SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITAcrzp.uniag.sk/Prace/2010/M/47D9E3FB1461498E981E5C0... · Kľúčové slová: zooterapia, canisterapia, metódy a formy canisterapie, výber

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH ZDROJOV

2132547

CANISTERAPIA, VÝCVIK A TESTOVANIE PSOV

VYUŢÍVANÝCH K ROZVOJU OSOBNOSTI

2010 Bc. Dagmar Mišiaková

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH

ZDROJOV

CANISTERAPIA, VÝCVIK A TESTOVANIE PSOV

VYUŢÍVANÝCH K ROZVOJU OSOBNOSTI

Diplomová práca

Študijný program: Špeciálne chovateľské odvetvia

Študijný odbor: 6.1.2. Ţivočíšna produkcia

Školiace pracovisko: Katedra hydinárstva a malých hospodárskych

zvierat

Školiteľ: Ing. Jana Hanusová, PhD.

Nitra 2010 Bc. Dagmar Mišiaková

Čestné vyhlásenie

Podpísaná Bc. Dagmar Mišiaková vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu na tému

„Canisterapia, výcvik a testovanie psov vyuţívaných k rozvoju osobnosti“ vypracovala

samostatne s pouţitím uvedenej literatúry.

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú

pravdivé.

V Nitre 12. apríla 2010

................................

Poďakovanie

Chcela by som sa poďakovať mojej vedúcej diplomovej práce, pani Ing. Jane

Hanusovej, PhD., za pomoc a metodické usmerňovanie pri jej vypracovávaní. Ďalej by

som sa chcela poďakovať aj canisterapeutickému tímu Bc. Zdenke Mauricovej a jej

Border kólií Brí, za praktické ukáţky vyuţitia canisterapie. A v neposlednom rade sa

chcem poďakovať mojej rodine a Jankovi, ktorí ma počas štúdia podporovali a vytvárali

mi priaznivé podmienky na štúdium.

Abstrakt

Canisterapia je forma zooterapie, pri ktorej dochádza k pozitívnemu pôsobeniu

a liečbe ľudí prostredníctvom psov. V súčasnej dobe je to stále viac vyuţívaná

a vyhľadávaná metóda liečenia, najmä pri telesných a duševných chorobách ľudí.

Cieľom práce bolo oboznámiť záujemcov o poznatky z oblasti canisterapie,

výcviku a testovania psov vyuţívaných k rozvoju osobnosti.

V predloţenej diplomovej práci je popísaná história vývoja psov, domestikácia

psa a jej prejavy, stručná história canisterapie a súčasný stav canisterapie na Slovensku

a v zahraničí.

Diplomová práca je zameraná aj na stručnú charakteristiku zooterapie a jej

základné členenie podľa zvieracích druhov, vysvetlenie pojmu canisterapia, jej metód

a foriem. V práci je popísaný správny výber canisterapeutického psa, jeho výchova,

výcvik, testovanie podľa testovacieho poriadku pre psov – terapeutov vyuţívaných

k rozvoju osobnosti a samotná starostlivosť o canisterapeutického psa. V práci je taktieţ

popísaná osobnosť psovoda v canisterapii a základné predpoklady pre realizáciu

canisterapie. Taktieţ sú v práci popísané moţnosti vyuţívania canisterapie k rozvoju

osobnosti, niektoré metodicky popísané canisterapeutické postupy a cielené techniky.

Vykonávanie canisterapie vţdy podmieňuje správny výber canisterapeutického

psa, jeho samotná výchova, výcvik, testovanie a starostlivosť. Tieto skutočnosti sú

významné pre vhodné vykonávanie canisterapie a preto je ich potrebné vedieť a vţdy

podľa zásad dodrţiavať. Pes ktorý pôjde cestou canisterapie, by mal mať vyrovnanú

povahu, byť ľahko ovládateľný a dávať lásku ľuďom, ktorí to potrebujú pre lepší ţivot.

Kľúčové slová: zooterapia, canisterapia, metódy a formy canisterapie, výber

canisterapeutického psa, výchova canisterapeutického psa, výcvik canisterapeutického

psa, testovanie canisterapeutického psa, starostlivosť o canisterapeutického psa,

realizácia canisterapie, vyuţitie canisterapie k rozvoju osobnosti, canisterapeutické

techniky

Abstract

Canistherapy is a branch of zoology that positively affects and heals people with

the use of dogs. Currently it is still more and more demanded and used method of

therapy, mainly of the mental illnesses.

The objective of our thesis is to introduce the knowledge from the field of

canistherapy, training and testing of dogs used for the personality development.

This thesis presents history of evolution of dogs, domestication of dogs and its

effects, brief history of canistherapy and its current condition in Slovakia and abroad.

The diploma thesis is focused at the brief characteristics of zootherapy and its

basic division according to animal species, explanation of the concept of canistherapy,

its methods and forms. It describes the right selection of a canistherapy dog, its

upbringing and training, testing according to the testing order for therapy dogs used for

personality development and care of a canistherapy dog itself. The thesis also deals

with the personality of the dog handler and the basic prerequisites for the realisation of

canistherapy. Furthermore, it describes the possibilities of canistherapy usage at

personality development, some methodically described canistherapeutic proceedings

and goal-directed techniques.

The realisation of canistherapy is always conditioned by the right selection of a

canistherapy dog, its upbringing, training, testing and care. These facts are important for

the appropriate realization of canistherapy and therefore it is needed to be aware of them

and to follow their principles. A dog involved in canistherapy should have a balanced

personality; it should be easily managed and should render love to those who need it for

a better life.

Key words: zootherapy, canistherapy, methods and forms of canistherapy,

selection of a canistherapy dog, upbringing of a canistherapy dog, training of a

canistherapy dog, testing of a canistherapy dog, care of a canistherapy dog, realization

of canistherapy, use of canistherapy for personality development, canistherapeutic

techniques

Obsah

Obsah......................................................................................................................................6

Zoznam skratiek ...................................................................................................................8

Úvod........................................................................................................................................9

1 PREHĽAD O SÚČASNOM STAVE RIEŠENEJ PROBLEMATIKY .............. 11

1.1 História vývoja psov................................................................................................ 12

1.2 Domestikácia psa ..................................................................................................... 14

1.3 Prejavy domestikácie na psoch ............................................................................... 17

1.4 Stručná história canisterapie ................................................................................... 18

1.5 Súčasný stav canisterapie na Slovensku a v zahraničí .......................................... 20

2 Cieľ práce ..................................................................................................................... 24

3 Metodika práce ............................................................................................................ 25

4 Výsledky práce a diskusia .......................................................................................... 26

4.1 Zooterapia ................................................................................................................ 26

4.2 Canisterapia.............................................................................................................. 29

4.3 Metódy canisterapie ................................................................................................ 30

4.3.1 Animal Assisted Activities (AAA) - aktivity za asistencie psa ................... 30

4.3.2 Animal Assisted Therapy (AAT) - terapia za asistencie psa ........................ 31

4.3.3 Animal Assisted Education (AAE) – vzdelávanie za asistencie psa ............ 32

4.3.4 Animal Assisted Crisis Response (AACR) - krízová intervencia za

asistencie psa............................................................................................................ 33

4.4 Formy canisterapie .................................................................................................. 34

4.4.1 Individuálna canisterapia ................................................................................ 34

4.4.2 Skupinová canisterapia.................................................................................... 34

4.4.3 Návštevný program ......................................................................................... 35

4.4.4 Jednorazové canisterapeutické a kynologické aktivity ................................. 35

4.4.5 Pobytový program ........................................................................................... 36

4.4.6 Rezidentná forma............................................................................................. 36

4.4.7 Krízová intervencia ......................................................................................... 37

4.5 Canisterapeutický pes.............................................................................................. 37

4.5.1 Výber canisterapeutického psa ....................................................................... 38

4.5.2 Výchova canisterapeutického psa................................................................... 44

4.5.3 Výcvik canisterapeutického psa ..................................................................... 45

4.5.4 Testovanie canisterapeutického psa ............................................................... 47

4.5.5 Starostlivosť o canisterapeutického psa ......................................................... 51

4.6 Osobnosť psovoda v canisterapii............................................................................ 52

4.7 Realizácia canisterapie ............................................................................................ 53

4.8 Vyuţitie canisterapie k rozvoju osobnosti ............................................................. 56

4.8.1 Význam psa u detí ........................................................................................... 59

4.8.2 Canisterapia u seniorov ................................................................................... 63

4.8.3 Canisterapia u ľudí vo výkone trestu.............................................................. 66

4.8.4 Canisterapia a človek s telesným postihnutím ............................................... 67

4.8.5 Canisterapia a mentálne retardovaní ............................................................. 68

4.8.6 Pes a autizmus.................................................................................................. 70

4.8.7 Pes a epileptik .................................................................................................. 71

4.9 Metodicky popísane postupy a canisterapeutické techniky .................................. 73

4.9.1 Polohovanie...................................................................................................... 74

4.9.2 Cielené canisterapeutické techniky ................................................................ 76

Záver ................................................................................................................................... 78

Zoznam pouţitej literatúry .............................................................................................. 80

Prílohy ................................................................................................................................. 86

8

Zoznam skratiek

DMO Detská mozgová obrna

CT Canisterapia

AAA Aktivity za asistencie psa

AAT Terapia za asistencie psa

AAE Vzdelávanie za asistencie psa

AACR Krízová intervencia za asistencie psa

WHO Svetová zdravotnícka organizácia

9

Úvod

Pozitívny účinok spoluţitia so psami bol známy uţ od počiatkov domestikácie

rôznych ţivočíšnych druhov. Psi boli človeku vernými spoločníkmi a pomocníkmi

uţ v dávnych civilizáciách. Uţ mnoho storočí vieme, ţe majú niektoré schopnosti lepšie

ako my. Preto ich ľudia vyuţívali na stráţenie obydlí, ťahanie vozov a saní, pasenie

dobytka, stopovanie, štvanie a nadháňanie zvierat, donášanie, útočenie alebo posielanie

správ počas vojny. Dnes psi pracujú s ľuďmi v iných oblastiach, vyhľadávajú nelegálne

preváţané drogy, zbrane, pomáhajú pri záchranných prácach, pátrajú a zachraňujú v horách

alebo po zemetraseniach a zosunoch pôdy, alebo sa trénujú aby videli namiesto slepých,

počuli namiesto hluchých a pomáhali telesne postihnutým osobám.

V histórii bolo spolunaţívanie ľudí so zvieratami prirodzenou súčasťou ţivota,

a preto kontaktu sa zvieratami a prírodou bolo všeobecne dostatok. Aţ moderná doba,

urbanizácie, priemyselnej a technickej revolúcie vytlačili postupne všetky ţivé tvory

z našich ţivotov a domovov. A ako to býva, v nedostatku objavujeme hodnotu toho,

čo sme mali. V dnešnej uponáhľanej dobe chýba mnohým ľuďom láska, priateľstvo

a moţnosť sa s niekým porozprávať, nedostatok uznania a priateľského fyzického

kontaktu. Spoločnosť od nás vyţaduje spoľahlivosť, rýchlosť a predovšetkým vedomosti,

a práve na to ľudské porozumenie moc času nezostáva. Ľudia často neradi hovoria

o svojom trápení a zostávajú stále viac sami.

Pes tieto chýbajúce aspekty dodáva. Má človeka vţdy bezvýhradne rád. Nevníma, či

sme starí, mladí, škaredí alebo krásni. Celé hodiny dokáţe trpezlivo počúvať trápenie

človeka a nikomu to nepovie, môţeme ho pohladiť kedykoľvek chceme a on nám to opláca

rovnakou nehou. Významnú pomoc predstavuje najmä pre osamelých ľudí. Núti človeka

premýšľať nad niečím iným a nielen nad svojím zdravotným stavom alebo smútkom.

Vidieť ako pes prináša chorým, starým a opusteným ľuďom radosť, odovzdáva im svoju

lásku, a to všetko robí, bez toho, aby sám za to niečo chcel, tak nesebecky, nadchne určite

kaţdého.

Pes môţe náš ţivot v mnohom obohatiť. Či uţ ako tichý spoločník, ochranca,

psychická podpora, milujúci kamarát, verný priateľ, či sprostredkovateľ pocitu radosti

a šťastia zo spoločne strávených okamihov. Je súčasťou rodiny, dôverníkom, ktorý môţe

všetko vidieť, počuť a ktorý nikdy nezradí. Delíme sa s ním o emócie, upokojuje nás,

10

a vypĺňa našu samotu a pomáha nám aj pri nejednej diagnóze. Pre všetky tieto pozitíva

si pes ako plnohodnotný tvor zaslúţi našu úctu a rešpekt. Liečenie prostredníctvom zvierat

znamená pre kaţdého pacienta obohatenie citového ţivota a zlepšenie fyzickej i psychickej

zdatnosti. Canisterapia vyuţíva pozitívne pôsobenia psa na zdravie človeka. Má svoje

špecifiká. Nakoľko pes je najstarším domestikovaným zvieraťom, tak sa za dobu spoluţitia

s človekom naučil dobre čítať reč ľudského tela. Preto sa pes, ktorý je zvyknutý

na prítomnosť ľudí, dokáţe vcítiť do psychického a fyzického stavu človeka.

Mnohí ľudia si ani neuvedomujú, ţe kontakt so psom, alebo s iným domácim

zvieraťom je jednou z najúčinnejších a najpríjemnejších terapií. Za strechu nad hlavou,

misku jedla, či čas, ktorý im venujeme, nám pomáhajú nájsť stratenú radosť, lásku

a zdravie.

11

1 PREHĽAD O SÚČASNOM STAVE RIEŠENEJ

PROBLEMATIKY

Z dostupnej literatúry, ktorá sa zaoberá kynológiou, plemenami, chovom psov, a ich

rôznom vyuţívaní, sa môţeme dozvedieť aj o ich vyuţití pri liečbe ľudí. Prehľad literatúry

je zameraný na problematiku canisterapie, jej históriu a súčasný stav, vývoj a domestikáciu

psov, ako aj výchovu a výcvik canisterapeutických psov a ich vyuţití pri rozvoji osobnosti

a rôznych zdravotných problémoch.

Canisterapia je spôsob terapie, ktorý vyuţíva pozitívne pôsobenie psa na zdravie

človeka, pričom pojem zdravie je myslený presne podľa definície WHO (svetovej

zdravotníckej organizácie) ako stav psychickej, fyzickej a sociálnej pohody.

Canisterapia má hlavne za úlohu riešiť psychologické, citové a sociálno-integračné

problémy, pôsobenie na fyzické zdravie je druhotné a zahrňuje skôr zloţku motivácie

k rehabilitácii a povzbudenie imunity prostredníctvom psychiky. Uplatňuje sa hlavne

ako pomocná psychoterapeutická metóda v prípadoch, keď nemoţno iné metódy pouţiť,

napríklad pri nadviazaní kontaktu s ťaţko komunikujúcimi pacientmi. (Galajdová, 1999).

Výchova a výcvik canisterapeutického psa by mali mať svoje presné pravidlá. Výber

vhodného jedinca je prvým krokom k cieľu vychovať zdravo sebavedomého a kontaktného

psa. S výchovou je potrebné začať uţ v šteňacom veku, pretoţe práve ranná fáza

socializácie šteňaťa je pre ďalší výcvik veľmi dôleţitá. Terapeutický pes musí zniesť

maznanie a hladkanie, ale aj nešetrnejšie zaobchádzanie so strany klientov. Musí

byť kľudný, vyrovnaný, spoločenský k ostatným zvieratám a ľudom, musí zniesť veľkú

psychickú záťaţ a byť úplne ovládateľný. Je neţiaduce aby psi, ktoré boli cvičené

na obranu, prešli neskoršou prevýchovou na terapeutických psov. Pri takýchto psoch

sa dá predpokladať, ţe v nečakanom okamihu si môţu nesprávne vysvetliť pohyb

alebo gesto klienta a zareagovať neadekvátne, napríklad napadnutím, prípadne štekaním.

(Slovenská asociácia cvičiteľov terapeutických, vodiacich a asistenčných psov, 2005)

12

Terapeutický pes musí byť správne vychovaný a vycvičený, musí mať zvládnutú

základnú poslušnosť. Nesmie nevhodne reagovať v krízových situáciách ako je pád

predmetu, útok na psovoda. Nesmie si stráţiť veci a mať teritoriálne sklony.

Musí prijateľne reagovať na iné zvieratá a nesmie prejaviť agresiu voči ostatným psom.

Má mať všeobecne priateľskú povahu, musí tolerovať nekoordinované pohyby, nepríjemné

dotyky a nezvyčajné situácie. Iná aktivita psa (napr. záchranársky výcvik, agility)

nie je vylučujúca, naopak, je veľmi dôleţitá pre aktívny oddych psa. Zdravotný stav musí

byť absolútne pod kontrolou. (Nehilová, 2006)

1.1 História vývoja psov

Vznik cicavcov siaha pribliţne do obdobia pred 200 miliónmi rokmi,

pričom zvláštna vetva mäsoţravcov sa vyvinula pribliţne pred 54 aţ 38 miliónmi rokov.

(Fogle, 1995)

Podľa paleontológov predchodcom psov bolo malé na stromoch ţijúce zviera

nazývane Miacis a ţilo asi pred 40 miliónmi rokov. Miacis bol veľký asi ako norka,

mal krátke nohy, dlhý chvost, pretiahnuté telo, stredne dlhý krk a špicaté uši. Okrem toho,

ţe je predchodcom všetkých psovitých šeliem, je taktieţ predchodcom všetkých medveďov

a čo je zvláštne aj mačiek. (Coren, 2007)

Miacis chodil ako medveď po celých chodidlách, nie ako dnešné psi, ktoré chodia po

"špičkách". Na nohách mal päť výrazne oddelených prstov a zuby charakteristické

pre mäsoţravcov. Jeho mozog bol malý, ale i tak podstatne väčší, neţ mali iné primitívne

mäsoţravce ţijúce v dobe kreodontu. (Taylor, 1992)

Pred 38 aţ 26 miliónmi rokov sa v oblasti dnešnej Severnej Ameriky vyvinul

Hesperocyon. Je to najstarší rod, ktorého stavba vnútorného ucha je pre čeľaď psovitých

typická. (Fogle, 1995)

V rannom miocene, pred 20 miliónmi rokov uţ existoval pes vzdialene podobný

dnešnému. Nazýval sa Mesocyon, mal kratšie čeľuste ako dnešný pes, dlhé telo, chvost

a zavalité nohy. (Taylor, 1992)

Vývojová línia, ktorá viedla ďalej ku psom, pokračuje zvieraťom nazývaným

Cynodictis. Tento druh sa objavil v dobe pliocenu teda asi pred 12 miliónmi rokov a vzišli

z neho 2 rôzne vývojove línie. Prvá bola Cynodesmus, línia pripomínajúca hyenu

http://www.havino.net/index.php?option=com_content&task=view&id=338&Itemid=39

13

s určitými rysmi mačkovitých šeliem. Druhú líniu tvorilo zviera Tomarctus, z neho vyšli

všetky psovité šelmy a je spoločným predkom ako psa domáceho, tak i všetkých ďalších

psovitých šeliem ako vlkov, šakalov, líšok a divokých psov. (Coren, 2007)

Prvý skutočný Canis sa objavil pred piatimi aţ siedmimi miliónmi rokov v pliocéne

Začal chodiť po štyroch prstoch (piaty sa zredukoval na pazúr) a mal zovretejšiu labu,

ideálnu na štvanie koristi. (Taylor, 1992)

Ku koncu pliocénu a začiatkom obdobia pleistocénu pred 2 miliónmi rokov, vznikol

základný kmeň všetkých súčasných mäsoţravcov. Predchádzajúcich asi 50 rodov čeľade

psovitých sa značne zredukovalo na súčasných 10 rodov. Najväčší z nich je rod Canis, do

ktorého patria vlky, šakaly, kojoty a psi. Druhú veľkú skupinu tvorí rod Vulpes s 12

druhmi líšok a hyen. (Fogle, 1995)

Na začiatku štvrtohôr, asi pred jedným miliónom rokov, sa na území Eurázie

potuloval predchodca vlka - Etruscan. Posledné štúdie nás oprávňujú veriť, ţe vlk etruscan

mohol byť priamym predkom zdomácneného psa a taktieţ súčasného vlka a malých

poddruhov na Strednom východe a v Indii. Vlk indický (Canis lupus pallipes) mal bliţšie

k psovi neţ k akémukoľvek poddruhu vlka. (Taylor, 1992)

Všetky psi pochádzajú z línie ázijských vlkov, ktoré sa kedysi dávno prispôsobili

ţivotu s človekom. Zatiaľ čo archeologické nálezy dokazujú ţe tento vzťah uţ trvá

najmenej 15 000 rokov, genetické pokusy naznačujú, ţe k pôvodnej adaptácii mohlo dôjsť

uţ dávno predtým – moţno pred 45 000 alebo viac rokmi. (Fogle, 2007)

Za predka psa domáceho sa všeobecne povaţuje vlk obyčajný (Canis lupus). Šakal

obyčajný (Canis aureus), o ktorom sa tieţ uvaţovalo ako o predkovi, bol v súčasnosti

zavrhnutý, aj keď sa nevylučuje určitý podiel krvi. Za najpravdepodobnejších predkov psa

sa povaţuje vlk indický (Canis lupus pallipes) a vlk hvízdavý (Canis lupus lupus).

Predkom psa mohol byť len jeden z nich, ale mohol vzniknúť aj z viacerých poddruhov

súčasne, pretoţe aj domestikačných centier bolo viac. Ľudia sa s vlkmi stretávali

uţ na konci pleistocénu, pretoţe lovili rovnaký druh koristi. (Červená, A. - Anděra, M.,

2001)

14

1.2 Domestikácia psa

Domestikačný proces sa väčšinou začína skrotením zvieraťa. Skrotenie je jav

týkajúci sa jedinca, ale domestikácia je proces meniaci celú populáciu. Pri domestikácii

sú pôvodne divé zvieratá drţané človekom v umelých ţivotných podmienkach,

aby poskytovali úţitok. Zvieratá sa týmto novým podmienkam prispôsobujú, človek

zasahuje do výberu pohlavných partnerov, a tak sa postupne mení ich niekdajšie dedičné

vybavenie. Je tu nutná izolácia od pôvodnej divokej populácie, pretoţe inak by boli nové

genetické vlohy spätne vytlačené. (Mikulica, 2004)

Proces domestikácie (lat. domus - domov) začal pred viac tisíc rokmi pravdepodobne

v rôznych oblastiach severnej pologule. Presné určenie doby, kedy začala domestikácia psa

je veľmi ťaţké. Rôzni autori uvádzajú rozličné údaje rozchádzajúce sa v desiatkach

tisícoch rokov a najstaršie odhady siahajú aţ do doby pred 135 000 rokmi. (Červená, A. -

Anděra, M., 2001)

Pes domáci (Canis familiaris) je potomkom prvého ľuďmi domestikovaného druhu

vlka (Canis lupus). Bol domestikovaný pred viac neţ 14 000 rokmi, skôr neţ prebehla

domestikácia akéhokoľvek iného rastlinného či ţivočíšneho druhu. (Vilá, C. - Savolainen,

P. et al. 1997)

Coren (2007) tvrdí, ţe psi boli domestikované ako prvé a to uţ tisíce rokov predtým

ako sa objavili ďalšie zdomácnene druhy zvierat ako dobytok alebo soby.

Najstaršie fosílne nálezy ţivočícha, ktorý uţ nepochybne bol psom, sa datujú

do doby pred 14000 rokmi. Kostry prapsov z tej doby, nájdené na blízkom východe

vykazujú skrátené čeľuste a iný zubný vzorec, čo ich odlišuje od kostier tamtieţ ţijúcich

vlkov. Nález spadá do doby ešte pred vznikom trvalého osídlenia a nástupom

poľnohospodárstva. (Budiansky, 2002)

Výsledky doterajších genetických štúdií ponúkajú rôzne scenáre – psi mohli

byť domestikovaní niekoľkokrát nezávislé na rôznych miestach, alebo môţu pochádzať

všetci z jednej východoázijskej populácie. Pred desaťtisíc rokmi uţ boli psi prítomný

na všetkých troch kontinentoch, čo poukazuje na ich dôleţitú rolu v pôvodných ľudských

societach. (Velemínsky et al. 2007)

15

Človek a vlk si na seba zvykali po tisíce rokov, vlk strácal plachosť a človek strach

zo šelmy. Malé vĺčatá sa dali ľahko skrotiť, problém s kŕmením išiel vyriešiť ľahko

a to tým, ţe vĺčatá kojili ţeny (Asýrske pamiatky ukazujú ţeny so šteňatami u prsníka,

podobné sošky boli nájdené aj v Mexiku, rovnaký zvyk sa zachoval aj u niektorých

prírodných národov na Novej Guinei, Juţnej Amerike alebo Afrike). Takto odchované

vĺčatá si rýchlo zvykli na ľudí, miernejší jedinci sa zapojili do ľudskej tlupy, privykli

si na iný typ potravy.

Vzájomné spoluţitie ľudí a psov bolo spočiatku zaloţené na akomsi citovom vzťahu,

pretoţe pes ţiadny konkrétny úţitok (na rozdiel od iných domácich zvierat) nedosahoval.

Chov psov bol v tej dobe hlavne ţenskou záleţitosťou a tak prvým pouţitím psov bolo

najpravdepodobnejšie stráţenie detí (dodnes túto sluţbu praktizujú primitívne psi Senzi u

niektorých kmeňov vo východnej Afrike). Pes "adoptoval" jedno batoľa a nepustil k nemu

ţiadneho cudzieho človeka alebo zviera. Ak sa dieťa znečistilo, pes všetky nečistoty

starostlivo olízal. Trvalo veľmi dlho, neţ sa z vlkov - psov stali skutoční pomocníci pri

love, pasení stád a pod. Premena z vlka na psa bola jedna z najuspokojivejších zmien v

histórii domestikácie domácich zvierat. (Červená, A. - Anděra, M. 2001)

Podľa doterajších mýtov o domestikácii psa si mal pračlovek adoptovať vlčie mláďa

a vycvičiť ho ako nadháňača pri love alebo stráţcu. Podľa inej verzie ho mala priviesť

domov ľudská samica, pretoţe jej pripadalo veľmi milé.

Domestikácii psa predchádzala dlhšia doba voľného spoluţitia, počas ktorej sa vlci

adaptovali na ľudskú tlupu. Zatiaľ čo sa priţivovali na jej koristi, (alebo opačne zatiaľ

čo sa ľudia priţivovali na koristi vlkov) a občas prekĺzli k ohňu, aby sa ohriali, sa títo vlci

stávali menej plachými a podmanivejšími. Nález vlčích kostier v blízkosti ľudských

ostatkov sa datuje uţ z doby pred 400 000 rokmi, nejedná sa ale o spoločné hroby, nález

je len dokladom skutočnosti, ţe človek a vlk boli nútení zdieľať rovnaké teritória a taktieţ

museli byť v styku. (Budiansky, 2002)

Fogle (2007) predpokladá, ţe prvotné tzv. primitívne psi boli fyzicky totoţné s vlkmi

a vytvárali voľné potravné spoločenstvo s pravekými ľuďmi. Je to však len predpoklad,

pretoţe ich fosílie sa nedajú rozoznať od vlčích. Je nesporné, ţe niektoré kosti, čo sa našli

spolu s ľudskými, ktorých vek sa odhaduje na desiatky tisícročí, boli vlčie. Archeologické

dôkazy prezrádzajú, ţe ľudia a takéto prvotné psi, si vytvárali vzájomné vzťahy dávno

predtým, ako sa naši predkovia natrvalo usadili a začali obrábať pôdu.

16

Odborníci, ktorí trvajú na tom ţe psi sú zdomácnenou formou vlka, tvrdia ţe veľká

rozmanitosť ich tvarov a veľkosti vznikla vďaka domestikácii rôznych krvných línii vlka

v rôznych dobách. Túto teóriu potvrdzujú i výskumy DNA. Je moţne ţe k domestikácii

vlka došlo minimálne na 5 rôznych miestach a v rozdielnych dobách. Počiatky boli kedysi

v Ázii a postupne sa zmeny prenášali do Európy. V Amerike existovali pri domestikácii

vlka určite minimálne tri rôzne obdobia a miesta. Dôkazy taktieţ naznačujú, ţe keď prvý

ľudia prešli pred zhruba 12 000 rokmi cez Beringovú úţinu z Ázie do Ameriky, priviedli

so sebou svoje zdomácnene psi. Mnohé psie línie v Amerike majú DNA, ktorá sa veľmi

podobá ázijskému šedému vlkovi. (Coren, 2007)

Za najstarší jednoznačný dôkaz zdomácnenia psov môţeme povaţovať nález

v strednom Rusku v okolí Brjanska, ktorý leţí zhruba 650 kilometrov juţne od Moskvy.

Zhruba do rovnakého časového rámca ako ruské fosílie spadajú i nálezy pozostatkov

domestikovaných psov v Iraku, ktoré sa datujú do doby pred 14 000 rokmi. Ďalší

archeologický nález vedie k domnienkam, ţe uţ v týchto ranných štádiách psi slúţili ako

stráţcovia i spoločníci ľudí. Vykopávky v juţnej Európe odhalili kostru dievčaťa z doby

kamennej. Bola s láskou pochovaná v tradičnej skrčenej polohe, akú poznajú

archeológovia z vykopávok v oblasti Cromagnon. Uvedený nález sa však o niečo líšil

od iných, pretoţe okolo dievčaťa boli pochovaní aj 4 psi, kaţdý nasmerovaný do inej

svetovej strany. Iba ťaţko by sme si to vysvetlili inak ako tak, ţe psov sem umiestnili

ako stráţcov pre milované dievča, ktorá sa musela taká mladá odobrať niekam

do neznáma. (Coren, 2007)

Významný nález hrobu z Ein Mallah v severnom Izraeli, datovaný do doby

pred 12 000 rokmi, obsahuje kostru staršieho muţa leţiaceho na boku v semifetálnej

pozícii s rukou spočívajúcou na hlave 4-5 mesačného šteňaťa. V dobe pred 7000 rokmi

sa uţ kostry psov objavujú v prekvapivom mnoţstve v okolí ľudských sídlisk na miestach

od seba vzdialených ako je Čína, Juţná Amerika, či Británia. (Budiansky, 2002)

Dôkazy DNA potvrdzujú ţe domestikácia psa nebola jednorazová záleţitosť,

ale ţe k nej dochádzalo postupne na rôznych miestach a časovo dlhých obdobiach,

ba dokonca v rôznych historických epochách. Dôkazy dosť presvedčivo ukazujú ţe prvým

psom bol skrotený vlk. Vzhľadom k tomu ţe vlk patrí medzi divoké psovité šelmy,

ktoré si ľudia skrotili, vyplýva z toho ţe v neskorších dobách si ľudia mohli skrotiť

i šakalov, divoké psi a kojoty a ich gény sa zapojili do celého reťazca. (Coren, 2007)

17

1.3 Prejavy domestikácie na psoch

Jedným zo základných fyzických rozdielov medzi domácimi psami a divokými

psovitými šelmami je kratší, sploštenejší a mladistvo vyzerajúci ňufák. Druhým rozdielom

je veľkosť. Všeobecne sú psi menší neţ vlci alebo šakali. Existujú však pochopiteľne

výnimky. Veľká väčšina domácich psov zostáva i naďalej menšia neţ divoké psovité

šelmy. (Coren, 2007)

Primitívny pes mal kuţeľovitejšiu akoby šteňaciu hlavu. Zuby mal menšie a tesnejšie

pri sebe, tráviaci trakt kratší, v porovnaní s vlkom bol hravejší a poslušnejší. (Fogle, 1995)

Zmenili sa aj farby. Väčšina vlkov, šakalov a divokých psov mali pomerne jednotnú

farbu, občas mávali na hlave bielu lysinku, svetlejšiu srsť na bruchu, na konci nôh a svetlú

špičku chvosta. Na druhej strane sa domáci psi vo farebnosti veľmi líšia. Ľudia našli

zaľúbenie v rôznych farbách a ich kombináciách, takţe špeciálne za týmto účelom psi

šľachtili. (Coren, 2007)

Pes si vplyvom domestikácie stále viac zachovával po duševnej stránke vlastnosti

mláďaťa. Stav, pri ktorom ţivočích telesne, alebo duševne nedospelý je schopný

rozmnoţovania sa nazýva neotenie a kedykoľvek k nemu dôjde, je u dotyčného druhu

sprevádzaný výrazným posilnením variability ako v stavbe tela, tak i v chovaní. (Morris,

2004)

Navyše sa ešte u domestikovaných psov obmedzila neofóbia, teda strach z nových

nepriateľsky vyzerajúcich vecí alebo ľudí. U divokých psovitých šeliem je naopak takýto

strach úplne beţný a je veľmi ťaţké ho odstrániť. Chovatelia sa veľmi snaţili toto chovanie

u domácich psov eliminovať. Tým sa podarilo vytvoriť zvieratá ktoré sú vysoko tolerantné

k cudzím ľuďom a vedia si dobre poradiť v nových situáciách. (Coren, 2007)

Pri domestikácii vţdy dochádza k zmenšovaniu mozgu a srdca u všetkých zvierat.

Mačka domáca ma mozog menší o 23,4%, ovca o 30%, prasa domáce o 33,6% a pes

aţ o 34,4% ako ich divoký predkovia. (Mikulica, 2004)

Vlci majú teda väčší mozog neţ psi, majú lepší zrak, sú schopní vidieť, rozpoznávať

a reagovať veľmi rýchlo. Psi ale na druhej strane uţ nemusia byť dobrými lovcami, vţdy

potravu dostávajú od človeka. Oproti tomu psi majú v porovnaní s vlkmi väčší predný

mozog, čo znamená ţe lepšie vnímajú zvuky, tóny, a hudbu. Vlci sú zas lepšími lovcami,

18

a čo sa optickej orientácie a šikovnosti týka, sú schopnejší neţ psi. Psi sa ale dokáţu lepšie

prispôsobiť situácii. (Dringerová, 2007)

Zo všetkých zvierat ţijúcich s človekom majú psi najlepšiu schopnosť rozumieť

ľudským sociálnym signálom a dokonca dosahujú lepšie výsledky v niektorých úlohách

vyţadujúcich pochopenie komunikačných signálov ako ľudoopy. (Hare et al. 2002)

1.4 Stručná história canisterapie

Ľudia liečebných účinkov psa vyuţívali uţ od pradávna. Prvé informácie o pouţití

psov na terapeutické účely sa datujú uţ v staroveku a v stredoveku, kde sa pes prikladal

na choré miesta pacienta, čo bol obľúbený spôsob liečenia reumatizmu. (Galajdová, 1999)

V Babylónii a Sýrii lekári uctievali Gula, liečivé boţstvo, ktoré malo v embléme psa.

Psi boli tieţ pouţívané na liečenie vo veľkých chrámoch zasvätených Asclepiovi

v Gréckom Epidaure. Tabuľky v chrámoch indikovali, ţe pacienti sa liečili pomocou

psieho lízania. Pes patril k výbave babylonského lekára práve pre jeho liečivú silu slín.

V starovekom Grécku sa psi začali pouţívať k liečebným účelom a to tak,

ţe sa prikladali na choré miesta pacientov. Asi 900 rokov pred. n. l. písal Homér

o Asklepiosovi, Gréckom bohovi zdravia. Asklepios mal boţskú liečivú silu, ktorá bola

šírená prostredníctvom posvätných psov. Verilo sa, ţe slepý človek mohol okamţite vidieť

potom, čo bol olízaný posvätným psom. Okrem toho sa verilo, ţe človek, ktorý si zaobstará

psa sa nemusí obávať duševnej choroby, pretoţe ten ju svojím štekotom odoţenie.

(Káňová, 2008a,)

„Canisterapia sa vyvinula na podklade skúseností preverených storočiami.

Systematické vyuţívanie psov v liečebných zariadeniach vo Franskej ríši je zmieňované

uţ v 8.stol.n.l.“ (Nerandţič, 2006)

V deviatom storočí bol zaloţený program, kde občania poskytovali rodinnú

starostlivosť hendikepovaným osobám. Neoddeliteľnou súčasťou tohto programu

bolo vyuţitie zvierat ako therapie naturelle. (Odendal, 2007)

Názor, ţe výchova k priateľskému vzťahu so zvieratami by mohla slúţiť

socializačnej funkcii, špeciálne u detí, sa objavil asi koncom 17. storočia a začiatkom

tzv. „Veku osvietenia“. John Locke sa zasadzoval o to, aby sa deťom dávali „psi,

veveričky, vtáky alebo iné takéto veci“, aby sa o nich starali, ako prostriedok

19

k povzbudzovaniu vývoja opatrovateľského cítenia a pocitov zodpovednosti k druhým.

(Káňová, 2008a,)

V armáde Napoleona Bonaparteho dostáva pes prvú humánnu úlohu, ako predzvesť

dnešného psa záchranára vyhľadáva v poli zranených vojakov, aby im mohla byť včas

poskytnutá pomoc. (Galajdová, 1999)

V deväťdesiatych rokoch osemnásteho storočia bola Wiliamom Tukeom zaloţená

sociálna terapeutická inštitúcia. Jedným z jej cieľov bolo poskytnúť pacientom príleţitosť

naučiť sa sebakontrole pomocou starostlivosti o zvieratá.

V roku 1867 bol v Nemecku zaloţený dom kresťanskej pomoci Bethel,

kde sa ako pomoc hendikepovaným ľuďom chovali aj zvieratá - vtáky, mačky, psi, kone,

hospodárske zvieratá a zvieratá v parku. (Odendal, 2007)

Po prvej svetovej vojne sa v Nemecku začalo s výcvikom psov pre vojakov,

ktorí prišli v bojoch o zrak. Vo Francúzsku a v ďalších európskych krajinách boli psi

pouţívaní pri rehabilitáciách zranených vojakov a v amerických nemocniciach boli psi

vyuţívané ako „kamaráti ku hrám“, ako rozptýlenie pre vojnových pacientov.

Ďalšie známe pouţitie zvierat v amerických nemocniciach sa odohralo v spolupráci

s Červeným kríţom, v 40. rokoch v sanatóriu pre letcov zranených v 2. svetovej vojne.

Zvieratá úspešne pomáhali udrţiavať myseľ pacientov v aktivite a odvádzať ich pozornosť

od vojnových udalostí a vlastných zranení. (Galajdová, 1999)

Vedecky sa začal skúmať prínos psa pre človeka aţ v 70. rokoch minulého storočia.

Americký detský psychológ Boris M. Lewinson, vlastne iba náhodou zistil, ţe zvierací

spoločník môţe byť veľmi cenným spoluterapeutom emocionálne narušených detí.

Sformuloval hypotézu, podľa ktorej zvieratá nepredstavujú spôsob vyliečenia, ale pôsobia

ako sociálny katalyzátor, ktorý zahajuje a podnecuje spoločenský kontakt. (Galajdová,

1999)

Lewinson bol presvedčený, ţe zvieratá môţu hrať psychologickú úlohu

ako v terapeutických zariadeniach, tak i v domácnostiach. Hlavným cieľom jeho postupov

bolo:

navodiť bezpečný kontakt medzi dieťaťom a zvieraťom ešte pred začiatkom terapie,

umoţniť zvieraťu, aby zohralo úlohu prepájajúceho objektu (prostredníka)

pri narušenej komunikácii,

vyuţitie zvierat k prekonaniu určitých psychických bariér. (Odendal, 2007)

20

Sam a Elisabeth Corsonovy, odborníci v psychológií a neurofyziológii nadviazali na

Lewinsonovu prácu, systematicky študovali moţnosti a limity terapie za pomoci zvierat

a dosiahli značné úspechy. (Galajdová, 1999)

Zvieratá pouţívali iba ako súčasť terapie, uprednostňovali výraz psychoterapia

za pomoci zvierat v záujmových chovoch. Dôvodom pre pouţívanie zvierat

bolo poskytnutie pozitívnej nonverbálnej komunikácie zaloţenej na schopnosti zvierat

ponúknuť lásku a taktilnú istotu. (Odendal, 2007)

Dr. Aaron v roku 1981 zistil, ţe u človeka ktorý hladká psa sa zniţuje krvný tlak.

Popísal sedem funkcií, ktorými zviera môţe ovplyvniť zdravotný stav človeka. Sledované

osoby vnímali zviera ako:

druha,

niečo o čo je nutné sa starať,

niečo, čoho sa dá dotýkať,

niečo, čo udrţuje v aktivite,

stred pozornosti,

podnet k dennému pohybu,

zdroj bezpečia. (Asociace zastanců odpovědného vztahu k malým zvířatům,

1995)

V roku 1990 vznikla medzinárodná asociácia IAHAIO (medzinárodná asociácia

organizácií pre výskum interakcií medzi ľuďmi a zvieratami), zdruţujúca národné

organizácie pracujúce v oblasti výskumu, i v praktickej aplikácií terapeutických programov

so zvieratami. IAHAIO organizuje raz za tri roky medzinárodné konferencie pre svojich

členov a vedcov, ktorí tu prezentujú výsledky svojich výskumov (Galajdová, 1999)

1.5 Súčasný stav canisterapie na Slovensku a v zahraničí

O význame a moţnostiach vyuţitia psa v ţivote človeka dnes uţ snáď nikto

nepochybuje. Stále nachádzame efektívne aspekty tohto, v prevaţnej miere pre človeka

výhodného partnerstva. Spektrum moţností rozšírila v našich podmienkach pomerne mladá

canisterapia. Je dobré, ţe spoločnosť obrátila svoju pozornosť aj na handicapovaných ľudí,

21

ktorí doposiaľ stáli na jej okraji. Táto forma podpornej rehabilitačnej liečby významnou

mierou prispieva k skvalitneniu ich ţivota.

Na Slovensku v poslednom období oslovila canisterapia pomerne veľký počet ľudí,

ktorí sa jej nielen pasívne, ale aj aktívne začali venovať. Početná skupina chovateľov psov,

našla zmysel svojej činnosti práve v canisterapii.

Canisterapia u nás v minulosti vychádzala zo zahraničných skúseností a odborných

štúdií. Dnes sa uţ môţeme prezentovať aj vlastnými výsledkami.

S cieľom napredovania, vzájomnej výmeny skúseností a skvalitňovania práce

v oblasti canisterapie, ako aj s nutnosťou osvetovej činnosti, začali na Slovensku

spolupracovať niektoré kynologické organizácie. V roku 2005 zaloţili Slovenskú asociáciu

cvičiteľov terapeutických, vodiacich a asistenčných psov (SACTVAP), so zámerom

iniciovať dialóg s vládnymi a mimovládnymi organizáciami a vytvoriť legislatívnu

platformu pre realizáciu canisterapie na celom území našej republiky. Členom SACTVAPu

sa môţe stať ktorákoľvek organizácia v rámci Slovenskej republiky, ktorá splní podmienky

registrácie a jej činnosť zodpovedá štandardu asociácie.

Na základe výstupov z jednotlivých aktivít a odbornej analýzy praktických

výsledkov činnosti členov asociácie v oblasti canisterapie sa postupne vytvára ucelený

systém foriem, metód, výsledných výstupov a terminológie.

Tri roky organizovala jedna z členských organizácií (EUROCANIS – kynologický

klub Slovensko, Humenné) odborný seminár o canisterapii s účasťou domácich

aj zahraničných lektorov z oblasti etológie, anatómie, fyziológie a výcviku psov,

odborníkov v oblasti psychológie, špeciálnej pedagogiky, sociálnej práce, a pod.

O vysokej úrovni dosiahnutých výsledkov svedčí skutočnosť, ţe v kalendárnom roku

2006 získala členská organizácia asociácie (EUROCANIS) akreditáciu Ministerstva

školstva SR na školenie inštruktorov canisterapie. Táto akreditácia predstavuje v súčasnej

dobe vrchol odborných školení v oblasti canisterapie na Slovensku.

Z pohľadu členov asociácie a z hľadiska zachovania úrovne canisterapie

na Slovensku je potrebné, aby inštruktori disponovali okrem osobnostných predpokladov

aj odbornými teoretickými znalosťami v danej problematike. Je potrebné zjednotiť

teoretické východiská canisterapie tak, aby sme v praxi dosiahli maximálne moţné

22

výsledky. Ţivelná realizácia CT, často na základe vlastných subjektívnych pocitov

a predstáv, nezaručuje jej pozitívny vplyv na cieľovú skupinu klientov.

V praxi sa často stretávame s rozličnými druhmi interpretácie canisterapeutických

činností. Niektorí inštruktori povaţujú za canisterapiu stretnutia so psom realizované

príleţitostne, iní sú schopní jej realizácie denne s jedným psom, a pod. Nájdu sa aj takí,

ktorí o svojich výsledkoch viac píšu, ako sú schopní reálne zdokumentovať. Je však

neakceptovateľné, aby canisterapiu realizovali aj deti, t. j. osoby mladšie ako 18 rokov.

Reálne sa môţe stať, ţe aj inak pokojný pes - terapeut môţe pod tlakom okolností,

spôsobených nezrelosťou inštruktora CT, váţne ohroziť zdravie, dokonca aj ţivot klienta.

Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je vzdelávanie v tejto oblasti veľmi dôleţité.

Ak inštruktori a ich psi úspešne absolvujú skúšky zodpovedajúcej úrovne, výrazne sa

zvyšuje predpoklad, ţe činnosti nebudú len hrou so psom, ale budú skutočnou terapiou. Pre

kaţdého zodpovedného kynológa, ktorý povaţuje seba aj svojho psa za vhodného pre túto

činnosť, by mali byť skúšky výzvou v snahe zlepšiť svoju prácu a získať prehľad

o najnovších trendoch v canisterapii na Slovensku. (SACTVAP, 2007)

Aj v zahraničí canisterapia oslovila veľký počet ľudí. Sú to najmä skupiny

kynológov a laických chovateľov psov, ktorí našli zmysel svojej činnosti v pomoci druhým

ľuďom.

Moţnosti prípravy canisterapeutického tímu sú rôzne nielen z hľadiska časovej

dotácie, kvality ale tieţ typu vzdelávania. V Českej republike existujú niekoľkohodinové

prednášky, niekoľkodenné kurzy, ale tieţ rekvalifikačné kurzy alebo kurzy v rámci

celoţivotného vzdelávania na univerzitnej pôde. Niekde sú pripravovaní iba ľudia,

inde celé tími, z čoho vyplýva tieţ odlišný spôsob a obsah náplne i záverečných skúšok.

Niektorí tieţ bez predchádzajúcej prípravy iba testujú psov, či sú vhodný pre canisterapiu

a povaţujú to za dostatočné pre výkon canisterapie. Pri skúškach a testovaní sa teda tieţ

líšia podmienky získania osvedčenia CT tímu.

Pokiaľ má byť pripravovaná osoba zároveň psovodom v canisterapii (teda tvoriť

so psom CT tím), mala by sa zúčastniť kurzu, alebo skúšok, ktoré trvajú minimálne 5-7

dní. Len pokiaľ je celý CT tím (pes a psovod) komplexne vzdelávaní a testovaní,

len tak má príprava zmysel a osvedčenie je udelené zodpovedne.

23

V Rakúsku je popri prebiehajúceho celoţivotného vzdelávania od školského roku

2006/2007 otvorený samostatný univerzitný študijný odbor, ktorého absolventi napĺňajú

poţiadavky novovzniknutej profesie antropozoologa.

European Society for Animal Assisted Therapy (ESAAT)- európska asociácia AAT

vytvorila pre svoje členské organizácie prvú normu praktizovania canisterapie. Osoba

ktorá bude canisterapiu praktizovať pod vedením odborníka, musí absolvovať minimálne

15 hodín teórie a 20 hodín praxe. Canisterapeutická asociácia (CTA) takúto osobu nazvala

canisasistent. Canisterapeut musí úspešne zvládnuť minimálne 220 hodín teórie a 40 hodín

praxe, odovzdať písomnú prácu v rozsahu 50-60 strán a zloţiť písomné skúšky. Aţ potom

môţe canisterapiu praktizovať samostatne.

Popri zdruţeniach zaoberajúcich sa praktickým aplikovaním canisterapie existujú

i organizácie a jednotlivci, ktorí významným spôsobom ovplyvňujú rozvoj canisterapie

a jej praktické vyuţitie. (Velemínsky et al. 2007)

24

2 Cieľ práce

Cieľom diplomovej práce bolo zhrnutie dostupných literárnych a vedeckých

poznatkov o canisterapii a jej moţnostiach vyuţitia v praxi.

Našou snahou bolo charakterizovať a zamerať sa najmä na:

históriu, vývoj a domestikáciu psov,

históriu a súčasný stav canisterapie,

stručnú charakteristiku najčastejších typov zooterapie,

canisterapiu – definíciu, metódy a formy,

charakteristiku canisterapeutického psa, jeho výber, výchovu, výcvik, testovanie

a starostlivosť,

charakteristiku osobnosti psovoda,

realizáciu canisterapie,

moţnosti vyuţitia canisterapie k rozvoju osobnosti,

metódy canisterapeutických techník,

Záujemcom o vykonávanie canisterapie by sme chceli poskytnúť prehľadnú

publikáciu obsahujúcu všetky potrebné znalosti v tejto oblasti.

Chceli by sme poukázať na psa, nie ako na pomocníka pri poľovačke, stráţení

objektov, pasení zvierat, či zviera vyuţívané na mnoţstvo iných činností,

ale ako na spoločníka človeka, liečebný nastroj, na akúsi ţivú terapiu.

25

3 Metodika práce

V súlade s cieľom práce sme sa orientovali na zostavenie rozsiahleho literárneho

prehľadu týkajúceho sa skúmanej problematiky. Snaţili sme sa syntetizovať poznatky

týkajúce sa canisterapie tak zo strany psa, ako aj zo strany človeka, ktorý canisterapiu

vyuţíva ako liek - terapiu. Súhrnom poznatkov autorov zo Slovenska, zo zahraničia

ako aj od canisterapeutov sme sa snaţili poskytnúť obraz o širokospektrálnom vyuţití

a pôsobení canisterapie. Úlohou našej práce bolo, aby poslúţila ako pomôcka či metodický

materiál pre tých, ktorí by chceli canisterapiu vykonávať, alebo pre tých ktorí

ju uţ vykonávajú.

Pre splnenie cieľa boli pouţité nasledovné metódy práce.

Oboznámenie sa s problematikou canisterapie, s výcvikom a testovaním psov

vyuţívaných k rozvoju osobnosti z rôznych odborných a vedeckých literárnych

zdrojov kniţnej a časopiseckej formy z domácich a zahraničných zdrojov,

internetových stránkach ako aj pri praktizovaní canisterapie priamo na ľuďoch.

Štúdium odbornej literatúry vzťahujúcej sa k problematike, publikácií, metódam

a formám canisterapie, výberu, výchove, výcviku a starostlivosti

canisterapeutických psov, osobnosti psovoda canisterapeuta, realizácií canisterapie,

vyuţitia canisterapie k rozvoju osobnosti, metodikám a rôznym postupom

canisterapeutických techník.

Zbieranie a zhromaţďovanie materiálov a informácií o danej problematike.

Triedenie a analýza získaných údajov a poznatkov.

Vyhotovenie fotodokumentácie.

26

4 Výsledky práce a diskusia

4.1 Zooterapia

Zooterapia je definovaná ako spôsob terapie, ktorý vyuţíva pozitívne pôsobenie

zvieraťa na emocionálne zdravie človeka. Zvieratá pôsobia na človeka cielene, formou

vytvárania kontaktu, pomoci a spolupráce. Ich liečivé pôsobenie súvisí s empatiou,

nepodmieneným rešpektom a láskou, ktorú zvieratá vedia prejaviť. Uţ len samotné

pozorovanie zvieraťa pomáha ľuďom odpútať svoje myšlienky na vlastnú chorobu,

či postihnutie. (Šipkovský, 2004)

Nerandţič (2004) Zooterapia je predovšetkým o hľadaní ciest k aktivizácii

zdravotne postihnutého človeka a prostredníctvom zvierat čo najvyšší stupeň začlenenia

do beţného ţivota. V princípe môţe akékoľvek zviera splniť liečebný cieľ. Pre zooterapiu

sú nevhodné zvieratá, ktoré môţu nejakým spôsobom ublíţiť človeku. Prínosy zooterapie

sú u kaţdého jedinca rôzne. Prevaţne má za úlohu udrţiavať dobrú fyzickú aj psychickú

kondíciu a núti človeka premýšľať nad niekým iným a nielen nad svojim zdravotným

stavom alebo smútkom.

Pod pojmom zooterapia rozumieme pozitívne, aţ liečebné pôsobenie zvieraťa

na človeka, či uţ nám ide o zlepšenie pamäti, motoriky, komunikácie, alebo zmiernenie

stresu, je tu zviera vţdy v úlohe prostredníka – kooterapeuta. (Velemínsky et al. 2007)

Renotiérová et al. (2004) "Zooterapia je terapia s účasťou zvieraťa. Medzi inými

liečebnými postupmi má výnimočné postavenie hlavne pre svoj terapeutický prostriedok,

ktorým je tu okrem človeka iný ţivý tvor. Čo sa týka vyššie spomínaného vlastného

terapeutického prostriedku, môţe ísť o akékoľvek spoločenské zvieratá, ale najčastejšími

podnecovateľmi terapeutického vzťahu sú psi a kone."

27

Zooterapia podľa zvieracích druhov

Zooterapia - všeobecný výraz pre využitie zvieraťa.

Je to všeobecný termín pre rehabilitačné techniky a metódy psychosociálnej podpory

zdravia, ktoré sú zaloţené na vyuţívaní vzájomného pozitívneho pôsobenia kontaktu

medzi človekom a zvieraťom. (Velemínsky et al. 2007)

Canisterapia – využitie psa v rámci zooterapie.

Pipeková, J. - Vítková, M. (2001) , hovoria o terapii takto: "Canisterapia

je označenie spôsobu terapie, pri ktorej dochádza k pôsobeniu psa na človeka. Je jednou

z foriem zooterapie, ktorá pouţíva zvieratá k rôznym formám terapeutického kontaktu

s človekom. Základom liečby je poznatok, ţe najspoľahlivejším a často jediným priateľom

človeka v osamelosti a choroby je zviera "

Felinoterapia - využitie mačky v rámci zooterapie.

Najdôleţitejší je psychoterapeutický a sociálne rehabilitačný účinok felinoterapie,

ktorý nadobúda svoj význam najmä v domovoch dôchodcov (mačka pomáha zmierniť

adaptačný stres nových klientov), liečebniach pre dlhodobo chorých, sociálnych

zariadeniach pre deti a mládeţ i v zdravotných inštitúciách. Mačka sa ľahko prispôsobuje

dennému rytmu ţivota človeka a pôsobí na neho prostredníctvom dotykov, čím vplýva

na jeho hmat, zrak a sluch. (Nerandţič, 2006)

Hiporehabilitácia - využitie koňa v rámci zooterapie.

Je zaraďovaná medzi proprioceptívne neuromuskulárne facilitačné metódy. Vyuţíva

pôsobenie nešpecifických prvkov – vplyv tepla zvieraťa, taktilné podnety, podporné a

obranné reakcie a prvkov špecifických, ktoré sú podmienené pôsobením koňa a jeho kroku.

(Jankovský, 2001)

Jazdou na koni je stimulovaný pohybový systém so všetkými jeho zloţkami, rovnako

aj vnútorné orgány. Výsledkom je celkové zlepšenie fyzickej kondície. Kôň priaznivo

vplýva aj na duševnú hygienu, sprostredkúva kontakt s okolím, napráva správanie a

sociálne vzťahy. (Nerandţič, 2006)

Hollý, K. - Hornáček, K. (2006) definujú hipoterapiu ako cielené vyuţitie práce

s koňom, vozenie sa na koni a jazdenie, ale hlavne multidimenzionálny pohyb koňa

na zmiernenie alebo odstránenie príznakov ochorení pohybového aparátu.

28

Delfinoterapia - využitie delfína v rámci zooterapie.

Je špeciálne upravený a kontrolovaný kontakt človeka s delfínom s cieľom získať

liečebný efekt. Cieľom je komplexná realizácia takých cvičení a pozícií,

ktoré sú špecifikované vytvorením biomechanického základu pre následnú realizáciu

fyziologicky správnych pohybov dieťaťa. Správnou realizáciou neurokinezisteraputickej

metódy prostredníctvom konkrétnych cvičení dochádza k mimoriadne špecifickému

pôsobeniu na jednotlivé štruktúry mozgu.

http://www.usmevy.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=23&Itemid=31

Ornitoterapia - využitie vtáctva v rámci zooterapie.

Vtáci majú podobné vrodené povahové rysy a vlastnosti ako ľudia. Vedia mať radi,

byť verný, ţiarliť, doţadovať sa pozornosti, radovať sa, uraziť sa a podobne. Sú to jedny

z mála ţivočíchov, ktorí dokáţu prejaviť svoju náklonnosť k človeku veľmi intenzívne

a toto kladné pôsobenie sily vtáčej duše na ľudskú psychiku sa nazýva ornitoterapia.

(Velemínsky et al. 2007)

Malé domáce zvieratá – využitie drobných cicavcov, akvarijných rybičiek,

obojživelníkov, plazov v rámci zooterapie.

Králik je vynikajúci terapeutický pomocník – je pokojný, ale zvedavý, pohyblivý,

môţe sa dobre drţať na kolenách, na rukách, i na posteli, rád sa nechá hladkať, jeho srsť

má výbornú textúru pre pozitívne taktilné podnety. Starí ľudia v domovoch dávajú

prítomnosť králika popri psovi a mačke na prvé miesto medzi ţiadanými zvieracími

pomocníkmi. Králik je vhodný ako pre deti, tak i pre seniorov ma upokojujúci vplyv

na chovancov, podporuje jemnú motoriku prstov, uplatňuje sa i u gerontopsychiatrických

pacientov s demenciou. (Velemínsky et al. 2007)

Hospodárske zvieratá – farmingterapia – využitie hospodárskych zvierat a práce

na farme v rámci zooterapie.

Nejde len o prácu v priamom kontakte so zvieratami, ale o prácu v celom procese

chovu a ošetrovania zvierat a to väčšinou nielen jedného druhu a jedného plemena spolu

s prípravou krmiva a vytvárania dobrej pohody zvierat. Tento typ terapie je povaţovaný

za veľmi dôleţitý a účinný. Prispieva k integrácií klientov do spoločnosti

a k ich postupnému zaradeniu medzi zdravých ľudí. (Velemínsky et al. 2007)

http://www.usmevy.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=23&Itemid=31

29

4.2 Canisterapia

Canisterapia je súčasťou zooterapie (animoterapie). Existuje veľa definícií,

čo canisterapia je.

Autorom termínu canisterapia sa v roku 1993 stala Jiřina Lacinova, ktorá

bola zároveň priekopníkom a osvetovým pracovníkom v tomto obore. Termín canisterapia

sa skladá z dvoch slov: canis (latinsky - pes) a terapia (liečba - gréckeho pôvodu).


Canisterapia je radená medzi liečebné prostriedky ucelenej rehabilitácie,

spolu s fyzikálnou terapiou, terapeutickú telesnou výchovou, ergoterapiou a ďalšími

špecifickými liečebnými postupmi (arteterapia, muzikoterapia, psychoterapia).

(Jankovský, 2001)

Canisterapia je terapia prostredníctvom ţivého psa, a to od všeobecných princípov

animoterapie aţ po profesionálne vycvičené psi, ktoré poskytujú osobám so zdravotným

postihnutím zvýšenie mobility, nezávislosti a psychickej pohody. (Votava et al. 2005)

Nerandţič (2006) si myslí: „Podstatou canisterapie je vyuţitie psa v interaktívnom

liečebnom procese ľudí. Cieľom je aktivizácia chorého alebo zdravotne postihnutého,

zlepšenie jeho fyzického a psychického stavu a zníţenie mnoţstva uţívaných liekov.

V rámci liečby človeka dochádza k aktivizácii a mobilizácii zbytkových fyzických,

psychických a imunitných schopností …“

Canisterapia sa dá definovať ako liečebný kontakt psa a človeka. Vykonáva

sa individuálnou, alebo skupinovou formou. Pes je výborným spoločníkom, ale tieţ

výchovným prostriedkom pre klienta. Prispieva k rozvoju jemnej i hrubej motoriky,

zlepšuje verbálnu i neverbálnu komunikáciu, orientáciu v priestore, zvyšuje motiváciu

klienta, zlepšuje interakciu klienta s ostatnými klientmi, ošetrovateľmi, rodičmi.

Môţe byť vyuţitá k nácviku koncentrácie a zvýšeniu pozornosti, rozvoju sociálneho

cítenia, k zlepšeniu kvality ţivota a v niektorých prípadoch k zníţeniu agresivity klienta.


30

4.3 Metódy canisterapie

V canisterapii vyuţívame mnoho moţností, ktoré ponúkajú interakcie

medzi človekom a psom. Obyčajné rozlíšenie metód AAA, AAT, AAE, AACR,

alebo skupinová a individuálna canisterapia udáva veľký rozdiel ako vo vykonávaní

canisterapie, tak v prínosoch pre klienta. Z pohľadu intenzity kontaktu a miesta stretávania

môţeme canisterapiu rozdeliť na návštevný program, rezistentnú formu, pobytovú formu,

jednorazové aktivity alebo krízovú intervenciu. (Velemínsky et al. 2007)

4.3.1 Animal Assisted Activities (AAA) - aktivity za asistencie psa

Je prirodzený kontakt človeka a psa zameraný na zlepšenie kvality ţivota klienta,

alebo prirodzený rozvoj jeho sociálnych zručností. (Velemínsky et al. 2007)

Poskytuje príleţitosť pre motivačný, výchovný, odpočinkový alebo terapeutický

prospech zameraný na zvýšenie kvality ţivota klienta. Odohrávajú sa v rôznych

terapeutických prostrediach a sú vedené špeciálne vyškoleným profesionálnym

odborníkom alebo dobrovoľníkom za účasti špeciálne vybraných psov. (Galajdová, 1999)

Cieľ: Definuje terapeut v spolupráci s osobami starajúcimi sa o klienta. Ide napríklad

o prirodzené zlepšovanie komunikácie, pohyblivosti, motivácie, odbúravanie stresu,

uzavretosti, nečinnosti a všeobecnú aktivizáciu klienta. (Velemínsky et al. 2007) Cieľom

AAA je predovšetkým priniesť klientom novú skúsenosť, potešiť ich a poskytnúť ďalšie

príjemné pocity spojené s prítomnosťou psa, ako motivačného prvku.

http://www.canisterapie.org/index.php?articleid=51

Klientela: Najčastejšími klientmi sú obyvatelia zariadení sociálnych sluţieb

(domovy pre seniorov, pre osoby so zdravotným postihnutím, centrá denných sluţieb, atď.)

a školských zariadení (detské domovy, špeciálne školy, zariadenia pre výkon ústavnej

výchovy).

Techniky: Typickými technikami sú hladenie a starostlivosť o psa, hry, prirodzené

precvičovanie komunikácie a pamäti. (Velemínsky et al. 2007)


31

Termín AAA sa pouţíva vtedy, keď hovoríme o neformálnych aktivitách

zahrňujúcich zvieratá, v ktorých sú zvieratá primárnym prvkom aktivity. Animal Assisted

Activity moţno rozdeliť na pasívne, kde sa pes uplatňuje svojou prítomnosťou a aktívne,

kde sa klient o psa stará. (Káňová, 2008b,)

Pasívna AAA - klient sa o psa nestará, ale aj tak mu prináša pozitívny efekt svojou

prítomnosťou.

Interaktívna AAA - môţe byť rezidentného typu vtedy je v inštitúcii pes stále

prítomný a starajú sa oň klienti alebo personál, alebo návštevného typu. (Galajdová, 1999)

4.3.2 Animal Assisted Therapy (AAT) - terapia za asistencie psa

Je cielená intervencia, pri ktorej je pes neoddeliteľnou súčasťou terapeutického

procesu. AAT je poskytovaná a vedená profesionálmi so špeciálnymi odbornými

znalosťami a je navrhnutá k podporovaniu či zlepšovaniu fyzických, sociálnych,

emocionálnych alebo kognitívnych funkcií. Môţe prebiehať individuálne alebo skupinovo.

Oproti AAA je táto metóda dokumentovaná a jej výsledky sú objektívne merateľné, zatiaľ

čo výsledky AAA sa prejavujú skôr v pocitoch uvoľnenia, radosti, odpočinku. (Káňová,

2008b,)

Cieľ: Definuje profesionál, ktorý je oboznámený s cieľmi celkovej liečby klienta.

Sú individuálne stanovené tak, aby podporovali rozvoj konkrétnych fyzických, sociálnych,

emocionálnych alebo kognitívnych funkcii klienta. Hlavným cieľom je podpora procesu

liečby alebo rehabilitácie. (Velemínsky et al. 2007)

Cieľom AAT môţe byť posilnenie ţiaduceho správania, alebo utlmenie neţiaduceho

správania. Napríklad liečenie fóbií alebo nácvik nových zručností, ako rozprávanie

a chôdza. (Galajdová, 1999)

Príklady terapeutických cieľov AAT programu:

V oblasti telesnej: zlepšenie jemnej motoriky, zlepšenie sebaobsluhy, zlepšenie

obratnosti (kolieskové kreslo), zlepšenie rovnováhy, uvoľnenie spazmov atď.

V oblasti mentálnej: zvýšenie verbálnej interakcie, ako medzi členmi skupiny

tak pri individuálnom kontakte, zlepšenie schopnosti koncentrácie, potlačenie

32

negativistických pocitov, zníţenie prejavov agresie, redukcia úzkosti a osamelosti,

zvyšovanie sebaúcty a sebadôvery, zmysluplné a hodnotné trávenie voľného času.

V oblasti vzdelávania: rozširovanie slovnej zásoby, zlepšenie činnosti dlhodobej

a krátkodobej pamäte, rozvoj sociálneho cítenia, zlepšenie abstraktného vnímania,

orientácie v priestore, trénovanie čiastkových činností ako sú čísla, farby, tvary.

V oblasti motivácie: zlepšenie zapojenia do skupinových aktivít, zlepšenie

interakcie s druhými klientmi, ošetrovateľovi, rodičmi, zvýšenie spolupráce na liečbe.


Klientela: Najčastejšími klientmi sú osoby s telesným, mentálnym,

alebo kombinovaným postihnutím, krátkodobo i dlhodobo chorí, ľudia v rekonvalescencii,

ľudia ktorý potrebujú podpornú liečbu pri psychických alebo fyzických poruchách.

Techniky: Typickými technikami sú polohovanie, hry pre rozvoj motoriky

a sociálnych zručností, hladenie a starostlivosť o zviera, cielené zlepšovanie komunikácie,

orientácie, pamäti, reči a kognitívnych funkcií. (Velemínsky et al. 2007)

4.3.3 Animal Assisted Education (AAE) – vzdelávanie za asistencie psa

Prirodzený alebo cielený kontakt človeka a psa zameraný na rozšírenie

alebo zlepšenie výchovy, vzdelávania alebo sociálnych zručností klienta. (Velemínsky et

al. 2007) Pri AAE je kontakt dieťaťa a psa vyuţívaný hlavne pri špecifických poruchách

učenia. Pri beţnom vyučovacom procese môţe pes pôsobiť ako motivačný prvok,

resp. ako učebná pomôcka. Táto metóda vyţaduje prítomnosť alebo spoluprácu

s pedagogickým personálom. http://www.eurocanis.szm.com/o_canisterapii.html

Cieľ: Definuje pedagogický personál v spolupráci s terapeutom. Ciele sú stanovené

buď pre skupinu študentov (forma prednášok, besied, ukáţok, záujmových krúţkov) ,

alebo individuálne u klientov so špecifickými poruchami učenia, výchovnými problémami,

alebo inými špecifickými potrebami. Hlavným cieľom je prirodzené zvýšenie motivácie

k učeniu a osobnému rozvoju.

Klientela: Najčastejšími klientmi sú osoby so špecifickými poruchami učenia, kde sa

dá činnosť zamerať na zlepšenie týchto porúch. Ďalšou cieľovou skupinou sú študenti


33

beţných škôl, kde sa vyučovanie zameriava na vzťahy ľudí a zvierat, biológiu, tému psej

pomoci postihnutým a ako motivácia k zodpovednosti.

Techniky: Typickými technikami sú odovzdávanie informácii zábavnou formou

a názornou ukáţkou, vyuţitie zvieraťa ako prostredníka pre výučbu, hry pre rozvoj

motoriky, komunikácie, motivácie, starostlivosti o zviera a pod. (Velemínsky et al. 2007)

4.3.4 Animal Assisted Crisis Response (AACR) - krízová intervencia za asistencie

psa

Prirodzený kontakt psa a človeka, ktorý sa ocitol v krízovom prostredí, zameraný

na odbúravanie stresu a celkové zlepšenie psychického, alebo fyzického stavu klienta.


V našich podmienkach je moţné vyuţitie tejto metódy najmä v týchto situáciách:

záplavy, poţiare a evakuácie obyvateľov,

zistený únik plynu, nahlásenie výbušniny v objektoch s mnohými obyvateľmi

a ich evakuácie (nemocnice, domov seniorov, nájomný dom, školské zariadenia a pod.)

rekondície osôb (detí) z krízových oblastí (vojny, nepokoje, teroristické činy).

http://www.aacr.estranky.cz/stranka/o-co-jde-

Cieľ: definuje sám terapeut, prípadne v spolupráci s ďalším pracovníkom krízovej

intervencie a to na základe aktuálnej potreby klientov. Cieľom je podpora stabilizácie

situácie.

Klientela: najčastejšími klientmi sú obete katastrof, alebo násilia a ich rodinný

príslušníci, osoby evakuované mimo domov a do veľkej miery tieţ ostatný pracovníci

záchranných tímov a dobrovoľníci, pomáhajúci s odbúravaním škôd.

Techniky: typickými technikami sú psychologické metódy, empatia, motivácia

ku komunikácií a interakcií, hladenie a hry so psom. (Velemínsky et al. 2007)

34

4.4 Formy canisterapie

V canisterapii poznáme niekoľko foriem, pre ktoré platí, ţe:

dajú sa prevádzkovať jednotlivo, alebo v skupine niekoľkých CT tímov

prevádzkujú ich buď preškolení laici, preškolení laici v spolupráci s profesionálom,

alebo profesionálny terapeuti (v závislosti na zvolenej metóde),

canisterapeut podľa svojich schopností vedie jedného, alebo viac psov a to v kontexte

noriem praxe pre danú činnosť,

nemusia existovať izolovane, naopak dajú sa úspešne kombinovať, kaţdá z foriem však

vyţaduje špecifické podmienky, ktoré treba dodrţiavať. (Velemínsky et al. 2007)

4.4.1 Individuálna canisterapia

Individuálna forma CT je zameraná predovšetkým na priamu prácu terapeutického

tímu s klientom a na jeho rozvoj. Terapeut si vedie dokumentáciu a spolu s personálom

zariadenia, pedagógmi, alebo rodičmi stanovuje čiastkové ciele a problémy, ktoré majú

byť pri návštevnom programe riešené.


Zahrňuje stretnutie jedného klienta s jedným, poprípade s viacerými CT tímami.

Výhodou je prispôsobenie programu a cielené pôsobenie podľa individuálnych potrieb

klienta, moţnosť intenzívnejšieho kontaktu so psom a zníţenie okolitých rušivých

vplyvov. Nevýhoda je časová náročnosť pri potrebe uspokojiť viac klientov a moţná

závisť pri uspokojení len niektorých klientov zariadenia. (Velemínsky et al. 2007)

4.4.2 Skupinová canisterapia

U skupinovej formy canisterapie riadi vzájomnú interakciu klientov so psom

väčšinou jedna osoba. Je dôleţité aby zvolila vhodný pomer klientov a psov a pri programe

pamätala na všetkých klientov a ich zapojenie do činností a kontaktu so psom. Medzi

ďalšie pravidla patrí neustály dohľad nad psami, zoznámenie klientov so správaním,

potrebami, výchovou a prístupom ku psom. Je tieţ potrebné umoţniť klientom


35

starostlivosť o psa, zaistiť výber vhodných psov a zvýšenú veterinárnu kontrolu. Nutným

predpokladom je, ţe sa psi medzi sebou poznajú. Výhodou vyuţitia skupiny rôznych psov

je, ţe si kaţdý klient môţe vybrať podľa svojich preferencii psa podľa veľkosti,

temperamentu, vzhľadu a ďalších kritérií. Ďalšou výhodou je uspokojenie viacerých

klientov v zariadení. Naopak moţnosť špecifikácie individuálnych cieľov a ich naplnenie

je vzhľadom k častej rôznorodosti skupiny veľmi obmedzená. (Velemínsky et al. 2007)

4.4.3 Návštevný program

Návštevný program starostlivo vybraných, povahovo otestovaných a zdravých psov,

mačiek, králikov, morčiat sa odohrávajú vţdy na rovnakom mieste, v rovnaký čas,

po obmedzenú dobu (obvykle jeden krát týţdenne na jednu hodinu). Okrem výberu

zvieraťa veľmi záleţí na znalostiach, skúsenostiach a prístupe dobrovoľníka - terapeuta,

ktorý musí vedieť spolupracovať s personálom, komunikovať s klientom a dobre poznať

svoje zviera. Musí tieţ dbať na jeho bezpečnosť a psychickú pohodu a rád sa oňho deliť

s chorými a zdravotne postihnutými. (Galajdová, 1999)

Návštevný program je jednou z najrozšírenejších foriem canisterapie. Je dobré,

pokiaľ do jedného zariadenia dochádza viac CT tímov, ktoré sa môţu v prípade choroby

psa alebo psovoda zastupovať a nie je tak narušovaný kontinuálny kontakt klientov

so psom. Najčastejšie dochádza CT tím za klientom do zariadení sociálnych sluţieb,

alebo do školských zariadení. V súčasnej dobe sa uţ canisterapia aplikuje i v niektorých

zdravotníckych zariadeniach, konkrétne v liečebniach pre dlhodobo chorých. Canisterapia

môţe byť súčasťou výučby, voľnočasových aktivít, aktivizačných programov, sociálnej

rehabilitácie, psychoterapie a iných. U návštevného programu vyuţívame skupinovú

i individuálnu canisterapiu. (Velemínsky et al. 2007)

4.4.4 Jednorazové canisterapeutické a kynologické aktivity

Programy prebiehajú najčastejšie na školách a v ústavných zariadeniach u klientov

všetkých vekových skupín, ale najčastejšie u detí. Ide buď o jedno stretnutie, opakované

návštevy v dlhých intervaloch, alebo cyklus niekoľkých stretnutí bez dlhodobejšej

nadväznosti. Môţe ísť tieţ o rôzne ukáţky, alebo prezentácie canisterapie so zapojením

36

záujemcov z radov divákov. Jednorazový kontakt so psom má pre klienta význam

predovšetkým v spestrení stereotypného dňa, moţnosti interakcie so psom, zoznámenie

klienta s chovaním psa a jeho pohladením pri spoločných hrách. (Velemínsky et al. 2007)

4.4.5 Pobytový program

Hlavnou myšlienkou pobytovej canisterapie je moţnosť intenzívneho kontaktu

dieťaťa so psom, s odlúčením od beţného sociálneho prostredia dieťaťa, často spojené

s pobytom v prírode. Najčastejšie sa jedná o rôzne krátkodobé (víkend) aţ dlhodobé

pobyty (dva týţdne). Väčšinou sa jedná o pobyty pre deti s postihnutím, alebo deti ţijúce

v ústavnom zariadení. (Velemínsky et al. 2007)

4.4.6 Rezidentná forma

Pri rezidentnej forme je zviera trvalo umiestnené v zariadení a starajú o neho klienti

alebo personál. Vyţaduje dôkladné zváţenie pri výbere zvieraťa v závislosti

na uspokojenie jeho základných potrieb a starostlivú prípravu zo strany personálu.


Psi nie sú vhodný. Vyţadujú pravidelný pohyb, primeraný výcvik a jedného majiteľa

– vodcu svorky. Veľa stálych psov v ústavoch muselo byť stiahnutých z programu kvôli

problémovému správaniu, obezite, fixácii na jedného človeka alebo neexistujúcej jednej

stále starajúcej sa osobe. (Galajdová, 1999)

U rezidentnej formy canisterapie je nutné zabezpečiť ochranu klienta aj psa

a rovnako tak komplexnú starostlivosť o psa. Pes je svorkové zviera a je nutné,

aby mal jedného pána, aj keď sa oňho v zariadení stará niekoľko osôb naraz. Pri dodrţaní

týchto základných bodov je viac neţ pravdepodobné, ţe rezidentná forma canisterapie,

zlepší kvalitu ţivota klientov. http://www.canisterapie.org/index.php?articleid=58

37

4.4.7 Krízová intervencia

Cieľom je zmiernenie dopadu krízy na psychiku cieľovej skupiny. Canisterapeut

vyuţíva techniky a formy beţné v CT v zariadeniach a domácnostiach. Nevýhodou

tohto typu je, ţe ide vţdy o nasadenie pre psa i canisterapeuta v neznámom prostredí

(telocvičňa v obci v blízkosti zaplavenej oblasti, ubytovňa na okraji mesta kde došlo

k poţiaru panelového domu...), preto musí vţdy pracovať operatívne. (Velemínsky et al.

2007)

Ide o aktivitu, kedy CT tím pôsobí bezprostredne alebo takmer bezprostredne po

zásahu krízy, mnohokrát priamo v lokalite krízy.


4.5 Canisterapeutický pes

Vykonávanie CT vţdy podmieňuje výber vhodného CT psa, jeho výchova, výcvik,

testovanie a samotná starostlivosť. Keďţe nie všetky psi sú stvorené na výkon canisterapie,

musíme sa venovať základným predpokladom, ktoré psa predurčujú na CT účely.

Pes vhodný pre canisterapiu musí mať:

výborný zdravotný stav,

primeraný vek - minimálne 15 mesiacov, hornú vekovú hranicu obmedzuje

iba zdravotný stav psa,

sebaisté, vyrovnané a pokojné správanie k ľuďom aj ostatným zvieratám,

dobrú poslušnosť a súhru so svojim psovodom,

schopnosti pre terapiu,

priateľskú a ústretovú povahu,

môţe byť akejkoľvek rasy, veľkosti a pohlavia,

môţe, ale nemusí, mať preukaz pôvodu (vţdy ale musí mať očkovací preukaz),

môţe byť aj z útulku, ale majiteľ by ho mal dostatočne dlho a dobre ho poznať,

môţe prevádzkovať canisterapiu aj pod vedením iného psovoda ako je jeho "oficiálny"

majiteľ (majiteľ však musí s týmto písomne súhlasiť),

38

môţe mať za sebou výstavy alebo nejaký špeciálny výcvik, čo môţe prispieť

k lepšiemu prijatiu klientom, ale rozhodne sa na to neberie ohľad pri skúškach)

http://www.beauceron.cz/index.php?odkaz=vycvik/sport&id=4

Okrem toho pes terapeut musí byť:

spoločenský,

trpezlivý,

ovládateľný,

musí uniesť veľkú psychickú záťaţ, náhle pohyby, nečakané dotyky a objatia,

nekonečné škrabkanie, hladenie, česanie, ťahanie za vodidlo,

musí mať rád ľudí

http://www.psy-npc.estranky.sk/stranka/canisterapia

Vyţaduje sa splnenie všetkých predpokladov súčasne. Pes s labilným nervovým

systémom, ktorý svojou nervozitou alebo bojazlivosťou narúša terapiu, nie je vhodný.

Taktieţ ovládateľnosť je nemenej dôleţitá, pričom nie je podstatné, či ide o malého

alebo veľkého psa. Všetci musia zvládať základnú poslušnosť, ktorá sa testuje skôr

ako je pes pripustený ku skúškam. Je samozrejmé, ţe bez zvládnutia ovládateľnosti by bol

vystavený riziku ako klient tak aj pes. Tieţ polohovanie by nebolo moţné, keby si pes

nevedel ľahnúť a zotrvať v nastavenej polohe určitú dobu. Pes by mal rád prijímať

pohladenie a maznanie s cudzími ľuďmi, nielen ho trpne znášať. Ak by z toho dôvodu

odmietal kontakt s klientmi a udrţiaval si od nich odstup, nie je pre túto prácu vhodný.

http:/canisterapie.info/otazky-a-odpovedi/

4.5.1 Výber canisterapeutického psa

Výber vhodného psa na CT sa začína uţ pred jeho narodením. Ideálne

je, ak sa narodí a prvé týţdne ţivota strávi v byte s rodinou, nie v koterci. Len tam sa totiţ

dá poloţiť základ plne socializovanej povahy psa, ktorého hlavnou úlohou je porozumieť

potrebám človeka, ktorému má slúţiť. Šteňa, ktoré počas prvých týţdňov príde do styku


http://www.psy-npc.estranky.sk/stranka/canisterapia

39

s ľuďmi a denne je súčasťou ľudskej rodiny, má veľké predpoklady začleniť sa do svojej

budúcej rodiny ako jeho plnohodnotný člen. (Fridrichová, 2001)

Šteňa nesmie pochádzať z veľkochovu, musí mat zabezpečenú adekvátnu opateru

a starostlivosť. Pri výbere je potrebne vyberať si psa, ktorý nejaví známky dominancie,

ale ani prehnanej submisivity, šteňa musí samo od seba vyhľadávať kontakt s človekom.

Pri prechode cez nepríjemný materiál musí mať snahu o prekonanie prekáţky,

v neznámom prostredí sa musí hneď orientovať na psovoda. Má so sebou nechať

manipulovať a pri otočení na chrbát má zotrvať v určenej polohe. (Nehilová, 2006)

Canisterapia sa môţe robiť s akýmkoľvek psím plemenom. Nemusí to byť špeciálne

vyšľachtený pes na terapiu, s úspechom sa pouţívajú nielen čistokrvné rasy, ale aj rôzni

kríţenci. Dôleţité je, aby to bol pokojný, vyrovnaný a ovládateľný pes, ktorý má rád ľudí a

ktorého nerozhádţu neočakávané zvuky, prudké pohyby či krik detí. (Hojsíková, 2009)

Z veľkého mnoţstva plemien, ktoré sú k dispozícii, sa zatiaľ v CT uplatňujú najviac

plemená retrieverov, najobľúbenejší je Zlatý retriever a Labradorský retriever, ale vhodné

vlastnosti má z malých plemien aj Bruselský grifón. Naopak, za menej vhodné moţno

označiť napr. plemeno Neapolský mastin alebo Šarpej. (Svobodová, I. - Tichá, V. -

Jebavý, L., 2009)

Voľba správneho plemena je len prvým krokom a i pri veľmi starostlivom výbere

je treba počítať s tým ţe sú plemená pre CT prácu vhodné a nájde sa v nich úplne

nepouţiteľný jedinec Naopak sú plemená ako celok nevhodné z ktorých môţe vyjsť pes

schopný odviesť v tejto oblasti veľký kus práce.

Veľkú úlohu zohráva aj exteriér psa. Je potrebné vychádzať z toho, ţe jedným

zo základných bodov canisterapie je fyzický kontakt človeka so psom. Je teda ťaţké

vyuţívať psov s veľkým mnoţstvom voľnej koţe alebo psov s výraznými pyskami,

u ktorých dochádza k enormnému a pre väčšinu ľudí odpudzujúcemu slineniu. Ťaţké

je aj vyuţitie psov s tvrdou a pichľavou srsťou, pretoţe kontakt s nimi je niektorým ľuďom

nepríjemný a u klientov s citlivejšou pleťou môţe vyvolávať nepríjemné reakcie.

Určité obmedzenia majú aj psi s výrazným predkusom. Silne vysunutá spodná čeľusť

s vyčnievajúcimi rezáky môţe pôsobiť hrozivo.

Z hľadiska budúceho vyuţitia je dôleţitá aj veľkosť plemena. Napríklad v domovoch

dôchodcov sú vítané skôr menšie psi, ktoré neohrozujú stabilitu ťaţko sa pohybujúcich

ľudí a ktorých veľkosť umoţňuje, aby si ich leţiaci pacient vzal na lôţko. (Moţnosti

výběru psa pro vyuţití v canisterapii , 2004)

40

Dôleţitá je aj povaha psa, pokojné jedince sa hodia na polohovanie, veselé a ţivé psi

zasa pre ľudí, ktorých treba prebudiť k ţivotu. Pre prácu s telesne postihnutými (detská

mozgová obrna, skleróza multiplex) sa hodia veľké psi, ktoré svojím telom lepšie prehrejú

ich svalstvo. Tam, kde treba zlepšiť jemnú motoriku, sa hodia psi s dlhšou srsťou, ktorá

je príjemná na dotyk. (Hojsíková, 2009)

Canisterapia je zaloţená na vrodených povahových vlastnostiach psa, rovnako ako na

jeho výchove a socializácii. Preto nie je moţné, aby pes pre canisterapiu bol regrutovaný

zo psov, ktorí sú z dôvodov povahových, či zdravotných nevhodní napríklad na chov alebo

na akýkoľvek druh výcviku alebo inej činnosti. Nie sú vhodní ani psi s predchádzajúcou

negatívnou skúsenosťou a psi ktorí sú vycvičení pre sluţobné účely, keďţe ich súčasťou je

i obrana a útok na človeka. (Velemínsky et al. 2007)

Budeme teda vţdy hľadať pre toto poslanie vhodného jedinca. Bude to tvor milujúci

ľudí bez obmedzenia, ţiadny obranár, absolútne neagresívny typ. Nesmie byť zákerný,

nervózny ani bojazlivý. Bude dobrácky, pokojný, spoľahlivý a poslušný. Bude mať kľudnú

a vyrovnanú povahu. Bude v dobrej fyzickej kondícii, pretoţe práca terapeuta je nesmierne

náročná a kladie veľké nároky na fyzickú kondíciu a psychiku psa. Psovod musí vţdy

dávať pozor na pohodu psa v styku s klientom pri terapii a ak by bol príliš unavený,

umoţniť mu odpočinok. Stretnutia v canisterapii bývajú totiţ preňho psychicky veľmi

náročné. Pes reaguje na osobnosť človeka, ktorého "lieči", berie časť problémov klienta na

seba, čo ho naozaj vyčerpáva. Musí mať zvládnuté návyky poslušnosti a vyrovnanú

povahu. Bude len potrebné, aby zloţil skúšku a aby sa so svojím pánom doučil nové

postupy dôleţité pre konkrétnu oblasť terapie, individuálnej či skupinovej. (Fulierová,

2004)

Výber psa pomocou Campbellovho testu

Campbellov test pomôţe pri určení osobnostnej charakteristiky šteniat. Je to veľmi

zaujímavé najmä pre chovateľov, nakoľko budú vedieť lepšie určiť vyuţitie šteniatok

v budúcnosti. Či bude vhodné ako domáci maznáčik, pes na obranu, úţitkový pes atď.

Ak je napríklad vrodenou vlastnosťou šteniatka dominancia, nový majiteľ ho môţe

správnym výcvikom usmerňovať, ale naopak môţe hľadať psa nedominantného a nemusí

mu šteňa vyhovovať. Campbellov test sa môţe uskutočniť so šteňaťom od veku siedmych

týţdňov.

41

Test príťaţlivosti

Po tom, čo opatrne poloţíte šteniatko na dláţku, ustúpte dozadu niekoľko metrov.

Tlieskajte jemne rukami a pozorujte chovanie zvieraťa:

1. Ihneď pribieha k vám s vysoko zdvihnutým chvostom, vyskakuje na vás a oblizuje

vám ruky.

2. Ihneď pribieha k vám s vysoko zdvihnutým chvostom a škrabe vám do rúk labkou.

3. Ihneď pribieha k vám s krútiacim chvostom a pozoruje ruky.

4. Prichádza váhavo s chvostom zveseným nadol.

5. Neprichádza vôbec.

Test toho, ako šteňa akceptuje dominantné chovanie

Tento test by mala robiť osoba, ktorá je pre šteňa cudzia.

Poloţte šteňa do polohy, kedy leţí na brušku a nohy má poloţené rovnomerne pod sebou

(tzv. poloha sfingy). Tlakom zozadu na jeho hlavu sa mu ju snaţte poloţiť na zem:

1. Zápasí a škriabe vás aby ste ho pustili, popri tom aj vrčí a hryzie.

2. Zápasí a škriabe vás aby ste ho pustili.

3. Spočiatku zápasí, potom sa upokojí a oblizuje vaše ruky.

4. Otočí sa na chrbát a začne vám lízať ruky.

5. Prestane sa hýbať.

Test toho, aká je schopnosť šteňaťa nasledovať vás

Tento test robte vţdy iba s jedným zo šteniat v tichosti bez pouţitia hlasu.

Poloţte psa na zem, postavte sa a pomaly odchádzajte preč, zdrţte sa toho, aby ste sa na

šteňa pozreli:

1. Ihneď vás nasleduje s vysoko zdvihnutým chvostom a hryzie vám ponoţky.

2. Ihneď vás nasleduje s vysoko zdvihnutým chvostom bez toho, aby vás hrýzlo.

3. Ihneď vás nasleduje s chvostom nadol.

4. Váhavo vás nasleduje s chvostom nadol.

5. Vôbec vás nenasleduje a ide si svojou cestou.

Test v stojacej pozícii

Tento test prevádza zo šteňaťom osoba, ktorá je preňho neznáma.

42

Dajte ruky pod hrudník šteňaťa a drţte ho tak, aby sa o dláţku opieralo len zadnými

labkami, predné budú vo vzduchu. Drţte ho v tejto pozícii 30 sekúnd:

1. Mocne bojuje, pričom vrčí a hryzie.

2. Mocne bojuje.

3. Spočiatku bojuje, ale potom sa upokojí a začne vám lízať ruky.

4. Vôbec nebojuje, len oblizuje ruky.

5. Nehýbe sa, len vyplašene leţí.

Test na zistenie, ako šteňa akceptuje nátlak

Tento test prevádza osoba pre šteňa neznáma.

Poloţte psa na chrbát a drţte ho v tejto pozícii tridsať sekúnd s rukou na jeho hrudi.

1. Mocne bojuje a hryzie.

2. Bojuje aţ pokiaľ nie je voľné.

3. Spočiatku bojuje, ale potom sa upokojí.

4. Nebojuje, len oblizuje vašu ruku.

5. Nehýbe sa, nevzdoruje a môţe sa pomočiť.

VÝSLEDKY

- 3 a viac odpovedí je 1:

dominantné - agresívne: Šteňa je dominantné a má sklony k agresivite. Je hryzavé.

Nie je vhodné ako prvý pes do rodiny, kde ešte psa nemali a ani do rodiny s deťmi.

Je taktieţ nevhodné pre ľudí pokojných, s povoľnou povahou, ani ako domáci maznáčik.

Vlastník by mal byť dospelý, špecialista na výchovu. Prístup si vyţaduje pevný,

ale nie nervózny. Pri správnom výcviku môţe byť dobrým pracovným alebo stráţnym

psom, avšak, vţdy pod dôslednou kontrolou.

- 3 a viac odpovedí je 2 alebo kombinácia “A” a “B”:

tvrdohlavé. Dominantné šteňa, ktoré bude pod dohľadom dobrého cvičiteľa vynikajúcim

pracovným psom. Je to pes, ktorý potrebuje tréning a pevnú ruku. Tak, ako v prvom

prípade, šteňa nie je vhodné do rodiny s deťmi ani pre ľudí pokojných, hoci by niekto

mohol namietať, ţe majú uţ deti staršie. Šteňa potrebuje dohľad dospelej osoby.

43


rozhodné šteňa ale prispôsobivé. Toto šteňa je vhodné takmer pre kaţdého. Pre rodiny

s deťmi, pre starších ľudí. Ľahko sa prispôsobí a môţe ho mať aj majiteľ, ktorý doteraz psa

ešte nevlastnil. Šteňa je vhodné na prácu, ale môţe zostať aj domácim maznáčikom.


submisívne. Šteňa so submisívnou povahou je vhodné pre starších ľudí a do kľudných

rodín, taktieţ pre psíčkarov nováčikov. Prístup vyţaduje mierny, nenásilný, ľahko sa cvičí

aj socializuje. Zviera nie je príliš pouţiteľné na prácu, ale je výborné na domáce maznanie.


neinteligentné. Ťaţko socializovateľné zviera s nepredvídateľným chovaním. Je to zviera

nevhodné k deťom a nemala by ho vlastniť ani dospelá osoba bez dostatku skúseností.

Zviera môţe zo strachu hrýzť, alebo sa priveľmi báť v beţných situáciách.

Poznámka: Výsledky môţu byť niekedy protirečiace. Ak je tomu tak, je vhodné test

zopakovať, nakoľko test sa mohol konať v nesprávnom čase (šteňa mohlo byť primladé,

najedené, vystrašené, ospalé atď..)

http://sites.google.com/site/fromvictoriasdream/campbellov-test

Nevhodný pes na výkon canisterapie

K terapii sa nemôţe pouţiť pes, ktorý :

veľmi silno zapácha,

vykazuje akékoľvek známky ochorenia,

hárajúca, gravidná, kojaca sučka, sučka do odstavu šteniat,

psi po akomkoľvek chirurgickom zásahu, minimálne po dobu troch týţdňov

od zásahu, psi u ktorých sa prejavila negatívna zmena v správaní,

psi veľmi silne znečistení,

psi v neadekvátnej fyzickej kondícii, s ohľadom na predispozície daného plemená.


44

Pri pouţití psov s vyššie zmienenými príznakmi, by mohlo dôjsť k emocionálnemu

poškodeniu zvieraťa. Poprípade k vyústeniu do fyzického kontaktu s klientom a následne

k poškodeniu všeobecne dosiahnutých výsledkov z CT ako takej, nie len pre asociáciu,

ale aj pre ostatných terapeutov a v neposlednom rade aj s negatívnym dopadom

na samotných klientov.

http://www.epiq.sk/sactvap/?p=p_28&sName=Pes-terapeut-–-canisterapeut-

4.5.2 Výchova canisterapeutického psa

S výchovou psa pre jeho poslanie sa nezačína aţ v dobe jeho pohlavnej dospelosti,

ale formou hry uţ vo veku iba niekoľkých dní. Na neskoršie uplatnenie psa ako terapeuta

má teda mimoriadny význam uţ chovateľ, pretoţe práve v rannej vývojovej fáze šteňaťa

sa rozhoduje, či bude zdravo sebavedomé a dôverčivé a vydá sa na svoju cestu ţivotom

bez strachu a zlých skúsenosti. Čím viac sa šteňa rozvinie v útlom veku, tým je to lepšie

pre jeho ďalší ţivot u nového majiteľa.

Alfou a omegou psa s terapeutickým poslaním je hladkanie a maznanie a oboje musí

vydrţať veľmi dlho. Vzhľadom k tomu, ţe šteňatá neustále vyhľadávajú telesný kontakt a

leţia veľmi tesne natlačené k sebe navzájom, je ľahké šteňa hladkaním a maznaním

nasmerovať na telesný kontakt s človekom. (Galajdová, 1999)

Šteňa je potrebné zvykať na rôzne situácie a prostredia, s ktorými sa môţe stretnúť.

Privyká si na rôzne moţnosti komunikácie a rôzne zvuky. Od pokojného rozhovoru,

cez pískanie, kvičanie, aţ po hlasný smiech. Majiteľ psa musí zabezpečiť, aby z neho

vyrástol pokojný a vyrovnaný pes, ktorý bude trpezlivý a spoločenský, a unesie veľkú

psychickú záťaţ. http://www.canisterapie.info/o-canisterapii

Postupne je potrebné šteňa zoznamovať s novými podnetmi, ako sú dopravne

prostriedky, výťahy, uzavreté miestnosti, klzké podlahy, silne pachy dezinfekčných

prostriedkov a vystavovať ho častejšie kontaktu s ľuďmi. Adekvátne veku zvyšujeme tlak

na psa a znásobujeme stimulačné podnety vo forme hluku, kriku, buchotu a podobne.

Celý proces výchovy musí byť sprevádzaný častým odmeňovaním a motiváciou psa.

V ţiadnom prípade nemôţe byť pouţitý fyzický nátlak. Pes musí svoju prácu vykonávať

s viditeľnou radosťou a maximálnym kontaktom k cudzím osobám. (Slovenská asociácia

cvičiteľov terapeutických, vodiacich a asistenčných psov, 2005)


http://www.canisterapie.info/o-canisterapii

45

Preto je bezpodmienečné nutné, aby takýto pes:

mal od šteňaťa moţnosť častého kontaktu s dobrými ľuďmi,

najmenej do 1 roku veku bol uchránení akýchkoľvek zlých skúseností s ľuďmi alebo

zvieratami (s oboma bude neskôr pracovať v skupine),

ţil s pánom v jednej domácnosti, nie v koterci na záhrade a dobre poznal bytové

prostredie,

mal úplnú dôveru v majiteľa a mal k nemu vybudovaný pevný vzťah (preto musí byť

majiteľ vţdy chápavý a spravodlivý),

bol dostatočne sebavedomý a veril nielen pánovi ale aj sebe,

poznal len láskavé a trpezlivé, ale dôsledné zaobchádzanie – natiahnutú ruku nikdy

nesmie povaţovať za hrozbu alebo trest, ale naopak očakávať pohladenie

alebo maškrtku, rovnako ako vodidlo musí poznať len ako znamenie, ţe sa pôjde

na prechádzku, nikdy nie ako signál k potrestaniu alebo uviazaniu na zvyšok dňa.

(Galajdová, 1999)

Je toho veľa čo musí chovateľ a po ňom i majiteľ šteňaťa zaistiť aby z neho vyrástol

pokojný, vyrovnaný, spoločenský, trpezlivý a ovládateľný psí terapeut. Pes, ktorý unesie

veľkú psychickú záťaţ – neustály hluk, náhle pohyby, nečakané dotyky a objatia,

nekonečné škrabkanie a hladkanie, česanie a občas i ťahanie na vodidle, alebo nosenie

v náručí. Pes, ktorí pohyb ťaţko postihnutého dieťaťa, alebo starého človeka s barlami

bude brať, ako úplne normálne a rovnako tak i manipuláciu s invalidným vozíkom,

a ani prípadný pád dieťaťa s palicami na jeho tlamu ho nevyvedie z miery. A navyše

ho bude kontakt s cudzími ľuďmi a deťmi neustále tešiť. (Galajdová, 1999)

4.5.3 Výcvik canisterapeutického psa

Všeobecne pre akúkoľvek činnosť so psom je dôleţitá skorá a cielená výchova

a výcvik, ktorý psa dobre pripraví na budúce uplatnenie a rovnako je to i v canisterapii.

Jednou z prioritných poţiadaviek okrem povahových vlastnosti je predovšetkým

základná ovládateľnosť a poslušnosť psa. Tento prvok je nevyhnutný pre akúkoľvek ďalšiu

prácu so psom. Ďalšie prvky ktoré sú pre budúce praktické nasadenie psa v canisterapii

nevyhnutné, sú tzv. odborné prvky. Tým je napríklad socializácia do skupiny psov i ľudí,

46

ďalej musí byť pes zvyknutý pohybovať sa vo vnútorných priestoroch, na kontakt s väčšou

skupinou ľudí, na zvláštny pach, kompenzačné pomôcky, náhly hluk,

alebo na nekoordinované pohyby klientov. Poslednú skupinu prvkov môţeme nazvať

ako skupinu špeciálnu. Ide predovšetkým o rôzne komediálne kúsky a triky. Tieto prvky

majú svoj veľký význam napríklad pri nadväzovaní kontaktov s klientom pre odľahčenie

atmosféry, alebo pre povzbudenie sebavedomia klienta. (Velemínsky et al. 2007)

Dôleţité je naučiť psa posunkové povely, to sú povely bez hlasového prejavu.

Pri motivácii klientov, napríklad pri rozvoji verbálnej komunikácie, klient nepostrehne,

ţe pes nereaguje na jeho hlasový povel, ale na nenápadný posunkový povel psovoda.

Klienti s radosťou napodobňujú psov a cviky, ako váľanie sudov, otočky na mieste a

pomáhajú nenásilnou formou rozvíjať hrubú motoriku. Pre CT sú ideálni psi, ktorí majú

vysoký prah bolestivosti a citlivosti, čo samozrejme nie je podmienkou. Kaţdý pes,

ktorý vykonáva činnosť v akomkoľvek zariadení by mal absolvovať CT skúšky.

(Slovenská asociácia cvičiteľov terapeutických, vodiacich a asistenčných psov, 2005)

Všetky povely musí vedieť pes zvládať nielen doma na záhrade, ale aj medzi cudzími

ľuďmi v rušnom prostredí. Treba dbať na to, aby pes poslúchol pri prvom povele, nie aţ pri

treťom zopakovaní.

Základom CT psa je aj hladenie a maznanie, ktorého má mať dostatok aj od cudzích

ľudí. Je teda potrebné vyhľadávať ich spoločnosť a zvykať psa aj na jemné ťahanie za uši

alebo za chvost, ktorému pri terapii môţe dochádzať. Je dôleţité zamerať sa aj na bod,

kedy sa testuje vzrušivosť psa a zvykať ho na prerušovania hry, kedy sa musí uviesť do

pokoja. Ďalšia činnosť je nácvik polohovania, pri ktorej je potrebné ľahnúť si so psom

vedľa seba na zem, pričom medzi človekom a psom je tesný fyzický kontakt a preloţiť si

cez neho ruku alebo nohu. Ak sa jedná o väčšieho psa, môţe si klient ľahnúť na chrbát a

psa poloţiť pod svoje pokrčené kolená. Táto poloha sa beţne pouţíva pre relaxáciu a

uvoľnenie klienta, pričom srsť psa by sa mala v mieste pod kolenami dotýkať holého tela

človeka. V tejto polohe by mal pes vydrţať aspoň 20 minút.

http://www.canisterapie.info/otazky-a-odpovedi/

Prostredie, z ktorého sa pes odoberá musí byt kľudné a vyrovnané. Výhodná

je výchova v byte v úzkom kontakte s chovateľom. Veľmi dôleţitá je psa postupne

vystavovaný čoraz väčšiemu tlaku, nepríjemným zvukom a pachom, ktoré musí brať

ako samozrejmosť. Taktieţ musí brať prirodzene nepríjemné dotyky a nesprávnu

manipuláciu, ťahanie, šklbanie, agresívne prejavy zo strany ľudí. Postupne je nutné


47

navykať psa na zvuky, ktoré ho môţu v budúcom ţivote stretnúť, pády predmetov, útoky

atď. (Nehilová, 2006)

Pes musí byť nielen poslušný, ale i dokonale ovládateľný za kaţdých okolností. Musí

ovládať základnú poslušnosť i špeciálne cviky pripravujúce psi na nezvyčajné situácie

s ktorými sa pri práci v ústave stretávajú. Je to polohovanie, chôdza popri vozíku, barly

klientov, opatrné branie a podávanie predmetov, jemné prímanie maškŕt a ďalšie.

(Vošický, J. - Vošická, J. , 2006a,)

Pri výcviku CT psa musíme dodrţiavať niekoľko zásad:

psa nikdy netrestať bitím, ruku si nesme spájať s negatívnou skúsenosťou,

záťaţ na psa zvyšovať postupne,

dodrţať častý kontakt s cudzími psami,

psa postupne vystavovať nepríjemným situáciám, ktoré ho môţu postretnúť,

podporovať priateľskú povahu,

zvyšovať odolnosť voči nepríjemnej manipulácii,

psa nerozmaznávať,

nutnosť vychovávať psa v domácom, priateľskom prostredí,

akýkoľvek moţný strach psa netrestať, ani nechlácholiť, dokázať mu, ţe sa nič

nedeje a situácia je úplne prirodzená, a má to tak byť. (Nehilová, 2006)

Dôleţité je, aby sa pes naučil v zloţitých situáciách orientovať na svojho pána,

aby mu veril a pán mu bol oporou a istotou. Zároveň psovod musí dôverovať svojmu

psovi - partnerovi v CT tíme. (Velemínsky et al. 2007)

4.5.4 Testovanie canisterapeutického psa

Na testovanie povahových vlastností psa za účelom overenia jeho spôsobilosti

pre prácu s telesne a mentálne postihnutými klientmi zariadení sociálnych sluţieb,

v zdravotníckych zariadeniach, v diagnostických centrách, detských domovoch, domovoch

dôchodcov, v predškolských i školských zariadeniach, pre výkon terapie za pomoci psa

v rodinnom prostredí a pod. bol schválený dňa 15.2.2008 a zaregistrovaný na MV SR pod

48

č. spisu VVS/1-900/90-14195-2 Testovací poriadok pre psov – terapeutov vyuţívaných

k rozvoju osobnosti . (viď. príloha 1)

Zmyslom canisterapeutických skúšok je pripraviť dobrovoľníkov a ich štvornohých

pomocníkov na pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú.

Cieľov je hneď niekoľko a na všetky tieto aspekty sa hľadí po celú dobu skúšok,

nielen pri testovaní samotnom:

identifikovať a vyradiť psov, ktorí nejavia záujem o kontakt s ľuďmi,

identifikovať a vyradiť psov, ktorí prejavujú agresivitu, čo predstavuje základný

stupeň ochrany klientov,

identifikovať a vyradiť psovodov, ktorí sa nevhodne správajú k svojim psom,

čo predstavuje základnú ochranu welfare psov,

identifikovať a vyradiť psov, ktorí nezodpovedajú svojou zrelosťou

alebo zdravotným stavom.

Priebeh testovania riadi v plnom rozsahu skúšobná komisia, ktorá má právo

poţadovať, či povoliť opakovanie cviku, môţe testovanie psa po vzájomnej dohode

ukončiť, pokiaľ pes reaguje agresívne, neadekvátne bojazlivo, prípadne nejaví ochotu

spolupracovať so psovodom, resp. pokračovanie testovania by mohlo byť na úkor

jeho zdravia.

Skúšobná komisia testuje tieto prevedenia cvikov:

1. Základná poslušnosť

privolanie,

chôdza pri nohe,

sadni,

ľahni,

vstaň,

odloţenie,

aport voľný.

49

2. Spôsobilosť pre výkon canisterapie, obratnosť

reakcia psa na oblečenie zdravotníckeho personálu,

reakcia psa na agresívne pachy dezinfekčných prostriedkov,

pohyb psa s cudzou osobou na vôdzke,

pohyb psa medzi pohybujúcou sa skupinou osôb,

odloţenie psa za pouţitia rušivých vplyvov,

manipulácia so psom cudzou osobou,

priamy kontakt viacerých osôb so psom,

reakcia psa na invalidný vozík, chôdza popri vozíku,

reakcia psa na osobu s barlami,

reakcia psa na človeka pohybujúceho sa neprirodzene, nekoordinovane,

reakcia psa na nečakaný dotyk,

reakcia psa na nečakaný hluk, padajúce predmety,

improvizácia psovoda – hra so psom,

prekonanie ľubovoľnej prekáţky určenej skúšobnou komisiou,

improvizácia polohovania.

3. Spolupráca psa a figuranta pri konkrétnych činnostiach

reakcia na povely figuranta,

prinášanie predmetov hodených figurantom,

reakcia na ponúknutú maškrtu.

Spôsoby hodnotenia priebehu skúšok sú členené v kritériách, ktorých účelom

je zjednotiť názor členov skúšobnej komisie pri testovaní psov vyuţívaných k rozvoju

osobnosti a zabezpečiť objektivitu pri ich hodnotení. Nedostatky pri prevedení

jednotlivých cvikov sa odráţajú v bodových stratách.

Jednotlivé prevedenia cvikov sú skúšobnou komisiou bodovo hodnotené nasledovne:

Výborné prevedenie - 3 body

Drobné nedostatky - 2 body

Hrubé nedostatky - 1 bod

Odmietnutie - 0 bodov

50

Testované canisterapeutické psi sú hodnotené na základe týchto kritérií:

Výborné prevedenie - pes plynulo reaguje a plní zadaný povel, činnosť vykonáva

bez akéhokoľvek zaváhania, pozitívne reaguje na prítomnosť cudzích osôb,

je absolútne nekonfliktný, v stresujúcich situáciách pôsobí pokojne a vyrovnane

aj bez usmernenia psovoda.

Drobné nedostatky - pes reaguje a plní zadaný povel, resp. činnosť s miernym

zaváhaním, psovod povel opakuje. V niektorých prípadoch (pri konkrétnej činnosti)

prejavuje neistotu, resp. potrebuje usmernenie zo strany psovoda. Celkovo však reaguje

pozitívne na prítomnosť cudzích osôb, je nekonfliktný, v stresujúcich situáciách

je prípustná mierna neistota.

Hrubé nedostatky - pes reaguje a plní zadaný povel, resp. činnosť s neochotou,

splnenie úloh vyţaduje aj mechanickú pomoc psovoda. Pri plnení úlohy prejavuje

neistotu aj po usmernení zo strany psovoda. Reakcie na cudzie osoby nie sú primerané

situácii, pričom pes však nie je agresívny.

Odmietnutie - reakcie psa nezodpovedajú povelu ani zadanej činnosti, pes odmieta

spoluprácu so psovodom, vyhýba sa cudzím ľuďom, pôsobí ustráchane a veľmi neisto,

snaţí sa schovávať alebo z miestnosti uniknúť.

Výsledok testovania je ohraničený počtom bodov, ktoré môţe získať skúšaný

canisterapeutický pes od všetkých troch členov komisie nasledovne:

Vyhovel - počet bodov 225 – 135 (100 % – 60 %): toto hodnotenie získa pes,

ktorý celkovo pozitívne reagoval na prítomnosť cudzích osôb, pri činnostiach,

ktoré sú predmetom testovania spolupracoval s radosťou, vykonával ich ochotne,

bez známok strachu či nervozity, aj keď v niektorých prípadoch neisto.

Nevyhovel - počet bodov menej ako 135 (menej ako 60 %): toto hodnotenie získa pes,

ktorý nemal záujem o kontakt s ľuďmi, nejavil ochotu spolupracovať,

bol neovládateľný, nervózny, bojazlivý.

Hodnotenie psa vyhovel je podkladom k vystaveniu certifikátu – dokladu

oprávňujúceho k vyuţitiu psa pre účely canisterapie na dobu jedného roka od dátumu

vystavenia, a to len so psovodom, s ktorým pes testovanie vykonal. Po tomto termíne musí

51

pes absolvovať preskúšanie. Ak bol pes testovaný a preskúšaný minimálne trikrát

(vţdy po roku), jeho ďalšie preskúšanie je moţné v dvojročných intervaloch.

http://www.eurocanis.szm.com/texty/testovaci_poriadok.doc

4.5.5 Starostlivosť o canisterapeutického psa

Canisterapeutický pes je neustále v kontakte s ľuďmi, preto je nutné dbať na jeho

zdravotný stav, výţivu a starostlivosť.

Zdravotný stav

Pes zaradený do programu canisterapie musí byť pri návšteve u pacientov klinicky

zdravý, teda nesmie mať patologické výtoky z nosa, očí, pohlavných orgánov, zvýšené

slinenie a pod. Nesmie trpieť hnačkou alebo kašľom. Koţa musí byť bezo zmien,

teda bez hnisavých alebo začervenaných a svrbivých loţísk. Srsť musí byť čistá, lesklá,

priliehavá, nesplstnatená, bez neprirodzeného zápachu. Vhodný nie je ani pes krívajúci,

či vykazujúci bolestivosť pri dotyku, čo môţe svedčiť o vnútornom patologickom procese.

Celkové správanie a aktivita psa musí zodpovedať jeho prirodzenému správaniu,

teda nesmie byť apatický alebo naopak s neurotickými neprimeranými reakciami.

Starostlivosť o psa musí byť komplexná, tak aby jeho vzhľad, správanie a celková

kondícia neboli odpudzujúce. Týka sa to aj starostlivosti o ústnu dutinu, pes s výrazným

zápachom z ústnej dutiny tieţ nie je vhodný k priamemu kontaktu s pacientmi.

Odčervovanie a pravidelné očkovanie psa by malo byť samozrejmosťou.

Pes s vyššie uvedenými poruchami zdravia a správania, ktoré sa prejavili

pred návštevou u pacientov, by nemal byť pouţitý v CT praxi aţ do vyliečenia

a vymiznutia príznakov choroby. Práve tak nesmie byť nasadená hárajúca, gravidná

alebo kojaca sučka.

http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/

Výživa psa

Zloţenie stravy záleţí na veku a záťaţi psa. V kaţdom období ţivota má pes

iné energetické nároky. Vţdy však musí byť kŕmna dávka vyrovnaná a musí obsahovať

správny pomer bielkovín, sacharidov, vyváţený pomer vápnika a fosforu. Vysoké nároky

na počet kilojoulov majú tieţ gravidné, kojace sučky a jedinci v záťaţi.



52

Starostlivosť o srsť

Srsť psa vyţaduje pravidelnú údrţbu, ktorá spočíva v kúpaní, kefovaní a v česaní.

Sú plemená, ktorých srsť si ţiada špeciálny strih, alebo u hrubosrstých plemien trimovanie.

Starostlivosť o srsť canisterapeutického psa je dôleţitá nielen pred kaţdým kontaktom

s klientom, ale pravidelne v priebehu celého týţdňa. Jedným z pravidiel vykonávania

canisterapie je čistý a vyčesaný pes. Podľa spôsobu drţania psa (na záhrade, v byte)

je nutné prispôsobiť frekvenciu kúpania psa a prípadnú zvýšenú starostlivosť o jeho srsť.


4.6 Osobnosť psovoda v canisterapii

Osobnosť psovoda je pre terapiu rovnako dôleţitá ako osobnosť psa. Pes

nikdy nepracuje sám, majiteľ a pes vţdy tvoria tím. Čím zohranejší a skúsenejší,

tým lepšie. Pokojná a vyrovnaná povaha majiteľa je teda nevyhnutnou podmienkou

úspešného terapeutického tímu. (Galajdová, 1999)

Psovod canisterapeutického psa by mal byť sociálne inteligentný a psychický

vyzretý. Mal by vedieť v sebe potlačiť svoje súkromné ambície, byť skromný a plne

sa venovať svojim klientom. Chovateľ terapeutických psov by mal tieţ byť empatický,

pochopiť a porozumieť nielen zdravotne postihnutým, ale i tým ktorí sa im venujú.

(Nerandţič, 1998)

Psovod musí mať na pamäti, ţe pes vycíti jeho rozpoloţenie, náladu, problémy

a potom nebude schopný sústrediť sa na klienta. Preto musí byť vyrovnaný, pokojný, musí

vôkol seba šíriť dobrú náladu a pokoj v akýchkoľvek situáciách. Hlavne pri práci s telesne

či duševne postihnutými ľuďmi nie je núdza o prekvapivé a nečakané situácie, s ktorými

sa psovod musí vedieť v pokoji vysporiadať. Psovod musí pripraviť psovi - terapeutovi

také prostredie, v ktorom sa cíti dobre a nič ho nevyrušuje od svojho poslania. Psovod

bymal mať základné vedomosti z tej oblasti, v ktorej praktizuje canisterapiu,

ak teda napríklad pôsobí v špeciálnych školách, mal by vedieť ako funguje vyučovanie

na hodinách, aby nepôsobil ako rušivý faktor.

http://www.marsi.szm.com/CANISTERAPIA.htm


53

Požadované predpoklady psovoda - canisterapeuta podľa etického kódexu:

1. Poţadované osobnostné predpoklady zahŕňajú empatiu, vrelosť, kongruenciu zo strany

canisterapeuta, schopnosť efektívnej komunikácie, etické vystupovanie, neustály

osobnostný a profesionálny rast a rozvoj nadobudnutých zručností a kompetencií,

kladné charakterové vlastnosti, ako spravodlivosť, kreativita, flexibilita, čestnosť,

schopnosť nadväzovania kontaktov s ľuďmi, poctivosť a skutočný záujem o situáciu

klientov. Nevyhnutnou podmienkou je zachovávanie profesionálnej objektivity,

rešpektovanie základných ľudských práv, rešpektovanie klientov, ich osobnej slobody,

dôstojnosti a slobodného rozhodovania, rešpektovanie rozdielov medzi ľuďmi

a individuálny prístup.

2. Canisterapeut má rešpektovať kaţdého človeka bez ohľadu na pôvod, etnickú a rasovú

príslušnosť, farbu pleti, pohlavie, vek, zdravotný stav, sexuálnu orientáciu,

ekonomickú a sociálnu situáciu, náboţenské a politické presvedčenie. Canisterapeut

musí rešpektovať osobnosť klienta bez akéhokoľvek hodnotenia, posudzovania

a diskriminácie

3. Pri výkone canisterapie a súvisiacich aktivít preferuje profesionálnu zodpovednosť

pred vlastnými subjektívnymi záujmami a potrebami a zodpovedá za vysokú odbornú

úroveň a kvalitu poskytovaných sluţieb. (Šoltésová, 2006)

4.7 Realizácia canisterapie

Základným predpokladom pre kontakt psa s klientom je absolvovanie teoretickej

i praktickej prípravy CT tímu na kontakt s klientom, úspešné zloţenie skúšok CT tímov

a vlastnenie certifikátu oprávňujúceho CT tím canisterapiu praktizovať. Psovod

musí poznať pravidlá a podmienky nasadenia.

Psovod zodpovedá za škodu spôsobenú svojou osobou aj psom, preto je vhodné

uzavrieť poistenie za spôsobenú škodu. Niektoré organizácie majú poistenie zahrnuté

aj vo svojich podmienkach udelenia certifikátu CT tímu.

Pes musí byť úplne zdravý (pravidelné očkovanie, odčervenie, veterinárne

prehliadky) a v dobrej psychickej kondícii. Klient ani psovod nesmú byť podozriví

na infekčné ochorenia. Vzájomný kontakt nesmie byť potenciálnym zdrojom zdravotných

ani psychických ťaţkostí ţiadnej zo zúčastnených strán. Ak sa objaví riziko negatívnych

54

vplyvov na klienta alebo na psa, je potrebné canisterapiu prerušiť. Dočasné prerušenie

canisterapie je indikované aj u niektorých fyziologických stavov psa – napr. gravidite,

hárania, po pôrode suky alebo sa odporúča i v prípade mohutného pĺznutia.

http://www.eamos.cz/amos/ksu/modules/low/kurz_text.php?id_kap=11&kod_kurzu=

ksu_453

Pred prvým kontaktom klienta so psom je nutná zmluva psovoda so zariadením

týkajúca sa spolupráce a podmienok návštev. Psovod by sa mal tieţ predbeţne zoznámiť

s budúcim klientom, prípadne s rodičmi. Podmienkou je súhlas klienta, prípadne

zákonného zástupcu. Pokiaľ ide o terapiu (AAT) je potrebná prítomnosť odborníka (lekár,

špeciálny pedagóg, pedagóg, fyzioterapeut).


Ţiadna zo zainteresovaných strán nesmie byť ku vzájomnému kontaktu nútená.

Pri vzájomnej interakcii klienta so psom je nutný neustály dohľad psovoda a zodpovednej

osoby personálu. Veľmi dôleţitým faktorom je spolupráca všetkých účastníkov

canisterapeutického procesu a subjektov, ktoré majú na CT proces vplyv. Pri kontakte

klienta so psom je dôleţitá pravidelnosť stretávania.

http://www.eamos.cz/amos/ksu/modules/low/kurz_text.php?id_kap=11&kod_kurzu=

ksu_453

Vrančíková (2006) uvádza tieto etapy realizácie canisterapie:

1. Výber zariadenia, resp. klienta

Pri výbere zohrávajú úlohu rozličné faktory, ako napr. osveta, konzultácie, osobné

stretnutia, médiá a pod. Podstatné je, aby zariadenie, alebo klient vytvorili vhodné

priestorové podmienky a umoţnili pravidelnú realizáciu tejto formy terapie, prípadne

zabezpečili dopravu ku klientom.

2. Splnenie právnych náležitostí (zmluvy so zariadeniami, súhlas zákonného zástupcu,

odporúčanie lekára, ochrana osobných údajov, a pod.)

Samotnú realizáciu CT je potrebné zosúladiť s právnymi normami, platnými

na území SR. Pracuje sa s mnohými ťaţko zdravotne postihnutými ľuďmi, ktorí prevaţne

nie sú spôsobilí na právne úkony.

http://www.eamos.cz/amos/ksu/modules/low/kurz_text.php?id_kap=11&kod_kurzu=ksu_453





55

3. Výber konkrétnych klientov a ich následné začlenenie do vyhovujúcej CT skupiny

V tejto etape v spolupráci s odborným personálom ZSS je nutné vytvoriť relatívne

homogénnu skupinu klientov (v počte 5 - 9). Podľa okolností a štruktúry skupiny volíme

povahovo vyhovujúceho psa. V priebehu realizácie CT so zvolenou skupinou klientov,

na základe analýzy jej priebehu a výsledkov, pruţne prispôsobujeme, alebo meníme

štruktúru skupiny v súlade s cieľmi a potrebami klientov.

4. Samotná realizácia CT a súvisiaca dokumentácia

Canisterapiu realizujeme s kaţdou skupinou raz týţdenne, dĺţka trvania terapie

je individuálne prispôsobená cieľu v skupine klientov (vek, stupne postihnutia)

a momentálnej úrovni motivácie skupiny. V priemere sa dĺţka terapie pohybuje od 1 do 2

hodín. CT realizujeme v súlade s formulovanými cieľmi. V prípade objektívnych príčin

(choroba, akútne zhoršenie zdravotného stavu klienta, akýkoľvek iný momentálny

nezáujem zo strany klienta o CT), nezapájame klienta násilne do terapeutických činností.

Pre psa je terapeutické sedenie psychicky veľmi náročná práca, preto:

musí mať moţnosť následného odreagovania sa - dostatok hier, prechádzok

a odpočinku,

nemá pracovať častejšie ako dvakrát týţdenne jednu hodinu,

musí mať zaručený úplný pokoj na kŕmenie a spánok,

musí vyrastať a ţiť v priateľskom prostredí v harmonickej rodine s jasnými vzťahmi,

mať jedného stáleho pána ktorého dobré pozná a ktorý dobre pozná jeho. (Galajdová,

1999)

Faktory, podmieňujúce zlyhanie v liečbe

Podľa Vojtěchovského (2003) existuje niekoľko faktorov, ktoré môţu podmieniť

zlyhanie v liečbe:

Nevhodný výber zvieraťa.

Záujmy klienta a zvieraťa sa môţu rozchádzať (zviera si klienta nevšíma, odmieta ho).

Zviera sa môţe stať príčinou súťaţivosti klientov - tí na seba ţiarlia a vznikajú

konflikty.

Zviera môţe byť zdrojom alergie alebo vo výnimočných prípadoch aj poranenia.

Pre personál znamená prítomnosť zvieraťa na oddelení prácu navyše.

56

Vo vedení inštitúcie sa môţu viesť právne spory (financie, konflikty s úradmi

a hygienikmi, zákazy, technické problémy, sťaţnosti klientov na hluk a hygienu).

U niektorých vlastníkov zvierat prevaţujú záujmy zvieraťa nad vzťahmi k ľuďom.

Môţu sa izolovať a stať sa samotármi.

Smrť zvieraťa indikuje dlhodobý ţiaľ a pocity viny za jeho smrť.

Nerandţič (2004) pridáva ešte ďalšie faktory:

Patologický strach zo zvierat.

Nerešpektovanie práv zvieraťa.

Profanácia metódy v rukách osobnostne problémového človeka.

Odborné a personálne problémy.

4.8 Vyuţitie canisterapie k rozvoju osobnosti

„Nie je snáď zvieraťa, ktoré by sme poznali lepšie ako psa, ktorého by sme viac

milovali, a ktorému by sme viac dôverovali. .... Liečebné účinky života so psom

nie sú objavom modernej psychológie, ľudia ich poznajú už tisíce rokov.“

Nicholas Saunders

Aj napriek zvyšujúcim sa účinkom civilizačných procesov, ktoré spôsobujú

narastajúcu benevolenciu vo vzťahu človeka k prírode, nestráca sa v nás ľuďoch

podvedomá túţba po tvorbe náhradných väzieb s prírodou. Jedným z prejavov tejto túţby

je i starostlivosť a drţanie rôznych druhov zvierat v našich domácnostiach.

Za najpreferovanejšieho spoločníka zo zvieracej ríše si ľudia dodnes volia psa.

(Procházka, 2005)

Jeho úloha sa stále vyvíja a mení. Niektoré z jeho predchádzajúcich rolí uţ zanikli

alebo zanikajú. Dnes však uţ väčšina psov plní iba jedno poslanie - byť spoločníkom

človeka. (Fogle, 2004)

Deti, ale aj dospelí sa so psom najmä maznajú. Zviera je pre nich kamarát,

ktorý uspokojuje ich citové potreby a rozvíja sociálne väzby, napr. pri autizme

alebo Downovom syndróme. Pri detskej mozgovej obrne či skleróze multiplex, sa pouţíva

tzv. polohovanie, pri ktorom sa pes rôzne natočí a podľa potreby mení polohu.

57

Canisterapia však aj zniţuje stres a tepnový tlak, pomáha pri depresiách či zvyšuje

sebadôveru. (Hojsíková, 2009)

Je mnoţstvo oblastí kde pes nachádza svoje uplatnenie ako napríklad:

Rozvoj citových schopností

hladenie psa, maznanie sa s ním, čo uspokojuje potreby neţnosti,

rozprávanie klienta s terapeutom, pri ktorom zisťuje, ţe aj pes môţe byť smutný,

veselý, chorý a ak sa o neho bude dobre starať a bude ho mať rád, bude mu pes dobrým

kamarátom,

terapeut sa snaţí nadviazať komunikáciu klienta so psom, aby zníţil jeho nesmelosť a

uzavretosť a podporil spontánnosť prejavu vo vzťahu k iným osobám,

v prípade pouţitia malého psa sa rozvíjajú u dieťaťa ochranárske a opatrovateľské

pozície, ak sa uplatňuje veľký pes, dieťa získa pocit bezpečia,

pri spoznávaní nových vecí v spoločnosti zvieraťa, dochádza k odbúravaniu

neodôvodeného strachu a odvedenie pozornosti od vlastných problémov klienta,

pri pouţití skupinovej terapie má klient vo "svojom" psovi spojenca pre zvládnutie

komunikácie a správania sa v kolektíve,

http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/cile-canisterapie/

vo vzťahu k zvieraťu sa dieťa učí, ţe existuje tieţ odlišný ţivý tvor, a rozvíja

svoje sociálne zručnosti, aby bolo tolerantné, trpezlivé a starostlivé,

vďaka vzťahu so psom dieťa cíti cennú emocionálnu podporu, zvyšuje sa jeho dôvera

v psa, ako aj dôvera v seba. (a, Š. - Hučín, J., 2000a,)

Rozvoj rozumových schopností

dieťa získava záujem o určité aktivity prostredníctvom cielenej hry a plnením úloh, čím

sa zvyšuje doba sústredenia na danú činnosť,

pozorovaním správania psa a jeho stavby tela, sa rozvíjajú u dieťaťa pozorovacie

schopnosti a správne návyky správania k zvieratám i k ľuďom,

prostredníctvom rôznych pomôcok a zadávaním úloh klienta psovi sa zlepšujú

komunikačné zručnosti, rozširuje sa slovná zásoba a vyjadrovacie schopnosti,

http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/cile-canisterapie/

58

kŕmenie psa či iné situácie, kedy je potrebné psa nevyrušovať, sa vyuţívajú k nácviku

sebaovládania,

pre autistov je zrozumiteľný kontakt so zvieraťom, ktoré komunikuje jednoducho

a jednoznačne a preto tu pes plní úlohu sprostredkovateľa v komunikácii s ľuďmi.

http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/cile-canisterapie

Dôleţitosť priateľstva dieťaťa so zvieraťom pre podporu citového i rozumového

vývoja dieťaťa je nesporná a výskumy z celého sveta opakovane potvrdzujú, ţe vzťah

dieťaťa k zvieraťu napomáha rozvoju sebavedomia, pocitu zodpovednosti, samostatnosti

a schopnosti zapojiť sa do spoločnosti. (Galajdová, 1999)

Rozvoj pohybových schopností

Formou rôznych spoločenských hier (hádzanie loptičiek, napodobňovanie činností

psa, dosahovanie vzdialených miest, preliezanie prekáţkovej dráhy, naháňania a pod.)

zvyšujeme u detí motiváciu k pohybu a ich pohybové schopnosti, rozvíjame hrubú a jemnú

motoriku a v spoločnosti psa učíme deti vhodne relaxovať.

Terapeuti volia činnosť klienta so psom podľa toho, či je dieťa samostatne

pohyblivé, čiastočne alebo úplne imobilné. Zaujímavou spätnou väzbou a motiváciou

pre deti, je v canisterapii moţnosť pozrieť si hry so psom na videu. Veľmi dobrým

integračným momentom je vytváranie terapeutických skupín so zdravými

a handicapovanými deťmi.


Hlavné oblasti vyuţitia canisterapie

Aj keď sa pojem canisterapia voľne prekladá ako liečenie prostredníctvom psov, nie

vţdy pôsobí ako pomocná psychoterapeutická metóda. Vo viacerých zásahoch úspešnej

pomoci človeku, sa častejšie stretávame s označením canisterapie, ako formy spolupráce,

asistenčnej sluţby, výchovy, alebo činnosti zameranej na zlepšenie kvality ţivota človeka.

Oblasti vyuţitia CT:

V psychiatrii a psychológii

U telesne a zmyslovo postihnutých

U jednotlivcov s autizmom

http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/cile-canisterapie


59

U týraných a zneuţívaných detí

U pacientov s epilepsiou

U mentálne postihnutých osôb

U detí hospitalizovaných v nemocnici

U seniorov

V náhradnej rodinnej starostlivosti

U pacientov s onkologickým ochorením

http://www.marsi.szm.com/CANISTERAPIA02.htm

4.8.1 Význam psa u detí

V súčasnom svete sú deti vystavené mnohým rizikovým faktorom. Táto skutočnosť

stavia pred rodičov, lekárov, psychológov a pedagógov dôleţitú úlohu a to nájsť

interdisciplinárne moţnosti a spôsoby prevencie.

Práve kontakt so zvieraťom môţe pomôcť zníţiť pôsobenie jednotlivých negatívnych

faktorov. Zviera nie je uţitočné len hospodársky, jeho prítomnosť tieţ môţe človeku

pomôcť zbaviť sa psychických ťaţkostí. Prítomnosť psa zniţuje pocit úzkosti, čo môţe byť

významné najmä vo vyhrotených situáciách a tieţ pri preţívaní osamelosti a smútku. Pes je

výrazným katalyzátorom a kognitívnym stimulátorom, lebo udrţiava dieťa i seniora v

činnosti. Spoluţitie so psami a inými zvieratami umocňuje u detí schopnosť komunikácie,

zodpovednosť a samostatnosť. (Kopasová, 2007)

Deti a psi tvoria nerozlučnú dvojicu aj v súčasnom svete technických kúziel

a lákadiel. Snáď práve preto, ţe ţivý tvor predsa len oplýva oveľa bohatším repertoárom

zaujímavejších charakterových vlastností, ako neţivá figúrka v počítačovej hre

alebo hovoriaca hračka na baterky. (Chlopčíková, 2009)

Psychológovia robili výskumy s deťmi mladšími i staršími, zdravými i postihnutými

a so psom ţivým i jeho dokonalou vypchatou látkovou napodobeninou. Ukázalo sa

jednoznačne, ţe ţivý tvor je nepomerne výdatnejším zdrojom podnetov a navyše má v sebe

niečo úplne osobité a jedinečné. Jednoducho ţije. (Galajdová, 1999)

Vplyv psa na emocionálny a rozumový vývin dieťaťa je nesporný. Záleţí však

na tom, v akom veku sa dieťa so zvieraťom stretne.


60

Obdobie novorodenca a dojčaťa (do 1 roka ţivota dieťaťa). Obdobie diferenciácie

a separácie vlastného "ja" organizovanej na niţšej úrovni. V tomto období ide o základné

zakotvenie v mikroprostredí spojené s pocitmi známosti, bezpečia a istoty. Zároveň

však ide aj o primeranú stimuláciu a realizáciu motorických a kognitívnych aktivít.

Ku koncu tohto obdobia môţe dieťa psa rozoznávať ako objekt, ktorého nie je potrebné

sa báť a ktorý je príjemný na pohmat. (Straková, Š. - Hučín, J., 2000b,)

Vývojová psychológia hovorí, ţe pre dieťa pribliţne do 3 rokov je pes len niečím

pohyblivým na pozeranie a na zábavu. Veľmi zaujímavá hračka, ktorej dáva prednosť

pred neţivými hračkami, pretoţe sa pohybuje, reaguje, má teplé a chlpaté telo, chce sa hrať

a to všetko je pre dieťa atraktívne. (Galajdová, 1999)

Predškolský vek (3 - 6 rokov). Dieťa je v tomto veku schopné korigovať

svoje projektívne predstavy so skutočným zvieraťom. Nie je zatiaľ schopné sa o zviera

postarať, ak rodičia v tomto veku zaobstarajú dieťaťu psa, mal by to byť pes

veľmi pokojného plemena. (Straková, Š. - Hučín, J., 2000b,)

U mladších školákov pretrváva do značne miery vnímanie psa ako ţivej hračky.

V ich veku však má uţ pes vďaka reakciám a spätnej väzbe určitú výchovnú funkciu.

Vo veku okolo 8-9 rokov nastáva zlom vo vzťahu ku psovi. Pes získava v rodine

uţ celkom osobitý nezastupiteľný význam, pretoţe pomáha u dieťaťa rozvíjať takzvané

rodičovské opatrovateľské postoje, neţnosť a zodpovednosť. (Galajdová, 1999)

Pre starších školákov, asi od dvanásť rokov vyššie, je pes významným

vychovávateľom tým, ţe sám na seba dovoľuje výchovne pôsobiť. V tomto období deti

so psami úspešne cvičia, obľúbené je dnes tzv. agility - kombinácia športu a zábavy,

prekáţkový beh, ktorý absolvuje so psom i jeho majiteľ, takţe sa rozvíjajú pohybové

schopnosti oboch, alebo junior handling - výstavné predvádzanie psa - zaloţené

na dokonalej súhre psa a jeho psovoda. (Galajdová, 1999)

Adolescencia (15 aţ 18 - 20 rokov). Začína sa objavovať zrelší vzťah k ţivým

tvorom. Pokračuje priestorová extenzia spojená s priestorovým súperením. Zviera

je chápané v širších väzbách svojho druhu, u psa sa dospievajúci aktívne podieľa

na výcviku a je schopný sa o neho zodpovedne postarať. (Straková, Š. - Hučín, J.,

2000b,)

Pes, ktorý niečo vie je, respektíve schopnosť jeho dospievajúceho pána ho tomu

naučiť, sa stáva výrazným faktorom sociálnej prestíţe u kamarátov. Pes poskytuje

zaujímavú náplň voľného času dospievajúceho a ovplyvňuje celý jeho neskorší ţivotný

61

štýl. Mladiství majitelia psov sú menej ohrození, ţe skĺznu na šikmú plochu, stanú

sa kriminálnymi delikventami alebo sa u nich vyvinie drogová závislosť, neţ mladý ľudia

bez psov. (Galajdová, 1999)

U starších detí v období puberty sa psí spoločník stáva vľúdnym vychovávateľom,

keďţe dovolí na seba sám výchovne pôsobiť, čo ţiadne iné zviera človeku v takejto miere

neumoţňuje. (Hessler-Keyová, 2002)

Takmer v kaţdej rodine je pes spoločníkom pre dieťa. Dve tretiny detí vidia v psovi

priateľa a spoločníka k hrám. V takmer 80% rodín je pes tieţ dôverníkom, niekým

kto vie počúvať a takmer v 60% rodín je pes dokonca dôverným priateľom. Hrajú tu úlohu

i emocionálne faktory, kde pes má pre dieťa psychosociálný význam. Tento názor

je podporený výrokmi detí, z ktorých dve tretiny tvrdia, ţe sa často zhovárajú so svojim

psom a zverujú mu tajomstvá. Dieťa sa učí, ţe existuje tieţ odlišný ţivý tvor a rozvíja

svoje sociálne schopnosti, aby bolo tolerantné, trpezlivé a zodpovedné. (Straková, 1996)

Navyše sa dieťa dozvedá úplne prirodzenou cestou o ţivote, o tom, ţe nestačí

len jedno zviera na to, aby sa narodili mláďatá, o rozmnoţovaní, pôrode a nakoniec i smrti

milovaného zvieracieho priateľa. (Matějček, 2007)

Domáce zvieratá pomáhajú deťom naučiť sa dôleţitým schopnostiam

ako je komunikácia bez slov. Taktieţ vzbudzujú v deťoch rešpekt k prírode,

ktorý sa dá len ťaţko oceniť. Zvieratá slúţia na veľmi uţitočné poznávanie skúsenosti

ţivota a smrti, prírodných vied, prírodnej histórie a reprodukcie. Deti majú tieţ moţnosť

naučiť sa zodpovednosti, ktorú zo sebou prináša vlastníctvo zvieraťa, spolu s kŕmením,

česaním, výcvikom a starostlivosťou v chorobe. Mať domáce zviera môţe byť veľmi

uţitočným sociálnym prínosom a môţe pomáhať pri rozvoji sebadôvery a priateľstva.

(Asociace zastanců odpovědného vztahu k malým zvířatům, 1995)

V rodinách, ktoré mali domáce zviera, bol vzťah medzi rodičmi a deťmi lepší

a to viedlo k šťastnejšej rodinnej atmosfére. Dokonca, čím vyššie bolo mnoţstvo domácich

zvierat, tým lepšia bola sociálna prispôsobivosť dieťaťa. Prostredníctvom domácich zvierat

môţu deti a starí ľudia nájsť spoločný záujem. Seniori môţu učiť mladých mnohému

v starostlivosti o domáce zvieratá a i keď tu je veľký vekový rozdiel, láska k zvieratám

napomáha preklenúť túto generačnú priepasť. (Asociace zastanců odpovědného vztahu

k malým zvířatům, 1995)

62

U malých deti má pes dokonca aj skrytú výchovnú úlohu a môţe byť dobrým

príkladom pri demonštrovaní biologických funkcií, ako napríklad rast, rozvoj a nácvik

na toaletu. (Edney, A. - Mugford, R., 1992)

Jedináčikovi je veľmi uţitočná spoločnosť psa - priateľa z detstva, ktorý je vţdy

na blízku, pripravený zapojiť sa do kaţdodenných dobrodruţstiev detského sveta. Nedávne

výskumy ukázali, ţe dieťa ktoré má zvieracieho priateľa má medzi spoluţiakmi väčš iu

úctu a má väčšiu dôveru v psa ako v akéhokoľvek jedinca. (Edney, A. - Mugford, R.,

1992)

Svojou špecifickou náklonnosťou môţe pes do istej miery fungovať ako súrodenec.

Keďţe sa nikdy nespráva ako dospelý, pozitívne ovplyvňuje psychickú rovnováhu dieťaťa

a napomáha svojou prítomnosťou a oddaným počúvaním v riešení vnútorných pocitov,

ktoré deti tak nerady zverujú svojim blízkym dospelým. (Vágnerová, 2005)

Psi majú rozhodujúcu úlohu v oblasti detskej mentálnej hygieny. Pomáhajú deťom

vyjadriť city, ktoré sa v nich nahromadili, rozširujú s láskou svet ich záţitkov a prehlbujú

empatiu a súcit. Tak potrebné vlastnosti pre dnešní citovo vyprahnutý svet. (Matejček,

2007)

Ako uvádza Le Van (2004), významné pozitívne výsledky môţe dosiahnuť dieťa

v spoločnosti psa, ak sa uňho objavujú zmeny v chovaní. Autorka sama pokladá za dôleţité

faktory týkajúce sa zníţenia úzkosti u detí v prítomnosti psa, väčšiu otvorenosť,

komunikatívnosť a celkové upokojenie. Výsledky jej výskumu preukázateľne potvrdzujú

vyššie sklony detí k prejavom radosti, kooperácie s ostatnými členmi skupiny, ústretovosť

a uvoľnenie sociálneho napätia.

Podľa vykonávaného pozorovania Lewinson (1997) sa kladné pôsobenie psov

na deti prejavuje hlavne v týchto oblastiach:

vyššia zodpovednosť, dochvíľnosť, plnenie povinností,

zlepšenie a stabilizácia v škole,

zníţenie agresivity,

zvýšenie vyrovnanosti a sebavedomia.

Podľa inej štúdie, uskutočnenej periodikom Psychology Today, detskí majitelia psov

vykazujú o 21% menšiu návštevnosť lekára ako deti bez psa. Sú celkovo zdravšie, duševne

i telesne a sú samostatnejšie. (Hessler-Keyová, 2002).

63

„Ako ukazujú výskumy, úzky kontakt so zvieratami má na ľudí, najmä na deti

blahodarný vplyv (rozvíja prejavy priateľstva, lásky a nehy, mo tivuje k starostlivosti

o druhých, podporuje rozvoj rozumového i citového vývoja). Canisterapia

sa tieţ vynikajúcim spôsobom uplatňuje ako prevencia neţiaduceho správania napríklad

šikanovania a agresivity, čo môţu vyuţiť najmä materské, základné a špeciálne školy,

alebo iné zariadenia pre deti a mládeţ.“ (Fraňková et al ., 1999)

4.8.2 Canisterapia u seniorov

Psi sú spoločenské zvieratá a radi zotrvávajú v spoločnosti ľudí. K svojej spokojnosti

si vyţadujú pozornosť ľudí a odopierať im ju by nebolo spravodlivé. Deti a starší ľudia

majú pravdepodobne najviac voľného času, a tak sa z väčšej časti stávajú oni spoločníkmi

psov a sú schopní vytvoriť si s nimi zvláštny vzťah. (Taylor, 1992)

Nový smer zvieratá v geriatrii, teda v ţivote seniorov a občanov tzv. tretieho veku sa

vo svete objavuje od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia. Vo vedeckej literatúre je

označovaná ako PET Therapy alebo PET facilitated psychotherapy. Opiera sa o skúsenosť,

ţe kamarátstvo človeka so psom, či s iným domácim zvieraťom nahrádza oslabené

medziľudské vzťahy, posilňuje alebo udrţuje činnosť rôznych fyziologických systémov,

najmä kardiovaskulárneho a pohybového, vyvoláva silné pozitívne emócie, vzbudzuje

pocit šťastia a prispieva k zlepšeniu zdravotného stavu. (Kohoušek, 1997)

Základom canisterapeutickej liečby v geriatrických zariadeniach sa stal poznatok,

ţe najspoľahlivejším a často jediným priateľom človeka v osamotení a chorobe je zviera.

(Lechová, 2003)

Zvieratá sú totiţ na človeku závislé a ten sa o ne musí starať. Starý človek v styku

so zvieraťom tak znovu preberá zodpovednosť za inú ţivú bytosť. To môţe zvyšovať

jeho sebavedomie, pretoţe tým získava dôleţitú náplň svojho súčasného ţivota.

(Galajdová, 1999)

V ankete, kde mali obyvatelia domova dôchodcov odpovedať na otázku,

čo im najviac chýba, najčastejšou odpoveďou a na prvom mieste boli zvieratá.

Aţ na druhom a treťom boli deti a rodina. Svedčí to o silnej sociálnej väzbe

medzi zvieraťom a človekom. (Kohoušek, 1999)

64

Dobrý vzťah seniora k zvieratám dokáţe zastúpiť nielen chýbajúce úzke

medziľudské vzťahy, ale i posilniť pocit spokojnosti, preţívanie radosti a pocit

subjektívneho zdravia. Po 60-tke je 80% majiteľov psov spokojných so svojim ţivotom,

oproti 55% spokojných seniorov bez psa. (Galajdová, 1999)

Majitelia psov a mačiek mali výrazne niţšie hodnoty krvného tlaku, lipidov,

a zníţenú spotrebu psychofarmatik, viac sa pohybovali a menej trpeli osamotením, čo malo

pozitívny vplyv i na ich zdravotný stav. Seniori, ktorí vlastnia psov sú celkovo šťastnejší

a spokojnejší a je na nich pozorovať väčšiu sebestačnosť i v pokročilejšom veku.

Prítomnosť zvierat v domovoch dôchodcov a im podobných zariadeniach vyvoláva

optimistickú atmosféru, zlepšuje kvalitu ţivota a podporuje medikamentóznu liečbu.

Pes v domove dôchodcov dokáţe u obyvateľov zmierniť úzkosť, depresiu, napätie, zníţiť

zmätenosť a mobilizovať činnosť jeho obyvateľov. Násilní a citovo chladní jedinci

prejavujú schopnosť reagovať na zvieratá s nečakaním citom a porozumením. (Kohoušek,

1997)

Psi seniorov aktivujú k rehabilitácií, ktorá im pomáha pri zlepšení jemnej a hrubej

motoriky a k pohybovej aktivite. Podstatné je kladné ovplyvnenie po psychickej

a psychosociálnej stránke. To má v konečnom výsledku vplyv na celkove skvalitnenie

ţivota klientov. (Vošický, J. - Vošická, J., 2006b,)

Návštevy psov pôsobia ako príjemné spestrenie stereotypného dňa. Starí ľudia

spomínajú na svojich psov a i tí, ktorí zvyčajne nechcú komunikovať, rozprávajú príbehy

zo svojho ţivota, keď ešte mali svojho štvornohého priateľa. Títo ľudia sa potrebujú

na niečo tešiť a návštevy psov sú pre nich príjemným rozptýlením. Mnohí totiţ,

aj keď to znie kruto, tu čakajú len na svoju smrť a preto canisterapia má aj tu veľký

význam.


Prítomnosť zvieraťa zniţuje úzkosť, čo môţe byť významné najmä pri vyhrotených

situáciách, a tieţ pri preţívaní osamelosti a smútku. V starobe sú zvieratá výrazným

sociálnym katalyzátorom a kognitívnym stimulátorom, pretoţe udrţiavajú seniora

v činnosti. Sú regulátorom ľudského spoločenského správania, zlepšujú konfliktné stavy

v rodine a zlepšujú tieţ intelektuálne funkcie starých ľudí. Umoţňujú dlhší sebestačný

spôsob ţivota seniorov a pomáhajú zníţiť spotrebu liekov, najmä anxiolytík a hypnotík.

(Straková, Š. - Hučín, J., 2000b,)


65

Je dokázané, ţe zvieratá majú pre staršieho a osamelého človeka značný prínos

fyziologický, sociologický a spoločenský ktorý nejde nahradiť liekmi, rodinou, priateľmi,

ani tradičnou terapiou. Osamelým ponúkajú pevné puto citu a lásky a stávajú

sa významným zmyslom ďalšieho ţivota a ţivotného rytmu. Pes navyše posilňuje i pocit

bezpečia. (Kohoušek, 1997)

Psi prebúdzajú pozitívne emócie, spôsobujú radosť, vyvolávajú úsmev, niekedy

i slzy radosti. Umoţňujú hmatový kontakt. Ľudia, ktorý inak vôbec nekomunikovali

s okolím po priloţení zvieraťa na lôţko začínajú hovoriť, alebo sa aspoň vyjadrovať

gestami. Psíkovia prispievajú k relaxácii seniorov i k aktivite všetkých ktorý sa môţu

s nimi hrať alebo chodiť na prechádzku. V styku so psom sa tieţ výrazne zniţuje miera

agresivity. (Kohoušek, 1999)

Pes môţe u starších ľudí vyvolávať pocit bezpečia, keď sú doma sami. Akékoľvek

domáce zviera môţe znamenať významnú pomoc pri predchádzaní depresiám a mnohokrát

pripomenie svojmu majiteľovi, ţe by mal tieţ niečo zjesť. Niektorí starí ľudia udrţujú

vo svojich domoch väčšie teplo kvôli svojim domácim zvieratám, čo by moţno nerobili

kedy ţili úplne sami. Aj tí najmenší psi vyţadujú určitý pohyb, to by malo zaistiť, ţe starí

ľudia pôjdu aspoň raz za deň von, čo im napomôţe k stálej aktivite. Domáce zviera môţe

napomôcť odkryť nový svet záujmov a dať seniorom novú chuť do ţivota. (Asociace

zastanců odpovědného vztahu k malým zvířatům, 1995)

Denný rytmus, ktorý domáce zvieratko vyţaduje, pôsobí ako liečebný prostriedok

proti starobou podmienenej nesústredenosti, zábudlivosti a zmätenosti. Zviera poskytuje

moţnosť spontánne a nenútene sa pomaznať, pritúliť, bez pocitu trápnosti a nevhodnosti.

Vzájomný dotyk je pre starších ľudí dôleţitý prostriedok vyjadrenia emócií, pôsobí

ako liek proti úzkosti, strachu, bezmocnosti, stúpa pocit ochrany, bezpečia, zniţuje

sa vnímanie stresu. (Šramka, 2002)

Psi môţu pôsobiť ako liek proti samote, mimo domu aj v súkromí. Priateľský

a príťaţlivý pes pôsobí ako zbliţujúci faktor v situáciách v ktorých by sa dalo s niekým iba

ťaţko porozprávať. (Edney, A. - Mugford, R., 1992)

Moţnosť stretávať sa so ţivým tvorom je prospešné predovšetkým pre udrţanie

rovnováhy citového, spoločenského a duševného ţivota. Pozitívna úloha spoločenstva

so zvieratami v ľudskej starobe tkvie v bezproblémovom kamarátstve a vysokom stupni

dôvery medzi človekom a zvieraťom. Nemôţe ho nahradiť ani partner, súrodenci

66

alebo dospelé deti. Pozitívne pôsobenie zvieraťa teda spočíva v schopnosti zastúpiť

chýbajúce úzke medziľudské vzťahy. (Lechová, 2003)

Pes je dôverník, ktorý má vţdy čas, vţdy si všetko trpezlivo vypočuje aţ dokonca,

nekritizuje, neodsudzuje a vie sa vcítiť. Dodáva starému človeku popud k pravidelnému

pohybu, ktorý je prevenciou srdcovo – cievnych ochorení, osteoporózy, súčasťou terapie

cukrovky a iných ochorení. Zviera tieţ spontánne a nenútene kedykoľvek poskytuje

moţnosti preţitia slasti v zanedbávanej hmatovej stimulácii, teda moţnosť pomaznať

sa, vzájomné sa pritúliť. Bez pocitu hanby, nevhodnosti a trápnosti, bez nutnosti

sa doprosovať a vysvetľovať. (Galajdová, 1999)

4.8.3 Canisterapia u ľudí vo výkone trestu

V poslednej dobe sa stále viac hovorí o programe vo väzniciach, ktorý je akousi

snahou pomôcť prostredníctvom starostlivosti o psa, vyplniť túţbu väzňov urobiť niečo

uţitočného, dať im nejaký dôvod k zmene k lepšiemu. (Větvička, 2003).

David Lee v roku 1975 zahájil v nemocnici pre duševne chorých páchateľov v Ohiu,

terapeutický program so zvieratami. Pacient si musel vyslúţiť privilégium vlastniť zviera.

Musel byť ochotný poskytnúť prostriedky, pomoc pri získavaní potravy pre zviera, ako aj

udrţiavanie čistoty koterca. Bol pozorovaný katalizujúci účinok a šíriaci sa okruh

srdečnosti keď pacienti začali nielen medzi sebou, ale i s ošetrovateľmi dobre

spolupracovať, zníţil sa počet samovráţd a poklesla spotreba medikamentov. (Asociace

zastanců odpovědného vztahu k malým zvířatům, 1995)

V ţenskej väznici v štáte Washington môţu trestankyne za dobré správanie získať

právo starať sa o psa, zarábať si na jeho výţivu a neskôr výsadu psa cvičiť. Väzenkyne

pod dohľadom profesionálov cvičia psov z útulku, okrem toho zmysluplne strávia časť

trestu a po jeho skončení majú špecializovanú kvalifikáciu a môţu si nájsť prácu

ako pomocný veterinárny personál, zamestnanci útulkov, cvičitelia a pod. (Šramka, 2002)

Ako Větvička (2003) upozorňuje, pozitívny vplyv psov vo väzniciach sa prejavuje aj

na väzňoch, ktorí psa priamo necvičia. Pri prechádzkach so psom po väznici sa príde

so psom pomaznať aj ten najväčší zloduch. Ďalej uvádza, ţe výrazne obohacujúci vplyv

psa na väzňov dokazujú aj štatistiky, podľa ktorých aţ sto percent prepustených väzňov

si našlo okamţite prácu a nikto z nich sa opäť do väzenia nevrátil.

67

4.8.4 Canisterapia a človek s telesným postihnutím

Telesné postihnutie je moţné stručne definovať ako postihnutie, ktoré sa prejavuje

dočasnými, alebo trvalými problémami v motorických dispozíciách človeka.

Ide predovšetkým o poruchy nervového systému (pokiaľ majú za následok poruchy

pohyblivosti), a rôzne poruchy pohybového aparátu.

Pokiaľ je canisterapia realizovaná u človeka s telesným postihnutím, je dôleţité

klienta nielen poznať, ale predovšetkým vedieť s ním vhodne zaobchádzať a viesť

ho k určitému cieľu. Jedným z dôleţitých cieľov v tomto ohľade je napríklad dopomôcť

klientovi k harmonickému vývoju osobnosti. (Velemínsky et al. 2007)

Najčastejšie uplatnenie canisterapie u telesne postihnutých detí je pri detskej

mozgovej obrne (DMO). Deti s DMO majú od ranného detstva spomalený

psychomotorický vývoj reči a vývoj psychosociálných schopností. Pes je pre postihnuté

dieťa kamarát a spoločník pri hrách, dôverník, motivuje k pohybu a rehabilitácií, odvádza

pozornosť od vlastných ťaţkostí. Vychováva k zodpovednosti a empatii a je zdrojom

zaujímavých podnetov, obohatením a spestrením ţivota. Kontakt so ţivým zvieraťom

a moţnosť starať sa oň, výrazne napomáha aj rozvoju citových a rozumových schopností.

(Šramka, 2002)

Pes je pri canisterapii u telesne postihnutého človeka najčastejšie využívaný na:

motiváciu k pohybovým aktivitám, rehabilitácii, fyzioterapii,

je priamo rehabilitačným prvkom (technika polohovania),

rozvoj jemnej a hrubej motoriky,

má dôleţitú úlohu pri navodzovaní pocitu bezpečia zo strany klienta,

vďaka psovi dochádza k prelamovaniu bariér v osamelosti,

je zdrojom zlepšenej komunikácie ako s okolím, tak i s rodinou, či ošetrujúcim

personálom,

je kamarátom a spoločníkom,

zvýšenie samostatnosti a sebadôvery. (Velemínsky et al. 2007)

68

4.8.5 Canisterapia a mentálne retardovaní

U mentálne retardovaných detí, podobne ako u zdravých detí, v zodpovedajúcej fáze

vývoja kontakt so ţivým zvieraťom napomáha rozvoju citových a rozumových schopností.

Mentálne retardované dieťa si so zvieraťom vytvorí stálu citovú väzbu, ktorú hlavne

v ústavoch sociálnej starostlivosti vyťaţený personál nevie dať všetkým deťom podľa ich

potrieb. Nedostatok citovej väzby vedie k vzniku otupenosti, ku ktorej sa pridáva citová

deprivácia. Za určitých okolností sa potom objavuje agresívne správanie, konflikty

s okolím alebo naopak, sebapoškodzovanie a iné prejavy hospitalizmu. Pes nevyrieši

všetky tieto problémy, no značne prispeje k ich zvládnutiu a predchádzaniu. (Šramka,

2002)

U detí s ťaţkým zdravotným postihnutím dochádza k stimulácii neverbálnej

komunikácie. Na základe príjemných vnemov sa rozvíja tieţ ich citový ţivot a postupne

sa zlepšuje i sociálna interakcia týchto detí. (Jankovský, 2001)

Význam psa pre mentálne oneskorené dieťa sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov:

pes je zdrojom dostatočne silných podnetov, aby prebudil u dieťaťa záujem a udrţal

ho v pozornosti po dlhšiu dobu neţ iné objekty,

pes je iný ţivočíšny druh, dá sa ho zblízka pozorovať a skúmať, uvedomovať si,

ţe má oči, uši, jazyk, telo, labky, chvost, a tým viac poznávať okolitý svet,

pes má na dieťa vţdy čas, neodťahuje sa, telesný kontakt zodpovedá i jeho potrebám,

je to spoločník, druh, priateľ, dôverník, kamarát na úrovni,

je výchovným prostriedkom, ako sa správne správať k zvieratám a potom i k ľuďom,

umoţňuje rozvinutie rodičovských postojov – pes na seba dovoľuje výchovne pôsobiť,

motivuje k rehabilitácii a rozvoju jemnej motoriky dieťaťa ponukou ľahko

vysvetliteľných a praktických úloh – hádzanie loptičiek, hladenie, napodobňovanie

činností psa,

podnecuje k hre a pohybu – naháňanie, skákanie – a tým k rozvoju motorických

schopností,

podporuje rozvoj fantázie a tvorivosti, motivuje ku kreatívnemu vyjadreniu

maľovaním, kreslením, modelovaním, výrobou gaštanových zvieratiek,

69

pes prispieva k zníţeniu nesmelosti a uzavretosti dieťaťa, podporuje spontánnosť

jeho prejavu,

v spolupráci s logopédom rozvíja vyjadrovacie schopnosti a rozširuje slovnú zásobu,

túţba osloviť psa, prikázať mu niečo, alebo sa o ňom naučiť básničku, či pesničku,

býva veľmi silná,

veľký pes poskytuje pocit bezpečia a ochrany, malý pes naopak rozvíja ochranárske

postoje,

nácvik sebaovládania – nemoţno psa kedykoľvek vyrušovať, nutnosť rešpektovať

jeho právo na odpočinok, spánok, kŕmenie,

prostriedok k integrácii – pes je atraktívny i pre iné deti, borí bariéry, ponúka námet

k začatiu konverzácie. (Galajdová, 1999)

Pôsobením terapie za prítomnosti psa na človeka bolo dosiahnutých nemalých

výsledkov. Mnohé zahraničné štúdie, preukázateľne definujú liečebný vplyv psa na jedinca

so špecifickými potrebami, vo všetkých vekových kategóriách. Deti a mladiství prejavujú

po kontakte so psom väčšiu vitalitu, koncentráciu a extroverti komunikatívnosť

a spoločenskosť. (Prothmann, 2004)

Pre postihnuté deti i starších ľudí je pes obrovským zdrojom pozitívnej energie,

podnetom k pohybu a učiteľom komunikácie. Umoţňuje im rozvíjať svoje schopnosti

fyzické i duševné tým, ţe sa oňho starajú, vychovávajú ho, češú, kŕmia, hladia. Snaha

pohladiť psíka, či dať mu odmenu, napomáha rozvoju jemnej motoriky, snaha ho osloviť,

privolať, či dať mu povel, napomáha rozvoju komunikatívnosti.


Pes tvorí aj súčasť rehabilitácie, pretoţe napomáha precvičovaniu niektorých častí

tela. Je ťaţké prinútiť postihnuté dieťa, ţe musí precvičovať svaly na rukách, ale to isté

dieťa bez povzbudzovanie hádţe psovi loptičku a naťahuje sa, aby ho pohladil, roztvára

dlaň, aby cítilo jeho srsť, keď sa s ním mazná. Deti ktoré sú veľmi pohybovo obmedzené,

sa dokáţu za psom aj plaziť alebo liezť po štyroch, aby sa ho aspoň dotkli. Veľmi

významnú a úspešnú metódou je v týchto prípadoch polohovanie.


Aj pred plánovaním často bolestivých rehabilitačných zákrokov môţe prítomnosť

zvieraťa stlmiť strach pacienta, najmä preto, ţe pacient sa zaoberá zvieraťom, ktorého

celkový vzhľad a láskyplný pohľad spôsobí psychické uvoľnenie a ľahšie prekonávanie



70

bolesti. Pes je pre týchto ľudí spojovníkom s vonkajším svetom, bránou k ostatným

ľuďom. Pes je jednoznačne terapeut - liečiteľ. Má obrovský dar pomáhať.


4.8.6 Pes a autizmus

Autizmus je v súčasnej dobe radený spoločne s detskou mozgovou obrnou,

vývojovou dysfáziou a niektorými ďalšími poruchami psychomotorického vývoja

medzi neurovývojové ochorenia. Jednou z moţných primárnych príčin autizmu je teda

veľmi skoré poškodenie vyvíjajúceho sa mozgu v prenatálnom vývoji dieťaťa – pribliţne

okolo 24.- 26. embrionálného dňa. (Hrdlička, M. - Komárek, V., 2004)

Autizmus je psychické ochorenie pri ktorom pacientovi chýba schopnosť

vcítiť sa, porozumieť ľudským citom. Ţije akoby v inom svete a nerozumie svojmu okoliu.

Autisti komunikujú na úplne inej úrovni neţ sme zvyknutý, preto sa k nim chováme

neprirodzene čo je im nepríjemné. (Gilberg, CH. - Peeters, T., 2003)

Canisterapia si u klientov s autizmom vyţaduje skúsenosti na strane psovoda i psa

a správne zvolenú metódu canisterapie. Vyuţíva sa najmä metóda AAT (terapia

za prítomnosti psa), ktorá je vykonávaná psovodom terapeutom so vzdelaním napríklad

v oblasti špeciálnej pedagogiky, či psychológie. Vhodnejšia je forma individuálnej práce

s klientom a zo začiatku vyuţijeme skôr návštevný program.

Prínos a naplnenie stanovených cieľov canisterapie u klientov s autizmom opäť

závisí na jedinečnosti osobnosti klienta, na spôsobe a kvalite vedenia terapie a na celkovej

spolupráci tímu podieľajúceho sa na canisterapii. U klientov s autizmom môţeme pracovať

v oblasti komunikácie a sociálnej interakcie na rozvoji komunikácie, zvýšení slovnej

zásoby, nadviazaní komunikácie so psom a so psovodom, prípadne nadviazaní

komunikácie s ďalšími participujúcimi osobami. Pes môţe byť motiváciou pre nácvik

beţných denných činností. Pokiaľ klient nadviaţe vzťah so psom, je pes vhodným

partnerom pre vychádzky do okolia a pre socializáciu klienta (napr. vychádzka do mesta,

na nákup, nácvik jazdy MHD). (Velemínsky et al. 2007)

Nesplnené túţby autistov sa prejavujú agresivitou, násilím alebo utiahnutím sa,

rezignáciou a uzatvorením sa do vlastného sveta fantázie. Pes môţe tvoriť prostredníka

medzi svetom autistu a svetom ostatných ľudí. Autistické dieťa sa správa k zvieratám


71

inak ako k ostatným ľudom. Vyhľadáva ich ako spoločníkov, ako zdroj útechy

a zverovania sa iným. Zmenená je citlivosť voči pocitom zvieraťa, neprejavujú sa pocity

hnevu a agresie. Aj keď autistické deti nemajú rady dotyky a objímanie zo strany ľudí,

majú radosť z taktilných prejavov zvierat. (Šramka, 2002)

Pes pomáha autistovi rozlišovať spoločenské situácie a porozumieť ostatným.

Predstavuje akýsi "telepatický zázrak" a stáva sa preňho rovnako dôleţitým ako vodiaci

pes pre nevidomých. Prispieva tak k jeho duševnej rovnováhe a prelamuje bariéry

okolitého sveta, zniţuje pocit odcudzenia a ohrozenia. Zlepšením komunikácie pes pomáha

tieţ rodičom autistov, ktorí si ešte dnes dávajú niekedy za vinu, ţe je ich dieťa neprístupné,

odťahuje sa, samotári alebo útočí. (Galajdová, 1999)

Autistické deti sú uzavreté do vlastného sveta, pretoţe svetu ostatných ľudí

nerozumejú a nechápu ani ich spôsob komunikácie. S nevôľou nesú vytrhnutie z vlastných

zaţitých rituálov. Preto i z CT návštevy je potrebné urobiť pre tieto deti bezpečný rituál,

kde postupujeme od jednoduchého k zloţitejšiemu, vţdy aţ vtedy, keď uţ dieťa pri minulej

činnosti nadviazalo svoju vlastnú komunikáciu so psom. U autistov platí dvojnásobne

pravidlo, ţe psovod ich navštevuje s jedným, im dobre známym CT psom. Buduje

sa tu totiţ väzba na konkrétne zviera, ktoré deti "adoptujú", tešia sa na neho a dôverujú mu.

(Drvotová, J. - Hlístová, Z., 2004)

Pre autistov, ktorí majú svoj vlastný vnútorný svet a komunikujú na inej úrovni,

je kontakt so zvieraťom, ktoré komunikuje jednoducho, jasne zrozumiteľný. Autistov

so zvieratami zbliţuje ich spôsob myslenia, kde myšlienky prebiehajú v obrazoch,

a preto pes veľmi dobre plní úlohu sprostredkovateľa v komunikácii s ľuďmi.

Prostredníctvom psa môţeme zmierňovať u týchto detí agresivitu, pretoţe k zvieraťu

si nájdu cestu rýchlejšie a správajú sa k nemu lepším spôsobom ako k ostatným členom

rodiny.


4.8.7 Pes a epileptik

Epilepsia je ochorenie, charakterizované opakujúcimi sa záchvatovými poruchami,

obvykle spojenými s poruchami vedomia, ale nemusí tomu tak byť vţdy. Vzniká


72

porušenou funkciou mozgových gangliových buniek. Dochádza tu k výbojom neurónov.

Záchvaty sa u človeka môţu objaviť v akomkoľvek veku. (Preiss, 1998)

Epilepsia - termín, označujúci opakované straty vedomia, zapríčinené abnormálnou

elektrickou aktivitou mozgu. Najmenšou formou epileptického záchvatu je len krátky

výpadok pamäti - chvíľkové bezvedomie, často sprevádzané len chvením viečok.

Pri najsilnejšom type záchvatu postihnutému stuhne svalstvo, dostavia sa kŕče, postihnutý

ťaţko dýcha a niekedy dochádza aj k inkontinencii. Myšlienka na psa, ktorý môţe

byť trénovaný pre niekoho, kto má epilepsiu, aby ho včas varoval pred záchvatom,

môţe znieť neskutočne, ale realita je osvedčená.


Spôsoby, ktorými môţe pes varovať človeka pred nebezpečím záchvatu sú rôzne:

prudký štekot,

olizovanie a kňučanie,

obiehanie okolo pacienta,

rozpínanie labiek,

skákanie a dobýjanie sa do miestnosti,

nervozita, strach, strkanie do boku pacienta,

uprený pohľad do tváre pacienta.


Podľa jednej teórie pes vďaka vynikajúcemu čuchu reaguje na zmeny pachu potu

človeka na začiatku záchvatu, kedy ľudské vedomie ešte nie je zasiahnuté, ale záchvat

sa uţ rozbieha v podvedomí a ovplyvňuje autonómny vegetatívny systém. Iná teória

vychádza z výborného pozorovacieho talentu psa, ktorý postrehne drobné zmeny v chovaní

svojho pána, predchádzajúce záchvatu (pre túto hypotézu hovorí počet hodín strávených

so psom spoločne, ktorý u epileptikov často presahuje 12 hodín denne a umoţňuje psom

do detailov dokonale zaznamenať správanie pána v rôznych situáciách). Podľa tretej teórie

vnímajú psi zmeny elektromagnetického poľa človeka. Vzhľadom k tomu, ţe pes

má ďaleko citlivejší sluch a čuch a dokáţe vnímať mnoho najrôznejších signálov

a informácií, ktoré ľudským zmyslom unikajú je moţné, ţe je schopný vnímať

i elektromagnetické vlnenie. (Galajdová, 1999)



73

Pes zmeny pred záchvatom vníma, nie kaţdý to však dá najavo, respektíve tak aby to

jeho pán pochopil. K vzájomnému dorozumeniu je vţdy potrebné, aby vysielajúci

a primajúci pouţívali rovnaký postup pri kódovaní a dekódovaní signálu. Je dôleţité

aby pes mal dôvod svojho pána milovať, aby mu na ňom záleţalo a snaţil sa ho varovať.

Na druhej strane musí pán dobre poznať svojho psa a snaţiť sa porozumieť, čo mu chce

naznačiť. Pes preto musí mať moţnosť byť pánovi stále na blízku. (Galajdová, 1999)

4.9 Metodicky popísane postupy a canisterapeutické techniky

Praktické vyuţitie psa pri canisterapii obsiahne v podstate všetky vekové kategórie

ľudskej populácie od malých detí cez pubescentov, ľudí stredného veku aţ po seniorov.

Konkrétne vyuţitie psa musí zodpovedať potrebám klientov a vyuţíva sa napríklad tam,

kde je potrebná pomoc v oblasti:

jemnej motoriky (maškrtu, ktorú klient vezme do prstov a podá psovi)

hrubej motoriky (hodená loptička)

reč (je potrebné psa osloviť alebo mu dať povel)

rozvíjanie zmyslov (klient navlieka psovi obojky rôzne farby)

pohyb (napr. človek po mŕtvici sa vďaka psovi odváţi k prvým samostatným krokom)

prehrievanie postihnutých častí tela (pri polohovaní, teplo psieho tela pôsobí

na postihnutú časť tela človeka)

psychických problémov (týrané dieťa povie psovi veci, ktoré by dospelému terapeutovi

nikdy nepovedalo)

učenie (hyperaktívne deti sú schopné po hodine preţitej so psom absolvovať

bez väčších problémov výučbu)

sociálne (návštevná činnosť v domovoch pre seniorov - často je pes a jeho pán jedinou

pravidelnou návštevou)

Uvedené príklady sú len drobnou ukáţkou toho, kde pes môţe pomôcť. (Svobodová,

I. - Tichá, V. - Jebavý, L., 2009)

74

4.9.1 Polohovanie

Polohovanie je podporná terapia zaloţená na priamom fyzickom kontakte pacienta a

psa. Pre správny priebeh tejto formy canisterapie je dôleţité, aby bola navodená dôvera

klienta k psovi. Preto je vhodné terapiu začínať v prítomnosti rodičov, poprípade

inej blízkej osoby (učiteľ, vychovávateľ, ošetrovateľ), a aţ potom si brať dieťa samotné.

V ţiadnom prípade nie je moţné polohovanie prevádzať násilnou formou. Pre úspešne

polohovanie je treba zabezpečiť pokoj a dostatok času. Klient sa musí na túto formu terapie

najskôr dostatočne adaptovať, neţ dôjde k dokonalému uvoľneniu a celkovému záţitku.

Doba adaptácie je individuálna, niekedy sa efekt ukáţe po niekoľkých pokusoch, inokedy

napríklad aţ po roku. (Velemínsky et al. 2007)

Významnou vlastnosťou psa, ktorá sa pri terapii často vyuţíva, je jeho ţivočíšne

teplo. Pes ma normálnu telesnú teplotu 38,5 aţ 39 °C, peruánsky a mexický naháč aţ 40

°C. To priaznivo pôsobí na pacienta pri polohovaní, kedy sa doslova obloţí psami (psi

sa prikladajú na miesta, kde je pacient schopný najviac prijímať teplo a energiu od psa).

Polohu pacienta určuje rehabilitačný pracovník podľa potreby. Ak pacient leţí na chrbte,

jeden pes je pod jeho nohami v mieste kolien a ďalšie psi sú po stranách tela pacienta.

Pacient je takto stabilizovaný a môţe prijímať teplo od psov. Samozrejme sú ešte ďalšie

polohy, ktoré je vhodné počas polohovania striedať. Pre úplnú stabilizáciu pacienta

sa vyuţívajú rôzne polohovacie pomôcky – vankúše, podhlavník v tvare podkovy či hada,

ideálna je vodná posteľ. Jedno polohovanie trvá cca 15–20 minút (podľa individuálnych

potrieb a nálady pacienta).

Polohovanie by sa malo praktizovať v známom prostredí pacienta, vţdy nenásilnou

formou, aby nebol v strese, na zemi na mäkkej podloţke, môţe sa pouţiť relaxačná hudba.

Je vhodné, ak sa pacient vyzlečie do spodnej bielizne (môţe tak maximálne vnímať srsť

psov a prijímať teplo). Potom je vhodné nechať pacientovi priestor pre spontánne reakcie

a nenásilne mu ponúkať vhodné situácie pre polohovanie. Pokiaľ si pacient zvolí polohu

sám, nenásilne nastavíme jeho telo tak, aby bola zabezpečená správna poloha jednotlivých

častí. Odhalené časti tela je vhodné zakryť pre zachovanie tepelného komfortu.

Pri polohovaní je vhodné viesť ruku pacienta po srsti psa (hladenie), pridŕţať ju na teplých

miestach alebo na miestach, kde je dobre cítiť tep, prípadne dych psa. (Fridrichová, 2005)

75

Počas polohovania dochádza:

k navodeniu príjemných pocitov,

k upokojeniu (najmä u hyperaktívnych pacientov),

k prehriatiu končatín,

k uvoľneniu spazmov (ruky – päsť, nohy – natiahnuté),

k zmierneniu salivácie, upravuje sa patologické postavenie jazyka,

k oţiveniu mimiky,

k zvýšeniu citlivosti,

k skvalitneniu a prehĺbeniu očného kontaktu,

k prehĺbeniu dýchania (synchronizácia so psom) a tým aj k lepšiemu prekrveniu,

čo má sekundárny vplyv na uvoľnenie spazmov,

k ľahšiemu prijatiu inej polohy, ktorú pacient inak odmieta. (Velemínsky et al.

2007)

Vhodným doplnkom pri polohovaní je masáţ psím jazykom (avšak iba vtedy, keď sa

pacientovi oblizovanie od psa páči). Olizuje sa najmä tvárová oblasť a horné končatiny a

potom pri odmeňovaní psov granulami (vylizovanie z uzavretej dlane, či ukladanie granuly

na rôzne časti tela, napr. uši, krk, brucho a iné.) Teplý, vlhký a jemne drsný jazyk psa slúţi

ako výborná „masáţna pomôcka“, ktorá má veľmi pozitívny vplyv na uvoľnenie svalového

tonusu. (Fridrichová, 2005)

Ukončenie polohovania by malo byť pozvoľné (postupné oddialenie psov od tela

klienta a aţ potom ich úplné odobratie), tak aby nedošlo k náhlemu teplotnému šoku.

S klientom by následne malo byť manipulované s čo najväčšou citlivosťou

a mal by mu byť ponechaný dostatočný čas na návrat do reality. (Velemínsky et al. 2007)

Psi slúţia na navodenie pokoja, uvoľnenia, k prehriatiu dieťaťa. Dochádza

k príjemnej a hlbokej relaxácii a dieťa je potom pripravené k ďalším činnostiam.

V túto chvíľu nastupuje napr. fyzioterapeutka, ktorá s dieťaťom cvičí Vojtovu metódu,

alebo logopédka. (Chvátalová, 2003)

Metóda polohovania je najčastejšie pouţívaná pri práci s klientmi s DMO (detská

mozgová obrna) pre uvoľnenie spasticity, CMP (cievna mozgová príhoda), u detí

s kombinovanými chybami, alebo u klientov so zníţeným periférnym prekrvením

(prirodzené prehriatie končatín). Veľmi obľúbené je vyuţitie polohovania

pred rehabilitáciou.

76

Odborníci z oblasti canisterapie na základe skúseností z vlastnej praxe

poznamenávajú, ţe polohovanie je pre psa veľmi vyčerpávajúce a týţdenne by mal týmto

spôsobom pracovať nanajvýš s tromi klientmi.


4.9.2 Cielené canisterapeutické techniky

Jemná motorika

Pri precvičovaní jemnej motoriky je dôleţité vystriedať obidve ruky. Vyuţívajú

sa hlavne tieto techniky: manipulácia s karabínkami (na obojku, náhubku, vodidle, taškách,

postroji pre psa a pod.) a rôznymi typmi zapínania a otvárania (zipsy, gombičky,

napr. pri výrobe psieho prezlečenia, závery na dózach s odmenami pre psa), manipulácia

s granulami (odmeňovanie psa, vytváranie obrazcov z granúl, hľadanie a vyberanie granúl

z rôznych nádob, manipulácia bosou nohou), vyuţitie pískajúcich hračiek, ich stláčanie

dieťaťom, (napr. dieťa niekoľko krát stlačí loptu, aby navnadilo psa a aţ potom mu ju hodí

k aportu), česanie psa (rôzne typy hrebeňov), rozoznávanie jednotlivých psov hmatom

so zaviazanými očami (dotykový kontakt, dieťa rozoznáva tieţ rôzne typy obojkov u psov

rovnakých plemien), hľadanie drobného predmetu v psej srsti, dieťa sa postupne jemne

dotýka psa na rôznych častiach tela, stavanie psej búdy z kociek alebo prírodného

materiálu, odlievanie psích stôp zo sádry, maľovanie, modelovanie psa, a pod.


Hrubá motorika

Precvičovanie hrubej motoriky pomáha lepšej koordinácii pohybu: vyuţitie psa

ako motivačného prvku k pohybu, cvičeniu, prechádzke, pes ako netradičné cvičebné

náradie (podliezanie, preskakovanie, obiehanie), prekáţkové dráhy a agility - moţné rôzne

alternatívy (dieťa navádza psa na prekáţky, dieťa samo absolvuje prekáţkovú dráhu a pes

je na konci ako odmena, dieťa absolvuje dráhu so psom, deti tvoria prekáţky, ktoré psi

podliezajú alebo preskakujú alebo naopak psi tvoria prekáţky pre deti), preťahovanie

so psom o lano, hádzanie aportu, podľa uchopenia volíme typ hračky, hod aportu na cieľ

(napr. do kýblika) a pes nosí loptičku naspäť, deti sa nechávajú so zaviazanými očami


77

viesť psom (za pomoci psovoda), dieťa preteká so psom v plazení, pes predcvičuje

pri rozcvičke, dieťa leţí pod stojacím psom a ukazuje časti tela psa, pričom strieda

obe ruky, výcvik psa (vodenie na vodidle), deti si vyberú z jednej dózy psiu odmenu,

dajú si ju na hlavu a absolvujú takto prekáţkovú dráhu, pokiaľ odmena spadne, dostane

ju pes, pokiaľ nie dieťa ju na konci vloţí do druhej zatváracej dózy, vyhráva druţstvo,

ktoré bude mať v cieľovej dóze viac granuliek. (Velemínsky et al. 2007)

78

Záver

Pes je najvernejší priateľ akého človek môţe mať. Je jediný, kto zostane so svojím

pánom, aj keď ho uţ všetci ostatní opustili, on pri ňom zostáva verne stáť aţ do smrti.

Je to najvšestrannejšie zviera, stráţi naše domovy, zachraňuje ľudí v ruinách a lavínach,

ťahá sane, pomáha chytať zločincov, vodí nevidiacich a pomáha nám aj pri liečení nejednej

diagnózy. Psi sa stali našimi ţivotnými partnermi, dôverníkmi, ktorým sa môţeme zdôveriť

so všetkým a ktorí nás nikdy nezradia. Jediné čo chcú za svoju lásku a vernosť je troška

jedla, neţné pohladenie a moţnosť doţiť svoj ţivot pri svojom milovanom pánovi.

Jednou z jeho pozitívnych vlastností psa je, ţe pôsobí i na emocionálne a fyzické

zdravie človeka. Toto pozitívne pôsobenie psa nazývame canisterapia a je súčasťou

zooterapie. Začína sa uţ prvým kontaktom so psom, pohladením alebo oslovením

a vyvoláva u pacientov veľké emócie a záţitky, pre ktoré sa ku psom stále veľmi radi

vracajú.

Po preštudovaní a spracovaní literárnych zdrojov z oblasti canisterapie,

sme sa v diplomovej práci snaţili spracovať túto rozsiahlu tematiku. V našej krajine, zatiaľ

nie je dostatok odbornej literatúry so zameraním na túto tému a preto náš výber smeroval

k téme canisterapia, výcvik a testovanie psov k rozvoju osobnosti, v ktorej sme sa pokúsili

zhrnúť dostupné literárne a vedecké poznatky a predniesť ich v ucelenej forme. Našim

zámerom bolo taktieţ zhrnutie nevyhnutných informácií pre záujemcov o canisterapiu,

ktoré sa týkajú nielen výberu vhodného psa, ale aj jeho špecializovanému výcviku

a testovaniu.

Počas spracovávania literárnych zdrojov a konzultáciách s niektorými odborníkmi na

danú problematiku, sme sa pokúsili stručne popísať definíciu canisterapie,

kde sme poukázali na skutočnosť, ţe veľa zahraničných autorov vysvetľuje, čo vlastne

canisterapia znamená. Vo všeobecnosti je to terapia prostredníctvom ţivého psa, vyuţívaná

u osôb so zdravotným postihnutím na zvýšenie mobility, nezávislosti a psychickej pohody.

Ďalej sú v práci popísané a stručne vysvetlené metódy a formy, ktoré sú vyuţívané

v canisterapii. Poznáme štyri základné metódy AAA, AAT, AAE a AACR, ktoré

nám ponúkajú rôzne moţnosti vyuţitia psa. V canisterapii poznáme aj niekoľko foriem,

pre ktoré platí, ţe sa dajú prevádzkovať jednotlivo, alebo v skupine niekoľkých CT tímov,

môţu ju prevádzkovať buď preškolení laici alebo profesionálny terapeuti. Canisterapeut

79

podľa svojich schopností vedie jedného, alebo viac psov a to v kontexte noriem praxe

pre danú činnosť. Nemusia existovať izolovane, naopak dajú sa úspešne kombinovať.

Kaţdá z foriem však vyţaduje špecifické podmienky, ktoré treba vţdy dodrţiavať.

V práci je ďalej charakterizovaný canisterapeutický pes, jeho výber, výchova, výcvik,

testovanie a samotná starostlivosť. Nie všetky psi sú predurčené na výkon canisterapie. Pes

ktorý ju bude vykonávať, musí spĺňať základné predpoklady canisterapeutického psa, medzi

ktoré patrí vyrovnaná povaha, ovládateľnosť a láska k ľuďom. Nakoľko bude neustále

v kontakte s ľuďmi, je nutné dbať na jeho zdravotný stav, výţivu a starostlivosť.

Základným predpokladom pre kontakt psa s klientom je absolvovanie teoretickej

i praktickej prípravy CT tímu na kontakt s klientom, úspešné zloţenie skúšok CT tímov

a vlastnenie certifikátu oprávňujúceho CT tím canisterapiu praktizovať.

Je mnoţstvo oblastí, kde canisterapia rozvíja osobnosť človeka a patrí k ním hlavne

rozvoj citových, rozumových a pohybových schopností. Ďalšie moţností

canisterapeutického vyuţitia sú napríklad v rodine, v psychiatrii a psychológií, u telesne

a zmyslovo postihnutých, u jednotlivcov s autizmom, u týraných a zneuţívaných detí,

u pacientov s epilepsiou, u mentálne postihnutých osôb, u detí hospitalizovaných

v nemocnici, u seniorov, a u pacientov s onkologickým ochorením.

Praktické vyuţitie psa v canisterapii obsiahne v podstate všetky vekové kategórie

ľudskej populácie od malých detí aţ po seniorov. Konkrétne vyuţitie psa musí zodpovedať

potrebám klientov a vyuţíva sa napríklad tam, kde je potrebná pomoc v oblasti rozvoja

jemnej a hrubej motoriky, rozvíjania reči a zmyslov, pohybu, prehrievania postihnutých

častí tela, či pri psychických problémoch.

U ľudí, ktorí chovajú psa, boli zaznamenané niţšie hodnoty cholesterolu a krvného

tlaku. Pes pomáha odstraňovať ţivotnú prázdnotu, pocity izolácie a depresie. Deti, ktoré

sa starajú o psa sa lepšie učia, sú menej agresívne, majú menšie sklony k depresiám,

sú sebavedomejšie a vyrovnanejšie.

Psi prelamujú bariéry pri úzkostiach, traumách, depresiách, návaloch samoty

a beznádeje, ktoré prináša rad chorôb alebo staroby. V človeku sa začína prebúdzať záujem

o komunikáciu a o okolitý svet, zase začína prejavovať city. Terapia pomocou zvierat

pomáha pri neurózach, ale aj u nevidiacich, nepočujúcich, a pri deťoch postihnutých

obrnou. V prítomnosti psa, ktorý dokáţe vzbudiť lásku u človeka sa cítime chránení

a milovaní. Dotyk jemnej srsti a jeho pozorný pohľad, ktorý počúva, neodvráva

a nekritizuje prospieva ako zdravým, tak aj chorým.

80

Zoznam pouţitej literatúry

1. ASOCIACE ZASTÁNCŦ ODPOVĚDNÉHO VZTAHU K MALÝM ZVÍŘATŦM.

1995. Domáci zvířatá a lidé. In Pes přitel člověka, roč. 40. 1995, č. 5, s. 2-3, ISSN:

0231 – 5424.

2. BUDIANSKY, S. 2002. Pravda o psech : sonda do minulosti, spoločenských zvyklostí,

chování a morálky živočišného druhu Canis familiaris. 1. vyd. Praha : Columbus,

2002. 207 s. ISBN 80-7249-110-5.

3. Campbellov test. 2003. In Kynologická revue, 2003, č. 7, [online] [cit. 2010-03-11].

dostupné na internete: http://sites.google.com/site/fromvictoriasdream/campbellov-test.

4. COREN, S. 2007. Inteligence psů : průvodce myšlením, emocemi a vnitřním životem

našich psích společníků. 2. rozš. vyd. Praha : Práh, 2007. 319s. ISBN 978-80-7252-

186-9.

5. ČERVENÁ, A.; ANDĚRA, M. 2001. Svět zvířat XII - Domácí zvířata. Praha :

Albatros, 2001. 183 s. ISBN 80-00-00974-9.

6. DRINGEROVA, E. 2007. Je inteligence závislá na plemeni? In Svět psů, Praha :

Minerva, 2007, č. 11, s. 16, ISSN 1211-2976.

7. DRVOTOVÁ, D., HLISTOVÁ, Z. 2004. Canisterapie. 2004 [online] [cit. 2009-12-15].

Dostupné na:<http://www.hafbezobav.cz/view.php?cisloclanku=2004092801>.

8. EDNEY, A., MUGFORD, R. 1992. Váš pes a šteniatko, 1. vyd. Bratislava : Slovart,

1992. 120 s. ISBN 80-7145-016-2.

9. EUROCANIS, 2008. Testovací poriadok pre psov – terapeutov využívaných k rozvoju

osobnosti. 2008 [online] [cit. 2009-12-15]. Dostupné na:<http://www.eurocanis.szm.

com/texty/testovaci_poriadok.doc>.

10. FOGLE, B. 1995. Encyklopédia psov. 1. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 1995. 312s.

ISBN 80-7153-089-1.

11. FOGLE, B. 2004. Všechno o výcviku psa. 4. vyd. Praha : Cesty, 2004. 125s. ISBN 80-

7181-9611.

12. FOGLE, B. 2007. Keby pes mohol hovoriť...: príručka pre majiteľov psov . preprac.

a rozš. vyd. Bratislava : Ikar, 2007. 160s. ISBN 978-80-551-1457-6.


http://www.hafbezobav.cz/view.php?cisloclanku=2004092801

81

13. FRAŇKOVÁ, S. et al. 1999. Zvíře jako partner a prŧvodce člověka. In Sborník ze

semináře konaného ve dnech 12. až 14. září 1997 ve Slapech nad Vltavou. Praha :

Archa, 1999, 39s.

14. FRIDRICHOVÁ, D. 2001. Canisterapia, liečba prítomnosťou psíka. In Pes a mačka,

roč. 1, 2001, č. 9/10, s. 16-17.

15. FRIDRICHOVÁ, D. 2005. Kanisterapia. In Via practica, roč. 2, 2005, č. 3, s. 164-166

ISSN 1336-4790.

16. FULIEROVÁ, J. 2004. Pes–terapeut ľudského tela i duše : rozprávanie o canisterapii.

In Kynologická revue. [online], roč. 15, 2004, č. 4, [cit. 2010-02-12].Dostupné

na:<http://www.dogsk.sk/kynologia/revue/canisterapia04_04.htm>.

17. GALAJDOVÁ, L. 1999. Pes lékařem lidské duše aneb Canisterapie. 1. vyd. Praha :

Grada Publishing, 1999. 160 s. ISBN 80-7169-789-3.

18. GILLBERG, CH., PEETERS, T. 2003. Autismus – zdravotní a výchovné aspekty, 3.

vyd. Praha : Portál, 2003, 122s. ISBN 978-80-7367-498-4.

19. HARE, B., BROWN, M., WILLIAMSON, C., TOMASELLO, M. 2002. The

domestication of social cognition in dogs. In Science, vol. 298, 2002, no. 5598, pp.

1634-1636.

20. HESSLER-KEYOVA, M. 2002. Magická moc zvířat. 1. vyd. Praha : Plot, 2002. 187 s.

ISBN 80-86523-10-1.

21. HOJSÍKOVÁ, V. 2009. Je vám zle? Pes vás z toho vylíže. 2009 [online] [cit. 2010-02-

12]. Dostupné na: < http://ozene.zoznam.sk/cl/10161/248064/>.

22. HOLLÝ, K., HORNÁČEK, K. 2005. Hipoterapie : léčba pomocí koně, prepr. a rozš.

vyd. Ostrava : Montanex, 2005. 293s. ISBN 80-7225-190-2.

23. HRDLIČKA, M., KOMÁREK, V. 2004. Detský autismus : prehled současných

poznatků, Praha : Portál, 2004. 206 s. ISBN 80-7178-813-9.

24. CHLOPČÍKOVÁ, M. 2009. Dítě a pes aneb prevence úrazŧ a rizikových situací při

vzájemném kontaktu. In Sborník z odborné konference Zooterapie ve zdravotnickych

zarizeních. 2009 [online]. Motol : Dobrovolnické centrum Fakultní nemocnice

v Motole, 2009, s. 32-35, [cit. 2010-02-16]. Dostupne na:<http://www.dcmotol.cz

/media/pdf/sbornik-zoo-2009.pdf>.

25. CHVÁTALOVÁ, H. 2003. Psi pro zdraví a pohodu. 2003 [online] [cit. 2010-01-28]

Dostupné na: <http://www.rodina.cz/clanek3353.htm>.

http://www.dogsk.sk/kynologia/revue/canisterapia04_04.htm

http://ozene.zoznam.sk/cl/10161/248064/

http://www.rodina.cz/clanek3353.htm

82

26. JANKOVSKÝ, J. 2001. Ucelená rehabilitace dětí s tělesným a kombinovaným

postižením. 1. vyd. Praha : Triton, 2001. 144 s. ISBN 80-7254-192-7.

27. KÁŇOVÁ, Z. 2008a, História canisterapie - vývoj vzťahu človeka a psa. 2008a,

[online] [cit. 2010-02-12]. Dostupné na: <http://www.havino.net/index.php?option

=com_content&task=view&id=2827&Itemid=82>.

28. KÁŇOVÁ, Z. 2008b, Priaznivé účinky psa na človeka I, 2008b, [online] [cit. 2010-02-

12]. Dostupné na: <http://www.havino.net/index.php?option=com_con tent&

task=view&id=2824>.

29. KOHOUŠEK, M. 1997. Spokojnejší stáři se psem. In Pes přítel člověka, roč. 42, 1997,

č. 5, s. 24, ISSN: 0231 – 5424.

30. KOHOUŠEK, M. 1999. Praktická canisterapie v prachatickem domove dŧchodcu. In

Pes přítel člověka, roč. 44, 1999, č. 1, s. 20.

31. KOPASOVÁ, D. 2007. Načúvaj dieťaťu : psychológ šepká. 1. vyd. Bratislava : Petrus,

2007. 94 s. ISBN 978-80-89233-30-4.

32. LACINOVÁ, J. 1994. Začátek canisterapie v Čechách. In Pes přítel člověka, roč. 39,

1994, č. 5, s. 12.

33. LE VAN, A. 2004. The dog-a partner in a educational project within a specialised

centre for visually handicapped children. In People and Animals: A timeless

Relationship: 10th International conference on Human-Animal interactions IAHAIO

6th- 9th October, 2004 Glasgow. s. 25.

34. LECHOVÁ, J. 2003. Specifika ergoterapie v geriatrii. In Sestra, 2003, roč. 13, č. 7/8,

Přil. Temat. Sešit č. 114, Geriatrie, s. 66, ISSN 1210-0404.

35. LEVINSON B., M. 1997. Pet-Oriented Child Psychotherapy. 2nd

ed. Springfield :

Charles C. Thomas. Publisher LTD, 1997. 210s. ISBN 0-398-06674-4.

36. MATĚJČEK, Z. 2007. Co, kdy a jak ve výchově dětí, Praha : Portál, 2007. 143s. ISBN

978-80-7367-325-3.

37. MIKULICA, V. 2004. Poznej svého psa. 3. rozš. vyd. Litvínov : Dialog, 2004. 312s.

ISBN: 80-85843-00-5.

38. MORRIS, D. 2004. Psi : slovník psích plemen. 1. vyd. Brno : Centa, 2004. 704s. ISBN:

80-7341-412-0.

39. Moţností výběru psa pro vyuţití v canisterapii. 2004. In Pes přítel člověka, roč. 49,

2004, č. 2, s. 12-13, ISSN 0231-5424

http://www.havino.net/index.php?option%20=com_content&task=view&id=2827&Itemid=82

http://www.havino.net/index.php?option%20=com_content&task=view&id=2827&Itemid=82

http://www.havino.net/index.php?option=com_content&%20task=view&id=2824

http://www.havino.net/index.php?option=com_content&%20task=view&id=2824

83

40. NEHILOVÁ, H. 2006. Osobnosť terapeutického psa. 2006 [online] [2010-02-26].

Dostupné na: <http://www.havino.net/index.php?option=com_content&task=view

&id=781&Itemid=82>.

41. NERANDŢIČ, Z. 1998. Canisterapie čili psi na tábore zdravotne handicapovaných. In

Pes přítel človeka, roč. 43, 1998, č. 1, s. 22-23, ISSN: 0231- 5424.

42. NERANDŢIČ, Z. 2004. Zooterapie v kontextu ucelené rehabilitace. In Mezinárodní

seminář o zooterapiích k tvorbě metodiky 25-27.6.2004. Sborník příspěvkŧ. Brno :

Sdruţení Filia, 2004. s. 12-14. ISBN 80-239-3591-7.

43. NERANDŢIČ, Z. 2006. Animoterapie aneb Jak nás zvířata umí léčit. 1. vyd. Praha :

Albatros, 2006. 160s. ISBN 80-00-01809-8.

44. ODENDAAL, J. 2007. Zviřatá a naše mentální zdraví : proč, co a jak. 1. vyd. Brázda,

2007, 176s. ISBN: 978-80-209-0356-3.

45. PIPEKOVÁ, J., VÍTKOVÁ, M. 2001. Terapie ve speciálně pedagogické péči. 1. vyd.

Brno : Paido, 2001. 165s. ISBN 80-7315-010-7.

46. PREISS, M. 1998. Klinická neuropsychológie. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 1998.

408s. ISBN 80-7169-443-6.

47. PROCHÁZKA, Z. 2005. Chov psů. 3. vyd. Praha : Paseka, 2005. 320 s. ISBN 80-

7185-768-8.

48. PROTHMANN, A. 2004. Interaction of psychologically disturbed children with

therapy dog. In People and Animals: A timeless Relationship: 10th International

conference on Human-Animal interactions IAHAIO 6th- 9th October, 2004 Glasgow.

s.23.

49. RENOTIÉROVÁ, M., LUDÍKOVÁ, L., et. al. 2004. Speciální pedagogika. 2. vyd.

Olomouc : Univerzita Palackého, 2004, s. 67-68. ISBN 80-244-0873-2.

50. SACTVAP 2007. Canisterapia - ako áno, ako nie. 2007. [online] [cit. 2010-02-26].

Dostupné na: <http://www.havino.net/index.php?option=com_content&task=view

&id=1200&Itemid=82>.

51. SLOVENSKÁ ASOCIÁCIA CVIČITEĽOV TERAPEUTICKÝCH, VODIACICH

A ASISTENČNÝCH PSOV. 2005. Pes terapeut – canisterapeut. [online] [cit. 2010-

02-26]. Dostupné na: <http://www.epiq.sk/sactvap/?p=p_28&sName=Pes-terapeut-–-

canisterapeut->.

http://www.havino.net/index.php?option=com_content&task=view%20&id=781&Itemid=82






84

52. STRAKOVÁ, Š. 1996. Canisterapie. In Pes přítel člověka, roč. 41, 1996, č. 4, s.26,

ISSN 0231-5424.

53. STRAKOVÁ, Š., HUČÍN, J. 2000a, Zvíře pomáhá najít vztah k lidem 2000 [online]

[cit. 2010-01-12]. Dostupné na: <http://www.rodina.cz/clanek697.htm>.

54. STRAKOVÁ, Š., HUČÍN, J. 2000b, Vztah dítěte ke zvířatům v jednotlivých vývojových

obdobích. 2000 [online] [cit. 2010-01-12]. Dostupné na:

<http://www.rodina.cz/clanek696.htm>.

55. SVOBODOVÁ, I., TICHÁ, V., JEBAVÝ, L. 2009. Výběr psa pro praktické vyuţití

v zoorehabilitaci. In Sborník z odborné konference Zooterapie ve zdravotnickych

zarizeních. 2009 [online]. Motol : Dobrovolnické centrum Fakultní nemocnice

v Motole, 2009, s. 28-31. [cit. 2010-02-16]. Dostupne na: <http://www.dcmotol.cz

/media/pdf/sbornik-zoo-2009.pdf>.

56. ŠIPKOVSKÝ, M. 2004. Canisterapia. In Život so psom, 2004, č. 2, s. 12-13.

57. ŠOLTÉSOVÁ, D. 2006. Návrh etického kódexu pre canisterapeutov. 2006 [online]

[cit. 2010-02-16]. Dostupné na: <http://www.havino.net/index.php?option=com_c

ontent&task=view&id=580>.

58. ŠRAMKA, M. 2002. Canisterapia. In Pes a mačka, roč. 2, 2002, č. 5/6, s. 18-19.

59. TAYLOR, D., SCOTT, P. 1992. Váš pes. 1. vyd. Martin : Prúdy, 1992. s. 13, 36, 37

ISBN 80-85355-05-1.

60. VÁGNEROVÁ, M. 2005. Vývojová psychologie 1 : dětství a dospívání. 1. vyd. Praha :

Karolinum, 2005. 459s. ISBN 80-246-0956-8.

61. VELEMÍNSKY, M. et al. 2007. Zooterapie ve světle objektivních poznatků. Zlín :

Dona, 2007. 335s. ISBN 978-80-7322-109-6.

62. VĚTVIČKA, V. 2003. Psi za mříţemi. In Pes přítel člověka, roč. 48, 2003, č. 11, s. 30-

31.

63. VILÁ, C., SAVOLAINEN, P. et al. 1997. Multiple and Ancient Origins of the

Domestic Dog. In Science, vol. 276, 1997, no. 5319, pp. 1687 – 1689.

64. VOJTĚCHOVSKÝ, M. 2003. Zvířata v domovech pro seniory. In Zborník z

mezinárodního semináře o zooterapiích. Brno: Filia, 2003. s. 22-26

65. VOŠICKÝ, J., VOŠICKÁ, J. 2006a, Psi pro ţivot. In Svět psů, 2006, č. 11, s. 40-41.

66. VOŠICKÝ, J., VOŠICKÁ, J. 2006b, Nikdy není pozdě. In Svět psů, 2006, č. 2, s. 68-69



http://www.havino.net/index.php?option=com_c%20ontent&task=view&id=580

http://www.havino.net/index.php?option=com_c%20ontent&task=view&id=580

85

67. VOTAVA, J. et al. 2005. Ucelená rehabilitace osob se zdravotním postižením. 1. vyd.

Praha : Karolinum, 2005. 207s. ISBN: 80-246-0708-5

68. VRANČÍKOVÁ, M. 2006. Vykonávanie canistrapie v domovoch sociálnych služieb .

2006 [online] [cit. 2010-03-11]. Dostupné na: <http://www.havino.net/

index.php?option=com_content&task=view&id=729&Itemid=82>.

69. http://www.usmevy.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=23&Itemid=31

70. http://www.canisterapie.org/index.php?articleid=51.

71. http://www.canisterapie.info/otazky-a-odpovedi/.

72. http://www.canisterapie.org/index.php?articleid=58.

73. http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/cile-canisterapie/.

74. http://www.canisterapie.info/o-canisterapii/.

75. http://www.marsi.szm.com/CANISTERAPIA.htm.

76. http://www.marsi.szm.com/CANISTERAPIA02.htm.

77. http://www.eurocanis.szm.com/o_canisterapii.html.

78. http://www.eurocanis.szm.com/texty/testovaci_poriadok.doc.

79. http://www.aacr.estranky.cz/stranka/o-co-jde-_.

80. http://www.psy-npc.estranky.sk/stranka/canisterapia.

81. http://www.eamos.cz/amos/ksu/modules/low/kurz_text.php?id_kap=11&kod_kurzu=ks

u_453.

82. http://www.beauceron.cz/index.php?odkaz=vycvik/sport&id=4.

83. http://www.rodina.cz/clanek697.htm.

http://www.havino.net/%20index.php?option=com_content&task=view&id=729&Itemid=82

http://www.havino.net/%20index.php?option=com_content&task=view&id=729&Itemid=82







http://www.eurocanis.szm.com/o_canisterapii.html






86

Prílohy

Príloha 1

Testovací poriadok pre psov – terapeutov využívaných k rozvoju

Osobnosti..................................................................................................................strana 87

Príloha 2

Fotografie z canisterapie v materskej škôlke..........................................................strana 96

Príloha 3

Fotografie z canisterapie v spojenom zariadení sociálnych sluţieb

nádej v Snine............................................................................................................strana 97

Príloha 4

Fotografie z canisterapie na špeciálnej základnej škole

Humenné – Podskalka.............................................................................................strana 98

Príloha 5

Fotografie z polohovania........................................................................................strana 99

Príloha 6

Fotografie z canisterapie u seniorov.....................................................................strana 100

Príloha 7

Fotografie zo vzdelávania za pomoci psa –

Animal Assisted Education (AAE)........................................................................strana 103

87

Príloha 1

Testovací poriadok pre psov – terapeutov

využívaných k rozvoju osobnosti

schválený dňa 15. 2. 2008 a zaregistrovaný na MV SR pod č. spisu VVS/1-900/90-14195-2

1. Úvodné ustanovenia

1.1

Tento testovací poriadok slúži na testovanie povahových vlastností psa za účelom overenia jeho spôsobilosti pre prácu s telesne a mentálne postihnutými klientmi zariadení sociálnych služieb, v zdravotníckych zariadeniach, v diagnostických centrách, detských domovoch, domovoch dôchodcov, v predškolských i školských zariadeniach, pre výkon terapie za pomoci psa v rodinnom prostredí a pod.

1.2

Testovací poriadok je vypracovaný v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na území SR – Zákonom č. 488/2002 o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov.

1.3

Testovania sa môžu zúčastniť psi s preukazom pôvodu, bez preukazu pôvodu aj kríženci, bez ohľadu na veľkosť plemena, po dovŕšení veku 18 mesiacov. Prípustné je testovanie psov pred dovŕšením 18-tich mesiacov veku, minimálne však 15 mesiacov, prácu terapeutov však môžu vykonávať až po dovŕšení daného veku.

Testovania so psom (s viacerými psami) sa môže zúčastniť len psovod starší ako 18 rokov.

Testovanie prebieha v uzavretej miestnosti, pripravenej pre tento účel, bez účasti ostatných testovaných psov a ich psovodov. Prítomní sú okrem členov skúšobnej komisie minimálne dvaja figuranti.

Po vstupe do testovacej miestnosti sa psovod predstaví skúšobnej komisii, zároveň predstaví aj svojho psa. Psovod vedie psa na hladkom obojku a pevnej vôdzke.

Pri vykonávaní jednotlivých cvikov môže psovod psa povzbudzovať, chváliť, odmeňovať pamlskom.

Pes, ktorý pri testovaní neuspel, môže toto na základe odporúčania skúšobnej komisie opakovať v najbližšom možnom termíne, ktorý stanoví usporiadajúca organizácia po dohode so skúšobnou komisiou.

Ak je testovanie psov súčasťou akreditovaného školenia pre inštruktorov canisterapie, počas jeho priebehu sa pozoruje vzájomný vzťah psovoda a jeho psa (psov), ako aj schopnosť psa (psov) zvládať stresové situácie (množstvo nových podnetov, psychická záťaž, nedostatok

88

odpočinku a pod.). Organizátori školenia zaznamenávajú jeho (ich) správanie, ktoré poskytnú členom skúšobnej komisie.

1.4

Testovania sa nemôžu zúčastniť psi reagujúci agresívne, psi vykazujúci akékoľvek známky ochorenia, resp. podozrenia z ochorenia, kotné či kojace sučky. Háravá sučka sa testovania môže zúčastniť vo výnimočných prípadoch, a to po dohode s usporiadateľom testovania. V tomto prípade nastupuje na testovanie posledná v poradí.

Skúšobná komisia

2.1

Skúšobná komisia je trojčlenná. Pozostáva z člena organizácie zadávajúcej testovanie, ktorý sa zároveň aktívne min. 3 roky venuje canisterapii. Prizvaní sú ďalší dvaja odborníci z radov skúsených kynológov (s dosiahnutými výsledkami) z oblasti špeciálneho výcviku psov (vodiacich, asistenčných, signálnych, terapeutických či záchranárskych), resp. etológa.

2.2

Každý člen komisie hodnotí jednotlivé disciplíny nezávisle od ostatných členov, pričom sa berie do úvahy bodový súčet všetkých troch členov komisie.

2.3

Priebeh testovania riadi v plnom rozsahu skúšobná komisia. Skúšobná komisia má právo požadovať, či povoliť opakovanie cviku. Skúšobná komisia môže testovanie psa po vzájomnej dohode ukončiť, pokiaľ pes reaguje agresívne, neadekvátne bojazlivo, prípadne nejaví ochotu spolupracovať so psovodom, resp. pokračovanie testovania by mohlo byť na úkor jeho zdravia.

3. Testovanie

A. Základná poslušnosť

A.1 privolanie

A.2 chôdza pri nohe

A.3 sadni

A.4 ľahni

A.5 vstaň

A.6 odloženie

A.7 aport voľný

B. Spôsobilosť pre výkon canisterapie, obratnosť

B.1 reakcia psa na oblečenie zdravotníckeho personálu

B.2 reakcia psa na agresívne pachy dezinfekčných prostriedkov

B.3 pohyb psa s cudzou osobou na vôdzke

B.4 pohyb psa medzi pohybujúcou sa skupinou osôb

B.5 odloženie psa za použitia rušivých vplyvov

B.6 manipulácia so psom cudzou osobou

89

B.7 priamy kontakt viacerých osôb so psom

B.8 reakcia psa na invalidný vozík, chôdza popri vozíku

B.9 reakcia psa na osobu s barlami

B.10 reakcia psa na človeka pohybujúceho sa neprirodzene, nekoordinovane

B.11 reakcia psa na nečakaný dotyk

B.12 reakcia psa na nečakaný hluk, padajúce predmety

B.13 improvizácia psovoda – hra so psom

B.14 prekonanie ľubovoľnej prekážky určenej skúšobnou komisiou

B.15 improvizácia polohovania

C. Spolupráca psa a figuranta pri konkrétnych činnostiach

C.1 reakcia na povely figuranta

C.2 prinášanie predmetov hodených figurantom

C.3 reakcia na ponúknutý pamlsok

4. Prevedenie cvikov

A. Základná poslušnosť

Test základnej poslušnosti sa vykonáva bez vôdzky.

A.1 privolanie

Cieľom je, aby pes na pokyn psovoda zanechal doterajšiu činnosť a vrátil sa k psovodovi.

Po vstupe do testovacej miestnosti psovod odopne psa z vôdzky. Pes sa pohybuje voľne, smie spoznávať priestor, neprípustné je značkovanie. Na pokyn skúšobnej komisie psovod odvolá psa ľubovoľným povelom – pes čo najrýchlejšie príde k psovodovi.

A.2 chôdza pri nohe

Cieľom je, aby sa pes na pokyn psovoda priradil k jeho ľavej nohe a nasledoval ho v smere chôdze bez toho, aby výrazne predbiehal alebo zaostával. Psovod na základe pokynov skúšobnej komisie mení smer aj rýchlosť chôdze. Pri zastavení psovoda pes nepokračuje v chôdzi.

A.3 sadni

Cieľom je, aby sa pes na pokyn psovoda posadil a zotrval tak až do zadania ďalšieho povelu.

Na slovný pokyn psovoda vykoná pes požadovaný cvik.

A.4 ľahni

Cieľom je, aby si pes na pokyn psovoda ľahol a zotrval tak až do zadania ďalšieho povelu.


A.5 vstaň

Cieľom je, aby pes na pokyn psovoda vstal z polohy v sede alebo v leže a ostal stáť.

90


A.6 odloženie

Cieľom je, aby pes na pokyn psovoda zotrval na mieste určenom skúšobnou komisiou (v leže, v sede alebo stoji), pričom sa psovod od neho vzdiali (v rámci testovacej miestnosti). Pes môže zmeniť polohu, nesmie však z miesta určenia odísť. Na základe pokynu skúšobnej komisie sa psovod vráti k psovi.

A.7 aport voľný (predmet psovoda)

Cieľom je, aby pes odhodený predmet priniesol a na pokyn psovoda dobrovoľne odovzdal (nechal si ho odobrať). Pes nesmie nevhodne reagovať na akúkoľvek manipuláciu zo strany psovoda.

B. Spôsobilosť pre výkon canisterapie, obratnosť

B.1 reakcia psa na oblečenie zdravotníckeho personálu (spravidla biele)

Cieľom je, aby pes reagoval neutrálne na oblečenie figuranta, pripomínajúce oblečenie zdravotníckeho personálu.

Pes aj figurant sa voľne pohybujú v testovacej miestnosti. Pes si oblečenie figuranta nesmie spájať s prípadnými negatívnymi skúsenosťami z návštevy veterinárneho lekára.

B.2 reakcia psa na agresívne pachy dezinfekčných prostriedkov

Cieľom je, aby pes reagoval neutrálne na pachy dezinfekčných prostriedkov, s ktorými môže prísť do kontaktu v zdravotníckych zariadeniach (bežne používané dezinfekčné prostriedky).

Figurant v blízkosti psa otvorí nádobu s koncentrovaným dezinfekčným prostriedkom. Pes nádobu nemusí ovoňať, môže odvrátiť hlavu alebo odstúpiť.

B.3 pohyb psa s cudzou osobou na vôdzke

Cieľom je, aby sa pes vedený na vôdzke cudzou osobou pohyboval bez výrazného odporu. Psovod pripúta psa na vôdzku, ktorú predá figurantovi. Figurant sa so psom pohybuje ľubovoľným smerom po miestnosti, popr. priľahlých priestoroch, pričom psovod ostane na mieste určenom skúšobnou komisiou. Neprípustná je snaha psa o ťahanie figuranta smerom k psovodovi, resp. snaha o únik z miestnosti. Na pokyn skúšobnej komisie figurant odvedie psa naspäť.

B.4 pohyb psa medzi pohybujúcou sa skupinou osôb

Cieľom je, aby pes vedený psovodom medzi pohybujúcimi sa osobami reagoval pokojne, vyrovnane, bez známok strachu, neistoty alebo agresivity.

Psovod so psom pripútaným na vôdzke sa na pokyn skúšobnej komisie začlení do skupiny osôb, pohybujúcich sa v rôznych smeroch, pričom sa pohybujú aj oni. Prípustný je kontakt psa s týmito osobami (napr. pričuchnutie). Skúšobná komisia ukončí tento cvik slovným pokynom psovodovi.

B.5 odloženie psa za použitia rušivých vplyvov

Cieľom je, aby pes na povel psovoda zotrval na mieste (v leže, sede alebo stoji) aj v prípade rôznych rušivých vplyvov.

91

Psovod odloží psa na mieste určenom skúšobnou komisiou a vzdiali sa, pričom má psa vo svojom zornom poli.

Figuranti sa pohybujú v blízkosti odloženého psa rôznymi smermi, pričom psovi znemožňujú výhľad na psovoda, manipulujú s pamlskami a prevádzajú hru s loptou. Pes môže zmeniť polohu, nesmie však z miesta určenia odísť.

B.6 manipulácia so psom cudzou osobou

Cieľom je, aby pes reagoval pokojne, vyrovnane, bez známok strachu, neistoty alebo agresivity.

Figurant na pokyn skúšobnej komisie za prítomnosti psovoda pristúpi k psovi, pričom začne simulovať veterinárnu prehliadku – kontrolu chrupu, uší, dotyky v oblasti slabín a pod. S ohľadom na veľkosť, resp. váhu, figurant psa zdvihne a prenesie na iné miesto. V prípade akejkoľvek agresívnej reakcie je pes z ďalšieho testovania okamžite vylúčený.

B.7 priamy kontakt viacerých osôb so psom


Figuranti na pokyn skúšobnej komisie za prítomnosti psovoda pristúpia k psovi, pričom ho hromadne začnú kontaktovať hladkaním. Určený figurant sa psa nečakane dotýka na rôznych miestach tela. Na pokyn skúšobnej komisie psovod uloží psa do polohy ľahni. Figuranti psa začnú prekračovať, pričom určený figurant simuluje nešetrné pohyby telesne postihnutých klientov, napr. zakopnutie. V prítomnosti psovoda musí pes zostať pokojný aj v prípade, že sa cíti ohrozený napr. náznakom úderu rukou či kopnutia nohou, alebo nečakaným dotykom. V prípade akejkoľvek agresívnej reakcie je pes z ďalšieho testovania okamžite vylúčený.

B.8 reakcia psa na invalidný vozík, chôdza popri vozíku

Cieľom je, aby pes reagoval pokojne, vyrovnane, bez známok strachu, neistoty alebo agresivity na osobu, pohybujúcu sa pomocou invalidného vozíka.

Figurant sa v testovacej miestnosti pohybuje na invalidnom vozíku. Psovod so psom na vôdzke sa približuje smerom k nemu, ak sa dostane na jeho úroveň, pristaví sa. Pes môže reagovať zvedavo na vozík aj figuranta, môže k nim pričuchnúť, prípustné je obliznutie figuranta. Nežiaduce je štekanie psa, chytanie koliesok vozíka a pod. Priamemu stretu s vozíkom sa pes môže vyhnúť. Pokiaľ sa pes zoznámi s osobou na vozíku, na pokyn skúšobnej komisie psovod prevezme vedenie vozíka, pričom usmerňuje pohyb psa vedľa vozíka – podľa uváženia psovoda je pes na vôdzke alebo na voľno.

B.9 reakcia psa na osobu s barlami

Cieľom je, aby pes reagoval pokojne, vyrovnane, bez známok strachu, neistoty alebo agresivity na osobu, pohybujúcu sa pomocou barlí.

Figurant sa v testovacej miestnosti pohybuje pomocou barlí. Psovod so psom na vôdzke sa približuje smerom k nemu, ak sa dostane na jeho úroveň, pristaví sa. Pes môže reagovať zvedavo na barly aj figuranta, môže k nim pričuchnúť, prípustné je obliznutie figuranta. Nežiaduce je štekanie psa, chytanie a ťahanie barlí a pod. Pokiaľ sa pes zoznámi s osobou, pohybujúcou sa pomocou barlí, psovod odopne psa z vôdzky. Na pokyn skúšobnej komisie figurant nechá spadnúť barlu pred psa, na psa alebo za psa. Pes môže reagovať uskočením, príp. sa obzrieť. V prípade akejkoľvek agresívnej reakcie je pes z ďalšieho testovania okamžite vylúčený.

B.10 reakcia psa na človeka pohybujúceho sa neprirodzene, nekoordinovane

92


Figurant sa pohybuje smerom k psovi neprirodzeným spôsobom – po štyroch, tackaním sa a pod. Pes je na voľno, v prítomnosti psovoda musí zostať pokojný aj v prípade, že sa cíti ohrozený napr. náznakom úderu rukou či kopnutia nohou. Pes sa figurantovi môže vyhnúť. V prípade akejkoľvek agresívnej reakcie je pes z ďalšieho testovania okamžite vylúčený.

B.11 reakcia psa na nečakaný dotyk


Pes je na voľno. Figurant sa ho nečakane a nešetrne dotkne zozadu. Pes v prítomnosti psovoda musí zostať pokojný aj v prípade, že sa cíti nečakaným dotykom ohrozený. Je prípustné obzretie sa psa za pôvodom nešetrného zaobchádzania.

B.12 reakcia psa na nečakaný hluk, padajúce predmety


Pes je na voľno. Figurant na pokyn skúšobnej komisie vykonáva činnosti, spôsobujúce v miestnosti nečakaný hluk – napr. búchanie kovovými miskami, zhadzovanie stoličiek, hlasný výkrik, spadnuté kľúče a pod. Je prípustné obzretie sa psa za zdrojom hluku či vyhýbanie sa padajúcemu predmetu.

B.13 improvizácia psovoda – hra so psom

Cieľom je, aby psovod vyprovokoval psa k hre a v čo najkratšom čase ho upokojil do takej miery, aby bol schopný koncentrácie na inú činnosť.

Psovod ľubovoľným spôsobom vyprovokuje psa k hre a na pokyn skúšobnej komisie hru ukončí. Nežiaduce je, keď si pes vynucuje pokračovanie v hre, naďalej si vymáha pozornosť, vyskakuje na psovoda a pod.

B.14 prekonanie ľubovoľnej prekážky určenej skúšobnou komisiou (improvizácia v rámci možností)

Cieľom je, aby pes prekonal jednoduchú prekážku, primeranú jeho dispozícii.

Pes na pokyn psovoda prekoná pripravenú prekážku. Hodnotí sa schopnosť psa a ochota spolupracovať.

B.15 improvizácia polohovania

Cieľom je, aby pes zotrval určitý čas v polohe ležmo v tesnej blízkosti ležiaceho figuranta. Pes musí reagovať pokojne, vyrovnane, bez známky strachu, neistoty či agresivity. Nesmie nevhodne reagovať na akúkoľvek manipuláciu zo strany psovoda aj figuranta.

Na základe pokynov skúšobnej komisie psovod uloží psa k figurantovi ležiacemu na deke. Ten improvizuje správanie klienta – psa sa dotýka, preloží si cez neho nohu, leží bez pohnutia a pod. Hodnotí sa ochota psa spolupracovať ako aj jeho zotrvanie v určitej polohe.

C. Spolupráca psa a figuranta pri konkrétnych činnostiach

Cieľom je preveriť, či je pes v prítomnosti psovoda ochotný spolupracovať s cudzou osobou pri nasledujúcich činnostiach:

93

C.1 reakcia na povely figuranta

Na pokyn skúšobnej komisie zadá figurant psovi niektorý z povelov, napr. sadni, ľahni a pod. Ak pes s figurantom spolupracuje, psovod do činnosti nezasahuje. Ak pes na povel figuranta nereaguje, vyžaduje sa improvizácia (usmernenie) zo strany psovoda. Figurant i psovod môžu použiť odmenu – pamlsok, pochvalu a pod. ako motiváciu pre splnenie daného povelu.

C.2 prinášanie predmetov hodených figurantom

Figurant hodí psovi ľubovoľný predmet a žiada, aby mu ho priniesol a odovzdal. Pes by mal predmet odovzdať bez výrazného odporu.

C.3 reakcia na ponúknutý pamlsok

Figurant ponúkne psovi pamlsok, pričom sa kladie dôraz na spôsob, akým si pes pamlsok vezme – musí si ho vziať jemne a opatrne, môže ho aj odmietnuť. Ak má figurant pamlsok v zavretej dlani, je prípustné nenásilné vymáhanie – lízanie, podávanie labky a pod.

Pri všetkých činnostiach sa hodnotí ochota psa spolupracovať s figurantom, resp. schopnosť psovoda improvizovať do takej miery, aby reakcie na povely pôsobili prirodzene.

5. Hodnotenie

5.1 Kritériá

Účelom kritérií je zjednotiť názor členov skúšobnej komisie pri testovaní psov využívaných k rozvoju osobnosti a zabezpečiť objektivitu pri ich hodnotení. Nedostatky pri prevedení jednotlivých cvikov sa odrážajú v bodových stratách.

Výborné prevedenie

Pes plynulo reaguje a plní zadaný povel, činnosť vykonáva bez akéhokoľvek zaváhania, pozitívne reaguje na prítomnosť cudzích osôb, je absolútne nekonfliktný, v stresujúcich situáciách pôsobí pokojne a vyrovnane aj bez usmernenia psovoda.

5.1.2 Drobné nedostatky

Pes reaguje a plní zadaný povel, resp. činnosť s miernym zaváhaním, psovod povel opakuje. V niektorých prípadoch (pri konkrétnej činnosti) prejavuje neistotu, resp. potrebuje usmernenie zo strany psovoda. Celkovo však reaguje pozitívne na prítomnosť cudzích osôb, je nekonfliktný, v stresujúcich situáciách je prípustná mierna neistota.

Hrubé nedostatky

Pes reaguje a plní zadaný povel, resp. činnosť s neochotou, splnenie úloh vyžaduje aj mechanickú pomoc psovoda. Pri plnení úlohy prejavuje neistotu aj po usmernení zo strany psovoda. Reakcie na cudzie osoby nie sú primerané situácii, pričom pes však nie je agresívny.

Odmietnutie

94

Reakcie psa nezodpovedajú povelu ani zadanej činnosti, pes odmieta spoluprácu so psovodom, vyhýba sa cudzím ľuďom, pôsobí ustráchane a veľmi neisto, snaží sa schovávať alebo z miestnosti uniknúť.

5.2 Bodové hodnotenie

Výborné prevedenie: 3 body

Drobné nedostatky: 2 body

Hrubé nedostatky: 1 bod

Odmietnutie: 0 bodov

6. Výsledok testovania

6.1 Vyhovel

Počet bodov (bodový súčet všetkých troch členov komisie): 225 – 135 (100 % – 60 %)

Toto hodnotenie získa pes, ktorý celkovo pozitívne reagoval na prítomnosť cudzích osôb, pri činnostiach, ktoré sú predmetom testovania spolupracoval s radosťou, vykonával ich ochotne, bez známok strachu či nervozity, aj keď v niektorých prípadoch neisto.

6.2 Nevyhovel

Počet bodov: menej ako 135 (menej ako 60 %)

Toto hodnotenie získa pes, ktorý nemal záujem o kontakt s ľuďmi, nejavil ochotu spolupracovať, bol neovládateľný, nervózny, bojazlivý.

6.3 Certifikát

Hodnotenie psa vyhovel je podkladom k vystaveniu Certifikátu – dokladu oprávňujúceho k využitiu psa pre účely canisterapie na dobu jedného roka od dátumu vystavenia, a to len so psovodom, s ktorým pes testovanie vykonal. Po tomto termíne musí pes absolvovať preskúšanie. Ak bol pes testovaný a preskúšaný minimálne trikrát (vždy po roku), jeho ďalšie preskúšanie je možné v dvojročných intervaloch.

K certifikátu je doložená výsledková listina s uvedením celkového súčtu bodov všetkých členov komisie pri jednotlivých cvikoch.

7. Záverečné ustanovenia

7.1

Organizátor neručí za prípadné ochorenie psa, úhyn alebo stratu psa, neručí za škody spôsobené psom v priebehu testovania. Za škody spôsobené psom ručí psovod.

7.2

Psovod sa so psom zúčastňuje testovania dobrovoľne a na vlastné nebezpečenstvo.

95

7.3

Organizátor a účastníci testovania sú povinní dodržiavať právne predpisy z oblasti veterinárnej starostlivosti a ochrany zvierat proti týraniu, podmienky a povinnosti stanovené orgánom veterinárnej a potravinovej správy, vydané v súlade s právnym poriadkom pri výkone dozoru nad konaním akcie.

7.4

Všetci psi, ktorí sa zúčastnia testovania, musia byť riadne očkovaní a odčervení, vo výbornom zdravotnom stave. Musia mať veterinárne potvrdenie o nákazovej situácii v mieste bydliska, nie staršie ako tri dni.

7.5

Psovodovi, ktorý nepredloží veterinárne potvrdenie o očkovaní a nákazovej situácii, organizátor nemusí umožniť absolvovanie testovania.

96

Príloha 2

Canisterapia v materskej škôlke – www.eurocanis.szm.com

Fotodokumentácia z realizácie CT v zmluvných zariadeniach klubu Eurocanis bola zverejnená s

písomným súhlasom zákonných zástupcov klientov.

Obr. 1 - Polohovanie so psom

Obr.2 - Rozvoj jemnej motoriky,

česanie psa, manipulácia s rôznymi typmi hrebeňov

Obr. 3 - Rozvoj jemnej motoriky,

manipulácia s granulami, odmeňovanie psa

http://www.eurocanis.szm./

97

Príloha 3

Canisterapia v spojenom zariadení sociálnych sluţieb nádej v Snine

www.eurocanis.szm.com

Obr. 4 Polohovanie so psom

Obr. 5 Rozvoj hrubej motoriky,

vyuţitie psa ako motivačného prvku k pohybu, preliezanie prekáţky

Obr. 6 Rozvoj jemnej motoriky,

vyberanie granuly z rôznych typov dóz a kŕmenie psa

http://www.eurocanis.szm.com/

98

Príloha 4

Špeciálna základná škola Humenné – Podskalka

http://www.eurocanis.szm.com/podskalka.html


vyuţitie psa ako motivačného prvku k pohybu, podliezanie prekáţky


vyuţitie psa ako motivačného prvku k pohybu

Obr. 9 Rozvoj myslenia, počítanie zubov

http://www.eurocanis.szm.com/podskalka.html

99

Príloha 5

POLOHOVANIE

http://canisterapie-zlin.cz/fotogalerie.php

Obr. 10

Obr. 11

Obr. 12

http://canisterapie-zlin.cz/fotogalerie.php

100

Príloha 6

Canisterapia u seniorov

Obr. 13

Rozvoj jemnej motoriky, manipulácia s granulami, odmeňovanie psa

Obr. 14

Rozvoj hrubej motoriky, vyuţitie psa ako motivácie k pohybu

Obr. 15

Rozvoj jemnej motoriky u telesne postihnutého klienta,

manipulácia s obojkom - reflexnou páskou

101

Obr. 16

Rozvoj jemnej motoriky, manipulácia s karabínkami na popruhoch

Obr. 17

Rozvoj hrubej motoriky, koordinácia pohybu, preťahovanie sa so psom o lano

Obr. 18

Rozvoj hrubej motoriky, koordinácia pohybu, preťahovanie sa so psom o lano.

102

Obr.19

Rozvoj jemnej motoriky,

manipulácia so sponkami a štipcami v srsti psa

Obr. 20

Rozvoj jemnej motoriky,

česanie psa

103

Príloha 7

Animal Assisted Education (AAE) – vzdelávanie za pomoci psa

Obr. 21

Vyuţitie psa ako prostredníka pre výučbu

Obr. 22

Vyuţitie psa v procese vzdelávania

a starostlivosti o zvieratá

Obr. 23

Vyuţitie psa v procese vzdelávania

104

Obr. 24

Vyuţitie psa k rozvoju komunikácie, motivácie a interakcie s druhými klientmi

Obr. 25

Vyuţitie psa k rozvoju hrubej motoriky a koordinácii pohybu

Documents

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITAcrzp.uniag.sk/Prace/2010/M/47D9E3FB1461498E981E5C0... · Kľúčové slová: zooterapia, canisterapia, metódy a formy canisterapie, výber