájom spolupracujúcich a do-pĺňajúcich sa partnerov z neziskového, podnikateľského a štátneho sektora (Ondrušek,2012: 11). Príslušné orgány v rámci štátneho sektora majú právomoc stanovovať legisla-tívne podmienky uľahčujúce alebo naopak sťažujúce fungovanie a rozvoj občianskehosektora. Podnikateľský sektor tak isto môže svojím postojom k neziskovému sektoru vý-razným spôsobom ovplyvniť jeho rozvoj. Prvý a druhý sektor vystupujú často v úlohedonora, a to nielen v poskytovaní finančnej, ale aj personálnej či organizačnej podpory.


Na oplátku neziskový sektor zapĺňa medzery štátu a trhu v oblasti poskytovania služieb,obhajuje záujmy verejnosti a zabezpečuje kontrolu prvých dvoch sektorov.

FORMOVANIE MIMOVLÁDNEHO NEZISKOVÉHO SEKTORA NA SLOVENSKU PO ROKU 1989

Formovanie neziskového sektora na Slovensku možno rozdeliť do niekoľkých etáp,v rámci ktorých sa striedajú obdobia kontinuity a diskontinuity, mobilizácie i obme-dzovania v dôsledku meniacej sa politickej a spoločenskej situácie.

Druhá polovica 20. storočia sa spája s obdobím komunistického režimu, ktorý nebolvoči rozvoju občianskeho sektora ústretový. Alžbeta Brozmanová Gregorová (2009) píšeo období diskontinuity, ktorého začiatky siahajú do vzniku Slovenského štátu, narušujú-com plynulosť vývoja občianskej spoločnosti a neziskového sektora. Po druhej svetovejvojne sa síce rýchlo začali aktivizovať, avšak onedlho bolo ich snaženie obmedzené vy-tvorením jednotných masových organizácií v rámci Národného frontu (Zväz slovenskejmládeže, Sokol, Živena a iné), do ktorých museli všetky existujúce združenia vstúpiť.4

Krátke uvoľnenie nastalo počas liberalizácie režimu v roku 1968, ten však rýchlo vystrie-dalo obdobie normalizácie (Brozmanová Gregorová, 2009: 37, Dudeková, 1998: 21).

Obnova občianskeho sektora bola jednou z výziev slovenskej spoločnosti po roku1989. Podľa historičky Gabriely Dudekovej (1998) priaznivé podmienky, ktoré v tomtoobdobí nastali, naštartovali rýchly rozvoj tretieho sektora (Dudeková, 1998). Samotnéobčianske hnutia a iniciatívy zintenzívňujúce svoju činnosť od 80. rokov pôsobili akokľúčoví organizátori nastávajúcej spoločenskej zmeny.

Už začiatkom roku 1990, keď Federálne zhromaždenie ČSSR schválilo Zákon o zdru-žovaní občanov č. 83/1990, Zákon o zhromažďovacom práve č. 84/1990 a Zákon o pe-tičnom práve č. 85/1990, sa začal proces demokratizácie, uvoľňovania slobody a rozvojazdružení. Medzi nimi sa objavovali staršie spolky a organizácie, ktoré obnovovali svojučinnosť po dlhej dobe potláčania vtedajším režimom, pridŕžajúce sa skôr pôvodných ak-tivít a spravidla viazané na štátny rozpočet. Na druhej strane, novovznikajúce organizácieprinášali väčšinou nové témy, inovatívne riešenia problémov a často aj zahraničných do-norov5 (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 18). V roku 1993 bolo na celom území Slo-venska zaregistrovaných takmer 6 tisíc neziskových organizácií, v priebehu roka tentopočet narástol na takmer 10 tisíc (Dudeková, 1998: 24).

Významným počinom na mimovládnej neziskovej pôde bolo zriadenie Grémia tretiehosektora6 v roku 1994, ktoré pôsobilo ako strešné zoskupenie so statusom partnera vočivláde (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 24). Najvýznamnejšie obdobie tohto zosku-

4 Okrem toho už v máji 1945 bola obmedzená činnosť niektorých spolkov, aby sa na základe stanovenej kolek-tívnej viny Nemcov a Maďarov zabránilo ich vplyvu na spoločenský život (Brozmanová Gregorová 2009: 37).

5 Významným medzníkom v dejinách dobrovoľného združovania sa stala prvá celoslovenská konferenciamimovládnych neziskových organizácií, ktorá sa konala v októbri 1991 v Stupave. Hlavným výstupombola dohoda o potrebe skvalitnenia vzájomnej informovanosti a zlepšenia daňových a legislatívnychpodmienok pre tretí sektor, ktorý v tomto období zaznamenával rýchly rast (Bútora, Bútorová, Strečanský,2012: 24).

6 Grémium tretieho sektora (G3S) od svojho vzniku v roku 1994 obhajovalo mimovládne neziskové orga-nizácie v legislatívnej oblasti a v oblasti daňových podmienok, zároveň informovalo verejnosť o ich akti-vitách. Mimovládna organizácia SAIA pôsobila v úlohe servisného centra, vydávala časopis Non-Profit,ktorého úlohu neskôr prevzal internetový portál ChangeNet a časopis Efekt vydávaný 1. Slovenským ne-ziskovým servisným centrom. S postupným klesajúcim tlakom štátu na fungovanie MVO klesala aj úlohaG3S ako predstaviteľa tretieho sektora (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 24-25; Hirt, 2009: 41-44).


penia sa spája s vládou Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 - 1998, ktorá výrazným spôsobomzasahovala do slobôd rozbehnutého mimovládneho sektora. Jedným z obmedzení bolZákon č. 207/1996 o nadáciách. Vznik nadácií sa spája už s rokom 1990, keď novela hos-podárskeho zákonníka vytvorila podmienky na ich vytváranie ako samostatne nezárob-kových právnických osôb. O rok neskôr bola prijatá novela Občianskeho zákonníka,ktorá o nadácii hovorí ako o účelovom združení majetku (Hirt, 2009: 39). Spomínanýobmedzujúci Zákon č. 207/ 1996 však vytváral bariéry na ich zakladanie a neúmernezvyšoval právomoci štátu pri ich registrácii. Kampaň „Tretí sektor SOS“ v podobe petícií,verejných stretnutí, diskusií a mediálnych podujatí, organizovaná Grémiom síce neza-bránila presadeniu zákona, avšak predstavovala významný krok „sebauvedomenia tre-tieho sektora a stala sa jedným z najvýraznejších príkladov verejnej angažovanosti ob-čianskych organizácií“ (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 19).

Ďalšia príležitosť na mobilizáciu predstaviteľov mimovládneho neziskového sektoraprišla v roku 1998. Z dôvodu blížiacich sa volieb sa viac ako päťdesiat MNO spojiloa zrealizovalo kampaň pod názvom „OK ’98“ (Občianska kampaň ’98), ktorá mala trihlavné ciele: zlepšiť informovanosť voličov a kvalitu informácií o parlamentných a ko-munálnych voľbách, zvýšiť účasť občanov vo voľbách, zvýšiť vplyv občanov pri prípra-ve volebného zákona a zabezpečiť občiansky dohľad nad volebným procesom (Výroč-ná správa NOS, 1998: 13).

MNO sa touto kampaňou zaslúžili nielen o vysokú volebnú účasť (84,4% oprávne-ných voličov), ale dohliadali aj na korektný priebeh volieb. Stali sa teda „jedným z ak-térov zápasu o demokratický charakter štátu“ (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 21).

Ako výskum ukázal, jednou z charakteristík obdobia po roku 1998 bolo hľadanie no-vých zdrojov a profilovanie tém zakomponovaných v stratégiách slovenských MNO.S odchodom zahraničných donorov sa organizácie začínali orientovať na domáce zdro-je. Po voľbách sa zo štátu stal potenciálny partner a podmienky na fungovanie nezis -kového sektora sa zlepšili. Boli vytvorené legislatívne a ekonomické nástroje podporyneziskového sektora, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnili jeho existenciu a ďalší vý-voj. V roku 2002 mohli fyzické osoby prvýkrát poukázať jedno percento dane z príjmuza rok 2001 konkrétnej právnickej osobe.7 Neskôr, na základe Zákona č. 247/ 20028

o dani z príjmov, sa na Slovensku upravil a doplnil systém asignácie zavedený Záko-nom č. 366 z roku 1999. Doterajšia možnosť asignovať jedno percento fyzickými oso-bami sa zvýšila na dve percentá a poukázať ju mohli aj právnické osoby.9 Možnosť asig-nácie dvoch percent dane z príjmu právnických osôb predstavuje jedinečný spôsobpodpory MNO na Slovensku. V ostatných krajinách, kde sa tento mechanizmus asigná-cie uplatňuje, sú zahrnuté len fyzické osoby.10 Tento model sa však nezaobišiel bezkomplikácií. Návrhy Ministerstva financií Slovenskej republiky týkajúce sa novely zá-kona o dani z príjmov, ktoré boli vláde predložené v roku 2006, vyvolali verejnú disku-

7 Okruh prijímateľov bol obmedzený na občianske združenia, nadácie, neinvestičné fondy, neziskové or-ganizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, účelové zariadenia cirkvi a náboženskej spoločnosti,organizácie s medzinárodným prvkom a Slovenský Červený kríž. Pozri bližšie na http://www.cpf.sk/fi-les/files/VV%20Financovanie%20mimovladnych%20organizacii%20z%20verejnych%20zdrojov%20SR%20a%20EU.pdf.

8 Zákon č. 247/2002 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 366/1999 Z.z. o dani z príjmov v znení ne-skorších predpisov.

9 Za negatívny dôsledok možnosti asignácie 2% dane z príjmu sa považuje reakcia veľkých slovenskýchpodnikov, ktoré si začali zakladať vlastné nadácie. Asociácia firemných nadácií sa snaží poukázať na to,že firmy tieto financie využívajú na podporu rozvoja komunity a nie na financovanie vlastných aktivít.Pozri bližšie na http://www.asfin.sk/.

10 Pozri bližšie na http://www.cpf.sk/sk/asignacia-2/.


siu. Legislatívne úpravy zahrňujúce okrem iného aj zrušenie daňovej asignácie by saznačne dotkli fungovania MNO na Slovensku. Kampaň Ľudia ľuďom spojila aktérov ne-ziskového sektora, ktorí prostredníctvom nej upozornili na aktivity realizované MNOpráve vďaka asignovaným daniam z príjmu (Hirt, 2009: 49). Do Knihy 2%11 prispelosvojimi príbehmi takmer sto organizácií, čím chceli poukázať na dôležitosť prostried-kov získaných prostredníctvom mechanizmu daňovej asignácie. Svojou mobilizácioua aktivitou sa mimovládnym organizáciám podarilo zmariť plánované zmeny a mecha-nizmus ostal zachovaný, resp. jeho zrušenie sa oddialilo. V súčasnosti sa znova otváraverejná diskusia týkajúca sa mechanizmu asignácie dvoch percent. Od roku 2010 do-chádza k obmedzeniu12 a postupnému znižovaniu z dvoch na pol percenta. MNO sú te-da postavené pred podobnú situáciu ako pred niekoľkými rokmi, keď museli dokazovaťefektívne a transparentné využívanie týchto prostriedkov.

Na jednej strane sa novovytvorený mechanizmus daňovej asignácie či neskorší prí-stup k európskym fondom podpísali na zlepšení financovania a podpore rozvoja MNO,avšak na strane druhej tieto zdroje so sebou priniesli nárast byrokracie a administratív-nej záťaže. Existencia menších organizácií a iniciatív bez dostatočnej profesionálnejzákladne bola po odchode zahraničných partnerov a bez ich grantových programovohrozená. Podľa respondentov sa MNO preto začali viac orientovať na domáce prostre-die. Inšpiráciu pri rozvoji nadačného prostredia tvoreného firemnými aj nezávislýminadáciami poskytovali predošlé skúsenosti zo spolupráce so zahraničnými donormi.13

PODPORA SLOVENSKÝCH MNO ZO STRANY ZAHRANIČNÝCH ORGANIZÁCIÍ

Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID) ešte pred vznikom samostat-ného Slovenska zabezpečovala podporu v oblasti podnikania, demokratických štruk-túr či médií. Zároveň sa zameriavala na zvyšovanie kvality života v oblasti zdravotníc -tva, bývania či ochrany životného prostredia (Demeš, 2012). Ako ukázal výskum,hlavným cieľom podpory bolo posilnenie demokratického systému, občianskej spoloč-nosti a rozvoj mimovládneho sektora na Slovensku. Spočiatku ako mediátori v tých tosnahách vystupovali americké súkromné a dobrovoľnícke organizácie, neskôr ich úlo-hu prebrali domáce MNO.

Podľa slov respondentov mala táto podpora niekoľko podôb. V prvom rade to boligranty, finančné prostriedky určené na programy rozvoja občianskej spoločnosti v so-ciálnej, environmentálnej, ekonomickej a demokratickej oblasti. Boli to financie strate-gicky zacielené na fungovanie MNO, ktoré mali tieto programy rozvoja občianskej spo-ločnosti napĺňať. Okrem toho tu pôsobil aj európsky program Phare, podporujúciinštitucionálne zabezpečenie MNO (napr. počítače).

Na základe rozhovorov možno okrem finančnej a inej materiálnej podpory rozpo -znať aj dobre rozpracovaný systém podpory odbornej, ktorý mal dve podoby. Vďakaspolupracujúcim americkým nadáciám, akou bola aj Foundation for Civil Siciety (FCS),sa k nám od roku 1990 ako dobrovoľníci dostávali odborníci z rôznych oblastí. Zabez-

11 Pozri bližšie na http://www.cpf.sk/files/files/LUDIA_LUDOM_Kniha_2perc.pdf.12 Právnické osoby môžu asignovať dve percentá, len ak súčasne darovali vlastné finančné prostriedky vo

výške pol percenta zaplatenej dane, inak môžu asignovať len jeden a pol percenta. Pozri bližšie nahttp://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-49/pribeh-dvoch-percent.html.

13 Bližšie informácie o súčasnom stave mimovládneho neziskového sektora na Slovensku viď Bútora, Bú-torová, Strečanský, 2012: 51- 72.


pečovali tréningy pre začínajúcich aktívnych členov mimovládneho sektora v oblastiaktivizácie občanov, komunikácie s vládou, médiami a poskytovali kurzy anglickéhojazyka. Experti poskytovali pomoc MNO v oblasti ich riadenia, ale aj základné fundrai-singové zručnosti, ako napr. písanie žiadosti o grant, jeho udeľovanie, rea lizácia pro-jektu a reportovanie. Vďaka americkému dobrovoľníckemu programu Education forDemocracy (EFD) sa na Slovensko v rokoch 1990 – 1995 dostalo vyše tisíc dobrovoľní-kov prevažne z USA, ale aj Kanady či Veľkej Británie. Dobrovoľníci Peace Corps umiest-není v MNO po celom Slovensku významne prispeli k ich rozvoju.

Ďalšou oblasťou podpory bolo vzdelávanie československých občanov v zahraničí.Od roku 1991 sa ČSFR stalo súčasťou siete krajín, zaradených do jedného z najväčšíchvýmenných programov na svete vďaka zriadeniu Fulbrightovej komisie v Prahe aj Bra-tislave (Demeš, 2012: 25).

Ako ukazujú dáta z výskumu a potvrdzuje to aj P. Demeš (2012), pomoc zo zahraničiasa postupne presúvala do domácich inštitúcií, ktoré ju aj manažovali. Z iniciatívy vyso-koškolských študentov a Ministerstva školstva, mládeže a športu SR vznikla začiatkom90. rokov SAIA, 1. slovenské servisné centrum tretieho sektora, ktoré podporovalo štu-dijné pobyty na amerických vysokých školách, a tiež preberalo rolu poskytovateľa jed-noduchých tréningov pre MNO v písaní grantových žiadostí. Už od roku 1989 NadáciaCharty 77 organizovala semináre v oblasti ľudských práv, poskytovala zahraničné šti-pendiá a neskôr právnickú pomoc pre ľudí v núdzi. Významnú úlohu pri rozvoji mana-žérskych schopností a kapacít ľudí pri riadení projektov slovenských MNO zohrala or-ganizácia PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia) (Demeš, 2012: 14-24).

Ďalej P. Demeš uvádza, že americká pomoc zohľadňovala osobitosti v Českej a Slo-venskej republike, ktorým prispôsobovala aj svoje aktivity. Ako prvé na výzvu rozvojademokracie a podpory občianskeho sektora zareagovali súkromné nadácie a jednotliv-ci, neskôr ich nasledovala aj vládna podpora spoločenských, politických a ekonomic-kých zmien v postsocialistických krajinách. Kongres vydal zákon o podpore demokra-cií vo východnej Európe (Support for East European Democracy – SEED). Podpornéprogramy posilňovali úlohu jednotlivca a ideu dobrovoľníctva (Demeš, 2012: 26). Pod-ľa slov respondentov však bolo od začiatku známe, že táto podpora je dočasná, preto sasústredila predovšetkým na rozvoj miestnych kapacít a vytváranie udržateľných orga-nizácií schopných po čase prevziať plnú zodpovednosť za rozbehnutý proces rozvojaobčianskej spoločnosti.

NADÁCIA PONTIS A JEJ AMERICKÉ KORENE

Nadácia pre občiansku spoločnosť (Foundation for a Civil Society – FCS), pôvodneNadácia Charty 77, bola založená v New Yorku v roku 1990. O dva roky neskôr sa pre-menovala a dodnes nesie názov FCS. Jej zakladateľkou a prezidentkou je až do súčasnostiWendy Luers, manželka bývalého veľvyslanca USA v Prahe Williama Luersa (1983 – 1986).Ako sa ukázalo v rozhovoroch a potvrdzuje to aj Pavol Demeš vo svojej knihe Kolektívnyportrét (2012), W. Luers poznala pomery v Československu a tak isto nadačnú a politickúscénu v USA, vďaka čomu sa jej podarilo iniciovať množstvo projektov na podporu re-formného úsilia na území Česka a Slovenska ešte pred rokom 1989.14

Programy fungujúce vďaka FCS prešli v roku 1997 pod jej dve pobočky. Nadace Via

14 William Luers pôsobil ako veľvyslanec USA v Prahe v rokoch 1983 – 1986.


v Prahe a Nadácia pre občiansku spoločnosť (NOS) v Bratislave mali pokračovať v pod-porovaní rozvoja občianskej spoločnosti a riešiť organizačné problémy neziskovéhosektora. Slovenský nástupca FCS si svoje poslanie definoval nasledovne: „Posilňovaťúčasť občanov v procese demokratického rozhodovania podporovaním občianskejzodpovednosti, uplatňovaním občianskych práv a podporu spolupráce medzi sektor-mi“ (Plán transformácie, NOS, 1997: 16).

Podľa Plánu transformácie z roku 1997 sa zameranie NOS vyprofilovalo do štyrochhlavných pilierov: výchova k občianstvu, podpora rozvoja MNO, filantropie a komunit-ných nadácií. Toto zameranie vzniklo na základe celoročnej analýzy potrieb cieľovýchskupín, služieb poskytovaných ostatnými organizáciami a porovnateľných výhodNOS. Všetky štyri piliere boli navzájom prepojené, podmieňovali sa a podporovalis cieľom dosiahnutia ich stability a nezávislosti od zahraničných zdrojov (Plán trans-formácie, NOS, 1997: 18).

Respondenti uviedli ako hlavnú úlohu v období od osamostatnenia NOS budovanieobčianskej spoločnosti a podporu angažovania sa občanov prostredníctvom progra-mov v oblasti občianskeho vzdelávania. Tieto programy spočívali vo výchove občanovk vzdelávaniu o ich právach aj povinnostiach. Mali ich motivovať na účasti v politickomprocese a rozhodovaní, zároveň v nich podporovať myšlienky tolerancie a rešpekturozdielnosti a podnecovať snahy v otvorení sa svetu. Pozornosť sa vo veľkej miere ve-novala mládeži.

Výskum ukázal, že pri tvorbe týchto programov sa NOS opierala o skúsenosti zo spo-lupráce s FCS,15 vychádzala zo svojho postavenia a neutrálnej pozície, čo jej umožňo-valo vytvárať prostredie na stretnutia a diskusie rôznych názorových skupín. Samotnéaktivity zamerané na realizáciu týchto zámerov zahŕňali kampane na podporu motivá-cie a zvyšovania povedomia voličov či konferenciu „Výchova k občianstvu“ v roku1997, ktorá bola orientovaná na vzdelávanie občanov o ich právach a občianskej zodpo-vednosti. Sprevádzali ju workshopy na „citlivé“ spoločenské témy, nadväzovali naúspešný program FCS „Právo v období transformácie“, ktorý mal poskytovať možnosťriešenia problémov na rôznych úrovniach. NOS sa model tohto programu snažila pri-spôsobiť na slovenské podmienky a prostredníctvom workshopov sa sústrediť skôr naprevenciu konfliktov v regiónoch Slovenska. Boli zamerané na tri cieľové skupiny, a toobčanov, zodpovedných činiteľov a predstaviteľov profesionálnych skupín a združení,ktorým sa snažili odovzdať poznatky a odborné zručnosti v oblasti vedenia dialógu.Posledným projektom v tejto oblasti bolo vydanie brožúry „Občan do vrecka“ v roku1999. Obsahovala informácie z rôznych oblastí základných ľudských práv, vypracova-né Centrom pre občianske vzdelávanie (Centre for Civic Education) v Kalifornii, ktorýbol zakomponovaný do učebných osnov základných a stredných škôl. Cieľom bolo po-skytnúť učiteľom progresívne metódy výchovy ku kritickému mysleniu a zvyšovať po-vedomie žiakov o problémoch vyskytujúcich sa v danej komunite.

Ďalším pilierom bol rozvoj mimovládnych organizácií, ktoré mali pre vzdelanýchobčanov predstavovať nástroj pôsobenia v rámci ich komunity a poskytovať tak väčšípriestor pre ich angažovanosť a efektívnu reprezentáciu. Mali takisto pomáhať pri na-

15 Podľa respondentov išlo predovšetkým o znalosti v oblasti regrantingu. NOS sa naučila, akým spôsobomprebieha grantový systém, od výberu projektov, cez udelenie grantu, realizáciu projektu až po jeho re-portovanie. Ďalšou oblasťou bolo vedenie kampaní. Ľudia pôsobiaci v NOS si prostredníctvom zahra-ničných odborníkov osvojili spôsoby realizácie kampaní, a to im umožnilo vzdelávať formujúce sa mi-movládne neziskové organizácie. Poskytovali im informácie o ich úlohe v rozvoji občianskej spoločnosti,možnostiach získania prostriedkov na ich fungovanie a ďalšie vzdelávanie či komunikácií s médiami.


pĺňaní ich potrieb, ktoré nezabezpečil ani štát ani súkromný sektor, rozptyľovať procesrozhodovania a mocenskú štruktúru.

Aj v tomto prípade sa NOS snažila na základe analýzy vtedajšej situácie v nezisko-vom sektore nastaviť svoje ciele kompatibilné s prostredím a podmienkami, v ktorýchsa pohybovala. Finančné zdroje na podporu organizačného vývoja tretieho sektora saukázali ako nedostatočné a tak svoj regrantový program a tréningy MNO v získavaní fi-nančných zdrojov smerovala práve týmto smerom. Znova čerpala zo skúseností a vedo-mostí nadobudnutých zo spolupráce s FCS. Podľa slov respondentov cieľom nebolo lensamotné poskytovanie finančnej pomoci, ale aj zabezpečenie udržateľnosti organizáciíprostredníctvom tréningov a školení.16

KONIEC AMERICKEJ PODPORY A HĽADANIE NOVÝCH MOŽNOSTÍ

Jeden z grantových programov USAID, Democracy Network, zabezpečil významnýrozbeh občianskeho života na Slovensku. Za obdobie v rokoch 1995 až 1999 sa podariloz mladých aktívnych ľudí vyprofilovať expertov schopných viesť a udržať organizáciuobhajujúcu a presadzujúcu záujmy občanov. NOS tento program administrovala, pri-čom kládla dôraz na „public policy“ a „advokáciu“, teda podporu účasti občanov naspráve vecí verejných a obhajobu občianskych záujmov. Získala skúsenosti v oblastibudovania demokratických inštitúcií, ekonomického, sociálneho rozvoja a ochrany ži-votného prostredia. V prvej polovici roku 1997 uskutočnila prvý prieskum formujúce-ho sa tretieho sektora na Slovensku. Vďaka tomu sa jej podarilo získať obraz o prostre-dí, v ktorom MNO pracujú, o ich inštitucionálnom rozvoji, o formách ich vzájomnejspolupráce či spolupráce so štátnym a podnikateľským sektorom. Na základe analýzyzískaných dát si NOS definovala, aké zmeny je potrebné urobiť na zabezpečenie lepšie-ho fungovania MNO na Slovensku, vydala odporúčania pre ich ďalší rozvoj, udržateľ-nosť a možnosti medzisektorovej spolupráce.17

Z výskumu vyplýva, že pre samotnú NOS, ako aj pre mnohé iné organizácie, bolaspočiatku americká pomoc nevyhnutným zdrojom nielen finančnej podpory, ale aj ve-domostí a skúseností. V roku 1997, v čase, keď musela hľadať nové možnosti zabezpe-čujúce jej fungovanie, sa objavila myšlienka zriadenia samostatnej slovenskej nadácieorientujúcej sa na lokálne zdroje s dlhodobým efektom. V tomto období pracovala NOS

16 Rozvoju MNO na Slovensku sa NOS venovala v rámci dvoch programov. Prvým bola Iniciatíva rozvojamimovládnych organizácií (NGO DI) prebiehajúca v rokoch 1997 – 1998. Cieľom programu bolo podporiťa pomôcť vo vybudovaní vnútorných organizačných kapacít MNO a rozšíriť ich dosah na verejnosť. Týmsa malo dosiahnuť vytvorenie stabilného tretieho sektora a rozšíriť spoločenské povedomie o ňom. Dru-hým programom bol Democracy Network (DemNet), ktorý prebiehal v rokoch 1995 – 1998. Skladal saz Grantového programu a z Programu školení. Cieľom bolo zabezpečiť životaschopnosť a udržateľnosťMNO, zvýšiť ich schopnosť efektívne obhajovať záujmy občanov a presadzovanie vecí verejných (Výročnáspráva NOS 1997).

17 Hodnotiaca analýza tretieho sektora na Slovensku, realizovaná The Foundation for a Civil Society cezjej Iniciatívu rozvoja mimovládnych organizácií (NGO DI), bola sponzorovaná The Ford and Charles Ste-wart Mott Foundations. V priebehu štyroch mesiacov (január – apríl 1997) uskutočnilo 5 interných členova 22 dobrovoľníkov s rôznym kultúrnym a profesijným zázemím a skúsenosťami s rozvojom mimovlád-nych organizácií interview s predstaviteľmi 203 MVO, 25 podnikateľských subjektov a 15 úradov miestnejsamosprávy, aby získali obraz o úrovni rozvoja v oblastiach ako obhajoba záujmov, organizačný ma-nažment či medzisektorová spolupráca. Na základe zistení vypracovali odporúčania, ktoré majú viesťk rozvoju obhajovania záujmov, zlepšeniu organizačného manažmentu MVO, zabezpečovania ľudskýcha finančných zdrojov, prípravy metód a hodnotenia programov, zlepšenie styku s verejnosťou a medzi-sektorovej spolupráce (Hodnotiaca analýza... s. 1).


na vlastnom postavení, aby bola schopná pokračovať ako regrantová organizácia preslovenský tretí sektor, ponúkajúca kombináciu podpory podnikateľov, súkromných na-dácií a americkej vlády.

Medzisektorová spolupráca predstavuje podľa Dušana Ondrušeka kľúčovú úlohuv inštitucionálnom rozvoji v rámci všetkých troch sektorov. Dva procesy, decentralizáciaa privatizácia, spôsobili rozdelenie moci a tým aj nevyhnutnosť spolupráce pri spoločnomrozhodovaní a prevzatie zodpovednosti za tieto rozhodnutia (Ondrušek, 2012: 16).

Keďže sa NOS neopierala o podporu štátu, musela ju hľadať v podnikateľskom sek-tore s cieľom rozvíjať na Slovensku filantropické prostredie. Téma filantropie predsta-vovala tretí pilier jej vtedajšieho zamerania, ktorý bol postavený na schopnosti spro-stredkovať spoluprácu medzi tromi sektormi, vládou, podnikateľmi a mimovládnymineziskovými organizáciami.

Spolupracujúce strany nemusia vždy vystupovať ako rovnocenní partneri, a to pre-dovšetkým v zložitom vzťahu donora a recipienta. Podpora je poskytovaná na základedodržania istých podmienok, ktoré však nemusia byť celkom v súlade s miestnym kon-textom a riešením problému. W. Fischer upozorňuje na to, že v nevyrovnanom vzťahumôže vzniknúť závislosť na donorovi, čím sa MNO môžu vzďaľovať od svojej cieľovejskupiny a väčší dôraz kladú na splnenie podmienok donora. Z MNO sa môže stať do-dávateľ, z jej stúpencov zákazníci a z členov klienti (Fischer, 1997: 454).

Podmienky spolupráce je preto nevyhnutné nastaviť tak, aby bola zaručená rovnosťpartnerov na strane benefitov, ale aj v prevzatí zodpovednosti. D. Ondrušek rozlišujemedzi vnímaním spolupráce ako vzťahu a ako procesu. Pri spolupráci ako vzťahu je po-trebné zdieľanie spoločných hodnôt, vnímanie zodpovednosti za rovnaký problém,pričom pre všetky strany je tento vzťah výhodný a smeruje k spoločnému dosiahnutiucieľov. Keď však hovoríme o spolupráci ako o procese, spoločné záujmy a ciele sa for-mujú v priebehu diskusie, v rámci ktorej každá strana navrhuje svoju alternatívu rieše-nia problému. Všetky zúčastnené spolupracujúce strany sa navzájom učia, vytvárajú sivzťahy a budujú vzájomný rešpekt (Ondrušek, 2012: 17-20).

Podľa slov respondentov sa NOS v snahe vytvoriť fungujúce medzisektorové partner-stvá rozhodla priamo oslovovať firmy a prezentovať úspešné filantropické príklady zoSlovenska, aj zo zahraničia. Cieľom bolo nielen získanie finančných zdrojov, ale aj pod-pora angažovanosti firiem v prostredí, v ktorom pôsobili, a zodpovednosti voči komunite.Projekt „Podnikateľské raňajky“, uskutočnený v roku 1998, poskytoval priestor na dis -kusiu podnikateľov o perspektíve podpory MNO v komunitách, v ktorých pôsobia. Sna-hou týchto podujatí bolo rozvinúť zdroje, od ktorých bol neziskový sektor závislý. Nasérii deviatich stretnutí uskutočnených v rôznych mestách Slovenska mali podnikateliapríležitosť dozvedieť sa prečo a akým spôsobom podporovať neziskový sektor.

Okrem toho si dala za cieľ zorganizovať aj dobrovoľnícke podujatie, čo vyústilo doprvého dobrovoľníckeho projektu „Venuj hodinu svojho času“ ešte na jeseň v roku1997, kde firmy mohli prispieť nielen finančne, ale poskytovali aj svoj čas. Dobrovoľní-ci sa stretli v Štitároch, aby pomohli pri renovácii domova pre zneužívané deti.

V roku 1998 sa uskutočnil aj prvý ročník ocenenia Via Bona Slovakia,18 poskytujúcipríležitosť pre MNO poďakovať sa firmám za podporu, ktorá viedla k riešeniu konkrétnychproblémov v komunitách, a inšpirovať k podpore filantropických aktivít ďalšie firmy.

18 Ocenenie Via Bona Slovakia udeľuje Nadácia Pontis firmám už od roku 1998. Firmy nielen inšpirujúsvojimi aktivitami iné spoločnosti, ale získavajú aj spätnú väzbu od rešpektovaných hodnotiteľov. Oce-ňované sú firmy, ktoré sa snažia nad rámec zákona znižovať negatívne vplyvy svojho podnikania a zlep-


Poslednou oblasťou, ktorú nadácia považovala za kľúčovú, bol rozvoj komunitnýchnadácií19 (KN). Cieľom bolo vytvorenie fungujúcej regionálnej KN ako modelu, ktorýby mohol byť aplikovaný v ktoromkoľvek regióne Slovenska.

Z PRIJÍMATEĽA PODPORY SA STÁVA ZAHRANIČNÝ PARTNER

Ako z výskumu vyplýva, nastavovanie stratégií organizácie a vytváranie vzťahov závisíod vonkajších aktuálnych politických, ekonomických a sociálnych podmienok, ktoré jejvymedzujú možnosti a obmedzenia, prípadne ponúkajú nové výzvy. Pred ďalšiu takútosituáciu bola NOS postavená v období pred parlamentnými voľbami v roku 1998. Prie-skum verejnej mienky realizovaný koncom roka 1997 agentúrou FOCUS indikoval, žeaž 40% oprávnených voličov vo veku od 18-24 rokov sa neplánuje zúčastniť na voľbáchalebo nevie, ktorej politickej strane by dalo svoj hlas. Ďalšie realizované kvalitatívnea kvantitatívne výskumy boli zamerané na názory mladých ľudí na politickú situáciua dôvody ich neúčasti na politickom živote krajiny (Výročná správa NOS, 1998: 14).

NOS už na jeseň 1997 začala uvažovať nad tým, akým spôsobom motivovať mladýchľudí k aktívnej volebnej účasti. Pri prípravách kampane sa inšpirovala nielen skúsenosťamis realizovanými kampaňami na podporu volebnej účasti zo zahraničia, ale reflektovalaaj výsledky spomínaných prieskumov uskutočnených v predvolebnom období na Slo-vensku. Spolu s jedenástimi ďalšími MNO vytvorila koalíciu „Občianska kampaň ’98“(OK ’98), ktorá koordinovala predvolebné aktivity mimovládnych organizácií na Slo-vensku s cieľom zvýšenia voličského povedomia a počtu obyvateľov aktívne participu-júcich na voľbách. Celá kampaň pozostávala z viacerých aktivít zameraných predovšet-kým na účasť prvovoličov. Jednu z aktivít, nestranícku kampaň Rock Volieb ’98, ktoráprebiehala od marca do októbra 1998, koordinovala NOS. Inšpiráciu na tento projekt čer-pala z podobnej kampane v USA. Uskutočnili sa stretnutia s americkou organizá ciouRock the Vote, ktorej cieľom je zvyšovanie počtu registrovaných mladých voličov v USA.Samotná realizácia kampane prebehla aj za pomoci amerických partnerov. Na rozdielod amerického modelu sa okrem mediálnej kampane kládol dôraz na realizáciu kampanebližšie k voličom, priamo v uliciach miest. Zmobilizovanie voličov, zvýšenie informova-nosti, zabezpečenie korektného priebehu volieb, to všetko bolo súčasťou motivačnejkampane „Rock volieb ’98“ uskutočnenej pod heslami „Aj tvoj hlas sa počíta“, „Volím,teda som“, či „Tento rock si môžeš vybrať“. Záujem potenciálnych prvovoličov sa úspešnepodarilo vzbudiť prostredníctvom koncertov, pochodov, divadelných predstavení, vi-deospotov, vzdelávacích programov či diskusií.20

Volebná účasť predstavovala približne 80% z celkového počtu 380 tisíc prvovoličov,a z nich štvrtina potvrdila, že ich účasť bola ovplyvnená predvolebnými aktivitami mi-movládnych neziskových organizácií (Výročná správa NOS, 1998).

šovať pozitívne dopady. Nominované môžu byť spoločnosti za realizované aktivity v kategóriách ,,Zod-povedná firma“ (Zelená firma, Skvelý zamestnávateľ, Férový hráč na trhu), ,,Firemná filantropia“ (Pod-porovateľ dobrovoľníctva, Dobrý partner komunity) a ,,Hlavné ceny“ (Zodpovedná veľká firma, Zodpo-vedná malá/stredná firma). Pozri bližšie na http://www.nadaciapontis.sk/o-via-bone-1.

19 Cieľom KN je podpora menších iniciatív a nastavovanie programov strategicky namierených na riešenieprob lémov v konkrétnej komunite. V súčasnosti pôsobí na Slovensku osem KN prispievajúcich k sociál-nemu a regionálnemu rozvoju lokality, v ktorej pôsobia (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 22-23).

20 Počas kampane sa od marca do septembra 1998 uskutočnila séria 18 hudobných koncertov po celomSlovensku. Dva dni pred parlamentnými voľbami sa mladí ľudia stretli na poslednom z koncertov naHlavnom námestí v Bratislave v septembri 1998.


Podľa respondentov, v období od realizácie kampane Rock Volieb ’98 bol nosným pi-lierom NOS Inštitút pre občiansku diplomaciu (ďalej Inštitút). Inštitút pracoval v rámciNOS na medzinárodných aj regionálnych programoch na podporu spolupráce MNOa vlády. Hoci bola NOS nezávislá od oficiálnej diplomacie, zapájaním sa do programovna podporu občianskych aktivistov v Srbsku alebo v Bielorusku sa stávala súčasťou za-hraničných vzťahov Slovenska (Nič, 2007: 32).

Získané dáta z výskumu ukázali, že kampaň Rock Volieb ’98 sa stala inšpiráciou preďalšie krajiny v ich snahách. NOS sa rozhodla svoje know-how posúvať ďalej, za hranicekrajiny. Prvým takým projektom bol „Rock Volieb Export“, ktorý bol už začiatkom roka1999 realizovaný v Chorvátsku. Zároveň NOS realizovala program Partnership for De-mocracy zameraný na podporu občianskych aktivít a zvýšenie volebnej účasti v spoluprácis organizáciami z bývalej Juhoslávie, Rumunska, Ukrajiny či Bieloruska. Skúsenosti na-dobudnuté v tranzitnom období boli prostredníctvom projektov odovzdávané rozvíja-júcim sa mimovládnym organizáciám v zahraničí, najmä v Srbsku. Okrem podporysrbských mládežníckych hnutí sa NOS zameriavala aj na rozvoj dobrovoľníctva.

PREHODNOCOVANIE CIEĽOV A NASTAVOVANIE STRATÉGIÍ V NOVOM TISÍCROČÍ

Rok 2001 znamenal pre Nadáciu nielen medzník týkajúci sa prehodnocovania jejcieľov, ale od tohto obdobia vystupuje pod novým menom, Nadácia Pontis (ďalej Nadá-cia). Na prvej strane strategických plánov v roku 2002 si Nadácia ako poslanie definujeposilňovanie demokracie prehlbovaním občianskeho povedomia a výmenou skúsenos-tí na Slovensku aj v zahraničí. Po niekoľkých rokoch intenzívnej práce zameranej narozvoj občianskej spoločnosti, podpory rozvoja mimovládneho neziskového sektoraa zavádzania myšlienok dobrovoľníctva a firemnej filantropie na Slovensku, Nadáciareflektovala všetky svoje schopnosti, ale aj nedostatky a obmedzenia, ktoré následnevplývali na formovanie jej stratégie (Strategic Planning, 2002).

Podľa slov respondentov sa v tomto období hlavné zameranie Nadácie presunuloz projektov v zahraničí znova na domáce prostredie. Na význame naberala snaha o za-bezpečenie finančnej stability a udržateľnosti MNO prostredníctvom grantových prog -ramov a budovanie produktívnejšej interakcie s podnikateľským sektorom. Podpora fi-lantropie postavená na predošlých skúsenostiach Nadácie, so zameraním na podporuspolupráce medzi podnikateľským sektorom a MNO, prilákanie nových donorov a roz-voj občianskej angažovanosti občanov, predstavovali kľúčové faktory ovplyvňujúce na-stavovanie jej stratégie. Nadácia bola jednou z prvých, ktoré zriaďovali nadačné fondya mali vypracovaný pôžičkový systém pre MNO.21

V rokoch 2003 až 2004 znova nadviazala na projekt „Podnikateľské raňajky“ s ná-zvom „Pracovné raňajky pre podnikateľov a manažérov“. V štyroch rôznych mestáchna Slovensku prostredníctvom stretnutí s predstaviteľmi podnikateľského sektora

21 Už spomínaná byrokratická a administratívna záťaž spojená s európskymi fondmi komplikovala životpredovšetkým menším MNO. Potvrdzujú to aj rozhovory s respondentmi. Prostredníctvom pôžičkovéhosystému sa Nadácia snažila zabezpečiť ich stabilitu, udržateľnosť a možnosť realizovať plánované pro-jekty, keďže financie z európskych fondov boli udeľované po menších splátkach. Z nich museli byť po-stupne napĺňané ciele podporeného projektu a následne sa mala splátka reportovať. Ak však táto čiastkanepostačovala na naplnenie jednotlivých cieľov, ohrozilo to celý projekt. Pôžičky mali zabezpečiť jehobezprob lémovú realizáciu.


predstavila Nadácia možnosti legislatívnych noriem v oblasti filantropie a možnosti jejefektívnej realizácie v prostredí, v ktorom firmy pôsobili. V rámci diskusií sa okreminého prezentoval aj nový mechanizmus asignácie dvoch percent zo zaplatenej danea možnosti angažovanosti firiem v oblasti finančnej podpory MNO a medzisektorovejspolupráce (Výročná správa Nadácie Pontis, 2004: 25).

Výskum ukázal, že v tomto období sa od oblasti rozvoja občianskej spoločnosti, kto-rá bola jedným z kľúčových pilierov Nadácie, pozornosť presúva predovšetkým na pod-poru firemnej filantropie a vedenie firiem na dodržiavanie princípov zodpovednéhopodnikania na Slovensku. Firemnú filantropiu chápe ako nástroj prispievajúci rozvojuspoločnosti a riešeniu problémov, ktorým čelí. Podpora neziskového sektora má viace-ro podôb. Finančné dotácie Nadácia poskytuje prostredníctvom firemných fondov čiindividuálneho darcovstva. Ďalšiu možnosť podpory predstavuje darovanie času. Po-čas podujatia firemného dobrovoľníctva, Naše Mesto,22 firemní zamestnanci ale aj dob-rovoľníci z radov verejnosti aktívne pomáhajú neziskovým organizáciám či už manuál-ne, alebo odovzdávaním svojich skúseností a vedomostí. Prvý ročník sa uskutočnilv roku 2007 v Bratislave, postupne sa pridávali aj ďalšie mestá. Do siedmeho ročníka saich aktívne zapojilo jedenásť. Podľa respondentov, cieľom podujatia nie je len personál-ne zabezpečenie aktivít, na ktoré samotné organizácie kapacitne nestačia, ale aj pod-pora vytvárania vzťahu dobrovoľníkov k lokalite, preberanie zodpovednosti firiem zaprostredie v ktorom pôsobia či podpora angažovanosti obyvateľov v tom, čo sa dejev ich okolí. Navyše je to príležitosť na vytváranie kontaktov a budovanie spoluprácemedzi samosprávou, zapojenými firmami, MNO a obyvateľmi mesta.

V roku 2009 sa projekty podpory MNO rozšírili o možnosť individuálnej filantropieprostredníctvom portálu DobraKrajina.sk.

Jedným z najnovších výsledkov spolupráce s podnikateľským sektorom je zriadenieFondu pre transparentné Slovensko. V roku 2011 vláda Slovenskej republiky schválilaStrategický plán boja proti korupcii. Napriek mnohým opatreniam23 prieskumy verej-nej mienky ukazujú, že až 90% respondentov považuje korupciu na Slovensku za roz-šírenú, 40% s ňou prichádza denne do styku.24 Aj prostredníctvom zriadenia fondu,ktorý podporil štyri vybrané mimovládne organizácie, chce Nadácia prispieť ku kon-trole korupcie, klientelizmu, plytvania verejnými zdrojmi či zneužívania moci.

Demokratizácia a rozvojová spolupráca v zahraničí sa realizuje v spolupráci s ob-čianskymi iniciatívami a organizáciami v transformujúcich sa alebo rozvojových kraji-nách sveta. Projekty Nadácie sa sústredia do oblastí západného Balkánu, Bieloruska,Moldavska, Kene a Tuniska. Okrem toho sa snaží aj o šírenie témy rozvojového vzdelá-vania na univerzitách, ktoré sa zaujímajú o tému rozvojovej spolupráce s dlhodobýmcieľom vychovávania zodpovedných občanov, vzdelanostne zdatných na prácu v roz-vojovej problematike doma či v zahraničí.

22 Prvý veľký program firemného dobrovoľníctva sa realizoval v súvislosti s potrebou obnovy Tatier, ktoréboli zničené víchricou v roku 2004. Finančná pomoc od firiem sa postupne rozšírila aj na zapojenie safiremných zamestnancov ako dobrovoľníkov. V rámci programu Dobrovoľníci pre Tatry chodili na pre-dĺžené víkendy do Tatier odstraňovať následky kalamity.

23 Uverejňovanie štátnych zmlúv, reforma súdnictva, ktorou sa zvýši transparentnosť vydávania súdnychrozhodnutí, výberové konania na výber sudcov a predsedov súdov, ako aj prísnejšie pravidlá správyv oblasti súdnictva a jasné ustanovenia verejného obstarávania.

24 Údaje z oficiálneho dokumentu Európskej komisie - Príloha Slovensko ku Protikorupčnej správe EÚ.V Bruseli 3. 2. 2014 COM (2014) 38 final ANNEX 25. Získané 4. februára 2014 z http://ec.europa.eu/dgs/home-affairs/what-we-do/policies/organized-crime-and-human-trafficking/corruption/anti-corrupti-on-report/docs/2014_acr_slovakia_chapter_sk.pdf.


V súčasnosti patrí Nadácia Pontis medzi najväčšie nadácie na Slovensku. Podporujefiremnú filantropiu, presadzuje zodpovedné podnikanie a venuje sa demokratizáciia rozvojovej spolupráci. Spolupracuje so slovenskými aj zahraničnými neziskovými or-ganizáciami, nadáciami, vzdelávacími inštitúciami, a z tejto spolupráce čerpá skúse-nosti, inovatívne nápady a know-how v oblasti podpory občianskej spoločnosti, rozvo-ja neziskového sektora, demokratizácie a rozvojovej pomoci v zahraničí.

Ako už niekoľkokrát počas svojej existencie, aj v súčasnosti stojí Nadácia pred nový-mi výzvami a musí reflektovať zmeny prostredia, v rámci ktorého sa pohybuje. Podľarespondentov, efektívne nastavenie spolupráce s podnikateľským sektorom, ale aj soštátom, sa v súčasnosti ukazuje ako kľúčová pri zabezpečení podpory a udržateľnostimimovládneho neziskového sektora. Využívanie lokálnych zdrojov, kapacít, dôkladnáznalosť lokálneho kontextu a dlhodobo budovaný vzťah na jednej strane s neziskovýmprostredím, na strane druhej s podnikateľmi a štátom, predstavujú kľúčovú úlohu prinastavovaní stratégií a vytvárania vzťahov s cieľom definovania problému a nastaveniamožností jeho riešenia.

ZÁVER

Proces fungovania mimovládnej neziskovej organizácie je zložitý, a preto nie je mož-né postihnúť na takom krátkom priestore všetky oblasti, ako partnerstvá, financovanie,politiku, stratégie, zabezpečovanie zdrojov, finančných aj personálnych, či do hĺbkyanalyzovať medzisektorovú spoluprácu. Cieľom bolo podať náhľad toho, akým spôso-bom Nadácia nastavovala stratégie a využívala poskytnuté zdroje, aby bola zabezpeče-ná udržateľnosť a efektivita MNO. Armine Ishkanian hovorí o nevyhnutnosti počúvaťhlasy tých, ktorí sú „rozvíjaní“, tých, ktorí sú „demokratizovaní“ (Ishkanian, 2004: 6).Až následne je možné poskytnúť možné alternatívy riešenia konkrétnych problémova ich aplikáciou zabezpečiť udržateľnosť a kompatibilitu s regiónom, kde boli imple-mentované.

Z môjho výskumu vyplýva, že sa Nadácia Pontis snažila skúsenosti a vedomosti zís -kané zo spolupráce s americkými partnermi a donormi implementovať na slovenské pro-stredie s využitím lokálnych znalostí a kapacít. Vďaka tomu sa v priebehu niekoľkýchrokov podarilo vybudovať pomerne pevnú sieť mimovládnych neziskových organizácií,schopných prevziať zodpovednosť za rozbehnuté programy rozvoja MNO a občianskejspoločnosti a efektívne využívať získané skúsenosti aj financie. Znalosť vývoja a stavuMNO na Slovensku umožňovala Nadácii zacielenie pozornosti na to, čo bolo nevyhnutné.Vnímala slabiny rozvíjajúceho sa tretieho sektora, ktorého bola sama súčasťou. Pri tvorbelokálnych projektov využila vedomosti nadobudnuté z projektov realizovaných v USAa zo spolupráce s podnikateľským prostredím, čím prispela k profesionalizácii tretiehosektora a vzniku udržateľných MNO.

Vývoj na Slovensku po roku 1989 môžeme charakterizovať ako dynamicky sa menia-ci v závislosti od zmien v politickej, spoločenskej a ekonomickej oblasti. Z výskumu vy-plýva, že Nadácia Pontis v tomto transformačnom období pôsobila nielen ako pasívnyprijímateľ zmien, ale aj ako aktívny činiteľ ovplyvňujúci spoločenské dianie. Od svojhovzniku reagovala a vplývala na meniace sa podmienky, ktoré súčasne formovali nasta-vovanie jej stratégií. Pri každej zmene bolo nevyhnutné rýchlo zaujať pozíciu a efek-tívne nastaviť stratégiu reflektujúcu vonkajšie podmienky. V priereze históriou Nadá-cie môžeme pozorovať, ako sa menili je hlavné ciele: počnúc rozvojom občianskej


spoločnosti a demokratizácie, cez podporu udržateľnosti, stability a profesionalizáciemimovládneho neziskového sektora u nás aj v zahraničí, až po programy podporujúcemedzisektorovú spoluprácu a zodpovedné podnikanie. Popri budovaní dôvery vočipartnerom, či už z mimovládneho, podnikateľského alebo verejného sektora doma ajv zahraničí, sa neustále kládol dôraz na inováciu a profesionalizáciu, ako základnéhybné sily a prvky udržateľnosti a kontinuity.

Sledovanie nastavovania a zmien v stratégiách Nadácie, ktorá svojou prácou vý-znamným spôsobom zasiahla do formovania mimovládneho neziskového sektora a bu-dovania občianskej spoločnosti na Slovensku, môže prispieť k pochopeniu procesusprostredkovania a aplikácie programov zahraničných donorov na lokálny kontexta prispieť k poznaniu rozvoja MNO na Slovensku.

LITERATÚRA

Brozmanová Gregorová, A. a kol. (2009). Tretísektor a mimovládne organizácie. UniverzitaMateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogickáfakulta.

Bútora, M., Bútorová, Z., Strečanský, B. (2012).Aktívne občianstvo a mimovládny sektor naSlovensku. Trendy a perspektívy. Bratislava:Včelí dom. Získané 27. apríla 2013 z http://www.vcelidom.sk/source/download/ak-tivne-obcianstvo-a-neziskovy-sektor-na-slo-vensku_trendy-a-perspektivy.pdf.

Demeš, P. (2012). Kolektívny portrét. Bratislava:Connection & Dialogue Series.

Dudeková, G. (1998). Dobrovoľné združovaniena Slovensku v minulosti. Bratislava, SPACE- Centrum pre analýzu sociálnej politiky. Zís -kané 16. januára 2014 z http://www.dejiny.sk/eknihy/gd.htm.

Fischer, W. F. (1997). Doing Good? The Politicsand Antipolitics of NGO Practices. In: AnnualReview of Anthropology, 36, 439- 464. Získa-né 28. apríla 2013 z http://isites.harvard.edu/fs/docs/icb.topic 228815.files/Week_7/Fisher%20NGOs.pdf.

Hirt, B. (2009). Tretí sektor na Slovensku po ro-ku 1989. In: A. Brozmanová Gregorováa kol., Tretí sektor a mimovládne organizá-cie. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystri-ci, Pedagogická fakulta.

Ishkanian, A. (2004). Anthropological Perspec-tives on Civil Society and NGO Developmentin a Post-socialist Context. Paper presentedat NGO Study Group Seminar ’Ethnographyof NGOs: Understanding Organizational Pro-cesses‘, Oxford, April 2004. Získané 5. mája

2013 z http://www.intrac.org/data/files/re-sources/291/Anthropological-Perspectives-on-Civil-Society-and-NGO-Development.pdf.

Landolt, P., Goldring, L., Bernhard, J. K. (2011).Agenda Setting and Immigrant Politics: TheCase of Latin Americans in Toronto. In: Ame-rican Behavioral Scientist, 55(9), 1235-1266.

Majchrák, J., Strečanský, B., Bútora, M. (Eds).(2004). Keď ľahostajnosť nie je odpoveďou.Príbeh občianskeho združovania na Sloven -sku po páde komunizmu. Bratislava: IVO.

Malová, D. (2008). Občianska spoločnosť, so-ciálne hnutia, mobilizácia a protesty na Slo-vensku. In: Sociológia, 40(4), 347-363.

Nič, M. (2007). Svet zaseknutý v čase. Rozhovorviedli M. Frišová a A. Puková. In: Občianskaspoločnosť 5, 31-42.

Ondrušek, D. a kol. (2012). Tri sektory v spo-ločnosti: konkurencia či spolupráca. In: 10kapitol o rozvoji občianskej spoločnosti naSlovensku. Arbe, S. (Ed.). Bratislava: PDCS,9- 22. Získané 24. apríla 2013, z: http://www.pdcs.sk/files/file/10_kapitol_SK_.pdf.

Pollard, A. (2004). Making the most Ethnograp-hy: bridging research and policy from insideand outside NGOs. Paper presented at NGOStudy Group Seminar ’Ethnography ofNGOs: Understanding Organizational Pro-cesses‘, Oxford. Získané 5. mája 2013,z http://www.intrac.org/data/files/resour-ces/293/Making-the-most-of-ethnography-bridging-research-and-policy-from-inside-and-outside-NGOs.pdf.

Scott, W. R. (2004). Reflections on a Half- Cen-


O AUTORKE

NATÁLIA BLAHOVÁ (*1986, Zvolen) – ukončila magisterské štúdium na Katedre et-nológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Brati-slave v roku 2012. V súčasnosti je internou doktorandkou v Ústave etnológie SAVv Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci sa zameriava na to, akým spôsobom inštitúcievplývajú na formovanie etnickej identifikácie, a to na príklade Slovákov žijúcich v ru-munskom Nadlaku. Okrem toho bola členkou riešiteľského tímu vedeckého projektuVEGA „Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel“ pod vedením zodpovednejriešiteľky Mgr. Ľubice Falťanovej, CSc. V júni 2012 začala pracovať v Nadácii Pontisako stážistka, od septembra 2012 až do súčasnosti sa podieľa na administrácii granto-vých programov a dobrovoľníckych podujatí.

tury of Organizational Sociology. In: AnnualReview of Sociology, 30, 1-21. Získané 14. ap-ríla 2013, z http://www.annualreviews.org/doi/full/10.1146/annurev.soc.30.012703.110644.

Sosin, M. R. (2012). Social Expectations, Con-straints, and Their Effect on Nonprofit Stra-tegies. In: Nonprofit and Voluntary SectorQuarterly, 41(6), 1231-1250.

DOKUMENTY Z ARCHÍVU NADÁCIE PONTISHodnotiaca analýza tretieho sektora na Slo-

vensku realizovaná FCS (1997).Nadácia pre občiansku spoločnosť slovenský

nástupca The Foundation for a Civil Society:Plán transformácie (december 1997).

Strategic Planning (2002).Výročná správa Nadácie pre občiansku spoloč-

nosť (1997).Výročná správa Nadácie pre občiansku spoloč-

nosť (1998).Výročná správa Nadácie Pontis (2004).Výročná správa Nadácie Pontis (2012).

INTERNETOVÉ ZDROJEAsignácia dane z príjmu. (n. d.). Získané 20.

januára, z http://www.cpf.sk/sk/asigna-cia-2/.

Blaščák, F. (2013, 11. 12.). Príbeh dvoch per-cent. Trend. Získaný z http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-49/pribeh-dvoch-percent.html

Kniha o využití 2%.(2006). [PDF dokument].Získané z http://www.cpf.sk/files/files/LU-DIA_LUDOM_Kniha_2perc.pdf.

Kto sme a čo robíme. (n. d.). Získané 15. mája2013, z http://www.nadaciapontis.sk/kto-sme-a-co-robime

Model asignácie 2% pre firmy ostáva v roku 2014nezmenený.(n. d.). Získané 20. januára2014, z http://www.asfin.sk/?p=762.

O Via bone. (n. d.). Získané 14. mája 2013,z http://www.nadaciapontis.sk/o-via-bone-1. Získané http://www.etrend.sk/trend-ar-chiv/ rok-2013/cislo-49/pribeh-dvoch-per-cent. html

Príloha Slovensko ku protikorupčnej správe EÚ.(2014, 3. 2.). [PDF dokument]. Získanéz http://ec.europa.eu/dgs/home-affairs/what-we-do/policies/organized-crime-and-human-trafficking/corruption/anti-corrup-tion-report/docs/2014_acr_slovakia_chap-ter_sk.pdff

106

Mgr. Lucie Čechovská, Ústav religionistiky Filozofické fakulty Masarykovy univerzity,Arna Nováka 1/1, 602 00, Brno, e-mail: [email protected]

According to some Czech academics Roma people do not have ethnic identity. The-refore the effort of state institutions to support their cultural activities and their na-tional awareness is in context of solving more burning Roma issues of social exclusionand poverty only wasting of energy and finance. This view on Roma opens up morewide discussion about Roma ethnic identities among other Czech academics andbrought to the consideration other topics such as academic representations of Romaand their influence on policy measures, relations between researchers identity andthe way they construct Roma ethnic identity and also the appropriate research me -thodology. Based on this academic discussion the paper explores the narrative me -thodology within the issue of constructing Roma city youth identities. The article isprimarily one of the outcomes of my own qualitative research however it tries to ref-lect also my long-term relations and work experiences among Roma in Czech Re -public.

Key words: Roma ethnic identity, researcher identity, narrative construction of identi-ty, qualitative research

Klíčová slova: romská etnická identita, identita výzkumníka, narativní konstrukceidentity, kvalitativní výzkum

1. VSTUP DO TÉMATU

Antropologové, sociologové, etnografové i religionisté věnující se tématům spoje-ných s kulturou, životem, historií a tradicemi lidí označovaných v kontextu Českéa Slovenské republiky za Romy (mezi většinovou laickou populací také za cigány, ciká-ny) se často ve svých textech musí vyrovnávat s problematikou kategorizování této sku-piny. V tomto kontextu píše sociální antropoložka Paloma Gay y Blasco, že je nemožnéa také nevhodné používat uniformitu v akademických textech pojednávajících o li-dech, kteří sami sebe nazývají nebo jsou ostatními nazývání „Gypsy“, „Romové“, „Gi-tano“, „Manuša“ ad.1 Musíme si tedy být vědomi role akademických textů v procesu

1 62 • 2014DISKUSIA

ETNICKÁ IDENTITA ROMŮ V AKADEMICKÝCH KONFRONTACÍCHPole etnicity jako nejasný prostor pro vstup do debaty o etnické identitě Romů

LUCIE ČECHOVSKÁ

1 V prostředí České a Slovenské republiky bychom mohli uvést označení Rom, cigán, cikán, Olach / Vlach,

107L u c i e Č e c h o v s k á

reifikace kategorií a jejich možných využívání v útlaku lidí, které se touto kategorií sna-žíme popsat (Gay y Blasco, 2008: 297-298).

Problému možných vlivů a pozic intelektuálů ve vztahu k ideologické a politické re-prezentaci Romů se věnuje také antropoložka Judith Okely. Jak autorka uvádí, role in-telektuála může v tomto ohledu zahrnovat mnoho nejrůznějších pozic, které se takév průběhu výzkumu či akademické dráhy intelektuála mohou proměňovat. Jev se uká-že komplikovanější, když si uvědomíme, že pro širší dominantní společnost a také proetnické skupiny či menšiny má práce vědců nezamýšlené důsledky. Vznik a vliv někte-rých idejí, na rozdíl od jiných, ovlivňují specifické historické faktory, neboť intelek -tuálové, autoři idejí, nejsou izolováni od politických problémů tohoto světa. Jednotlivéteorie mohou být navíc přijaty bez omezení, ale také ignorovány, zcela zkresleny ane-bo jen částečně pochopeny (Okely, 2003: 131-134).

Vztah mezi procesem sebeidentifikace jednotlivých Romů a odbornou prací vý-zkumníků, resp. výsledky jejich práce, je v mnoha případech nepřímý a vzniká pro-střednictvím reakce jednotlivců na mediální reprezentace či pedagogickou činnost,která s odbornými příspěvky pracuje, čerpá z nich, nicméně je v rámci snadnější apli-kovatelnosti a použitelnosti upravuje dle svých potřeb.2 V tom, jak intelektuálové tvořísvé akademické texty a jak jsou následně dalšími institucemi a jednotlivci využíványk reprezentaci Romů ve výukových textech, expozicích muzeí,3 mediálních obrazechatd., se odráží touhy, obavy, předpojatosti, sdílené a individuální ontologie a existen-ciální dispozice. A stejně jako současná euro-americká společnost i Romové čerpají,přispívají, přijímají a problematizují stejně amorfní neohraničený soubor zobrazovánísebe sama jako jejich sousedé – gádžové (Gay y Blasco, 2008: 298).

Následující text se věnuje vztahům mezi identitou výzkumníka a formováním etnic-ké identity Romů ve výzkumných textech. Cílem je prozkoumání aktuální diskuze tý-kající se identit Romů v českých akademických textech. V současné době můžemev české společnosti sledovat ostřejší projevy extremistických nálad, které jsou namíře-ny proti Romům. Lidé jakkoliv veřejně aktivní v oblastech dotýkající se Romů musí cit-livě zvažovat způsoby, jakými reprezentují Romy ve svých projevech. I proto je nynív českém kontextu velmi živá diskuze týkající se etnické identity Romů. Sama sev těch to diskuzích pohybuji již šest let, během nichž jsem mohla sledovat nejrůznějšístrategie utváření etnické identity Romů ve veřejných či akademických projevech. Čas-to jsou tyto strategie spojeny s českými politickými problémy nebo šířeji s politickýmiproblémy Evropské unie. Jakožto studentka doktorského programu jsem aktivní v aka-demickém prostředí, nicméně jakožto koordinátorka projektů a lektorka jsem běhemlet navázala užší přátelské i pracovní vztahy s Romy. Proto cítím závazek nacházet ta-kový způsob promlouvání o Romech, který bude podpořen vlastním empirickým vý-

rumungro, světský cigán (kolotočář) a komediant (stánkař). Ačkoliv zejména u posledních dvou označeníjde o velmi komplikované kategorie, uvádím je zde proto, že jsem se ve svém výzkumu s těmito identi-fikacemi setkala.

2 Příkladem takového zjednodušení může být studijní materiál Metodika multikulturní výchovy pro učitelezákladních škol v Moravskoslezském kraji, část I: Faktografie, Projekt Duhová škola – Multikulturní vý-chovou k otevřené a tolerantní společnosti č. CZ. 1.07/1.2.10/02.0038, projekt spolufinancován z Evrop-ského sociálního fondu a státního rozpočtu České republiky, v němž se např. téma náboženství stalo ná-strojem potvrzování iracionálního chování Romů v kontextu moderní doby. Srov. Čechovská, L. (2011),Černo-bílá hra pro výchovu k multikulturní společnosti. In: Bulletin Muzea romské kultury 20, 197-200.

3 V tomto kontextu upozorňuje Gay y Blasco na obraz kočujících Romů v souvislosti s reprezentací Romův polských a rumunských muzeích. Tento obraz je postaven na kontrastu mezi kočujícími Romy a venkovskýmobyvatelstvem, které je historicky a dědičně spojeno s půdou. Tento kontrast je pak podpořen reprezentacínárodního obyvatelstva jako etnicky homogenního s tím, že jejich vazba na půdu je neměnná a trvalá.Zatímco Romové jsou vnímáni jako cizinci věčně v pohybu, což je zbavuje nároku na práva a svobody.

108 D I S K U S I A

zkumem a také znalostí možných důsledků nejrůznějších teoretických přístupů. Pro-zkoumání aktuální diskuze týkající se utváření etnické identity v akademických tex-tech mi v mnohém osvětlilo nejasnosti, na které jsem ve svém výzkumu týkajícího seformování etnických identit romské mládeže v městském prostředí narážela. Díky tétodiskuzi a na základě ní vzniklým nejasnostem jsem také našla obhajobu pro volbu na-rativního přístupu v kvalitativním výzkumu.4 V tomto ohledu je cílem předkládanéhotextu také zvážení narativního přístupu v tématu formování etnických identit.

2. VLASTNÍ TERÉNNÍ VÝZKUM

„...Teď ti já řeknu něco k celé této věci ohledně cigánů. Poslouchej. Ještě než jsem začal hrátv kapele, tak jsem byl registrovaný na úřadu práce a chodil jsem si pro sociálku. Ta ženská,která mě měla na starosti, měla jeden den asi blbou náladu nebo co. Zničeho nic začala předvšema, že Romové mají všude zelenou, že mají samé výhody jenom proto, že jsou Romové.Cigáni, kteří tam byli, na ni nadávali sprostě. Já jsem tam vešel a říkám jí, co se vám dneskastalo. A ona že, vy jste Rom? Já na ni, no jsem a co. A jak mi vyplácela peníze, tak řekla, no takse podívejte, jaké máte výhody. Řekl jsem jí, paní podívejte se do občanky, co tam mám napsa-né. Mám tam napsané, že jsem emigrant? Já jsem se narodil v Brně. Jsem občan České repub -liky stejně jako vy. Chci, aby se na mě vázaly stejné zákony jako na všechny ostatní. Přestaňtemě srovnávat s tím, tím nebo tím. Přestaňte mě říkat, co jsem a nejsem. A proto ti říkám, žemě už štve poslouchat o nějakém romském muzeu,5 o tom, že jsme z Indie, že Romové toa Romové tamto. Maďarští, slovenští, olašští cigáni, každý má úplně jiné zvyky. Já jsem vy -rostl v Brně, část rodiny mám na Slovensku v osadě v Rudňanech. Já bych tak ale nemohl žit,tak jak žijou oni...“(Přepis rozhovoru s Romanem, 20. listopadu 2012, Brno)

Výpověď Romana žijícího v Brně demonstruje v mnohém problémy, se kterými sejednotliví Romové nejen v České republice každodenně setkávají, a které souvisí s vy-jednáváním vlastních osobních a kolektivních identit. Jen v tomto krátkém přepisu lzezachytit několik sebeidentifikací, ať už konkrétních pojmenování – Rom, cigán,6 občanČeské republiky, občan Brna – tak těch, jejichž významy je nutné hledat v širších sou -vislostech a prostřednictvím vhodných konceptů. V tomto kontextu hovořím o problémusebeidentifikace prostřednictvím kategorie Já či vztahu kategorií Já-Oni, My-Oni.

Výpověď Romana v úvodu má v rámci tohoto textu ještě další význam. Ten je dán šir-ším kontextem samotného rozhovoru, ve kterém byla tato část výpovědi zaznamenána,a který se týkal debaty ohledně reprezentace Romů v médiích, obrazu Romů, kterývzniká v rámci práce Muzea romské kultury, tedy v rámci výzkumné, publikační čin-nosti a prostřednictvím toho také v rámci stálé expozice muzea a práce pedagogů. Od-

4 Text vychází s podporou děkanského grantu Filozofické fakulty Masarykovy univerzity MUNI/21/CECH/2013.

5 Roman hovoří o Muzeu romské kultury, kterému mnoho Romů i neromů říká „romské muzeum“a spojují ho jak v pozitivním, tak v negativním slova smyslu s představou instituce, která patří jenom Ro-mům a oni z ní mohou čerpat různé výhody – např. materiální nebo finanční. Pro mnohé Romy na mu-zeum napojené představuje také symbolický zdroj, ze kterého čerpají při konstrukci vlastní identitya to buď tím, že se vůči němu vymezují nebo se o něj opírají.

6 V textu používám označení: „Rom“ s velkým písmenem jakožto pojmenování příslušníků etnické men-šiny; „cikán/cigán“ s malým písmenem jakožto exonymum, označení, které bylo skupině přidělenoz vnějšku; „neromové“ s malým písmenem jakožto označení pro ty, kteří nejsou Romové, tzn., všichnine Romové, nejedná se tedy o označení příslušníka žádného konkrétního etnika. Pokud se v textu objevínapř. označení rom s malým písmenem nebo Cikán s velkým písmenem, jde o formu, jíž použili autořitextů, které cituji – viz např. Viktor Elšík, analytické kategorie rom vs. Gádžo.


mítání faktu, že Romové pocházejí z Indie, nepřijímání instituce muzea, která v názvunese spojení „romská kultura“, je v případě Romana jen jiným způsobem vyjádření po-citu ztráty možnosti osobně odpovědět na tíživou otázku „kdo jsem?“. Kvalitativní určení této otázky jakožto tíživé nevyplynulo z mého vlastního pocitu při mnohýchrozhovorech s jednotlivci. Vyplynulo z reakcí mnohých Romů na moji základní zdvoři-lostní otázku „sar sal?“ – „jak se máš?“. Odpovědi v podobě emocionálního převyprávě-ní nejrůznějších situací, ve kterých opakovaně řešili střetávání toho, „kdo jsem“ s tím,co si o mě myslí jiní, byly velmi časté. Tlak, který je od zdvořilostní otázky dovedlk těmto reakcím, mi dovoluje označit problematiku sebeidentifikace Romů za otázkupro mnohé Romy tíživou.7

Tento předpoklad spolu s formováním mého zájmu o sebeidentifikaci Romů se začalv mém výzkumu ukazovat již v rámci prvního rozhovoru s dospívající romskou dívkouDanou z Brna. V rámci analýzy získaných dat se ukazovalo, že způsob, jakým Danapřistupuje k zacházení s kategoriemi „já“ a „my“ není navázán na identifikaci sebe sa-ma či kolektivu vrstevníků jakožto Romů. Kategorie „já“ je v jejím vyprávění spojenas negativními emocemi, zatímco kategorie „my“ se objevuje tam, kde jsou situace pro-pojeny s pozitivními emocemi. V tomto ohledu lze sledovat, jak Dana pozitivně hodno-tí aspekt sdílení ukrytý v kategorii „my“. Přičemž pozitivní emoce spojené se sdílenímsituací se v Danině vyprávění objevují také v rámci kolektivů, v nichž jsou jak Romové,tak neromové.

Použila-li Dana ke své identifikaci kategorii cigánka, stalo se tak v reakci na moji otáz-ku, v níž jsem použila kategorii Romka. Nicméně u použití kategorie cigánka docházelok tomu, že Dana ztišovala hlas nebo se v jejím vyprávění před vyslovením této kategorieobjevila pomlka. Také někdy pootočila hlavu směrem k ostatním lidem, kteří seděliv kavárně, kde zmíněný rozhovor probíhal. Kategorii Romka použila Dana pou ze v těsnénávaznosti na otázku, v níž jsem jednou tuto kategorii použila já. Tato sebeidentifikacese tedy pro Danu zdá být spíše cizí. Otázce, v níž jsem se Dany doptávala na významtoho, co pro ni v konkrétní situaci znamenalo být Romkou, předcházela interpretace si-tuace, v níž se respondentka snažila vysvětlit důvod nesdílení s kolektivem na SŠ:8a

„já: a proč si myslíš, že to tak bylo?Dana: Tak na celý škole byli, jak to mám říct, samí _ _gádže2 bílí (S), jo bez urážky, jakože tak a já jsem tam byla asi jediná (cigánka1) (P), jo a ještějeden (kluk tam byl cigán1) (P) a on se tam vyučil a potom tam udělal maturitu _ _ _já: hmm _ _takže v tu chvíli, prostě, máš pocit, že šlo o to, že ty jsi Romka a oni ne.(Přepis rozhovoru s Danou, 5. ledna 2013, Brno)

Dana tedy použila kategorii cigánka, což jí samotnou není přijímáno bez problémůvzhledem ke ztišení, zhrubnutí hlasu a následnému pousmání. Když došlo v mé ná-sledné otázce k záměně kategorie cigánka za kategorii Romka, Dana pokračovala v re -akci na toto označení takto:

Dana: Já jsem se necítila, že jsem Romka, já jsem to brala normálně_8b

7 Během svých pracovních zkušeností a zejména v posledním roce činnosti jsem byla součástí rozhovorůs Romy na nejrůznějších sociálních, ekonomických i společenských statusech – nezaměstnaní, pobírajícísociální podporu, se základním vzděláním, studenty SŠ, VŠ, pracujícími Romy, podnikateli, umělci ad.

8a Transkripční abeceda: já – tazatelka, Dana – respondentka, _ _ – střední pauza, kolem 4-5 s., Tučný textčíslo– změna intonace – hrubší hlasstupnice 1-3, Tučný textčíslo – změna intonace – zvýšení hlasustupnice 1-3, P– potichu, (S) – smích, _ _ _ – pauza dlouhá, kolem 5 a více s., hmm – citoslovce souhlasu.

8b Transkripční abeceda: Podtržený text – řečeno rychle, bez přemýšlení; _ – pauza krátká, kolem 2-3 s

110 D I S K U S I A

Dana tedy s kategorií Romka zachází spíše jako s kategorií připsanou jejím okolím.Na základě této ukázky lze vést úvahu nad tím, že v situacích nesdílení, které jsou pro-vázané negativními emocemi, Dana používá pro sebeidentifikaci kategorii cigánka,kterou ovšem v kontextu rozhovoru a v přítomnosti dalších lidí v kavárně vnímá prob -lematicky. Na základě okolností, v nichž tuto kategorii použila, se dá říci, že ji použilas vědomím jisté stigmatizace. Na druhé straně mnou použitou kategorii Romka, kterouDana přijímá pouze dočasně a v těsné návaznosti na použití této kategorie v otázce,vnímá spíše jako připsanou. Jsou-li situace sdílené, s pozitivními emocemi, Dana nemápotřebu k sebeidentifikaci používat tyto kategorie. V těchto momentech používá Danatřetí osobu množného čísla „my“. Nedochází k označení sebe sama jako cigánky. Ve vy-právění používá spojení „my holky; kamarádky; jsme na dvě skupiny; máme se více rá-di ta jedna polovina“ apod., přičemž vymezení „my“ není definováno „cigánstvím“ ne-bo „romstvím“, ale pouze samotným pozitivně hodnoceným aspektem sdí lení.

V kontextu vlastních postřehů z terénního výzkumu jsem se sama začala ptát naotázku, do jaké míry odborná činnost, terénní výzkumy a jejich výsledky reflektujítlak, který mnoho Romů pociťuje v otázce sebeidentifikace, a který je pro výsledkymnoha výzkumných problémů důležitý. Společně s tím jsem v důsledku zacházenís etnickou kategorií Romka, cigánka v rozhovoru s Danou začala uvažovat nad tím, jakapriorní zasazení výzkumu do rámce etnické identity ovlivňuje výsledné poznatkya jak je etnická identita Romů v rámci prací akademiků konstruována.

Vrátím-li se s ohledem na slova Judith Okely a na vlastní postřehy z terénu zpět k li-teratuře, která formovala jak mé poznatky o Romech, tak má vliv na formování akade-mického a zprostředkovaně také mediálního či politického diskurzu o Romech, lze septát, jaké diskurzy tyto texty odrážejí? Co umožňují vidět a co naopak znemožňují vní-mat a pochopit? Ukotvení mnoha akademických textů do roviny problémů souvisejí-cích s etnickou identitou otevírá úvahy o tom, zda se umístěním Roma do kategorie et-nické minority9 nedopouštíme symbolického vytláčení z jiných semantických políidentifikace. Příkladem může být výpověď Romana v úvodní pasáži této kapitoly, v nížsám reflektuje vytlačení pro něho v tu chvíli mnohem důležitějších sebeidentifikací ja-kožto občana České republiky či obyvatele Brna. Otázkou je, co toto symbolické vytlá-čení jiných identifikací v důsledku etnické identity znamená pro ty, kdo se tohoto sym-bolického vytláčení dopouští nebo se na něm podílí.10

3. AKADEMICKÉ PRÁCE A FORMOVÁNÍ ETNICKÉ IDENTITY ROMŮ

V českém prostředí se výrazněji do tématu konstruování identit Romů zapsala dis -kuze vedená mezi některými plzeňskými antropology, zejména Markem Jakoubkem najedné straně a politologem Pavlem Baršou na straně druhé. Jejich názorové střety lzesledovat ve studiích, které jsou součástí sborníku Romové a Cikáni – známí i neznámí(Jakoubek, Budilová, 2008), a také v článku Pavla Barši Konec Romů v Česku uveřejněného

9 Etnická identita je v tomto ohledu pojímána jako kategorie pro analýzu. Srov. Szaló, Hamar, 2006: 246.10 V této souvislosti lze zmínit řešení situace kolem pokusu vystavět památník romským obětem holocaustu

v místě bývalého sběrného tábora v Letech u Písku. Veřejná paměť je v rámci evropských společnostídůležitým znakem a symbolem sounáležitosti. Odmítnutí výstavby památníku romského holocaustumůže být proto snadno chápáno jako zabránění Romům v tom, aby přináleželi k národu. Tento pohledpak podporují nejrůznější reprezentace Romů, v nichž jsou neustále zobrazováni mimo oblast danéhonároda. A jsou spíše než jako jeho subjekt vnímáni jako předmět jeho kontroly a ovládání. Srov. Gayy Blasco, 2008: 300.


v Lidových novinách (Barša, 2005). Do této diskuze se zapojili také další autoři z řad ro-mistů, např. Viktor Elšík, jehož článek vyšel v tištěné podobě v Literárních novinách (El-šík, 2005). V této diskuzi se otevírají důležité metodologické problémy spojené s výzku-mem identit Romů, na které jsem postupně narazila také ve svém výzkumu a díky kterýmjsem byla nucena přehodnocovat vlastní postupy i postoje.

Diskuze mezi těmito akademiky byla podle Viktora Elšíka vyvolána tezí plzeňskýchantropologů o tom, že v souboru kolektivních identit nositelů kultury tradičních, pří-padně sociálně vyloučených romských enkláv, v nichž v České republice a na Sloven -sku žije značná část populace označované většinovým obyvatelstvem jako Cikáni neboRomové, chybí identita etnická. Viktor Elšík však spatřuje problém ve způsobu, jakýmautoři Marek Jakoubek a Tomáš Hirt používají kulturně reprodukované sociální kon-strukty etnicity a národa. Podle Elšíka autoři nedoceňují analytickou hodnotu tohotokonceptu a opomíjí vnitřní aspekty etnické konstrukce. Nezajímá je, jak etnicitu kon-struují a reprodukují její řadoví nositelé v běžné interakci se členy ostatních skupin i sečleny skupiny vlastní. Pozornost věnují výlučně etnickým konstrukcím vloženýmz vnějšku a tento důraz na vnější momenty pak také nutně vede k nedůslednosti v roz-lišování mezi etnicitou a nacionalismem.11 Jakoubek s Hirtem podle Elšíka přehlížejíjasné projevy romské kategoriální etnicity. Jde o podobu etnicity, jež se projevuje v od-lišných strategiích při vnitroskupinové a meziskupinové komunikaci a v užívání stan-dardizovaných kontrastivních kategorií. Takovou kontrastivní kategorií je napříkladrom vs. gadžo, ale patří sem také etnické stereotypy a podobně. Podle Elšíka autoři pře-hlížejí také kontextuální charakter etnicity, a tím i situačně podmíněné projevy etnickéorganizace u Romů. Popírají takové organizační propojování Romů, například při hle-dání práce v zahraničí nebo v kontextech solidarity v nouzových situacích, ke které mudochází právě na základě jimi sdílené etnické kategorie, a to bez nutné přítomnosti in-dividuálních vazeb. Takové propojování se sice uskutečňuje jen ve specifických, nikolikaždodenních situacích, to však neznamená, že ho lze oprávněně ignorovat (Elšík,2005). Příkladem takového propojování může být také formulování alternativníhoromství, vytvářeného na základě křesťanských hodnot u některých vznikajících baptis-tických romských skupin (Vávrová Mašková, 2011: 124).

Elšík vytýká autorům statický pohled na koncept etnicity. Jak sám píše, v jejich pra-cích nenajdeme ani slovo o tom, že etnicita je reprodukována v sociálních interakcích,že je vyjednavatelná a do určité míry manipulovatelná. Etnicita nevychází z objektivněpřítomných kulturních rozdílů, ale ze sociálně relevantních kulturních rozdílů, a vý-běr a aktivace těchto sociálně relevantních rozdílů je částečně závislá na kontextu so-ciální interakce. Jakýkoliv pokus o intenzionální definici jakékoli etnické skupiny jemožný jen za cenu odhlédnutí od situační dynamiky mezietnické komunikace. Je jistěužitečné vyjasnit si, která kritéria mohou být relevantní při konstrukci etnicity té kteréskupiny a která nikoli, nic to ale nemění na faktu, že apriorní kombinatorika kritérií ne-nahradí závěry vyplývající z kvalitativního výzkumu meziskupinové sociální interak-ce. Takový výzkum však Jakoubek s Hirtem neprovádějí. Relevanci romské etnicitypodle Elšíka popírají bez uskutečnění jakékoli empirické studie o etnicitě (Elšík, 2005).

Ke kritice statického pojímání konceptů v práci Jakoubka a Hirta se přidává také po-litolog Pavel Barša. Podle něj by se autoři měli přiklonit k dynamickému konceptu kultury,

11 Jakoubek s Hirtem uvádějí, že v souvislosti s chybějící etnickou identitou Romů jejich kultura neumožňujeexistenci národnostně definovaného společenství a projekt romského národa je navíc v rozporu se sou-časnou denacionalizací společenskovědního diskurzu. Zároveň komunitaristický důraz tohoto projektuje podle Jakoubka a Hirta nebezpečným východiskem pro politiku občanského státu. Srov. Jakoubek,Poduška, 2003; Jakoubek, Hirt, 2004.

112 D I S K U S I A

s nímž pracuje hermeneutické a interakcionistické křídlo sociální antropologie. V tomtoproudu reprezentovaném např. Fredericem Barthem se etnická identita konstruuje spíšenež z nějakého do sebe uzavřeného kulturního kódu z procesů odlišování od jinýchidentit – z interaktivního nastolování a udržování kulturních dělítek mezi „my“ a „oni“.Podle tohoto křídla antropologie je každá skupinová kultura definována svými interak-tivně nastolovanými hranicemi, a nikoliv do sebe uzavřeným systémem. Zatímco Ja-koubkem a Hirtem systémově pojatá kultura nemá jinou možnost, než se buďto repro-dukovat ve své stejnosti, nebo zaniknout, interaktivně pojatá kultura podléhá neustálémutaci. Některé její rysy se rozkládají, jiné se uchovávají v odlišné podobě. Některéprvky cizích kultur jsou osvojeny, jiné naopak zavrženy jako cizí. Hranice kulturya identity se podle okolností zužují či rozšiřují. Jakoubek podle Barši mate své čtenáře,navozuje-li dojem, že jedinou „vědeckou“ alternativou „mýtického“ pojetí Romů je ana-lýza jejich kulturní identity systémovým způsobem. Opačné křídlo sociální antropologiepodle Barši nabízí daleko užitečnější metody popisu možnostmi, před nimiž stojí oby-vatelé slovenských romských osad i jejich potomci v chudých čtvrtích českých měst.Tyto alternativy se nepředstavují pouze v absolutistické podobě „buď“ a „nebo“, ale takéjako možnosti uzpůsobování, křížení a proměny (Barša, 2005).

K metodologickým výtkám, které ze strany Elšíka a Barši proudí ke křídlu plzeň-ských antropologů, je nutné dodat, jaký je obecnější kontext všech těchto debat. Dis -kuze o etnicitě mezi těmito autory má do určité míry souvislost i s tím, jak přistupují tito autoři k politickému řešení vztahu Romů k většinové společnosti. Jejich argumen-tace odráží širší myšlenkové pozadí a politické postoje, které mají reálné dopady na ře-šení některých společenských problémů definovaných v rámci dichotomie Romové vs.majoritní společnost.

Pavel Barša odkazuje svou kritickou statí ke dvěma sborníkům editovaných v jed-nom případě Markem Jakoubkem a Ondřejem Poduškou, v druhém Markem Jakoub-kem a Tomášem Hirtem. Podle Barši v nich převládá teze, že většinová společnost a jejípolitické instituce by měly přestat podporovat utváření umělé etnické kultury českýchRomů a místo toho začít potírat kulturu chudoby, která kvete v zónách sociálního vy-loučení. Jde tedy o to, že řešení problémů spojených se soužitím Romů s většinovouspolečností není spojeno s jejich etnickou identitou, ale jde o problém sociální. Stát mátedy namísto podpory kulturní emancipace Romů přejít do programů překonávání kul-tury chudoby – multikulturalismus má být nahrazen sociální prací. Podle Barši jde aleo nahrazení jedné jednostrannosti druhou. Jak Barša uvádí, sklon redukovat otázkusoužití většiny s menšinou na český rasismus a vidět jediný všelék v podpoře kulturnía politické emancipace „romského etnika“ či dokonce „romského národa“ je nesporněškodlivý. Na druhé straně úplné popření kulturního a symbolického aspektu vylouče-ní, k němuž tíhnou někteří autoři plzeňské skupiny, jen nahrazuje jednu jednostran-nost jinou. Je prostě faktem, že stigmatizace a každodenní zneuznání určité skupinyčeských občanů jakožto Romů výrazně snižuje jejich životní příležitosti i jejich sebeúc-tu, bez níž není možné pokoušet se úspěšně o zapojení do společnosti. Z druhé stranyje české národní vědomí navzdory občanskému duchu naší ústavy stále převážně vě-domím etnickým, a tedy předem vylučující ty, kteří jsou (lhostejno zda právem či ne)identifikováni jako „jiné etnikum“. Pokouší-li se někteří z tohoto „jiného etnika“ po-tvrdit své stigmatizované romství, je to jedna z legitimních strategií sebe obrany. A otáz-ka po kulturní pravosti takové identity je morálně a politicky irelevantní. Těmito námit-kami Pavel Barša dospívá ve svém textu k obhajobě politiky multikulturalismu. Úspěchtéto politiky je podle Barši podmíněn tím, že bude tato politika používat interakcionis-tického a dynamického konceptu kulturní identity a bude chápána jako koncepce


integ rační, nikoliv segregační. Pozitivní přijetí původně stigmatizované identity mápodpořit individuální sebehodnocení jejích nositelů a umožnit tím jejich aktivní zapo-jení do sociálního života. Motivace takového multikulturalismu tedy není komunitaris-tická, jak tvrdí Hirt, ale individualistická: jeho nejvyšším dobrem není rozvoj a uznánízvláštní skupinové kultury, ale nediskriminace, rovná práva a reálné rovné příležitostijejích nositelů. Uznání jejich skupinové odlišnosti je pouze prostředkem k tomuto cíli(Barša, 2005).

Jak lze vidět, širší kontext diskuzí o etnicitě Romů je spojen také s odmítáním či ob-hajobou určité podoby politiky multikulturalismu. Odmítání etnické identity spojenés nárokem některých Romů na budování romské národní emancipace je ze stranyplzeňských autorů zjednodušeně řečeno pojímáno jako odmítnutí politiky, v níž státneřeší skutečný problém Romů s chudobou a sociálním vyloučením, ale namísto tohopodporuje jen výraznější skupinu Romů – jakousi elitu, která se prohlásila za romskoureprezentaci. Barša v tomto ohledu odmítá striktní jednostrannost pohledu plzeňskýchautorů s ohledem na právo jedince potvrzovat svou stigmatizovanou identitu s cílemzvýšit tak svoje individuální sebehodnocení, které je předpokladem aktivního zapojenído sociálního života.

V souvislosti s těmito debatami jsem se sama ocitla uprostřed diskuze dvou romskýchaktivistek pořádajících v současné době akce proti tzv. protiromským pochodům.12 Sou-časně jsem také byla přítomna debat a názorových střetů na tyto akce mezi různými je-dinci a skupinami. Komplikovanost těchto názorů s ohledem na to, jak sami sebe daníjedinci identifikují, mi nedovoluje říci, že se tyto názorové střety odehrály mezi Romya neromy nebo mezi Romy vzdělanými a nevzdělanými, nebo mezi romskou elitou a ji-nými skupinami. Každý jedinec zapojený do těchto debat vyjasňoval svůj názor na tytoakce v souvislosti s tím, kdo je, jakou činnost vytváří a také v kontrastu s tím, co si myslí,že reprezentuje pro okolní společnost tím, že jej tato společnost pravděpodobně vnímájako Roma nebo proromského aktivistu. Když se mě později ptali přátelé na to, proč kdyžse organizují takové romské protiakce, není nikdo, kdo by politicky reprezentoval Romy,vyjádřil požadavky a zároveň delegoval požadavky na Romy ze strany samosprávy, mu-sela jsem jim říct, že na to, abychom rozkryli tento problém, bychom potřebovali prostor,do něhož bych pozvala zúčastněné a prostě bych je nechala hovořit. Jakékoliv pokusyo shrnutí stran na skupinu bojující o národní emancipaci či skupinu odmítající národníromskou identitu prostě nebyla z mé strany možná.

I v případě dvou romských aktivistek, které spolu diskutovaly o spolupořádané akcina podporu romské hrdosti,13 se nakonec ukázalo, že jedna z nich je motivována k tétoaktivitě proto, že ačkoliv jeden z jejích rodičů byl Rom, nevyrostla mezi Romy a nyní sesnaží tuto identitu budovat svou aktivní veřejnou prací pro Romy. Stejně jako u sebe na-chází základ pro svou aktivitu v potlačené romské identitě, staví tuto identitu jako základa východisko pro všechny ostatní Romy. Druhá z těchto aktivistek se za Romku považuje,vyrostla mezi Romy na Slovensku a jako sociální pracovnice pracovala mezi Romy více jakdeset let. Ve své práci však zásadně reflektuje české zákony a práva, která pro každého

12 Jedná se o pochody či demonstrace probíhající v oblastech, kde v převážné většině žijí Romové. Tytoakce pořádají nacionalisté a v hojné míře se začaly konat od roku 2011, kdy bylo české hospodářství za-saženo krizí. V roce 2013 se nejsledovanější akcí staly střety na sídlišti Máj v Českých Budějovicích. Poténásledovaly pochody ve Vítkově, Ostravě, Duchcově, Jičíně, Plzni, Brně, Děšíně, Varnsdorfu. Skupinaromských i neromských aktivistů začala reagovat na tyto pochody tzv. protiakcemi. Vždy, když bylohlášen pochod nacionalistů, uspořádali v rychlosti akci pro místní převážně romské obyvatele s cílemuklidnit je, upozornit na situaci atd.

13 Roma pride je tzv. pochod romské hrdosti. Akce je celoevropsky koordinována sítí European GrassrootAntirasist Movement.

114 D I S K U S I A

jedince žijícího v této společnosti plynou. Její účast na akcích proti tzv. protiromskýmpochodům je proto motivována tím, že jde o vytváření prostoru, v němž může lidempředat informace o právech a také povinnostech vůči společnosti, jejíž jsou součástí.V tomto kontextu se tyto dvě ženy, ačkoliv spolupracují na stejných akcích a z pohledu„třetí strany – jinými Romy, neromy, médii atd.“ reprezentují stejnou skupinu, často po-hádaly o způsobu, jakým tyto akce dělat. A v některých případech musela jedna či druhápotlačovat vlastní způsob identifikace s touto akcí ve prospěch té druhé.14

Lada: Ona už mě někdy tak sere2(S)Já: Tak proč to děláš?Lada: Já vím, proč to dělám _ Je to něco, na čem pracuju už dlouho a co si myslím, že lidi po-třebují _ _ Oni potřebují mít informace_ A i když mě štve, tak ona má svoje kvality, které těmakcím přináší, chápeš _ _ Takže když začne to svoje a já vidím, že už to s ní nevyjednám, takse stáhnu a řeším si to po svém(Přepis rozhovoru s Ladou, 20. října 2013, Brno)

Těmito postřehy se vracím k požadavku, který formuluje Viktor Elšík a který souvisís kvalitativním výzkumem meziskupinové sociální interakce. Na základě kvalitativníchdat, které jsem získala během několikaleté terénní práce, jsem dospěla k předpokladůmsvého výzkumu, v nichž se nelze opírat ani o odmítání etnické identity Romů, ani o jejípřijetí jako základu konstruování osobních identit. Diskurz etnických identit mě vždyv debatách vedl buď na jednu nebo druhou stranu. A téměř vždy byly tyto debaty buďotevřeně nebo skrytě motivovány snahou najít řešení palčivých společenských problémů,které se navíc vždy definovaly v dichotomii „majoritní společnost“ vs. „nějaká menšina– etnická, sociálně vyloučená ad.“. Na mé úvahy, jak se vyrovnat s těmito kategoriemia s pastí, kterou pro mě vytvářejí, měl vliv v neposlední řadě také text Eleonóry Hamara Csaby Szaló o formování etnických identit (Szaló, Hamar, 2006).

Jak uvádějí ve své práci, pole etnické identity je rozděleno do segregovaného prostoru„my“ (majoritní společnost) a „oni“ (minorita). Tyto prostory nejsou pouze segregované,ale také hierarchicky uspořádané. Tato hierarchie je legitimizována tím, že reinterpretujemeidentitu dominantních v pseudo-demokratickém konceptu „majoritní společnosti“ (Szaló,Hamar, 2006: 249). Do tohoto konceptu, který je v podstatě pseudonymem pro českou ná-rodní identitu, mohou být na druhou stranu zase vtlačováni jedinci, kteří by sami sebetakto neidentifikovali. Příkladem mohou být politické debaty v médiích, v nichž je tentokoncept majoritní společnosti používán jako měřítko toho, co se má a nemá vyžadovat pominoritních skupinách. Kdo ale ve skutečnosti představuje tato měřítka majoritní společ-nosti? Za jakou většinu promlouvá ten, kdo používá koncept „majoritní společnosti“? Častomůže být tímto konceptem obhajován názor či potřeby skupiny, která je menší než většinav dané společnosti. V konkrétním daném kontextu vyjednávání se totiž majoritní a minoritnískupiny mohou proměňovat s ohledem na situaci, která teprve poskytuje měřítka pro kvan-titativní určení majoritní vs. minoritní skupiny.

Slovy Szala a Hamar, smysl pro etnicitu pravděpodobně bude ve středoevropskýchspolečnostech i nadále přítomen, avšak stále existuje možnost, že etnokulturní identitadruhých bude v určitých situacích rozpoznávána, ale ignorována. To je možné díkyskutečnosti, že mohou existovat sociální interakce, v nichž se vytváří pouto solidaritymezi aktéry různých etnokulturních identit například na základě sdílené víry v mož-

14 Transkripční abeceda: já – tazatelka, Lada – respondentka, _ _ – střední pauza, kolem 4-5 s., Tučný textčíslo– změna intonace – hrubší hlasstupnice 1-3, Tučný textčíslo – změna intonace – zvýšení hlasustupnice 1-3, P –potichu, (S) – smích, _ _ _ – pauza dlouhá, kolem 5 a více s., hmm – citoslovce souhlasu.


nost vybudovat bohumilý a ctnostný pozemský svět či v přítomnost dobrých a zlýchduchů v každodennosti, na základě sdílené nenávisti vůči subjektům nerespektujícímdané slovo nebo vůči cizím okupantům, na základě sdíleného přesvědčení o hodnotěindividuální svobody či rodinného života, sdíleného nadšení pro určité sporty či spor-tovní kluby atd. Jinými slovy, ve společnosti jsou přítomné i jiné smysly pro diferencea distinkce, které utvářejí jiné než etnokulturní formy sociálních identit. Existují insti-tuce a diskurzy, v nichž jsou etnokulturní distinkce přepsány sociálními identitami za-loženými na občanství, národě, náboženství, genderu, rodině, příbuzenství, regionu,povolání, vzdělání, politické ideologii a počestnosti. Otázkou ovšem zůstává, zda do-minantní instituce a diskurzy budou dávat přednost smyslu pro etnicitu před jinými so-ciálními identitami (Szaló, Hamar, 2006: 260-261).

4. NARATIVNÍ KONSTRUKCE IDENTITY ROMSKÉ MLÁDEŽE

S ohledem na předpoklady výzkumu, které se formovaly v průběhu mého fungovánís Romy a mezi Romy, jsem se snažila diskurzu etnické identity v počátcích vyhnout.Dalším motivem, který mě přiměl uvažovat nad otázkou smyslu pro etnicitu a jejím vy-rovnáváním se v metodologii výzkumu, se stala potřeba Romů být slyšet demonstrova-ná výpovědí Romana. Postupně se mi jako puzzle poskládala obhajoba narativního pří-stupu, který jsem si nejdříve zvolila dosti intuitivně, aniž bych promýšlela hlubšísouvislosti. Najednou se ale v kontextu získaných dat představených výše a také dis -kurzu etnické identity, který je demonstrován diskuzí mezi akademiky, začal v mémpřípadě ukazovat smysl narativního přístupu celkem jasně. Snaha být co nejvíce symetrická k potřebě Romů být slyšet, porozumět lidem, s nimiž jsem denodenně v in-terakci, stále více se rozpadající kategorie a koncepty, s nimiž jsem do této doby ucho-povala tématiku Romů, a to zcela v souladu s etnickým kategorizováním a identifiková-ním jejich života a v neposlední řadě nekonzistentnost, která se začala projevovat jakozásadní faktor v životě vlastního výzkumu15 – to vše přispělo k volbě narativního pří-stupu ve zkoumání identit romské mládeže.

Také zmíněná nekonzistentnost a problém, jak ji zahrnout do výzkumu, se taktéždíky citlivosti k datům, kterou narativní přístup umožňuje, vyřešil. Ve stále měnícím sesociálním uspořádání skupin mládeže lze s touto nekonzistentností pracovat v rámcivyprávění jedinců. Narativní výzkum je schopen rozvinout hlubší porozumění per -spektivy respondenta. Skrze vyprávění svých zkušeností v příběhu jedinec reflektujesvé zkušenosti tak, že vybírá ty aspekty, které považuje za důležité a dává jim řád ko-herentního celku. Tím, že je oceňováno individuální narativum v rámci svého kontextua není rozdělováno a seskupováno s ostatními za účelem získat obecná stanoviska,jsou uchovávána určitá specifika a individuální jednání a záměry. To nabízí přístup,který uznává komplexicitu života bez snahy ho redukovat (Warham, 2012: 78).

S ohledem na problém diskurzu etnicity i na potřebu Romů být slyšet můžeme říci,že narativní metodologie nám umožňuje konstruovat reality alternativní od dominant-ních narativ, v nichž je většinou jen velmi malý prostor pro jednání. Jak píše Kate War-ham, domnívám se, že narativní přístup mi umožňuje naslouchat a mladým lidem a dě-

15 Problém nekonzistentnosti ve výzkumu se týká především jedné poznámky v zápiscích z terénu – mámpocit, že se mi všechno mění před očima. Neustálá proměna v terénu, změny ve skupinách mládeže,o které se opíral můj výzkum, mě přiměly zohlednit tento faktor nekonzistentnosti jako jeden ze stěžej-ních prvků výzkumu. K potvrzení tohoto aspektu přispěl také výzkum Jany Vávrové Maškové, která po-pisuje podobné nezdary s hledáním konzistentní skupiny respondentů. Srov. Vávrová Mašková, 2011: 124.

116 D I S K U S I A

tem umožňuje přinášet relevantní témata a problémy do naší diskuze spíše než přizpů-sobovat jejich hlasy mému zájmu. Narativa nabízejí možnost slyšet a sdílet bohaté al-ternativní příběhy nejen mladých lidí, což je důležité zejména v případech, kde u tě-chto lidí ve společnosti převládají narativa negativní (Warham, 2012: 85).

Výše zmíněný aspekt lze sledovat na vyprávění Alice, která svůj životní příběh struk-turovala kolem momentu, jež sama pojmenovává:

„začala jsem věřit v Boha, začala jsem se modlit“16

Tento moment ve vyprávění týkající se jejího vstupu do sboru věřících, když jí bylodvanáct let, ovlivňuje a prostupuje další vyprávění životního příběhu a je současněoptikou, skrze kterou Alice hodnotí život před tím, než „uvěřila“ a se kterou se také dí-vá do budoucnosti. Ve vyprávění lze také sledovat, do jaké míry je řád života Alice předmomentem „uvěřila jsem“ v souladu či nesouladu s řádem života po tomto veřejnémdeklarování. Vyprávění životního příběhu jí umožnilo strukturovat tento příběh do ko-herentního celku podle vlastní logiky a konstruovat identitu způsobem, v němž samamůže reflektovat dynamické proměny a vztahy optikou, která je jí vlastní. V kontextupříběhu Alice se touto optikou konstrukce vlastní identity stal moment jejího „uvěření“v Boha. Primárně tedy formuje vlastní identitu v tomto vztahu já – Bůh a skrze tutooptiku se vyjadřuje k dalším aspektům identity.

„to bylo úplně jedno jestli seš bílá, černá nebo žlutá, to se mi na tom nejvíc líbilo, že tam bylacítit ta láska“17

I přes získávání individuálních narativ nám však narativní přístup umožňuje získá-vat také povědomí o sociálně sdíleném světě jedince. Souřadnice našich životů jsou vy-značovány jazykem a je to jazyk, který vždy stvrzuje naši realitu, tj. každodenní realitusociálních interakcí, institucionální řád, minulost, identitu atd. Vytváří ji jako určitýřád tím, že jí vtiskuje smysl, který je vždy sociálně sdílený. Souřadnice našich životůjsou tedy vždy souřadnicemi života jiných. Použitím jazyka ve formě biografických vy-právění, v nichž vzniká osobní historie, dochází k integraci průběhu života jedince,pevné časové struktury, zasazení jedince do širšího historického kontextu, časové po-sloupnosti, která tvoří mezi událostmi relace naplňující je významem, do smysluplné-ho celku (Hamar, 2008: 20-21). Narativní přístup tedy umožňuje chápat životní zkuše-nosti jedince individuálně, současně ale také odráží obecnější významový řád, dokterého jsou individuální zkušenosti a jednání ukotveny.

V souvislosti s potřebou kvalitativního výzkumu meziskupinových sociálních inter -akcí, kterou formuluje ve svém textu Viktor Elšík a s ohledem na past, kterou pro měvytváří diskurz etnické identity, se v rámci tématu vztahu badatele a podoby, jakoukonstruuje etnické identity Romů ve svých akademických textech, pro mě stala důleži-tá také forma, jakou je výsledný text zpracováván. Do jisté míry se určité aspekty tétoformy objevují také v tomto textu v podobě odkazů na mou osobu a mé zkušenosti v te-rénu. Jde o zasazení biografických vyprávění jedinců do vlastního vyprávění výzkum-

16 Kontext celé výpovědi, přepis rozhovoru s Alicí, 22. listopadu 2012, Brno: „Prostě cigání jsou k Bohuehm prostě ehm jak kdyby, víš co, spjatí jsou s ním. Ale nevijou už to dál. Oni ti řeknou, já věřím v Boha,ale nezajímají se o to víc. Jen někteří. A já jsem tam začala chodit, začala jsem věřit v Boha, začala jsemse modlit a strašně dobře to bylo. Strašně dobře jsem se cítila.“

17 Kontext celé výpovědi, přepis rozhovoru s Alicí, 22. listopadu 2012, Brno: „A mně se na tom sboru nejvíclíbilo, že já jsem tam přišla poprvé a všichni se na mě smáli, že já jsem myslela, že tam byli skoro všichnijakože normální gádžové a všichni se na mě smáli, to bylo úplně jedno, jestli jsi bílá, černá nebo žlutá,to se mi na tom nejvíc líbilo, že tam byla cítit ta láska.“


ného příběhu. Stejně jako narativní přístup umožňuje zachovávat komplexicitu indivi-duálního jednání u respondentů a zároveň umožňuje získávat povědomí o jeho sociál-ně sdíleném světě, umožňuje tento přístup to stejné v případě badatele. Zabudovánímvlastní identity do textu prostřednictvím výzkumného a v podstatě osobního příběhudávám najevo, odkud všechny moje interpretace pocházejí – jaké jsou příčiny a motivymých rozhodnutí a jednání a také to, že se jedná pouze o jeden konkrétní narativ, pří-běh o Romech v akademickém prostředí, pro které a v rámci nějž primárně tento textvzniká. Předkládaný příběh však nevzniká tzv. na zelené louce, je výsledkem dostup-ných narativních rámců vážících se k danému tématu, které posloužily jako základk vytváření vlastního narativa ukotveného v konkrétním čase a prostoru. Osobní příbě-hy jsou totiž čerpány z omezeného repertoáru dostupných narativních zdrojů, kteréjsou především sociální a interpersonální. Jsou čerpány, spojeny a formovány sítěmivztahů. V rámci nich můžeme hovořit o tzv. veřejných narativech, které jsou spojenys kulturními a institucionálními formacemi většími než je jedinec. Chceme-li pak jakosociální vědci rozkrývat sítě vztahů formující naši sociálněvědní praxi, je nutné rozkrý-vat tzv. „master narratives“ – metanarativa, v nichž jsou naše sociologické teorie a kon-cepty zakódované (Smith, Sparkes, 2008: 18).

Příběh tak v zásadě nejvíce umožní vypovídat o osobě výzkumníka, prostřednictvímkterého je s ohledem na dosud existující narativa a jejich limity konstruována podobaurčitého vztahu. A pouze v tomto rámci lze pak nakládat s prezentovanými výsledky,tedy s předkládanými konstrukcemi identit romské mládeže v městském prostředí. Ja-ko vypravěč výzkumník rozvíjí vlastní „hlas“ tím, jak konstruuje hlasy a reality jiných.Vypráví „výsledky“ způsobem, který je umožněn a zároveň omezen sociálními zdrojia podmínkami zabudovanými v jeho oboru, kultuře a historii. Navíc si tak lépe uvědo-muje, že píše svou práci pro určité čtenáře. Role výzkumníka jako vypravěče tak oteví-rá škálu komplexních problémů spojených s reprezentací a autoritou (Chase, 2005:656-660). Susan Chase v tomto kontextu hovoří o několika typech „hlasu“ výzkumníkajako vypravěče. Výzkumník může přijat roli vypravěče jako autority. V jiném případěmůže jeho „hlas“ představovat podporu „hlasu“ respondenta nebo odrážet komplexníinterakcí mezi výzkumníkem a respondentem. V posledním případě výzkumník jakovypravěč odhaluje osobní pozice, sociální umístění, osobní zkušenosti skrze optikuvyprávění respondenta.

Tuto narativní strategii lze popsat také jako autoetnografii. Výzkumník se v této stra-tegii stává zranitelným, zapojuje do diskuze také emoce, myšlenky, vztahy a jeho ne-stálá interpretační rozhodnutí. Zahrnuje také trapné a někdy dokonce zahanbující udá-losti. Je tak vystaven kritice a také námitkám, že „pere špinavé prádlo“, které nikdonechce vidět. Nicméně vychází z přesvědčení, že výzkumník musí porozumět sobě sa-mému, pokud má porozumět tomu, jak interpretovat vyprávění respondentů a že čte-náři musí rozumět příběhu výzkumníka – jeho vztahům s respondenty – pokud majíporozumět příběhům respondentů. Tento narativní přístup tak má za cíl podkopávatmýtus neviditelného vševědoucího autora (Chase, 2005: 660-667). Pro mě osobně je totaké cesta, jak dostát předpokladům, které se formovaly v rámci vlastní terénní práce,vztahů mezi mou osobou a lidmi, kteří se v rámci výzkumu stali mými respondenty,a které také vyplynuly z dlouhodobých diskuzí a úvah nad akademickými texty, kterépůvodně formovaly mé vědění o Romech.

118 D I S K U S I A

O AUTORKE

LUCIE ČECHOVSKÁ (*1983) – vystudovala magisterský obor religionistika a nyní jestudentkou doktorského programu na Ústavu religionistiky Filozofické fakulty Ma-sarykovy univerzity v Brně. Ve své disertační práci se věnuje narativní konstrukciidentit romské mládeže, která je aktivizována náboženskými skupinami. Ve svém vý-zkumu čerpá z více než pětileté pracovní i osobní zkušenosti s romskou mládežív městském prostředí. Věnuje se sociálně pedagogické činnosti, volnočasovým akti-vitám pro rodiny s dětmi a tématům sociální inkluze a exkluze v české společnosti.

LITERATURA

Barša, P. (2005). Konec Romů v Česku: Kacířskéeseje plzeňských antropologů. Varianty [on-line] 2005 [cit. 2013-10-14]. Dostupné z:www.varianty.cz/download/pdf/texts_8.pdf

Čechovská, L. (2011). Černo-bílá hra pro výcho-vu k multikulturní společnosti. Bulletin Mu-zea romské kultury 20, 197-200.

Elšík, V. (2005). Romové, etnicita a radikálníkonstruktivisté. Demografie [online] 2005[cit. 2013-10-14]. Dostupné z: http://www.demografie.info/?cz_detail_clanku&ar-tclID=115

Gay y Blasco, P. (2008). Picturing ‘Gypsies’: In-terdisciplinary Approaches to Roma Repre-sentation. Third Text 22-3, 297-303.

Hamar, E. (2008). Vyprávěná židovství: O na-rativní konstrukci druhogeneračních židov-ských identit. Praha: SLON.

Chase, S. E. (2005). Narrative Inquiry: MultipleLenses, Approaches, Voices. SAGE Handbo-ok of Qualitative Research, 3rd edition, 651-679.

Jakoubek, M., Poduška, O. (2003). Romské osa-dy v kulturologické perspektivě. Brno: Do-plněk.

Jakoubek, M., Hirt, T. (2004). Romové: kultu-rologické etudy. Plzeň: Nakladatelství AlešČeněk.

Jakoubek, M., Budilová, L. (Ed.). (2008). Ro-

mové a Cikáni – neznámí i známí. Interdis-ciplinární pohled. Voznice: Leda.

Metodika multikulturní výchovy pro učitele zá-kladních škol v Moravskoslezském kraji,část I: Faktografie, Projekt Duhová škola –Multikulturní výchovou k otevřené a tolerant-ní společnosti č. CZ. 1.07/1.2.10/02.0038.

Okely, J. (2003). Některé politické důsledky teoriío romské etnicitě. Sociální studia 10, 131-148.

Smith, B., Sparkes, A. (2008). Contrasting per -spectives on narrating selves and identities:an invitation to dialogue. Qualitative Re-search 8-1, 5-35.

Szaló, C., Hamar, E. (2006). The Formation ofEthnic Minority Identities and Their SocialInclusion. In: T. Sirovátka, The Challengeof Social Inclusion: Minorities and Margina-lised Groups in the Czech Republic. Brno:Barrister and Principal.

Vávrová Mašková, J. (2011). Religiozita Romův městském prostředí: Případová studiebrněnské baptistické skupiny Odel HinDrom. Brno: dizertační práce. Zdroj: http://is.muni.cz/th/7364/ff_d/?lang=en , citová-no 14. října 2013.

Warham, K. (2012). Engaging with young peop-le through narrative co-construction: Bey-ond categorisation. Education and Child Psy-chology 29-2, 77-86.

119

PhDr. Kamila Beňová, Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií, FF UMB Banská Bystrica, Cesta na amfiteáter 1, 974 01 Banská Bystrica, e-mail: [email protected]

The paper is primarily based on Pierre Bourdieu’s publication Esquisse pour une au-to-analyse (2004), here in Czech translation Sociologické hledání sebe sama (2012).The book is divided into separate unnamed units where various subjects (of the author’slifetime) and levels (of analysis) intersect each other. In the present paper, the authortries to identify and unravel some of the lines and arrange them to several logical units(Bourdieu about intellectuals, his Algerian experience, youth era, child hood, andoverall message), together with the use of other relevant resources. Further the authortries to interpret the text in the way which could be particularly beneficial in currentSlovak ethnological discourse. The paper can be situated at the crossroads between(academic and literary) genres, similarly as the original text, which can be read as ar-tistic text as well as scientific analysis.

Key words: Bourdieu, reflexive auto-analysis, academic career, personal life, emotio-nality, engagement

Kľúčové slová: Bourdieu, reflexívna auto-analýza, akademická kariéra, osobný život,emocionalita, angažovanosť

ÚVOD

České nakladateľstvo Doplněk vydalo v roku 2012 v Brne malú knižku veľkého fran-cúzskeho sociológa Pierra Bourdieua s názvom Sociologické hledání sebe sama,1 o kto-rej pojednáva nasledujúci text. Publikáciu z francúzskeho originálu2 preložila Jana Klo-kočková, pričom v doslovnom preklade by sa dal pôvodný názov chápať ako „náčrtjednej auto-analýzy“. Predslov napísal český sociológ Jan Keller, podľa ktorého Bour-dieu ani po smrti neprestáva provokovať a jeho sociologické štúdie označuje za jednyz najobťažnejšie uchopiteľných. Bourdieuovo dielo je postupne prekladané (najmä do

1 62 • 2014ESEJ

BOURDIEUOV NÁČRT JEDNEJ AUTO-ANALÝZY: RECENZIA, KTORÁ SA NEPODARILA

KAMILA BEŇOVÁ

1 Bourdieu, Pierre (2012). Sociologické hledání sebe sama, Brno: Doplněk.2 Bourdieu, Pierre (2004). Esquisse pour une auto-analyse, Liber-Raison d’agir.

120 E S E J

českého jazyka),3 no iné zásadné diela staršej proveniencie, ako napríklad La Distincti-on (1979) či Homo Academicus (1984) zostávajú nepreložené. Napriek tomu môže byťpreklad práve tejto publikácie s netypickým charakterom považovaný za výnimočnýa v rôznych kontextoch sa pokúsim ukázať prečo.

Publikácia je členená do samostatných nepomenovaných celkov, v ktorých sa rôznetémy (autorovho života) a roviny (analýzy) vzájomne prelínajú. V predkladanom textesa snažím rozpoznať a rozpliesť niektoré z línií a usporiadať ich do logických celkov,spolu s využitím ďalších zdrojov, aby som sa následne pokúsila o interpretáciu, ktoráby mohla byť prínosná najmä v slovenskom etnologickom diskurze. Bourdieu tu na po-zadí pre neho podstatných životných udalostí popisuje tvorenie svojho intelektuálnehoprojektu a kontexty svojho akademického poznania, objasňuje dôvody politickej anga-žovanosti a necháva čitateľa preniknúť aj do emocionálnej sféry svojej osobnosti. Autorcharakter svojej publikácie zhrňuje do vety: „Sociologická analýza vylučujúca psycho-lógiu, až na pár prejavov humoru“. Do svojho textu nás uvádza slovami: „Toto nie je ži-votopis“. A (literárne) dobrodružstvo sa môže začať.

INTELEKTUÁLI „NA PAŠKÁLI“

Sebareflexívnu analýzu svojej akademickej dráhy začína Bourdieu nie detstvom,ako by sa dalo očakávať, ale svojím študentským obdobím na jednej z najprestížnejšíchfrancúzskych vysokých škôl École normale supérieure (ENS), ktorá v 50. rokoch 20.storočia fungovala v Paríži ako prípravka, kde sa rodila francúzska intelektuálna elita.Voľba filozofie, kráľovskej disciplíny, bola v tom období, ako píše Bourdieu, prejavomstavovskej istoty, práve tu „vyvolení“ mali dosiahnuť skutočné a pravé výšiny intelek -tuálneho života (Bourdieu, 2012: 17). Priznáva, že istý čas bol sám stotožnený so sve-tonázorom tejto víťaziacej vzdelávacej inštitúcie, ktorá zaisťovala svojej „elite“, týmtodvadsaťročným zázračným deťom, géniom, bezpodmienečné uznanie (ibid., 33). O je-ho antipatii a vzdore voči praktikám a fungovaniu tohto sociálneho sveta sa čítaním do-zvedáme priebežne. Týchto intelektuálov, medzi ktorých sám patril, avšak rozhodol saz ich hry vystúpiť, s citeľným sarkazmom nazýva indivíduami presvedčenými o svojejabsolútnej nenahraditeľnosti (ibid., 19) či „vyššími bytosťami“ (ibid.). Ako píše, „exis -tuje mnoho intelektuálů, kteří zpochybňují svět, ale jen málo intelektuálů, kteří zpo-chybňují svět intelektuálů“ (ibid., 32).

Jeho intelektuálny prerod, prechod od filozofie k sociálnym vedám (etnológii a so-ciológii) bol ťažký, postupný a ako sám píše, nie ľahko opísateľný. Za najpodstatnejšiuvlastnosť filozofického sveta pokladá jeho scholastickú uzavretosť, pričom v tejto uza-vretosti sa zrodila okolo roku 1950 väčšina francúzskych filozofov (Bourdieu, 2012:20). Píše, „intelektuální svět, jenž si o sobě myslí, jak je hluboce nekonvenční, mivždycky připadal plný hlubokého konformismu, a ten na mně působil jako odpudivásíla“ (ibid., 99). Tento svet sa pre neho stal vytrhnutým zo sveta reálneho (ibid.) a sta-tus quo intelektuálnej scény v ňom vzbudzovalo pocity sklamania spojené s revoltou(ibid., 71): „Často jsem sám sebe pro zasmání definoval jako lídra osvobození sociál-ních věd od imperialismu filosofie“ (ibid., 72). Uvádza nás do situácie hierarchií ved-ných disciplín svojej doby a miesta, keď na jednej strane politická angažovanosť bola

3 Teorie jednání (1998), Praha: Karolinum; Nadvláda mužů (2000), Praha: Karolinum; O televizi (2002),Brno: Doplněk; Pravidla umění: Vznik a struktura literárního pole (2011), Brno: Host.

121K a m i l a B e ň o v á

záležitosťou prestíže,4 no tými, ktorí sa venovali priamo výskumu sociálnej reality, satak trochu opovrhovalo (Bourdieu, 2012: 43). Sociológia bola v tej dobe uzavretou dis-ciplínou, zatiaľ čo napríklad etnológia si zásluhou C. L.-Straussa užívala dominantnépostavenie na výslní a priťahovala mnohých nových, vrátane jeho.

Približuje aj zmenu situácie po májových udalostiach roku 1968 vo francúzskom aka-demickom prostredí, ktoré sem priniesli otázky moci a politiky, dovtedy jasne vylúčenéz filozofického kánonu (Bourdieu, 2012: 18). Tieto sa sem dostali so študentskými pro-testmi, ktoré sa v mnohom ideologicky opierali o tradície späté viac so sociálno-vednýmpoznaním. Popisuje paradoxnú situáciu univerzitnej inštitúcie v kríze, v ktorej filozofiboli odrazu odsúvaní do okrajových pozícií a začali byť naladení veľmi kriticky (ibid.,75), no Bourdieu toto nové hnutie komentuje s trochu ironickým podtónom: „Přes zdáníradikalismu zůstává toto hnutí hluboce dvojznačné politicky i filosoficky, protože jehorevolta proti univerzitní instituci je zároveň konzervující reakcí proti nebezpečí vzestupusociálních věd... Zcela určitě si chtěli udržet a potvrdit svou nadvládu nad sociálnímí vě-dami“ (ibid). V tejto súvislosti nezabúda ani na svojho súčasníka i učiteľa Michela Fou-caulta, ktorého síce radí medzi tých najviac oslobodených od ducha kastovníctva, nopre ktorého zostala hranica medzi filozofiou a sociálnymi vedami neprekročiteľná (ibid.,25). Podľa Bourdieua, Foucault napriek svojej veľkej snahe o odstup od univerzitnej in-štitúcie zostal naďalej prítomný vo filozofickom poli a pozorný k očakávaniam parížskehointelektuálneho sveta (ibid., 79), čo malo za následok, že sa Bourdieu od Foucaulta po-stupne vzďaľoval v mnohých smeroch.5 Pre nás môže byť na týchto informáciách zaují-mavé najmä to, že nás takto uvádza do pozadia akademického diania, t.j. tvorby akade-mického poznania, ktoré aj dnes výrazným spôsobom formuje a ovplyvňuje (nielenslovenský) sociálno-vedný akademický diskurz (pozri napr. Dopita, 2013).

Pre mňa ako etnologičku a predstaviteľku jednej z „menej hodnotných“ disciplín, in-tenzívne vnímajúcu hierarchiu vied aj v dnešnom (a našom) socio-kultúrnom kontex-te, znamená vysvetlenie Bourdieuovho prechodu od filozofie k sociálnym vedám (kto-ré čitateľ/ka pochopí postupne), zaplnenie jedného z dôležitých bielych miest nielenjeho prístupu k vede ako takej, pozície vo vede, ale najmä jeho videnia (sociálneho)sveta. Akt dobrovoľného vzdania sa privilegovaného, pohodlného a bezpečného náru-čia filozofie a prijatie rizika prehry na oboch poliach, že bude pripadať príliš teoretickýempirikom a príliš empirický teoretikom (Bourdieu, 2012: 69), znamenal pre neho slo-bodnú voľbu hierarchického zostupu, o čom sa často nedočítame. Práve akési rebelant-stvo a nonkonformnosť v jeho myslení pokladám za inšpiratívne, vzbudzuje vo mnesympatie a ľudskú náklonnosť k tomuto vzdialenému mužovi. Možno dokonca viacnež nesporný teoretický prínos k vedeckému poznaniu.

4 V tomto kontexte vyjadruje aj svoje stanovisko k politickej angažovanosti filozofov-intelektuálov voforme maoizmu či stalinizmu, ktorú označuje za patetický pokus o návrat späť do sociálnej reality,pričom „nezodpovědný utopismus a nereálný radikalismus takových návratů dosvědčují, že jsou jendalším paradoxním způsobem, jak popřít skutečnost sociálního světa“ (Bourdieu, 2012: 20). Naopak,sám mal pocit, že šiel takmer vždy proti prúdu, a hoci bol označovaný (alebo udávaný, ako sa sám pýta)za „kadečo“, píše: „nikdy jsem se nestal komunistou, ani když jimi většina intelektuálů byla. A nestaljsem se ani antikomunistou, když se jimi stali tito intelektuálové poté, co komunisty být přestali“ (ibid.,99).

5 Svoj vzťah k Foucaultovi má potrebu vyjasniť, napriek počiatočnému váhaniu, najmä kvôli mladším či-tateľom a čitateľkám zo zahraničia (do tejto skupiny patríme teda aj my), ktorých/ktoré by mohli pomýliťzdanlivé podobnosti medzi nimi dvoma (Bourdieu, 2012: 77). Podľa Bourdieuho mali spoločné takmervšetky dôležité vlastnosti, až na dve, ktoré podľa neho významne utvárali Foucaultov intelektuálny pro-jekt, a to, že pochádzal z buržoáznej rodiny, a že bol homosexuál; pričom dodáva ešte tretiu „vlastnosť“ako výsledok dvoch predošlých: „byl filosof a také si tak říkal“ (ibid., 78).

122 E S E J

ALŽÍRSKA SKÚSENOSŤ

Bourdieu nevenuje detailnú pozornosť svojmu pôsobeniu v Alžírsku, no jeho slová dá-vajú tušiť, že práve Alžírsko bolo v mnohom smerodajné pri vývoji jeho intelektuálnehoprojektu, keď píše: „Byla to tragická zkušenost, která se nedala uzavřít do obvyklých al-ternativ mravnosti a politiky“ (Bourdieu, 2012: 43). Po ukončení štúdia nastúpil do vojenskejslužby a nechal sa odveliť do Alžírska, ktoré bolo na prelome 50. a 60. rokov 20. storočiazmietané bojmi za nezávislosť spod nadvlády Francúzska. O alžírsku spoločnosť sa začalzaujímať v posledných mesiacoch svojej služby, práve tu začala jeho etnologická a socio-logická výskumná práca. V tom čase bol presvedčený, že táto, podľa neho užitočná práca,ktorou chcel nielen vysvetliť Francúzom o čo vlastne ide, ale ako bezmocný svedok krutejvojny chcel uľahčiť svojmu svedomiu (ibid., 45), je len dočasná zastávka, po ktorej sa opäťvráti k filozofii. Avšak po ukončení vojenskej služby, práve kvôli možnosti vo svojich vý-skumoch pokračovať, prijal miesto asistenta na filozofickej fakulte v Alžíri.

Počas dlhých rokov, ktoré v tejto krajine strávil, i neskôr, keď sa sem vracal, bol neustále v teréne a realizoval viac-menej systematické pozorovanie (ibid., 50), fotogra-foval, zapisoval útržky rozhovorov, viedol rozhovory s informátormi, dotazníkové prie-skumy, študoval archívy. Práve pri reflexii spomienok na alžírsky výskum sa dozvedá-me o jeho zanietenom vzťahu k výskumu, ktorý má v situácii vojnového stavu svojepočetné špecifiká, o fascinácii kultúrou a spoločnosťou tejto krajiny, o emóciách, ktorépri výskume prežíval. No ako sám píše, „tohle totální zapojení a zapomenutí na nebez-pečí nemělo nic společného s jakoukoli formou hrdinství... vyrůstalo z extrémníhosmutku a úzkosti, v nichž jsem žil...“ (ibid., 51). Hovorí o pocite viny, nespravodlivosti,utrpení, i o princípe tzv. kritickej bdelosti, ktorý si vybudoval v naliehavých situáciácha v podmienkach extrémneho rizika, keď je nevyhnutné okamžite interpretovať a hod-notiť situáciu (ibid., 54); o konkrétnych ľuďoch a situáciách, v ktorých rozhodne nefi-guroval ako pasívny a nezainteresovaný pozorovateľ.

Keď sa z Alžírska vrátil so skúsenosťou etnológa, bol to pre neho rozhodujúci konfliktso školou: „Byl jsem strháván k silně kritickému vidění v úhlu sociologie a sociologů, pů-vodní vnímání filosofa bylo posilováno viděním etnologa...“ (ibid., 43), a v jeho angažo-vanom prístupe už bola prítomná akási obetná vôľa opustiť mámivé výšiny filozofie (ibid.,46). Preto práve alžírska skúsenosť predstavuje kľúčový okamih na pochopenie premenyjeho videnia sveta, ako i prerod od filozofie k sociológii (ibid., 60).

MLADÝ BOURDIEU

Bourdieu na niekoľkých miestach spomína mladých čitateľov, ktorým predovšet-kým venuje svoju knihu. Z perspektívy mladej čitateľky (a výskumníčky zaoberajúcejsa výskumom akademického prostredia a PhD. fázy v rámci vlastného doktorandskéhoštúdia) mi preto nedá nezastaviť sa pri kontexte a podmienkach jeho akademickéhointelektuálneho dozrievania.

Popis svojich zásadných študentských rokov na École normale supérieure (ENS) za-čína, „v době, kdy celé intelektuální pole ovládala postava Jeana-Paula Sartra...“ (Bour-dieu, 2012, 17).6 V knihe priznáva, že aj on sám, ako všetci, ktorí mali nejaký vzťah

6 Jean-Paul Sartre (1905 – 1980), francúzsky filozof, spisovateľ, dramatik, jeden z najvýznamnejších pred-staviteľov existencializmu, o. i. životný partner francúzskej feministickej filozofky a spisovateľky Simone


k filozofii, boli Sartrovou osobnosťou fascinovaní (ibid., 20). No odmietavo sa stavianajmä k jeho konceptu tzv. totálneho intelektuála, s ktorým sa nemohol vnútorne sto-tožniť, pretože jeho ideu a predstavu intelektuála pokladal za vnútenú. Práve kvôli ne-mu sa rozhodol odísť zo školského sveta a postaviť sa proti všetkému, čo pre neho Sar-trovo dielo znamenalo (ibid., 32). Napriek tomu, že sa s ním v intelektuálnej sférerozišiel, z jeho slov je zrejmý rešpekt, obdiv, no zároveň aj pochopenie. Ako ďalej píše,osobnosti, ktoré ho ovplyvnili, by nenazýval vzormi, ale skôr „význačnými bodmi“(ibid., 34). Takýmto bodom bol pre neho Georges Canguilhem,7 ktorý bol, v porovnaníso Sartrom, pre neho osobnosťou dokonale protikladnou (ibid., 34). Ako píše, práve onmu pomohol vytvoriť realistickú možnosť žiť svoj intelektuálny život inak (ibid.) a naj-mä, „nikdy si nehrál na filosofa“ (ibid., 35); predstavoval v tej dobe akýsi „totemovýsymbol“ pre všetkých, ktorí chceli skoncovať s prevládajúcim modelom (ibid., 22), čoznamená byť filozofom. Canguilhem Bourdieuovi po agregácii8 ponúkol cestu vo svo-jich šľapajach, miesto na vidieckom lýceu, ktoré však Bourdieu odmietol, no bol to on,na koho sa obrátil, keď začal premýšľať o svojej doktorskej práci a ktorú si u neho i za-písal. Práve s doktorskou prácou sa (pre mňa) objavuje niekoľko zaujímavých kontex-tov. Jedným z nich je vnímanie a popis vzťahu vedúceho a doktoranda: „Zařídil mi uni-verzitní dráhu, která byla jakoby odvozena od té jeho. ... často si pro mně vyhradil celáodpoledne. Půjčoval mi knihy ze své knihovny, vybíral vzácné exempláře... zřídkakdyjsem od něj odcházel dřív než s příchodem noci“ (ibid., 36). Zo spomienok o alžírskejvojenskej službe potom vyplýva, že svoju filozofickú prácu o štruktúre vnímania časupísaval po večeroch, keď už realizoval svoje etnologické výskumy v teréne.

No dokonca ani jeho „doktorandský príbeh“ nie je bez problémových momentova jeho akademická trajektória nie je priamočiara, dokonca myšlienku na filozofický do-ktorát opustil: „V určitém okamžiku jsem se potřeboval zbavit starosti s doktorskouprací, která mě velmi tížila“ (ibid., 40). Aby ho neskôr náhoda, z ktorých sa skladá jehokariéra ako píše (ibid., 39), priviedla k doktorskej práci na tému sociológie Alžírska,ktorú pôvodne nepísal ako prácu doktorskú a bola spojená práve s jeho alžírskym po-bytom, no už etnologickým a sociologickým výskumom. Vedúcim jeho doktorskej prá-ce sa stal Raymond Aron,9 ktorý mu ponúkol u seba miesto asistenta na École des hau-tes études en sciences sociales (EHESS), a tak sa Bourdieu, už vymanený z ireálnostia iluzórnosti, teda z veľkej časti toho, čo je spojené s filozofiou (ibid., 46), opäť vraciana elitnú francúzsku akademickú pôdu. O ich vzťahu píše: „Jen málo lidí mě uznalo takrychle a v takové úplnosti jako on. ... Vzpomínám si na dlouhé večery v jeho bytě... kdese mnou velmi přátelsky a jako rovný s rovným diskutoval o mých rozpracovaných vě-cech...“ (ibid., 40).

V neposlednom rade, a obzvlášť v našom etnologickom kontexte, to bol Claude Lé-vi-Strauss, ktorý sa objavuje na jeho profesionálnej ceste mnohokrát. Obdivne popisujejeho boj o uznanie etnológie ako vedy na plný úväzok (ibid., 41) a uvádza nás do vte-dajšej situácie etnológie, ktorá si dielom Léviho-Straussa zabezpečila výnimočnú pres -

de Beauvoir (1908 – 1986), ktorej román (u nás prekladaný, no nepreložený, ako Sila okolnosti z roku1963) Bourdieu odporúča prečítať.

7 Georges Canguilhem (1904 – 1995), francúzsky filozof, lekár, historik vedy.8 Skúška na ENS potrebná kvôli učeniu na lýceách či iných fakultách, o ktorej Bourdieu píše, že práve ag-

regácia z filozofie zaisťovala akési inštitucionálne zasvätenie (Bourdieu, 2012: 33), akt prijatia do kmeňafilozofov (ibid., 16). Hoci Bourdieu po svojej agregácii mohol ešte jeden rok zostať v škole, rozhodol saísť učiť: „... chtěl jsem už být užitečný“ (ibid., 45).

9 Raymond Aron (1905 – 1983), francúzsky filozof, sociológ a politológ, absolvent ENS a spolužiak Sartrai Canguilhema, so všetkými Bourdieuho spájala práve táto škola.

124 E S E J

tíž, dokonca aj u filozofov, v čom Bourdieu vníma určité zjednodušenie svojho precho-du k sociálnym vedám (ibid., 46). Zásluhou Léviho-Straussa etnológia získala na vzne-šenosti, keď premenoval etnológiu na antropológiu a spojil tak prestíž nemeckéhoa modernosť anglosaského významu slova (ibid., 46). Aj Lévi-Strauss stál za tým, keďho Aron vzal za svojho asistenta, čo bolo ešte v dobe, „kdy jsem byl ještě hodně mladýa téměř nic jsem nepublikoval“ (ibid., 49). Lévi-Strauss mu vždy písaval milé a veľmipochvalné slová o každej z jeho kníh, napriek tomu, že sa s jeho videním sociálnehosveta nikdy nestotožnil (ibid.). A naopak, Bourdieu k nemu pociťoval vždy nesmiernyobdiv a dokonca sa zaraďoval do ním vytvorenej tradície (ibid.), ale rovnako u neho ob-javil rozpory, s ktorými sa ako vedec nemohol stotožniť.10 No aj iní mu vždy poskytovaliveľmi priateľskú a dôveryhodnú oporu (ibid., 39), čítavali jeho texty predtým ako ichpublikoval, či rozprávali sa s ním o jeho výskumoch (ibid., 37). Napriek tomu na jed-nom mieste píše, že jeho vnímanie sociologického poľa bolo veľmi ovplyvnené skutoč-nosťou, že sa jeho sociálna a školská dráha, ktorá ho k nemu priviedla, postupne dostá-vala do „silného osamění“ (ibid., 43).

Mojou snahou je tu poukázať na to, na základe Bourdieuovej reflexie jeho procesu„stávania sa akademikom“, že rozhodne nebol na svojej „ceste“ sám v rovnakom zmys-le osamotenia, aké pociťujú napríklad doktorandi a doktorandky sociálnych a humanit-ných vied v podmienkach súčasného slovenského vysokého školstva. Podľa zisteníkvalitatívneho výskumu11 majú faktory ako nedostatok času, komunikácie či spätnejväzby vo všeobecnosti, i zo strany školiteľov a školiteliek, zásadný vplyv nielen na for-movanie každodennosti doktorandského života, ale aj úrovne a kvality doktorandské-ho vzdelávania (Beňová, 2013). Na jednej strane potreba mladých výskumníkov a vý-skumníčok byť vedení, hoci s ponechaním určitej miery slobody, na strane druhejtúžba po viac kolegiálnych a kolektívnych než hierarchických a individualistickýchvzťahoch bola vyjadrovaná pomerne často (ibid.). Podobný kontext nachádza vo svojejanalýze aj Szapuová vo forme výrazného akcentovania významu učiteľov a tútorov akorolových modelov zo strany doktorandov a doktorandiek (Szapuová, 2009: 183), pri-čom tvrdí, že „... sú to práve dobrí učitelia, ktorí zohrávajú rozhodujúcu úlohu v životemladých ľudí pri rozhodovaní sa o tom, či sa vydajú na akademickú dráhu“ (ibid.).V Bourdieuovom prípade sa tak nepochybne stalo.

10 Bourdieu v knihe vyjadruje aj svoj vzťah k štrukturalizmu: „... pokud mě někdo řadil mezi „strukturalisty“,musel být buď špatně informován, nebo veden zlým úmyslem“ (Bourdieu, 2012: 76). Ako píše Dopita,hoci Bourdieu zo štrukturalizmu vychádza, jeho poňatie sa odlišuje vo význame, ktorý je vo Francúzskupod týmto pojmom bežne očakávaný (Dopita, 2006: 309). Podľa neho Bourdieu svoju prácu charakteri-zoval sám ako konštruktivistický štrukturalizmus alebo štrukturalistický konštruktivizmus, no pojmyštrukturalizmus a štrukturalista chápe tak, že „nejen v symbolických systémech, jazycích, mýtech atd.,ale i v samotném sociálním světě existují objektivní struktury, které jsou nezávislé na vědomí a vůli jed-notlivých činitelů, schopných orientovat nebo potlačovat své praktiky a reprezentace“, kým konštruk-tivizmus chápe tak, že „na jedné straně existuje určitá sociální geneze schémat vnímání, myšlenía konání, která dohromady tvoří to, čemu říkáme habitus, a na straně druhé jakási geneze sociálníchstruktur, a to zejména těch, které označuji jako pole a skupiny k nimž patří i takzvané společenské třídy“(ibid., 316).

11 Výskum je okrem iného založený na analýze rozhovorov realizovaných s doktorandmi a doktorandkamidvoch slovenských verejných univerzít (v roku 2012), ktorá preukázala štyri najproblematickejšie oblastidoktorandského štúdia, z doktorandskej perspektívy. Okrem nejasného statusu, nejasných pravidielštúdia a nejasných povinností, sa ako jedna z oblastí preukázala aj rovina nejasného vzťahu medzi ško-liteľom a doktorandom (Beňová, 2013).


MALÝ PIERRE

Beletristická kvalita textu sa prejavuje najmä v napätí, v ktorom nás Bourdieu ne-cháva až do poslednej kapitoly knihy, pretože až tu sa dostáva k tomu možno najpod-statnejšiemu, a to k svojmu detstvu, rodinnému zázemiu, prostrediu, z ktorého pochá-dzal. Inými slovami, k svojmu sociálnemu pôvodu. Syn poštového úradníka a matkypochádzajúcej zo sedliackej rodiny, vyrastajúci na vidieku, v kraji Beárn na juhu Fran-cúzska. Jeho spomienky na rané detstvo môžu pôsobiť dokonca dojemne, keď spomínana zdemolovaný bicykel, ktorý požičal kamarátke bez toho, aby sa na ňom zviezol sám,alebo ako museli chodievať na vodu k verejnej studni. Opisuje sociálny status svojhootca, ktorý dobrovoľne vzal na seba údel chudobného úradníka, no napriek tomu bolaich rodina vždy trochu oddelená od dedinčanov a robotníkov, podobne ako Pierre odsvojich spolužiakov, najmä jeho vynikaním v škole. Jeho otec bol tým, ktorého popisujeako anarchisticky a odbojne založeného, kto ho učil rešpektovať týchto „malých“ ľudía ich boje, medzi ktorých počítal aj sám seba, napriek tomu, že mal sám s týmto svetomkonflikt. Bol totiž pokladaný za chudobného príbuzného, pretože Pierrova matka pochá -dzala zo zámožnejšej sedliackej rodiny a vydávala sa za neho proti vôli svojich rodičov.Ako píše, práve jeho detská skúsenosť „vykořeněného syna vykořeněného otce mělavelký podíl na utváření mých dispozic ohledně sociálního světa“ (Bourdieu, 2012: 81).

Obdobiu štúdií na lýceu venuje autor pomerne veľa priestoru, spomína ako bývalzosmiešňovaný za to, odkiaľ pochádza, za spôsob reči, ako si ho spolužiaci doberalikvôli jeho spôsobom, kam ho radil aj život na internáte, ktorý pripodobňuje k iným „to-talitným inštitúciám“ ako väzenie či psychiatrická liečebňa (ibid., 88). Tiež internátnaskúsenosť významným spôsobom formovala jeho dispozície a priviedla ho k realistic-kému a bojovnému videniu sociálnych vzťahov (ibid., 86). Tento priamy kontakt s mo-cou a autoritou inštitúcie, ako aj pozorovania priepastných rozdielov medzi chráne-ným buržoáznym životom, okúzľujúcim svetom v triede a krutým svetom internátov,ho neskôr priviedol až k presvedčeniu, že nechce mať deti, pretože nechcel byť zodpo-vedný za to, že „bych je uvrhl do tak ubohých podmínek, jaké jsem sám zažil“ (ibid.,88).12 Naznačuje, že jeho správanie sa nestretávalo vždy s očakávaniami okolia a v ur-čitej rovine sám seba popisuje ako problémového chlapca. Napríklad pred vylúčenímz lýcea ho krátko pred maturitou zachránilo akési citové sprisahanectvo s riaditeľom,ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil jeho dráhu (ibid., 86). Tu zrejme neprekvapífakt, že bol sám absolventom ENS, ktorým sa Pierre taktiež onedlho stal.13

Ako sám píše, jeho odklon od filozofie a príklon k sociálnym vedám pochopil až spätne,a to, že do sociológie a antropológie vstúpil s hlbokým odmietnutím princípu povýšenostia sociálneho odstupu, v ktorých sa nemohol cítiť dobre, k čomu človeka predisponujenepochybne jeho vzťah k svetu spojený s určitým sociálnym pôvodom (ibid., 47). Dokon -ca pripúšťa, že je možno aj prednosťou pochádzať z takzvaného skromného prostredia,

12 Z iných zdrojov sa dozvedáme, že Bourdieu si v roku 1962 vzal Marie-Claire Brizard a mal s ňou trochsynov Jérômea, Emmanuela a Laurenta. Avšak v knihe nie je ani len jedna zmienka o jeho rodine, man-želke či iných súčastiach jeho dospelého rodinného života, až na jednu narážku o jeho drahých osobách,pred ktorými chcel vyzerať dobre (Bourdieu, 2012: 70), ktorú pravdepodobne môžeme priradiť jeho ro-dine, avšak bez bližšieho kontextu. Je samozrejmé, že Bourdieu tak činí cielene a vedome, no na druhejstrane je dôvod sa domnievať, že v tom prípade jeho sebareflexívna analýza (obzvlášť ak je zameranána akademickú dráhu) zostáva bez zohľadnenia takej dôležitej súčasti (i vedeckého a profesionálneho)života, akou je osobný a citový život, neúplnou.

13 I keď v tejto súvislosti nie je celkom jasné, ako sa študent regionálneho lýcea dostáva na ENS, jednuz najprestížnejších francúzskych škôl v Paríži.

126 E S E J

pretože v nijakej učebnici metodológie sa neučí „absence jakéhokoli opovržení empiric-kými maličkostmi, pozornost věnovaná poníženým či ponižovaným objektům, odmítáníhlučných roztržek a spektakulárního lesku...“ (ibid., 97).

VEDEC BOURDIEU

Svoj vzťah k sociológii a svoju pozíciu sociológa v spoločnosti reflektuje veľmi jasne:„... můj úkol sociologa, který mi nepřipadal ani jako dar, ani jako povinnost a už vůbecne jako ,poslání‘ (to je příliš přehnané), byl bezpochyby jistým privilegiem a očekávalose, že bude splacen nějakým úkolem“ (Bourdieu, 2012: 71). Tu niekde možno hľadaťsúvislosť so snahou o dosiahnutie totálnej epistemickej reflexivity vo svojom vedec-kom prístupe, ktorú používal ako nástroj vedeckého myslenia, a ako nástroj analýzy jupoužil i v tejto autoanalýze: „Chci vydat svou zkušenost k co nejupřímněji vyjádřenékritické konfrontaci, jako by se jednalo o jakýkoli jiný objekt“ (ibid., 13). Dokonca akoimperatív reflexivity označuje túto „obsedantnú požiadavku“ aj Loic Wacquant (2002),keď ju zaraďuje medzi kľúčové oblasti Bourdieuovej sociológie.14

Prežitá a tu reflexívne spracovaná skúsenosť neprivilegovaného dieťaťa, ktoré sa do-stalo do sveta opačného, poznačilo celé jeho myslenie, život a napokon i vedecký prí-stup určitou duálnosťou a ambivalenciou. Už od internátnych čias sa cítil lapený medzidvoma svetmi a ich nezmieriteľnými hodnotami (ibid., 93), keď si prostredníctvomdruhých začal uvedomovať zvláštnosti svojho habitu15 (ibid., 85), ktoré neskôr, ako sazdá, pretavil do svojej teórie jednania, nazývanej aj teória praxe. Svoj habitus nazývarozštiepeným (ibid., 94) či rozpolteným (ibid., 96), charakterizuje ho ako plný napätiaa rozporov, považuje ho za výsledok práve duálnej skúsenosti vyplývajúcej zo zásad-ného rozdielu veľkého školského úsilia a nízkeho sociálneho pôvodu (ibid., 94). Podľajeho vlastných slov práve jeho rozdvojené, a tým i protichodné videnie ovplyvňuje jehointelektuálny projekt (ibid., 98), spolu s jeho ambivalentným pocitom voči intelektuál-nemu svetu (ibid., 100).

Nakoniec, jeho zdvojená pozícia sa objavuje aj v kontexte tejto analýzy, kde kon-štruuje sám seba ako objekt i subjekt súčasne (ibid., 69). Spájanie protikladov, preko-návanie dualizmu je azda najtypickejším rysom jeho teoretickej orientácie, ako to tvrdí

14 Loic Wacquant je sociológ pôsobiaci na Kalifornskej univerzite v Berkeley, pôvodom z južného Francúz -ska, Bourdieuov študent a blízky spolupracovník. Podľa neho sa Bourdieuova reflexivita vzťahuje k po-trebe neustále vracať nástroje sociálnej vedy k sociológovi v snahe lepšie kontrolovať skreslenia, ktorédo konštrukcie objektov vnášajú tri faktory. Prvým je identita výskumníka (jeho gender, trieda, národnosť,etnická príslušnosť, vzdelanie,...), druhým faktorom je jeho umiestnenie v intelektuálnom poli (no toje odlišné od pozície v sociálnom priestore ako celku), ktorý vyžaduje kritický rozbor pojmov, metód,a taktiež zahŕňa ostražitosť voči cenzúre, ktorou sa prejavuje oddanosť odboru a inštitúcii. Tretím, a zá-roveň najzáludnejším faktorom je podľa Wacquanta akademický postoj, ktorý pri výskume zaujme ne-vyhnutne každý sociológ. Tento vychádza väčšinou z predpokladu pozície sociológa ako „nezúčastnenéhodiváka“ stojaceho mimo svet, ktorý „systematicky deformuje naše pojetí vědění, krásy a mravnosti. Tytodeformace se navzájem posilují a s velkou pravděpodobností zůstanou nepovšimnuty, protože ti, kdotyto koncepce vědění, krásy a mravnosti produkují a užívají, sdílejí stejnou akademickou pózu“ (Wa -cquant, 2002, odst. 35-36).

15 Habitus je generatívny a jednotiaci princíp, ktorý z charakteristických vzťahových rysov, vlastných urči-tému postaveniu, vytvára jednotný životný štýl, t.j. celok, v ktorom sa zjednocuje voľba osôb, statkovi praktických činností (Bourdieu, 1998: 16). Podľa Wacquanta habitus označuje systém trvalých a trans-ponovateľných dispozícií, prostredníctvom ktorých vnímame, posudzujeme a konáme vo svete, pričomtieto neuvedomované schémy sú osvojované trvalým pôsobením konkrétnych sociálnych podmienok(Wacquant, 2002, odst. 20). Zároveň je habitus centrálnym konceptom jeho teórie, v súčinnosti s kapi-tálom a poľom, o ktoré svoju auto-analýzu opiera.


i Wacquant (2002), keď píše: „Snaží se překonat či rozřešit protiklady, které vymezilytémata trvale přítomná v sociálně vědních diskuzích: mezi subjektivistickými a objek-tivistickými mody teoretizování, mezi materialistickou a symbolickou dimenzí sociál-ního života, a také mezi interpretací a explanací, synchronií a diachronií, mikro a mak-ro úrovněmi analýzy“ (Wacquant, 2002, odst. 9).

ČLOVEK BOURDIEU

Tento príspevok bol pôvodne zamýšľaný ako bežná recenzia, avšak zámer sa evi-dentne nepodaril. Nepodaril sa preto, že ide o publikáciu, ktorá nenecháva čitateľachladným a nezainteresovaným, ale naopak motivuje k väčšej, osobnej aj emocionál-nej zaangažovanosti. Niet sa čomu čudovať, ako konštatuje Maslowski, tým, že Bour-dieu je kritikom scholastického uvažovania a že je jeho sociológia založená na odhaľo-vaní ilúzií, je považovaný za angažovaného sociológa (Maslowski, 2013: 52). Dokážeprimäť čitateľa k premýšľaniu v nových kontextoch, prehodnocovaniu svojich postojovvo vedeckej i osobnej rovine, a taktiež vo veľmi praktickej rovine prinúti siahnuť po ďal-ších zdrojoch na doplnenie a rozšírenie svojej vždy neúplnej znalosti. A tak je výsled-kom čítania namiesto recenzie aj ťažšie zaraditeľný text na pomedzí žánrov, ako aj sa-motná Bourdieuova útla publikácia, ktorú je možné čítať v rovnakej miere ako beletriuči odbornú (auto)analýzu. Slovami autora: „Jediné, co je v každém případě jisté, žejsem-li nezařaditelný jako empirický činitel, nepřestal jsem usilovat být co možná nej -víc nezařaditelný i jako vědec...“ (Bourdieu, 2012: 103).

Nejeden autor či autorka číta Pierra Bourdieua predovšetkým ako emancipačný pro-jekt pre spoločnosť (Maslowski, 2013: 51). Taktiež moje čítanie bolo naozaj dobrodruž-ným (áno, i vedeckým) zážitkom, ktorým som sa preniesla do takých odlišných sociál-nych svetov, ktoré môžem v kontexte svojho habitu, polí a kapitálov len ťažko skutočnepochopiť. Zároveň moje čítanie a následné písanie zostáva stále subjektivistickou inter-pretáciou, ovplyvnené mojím myslením, mojou výskumnou orientáciou, genderom čimojím sociálnym pôvodom. Som si istá, že ďalší čitatelia v publikácii nájdu ďalšie línie,ktoré budú považovať za smerodajné a prínosné. Publikáciu môžem odporučiť najmätým mladým etnológom a etnologičkám, ktorí a ktoré nejakým spôsobom s jeho teó -riou pracujú, a ubezpečiť ich, že po prečítaní bude možno mnoho vecí inak.

Akosi sa po zatvorení tejto knihy nemôžem ubrániť pocitom, či nakoniec jeho ve-decká práca nebola len sofistikovanou stratégiou (vedome spĺňajúcou prísne kritériávedeckosti) ako nastaviť zrkadlo predovšetkým akademickému svetu (no aj iným mo-cenským svetom) a pokusom o jeho narušenie zvnútra jeho vlastnými zbraňami; či an-tidualizmus (Wacquant, 2002) ukotvený v jeho univerzálnej teórii nie je len ľudskousnahou o prekonanie rozporu v sebe samom, jeho vedecký boj, výsledkom túžby oby-čajného človeka po dôstojnosti. Či jeho príbeh nie je len príbehom hľadania vlastnéhomiesta vo svete, sprevádzaný obavami z nepochopenia, pocitmi viny, pochybnosťami,ktoré zažíva každý a každá z nás, alebo vnútornou potrebou byť uznaný (Wacquant,2002) a prínosný, a tým potvrdiť zmysel svojej existencie. Či Bourdieu, tento svetozná-my teoretik praxe, rebel a bojovník, nechcel byť najmä človekom z mäsa a kostí, ktoré-ho by bolo vidno aj za jeho náročnými textami, a ktorý sa usiloval nielen o dosiahnutiespravodlivosti v spoločnosti, ale aj o hľadanie seba samého v nej, a na tento zámer si vybral práve sociológiu. V týchto pocitoch ma utvrdzujú aj jeho záverečné slová: „... nicby mi neudělalo větší radost než pomyšlení, že jsem svým dílem přispěl, aby někteří

128 E S E J

z mých čtenářů a čtenářek poznali v mých zkušenostech zkušenosti své, své potíže,otázky, utrpení... a kdyby si z tohoto realistického ztotožnění... vybrali svůj způsob,jak žít a dělat lépe to, co žijí a dělají“ (Bourdieu, 2012: 105). Stalo sa, pán Bourdieu,merci.

O AUTORKE

KAMILA BEŇOVÁ (*1984) – vedecko-výskumná pracovníčka Inštitútu sociálnycha kultúrnych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zá-roveň je externou doktorandkou Katedry etnológie a folkloristiky Filozofickej fakultyUniverzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorej je aj absolventkou. Vo vedeckej čin-nosti sa dlhodobejšie orientuje na akademické prostredie a genderové vzťahy, pričomjej dizertačná práca je zameraná na výskum doktorandského štúdia vo verejnom vy-sokom školstve na Slovensku a doktorátu ako špecifickej fázy v akademickej kariére.Teoreticky vychádza z feministickej a kritickej perspektívy, z ktorých vyplýva aj jejzáujem o vzťahy medzi vedou a spoločnosťou.

LITERATÚRA

Bourdieu, P. (2012). Sociologické hledání sebesama. Brno: Doplněk.

Bourdieu, P. (1998). Teorie jednání. Praha: Ka-rolinum.

Beňová, K. (2013). Doktorandské štúdium nadvoch univerzitách. Kritická analýza. Rigo-rózna práca. Nitra: UKF.

Dopita, M. (2006). Epistemologie Pierra Bour-dieua. In: Filozofia, 61 (4), 309-322.

Dopita, M. (2013). Recepce díla Pierra Bour-dieua v české/slovenské sociologii. In: M.Tížik (Ed.), Pierre Bourdieu ako inšpiráciapre sociologický výskum. Bratislava: Socio-logický ústav SAV, s. 277-295.

Maslowski, N. (2013). Pragmatická kritika kritic-ké sociologie: Struktura, paměť, sociologiea angažovanost. In: M. Tížik (Ed.), Pierre Bour-dieu ako inšpirácia pre sociologický výskum.Bratislava: Sociologický ústav SAV, s. 40-53.

Szapuová, M. (2009). Poznávajúci subjekt, epi -stemické komunity a rod. In: M. Szapuová(Ed.), Situovaná veda. Podoby a kontextytvorby poznania. Bratislava: CRŠ, 2009, s.121-239.

Wacquant, L. (2002). Pierre Bourdieu. In: Bio-graf 27, 46 odst. [cit. 10. 6. 2013] Dostupnéna http://www.biograf.org/clanky/mem-bers/clanek.php?clanek=v2707

129

Nebýva zvykom písať na stránkach tohtočasopisu nekrológy odborníkom z inej akoetnologickej brandže. Ing. arch. Igor Thurzobol však častým prispievateľom do etnologic-kých publikácií, občasným návštevníkomv redakcii Slovenského národopisu, kde savždy zaujímal čo nové sa deje, s čím by moholprispieť a samozrejme, priniesol svoje čerstvétexty, najčastejšie recenzie kníh alebo výstav.Ťažko uveriť, že ide skutočne o čas minulý,pretože tento spôsob života si zachoval tak-mer do osemdesiatky, hoci v posledných ro-koch mu zdravie veľmi neprialo.

Bol architektom–urbanistom, časť svojhoprofesionálneho života prežil v bratislavskomURBION-e ako projektant plánov rozvojaa rastu veľkých územných celkov Slovenska.Druhá, nemenej dôležitá línia jeho záujmovbola ochrana a obnova architektonických pa-miatok, ľudovú architektúru nevynímajúc.Nevynechal azda nijakú príležitosť, keď samohol zatúlať aj do odľahlejších kútov Slo-venska, fotografovať a dokumentovať stavbyreprezentujúce tradície ľudového staviteľstva– zaznamenával druhy stavieb, stavebnétechniky, konštrukcie, funkčné vlastnosti,pôdorysy. Jeho bohaté fotoarchívy, aj poznat-ky o jednotlivých regiónoch Slovenska častovyužíval v spolupráci s redakciou časopisuKrásy Slovenska, kde bol tiež pravidelnýmprispievateľom. O tom, že v tejto oblasti patrilk tým najfundovanejším, svedčí jeho publi-kácia Ľudová architektúra na Slovensku(2004).

Nezostával však len pri dokumentovaní.

Aktívne a zanietene sa po celý život zapájaldo ochrany pamiatok a kvality kultúrnehoprostredia. Spomeňme len participáciu napublikácii Bratislava/nahlas, zaslúžil sa o zá-chranu historického jadra starého Martinaa budovanie Martina ako centra národnej kul-túry, podieľal sa napríklad na rekonštrukciirodného domu Janka Kráľa v Zlatých Morav-ciach, urbanistickej štúdii osady Vlkolínec,podával fundované návrhy na vyhlásenie vy-braných objektov za národnú kultúrnu pa-miatku, venoval sa záchrane detvianskychkrížov. K Detve a jej okoliu sa vždy hrdo hlá-sil, pretože odtiaľ pochádzal jeho starý otecJúlius Juraj Thurzo – prvý slovenský námor-ný kapitán.

Aktívne spolupracoval nielen s etnológmi(napríklad participoval na kolektívnom vý-skume v Tekovských Lužanoch), ale najmäs ochranármi, geografmi, aj s občianskymiaktivistami za záchranu kultúrneho dedič-stva. Bol členom Národopisnej spoločnostiSlovenska pri SAV, Slovenskej geografickejspoločnosti pri SAV, Komisie pre ochranu his-torických diel a ich zázemia pri SZOPK, alenapr. aj členom petičného výboru Petície zazáchranu bratislavského PKO. Spolok archi-tektov Slovenska ho v roku 2011 ocenil CenouMartina Kusého za kriticko-teoretickú refle-xiu architektúry vychádzajúcu z angažova-ného postoja k ochrane kultúrneho dedič-stva.

Ing. arch. Igor Thurzo zanechal veľkú fo-todokumentačnú zbierku už čiastočne aj ne-existujúcich objektov ľudovej architektúry,

1 62 • 2014ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY

ZA Ing. arch. IGOROM THURZOM (15. 8. 1933 – 17. 2. 2014)

130 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

cez ktorú sa nám ešte určite bude prihovárať.Nebol typom vodcu, ktorý by potreboval pre-sadiť sám seba, ale vždy mu išlo o vec. Svojouzanietenosťou a priateľskou povahou si vedelzískať a vedel prepájať ľudí rôznych profesií,ktorí spoločnými silami zachránili časť kul-túrneho dedičstva aj v časoch kultúre nie veľ-mi prajných.

Za všetkých, ktorí si ho vážili a pre ktorýchzostáva symbolom kultúrneho človeka – Igor,ďakujeme. Česť Tvojej pamiatke.

ZUZANA BEŇUŠKOVÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

Dňa 21. februára 2014 sme sa v Brne na-posledy rozlúčili s kolegom PhDr. JanomSoučkom. Mnohí sme vedeli, že je chorý, alejeho predčasná smrť nás aj tak zaskočila. Malešte ďalšie plány, ktoré už sám nenaplní.

J. Souček vyštudoval etnografiu na FFUJEP v Brne. Po absolvovaní štúdia v roku1969 nastúpil ako odborný pracovník do Kraj-ského strediska ľudového umenia v Strážnici,kde bol v rokoch 1983 - 1986 aj riaditeľom. Za-oberal sa vývojom ľudovej kultúry v morav-

skom regióne juhovýchodnej Moravy a svojupozornosť venoval predovšetkým vývinovýmtendenciám staviteľstva a bývania. V súvis -losti s výstavbou múzea ľudových staviebv prírode v Strážnici sa zaoberal aj dokumen-táciou ľudových stavieb a otázkami budova-nia a vybavovania múzeí tohto typu. Zo so-ciálnej kultúry ho zaujala problematikavzťahu náboženstva a ľudového zvykoslovia.

Spolu s V. Frolcom, J. Langerom a J. Vaře-kom založili nový časopis Ethnologia Euro-

PhDr. JAN SOUČEK (1946 – 2014)

Ing. Arch. Igor Thurzo. Foto: Zuzana Beňušková.

131R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

pea Centralis, ktorý mapuje etnografiu stred-nej Európy. Svojím zameraním je v našom od-bore jedinečný, pretože umožňuje kompará-ciu dosiahnutých bádateľských výsledkovkolegov z viacerých kultúrne blízkych štátov.Vydávanie tohto časopisu dlhé roky J. Součekfinancoval z vlastných zdrojov, hoci od roku1990 už v etnografii nepôsobil, bol súkrom-ným podnikateľom. Robil to skutočne nezišt-ne a ako potvrdila jeho dcéra, vyčlenil finan-cie aj na ďalšie roky vydávania časopisu.Význam tohto jeho filantropického činu bynemal byť nikdy zabudnutý, pretože vydávaťčasopis aj v časoch hospodárskej krízy chceloskutočne guráž.

Dovoľte mi, aby som sa takto za sloven-ských etnografov Honzovi úprimne za jehokolegiálnosť poďakovala. Nikdy ti to neza-budneme! Budeš nám chýbať.

RASTISLAVA STOLIČNÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

Keď v roku 1978 prišiel do vtedajšieho Ná-rodopisného ústavu SAV na vedeckú ašpiran-túru (doktorandské štúdium) rozhľadený ab-solvent národopisu z Filozofickej fakulty UK,potešil som sa, že sa posilňuje náš mužskýelement v tradične feminizovanom odbore.Prekvapila ma odvaha vtedajšej riaditeľky pa-ni Boženy Filovej prichýliť v ústave ďalšiehomladého človeka, ktorého „kádrový profil“bol pre vtedajší režim nevhodný. Kto by vtedypovedal, že sa z Dušana stane prvý riaditeľústavu po páde komunizmu? Prekvapila matiež téma jeho dizertačnej práce, ktorou sadovtedy nik nezaoberal a úspešne ju obhájil:Etnografické aspekty socializácie jednotlivcav dedinskom spoločenstve. Veď na škole saprofiloval teoreticko-metodologicky a folklo-risticky. Ale tak to vtedy bolo, aj človek s vy-hranenými názormi musel uprednostniť„potreb nú“ tému pred svojimi záujmami.A zaujala ma záľuba v hudbe, ktorej sa v sú-kromí venoval, čo zužitkoval na konferenč-

ných večierkoch. Ak bol k dispozícii klavír.Tieto danosti sa prelínali v jeho ďalšom pô-sobení.

Vedecká orientácia Dušana Raticu sa od-víjala od tematiky rodiny k vybraným problé-mom spoločenských vzťahov. Zaoberal sa etnografickým štúdiom rodiny, vzťahom ro-dinnej výchovy a morálky, socializáciou jed-notlivca, skúmal vzťah socializácie a tradície,pričom sa zameriaval na (vtedy) súčasné vi-diecke spoločenstvo. Jeho sociologicko-an-tropologická orientácia sa prejavila v rozpra-covaní témy status a rola na príkladochdieťaťa a starých ľudí, ale aj v následnom za-meraní na problematiku hodnôt a hodnoto-vých orientácií. Odrazom nového prístupuku skúmaniu spoločenských javov a procesovsú zborníky Kontinuita a konflikt hodnôtkaždodennej kultúry (1991) a najmä Zmenyv hodnotových systémoch v kontexte každo-dennej kultúry (1992), ktoré ako vedúci vý-skumného tímu inšpiroval a editorsky spra-

BLAHOŽELANIE K ŠESŤDESIATKEMgr. DUŠANA RATICU, CSc.

PhDr. Jan Souček. Foto: Z rodinného archívu.


coval. K novátorským témam patria práceo násilnom združstevňovaní vidieka, psycho-logických aspektoch adaptácie v prostredímestského sídliska, obraze spoločnosti v slo-venskej etnológii (spolu so Z. Beňuškovou)alebo o etnologických východiskách štúdiaemigrácií.

Prelomový rok 1989 ovplyvnil profesionál-nu dráhu jubilanta. Po prvom spoločenskomdiskurze, keď SAV zápasila o prežitie ako inštitúcia, prišlo aj na jednotlivé ústavy. Bo -lo potrebné zmeniť teoreticko-koncepčnúorientáciu disciplíny, nastoliť nové, komunis-tickou ideológiou nezaťažené vedenie a ak-tívne sa zapojiť do transformácie SAV a spo-ločenských vied. Za riaditeľa ústavu bolzvolený Dušan Ratica (1992 – 2000) a trebamu dnes s odstupom času verejne poďakovaťza zvládnutie tejto neľahkej úlohy. Stal sapredsedom Snemu SAV, zabezpečil kontinui-tu výskumných projektov ústavu, obhájilopodstatnenosť disciplíny, ktorej nové sme-rovanie vyjadrilo aj premenovanie Národo-pisného ústavu na Ústav etnológie (1994).

S „riaditeľovaním“ však súvisela aj nepríjem-ná nutnosť redukcie pracoviska. Bolo to obdobie vyrovnávania sa s komunistickouminulosťou, ale aj s dovtedy neznámymi „no-vými pomermi“. Vďaka nadhľadu a rozvaheDušana Raticu sa podarilo zachovať ústavi dobré kolegiálne vzťahy.

Keď som spomenul kontinuitu vedeckýchprojektov, mal som na mysli hlavne prípravuEncyklopédie ľudovej kultúry Slovenska(1995), ktorá bola vo finalizačnej fáze. Dušanmal redakčne na starosti skupinu hesiel z teó-rie a metodológie vedy, do ktorej autorsky čispoluautorsky prispel viacerými hes lami.Pred odovzdaním encyklopédie do tlače boljej posledným korektorom.

V posledných rokoch patrí medzi aktuálnepriority digitalizácia archívnych dokumentovústavu (fotografických a kresbových), spra-covanie elektronického katalógu a sprístup-nenie tohto rozsiahleho fondu (okolo 120 tisícjednotiek) verejnosti prostredníctvom in -ternetu. Ako blízky spolupracovník viem, žeide o koncepčne, technicky, metodologicky,kvantitatívne a časovo náročnú úlohu, ktorási vyžaduje vedomosti, značnú trpezlivosťa pevné nervy. Keďže sme v závere druhého,tentoraz medzinárodného projektu tohto za-merania, verím v úspešné ukončenie a azdaaj poďakovanie. Veď náš ústav je v tomto sme-re priekopníkom.

A nesmiem zabudnúť ešte na jednu oblasťzáujmu, ktorá tiež súvisí s dokumentácioua digitálnou technikou. Je to nielen ochota,ktorou pomáha viacerým kolegyniam a ko-legom so spracovaním ich ilustračných prí-loh, ale aj spoluautorstvo cyklu videodoku-mentov o osobnostiach našej vedy. Dobrýnápad a cenný príspevok k dejinám etnológiena Slovensku v 20. storočí.

Vážený kolega a priateľ, želám Ti zdravie,veľa tvorivých nápadov a elánu pri ich reali-zovaní. A mladistvého ducha, ktorý Ťa dopo-siaľ verne sprevádzal.

DANIEL LUTHER,Ústav etnológie SAV v Bratislave

Mgr. Dušan Ratica, CSc. Zdroj: Archív Ústavuetnológie SAV v Bratislave


Druhého marca 2014 sa PhDr. Juraj Za-jonc, CSc., vedecký pracovník Ústavu etno-lógie SAV, dožíva úžasného jubilea. Z pohľaduspolužiačky z univerzitných štúdií, kolegynea kamarátky, ktorá mu k narodeninám prajeto najlepšie, je toto jubileum skutočne úžas-né. Nie preto, že dosiahnuť v zdraví „päť krí-žikov“ je pre etnológa čosi neobvyklé. Dôvo-dom môjho žasnutia je, že hoci sa poznámetridsať rokov a pôsobíme na jednom praco-visku, plynutie času registrujem iba na sebe.Juraj, hoci kalendár hlási, že je už päťdesiat-nik, neprestáva byť pracovitý, zvedavý a vočizmenám otvorený rovnako ako v časoch na-šich štúdií. Hoci jeho odborná biografia, šírkazáujmov a dosiahnutých pracovných výsled-kov by inému mohli spôsobiť istú únavu, jezjavné, že tomuto päťdesiatnikovi čas neubli-žuje, ale prospieva. Želám si, v mene svojomi v mene všetkých jeho kolegov a spolupra-covníkov, aby tak bolo stále a darilo sa mui naďalej!

Juraj Zajonc sa narodil v roku 1964 v Nit-re. V roku 1987 absolvoval štúdium odborunárodopis na Katedre etnografie a folkloris-tiky Filozofickej fakulty Univerzity Komen-ského v Bratislave obhájením diplomovej práce Tradičné ľudové liečenie v obciach se-verovýchodného Gemera. Jeho výskumníckepredpoklady a etnografické terénne zruč -nosti precizované štúdiom a kultivovanéi školiteľkou jeho diplomovej témy – doc.PhDr. Emíliou Horváthovou, CSc. – boli užpočas štúdia odmenené cenami za vedecko--výskumnú činnosť. Tie mu v rokoch 1984a 1986 udelila Slovenská národopisná spo-ločnosť pri SAV.

Okrem témy tradičného liečenia sa JurajZajonc počas štúdia cieľavedome orientovalna problematiku tradičných textilných tech-ník, spracovania a využitia textilu, jeho prak-tických funkcií a výtvarných aspektov. V jejrámci nadviazal na svoje preduniverzitné ve-domosti i praktické zručnosti nadobudnutévďaka od detstva prehlbovanému nadšenémuzáujmu o ručné textilné techniky a výtvarnéumenie. Technologické, výrobné, výtvarné,

dekoratívne i funkčné aspekty textilu, počí-najúc od prípravy vlákna cez výrobu textíliíaž po ich široké uplatnenie v kultúre, sa stalinajvýraznejšie profilovanou oblasťou záujmujubilanta a ostávajú ňou dodnes.

Na Katedre etnografie a folkloristiky FFUK získal Juraj Zajonc v roku 1989 titul PhDr.počas študijného pobytu v Národopisnomústave SAV v Bratislave. Jeho pridelenou štu-dijnou témou sa na obdobie 1988 – 1991 stalitradičné formy chovu hospodárskych zvierat.Táto téma však nadlho nezostala prioritnou.

V pokračovaní úspešne začatej akademic-kej kariéry Juraja Zajonca sa totiž v priebehu90. rokov 20. storočia začali odrážať zmeny,ktorými v tomto období prechádzala nielenspoločnosť Slovenska, ale i disciplína, v ktorejpôsobil. Národopisná orientácia bádania za-čala v odbore postupne slabnúť, čo išlo rukav ruke s trendom prenikania nových pozná-vacích a teoretických impulzov do sféry so-ciálnych a humanitných vied v postsocia -listických krajinách vôbec. V slovenskejetnológii sa metodologický odklon od popis-nosti k porovnávaniu a interpretácii, rast záujmu o dovtedy tabuizované témy a o ap-likáciu nových teoretických rámcov prejavilivnútorne istou antropologizáciou paradigmy,navonok premenovaním disciplíny na etno-lógiu a akademického ústavu na Ústav etno-lógie SAV (1994). Na súdobých zmenách od-boru sa však podieľali aj iné procesy, ktorýchsa Juraj Zajonc stal aktívnym činiteľom. Pro-ces záujmu o tradičnú kultúru Slovenska,odohrávajúci sa viac než storočie predovšet-kým na pôde národopisu, sa dostal do fázysyntetizácie poznatkov a úsilie tímu akade-mického ústavu sa na pôde viacerých veľ-kých projektov sústredilo na ich sprístup -nenie verejnosti v podobe kolektívnychpublikácií.

Skoro po nástupe na interné doktorand -ské štúdium (1991 – 1994) na tému využíva-nia informačných technológií na báze výpoč-tovej techniky v národopise bol Juraj Zajonczačlenený do kolektívu pripravujúceho dvoj-dielne dielo Encyklopédia ľudovej kultúry Slo-venska (vyšla v roku 1995) ako tajomník re-

JURAJ ZAJONC SLÁVI PÄŤDESIATKU!


dakcie. Okrem toho bol spoluzostavovateľomobrazovej časti i registra Encyklopédie a au-torom viac než stovky jej hesiel – predovšet-kým z problematiky tradičných zamestnaní.Obdobie, keď bol tento rozsiahly projekt fi-nalizovaný, sprevádzali okrem vnútornejtransformácie disciplíny aj externé vplyvy sú-visiace s technologickým rozvojom. V prácivedcov sa vtedy nielenže začali dovtedajšiepísacie stroje nahrádzať osobnými počítačmi,ale ako úplná novinka v etnológii sa v plnomrozsahu a úspešne využili pri príprave ruko-pisu Encyklopédie, či už išlo o redakčné spra-covávanie textov hesiel alebo tvorbu regis-trov, systému odkazov a ďalších. Súčasne sav Ústave etnológie SAV realizovali prvé po-kusy uplatniť výpočtovú techniku na spraco-vanie výskumných dát, tvorbu databáz a prá-cu s nimi. A to jednak v dokumentačnej prácipri budovaní vedeckých archívov ústavu, jed-nak v oblasti spracovania samotných vedec-kých poznatkov.

Táto problematika, ktorú tak špecifickypriniesli do kariéry Juraja Zajonca čas a vnú-torný vývoj disciplíny, sa stala ťažiskom jehovedeckého záujmu v období rokov 1994 –1997. V doktorandskom štúdiu vtedy pokra-

čoval popri povinnostiach odborného pra-covníka ústavu. V marci 1997, zúročiac všet-ky získané skúsenosti a využijúc vlastný et-nografický empirický materiál, Juraj Zajoncobhájil dizertáciu Niektoré možnosti apliká-cie výpočtovej techniky vo vedeckovýskum-nom procese etnológie na Slovensku (s prí-kladmi z textilnej kultúry). Práca, vzhľadomna svoje zameranie a široký praktický prínospre slovenskú etnológiu, tvorí v disciplíne do-dnes významný medzník. Jednak bola pre-lomovou v jej pohľade na využívanie novejtechniky vo vedecko-výskumnom procese,jednak pripravila cestu tvorbe elektronickýchkatalógov, digitalizácii fotografických, kres-bových, textových, filmových a zvukovýchvedeckých archívnych fondov pracoviska akodát dovtedy uchovávaných na klasickýchanalógových médiách, a napokon i sprístup-ňovaniu digitálnych archívnych dokumentovna internete.

Tematická orientácia projektov, v rámciktorých sa v ďalšom období rozvíjala vedeckáčinnosť Juraja Zajonca, poukazuje na niekoľ-ko ťažiskových oblastí. Významný podielv nej tvorí jeho pokračujúca práca pre vedec-ké archívy ústavu, najmä koncepčná prípravapodmienok budovania elektronických kata-lógov k archívnym fondom. S týmto zámeromJuraj Zajonc v spolupráci s PhDr. Lucií Uhlí-kovou, PhD. z brnianskeho pracoviska Etno-logického ústavu AV ČR a PhDr. Ingrid Kos-tovskou z Informačno-dokumentačnéhoútvaru ÚEt SAV vytvoril a v niekoľkých ove-rovacích projektoch precizoval tzv. univer-zálny etnologický formulár vhodný na popisvšetkých typov archívnych dokumentov v et-nológii. Ako základ popisu dokumentu z hľa-diska obsahu stanovil jeho tzv. multiaspek-tovú analýzu umožňujúcu katalogizovaťdokument z viacerých tematických hľadísksúčasne. Formulár postavil ako základný pr-vok elektronického katalógu nezaťaženéhoklasickým národopisným hierarchickým prí-stupom k triedeniu študovaných javov. Jehoznalosti a skúsenosti v tejto oblasti dnes vy-užívajú Vedecké archívy ÚEt SAV v dokumen-tačnej práci, ale napr. aj pri zostavovaní bib -liografií.

Záujem Juraja Zajonca o štúdium tradičnejkultúry sa odrazil v jeho rozpracovaní témpredstáv o svete, tradičného liečenia, ľudo-

PhDr. Juraj Zajonc, CSc. Zdroj: Archív Ústavuetnológie SAV v Bratislave


vého nábytku, dekoratívneho prejavu či slo-vesných folklórnych žánrov – predovšetkýmzariekaní. Do okruhu jeho bádateľskej pozor-nosti spadajú aj otázky rozvoja etnológie akovedeckej disciplíny a dejiny vedeckého my-slenia v nej v 20. storočí. Svoju pozornosťorientoval aj na etnologický výskum mesta,štúdium spoločenskej funkcie historickýchmýtov, výskum prejavov postsocialistickejtransformácie a jej dopadov na regionálnyrozvoj Slovenska. K jeho najnovším témammožno zaradiť záujem o problematiku oby-čají a rituálov pretavený do etnologickéhoštúdia súčasných podôb sviatkovania.

Napriek množstvu spomínaných, ale i ďal-ších, tu nespomenutých bádateľských záuj-mov predstavuje jednoznačne najvýraznejšiuz odborných tém Juraja Zajonca oblasť tra-dičnej textilnej kultúry. Jej venoval ako vý-skumník-etnograf doteraz najviac svojho času i publikačného úsilia. Dôsledne uplat-ňovaný pohľad na textil cez jeho technolo-gickú stránku a kultúrno-historický prístupk štúdiu tejto problematiky a interpretácii po-znatkov vytvorili predpoklady na pozoruhod-ne širokú spoluprácu, ktorú Juraj Zajonc, akošpičkový expert v problematike textilu a tex-tilných techník, nepretržite rozvíja. A to nie-len v rámci etnológie v celoeurópskom me-radle, ale i mimo nej. Aktívne spolupracujes mnohými domácimi a zahraničnými mú-zeami, s Ústredím ľudovej umeleckej výroby,s rozličnými záujmovými združeniami venu-júcimi sa tradičným textilným technikám, aletiež s historikmi, archeológmi, reštaurátormiči výtvarníkmi. Téma textilnej kultúry všaknie je len dominantnou oblasťou, v rámci kto-rej Juraj Zajonc koncepčne už tri desaťročiarozvíja vedecké poznanie a sprostredkúva hoodbornej i laickej verejnosti – naposledy v po-dobe vynikajúcej monografickej publikáciePremeny vlákna (2012), ocenenej PrémiouLiterárneho fondu za vedeckú a odbornú li-teratúru za rok 2012 v kategórii spoločen-ských vied. Svoje teoretické i praktické po-znatky v tejto oblasti sprístupňuje od roku1995 aj ako externý vysokoškolský pedagóg.Meno etnológa Juraja Zajonca sa na Katedretextilu bratislavskej Vysokej školy výtvarnýchumení neoddeliteľne už viac než pätnásť ro-kov spája s prednáškami Dejiny textilnýchtechník či Dejiny textilu a cvičeniami Ručné

textilné techniky a Historické textilné tech-niky.

Šírka odborného profilu Juraja Zajoncaa plocha, ktorú tento profil zaberá v sloven-skej etnológii, sú pozoruhodné. Je možnéo ňom hovoriť rovnako zodpovedne akoo vedcovi, výskumníkovi, pedagógovi i po-pularizátorovi poznatkov. Z hľadiska jeho na-sadenia vo všetkých týchto oblastiach je tov jednej osobe cieľavedomý individualista,vyhľadávaný kolektívny hráč i vynikajúci or-ganizátor s veľkou zodpovednosťou, dôsled-nosťou a prirodzenou autoritou.

Do ďalších rokov mu úprimne prajem pev-né zdravie a veľa pracovných úspechov!

KATARÍNA POPELKOVÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

PhDr. JURA J ZA JONC, CSc.VÝBEROVÁ PERSONÁLNA BIBLIOGRAFIA 1987 – 2013

Vedecké monografie:Premeny vlákna.Trnava : Edition Ryba, 2012. 235 s.: 220 obr.,

angl. res.

Kapitoly v monografiách:Prečo je Nitra staroslávne mesto. In: Mýty naše

slovenské. E. Krekovič, E. Mannová, E. Kre-kovičová (Eds.). Bratislava : Academic Elek-tronic Press, 2005, s. 134-149: 5 obr.

Návrhy paličkovaných čipiek Vojtecha Angyala.In: Blümlová, D. – Tolarová, Z. a kol., Čas se-cese. Kapitoly z kulturních dějin přelomu 19.a 20. století. Ediční řada Historia culturaeXIII, Studia 8. České Budějovice : Jihočeskáuniverzita v Českých Budějovicích ve spolu-práci s Novou tiskárnou Pelhřimov, 2007,s. 118-154: 17 obr.

Miestna kultúra a spoločenský život obcí podMalými Karpatmi v postsocialistickej trans-formácii. In: Mestá a dediny pod Malými Kar-patmi. Etnologické štúdie. O. Danglová, J. Za-jonc (Eds.). Bratislava : Ústav etnológie SAV,2007, s. 181-218: 9 obr.

K dejinám košikárstva. In: Juriga, P. a kol., Koši-kárstvo – premeny vŕbového prútia. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby ako spo-


ločné vydanie s Grafickým štúdiom Ing. PetraJurigu, 2007, s. 12-29: 65 obr.

Návraty paličkovanej čipky. In: Tradícia dnes?Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výro-by, 2007, s. 75-93: 11 obr., angl. res.

Slowakei und Slowaken in der „österreichisch--ungarischen Monarchie in Wort und Bild“.Eine (volkskundliche) Produktions- und Re-zeptionsgeschichte. In: Zu Produktion undRezeption der „österreichisch-ungarischen Mo-narchie in Wort und Bild“. J. Fikfak, R. Johler(Hg.). Wien : Institut für Europäische Ethno-logie, 2008, s. 172-191: 2 obr. [spoluautorkyGabriela Kiliánová, Katarína Popelková, Mo-nika Vrzgulová].

Spoločenský život mesta Nitra po rozpade Ra-kúsko-Uhorskej monarchie (1918 - 1945) a je-ho obraz v pamäti mesta. In: Paměť města.Obraz města, veřejné komemorace a historickézlomy v 19.-21. století. M. Ferencová, J. Nos -ková (Eds.). Brno – Bratislava : Etnologickýústav AVČR, v.v.i. pracoviště Brno – Statutárníměsto Brno, Archiv města Brna – Ústav etno-lógie SAV, 2009, 273-310: 9 obr.

Vedecké práce v časopisoch:Domácka výroba tkanín na juhozápadnom

Zemplíne (1900 - 1990). In: Slovenský náro-dopis, roč. 41, 1993, č. 4, s. 397-422: 33 obr.,5 tab., angl. res.

Niektoré európske paralely súčasného čipkárstvana Slovensku. In: Slovenský národopis, roč.43, 1995, č. 4, s. 461-470: 10 obr., angl. res.

Niektoré paralely roľníckych čipiek v Honte. (Prí-spevok ku kultúrnohistorickému obrazu.) In:Slovenský národopis, roč. 45, 1997, č. 4, s. 359-381: 21 obr., angl. res.

Slovensko a Slováci v diele Rakúsko-uhorská mo-narchia slovom a obrazom (K formálnej a ob-sahovej analýze textov a vyobrazení z pohľa-du slovenskej etnológie na konci 20. storočia;percepcia diela súdobou slovenskou spoloč-nosťou a národopisom). In: Slovenský náro-dopis, roč. 49, 2001, č. 1, s. 5-31: 14 obr., nem.res. [spoluautorky Gabriela Kiliánová, Kata-rína Popelková, Monika Vrzgulová].

Tradičné spôsoby prípravy osnovy na Sloven sku.In: Etnološka istraživanja. Ethnological Re-searches. I. Šestan (Ed.). Vol. 8, 2002, s. 11-36;5 obr.; chorv. preklad, s. 37-57.

Mesto a spoločensko-historické procesy: výcho-diská analýzy. Niekoľko príkladov z mestaNitra. In: Slovenský národopis, roč. 51, 2003,č. 2, s. 178-192: 5 obr., angl. res.

Tradičné predstavy a názory spojené s pradením

a tkaním. In: Slovenský národopis, roč. 52,2004, č. 4, s. 349-403: 14 obr., angl. res.

Textilná kultúra: od národopisu k etnografii a et-nológii materiálnej kultúry. In: Etnologickérozpravy, roč. 11, 2004, č. 2, s. 25-39: 2 sché-my.

Tradičné predstavy a názory spojené s pradeníma tkaním. In: Slovenský národopis, roč. 52,2004, č. 4, s. 349-403: 14 obr., angl. res.

Slovenský ornament v tlačených vzorníkoch.(K vzniku a významu zbierok vzorov od kon-ca 19. do polovice 20. storočia.) In: Národo-pisná revue, roč. 15, 2005, č. 1, s. 3-14: 8 obr.

Tradičná kultúra v internetovej prezentácii obcímalokarpatského regiónu. In: Etnologické roz-pravy, roč. 12, 2005, č. 2, s. 166-182: 2 obr.

Pri stole pracujúcich alebo tekvica ako ananás.In: Etnologické rozpravy, roč. 13, 2006, č. 2,s. 188-205.

Elektronický katalóg Wollmanovského archívu:aktuálny stav spracovania. In: Národopisnárevue, roč. 17, 2007, č. 1, s. 39-49: 6 obr., angl.res. [spoluautorka Katarína Popelková].

Po prvej tisícke... Skúsenosti z tvorby Elektro-nického katalógu obrazových dokumentovÚstavu etnológie SAV. In: Slovenský národo-pis, roč. 56, 2008, č. 4, s. 445-466: 6 obr., angl.res. [spoluautorka Katarína Popelková].

Výskum v okrese Modrý Kameň v roku 1950 akopríklad prenikania marxizmu do slovenskéhonárodopisu. In: Slovenský národopis, roč. 58,2010, č. 4, s. 425-442: 8 obr.

Výskum v okrese Modrý Kameň v roku 1950 akopríklad prenikania marxizmu do slovenskéhonárodopisu. In: Slovenský národopis, roč. 58,2010, č. 4, Errata, s. 425-442i: 8 obr.

Dve čínske textílie z pozostalosti Milana Rasti-slava Štefánika zo zbierky Slovenského ná-rodného múzea-Historického múzea v Brati-slave. In: Zborník Slovenského národnéhomúzea, roč. 101, 2010, História 47, s. 5-26: 17obr., angl. res.

Vplyv modernizačných snáh Jozefa II. na domác-ku výrobu plátna. In: Ethnologia Europea Cen-tralis, 10, 2011, s. 17-28: 3 obr., nem. res.

Tradičná textilná kultúra vo výučbe textilnýchvýtvarníkov na Vysokej škole výtvarnýchumení v Bratislave. In: Zborník Slovenskéhonárodného múzea v Martine, roč. 105, 2011,Etnografia 52, s. 176-191: 8 obr.

Návod na pestovanie ľanu a konopy z roku 1789.In: Ethnologia Europea Centralis, 11, 2013, s.19-30: 3 obr., nem. res.


Vedecké práce v zborníkoch:Chov väčších hospodárskych zvierat a jeho vplyv

na krajinu (na príklade obce Michalková,okres Zvolen). In: Záverečný seminár granto-vej úlohy č. 193 „Interakcia človeka a životnéhoprostredia z etnografického aspektu“. Bratisla-va : Národopisný ústav SAV, 1991, s. 13-20.

Niekoľko poznámok k fungovaniu tkanín v pro-cese identifikácie slovenského obyvateľstvajuhozápadného Zemplína. (Pokus o analýzu.)In: Južný Zemplín. Štúdie o etnokultúrnomvývoji národnostne zmiešanej oblasti. Bratisla -va : Národopisný ústav SAV, 1994, s. 116-123.

Od konkrétneho autora k „anonymnému ľudu“,od lokálnych odlišností k teritoriálnej podob-nosti (k vývoju preberaných tkanín na Slo-vensku v 20. storočí). In: Tradičná ľudová kul-túra a výchova v Európe. Nitra : Katedraregionalistiky FHV VšPg – VŠP, 1995, s. 67-75:nem. res.

Ornament v tradičnej kultúre – pokus o komplex-né vymedzenie In: Ornament a štýl. [Zborníkz konferencie.] E. Krekovič (Ed.). Bratislava :SNS – SAS, 1996, s. 13-26: 1 tab., nem. res.

Činovať – k vývoju obsahu a pôvodu pojmu. In:Varia VI. Zborník zo VI. kolokvia mladých ja-zykovedcov. Bratislava : SJS, 1997, s. 186-197:6 obr.

Východiská relatívnej chronologizácie magic-kých a náboženských textov. In: Magie a ná-boženství. [Zborník z konferencie.] L. Tarca-lová (Ed.). Studie Slováckého muzea, sv. 2.Uherské Hradiště : Slovácké muzeum, 1997,s. 139-143.

Kruh, rozeta a svastika na ľudovom nábytkua ich interpretácia. In: Dekoratívny prejav –tradícia a súčasnosť. O. Danglová, J. Zajonc(Eds.). Etnologické štúdie 6. Bratislava : Veda,1998, s. 134-150: 18 kresieb, angl. res.

Pomenovanie ako východisko skúmania orna-mentálnych motívov (na príklade výšivieka paličkovaných čipiek). In: Varia VII. Zborníkz VII. kolokvia mladých jazykovedcov. Brati-slava : SJS, 1998, s. 268-279: 8 obr.

Strigy, bosorky, bohyne a iné ženy, ktoré „vedia“.In: Žena z pohľadu etnológie. H. Hlôšková, M.Leščák (Eds.). Bratislava : Prebudená pieseň– Katedra etnológie FF UK, 1998, s. 37-47:3 obr., angl. res.

Bemerkungen zur heutigen Spitzenklöpplelei inder Gemeinde Chorvátsky Grob. In: Hrvatskečipke u Europi. Zbornik radova sa znanstve-no-stručnoga skupa. T. Petrović (Ed.). Lepo -glava : Turistička zajednica grada Lepoglave,2000, s. 23-30: 6 obr., res.

Häusliche Gewebeproduktion in der Slowakei.In: Szőttes textíliák mindennapi életünkben.G. Vila (Ed.). Heves : PR-editor Nyomda, 2000,s. 67-72, 152: maď. res.; 4 obr. (č. 27-30 v prí-lohe).

Paličkovaná čipka na sakrálnych textíliách trochrímskokatolíckych kostolov v Bratislave(Úvodné výsledky výskumu). In: Čipka na ol-taru. U čast jubileja 2000. Zbornik radova zaznanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović(Ed.). Lepoglava : Turistička zajednica gradaLepoglave – Grad Lepoglava, 2001, s. 33-50:4 obr., res.

Nové podnety vo vývoji paličkovanej čipky naúzemí Slovenska na prelome 19. a 20. storo-čia. In: Središnji čipkarski tečaj u Beču: povi-jest, djelovanje i recepcija u zemljama Austro-Ugarske Monarhije; Zentralspitzenkurs inWien: History, Work and Reception in theCountries of the Austro-hungarian Monarchy.Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga sku-pa. T. Petrović (Ed.). Lepoglava : Turističkazajednica grada Lepoglave – Grad Lepoglava,2002, s. 61-89: 5 obr., nem., chorv. res.

Čipka na čepci (technologické a slohové parale-ly). In: Čipka u kulturi tekstila i odijevanja;Lace in the Culture of Textile and Clothing.Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga sku-pa. T. Petrović (Ed.). Lepoglava : Turističkazajednica grada Lepoglave – Grad Lepoglava,2003, s. 75-108: 7 obr., nem., chorv. res.

Univerzálna karta – dvě podoby jedné databáze.In: Neničte archivy! Současné metody doku-mentace lidové kultury a digitalizace získa-ného materiálu či údajů o něm. Sborník pří-spěvků. Strážnice : Ústav lidové kultury, 2003,s. 39-50: 2 obr., 6 tab. [spoluautorka LucieUhlíková].

Slovenská čipka – ku genéze konštruktu kultúr-neho prvku. In: Narodne i/ili nacionalne čip-ke; Folk and/or national Laces. Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Pe-trović (Ed.). Lepoglava : Turistička zajednicagrada Lepoglave – Grad Lepoglava 2004, s. 99-131: 6 obr., nem., chorv. res.

Multiaspektová analýza ikonografických prame-ňov: fotografia. In: Fotografie jako ikonogra-fický pramen. Sborník příspěvků 20. strážnic-kého symposia konaného ve dnech 15.–16. září2004. Strážnice : Národní ústav lidové kultury,2004, s. 16-24: 10 obr. [spoluautorka KatarínaPopelková].

Tradičné predstavy a názory spojené s nástrojmina pradenie. In: Kult a mágia v materiálnej kul-túre. Zborník z etno-archeologického seminá-


ra. E. Krekovič (Ed.), T. Podolinská (Co-ed.).Bratislava : Ústav etnológie SAV – SAS – Spo-ločnosť Antona Točíka, 2004, s. 83-93: 2 obr.

Town and socio-historical processes: initial po-ints of analysis. Some examples from the townof Nitra. In: Fieldwork and Communities.Z. Uherek, J. Grill (Eds.). Prague OccasionalPapers in Ethnology No. 7. Praha : Etnologickýústav AV ČR, 2005, s. 110-125.

Význam Anny Drobovej v slovenskom čipkárstve20. storočia (súčasné poznatky). In: Učiteljice,dizajnerice, čipkarice; Teachers, Designers,Lacemakers. Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović Leš (Ed.). Lepo -glava : Turistička zajednica grada Lepoglave– Grad Lepoglava 2005, s. 53-66: 5 obr., nem.,chorv. res.

Dva príklady rekonštrukcie na základe archeo-logického nálezu: výšivka a paličkovaná čip-ka. In: Experimentálna archeológia a popula-rizácia archeologického bádania v múzejneja školskej praxi. Zborník referátov z konfe-rencie. M. Kotorová-Jenčová (Ed.). Hanušov-ce nad Topľou : Vlastivedné múzeum v Hanu-šovciach nad Topľou, 2005, s. 123-148: 19 obr.,angl. res. [spoluautorky Tereza Belanová, Syl-via Birkušová].

Devín: experimentálna rekonštrukcia snovadlaa krosien v doby laténskej. In: Experimentálnaarcheológia a popularizácia archeologickéhobádania v múzejnej a školskej praxi. Zborníkreferátov z konferencie. M. Kotorová-Jenčová(Ed.). Hanušovce nad Topľou : Vlastivednémúzeum v Hanušovciach nad Topľou, 2005,s. 105-122: 11 obr., angl. res. [spoluautorky Tereza Belanová, Katarína Harmadyová].

Čipkárske stretnutie v Bratislave (k vzniku a vý-znamu jednej formy prezentácie paličkovanejčipky na Slovensku). In: Festivali čipke i kul-turni turizam. Lace Festivals and Cul tural Tou-rism. Zbornik radova sa znanstveno-stručno-ga skupa. T. Petrović Leš (Ed.). Lepoglava :Turistička zajednica grada Lepoglave – GradLepoglava, 2006, s. 137-151: 6 obr., nem.,chorv. res.

O pletení nielen z prútia (Techniky pleteniav hmotnej kultúre). In: Prírodné pletivá v tra-dičnej a súčasnej slovenskej kultúre. Zborníkzo sympózia remeselníkov. Bratislava : Ústre-die ľudovej umeleckej výroby, 2006, s. 23-39:27 obr.

Súčasné sviatky v baníckom meste: symbolickéaktivity v etnologickej perspektíve. In: Vivatakadémia Banská Štiavnica. Zborník z kon-ferencie konanej pri príležitosti 250. výročia

založenia Baníckej akadémie v Banskej Štiav-nici. Z. Denková, M. Kamenický (Eds.). BlokIV. Banícke symboly – História a ikonografia.Banská Štiavnica : Slovenské banské mú-zeum, 2013, s. 53–65: 6 obr. [spoluautorkaKatarína Popelková].

Encyklopédie:Slovakia and Slovaks. A Concise Encyclopedia.

Bratislava : EÚ SAV – Goldpress Publishers,1994. 727 s. [autor a spoluautor hesiel].

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, 2. Bra-tislava : Veda – Ústav etnológie SAV, 1995.484+448 s. [autor 114 a spoluautor 74 hesiel].

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska [CD-ROM verzia]. Bratislava : Veda – Ústav etno-lógie SAV – Gratex International s. r. o., 1995[autor 114 a spoluautor 74 hesiel].

Tradičná kultúra slovenského ľudu na konci 18.a začiatku 19. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kroni-ka Slovenska 1. Od najstarších čias do konca19. storočia. Bratislava : Fortuna Print & Adox,1998, s. 374-375 [spoluautor Mojmír Benža].

Tradičná kultúra slovenského ľudu v druhej pol.19. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Sloven -ska 1. Od najstarších čias do konca 19. storo-čia. Bratislava : Fortuna Print & Adox, 1998,s. 538-539 [spoluautor Mojmír Benža].

Tradičná kultúra slovenského ľudu v prvej pol.20. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Sloven -ska 2. Slovensko v 20 . storočí. Bratislava : For-tuna Print & Adox, 1999, s. 54-55 [spoluautorMojmír Benža].

Tradičná kultúra slovenského ľudu v 2. polovici20. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Sloven -ska 2. Slovensko v 20. storočí. Bratislava : For-tuna Print & Adox, 1999, s. 444-445 [spolu -autor Mojmír Benža].

Variants of the Woman’s Cap in Slovak EthnicDress. In: Berg Encylopedia of World Dress anFashion. Volume 9. East Europe, Russia, andCausasus. D. Bartlett (Ed.). Oxford : Berg Publishers, 2010, s. 245-246: 1 obr.

Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom. Elek-tronická encyklopédia. Bratislava : Koordinač-né centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK– Ústav etnológie SAV, 2011. [sprístupnenéroku 2012.] [online.] [cit. 25. 6. 2012]. Do-stupné na internete: <http://www.ludovakul-tura.sk/index.php?id=11>. [autor 163 hesiel]

Publikované abstrakty:Некоторые проблемы развития традиционной

народной медицины в Словакии после 1945

г. In: Традиционная этническая кулътура


и народные знания. Материалы междуна -родной конференции. Ethnic traditional cul-ture and folk knowledge. Proceedings of theInternational Conference. Moscow, 21-24March 1994. Moskva : The institute of Ethno-logy and Anthropology Russian Academy ofSciences, 1996, s. 46-47.

Folklore and Politics in Historical Perspective.In: 9th SIEF Congress : Transcending „EuropeanHeritages“: Liberating the Ethnological Ima-gination. Ulster : University of Ulster, 2008,s. 16 [spoluautorka Oľga Danglová, spolu -autor Dušan Ratica].

Collective Fieldwork in Ethnography: with theExample of the Research of Village Commu-nities in the Modrý Kameň District in 1950.In: Krekovičová, E., International Conferenceof the Institute of Ethnology SAS, June 1 – 3,2010 : programme and Abstracts. Bratislava :Ústav etnológie SAV, 2010, s. 36.

Atlasy:Konope a ľan; Zmäkčovanie ľanu; Zmäkčovanie

konopí; Lámanie ľanu a konopí; Vytieranie ko-nopí a ľanu; Česanie a triedenie vlákna; Prváakosť vlákna; Druhá akosť vlákna; Odpadz vlákna; Praslica; Pradenie na vreteno; Dru-ganie; Drugané vlákna; Osoby, ktoré drugali;Kolovraty; Pradenie na kolovrate; Motanie priadze; Tkanie na krosnách. In: Atlas ľudovejkultúry Slovákov v Rumunsku. Atlasul culturiipopulare a Slovacilor din Romania. Nadlac :Vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnos-ti Ivana Krasku, 1998, mapy 164-181.

Editovanie / redigovanie:Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, 2. Bra-

tislava : Veda – Ústav etnológie SAV, 1995.484+448 s. [spoluzostavovateľ obrazovej čas-ti, spoluzostavovateľ registra].

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska [CD-ROM verzia]. Bratislava : Veda – Ústav etno-lógie SAV – Gratex International s. r. o., 1995[spoluzostavovateľ obrazovej časti, spoluzo-stavovateľ registra].

Stoličná, R. a kol.: Slovakia – European Contextsof the Folk Culture. Bratislava : Veda 1997. 365s. [redaktor obrazovej časti].

Dekoratívny prejav – tradícia a súčasnosť. Etno-logické štúdie 6. Bratislava : Veda 1998. 181 s.[spolueditorka O. Danglová].

Burlasová, S.: Katalóg slovenských naratívnychpiesní. Typenindex slowakische Erzähllieder.

Zväzok 1-3. Etnologické štúdie 2-4. Bratislava: Veda, 1998 [zostavovateľ Registra motívov,osôb, predmetov a zemepisných názvov;s. 664-682].

Zabudnuté priadky. K tradičnému spoločen -skému životu mládeže na Slovensku. Pramenek tradičnej duchovnej kultúre Slovenska, 5.zv. Zost. a odb. komentáre napísal D. Luther.Bratislava : Prebudená pieseň – združenie,1999. 163 s.: obr. [výber a zostavenie obrazo-vej časti].

Stoličná, R. a kol.: Slovensko – Európske kontextyľudovej kultúry. Bratislava : Veda, 2000. 381s. [redaktor obrazovej časti; spoluzostavova-teľ Predmetového a Územného registra,s. 359-380].

Tibenský, Ján - Urbancová, Viera: Slovensko očamiEurópy 900 – 1850. Bratislava : Academic Elek-tronic Press 2003. 330 s. ISBN 80-89104-23-1.

Suplement časopisov Slovenský národopis, 54,2006, č. 2. 9 s. a Etnologické rozpravy, 13, 2006,č. 2. 8 s. [spoluzostavovateľka Hana Hlôšková].

Etnologické rozpravy, roč. 11–13, 2004–2006,č. 1–2 [výkonný redaktor].

Editorial. In: Etnologické rozpravy, roč. 13, 2006,č. 2, s. 10; angl. preklad s. 11.

Mestá a dediny pod Malými Karpatmi. Etnolo-gické štúdie. Etnologické štúdie Bratislava :Ústav etnológie SAV 2007. 232 s. [spoluedi-torka O. Danglová].

Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom. Elek-tronická encyklopédia. Bratislava : Koordinač-né centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK– Ústav etnológie SAV, 2011. [sprístupnenév roku 2012.] [online.] [cit. 25. 6. 2012]. Do-stupné na internete: <http://www.ludovakul-tura.sk/index.php?id=11> [redaktor tematic-kej oblasti Domácka výroba a remeslá].

Odborné publikácie:Sieťovanie a výšivka na sieti. Škola tradičnej vý-

roby a remesiel [zv. 6]. Bratislava : ÚĽUV,2000. 27 s: 16 obr., 45 kresieb.

Snovanie a tkanie plátna. Škola tradičnej výrobya remesiel [zv. 14]. Bratislava : ÚĽUV, 2005.47 s. : 97 obr.

Tkanie ripsu a kepru. Škola tradičnej výrobya remesiel [zv. 19]. Bratislava : ÚĽUV, 2009.35 s.: 31 obr. + 40 kresieb.

Tkanice. Edícia Pramene [zv. 3]. Bratislava :ÚĽUV, 2013. 55 s.: 48 obr., angl. res.

Bibliografiu zostavil J. ZAJONC

140 R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

SÉRIA PUBLIKÁCIÍ O BULHARSKEJOBCI VOJVODOVO

NECO PETKOV NECOV:Dějiny VojvodovaMarek Jakoubek, Zdeněk R. Nešpor,Tomáš Hirt (Eds.). Vydalo občanskésdružení Vojvodovo, 2006, 144 s.MAREK JAKOUBEK:Vojvodovo: Etnografie krajanskéobce v BulharskuCentrum pro studium demokracie a kultury, 2010, 347 s.MAREK JAKOUBEK:Vojvodovo: Kus česko-bulharské historie. Tentokrát převážně očimajeho obyvatelCentrum pro studium demokracie a kultury, 2011, 258 s.LENKA J. BUDILOVÁ:Dědická praxe, sňatkové strategie a pojmenovávání u bulharskýchČechů v letech 1900 – 1950Centrum pro studium demokracie a kultury, 2011, 242 s.MAREK JAKOUBEK:Vojvodovo: Historie, obyvatelstvo,migraceCentrum pro studium demokracie a kultury, 2012, 199 s.MAREK JAKOUBEK:Vojvodovo: Edno nepoznato češkoselo v BălgarijaParadigma 2013, 211 s.

Zrejme sa tak skoro nezopakuje, že byv priebehu necelého desaťročia vyšlo o jed-nej, takmer úplne neznámej lokalite šesť

knižných publikácií a približne tri desiatkyvedeckých štúdií a odborných článkov. Pri-hodilo sa to malej bulharskej osade Vojvodo-vo, ktorú založili českí a slovenskí kolonistia prežili tu iba okrúhle polstoročie (1900 –1950). Krátko po druhej svetovej vojne (1950)títo Vojvodovčania takmer do nohy reemigro-vali do Československa. Natíska sa preto otáz-ka, čo spôsobilo, že práve táto balkánska dedinka, ako aj početne zanedbateľná, z hľa-diska českého a slovenského vysťahovalectvamarginálna, k tomu viac ako šesťdesiat rokovuž nejestvujúca diaspóra, stala sa predmetompriam excelentného výskumu s prekvapujú-cimi bádateľskými výsledkami.

Ako to už neraz býva, aj na počiatku tohtovýnimočného výskumného a publikač néhovzopätia stála náhodná udalosť. Presnejšie,zoznámenie sa skupinky čerstvo promova-ných antropológov z Karlovej univerzitys bulharským etnológom a bohemistom Vla-dimirom Penčevom. Práve on upriamil ichpozornosť aj na niekdajšiu českú osadu Voj-vodovo. Jej návšteva zanechala u týchto mla-dých bádateľov taký silný dojem, že pre jed-ného z nich, pre Mareka Jakoubka, dnes uždocenta na Západočeskej univerzite v Plzni,sa Vojvodovo stalo objektom viacročného in-tenzívneho výskumu. A zároveň aj platfor-mou dlhodobej spolupráce s docentom Vla-dimirom Penčevom.

Prvým, a zdá sa že aj najvýznamnejšímplodom spolupráce M. Jakoubka a V. Penčevabol preklad a vydanie rukopisnej kroniky Dě-jiny Vojvodova, ktorej autorom je Neco PetkovNecov, bulharský vojvodovský spoluobčanČechov a Slovákov. Keďže táto kronika z roku1952 vznikla až po odchode českých a slo-venských krajanov z Vojvodova (1950), a do

1 62 • 2014RECENZIE

141R E C E N Z I E • A N O T Á C I E

jej knižného vydania (2006) bola jedinýmspisom o histórii a živote Vojvodovčanov, bolto záslužný edičný počin. Nielen predstavil,ale akoby znovu oživil obraz niekdajšiehoviacetnického, konfesionálne a kultúrne roz-vrstveného spoločenstva Vojvodovčanov. Prereemigrantov z Vojvodova, ktorí sa po presíd-lení do Československa usadili v Novom Pře-rove, ako aj vo viacerých ďalších lokalitáchjužnej Moravy, stala sa táto kronika vzácnymsvedectvom ich vysťahovaleckých osudov.Zároveň aj prekvapujúcim ocenením, ktorésa dostalo ich kultúrnej vyspelosti od bulhar-ského autora vojvodovskej kroniky.

Mohlo by sa zdať, že vydaním publikácieN. P. Necova: Dějiny Vojvodova, do ktorej V.Penčev a M. Jakoubek so Z. R. Nešporom a T.Hirtom napísali obsažné úvodné state a do-plnili ju aj viacerými textovými a obrazovýmiprílohami, akoby zaplnili dovtedajšie bielemiesta v historickej pamäti Vojvodovčanov.Ukázalo sa však, že vydanie tejto publikáciezaúčinkovalo, najmä na M. Jakoubka, ako im-pulz na pokračovanie práve rozbehnutých vý-skumov. A tým aj k zodpovedaniu zrejmemnohých otázok, ktoré sa o histórii a vysťa-hovaleckom živote Vojvodovčanov začali vy-nárať v jeho Vojvodovom rozrušenej mysli. Tospôsobilo, že v tvorivej dielni Katedry antro-pologických a historických vied na Západoče-skej univerzite v Plzni sa rozbehla realizáciadlhodobého a široko koncipovaného výskum-ného programu. Jeho bádateľským epicen-trom sa stala práve objavená balkánska dedin-ka Vojvodovo, ako aj oživený, avšak značnetorzovitý obraz zaniknutej komunity českýcha slovenských Vojvodovčanov. Do realizácietohto výskumného programu sa s veľkou ver-vou pustil nielen M. Jakoubek, ale aj ním sfor-movaný a vedený výskumný kolektív, ktorýzakrátko dal o sebe vedieť neprehliadnuteľný-mi bádateľskými výsledkami.

V tejto rubrike nie je priestor na podrob-nejšie referencie, najmä ak informujemeo súbore šiestich publikácií. Preto sa zmienimiba o niektorých koncepčných a metodickýchprínosoch. K silnejším stránkam posudzova-ných publikácií patrí, že Marek Jakoubek siuž v počiatkoch svojej vedecko-výskumnejčinnosti uvedomoval, že poznávací proces,či už na jeho empirickom alebo teoretickomúseku, je permanentným procesom prehod-

nocovania starších a neudržateľných paradi-giem. A teda aj procesom hľadania novšícha progresívnejších konceptov, ktoré uspoko-jivejšie vysvetľujú novo nastoľované problé-my. Preto súbežne s rozbiehajúcimi sa výsku-mami rozpracovával aj teoretické prístupyk nim. Upriamil sa na kritické zhodnoteniedovtedajších konceptov výskumu vysťahova-lectva a zahraničných Čechov z pozícií me-todologického nacionalizmu či národopisné-ho etnocentrizmu a esencializmu. Takže užprvé výskumy Vojvodova a Vojvodovčanovrealizoval v intenciách sociálneho konštruk-tivizmu. Poučený najnovšími poznatkamimigračných štúdií vo svojich výskumoch vy-chádzal z takých kľúčových, a z poznávacie-ho hľadiska ne zastupiteľných konceptov,akými sú pro cesuálnosť, skupinovosť, inter-kultúrnosť a identifikácia. To znamená, ževo všetkých publikáciách o Vojvodove bolidominantnou jednotkou analytického a in-terpretačného rozpracovávania príslušnícitradičnej komunity Vojvodovčanov. Hlavnýdôraz pri týchto analýzach kládol na konti-nuitné a diskontinuitné trendy vo vývine da-ného spoločenstva. To mu umožňovalo zo-hľadniť vzťah pretrvávania a zmeny, tradíciea inovácie, prijímania a odmietania, odoláva-nia a splývania v podmienkach etnicky, jazy-kovo, konfesionálne a kultúrne diverzifiko-vaného vojvodovského prostredia.

Vďaka takto konceptualizovanému postu-pu sa M. Jakoubek dopracoval k mnohýmcenným, aj viacerým objavným poznatkom.Spomedzi nich si zmienku zaslúži zistenie,že pozíciu najdôležitejšieho organizačnéhoprincípu pospolitého života Vojvodovčanovzaujala ich náboženská príslušnosť. Konceptskupinovosti umožnil M. Jakoubkovi objas-niť aj také stránky kolonizačných procesovv panónsko-podunajskom priestore po vytla-čení Turkov, že tieto procesy neboli jedno -razovým aktom, ale veľmi často výsledkomviacstupňového či etapovitého migračnéhopohybu. Najčastejšími príčinami takejto etapovitosti, ako to ukázal aj príklad Voj -vodovčanov, boli vnútroskupinové alebomedzi skupinové konflikty, vyvolané nábo-ženskými alebo kultúrno-civilizačnými fak-tormi. Zaujímavá je aj charakteristika proce-sov, ktorých výsledkom bola kryštalizáciaa sformovanie špecifických či jedinečných


etnodiasporických jazykových a kultúrnychreálií, akými sa stala hovorová vojvodovština,vojvodovský variant tradičného ženskéhoodevu a iné.

Zo širokého spektra rôznych perspektíva prístupov, interpretačných vzorcov a kon-ceptov, výraznou efektívnosťou sa vyzna čujúpublikácie M. Jakoubka, ktoré vyšli v rokoch2011 a 2012. Ich spoločným koncepčnýma obsahovým rámcom sú životopisné, kroni-kárske, rozpomienkové a iné písomné dokla-dy či zdroje informácií rôznych pamätníkov,ktoré vypovedajú o najrozličnejších strán-kach histórie, spôsobu života a identifikácieVojvodovčanov. Kým v tej skôr vydanej pu-blikácii (2011) sú obsiahnuté obrazy Vojvo-dova a Vojvodovčanov videné očami českýcha slovenských príslušníkov tejto komunity,do nasledujúcej publikácie (2012) boli zara-dené svedectvá, ktoré ako celok možno cha-rakterizovať ako iný pohľad či pohľad týchdruhých, ktorí nepatrili alebo nežili v komu-nite vojvodovských Čechov a Slovákov.

Z bádateľskej iniciatívy M. Jakoubka a je-ho univerzitných kolegov vzišli aj ďalšie vý-skumné projekty a publikačné výstupy, ktorétiež prispeli k rozrastaniu a prehlbovaniu fe-noménu Vojvodovo. Z nich som do pozornos-ti zaradil publikáciu Lenky J. Budilovej, za-meranú na problematiku príbuzenstva, sobášnych a dedičských praktík u vojvodov-ských a belinských Čechov, pretože význam-nou mierou dokompletizováva súhrnný ob-raz o komunite Vojvodovčanov. Oceniť treba,že Marek Jakoubek vo výskumnom a publi-kačnom programe Vojvodovo nezabudol anina spätnú väzbu. Zohľadnená je v publikáciivydanej v bulharčine a pre bulharských čita-teľov (2013), aby im predstavila výber naj-podstatnejších výsledkov, ku ktorým sa o Voj-vodove dopracoval Marek Jakoubek svojímnevšedným bádateľským zaujatím.

JÁN BOTÍK,Dunajská Lužná

ZORA BÚTOROVÁ (Ed.) a kol.:Štvrtý rozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnom starnutíInštitút pre verejné otázky, Bratislava,2013, 368 s.

PETR SAK, KAROLÍNA KOLESÁROVÁ:Sociologie stáří a seniorůGrada Publishing a.s., Bratislava, 2012,225 s.

Od roku 2012, který Evropská unie vyhlá-sila Evropským rokem aktivního stárnutí a me-zigenerační solidarity, se na pultech knih -kupectví objevuje čím dál více odbornýchpublikací zaměřených na stáří a seniora. Nej -častěji jsou ze společensko-humanitních obo-rů, konkrétně ze sociologie. Rozhodla jsem seporovnat dvě stále ještě nové knihy, které jsousvým charakterem a způsobem zpracování po-dobné. Jedna je od sociologů z České republi-ky a druhá od sociologů ze Slovenska. Českáje od Petra Saka a jeho dcery Karolíny Kolesá-rové s názvem Sociologie stáří a seniorů (GRA-DA, září 2012) a druhá od Zory Bútorové a kol.(spoluautoři: J. Filadelfiová, B. Bodnárová,P. Guráň, S. Šumšalová) s názvem Štvrtý roz-mer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnomstarnutí (IVO, prosinec 2013).

Obě knihy jsou už samy o sobě přínosempro odborné poznání a zpracování tématustáří, seniorů, stárnutí a postoje společnostik nejstarší populaci. Obě totiž zpracovávajítuto problematiku na základě kvantitativníchvýzkumů a z nich potom vyvozují návody ře-šení do budoucnosti.

Česká publikace Saka a Kolesárové byla jiždvakrát recenzována. Poprvé ji zrecenzovalRadomír Havlík v Sociologickém časopisu1/2013, s. 170-174 a podruhé Lucie Vidovićováv Sociologickém časopisu 4/2013, s. 653-656,která se „ (…) jako vedoucí studentských pracíz oboru sociologie stárnutí odhodlala nabíd-nout trochu jiný pohled na tuto publikaci (…)studenti a studentky totiž někdy podléhají poněkud zavádějícímu dojmu, že vše, co vyšlovytištěné na papíře, je kvalitní a směrodat -

1 Vidovićová, L. (2013). Metrosexuálové, kyborgové, stařenky a jiné oběti „Sociologie stáří a seniorů“P. Saka a K. Kolesárové aneb o pět let a sedm miliónů korun později, In: Sociologický časopis 4, 653.


né“.1 Slovenská publikace od Bútorové a kol.zatím ještě nebyla recenzována, neboť bylateprve 5. prosince 2013 prezentována v Inšti-túte pre verejné otázky v Bratislavě.

Slovenští sociologové se ve zmiňovanépublikaci zabývají rozborem každodenníchstereotypních úkonů, které jsou nedílnousoučástí života starých lidí. Tím je třeba je-jich pracovní náplň – v soukromé sféře(úklid domácnosti, příprava stravy apod.),anebo v aktivním pracovním procesu. Dalšídůležité téma publikace je odchod do dů-chodu a s ním spojené změny. Autoři se za-bývají také představou mladší generaceo životě v důchodu, na co se případně těšía netěší, anebo jak se změnila informova-nost lidí o konceptu aktivního stárnutí po ro-ce 2012, kdy veřejnost byla z různých straninformována o stárnutí populace a s tímnutnost implementace různých změn, aby-chom tuto situaci zvládli.

Česká kniha pojednává více o srovnání his-torického postavení seniora dnes a dříve. Ja-ké jsou výhody a nevýhody dnešní doby, nazákladě longitudinálních výzkumů sledujícítři generace (syn/dcera, otec/matka, děde-ček/babička) a s nimi spojené změny, třebav cestování, vlastnictví majetku apod. Autořihovoří o současných seniorech jako o posled-ní generaci gramotné kultury, která je vysta-vována stále většímu tlaku kyberkultury. Takjako slovenská publikace se zabývá stavemkaždodenních stereotypních aktivit, porov-nává data s odstupem deseti let, ze kterýchje patrné, úpadek, posílení či novinky v čin-nostech seniorů.

Obě publikace, jak jsem již zmínila, se vě-nují stáří a seniorům z pohledu sociologie.I když kniha od Bútorové a kol. je postavenapředevším na demografické a ekonomickéstatistice, jak sama hlavní autorka již v před-mluvě předesílá, kniha od Saka a Kolesárovézase přistupuje k seniorům z pohledu poli-tických elit a užívá humanistického přístupu.V obou publikacích čtenář nalezne empirickypodložená tvrzení, kterými se autoři usilujío návody na vylepšení současné české a slo-venské situace v důsledku demografickéhostárnutí populace.

Bútorová v úvodu zmiňuje, že v roce 2013byly na Slovensku vydány tři strategické do-kumenty (Stratégia aktívneho starnutia, Ak-

čný plán napĺňania stratégie aktívneho star-nutia, Národný program aktívneho starnutiana roky 2014 – 2020; Bútorová a kol., 2013:13) na podporu aktivního stárnutí, avšak jaksama autorka uvádí „ (…) ani schválenie do-kumentu ešte nie je garanciou implementáciejeho princípov do života“ (Bútorová a kol.,2013: 14). Obě recenzované publikace se sho-dují v názoru na nedostačující přístup a zá-jem z řad politiků o aktivní stárnutí a starélidi všeobecně. Stále chybí lidský přístup, kte-rému by lidé věřili a na základě něho by re-strukturalizovali svůj životní postoj. Možnáautoři zvolili název Štvrtý rozmer… právě pro-to, aby pokračovali v číselné řadě oficiálníchstrategických dokumentů, které mají pomocivylepšit situaci s aktivním stárnutím na Slo-vensku.

Informace o empirických výzkumechu obou publikací jsou nedostatečné. Aniv jednom případě čtenář nezíská informaceo samotných kvantitativních výzkumech,které předcházely napsání obou knih. Čtenářtedy nemá dostatek informací v jakém kon-textu, jakými způsoby, v jaké rodové rozma-nitosti a socio-demografických podmínkáchprobíhaly terénní výzkumy. Pro etnologiijsou tyto informace klíčové, neboť kontextcelého výzkumu a tedy i získaných informacíhovoří o jeho jedinečnosti a často i neopako-vatelnosti. V tomto ohledu se tedy sociologiea etnologie od sebe odlišují. Pro etnologa jedůležité seznámit čtenáře s veš kerými ná -ležitostmi výzkumu, a to např. v jaké lokali-tě/lokalitách výzkum probíhal, jakým způ-sobem byli informátoři vybíráni, jaké bylorodové zastoupení, sociálno-ekonomická si-tuace informátorů atd. Pro hloubkové kvali-tativní výzkumy jsou tyto údaje nezbytné.V případě posuzovaných publikací jsou uve-deny roky, případně měsíce, ve kterých pro-bíhaly výzkumy, a Sak a Kolesárová u většinygrafů uvádí v pravém dolním rohu celkovýpočet respondentů. Více se však nedozvíme.I když se jedná o sociologické práce, nikolivetnologické, je dle mého názoru čtenář ne-dostatečně informován.

Získaná data v knize od Bútorové a kol.autoři komparují s výsledky na evropskémměřítku, nejčastěji se jedná o výzkumy Eu-robarometru či Organizace pro hospodářskouspolupráci a rozvoj (OECD). Tento typ srov-


nání má svoji validní a výpovědní hodnotu,jen až do 7. kapitoly publikace se jedná spíšeo statistické vyčíslení sociologických otázeknež o sociologický analytický text. Přínosemje zjištění, jak si stojí Slovensko (často jsouzmiňované informace a konkrétní čísla takék České republice) k ostatním členům Evrop -ské unie. Sak a Kolesárová komparují svá datapouze s jejich vlastními výzkumy z před-ešlých let, a to nejčastěji u informací o mlá-deži, kterou se autoři dříve dlouhá léta od-borně zabývali. V jejich knize je častozmiňována současná politická situace, se kte-rou, jak je patrné, jsou autoři velmi nespoko-jeni.

Kapitoly jsou v obou případech svým za-měřením velmi podobné. Jedná se o každo-denní život seniorů, jejich ekonomickou si-tuaci, sociální status, názory mladší generacena seniory, demografický vývoj v historiia dnes a životní styl. Sak a Kolesárová se vícevěnují porovnání seniorů s mládeží oprotiBútorové a kol. Obě publikace nabízí kvanti-tativní šetření, kdy se mladších generací ptalina to, co si myslí o seniorech a jejich životě.Na tytéž otázky se pak zeptali seniorů, abyje zodpověděli podle jejich současného stavu.2

Výsledky tohoto typu jsou dle mého názorupřínosné a mohou v lecčems ukázat cestu ná-pravy. V publikaci Bútorová a kol. je dobré,že je u každé kapitoly zmíněno, kdo ji z ko-lektivu autorů psal. Česká publikace toto čte-náři nenabízí, bylo by to však zajímavé, tímby byla lépe ukázána spolupráce obou autorů.

Bútorová a kol. se více věnuje srovnánía rozdíly mezi pracujícími v předdůchodo-vém věku, nepracujícími v předdůchodovémvěku, pracujícími důchodci a nepracujícímidůchodci. Tento fenomén Sak a Kolesárováexplicitně neřeší, více se zaměřují na kom-paraci napříč generacemi – syn/dcera, otec/matka, dědeček/babička – anebo na srovnánís mladšími věkovými kohortami. Obě publi-kace však sdílí stejný názor na nutnost akti-vity v pokročilejším věku. Bútorová a kol. sevíce zabývají postavením seniorů na trhu prá-ce, než Sak a Kolesárová. Ani oni tuto téma-

tiku neopomíjejí, ale není tak výrazná jakov slovenském podání. Kolektiv slovenskýchsociologů se na trh práce versus senior díváz perspektivy samotných důchodců, „před-důchodců“ (to jsou osoby, které jsou těsněpřed hranicí odchodu do důchodu) a takéz perspektivy zaměstnavatelů. Pohled lidí,kterých se stáří bezprostředně týká a těch,kteří jsou v pozici zaměstnavatele, se odlišu-je. První je podstatně kritičtější ohledně za-městnání starého člověka, oproti druhémupohledu. Bútorová a kol. si tento rozpor vy-světlují různými způsoby, ale jedním z nichje volba zaměstnavatelů ukázat se v lepšímsvětle. Míra kritičnosti důchodců a „předdů-chodců“ se liší na základě toho, zda jsou onisami zaměstnaní anebo nezaměstnaní. Beztoho, aniž chci teď hodnotit závěry Bútorovéa kol. o názorech na zaměstnání seniora, jeve společnosti časté, že pokud se vyskytujík jednomu jevu dva protichůdné názory, je-den je pozitivní a druhý negativní, tak lidéčastěji nedůvěřují tomu pozitivnějšímu. Ja-koby se ho více báli.

Česká i slovenská publikace se zabývá ak-tivním stárnutím a jeho současnou podobouve společnosti. Česká kniha má rozmanitápodtémata, avšak stále se vše nese ve stejnélinii, a tou je postoj společnosti k seniorům.Příliš se nezabývá postojem seniorů ke spo-lečnosti. Jak právě starý člověk přispívák upevnění anebo vyvrácení zaužívaných ste-reotypů?! Neřeší, že je zapotřebí nejen abyspolečnost změnila postoj ke starému člově-ku a ke stáří, ale je ve stejné míře třeba, abysenioři změnili svůj způsob života. Tuto otáz-ku slovenská publikace řeší.

V této recenzi jsem se snažila nastínit,o čem jsou publikace Sociologie stáří a senio-rů (Petr Sak, Karolína Kolesárová) a Štvrtýrozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktív-nom starnutí (Zora Bútorová a kol.). Je sa-mozřejmé, že každá publikace je v něčemzcela výjimečná a tím se od té druhé odlišuje.Obě se však zabývají stále aktuálnější spole-čenskou otázkou, a tou je aktivní stárnutí.Obě knihy explicitně uvádí, že je pro každého

2 U tohoto typu výzkumů bylo zajímavé zjištění, že každý člověk téměř bez ohledu na věk soudí okolítéměř výhradně jen ze svého úhlu pohledu – co právě jemu chybí a v čem je on spokojen. Protože např.v publikaci Sak a Kolesárová na s. 30 kohorta 15-20 let si podle grafu č. 4 myslí, že seniorský věk s sebounese nedostatek citu a lásky. Skupina 51 a více let s tímto však nemá zas až takový problém. Ještě většínázorová propast je u nedostatku či absence sexu v seniorském věku.


člověka důležité pracovat. Udržovat tvořivoučinnost a mít určité neodkladné povinnosti.Aktivitou a prací člověk zůstává pro společ-nost důležitým nosným článkem, se kterýmse počítá. To je tedy lék na nežádoucí vlivynarůstající paralelně s vyšším věkem, jako jepocit osamělosti, opuštěnosti, inaktivita,imobilita a úpadkové poruchy psychiky.Těmto nepříznivým stavům je zapotřebípředcházet podstatně dříve, než při nástupudo důchodu. K tomu, aby si člověk užil a vy-užil život v důchodu, který v sobě nese v ur-čitém ohledu veliké výhody, je tedy zapotřebídodržovat aktivní způsob života, o kterémobě recenzované publikace hovoří jako o dů-ležité životní strategii.

VERONIKA MACKOVÁ,Katedra etnologie a muzeologie,

FiF UK v Bratislave

MARTINA PAVLICOVÁ:Cestami lidového tance. ZdenkaJelínková a česká etnochoreologieMasarykova univerzita, Filozofickáfakulta, Ústav evropské etnologie, Etno-logické studie 13, Brno, 2012, 202 s.

Hoci pojmy ako tanečný folklór, folkloriz-mus, tanečná folkloristika či etnochoreológiaa pod., a to, čo sa za nimi skrýva, sú v súčas-nosti najmä vďaka scénickým folklórnympredstaveniam a folklórnym festivalom dosťpoužívané, literatúra viažuca sa k nim jezriedkavejšia, ale zainteresovanými oča -kávaná. V Brne z pera M. Pavlicovej vyšlav roku 2012 publikácia, ktorá takúto proble-matiku predkladá v širších i užších súvislos-tiach. Autorka venuje ústrednú pozornosťosobnosti a dielu Zdenky Jelínkovej ako je-dinečnej, neobyčajne zanietenej a pracovitejzberateľke a znalkyni ľudového tanca, ale tiežpedagogičke, propagátorke, šíriteľke a in -scenátorke ľudových tancov Moravy. Avšakna pozadí týchto jej činností sa dotýka mno-hých aktuálnych otázok, ktoré si v súvislostis hlbším poznávaním ľudových tancov kladúzáujemcovia o túto problematiku.

Počiatočné state publikácie nás orientačne

uvádzajú do sveta tanca od antických čias cezviacvrstvovosť tanečnej kultúry v Európe, ažpo vydelenie ľudových tancov v 18. storočí.V českých zemiach počiatky bližšieho záuj-mu o ľudový tanec súvisia s jeho prezentá -ciou mimo jeho prirodzeného prostredia (napr. pri rôznych slávnostiach) a v súvis lostis národným uvedomovaním českej spoloč-nosti, záujmom o jej ľudovú kultúru, pričomako významný medzník vystupuje Národo-pisná výstava českoslovanská v Prahe v roku1895. Už predtým, ale viac potom sa zvlášťzbieraním ľudových tancov zaoberali napr.J. Vycpálek, Č. Holas, O. Zich, J. Černík,s osobitým dokumentárnym prístupom F. Po-spíšil, avšak až začiatkom 50. rokov 20. storočia sa v Československu začína syste-matický etnochoreologický výskum, koope-rujúci už širšie s dnešnou medzinárodnou et-nomuzikologickou a etnochoreologickouinštitúciou ICTM (International Council forTraditional Music). Na Morave v tom časea v nasledujúcich desaťročiach vynikla už akopredstaviteľka profesionálneho bádania v ob-lasti tradičného tanca Z. Jelínková.

Narodila sa v roku 1920 v úradníckej rodi-ne v obci Velká nad Veličkou. Ako štrnásť -ročná odišla s rodičmi do Brna, ktoré sa stalojej ústrednou rezidenciou, ale do rodnéhokraja – Horňácka s jeho osobitou ľudovoukultúrou sa neustále a rada vracala. Po dobusvojej oficiálnej tridsaťročnej tanečno-vý-skumnej práce v Ústave pro etnografii a folk -loristiku v Brne (1950 – 1980), ale už i pred-tým a potom, až do konca života putovalaprednostne po všetkých zákutiach milovanejMoravy za ľudovým tancom, jeho uchováva-teľmi a pamätníkmi.

Jej ponajviac literárne publikované po-znatky z terénu doplnené informáciamiz rôznych archívnych prameňov od niekdaj-ších i súčasných zberateľov, ako i znalcov hu-dobného a tanečného folklóru, tvoria jadrotejto publikácie. M. Pavlicová tanečné mate-riálie a názory Z. Jelínkovej uvádza so svojímokomentovaním, poznámkami iných odbor-níkov a informátorov, a to v statiach podľajednotlivých moravských regiónov. V nichmá tanečná kultúra najviac spoločných čŕt:napr. relatívne homogénny tanečný reper -toár, štýl, znaky hudobného sprievodu, život -nosť a pretrvávanie tanečných tradícií atď.


Na západe Moravy sú takýmito veľkýmiregiónmi Horácko, Podhorácko a Brnensko– spojovací most k ďalšiemu rozložitému re-giónu Haná v centrálnej časti Moravy a na se-vere Sliezsko. Na severovýchode moravsko--slovenského pomedzia Valašsko a Lašsko súvýrazne poznačené historickou, tzv. valaš -skou kolonizáciou. Južne od nich Luhačovic-ké Zálesí je menšou prechodnou oblasťouk značne štruktúrovanému, hudobno-taneč-no diferencovanému regiónu Slovácko. Jehonajväčšiu časť Dolňácko predstavujú subre-gióny Uherskobrodsko, Uherskohradišťsko,Strážnicko, Kyjovsko a Hanácke Dolňácko.Neveľké, avšak hudobne a tanečne osobitéregióny sú reziduálne pôsobiace Kopanice,Horňácko, ktoré hralo podstatnú rolu v životeZ. Jelínkovej, a v najjužnejšom cípe MoravyPodluží.

Tu všade sa Z. Jelínková na svojich vý-skumoch stretla s tanečnými folklórnymijavmi, ktoré aj v prirodzenom prostredí re-giónov zväčša nerovnomerne zanikali užv priebehu prvej polovice 20. storočia. Kdeto bolo možné, tam sa Z. Jelínková učila pohybovo tance priamo od schopných vi-dieckych tanečníkov a zaznamenávala ichv Československu všeobecne používanýmslovným opisom podľa telocvičnej Tyršovej,pre tanec etnochoreológom C. Zálešákomuspôsobenej metódy. Reálne súdobé okol-nosti pri tanečnom výskume, ako napr. ob-medzené pohybové a pamäťové dispozíciestále sa zmenšujúceho počtu vekovo star-ších tanečníkov, neúplne zachované tance,úbytok tradičných tanečných príležitostí,stále častejšie podania tancov „z druhej ru-ky“, individuálne stvárnenia tancov, „prí-davky“ a štýly tanečníkov, predvádzaniatancov pri evokovaných príležitostiach atď.,to všetko sú nebezpečenstvá, ktoré môžuviesť k skresleniam pri zisťovaní „pravdi-vých“ podôb tancov, a na to poukazujú ajvýpovede informátorov a znalcov. Napriekriziku subjektívneho videnia pravdivéhoobrazu zanikajúceho tanca sa Z. Jelínkováneraz usilovala za pomoci vlastných poznat -kov a štúdia rôznych prameňov „vyhmát-nout pravou podstatu tohoto tance“; teda:kde to považovala za náležité, usilovala sao vernú rekonštrukciu tancov. To môže byťdosť odvážne zvlášť pri tzv. improvizačných,

najmä krútivých (po česky: točivých) páro-vých tancoch, pri ktorých osobný prínos ta-nečníkov môže byť značný.

Okrem úsilia a prínosu Z. Jelínkovej prehlboké poznanie a uchovanie tanečného bo-hatstva moravských regiónov nemožno ne-pripomenúť aspoň niektoré z ďalších dimen-zií jej činnosti. Napr. jej teoretický, ale ajpraktický prínos pre revitalizujúce sa a živéfolklórne hnutie, pre folklórne kolektívya festivaly, kurzy, inštruktáže a rady pre ve-dúcich súborov, skupín a nacvičovateľov ľu-dových tancov.

Osobitne treba vyzdvihnúť a upozorniť najej podstatný teoretický aj praktický podielna moravskej časti videoencyklopédie Lidovétance z Čech, Moravy a Slezska (1994 – 1997)z Národního ústavu lidové kultury v Strážnicis audiovizuálnym záznamom vybraných ľu-dových tancov z Moravy a Sliez ska. Tie Z. Je-línková počas svojej bádateľskej kariéry za-písala alebo zrekonštruovala, ale v časerealizácie projektu sa už predvádzali v podaníinterpretov z folklórnych súborov. Z Moravya Sliezska má edícia 11 videokaziet doplne-ných skriptami s popismi tancov, etnocho-reologickými a metodickými komentármi.

V súvislosti s prácou Z. Jelínkovej na kla-sifikácii niektorých príznačných ľudovýchtancov juhovýchodnej Moravy sa vynorila ne-vyhnutnosť komparatívneho štúdia a hĺb -kových terénnych a archívnych sond na Slo-vensku. Potvrdzujú to monografické štúdieo krútivých (po česky točivých) tancoch ale-bo o chorovodoch, kolesách a chorovodnýchhrách, ktoré patria k jej najvýznamnejšímsyntetizujúcim prácam. Sondáže koncom50. a 60. rokov realizovala spolu v 275 sloven-ských obciach. Zaznamenala 474 tanečnýchjednotiek, ktoré preukázali jasné súvislostimedzi tancami na juhovýchodnej Morave,najmä na Slovácku a Valašsku, a tancamiz celého územia Slovenska.

Nielen táto časť bádania Zdenky Jelínko-vej, ale celé jej dielo ukazuje, aké významnéa podnetné sú jej výskumy a poznatky nielenpre českú, ale i slovenskú vedu o ľudovomtanci, samozrejme aj pre príbuzné disciplínya folklórne hnutie. Navyše, nemožno neoce-niť jej prínos k popularizácii a uvedomeniusi kultúrnych a umeleckých hodnôt ľudovéhotanca, k jeho zachovaniu a pestovaniu, revi-


talizácii v súčasnom živote a na festivaloch.Tohto všetkého sa dotýka monografia Marti-ny Pavlicovej, končiaca vyčerpávajúcou bi-bliografiou Z. Jelínkovej, ponúkajúcou de-tailnejšie poznanie fenoménu ľudový tanecna Morave, ktorá je nám etnicky a kultúrneneobyčajne blízka.

STANISLAV DÚŽEK,Bratislava

TOMÁŠ BERKA, JÁN M. BAHNA:Vily nad BratislavouAlbert Marenčin – Vydavateľstvo PT,2012, 584 s.

Dlho očakávaná reprezentatívna publiká-cia autorskej dvojice v sebe spája dva odlišné,no navzájom sa doplňujúce pohľady archi-tekta Jána M. Bahnu a umelca, povedzme ajbiografa lokalít či domov/víl, Tomáša Berku(autora knihy Blumentálske blues). Vynika-júci nápad, ktorý drží krok aj so súčasnýmietnologickými či sociálno-antropologickýmivýskumami materiálnych predmetov. Tentoprístup predstavuje jednu z možností, akoprostredníctvom predmetov poukázať na roz-ličné javy týkajúce sa spoločnosti a kultúry.

Kvalita obrazovej prílohy čitateľa presvied-ča o náročnosti úlohy a je na prvý pohľad zrej-mé, že sa autori na úlohu vydať túto knihudlho pripravovali a najmä, že ako obyvateliaštvrte lokalitu a výhľady či pohľady na stavby,ktoré štvrť poskytuje, naozaj vynikajúco po-znajú v rôznych ročných obdobiach a rôz-nych denných hodinách. Sympaticky vyznieaj úprimné rozhorčovanie sa nad dianím voštvrti, keď sa hrozba straty charakteru býva-nia v prírode zdá byť v sú vislosti so zmenšo-vaním sa počtu voľných parciel na výstavbustále reálnejšou.

Osobný vklad autorov však v sebe skrývai nasledujúce riziko, prístup miestami hrani-čiaci s tým, čo by sme v nemčine nazvali „Hei-matkunde“, teda snaha vlastivedne zachytiťvšetko (pamätníky, záhrady, kalváriu, cirkev-nú školu...), čo sa zdá byť významné či zaují -mavé, často však bez zjavnej súvislosti s ar-chitektúrou víl a príbehmi s nimi spojenými.Tento prístup „domáceho historika“ sa pre-

javuje i vo zvolenom jazyku, ktorého charak-ter sa mení od skoro odborného po belet -ristický. Tak sa razom zdanlivo silná stránkadiela môže stať aj jej slabinou.

Poďme však po poriadku. Rozsiahle dielo,čo sa týka témy a dimenzie zatiaľ jediné svoj-ho druhu, je rozdelené do niekoľkých častí.V prvej sa dozvedáme o ohraničení vilovejčasti Bratislavy, ktorej sa bude dielo venovať,prebiehajúcom od Štefánikovej ulice cez Pa-lisády a Hradný vrch cez Slavín až po Horskýpark a Kalváriu. Čitateľom autori ponúkajúkrátke pohľady do obdobia, keď na miestednešných víl ešte bývali lesy, poľovné revíry,lúky, nezabúdajúc na vinohrady, v neskor-ších dobách zábavné podniky a výletné reš-taurácie. Postupne sa však menili na obytnéštvrte, v ktorých si bohatší obyvatelia Bratis-lavy stavali v polovici 19. storočia letné sídla.Neskôr na prelome 19. a 20. storočia sa vý-stavba zahusťovala najmä v okolí Palisád, kdenájdeme príklady romantizujúcej a eklektic-kej architektúry. Ďalej autori prechádzajú cezstavebný rozmach vilovej architektúry počasobdobia Československej republiky, cez útlmv období po roku 1948 až k súčasnej archi-tektúre, ktorú pripomienkujú veľmi sofisti-kovaným spôsobom.

Časť nazvaná Prechádzkové trasy čerpá inšpiráciu z Českého televízneho seriálu Šum-ná města (s. 10), ktorého cieľom je priblížiťpamiatky a zaujímavosti vybraných miestv Českej republike populárnou formou. Zdása, že táto časť spĺňa svoj účel, keďže pri pre-chádzaní štvrťou môžete naraziť na „domá-cich turistov“, ako s knihou sledujú niektorúz deviatich trás (Albrechtova, Cisárska, Roz-právková, Trasa štyroch levov, Nový svet, Ti-voli, Bellevue, Funus – Lurdy a Púčkové domy).

V časti nazvanej Katalóg vybraných objek-tov sú vily rozdelené do troch častí podľa obdobia, kedy vznikali: druhá polovica 19.storočia až po rok 1918 – romantizmus – pseu-doslohy – eklektika; obdobie medzi vojnami– národné slohy – moderna – funkcionaliz-mus a na obdobie po druhej svetovej vojne –povojnové a súčasnosť. Rovnako sú rozdelenéaj informácie o staviteľoch a projektantoch,ktoré nasledujú bezprostredne po príslušnejčasti.

Na niektorých miestach autori experimen-


tujú so žánrom i grafikou (napríklad rozho-vor Berku s Bahnom na s. 76-78), čo môžepôsobiť nesúrodo, no na druhej strane zaseoživujúco (napríklad skladačka významnýcharchitektov bratislavského hradného kopcana s. 70-71).

Skĺbiť oboje – katalóg víl a ich príbehys návrhmi prechádzkových trás – nie je vôbecjednoduché, na jednej strane hrozí vytvore-nie hybridu, ani ryby ani raka, alebo naopak,môže vzniknúť dielo ako kytica, ktorú veno-vala krstná mama knihy Slávka Doricová To-scherová (o ktorej diplomovú prácu z roku1999 sa kniha v niektorých pasážach opiera)pri krste knihy obom autorom – kytica fareb-ných lúčnych kvetov, ktorej v spodnej častitrčali mrkvy a ktoré im venovala so slovami,že kniha je pekná aj užitočná zároveň.

Preto sme sa rozhodli, že pri recenzii saspoja sily osôb s rozdielnym pracovným zá-zemím – ako konzultantka mi pomáhala ar-chitektka Katarína Schlöglová. Zaujímajú junajmä technické a umelecké parametre diel,no ako obyvateľka domu nad Bratislavskýmhradom pociťuje blízkosť aj k ľuďom v užšomči širšom susedstve, kde vyrástli a žijú aj jejpredkovia. Mňa zase zaujímajú najmä prí -behy spojené s ľuďmi, obyvateľmi, staviteľ-mi/zadávateľmi stavieb, ktorých autori de -finujú nasledovne: „Jej investorom bolrozhľadený továrnik, obchodník alebo poli-tik, moderný zorientovaný človek podpo -rujúci modernú architektúru a modernéumenie, žijúci novým životným štýlomv symbióze s najnovšími technológiami a vý-dobytkami techniky“ (s. 15).

Vydanie diela treba považovať za kroksprávnym smerom. Skrýva sa za ním nadše-nie autorov a ich spolupracovníkov pre rov-nakú vec, množstvo práce rôznej povahy,ako aj nesmierna podpora zo strany vydava-teľa Alberta Marenčina. Čo knihe však chý-ba, je množstvo malých krôčikov, ktoré byz nej urobili zdroj hodnoverných informá-cií, ak aj nie priamo referenčný zdroj, keďžemnohé parametre publikácia spĺňa (vyhľadá -vacie registre, zoznamy architektov so struč -nými informáciami o nich...). Autori síceuvádzajú, že sa nesnažia (s. 72) „suplovaťodbornú ani študijnú literatúru“, a z tohtopohľadu by mohla byť publikácia naozaj po -važovaná za dodržanie ich sľubov. Na dru-

hej strane o to viac čitateľa, ktorého zláka ajjej prepracovaná grafická úprava, zamrzí,že jej obrovský potenciál zostal nevyužitý.Tieto slová nemajú vyznieť ako prázdna kri-tika, skôr ako odpoveď na výzvu, ktorú au-tori vyslovili počas krstu knihy. Ak somsprávne pochopila, súc si vedomí jej drob-ných chybičiek, plánujú pri reedícii či prí-padnom ďalšom inom spracovaní materiálusvoj text prehodnotiť.

Spomínané krôčiky by mohli spočívaťv tom, že získavanie informácií by sa nieslov duchu klasických etnologických výskumovs poctivým zaznamenávaním údajov, kde bysa možno minimalizovali nepresnosti v in-formáciách o jednotlivých obyvateľoch víl(ktorí sa niekedy môžu cítiť dotknutí). Totižv prípade, že ako zdroj slúžili osobné kon-takty, sa autori podujali využiť postup, ktoríetnológovia zvyknú nazývať „princíp sneho-vej gule“ so všetkými úskaliami, ktoré takátometóda prináša. Navyše, treba uznať, že zí-skavanie informácií o „biografii víl“, ktorémajú autori už za sebou, rovnako ako ich do-plňovanie a spresňovanie pri budúcej práci,je pre jednu či dve osoby práca priam sizy-fovská.

V súvislosti so získavaním informácií sado popredia dostáva otázka kritérií výberuvíl, čo iste opäť nebolo jednoduché – zdá sa,že raz prevážila ich architektonická hodnota,inokedy platila za významný moment osob-nosť, ktorá bývala v danej nehnuteľnosti, čiv súvislosti s vyššie spomenutým, koho au-tori poznali, či kto bol ochotný rozprávať.Niekedy sme mali dokonca pocit, že sme saocitli v diele celkom iného žánru, keď, prav-depodobne s cieľom pritiahnuť čitateľovu po-zornosť, autori uviedli hrôzostrašné príbehyo samovraždách a násilnostiach, hádam nie-kedy aj na úkor iných informácií. Samozrej-me, autori narážali aj na klasické neduhy/problémy pri akejkoľvek historickej práci: „ne -dostatočná archívna dokumentácia, výskuma chýbajúce historické povedomie“ (s. 10).

Ďalšie vydanie knihy by si možno zaslú-žilo pozornejšie čítanie, aby sa autori okremjazykových (napríklad na s. 15, 23, 117) a šty-listických chybičiek (plynulosť textu, chýba-júce premostenie niektorých odstavcov), používaniu klišé výrazov ako „temný stredo-vek“ (s. 11), vyhli aj problematickému mie-


šaniu starých názvov lokalít s novými (Mie-rové námestie, s. 39), prípadne používaniustarého aj nového názvu lokality súčasne, čomôže niektorých čitateľov mladších ročníkovči čitateľov nepoznajúcich reálie zmiasť. Vô-bec sme sa pri čítaní museli niekoľkokrát za-myslieť nad tým, komu, akej časti „širšej ve-rejnosti“ (s. 72) je kniha určená, často akobysa autori obracali na svoje susedstvo a gene-račne spriaznené duše, akoby predpokladali,že niektoré lokality, mená, historické udalostia súvislosti medzi osobami sú čitateľom vše -obecne známe.

Otázkou ostáva voľba formátu (prechádz -ky a katalóg v jednej publikácii?), keďže sainformácie o jednotlivých vilách nachádzajúpotom v knihe zdvojene, len druhýkrát v roz-šírenej verzii. Možno by sa takým spôsobompodarilo ušetriť priestor na doplňujúce,spresňujúce či opravené informácie, ktoré byinak museli rozšíriť počet strán diela až nahraničnú mieru.

Publikovanie knihy Vily nad Bratislavouv sebe skrýva obrovský kus záslužnej práceplne v súlade s tradíciou vydavateľstva, ktoréju vydalo. Podľa reakcií, aké vyvolala pub -likácia v médiách i počas krstu samotnej kni-hy, ktorému sa bez problémov podarilo na-plniť sieň v Pálffyho paláci na Zámockej ulici,je zrejmé, že autori pri druhom revidovanomvydaní nebudú mať núdzu o doplňujúce čispresňujúce informácie, ktoré im poskytnúobyvatelia víl nad Bratislavou s pocitomhrdosti, že ich obydlie či životný príbeh s nímspojený má šancu stať sa súčasťou atraktívnejpublikácie. Ostáva už len držať palce, aby tú-to príležitosť autori využili čo najlepšie.

ĽUBICA VOĽANSKÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

MILOŠ JESENSKÝ A KOL.:Gorali. Veľká kniha o GoralochOravy, Liptova a KysúcMatica slovenská, Martin, 2013, 211 s.

Koncom roka 2013 sa na slovenskomknižnom trhu objavila publikácia vedecko--populárneho charakteru, ktorá zapĺňa ci-

teľnú medzeru v slovenskej etnologickej li-teratúre. Je to prvá slovenská publikácia,ktorá mapuje goralskú etnografickú skupi-nu (žije po oboch stranách slovensko-poľ-skej štátnej hranice) na Slovensku. V poľskejvede sa naopak venuje problematike gora-lov veľmi významná pozornosť a každoroč-ne vychádza niekoľko publikácií tematickyzameraných na históriu, dialekty a kultúrugoralov. Recenzovaná publikácia sa tema-ticky venuje najmä materiálnej a duchovnejkultúre goralov na Orave, Liptove a Kysu-ciach. Publikácia sa vzhľadom na cieľovéhočitateľa, teda najmä laickú verejnosť vyzna-čuje deskriptívnou formou sprostredkova-nia informácií a v úvodoch ku každej kapito -le sa stretávame s romantizujúcimi opismiživota goralov a ich kultúry.

Úvodom knihy sú rozpracované „atraktív-ne otázky“ goralskej kultúry. Je to historickýpôvod mušlí, ktoré nosia gorali na svojich klo-búkoch, a vyzdvihnutie „goralskej“ tvrdeja bojovnej povahy, s ktorou sa museli predie-rať neľahkými životnými podmienkami v mi-nulosti. Plynulo na tento úvod nadväzuje ka-pitola oravského historika Petra Hubu, ktorýerudovaným spôsobom predstavuje históriujednotlivých oravských obcí, v ktorých žijúgorali. Autor vyzdvihuje najmä problematikuvalašského práva, na ktorom bola založenáväčšina goralských dedín a pohraničné vzťa-hy z historickej perspektívy.

Roľnícko-pastierskej kultúre oravskýchgoralov sa venuje kapitola „Ovečka nachová,zaobuje i ošatí“. Kapitola vyzdvihuje špecifi-ká goralskej materiálnej kultúry spojené naj-mä s pastierstvom, ktoré bolo základnýmzdrojom obživy a práce obyvateľov týchto ob-lastí v minulosti. Na kapitole oceňujem naj-mä informácie o obchodných stykoch gora-lov so susedným Poľskom a informácieo pašeráckej činnosti, ktorá tvorila neoddeli-teľnú súčasť goralskej kultúry do nedávnejminulosti. Ako prínos kapitoly vnímam po-užívanie odbornej lokálnej terminológie pripribližovaní skúmanej problematiky a opiselokálnych špecifických zamestnaní obyvateľ-stva.

V kapitole o ľudovom odeve „Šaty robia člo-veka“ pojednáva etnologička Oravského múzea P. O. Hviezdoslava Elena Beňušováo špecifikách goralského kroja, pričom vyni-


kajúcim spôsobom zdôrazňuje viaceré prvkyodevu, ktoré je možné považovať vzhľadomna okolité negoralské obce za špecifické. Oce-ňujem najmä vyzdvihnutie výnimočnosti ľu-dového odevu Suchej Hory a Hladovky, ktorýautorka označuje za typicky goralský kroja zdôrazňuje jeho príbuznosť s ľudovým ode-vom podhalianskych goralov z Poľska. Kapi-tola približuje aj vzácny fotografický materiál,ktorý je pre laického čitateľa najlepším priblí-žením podoby ľudového odevu, keďže častoneovláda lokálnu terminológiu, s ktorou sav texte o ľudových odevoch pracuje.

Kapitola „Magický rok Goralov“ je vynika-júco napísanou etnografiou o kalendárnychzvykoch oravských goralov s vyzdvihnutímviacerých regionálnych špecifík, ktoré sa ne-vyskytovali v okolitých negoralských ob-ciach. K zaujímavým patrí zmienka o tom, žepočas Štedrej večere gorali mávali pod stolomživé zvieratá (s. 104). V piatej kapitole „Oravs-kí gorali včera a dnes“ sa čitateľovi približujenajmä folklórny život a súčasné udržiavanietradícií prostredníctvom aktivít lokálnychfolk lórnych skupín, ktoré sa nachádzajú tak-mer v každej obci. Táto kapitola zároveň zakončuje časť o oravských goraloch a po-zornosť sa upriamuje na goralov z Kysúc. Vý-razné miesto v časti „Gorali na Kysuciach“a následnej kapitole „Kysuckí gorali alebo ho-rali?“ zaberá časť o historických medzníkochkysuckých goralov, okrem iného aj proble-matika štátnych hraníc a podobne ako v prí-pade oravských goralov pozornosť sa venujeaj fenoménu pašeráctva, ktoré bolo v minu-losti často otázkou hospodárskeho udržaniarodiny. V kapitolách sa sprostredkúvajú in-formácie aj o menej známych dejoch kysuc-kej histórie – vysťahovalectve kysuckých go-ralov do Bukoviny (s. 162) či otázka identitymiestnych obyvateľov. Na tomto mieste satvrdí, že gorali nie sú Poliaci, Slováci či Mo-raváci (s. 171), čo je tvrdenie z môjho pohľa-du sporné. Podobné tvrdenie nie je opodstat-nené, keďže takmer každý súčasný obyvateľgoralských oblastí deklaruje svoju národnúpríslušnosť, čo potvrdzujú aj moje výskumygoralskej identity na sloven sko-poľskom po-hraničí. Prínosom monografie sú aj ukážkytextov v kysuckom goralskom dialekte v ka-pitole „Gwara znamená reč“.

Napokon publikácia pojednáva o goraloch

žijúcich v Liptove, najmä v obciach Liptov -ská Teplička, Liptovská Osada a LiptovskáLúžna, a existencii, resp. neexistencii goral-ského mýtu v kultúre. Kapitola je výraznýmprínosom k zaujímavej problematike, o ktorejsa v slovenskej etnologickej vede takmer nehovorí, avšak nájdeme v nej neobjektívnukritiku goralov z poľského Podhalia, najmätvrdenie o „chamtivosti“ goralov z Podhaliaje podľa môjho názoru nevhodné a výraznestereotypné.

Publikácia je teda veľkým prínosom na po-znanie kultúry goralov na slovenskom územínielen kvalitnými textami, ale aj vhodne vy-branými fotografiami nielen z minulosti, alei súčasnosti. Fotografie tak približujú nielenživot goralov v minulosti, ale aj v prítomnosti.Najmä publikovanie fotografií zo súčasnéhoživota goralov považujem za prínosné, pre-tože sú dôkazom, že goralská kultúra a tra-dície s ňou spojené nepatria iba minulosti,ale najmä budúcnosti. Zároveň je škoda, žev publikácii chýba významná časť – a síceakákoľvek zmienka o goraloch zo Spiša, ichkultúre či dejinách. Časť o spišských goralochby bola prínosná k poznaniu goralskej kultú-ry Slovenska ako celku. Zároveň je podľa môj-ho názoru slabo zdôraznená symbióza go-ralskej kultúry s goralskou kultúrou z Poľska,keďže gorali z oboch strán hranice boli v mi-nulosti v neustálom styku. Tieto kontakty sav posledných rokoch ešte zintenzívňujú. Jed-ným z dôkazov o týchto v minulosti aj dnesväčšinou dobrých vzťahoch medzi goralmiz oboch strán hranice sú zmiešané manžel-stvá, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti.

Recenzovaná publikácia má aj ambíciuosloviť zahraničného čitateľa. Viaceré textya komentáre k fotografiám sú uverejnenév slovensko-anglickej jazykovej verzii, čo jejdodáva na atraktivite. Záverom chcem vyjad -riť želanie, aby sme sa s podobnými prínos-nými a kvalitnými publikáciami o goralochstretávali v slovenskej etnologickej vede stálečastejšie.

VOJTECH BAGÍN,Katedra etnológie a muzeológie,

FiFUK v Bratislave


MURIN, IVAN:Neverbálna komunikácia v ritualizovanom správaníFakulta prírodných vied, Univerzita Ma -teja Bela, Banská Bystrica, 2009, 144 s.

Téma neverbálnej komunikácie, jej zade-finovanie, výskyt v oblasti folklórnych žán -rov a obradového správania je v slovenskejetnológii zatiaľ nie veľmi prebádanou oblas-ťou. Je však témou veľmi zaujímavou a ná-ročnou, preto oceňujeme už len samotnýfakt, že autor na ňu touto publikáciou pouká-zal a dúfame, že zároveň podnieti aj ďalšiebádanie v tejto oblasti a rozvinie záujem o té-mu ako takú.

Publikácia, ktorá vyšla ako textový výstupgrantového projektu VEGA 1/4476/07 Komu-nikačné modely človeka, metódou vizuál nejantropológie, disponuje vysoko kvalitnou ob-sahovou stránkou v danej problematike. Au-tor presne a jasne charakterizuje ciele práce,ktoré daná téma prináša, zaujímavé sú v sú-vislosti s princípmi vzťahov komunikáciea folklóru zadefinovanými Jakobsenom a Bo-gatyriovom, sledovanými v komunikačnýchsystémoch neverbálneho prejavu a sociálne-ho prijatia. Zároveň si kladie za cieľ objasniťautonómnosť komunikačného systému, in-terpretovať v neverbálnej zložke jeho funkcie,a samozrejme vytvoriť jeho analýzu. Rozčle-nená je do deviatich kapitol, ktoré vnímameako tri tematicky ucelené celky nadväzujúcena seba, ale prvé dva by uspeli aj ako samo-statné štúdie.

Prvým celkom je kapitola obsahujúca ob-jasnenie problematiky ako aj terminologic-kých otázok. V týchto teoretických častiachautor podáva vyčerpávajúci prehľad v jedno-tlivých bodoch svojho záujmu, kde okremjasne definovaného vlastného nazerania napotrebu identifikovať daný jav, tézu, alebov otázke terminológie vzhľadom k téme po-dáva zároveň o danom jave, téze, terminolo-gickej otázke celkový jej obsahový prehľada tým poukazuje na možnosti odchýlok v ichponímaní, čo skvalitňuje obsah publikácie.Autor vysvetľuje termíny spojené s pohybomako mimika, posturika, proxemika, kinezika,olfaktorika, ako aj termíny spojené priamos aktérmi nonverbálnej komunikácie – cere-

moniár, interakcia, rola. K vymedzeným ter-mínom dokladá zároveň znázornenia v po-dobe tabuliek a znakov. K oblasti neverbálnejkomunikácie nie je možné komplexne pristu-povať bez koncepcií obsiahnutých v inýchvedách (napr. etológia, sociológia, lingvisti-ka, semiotika), v ktorých sa autor veľmi dob-re orientuje a podáva nám ucelený prehľadinšpiratívnych prístupov, počnúc Darwinom,Ekmanom, Goffmanom, Bird whistleom a i.,azda by sme len pripomenuli aj výskumy Victora W. Turnera v oblasti prisudzovaniavýznamu v scénických tvaroch, ktoré autornespomenul (s. 13-34).

Druhá časť publikácie je zameraná na me-todiku práce. Autor opäť komplexne rozpra-cováva otázky spojené s rozpoznaním never-bálnej komunikácie, metódami získavaniamateriálu a prácou so záznamovou techni-kou, s transkripčnými metódami (Laban –Knust, E. T. Hall, znova doplnené o grafickéznázornenia a tabuľky), ako aj s metódamivyhodnocovania. Oboznamuje s počítačo-vým systémom ATLAS.ti, ktorý pomáha ana-lyzovať neverbálnu komunikáciu vytvorenímhermeneutickej analýzy (s. 35-60).

Poslednou časťou je analýza konkrétnehomateriálu, a to neverbálnej zložky pri naiv-ných naráciách a ritualizované správanie sakomunikantov pri svadobnom a pohrebnomrituáli. Zaujímavé je autorove vymedzenie komunikantov vo folklórnej komunikáciiz hľadiska porozumenia neverbálneho textuna nositeľov s participačným porozumením,vzájomným interakčným porozumením a me-taporozumením, kde dôležitú a aj analyzova-nú rolu zohrávajú nositelia so vzájomným interakčným porozumením v konkrétnych prí-kladoch, svadobní ceremoniári, rozprávačia plačky. V analytickej časti zhŕňa autor svojepoznatky s priamymi odkazmi na fotografickýmateriál, podľa ktorého je autorove tvrdenieľahko overiteľné. V analýze sa v najmenšejmiere venuje neverbálnej komunikácii rozprá-vača v naivnej narácii, kde zhŕňa tvárové emó-cie a gestikuláciu rozprávača v súvislosti s da-nou naráciou a zžitím sa s príbehom, alebos navodením atmosféry rozprávaného príbehupre poslucháčov. V analýze správania v sva-dobnom rituáli autor upozorňuje na ochrannústratégiu aktérov v súvislosti s rituálom pre-chodu, kde sa expedient – nevesta reprezen-


tuje spočiatku juvenilným sfarbením (bielešaty) a ikonickou posturikou. Po postlimenár-nej fáze rituálu sa odev, ako aj správanie jed-notlivých aktérov svadby, najmä čo sa týka ne-vesty značne uvoľňuje. Všetky deklarovanézistenia autor uvádza na viacerých príkladochs rozsiahlym fotografickým materiálom.V analýze neverbálnej komunikácie v pohreb-nom rituáli autor podáva najkomplexnejší ob-raz skúmaného javu. Analýza je konkrétna,precízna, doplnená o fotografický materiála o grafické zvýraznenia niektorých mimic-kých a tvárových expresií. Rozpracováva pre-javy smútku v častiach rituálu prechodu, ktoréplnohodnotne vysvetľuje na analýze obrado-vých plačiek. Tým predkladá neverbálny ob-raz funkčnosti obradových ceremoniárovv jednotlivých častiach rituálu v škále od na-vodzovania smútku až po jeho prípadné tlme-nie (s. 61-126).

K záveru publikácie autor ešte pripomínai odpovedá na stanovené ciele a kompletizujenadobudnuté poznatky. Sám poznamenáva,že téma je zaujímavá a nie je možné dopreduvedieť hĺbku, v akej sa dá skúmať. Aj to po-ukazuje na to, že téma ukrýva ešte viacerémožnosti jej skúmania a je hodná ďalších vý-skumov.

DENISA BENČAŤOVÁ,Zvolen

PAVEL POPELKA, WALERIANBUGEL, JANA A. NOVÁKOVÁ:Podoby víryUherský Brod: Muzeum J. A. Komen-ského, 2013, 134 s.

Dňa 21. júna 2013 sa konala v UherskomBrode vernisáž výstavy s názvom Podoby víry. Záštitu nad ňou prevzala ministerkakultúry Českej republiky Mgr. Alena Haná-ková a olomoucký arcibiskup Mons. J. Graub -ner. Autor výstavy PhDr. Pavel Popelka,CSc., riaditeľ Múzea Jána Amosa Komen-ského v Uherskom Brode, kde pôsobí aj akoetnograf orientujúci sa v súčasnosti priorit-ne na dokumentáciu rôznych etnografic-kých fenoménov, prizval k spolupráci i k zá-žitku z vernisáže odborníkov z viacerých

oblastí. Udalosť nebola len otvorením výni-močnej výstavy, ale aj stretnutím sa s inšpi-ratívnymi osobnosťami z oblasti etnológie,slavistiky, histórie, balkanológie... Viacroz-mernosť výstavy bola podporená spevác-kym zborom Vocalis, ktorý spieval piesnev staroslovienčine a dotváral vizuálny kon-cept prezentácie. Pavel Popelka predstavilkompozíciu fotografií, ktoré zhromaždil po-čas svojich ciest po stopách Cyrila a Metoda– mestami, ktorými skutočne viedli ich kro-ky aj miestami, kde cítiť dotyk ich dielai napriek tomu, že sa v nich zrejme osobnenikdy neobjavili. Fotografie zachytávajú čis -tým, citlivým, niekedy až snovým pohľa-dom veľké chrámy, kated rály, kláštory za-stavené v čase a pomedzi to pulzujúci životjednoduchého človeka. Súbor päťdesiatichveľkých fotografií sprevádzaných pútavýmslovom autora, ktorý priblížil ich pozadie,okolnosti vplyvu predstavuje svojím spôso-bom, zameraním a stvárnením zaujímavésvedectvo o formách dopadu byzantskej mi-sie. Návštevníkom boli prezentované pohľa-dy na mocné mestá stredoveku i dedinkyvýchodného Slovenska.

Dych výstavy určite predĺži aj publikácia,ktorá bola vydaná ako sprievodný prvokk tejto výstave. Nájdeme v nej výber fotografiíPhDr. Pavla Popelku, CSc., odbornými texto-vými vstupmi prispeli Mgr. ThLic. WalerianBugel, dr. a Mgr. ThLic. Jana A. Nováková,PhD. Publikácia je rozdelená do troch častí,kde úvodnú tvorí konceptuálne a pojmovévymedzenie problematiky, prechádza zakot-vením do historických a náboženských reáliía vyústenie nachádza v komentároch k vy-braným skupinám fotografií podľa zvolenéhotematického kľúča.

Autori textov hľadajú spolu s fotografomodrazy kresťanskej viery na dlhej ceste cezMoravu, Slovensko až po rôzne zákutia Bal-kánu. Týmto spôsobom – slovom i obrazom– mapujú misiu, ktorá svojím historickými kultúrnym významom, intenzitou dosahupredstavuje významný prvok a môžemebez zveličenia povedať, že ovplyvňuje aj eu-rópsku spoločnosť súčasnosti. V prvých sta-tiach autori vysvetľujú a ukotvujú historickéa teologické prejavy viery práve v náväznos-ti na činnosť a misiu Cyrila a Metoda, ichstúpencov a spolupracovníkov. Okrem veľ-


kých historických udalostí a dopadu roz-hodnutí sa významných osobností v súvis -losti s byzantskou misiou ukazujú aj vplyvna život obyčajného človeka v jeho preme-nách, na spoločnosť v rámci prežívania svia-točných i profánnych dní kalendárneho ro-ka. V tých to úvodných pasážach nájdemeodborné vymedzenie pojmov, ktorých pres-né chápanie je dôležité v kontexte štúdií;najmä termíny dobro, liturgia, t(T)radícia,inkulturácia, ľudová zbožnosť ako ozvenaoficiálnej liturgie, ktorá obsahuje i protireči-vé faktory, relikty pohanskej viery, prvkymágie a povier, ktoré sú tak hlboko spojenés náboženským prežívaním ľudových vrs -tiev. V tomto kontexte sa vynára otázkamnohorozmernosti, rôznorodosti a pestros-ti prejavov viery, ktorá sa na jednej straneopiera o pevnú štruktúru oficiálnych dok -trín, na strane druhej pretkáva život obyčaj-ných ľudí, reaguje na ich potreby, v tomtozmysle je dynamická a nezriedka vnímanátak subjektívne. Slovami autorov nábožen -ské správanie sa človeka závisí nielen od je-ho konfesijnej a liturgickej príslušnosti, alei od etnika, doby, regiónu, miestnej prísluš-nosti, čo má niekedy tendenciu prejaviť sanečakaným spôsobom.

Autori sa v štúdiách dotýkajú aj obáv predzavádzaním národných jazykov do liturgiea vnímajú daný prvok ako závažný problémtejto formy inkulturácie. Poukazujú však nie-len na túto skutočnosť, ale aj na nezohľadňo-vanie odlišností nonverbálnej komunikácie,gest, symboliky liturgických odevov, teles-ných postojov a podobne, ktoré vyplývaloz hlbokého presvedčenia väčšej dôstojnostirímskeho rítu. Cez historický kontext chris-tianizácie západných a južných Slovanov pre-chádza text k artikulovaniu problematiky mi-sijnej plurality na Veľkej Morave. Autoripoukazujú na existenciu zásadných verifiko-vateľných písomných správ o živote Slovanovpráve z tohto obdobia, keď sa stali predme-tom záujmu kresťanských vládcov západnejEurópy práve v súvislosti so šírením kresťan-stva. To sa z rôznych centier šírilo rôznymspôsobom, s odlišnou dôraznosťou a forma-mi presadzovania sa, s rôznou mierou dosa-hu. Autori totiž poukazujú nielen na cesty ší-renia viery, ale i na spôsoby, ktoré s ňoukráčali ruka v ruke. Misionárov bez jazykovej

a vlastne akejkoľvek prípravy, neznalýchmiestnych pomerov nahradila byzantská misia, pre ktorú existovala dopredu vypraco-vaná koncepcia, ktorej úlohou bolo čo najdô-kladnejšie priblížiť nové náboženstvo chris-tianizovaným etnikám.

Christianizácia prebiehala medzi vysoko-postavenými, bohatými ľuďmi, ktorí zane-chali po sebe monumenty, uchovávajúce at-mosféru dávnych čias ešte i dnes. Zasiahlavšak aj životy obyčajných ľudí a prenikla ichsvojským spôsobom. Popri reliktoch starejviery sa otvoril svet, ktorý je svetom prijatiachristianizačných aktivít. Toto spolužitie jematkou pestrého ľudového roka, obradova zvykov, ktoré ešte i dnes môžeme nájsťv živej forme. Dynamika stretov a prienikovliturgického roka a roka ľudového predsta-vuje výskumnú tému, ktorá ešte stále nestra-tila nič zo svojej aktuálnosti. Práve ľudovejreligiozite patrí záver knihy. Kaplnkám, krí-žom a cintorínom na Morave, sprievodom naBožie telo, sláveniu Smrtnej nedele, pašio-vým hrám, Betlehemu, Vianociam i miku-lášskym obchôdzkam, sviatkom Veľkej nocia svadobným obradom byzantskej tradície.

Kniha začína na úvodných stranách fo -tografiami veľkolepej gréckej Agie Sofie čimonastýru svätej Matky Božej Eleusy z 11.storočia v makedonskej Veljuši, a končí foto-grafiami sakrálnych stavieb tohto typuv Srbsku a na Slovensku. Strmý chodníčekdo chrámu sv. Michala Archanjela v RuskomPotoku a ikonostas rovnomenného chrámuv Uličnom Krivom uzatvárajú symbolickú púťslova a obrazu po stopách byzantskej misiespred 1150 rokov.

Publikácia i výstava predstavuje podobyviery, ktoré sa formovali dlhé roky. SlovamiPavla Popelku môžeme povedať, že človekmožno nie je vždy na najvýznamnejšíchmiestach, v rozhodujúcom okamihu, v oka-mihu slávnosti a nemusí mať vždy najlepšiesvetlo, ale vždy má možnosť pocítiť auru toh-to miesta, byť ňou očarený.

MARTINA BOCÁNOVÁ,Katedra etnológie a mimoeurópskych

štúdií, UCM Trnava


PAVOL MEŠŤAN:Jeruzalem – duchovná metropolasveta, návrat na javisko dejínSNM – Múzeum židovskej kultúry,Bratislava, 2012, 72 s.

Máme pred sebou príbeh mesta. Srbskýarchitekt Bogdan Bogdanović, autor esejío mestách a urbanizme, napísal: „Po celej ze-mi vyrastajú megalopoly a mega-megalopoly(...). Dobiehajú sa a predbiehajú monštrá prepychu a biedy...“ „Všetci (...) vieme (...),že dnešné mesto je v kríze, a tento stav môžebyť aj predzvesťou zániku.“ Údajne najväč-ším mestom sveta je teraz dvadsaťmiliónovéCiudad de México. Ale v prípade tejto publi-kácie ide o niečo iné, o mesto neobyčajné.

V českej televízii, v seriáli „Tajomstvá Bib-lie“ nedávno kriticky predstavili izraelskéhohrdinu-kráľa Dávida, ktorý zjednotil dve kra-jiny, vytvoril z nich jednu krajinu a pevnosťJeruzalem, ktorá ležala v strede, urobil jejhlavným mestom. Jeruzalem je témou tohtopríbehu.

Autor knihy o Jeruzaleme, Pavol Mešťan,uvádza: „Toto nie je len stručný príbeh jed-ného z najstarších a ešte stále živo pulzujú-cich miest ľudstva (...), ale dotýka sa aj vývojatej časti ľudskej kultúry, ktorej rozhodujúcimprvkom v doterajších dejinách boli nábožen-stvá monoteistické.“ Príbeh Jeruzalema autordáva do súvislosti so vznikom etického mo-noteizmu pred 3300 rokmi. Pokus egyptské-ho kráľa Achnatona o reformu polyteizmuzlyhal. Je tu však Mojžiš, vodca a zákonodar-ca nového národa. „Monoteizmus, vierav jedného (...) neviditeľného Boha (...) bolaveľkým revolučným skokom v porovnanís primitívnym magickým fetišizmom a mod-loslužbou...“, uzatvára autor a dodáva: „Člo-vek oveľa ľahšie zmení všeličo okolo seba,než seba samého.“ Uvádzať do praxe etickézásady je oveľa ťažšie ako pestovať pohanskéobrady a obete. Nový izraelský národ žilv protiklade s okolitými pohanskými národmia ustavične zápasil s izoláciou od nich, záro-veň hroziacou asimiláciou s nimi. Jeruzalemsa stal náboženským strediskom, keď v ňompostavili ústredný celonárodný chrám. Myš -lienka výstavby tohto chrámu sa vynára užza kráľa Dávida, ale uskutočnil ju až jeho syn

Šalamún. Stavbu chrámu uskutočnil s pomo-cou fénických architektov na priestranstvenad mestom. Ďalej autor spomína odstredivésily a snahy zlomiť náboženskú centralitu je-ruzalemského chrámu. Prorok Jeremiáš va-roval pred blížiacou sa hrozbou. Babylonskývladár Nabukadnezar zničil Jeruzalem spoluso Šalamúnovým chrámom. Po páde baby-lonského panstva a babylonského zajatia sazačína obdobie druhého chrámu. Autorpripo mína, že išlo aj o „vytvorenie novéhoduchovného, náboženského a národného po-stoja ľudu“. Prorok Ezdráš sa usiloval o ná-boženskú a národnú obrodu. Autor dávavznik písomnej podoby Učenia (Tóry) časovodo súvisu so vznikom alfabetického písmaa dodáva: „Ťažiskom celého tohto procesubola demokratizácia náboženstva v Judei (...)náboženstvo je tu základnou súčasťou kul-túry spoločnosti (...). Tak lepšie porozumie-me revolučnému obratu, akým bol etický mo-noteizmus (...) pre vývoj ľudskej spoločnostia jej kultúry...“ Zároveň autor pripomína vý-znam práva používať pri bohoslužbách rod-nú reč. V súvislosti s neskoršími dejinami Jeruzalema autor zaznačil Zachariášovupredpoveď, že sa „pripoja k Hospodinovimnohé národy...“.

Helenizácia znamenala zavádzanie po-hanstva v Judei, ktorá „znova padla do pascepohanskej asimilácie a vlastného kultúrneho,duchovného a národného zániku“. Autor sle-duje dejiny na príbehu makabejského povsta-nia i Herodesa, ktorý bol krutým vládcom,ale aj významným staviteľom. Venuje pozor-nosť charakteristike náboženských smerovsaducejov, esejov a farizejov, ako aj mesia-nistickým očakávaniam a histórii rímskejokupácie krajiny. Po povstaní Bar Kochbu dalcisár Hadrián zrovnať Jeruzalem so zemoua na jeho mieste vystavať nové rímske mestoAelia Capitolina. V ďalšej kapitole sa autorsústreďuje na Ježišovo vystúpenie a vývinkresťanstva v prvých storočiach, spomína Šimona-Petra, Šaula-Pavla a potom rozhod-nutie cisára Konštantína o uznaní nového ná-boženstva. Nechce zasahovať do teológie.V podkapitole „Ideová podstata Ježišovhoučenia“ sa dotýka skôr jeho praktických dô-sledkov: „V Ježišovom učení a činnosti vidnopredovšetkým nekompromisné zdôraznenielínie, ktorej začiatok je už u veľkých starozá-


konných prorokov...“ a zdôrazňuje „Ježišovzásadný etocentrizmus“, ku ktorému patrínapr. aj „revolučný výklad toho, čo poškvrňu-je človeka“.

Autor ďalej venuje pozornosť dejinám By-zancie, islámu a križiackym výpravám.V úvode kapitoly „Jeruzalem moslimský“ au-tor poznamenáva, že „v zásade je geohisto-rická genéza islamu veľmi podobná vznikua vývoju židovského náboženstva“. Informu-je o hlavných zásadách Koránu. Jeruzalempadol do moslimských rúk roku 638. Vyhlá-sili ho za svoje sväté mesto a pomenovali Al-Kuds. Nová, moderná éra Jeruzalema prišlas anglickým vojskom roku 1917.

Záverečnú kapitolu autor nazval „Jeruza-lem duchovno-kultúrna metropola sveta“.Vychádza z histórie: „Budúcnosť sa začínavčera a predvčerom.“ Uvažuje o dávnych de-jinách ľudstva, konštatuje, že veľké starovekécivilizácie nemajú viac ako päťtisíc rokov, alena kmeni ľudstva sa aj objavujú pestré vet-vičky, svedčiace o tom, že ľudské dejiny „súaj niečím iným než jednoducho kontinuommocenských udalostí“. Autor uzatvára, že„pohanskí bohovia a bôžikovia sú výtvoromčloveka, ale etický Boh stvárňoval človeka“.Pripomína, že židovské náboženstvo je pr-vým monoteistickým etickým vierovyzna-ním; kresťanské náboženstvo pochádza pria-mo zo židovského a má s ním spoločný

základ v Biblii. Kresťanstvo a islám sa postup-ne rozšírili po celom svete. Preto sa autor pri-hovára za zbližovanie troch monoteistickýchnáboženstiev uprostred „globálneho ľud-stva“. V závere autor uvádza: „Duchovnéa etické vákuum, ktoré (...) vzniklo a zmo-hutnelo v 20. storočí s výdatnou podporoujeho apokalyptických otrasov a ničení (...),je zreteľné až v deštruktívnych prejavoch mo-derného ľudstva. To volá po obnove toho, čobolo hodnotné, ba i večné v náboženstvách.“Autorova vízia znie: „Jeruzalem, ktorý bolv rozličných obdobiach dejiskom a stredis -kom (...) troch vierovyznaní, by sa mal staťich integračným centrom.“

Ako vidno, autor chápe Jeruzalem hlbšieako iba geografický pojem. K citátu od Bog-dana Bogdanovića uvedenému vpredu mož-no pridať konštatovanie, že Jeruzalem nepat-rí medzi bežné metropoly dnešného sveta.Jeho biblická symbolika presahuje rozmerypriestoru a času – hovorí aj o novom Jeruza-leme (Zjav. 21,2). Ak možno v súvislosti s nie-čím použiť výraz „genius loci“, tak najviac toplatí o tomto meste. Autor knihy ho s dobrýmpostrehom objavuje a uvažuje o jeho histo-rickom odkaze a inšpirácii pre dnešný svet.

IGOR THURZO,Bratislava

156

1 62 • 2014

VÝZVA NA PUBLIKOVANIE

SLOVENSKÝ NÁRODOPISvyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovaného čísla

ročník 63, číslo 1/2015

číslo nie je zamerané na konkrétnu tému.Redakcia časopisu privíta vedecké a materiálové štúdie z odboru etnológia,sociálna / kultúrna antropológia a z príbuzných vedných disciplín, ktorésa sústreďujú predovšetkým na aktuálne výsledky riešenia vedeckých pro-jektov.

Termín zaslania abstraktov: 31. október 2014

Termín zaslania príspevkov: 15. december 2014

Okrem štúdií časopis Slovenský národopis celoročne prijíma príspevky do rubrík Materiály, Esej, Diskusia, Recenzie – Anotácie a Rozhľady –Správy – Glosy.

POKYNY PRISPIEVATEĽOM

Autori môžu svoje príspevky zasielať na adresu:

SLOVENSKÝ NÁRODOPIS – redakcia,Klemensova 19, 813 64 Bratislavae-mail: [email protected]

Termíny redakčných uzávierok najbližších čísel Slovenského národopisu:

SN1/2015 ................................. 15. 12. 2014

SN2/2015 ................................. 15. 03. 2015

SN3/2015 ................................. 15. 06. 2015

SN4/2015 ................................. 15. 06. 2015

Všetky podrobnosti o požadovanej úprave príspevkov a pravidlách citova-nia literatúry nájdete v Pokynoch pre autorov a v Pravidlách citovania a tvorby zoznamu použitej literatúry, uverejnených na internetovej stránkehttp://www.uet.sav.sk/slovenskynarodopis.htm.

Documents

ČASOPIS ÚSTAVU ETNOLÓGIE SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED · 2014. 4. 11. · 7 Mgr. Norbert Maur, PhD., Nadácia Pontis, Zelinárska 2, 821 08 Bratislava, e-mail: [email protected]