3

1

prológ v dažďovom pralese

T e r a z v á s p o z v e m na vzdialené miesto, ktoré som navštívil pred vyše dvadsia-timi rokmi: na piesčitý breh mohutnej rieky počas dusného popoludnia v roku

1972. Rieka bola prítokom Ria Caqueta v severozápadnej časti Amazónie, neďale-ko hranice medzi Kolumbiou a Ekvádorom, kde som sa stratil. Hľadal som šamana Pedra, kofánskeho Indiána, ktorý žil v odľahlej chatrči kdesi hlboko v pralese, ale cesta, po ktorej som sa mal k nemu dostať, viedla cez rieku, ktorá sa nedala prebrodiť, a ja som nevedel, ako by som mal pokračovať. Začalo sa stmievať.

Dva dni predtým, po dlhom, únavnom trmácaní som zaparkoval svoj landrover na konci prašnej cesty a na motorovom člne som sa dostal do malej pohraničnej osady, kde som strávil bezsennú noc. Nasledujúci deň som našiel pár Indiánov, ktorí ma v kanoe zaviezli na miesto, kde začínala cesta, a povedali mi, že ma zave-die na čistinku, kde býva Pedro.

„Túra na pol dňa,“ povedali mi, ale tušil som, že to, čo Indiánovi trvá pol dňa, mne môže trvať dlhšie. Mal som batoh so základnou výbavou, ale nemal som v ňom veľa jedla, lebo som očakával, že ma ubytuje šaman. Po niekoľkých hodinách

S p O n tá n n e u z d r av e n i e

4

v ponurom pralese som prišiel na križovatku. Tú nik nespomenul. Počúval som, čo mi napovie intuícia, a rozhodol som sa odbočiť vpravo. Po hodine som prišiel na čistinku s niekoľkými chatrčami a piatimi kofánskymi Indiánmi, ktorí si vzájomne maľovali tváre. Bolo mi strašne horúco a bol som smädný, tak som si po španielsky vypýtal vodu. Muži si ma nevšímali. Ozval som sa znova. Odvetili, že vodu nemajú. „Nemáte vodu?!“ zvolal som. „Ako to?!“ Mykli plecami a pokračovali v maľovaní. Opýtal som sa na šamana. „Nie je tu,“ odvetil jeden z Indiánov. „Kde ho nájdem?“ Mávli rukami smerom k ceste za chatrčami. „Je to ďaleko?“ opýtal som sa. Ďalšie myknutie plecami.

Bola to pre mňa nová skúsenosť. Na kolumbijskom vidieku som sa vždy stretával s veľkou pohostinnosťou Indiánov. Obyvatelia drsných pohraničných oblastí, mes-tici bažiaci po bohatstve boli nepriateľskí a zastrašujúci. No hneď ako som vošiel na územie Indiánov, vždy som sa cítil bezpečne, bol som si istý, že domorodci cudzin-ca prijmú, pomôžu mu nájsť jeho cieľ a smädnému cestovateľovi určite neodmietnu podať dúšok vody. Lenže tí piati Kofáni boli mladí, pekní a očividne namyslení. Oblečení boli v jednoduchých bavlnených tunikách, mali dlhé, lesklé, čierne vlasy a sústredili sa na svoje skrášľovacie umenie. Po tom, čo jeden naniesol ďalšiu farbu na čelo alebo na líca, namaľovaný strávil dlhé minúty pozeraním sa do odlomeného kúska zrkadla a hodnotením toho, čo mu pribudlo na tvári, pričom súhlasne hun-dral alebo žiadal ďalšie skrášlenie. Bolo jasné, že to potrvá celé popoludnie. Vôbec sa o mňa nezaujímali a asi po polhodine ignorovania som si vzal batoh a pokračo-val som v ceste, až kým sa po niekoľkých hodinách trasa nestratila v hustom kroví na brehu veľkej rieky, kde som uviazol.

Bolo tam prekrásne, hoci rieka a prales boli pre mňa skôr prekážkou než zdrojom zmyslového potešenia. Nad korunami stromov sa vznášali veľké, nadýchané mraky. Rieka bola prudká a čistá. Ani stopa po prítomnosti človeka a s výnimkou bzučania hmyzu a spevu vtákov nebolo počuť žiadne zvuky. Keby nebolo hryzavých mušiek, ktoré tam v obrovských rojoch lietajú od svitu do zotmenia, neprekážalo by mi, keby som sa tam musel utáboriť. V batohu som mal hamak a sieť proti moskytom a ak by to bolo nevyhnutné, mohol by som tam prespať, ale pri pomyslení, že som sa stratil, som cítil mdloby a úzkosť z nenaplnenia vytýčeného cieľa.

5

O šamanovi, ktorý sa tak ťažko hľadal, sa hovorilo, že je mocným liečiteľom. Počas roka, ktorý som strávil cestovaním po Latinskej Amerike a stretávaním sa s rôznymi šamanmi, som bol mnohokrát sklamaný. Niektorí boli opilci, iným šlo iba o slávu a bohatstvo. Keď sa jeden z nich dozvedel, že som lekár z Harvardovej univerzity, snažil sa ma presvedčiť, aby som mu zaobstaral diplom z tejto inštitú-cie, ktorý by uznával jeho schopnosti, čím by porazil svojich súperov. Počas týchto ciest som prežil mnoho dobrodružstiev, ale žiadne z nich ma nenaučilo, ako sa stať lepším lekárom. Pedro bol mojou poslednou nádejou. Pre vzdialený svet bol nezná-my. Bol by som prvým gringom, ktorý ho prišiel navštíviť, a nádejal som sa, že ma zasvätí do tajomstiev liečenia, ktoré som tak dlho hľadal.

Lenže ja som sa stratil v žiare amazonského slnka, ktoré sa v končiacom popo-ludní zafarbilo ťažkými zlatými odtieňmi. Noci v týchto končinách prichádzajú náhle a rieka prináša prekvapivo chladný vzduch bez možnosti ukryť sa pod stre-chou. Hoci nefajčím, zapálil som si naraz tri cigarety Pielrojas, miestnu lacnú znač-ku s portrétom severoamerického Indiána na balení. Poťahoval som z nich, vyfuko-val som okolo seba dym a dúfal som, že mi ako obvykle prinesú dočasnú úľavu od útočiaceho hmyzu.

Keď máš pochybnosti, najedz sa. Prezrel som svoj chabý proviant a našiel som balíček kakaa a sušené ovocie. Zapálil som malý plynový varič, prevaril som vodu z rieky a onedlho som chlipkal horúci nápoj, ktorý ešte nikdy nechutil lepšie – troška pohodlia a niečoho známeho v tomto pre mňa cudzom prostredí.

Bol som v odľahlej časti Latinskej Ameriky, lebo som hľadal niečo, čo som pova-žoval za exotické, výnimočné, úplne iné, než bola moja vlastná skúsenosť. Hľadal som zdroj liečivej sily a vnútorné spojenie mágie, náboženstva a medicíny. Chcel som pochopiť, ako pôsobí myseľ na telo. Predovšetkým som však dúfal, že sa naučím tajné postupy, ako pomáhať ľuďom uzdraviť sa. Strávil som osem rokov v prestížnej inštitúcii vyššieho vzdelávania, štyri roky som študoval botaniku a štyri medicínu, ale ani tak som nenašiel jasné odpovede na svoje otázky. Štúdium botaniky vo mne prebudilo túžbu vidieť dažďový prales, stretnúť sa s prírodnými liečiteľmi a pomôcť zachrániť rýchlo sa vytrácajúce vedomosti o liečivých rastlinách. Štúdium medicíny spôsobilo, že som chcel utiecť zo sveta invazívneho liečenia postaveného na tech-nológiách k romantickým ideálom prírodného liečenia. Tri roky predtým, v roku

p r O L ó g v d a ž ď O v O m p r a L e S e

S p O n tá n n e u z d r av e n i e

6

1969, keď som ukončil základnú klinickú prax, som sa vedome rozhodol, že spôsob medicíny, ktorý som sa práve naučil, nebudem praktizovať. Učinil som tak z dvoch dôvodov, jeden bol emocionálny a jeden logický. Prvým dôvodom bol jednoducho vnútorný pocit, že keby som sám ochorel, nechcel by som, aby ma liečili spôsobom, ktorý ma naučili, jedine ak by nebola iná možnosť. Keď som si pomyslel, že by som tak mal niekoho liečiť, nemal som z toho dobrý pocit. Logický dôvod pramenil z toho, že postupy, ktoré som sa naučil za štyri roky na univerzite a za rok praxe, zväčša nesmerovali ku koreňom ochorení a neliečili pacienta, ale chorobné proce-sy iba potlačovali alebo pôsobili iba proti viditeľným prejavom ochorení. O zdraví a jeho udržiavaní som sa nenaučil skoro nič, ani o prevencii chorôb, čo som pova-žoval za veľké opomenutie, lebo som vždy veril, že základnou úlohou lekára by malo byť v prvom rade naučiť ľudí, ako neochorieť.

Slovo „lekár“ pochádza z latinského výrazu, ktorý znamená „učiteľ“. Učiť pre-venciu by malo byť prvoradé, liečenie existujúcej choroby druhoradé.

Nie som stotožnený s „potláčajúcou“ povahou konvenčnej medicíny. Ak sa pozrie-te na názvy súčasných najpopulárnejších kategórií liekov, zistíte, že väčšina z nich sa začína predponou „anti-“. Užívame antispazmodiká a antihypertenzíva, antide-presíva, antihistaminiká, antiarytmiká, antitusiká, antipyretiká, lieky proti zápalom rovnako ako betablokátory a antagonisty H2-receptorov. To je skutočná antimedicí-na – medicína, ktorá vo svojej podstate pôsobí protichodne a potláčajúco.

Možno sa opýtate: A čo je na tom? Ak nás ohrozuje nebezpečne vysoká horúčka alebo sa alergická reakcia vymkne spod kontroly, je samozrejmé, že sa proti týmto symptómom musí zasiahnuť. Nemám námietky proti tradičnej medicínskej liečbe v krátkodobom rozpätí pri zvládnutí veľmi ťažkých stavov. Lenže počas pôsobenia v nemocnici som zistil, že pokiaľ sa tieto postupy stanú vašou hlavnou stratégiou liečenia chorôb, začnete vytvárať dva druhy problémov.

Po prvé, vystavujete pacientov riziku, lebo farmaceutické zbrane sú svojou pova-hou silné a toxické. Ich žiaduce účinky až príliš často prevážia vedľajšie efekty, teda toxicita. Nepriaznivé reakcie na protichodne pôsobiace lieky konvenčnej medicí-ny sú veľkým čiernym bodom celého systému a počas svojej klinickej praxe som ich videl dosť na to, aby som vedel, že musí existovať lepšia alternatíva. Botanická

7

medicína sa mi páčila, lebo ponúkala možnosť nájdenia bezpečných, prírodných alternatív k liekom, ktoré som bol naučený používať.

Druhým problémom, menej viditeľným, ale o to horším je obava, že supresívna liečba môže chorobné procesy po čase posilniť namiesto toho, aby ich vyriešila. Táto možnosť mi nenapadla, kým som si neprečítal diela veľkého lekárskeho here-tika Samuela Hahnemanna (1755 – 1843), nemeckého génia, lekárskeho vydedenca, ktorý vyvinul homeopatiu, jednu z hlavných náuk alternatívnej medicíny. Homeo-patia spočíva v podávaní veľmi malých dávok vysoko zriedených liekov, ktoré kata-lyzujú liečivé reakcie. Nie som homeopat. Nesúhlasím s mnohými homeopatmi, ktorí sú proti imunizácii, a celý systém mi pripadá nejasný, ako aj nekompatibil-ný so súčasnými vedeckými poznatkami z oblasti fyziky a chémie. Napriek tomu som pozoroval a zažil úspešnú homeopatickú liečbu a uznávam celý systém za to, že používa prostriedky, ktoré neškodia. Navyše niektoré Hahnemannove myšlienky považujem za užitočné.

Jedna z jeho najdôležitejších náuk sa týka obáv z potláčania viditeľných symptó-mov chorôb. Hahnemann použil ako príklad svrbenie a červenú vyrážku na pokož-ke. Podľa neho je lepšie, ak sa choroba prejaví na povrchu, lebo z povrchu sa jej dá zbaviť vonkajšou cestou. Potláčajúce postupy môžu chorobný proces zatlačiť dovnútra k životne dôležitým orgánom. Svrbiaca vyrážka môže vymiznúť, ale môžu sa objaviť horšie problémy, ochorenia, ktoré nebudú reagovať ani na tú najsilnejšiu supresívnu liečbu.

Hahnemann prišiel s týmto názorom dávno predtým, ako boli objavené korti-kosteroidy, veľmi silné protizápalové hormóny, ktoré konvenční lekári v súčasnosti predpisujú bez dlhého premýšľania nad tým, aké môžu byť škodlivé. Miestne stero-idy veľmi efektívne potláčajú kožnú vyrážku a v súčasnosti sa v Spojených štátoch predávajú dokonca bez receptu. Znova a znova vídavam pacientov, ktorí si od nich vypestovali závislosť. Pokiaľ používajú steroidné krémy a masti, vyrážka neprepuk-ne, ale hneď ako liečbu zastavia, symptómy sa znova objavia a sú ešte silnejšie ako predtým. Chorobný proces nie je vyriešený, iba potlačený, zbiera sily, aby sa znova prejavil, len čo sa prostriedok používaný zvonku, ktorý pôsobí protichodne, odstráni.

p r O L ó g v d a ž ď O v O m p r a L e S e

S p O n tá n n e u z d r av e n i e

8

Keď sa steroidy podávajú systematicky, ich potláčajúca sila a toxicita ešte vzras-tú. Pacienti, ktorí celé mesiace či roky užívajú lieky ako prednizón, ktorým si liečia astmu, reumatickú artritídu alebo iné autoimunitné či alergické ochorenia, bežne trpia hroznou toxicitou organizmu (priberanie, depresie, vredy, katarakt, osteo-poróza, akné), ale nemôžu prestať brať lieky, lebo symptómy ochorenia by pre-pukli v plnej sile. A čo sa deje s energiou takýchto potlačovaných chorôb? Kam sa presúva?

Moje skúsenosti potvrdzujú Hahnemannove varovanie. Nedávno som liečil ženu, tridsiatničku, u ktorej sa pred dvomi rokmi objavili symptómy autoimunit-ného ochorenia: sklerodermie. Choroba sa začala záchvatmi bolestivého blednutia rúk, keď boli vystavené chladu. Ide o Rayanaudov fenomén, znak neurovaskulárnej nestability, ktorá sa môže prejaviť samostatne alebo ako prejav hlbších porúch ner-vových a obehových funkcií. V tomto prípade nasledovali bolesti kĺbov a opuchy prstov. Koža prstov a rúk začala hrubnúť a tvrdnúť, klasický viditeľný prejav skle-rodermie („tvrdej kože“). Pacienti trpiaci sklerodermiou majú často studené, lesklé, tvrdé, nepohyblivé ruky sfarbené do fialova, ale to nie je na tejto chorobe to najhor-šie. Ak sa sklerodermia dostane do vnútorných orgánov zažívacieho, dýchacieho a obehového systému, môže byť smrteľná.

Lekári problém rýchlo diagnostikovali a pacientke predpísali vysoké dávky pred-nizónu a iných imunosupresívnych liekov. Prudko reagovala. O niekoľko mesiacov bola jej koža v poriadku, bolesti kĺbov sa vytratili a jej ošetrujúci lekár vyhlásil, že sa dostala do „úplnej remisie“.

Nanešťastie o rok neskôr sa u nej vyvinula dýchavičnosť. Röntgen pľúc potvr-dil fibrózu, čo je progresívne ochorenie, ktoré mení normálne pľúcne tkanivo na nenormálne fibrózne. Povedali jej, že toto ochorenie nesúvisí so sklerodermiou, ale v skutočnosti je pľúcna fibróza dobre známym, aj keď vzácnym prejavom rov-nakého procesu, ibaže v životne dôležitejšej časti tela, kde odoláva liečbe oveľa silnejšie. Ruky mala teplé, ružové a mäkké. Na povrchu tela nemala žiadne viditeľné príznaky ochorenia. Napriek tomu boli jej pľúca postihnuté a vzdorovali akejkoľvek protichodne pôsobiacej sile konvenčnej medicíny.

9

Kým som dokončil svoje pôsobenie na klinike, videl som dosť variácií na túto tému, aby ma to presvedčilo, že nechcem vykonávať konvenčnú medicínu, ani sa v nej vzdelávať. No nevedel som, čo iné robiť, a táto neistota ma priviedla k tomu, aby som podstúpil moju súčasnú výpravu. Lenže prešli dva roky zložitého pátra-nia a ja som sa o liečení toho veľa nenaučil. Krátko pred príchodom na teritó-rium Kofánov som dospel k záveru, že moja snaha skúmať túto novú oblasť určite nebola dostatočne hlboká. Liečitelia a šamani, ktorých som našiel, už boli príliš dobre známi, nájsť ich bolo príliš ľahké. To, čo som hľadal, muselo byť ďalej, ťažšie dostupné, oveľa viac ukryté v amazonskom pralese.

A tak som sa ocitol tu, stratený, s dopitým kakaom, uprostred končiaceho sa dňa.

Nakoniec som však šamana Pedra predsa len našiel a na naše stretnutie si spomí-nam veľmi dobre, hoci sa odohralo veľmi dávno, pretože spôsobilo v mojom živote najväčší obrat. Vtedy som však o jeho význame, samozrejme, nemal ani tušenia, považoval som ho iba za ďalšie z dlhej série mojich sklamaní. V skutočnosti však šlo o prvý krok na novej ceste, ktorá ma mala zaviesť späť na miesto, kde som mal objaviť to, čo som po celý čas vedel, ale nebol som to schopný uvidieť.

Zabalil som si výstroj, prehodil ruksak cez plece a vtedy som si všimol, že ďalej proti smeru toku rieky je piesčitá vyvýšenina. Pomyslel som si, že by som odtiaľ mohol mať lepší výhľad na celú oblasť a lepšie by som odhadol, ktorým smerom je Pedrova chatrč. Vyliezol som na ňu a ako som si tak obzeral oblasť, vyššie proti prúdu rieky som si všimol niečo, čo vyzeralo ako cestička. Dostal som sa k nej tak, že som kráčal po okraji vody a hneď ako som sa po nej vydal, cítil som, ako sa moja úzkosť vytráca, hoci už slnko na západe klesalo. Po štyridsiatich piatich minútach som prišiel na čistinku, kde sa do veľkej rieky vlieval malý tok. Pri ich sútoku stála osamelá, na koloch osadená priestranná chata pokrytá tŕstím. Dorazil som k nej vo chvíli, keď nebo zaliali farby tropického západu slnka, vyšiel som po nerovných schodoch na verandu s výhľadom na sútok riek. Šamana som nikde nevidel. Jedi-ným obyvateľom bolo mladé indiánske dievča, ktoré hovorilo trochu po španielsky a hľadelo na mňa, akoby som bol mimozemšťan. Povedala, že Pedro pred desiatimi dňami niekam odišiel a včera mal byť späť. Opýtal som sa, či môžem zostať. Nena-

p r O L ó g v d a ž ď O v O m p r a L e S e

S p O n tá n n e u z d r av e n i e

10

mietala, tak som zložil z pliec ruksak a natiahol svoj hamak medzi dva piliere na kraji verandy.

Nasledujúce štyri dni a noci som strávil ležaním v hamaku, medzi prstami som držal horiace cigarety Pielroja a sledoval som, ako dlhé horúce dni prechádzajú do jasných, hviezdnych nocí. Príležitostne som vzdoroval muškám a šiel som si zaplávať do rieky. Neúspešne som sa pokúsil pozhovárať s mladou ženou. A únik zo sveta horúčavy, vlhkosti, oslepujúceho slnka a hustého pralesa som hľadal v zbierke Poviedky ďalekého severu od Jacka Londona, ktorú som si vzal presne na takéto príležitosti. Bola to inšpiratívna voľba, dokonalý literárny únik do sveta iglu, ľado-vých plání a znecitlivujúceho chladu. Žiaľ, onedlho som knihu dočítal, tak som ju prečítal znova a potom ešte raz. A ešte tu bolo jedno rozptýlenie. Krátko pred svo-jím odchodom Pedro zabil samicu jaguára, ktorá mala mladé, a to bolo v klietke za domom. Bolo roztomilé ako mačiatko a chcelo sa hrať. Pri jednej príležitosti som otvoril klietku a hral som sa s ním na podlahe, až kým jeho hra nebola na mňa až príliš drsná. Chcel som, aby prestalo, ale moje pokusy odstrčiť mláďa a upokojiť ho v ňom stimulovali pudy divokej šelmy. Odrazu už nešlo o prítulné mačiatko, ale o zlomyseľnú fúriu. Mladá Indiánka doniesla metlu a spoločne sa nám podarilo vrátiť zviera do klietky. Na rukách mi zostali škaredé škrabance a dve poriadne uhryznutia.

V jedno popoludnie sa objavil Pedro a vecne ma pozdravil. Bol to vážny, dobre stavaný štyridsiatnik. Zapáčil sa mi, ale onedlho mi v rozhovore povedal, že nie je dôvod, aby som zostával, lebo svoju profesiu už nevykonáva. Namiesto lieče-nia sa venuje politike a snaží sa zorganizovať Kofánov, aby bojovali proti veľkému ohrozeniu ich životného štýlu, ktorým je prítomnosť „La Texas“ v ich pralese. „La Texas“ bol miestny názov pre firmu Texaco, ktorá prišla do severozápadnej Amazó-nie skúmať ropné náleziská. Raz som sa zastavil v pohraničnom meste, ktoré firma Texaco využívala ako svoju základňu, a bol som zdesený tým, čo som videl a počul: hluk, blato, výpary, zlodeji, prostitútky, robotníci a devastácia, ktorá sa šírila od jeho okrajov. No to mesto bolo vzdialené stovky míľ od tohto pokojného regiónu a ja som si nedokázal predstaviť, aký by mohlo mať dosah na Pedrov spôsob živo-ta. Povedal mi, že hluk helikoptér, ktoré využívala firma Texaco, vyhnal z pralesa zver a že z riek začali v rovnakom čase miznúť ryby. Lov a rybolov sa v posledných

11

dvoch rokoch drasticky znížil, z čoho obviňoval iba ropnú spoločnosť. Svoje úsilie zameral na zbieranie podpisov pod petíciu požadujúcu od Texaca náhrady. Mrzelo ho, že som cestoval tak ďaleko zbytočne. Mňa tiež. Aspoň som teraz chápal, prečo sa Kofáni ku mne, gringovi, nesprávali veľmi pohostinne, keď som prechádzal ich pralesom. Nasledujúce ráno som odišiel. Nakoniec som dorazil k svojmu landrove-ru a nadobro som opustil kofánske teritórium.

Ďalší rok som strávil cestovaním po Kolumbii, Ekvádore a Peru, ale už nikdy som pri hľadaní exotického, magického liečiteľa nepodnikol takú náročnú cestu. Namiesto toho som študoval liečivé rastliny, v Ekvádore a Peru pestovanie a vyu-žívanie listov koky, pracoval som s kolumbijským filmárom pri dokumentovaní využitia halucinogénnych rastlín šamanmi a hľadal som neobvyklé plody, koreniny a farbivá. Hoci som si to vedome nepriznal, na istej úrovni som si uvedomil, že to, čo som hľadal, sa nedalo nájsť v divočine povodia Amazonky či na inom exotickom mieste. Stále som sa snažil nájsť odpoveď na svoje otázky: Čo je zdrojom liečenia? Aký je vzťah medzi liečebnými postupmi a vyliečením? Ako by mali lekári a pacien-ti pristupovať k liečeniu? Pátranie po Pedrovi ma naučilo, že som odpovede hľadal nesprávnym spôsobom. Aby som našiel zdroj liečenia, nemusel som sa odvracať od vlastnej krajiny a kultúry, od svojho formálneho vzdelania a seba samého. No musel som stráviť roky cestovaním, aby som na to prišiel.

Odkedy som opustil Pedrov dom na sútoku dvoch riek, ubehlo štvrť storočia. Ničenie pralesa ťažbou ropy za ten čas dosiahlo také rozmery, aké si Pedro a jeho národ nedokázali ani len predstaviť. Stavba ciest, ropné vrty, vylievanie toxických chemikálií do riek a cynické znevažovanie domorodých kultúr národnými vládami a zahraničnými podnikateľmi navždy zničili rozsiahle územia Kolumbie a Ekvá-doru. Jednoducho povedané, Kofánov odstavili bokom. Sú v koncoch a znalosti, ktoré udržiavali ich múdri staršinovia a tradiční liečitelia, sa čoskoro navždy vytra-tia. V rovnakom nebezpečenstve sú dnes aj ďalšie kmene. Či dokážu odvrátiť osud Kofánov, nie je isté.

Ku mne boli uplynulé roky oveľa zhovievavejšie. Našiel som, čo som hľadal, ba čo viac, našiel som to nečakane oveľa bližšie k domovu.

p r O L ó g v d a ž ď O v O m p r a L e S e

12

podoby liečenia: Kristin

K r i s t i n K i l l o p s b y d n e s u ž n e m a l a byť medzi živými. A určite by nemala mať deti. Nielenže ju poslali domov zomrieť, ale bolo tiež jasné, že liečba, ktorú

podstúpila, zničila jej reprodukčné orgány.

Príbeh Kristin začína v roku 1974, keď sa jej na tele objavili nevysvetliteľné modriny. Mala devätnásť rokov a žila s priateľmi na havajskom ostrove Maui. Lekár navrhol, aby užívala železo, ale keď sa jej ani po dvoch týždňoch stav nezlepšil, uro-bili jej krvné testy, ktoré odhalili alarmujúce výsledky. Všetky krvné hodnoty boli veľmi nízke: červené krvinky, biele krvinky aj krvné doštičky. Krvné doštičky sú prvky, ktoré umožňujú zrážavosť krvi a ich nízky počet spôsoboval modriny, ktoré upútali Kristininu pozornosť. Objednali ju na biopsiu kostnej drene, aby zistili, prečo nemá dostatok krvných doštičiek, a výsledok bol ešte alarmujúcejší. Kostná dreň neobsahovala takmer žiadne krvné bunky, Kristin mala iba dve percentá nor-málneho množstva. Diagnostikovali jej aplastickú anémiu – hrozná situácia, lebo ide o stratu jedného zo životne najdôležitejších tkanív, zdroja všetkých prvkov krvi.

13

Kristin odviezli do nemocnice v Južnej Kalifornii, kde sa mali pokúsiť zachrániť jej život technologickým zásahom.

Slovo „aplastický“ znamená „bez formy“ – dobrý opis procesu, ktorý vyma-že normálne zložky kostnej drene a vedie k „syndrómu prázdnej kostnej drene“, v ktorej tam, kde mali byť bunky tvoriace krv, sú iba prázdne miesta a tuk. Kostná dreň vytvára červené krvinky, na ktoré sa viaže kyslík, rôzne biele krvinky, ktoré sú nevyhnutné na obranyschopnosť tela, a krvné doštičky. Za normálnych okolností sa všetky tieto prvky vytvárajú priebežne, každý vychádza z vlastnej genetickej bun-kovej línie, dozrieva v rôznych štádiách a nakoniec sa presunie z kostnej drene veľ-kých kostí do krvného obehu. Genetické bunkové línie majú spoločného predchod-cu, ktorý sa nazýva kmeňová bunka, „primitívna“ zárodočná bunka pochádzajúca z kostnej drene s potenciálom diferencovať sa do rôznych foriem. Predpokladá sa, že aplastickú anémiu spôsobuje zlyhanie tejto kmeňovej bunky v dôsledku zranenia alebo nejakého potlačenia.

V Kristininom prípade nebolo možné vypátrať príčinu tejto poruchy kostnej drene, ale existovalo podozrenie, že prišla do kontaktu s toxickými látkami. V rov-nakom čase sa na Maui nachádzalo ďalších šesť ľudí s abnormalitami kostnej drene a krvi; všetci v priebehu niekoľkých mesiacov zomreli. Taký veľký počet prípadov naznačoval, že mohlo ísť o vplyv životného prostredia. Poľnohospodárske chemiká-lie sa na Havaji používajú nadmerne a nedbalo, hlavne na všadeprítomných poliach s cukrovou trstinou a v ananásových sadoch. Mohli tí nešťastníci trpieť nejakou genetickou poruchou spôsobujúcou citlivosť na pesticídy a herbicídy, ktoré sa dostali do ich tela? Nikdy sa to nedozvieme.

Kristin pricestovala do kalifornskej Santa Barbary vážne chorá. Predstavte si, v akom stave môže byť niekto, kto nemá takmer žiadnu funkčnú kostnú dreň. Vážny pokles červených krviniek môže utlmiť metabolizmus a zaťažiť srdce, ktoré musí pracovať viac, aby vykompenzovalo nízku hladinu kyslíka v krvi. Nedostatok bielych krviniek znižuje odolnosť voči infekciám. Kristin museli v nemocnici držať v ochrannej „reverznej izolácii“, aby minimalizovali kontakt s baktériami, dostávala antibiotiká a každý deň ju umývali dezinfekčným roztokom. Absencia krvných doš-tičiek prináša riziko abnormálneho krvácania, vnútorného aj vonkajšieho.

p O d O b y L i e č e n i a : K r i S t i n

S p O n tá n n e u z d r av e n i e

14

Liečba aplastickej anémie si vyžaduje drastické prostriedky. Lekári často pred-pisujú vysoké dávky steroidov a ďalších imunosupresív, ktoré niekedy zaberajú, inokedy nie. Taká liečba pôsobí iracionálne, ak uvážime, že imunitný systém je už aj tak zmrzačený zmiznutím armády bielych krviniek; ale je možné, že existuje nejaká forma autoimunity, ktorá nepriamo ničí kostnú dreň a steroidy by to mohli potlačiť. Kontakt s určitými chemikáliami alebo vírusmi môže vyvolať autoimu-nitnú reakciu, pri ktorej imunitný systém napadne kmeňové bunky kostnej drene. Taká reakcia potom prebieha stále dokola, nezávisle od akcie, ktorá ju spustila.

Kristinini lekári začali so steroidnou liečbou, ale mysleli si, že jej stav je príliš vážny, aby to prežila. Poslali ju teda do medicínskeho centra UCLA v Los Angeles, kde jej mali urobiť transplantáciu kostnej drene. Takáto operácia je pre pacien-tov s aplastickou anémiou najväčšou nádejou, hlavne mladí pacienti na ňu zvyk-nú dobre reagovať, ale ide o vážnu operáciu s neistými výsledkami, ktorú navyše limituje dostupnosť vhodného darcu: prednosť majú jednovaječné dvojčatá alebo súrodenci, ktorí sú antigénne kompatibilní. Kristin mala našťastie brata a sestru, ktorí boli kompatibilní a ochotní darovať jej svoju kostnú dreň, ale ona sa chcela vyhnúť rizikám transplantácie. „Urobila som veľa vecí, aby som sa tomu vyhla,“ hovorí Kristin, „vrátane vizualizácií, liečebnej meditácie a brala som tiež mnoho vitamínov a výživových doplnkov. Potom som našla liečiteľa, ktorý mi pomáhal, ale bolo príliš neskoro. Lekári určili presný termín a liečiteľ nemal dosť času na to, aby mi pomohol.“ Kristin dostala dva transplantáty kostnej drene, ale tu už toľko šťastia nemala – jej telo obidva odmietlo. Bolo to to najlepšie, čo jej mohla medi-cína ponúknuť. Už jej nezostávalo nič iné, iba všeobecná podpora a útecha. Lekári sa vzdali nádeje.

Lenže Kristin nie. Bola odhodlaná nájsť iné druhy liečby a inklinovala k expe-rimentom s liečiteľstvom psychiky a vizualizáciami. Nemocničný psychológ jej odporučil vedca z UCLA, ktorý sa venoval liečeniu mysle. Vďaka nemu našla lieči-teľa, ktorý sa zaoberal hypnoterapiou a prikladaním rúk. Ešte počas hospitalizácie v nemocnici chodil za Kristin dvakrát do týždňa počas dvoch týždňov. Po štyroch sedeniach testy potvrdili mierny prírastok kostnej drene, čo lekári považovali za nemysliteľné. Napriek tomu, že krvné hodnoty sa dramaticky zvyšovali, nedosiahli úroveň, ktorá by jej umožňovala opustiť izolačku, neustále potrebovala transfúzie

15

krvi. Nakoniec jej lekári povedali, že už pre ňu nedokážu urobiť vôbec nič. Po roz-hovore s ňou a s jej matkou ju prepustili z nemocnice. Kristinina mama pochopila, že ju poslali domov zomrieť.

Kristin však neprestala hľadať liečiteľov. Našla ďalšieho, ktorý k nej dochádzal päťkrát týždenne a prikladal na ňu ruky. Po dvoch týždňoch boli výsledky znova zázračné: jej krvné hodnoty sa zvýšili na úroveň najnižšej hranice normálu. Lieče-nie pokračovalo. Lenže potom sa Kristin vinou transfúzie nakazila sérovou hepati-tídou a vážne ochorela, mesiac ju trápila horúčka nad 38 °C.

Dozvedela sa o žene, ktorá dokázala s použitím intuície zostaviť pre pacienta liečivú diétu. Diéta, ktorú vytvorila pre Kristin, nebola jednoduchá: žiadne cukry a škroby, každý deň dve vajcia plus jeden žĺtok, na pare varená zelenina, zelenino-vý vývar, šalát bez oleja, trochu na pare varenej ryby alebo kurčaťa, pohár šťavy z granátového jablka alebo hrozna riedenej na polovicu vodou. Kristin túto diétu dodržiavala deväť mesiacov.

„Bolo to to najťažšie, čo som kedy urobila,“ povedala mi. Schudla. „No dostala som sa z toho. Za niekoľko dní došlo k prudkému zlepšeniu môjho stavu.“

Celkovo strávila Kristin v nemocnici pol roka. Po roku od prepuknutia choroby už vedela, že bude žiť, hoci cesta späť k zdraviu bola zdĺhavá a ťažká. „Povedali mi, že pre lieky na potlačenie odmietnutia transplantátov kostnej drene, ktoré mi dáva-li, nebudem mať nikdy deti,“ spomína. „Pre riziko nekontrolovateľného krvácania som nemohla mať menštruáciu, a preto mi podávali vysoké dávky ženských hormó-nov. Navyše som brala prednizón, lebo sa snažili usmerňovať reakcie na transfúzie a mužské hormóny, ktorými sa pokúšali stimulovať moju kostnú dreň. Rok som nemala menštruáciu a jedna liečiteľka, ktorá mi položila ruky nad panvu, poveda-la, že tam cíti ,úplnú temnotu‘. No potom som sa týždeň postila a menštruácia sa obnovila! Odvtedy je úplne pravidelná.“

Od tých čias prešlo dvadsať rokov a Kristin je zdravá, vitálna žena a matka šty-roch zdravých detí. Jej uzdravenie bolo z medicínskeho hľadiska také nezvyčajné, že jeden z jej lekárov o jej prípade rozprával na medzinárodnej konferencii na tému aplastickej anémie. Kristin píše: „Nielenže žijem, ale som primerane zdravá a silná. Vždy som mala rada fyzickú aktivitu a keď mi začínalo byť lepšie, zistila som, že

p O d O b y L i e č e n i a : K r i S t i n

S p O n tá n n e u z d r av e n i e

16

môžem byť taká silná, ako budem chcieť. Každý deň bicyklujem, behám, plávam v oceáne a to mi pomohlo prekonať posledné prekážky a prepracovať sa k skvelému zdraviu. Dnes som šťastná a vychovávam štyri deti. Som licencovanou doktorkou naturopatie, ale odkedy sa mi narodili deti, nepracujem. Učím jogu a píšem a ilu-strujem detské knihy. Naša rodina je veľmi aktívna – lyžujeme, surfujeme a ja pra-videlne behám. Ak neprezradím, čo som prekonala, nikomu to ani na um nezíde; ak sa o tom zmienim, ľudia sú dosť prekvapení, že som kedysi bola vážne chorá.“

Do akých zásob liečivej sily načrela Kristin, aby reaktivovala svoju kostnú dreň, neutralizovala pôvodné príčiny ochorenia, nech už boli akékoľvek a zamedzila toxickým účinkom invazívnej liečby? Fascinovala ma jej neoblomná istota, ktorú si po celý čas udržiavala. „Vždy som verila, že existuje cesta, ako žiť,“ zverila sa mi. „Musela som ju iba nájsť, kým bol čas. Táto viera a hľadanie podporovali môj opti-mizmus a urobili zo mňa aktívneho účastníka liečebného procesu.“

A čo by poradila ostatným, ktorí čelia vážnym medicínskym krízam?

„Rôzni ľudia si vyžadujú rôzne spôsoby liečenia,“ hovorí, „ale vždy existuje vhod-ný spôsob. Nevzdávajte sa a hľadajte!“