FILOZOFIA SOCIÁLNEHO ŠTÁTU

PhDr. Ľuboš Blaha, PhD.

Po druhej svetovej vojne sa celá západná Európa zhodla na spoločenskom modeli, ktorému sa hovorí sociálny štát. K tomuto modelu pristúpili takmer všetky vyspelé ekonomiky sveta a sčasti ho zaviedli aj niektoré krajiny tzv. Tretieho sveta. Podporu si získal tak od sociálnodemokratických, liberálnych, ako aj konzervatívnych politikov a teoretikov. Okrem neoliberálnej pravice sa všetky ideové prúdy vzácne zhodli na tom, že bez sociálneho štátu to proste nejde.

Za prvý sociálny štát sa vo všeobecnosti považuje Bismarckovo Nemecko, ktoré spustilo svoje sociálne reformy v osemdesiatych rokoch 19.storočia. Sociálno-politický program bol na pôde Ríšskeho snemu ohlásený posolstvom cisára Wilhelma I. Stalo sa tak 17.novembra 1881. Následne nemecká vláda v rokoch 1883-1889 – v reakcii na silnejúci tlak zo strany socialistického hnutia – zaviedla široký systém sociálneho poistenia (nemocenské, úrazové, zdravotné a dôchodkové poistenie). Ak by sme chceli označiť nejaký dátum za vznik sociálneho štátu, potom by to bol asi 15.jún 1883, kedy nemecký ríšsky snem na Bismarckov návrh schválil zákon o nemocenskom poistení. Išlo o prvý z viacerých plánovaných sociálnych zákonov, ktorý v celej ríši zaviedol povinné nemocenské poistenie, pričom poistné platby rozdelil polovične medzi zamestnancov a zamestnávateľov. Následne bol v roku 1884 prijatý zákon o úrazovom poistení a v roku 1889 zákon o invalidnom a starobnom poistení.1

Za zmienku stojí, že Oto von Bismarck bol pri zavádzaní sociálnych reforiem presvedčený, že čelí „červenému nebezpečenstvu“ a sociálne zabezpečenie podporoval v snahe odvrátiť masy od socializmu zlepšením ich životných a pracovných podmienok. V naznačenom kontexte ťažko nesúhlasiť s tvrdením dánskeho teoretika Gostu Espinga-Andersena, že „raní architekti sociálnej politiky na európskom kontinente boli autoritári, etatisti a korporativisti“.2 Bismarckovi nešlo o sociálny štát, ale o sociálne stabilný štát. Jeho sociálne reformy boli súčasťou politiky „cukru a biča“, ktorým sa snažil reagovať na sociálne zmeny. „Cukrom“ boli sociálne reformy, „bičom“ zasa zákaz a prenasledovanie sociálnej demokracie.

Ako teda môžeme vidieť, konzervatívne elity v Nemecku nepristúpili k sociálnym reformám pre nejaký dramatický zmysel pre solidaritu. Hlavným dôvodom bola hrozba socializmu. Na druhej strane však treba zdôrazniť, že vláda konzervatívcov (Bismarcka v Nemecku, Disraeliho v Británii či Estrupa v Dánsku) bola vo vzťahu k sociálnym reformám omnoho ľudskejšia a štedrejšia v porovnaní s liberálnymi vládami. Tento fakt súvisel aj s tradičným konzervatívnym princípom noblesse oblige, podľa ktorého má aristokracia morálny záväzok chrániť a viesť menej privilegované vrstvy. Aj preto napríklad britský konzervatívny premiér Benjamin Disraeli ostro vystupoval proti britským zástancom ideológie laissez-faire a obviňoval liberalizmus z vytvorenia spoločnosti „dvoch národov“ – bohatých a chudobných.3

Ani vo Veľkej Británii sa k zavádzaniu sociálnych reforiem nepristúpilo kvôli nejakému dramatickému zmyslu pre sociálnu spravodlivosť. Dôvody mali skôr ekonomický a vojenský charakter. Ako je známe, vyvrcholením sociálnych opatrení boli v Británii roky

1 Pozri Müller, H.: Dějiny Německa. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2004, s.192-1932 Esping-Andersen, G. (ed.): Welfare State in Transition. SAGE Publications, London, Thousand Oaks, New Delhi 1997, s.663 Pozri Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991, s.60 a 62

1

1906-1914, späté s vládou liberálov na čele s Herbertom Asquithom a Davidom Lloydom Georgom. Britský teoretik Richard Titmuss o tomto období liberálnych reforiem hovorí ako o „prvej veľkej revolúcii“ v oblasti sociálnej starostlivosti.4 K prijatiu sociálnych reforiem prispela intelektuálna klíma, v ktorej začal dominovať tzv. nový liberalizmus (Thomas Hill Green, Leonard Hobhouse, John A. Hobson), hoci bez vplyvu neboli ani myšlienky fabiánskych socialistov (Sidney Webb, Beatrice Webbová, Herbert George Wells či George Bernard Shaw).

Najdôležitejšími argumentmi pre prijatie sociálnych noriem boli tie, ktoré hovorili o potrebe zdravej a vzdelanej pracovnej sily, aby bol podporený hospodársky rast, resp. tie argumenty, ktoré zdôrazňovali význam zdravých a výkonných vojakov slúžiacich v rámci imperiálnej armády. Obavy Britov pramenili najmä zo skúseností z búrskej vojny (1899-1902), v ktorej vyšlo najavo, že značná časť britských brancov z radov robotníckej triedy nebola schopná vojenskej služby.

Zamyslime sa najskôr nad ekonomickými dôvodmi, ktoré motivovali vznik sociálneho štátu nielen v Británii. Ako bolo jasné už Bismarckovi či Asquitovi, výkonnejšia ekonomika nie je možná bez vzdelanej a kvalifikovanej pracovnej sily. Výkonná ekonomika nie je možná, keď zamestnanci pracujú na hranici chudoby, keď nemajú žiadne sociálne istoty, keď pracujú v podmienkach pod ľudskú dôstojnosť. Pretože, jednoducho, za takýchto podmienok pracujú neproduktívne. Aby sme si pomohli Johnom Maynardom Keynesom, môžeme sa tiež pýtať: načo budú súkromné firmy vyrábať tovary, ktoré si ich zamestnanci nebudú môcť dovoliť kúpiť? Inak povedané, fenomény ako nízke mzdy, nezamestnanosť či chudoba neprospievajú nikomu, ani podnikateľom. Aj preto Keynes tvrdil, že pre zdravú ekonomiku je nevyhnutná regulácia trhového prostredia a sociálna politika štátu na zabezpečenie kúpyschopnosti obyvateľstva. Keynesovi pritom nešlo o žiadne socialistické moralizovanie. Išlo o praktické rady pre ekonomickú politiku.

Ani britský konzervatívny premiér Disraeli ešte v 19.storočí nepristúpil k sociálnym reformám pre nejaký dramatický zmysel pre sociálnu spravodlivosť, ale jednoducho preto, lebo sa obával sociálnych nepokojov. Bolo mu jasné, že podmienkou zdravej ekonomiky je zároveň sociálna stabilita. Tá sa nedá zabezpečiť, pokiaľ budú medzi ľuďmi existovať neférové podmienky a priepastné sociálne rozdiely. Skrátka, stabilita spoločnosti trpí, ak štát toleruje chudobu a sociálnu exklúziu. Stabilita spoločnosti trpí, ak spoločnosť toleruje očividne sociálne nespravodlivé distribúcie.5 Nestabilné spoločenské prostredie, sociálne turbulencie, štrajky či nepokoje neprospievajú ani samotným podnikateľom. Aj preto sú to často zástupcovia veľkého priemyslu, ktorí preferujú sociálny štát pred neoliberálnym modelom kvôli obavám z nestability.6 Sociálna nestabilita pritom nemá dramatické dopady iba na ekonomiku, ale aj na samotné výdavky štátu. Tie isté peniaze, ktoré štát neinvestuje do zlepšenia sociálnej situácie občanov, musí zväčša investovať do väčšieho množstva represívnych zložiek, do polície, armády, väzníc a pod. Chudoba a polarizácia spoločnosti totiž rozhodne neprospieva spoločenskému poriadku a vytvára živnú pôdu pre kriminalitu a zločin. Žiarivým príkladom sú Spojené štáty americké, ktoré tradične investujú do sociálnej oblasti najmenej, no do represívnych zložiek musia investovať nepomerne viac než európske sociálne štáty.7

4 Titmuss, R.: Essays on the Welfare State. Beacon Press, Boston 1969, s.225 Pozri Heywood, A.: Politická teorie. Eurolex Bohemia s. r. o., Praha 2005. K podrobnej histórii sociálneho štátu a k okolnostiam jeho vzniku vo Veľkej Británii a USA pozri Barr, N.: The Economics of the Welfare State. Oxford University Press 1998, s.15-43. Vo vzťahu k histórii švédskeho a nemeckého sociálneho štátu pozri bližšie Ginsburg, N.: Divisions of Welfare. SAGE Publications, London 2003, s.30-98.6 Pozri napríklad príklad Talianska. (Esping-Andersen, G. (ed.): Welfare State in Transition. SAGE Publications, London, Thousand Oaks, New Delhi 1997, s.266)7 Porovnaj Esping-Andersen, G. (ed.): Welfare State in Transition. SAGE Publications, London, Thousand Oaks, New Delhi 1997, s.8

2

Do istej miery sa teda možno stotožniť s tzv. teóriou konvergencie, podľa ktorej vznik sociálneho štátu nie je ani tak výsledkom boja ideológií, ako skôr dôsledkom nevyhnutných racionalizačných opatrení, vyplývajúcich z industrializácie. To dokazuje skutočnosť, že k zavedeniu inštitúcií sociálneho štátu pristúpili v 19. a 20. storočí také rozdielne krajiny ako USA, Veľká Británia, Švédsko či Francúzsko. Pristúpili na ne všetky ideové prúdy, či už pravicové alebo ľavicové. Dá sa teda skonštatovať, že bez ohľadu na konkrétnu ideológiu, sociálny štát je nevyhnutným doplnkom modernej ekonomiky, pretože tá by bola bez neho zúfalo neproduktívna a nestabilná. 8

Popri ekonomike sme spomínali aj fenomén vojny, ktorý mal vplyv na prijímanie sociálnych reforiem v celej Európe. Je naozaj pozoruhodné, že mnohé sociálne reformy boli v krajinách ako Veľká Británia či Nemecko prijaté ako dôsledok vojnovej mobilizácie, resp. ako dôsledok úvah nad efektívnou a akcieschopnou armádou. Pre efektívne zvládnutie vojnových cieľov bolo potrebné pristúpiť k adekvátnym politickým rozhodnutiam vo vzťahu k verejnosti.

V prvom rade bolo pre armádu nevyhnutné disponovať kvantitatívne čo najvyšším počtom potencionálnych brancov. Čím viac ľudí, tým väčšia armáda. Nebolo v záujme bojujúceho štátu, aby jeho občania umierali od hladu. Nešlo však iba o kvantitu, ale aj o kvalitu. Armáda potrebovala kvalitných vojakov a nie podvýživených a neschopných žobrákov. Potrebovala zdravých, silných, inteligentných a najedených obyvateľov, aby z nich mohla urobiť výkonné stroje na zabíjanie. Práve preto bolo treba pristúpiť k verejne dostupnej zdravotnej starostlivosti, sociálnej pomoci, národnému vzdelávaniu a podobne. Jednoducho, bolo nevyhnutné pristúpiť k sociálnym reformám, ktoré by skvalitnili život obyvateľstva, a to nie z humanistických, ale paradoxne z anti-humanistických dôvodov. Politickým dôvodom často bola vojna a efektívne zabíjanie, nie humanita a snaha o lepší život spoločnosti. Ako sme už naznačili a ako zdôrazňuje aj Titmuss, spomínané „vojenské“ vplyvy na vznik sociálneho štátu sa napríklad v Británii prejavili predovšetkým po búrskej vojne a počas prvej svetovej vojny. Priam impozantný vplyv na rozmery sociálneho štátu v Európe mala nepoprietaľne druhá svetová vojna. Zdá sa, že rozhodne nešlo o náhodu.

Kvantitatívne a kvalitatívne dôvody neboli jediné pri zavádzaní sociálnych reforiem v obdobiach vojen. Nie je napríklad tajomstvom, že vojna plodí mrzákov a vdovy. O mrzákov sa treba postarať, aby raz mohli splodiť ďalších vojakov. Štát teda pristúpil ku kvalitnejšej verejnej zdravotnej opatere. Aj o vdovy sa treba postarať, aby raz mohli vychovať nových nádejných brancov. Štát teda pristúpil k sociálnej pomoci, k rodinnej politike a ďalším sociálnym opatreniam. Stále sofistikovanejšie mechanizmy zabíjania vyžadovali aj čoraz inteligentnejších vojakov. Štát preto pristúpil k podpore verejného vzdelávania. A tak sociálny štát naberal na obrátkach. Nehovoriac o tom, že v rámci vojnového strategického uvažovania zohráva veľký vplyv aj tzv. demostratégia. Tá predpokladá udržiavanie spoločenskej stability a vojnovej eufórie zo strany širokej verejnosti počas vedenia vojny. Pokiaľ národ plahočí a búri sa kvôli zlým sociálnym pomerom, spoločenskej stabilite to neprospieva, a teda ani nie pokojnému vedeniu vojny. Štát preto pristúpil k ďalším a ďalším sociálnym programom. Ako uzatvára Titmuss, vojna mala na vývoj sociálnej politiky v Európe nezanedbateľný vplyv.9

Často sa hovorí, že cesta do pekla je lemovaná dobrými úmyslami. V danej súvislosti však akoby platil opak. Akoby cesta k progresívnym politickým reformám bola lemovaná zlými úmyslami. V prípade západnej kultúry to, zdá sa, pri určitých fenoménoch platí. História západu je z veľkej časti históriou vojen a do významnej miery možno o tejto kultúre hovoriť ako o kultúre vojnovej. Vojnoví zločinci sú oslavovaní ako národní hrdinovia, veľké 8 Pozri Barr, N.: The Economics of the Welfare State. Oxford University Press 1998, s.41. Pozri tiež Titmuss, R.: The Gift Relationship. From Human Blood to Social Policy. Pantheon Books, New York 1971, s.2419 Pozri bližšie Titmuss, R.: Essays on the Welfare State. Beacon Press, Boston 1969, s.75-87. Podobným spôsobom uvažuje aj známy britský sociológ Giddens. (Porovnaj Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991, s.1)

3

vojenské operácie sú vzývané ako dejinné míľniky, útočné vojny sa chápu ako prejav sily a dôstojnosti národa. V takomto kultúrnom kontexte ani nie je prekvapením, že aj vznik sociálneho štátu bol sčasti výsledkom myslenia skôr vojaka než politika.

Carl von Clausewitz sa preslávil vetou, že vojna je len pokračovaním politiky. V naznačených súvislostiach však celkom dobre môže platiť aj opak: že politika je len pokračovaním vojny, resp. vojnového myslenia. Toho dôkazom je aj vplyv vojenskej stratégie na vznik a podporu inštitúcií sociálneho štátu, ale aj vedy či výskumu. Možno je smutné, že západná spoločnosť sa obrátila k otázke kvalitného života až pri úvahách nad tým, ako ľudský život čo najefektívnejšie zničiť. A možno je načase, aby západná spoločnosť dokázala pristúpiť k humánnym činom aj z iných ako nehumánnych dôvodov. Zatiaľ však platí, že to najlepšie, čo západná spoločnosť doposiaľ vytvorila, bolo skôr výsledkom náhody než zámeru. A sociálny štát akoby bol len pozitívnou externalitou vojnových pomerov. Dá sa len vyjadriť nádej, že jeho ďalší vývoj ovplyvnia skôr úvahy o živote a nie o smrti.

Prirodzene, vplyv vojny na vznik sociálneho štátu nemožno preháňať. Ako upozorňuje napríklad Esping-Andersen, jej vplyv bol citeľný najmä v krajinách s absolutistickými a autoritatívnymi režimami, menší bol v krajinách so silnejšou demokratickou tradíciou. Ani tento autor však nespochybňuje relatívny význam vojnovej mobilizácie pri budovaní inštitúcii sociálneho štátu, hoci za základný faktor, podmieňujúci charakter sociálnej politiky štátu, považuje vývoj v rámci jednotlivých krajín v oblasti politických koalícií a triednej spolupráce.10

Aj keby sme však vplyv vojny na vznik sociálneho štátu nepovažovali za kľúčový, určite sa oplatí zamyslieť nad tým, že obrat jednotlivých štátov k politike sociálneho štátu bol zväčša dôsledkom spoločenských otrasov. Sociálne reformy neboli prijímané v čase, keď spoločnosť prosperovala, ale naopak v čase, keď čelila vážnym hrozbám. A teraz nemám na mysli iba búrsku vojnu, ktorá podnietila diskusie o sociálnych reformách v Británii alebo druhú svetovú vojnu, ktorá mala hlboký vplyv na vznik povojnového konsenzu o sociálnom štáte. Mám na mysli nielen vojnové, ale aj ekonomické otrasy. Asi nie je náhodou, že Bismarck pristúpil k sociálnemu zákonodarstvu onedlho po tom, čo v roku 1873 došlo k bezprecedentnému krachu na Berlínskej burze, po ktorej nasledovala ťažká hospodárska kríza. Ani americká elita neprišla s projektom New Deal v časoch prosperity dvadsiatych rokov, ale až po čiernom piatku (25. október) z roku 1929, kedy došlo ku krachu na burze v New Yorku.

Dá sa povedať, že sociálny štát rozhodne nebol výsledkom prosperity či mieru, ale skôr toho, že si ľudia po ťažkých otrasoch začali prosperitu a mier – vážiť. Sociálny štát teda nie je akýmsi objektívnym dôsledkom blahobytu a stability, ale skôr otázkou hodnôt, ktoré sa v spoločnosti pevne zakorenia predovšetkým v časoch, keď sa po nejakej spoločenskej kríze vynorí nádej na lepšiu budúcnosť. Niet preto divu, že sociálny štát bol zväčša reakciou na nejakú katastrofu, či už hospodársku alebo politickú. Akoby to svedčilo o tom, že ľudia potrebujú padnúť až na úplné dno, kým sa v nich ozve zmysel pre sociálnu spravodlivosť. To platí aj pre dnešok. V časoch mieru a relatívnej prosperity, akú v súčasnosti prežívame, sme svedkami návratu libertínskych nálad a nezmyselného obviňovania sociálneho štátu z brzdenia spoločenského vývoja. V tejto súvislosti sa na jazyk derie jediná otázka: potrebujeme zase padnúť až na úplné dno, aby sa sociálny štát dočkal svojej rehabilitácie aj od neoliberálnych ideológov?

Na rozdiel od Nemecka či Británie, základným cieľom švédskych reformátorov, ktorí dali vzniknúť sociálnemu štátu v tejto škandinávskej krajine, bola sociálna spravodlivosť. Najvýraznejší ideologický posun v ústrety sociálnemu štátu možno vo Švédsku vystopovať v 30. rokoch, keď sa Sociálnodemokratická strana SAP, ktorá vo Švédsku vládla bez

10 Pozri bližšie Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991

4

prestávky 44 rokov (1932-1976) a svoju dominanciu si udržala aj neskôr, takmer úplne vzdala tak marxistickej, ako aj neoklasickej ekonomickej politiky a za svoj ekonomický program si ako jedna z prvých vlád vo svete zvolila keynesiánsky model.

Fundamentálnou myšlienkou, ktorá stála za reformami švédskej sociálnej demokracie a ktorú možno vystopovať už v koncepcii socialistického teoretika Ernsta Wigforssa sa stala nasledovná téza: ekonomická politika je len prostriedkom k sociálnej solidarite, a preto hospodársky rast musí byť prerozdelený medzi celé obyvateľstvo. Ďalším základným presvedčením švédskej spoločnosti bolo, že sociálne občianstvo je eticky nadradené obyčajným trhovým vzťahom. Ako sa dá uzavrieť, na rozdiel od Británie či Nemecka, základnou argumentáciou stojacou za sociálnymi reformami neboli ani tak pragmatické ohľady na ekonomiku či konzervatívna starosť o sociálnu stabilitu, ale predovšetkým úsilie o sociálnu spravodlivosť.11

V 30. rokoch sa vo Švédsku navyše podarilo vytvoriť historický kompromis medzi prácou a kapitálom: na jednej strane, predstaviteľom kapitálu bola garantovaná hospodárska sloboda, predovšetkým vo vzťahu k hrozbe znárodnenia; na druhej strane, sociálna demokracia v mene celého obyvateľstva (a nielen robotníckej triedy) získala dominantný vplyv na štátnu politiku. Spomínanému historickému kompromisu predchádzala séria štrajkov a sociálnych nepokojov, sprevádzajúcich hospodársku krízu zo začiatku 30.rokov. Za daných okolností hľadali predstavitelia práce aj kapitálu (t.j. odbory a zamestnávateľské združenia) priestor pre kompromisy, ktoré napokon boli nájdené v tzv. Saltsjöbadenskej dohode z roku 1938.

Pokúšať sa nájsť nejaký teoretický či programový manifest, ktorý stál pri zrode švédskeho sociálneho štátu, to je ako hľadať ihlu v kope sena. Kľúč k švédskemu modelu sa nachádza v postupnom pragmatickom a čiastkovom rozvoji sociálnej politiky. Hoci švédsky model nemá striktnú teoretickú bázu, možno skonštatovať, že v 30. rokoch sa do popredia dostali dva základné prvky ideológie sociálneho štátu. Prvým bola koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (People’s Home, resp. Folkhemmet), ktorá načrtávala víziu sociálneho štátu ako spoločnosti založenej na rovnosti, vzájomnosti, kooperácii a pomoci. Tento známy koncept, ktorý sa stal vo Švédsku synonymom pre sociálny štát, strane vnukol jej líder Per Albin Hansson ešte v roku 1928. Výraz „domov“ pre Švédov evokoval opätovné vytvorenie zdieľajúcej a spravodlivej komunity na národnej báze, v ktorej si jednotlivec nebude chcieť zobrať viac, než je jeho diel, no zároveň nikto nebude vylúčený zo systému sociálneho zabezpečenia.12

Druhým prvkom ideológie sociálneho štátu sa vo Švédsku stala hodnota solidarity, znamenajúca striktné obmedzenie pre konkurenciu a nerovnosť. V súlade s touto hodnotou sa prijal konsenzus, že príjmy majú byť odvíjané skôr od výkonu pracujúceho než od rentability kapitálu. Zároveň sa v zhode s myšlienkou solidarity prijala téza, že rozdiely v príjmoch majú byť čo najmenšie. Tento ideový prvok tvoril alfu a omegu predovšetkým ideológie odborového hnutia LO, známej pod hlavičkou „solidárna mzdová politika“ (the wages policy of solidarity). Ako vysvetľuje laureátka Nobelovej ceny za mier Alva Myrdalová: „Iba v spoločnosti, v ktorej sú malé príjmové rozdiely, sa budú ľudia na seba navzájom pozerať ako na rovných.“13

Na základe spomínaných základných myšlienok bol vo Švédsku po druhej svetovej vojne vybudovaný veľký a silný verejný sektor, v roku 1955 predstavené povinné univerzálne zdravotné poistenie a koncom 50. rokov vláda pristúpila k vytvoreniu značne solidárneho

11 Pozri Heclo, H., Madsen, H.: Policy and Politics in Sweden. Principled Pragmatism. Temple University Press, Philadelphia 1987, s.51, 154 a 15612 Citované podľa Heclo, H., Madsen, H.: Policy and Politics in Sweden. Principled Pragmatism. Temple University Press, Philadelphia 1987, s.15713 Citované podľa Heclo, H., Madsen, H.: Policy and Politics in Sweden. Principled Pragmatism. Temple University Press, Philadelphia 1987, s.176 (z anglického jazyka)

5

dôchodkového systému. Bol to však predovšetkým silný verejný sektor (školstvo, zdravotníctvo a sociálne služby), ktorý odlíšil škandinávsky model od kontinentálnych sociálnych štátov. Zatiaľ čo konzervatívne modely v Nemecku či Francúzsku preferovali princíp subsidiarity, z hľadiska ktorého je na prvom mieste rodina, ideál Švédov nespočíval v maximalizácii závislosti jednotlivca na rodine, ale na individuálnej nezávislosti. Sociálna ochrana sa tak týkala prioritne jednotlivcov, nie rodín. Takáto filozofia pomohla predovšetkým emancipácii žien, ktoré sa mohli oslobodiť od úlohy matky – vychovávateľky a zapojiť sa do zárobkovo-činného procesu.14

Navyše, vo Švédsku sa presadilo špecifické chápanie beveridgovského univerzalistického modelu. Sociálna politika mala byť podľa tohto chápania namierená predovšetkým na tie sociálne skupiny, ktoré trpia osobitými ťažkosťami. Ukázalo sa totiž že britský systém rovných dávok pre každého vytvára tzv. „paradox redistribúcie“. Adresnejší prístup, zohľadňujúci akútne potreby najzraniteľnejších ľudí, vytvoril vo Švédsku nielen viac egalitársku spoločnosť, ale aj dosiahol vyššiu mieru popularity v rámci stredných vrstiev. Aj preto má sociálny štát naďalej silnú podporu verejnosti, pretože poskytuje širokú paletu sociálnych služieb, ktoré využívajú nielen sociálne najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva, ale predovšetkým stredná trieda.

V anglosaských krajinách, v ktorých je sociálna politika zväčša obmedzená iba na tých, ktorí sú skutočne a preukázateľne na dne, sociálny štát nedosahuje zďaleka takú politickú podporu ako vo Švédsku. Najnižším triedam totiž zväčša chýba adekvátna politická reprezentácia, ktorá by obhajovala ich záujmy, zatiaľ čo stredné triedy vo Švédsku si dokážu svoje záujmy v demokratickom procese obhájiť. Aj to je dôvod, pre ktorý čelí sociálny štát najväčšej kritike práve v krajinách, kde je najmenej rozvinutý. V krajinách s vysokými daňami a s vysokými sociálnymi výdavkami štátu je kritika sociálneho štátu minimálna.15

Výsledkom prijatia koncepcie sociálnej rovnosti vo Švédsku bolo roku 1971 zavedenie silne progresívnej dane z príjmov, ktorá patrí dodnes k jednej z najvyšších na svete. Silne progresívny daňový systém, zavedený počas vlády Olofa Palmeho, však neviedol k strate motivácie k práci, pretože sociálna demokracia do systému zaviedla viacero úprav, stimulujúcich nové investície. Ako dodáva Esping-Andersen, hoci aj dovtedy patril švédsky sociálny štát k najštedrejším na svete, sú to práve sedemdesiate roky, kedy sociálnodemokratický škandinávsky model dosiahol svoju typickú podobu odlišujúcu ho od iných európskych krajín ako Holandsko či Nemecko.16

To platí dodnes. Hoci aj švédsky sociálny štát zaznamenal za posledné roky úsporné opatrenia, dodnes je krajinou, ktorá spolu s ďalšími škandinávskymi štátmi (predovšetkým Dánsko a Nórsko) vynakladá najväčší podiel z HDP na sociálne výdaje a ktorého miera nerovnosti v príjmoch je spomedzi všetkých vyspelých krajín zďaleka najnižšia. Vďaka tomu je aj miera chudoby vo Švédsku dva až trikrát nižšia než povedzme v USA. V Spojených štátoch bola napríklad v roku 2000 miera detskej chudoby okolo 22%, v Británii a Írsku okolo 16%, zatiaľ čo v škandinávskych krajinách sa pohybovala na úrovni 2-4%.17

Predtým, než prejdeme k filozofickej analýze, oplatí sa ešte poznamenať, že väčšina sociálnych štátov nachádza zdroje pre svoje sociálne programy prostredníctvom daní.

14 Pozri Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991, s.2815 Pozri bližšie Glyn, A.: Capitalism Unleashed. Finance, Globalization and Welfare. Oxford University Press 2007, s.172. Pozri tiež Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991, s.3316 Pozri Esping-Andersen, G. (ed.): Welfare State in Transition. SAGE Publications, London, Thousand Oaks, New Delhi 1997, s.10-1117 Pozri Glyn, A.: Capitalism Unleashed. Finance, Globalization and Welfare. Oxford University Press 2007, s.169 a 173

6

Nástrojom je predovšetkým progresívne zdaňovanie, ktoré je prítomné vo všetkých krajinách OECD a ktoré najlepšie zabezpečuje redistribúciu zdrojov medzi obyvateľstvom, čo je jedna zo základných požiadaviek egalitárnych teórií spravodlivosti. Malou výnimkou je v tomto smere Slovensko, ktoré v duchu neoliberálnej ideológie prijalo počas vlády pravicovej koalície roku 2004 koncept tzv. rovnej dane. Inak sa sadzby daní pohybujú v najextenzívnejších sociálnych štátoch od 0% dane z príjmu pre najnižšie príjmové skupiny do takmer 60% dane z príjmu pre najvyššie príjmové skupiny (Dánsko, Nórsko, Francúzsko, atď.). V liberálnych sociálnych štátoch nachádzame rozpätie progresivity od 0% do 37% (USA, Japonsko, Mexiko).18 Progresívne dane sú teda vo všetkých vyspelých krajinách tým najbežnejším spôsobom, ako si sociálny štát zabezpečuje svoje zdroje.

Pripomeňme ešte, že klasický argument neoliberálov, že progresívne zdaňovanie je demotivujúce a nespravodlivé hlavne pre príjmové skupiny, nachádzajúce sa na rozhraní progresívnych pásiem, je zavádzajúci, pretože progresívne zdaňovanie nikde nefunguje na báze tzv. stupňovitej progresivity (t.j. celý príjem zdanený podľa pásma, v ktorom sa daňovník nachádza), ale na báze tzv. kĺzavej progresivity (t.j. len tá časť príjmu, ktorá presahuje hranicu pásma, je zdaňovaná vyššie).19 Progresívnu daň teda nemožno odmietať z demagogických dôvodov. Jej využitie je, skrátka, neproblematické.

Rovnako neproblematické je aj využívanie ďalších daní, ako je napríklad majetková daň či daň z dedičstva. Pokiaľ moderná spoločnosť chce dosiahnuť rovnosť príležitostí, ťažko predstierať, že rovnakú príležitosť má niekto, kto zdedí finančné impérium po svojich rodičoch a niekto, kto naopak zdedí iba dlhy po otcovi alkoholikovi. Ako výstižne tvrdí britský sociológ Anthony Giddens: „Rovnosť príležitostí nie je kompatibilná s neobmedzeným prevádzaním bohatstva z generácie na generáciu. Že Bill Gates dokázal nahromadiť obrovský majetok je jedna vec, ale prenášať takéto ekonomické privilégiá na ďalšie generácie je niečo úplne iného.“20 Nečudo, že napríklad daň z dedičstva (a darovania) je zastúpená v daňovom systéme každej vyspelej krajiny OECD (s výnimkou Slovenska), a že moderné spoločnosti sa aspoň týmto spôsobom snažia v mene rovnosti príležitostí eliminovať nerovnú štartovaciu čiaru pre jednotlivcov.

Prejdime teraz priamo k filozofii sociálneho štátu. Hneď na úvod tejto problematiky stojí za zmienku, že sociálny štát nemá teoretickú bázu v podobe jednej rigidnej ideológie. Jeho najväčšími obhajcami sú sociálnodemokratické ideové prúdy, no sociálny štát má podporu tak egalitárnych liberálov, ako aj kresťanských konzervatívcov. Okrem neoliberálov, resp. libertariánov panuje v politickej aj ekonomickej teórii zhoda o jeho význame a nevyhnutnosti.

Doplňme, že spomedzi najvýznamnejších ekonomických teoretikov, ktorí projekt sociálneho štátu hlboko ovplyvnili, patria britský ekonóm John Maynard Keynes, švédsky ekonóm Gunnar Myrdal, kanadský ekonóm John Kenneth Galbraith a nemecký ekonóm Alfred Müller-Armack. Nemožno tiež opomenúť meno britského ekonóma a sociálneho teoretika Williama Beveridga, ktorého myšlienky mali azda najsilnejší vplyv na vznik univerzalistického sociálneho štátu. Dá sa dokonca povedať, že povojnové sociálne štáty sa takmer všetky oddali magickej politickej formulke „Keynes plus Beveridge“ a vytvorili tak sociálne systémy, ktoré poznáme dodnes.21

Ako sme teda naznačili, hovoriť o filozofii sociálneho štátu je prirodzene nadnesené, pretože žiadna ucelená filozofická ideológia, ktorá by kompletne argumentačne pokrývala inštitúciu sociálneho štátu, neexistuje. Pokiaľ však chceme nájsť politicko-filozofické krytie

18 Pozri bližšie tamže, s.181 (údaje sú z roku 2006). Za zmienku stojí, že v 60. rokoch sa napríklad v Británii či USA vyšplhala najvyššia sadzba dane až cez 90%. (Pozri tamže, s.164)19 Pozri bližšie tamže, s.179-18220 Giddens, A.: Třetí cesta a její kritici. Mladá fronta, Praha 2004, s.10521 Pozri Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991, s.147

7

sociálneho štátu, dôjdeme zákonite prinajmenšom k trom filozofickým prúdom – k utilitarizmu, egalitarizmu a komunitarizmu. Všetky tri si stručne predstavíme.

Prv, než tak urobíme, sa však v stručnosti vyjadrime k marxizmu, ktorého vplyv na vznik sociálneho štátu bol vo všeobecnosti azda najvýznamnejší, no nie v priamej teoretickej, ale skôr nepriamej politickej podobe. Marxizmus na prelome 19. a 20. storočia silne ovplyvnil požiadavky robotníckeho hnutia, ktorého tlak na vlády vyspelých krajín významne napomohol prijatiu sociálnych reforiem. Požiadavky robotníckeho hnutia však zväčša smerovali ďalej než po sociálny štát a v rámci ortodoxného marxizmu sa na sociálny štát pozeralo zvrchu, ako na revizionistickú požiadavku. Pravda, v rámci neomarxizmu sa čoraz častejšie objavujú názory, podľa ktorých je sociálny štát legitímnou požiadavkou aj z hľadiska marxistickej teórie.

Čo sa týka politického vplyvu, aký mala komunistická ideológia na vznik a udržiavanie sociálneho štátu, nedá sa opomenúť skutočnosť, že sociálny štát v Európe dosahoval v povojnovom období veľmi silnú politickú podporu predovšetkým vďaka hrozbe, že voliči v západných krajinách dajú prednosť sovietskemu modelu. Obavy politických elít totiž boli znásobené nielen objektívnou hrozbou, akú pre západné štáty znamenal Sovietsky zväz, ale aj popularitou komunistických myšlienok medzi obyvateľstvom. Revolučné ľavicové idey boli počas celého dvadsiateho storočia atraktívne nielen pre robotníkov či radikálnych študentov, ale aj pre významné osobnosti z oblasti vedy, umenia či filozofie. Spomedzi tých najznámejších spomeňme Alberta Einsteina, Charlieho Chaplina, Pabla Picassa, Diega Riveru, Fridu Kahlo, Louisa Aragona, Henriho Barbussa, Bertolda Brechta, Jean-Paula Sartra, Maurica Merleau-Pontyho či Pabla Nerudu. K radikálnej ľavici sa hlásili aj George Orwell, Ernst Hemingway, Norman Mailer, Anatole France, Alberto Moravia, Jorge Amado, Emile Zola či John Lennon. Skrátka, v dvadsiatom storočí bola radikálna ľavica veľmi populárna a pre západné režimy predstavovala neprehliadnuteľnú hrozbu. Jednou z odpovedí vládnych síl bola podpora umiernených ľavicových reforiem, a teda podpora sociálneho štátu tak zo strany reformnej ľavice, ako aj konzervatívnej pravice.

Povojnový sociálny štát v západnej Európe bol teda do veľkej miery reakciou na „červené nebezpečenstvo“, ktorého sa svojho času obával už Bismarck. Dosvedčuje to aj liberalizačný vývoj v deväťdesiatych rokoch. Proces postupného odbúravania sociálneho štátu v západnej Európe po páde reálneho socializmu vytvára priestor pre mnohé otázky. Ako napríklad píše britský teoretik Alec Nove: „Jeden sovietsky ekonóm dal na otázku, čo až doposiaľ socializmus dosiahol, veľmi chytrú odpoveď. Povedal, že donútil kapitalizmus, aby prijal ľudskú tvár. Asi to nie je náhoda, že spolu s diskreditáciou myšlienky socializmu v ZSSR a ďalších krajinách útočí teraz nová pravica dokonca aj na verejné školstvo a poskytovanie zdravotníckych služieb, pokúša sa o zníženie dávok sociálneho zabezpečenia a usiluje taktiež o privatizáciu širokého spektra verejných služieb.“22 Ako v tomto kontexte mierne expresívne tvrdí český teoretik Václav Bělohradský, „podcenili sme všetci, v akú beštiu sa demokratický kapitalizmus rýchlo premení, keď stratí svojho komunistického protivníka“.23

Akoby sa potvrdzovalo, že sociálny štát je do veľkej miery produktom vonkajšej hrozby. Buď je to priama vojnová mobilizácia proti cudziemu nepriateľovi alebo studená vojna, vedená proti kolektivistickej ideológii. V časoch vonkajšieho ohrozenia systému je systém ochotný pristúpiť na sociálny štát. Vo chvíli, keď ohrozenie prestane byť relevantné, systém sa vzdáva projektu sociálneho štátu a namiesto sociálneho štátu ponúka prinajlepšom sociálnu znesiteľnosť. Povaha sociálnych reforiem má teda štrukturálnu povahu a často vyplýva zo vzťahu, v akom je konkrétny systém voči svojmu vonkajšiemu okoliu.

22 Nove, A.: Proč vůbec socialismus. In: Šik, O. a kol.: Socialismus dnes? Academia, Praha 1990, s.10323 Bělohradský, V.: Společnost nevolnosti. SLON, Praha 2007, s.144. Pozri tiež Bauer, J.: Otázka komunismu. FUTURA, Praha 2006, s.67

8

Isté je, že marxisti v teoretickej rovine nikdy nepatrili medzi zásadných obhajcov sociálneho štátu. Hoci v politickom boji subjekty radikálnej ľavice (napr. neokomunistické strany, radikálne zelené strany, atď.), ktoré sa v tej či onej miere opierajú o marxistickú teóriu, zväčša podmienečne podporujú sociálny štát, ako je známe, k základným politickým obhajcom tejto inštitúcie patrí v anglosaskom svete predovšetkým tzv. nový liberalizmus (budeme o ňom vo filozofickej rovine hovoriť ako o egalitárnom liberalizme) a v kontinentálnom európskom diskurze sociálna demokracia. V anglosaskom svete zväčša ide o labouristické strany (v USA Demokratická strana), v rámci kontinentálnej Európy ide predovšetkým o sociálnodemokratické strany, prípadne sociálno-liberálne strany.

Pripomeňme si, že v prípade sociálnej demokracie, s ktorou sa koncepcia sociálneho štátu spája v našich končinách predovšetkým, nemožno hovoriť o ucelenej ideológii. Sociálna demokracia je skôr akýmsi eklektickým prienikom egalitárno-liberálnej, keynesiánsko-utilitárnej, liberálne-komunitaristickej, radikálno-demokratickej a umiernene marxistickej politickej teórie. V začiatkoch bol v ideológii sociálnej demokracie najsilnejšie zastúpený reformný marxizmus na spôsob Eduarda Bernsteina (vplyvný napríklad v teóriách tzv. austromarxizmu či britského fabiánskeho socializmu)24, no po druhej svetovej vojne v sociálnej demokracii z marxizmu ostalo len torzo. Čo je však dôležité, sociálna demokracia využíva vo svojej argumentácii v prospech sociálneho štátu tak utilitárne, liberálne, ako aj komunitárne argumenty. O všetkých spomínaných argumentačných líniách si povieme niekoľko slov.

Ako prvý prúd si v stručnosti predstavíme utilitarizmus, ktorý v určitých interpretáciách vytvára jednu z možných argumentačných báz pre obhajobu základných mechanizmov sociálneho štátu (progresívne zdaňovanie, sociálna pomoc, redistribúcia). Utilitarizmus sa pri tom opiera o tzv. princíp klesajúcej hraničnej užitočnosti. Ten v stručnosti znamená, že s narastajúcou mierou bohatstva jednotlivca klesá úžitok z každého ďalšieho prírastku jeho bohatstva. Inými slovami, kvantum úžitku miliardára, ktorý dospel k ďalšiemu miliónu, je omnoho menšie, než kvantum úžitku chudáka, ktorý vyhrá milión.

Tá istá logika platí aj pre dane. Povedzme tisícdeväťsto korún, ktoré odvedie človek z desaťtisícového príjmu má pre neho celkom inú váhu ako stodeväťdesiattisíc korún, ktoré odvedie milionár zo svojho miliónového príjmu. Pre jedného môže ísť o životne dôležité prostriedky na holé prežitie, pre druhého o sumu, ktorá sa môže rovnať rozhadzovačným výdavkom na luxusnú spotrebu, financovaniu najrôznejších vrtochov a bezduchého mamonu, prípadne, môže byť len zanedbateľnou cifrou na bankovom účte. 25 Inak povedané, pre ľudí, ktorí zarábajú menej, predstavuje rovnaké percento z príjmu v skutočnosti väčšiu obeť, ako pre lepšie zarábajúcich. Ešte koncom devätnásteho storočia vystihol túto logiku v príznačnom tvrdení A. Cohen-Stuart: „Pre milionára – alebo radšej miliardára – nie je jeho príjem ničím väčším ako nejakou cifrou, ktorej rast už nemá žiaden vplyv na jeho spotrebu. (...) Pokiaľ osobné túžby sú dostatočne uspokojené a následne, ak príjem presiahol túto hranicu, jeho nárast (...) musí smerovať k dosiahnutiu konštantnej miery uspokojenia.“26 Slovom, úžitok bohatého človeka sa po určitej hranici v zásade nezvyšuje.

24 Pozri bližšie napríklad Greguš, P.: Teoretické východiská sociálnodemokratickej politiky. In: Sikora, S. a kol.: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. T.R.I. Médium, Bratislava 1996, s.12-2225 Povedané slovami M. Poláka, ak mám jeden jediný pár topánok a jednu topánku stratím, je to rozhodne väčšia strata, ako keď mám topánok sto a prídem o päťdesiat.26 Cit. podľa tamže, s.379 (z anglického jazyka). Ako píše E. Durkheim, ktorý patrí do celkom inej ako utilitaristickej tradície politickej filozofie, človek, ktorý má príliš veľký majetok, nachádza uspokojenie už iba vo výnimočných ziskoch, pretože ich význam porovnáva s tým, čo už vlastní. (Pozri Durkheim, É.: Spoločenská dělba práce. CDK, Brno 2004, s.199). V inej súvislosti pozri tiež Lesay, I.: Pension Reform in Slovakia: The Context of Economic Globalisation. Report 99. European Trade Union Institute for Research, Education and Health and Safety, Brussels 2006, s.26-27

9

Je očividné, že spomínaný princíp klesajúceho hraničného úžitku, ak ho preložíme do jazyka sociálnej spravodlivosti, nadobúda radikálne redistributívny ráz, pretože klesajúca miera užitočnosti je z hľadiska všeobecného úžitku spoločnosti dostatočným dôvodom na to, aby sme previedli bohatstvo od najbohatších ľudí k tým menej bohatým. Logika klasického utilitarizmu tak v zásade vedie k myšlienke, že štát by sa mal angažovať v masívnej redistribúcii, a teda vedie k myšlienke sociálneho štátu. Niet preto divu, že obhajobe sociálneho štátu a progresívneho zdaňovania ostali verní aj mnohí moderní ekonómovia, odchovaní na utilitaristickom pojmovom aparáte, napr. Eytan Sheshinski či Edmund Phelps. Čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Phelps dokonca prirovnáva tzv. rovnú daň z príjmu k sarkastickej poznámke Anatola Franca o „rovnosti“ práva chudáka a boháča prespávať pod parížskym mostom. Podľa Phelpsa jednoznačne platí, že efektívny daňový systém, ktorý je nespravodlivý, je určite horšou alternatívou, ako menej efektívny daňový systém, ktorý však napĺňa spravodlivosť.27

Ďalším z možných prístupov na filozofickú obhajobu sociálneho štátu je popri utilitarizme ten, ktorý zvolili egalitárni liberáli na čele s Rawlsom v sedemdesiatych rokoch. Ich prístup vychádza z odmietnutia utilitarizmu a z vytvorenia alternatívneho (kontraktualistického) modelu argumentácie, na báze ktorého obhajovali svoje teórie spravodlivosti. Rawls vo svojej teórii vychádza z fiktívnej spoločenskej zmluvy navzájom nezainteresovaných egoistov, ktorým chýbajú poznatky o svojej sociálnej pozícii, majetku a inteligencii (sú za tzv. závojom nevedomosti). Ako takí môžu nestranne rozhodovať o sociálnej spravodlivosti. Podľa Rawlsa, pokiaľ nemôžu sledovať svoje partikulárne záujmy, zvolia si také princípy spravodlivosti, ktoré síce pripúšťajú sociálnu nerovnosť, ale iba vtedy, ak z nej budú mať čo najväčší prospech tí najchudobnejší a najzraniteľnejší. Takýto záver pritom nevyplýva z altruizmu, ale z číreho egoistického racionalizmu. Človek, ktorý nepozná svoju sociálnu situáciu, nebude riskovať, že sa ocitne v pozícii žobráka a vydedenca. Preto radšej zvolí princípy spravodlivosti, ktoré spoločnosť dovedú k sociálnemu štátu.

Priblížme si argumentáciu moderných, resp. egalitárnych liberálov aj prostredníctvom jednoduchšej úvahy. Začnime tým, že v súčasnej politickej diskusii, presiaknutej neoliberálnymi dogmami, sa často hovorí o individuálnych právach úspešných jednotlivcov, no zabúda sa na individuálne práva tých menej úspešných. Hovorí sa o vytláčaní sociálneho štátu, ktorý je chápaný ako trestanie týchto úspešných jednotlivcov, no zabúda sa na to, že v rámci takéhoto slovníku možno chápať naopak trhový mechanizmus ako trestanie menej úspešných jednotlivcov. Hovorí sa o voľnom trhu, ktorý vraj dokáže vyriešiť otázky distribúcie neutrálne a spravodlivo, no zabúda sa na morálnu argumentáciu v prospech takýchto tvrdení. V tejto súvislosti nemá ani zmysel komentovať, že alternatívy postavené na spoločenskom vlastníctve sú dnes a priori vylúčené z politickej diskusie, často aj pod hrozbou trestnoprávnej zodpovednosti. Ekonomická globalizácia navonok núti vlády jednotlivých krajín zvyšovať takzvanú konkurencieschopnosť národných ekonomík a znižovať úroveň sociálnych istôt pre svojich občanov. Egalitarizmus tak čelí najrôznejším obvineniam zo strany pravicových ideológií.

Neoliberálna spravodlivosť velí, že človek má oprávnenie na to, čo nadobudol legálnou cestou a nech už toto oprávnenie plodí akokoľvek veľkú sociálnu nerovnosť či chudobu, štát nemôže siahať na slobodu jednotlivca (či už formou daní, reguláciou voľného

27 Pozri bližšie Sheshinski, E.: The Optimal Linear Income-Tax. In: Phelps, E.S. (ed.): Economic Justice. Penguin Books Ltd., Baltimore 1973, s.409. Pozri tiež Phelps, E.S.: Wage Taxation for Economic Justice. In: tamže, s.417-418. Spomedzi neoklasických ekonómov, ktorí svoje úvahy opierali o utilitaristickú logiku, možno vydeliť tri školy – rakúsku (napr. Menger), cambridgskú (napr. Edgeworth) a lausanskú (napr. Pareto). Predovšetkým autori cambridgskej neoklasickej školy vychádzali z ospravedlňovania progresívneho zdaňovania prostredníctvom teórie rovnej obete, ktorá vyplýva z klesajúcej hraničnej užitočnosti pri raste príjmov. V tomto kontexte možno spomenúť napríklad ekonóma A. C. Pigoua. (Pozri bližšie Kubátová, K.: Daňová teorie a politika. ASPI, Praha 2006, s.36-38)

10

obchodu alebo socializáciou jeho vlastníctva). Ideológia stojaca za týmto chápaním spravodlivosti (hoci zatiaľ nie je v praktickej politike pravicových vlád dovádzaná do úplných extrémov) vyhovuje záujmom vyšších tried v spoločnosti, ktoré zvyknú pravicové prúdy označovať ako „tých úspešných“, no pramálo myslí na životné šance znevýhodnených jednotlivcov, ktorých je aj v modernej spoločnosti neúrekom, ba v relácii k rastúcemu svetovému bohatstvu možno viac ako v minulosti.

Otázka znie, či je samotné chápanie „úspešných“ zo strany Novej pravice ideologicky neutrálne? Takúto otázku pritom nepostavili ľavicoví radikáli či marxisti, ale moderní liberáli. Pravicové ideológie často veľmi zjednodušene chápu úspešnosť ako trhovú obratnosť a pomáhajú si princípom záslužnosti, ktorým ospravedlňujú vysoko nerovnomernú trhovú distribúciu. Ibaže trh nemožno len tak svojvoľne bez morálnej argumentácie prehlásiť za kritérium záslužnosti. Trh je špecifický mechanizmus, ktorý ohodnocuje konkrétne schopnosti jednotlivcov bez toho, aby bolo toto ohodnocovanie morálne zdôvodnené a ospravedlniteľné. Vlastnosti ako dravosť, podnikavosť, flexibilita, ambicióznosť, bezohľadnosť či hodnotová ohybnosť trhový mechanizmus zvyčajne oceňuje značnými finančnými úspechmi. Treba sa však pýtať, či možno neproblematicky chápať spomínané vlastnosti ako zásluhy a či možno označiť trhovo úspešných jednotlivcov za ľudí, ktorí si automaticky zaslúžia svoje mnohokrát neporovnateľne vyššie príjmy. Za zmienku stojí aj otázka, prečo musí štát každý zásah do ekonomiky morálne a politicky odôvodňovať, zatiaľ čo pri argumentácii trhom sa na morálnu a politickú argumentáciu zabúda? Nezaváňa takýto spôsob argumentácie určitým ideologickým dogmatizmom?

Ak by sme sa chceli vyhnúť ideologickému dogmatizmu, museli by sme postupovať v rámci morálnej úvahy a nároky povedzme úspešných jednotlivcov zvažovať pod prizmou morálnej nestrannosti. To by predpokladalo, aby sme si napríklad predstavili pozíciu pomyselného pána Úspešného a vystavili jeho postoje morálnej skúške. Stačí pritom sledovať spôsob argumentácie, ktorý ponúka liberál Rawls a posvietiť si na pozíciu nášho pána Úspešného. Zväčša je to človek, ktorý má relatívne slušný príjem, pochádza z dobrej rodiny, jeho pozícia na trhu je uľahčená jeho vzdelaním, inteligenciou, sociálnym statusom, materiálnym zázemím, zväčša aj dostatočným kapitálom. Ako taký nereprezentuje nejaký neutrálny subjekt, ktorý o spravodlivosti a slobode vynáša nestranné súdy. Naopak, jeho pohľad je krajne zaujatý, čo však morálna teória nepripúšťa. Morálka velí, aby sa človek odosobnil od svojich záujmov, keď chce nezaujato uvažovať o spravodlivosti. Aby teda mohol pán Úspešný vyniesť nejaký neutrálny výrok o tom, čo je spravodlivé a čo znamená sloboda, musíme ho odosobniť od jeho aktuálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho aktuálnej pozície.

Predstavme si teda v rámci malého morálneho experimentu pán Úspešného ako človeka, ktorý nepozná výšku svojho príjmu, nevie, či sa narodil do dobrej rodiny, nevie, či má vôbec nejaké vzdelanie, nepozná svoj sociálny status, nepozná výšku svojho IQ ani svoje schopnosti. Po vzore Rawlsovej metódy, zakryme jeho aktuálne poznatky o sebe akýmsi závojom nevedomosti. Pán Úspešný odrazu nemôže hájiť svoje aktuálne záujmy a konečne môže o spravodlivosti hovoriť nezaujato a nestranne. Musí si totiž predstaviť, že nemusí byť predstaviteľ podnikateľskej triedy s dobrým vzdelaním a naakumulovaným kapitálom, ale naopak môže byť napríklad chudobný človek bez vzdelania, vyrastajúci v rozvrátenej rodine, bez materiálneho zázemia. Musí rátať s možnosťou, že je človekom, ktorý v živote nemal šťastie narodiť sa do dobrej bohatej rodinky, že nemal talent a schopnosti vynikať vo vzdelávacom procese a nedostal do vienka kapitál, aby rozbehol svoju podnikateľskú činnosť. Ako budú vyzerať výroky o spravodlivosti a slobode z tejto neutrálnej pozície pána Úspešného?

Ak sa pána Úspešného za závojom nevedomosti niekto opýta, ako si predstavuje spravodlivé rozdelenie slobody, príležitostí a majetku, odrazu asi nebude s takým

11

darwinistickým nadšením trvať na tom, že rozdelenie týchto základných zdrojov má byť ponechané na voľnú hru trhu. Uvedomí si, že ako človek, ktorý možno nemá bohvieaké vzdelanie, sociálny status, či zázemie, má veľmi malú šanci presadiť sa na trhu. Nebude preto nastoliť na neobmedzenom kapitalizme. Pán Úspešný, ako racionálne uvažujúci človek, by si v danom prípade s najväčšou pravdepodobnosťou zvolil egalitárskejšie rozdelenie spoločenského bohatstva a odmietol by arbitrárnu distribúciu na báze trhového mechanizmu. Pán Úspešný by za závojom nevedomosti volil koncept, ktorý plne rešpektuje myšlienku prírodnej lotérie a za spravodlivé a nestranné by považoval také rozdelenie, ktoré vychádza zo sociálnych istôt, zaručujúcich, že jeho základné biologické a sociálne potreby budú za každých okolností saturované, prípadne rozdelenie, ktoré vychádza z jeho čistého úsilia, z jeho vlastnej pracovitosti. Lebo iba v prípade vlastného úsilia, resp. vlastnej pracovitosti by dokázal s istotou garantovať, že nebude výsledkom jeho sociálnych a genetických daností, ale jedine jeho slobodnej vôle.

Vráťme sa však k nášmu príbehu o pánovi Úspešnom. Je vskutku poučné sledovať, ako sa pán Úspešný môže odrazu zmeniť, ak ho vystavíme informačnému embargu, ktoré mu umožňuje formulovať morálne súdy. Pán Úspešný za závojom nevedomosti odrazu nie je neoliberál. Odrazu neobhajuje absolútnu vlastnícku slobodu jednotlivca, pretože vie, že je dôležité, aby spoločenský mechanizmus (sociálny štát, výrobná samospráva či iný druh spoločenstva) mohol zabezpečiť každému jednotlivcovi skutočné využitie jeho formálnej slobody. Zrazu pán Úspešný skalopevne neobhajuje záujmy bohatších a neodmieta spoločenské prerozdeľovanie. Je to preto, že jeho pohľad je nestranný, resp. morálny.

Keď z pána Úspešného odkryjeme náš fiktívny závoj nevedomosti, jeho názory sa zaiste opäť vrátia do pôvodnej polohy. S radosťou sa znovu nájde ako bohatý, úspešný človek, ktorý mal v živote šťastie. Prípadne sa nájde ako človek, ktorý síce bohatý nie je, ale ktorý je presvedčený, že je len otázkou času, kedy na základe svojich schopností dospeje k bohatstvu. Pán Úspešný teda zo seba strasie nemilú spomienku na závoj nevedomosti a zase sa oddá nekompromisnej obhajobe svojich záujmov. Ibaže my už budeme vedieť, že pán Úspešný neobhajuje svoju pozíciu z hľadiska nestrannosti a morálky. Jeho názory stratia na presvedčivosti, pretože nebudú mať morálne krytie.

Neoliberálna spravodlivosť sa ukáže ako koncepcia, ktorá myslí iba na tých šťastlivejších jednotlivcov a zabúda na väčšinu ľudí, ktorí v živote také šťastie nemali. A práve v tom spočíva zmysel politickej a morálnej filozofie, ktorá odkrýva zaujatosť určitých ideológií, ako aj účelovosť niektorých poňatí spravodlivosti. Umožňuje tak vnášať do spoločenských úvah viac korektnosti a morálnej relevancie. Rawlsovská metóda navyše umožňuje formulovať morálne súdy aj bez zohľadnenia spoločenskej solidarity a spolunáležitosti, a teda vychádzajúc z tradičných východísk liberálnych teórií – z individuálnych práv a absolútnych slobôd. Aj keby sme teda na chvíľu zabudli na to, že moderná spoločnosť do veľkej miery stojí na kooperácii a solidarite, prostredníctvom liberálnych východísk môžeme dospieť k podobným záverom, aké vyplývajú zo sociologicky a historicky realistickejších východísk. K záverom, že spravodlivá distribúcia predpokladá egalitárske rozdelenie zdrojov, a teda predpokladá prinajmenšom inštitúciu sociálneho štátu.

Čo treba zdôrazniť, to je skutočnosť, že zatiaľ čo utilitaristický projekt stojí na myšlienke zvyšovania úžitku, egalitárni liberáli pracujú predovšetkým s konceptom ľudských práv. Oba tieto gordické uzly spomínaných teórií však môžu byť využité aj v neprospech sociálneho štátu. Pokiaľ utilitaristický dôraz na maximalizáciu úžitku uchopíme cez prizmu číreho produktivizmu, stráca sa nám distributívny rozmer teórie, ktorý je pre obhajobu sociálneho štátu nevyhnutný. Takéto využitie utilitaristických argumentov nachádzame predovšetkým u niektorých libertínskych, resp. pravicových autorov, prípadne u mnohých neoklasických ekonómov.

12

Problémom takéhoto prístupu niektorých utilitaristických ekonómov je zúženie celej ekonomickej teórie na dosahovanie Paretovho optima, ktoré nehovorí nič o spravodlivej distribúcii. Môžeme sa tak dostať do situácie, kedy budeme ospravedlňovať také distribúcie, v rámci ktorých by celý spoločenský produkt patril jedinej osobe a zvyšok spoločnosti by hladoval. Ako upozorňuje americký neomarxista John Roemer, ak máme napríklad dve osoby, z ktorých jedna hladuje a druhá žije v enormnom luxuse, „paretovský“ utilitarizmus je voči ich nerovnosti indiferentný, pokiaľ je celkový úžitok oboch osôb na maximálnej úrovni. Ak prvá osoba príde aj o posledný kúsok chleba, no zároveň druhá dospeje k novej limuzíne, celkový úžitok oboch sa fakticky zvýši a z utilitaristického prístupu teda ide o žiaduci stav. Za istých okolností dokonca možno v rámci takejto úzkej utilitaristickej logiky vyhlásiť za žiaduce aj otrokárstvo. Takejto logike však prirodzene chýba akýkoľvek politický či morálny rozmer a vedie k neprijateľným záverom.28

V prípade argumentácia prostredníctvom ľudských práv dochádzame k podobnej situácii ako pri utilitarizme. Aj v tomto prípade možno predpoklad ľudských práv využiť v neprospech inštitúcie sociálneho štátu a dospieť k obhajobe tzv. minimálneho štátu. Pokiaľ pod ľudskými právami chápeme iba ideu negatívnej slobody a po vzore jedného z najvýznamnejších libertínskych autorov Roberta Nozicka ju navyše zúžime na ideu nescudziteľných vlastníckych práv, dospejeme k záverom, ktoré silne kolidujú s projektom sociálneho štátu. Tento druh argumentácie má blízko ku klasickému liberalizmu, ktorý čerpal tak z utilitarizmu, ako aj z ideí prirodzeno-právnej školy. Základným problémom takéhoto prístupu je skutočnosť, že neobmedzená vlastnícka sloboda sa chápe ako dogma a neexistuje pre ňu žiadna morálna či filozofická podporná argumentácia. Dogmatizmus je najsilnejšie cítiť v teóriách tzv. rakúskej školy politickej ekonómie. Základným axiomatickým predpokladom, resp. dogmou ekonomických libertariánov, ktorí patria do tejto školy, je, že na trhu sa uskutočňujú len také výmeny, z ktorých profitujú všetci (lebo inak by sa neuskutočnili). Navyše, ako tvrdia autori ako Ludwig von Mises, Murray Rothbard či Hans-Hermann Hoppe, trh je jediný mechanizmus, ktorý verne odzrkadľuje subjektívne ľudské preferencie. Štátne zásahy do trhu preto podľa nich treba odmietnuť, a to nekompromisne vo všetkých prípadoch. Liekom na všetko je súkromné vlastníctvo a trh.

Z etického hľadiska nemá takýto libertínsky dogmatizmus príliš veľkú hodnotu, a aj preto je najvýznamnejšími politickými teoretikmi ignorovaný. Napriek tomu je zarážajúce, do akých absurdných polôh sa spomínaní autori dostávajú. Popierajú zásahy štátu napríklad aj v prípade verejných statkov či negatívnych externalít. Trh podľa nich lepšie alokuje aj také statky, ako je zdravotná starostlivosť. V zásade si podľa ich ideologických schém možno predstaviť situáciu, že chudobný človek, potrebujúci nevyhnutnú zdravotnú opateru, zomrie, pretože nemá peniaze na zaplatenie lekára. Bolo to však jeho trhové „rozhodnutie“, a teda subjektívna preferencia. Inak by ju predsa neuskutočnil! V morálnej teórii ide pochopiteľne o absurdný záver.

Takýchto príkladov, ktoré diskvalifikujú dogmatické predpoklady spomínaných autorov, by sa dalo nájsť neúrekom. Obchod s drogami, obchod s tzv. bielym mäsom (pokiaľ by bol zmluvne ošetrený), obchod so zbraňami – to všetko by bolo v zhode s predpokladmi libertínskych autorov. A nedajbože, aby štát zasiahol na trh napríklad s bielym mäsom... Idealizovanie subjektu a podceňovanie okolností, za ktorých subjekt uskutočňuje trhové rozhodnutia, je v teóriách rakúskej školy politickej ekonómie doháňané do neprijateľných rovín.29 Ako veľavravne tvrdil už roku 1848 J.R. McCulloch, princípy laissez faire sú v niektorých oblastiach očividne nezmyslené. Opakovať pri každej príležitosti a v každej

28 Pozri Roemer, J.: Theories of Distributive Justice. Harvard University Press 1998, s.160-161, 12729 O tzv. rakúskej škole pozri bližšie Štefunko, M.: Ekonómia slobody. Kalligram, Bratislava 2005

13

súvislosti, že jedine laissez faire je tým najlepším riešením podľa neho pripomína skôr uvažovanie papagája než štátnika či filozofa.30

Tretí možný teoretický spôsob, ako popri utilitarizme a egalitarizme pristúpiť k jeho obhajobe, je použiť argumentáciu prostredníctvom ľudskej spolupatričnosti, komunitárneho vedomia a organickej solidarity. S týmto druhom argumentácie v anglosaských teóriách pracujú predovšetkým tzv. komunitaristi a v určitých ohľadoch k nej majú blízko aj neomarxisti. V rámci kontinentálnej Európy takúto argumentáciu využívajú mnohí sociálni demokrati, ale aj konzervatívnejší teoretici. Spomínaní autori apelujú na prirodzené ľudskú solidaritu, ktorá presnejšie vystihuje spoločenské vzťahy než trhový egoizmus.

Niekto môže namietať, že v dnešnej silne pluralistickej spoločnosti ťažko hovoriť o nejakej dramatickej emocionálnej väzbe medzi navzájom odcudzenými jednotlivcami. Aj keby sme však vychádzali z predpokladu, že ľudia v prvom rade myslia na seba, napriek tomu je argument komunitárnych autorov na mieste. Ak totiž niečo efektívna spoločnosť skutočne predpokladá, potom je to férová kooperácia. Na spoločnosť sa nemožno pozerať iba ako na jedno veľké trhovisko, na ktorom medzi sebou súťažia izolovaní jednotlivci. Spoločnosť a moderná ekonomika je chtiac-nechtiac postavená na spolupráci, na kooperácii – na deľbe práce. Bez kooperácie by bola ekonomika zúfalo neproduktívna a nevytvárala by žiaden prebytok. To, že dnes napríklad úspešný podnikateľ s IT dosahuje enormné zisky je možné aj preto, že sa môže plne venovať svojmu biznisu. To by nemohol, ak by nebolo deľby práce, a teda ak by niekto iný v spoločnosti nezasial pšenicu, nenapiekol chleba, nestaval domy, nevzdelával jeho deti, nevyrábal príslušenstvo do domácností atď. Proste, spoločnosť funguje na vzájomnej deľbe práce a len vďaka tomu môže dosahovať rast. V tejto súvislosti je najpodstatnejšie, že tento kooperatívny mechanizmus musí byť výhodný pre všetkých. Iba tak možno hovoriť o férovej kooperácii. Iba tak možno vôbec začať diskusiu o sociálnej spravodlivosti.

Ak sa pekárovi nebude vyplácať piecť chlieb, ak sa farmárovi nebude vyplácať siať pšenicu, ak sa učiteľovi nebude vyplácať vzdelávať deti, ak sa zamestnancovi fabriky nebude vyplácať vyrábať domáce príslušenstvo, tak nemožno hovoriť o vzájomne výhodnej kooperácii. Ak jeden segment v spoločenskej kooperácii dosahuje obrovské zisky a druhý segment živorí, nejde o férovú spoluprácu. Ak povedzme pekár zarobí pár tisíc korún a obchodný reťazec na predaji chleba, ktorý pekár napiekol, pár miliónov korún, tak sa môže pekár legitímne pýtať: je to férová kooperácia?

Ak je spoločenská spolupráca neférová a nevýhodná, môže to mať svoje veľmi konkrétne dôsledky. Výsledkom toho, že neférovosť kooperácie prestane určité zložky spoločnosti baviť, môžu byť rôzne sociálne turbulencie, počnúc štrajkami a končiac revolúciami. Štrajk zamestnancov pritom nie je nič iné, ako ukážka toho, ako by to vyzeralo, ak by si odrazu istá sociálna skupina povedala, že viac nebude prispievať k spoločenskej kooperácii, pretože sa jej to nevypláca. Je to zároveň jasný dôkaz toho, aké škody to môže narobiť ekonomike a ako negatívne sa to môže odraziť na živote spoločnosti.

Preto dnes nemožno len tak mávnuť rukou a starať sa len o svoj vlastný biznis V modernej spoločnosti, ktorá stojí na sociálnej kooperácii a deľbe práce, je jednoducho nevyhnutné, aby sa táto kooperácia a deľba práce vyplácala všetkým jednotlivcom. Sociálny štát je preto nevyhnutnou inštitúciou na udržiavanie férovej kooperácie a spoločenskej stability.

Ako možno zhrnúť, sociálny štát sa dá obhájiť tak z utilitaristického hľadiska (princíp klesajúcej užitočnosti), ako aj liberálneho hľadiska (sociálne práva) či z komunitaristického hľadiska (férová kooperácia). Spomedzi dôvodov, ktoré historicky viedli k jeho vzniku, možno spomenúť aj spoločenské otrasy v podobe ekonomických kríz či vojen, prípadne hrozba rastúceho robotníckeho hnutia. Dôvodom bola aj snaha sociálnej demokracie

30 Pozri Barr, N.: The Economics of the Welfare State. Oxford University Press 1998, s.15

14

o zavedenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Zatiaľ čo v Nemecku a Veľkej Británii ako modelových príkladoch konzervatívneho, resp. liberálneho sociálneho štátu zohrávala zásadnú úlohu ekonomická a vojnová motivácia, prípadne obavy z „červeného nebezpečenstva“, v sociálnodemokratickom sociálnom štáte, vo Švédsku, prevládala snaha o dosiahnutie solidárnej spoločnosti, v ktorej stoja na prvom mieste sociálny zmier a sociálna rovnosť. Oplatí sa ešte poznamenať, že nemožno zabúdať ani na čisto ekonomickú argumentáciu v prospech sociálneho štátu, ktorá mala svoj nezanedbateľný historický význam pri jeho vzniku (argumenty zdravej a vzdelanej pracovnej sily, ktorá podporí produktivitu práce a teda aj ekonomický rast; keynesiánsky argument podpory agregátneho dopytu; neoklasické ekonomické argumenty prostredníctvom trhových zlyhaní v oblasti verejných statkov či negatívnych externalít a pod.) Sociálny štát bol výsledkom mnohých faktorov, no isté je, že dnes patrí medzi kľúčové inštitúcie Európskej únie a nikto si ani len nevie predstaviť spoločenské turbulencie, aké by nasledovali, keby Európa pristúpila k jeho demontáži. Ak však neberieme vážne blúznenia niektorých radikálnych neoliberálnych teoretikov, demontáž sociálneho štátu v Európe rozhodne nehrozí.

Použitá literatúra

Barr, N.: The Economics of the Welfare State. Oxford University Press 1998Bauer, J.: Otázka komunismu. FUTURA, Praha 2006Bělohradský, V.: Společnost nevolnosti. SLON, Praha 2007Blaha, Ľ.: Sociálna spravodlivosť a identita. VEDA, Bratislava 2006Durkheim, É.: Spoločenská dělba práce. CDK, Brno 2004Esping-Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Princeton University Press, New Jersey 1991Esping-Andersen, G. (ed.): Welfare State in Transition. SAGE Publications, London, Thousand Oaks, New Delhi 1997Giddens, A.: Třetí cesta a její kritici. Mladá fronta, Praha 2004Ginsburg, N.: Divisions of Welfare. SAGE Publications, London 2003Glyn, A.: Capitalism Unleashed. Finance, Globalization and Welfare. Oxford University Press 2007Heclo, H., Madsen, H.: Policy and Politics in Sweden. Principled Pragmatism. Temple University Press, Philadelphia 1987Heywood, A.: Politická teorie. Eurolex Bohemia s. r. o., Praha 2005Kis, J.: Současná politická filosofie. OIKOYMENH, Praha 1997Kubátová, K.: Daňová teorie a politika. ASPI, Praha 2006Lesay, I.: Pension Reform in Slovakia: The Context of Economic Globalisation. Report 99. European Trade Union Institute for Research, Education and Health and Safety, Brussels 2006Müller, H.: Dějiny Německa. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2004Nozick, R.: Anarchy, State and Utopia. Basic Books, Publishers, Inc., 1974Nozick, R.: The Nature of Rationality. Princeton University Press, New Jersey 1993Rawls, J.: Collected Papers. Harvard Univesity Press, Cambridge 2001Rawls, J.: Justice as Fairness. Restatement. The Belknap Press of Harvard University Press, Cambridge, Massachussetts 2001Rawls, J.: Politický liberalizmus. SLOVACONTACT, Prešov 1995Rawls, J.: Spravodlivosť ako férovosť. Kalligram, Bratislava 2007Rawls, J.: Teorie spravedlnosti. Victoria Publishing, Praha 1994

15

Rawls, J.: The Law of Peoples. The Idea of Public Reason Revisited. Harvard University Press, Cambridge, Massachussetts 1999Roemer, J.: Theories of Distributive Justice. Harvard University Press 1998Phelps, E.S. (ed.): Economic Justice. Penguin Books Ltd., Baltimore 1973Shapiro, I.: Morální základy politiky. KAROLINIUM, Praha 2003Sikora, S. a kol.: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. T.R.I. Médium, Bratislava 1996Šik, O. a kol.: Socialismus dnes? Academia, Praha 1990Štefunko, M.: Ekonómia slobody. Kalligram, Bratislava 2005Titmuss, R.: Essays on the Welfare State. Beacon Press, Boston 1969Titmuss, R.: The Gift Relationship. From Human Blood to Social Policy. Pantheon Books, New York 1971Walzer, M.: Spheres of Justice. A Defense of Pluralism and Equality. Basic Books, Inc., Publishers, New York 1983

16