Upload
others
View
5
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE
FILOZOFICKÁ FAKULTA
AUTOBIOGRAFICKÁ PRÓZA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ
PRÍSPEVOK K DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU
ROZMERU TVORBY
Habilitačná práca
2011 Mgr. Magda Kučerková, PhD.
UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE
FILOZOFICKÁ FAKULTA
AUTOBIOGRAFICKÁ PRÓZA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ
PRÍSPEVOK K DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU
ROZMERU TVORBY
Habilitačná práca
Študijný odbor:
Teória literatúry a dejiny konkrétnych národných literatúr 2. 1. 23.
2011 Mgr. Magda Kučerková, PhD.
Čestné vyhlásenie
Čestne vyhlasujem, že predložená habil itačná práca je
výsledkom môjho samostatného l iterárnovedného výskumu.
Použité pramene a l i teratúru uvádzam v zozname.
ABSTRAKT
Autobiografická próza Sor Juany Inés de la Cruz
Príspevok k duchovno apologetickej tvorbe
Habil itačná práca predstavuje Sor Juanu Inés de la Cruz,
najvýraznejšiu postavu hispanoamerického l iterárneho baroka.
Interpretačne sa sústreďuje na tie aspekty diela, ktoré
napomáhajú porozumenie jej hlboko bytostnej túžby po plnosti
poznania. V centre pozornosti stojí autorkin autobiografický l ist
Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz , ako ukážka jej erudovanej
esejistiky, znalosti rétorických a diskurzných st ratégií , šírky
vedeckých poznatkov a súčasne horl ivá obhajoba vlastnej
intelektuálnej cesty a cez ňu cesty a práv ostatných žien na
vzdelanie. Jasnozrivé uvažovanie, zreteľne vystupujúce z jej
tvorby, pôsobí stále aktuálne a sviežo a aj vďaka nemu
predstavuje jej tvorba významné svedectvo o dobe, kultúre,
možnostiach žien.
Kľúčové slová: životopisné súradnice, l iterárna tvorba,
duchovno-apologetické hľadiská, autobiografické gesto
ABSTRACT
The Autobiographical Prose by Sor Juana Inés de la Cruz
On Spiritual and Apologetic Aspects of Her Work
The thesis presents Sor Juana Ines de la Cruz, the most
representative personality of the Hispano-American l iterary
baroque. In the context of interpretation, i t focuses on those
aspects of her works that help to understand her profound
longing for the complexity of knowledge. Pivotal for the thesis is
a letter written by Sor Juana Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz,
where her essayistic style as well as here rhetorical and
discourse strategies and breadth of scholarly knowledge show
their finest qualities. At the same time, it
can be perceived as a defense of one's own intellectual
direction and as such also as a defense of other women's rights
for education. Her bright intellectual capacities that affect the
reader seem to be sti l l highly topical and fresh and as such
present a testimony on the times, culture and women's
possibil ities her time.
Key words: biographical coordinates, l iterary works, spiri tual and
apologetic aspects, autobiographical gesture
OBSAH
ÚVOD 4
I . SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ (1648 – 1695) 12
Rodinné pomery 13
Vzdelanie 16
Na dvore miestokráľa 20
Rehoľný život 25
Rétorika ticha 32
II . TVORBA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ 38
K druhovo-žánrovému a tematickému
členeniu diela 40
V kultúrno-historických súvislostiach
Nového Španielska 52
I I I . AUTOBIOGRAFICKÝ LIST SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ.
K JEHO DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU ROZMERU 60
List Sor Juane verzus List hodný Aténinej múdrost 60
Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz 66
K vrcholu Kráľovnej vied 70
Námaha poznávania 73
Ženy nech učia sa mlčiac 75
Sermo absentium per l itteras 82
O vnútornej pravdivosti autobiografického gesta 88
ZÁVER 94
RESUMEN 95
PRAMENE 97
SEKUNDÁRNA LITERATÚRA 98
4
ÚVOD
Mexická rehoľná sestra Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) je
najvýznamnejšou a súčasne najzaujímavejšou postavou hispano -
amerického l iterárneho baroka. V pozadí týchto i ďalších
superlatív a l ichotivých pomenovaní sprevádzajúcich autorský
a osobnostný portrét Sor Juany – „Desiata múza, „Mexický
fénix“, „Mexická ruža“ alebo „Najzvrchovanejší kvet poézie
amerického vicekráľovstva“ –, stojí autentickosť jej poetického
bytia, talent, pozoruhodná erudícia a osobitým spôsobom
identita (píšucej) ženy.
Dielo Sor Juany Inés de la Cruz predstavuje pôsobivý
umelecký a kultúrny odkaz španielskej koloniálnej tvorby v
Amerike a časom sa vpísalo medzi klasiku svetovej l iteratúry. 20.
storočie zaznamenáva obnovený záujem o autorku, čo súvisí
jednak s kritickým prehodnotením španielskeho básnika Luisa de
Góngoru, ktorého vplyv sa výrazným spôsobom zrkadlí v jej
poetike, jednak s osobným príbehom Sor Juany , odvíjajúcim sa
v špecifickom historicko-spoločenskom kontexte kolónie Nové
Španielsko v druhej polovici 17. storočia a aj po vyše tristo
rokoch stále opradeným tajomstvami.
V hlboko bytostnej rovine je dielo Sor Juany výrazom túžby
po plnosti poznania ako životného pocitu, ktorý ona tvorivo
vkladá do všetkých dobových žánrov, implicitne vyjavujúc šírku
svojich intelektuálnych schopností a umeleckých vloh.
Mnohoraká osobná a kultúrna identita Sor Juany (žena, kreolka,
rehoľníčka, poetka, vedkyňa, teologička ), konštituovaná v
spoločenských, právnych, náboženských či etnických prieseč -
níkoch doby , robí v optike dneška jej autorský štýl svojským,
inšpiratívnym a otvára ho novým interpretáciám.
Ako téma bádania je Juana Inés de la Cruz v l i terárnej
vede pomerne živo prítomná od prvých desaťročí minulého
storočia , Octavio Paz za „návrat Sor Juany“ označuje už prvé
5
moderné vydanie výberu z jej diela, ktoré vyšlo r. 1873.
Symbolicky však možno zaiste pohliadať na počin mexického
básnika Amada Nerva, ktorému r. 1910 vyšla kniha Juana de
Asbaje . Venoval ju všetkým mexickým ženám, pričom
najvýraznejšiu ženskú postavu mexickej novohispánskej kultúry
prinavráti l , po dvesto rokoch odmlčania a ľahostajnosti, do
l i terárnohistorického uvažovania.
Nasledovali prvé úsi l ia o spísanie autorkinej bibliografie
(Pedro Henríquez Ureña, r . 1917; Dorothy Schons, r. 1925) i prvé
kritické vydania niektorých jej diel v Mexiku (Ermilo Abreu
Gómez). Dorothy Schons vďačíme aj za prvý pokus , hoci nie
v knižnej podobe, vradiť život a dielo mexickej rehoľníčky do
koloniálneho dejinného kontextu. Severoamerická vedkyňa
svojou interpretáciou Sor Juany ženy, intelektuálky a rehoľníčky
vo vzťahu k fi lozofi i a problémom doby, zvlášť so zreteľom na jej
mužskú uzavretosť, významne predznamenala novodobú
feministickú reflexiu života a diela autorky, ale aj žáner kritickej
biografie.
Záu jem o život a tvorbu Sor Juany Inés, ako o dve
navzájom sa dopĺňajúce hľadiská, sa zvlášť obnovil pri prí ležitosti
tr istého výročia spisovateľkinho narodenia. Vtedy začal vznikať
aj zárodok pozoruhodnej a dodnes kľúčovej práce o autorke
z pera Octavia Paza Sor Juana Inés de la Cruz alebo nástrahy
viery (Sor Juana Inés de la Cruz o las trampas de la fe), ktorú
autor doplnenú o nový výskum vydal r. 1982. Mexický spisovateľ
a esejista v nej ponúkol interpretáciu života a diela rehoľníčky
na pozadí kultúrno-historických súvislostí Nového Španielska, ako
aj s ohľadom na medzikultúrny dialóg medzi kolóniou a
metropolou. K dnešnému dňu ide o najširšiu vedeckú prácu
o autorke , obsahujúce cenné životopisné, historické
a exegetické stanoviská .
V tridsiatych a štyridsiatych rokoch vzniká aj niekoľko
zahraničných prác , vynikajúcich inovatívnym prístupom
6
k problematike. R. 1934 publikuje svoj výskum o tvorbe Juany
Inés nemecký hispanista Karl Vossler, r . 1946 jeho krajan Ludwig
Pfandl. V štyridsiatych rokoch dochádza aj k niekoľkým
zásadným objavom v Mexiku: traja autori – Enrique A.
Cervantes, Guil lermo Ramírez España a Lota M. Spell – verejnosti
sprostredkúvajú doposiaľ neznáme (úradné) dokumenty o Sor
Juane a jej rodine, dávajúc nový smer i nový náboj
l iterárnohistorickému uvažovaniu , ktorého je predmetom.
Interpretácia života a diela Sor Juany Inés de la Cruz sa
v druhej polovici 20. storočia nesie v znamení úvodu Alfonsa
Méndeza Plancarteho k prvému zväzku jej zobraného diela
(Obras completas , 1951 – 1957). Mexický intelektuál a huma-
nista v ňom, aj na pozadí vedeckých úvah svojich predchodcov,
a najmä na základe dôkladnej znalosti španielskej poézie
a verzológie, načrtol relevantný lyrický, historický a tiež kultúrny
obraz Nového Španielska a vpísal doňho tvorbu Sor Juany.
Práce vzniknuvšie bezprostredne po publikácii diela Méndeza
Plancarteho zväčša napĺňali podobný cieľ, šír i l i do tej doby
najviac rezonujúce a akceptované l i terárnohistorické poznatky
a kritické názory. Vzniklo i niekoľko publikácií , vyznačujúcich sa
objavnosťou prístupu, či už pokiaľ ide o l i terárne vzory diela Sor
Juany alebo o jej humanistický a fi lozofický vývin.
V šesťdesiatych rokoch sa počet publikácií o diele
novohispánskej poetky akoby zmenšuje , Národná mexická
univerzita (UNAM) však v r. 1963 vydáva preklad Pfandlovej knihy
Sor Juana Inés de la Cruz, Desiata múza Mexika. Jej život, poézia
a psyché (Sor Juana Inés de la Cruz, la Décima Musa de México.
Su vida, su poesía, su psique), ktorý sa ukazuje ako podnetný pre
tamojšie l i terárnovedné prostredie, nakoľko doňho vnáša
nezvyčajnú psychoanalytickú optiku .
S dôležitými výsledkami výskumu prichádzajú v tomto
období aj dvaja talianski hispanisti , obaja považovaní za
dedičov najlepšej historiografickej a fi lologickej tradície .
7
Giuseppe Bell ini vydáva Literárne dielo Sor Juany Inés de la Cruz
(L´opera letteraria di Sor Juana Inés de la Cruz, 1964) a Dario
Puccini predstavuje Skúmanie mexickej barokovej osobnosti
(Studio d´una personalità del barocco messicano, 1967). Puccini
tvorivo rozvinul niektoré tézy Octavia Paza, čo mexický autor
osobitne ocenil v už spomínanej monografi i z r . 1982.
V sedemdesiatych rokoch vznikl i viaceré práce
pozoruhodnej vedeckej úrovne. Za takú možno bezosporu
považovať knihu „Sen“ Sor Juany Inés de la Cruz. Literárne
tradície a orginálnosť (El „Sueno“ de Sor Juana Inés de la Cruz.
Tradiciones l iterarias y originalidad ), ktorá vyšla r. 1976
v Londýne. Jej autorka, kubánska profesorka Georgina Sabat de
Rivers v nej predostrela svoje úvahy o pôvode a rozvoji
l i terárneho „sna“, ako aj mytologické, h istorické, náboženské,
vedecké a fi lozofické toposy, z ktorých táto veľkolepá báseň Sor
Juany čerpala. Sabat de Rivers ponúkla aj významný obraz
fi lozofického myslen ia a kultúry koloniálnych čias. V tom istom
roku vydala v spolupráci s El iasom L. Riversom Antológiu Sor
Juany Inés de la Cruz , pričom predslov k nej predstavuje jednu
z najmodernejších štúdií o diele rehoľnej sestry. Paralne vznikali
aj interpretácie životopisného charakteru, ukotvené v apologe-
tickej, románovej i psychologickej perspektíve.
Rozhodujúcim obdobím pre vývin historicko-kritického
uvažovania o Sor Juane sú osemdesiate roky. V r . 1980 vydáva
UNAM súbor štúdií Francisca de la Maza Sor Juana Inés de la
Cruz zoči -voči dejinám. (Dávne životopisy. „Fáma“ z r. 1700.
Informácie z rokov 1667 – 1892) (Sor Juana Inés de la Cruz ante
la historia. [Biografías antiguas. La „Fama“ de 1700. Noticias de
1667 a 1892]), ktoré do istej miery vyplnia jestvujúce informačné
vákuum . Prevratne však pôsobí najmä objav mexického
katolíckeho kňaza Aureliana Tapia Méndeza z r. 1981: l ist Sor
Juany adresovaný jezuitovi Antoniovo Núñezovi de Miranda
pravdepodobne v r. 1681 alebo 1682 , vnášajúci svetlo do
8
osobného vzťahu rehoľníčky a jej spovedníka a zvlášť
objasňujúci napätie vedúce k ukončeniu Núñezovho
duchovného vedenia.
V kontexte historických a exegetických štúdií sa v r . 1991
uskutočnila medzinárodná konferencia na počesť Sor Juany Inés
de la Cruz, zvolaná v rámci interdisciplinárneho programu
zameraného na štúdium ženy (Programa interdisciplinario de
estudios de la mujer) v El Colegio de México. Zborník
z konferencie si v názve prisvoji l jeden z poetkiných veršov A inú
než som ma vaše perá kresl ia (Y diversa de mí misma entre
vuestras plumas ando, 1993). Zostavila ho Sara Poot Herrera
a rôznorodými štúdiami doňho prispeli poprední odborníci : José
Pascual Buxó , Georgina Sabat de Rivers, Margo Glantz, Dolores
Bravo Arriaga či Josefia Muriel . Jednotl ivé príspevky sa pohybujú
medzi vyslovene interpretačnou rovinou a historickou,
náboženskou či fi lozofickou kontextualizáciou. Až štrnásť z nich
sa usi luje identifikovať v diele mexickej rehoľníčky zrejmé i skryté,
resp . predpokladané prejavy mil itantného feminizmu. Niektoré
z príspevkov nanovo predostierali problémy vyvolané
osobnosťou Sor Juany a jej vyhroteným vzťahom s hierarchiou,
pričom ich interpretovali na pozadí dobových dokumentov,
umožňujúcich poznať charakter a fungovanie komunitného
života novohispánskych rehoľníčok, ako aj súhrn vonkajších
a vnútorných praktík, ktorým boli pravidelne vystavované.
Koncom 20. storočia José Miguel Oviedo publikuje Dejiny
hispanoamerickej l i teratúry 1. Od počiatkov k emancipácii
(Historia de la l i teratura hispanoamericana 1. De los or ígenes
a la Emancipación, 1995). V kapitole venovanej Sor Juane tento
l i terárny historik upozorňuje na svojskú spojitosť jej lyrického diela
s mystikou: kým v španielskej mystike sa zmyslové obrazy
používajú na vyjadrenie nevyrieknuteľnej a vznešenej skúsenos ti
lásky k Bohu, Sor Juana, ktorá je menej mystická, robí opačne,
9
používa obrazy a spojenia mystického uvažovania, aby sa dotkla
zmyslovej skúsenosti .1
V česko-slovenskom kultúrnom priestore sa dielo Sor Juany
Inés de la Cruz objavilo vo výbere z jej poézie a prózy Naděje do
zlata tkaná v r. 1988 v preklade Josefa Forbelského a Ivana
Slavíka. Hispanista J. Forbelský autorku a jej kultúrny a
l iterárnohistorický kontext uviedol rozsiahlou štúdiou, ktorá
dodnes predstavuje cenný podklad k interpretácii diela
mexickej rehoľníčky i niektorých kľúčových aspektov jej života.
V slovenskom prostredí vyšlo nateraz iba niekoľko básní Juany
Inés de la Cruz , a to v antológii španielskej barokovej poézie
Zaľúbený prach (2001), ktorú zostavil básnik Ján Zambor.
Slovenská l i terárna história sa dielu Sor Juany Inés de la Cruz
venovala prevažne so zreteľom na jej miesto v širšej panoráme
dejín hispanoamerických l iteratúr , ako to vidno v prácach
Ladislava Franeka.2
Na pozadí spomínaných reflexi í si predložená habil itačná
práca kladie za cieľ aktualizovať pohľad na život a dielo Sor
Juany de la Cruz a takýto ho vniesť do nášho l i terárnovedného
uvažovania. Interpretačné ťažisko práce sme ukotvil i v
rehoľníčkinom autobiografickom liste Odpoveď Sor Fi lotei de la
Cruz (Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz, 1691 ), pričom sa
usi lujeme rozkryť aj doteraz neanalyzované , resp. neidentifi -
kované autorkine polohy duchovnosti . Keďže l iterárne dielo
Juany Inés je bytostne prepojené s teologickým myslením,
1 OVIEDO, J. M.: Historia de la l i teratura hispanoamericana 1. De los
orígnes a la Emancipación. Madrid: Al l ianza Editorial , 1995, s. 239.
2 Pozr i FRANEK, L.: Hispánsko-americká l i teratúra . Bratislava:
Metodické centrum mesta Bratislavy, 1998, s. 5 – 6; FRANEK, L. :
Dobyvatel ia a l i terárni objavitel ia. St ručný vývin hispanoamerickej
l i teratúry. In: Tenže: Modernita románskych l iteratúr. Bratislava: Ústav
svetovej l i teratúry a Veda, 2005, s. 195. Evidujeme aj jednu
l i terárnokrit ickú prácu, ktorú pre internetový magazín Slovo napísala
S. Ruppeldtová. Pozri RUPPELDTOVÁ, S.: Ja, najhoršia zo všetkých. In:
Slovo , 1. 5. 2009. Dostupné na:
http://www.noveslovo.sk/c/11202/Ja,_najhorsia_zo_vsetkych .
10
avizujúcim uprostred konsolidovaného scholastického myslenia
počiatok dialógu s modernou európskou fi lozofiou (Gassendi,
Descartes, Bayle, Leibniz a i .), domnievame sa, že je nevyhnutné
reflektovať ho aj v interdisciplinárnych súradni -ciach. Len tak
totiž možno hodnoverne uchopiť autorkinu novosť, modernosť či
pozoruhodnú vedeckú intuíciu, ba dokonca jej mystický rozmer.
Naznačene j koncepcii zodpovedá aj členenie práce na tri
kapitoly. V prvej kapitole Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695)
približujeme najvýznamnejšie životné medzníky spisovateľky,
najmä tie, ktoré určovali jej cestu za vzdelaním a napokon viedli
k jej rétorike t icha na konci života. V druhej kapitole Tvorba Sor
Juany Inés de la Cruz sa pokúšame v celistvosti predstaviť
druhovo-žánrové a tematické aspekty jej diela na pozadí
kultúrno-historických osobitostí Nového Španielska. Tretia
kapitola sa sústreďuje na interpretáciu autobiografického l istu,
ktorý Juana Inés napísala Sor Fi lotei. Dôraz kladieme na
skutočnosť, že je dôležité čítať jednotl ivé inšpirujúce skutočnosti
diela vo vedomí vnútornej pravdy duchovnej autobiografie.
V tomto zmysle interpretujeme aj apologetiku Sor Juany.
V našom uvažovaní, naprieč jednotl ivými kapitolami
a podkapitolami, možno pozorovať istú tematickú prstencovitosť
ako vedomý metodologický prístup. Ukázalo sa nám, že aj
napriek stále pretrvávajúcim biografickým nejasnostiam, iba
týmto spôsobom možno poodkryť zložité fungovanie Sor Juany
v jej dobe a tiež mnohé (vedecké) tušenia, ktorými ju predbehla.
Myslíme si , že predkladaná habil i tačná práca by mohla
v slovenskom kultúrnom priestore figurovať ako pomerne ucelený
autorský a osobnostný portrét , i keď je zrejmé, že vzhľadom na
rozsah a hĺbku diela Juany Inés, stále zostáva mnoho
nevypovedaného. Napriek tomu, že ide o tému v zahra-ničí
v minulosti bádanú z rozl ičných uhlov pohľadu, k jej spracovaniu
nás viedlo presvedčenie, že každé historické obdobie
a čitateľská generácia môžu doňho vpisovať vlastné
11
interpretačné polohy, v súlade s aktuálnym spoločenským,
fi lozofickým a lebo náboženským vývinom.
12
I. SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ (1648 – 1695)
Juana Inés de la Cruz, vlastným menom Juana Inés de Asbaje y
Ramírez de Santi l lana, sa narodila 12. novembra 1648 v San
Miguel de Nepantla.3 Z vidieckej usadlosti , nachádzajúcej sa asi
šesťdesiat ki lometrov od hlavného mesta Mexika (Ciudad de
México), na úpätí sopiek Popocatépetl a I ztaccíhuatl i údo l ia
Cuatla, sa už v 19. storočí uchovali len základy a zopár
kameňov z miestnosti , o ktorej sa predpokladá, že sa v nej
narodila. (Traduje sa, že sa nazývala „Cela“.) Usadlosť patri la
dominikánom z kláštora sv. Dominika v Mexiku, ktorý ju za ročnú
rentu prenajali starému otcovi Juany Inés , Pedrovi Ramirézovi,
kreolovi andalúzskeho pôvodu. Dnes toto miesto obklopujú
impozantné múry Kultúrneho centra Sor Juany Inés de la Cruz
(Centro cultural Sor Juana Inés de la Cruz), ktoré vzniklo r. 1995
3Mnohé l iterárnohistor ické práce uvádzajú ako rok narodenia
mexickej rehoľníčky r. 1651, tak ho zapísal jej prvý životopisec páter
Diego Calleja. (Pozr i CALLEJA, Diego: ,Aprobación´ en Fama y Obras
Pósthumas . Madrid: 1700. napr. In: MERLO, Juan Carlos (ed.): Sor
Juana Inés de la Cruz. Obras escogidas . Barcelona: Bruguera, 1968.) V
štyr idsiatych rokoch 20. storočia Alberto G. Salceda a Gui l lermo
Ramírez de España našl i záznam o krste v archíve farnost i
Chimalhuacán, pod ktorej správu Nepantla patri lo. Píše sa v ňom, že
2. decembra 1648 bolo pokrstené dievčatko „Inés, dieťa ci rkvi ,
krstnými rodičmi boli Miguel Ramírez a Beatriz Ramírez“, súrodenci
matky. Aj na základe matkinho testamentu, ktorý potvrdzuje, že Juana
Inés bola pokrstená na tomto mieste, sa teda možno domnievať, že
išlo o Juanu Inés. Reprodukciu krstného záznamu pozri napr. na
webovej st ránke občianskej asociácie Adabi (Apoyo al Desarrol lo de
Archivos y B ib l iotecas de México), ktorá bola založená r. 2003 s
úmyslom chrániť pamäť mexického národa:
http://www.adabi.org.mx/content/servicios/archi vist ica/art iculos/ecl
esiast icaresena/sor_juana.jsfx .
Ďalej pozri La fami l ia de Sor Juana Inés de la Cruz. Documentos
inéditos. Introducción y notas de G. RAMÍREZ ESPAÑA. Prólogo de A.
MÉNDEZ PLANCARTE. México: Imprenta Universitaria, 1947. Podľa ADIB,
V íctor: Reseñas. In: Nueva Revista de Fi lología Hispánica, IV, 1950, s.
76 – 80. Dostupné na:
http://codex.colmex.mx:8991/exl ibris/aleph/a18_1/a pache_media/9U
AQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]
13
a ktorého súčasťou je aj trvalá expozícia a historické múzeum
venované slávnej rodáčke.4
Rodinné pomery
Juana Inés bola dcérou mexickej kreolky Isabel Ramírez de
Santi l lana (nar. vo Vil la de Yecapixtla na juh od Nepantla)
a kapitána Pedra Manuela de Asbaje y Vargas Machuca (nar.
vo Vil la de Vergara v baskickom Guipúzcoa). Je veľmi
pravdepodobné, že bola potomkom z nemanželského zväzku.
Objavený krstný záznam, ako aj ďalších šesť dokumentov
potvrdzuje, že Isabel Ramírez bola slobodná a jej deti boli nezá-
konné (h i jos naturales). Ako najdôležitejší sa v tomto zmysle
ukazuje testament Isabel Ramírez, v ktorom matka Juany Inés
vyhlasuje, že bola ženou slobodného stavu a že mala tri
i legitímne deti, dcéry, najmladšou z nich bola matka Juana de
la Cruz, rehoľníčka v kláštore sv. Hieronýma.5 V tom istom
dokumente sa Isabel Ramírez hlási k ďalším trom nezákonným
deťom zo vzťahu s kapitánom Diegom Ruizom Lozanom. 6
Pedro Manuel de Asbaje y Vargas Machuca bol šľachtic zo
skromných pomerov, o ktorom nejstvujú konkrétnejšie infor -
4Centrum spravuje Mexický ústav kultúry (Inst ituto Mexiquense de
Cultura) a jeho cieľom je podnecovať mexickú štátnu a národnú
identitu, ako aj kultúrny rozvoj obyvateľstva. Autorom komplexu je
popredný architekt Abraham Zabludovsky (1924 – 2003), pôvodom
Poliak a od r. 1941 natural izovaný Mexičan. Pozri http://www.arts-
history.mx/sit ios/index.php?id_sit io=934342&id_seccion=703769&id_sub
seccion=660965&id_documento=2162
5 V testamente datovanom 2. januára 1687 sa uvádza: “declaro que
yo he s ido mujer de estado soltera y he tenido por mis hi jos naturales
a Doña Josefa María y a Doña María de Asbaje y a la madre Juana
de la Cruz, rel igiosa del Convento del Señor San Jerónimo de la
ciudad de México“. La fami lia de Sor Juana Inés de la Cruz.
Documentos inéditos. Cit . d., s. 17. Cit . podľa ADIB, V.: Reseñas. In:
Nueva Revista de Fi lología Hispánica , IV, 1950, s. 78. Dostupné na:
http://codex.colmex.mx:8991/exl ibris/aleph/a18_1/apache_media/9U
AQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]
6 “Y asimismo declaro por tales mis hi jos naturales a Don Diego Ruiz
Lozano, a Doña Antonia y Doña Inés Ruiz Lozano...”. Tamže, s. 78.
14
mácie, predpokladá sa však, že do Yecapixtla prišiel už ženatý
a že v živote dcéry bol takmer neprítomný. Keď mala Juana Inés
štyri alebo päť rokov, odišiel zo San Miguel de Nepantla, aby sa
usídli l v Mexiku. Rodina sa krátko na to, „obnovená prítomnosťou
nev lastného otca“7, presťahovala do neďalekého Panoayánu,
na haciendu spravovanú Pedrom Ramírezom, ktorá bola tiež
majetkom cirkvi .
Juana Inés sa vo svojich spomienkach na detstvo v l iste
adresovanom Sor Fi lotei zmieňuje len o starom otcovi. Taliansky
hispanista a prekladateľ A. Morino preto interpretuje prítomnosť
muža – otca v živote Sor Juany nasledovne: jeho postava „sa
rozbíja na tri obrazy: na obraz i legitímneho otca, čo zmizol, na
obraz samozvaného nevlastného otca a na obraz starého otca,
ktorý sa ukáže chápavým vovádzačom do záhad knihy. ... Je to
však len jeho funkcia uchovávateľa poznania, čo mu dovoľuje
vynoriť sa a rýchlo sa vytratiť zo spomienky vnučky... Pokiaľ ide
o otca a nevlastného otca, pre sor Juanu ide o absenciu,
v ktorej sa dopĺňajú opustenie prvého a votrelectvo druhého...“ 8
Do panorámy úsi l í porozumieť Juaninmu vzťahu k neprítomnému
otcovi vstupuje aj Octavio Paz, interpretujúci ho ako napätie
medzi nostalgiou a idealizáciou , ale aj hnevom a obdivom
súčasne, keďže vo svojej tvorbe sa neraz s hrdosťou odvoláva na
baskické korene .9
Matka je v živote Juany Inés fyzicky prítomná, hoci sa
možno domnievať, že naozaj nešlo o jednoduchý vzťah
vzhľadom na naznačené rodinné okolnosti , zvlášť na jej spolu-
žitie s Diegom Ruizom Lozanom. Podnetné sa nakoniec javí i
7 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ:
Ri sposta a Suor Fi lotea. Prel . A. Morino. Palermo: Sel ler io editore, 1995,
s. 66. Ak nie je uvedené inak, všetky citáty tu a ďalej preloži la autorka
práce.
8 Tamže, s. 66.
9 PAZ, O. : Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. México,
Fondo de Cultura Económica, 1982, s. 111.
15
pozorovanie, že Juana Inés cestu načrtnutú matkou rekonštruuje
negáciou: prvá je totiž plodná fyzicky, druhá intelektuálne:
„Život budúcej mníšky z kláštora Sv. Hieronýma sa vyjavuje ako
odpoveď na matkin život. Avšak odpoveď, v ktorej je každý znak
naruby: od tela úrodného na matériu k mysli úrodnej na
myšlienky...“10
Juana Inés pochádzala z rodu si lných a výnimočných žien,
jej matka viedla po smrti svojho otca viac než tridsať rokov
panoayánsku usadlosť, po jej smrti ju prevzala dcéra Mar ía.
Podnikavého ducha ukázala aj druhá dcéra, Josefa. Keď ju
opusti l manžel, za pomoci sor Juany (za svoje šperky jej pomohla
získať pôžičku) kúpila inú usadosť. Ako tvrdí Paz: „nedá sa
neobdivovať tieto statočné povahy, najmä ak si pomyslíme na
dobu, v ktorej im prináležalo žiť. A rastie môj obdiv k doñi Isabel,
keď si spomeniem, že bola analfabetka...“ 11
Je prirodzené pýtať sa, akým spôsobom hľadela spoločnosť
na neusporiadané partnerské vzťahy, najmä, ak si
uvedomujeme , že z náboženského hľadiska išlo o ortodoxné
obdobie, čo sa zaiste muselo premietnuť aj do spoločenskej
morálky. Paz však v tejto súvislosti , zohľadňujúc obsah
objavených dokumentov o rodine Ramírez, zdôrazňuje jeden
fenomén, a to že „sexuálna ortodoxnosť bola v 17. storočí oveľa
menej str iktná“12 a v tomto zmysle teda nebola matka Juany Inés
výnimkou, nezákonné deti boli pri j ímané prirodzene. Akoby sa
práve v tomto obraze zbiehal jeden zo základných barokových
kontrastov: náboženská prísnosť na jednej strane a rozpusti losť
na strane druhej. Núka sa však aj otázka, či sa dá o situácii
uvažovať paušálne a do akej miery ovplyvňovala možnosť
výberu a rozhodovania potomkov v ich budúcich partnerských
10 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 67.
11 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s.
101.
12 Tamže.
16
vzťahoch, aký dosah mala na ich postup v spoločenskom
rebríčku, resp. či nemohla zvrátiť aj ich eventuálne rozhodnutie
sa pre rehoľný život, čo v prípade žien nebola zriedkavá voľba.
Vzdelanie
Juana Inés sa od raného detstva ukazovala ako veľmi
talentovaná a skoro sa v nej prebudila túžba po štúdiu.
Životopisci sa o nej zmieňujú ako o zázračnom dieťati , čo
v autobiografických pasážach svojho diela napokon sama
nepriamo dosvedčuje, keď príkladmi i lustruje rast vlastnej
intelektuálnej zvedavosti, rozvíjajúcej sa až do konca života
v pomerne veľkej osamelosti . Spomína, že nemala ani tr i roky,
keď sa naučila čítať. Sprevádzala svoju staršiu sestru k jednej
z tých žien, ktoré nazývali amigas 13 (priateľky) do školy pre
dievčatá v Amecameca:
„...láska a neposednosť ma viedli, aby som ju nasledovala,
a keď som videla, že ju tam učia, tak veľmi som zahorela
túžbou vedieť čítať , že som sa pokúsi la oklamať učiteľku.
Povedala som jej, že matka chce, aby vyučovala aj mňa.
Ona tomu neveri la, veď sa tomu ani veriť nedalo, ale aby
vyhovela môjmu rozmaru, učila ma. Naďalej som tam
chodila a ona pokračovala vo vyučovaní , už nie však zo
žartu, lebo skúsenosť ju vyviedla z omylu. Za taký krátky
čas som sa naučila čítať, že už som to vedela, keď na to
matka prišla. Učiteľka jej to neprezradila, aby bolo
prekvapenie úplné a tiež, aby dostala odmenu. Ja som to
zamlčala, mysl iac si , že by ma zbil i , lebo som to urobila
bez dovolenia. Ešte ži je tá, čo ma učila (nech ju Boh
opatruje) a môže to dosvedčiť.“14 13Kolégi í bolo v tom čase málo a smeli na nich študovať len muži ,
amigas – učiteľky dávali dievčatám súkromné hodiny zo základov
čítania, písania a matematiky.
14 “me l levó a mí t ras el la el cariño y la travesura; y viendo que la
daban lección, me encendí yo de manera en el deseo de saber leer,
que engañando, a mi parecer, a la maestra, la di je que mi madre
ordenaba me diese lección. El la no lo creyó, porque no era creíble;
pero por complacer al donaire, me lal dio. Proseguí yo en i r y el la
prosiguió en enseñarme, ya no de burlas, porque la desengañó la
experiencia; y supe leer en tan breve t iempo que ya sabía cuando lo
supo mi madre, a quien la maestra lo ocultó por darle el gusto por
17
O prísnom načúvaní túžbe poznávať , plynúcej z
predčasnej vyspelosti a uvedomovania si seba samej, svedčí i
vedomé zapieranie sa či zriekanie sa pochúťok v detstve :
„...hoci som bola maškrtná, ako je prirodzené v tomto
veku, nejedávala som syr, pretože som kdesi začula, že
spomaľuje myseľ, a mňa viac zmohla túžba vedieť než jesť,
hoci tá druhá býva u detí taká si lná.“15
Juana Inés, ako prislúchalo dievčaťu, sa stala zručnou v šití
a iných domácich prácach. Poznávanie však bolo pre ňu také
prirodzené, že keď sa ako šesť či sedem ročná, znalá čítania
i písania, dozvedela o možnosti študovať vedu na univerzite
v hlavnom meste, naliehavo prosi la mamu, aby ju tam
v preoblečení za chlapca poslala. Je zrejmé, že Isabel Ramírez
tejto žiadosti vyhovieť nemohla, čo s odstupom rokov Juana Inés
považuje za správne.
„ona to nechcela urobiť a urobila veľmi dobre, ja som
však svoju túžbu uspokojila čítaním mnohých
a mnohorakých kníh, čo vlastnil môj starý otec, pričom
tresty ani karhania nestačil i , aby ma od toho odradil i . A
preto, keď som prišla do Mexika, neudivovali ich tam ani
tak moje schopnosti ako pamäť a poznatky, ktoré som
mala vo veku, ktorý, ako sa zdalo, sotva stačil na to, aby
som sa naučila rozprávať“.16
entero y recibir el galardón por junto; y yo lo cal lé, creyendo que me
azotarían por haberlo hecho sin orden. Aún vive la que me enseñó
(Dios la guarde), y puede test i f icarlo.” Respuesta a Sor Fi lotea de la
Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . México:
Editor ial Porrúa, 2007, s. 830.
15 “siendo mi golosina la que es ordinaria en aquella edad, me
abstenía de comer queso, porque oí decir que hacía ruidos, y podía
conmigo más el deseo de saber que el de comer, siendo éste tan
poderoso en los niños.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR
JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 830.
16 “ella no lo quiso hacer, e hizo muy bien, pero yo despiqué el deseo
en leer muchos l ibros var ios que tenía mi abuelo, sin que bastasen
castigos ni reprensiones a estorbarlo: de manera que cuando vine a
Méjico, se admiraban, no tanto del ingenio, cuanto de la memoria y
noticias que tenía en edad que parecía que apenas había tenido
18
Juana Inés čerpala z bohatej knižnice starého otca, ktorá jej
otvori la dvere do mužského sveta. Octavio Paz v tejto súvislosti
rozl išuje tri funkcie , napĺňané prítomnosťou knihy v živote Juany
Inés. Potrebu čítať vníma ako kompenzáciu za „dvojnásobný
pôvodný nedostatok“, tkvejúci v i legitímnom pôvode a v neprí-
tomnosti otca . Knihu chápe aj ako náhradu za dominantnú
prítomnosť nevlastného otca. A napokon v nej identifikuje
proces pretvá rania mužskej sexuality na asexuálnu mužskosť,
nehmotnú a ideálnu.17 „Juana Inés ži la vo svete znakov a ona
sama, ako to vidno z jej portrétov, sa stále viac menila na znak.
... Juana Inés bývala v dome jazyka. Ten dom nebol osídlený
mužmi alebo ženami, ale reálnejšími, trvácnejšími
a konzistentnejšími stvoreniami ako všetky reality a ako všetky
stvorenia z mäsa a kostí: myšl ienkami. Dom myšlienok je stabilný,
istý, pevný.18 Analogicky teda knižnica podľa Paza predstavuje
útočisko, ale aj priestor, ktorý nahrádza realitu domu s jeho
konfl iktmi a prízrakmi.19
Prostredie haciendy ponúkalo Juane Inés aj iné podnety,
ktoré neskôr zúročila vo svojej tvorbe. Jedným z nich je aj
skutočnosť, že vyrastala s deťmi slúžok a otrokýň domorodého
pôvodu i mulatov , nasávala atmosféru ich prostredia, jej kolorit
a spontánne si osvojovala ich jazyky. Príkladom jej pozo -
ruhodného talentu je podľa otca Diega Calleju i to, že latinčinu
zvládla za púhych dvadsať lekcií. Tvorivú a rozumovú vyspelosť
Juany i lustruje aj prológ (loa)20 k divadelnej hre na počesť
t iempo para aprender a hablar.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz.
In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 830.
17 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s.
117.
18 Tamže, s. 117.
19 Tamže, s. 117 – 118.
20 Loa je krátky dramatický útvar pestovaný v klasickom španielskom
divadle. Jeho úlohou bolo voviesť diváka do témy divadelnej hry,
ktorá mala nasledovať, alebo získať pr iazeň publ ika na spôsob
l iterárneho toposu captatio benevolentiae či osláviť nejakú významnú
19
Najsvätejšej Sviatosti pri prí ležitosti sviatku Božieho tela v
Amecameca, ktorý zloži la ako osemročná, s náležitými atribútmi
poézie, a sama ho aj predniesla, motivovaná knihou, čo bola
odmenou za víťazstvo. Aj táto epizóda zo života Juany Inés,
sprostredkovaná jej životopiscom, naznačuje živý a nezadr-
žateľný impulz Juany Inés vo vzťahu ku knihám ako prameňu
poznávania, ktorý v dospelom veku premkne celý jej život a ona
bude môcť napísať: „celý vesmír mi bol knihou“ 21.
Matka, hoci nevedela ani čítať, ani písať, si bola zrejme
vedomá nevšedného talentu dcéry, možno aj istého vnútorného
nepokoja spojeného s jej túžbou po poznávaní i toho, že
prostredie, v ktorom bola vychovávaná , neposkytovalo
najvhodnejší impulz pre vzdelanie. Napokon ju, po smr ti starého
otca (1656) posiela do Mexika k bohatým príbuzným , k svojej
sestre Maríi Ramírez de Mata a jej manželovi Juanovi de Mata,
kde sa pred ňou otvárajú nové možnosti štúdia. Historiografia sa
ocitá pred ťažkou situáciou, pretože Juana Inés sa o tejto časti
života na žiadnom mieste nezmieňuje . Ako v uvedenej súvislosti
tvrdí A. Morino, zdá sa, že toto desaťročie bolo „osamelým
a neorganizovaným dobrodružstvom, bez akejkoľvek záštity“. 22
Ide o dvanásť nie bezvýznamných rokov existencie, keď ako
malé dieťa odchádza z dovtedy jediného známeho rodinného
prostredia, aby ži la u príbuzných , s ktorými sa možno dovtedy
zvlášť nestretávala, a neskôr na dvore, v úplne cudzom prostredí
a jemu inherentnej samote.
Navzdory týmto vydedukovateľným negatívam Juana Inés
de la Cruz rozvíja svoje všestranné nadanie – píše poéziu, prózu,
osobnosť , ktorej bolo predstavenie venované. Tento žáner uvádzal tak
divadelné hry profánneho, ako aj sakrálneho charakteru, tzv. auto
sacramental („eucharist ická dráma“, hra alegorického charakteru
s jedným či viacerými dejstvami).
21 Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ:
Obras completas . Cit. d., s. 837 – 838.
22 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 70.
20
divadelné hry, študuje prírodné vedy, maľuje, skladá hudbu. Ako
zaznamenal otec Calleja, chýr o jej inteligencii , „tak nevídanej
v takom mladom veku“23, doslova letel po hlavnom meste
Nového Španielska, sprevádzaný chýrom o jej kráse. Um,
zvedavosť a najmä túžba vedieť viac sa ukazujú ako pohnútka
všetkých jej aktivít a postojov. Tento hlad po poznaní vyjadruje
jej bytostnú podstatu a je častým, opakujúcim sa motívom aj jej
tvorby, ako na to poukážeme neskôr.
Sebadisciplína Sor Juany v úsil í dosiahnuť naplnenie cieľa,
ku ktorému nasmerovala svoj život sa v istom zmysle približuje
obrazu asketického umŕtvovania: v dobe, keď dlhé vlasy boli
jednou z najkrajších ozdôb (mladej) ženy, ona si ich skracovala
a časom, za ktorý mali dorásť, merala množstvo naštudovanej
látky a v prípade, že nenaplnila pôvodne stanovený cieľ, opäť si
ich ostrihala, pretože „nevidela dôvod, aby do vlasov bola
oblečená hlava nezaodetá do poznatkov, ktoré boli tou
najkrajšou ozdobou“24 Podľa Georginy Sabat de Rivers poetka
veľmi skoro pochopila „nadradenosť mysle nad fyzickou
krásou.“25
Na dvore miestokráľa
Pozoruhodný vedomostný záber a l i terárne umenie mladučkej
Juany de Asbaje y Ramírez obdivovali hneď po svoj om príchode
aj miestokráli Nového Španielska (1664 – 1673), Antonio
Sebastián de Toledo, markíz de Mancera, s manželkou Leonor
23 Cit . podľa MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 70.
24 “no me parecía razón que estuviese vest i da de cabellos cabeza
que estaba tan desnuda de noticias, que era más apetecible
adorno.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.
25 SABAT DE RIVERS, G. : Sor Juana Inés de la Cruz. In: CHANG-
RODR ÍGUEZ, R. (coord.): Historia de la l i teratura mexica: La cultura
letrada en la Nueva España del siglo XVI I . Tomo I I . México: Siglo XXI
editores, 2002, s. 625.
21
Carreto26, ktorí si ju vzali pod ochranné krídla z iniciatívy rodiny
Mata, pravdepodobne si uvedomujúcej nástrahy obsiahnuté
v mimoriadnej múdrosti a kráse Juany Inés. Zabezpečil i jej
renomovaných učiteľov a podporovali jej ambíciu vzdelávať sa,
čomu nesporne nahrávala aj priaznivá kultúrna a intelektuálna
kl íma dvora, v tom čase najvplyvnejšej inštitúcie Nového
Španielska. „Predstavovala autorizovanú zásobáreň noviniek,
záujmov a ...zvyklostí , ktorým sa len týmto spôsobom dari lo
včleniť do hierarchizovanej, stavovskej, dogmatickej a f inalis-
tickej spoločnosti . Hoci sa to môže javiť protirečivé,
miestokráľovský dvor ako centrum moci bol súčasne jediným
prostredím v krajine – ak nehovoríme o kontinente –, kde bolo
možné dýchať ovzdušie slobody a informácií , zvedavosti a ...
úprimnej kritiky. 27
Šesťnásťročná Juana Inés sa stala stredobodom pozornosti
miestokráľovského dvora a účastnila sa jeho svetského diania.
Práve v súvislosti so životom na dvore Octavio Paz uvažuje o
dvojakej podobe jej existencie: o situácii a pozícii. Menej
optimisticky nahliada na situáciu, zviazanú so spoločenskou
hierarchiou, a teda s menom, titulom a majetkom. Pozíciu spája
s atribútom bri lantná, nakoľko ju vyjadrovala jej krása,
diskrétnosť či elegancia.28 Juana Inés oslni la svojimi poznat-
kami, ako aj dôkladnou znalosťou španielskej verzológie
26 Leonor Carreto (1634 – 1674), markíza de Mancera, pochádzala z
bohatej nemeckej rodiny, jej o tec bol markíz de Grana, nemecký
veľvyslanec v Madride. I stý čas pôsobila ako dvorná dáma kráľovnej
Márie Anny Habsburskej (1634 – 1696), matky Karola I I , ešte predtým
robila spoločníčku infantke Margaréte Terézi i (1651 – 1673), aj preto
možno usudzovať, že markíza bola vzdelaná a zaiste aj z tohto
dôvodu u nej Juana Inés našla porozumenie i ochranu. Leonor Carreto
zomiera v aprí l i 1674 počas cesty z Mexika do Veracruz, potom, čo s
manželom opust i l i miestokráľovský dvor, aby sa vráti l i do Španielska.
27 UR IBE RUEDA, Á.: Sor Juana Inés de la Cruz o la culminación del
s iglo barroco en las Indias. In: THESAURUS , Tomo XLIV, núm. 1, 1989, s.
124.
28 PAZ, O. : Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s .
139.
22
i ľahkosťou, s akou skladala rôzne prí ležitostné, najmä
panegyrické básne. Nemálo prvých veršov venovala práve
vicekráľovnej, ktorá sa v jej sonetoch stáva Laurou, kým Juana
Inés si na oplátku vyslúži la pomenovanie „veľmi milovaná
vicekráľovnej“29. Skladanie básní vyplývalo z vtedajšej
spoločenskej požiadavky, rovnako to v šak bola cena, ktorú
plati la, aby sa vyhla nepriateľským intrigám, čo sprevádzali jej
slávu poetky a krásu ženy. V tejto súvislosti je určite zaujímavým
pozorovaním, že vicekráľovnej Leonor Carreto venovala – ako sa
to ukazuje z uchovaného diela – len štyri sonety, čiže možno
predpokladať, že markíza podobnú službu od nej nepožadovala
a poetka sa týmto spôsobom vyjadrovala len vtedy, keď to
sama cíti la, čoho príkladom sú básne vzniknuvšie v čase
markízinej choroby a po jej smrti . V pozadí hlbokého smútku zo
straty priateľky vystupuje obdiv k jej kráse a nabádanie duše,
aby opusti la „nádherné väzenie“ a pozdvihla sa do neba, ktoré
jediné ho môže nahradiť, aby sa v posledný/súdny deň šťastne
mohli spojiť vo večnej jednote.30
Priazeň miestokráľov niesla zo sebou aj nevyhnutnú
konfrontáciu s mužským osadenstvom dvora, na ktorého územie
svojím intelektom vstúpila. Miestokráľ nezostal ľahostajný voči
schopnostiam Juany Inés a s úmyslom utvrdiť sa v autentickosti
jej výnimočného nadania, udivujúcich poznatkov, „tých
dôsledne scholastických i dobre podložených všetkých
ostatných“, a azda uchrániť ju pred inkvizíciou, ju vystavil skúške
pred štyridsiatimi učencami z rozl ičných oblastí – teológmi,
fi lozofmi, matematikmi, historikmi, humanistami, básnikmi, ktorí
jej kládli otázky zo svojich disciplín a ona prekvapila
schopnosťou diskutovať a rozsiahlymi vedomosťami. O niekoľko
rokov neskôr v Madride v rozhovore s otcom Callejom markíz
29 SABAT DE RIVERS, G. : Sor Juana Inés de la Cruz. Cit . d., s. 625.
30 Pozri Bel lo compuesto en Laura dividido... In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 155.
23
z Mancery situáciu okomentoval nasledovne: „Juana Inés sa
zbavovala otázok, argumentov a replík spôsobom, akoby sa
kráľovská galeona bránila pred nemnohými šalupami, ktoré na
ňu útočil i“.31
Inšpiratívna analógia sa núka v štúdii Angela Morina, ktorý
dišputu Juany Inés so vzdelancami asociuje s inou, s tou, ktorú
podstúpila osemnásťročná Katarína Alexandri jská (4. storočie),
podľa tradície vyznačujúca sa nielen neobyčajnou krásou, ale aj
mimoriadnou múdrosťou a dôvtipom.32 Tradícia vraví, že cisár
Maximino Daia ju chcel pomýliť alebo umlčať, pretože si dovoli la
vyčítať mu násilné prenasledovanie kresťanov a dokázať mu
jeho malosť, spočívajúcu v uctievaní pohanských bohov. Vystavil
ju preto skúške pred päťdesiatimi učencami, aby ich priviedla
k obráteniu. Keďže mnohí podľahli jej výrečnosti a argumentom
a vyhlási l i sa za kresťanov, panovník dal Katarínu popraviť.
Usúvzťažnenie so sestrou Juanou Inés nepodnecuje len
mimoriadna rozumová vyspelosť v mladom veku, ale aj odvážna
konfrontácia s nepriazňou či neporozumením okolia.
V roku 1680 prichádzajú do Nového Španielska noví
vládcovia, miestokráľ markíz de la Laguna s manželkou Maríou
Luisou Manrique de Lara y Gonzaga, kňažnou de Paredes 33. Aj
31 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s.
141.
32 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 72.
33 Markíza de Mancera (1649 – 1729) bola z bohatého a veľmi
vznešeného rodu. Medzi jej predkami z otcovej st rany sa nachádza aj
sv. Luis de Gonzaga (1568 – 1591). V rodine sa humanitnému
vzdelaniu, popri vojenskej formáci i , pripisoval veľký význam. Ako na to
upozorňuje Georgina Sabat de Rivers, zo strany matky išlo o rodinnú
tradíciu, keďže do nej patri l i v iaceré dôležité mená španielskeho
l iterárneho st redoveku i renesancie: Pero López de Ayala (1332 –
1407), Fernán Pérez de Guzmán (1376 – 1460), markíz de Santi l lana
(1398 – 1458), Gómez Manrique (1412 – 1490), Jorge Manrique (1440 –
1479), Diego Hurtado de Mendoza (1503 – 1575). Jej stará mama Luisa
Manrique de Lara (neskôr Sor Luisa Magdalena de Jesús v kláštore
bosých karmel itánok; 1604 – 1660) písala duchovnú poéziu. Pozr i
SABAT DE RIVERS, G.: Mujeres nobles del entorno de Sor Juana. In: Tá
24
medzi touto miestokráľovnou a Sor Juanou vznikne vzácne puto,
posi lňované vzájomným obdivom, čo sa napokon zreteľne
odráža v poetkinej lyrike, z ktorej María Luisa vystupuje ako Lisi ,
Lisis, Lísida alebo Fi l i . Ukazuje sa, že spomedzi všetkých
miestokráľov, ktorých Juana Inés poznala, najviac básní
venovala práve markízom de la Laguna, zvlášť markíze. Je ťažké
osvetl iť vzťah oboch žien inak ako cez tvorbu Juany Inés
a dostupné historiografické pramene. N iektoré (nad)interpre -
tácie súvislostí života a diela Sor Juany v ňom vidia viac ako
priateľstvo a majú tendenciu posúvať realitu mimo jej kontext.
Upozorňuje na to aj Georgina Sabat de Rivers , ktorá vykladá
mot iváciu Sor Juany dvojako, buď ako dôsledok normálneho
vyjadrenia vďaky a lásky, ktorú k rodine cíti la, alebo preto, že
z ich strany bola požiadavka skladať tieto pr í ležitostné básne
väčšia ako u iných miestokráľov. 34 Nech je akokoľvek, markíza
podporovala Juaninu tvorivosť, po svojom odchode z Nového
Španielska jej v Madride pomohla vydať prvé zobrané dielo
Kastalská záplava (Inundación Castálida, 1689). Išlo nepochyb -
ne o prejav dôvery v autorkin talent, rovnako však aj dôkaz
priateľstva. Názov odkazoval na grécky mýtus o prameni
i stá: En busca de Sor Juana. México: Universidad Nacional Autónoma
de México, 1998. Dostupné na:
http://www.l luisvives.com/servlet/SirveObras/mex/12030526517822617
765213/p0000002.htm, s. 114.
34 SABAT DE RIVERS, G.: Mujeres nobles del entorno de Sor Juana. Cit .
d., s. 114. Z naznačenej perspekt ívy sa ako nanajvýš opodstatnená
javí kr it ická poznámka tejto severoamerickej vedkyne kubánskeho
pôvodu na margo fi lmu Ja, najhoršia zo všetkých (Yo, la peor de
todas, 1990), ktorý reží rovala Argentínčanka María Luisa Bemberg:
„Niektoré veci je ťažké akceptovať v rámci konceptuálneho sveta a
dobovej atmosféry, uvediem len tr i pr íklady: že komédia Los empeños
de una casa sa odohrala za múrmi kláštora klauzúrnych mníšok... ;
n iektoré komentáre, v ktorých sa miestokrál i vyslovujú proti vtedajšej
cirkvi , ak nie je hodnoverné, že podobná myšl ienka mohla prejsť
h lavou osôb ich postavenia a sféry, je nepravdepodobné, že by mohl i
byť zachytené hlasom; osobnosť markízy, ktorá sa nám predstavuje
, l iberálnejš ia´ než väčšina dnešných žien. Samotná Sor Juana je
stvárnená ako osoba, ktorej charakter f luktuuje medzi plachosťou a
nási l ím, čo sa mi nezdá bl ízke osobnost i , ktorú sme spoznali z jej ž ivota
a diela.”
25
Kastalia, umiestnenom na vrchu Parnas. Keď sa z neho básnik
napil , navštívi la ho múza. Pôvodný názov knihy znel:
Kastalská záplava jedinečnej poetky, desiatej múzy, sestry
Juany Inés de la Cruz, rehoľníčky v kláštore svätého
Hieronýma v kráľovskom meste Mexiko, ktorá rozl ičným
metrom, jazykmi a štýlmi rozl ičné témy oživuje
elegantnými, jasnými, dômyselnými, užitočnými veršami pre
vyučovanie, oddych a obdiv.
Inundación Castálida de la única poetisa, musa dezima,
soror Juana Inés de la Cruz, rel iglosa professa en el
monasterlo de San Gerónimo de la Imperial Ciudad de
Mexico que en varios metros, idiomas y esti los ferti l iza
varios asuntos con elegantes, suti les, claros, ingeniosos,
úti les versos para enseñanza, recreo y admiración. 35
Dielo sa začína sonetom venovaným „vznešenej panej,
kňažnej de Paredes, markíze de la Laguna“, na ktorej žiadosť
vzniklo . Najmä vďaka tejto knihe začalo meno Sor Juany Inés
de la Cruz rezonovať poza hranicami miestokráľovstva.
Rehoľný život
V auguste 1667, ako 19-ročná, odchádza Juana Inés z dvora a
vstupuje do kláštora bosých karmelitánok v meste San José.
Prísna regula však nevyhovuje jej zdraviu, a preto po troch
mesiacoch z noviciátu vystupuje. Vracia sa do paláca, no ani
nie o dva roky (24. februára 1669) vstupuje do kláštora sv.
Hieronýma (zvaného aj kláštor sv. Pauly) v hlavnom meste
35 Vydavateľom bol don Juan Gamacho Gayna, ryt ier z rádu sv.
Jakuba. Životopisci Sor Juany sa domnievajú, že t lač f inancovala
markíza de la Laguna.
26
Mexiku, kde zostáva až do svojej smrti. Pri j íma meno Juana Inés
de la Cruz. Veno jej zabepečí vicekráľovná od jej vzdialeného
príbuzného Pedra Velázqueza de la Cadena.
Dôvody, pre ktoré sa Juana Inés rozhodla zložiť rehoľné
sľuby, dali viac ráz podnet domnienkam i mystifikáciám. Jozef
Forbelský, v predslove k svojmu prekladu z výberu diela Juany
Inés de la Cruz do češtiny, zhŕňa ich motiváciu nasledovne: „Hrál
tu nejakú rolu Juanin nemanželský pôvod? Zažila uprostred
neprestajných l ichôtok dvoranov nejaké citové sklamanie? Bol
hlas jej intelektu taký si lný, že prehluši l túžbu po materstve?
Dostala sa tu ku slovu Juanina hmotná situácia?“ 36 Historik
Raimundo Lazo poukazuje na skutočnosť, že na pozadí
rastúceho obdivu, ktorý začal na dvore miestokráľa, sa poetkin
životopis „zahaľuje do rétorických hyperbol a márnych
idealizácií“ a mení sa na legendu, vzďaľujúcu sa od
„znepokojujúcej, trpkej a úzkostnej reality“, ako ju ži la Juana
Inés žena a rehoľníčka. 37
Užívanie si výnimočného postavenia na vicekráľovskom
dvore a autorstvo ľúbostných sonetov (akokoľvek bola téma
lásky v barokovej poézii nezriedkavá a venovali sa jej tak laici,
ako aj osoby zasväteného stavu) sa v očiach kroniká rov
a historikov ukazovali nie celkom zlúčiteľné s Božím volaním.
N iektorí videli v jej rozhodnutí odvrátenie sa od nástrah sveta po
sklamaní v láske, iní dôsledok naliehania spovedníka
miestokráľov, jezuitu Antonia Núñeza de Mirandu, ktorý sa
obával o jej budúcnosť po odchode vládcov.
Na základe novoobjavených dokumentov, medzi nimi už
spomínaného testamentu Juaninej matky sa ako ďalší dôvod
36 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. In: JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Naděje do zlata tkaná. Praha: Vyšehrad, 1988, s. 13.
37 LAZO, R.: Historia de la l i teratura hispanoamericana. Per íodo
Colonial 1492 – 1780. 5. vyd. México: Editor ial Porrúa, 1983 (1965), s.
167. Cit . podľa SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana
Inés de la Cruz ante la crít ica canónica. Cit . d., s. 48.
27
uvádza, že popudom bola kríza spôsobená odhalením
nemanželského pôvodu. Taliansky l iterárny historik Giuseppe
Bell in i sa domnieva, že kláštor bol pre ňu miestom zabudnutia,
pričom jej umožňoval študovať, zachovať priateľstvá a naďalej
sa podieľať na noblesnom živote, ako naň bola zvyknutá. 38
Octavio Paz, ktorý Juane Inés a jej historickému kontextu
venoval najrozsiahlejšiu úvahu, vylučuje možnosť, že by za jej
rozhodnutím vstúpiť do kláštora, bola láska , či už naplnená
alebo nie, hlboká alebo ľachtikárska . Aj v tejto spojitosti
upriamuje pozornosť na jej nadpriemerné intelektuálne
schopnosti a zvlášť na postavenie ženy v 17. storočí
a v prostredí, v ktorom sa pohybovala.39 Ako podnetná sa javí
jeho poznámka, že rozhodnutiu obliecť si habit možno
porozumieť len, ak zohľadníme Juanino poznanie hodnoty knihy
v detstve. V tomto zornom uhle sa kláštor stáva ekvivalentom
38 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana.
Madrid: Editorial Castal ia, 1997, s. 135. Temer dvadsať rokov predtým
(25. február 1669) I sabel Ramírez darovala dcére černošskú otrokyňu,
pričom v darovacej l i st ine sa deklarovala vdovou po manželovi
a o Sor Juane hovori la ako o legit ímnej dcére. L ist ina patrí k štyrom
dokumentom, ktoré r . 1947 uverejňuje Lota M. Spell pod názvom
Cuatro documentos relativos a Sor Juana. (México: Imprenta
Univers itaria) a ktoré našla v notárskom archíve spravovanom
Oddelením federálneho dišt r iktu. Sú medzi nimi aj žiadosť Juany Inés o
spísanie závetu, povolenie a samotný závet (z 23. februára 1669)
V testamente Isabel Ramírez, ako sme na to už poukázali , sa objavuje
termín „ i legit ímne det i“. Sor Juana sa sama považovala za potomka
legit ímneho zväzku, ako to vyplýva z knihy vyznaní (l ibro de
profesiones) rehoľníčok kláštora sv. Hieronýma, kde je pod dátumom
24. február 1669 (deň vstupu) napísané: „Yo Sor Juana Inés de la Cruz
hi ja legít ima de don Pedro de Asbaje y Vargas Machuca y de I sabel
Ramírez“. GONZÁLEZ OBREGÓN, L.: Méjico viejo. México: 1900, s. 268.
Cit . podľa ADIB, V.: Reseñas. In: Nueva Revista de Fi lología Hispánica ,
IV, 1950, s. 78. Dostupné na:
http://codex.colmex.mx:8991/exl ibr is/aleph/a18_1/apache_media/9U
AQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011] Sor Juana Inés de
la Cruz sa prehlasuje za legit ímnu dcéru aj na iným miestach, možno
teda predpokladať, že buď o tom nevedela, alebo vedome zakrývala
skutok, na ktorý spoločnosť dobre nepozerala a ktorý jej mohol
spôsobovať i osobné trápenie. Matka v darovacom dokumente mohla
zakrývať pravdu, aby dcére nepoškodi la.
39 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d, s .
144.
28
knižnice a klauzúra sa premieňa na svet znakov a otvára jej
priestor bez hraníc, ktorým je nebo. 40
Je historicky neodškriepiteľné, že k láštorný život bol v 17.
storočí jednou z alternatív pre ženy s ašpiráciou vzdelávať sa,
resp. nebyť v područí. Kláštor a vicekráľovský dvor boli vskutku
„jediné dve situácie“, ktoré (aj) Sor Juane „povoľovali slobodu
potrebnú k jej úsi l iu študovať a, akokoľvek sa to môže ukazovať
protirečivé, náboženský stav ... jej dával prí ležitosť stýkať sa
s mužmi rovnakej intelektuálnej úrovne.“41 Juana Inés, ako to
vystupuje z jej l i terárneho diela, sa skôr prikláňa k tejto verzi i
a nepripúšťala špekulácie. Problém pomenúva veľmi zreteľne ,
pričom duchovné ciele povyšuje nad ciele časné :
„Stala som sa rehoľníčkou, pretože aj keď som vedela, že
tento stav obnáša veci (o tých prídavných hovorím, nie
o formálnych), mnohé protiviace sa môjmu naturelu, so
všetkým, pre neprítomnosť túžby po manželstve, bol tým
najprimeranejším a najdôstojnejším, čo som si mohla vybrať
vo vzťahu k istote, ktorú som si želala pre svoju spásu.“42
Sor Juana pripúšťa aj isté prvotné pochybnosti o voľbe –
túžba žiť sama, obava zo záväzkov, ktoré by obmedzovali
slobodu štúdia i z ruchu komunitného života – , z ktorých ju
napokon vyviedli učené osoby a ona ich premohla: „s Božou
milosťou a prijala som stav, ktorý tak nehodne zastávam“. 43
Podľa Paza, ktorý u Juany Inés postráda zmienku o duchovnom
40 Tamže, s. 118 a 121.
41 URIBE RUEDA, Á.: Juana Inés de la Cruz o la culminación del s iglo
barroco en las Indias. Cit . d., s. 120.
42 “Entréme rel igiosa, porque aunque conocía que tenía el estado
cosas (de las accesorias hablo, no de las formales), muchas
repugnantes para mi genio, con todo, para la total negación que
tenía al matrimonio, era lo menos desproporcionado y lo más
decente que podía elegir en materia de la seguridad que deseaba
de mi salvación.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA
INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.
43 “con el favor divino, y tomé el estado que tan indignamente
tengo.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.
29
povolaní, bolo jej rozhodnutie čisto racionálnou voľbou, berúcou
na zreteľ dobovú morálku a zvyky svojej spoločenskej tr iedy,
a nemožno ho hodnotiť ako výsledok duchovnej krízy či
sklamania v láske. Preto tvrdí: „Kláštor nebol stupienkom k Bohu,
ale útočišťom ženy, ktorá bola sama vo svete.“ 44
Podobne motivované rozhodnutie k zasvätenému životu sa
môže aj v optike dneška javiť len málo presvedčivé
a autentické, hoci ani kontext pomenovaný Pazom nevylučuje
Juaninu túžbu po plnosti prežívania svojho bytia, v jej
konkrétnom prípade zhmotnenú v intelektuálnej zvedavosti .
Pokora sor Juany, úcta a rešpekt k cirkevnej tradícii
i k autoritám, tak ako vystupujú z jej autobiografického a
teologického diela, a ktoré je potrebné akceptovať, aby sme
nespochybnil i jeho vnútornú pravdivosť, vypovedajú o hlbokých
hodnotách a intenzívnom duchovnom prežívaní. Utvárajú tak
pil iere toho, čo cíti la ako bytostné – ako katolíčka poznať
všetko, „čo v tomto živote možno prirodzenými prostriedkami
poznať z Božích tajomstiev“45.
Na margo autentickosti rehoľného povolania Sor Juany sa
žiada zdôrazniť, že z hľadiska špirituálnej teológie je uvažovanie
človeka o stave primeranom jeho schopnostiam , jeho bytiu vo
svete jedným z atribútov Božieho povolania. Germano Greganti
v tejto spojitosti hovorí , že „povolanie nie je ... niečo mimo
človeka, ale je vpísané do knihy jeho bytia“ 46. Je preto nutné
chápať proces rozl išovan ia povolania, ktorý, ako to zreteľne
zaznieva z l istu Sor Fi lotei, podstúpila aj Sor Juana, ako niečo
dynamické, vitálne, ako dialóg hľadajúceho človeka a Boha.
44 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d, s .
157.
45 “ lo que en esta vida se puede alcanzar, por medios naturales , de
los divinos mister ios .” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR
JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.
46 GREGANTI , G.: Vocazione: dialogo diff ici le. Roma: Ponti f icia
Univers ità Lateranense, 1969, s. 25.
30
Nedá sa pri takomto zásadnom rozhodovaní neprihl iadať na
jeho/jej ľudské, sociálne a kultúrne danosti , a teda na dobu
a priestor, v ktorom sa odohráva .
Slová Sor Juany o tom, že hľadala stav pre ňu
najprimeranejší teda nemožno chápať ako čosi, čo znižuje váhu
jej zasvätenia, ale skôr ako prejav zodpovedného hľadania,
ktoré vyústi lo do slobodného a záväzného rozhodnutia. O jeho
autentickosti svedčí aj skutočnosť, že ona sama ho vo svojej
autobiografickej práci nespochybňuje. Práve naopak, význam -
ným spôsobom rozvíja charizmu zakladateľa rehole sv.
Hieronýma, biblistu. Rovnako verne uchováva evanjeliové rady
chudoby, čistoty a poslušnosti . Napokon treba povedať, že
povolanie, aj do veľmi konkrétnej a inštitucionalizovanej formy
duchovného života, je a bude vždy veľmi osobné a originálne, je
a bude vždy volaním po „mene“47. Z tohto dôvodu predpokladá
originálnu, jedinečnú odpoveď.48
Nový život Sor Juany si vyžadoval disciplínu a dodržiavanie
regule, nebol však prísny. V hovorni kláštora sa Juana Inés
stretávala nielen s cirkvenými hodnostármi, ale aj s vicekráľmi či
intelektuálmi, jedným z nich bol i jej priateľ, spisovateľ Carlos de
Sigüenza y Góngora (1645 – 1700). Rovnako sa však naučila
variť, dokonca napísala knihu receptov. Celých deväť rok ov
spravovala kláštorné účty a archív. Popri tom sa venovala
47 CASTAGNETTI , C.: Povolání . In: DE FIORES, S. – GOFFI , T. (eds.):
Slovník spi ri tual i ty . Kostelní Vydří : Karmel itánské nakladatelství , 1999, s .
701.
48 Duchovný rozmer rozl i šovania povolania, zvlášť platn ý pre zasvätený
stav, hlbšie osvetľuje švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar, keď
hovorí : „Povolania možno rozl i šovať objekt ívne a subjekt ívne.
Objektívne môžu byť pokojne rozl í šené podľa naliehavost i , s akou
prichádza volanie od Pána. Môže byť taká ve ľká, že Boh sa
jednoducho zmocní človeka, ktorého potrebuje, akoby mu takmer
nenechal priestor pre súhlas… Volanie však môže mať aj podobu
takpovediac prosebného pozvania, predostretého ľudsko -božskou
diskrétnosťou, ktorú stavia na porozumení človeka a jeh o slobodného
rozhodnutia. Môže to byt, nakoniec, aj čosi ako povolenie, ktoré z
lásky k človeku, čo po ňom túži , túto cestu uvoľní .” BALTHASAR, H. U.
von: Vocazione . Roma: Edit r ice Rogate, 2002, s. 68.
31
l i terárnej a hudobnej tvorbe i výskumu, pričom využívala
moderné vedecké nástroje, najmä pokiaľ išlo o astronómiu.
Prostredie kláštora bolo v historickom období pôsobenia
Sor Juany žriedlom vysokej kultúry a dozaista nepredstavovalo
miesto spoločenskej segregácie, akoby to zavádzajuco mohol
napovedať niekoľko storočný časový oblúk, a teda len hmlistá
znalosť dobového kontextu. Životopisec Amado Nervo kladie
veľký dôraz práve na skutočnosť, že život v mexických kláštoroch
nepozostával v tých časoch výlučne z modlitieb a umŕtvovaní,
paradoxne, vrava sveta prenikala hlboko do ciel a tie sa
podchvíľou premieňali na l iterárne salóny, kde sa schádzala
crème de la crème koloniálnej spoločnosti .49 „Juanina
priestranná cela nebola teda miestom izolácie, ale
obdivuhodnou intelektuálnou dielňou, z ktorej bol zasycovaný
kultúrny život tak v bezprostrednej blízkosti, ako vo vzdialenom
zámorí. Zasycovaný, a treba povedať, že aj nebezpečne
znepokojovaný, keď Juana okrem písania prí ležitostnej l iteratúry
použila pero k vlastnej obrane.“50
49 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana. Cit .
d., s. 135.
50 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. Cit . d., s. 14.
32
Rétorika ticha
Osobitý a osobnostný rozmer účinkovania Juany Inés na
mexickom kultúrno- l i terárnom a teologickom poli spoza
kláštornej klauzúry obnášal už od počiatku isté nedorozumenia či
neporozumenia, predovšetkým zo strany niektorých predsta -
vených, vidiacich v štúdiu prí l išnú väzbu na časnosť či dokonca
záležitosť pre inkvizíciu. Prvé zjavné nariadenie neštudovať prišlo
zo strany predstavenej kláštora a trvalo tri mesiace (po dobu jej
pôsobenia vo funkcii), pričom sor Juana sa mu podriadila, ale
len „pokiaľ ide o to nechytiť knihu do rúk, no nie pokiaľ ide o to
neštudovať úplne“, súc si vedomá vlastnej bezmocnosti zoči -
voči si le túžby po poznaní, a preto, hoci neštudovala z kníh,
študovala „zo všetkých vecí, ktoré Boh stvori l“. Ako píše
Giuseppe Bell ini , ony jej poslúži l i ako pí smená a celé stvorenstvo
ako kniha.51
V roku 1981 mexický spisovateľ a historik Aureliano Tapia
Méndez uverejni l dovtedy neznámy l ist Sor Juany Inés de la Cruz
svojmu spovedníkovi, napísaný pravdepodobne r. 168 1 alebo
1682.52 Text objavený v mexickom meste Monterrey dostal názov
podľa náleziska – List z Monterrey (Carta de Monterrey) alebo
Duchovná sebeobrana (Autodefensa espiri tual). Nemá dátum
ani podpis, ale autorstvo rehoľnej sestry potvrdzuje jeho názov:
51 Cit . podľa BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura
hispanoamericana. Cit . d., s. 136.
52 Aurel iano Tapia Méndez (1931 – 2011) bol katol ícky kňaz a pôsobi l
(okrem zastávania mnohých iných funkci í) ako kronikár v arcidiecéze
Monterrey. L ist objavi l r . 1980 v seminárnej knižnici a stal sa
podkladom jeho vlastnej práce o Sor Juane Inés de la Cruz. Objavom
Tapiu Méndeza sa v diele Sor Juana Inés de la Cruz alebo nástrahy
viery (Sor Juana Inés de la Cruz o las Trampas de la Fe; 3. vyd. 1992, s.
633 – 638) zaoberal aj mexický spisovateľ Octavio Paz, ktorý v tomto
objave rozoznal dvojnásobný prínos nielen preto, že iš lo o dovtedy
neznámy text Sor Juany, ale aj pret o, že v ňom videl biografickú
hodnotu porovnateľnú s jej l i stom Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz .
Tapia Méndez sa zaslúži l aj o faksimi lové vydanie „Kastalskej záplavy“,
prvého diela Juany Inés, ktoré zrealizoval r . 1993 s podporou mexickej
vlády a Mexického kultúrneho inšt itútu.
33
„List matky sor Juany Inés de la Cruz najvznešenejšiemu otcovi
Antoniovi Núñezovi de Miranda (1618 – 1695) zo Spoločnosti
Ježišovej“.53 List vniesol svetlo do vzťahu rehoľnej sestry a jej
spovedníka, ktorý sa v čase písania javil ako značne vyhrotený. 54
Juana Inés v ňom konfrontuje svoje vlastné poznanie sveta
a fi lozofie s poznaním jezuitu a bojuje za to, aby jej bolo
umožnené rozvíjať ho a súčasne sa s ním rozchádza ako so
svojím spovedníkom.
História zvykne pátra Núñeza de Mirandu zobrazovať ako
nepriaznivo nakloneného štúdiu žien, zvlášť rehoľných ses tier,
nakoľko v ňom rozl išoval možný prameň neposlušnosti, spupnosti ,
vedúcej až k strate spásy. Podľa jeho životopisca Juana Antonia
de Oviedo ich , naopak, učil najhlbšej podstate náboženského
života a povinnostiam, vyplývajúcim zo zasväteného stavu.
Zvláštny dôraz kládol na nástrahy života v klauzúre, kde záujem
o nedôležité veci zvádza z cesty k dokonalosti.55 Oviedo jezuitu
obhajuje a vyvracia, že by bol Juane Inés zakázal intelektuálnu
tvorbu či „cvičenie sa v decentnom písaní poézie, ktoré posväti l i
pr íklady veľkých služobníkov a služobníc Boha“. Na druhej strane
53 Pozr i Juana Inés de la Cruz: Carta de sor Juana Inés de la Cruz a su
confesor: Autodefensa espir i tual . TAPIA MÉNDEZ, A. (Ed.). Monterrey,
N.L., México: Producciones Al Voleo El Troquel, 1993; ALATORRE, A.: La
carta de sor Juana al P. Núñez (1682). In: Nueva Revista de Fi lología
Hispánica , 1987, 35, 591 – 673; STEFFANELL, A.: Anál isi s de las
est rategias discurs ivas en la Carta de Monterrey de Sor Juana Inés de
la Cruz. In: Encuentros , 2009, č. 14, s. 111 – 122.
54 Jezuita bol jedným z najvplyvnejších duchovných vodcov či
„normovateľov svedomia“ súdobého spoločenského kontextu a chýr
o jeho múdrost i a svätost i sa dostal až do Európy. María Dolores Bravo
Arr iaga poukazuje na to, že jeho si lná pozícia je výsledkom barokovej
špi r itual ity ako produktu katol íckej reformy. Pozr i BRAVO ARRIAGA, M.
D.: Carti l la de la doctrina rel igiosa del padre Antonio Núñez de
Miranda. In: Tá istá: La excepción y la regla: estudios sobre
espir i tual idad y cultura en la Nueva España. México: Universidad
Nacional Autónoma de México, 1997, s. 57 – 58.
55 OVIEDO, J. A. de: Vida exemplar, heroicas vi rtudes y apostól icos
ministerios de el V. P. Antonio Núñez de Mi randa, de la Compañía de
Jesús. Cit . podľa BRAVO ARRIAGA, M. D.: Carti l la de la doctrina
rel igiosa del padre Antonio Núñez de Miranda. Cit . d., s. 58.
34
pripúšťa, že jej vyčítal priveľkú publicitu, komunikáciu slovom
i písmom s vonkajším svetom v obave, že si lná náklonnosť
k štúdiu ju oberie o čas, ktorý by mohla venovať duchovnému
rastu, ako sa to žiadalo od jej stavu. 56
V meste Puebla sa v novembri r . 1690 objavila útla kniha
List hodný Aténinej múdrosti (Carta Athenagórica) . Bola to
Juanina teologická odpoveď na kázeň portugalského jezuitu
Antonia de Vieyru57. K napísaniu l istu jej dal podnet biskup
Manuel Fernández de Santa Cruz (1637 – 1699), ktorý ho
napokon bez jej vedomia publikoval. Teoretická polemika so
známym koloniálnym kazateľom ohľadom prejavov Božej lásky
k svojmu stvorenstvu sa stala podnetom pre napomínajúci l ist (5.
novembra 1690), ktorý Sor Juane adresuje Sor Fi lotea de la Cruz,
čo je pseudonym biskupa dona Manuela Fernándeza de Santa
Cruz. Sor Fi lotea jej v ňom vyjadruje svoju priazeň ako múdrej
žene i jej umeniu veršovať, pričom nežiada od nej zrieknutie sa
kníh, nabáda ju však, aby svoj dar využívala lepšie, venovala sa
väčšmi duchovnej problematike, čítala viac Evanjelium a
upierala svoje poznanie na Kalváriu, kde najlepšie
vidno nekonečnú lásku Vykupiteľa. Po niekoľkých mesiacoch
56 OVIEDO, J. A. de: Vida exemplar, heroicas vi rtudes y apostól icos
ministerios de el V. P. Antonio Núñez de Mi randa, de la Compañía de
Jesús. Cit . podľa BRAVO ARRIAGA, M. D.: Carti l la de la doctrina
rel igiosa del padre Antonio Núñez de Miranda. Cit . d., s. 61.
57 Jezuita Antonio Vieyra (1608 – 1697), pôvodom Portugalčan, bol
jedným z najvýraznejších rečníkov Nového sveta. Pôsobil v Brazí l i i a
svoju misiu zasväti l výchove a obrane Indiánov. Po mnohoročnom úsi l í
p re nich nakoniec r. 1655 u kráľa vydobyl právo žiť slobodne, pod
vládou vlastných náčelníkov a pod duchovným vedením jezuitov.
Kázal na obranu černošských otrokov, rovnako sa vyjadroval proti
vykorisťovaniu kolónie metropolou. Vieyrovo dielo pozostáva z
početných zväzkov kázní a l i stov. Cenné sa javí pozorovanie
Henríqueza Ureñu, ktorý hovorí , že ako kazateľ rozví jal v lastnú
koncepciu kázne, či v rovine duchovnej alebo estetickej. Jeho štýl
charakter izuje „miešanie komplikovanej scholast ickej metódy, ktorú
uspôsoboval vlastnému uvažovaniu, a jasné zvraty, plné života. Je to
jeden z autentických majst rov portugalskej prózy, ktorého vplyv
pozorujeme aj dnes.” HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corrientes l i terarias en
la América Hispana. Habana: Inst ituto Cubano del Lib ro, 1971 (1954),
s. 77 – 78.
35
píše Juana Inés Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz ,
ktorá predstavuje pozoruhodné l iterárne a teologické dielo,
obsahujúce i mnoho cenných autobiografických údajov.
Zároveň ide o horl ivú obhajobu vlastnej intelektuálnej cesty
a cez ňu cesty a práv ostatných žien.
Mexický arcibiskup Don Francisco de Aguiar y Seijas (1632
– 1698) nebol naklonený pôsobeniu žien na intelektuálnej scéne,
nepozdávala sa mu teda ani svetskými témami inšpirovaná
tvorba Sor Juany a jej spoločenský dosah vôbec. Jednotl ivé
historické pramene interpretujú arcibiskupov tlak na Sor Juanu
vo väčšej či menšej intenzite, z niektorých dokonca vystupuje
ako mizogýn, vo všeobecnosti sa však zhodujú v tom, že práve
on je zodpovedný za mlčanie sor Juany v posledných rokoch jej
života. Popredný hispanoamerický l iterárny historik Enrique
Anderson Imbert v tejto súvislosti tvrdí: „Bola vystavená
prenasledovaniu, zlomyseľnosti , nenávisti tých, ktorí si mysl ia, že
nevedomosť je svätá a vznešenosť ducha sa im protiví.“ 58
Kultúrny historik Américo Castro ju zase odvážne označil za
mučeníčku inteligenc ie.59
Porozumenie napätej a tiesnivej situácie, v ktorej sa Sor
Juana na sklonku života ocitla, môže napomôcť jej posledná
spisba: žiadosť, ktorú predkladá Božiemu súdu, aby jej boli
odpustené viny ; erudovaný výklad tajomstva a sľub na obranu
Nepoškvrneného Počatia Panny Márie; vyznanie viery a lásky
k Bohu, podpísané krvou. Sor Juana sa tu označuje za
najnehodnejšiu a najnevďačnejšiu zo všetkých stvorení, ktoré
stvori la Božia všemohúcnosť, sľubuje a prisahá na teologické
dogmy, ospravedlňuje sa za svoje v iny. Jej Vyznanie viery a lásky
k Bohu je prenikavou a úprimnou interpretáciou katolíckeho
58 Pozri ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura
hispanoamericana I. La colonia. Cien años de la república. México:
Fondo de cultura económica, 1954, s. 99.
59 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamerican a. Cit .
d., s. 136.
36
kréda, pokorným a bolestným vyjadrením ľútosti nad ranami,
ktoré Bohu spôsobila, ale aj prejavom veľkej dôvery v jeho
dobrotu. Podpisom vlastnou krvou svoje vyznanie a odhodlanie
položiť zaň život ešte zvýznamňuje, pričom štýl jej vyjadrovania
a kladenie i formulácia myšlienok sú výpoveďou o jej citl ivosti,
inteligencii a hĺbke teologického poznania, vzďaľujúcou sa
akémukoľvek pátosu a vo významnej miere poznamenanou
bytostnou úzkosťou z prežívaného.
Niektorí vedci sa domnievajú, že akt vyznania podpísaný
krvou a s ním spojené zrieknutie sa štúdia – ktorému
predchádzalo (na podnet arcibiskupa a prísnych spovedníkov)
zrieknutie sa a predaj na charitatívne účely vlastnej celoživotne
budovanej knižnice a majetku pozostávajúceho z hudobných
a vedeckých nástrojov či vzácnych darov od obdivovateľov –
mohol predstavovať poslednú obrannú stratégiu, ktorá jej
zostávala, aby nečeli la obvineniu z neposlušnosti voči
predstavenm, ba dokonca z herézy.
Zásadným spôsobom uchopuje ticho Sor Juany v závere jej
života mexický spisovateľ a mysliteľ Octavio Paz, keď hovorí , že
bez neho nemožno pochopiť skutočný význam jej diela, pretože
v ňom je ako negácia popretý celý koloniálny svet, kt orý v tej
chvíl i dospel do definitívnej krízy. 60 „Boj a koniec Juany Inés de la
Cruz sú pôsobivou kapitolou dejín na pomedzí intelektuálnej
slobody a moci, individuálneho tvorivosti a ideologickej
byrokracie. Význam tohto konfl iktu bol zahmlený doktrinárskou
vášňou rozl ičných kritikov, niektorých skutočne renomovaných,
ako otec Méndez Plancarte. Iba teraz, na konci tohto storočia,
ktoré poznalo ideologické perzekúcie vo vyššej miere ako tá,
ktorú podstúpila Sor Juana, môžeme porozumieť jej život u a jej
60 Podľa BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana.
Cit . d., s. 138.
37
obeti . Porozumieť je čosi viac ako rozumieť: znamená objať vo
fyzickom a tiež duchovnom zmysle.“61
Za úplne posledný písomný prejav Sor Juany, napísaný
niekoľko mesiacov pred jej smrťou do kláštornej knihy vyznania
viery, sa považuje žiadosť o odpustenie adresovaná
spolusestrám, ktorú podpisuje ako „Ja, najhoršia zo všetkých“.
Podobný spôsob utiahnutia sa nie je isto vysvetl iteľný len na
pozadí tieňa, ktorý sa črtal nad jej intelektuálnou slobodou,
mnoho aspektov tohto životného príbehu však možno stále len
tušiť. Je zrejmé, že situácii neprospelo ani celkové dianie v
Mexiku zasiahnutom záplavami, chorobami, chudobou
a nahromadeným sociálnym napätím. V tejto ťaživej atmosfére
17. aprí la 1695 Juana Inés zomiera. Posledné týždne jej života
vyplnila starostl ivosť o spolusestry postihnuté epidémiou –
svedectvo odvahy, ktorá v čase aktívneho vedeckého
pôsobenia neodmysliteľne sprevádzala aj jej teologický diskurz.
61 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la fe. Cit, d., s .
638.
38
II. TVORBA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ
Enrique Anderson Imbert v Dejinách hispanoamerickej l i teratúry
(1954) označuje Sor Juanu Inés de la Cruz za „najživší,
najpôvabnejší a najzvučnejší hlas hispanoamerického baroka“. 62
Superlatívy objavujúce sa v l iterárnohistorických prácach
a spájajúce sa so životom a dielom mexickej hieronymky
poukazujú na to, že žiaden z píšucich básnikov a prozaikov
v hispanoamerickej kolónii 17. storočia v zásade neprevýši l jej
vychýrenú povesť a tvorivý potenciál. Univerzálnosťou myslenia
a hĺbkou poznania, ako aj bri latnou a dôvtipnou dedukciou ,
úprimnosťou v autobiografickom prejave i grandióznou poéziou
sa vradila medzi význačných predstaviteľov novohispánskej
l iterárnej skúsenosti, akými bezosporu boli Inca Garcilaso de la
Vega (1539 – 1616), Juan Ruiz de Alarcón (1580 – 1639),
Bernardo de Valbuena (1562 – 1627) či Carlos de Sigüenza y
Góngora (1645 – 1700), jej súčasník a priateľ.
Podľa priestoru, ktorý Sor Juane venujú dejiny l i teratúr by
sa žiadalo usudzovať, že v uvedenom kontexte bola jedinou
píšucou ženou. Presnejšie by však bolo označiť ju za jedinú
autorku s takým prenikavým a všestranným poznaním. V 17.
storočí dáva svojej duchovnej skúsenosti podobu jednoduchých
a nežných veršov aj sv. Ružena Limská (1586 – 1617), r . 1670
vyhlásená za patrónku Peru. Henríquez Ureña v uvedenom
l i terárnohistorickom kontexte spomína aj mená dvoch
záhadných dám, tiež Peruánok, ktoré svoju tvorbu podpisovali
ako Clarinda a Amaril is , pričom ich verše hodnotí ako nádherné,
typické ovocie postrenesančnej l i terárnej kultúry vicekráľovstva
Peru.63 Ku koncu storočia sa v Bogote objavuje žiačka sv. Terézie
62 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .
La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 97.
63 HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corr ientes l i terarias en la América
Hispana. Cit . d., s. 78 – 79.
39
„la Madre Casti l lo“, vlastným menom Sor Francisca Josefa de la
Concepción del Casti l lo (1671 – 1742), autorka „dobrých veršov
a výraznej a presvedčivej prózy, v ktorej vyrozprávala príbeh
vlastného náboženského života, podľa svojho veľkého vzoru“64.
Táto klariska vyniká spomedzi viacerých autoriek
autobiografických spisov. Na príkaz svojich spovedníkov
napísala diela Život (Vida) a Duchovné emócie (Afectos
espirituales). Vedeckej polohe Juany Inés sa, už po jej smrti ,
azda najväčšmi pr iblíži la Brazí lčanka Rita Joana de Sousa (1696
– 1718), autorka spisu o fyzike a historických pamätí.
Aj z tejto krátkej a výberovej panorámy mien píšucich žien
možno vydedukovať, že v dejinách koloniálnej l iteratúry a zvlášť
l iteratúry Nového Španielska prináleží Sor Juane Inés de la Cruz
popredné miesto. V jej tvorbe nachádza pri l iehavé vyjadrenie
samotný charakter hispanoamerického baroka: jeho ťaživosť
a protirečivosť, formálny a ideový dosah španielskeho Zlatého
veku, ale aj celkom príznačné úsi l ie stvárniť, pretlmočiť
bohatstvo podnetov čerpajúce z jedinečného rasového a
kultúrneho synkretizmu a kolektívnej pamäti amerického
kontinentu.
Argentínsky l iterárny historik priznáva, že je ťažké aplikovať
naň nejaké hodnotiace kritérium, keďže ťažké sa ukaz uje
posudzovať barok ako taký. Rovnako však naznačuje, že istá
miera rizika vyplýva pre hodnotiaceho aj zo sympatie, ktorú
môže prechovávať k osobe Sor Juany a jej pútavému životnému
príbehu, na základe čoho sa mu všetko, čo napísala môže javiť
ako dobré. Tvorivú verzati lnosť autorky odvodil od schopnosti
v pozoruhodnej syntéze obsiahnuť všetky v druhej polovici 17.
storočia uznávané a uplatňované umelecké prúdy: „tradičné,
renesančné i barokové, ľudové, vzdelané i prosté“65. Ako na to
64 Tamže, s. 79.
65 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .
La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 106.
40
poukazujú l i terárnohis torické práce, Sor Juana rozvinula aj všetky
l iterárne druhy. V tomto duchu sa jej dielo bežne zvykne členiť
na poéziu, dramatickú tvorbu a autobiografickú, resp.
diskurzívnu prózu. Oveľa precíznejšie členenie tvorby Juany Inés
de la Cruz sa ukazuje to, k toré predstavil Alfonso Méndez
Plancarte vo vydaní prvého zväzku zobraného diela autorky, pri
prí ležitosti tr istého výročia jej narodenia: 1. osobná lyrika, 2.
kolektívna lyrika (vi l lancicos a sakrálne poetické skladby), 3.
sakrálne a profánne divadlo, 4. próza.
K druhovo-žánrovému a tematickému členeniu diela
Juana Inés sa dramatickej tvorbe začala venovať už veľmi skoro,
ako osemročná, na čo sme poukázali už v predošlej kapitole.
Kultivovanými žánram i i tematicko-obsahovým univerzom svojich
diel nadviaza la na španielsku dramatickú tradíciu, ktorú tak
výnimočne vystavali predstavitelia Zlatého veku Lope de Vega
(1562 – 1635) a Calderón de la Barca (1600 – 1681). Nie
náhodou, po tom, čo v Madride vyšlo prvé zobrané dielo Sor
Juany Kastalská záplava , okrem pomenovania „desiata múza“,
začali ju prezývať aj „mexickým fénixom“, čo bol náprotivok
„španielskeho fénixa“66, ako zvykol byť označovaný práve Lope
de Vega. Sama sa napokon dostáva na vrchol amerického
barokového divadla. Jej tvorba pozostáva z osemnástich loa ,
troch autos sacramentales , dvoch komédií a dvoch sainetes
(medzihier).
Juaninu dramatickú tvorbu svetského charakteru zastupujú
dve komédie: Námahy jedného domu (Los empeños de una
casa) a Láska je labyrint (Amor es más laberinto). Obe diela
vznikl i prí ležitostne. Adresátmi prvého sú miestokráli de la
66 Lope de Vega, zvaný aj „fél ix dômyselných“, je
zakladateľom/tvorcom španielskeho národného divadla (teatro
nacional) a nezvyčajne plodným autorom. Traduje sa, že pre túto
schopnosť ho Cervantes nazval aj „monštrom prírody“ (el monstruo de
la naturaleza).
41
Laguna, ktorí oslavovali narodenie svojho syna Josého, čo
zhodou okolností korešpondovalo s nástupom Francisca Aguiara
y Seijasa do funkcie arbiskupa (4. októbra 1683) a udalosť sa
spomína v prológu.67 Druhá komédia Láska je labyrint mala
premiéru 11. januára 1689 pri prí ležitosti narodenín miestokráľa
Gaspara de la Cerda y Mendoza, grófa de Galve (1653 – 1697).
O autorstvo tejto komédie sa Sor Juana delí s frayom Juanom de
Guevara (1619? – 1692), ktorý napísal druhé dejstvo, hoci
niektorí bádatelia identifikovali aj v tejto časti textu znaky
autorského rukopisu rehoľníčky. Námety oboch hier sú podobné,
typické pre 17. storočie a žáner „plášťa a meča“ (de capa y
espada). Dej je postavený na nedorozumeniach, omyloch
a ľstiach, ktoré autori do textu dômyselne vplietajú v podobe
zápletiek. Za ústredný konfl ikt možno považovať napätie medzi
láskou a cťou, pričom komickosť témy sa často opiera o vtipnú
zámenu indentít zainteresovaných postáv.
Dej trojaktovky Láska je labyrint sa odohráva v priestoroch
krétskeho paláca, v blízkosti Deidalovho labyrintu a hlavnými
postavami sú kráľovské dcéry Faidra a Ariadna, usi lujúce sa o
lásku Tézea. Ľúbostná zápletka je stavebným kameňom i deja
komédie Námahy jedného domu, odohrávajúceho sa počas
niekoľkých hodín v priestoroch jedného domu, kde sa postupne
schádzajú všetky postavy. Krásna a vzdelaná doña Leonor de
Castro, zaľúbená do nemajetného šľachtica Carlosa de Olmedo,
bojuje o svoju lásku v spleti intríg a zámien, napokon sa však
všetko obráti na dobré. Práve postava Leonor vzbudzuje
pozornosť kritiky, ktorá v nej vidí autoportrét Sor Juany. Georgina
Sabat de Rivers upozornila na to, že hoci sa dielo podobá
španielskym komédiám, cítiť v ňom osobitú prítomnosť mexickej
rehoľníčky. „...Doña Leonor v asi 300 veršovej reči... rozpráva
67 Podľa ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una casa de Sor
Juana: Una lectura de la crít ica. In: Divergencias . Revista de estudios
l ingüíst icos y l i terar ios, V, 2007, č. 2, s. 45.
42
príbeh svojho života, čo neprestáva núkať paralely so životom
Sor Juany: doña Leonor sa narodila ako šľachtičná, krásna
a diskrétna, za svoje štúdiá bola odmeňovaná potleskom, ale
dlhý čas odmietala mužov atď.“68
Interpretačné polohy diela Juany Inés nepochybne
rozširuje pozorovanie, poukazujúce na jej „ženské“ prepisovanie
tohto žánru. Carmen R. Rabell hovorí o strategickom
privlastňovaní veľkej komédie Zlatého veku: „ tradičný obsah
komédie sa znovu použije, aby sa predostrelo pre -písanie žánru,
vychádzajúc z marginálnosti“.69 Spomedzi viacerých znakov,
nasvedčujúcich tomu, že Juana Inés priestor tradičnej
zápletkovej komédie subvertuje, ako to vyplýva aj z prác Lesl ie
Anne Merced a Raquel Chang-Rodríguez, je iste vhodné uviesť
zámenu/prevracanie mužských a ženských rolí, prisudzovanie
ženských vlastností mužom či narúšanie tradičnej interpretácie
zákonov cti .70
V spojitosti s tvorbou Juany Inés de la Cruz vystupujú do
popredia najmä tri divadelné hry náboženského charakteru,
každá istým spôsobom zviazaná s témou eucharistického
tajomstva, ako to bolo charakteristické pre žáner auto
sacramental : Božský Narcis (El divino Narciso), Mučeník sviatosti ,
svätý Hermenegild (El mártir del sacramento, san He rmenegildo)
a Jozefovo žezlo (El cetro de José). Novým aspektom je, že
v prológu k eucharistickej dráme sa odvážnym a tvorivým
spôsobom ukazuje spracovaná téma Ameriky, povedané
dnešnou terminológiou, jej predkresťanské náboženské
i kultúrnoantropologické dedičstvo. Sor Juana sa súčasne
68 SABAT DE RIVERS, G.: Prólogo. Sor Juana Inés de la Cruz. Obras
selectas, s. 22. Cit . podľa ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una
casa de Sor Juana: Una lectura de la crít ica. Cit . d., s. 48.
69 RABEL, C. R.: Los empeños de una casa: Una re -escritura femenina
de la Comedia de enredo del Siglo de O ro español. In: Revista de
Estudios Hispánicos , 1993, 20, s. 11.
70 Pozr i ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una casa de Sor Juana:
Una lectura de la crít ica. Cit . d., 49.
43
ukazuje aj ako vynikajúca znalkyňa teologickej doktríny, najmä
tridentských dokumentov o troch teologálnych čnostiach.
Za najdômyselnejšie zo spomínaných diel možno bezosporu
označiť Božský Narcis , hlbokú mytologicko-biblickú alegóriu Boha
zamilovaného do svojho odrazu v človeku (ľudská Prirodzenosť).
Prirodzenosť sprevádzaná Milosťou prichádzajú k prameňu
Narcisa – pastiera. On kontempluje krásu prameňa, do ktorého
Prirodzenosť hľadí, a zdá sa, že pre ňu umiera. Milosť však
Prirodzenosť utešuje:
„Vivo está tu Narciso,
no l lores, no lamentes,
ni entre los muertos busques
Al que está Vivo siempre.“71
/Živý je tvoj Narcis,
neplač, nelamentuj,
ani medzi mŕtvymi nehľadaj
toho, čo je večne živý./
Prirodzenosť za pomoci Milosti pochopí, že je štastný vo
svojej vlastnej sláve. Hra končí opätovným stretnutím
Prirodzenosti a Božského Narcisa – Ženícha, v spôsobe svia-
tostnej Eucharistie. Prítomnosť nymfy Echo ako zlého anjela,
ktorý Krista zvádza, má svoj inšpiračný prameň v antic kej
mytológii, v interpretácii Sor Juany je skrze túto postavu
vyjadrená ťarcha dedičného hriechu. Stretnutie Echo
s prameňom sa javí zásadné, ak, slovami Manuela Antonia
Arangu, zvážime, že „prameň smrti sa mení na prameň života“. 72
Sor Juana v tejto hre or iginálnym spôsobom rozvinula
tému Kristovho vykupiteľského diela. Exegetické výklady ju
71 Auto sacramental de “el Divino Narciso”. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 420.
72 Pozri ARANGO, M. A.: E l teatro rel igioso en el barroco mexicano. In:
Pensamiento y Cultura , Univers idad de La Sabana (Colombia), 2001,
č. 4, s. 127.
44
usúvsťažňujú s Piesňou piesní, Mojžišovým spevom, s prorokmi
I zaiášom i Jeremiášom, ale aj s niektorými žalmami a, samo -
zrejme, novozákonnými textami. Záver hry vykazuje zjavnú
príbuznosť s hymnom Tomáša Akvinského Pangue Lingua .
Z hľadiska intertextuálnych súvislostí, okrem už naznačených,
nemožno nespomenúť Calderónovu hru Echo a Narcis , lyrický
výraz zas evokuje tvorbu sv. Jána z Kríža, asi najplastickejšie táto
spo j i tosť vystupuje zo záverečného stretnutia so Ženíchom.
Náboženské hry o svätom Hermenegildovi a Jozefo žezlo
možno interpretovať ako alegoricko -historické. Prvú inšpirovalo
vizigótske obdobie Španielska, osud Hermenegilda, syna kráľa
Leovigilda, ktorý sa vzbúri proti svojmu otcovi a odmietne
vyznávať vieru svojich predkov. Za toto gesto zhmotnené
odmietnutím pri jatia Eucharistie z rúk ariánskeho biskupa a
podnietené jeho obrátením na katolícku vieru, je odsúdený na
smrť. V hre sa spoluobjavujú historické i alegorické postavy,
nanajvýš osobitá sa ukazuje Fantázia, ktorej dialóg s kráľom,
okrem toho, že sa vyznačuje pozoruhodnou poetickosťou,
napomáha poodhaleniu panovníkových emócií a, paradoxne,
akoby triezvejšiemu pohľadu na ariánske kráľovstvo. Toto diel o je
považované za jednu z najlepšie vystavaných hagiografi í
hispanoamerického baroka, na čom má veľký podiel práve
alegorický prvok.73
Jozefovo žezlo čerpá námet zo Starého zákona, z príbehu
Jozefa a jeho bratov. Objavujú sa v ňom biblické postavy (Jozef ,
faraón, Jakub, Rubén, Putifarova žena atď.) i postavy
alegoricko-symbolické (Chápavosť, Závisť, Proroctvo, Dom -
nienka). Spojenie s témou sviatosti je rozvinuté v záverečnom
obraze Jozefovho žezla a v symbolike obil ia. Koniec žezla má
podobu chleba, ktorý obostierajú klasy a keď ho umierajúci
73 Pozr i ARANGO, M. A.: E l teatro rel igioso en el barroco mexicano.
Cit . d., s. 125 – 126.
45
Jakub pobozká, akoby si uctieval predobraz Kristovej
eucharistie.
Poézia Sor Juany sa vyznačuje striedavým prikláňaním sa
ku kulteranizmu/gongorizmu a konceptizmu, dominujúcim štýlom
španielskeho l i terárneho baroka. 74 Ak dnes l i terárna kritika
uvažuje o tom, do akej miery Juana čerpala tvorivé podnety z
uvedených poetík, podčiarkuje vplyv Góngoru, a to najmä
v používaní latinskej syntaxe, extravagantných metafor či
klasických alúzi í , zatiaľ čo konceptizmus chápe skôr ako akúsi
vrodenú danosť jej prenikavého a dôvtipného ducha. Giuseppe
Bell ini charakterizuje lyrickú a epickú poéziu 17. storočia,
podobne ako i značnej časti 18. storočia, ako ovládanú
kulteranizmom, hoci pripúšťa aj akúsi zvlášnu prítomnosť
konceptizmu, najmä Queveda, pričom zdôrazňuje, že nejde len
o obyčajnú módu alebo odkaz na štýl , ale o autorov hlboký
prienik do existenciálnej problematiky, ako sa to ukazuje vo
veľkej časti hispanoamerickej l iteratúry. 75
Úsil ie vymedziť poéziu Juany Inés de la Cruz musí brať na
zreteľ mnoho žánrovo a tematicky rozmanitých básnických
útvarov. Poetka píše ľúbostné, fi lozoficko -morálne, historicko-
mytologické či satir icko -burleskné sonety, epigramatickú poéziu
alebo fi lozofickú satiru Nerozumní muži, čo obviňujete (Hombres
necios que acusáis...). Popri sonete používa romancu,
74 Konceptizmus je umelecko- ideová tendencia barokovej l i teratúry,
podľa ktorej elegancia a účinnosť štýlu má byť spojená s používaním
dômyselných a do istej miery extravagantných obrazov. Ich nástrojmi
sú karikatúrne hyperboly, antitézy, s lovné hry. Najvýraznejšie
uplatnenie nachádza v sati r ických a burleskných básňach.
Významným predstaviteľom konceptizmu je Francisco de Quevedo y
Vil legas (1580 – 1645). Poetický štýl gongorizmus (kulteranizmus) nesie
meno po Luisovi de Góngorovi (1561 – 1627), ktorý ho zviditeľni l .
Vyznačuje sa formálnou rafinovanosťou, pričom k jej dosiahnutiu
používa bohatý register štyl i st ických prostr iedkov – hustú spleť
obrazov, predovšetkým metafor, v izuálne a zvukové efekty, učené
slová, mytologické odkazy a zložitú syntax.
75 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana. Cit .
d., s. 125.
46
redondil lu, decimu, glosu, l i ru, si lvu, ale aj vi l lancico (koledu),
a to najmä v poézii ľudového charakteru. Veľa básní pritom píše
prí ležitostne, mnohé majú oslavný ráz a nezriedka ich zrod
iniciujú priatelia alebo vyššie postavené osoby, na čo sme sa už
pokúsi l i poukázať v predošlej kapitole.
Podľa Raimunda Laza je l iterárna tvorba Sor Juany
obrazom dramatického života. V jej poézii vidí „vitálne pozadie,
ktoré sa vzťahuje k reálnej a konkrétnej bytosti a podnecuje k
stvárneniu reálnej bytosti , čo miluje, teší sa alebo trpí, mysl í, cíti
či sníva“.76 Za osobitú črtu poetky považuje schopnosť „zl ievať
intelektuálne a emotívne, citovo sfarbovať pojmy ako nepokoj,
úzkosť, neistota, potešenie i trpkosť poznania a preniesť intimitu
a srdečnosť ľudskej solidarity na satir ický zámer “ 77. Jean Franco
označuje poéziu Sor Juany za väčmi intelektuálnu ako lyrickú,
nakoľko jej básne zvyknú mať diskurzívny charakter a zaznieva
z nich autorkino znepokojenie z obmedzenia intelektuálneho
poznania.78
Veľkú časť tvorby Sor Juany predstavuje dvorná poézia.
Dodnes z interpretačného hľadiska asi najväčšiu pozornosť
pútajú básne, ktoré evokujú ľúbostný cit a s ohľadom na jej
zasvätený stav sú práve ony zdrojom domnienok o jej vlastnom
prežívaní lásky, veď ako inak by mohla rozvíjať „motívy milostnej
túžby, žiarl ivosti, vernosti , zrady a samoty“79? Viaceré
interpretácie Juaninej lyriky uvažujú o jej spôsobe stvárnenia
76 SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana Inés de la Cruz
ante la crít ica canónica. In: Káñina , Rev. Artes y Letras, Univ. Costa
Rica, 30 (1), 2006, s. 48.
77 LAZO, R.: Historia de la l i teratura hispanoamericana. Per íodo
Colonial 1492 – 1780. 5. vyd. México: Editor ial Porrúa, 1983 (1965), s.
167. Cit . podľa SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana
Inés de la Cruz ante la crít ica canónica. Cit . d., s. 48.
78 FRANCO, J.: Historia de la l i teratura hispanomericana. A part i r de la
independencia. Prel . Carlos Pujol . 13. vyd. Barcelona: Editor ial Ar iel ,
1999, s. 25 – 26.
79 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. Cit . d., s. 20.
47
lásky ako o intímnej osobnej skúsenosti, iné v nej rozl išujú
moment špekulatívnosti , nabádajúcej k dômyselnej hre
myšlienok, postavenej aj na vtipe či satire. J. Forbelský situáciu
pribl ižuje nanajvýš jasne, s presvedčením, že iba jej rehoľný život
a jej ženstvo posúvajú tému lásky do špecifického zorného uhla:
„Autorka sa v tejto tematike pohybuje s jemnou znalosťou
milostnej psychológie, a skôr fi lozofie lásky, pretože – ako
vhodne poznamenáva Paz – v súlade s dobovou poeziou sa
nesnaží o sebavyjadrenie, ako napríklad romantici 19. storočia,
ale predovšetkým jedinečnou formou skladá básnický archetyp
milostného citu. ... Aj keby sme pripusti l i dohad, že autorka
preži la milostnú skúsenosť, ktorá dokonca mohla byť dôvodom
jej životnej voľby, isté je, že jej ľúbostná poézia ... sa pohybuje
najmä v koľajách renesančného a barokového platonizmu
a svoje umelecké vyjadrenie nachádza v konceptuálne
poňatých veršoch, vrátane umeleckých figúr, operujúcich
s významovými protikladmi, príznačnými pre barokový básnický
prejav.“80
Pre poetiku Sor Juany Inés de la Cruz je príznačné, že
v príhodnej chvíl i ustupuje od komplikovaného výrazu v pros-
pech neprezdobenej jednoduchosti , čo sa ukazuje najmä vtedy,
keď sa chce dotknúť prostého poslucháča účastného napríklad
l iturgických obradov. Tento rozmer poetickej štyl izácie plasticky
vystupuje práve z ľudovej či kolektívnej lyriky, ktorej jedinečnou
ukážkou je vi l lancico81. Jej poézia s náboženskou tematikou má
80 Tamže.
81 Dôležitý exkurz k tomuto žánru sa núka u Forbelského, ktorý okrem
toho, že poukazuje na prínos Sor Juany k jeho novému rozkvetu
v kolóni i Nové Španielsko, vovádza aj do jeho tradície a vývinových
súvislost í . Pôvodne išlo o refrénový rozhovor alebo past iersky spev na
svetskú alebo náboženskú tému a v 15. storočí sa stal svojbytným
útvarom, ktorý rozví jal i aj vzdelaní básnici , v Zlatom veku túto formu
používal i Lope de Vega i Góngora. Význam vi l lancica ako vianočnej
koledy v iných európskych krajinách pretrval až do 17. st oročia.
V uvedenom období sa však už s týmto pojmom začali spájať
„chrámové ranné spevy pri slávnych l iturgických sviatkoch,
48
vo veľkej miere prí ležitostný charakter (Vtelenie, Vianoce,
Guadalupská Panna Mária, Nanebovzatie Panny Márie, Počatie,
básne inšpirované svätcami – sv. Jozef, sv. Peter, sv. Katarína).
Je autorkou početných poeticko -hudobných, resp. lyricko -
dramatických skladieb s touto témou, ktoré sú zaujímavé nielen
tým, že sa podieľajú na utváraní obrazu koloniálneho života, ale
aj ako isté svedectvo o jazykovom úze v ľudových mexických
prejavoch. Rovnako púta aj autorkina schopnosť reprodukovať
vo svojich básňach dialektovú podobu jazyka mexických
černochov. Vil lancicos Sor Juany , do ktorých vloži la viaceré
jazyky (španielčinu, latinčinu, por tugalčinu, baskičtinu) a
makarónske verše v černošskej výslovnosti , nadobúdajú
významnú hodnotu z hľadiska jazykového i etnografického.82
Pozoruhodné momenty pre analýzu vystupujú z l iturgických
rituálov pri prí ležitosti katolíckych sviatkov, ktorých sa v poézii
Sor Juany zúčastňuje celý kolektívny substrát koloniálnej
spoločnosti , utváraný jednotl ivými kultúrnymi identitami a cez ne
špecifickými výrazovými prostriedkami Španielov, Indiánov i
černochov.
Oprávnene sa v tejto súvislosti možno domnievať, že
poetkin spôsob včleňovania témy černošského obyvateľstva do
poézie bol na svoju dobu nový, osvietený a zaiste aj smelý.
Možno ho vnímať ako jednu z podôb konfrontácie s kultúrou
metropole, proti ktorej mentalite vystupovali aj misionári
obhajujúci práva Indiánov. Anderson Imbert píše: „svojou
otvorenou zvedavosťou baroka [Sor Juana Inés de la Cruz]
poetizuje černocha alebo ho používa, aby dala farbu a rytmus
svojej poézii. Odvtedy bude černoch – ktorý splynul s americkou
populáciou – prítomný v našej l iteratúre, až kým nezíska
predovšetkým mariánskych“. Pozri FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de
la Cruz. Cit . d., s. 20.
82 Tamže, s. 29.
49
nádherný výraz v 20. storočí.“83 Je zaiste cenné poznanie, že
Juanino tvorivé pretavenie pôvodnej ľudovej slovesnosti, jej
zvučnosti , imaginácie, temperamentu do barokového
slovesného výrazu „prekročilo protiklad života a smrti , a preto sa
neľaká ani nevzbudzuje strach, a len sa s najjadrnejšou
zemitosťou raduje a jasá v ústrety najvzne-šenejším
skutočnostiam.“84 Žáner vi l lancico sa aj cez tvorbu mexickej
rehoľníčky ukázal ako originálna forma l iterárneho vyjadrenia,
ktorá predišla aj španielsku tradíciu.
Za význačné básnické dielo Sor Juany Inés de la Cruz sa
považuje temer tisícveršový Prvý sen (Primero sueño), v ktorom je
zobrazená intelektuálna kríza poetky v posledných rokoch jej
života. V básni opisuje let intelektu a jeho snahu p reniknúť
tajomstvá vesmíru, kým telo spí. Ide o jedinečný, autentický
a originálny spôsob vovedenia vedeckej a intelektuálnej úzkosti
do poézie. Georgina Sabat de Rivers na margo Prvého sna
poznamenáva: „Bolo šťastie, že mníška do verša preniesla svoj
obrovský entuziasmus pre vedu. Pretože vedecké idey ako také
nie sú zaujímavé, keďže prichádzajú nové výdobytky, ktoré
nahrádzajú tie predošlé, to, čo pretrvá je, ako v Lucreciovom De
rerum natura, poézia vedy.“85 Podľa Josého Gaosa by l iteratúra
v španielskom jazyku bola nananajvýš chudobná v žánri
f i lozofickej poémy, keby nemohla počítať s týmto dielom,
pretože mu patrí jedinečné miesto v dejinách poézie o téme
83 ANDERSON IMBERT, E .: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .
La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 106. „Negrist ická”
poézia, ako ju poznáme v 20. storočí, najmä od dvadsiatych rokov,
spočíva v tvorivom včleňovaní černošského a afrického substrátu,
zvlášť afroanti l ských foriem a rytmu do španielčiny. Tematicky,
metrikou i výrazovosťou teda načiera z černošského a mestického
sveta hispánskej Ameriky. K významným predstaviteľom patrí kubánsky
básnik Nicolás Gui l lén (1902 – 1989), potomok Afr ičanov a Španielov.
84 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. Cit . d., s. 29.
85 SABAT DE RIVERS, G.: Sor Juana Inés de la Cruz. In: IÑIGO MADRIGAL,
L. (ed.): Historia de la l i teratura hispanoamericana . Tomo I . Época
Colonial . 2. vyd. Madrid: Cátedra, 1992, s. 284.
50
dezilúzie vo vzťahu k poznaniu ako vitálnej a osobne radikálnej
skúsenosti.86 Raiumundo Lazo ho považuje za „najlepšiu ukážku
fi lozofickej fantázie jej doby a všetkých koloniálnych čias“.87
Prozaické dielo Sor Juany nie je rozsiahle, zato je
bri lantnou ukážkou spisovateľkinho vzdelania, objímajúceho
antickú kultúru, biblistiku i prírodne vedy. Uvedenú l íniu tvorby
hodnoverne reprezentuje List hodný Aténinej múdrosti (Carta
Athenagórica), ktorý, ako sme sa to pokúsi l i pribl íži ť v kontexte
rehoľníčkinho života, predstavoval akoby prvé ohnivko
pomyselnej reťaze obhajoby Sor Juany Inés de la Cruz, vedúcej
až k jej (u)mlčaniu. Na túto teologickú rozpravu nadväzuje l ist
charakteru autobiografie Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz, v ňom
sme ukotvil i náš výklad a podrobnejšie sa mu budeme venovať
v nasledujúcej kapitole. Táto neveľká, no myšlienkovo hutná
ukážka Juaninej prózy evokuje súvislosť s barokovou si lvou Prvý
sen, na čo upozornil i viacerí l iterárni historici. Anderson Imbert
nazval Prvý sen autobiografiou s tajomným kľúčom pre jej
kulteranistickú tému a štýl . Jedno dielo vedľa druhého sa
vzájomne osvetľujú a napomáhajú porozumenie autorky i jej
doby: „Svet je ireálny: reálny je vnútorný život. Snom sa vzďaľuje
od sveta a prebúdza sa kontemplujúc pravdu, ktorá je
intelektuálnou aktivitou [jej]samoty.“ 88 Rovnako však platí, že pre
Juanu Inés bola inteligencia povzbudením a nádejou v samote
jej najhlbšieho bytia i v uzobraní. Barokový hermetizmus
napomohol jej stíšenie, v dobovom kontexte by sa bola javila
opovážlivá, ba dokonca heretická, keďže jej nositeľkou bola
žena.89
86 Pozr i MONTEVERDE, Francisco: Prólogo. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas. Cit . d., s. XV.
87 SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana Inés de la Cruz
ante la crít ica canónica. Cit . d., s. 49.
88 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .
La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 102.
89 Tamže, s. 102.
51
Popri uvedených prozaických dielach sa zachovali aj
viaceré texty náboženského, resp. duchovného charakteru:
Obete svätého ruženca s pätnástimi tajomstvami, ktorý sa má
modliť v deň Bolesti (Ofrecimientos para el Santo Rosario de
quince misterios que se ha de rezar el día de los Dolores),
Nábožné cvičenia na deväť dní pred dňom Najčistejšieho
Vtelenia (Ejercicios devotos para los nueve días antes del de la
Purísima Encarnación),
Učené vysvetlenie tajomstva a sľub, ktorý zloži la na obranu
Najčistejšieho počatia Panny Márie (Docta explicación del
misterio, y voto que hizo de defender la Purísima Concepción
de Nuestra Señora),
Vyznanie viery a lásky k Bohu, podpísané krvou (Protesta, que
rubricada con su sangre, hizo de su fe y amor a Dios),
Žiadosť, ktorú v kauzistickej podobe, predloži la Božiemu
tribunálu (Petición que, en forma causídica, presenta al Tribunal
Divino).
Medzi prozaické diela alebo na pomedzie medzi poéziu
a prózu sa zvykne radiť lyrickoepický útvar Alegorický Neptun
(Neptuno Alegórico), ktorého napísaním ju poveri l arcibiskup –
miestokráľ fray Payo Enríquez de Rivera (1622 – 1684) pri
prí ležitosti príchodu svojho nástupcu markíza de la Laguna 30.
novembra 1680 . Nový miestokráľ s manželkou prechádzali popod
víťazný oblúk, čo pre nich vymyslela Sor Juana spoza kláštorných
múrov a na ktorý (na jeho plátna a sochy) nechala umiestniť
viacero alegóri í . Text vznikol krátko po tejto udalosti a
personifikáciou nového miestokráľa a miestokráľovnej v ňom sú
boh mora Neptun a jeho manželka Amfitria. Octavio Paz toto
dielo označil za perfektný príklad veľkolepej barokovej prózy.90
90 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit . d.,
215.
52
Je bohaté na gréckolatinské, biblické i mytografické pramene
a ako také, upriamuje pozornosť čitateľa na pozoruhodný
humanistický rozhľad autorky.
Uchovala sa aj fi lozofická esej Morálna rovnováha
(Equil ibrio moral), no pravdepodobne počas severoamerickej
invázie Mexika r. 1847 sa strati la. Rovnako sa strati la i jej hudob -
ná úvaha Slimák (El caracol). Od osemdesiatych rokov sa
k prozaickej tvorbe Juany Inés de la Cruz radí aj l ist spovedníkovi
Antoniovi Núñezovi de Miranda, Duchovná sebaobrana , ktorý
roku 1981 objavil Tapia Méndez. Spolu s Listom hodným Aténinej
múdrosti a Odpoveďou Sor Fi lotei predstavuje vzácne žriedlo
autobiografických odkazov a pomáha rekonštruovať Juaninu
osobnú cestu za poznaním a v nej rozl íšiť aj jej boj za právo žien
na vzdelanie.
V kultúrno-historických súvislostiach Nového Španielska
Veľkú časť života Sor Juany charakterizuje napätie ako reakcia
na jej osobnosť, na privi légiá, ktoré sa jej dostávali vďaka
talentu a čaru osobnosti, na myšlienky, čo kládla na papier a
predstihla mimi svoju dobu. Tento rozmer Juaninej existencie sa
nedá interpretovať len osobnostne, na základe kvality vzťahov,
do ktorých bola chtiac či nechtiac vrastená. Jej konfl ikt vyvieral
z kultúrno-historického kontextu, v ktorom jej prislúchalo žiť
a v tomto zmysle naň možno pohliadať predovšetkým ako na
konfl ikt ženy a intelektuálky. Nepochybne práve odvaha, vystu -
pujúca z jej autobiografickej prózy, uvažovať o veciach iným
spôsobom než vžitým, a teda blízkym jej identite ženy a naturelu,
robí jej rukopis nevšedným a akokoľvek stále aktuálnym.
Juana Inés de la Cruz ži la a pôsobila v Novom Španielsku
v období, keď prežívalo svoj rozkvet (1600 – 1800). Kolónia bola
jedným z najvyspelejších kultúrnych centier a tiahla sa od
územia dnešnej Nevady až k ostrovu Yucatán. Hoci sa z nej
53
postupne vytrati l i vyspelé pôvodné kultúry, pretrvali niektoré
nimi implantované formy v oblati poľnohospodárstva, gastro -
nómie , medicíny, spracovania a výroby textí l i í či keramiky, ale aj
v l i teratúre, architektúre, maliarstve či sochárstve. Osobitý
rozmer im dalo spolužitie s európskymi formami, resp. ich
vzájomné prerastanie sa, ako to napokon jedinečným spôsobom
vidno i v l i terárnom diele Sor Juany Inés de la Cruz.
Bohatstvo kolónie spočívalo v pestrom etnickom zložení,
ale aj v prírodných ložiskách. Najpočetnejšou, no spolu
s černošskými otrokmi najutláčenejšou skupinou obyvateľov boli
pôvodní obyvatelia, Indiáni. Popri nich tu ži l i miešanci a tiež
kreoli , t. j . potomkovia Európanov narodení na americke j pôde,
ktorí sa v obmedzenej miere podieľali na vládnutí spolu so
Španielmi. Kreolská spoločnosť veľmi skoro nadobudla
povedomie o svojej individualite a jej citl ivosť na vlastné práva
sa dôsledkom toho premietla do súperenia s reprezentantmi
španielskej metropole . Toto stretnutie sa ešte pred koncom 16.
storočia premenilo na boj a zostalo ním až do bojov za
nezávislosť.91
Koloniálna kultúra napredovala pozoruhodne rýchlo,
nepochybne aj vďaka mecenášstvu, ktorého tradíciu sa
miestokráli usi lovali obnoviť. Literatúra a umenie našl i oporu na
univerzitách, v kláštoroch, ale aj u politických a cirkevných
autorít. Cirkvi patri lo významné miesto v oblasti rozvoja výchovy
a vzdelávania, v starostl ivosti o chorých. Hoci pôsobenie
rehoľných sestier bolo spomínané v kronikách len zriedkavo, do
pozornosti historikov sa v druhej polovici 20. storočia dostáva ich
prínos pre humanizáciu miest, rovnako aj umelecká hodnota
kláštorov.
Za špecifickú črtu novošpanielskeho i vo všeobecnosti
hispanoamerického koloniálneho sveta možno pokladať orálnu
91 HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corr ientes l i terarias en la América
Hispana. Cit . d., s. 62 – 65.
54
kultúru, na ktorej pozoruhodnú si lu upozornila v kolektívnej poézii
Sor Juana. Ako tvrdí Henríquez Ureña, živé slovo tu malo
odjakživa svoje čaro. „Naši ľudia radi čítali verše nahlas, radi sa
zúčastňovali divadelných predstavení, počúvali kázne a scho-
lastické kontroverzie, ba dokonca aj skúšky v kolégiách.
A vychutnávali si hudbu. Vieme málo o hudbe v časoch kolónie,
ale vieme, že bola súčasne aristokratickým a ľudovým
rozptýlením. Dokonca aj černošských otrokov učil i hrať na nejaký
hudobný nástroj. Takto vzikl i v kolóniách nové tance a piesne,
ktoré sa často prenášali do Španielska, kde sa stávali
modernými.“92
Okolnosti vývinu koloniálnej l iteratúry a kultúry zhrnula
historička Jean Franco do pojmu „kolonizovaná imaginácia“
(imaginac ión colonizada). Je v ňom obsiahnutá situácia, v ktorej
sa ocitla Juana Inés de la Cruz a ďalší intelektuáli – spisovatelia,
medzi nimi aj vzdelanec Carlos de Sigüenza y Góngora 93, ktorý
svojím štýlom i obsahmi anticipoval moderné vedecké myslenie
18. storočia. Autori boli nútení čeliť predstavivosti spútanej
konvenciou a diktátom metropoly. Tak ako sa kreoli a ostatní
obyvatelia španielskeho pôvodu, ktorí sa v kolónii narodil i ,
nemohli podieľať na priamom vládnutí, nakoľko neboli
garanciou stotožnenia sa so záujmami španielskeho impéria, aj
intelektuáli boli nútení rešpektovať metropolitnú predlohu, čoraz
väčšmi zaostávajúcu za svojim veľkolepým obrazom z prelomu
16. a 17. storočia.94 Ako na upozorňuje Franco, možnosť
92 Tamže, s. 66.
93 C. de Sigüenza y Góngora bol žiakom Descartesa a popredným
profesorom na Mexickej univerzite. Venoval sa štúdiu f i lozofie, dejín,
etnografie i prí rodných vied. Publikoval viaceré výsledky svojho
bádania, cenné a pr iekopnícke sú najmä t ie z v oblast i ast ronómie
a fyziky. De Sigüenza y Góngora nebol priaznivo naklonený
scholast ickému mysleniu.
94 J. Franco pribl ižuje št ruktúru španielskeho impéria, v platnost i
pribl ižne od r. 1533 až do konca 18. storočia: forma vládnutia bola
p r í sne central ist ická, najvyšším orgánom bola Rada Indií (Consejo de
Indias), ustanovená r. 1524 a skladajúca účty priamo kráľovi .
55
vypovedať o bezprostrednej americkej skúsenosti bola veľmi
zúžená, v tomto zmysle treba kladne nahliadať na prí ležitosť ,
ktorú pre túto konkrétnu situáciu (iste nie ojedinelú) núkal
kláštorný život.95
Oceniť pozoruhodnú intelektuálnu slobodu Sor Juany
možno len so zreteľom na dobový kontext. Anderson Imbert
zdôrazňuje, že vzbura Sor Juany nie je vzburou sveta, keďže
bola ortodoxnou katolíčkou, obávajúcou sa škandálov i heréz.
„Avšak v lone cirkvi bol jej impulz impulzom slobody, azda
stimulovaný nepokojmi roztrúsenými po 17. storočí, nepokojmi ,
ktorých prameňom bola aj Descartova Rozprava o metóde .“96
Pri interpretácii l iterárnej tvorby Juany Inés de la Cruz nie
je možné odhliadať od teologických tém a metód, ktoré sa do
nej premietl i , nakoľko sa ukazujú ako kľúčové a prenikajúce
mnohé vrstvy jej rukopisu. Bri lantným príkladom teologického
vedeckého prístupu sestry Juany Inés je List hodný múdrosti Atén
a osobitým spôsobom Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz . Zreteľne
z nich vystupuje novosť autorky vo vzťahu k dobovej teológii
a cirkevnému životu. Z chronologického hľadiska možno jej
tvorbu ukotviť v súradniciach tzv. európskej manuálovej
teológie, ktorú by sme mohli charakterizovať i ako plod neskorej
scholastiky. Osobnostne, ako aj vedeckým obsahom i
metodologicky však dielo Juany Inés predstavuje čosi moderné,
Najvyššie posty v koloniálnej hierarchi i náležali Španielsku, aby bola
zabezpečená lojálnosť . Americkí občania španielskeho p ôvodu sa
podieľal i na polit ickom a ekonomickom živote len v nižších vrstvách,
napr. v mestských radách. Cirkev v Novom svete ekonomicky
zmohutnela a a vo veľkej miere razi la cestu autonómnosti. Kládla
dôraz na zachovanie pravost i viery v kultúrno-náboženskej
rozmanitost i kontinentu či s ohľadom na nástrahy, ktoré mohli prísť zo
starého kontinentu. Podpora mis ionárov jej umožňovala nadviazať
užšie vzťahy s domorodým obyvateľstvom. Pozri napr. FRANCO, J.:
Historia de la l i teratura hispanomericana. A part i r de la
independencia. Cit . d., s. 15 – 28.
95 Tamže, s. 27 – 28.
96 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .
La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 99 – 100.
56
istým spôsobom anticipujúce dokonca teologické myšlienky 20.
storočia, na čo sa pokúsime bližšie poukázať v nasledujúcej
kapitole.
Teologickému pôsobeniu Sor Juany predchádzajú také
významné duchovné a myšlienkové prúdy ako mystika (J.
Eckhart, J. Gerson, N. Cusano), humanizmus, reformácia
a španielska „druhá scholastika“ (Melchior Cano, Domenico
Báñez, Luis de Molina, Francisco Suárez). Už čas tohto
uvažovania možno charakterizovať ako čas nástupu modernej
kultúry, ako na to upozorňuje Battocchio, cirkev sa však nie vždy
vedela harmonicky vyrovnať s tým, čo obnášal.97 Prenikavou
syntézou teologickej reflexie 16. storočia bol Tridentský koncil
(1545 – 1563). Na jednej strane práve s ním treba usúvsťažňovať
rozdelenie kresťanského sveta, na druhej strane z neho
vychádza úsi l ie cirkvi objasniť svoju vlastnú identitu, a to práve
cez konfrontáciu s protestantskou reformou. Scholastická
teológia vstupuje do služieb protireformácie. Vymedzuje sa ako
teológia analytická, diskutujúca o duchovných kontroverziách,
čo plynulo z primárnej úlohy potlačiť omyly protivníkov. Takto
nastavená optika teologické bádanie od začiatku
hendikepovala, nakoľko neumožňovala držať krok so
súdobým človekom, mysliacim v moderných kategóriách.
Veda a fi lozofické smery sa teda začínajú cítiť svojbytne
vo vzťahu k teológii a je zrejmé, že sa aj pohybujú v iných
myšlienkových súradniciach, než tých, čo stavajú na dedičstve
scholastiky. Príkladom je už spomínaný Descartes (1596 – 1650) a
jeho pokus fi lozoficky interpretovať človeka a svet bez toho, aby
sa odvolával na premisy teologickej povahy, na čo scholastická
teológia nedokázala náležite reagovať. Moderná fi lozofia
a scholastická teológia ži jú svoj vlastný život a ich autonómia,
ktorú by sme mohli označiť aj spojením rozklad stredovekej
97 Pozr i BATTOCCHIO, R.: La teologia . Casale Monferrato: Piemme,
1997, s. 57.
57
syntézy (v zmysle veľkých metafyzických konceptov), sa prenesie
aj do nasledujúcich storočí. V kontexte tohto trendu možno
pozorovať diferenciáciu rôznych disciplín a špecializácií vnútri
samotnej teológie (biblická teológia, morálna, špirituá lna,
dogmatická, apologetická ap.). Popri pozitívach to prináša
vzájomnú uzavretosť, jednotl ivé oblasti akoby spolu
bezprostredne nesúviseli a neobjímali tú istú myšl ienkovú
podstatu. Teologická reflexia sa vzďaľuje svetu, presúva sa
z univerzitného prostredia do seminárov, kláštorných škôl,
predovšetkým s cieľom formovať klérus alebo rehoľníkov.
Zjednodušene tak možno konštatovať, že teológia sa stala vo
svete/pre svet neprítomnou.
Naznačeným vývinovým osobitostiam sa prispôsobil aj
l iterárny druh, ktorým sa teológia vyjadrovala. Od polovice 17.
storočia, t. j . v postridentstom období, v ktorom ži la a pôsobila
Sor Juana, sa objavujú prvé manuály 98. Charakterizuje ich
metodologická strnulosť, zjednodušovanie, konzervatívnosť,
odtrhnutosť od života, neprítomnosť zmyslu pre dejiny, pre
biblickú exegézu či neužitočná špekulatívnosť. Tón manuálovej
tvorby bol apologetický a konfrontačný. Ak uvažujeme o diele
Sor Juany v tomto kontexte, je potrebné zdôrazniť, že jej
apologetická poloha bola zmierl ivá, pričom konfrontačný pól sa
nachádzal vnútri cirkvi, nie mimo nej. Jej apológiu možno
charakterizovať ako apológiu možnosti ženy študovať, a to
dokonca aj teológiu. V tomto zmysle sa ako žiaduce ukazuje
98 I š lo o systematické kurzy, spracované trojakým spôsobom: pozit ívne
(súhrn, analýza prameňov a faktov zjavenia), dogmaticky (racionálne
a špekulatívne) a polemicko-apologeticky. Každá téma v nich
(Troj ica, ľudsko -božská osoba Krista , stvorenie , milosťa atď.) s ledovala
spoločnú schému. Bolo potrebné uviesť tézu a predstaviť ju spolu
s rozl ičnými názormi na ňu, následne sa podávali dôkazy, vyvodené
najprv z Písma a z cirkevných dokumentov, a potom z teologicko-
racionálnej úvahy. V závere sa predk ladalo r iešenie problémov, ktoré
mohla téza vyvolávať, ako aj návody na jej uplatnenie
v (duchovnom) živote čitateľa manuálu. Pozr i BATTOCCHIO, R.: La
teologia . Cit . d., s. 57.
58
uvažovať o jej diele ako o istom vnútrocirkevnom trende,
špecif icky ako o prejave akejsi vnútornej intuície či vízie posunúť
teologické uvažovanie ďalej, inam.
Hoci sa tvorba Sor Juany Inés de la Cruz málokedy
interpretuje na pozadí mystiky, ak pri jmeme definíciu C. V.
Pospíši la, že dobová španielska mystika „sa vyznačuje
inkulturáciou kresťanskej špirituálnej tradície do novej kultúrnej
paradigmy, zohľadňujúcej oveľa viac subjektivitu a psycho-
lógiu“99, žiada sa nám priradiť ju k sv. Terézi i od Ježiša (1515 –
1582) a sv. Jánovi z Kríža (1542 – 1591). Najmä postava svätice
z Ávily, veľkej reformátorky Karmelu, navodzuje viacero
usúvsťažnení. Obe boli veľmi vzdelané, pričom prameňom
poznávania bola pre nich kniha (prítomná v rodinnej knižnici),
na čo poukazujú v úvodných pasážach svojich autobiografi í .
Prvé rozhodnutie Juany vstúpiť do kláštora bolo spojené práve
s karmelitánskou rehoľou. Aj z l istu Sor Fi lotei je zrejmé, že Terézia
Avilská bola pre ňu vzorom – ľudským i duchovným, Juana Inés ju
totiž viackrát nazýva „moja matka Tereza“ (madre mía Teresa).
Na život oboch rehoľníčok vplývali ich spovedníci, rovnako ich
zbližuje to, že v čase svôjho pôsobenia boli nepochopené,
dokonca prenasledované. Obe udržiavali vzťahy so vzdelanými
priateľmi. Veľmi príznačnou črtou je, že evidovali nedostatok
l iteratúry/spisby, ktorá by sa prihovárala ženám. Z ich
autobiografi í vystupuje hlboké poznanie Svätého písma.
Ak na tvorbu Sor Juany Inés de la Cruz nahliadame, spolu
s niektorými autormi, ako na ukážku barokovej scholastiky,
najpravdepodobnejšie tej, ktorú reprezentuje nová špan ielska
scholastika, musíme konštatovať, že tomuto vymedzeniu
nezodpovedá, čo sme sa sa už napokon usi lovali naznačiť vyššie.
Nekorešponduje s ním ani jazykom, ani zvolenou metódou
prístupu k textu, ani uplatňovaním princípu špeku - latívnosti
99 POSPÍŠIL, C. V.: Hermeneutika mystéria. Kostelní Vydří : Karmelitánské
nakladatelství , 2005, s. 56.
59
(hraničiacej s intelektuálnou hrou). Autorka vychádza zo
Svätého písma, pri argumentácii sa odvoláva na myslenie
cirkevných otcov, ktorí sú nositeľmi tradície a používa
racionálne zdôvodnenia. Všetky tieto atribúty pritom zaodieva
do netradičného naratívneho štýlu, odhaľujúceho skôr estetický
rozmer pravdy, ktorú sa usi luje predložiť.
60
III . AUTOBIOGRAFICKÝ LIST SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ. K JEHO
DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU ROZMERU
Interpretačný priestor obklopujúci l iterárne dielo Sor Juany Inés
de la Cruz sa ukazuje ako veľmi rozľahlý a črtajú ho rozl ičné
prístupy i spôsoby uvažovania. Sú práce, ktoré skúmajú jej tvorbu
v životopisných súvislostiach, i také, čo usúvsťažňujú jej myslenie
so súvekým fi lozofickým, teologickým a iným poznaním, ale aj
vyslovene textové exegézy. Už akoby fixné miesto má v tomto
priestore aj analýza napojená na feministické teórie. Ako sme sa
na to snažil i poukázať v prvej kapitole, život Juany Inés je
vďačným predmetom interpretácie, je v ňom totiž veľa skrytého
a historiograficky nezazna-menaného, a preto zvádza niektorých
autorov k dopovedaniu, resp. k vyplneniu spisovateľkinho ticha.
Najcennejším prameňom poznávania Juany Inés de la Cruz sa
však aj po vyše tristo rokoch stále javí to, čo o sebe
sprostredkovala sama vo svojej tvorbe. Z významových polôh jej
diela preto vychádzame aj v tejto práci, osobitne v tejto
kapitole, pričom sa snažíme uvažovať o aktuálnosti jeho
posolstva, o tom, čo robí v ňom formulovaný diskurz aj na
začiatku 21. storočia moderným, ba modernejším ako
kedykoľvek predtým.
List Sor Juane verzus List hodný Aténinej múdrosti
List hodný Aténinej múdrosti matky Juany Inés de la Cruz...
(Carta Atenagórica de la madre Juana Inés de la Cruz...), ako
sme to už čiastočne načrtl i , obsahoval teologickú kritiku téz
portugalského jezuitu Vieyru, ktoré prezentoval v slávnej Kázni
o prikázaní (Sermão do Mandato) niekedy v rozmedzí rokov 1642
a 1652. Svoju reakciu naň autorka pôvodne pomenovala Kritika
jednej kázne (Crisis de un sermón) a napísala ju v rokoch 1687 –
1690. Ako spomína v jej úvode, bola plodom rozhovoru
s nemenovaným adresátom, ktorý ju požiadal, aby myšlienky
61
nezáväzne vyjadrené na margo kázní excelentného rečníka
položi la na papier. V úvode knižky , publikovanej bez vedomia
autorky, sa nachádzal aj l ist určený Juane Inés (List Sor Juane) a
podpísaný Sor Fi loteou de la Cruz, osobou, ktorá sa prehlasovala
za zodpovednú za vydanie diela. Pod relatívne priehľadným
pseudonymom sa schovával biskup Manuel Fernández de Santa
Cruz, uverejniaci dielo na vlastné náklady.
Predmetom Vieyrových úvah bolo premisa, že najväčším
dôkazom Kristovej lásky vo vzťahu k ľudstvu nebola jeho obeť na
kríži , ale jeho dočasné vzdialenie sa zo sveta, ako aj jeho láska,
ktorá si nenárokovala na vďaku. Proti týmto dvom tézam
vystúpila vo svojej kritike Sor Juana, pričom čitateľa upozornila,
že bude používať tú istú metódu, akú použil jezuita, ktorý najprv
predkladá názory troch učiteľov Cirkvi , sv. Augustína, sv. Tomáša
a sv. Jána Chryzostóma , a napokon svoj vlastný. Výstavba Listu
hodného múdrosti Atén svedčí o autorkinej dôkladnej znalosti
umenia argumentácie a tiež o prenikavej teologickej intuícii,
prostredníctvom ktorej spochybňuje niektoré Vieyrove tézy,
a hoci je žena, odvažuje sa predstaviť vlastnú teologickú úvahu
o najväčšom prejave Kristovej lásky. Ukotvuje ju v myšlienke, že
Boh prejavuje ľudstvu svoju nesmiernu lásku tým, že mu
neposkytuje žiaden dôkaz o svojej láske.
„Ďakujme Bohu a zvažujme toto majstrovstvo Božej lásky,
v ktorom odmena je dobrodením, trest je dobrodením,
zadržanie prejavov dobra je najväčším dobrodením
a neprejavovať lásku je najväčším prejavom lásky.“ 100
100 “Agradezcamos y ponderemos este primor del Divino amor en
quien el premiar es beneficio, el cast igar es beneficio y el suspender
los beneficios es el mayor beneficio, y el no hacer f inezas la mayor
f ineza.” Carta atenagórica. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras
completas. Cit . d., s. 826.
62
Túto myšlienku Sor Juana ďalej dokladá príkladom
z Nového zákona :
„A ak nie, povedzte mi: Boh, ktorý dal svetu svojho
jednorodeného syna, ktorý sa vteli l a zomrel pre človeka,
čo môže človeku uprieť? Nič. Veď on sám hovorí: Alebo je
medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho
prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada?
Keď teda vy, hoci ste zl í, viete dávať dobré dary svojim
deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach,
dobré veci tým, čo ho prosia.101
Je len prirodzené, ak myšlienka Juany Inés „o Božom
nedávaní“ vzbudila vlnu nepochopenia, nielen preto, že ju
sformulovala rehoľná sestra, ale najmä z dôvodu, že na prvý
pohľad akoby vrhala tieň na hodnotu Kristovho zadosťučinenia,
ktoré Bohu priniesol tým, že obetoval svoj život za hriechy
ľudstva a zaslúži l mu nadprirodzené dary. Sama Sor Fi lotea vo
svojom liste popiera Juaninu tézu „Božej ľahostajnosti vo vzťahu
k človeku, považuje ju skôr za trest, než prejav lásky. Zastáva
názor, že Božím dobrodením je len to, čo Boh robí pre ľudské
srdce, tým, že mu poskytuje milosť, aby mu ono na ňu s vďakou
odpovedalo.102 Angelo Morino sa domnieva, že „pre biskupa je
nezvyčajná téza mníšky dôsledkom – nevyjadreným, no
vydedukovateľným – prehnaného a výčitku si zasluhujúceho
záujmu o svetské poznanie, nepokoja, ktorý vyvolalo humanae
l i tterae ...“103
101 “Y si no, díganme: Dios que dio al Mundo su Unigénito que encarnó
y murió por el hombre, ¿qué podrá negar al hombre? Nada. Él mismo
dice: Quis est ex vobis homo, quem si petierit f i l ius suus pa nem,
numquid lapidem porriget ei? Aut si piscem petier it , numquid
serpentem porriget ei? Si ergo vos, cum sit i s mal i , nost is bona data
dare fi l i i s vest r i s : quanto magis Pater vester, qui in coelis est , dabit
bona petentibus se?” Carta atenagórica. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas. Cit . d., s. 826 – 827.
102 Pozri Lettera a Sor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a
Suor Fi lotea . Cit . d., s. 16.
103 MORINO A.: Risposta a Suor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ:
Risposta a Suor Fi lotea . Cit . d., s. 85.
63
Na pozadí súdobej teológie sa téza Juany Inés mohla
naozaj javiť aj ako heretická. Jej originalitu však treba uch opiť
v kontexte autorkinho celého myslenia a tvorby, nakoľko práve
v tejto optike nadobúda osobitý mysticko -poetický rozmer. Božia
neprítomnosť (cez dary, tresty či ich zadržanie) v živote človeka
sa v ňom odkrýva ako „temná noc“, oslobodená od všetkých
obrazov a naplnená pasivitou človeka, jedine v nej možno pri jať
najhlbšiu vnútornú skúsenosť Boha. V tomto kontexte je
aplikovateľná téza sv. Tomáša Akvinského, v ktorej formuluje
rozdiel medzi esenciou a bytím: „duša ako esencia – úplne
pasívny potenciálny princíp bez akejkoľvek dokonalosti pri j íma
akt bytia (actus essendi) a zároveň ho l imituje. Lebo všetka
dokonalosť pochádza z uskutočnenia aktu bytia. Ku špecifickej
vlastnosti ľudského ducha patr í, že prichádza k sebe iba skrze
bytie mimo seba“104.
Výrazovú si lu argumentácie Juany Inés možno len do istej
miery merať lexikou a idiomatickými zvratmi, jej podstata je
ukotvená v uvedomovaní si ľudského a božského tajomstva
v jednom. Toto poznanie akoby u nej vystupovalo z duchovnej
a/alebo intelektuálnej skúseno sti nevypovedateľného: všetko,
čo píše, píše v interpretačnom kľúči Písma a kresťanskej tradície.
Juana Inés ako autorka je hutná, logická a scholasticky presná.
Čitateľ nedokáže zostať vo vzťahu k jej fi lozofickej báze
indiferentný, práve naopak , podnecuje k úvahe a zaujatiu
postoja.
V Liste hodnom múdrosti Atén nie je veľa autobiogra -
fických pasáží. Zaiste však v týchto súradniciach možno
interpretovať úvodnú časť textu, ktorá je akýmsi nepriamym
potvrdením toho, že v hovorni klauzúrneho kláštora sv.
Hieronýma sa Sor Juana stretávala (aj) s autoritami cirkevného
života a viedla s nimi duchovné rozhovory i teologické dišputy.
104 I I . Di ference, AA, s . 141. Ci t . podľa KOFROŇOVÁ, V.: Zamyšlení . In: SV. JAN
OD KŘÍŽE: Temná noc. Kostelní Vydř í : Karmeli tánske nakladatelství , 1995, s . 9 .
64
Druhým aspektom osvetľujúcim vnútorné prežívanie Juany Inés je
aj niekoľkokrát zdôraznený fakt, že l ist napísala preto, aby
vyhovela túžbe vyslovenej adresátom, aby vedel, že ho
poslúcha „v tom najťažšom“ a tiež aby videl, že jej uvažovanie
je oslobodené od akejkoľvek vášne. Odvoláva sa na autoritu
príkazu, iba v nej vidí ospravedlnenie chýb svojej poslušnosti ,
ktorá sa, ako píše, iným očiam môže javiť ako neprimeraná
namyslenosť, o to viac, že spočinula na pohlaví, ktoré nemá
reputáciu v oblastí spisby, ako to bolo spoločen sky bežne vžité.
Téma ženy je popri téme múdrosti návratnou témou l istu
Sor Juane . Sor Fi lotea hneď na jeho prvých riadkoch oceňuje
Juanin dômyselný spôsob argumentácie, prirovnáva ju k novému
orlovi Apokalypsy, ktorý svoj jedinečný talent dvihol ponad seba
samého, rovnako však aj k Cesarovi Menesesovi, poprednému
portugalskému kazateľov i a Vieyrovmu učiteľovi. Skladá jej
kompliment, keď jej pripisuje „vycibrenejšie pero“, než aké mali
obaja muži. Podľa neho je dôvodom na radosť, že im protirečila
„žena, ktorá je pýchou svojho pohlavia“ 105. Sor Fi lotea sa
vyznáva z toho, že obdivuje „bystrosť jej konceptov, múdrosť
dôkazov a energickú jasnosť“106, akou vie presviedčať. Všetky
tieto chvály sú však len akousi predohrou k hlavnej myšl ienke
l istu, ktorú jeho „autorka“ uvádza upozornením, že jasnozrivá
múdrosť je darom , Bohom vtlačený do duše. List dala vytlačiť,
nielen preto, aby spisovateľka videla jej písmo zreteľnejšie, ale aj
preto, aby si uvedomila, aké poklady Boh do nej vloži l a bola mu
zato vďačnejšia. Vyslovuje prianie, aby ju verše svätcov (sv.
Terézia, sv. Gregor Naziánsky), ktorí posväti l i zručnosť
veršovania, inšp i rovali nielen v metrike, ale aj v témach.
Z naznačeného opäť vystupuje narážka na jej poéziu
profánneho charakteru.
105 Lettera a Sor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a Suor
Fi lotea . Cit . d., s. 12 .
106 Tamže .
65
Sor Fi lotea viackrát opakuje, že nesúhlasí s tým, aby boli
ženy, čo píšu, odsudzované. Zdôraňuje však, že Boh nechce od
ženy písmená, ktoré sú podnetom k samoľúbosti a neposlušnosti.
„Ak iné rehoľníčky obetujú svoje vôľu poslušnosti , vaša výsosť
nech uväzní múdrosť, čo je najťažšia a najmilšia obeta, akú
možno priniesť na oltár náboženstva.“ 107 Sor Fi lotea povzbudzuje
Juanu Inés, aby zdokonal i la svoje zvyky a lepšie vyberala knihy.
Ako príklad jej predkladá evanjelistu Mareka, ktorý po obrátení
zamenil knihy svojho zatratenia za knihu Ježiša Krista.
Znepokojenie pisateľky l istu tkvie najmä v obave o dušu
rehoľníčky a jej spásu.
Núka sa otázka, prečo biskup, ktorému Sor Juana
dôverovala, text uverejni l . Každá odpoveď však môže byť len
domnienkou. Sor Juana Inés nebola, napriek klauzúrnemu životu,
osobou neznámou, chýr o nej ovládol mnohé oblasti verejného
života. Nemožno spochybňovať ani to , že biskupovi išlo naozaj
o duchovné dobro Juany Inés. Životopisec jej spovedníka
Núñeza de Mirandu naznačuje, že medzi oboma kňazmi
jestvovalo porozumenie v úsil í vzdialiť ju fi lozofickému mysleniu
a pestovaniu svetskej spisby. Keďže neexistovala mužská vetva
rehole sv. Hieronýma, priamym zodpovedným za kláštor bol
diecézny biskup a aj spovedníci sestier museli mať špeciálne
povolenie na stretávanie. Na druhej strane niektorí autori prác
o Sor Juane zdieľajú názor, že bola použitá v konfl ikte medzi
biskupom z Puebla, Fernándezom de la Cruz, a mexickým
arcibiskupom Francisom de Aguiar y Seijas.
Octavio Paz vyjadri l v tejto súvislosti presvedčenie, že List
hodný múdrosti Atén je manifestáciou osobitostí súvekej
107 “Se le alt re rel igiose sacri f icano la volonta al l ´obbedienza,
Vossignoria imprigioni l ´ intel l igenza, che è i l più arduo e gradito
olocausto che possa offr i rs i sul le are della Ragione.” Lettera a Sor
Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a Suor Fi lotea . Cit . d., s.
13.
66
hispánskej spoločnosti , nakoľko rivalita medzi p re látmi sa preja-
vovala iba skryto. Teológia bola maskou politiky.108 Za kultúrno-
historické nóvum pôsobenia Juany Inés však možno bezosporu
označiť „objavenie sa ženského povedomia“, preto Paz
zdôrazňuje, že: „Sor Juana nebola nástrojom biskupa z Puebla.
Bo la jeho spojenkyňou.“109
Záhadou asi zostane aj to, prečo Fernández de la Cruz
podpísal l ist ako Sor Fi lotea. Je málo pravdepodobné, že by sa
v tom čase k nemu ešte nebol dostal preklad knihy sv. Františka
Saleského Fi lotea. Návod na nábožný život (Introduction à la vie
dévote, 1609). Úvodná časť jeho l istu Juane by síce mohla
naznačovať, že on sám sa ňou (jej múdrosťou) chcel nechať
poučiť, r iadky, čo nasledujú, v ktorých dominuje nabádanie
k prehlbovaniu duchovného života a tém, však skôr navodzujú
dojem, že poučenie potrebuje rehoľníčka a on ju, identitou „tej,
čo miluje Boha“ (f i lotea) chce povzbudiť k oveľa väčšej
horl ivosti a túžbe po láske Stvoriteľa.
Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz
List adresovaný Sor Fi lotei de la Cruz je bri lantnou ukážkou
autorkinho komplexného vzdelania i jej schopnosti presvedčivo
argumentovať, na ktorú sme upriamil i pozornosť už v predošlej
podkapitole . Juana Inés v ňom vpúšťa čitateľa do svojho života
a umožňuje mu porozumieť jej rozhodnutiam, tušiť pozadie
vnútorných konfl iktov a odkrývať (aj nenaplnené) túžby. List
podpísala 1. marca 1691 a adresovala ho Sor Fi lotei de la Cruz,
a teda biskupovi Fernándezovi de Santa Cruz. Skutočnosť, že na
sformulovanie odpovede čakala Juana Inés tri mesiace, nie je
len obrazom toho, že ju nečakaný l i st biskupa mohol zraniť
a obrať o slová, je najmä vyjadrením závažnosti rozhodnutia,
108 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la fe . Cit. d., s .
533.
109 Tamže.
67
ktoré pri jala. Vzhľadom na tón ho možno chápať aj ako snahu o
priateľské gesto snažiace sa vniesť zmier a pokoj do pre ňu zvlášť
ťažkej a napätej situácie. Rovnako je však možné uvažovať
o ňom, navzdory zdvori lej a úctivej forme, ako o autorkinej
sebaobrane či manifeste jej práva na štúdium. V tomto zmysle
sa nám o ňom žiada uvažovať aj na stránkach predkladanej
práce.
Bez znalosti okolností a autorského pozadia l istu Sor F i lotei
je na prvý pohľad zrejmé, že ho napísala osoba mimoriadne
erudovaná, sčítaná, znalá princípov rétoriky i diskurzných
stratégií. Napriek množstvu použitých citácií (najmä prameňov
v latinčine), prirodzene a umne včlenených do textu, ako znak
doby a kultúry, si l ist uchováva svoju autenticitu, podčiarknutú
osobitou rytmickou štruktúrou viet i ženským pohľadom.
V naznačených súradniciach ide o jedinečný dokument,
skladajúci, napriek viacerým prázdnym miestam či zátvorkám,
výrečný obraz o intelektuálnom živote v novohispánskej kolónii .
Hoci autobiografické pasáže osvetľujú mnohé zo života Sor
Juany, ich prítomnosť je zásadná najmä pre vyskladanie
„motívu“ túžby po poznaní, ktorá ju nepretržite sprevádzala od
detstva až do obdobia zrelého veku a určovala v šetky zásadné
životné voľby. V nej (v túžbe) spočíva argumentačný základ
Juaninej apologetiky. Z autorkinej dikcie možno napokon vytušiť
aj pôžitok, ktorý v nej navodzovala intelektuálna skúsenosť
a ktorú chápala v duchu tézy rozvinutej v Liste hodnom Atén inej
múdrosti –„najväčším dobrodením Boha je nedať“ – , a teda
ponechať aj túto oblasť v slobode rozhodovania a v prirodzenej
nadväznosti na dary a milosti , ktoré jej dal zo svojej vôle, bez
toho, že by si ich bola pýtala , ako to expressis verbis vyznáva
v Liste Sor Fi lotei.
„Je však pravda a nebudem to popierať (po prvé preto, že
je to známe všetkým a po druhé, pretože Boh ma vo svojej
milosti obdaroval nesmiernou láskou k pravde, hoci nie
68
v môj prospech), že odkedy sa ma dotklo prvé svetlo
rozumu, náklonnosť k štúdiu bola taká naliehavá a mocná,
že ani cudzie výčitky – a podstúpila som ich veľa – , ani
moje vlastné úvahy – a nebolo ich málo – nemohli umlčať
ten prirodzený impulz, ktorý do mňa Boh vloži l . Vaša Výsosť
vie prečo a načo, rovnako vie, že som ho žiadala, aby
zhasol svetlo môjho umu , ponechajúc len toľko, koľko
treba, aby som uchovávala jeho Zákon, veď to ostatné je,
podľa niektorých, v žene navyše . A sú aj takí, čo hovoria,
že jej škodí.“110
Sor Juana napriek dôkladne premyslenej kompozícii l istu
v súlade s úmyslom zapôsobiť na čitateľa, zostáva vo svojej
výpovedi pravdivá: pri j íma identitu vzdelanej píšucej ženy so
všetkým, čo obnáša/la a čo jej v budúcnosti priniesie, práve so
zreteľom na formulované koncepty. „Nehanbí sa za to, čím je
a čím bola.“111
Na začiatku l istu Sor Fi lotei je mlčanie. Ak dôverujem
autorke, jeho prameňom je vedomie zodpovednosti voči
adresátovi, rovnako však aj vďačnosť za nečakané uznanie
autoritou.
O čo väčší dôvod k mlčaniu by som mala ja... že
v skutočnosti neviem povedať nič, čo by vás bolo hodné.
Druhou zábranou je spôsob, ako sa vám poďakovať za tak 110
“Lo que sí es verdad que no negaré (lo uno porque es notor io
a todos, y lo otro porque aunque sea contra de mí, me ha hecho Dios
la merced de darme grandísimo amor a la verdad) que desde que
me rayó la primera luz de la razón, fue tan vehemente y poderosa la
incl inación a las letras, que ni ajenas reprensiones –que he tenido
muchas – , n i propias reflejas – que he hecho no pocas – , han bastado
a que deje de seguir este natural impulso que Dios puso en mí: Su
Majestad sabe por qué y para qué; y sabe que le he pedido que
apague la luz de mi entendimiento dejando sólo lo que baste para
guardar su Ley, pues lo demás sobra, según algunos, en una mujer; y
aún hay quien diga que daña.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In:
SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 830. 111 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la fe . Cit. d., s .
538.
69
hojnú a nečakanú priazeň, že ste dala do tlače moj
rukopis.“112
V istom zmysle ide o najťažšie interpretovateľnú časť,
predovšetkým, ak máme na mysli jej mieru hodnovernos ti . Ťažko
veriť, že po l iste, ktorý jej napísala Sor Fi lotea, v ktorom prevážilo
nabádanie k zrieknutiu sa inej ako duchovnej spisby a po ktorom
sa napätie medzi ňou a cirkevnou hierarchiou vystupňovalo, sa
autorka cíti poctená, či polichotená. Nevedno, či Sor Juana
rešpektuje formálny úzus alebo, súc si vedomá si ly vlastného
(ženského) povedomia, a teda spoje-nectva s biskupom
z Puebla, o ktorom hovori l Octavio Paz, uplatňuje v incipite
topos falošnej skromnosti , ako istú pomyselnú kontinuitu s incitom
l istu, ktorý jej adresovala Sor Fi lotea.
Séria odkazov na biblické udalosti Navštívenia Panny Márie
u Alžbety alebo pomazania Saula na Kráľa Izraela však dáva
tušiť, že autorka prežíva si lnú emóciu, údiv vedúci
k počiatočnému tichu po skúsenosti s nečakanou priazňou.
Podnetná analógia medzi mlčaním Sor Juany a tichom v teológii
je predstavená u hispanoamerického teológa Leonarda Boffa,
ktorý uvažuje o tichej vďačnosti a údive nad Božou priazňou
(milosťou) i zodpovednosti za adresáta a dáva ich do vzťahu
s počiatkom teológie. Teológia sa podľa neho rodí z ticha,
z úžasu a vďačnosti.113
112 “con cuánta mayor razón cal lar ía… en la realidad es no saber
algo digno de vos. El segundo imposible es saber agradeceros tan
excesivo como no esperado favor, de dar a las prensas mis
borrones…” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE
LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 827.
113 BOFF, L.: Trini tá e società . Ass is i : Cittadella Editr ice, 1992, s. 289.
70
K vrcholu Kráľovnej vied
Juana Inés de la Cruz v Liste Sor Fi lotei objasňuje pozadie
i motiváciu štúdia a stavia majstrovskú obhajobu svojho práva či
akokoľvek práva ženy na vzdelanie a odkrývanie hlbších
súvislostí univerza. Za posledný a najvyšší cieľ svojej
intelektuálnej cesty označuje svätú teológiu, k jej vrcholu sa
chce priblížiť. Ako dôsledné sa jej pritom ukazuje použiť schody
vedy a umenia, súc si vedomá, že: štýlu Kráľovnej vied nemôže
porozumieť ten, čo nepozná štýl jej služobníc; ani všeobecné
a osobité metódy Svätého Písma nerozl íši , kto neovláda
zákonitosti logiky; podobne, ako jeho figúram, trópom a zvratom
nemožno porozumieť bez rétoriky; bez fyziky zas nie je m ožné
pochopiť mnoho prirodzených otázok o pôvode obetných
zvierat a symbolike s nimi spojenej, ani rozoznať, či Šaulovo
uzdravenie za zvuku Dávidovej citary bola čnosť a prirodzená
si la hudby, alebo nadprirodzená schopnosť, ktorou chcel Boh
Dávida obdarovať; rovnako nie je možné bez aritmetiky
pochopiť mnohoraké počty rokov, dní, mesiacov, hodín
a tajomných týždňov ako sú tie Danielove či iné, kvôli ktorých
porozumeniu je potrebné poznať povahu, zhodu a vlastnosti
čísel; bez geometrie nemožno odmerať svätú archu Zmluvy
a sväté mesto Jeruzalem, ktorých záhadné miery tvoria kocku vo
všetkých rozmeroch, ani proporčne nádherné prerozdelenie
všetkých ich častí; bez architektúry nespoznáme veľký
Šalamúnov chrám, kde sám Boh bol tvorcom a dal príkaz i plán
a múdry kráľ len dohliadal, aby sa vykonal, „kde nebol
podstavec bez tajomstva, stĺp bez symbolu, r ímsa bez alúzie,
architráv bez významu“, kde ani najmenšia l ínia nebola len
púhym doplnkom umenia, lež významným symbolom; ani
historickým knihám nie je možné porozumieť bez znalosti častí ,
z ktorých pozostávajú dejiny; bez väčšej erudície sa nedajú
pochopiť svetské príbehy, ako ich prináša Sväté Písmo, zvyky,
r ituály, spôsoby vyjadrovania; bez učenia svätých otcov
71
nemožno porozumieť tajomnému jazyku prorokov; bez zn alosti
hudby nie je možné zachytiť harmonické proporcie a ich krásu, a
to obzvlášť v Abrahámovej otázke, s ktorou sa obracia na Boha,
či odpustí mestám, ak v nich nájde spravodlivých a pod.114 Svoje
presvedčenie o nevyhnutnosti štúdia vied ako predstupni
teo logického poznania dokladá Sor Juana citátom z knihy Jób, v
ktorej Boh hovorí: „Môžeš zakosí l iť pásy Kuriatok, Orióna putá
môžeš rozviazať? Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil ,
Medveďa viesť budeš s jeho mladými?115 –, ktorý sa bez znalosti
astronómie ukazuje ako nezrozumiteľný.
Autorkino uvažovanie o vzťahu teológie a ostatných vied,
alebo inými slovami, o vzťahu viery a rozumu, ktorý reprezentujú,
naznačuje, že jej teologickým vzorom bol sv. Tomáš Akvinský,
naňho sa napokon v texte viackrát odvoláva. Teológia je
kráľovnou a vedy sú služobnice. Tým, že sú zapojené do procesu
poznania pravdy, ktorú sa usi luje poodhaliť teológia, však
nestrácajú svoju hodnotu. Ukážkou toho, že Sor Juana
neznevažuje, ale vyzdvihuje váhu fi lozofie, ako i ďalších vied,
ktoré spomína (aritmetiku, fyziku, právo, hudbu či astrológiu) je
aj nasledovná veta: „Ako by som bez logiky mohla porozumieť
všeobecným i čiastkovým metódam, ktorými je napísane Sväté
písmo?“116 Autorka totiž vychádza z toho, že všetky vedy sú
v harmonickom vzťahu, otvorená jedna druhej:
„...a ja by som svojou skúsenosťou chcela všetkých
presvedčiť, že si nielenže neprekážajú, ale navzájom sa
osvetľujú a jedna druhej otvárajú cestu, obmenami
i skrytými súvislosťami – veď pre túto univerzálnu reťaz ich
stvori la múdrosť ich Pôvodcu –, takže sa zdá, že sú
v súlade, spojené obdivuhodným putom a poriadkom...
114 Pozr i Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831 – 832.
115 Jób 38, 31-32.
116“¿Cómo sin Lógica sabría yo los mét odos generales y part iculares
con que está escrita la Sagrada Escritura?” Respuesta a Sor Fi lotea
de la Cruz. SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s.
831
72
Všetky veci pochádzajú od Boha, ktorý je stredom
a súčasne obvodom, odkiaľ vychádzajú a kde končia
všetky stvorené l ínie.“117
Blízkosť uvažovania Sor Juany a sv. Tomáša Akvinského
naznačuje text encykliky Fides et ratio : „Tomáš dokazoval, že
svetlo rozumu i svetlo viery, pochádzajú od Boha, a preto si
navzájom nemôžu protirečiť. Ešte radikálnejšie Tomáš uznáva, že
prirodzenosť, ktorá je predmetom filozofie, môže pris pieť k
porozumeniu Božieho zjavenia. Viera sa teda nebojí rozumu, ale
ho hľadá a dôveruje mu. Tak ako milosť predpokladá ľudskú
prirodzenosť a zdokonaľuje ju, aj viera predpokladá a
zdokonaľuje rozum. Tento, osvietený vierou, oslobodzuje sa od
krehkosti a od obmedzení pochádzajúcich z neposlušnosti
hriechu a nachádza potrebnú si lu povzniesť sa k poznaniu
tajomstva trojjediného Boha“118.
Ďalšia tomistická, a teda scholastická črta v myslení Sor
Juany sa ukrýva i v kratučkej, no významovo plnej úvahe
o stvorenstve ako prameni poznávania Božej prítomnosti :
„... a hoci som neštudovala z kníh, študovala som zo
všetkých vecí, ktoré Boh stvori l , ony mi boli písmenami
a celý vesmír mi bol knihou.“119
117“y quisiera yo persuadir a todos con mi experiencia a que no sólo
no estorban, pero se ayudan dando luz y abriendo camino las unas
a las otras, por var iaciones y ocultos engarces – que para esta
cadena universal les puso la sabiduría de su Autor – , de manera que
parece que se corresponden y están unidas con admirable trabazón
y concierto... Todas las cosas salen de Dios, que es el centro a un
t iempo y la circunferencia de donde salen y donde paran todas las
l íneas criadas.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. SOR JUANA INÉS
DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d, s. 833.
118 Ján Pavol I I : Encykl ika Fides et rat io , 1998, bod 43. Dostupné na :
http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1117285764 [12.11.2011]
119“y aunque no estudiaba en los l ibros, estudiaba en todas las cosas
que Dios cr ió, s i rviéndome ellas de letras, y de l ibro toda esta
máquina universal“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. SOR JUANA
INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 837 – 838.
73
Nie je potrebné ani teologické, ani fi lozofické vzdelanie k tomu,
aby sme túto tézu o možnosti poznať Boha svetlom ľudského
rozumu, a to prostredníctvom analógie bytia, a potom o ňom
jazykom analógie rozprávať, spoji l i s myslením T. Akvinského.120
Námaha poznávania
Vážnosť teologického diskurzu je v diele Odpoveď Sor Fi lote i
vyvažovaná autobiografickými pasážami, cez ktoré au torka
zdieľa epizódy zo života (niektoré z nich sme včlenil i do prvej
kapitoly), ale aj útrapy spojené s jej veľkou túžbou študovať.
Nanajvýš nežne, no nie vzdialene a nepochopiteľne, pôsobí
priznanie Sor Juany, že najväčšou prekážkou v štúdiu sú oné
„prídavné veci“ komunitného života (zreteľne ich vymedzuje vo
vzťahu k pravidelným rehoľným povinnostiam, ktoré považuje za
užitočné trávenie času):
„...ako keď som napríklad čítala a vo vedľajšej cele sa im
zachcelo hrať a spievať, keď som študovala a dve slúžky sa
pohádali a prišl i za mnou, aby som ich rozsúdila, keď som
písala a prišla ma navštíviť jedna priateľka, ktorá mi svojím
najlepším úmyslom urobila zlú službu, pričom túto prekážku
bolo treba pri jať , ba dokonca za ujmu prejaviť vďaku.“ 121 120 Toto spojenie zdôrazni l prvý a neskôr i druhý vatikánsky koncil :
„Boha, ktorý je prvopočiatok a cieľ všetkého, možno s i stotou poznať
zo stvorených vecí pri rodzeným svetlom ľudského rozumu“ (porov. Rim
1, 20). Koncil súčasne zdôrazňuje, že treba pr ipísať Božiemu zjaveniu,
„že aj v súčasnom stave ľudského pokolenia všetci môžu ľahko, s
plnou istotou a bez akéhoľkovek bludu poznať všetko, čo samo osebe
nie je nedostupné ľudskému rozumu“. Dogmatická konšt itúcia
o Božom zjavení Dei Verbum 6. In: Dokumenty Druhého Vatikánskeho
konci lu I . Prel . S. Polčin. Trnava: Spolok svätého Vojte cha, 1993, s. 160.
Pozr i aj Prvý Vatikánsky koncil , dogmatická konšt itúcia o katol íckej
viere Dei Fi l ius, cap. 2: Denz. 1786.
121“Como estar yo leyendo y antojárseles en la celda vecina tocar y
cantar; estar yo estudiando y pelear dos criadas y venirme
a const ituir juez de su pendencia; estar yo escribiendo y venir una
amiga a visitarme, haciéndome muy mala obra con muy buena
voluntad, donde es preciso no sólo admit ir el embarazo, pero quedar
agradecida del perjuicio.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR
JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 833.
74
Cez podobný kľúč možno čítať aj triezve konštatovanie
autorky, vedomej si, že čas, za ktorý ju ostatné sestry „oberajú“
o prí ležitosť študovať, je aj pre ne jediným časom, keď to môžu
robiť. Na tomto mieste používa explicitne slovo povolanie. Ono,
podobne ako láska k spolusestrám, je mostom, ktorý jej
umožňuje prejsť ponad všetky úskalia.
„... a iba tí , čo majú skúsenosť so životom v komunite,
vedia, koľká pravda je v tom, takže iba si la povolania
dokáže zariadiť, aby moja povaha bola stále prí jemná a aj
veľká láska vo mne a v mojich milovaných sestrách, veď
láska je jednota, pre ňu neexistujú vzdialené medze.“ 122
Sor Juana vníma ako náročnú samotnú túžbu
poznať/poznávať, nie poznanie ako také, s pokorou vedca si
tot iž uvedomuje, že žiadna suma poznatkov neobsiahne „Knihu,
ktorá objíma všetky knihy a Vedu, do ktorej sú zhrnuté všetky
vedy“123. Príhodné a jej pocitom blízke vyjadrenie námahy
sprevádzajúcej túžbu poznať nachádza v l iste , ktorý svätý
Hieroným napísal mníchovi Rústichovi:
„Koľko námahy ma to stálo, koľkým ťažkost iam som musel
čeliť, koľkokrát som si zúfal a koľko ráz som sa vzdal
a potom začal nanovo, z túžby naučiť sa. Svedkom mi je
svedomie, že som si to vytrpel, i svedomie tých, ktorí so
mnou ži l i .“124 122 “sólo saben cuánta verdad es ésta los que t ienen experiencia de
vida común, donde sólo la fuerza de la vocación puede hacer que
mi natural esté gustoso, y el mucho amor que hay entre mí y mis
amadas hermanas, que como el amor es unión, no hay para él
extremos distantes.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA
INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 833.
123 “el L ibro que comprende todos los l ibros, y la Ciencia en que se
incluyen todas las ciencias” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In:
SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 832.
124 Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ:
Obras completas . Cit . d., s. 834. V l i ste Sor Fi lotei ide o jed en z
mnohých lat inských citátov. Pr i preklade sme vychádzali z prekladu
do španielčiny, ktorý je uvedený v poznámkach k zobranému dielu na
s. 912: “De cuánto trabajo me tomé, cuánta dif icultad hube de sufr i r ,
cuántas veces desesperé, y cuántas otras veces desist í y empecé de
nuevo, por el empeño de aprender, test igo es mi conciencia, que lo
he padecido, y la de los que conmigo han vivido.”
75
Sor Juana Inés de la Cruz, však v procese poznávania
smerujúcom ku Kráľovnej vied upriamuje pozornosť ešte na jednu
dôležitú okolnosť a súčasne nevyhnutný predpoklad dosiahnutia
výsledkov – je ňou/ním „neustála modlitba a čistota života“, len
cez ne môže človek od Boha pri jať ono „očistenie ducha
a osvietenie mysle“, ktoré mu pomôže porozumieť vznešeným
veciam.125
Ženy nech učia sa mlčiac
Giuseppe Bell ini označil Odpoveď Sor Fi lotei za prvý feministický
dokument. Sor Juana, „zataľ čo sa v absolútnej pokore vydáva
svojmu stavu rehoľníčky, s vervou hlása právo ženy na štúdium,
vysvetľuje svoj smäd po poznaní a s trpkosťou odsudzuje realitu
svojej situácie.“126 Jej nezvyčajný intelektuálny a umelecký
úspech, vzácny pre ženu koloniálneho obdobia, stále púta
pozornosť feministickej kritiky. Novohispánska intelektuálka sa
stala vzorom ženskej subverzie v historickom momente, keď jej
nezostávalo veľa možností voľby či už na rovine osobnej,
spoločenskej alebo v oblasti vzdelávania.
Sor Juane je zrejmé, že preto, aby sa ospravedlnila
z obvinení a vydobyla si právo na štúdium, musí svoju situáciu
vložiť do širších súvislostí, podoprieť ju príbehmi iných žien,
významných osobností , a tak nechať zovšednieť vlastný príbeh.
„...vidím Deboru, ako vydáva zákony, vo vojne i v politike,
a ako vládne ľudu, medzi ktorým bolo veľa učených
mužov. Vidím nesmierne múdru kráľovnú zo Sáby, takú
učenú, že sa odvažuje hádankami skúšať múdrosť
najväčšieho z mudrcov, a nie je za to napomínaná, skôr
práve preto sa stáva sudcom nedôverčivých. Vidím tak 125 Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ:
Obras completas . Cit. d., s. 833.
126 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana. Cit .
d., s. 137.
76
veľa významných žien: jedny ozdobené darom proroctva
ako Abigail, iné darom presviedčania ako Ester, ďalšie
darom zľutovania ako Rachab, iné darom vytrvalosti vo
viere ako Anna, matka Samuelova, a nekonečné množstvo
iných žien, bohatých na iné dary a čnosti.127
Juana Inés ponúka celý zoznam vznešených žien. Od tých
starozákonných cez ženy, ktoré uctieval a oslavoval starovek,
veštice i múzy: Sibyly, Minerva, Pola Argentaria, Zenóbia,
Aretea, Nikóstrata, Aspasia z Milétu atď. Týmto spôsobom ako by
sa usi lovala rekonštruovať tradíciu emancipovaných žien,
osobností, ktoré spoločnosť pri j ímala, ba dokonca si ich vážila
a do ich rúk vkladala neraz svoj osud. Od pohaniek prechádza
ku kresťankám i k význačným ženám neďalekej minulosti a
napokon k svojim súčasníčkam. Najsi lnejším príkladom sa v
spojitosti s jej osobným príbehom javia práve kresťanské ženy,
nielen pre podobnosť duchovného stavu , nábožnosť či spoločnú
vieru, ale aj preto, že im vkladá do rúk knihu či pero i papier.
„Vidím Egypťanku Katarínu, ako číta a presviedča všetku
múdrosť egyptských mudrcov. Vidím Gertrúdu čítať, písať
a vyučovať. A aby som nehľada la príklady mimo domu,
vidím moju presvätú matku Paulu, vzdelanú v hebrejskom,
gréckom a latinskom jazyku a nanajvýš schopnú vykladať
Písmo .“128 127“veo a una Débora dando leyes, esí en lo mil itar como en lo
polít ico, y gobernando el pueblo donde había tantos varones doctos.
Veo una sapientísima reina de Sabá, tan docta que se atrev e
a tentar con enigmas la sabiduría del mayor de los sabios, s in ser por
el lo reprendida, antes por el lo será juez de los incrédulos. Veo tantas
y tan insignes mujeres: unas adornadas del don de profecía, como
una Abigaíl ; otras de persuasión, como Ester; otras, de piedad, como
Rahab; otras de perseverancia, como Ana, madre de Samuel; y otras
infinitas, en otras especies de prendas y virtudes.“ Respuesta a Sor
Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas .
Cit . d.,s. 839.
128 “Veo aquella egipcíaca Catarina, leyendo y convenciendo todas
las sabidurías de los sabios de Egipto. Veo una Gertrudis leer, escribir
y enseñar. Y para no buscar ejemplos fuera de casa, veo una
santís ima madre mía, Paula, docta en las lenguas hebrea, griega y
lat ina y aptísima para interpretar las Escrituras.“ Respuesta a Sor
Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas .
Cit . d., s. 840.
77
Sor Juana prejavuje dôvtip , ale aj zmysel pre humor
a i róniu . Do svojho uvažovania premieta i pozoruhodnú intuíciu,
keď povyšuje kuchynský jazyk a ním aj priestor ženy, koloniálnou
patriarchálnou spoločnosťou zaznávaný, nedocenený.
„A čo Vám mám, Pani, povedať o prírodných tajomstvách,
ktoré som objavila pri varení? Vidím, že vajce sa spája
a smaží na masti alebo oleji , a naopak, a rozteká sa
v sirupe. Vidím, že na to, aby si cukor zachoval svoj tekutý
stav, stačí, ak doňho pridáme trošičku vody, v ktorej bola
dula alebo iný trpký plod... Nechcem vás unavovať
podobnými hlúposťami, ktoré vám rozprávam len, aby som
vám poskytla celú správu o mojej povahe a myslím, že vás
pobavia. Čo však môžeme my , ženy , poznať, ak nie
fi lozofiu kuchyne? Správne povedal Lupercio Leonardo, že
sa dá dobre fi lozofovať a pripravovať večeru. A ja, keď
vidím takéto veci , zvyknem hovoriť: Keby bol Aristoteles
vari l , bol by napísal oveľa viac.“ 129
Juanina obhajoba ženy nachádza oporu aj v interpretácii
Písma, v pasáži, kde sv. Pavol vraví: „lebo sa nesluší , aby žena
hovori la na zhromaždení“ (Mulieres in Ecclesi is taceant) 130,
a ktorú, paradoxne, historicky mnohí vykladali ako namieren ú
proti akémukoľvek aktívnemu pôsobeniu žien v cirkvi. Predmetný
výrok o mlčaní ženy je jadrom autorkinej apológie a ona sa ho
snaží vyložiť vo svetle iných textov, starozákonných
i novozákonných:
129“Pues ¿qué os pudiera contar, Señora, de los secretos naturales que
he descubierto guisando? Veo que el huevo se une y fr íe en la
manteca o aceite y, por contrar io, se despedaza en el almíbar; ver
que para el azúcar se conserve fluida basta echarle una muy mínima
parte de agua en que haya estado membri l lo u otra fruta agria... Por
no cansaros con tales fr ialdades, que sólo ref iero por daros entera
noticia de mi natural y creo que os causará risa; pero, Señora, ¿qué
podemos saber las mujeres sino fi losof ías de cocina? Bien di jo
Lupercio Leonardo, que bien se puede fi losofar y aderezar la cena. Y
yo suelo decir viendo estas cosi l las: Si Ar istóteles hubiera guisado,
mucho más hubiera escr ito.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In:
SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 839.
130 1 Kor, XIV, 34.
78
„Žena nech sa učí mlčiac , hoci to hovorí skôr v prospech
žien, než proti nim, lebo prikazuje, aby sa učil i , a je zrejmé,
že zatiaľ čo sa učí, musí mlčať... Tiež je napísané: Audi,
Israel, et tace, tu sa hovorí s celým spoločenstvom mužov
a žien a všetkým sa prikazuje mlčať, pretože kto počúva
a učí sa, právom má dávať pozor a mlčať...“131.
Juana Inés text ukotvuje v historických súvislostiach
prvotnej cirkvi a jej zvykov a dokazuje, že ide o významový
posun. Neskôr tento výrok rozvíja ďalším výrokom zo Sv. p ísma od
toho istého apoštola: „staršie ženy nech vyučujú mladšie“,
pričom naznačuje dôležitý interpretačný princíp. Sporný text
(výrok) je potrebné chápať v spojitosti s celkovým myslením
autora a tiež s celou biblickou tradíciou. Ak sám sv. Pavol
priznáva inde a nielen slovne, ale aj skúsenosťou ustanovovania
cirkevných spoločenstiev hodnotu a význam ženy (prorokyne,
vdovy atď.), jednotl ivý výrok nemožno interpretovať doslovne,
a teda pomimo uvedenej skúsenosti .
Juana Inés tento spôsob interpretácie uplatňuje vo chvíl i ,
keď vkladá polemický Pavlov výrok do starozákonného kontextu
a usúvsťažňuje ho s miestom, kde sa hovorí , že celý Izrael a
nielen ženy majú mlčať (Audi Israel, et tace)132 či s vyjadrením
„žena nech sa učí mlčiac“ (Mulier in si lentio discat) 133. Sor Juana
svoju obhajobnú argumentáciu stavia na poznaní, že v Písme
neexistuje zúžený a jasne ideologický zákaz intelektuálnej
činnosti žien, v spomínaných textoch Biblie sa totiž nariadenie
o mlčaní vzťahuje na celú komunitu v istej situácii, rovnako ako
131 “Mulier in si lentio discat ; s iendo este lugar más en favor que en
contra de las mujeres, pues manda que aprendan, y mientras
aprenden claro está que es necesario que callen. Y también está
escr ito: Audi I srael , et tace; donde se habla con toda la colección de
los hombres y mujeres, y a todos se manda callar, porque quien oye y
aprende es mucha razón que atienda y calle. ” Respuesta a Sor
Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas .
Cit . d., s. 843.
132 Jób 33, 31
133 1 Tim, I I , 11
79
sa biblické vyjadrenia o potrebe akéhokoľvek štúdia prihovárajú
rovnocenne mužom aj ženám.
Autorkin postreh dáva tušiť mieru jej teologickej
predvídavosti, týkajúcej sa správneho prístupu k textom písma.
„Niet pochýb o tom, že pre pochopenie mnohých miest je
treba dobre poznať dejiny, zvyky, obrady, príslovia
a dokonca spôsob reči oných čias, keď boli posvätné knihy
napísané, aby sme vedeli , čoho sa ktoré výroky týkajú
a načo narážajú. ... A koľko obtiažnych miest nachádzame
aj v gramatike, keď sa vyskytuje množné číslo miesto
jednotného alebo se prechádza z druhej osoby do
tretej...“134
Toto teologické tušenie potvrdzujú aj slová konštitúcie
Druhého Vatikánskeho koncilu Dei Verbum z roku 1965: „Keďže
však vo Svätom písme Boh prehovori l prostredníctvom ľudí a
ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre
pochopil , čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo
vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré
prejaviť ich slovami. Aby sme zisti l i úmysel svätopisca, treba si
okrem iného všímať aj l iterárne druhy. Lebo iným spôsobom sa
pravda podáva a vyjadruje v rozmanitých historických textoch
a ináč v textoch prorockých alebo básnických, alebo v iných
formách vyjadroovania. Ďalej je potrebné, aby vysvetľovateľ
hľadal zmysel, ktorý svätopisec chcel v daných okolnostiach
vyjadriť a skutočne vyjadri l pomocou vtedy používaných
l iterárnych druhov, podľa podmienok svojej doby a kultúry.“135
134 “No hay duda de que para intel igencia de muchos lugares es
menester mucha histor ia, costumbres, ceremonias, proverbios y aun
maneras de hablar de aquellos t iempos en los que se escribieron,
para saber sobre qué caen y a qué aluden algunas locuciones de las
dif inas letras. ... ¿qué dif icultades no se hallan en los lugares
sagrados, aun en lo gramatical, de ponerse el plural por singular, de
pasar de segunda a tercera persona...” Respuesta a Sor Fi lotea de la
Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas. Cit . d., s . 842
– 843.
135 Dogmatická konšt itúcia o Božom zjavení Dei verbum, 12. In:
Dokumenty Druhého Vatikánskeho konci lu I . Cit . d., s. 166.
80
Súčasťou Juaninho autorského štýlu je aj odvolávanie sa
na tradíciu a príklady svätých (Augustín, Gregor Veľký, Ján
Zlatoústy, Hieronym, Ambróz), utvárajú ho však aj racionálne
úvahy (nad stvorením, nad hrou detí, pri varení...). V pútavom
epištolárnom štýle spája základné prvky scholastickej teologickej
metódy, ktorá rovnako postupuje trojitým krokom: P í smo,
tradícia, rozum. Tomuto strohému štýlu autorka dáva naratívnu
dynamiku, vznešenosť i iskrivú ironickosť.
Ukazuje sa teda, že boj Juany Inés je bojom proti prevahe
ideológie a autority, ktorá si osvojuje právo rozhodovať nad
pravdou zjavenou vo Sv. písme. V tomto zmysle o nej možno
uvažovať nielen ako o žene, čo obháji la status píšucej ženy, ale
aj ako o priekopníčke teologického myslenia, keďže práve
svojím postojom k biblickej pravde razi la poznanie v cirkvi platné
dodnes, že magistérium (autorita) nestojí nad Sv. písmom, ale
pod ním a s pokorou a úctou k pravde ho interpretuje 136.
Dogma, ako výrok autority, má nepochybne dôležité
miesto aj v procese interpretácie a redakcie Juaninej odpovedi
Sor Fi lotei, v jej historickom kontexte, osobitne so zreteľom na
všadeprítomnosť Svätého ofícia (inkvizície) . Svoju obavu z toho,
že pre svoju nevzdelanosť by mohla zle interpretovať existujúci
správny výklad napokon v Odpovedi Sor Fi lotei Juana explicitne
formuluje , pričom tvrdí, že nikdy nepísala inak ako z donútenia či
aby poteši la iných (Vos me coegistis).137
Podľa Waltera Kaspera predstavuje dogma istú kontinuitu
s výkladom Písma, hoci uplatňujúcu iné prost r iedky
a vychádzajúcu z iných okolností v priebehu objasňovania textu
i jeho písania , a ako taká vedie/viedla k vytvoreniu dnešných
136 Pozri KASPER, W.: Dogma pod Božím slovem . Praha: Vyšehrad, 1996,
s. 106.
137 Pozri Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 829 – 830.
81
biblických spisov a kánonu týchto spisov ako celku. 138 Z pohľadu
súčasnej teológie je dogma „výsledkom dejinného načúvania
Písmu. Predstavuje bod, do ktorého se zbiehajú najrôznejšie
svedectvá Písma, tvorí horizont, v ktorom je treba Písmo čítať
a pýtať sa ho . Je to však horizont, ktorý v procese porozumenia
putuje... je otvorený , môže sa rozširovať , bez toho, že by bolo
nutné zriekať sa ho. .. Dogma nesmie v žiadnom kvantitatívnom
zmysle od Písma odbočovať, ale v hlbšom zmysle nanovo do
Písma uvádzať, a tým aj získavať z Písma znovu svoju
interpretáciu. Styk cirkvi s Písmom je z vnútrodejinného hľadiska
nikdy se neuzatvárajúci proces“139
Sor Juana v naznačených súvislostiach mimovoľne
uvažovala už v druhej polovici 17. storočia, jej interpretácia
biblických textov či ich vkladanie do širšieho kontextu nesvedčí
len o dôvernej znalosti tohto prameňa, ale aj o tom, že na ňom
stavala v lastný dialóg so svetom, ktorý jej nie vždy prejavoval
porozumenie, resp. ešte nedozrel preto, aby horizont dogmy
používal k dynamickému odkrývaniu nových významových
vrstiev Písma. Juanino odvolávanie sa na sväté ženy a učiteľky
alebo na výroky cirkevných otcov možno chápať v rovnakých
súradniciach, ako odvolávanie sa na tú tradíciu cirkvi, ktorá
bola v 20. storočí Druhým vatikánskym koncilom vyhlásená za
prameň zjavenia, rovnocenný Písmu. 140
138 KASPER, W.: Dogma pod Božím slovem . Cit . d., s. 107.
139 Tamže .
140 Pozr i Dei verbum 9. In: Dokumenty Druhého Vatikánskeho konci lu I .
Prel . Cit . d., s. 163.
82
Sermo absentium per l i tteras 141
Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz je osobný l ist s dokumentárnou
hodnotou. Svedčí o tom jeho obsah, pojednávajúci o živote
významnej postavy – intelektuálky l iterárneho i kultúrneho
baroka v kolónii Nové Španielsko, o jej snahe o vlastnú
rehabil itáciu v očiach cirkevných autorít i o jej individuálnom,
a súčasne univerzálnom boji za právo žien na štúdium. Charakter
l istu potvrdzuje aj autorkin tón, úctivý a zdvori lý vo vzťahu
k adresátke, rovnako však naliehavý v argumentácii , nakoľko si
Sor Juana jasne uvedomuje závažnosť situácie a jej cieľom je
presvedčivo sa obhájiť. Pre výnimočnosť obsahu, rovnako aj
autorky, možno l ist Sor Fi lotei považovať za ukážku epištolárneho
štýlu. Z pohľadu dneška vykazuje aj znaky l istu -eseje, keďže
v jeho základe stojí téma apologetického charakteru a z nej
vystupuje implicitný, zato celkom zreteľný portét doby (situácia
ženy túžiacej po vzdelaní, núkajúce sa možnosti štúdia,
komunitný život, patriarchálne zmýšľajúca spoločnosť i cirkev).
Epištolárna forma komunikácie má v cirkvi dlhú tradíciu
a r ieši l i sa ňou mnohé zásadné otázky (duchovný život, disciplíny
i doktríny). Od čias apoštolov cez obdobie patristiky 142, stredovek
až do súčasnosti je encyklický l ist bežným nástrojom
vnútrocirkevnej komunikácie. Listy významných osôb sa vydávali
už v Aténach, v helenistickom období sa tradícia písania l istov
rozvinula do rétorickej i l i terárnej podoby. V stredoveku, v rámci
vyhraňovania sa rétoriky na rozl ičné disciplíny, vznikla tzv.
epištolografia alebo ars dictandi, čiže pravidlá a vzory písania
l istov. Pozoruhodný rozvoj zaznamenáva epištolárny štýl najmä
141 J. L. Vives charakterizuje l i st ako “písomnú komunikáciu medzi
dvomi neprítomnými osobami”. Cit . podľa ESTÉBANEZ CALDERÓN, D . :
Diccionario de términos l i terarios. Madrid: Al ianza Editor ial , 1996, s.
138.
142 V dej inách kresťanskej teológie ide o obdobie (2. – 7. storočie),
ktoré charakterizuje kázanie, vyučovanie a teologicko- l i terárna
produkcia ci rkevných otcov.
83
v 16. a 17. storočí, o čo sa zaslúži l i aj mnohé významné
osobností sveta l iteratúry, medzi nimi napríklad sv. Terézia od
Ježiša či Fray Luis de León. To, že l istovú korešpondenciu
používala aj Sor Juana Inés de la Cruz už vieme, zrejmý je i jej
účel, rovnako môžeme tušiť niektoré vnútorné pravidlá súvekej
praxe písomnej komunikácie. To, čo sa ukazuje zaujímavé
v súvislosti s jeho vnútornou „metodológiou“ sú stopy akejsi
epištolárnej intertextuality, do nej autorka vkladá korešpon-
denciu sv. Hieronyma , ktorého charizmu pri jala, konkrétne l ist
Lete a mníchovi Rustichovi.
List Sor Fi lotei de la Cruz je autobiografickým dielom,
v ktorom reálna osoba, rehoľníčka , v 1. osobe sprostredkúva
informácie o vlastnom živote. Nachádzame v ňom spomienky na
jej detstvo, obdobie dospievania, rozhodovania sa o životnom
povolaní, o jeho napĺňaní v rehoľnom spoločenstve. Jej
autobiografia nie je všeobecná, ale zúžená na vykreslenie
vzťahu autorky a štúdia, resp. poznávania. Ide o retrospekciu,
hoci fragmentárnu, pretože ju prerušuje hlavná niť uvažovania –
argumentácia, ktorá má, ako to už bolo spomenuté, charakter
duchovnej apologetiky. Sor Juana si je vedomá, že l ist môže
čítať aj niekto iný ako adresát, hoci v osloven í sa obracia len
naňho (veľavážená pani, vznešená pani atď.), možno
predpokladať, že o to dôslednejšie premyslela jeho výstavbu,
aby zadosťučinila cieľ l istu. Nejde o jej vlastnú podobizeň ,
pisateľka nepredkladá čitateľovi morálny obraz o sebe, ani sa
neop isuje fyzicky. Čitateľ môže usúdiť len toľko, koľko dovolí
sama. Vie, že mala dlhé vlasy a že si ich strihala podľa množstva
naštudovanej látky. Rovnako sa dajú tušiť niektoré črty jej
povahy (vytrvalá, cieľavedomá, bažiaca po poznaní, dôsledná,
trpezlivá, láskavá k spolusestrám a mnohé iné), ako vystupujú na
povrch z ňou sprostredkovaných epizód.
Tón l istu je podobný Vyznaniam sv. Augustína, i keď ho
zaiste nemožno analyzovať z tej istej perspektívy, keďže svätec
84
rozpráva príbeh svojho obrátenia a chce ho dať poznať
verejnosti ako príklad. Obrazy života Sor Juany sú vyberané
výlučne s cieľom osvetl iť jej povolanie k štúdiu, aby sa obháji la
pred cirkevnou autoritou. Z pohľadu čitateľa sa ako zvlášť
zaujímavé javia pasáže, ktoré potvrdzujú Juanine nesmierne
nadanie, prejavujúce sa už v ranom detstve. Autorka ich však
sprostredkúva zdržanlivo a vecne, nevnáša do nich pátos.
Čitateľ rovnako nemá pocit, že by rozprávanie na niektorých
miestach vykazovalo prvky fikcie, naopak, žáner l istu ešte viac
posi lňuje autobiografický pakt143: rozprávač je reálna postava,
ktorá koná úprimne, neraz zdôrazňuje lásku k pravde ako
vlastnosť prirodzene vpísanú do charakteru. Adresát posolstva je
viac či menej skryto pozývaný dôverovať v pravdivosť
predkladanej výpovede. „Autobiografický pakt spočíva
v akceptovaní identity autora a rozprávača, v dôvere medzi
čitateľom a autorom, ktorý hovorí o sebe celú pravdu a čitateľ
ju ako takú pri j íma. Základom takéhoto vnímania je
referencialita, otvorenosť, lojálnosť.“ 144
Odpoveď Sor Fi lotei možno oprávnene nazvať duchovnou
autobiografiou. Hoci autorku k jej napísaniu neinšpirovala
náboženská askéza či spytovanie svedomia ako sv. Augustína,
ani idea hľadania kresťanskej dokonalosti uprostred ťažkostí
a skúšok ako Terézi inu Knihu života , takou ju robí introspekcia
i úprimný opis najhlbších pocitov, ale aj špiritualita hieronýmok
143Autobiografický pakt (pojem utvori l Ph. Lejeune, 1975)„obsahuje
veri f ikáciu autobiografie čitateľom, avšak vôbec nie v zmysle
historicko-biografickej presnost i , ale ako výraz uznania, že sa autor
pokúsi l sprítomniť sám sebe i čitateľovi svok život.” Predpokladom
naplnenia autobiografického paktu je prítomnosť a analýza
formálnych kvalít autobiografického textu (zámená, obracanie sa na
adresáta, časové vzťahy ap.) Pozr i NÜNNING, A. (ed.): Lexikon teorie
l i teratury a kultury. Praha: Host , 2006, s. 578. Bl ižšie k pojmu i k
teoretickým aspektom autobiografického písania i jeho dejinám pozri
BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v l i terárnom
diskurze. In: World Li terature Studies , 3 (20), 2011, č. 2, s. 19 – 27.
144 BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v l i terárnom
diskurze. Cit . d., s. 25.
85
a na ňu sa napájajúci duchovný profi l rehoľníčky: povolanie,
láska k poznaniu, oscilácia medzi aroganciou a pokorou.
Autobiografické gesto Juany Inés de la Cruz možno
interpretovať ako postoj sebaprezentácie smerom k cirkevnej
hierarchii, i k tým, ktorí by mohli porozumieť jej situácii a preja-
viť jej priazeň. Vzhľadom na ideovú a „fi lozofickú infraštruktúru“
l istu sa dá chápať aj ako vyjadrenie autorkinho úsi l ia poznať
samu seba vo vzťahu k prostrediu, čo ju obklopovalo
a obklopuje, potvrdiť si autentickosť svojich pohnútok, v tomto
zmysle ho možno vykladať aj „ako pokus o vymedzenie
a definovanie vlastnej identity vo vzťahu ja – oni“145.
Je zre jmé, že perspektíva nazerania na duchovnú
autobiografiu sa v porovnaní s bežnou autobiografiou mení,
napriek tomu, že v oboch prípadoch sa predpokladá zhoda
medzi textom a pravdou. Duchovné autobiografie je treba
chápať skôr ako biografie Boha vo vzťahu k človeku. Z tohto
žriedla načiera ich osobný a intímny charakter a práve preto
nemožno na skúsenosti nimi predostierané aplikovať vonkajšie
kritéria pravdivosti. V teologickej reflexi i nadobúda
auto/biografia významné miesto. Životopisy svätcov či
akokoľvek významných osôb duchovného a náboženského živo-
ta sú akýmisi znameniami, resp. žitými evanjeliami a tzv. loci
theologici146. Ukazuje sa ťažké merať pravdivosť takto
145 Tamže, s . 19.
146 Tzv. loci theologici alebo teologické miesta sa v modernej teológii
chápu ako komplex organizačných pr incípov, ktoré určujú teologickú
prácu. Ide o pramene teológie, čiže pramene z ktorých teológ čerpá
uzávery. Klasické delenie teologických miest je od Melchiora Cana,
predstaviteľa španielskej novej scholast iky, ktorý o nich uvažoval
v diele De locis theologicis (1563). Rozl i šuje medzi vlastnými l oci
theologic i : z javené (Písmo, t radícia), interpretujúce zjavenie
(katol ícka cirkev, koncily, pápeži , cirkevní otcovia, scholast ickí
teológovia) a cudzími: ľudský rozum, f i lozofia, ľudské dej iny. U
Melchiora Cana nájdeme celý rad úvah o teologických miestach,
pričom niektoré z nich za teologické miesto považujú aj ž ivoty
svätých, s čím priamo súvisí aj auto/biografická l iteratúra. Pozri
WICKX, J: Luoghi teologici . In: FISICHELLA, R. (ed.): Dizionario di
teologia fondamentale. Ass is i , 1990, s. 645.
86
vystavaného autobiografického textu. Bolo by azda vhodnejšie
nahradiť pojem pravdivosť pojmom autentickosť a v jej duchu
naň aplikovať špecifické kritérium – zhody textu s celistvým
učením cirkvi opierajúcim sa o Písmo a tradíciu. Ak pripustíme,
že túžba po pravde a poznaní by v prípade Sor Juany mohla byť
naplnením charizmy spoločenstva, do ktorého patri la, je možné
čítať jej život ako „locus“ pre teologické úvahy, pričom niektoré
z nich sme už naznačil i .
V optike l i terárnej vedy je l ist žánrovou konkretizáciou tzv.
personálnej alebo intímnej l iteratúry. 147 Biblická veda ho radí
k ďalším formám l i terárnych druhov: dialógy, zákony, správy,
piesne, zoznamy, legendy, povesti , výroky a i .148 Hoci nejestvuje
štúdia, ktorá by presne vymedzovala biografické a
autobiografické časti Písma, predsa je možné uvažovať aj
o viacerých starozákonných alebo novozákonných auto/bio-
grafiách. V širšom zmysle slova je každý biblický spis auto/bio-
grafiou, keďže ju píše v zastúpení za celý národ jednotl ivec,
ktorého sa udalosť Božieho zjavenia osobne dotýka (zažíva ju
alebo o nej vnútorne uvažuje) a ako takú ju predostiera ako
univerzálne platnú skúsenosť. Za autobiografické by sme mohli
označiť videnia prorokov, ale aj tie časti evanjeli í , kde autor
(napr. evanjelista Matúš) opisuje vlastné povolanie, alebo kde
sv. Pavol, na ktorého sa Sor Juana odvoláva, hovorí o tajomstve
vlastného vyvolenia za apoštola, či ostatné fragmenty jeho
života.
Identifikácia l iterárneho druhu sa teda javí nevyhnutná pre
správne pochopenie (nielen) biblického textu, z nej totiž vyplýva
147 Pozri BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v
l i terárnom diskurze. Cit . d., s. 19.
148 Pozr i TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma. Prel . J. Maga. Spišské
Podhradie: Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1993, s. 74.
87
interpretačný prístup.149 V prípade autobiografie sa biblická
veda opiera o poznatky psychológie a psychoanalýzy:
„Psychologické a psychoanalytické výskumy obohacujú biblickú
exegézu, pretože vďaka nim môžu byť biblické texty chápané
ako životné skúsenosti a vzory správania sa. Vieme, že
náboženstvo stojí v stálom vzťahu dialógu a napätia k podve-
domiu. Ono prispieva v pozoruhodnej miere ku správnej
orientácii ľudských pohnútok. Rozsah, ktorý skúma historická
kritika je možné doplniť analýzou rôznych stupňov reality,
o ktorých sa hovorí v textoch. Psychológia a psychoanalýza idú
práve týmto smerom. Otvárajú cestu mnohorozmernému
porozumeniu Písma a pomáhajú tak rozlúštiť ľudskú reč
Zjavenia“.150
Znalosti psychológie a psychoanalýzy uplatňujú aj niektorí
l iterárni vedci či kritici v spojitosti s tvorbou a životom Sor Juany
Inés de la Cruz. Pravdepodobne najstarším príkladom je v úvode
spomínaná práca nemeckého hispanistu Ludwiga Pfandla Sor
Juana Inés de la Cruz, Desiata múza Mexika. Jej život, poézia
a psyché (1946). V snahe odkryť skryté vrstvy Juan inho bytia,
autentickú motiváciu z neho plynúcich gest, myšl ienok a
rozhodnutí preniesol poznatky psychologického bádania (viac či
menej intuitívne) do monografie Sor Juana Inés de la Cruz alebo
Nástrahy viery (1982) aj Octavio Paz.
149 Pozr i Pápežská bibl ická komisia: Inte rpretácia Bibl ie v Cirkvi . Spišské
Podhradie Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1995, s. 83, s. 43 –
50.
150 Tamže, s. 64 – 65.
88
0 vnútornej pravdivosti autobiografického gesta
Otázka historickej pravdivosti autobiografického gesta je
dôležitou l i terárnovednou témou. Pri interpretácii biblickej či
duchovnej autobiografie sa otázka historickej pravdivosti javí v
zásade neopodstatnená , ako sme sa už na to pokúsi l i poukázať.
Na uchopenie pravdivosti výpovedí objímajúcich skúsenosť
duchovného charakteru je potrebné aplikovať iné ako dejinné
kritéria. Za také možno označiť tie, čo korešpondujú s duchom
biblických výpovedí alebo v prípade duchovných autobiografi í
s celkom kres ťanskej ortodoxie, ktorú tvorí Sv. písmo, tradícia a
učenie c i rkvi.
Trutwin uvažuje o pravdivosti a pritom vymedzuje
najzásadnejšie kritérium jej interpretácie, aplikovateľné aj v
kontexte duchovnej autobiografie : „Ešte ťažšia je otázka
pravdivosti textu, keď ide o l i terárnu formu, ktorá sa nie celkom
vzťahuje na skutočné dianie. Je nejaká báseň pravdivá? Má
zmysel hovoriť pri nejakej rozprávke o pravde? V akom zmysle je
pravdivý román, v ktorom sa už vopred uvedie, že všetky
situácie a osoby sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so ži júcimi
osobami je čisto náhodná? Môže byť modlitba pravdivá? Na
všetky tieto otázky sa dá ťažko odpovedať. Vo všetkých týchto
prípadoch možno asi hovoriť o vnútornej pravde ...“151
Biblista upozorňuje na význam poznania, že pravda textu
nemusí vždy závisieť od toho, či sa vyrozprávaná udalosť naozaj
stala. Je zrejmé, že v prípade historickej správy je historická
pravda najdôležitejšia. „Ak však od každého textu vyžadujeme
takúto historickú pravdu, tak si zahatávame cestu pre
pochopenie mnohých výpovedí, ktoré ešte môžu existovať....
V Bibli i existujú aj mnohé l iterárne formy, ktoré sa nemôžu
a nechcú merať meradlom historickej pravdy. Kto napríklad
považuje podobenstvo za správu o skutočnosti alebo pieseň
151 TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma . Cit . d., s. 72.
89
stvorenia na začiatku Biblie za prírodovedecký text, alebo
rozprávanie o prorokovi Jonášovi za historický opis, zahatáva si
okamžite cestu pre pochopenie dotyčných miest, lebo
nerešpektuje l iterárne druhy týchto textov“. 152
Pokorný vnáša svetlo do metódy práce s textom, ktorú sa
žiada uplatňovať aj na autobiografickú prózu Sor Juany, ak je
naším zámerom ponúknuť jej čo najhodnovernejšiu interpretáciu,
a teda odhaliť onú vnútornú pravdu, ktorou bola vystavaná :
„Ani najortodoxnejší štrukturalista nepoprie, že je treba poznať
dobu vzniku textu, který nás zaujal a chceme ho vysvetľovať .
Využitie informácií získaných z iných zdrojov , než je vysvetľovaný
text sám, je potom dôsledkom takéhoto prístupu. Výklad musí
samozrejme rozl išovať medzi textom a jeho autorom, ale nie je
prípustné , aby oboje oddeľoval a zásadne rozpájal . Nedá sa
počítať s tým, že autor nechcel textom vyjadriť svoje myslenie,
alebo že sa mu to vôbec nepodari lo. To možno predpokladať
len vtedy, keď sú pre to dôkazy . Dôkazné bremeno (onus
probandi ) však spočíva na interprétov i , ktorý by autora a text
chcel zásadne oddeliť“.153
Pre určenie pravdivosti autobiografie, duchovnej alebo
nie, platí významným spôsobom to, čo platí pre „pravdivosť“
Biblie – vývinová dynamika uplatňovaná v pohľade na to, čo je
pravda. V našom prostredí sa pohľad na pravdu konštituoval
v súradniciach gréckeho myslenia: veta je pravdivá vtedy, keď
sa potvrdí v skutočnosti .154 Pravdivé nie sú veci, ale samotné
výpovede, ktoré si možno skonfrontovať so skutočnosťou. Pravda
sa zdá byť nie vecou, ale vzťahom, tot iž vzťahom medzi vecou
a úsudkom o veci. Aj osoby sú „pravdivé“, keď je vyskúšaná ich
vernosť a spoľahlivosť. „Pravda“ veľmi úzko súvisí s dôverou
152 TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma . Cit . d., s. 72 – 73.
153 POKORNÝ, P.: Hermeneutika jako teorie porozumění . Vyšehrad,
Praha: 2005, s. 105.
154 TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma . Cit . d., s. 72 – 73.
90
a úprimnosťou. Pravda človeka nespočíva v tom, že všetko, čo
povie, zodpovedá skutkovej podstate, ale že on sám je
považovaný za spoľahlivého a hodnoverného. Izraelita vidí
„pravdu“ človeka vo veľkej spätosti s jeho „láskou“.155 V tomto
zmysle je autobiografia Suor Juany pravdivá, keďže je zrejmá jej
láska k poznaniu.
Sor Juana nachádza argumenty obhajoby svojej túžby
a práva študovať v Písme i v prameňoch cirkevnej tradície . V jej
prístupe k biblickým textom sa napĺňa to, čo je vo všeobecnosti
platné pre pravdivosť Biblie: „Keď hovoríme o pravde Biblie,
musíme na ňu aplikovať aj vlastné chápanie pravdy. Jej pravda
neznamená, že sa v jednotl ivých výpovediach potvrdzuje našimi
kontrolami. Neplatí to ani pre jej obraz sveta, ani pre mnohé
chápania človeka alebo národov. Avšak zasluhuje si vo
všeobecnosti dôveru, lebo Božie slovo človeka napomína
a utešuje, pomáha mu a radí, neustále mu pripomína, že
nezabúda na pôsobenie Boha v dejinách a na jeho prisľúbenia
pre budúcnosť.“156 Sor Juana potvrdzuje pravdivosť vlastného
vlastným životom, ale i vlastnými slovami:
„Avšak tým, že som Vám dokorán otvori la dvere svojho
srdca a vyjav i la Vám jeho najskrytejšie tajomstvá , chcem,
chcem, aby ste vedela, že nie je v rozpore s mojou
dôverou to, čo dlhujem vašej ctihodnej o sobe a vašej
nadmernej priazni.“157
Autob iografická próza Sor Juany Inés de la Cruz nadobúda
v kontexte teologického uvažovania dvojaký význam. Ten prvý
155 Tamže, 72 – 73.
156 Tamže, 79 – 80.
157 “Pero quiero que con haberos franqueado franqueado de par en
par las puertas de mi corazón, haciéndoos patentes sus más sel lados
secretos, conozcáis que no desdice de mi confianza lo que debo a
vuestra venerable persona y excesivos favores.” Respuesta a Sor
Fi loteda de la Cruz. In: In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras
completas. Cit . d., s. 830.
91
je vrastený do jej vlastnej teologickej reflexie,
predznamenávajúcej moderné myslenie o Bohu a jeho
prítomnosti vo svete, v živote človeka a oveľa konkrétnejšie
v živote ženy , z ktorej jej argumentácia a poznanie robia
rovnocennú partnerku mužov-teológov. Druhý význam sa
prirodzene napája na prvý a ukotvuje Sor Juanu Inés de la Cruz
v loci theologici . Spinsanti píše: „Hovoriť pravdivo a verne
o Bohu znamená hovoriť prostredníctvom vzorov , obrazov
a analógií . Inú voľbu nemáme. Si la názoru uvádzaného
v teologickom pojednaní závisí čiastočne od kvality života, ktorý
tento názor tlmočí a stelesňuje. Nositelia obrazu vydávajú svojím
životom svedectvo názoru, ktorý predstavujú. Preto sa teológia
nemôže obísť bez životopisného materiálu. Teológia je podstatne
zhrnutá v životopise.“158 Životy význačných osobností, „s ich
príťažl ivosťou a krásou“, môžu slúžiť ako podnet kresťanským
mysliteľom, vnášať do teológie konkrétny prežitok viery, rovnako
ich však možno vymedziť aj ako životnú syntézu kresťanského
posolstva zviditeľnenú vnútornému zraku. 159
Napriek tomu, že duchovná poloha Juany Inés nie je na
prvý pohľad rozvinutá v takej miere, v akej sme na to zvyknutí u
kresťanských autorov v španielskej l iteratúre (Sv. Terézia od
Ježiša, sv. Ján z Kríža či Fray Luis de León), je dôležité čítať
jednotl ivé inšpirujúce skutočnosti jej autobiografie vo vedomí
vnútornej pravdy duchovnej (alebo kresťanskej) autobiografie.
Jej život a prozaické dielo s ním osobito prepojené sú
svedectvom vitálneho hľadania pravdy a plnosti poznania,
presahujúceho súdobé manuálové interpretácie . Ide
o intelektuálne a súčasne veľmi intímne, osobné hľadanie ,
v takejto podobe sa pretavilo do l iterárneho autobiografického
gesta. Nezvyčajným spôsobom je v ňom vyjadrená vízia, ktorú
158 SP INSANTI , S.: Vzory duchovní. In: DE FIORES, S. – GOFFI , T. (eds.) :
Slovník spi ri tual i ty. Cit . d., s. 1133 –1134.
159 Tamže.
92
na prelome 20. a 21. storočia sformuloval Elmar Salmann
v súvislosti s (aj autobiografickým) románom: „Keby sme vedeli
znovuobjaviť množstvo teologických motívov prítomných
v obrovskom univerze moderných románov, kresťanstvo by sa
ukázalo obnovené, omladnuté, neredukované na dogmu alebo
morálku, ale premenilo by sa takmer na hudobný motív, na
možnosť alebo plodnú nemožnosť. Všetky motívy teológie by si
iš l i v ústrety v novom svetle. A v nás by sa mohla prebudiť plná
radosť pre obrovské pozadie, za ktoré aj moderná kultúra vďačí
kresťanským motívom.“160
Sor Juana Inés de la Cruz je príkladom hľadania Božej
prítomnosti v jednotl ivosti vecí i v celom vesmíre. Jej vedecká
reflexia, rodiaca sa v klauzúre, naznačuje hlboké vnútorné
prepojenie kultúry a textu Písma. Možno z neho vyvodiť
kultúrotvorný potenciál Biblie. Juanina otvorenosť novému, ale
aj odvaha čeliť stereotypom podnecuje k hľadaniu (skrytých)
súvislostí jej rukopisu s kultúrnymi obrazmi ženy
v hispanoamerickej l iteratúre i spoločnosti. Autobiografické „ja“
Sor Juany je reprezentatívne ja ženy, rehoľníčky, čo poslúcha,
súčasne však aj odvážne napáda hierarchický model, ktorý ju
zväzuje a obmedzuje úroveň jej intelektuálnej slobody. Súčasne
je to aj „ja“ vynárajúcej sa intelektuálnej kreolskej tr iedy Nového
Španielska, snažiacej sa vydobyť si vlastnú identitu.
Moc písania Sor Juany sa zakladá na boji proti všetkému,
čo jej bráni rozvíjať intelektuálne a fi lozofické poznanie. Je
cenné, že navzdory riziku, ktoré z toho pre ňu plynie, nie je
amb ivalentná, z l istu jasne vyznieva, na koho sa obracia. Nie je
ani útočná, hoci prezentuje svoje požiadavky. Argumentačnými
zbraňami Juaninho jazyka sú rétorické otázky a miestami irónia.
Takmer vždy konfrontuje Sor Fi loteu s otázkami, pričom ona sama
na ne odpovedá, a ak nie, je zrejmé, že by na ne adresátka
160 SALMANN, E.: Teologia è un romanzo . Milano: Paol ine, 2000, s. 37.
93
vedala odpovedať. Pomyselný dialóg Sor Juany so Sor Fi loteou
je obrazom utvárania koloniálneho subjektu v konfl iktnej situácii.
Aj z tejto perspektívy možno o l iste uvažovať ako o texte, ktorý
rozkrýva spoločenské zákony a dynamiku kreolskej spoločnosti ,
novohispánsku kultúru, ktorá vzniká spolu s novou spisovateľskou
kultúrou. Predstavuje sa v ňom si lná osobnosť koloniálneho
sveta.
94
ZÁVER
Sor Juana Inés de la Cruz ako spisovateľka i vedkyňa predbehla
svoj historický čas. Významný kubánsky spisovateľ a esejista José
Lezama Lima komentuje jej pôsobenie na mexickej l iterárno -
kultúrnej scéne vskutku pri l iehavo: „privádza svoj barokizmus
k univerzálnej, vedeckej túžbe po poznaní, čo ju približu je
osvietenstvu“161. Rozsah diela Sor Juany a jeho rozmanitosť jej
prisudzujú charakter najkomplexnejšej a naj-
transcendentálnejšej novohispánskej autorky. Ži je existenciu
iných žien v myšlienkach, cudzie skúsenosti viac než vlastné vo
veciach lásky jej dovoľujú zaujať miesto utajenej snúbenice,
manželky či vdovy a s flexibilnou predstavivosťou i jemnou
citl ivosťou si domýšľať a odhaľovať tajomstvá, ktoré jej boli
zverené.162
Jasnozrivé uvažovanie zreteľne vystupujúce z Odpovede
Sor Fi lotei de la Cruz, ktorú sme v predloženej habil itačnej práci
interpretovali v duchovno-apologetických súradniciach a tiež so
zreteľom na jej autobiografický charakter , pôsobí stále aktuálne
a sviežo a aj vďaka nemu predstavuje tvorba Sor Juany úžasné
svedectvo o dobe i kultúre a jej meno sa skloňuje v kontexte
žien, ktorým sa nejakým spôsobom podari lo realizovať ako
mysliacim a tvorivým bytostiam. Túžba po poznaní, ako hýbateľ
jej života a diela, kráča ruka v ruke so slobodou, vďaka nej totiž
môže byť naplnená. V tomto zmysle sa So r Juana Inés de la Cruz
stala akýmsi mýtom, na ktorý sa odvoláva Hispánska Amerika
túžiaca po ľudskejšej podobe sveta. Mexické a hispanoamerické
ženy 20. – 21. storočia v nej plným právom vidia paradigmu boja
za právo slobodne študovať, mysl ieť, a vyjadrovať sa.
161 Cit . LEZAMA LIMA, J.: La expresión americana , 1969, s. 37.
162 Pozri MONTEVERDE, F.: Prólogo. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta
a Suor Fi lotea . Cit . d., s. X.
95
PROSA AUTOBIOGRÁFICA DE SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ
CONTRIBUCIÓN A SU DIMENSIÓN ESPIRITUAL -APOLOGÉTICA
(Resumen)
La presente tesis enfoca el tema de la narrativa autobiográfica
de Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) desde el punto de
vista esbozado en el subtítulo y está destinada al lector
eslovaco. Con este objetivo, dirige la mirada hacia la vida y la
obra de la religiosa mexicana, la personalidad más importante y
significativa del barroco l iterario hispanoamericano, y traza el
retrato de la autora, edificado por la autenticidad de su ser
poético, pero también por su talento y por su erudición
excepcionales, y de una manera peculiar por su identidad
como mujer.
El núcleo de la tesis está apoyado en la interpretación de
la carta Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz que Sor Juana firma
en el año 1691. En ella, intentamos descubrir estratos de la
espiri tualidad de la religiosa hasta hoy en día, no analizados
o no identificados. Dado que la creación l iteraria de la autora
está esencialmente unida a la reflexión teológica, nuestro
trabajo la considera también en las coordenadas
interdisciplinarias, método que nos parece el único posible para
hacer entender su novedad y modernidad así como l lamar la
atención sobre su intuición científica y, más concre tamente,
teológica, y hasta su dimensión poético -mística.
A dicha concepción de trabajo, corresponde la división
de la tesis en tres capítulos. El primero l leva el nombre de la
escritora y expone los momentos más significativos de la vida de
Sor Juana, sobre todo aquellos que determinaron su camino
(vocación) hacia el conocimiento y, en los últimos años, la
l levaron a una retórica del si lencio. El segundo capítulo,
igualmente denominado sencil lamente, La obra de Sor Juana
96
Inés de Cruz , trata de aspectos de género y tema l iterarios
sobre la creación de la poeta y escritora teniendo como
trasfondo las particularidades culturales e históricas de la
colonia de Nueva España. El tercer capítulo La carta
autobiográfica de Sor Juana Inés de la Cruz, Hacia su dimens ión
espiritual-apologética, se centra en la interpretación del gesto
autobiográfico de la religiosa, acentuando la importancia de
leer las singulares realidades de su obra con la conciencia de
una verdad interior de la autobiografía espiri tual. En este
sentido, interpretamos también el gesto apologético de Sor
Juana.
Sor Juana Inés de la Cruz, como escritora y estudiosa, se
anticipó a su tiempo histórico. La amplitud de su obra y su
variedad le atribuyen el carácter de la autora novohispana más
complejo y trascendental. Su claro y abierto pensamiento,
a pesar de las dificultades que tuvo que afrontar por él, sigue
siendo actual y fresco hasta hoy y, gracias a éste, podemos
caracterizar su obra como un testimonio fenomenal de la
época y de la cultura del siglo XVII . Contemporáneamente, la
podemos reconocer como un reflejo de las posibil idades de la
realización femenina dentro de este contexto y de la
reivindicación de sus derechos. También, por esta razón, las
mujeres mexicanas e hispanoamericanas de los s iglos XX y XXI
la declaran paradigma de la lucha por su derecho a estudiar,
pensar y expresarse con l ibertad.
97
PRAMENE
JUANA INÉS DE LA CRUZ: Carta de sor Juana Inés de la Cruz a su
confesor: Autodefensa espiri tual . TAPIA MÉNDEZ, A. (Ed.).
Monterrey , N.L., México: Producciones Al Voleo El Troquel, 1993.
JUANA INÉS DE LA CRUZ: Naděje do zlata tkaná. Praha:
Vyšehrad, 1988, 200 s.
JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a Suor Fi lotea. Prel. A. Morino.
Palermo: Sellerio editore, 1995, 102 s. ISBN 88-389-1011-1
SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . México: Editorial
Porrúa, 2007, 941 s. ISBN 970 -07-6950-X
Zaľúbený prach. Z poézie španielskeho baroka. Zostavil a preloži l
Ján Zambor. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2001, 136 s. ISBN 80 -
220-1142-8
98
SEKUNDÁRNA LITERATÚRA
ADIB, Víctor: Reseñas. In: Nueva Revista de Fi lología Hispánica,
IV, 1950, s. 76 – 80. Dostupné na:
http://codex.colmex.mx:8991/exlibris/aleph/a18_1/apache_med
ia/9UAQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]
ALATORRE, A.: La carta de sor Juana al P. Núñez (1682). In:
Nueva Revista de Fi lología Hispánica , 1987, 35, s. 591 – 673.
ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana
I . La colonia. Cien años de la república. México: Fondo de
cultura económica, 1954, 487 s.
ARANGO, M. A.: El teatro religioso en el barroco mexicano. In:
Pensamiento y Cultura , Universidad de La Sabana (Colombia),
2001, č. 4, s. 127.
BALTHASAR, H. U. von: Vocazione . Roma: Editrice Rogate, 2002,
71s. ISBN 88-8075-113-1.
BATTOCCHIO, R.: La teologia . Casale Monferrato: Piemme, 1997 ,
134 s. ISBN 88-384-1718-0.
BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v
l iterárnom diskurze. In: World Literature Studies , 3 (20), 2011, č. 2,
s. 19 – 27.
BELLINI, G.: L´opera letteraria di Sor Juana Inés de la Cruz.
Milano: Instituto editorial cisalpino, 1964.
BELLINI, G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana.
Madrid: Editorial Castalia, 1997, 805 s. ISBN 84-7039-757-5.
99
BOFF, L.: Trinitá e società . Assisi : Cittadella Editrice, 1992, 308 s.
ISBN 88-308-0383-9.
BRAVO ARRIAGA, M. D.: La excepción y la regla: estudios sobre
espiri tualidad y cultura en la Nueva España. México: Universidad
Nacional Autónoma de México, 1997.
CALLEJA, Diego: ,Aprobación´ en Fama y Obras Pósthumas .
Madrid: 1700. In: MERLO, Juan Carlos (ed.): Sor Juana Inés de la
Cruz. Obras escogidas . Barcelona: Bruguera, 1968.
CASTAGNETTI , C.: Povolání. In: DE FIORES, S. – GOFFI, T. (eds.):
Slovník spiri tuality . Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství,
1999, 1295 s. ISBN 80-7192-338-9.
Dokumenty Druhého Vatikánskeho konci lu I. Prel. S. Polčin.
Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993, 342 s.
ESTÉBANEZ CALDERÓN, D.: Diccionario de términos l iterarios.
Madrid: Alianza Editorial, 1996. 1134 s. ISBN 84-206-5251-2
FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. In: JUANA INÉS DE
LA CRUZ: Naděje do zlata tkaná. Praha: Vyšehrad, 1988, 200 s.
FRANCO, J.: Historia de la l i teratura hispanomericana. A parti r
de la independencia. Prel. Carlos Pujol. 13. vyd. Barcelona:
Editorial Ariel, 1999. ISBN 84-344-8315-7.
FRANEK, L.: Modernita románskych l iteratúr. Bratislava: Ústav
svetovej l iteratúry a Veda, 2005, 240 s. ISBN 80-224-0841-7
FRANEK, L.: Hispánsko-americká l i teratúra . Bratislava: Metodické
centrum mesta Bratislavy, 1998, 60 s.
GREGANTI, G.: Vocazione: dialogo diffici le. Roma: Pontificia
Università Lateranense, 1969 , 456 s.
100
HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corrientes l i terarias en la América
Hispana. Habana: Instituto Cubano del Libro, 1971 (1954).
JAN PAVOL I I : Encyklika Fides et ratio , 1998, bod 43. Vydavateľ
Don Bosco 1998, 152 s. ISBN 80-88933-06-0. Dostupné na :
http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1117285764 [12.11.2011]
KASPER, W.: Dogma pod Božím slovem . 2. vyd. Praha: Vyšehrad,
1996, 125 s. ISBN 80-7021-186-5
KOFROŇOVÁ, V.: Zamyšlení. In: Sv. Ján od Kříže: Temná noc.
Kostelní Vydří : Karmalitánske nakladatelství, s. 5 – 9. ISBN: 80-
7192-055-XX
KUČERKOVÁ, M.: Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) – cesta
do hĺbky teologického poznania. In: Verba Theologica, 10, 2011,
č. 1, s. 121-133.
KUČERKOVÁ, M.: Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) v
autobiografických, l iterárnohistorických a teol ogických
súvislostiach. In: Interpretačný rozmer l iterárnych textov
minulosti . Nitra: UKF, 2011, s. 77 – 87. ISBN 978-80-8094-966-2
La familia de Sor Juana Inés de la Cruz. Documentos inéditos.
Introducción y notas de G. RAMÍREZ ESPAÑA. Prólogo de A.
MÉNDEZ PLANCARTE. México: Imprenta Universitaria, 1947.
LAZO, R.: Historia de la l i teratura hispanoamericana. Período
Colonial 1492 – 1780. 5. vyd. México: Editorial Porrúa, 1983
(1965).
LEZAMA LIMA, J. : La expresión americana. Santiago de Chile:
Editorial Universitaria, 1969.
MONTEVERDE, Francisco: Prólogo. In: SOR JUANA INÉS DE LA
CRUZ: Obras completas. México: Editorial Porrúa, 2007, 941 s.
ISBN 970-07-6950-X
101
MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. In: Juana Inés de la Cruz:
Risposta a Suor Fi lotea. Prel. A. Morino. Palermo: Sellerio editore,
1995. 88-389-1011-1
NÜNNING, A. (ed.): Lexikon teorie l i teratury a kultury. Praha:
Host, 2006, 912 s. ISBN 80-7294-170-4
Pápežská biblická komisia: Interpretácia Biblie v Cirkvi. Spišské
Podhradie Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1995. ISBN 80-
7142-024-7
PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la
fe. México, D.F.: Fondo de Cultura Económica, 1982, 673 s. ISBN
968-16-1211-6
POKORNÝ, P.: Hermeneutika jako teorie porozumění . Vyšehrad,
Praha: 2005, 512 s. ISBN 80-7021-779-0
POSPÍŠIL, C. V.: Hermeneutika mystéria. Kostelní Vydří :
Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7195-001-7
PUCCINI, D.: Sor Juana Inés de la Cruz. Studio d´una personalità
del barocco messicano. Roma : Edizioni dell´Ateneo, 1967.
RABEL, C. R.: Los empeños de una casa: Una re -escritura
femenina de la Comedia de enredo del Siglo de Oro español.
In: Revista de Estudios Hispánicos , 1993, 20, s. 11.
ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una casa de Sor Juana:
Una lectura de la crítica. In: Divergencias . Revista de estudios
l ingüísticos y l iterarios, V, 2007, č. 2, s. 45.
SABAT DE RIVERS, G. : Sor Juana Inés de la Cruz. In: CHANG-
RODRÍGUEZ, R. (coord.): Historia de la li teratura mexica: La
cultura letrada en la Nueva España del siglo XVII . Tomo I I .
México: Siglo XXI editores, 2002. ISBN 968-23-2404-1
102
SABAT DE RIVERS, G.: En busca de Sor Juana. México:
Universidad Nacional Autónoma de México, 1998.
SABAT DE RIVERS, G.: Sor Juana Inés de la Cruz. In: IÑIGO
MADRIGAL, L. (ed.): Historia de la li teratura hispanoamericana .
Tomo I . Época Colonial. 2. vyd. Madrid: Cátedra, 1992.
SALMANN, E.: Teologia è un romanzo . Milano: Paoline, 2000, 112
s. ISBN 88-315-2054-7
SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana Inés de la
Cruz ante la crítica canónica. In: Káñina , Rev. Artes y Letras,
Univ. Costa Rica, 30 (1), 2006, s. 43 – 55.
SARANYANA, J.-I ., ALEJOS-GRAU, C. J.: Teología en América
Latina. De las guerras de independencia hasta finales del siglo
XIX (1810 – 1899). Vol. I I/2. Madrid: Iberoamericana, 2008. ISBN
978-84-8489-333-2
SCHONS, D.: Some Obscure Points in the Life of Sor Juana Inés
de la Cruz. In: Modern Phi lology , 24, 1926, november.
SPINSANTI , S.: Vzory duchovní. In: De Fiores, S. – Goffi , T. (eds.):
Slovník spiri tuality. Cit. d., s. 1133 –1134. ISBN 80-7192-338-9
STEFFANELL, A.: Análisis de las estrategias discursivas en la Carta
de Monterrey de Sor Juana Inés de la Cruz. In: Encuentros , 2009,
č. 14, s. 111 – 122.
TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma. Prel. Ján Maga. Spišské
Podhradie: Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1993, 538 s.
ISBN 80-7142-017-4
URIBE RUEDA, Á.: Sor Juana Inés de la Cruz o la culminación del
siglo barroco en las Indias. In: THESAURUS , Tomo XLIV, núm. 1,
1989, 112-148.
103
WICKX, J: Luoghi teologici. In: FISICHELLA, R. (ed.): Dizionario di
teologia fondamentale. Assisi , 1990, 1502 s. ISBN 88-308-0459-2
POUŽITÉ WEBOVÉ STRÁNKY:
http://www.adabi.org.mx/content/servicios/archivistica/articulo
s/eclesiasticaresena/sor_juana.jsfx
http://www.arts-
history.mx/sitios/index.php?id_sitio=934342&id_seccion=703769&i
d_subseccion=660965&id_documento=2162
http://codex.colmex.mx:8991/exlibris/aleph/a18_1/apache_med
ia/9UAQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]
http://www.lluisvives.com/servlet/SirveObras/mex/120305265178
22617765213/p0000002.htm
http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1117285764 [12.11.2011]