SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIEÚ stavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 80/99

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

15. decembra 1999 prerokoval žiadosť , bytom

zastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom, o opravu

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky a námietku zaujatosti vznesenú proti

jednotlivým členom senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosť o opravu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999 o d m i e t a .

2. Námietku o zaujatosti jednotlivých členov senátu Ústavného

súdu Slovenskej republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) dostal

7. septembra 1999 žiadosť , bytom

zastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom, Bratislava, Palackého 20,

o opravu uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999. V žiadosti

rozdelenej do dvoch samostatných častí požadoval: I. opravu záhlavia uznesenia

Ústavného súdu SR a II. opravu odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR. V časti

týkajúcej sa záhlavia navrhol opravu tak, aby bolo uvedené zloženie senátu s menami

konkrétnych sudcov, ktorí vo veci rozhodovali.

Ústavný súd SR žiadosť o opravu uznesenia i námietku zaujatosti prerokoval na

neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra 1999.

V časti navrhujúcej zmeny v odôvodnení uznesenia Ústavného súdu SR išlo

o požiadavku výmeny konkrétnych slov za iné navrhované slová a zámenu jednej celej

vety za inú v texte uznesenia.

Navrhovateľ uplatnil svoju požiadavku na základe ustanovenia § 31a ods. 2

zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“), v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ tento

zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred

Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo

Trestného poriadku.“

Podľa § 165 ods. 1 OSP: „Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku podklad v zistení

skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť,

navrhnúť, aby odôvodnenie bolo opravené.“

Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo navrhnúť, aby

bolo opravené odôvodnenie rozsudku. Všeobecné súdy v konaní podľa OSP rozhodujú

viacerými zákonom určenými formami: uznesením, rozsudkom, platobným rozkazom.

Právo priznané podľa § 165 ods. 1 OSP sa nevzťahuje na všetky druhy rozhodnutí, ale

iba na to rozhodnutie, ktoré súd urobí rozsudkom.

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov: „Vo

veci samej rozhoduje Ústavný súd nálezom, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.

V ostatných veciach rozhoduje uznesením. Rozsudkom rozhoduje len v konaní podľa

čl. 129 ods. 5 Ústavy.“ Rozsudkom Ústavný súd SR rozhoduje iba v konaní

o obžalobe na prezidenta republiky (§ 74 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení

neskorších predpisov).

Právo účastníka konania podľa § 165 ods. 1 OSP sa vzťahuje len na opravu

odôvodnenia rozsudku, a to za predpokladu, že odôvodnenie rozsudku nemá podklad

v zistení skutkového stavu. Návrh na opravu odôvodnenia rozsudku možno podať

dovtedy, kým rozsudok nadobudne právoplatnosť. Z uvedeného vyplýva, že nemožno

opraviť odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa stáva právoplatným už

doručením. Oprava odôvodnenia s odkazom na primerané použitie OSP nemá žiadne

opodstatnenie, lebo proti rozhodnutiam Ústavného súdu SR nemožno podať opravný

prostriedok. Z ustanovenia § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších

predpisov nemožno odvodiť, že v konaní pred Ústavným súdom SR sa účastníkovi

zaručuje také použitie OSP, ktorým sa účastníkovi prizná viac práv, ako má v konaní

pred všeobecnými súdmi. Navrhovateľ uplatnil právo, ktoré mu nezaručuje OSP, ale

ktoré si priznal sám. Preto Ústavný súd SR jeho požiadavku, aby Ústavný súd SR

opravil odôvodnenie uznesenia o odmietnutí jeho podnetu, hodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení

neskorších predpisov.

Primerané použitie OSP alebo Trestného poriadku nemožno stotožniť

s uplatnením týchto právnych predpisov vždy, keď v zákone o konaní pred Ústavným

súdom SR absentuje výslovná úprava, ktorú by bolo možné stotožniť s normou

Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku. Náležitosti uznesenia

Ústavného súdu SR určuje § 25 ods. 4 Spravovacieho a rokovacieho poriadku

Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. 114/1993 Z. z.), podľa ktorého:

„V písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, či ide o uznesenie

pléna alebo senátu, označenie účastníkov a vedľajších účastníkov, označenie

prejednávanej veci, výrok, odôvodnenie, pokiaľ je zákonom predpísané, dátum

a miesto prijatia uznesenia.

Navrhovateľ uplatnil požiadavku, pri ktorej prehliadol § 25 ods. 4

Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zároveň

prehliadol, že náležitosti rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru malo mať uznesenie

Ústavného súdu SR v jeho veci, sa OSP predpisujú pre rozsudky, ale nie pre uznesenia

všeobecných súdov. Aj túto námietku navrhovateľ uplatnil nad rámec práv priznaných

OSP a Trestným poriadkom. Preto ju Ústavný súd SR hodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení

neskorších predpisov.

Následne 13. septembra 1999 vzniesol , zastúpený svojím

advokátom, námietku zaujatosti proti jednotlivým členom senátu Ústavného súdu SR,

v ktorej uviedo:„Prostredníctvom svojho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom SR som

podaním zo dňa 16. 7. 1999 vzniesol námietku zaujatosti voči senátu Ústavného súdu

SR, ktorému predsedal JUDr. Drgonec.

Podaním zo dňa 29. 7. 1999 som vznesenú námietku písomne zdôvodnil s tým,

že som vysvetlil Ústavnému súdu SR, že svoju námietku som vzniesol jednak voči

senátu ako takému a jednak voči jednotlivým jeho členom. Teda konkrétne som

namietol II. senát Ústavného súdu SR a vzniesol som aj námietku zaujatosti voči

jednotlivým sudcom: JUDr. Jánovi Drgoncovi, JUDr. Anne Danielčákovej a JUDr.

Júliusovi Čemákovi.Ústavný súd SR o mojom podnete rozhodoval dňa 18. 8. 1999 v konaní číslo

II. ÚS 80/99.V uznesení Ústavného súdu SR v jeho časti odôvodnenie som zistil, že Ústavný

súd SR sa zaoberal námietkou zaujatosti, ktorú som vzniesol voči senátu ako takému.

Ústavný súd SR sa však v odôvodnení nezmienil, ako sa vysporiadal s námietkou

zaujatosti, ktorú som vzniesol menovite voči jednotlivým sudcom Ústavného súdu SR.

Teda o tejto mojej námietke Ústavný súd SR vôbec nerozhodol.

Preto žiadam, aby Ústavný súd SR rozhodol aj o vznesenej námietke zaujatosti,

ktorú som menovite vzniesol voči jednotlivým sudcom.“

Predkladateľ podnetu po zmene právneho zástupcu, ktorý ho v konaní

zastupoval, a poučení, že proti rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie je možné podať

odvolanie, žiadal súd o zmenu v rozhodnutí a opakovane uplatnil námietku zaujatostisudcov, ktorí o veci rozhodovali.

Navrhovateľ dňa 16. júla 1999 neuplatnil námietku zaujatosti voči jednotlivému

sudcovi, ale v rozpore so zákonom ju vzniesol voči celému senátu. Námietku

zaujatosti nestačí vzniesť. Osoba, ktorá uplatní námietku zaujatosti, musí

uviesť dôvody, ktoré podľa jej názoru opodstatňujú tvrdenie o zaujatosti každého

sudcu, ktorého zaujatosť sa namieta. Aj za predpokladu, že námietku

zaujatosti navrhovateľ uplatnil nielen voči celému senátu, ale ako tvrdí aj zároveň voči

každému členovi II. senátu zvlášť, vo svojej námietke neuviedol nijaké dôvody, ktoré

by mali opodstatňovať ním tvrdenú zaujatosť sudcov JUDr. Čemáka a JUDr.

Danielčákovej. Jedine voči predsedovi senátu námietku zaujatosti odôvodnil

skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali námietku zaujatosti.

Navrhovateľ uplatnil prvú námietku zaujatosti dňa 16. júla 1999, teda bezprostredne

po tom, čo Ústavný súd SR iné podnety navrhovateľa na začatie konania uzneseniami

II. ÚS 69/99, II. ÚS 70/99, II. ÚS 71/99 a II. ÚS 72/99 dňa 15. júla 1999 odmietol.

Dôvody uplatnenia námietky právny zástupca navrhovateľa uviedol v písomnom

podaní z 29. júla 1999. Argumentoval v ňom, že dôvodom podania námietky boli

vyjadrenia predsedu II. senátu Ústavného súdu SR v masmédiách. Tieto boli

zverejnené v dňoch 21. - 24. júla 1999, z čoho vyplýva, že odôvodnenie námietky

zaujatosti založil na faktoch, ktoré mu v čase jej uplatnenia (16. júla 1999) nemohli

byť známe. Z takto vykonštruovaných príčin zaujatosti predsedu senátu navrhovateľ

odvodil a namietol zaujatosť celého senátu.

Zákon ustanovuje požiadavku odôvodnenia námietky zaujatosti, ale nevytvára

právny základ pre prijatie domnienky, podľa ktorej dôvod zaujatosti jedného sudcu je

zároveň dôkazom o zaujatosti iného sudcu. Zaujatosť každého sudcu sa musí navrhnúť

a preukázať pre každého sudcu osobitne aj vtedy, ak z totožného dôvodu možno

uvažovať o zaujatosti viacerých sudcov. Za odôvodnenie námietky zaujatosti ani za

dôkaz zaujatosti sudcu nemožno pokladať skutočnosť, že súd v podobnej veci

navrhovateľovi nevyhovel. Ústavný súd opakovane uviedol:

„Právne názory predsedu senátu, člena senátu a senátu ako takého nemôžu byť

akceptovateľným dôvodom pre nadobudnutie pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Sudca

- ani sudca ústavného súdu - nemôže byť bez názoru na vec. Inak by nemohol

hlasovať za niektorý vo veci podaný návrh“ (I. ÚS 48/99, uznesenie z 12. októbra

1999, s. 4).

Predovšetkým nie je možné podľa názoru ústavného súdu vytýkať

ktorémukoľvek členovi senátu - a sudcovi všeobecne - že pri rozhodovaní prejaví svoj

názor. Rozhodnutie samotné je výsledkom kolektívneho názoru senátu. Táto okolnosť

preto v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom pre tvrdenie, že ktorýkoľvek sudca má

z tohto titulu neakceptovateľný „pomer k veci“ (I. ÚS 48/99, uznesenie z 12. októbra

1999, s. 4).

Pretože navrhovateľ nenamietol ani nepreukázal zaujatosť viacerých sudcov zo

spoločného dôvodu, jeho námietka vznesená dňa 16. júla 1999 mala dva nedostatky.

Prvý spočíval v tom, že v nesúlade so zákonom smerovala proti celému senátu

namiesto jednotlivému sudcovi. Druhá vada bola v tom, že navrhovateľ uviedol

dôvody zaujatosti len u jedného z namietnutých sudcov.

Vo vzťahu k tomuto sudcovi ako dôvod uplatnenia námietky označil vyjadrenia

sudcu, ktorými informoval verejnosť o rozhodnutiach senátu v predchádzajúcich

veciach navrhovateľa.

Nezávislosť súdov úzko súvisí s dôverou verejnosti. Dôvera verejnosti v súdnu

moc sa zabezpečuje zodpovednosťou súdnej moci voči verejnosti, vysvetľovaním

podstaty rozhodovanej veci a rozhodnutia o veci.

Konanie o podnete navrhovateľa prebiehalo za pozornosti širokej verejnosti vo

zvýšenej miere informovanej o veci v čase bezprostredne predchádzajúcom

rozhodnutiam Ústavného súdu SR. V tlači boli uverejnené nasledovné články

o otázkach rozhodnutí o amnestii, ktoré boli v príčinnej súvislosti s predmetomkonania:

Amnestia je nespochybniteľný akt. Slovenská Republika, 8. júl 1999, s. 2.

Mečiarova amnestia platí aj neplatí. Národná obroda, 9. júl 1999, s. 1-2.

Amnestia je právom štátu. Slovenská Republika, 9. júl 1999, s. 1.

bude stíhaný, zrejme nie? Práca, 9. júl 1999, s. 1-2.

Rôzne interpretácie. Pravda, 9. júl 1999, s. 1.

Dzurinda o verdikte ÚS SR. SME, 9. júl 1999, s. 2.

Aj tak je na vine Mečiar. SME, 9. júl 1999, s. 4.

V kauze referendum by vraj malo pokračovať. SME, 9. júl 1999, s. 1.

Nález Ústavného súdu o amnestii vyvolal spory. SME, 9. júl 1999, s. 1.

Rozpor formy a obsahu. SME, 10. júl 1999, s. 4.

Stíhanie pokračuje, hovorí Ivor. SME, 10. júl 1999, s. 2.

Nález Ústavného súdu zrušenie amnestie nezrušil. SME, 10. júl 1999, s. 1.

Rozhodnutie Ústavného súdu vyvolalo polemiku. Košický denník, 10. júl. 1999, s. 3.

Minister zmenil názor na verdikt ÚS SR. Práca, 10. júl 1999, s. 2.

HZDS očakáva odstúpenie premiéra. Práca, 10. júl 1999, s. 2.

Dnes na tému: Nález Ústavného súdu SR a amnestie. Práca, 10. júl 1999, s. 5.

Právo anti amnestiu nepozná. Slovenská Republika, 10. júl 1999, s. 1.

Nezvyčajná blamáž predsedu vlády. Slovenská Republika, 10. júl 1999, s. 3.

Premiér konal protiústavné. Slovenská Republika, 10. júl 1999, s. 3.

Ústavný súd neskúmal, či je zrušenie amnestie protiústavné. Národná obroda, 10. júl

1999, s. 2.

Amnestia - vec politická. Národná obroda, 10. júl 1999, s. 3.

Vyšší princíp morálky. Národná obroda, 10. júl 1999, s. 4.

Jasný je iba neústavný krok M. Dzurindu. Košický denník, 12. júl 1999, s. 2.

Jednoznačné víťazstvo opozície. Slovenská Republika, 12. júl 1999, s. 2.

Právo a morálka. Národná obroda. 12. júl 1999, s. 4.

Vláda politickej elity. Slovenská Republika, 13. júl 1999, s. 12.

Dzurindovi sa nepodarilo ukradnúť amnestiu. Slovenská Republika, 13. júl 1999,s. 12.

Amnestie bez zmien. Pravda, 13. júl 1999, s. 1, 6.

Vyšetrujú ďalej. Pravda, 13. júl 1999, s. 3.

Len prvá amnestia je pravá. SME, 13. júl 1999, s. 4.

Vo vyšetrovaní amnestovaných káuz budú naďalej pokračovať. Slovenská Republika,

13. júl 1999, s. 3.

Budú z nich najbohatší bicyklisti na svete. Slovenská Republika, 13. júl 1999, s. 5.

Vláda stabilná. Pravda, 14. júl 1999, s. 2.

Amnestia ako vec voľného výkladu? Práca, 14. júl 1999, s. 2.

Chcú zastaviť stíhanie. Pravda, 14. júl 1999, s. 2.

Umocňujú právny chaos. Slovenská Republika, 14. júl 1999, s. 5.

Vyšetrovanie je protizákonné! Slovenská Republika, 14. júl 1999, s. 1,2.

Hnutie chce vyzvať občanov na odpor. Slovenská Republika, 14. júl 1999, s. 2

Kancelária ÚS SR proti niektorým vyjadreniam. Národná obroda, 14. júl 1999, s. 2.

Argumenty vyšetrovateľov sú účelové. Slovenská Republika, 15. júl 1999, s. 2.

Len stručne o novele zákona a amnestii. Slovenská Republika, 15. júl 1999, s. 6.

Napodobňovanie nás neprivedie k riešeniu problémov. Práca, 15. júl 1999, s. 12.

V hreje čistota práva, nie politiky. Práca, 15. júl 1999, s. 5.

Zástupcovia navrhovateľa poskytli masmédiám rad vyjadrení, ktorými sa

usilovali získať verejnú mienku na svoju stranu. Napríklad v denníku Slovenská

Republika 14. júla 1999: «Obhajoba skonštatovala, „že ide o politickú záležitosť, ktorá

nemá s platným právom nič spoločné. Osobitne zarážajúca je tá skutočnosť, že na

tomto protiústavnom konaní participuje Generálna prokuratúra SR a Krajská

prokuratúra SR, ktoré vykonávajú dozor nad touto politickou fraškou“.»

S prihliadnutím na uvedené okolnosti predseda II. senátu Ústavného súdu SR zvolal

15. júla 1999 tlačovú poradu, aby prostredníctvom masmédií oboznámil verejnosť

s tým, ako a prečo Ústavný súd SR rozhodol o podnete navrhovateľa.

Za prejav zaujatosti sudcu možno pokladať prezentáciu názorov na vec skôr,

ako bola predložená súdu na rozhodnutie, alebo počas konania o nej do právoplatného

rozhodnutia o veci. Vysvetľovanie podstaty rozhodnutia sudcom verejnosti nie je

prejavom osobného názoru na vec s účinkom ohrozujúcim spravodlivosť konania

o právoplatne skončenej veci ani o ďalších veciach, ktoré môžu byť zhodné

s rozhodnutou vecou. V právnom štáte sa od súdu očakáva, že právnu úpravu, ktorá sa

nezmenila, uplatní rovnako v rovnakých veciach.

Výroky, ktorými navrhovateľ odôvodnil zaujatosť sudcu, neboli prejavmi jeho

názorov. Podstatu vystúpenia tvorili citácie z odôvodnenia rozhodnutí, o ktorých

Ústavný súd SR prostredníctvom predsedu senátu oboznamoval verejnosť.

Navrhovateľom uvedené dôvody teda nemohli preukázať zaujatosť, ani keby ich

navrhovateľ bol uplatnil v súlade so zákonom len proti konkrétnemu sudcovi.

r

Ústavný súd SR podnet odmietol na predbežnom prerokovaní na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ktoré sa konalo podľa § 25 ods. 1 zákona

č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odmietnutie podnetu nevylučuje

neskoršie prijatie odmietnutého podnetu na ďalšie konanie. Predpokladom takého

postupu je uvedenie nových právnych dôvodov v prospech porušenia práva

namietnutého v podnete. Sama nespokojnosť navrhovateľa s odmietnutím podnetu

však nie je dôvodom pre neskoršie prijatie podnetu na ďalšie konanie. V okolnostiach

prípadu navrhovateľ neuviedol nové právne dôvody pre prijatie podnetu. Po

rozhodnutí o svojom podnete uplatnil námietku zaujatosti jednotlivých sudcov

ústavného súdu, ktorú už raz uplatnil v čase pred odmietnutím podnetu. Námietku

zaujatosti vtedy neuplatnil spôsobom ustanoveným zákonom č. 38/1993 Z. z. v znení

neskorších predpisov. Ústavný súd SR o takto uplatnenej námietke rozhodol

18. augusta 1999.

Zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov umožňuje účastníkovi

konania, aby námietku zaujatosti uplatnil najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

Zákon neumožňuje účastníkovi konania, aby niektorého zo sudcov odmietol pre jeho

zaujatosť po tom, ako Ústavný súd SR rozhodol o návrhu, ktorý je predmetomkonania.

Námietka zaujatosti uplatnená 13. septembra 1999 právnym zástupcom

voči jednotlivým sudcom senátu Ústavného súdu SR je námietkou uplatnenou po

tom, čo už Ústavný súd SR podnet odmietol, a bez toho, aby vznikli nové okolnosti,

ktoré by odôvodňovali nové konanie pred Ústavným súdom SR. Na základe

uvedeného stavu Ústavný súd SR konštatoval, že nie je dôvod, aby sa zaoberal

námietkou zaujatosti sudcov, nakoľko ide o námietku zjavne neopodstatnenú, a preto

rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 1999

predseda senátu