predikácia a sámantické koncepcie pravdy

Predikáciaa sémantické teorie pravdy†

Ladislav Koreň∗

1 Úvodom

Keď hovoríme a myslíme, hovoríme a myslíme niečo. Výpovede a myšli-enky majú obsah a vzťahujú sa, aspoň typicky, na niečo, čo je od nichodlišné, čo nemá jazykový ani mentálny charakter. Výpovede a myšlienkyurčitých druhov – tvrdenia, súdy, presvedčenia, atď. – môžu byť pravdivéalebo nepravdivé, podľa toho, či hovoria, vyjadrujú alebo popisujú veciako sú alebo nie sú. Toto všetko sú, viac-menej, naše pred-teoretické intu-ície. Filozofi sa ich však odjakživa snažili teoreticky zmocniť, a pýtali sa:aká je štruktúra a kategórie jazyka, myslenia a skutočnosti (toho, k čomusa typicky vzťahujú), a v akom sú vzťahu? Je to, k čomu sa v myslenía reči typicky vzťahujeme, na jazyku a myslení nezávislé, alebo je tospolu utvárané štruktúrou a kategóriami jazyka/myslenia? Tieto veľkétémy otvoril ako prvý Parmenides, ktorý nám ponúkol veľmi provokujúcuodpoveď: čo možno zmysluplne vyjadriť v jazyku = to, čo možno myslieť= to, čo môže byť. A dva a pol tisícročia neskôr má čitateĺ Wittgenstei-novho Traktátu pocit déjà vu, keď číta, že vytýčením hraníc jazyka savytyčujú i hranice sveta.1

Pokiaľ sa chceme takýmito otázkami zaoberať, nevyhneme sa pro-blematike predikácie. To je zrejmé v prípade jazyka, a nevidím dôvod,prečo by tomu malo byť v prípade myslenia inak. Základné výkony jazy-kovej kompetencie sú totiž rečové akty (výpovede), ktoré majú typicky,hoci nie vždy, formu vety. A predikát je zložkou každej (!) vety, jed-noduchej, a tým pádom i zloženej, jedno či oznamovacej, opytovacej,rozkazovacej. Veta nie je nikdy bez predikátu, a z gramatického hľadiska

∗Katedra filozofie a společenských věd FF UHK v Hradci Králové.†Práca na článku bola finančne podporená grantom GAUK, č. projektu 115 107

(stredisko 252 151).1Viz [Wittgenstein, 1984b, str. 67, § 5.6].

sborník KFI FF ZČU: #103

◭ 103 ◮

◭ 104 Ladislav Koreň

ním môže byť sloveso alebo komplexná slovesná fráza. Ak si túto vša-deprítomnosť predikátu v jazyku a súde uvedomíme, doceníme Quineovvýrok, že subjekt-predikátové spojenie je základnou kombináciou. Quinemal samozrejme na mysli logický alebo sémantický, nie gramatický sub-jekt a predikát. V elementárnych vetách, ktoré sú akýmisi základnýmistavebnými kameňmi jazyka, je logickým subjektom singulárny výraz čiterm, a predikátom je výraz, ktorý tvorí zvyšok vety (schématicky: „Faÿ,kde písmeno „aÿ zastupuje singulárny výraz a „Fÿ predikát). V rámcianalytickej tradície sa filozofi sústredene venovali skúmaniu výrazov no-minálneho typu, ktoré môžu byť gramatickým subjektom vety: mená,zámená, demonštratíva, deskriptívne frázy, kvantifikované frázy. A viedlinekonečné debaty o tom, ktoré typy výrazov sú singulárne, a môžu tedabyť, v Quineovom zmysle, logickými subjektmi, a u ktorých naopak ichgramatická rola maskuje odlišnú sémantickú funkciu, často veľmi úzkosúvisiacu s predikáciou (viz debata o deskripciách a kvantifikovanýchfrázach). Trochu v tieni týchto debát však ostávala otázka, o ktorej bysme očakávali, že sa jej dostane podobne intenzívnej pozornosti. Otázkaznie takto: čo je charakteristická funkcia predikátov, ktorá ich odlišuje odnominálnych výrazov, s ktorými sa typicky kombinujú v predikatívnomspojení?Vzhľadom na to, že predikát je absolútne základnou zložkou reči

a súdu, táto otázka sa javí byť zásadnou pre každého, kto berie vážneprojekt logicko-sémantickej analýzy jazyka a myslenia. Len málokto braltento projekt vážnejšie, ako Donald Davidson. V jeho poslednej mono-grafii [Davidson, 2005] sa Davidson podrobne zaoberal práve problémom,či skôr komplexom problémov predikácie: jedným je problém sémantickejjednoty vety, druhým je problém sémantickej funkcie predikátov, a tretímje problém vzťahu predikácie, referencie a pravdivosti. Podľa Davidsonaide o aspekty jedného fundamentálneho problému, ktorého riešením jeadekvátna sémantická teória prirodzeného jazyka (alebo nejakej rozum-nej aproximácie prirodzeného jazyka), a snaží sa ukázať, že takou jeaxiomatická teória pravdy v Tarského štýle, ktorú sám systematicky roz-vinul. K tomuto záveru ho vedú určité úvahy, ktoré majú diskvalifikovaťalternatívne sémantické rámce. V tejto stati by som chcel okrem inéhokriticky posúdiť tieto úvahy. Ešte pred tým ale zasadím problém prediká-cie do systematického kontextu. Až potom sa sústredím na Davidsonoveargumenty, a pokúsim sa ukázať, kde vidím ich medzery. Nemám alev úmysle popierať, že problém predikácie má riešenie v rámci jeho sé-


Predikácia a sémantické teorie pravdy 105 ◮

mantickej koncepcie. Mojím cieľom je ukázať, že navzdory batérii úvaha argumentov, ktoré Davidson predkladá, je riešenie aj v dosahu alterna-tívnych sémantických rámcov. Tým sa devalvuje dojem závažnosti, ktorýtomuto problému Davidson pripisuje, a vysvitne, že podpora, ktorá máplynúť pre jeho sémantickú koncepciu z jej schopnosti sa vysporiadaťs problémom predikácie, je iluzórna. Naopak, oponenti by mohli tvrdiť,že existujú dobré dôvody, prečo by sme mali dávať prednosť sémantickýmteóriám, ktoré predikátom priraďujú sémantické hodnoty.

2 Proto-sémantická koncepcia pravdy a problémpredikácie

Platón nás dávno upozornil na to, že vety sa sémanticky radikálne od-lišujú od mien: zatiaľ čo prostredníctvom mien referujeme, vyslovenímviet nielen k niečomu referujeme, ale vždy o tom i niečo vypovedáme.Vyslovenie (deklaratívnej) vety je rečou–výrokom, ktorý vypovedá niečoo niečom. Keďže meno zabezpečuje výroku subjekt (to, o čom je), vý-rok musí mať ešte inú zložku, ktorá práve zabezpečí, že sa niečo o sub-jekte vypovedá. Tá musí fungovať inak ako meno, pretože len tým, že zasebou vyslovujem v nejakom poradí slová „Johny Deppÿ, „Brad Pittÿ,„Bruce Willisÿ, ešte nič nehovorím (prinajlepšom vymenúvam troch zná-mych hercov). Čo chýba, sú výrazy typu slovies, ktoré by zabezpečili,že sa o subjektoch niečo vypovedá. Sloveso je síce pre reč–výrok ne-postrádateľné, ale ani zreťazenie slovies podľa Platóna nič nevypovedá.Len tým, že za sebou vyslovujem v nejakom poradí slovesá „ležíÿ, „spíÿa „chrápeÿ, ešte nič nehovorím.2 Čo v tomto prípade chýba sú výrazytypu mien, ktoré by dodali subjekty, o ktorých sa niečo vypovedá – žekonajú činnosti špecifikované slovesami.3 A to je dôvod, prečo Platóntvrdí, že výrok vzniká až správnym spojením (mixom) mien a slovies,

2Veci sú komplikovanejšie, než by sa zdalo, pretože i takéto zreťazenia mien aleboslovies môžu v kontexte fungovať ako výroky. Keď sa napríklad A pýta B, kto sújeho obľubení herci, a B odpovie „Johny Depp, Brad Pitt, Bruce Willisÿ, má B-ovaodpoveď v tomto kontexte zmysel výroku: „Moji obľubení herci sú. . . ÿ Alebo, keď saA opýta B, čo práve robí ich spoločný priateľ C, B-ova odpoveď „Leží, spí, chrápe.ÿmá signifikanciu výroku: „C leží, spí a chrápe.ÿ.3[Platón, 1996]. Platón hovorí, že každý výrok musí obsahovať minimálne meno

a sloveso. Ale aj keď „menoÿ a „slovesoÿ rozumieme dostatočne široko (napr. ako„mennáÿ resp. „slovesná frázaÿ) nezdá sa, že by toto vo všeobecnosti platilo. Napr.výroky typu „Pršíÿ obsahujú len sloveso, ale určite sú bona fide výrokmi. Napriek



a že najkratší výrok je spojením jednoduchého mena a slovesa. Takže,keď napríklad vyslovím vetu:

Johny Depp medituje.

výsledkom bude výrok, ktorý o istom subjekte (o Johnym Deppovi) niečovypovedá (totiž, že medituje). Platón preberá najelementárnejšie singu-lárne výroky formy meno + sloveso, ale prínos jeho proto-sémantickejanalýzy nie je vôbec malý.4 Spočíva najmä v tom, že ukazuje, ako prav-divosť a nepravdivosť výroku (tohto typu) súvisí s komplementárnousémantickou funkciou jeho dvoch syntaktických zložiek:

výrok formy meno + sloveso je pravdivý vtt subjekt, ktorýmeno denotuje, koná činnosť špecifikovanú slovesom; anepravdivý vtt subjekt, ktorý meno denotuje, nekoná činnosťšpecifikovanú slovesom.

(P1)

Samozrejme, táto koncepcia má svoje limity už preto, lebo slovesonemusí vždy špecifikovať činnosť. A výroky formy meno + kopula +adjektívum, resp. meno + kopula + substantívum sa tiež ponúkajú, abysme ich sémanticky analyzovali v podobnom duchu. Platón by sa alepodľa mňa nezdráhal zovšeobecniť túto sémantickú analýzu tak, aby po-kryla i výroky ako tieto:

Johny Depp je citlivý.

Johny Depp je celebrita.

V skutočnosti disponoval prostriedkami umožňujúcimi zovšeobecnenie.V Sofistovi hovorí, že je veľa toho, čo subjektu prináleží (doslova: čo jeo subjekte, či je vzhľadom na subjekt), i toho, čo subjektu neprináleží,čo možno ako také o subjekte vypovedať. Aby sme mali jeden zastrešuj-úci termín, môžeme siahnuť po pojme vlastnosti ako toho, čo sa vy-povedá alebo prisudzuje (Platón by preferoval pojem formy; niekto iný

týmto pozorovaniam sa dá s Platónom súhlasiť, že najmenšia úplná, gramatická formajazyka, ktorou možno niečo vypovedať, je veta (s tým ale, že môže byť jednoslovná).4Platónova kategória jednoduchých mien je však veľmi široká a zahŕňa zrejme

ľubovoľné podstantné meno. Tesne pred tým, ako uvedie notoricky známe príkladysingulárnych výrokov o sediacom a lietajúcom Theaitétovi, Platón uvádza ako prí-klad najkratšieho výroku vetu „Člověk sa učí.ÿ Neviem posúdiť, či si myslí, že jehosémantická analýza singulárnych výrokov pasuje aj na výroky tohoto typu, ktorémajú v pozícii podmetu všeobecné podstatné meno.



pojem pojmu). Keďže kombinácie kopuly so substantívami a adjektívamidávajú slovesné frázy, ktoré spolu s jednoduchými slovesami nazývamepredikátmi, môžeme povedať, že aplikáciou predikátu na meno sa vypo-vedá vlastnosť o subjekte, ku ktorému referuje meno. Zovšeobecnenie bypotom mohlo vyzerať takto:

výrok formy meno + predikát je pravdivý vtt denotát mena mávlastnosť, ktorú o ňom vypovedá predikát; nepravdivý vttdenotát mena nemá vlastnosť, ktorú o ňom vypovedápredikát.5

(P2)

Akokoľvek samozrejme nám to dnes môže znieť, v Platónovej dobeišlo o progres, pretože existovala silná tendencia (možno ju vystopovaťi v Platónových dialógoch) pripodobňovať všetky zmysluplné výrazy,a teda i vety, k menám: akoby mať význam bolo to isté, čo byť o nie-čom, zastupovať nejakú entitu. Jedným z dôsledkov boli tzv. paradoxynepravdivosti, sofistické pasce, ktoré mali ukázať, že nemožno hovoriťo nepravdivosti tak, aby sme sa súčasne nezamotali v kontradikciáchtoho čo nie je (nebytia). V paradoxoch sa vychádzalo z intuície, že (i)ak vypovedať pravdivo znamená vypovedať čo je (alebo: o tom, čo je),potom vypovedať nepravdivo znamená vypovedať čo nie je (o tom, čonie je). A potom sa urobil manéver nasledujúceho typu: (ii) čo nie je,vôbec nijako nie je; a teda (iii) čo nie je ani nie je, aby sa to (o tom)vypovedalo; ergo (iv) vypovedať nepravdivo nie je možné (QED).Platónova proto-sémantická koncepcia tento sofizmus odzbrojuje.

Súhlasí sa s tým, že to, čo nijako nie je, sa ani nedá vypovedať, ani sao tom nedá nič vypovedať. Vždy sa totiž vypovedá niečo (čo je, súcno)o niečom (čo je, súcne). Nepravdivosť je ale stále v hre, a síce vtedy,keď predikát prisudzuje subjektu vlastnosť, ktorá subjektu neprináleží.Takže napríklad vyslovením vety:

Johny Depp levituje.5Alternatívy: denotátu mena prináleží vlastnosť. . . ; denotát mena exemplifikuje

vlastnosť. . . ; denotát mena inštanciuje vlastnosť. . .Ak obmedzíme mená na singulárne výrazy, máme pravdivostnú podmienku pre

singulárne (atomické) výroky. Platón by povedal, že taký výrok je nepravdivý v prí-pade, že sloveso vypovedá o referentovi mena niečo odlišné od (všetkého) toho, čo muprináleží (čo vzhľadom na neho je). Podľa jeho koncepcie relatívneho nebytia: A nieje B, v prípade že B je niečím odlišným od toho, čo prináleží A. Toto je však z nášhopohľadu nepodstatný detail.



prisudzujem Johnymu Deppovi vlastnosť, ktorá mu neprináleží: totiž,vlastnosť levitovať, alebo byť levitujúcim. Touto sémantickou analýzouPlatón de facto položil základy celej tradície logickej sémantiky. Aristo-teles ju totiž v diele O vyjadrovaní bez väčších zmien rekapituluje, keďneskôr hovorí:

Je možné vypovedať čo [niečomu] prináleží ako [tomu] nepri-náležiace, a čo [niečomu] neprináleží ako [tomu] prináležiace,a čo [niečomu] prináleží ako [tomu] prináležiace, a čo [niečomu]neprináleží ako [tomu] neprináležiace. [Aristotelés, 1963, kap.6, 17a25–29]6

Vo svetle tejto pasáže je potom treba chápať i notoricky známe, avšakvágne, vymedzenie pravdy a nepravdy:

Vypovedať o tom, čo je, že to nie je, alebo o tom, čo nie je, že toje, znamená vypovedať nepravdivo; zatiaľ čo vypovedať o tom,čo je, že to je, alebo o tom čo nie je, že to nie je, znamenávypovedať pravdivo. [Aristotelés, 1923, kn. IV, kap. 7, 1011b]7

Je zrejmé, že štyri možnosti citované v obidvoch pasážach nám pekne porade navzájom korešpondujú. Aristoteles je tiež explicitnejší než Platón,pokiaľ ide o povahu toho, čo môže niečomu prináležať alebo neprináležať,a čo sa môže ako také o subjekte predikovať, keď hovorí, že niektoréveci sú všeobecné a iné jednotlivé, pričom všeobecné sú práve tie, ktorémožno predikovať, a jednotliviny práve tie, ktoré nemožno predikovať.8

Je známou kapitolou z dejín filozofie, že sa tí dvaja nezhodli v tom, akokoncipovať status jednotlivín a všeobecnín a ich vzájomný vzťah, čímodštartovali spor o univerzálie.

6Preklad L. K. Zátvorky, a to čo je v nich, sú mojimi vsuvkami, pre lepšie poro-zumenie textu.7Preklad L. K. Mimochodom, prvá časť tohoto výroku takmer slovo od slova

opakuje výrok zo Sofistu (240e), kde Eleátsky cudzinec vykladá, že výrok je pokladanýza nepravdivý, keď „bude tvrdiť, že to, čo je, nie je, i že to, čo nie je, je.ÿ8Pozri O vyjadrovaní, kap. 6, 17a38–b3. Hoci Aristotelés hovorí, že o jednotlivi-

nách možno len predikovať, netvrdí, že všeobecniny možno len predikovať. Výrazyšpecifikujúce všeobecniny môžu zaujímať pozíciu subjektu vo vete. S týmto by moholPlatón súhlasiť, pretože i podľa neho možno o formách vypovedať. Wolfgang Kunne[Kunne, 2005] presvedčivo ukazuje, že Aristotelove názory je treba vykladať v tomtoduchu.



3 Sémantický nominalista reaguje: menej jeneikedy viac

Vlastné meno je prototypom skupiny výrazov, ktorých sémantickou funk-ciou je referovať k nejakej jednej entite, o ktorej sa niečo vypovedá,a nazývame ich preto singulárnymi či singulárne referujúcimi. Slovesoje zas prototypom skupiny výrazov, ktorých funkciou je niečo o niečomvypovedať či predikovať, a nazývame ich preto predikatívnymi. Existujepomerne široká zhoda na tom, že sémantickou funkciou singulárnehovýrazu, aspoň pokiaľ nie je defektný, je vyčleňovať určitú entitu akoto, o čom výrok je, a tá entita je potom jeho sémantickou hodnotou –denotátom.9 Otázkou je, či sa podobne zhodneme aj na tom, aká je sé-mantická funkcia predikatívnych výrazov. Platón a Aristotelés tvrdili, žepredikáty sú v sémantickom vzťahu k entitám (vlastnosti, formy), ktorésú všeobecné v tom zmysle, že majú (alebo aspoň môžu mať) inštancie,hoci sa nezhodli na tom, aký je ich metafyzický status, a vzťah k ob-jektom, ktoré sú ich inštanciami. Tento ich názor, totiž že predikáty sasémanticky vzťahujú k entitám, ktoré sú v uvedenom zmysle všeobecné,prevláda i v modernej tradícii logickej analýzy. Napriek podstatným roz-dielom v ich celkovom poňatí, Frege s Russellom zdieľali tento názor.10

V modelovo-teoretických prístupoch k sémantike sú vlastnosti buď na-hradené množinami alebo sú reprezentované určitými funkciami (v ko-nečnom dôsledku tiež množinovo-teoretickými entitami). Spory o exis-tenciu a ontologický status abstraktných entít, vrátane všeobecnín, síceneutíchli, ale prevládol názor, že v pokročilých teóriách, a to platí i o for-málnej teórii jazyka, sa bez aparátu abstraktných entít sotva zaobídeme(množiny nie sú výnimkou). Dominantný trend vo formálnej sémantike,inšpirovaný Fregeho kategoriálnou syntaxou a sémantikou, je modelovaťvýznam každého zmysluplného výrazu bez rozdielu priradením entityurčitého typu, ako jeho sémantickej hodnoty (taká sémantika ešte môžerozlišovať jednu alebo viac úrovní sémantických hodnôt).11 Jednoduché

9Odhliadam tu i v ďalšom výklade od abnormálnych prípadov – tzv. prázdnychsingulárnych výrazov.10Wittgensteinov Tractatus by azda mohol byť významnou výnimkou z pravidla,keby nebolo tak notoricky ťažké ho v tomto aspekte interpretovať.11Frege rozlišoval dva typy sémantických hodnôt pre každý výraz (Sinn a Bedeu-tung), zatiaľčo Russell bol za jeden typ sémantickej hodnoty pre každú zmysluplnú(rozumej: nesynkategorematickú) jednotku jazyka.



výrazy jazyka sa rozdelia do syntaktických kategórií a každému sa priradíentita určitého typu, podľa toho do akej kategórie patrí; sémantické hod-noty komplexných výrazov sú potom determinované kompozicionálnymipravidlami.Niekto by tu však mohol zapochybovať: dajme tomu, že sa vo for-

málnej sémantickej teórii nezaobídeme bez aparátu abstraktných entít(napr. symbolov a výrazov ako typov; množín a rôznych množinovo-teoretických objektov atď.); to ale neznamená, že priraďovaním deno-tátov predikátom objasníme povahu predikácie. Možnože postulovaniesémantického vzťahu denotácie k entitám nie je nutné pre uspokojivévysvetlenie sémantiky predikácie, alebo dokonca môže vyslovene brániťtakémuto vysvetleniu.Tak nejako by mohla znieť námietka. Ak však nie je ďalej rozpraco-

vaná, nemá príliš veľkú váhu. Priblížme si najskôr alternatívny prístupk predikácii – sémantický nominalizmus –, ktorý by ju mohol motivo-vať. Nominalizmus, v jednej z jeho foriem, sa vymedzuje ako doktrína,podľa ktorej neexistujú všeobecniny.12 Už samotný názov nominalizmusvšak naznačuje, že má úzke prepojenie na jazyk, a presnejšie by bolopovedať: pokiaľ tu niečo všeobecné je, sú to slová, ktorými klasifikujemejednotlivé veci. Sémantický nominalizmus je menej radikálna doktrína,lebo tvrdí len toľko, že predikáty nemajú žiadny sémanticky relevantnývzťah ku všeobecninám typu vlastností, foriem, atribútov a podobne.Nehovorí však nič pozitívne či negatívne o existencii, prípadne ontologic-kom statuse všeobecnín. Je samozrejme možné kombinovať sémantickýs ontologickým nominalizmom. Ontologický nominalista ani nemá inúmožnosť. Veď ak všeobecniny vôbec nie sú, ako by mohli byť sémantickyasociované s predikátmi? Zdá sa však, že sémantický nominalista nie jezaviazaný k ontologickému nominalizmu. Davidson je, zdá sa, sémantickýnominalista, ako dosvedčuje táto pasáž:

There is no objection to taking properties and relations asentities about which we want to think and say things, unless, ofcourse, there are no such entities. I shall not cast doubt on theirexistence: the question of whether they exist will play no partin what follows. The more basic question is whether positingthe existence of properties and relations helps us understand

12Iná rozšírená forma nominalizmu popiera existenciu abstrákt. Tieto dva typynetreba zamieňať.



the structure and nature of judgements [. . . ]. [Davidson, 2005,str. 84n.]

Davidsona teda primárne neznepokojuje existencia univerzálií a in-tenzií, s ohľadom na ich nejasný princíp individuácie, ale podozrenie,že neprispievajú k objasneniu sémantiky predikácie. Quine kontroverzneargumentoval, že ontológiu jazyka urobíme explicitnou tak, že ho regi-mentujeme v štandardnom jazyku logiky 1. rádu, a všetko, čo sa ocitnev obore hodnôt viazaných premenných, to znamená, to, cez čo sa kvanti-fikuje, bude ontológiou jazyka. Davidson na túto ideu po svojom nadvä-zuje, keď hovorí, že ontológia a sémantika idú ruka v ruke: ontológioujazyka je všetko to, čo musí existovať, aby mohli byť vety tohto jazykapravdivé – aby mali špecifikované pravdivostné podmienky. A to môžesystematicky zachytiť len adekvátna sémantická teória jazyka.13 Zdá sa,že Davidson by tvrdil, že pokiaľ sa adekvátna sémantická teória jazykadostane niekde do bodu, keď potrebuje vlastnosti ako sémantické hod-noty určitých typov výrazov či konštrukcií, potom ich postulovať môže čidokonca musí. Ponúka sa samozrejme analógia s jeho známou analýzoulogickej formy viet so slovesami činnosti, ktorá ho doviedla až k postulo-vaniu udalostí, ako legitímnych hodnôt viazaných premenných. Obdobnúsituáciu s vlastnosťami by sme si mohli predstaviť napríklad takto: kebysi adekvátna sémantická analýza slovenčiny vyžiadala postulovanie vlast-ností, ako denotátov abstraktných substantív typu „múdrosťÿ, alebo ne-určitkov typu „chrápaťÿ, potom nech také vlastnosti patria do ontológiejazyka. Uvidíme však, že Davidson je presvedčený, že takáto potrebanevzniká v prípade predikátov.Nezabiehajme zatiaľ do detailov Davidsonovej sémantickej koncepcie,

a skúsme sa pozrieť na to, aké vysvetlenie sémantickej funkcie predikátovmôže podať sémantický nominalista. Nie je tajomstvom, že modernýsémantický nominalista vsádza na túto formuláciu:

13Viz napr. [Davidson, 1984a]. Blízkosť ich pozícií netreba podceňovať, pretožepodľa oboch sa ontologické záväzky jazyka vyjasňujú až sémantikou (čo Quine volá„teóriou referencieÿ a kontrastuje s „teóriou významuÿ), ktorú modelujú po vzoreTarského definície resp. axiomatickej teórie pravdy, v Davidsonovom prípade modi-fikovanej pre účely sémantickej analýzy prirodzeného jazyka. Principiálne sa obajazhodnú, že seriózna ontológia začína až tam, kde vstupuje do hry aparát kvantifikácie(vrátane identity).



veta formy meno + predikát je pravdivá vtt predikát jepravdivý o denotáte mena (a je nepravdivá vtt predikát nie jepravdivý o denotáte mena). 14

(P3)

Všetko ďalej záleží na tom, ako explikujeme podmienky, za ktorýchsú predikáty pravdivé resp. nepravdivé o objektoch. Nasledujúca pasážz Quineovej klasickej state naznačuje smer:

[. . . ] the word “red” [. . . ] is true of each of sundry indivi-dual entities which are red house, red roses, red sunsets [. . . ].[Quine, 1963b, str. 10]

Ako Quine hovorí inde [Quine, 1963a], povedať o predikáte, napr. o pre-dikáte „je červenýÿ, že je pravdivý o červených veciach a ničom inom, t.z.:

predikát „je červenýÿ je pravdivý o x vtt x je červený (i)

nie je nič iné, ako špecifikovať podmienky, za ktorých je predikát prav-divý o ľubovoľnom objekte (de facto i podmienky, za ktorých je neprav-divý o ľubovoľnom objekte). Ak vieme, za akých podmienok je aplikáciapredikátu na ľubovoľný objekt o tom objekte pravdivá, vieme niečo pod-statné o jeho význame, a pravdepodobne vieme dosť na to, aby o nás bolomožné povedať, že máme odpovedajúci pojem. Navyše, zdá sa, že tentoprístup uspokojivo zachytáva sémantickú funkciu predikátov v pravdi-vostných podmienkach viet, ktorá je jasne odlíšená od sémantickej funk-cie singulárnych výrazov, s ktorými sa predikáty kombinujú vo vetách.Uvážme pre ilustráciu vetu „Johny Depp je červenýÿ, a jej pravdivostnúpodmienku:

veta „Johny Depp je červenýÿ je pravdivá vtt predikát„je červenýÿ je pravdivý o denotáte mena „Johny Deppÿ.

(ii)

Substitúciou za „xÿ v (ii), dostaneme:

predikát „je červenýÿ je pravdivý o denotáte mena„Johny Deppÿ vtt denotát mena „Johny Deppÿ je červený.

(iii)

Z (i) a (ii) potom dostaneme aplikáciou pravidla o ekvivalentnom nahra-dení:14„Menoÿ tu chápeme ako „singulárny výrazÿ alebo aj „termÿ.



veta „Johny Depp je červenýÿ je pravdivá vttdenotát mena „Johny Deppÿ je červený.

(iv)

A keď ešte pridáme štandardnú podmienku pre referenciu:

denotát mena „Johny Deppÿ = x vtt x = Johny Depp (v)

potom z (iv) a (v), na základe pravidla substitúcie, dostaneme podmi-enku pravdivosti, ktorú by sme očakávali:

veta „Johny Depp je červenýÿ je pravdivávtt Johny Depp je červený.

(vi)

Vyhli sme sa priraďovaniu sémantických hodnôt predikátom, ale pritomsa nám podarilo systematicky zachytiť, za akých podmienok sú predi-káty správne aplikovateľné na objekty. Na námietku, že sme v špecifikáciipodmienok pravdivej aplikácie predikátu na objekty (pozri (iii)) použilisám predikát, môžeme odpovedať, že to isté sme urobili i v prípade mena(pozri (v)), a nikto proti tomu neprotestoval. Keby niekto predsa protes-toval, a požadoval, aby sa takéto podmienky explikovali inými slovami,môžeme sa hájiť tým, že nie je možné explikovať sémantické vlastnostikaždého slova inými slovami. Tento proces sa niekde musí zastaviť, po-kiaľ sa chceme vyhnúť kruhu. Homofónia je teda v nejakom bode ne-vyhnutná, a keď ju raz pripustíme niekde, nie je jasné, prečo by smeju nemali pripustiť ako pravidlo. Zdá sa tiež, že oponent nezíska žiadnuzvláštnu výhodu, skôr naopak, ak bude chcieť nahradiť naše priamočiarepravidlo (i), pravidlom typu:

predikát „je červenýÿ je pravdivý o x vttx má vlastnosť denotovanú predikátom „je červenýÿ.

(vii)

Pretože, pokiaľ chce odvodiť intuitívnu pravdivostnú podmienku (vi),musí mať extra pravidlá pre predikatívnu denotáciu:

predikát „je červenýÿ denotuje vlastnosťbyť červený (červenosti)

(viii)

x má vlastnosť byť červený (červenosti) vtt x je červený. (ix)

Pravidlá typu (vii) a (viii) ale nevrhajú žiadne dodatočné svetlo na to,čo to znamená pre predikát byť pravdivý o niečom, pretože sami závisia



na tom, čo hovorí ľavá strana pravidla (ix), a to nie je nič iné, než to,čo hovorí pravá strana nášho základného pravidla (i), ktorého sa chcelnáš oponent zbaviť v prospech údajne fundamentálnejších pravidiel (vii)a (viii). Vo svetle týchto úvah sa postulovanie vlastností, ako denotátovpredikátov, nejaví byť príliš atraktívne. Nevylučuje sa, že taký séman-tický rámec môže byť koherentný, ale naznačuje sa, že je zbytočný. Keďžev sémantickej teórii, podobne ako v každej inej teórii, je dobré dbať naprincíp ekonomičnosti, mohli by sme povedať: keďže nemusíme predpo-kladať denotáty predikátov, aby sme v rámci sémantickej teórie vysvetlilito, čo chceme vysvetliť, nie je postulovanie takých denotátov v rámci to-rie opodstatnená. V kontexte teórie jednoducho platí Occamov slogan:Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem.

4 Predikácia a Tarského sémantická metóda

V záujme dialektiky výkladu bola naša diskusia v niektorých ohľadochaž príliš bezstarostná. Tarski nás totiž poučil, že ak chceme byť dôslední,musíme povedať, že predikát je pravda (a príbuzné sémantické predikátypre referujúce a predikatívne výrazy) si treba vždy myslieť ako relativi-zovaný k vetám konkrétneho jazyka J , pretože výraz, ako syntaktickýtyp, môže byť pravdivý o niečom v jednom jazyku, ale nepravdivý o tomistom v inom jazyku, a v ďalších jazykoch nemusí byť vôbec zmysluplnýmvýrazom. Ďalej sú tu sémantické paradoxy, napr. Grellingov paradox prepredikát „nie je pravdivý o sebe samomÿ, ktorý, keď ho aplikujeme naneho samého, je pravdivý o sebe samom práve vtedy, keď nie je pravdivýo sebe samom. Je potrebné urobiť určité reštriktívne opatrenia v tomzmysle, že vety, ktoré sú inštanciami (už relativizovanej) predikatívnejschémy:

„Fÿ je pravdivý-v-J o x vtt xF 15 (Pr)

nie sú vetami jazyka J , ale metajazykaMJ , pričom predikát je pravdivýv J o, a iné termíny, ktoré by ho mohli definovať, nie sú vyjadriteľnév jazyku J , ale len v metajazyku MJ .Ak sú tieto podmienky splnené, potom, podľa Quinea, každá inštan-

cia schémy (Pr) hovorí, čo pre daný predikát jazyka J znamená byť

15Volím zápis xF , a nie x je F , pretože „Fÿ má byť celé sloveso alebo slovesnáfráza, a nie všeobecný termín.



pravdivý o niečom, za akých podmienok je predikát pravdivo apliko-vateľný na objekty. Je rutinnou záležitosťou rozšíriť túto stratégiu nan-árne predikáty a špecifikovať ich príspevok k pravdivostným podmien-kam elementárnych viet, v ktorých sa vyskytujú. Pre relačné predikátyby mohla predikatívna schéma vyzerať takto:

„Rÿ je pravdivý-v-J o x1, x2 (v tomto poradí) vtt x1Rx2.

Akokoľvek dôležité je toto rozšírenie na n-árne predikáty, plauzibilnáteória predikácie si žiada ešte niečo. Predikáty sa totiž nevyskytujú lenv elementárnych vetách typu „Johny Depp sedíÿ, ale v ľubovoľnej vete,napríklad i vo vetách typu:

1. Brad Pitt nemedituje.

2. Johny Depp levituje alebo Brad Pitt medituje.

3. Johny Depp levituje a medituje.

4. Niekto levituje a medituje.

Ak má plauzibilná sémantická teória predikácie osvetliť rolu predikátovv pravdivostných podmienkach viet, v ktorých sa vyskytujú, potom jetreba uvažovať o nejakom rozšírení našej metódy na zložené a kvantifi-kované vety. V prípade 1. a 2. a im podobných viet, to nie je nič zložité:

„Brad Pitt nemeditujeÿ je pravda vtt

„Brad Pitt meditujeÿ nie je pravda.

„Johny Depp levituje alebo Brad Pitt meditujeÿ je pravda vtt

„Johny Depp levitujeÿ je pravda alebo

„Brad Pitt meditujeÿ je pravda.

Pravdivostné podmienky zložených viet sme tu previedli na pravdi-vostné podmienky ich čiastočných viet, ktoré sú elementárne. Keďžeuž ale vieme, ako predikáty prispievajú k pravdivostným podmienkamelementárnych viet, vieme i ako prispievajú k pravdivostným podmien-kam viet zložených z elementárnych viet aplikáciou negácie, disjunkcie,alebo iných operátorov, pomocou ktorých sú vety utvorené tak, že ich



pravdivosť resp. nepravdivosť je jednoznačne daná (je funkciou) pravdi-vosti/nepravdivosti ich zložiek. S vetou 3., ktorá má gramaticky kom-plexný predikát, tiež nebudú väčšie problémy, pretože ju intuitívne mô-žeme parafrázovať ako „Johny Depp levituje a Johny Depp meditujeÿ,a potom už vieme, čo máme robiť. Skutočnou výzvou sú až kvantifiko-vané vety 4., a jej podobné. Vetu 4. určite nemôžeme analogicky pa-rafrázovať ako „Niekto levituje a niekto meditujeÿ, pretože hovorí niečocelkom iné. Okrem toho, naša paradigma (Pr) pre elementárne vety, aninaše rozšírenie na zložené vety nám tu nepomôže: je zrejmé, že zámeno„niktoÿ nedenotuje žiadny objekt, a preto nemôžeme použiť (Pr); a veta4. nie je zložená z elementárnych viet. Potrebujeme inú ideu.Tú správnu ideu mal v zásade už Frege, ale formálne ju rozpracoval

Tarski, v slávnej metóde definície pravdy pre formalizovaný jazyk. Me-tóda je založená na rekurzívnej (či induktívnej) charakterizácii relácie xsplňuje-v-J y, pre nekonečné postupnosti objektov z univerza diskurzua predikáty jazyka J , ktorá je vlastne konverziou relácie y je pravdivý-v-Jo x, zovšeobecnenou tak, aby pokryla predikáty ľubovoľnej arity (s ľubo-voľným počtom miest pre termy). Aby sme si túto metódu názornejšiepriblížili, predstavme si, že S je fragmentom slovenčiny, ktorý spĺňa uve-dené podmienky blokujúce paradoxy, je formalizovaný, obsahuje konečnýpočet predikátov, operátory negácie, konjunkcie, disjunkcie, implikácie,univerzálny kvantifikátor, a nekonečný počet premenných zoradených dopostupnosti.16 Rekurzívna charakterizácia relácie splňovania pre tentojazyk bude mať:

(A) základné pravidlá, jedno pre každý jednoduchý n-árny predikát ja-zyka J , napr.:17

16Tarski nehovorí o predikátoch ale o „vetných funkciáchÿ; Quine zas hovorí o „ot-vorených vetáchÿ. V konečnom dôsledku to však vyjde narovnako. Táto definíciapredpokladá rigorózne syntaktické vymedzenie jazyka J :

1. slovník jazyka J ;

2. rekurzívne vymedzenie množiny predikátov jazyka J ;

3. vyčlenenie viet jazyka, ako 0-árnych predikátov, na základe definície voľnej pre-mennej v predikáte a viazanej premennej v predikáte.

Tarski ešte pridáva vymedzenie množiny axiómov a množiny odvodzovacích pravidiel,ale to je dané jeho záujmom o jazyky deduktívnych teórií. Pozri [Tarski, 1983].17Keďže sú premenné, rovnako ako objekty, zoradené v postupnosti, každá pre-menná vyskytujúca sa v predikáte má jednoznačne priradený objekt s rovnakýmindexom.



• postupnosť p splňuje-v-S predikát „xk je mužÿ vtt pk (k-ty člen p)je muž

• postupnosť p splňuje-v-S predikát „xk je ženaÿ vtt pk je žena

• postupnosť p splňuje-v-S predikát „xk miluje xlÿ vtt pk miluje pl

• . . .

(B) rekurzívne pravidlá pre komplexné predikáty, utvorené z jednodu-chých predikátov (iteratívnymi) operáciami konjunkcie, disjunkcie, im-plikácie a univerzálnej kvantifikácie:

• postupnosť p splňuje-v-S predikát tvaru ¬ϕ vtt p nesplňuje-v-S ϕ

• postupnosť p splňuje-v-S predikát tvaru ϕ ∧ ψ vtt p splňuje-v-S ϕ

a p splňuje-v-S ψ

• postupnosť p splňuje-v-S predikát tvaru ϕ ∨ ψ vtt p splňuje-v-S ϕ

alebo p splňuje-v-S ψ

• postupnosť p splňuje-v-S predikát tvaru ϕ→ ψ vtt p nesplňuje-v-Sϕ alebo p splňuje-v-S ψ

• postupnosť p splňuje-v-S predikát tvaru ∀xkϕ vtt každá postupnosťp′, ktorá sa líši od p nanajvýš na jej k-tom mieste, splňuje-v-S ϕ.

Princíp spočíva v tom, že predikáty nie sú pravdivé či nepravdivé, alevyjadrujú podmienky, ktoré postupnosti objektov buď splňujú alebo ne-splňujú, čo závisí len na tých ich objektoch, ktoré sú spárované s voľ-nými premennými predikátov. Vidíme, že v rekurzívnych pravidlách jeaplikovaný podobný princíp, aký fungoval už u viet zložených pomocoupravdivostných funkcií: teraz sa podmienky splniteľnosti komplexnýchpredikátov redukujú na podmienky splniteľnosti ich bezprostredných zlo-žiek, a v poslednej inštancii na podmienky splniteľnosti jednoduchýchpredikátov. Vety, na rozdiel od predikátov, však sú pravdivé alebo ne-pravdivé. Možno ich však v technickom zmysle chápať ako 0-árne pre-dikáty, ktoré nemajú žiadne voľné premenné, pretože všetky premennésú viazané kvantifikátormi. Je zrejmé, že splniteľnosť viet nemôže závi-sieť na priradení objektov voľným premenným, pretože žiadne nemajú.Vety, qua 0-árne predikáty, sú buď splňované všetkými postupnosťami



objektov, a v tom prípade sú pravdivé, alebo nie sú splňované žiadnymipostupnosťami objektov, a v tom prípade sú nepravdivé. Pravdivosť vetyteda môže byť definovaná ako limitný prípad splňovania každou postup-nosťou objektov:

• ∀x(x je pravda-v-S vtt

x je veta S a ∀y(y je postupnosť, potom y splňuje-v-S x)).

Táto metóda potom garantuje, že pre každú vetu x jazyka S je možnéodvodiť inštanciu tzv. T-schémy:

v je pravda-v-S vtt p, (T-schéma)

ktorá vznikne nahradením schematického písmena „vÿ tzv. štrukturál-nym dezignátorom vety x v jazyku MS18 a schematického písmena „pÿsamotnou vetou x. Tým máme zaručené, že to, čo sme charakterizovali,je pravdivostný predikát, pretože do jeho extenzie spadajú práve a lenpravdivé vety jazyka S. Podobne, definícia splňovania garantuje, že prekaždý predikát jazyka S, budeme mať inštanciu schémy:

x splňuje-v-S ϕ vtt p, (P-schéma)

kde je „ϕÿ nahradené dezignátorom daného predikátu v MS a „pÿtýmto predikátom samotným s tým, že všetky jeho voľné premenné súnahradené menami príslušných členov postupnosti x.Summa summarum: Tarského metóda, založená na rekurzívnej de-

finícii relácie splňovania, stanovila podmienky splniteľnosti pre každýpredikát jazyka J , jednoduchý alebo komplexný, a to bez toho, aby smesémanticky priradili predikátom entity, ako ich denotáty. Súčasne námsystematicky ukázala, akú sémantickú rolu hrajú predikáty v pravdivost-ných podmienkach viet, v ktorých sa vyskytujú, pretože pravdivostnépodmienky viet sú charakterizované skrze podmienky splňovania predi-kátov. Keď sa na túto metódu pozrieme z perspektívy formálnej séman-tiky, javí sa tak, že systematicky špecifikuje pravdivostné podmienky pre(potenciálne) nekonečný počet zmysluplných viet jazyka J , a táto špe-cifikácia postupuje kompozicionálne: najskôr sú podmienky splňovania

18Štrukturálny dezignátor je syntaktická deskripcia, ktorá umožňuje vždy efektivneurčiť, o akú vetu ide.



pre jednoduché predikáty stanovené priamo, a potom sú podmienky spl-ňovania komplexných predikátov stanovené nepriamo, skrze podmienkysplňovania ich zložiek.

5 Deflačná „sémantikaÿ

Na túto metódu sa však možno pozerať aj z inej perspektívy, s kto-rou koketuje Quine. Súhlasí totiž s Tarskim, že inštancie schematickýchprincípov typu:

„pÿ je pravda-v-J vtt p

„Fÿ je pravdivý-v-J o x vtt xF ; x splňuje-v-J „Fÿ vtt xF

„aÿ referuje-v-J k x vtt x je a 19

hovoria niečo tak samozrejmé, že ich možno považovať za parciálnedefinície sémantických predikátov vzhľadom na každú vetu, predikát,či term. Quine hovorí o diskvotačnom princípe: výraz v úvodzovkách,zmieňovaný na ľavej strane ekvivalencie, je použitý na jej pravej strane,pričom tieto materiálne ekvivalencie sú všetky evidentne platné. A apli-kujúc toto pozorovanie na prípad vety:

Připsání pravdy jenom ruší apostrofy. Pravdivost je diskvo-tace. [Quine, 1994, str. 88]

A o niečo ďalej objasňuje:

V slabším smyslu diskvotace ale pravdivost definuje. Říká nám,co to pro větu znamená, že je pravdivá, a to slovy jasnýmistejně, jako je věta, o kterou jde. [Quine, 1994, str. 90]20

Diskvotačnej interpretácii hrá do kariet sám Tarski,21 pretože hovorí,že keby sme uvažovali jednoduchý jazyk J obsahujúci konečný počet viet

19Tretia schéma vstupuje do hry, pokiaľ objektový jazyk obsahuje inétermy/singulárne výrazy než premenné.20Quine tam hovorí veci, ktoré sú aj v arzenále moderného deflacionistu. Nie som sivšak istý, ako sa Quinov údajný deflacionizmus zlučuje s inými jeho výrokmi, napr.:„predikát pravdivosti je prostředníkem mezi slovy a světem. Co je pravdivé, je věta,ale její pravdivost spočívá v tom, že svět je takový, jak ona říká.ÿ [Quine, 1994, str.89]21[Tarski, 1983, str. 188]; alebo aj [Tarski, 1993, str. 107].



„v1ÿ, . . . , „vnÿ bola by úplne uspokojivou definíciou jeho pravdivostnéhopredikátu takáto:

x je pravda-v-J vtt (x =„v1ÿ a v1) alebo (x =„v2ÿ a v2). . .

alebo (x =„vnÿ a vn)).

Dôvodom je, že z nej možno veľmi jednoducho odvodiť všetky inštancieT-schémy, ktoré sú parciálnymi definíciami predikátu pravdivosti pre J .Ak jednotlivé inštancie T-schémy parciálne definujú pravdivostný predi-kát jazyka J , totalita takýchto inštancií v istom zmysle tento predikátdefinuje:

The general definition has to be, in a certain sense, a logicalconjunction of all these sentences. [Tarski, 1944, str. 120]

Relácie splňovania a referencie, pre jazyk J s konečným počtom (unár-nych) predikátov „P1ÿ,. . . ,„Pnÿ a termov „t1ÿ,. . . ,„tnÿ, môžu byť ana-logicky definované enumeratívnym spôsobom:

x splňuje-v-J y vtt (y =„P1ÿ a xP1) alebo (y =„P2ÿ a xP2)

alebo. . . alebo (y =„Pnÿ a xPn)),

x denotuje-v-J y vtt (x =„t1ÿ a y = t1) alebo (x =„t2ÿ a y = t2)

alebo. . . alebo (x = „tnÿ a y = tn)).

Keby sme takto chceli postupovať i v prípade jazyka s nekonečnýmpočtom viet (predikátov, termov), išlo by o nekonečné disjunkcie, a ne-konečné definície sa môžu niekomu javiť ako problematické. Tarskéhometóda umožňuje zachytiť, v konečnom počte krokov, nekonečný po-čet inštancií T-schémy, pre jazyky s určitou štruktúrou, totiž ak je ichnekonečný počet viet (predikátov, termov) generovaný len iteratívnymioperáciami, ktoré poznáme z klasických, extenzionálnych jazykov logiky.Videli sme, že rekurzia bola tou správnou ideou už na úrovni výrokovo–logicky zložených viet. Sofistikovanejší aparát rekurzívnej definície relá-cie splňovania predikátov postupnosťami objektov sa hlási o slovo, keďuvažujeme jazyky s kvantifikátormi, pretože

(a) zložkami kvantifikovaných viet nie sú vety ale n-árne predikáty,ktoré samy o sebe nie sú pravdivé ani nepravdivé, a



(b) jazyk neobsahuje meno pre každý objekt z univerza diskurzu (inakby bola substitučná interpretácia kvantifikátorov otvorenou alter-natívou).

Z týchto dôvodov niektorí súčasní filozofi častujú Quinea, a dokoncai Tarského, prívlastkom „deflacionistaÿ.22 Podľa niektorých deflacionis-tov totiž totality (neparadoxných) inštancií schematických princípov:

„pÿ je pravdivá vtt p

„Fÿ je pravda o x vtt xF ; x splňuje F vtt xF

„aÿ referuje k x vtt x je a

vyčerpávajú význam týchto sémantických predikátov. Deflacionista máprirodzene tendenciu chápať pravidlá Tarského definície tak, že stipulujúalebo zachytávajú význam sémantických predikátov. Koniec koncov, súto predsa definície, ktorých kritériom adekvátnosti je, aby implikovalivšetky inštancie vyššie zmienených schém.Zdá sa teda, že Tarského metóda skutočne môže byť vykladaná v de-

flačnom duchu, špeciálne pokiaľ berieme vážne Tarského tvrdenie, žeinštancie T-schémy sú parciálnymi definíciami predikátu je pravda-v-J(podobne pre ostatné sémantické predikáty). Deflacionista to vidí tak,že, aspoň v prípade istého typu jazykov, Tarski doviedol do dôsledneja koherentnej podoby redundančnú koncepciu pravdy: tvrdiť, že vetaV je pravdivá, vyjde zhruba narovnako, ako tvrdiť samotnú vetu V .Niektorí redundanční teoretici z toho vyvodili, že predikát pravdivostije nadbytočný. Nepodávali však uspokojivé vysvetlenia, prečo predsa lenmáme a používame tento predikát, a nedokázali ani eliminovať predikátpravdivosti zo všetkých kontextov.23 Podľa moderných deflačných kon-cepcií však existuje elegantné a úsporné vysvetlenie, za ktoré vďačímev podstate Tarskému a Quineovi: tento predikát nám umožňuje akcepto-vať vety/propozície, ktoré nie sme schopný formulovať, špecificky potomurčité zovšeobecnenia, nekonečné disjunkcie či konjunkcie:22Existujú rôzne verzie deflacionizmu. Diskvotačná: [Quine, 1970]; [Field, 1994].Alebo minimalistická: [Horwich, 1990]. Okrem iného je rozdiel v tom, že podľa prvejje pravdivostný predikát aplikovateľný na vety (typy či výskyty), zatiaľ čo podľadruhej je aplikovateľný na propozičné obsahy.23Klasická formulácia redundancnej koncepcie je [Ramsey, 1990]. Výroky v tomtoduchu však možno nájst už u Fregeho – pozri napr. [Frege, 1918]; a neskôr u Witt-gensteina, napr. [Wittgenstein, 1984a, č. I, dod. III, § 6]. Dalšie vplyvné formuláciesú [Ayer, 1935] a [Strawson, 1950].



Velká Fermátova veta je pravdivá

(môže tvrdiť niekto, kto ju nevie formulovať)

Čo hovoril včera Johny Depp je pravda

(nekonečná disjunkcia)

Každá veta tvaru P alebo non-P je pravdivá

(nekonečná konjunkcia).

Tento predikát plní v jazyku veľmi užitočnú expresívnu rolu, ale neplnív ňom deskriptívnu funkciu (podobne ako napríklad operátor negácie).Nie je preto nič také, ako problém povahy pravdy, ktorú by bolo trebaodhaľovať filozofickým skúmaním (podobne ako nie je žiadny problémpovahy negácie).

6 Davidson o pravde a predikácii

Na rozdiel od Quinea, ktorého koketériu s deflacionizmom si sám vši-mol, je Davidson zarytý odporca deflacionizmu, a Tarského sémantickúmetódu dokáže pomerne účinne brániť proti najrôznejším deflacionis-tickým interpretáciám, ktoré sú podľa neho dezinterpretáciami.24 Protinázorom, že Tarski povedal viac-menej všetko, čo sa dá o pravde povedať,namieta, že pojem pravdy nefunguje len diskvotačne (ani u Tarského),ale možno ho aplikovať v rámci jedného (meta-)jazyka na vety iného(objektového) jazyka i vtedy, i keď ten druhý nie je fragmentom toho pr-vého. Druhá vec je, že Tarského definícia pravdy nemôže byť poslednýmslovom o pravde, pretože zachytáva len extenziu pravdivostného predi-kátu vztiahnutého na určitý konkrétny jazyk, nie jeho význam. Tarskisám zdôraznil, že určité intuície o našom neformálnom pojme pravdy súvýchodiskom jeho definičnej metódy. Úlohou jeho známej T-konvencie:25

Formálne korektná definícia pravdivostného predikátu „PrJ(x)ÿpre jazyk J je materiálne adekvátna vtedy a len vtedy, keď jez nej odvoditeľná, pre každú vetu x jazyka J , inštancia T-schémy PrJ (v)↔ p, kde sa za „vÿ dosadí štrukturálny dezig-nátor vety x v metajazyku MJ , a za „pÿ veta y metajazyka

24Pozri [Davidson, 2005, kap. 1].25Pozri [Tarski, 1983, str. 187n.].



MJ , ktorá hovorí to isté, čo x (x = y, keď J je fragmentomMJ ; alebo y je prekladom x do MJ).

nie je nič iné, než zabezpečiť, aby sa v extenzii formálneho predikátu prejazyk J ocitli práve a len tie vety, ktoré spadajú pod neformálny pojempravdy, v aplikácii na jazyk J . Definícia musí syntakticky implikovať, prekaždú J-vetu, korešpondujúcu inštanciu T-schémy (T-vetu), pretože tiesú intuitívnymi pravdami o neformálnom pojme pravdy, vztiahnutom najazyk J . Tarski predpokladal neformálny pojem pravdy ako niečo, o čomuž máme solídne poňatie (hoci ohrozené paradoxom).Enumeratívno–stipulatívne definície relácie splňovania pre jednodu-

ché predikáty (referencie pre jednoduché termy, pokiaľ má jazyk inétermy než premenné), však vyvolávajú rôzne námietky:

(a) tarskiánska definícia pravdy pre jazyk J nezachytáva význam predi-kátu pravdy, pretože nedáva žiaden návod, ako ju rozšíriť v prípadenových predikátov (termov), alebo, čo je vlastne to isté, ako ju apli-kovať na nový jazyk;

(b) sémantické výroky o výrazoch jazyka sú empirické, a teda kon-tingentné, zatiaľ čo Tarského T-vety sú dôsledkami stipulatívnychdefinícií, a ako také sú analytické a nutné.

Možno je to tak, ale podľa Davidsona stačí málo, aby sa zo sériíenumeratívno–stipulatívnych definícií stala empirická teória. Enumera-tívne definície sú súčasťou Tarského plánu podať explicitnú, eliminatívnudefiníciu sémantických predikátov jazyka J v meta-teórii (logicky silnej-šieho) jazyka MJ , pretože tak sa zaručí, že sémantické predikáty nie súzdrojom kontradikcií (princíp konzervatívnosti totiž hovorí, že ak nebolameta-teória nekonzistentná pred definičným zavedením (sémantického)predikátu, nie je taká ani po jeho zavedení). Tarského krok od rekurzív-nej k explicitnej definícii je dôležitý, pokiaľ ide, v prvom rade, o formálnusprávnosť definície: o záruku konzistentnosti formou eliminácie sémantic-kých predikátov. Avšak, na rozdiel od Tarského, ktorému ležali na srdcimeta-logické problémy, Davidson nemá v úmysle eliminovať sémanticképojmy, pretože ich samozrejme potrebuje, pokiaľ chce robiť empirickúsémantiku. Ak sme si raz ujasnili, že T-konvencia v podstate stojí naurčitých intuíciách o neformálnom pojme pravdy, nič nám nebrání ucho-piť Tarského rámec ako teóriu so základným a primitívnym pojmom



pravdy. Navrhuje axiomatickú teóriu pravdy – ktorú sám Tarski, hocidosť rezervovane, pripúšťa – s pravdou, splňovaním a referenciou akoprimitívnymi pojmami, charakterizovanými axiómami, ktoré v podstatekopírujú kroky (A) a (B) v Tarského definícii. Tým pádom sa otvárapriestor pre empirickú teóriu pravdivosti v širšom rámci teórie interpre-tácie – jeho významný príspevok filozofii jazyka. Problém významu savyjasňuje úvahami o formálnych a empirických podmienkach, ktoré musíaxiomatická teória pravdy pre jazyk komunity alebo jedinca splniť, abyto bola empiricky adekvátna, t. z. intepretatívna, teória jazyka.Netreba zdôrazňovať rolu, ktorú Davidson zohral v popularizácii ná-

zoru – ktorý je dnes už mantrou mnohých teoretikov jazyka – že séman-tická teória jazyka s neobmedzeným počtom viet musí byť kompozicio-nálna, ukazujúc ako význam zložených výrazov, a špeciálne viet, závisí navýzname ich zložiek a na spôsobe, akým sú zložené, a v poslednej inštan-cii, na význame konečného počtu jednoduchých slov a kompozičných pra-vidiel, na základe ktorých sa derivujú významy komplexných výrazov.26

Podľa Davidsona je formálne uspokojivým riešením práve axiomatickáteória pravdy po vzore Tarského, modifikovaná tak, aby pokryla feno-mény, ktoré sa vo formalizovaných jazykoch nevyskytujú, ale v prirodze-ných jazykoch sú bežné (napríklad: deixia, modality, propozičné postoje,priama reč atď.). Jej prednosti vidí v tom, že na základe základných a re-kurzívnych axiómov, ktoré špecifikujú podmienky referencie k objektompre referujúce výrazy a podmienky splňovania objektmi pre predikáty, saza pomoci elementárnych odvodzovacích pravidiel systematicky špecifi-kujú pravdivostné podmienky pre neobmedzené množstvo viet. Nie je tovšak redukcia pojmu pravdy-v-J na pojmy referencie-v-J a splňovania-v-J , ktoré by sa prípadne redukovali na iné ne-sémantické pojmy (dajmetomu, fyzikalistické).27 Empirický test, a fortiori obsah, zaobstarávajúteórii T-vety, ktoré systematicky párujú vety jazyka J s vetami jazykaMJ , a neobsahujú žiadny odkaz k pojmom referencie a splňovania. Hocisú všetky tri pojmy v axiomatickej teórii primitívne, referencia a spl-ňovanie sú len teoretickými prostriedkami k cieľu, ktorým je predpoveďinterpretatívnych T-viet: podľa Davidsona sú to akékoľvek relácie, ktoránám umožnia rekonštruovať pravdivostné podmienky pre potenciálne ne-konečný počet viet jazyka, ktorý chceme interpretovať. Keďže Davidson

26Pozri [Davidson, 1984d].27Známy návrh H. Fielda [Field, 1972].



súhlasí s Quineom, že takých relácií môže byť veľa, prijíma jeho tézu o ne-určitosti referencie.28 Na jednej strane teda tvrdí, podobne ako deflacio-nista, že sémantické vlastnosti singulárnych výrazov a predikátov nie sú„robustnéÿ, a síce v tom zmysle, že tu nie je čo redukovať ani analyzovať.Na druhej strane si myslí, že pravda je substantívny a neredukovateľnýpojem, ktorý im v istom zmysle prepožičiava istú netriviálnosť.Predikáty sú prirodzene v centre záujmu empirickej teórie pravdy,

ako kostry teórie významu, pretože každá veta má predikát, a teóriavýznamu by bola fatálne neúplná, keby neukazovala, ako význam (sé-mantická funkcia) viet súvisí s významom (sémantickou funkciou) predi-kátov. Skutočne nové na Davidsonovej neskorej práci o predikácii je to,že v nej argumentuje, že teória významu, založená na tarskiánskej axi-omatickej teórii pravdy, elegantne rieši rébus, ktorý nazýva problémompredikácie.29 Ten má podľa neho rôzne metamorfózy, v zásade ale ideo to, že sémantika predikátov musí hrať hlavnú rolu vo vysvetlení ne-sporného faktu, že niektoré kombinácie slov, na rozdiel od iných (napr.kombinácií singulárnych výrazov), môžu byť pravdivé alebo nepravdivé,podľa toho, či sú veci tak, ako to hovoria. Problém nie je na syntaktic-kej úrovni: v modernom poňatí je základnou úlohou syntaktickej teóriejazyka J práve vymedzenie (a tým pádom aj odlíšenie) množiny zmys-luplných viet jazyka J z konečnej množiny jednoduchých slov (rôznychtypov), pomocou rekurzívnych pravidiel prípustnej kombinácie slov (ur-čitých typov) do komplexných výrazov (určitých typov). Problém je nasémantickej úrovni: ide o to vierohodne doplniť syntax o sémantiku a ex-plikovať sémantickú funkciu predikátov v súlade s nesporným faktom, ževeta je sémantickou jednotou, pretože môže byť pravdivá alebo neprav-divá.Niekto by sa mohol podivovať, v čom vlastne Davidson vidí problém.

Nemáme k dispozícii sémantické rámce, ktoré systematicky (rozumej:kompozicionálne) špecifikujú pravdivostné podmienky viet na základetoho, že sa pred tým špecifikovali sémantické vlastnosti ich syntaktickýchzložiek? Takmer celá tradícia formálnej sémantiky, počnúc Fregem, sav tomto bode zhodne, hoci sa nezhodne na detailoch toho, ako majúsémantické teórie vyzerať. Davidson je presvedčený, že prívrženci tejto

28Pozri [Davidson, 1984c].29Pozri [Davidson, 2005, kap. 4–7].



tradície majú vážny problém, a tým je sémantika predikácie. Toto jehopresvedčenie je ale staršieho dáta:

One proposal is to begin by assigning some entity as meaningto each word (or other significant syntactical feature) of thesentence; thus we might assign Theaetetus to “Theaetetus”and the property of flying to “flies” in the sentence “Theaetetusflies”. The problem then arises how the meaning of the sentenceis generated from these meanings. Viewing concatenation asa significant piece of syntax, we may assign to it the relationof participating or instantiating: however, it is obvious thatwe have here the start of an infinite regress. Frege sought toavoid it by saying that the entities corresponding to predicates(for example) are “unsaturated” or “incomplete” in contrastto entities that correspond to names, but this doctrine seemsto label the difficulty rather than solve it. [Davidson, 1984d,str. 17]

Ide o to, že v sémantických teóriách klasického typu – či už sú exten-zionálne, intenzionálne, (neo)-fregeánske, (neo)-russeliánske, modelovo–teoretické, alebo mixované – sa význam modeluje tak, že sa každémuzmyslupnému výrazu priradí entita určitého typu (buď priamo alebokompozicionálne); takže i predikátom, podobne ako singulárnym výra-zom, sa priradia entity určitého typu, ako ich sémantické hodnoty (formy,pojmy, vlastnosti, atribúty, množiny atď.).

The puzzle emerges form the fact that once plausible assign-ments of semantic roles have been made to the parts of sen-tences, the parts do not seem to compose a united whole.[Davidson, 2005, str. 4]

Súvislosť s predikátmi je vyjadrená v tejto pasáži:

A large part of the problem of predication is, after all, just theproblem of specifying what it is about predicates that explainswhy the sentential expressions in which they occur may beused to say something that is true or false. [Davidson, 2005,str. 103]

Tu je podľa Davidsona zakopaný pes: ak sa v rámci sémantickej teórieanalyzujú vety tak, že sa ich predikátom systematicky priraďujú entity



ako denotáty, jedno akého druhu, neodlíšia sa vety od akýchsi mennýchzoznamov, ktoré nehovoria nič, čo je pravdivé alebo nepravdivé. Týmsa definitívne stráca ich špecifická sémantická „jednotaÿ. Dôvodom je,že pojítkom jednotiacim vetu by musel byť nejaký iný aspekt (vyja-drený alebo nevyjadrený), ktorého sémantika by však musela byť opäťmodelovaná priradením nejakej entity. Potom by sa však veta opäť ne-odlíšila od zoznamu, tento krát vymenúvajúceho o jednu entitu navyše.Je jasné, že v tejto stratégii nemá zmysel pokračovať, pretože by sme ni-kdy neskončili – to nás zas učí verzia Bradleyho regresívneho argumentu,ktorá znepokojovala Russella, a vedel o nej Frege, bez toho, že by kedyBradleyho čítal. Podľa Davidsona majú mnohé sémantické teórie seri-ózny problém, pretože nie sú z principiálneho dôvodu schopné zachytiťpovahu predikácie a jej rolu v pravdivostných podmienkach viet.Toto je veľmi silné tvrdenie. Keby mali Davidsonove úvahy zdravý

základ, diskvalifikovali by mnoho sémantických rámcov, ktoré sú mo-mentálne v kurze len preto, že modelujú význam zmysluplných výrazovtým spôsobom, že im systematicky priraďujú entity (určitého druhu),ako sémantické hodnoty. Z verzie zabudnutého problému jednoty propo-zície, ktorý vzrušoval už azda len historikov analytickej filozofie, by sarazom stala nočná mora pre sémantikov a teoretikov významu.Sémantika by nemala zmazávať fundamentálnu odlišnosť vety, ktorá

intuitívne hovorí niečo pravdivé alebo nepravdivé, od mena, či zoznamumien, ktoré len k niečomu odkazujú (v tom lepšom prípade). Ako smevideli, tento problém bol dobre známy už Platónovi, ktorý sa ho sna-žil riešiť zavedením dištinkcie medzi menom a slovesom, a tvrdením, želen kombinácia týchto dvoch sémanticky odlišných, avšak komplementár-nych zložiek, môže dať niečo pravdivé či nepravdivé. Davidson sa všaksnaží ukázať, že Platónovo riešenie neladí s jeho (implicitnou) teóriou ide-álnych foriem ako sémantických korelátov predikátov: metafyzický pro-blém nekonečného regresu vo forme argumentu tretieho človeka sa v inejpodobe objavuje na sémantickej úrovni. Ak priradíme predikátom, po-dobne ako menám, formy ako ich sémantické hodnoty, je vždy možnésa pýtať, čo drží entity priradené menám a entity priradené prediká-tom vo vete pohromade tak, že sú schopné vyjadriť niečo, čo je pravdivéalebo nepravdivé. Povedať, že slovesá/predikáty označujú formy, zna-mená v dôsledku zbaviť ich špecificky slovesnej či predikatívnej funkcie,ktorú sme im pred tým pripísali, a tým zbaviť vety, v ktorých sa vy-skytujú, ich sémantickej jednoty. Stratenú jednotu ale nemožno obnoviť



tak, že sa postuluje „jednotiacaÿ relácia, ktorá má spojiť entity, ktorézodpovedajú menám a slovesám vo vete. Aby bola táto relácia séman-ticky relevantná, musela by byť nejakým spôsobom vo vete už prítomnáči myslená. Predpokladajme, že kopula – explicitná či implicitná – jeoným jednotiacim, predikatívnym elementom. Dobre, ale čo je potom jejsémantickou funkciou? To, že označuje reláciu inštanciovania? V tomprípade sa môžeme pýtať, čo jednotí sémantické hodnoty troch výrazov,z ktorých sa táto veta skladá: jednotlivinu, reláciu a vlastnosť. Je tosémantická hodnota nejakého štvrtého, implicitného výrazu? To sa zdábyť absurdné, pretože takýmto spôsobom by sme mohli pokračovať donekonečna. Davidson si myslí, že každá sémantická teória, ktorá postu-luje denotáty pre predikáty, má principiálne ten istý problém ako Platónzoči-voči problému sémantickej jednoty vety:

[. . . ] if, as Frege maintained, predicates refer to entities, andthis fact exhausts their semantic role, it does not matter howodd or permeable some of the entities are, for we can still raisethe question of how these entities are related to those otherentities, objects. [Davidson, 2005, str. 145]

Dokonca ani Frege, ktorému mnohí priznávajú, že povahu prediká-ciu viac-menej objasnil, nie je podľa Davidsona výnimkou. Frege vycí-til problém predikácie a jeho fundamentálna dištinkcia medzi vlastnýmimenami a pojmovými slovami (a medzi predmetmi a pojmami) to re-flektuje.30 Riešenie spočíva vo funkcionálnej analýze: Fregeho syntaxrozoznáva len mená (jednoduché a komplexné) a funkcionálne výrazy.Podobne ako možno vo výraze „2 + 3ÿ identifikovať funkcionálny výraz„ξ+ ζÿ, ktorého prázdne miesta sú zaplnené číslovkami „2ÿ a „3ÿ, dá saaj vo vete „Sókratés je múdryÿ identifikovať predikát „ζ je múdryÿ, kto-rého prázdne miesto je okupované menom Sókrata. Predikáty získavameodstránením (výskytov) mena či mien z komplexných mien špecifickéhodruhu, totiž z viet. Sémantická jednota aritmetického výrazu sa dá vy-svetliť tak, že to, čo výraz denotuje, je funkčnou hodnotou toho, čo de-notujú číslovky, pričom funkcia je tu niečo, čo priraďuje číslam opäť lenčíslo. Analogicky sa podľa Fregeho vysvetlí sémantická jednota vety: rele-vantnou funkciou bude niečo, čo predmetom priraďuje opäť len predmety,ibaže sa priraďujú dva predmety špecifického typu: Pravda a Nepravda.

30Pozri [Frege, 1967].



Takže, napríklad, predikát „( ) je celebritaÿ bude mať za denotát (Be-deutung) funkciu, ktorá priradí ľubovoľnému objektu x hodnotu Pravdav prípade, že x je celebrita, inak mu priradí hodnotu Nepravda.Davidson teraz môže ťažko namietať, že tento výklad nevysvetľuje ne-

sporný fakt, že vety môžu byť pravdivé/nepravdivé, alebo, že neukazuje,akú rolu v tomto hrajú predikáty. Zdá sa, že spojenie medzi sémantickoufunkciou predikátov a vety už ani nemôže byť užšie. Ako sám hovorí:

Of all the efforts to account for the role of pedicates that wehave reviewed, Frege’s is the only one that, by its treatmentof predicates, clearly makes sentences semantic units. Of theattemtps we have considered, Frege alone has assigned role topredicates which promises to explain how sentences are con-nected to truth values. [Davidson, 2005, str. 133]

Keď Frege hovorí, že veta nepotrebuje žiadne „lepidloÿ, ktoré by spojilopredikát a meno tak, aby spolu držali, má na mysli problém jednotypropozície a Bradleyho regresu. Povedzme, že sme znepokojení problé-mom jednoty, a hľadáme lepidlo pre vetu „Johny Depp je celebritaÿ,ktoré by zlepilo objekt denotovaný menom s pojmom denotovaným slo-vom „celebritaÿ. Je to zrejme nejaká relácia, napr. relácia „x spadá podpojem yÿ, ktorá by mohla byť denotovaná kopulou. Frege si je ale ve-domý, že pokiaľ sme urobili prvý krok, musíme ho zopakovať, a tak ďalejad infinitum. Poučenie je, že netreba urobiť prvý krok: veta jednoduchonepotrebuje žiadne lepidlo, pretože jej lepidlom je sám predikát, resp.pojem, ktorý vyjadruje. Áno, Frege síce používa vágne metafory nena-sýtenosti a neúplnosti, aby vyzdvihol špecifickú funkciu predikátu, aleprincíp riešenia nie je v metafore, ale v konkrétnom spôsobe, ktorýmexplikuje sémantickú rolu predikátov – pojmy, ako sémantické hodnotypredikátov, len zhmotňujú túto rolu.Zdá sa teda, že Davidson je ochotný súhlasiť, že Frege sa vyhol

Bradleyho regresu, a bol na správnej stope. S tým sa dá len súhlasiť.Davidson je tu ale prekvapivo váhavý, čo dosvedčuje citát uvedený napredošlej strane, kde naznačuje, že ľubovoľná koncepcia, ktorá priraďujepredikátom entity ako ich sémantické hodnoty, podlieha problému jed-noty a regresívnym argumentom. Ako to teda je? Buď Frege ukázal,ako môže byť veta sémantickou jednotou, alebo to neukázal. Niekedyto vyzerá tak, že si Davidson myslí, že Frege len nemusel upadnúť do



regresu, pretože princíp jeho sémantiky je možné podržať i bez reifiko-vaných funkcií ako sémantických korelátov funkcionálnych výrazov:

The claim that predicates refer to anything at all can be gi-ven up without direct cost to Frege’s account of predication.[Davidson, 2005, str. 145]

Zrejme tu má na mysli, že Frege nepotreboval vôbec zhmotňovať séman-tickú rolu predikátov, bez toho aby súčasne rezignoval na jeho funkcio-nálny model. Čo tým myslí? Pomôže nám to pochopiť analógia s typic-kými funkčnými výrazmi. Podľa Davidsona [Davidson, 1984d, str. 18],ak chceme kompozicionálne vysvetlenie toho, ako význam komplexnéhotermu „brat tÿ, kde t je ľubovoľný term, závisí na význame jeho zložiek,konkrétne na význame funkcionálneho výrazu „brat ( )ÿ, vystačíme sis takýmto schematickým pravidlom (predpokladáme, že význam splývas referenciou):

(i) zaplnenie funkcionálneho výrazu „brat ( )ÿ termom t referuje k xvtt x je brat osoby, ktorá je denotátom termu t.

Ako vidno, takéto pravidlo je kompozičné (rekurzívne) a generuje špeci-fikácie významu pre nekonečné množstvo komplexných termov. Pritomsme však nezaviedli žiadny „nenasýtenýÿ denotát pre funkcionálny výraz„brat ( )ÿ. Fregeho realistická stratégia by vyzerala takto:

(ii) zaplnenie funkcionálneho výrazu „brat ( )ÿ termom t referuje k xvtt x je hodnotou funkcie, ktorá je denotátom výrazu „brat ( )ÿ,pre argument, ktorý je denotátom termu t

a toto pravidlo by ešte muselo byť doplnené o iné pravidlo:

(ii) výraz „brat ( )ÿ referuje k funkcii, ktorá priraďuje objektu x objekty vtt y je brat x.

Ako sémantický nominalista je teraz Davidson pripravený povedať, žeokľuka cez pravidlá (ii) a (iii) bola úplne zbytočná, pretože faktorom,ktorý nakoniec odviedol skutočnú prácu, je použitie (nie zmienenie) vý-razu „bratÿ v (iii), ktorý je použitý už v (i).Začína byť jasnejšie kam Davidson mieri. Ak túto argumentáciu zo-

pakujeme pre predikatívne výrazy, dostaneme sémantický nominalizmusskombinovaný s funkcionálnou analýzou:



(ii) zaplnenie predikatívneho výrazu „( ) meditujeÿ termom t referujek Pravde vtt denotát termu t medituje.

Kto bol ochotný akceptovať argument pre sémantický nominalizmus,v podobe, do ktorej sme ho rozviedli v 2. časti, by mal akceptovať i tútoverziu argumentu. Prekvapivo ho však sám Davidson neakceptuje. Jehohlavnou námietkou je, že v tomto nominalistickom rámci síce vety získalisémantickú jednotu, avšak získali jednotu nesprávneho typu, totiž menapravdivostnej hodnoty (čo na tom, že komplexného). Problém prediká-cie ale spočíva v tom, že je treba vysvetliť špecifickú sémantickú funkciuviet, ktorá ich odlišuje od mien (singulárnych výrazov, termov). Pre-dikáty teda nemôžu byť funkcionálnymi výrazmi, hoci by aj k ničomunereferovali.Zhrňme si to: Davidsonove výhrady voči Fregeho sémantike majú na-

sledujúcu dialektiku. Keby bol Fregeho funkcionálny model odkázaný napostulovanie denotátov pre predikáty, potom by sa Frege nevyhol pro-blému jednoty a Bradleyho regresu (spomeňme si: “it does not matterhow odd or permeable some of the entities are”). Ale Fregeho model nato nie je odkázaný, pretože má nominalistickú alternatívu. I tak všakFrege nepodal adekvátne riešenie problému predikácie, pretože urobilz viet mená pravdivostných hodnôt, ale vety určite nie sú menami – toje práve výzva, ktorú pred nás stavia problém predikácie. Než sa dosta-nem na záver k môjmu kritickému komentáru, predstavím v krátkostiDavidsonov návrh.Podľa Davidsona je Fregeho sémantický model vôbec najlepší, aký

kedy sémantický realisti navrhli, ale aj tak nie je adekvátny. Treba sapoobzerať po inom. Čo sa týka predikácie a predikátov, Davidson v pod-state presadzuje Quineov sémantický nominalizmus: Quineov zásadnýpostreh je podľa neho v tom, že si všimol, že na to, aby sme zachytili cha-rakteristickú sémantickú vlastnosť predikátov, im nie je nutné priraďovaťdenotáty. Ich charakteristickou sémantickou vlastnosťou je práve to, žesú pravdivé resp. nepravdivé o objektoch, ktoré sú referentmi singulár-nych výrazov, a to sú práve tie objekty, cez ktoré kvantifikujeme a ktorésú hodnotami anaforickej referencie. Povedali sme už, že podľa séman-tického nominalizmu všeobecniny nie sú nutné pre uspokojivú expliká-ciu sémantiky predikátov. Je treba upozorniť, že Davidsonova–Quineovalínia ide ďalej. Nielen že nie je nutné invokovať všeobecniny ako séman-tické hodnoty predikátov, nie je nutné invokovať žiadne entity, nech už



sú akéhokoľvek druhu. Predikáty jednoducho nereferujú, v technickomzmysle, ktorý sa odvodzuje od Fregeho: nemajú priradenú mimojazy-kovú entitu ako ich sémantickú hodnotu (denotát), jedno či uvažujemeintenzionálne alebo extenzionálne, všeobecné alebo jednotlivé, konkrétnealebo abstraktné entity. Podľa Davidsona jeho úvahy ukázali,

(1) že problém vyvstáva, akonáhle sa sémantická funkcia predikátovreifikuje do formy atribútov, vlastností, univerzálií, nenasýtenýchpojmov, množín, atď. Z toho plynie,

(2) že treba odlíšiť predikatívny charakter určitých výrazov od otázky,či existujú všeobecniny.

(3) Problém nadobudol veľmi jasnú formu v podobe požiadavky, že to,čo potrebujeme vysvetliť, je sémantická rola predikátov v pravdi-vostných podmienkach viet.

(4) A to potrebujeme vysvetliť systematicky pre všetky typy viet, v kto-rých sa predikáty vyskytujú, t. z. potrebujeme mať sémantickú teó-riu jazyka, ktorá systematicky rekonštruuje sémantickú štruktúru(logickú formu) viet daného jazyka.

Keď to dáme všetko dohromady, vzíde z toho toto: ak máme systema-tickú sémantickú metódu, ktorá sémantickú funkciu predikátov nereifi-kuje, pritom však ukazuje, ako pravdivosť resp. nepravdivosť ľubovoľnejvety skúmaného jazyka závisí na sémantickej funkcii jej syntaktickýchzložiek, máme všetko, čo potrebujeme, aby sme sa vyhli regresu a súčasnevrhli ostré svetlo na rolu predikátov v jazyku.Davidson je presvedčený, že takúto sémantickú teóriu môžme získať

práve jeho axiomatickou adaptáciou Tarského definície pravdy. Tarskiskutočne nepotreboval iné entity než tie, ktoré sú hodnotami viazanýchpremenných; tie isté entity sú potom denotátmi mien a splňujú predi-káty. Intuitívne: objekty a a b splňujú v tomto poradí predikát „xRyÿv prípade, že

(i) berieme premenné x, y v tomto poradí ako mená objektov a a b(v tomto poradí), a

(ii) veta, ktorá takto vznikne, je pravdivá. Striktne povedané, toto nieje Tarského formulácia, pretože ten definoval pravdu ako limitnýprípad splňovania, a nie naopak.



Pre Davidsona je však splňovanie akoukoľvek reláciou, ktorá nám umožnísprávne rekonštruovať pravdivostné podmienky pre nekonečný počet vietprirodzeného jazyka, ktorý chceme interpretovať. Keďže induktívna cha-rakterizácia relácie splňovania pre jednoduché a komplexné predikáty ne-priraďuje predikátom žiadne entity ako ich sémantické hodnoty, nehrozíjej regres. Keďže sme videli, že táto sémantická teória je systematickáa kompozicionálna, zdá sa, že všetky podmienky, ktoré Davidson stano-vil pre úspešné riešenie problému predikácie, sú splnené. Ako sa vysloviluž dávno pred tým na margo jeho sémantickej metódy:

Here, the call for entities to correspond to predicates disap-pears when the theory is made to produce T-sentences withoutexcess semantic baggage. [Davidson, 1984b, str. 206]

Davidsonov sémantický nominalizmus je dôležitou stratégiou, ktorú trebabrať vážne, pretože je podporená zaujímavými úvahami, ktoré mnohí fi-lozofi, na ich vlastnú škodu, ignorujú. Nemám v úmysle popierať, že to,čo Davidson sám vymedzil ako problém predikácie, jeho sémantika ade-kvátne rieši. Čo chcem spochybniť je to, či jeho úvahy úspešne diskva-lifikujú alternatívne sémantické rámce. Sémantický nominalizmus sámo sebe nevylučuje alternatívne, realistické sémantické rámce; ale formu-luje výzvu: ak dokážeme vyčerpávajúco explikovať sémantiku predikátov,ako systematický príspevok k pravdivostným podmienkam viet, na zá-klade nominalistického prístupu, niet dôvodu, prečo by sme sa mali uchy-ľovať k ontologicky rozšafnému aparátu, ktorý navyše postupuje okľu-kami tam, kde je sémantický nominalizmus priamočiary. Ak je séman-tický nominalizmus v Tarského–Davidsonovom štýle úspešný, ukazuje sa,že postulovanie denotátov pre predikáty nie je nutné pre adekvátnu sé-mantiku predikátov. Jedna vec je ale tvrdiť, že niečo nie je nutné, aby saniečo vysvetlilo, a iná vec je tvrdiť, že to nie je postačujúce, aby sa niečovysvetlilo, či dokonca, že to vylučuje vysvetlenie. Davidsonova poslednádiskusia na tému predikácie sa snaží ukázať, jednak, že postulovaniedenotátov pre predikáty nie je postačujúce pre riešenie problému predi-kácie (slabšie tvrdenie), a jednak, že ich postulovanie vylučuje akékoľvekvierohodné riešenie tohto problému. To znamená: nielen že priradeniedenotátov (ľubovoľného druhu) samo o sebe nepostačuje, aby sme ade-kvátne explikovali sémantiku predikácie, ale ono nehrá a nemôže hraťžiadnu rolu v takom vysvetlení. To je práve podľa Davidsona posolstvoregresívnych argumentov.



Myslím, že ak chcel toto Davidson ukázať, potom neuspel. Neudalžiadny presvedčivý dôvod, prečo by mal byť Fregeho pôvodný modelohrozený regresívnym argumentom. Ak nie je postulovaním funkcie akodenotátu funkcionálneho výrazu „brat ( )ÿ ohrozená sémantická jednotavýrazu „brat Johnyho Deppaÿ (i keď to môže byť z pohľadu sémantic-kého nominalistu zbytočný ťah), nie je vôbec jasné, prečo by tomu malobyť inak s predikátmi. Davidsonova „zásadnáÿ výhrada, že vety nie súmená, hoci je v podstate správna, nejde k meritu veci. Fregeán (zba-vený Fregeho starostí s nenasýtenými pojmami a súvisiacim paradoxompojmu koňa, ktorý nie je pojmom) môže jednoducho reformovať Fregehosémantický rámec tak, aby nepostuloval Pravdu a Nepravdu ako deno-táty viet, napr. takto:

• zaplnenie predikátu „( ) meditujeÿ termom t dáva pravdivú vetu vttdenotát termu t má vlastnosť denotovanú predikátom „( ) červenýÿ(alebo: spadá pod pojem denotovaný predikátom „( ) je červenýÿ)

• predikát „( ) je červenýÿ denotuje vlastnosť/pojem byť červený

• x spadá pod pojem byť červený vtt x je červený

Hoci v tomto vidím, spolu so sémantickým nominalistom, potenciálnezbytočnú okľuku, nevidím v tom nekonečný regres. Davidson neukázal,že takýto rámec je nekoherentný.

7 Záverom

Vzhľadom na to, že sa nezdá, že by problém predikácie mohol v tejtopodobe prevážiť misky váh na stranu sémantického nominalistu aleborealistu (ohľadom predikácie), budú sa musieť alternatívne sémantickérámce posudzovať vo svetle iných kritérií. Sémantický realista môže na-príklad argumentovať, že v prirodzenom jazyku existuje, navzdory Qui-neovi, kvantifikácia „doÿ miest vyhradených pre predikáty, a treba pretovlastnosti, alebo niečo podobné, ako hodnoty predikátových premenných.Podobné úvahy by sa mohli týkať abstraktných substantív alebo neurčit-kov. Je potom otázkou, ako úspešne sa dokáže s týmito fenoménmi vy-sporiadať napr. tarskiánska teória pravdy, ktorá nepripúšťa substitučnúkvantifikáciu.



Literatura

Aristotelés (1923). Metaphysics. Clarendon Press, Oxford. Transl. R.Kirwan.

(1963). Categoriae et Liber de interpretatione. Oxford UniversityPress, Oxford. Transl. J. L. Ackrill.

Ayer,A. J. (1935). “The criterion of truth”. Analysis 3, pp. 28–32.

Davidson,D. (1984a). Inquiries into Truth and Interpretation. ClarendonPress, Oxford.

(1984b). The method of truth in metaphysics. In[Davidson, 1984a, pp. 199–214].

(1984c). Reality without reference. In [Davidson, 1984a, pp. 215–227].

(1984d). Truth and meaning. In [Davidson, 1984a, pp. 17–43].

(2005). Truth and Predication. The Belknap Press of the HarvardUniversity Press, Cambridge, MA.

Field, H. (1972). “Tarskis theory of truth”. Journal of Philosophy 69,pp. 347–375.

(1994). “Deflationist views of meaning and content”. Mind 103,pp. 249–285.

Frege,G. (1967). Über Begriff und Gegenstand. In Angelelli, I., (ed.),Kleine Schriften, pp. 167–178. G. Olms, Hildesheim.

Frege,H. (1918). “Der Gedanke. Eine logische Untersuchung”. Beiträgezur Philosophie des deutschen Idealismus 1, pp. 58–77.

Horwich,P. (1990). Truth. Blackwell, Oxford.

Kunne,W. (2005). Conceptions of Truth. Oxford University Press, Ox-ford.

Platón (1996). Sofistés. OIKOYMENH, Praha. Přel. F. Novotný.



Quine,W.V.O. (1963a). Notes on the theory of reference. In From theLogical Point of View, pp. 130–139. Harper Torchbooks, New York.

(1963b). On what there is. In From the Logical Point of View,pp. 1–20. Harper Torchbooks, New York.

(1970). Philosophy of Logic. Prentice Hall, Englewood Cliffs.

(1994). Hledání Pravdy. Herrmann asynové, Praha. Přel. J.Peregrin.

Ramsey,F. P. (1990). Facts and propositions. In Philosophical Papers,pp. 34–51. Cambridge University Press, Cambridge.

Strawson,P. F. (1950). “Truth”. Proceedings of the Aristotelian SocietySupplementary Volume 24, pp. 129–156.

Tarski,A. (1944). “The semantic conception of truth”. Philosophy andPhenomenological Research 4, pp. 341–376. Cit. podle reprintu in:Truth, editoři S. Blackburn a K. Simmons. Oxford: Oxford Univer-sity Press, 115143.

(1983). The concept of truth in formalized languages. In Corco-ran, J., (ed.), Logic, Semantics, Metamathematics 2, pp. 152–278.Hackett Publishing Co., Indianapolis.

(1993). Truth and proof. In Hughes, R. I.G., (ed.), PhilosophicalCompanion to First-order Logic, pp. 101–125. Hackett PublishingCo., Indianapolis.

Wittgenstein, L. (1984a). Bemerkungen über die Grundlagen der Mate-matik. Suhrkamp, Frankfurt am Main.

(1984b). Tractatus logico-philosophicus. Suhrkamp, Frankfurtam Main.


Documents

predikácia a sámantické koncepcie pravdy