VELKÍRubri

ka ´

ČIE SÚ TO KONE, KONÍČKY KONE NA DVORE...

Na koníčka si vyskočím, Koníček môj hrdý,vraný... To sú pesničky! A veľmi pekná, ktorá asipred polstoročím bola na popredných miestachrakúskej hitparády: Môj kôň čaká na mňa v oblakoch - Mein Schimmel wartet am Himmelan mich... To sú pekné pamätníčky, ktoré dobríľudia poskladali o nás, koňoch. A prečo nie, veďpopri psoch a mačkách sme boli – a možno eštestále sme – pre ľudí najvernejšími priateľmi a stále spolu ešte všeličo zažívame. Kedysikone robili aj v baniach – namiesto tých malýchrušňov ťahali vagóniky narúbaného uhlia.

Kone slúžili aj na prvej železnici, ťahali vagónypo koľajniciach. Aj sa tak volala - konskáželeznica – a viedla z Bratislavy do Trnavy a Serede. Na dedine s koňmi gazdovia aj orali,a keď ešte nemali motorovú mláťačku, tak konekrútili gápeľ a ten drvil zrno na múku... To všetkorobili ťažné kone, ktoré boli pracovité, zvyknuténa robotu.

Mne a mojim kamarátom zo stajne hovoriapretekárske, dostihové kone, a keď vyhráme,tak nás oslavujú. Teda – robia to preto, lebovieme rýchlo bežať a spolu s jazdcom fičímerýchlejšie ako ostatní.

A to ma baví – vyhrávať.

Tohto roku sme si tej slávy riadne užili. Zuzana– to je inžinierka, ktorá nás trénuje – hovorí, že

pretekanie máme v krvi. Niekoľko storočí násľudia sedlajú a pretekajú na našich chrbtoch.Naši prapradedovia sa preháňali niekde v Arábii, dedovia už aj v Európe a teraz sme pocelom svete. A uháňame už aj na olympiádeDelia nás podľa povahy na flegmatikov,sangvinikov, cholerikov a melancholikov. Minuletu bol jeden novinár a Zuzana mu hovorila, žeflegmatik a sangvinik sú najlepšie typy navýcvik. Cholerik nie, lebo sa ťažko ovláda, a melancholik, lebo je nevyspytateľný. Vraj keďmu je smutno, nebude poriadne bežať ani zasvet.

Je to taký disciplinovaný život. Ráno násnakŕmia, potom ideme športovať – „jazdci násjazdia“, dve hodiny beháme odušu a potom saešte trištvrte hodiny prechádzame na kolotoči.To je kolotoč s uzdami, ktorý nás vodí bez jazd-cov dokolečka – dokola, aby sme sa upokojili a uschli.

A najveselšie je to potom na pretekoch, kamnás prevezú v našich špeciálnych autách. Svalymáme pripravené a ten, ktorý z nás má aj dobrénervy – má šancu. A vtedy sa zobudia tie naševlohy z dávnych čias a letíme po tej dráheodušu. Ľudia si píšu, kto z nás bol prvý, často

Jaroslav Línek so svojím víťazom

nás v časopisoch oslavujú. Hoci sme mali tohtoroku výbornú sezónu, mali sme aj smolu. Smo-liarom sezóny 2008 nazvali nášho senickéhodžokeja Jaroslava Líneka, ktorý kvôli zraneniamvynechal podstatnú časť sezóny. Jazdecký ča-sopis o tom napísal: „Najprv sa zranil v májových Pardubiciach, kde sa nešťastneporúčal zo sedla Fiammy, a hneď nato v Českom derby. Ako partner žrebca TeddyReady, spolufavorita najhodnotnejšieho klasick-ého testu, si kalich horkosti až do dna vypil v skrumáži zhruba 200 m po štarte, keď jehoštvornohý partner stratil nohy a svojho jazdcakatapultoval zo sedla. Do sedla sa potom vracalpre dlhodobé laborovanie so zlomenou rukou ažna konci sezóny v predposlednú októbrovúdostihovú nedeľu, ale zato hneď víťazne.“

Cha – polovica pravdy. Jarkov koník nám toporozprával. Dvaja jazdci po oboch stranách ne-dodržali pravidlá – zmenili si dráhu pred pov-oleným 200-metrovým úsekom a zovreli ich z oboch strán. Stačilo zakopnutie, Jarek vyletelzo sedla a keď bol na zemi, skočil mu ďalší kôňna ruku. A už bolo navarené! Nemocnica, obekosti predlaktia zlomené, operácia a štvorme-sačný „klídek“. Ale hneď ako sa doliečil, tak imukázal, kto je tu maestro! Lebo nenadarmo sa tuod svojich šiestich rokov tmolil pri koňoch. Začaldoma, v Borskom Mikuláši, lebo aj tam je chovkoní tradíciou. Tam sa od starších „koňákú“

naučil, že na koníka sa nesmie kričať, trestaťho, lebo opatrovník alebo jazdec stratí jehodôveru a je po spolupráci. Treba povedať, žekone sa chovajú prevažne na západnomSlovensku. A najmä na Záhorí – „co koňák, tomistr“...

To by sa dalo niekedy povedať aj o koňovi.Prezradím vám, že taký Valiant z našej stajne,to je Pán Kôň. Veselý, pracovitý, milý kukaždému. Len na jedno nevedia prísť tí ľudiaokolo nás – prečo Valiant nebojuje, keď na tomá všetky schopnosti. Prosto: vyštartuje, od-cvála si rýchlym tempom preteky, ale aby vydalzo seba všetko, aby bol prvý – to ho ani nena-padne. A nikto nevie prečo. Ja viem, veď somkôň. Valiant to má – ako sa hovorí – „na háku“.Musí vyhrať? Noooo – podľa našich trénerov a jazdcov – mal by, veď na to má... Ale Valiantje taká povaha – tuším sa rád pozerá, ako saokolo neho idú všetci potrhať za tým vencomslávy a on sa potom na našom dvore ticho us-mieva. Skrátka – je to filozof – na to ešte našiopatrovníci neprišli. Ale keď na to prídu, a pochopia, ako rozmýšľa filozof, Valiant imurčite predvedie, ako sa vyhráva...

No nemyslite si, že sa stále rozprávame iba o našom športovom svete.

My máme takú poštu,

že sa dozvieme správy aj o koňoch, ktoré žijúna celom Slovensku i v ďalekom svete. Prezra-dia nám to lastovičky, keď odlietajú do teplýchkrajín a priletia pre svoje kamarátky do Senice.Tak sme sa dozvedeli, že v stredoslovenskýchhorách pomáhajú kone sťahovať odpílenéstromy z lesa. A v jednej dedinke pri VeľkomKrtíši tri štajerské kone ťahali drevo a po roboteboli v maštali. Kobyla Mariška len tak myklahlavou – slabú retiazku hravo pretrhla.Poprechádzala sa po maštali a našla vrece sošrotom. Papierové vrece roztrhla - šrot zožrala.A toto sa nesmie stať, lebo šrotom sa má ibaposypať sečka, alebo ovos, a tak sa koňompodáva. Nuž veru, verte alebo neverte, kobylaMariška zaplatila najvyššiu cenu – umrela.

Toto sa u nás nemôže stať. Každý deň nástrénerka – inžinierka Zuzana - pozoruje, a keďniektorý z nás nie je v poriadku – už aj volá dok-tora. Teraz tu pán doktor bude každý deň. Začí-najú sa aukcie a chovatelia si budú kupovaťmladé kone. Keď ich sem privezú, nič nevedia amusia sa učiť, ako majú behať, ako sa postaviťna štart, ako predbehnúť súpera, keď im dá

Trénerka Zuzana má okrem koní aj tohtomiláčika - Jollyho

jazdec pokyn. Vždy keď prišli títo nováčikovia,tak sme sa „nasmíli jak kone“. Ale netrvá to dlho.Kôň sa rýchlo učí reagovať na povely jazdca a po šiestich mesiacoch už štartujú na prvýchpretekoch. Tam sa ukáže, kto je na čo súci, naakú disciplínu.

Vo veľkej úcte máme našich starých pánov,koníky, ktoré už doslúžili a sú na dôchodku.Niektoré chovatelia darujú do detských táborov,niektoré ostávajú v oddieloch, prechádzajú sapo areáloch, popásajú sa. Užívajú si zaslúženýdôchodok.

No, a mám pocit, že som vám povedal všetko,čo potrebujete vedieť, skôr ako si sadnete dosedla. Príďte si to niekedy na Záhorie vyskúšať.

Zo Senice vás srdečne pozdravuje vášštvornohý kamarát Red Bull.

(Rozprávanie koníka Red Bulla zapísal: Alexan-der Císar)

DVE POETKY Z VEĽKÉHO MEDERA

Okrem Simony Marschalovej sa na Obchodnej akadémii vynoril ďalší výrazný básnický talent.Je ním Nikoletta Hodosiová. Obe napísali báseň na ochranu detí. Simona svoju myšlienku vy-jadrila aj pôsobivou kresbou.

Trpký život

Násilie v rodinách nepozná každý z nás,sú však aj takí, ktorí mu podľahli neraz.

Sú rodiny, kde život je radosť,sú však aj také, kde žiť je neľahká záležitosť.

Väčšinou sú deti tie, ktoré trpia,stávajú sa obeťami denného bitia.

Týrané sú za svoje činy,často však sú týrané aj bez príčiny.

Sú to deti malé, veľké,majú práva nepoznané.Preto sú tu mnohí iní,

s ich právami pomôcť prišli.Sú to ľudia veľmi milí,

s ochotou pomáhajú im v núdzi.Sú ochotní pomocnú ruku podať

a neboja sa do boja púšťať.Do boja proti rodičom týraných detí,veď oni často zakrývajú svoje viny.

Zdá sa im to normálne biť svoje deti,veď možno oni to prežívali taktiež, keď nimi boli.

Nevedia pri tom, že konajú nesprávne,nevedia, že ich činy sú prísne zakázané.

Až keď ich dieťa poprosí o pomoc,zistia, že urobili nemalú hlúposť.

Je potrebné, aby deti poznali svoje práva,aby vedeli, čo je povolené z toho, čo sa okolo nich stáva.

Aj deti majú svoje viny,samy si ich priznávajú,

Jedno je však isté,Ich vzormi sú rodičia,

a z nich si príklad berú!!!

Nikoletta Hodosiová, 2. AObchodná akadémia Veľký Meder

Zázrak, ktorý zmenil svet

Zlatý koberec slnečných lúčov prestrel sa nad ľudským domovom,keď nový, unikátny deň pred dverami klope,

avšak Európu pretrasie ľudská hlúposť nevšedným pohľadom.

Ľudskí trpaslíčkovia žijú si vznešene v abnormálnom svete,nič netušiac o fintách dvojtvárneho ľudstva,

sústredení hrajú sa v obzore rozprávok,plne dôverujú mocnej sile dobra

a vdychujú nezabudnuteľný vzduch lások.

Obraz bezchybného národa rýchlo sa však stráca,žiaľ, deti pociťujú extrémne prejavy ľudskej spoločnosti.

Dobro zahalila pochmúrna chmára,akurát sa už vytratilo bezpečie z rúk domácnosti.

Obri nedajú trpaslíkom ani pokojaa vyhrážajú sa im telesnými trestmi.

Detičky nadarmo však čakajú, či sa objavia bohovia,niet asi úteku pred krutými činmi.

V tom čase, v jednom priestore čarovnom,drobný trpaslík sa v piesku hral.V piesku na zlato premenenom,to za dobrú zábavu považoval.

Nikto by si ani v skutku nepomyslel,že práve on odhalí utajený poklad,

o ktorom vôkol nikto ani len nevedel,predstavuje po predkoch zdedený doklad.

Malý chlapček, trpaslíček, ktorý bol niekoľkokrát zbitý,spravil čin pre Európu veľmi významný.

Hranice extrémnych telesných trestov sa môžu určovaťa znovu svet sa do bohatstva poskladať.

Trpaslíček čarovnú lampičku z piesku vyhrabal,významný prínos v ľudskom svete urobiť dokázal.

Ale drobček bol ešte malý,nevedel, na čo tá lampička čarovná slúži.

Radosť z jeho prvého úlovku prejavoval úsmevom,potom si spomenul, že by mohol byť Aladinovým nasledovníkom.

Skúsil sa teda zahrať na ľudstvom vymysleného Aladina,vzal do ruky lampičku a s napätím ju prečistil.

Koniec koncov z lampy čistota žiarila,chlapček s údivom na tvári však neveril.

Z lampičky sa mocný sluha dobra vyčaroval.

Bol to umelec ľudskej geniality,pastier aktuálnej súčasnosti,

transformátor ľudských osudov,

jeden z novovekých divov.Ochranca detí a ich práv,

spisovateľ myšlienok,zlatý kľúč národov.

Rytier novoveku proti násilným dospelým vystúpil,v ich očiach strach z nesmiernej bolesti videl,

ešte však obri skutočnú bolesť z každej stránky nepoznali,no bádateľ, ideál, za svoje deti všetkých tvorov pokladal,

preto ich teda silou nepotrestal,podal im knihu, knihu prameňov, ktorú sám napísal.

Bohatý opis zákonov v knihe ľudskej budúcnostisi obri preštudovali nielen rozumom, ale aj srdcom.

Z krutosti k deťom sa nezrovnateľne poučilia všetky riadky akceptovali.

Modernú budúcnosť sústredenú na svet,budovali spoločne, aby na ňom vyrástol pôvabný kvet.

Takto sa ľudský koberec utkáva už iba z dobroty,veď niet na svete krajšieho než dobrom žiariace hviezdy

a životné dielo pokladané za poklady.

Simona Marschalová 3. AObchodná akadémia Veľký Meder

DETSKÉ PRIBEHY DOSPELEJ BETKY

Betka Bajáková nám minule poslala príbeh Zaľúbená morka. Pri písaní sa jej vynorili ďalšiespomienky z čias, keď žila s rodičmi a súrodencami v dome na predmestí Bratislavy.„Boli sme veľká rodina,“ hovorí, „kde behalo po dvore osem detí. Otec mal rád zvieratá a tak smekadečo chovali. My deti sme si zvieratá obľúbili. Vždy sme ich pohladili a rozprávali sa s nimi,akoby to boli členovia našej rodiny.“Z tých čias je aj Betkin nový príbeh

Oklamaná mačka

Mali sme čiernu mačku, ktorá vždy čosi vyparatila.Niekedy priniesla veľkého potkana, aby sa pochválila svojím úlovkom, inokedy sa vyškriabala nastromy, striehla na vtáky a chytala ich.

Raz som pripravovala obed a cez okno v kuchyni som občas pozrela na dvor, ako si kráti časnaša pojašená čierna mačka. Behala po dvore a s niečím sa hrala. Cez okno som však nevidela,čo to je. Vyjdem na dvor, a čo nevidím: naša mačka si kráti chvíľu s malou živou myškou. Myškasa rozbehne, čo jej sily stačia, mačka ako strela vyrazí za ňou, a už ju má. Chvíľu si ju podrží, pok-lepká si na nej pazúriky, znovu pustí a šup za ňou. Tá čierna potvora je z toho úplne pojašená. Nozrazu myška zostane stáť, nehýbe sa. Ledva dýcha, očká vypúlené, prestrašene sa díva.Čierna potvora je prekvapená, čo sa myš nehýbe, a tak vymyslí nový fígeľ. Prehadzuje si ju z labky do labky, vyhadzuje ju do vzduchu a skáče okolo nej ako indián. A zase sa náramnezabáva.

Prišlo mi myšky veľmi ľúto, preto som mačku pokarhala, aká je len zlá, a od myšky som juodohnala. Nakoniec som myšku opatrne vyložila na lopatku a pustila na trávu do parku. Myška najprv v strachu váhala, avšak o chvíľu radostne vybehla a s úľavou ušla do kríkov. Oklamaná mačka ju potom celý deň hľadala, a bola z toho úplne paf, kam sa len myška podela.

Napísala: Alžbeta Bajáková

Ilustrovala Sabínka Kissová

MÚDRE SLIEPOČKY

Najvzrušujúcejšie obdobie sme ako deti preží-vali na jar.

Spomínam, ako si otec robil poznámky dozošita, kde mal prehľad o dátumoch narodeniazajačikov, prasiatok či vyliahnutí kačíc, husí a kuriatok.

S úžasom som pozorovala vyliahnutie husí a kačíc. Nakúkala som pod perie veľkých op-erencov, či ich už konečne zazriem. Boli neu-veriteľne krásne. Chumáčik žltého jemnéhopáperia, z ktorého vykúkal malý zobáčik a milo,premilo to štebotalo. Nevedela som sa dočkať,kedy ich už pohladím a dám im prvý božtek.Chytila som to malé stvorenie do ručičiek a stisla od radosti, až to zapišťalo a ja som sazachvela šťastím a skákala od radosti. Nohladné boli ako vlk. Keď im otec nakrájal žihľavua zamiešal ju s pomletou kukuricou – joj, hneďsa rozbehli na tých tenkých nožičkách, čo im silystačili, trepotajúc malými krídelkami a gágajúc,aby už konečne mohli prehltnúť to lahodnésústo. Len čo utíšili svoj hlad, utekali ozlomkrkydo kade s vodou. S úľubou sa ponárali, čuchra-júc si jemné páperie zobáčikmi, až sa lesklo.Keď sa dosýtosti načvachtali, tichučko sa us-adili a vyhrievali sa na slnku, spokojne po-driemkávajúc a sem-tam zaštebotajúc. Avšaklen čo zbadali poletovať muchu, joj, hneď saprebudili a šup za ňou! Čaptavo sa rozbehli,naťahovali krky a nedočkavo otvárali zobáčiky,len aby ju už mali v brušku. Ach, to bola zábava!Bol na ne skutočne rozkošný pohľad.

Utešene nám rástli aj kuriatka. Otec urobil prene malé dvierka v plote, kadiaľ sa každý deňrozbehli von na trávu. Tu vidia červíčka – ďob,tam chrobáčika, mravčeka – ach, to je dobrota! Večer sa každé poslušne vrátilo domov cezmalé dvierka, ani sme ich zahnať nemuseli.

Ale susedom sa znepáčilo, že sliepočky be-hajú povonku a tak sme ich museli zatvoriť. Nužveru, s tým sliepočky vôbec neboli spokojné. A čo nevymysleli! Raz si vykračujem domov a zrazu... Nemôžem uveriť vlastným očiam!Sliepky sú hore na streche a zlietavajú zostrechy na trávu ako stíhačky! Ako sa ta vôbecdostali? pýtam sa. Utekám na dvor a tam jednasliepka za druhou vyletuje na kopu sena a z nejšup na strechu! Na streche sa nadýchne,rozbehne sa na tenkých nožičkách, roztvoríkrídla a už letí dolu na trávu za svojou dobrotou.

Dodnes sa pýtam, ako na to vôbec prišli tienaše múdre sliepočky. Je to pre mňa stálezáhada.

Áno, moje detstvo bolo aj vďaka týmto malýmmilým stvoreniam plné zážitkov a dobro-družstiev, ktoré ma robili šťastnou a dodnes súpre mňa zdrojom radosti.

Alžbeta Bajáková

Ilustrovala Sabínka Kissová

RODOKMENE Z VEĽKÉHO MEDERA

Žiačky Obchodnej akadémie vo Veľkom Mederi už dobre poznáte. Píšu, kreslia, lepia koláže.Tentoraz na tému – Rodokmeň.

Silvia Osziová

Réka Melišková

Dominika Horváthová

Iveta Vidová

VEĽKÉ MYŠLIENKY Z VEĽKÉHO MEDERA

Alexandra Kissová: Zjednotení v rozmanitosti, to je motto Európskej únie

Marta Fábiková: Ochrana detí pred telesnými trestmi

Deti majú právo vyrastať tak, aby sa im telesne, citovo ani žiadnym iným spôsobom neubližovaloa aby sa plne rešpektovala ich dôstojnosť.

VEĽKÝ MEDER ZNOVU V AKCII

Dievčatá z Obchodnej akadémie tentoraz zaútočili na fajčenie, alkohol, drogy a iné zdraviuškodlivé látky.

Simona Marschalová

Marta Fábiková

Cyntia Vlčková

ZAĽÚBENÁ MORKA

Keď som bola malá, boli sme veľká rodina a chovali sme na dvore kadečo. Ale nakoniec,keď sme z ôsmich súrodencov zostali s mamouiba brat a ja, mali sme už len sliepky a k týmsme dokúpili ešte dve morky. S bratom sme maliradi zvieratá, preto sme ich občas pohladkali a prihovárali sa im. Sliepky na to veľmi nereago-vali, ale morky, tie vždy úplne zmäkli. Koľkokrátsme ich vypustili pred dom na trávu, rozbehli sakade-tade za všelijakou háveďou, a keď sadosýta vybehali, priplichtili sa k nám, čupli si a –„hladkaj ma“. To bolo také ich znamenie naláskanie. Jedna z nich bola prítulnejšia, a keďžebrat bol častejšie na dvore, stále za ním behalaako psíček – tak si ho obľúbila.

Raz som šila, a keďže som mala šijací stroj pri

okne s výhľadom na dvor, videla som, ako bratsedí na zemi a opravuje auto. Trápil sa s kole-som – úplne ho z auta odmontoval a niečo tamopravoval. Morka okolo neho behá, pozerá, a keď si ju brat vôbec nevšímal, napajedená hoďobla do hlavy. Brat ju odohnal, ale ona sanedala. Znovu okolo neho chodila, až napokonmu vyliezla na kolená, čupla si a gúlila naňhookále, aby ju už konečne pohladkal. Brat saprekvapene na ňu pozrel a rozosmial sa na celéhrdlo. Nakoniec zaľúbenú morku predsa lenpohladil.

Hoci odvtedy ubehlo už dvadsať rokov, obajasa na tejto príhode dobre pobavíme.Napisala nam: Betka z Bratislavy

Betka z Bratislavy nám píše:Nebola som už celkom decko, keď sa toto stalo, ale je to taká detská príhoda, tak vám ju posielam.

Ilustrovala Sabínka Kissová

KRÍDLA NEMAJÚ VŽDY LEN VÝHODU(zo zápisníka Violy Kordošovej)

Raz večer som v posteli premýšľala, aké by to bolo úžasné, keby som mala krídla. Mohla by somísť, kde by som chcela a kedy by som chcela. Nemusela by som mrznúť na zastávke, kým všetkyelektričky majú SLUŽOBNÚ JAZDU a... a... a... zaspala som. Zrazu som sa zobudila (alebo somsi to aspoň myslela). Niečo ma tlačilo na chrbte!

Čo je to? Zapla som lampu. „Narástli mi krídla, to je skvelé!“ skoro som vykríkla. Nebolo tovšak také úžasné a ráno som to aj zistila.

Keď som letela do školy, všetci na mňa ukazovali a šuškali si. Už som toho mala plné zuby.Vyskúšala som, či si krídla cítim, a keď som zistila, že nie, tak som si povedala, že si ich jednodu-cho odrežem, a aj som to urobila. Ach, nie! Ony mi znova rastú!

„To mám teda smolu,“ pomyslela som si. „Nebudem si ich všímať a budem sa správať, akokeby som ich nemala.

Tak som teda išla do školy. Konečne mi ide autobus. Ale čo sa deje? Prečo sa tamnemôžem zmestiť? To tie sprosté krídla! A tak som musela do školy letieť znovu. To je otrasné!Keď som išla, teda letela zo školy, krídla sa zrazu vyparili a keďže som práve letela nad fontánou,skončila som priamo v nej. Zase sa mi všetci rehotali.

Ale aj tak je to bez tých krídel lepšie. Našťastie sa mi to len snívalo. Uf!

PSÍK LEON

Raz mi kolega z práce darovalmalé ušaté šte-niatko. Bol toveľmi prítulnýpsík a všadebehal za mnou,akoby som bolajeho mama. Keďsom šila, ľahol si

a veľkými tmavými očkami na mňa žmurkal, ažzaspal. Dni plynuli a psík utešene rástol. Počase ma brat poprosil, či by som mu psíkanedarovala. Mal boxera, ktorého trápila ťažkáchoroba. Vylihoval na dvore a smutno sa dívaldo prázdna. Prišlo mi ho veľmi ľúto a preto somsúhlasila. Len čo som k nim priviedla Leona,boxer hneď ožil. Najprv si ho oňuchal, poobzeralzo všetkých strán a napokon sa spolu pon-aháňali po dvore. Joj, to bol pohľad! Bola somrada, že sme mohli chorému boxerovi uľahčiťťažké posledné chvíle života.

Po nejakom čase, keď Leon ako kráľ pobeho-val po dvore, kde sa vzala, tu sa vzala, maláčierna túlavá mačka. Hneď sa jej u brata za-páčilo. A čo na to Leon? Krútil sa okolo nej a veselo vrtel chvostom, tešil sa, že má novúpriateľku. Mačička bola taká vyhladovaná, žezaraz zhltla nielen svoje granulky, ale aj to, čomal v miske Leon. Keď večer zaspával vo svojejpáperovej postieľke, mačička sa k nemu prip-lichtila a zaraz odfukovala. Po roku, keď už z nejbola šarmantná čierna dáma, priviedla na svettri utešené mačiatka. Dvoch šedých kocúrikov –Karola a Lojza a jedno fľakaté mačiatko –Lenku. Psík Leon ich bedlivo strážil, aby sa ži-adne nezatúlalo. Malé mačiatka sa ho vôbecnebáli. Naopak, túlili sa k nemu a maznali sa s ním. Neskôr mi kocúrika Karola darovali,kocúr Lojzo zostal u brata. Doma sme s mamouKarola svedomito chovali, kupovali mu pravémačacie dobroty, až sa z neho stal na svet súci,urastený kocúr. Srsť sa mu leskla ako sklo, a keď si mama vyšla pred dom na prechádzku,kocúr si vedľa nej vykračoval pyšne ako páv.Každý ho obdivoval, aký je krásny, a nadšeneho hladili. Neraz, keď sa kamsi zatúlal a dlhšiesa neukazoval, otvorila som bránu a kričala naňmedovým hláskom: Karol, Karol! Každý, kto šielokolo, sa otáčal, ale aké bolo ich prekvapenie,ba šok, keď ku mne naraz pribehol veľký kocúr.

Joj, ale som sa pri tom dobre pobavila! Pod-večer, keď som sa vracala domov z práce, Karolšikovne vbehol dnu. Nezamieril však dokuchyne či do haly, ale rovno do obývačky.Mama sedí v kresle a sleduje najnovšie správy.Karol s ľahkosťou natiahne labky, vyskočí jej dolona a spokojne sa natiahne. Mama ho hladí a kocúr hlasno pradie, až to počuť po celej izbe.A čo jeho brat, kocúrik Lojzo? Joj, je veru nanerozoznanie od Karola! So psíkom Leonom sútakí veľkí kamaráti! Avšak čo nevyparatil!Susedka z paneláku oproti pribehne ako víchora kričí „Nie je to váš kocúr? Aha, tam je hore natreťom poschodí na balkónovom parapete a nevie zísť dolu!“ Lojzo zúfalo mňaučí a s hrô-zou gúľa očami, či skočiť, či nie. Psík Leon naňšteká a poskakuje nepokojne naokolo. Bratrýchlo pribehol a Lojza odtiaľ sňal. Joj, to námale padol kameň zo srdca a kocúrovi tiež! Nododnes je pre nás záhadou, ako sa tam dostal.Keď ma moja neter odprevádza domov, psíkLeon radostne pobehuje a naraz sa pri nás akotieň objaví aj kocúr Lojzo. Je až neuveriteľné,ako kocúr bez psíka nemôže byť. Dodnesdumáme, ako ho Lojzo vníma, či ako otca, čiako kamaráta.

Neraz, keď hladím psíka Leona, mihne sa mipred očami jeho zaujímavá životná púť. Časukáže, aké dobrodružstvá ešte zažije láskavýpsík Leon.

Pre malých i väčších napísala už veľká AlžbetaBajáková

Leon

Lojzo

Leon a Lojzo

HRA, KTORÁ PREŽILA POL STOROČIA

Začalo sa to pred 56 rokmi. Mal som deväť a o dva roky mladšieho brata a náš otec malvtedy 35 rokov. Ukázal nám jednoduchú fut-balovú stolovú hru, nazývanú aj šprc. Bol toakýsi kvázifutbal, hraný oblými gombíkmi. Nech-tami palca a ukazováka sa gombík stlačil, získalenergiu a narazil do malého gombíka – lopty.Krátky čas sme hrali šprc na dlážke, vlastne -na malom linoleu pri kachliach v izbe, ale už o pár týždňov sme začali hru vylepšovať. Začalisme hrať na stole, pri hre sme používali nechtyoboch palcov na usmernenie lopty. Postupnesme do hry vtiahli zopár kamarátov, a keď smechodili na strednú školu, to sme už hrali odušu.

Zatiaľ čo naši rovesníci bojovali na pingpon-gových stoloch a ďalších svetoznámych hracíchplochách, my sme sa rozrástli na svojbytnú par-tiu gombičiarov. Počet vyznávačov tejto hry sarozšíril na 15 až 18 mládencov. Každý si vybralobľúbenú futbalovú krajinu a turnaje sa hrávali s nerozbitnou pravidelnosťou. Poniektorí bralihru tak vážne, že si vytvorili celú prvú ligu svo-jho štátu a často požiadali niekoho z partie, abyprišiel na návštevu... odohrať ligové kolo.

Jednoducho – našli sme si športovú hru, ktorejsme dávali prednosť pred všetkými ostatnýmiradovánkami. Vznikli pravidlá, ktoré sa do de-tailov priblížili skutočnému dianiu na futbalovomihrisku. Zafixovali sa rozmery ihriska, zho-toveného zo sololitovej lepenky. Často sa prišlina naše turnaje pozrieť kamaráti. Matky a ot-covia mali občas z nášho koníčka nervy – najmäkeď sa blížilo koncoročné vysvedčenie a mysme namiesto zlepšovania známok hrali ma-jstrovstvá sveta. Rodičia si však uvedomili, žesme vďaka novej hre unikli iným „slastiam“ živ-ota – neholdovali sme alkoholu, cigarety tiež ne-mali veľký odbyt. Frajerky museli rešpektovaťnaše hobby. Ak to nedokázali – mali smolu.

Plynuli roky, no vzťah k našej hre nič nenaštr-bilo. (Ako to už u chlapov býva). Upevnila ho ajnami založená novinka – pouličná liga, kde smedokázali svoju zdatnosť a kopaciu techniku v normálnom futbale. Ale hlavným hnacím mo-torom bola podľa mňa celková atmosféra tr-navského Spartaka. Každú nedeľu sme sasviatočne oblečení stretávali na štadióne, nanašom „fleku“, a tešili sme sa z výkonov vtedydozrievajúceho majstrovského Spartaka. Keďpred zápasom zaznela hymna – známe Silenzio– stáli sme v pozore a zimomriavky nám behalipo chrbtoch. To bol doping pre náš vzťah

k mestu i šťava pre naše gombíkové nadšenie. A vydržalo nám podnes. Nedávno nászviditeľnila trnavská televízia. Začiatkom tohtoroka sme sa deviati zišli v rodnom meste na ma-jstrovstvách sveta 2009 a prvého decembrasme šiesti prišli na zimný futbalový turnaj. Môjbrat na obe podujatia pricestoval z Ameriky.Našu vášeň uznali ako perfektné hobby aj našedeti, hoci žiadny zo synov sa do hry nepustil.Takmer všetci gombičiari majú už vnúčence. Nokeď sa stretneme v Dušanovej aréne... páni –okolitý svet zmizne, a my – veselí a omladnutísa oddávame hre, ktorá nám od detstva prinášaradosť a spája našu partiu.

december 2009A. Císar

Účastníci MS 2009. V dolnom rade zľava Edo, Laco,

Dušan, Juro, v hornom Peter, Laco a Alino.

Mužstvá – účastníci zimného tur-

naja – nastúpili na ihrisko v

Dušanovej aréne.

A to som ja s pohárom za druhé miesto na majstro-

vstvách sveta 2009. Trofej, ktorú si veľmi cením.snímky: autor

Dušan je šéfom portugalského

tímu a Juraj rakúskeho. Patria

k oporám partie.

HLAS REDAKCIERubri

ka

PO ROKU OPÄŤ DO SVETA FANTÁZIE

Keď sa deti pustia do maľovania, tak aj veľkíumelci stoja bokom a čudujú sa, kde sa to v týchmalých berie - farby, tvary, nápady. Pred očamisa nám vynára svet, na ktorý sa najmladšímaliari pozerajú inak ako dospelí. Keď sa potom takéto obrazy dostanú na jednomiesto, tak sa tam diváci dívajú a nestačia savynadívať. Najradšej by si to všetko odniesli donejakej galérie a nechali to navždy pre všetkýchľudí, ktorí sa chcú preniesť aspoň na chvíľu dozázračného sveta. V tom svete sa rýchlo hojabolesti, nie je tam nenávisť ani zloba. Ak – takiba nakreslená, a s tou sa dá ľahko zatočiť.

Blúdili sme tam pol dňa a nevedeli sme sanasýtiť tých prekvapení. Čarovné je aj to, že najednom mieste sa tento zážitok opakuje každý

rok. Preto sa tešíme na máj. Vyberieme sa opäťdo sveta farieb a maliarskej fantázie. Kam? Nopredsa do Dunajskej Stredy na jubilejné Žit-noostrovské pastelky. A aby ste nezabudli pridá-vame do vášho zápisníka toto:

X. Medzinárodná súťaž výtvarnej tvorivostidetí predškolských zariadení ŽITNOOSTRO-VSKÉ PASTELKY 2009, Dunajská Stredaslávnostná v e r n i s á ž reprezentatívnej výs-tavy súťaže spojená s vyhlásením výsledkov a odovzdávaním vecných darov pre ocenenédeti. Výstava pre širokú verejnosť. Žitnoostrovské múzeum Dunajská Streda 15. mája 2009 o 11.00 hod.

Vyhodnotenie minuloročných Žitnoostrovských pasteliek 16. mája 2008 v Žitnoostrovskommúzeu. Tí, čo získali ceny, skáču od radosti. Hlavnú cenu predsedu Trnavského kraja získalNathaniel Quiquer z Dolného Kubína, Cenu primátora Dunajskej Stredy Réka Csemez z Győrua kolektívnu cenu odbornej poroty si vykreslila a vymaľovala škôlka z Nového Sadu v Srbsku.

Malá Zorana z Nového Sadu domŕza mamu, aby otvorila balíček, kde je bábika, ktorú vyhrala.

...redakcia Školisty

ZIMA

Ej, ale nám nasnežilo. Náš grafik Edo nafotil zábery zo zasneženej Bratislavy. Pošlite nám aj vyfotky zo svojho zasneženého mesta alebo dediny.A samozrejme, ak cvaknete nejaké pekné stromy, môžete sa aj zapojiť do našej fotografickejsúťaže MY a stroMY.

...redakcia Školisty

MOJA NAJDÁVNEJŠIA SPOMIENKA

Bolo to pár rokov po vojne, mohol som maťtri-štyri roky. Mali sme jednoizbový byt. Preto naumývanie detí slúžila kuchyňa. Mama zohriala vodu a v lavóre mi umývalahlavu. Oči som mal tuho zatvorené, aby sa mido nich nedostali mydliny. Hlavu mi eštespláchla, pevným pohladením stiahla vodu z vlasov a potom mi začala brhliť hlavu v uteráku, vysušujúc tak mokrotu z vlasov. Očisom mal stále zatvorené a keď som ich otvoril,v najvyššie položenom oblôčiku nášho veľkéhookna, na ktorom nebola záclona, som hozbadal. Vlastne – iba jeho hlavu. Mal okrúhlutvár, pripomínajúcu dyňu, pomerne veľké uši,bledohráškovozelenú pokožku s výrazným neo-holeným a riedkym strniskom. Bol sompresvedčený, že v ten večer do nášho oknanazeral čert. Dlhé roky si viem túto predstavuprivolať. No darí sa mi to iba so zatvorenýmiočami.

-alex-

Toto je prvý príspevok do nášho seriálu, v ktorom chceme uverejňovať zaujímavéspomienky na to, čo si úplne prvé pamätáte z čias, keď ste boli veľmi, veľmi malí a možnoste ešte ani nevedeli rozprávať. Také spomienkymôžu mať takisto deti, ako aj ich dedkovia a babky. A tatkovia a mamky, ujkovia a tetky tiež.Porozprávajme si ich navzájom. Môže to byť za-ujímavé.

...redakcia Školisty

NÁŠ REDAKTOR ALINO ROZPRÁVA: O MAČKÁCH

Keď sa hrdzavé mačky postavia pred slnko,tak sú oranžové. A čierne mačky potme nevidnoa biele svietia svojou kožušinkou a niekedy ajočami. A najviac je strakatých, ale všetky mačkysa tvária dôležito, pravdaže, ak práve niečonevyvádzajú. Lebo mladé mačky sú veľmihravé, možno zo všetkých zvieratiek najhrave-jšie. Hrajú sa totiž veselo a dávajú do tej hryvšetko. Preto v domoch, kde ľudia chovajúmačku alebo mačky, málokedy býva smutno.

Veľmi dobre sa učia. Napríklad môj kamarátJano chodí ku mne na chatu. Z dediny sú to asitri kilometre a okrem dvoch veľkých psov idúpopri svojom gazdovi aj dve mačky. To sa v meste nevidí. Keď sme si naposledy telefono-vali, tak som sa ho spýtal, ako sa majú všetkyjeho štyri mačky. - Ale aké štyri? Máme ďalšie dve mladé, takžespolu ich je teraz šesť. Ale už sa prihlásili našiznámi, že by chceli mačiatko.

V tejto dedine, ako všade na Slovensku, je v každom dvore aspoň jedna cica. Ale väčšinouich majú viac. Pretože Janov gazdovský dvor jeveľký a z okolitých lúk a lesov môžu sem puto-vať myši, majú mačky vždy dosť roboty. Sopsami - Lenou a Benym - sa vzorne znášajú.Keď som sa pred rokmi oženil, mal som malúšvagrinku Majku. Jej najobľúbenejšou zábavouboli hry s mačkou. Tej svojej najmilšej dalameno Baculka. Možno viete, že ak deti týmtozvieratkám dokážu prejaviť lásku, vedia sa ajmačky veľmi pekne správať voči svojim malýmkamarátom. Majka ju vozila namiesto bábiky v kočíku, rozprávala jej krátke i dlhé príbehy,starala sa, aby Baculke nikdy nič nechýbalo. A tá sa jej zasa odplácala svojím priateľstvom.Nuž a keď som pozoroval ich lásku, mal somvždy akýsi dobrý pocit - až som sa pomaly, po-maličky stal aj ja fanúšikom mačky domácej. Alepáčia sa mi aj všetky iné mačkovité šelmy, veďtaký tiger je kus krásnej živej prírody.

Ale nielen naša Majka sa hrávala so svojouhuňatou kamarátkou. Ako uvádza internet voWikipédii, aj slávni ľudia mali dobré vzťahy sosvojimi miláčikmi. Napríklad americký spisovateľErnest Hemingway choval osem mačiek, MarkTwain ich mal vraj devätnásť a francúzskykardinál Richelieu štrnásť. Počas vojny, keďNemci bombardovali Londýn, si premiérChurchill dával okrem správ z frontu a vojen-ských depeší posielať aj informácie o tom, čijeho ryšavý kocúr Jock je v poriadku.

Fyzik Isaac Newton vynašiel „mačacie dvierka“.Sú to malé vrátka na dverách, cez ktoré mačkyprechádzajú, aj keď sú veľké dvere zatvorené.Tak majú mačky voľnosť pohybu. Vo VeľkejBritánii boli veľmi obľúbené perzské mačky. Aj kráľovná Viktória ich milovala a chovala. A v starom Egypte bola mačka uctievanýmzvieraťom, malým bohom.

Veľmi pekný vzťah ku kamarátke mačkemôžeme obdivovať my a naši susedia. Každéráno sa v činžiaku oproti na druhom poschodípohne záclona a uhľovočierna kráska sa usadíza oblokom. Bedlivo pozoruje každý pohyb nadvore. Táto mačka patrí k môjmu rannému vstá-vaniu. Vstanem od počítača, idem k obloku,odhrniem záves a skontrolujem, či už sedí nasvojom obľúbenom mieste. Je tam - všetko je v poriadku, svet funguje. A keďže som chcel dotohto článku napísať jej meno, zašiel som dotoho činžiaka na krátke stretnutie. Takto som sazoznámil so sympatickou majiteľkou mačky,japonskou ilustrátorkou. Dozvedel som sa ajjaponské meno mačky - Kuro, to znamenáČierna, aj to, že jej majiteľka sa venuje ilustrá-ciám pre deti. Potešilo ma aj to, že mi darovalapohľadnicu, ktorá hovorí veľa o láske tejto au-torky k mačkám, ale aj o tom, že je to človek,ktorý vie svoje pocity vyjadriť kresbou. Nuž taktosom sa zoznámil s milovníčkou týchto našichštvornohých priateľov, so slečnou Chinami. Eštemi stihla povedať, že meno Chinami vymyslel jejotec a po slovensky to znamená Tisíckrátkrásna.

V našich dedinách sú mačky domácesamozrejmosťou, pretože chránia dom i dvorpred myškami všetkohryzkami. No nielen to.Jeden pán doktor mi prezradil, že mačky majúna človeka liečivý účinok. Hladkanie ich jemnejsrsti človeka upokojuje, ich veselé naháňačkyho rozosmejú. Pochopili to aj niektorí lekári. Keďsa niektorí pacienti príliš boja o seba, predpíšeim lekár mačkoterapiu. To je tak: keď sa človekchce postarať o milovanú mačku, nemá čas nanejaké šachy - strachy.

Fotografiami ilustroval: Edo...redakcia Školisty

O ESTERKE Z LIMBACHU

Štefan Faragula bol jednoduchý človek, alerád sa rozprával s ľuďmi, kone nevynímajúc.Prečítal veľa kníh a z toho všetkého si povyberalvšelijaké múdrosti a finty, ktoré jemu i okolitýmsusedom uľahčovali život a najmä prácu. Aj túokolo domu a v záhrade. Veľa vecí si poobzerallen tak – aby vedel, „čo to je“. Tesne pred narodením dcérky chodil nastáva-júci otec po susedoch, požičiaval si kalendáre a telefónne zoznamy a skúmal všetky ženskémená. Široké okolie prekvapilo grófske pomen-ovanie dcéry – Ester Rozália Faragulová, ale tejmodrookej a blonďavej dievčinke nikto inaknepovedal, len Esterka. Otec ju stále volalRóžika, menom, ktoré jej pridal ako spomienkuna svoju mamu Rozáliu, jednu z najlepších gaz-diniek a rozumných žien v dedine.

Esterka mala predpoklady stať sa dobrou štu-dentkou, ale bola príliš pohyblivá a sedenie nadknihami ju nelákalo. Preto sedela radšej s ľuďmi, počúvala ich skúsenosti... Keď malaEster dvadsať rokov, často diskutovala s mladým pánom učiteľom, s ktorým sa stretá-vala v miestnej knižnici. Dávali do poriadkuzanedbané bohatstvo. Na miestnej škole pánučiteľ Jakab vyučoval tak, že so žiakmi diskuto-val. Často bolo na vyučovaní veselo. Vedel hraťna všetkých možných píšťalkách a neraz ichnečakane používal pri výklade hoci aj zemepisu.Na svadbách hral na fujare, v miestnej dy-chovke na klarinete.

Za tohto výborného mladého muža sa po trochrokoch známosti vydala. K jej menu pribudloďaľšie a stala sa z nej E. R. Faragulová – Jak-abová. Učiteľ Jakab bol horolezec a cez prázd-niny s ním Ester prebrázdila celé Slovensko a nazbierala po lúkach, stráňach a končiarochzásoby byliniek, ktoré dokázala používať akolieky. Po svojom otcovi zdedila aj zvedavosť a často riešila i technické otázky. No s prírodoutak zrástla, že ju často od nej nemohli odtrhnúť.Ľudia vraveli: – Tá vie urobiť také bylinkovéčaje, že postavia na nohy aj mŕtveho. A jejmanžel obdivoval krásy hôr a umenie svojejmanželky. Krása hôr sa mu stala osudom –lavína na Matterhorne ukončila jeho život a veľkú lásku s milovanou Esterkou. Tá na prírodu nezanevrela. Na strmé kopcechodiť prestala, ale potulky mierumilovnýmivŕškami v Malých Karpatoch a najmä v okolíLimbachu – to bola a je dodnes jej útecha a na-jväčšia radosť. So zatvorenými očami vie rozoz-

nať, aké kvety kvitnú v najbližšom okolí,hubárstvu sa venuje s veľkými znalosťami a zá-palom.

Po strate manžela dokázala dlho sedieť prisvojom hvezdárskom ďalekohľade. Toľko samotala okolo tých šošoviek, až sa naučilanarábať s nimi, kombinovať ich, zostavovať tak,aby slúžili vo fotoaparáte či ďalekohľade a zajasných večerov pozorovala a dodnes pozorujehviezdy a fotografuje nočnú oblohu. Tvrdí, že pripohľade do vesmíru sa cíti vznešene. S elánomsa pustí do každého problému a neprestane saním zaoberať, pokým nenájde riešenie.

Dlhší čas viacerí Limbašania riešili problém s paradajkami a rajčinami. Poctivo vypiplalipriesady zo semienok, poctivo ich potom v záhradách polievali a vyplievali – toto slovo saveľmi podobá na slovo vypolievali – a suchélístky im oberali, ale rajčiny nevynikali žiadnounezabudnuteľnou arómou ani chuťou. Až raz,keď sa Esterka vrátila z potuliek po južnomSlovensku, priniesla správu, že rajčinám v Lim-bachu chýba troška hnojiva. Ale niepriemyslového. Keďže sa z Limbachu vytratilikravy, chýbal hnoj. Nie veľa, stačilo by päť krav-ičiek, ich hnoj by sa rozrobil a poslúžil na všetkyzáhrady. Nebudete veriť, ale o rok boli lim-bašské rajčiny voňavé a sladké a... slinky sa mizbiehajú...

-alex-

...redakcia Školisty

ESTER NA HUBÁCH

O Esterke Faragulovej sa v jej rodnom Lim-bachu hovorilo, že je divoká. Pešiaci aj bicyklistiz okolitých dedín si ju dobre pamätajú... Len jejtak vrkoče viali vo vetre, keď svišťala dolu dedi-nou. Vždy chcela všetko vybaviť rýchlejšie akoostatní a preto aj odoslanie listu z pošty či malýnákup v Jednote neriešila pešo, ale vybavila hona bicykli. Keď sa jej pýtali, prečo sa stáleponáhľa, hovorila, že život je príliš krátky na to,aby ho človek premrhal pomalou chôdzou. Ajdnes jej potulky po okolí uľahčuje bicykel.

V septembri ju nájdete na trhu v Bratislave.Na Žilinskej predáva dopestovanú papriku a paradajky, ale keď nastane hubárska sezóna,predáva dubáky, šampiňóny, bedle. Jednéhodňa sa dala do reči s neznámym cudzincom,ktorý oproti nej predával pekné suchohríby. Na-jprv si všimla jeho hnedého psa. Ten dokázal tr-pezlivo sedieť pri Ladislavovej stoličke aj poldňa a pozorovať nakupujúcich Bratislavčanov.Hoci nebola práve najlepšia sezóna, Ladislavmal na pulte riadnu kopu. Ester si popozerala,aké huby nazbieral, pochválila tovar, pohladkalapsíka, i jeho pochválila, najmä jeho pokoj.Máloktorý psík vydrží pol dňa trpezlivo sedieť najednom mieste... Laco ho získal v útulku preopustené zvieratá a za pekný vzťah sa mu ajpsík dokázal odvďačiť.

Keď sa vybrali do lesa na prechádzku, videl,ako sa gazda vždy potešil, keď mu pomohol ob-javiť peknú hubu. Nuž preto Lesan vyhľadávaťpresne tie druhy, ktoré zbieral Laco. Zaujímavébolo, že nachádzal vždy tie najkrajšie kúsky, zaktorými sa na trhu len tak zaprášilo.

Po roku sa Esterka Laca spýtala, či by sanechcel niekde usadiť a že má po rodičochchalúpku, ktorú by si mohol opraviť. Vo dvoremala Ester nový, modernejší domček. Laco bol

prekvapený touto štedrou ponukou, a keďžeovládal pätoro remesiel, bez váhania súhlasil.Opravil si starý rodičovský dom Faragulovcov v rekordnom čase a stal sa Esterkiným suse-dom. A nielen to. Pomáhal jej zrealizovať jejodvážne nápady. A ten prvý súvisel práve s hubami.

Obaja pozorovali, ako Lesan hľadá huby.Všimli si, že oveľa viac ich objaví ani nie tak do-brým čuchom, ako tým, že preskakuje zaras-tené zákutia, z výšky si ich prezrie a potom sado nich ponorí a vždy z hŕby kríkov a trávy vylovízo päť – šesť pekných kúskov. Toto nedalo Es-terke spávať. Samozrejme, ľahko sa hľadajúhuby z výšky, keď sa nemusíte zamotávať dohúštiny a brodiť sa kriakmi. Zatvorila sa do svo-jej dielničky, svojho ateliéru a pol dňa ma-jstrovala.

A keď v jednu augustovú nedeľu vkročili dohory, vytiahla z batoha vibramky, horskétopánky, s tridsaťcentimetrovými strunami na-montovanými do podošiev. Prvé pokusy nebolislávne, ale každou návštevou lesa sa patent up-latňoval lepšie a lepšie. Skákanie si vyžadovalonácvik. A netrvalo dlho – nad trávou a papraďousa vznášali dve postavy, pripomínajúce kozmo-nautov skáčucich v bezváhovom stave. Ostatníhubári neverili vlastným očiam. Ako sa človekmôže premeniť na klokana? - prešlo hlavou ne-jednému z nich. Výsledky priekopníckehopokusu nedali na seba dlho čakať. Len čo sa v dedine ozvalo známe heslo všetkých hubárov:Rastú! – Ester a Laco predvádzali v leseprekonávanie zemskej príťažlivosti. Nečudo, žeim počet bratislavských zákazníkov zvyknutýchna pekné exempláre dubákov, masliakov, bedlí,kuriatok utešene stúpol.

-alex-

Tieto pružiny vyskúšalaEster pri výrobe skákajú-cich topánok. Ako obuvpoužila staré otcove vi-bramky, ktoré vidíme nadolnom obrázku.

Staré otcove vibramky

Lesan

Lesan na hubách

...redakcia Školisty

ZVLÁŠTNY TVOR – RECITÁTOR

Prečo zvláštny? Lebo sa zaujíma o niečo, čoväčšinu jeho spolužiakov nezaujíma. Ale ináč jeto normálny chlapec alebo normálne dievča. Ajrecitovanie je normálne. Recitovanie sa inaknazýva prednes. To znamená niečo niesť predniekoho. Recitátorovi sa zapáči nejaká báseň,rozprávka alebo poviedka a nesie ju pred svo-jich poslucháčov. No, je na tom niečo nenor-málne?

Niektorí recitátori chodia do základnej um-eleckej školy na dramatický odbor. Tam saokrem hrania divadla učia aj recitovať. Pani EvaGrohová učí deti recitovať na Základnej um-eleckej škole v Košiciach. Školisty s ňou urobilirozhovor.

Otázka číslo 1:Evka, recitujú deti preto, že ich to baví, alebo

preto, že musia?

Odpoveď Evy Grohovej:Časť chce recitovať. Ostatné recitujú preto,

lebo dostanú 1, keď sa naučia básničku.

Otázka číslo 2: Ako sa deti učia recitovať?

Odpoveď Evy Grohovej: Naučia sa to cez hru. Zoberieme báseň

a rozprávame ju ako vtip, ako modlitbu, akoprísna učiteľka, ako dieťa, ktoré nevie úlohu,alebo ešte všelijako inak. Tak sa učíme používaťhlas.

Ale recitátor musí pri recitovaní aj pekne stáť.Preto sa učí ovládať svoje telo. Uvoľníme sa a niečo si predstavujeme. Napríklad: „Ako sacítim, keď je začiatok prázdnin?“ Musíme cítiť,ako stojíme. Meníme postoj a pýtame sa: „Akosa cítim, keď som vystretý a keď som zhrbený?“Jedno dievčatko sa ma raz spýtalo: „Teta Eva,čo vy robíte?“ Porozprávala som jej a onapovedala: „Vám je dobre, vy sa iba hráte.“ Áno,hrám sa a deti sa hrajú so mnou.

Otázka číslo 3:Čo si má recitátor obliecť?

Odpoveď Evy Grohovej:Oblečenie by malo ladiť s tým, čo chcem

povedať. Nemusíme sa vyobliekať slávnostne.

Na súťaži Šaliansky Maťko recitovalo dievča v zamatových šatách s flitrami. Šaty boli pekné,ale neladili so žartovným rozprávaním.

Otázka číslo 4:Môže dobre recitovať aj ten, kto nechodí do

základnej umeleckej školy?

Odpoveď Evy Grohovej: Môže. Niekto má taký dar od Boha. Ale v um-

eleckej škole sa to môže naučiť aj ten, o komhovoria, že je nemehlo. Neexistuje človek, ktorýby nepredniesol slušne text, keď mupomôžeme.

Začiatkom októbra sa konal 55. HviezdoslavovKubín. Na Orave je mesto Dolný Kubín. Tam sanarodil básnik Hviezdoslav. Preto tam vzniklasúťaž Hviezdoslavov Kubín. Do Dolného Kubína prišli recitátori z celéhoSlovenska, aby predniesli svoj prednes. Bolitam aj tri žiačky Evy Grohovej.

Dve z nich aj získali ceny.Michala Kučerová II. miesto v 4. poézii a Katarína Andrejcová III. miesto v 5. poézii.

-jof-

Michala Kučerová

Beatrix Rimarčíková v 4. próze síce nevyhrala,

ale máme jej fotku.

No, boli to tohto roku samé veľkáčky. Malí a väčší sú kategórie 1. 2. a 3. Tí musia

ešte s tetou Evou cvičiť, aby sa v recitačnej

súťaži dostali až do Dolného Kubína – na

veľký, celoslovenský Hviezdoslavov Kubín.

Ako napríklad títo:

Terézia Šuppová (Topoľčany) recituje

Zločin v šatníku

Michal Pirník (Tatranská Lomnica)recituje Pukance a zmrzlina

Alexandra Kuderjavá (Prešov)recituje Vševed

fotografie recitátorov: Filip Lašut

MOJA NAJDÁVNEJŠIA SPOMIENKA

Bolo to pár rokov po vojne, mohol som mať tri-štyri roky. Mali sme jednoizbový byt. Preto na umý-vanie detí slúžila kuchyňa.

Mama zohriala vodu a v lavóre mi umývala hlavu. Oči som mal tuho zatvorené, aby sa mi do nichnedostali mydliny. Hlavu mi ešte spláchla, pevným pohladením stiahla vodu z vlasov a potom mizačala brhliť hlavu v uteráku, vysušujúc tak mokrotu z vlasov. Oči som mal stále zatvorené a keďsom ich otvoril, v najvyššie položenom oblôčiku nášho veľkého okna, na ktorom nebola záclona,som ho zbadal. Vlastne – iba jeho hlavu. Mal okrúhlu tvár, pripomínajúcu dyňu, pomerne veľkéuši, bledohráškovozelenú pokožku s výrazným neoholeným a riedkym strniskom. Bol sompresvedčený, že v ten večer do nášho okna nazeral čert. Dlhé roky si viem túto predstavu privolať.No darí sa mi to iba so zatvorenými očami.

-alex-

Toto je prvý príspevok do nášho seriálu, v ktorom chceme uverejňovať zaujímavé spomienky nato, čo si úplne prvé pamätáte z čias, keď ste boli veľmi, veľmi malí a možno ste ešte ani nevedelirozprávať. Také spomienky môžu mať takisto deti, ako aj ich dedkovia a babky. A tatkovia a mamky,ujkovia a tetky tiež. Porozprávajme si ich navzájom. Môže to byť zaujímavé.

...redakcia Školisty

ˇˇZVEREJNENÁ FOTOSÚTAZˇ ˇ

Rubrika

MY a stroMY

Tento strom síce nemôžeme zaradiť medzi historické ani kultúrne pamiatky, ale predsa je výz-namným medzníkom v dejinách mesta. Podľa ľudových povestí má vyše 500 rokov. Je najstaršímstromom – nielen vo Veľkom Mederi, ale aj v celom okolí. Stál tu vraj už vtedy, keď na Žitný ostrovchodil na poľovačky sám kráľ Matej Korvín. Mal veľmi rád toto územie, bohaté na zvieratá a prírodné krásy.

Povráva sa, že pri tomto strome si uviazal koňa a pod jeho korunou oddychoval. Dnes patrí dubk štátom chráneným objektom.

András Csémi, Veľký Meder

Andr

ás C

sém

i

500-

ročn

ý du

b na

okr

aji l

esop

arku

vo

Veľ

kom

Med

eri.

Fot

osúť

až M

Y a

str

oMY.

Chodil som v zime po okolí Bratislavy a zistil som, že aj tu sa občas nájde kúsok prírody vhodnýna cvaknutie spúšte. Obrázok som nazval *Neha, sneh a stromy. Anton Cepek, Gymnázium Trnava. Fotosúťaž MY a stroMY

Tieto vŕby som odfotila ešte minulý rok na termálnom kúpalisku v Lipóte (Maďarsko). Je to nádh-erné miesto, oplatí sa tam zájsť. Márta Fábiková, Zemianska Olča. Fotosúťaž MY a stroMY.

O tomto súťažiacom nevieme nič, máme len mailovú adresu, v ktorej má pred zavináčom„pampi“. A tak sme ho zaradili pod menom Pampi.

K tejto fotke Pampi napísal:

Hlavové vŕby sa mi veľmi páčia, lebo

sú súčasťou lužných lesov a symbolom

kultúrnej krajiny. V minulosti boli oveľa

bežnejšie a mali svoju ekonomickú

využiteľnosť. Početné maľby poukazujú

na to, že zohrávali dôležitú úlohu

v dedinskom a roľníckom živote. Slúžili

na oplotenie, drevené nástroje a boli

vynikajúcim pletivom. Roľnícke zvyky,

porekadlá, verše a legendy, spojené

s hlavovými vŕbami, obohatili národnú lit-

eratúru.

Autor sa už našiel, volá sa András Csémi a posiela ešte ďalšie fotky hlavových vŕb

András Csémi, Veľký Meder

Fotosúťaž MY a stroMY

Hlavové vŕby pri Kľúčovci.Katalin Nagyová, Veľký MederFotosúťaž MY a stroMY

Stromy môžu byť biele aj na jar

Štefan Černý, Bátorove Kosihy

Fotosúťaž MY a stroMY

Jarné prázdniny na Pezinskej Babe

Andráš Csémi, Veľký Meder

Fotosúťaž MY a stroMY

Internetový časopis ŠKOLISTY ďakuje všetkým, ktorí poslali svoje fotografie do súťaže MY a stroMY a udeľuje tieto 3 ceny:

1. miesto získava András Csémi z Veľkého Mederaa posielame mu knihu Terpsichora Istropolitana (Tanec v Prešporku 18. storočia)

2. miesto získava Štefan Černý z Bátorových Kosíha posielame mu DVD s filmomS tebou mě baví svět

3. miesto získava Katalin Nagyová z Veľkého Mederaa posielame jej zbierku veršov Evy Jarábkovej: Ži hlavou

VYHODNOTENIE FOTOSÚŤAŽE

András Csémi, Veľký Meder

Fotosúťaž MY a stroMY

OZVENARubri

ka

MOJA NAJDÁVNEJŠIA SPOMIENKA

Nikto mi to nechce veriť, ale ja si skutočne pamätám, ako som bola v dupačkách v postieľke ajs mojou o tri mesiace mladšou tetou (to nie je preklep), už som vedela stáť a babinka a teda mojejtety maminka nám v nových hrnčekoch dala do ruky bielu kávu, ktorej chuť si dodnes pamätám,ale veľmi mi nechutila – asi to malo byť sladšie. Tie hrnčeky boli smaltované a na jednej strane bolmotív kuriatka v trávičke a na druhej kačiatka. Bolo to veľmi milé.

Dáša Szabóová, Šamorín

ZVEREJNENÁ REKLAMA(BEZPLATNÁ)Rubri

ka