Teória literatúry 2Teória literatúry 2(figúra, definícia pojmu, delenie figúr)(figúra, definícia pojmu, delenie figúr)

Teória literatúry 2Teória literatúry 2(figúra, definícia pojmu, delenie figúr)(figúra, definícia pojmu, delenie figúr)

www.maturitavpohode.webnode.sk (2010)

Figúra(podľa Žilku)

- z latinského slova figura – tvar- jazykový obrat, štylistický prostriedok, ktorý je odchýlkou od

bežného vyjadrovania, oznamu a v umeleckom texte plní estetickú funkciu.

- väčšinou sa zakladá na opakovaní hlások, slabík, slovných spojení...

- v iných prípadoch dochádzka k ozvláštneniu výrazu prostredníctvom zmeny slovosledu, intonácie alebo k vypusteniu výrazov z vety.

Delenie figúr: 1. zvukové – využívajú opakovanie hlások 2. slovné - zakladajú sa na opakovaní toho istého

výrazu alebo pojmu. 3. vetné – vznikajú nezvyčajným spojením viet 4. rečnícke – obyčajne vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátorovi (rečnícka otázka,

oslovenie a pod.)

• Aliterácia – zakladá sa na opakovaní hlások alebo skupiny hlások na začiatku za sebou nasledujúcich slov alebo skupiny slov:

Z popola popolníka po poradách panských,

z popola Portsaidov, páni tých Pompejí!

Zvukové figúry – využívajú opakovanie rovnakých alebo zvukovo podobných hlások, slabík.

• Paronomázia – tvorí sa spojením slov s rovnakým slovným základom:

Slávme slávně slávu Slávuv slávnych.

• Asonancia – je zvuková podobnosť slabík na konci veršov, ktorú vyvoláva zhoda samohlások:

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú?

Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú?

Slovné figúry – zakladajú sa na opakovaní tých istých slov alebo pojmu (anafora, epifora, epizeuxa, epanastrofa)

• Anafora – vzniká opakovaním tých istých slov alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov, prípadne viet v prozaických textoch:

Ostávajte zdravé vilky nocou zmietnuté.

Ostávajte zdravé hlavy tŕním ovité. Ostávajte zdravé kolieska na dvojbodke. Ostávajte zdravé drobné mince v tobolke.

• Epifora – vzniká opakovaním slov na konci veršov, je to opak anafory:

Zore moje, zore, nesvitajte hore,

nesvitajte hore. Kým si ja položím moju partu hore, moju partu hore.

• Epanastrofa – vzniká ako kombinácia epifory a anafory. Slovo alebo slovné spojenie z konca verša sa opakuje na začiatku nasledujúceho verša:

Koľkokrát sa v živote vrátime do tohto mesta.

Do tohto mesta vystavaného zo španielskeho bezu.

• Epizeuxa – opakovanie tých istých slov za sebou v básni, prípadne v próze:

A nikde, nikde, nikde cesta naproti,

iba po zraňujúcej hrochoti.

• Pleonazmus – (gréc. plenoasmos – prebytok). Zakladá sa na opakovaní a hromadení slov rovnakého alebo blízkeho významu. Obyčajne ide o hromadenie synonymických výrazov.

Taj! nad nešťastnou korisťoutie roztržky ich! škriepky, zvady, sváry,

• Symploké – vzniká vtedy, keď sa tým istým slovom (slovami) začína aj končí verš, strofa i celá báseň (zlúčenie anafory a epifory):

praotec pohybu je čas...

čas babuliek, čas inovate a zemežlče čas,

čas narodenia, čas zím a krídel čas...

• Hendiadys – založená na spojení dvoch synoným do priraďovacieho vzťahu. V texte sa vyskytuje ako priraďovacia syntagma, ktorú tvora obyčajne dve podstatné mená rovnakého alebo takmer rovnakého významu:

Klesal a padal jsem těžce,

na koně opírajíc se.

• Paradox – sa zakladá na spájaní pojmov, ktoré si navzájom odporujú, niekedy pôsobí ako slovná hračka:

Muž a žena. Ako by si mohli porozumieť? Veď obaja chcú niečo iné: muž ženu a žena muža.

• Kalambúr – slovná hračka, ktorá sa zakladá na spojení dvoch významovo odlišných slov s rovnakým alebo podobným znením, alebo na zámene podobne znejúcich slov:

Príklad: kladne o Kladne

• Polyptoton – založená na opakovaní odlišných tvarov toho istého slova:

Ak seba hľadáš, hľadaj v sebe.

Úporne hľadaj. O vode a chlebe. A potom bez vody a bez chleba.

• Oxymoron – vzniká spojením dvoch slov

s protichodným významom, ktoré sa navzájom vylučujú:

Chudobní boháči Živá mŕtvola

• Vetné figúry vznikajú neobvyklým spojením slov bez obvyklých spojok alebo s nadmerným opakovaním spojok.

• Asyndeton – vynechávanie spojok:

Hnedky jsou jich povázali,

před Modrý Kamen vodili, junákom hlavy stínali.

• Polysyndeton – spočíva v nadmernom opakovaní spojok vo verši alebo strofe:

Už niekoľkokrát prišli

a sa schovali a zvonili a zvonili a pampulovali.

• Elipsa – výpustka, vynechanie menej dôležitých častí vety, ktoré sa dajú domyslieť:

hovoriť striebro – mlčať zlato (je)

• Apoziopéza – nedokončená alebo násilne prerušená výpoveď, ktorá nie je významovo ani intonačne uzavretým celkom:

Kto si? Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať? A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať, a nie o polnoci! Okríkla ho gazdiná.Hodní ľudia netlčú sa po nociach, lebo noc má svojumoc, iba kadejakí...

• Parantéza – čiže vložka, je výraz voľne vložený do textu ako prvok inej povahy, prerušuje súvislý text, no významovo sa naň napája:

Technika spájania bázy a sufixálneho formantu sa neodlišuje – ako to ukazujú aj uvedené príklady – nijako podstatne od spájania morfém iného typu.

• Paralelizmus – zakladá sa na opakovaní rovnakých alebo podobných syntaktických konštrukcií:

Keď počína dievča po poli krákoriť, môžeš mu, mamička, periny hotoviť.

Keď počína dievča po poli spievati, môžeš mu, mamička, čepce vyšívati.

• Anadiplóza – vzniká opakovaním niektorého slova predchádzajúcej výpovede na začiatku novej výpovede. Využíva sa v niektorých rečníckych prejavoch, v modernej próze:

Vydala sa, lebo sa bála. A bála sa žiť sama.

• Litotes – zakladajúca sa na dvojitom zápore, dosahuje sa tým zmiernenie, zjemnenie výroku, tvrdenia, preto sa chápe ako opak hyperboly:

Možno mi seba samého zahubiť.

Nemožno mi ťa neľúbiť!

• Chiazmus – opakovanie toho istého slova alebo slovného spojenia v opačnom slede v rámci dvoch viet, základom je prevrátený slovosled:

Ó, práci všetka česť, česť práci všetka!

• Rečnícke figúry – vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátovi. Majú vyvolať napätie, záujem (napr. rečnícka otázka, oslovenie, zvolanie).

• Rečnícka otázka – ako poetický a rétorický prvok bola známa už v antike. Používala sa vo všetkých žánroch rečníckeho štýlu. Dnes je príznakom patetického štýlu. Aj napriek opytovacej intonácii obsahuje tvrdenie, záver myšlienky.

• Na rečnícku otázku často nečakáme odpoveď, lebo vyplýva z obsahu textu:

„zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:

a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“

• Rečnícke zvolanie – vyjadruje citový vzťah autora k obsahu výpovede. Prejavuje sa vo forme zvolacej vety, často v rozkazovacom spôsobe:

A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu.

Apostrofa (gréc. apostrofe – odvracanie sa) je oslovenie neprítomnej osoby alebo neživého predmetu. Autor vyjadruje vzťah k tomu, koho alebo čo oslovuje. Táto rétorická figúra sa často vyskytuje v ľudovej slovesnosti:

Ó, vy čierne hory! Ó, vy sivé skaly! Čo ste mi milého von z dediny vzali.

Použitá literatúra:Žilka, T.: Poetický slovník. Bratislava: Tatran, 1987. 435 s.

Pre ďalšie informácie pozri:Harpáň, M.: Teória literatúry. Bratislava: ESA, 1994. 283 s. ISBN 80-85684-05-5.Žilka, T.: Teória literatúry pre gymnázia a stredné školy. Bratislava: OG Vydavateľstvo Poľana, 2002. 219 s. ISBN 80-89002-54-4.

Otestuj svoje získané vedomosti v online testoch, ktoré nájdeš

na stránke www.maturitavpohode.webnode.sk

Spracoval: Mgr. Peter Beňo