VOJENSKÁ HISTÓRIA VOJENSKÁ HISTÓRIA - vhu.sk · VOJENSKÁ HISTÓRIA VOJENSKÁ HISTÓRIA Časopis ... Medzitým, čo autor ... In GOMBOS, Franciscus Albinus

1

VOJENSKÁ HISTÓRIA

VOJENSKÁHISTÓRIA

Časopispre vojenskú históriumúzejníctvoa archívnictvo

3/2017

VYDÁVA VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV V BRATISLAVE

2

VOJENSKÁ HISTÓRIA

© Vojenský historický ústav, Bratislava 2017

www. vhu.sk

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť publikovaného časopisu nesmie byť reprodukovaná alebo použitá a šírená v akejkoľvek forme a akýmikoľvek prostriedkami, elektronicky alebo mechanicky, vrátane kopírovania, digitalizácie alebo uchovávaná v akýchkoľvek informačných pamätiach, databázach a informačných pamätiach, databázach a informačných systémoch bez predchádzajúceho písomného súhlasu Vojenského historického ústavu a autorov.

Príspevky vyjadrujú názory autorov a nemusia byť totožné so stanoviskom vydavateľa a redakcie.

3

VOJENSKÁ HISTÓRIA

OBSAH

Štúdie

ROHÁČ, Peter: Bitka na Moravskom poli 1278 ............................................................ 7KOZOLKA, Jaroslav: Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. 3. časť ............................. 33MEDVECKÝ, Matej: Československí vojenskí diplomatipo skončení druhej svetovej vojny ..................................................................................61

Dokumenty a materiály

CHYTKA, Stanislav: Ještě k působení Ferdinanda Čatlošev zářijové mobilizaci 1938 ..............................................................................................78PEJS, Oldřich: Styky slovenských a chorvatských vzdušných zbraníza druhé světové války ....................................................................................................83ŠUMICHRAST, Peter: Nie su mi známe dôvody, prečo nemôžem slúžiťv čs. armáde… Výpovede plk. gšt. Alojza Ballaya na vyžiadanie orgánovčs. armády z roku 1946 k službe v slovenskej armáde 1939 – 1945. (1. časť) ...............99

Vojenské múzejníctvo

KONEČNÝ, Martin: Vojenské múzeum v meste Zante (Lotyšsko) ............................120

Recenzie

PINTÉR, Tamás – RÓZSAFI, János – STENCINGER, Norbert: Magyarezredek a doberdó-fennsík védelmében. Második, átdolgozott kiadás. (F. Vrábel) ......126

Literatura o zpravodajských službách. (H. Ondra) .......................................................128 ČERNÁK, Tomáš – MOCKO, Martin:Husák v odboji a SNP 1938 – 1945. (M. Medvecký) ...................................................138

Bibliografi a ..................................................................................................................140

Anotácie, glosy .............................................................................................................150

Kronika ........................................................................................................................157

4

VOJENSKÁ HISTÓRIA

INHALT

Studien

ROHÁČ, Peter: Die Schlacht auf dem Marchfeld im Jahre 1278 .................................. 7KOZOLKA, Jaroslav: Militärische Hochschule 1940 – 1945. Teil 3 .......................... 33MEDVECKÝ, Matej: Die tschechoslowakischen militärischenDiplomaten nach dem Ende des Zweiten Weltkriegs .....................................................61

Dokumente und Materialien

CHYTKA, Stanislav: Ergänzungen zur Tätigkeit von Ferdinand Čatlošwährend der Mobilisierung im September 1938 .............................................................78PEJS, Oldřich: Die Kontakte zwischen den slowakischenund kroatischen Luftstreitkräften während des Zweiten Weltkriegs...............................83ŠUMICHRAST, Peter: „Die Gründe, die gegen meinen Dienst in der tschechoslowakischen Armee sprechen, sind mir nicht bekannt…“ Antwortenvon Obst i Gst Alojz Ballay auf Anfragen der tschechoslowakischen Armeeaus dem Jahre 1946 betreffend seinDienst in der slowakischen Armee 1939 - 1945. (Teil 1)................................................99

Militärische Museumskunde

KONEČNÝ, Martin: Militärmuseum in Zante (Lettland) ...........................................120

Rezensionen .................................................................................................................126

Bibliographie ...............................................................................................................140

Annotationen und Glossen .........................................................................................150

Chronik ........................................................................................................................157

5

VOJENSKÁ HISTÓRIA

CONTENTS

Studies

ROHÁČ, Peter: The Battle of Marchfi eld 1278 .............................................................. 7KOZOLKA, Jaroslav: Military University 1940 - 1945. Part 3 ................................... 33MEDVECKÝ, Matej: Czechoslovak Military Diplomatsafter the End of World War 2 ..........................................................................................61

Documents and Materials

CHYTKA, Stanislav: Additional Information on the Activity of Ferdinand Čatlošin the September Mobilisation of 1938 ...........................................................................78PEJS, Oldřich: Contacts of the Slovak and Croatian Aerial Weaponsduring World War 2 .........................................................................................................83ŠUMICHRAST, Peter: I’m not aware of any reasons, why shouldn’t I servein the CS Army…Statements of General Staff Colonel, Alojz Ballay, requiredby the CS Army authorities from 1946 on the servicein the Slovak Army 1939 - 1945. (Part 1) .......................................................................99

Military Muzeology

KONEČNÝ, Martin: Military Museum in the Town of Zante (Latvia) .......................120

Reviews .........................................................................................................................126

Bibliography ................................................................................................................140

Annotations, Glosses ...................................................................................................150

Chronicle ......................................................................................................................157

6

VOJENSKÁ HISTÓRIA

7

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ŠTÚDIE

BITKA NA MORAVSKOM POLI 1278

PETER ROHÁČ

ROHÁČ, P.: The Battle of Marchfi eld 1278. Vojenská história, 3, 21, 2017, pp 7-32, Bratislava.The study is a follow-up to the recently published articles in Vojenská história, which analysed the causes, development and consequences of the Czech-Hungarian wars for the Babenberg heritage. The epilogue of this great Central European confl ict from the 2nd half of the 13th century, resulting in the military victories of the Czechs (and defeat of the Hungarians on the other side) and fi nally in the diplomatic dominance of the Habsburgs, which prevailed over the activities of the Czech king Přemysl Otakar II., represented the fi nal international isolation of the Czech king and the fi nal military confl ict, which resulted in the Battle of Marchfi eld in 1278, with the Hungarian and Reich units defeating the Czech king. The study continues the topic of war on the Babenberg heritage, in which this Central European focus of the topic against the background of the relationships of the Austrian countries, Czech countries and the Hungarian Crown concentrates on the detailed analysis of sources in terms of participation of the Hungarian noblemen as well as the development of military events. In the Slovak historiography, no suffi cient attention was paid to this topic and even if it has been processed in detail abroad, it is benefi cial mostly in terms of its orientation on the Hungarian sources, the diplomatic material in particular. The paper is based on a consistent work with the primary sources of both narrative and diplomatic nature, the author has critically researched and put into context. The secondary literature is also largely represented and applied correctly.Military History. Czech-Hungary. 13th century. The Battle of Marchfi eld 1278, Premysl Otakar II., Rudolf I. Habsburský, Ladislav IV. Kumansky, Henry of Kysek.

Po dvoch neúspešných vojnách z rokov 1271 a 1273 sa pre uhorskú stranu ukázala možnosť na odplatu českému rivalovi potom, čo sa v Ríši objavil nový nemecký kráľ, Rudolf I. Habsburský. Ten sa v podstate okamžite dostal do konfl iktu s Přemyslom Otakarom II. Český kráľ tak nielenže stratil pokojné zázemie na západe, ktoré mu v predošlých konfl iktoch s Uhorským kráľovstvom krylo chrbát, ale postupne sa dostal pod dvojitý tlak, Ríše a uhorského dvora. Pre Přemysla to bola osudová rana, ktorá ho stála nielen všetky dovtedajšie územné zisky, ale napokon ho priviedla i na bojisko Moravského poľa v lete roku 1278.

Vzťahy súperiacich strán do roku 1278

Mier medzi českým kráľom Přemyslom Otakarom II. a uhorskou stranou, po predošlej vojne v roku 1273, nebol uzavretý ihneď po skončení bojov, ale najskôr až niekedy v roku 1275, prípadne ešte rok predtým. Presné detaily nepoznáme, no je viac-menej isté, že cesty k nemu neboli jednoduché. Trochu svetla do vtedajších udalostí snáď vnáša formulárový záznam Henricha z Isernie (asi 1275 – 1276). Aj keď ide „len“ o diplomatický formulár,

8

VOJENSKÁ HISTÓRIA

resp. typ rétorického cvičenia, predsa len do istej miery refl ektuje niekdajšie udalosti. Išlo o fi ktívny list českého kráľa srbskej kráľovnej, podaný ako správa o novouzavretom mieri, resp. najmä o jeho porušovaní a zároveň aj o odmietnutí ďalších rokovaní s uhorskou stranou. Dôvodom mala byť najmä účasť antičesky zameraného uhorského magnáta a kráľovského taverníka Joachima Pektariho z rodu Gutkeled na predošlých rokovaniach. Vyčíta mu najmä intrigy proti Přemyslovi a fakt, že on a jeho dvorská klika ovládala v tomto duchu malého kráľa Ladislava IV. Otázkou však je, kedy sa tak malo stať. Samotný Joachim bol totiž v priebehu svojho taverníctva, medzi júnom 1273 a koncom roka 1275, dvakrát zosadený a opäť dosadený do funkcie. Medzitým, čo autor formulára Joachimovi vyčítal, by sme napr. našli i jeho snahu nadviazať dynastické zväzky Arpádovcov s nemeckým kráľom (pre českú stranu „grófom“) Rudolfom Habsburským, ale aj podporu „neverných“, či akési nejasné územné požiadavky na úkor českej strany. Nájdeme tu však i náznak, že do mierových rokovaní zasiahli (alebo to bolo len želanie českej strany?) aj vyslanci Ladislavovho svokra – neapolského kráľa Karola I. z Anjou. Ak aspoň čiastočne uveríme osnove danej správy, mohlo by to naznačovať nielen zdĺhavosť a zložitosť rokovaní, ale aj uzavretie samotnej mierovej dohody a následné komplikácie pri jej napĺňaní.1

Na druhej strane vidíme, že sa predošlé rozbroje a prevraty na uhorskom dvore neskončili. Čo charakterizuje chaos v krajine, je najmä časté striedanie sa príslušníkov elity v dvorských funkciách a v hodnostiach županov. V prípade mocného Henricha Kyseckého opäť počujeme o jeho zrade, únose malého vojvodu Ondreja, kráľovho brata a odboji, ktorý mali pomáhať zlikvidovať aj kráľovskí lukostrelci zo Železnohradského komitátu.2 Krajina sa zmietala v nepokojoch a jedným z vrcholov bola práve porážka Henricha z Kyseku v roku 1274. Ten sa niekedy v druhej polovici roka 1273 zmocnil vlády a malého kráľa i s matkou držal v Budíne. Takto prišli o moc Čákovci, pričom Peter Čák musel ujsť od dvora. Situácia sa však čoskoro otočila, pretože práve Peter porazil Kysekovcov a v bitke pri dedine „Fuen“ padol i samotný Henrich.3 Došlo tiež k rozporom

1 „A. 1275. Pax inter Ungaros et Bohemos pro tempore reformatur.“ Chronicon Salisburgense. In GOMBOS, Franciscus Albinus. Catalogus fontium historiae Hungariae I. Budapestini : Ab Academia litterarum de Sancto Stephano rege nominata editus, MCMXXXVII, s. 697, č. 1490. „… pacem… inter L…Regem Ungarie et nos per personas spectabiles… novissime ordiantam… volumus observare…“ DOLLINER, Joachim. Codex epistolaris Primislai Ottocari II. Viennae 1803, s. 35-38, č. XIII. a poznámky na s. 38-42. Fejér zaraďuje danú správu k roku 1276. FEJÉR, Georgii. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis V./2. (CDH) Budae : Typis typogr. Regiae universitatis Ungaricae, 1829, s. 315-320. V našej historiografi i svojho času už Záborský uvažoval o uzavretí mieru začiatkom roka 1274 po zmierení sa kráľa Ladislava s matkou. ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Bratislava : Slovart, 2012, s. 445. ISBN 978-80-556-0407-7. Pozri tiež: SZABÓ, Károly. Kun Laslo 1272-1290. Budapest : Mehner Vilmos Kiadása, 1886, s. 33. K Joachimovej kariére pozri: ZSOLDOS, Attila. Magyarország világi archontológiája 1000-1301. Budapest : História–MTA Történettudományi intézete, 2011, s. 63. ISBN 978-9627-38-3.2 „sagittarij Regales de Comitatu Castri Ferrei… cum Herrico quodam Bano Sclauonie… et fi lijs ac fautoribus suis, qui Ducem Andream fratrem nostrum… rapere, et exercitum ducere contra Coronam Regiam… infi delitatem manifestam…“ WENZEL, Gusztáv. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus XII. (CDAC) Pest, Budapest : A Magyar tudományos akademia, 1862-1874, s. 111-113, č. 102. ZÁBORSKÝ, ref. 1, s. 442-443.3 Listina, ktorou Ladislav IV. v januári 1274 vracia Petrovi Čákovi Senicu, ktorú prechodne získal Henrichov syn Ivan. „magister Petrus Comes Supruniensis et Sümeghiensis… quando nos et domina Regina, mater nostra… per Henricum Banum et alios… infi deles, detenti fuimus apud Budam, ac demum in confl ictu… circa villam Fuen… ubi idem Henricus Banus per… magistrum Petrum in prelio victus vitam fi nivit… ratifi cando… possessione Scynche Johanni fi lio ejusdem

9

VOJENSKÁ HISTÓRIA

medzi Alžbetou, kráľovnou – matkou a malým kráľom, ktorí sa zmierili, vraj až po zásahu barónov a prelátov v januári 1274.4 Alžbeta pritom bola počas konfl iktu dočasne uväznená na hrade Turiec, kde ju strážil (ale tiež požičal 100 hrivien) Ondrej, župan hradu Bana z rodu Hunt-Poznanovcov.5 Pri vzájomných bojoch bol neskôr, po útoku Čákovcov, vypálený Vesprím, pretože jeho biskup Pavol pochádzal z nepriateľského rodu Kysekovcov.6 Chaos v krajine si okrajovo všimli aj cudzie pramene.7

Zložitá bola tiež situácia v Přemyslovej ríši. Český panovník musel čeliť diplomatickej ofenzíve nového nemeckého kráľa Rudolfa I. Habsburského, ktorá priamo ohrozovala jeho územné zisky v alpskej oblasti. Nádeje, ktoré kládla česká strana do predošlého nemeckého kráľa Alfonza X. Kastílskeho (1252 – 1282) („panoval“ spoločne s Richardom Cornwalským) totiž nepriniesli žiaden osoh. Rudolf pritom využil odpor vzdorovitého Přemyslovca, ktorý odmietal uznať jeho voľbu za kráľa a uvrhol ho do ríšskej kliatby. Potom, čo Přemysla zdiskreditoval ako uchvatiteľa a škodcu ríše, dosiahol jeho odsúdenie na ríšskych snemoch v rokoch 1274 – 1275. Habsburgovi išlo o uznanie svojej supremácie nad Přemyslom, no v prvom rade chcel získať pre svoj rod bohaté alpské vojvodstvá.8

Herrici, tunc Comiti Supruniensi traditum eo tempore, quo dictus magister Petrus per suos emulos in persecucione positus fuit, et de domo Regia effugatus…“ WENZEL, Gusztáv. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus IV. Pest, Budapest : A Magyar tudományos akademia, 1862, s. 37-39, č. 17. V tom čase došlo i k Joachimovmu únosu malého vojvodu Ondreja. PAULER, Gyula. A magyar nemzet története az Árpádházi királyok alatt II. Budapest : Az Athenaeum Irod. és Nyomdai R. Társulat Kiadása, 1899, s. 315-317. Pozri: RÉVÉSZ Ferencz. Németújvári Iván. Élet- és jellemrajz. In Erdélyi Múzeum. kötet VIII., szám 1. Koloszvár 1891, s. 69-71.4 Listina z 23. januára 1274 už po zmierení Ladislava IV. s matkou sa týka vrátenia Nového Mesta nad Váhom komesovi Vavrincovi, ktorý stál pôvodne na strane kráľovnej. „…inter nos… et…Reginam matrem nostram… guerrarum materiam suscitasset… discordantibus Baronum animis ad concordiam reuocatis… cum… Regina… ad pacis et concordie deuenimus vnionem… tractatus nostri… statuendo; vt possessiones Baronum, nobilium… reddi et restitui debeant, et dampna… restaurari… Comes Laurencius fi lius Kemen… Baro noster… per suos inimicos superatus, ea uice se et fi lios suos coactus ad partem transtulerat predicte matris nostre, et ob hoc possessio ipsius Vyhel… restituimus…“ CDAC XII. s. 98-100, č. 95. Pozri preklad: Kolektív autorov. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2003, s. 233-234, č. 116. ISBN 80-88878-82-9. PAULER, ref. 3, s. 310. Porovnaj: ORSÁGOVÁ, Zuzana. Maria Laskaris and Elisabeth the Cuman: Two examples of Árpádian quenship. Budapest : CEU, 2009, s. 45, 72. Pozri tiež: UBUL, Kállay. Kutatások IV. László korára : első közlemény In Századok 40. évf. 1. sz/1906. Budapest 1906, s. 53-54.5 „Elysabeth… Regina… Andreae Comitis de Bana fi lii Iwancae… dum Baronum nostrorum quorumdam perfi dia Captiua in Castro Turul, in eius Custodia morabamur… fi delium seruitiorum ipsius, et Pecuniae quantitatis centum Marcarum nobis… mutuatae…“ CDH V./2, s. 217. LUKAČKA, Ján. Traja šľachtici slovenského pôvodu na uhorskom kráľovskom dvore. In Ján Jessenius. Slováci na panovníckych dvoroch. (Zost. KLIMEKOVÁ, Agáta – AUGUSTÍNOVÁ, Eva). Martin : Slovenská národná knižnica, 2012, s. 174-175. ISBN 978-80-8149-002-6.6 K Čákovcom pozri: KARACSONYI, János. A magyar nemzetségek a XIV. század közepéig I. kötet Budapest : A Magyar Tudományos Akadémia, 1900. Reprint, Budapest : Nap kiadó, 2004, s. 341-343. ISBN 9638116110. K bojom o moc: PAULER, ref. 3, s. 309-311, 314-318, 322-324.7 K roku 1275. „In Ungaria multa spolia et occisiones nobilium vicissim sunt commissa.“ Continuatio Claustroneoburgensis VI. In GOMBOS I. s. 767, č. 1756. Celkovo k vnútorným bojom: SZABÓ, ref. 1, s. 18-24, 27-32, 34-37. Porovnaj: HÓMAN, Bálint – SZEKFŰ, Gyula. Magyar történet I. Budapest : Királyi Magyar Egyetemi Nyomda - Maecenas Kiadó, 1935/1990, s. 591-594. ISBN 963-7425-34-9. V krátkosti: KRISTÓ, Gyula. Az Árpád-kor háborúi. Budapest : Zrínyi Katonai Könyv- és Lapkiadó, 1986. s. 142-143. ISBN 963-326-348-4. Podobne tiež: MÓR, Wertner. A Güssingiek I. In Századok XXIX. Budapest 1895, s. 50-51.8 FRANZL, Johann. Rudolf I. Der erste Habsburg auf dem deutschen thron. Graz, Wien, Köln : Verlag Styria, 1986, s. 108-113, 115-117. ISBN 3-222-11668-7. Porovnaj: HOENSCH, Jörg Konrad.

10

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Na druhej strane bola dôležitým faktorom i nespokojnosť s českou vládou v Štajersku, Korutánsku a Rakúsku. Přemysl tak musel v roku 1275 potláčať povstanie v Štajersku a ľudia tamojšieho českého hajtmana Milotu z Dědic neušetrili ani majetky nepriateľsky naladeného salzburského arcibiskupa Fridricha a jeho sufragánov.9 Zvlášť dôležitým faktorom boli v tomto zápase práve postoje salzburského arcibiskupa Fridricha, resp. jeho sufragánov. Arcibiskup už v auguste 1274 hľadal v novom nemeckom kráľovi oporu proti Přemyslovi, ako aj proti bavorskému vojvodovi Henrichovi. Značné výhody to však prinášalo najmä samotnému Habsburgovi. Keď totiž v októbri toho istého roka provinciálna synoda salzburskej arcidiecézy schválila štatúty odsudzujúce poškodzovanie cirkevných práv, boli namierené najmä proti českému kráľovi. No situácia sa pre Přemysla vyjasnila najmä po ríšskom sneme v Norimbergu v novembri 1274, keď sa Rudolf postavil jednoznačne na stranu nespokojných prelátov. Reakcia českého kráľa bola nanajvýš energická a na svojich územiach obsadil, resp. vyplienil rozsiahle majetky salzburského arcibiskupa a čiastočne i jeho sufragánov. Hlavnú rolu pritom zohral, vyššie spomínaný, český správca Štajerska – Milota z Dědic. Svoj primárny účel to splnilo a biskupi, napr. Lev z Rezna a Peter z Pasova sa podriadili. V tomto smere v prospech prelátov neurobil Habsburg, napriek svojim vyhláseniam v podstate nič, pretože jeho pozícia nebola ešte natoľko pevná, aby si mohol dovoliť priamu vojenskú konfrontáciu s mocným českým panovníkom. A tak sa odbojný arcibiskup, ktorý vyčíslil utrpené škody na astronomických 40 000 hrivien striebra, musel na konci mája 1275 dočasne podriadiť „tyranskému“ Přemyslovcovi. Salzburský prelát však patril medzi dôležitých spojencov Habsburga a bolo i Přemyslovou chybou, že napokon „obetoval“ túto, dovtedy pročeskú pozíciu, spojenectvu s Henrichom Bavorským. Vplyvný arcibiskup sa tak stal iniciátorom protičeskej politiky v rakúskych krajinách a pomohol dotlačiť do rovnakého tábora i bavorského vojvodu.10

Přemysl Otakar II. von Böhmen. Der goldene König. Graz, Wien, Köln : Verlag Styria, 1989, s. 203-210. ISBN 3-222-11910-4. Pozri: PAULER, ref. 3, s. 318-319. Podobne: KRIEGER Karl-Friedrich. Habsburkové ve středověku. Od Rudolfa I. (1218-1291) do Fridricha III. (1415-1493). Praha : Argo, 2003, s. 39-41. ISBN 80-7203-463-7. Celkovo aj: VANÍČEK, Vratislav. Velké dějiny zemí Koruny české III. 1250-1310. Praha : Paseka, 2002. s. 151-156. ISBN 80-7185-433-6. Porovnaj: ŽEMLIČKA, Josef. Přemysl Otakar II.: král na rozhraní věků. Praha : NLN, 2011, s. 397-409. ISBN 978-80-7422-118-7. Stručne aj: MARSINA, Richard. Přemysl Otakar II. a Uhorsko. In Folia Historica Bohemica I. Praha : Ústav československých a světových déjin ČSAV, 1979, s. 50-51.9 WIEDL, Birgit. Der Salzburger erzbischof Fridrich II. von Walchen und seine Beziehung zu Přemysl Otakar II. und Rudolf I. von Habsburg. In Böhmisch-österreichische Beziehungen im 13. Jahrhundert., Österreich (einschliesslich Steiermark, Kärnten und Krain) im Grossreichprojekt Ottokars II. Přemysl, König von Böhmen. Vorträge des internationalen Symposions vom 26. bis 27. September 1996 in Znaim. Bláhová, Marie. Praha : Das Österreichische Kulturinstitut Prag, 1998, s. 137-141. ISBN 80-85899-43-6. Habsburg zároveň nadviazal v roku 1274 aj styky s anjuovským dvorom v Neapole. CHALOUPECKÝ, Václav. Uherská politika Přemysla Otakara II. In Pekařův sborník. Od pravěku k dnešku. Díl I. Praha 1930, s. 181-184. K tomu: HOENSCH, ref. 8, s. 212-215. Pozri aj: FRANZL, ref. 8, s. 115. V krátkosti: DOPSCH, Heinz – BRUNNER, Karl – WELTIN, Maximilian. Österreichische Geschichte 1122-1278. Die Länder und das Reich: der Ostalpenraum im Hochmittelalter. Wien : Ueberreuter, 1999, s. 472. ISBN 3-8000-3532-4. K osobe Milotu z Dědic a jeho akcií v Štajersku: LIBOR, Jan. Zvěst o věrné službě a mýtu o zradě Miloty z Dědic. In Pocta králi. K 730. výročí smrti českého krále, rakouského vévody a moravského markraběte Přemysla Otakara II. Brno - Znojmo : Matice moravská, 2010, s. 96-98. ISBN 978-80-86488-67-7. Celkovo tiež: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 412-415.10 Napr., arcibiskup Fridrich sa sťažuje na Milotove útoky a márne žiada o pomoc kráľa Rudolfa. GERBERTI, Martini. Codex epistolaris Rudolphi I. Romanorum regis. (CER) Vindobonensis : MDCCLXXII, s. 70-71, č. VIII., resp. obracia sa i na pápeža, CER s. 71-72, č. IX. No ešte aj

11

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Osobitou je i otázka postoja kúrie, ktorej Rudolf ustupoval, kým český kráľ u nej, naopak, pozície strácal. Nič na tom nezmenila ani „propaganda“ v správe olomouckého biskupa Bruna z decembra 1273 pápežovi, podľa ktorej ideálnou osobou na zvládnutie problémov „kresťanstva“ mohol byť len Přemysl.11

V tomto smere sa postupne zmenil pomer síl v strednej Európe a postoj Uhorského kráľovstva, resp. tej časti aristokracie, ktorá bola práve pri moci, sa stával jazýčkom na váhach v zápase medzi Přemyslom a Habsburgom. Tak rod Kyseckých stál na českej strane, kým Joachim Pektari či jeho odporcovia Čákovci na strane kráľa Rudolfa. Je to isto posun, čo sa týka vplyvu krajiny na udalosti západne od jej hraníc a jej mocenského postavenia, ktoré očividne pokleslo. Uhorské kráľovstvo už totiž nie je určujúcim, ale len doplnkovým faktorom v boji o alpské krajiny.12 Tak či tak však bolo dôležité ako spojenec, čo si uvedomovali obe strany a najmä Rudolf sa snažil získať si tamojšiu „vládu“ do svojho tábora. Výrazom toho je i korešpondencia medzi ním a uhorským dvorom, ohľadom už v roku 1274 plánovaného sobáša brata Ladislava IV. Ondreja (slavónskeho a chorvátskeho vojvodu) a Rudolfovej dcéry, čo malo spečatiť spojenectvo. Bola to dôležitá otázka i pre uhorskú stranu, ako to vyplýva zo záujmu o ďalšie rokovania.13 Aj česká strana si samozrejme bola vedomá dôležitosti svojho východného suseda a snažila sa minimálne o jeho neutralizáciu. Podarilo sa jej to však iba dočasne, keď sa v roku 1275 dostala nakrátko k moci „pročeská“

začiatkom roka 1276 sa sťažuje na škody, ktoré utrpel. CER s. 110-111, č. XXXIX. Rudolf sa pritom už od roku 1274 snažil diplomaticky nakloniť i rakúskych prelátov prostredníctvom salzburského arcibiskupa, či aquileiského patriarchu, pozri napr: BAERWALD, Hermann. Fontes rerum Austriacarum XXV. (FRA). Wien : Aus der Kaiserlich-königlichen Hof- und Staatsdruckerei, 1866, XXV. s. 278-279, č. 67, s. 300-302, č. 5. V roku 1274 sa zas snaží odvrátiť Henricha Bavorského od spolupráce s českým kráľom, CER s. 39, č. XXXI. Nasledujúci rok svoje snahy zopakoval a navyše sa ho snažil zmieriť s jeho bratom, falcgrófom Ľudovítom. CER s. 77-79, č. XIII. Ešte na prelome rokov 1274-1275 však Rudolf hrozil Henrichovi, pretože odmietal prijať svoje územia z jeho rúk ako léno. FRA XXV. s. 390-391, č. 43. BUSSON, Arnold. Salzburg und Böhmen vor dem Kriege von 1276. In Archiv für Österreichische Geschichte 65 Band. Wien : Commission kaiserlichen Akademie der Wissenschaften, 1884. s. 260-284. V rovnakom duchu aj: WIEDL, ref. 9, s. 137-141. Porovnaj: HOENSCH, ref. 8, s. 212-215.11 Uhorské kráľovstvo v správe vystupuje v negatívnom svetle v súvislosti s vyčíňaním Kumánov a stykmi s „Rusmi“. CDAC IV. s. 10-20, č. 6. GOLL, Jaroslav. Zu Brunos von Olmütz Bericht an Papst Gregor X. (1273). In Mitteilungen des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung XXIII. (MIÖG) Innsbruck : Verlag der Wagnerischen Universitäts-Buchhandlung, 1902, s. 487-490. Pozri tiež: CHALOUPECKÝ, ref. 9, s. 181-184. Porovnaj: LUKAČKA, Ján. Rímska kúria a poslední Arpádovci. In Zborník FFUK. r. XLIII. Historica. Bratislava : 1996, s. 174-175. ISSN 80-223-1105-7. Pozri tiež: KRIEGER, ref. 8, s. 33-34. Prvoradou záležitosťou pre pápeža Gregora X. bola krížová výprava. Tak Rudolf ako aj Přemysl si toho boli vedomí, no cirkevné desiatky určené na ťaženie používali, či chceli použiť, na vlastné ciele. Celkovo k pápežovej politike: BALDWIN, Bruce Philip. Pope Gregory X. and the crusades. London : 2012, s. 194-196, 198-205, najmä 238-244. [cit. 2014. 05. 12.] Dostupné ne internete: https://qmro.qmul.ac.uk/xmlui/handle/123456789/2506 K pápežskej politike, resp. k Brunovej správe a zmenšeniu vplyvu tohto majstra diplomacie na kráľa po roku 1274 pozri: BARCIAK, Antoni. Ideologia polityczna monarchii Przemysła Otokara II. Studium z dziejow czeskiej polityki zagranicznej w drugiej połowie XIII. Wieku. Katowice : Unywersitet Śląski, 1982, s. 60-64, 75-77, 91, 105-110. Tiež: HOENSCH, ref. 8, s. 215-216.12 KRISTÓ, ref. 7, s. 143.13 List Ladislava IV. Rudolfovi z roku 1274 dokladá vysielanie poslov i sprostredkovanie Meinharda tirolsko-gorizského grófa. CDAC IV. s. 42, č. 19. Ďalšie listy: CDAC IV. s. 43,44, č. 20 a 21. PAULER, ref. 3, s. 319. Pozri tiež: SZABÓ, ref. 1, s. 38-41. Istú rolu tu zohral Joachim Pektari, ktorý si vďaka sobášu s Máriou, dcérou Gertrúdy Babenberskej, robil nároky na „dedičstvo“ v alpských krajinách. Túto komunikáciu podrobne rozoberá. KÁLLAY, Ubul. Kutatások IV. László. In Századok 40 évf. 1. szám/ 1906. Budapest 1906, s. 121-135.

12

VOJENSKÁ HISTÓRIA

strana a došlo k obnove česko-uhorského mieru. To, prirodzene, vyvolalo u Rudolfa obavy z prípadného česko-uhorského spojenectva.14 Aj v roku 1276 sa ešte Přemysl snažil o zmierenie s uhorským kráľom Ladislavom IV., no i vďaka postojom Joachima Pektariho to bola márna snaha.15 Naopak, zdá sa, že uhorská strana mala začiatkom roka 1276 značný záujem o spojenectvo s Habsburgovcami.16 Pravdepodobne išlo o preventívny krok namierený proti Čechom, pretože v apríli 1276 píše Karol z Anjou Přemyslovi ohľadom svojho sprostredkovania zmieru s uhorsku stranou po predošlých rozporoch.17 Následne sa však, na Habsburgove výzvy uhorskému kráľovi a jeho barónom, Uhorské kráľovstvo pripojilo k plánovanému ťaženiu proti Přemyslovi a získalo naspäť Šopron.18

Šikovnou politikou založenou na dynastických zväzkoch si Habsburg získaval spojencov v Ríši dávno pred rozhodujúcim stretom. Najmä po smrti pápeža Gregora X. v januári 1276, keď sa Rudolf zbavil záväzku na kruciádu a padli i plány na jeho cisársku korunováciu, sa mu uvoľnili ruky pre riešenie rakúskej otázky. V prvej polovici roka 1276 si Rudolf zabezpečil posily od falcgrófa Ľudovíta19 i salzburského arcibiskupa Fridricha, ktorému píše o plánovanom ťažení svojho syna Albrechta a žiada ho o podporu.20 Pomoc však požaduje aj od cisárskeho vikára v severnej Itálii a na jeho stranu sa pridal aj aquilejský patriarcha Raymund. Na juhu bol veliteľom prohabsburských síl tirolsko-gorizský gróf Meinhard, ktorý zároveň fi nancoval Habsburgovo ťaženie a neskôr za to obdržal ako zálohu Kraňsko a Vindickú marku.21

14 Komunikáciu by dokladali i správy Henricha z Isernie, kde sa uvádza ako posol za uhorskú stranu rábsky biskup. CDH V./2, s. 280-281. List Rudolfa Habsburského Henrichovi Bavorskému z roku 1275. „cum Rex Bohemorum manifestus sit hostis Imperii… ad concordandum N. (i. e. Ladislaum IV.) cum ipso N. (i. e. Ottocaro Bohemo) te ullatenus intromittas, quia huiusmodi concordia videtur in conspirationem contra nos… aspirare…“ CDH VII./2. s. 42-43, č. CCCXXIX. SZABÓ, ref. 1, s. 33. Účasť na rokovaniach mali i posli Karola z Anjou, no tieto záležitosti mali pre pomery v Uhorskom kráľovstve len okrajový význam. CHALOUPECKÝ, ref. 9, s. 185. Celkovo tiež: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 410-411. Porovnaj: HOENSCH, ref. 8, s. 217-218.15 CDH V./2. s. 315-320. PAULER, ref. 3, s. 320. Pozri aj: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 411.16 List Ladislava IV. Rudolfovi z roku 1276. CDH VII./2, s. 43, č. CCCXXX. Dokladá to i list Ladislava IV. tirolskému grófovi Meinhardovi ohľadom sprostredkovania zväzku s Habsburgovcami: CDH VII./2, s. 44-45, č. CCCXXXI., ktorý podľa FRA XXV. s. 332, č. 7, resp. pozn. na s. 303-304 spadá do februára 1276.17 „… super discordiis, que inter vos et ipsum Regem vertuntur, condescendentes ad pacem… Nos rogassetis per nuncios et litteras speciales… I. propositi de Magouita, et Radulfi Nicosiensis Cantoris, Clericorum et Consiliariorum; ac Nobilis viri Guidonis de valle grinosa, militis… specialiter destinandos. Dantes eisdem… plenam et liberam tenore presentium potestatem tractandi, promittendi et fi rmandi in pace ipsa…“ CDH V./2, s. 311-313. CHALOUPECKÝ, ref. 9, s. 186. Pozri: SZABÓ, ref. 1, s. 42-43.18 CDH V./2. s. 320-321, 321-322. Symbolickú vojenskú pomoc Ladislavovi IV. proti Přemyslovi, aspoň podľa listu z augusta 1276 veliteľovi svojich žoldnierov, mal poskytnúť aj sicílsky kráľ Karol I. z Anjou. CDH V./2, s. 322-323. KRISTÓ, ref. 7, s. 141.19 Ľudovít bol Rudolfovým zaťom. FRANZL, ref. 8, s. 98, 108-109, 114. CER s. 121, č. XLVII. Falcgróf Ľudovít sa, čo bolo podstatné, zmieril so svojím bratom Henrichom Bavorským. CER, s. 123-124, č. XLIX. Medzi februárom a májom 1276 Rudolf uvítal toto zmierenie, no zároveň varuje Henricha, aby ho dodržiaval, ináč sa (v ich tradičných sporoch) postaví na Ľudovítovu stranu. FRA XXV. s. 378-379, č. 28.20 „… Primogenito nostro versus partes Austriae… necesse habeat tuos transire terminos… petimus, ut eidem nostro Promogenito viam introitu… quo fi deles tu ide suis munitionibus eidem, imo sibi ipsis subveniant…“ CER s. 121-123, č. XLVIII. Komunikácia medzi Rudolfom a Fridrichom pokračuje až do začiatku akcií v septembri 1276, pozri: CER s. 131-132, č. LV. a s. 132-133, č. LVI. Fridrich zároveň v októbri 1276 oslobodzuje svoju diecézu od prísah vernosti českému kráľovi, CER s. 133-134, s. LVII.21 CER s. 126-127, č. LII. a s. 127-130, č. LIII. K prísľubu pomoci zo strany aquilejského

13

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pôvodné Habsburgove plány počítali, okrem útoku z juhu na Korutánsko a menšieho vojska smerujúceho na Rakúsko, najmä s priamym útokom na Čechy. Došlo však k zmene, pretože medzitým uspeli na juhu gorizsko-tirolskí grófi a hlavné sily tak napokon smerovali do Rakúska a nie do Čiech, kde pri obci Teplá čakala Přemyslova hlavná armáda. Proti Přemyslovi totiž povstala i korutánska a štajerská šľachta, na čo Rudolf vyzval grófa Meinharda k akcii. Meinhard tak v auguste bez odporu vpadol do Korutánska a jeho brat Albrecht do Kraňska. Štajersko napokon nedokázal ubrániť ani Milota z Dědic a česká moc sa v daných oblastiach zakrátko, bez väčších bojov, zrútila.22 Rudolf si však ešte musel vyjednať voľný prechod Bavorskom, čo sa mu podarilo po dohode s vojvodom Henrichom v Rezne 1. októbra potom, čo mu prisľúbil ruku svojej dcéry Kataríny a 40 000 hrivien striebra ako veno. Jeho postup môžeme sledovať podľa ním vydaných listín. Napr. ešte 26. septembra táboril v Pasove, kde v jeho sprievode nachádzame okrem mohučského a salzburského arcibiskupa i bavorských vojvodov a hessenského landgrófa, ako aj norimberského purkgrófa Fridricha,23 10. októbra bol pri Linzi a 15. októbra zasa v tábore pri meste Enns, ktorý mu vydal bez boja Konrád zo Sommerau, krajinský sudca v Hornom Rakúsku a neskôr druhý z veliteľov Rudolfovej zálohy na Moravskom poli. Nasledovali Ybbs, Tulln a Klosterneuburg.24

Kronikárske správy sú relatívne stručné. Podľa jednej z nich, Rudolf so svojou armádou a loďstvom tiahol pozdĺž Dunaja a nakoniec obľahol Viedeň, zatiaľ čo Přemysl sa ponáhľal k mestu, no so značnými problémami a stratami vo vojsku, kvôli ťažkému terénu, vzbure Vítkovcov na juhu Čiech a defétizmu vlastných, najmä rakúskych jednotiek. Kronikárove formulácie sú jednoznačne proti českému kráľovi, ktorý sa na radu cirkevných prelátov, najmä olomouckého biskupa Bruna, napokon Habsburgovi musel podriadiť a „vrátiť“ rakúske krajiny. Na druhej strane však oceňuje, že ich Přemysl kedysi udatne bránil pred vpádmi Uhrov.25 Neskorší viedenský kronikár tiež zaznamenáva úspešný Rudolfov pochod

patriarchu. FRA XXV. s. 326-327, č. 28. RAZIM, Jakub. Čechy, Korutany a Tyroly pod vládou Jindřicha Korutanského. Disertační práce. Praha 2014, s. 171-172. Rudolf dokonca kalkuloval aj s využitím odstaveného Filipa Sponheimského. HOENSCH, ref. 8, s. 220-222.22 Udalosti opisuje i český zdroj. BLÁHOVÁ, Marie - FIALA, Zdeněk - HRDINA, Karel. Druhé pokračování Kosmovy kroniky. In Pokračovatelé Kosmovy. Praha : Svoboda, 1974, s. 143-144. FRANZL, ref. 8, s. 121-124. Porovnaj: VANÍČEK, ref. 8, s. 161. Pozri tiež: KRIEGER, ref. 8, s. 42-43. K akciám na juhu v Rudolfovej listine. „Accedentibus nuper ad Majestatis nostrae… quod statim Rege Bohemiae diffi dato circa fi nes Carinthiae manus invasionis extendent in eum, et strenue bellicos attentabunt insultus…“ CER s. 130-131, č. LIV. RIEDMANN, Josef. Die Grafen von Tirol-Görz und König Ottokar sowie der Einfl uss des Böhmenkönigs und Nordostitalien. In Böhmisch-österreichische Beziehungeng, s. 150. S Albrechtom tiahli aj oddiely aquilejského patriarchu. HOENSCH, ref. 8, s. 223. O sile Meinhardových oddielov svedčí aj listina z marca 1271, v ktorej si rozdelili s bratom Albrechtom rodinné majetky. Albrecht sa tu zaviazal pomáhať bratovi vo vojne proti aquilejskému patriarchovi s 200 ozbrojencami. CHMEL, Joseph. Fontes rerum Austriacarum I. (FRA). Wien 1849, s. 119-123, č. CV.23 Verwaltungs - Ausschuss des Museums Francisco-Carolinum zu Linz. Urkunden-buch des Landes ob der Enns III. (UBLE) Wien 1862, s. 440-442, č. CDLXXX. Tam dostal Rudolf posily. FRANZL, ref. 8, s. 123. ZAUNER, Alois. Ottokar II. Premysl und Oberösterreich. In OTTOKAR-FORSCHUNGEN. JAHRBUCH FÜR LANDESKUNDE VON NIEDERÖSTERREICH NEUE FOLGE 44/45. Wien 1979, s. 66.24 Prvá listina sa týka Ulricha de Capella, neskoršieho veliteľa Rudolfovho záložného oddielu v bitke na Moravskom poli. UBLE III. s. 443, č. CDLXXXII a s. 444, č. CDLXXXIII. HOENSCH, ref. 8, s. 223-225. Celkovo: VANÍČEK, ref. 8, s. 161-166. BŰTTNER, Rudolf. Burgen und Schlösser in Niederösterreich, zwische Ybbs und Enns. (Niederösterreich II/4.) Wien : Birkenverlag, 1979, s. 67. ISBN 3-85030-009-9.25 „Cum magno apparatu militum et navium descendit descendit ad Austriam rex Romanus et

14

VOJENSKÁ HISTÓRIA

do Rakúska, pri ktorom sa na jeho stranu postupne, vďaka propagande dominikánov, františkánov a vraj i celého kléru pridávali tamojší ministeriáli. Český kráľ tomu už nestihol zabrániť, pričom Habsburgovi, na ktorého stranu sa pridali aj Korutánci a Štajerčania, prišiel s oneskorením na pomoc k rakúskym hraniciam s uhorsko-kumánskym vojskom i kráľ Ladislav. Následný „kompromis“ pripravil Přemysla o rakúske krajiny. Zároveň malo dôjsť k zmiereniu medzi Ladislavom a Přemyslom, pričom Rudolf mal Uhrom vrátiť dovtedy v českých rukách sa nachádzajúce uhorské hrady. Český kráľ tiež prisľúbil vrátiť staré uhorské insígnie a poklady, ktoré svojho času odniesla do Čiech Přemyslova svokra Anna.26 To isté, až na pár detailov, uvádza i rakúsky anonymný kronikár. Přemysl sa podľa neho utáboril pred mestom „Newnburg“ na poli „Ganseruelt“. Rudolf medzitým obľahol Viedeň na päť týždňov. Všíma si tiež, že kým Habsburgovo vojsko rástlo, Přemyslova armáda sa deň za dňom zmenšovala. Dôležitým faktorom v týchto okamihoch bola aj vernosť viedenského patriciátu na čele s mešťanom Paltramom českému kráľovi, čo s najväčšou pravdepodobnosťou donútilo na víťaznej vlne sa vezúceho Rudolfa Habsburského k rokovaniam a trochu „pošramotilo“ jeho víťazstvo. Viedeň po problémoch so zásobovaním, vnútornou opozíciou a pod dojmom celkovej situácie začala rokovať s Rudolfom a napokon mu otvorila svoje brány, ktoré však víťaz prekročil až v posledný novembrový deň.27

V mierovej zmluve spred Viedne z 21. novembra sa na prvom mieste spomína strata alpských krajín a Chebu v prospech Rudolfa, na základe rozhodnutia arbitrov,

expugnavit omnes municiones Austrie, et Wiennam obsedit… rex Bohemorum Otacharus ex altera parte Danubii cum infi nita multitudine se sibi opponens, tandem de consilio episcopi Brunonis… et aliorum episcoporum qui contra ictum fl uvii, hoc est contra regnum… et sanctam ecclesiam rebellare formidabant, iam dictus rex… humiliatus ad pedes imperii in tentoriis in obsidione Wiennensis civitatis renuntiavit Austrie, Styrie, Carniolie, quas viriliter… defenderat per 27 annos ab invasionibus Ungarorum…“ Continuatio Chronicae Magni presbyteri Reicherspergensis. In GOMBOS I., s. 758, č. 1740. HOENSCH, ref. 8, s. 225. Celkovo: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 419-426.26 „Rex Rodulphus… ad Austriam pervenit. Quem ministeriales… recipientes, relicto… rege Boemie, per… informationem Predicatorum et Minorum fratrum et totius cleri, omnes regem Rodolphum in dominum receperunt… rex Boemie terram predictam defendere non posset… exercitus regis Romanorum cotidie accresceret per Stirienseset Karintianos… Ladislaus Ungarorum rex usque ad metas Austrie in subsidium regis Romanorum cum ingenti exercitu Comanorum et Ungarorum venisset, demum per arbitros arbitrando… rex R. regem Ottacarum terris suis videlicet Boemia ac Moravia tantum modo, resignatus residui saliis septem terris, infeudaret, et rex Romanorum…regi Ungarie omnes civitates quas ei rex Boemie violenter abstulerat restutuit… promittens rex Boemie… omnes thesauros reddere, quos… Anna regina… asportaverat…“ Continuatio Vindobonensis. In GOMBOS I., s. 784-785, č. 1792. Český kráľ prišiel okrem alpských krajín aj o Pordenonne v Itálii a Cheb. Chronica S. Petri Erfordensis moderna. In GOMBOS I., s. 472, č. 1218. FRANZL, ref. 8, s. 120-130. Porovnaj: VANÍČEK, ref. 8, s. 168-171. Pozri aj: SZABÓ, ref. 1, s. 43-44. K Rudolfovej propagande a „nacionalizmu“ GRAUS, František. Přemysl Otakar II. – sein Ruhm und sein Nachleben Ein Beitrag zur Geschichte politischer Propaganda und Chronistik. In MIÖG LXXIX/1-2. Wien-Köln-Graz : Hermann Bohlaus Nachf., 1971, s. 74-86. ISSN 0073-8484.27 „… rex Bohemie… ad Newnburgam in campis… Ganseruelt castra cum suis metatus est… Rudolfus… civitatem Wiennam potenter obsedit quinque septimanis…rex Bohemie… exercitusque eius de die in diem defi ceret, exercitus autem regis Romanorum cottidie accresceret per Stirienses et Karinthianos…“ Chronicon Austriacum anonymi. In GOMBOS I., s. 511, č.1215. REDLICH, Oswald. Wien in den Jahren 1276 bis 1278 und K. Rudolf Stadtrechts-Privilegium. In MIÖG XII. Insbruck 1891, s. 60-61. Dôvody vernosti Viedne Přemyslovi, aj napriek preňho katastrofálnej situácii, môžeme vidieť v dlhodobej spolupráci jej elít s kráľom. Ten navyše mestu výrazne pomohol po troch ničivých požiaroch, ktoré Viedeň postihli v marci a apríli 1276. ROHÁČ, Peter. Mešťania Paltram z Freithofu a Gozzo z Kremže a ich osudy v závere vojen o babenberské dedičstvo. In Mesto a dejiny roč. 4, 2015, č. 2. Košice : UPJŠ v Košiciach, 2016, s. 26-27, 31-32. ISSN 1339-0163.

15

VOJENSKÁ HISTÓRIA

a to znamenalo úplný krach vyše dvoch desaťročí budovanej Přemyslovskej ríše. Na Habsburgovej strane vystupovali heilsbronnský biskup Berthold, bavorský vojvoda Henrich a falcgróf Ľudovít, kým za Přemysla olomoucký biskup Bruno a Oto Braniborský. Prítomní však boli aj arcibiskupi mohučský a salzburský, ako aj ďalší siedmi ríšski biskupi. Dôležitou klauzulou bola pasáž o uzavretí dynastického zväzku medzi Přemyslovou dcérou Kunigundou a Rudolfovým synom Hartmanom, ako aj princa Václava s inou Rudolfovou dcérou. Posledne menovaní mali získať oblasť Rakúska severne od Dunaja ako veno aj so 40 000 hrivnami striebra a mestami Kremž a Stein. Rudolf sa tiež zaviazal, že nebude trestať pročeských viedenských mešťanov, a na konci sa zmieňujú i záujmy uhorského kráľa. Přemysl totiž prisľúbil, že mu vráti obsadené hrady a mestá. Následne 25. novembra zložil český panovník prísahu vernosti Rudolfovi a tieto podmienky obe strany schválili nasledujúci deň.28 Okolnosti Rudolfovej akcie potom v správe pápežovi opisujú v spoločnom liste i arcibiskup Fridrich a jeho sufragáni. List vznikol okolo 19. novembra 1276. Sťažujú sa v ňom na Přemyslov útlak, vymáhanie cirkevných príjmov a plienenie majetkov. Obviňuje ho dokonca zo spojenectva s Mongolmi. Od tohto „trápenia“ oslobodil Rakúsko práve nimi glorifi kovaný Rudolf Habsburský.29 Diplomatickú pomoc Ladislavovi IV. v rokovaniach poskytol tiež jeho svokor Karol I. z Anjou.30

Toto rýchle zrútenie sa českej moci v alpskom priestore, najmä pri bližšom skúmaní vnútorných pomerov a spôsobe vlády, nie je až také prekvapujúce, ako by sa mohlo zdať. Prirodzene, príčin tohto kolapsu bolo viac. Medzi tie podstatnejšie by sme mohli zaradiť aj

28 „… nos Rudolphus Romanorum Rex pro nobis… in Bertholdum Herbipolensem episcopum, et Ludouicum Comitem Palatinum Rheni, ducem Bauarie, nos autem Boëmie Rex pro nobis… in Brunonem Olomucensem episcopum et Ottonem marchionem Brandenburgensem…iidem arbitri… in presentia… Wernheri Moguntini et Friderici Salczburgensis Archiepiscoporum et Bertoldi Babenbergensis, Leonis Ratisbonensis, Petri Patawiensis, Chunradi Frissingensis, Brunonis Brixiensis, Ditrici Gurcensis, et Johannis Chymensis, episcoporum… inter ipsos Romanorum et Boëmie Reges plena sit concordia, pax fi rma… castris eorum, municionibus, possessionibus et hominibus, contra ius ab alterutro Regum ipsis ablatis… restitutis. Item arbitramur, quod Dominus O. Rex Boëmiae cedat… omni iuri, quod habebat… in terris… Austria videlicet, Styria, Karinthia, Carniolia, Marchia, Egra et portu Naonis… Item pronunciamus liberos et solutos omnes vtriusque partis obsides, et captiuos, et fi deiussores, quocunque nomine censeantur. Item… Romanorum Rex exceptis terris et hominibus supradictis, infeudabit Dominum O. Regem Boëmie et liberos suos de omnibus feudis… Boemia, Moraua… Boemie Rex tradat fi liam suam Chunegundem in vxorem Hartmanno fi lio Domini R. Regis Romanorum… Rex tradet suam fi liam – – in vxorem Wencezlao, fi lio domini O. Regis Boemie, et dabit Rex Romanorum fi lio Regis Boemie quadraginta millia marcarum argenti dotalicii… in terra Austrie, vltra Danubium versus Boemiam… Chremsa et Stein oppidis… Rex Romanorum recipiat specialiter in suam gratiam et fauorem Baltramum et Magistrum Chunradum notarium, ciues Viennensis, cum suis parentibus et amicis, et civitatem Wienensem… nec permittat eos indebite molestari… rex Ungarie cum suis quodad plenam amicitiam cum Domino Rege Boemie ac suis presenti concordie includantur… quidquid de castris, ciuitatibus, munitionibus… Regis Ungarie tenet vel possidet Rex Boemie… restituat…“ FEJÉR, Georgii. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis VII./5. Budae : Typis typogr. Regiae universitatis Ungaricae, 1841, s. 418-424, č. CCLIX. Tiež: ŠEBÁNEK, Jindřich – DUŠKOVÁ, Sáša. Codex diplomaticus et epistolaris regni Bohemiae V./2 (CDB) Pragae : Academia scientiarum Bohemoslovacae, 1981, s. 518-521, č. 822. Listina z 26. novembra: CDB V./2, s. 524-525, č. 825. Porovnaj: BLÁHOVÁ, Marie a kol. Druhé pokračování Kosmovy kroniky, s. 144-145. VANÍČEK, ref. 8, s. 168-171. Pozri tiež: FRANZL, ref. 8, s. 129-130. Porovnaj: HOENSCH, ref. 8, s. 226-227.29 CER s. 134-137, č. LVIII.30 Listina z 24. septembra 1276 „… Patrum I. Tragonensis et P. Capudaquensis Episcoporum, Consiliariorum, ac nobilis viri Guidonis de valle Grungnosa, militis, familiarium… nostrorum, plenam ab experto fi duciam obtinentes… ad pacem predictam faciendam, et fi rmandam duximus specialiter destinandos…“ CDH V./2, s. 323-324.

16

VOJENSKÁ HISTÓRIA

fakt, že moc českého kráľa prerástla stredoeurópske pomery, keďže v dobe interregna ovládol prakticky celý juhovýchod Ríše. Len čo sa teda objavila osobnosť ochotná a schopná postaviť sa mu v otvorenom boji, pridala sa k nemu značná časť ríšskych elít, najmä zo západných oblastí. V spojenectve s nespokojnými prelátmi z juhovýchodu, dokázal potom Rudolf Habsburský, samozrejme, po konsolidácii svojej moci, dosiahnuť úspech. To sa mu podarilo nielen kvôli nespokojnosti s Přemyslovou vládou, ale najmä vďaka svojim diplomatickým schopnostiam a organizačnému talentu v kombinácii s vojenskými skúsenosťami, ako aj často neortodoxným a prekvapivým stratégiám na bojovom a diplomatickom poli.

Príčinou uzavretia dohody z roku 1276 bol nielen patový stav na bojisku a blížiaca sa zima, ale pre Přemysla najmä vítkovská vzbura v južných Čechách. Príslušníci rodu Vítkovcov totiž využili ťažkú situáciu svojho kráľa a vzbúrili sa, no keď Přemysl na jar 1277 proti nim úspešne vystúpil, obrátili sa (márne) s prosbou o pomoc na Habsburga. To bol napokon ďalší z dôvodov eskalácie napätia. Dohodnutý mier teda nevydržal dlho, a to najmä preto, že Habsburg sa snažil obsadiť územie severne od Dunaja, ktoré ovládal Přemysl. To vyplýva aj z novej dohody zo 6. mája 1277, kde sa obaja protivníci zaväzujú vrátiť nielen zajatcov, ale i obsadené hrady, vrátane tých uhorských.31 Bolo to však len dočasné riešenie. Rudolf napr. už 28. mája žiada salzburského arcibiskupa a šiestich ďalších biskupov o podporu proti českému kráľovi z ich príjmov a majetkov v Rakúsku, Štajersku či Korutánsku.32 Rudolf pritom obratne využíval šľachtickú rebéliu v Čechách, pričom jedného z jej vodcov – Záviša z Falkenštejna, pokladal za svojho služobníka, čo malo Přemyslovi zväzovať ruky a bolo tiež príčinou jeho ústupkov Rudolfovi.33 Navyše habsburská diplomacia získala isté pozície i v českej záujmovej sfére, v Sliezsku, kde lehnické knieža Boleslav Rogatka 18. februára 1277 zajal českého spojenca, vratislavského vojvodu Henricha IV. Proba (1270 – 1290). To donútilo Přemysla zasiahnuť, no jeho prepustenie dosiahol až v lete či na jeseň 1277. Napokon sa český kráľ ešte na prelome rokov 1277 – 1278 stretol s poľskými kniežatami v Opave, kde apeloval, aspoň podľa známeho manifestu z dielne Henricha z Isernie, na česko-poľskú príbuznosť. Mal ich pritom varovať pred rozpínavosťou Nemcov a uzavrieť s nimi spojenectvo.34

Tretia zmluva zo záveru roka 1277, ktorú uzavrel s Přemyslom Rudolfov syn Albrecht, poskytuje najmä údaje o predošlých bojoch a vzájomných škodách. V podstate však nevyriešila nič, sám Rudolf ju odmietol uznať a pravdepodobne ani nikdy nevstúpila do platnosti.35

31 CDH VII./5, s. 426-431, č. CCLXIII. Tiež: CDB V./2, s. 547, č. 837. Přemysl to schválil až v septembri 1277, CDB V./2, s. 558-562, č. 846. VANÍČEK, ref. 8, s. 171-181. ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 428-435. Pozri aj: FRANZL, ref. 8, s. 131-134. Porovnaj: HOENSCH, ref. 8, s. 230-231.32 Monumentorum Boicorum, collectio nova XXVIII. Pars altera (MB). Codices Traditionum Ecclesiae Pataviensis. B. m. v.: Academia Scientiarium Boica, MDCCCXXIX., s. 407-409, č. CXXXIII.33 HOENSCH, ref. 8, s. 231-233.34 OSIŃSKI, Jacek. Ogólnopolska i śląska polityka Bolesława Rogatki na tle rywalizacji o spadek po Babenbergach. Poznań 2010, s. 236-239, 241-247. Podobne: WYROZUMSKI, Jerzy. Udział książąt polskich w walce o spadek po Babenbergach. In Zeszyty naukowe Uniwersytetu Jagielońskiego, Prace Historyczne, z. 121, Krakow : Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 1997, s. 17-18. ISSN 978-83-233-3243-5. Porovnaj: BAR, Přemysl. Monarchie slezských Jindřichů Politika - Paměť – Symbolika : disertační práce. Brno : Masarykova Univerzita, 2010. s. 94-97. K „Přemyslovmu poľskému manifestu“, ktorý odráža skôr postoje českého prostredia, než samotného panovníka, pozri: GRAUS, ref. 26, s. 87-89. Podobne: DIENSTBIER, Jan. Osobnost Jindřicha z Isernie z pohledu jeho epistolárních formulářů : diplomová práce. Praha : Univerzita Karlova, 2010, s.65-68.35 CDH VII./5, s. 431-437, č. CCLXIV. Za jednu z príčin „všetkého nešťastia“ pokladá český

17

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Rozbroje v Uhorskom kráľovstve síce neustali ani v roku 1277,36 no v polovici júla bola vo Viedni uzavretá s uhorskými vyslancami spojenecká zmluva. Na čele misie stáli varadínsky biskup Vladimír, záhrebský biskup Timotej a skúsený bán Roland z rodu Ratoldovcov. Spojenectvo mal spečatiť viackrát proklamovaný sobáš Ladislavovho brata, vojvodu Ondreja s Rudolfovou dcérou Klemenciou. Zároveň sa Habsburg zaviazal k ochrane Uhorska a pomoci získať od českého panovníka, resp. aj Rudolfových poddaných, okupované uhorské hrady a mestá. Dohoda tiež riešila otázku prebehlíkov.37 Ladislav sa potom počas ťaženia proti Kysekovcom stretol v novembri 1277 s Rudolfom Habsburským v Hainburgu.38 Na tomto stretnutí sa potvrdilo habsbursko-arpádovské spojenectvo. Přemysl tak, aj pod dojmom Rudolfovej politiky, nemal žiaden dôvod dodržať dohody ohľadom vydania hradov a pokladov Uhrom.39 Vzápätí dostáva uhorský kráľ od Rudolfa výzvu na pomoc proti spoločnému nepriateľovi, pričom kvetnato pripomína možnosť

kronikár i fakt, že Přemysl poslal 8. septembra svoju dcéru Kunhutu, prisľúbenú Rudolfovmu synovi Hartmannovi, do kláštora. BLÁHOVÁ, Marie a kol. Druhé pokračování Kosmovy kroniky, s. 145-146. VANÍČEK, ref. 8, s. 180-183. Porovnaj: HOENSCH, ref. 8, s. 235.36 Kráľovská moc výrazne poklesla a domáca politika celkom degenerovala. HÓMAN, –SZEKFŰ, ref. 7, s. 594-595. Boje a povstania sa odohrávali nielen v Sedmohradsku, Slavónii a Dalmácii, ale aj na Spiši a v Potisí. PAULER, ref. 3, s. 328-331, 535-536. Pozri tiež: SZABÓ, ref. 1, s. 45-46, 52-54, 58-63. Napr. v bojoch v Chorvátsku stáli proti sebe Baboničovci a bán Joachim Pektari, na ktorého strane vystupovali i Kyseckí. Baboničovci dokázali získať prevahu a v bojoch v roku 1277 padol i samotný Joachim. Kyseckí síce uzatvorili s Baboničovcami v apríli 1278 mier, no Baboničovci s Joachimovými bratmi (len dočasne) až v novembri 1278. KEKEZ, Hrvoje. Između dva kralja: plemićki rod Babonića u vrijeme promjene na ugarsko-hrvatskom prijestolju, od 1290. do 1309. Godine. In Povijesni Prilozi, Historical contributions vol. 35, Zagreb : Hrvatski institut za povijest, 2008, s. 64-65. ISSN 0351-9767. K osobe Joachima Pektariho, jeho straníkom a Kysekovcom pozri: KARACSONYI, ref. 6, s. 465, 475, 488, 513-514, 600-603.37 „Lodomerius Varadiensis, Timotheus Zagrabiensis… episcopi, Rolandus Banus, Aladarius magister dapiferorum regine Hungarie, et Comes de Neugrad, magistri, Demetrius Albensis, aule regie Vice-Cancellarius, Iohannes Budensis, Praepositi, signifi camus… a Domino nostro L… rege Hungariae, cum legitimo mandato… omnem vnionem, amiciciam, et affi nitatem contraximus, vt vtrinque auxilio, consilio… assistamus… Et sponsalia contracta inter… A. ducem totius Sclauoniae et Croatiae… et fi liam nostram… Clemenciam, matrimonio subsecuto… per intermedios nuncios nostros… consummentur… Promisimus etiam… vniuersa et singula pacta, facta… Regi Hungarie, circa ea, quae aduersus… Regem Bohemie, fi deliter et legaliter obseruare. Quodque sollemnes nuncios nostros ad dictum Regem Boëmie, cum nunciis regis Hungarie transmittemus, per quos ipsum monere curabimus… vt prefato regi et regno Hungarie ablata restituat… omnia castra, munitiones… que predictus rex Boëmie occuparat… vel nostris temporibus Australes et Stirienses, aut Karinthii occuparunt… nec adhuc reddidimus, vel reddi faciemus propriis nostris et nostrorum laboribus et expensis… vt infi deles ipsius regis Hungarie, siue Barones fuerint… siue quicunque de domo eiusdem… non recipiemus… et Regem Hungarie nobis facere volumus versa vice…“ CDH V./2, s. 388-393. PAULER, ref. 3, s. 531-532. Porovnaj: SZABÓ, ref. 1, s. 48-50. Pozri tiež: TIHÁNYIOVÁ, Monika. Palatín a bratislavský župan Roland z rodu Ratoldovcov. In Verbum Historiae 1/2015. Bratislava : Katedra histórie PdF UK v Bratislave, 2015. s. 37.38 Jeho pobyt máme doložený na Litave, v priestore dnešného Mannersdorfu am Leithagebirge. „…cum versus castrum fi liorum Henrici Küzegh vocatum accessissemus, habito colloquio cum Rudolpho Rege Romanorum, et in villa Kedhel descensum cum exercitu nostro fecissemus…“ CDAC IV. s. 77-78, č. 38. Po stretnutí obľahol kráľ hrad Kysek na konci novembra. MÓR, ref. 7, s. 52. Pozri tiež: SZABÓ, ref. 1, s. 57.39 CER s. 149-151, č. VII. PAULER, ref. 3, s. 533-534. Ešte aj v privilégiu pre Šopron z tých čias je zjavný príklon k Rudofovi Habsburskému. „…nobis pro reformatione status regni nostri ad D. Rudolphum, regem Romanorum accedentibus…“ CDH V./2, s. 397-401. „… Otakarus… dyadema quoque regis Ungarie et alias compromissiones factas, sicut per arbitros diffi nitum extitit, restituere recusavit.“ Annales Praedicatorum Vindobonensium. In GOMBOS I., s. 183, č. 426.

18

VOJENSKÁ HISTÓRIA

pomstiť sa českému kráľovi za predošlé bezprávia.40 Přemysl sa obrátil na Rudolfa ešte 31. októbra 1277 v odpovedi na jeho list, kde sa sťažuje na Habsburgove intervencie v prospech vzbúrených Vítkovcov. Pokúšal sa skôr zmierniť rozpory, no vo svetle dohody s Hainburgu s Uhrami to bolo už bezpredmetné. Preto sa pokúsil o „trvalý“ mier s uhorskou stranou, no ani ďalšie sľuby vrátenia pokladov a hradov neuspeli, informácie boli naopak posunuté Rudolfovi a nepriateľstvo naďalej eskalovalo. V tom čase sa však Přemyslovi podarilo na domácej pôde potlačiť aspoň vzburu Vítkovcov.41

Spojenci sa však Habsburgovi v očakávanom konfl ikte nehrnuli, pretože v Ríši rástli negatívne nálady proti jeho prepiatej energickej politike. Henrich Bavorský bol tiež nespoľahlivý a jeho brat falcgróf Ľudovít sa dokonca snažil o dynastické spojenie s Přemyslom. Účinnejšia nebola ani výzva adresovaná grófovi Meinhardovi, hoci prísľub pomoci mal odznieť od jeho brata Albrechta. Napokon ani v Rakúsku, či Štajersku, neboli blížiacou sa vojnou nijako nadšení, či už pre hladomor z roku 1277, nespokojnosť s Rudolfovými privandrovalcami z Ríše, či jeho spojenectvom s Uhrami, nehovoriac o nepriateľských Viedenčanoch a časti rodu Kuenringovcov, českých straníkov.42

To, čo však v týchto udalostiach snáď najviac vystupuje na povrch, je vplyv šľachty na vývoj udalostí. Dvojtvárnosť uhorskej aristokracie, snahy o nezávislosť nobility v alpských krajinách, či povstanie českých rodov, jasne ukazujú tendenciu nárastu jej moci využívajúcej politické zmeny vo vlastný prospech. Aj to napokon viedlo k podlomeniu pozícií českého panovníka, nehovoriac o tom uhorskom, a k boju na Moravskom poli. V neposlednom rade sa to dotklo aj Rudolfa Habsburského, ktorý sa pôvodne dostal na trón, resp. úspešne na ňom pôsobil práve vďaka spolupráci s najvyššími ríšskymi elitami.43

Bitka na Moravskom poli v roku 1278

Tento prelomový bod stredoeurópskych dejín a rozhodujúci súboj o „babenberské dedičstvo“ sa minimálne v nemecko-rakúskej a českej historiografi i už od 19. storočia teší značnému záujmu a v tomto smere sa už snáď ani nedá dodať nič nového. I preto sa obmedzíme na stručnejší opis udalostí s dodatkami ohľadom uhorských naračných správ.

Rudolf sa snažil najmä zaistiť si uhorskú pomoc a ešte v prvej polovici roka 1278 sa viackrát obracia na kráľa Ladislava pripomínajúc uzavreté spojenectvo, no oslovuje i svojho „zaťa“, vojvodu Ondreja.44 Přemysl, okrem získania poľských spojencov, podnikol niekedy na konci roka 1277 i pokus o kontakt, či „spojenectvo“ s haličsko-volynským kniežaťom Levom (1265 – 1301). Poslom mal byť istý Pardus, no ťažko zhodnotiť, či táto misia priniesla nejaký úspech.45 Zároveň získaval žoldnierov v nemeckých oblastiach,

40 Listina z roku 1277. CDAC IV. s. 87, č. 45. SZABÓ, ref. 26, s. 50-51.41 CDB V./2, s. 567-569, č. 581. Podľa jednej správy hnala českého kráľa do vojny s Rudolfom jeho manželka, kráľovná Kunigunda. Takto v zime 1277 mali obe strany bojovať v rakúsko-moravskom pohraničí. Continuatio Vindobonensis. In GOMBOS I., s. 785, č. 1792. FRANZL, ref. 8, s. 135-137. Tiež: HOENSCH, ref. 8, s. 236-238. K Přemyslovmu listu: VANÍČEK, ref. 8, s. 183-185. V podobnom duchu celkovo: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 443-445. Porovnaj: KRISTÓ, ref. 18, s. 144. Tiež: MARSINA, ref. 8, s. 52-53.42 Inou príčinou mohla byť i česká propaganda, príp. aj peniaze. FRANZL, ref. 8, s. 138-140, 144. Porovnaj: HOENSCH, ref. 8, s. 240-241. RIEDMANN, ref. 22, s. 151.43 DENDORFER, Jürgen. Autorität auf Gegenseitigkeit - Fürstliche Partizipation im Reich des 13. Jahrhunderts. In Autorität und Akzeptanz. Das Reich im Europa des 13. Jahrhunderts. Ostfi ldern : Jan Thorbecke Verlag, 2013, s. 27-31, 37-40. ISBN 978-3-7995-0516-1.44 CDH V./2, s. 452-455. FEJÉR, Georgii. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis VII./2. Budae : Typis typogr. Regiae universitatis Ungaricae, 1832, s. 65-66, č. CCCXLV.45 CDB V./2, s. 592. č. 875. MIKA, Norbert. Polityka czeska kniazia Lwa Daniłowicza.

19

VOJENSKÁ HISTÓRIA

resp. peniazmi si mal nakloniť i bavorského vojvodu Henricha, ktorý mu povolil verbovať na svojom území. V rámci tejto podpory prisľúbil 200 ťažkoodených jazdcov, 200 ľahkoodencov a 100 lukostrelcov, v cene 3 000 hrivien striebra. Z veľkých českých rodov však priveľa oddielov, snáď s výnimkou omilosteného Jindřicha z Rožmberka, asi nezískal. Okrem posíl z Meissenska a Durínska získal ešte zmluvou s Otom V. Braniborským prísľub vyslania tridsiatich rytierov na „krytých koňoch“.46 Kráľ zháňal fi nancie na žoldnierov i predajom a zálohovaním majetkov. Dokladom je napr. transakcia, podľa ktorej predal sliezskemu rytierovi Rulkovi z Bibersteina hrad Frýdlant len za 80 hrivien s podmienkou vojenskej služby.47

Väčšina historikov sa zhoduje v tom, že Přemyslovou hrubou chybou, pri jeho ináč správnej ofenzívnej taktike, bola strata času s obliehaním rakúskych pohraničných hradov Drösendorfu (16 dní) a Lávy (12 dní) na začiatku ťaženia, čím stratil časový náskok pred Rudolfom a umožnil mu tak zhromaždiť armádu, resp. že netiahol skôr na juh, aby zabránil jeho spojeniu s Uhrami.48 Počas týchto bojov mal Přemysl zavítať i do kláštora v Zwettli. Vraj chcel zničiť mesto, v čom mu mal zabrániť tamojší opát Ebro, ktorý však už nedokázal zabrániť vyplieneniu kláštorných majetkov. České oddiely však mali spolu s Kuenringovcami vypáliť mesto Weidhofen an der Thaya, pričom vraj zmasakrovali 1 722 ľudí.49

Samotná bitka z 26. augusta 1278 medzi Dürnkrutom a Jedenspeigen, len pár kilometrov západne od slovenských Gajár a Malaciek na rakúskej strane rieky Moravy, patrí medzi bohato doložené udalosti, no jasný a presný celkový obraz nám uniká. Ako je vo všeobecnosti známe, máloktorý z autorov kronikárskych záznamov bol osobne prítomný na bojisku, takže sa spoliehali na opisy účastníkov, resp. kompilovali svoje

Z dziejów stosunków rusko-czeskich w drugiej połowie XIII wieku. In Colloquia Russica Series I, Vol. II. Przemyśl i ziemia Przemyska w strefi e wpływów Ruskich X. połowa XIV. w. pod red. Vitalija Nagirnego i Tomasza Pudłockiego. Kraków : Towarzystwo Wydawnicze „Historia Iagellonica” 2013, s. 169-170. ISBN 978-83-62261-71-0. Poľská a „ruská“ historiografi a však uznávajú, že to vyústilo do spojenectva. ВОЙТОВИЧ, Леонтій Викторович. Князь Лев Даниловнч. Львів : Національна академія наук України Інститут українознавства імені Івана Крип’якевича Серія “Славетні постаті середньовіччя”, 2012, c. 133. ISBN 978-966-02-6349-9.46 IWAŃCZAK, Wojciech. Wojsko najemne na ziemiach Czeskich – aspekt wewnętrzny i międzynarodowy. In Studia Historyczne, Tom 37, Numer 3 (1994). Wrocaw : Państwowe Wydawnictwo Naukowe - Oddział w Krakowie, s. 311. ISSN 0025-1429. Celkovo bol rozšírený názor na Přemyslovo bohatstvo, ktoré pramene dávajú do kontrastu s Rudolfovou, propagandou oslavovanou, „skromnosťou“. GRAUS, ref. 26, s. 62-63. HOENSCH, ref. 8, s. 241-242. Porovnaj: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 446-449, 452.47 CDB V./2, s. 572-573, č. 860. VANÍČEK, Vratislav. „Právo na hrad“ a hradní regál – hodnocení souvislostí revindikačních sporů ve 13. století v českých a alpských zemích. In Zamki i przestrzeń społeczna v Europie środkowej i wschodniej. Warszawa 2002, s. 15-16. ISBN 83-7181-249-3. Celkovo: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 450-452.48 Podľa Bussona trvalo obliehanie Lávy od 7. do 18./19. augusta. BUSSON, Arnold. Der Krieg von 1278 und die Schlacht bei Dürnkrut. Eine kritische Untersuchung. In Archiv für österreichische Geschichte Bd. 62, Wien: 1881, s. 67-77, 82-84. Porovnaj: DOPSCH, ref. 9, s. 477-478. Tiež: FRANZL, ref. 8, s.148-149. Přemyslovo dobývanie obhajujú napr. VANÍČEK, ref. 8, s. 192, čiastočne aj: KOVAŘÍK, Jiří. Rytířska krev (1208-1346). Rytířske bitvy a osudy II. Praha : Mladá Fronta, 2006, s. 155-157. ISBN 80-204-1401-0. Kritikou, napr. i z hľadiska taktiky a zanedbania prieskumu však nešetrí: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 452-453, 469-470.49 „…regis Bohemie Otackari… in cenobium zwetlense pervenit… civitatem zwetlensem destruere uoluit sed dominus Ebro… eum obmixit prohibuit. Attamen zwetlense cenobium grave dampnum ab exercitu eiusdem regin in grangiis et aliis possessionibus pertulit…“ Liber fundationum monasterii Zwetlensis. In Fontes rerum Austriacarum III. Wien 1851, s. 198-199. Nešlo tu však o celé Přemyslovo vojsko, ale len o nejakú jeho časť. BUSSON, ref. 48, s. 78-82. ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 453. Porovnaj: KOVAŘÍK, ref. 48, s. 151-152.

20

VOJENSKÁ HISTÓRIA

záznamy z iných kroník a z počutia aj celé generácie po danej udalosti. Navyše, opisy často fabulujú, preháňajú, skracujú, takže spoliehať sa na ich, najmä číselné údaje, je dosť problematické. Už Busson podrobne rozobral a porovnal jednotlivé kronikárske záznamy a vychádza mu nielen ich nejednoznačnosť, fabulácie, chyby, ale i tendenčnosť a navzájom si odporujúce tvrdenia. Takže konštatuje, že musí „rezignovať“ na možnosť presného opisu usporiadania oboch armád i priebehu bitky.50

Kronikári z Ríše sa v podstate zhodujú, že český kráľ ťažko znášal stratu rakúskych krajín, o ktoré prišiel „bez vojny“ a že vďaka peniazom získal značnú armádu. V samotnom Rakúsku sa však proti Rudolfovi postavili Henrich z Kuenringu a viedenský mešťan Paltram, ktorých sprisahanie sa mu však podarilo, niekedy po 16. apríli, odhaliť a zlikvidovať. Český kráľ následne plienil severné Rakúsko, kým z juhu ohrozoval rakúske pohraničie jeho uhorský spojenec, „gróf“ Ivan Kysecký. Sám Rudolf, sídlici vo Viedni, mal pritom značné problémy v zháňaní posíl, keďže jeho „konsolidačná“ politika v Ríši narazila na odpor. Problémom sa ukázal byť najmä bavorský vojvoda Henrich. Ten nielenže nereagoval na Rudolfovu žiadosť o posilu 140 rytierov, ale navyše bránil prechodu jeho spojencov z Ríše, a tak im predĺžil cestu do Rakúska. Spomína sa však napr. oddiel asi 100 rytierov bazilejského biskupa a norimberského purkgrófa Fridricha. Väčšie posily dostal Habsburg najmä z Alsaska a z území na hornom Rýne, takže väčšina jeho síl pochádzala z južných oblastí ríše, napr. zo Salzburgu. Habsburg tak 13. augusta tiahol k Hainburgu, kde sa stretol s uhorským kráľom, ktorý dorazil od Bratislavy a potom spoločne tiahli na sever k Marcheggu, kam prišli aj oddiely z Rakúska a Štajerska. Vzápätí vyslali na výzvedy dvojtisícový uhorský oddiel, ktorý vyprovokoval Přemysla k odchodu od Lávy a pochodu v ústrety spojencom.

Takto sa nakoniec obe strany utáborili oproti sebe na Moravskom poli a začali sa formovať do boja. Rudolf podľa Salzburskej kroniky rozdelil svoje vojsko do dvoch oddielov, kým uhorské vojsko sa malo rozdeliť do troch šíkov. Kumáni krúžili „bez poriadku“, kým iné oddiely mali postupovať k českému táboru podľa vojenského poriadku. Přemysl vraj nechal v boji zaútočiť istého rytiera priamo na Rudolfovu osobu, pričom mu zabil mečom koňa a Habsburg sa ocitol na zemi. Zachránil ho rytier Walter z Ramswagu, ktorý mu poskytol svojho koňa. Vzápätí došlo podľa prameňa k obratu, vzhľadom na straty a časť českej armády sa dala na útek, pričom padol i Přemysl a mnohí z jeho armády sa utopili v rieke Morave, ktorú podľa kronikára bolo nutné prekročiť. Časť Uhrov, Kumánov a Nemcov potom prenasledovala utekajúcich, kým iná časť plienila ich tábor.51

50 BUSSON, ref. 48, s. 49, 93-97, 128. Pozri aj: KUSTERNIG, Andreas. Die Schlacht bei Dürnkrut und Jedenspeigen am 26. August 1278. In Böhmisch-österreichische Beziehungen, s. 185-186, 194-196. Porovnaj: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 455-458. Celkovo k dôverihodnosti kronikárskych záznamov: BORUS, Josef. Heere, waffen und kämpfe in der zweiten hälfte des 13. Jahrhunderts. In Die Güssinger - Beiträge zur Geschichte der Herren von Güns/Güssing und ihrer Zeit (13./14. Jahrhundert). (Hrg. Heide Dienst, Irmtraut Lindeck-Pozza) Eisenstadt : Das Burgenländisches Landesmuseum, 1989, s. 143-144. ISBN 9783854051053.51 „Rex Otacharus… gravi corde sufferentes, se terras Austrie et Sttyrie… sine opere bellico resignasse, principes… imperii in diversis mundi partibus… et pecunia mediante plurimi corumpuntur… In Austria Hainricus de Chuonringen marschalchus Austrie, et Paltramus civis Wiennensis a Romane regis… rex de lese maiestatis crimine condempnavit Rex Boemie partem Austrie trans Danubium vastat… et procurante Paltrammo, induxit Ybanum comitem Ungarie ad aliam partem Austrie et Stirie devastandum. Romanum rex… Wienne manens, auxilium principum invocat; quorum aliqui expresse negant auxilium… auxilium regis Ungarie invocat, et obtinet… veniunt Basiliensis episcopus, et Fridericus burgravius de Nuornberch cum militibus centum vel parum pluribus. Rex Ungarie venit cum exercitu, et in Posonio transit Danubium, ac in vigilia assumptionis beate Marie… rex Romanorum descendit Danubium in Haimburch, et ibi transiens

21

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Podľa doplňujúcich detailov Pokračovania Klosterneuburského, po Přemyslovom vpáde do Rakúska, povolal Rudolf uhorského kráľa s vraj 30 000 mužmi. Sám mal, okrem Rakúšanov a Štajerčanov, i Korutáncov. Výzvedný oddiel 2 000 jazdcov poslaný od Marcheggu mal po boku Rakúšanov pod velením kapitána, „Emberbergera“. Boli to však najmä Kumáni, ktorí krúžili okolo českého vojska pri Láve a napádali ho, pričom získali i nejakých zajatcov. To donútilo Přemysla zanechať obliehanie a vydať sa po stopách útočníkov cez Prinzendorf an der Zaya. V samotnej bitke potom kronikár delí Rudolfove sily do troch šíkov, kým Přemyslovo vojsko sa malo skladať zo siedmich klinových formácií. Zvláštne je, že samotnej bitke nevenuje pozornosť, iba konštatuje smrť českého kráľa a fakt, že väčšina jeho vojska padla do zajatia a bola spútaná okovami a reťazami. Následne Uhri a Kumáni vpadli na Moravu a len Rudolfov zásah ich poslal domov, kým on sám sa vydal podriadiť si Moravu.52 Kráľ Ladislav sa tiež vybral so svojimi oddielmi na sever plieniť Moravu, 28. augusta totiž vydáva listinu na Morave, v „blízkosti hradu Láva“.53

in Marchekke colligit exercitum Austrialium et Styriensium… Ungari ad investigandum militie potentatum in exercitum regis Bohemie miserunt ex Ungaris circa duo milia inn armis levibus; quorum insultibus rex… provocatus, ab oppido La, quod obsederat, castra movit, ad Romanum exercitum faciem dirigendo. Reges Romanorum et Ungarie 11. Kalendas Septembris exercitus suos componunt in acies… Die sequenti Maram fl uvium transereunt… 8. Kal. Septembris ad locum ubi poterasnt tentoria Bohemorum… pervenerunt… exercitum regis Romanorum tribus distunguitur aciebus… Nobiles Austrie dividebantur in duas turmas… Rex etiam Ungarie suum exercitum tribus divisit aciebus. Cumani vero sine ordine cursitabant, et aliis procedentibus ad castra hostium ordine bellicoso… Interea Romanorum rex regem Bohemie investigat… miles quidam previus regis Bohemie Romani regis dextrarium transfi xit gladio; qui statim corruit obruens ascensorem… nobilis comes Perchtoldus videns regem… cadavere mortui dextrarii obvolutum… ascendit alium dextrarium. Militia regis Bohemie… ad fuge presidium… se convertunt, quod in aqua Mara, quam transire oportuit, fugientes plures se… submerserunt… Rex Bohemie decem et septem vulneratus vulneribus ad terram prosternitur… pars regis Romani subintrat tentoria Bohemorum, et insequentur fugientes… Ungari et Comani plus quam Teutonici se exercent… illi vero spolia ponderabant…“ Chronicon Salisburgense, In GOMBOS I., s. 679-681, č. 1490. K Paltramovmu neúspešnému sprisahaniu pozri: FRANZL, ref. 8, s. 140-141, 144-148, 150. Pozri tiež: REDLICH, ref. 27, s. 62. K osobe Rudolfovho záchrancu, resp. správy donačnej listiny preň pozri: BUSSON, ref. 48, s. 55-57. Porovnaj: KUSTERNIG, ref. 50, s. 193-195. HOENSCH, ref. 8, s. 243-248. K 300-člennému oddielu salzburského arcibiskupa: WIEDL, ref. 9, s. 144. Tento počet sa však zdá byť príliš vysoký. VESZPRÉMY, László. A Morvamezei csata, In Hermann Róbert (szerk.). A magyar hadtörténet nagy csatái. Budapest : Corvina, 2003. s. 34. ISBN 963-13-5282-X. Boja sa nezúčastnil, na rozdiel od svojho brata Albrechta, gróf Meinhard. RIEDMANN, ref. 22, s.150-151.52 „Rex Bohemie… Austriam intrans et… municiunculas obsidens expugnavit… Rudolfus missis nunciis et litteris regem Ungarie cum 30 milibus Ungarorum et Cumanorum… evocans, cum Australibus et Styriensibus et Karinthiansis sibi astantibus… Ungaros et Comanos… cum quibusdam Australibus sub capitaneo Emberbergaer mittens, numerum expeditorum exercitus regis Bohemorum adhuc prope La existentis iussit explorari. Exploratores itaque premittentes duo milia cursitantium, exercitus regis… aliquibus peremtis er captivatis… insultibus perturbando… rex… castra movens, fugitatis exploratoribus… progrediens contra Prunsendorf… Rudolfus… armatis et pugnacibus in tres acies divisit… regem Bohemie et exercitum suum in septem cuneos divisum invadens devicit… rex Bohemie… morte prostratus remeneret… Plurima autem pars eiusdem exercitus per Ungaros, Comanos, Australes… captivitata in vinculis et compendibus est abducta. Ceteri vero fugientes… Ungari quidam cum Comanis terram Moravie intrantes, in pluribus villis rapinas rerum et captivitates hominum commiserunt. Rudolfus… Ungaris et Comanis cum rapinis et captivis suis ad propria benevolenter remissis… terram Moravie ingrediens… suo dominio subiugavit…“ Continuatio Claustroneoburgensis VI. In GOMBOS I., s. 767-768, č. 1756. PAULER, ref. 3, s. 341-342. K akciám predvoja pozri: BUSSON, ref. 48, s. 40-41.53 CDH V./2, s. 463.

22

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Neskoršie zdroje dodávajú, že Přemysl mal prevahu dvoch na jedného a v ťažkej jazde ešte viac, pretože proti jeho 1 100 dextrariom mohol vraj Rudolf postaviť len 250 rytierov. Farbisto opisujú odhodlanie habsburskej armády, bojisko a smrť veľkého kráľa. Dodávajú tiež, že po návrate do Uhorska mladý kráľ náležite oslávil nielen víťazstvo, ale najmä smrť úhlavného nepriateľa. Celkovo sa prijíma fakt Přemyslovej vojenskej prevahy. Mal mať asi 1 000 ťažkoodencov, kým Rudolf len 300 – 550. V počte ľahkej jazdy to bol pomer 5 000 ku 4 000 v Habsburgov neprospech. Sily vyrovnávalo asi 2 000 uhorských ľahkoodených jazdcov a 5 000 Kumánov, ako jazdných lukostrelcov.54 Iná správa uvádza medzi spojencami českého panovníka na prvom mieste Leva, „kráľa Ruténov“. Za ním potom aj Poliakov, Meissenčanov, Sasov a Durínčanov. Rudolfove armády mali byť vraj rozdelené nie do troch, ale až štyroch oddielov. V prvom a druhom slede boli Uhri, s ľahkou jazdou a lučištníkmi, v treťom sa ocitli Švábi, Štajerčania,55 Korutánci, ako aj oddiely z Kraňska a Salzburgu. V štvrtom šíku sa mal nachádzať samotný Rudolf s Rakúšanmi.56

Osobitým prameňom je i tzv. Štajerská rýmovaná kronika Otakara Štajerského zo začiatku 14. storočia. Ide o básnicku skladbu, ktorú nemožno brať vždy doslovne. Je

54 „Rudolphus… vix unum pugnantem adhuc contra duos adversarios et non nisi ducentos et quinquaginta dextrarios contra mille et centum parte ex adversa haberet… Rex autem Ungarie… cum suis reversus ad propria, per totum regnum suum mandavit diem occisionis regis Boemie sollempniter celebrari…“ Continuatio Vindobonensis. In GOMBOS I., s. 785-787, č. 1792. K pomeru síl pozri: DOPSCH, ref. 9, s. 478. Už Busson však pri nemeckých prameňoch upozornil na podceňovanie uhorskej pomoci. Uhorské oddiely podľa neho nedostatky v ťažkej zbroji nahrádzali svojou početnosťou a uznáva ich podiel na víťazstve. BUSSON, ref. 48, s. 47-48, k počtom jednotlivých vojsk a ich šíkov, resp. k zámernému znižovaniu množstva Rudolfových síl pozri s. 84-88. Porovnaj: KUSTERNIG, ref. 50, s. 196-198. Čo sa týka Kumánov, ich počet odhaduje na 3 000 – 5 000. VESZPRÉMY, ref. 51, s. 31.55 Medzi Štajerčanmi fi guroval aj Leopold „de Sevnek“ (Žovnek v Slovinsku), ktorý pred odchodom nahrádzal škody spôsobené „monasterio Obernburgensi“ 60 hrivnami. RAVNIKAR, Tone. V primežu medplemiških prejivanj. Digitálna knjižnica: Dissertationes 13. Ljubljana : Pedagoški inštitut, 2010, s. 276. ISBN 978-961-270-040-9. Počty jednotlivých šíkov sa prameň od prameňa líšia. Zväčša sa však uvažuje o troch šíkoch na oboch stranách. DOPSCH, ref. 9, s. 478.56 „Sed Otakerus Leonem regem Ruthenorum, Bohemos, Polonos, Misnenses, Saxones, Moravos, Thuringos largo congiario allicit… Rudolfus capto campo in quatuor ordines suos scindit; primum et secundum Hungaris, aptis ad iacula, commendavit; ad tertium Swevos, Stirienses, Karinthianos, Carniolanos, Salcburgensis praesulis familiam collocavit; quartum rex cum Australibus gubernavit…“ Anonymi Leobiensis, In GOMBOS I. s. 276, č. 592. Podobne: Annales Praedicatorum Vindobonensium. In GOMBOS I., s. 183-184, č. 426. Čo sa týka účasti Leva Haličského spomína ho aj Otakar Štajerský. V podstate sa však nepredpokladá jeho priama účasť na bitke. Skôr sa uvažuje o nejakom jeho oddieli, ktorý by posilnil rady českej armády. ВОЙТОВИЧ, ref. 45, c. 134-137. Podobné závery: ПАРШИН, И. Л. Битва при Дюрнкруте 26 августа 1278 г.: альянс Льва Даниловича и Пшемысла II. Oттокара. In ROSSICA ANTIQUA. 2012/1. Санкт-Петербург : Исторический факультет Санкт-Петербургского государственного университета, 2012, c. 95-106. ISSN 2222-9027. Porovnaj: MIKA, ref. 45, s. 170-172. Podobne sa v poľskej historiografi i uvažovalo o účasti poľských oddielov bez ich vojvodov, čo sa však v súčasnosti spochybňuje, napr.: ВОЙТОВИЧ, Леонтій Викторович. Лев Данилович: «князь думен и хоробор на рати» чи «безчесний князь»? In Україна в Центрально-Східній Європі. НАН України. Інститут історії України; 2013, c. 178-181. ISBN 978-966-02-6683-4. Predtým sa uvažovalo o poľských oddieloch spojeneckých či žoldnierských. WYROZUMSKI, Jerzy. Udział książąt polskich w walce o spadek po Babenbergach. In Zeszyty naukowe Uniwersytetu Jagielońskiego, Prace Historyczne, z. 121, Krakow : Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 1997, s. 18-20. ISSN 978-83-233-3243-5. Osobnú časť poľských kniežat na bitke vyvrátil už: BARCIAK, Antoni. Polacy w bitwie pod Suchymi Krutami. In Prace Naukowe Uniwersytetu Śląskiego Nr. 72, Prace Historyczne IV. Katowice 1975, s. 8-23.

23

VOJENSKÁ HISTÓRIA

jasne antičesky zameraná a aj chronologicky je jej autor nepresný a mnohokrát fabuluje a zavádza, ako keď napr. útočníka na Rudolfovu osobu identifi kuje v postave Herborda z Fullensteinu, vazala olomouckého biskupa Bruna, ktorý mal navyše padnúť. Dôležitou je však najmä pasáž o rozhodujúcom momente boja, útoku Rudolfovej zálohy. Opisuje však i posledné chvíle českého kráľa a vyčíta mu jeho „zločiny“.57

Rudolf vzápätí po bitke napísal viacero správ o svojom víťazstve, napr. z Valtíc benátskemu dóžovi, informuje však i pápeža Mikuláša III., salzburského arcibiskupa, resp. saského vojvodu.58 Podľa tendenčne zafarbenej informácie v jednom z listov, deň pred bitkou mal vraj český kráľ okrem 6 000 mužov už len množstvo „plebsu a pohoničov“, kým Uhrov bolo údajne 40 000 a Kumánov až 16 000.59

Rozsiahlu správu poskytuje i český kronikár, pokračovateľ Kosmovej kroniky. Podľa neho vyrazil kráľ Otakar na výpravu proti elektovi Rudolfovi 27. júna z Prahy a v Brne si počkal na poľské kniežatá a domácu šľachtu. Následne cez Lávu pritiahol k Drossendorfu, ktorého veliteľ sa po obliehaní vzdal. Nato sa obaja súperi stretli na mieste zvanom „V sade pri kráľovom lovisku“ pri rieke Morave (vrch Goldberg pri Jedenspeigene). Český kronikár však opisuje následné udalosti odlišne od prameňov z Ríše. Podľa neho „Česi“ vraj netušili o príchode nepriateľa, ktorý na nich rozptýlených plienením náhle zaútočil, porazil a zahnal na útek. Sugestívne však opisuje tristný osud zajatcov a ich snahy vykúpiť sa, o smrti kráľa však nepodáva, vraj vzhľadom na množstvo rozšírených verzií, nič. Aj podľa opisu korisť víťazov musela byť značná, od zlata, kobercov, cez zbrane až po kone.60

Podľa uhorského kronikára Šimona z Kézy hlavnú zásluhu na Přemyslovej porážke mali mať útoky Uhrov a Kumánov, ktorí mali obkľúčiť nepriateľa a zasypať ho strelami. Nato sa vraj dala česká armáda na útek aj s veliteľom Milotom a za nimi i poľské oddiely. Nájdeme tu tiež záznam o zajatí Přemyslovho nemanželského syna, vojvodu Mikuláša, spolu s „bezpočtom“ barónov a rytierov. Podľa kronikára teda Habsburg vďačil za víťazstvo iba Uhrom. Následne autor chváli Reynolda, syna Reynolda z rodu Bastech, kráľovho zástavníka a jeho troch bratov, pričom dodáva, že na počesť víťazstva a na hanbu Čechov, Poliakov a Moravanov ich štíty a zástavy vystavili v Stolično-belehradskom chráme. Kronikárovo pero samozrejme viedli antipatie k českému kráľovi, no pravdou naozaj je, že Habsburg by bez účasti uhorsko-kumánskych oddielov Přemysla sotva porazil.61 Podľa jednej listiny by bolo možné

57 Ottokar von Steier. In GOMBOS, Franciscus Albinus. Catalogus fontium historiae Hungariae III., Budapestini : MCMXXXVIII, s. 1816-1821, č. 4146. Vychádza skôr z miestnej tradície. Oproti iným zdrojom delí Rudolfovo vojsko na štyri a Přemyslovo na šesť šíkov, pričom dosť zmätene uvádza ich vzájomné postavenia. BUSSON, ref. 48, s. 100-118, 121-124, 129-135, 137. Čo sa týka Přemyslovej smrti, tá zanechala hlboký dojem a zvyčajne sa prisudzuje pomste za kráľovu krutosť voči rakúskym a štajerským šľachticom v minulosti. Kol. editorů. Moravo, Čechy, radujte se!, (Němečtí a rakouští básnici v českých zemích za posledních Přemyslovců.) Praha : Aula, 1998, s. 29-31, 48-63. ISBN 80-901626-9-X.58 Hovorí všeobecne, no pokladá za dôležité ozrejmiť, že Přemysl bojoval statočne a jeho smrť nemá na svedomí. CDAC IV. s. 165-166, č. 98. LIBOR, Jan. Přemysl Otakar II.-rytíř a válečník. In Pocta králi, s. 133-139. List pápežovi. CDH V./2, 458-460. List salzburskému arcibiskupovi. CER s. 159-161, č. XIV. a saskému vojvodovi. FRA XXV. s. 228-229, č. 19.59 Anonymi Descriptio. In GOMBOS I., s. 263-264, č. 575. CDAC IV., s. 170-171, č. 102. FRANZL, ref. 8, s. 154.60 BLÁHOVÁ, Marie a kol. Druhé pokračování Kosmovy kroniky, s.146-150. Ako zmes nezmyslov, poloprávd a omylov to charakterizuje: KOVAŘÍK, ref. 48, s. 159, 173-175. Vrahom českého kráľa mal byť rakúsky šľachtic Berthold z Emmerbergu. KOFRÁNKOVÁ, Václava. 26. 8. 1278 Moravské pole. Poslední boj zlatého krále. Praha : Havran, 2006, s. 72-89.61 Simon de Kéza. In GOMBOS III., s. 2152-2153, č. 4629. Kráľ sa, vzhľadom na svoj vek,

24

VOJENSKÁ HISTÓRIA

predpokladať, že v kráľovom sprievode mohol byť i menší oddiel poslaný Karolom I. z Anjou do Uhorska.62

Priebeh bojov potom možno v krátkosti zhrnúť zhruba takto. Ešte deň pred samotnou bitkou Kumáni pri jednom prepade saských a poľských oddielov mali zajať 200 osôb a navyše vraj priniesli pred Rudolfa i 100 odseknutých hláv nepriateľov. Tým vytlačili protivníka z kopcov západne od bojiska a pozdvihli morálku Habsburgovej armády. Bitku nasledujúci deň začala, ako sa zdá, samostatne pôsobiaca uhorská armáda, resp. „neusporiadané“ oddiely Kumánov na ľavom krídle, ktorých ľahká jazda zasypávala od tábora postupujúceho nepriateľa spŕškami šípov narúšajúcimi jeho rady. Následne zaútočila uhorská (ťažká) jazda vedená palatínom Matúšom Čákom a Štefanom z rodu Gutkeled. Z viacerých zmienok v uhorských listinách vieme, že Uhri útočili v šíku, čiže muselo ísť aspoň čiastočne o vojsko zložené z rytierov-ťažkoodencov, ktorí sa mohli postaviť rovnako odeným protivníkom, ktorých rady čiastočne narušila kumánska lukostreľba. Pri útoku uhorskej jazdy sa však ocitol palatín na zemi a zrážka sa pravdepodobne zmenila na individuálne súboje jednotlivcov. Podľa časti historikov utrpel Přemyslov prvý sled „porážku“. Nasledoval však hrozivý útok jeho druhého šíku, ktorý zatlačil Rudolfove sily južne od Dürnkrutu, pričom Habsburg sa tiež ocitol na krátko na zemi a ktorý zadržali až Rakúšania ako posledný sled. V tomto kritickom okamihu, kedy zostával českému kráľovi ešte jeden nepoužitý šík, však zasiahla do boja Rudolfova malá záloha asi 50 – 60 rytierov so sprievodom 250 – 300 jazdcov na čele s Ulrichom z Capellanu a Konrádom zo Sommerau, ktorí proti zásadám rytierskosti napadli nepriateľa zboku. To zasialo do českých radov zmätok, podporovaný habsburskou stranou vopred dohodnutým heslom „Utekajú! Utekajú!“ Zmätok sa vzápätí zmenil na bezhlavý útek a totálnu porážku.63 Čo sa

nezapojil do bitky, ale pozoroval dej z kopca nad bojiskom strážený práve spomíanaým Reynoldom i inými barónmi. PAULER, ref. 3, s. 344. Správu pokladal za tendenčnú už Busson. BUSSON, ref. 48, s. 98-99. Pozri: VESZPRÉMY, ref. 51, s. 32. K významu uhorskej pomoci. BORUS, ref. 50, s. 152. S útekom Poliakov z boja nesúhlasí, pokiaľ nešlo o žoldnierov: MIKA, Norbert. Walka o spadek po Babenbergach 1246-1278. Racibórz : WAW, 2008. s. 97-98. ISBN 978-83-89802-64-4.62 V listine Karola I. z 2. novembra 1278 sa spomína zabezpečenie odevu pre jeho kapitána a maršalka, ako aj pre osem rytierov ich sprievodu, vrátane trogirského biskupa. CDH V./2, s. 451-452.63 SZABÓ, ref. 1, s. 66-70. Pozri tiež: BORUS, ref. 50, s. 152-153. Útok Rudolfovej zálohy však spomínajú len neskoršie nemecké kroniky. PAULER, ref. 3, s. 342-346. Už staršia nemecká historiografi a videla v použití rezervy italské, či byzantské vplyvy, najmä v súvislosti s jej rovnakým využitím a dôsledkami pre obe strany v bitke pri Tagliacozzo v roku 1268 medzi Karolom (I.) z Anjou a Štaufovcom Konradinom. MÜLLER, Eugen Freiherr von. Die Reserve in der Schlacht von Dürnkrut. In Monatsblatt des Vereines für Landeskunde von niederösterreich. Iv. Band. 1908 und 1909. Wien 1908, s. 33-40. Jednou z príčin zmätku mohli byť aj helmy s veľmi obmedzeným priezorom. KRIEGER, ref. 8, s. 45-47. Pozri tiež: DOPSCH, ref. 9, s. 478-480. Nerytierskosť útoku zo zálohy bola problémom i pre oboch veliteľov záložného oddielu. HOENSCH, ref. 8, s. 251. Je však možné, že ide o neskoršie hodnotenie z čias, keď boli rytierské pravidlá boja už ucelenejšie. KOVAŘÍK, ref. 48, s. 163-164, 170-172. Zvláštny je fakt, že uhorské sily sa po prvotnom útoku spomínajú až na konci pri prenasledovaní utekajúceho nepriateľa. To by mohlo naznačovať, že v podstate tu išlo o dvojicu bojových stretov, resp. o bitku na dvoch frontoch, v ktorej stáli Uhri na západnej strane bojiska. To by podporoval i smer úteku časti Přemyslovho vojska na severozápad na Lávu. Iné oddiely však unikali na východ, takmer každý prameň totiž spomína i množstvo utopených v rieke Morave. Prirodzenejšie by však vyzeral útek na sever od bojiska, a nie na východ na uhorskú stranu rieky. Príčinou by mohli byť, pokiaľ tu nešlo len o reakciu na vpád zálohy od západu i útoky Uhrov a Kumánov, ktorých pohyblivé oddiely mohli už v tom čase smerovať k českému táboru o niečo severnejšie. Pozri: BUSSON, ref. 48, s. 51-52, 58-61, prítomnosť ťažkoodencov v uhorských radoch potvrdzujú i naračné správy, ich počet je však otázny, pozri cit. dielo, s. 88-89. Uhorské listiny sa na druhej strane nezmieňujú o Rudolfovi, skôr hovoria o bojoch pred zrakom svojho kráľa, s. 90-93. Tiež: FRANZL, ref. 8, s.151-160. Podobne: KUSTERNIG, ref. 50, 198-205. Z maďarskej

25

VOJENSKÁ HISTÓRIA

týka údajnej zrady Milotu z Dědic, predpokladá sa, že po útoku Rudolfovej zálohy sa snažil zachrániť situáciu a chcel obísť nových útočníkov zozadu. No jeho ústup bol pokladaný za útek, prehĺbil paniku a dal v podstate neoprávnene podnet k dohadom o jeho zrade.64

Po väčšine bojov bola dôležitá otázka zajatcov, už tesne po bitke sám Rudolf žiada Ladislava IV. o prepustenie štyroch českých barónov, ktorých držia v zajatí uhorskí šľachtici.65 Najznámejším spomedzi zajatcov bol však určite Přemyslov ľavoboček Mikuláš, neskorší vojvoda opavský, ktorý sa z uhorského zajatia dostal až niekedy okolo roku 1280.66

Tieto informácie do istej miery dopĺňajú aj narácie uhorských listín. Často sú síce stručné a aj v prípade, kedy prinášajú detailnejšie údaje, sa utápajú v nadnesených opisoch „hrdinstiev“ zúčastnených. Faktom však je, že pri „absencii“ uhorských kronikárskych správ z 13. storočia, reprezentujú pohľad uhorskej strany. Významným činom bol, podľa jednej z nich, určite skutok magistra Dionýza syna Petra z rodu Osl, ktorý zachránil hlavného uhorského veliteľa, palatína Matúša z rodu Čák. Tento bol v boji s nepriateľským šíkom zhodený z koňa a Dionýz ho, nie bez zranení, ubránil. Za to dostal majetok Daag v Šopronskom komitáte, za zradu odsúdeného šopronského kastelána Petra.67 Medzi účastníkmi bitky by sme našli spomedzi barónov i neskoršieho palatína Omodeja z rodu Aba „s množstvom svojich bojovníkov“.68 Z rodu Abovcov sa na bitke zúčastnil i komes Peter, syn Gregora.69 Podobne to bolo i s Lothardom bánom, synom komesa Pavla z rodu Gutkeled a jeho synom Ladislavom, pričom Lothard bol v boji zranený.70 Bitky sa zúčastnil aj iný príslušník rodu Gutkeled, magister Kozma, syn komesa Kozmu. Tento v boji zajal akéhosi kastelána českého kráľa. Treba tiež pripomenúť, že druhým veliteľom uhorských oddielov bol ďalší príslušník rodu Gutkeled, krajinský sudca a mošonský župan Štefan.71 Na bitke sa zúčastnil aj komes Jak syn Ebeda z rodu Jak, ktorý sa „pod kráľovou

historiografi e: VESZPRÉMY, ref. 51, s. 31-39, autor odhaduje počty uhorskej armády na nie viac ako 10 000 mužov, či skôr 7 – 8 000. Celkovo: ŽEMLIČKA, ref. 8, s. 462-468.64 BUSSON, ref. 48, s. 137-140. Porovnaj: GRAUS, ref. 46, s. 92-93. Podobne: LIBOR, ref. 9, s. 98-100.65 „…quidam Bohemi Nobiles a vestris Baronibus detinentur… supplicamus, quatenus pro liberatione quatuor personarum dignemini laborare…“ CDH V./2. s. 455-457.66 KONVIČNÁ, Jana. Dynastické počátky opavských Přemyslovců a jejich vazby na politiku českých králů. In Paginae historiae 4, Sborník státního ústředního archivu v Praze. Praha 1996, s. 8.67 Listina z roku 1279. „… possessionem… Petri Parcrauij Daag… in Comitatu Supruniensi… Magistri Dionisij fi lij Petri de genere Osl… in exercitu nostro, quem contra Regem Boemie pridie moueramus… quod Matheum Palatinum… dominum suum, principem tunc ipsius milicie nostre, de equo suo eiectum ab acie opposita, non sine sui cruoris efusione defensauit…“ WENZEL, Gusztáv. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus IX. Pest, Budapest : A Magyar tudományos akademia 1871, s. 223-224, č. 159. Spomínaný Matúš bol strýkom neskoršieho oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho. PAULER, ref. 3, s. 344. Tiež: KARACSONYI, ref. 6, s. 341, 870.68 Listina Ondreja III. z roku 1290. „… Omodeus Palatinus… preliis se obiecerit pluries cum suorum multitudine bellatorum… fortirer dimicando contra Othocarum Regem Boemie in expedicione generali…“ WENZEL, Gusztáv. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus V. Pest : A Magyar tudományos akademia, 1864, s. 2-3, č. 2. KARACSONYI, ref. 6, s. 37.69 Listina z roku 1288. „… intuentibus nobis in aduersam irruens aciem, viriliter dimicauit…“ FEJÉR, Georgii. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis V./3. (CDH) Budae : Typis typogr. Regiae universitatis Ungaricae, 1830, s. 398-400.70 Listina Ondreja III. z roku 1292. CDAC V. s. 66-68, č. 42.71 Listina z roku 1287 sa nezachovala celá, no spomína sa tam Rudolfova účasť. „… magister Cosmas fi lius comitis Cosme de genere Gutkeled… contra… regem Boemie… cum domino Rudolpho rege Romanorum --- Cosmas in eodem confl ictu quendam castellanum eiusdem regis Boemie de Burun et Suerchen… et nobis duxit…“ SZENTPÉTERY, Emericus. Regesta

26

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zástavou nezľakol nepriateľskej formácie“.72 Vyznamenal sa aj ďalší kráľov verný, Rubín, neskorší železnohradský župan, ktorý mal v boji zajať vraj až trinásť českých barónov.73 V Ugočskom komitáte dostal za účasť na boji majetky neskorší predstavený kráľovských povozníkov, magister Mikuláš a jeho brat Ján.74 Dokladom o „účasti“ prelátov na ťažení je potom donácia pre bratov kráľovho kancelára a vacovského biskupa Tomáša (1278 – 1289), ktorí sa snáď zúčastnili bitky spoločne s biskupovými ozbrojencami.75

Viacero listín potom, bez zvláštnych detailov, uvádza i účasť ďalších osôb na bitke. Išlo napr. o synov magistra Hipolyta,76 podobne i o štyroch bratov, príbuzných „Languea“,77 tiež bratov Pavla a Boda a ich synov, resp. príbuzných (spolu deväť osôb).78 Rovnako to platí i pre magistra Fila, syn komesa Tomáša z rodu Miškolc,79 komesa Gregora syna „Ihara“,80 komesa „Heguna“ syna „Ambusa“, tiež „Hegunovho“ syna bána „Gogana“81 a komesa Jána syna „Ysypha“ teda Ižipa.82 V prvom šíku mal napr. bojovať i komes Peter, syn Doroga.83 Za účasť v bitke povyšuje neskôr panovník deviatich jobagiónov Boršoďského hradu medzi šľachticov.84 Podobne nobilitoval aj štyroch synov jobagiónov,

regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica II./2-3, (RR). Budapestini : Academiae litterarum Hungaricae, 1923-1961, s. 384-385, č- 3459. PAULER, ref. 3, s. 343. Štefan sa stal krajinským sudcom okolo 19. júna 1278. ZSOLDOS, ref. 1, s. 34.72 Listina z roku 1278. „… Comes Jaak… sub nostro vexillo hostium cuneos non formidans… triumpho militauit…“. CDAC IX. s. 198-199, č. 137.73 Listina z roku 1280. „Rubinus comitis Castriferrei… pugnavit precellenter ita quod tredecim barones regni Boemye in ipso bello captivavit, quos nobis… presentavit…“ RR II./2-3, s. 263-264, č. 3063.74 Listina z roku 1283. RR II./2-3, s. 326-327, č. 3267.75 Listina z roku 1283. „… Thomas Episcopus Vaciensis, aulae nostrae Cancellarius… in expeditione nostra… contra regem Bohemorum… fratrum suorum Christophori scilicet, Iohannis, et Stephani meritis recensitis… quasdam possessiones seu villas… Dominae regine, duas videlicet Veyceh… de comitatu Simighiensi…“ CDH V./3, s. 180-184.76 Listina z roku 1278. „…magister Vgra, Nicolaus et magister Ipolytus, fi lij Comitis Ipolyti, nobiles de Elya…in expedicione nostra contra Regem Boemie habita… laudabiliter impenderunt…“ CDAC IV., s. 96-98, č. 53.77 Listina z roku 1279. „… Langueus fi lii Woyuode, cognati eorum…Comes Hudus, Briccius, Georgius et Benedictus fratres eiusdem… in exercitu nostro, quem contra inimicum nostrum capitalem, Regem… Boemorum habebamus… laudabiliter dimicando…“ CDAC IV., s. 177-180, č. 108.78 „… Paulus fi lius Chepani, et Bodou fi lius Vothk frater eiusdem… seruiendi… in eadem acie seruiuissent… ipsum Paulum et fi lios eiusdem… Alexandrum, Paulum et Petrum… Bodou, Stephanum et Ladislaum fi lios Vothk, fratres eiusdem Bodou; Vydus fi lium Michaelis, et Thomam fi lium Gabriani, ac alios cognatos…“ CDAC IX., s. 177-178, č. 120. Listinu Wenzela zaraďuje k roku 1277, čo je samozrejme chybné, Szentpétery uvádza rok 12(8)7. RR II./2-3. s. 386, č. 3463.79 Listina z roku 1286. CDAC XII. s. 444-445, č. 373. KARACSONYI, ref. 6, s. 826.80 Listina z roku 1279. RR II./2-3, s. 244-245, č. 2992.81 Listina z roku 1279. CDH V./2, s. 559-561.82 Listina z roku 1279. „… comes Johannes fi lius ysyph… cum levatis totis uiribus nostris contra Regem Boemie ubi propter mortem eiusdem uictoriam sumus consecuti accessissemus… comes Johannes uelud leo severus… in contrariam multitudinem irruendo… bellucos sudores supportavit…“ NAGY, Emerici. Codex diplomaticus patrius III. (CDP) Jaurini. Budapestini : Typis Victoris Sauervein, Typis societatis Franklinianae, 1866, s. 28-30, č. 20. Išlo o príslušníka rodu Bő (Bu, Beu) KARACSONYI, ref. 6, s. 277.83 Listina z roku 1278. „Comes Petrus fi lius Dorogh vna cum fratribus suis, Laurencio scilicet et Nicolao… terram Zekulhyd… restituere dignaremur… quod idem Petrus in bello, quo Rege Bohemorum interempto felicem fauente Domino sumus victoriam consecuti, in prima acie pro fi delitate nobis debita et Corone… laudabiter cunctis videntibus dimicauit.“ CDAC IX., s. 196-197, č. 136. Spomínaný Peter a jeho bratia získavajú naspäť majetok v komitáte Bihor, dnešné Săcueni v západnom Rumunsku.84 Listina z roku 1282. „Nemhiz fi lij Nade, et Ramacha fi lij eiusdem; item Tekus, Marcy,

27

VOJENSKÁ HISTÓRIA

či dvorníkov zo Železnohradského komitátu.85 Povýšenia medzi šľachticov sa dočkali i skupiny obyvateľov „de villa Nywygh“ v Zalianskom komitáte. Išlo o štyroch servientov ostrihomského arcibiskupa, piatich dvorníkov, jedného servienta vesprímskeho archidiakona a ďalších šiestich dvorníkov z tej istej lokality.86

Čo sa týka zranení, tie utrpeli viacerí účastníci bitky, napr. Dionýz syn Jurka, z rodu Radvanských z Radvane (na území dnešnej Banskej Bystrice),87 komes Jakub z rodu Buken,88 bratia Peter a Ivanka,89 Václav a Ladislav, synovia Vyda zo Satmárskeho komitátu.90 Ťažké zranenia si z boja odniesol aj magister Mortun, syn Mortuna, ktorý navyše v boji s nepriateľským šíkom prišiel aj o koňa.91 Medzi zranenými bol tiež komes Mikuláš, zvaný Fatra, prebodli mu vraj ústa kopijou, kým jeho brat Michal bol pri zrážke s nepriateľským šíkom zhodený kopijou z koňa.92 Smrť sa však v prípade donačných listín spomína len minimálne. Príkladom je komes „Sefrido“, syn Marcela, ktorého brat Ivanka na výprave padol. Zaujímavé pritom je, že Sefrido dostáva ako kompenzáciu majetok po istom Sebastiánovi, synovi Alberta, ktorý oň prišiel snáď aj preto, že sa nezúčastnil na kráľovom ťažení.93 Medzi padlými boli i Valentín a Artholf, bratia komesa Štefana. Tohto,

Symonis, Benedicti et Johannis fi liorum Theodory, ac eciam Nycolay fi lij Nade, et Johannis fi lij Pauli de Peresne, iobagionum Castrinostri de Borsood… in examine belli seu expedicionis, quem contra Regem Boemie, nostrum et Regni nostri capitalem inimicum, habuimus… laudabiliter dimicando… a iobagionatu Castri Borsodiensis… in cetum… Regni nostri nobilium duximus aggregandos…“ CDAC IX., s. 330-331, č. 235.85 Listina z roku 1283. „Petrus Nicolaus Andrea set Petre fi ly Rwhthuk de fi lys iobagionum Wduornicorum… de villa Weph… pro seruicys eorundem que in exercitu nostro quem contra Regem Boemorum habebatis…“ NAGY, Emerici. Codex diplomaticus patrius VI. Budapestini 1876, s. 289-293, č. 209.86 RR II./2-3, s. 350-351, č. 3354. Ťažko povedať, s akou výzbrojou bojovali, no vlastníctvo koňa možno predpokladať najmä v prípade arcibiskupových servientov.87 Listina z roku 1287. „Dionisius fi lius Jurk… specialiter in expedicione quam habuimus contra Regem Boemorum, nostrum et Regni nostri anticum inimicum, vbi idem Dionisius… debita letalia wlnera supportauit…“ CDAC XII. s. 453-454, č. 379. ĎURKOVÁ Mária. Najstaršie rody vo Zvolenskej stolici. In Najstaršie rody na Slovensku. Bratislava : Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 1994, s. 115. ISBN 80-967103-0-3.88 Listina z roku 1280. RR II./2-3, s. 261-262, č. 3055.89 Listina z roku 1285. „Comitis Petri et Iwanka fratris sui… contra Regem Boëmiorum… viriliter in acie pugnando nobis cernentibus letaliter vulnerati exstiterunt…“ CDH V./3, s. 279-280.90 Listina z roku 1279 spomína i zajatie Přemyslovho syna (Mikuláša) a iných barónov. „… Nobiles Nostri, Venceslaus et Ladislaus, frater eiusdem, fi lii Vyd, de Iriny, cum rege Bohemorum… confl ictum habuissemus; in quo interempto rege Bohemorum et fi lio captiuato, Baronibus suis in captiuitatem redactis… coram oculis nostrae Maiestatis viriliter et laudabiliter pugnarunt, ac lethalia vulnera portarunt…“ CDH V./2, s. 500-503.91 Listina z roku 1279. „Magister Mortunus, fi lius Mortuni… in confl ictu, quem contra regem Boemie, capitalem inimicum regni nostri, habebamus… letalia vulnera ad se recipere, nobis intuentibus, non expauit; vbi eciam equo suo interfecto, et in media acie, per nos virtutibus suis merentibus, adiuuatus, in eodem vulnere, contra aduersam aciem bellare nullatenus formidauit…“ CDH V./2, s. 519-521.92 Listina z roku 1284. „Nycolaus dictus Fatra fi lius Petri et Mychael fi lius Emirici Comes Agasonum et Bacciniferorum nostrorum… villam nostram Wos… in Comitatu de Kamarun… in confl ictu nostro, quem contra Regem Boemie habuimus… ubi idem Comes Nycolaus per medium oris lance perfossus extitit, et dictus Mychael per ad uersam aciem de equo suo lancea deiectus non sine magna sui lesione… in ecclesia Sancti Laurencij de Hoycum lesione et morte triginta septem seruiencium suorum, in qua ecclesia eosdem pro deffensione gentis Christiane contra Cumanos duxeramus relinquendos…“ CDAC IX., s. 380-381. č. 271. Zaujímavý je tiež údaj o tom, že v boji proti Kumánom (pri jazere Hód v roku 1282?) mali stratiť až 37 servientov.93 Donácia z roku 1280 na zem „Ibran“. „Sebastianus, fi lius Alberti, ad nullam expeditionem

28

VOJENSKÁ HISTÓRIA

spolu so štyrmi jeho príbuznými, povýšil kráľ v roku 1284 z jobagiónov Komárňanského hradu na kráľovských servientov, resp. na servientov ostrihomského arcibiskupa.94

Z územia dnešného Slovenska sa na bitke zúčastnili napr. magistri Ondrej a Jako, synovia Jakova, za čo im vracia ich majetok Jasenov v Užskom komitáte.95 Podobne i Peter, syn Sebeslava z rodu Ludanickovcov, ktorý utrpel ťažké zranenia, dostáva zem Kend(ice) pri Nitre.96 V boji sa vyznamenal aj hlohovský župan Mikuláš, ktorý, hoci mu prebodli kopijou nohu, dokázal vraj kráľovi priviesť dvoch zajatých nemeckých rytierov. Listina navyše propagandisticky uvádza, že český kráľ mal padnúť práve vďaka uhorskému vojsku.97 V Nitrianskom komitáte získal majetky za účasť a zranenia v boji aj komes Ondrej, syn Ondreja.98 Na akcii uhorského výzvedného predvoja, ktorý odlákal Přemyslovo vojsko od Lávy, sa zúčastnil aj v kráľových službách viackrát preverený Juraj, syn Šimona. Mal pritom poraziť nejaký nepriateľský klinový útvar a zajať troch českých rytierov, ktorých dextrariov mladý kráľ Ladislav daroval Habsburgovi. Následne v bitke na Moravskom poli bol zranený, no zajal vraj deviatich Čechov.99 Zaujímavým dokladom je aj listina toho istého Juraja z roku 1278, ktorou odmeňuje svojho verného familiára Petra, zvaného Pirus (hruška), za vojenské služby, pričom spomína i jeho účasť a zranenie v boji proti českému kráľovi, za čo mu daruje dnešnú Hanisku pri Prešove.100 V Šarišskom komitáte

et congregationem regni nostri, tam generalem, quam priuatam venire, contumaciter neglexerit… propter… infi delitatis… terram ipsius Sebastiani, Ibran… Comiti Sephrido, fi lio Marcelli… pro effusione sanguinis, et morte Ivancae fratris sui, qui in expeditione nostra, quam habuimus contra regem Boëmorum… donauimus…“ CDH V./3, s. 32-33.94 Štefan a jeho príbuzní pochádzali pravdepodobne z dnešného Máriapócs vo východnom Maďarsku. „Stephanus, fi lius fulkus, Iacobus, fi lius Symeonis, Petrus, fi lius Botyz, et Moyus fi lius vogus, ac eorum proximi de villa Pooch… pro serviciis… in confl ictu nostro, quem contra Regem Boemorum habuimus… ubi Valentinus et artholfus fratres… Stephani, purpureo vestiti cruore… de iobagyonatu castri nostri de Camarun… in numerum… seruientum nostrum Regalium… transferendos… in numerum… nobilium iobagionum ecclesie… Strigoniensis haberat transferendi…“ KNAUZ, Ferdinandus. Monumenta ecclesiae Strigoniensis II. (MES) Strigonii : Typis descripsit Gustavus Buzárovits, 1882, s. 177-178, č. 157.95 Listina z roku 1279. „Magister Andreas et Magister Jako, fi lii Comitis Jakou… terra ipsorum… Jesenev vocata, in Comitatu de Vng existens… in exercitu nostro generali, in quo Rege Bohemie inimico nostro capitali interempto… prefatam terram… restituimus et reddidimus…“ CDAC IX. s. 240-241, č. 164.96 Listina z roku 1280. „Petrus fi lius Zubuzlay de genere Ludan… terram Castri Nitriensis Kend vocatam… in exercitu nostro generali, quem contra Regem Boemorum… habebamus… idem sub nostro uexillo letale uulnus sustulit…“ CDAC IX. s. 274-275, č. 193. KARACSONYI, ref. 6, s. 816. K zaniknutej dedine Kend(ice) pri Zbehoch pozri: MASLÍKOVÁ, Ľudmila. Vývoj osídlenia Dolného Ponitria do polovice 14. storočia. In Historia Nova I. 2010/2. Bratislava 2010, s. 27.97 Listina z roku 1280. „Nicolai Comitis de Golgouch… cum propter reddendam uindictam contra… Regem Boemie cum nostro exercitu iuissemus… cum idem Rex per nostram extitit miliciam interemptus… Comes Nicolai in ipso prelio uiriliter dimicans, per lanceam in pede est transfossus, duos milites nichilominus Teutonicos nobis duxit captiuatos…“ CDAC IX. s. 276-277, č. 194. Za to dostáva viaceré majetky v Zadunajsku. BUSSON, ref. 48, s. 90.98 Listina z roku 1286. CDAC IX. s. 450-451, č. 321.99 Listina z roku 1285. „Magister Georgius fi lius Symonis… ad sciendum et videndum exercitum Regis Bohemie misissemus, vnum cuneum exercitus eiusdem ante acceleracionem nostram viriliter debellauit, et tres milites honeste armatos Bohemos cum ipsorum dextrarijs in area certaminis captos Nostre Maiestati presentauit; quos domino Rudolfo Regi Romanorum donauimus. Et in magno confl ictu cum eodem Rege Bohemie idem Magister Georgius repente irruit in horrendam inimicorum aciem armatam pluribus adornatam, vbi fortiter dimicando extitit wlneratus, et nouem Bohemos captiuauit…“ CDAC XII. s. 434-437, č. 369. PAULER, ref. 3, s. 342. Porovnaj: SZABÓ, ref. 1, s. 65. Tiež: BUSSON, ref. 48, s. 63. Podobne: KARACSONYI, ref. 6, s. 176.100 „Nos magister Georgius, fi lius Symonis… Petri Comitis, dicti Pirus, dilecti et fi delis

29

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zasa dostali majetok Peter a Alexander, synovia Michala „de Miskouch“.101 Za zranenia utrpené v boji dostali v roku 1285 (vrátane boja proti Kumánom a Mongolom) Červenicu pri Sabinove komes Peter a jeho brat Ivanka.102 To je tiež prípad Jána, syna Marčuka, ktorý za to získal Necpaly v Turci. V Novohrade a na Gemeri zasa získali majetky za účasť na bitke a iné služby i Matej, „Og“ a Michal, synovia Michala a Noe, syn Noeho z rodu Zah.103 Zo Zemplínskeho komitátu pochádzali potom ďalší odmenení, magistri Ondrej a Jakov, príslušníci michalovskej vetvy rodu Kaplon (Kaplyon).104 Príkladom jobagiónov povýšených medzi nobilitu boli jobagióni Hontianského hradu Álmoš a Fabián, synovia Guza z Plášťoviec.105 Podobne boli povýšení i dvanásti jobagióni Bratislavského hradu.106 Dnešné Hontianske Tesáre dostal za účasť na boji komes Demeter, syn komesa Hunta z rodu Hont-Poznanovcov.107 Za zajatie jedného rytiera dostal v roku 1284 zem Poniky pri Banskej Bystrici magister Filip, syn Tomáša.108 Podiel na bitke mal i neskorší zvolenský župan Mikuláš, ktorý tak v roku 1280 získal dedinu pôvodne nazývanú Neštich, dnešnú Smolenickú Novú Ves, ktorá je súčasťou Smoleníc.109

nostri… quod… contra Bohemos confl ictum habuissemus, idem Petrus Comes in eodem confl ictu ad euidenciam et scitum eiusdem Domini nostri et Baronum regni diuersis vulneribus exsitit sauciatus… particulam terre, ex possessione nostra aquisita, Enyeczke… contulimus…“ CDH V./3, s. 397-398.101 Listina z roku 1278. „Petrus et Alexander, fi lii Michaëlis de Miskouch nobis in exercitu nostro, quem contra Regem habuimus Bohemorum, laudabilem impenderunt famulatum, quamdam terram castri nostri de Sarus, Gereguerfelde, in Comitatu de Sárus… dedimus…“ CDH V./2, s. 470.102 „Comes Petrus fi lius comes Georgii… et Iuanka fratris suis… quo contra regem Boemorum capitalem nostrum inimicum exercitum habuimus… comes Petru set Iuanka… viriliter dimicando… letaliter vulnerati extiterunt… terram Werusalma… donauimus…“ RR II./2-3, s. 360-361, č. 3386.103 Listina z roku 1287. CDH V./3, s. 348-349. Z rovnakého roka aj RR II./2-3, s. 375-376, č. 3431.104 Listinou z roku 1279 získavajú napr. i dedinu Staré. „…terrarum Bereche et Staara vocatarum in Comitu Zempliniensi… qua per nos Magistro Andreae, et Iacow… in extercitu nostro generali, quem contra Regem Bohemorum, inimicum nostrum capitalem, habebamus… viriliter dimicantes…“ CDH V./2, s. 550-551. KARACSONYI, ref. 6, s. 753.105 Listina z roku 1281. „…seruitia Almus, et Fabian, fi liorumque Guze de Palast, iobbagionum Castri sui Huntensis… cum exercitum suum contra Regem Bohemorum, persecutorem, ac inimicum suum et regni sui specialem, leuasset generalem: iidem… fi delitatis operam dimicando strenue… eorumdem ab onere seu condicione Iobbagionatus… castri sui Huntensis… eximendos… libertate, qua ceteri Nobiles Regni sui gratulantur, sub vexillo regio militantes…“ CDH V./3, s. 91.106 Listina z roku 1281. „Endure, Nicolaus dictus Ormous, Andreas, Michael et Nicolaus paruus fi ly eiusdem, Petrus et Farcasius fi ly Andree, Mixe et Johannes fi lius eiusdem, Lampertus fi lius Budrug de villa Owgia, Bank fi lius Georgy de Wata, Johannes fi lius Chekud de Magari ex iobagionibus Castri nostri Posoniensis trahentes originem… seruicys Endure, fi liorum et cognatorum suorum… que in exercitu nostro, quem contra Regem Bohemorum… cum sumpma fi delitate strennue bellando pro statu prospero nostri regiminis et Corone studuerunt exercere… a iobagionatu Castri Posoniensis… eximendos, et in numerum, cetum ac collegium seruiencium nostrorum transferendos…“ NAGY, Imre – FARKAS, Deák – NAGY, Gyula. Hazai okleveltár 1234-1536. (HO). Budapest : Knoll Károly Akad. Könyvárus Bizománya, 1879, s. 91-92, č. 83.107 Listina z roku 1279. „Comes Demetrius, fi lius Comitis Hunth… terram Vduarnicorum nostrorum, minor Teszer vocatam… consideratis meritoriis serutiis… in exercitu nostro, quem contra regem Boemorum habebamus…“ CDH V./2, s. 555-557.108 „Magister Philippus, fi lius Thome… cum contra regem Boëmorum, capitalem inimicum nostrum… exercitum moueramus… vnum militem nobis obtulit captiuatum… terram, seu Syluam Ponyk… dedimus…“ CDH V./3, s. 236-238.109 „Nicolaus fi lius Comitis Laurency; Comes de Zolum… in exercitu nostro generali, quem contra Regem Bohemie… habebamus… coram nostre mayestatis oculis, tamquam miles strennuus… terram Janustelky… dedimus…“ NAGY, Imre – NAGY, Iván – VÉGHELY, Dezső. A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus

30

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Zaujímavu správu prináša tiež listina Nitrianskej kapituly z roku 1291 ohľadom sporu medzi Sebeslavom, synom Bohumíra a jeho príbuzným Vitkom, synom Vitka z rodu Ludanickovcov. Listina hovorí o tom, že keď Vitko tiahol s kráľom Ladislavom proti Přemyslovi, dal Sebeslavovi do zálohu svoj majetok Štitáre pri Nitre na päť rokov za 50 hrivien. Uvádza tiež vybavenie, ktoré Vitko prebral: čierneho koňa za 15 hrivien a „brnenie“ za 10 hrivien, iného čierneho koňa za 10 hrivien a ďalšieho jazdeckého koňa, palefrida za 5 hrivien. Tiež iné „brnenie“ za 10 hrivien a 10 hrivien v denároch. Môžeme predpokladať, že si zaobstaral dvoch dextrariov a jedného jazdeckého koňa, pričom priemerná cena sa v tejto dobe pohybovala zhruba okolo 10 hrivien. Celkovo sa ukazuje, že aj stredná šľachta pri účasti na vojne musela investovať do koní a zbroje, a nie vždy na to stačili jej vlastné prostriedky.110

Z uvedeného vyplýva, že uhorská armáda sa regrutovala najmä z oblastí dnešného Slovenska a západného Maďarska. Z narácií by sa však mohlo zdať, že záverečná bitka bola plne v réžii uhorských síl. Správy sú samozrejme tendenčné a nepripúšťajú ani náznak nejakej sebarefl exie. Český kráľ sa takmer bez výnimky a stereotypne označuje za úhlavného nepriateľa, porušovateľa mieru, prímeria, plieniteľa, prenasledovateľa atď., hoci často to bolo skôr naopak. Výnimkami, keď sa v dvorskej kancelárii rozpamätali, že ide v podstate o príbuzného uhorského panovníka, boli najmä prípady predošlých mierových zmlúv. Ináč ono príbuzenstvo, hlavne za Ladislava IV., slúžilo skôr na ešte väčšie zdôraznenie „nespravodlivosti“ z českej strany. Uhorskú stranu stavajú potom tieto informácie do roly „nevinnej“ obete. Zmienky o účasti na bitke na Moravskom poli sú však v prípade listín z druhej polovice vlády Ladislava IV. často len lakonickým dodatkom pred správami o zásluhách na boji proti Kumánom, Mongolom (Tatárom) či vzbúrencom. To zas poukazuje na to, že víťazstvo z roku 1278, hoci nebolo zabudnuté, predsa len strácalo postupne na cene. V každom prípade uhorský dvor vďaka vnútornému chaosu toto víťazstvo nemohol vôbec, resp. ani čiastočne využiť. Tak sa novým hegemónom v strednej Európe stal „cieľavedomý a úskočný muž zo švajčiarských hôr“.111

senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. I. Pest 1871, s. 44, č. 45. Mikuláš bol zvolenským županom najneskôr od 16. októbra 1278 do marca 1281. ZSOLDOS, ref. 1, s. 237.110 „… Quod Zebezlaus, fi lius Bogomir, et With, fi lius With, nobiles de genere Ludan… quod omnis causa… quae inter ipsos… exorta… Quod Zebezlaus… possessionem Vith… Csitar vocatam, quam eidem Zebezlao… vsque ad reuolutionem quinque annorum pro quinquaginta marcis, mediantibus litteris nostris pignori obligauerat eunti ad exercitum Ladislai… regis… contra Ottocarum, Regem Bohemiae habebat; et praedictas quinquaginta marcas idem Zebezlaus, fi lius Bogomir, tam in aestimatione, quam frustis denariorum dedit, et compleuit Vith, fi lio Vith, supradicto, sicut in prioribus litteris nostris, tunc confectis et emanatis, vidimus contineri: videlicet vnum equum rubri coloris dederat quindecim marcis, et vnam loricam decem marcis, alium equum fusci coloris decem marcis, et vnum palefridum feyerpey coloris, quinque marcis, et vnam loricam decem marcis, et decem marcas promtos denariorum…“ FEJÉR, Georgii. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis VI./1. (CDH). Budae : Typis typogr. Regiae universitatis Ungaricae, 1831, s. 174-176. KARACSONYI, ref. 6, s. 814. K problematike koní pozri: DVOŘÁKOVÁ, Daniela, Kôň a človek v stredoveku. K spolužitiu človeka a koňa v uhorskom kráľovstve. Budmerice : Rak, 2007, s. 68-70, 86-87. ISBN 8085501384.111 PAULER, ref. 3, s. 339-340. Porovnaj: VESZPRÉMY, ref. 51, s. 34, 38. Pozri aj: VANÍČEK, ref. 8, s. 194.

31

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Záver

Vojny o babenberské dedičstvo, ktoré zamestnávali s prestávkami viac než štvrťstoročie stredoeurópske elity, zohrávali dôležitú rolu v politicko-vojenských vzťahoch Uhorského kráľovstva. No záverečná fáza tohto boja už nebola plne v réžii uhorského panovníka, tak ako to bolo predtým. Mladý kráľ Ladislav IV. Kumánsky bol totiž len bábkou v rukách šľachtických klík, ktoré popri vzájomných bojoch lavírovali v zahraničnej politike medzi podporou nového nemeckého kráľa Rudolfa I. Habsburského, resp. českého kráľa Přemysla Otakara II. V tomto súperení o vnútorne rozdelené a do chaosu sa prepadajúce Uhorské kráľovstvo ťahal český kráľ za kratší koniec. Dôvodom bolo samozrejme staré nepriateľstvo a vojenské konfl ikty z rokov 1252 – 1273, ako aj fakt, že české posádky po poslednej vojne z roku 1273 sa už z obsadených západouhorských hradov a miest nestiahli. Přemyslom okupované oblasti boli potom jednou z príčin, ktoré vohnali Uhrov do Rudolfovho náručia.

Po niekoľkoročnom zápase českého panovníka so skúseným a prefíkaným Habsburgovcom, pri ktorom prišiel Přemysl v roku 1276, za symbolickej asistencie Ladislava IV. o všetky svoje dovtedajšie výboje v alpskej oblasti, nadišiel rozhodujúci bod celej dlhej a spletitej série vojen. Stalo sa tak na konci augusta 1278 v bitke na Moravskom poli, kde utrpel český kráľ defi nitívnu porážku a v boji padol. Uhorská armáda tam vystupovala síce ako dôležitá súčasť Habsburgových síl, no v skutočnosti to bol už iba epilóg arpádovskej expanzie západným smerom, tentokrát v službách tretej, v tomto prípade víťaznej strany – Habsburgovcov.

Za daných okolností, kedy boli pomery v Uhorskom kráľovstve do značnej miery chaotické, jediným pozitívom spojenectva s Habsburgovcami bol zisk stratených území a hradov v západouhorskom pohraničí z českých rúk. Dôležitý bol však tiež fakt, že sa Uhorské kráľovstvo nadobro zbavilo úhlavného nepriateľa v podobe českého kráľa a získalo významného a navyše vďačného spojenca. Skutočným víťazom bol však Rudolf Habsburský a v danej dobe nepredstaviteľnej perspektíve budúcnosti najmä jeho rod ako taký.

Čo sa týka českých nárokov na dedičstvo po Babenbergovcoch, tie sa stali po smrti Přemysla Otakara II. a zisku alpských krajín Habsburgovcami v podstate bezpredmetnými. Přemyslov syn a nástupca Václav II. bol už v inej pozícii voči svojmu svokrovi Rudolfovi Habsburskému a nebol schopný pokračovať v otcovej politike v Podunajsku. A hoci sa staré nároky z času na čas mohli objaviť v mocenských hrách a politických rokovaniach, reálne nad nimi už v podstate nik neuvažoval.

P. ROHÁČ: DIE SCHLACHT AUF DEM MARCHFELD IM JAHRE 1278

Die Kriege um die Erbfolge der Babenberger, die mit einigen Unterbrechungen mehr als ein Vierteljahrhundert die Eliten in Mitteleuropa beschäftigten, spielten eine beträchtliche Rolle in den politisch-militärischen Beziehungen des Königreich Ungarn. Allerdings spielte sich die Endphase der Kämpfe um das Erbe der Dynastie der Babenberger im Unterschied zu der davorliegenden Zeit nicht gänzlich in der Regie des ungarischen Herrschers ab. Der junge König Ladislaus IV. Kumane war nämlich nur eine Marionette in Händen von Adelscliquen, die bei ihren gegenseitigen Machtkämpfen in der auswärtigen Politik zwischen der Unterstützung des neuen römisch-deutschen Königs Rudolf I. Habsburg einerseits und des böhmischen Königs Ottokar Přemysl II. lavierten. In diesem Ringen um das innerlich gespaltene und in einen Chaos verfallende Königreich Ungarn zog der böhmische Monarch den Kürzeren. Der Grund dafür lag einerseits in der alten Feindschaft und den kämpferischen Auseinandersetzungen in den Jahren 1252 – 1273, und andererseits die Tatsache, dass sich die böhmischen Besatzungen aus den im Jahre 1273 in Besitz genommenen westungarischen Burgen und Städten nicht mehr zurückgezogen haben. Die vom Přemysliden

32

VOJENSKÁ HISTÓRIA

besetzten Gebiete waren dann einer der Gründe, die die Eliten des Königreich Ungarn sozusagen auf Rudolfs Seite geschlagen haben.

Nach mehrjährigen Kämpfen des böhmischen Herrschers mit dem erfahrenen und ausgefuchsten Habsburger, nach denen Přemysl letztlich im Jahre 1276, symbolisch unterstützt durch Ladislaus IV., auf alle seine bisherigen Ausstoße in das Alpengebiet verzichten musste, kam der entscheidende Wendepunkt in einer langen und verwickelten Kriegsserie: Ende August 1278 ereignete sich die Schacht bei Dürnkrut und Jedenspeigen, bei der der böhmische König eine defi nitive Niederlage davongetragen hatte und selbst in der Schlacht um sein Leben kam. Die Armee Königreich Ungarns trat zwar als ein wichtiger Bestandteil der Habsburgischen Armee auf, in Wirklichkeit aber ging es vielmehr um einen Epilog der Árpádschen Expansion in Richtung Westen, diesmal in Diensten der bereits dritten und letztlich siegreichen Seite: der Habsburger.

Unter den gegebenen Umständen, als die Verhältnisse im Königreich Ungarn größtenteils chaotisch waren, zählte die Wiedererlangung der Gebiete und Burgen im westungarischen Grenzgebiet als das einzige Positivum des Bündnisses mit den Habsburgern. Daneben war aber auch die Tatsache, dass das Königreich Ungarn ein für alle Mal des Erzfeindes, nämlich des böhmischen Königs, losgeworden ist, und zugleich einen bedeutenden und zudem dankbaren Verbündeten gewonnen hatte, ebenfalls von Bedeutung. Der wahre Sieger hieß allerdings Rudolf von Habsburg und seine Dynastie, die damals noch nicht absehbare Geschichtserfolge vor sich hatte.

Was die böhmischen Ansprüche auf das Erbe der Babenberger betrifft, wurden diese nach dem Tode von Ottokar II. Přemysl und der Besitznahme der Alpengebiete durch die Habsburger völlig belanglos. Wenzel II., der Sohn und Thronfolger von Ottokar II., befand sich in einer völlig anderen Lage Rudolf I. Habsburg, seinem Schwiegervater, gegenüber, und war nicht imstande, die Politik seines Vaters im Donaugebiet fortzusetzten. Und obwohl die alten Ansprüche hin und wieder ins Spiel kamen, sei es in den späteren Machtspielen oder politischen Verhandlungen, fehlte ihrer Verwirklichung jegliche reale Grundlage.

33

VOJENSKÁ HISTÓRIA

VYSOKÁ VOJENNÁ ŠKOLA 1940 – 1945. 3. časť

JAROSLAV KOZOLKA

KOZOLKA, J.: Military University 1940 - 1945. Part III. Vojenská história, 3, 21, 2017, pp 33-60, Bratislava.The third and fi nal part of the study about the Military University (VVŠ) provides information about its course II., which took place in 1942/1944. The author points out to the changes in the educational process, caused by the increasing German infl uence and promotion of the German military doctrine. An important milestone in the University’s teaching process was the attendance of the learners of the “A” Department – General Staff of the Military University at the internships at German military schools and the three-month course of the General Staff at the Berlin Kriegsakademie. The study further points out to the major impact of the Slovak National Uprising on the Slovak military power, in particular the activity of the Military University, as well as the effort to renew the University’s activity by opening the VVŠ Course III. at the end of 1944, only intended for the learners of the “A” Department – General Staff of the Military University. However, due to the dissolution of the 1st Slovak Republic in spring of 1945, the course was not completed. The study also mentions the unrealistic preparations for the VVŠ Course IV., which did not get past the preparations stage.Military History. Slovakia. Army of the 1st Slovak republic. Military Education, Military University. 20th century.

Vedenie MNO po slávnostnom ukončení I. kurzu Vysokej vojennej školy dňa 14. februára 1942 priaznivo zhodnotilo činnosť školy. VVŠ zabezpečila výchovu nových štábnych a intendančných dôstojníkov, ktorých bol v slovenskej brannej moci dovtedy kritický nedostatok. MNO dospelo k záveru, že je VVŠ potrebné ponechať ako stálu vojenskú školskú inštitúciu z dôvodu, že I. kurz VVŠ nedokázal naplniť počty dôstojníkov gšt. a int. plánované v slovenskej brannej moci. Podľa pôvodného koncepčného návrhu plk. gšt. Augustína Malára z roku 1941, vypracovanom krátko pred útokom na ZSSR, mali frekventanti VVŠ absolvovať na bratislavskej škole iba prvý (prípravný) ročník a následne mali pokračovať v štúdiu na nemeckých školách,1 o ktorých MNO a Malár predpokladali, že v krátkom čase dôjde k obnoveniu viacročného štúdia na týchto školách. Malár v návrhu zjavne nepočítal s ďalšou eskaláciou vojny. Vývoj na frontoch druhej svetovej vojny a útok na ZSSR nakoniec tieto plány zásadne zmenili. Preto jeho pôvodný návrh musel byť v roku 1942 zásadne zrevidovaný a II. kurz VVŠ mal byť realizovaný na VVŠ, s niekoľkomesačným školením frekventantov v nemeckých vojenských učilištiach a na škole generálneho štábu – berlínskej Vojnovej akadémii (Kriegsakademie).

Už krátko po ukončení I. kurzu VVŠ dňa 20. marca 1942 bolo vydané usmernenie, na základe ktorého mal byť na VVŠ dňom 8. apríla 1942 otvorený „prípravný kurz pre dôstojníkov gšt. a int.“, ktorý mal byť I. ročníkom II. kurzu VVŠ.2 Minister NO vo svojom rozhodnutí o zriadení II. kurzu VVŠ ešte refl ektoval pôvodný návrh veliteľa VVŠ

1 VHA Bratislava, f. VVŠ 1940, 1941, šk. 3. VVŠ, č. j. 181/Dôv.1941 z 9. 6. 1941. Vec: Návrh na preškolenie dôstojníckeho zboru.2 VHA Bratislava, f. VVŠ, šk. 7. MNO, č. j. 94.101/Dôv.II/3.-1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie. čl. I.

34

VOJENSKÁ HISTÓRIA

plk. gšt. A. Malára z 9. júna 1941,3 podľa ktorého mala VVŠ prejsť zásadnými zmenami, predovšetkým v oddelení „A“ (gšt.), ktorého frekventanti mali na VVŠ absolvovať iba I. (prípravný) ročník, a zvyšné dva ročníky mali absolvovať na cudzích vojnových školách, čím sa myslelo absolvovanie berlínskej Vojnovej akadémie a u dôstojníkov letectva prípadne Leteckej vojnovej akadémie (Luftkriegsakademie).4 Týmto rozhodnutím boli ignorované všetky významnejšie dôvody, pre ktoré bolo v roku 1940 rozhodnuté, že budúci slovenskí dôstojníci gšt. a int. nebudú študovať na vojenských školách v cudzine.5 Uvedené rozhodnutie bolo zároveň prejavom silnejúceho nemeckého vplyvu na slovenské vojenské školstvo. Plk. gšt. A. Malár v návrhu z roku 1941 uviedol svoju predstavu, podľa ktorej „Dôs. poslucháči I. prípravného ročníku VVŠ – pozemného vojska vykonali by od 10. aug. do 25. sept. 1942 skúšanú v pech. a delostr. učilisku v Nemecku. Od 1. okt. 1942 do 30. júna 1944 by sa školili na VVŠ v Berlíne. Dôst. poslucháči I. prípravného roč. VVŠ – vzdušnej zbrane vykonali by od 10. aug. do 25. sept. 1942 skúšanú v učilisku leteckom a delostr. proti lietadlám v Nemecku. Od 1. okt. 1942 do 30. júna 1944 na VVŠ – vzdušnej zbrane v Lipsku.“6 Štúdium malo byť určené pre 4 až 5 dôstojníkov pozemného vojska na berlínskej Vojnovej akadémii a pre 1 až 2 dôstojníkov letectva na nemeckej Leteckej vojnovej akadémii. Aj u frekventantov oddelenia „B“ (int.) VVŠ navrhoval (podľa možností) absolvovať I. ročník na slovenskej VVŠ a následne ďalšie štúdium na nemeckých školách.7 Uvedený návrh veliteľa VVŠ z júna 1941, pretransformovaný do rozhodnutia ministra NO o zriadení II. kurzu VVŠ, však bol v roku 1942 nereálny, nakoľko nacistické Nemecko prakticky od roku 1939 až do jeho porážky na jar 1945 nepretržite viedlo vojnu, v dôsledku čoho nebolo schopné na berlínskej Vojnovej akadémii (a iných vojenských školách) realizovať štandardné mierové viacročné štúdium, situácia mu umožňovala organizovať iba praktické niekoľkomesačné kurzy pre dôstojníkov štábu.8

S Malárovym návrhom sa nestotožnili niektoré slovenské vojenské autority podieľajúce sa na výchove dôstojníkov gšt. a int. Príkladom môže byť názor pplk. gšt. Viliama Kanáka, profesora VVŠ a veliteľa oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ, ktorý k pôvodnému Malárovmu návrhu z roku 1941 zaujal negatívne stanovisko, keď správne predvídal, že vojna sa neskončí v roku 1942 a poukázal na nereálnosť návrhu, keďže na berlínskej Vojnovej akadémii sa naďalej realizovali iba niekoľkomesačné štábne kurzy.9

MNO vzhľadom na situáciu sondovalo u nemeckej vojenskej misie možnosť štúdia frekventantov II. kurzu VVŠ aspoň v niektorom z niekoľkomesačných kurzov na berlínskej Vojnovej akadémii pre frekventantov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ. Nemecká strana bola ochotná požiadavke vyhovieť a slovenskú žiadosť akceptovala. Frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ mali absolvovať niektorý z 10-týždňových kurzov, organizovaných na berlínskej škole. Uvedený kurz však nemohol nahradiť plnohodnotné niekoľkoročné

3 VHA Bratislava, f. VVŠ 1940, 1941, šk. 3. VVŠ, č. j. 181/Dôv.1941 z 9. 6. 1941. Vec: Návrh na preškolenie dôstojníckeho zboru.4 Tamže, čl. 2 „Školenie dorastu dôst. gen. štábu“.5 KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940-1942. I. časť. In Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 3, s. 87-88. ISSN 1335-3314.6 VHA Bratislava, f. VVŠ 1940, 1941, šk. 3. VVŠ č. 181/Dôv 1941 z 9. 6. 1941. Vec: Návrh na preškolenie dôstojníckeho zboru.7 Tamže, čl. 6 „Dôst. intendantstva“.8 KOZOLKA, Jaroslav. Stáž predstaviteľov slovenskej Vysokej vojennej školy v Nemecku (I./1941). In Vojenská história, 2008, roč. 12, č. 3, s. 105-115. ISSN 1335-3314.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1940, šk. 2. Mjr. gšt. Elemér Polk, Banská Bystrica 1. 2. 1941. Vec: Poznatky zo skúsených v Nemecku – predloženie.; Denník zájazdu.9 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 128/Dôv.1942 zo 16. 6. 1942. Frekventanti VVŠ – kurz pridelenie po absolvovaní kurzu na vyššie veliteľstvá – návrh.

35

VOJENSKÁ HISTÓRIA

štúdium na škole generálneho štábu. Minister NO v tejto situácii nakoniec rozhodol, že na bratislavskej VVŠ bude realizované celé viacročné štúdium VVŠ (ako II. kurz) s tým, že frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ počas štúdia absolvujú uvedený kurz v Nemecku a frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ mali celé štúdium absolvovať iba na VVŠ.

II. KURZ VYSOKEJ VOJENNEJ ŠKOLY (1942 – 1944)

II. kurz VVŠ sa ofi ciálne začal od 8. apríla 1942. Formálnym veliteľom VVŠ naďalej zostal generál II. tr. A. Malár.10 Za veliteľa celého II. kurzu a zároveň aj veliteľa oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ bol ustanovený pplk. gšt. Viliam Kanák. Veliteľ II. kurzu mal voči frekventantom VVŠ právomoci veliteľa vojskovej jednotky.11 Veliteľom oddelenia „B“ (int.) VVŠ sa stal pplk. int. Oldřich Kvapilík. Hlavný dozor nad II. kurzom vykonával plk. gšt. Rudolf Pilfousek, ktorý síce bol služobne zaradený mimo vojenskej posádky Bratislava, ale sa mu umožňovali služobné cesty na výkon dozoru vo VVŠ, a to mesačne v rozmedzí 2 až 3 dní. Dozorom nad oddelením „B“ (int.) VVŠ bol poverený plk. int. Filip Cramer. II. kurz VVŠ podliehal priamo náčelníkovi štábu ministra NO.12

Veliteľ VVŠ gen. II. tr. A. Malár už krátko po návrate z východného frontu na Slovensko, na základe rozhodnutia ministra NO, bol od septembra 1942 odoslaný do Berlína ako vojenský pridelenec.13 Tým sa jeho vplyv na ďalší vývoj VVŠ minimalizoval. Vedenie školy a organizovanie výučby pripadlo na zástupcu veliteľa VVŠ pplk. gšt. Ladislava Lavothu, ktorý zároveň prednášal ako riadny profesor. Výdatne mu pritom pomáhal veliteľ oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ pplk. gšt. V. Kanák.

Veliteľský a profesorský zbor II. kurzu VVŠ

Oproti predošlému kurzu došlo v rámci II. kurzu VVŠ k viacerým zmenám v profesorskom zbore, k fl exibilnejšiemu prístupu pri určovaní profesorov VVŠ. Minister NO ustanovil ako riadnych profesorov VVŠ všetkých tých dôstojníkov gšt. a int., ktorí neboli odoslaní do poľa. Zároveň boli určení pre potreby prednáškovej činnosti a cvičení aj viacerí absolventi I. kurzu VVŠ.14

Čo sa týkalo mimoriadnych profesorov VVŠ pre jednotlivé druhy zbraní a služieb, profesormi pre tieto predmety sa stali vyšší dôstojníci, resp. starší skúsenejší stotníci jednotlivých zbraní a správ (služieb).15

Všeobecnú taktiku vyučovali predovšetkým pplk. gšt. František Urban, pplk. gšt. L. Lavotha, plk. gšt. R. Pilfousek, plk. gšt. V. Kanák, plk. gšt. Viliam Talský, pplk. gšt. Ladislav Šišovský, pplk. gšt. Ján Krnáč a pplk. gšt. Emil Novotný. Materiálnu službu generálneho štábu (neskôr aj všeobecnú taktiku) prednášali stot. gšt. Ladislav Gesteš, 10 Augustín Malár bol povýšený do hodnosti generála II. tr. dňom 2. 1. 1942 ako frontový veliteľ Rýchlej divízie. In CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013, s. 156. ISBN 978-80-89523-20-7.; VÚA-VHA Praha, zb. KL a KML. Kvalifi kačná listina, časť I gen. II. tr. Augustína Malára.11 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO č. 94.101/Dôv. II/3.-1942 z 20. 3. 1942 Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie.12 Tamže.13 ŠTAIGL, Ján a kol. Generáli. Slovenská vojenská generalita 1918-2012. 2. aktualizované vydanie. Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2012. s. 124-125. ISBN 978-80-89169-25-2.14 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO 94.101/Dôv. II/3. -1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie.15 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO č. 94.105/Dôv.II/3.-1942 z 20. 3. 1942 Vec: Vysoká vojenná škola – povolanie frekventantov.

36

VOJENSKÁ HISTÓRIA

stot. gšt. Gustáv Vargoš, stot. gšt. Ladislav Kúžel, mjr. gšt. Július Nosko, stot. gšt. Ľudevít Steiner a pplk. gšt. L. Lavotha. Predmet pechota prednášali pplk. gšt. F. Urban, mjr. gšt. L. Kúžel, pplk. pech. Jozef Husár a plk. útv. Štefan Čáni. Delostrelectvo vyučovali pplk. gšt. L. Šišovský, plk. gšt. V. Kanák, plk. gšt. R. Pilfousek a pplk. gšt. L. Lavotha. Rýchle jednotky prednášal pplk. gšt. L. Lavotha, predmet letectvo pplk. let. Karol Sojček a mjr. gšt. Jozef Tóth, obranu proti lietadlám prednášal pplk. del. Rajmund Šmarda. Predmet spojovacie vojsko prednášal plk. spoj. Ján Morvic, pionierske vojsko pplk. pion. Jozef Sedlický a plk. gšt. V. Talský, vojenskú železničnú službu prednášal mjr. gšt. JUDr. Jozef Parčan. Prednáškovú činnosť a cvičenia vykonávali aj ďalší dôstojníci, avšak len v minimálnej miere.

Riadnymi profesormi II. kurzu v oddelení „B“ (int.) VVŠ sa stali viacerí absolventi I. kurzu, pplk. int. Eduard Schnek a stot. int. Jozef Dvornák (predmet odborná činnosť proviantná), mjr. int. Jozef Zajáček (predmet intendančná služba v poli), mjr. int. Štefan Žiška a stot. int. Michal Kolpak (predmet intendančné útvary). Pplk. int. Vojtech Danielovič prednášal predmet hospodárska služba, pplk. int. O. Kvapilík predmet intendančná služba a mjr. int. Ladislav Kasl intendančný zemepis. Profesorom predmetu ubytovacia a stavebná služba bol plk. int. František Slavkovský, vojenský priemysel a technológiu prednášal pplk. tech. zbroj. Ing. Miloš Marko, výživu človeka mjr. zdrav. MUDr. Pavol Trusík a hipológiu stot. vet. MVDr. J. Hovorka.

Francúzštinu v oboch oddeleniach VVŠ vyučoval mjr. duch. Jozef Mitošinka, nemčinu mjr. duch. František Prechtl a nemecké vojenské odborné názvoslovie pplk. gšt. L. Lavotha. Ako vyplývalo zo smerníc pre zriadenie II. kurzu VVŠ, vo výučbe cudzích jazykov sa mal hlavný zreteľ klásť predovšetkým na nemecký jazyk16 vzhľadom na plánované absolvovanie stáží na nemeckých vojenských učilištiach a nemeckej Vojnovej akadémii v Berlíne.

Spoločenskovedné predmety prednášali v II. kurze VVŠ opäť civilní vysokoškolskí profesori a vysokí štátni úradníci. Štátne hospodárstvo a štátne účtovníctvo prednášal Dr. Chaternuch a tajomník Hurtečák, štatistiku arch. Palkovič, podnikové účtovníctvo, politickú ekonómiu a súkromnú ekonómiu prof. Laucký, politické dejiny prof. Dr. Varsík. Psychológiu prednášal prof. Jurovský, sociológiu prof. Dr. Štefánek a pplk. konc. Dr. G. Zapletal, politický zemepis prof. Dr. Hromádka, právo verejné Dr. Buček, právo súkromné Dr. Skyčák, národné hospodárstvo Dr. V. Krajčovič a predmet devízy a valuty Ing. Pivko.

Predmety boli rozdelené podobne ako v I. kurze VVŠ do viacerých skupín. Prvú skupinu tvorili predmety všeobecného vojenského vzdelania, spoločné pre obe oddelenia VVŠ (predmety všeobecná taktika, organizácia armády, materiálna služba generálneho štábu, vojenské dejiny, vojenský zemepis, jazda na koni, telocvik a ďalšie). V druhej skupine boli vojenské odborné predmety, vyhradené pre štúdium frekventantov konkrétneho oddelenia. V oddelení „A“ (gšt.) VVŠ išlo predovšetkým o vojenské odborné predmety: všeobecná taktika, taktika jednotlivých druhov zbraní (napr. pechoty, delostrelectva, rýchle jednotky a ďalšie), materiálna služba generálneho štábu a ďalšie. V oddelení „B“ (int.) VVŠ sa vyučovali odborné intendančné predmety: hospodárska služba pri útvaroch, intendantská správa, odborná činnosť proviantná a ďalšie. Tretiu skupinu tvorili nevojenské predmety, vyučované na civilných školách, z ktorých veľká časť bola spoločná pre obe oddelenia VVŠ, ako napr. politický zemepis, sociológia, psychológia, právo. Niektoré z nich boli vďaka svojmu obsahu predurčené iba pre frekventantov oddelenia „B“ (int.) VVŠ. Išlo o predmety národné hospodárstvo, obchodné a zmenkové právo a ďalšie.

16 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO č. 94.101/Dôv. II/3.-1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie

37

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Prijímacie konanie do II. kurzu VVŠ

Na rozdiel od prijímacieho konania v I. kurze VVŠ, keď sa z objektívnych dôvodov dôsledne nerešpektovali pravidlá pre prijímanie frekventantov VVŠ, v II. kurze už boli tieto kritériá stanovené pevnejšie.17 Podmienky pre uchádzačov oboch oddelení boli rovnaké. Do VVŠ mohli byť prijatí dôstojníci z povolania všetkých zbraní zaradení v služobnej kategórii dôstojníkov absolventov VA a dôstojníkov zbraní pre vyššie účely v hodnosti stotníka alebo nadporučíka, k 31. decembru 1941 museli mať najmenej 26 rokov a najviac 30 rokov. Uchádzači museli mať do 31. decembra 1941 najmenej 3 roky radovej služby vo veliteľskej funkcii, pričom do tejto služby sa započítavala aj služba pobočníka prideleného dôstojníka vyššieho veliteľstva, učiteľa a profesora. Museli byť plne schopní služby v poli. Mali byť vyhranenej a pevnej povahy s usporiadanými fi nančnými pomermi, s hodnotením najmenej „veľmi dobrý“. V záznamoch o trestoch nesmeli mať väčší trest za hrubý poklesok, nesmeli byť v disciplinárnom alebo v súdnom konaní.

Uchádzači o štúdium na VVŠ sa museli podrobiť skúškam zo všeobecného vzdelania a vojenských predmetov a preukázať znalosti z písania na stroji. Až po splnení týchto podmienok si vyhovujúci dôstojníci mohli podať prihlášku na VVŠ v lehote do 30. januára 1942.18 Napriek náročným kritériám sa o štúdium na VVŠ uchádzalo množstvo dôstojníkov, predovšetkým o štúdium v oddelení „A“ (gšt.) VVŠ. Prvá súborná skúška sa skladala z psychotechnickej skúšky, práce zo všeobecného vzdelania, z vojenských dejín, zo zemepisu, písomnej práce z nemeckého jazyka a skúšky z písania na stroji podľa predpisu Š-V-2.19 Druhá súborná skúška sa skladala z aplikačnej práce zo všeobecnej taktiky na podklade námetu v rámci bojovej skupiny v sile zosilneného pešieho pluku. Ústna skúška sa skladala z taktiky a organizácie zbraní, ďalej nasledovala skúška z topografi e, ústna skúška z jazyka nemeckého a skúška z jazdy na koni.20 Obe súborné skúšky uchádzači absolvovali v mesiaci marec 1942.21

Prijímacie konanie sprevádzal určitý chaos, hlavne jeho záverečná fáza – rozhodovanie o uchádzačoch. Napriek pôvodnému rozhodnutiu o štúdiu: 15 frekventantov v oddelení „A“ (gšt.)22 a 8 frekventantov v oddelení „B“ (int.)23 sa tieto počty zásadným spôsobom zmenili. Minister NO gen. I. tr. Ferdinand Čatloš na základe aktuálnej potreby slovenskej armády a na tlak a presvedčivú argumentáciu prednostu intendancie MNO plk. int. Filipa Cramera oproti pôvodnému zámeru rozhodol o pozmenení pomeru frekventantov

17 Dôverný vecný vestník MNO č. 1, ročník IV z 1. 1. 1942, čl. 1 Prijímanie uchádzačov a skúšky do Vysokej vojennej školy v roku 1942.18 Prihláška sa podávala podľa predpisu Š-V-2, časť II, hlava II služobným postupom do 30. 1. 1942 na VVŠ. In VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 284/Dôv. 1941 z 11. 12. 1941. Vec: VVŠ v r. 1942 – prijímanie uchádzačov a skúšky.; Dôverný vecný vestník MNO č. 1, ročník IV z 1. 1. 1942, čl. 1 Prijímanie uchádzačov a skúšky do Vysokej vojennej školy v roku 1942.19 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ č. j. 284/Dôv. 1941 z 11. 12. 1941. Vec: VVŠ v r. 1942 – prijímanie uchádzačov a skúšky.20 Tamže.21 Presnejšie, prvá skúška mala byť vykonaná začiatkom marca 1942 a druhá okolo 15. 3. 1942. In VHA Bratislava, f. VVŠ, 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 284/dôv.1941 z 11. 12. 1941. Vec: VVŠ v roku 1942 – prijímanie uchádzačov a skúšky.22 Pôvodne mali byť na základe výsledkov skúšok prijatí do oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ aj npor. útv. František Adam, npor. del. Viliam Pavlovič a npor. jazd. Vojtech Petrinec. Z nich však na VVŠ bol nakoniec prijatý a nastúpil iba npor. del. Viliam Pavlovič. In VHA Bratislava, f. VVŠ, 1942, šk. 7. MNO, č. j. 94.105 Dôv.II/3. – 1942 z 20. 3. 1942. Vec: Vysoká škola vojenná – povolanie frekventantov.23 Tamže.

38

VOJENSKÁ HISTÓRIA

v jednotlivých oddeleniach. Časť dôstojníkov, pôvodne prijatých do oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ, i napriek nesporným veliteľským a štábnym schopnostiam, ktoré ich priam predurčovali pre štábnu kariéru, bola ministrom preradená do oddelenia „B“ (int.) VVŠ.24 Jeden z prijatých frekventantov VVŠ vzal späť svoju prihlášku.25 Napokon malo v oddelení „A“ (gšt.) VVŠ študovať jedenásť frekventantov, a to npor. pech. Vojtech Boššányi, npor. pech. Ján Stejskal, npor. pech. Ján Čech, npor. pech. Ján Korenko, npor. pech. Matej Skalický, npor. pech. Juraj Pipich, npor. útv. Jozef Bevelaqua, npor. let. Alexander Matúš (pôvodne Matyus), npor. del. Viliam Pavlovič, npor. let. František Hanus a stot. jazd. Vojtech Petrinec26, z ktorých posledný napokon na VVŠ nenastúpil, vzdal sa štúdia.27 Počet frekventantov pre oddelenie „B“ (int.) VVŠ bol zvýšený na trinásť. Do oddelenia „B“ (int.) VVŠ boli napokon prijatí stot. pech. Emil Botka, stot. pech. Vincenc Berec, npor. pech. Otto Dubovský, npor. pech. Martin Husárik, npor. pech. Tomáš Líška, npor. del. Štefan Valach, stot. hosp. Viliam Galát a npor. hosp. Pavol Šarkáň, stot. spoj. Jozef Čillík, stot. pech. Juraj Hovorka, stot. del. Milan Koyš, stot. útv. Ján Hurtečák a npor. pech. Ján Bohunický.28 Do oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ tak nastúpilo 6 dôstojníkov pechoty, 2 dôstojníci letectva, po jednom dôstojníkovi delostrelectva a útočnej vozby, všetci v hodnosti nadporučíka. Do oddelenia „B“ (int.) VVŠ nastúpilo 7 dôstojníkov pechoty, 2 dôstojníci delostrelectva, 2 dôstojníci hospodárskej služby a po jednom dôstojníkovi útočnej vozby a spojovacieho vojska, z toho 7 stotníkov a 6 nadporučíkov.

I. ročník II. kurzu VVŠ (1942) Frekventanti II. kurzu sa dostavili na VVŠ dňa 7. apríla 1942, otvorenie školy bolo

plánované na 8. apríla 1942. Museli si priniesť základné služobné predpisy, potrebné pre celé štúdium, predovšetkým služobný predpis „Vedenie jednotiek v poli“, eventuálne nemecký predpis „Die Truppenführung I. Teil“, ako aj ďalšie predpisy pre pechotu a delostrelectvo. I. ročník II. kurzu VVŠ bol plánovaný od apríla 1942 do 30. septembra 1942.29

Pre obe oddelenia VVŠ boli stanovené základné prednášky zo všeobecnej taktiky, zamerané na jednotlivé fázy bojovej činnosti divízie. Išlo o prednášky na témy: ubytovanie divízie ďaleko od nepriateľa (prednášajúci mjr. gšt. V. Talský), prechod divízie a ubytovanie blízko nepriateľa (prednášajúci mjr. gšt. F. Urban), divízia v obrane mimo

24 VHA Bratislava, f. VVŠ Dopl., šk. 11. Vysoká vojenná škola, oddelenie „B“. Vec: Hlavný protokol o prospechu. (pozn. autora: Hlavný protokol o prospechu frekventantov II. kurzu VVŠ 1942 -1944).25 Išlo o npor. útv. Františka Adama z Pluku útočnej vozby. In VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. MNO, č. j. 94.105 Dôv.II/3. – 1942 z 20. 3. 1942. Vec: Vysoká škola vojenná – povolanie frekventantov.; VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. Adam František npor. útv. vel. KPÚV roty – PÚV z 21. 3. 1942. Vec: Odvolanie prihlášky do VVŠ v roku 1942 – prosba.26 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 91/Dôv.1942 z 11. 5. 1942. Vec: kurz zriadenie – zadelenie frekventantov do odd. VVŠ. Kurz.27 Na VVŠ nenastúpil stot. jazd. Vojtech Petrinec, ktorý sa vzdal možnosti štúdia napriek jeho prijatiu. In VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 91/Dôv.1942 z 11. 5. 1942. Vec: kurz zriadenie – zadelenie frekventantov do odd. VVŠ. Kurz.; VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263.; VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. JPO 2, č. j. 678/Dôv.1942 z 19. 5. 1942. Vec: Petrinec Vojtech npor. jazd. JPO.2– vysoká škola vojenná povolanie frekventantov – hlásenie.28 VHU Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 264. VVŠ, č. j. 243/Dôv.1942. Vec: Soznam frekventantov VVŠ oddelenie int.29 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO, č. j. 94.101/Dôv.II/3.-1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie. Bod III „Doba kurzu“.

39

VOJENSKÁ HISTÓRIA

dotyku nepriateľa (prednášajúci mjr. gšt. E. Novotný), divízia v obrane na širokom fronte (prednášajúci mjr. gšt. J. Krnáč), divízia v ústupovom boji a divízia v obrane v horách (prednášajúci mjr. gšt. L. Lavotha), prechod cez vodný tok (prednášajúci mjr. gšt. V. Talský), obrana divízie na krídle (prednášajúci mjr. gšt. J. Krnáč), útok divízie na krídle (prednášajúci mjr. gšt. L. Lavotha) a ďalšie.

Frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ od apríla 1942 do 4. júla 1942 absolvovali teoretickú prípravu vo VVŠ. Cieľom teoretického vyučovania bolo príprava taktických cvičení v učebni a následne realizácia cvičení v teréne v rámci zosilneného pešieho práporu, delostreleckého oddielu, ženijnej jednotky a niektorej zo správ (služieb), ako aj JPO. Boli plánované aj cvičenia zamerané na bojovú činnosť zosilneného pešieho pluku (peší pluk s 1 delostreleckým oddielom, pionierskou a spojovacou jednotkou). V rámci teoretického štúdia sa realizovali aj taktické cvičenia v teréne, napr. v okolí Banskej Bystrice v dňoch. 5. až 7. mája 1942, ktoré riadil veliteľ oddelenia „A“ gšt. VVŠ pplk. gšt. V. Kanák.30 V období od 16. do 18. júna 1942 vykonali exkurziu vo Vojenskom chemickom ústave v Zemianskych Kostoľanoch.31

Po absolvovaní teoretickej prípravy frekventanti VVŠ v období od júla 1942 do 5. septembra 194232 absolvovali stáže (dobovo nazývané „skúsené“) pri vojenských útvaroch zbraní.33 Malo ísť o školenie pri útvaroch vzdušných zbraní, delostrelectva, útočnej vozby a zemepisného ústavu.34 Cieľom stáží bolo oboznámiť frekventantov s taktikou útvarov zbraní a používanou technikou. Prvá stáž bola vykonaná v Leteckej škole v Trenčianskych Biskupiciach v období od 6. júla do 18. júla 1942. Podľa programu bola stáž zameraná na oboznámenie sa frekventantov oddelenia „A“ gšt. s taktikou prieskumného a bojového letectva, so súčinnosťou letectva s ostatnými zbraňami, s technickým materiálom letectva a s technickými možnosťami letectva, s presunmi a letiskami, so spojovacím zabezpečením letectva, s poveternostnou službou, leteckým bombardovaním a streľbou, leteckým fotografovaním.35 Následne absolvovali stáž pri DPLP v období od 20. júla do 25. júla 1942, a to v jeho III. oddiele dislokovanom v Bratislave. Táto stáž bola zameraná na oboznámenie sa s PL výzbrojou a technikou, taktikou DPLP, problematikou použitia prostriedkov OPL, so stanicou hlásnej služby, s technickým ošetrovaním PL techniky a výzbroje. Absolvovali ukážku výcviku PL batérie v palebnom postavení.36

Podľa schváleného plánu mali frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ vykonať v období od 26. júla do 5. septembra 1942 stáže pri útvaroch pozemného vojska,37

30 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 81/Dôv.1942 z 30. 4. 1942. Vec: 5. škol. cvič. VVŠ konané v okolí B. Bystrice – schválenie povol. služ. cesty.31 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 102/Dôv.1942 z 18. 5. 1942. Vec: Exkurzia VVŠ – povolenie.32 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO, č. j. 94.101/Dôv.II/3.-1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie.33 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VPV, č. j. 3218 Dôv. výcv. 1942 z 8. 6. 1942. Vec. Doba vyučovania VVŠ u zbraní – predloženie návrhu; VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ č. j. 144/Dôv. 1942 z 30. 6. 1942. Vec: Program výcviku kurzu VVŠ oddel. „A“ v čase od 6. 7. do 5. 9. 1942. Tohto kurzu sa mali zúčastniť všetci frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ.34 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 144/Dôv.1942 z 30. 6. 1942. Vec: Program výcviku kurzu VVŠ oddel. A v čase od 6. júla do 5. sept. 1942.35 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVZ č. j. 72.464 dôv.let.1942 z 30. 6. 1942 s prílohami A, B. „Školenie frekventantov VVŠ u leteckej školy, program zaslanie“.36 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVZ č. j. 72.464 dôv.let.1942 z 30. 6. 1942 s prílohou č. 2 „Program školenia frekventantov VVŠ u III. oddielu DPLP v Bratislave“.37 In VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 101/Dôv.1942 z 18. 5. 1942. Vec: Doba školenia VVŠ u zbraní – predloženie návrhu.

40

VOJENSKÁ HISTÓRIA

konkrétne v delostreleckom pluku 1 v Topoľčanoch v období od 26. júla do 8. augusta 1942, pri pluku útočnej vozby v Turčianskom Svätom Martine od 10. augusta do 14. augusta 1942 (tu mali, okrem iného, absolvovať streľbu z KPÚV a aplikačné cvičenie v teréne) a pri spojovacom prápore 11 v Turčianskom Svätom Martine v období od 17. augusta do 22. augusta 1942.38 Stáže následne mali pokračovať v pionierskom prápore 11 v Novom Meste nad Váhom v období od 24. augusta do 29. augusta 1942 a pri jazdeckom priezvednom oddiele 1 v Bratislave v období od 31. augusta do 5. septembra 1942. Účelom stáží pri jednotlivých útvaroch bola potreba bližšie oboznámiť frekventantov VVŠ s organizáciou, taktikou a výzbrojou uvedených druhov zbraní.39

Stáže oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ pri útvaroch zbraní spočiatku prebiehali podľa pôvodného programu bez väčších problémov na Leteckej škole a pri III. oddiele DPLP, no zásadným spôsobom do ich priebehu zasiahlo rozhodnutie nemeckej strany o akceptovaní požiadavky na štúdium frekventantov v štábnom kurze na berlínskej Vojnovej akadémii a nemeckých vojenských učilištiach. Stáže plánované pri útvaroch zbraní pozemného vojska sa nerealizovali.

Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ v apríli až júli 1942 absolvovali najprv teoretické vyučovanie. V rámci teoretického štúdia sa oboznamovali predovšetkým s intendančnou službou vojenských jednotiek, so základnými predpismi intendančnej a hospodárskej služby a so základmi verejného a súkromného práva.40

Po skončení prednášok a vyčerpaní dovolenky v období od 31. júla 1942 do 30. septembra 1942 boli frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ odoslaní na stáže k intendančným útvarom a správam slovenskej armády. Cieľom stáže bolo, aby frekventanti aspoň približne spoznali chod intendančnej služby stotiny, útvaru zbraní, proviantného skladu a VÚCÚ (Vojenského účtovného a cenzúrneho úradu). Ďalej sa mali oboznámiť s chodom intendančnej služby divíznych oblastí.41 Absolútna väčšina frekventantov oddelenia „B“ (int.) VVŠ totiž bola dôstojníkmi zbraní a nemali preto dostatočný prehľad o činnosti intendačnej služby. Frekventanti boli rozdelení do troch skupín, ktoré sa striedali pri hospodárskych správach pešieho pluku 1, JPO 1 a VAK, pri intendancii veliteľstva divíznej oblasti 1 v Trenčíne, VÚCÚ, Proviantnom sklade 1 v Bratislave a v Sklade intendačného materiálu. Pri hospodárskych správach útvarov získavali skúsenosti najprv v stotinách (eskadrón) a u proviantného dôstojníka, resp. hospodárskeho rotmajstra útvaru, následne sa oboznamovali so správou materiálu a činnosťou augmentačného skladu, ako aj s prácou likvidátora. Frekventanti boli povinní si písať denník stáže.42

MNO malo pôvodne predstavu, že aj príslušníci oddelenia „B“ (int.) VVŠ, obdobne ako frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ, by po ukončení I. (tzv. prípravného) ročníka

38 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VPV, č. j. 4743/Dôv.spoj.1942. Vec: Program kurzu VVŠ – skúsená u SP 11.39 Napr. v súlade s návrhom VVZ č. j. 72.044.Dôv.osob.1942 z 3. 6. 1942 stáž u Leteckej školy v Trenčianskych Biskupiciach trvala od 6. 7. do 18. 7. 1942 a u DPLP (pri III. oddiele v Bratislave) od 20. 7. do 25. 7. 1942. In VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 101/Dôv.1942 z 18. 5. 1942.Vec: Doba školenia VVŠ u zbraní – predloženie návrhu.40 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO, č. j. 94.101/Dôv.II/3.-1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie.41 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 127/Dôv.1942 z 30. 6. 1942. Vec: Program výcviku kurzu VVŠ oddel. B v čase od 5. júla do 30. sept. 1942.42 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. príloha č. 1 „Program skúsených frekventantov VVŠ kurz 1942 oddel. B v čase od 21.VII. do 30.IX.1942.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 127/Dôv.1942 z 30. 6. 1942. Vec: Program výcviku kurzu VVŠ oddel. B v čase od 5. júla do 30. sept. 1942.

41

VOJENSKÁ HISTÓRIA

VVŠ mohli absolvovať ďalšie štúdium na vojenských školách v Nemecku.43 Myšlienku o dokončení štúdia frekventantov VVŠ na nemeckých školách sa nakoniec nepodarilo realizovať, a to ani vo forme krátkodobého kurzu.

Absolvovanie stáží v nemeckých učilištiach a štábneho kurzuv berlínskej Vojnovej akadémii

Po súhlase nemeckej strany s absolvovaním štúdia frekventantov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ na berlínskej Vojnovej akadémii, bolo potrebné novej situácii prispôsobiť celý vyučovací program oddelenia.

Nemecká strana si uvedomovala, že slovenskí dôstojníci neboli v dostatočnej miere oboznámení s nemeckou vojenskou doktrínou, organizáciou jednotiek a útvarov zbraní, taktikou a bojovou technikou základných druhov zbraní, ako ani s povelovou technikou. Bez týchto znalostí nebol predpoklad úspešného absolvovania štábneho kurzu v berlínskej Vojnovej akadémii. Preto bolo podmienkou nemeckej strany, aby frekventanti VVŠ ešte pred nástupom na berlínsku Vojnovú akadémiu absolvovali stáže v delostreleckom učilišti v Jüterbergu a v pechotnom učilišti v Döberitzi. Obdobný postup z rovnakých dôvodov už v apríli 1942 predvídavo navrhoval aj veliteľ oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ pplk. gšt. V. Kanák.44 Vedľajším, ale vítaným efektom pobytu frekventantov VVŠ na nemeckých vojenských školách bolo prehĺbenie znalostí nemeckého jazyka.

Pobyt slovenských frekventantov VVŠ v Nemecku bol rozdelený na dve fázy. V prvej fáze boli do Nemecka odoslaní všetci frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ, kde absolvovali v období od 1. augusta do 31. augusta 1942 stáže v nemeckom delostreleckom učilišti v Jüterbergu a následne v pechotnom učilišti v Döberitzi. Vďaka stážam v nemeckých učilištiach si frekventanti VVŠ zvýšili vedomosti o taktike jednotlivých zbraní, o práci ich štábov, nasadení síl a prostriedkov v uvedených druhoch zbraní v jednotlivých fázach boja, získali lepší prehľad o základoch nemeckej vojenskej doktríny a oboznámili sa s nemeckou vojenskou technikou a zbraňami. Výhodou bolo, že učilištia mali k dispozícii rozsiahle výcvikové strediská, kde frekventanti mohli nadobudnuté teoretické vedomosti vidieť priamo v praxi počas praktických cvičení nemeckých jednotiek. Bratislavské MNO neskôr stáže v nemeckých vojenských učilištiach formálne považovalo za súčasť I. ročníka VVŠ.45

Druhá časť stáže mali frekventanti VVŠ absolvovať v berlínskej Vojnovej akadémii v rámci kurzu pre štábnych dôstojníkov. Tieto plánované 10-týždňové štábne kurzy boli optimalizované na určitý počet frekventantov a boli plne obsadené nemeckými frekventantmi. Nemecká strana trvala na tom, že výučba frekventantov VVŠ nesmie zásadnejšie zasahovať do prebiehajúceho štúdia nemeckých dôstojníkov. Preto boli slovenskí dôstojníci rozdelení na dve skupiny, z ktorých každá mala absolvovať iný kurz. Touto redukciou počtu slovenských frekventantov v jednotlivých kurzoch sa zmiernil tlak na profesorský zbor a ich prítomnosť nerušila vyučovací proces. Prvá skupina začala vyučovanie na berlínskej Vojnovej akadémii vzápätí po ukončení stáží v nemeckých učilištiach zbraní od 1. septembra 1942. Skupinu tvorili stot. útv. J. Bevelaqa, stot. let. A. Matúš, stot. pech. Juraj Pipich, npor. pech. Vojtech Boššányi a npor. del. Viliam

43 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. MNO, č. j. 94.101/Dôv.II/3.-1942 z 20. 3. 1942. Vec: Prípravný kurz pre dôst. gšt. a int. – zriadenie. Bod II. „Cieľ kurzu“.44 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 63/Dôv.1942 z 11. 4. 1942. Vec: Skúsená frekventantov prípravného kurzu.45 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1943, šk. 383. MNO, č. j. 257.462/Dôv.I./2.1943 z 2. 4. 1943. Vec: Frekventanti VVŠ II. ročníka odd. gšt. – školenie a pridelenie.

42

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pavlovič. Skupina nastúpila do 7. štábneho kurzu v berlínskej Vojnovej akadémii (dobovo nazvaného „náukobeh pre dôstojníkov generálneho štábu“), ktorý absolvovala v období od 1. septembra do 8. novembra 1942.46 Druhá skupina, zložená zo stot. pech. M. Skalického, npor. pech. J. Korenka, npor. pech. J. Čecha, npor. pech. J. Stejskala a npor. let. F. Hanusa sa vrátila na Slovensko,47 kde bola dočasne pridelená štábu MNO s tým, že sa zúčastňovala prednášok z predmetov všeobecná taktika a materiálna služba generálneho štábu a jazda na koni, určených pre oddelenie „B“ (int.) VVŠ.48 Neskôr, po ukončení štúdia prvej skupiny v 7. štábnom kurze, sa druhá päťčlenná skupina frekventantov presunula do Nemecka, kde v berlínskej Vojnovej akadémii absolvovala v období od 1. decembra 1942 do 20. februára 194349 8. štábny kurz. Takto sa vystriedali v nemeckej škole všetci frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ.50 Významnú pomoc poskytoval frekventantom VVŠ v Berlíne vojenský atašé a veliteľ VVŠ gen. II. tr. A. Malár, ktorý sa stal ich akýmsi mentorom a poskytoval im všestrannú pomoc.

Absolvovanie kurzu berlínskej Vojnovej akadémie výrazne napomohlo frekventantom VVŠ v ich ďalšom štúdiu na VVŠ. Zároveň im umožnilo bližšie sa oboznámiť s nemeckou vojenskou doktrínou, patriacou k najmodernejším a najprogresívnejším vo svojej dobe, ako aj s jej aplikáciou v bojovej činnosti vojsk. Potešiteľným pre bratislavské MNO bolo, že hodnotenia slovenských dôstojníkov po skončení kurzov boli mimoriadne kladné, keď profesorský zbor a vedenie školy veľmi pozitívne oceňovali výborné odborné a vojenské schopnosti slovenských dôstojníkov, ako aj ich príkladné spávanie.

Slovenské MNO prejavilo záujem, aby boli absolventom uvedených kurzov v Nemecku umožnené aj stáže v štábe niektorej z nemeckých poľných armád, nasadených na východnom fronte a v štábe niektorého z podriadených zväzkov. Preto bol slovenský vojenský atašé v Berlíne poverený osloviť s uvedenou žiadosťou Hlavné veliteľstvo pozemných síl v Berlíne (Oberkommando des Heeres).51 Žiadosť však bola z nemeckej strany zamietnutá.52

Štúdium dôstojníkov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ na berlínskej Vojnovej akadémii bolo považované za súčasť II. ročníka II. kurzu VVŠ, za jeho teoretickú časť.53

46 VHA Bratislava, f. VVŠ Doplnky, šk. 11. VVŠ č. 209/Dôv.1942. z 28. 8. 1942. Vec: Návrat frekventantov VVŠ z Nemecka.47 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 217/Dôv.1942 z 2. 9. 1942. Vec: Frekventanti VVŠ – návrat z Nemecka.48 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 265. VVŠ, č. j. 249/Dôv.1942 z 2. 10. 1942. Vec: Absolventi prípravného kurzu VVŠ – dochádzanie na prednášky VVŠ-odd. int. – návrh.; VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 265. MNO, č. j. 106.287/Dôv.II/2.1942 zo 17. 10. 1942. Vec: Absolventi prípravného kurzu VVŠ – dochádzanie na prednášky VVŠ oddel. int.49 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 263. VVŠ, č. j. 225/Dôv.1942 z 15. 10. 1942. Vec: Frekv. VVŠ – odd. gšt. odchádzajúci do Nemecka – prípravy.50 VHA Bratislava, f. VVŠ Doplnky, šk. 11. VVŠ, č. j. 209/Dôv.1942 z 28. 8. 1942. Vec: Návrat frekventantov VVŠ z Nemecka; VHA Bratislava, f. VVŠ Doplnky, VVŠ Bratislava, f. VVŠ Doplnky, šk. 11. MNO, č. j. 107.431-II/3.1942 z 4. 11. 1942. Vec: Frekventanti VVŠ – oddel. gšt. – odoslanie na školenie do Nemecka.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č j. 56/Dôv.1943 z 9. 3. 1943. Vec: Prehľad činnosti dôstojníkov VVŠ – oddel. gen. štábu, zaslanie.51 VHA Bratislava, f. 53-42-88-3-2 (f. o. spisy spravodajské „53“), šk. 105. Vojenský attaché Slovenskej republiky v Berlíne, č. j. Nr. 300/Dôv.1942 z 23. 10. 1942. Betr.: Slowakische Offi ziere.52 VHA Bratislava., f. 53-42-88-3-2 (f. o. spisy spravodajské „53“), šk. 105. Vojenský attaché Slovenskej republiky v Berlíne, č. j. Nr. 319/Dôv.1942 zo 17. 11. 1942. Vec.: Slovenskí dôstojníci – Kommando.53 Tamže.

43

VOJENSKÁ HISTÓRIA

II. ročník II. kurzu VVŠ (1942/1943)

V druhom ročníku II. kurzu VVŠ nedošlo k zásadnejším zmenám v profesorskom zbore. VVŠ naďalej riadil pre neprítomnosť veliteľa VVŠ jeho zástupca pplk. gšt. L. Lavotha, oddelenie „A“ (gšt.) pplk. gšt. V. Kanák a oddelenie „B“ (int.) pplk. int. O. Kvapilík.

II. ročník II. kurzu oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ trval od 1. 9. 1942 do 30. 9. 1943. Frekventanti VVŠ mali teoretickým štúdiom na VVŠ a na berlínskej Vojnovej akadémii, ako aj praktickým školením v rámci stáží pri štáboch a intendanciách vyšších veliteľstiev slovenskej brannej moci dosiahnuť také teoretické a praktické vedomosti frekventantov, aby mohli zastávať funkcie prednostov oddelení (a zástupcov prednostov oddelení) v štáboch vyšších veliteľstiev (divízií).54

Po návrate prvej skupiny frekventantov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ na Slovensko v novembri 1942 boli jej členovia zaradení na jednotlivé oddelenia štábu MNO a ďalšie súčastí MNO. Zároveň sa zúčastňovali časti štúdia oddelenia „B“ (int.) VVŠ, obdobne ako predtým frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ zaradení do druhej skupiny.

Po návrate druhej skupiny z Nemecka, kedy boli už boli k dispozícii všetci frekventanti oddelenia „A“ (gšt.), spoločne absolvovali až do 30. mája 1943 teoretickú prípravu na VVŠ, prednášky a školské cvičenia, so zameraním na bojovú činnosť divízie. Zaoberali sa všeobecnou taktikovu, materiálnou službou, ako aj taktikou jednotlivých druhov zbraní. Taktiež absolvovali vojnovú hru, pri ktorej zužitkovali dovtedy nadobudnuté vedomosti.

Po ukončení teoretického vyučovania II. ročníka VVŠ frekventanti dostali týždennú dovolenku a od 10. júna 1943 do 30. novembra 1943 boli odoslaní na stáže do poľa k RD a ZD.55

II. ročník oddelenia „B“ (int.) VVŠ bol rozdelený na teoretickú a praktickú časť. Teoretické vyučovanie v II. ročníku trvalo od 5. októbra 1942 do 30. júna 1943. V rámci teoretickej výučby boli pre frekventantov naplánované vojenské odborné predmety všeobecná taktika, vojenské dejiny, materiálna služba generálneho štábu. Uvedené predmety prednášal zástupca veliteľa VVŠ pplk. gšt. L. Lavotha. Ďalej boli prednášané intendančné odborné predmety, a to intendančná služba v poli (prednášajúci mjr. int. J. Zajáček), intendantská služba (prednášajúci pplk. int. O. Kvapilík), hospodárska služba (prednášajúci pplk. int. V. Danielovič), odborná činnosť proviantná (prednášajúci stot. int. J. Dvornák), technológia (prednášajúci pplk. Dr. Ing. M. Marko), hipológia (prednášajúci stot. vet. MVDr. J. Hovorka) a intendančný zemepis a dejepis (prednášajúci mjr. int. L. Kasl). Na základe učebného programu II. ročníka školy frekventanti „B“ (int.) VVŠ absolvovali aj nevojenské predmety, určené aj pre oddelenie „A“ (gšt.) VVŠ. Išlo o predmety: súkromné právo (prednášal prof. Dr. Štefan Moyš), politická ekonómia a súkromná ekonomika (prednášal prof. Laucký), štátne hospodárstvo a štátne účtovníctvo (prednášali Dr. F. Chaternuch a F. Hurtečák).56

Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ sa aj v II. ročníku školy venovali cudzím jazykom, najmä nemeckému, ale aj francúzskemu jazyku. Absolvovali aj predmety jazda na koni (predmet viedol plk. del. E. Prát) a telocvik.57

Následne, po teoretickom vyučovaní, absolvovali stáže pri intendanciách vyšších veliteľstiev a MNO. Podľa programu školenia frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ v čase od 3. mája 1943 do 30. júna 1944 absolvovali ďalšie teoretické vyučovanie vo VVŠ.

54 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1943, šk. 383. MNO, č. j. 257.462/Dôv.I./2.1943 z 2. 4. 1943. Vec: Frekventanti VVŠ II. ročníka odd. gšt. – školenie a pridelenie.55 Tamže.56 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 243/1Dôv.1942 z 15. 9. 1942. Vec: II. ročník int. odd. VVŠ. Príloha „prehľad predmetov, počtov hodín, koefi cientov a skúšok v II. a III. ročníku“.57 Tamže.

44

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Obdobie od 15. júna do 19. júna 1943 mali vyčlenené na prípravu na záverečné skúšky II. ročníka. Samotné záverečné skúšky boli naplánované na dni 21. až 23. júna 1943. Skúšky boli náročné, boli vykonané sčasti ústne a sčasti písomne, pričom časť skúšok sa realizovala pred skúšobnou komisiou. Predsedom skúšobnej komisie bol plk. int. F. Cramer, členmi boli pplk. gšt. L. Lavotha, pplk. int. O. Kvapilík a prednášajúci profesor u každého skúšaného predmetu zvlášť (pplk. int. E. Schnek, pplk. int. V. Danielovič, mjr. int. J. Zajáček, mjr. int. M. Kolpak, pplk. tech. Ing. M. Marko a profesor Dr. Hovorka).58

Komisionálne skúšky boli vykonané z vojenských odborných intendančných predmetov, a to z predmetov intendančná služba v poli, intendantská služba, hospodárska služba a odborná činnosť proviantná, ktorá sa skladala z častí proviantná činnosť, technológia a hipológia.59

Cieľom II. ročníka oddelenia „B“ (int.) VVŠ bolo dosiahnuť taký stupeň teoretických a praktických vedomostí frekventantov, aby frekventanti po jeho skončení mohli zastávať funkcie pomocníkov intendanta pri vyšších veliteľstvách.60

III. ročník II. kurzu VVŠ (1943/1944)

V III. ročníku školy sa mali poslucháči VVŠ oboznámiť so všeobecnou taktikou a taktikou na úrovni divízie a zboru, časť vyučovania bola zameraná aj na stupeň armáda. Po ukončení III. ročníka VVŠ mali byť frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ schopní vykonávať funkcie prednostov oddelení na štáboch divízií a pridelených dôstojníkov štábov vyšších veliteľstiev (zborov). Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ mali byť schopní vykonávať funkciu prednostu intendancie divízie a pridelených dôstojníkov intendantstva pri vyšších veliteľstvách (zborov).61 V osnove tretieho ročníka VVŠ sa nachádzalo aj štúdium spôsobu boja proti opevneniam a v opevneniach, ale aj vojenská železničná služba, vojnové dejiny, politické dejiny, politický zemepis, sociológia, vojenské trestné právo, vojenský priemysel, jazda na koni a jazyky francúzsky a nemecký.62

Počas III. ročníka VVŠ, na jar 1944, sa vrátil na Slovensko veliteľ VVŠ gen. II. tr. A. Malár, ktorý prevzal velenie VVŠ. Následne v máji 1944 prevzal aj velenie Východoslovenskej armády. Za veliteľa oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ bol v III. ročníku ustanovený pplk. gšt.F. Urban, veliteľom oddelenia „B“ (int.) VVŠ bol opäť pplk. int. O. Kvapilík.

Poslucháči VVŠ v III. ročníku absolvovali stáže pri vyšších veliteľstvách, útvaroch a zariadeniach, v rámci ktorého boli všetci frekventanti VVŠ v druhej polovici roku 1943 odoslaní na stáže k vyšším veliteľstvám a štábom, a teoretické vyučovanie prebiehalo na VVŠ. Stáže sa vykonávali sčasti v poli v rámci na fronte nasadených slovenských divízií a sčasti v zázemí na Slovensku, pri vyšších veliteľstvách a MNO. Samotné stáže absolvovali až do konca roka 1943. Teoretická výučba podľa študijnej osnovy prebiehala

58 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ č. j. 117/Dôv.1943 z 1. 6. 1943. Vec: Program záverečných skúšok II. ročníku frekventantov VVŠ – oddel. intendancie.59 VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 243/1Dôv.1942 z 15. 9. 1942. Vec: II. ročník int. odd. VVŠ. Príloha „prehľad predmetov, počtov hodín, koefi cientov a skúšok v II. a III. ročníku“; VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ č. 117/Dôv.1943 z 1. 6. 1943. Vec: Program záverečných skúšok II. ročníku frekventantov VVŠ – oddel. intendancie.60 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1942, šk. 264. VVŠ, č. j. 243-Dôv.1942 z 15. 9. 1942. Vec: II. ročník int. odd. VVŠ.61 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO č. j. 278.232/Dôv.I/2.1943 z 15. 12. 1943. Vec: Školenie frekventantov VVŠ v III. ročníku – nariadenie.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č. j. 1/Dôv.1944 zo 4. 1. 1944. Vec: Priebeh 3. ročníka VVŠ – školský rok 1944.62 Tamže.

45

VOJENSKÁ HISTÓRIA

od 7. januára 1944 a mala trvať do 30. júna 1944, ukončenie II. kurzu VVŠ bolo naplánované slávnostným vyradením absolventov školy dňa 29. júla 1944.

Stáže frekventantov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ prebehli v období od 1. júla do 30. novembra 1943 v poli, na východnom fronte v RD a ZD. Tu boli zaradení k štábom divízií s úlohou prakticky sa oboznámiť s prácou prednostov jednotlivých oddelení štábov oboch divízií. Zároveň sa mali oboznámiť aj s funkciou I. pobočníka veliteľa pešieho pluku (fakticky išlo o funkciu náčelníka štábu pluku). Účelom stáží bolo predovšetkým čo najpodrobnejšie sa oboznámiť s praktickým chodom celého štábu divízie a jeho jednotlivých oddelení. Výhodou pre frekventantov VVŠ bolo, že náčelníkmi štábov divízií boli vyšší dôstojníci gšt., profesori z VVŠ, ktorí výrazne frekventantom pomáhali. Frekventantom VVŠ bol počas stáží priznaný charakter absolventa VVŠ.

K ZD bol odoslaný na stáž stot. pech. J. Stejskal (prednosta 2. oddelenia štábu ZD), stot. let. A. Matúš (prednosta 3. oddelenia štábu ZD), stot. útv. J. Bevelaqua (I. plukovný pobočník pešieho pluku) a stot. pech. J. Korenko (I. plukovný pobočník pešieho pluku 102).63 K RD boli odoslaní stot. pech. J. Čech (prednosta 1. oddelenia štábu RD), stot. pech. J. Skalický (prednosta 3. oddelenia štábu RD), stot. del. V. Pavlovič (prednosta 4. oddelenia štábu RD) a stot. útv. V. Boššányi (I. plukovný pobočník pešieho pluku).64 Stot. let. Š. Hanus a stot. pech. J. Pipich boli odoslaní na stáže do poľa na východný front o niečo skôr, a to už dňa 27. apríla 1943.

Počas stáže v poli frekventant oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ stot. del. Viliam Pavlovič, zaradený v RD, prešiel spolu s pplk. aut. Viliamom Lichnerom dňa 30. októbra 1943 na stranu Červenej armády v priestore južne od Kachovky.65 Tým došlo k zníženiu počtu poslucháčov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ na 9 frekventantov. K ďalšiemu hroziacemu zníženiu počtu frekventantov školy, ktoré sa napokon skončilo šťastne, mohlo dôjsť v dôsledku nerozvážneho mladíckeho konania npor. pech. Jána Bohunického, frekventanta oddelenia „B“ (int.) VVŠ, na základe ktorého bol tento pôvodne z VVŠ vylúčený.66 Neskôr bol veľmi prísny verdikt zmenený a npor. pech. J. Bohunický mohol štúdium na VVŠ úspešne dokončiť.

Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ taktiež absolvovali stáže v období od 1. júla do 30. novembra 1943, a to sčasti v poli pri RD a ZD a sčasti v zázemí. Boli rozdelení na dve skupiny, z ktorých jedna vykonávala stáž v poli a druhá v zázemí, pričom sa počas stáže navzájom vystriedali. Účelom stáží bolo predovšetkým čo najpodrobnejšie spoznať praktický chod intendančnej služby intendancií vyšších veliteľstiev, intendančnej služby v útvaroch zbraní a intendančných útvaroch v poľných podmienkach a v zázemí. Ich ďalšou úlohou bolo v prípade nedostatku personálu intendantskej služby vypomôcť príslušným prednostom intendancií ZD a RD.67 Počas skúsených mali frekventanti priznaný charakter absolventa VVŠ.63 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO, č. j. 261.247/dôv.I/3-1943 z 22. 6. 1943. Vec: Dôstojníci pre štáb ZD – odoslanie.64 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO, č. j. 261.343/dôv.I/3-1943 z 22. 6. 1943. Vec: Dôstojníci pre štáb RD – odoslanie.65 BYSTRICKÝ, Jozef. Zápisky kpt. Viliama Pavloviča z Ruska (30.X.1943 – 5.IV.1944). In Vojenská história, 2007, roč. 11, č. 3, s. 96-97. ISSN 1335-3314.66 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č. j. 141/Dôv.1943 zo 14. 7. 1943. Vec: Npor. PSb. Štefan Hricišák – vyjadrenie sa – výzva.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č. j. 165/Dôv.1943 z 5. 8. 1943. Vec: npor. pech Bohunický Ján, poslucháč VVŠ – oddel. intend. – návrh na vylúčenie z Vys. voj. školy.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO, č. j. 271-058-Dôv.-I/2-1943 z 24. 9. 1943. Vec: Npor. pech. Bohunický Ján – poslucháč VVŠ – vylúčenie zo školy.67 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č. j. 111/Dôv.1943 z 19. 6. 1943. Vec: Školenie frekventantov III. ročníku VVŠ – oddel. intend. v čase od 1.VII.1943 – 7. 1. 1944.

46

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ boli v rámci stáží v poli pri RD a ZD zaradení pri hospodárskych správach poľných útvarov, intendančných útvarov a intendanciách veliteľstiev divízií68 podľa programu prednostov intendancie divízií.69 V období od 1. júla 1943 do 15. septembra 1943 bola odoslaná do poľa prvá skupina, a to k RD stot. pech. J. Hovorka, stot. pech. O. Dubovský a stot. hosp. V. Galát. K ZD boli odoslaní stot. pech. M. Husárik, stot. pech. E. Botka, stot. pech. T. Líška a stot. spoj. J. Čillík.70 Druhá skupina v tomto období vykonávala stáž v zázemí, a to pri intendancii MNO stot. pech. V. Berec a npor. hosp. P. Šarkáň, intendanciách VDO 1 a 2 stot. útv. J. Hurtečák a stot. del. M. Koyš (obaja pri VDO 1.), stot. del. Š. Valach a npor. pech. J. Bohunický (obaja pri VDO 2.).71 V polovici septembra 1943 sa obe skupiny navzájom vystriedali. Od 16. septembra 1943 do 30. novembra 1943 prvá skupina vykonávala stáž v zázemí pri MNO a VDO 1 a 2, pričom druhá skupina bola odoslaná do poľa k RD a ZD (od 1. augusta 1943 boli divízie premenované na 1. a 2. pešiu divíziu).72

Frekventanti oboch oddelení VVŠ sa počas zaradenia pri RD a ZD v auguste až septembri 1943 podieľali na reorganizácii oboch divízií na 1. a 2. pešiu divíziu, neskôr v októbri 1943 na reorganizácii 2. pešej divízie na technickú brigádu, ktorá bola od 22. októbra 1943 presúvaná do Talianska.73 Frekventanti II. kurzu VVŠ, zaradení pri 1. pešej divízii (pôvodne RD), sa zúčastnili bojovej činnosti divízie na záchytnom postavení medzi Berislavom a Sivašom v októbri 1943 a obsadzovania záchytného postavenia medzi Krymom a Dneprom neďaleko Melitopoľa, kde 30. októbra 1943 divízia utrpela ťažkú porážku, v dôsledku ktorej 2 000 vojakov a dôstojníkov padlo do zajatia alebo dobrovoľne prešlo na stranu Červenej armády.74

Po návrate frekventantov VVŠ z poľa nastúpili na dovolenky. Následne opäť nastúpili do VVŠ, kde absolvovali teoretické štúdium III. ročníka VVŠ, ktoré sa podľa študijného programu začalo od 7. januára 1944. Pre oddelenie „A“ (gšt.) VVŠ bol vytvorený študijný program cvičení zo všeobecnej taktiky, v ktorom sa mali prebrať témy: prísun divízie v noci a ubytovanie blízko nepriateľa, približovanie divízie a zjednávanie dotyku s nepriateľom, útok divízie na postavenie predných stráží nepriateľa, využitie úspechu divízie a prenasledovanie nepriateľa, útok divízie na hlavné obranné postavenie, útok divízie v horskom teréne. Následne mali prebrať témy: rýchla divízia pri počiatočných bojoch a rýchla divízia na krídle pri útoku zboru, motomechanizovaná divízia pri ubytovaní,

68 Frekventanti odoslaní na stáž do poľa mali postupne absolvovať stáže na intendancii veliteľstva RD, u poľných jatiek 11, u intendančného parku 11. In VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. Veliteľstvo RD, č. j. 14.997/intend.1943 z 5. 7. 1943. Vec: Školenie frekventantov III. ročníku VVŠ u intend. RD.69 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, príloha k č. j. 93./Dôv.1943. Vec: Program školenia VVŠ oddel. int. v čase od 3. mája 1943 do 30. júna 1943.;VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO č. 258.471/Dôv.I/2.1943 z 28. 5. 1943. Vec: Program školenia frekventantov VVŠ – oddel. int., v čase od 3.V.1943 do 30.VI.194370 Tamže; VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, príloha k č. j. 111/Dôv.1943 z 25. 6. 1943. Vec: Dôstojnícki sluhovia – vyžiadanie.71 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ č. j. 111/Dôv.1943 z 19. 6. 1943. Vec: Školenie frekventantov III. ročníku VVŠ – oddel. intend. v čase od 1.VII.1943 – 7. 1. 1944.72 Po návrate z poľa boli pridelení frekventanti stot. pech. E. Botka, stot. pech. O. Dubovský a stot. spoj. J. Čillík na stáž k MNO, stot. pech. T. Líška a stot. hosp. V. Galát k intendancii VDO 1, stot. pech. J. Hovorka k intendancii VDO 2 a stot. pech. M. Husárik k intendancii PS-NO.73 CSÉFALVAY, František – KÁZMEROVÁ, Ľubica. Slovenská republika 1939 – 1945. Chronológia najdôležitejších udalostí. Bratislava : HÚ SAV, 2007, s. 104-105. ISBN 978-80-969782-2-9.74 Tamže, s. 103-105.

47

VOJENSKÁ HISTÓRIA

pri útoku.75 V rámci uvedených tém sa mali zaoberať všeobecnou taktikou a materiálnou službou gšt., taktikou delostrelectva, letectva, OPL, ženijného a spojovacieho vojska. Preberali sa aj témy: zaujatie obrany divízie ďaleko od nepriateľa, divízia v obrane v horách, prechod divízie z útoku do obrany, ústupový boj divízie, prechod divízie cez vodný tok, presun divízie železnicou a práce ubytovateľa divízie.

Cvičenia boli zamerané na stupne divízia a zbor. Vyučovanie bolo zamerané na činnosť divízie v jednotlivých fázach boja, ako aj na činnosť zboru, nástup zboru a počiatočné boje, ako aj na útok zboru.76 Frekventanti ďalej mali podľa školského plánu vypracovať viacero školských prác na témy rýchla divízia, útok divízie a obrana divízie. Školské práce mali byť vypracované z pohľadu všeobecnej taktiky, materiálnej služby generálneho štábu, taktiky pechoty a delostrelectva. Ďalej bolo pre frekventantov VVŠ naplánované aj spravodajské cvičenie. Ako jeden z vrcholov teoretickej výučby III. ročníka VVŠ bolo naplánované absolvovanie vojnovej hry, ktoré malo dôkladne preveriť schopnosti a vedomosti frekventantov oboch oddelení VVŠ.

V metodike pre vyučovanie sa pri riešení jednotlivých námetov kládol dôraz na vedenie boja, keď bol najprv vyriešený základný námet (prevedenie rozboru, zostavenie rozhodnutia a rozkazu). Až následne sa určovali ďalšie situácie, z ktorých následne vyplývali nové rozhodnutia. Cvičila sa práca v štáboch vojenských jednotiek a pri písomných prácach sa od frekventantov vyžadovalo posúdenie situácie a rozhodnutie, pričom posúdenie situácie muselo byť logicky vyvolané podľa prvkov rozhodnutia. Samotný frekventant sa mal pri tejto činnosti naučiť správne, jasne a krátko predniesť jasný a určitý návrh riešenia situácie.77 Tento systém výučby nútil frekventantov k samostatnosti, ku komplexnému ponímaniu bojovej situácie a činnosti štábu, ako aj jeho jednotlivých členov. Frekventantom oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ tu výdatne pomohli vedomosti a skúsenosti nadobudnuté z nemeckej Vojnovej akadémie v Berlíne, ako aj zo stáží v poli.

Počas teoretického vyučovania sa tiež prihliadalo na špecifi ckú vojenskú odbornosť frekventantov, keď napr. stot. let. F. Hanusovi bolo umožnené, aby podľa možností pri cvičnej letke leteckého pluku dokončil výcvik v lietaní v noci.78 Obdobne stot. let. A. Matúšovi a stot. let. F. Hanusovi bolo umožnené vykonávať od 7. januára 1944 na základe služobných predpisov nariadenú leteckú službu v Leteckej dopravnej skupine dislokovanej na letisku vo Vajnoroch, ako to mali určené nariadením veliteľa VZ č. 20.005/Dôv.let.1944 z 3. januára 1944.

V priebehu teoretického vyučovania obe oddelenia VVŠ absolvovali na základe študijného plánu v období od 14. do 26. februára 1944 spoločný výcvik v horách vo výcvikovom tábore Smrekovica. Výcviku sa zúčastnili všetci frekventanti VVŠ spolu so zástupom veliteľa VVŠ pplk. gšt. L. Lavothom, veliteľmi oboch oddelení pplk. gšt. F. Urbanom a pplk. int. O. Kvapilíkom, profesorom telovýchovy stot. šerm. Vojtechom Artimom a pobočníkom veliteľa VVŠ npor. pech. Kolomanom Novotným.79

75 VHA Bratislava, f. VVŠ, 1943. šk. 10. VVŠ, príloha č. 1 k č. j. 1/Dôv.1944 zo 4. 1. 1944. Vec: Program cvičenia zo všeobecnej taktiky pre tretí ročník - oddel. gšt.76 Tamže.77 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ 1/Dôv. 1944 z 4. 1. 1944. Vec: Priebeh 3. ročníka VVŠ – školský rok 1944.78 VVZ č. 20.336/Dôv.let.1944 z 24. 1. 1944. Vec: stot. let. Hanus František, VVŠ, nočný výcvik – nariadenie.79 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 383. VVŠ, č. j. 30/Dôv.1944 z 26. 1. 1944. Vec: Výcvik frekventantov VVŠ - oddel. gšt. a intend. Na Smrekovici; VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. VVŠ, č. j. 82/Dôv.1944 z 12. 2. 1944. Vec: Presťahovanie VVŠ na Smrekovicu – hlásenie.

48

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Predmetom teoretickej časti štúdia v III. ročníku oddelenia „B“ (int.) VVŠ bola činnosť intendanta divízie a zboru, ako aj činnosť intendančných útvarov divízie a zboru. Teoretická výučba sa mala realizovať od 7. januára do 30. júna 1944.80

Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ absolvovali prednášky a cvičenia z predmetov: všeobecná taktika a vojenské dejiny, materiálna služba generálneho štábu, intendančná služba v poli (prednášal stot. int. J. Zajáček), intendantská služba (prednášal prof. pplk. int. O. Kvapilík), hospodárska služba (prednášal prof. pplk. int. V. Danielovič), odborná činnosť proviantná (prednášal prof. stot. int. J. Dvornák), ubytovacia a stavebná služba (prednášal prof. plk. int. F. Slavkovský), technológia (prednášal prof. pplk. Dr. Ing. M. Marko) a intendančný zemepis a dejepis (prednášal prof. mjr. int. L. Kasl).

Frekventanti absolvovali aj nevojenské predmety, spoločné pre obe oddelenia VVŠ, ako aj ďalšie nevojenské predmety špeciálne určené iba pre frekventantov oddelenia „B“ (int.) VVŠ, a to: právo verejné (prednášal Dr. Alojz Buček), politická ekonómia, súkromná ekonomika (prednášal prof. Laucký), štátne účtovníctvo (prednášali Dr. Chaternuch a F. Hurtečák), podnikové účtovníctvo (prednášal prof. Laucký), politický zemepis (prednášal prof. Dr. Hromádka), politický dejepis (prednášal prof. Dr. Varsík), sociológia (prednášal prof. Dr. Štefánek).

Napriek tomu, že pôvodne bolo naplánované teoretické štúdium v III. ročníku II. kurzu VVŠ pre obe oddelenia školy na obdobie od 7. januára 1944 až do 29. júla 194481, napokon musel byť III. ročník školy o niekoľko mesiacov skrátený. Východný front sa totiž od jari 1944 nezadržateľne blížil k východným hraniciam Slovenska. Preto minister NO rozhodol o vybudovaní obranných línií na severovýchodných hraniciach Slovenska a o zriadení Východoslovenskej armády, určenej na obranu východných hraníc Slovenska.82 Boli plánované a vytvorené dve opevnené obranné pásma. Prieskum a rekognoskácia druhej obrannej línie boli zverené plk. gšt. R. Pilfouskovi a frekventantom oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ, pričom sa uskutočnili v období od 27. marca 1944 do 3. apríla 1944.83 Zúčastnili sa jej všetci deviati frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ84 spolu so zástupcom veliteľa VVŠ pplk. gšt. L. Lavothom, plk. gšt. V. Kanákom (veliteľ VBV a profesor VVŠ) a pplk. gšt. J. Golianom (náčelník štábu VPV a profesor VVŠ).85 Výsledkom ich činnosti bolo naplánovanie náčrtu taktickej zostavy pechoty a delostrelectva až do úrovne peších rôt 80 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. Príloha k čís.: 93/Dôv.1943 Vec: program školenia VVŠ oddel. int. v čase od 3. mája 1943 do 30. júna 1944.81 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO, č. j. 278/232/Dôv.I/2.1943 z 15. 12. 1944. Vec: Školenie frekventantov VVŠ v III. roč. – nariadenie, čl. II. „doba a cieľ školenia III. roč. VVŠ“.82 Východoslovenská armáda sa skladala z Armádneho veliteľstva, 1. a 2. divízie, Skupiny leteckých zbraní, pluku útočnej vozby, delostreleckého pluku 12, zmiešanej skupiny PLD, delostreleckého oddielu I/11, pionierskeho práporu 11, spojovacieho práporu 11, Intendančného parku 11, nákladných autokolón 11 a 12, Poľného veliteľstva Pracovného zboru NO a ďalších útvarov a jednotiek. In PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 62-63, 70-71, 105-107. ISBN 978-80-89514-05-2.; ŠIMNUNIČ, Pavel. Východoslovenská armáda a Nemci. In PAŽUR, Štefan (zost.) Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica : DATEI, 1992. s. 44-46. ISBN 80-85306-11-5.83 PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 35-37. ISBN 978-80-89514-05-2.84 Prieskumu a rekognoskácie sa zúčastnili frekventanti VVŠ stot. útv. J. Bevelaqua, stot. pech. M. Skalický, stot. útv. V. Boššányi, stot. pech. J. Čech, stot. let. A. Matúš, stot. let. F. Hanus, stot. pech. J. Korenko, stot. pech. J. Pipich a stot. pech. J. Stejskal. In VHA Bratislava, f. ŠZ, prír. č. 764. Spomienky M. Skalického; PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 36. ISBN 978-80-89514-05-2.85 PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 36. ISBN 978-80-89514-05-2.

49

VOJENSKÁ HISTÓRIA

a batérií, samostatných čiat, stanovísk ťažkých zbraní pechoty a ľahkých guľometov a ich palebné úlohy, veliteľské a delostrelecké pozorovateľne a stanovištia veliteľov, ďalej návrh na rozvrh paľby ťažkých zbraní pechoty a delostrelectva a návrh na plánované opevnenia, trasa zákopov, dôležité betónové kryty, trasa spojovacích a streleckých zákopov, návrh na mínové polia proti tankom a pechote a ďalšie.86 Frekventanti VVŠ sa po splnení úlohy vrátili do Bratislavy, kde pokračovali v teoretickom štúdiu.

Pre potreby vytvorenia veliteľstva VSA a veliteľstiev dvoch poľných divízií bolo potrebné určiť dôstojníkov gšt. a int. Pretože v slovenskej brannej moci neustále pretrvával akútny nedostatok dôstojníkov gšt. a int., minister NO pri obsadzovaní štábnych a intendančných funkcií vo VSA siahol predovšetkým po profesoroch VVŠ a frekventantoch II. kurzu VVŠ. Ten svojím nariadením z 15. apríla 1944 rozhodol, že dňom 26. apríla 1944 na VVŠ prerušuje štúdium87 a frekventantov oboch oddelení odoslal k MNO-HVV, Armádnemu veliteľstvu v Prešove, ako aj k veliteľstvám 1. a 2. divízie, Veliteľstvu brannej výchovy a k Veliteľstvu vzdušných zbraní.88 Veliteľom VSA sa stal veliteľ VVŠ gen. II. tr. A. Malár, k VSA boli zaradení profesori VVŠ pplk. gšt. L. Lavotha, pplk. gšt. F. Urban, pplk. int. O. Kvapilík, plk. gšt. V. Kanák a plk. gšt. Š. Tatarko (obaja boli ustanovení na krátky čas za veliteľov 2. pešej divízie) a frekventanti VVŠ stot. útv. V. Boššányi, stot. útv. J. Bevelaqua, stot. pech. J. Pipich, stot. pech. J. Stejskal, stot. pech. J. Čech, stot. pech. M. Skalický, stot. pech. J. Korenko (frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ), stot. spoj. J. Čillík, stot. pech. T. Liška, stot. del. M. Koyš, stot. hosp. V. Galát (frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ).89

Vďaka prerušeniu teoretického štúdia na VVŠ v Bratislave, ktoré bolo realizované predovšetkým vo VVŠ, boli jej frekventanti a profesori ušetrení mohutného bombardovania Bratislavy americkou 15. leteckou armádou dňa 16. júna 1944. Bombardovanie síce bolo zamerané na rafi nériu Apollo a Zimný prístav,90 ale okrem nich boli v Bratislave zasiahnuté aj obytné budovy, školy a administratívne budovy. Zasiahnutá bola aj budova VVŠ (Dunajské kasárne) na Šafárikovom námestí. Prerušením vyučovania na VVŠ v apríli 1944 sa tak nechtiac podarilo predísť stratám na životoch frekventantov a profesorov VVŠ. V zničenej budove VVŠ sa už nedalo vyučovať, ani vykonať záverečné skúšky a absolvovať slávnostné vyradenie frekventantov II. kurzu VVŠ.

Ukončenie štúdia II. kurzu VVŠ

Predovšetkým z dôvodu blížiaceho sa frontu k východným hraniciam Slovenska, boli absolventi oddelenia „A“ (gšt) VVŠ mimoriadne zaneprázdnení služobnou činnosťou pri budovaní obrany na východe Slovenska. Preto nebolo možné ich uvoľniť na prípravu záverečných skúšok a samotné, niekoľko dní trvajúce záverečné skúšky. Veliteľ VVŠ gen. II. tr. A. Malár preto navrhol ministrovi NO, aby slávnostné vyradenie všetkých

86 Tamže, s. 36-37.87 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. MNO – HVV, č. j. 462.985/Dôv.I/2-3.1944 z 15. 4. 1944. Vec: VVŠ – prerušenie teoretického školenia.88 Tamže.; PAŽUR, Štefan. Organizácia a dislokácia Východoslovenskej armády. Technický zbor a doplňovanie početného stavu. In TÓTH, Dezider (ed.). Generál Golian a jeho doba. Zborník Múzea SNP v Banskej Bystrici 2006. Banská Bystrica : M SNP, s. 163. ISBN 978-80-970072-4-9.89 PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 64, 98-104, 118-119, 126-27. ISBN 978-80-89514-05-2.90 STANISLAV, Ján – ŠVACHO, Jaroslav. Bombardovanie rafi nérie Apollo 16. júna 1944. In Vojnová kronika, 2002, roč. I, č. 2, s. 24. ISSN 1338-6379.

50

VOJENSKÁ HISTÓRIA

absolventov VVŠ sa realizovalo už 12. júla 1944.91 Zároveň navrhol, aby záverečné skúšky absolvovali iba frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ v dňoch 10. a 11. júla 1944.92 Frekventanti oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ mali byť v rovnakom termíne podľa návrhu tiež slávnostne vyradení a malo im byť priznané absolutórium VVŠ bez vykonania záverečných skúšok. Tie mali vykonať až neskôr, po absolvovaní štábnej praxe, vykonaní dvoch viactýždňových školení a záverečnej skúšky. Až následne mali byť preradení do skupiny dôstojníkov generálneho štábu. Absolventi oddelenia „B“ (int.) VVŠ mali po vyradení z VVŠ iba absolvovať prax, na základe čoho by boli neskôr preradení do skupiny dôstojníkov intendantstva.93 Frekventanti oddelenia „B“ (int.) VVŠ nakoniec záverečné skúšky úspešne absolvovali.

Minister NO po úprave Malárovho návrhu rozhodol, že slávnostné vyradenie absolventov III. kurzu VVŠ bude vykonané dňa 24. júla 1944 v Tatranskom vojenskom domove vo Vysokých Tatrách. Oproti slávnostnému vyradeniu I. kurzu VVŠ bolo vyradenie II. kurzu pre celkovú situáciu na Slovensku mimoriadne skromné. Neboli na ňom prítomní žiadni významní domáci alebo zahraniční hostia. Tatranský vojenský domov, ako miesto slávnosti, bol vybratý z dôvodu, že nebol priveľmi vzdialený od Východoslovenskej armády.94

Na základe študijných výsledkov bolo u frekventantov oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ stanovené poradie absolventov VVŠ nasledovne: v poradí prvý bol stot. let. A. Matúš, druhý stot. útv. J. Bevelaqua a tretí stot. útv. V. Boššányi, všetci traja s prospechom veľmi dobrý. Ako štvrtý v poradí bol stot. pech. M. Skalický, piaty stot. let. F. Hanus, šiesty stot. pech. Ján Korenko, siedmy stot. pech. Ján Stejskal, ôsmy stot. pech. J. Čech a deviaty stot. pech. J. Pipich, všetci s výsledným prospechom dobrý.95

V oddelení „B“ (int.) VVŠ bolo určené poradie a prospech absolventov nasledovne: v poradí prvý bol stot. spoj. J. Čillík, druhý stot. hosp. V. Galát, tretí stot. pech. V. Berec a štvrtý stot. del. M. Koyš, všetci štyria s prospechom výborný. Piaty v poradí školu ukončil stot. pech. Tomáš Líška, šiesty stot. pech. M. Husárik, siedmy stot. pech. E. Botka, ôsmy stot. pech. J. Hovorka, deviaty stot. útv. J. Hurtečák, desiaty stot. del. Š. Valach, jedenásty stot. pech. O. Dubovský a dvanásty npor. hosp. P. Šarkáň, všetci s prospechom veľmi dobrý. Ako trinásty v poradí ukončil VVŠ npor. pech. J. Bohunický s prospechom dobrý.96

Absolventi VVŠ boli po slávnostnom vyradení odoslaní k svojim štábom a intendanciám vyšších jednotiek. K VSA sa vrátili V. Boššányi, J. Pipich, J. Čech, J. Stejskal, M. Skalický a J. Korenko a neskôr aj J. Bevelaqua (absolventi oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ), ako aj J. Čillík, T. Líška, M. Koyš a V. Galát (absolventi oddelenia „B“ (int.) VVŠ). E. Botka bol odoslaný k veliteľstvu 2. technickej divízie v Taliansku. J. Bevelaqua, O. Dubovský, J. Hurtečák, P. Šarkan boli pridelení k MNO. K VVZ bol prevelený A. Matúš, F. Hanus a Š. Valach, k VPV M. Husárik a V. Berec, k VDO 1 J. Bohunický a k VDO 2 J. Hovorka.97 91 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. Armádne veliteľstvo, č. j. 6/dôv.vel.1944 z 19. 6. 1944. Vec: Poslucháči VVŠ – vyradenie – návrh.92 Tamže.93 Tamže.94 VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 471.860/Dôv.I/2-3.1944 z 13. 7. 1944. Vec: Frekventanti VVŠ – udelenie absolutória a priznanie charakteru absolventov VVŠ.95 VHA Bratislava, f. VVŠ doplnky, šk. 11. VVŠ, č. j. 252/Dôv.1944 z 24. 7. 1944. Vec: Poradná listina absolventov VVŠ odd. A - gen. štábu v šk. roku 1943-1944.96 VHA Bratislava, f. VVŠ doplnky, šk. 11. VVŠ, č. j. 251/Dôv.1944 z 24. 7. 1944. Vec: Poradná listina absolventov VVŠ oddel. b intendantstva v šk. roku 1943-1944.97 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. Príloha: Rozdelenie frekventantov VVŠ k MNO, č. j. 471.860/Dôv.I/2-3.1944 z 15. 7. 1944. Vec: Frekventanti VVŠ – udelenie absolutória

51

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Na základe návrhu veliteľa VVŠ gen. II. tr. A. Malára,98 ktorý bol ministrom NO s miernymi úpravami akceptovaný, bolo rozhodnuté, že absolventi oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ budú preradení do skupiny dôstojníkov gšt. po absolvovaní dvojročnej skúšobnej praxe v štáboch vyšších jednotiek, ako aj dvoch dvojmesačných kurzov. Pred preložením do skupiny dôstojníkov gšt. však mali absolvovať záverečné skúšky.99 Absolventi oddelenia „B“ (int.) VVŠ mali taktiež absolvovať dvojročnú prax pri intendanciách vyšších veliteľstiev s tým, že nemali absolvovať dvojmesačné kurzy a nemuseli absolvovať záverečné skúšky.

Slovenské národné povstanie a jeho dopad na VVŠ

V dôsledku začatia Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944 došlo k vytvoreniu čs. armády na Slovensku z časti útvarov a jednotiek slovenskej brannej moci nachádzajúcich sa na Slovensku, čo malo zásadný vplyv aj na VVŠ a jej činnosť, ako aj na jej profesorský zbor a absolventov školy.

Časť riadnych a mimoriadnych profesorov a absolventov VVŠ sa podieľala už na prípravách SNP100, ktoré organizovali Slovenská národná rada a Vojenské ústredie. Okrem toho pripravoval prevrat aj minister NO gen. I. F. Čatloš, okolo ktorého bola sústredená skupina vysokých štábnych dôstojníkov, ktorej súčasťou boli gen. II. tr. A. Malár (veliteľ VSA a VVŠ),101 plk. gšt. K. Peknik, plk. gšt. J. Krnáč a plk. gšt. Viliam Talský (profesori VVŠ), stot. gšt. Ján J. Stanek (prednosta spravodajského oddelenia MNO, ktorý spolupracoval aj s Vojenským ústredím) a niekoľko ďalších dôstojníkov.

V spojitosti so začiatkom SNP sa osudy profesorského zboru VVŠ a jej absolventov odvíjali rôzne, predovšetkým podľa toho, kde a v akej situácii sa v čase začatia SNP nachádzali, resp. na základe toho, aký bol ich osobný vzťah k bratislavskému režimu, slovenskej štátnosti a k ČSR.

Väčšina profesorov VVŠ a jej absolventov zaradených do Východoslovenskej armády spolu s ďalšími príslušníkmi VSA boli v dňoch 31. augusta 1944 až 2. septembra 1944 odzbrojení a internovaní nemeckou armádou v rámci akcie „Kartofelnerte mit Prämie“, menšia časť z nich sa postavila na odpor a po ústupe na stredné Slovensko sa zapojila do SNP, resp. do partizánskeho boja na východe Slovenska. Zaistený bol aj veliteľ VSA gen. II. tr. A. Malár (veliteľ VVŠ).102 Menšia časť dôstojníckeho zboru, medzi nimi aj viacerí

a priznanie charakteru absolventov VVŠ.; VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. MNO, č. j. 471.960/Dôv.I/3.1944 z 29. 7. 1944. Vec: Frekventanti VVŠ a VIŠ – premiestnenie.98 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. Armádne veliteľstvo, č. j. 6/dôv.vel.1944 z 19. 6. 1944. Vec: Poslucháči VVŠ – vyradenie – návrh.99 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. MNO, č. j. 471.860/Dôv.I/2-3.1944 z 15. 7. 1944. Vec: Frekventanti VVŠ – udelenie absolutória a priznanie charakteru absolventov VVŠ.100 Na prípravách SNP sa podieľali pplk. gšt. J. Golian (stál na čele Vojenského ústredia), pplk. gšt. F. Urban, mjr. gšt. J. Nosko, mjr. gšt. J. Ciprich, mjr. gšt. Š. Murgaš, plk. gšt. Viliam Talský a ďalší.101 Gen. II. tr. A. Malár spolupracoval s odbojom, no na druhej strane udržiaval veľmi úzky vzťah aj s ministrom NO gen. I. tr. F. Čatlošom, ktorý ho koncom júla 1944 zasvätil do svojich plánov. In JAŠEK, Peter – KINČOK, Branislav – LACKO, Martin. Slovenskí generáli 1939 – 1945. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, 2013, s. 230-235. ISBN 978-80-7451-246-9.102 Gen. II. tr. A. Malár bol dňa 31. 8. 1944 po prílete z Bratislavy do Prešova zadržaný a prevezený do Nemecka. Spočiatku bol internovaný ako tzv. „čestný väzeň“, vypočúvaný a následne umiestnený do koncentračného tábora Flossenburg, kde bol na jar 1945 popravený s ďalšími slovenskými generálmi. In PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica: M SNP, 2012. s. 290-291. ISBN 978-80-89514-05-2.; STANISLAV,

52

VOJENSKÁ HISTÓRIA

dôstojníci gšt. a int. a absolventi VVŠ, bola zaradená v rámci dvoch technických divízií v zahraničí, a preto objektívne nemohla zasiahnuť do domácich pomerov. Dôstojníci, ktorí sa nachádzali na povstaleckom území, sa až na malé výnimky103 zapojili do SNP. Časť dôstojníkov gšt. a int. a absolventov VVŠ, nachádzajúca sa na území ovládanom bratislavským režimom, sa rozhodovala rôzne. Viacerí z nich sa presunuli na povstalecké územie, kde sa zapojili do boja proti nemeckým okupantom, resp. sa neúspešne pokúsili presunúť na povstalecké územie.104

Dôstojníci gšt. a int. a absolventi VVŠ, ktorí sa podriadili bratislavskému MNO a novému ministrovi NO Štefanovi Haššíkovi, tak učinili z rôznych dôvodov. Časť z nich zostala naďalej verná bratislavskému režimu105, ďalšiu časť tvorili dôstojníci, ktorí sa z rôznych, zväčša osobných, zdravotných alebo iných dôvodov nezapojili do SNP. Tí absolventi II. kurzu VVŠ a jej profesori, ktorí sa nezapojili do SNP a neboli odvlečení do nemeckých zajateckých táborov, boli zaradení na MNO a v útvaroch Domobrany, pričom v októbri 1944 boli absolventi II. kurzu VVŠ ministrom NO mimoriadne a predčasne preradení do skupiny dôstojníkov gšt. a int. Išlo o stot. útv. J. Bevelaqu a B. Boššányiho, stot. pech. M. Skalického, stot. let. A. Matúša a stot. let. F. Hanusa, ktorí boli preradení do skupiny dôstojníkov generálneho štábu. Do skupiny dôstojníkov intendantstva boli preradení stot. pech. M. Husárik a stot. pech. E. Botka, stot. útv. J. Hurtečák, stot. del. Š. Valach, stot. pech. O. Dubovský a npor. pech. J. Bohunický, všetci s účinnosťou od 1. septembra 1944.106 Neskôr boli dodatočne preradení do skupiny dôstojníkov intendantstva aj stot. spoj. J. Čillík a stot. del. M. Koyš, obaja taktiež s účinnosťou od 1. septembra 1944.107

OBNOVENIE ČINNOSTI VYSOKEJ VOJENNEJ ŠKOLY– III. KURZ (1944/1945)

Š. Haššík ako nový minister NO (od 5. 9. 1944)108 mal za úlohu obnoviť slovenskú brannú moc, ktorá bola v dôsledku SNP v rozklade. Obnovenú brannú moc tvorila Domobrana a ďalšie zložky armády, z ktorých významná časť mala charakter technických

Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : SAV, 1996. s. 93. ISBN 80-224-0449-7; STEHLÍK, Eduard – LACH, Ivan. Vlast a čest jim byly dražší nežli život. Dvůr Králové nad Labem : Ing. Jan Škoda - FORTprint, 2000, s. 128-129. ISBN80-86011-12-7.103 Do SNP sa nezapojil napr. veliteľ Brannej výchovy, zároveň aj profesor VVŠ, veliteľ II. kurzu VVŠ a oddelenia „A“ gšt. VVŠ plk. gšt. V. Kanák, ktorý sa v noci z 29. 8. 1944 na 30. 8. 1944 spolu s plk. pech. Ondrejom Zverinom v budove VPV v Banskej Bystrici snažili prekaziť rozbiehajúce sa povstanie. Obaja boli zadržaní a internovaní, umiestnení v zajateckom tábore v Ľubietovej, kde boli dňa 13. 10. 1944 popravení. In LACKO, Martin. Zabudnutá povstalecká vražda. Prípad slovenských dôstojníkov v Ľubietovej 13. októbra 1944. In Pamäť národa, 2012, roč. VIII, č. 3, s. 3-32. ISSN 1336-6297; GAJDOŠ, Milan. Na čele povstaleckej armády proti nemeckým okupačným vojská. In Zborník Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici 2006. Banská Bystrica : M SNP, 2008, s. 96. ISBN 978-1-873671-00-9.104 Na povstalecké územie sa dostali plk. gšt. K. Pekník, mjr. gšt. Š. Murgaš, mjr. gšt. D. Jamriška a ďalší. Prechod na povstalecké územie sa nepodaril gen. II. Š. Jurechovi, plk. gšt. J. Krnáčovi a ďalším dôstojníkom.105 Za výslovne prorežimisticky orientovaných dôstojníkov boli považovaní napr. pplk. gšt. J. Parčan, pplk. gšt. O. Hreblay, mjr. gšt. A. Matúš a niektorí ďalší. In KORČEK, Ján. Slovenská armáda 1943-1945. Bratislava : MO SR, 1999. s. 181-182. ISBN 80-88842-22-0.106 Osobný vestník MNO, roč. VI., č. 8 z 1. 11. 1944, s.71-72.107 Oznamovateľ Domobrany, roč. I, č. 2, z 1. 2. 1945, s. 28.108 CSÉFLVAY, František – KÁZMEROVÁ, Ľubica. Slovenská republika 1939-1945. Chronológia najdôležitejších udalostí. Bratislava : Historický ústav SAV, 2007. ISBN 978-80-969782-2-9. s. 139.

53

VOJENSKÁ HISTÓRIA

a stavebných jednotiek. Časť týchto jednotiek sa pritom naďalej nachádzala mimo Slovenska.109

Snahou vedenia MNO bolo okrem iného aspoň čiastočné obnovenie vojenského školstva. Viacerí absolventi bratislavskej VVŠ (pplk. gšt. O. Hreblay, mjr. gšt. A. Matúš a ďalší), zaradení do Domobrany, zastávali na MNO kľúčové funkcie. Títo vyvinuli veľké úsilie o obnovu činnosti VVŠ, ako aj VAK. Nereálnosť plánu na obnovu VVŠ a VAK však vyplývala predovšetkým z vývoja na západnom a predovšetkým na východnom fronte, keďže východný front sa nachádzal v septembri 1944 na hraniciach východného Slovenska. Za týchto podmienok nebolo mysliteľné úspešné realizovanie viacročného kurzu VVŠ. V armáde panovala mimoriadne neprehľadná, až chaotická personálna situácia, menil sa jej charakter a zloženie, predovšetkým na stavebné a technické jednotky. Naviac po vstupe Červenej armády a 1. čs. armádneho zboru v ZSSR na územie Slovenska v októbri 1944 sa začalo priame oslobodzovanie Slovenska. Vojská Červenej armády, 1. čs. armádneho zboru a rumunskej armády sa postupne prebojovávali na územie stredného Slovenska. Začatím priameho oslobodzovania územia Slovenska bolo úplne zrejmé, že bratislavský režim, a tým aj jeho armáda speli k rýchlemu zániku.

Aj napriek krajne nepriaznivej a nevhodnej situácii minister NO rozhodol o obnovení činnosti VVŠ a začatí III. kurzu. Táto aktivita bola súčasťou predstáv o postupnej obnove slovenskej brannej moci. Na základe rozhodnutia ministra NO začali prípravy na obnovu činnosti VVŠ. Minister NO vydal dňa 13. novembra 1944 výnos, ktorým nariadil realizovať prijímacie konanie uchádzačov do I. ročníka III. kurzu VVŠ v školskom roku 1944/1945.110 VVŠ mala podľa výnosu fungovať v novom režime, bola zmenená aj forma štúdia na VVŠ. Štúdium v III. kurze VVŠ sa malo realizovať iba v rámci oddelenia „A“ (gšt.) VVŠ.111 Prvý ročník III. kurzu VVŠ bol tradične nazvaný ako „prípravný kurz“, no mal charakter I. ročníka VVŠ.112 Cieľom kurzu bolo vyškolenie frekventantov VVŠ tak, aby „neskoršie“ mohli byť povolaní do vyšších ročníkov VVŠ. Uvedená formulácia naznačovala, že MNO už realistickejšie pripúšťalo možné prekážky pre ďalšie štúdium vo VVŠ v dôsledku vývoja situácie na frontoch 2. svetovej vojny, počítalo s prerušením štúdia vo VVŠ a s možnosťou, že by sa neskôr za priaznivejšej situácie mohlo vyučovanie vo VVŠ obnoviť.

Na rozdiel od predošlých kurzov VVŠ s internou formou štúdia, I. ročník III. kurzu VVŠ vzhľadom na okolnosti mal externú formu výučby, s tým, že frekventanti VVŠ mali študovať diaľkovo popri výkone svojich služobných povinností. Teoretické školenie na VVŠ formou prednášok a cvičení bolo plánované počas jedného týždňa v každom

109 Obnovená slovenská branná moc sa skladala z MNO-HVV, Domobrany (zloženej z 1. a 2. pešieho pluku, delostreleckého oddielu, protilietadlového delostreleckého pluku, leteckého pluku a z jednotiek ďalších druhov vojsk a služieb), Civilnej protileteckej ochrany, Pracovného zboru NO, Technického zboru, zloženého zo stavebných, ženijných a technických rôt a pracovných stavebných skupín začlenených do 3. a 4. technickej divízie, ako aj z 1. a 2. technickej divízie, ktoré boli nasadené v zahraničí. Tvorili ju aj žandárstvo, polícia a fi nančná stráž, Hlinkova garda, Hlinkova mládež a Slovenská pracovná služba. In KORČEK, Ján. Slovenská armáda 1943-1945. Bratislava : MO SR, 1999, s. 158, 178-179. ISBN 80-88842-22-0.110 VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 478.928/Dôv.3b.1944 z 13. 11. 1944. Vec: Prijímanie uchádzačov a skúšky do Vysokej vojennej školy v r. 1944/1945.; VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 486. MNO, č. j. 480.015/Dôv.3b.1944 z 4. 12. 1944. Vec: Prípravný kurz pre dôstojníkov gšt. – zriadenie.111 Tamže.112 Tamže, čl. I.

54

VOJENSKÁ HISTÓRIA

mesiaci.113 Keďže pôvodná budova VVŠ (Dunajské kasárne) bola zbombardovaná americkým letectvom, pre potreby VVŠ boli vyčlenené priestory na vyučovanie vo VAK. I. ročník III. kurzu VVŠ sa začal 4. decembra 1944 a mal prebiehať do 31. mája 1945.114 Výkonom hlavného dozoru nad kurzom bol poverený náčelník štábu MNO pplk. gšt. Jozef Parčan, kurz podliehal priamo náčelníkovi štábu MNO.

Veliteľský a profesorský zbor obnovenej VVŠ a frekventanti III. kurzu VVŠ

MNO spočiatku vôbec neriešilo otázku nového veliteľa VVŠ. Po prijatí rozhodnutia o externej forme štúdia III. kurzu VVŠ už nebola aktuálna otázka veliteľa školy, nakoľko na velenie VVŠ postačoval aj zástupca veliteľa VVŠ. Bol ním pôvodne pplk. gšt. L. Lavotha, no ten bol v rámci odzbrojenia VSA zaistený a odvlečený do Nemecka. Na Slovensko sa vrátil až v decembri 1944, ale na post zástupcu veliteľa VVŠ sa už v tom čase s ním nepočítalo. Do funkcie zástupcu veliteľa VVŠ bol ustanovený absolvent I. kurzu VVŠ mjr. gšt. Juraj Greguška. Tento dôstojník bol zároveň ustanovený aj veliteľom III. kurzu VVŠ.115

V profesorskom zbore VVŠ III. kurzu absentovali najmä starší, skúsenejší a erudovanejší vyšší dôstojníci s pedagogickými skúsenosťami. Tento stav bol spôsobený aktívnou účasťou časti profesorského zboru v SNP,116 zaradením v 1. a 2. technickej divízii v zahraničí a odvlečením časti profesorov VVŠ do nemeckého zajatia po odzbrojení Východoslovenskej armády.117 Viacerí z bývalých profesorov VVŠ boli v tom čase preložení do výslužby.118 Preto boli ako riadni profesori VVŠ určení všetci dôstojníci gšt., prípadne absolventi VVŠ v zápolí, najmä vykonávajúci službu v Bratislave a okolí. Prakticky to znamenalo, že na vyučovaní v obnovenej VVŠ sa podieľali služobne mladší dôstojníci gšt, absolventi I. a II. kurzu bratislavskej VVŠ: pplk. gšt. O. Hreblay, mjr. gšt. L. Gesteš, mjr. gšt. J. Greguška, stot. gšt. J. Bevelaqua, mjr. gšt. A. Matúš, stot. gšt. F. Hanus a stot. gšt. G. Vargoš.119 Títo prednášali v I. ročníku III. kurzu VVŠ predmet všeobecná taktika. Predmet materiálna služba prednášal predovšetkým stot. gšt. J. Bevelaqua. Mimoriadnymi profesormi VVŠ pre jednotlivé druhy zbraní a služieb sa mali stať dôstojníci zbraní a služieb,120 no títo nakoniec neboli menovaní.

Uchádzači o prijatie do III. kurzu VVŠ museli spĺňať rovnaké kritériá, aké boli určené

113 Tamže, čl. V „spôsob školenia“.114 Tamže, čl. III. „doba kurzu“.115 Tamže. IV. „veliteľstvo kurzu a profesorský zbor“.116 Išlo o pplk. gšt. J. Goliana, plk. gšt. K. Pekníka, pplk. gšt. K. Brezányho, pplk. gšt. F. Urbana, mjr. gšt. J. Noska, pplk. int. V. Danieloviča, mjr. int. J. Snopka a ďalších. In CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013, s. 28-29, 43-44, 191-192, 74-75, 182-183, 219, 252-253. ISBN 978-80-89523-20-7.117 Medzi slovenskými vojakmi zavlečenými do zajateckých táborov boli aj viacerí profesori a absolventi VVŠ, medzi nimi plk. gšt. Štefan Tatarko, mjr. gšt. Ján Cisárik, veliteľ VVŠ gen. II. tr. Augustín Malár, zástupca veliteľa VVŠ pplk. gšt. L. Lavotha a ďalší. In CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013, s. 155-156, 244-245. ISBN 978-80-89523-20-7.118 Riadny profesor a bývalý zastupujúci veliteľ VVŠ plk. gšt. Rudolf Pilfousek bol v roku 1944 ako český Nemec prepustený zo slovenskej armády a stal sa príslušníkom SS v hodnosti standartenfűhrer (plukovník SS). Prepustený do výslužby bol aj riadny profesor a bývalý zástupca veliteľa VVŠ pplk. gšt. Emil Novotný. In CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013, s. 183-184, 197-198. ISBN 978-80-89523-20-7.119 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č. j. 15/Dôv.1945. Vec: Rozvrh prednášok na dobu od 9. -15. januára 1945.120 VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 486. MNO, č. j. 480.015/Dôv.3b.1944 z 4. 12. 1944. Vec: Prípravný kurz pre dôstojníkov gšt. – zriadenie, čl. IV. „veliteľstvo kurzu a profesorský zbor“.

55

VOJENSKÁ HISTÓRIA

v predošlých dvoch kurzoch, len s menšími zmenami. Do VVŠ sa mohli prihlásiť dôstojníci zbraní z povolania, absolventi VA, v hodnosti stotníka alebo nadporučíka. Museli mať vek od 26 do 36 rokov,121 najmenej 3 roky radovej služby na veliteľskom mieste alebo výkon služby pobočníka, prideleného dôstojníka vyššieho veliteľstva a učilišťa, resp. profesora. Uchádzači museli byť schopní služby v poli, byť vyhranenej a pevnej povahy, s hodnotením v rámci stupňa kvalifi kácie najmenej „veľmi dobrý“.122

Čo sa týkalo prijímacích skúšok, skladali sa zo všeobecného vzdelania a z vojenských náuk. Uchádzači museli preukázať znalosti písania na písacom stroji. Prijímacie skúšky však uchádzači mali absolvovať až neskôr, bez bližšieho určenia termínu. Sledované bolo aj to, akého sú náboženstva, ako aj ich manželky.123 Velitelia boli povinní na uchádzačov vypracovať a predložiť posudky. Uchádzači sa hlásili z útvarov Domobrany, PLDP, MNO, ako aj z ďalších útvarov a armádnych zariadení.

Spomedzi uchádzačov bolo do III. kurzu VVŠ prijatých napokon až 28 frekventantov, a to stot. pech. Elemér Háber, stot. pech. Jozef Masarik, stot. pech. Ján Kabzan, stot. pech. Jozef Dulík, stot. pech. Vincent Kiselica, stot. del. Alfonz Hôrka, stot. del. Koloman Jakab, stot. del. Emil Vízner, stot. del Gabriel Koščuš, stot. del. Silvester Schubert, stot. let. Rudolf Kollár, stot. jazd. Ján Tomáš, stot. spoj. Juraj Medvec, stot. útv. Karol Rydlo, stot. aut. Jozef Zeman, npor. pech. Ján Škrada, npor. pech. Jozef Palúch, stot. del. Jozef Oravec, stot. del. Juraj Korauš, npor. del. Ján Husovský, npor. útv. Pavol Schwarz, stot. spoj. Alexander Balogh a stot. pion. Karol Mihálek,124 ako aj stot. aut. Fridrich Husák, stot. spoj. Ján Janičiga, stot. pion. Ján Lihan, stot. jazd. Štefan Miškolci a stot. del. Anton Smieško.125 Išlo o 24 stotníkov a 4 nadporučíkov, z toho 7 dôstojníkov pechoty, 9 dôstojníkov delostrelectva, 3 dôstojníci spojovacieho vojska, po 2 dôstojníkoch útočnej vozby, automobilového vojska, jazdectva a pionierskeho vojska, ako aj jeden dôstojník letectva. Časť z frekventantov III. kurzu VVŠ sa už skôr neúspešne uchádzala o štúdium v I. a II. kurze VVŠ. Záujem o štúdium v III. kurze VVŠ bol napriek blížiacemu sa frontu k Bratislave veľký. Do III. kurzu VVŠ nebolo prijatých spolu 17 uchádzačov.126

I. ročník III. kurzu VVŠ (1944/1945) V rámci externej formy štúdia mali frekventanti III. kurzu VVŠ v priebehu kalendárneho

mesiaca absolvovať jeden týždeň teoretickej výučby vo forme prednášok a cvičení. Vyučovanie malo prebiehať v objekte VAK. Na záver prednášok a cvičení im boli zadávané domáce úlohy, v rámci ktorých museli vypracovať písomné práce a tieto následne odovzdať pred nástupom

121 Čo sa týkalo vekovej hranice uchádzača o štúdium v III. kurze VVŠ, tá bolo významne posunutá od 26 až do 36 rokov života, pričom u uchádzača do II. kurzu VVŠ v roku 1942 bola veková hranica v rozmedzí 26 až 30 rokovo života. In VHA Bratislava, f. VVŠ 1942, šk. 7. VVŠ, č. j. 284/Dôv.1941 z 11. 12. 1941. Vec: VVŠ v r. 1942 – prijímanie uchádzačov a skúšky.122 VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 478.928/Dôv.3b.1944 z 13. 11. 1944. Vec: Prijímanie uchádzačov a skúšky do Vysokej vojennej školy v r. 1944/45.123 Tamže.124 VHA Bratislava, f. VVŠ, 1942, šk. 5. Vec: Soznam dôstojníkov prijatých do Vysokej vojennej školy.125 VHA Bratislava, f. 55-53-1. Vec: Soznam frekventantov Vysokej vojennej školy.; VHA Bratislava, f. VVŠ 1941, šk. 5. VVŠ, Vec: Frekventanti VVŠ – oddel. gen. štábu – klasifi kácia prác – cvičení.126 Do III. kurzu VVŠ neboli prijatí napr. npor. pion. Rudolf Ivanič, npor. pech. Valentín Klčo, stot. jazd. Ladislav Lendvay, npor. pech. Ferdinand Alexa, stot. del. Ladislav Krásnohorský a ďalší. In VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 480.017/Dôv.3b.1944 z 2. 12. 1944. Vec: Uchádzači do VVŠ – zamietnutie žiadostí.

56

VOJENSKÁ HISTÓRIA

na teoretické vyučovanie, aby ich stihol počas vyučovania profesorský zbor vyhodnotiť.127 I. ročník III. kurzu VVŠ bol rozdelený na dve časti. V prvej časti frekventanti preberali

látku týkajúcu sa jednotlivých druhov bojovej činnosti pešieho práporu, zosilneného o delostrelecký oddiel a pioniersku jednotku. V druhej časti mali frekventanti v rámci teoretického vyučovania prebrať látku týkajúcu sa zosilneného pešieho pluku (zosilneného o 1 alebo 2 delostrelecké oddiely, pioniersku a spojovaciu rotu). Taktické námety sa mali prednášať komplexne, nakoľko mali byť prebrané všetky taktické otázky vyplývajúce z taktického námetu, a to všeobecná taktika, taktika pechoty, delostrelectva, útočnej vozby a ďalšie.128 Prednášanie taktického námetu bolo spravidla zverené jednému profesorovi VVŠ, výnimočne časť námetu prednášal aj iný profesor. Tento spôsob vyučovacieho procesu si vyžadoval zvýšené nároky na profesorský zbor, ako aj na jeho samostatnosť.

Frekventantov VVŠ a ich študijné výsledky mala koncom mája 1945 posúdiť komisia zložená z veliteľa kurzu a dvoch dôstojníkov generálneho štábu.129

Štúdium I. ročníka III. kurzu VVŠ sa začalo teoretickým vyučovaním v priestoroch VAK v období od 4. decembra do 8. decembra 1944. Ďalšie vyučovanie a cvičenia sa realizovali v priestoroch VAK od 9. januára do 13. januára 1945,130 ako aj vo februári 1945 a naposledy v marci 1945 (od 20. do 24. marca 1945).131

V rámci teoretického štúdia na VVŠ sa v priestoroch VAK realizovali predovšetkým školské cvičenia zo všeobecnej taktiky zamerané na bojovú činnosť zosilneného práporu. Išlo o námety: približovanie a postup práporu proti nepriateľovi v pohybe, útok práporu na slabo opevnené postavenie a na silne opevnené postavenie nepriateľa, zaistený pochod a približovanie pešieho práporu vo zväzku, stretný boj práporu, útok práporu na opevnené postavenie nepriateľa za podpory delostrelectva. Ďalej bola prednášaná aj materiálna služba a ďalšie predmety.132 Až do zániku školy stihli frekventanti VVŠ v rámci teoretickej prípravy (prednášok a cvičení) prakticky prebrať prvú časť vyučovacej látky určenej pre I. ročník III. kurzu VVŠ. Výhodou pre pedagogický personál bolo, že mal k dispozícii komplexný študijný materiál a písomné vyhotovenia prednášok a cvičení z predošlých kurzov VVŠ.

Ako sa približoval front k Bratislave, začali sa prejavovať praktické problémy v činnosti VVŠ, keď sa postupne znižovala účasť frekventantov VVŠ na prednáškach a cvičeniach, predovšetkým u poslucháčov z mimobratislavských útvarov.

Príprava na zriadenie IV. kurzu VVŠ a zánik VVŠ

Neracionálny pohľad bratislavského MNO na blížiaci sa koniec 2. svetovej vojny sa odzrkadlil aj v úpornej snahe o udržanie vyučovania na VVŠ. Minister NO Š. Haššík vydal dňa 6. marca 1945 úplne nerealistický výnos, na základe ktorého mal byť v roku 1945 otvorený IV. kurz VVŠ, do ktorého sa mohli prihlásiť do 7. apríla 1945 dôstojníci zbraní z povolania. Pre uchádzačov boli určené totožné kritériá, ako pre uchádzačov do III. kurzu VVŠ. Opäť bolo plánované, že bude otvorené iba oddelenie „A“ (gšt.)

127 VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 486. MNO, č. j. 480.015/Dôv.3b.1944 z 4. 12. 1944. Vec: Prípravný kurz pre dôstojníkov gšt. – zriadenie, čl. V. „spôsob školenia“.128 Tamže, čl. VI. „učebná látka“.129 Tamže, čl. IX. „posúdenie frekventantov“.130 VHA Bratislava, f. MNO dôverné II, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 481.238-Dôv.-3b-1944 z 23. 12. 1944. Vec: Teoretické školenie frekventantov VVŠ v období od 9. – 13. januára 1945.131 VHA Bratislava, f. VDO 1, šk. 27. VVŠ, č. j. 36/36/Dôv.1945. Vec: Teoretické školenie frekventantov VVŠ v dobe od 20. – 24.III.1945.132 VHA Bratislava, f. VVŠ 1943, šk. 10. VVŠ, č. j. 15/Dôv.1945. Vec: Rozvrh prednášok na dobu od 9. – 13. januára 1945.

57

VOJENSKÁ HISTÓRIA

VVŠ.133 Situácia sa však vyvinula tak, že mesto Bratislava ako sídlo VVŠ (umiestnená v priestoroch VAK), bolo oslobodené Červenou armádou ešte skôr, ako uplynula lehota na podanie prihlášok na VVŠ.

Na konci marca 1945 vojská 2. ukrajinského frontu Červenej armády v rámci mohutnej „Bratislavsko-brnianskej“ operácie, smerujúcej z maďarského územia na južnú Moravu, postúpili prakticky až pred Bratislavu. Vývoj situácie na fronte spôsobil, že najvyšší slovenskí štátni predstavitelia, MNO, armádne a žandárske jednotky, ako aj množstvo rôznych politických a spoločenských osobností prvej Slovenskej republiky na konci marca 1945 organizovane opustili Bratislavu a evakuovali cez Holíč, územie Moravy po trase Vsetín – Valašské Meziříčí a Klobouky – Ždanice do Rakúska.134 Evakuácie sa zúčastnili aj viacerí dôstojníci gšt. a int., profesori III. kurzu VVŠ, ako aj viacerí jeho frekventanti.135 Bratislava bola oslobodená Červenou armádou dňa 4. apríla 1945. Evakuácia slovenských politických, vojenských, policajných a ďalších predstaviteľov zo Slovenska znamenala faktický zánik prvej Slovenskej republiky a jej brannej moci. Zanikla tak aj VVŠ, na ktorej ešte v marci 1945 prebiehalo teoretické vyučovanie.

VÝZNAM VYSOKEJ VOJENNEJ ŠKOLY

VVŠ napriek tomu, že existovala iba krátky čas, počas existencie prvej Slovenskej republiky, predsa len bola z viacerých dôvodov výnimočná a patrila k najdlhšie pôsobiacim vojenským školám slovenskej brannej moci.

VVŠ vznikla za účelom odstránenia akútneho nedostatku dôstojníkov gšt. a int. v slovenskej brannej moci. Zároveň bola budovaná ako výchovno-vzdelávacia inštitúcia (odhliadnuc od mimoriadne nepriaznivou situáciou vynútenej niekoľkomesačnej existencie Vysokej intendantskej školy v školskom roku 1939/1940136), ktorá jej frekventantom – príslušníkom slovenskej armády umožňovala získať na území Slovenskej republiky najvyššie vojenské odborné vzdelanie. MNO sa vo februári 1940 iba s ťažkosťami podarilo VVŠ zriadiť ako súčasť systému vojenského školstva. Minister NO gen. I. tr. F. Čatloš ponímal VVŠ ako pokračovateľku čs. Vysokej školy válečnej a Vysokej intendantskej školy,137 ktorá prevzala ich vyučovací model v modifi kovanej podobe. Napriek množstvu počiatočných problémov, typických pre všetky novozriadené školské inštitúcie, týkajúcich sa predovšetkým profesorského zboru a jeho pedagogickej neskúsenosti, nedostatkom vyučovacieho programu, VVŠ sa napokon „detské choroby“ darilo postupne odstraňovať a pomerne spoľahlivo plnila svoju hlavnú úlohu – výchovu budúcich dôstojníkov gšt. a int. Zásluhu na tom mal predovšetkým profesorský zbor pozostávajúci z významných vojenských osobností slovenskej brannej moci, mimoriadne schopných vojenských pedagógov pplk. gšt. L. Lavothu, plk. gšt. V. Kanáka, plk. gšt. K. Peknika, pplk. gšt. F. Urbana, plk. gšt. K. Brezányho, plk. int. F. Cramera, pplk. gšt. V. Danieloviča, mjr. int. J. Snopka, pplk. int. O. Kvapilíka a ďalší.

133 VHA Bratislava, f. Posádkové veliteľstvo Nové Mesto nad Váhom 1940-1945, šk. 4. MNO, č. j. 154.366/Dôv.3/b–1945 zo 6. 3. 1945. Vec: Prijímanie uchádzačov a skúšky do Vysokej vojennej školy v roku 1945/1946.134 KORČEK, Ján. Slovenská republika 1943-1945. Bratislava : MO SR, 1999, s. 185-187, 198. ISBN 80-88842-22-0.135 Išlo napr. o pplk. gšt. L. Parčana, mjr. gšt. A. Matúša, pplk. gšt. O. Hreblaya a ďalších.136 KOZOLKA, Jaroslav. Slovenská Vysoká intendantská škola 1939/1940. In Vojenská história, 2013, roč. 17, č. 4, s. 98-111. ISSN 1335-3314.137 ALU SLK Marin, f. F. Čatloš, sign. 129 F 14. Ferdinand Čatloš: „Výklad o zákonitom podklade VVŠ“ z 2. 1. 1969, s. 1.

58

VOJENSKÁ HISTÓRIA

VVŠ počas krátkej existencie absolvovalo 31 dôstojníkov v oddelení „A“ (gšt.) a 26 absolventov v oddelení „B“ (int.), ktorí dokázali uplatniť na škole získané vedomosti pri výkone štábnych a intendantských funkcií na frontoch 2. svetovej vojny, tak aj v zázemí. Časť z nich sa neskôr stala schopnými vyššími veliteľmi. Viacerí jej absolventi sa po 2. svetovej vojne pre svoje nesporné odborné kvality presadili aj ako profesori obnovenej čs. VŠV (neskôr premenovaná na Vysoké vojenské učilište a Vysokú vojenskú akadémiu)138 a na VA.139

Bratislavská VVŠ a jej úroveň je často porovnávaná s pražskou VŠV a VIŠ, pričom sa jej vytýkala nižšia úroveň oproti čs. školám, okrem iného aj s odôvodnením, že jej stav „úzko súvisel s predchádzajúcim vývojom Slovenska a jeho postavením satelitného štátu nacistického Nemecka“.140 Toto hodnotenie však nie je celkom objektívne a adekvátne z viacerých dôvodov. Predovšetkým sa čs. VŠV a VIŠ kontinuálne vyvíjali v priebehu 20. a 30. rokov 20. storočia v mierových pomeroch, keď čs. armáda disponovala dostatkom erudovaných československých, ale aj francúzskych vojenských pedagógov a mala vytvorené priam ideálne podmienky na rozvoj vojenskej vedy. VVŠ v prvom období existencie sprevádzali rôzne „detské choroby“ a určitá miera improvizácie. Nakoniec sa všetky zásadnejšie problémy VVŠ podarilo prekonať ešte v priebehu I. kurzu VVŠ. Činnosť VVŠ zásadne negatívne ovplyvňovala skutočnosť, že od leta 1941 až do jej zániku fungovala vo vojnových pomeroch, nakoľko sa slovenská branná moc zúčastnila bojov na frontoch 2. svetovej vojny po boku nacistického Nemecka.

Čs. VŠV a VIŠ vychádzali z československej vojenskej doktríny, zásadným spôsobom ovplyvnenej francúzskou vojenskou doktrínou. VVŠ vo vyučovacom programe pôvodne taktiež vychádzala z československej vojenskej doktríny, ktorá bola prebratá s rôznymi čiastkovými úpravami. Táto však bola v tom čase prekonaná. Preto, ale aj z dôvodu zvyšujúceho sa nemeckého vplyvu na slovenskú brannú moc, sa na VVŠ postupne stále zreteľnejšie presadzovala modernejšia nemecká vojenská doktrína. Treba súhlasiť s názormi ministra NO gen. I. tr. F. Čatloša, že nemecká strana vnášala do vyučovacieho procesu na VŠV predovšetkým moderné poňatie taktiky a stratégie, postavené na rýchlych operáciách realizovaných motorizovanými a obrnenými jednotkami, s dôrazom na útočnú bojovú činnosť, a to najmä v jej II. kurze.141 Na druhej strane treba poukázať, že na škodu veci išlo iba o postupnú jednostrannú orientáciu na nemeckú vojenskú doktrínu.

Aktuálny stav slovenskej brannej moci a jej ľudského potenciálu neumožňoval na pôde VVŠ rozvíjať vojenskú vedu tak, ako to bolo typické pre iné školy generálneho štábu a intendantstva s dlhoročnou tradíciou a vojenskou doktrínou v čase mieru. VVŠ ako zrejme najmladšia škola generálneho štábu a intendantstva v európskom priestore vo svojej dobe objektívne nemohla byť na vrchole vojenskej vedy, zďaleka nebola najmodernejšou a najprogresívnejšou školou. Zároveň treba konštatovať, že ako jedna z mála škôl rovnakého typu poskytovala ucelené viacročné odborné vzdelanie. Takýmto

138 Išlo napr. o brig. gen. J. Noska, pplk. gšt. J. Straku, pplk. gšt. V. Višňovského, plk. gšt. J. Tótha, plk. int. L. Puchého a ďalších. In VÚA-VHA Praha, zb. KL a KML. Kvalifi kačná listina, časť I a Kmeňový list brig. gen. J. Noska, pplk. gšt. J. Straku, pplk. gšt. V. Višňovského, plk. gšt. J. Tótha a plk. int. L. Puchého.139 Išlo o pplk. int. J. Čillíka (profesora VA v Hraniciach), plk. int. V. Galáta a pplk. int. J. Zajačka (profesorov VA „K. Gottwalda“ v Brne) a ďalších. In VÚA-VHA Praha, zb. KL a KML. Kvalifi kačná listina, časť I a Kmeňový list pplk. int. J. Čillíka, plk. int. V. Galáta a pplk. int. J. Zajačka.140 ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1983. s. 29.141 ALU SLK Marin, f. F. Čatloš, sig. 129 F 14. Ferdinand Čatloš: „Výklad o zákonitom podklade VVŠ“ z 2. 1. 1969, s. 1-2.

59

VOJENSKÁ HISTÓRIA

komplexným poskytovaním vojenského odborného vzdelania počas 2. svetovej vojny sa nemohla pochváliť nemecká Vojnová akadémia v Berlíne142 či iné obdobné školy.

Námietky a tvrdenia, že VVŠ poskytovala svojim frekventantom odborné vzdelanie a vedomosti iba na úrovni divízie a armádneho zboru, na rozdiel od čs. VŠV, v ktorej sa vyučoval aj stupeň armáda, nezohľadňujú realitu a potreby slovenskej brannej moci. VVŠ svojim frekventantom poskytovala základné súborné informácie aj pre stupeň armáda, no dôležitá pre pochopenie danej situácie je skutočnosť, že slovenská branná moc vzhľadom na obmedzený ľudský potenciál a veľmi obmedzené možnosti zabezpečenia armády výzbrojou a výstrojom oproti pomerom v ČSR v rokoch 1918 – 1939, nebola schopná ani pri totálnej mobilizácii operovať s vojenskými celkami na úrovni armády, ktorá sa v tej dobe štandardne skladala z 2 až 3 zborov so 6 až 10 divíziami a ďalšími armádnymi jednotkami. Plne sa to preukázalo už pri mobilizácii a ťažení proti Poľsku v roku 1939, ako aj počas mobilizácie a nasadení slovenskej armády v lete roku 1941 a v nasledujúcich rokoch v ťažení proti ZSSR.

Aj napriek rôznym nedostatkom a problémom, ktoré sprevádzali VVŠ počas jej existencie, možno konštatovať, že škola veľmi dobre splnila svoju hlavnú úlohu, a to vychovať na primeranej odbornej úrovni mimoriadne potrebných budúcich dôstojníkov generálneho štábu a intendantstva. Po roku 1945 už na území Slovensku nevznikla žiadna obdobná vojenská škola.

J. KOZOLKA: MILITÄRISCHE HOCHSCHULE 1940 – 1945. TEIL 3

Den ersten Lehrkurs der Militärischen Hochschule im akademischen Schuljahr 1940/1941 konnten zwar fünfunddreißig Frequentanten der Hochschule erfolgreich absolvieren, allerdings herrschte in der Slowakischen Armee auch weiterhing ein Mangel an Offi zieren des Generalstabes und der Intendantur. Deshalb wurde beschlossen, dass die Tätigkeit der Militärischen Hochschule fortgesetzt werden soll. Der zweite Lehrkurs der Hochschule wurde am 8. April 1942 eröffnet. Das Studium war ähnlich wie im ersten Kurs gestaltet. Die Lehrbeauftragten bestanden so wie im Jahre davor aus ordentlichen und außerordentlichen Professoren, nichtmilitärische Fächer wurden von zivilen hochschul- und Universitätspädagogen betreut. Es wurden insgesamt zehn Frequentanten in die Abteilung „A“-Generalstab und dreizehn Frequentanten in die Abteilung „B“-Intendantur.

Im Gegensatz zum ersten Lehrkurs wurde der Lehrprozess modifi ziert. Die Frequentanten der Abteilung „A“-Generalstab absolvierten von August 1942 bis Februar 1943 eine mehrmonatige Praxis in der Berufsschule der Artillerie in Jüterberg und der Berufsschule für Infanterie in Döberitz, und gleich danach einen dreimonatigen Kurs für Stabsoffi ziere in der Kriegsakademie in Berlin. Die Lehrveranstaltungen waren hauptsächlich auf die allgemeine Kriegstaktik, die Waffentaktik und die Taktik der Dienste auf der Ebene der Division und des Korps (informativ auch auf der Ebene der Armee) fokussiert. In allen Fächern wurde die deutsche Militärdoktrin in den Vordergrund gesetzt. In der Abteilung „B“-Intendantur richtete sich das Studium insbesondere auf die fachlichen Aspekte der Intendantur, allgemeine Taktik, Wirtschaft und andere Ausbildungsfächer. Im Rahmen ihres Studiums absolvierten die Frequentanten der militärischen Hochschule einige Ausbildungskurse in den jeweiligen Staben der Intendanturen höherer Kommandanturen und im Ministerium für Verteidigung, als auch in den Kommandanturen der Schnellen Division (RD) und der Sicherungsdivision (ZD) in den Kriegsgebieten. Insgesamt konnten neun Frequentanten der Abteilung „A“-Generalstab und dreizehn Frequentanten der Abteilung „B“- Intendantur ihr Studium erfolgreich abschließen. Der Lehrbetrieb der militärischen Hochschule musste am 26. April 1944

142 KOZOLKA Jaroslav. Stáž predstaviteľov slovenskej Vysokej vojennej školy v Nemecku (I./1941). In Vojenská história, 2008, roč. 12, č. 3. s. 112-115. ISSN 1335-3314.

60

VOJENSKÁ HISTÓRIA

vorzeitig unterbrochen werden wegen der immer näher an die Staatsgrenzen der Slowakischen Republik rückenden Ostfront und der daraus resultierenden Notwendigkeit, die Ostslowakische Armee zu formieren.

Der Slowakische Nationalaufstand stellte für das Bestehen der militärischen Hochschule einen Wendepunkt dar. Einige Professoren und Absolventen der militärischen Hochschule schlossen sich den Aufständischen aktiv an. Die Entwicklung der politisch-militärischen Lage in der Slowakei deutete auf die Aufl ösung der Hochschule hin, allerdings beschloss der neu ernannte slowakische Verteidigungsminister Štefan Haššík nach einer teilweisen Konsolidierung der Regierung und des politischen Regimes, dass die Tätigkeit der Militärischen Hochschule erneut und fortgesetzt werden soll. Am 4. Dezember 1944 wurde der erste Jahrgang des dritten Lehrkurses der Hochschule eröffnet, allerdings nur in der Abteilung „A“-Generalstab und in im Fernstudium. Es wurden 28 Bewerber aufgenommen. Trotz der Entwicklung an der Front, die sich unaufhaltsam Bratislava näherte, hielt Verteidigungsminister bis zuletzt an seinem wenig realistischen Plan fest, auch den IV. Lehrkurs zu eröffnen. Letztlich blieb dieses Unternehmen nur in der Vorbereitungsphase.

Infolge der Kriegsereignisse konnten die Frequentanten des III. Lehrkurses nicht einmal ihr erstes Studienjahr beenden. Die Militärische Hochschule löste sich mit der Evakuierung der slowakischen Armee, der slowakischen Regierung, Funktionäre des Regimes, Gendarmen, Soldaten und Teilen der Zivilbevölkerung aus Bratislava nach Österreich Ende März 1945 praktisch auf.

Trotz zahlreicher Mängel und der kurzen Zeit des Bestehens wurde die militärische Hochschule zu einer bedeutenden militärischen pädagogischen Anstalt, die ihr Ziel – die Ausbildung der Offi ziere des Generalstabs und der Intendantur, weitgehend erfüllen konnte. Ein beträchtlicher Teil des Professoren-Korps und einige Absolventen der Hochschule konnten ihre Karrieren auch nach dem Zweiten Krieg im Rahmen der tschechoslowakischen Armee fortsetzen.

61

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ČESKOSLOVENSKÍ VOJENSKÍ DIPLOMATIPO SKONČENÍ DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY

MATEJ MEDVECKÝ

MEDVECKÝ, M.: Czechoslovak Military Diplomats after the End of World War 2. Vojenská história, 3, 21, 2017, pp 61-77, Bratislava.The author of the scientifi c study chose the as yet sparsely processed issue of the post-war renewal of one of the specifi c units of military reporting service. This unit performed several important tasks not only in terms of reporting service. The author of the study has retrieved this spectrum successfully. He evaluates not only the priority tasks but also points out to the additional spectrum of partial tasks of the Czechoslovak military diplomats. The author managed to capture the complexity of domestic relations as well as the situation inside the military reporting service Headquarters.The focus of the topic is set in the period immediately after the end of the World War 2 and the gradually escalating fi ght for the political power in Czechoslovakia. This has refl ected negatively not only in the process of building the military reporting service under the new conditions but in its other units as well. The 2nd Department of the Headquarters (military intelligence) had the greatest problems. These issues were refl ected in the construction of the network of the Military Diplomat Offi ces – Attachés. The negative consequences also refl ected in the deployment of missions and in operations of the exposed military offi cers. The author used predominantly the archival sources of the Security Services Archive (ABS) and its as yet unprocessed fund. The author has verifi ed the documents and confronted them with the achieved level of scientifi c knowledge. The period in focus is constantly in attention of the lay and professional public. In particular, the military reporting community keeps experiencing the impacts of the insuffi cient processing of its history.Military History. Czechoslovakia. Post-World War 2. Czechoslovak Military Diplomats after the End of World War 2.

Československ á republika (ČSR) už krátko po svojom vzniku pristúpila k zriaďovaniu úradov vojenských pridelencov.1 Tí svojou činnosťou mali za úlohu prispievať k informovaniu vojenskej správy a politickej reprezentácie krajiny o vojensko-politicko-hospodárskom dianí v určených krajinách, a tak napomôcť v procese rozhodovania. Atašé mali plniť prioritne úlohy spravodajského, diplomatického, reprezentačného, „propagandistického“ (v prospech čs. brannej moci; dnešnými slovami skôr propagačného) či dozoru nad československými vojenskými osobami, ktoré sa v danej krajine nachádzali. Spektrum činnosti bolo prirodzene širšie a nie vždy sa dali konkrétne úlohy určiť dopredu. Vojenských atašé menoval minister národnej obrany. Špecifi kom ich pôsobenia bola skutočnosť, prijímali rozkazy od ministerstva národnej obrany (MNO) – náčelníka hlavného štábu, resp. 2. (spravodajského) oddelenia Hlavného štábu a súčasne vo veciach vojensko-diplomatických od vyslanca, resp. najvyššieho predstaviteľa zastupiteľského úradu.2 V roku 1923 vydalo Ministerstvo národnej obrany Služební instrukce pro voj.

1 V súčasnosti sa používa slovenské slovo pridelenec. V sledovanom období sa naopak používal oveľa viac výraz atašé. V texte ich budem používať ako synonymá, najmä pre štylistickú úroveň textu.2 ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Zlatica. Zapomentá elita. Českoslovenští vojenští diplomaté v letech

62

VOJENSKÁ HISTÓRIA

attaché Republiky Československé.3 V zmysle tejto inštrukcie vykonávali československí vojenskí pridelenci svoju činnosť počas celého medzivojnového obdobia, ako aj počas 2. svetovej vojny a bezprostredne po jej skončení. V priebehu 2. svetovej vojny malo Československo vojenské misie a úrady vojenských atašé akreditované v krajinách Spojencov. Vojenské misie pôsobili v krajinách, kde sa nachádzali jednotky (napríklad vo Veľkej Británii či ZSSR). Okrem misií a atašé disponovala vláda, MNO, resp. 2. oddelenie Hlavného veliteľstva československej brannej moci aj inštitútom exponovaných spravodajských dôstojníkov.4 Títo okrem vyslovene spravodajských úloh, zameraných na monitorovanie situácie v danej krajine s ohľadom na vojenské a politické úsilie Nemecka na pôde danej krajiny a na priame agentúrne prenikanie smerom do Nemecka, Protektorátu Čechy a Morava a na Slovensko, do istej miery (zvyčajne s tichým súhlasom hostiteľskej krajiny) zabezpečovali aj neformálne diplomatické kontakty medzi exilovou československou vládou a vládou predmetnej (neutrálnej) krajiny.

Cieľom predkladanej štúdie je priblížiť pôsobenie československých vojenských atašé v prvých povojnových mesiacoch roku 1945. Pokúsil som sa načrtnúť, na základe nie úplne kompletného materiálu, základný rozmer práce a niektoré špecifi cké problémy, ktoré čs. vojenskí atašé v roku 1945 riešili. Pri hodnotení ich práce a postoja, ktoré k ich práci zaujímali ich nadriadení, teda Ministerstvo národnej obrany (MNO), si treba uvedomiť všeobecnú situáciu, v ktorej sa krajina po skončení vojny nachádzala. Československo sa nachádzalo v zlej hospodárskej situácii, obiehalo tu niekoľko mien a na jeseň 1945 nastala devalvácia čs. koruny; hospodárstvo aj infraštruktúra počas vojny utrpeli značné straty. Aj samotná armáda sa prakticky nachádzala len vo fáze budovania, a práve jej výstavba bola prioritou. MNO rozhodlo o nutnosti čo najviac znížiť zastúpenie v zahraničí. Ich prevádzka si vyžadovala značné množstvá valút, so získavaním ktorých však Ministerstvo fi nancií malo problémy.

Vojenskí atašé a exponovaní spravodajskí dôstojníci vykonávali, ako som už uviedol, v prospech povojnového Československa niekoľko základných úloh – reprezentačnú, spravodajskú, diplomatickú a propagačnú. Spravodajská činnosť patrila medzi ich priority, atašé boli upozornení, že sa nemôžu obmedzovať len na vybavovanie bežnej agendy, ale musia „dobre a svedomite“ plniť aj spravodajskú úlohu. Ich úloha nemala byť „…jen representativně-diplomatická, ale třeba jim dát přesně vymezené pracovní úkoly, aby v zahraničí sbírali zprávy – ovšem na podkladě přísně legálním – které může ČSR výhodně použít při organisaci armády, obrany vůbec a všech jiných složek politicko-hospodářských, které mají jakýkoliv vztah k vojenským věcem.“5 Základným pracovným produktom vojenských atašé bolo vypracúvanie a zasielanie periodických súhrnných správ o vojenských a politických udalostiach v krajine svojej akreditácie (vždy k 5. dňu mesiaca). Tieto správy vznikali na základe informácií z tlače, z poznatkov, ktoré atašé získali na stretnutiach, z ďalších otvorených zdrojov (súčasnou terminológiou OSINT), ale aj od kontaktov a dôverníkov (súčasnou terminológiou HUMINT). Práca s týmto typom zdrojov sa v spomínaných inštrukciách neuvádza, práca vojenských atašé s dôverníkmi má korene zrejme v období zostrenej medzinárodnopolitickej situácie koncom 30. rokov minulého storočia a v období počas 2. svetovej vojny. Pritom je ale dôležité, že v druhom prípade

1938 – 1945. Praha 2011. ISBN 978-80-204-2165-4.3 Archív bezpečnostních složek (ABS), f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 28, Služební instrukce pro voj. attaché Republiky Československé, 3. 7. 1923.4 Ide o dobový termín. Jednalo sa o spravodajských dôstojníkov či skupiny dôstojníkov, ktorí boli geografi cky odlúčení a nachádzali sa v mimoriadnom postavení, t. j. v priestore, z ktorého bolo možné operovať priamo proti nepriateľovi (Nemecku).5 Tamže, Poznámky k pracovně organisačnímu seskupení.

63

VOJENSKÁ HISTÓRIA

išlo o prácu výlučne proti krajinám Osi a nie proti krajine, kde exponovaný spravodajský dôstojník či atašé pôsobil. Súčasťou súhrnov, ako základného informačného produktu každého atašé, boli prílohy. Týkali sa dôležitých skutočností z textu, ktoré mali rozšíriť, resp. doplniť. Obvykle sa jednalo o výstrižky z tlačovín, ale aj celé brožúry či knihy, dokumenty či ich kópie, ale aj fotografi e a podobne. Atašé týmto spôsobom prispievali k budovaniu informačnej databázy služby. Praha pritom atašé opakovane upozorňovala, že nie je nevyhnutné hlásiť každú zmienku o ČSR; oveľa dôležitejšie bolo hlásiť názory, ktoré na ČSR prejavili autority či už z vojenskej, politickej alebo hospodárskej sféry. Dôraz sa tiež kládol na formálnu stránku veci. Ich úroveň totiž mala zodpovedať tomu, že slúžili k informovaniu prezidenta, ministra a štátneho tajomníka národnej obrany, náčelníka a podnáčelníkov hlavného štábu či veliteľa operačného oddelenia HŠ.

Periodické hlásenia mali dodržovať (orientačne) predpísanú štruktúru, pozostávajúcu z nasledovných bodov: 1 – vojenský prehľad (personálny – informácie o osobách, ktoré zastávali dôležité posty, ich životopis, fotografi a, politické názory a pod.; vecný – (všeobecne, morálka, ubytovanie, výcvik, vzťah armády k ľudu, fi nančné zabezpečenie príslušníkov ozbrojených síl; organizácia – mierové počty, SV, dislokácia atď.; výzbroj a výstroj; výcvik; osvetová a mravná výchova; branná výchova; vojenská resp. branná príprava žien; propaganda; demobilizácia; zbrojný priemysel; vojenské ústavy; spravodajské služby; rôzne); 2 – politický prehľad (politika vnútorná, zahraničná, koloniálna, okupačná); 3 – národohospodársky prehľad (priemysel, poľnohospodárstvo, olej, ropa, uhlie, špeciálne odvetvia krajiny, obchod); 4 – prehľad sociálny; 5 – kultúrne správy; 6 – atómová bomba; 7 – doprava (letecká, železničná, cestná, lodná); 8 – pomer k ČSR; 9 – rôzne.6 Išlo samozrejme o osnovu, ktorú bolo potrebné prispôsobiť miestnym pomerom a získaným poznatkom. Hlásenia sa vo fonde, z ktorého čerpám, zachovali pomerne dobre.

V praxi sa vyskytli aj prípady nespokojnosti s prácou zástupcov armády v zahraničí. V dokumente z druhej polovice decembra 1945 sa na margo toho uvádza: „Někteří vojenští přidělenci doposud tyto souhrny zpráv nepředložili, někteří je vypracovávali velmi povšechně, při čemž se opírali o zprávy tisku. Jiní opět hlásili čas od času drobné, nijak zvlášť důležité zprávy, které mohly a měly být pojaty do souhrnu.“7 Dokument vyzdvihuje nutnosť klásť dôraz na spravodajskú činnosť atašé. Spočívať mala v sledovaní vojenského, politického a hospodárskeho diania v tej-ktorej krajine. Prácu vykonávali atašé sami, ale viedli k tomu aj svojich podriadených a ako zdroje mohli využívať všetkých schopných dôstojníkov čs. armády, ktorí sa v danej krajine z akéhokoľvek dôvodu nachádzali.

Už som uviedol, že ukončenie vojenského konfl iktu, ohľady na rozpočet, ako aj ašpirácie ČSR na medzinárodnej pôde viedli k prehodnocovaniu diplomatických zastúpení ministerstva národnej obrany. Súviselo to nielen s novo defi novanými prioritami štátu, ale nemenej dôležitá bola aj skutočnosť, že: „…vláda národného frontu Čechov a Slovákov sa zásadne usniesla na výmene diplomatického zastúpenia v cudzine“, a preto mal byť „…vymenený aj personál vojenských attaché.“8 V praxi teda prišlo k prevzatiu už existujúcich postov, zníženiu ich počtu a „povýšeniu“ exponovaných spravodajských dôstojníkov na vojenských atašé, prípadne ich zrušeniu. Všeobecný názor MNO ohľadom pôsobenia čs. dôstojníkov v zahraničí bol podmienený fi nančnými možnosťami (nutnosť úspory), doposiaľ neujasnenou koncepciou, ale aj názorom, že dôstojníci z povolania sú potrební doma a že dôstojníkom v zálohe je potrebné umožniť vrátiť sa k pôvodným

6 Tamže, šk. č. 34, Príloha číslo 1 k č.j. 2998/TAJ.hl.št.2.odděl.19457 Tamže, Zprávy od vojenských zahraničních orgánů – předkládání, 19. 12. 1945.8 Tamže, šk. č. 28, Smernice pri ustanovovaní voj. attaché a náčelníkov vojenských misií v cudzine – vyžiadanie, 19. 6. 1945.

64

VOJENSKÁ HISTÓRIA

povolaniam a založiť si doma novú existenciu.9 V júni 1945 disponovala ČSR touto sieťou vojenských a leteckých atašé: vo Veľkej Británii, Nórsku, Francúzsku, Belgicku, Iráne, Číne, USA a Kanade. Vojenské misie boli zriadené v Taliansku, ZSSR, Albánsku, Juhoslávii a Egypte. Okrem toho pôsobila veľká vojenská misia vo Veľkej Británii,10 ktorej činnosť do istej miery kolidovala s činnosťou vojenského atašé, resp. medzi predstaviteľmi oboch úradov sa prejavila revnivosť a napäté vzťahy medzi veliteľom misie gen. Stanislavom Bosým a atašé plk. Josefom Kallom. Ďalej exponovaní spravodajskí dôstojníci pôsobili vo Švajčiarsku (ilegálne), Švédsku (pololegálne), v Turecku, Palestíne a v Jeruzaleme. K nim treba započítať aj styčné misie pri spojeneckých armádach v Európe, ktoré boli dočasné a aj od nich prichádzali spravodajské hlásenia. Po skončení vojny išlo o hodnotné poznatky jednak ohľadom demobilizácie spojeneckých armád, ale aj o situácii v okupovanom Nemecku. Uvedené misie boli nástupcom čs. vojenskej misie pri Supreme Headquarters Allied Expeditionary Force (Vrchné veliteľstvo spojeneckých expedičných síl, SHAEF), ktoré zaniklo dňom 13. júla 1945. Veliteľom čs. vojenskej misie pri SHAEF bol plk. V. J. Rosík (v Londýne), pri „hlavnom slede“ mjr. Miksche, jej formálna likvidácia bola ukončená ku koncu septembra 1945.11

V lete 1945 prichádza k reorganizácii 2. oddelenia HŠ. V rámci služby vzniklo oddelenie „C“ (zahraničné), pod ktoré spadali aj vojenskí atašé. Zainteresovaní sa súčasne snažili o zadefi novanie priestorov spravodajského záujmu, v ktorých mali pridelenci pôsobiť. Napríklad v liste náčelníkovi hl. štábu gen. B. Bočkovi a prednostovi 2. odd. HŠ pplk. A. Rašlovi veliteľ vojenskej misie pri SHAEF pplk. V. J. Rosík navrhoval, aby Československo malo vojenského atašé v každej európskej veľmoci, v USA a v každej krajine, s ktorou mala ČSR spoločné hranice.12 Odporúčal tiež dôkladne sa riadiť jednou základnou zásadou: „Při udělování akreditivu pro cizí vojenské atašé v našem státě je záhodno říditi se příkladem Norska, t. j. nedávati zásadně akreditiv cizímu vojenskému atašé, který nemá sídlo v Praze. Chceme-li tuto zásadu aplikovati, musíme se dle ní říditi od počátku. Zde neplatí oportuní pořekadlo: „výjimka potvrzuje pravidlo“, nýbrž zde skutečně každá výjimka poruší pravidlo. Na příklad se může státi, že některý stát bude žádati o akreditiv pro voj. atašé, který bude míti sídlo ve Varšavě, též pro Československo. Dodržíme-li výše uvedenou zásadu od počátku, bude to velmi snadné s jednoduchým vysvětlením odmítnouti. Tato zásada bude jen k prospěchu naší vojenské prestiže. Rozhodně nesmíme připustiti, aby se opakoval případ, který znám osobně z doby předválečné, kdy italský letecký atašé měl své sídlo v Budapešti – tedy v zemi v podstatě nám nepřátelské – a současně byl akreditován pro Československo a Jugoslávii.“13 Napokon bola prijatá zásada, podľa ktorej vo všeobecnosti: „Vojenské attaché bude nutno posílat do všech zemí, bez ohledu na jejich rozlohu a sílu a jediným vodítkem nechť je tu tá okolnost, zda uvedené státy prožívají nyní proces politické i sociální proměny, anebo které se stanou centrem diplomatické aktivity, anebo, kde se předpokládá, že se tam ilegálně uchýlila část vedení nacisticko-fašistického štábu, zda už politického, nebo vojenského. Vyjmenování států, do kterých je nutno určit attaché není proto možno stanovit defi nitivně, attaché budou určeni

9 Tamže, šk. č. 30, Personál vojenského attaché ČSR v Paříži.10 KUKLÍK, Jan – Němeček, Jan. Osvobozené československo očima britské diplomacie. Praha 2013. ISBN 9788024624044.11 ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 36, Likvidace čs. voj. mise u SHAEF a SHAEF REAR v Londýně a úprava podřízenosti a styku čs. voj. mise u BAOR a USFET, 21. 9. 1945.12 Tamže, šk. č. 38, Vojenští atašé, určování a udělování akredity – případ Norska a všeobecně, 1. 9. 1945.13 Tamže, Vojenští atašé, určování a uděloévání akredity – případ Norska a všeobecně, 1. 9. 1945.

65

VOJENSKÁ HISTÓRIA

podle potřeby.“14 S ohľadom na možnosti a ambície krajiny, bolo vyšpecifi kovaných13 priestorov spravodajského záujmu, kde mali pôsobiť misie a atašé: ZSSR (misia aj atašé), Veľká Británia, USA a Kanada, Francúzsko s Belgickom a Holandskom15, Švajčiarsko, Taliansko16, Balkán (Juhoslávia, Grécko a Bulharsko, ale uvažovalo sa aj o zriadení úradu leteckého a vojenského atašé pre Juhosláviu, Albánsko a Grécko so sídlom v Juhoslávii), Rumunsko, Turecko (Blízky východ, uvažovalo sa aj nad Káhirou a Teheránom), Južná Amerika (v Brazílii), Škandinávia, Poľsko17 a napokon Ďaleký východ a Čína.18 Prednosta 2. oddelenia pplk. Anton Rašla súčasne navrhol v rámci „racionalizácie“ zrušiť úrad vojenských atašé v Nórsku, Iráne a Kanade,19 posty exponovaných spravodajských dôstojníkov v Turecku, Palestíne a Jeruzaleme a misií v Albánsku a Egypte. Rozhodnutie o zrušení úradu vojenského atašé v Mexiku padlo už skôr.

Po skončení vojny sa problematickou stala situácia čs. exponovaných spravodajských dôstojníkov, ktorí pôsobili v zahraničí a v priebehu vojny zabezpečovali tok informácií z Nemecka či okupovaných oblastí. Ako som už uviedol, vo viacerých prípadoch sa predpokladalo, že sa stanú vojenskými atašé. Pri riešení aktuálnych otázok doby však kompetentní v Prahe vnímali otázky zahraničného zastúpenia len ako menej dôležité, čo zainteresovaným prinášalo nemalé problémy.20 Vyriešenie otázky akreditácie vojenských pridelencov vo Švajčiarsku, Švédsku a Turecku bolo teda v lete 1945 nanajvýš aktuálne. Vo všetkých troch prípadoch išlo o chúlostivú záležitosť. Vo Švajčiarsku už v priebehu vojny žil pod falošnou identitou na britský pas pplk. Karel Sedláček. Britská strana po skončení vojny požiadala o vrátenie tohto dokladu. Jeho menovanie za atašé odporúčal aj čs. vyslanec v krajine a podľa Rašlovho zástupcu plk. Karla Palečka sa to dalo ľahko zariadiť tak, že by mu londýnske MZV v likvidácii vydalo diplomatický pas. Kým vo Švajčiarsku celý proces prebehol bez väčších komplikácií, inak to bolo na severe Európy. Od roku 1944 pôsobil vo Švédsku pod vlastným menom pplk. Alois Čáslavka, pričom: „Švédské úřady předpokládaly, že po navázání diplomatických styků zůstane pplk. Čáslavka na místě jako voj. přidělenec.“21 Po istých komplikáciách MNO nakoniec pristúpilo k menovaniu Čáslavku za vojenského atašé vo Švédsku a mal pôsobiť aj v Nórsku. Nóri mu však odmietli udeliť agrément. Dôvody vysvetľoval veliteľ čs. vojenskej misie pri SHAEF plk. V. J. Rosík v už citovanom liste adresovanom náčelníkovi 14 Tamže, šk. č. 28, Poznámky k pracovně organisačnímu seskupení.15 Funkciu vojenského atašé v Holandsku zastával v roku 1945 pplk. Jaroslav Kašpar, ktorý až do leta 1945 pôsobil ako vojenský atašé v Nórsku. V rozpočte MNO sa už na rok 1946 z funkciou vojenského atašé v Holandsku nepočítalo, funkciu mal zastrešiť vojenský atašé vo Francúzsku. Zrušenie úradu sa uskutočnilo k 31. 10. 1945. Tamže, šk. č. 37, Holandsko – zrušení úřadu voj. attaché ČSR,16 Vojenský atašé sa mal funkcie ujať až po skončení práce vojenskej misie pri General Headquarters – Central Mediterranean Forces, ktorá mala na starosti repatriáciu vojakov českej (bývalí príslušníci Vládneho vojska) a slovenskej (bývalí príslušníci technickej brigády) národnosti.17 Tamže, šk. č. 28, Voj. a let. attaché do Polska – ustanovení, 4. 6. 1945. Do funkcie bol navrhnutý mjr. Stanislav Dvorský, ktorého menovanie odmietla Vojenská rada. Uvažovalo sa aj o menovaní mjr. Pavla Marcellyho.18 Tamže, šk. č. 28, bez názvu, grafi cké znázornenie, k č. j. 162/Taj.1945.19 Tu bola tiež v hre otázka výmeny plk. Jána Ambruša za jeho spolupracovníka škpt. Ľudovíta Sozanského, napokon však úrad bol zrušený, pričom jeho úlohy prevzal vojenský a letecký atašé v USA plk. Karel Lukas. Tamže, Jmenování voj. a let. attaché do Kanady, 4. 6. 1945. ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 28, Vojenští attaché – změny, 15. 6. 1945.20 Viď napr. moju štúdiu o čs. vojenskom atašé vo Švédsku: MEDVECKÝ, Matej. Nepotrebný diplomat. Pôsobenie čs. vojenského atašé Aloisa Čáslavku v Štokholme po skončení druhej svetovej vojny. In Vojenská história, roč. 19, 2015, č. 1, s. 60-80. ISSN 1335-3314.21 Tamže, šk. č. 28, Připomínky k likvidaci býv. 2. oddělení H. V. v Londýně, 14. 6. 1945.

66

VOJENSKÁ HISTÓRIA

hlavného štábu gen. B. Bočkovi a náčelníkovi 2. odd. HŠ pplk. A. Rašlovi. V dokumente poukázal na to, že nórsky vojenský kontingent v Británii bol podobný ako československý a krajina navyše dala spojencom k dispozícii svoju početnú obchodnú fl otilu, ktorá sa v dôsledku bojov znížila na polovicu predvojnového stavu. Počas vojny mali obe krajiny akreditovaných vojenských atašé. Žiadať od Nórov akreditáciu pre atašé vo Švédsku so sídlom v Štokholme teda Rosík považoval za netaktné, a to nielen v kontexte vzájomnej histórie oboch krajín, ale tiež švédskej neutralitu počas vojny. Rosík napokon v tomto konkrétnom prípade berúc do úvahy malý význam Nórska pre ČSR odporúčal menovať atašé pre Nórsko so sídlom v Oslo, ktorý by však krajinu len niekoľkokrát do roka navštívil (pri štátnom sviatku či veľkých leteckých cvičeniach).22

Komplikovaná bola situácia v Istanbule, kde počas vojny pomerne veľkú spravodajskú expozitúru viedol pplk. Jaroslav Hájíček (používal krycie meno „Petr“). Rozviedna činnosť z tureckého územia sa skončila po obsadení Bulharska sovietskymi vojskami v roku 1944,23 pokračovala tu už len československo-sovietska spolupráca v oblasti kontrarozviedky. Podľa Palečkovho názoru nebolo nutné udržovať v krajine dovtedajší stav personálu a opäť v prípade rozhodnutia ponechať Hájička v krajine považoval za nevyhnuté ho legalizovať. V rovnakej dobe Rašla uvažoval aj o úplne inej možnosti – v Turecku mal miesto exponovaného spravodajského dôstojníka pôsobiť atašé: „… so sídlom v Prahe, ktorý by občas do Istanbulu dochádzal.“24 Toto riešenie napokon nebolo neprijaté. Hájíček vzhľadom na takmer úplné zastavenie spravodajskej činnosti navrhol listom z 9. júla 1945 personálne zoštíhlenie (odoslanie troch osôb do vlasti),25 nakoľko plnili úlohy najmä administratívneho charakteru – zo značnej časti sa zaoberali zabezpečovaním transportov vojakov do vlasti. Hájíček je ešte v lete 1945 uvádzaný ako čs. vojenský zmocnenec v Turecku, funkciu atašé zastával od 1. septembra 1945.26 V lete 1945 padlo rozhodnutie o zrušení čs. vojenskej misie v Káhire a administratívneho štábu Jeruzaleme, čo bolo motivované vecne a fi nančne. K tomuto sa stavali negatívne britské úrady, ktoré poukazovali na nutnosť zabezpečovania starostlivosti o približne 600 československých žien a detí, nachádzajúcich sa stále v Palestíne, ako aj vybavovanie bežnej agendy v Egypte: „Bude-li nutno trvati na našem návrhu zrušení Čs. admin. štábu v Jerusalémě a styč. důstojníka v Cairu [Káhire], pak W[ar] O[ffi ce] považuje za nutné přiděliti jednoho anglicky mluvícího důstojníka k čs. konsulátu v Jerusamémě a čs. vyslanectví v Cairu.“27 S ohľadom na fi nančnú náročnosť fungovania úradov v zahraničí sa však malo trvať na urýchlenej repatriácii čs. občanov. Do úvahy prichádzalo zrušenie administratívneho štábu v Jeruzaleme do 31. októbra 1945 s možnosťou ponechať tam po tomto termíne jedného styčného dôstojníka (do konca decembra).28 Problémom v tomto prípade však bola skutočnosť, že čs. administratívny štáb sa staral a vyplácal príspevky rodinám (cca 500 osôb) čs. vojakov a dôstojníkov z fondov poskytovaných

22 Tamže, šk. č. 38, Vojenští atašé, určování a uděloévání akredity – případ Norska a všeobecně, 1. 9. 1945.23 Z Turecka bolo dovtedy možné cez bulharské územie udržovať priame spojenie do krajín v područí Nemecka. Železničné spojenie (nákladné aj osobné) sa využívalo napríklad na prevážanie vysielačiek či šifrovacích kľúčov, napríklad aj na Slovensko.24 Tamže, šk. č. 28, Smernice pri ustanovovaní voj. attaché a náčelníkov vojenských misií v cudzine – vyžiadanie, 19. 6. 1945.25 Tamže, šk. č. 35, Čsl. vojenská mise v Turecku – návrh na reorganisaci, 9. 7. 1945. Z neznámeho dôvodu je pod dokumentom podpísaný krycím menom „PETR“.26 Ref. 1, s. 212-213.27 Tamže, šk. č. 36, Čs. admin. štáb SV.- likvidace, 18. 8. 1945.28 Tamže, Posudek III./2.odděl.k čj. 1733 Dův.hl.št./2.odděl.1945.

67

VOJENSKÁ HISTÓRIA

britskou vojenskou správou v Palestíne. Odvolanie štábu pred ukončením repatriácie by znamenalo, že by títo rodinní príslušníci ostali bez prostriedkov, nakoľko Briti fondy poskytovali len špeciálnemu vojenskému úradu a nie čs. diplomatickému zastúpeniu. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že samotná repatriácia bola závislá nie od čs. MNO, ale od toho, kedy britská strana poskytne nutné dopravné prostriedky.29

V niektorých prípadoch však striktné zrušenie úradu vojenského atašé podnietilo s ohľadom na diplomatické zvyklosti či iné dôvody intervenciu zo strany Ministerstva zahraničných vecí. MZV napríklad v prípade zrušenia úradu vojenského atašé v Kanade navrhovalo zvážiť ešte možnosť menovať zvláštneho atašé s nižšou vojenskou hodnosťou, resp. aspoň zariadiť, aby atašé v USA, resp. jeho zástupca trávili časť roka v Kanade. V prospech tohto riešenia hovorila skutočnosť, že sa v krajine nachádzalo stále dosť čs. občanov a agenda odvodov a povoľovanie odkladov nástupov na prezenčnú vojenskú službu si mala vyžiadať prácu aspoň jedného úradníka a „Mimo to je Kanada státem s mladou moderní armádou, která se proslavila za války s moderním válečním průmyslem, který snad bude hodným studia a pozorování.“30 MZV vo svojom prípise ďalej poukazovalo na veľmi priateľský postoj Kanady k čs. armáde v priebehu vojny a na skutočnosť, že pri čs. armáde v Londýne bol dokonca akreditovaný zvláštny vojenský atašé Kanady „… což bylo se strany Kanady jistě velmi přátelským gestem a projevem zvláštní přízně, neboť tehdejší malý stav čsl. armády v zahraničí ustanovení vojenského attaché u nás jistě neodůvodňoval. Je-li na př. v úmyslu míti zvláštního vojenského attaché v Moskvě, jistě by se doporučovalo, aby byl jím daleko spíše někdo v Kanadě.“31

Povojnové pomery zaujímavo dokresľuje prípad Číny. Tamojší vojenský a letecký atašé mjr. gšt. Jaroslav Šustr ešte 3. júna navrhoval vyslanie vojenskej misie. Odôvodňoval to silným obdivom k Nemecku a nemeckej armáde, ktorý mal v tunajších vojenských kruhoch panovať. Misia mala okrem propagácie prispieť aj k „získaniu pôdy pre uplatnenie našich zbraní“, teda nadviazaniu obchodných kontaktov medzi Čínou a československými zbrojovkami. „Dalším důvodem je složka zpravodajská, která by méla veliký význam hlavně pro naše spojenectví s Ruskem. Rusové sami v přítomné době nemohou z důvodů politických /:vnitřních i zahraničních:/ nic podobného podniknout.“32 Táto jeho iniciatíva sa ale v Prahe s veľkým pochopením nestretla a ani jeho ostatná činnosť sa takpovediac „netešila“ prílišnej pozornosti nadriadených. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že niektoré jeho požiadavky (resp. informácie, o ktorého ho žiadali predstavitelia čínskej armády) neboli vybavené ani dlhé mesiace po požiadaní. Šustr v liste do Prahy z júla 1945 na margo komunikácie s Ústredím trpko konštatoval: „Znovu prosím o pokud lze brzké, nebo alespoň o vyřizování vůbec mých spisů. Jsem-li úplně bez odpovědí, nemohu skutečné zde pracovat a veškeré náklady na zdejší úřad jsou naprosto zbytečné.“33 Nezáujem Prahy však súvisel aj s úvahami o úplnom zrušení úradu vojenského a leteckého atašé v Číne – o tomto variante sa uvažovalo po podpísaní mierovej zmluvy s Japonskom. Šustr na tento pravdepodobný scenár reagoval začiatkom októbra 1945 listom. V ňom argumentoval v prospech ponechania úradu na Ďalekom východe. Poukazoval na prestížne, politické, národohospodárske a vnútorné dôvody. Podľa Šustra ponechanie siete zahraničných zastupiteľských úradov jednak svetu demonštrovalo nezávislosť od ZSSR. Súčasne politický príklon ČSR k Sovietskemu zväzu vyžadoval dobrú informovanosť

29 Tamže, Posudek III./2.odděl.k čj. 1733 Dův.hl.št./2.odděl.1945.30 Tamže, Vojenský attaché pro Kanadu, 24. 8. 1945.31 Tamže, Vojenský attaché pro Kanadu, 24. 8. 1945.32 Tamže, šk. č. 28, Čs. voj. mise v Číně – návrh na zřízení, 3. 6. 1945.33 Tamže, šk. č. 30, Hlášení čís. 14, 7. 7. 1945.

68

VOJENSKÁ HISTÓRIA

domácich úradov o dianí, obzvlášť v Číne, kde v tom čase dochádzalo k zostrovaniu konfrontácie záujmov USA, Veľkej Británie a ZSSR. Šustr ďalej poukazoval na to, že práve vojenský a letecký atašé má jedinečnú možnosť pomáhať aj v hospodárskej sfére, nakoľko v Číne, kde prebiehala občianska vojna, resp. sa schyľovalo k jej pokračovaniu, mala armáda mimoriadne postavenie a značný (ofi ciálny i neofi ciálny) vplyv na priemysel a (zahraničný) obchod krajiny. Okrem toho sa na východe Číny nachádzala menšina Čechov a Slovákov a krajania žili aj v ďalších krajinách regiónu – napr. v Indii.34 Kurióznejšou časťou dokumentu je tá, kde Šustr informuje o niektorých rozdielnostiach, vyplývajúcich z odlišných tradícií a mentality. V liste apeloval na to, aby budúci atašé (v prípade zachovania úradu) bol aspoň plukovník: „…třeba i jen dočasným propůjčením hodnosti. Je to nutné aby bylo dosaženo rovnováhy mezi našimi attaché u malých a velkých států, dále pak proto, aby bylo dosaženo určité parity mezi ostatními attaché v Číně a správného poměru k důstojníckým hodnostem čínským. Tak se na př. při jedné recepci stalo, že se čínský vice-ministr zahraničí Dr. K. C. Wu35 zeptal našeho velvyslance: Proč je váš attaché jenom major? Není schopen na povýšení? Proč ho sem tedy posílali? A je li schopen zastávat službu attaché-ho, proč není více? Nezapomínejte, že u nás důstojník začíná vlastně majorem!“36 Rovnako je dokladom dobových pomerov skutočnosť, že atašé v Číne musel MNO upozorňovať na nutnosť zjednotenia prekladov – pre zaujímavosť to odcitujem obšírnejšie: „Všechna nařízení a výnosy MNO, týkající se přímo či nepřímo veřejnosti, tisku či úřadů zemí v nichž voj. attaché jsou pověřeni, by měla být ministerstvem zasílána buď dvojjazyčně /:česky a anglicky:/, nebo alespoň výrazy a pojmenování zásadního rázu by měla býti uvedena v závorce v angličtině. Docílí se tím jednotnosti v názvosloví v poměru k spojencům, resp. zamezí se buď nežádoucího povyšování či degradování našich voj. velitelských míst a institucí. Tak na př. „Nejvyšší velitel“, „Hlavní velitel“ a pod. se dá překládat několika způsoby, jež nemusí právě odpovídat equivalentu v postavení nejvyššího či hlavního velitele v jiných armádách. Rovněž tak názvy našich vyznamenání, která v jiných zemích se píší na adresy, navštívenky a pod. Čsl. Válečný Kříž 1939, vlastně naše nejvyšší voj. vyznamenání se v očích ciziny snižuje pojmenováním Military Cross. Konkrétní případ: Vál. Kříž 1939 byl udělen Generalissimu Chiang Kai-Shek-ovi37; svého času bylo britským attaché v Chung-Kingu38 v mé přítomnosti přineseno na přetras, že MC není vyznamenáním dosti vysokým pro Hlavu Státu.“39 Šustr tiež uviedol svoje návrhy na anglické preklady názvov vojenských vyznamenaní. V prospech zachovania existencie úradu sa vyslovil aj prednosta vojenskej kancelárie prezidenta gen. O. Španiel.40 Tento prípad potvrdzuje, že podcenenie významu reprezentácie, resp. neprikladanie vážnosti propagovania vlastnej krajiny, malý dôraz na formálnu stránku veci potom negatívne ovplyvňoval medzinárodný kredit krajiny.

Podobné otázky riešil aj vojenský atašé v Iráne. V liste z konca augusta 1945 oznamoval, že keďže počas jeho návštevy v Prahe nepadlo rozhodnutie o tom, či bude úrad existovať aj naďalej, nezačal ešte s jeho likvidáciou. V dokumente sa prihováral za ponechanie úradu, aj s ohľadom na to, že si to Iránci prajú a tiež na predvojnové

34 Tamže, šk. č. 32, Voj. a let. attaché v Číně – návrhy a prosby, 3. 10. 1945.35 Funkciu zastával v rokoch 1943 – 1945.36 ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 32, Voj. a let. attaché v Číně – návrhy a prosby, 3. 10. 1945.37 V súčasnej slovenskej gramatike Čankajšek.38 V súčasnej slovenskej gramatike Čchung-čching.39 ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 32, Voj. a let. attaché v Číně – návrhy a prosby, 3. 10. 1945.40 Tamže, Vojenský a letecký attaché v Číně – návrhy, 22. 10. 1945.

69

VOJENSKÁ HISTÓRIA

dobré obchodné vzťahy medzi oboma krajinami, keď krajina odoberala značné množstvo produktov československých zbrojoviek.41

Problematické situácie však nevznikali len v prípade geografi cky vzdialených regiónov. Ako ťažko pochopiteľná kuriozita vyznieva vyjadrenie veliteľa čs. vojenskej misie pri United States Forces, European Theatre (veliteľom amerických síl v Európe bol gen. Dwight Eisenhower) pplk. Ferdinanda Otta Mikscheho, budúceho čs. vojenského atašé vo Francúzsku a významného vojensko-politického teoretika. Vo svojom hlásení z 19. októbra 1945 Miksche konštatoval: „Dověděl jsem se z novin, že gen. Eisenhower navštívil Prahu dne 11. 10. 1945. Přesto, že mám zastupovati v jeho štábu zájmy čs. vlády, nebyl jsem informován o průběhu vyjednávání jeho návštevy v P. K tomu hlásím, že podobná jednání se mně dotýká nejenom osobně nýbrž i služebně jelikož jde o jasný případ diskreditování čs. reprezentantů v cizině.“42

Už citované Rašlove smernice z leta 1945, adresované predsedníctvu SNR, sú zaujímavé aj z čisto slovenského pohľadu. Rašla navrhoval, aby sa vojenským a leteckým atašé v USA stal Slovák, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že sa do USA dostali niektorí predstavitelia ľudáckej emigrácie (spomína konkrétne Konštantína Čulena), ktorí tu môžu pôsobiť protičeskoslovensky a je potrebné ich činnosti venovať pozornosť. Ako vhodnú osobu navrhoval pplk. pech. Jozefa Martina Kristína (mal sa stať vojenským atašé, leteckým sa mal stať mjr. let. Stanislav Rejhar, personál mali dopĺňať kpt. Vilém Ball a škpt. Ľudovít Sozanský). Dokument tiež uvádza ďalšie personálne návrhy na dôstojníkov slovenskej národnosti, ktoré – na rozdiel od Kristína – prichádzali do úvahy ako personál vojenského zastúpenia ČSR v zahraničí (mjr. Ján Korecký)43. Rašla záverom smerníc dodal: „Prosím, aby predsedníctvo SNR urobilo potrebné kroky ohľadom požiadavku výmeny personálu vojenského zastúpenia v cudzine, lebo ide väčšinou o personál menovaný ešte pred niekoľkými rokmi buď londýnskou vládou, alebo prevzatý ešte z predmníchovskej ČSR. Je tu obava, že uvedený personál stratil kontakt s vývojom domácich pomerov ČSR, najmä s dnešnou novou líniou.“44 Išlo teda o napĺňanie predstavy, ktorú mu krátko pred nástupom do funkcie prednostu 2. oddelenia HŠ prezentoval Gustáv Husák, ohľadom nutnosti obsadzovania postov účastníkmi SNP, resp., ak to chápeme v širšom kontexte, Slovákmi.45

Na uvedené návrhy razantne zareagoval prednosta Vojenskej kancelárie prezidenta brig. gen. Oldřich Španiel, ktorý niekoľko rokov inkriminovaný post zastával. Vo svojom elaboráte poukázal na nutnosť vyvarovať sa akéhokoľvek zasahovania vojenských

41 Tamže, šk. č. 40, Attaché vojenský čs. – úřad – trvání, 30. 8. 1945.42 Tamže, šk. č. 32, Hlášení čís. 2, 19. 10. 1945.43 Ján Korecký od augusta 1945 zastával funkciu styčného dôstojníka MNO pri Ministerstve zahraničných vecí. ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 35, Styčný dôstojník k Min. zahr. vecí, návrh na ustanovenie. Jeho úlohou bolo informovať na základe podkladov MZV prednostu 2. odd. HŠ, sprostredkovať komunikáciu s MZV tým organizačným zložkám MNO, pre ktoré to bolo dôležité z pohľadu ich práce (zahraničná skupina 2. odd. HŠ, oddelenie pre styk so spojeneckými armádami pri HŠ, ale aj ostatným odborom, ktoré takéto spojenie potrebovali pre plnenie svojich služobných úloh. Ďalej pôsobil ako styčný orgán MNO pri riešení pohraničných incidentov, ktorých sa zúčastnili vojenské osoby, dozeral na vybavovanie podnetov MZV v rezorte obrany, aby sa dialo včas, a pôsobil tiež ako technický poradca pre MZV v styku s MNO. Tamže, šk. č. 35, Dočasné smernice pre styčného dôstojníka MNO k Min. zahr. vecí, 8. 8. 1945.44 Tamže, šk. č. 28, Smernice pri ustanovovaní voj. attaché a náčelníkov vojenských misií v cudzine – vyžiadanie, 19. 6. 1945. V jemnejšej podobe a už ako návrh náčelníka hlavného štábu pozri: ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 28, Vojenské zahraniční zastoupení – změny, 20. 6. 1945.45 RAŠLA, Anton. Zastupoval som československý štát. Vyznanie. Prešov : Privatpress, 2000. ISBN 80-967053-0-X, s. 43.

70

VOJENSKÁ HISTÓRIA

pridelencov do politických otázok (záležitosť K. Čulena), ako aj na nutnosť sledovať v prvom rade: „… vývin amerického raketového dělostrelectva, moto-mechanisace armády, výcvikové metódy a školení mužstva i důstojníctva a zvláště nyní vývoj taktiky moderní americké armády, která vyčerpává zkušenosti všech bojišť světa“.46 Španiel dodal, že kvalifi kácia podplukovníka pechoty nie je dostatočná pre sledovanie toho, čo USA po vojenskej stránke vtedy vo svete znamenali a kriticky sa vyslovil aj na margo schopností škpt. Sozanského. Pokiaľ ide o národnosť navrhovaných dôstojníkov, Španiel poukázal aj na skutočnosť, že veľvyslanec Vladimír Hurban aj prednosta informačnej služby Ján Papánek sú Slováci a „… z české strany často bylo poukazováno na tuto okolnost. Jesliže by i vojenští attaché měli být Slováci, neubráníme se výtkám se strany naší veřejnosti ve Spojených státech.“47 Rašla, samozrejme, nemohol nechať toto vyjadrenie bez odozvy – v prvom rade sa pochopiteľne odvoláva na stále platný služobný predpis o činnosti vojenských pridelencov A-XV z roku 1923, ale prízvukuje tiež zmenené politické pomery, Košický vládny program a v neposlednom rade prejav generála Ludvíka Svobodu, ktorý predniesol 31. mája 1945 v pražskej Lucerne.48 V dokumente navrhuje predsa len ponechanie plk. Lukasa v USA (na poste napokon zotrval) a výmenu len leteckého atašé. Argumentoval nutnosťou uspokojiť aj slovenských krajanov menovaním Slováka, nakoľko ho štátny tajomník MZV Vladimír Clementis informoval o plánovanom odvolaní veľvyslanca Hurbana, ako aj o možnom skončení Papánkovho účinkovania. A napokon Rašla nesúhlasil ani so Španielovým názorom na to, aby na vojenské diplomatické zastúpenie do USA boli umiestňovaní dôstojníci generálneho štábu: „… mám námietku, že dôstojníkov gen. štábu bude MNO potrebovať pri organizovaní štábov vyšších veliteľstiev. Ja som navrhoval prideliť takých dôstojníkov, ktorí nie sú síce dôstojníkmi gen. št., ale pracovali v zahraničnom vojsku u veliteľstiev a u štábov /jak kpt. Ball, tak isto škpt. Sozanský/. Opakujem, že kladiem väčší dôraz na požiadavok národnej i štátnopolitickej spoľahlivosti, keď je tu zrejmé, že uvedení dôstojníci vyhovujú aj po stránke vojensko-odbornej, spoločenskej, jazykovej a organizačnej.“49

Rok 1945 vo vojenskej diplomacii však znamená predovšetkým obdobie neustálych škrtov. Znižovanie výdavkov pritom je do značnej miery prirodzené – vojna sa skončila a štát potreboval peniaze na rekonštrukciu krajiny, ktorej viaceré časti utrpeli značné vojnové škody. Financovanie zahraničného aparátu, dovtedy fi nancovaného pôžičkami, musel na svoje bedrá prevziať štát a MNO. Ako tento proces prebiehal, ukazujú viaceré zachované dokumenty. Najviac vyťažená v tomto smere bola vojenská misia vo Veľkej Británii, ktorá bola zodpovedná za repatriáciu čs. vojenských jednotiek na britskej pôde a ktorej 2. oddelenie zas zodpovedalo za prechod spravodajských expozitúr do povojnových pomerov. Za týmto účelom 2. oddelenie vojenskej misie vo Veľkej Británii dostalo pri likvidácii 2. oddelenia bývalého Hlavného veliteľstva čs. brannej moci v Londýne z čias vojny obmedzený spravodajský paušál (5 337 libier), z ktorého sa mali hradiť aj požiadavky exponovaných spravodajských dôstojníkov. Ich pomer sa však mal upraviť z Prahy, čo sa ale odkladalo. Misia po tom, ako im Briti v lete 1945 poskytli výkaz fi nančných prostriedkov, poukázaných čs. exponovaným spravodajským strediskám v priebehu prvého polroka 1945, musela skonštatovať, že čiastka dvojnásobne presahuje paušál, ktorý malo 2. oddelenie misie k dispozícii. Exponované strediská tak

46 ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 28, Vyjádření k č. j. 314 taj.45, 21. 6. 1945.47 Tamže, Vyjádření k č. j. 314 taj.45, 21. 6. 1945.48 Tamže, Vyjadrenie k posudku pána brig. gen. O. Španiela, 21. 6. 1945.49 Tamže, Vyjadrenie k posudku pána brig. gen. O. Španiela, 21. 6. 1945.

71

VOJENSKÁ HISTÓRIA

dostali radu obmedziť činnosť a všetky výdavky na najnutnejšiu minimálnu mieru.50 Toto platilo pre exponovaných spravodajských dôstojníkov, (budúcich atašé), ktorí tak museli čeliť nedôstojným podmienkam, nezodpovedajúcim postaveniu diplomatického zástupcu suverénnej krajiny. Napríklad A. Čáslavka sa v listoch nadriadeným opakovane sťažoval na akútny nedostatok peňazí na akúkoľvek zmysluplnú činnosť. Musel šetriť na predplatnom novín a kníh, používať vlastné peniaze na úradné účely a dokonca si požičiavať na to, aby si mohol dovoliť kúrenie. Ešte horšia situácia bola v Iráne, ako je zrejmé zo spisu nazvaného Promemoria. Dokument začína porovnaním platov pracovníkov vyslanectva a úradu vojenského atašé, z ktorého vyplýva, že vojaci zarábali ešte o niečo menej než polovicu platu diplomatov a: „Při tom si ještě personál teheránské legace naříká, že s platy nemohou vystačiti. V původní žádosti čs. voj. attaché o zvýšení náležitostí bylo žádáno, aby příslušné zvýšení povoleno bylo se z p ě t n o u p l a t -n o s t í alespoň od 1. dubna 1944. Trvám důrazně na stanovení vyšších náležitostí se zpětnou platností, poněvadž se zdejší personál dosazováním z vlastních úspor tak fi nančně vyčerpal, že je pouze spravodlivé, aby mu alespoň částečně byla nahražena ztráta. To platí jak pro personál t. č. přidelený zdejšímu úřadu tak i pro personál již odvolaný, který však byl u úřadu ještě po 1. dubnu 1944 /Plk. Stoj, škpt. Dvořák, npor. Pšenčík, npor. Samek/. Třeba zdůrazniti, že dosazované úspory si personál ušetřil před příchodem do činné služby s úmyslem, aby měl nějakou hotovost po návratu domů. – O tyto úspory byl personál zdejšího úřadu připraven. – Zatím co napr. v Londýně si mohl důstojník přidělený MNO ještě ze svého platu ušetřiti, zde v Teheránu musel personál ještě ze svého dopláceti, aby mohl býti vůbec živ, t.j. vykonávati službu.“51 Plk. J. Lípa, čs. vojenský atašé v Teheráne, totiž už v priebehu vojny opakovane a neúspešne poukazoval na nesmiernu drahotu v Teheráne, na čo exilové MNO adekvátne nereagovalo. Ešte v októbri, mesiac pred likvidáciou úradu, opäť žiadal vojenský atašé v Iráne poskytnutie fi nancií na vyrovnanie dlhov, ktoré vznikli pri vykonávaní úradnej činnosti.52 Podobná situácia panovala aj v ZSSR – so žiadosťou o zvýšenie náležitostí sa pre drahotu na svojich nadriadených obrátil začiatkom novembra 1945 veliteľ vojenskej misie v ZSSR plk. Karel Mareš. Vo svojom návrhu, kde žiadal takmer zdvojnásobenie platov napísal: „Jako důvod uvádím ceny šatstva a potravin v moskevských obchodech v listopadu 1945 (…). Jest sice možnost nákupu v obchodě vymezeném pro příslušníky vyslanectví a voj. missí, kde jsou ceny přibližně poloviční. Tam však má každý vymezen ohraničený příděl, který vždy nestačí a též není tam vše k dostání – na př. toiletné mýdlo dosud nebylo.“53

Šetrenie však vo viacerých prípadoch narážalo na diplomatický takt, na čo aj atašé opakovane upozorňovali. Vo viacerých prípadoch šetrenie znemožňovalo akúkoľvek zmysluplnú prácu. Už spomínaný Rosík aj preto apeloval, aby sa šetrilo redukciou zastúpení a nie menovaním jedného atašé pre viacero krajín: „Určováním jednoho vojenského atašé pro více států, vydáváme se nejen risiku, že nám bude akreditiv státem, kde voj. atašé nemá své sídlo, odmítnut, ale též nebezpečí, žťe takovýto stát zachová se k nám stejně. To jest požádá nás o akreditiv pro voj. atašé, který bude mít na př. sídlo ve Varšavě. To by nám jistě nebylo vhod a také by to nesloužilo naší vojenské a politické

50 Tamže, šk. č. 29, Poměr zprav. středisek v zahraničí a vojenských přidělenců – upravení, 2. 7. 1945.51 Tamže, šk. č. 35, Promemoria.52 Tamže, šk. č. 40, Požitky zaměstnanců úřadu čs. voj. attaché v TEHERANU, 23. 10. 1945. ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 40, Požitky zaměstnanců úřadu čs. voj. attaché v TEHERANU, 30. 8. 1945. Tamže, Náležitosti personálu úřadu voj. attaché v Teheránu – úprava, 8. 10. 1944 (Opis).53 Tamže, šk. č. 38, Náležitosti příslušníků čs. voj. misse v SSSR – návrh, 6. 11. 1945.

72

VOJENSKÁ HISTÓRIA

prestiži. Určováním vojenského atašé pro pro více státuů se také mnoho zpravodajsky nezíská. Vojenský atašé, který nemá své sídlo přímo v zemi, nezná zpravidla jazyk této země a jeho pozorování je omezeno na dobu krátkých návštěv. Často se nemůže zúčastniti ani velkých cvičení, neboť tato se konají zpravidla ve stejnou dobu. Je proto lépe, chceme-li míti zprávy ze země kde nemáme voj. atašé, dátikažédmu jinému důstojníkovi /nejlépe důstojníku 2. oddělení hl. št., který má přidělenou příslušnou zeměpisnou oblast ke studiu/, který zná jazyk země a má o ni zájem, čas i prostředky, aby tuto zemi navštívil a podal zpráv. Chceme-li poznati armádu takovéto země během velkých cvičení, tu máme vždy možnost vyžádati neb vyprovokovati pozvání.“54 Ďalej takticky upozorňoval, že je vhodné sa držať zásady reciprocity – je na jednej strane možné mať akreditovaného vojenského atašé v krajine, pri vláde ktorej ho mali počas vojny, nie je však nutné atašé aj okamžite poslať do zahraničia fyzicky a počkať, kým tá-ktorá krajina skutočneč vyšle svojho atašé do Prahy a „Jejich dočasnou nepřítomnost v akreditovaném státě odůvodnit pak naléhavou potřebou při budování armády, tak jak to nám odůvodnili již některé z těchto států. To by se mohlo týkat, pokud mně známo, Norska, Holandska, Mexika a Číny.“55

Všadeprítomné šetrenie je markantné nielen z rušenia niektorých úradov, ale aj v redukcii personálu tých úradov vojenských atašé, ktoré vo svojej práci pokračovali. Napríklad vojenský a letecký atašé v Paríži plk. Rudolf Bulandr koncom júla 1945 hlásil za svoj úrad stav 11 osôb, z toho 6 dôstojníkov. Okrem toho na úrade dočasne pôsobili štyria ďalší dôstojníci, ktorí sa primárne zaoberali vypočúvaním a triedením osôb určených na repatriáciu.56 Do budúcnosti sa však pre úrad počítalo s piatimi, resp. štyrmi osobami, t.j. vojenský atašé, jeho zástupca (existencia tohto postu nebola ešte defi nitívne doriešená), spravodajský dôstojník, manipulačná sila a pisárka.57 Sám však tento post nezastával dlhodobejšie a už v decembri 1945 ho nahradil pplk. F. Miksche.58

Okrem vojenských atašé disponovalo Československo v roku 1945 aj vojenskými misiami. Ich úlohy primárne spočívali v „starostlivosti“ o čs. vojenské osoby v zahraničí, resp. v zabezpečovaní ich repatriácie. Ale nielen v tom. Napríklad v prípade Talianska veliteľ čs. vojenskej misie pplk. Karel Svoboda informoval aj o priaznivých podmienkach pre rozvinutie spravodajskej činnosti v tejto krajine. Poukazoval na kontakty, ktoré nadviazali čs. občania – partizáni s talianskymi partizánmi, všeobecné sympatie Talianov v ČSR, možnosti dôstojníkov misie pohybovať sa po krajine z titulu úradných návštev táborov a preverovania vojnových zajatcov. Informácie, ktoré mali členovia misie možnosť získať, sa týkali vojenského a vnútropolitického diania, branných síl krajiny, ich organizácie, partizánskych oddielov a ich začleňovania do armády, ale aj otázky, súvisiacej s pomerne silnými poľskými jednotkami v tejto krajine – tzv. Andersovou armádou.59 Už o dva mesiace musel však na úvod svojho hlásenia konštatovať, že úlohy misie vôbec neumožňujú vykonávať žiadnu spravodajskú činnosť jednak pre obrovské pracovné vyťaženie vyplývajúce z úloh misie a jednak pre pobyt dôstojníkov v miestach a oblastiach, kde sa skrátka nedajú zbierať relevantné informácie. Čs. dôstojníci sa v prvom rade sústreďovali na repatriáciu príslušníkov bývalého vládneho vojska a technickej brigády bývalej slovenskej armády, ako aj zajatcov a utečencov (civilov) na

54 Tamže, šk. č. 38, Vojenští atašé, určování a uděloévání akredity – případ Norska a všeobecně, 1. 9. 1945.55 Tamže, šk. č. 38, Vojenští atašé, určování a uděloévání akredity – případ Norska a všeobecně, 1. 9. 1945.56 Tamže, šk. č. 30, Vojenský attaché v Paříži – personál, 27. 7. 1945.57 Tamže, Personál vojenského attaché ČSR v Paříži.58 Tamže, šk. č. 38, Pplk. děl. F. Miksche – nástup služby v Paříži, 7. 12. 1945.59 Tamže, šk. č. 29, Organisace zprav. služby v Italii návrh, 21. 7. 1945.

73

VOJENSKÁ HISTÓRIA

území Talianska a južného Rakúska. Pritom na dôstojníkov misie ešte čakalo preverovanie 1 700 skladov, kde sa mal nachádzať materiál, ktorý sa mal vrátiť Československu.60 Pre obrovské množstvo povinností, mimoriadne pomalý poštový styk v povojnovom Taliansku a značnú geografi ckú vzdialenosť vykonávaných úloh misia nebola schopná vyčleniť ani jedného dôstojníka pre spravodajskú činnosť v Ríme.

V špecifi ckom postavení sa nachádzali styční dôstojníci a misie pri spojeneckých armádach v Nemecku. Úlohami misie pri SHAEF bolo jednak tlmočiť požiadavky čs. vlády, uskutočňovať zákroky v súvislosti s americkou vojenskou prítomnosťou na západe Čiech, rokovať o transportoch cez spojencami okupované územie Nemecka, triediť zajatcov nemeckej armády, ktorí sa hlásili ako čs. občania a napokon zabezpečovať starostlivosť pre čs. vojnových zajatcov, pričom tu išlo prevažne o príslušníkov povstaleckej armády.61 Jej veliteľ v prípise z 3. júla 1945, na margo budúceho zastúpenia konštatoval: „V zásadě lze říci, že budeme-li mít vlivné vlastní zastoupení u Control Council-u v Berlíně, bude možno naše vojenské zastoupení v jednotlivých okupačních oblastech omezit. Když tomu tak nebude, tu význam našeho zastoupení tu význam našeho zastoupení v jednotlivých oblastech stoupne. Chci připomenouti, že zvláště okupační oblast USFET má pro nás v každém případě zvláštní důležitost. Jednak pŕiléhá k naší hranici a pak zasahuje do Rakouska a severní Itálie. Kromě hájení našich zájmů bude tam i důležitý úkol zpravodajský.“62 Po zrušení SHAEF mali byť vyslané štyri misie – pri každej z okupačných armád pôsobila jedna, uvažovalo sa ale aj o redukcii na dve – pôsobiť mali v americkej a sovietskej zóne. Zástupca prednostu 2. odd. HŠ plk. K. Paleček presadzoval variant ponechania misií nielen pri Američanoch, ale aj pri Britoch.63 Československo napokon malo akreditovaných zástupcov vo všetkých štyroch zónach. V britskom pásme pri Britskej armáde na Rýne v Bad Oyenhausen (najprv prechodne kpt. M. Knorr, následne pplk. Velinský)64, pri americkej okupačnej armáde vo Frankfurte nad Mohanom (plk. Rosík), pri francúzskej okupačnej armáde misie v Baden Badene (plk. Šandera). V sovietskom okupačnom pásme pôsobil vojenský atašé pri čs. vojenskej misii v Berlíne (pplk. Andreas). Neskôr prišlo k zrušeniu misie vo francúzskom sektore, jej činnosť suploval vojenský atašé v Paríži. V Rakúsku mal čs. armádu reprezentovať pplk. Martin Kučera. Jeho úlohy mali byť obdobné tým, ktoré vykonávali zástupcovia v Nemecku.65 Úplne samostatnou kapitolou sú styční dôstojníci, ktorí pôsobili pri spojeneckých armádach na území ČSR, ich činnosť je však už mimo rámec tejto štúdie.

Misie pri okupačných armádach mali poskytovať informácie aj o postojoch spojeneckých vojenských orgánov k nemeckým problémom, ako aj monitorovať činnosť jednotiek, zložených zo štátnych príslušníkov rôznych štátov, ktoré počas vojny bojovali po boku spojeneckých jednotiek a po vojne ostali v Nemecku. Na základe požiadavky 1. oddelenia (operačné) HŠ sa mali tiež sústrediť na pozorné a podrobné monitorovanie odzbrojovania Nemecka. Išlo najmä o ničenie zariadení a prostriedkov, potrebných pre vedenie vojny – zbraní, podzemných tovární, skladov, krytov a letísk, vzdušných turbín,

60 Tamže, šk. č. 37, Zpravodajské hlášení, 23. 9. 1945.61 Tamže, šk. č. 35, Zastoupení čs. zájmů z západních spojenců, 3. 7. 1945.62 Tamže, Zastoupení čs. zájmů u záp. spojenců v okupačních oblastech Německa, 26. 7. 1945.63 Tamže, Zpráva, došlá 29. 6. 1945.64 Nahradil plk. Havelského, ktorý predtým pôsobil pri 21. skupine armád (Briti a Kanaďania). V jeho prípade sa s ďalším pobytom nepočítalo, jednak pre skutočnosť, že britská okupačná zóna s ČSR nesusedila a jednak pre výhrady HS OBZ proti jeho osobe. Tamže, Náčelníkovi hl. štábu, 30. 6. 1945.65 Tamže, šk. č. 34, Zpravodajské úkoly pro čs. vojenské styčné mise v jednotlivých pásmech Německa, 12. 12. 1945.

74

VOJENSKÁ HISTÓRIA

rakiet, bojových chemických látok, ale aj rôznych moderných zbraní, ako boli rakety V-2, plameňomety či osobné protitankové strely Panzerfaust a Panzerschreck. Kontrolovať mali prechod výroby na mierovú, ako aj odzbrojovanie a rozpúšťanie akýchkoľvek formácií vojenského charakteru, ale i odovzdávanie zbraní civilným obyvateľstvom. Malo tiež prebiehať pátranie po akýchkoľvek náznakoch prípravy bakteriologickej vojny či výsledkoch skúšok „mrazotvorného“ streliva. Zástupcovia čs. armády mali ďalej uplatňovať svoj vplyv a žiadať od spojencov, aby sa suroviny využívali len v nutnej miere, prebytky mali ísť na reparácie, pričom obzvlášť sa mali kontrolovať kovy, dôležité pre vojnovú výrobu. Ďalej mali svojím vplyvom zabezpečiť, aby prebiehali striktné kontroly štátneho rozpočtu, výskumných zariadení, ale aj fabrík, či aby sa uskutočnilo zničenie vojenských archívov a knižníc, ako aj cvičísk, strelníc a kasární. Zástupcovia sa mali intenzívne venovať štúdiu nemeckých vojenských zariadení, metód boja atď., aby takto získané poznatky mohla čs. armáda vyhodnotiť. A napokon sledovať akékoľvek náznaky, že môže prichádzať k obnovovaniu vojenského potenciálu Nemecka, vrátane akejkoľvek formy obnovy brannosti.66 Spravodajská činnosť misií sa týkala predovšetkým pomerov v samotnej okupačnej zóne Nemecka, čiastočne aj spojeneckých okupačných armád (napr. repatriácii vojsk). Pobyt akreditovaných vojenských diplomatov v okupačných zónach sa v niektorých prípadoch dostával do stretu s činnosťou z československého územia operujúcich Predsunutých spravodajských ústrední, ako to dokladá napr. hlásenie F. O. Mikscheho. Informoval, že ho na jeho pracovisku vo Frankfurte požiadal o pomoc istý podozrivo vystupujúci československý občan, ktorý sa po varovaní, že ho môže odovzdať americkej vojenskej polícii priznal, že je v Nemecku s tajným poslaním: „Hlásím, že takováto drobná špionáž může vésti k vážným polit. a diplomat. Zápletám, čímž se značně snižuje náš politický kredit v cizině. Domnívám se, že zatím nemáme žádné důvody rozvíjeti zpravodajskou službu v USFET zoně a jde vždy o případy kdy jednotlivý referenti zpravodajské služby jednají ze služebné horlivosti a bez rozmýšlení.“67

Samotné misie pri okupačných zónach napokon existovali dlhšie obdobie, čo spôsobilo rozhodnutie veľmocí na rozdelenie Nemecka na okupačné zóny a dlhodobejší pobyt okupačných armád v krajine. V tomto duchu to reprezentantom čs. armády deklarovali spojenci, tzn., že treba požiadať o akreditáciu vojenskej misie v každej zóne, nie je však vhodné žiadať o akreditáciu samostatnej misie pri centrálnej vojenskej správe Nemecka – Spojeneckej kontrolnej rade (Allied Control Council), čo ale československá strana vnímala ako nevyhovujúce. Napokon k tomu aj tak prišlo. K náplni jej činnosti – v prípade zriadenia – sa vyjadril aj čs. vojenský atašé v Londýne plk. J. Kalla, podľa ktorého medzi jej úlohami nemalo chýbať obhajovanie záujmov ČSR pri prechode Nemecka na mierový život, sledovanie politického, hospodárskeho a fi nančného života v krajine. Spravodajská činnosť sa podľa neho mala sústrediť na organizáciu spojeneckej vojenskej vlády i vojenských vlád jednotlivých sektorov, sledovanie pomeru okupačných armád k Nemcom, ale aj na analyzovanie akejkoľvek vojenskej výroby. Rovnako dôležitou oblasťou bol aj technologický vývoj, ako aj rozvoj nemeckého priemyslu.68 Pokiaľ išlo o otázky priemyslu, mali sa príslušníci misie sústrediť na pátranie a návrat materiálu a továrenského vybavenia, ktoré Nemci odviezli. V prípade, že ho nebolo možné vrátiť, pátrať po možnostiach náhrady, ako aj po možnostiach náhrady za škody, ktoré boli spôsobené počas vojny a sústrediť sa aj na riešenie dopravných otázok, spojených

66 Tamže, Zpravodajské úkoly pro čs. vojenské mise v jednotlivých okupačních pásmech Německa, 25. 12. 1945.67 Tamže, šk. č. 32, Hlášení čís. 2, 19. 10. 1945.68 Tamže, šk. č. 35, Čs. mise u Allied control Council, 11. 8. 1945.

75

VOJENSKÁ HISTÓRIA

s dovozom a vývozom. Na základe uvedeného nemali byť členmi len vojenské osoby, ale aj politickí poradcovia, či hospodárski a fi nanční experti. Napokon vláda v septembri 1945 menovala na čelo čs. vojenskej misie pri Spojeneckej kontrolnej rade v Berlíne dvoch vedúcich – generála Františka Hrabčíka po stránke vojenskej a vyslanca Palečka po stránke diplomatickej. Nebudem sa ňou na tomto mieste zaoberať podrobne, pretože išlo o pomerne veľký orgán, v ktorom mali zastúpenie viaceré rezorty a s tým súvisela aj jeho obsiahla agenda. V čase okupácie Nemecka a riadenia krajiny spojeneckou „vojenskou vládou“ suploval činnosť štandardného zastupiteľského úradu. Spomeniem však niekoľko súvislostí, ktoré sú dôležité z hľadiska ministerstva národnej obrany. Misia sa členila na viacero oddelení, pričom prvé z nich (I. vojenské) s personálnou dotáciou 7 dôstojníkov malo zabezpečovať čs. spoluprácu na likvidácii nemeckej armády a vojnového potenciálu krajiny, štúdium doktríny, získavanie informácií o výskume, vrátane vývoja špecializovaných zbraní (atómové, bakteriologické), štúdium vojenského priemyslu, vyhľadávanie spisového materiálu, ako aj všetky otázky súvisiace s letectvom.69 Dôstojníci mali pracovať aj na ďalších oddeleniach misie (politicko-správnom, dopravnom, fi nančnom a repatriačnom, jediné oddelenie, na ktorom mali pracovať len civilní zamestnanci, bolo obchodné).

Okrem už uvedených v prvých povojnových mesiacoch pracovala čs. vojenská misia pri spojeneckej odzbrojovacej komisii v Budapešti, ktorá okrem spolupodieľania sa na odzbrojovaní Maďarska prezentovala čs. reštitučné nároky. Jej veliteľom bol plk. Vladimír Daxner, proti ktorému však existovali isté výhrady, a preto sa ešte v roku 1945 uvažovalo o jeho nahradení. Štátny tajomník MNO gen. Mikuláš Ferjenčík navrhoval menovanie gen. Jána Imra, náčelník hlavného štábu však napokon na post menoval plk. Branislava Manicu,70 ktorý dovtedy zastával funkciu prednostu 2. oddelenia 4. vojenskej oblasti, pričom o preloženie požiadal sám.71 Ofi ciálnym zástupcom ČSR pri Spojeneckej kontrolnej komisii v Maďarsku sa neskôr stal Dalibor M. Krno.72

V súvislosti s činnosťou v zahraničí v neustálených pomeroch roku 1945 vystupujú do popredia aj kuriozity. Jednou z nich boli fi nančné prostriedky, deponované vojenskou spravodajskou službou do zahraničných bánk ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Kým peniaze zložené vo Švédsku skončili v roku 1939 v nemeckých rukách,73 na čs. ambasáde v Berne sa stále nachádzala vkladná knižka „… s válečným zprav. disposič. fondem 2. odd.hl.štábu s částkou asi 110 – 120 tisíc SFRS.74 Knížka je uložena v pokladně čs. vyslanectví. Je vystavena na konspirat.jméno a je vázána mi neznámým heslem.“75 2. oddelenie HŠ teda v záujme získania možnosti manipulovať s týmito peniazmi žiadalo zistiť heslo od gen. Moravca, plk. Kučeru, pplk. Tauera a škpt. Sedláčka. Do veci bol

69 Vojenský ústřední archiv – Vojenský historický archiv Praha, f. MNO 1945, HŠ/7.odděl., šk. č. 64, č. j. 2233, Čs. vojenská misse – doplněk k návrhu.70 Nie je však jasné či tam Manica aj skutočne pôsobil, v jeho kmeňovom liste to zaznačené nie je. Do konca decembra tam však určite neodišiel. Pozri tiež: CHORVÁT, Peter. Generál Branislav Manica (1894 – 1980). Vojenská história 3/2005, s. 82-98.71 ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 34, Šéf čs. voj. misse při spoj. odzbrojovací komisi v Budapešti – určení, 8. 12. 1945.72 ŠUTAJ, Štefan. Parížska konferencia 1946 a mierová zmluva s Maďarskom. Prešov 2011. ISBN 978-80-89046-85-0, s. 25.73 Viaceré písomnosti, ktoré sa vzťahujú k tejto téme sa nachádzajú v ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 32.74 Švajčiarske franky.75 ABS, f. 2. oddelenie Hlavného štábu, šk. č. 30, Zpráva došlá 7./8.1945. Prostriedkov na knižke sa podľa hlásenia asi 8 rokov nikto nedotkol, a preto bolo nutné nechať pripísať úroky a zaplatiť dane.

76

VOJENSKÁ HISTÓRIA

čiastočne zainteresovaný aj čs. konzul v Zürichu Jan Laška.76 Tieto peniaze (išlo o takmer 106 tisíc frankov) sa napokon podarilo získať, pričom výbery prostredníctvom šekov museli podpísať vyslanec Jaromír Kopecký spoločne s Karlom Sedláčkom.77

Napokon, ku koncu roku 1945 teda čs. vojenské diplomatické zastúpenie zahŕňalo 11 krajín: ako vojenský atašé vo Švajčiarsku pôsobil plk. Kares Sedláček, v Juhoslávii mjr. Ján Korecký, v Turecku pplk. Jaroslav Hájíček, v Číne pplk. Jaroslav Šustr, vo Francúzsku pplk. Ferdinand Miksche a vo Švédsku pplk. Alois Čáslavka. Plk. Josef Kalla zastával funkciu vojenského a leteckého atašé vo Veľkej Británii, v USA pôsobil na poste vojenského atašé plk. Karel Lukas a ako letecký atašé plk. Alexander Hess. Československé vojenské misie pôsobili v krajinách, kde sa nachádzalo väčšie množstvo československých vojakov, resp. ich rodinných príslušníkov či iných občanov, teda v Sovietskom zväze (plk. Karel Mareš), v Taliansku (mjr. Zdeněk Kordina) a vo Veľkej Británii (koncom roka 1945 už v likvidácii, náčelník pplk. Václav Sláma).78

V predkladanom texte, ktorý nadväzuje na moju štúdiu o činnosti 2. oddelenia HŠ v roku 1945,79 som sa pokúsil priblížiť a zovšeobecniť činnosť československých vojenských diplomatov v prvých povojnových mesiacoch. Aparát československej brannej moci v zahraničí sa v prvých povojnových mesiacoch nachádzal v stave neustálych zmien. Boli pod vplyvom nielen rozhodnutí vlády, ktorá deklarovala nové politické smerovanie štátu ako takého, ale aj zložitých fi nančných pomerov v krajine. Zvlášť by som rád zdôraznil aj negatívne dôsledky nie úplného docenenia služieb, ktoré zahraničný aparát mohol krajine poskytnúť. Nepochopenie významu pôsobenia na medzinárodnej scéne totiž obvykle prináša škody, ktoré nie je možné jednoznačne ekonomicky vyčísliť. Obvykle však bývajú citeľné na inom poli a stratená prestíž sa napokon zvykne prejaviť aj vo fi nančnej sfére. Československí vojenskí atašé v prvých povojnových mesiacoch museli čeliť mnohým s uvedenými skutočnosťami spojenými ťažkosťami, ktoré viacerí z nich prekonávali len vďaka oduševneniu, úprimnému vlastenectvu a presvedčeniu o dočasnosti nepochopenia ich pôsobenia. Nazdávam sa, že táto štúdia ilustruje skutočnosť, že aj pre nepochopenie významu a dôležitosti solídnej reprezentácie v zahraničí strácalo povojnové Československo na medzinárodnej scéne prestíž.

M. MEDVECKÝ: DIE TSCHECHOSLOWAKISCHEN MILITÄRISCHEN DIPLOMATEN NACH DEM ENDE DES ZWEITEN WELTKRIEGS

Im Jahre 1945 verfügte die Tschechoslowakische Republik über ein breites Netz von militärischen Missionen, Gesandtschaftsbeamten und exponierten Nachrichtenoffi ziere. Ihre Aufgabe war es, verschieden diplomatische, nachrichtendienstliche, repräsentative, Propaganda- und andere Aufgaben zu erfüllen im Dienste des Staates und vor allem des Verteidigungsministeriums. Zu den grundsätzlichen Aufgaben der Militärattachés zählte die Verfassung und Zusendung von zusammenfassenden Berichten über die militärischen und politischen Ereignisse in ihrem jeweiligen Tätigkeitsland. Die ersten Monate nach dem Zweiten Weltkrieg in dem ausländischen Apparat der tschechoslowakischen Armee zeichneten sich durch andauernde Veränderungen aus. Ein wesentlicher Grund dafür war naturgemäß der unlängst zu Ende geführte, globale Kriegskonfl ikt. Eine weitere

76 Tamže, šk. č. 32, Úřední záznam sepsaný o rozhovoru s bývalým konsulem ČSR p. Janem Laškou, který byl v létech – 1938 ve Švýcarsku v Curychu a který z pověření 2. odděl. hl.štábu zajišťoval movitý majetek oddělení, 26. 6. 1945.77 Tamže, šk. č. 33, Vkladní knížka kant.banky v Bernu - uvolněný vklad – opatření, 30. 10. 1945.78 Tamže, šk. č. 40, Vojenské zastoupení ČSR v cizině.79 MEDVECKÝ, Matej. Na prahu mieru. 2. oddelenie Hlavného štábu v roku 1945. In Vojenská história 1/2017, s. 61-84.

77

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Rolle spielten die Entscheidungen der neuen tschechoslowakischen Regierung, die kurz nach ihrer Bildung eine grundsätzlich neue politische Ausrichtung des Staates deklarierte, des Weiteren war es auch die unbefriedigende wirtschaftliche und fi nanzielle Lage im Land, bzw. die Nichteinschätzung seitens der Entscheidungsträger von möglichen Diensten, die der ausländische Apparat dem Land für das Land leisten konnte. Es kam zur Aufl ösung von einigen Dienststellen, zur Errichtung von neuen Abteilungen und zu personellen Veränderungen. Eine äußerst negative Auswirkung hatte der Mangel an einem klaren Konzept betreffend Tätigkeit der Attachés. Ende 1945 wurden die einzelnen Territorien und Länder ausgesondert, in denen das Verteidigungsministerium es für nützlich hielt, den Posten des Militärattachés zu errichten. Konkret handelte es sich im elf Bereiche des sog. nachrichtendienstlichen Interesses. Die tschechoslowakischen Attachés waren in den ersten Monaten der Nachkriegszeit mit unterschiedlichen Schwierigkeiten konfrontiert, nicht selten stand der Mangel an notwendigen fi nanziellen Mitteln im Hintergrund. Es kam sogar zu Situationen, in denen die tschechoslowakischen Attachés gezwungen waren, sich das Geld für die Finanzierung ihrer Arbeitsaufgaben über private Kontakte zu besorgen, bzw. sie warteten oft vergeblich auf die Antwort oder Anweisung der Zentrale. Die genannten und weiteren Schwierigkeiten konnten nur dank der Begeisterung, dem ehrlichen Patriotismus und der Überzeugung der jeweiligen Attachés, dass es sich in den einzelnen Fällen um ein Missverständnis seitens der Zentrale bei der Wahrnehmung der Tragweite der Nachrichtendienste handelt, überwältigt werden. In der vorliegenden Studie wird die Tatsache dargestellt, dass wegen dem mangelnden Verständnis für die Bedeutung und Wichtigkeit einer angemessenen Repräsentation im Ausland die Tschechoslowakei einen großen Prestigeschaden in der internationalen Szene erlitten hatte. Solche Versäumnisse ziehen meistens Schaden nach sich, die nicht in Zahlen ausgedrückt werden können, die aber langfristig sehr spürbar sind. Dieser Text schließt auf den Beitrag des Autors zur Tätigkeit der 2. Abteilung im Generalstab im Jahre 1945 an.

78

VOJENSKÁ HISTÓRIA

DOKUMENTY A MATERIÁLY

JEŠTĚ K PŮSOBENÍ FERDINANDA ČATLOŠE V ZÁŘIJOVÉ MOBILIZACI 1938

STANISLAV V. CHYTKA

CHYTKA, S.: Additional Information on the Activity of Ferdinand Čatloš in the September Mobilisation of 1938. Vojenská hitória, 3, 21, 2017, pp 78-82, Bratislava.In the contribution, the author deals with the question of functional assignment of General Staff Colonel Ferdinand Čatloš in the period of increased threat to the Republic and during the September mobilization in 1938. This issue was as yet unresolved or interpreted in a different way, practically since the fi rst publication about his personality, in particular in the work of Václav Štefanský in 1998. Absence of the papers on the activity of the 2nd Army and their subordinate units – 8th Division Florian and the Border Area 37 as well as the mobilization-based (“double”) 8th

Division Mánes, also lead the authors in the case of Ferdinand Čatloš to deal with partial data or (largely) with fragmental memories of F. Čatloš himself. Gradually, two different claims were published in principle. According to the fi rst one, General Staff Colonel Čatloš was the Chief of Staff of the 8th Division Florian (HO-37) in the primary deployment and according to the second, he held the same function in the secondary Staff, 8th Division Mánes, composed for the mobilisation. Čatloš himself did not contribute to clarifi cation of this contradiction, since in his memoirs, which are otherwise incredibly extensive, he only provides vague data on this subject.Military History. Slovakia. World War 2. Slovak Army – Čatloš in the September Mobilisation of 1938.

Otázka funkčního zařazení pplk. gšt. Ferdinanda Čatloše v období zvýšeného ohrožení republiky a během zářijové mobilizace v roce 1938 zůstává nedořešená, respektive odlišně interpretovaná již dlouhou dobu, prakticky od první publikace věnované jeho osobě1. Absence spisů o činnosti 2. armády a jejích podřízených útvarů – 8. divize Florian a jí tvořené Hraniční oblasti 37 i mobilizačně postavené („zdvojené“) 8. divize Mánes vedla i v případě Ferdinanda Čatloše k tomu, že jednotliví autoři vycházeli z dílčích údajů, případně (a někdy asi do značné míry) z útržkovitých vzpomínek samotného F. Čatloše. Postupně tak došlo k publikování v zásadě dvou tvrzení. Podle jednoho byl pplk. gšt. Čatloš náčelníkem štábu 8. divize Florian (tedy HO-37) v prvosledovém nasazení, podle druhého byl v této funkci ve štábu druhosledové, mobilizací postavené 8. divize Mánes. Sám Čatloš přitom příliš nepřispěl k objasnění tohto rozporu, protože ve svých jinak až neuvěřitelně rozsáhlých zápiscích uvádí zpravidla (snad až na jednu výjimku) pouze vágní údaje. Pokusím se proto shrnout argumenty a tvrzení, týkající se tohoto krátkého úseku Čatlošova života, a snad i předložit argumenty nové, dostatečně objasňující skutečný stav.

Autor výše zmíněné knihy, vojenský historik V. Štefanský, asi jako první vnesl do

1 ŠTEFANSKÝ, Václav. Generál Ferdinand Čatloš. Knižnica vojenského profesionála. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre 1998, s. 30. ISBN 80-88842-13-1

79

VOJENSKÁ HISTÓRIA

novější literatury tvrzení, podle něhož Pred 6. októbrom 1938 F. Čatloš pôsobil ako náčelník štábu 8. pešej divízie v Hraniciach na Morave… Keď sa mobilizáciou vytvorila z 8. divízie ďalšia poľná, jej veliteľom sa stal generál Zahálka… a náčelníkom štábu podplukovník gšt. F. Čatloš. Divízia v októbri 1938 ustupovala od nemeckých hraníc v pásme Krnov – Bohumín. Nachádzali sa severne od Olomouca…2 Tímto matoucím konstatováním jakoby předznamenal mnohé další výklady: brigádní generál Otakar Zahálka byl sice postaven do čela divize Mánes, ale jeho divize nemohla ustupovat z čáry Krnov – Bohumín, neboť tu obsadila (a později vyklízela) divize, respektive Hraniční oblast 37 Florian pod velením brigádního generála Jindřicha Jiřího Biruly. Gen. Zahálka velel 8. divizi v Moravském Berouně za branné pohotovosti státu ve dnech 24. 9.–13. 10. 1938,3 zatímco sídlem velitelství Floriana byl Šternberk, náčelníkem štábu zde byl pplk. gšt. Čatloš (NŠ Mánesa byl pplk. gšt. František Janda.)4 Stejné údaje nacházíme i jinde.5 Mohlo by se tedy zdát, že v zařazení Ferdinanda Čatloše během mobilizace není nic nejasného, zvláště když odborná literatura se převážně přidržuje stejného přesvědčení, jaké bylo vysloveno začátkem tisíciletí.6 Shodně uvádějí pplk. gšt. Čatloše jako náčelníka štábu HO-37 Jozef Bystrický,7 František Cséfalvay,8 Vojenské dejiny Slovenska9, Miloslav John10 i webové stránky.11

Problém se zdánlivě konkretizoval – vzhledem na výchozí podklady – s článkem Pavla Šrámka.12 Doslova uvedl: V pozůstalosti po generálu Otakaru Zahálkovi… se dochovalo několik fotografi í zachycujících formování štábu záložní 8. divize (t. j. divize Mánes – pozn. S.Ch.) v jedné ze škol v Hranicích. Na těchto fotografi ích je spolu s generálem Zahálkou a dalšími důstojníky také Ferdinand Čatloš. Syn generála Zahálky dále potvrdil, že o Čatlošově působení ve štábu jeho otce doma několikrát slyšel. (Zvýraznil P. Šrámek) Je tedy zřejmé, že podplukovník generálního štábu Ferdinand Čatloš byl za mobilizace náčelníkem štábu 8. divize a funkci náčelníka štábu Hraniční oblasti 37 zastával podplukovník generálního štábu František Janda působící před mobilizací na Vojenské akademii v Hranicích. K tomuto tvrzení se potom přiklonil i ve své studii M.

2 Tamže, s. 30.3 Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Kol. aut. Praha – Bratislava; Vojenský historický ústav Praha, Vojenský historický ústav Bratislava, Ministerstvo obrany České republiky – Agentura vojenských informací a služeb, s. 332. https://vojenskaakademiehranice.ic.cz/pdf/voj_osbn.pdf ISBN 80 – 7278 – 239 – 94 http://rok1938.webnode.cz/republika-ceskoslovenska/armada/vojtech-luza/jirasek/5 Např.:http://www.dukat.webzdarma.cz/predvalecnaarmada.htm http://blitzsrbija.proboards.com/thread/15/armed-forces-czechoslovakia-september- 1938?page=1#ixzz4RyPpxCvF6 CHYTKA, S. V. – VALIŠ, Z. Generál Ferdinand Čatloš. In Dějiny a současnost, roč. 23, 2001, č. 1,s. 27-31. CHYTKA, S. V. Ferdinand Čatloš v meziválečném období Československé republiky. In Historický časopis, roč. 51, 2003, č. 1, s. 113-124.7 ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli - slovenská vojenská generalita 1918 – 2012, 2. aktualizované vydanie. Zlatá edícia: Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Bratislava : MAGNET PRESS, SLOVAKIA s. r. o. 2012, s. 27. ISBN 978-80-89169-25-2.8 http://www.vhu.sk/data/fi les/568.pdf Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. CSÉFALVAY, František a kol. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 38. ISBN 978 – 80 – 89523 – 20 – 7 – 6.9 HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna – ČAPLOVIČ, Miloslav. Vojenské dejiny Slovenska. IV. zv., 1914 – 1939. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996, s. 224. ISBN 80-88842-05-0.10 JOHN, Miloslav. Nacistické přípravy na přepadení ČSR v roce 1938. Plán „Zelený“ a výsadková operace „Bruntál“, Účelová publikace OV ČSPB v Bruntále, b. r. (1988), s. 196.11 Uvedené v pozn. 4 a 5.12 ŠRÁMEK, Pavel. Ferdinand Čatloš za mobilizace v září 1938. In Vojenská história, roč. 14, 2010, s. 89-93.

80

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Čaplovič13 včetně oblasti, kde měl Čatloš působit, tedy prostoru Moravský Beroun – Bílčice – Valšov. Také v práci Martina Lacka14 se uvádí stejná funkce, ale ještě nepřesněji: V krízových jesenných dňoch roku 1938 pôsobil pplk. gšt. Čatloš pri 8. pešej divízii v Hraniciach na Morave (veliteľom bol brigádny generál Otakar Zahálka). Divízia vznikla ako novopostavený zväzok v súvislosti s mobilizáciou 23. septembra 1938. Jej úlohou v prípadnej vojne bola obrana severnej Moravy. Tuto verzi podporuje i Pavel Minařík, který poněkud nejasně uvádí, že koncem září 1938 byl pplk. gšt. František Janda ustanoven do funkce náčelníka štábu 8. divize, takže mnichovskou krizi prodělal po zmobilizování divize a jejím přejmenování jako náčelník štábu Hraniční oblasti 37.15 I jinde existuje personální kombinace, podle níž byl náčelníkem štábu Hraniční oblasti 37 pod velením brigádního generála J. Biruly pplk. gšt. Janda.16

Jenže to, co považuje P. Šrámek za zřejmé, až tak zřejmé není. Především u publikovaných fotografi í, které použil jako nejdůležitější argument, neuvádí žádnou dataci. Neumožňuje tedy ani jejich verifi kaci (což samozřejmě nemusí být jeho chyba. Generál Zahálka byl popraven v roce 1942 jako jeden z čelných představitelů Obrany národa na Moravě a dodatečné ověření tak bylo samozřejmě vyloučeno.) A dále: Nakolik je pravděpodobné, že lze vzpomínky na rok 1938 spolehlivě datovat po sedmdesáti letech, zvláště když byly vlastně podány z druhé ruky? Přirozeně tu nejde o zpochybnění autentičnosti fotografi í, spíše o jejich správné časové i věcné zařazení. Přitom nelze vyloučit například krátkodobé delegování F. Čatloše – bezpochyby daleko zkušenějšího náčelníka štábu – k pplk. gšt. Jandovi jako „supervizora“. Absence dokumentů jak 8. divize, tak i vyššího velitelství totiž umožňuje ve spojení s těmito fotografi emi i takovýto dohad. A dále: není mi dost jasné, proč velitel Vojenské akademie konstituuje štáb v jakési rodinné škole, mimo vlastní kanceláře. Není to dost nepochopitelná komplikace, pokud se štáb nestěhuje na zcela jiné místo? Vždyť štáb umístěný mimo spojení, nástupní a ubytovací prostory, sklady a podobně je omezen ve svých možnostech i potřebách! A to nemluvě o tom, že v Hranicích bylo dislokováno velitelství Hraničního pásma XIII (Rostislav), zatímco velitelství Mánesa bylo ve skutečnosti umístěno v Moravském Berouně. S vysokým stupněm pravděpodobnosti se tedy lze domnívat, že fotografi e, o něž se P. Šrámek opírá, buď vznikly jindy nebo jinde, eventuálně jindy a jinde, ale jen těžko mohou být důkazem v tom smyslu, v jakém byly prezentovány. To však není to podstatné. Důležitější je skutečnost, že i bez podkladů z činnosti Floriana, Mánesa a jim nadřízených velitelství lze Čatlošovo zařazení rekonstruovat z jiných spisů.

3. oddělení MNO skutečně připravovalo od léta 1938 opakovaně materiál Náčelníci a podnáčelníci štábů vyšších velitelství – ustanovení,17 předpokládající mimo jiné Čatlošovo odvelení od 8. divize. Podle těchto spisů pplk. gšt. Čatloš předává funkci (náčelníka štábu 8. divize – pozn. S.Ch.) od 15-30. září t. r., 30. září nastoupí u hl.

13 ČAPLOVIČ, Miloslav. Ferdinand Čatloš v légiách a v československej armáde. In BAKA, Igor – CSÉFALVAY, František – KRALČÁK, Peter a kol. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava : Pro Militaria Historica v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2011, s. 14.14 LACKO, Martin. Slovenský štátnik a národovec Ferdinand Čatloš (1895 – 1972). In Slovenskí generáli 1939 – 1945. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, Slovak edition 2013, s. 61. ISBN 978-80-7451-246-9.15 www.vojenstvi.cz/vasedotazy_41.htm, dotaz 61916 http://www.brannamoc1938.eu/mobilizace/ii-armada/hranicni-pasmo-xiii/hranicni-oblast-37/17 Vojenský historický ústav – Vojenský historický archiv (dále VHA) Praha, MNO – Hlavní štáb, šk. 295, 3. odd., 46 2/3 – 40, čj. 3523 Dův. 1938 a 5045 Dův. 1938. První spis procházel od 11. června do 8. září 1938, druhý 14. – 15. září 1938 s původním (a zrušeným) záměrem opakovaně jej předložit 30. září.

81

VOJENSKÁ HISTÓRIA

št./5.odděl. V návrhu na obsazení jeho funkce je skutečně uveden jako nástupce pplk. gšt. Janda s rukopisnou poznámkou (15. 9.). To je první problém – termínově to bylo vzhledem na den schválení nerealizovatelné, třebaže návrh byl pro všechny divize včetně rychlých zpracován již před 1. červencem 1938 a pplk. gšt. Janda tehdy teprve čekal na povýšení z hodnosti majora gšt. Byl v té době (původně ze zdravotních důvodů) zařazen na Vojenské akademii již od školního roku 1934 – 1935. Skutečnost, že by byl po delší době mimo služby u bojového útvaru a bez praxe v řízení štábu vyšší jednotky zařazen do prvosledové formace, snižuje pravděpodobnost tvrzení o skutečném převzetí Čatlošovy funkce v inkriminovaných dnech. To už ale nemuselo platit o několik dní později, jakmile bylo rozhodnuto o opuštění obranných linií a divize místo boje pouze ustupovala.

Dne 10. října 1938 byl jako velmi pilný zpracován návrh na přidělení jednoho vyššího důstojníka generálního štábu – Slováka k předsednictvu slovenské autonomní vlády. Ze dvou kandidátů – F. Čatloše a Š. Jurecha – byl navržen pplk. gšt. Ferd. ČATLOŠ, náč. štábu Ho, jenž měl nejen vyšší hodnost, ale i vyšší kvalifi kační hodnocení (Navrhuji pplk. gšt. Ferd. ČATLOŠE. Jeho funkci by mohl zatím převzíti pplk. gšt. JANDA od 8. divize, a na jeho místo navrhuji pplk. gšt. VEGRA…). 11. října 1938 v odpoledních hodinách dostalo velitelství II. armády Jirásek telegram: 11/10 1450 == Jirásek -1. odděl.= ministerstvo národní obrany ustanovuje pplk. gšt. ferdinanda čatloše, od fl oriana zástupcem hlavního velitile u vlády pro slovensko v bratislavě. o souhlas předsedy vlády pro slovensko byl již dán. zpravte fl oriana, aby pplk. gšt. čatloše odeslal ihned na nové místo. funkci náčelníka štábu fl oriana převezme pplk. gšt. janda od mánesa. pplk. gšt. jandu bude až do demobilisace mánesa zastupovati nejstarší důstojník gšt. od mánesa. == palacký- 3. odděl. čj. 6004/dúv. 1938. čas 1555 +++.18 (Zvýraznil S.Ch.) Dokonce i s přihlédnutím k laickému názoru, že armáda je především organizovaný chaos, je nepředstavitelné, že by organizační nebo operační oddělení MNO při dokazatelné spisové disciplině „přehlédlo“ výměnu náčelníků štábů divizí, z nichž jedna byla prakticky v doteku s nepřítelem a druhá byla zodpovědná za krytí severní Moravy v případě prolomení obrany. Jinak řečeno – přestože není k dispozici kvalifi kační listina F. Čatloše a nemám možnost nahlédnout do kvalifi kační listiny F. Jandy, uvedený personální návrh i telegram považuji za zcela dostačující k přesvědčení, že F. Čatloš byl náčelníkem štábu Floriana. A to i s přihlédnutím k ojedinělému konkrétnějšímu vyjádření jeho samotného. Na rozdíl od jiných vzpomínek se v materiálu zpracovávaném pro tehdejší Ústav dejín KSS rozepsal poněkud podrobněji, i když také ne s dostatečnou přesností…ako náčelník štábu 8. pešej divízie, lepšie rečeno z tejto divízie sa utvorivšej v mobilizácii zdupľovanej poľnej divízie, som ustupoval od nemeckých hraníc – pásmo Krnov – Bohumín smerom na juh v októbri 1938. Boli sme severne Olomouca a mali sme ešte Nemcom prepustiť poslednú etapu nariadených priestorov… keď ma vyrušila depeše diaľkopisná od hlavného veliteľa operujúcich armád. Mal som okamžite odovzdať svoju funkciu… Zo Šternberka som sa ponáhľal cez Hranice… dostať sa do Bratislavy.19

Ale aby celá záležitost nebyla příliš jednoduchá, Čatloš současně ve stejném materiálu vnáší novou komplikaci věcnou i časovou: 18. októbra 1938 po polnoci, ma pri zostavovaní operačných rozkazov pre prípadnú obranu na novom ústupovom pôsobisku neďaleko Olomouca, vyrušila spojka od Hughes aparátu s depešou… „Okamžite odcestujte do

18 VHA Praha, MNO-HŠ, šk. 295, 46 2/3 – 87, 3. odd., čj. 6004 Dův. 1938. Telegram je přepsán s původními překlepy.19 Archív Múzea Slovenského národného povstania Banská Bystrica, Osobný fond (pozostalosť) Ferdinanda Čatloša, šk. 4, prír. č. S 212/2001, F. Čatloš: Pamätnica z rokov 1938 – 9, s. 31, a F. Čatloš: Zápisky z obdobia okt. 1938 – jún 1939, zostavené na rozhraní r. 1963 – 64. Strojopisné kopie

82

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Bratislavy k prevzatiu novej funkcie…“…Zobudil som svojho veliteľa generála Zahálku a s jeho súhlasom hneď som odovzdal dosavádnu funkciu svojmu nástupcovi. Autom som šiel do Hraníc, mojej mierovej posádky… Nevím, co se odehrávalo v týdnu mezi příkazem okamžitě odeslat F. Čatloše a telegramem armádního generála Ludvíka Krejčího, nařizujícím jeho okamžitý odchod do Bratislavy. Je možné, že skutečně byl v tyto dny u štábu Mánesa, jenže je tu nesrovnalost, kterou bez kvalifi kační listiny generála Zahálky, případně spisů oddělení MNO pro úpravu státních hranic s Německem nemohu zodpovědět. Generál Zahálka byl totiž po ústupu československé armády z hranic jmenován přednostou tohoto oddělení.20 Creedogramem MNO byl s okamžitou platností přeložen k MNO-Hlavnímu štábu: 13/10 0815 == jirásek = ministerstvo nár. obrany přiděluje brig. gen. otakara zahálku k hlavnímu štábu… zahálku zpravte a ihned odešlete… = palacký čj. 6047 dúv. /3. odděl. 1938 ++. Byl určen do funkce předsedy subkomise pro úpravu státních hranic,21 což byla v oněch dnech úloha výsostně aktuální. Nedomnívám se tedy, že by gen. Zahálka mohl ještě 18. října velet divizi a připravovat s pplk. gšt. Čatlošem nové operační plány. Ačkoliv jde v tomto případě jen o můj dohad, jsem přesvědčen, že se podobně jako u zmíněných fotografi í i v Čatlošových vzpomínkách může jednat spíše o časový omyl nebo o záměnu osob na základě jiné skutečnosti z té doby, než o potvrzení jeho zařazení k divizi Mánes. Považuji za nutné připomenout i tvrzení Miloslava Johna: Podle názoru arm. gen. Krejčího, plk. gšt. Fetky a jiných vyšších čs. důstojníků byl tehdy pplk. gšt. Čatloš vysoce spolehlivým a schopným čs. důstojníkem, který prokázal své schopnosti zejména při srážkách s Poláky na podzim 1938.22 Jako náčelník štábu divize Mánes by evidentně neměl jak přijít do styku s polskými bojůvkami v prostoru hranic (zatímco v prvosledové divizi mohl úspěšně využívat zkušenosti z podobných akcí na sibiřské magistrále).

Závěr

Pplk. gšt. Ferdinand Čatloš byl náčelníkem štábu 8. divize v Hranicích na Moravě. Za mobilizace v září 1938 tato divize stavěla prvosledovou divizi Florian jako Hraniční oblast 37 a druhosledovou divizi Mánes. V odborné literatuře se vzhledem na neexistenci dokumentů těchto těles tradují dvě stanoviska. Podle jednoho byl F. Čatloš náčelníkem štábu divize Florian pod velením generála Jiřího Biruly, podle druhého zastával tuto funkci u divize Mánes, které velel generál Zahálka. Druhý z těchto názorů se pokusil podpořit Pavel Šrámek publikováním fotografi í ze soukromého archivu rodiny generála Zahálky, jimiž dokazuje verzi o Čatlošově působení pod jeho velením. Fotografi e však nejsou časově zařazeny. Personální spisy Ministerstva národní obrany – Hlavního štábu ovšem dokazují pravý opak, neboť ve vztahu ke jmenování zástupce hlavního velitele operujících armád je pplk. gšt. Čatloš vždy uváděn jako náčelník štábu Floriana a je zde i jmenovitě uveden řetězec výměn důstojníků gšt., aby mohl být F. Čatloš u této divize vystřídán.

20 https://www.codyprint.cz/obrana/gen_u-z.html21 VHA Praha, MNO-HŠ, šk. 295, 46 2/3 – 79, 6407 Dův./3. odděl. 1938, 13. 10. 1938. Srovnej také ref. 322 JOHN, M. Nacistické přípravy… ref. 10, s. 228.

83

VOJENSKÁ HISTÓRIA

STYKY SLOVENSKÝCH A CHORVATSKÝCH VZDUŠNÝCH ZBRANÍ ZA DRUHÉ SVĚTOVÉ VÁLKY

OLDŘICH PEJS

PEJS, O.: Contacts of the Slovak and Croatian Aerial Weapons during World War 2. Vojenská história, 3, 21, 2017, pp 83-98, Bratislava.In his original study, on the basis of detailed analysis of the available archival documents of Slovak origin, Slovak period press and published works of Croatian historians and publicists, the Czech historian introduces the reader to the facts documenting the bilateral cooperation of the Slovak and Croatian aviation during the World War 2.The author considered this information in creating the content of his original study. Apart from the historical facts already published, it contains a number of additional, as yet unpresented, information. From this point of view, this is a benefi cial paper, successfully eliminating another one of the blank spots of the Slovak military history. The authori introduces the reader to many members of the Croatian and Slovak aviation, as yet little known or even completely unknown to the Slovak professional public. In relation to the Slovak aviation, he brought to light the almost forgotten members of the Slovak Aviation Corps: the non-powered fl ying offi cer, Jozef Kalnovič; the technical offi cer, Štefan Pleško; or the main teachers – gliders (non-powered fl ying instructors) Pavol Poliaček, Štefan Pagáč and Erik Kvasnička.Military History. Slovakia. World War 2. Contacts of the Slovak and Croatian Aerial Weapons during World War 2

Jugoslávský kapetan I klase Vladimir Kren uletěl 4. dubna 1941 na letounu Potez XXV do rakouského Štýrského Hradce (Graz) a dal se do služeb Němců, kterým předal tajné vojenské šifry a plány obrany jugoslávských letišť1. Němci ho internovali a po vyhlášení chorvatské samostatnosti mohl 11. dubna odletět do Záhřebu, kde se dal do služeb tvořící se chorvatské armády – domobrany. Po válce se bránil, že nepřeběhl k Němcům, ale na popud Slavko Kvaternika, domácího chorvatského představitele extremistického hnutí Ustaša, měl požádat Němce, aby v nastalém válečném konfl iktu s královskou Jugoslávií nebombardovali Záhřeb a jiná chorvatská města2. Pravdou však zůstává, že po návratu do Záhřebu byl Kren Kvaternikem 12. dubna povýšen do hodnosti pukovnika za „jedinečné zásluhy a dlouholetou práci ve prospěch ustašovského hnutí3“ a zároveň jím jmenován za velitele všech vznikajících chorvatských leteckých sil4. Když se po návratu z italské

1 LIKSO, Tihomir – ČANAK, Danko. Hrvatsko ratno zrakoplovstvo u drugome svjetskom ratu. Nova Gradiška : Danko Čanak, 1998, s. 7. ISBN 953-97698-0-9.2 KRIZMAN, Bogdan. Ante Pavelić i ustaše. Zagreb : Globus, 1986, s. 378-379. ISBN 86-343-0130-3.3 Nelze však přehlédnout, že existují svědectví o Krenově styku s představiteli Chorvatské selské strany Vladko Mačeka od konce třicátých let (minulého století), kteří také hledali kontakty na důstojníky chorvatské národnosti v řadách královské jugoslávské armády zvláště po nastolení chor-vatské autonomie. KARAULA, Željko. Mačekova vojska : Hrvatska seljačka zaštita u Kraljevini Jugoslaviji. Zagreb : Despot Infi nitus, 2015, s. 302. ISBN 978-953-7892-42-5.4 MIKIĆ, V. Vojislav. Zrakoplovstvo Nezavisne Države Hrvatske 1941 – 1945. godine. Beograd : Vojno-istorijski institut Vojske Jugoslavije; Target, 2000, s. 8.

84

VOJENSKÁ HISTÓRIA

emigrace ujal moci v Chorvatsku, které zahrnulo i území Bosny a Hercegoviny, vůdce ustašovců Ante Pavelić, jmenoval Krena 19. dubna velitelem Oddílu vzdušných sil chorvatské domobrany (Odjel zračnih snaga hrvatskog domobranstva), jak se původně nazýval nový druh chorvatských ozbrojených sil5. Kren posléze vybudoval nové Velitelství vzdušných sil (Zapovjedništvo zračnih snaga) na úrovni domobraneckého sboru jako hlavní a ústřední orgán jak velení a správy vojenských, dopravních a cestovních vzdušných prostředků, tak letecké ochrany státního území. Podřízena mu byla na úrovni domobraneckých divizí Velitelství letectva (Zapovjedništvo zrakoplovstva) a Velitelství protivzdušné obrany (Zapovjedništvo protuaeroplanske obrane, resp. Zapovjedništvo protuzračne obrane), v budoucnu se přidalo i Vzdušné zpravodajství (Zrakoplovno dojavništo). Sám stál v čele jak Velitelství vzdušných sil, tak Velitelství letectva (tuto funkci převzal koncem roku 1942 pukovnik Ivan Mrak), podpukovnik Eugen Kurelec v čele Velitelství protivzdušné obrany, pukovnik Pavle Cenčić nakonec řídil Službu vzdušného zpravodajství6. Kren dále vyzval všechny Chorvaty, důstojníky a poddůstojníky letectva, aktivní i záložní, aby se přihlásili ke službě v nové armádě. Pro službu v chorvatském letectvu se mu podařilo do konce roku 1941 získat 291 aktivního vyššího a nižšího důstojníka bývalé rakousko-uherské a jugoslávské armády, v leteckých silách sloužilo na 2 600 osob, z toho na 150 pilotů, 50 pozorovatelů, dalších 50 osob létajícího personálu, 300 až 400 osob pozemního personálu a okolo 2000 vojáků, v chorvatské protivzdušné obraně sloužilo na 2 000 osob7. Kren také nastínil program budování chorvatského letectva, což vyžadovalo nejprve zorganizovat a zprovoznit letištní plochy a technická zařízení v Záhřebu, Sarajevu, Zemunu a Mostaru, aby se mohlo přistoupit k formování leteckých jednotek, v prvé řadě pozorovacích ke spojovacím účelům a k spolupráci s pozemním vojskem, dále nejnutnějšího počtu stíhacích rojů k obraně vzdušného prostoru a následně i bombardovacích jednotek. K prvotnímu vybavení leteckých sil nařídil ve spolupráci s Němci shromažďovat kořistní materiál po jugoslávském letectvu, čemuž se věnovala zvláštní skupina, kterou vedl bojnik Ivan Pupis8.

Napadení Sovětského svazu v červnu 1941 vyvolalo neskrývanou euforii mezi všemi antikomunisty. Ačkoliv Chorvatsko nevyhlásilo Sovětskému svazu válku, nabídlo pro východní frontu své vojáky jako legionáře „k svatému boji proti drzému bolševickému příživníkovi9“. Legionáři pro chorvatskou leteckou legii byli shromážděni v Záhřebu pod velením zástupce velitele chorvatských vzdušných sil plk. Ivana Mraka jako „Hrvatska zrakoplovna pukovnija“. K výcviku do Německa nakonec odešlo na 360 osob v rámci stíhací jednotky „4. (Lovačka) zrakoplovna skupina10“ a bombardovací jednotky „5. (Bombarderska) zrakoplovna skupina“. Na území samotné okupované Jugoslávie se však

5 KOŠUTIĆ, Ivan. Hrvatsko domobranstvo u drugom svjetskom ratu. Zagreb : Nakladni zavod Matice hrvatske; Školska knjiga, 1992, s. 124. ISBN 86-401-0260-0.6 FRKA, Danijel – NOVAK, Josip – POGAČIĆ, Siniša. Zrakoplovstvo nezavisne države Hrvatske 1941. – 1945. Zagreb : P.c. grafi čke usluge, 1998, s. 25 a s. 199-200. ISBN 953-97564-0-4. Služební název Velitelství vzdušných sil se v průběhu války měnil. V roce 1943 šlo o Velitelství válečného letectva (Zapovjedništvo bojnog zrakoplovstva) a v roce 1944 o Velitelství vojenského letectva (Zapovjedništvo vojnog zrakoplovstva).7 COLIĆ, Mladen. Takozvana Nezavisna Država Hrvatska 1941. Beograd : Delta-pres, 1973, s. 244-246.8 MIKIĆ, Vojislav. Neprijateljska avijacija na jugoslovenskom ratištu u borbi protiv NOP-a 1941. godine. In Vojnoistorijski glasnik, 1985, roč. 36, č. 2, s. 23. ISSN 0042-8442.9 COLIĆ, ref. 7, s. 251.10 FRKA, ref. 6, s. 149.

85

VOJENSKÁ HISTÓRIA

rozhořel ozbrojený boj jak proti okupačním německo-italským silám, tak proti ozbrojeným formacím kolaborantů, včetně vznikajících ozbrojených sil samostatného chorvatského státu a jeho polovojenských organizací, který vedli v pudu sebezáchovy zejména Srbové, demokraticky smýšlející Chorvaté a internacionalističtí komunisté. Musíme si uvědomit, že pro chorvatský ustašovský režim byl charakteristický antisrbský a antijugoslávský postoj, který s příchodem k moci přerostl v gradující násilí vůči „cizím elementům“ a „nepřátelům osvoboditelského boje chorvatského národa“, a to zejména proti Srbům, Židům a Romům11. Západním spojencům se chorvatský ustašovský režim jevil jako souputník norského nebo slovenského režimu, ale byl na rozdíl od nich zdaleka drastičtější12. Již v roce 1941 do bojů proti hnutí odporu, zejména partyzánskému, zasáhlo i vznikající slabé chorvatské letectvo13. Budeme-li si však všímat vzhledem k dosud uvedenému styků slovenského a chorvatského letectva, zjistíme, že obligátní a velmi populární propagandistické heslo slovensko-chorvatského bojového souručenství vyjádřené slovy „plece pri pleci“ se nenaplnilo v bezprostředním slova smyslu. S boji Chorvatů na domácí půdě, ale i na východní frontě mělo slovenské letectvo pramálo společného. Slovenská Letka 13 se sice na východní frontě stala součástí německé 52. stíhací eskadry (52. Jägergeschwader) jako 13. (Slowakei) Staffel, stejně tak chorvatští stíhači jako 15. (Kroat) Staffel,14 ale žádné společné bojové akce se nekonaly, v listopadu 1942 střídali Slováci v Majkopu v předhůří Kavkazu odcházející Chorvaty15 a v říjnu 1943 střídali Chorvaté v Bagerovu na Krymu odcházející Slováky16. „Bojové souručenství“ se zde na straně Slováků přetavilo v úlevu, že se střídající Chorvaté konečně objevili a jde se domů.17 Co však měli Slováci s Chorvaty společné, je infl ace vzájemného vyznamenávání příslušníků bojového letectva, jak si postupně přiblížíme v následujících řádcích, z chorvatské strany překvapivě na znamení ocenění „za úspěšnou spolupráci s chorvatskými letci na východním bojišti“.

Pro nás je v této chvíli podstatné, že vlastně zůstaly pouze vzájemné „mírové“ styky ve válečné době v nebojových oblastech. Jedním z prvních podnětů vůči Slovensku se ukázala 31. července 1941 notifi kace chorvatského Ministerstva zahraničních věcí, že chorvatské Velitelství vzdušných sil vybralo za označení státní příslušnosti chorvatských civilních letadel skupinu písmen HR. Chorvaté požádali o sdělení, zda ze strany Slovenska nejsou námitky. K věci se kladně vyjádřilo jak Ministerstvo dopravy a verejných prác, tak Vzdušný úrad a Veliteľstvo

11 KARAKAŠ OBRADOV, Marica. Novi mozaici nacija u „novim poredcima“ : migracije stanov-ništva na hrvatskom području tijekom drugoga svjetskog rata i poraća. Zagreb : Hrvatski institut za povijest, 2014, s. 135-136. ISBN 978-953-7840-26-6.12 ЂУРЕТИЋ, Веселин. Савезници и jугословенска ратна драма : измећу националних и идеолошких изазова. Београд : Политика, 1992, s. 183. ISBN 86-7607-068-7.13 K akcím chorvatského letectva nad jugoslávským územím za války srov. PEJS, Oldřich (aka PILAŘ, Pavel). Chorvatské letectvo nad okupovanou Jugoslávií. In HPM – Historie a plastikové modelářství, 1997, roč. 7, č. 4, s. 16-21 a č. 5, s. 8-12. ISSN 1210-1427.14 RAJLICH, Jiří. Tatranští orli nad Kubání. Praha : Ares; Deus, 2002, s. 32. ISBN 80-86158-30-6.15 RAJLICH, Jiří. Stíhací letka 13 Slovenských vzdušných zbraní na východní frontě v letech 1942 – 1943. In Historie a vojenství, 2001, roč. 50, č. 2, s. 292-293. ISSN 0018-2583.16 BYSTRICKÝ, Jozef – ŠUMICHRAST, Peter. Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Bratislava : Magnet Press, 2004, s. 76, dok. č. 45. ISBN 80-89169-02-3.17 RAJLICH, Jiří. Stíhací letka 13 Slovenských vzdušných zbraní na východní frontě v letech 1942 – 1943 (Dokončení z minulého čísla). In Historie a vojenství, 2001, roč. 50, č. 3, s. 512. ISSN 0018-2583.18 Slovenský národný archív (dále SNA) Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 214, č.j. 33.842/41.

86

VOJENSKÁ HISTÓRIA

vzdušných zbraní.18 Kren se však v průběhu roku 1941 na domácí půdě potýkal především s nedostatkem vycvičeného leteckého personálu všeho druhu, zejména pilotů, kteří plnili řady legionářských jednotek, a proto podporoval rozvoj bezmotorového a sportovního motorového létání. Pospíšil si s vybudováním Vojenské plachtařské školy vysokovýkonného plachtění (Vojna jedriličarska škola za visoko jedrenje) na letišti Sveta Nedjelja u Záhřebu, která zahájila činnost 5. června 1941 v plachtařském centru Lič v Gorském kotaru, tu následovala druhá plachtařská škola, která zahájila činnost 1. září 1941 na letišti Butmir u Sarajeva.19 Kren chtěl podchytit i chorvatskou mládež. Velitelství vzdušných sil založilo organizaci Hrvatska krila, jejímiž členy se mohli stát všichni, kteří chtěli spolupracovat na rozvoji letectva. Skrze tuto organizaci se mládež věnovala leteckému modelářství.20 Ze Záhřebu vycestovali služebně do Bratislavy 25. listopadu 1941 Mato Petrović a Dragan Prohaska.21 Přijeli na pozvání sborového velitele Slovenského leteckého sboru Imricha Kubiše a zastupovali chorvatskou organizaci Hrvatska krila. Petrović ve funkci šéfa turisticko-sportovního létání a propagace a Prohaska ve funkci šéfa modelářství. Petrović se netajil tím, že ho slovenská realita na poli letectví překvapila. „Nerátali sme u nás v Chorvátsku s tak veľkým vzrastom vášho slovenského národného letectva. Aj preto sme prišli k vám len dvaja, za cieľom zbežnej informácie, pre čo mi môj velitel stanovil lehotu jedného dňa. Moja návšteva však sa predlžila z tohto jedného dňa na šest dní, a ešte pre tento krátky čas nebolo mi možné uvidieť všetky vaše letištia, výcvikové miesta.“22 Chorvaté si prohlédli sborové velitelství, bratislavské ústřední dílny na výrobu bezmotorových letadel, výstavu modelového létání, na státním civilním letišti Vajnory letecký park letadel Slovenského leteckého sboru. Navštívili i letecká střediska plachtařství na Straníku u Žiliny, dále Ružomberok a Banská Bystrica, kde se podívali do dílenských zařízení. Po Slovensku je doprovázeli zástupci Slovenského leteckého sboru: referent bezmotorového létání Jozef Kalnovič, technický referent Štefan Pleško a administrativní a organizační referent Eduard Mojžita. Od Slovenského leteckého sboru obdrželi sportovní pilotní odznaky. Dostalo se jim 1. prosince i přijetí od šéfa Vzdušného úřadu a velitele vzdušných zbraní gen. Antona Pulanicha.23 Petrović obdržel odznak polního pilota letce (č. 307).24 Přijal je rovněž náčelník hlavního štábu Hlinkovy gardy Otomar Kubala.25 Slovenský letecký sbor daroval mládeži Hrvatska krila modelářské náčiní a materiál.26

Uvedená návštěva byla první vlaštovkou na cestě k zintenzivnění oboustranných styků mezi armádami obou států, a to na nejvyšší vojenské úrovni, i když rozhovor, který Petrović

19 FRKA, ref. 6, s. 223.20 MIKULAN, Krunoslav – POGAČIĆ, Siniša. Hrvatske oružane snage 1941. – 1945. (ustrojstvo, odore i oznake). Zagreb : P.c. grafi čke usluge, 1999, s. 96. ISBN 953-97564-2-1.21 SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1164, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 1688/41.22 Slovensko-chorvátska letecká spolupráca. In Slovenské krídla, 1941, roč. 6, č. 4 (december), s. 68-69.23 Chorvátski letci na Slovensku. In Slovenské krídla, 1941, roč. 6, č. 4 (december), s. 74.24 Vojenský historický archív (dále VHA) Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôver-né 1940 - 1945, šk. 277, č.j. 92.750 Dôv./5-1942. Ured Zapovjednika zračnih snaga Hrvatske zaslal 11. prosince 1941 (zprostředkoval pobočník Krena zrakoplovni satnik Ivan Prestini) dopis Čatlošovi, obsah neznáme, mohl však mít souvislost s návštěvou zástupců Hrvatska krila na Slo-vensku. SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1157, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 – 1942, č.j. 1877/41.25 Chorvátski letci na Slovensku. In Slovák, 1941, roč. 23, č. 279, s. 3. ISSN 1336-4464.26 Tento dar chtělo chorvatské Velitelství vzdušných sil kompenzovat hotovostí ve výši 150.000 kun, což slovenská strana odmítla. SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1160, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 2782/42.

87

VOJENSKÁ HISTÓRIA

poskytl redaktorovi Jozefu Varinskému na závěr své návštěvy Slovenska, by tomu nijak nenasvědčoval. Petrović na otázku, co soudí o budoucí spolupráci slovensko-chorvatské na poli budování národního letectva obou spřátelených států, použil tehdy hrst dobových ideologických fl oskulí bez konkrétního obsahu k položené otázce: „Oba národy, chorvátsky aj slovenský, prešly cestou utrpenia a bolesti a chvíľami beznádeje. Oba národy dožily sa historických a veľkých chvíľ ich oslobodenia sa zpod jarma otroctva a utrpenia. Tak isto oba tieto štáty majú rovnakou mierou veľa starostí a práce s budovaním pevných základov ich šťastnej budúcnosti. No popri tom všetkom ani národ slovenský, ani národ chorvátsky, nezabudly na dôležitú požiadavku týchto nových čias: dobre vybudované letectvo. Počas mojej návštevy u vás som sa presvedčil, že túto budovateľskú prácu vo vašom národe robíte dobre, úspešne. Tak sa o to snažíme aj my doma. V budúcnosti budeme v kamarátskom duchu spolupracovať na leteckom poli pre užitok oboch národov.“27 Na stránkách časopisu Slovenské krídla se začaly objevovat fotografi e z chorvatského leteckého života (včetně fotografi e velitele chorvatského letectva Vladimira Krena), převzaté články z časopisu Hrvatska krila, ale také Petrovićův článek „O Chorvátoch a ich letectve“, ve kterém jmenovaný zdůraznil, že na prvém místě je nyní modelářství, buduje se plachtařství, pouze sportovní motorové létání není nijak rozvinuté, neopomenul roli vojenského letectva při potlačování partyzánského hnutí. „Vojenské letectvo zúčastňuje sa očisťovacích akcií proti povstalcom, ktorí sa skrývajú v bosenských lesoch. Týmito operáciami napomáha mladé chorvátske letectvo rozbíjať rozvratné kmene.“28 Průlom přišel s návštěvou ofi ciální chorvatské vojenské delegace v březnu 1942 při příležitosti 3. výročí vyhlášení samostatnosti Slovenska na čele se státním tajemníkem ministerstva chorvatské domobrany gen. Vilko Begićem,29 jejímž členem byl symbolicky i zástupce letectva zrakoplovni nadporučnik Roko Mirošević.30 Následovala návštěva ofi ciální slovenské vojenské delegace v Záhřebu v dubnu 1942 na čele s velitelem pozemního vojska gen. I. tr. Alexandrem Čunderlíkem při příležitosti oslav 1. výročí vyhlášení chorvatské samostatnosti. Vrchol znamenaly „soukromá cesta“ ministra národní obrany gen. I. tr. Ferdinanda Čatloše do Záhřebu v červnu 1942 a pompézní návštěva zástupce poglavnika a ministra chorvatské domobrany maršála Slavko Kvaternika na Slovensku v červenci 1942.31

Naši pozornost však musí vzbudit návštěva příslušníků chorvatských vzdušných sil na čele s gen. Vladimirem Krenem32 na Slovensku na přelomu června/července 1942. O jejím

27 Slovensko-chorvátska letecká spolupráca. In Slovenské krídla, 1941, roč. 6, č. 4 (december), s. 68-69.28 O Chorvátoch a ich letectve. In Slovenské krídla, 1942, roč. 6, č. 7 (marec), s. 135-136.29 K průběhu návštěvy a jejím výsledkům srov. PEJS, Oldřich. Návštěva chorvatského generála Vilko Begiće na Slovensku v roce 1942 a její vojenské pozadí. In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 2, s. 86-109. ISSN 1335-3314.30 Mirošević byl chorvatským leteckým legionářem na východní frontě. Létal jako pilot na bombar-dovacím letounu Dornier DO-17Z-2 v rámci chorvatské bombardovací skupiny v sestavě německé Kampfgeschwander 3. Po pětadvaceti bojových akcích nositel německého Železného kříže II. tř. a po dalších bojových akcích v lednu 1942 nositel Železného kříže I. tř. Mirošević se stal prvním důstojníkem mezi legionáři v sestavě Luftwaffe, který se svou posádkou vykonal čtyři bojové lety v jediném dni.31 K této návštěvě srov. PEJS, Oldřich. Návštěva chorvatského maršála Slavko Kvaternika na Slo-vensku v roce 1942 a její politické pozadí. In Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 1, s. 40-58. ISSN 1335-3314. Při této návštěvě obdržel Kvaternik Letecký odznak nočného pozorovateľa a jeho po-bočník plk. let. Oton Filipek Letecký odznak pozorovateľa. VHA Bratislava, f. Ministerstvo národ-nej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 285, č.j. 100.633 Dôv.II/3-1942.32 Kren byl povýšen do hodnosti generála 10. dubna 1942.

88

VOJENSKÁ HISTÓRIA

účelu a průběhu máme velmi málo informací.33 A z toho, co je známo, si nelze udělat plastický obrázek, ani zda šlo o návštěvu zdvořilostní, nebo o návštěvu veskrze pracovní, či obojí. Můžeme usoudit, že k pozvání Krena na Slovensko mohlo dojít za Čatlošovy návštěvy v Záhřebu. Čatloš do Záhřebu přicestoval 18. června a odcestoval 22. června a za svého pobytu byl přijat poglavnikem Ante Pavelićem a maršálem Slavko Kvaternikem, ale setkal se i s vysokými důstojníky chorvatské domobrany. Nelze však vyloučit, že půda pro návštěvu byla připravena při pobytu slovenské vojenské delegace vedené gen. Čunderlíkem v dubnu 1942 v Záhřebu. Kren si totiž pospíšil a při této příležitosti věnoval chorvatské letecké odznaky Čatlošovi jako ministrovi národní obrany a gen. I. tr. Antonu Pulanichovi jako šéfovi Vzdušného úřadu a velitelovi vzdušných zbraní.34 a dále udělil chorvatské letecké odznaky i dalším slovenským důstojníkům: pplk. gšt. Emil Novotný (dekret č. 104), pplk. let. Justín Ďurana (dekret č. 105), pplk. del. Elemér Lendvay (dekret č. 106), mjr. let. Mikuláš Lisický (dekret č. 107), mjr. let. Pavel Dargov (dekret č. 108), mjr. let. Karol Sojček (dekret č. 109), mjr. tech. zbroj. let. ing. Juraj Voda (dekret č. 100), stot. let. v zál. Imrich Kubiš (dekret č. 099), npor. let. Alexander Matúš (dekret č. 110), npor. let. Rudolf Kollár (dekret č. 111), npor. let. Peter Gašparovič (dekret č. 112), npor. let. Štefan Čakaný (dekret č. 113), d. zást. rtm. let. Eugen Čech (dekret č. 114), d. zást. rtm. let. Ján Chupek (dekret č. 115), čtk. Izidor Kovárik (dekret č. 116), čtk. Ján Setvák (dekret č. 117).35 Při znalosti dalšího běhu událostí se nevyhneme otázce, zda si Kren na Slovensku nebudoval vlastní pozici, nebo nechystal zázemí?

Slovenský vyslanec v Záhřebu Jozef Cieker telefonoval vpodvečer 26. června 1942 I. náčelníkovi štábu ministra pplk. gšt. Štefanu Tatarkovi, že zítra (tj. 27. června) přiletí okolo 11. hodiny do Bratislavy gen. Kren a s ním náčelník štábu zrakoplovni pukovnik Ivan Dragičević, zrakoplovni satnik Stanko Kovačević,36 zrakoplovni satnik Zvonko Kucelj, zrakoplovni nadsatnik Mato Petrović, zastavnik Bogumil Rotter, poddůstojníci Gazasić a Lakić, a vízum dále dostal Slavko Prevendar, velmi aktivní postava chorvatsko-slovenských vztahů.37 Následující den se Tatarko nechal spojit se Záhřebem a dotazoval se, z jakého důvodu delegace nepřiletěla, a požadoval telefonické sdělení odletu chorvatské letecké delegace ze Záhřebu. Cieker oznámil, že delegace odletí v neděli (tj. 28. června), jakmile to umožní počasí. Na dotaz u Ministerstva chorvatské domobrany mu bylo v neděli dopoledne oznámeno, že delegace odstartovala, ihned volal Tatarku do Bratislavy,

33 Nelze vyloučit přání chorvatské strany, čas návštěvy se kryl s Chorvatským týdnem na Slo-vensku, který měl propagovat chorvatskou kulturu, a Krenova účast na jeho zahájení mohla signalizovat pro veřejnost účel návštěvy, ale o důvodu nebudeme spekulovat. Vyloučit však lze postup podle tiskového pokynu ÚŠB z 20. března 1942: „Články, úvahy, zprávy apod. majú sa skúmať i so stránky vojenskej a nič neprepustiť, čo by sa priečilo najmä zákonitým predpisom o nedovolenom zpravodajstve a vôbec všetko, čo by mohlo vzbudzovať náladu alebo náznaky proti armáde, brannosti národa a proti vojne.“ SNA Bratislava, f. Zbierka „S“, sg. S-178-5, Ústredňa štátnej bezpečnosti č.j. 5655/6-1943 ÚŠB.34 Vojenský ústřední archiv - Vojenský historický archiv (dále VÚA - VHA) Praha, f. Sbírka doku-mentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 26, inv.č. 23/11, Veliteľstvo vzdušných zbraní, Rozkaz, 1942, č. 17, čl. 67, Chorvatské letecké odznaky – udelenie príslušníkom Slov. armády.35 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 26, inv.č. 23/11, Veliteľstvo vzdušných zbraní, Rozkaz, 1942, č. 17, čl. 68, Chorvatské letecké odznaky – udelenie príslušníkom Slov. armády.36 Kovačević byl chorvatským leteckým legionářem na východní frontě jako velitel 12. jata chor-vatské bombardovací skupiny.37 SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1163, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 2043/42.

89

VOJENSKÁ HISTÓRIA

kde telefon převzala sl. Hôldešová (pomocná kancelářská síla Emilia Heldesová - pozn. aut.), která vyslance ujistila, že okamžitě náčelníka štábu vyrozumí.38 Již večer téhož dne strávil Kren s doprovodem a kulturním atašé chorvatského vyslanectví Geno Senečićem na V. letním hudebním festivalu v Trenčianskych Tepliciach, kde vystoupil 36 členný sbor Matice chorvatských divadelních ochotníků ze Záhřebu.39 Jako doprovod delegace na cesty po Slovensku byli určeni pplk. gšt. Alojz Ballay40 a mjr. let. Mikuláš Lisický.41 Nutno říct, že v době návštěvy Krena byl Čatloš zaměstnán (mj. vystoupil 2. července na půdě Sněmu se svým expozé v branném výboru),42 a proto není o programu delegace mnoho známo. Slavko Prevendar nebyl její součástí, byl zde prezentován jako pověřenec Hlavního ustašského stanu, ale s Čatlošem se překvapivě sešel 29. června na tribuně v Nitře při vítání slovenských navrátilců z východní fronty.43

Slovensko nutně potřebovalo zřídit leteckou továrnu, na což naléhal zejména Čatloš. V úvahu přicházely Zemianske Kostoľany a Trenčianske Biskupice. Za tím účelem byla svolána komise na předběžnou poradu na 30. června, která se měla uskutečnit za osobní účasti ministrů Čatloše, Gejzy Medrického, Júliusa Stana, zástupců Ministerstva národnej obrany (pplk. gšt. Štefan Tatarko, pplk. del. Elemér Lendvay) a Vzdušného úradu MNO (ing. Ján Gonda, ing. Ferdinand Trebichavský) a Veliteľstva vzdušných zbraní (mjr. let. Mikuláš Lisický), chybět neměli guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, předseda Štátneho pozemkového úradu Karol Klinovský, poslanec národohospodář Peter Zaťko, ale jako host měla být přítomna i chorvatská letecká delegace na čele s gen. Vladimirem Krenem, kterou měl doprovázet pplk. gšt. Alojz Ballay a chorvatský vojenský atašé bojnik konjaništva Ante Krpan. Komise se měla sejít v Zemianskych Kostoľanoch, kde se připravil oběd, následovala by prohlídka tamních zařízení, odchod do Horných Motešíc, kde by proběhla prohlídka zdejšího hřebčína, dále příjezd do Trenčianskych Biskupíc spojený s prohlídkou leteckého parku a po večeři odchod do Bratislavy.44 Účast chorvatské delegace na tomto setkání možno charakterizovat jako společenskou akci, nikoliv jako participační či případně podílnickou, vede nás to víceméně k domněnce na sebeprezentaci Čatloše před vysokým představitelem letectva spřáteleného státu, i když u Čatloše nelze vyloučit i myšlenku na nějakou trojspolupráci slovensko-rumunsko-chorvatskou, pakliže se v té době zamýšlel nad využitím leteckých výrobních kapacit Rumunska. V tomto ohledu však nelze přesně určit Čatlošovy myšlenkové pochody v kontextu válečného roku 1942.

38 SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1163, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 2056/42.39 Reč hudby je všeľudská. In Gardista, 1942, roč. 4, č. 146, s. 4. ISSN 1337-7558.40 Kren mu během návštěvy udělil chorvatský letecký odznak. Chyběl však dekret. O jeho zpro-středkování požádalo Ministerstvo národní obrany chorvatského vojenského atašé 21. ledna 1943. VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1939 – 1945, Spisy obyčajné (nespracované), 1942, sg. 90 2/11-5, č.j. 55.404-II/5.oddelenie 1942.41 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 11, inv.č. 15/4, Ministerstvo národnej obrany, Domáci rozkaz, 1942, č. 27, čl. 10, Chorvátska let. delegácia – určenie doprovodu.42 Minister generál Čatloš : Vojna proti bolševikom je kryštalizačným procesom pre slovenské ná-rodné veci. In Slovák, 1942, roč. 24, č. 149, s. 3. ISSN 1336-4464.43 Návrat tretieho transportu slovenských frontových bojovníkov. In Slovák, 1942, roč. 24, č. 146, s. 2. ISSN 1336-4464; Frontoví vojaci splnia svoje poslanie aj v občianskom živote. In Gardista, 1942, roč. 4, č. 146, s. 3. ISSN 1337-7558.44 CHYTKA, V. Stanislav. K pokusu o zavedenie vojenskej leteckej výroby na Slovensku (1941 – 1944). In Vojenská história, 1999, roč. 3, č. 4, s. 110. ISSN 1335-3314.

90

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Následující tlak Němců na přenesení německé letecké výroby na Slovensko jako důsledek spojeneckého bombardování německých výrobních kapacit by i náznaky možné spolupráce německých satelitů vyloučil.45 Zaznamenejme, že po návratu do Záhřebu generál Kren 6. července poděkoval slovenským činitelům za pohostinnost.46

Iniciativu však v rukou dále držel Slovenský letecký sbor. Na pozvání sborového velitele plk. gšt. Štefana Jurecha přicestovala v srpnu 1942 do kursu bezmotorového létání na Straníku u Žiliny v Ústrednej pilotnej škole bezmotorového lietania výprava chorvatských plachtařů ve složení Mirko Ročić, Petar Starić, Duško Ugrinov a Ernest Velikonja pod vedením Dragana Prohasky.47 Chorvatští plachtaři zde složili plachtařské zkoušky prvého stupně A, dva z nich plachtařské zkoušky stupně B a dva stupně C. Dále se zúčastnili kurzu vysokovýkonného plachtění v Žilině a na kurzu v akrobacii na bezmotorových letadlech na letišti Vajnory. Navštívili i některá významná slovenská města Ružomberok (obligátně Hlinkovo mauzoleum), Žilina, Banská Bystrica, Sliač a Trenčín, kde je přijal sborový velitel plk. gšt. Štefan Jurech.48 Do Chorvatska se vraceli společně se skupinou slovenských plachtařů, kteří zde pobývali ve dnech 5. až 20. září na pozvání organizace Hrvatska krila. Výpravu vedl referent bezmotorového létání Slovenského leteckého sboru Jozef Kalnović, jejími účastníky byli technický referent Štefan Pleško a hlavní učitelé – plachtaři Pavol Poliaček, Štefan Pagač a Erik Kvasnička.49 Slovenští plachtaři využili nabídnutou příležitost a navštívili školy bezmotorového létání a výcviková střediska, někteří se podívali i do Sarajeva, v jehož okolí byl dobrý plachtařský terén s pilotní školou. Při návštěvě Záhřebu jim byla představena i průkopnice ženského létání sportovní letkyně Katarina Matanovićová - Kulenovićová.50 Na závěr pobytu přijal slovenskou výpravu gen. Kren, který odevzdal Kalnovičovi a Pleškovi pilotní odznaky

45 Berme proto jako symptomatické odmítnutí slovenského Veliteľstva vzdušných zbraní zabývat se z fi nančních a technických důvodů myšlenkou na nákup rumunských stíhacích letounů, kterou mu v roce 1943 předestřel slovenský vojenský atašé v Bukurešti. VÚA - VHA Praha, f. Sbírka doku-mentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 74, inv.č. 38/33, Ministerstvo národnej obrany č.j. 560.322/dôv.voj.at.1943.46 SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1155, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 2245/42. Kren se však na Slovensku znovu objevil na podzim 1942. Vyslanec Cieker hlásil do Bratislavy, že 25. září 1942 udělil vstupní víza na jeden měsíc jak pro Krena, tak pro jeho manželku a syna. SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1163, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 3308/42. Krenovu úzkou vazbu na slovenské armádní kruhy nepochybně charakterizuje i taková marginálie, jakou je požadavek na intendanci Minister-stva národní obrany na výdej 1 kg kávy určené jako novoroční dar Krenovi, který však vzhledem k zásobovací krizi zejména v Záhřebu musel být vítán. VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, Spisy zpravodajské, sg. 53/42-88/1/11, Ministerstvo národnej obrany č.j. 271.298 Dôv./5.1942.47 SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 1164, Vyslanectvo v Zágrebe 1941 - 1942, č.j. 2489/42.48 Slovenskí a chorvátskí plachtári nadviazali praktické styky. In Slovenské krídla, 1942, roč. 7, č. 2 (október), s. 41.49 -šple -. Chorvátske bezmotorové letectvo očami technika. In Slovenské krídla, 1942, roč. 7, č. 2 (október), s. 41.50 KALNOVIČ, Jozef. Ženy v chorvátskom letectve. In Slovenské krídla, 1944, roč. 8, č. 10 (jún), s. 226. Katarina Kulenovićová, roz. Matanovićová, se stala první chorvatskou sportovní letkyní (1936) a parašutistkou (1938). Od 15. listopadu 1941 příslušnice chorvatského vojenského letectva v hodnosti poručíka. Létala převážně na italském letounu FL-3 na letišti v Záhřebu jako vojenský kurýr. V roce 1942 se vdala za novináře listu Novosti Namika Kulenoviće, který zahynul v roce 1944 při služebním letu do Bihaće v letounu Puss-Moth pilotovaném Bartolem Mihaljevićem, který byl napaden spojeneckým stíhačem. Sama Kulenovićová utrpěla v květnu 1944 zranění při spo-

91

VOJENSKÁ HISTÓRIA

chorvatského vojenského letectva. 51 Později obdržel pilotní odznak i slob. Štefan Pagač (dekret č. 217).52

Do slovensko-chorvatských vojenských vztahů nutně zasáhl mocenský pád maršála Kvaternika na chorvatské politické scéně, který následoval nedlouho po jeho návštěvě Slovenska. Kvaternik se netajil vřelým vztahem s Čatlošem. Otázkou zůstává, nakolik se odstranění Kvaternika z pozice ministra chorvatské domobrany dotklo i vztahů na poli vzdušných zbraní, když Kren jednal dost autonomně a byl si s Čatlošem přeci jen věkem bližší. Při návštěvě Kvaternika na Slovensku byla dojednána reciproční výměnná stáž slovenských a chorvatských důstojníků tzv. na zkušenou. Z frekventantů Vysokej vojennej školy byl pro stáž mj. navržen npor. let. František Hanus,53 ale předběžně byl vybrán mjr. let. Július Trnka, velitel Letecké školy.54 Stáž, jak se později ukázalo, se neuskutečnila, což letectvo nijak nepocítilo. Přeskupování sil na vojenské scéně Chorvatska a vědomí, že je nutné vyjasnit budoucí postavení Kvaternika, který poslední měsíce roku 1942 trávil ve „vyhnanství“ na Slovensku, však nedávaly žádný prostor pro pěstování úzkých slovensko-chorvatských vojenských vztahů, toho si byli vědomi úplně všichni, ale provázela je jistá byrokratická setrvačnost. Velitelství chorvatských vzdušných sil rozkazem z 20. května 1943 udělilo čestný letecký odznak (dekret č. 356) stot. let. Štefanovi Hakošovi ze Slovenského leteckého sboru,55 jehož následovali npor. let. Ladislav Šottník (dekret č. 417), npor. let. Karol Klusáček (dekret č. 418), rtk. z pov. Štefan Zuber (dekret č. 416) a čat. v zál. Jozef Kiovský (dekret č. 419).56

Skutečné oživení vzájemných kontaktů vlastně přineslo až první jmenování slovenského důstojníka do funkce vojenského atašé v Záhřebu na jaře 1943. Čatloš schválil ustanovení plk. pech. Alojze Androviče za vojenského atašé při Vyslanectví Slovenské republiky v Záhřebu 24. května 1943, přičemž funkci měl vykonávat při stávající funkci vojenského atašé v Budapešti.57 Z rozkazu Čatloše a na pozvání velitele chorvatského válečného letectva gen. Krena odlétala do Záhřebu vojenská letecká delegace ve složení pplk. gšt. Alojz Ballay, zástupce velitele vzdušných zbraní a náčelník štábu Veliteľstva vzdušných zbraní,58 mjr. let. Július Trnka, velitel Letecké školy, stot. let. Štefan Čakaný, přednosta

jeneckém bombardování záhřebského letiště Borongaj a do února 1945 již pracovala pouze jako úřednice. Po válce krátce vězněna, následně pracovala jako úřednice v jugoslávské společnosti General-turist. Odstěhovala se za synem do Německa, kde pečovala jako pomocnice v domácnosti o jednoho starého profesora. Zemřela v roce 2003 v Záhřebu.51 Slovenskí a chorvátski plachtári nadviazali praktické styky. In Slovenské krídla, 1942, roč. 7, č. 2 (október), s. 41.52 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 26, inv. č. 23/11, Veliteľstvo vzdušných zbraní, Rozkaz, 1942, č. 57, čl. 242, Pagáč Štefan, slob. let. pluk – povolenie nosiť let. odznak chorvatského letectva.53 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1944, šk. 263, č.j. 103971 Dôv.II/3.1942.54 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 72, inv.č. 38/27, Ministerstvo národnej obrany č.j. 270905 Dôv.II/5.1942.55 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 25, inv.č. 23/4, Veliteľstvo vzdušných zbraní, Dôverný rozkaz, 1943, č. 33, čl. 186, Hakoš Štefan, stot. let. – povolenie nosiť chorvátsky let. odznak.56 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 58, inv. č. 32/5, Letecký pluk, Denný rozkaz, 1943, č. 155, čl. 3, Chorvátske odznaky – udelenie.57 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 397, č.j. 259148 Dôv.I/1.oddel.1943.58 Po dobu pobytu v Chorvatsku ho zastupoval ve funkci náčelníka štábu a zástupce velitele vzduš-

92

VOJENSKÁ HISTÓRIA

leteckého oddělení Veliteľstva vzdušných zbraní,59 npor. let. Dušan Čatloš, pobočník zástupce velitele vzdušných zbraní.60 Na Slovensko přišlo 9. června ze Záhřebu i pozvání pro členy Slovenského leteckého sboru (mj. Štefana Hakoše, Erika Kvasničku, Štefana Pagače, Štefana Pleško) k účasti na otevření nové letecké modelářské školy v Záhřebu ve dnech 12.-20. června, které zprostředkoval náčelník štábu chorvatského Velitelství vzdušných zbraní podpukovnik Zlatko Šintić. Ministerstvo národní obrany bylo samostatně požádáno, aby Hakoš a Pagač přijeli jako vojenští příslušníci. Na základě toho v Bratislavě rozhodli, že delegace Slovenského leteckého sboru půjde bez civilistů, ale vojenští příslušníci se připojí k vojenské letecké delegaci, takže otevření modelářské školy v Záhřebu v udaném termínu se nemohli objektivně účastnit.61 Cieker telegrafoval 26. června 1943 Čatlošovi, že Kren očekává slovenskou leteckou delegaci po 27. červnu. Náčelník štábu ministra pplk. gšt. Viliam Talský proto Ciekerovi oznámil, že z rozkazu nepřítomného Čatloše bude vše zařízeno podle přání Krena, jemuž delegace přiveze vyznamenání. Odlet delegace byl stanoven na 3. července.62

Přelet se uskutečnil letounem He 111 (č. 5313, S-82)63 s posádkou: dôst. zást. rtm. Eugen Čech, 1. pilot, čat. z pov. Leopold Margetín, palubní radiotelegrafi sta,64 čat. z pov. Ján Hatnančík, palubní mechanik, jako 2. pilot byl určen Čakaný. Odlet byl stanoven na zmíněný 3. červenec v 7.30 hod. z letiště Trenčianske Biskupice do Bratislavy-Vajnory, kde se připojila delegace Slovenského leteckého sboru ve složení stot. let. Štefan Hakoš, náčelník štábu Slovenského leteckého sboru, a des. ašp. Štefan Pagač, vedoucí modelářského oddělení Slovenského leteckého sboru, s mezipřistáním Wien-Aspern.65

ných zbraní pplk. del. Jozef Zadžora, velitel Delostreleckého protilietadlového pluku. VHA Brati-slava, f. Vzdušné zbrane slovenskej armády 1940 - 1945, šk. 1, Dôverný rozkaz veliteľstva vzduš-ných zbraní, 1943, č. 39, čl. 210.59 Stot. let. Štefan Čakaný byl 15. května 1943 přemístěn od Leteckého pluku na Veliteľstvo vzduš-ných zbraní jako referent leteckého oddělení a od 1. července 1943 se stal jeho přednostou a před-nostou osobního oddělení. Po dobu pobytu v Chorvatsku ho zastupoval ve funkci referenta a před-nosty leteckého oddělení npor. let. Ján Synak a ve funkci referenta a přednosty osobního oddělení npor. del. Július Virdzek. VHA Bratislava, f. Vzdušné zbrane slovenskej armády 1940 - 1945, šk. 2, Dôverný domáci rozkaz veliteľstva vzdušných zbraní, 1943, č. 19, čl. 83.60Ministr Čatloš nařídil všem členům letecké delegace jednotnou výstroj: (na sebe) šedomodrá vy-cházková blúza s lemováním, šedomodré jezdecké kalhoty, šedomodrá vycházková čepice, černé holínky, modrá košile, černá vázanka, šedé rukavice, letecký kordík, slovenská vyznamenání na „kostričkách“, chorvatská „in natura“; (s sebou) 2 modré košile, 3-4 bílé košile, černé dlouhé kal-hoty, černé polobotky, letní civilní oblek, kožený plášť. Ballay, který měl pouze khaki výstroj, si tak urychleně musel nechat ušít modrou uniformu. VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 346, Veliteľstvo vzdušných zbraní č.j. 42946 Dôv.let.1943; dále VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, Spisy zpravodajské, sg. 53/46-7.61 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 74, inv. č. 38/32, sg. 53/43-88, Ministerstvo národnej obrany č.j. 271937 Dôv./voj.at.1943.62 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 74, inv. č. 38/32, sg. 53/43-88, Ministerstvo národnej obrany č.j. 271962/dov.voj.at.1943, 271963/dôv.voj.at.1943, 271988/dôv.voj.at.1943.63 ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944 (2). Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 63. ISBN 80-968073-6-6.64 Původně měl být palubním radiotelegrafi stou rtk. rtm. aut. Miroslav Zolvík.65 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 346, Veliteľstvo vzdušných zbraní č.j. 42946 Dôv.let.1943; VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 373, Ministerstvo národnej obrany č.j. 263958 Dôv.I/1.odd.1943, Veli-teľstvo vzdušných zbraní č.j. 42817 Dôv.osob.1943.

93

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Slovenský vojenský atašé plk. pech. Alojz Androvič přicestoval do Záhřebu 1. července a na druhý den se sešel s Krenem. Slovenská vojenská letecká delegace přiletěla na letiště Zagreb-Borongaj v sobotu 3. července v 12.30 hod., kde byla očekávána čestnou setninou s hudbou, přivítal ji Kren, Cieker, Androvič, uvítání se účastnil italský letecký atašé, nechyběl zástupce diplomatického protokolu chorvatského Ministerstva zahraničních věcí a početná deputace chorvatských leteckých důstojníků a poddůstojníků. Po obědě si členové delegace prohlédli Záhřeb a okolí a navštívili postavení protiletadlového dělostřelectva.66 V podvečer pohostil Kren členy delegace na svém letním bytě u obce Podsused a na večeři je pozval v obci Šestine do hostince U Puntijara.67 V neděli dopoledne se odehrálo slavnostní předání slovenských vyznamenání chorvatským leteckým důstojníkům v generálově úřadovně. Gen. Vladimir Kren, velitel válečného letectva, obdržel Vojenný Víťazný kríž I. triedy, zrakoplovni pukovnik Ivan Mrak, zástupce velitele válečného letectva, Vojenný Víťazný kríž III. triedy, zrakoplovni pukovnik Ivan Dragičević, velitel 5. letecké základny v Banja Luce, Vojenný Víťazný kríž III. triedy, protuzrakoplovni podpukovnik Eugen Kurelec, velitel protiletadlového dělostřelectva, Vojenný Víťazný kríž IV. triedy, protuzrakoplovni podpukovnik Nikola Ježić, velitel vzdušné obrany Záhřebu, Vojenný Víťazný kríž IV. triedy, podpukovnik Vilko Matiegka, pobočník státního tajemníka Vojenný Víťazný kríž IV. triedy, bojnik Boris Kello, velitel 1. letecké skupiny v Záhřebu, Vojenný Víťazný kríž IV. triedy, zrakoplovni bojnik Dragutin Dolanski, velitel 1. parašutistické roty v Koprivnici, Vojenný Víťazný kríž IV. triedy, protuzrakoplovni nadsatnik Eugen Rukavina, velitel 1. těžké baterie 1. protiletadlové skupiny v Záhřebu, Vyznamenanie Za zásluhy,68 zrakoplovni nadsatnik Vicko Krelja, 1. letecká skupina v Záhřebu, Vyznamenanie Za zásluhy, zrakoplovni nadsatnik Stjepan Milčić, 1. letecká skupina v Záhřebu, Vyznamenanie Za zásluhy, zrakoplovni nadsatnik Mato Petrović, redaktor Hrvatska krila, Vyznamenanie Za zásluhy, zrakoplovni satnik Stanko Kovačević, 5. letecká základna v Banja Luce, Vyznamenanie Za zásluhy, zrakoplovni satnik Zvonko Kucelj, 5. letecká základna v Banja Luce, Vyznamenanie Za zásluhy. Oběd, který na počest delegace dával státní tajemník Ministerstva ozbrojených sil gen. Vilko Begić, byl připraven v důstojnické škole za účasti Ciekera a chorvatské generality, vpodvečer odletěla delegace do Sarajeva, kde si prohlédla tamní pamětihodnosti. Druhý den ráno byla delegace přijata politickými představiteli města, setkala se s arcibiskupem Ivanem Šarićem. Oběd byl připraven v nedalekém rekreačním středisku chorvatských letců. V pondělí 5. července večer se delegace vrátila do Záhřebu. Členy delegace přijal na druhý den v poledne poglavnik Ante Pavelić, večeři tentokrát

66 Návšteva slovenských letcov v Chorvátsku. In Stráž vlasti, 1943, roč. 1, č. 4, s. 2.67 Slovenská delegace pobývala v Záhřebu právě v době, kdy v okolí města již operovaly partyzán-ské oddíly hnutí odporu, které začaly pozvolna, pomalu ale jistě, Záhřeb obkličovat. GOLDSTEIN, Ivo. Zagreb 1941 – 1945. Zagreb : Novi Liber, 2011, s. 293. ISBN 978-953-325-011-3.68 Někteří z uvedených chorvatských důstojníků nebyli v Záhřebu při osobním předání přítomni, a proto potvrzení o převzetí zasílali později slovenskému vojenskému atašé. VHA Bratislava, f. Mi-nisterstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 403, č.j. 264400 dôv.I/3.1943, 265834 dôv.I/3.1943. V srpnu 1943 obdržel čestný odznak č. 7 pro důstojníky (pro technický personál letectva) i zrakoplovni nadsatnik Ivan Prestini (v jugoslávské armádě vazduhoplovni kapetan III. klase), který sloužil jako Krenův pobočník, po Krenově odvolání z funkce jako zrakoplovni bojnik velel VII. železničnímu strážnímu praporu (VII. Željeznička stražarska bojna) v Novska. K ochra-ně železniční dopravní sítě v Chorvatsku srov. BARIĆ, Nikica. Željeznički promet i njegova zaštita u NDH (1941 – 1945). In RADOVI – Zavod za hrvatsku povijest, 1997, č. 30, s. 266-271. ISBN 0353-295X; LAJNERT, Siniša. Ustroj Hrvatskih državnih željeznica (1941 – 1945). In Arhivski vjesnik, 2003, č. 46, s. 123-128. ISSN 1848-3143.

94

VOJENSKÁ HISTÓRIA

uspořádal Cieker za účasti Begiće, chorvatské generality a deputace chorvatských leteckých důstojníků. Skutečný vrchol návštěvy se dostavil v úterý 6. července. Chorvaté postavili v roce 1942 parašutistickou rotu (1. Sat padobranskih lovaca). Skupina 45 parašutistů provedla masový taktický seskok na letišti Borongaj ze tří letounů Avia Fokker, F.7 („Mala Avija“), F.9 a F.18 („Velika Avija“), a úspěšně dopadla na Kulmerove louce.69 Cvičení bylo provedeno před zraky poglavnika Paveliće, vojenských atašé států Osy a členů slovenské delegace.70 Následující den, ve středu 7. července, se po ránu uskutečnil poslední rozhovor s Krenem, kde „sa dohodli o spolupráci oboch sesterských zbraní a nadviazali úzke styky spoločenské i odborné.“ V 10.00 hod. odletěla delegace na Slovensko, kde přistála kolem 12 hodiny.71

Cieker zhodnotil návštěvu slovenské vojenské letecké delegace slovy, že „letecká vojenská delegácia na čele s podplukovníkom generálního štábu Ballayom pricestovala do Záhrebu lietadlom dňa 2. júla 1943,72 aby oplatila návštevu generála Krena na Slovensku. Bola veľmi srdečne prijatá a vykonala na príslušných chorvátskych miestach najlepší dojem.“73 Letecká škola v Banské Bystrici pak věnovala dvojčíslo 10 - 11 roč. 2 měsíčníku slovenských vzdušných zbraní Vzlet spřátelenému chorvatskému národu, tiskárna školy vytiskla 200 exemplářů navíc, aby mohly být expedovány do Chorvatska pro tamní vzdušné zbraně. Stal se však omyl, neboť 17. prosince 1943 propagační skupina letecké školy vyexpedovala těchto 200 exemplářů bez bližšího vysvětlení na adresu Ministerstva národní obrany, kde toho využilo oddělení vojenské propagandy a časopis byl zaslán jako dar polním jednotkám na východní frontu. Ministerstvo národní obrany 25. února 1944 proto vyzvalo propagační skupinu letecké školy, pokud má zájem, může zaslat další exempláře.74 V úvodním slově právě Ballay uvedl: „Hovoriť o chorvátskom letectve a jeho budovaní pred čitatelskou verejnosťou, prichodí mi tým krajšou úlohou preto, lebo som sa pri návšteve v Chorvátsku osobne presvedčil o sľubnom stupni vývoja letectva tohto bratského národa“, aby pokračoval: „Osobitnou zásluhou samotného Poglavnika na starostlivo položených základoch pustil sa do bohatej činorodej práce v intenzívnom budovaní chorvátskeho letectva velitel chorvátskych vzdušných zbraní, generál Vlado Kren, s kruhom svojich spolupracovníkov.“75 Ballay netušil, že Kren byl již z velitelské funkce v čele chorvatského válečného letectva v polovině září 1943 odvolán. Stalo se tak krátce po jmenování nového ministra a vrchního velitele chorvatských ozbrojených sil Friedricha Navratila, dosavadního vojenského atašé v Bukurešti,76 jemuž

69 NOVAK, Josip – SPENCER, David. Paratroopers of the Independent State of Croatia : 1942 - 1945. In Journal of Military Ordnance, 1996, roč. 6, č. 6, s. 11. ISSN 10839577.70 NOVAK, Josip – SPENCER, David. Hrvatski orlovi : Paratroopers of the Independent State of Croatia 1942 - 1945. New York : Axis Europa Books, 1998, s. 19. ISBN 978-1-891227-13-4.71Návšteva slovenských letcov v Chorvátsku. In Stráž vlasti, 1943, roč. 1, č. 4, s. 2; VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, Spisy zpravodajské, Ministerstvo národnej obrany č.j. 272057/dôv.voj.at.1943.72 Letový rozkaz potvrzuje, že let se uskutečnil 3. července na trase Trenčín-Biskupice – Bratisla-va-Vajnory - Wien-Aspern (mezipřistání) - Zagreb v délce 424 km v letovém čase 2 hod. 3 min. za příznivého počasí. VHA Bratislava, f. Vzdušné zbrane slovenskej armády 1940 - 1945, šk. 10, inv. č. 38, sg. Personálie.73 SNA Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 - 1945, šk. 143, č.j. 2258/I-1943.74 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1939 - 1945, Spisy obyčejné (nespracované), 1944, sg. 23 5/7, č.j. 558.522/I-1.odd.1944.75 BALLAY, Alojz. Chorvátske letectvo. In Vzlet, Mesačník Vzdušných zbraní, 1943, roč. 2, č. 10-11, s. 179.76 Navratil byl rakousko-uherským leteckým stíhacím esem 1. světové války. ZAHÁLKA, Jan –

95

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pavelić vyslovil velkou nespokojenost se stavem chorvatské armády a jejími neúspěchy. V armádě se pak odehrály doslova čistky mezi důstojníky, odcházela garnitura bývalých rakousko-uherských důstojníků, penzionování či odchodu do výslužby se nevyhnuly ani mladší ročníky, mezi nimi skončil i Kren (v necelých 40 letech).77 Zároveň se tak stalo i krátce po opětovné návštěvě Krena na Slovensku, která svědčila o jeho inklinaci k úzkým vztahům k slovenským vojenským činitelům. K tomu uveďme, že termín odvetného utkání armádních fotbalových jedenáctek Slovenska a Chorvatska v Bratislavě byl na přání prezidenta Tisa přeložen na 8. srpna 1943 do Ružomberku, aby byl spojený se slavnostním odhalením pomníku pplk. pech. Eugenu Budinskému, který padl na východní frontě. Tělovýchovný referent Ministerstva národní obrany pplk. konc. Jozef Benedik požádal Androviče o intervenci u chorvatského státního tajemníka gen. Vilko Begiće, aby byl tento termín určitě akceptován, neboť zápasu bude přítomen prezident Tiso. Zároveň jménem Čatloše pozval Begiće při této příležitosti na Slovensko,78 ten však nereagoval.79 Pietní slavnost při příležitosti 1. výročí smrti pplk. pech. Eugena Budinského symbolizovala vzpomínku na „vojakov slovenskej armády, padlých vo vojne proti Sovietom“, fotbalový zápas byl při té příležitosti chápan jako memoriál sportovce a prvního velitele Oddielu armádnych pretekárov, dříve působícího ve funkci I. pobočníka Čatloše.80 Místo Begiće se na Slovensku objevil Kren. Slavnosti se kromě Krena také účastnil chorvatský vyslanec Blaž Lorković, dále vedoucí chorvatského armádního sportu podpukovnik Josip Vitasek, rovněž chorvatský letecký atašé v Berlíně podpukovnik Marijan Dolanski (o němž se uvažovalo jako o novém chorvatském vojenském atašé v Bratislavě), i zástupce Hlavního ustašského stanu Slavko Prevendar. Hosté k pomníku Budinského položili věnce a prohlédli si v místních kasárnách výstavu tatranských obrazů chorvatského grafi ka Milovana Krakera.81 Fotbalovému utkání mezi armádními jedenáctkami Slovenska a Chorvatska, kterého se zúčastnili za přítomnosti tří tisíc diváků (jinde je uváděno pět tisíc diváků) Tiso a Čatloš, přihlížel i Kren.82 Chorvatští sportovci po zápase odcestovali pod vedením chorvatského svazového kapitána Bogdana Cuvaje a vedoucího chorvatských fotbalistů nadporučnika Nagliće do Vysokých Tater, kde se mj. zúčastnili v Tatranském vojenském domově tréninkového kurzu Slovenského fotbalového svazu.83

TESAŘ, Petr Aharon. Friedrich Navratil. In HPM Historie a plastikové modelářství, 1992, roč. 2, č. 8, s. 17-18. ISSN 1210-1427.77 Uvádí se, že se tak stalo na jeho vlastní žádost a že Pavelić Krena i navzdory penzionování jme-noval ustašovským plukovníkem své tělesné gardy. KRIZMAN, Bogdan. Ante Pavelić i ustaše. Zagreb : Globus, 1986, s. 379. ISBN 86-343-0130-3.78 VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, Spisy zpravodajské, Ministerstvo národnej obrany č.j. 272114 dôv.voj.at.1943.79Nepochybně to souviselo s nevyjasněnou situací kolem Itálie a s připravovanými změnami ve velení německých sil na Balkáně, ale zejména s možnými změnami na vedoucích místech státního vedení země, které by se dotkly i ministerstva ozbrojených sil a velení domobrany, konkrétně také Begiće. Změny se nakonec významně dotkly Krena.80 VHA Bratislava, f. Vzdušné zbrane slovenskej armády 1940 - 1945, šk. 2, Rozkaz veliteľstva vzdušných zbraní, 1943, č. 27, čl. 113, Pochvalné uznanie za vzorné usporiadanie slávnosti z príle-žitosti pietnej slávnosti pplk. Budinského a uvítanie frontových vojakov.81 Generál Čatloš : Píšu sa novodobé slovenské dejiny. In Slovák, 1943, roč. 25, č. 180, s. 3. ISSN1336-4464; V búrkach času sme sa osvědčili. In Gardista, 1943, roč. 5, č. 181, s. 1. ISSN 1337-7558.82 Stráž vlasti, 1943, roč. 1, č. 7, s. 8.83 Podarí sa vojakom odveta v Bratislave? In Gardista, 1943, roč. 5, č. 184, s. 7. ISSN 1337-7558.

96

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Při návštěvě slovenské letecké delegace v Chorvatsku se domluvili Kren s Ballayem, že slovenská strana (sic!) připraví seznam příslušníků slovenské branné moci, navržených na chorvatská vyznamenání a udělení čestných leteckých odznaků. Náčelník štábu Veliteľstva vzdušných zbraní pplk. gšt. Alojz Ballay takový seznam připravil a byl také 21. září 1943 odeslán Androvičovi do Záhřebu.84 Ballay se činil, seznam je obsáhlý a také rozvržen na skupinu pro vyznamenání a skupinu pro čestné odznaky s podskupinami: odznaky pilotní, pozorovatelské, mechanické. Zdůvodnění návrhů na vyznamenání jsou zajímavá i z hlediska, nakolik se potkala se skutečností. Na vyznamenání byli navrženi mjr. let. Ondrej Ďumbala, který měl jako velitel stíhací letky spolupracovat s chorvatskými letci na východní frontě, dále mjr. gšt. Anton Ďurčanský, který byl jako velitel skupiny vzdušných zbraní u Zajišťovací divize raněn, npor. let. Ján Gerthofer, zvk. rtm. let. František Cyprich a rtk. let. Ján Režňák, všichni měli na východní frontě jako příslušníci stíhací letky spolupracovat s chorvatskými letci. Androvič byl přípisem Správy u poglavnika, úřadu pro vyznamenání (Županstvo pri Poglavniku, Ured za odlikovanja) z 9. listopadu 1943 informován, že Velitelství chorvatských vzdušných sil předložilo návrh na vyznamenání těchto slovenských letců: mjr. let. Ondrej Ďumbala a mjr. gšt. Anton Ďurčanský, oba Red krune kralja Zvonimira II. stupnja s mačevima, npor. let. Ján Gerthofer, Red krune kralja Zvonimira III. stupnja s mačevima, zvk. rtm. let. František Cyprich a zvk. Ján Režňák, oba Srebrna kolejna krune kralja Zvonimira na ratnoj vrpci, všichni „za uspešnu surádnju sa hrvatskim zrakoplovcima na istočnom bojištu“.85 Prezident Jozef Tiso vyslovil 2. února 1944 souhlas, aby jmenovaní přijali a mohli nosit uvedená chorvatská vyznamenání.86 Dekretem velitele chorvatského válečného letectva (Bojno zrakoplovstvo, velitel pukovnik Adalbert Rogulja) z 15. října 1943 obdrželi chorvatské pilotní odznaky: mjr. let. Vladimír Kačka (dekret č. 496), mjr. let. Ondrej Ďumbala (dekret č. 497), stot. let. Belo Kubica (dekret č. 498), stot. let. Jozef Páleníček (dekret č. 499), npor. let. Ján Gerthofer (dekret č. 500), zvk. rtm. let. František Cyprich (dekret č. 501), rtk. rtm. let. František Hanovec (dekret č. 502), zvk. Ján Režňák (dekret č. 503), zvk. František Brezina (dekret č. 504), rtk. z pov. František Krähenbiel (dekret č. 505); chorvatské pozorovatelské odznaky: mjr. gšt. Anton Ďurčanský (dekret č. 506), mjr. let. Kornel Janček (dekret č. 507), mjr. let. Mikuláš Guljanič (dekret č. 508), stot. let. Alojz Zmátlo (dekret č. 509), stot. let. František Wagner (dekret č. 510), stot. let. Ján Nemetz (dekret č. 511), npor. let. Ladislav Horský (dekret č. 512), npor. let. Štefan Košťál (dekret č. 513), npor. let. Ján Synak (dekret č. 514), npor. let. Oldrich Patočka (dekret č. 515); chorvatské mechanické odznaky: npor. spoj. Pavol Ondrejovič (dekret č. 516), por. tech. zbroj. Ján Láf (dekret č. 517), por. let. František Dobiš (dekret č. 518), dôst. zást. rtm. let. Robert Nerád (dekret č. 519), zvk. rtm. let. Ján Maďarka (dekret č. 520), rtk. z pov. Ladislav Hlobeň (dekret č. 521), rtk. z pov. Alfonz Lauko (dekret č. 522), rtk. z pov. Jozef Michalíčka (dekret č. 523), čat. z pov. František Počiatok (dekret č. 524), čat. z pov. Ján Pastucha (dekret č. 525).87

84 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 404, č.j. 267004 Dôv.II./1.odd.1943.85 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 - 1945, šk. 497, č.j. 455878-I/3.dôv.1944.86 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 497, č.j. 457584-I/3.dôv.1944.87 VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 58, inv. č. 32/5, Letecký pluk, Denný rozkaz, 1943, č. 185, čl. 1, Chorvátske letecké odznaky - udelenie; VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 404, č.j. 267004 Dôv. II./1.odd.1943.

97

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Čatloš obdržel ze Záhřebu 8. dubna 1944 od Krena telegram „Želim sretan uskrs“ (Přeji šťastné velikonoce), což ho nepochybně zaskočilo, neboť mu bylo známo, že Kren funkci velitele chorvatského válečného letectva již nevykonává. V odpovědi proto neskrýval, že ho přání překvapilo, když o Krenovi už delší čas neměl žádné zprávy, ale zdůraznil, že se s radostí dozvěděl, že ve zdraví prožívá dočasný odpočinek a nabírá síly.88 Krenův návrat do funkce velitele chorvatského vojenského letectva v červnu 1944 vztahy chorvatských a slovenských vzdušných sil již nikam neposunul. Obě letectva měla své vlastní problémy i váhu v očích Němců. Slovenské letectvo nepochybně neoperovalo na žádném strategickém směru možného postupu spojeneckých sil a soustředilo se na ochranu Bratislavy a povážských zbrojovek, kdežto postavení chorvatského letectva na Balkáně, kde od roku 1943 hrozila možná invaze, kterou vehementně prosazoval britský ministerský předseda Winston Churchill, se výrazně změnilo a jeho váha vzrostla, což se projevilo i v dodávkách letecké výstroje a výzbroje. V tomto ohledu působilo slovenské letectvo jako chudý příbuzný, jemuž Němci poskytovali výcvik a výzbroj pouze s ohledem na potřeby východní fronty, nikoliv na potřeby vlastní obrany slovenského území.89 Důvěra Němců vůči slovenskému letectvu a jeho velitelům klesala. Vyskytly se názory o zbabělosti slovenských letců, které nakonec vyústily v tragédii a zkázu slovenské pohotovostní letky vyzbrojené moderními stíhacími letouny německé provenience 26. června 1944 při střetnutí se spojeneckými letci, čímž slovenské letectvo ztratilo bojovou hodnotu.90 Plk. gšt. Alojz Ballay byl z funkce velitele slovenských vzdušných zbraní uvolněn dnem 20. srpna 1944. Stal se vojenským a leteckým atašé v Berlíně, ale v říjnu 1944 byl zajištěn německou bezpečnostní policií, když jej Němci považovali za osobu zasvěcenou do příprav protiněmeckého vystoupení a činili jej odpovědným za závažné rozkladné jevy ve slovenském letectvu, které vyústily do jeho faktického selhání.91 Něco obdobného se nevyhnulo ani chorvatskému letectvu. Jeho personál nelze označit za vojenskou složku, která by byla zcela oddána ustašovské vládě. Dominantní skupinu u chorvatských vzdušných sil tvořili gážisté bývalého jugoslávského královského letectva, kteří sice nebyli odpůrci chorvatské samostatnosti, ale cítili vůči sobě nedůvěru ze strany ustašovců a měli velké pochybnosti o německém vítězství ve válce. Většina z nich byla takzvaně prodchnuta profesionalismem, považujíce sama sebe za „služebníky války“.92 Koncem roku 1942 sloužilo v chorvatských vzdušných silách 831

88 VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, Spisy zpravodajské, sg. 53/44-104/2.89 Peter Šumichrast poznamenává, že snahy představitelů slovenského letectva o modernizaci jeho leteckého parku naráželi na negativní stanovisko velení německého letectva. ŠUMICHRAST, Pe-ter. „Lietajúce oko“ Wehrmachtu v službách slovenského letectva. In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 3, s. 127. ISSN 1335-3314. Není nám však známo, že by někdo z leteckých historiků nebo badatelů podrobil tuto skutečnost hlubšímu rozboru a provedl komparaci leteckých sil satelitů Ně-mecka z hlediska jejich vlastních výrobních kapacit, německých dodávek apod., zkrátka, proč tomu tak skutečně bylo.90 ŠUMICHRAST, Peter. Hotovostný roj stíhacích lietadiel Messerschmitt Bf 109 a pohotovostná letka 13 slovenských vzdušných zbraní (august 1943 – 26. jún 1944). In Vojenská história, 1997, roč. 1, č. 2, s. 40-44. ISSN 1335-3314.91 ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944 (2). Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 16. ISBN 80-968073-6-6. Po vypuknutí Slovenského národního povstání bylo v září 1944 po přestěhování z Trenčína do Bratislavy likvidováno samostatné Veli-telství vzdušných zbraní a přičleněno k MNO. VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 - 1945, šk. 10, S-MNO, inv.č. 14/6, Dôverný domáci rozkaz, 1944, č. 37, čl. 11, Presťahovanie VVZ do Bratislavy – nariadenie, a čl. 12, Likvidácia VVZ - nariadenie.92 ARALICA, Tomislav – ARALICA, Višeslav. Hrvatski ratnici kroz stoljeća, 4. knjiga : Oružana

98

VOJENSKÁ HISTÓRIA

nižších důstojníků a 584 vyšších důstojníků.93 Ale právě v tomto roce také započaly jedny z prvních přeletů na protivníkovu stranu, k partyzánům nebo k Spojencům.94 Uvádí se, že z chorvatských vzdušných sil v průběhu války přeběhlo nejméně 99 letounů s 250 členy posádek (resp. cestujících) a z legionářských nebo jiných součástí Luftwaffe, ve kterých sloužil chorvatský personál, dalších 20 letounů s okolo 60 členy posádek.95 To nebránilo Krenovi, aby navštívil na podzim 1944 Německo za doprovodu pukovnika Eugena Kurelce, velitele chorvatského protiletadlového dělostřelectva, a svého pobočníka satnika Dragutina Šviglina, kde měl po formální stránce završit nákup nových letounů, letecké výzbroje a příslušenství. Němci se s důvěrou v Krena pochlubili i přípravou nové bomby, seznámili ho s výrobou raket V-1 a V-2, předvedli mu nový stíhací proudový letoun.96 Kren také zůstal věrný německému spojenci až do konce války, kdy 6. května 1945 nařídil přelet všech zbývajících letounů chorvatských vzdušných sil ze Záhřebu na letiště Annabichl v Klagenfurtu (Rakousko). Sem přeletěl i jeden bombardovací letoun Do 17Z-2, který pilotoval nám známý chorvatský legionář zrakoplovni satnik Roko Mirošević. Zrakoplovni vodnik Antun Vidaković odletěl jako poslední ze Záhřebu na lehkém letounu Beta Minor Be-51 a dosvědčil, že se v Klagenfurtu nalézal i jeden Dornier, kterým přeletěli gen. Vladimir Kren jako velitel vzdušných sil a gen. Dragutin Rupčić jako velitel chorvatského letectva se svými rodinami, údajně bylo stejným letounem převezeno i deset beden s chorvatskými státními zlatými rezervami.97

Kren byl vydán západními Spojenci po válce jugoslávským úřadům. Okresní soud města Záhřeb (Okružni sud za grad Zagreb) ho odsoudil 22. října 1948 za válečné zločiny na civilním obyvatelstvu a válečných zajatcích k trestu smrti, jeho odvolání Nejvyšší soud Chorvatské lidové republiky (Vrhovni sud NR Hrvatske) 9. listopadu 1948 zamítnul a rozsudek byl 2. prosince 1948 vykonán. O jeho rehabilitaci se pokusila vnučka Jasna Mieržvinski. U Župního soudu v Záhřebu (Županijski sud u Zagrebu) však v roce 2011 neuspěla.

sila Komunističke partije Hrvatske i Komunističke partije Jugoslavije 1941. – 1945. Zagreb : Znan-je, 2010, s. 299. ISBN 978-953-324-464-8.93 KOŠUTIĆ, Ivan. Hrvatsko domobranstvo u drugom svjetskom ratu. II. dio. Zagreb : Privredni marketing, 1994, s. 23. ISBN 953-96297-1-3.94 K výstavbě partyzánského letectva srov. PEJS, Oldřich (aka PILAŘ, Pavel). Titovo válečné letectvo. In HPM Historie a plastikové modelářství, 1997, roč. 7, č. 12, s. 2-7, a 1998, roč. 8, č. 1, s. 16-21. ISSN 1210-1427.95 Úplně první přelet se uskutečnil již 15. října 1941, kdy časnički namjesnik Nikola Sekulić uletěl na letounu Bücker Bü 131 Jungmann a přidal se k srbským četnikům. ARALICA, ref. 92, s. 299.96 KRIZMAN, Bogdan. Ustaše i Treći reich : Pavelić – Hitlerov posljednji saveznik. Zagreb : Glo-bus, 1983, s. 195; KOŠUTIĆ, ref. 93, s. 109.97 ARALICA, Tomislav – ARALICA, Višeslav. Hrvatski ratnici kroz stoljeća, 3. knjiga : Oružane snage Nezavisne Države Hrvatske i druge hrvatske postrojbe na osovinskoj strani 1941. – 1945. Zagreb : Znanje, 2010, s. 310. ISBN 978-953-195-899-8.

99

VOJENSKÁ HISTÓRIA

NIE SÚ MI ZNÁME DÔVODY,PREČO NEMÔŽEM SLÚŽIŤ V ČS. ARMÁDE…Výpovede plk. gšt. Alojza Ballaya na vyžiadanie orgánov čs. armády z roku 1946 k službe v slovenskej armáde 1939 – 1945. (1. časť)

PETER Š U M I C H R A S T

ŠUMICHRAST, P.: I’m not aware of any reasons, why shouldn’t I serve in the CS Army…Statements of General Staff Colonel, Alojz Ballay, required by the CS Army authorities from 1946 on the service in the Slovak Army (Part 1). Vojenská história, 3, 21, 2017, pp 99-119, Bratislava.Military service of the Slovak Army members in 1939-1945, in particular their active cooperation with the representatives of the German military missions in Slovakia as well as the participation in the battles against USSR along with Germany, continues to belong to the interesting chapters of the Slovak military history. One of the outstanding personalities of the Slovak military history is General Staff Colonel, Alojz Ballay, who held important command and staff functions in 1939-1944. He left his personal trail particular in the Slovak aviation, the members of which participated successfully in several operations on the Soviet-German frontline. In 1942-1943, he held the function of the Chief of Command of the Aerial Weapons and following the departure of General Staff Colonel Š. Jurech to the Eastern frontline, also the substitute Commander of the Aerial Weapons. With effect from 1 January 1944, he was appointed the Commander of Aerial Weapons by the President of the Slovak Republic and remained in this position until the time shortly before declaration of the Slovak National Uprising, when he was appointed the military attaché at the Slovak Embassy in Berlin, as a replacement for the II. Class General A. Malár. His accounts of the work in the command and staff functions in 1939-1944, as well as the historical events he participated in or witnessed, are summed up in his statements from 1946, he submitted on the CS Army request.Military History. Slovakia. World War 2. Slovak Aviation in the World War 2. Alojz Ballay. Witness testimony on the events in the Slovak Army during the World War 2.

Vojenská služba príslušníkov slovenskej armády v rokoch 1939 – 1945, predovšetkým ich aktívna spolupráca s predstaviteľmi nemeckých vojenských misií na Slovensku, ako aj účasť v bojoch proti ZSSR po boku Nemecka, patrí aj dnes medzi zaujímavé kapitoly vojenských dejín Slovenska.

Jednou z tohto pohľadu dozaista jedinečných osobností vojenských dejín Slovenska je aj osobnosť plk. gšt. Alojza Ballaya, ktorý v rokoch 1939 – 1944 v rámci slovenskej armády zastával dôležité veliteľsko-štábne a veliteľské funkcie.1 Osobnú pečať vložil

1 Alois Ballay, narodený 25. 2. 1905, Považská Bystrica. Civilné vzdelanie ukončil v roku 1923, keď absolvoval Čs. štátne reálne gymnázium Ľ. Štúra v Trenčíne. Do čs. brannej moci ho odviedli 27. 8. 1923 pri dobrovoľnom odvode a včlenili k p. pl. 17. Dňom 1. 10. 1935 ho prijali ako vojenského akademika k Vojenskej akadémii, ktorú úspešne skončil 15. 8. 1925. V tento deň ho menovali za por. a premiestnili k del. pl. 10, kde zotrval do 30. 9. 1925. Od 1. 10. 1925 – 17. 7. 1926 frekventant aplikačného kurzu pre dôstojníkov delostrelectva. Od 14. 8. 1926 – 14. 9. 1933 zastával veliteľské funkcie na stupni batéria

100

VOJENSKÁ HISTÓRIA

predovšetkým slovenským vzdušným zbraniam, ktorého časť leteckého, ale aj pozemného personálu sa úspešne zúčastnila na niekoľkých operačných nasadeniach na sovietsko-nemeckom fronte.2

Konkrétne v rokoch 1942 – 1943 zastával funkcie náčelníka veliteľstva vzdušných zbraní a po odchode plk. gšt. Š. Jurecha na východný front aj funkciu zastupujúceho

v rámci del. pl. 10. Od 1. 10. 1929 bol povýšený na npor. del. Dňa 15. 9. 1933 bol premiestnený k del. pl. 109, kde zotrval do 31. 3. 1935. V rámci del. pl. 109 zastával funkcie I. dôstojníka batérie, II. dôstojníka náhradného oddielu a II. pobočníka veliteľa pluku. V období od 1. 4. 1935 – 14. 7. 1935 bol v hodnosti kpt. del. pridelený k VZÚ Praha. Od 15. 7. 1935 – 29. 9. 1935 vykonával funkciu II. pobočníka veliteľa del. pl. 109. Od 30. 9. 1935 – 30. 9. 1936 pôsobil v rámci del. pl. 4 v Josefove. 1. 10. 1936 – 2. 5. 1938 frekventant 1. – 2. roč. VŠV v Prahe. Počas štúdia bol povýšený na škpt. del. (1. 7. 1938). Od 3. 5. 1938 – 13. 3. 1939 bol pridelený k veliteľstvu II. zboru v Hradci Králové. 13. 3. 1939 vzhľadom na rozpad Č-SR a vznik Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava bol ako dôstojník slovenskej národnosti odoslaný na Slovensko. 14. 3. 1939 bol ustanovený za prednostu 4. oddelenia HVV. 1. 4. 1939, podľa iných prameňov 17. 5. 1939, bol povýšený na mjr. gšt. a preradený do skupiny dôstojníkov gšt. Od 28. 8. 1939 – 9. 10. 1939 pôsobil v poli počas vojny proti Poľsku, ako náčelník 4. oddelenia veliteľstva „Bernolák“. 1. 10. 1940, podľa iných prameňov 1. 7. 1939, A. Ballaya premiestnili k veliteľstvu 1. divízie v Trenčíne, kde zotrval ako 1. dôstojník veliteľa divízie až do 26. 6. 1941, keď ho odoslali do poľa. Dňa 22. 8. 1941, podľa iných prameňov až 28. 8. 1941, sa vrátil z poľa na Slovensko. Od 29. 8.–15. 11. 1941 bol pridelený na historické oddelenie MNO. Od 16. 11. 1941 – 28. 3. 1942 opäť v poli, kde zastával funkciu NŠ RD. Po návrate z poľa do zázemia absolvoval frontovú dovolenku (29. 3. 1942 – 15. 5. 1942). Od 16. 5. 1942 do 7. 7. 1942 ho opäť pridelili na historické oddelenie MNO. Dňa 9. 7. 1942 nastúpil na výkon služby na VVZ, kde od pplk. gšt. E. Novotného prevzal funkciu NŠ VVZ. Od 17. 9. 1942 B. zastupoval vo funkcii plk. gšt. Š. Jurecha, veliteľa VZ. Dňom 1. 5. 1943 bol zaradený do základného a pokračovacieho pilotného výcviku v LŠ, ktorý ukončil 23. 10. 1943, resp. 15. 12. 1943, keď bol menovaný za pilota-letca. 21. 12. 1943 bol povýšený do hodnosti plk. gšt. (s účinnosťou a poradím od 1. 7. 1943). 1. 1. 1944 bol menovaný za poľného pilota-letca. Dňom 1. 1. 1944 prezident SR ho ustanovil za veliteľa VZ. Funkciu veliteľa VZ vykonával do 20. 8. 1944, keď ho uvoľnili z funkcie veliteľa VZ, s určením za vojenského atašé SR v Berlíne. Od 1. 9. 1944 vojenský a letecký atašé SR v Berlíne, kde vo funkcii nahradil gen. II. tr. A. Malára. 16. 10. 1944, pri návrate do Bratislavy, A. Ballaya v Břeclavi zaistili nemecké bezpečnostné orgány. 23. 10. 1944 bol ofi ciálne odvolaný z funkcie vojenského atašé SR v Berlíne. Podľa vlastných vyjadrení ho Nemci mali väzniť až do 29. 4. 1945. Po skončení druhej svetovej vojny bol vyšetrovaný čs. spravodajskými orgánmi. Do čs. povojnovej armády ho nepovolali. 1. 4. 1948 bol daný na dovolenku s čakaním v hodnosti škpt. gšt. Zároveň zrušili jeho povýšenia na mjr. gšt, pplk. gšt. a plk. gšt., ktoré dosiahol v období neslobody. 1. 11. 1948 bol preložený do výslužby (nesup.) ako škpt. gšt. v. v. (nesup.). V roku 1949 mu bola odňatá aj hodnosť škpt. gšt. z dôvodu, že jeho postoje a konanie nedáva záruku, že bude spoľahlivým a celkom oddaným ľudovo-demokratickému zriadeniu. Po takmer dvadsiatich šiestich rokoch po nástupe na vojenskú službu sa stal opäť príslušníkom mužstva ako vojak v zálohe. O jeho ďalších osudoch sa nedochovali žiadne informácie. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 15. ISBN 978-80-89523-20-7.2 Činnosť slovenského letectva na východnom fronte v rokoch 1941 – 1943 bola v období po novembri 1989 opísaná niekoľkými autormi. Možno spomenúť predovšetkým tieto práce: RAJNINEC, Juraj. Slovenské letectvo 1939/1944. 1. zväzok. Bratislava : Magnet Press, Slovakia, 1999. ISBN 80-968073-2-6; ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zväzok. Bratislava : Magnet Press, Slovakia, 2000. ISBN 80-968073-6-6; BYSTRICKÝ, Jozef – ŠUMICHRAST, Peter. Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Bratislava : Magnet Press, Slovakia, 2004. ISBN 80-89169-02-3; ŠUMICHRAST, Peter. Slovenské letectvo na východní frontě 1941 – 1943. Cheb : Svět křídel, 2006. ISBN 80-86808-29-7; BURSA, Stano. Stíhač Rudo Božík. Letecké eso slovenského stíhacího letectva. Cheb : Svět křídel, 2006. ISBN 80-86808-32-7; RAJLICH, Jiří. Za Boha a národ. Stíhací esa slovenských Vzdušných zbraní ve 2. světové válce. Cheb : Svět křídel, 2006. ISBN 80-86808-30-0; SÝRNY, Marek a kol. Slovensko v roku 1941. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2012. ISBN 978-80-89514-07-6; UHRIN, Marian a kol. Slovensko v roku 1942. Banská Bystrica : Múzeum SNP. ISBN 978-80-89514-24-3.

101

VOJENSKÁ HISTÓRIA

veliteľa vzdušných zbraní. Vzhľadom na podozrenia, ktoré súviseli so snahami gen. II. triedy Š. Jurecha prejsť s Rýchlou divíziou na stranu sovietskej Červenej armády, bol prezidentom Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. januára 1944 vymenovaný za veliteľa vzdušných zbraní.3

V tejto významnej veliteľskej funkcii zotrval až do času krátko pred vyhlásením Slovenského národného povstania, keď bol vymenovaný za vojenského atašé pri Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Berlíne.4

Pri svojom odchode z funkcie veliteľa slovenského letectva adresoval svojim podriadeným nasledovné riadky: „Počas mojej viac ako dvojročnej činnosti u VVZ vo funkcii náčelníka štábu, zastupujúceho veliteľa a neskôr veliteľa vzdušných zbraní, našiel som pre svoju prácu a činnosť veľké porozumenie a podporu u všetkých príslušníkov vzdušných zbraní, najmä veliteľov útvarov a u celého štábu VVZ. Za túto podporu vyslovujem všetkým pri svojom odchode moju srdečnú vďaku. Súčasne prajem všetkým veliteľom, dôstojníkom, rotmajstrom, civ. zamestnancom, poddôstojníkom a mužstvu mnoho úspechov v ďalšom budovaní slovenskej vzdušnej zbrane.“5

Jeho osobné hodnotenie pôsobenia vo veliteľsko-štábnych a veliteľských funkciách v rokoch 1939 – 1944, ako aj osobné stanoviská k historickým udalostiam, ktorých bol aktérom, resp. svedkom, nachádzame v jeho výpovediach z roku 1946, ktoré podal na vyžiadanie orgánov čs. armády. Vzhľadom na krátkosť doby, ktorá uplynula od skončenia druhej svetovej vojny, ako aj na nízku mieru ovplyvnenia vypovedajúcu inými príslušníkmi slovenskej armády, ide o veľmi cenné a z pohľadu vojenského historika aj veľmi zaujímavé svedectvá človeka, ktorý bol tvorcom, resp. svedkom týchto historických udalostí, ktoré tvorili významnú kapitolu vojenskej minulosti Slovenska a Slovákov.6

3 K pokusu o prechod Jurechovej Rýchlej divízie na stranu sovietskej Červenej armády pozri napr.: ČAPLOVIČ, Miloslav – STANOVÁ, Mária, eds. Štefan Jurech 1898 – 1945. Zborník príspevkov z odborného seminára k 110. výročiu narodenia generála Štefana Jurecha. Bratislava – Trenčín : Vojenský historický ústav – Veliteľstvo pozemných síl OS SR, 2008, s. 38-42. ISBN 978-80-969375-6-1; UHRIN, Marian a kol. Slovensko v roku 1942. Politika – armáda – spoločnosť. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2013, s. 73-92. ISBN 978-80-89514-24-3; SEGEŠ, Vladimír – DANGL, Vojtech – ČAPLOVIČ, Miloslav – BYSTRICKÝ, Jozef – ŠTAIGL, Jan – ŠTEFANSKÝ, Michal a PURDEK, Imrich. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava : Ottovo nakladatelství v spolupráci s Vojenským historickým ústavom Bratislava : 2015, s. 311-313. ISBN 978-80-7451-469-2.4 Vo funkcii vojenského atašé nahradil gen. II. triedy Augustína Malára, jedného z dvojice slovenských nositeľov prestížneho nemeckého Rytierskeho kríža. Druhým z nich bol gen. II. triedy Jozef Turanec. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0; ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, s. 124-125 (A. Malár), s. 204-205 (J. Turanec). ISBN 978-80-89169-25-2; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 15 (A. Ballay), s. 155-156 (A. Malár), 250-251 (J. Turanec). ISBN 978-80-89523-20-7; Ed. BYSTRICKÝ, Jozef. Pamäti generála Jozefa Turanca. Pramene Obrany. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania 2012. ISBN 978-80-89514-19-9.5 VHA Bratislava, f. VVZ, rozkaz VVZ, ročník 1944, čís. 51, čl. 221, inv. č. 9, šk. 2.6 V neskoršom období, predovšetkým však po zásadných demokratických zmenách realizovaných v Československu po novembri 1989, boli širokej čitateľskej verejnosti priblížené životné osudy niekoľkých významných príslušníkov veliteľského zboru slovenskej armády. Tieto práce vznikli na základe osobných zápiskov týchto významných osobností vojenskej minulosti Slovenska. V tejto súvislosti možno spomenúť nasledovné práce: TÓTH, Jozef. Pamäti generála Tótha. Vedecký redaktor Peter Šumichrast. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004. ISBN 978-80-8061-189-7; URBAN, František. Môj osud. Dlhá cesta domov. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Múzeom SNP v Banskej Bystrici, 2012. ISBN

102

VOJENSKÁ HISTÓRIA

***Vo Vojenskom ústrednom archíve – Vojenskom historickom archíve Praha sa vo fonde

osobných spisov nachádzajú doposiaľ nepublikované dobové dokumenty približujúce činnosť plk. gšt. A. Ballaya počas obdobia, keď vykonával vojenskú službu v slovenskej armáde. Výpovede plk. gšt. A. Balaya tvoria súčasť jeho dochovaného osobného spisu.

Opis dochovaných dobových dokumentov uverejňujeme v úplnom znení, v súlade s edičnými zásadami, a to v pôvodnej jazykovej a gramatickej úprave. Slová alebo ich časti, ktoré nedávajú zmysel, alebo sú skomolené, sme označili (!). Slová alebo ich časti, ktoré pri ich prepise zjavne vypadli, dávame do hranatých zátvoriek […].

* * *

Dokument č. 1

V E L I T EĽS T V O V I I S B O R U5. Oddeleníe Trenčín, dňa 15. júla 1946.

--------------------------------------------K čís.:---------------------------------------------K čís. 5342/Dôv.zprav.46.

P r o t o k o lspísaný s plk. gšt. B a 1 1 a y Alojzom, t. č. mimo služby.

Vec: š e t r e n i e .

G e n e r á 1 i e:narodil sa : 25. 2. 1905, Pov. Bystrica, vzdelanie : gymn. s mat. a voj. akad. s vys. príslušný : tamtiež, hovorí : slov. č. nem. / škola válečná.národnosť : slovenská, vyznamenánia : uvedené v protokole,náboženstvo : rim.kat. trestaný : nebol,stav a deti: ženatý, 2 deti, majetok : nemá,

posledné zamestnánie : dôst. z pov.posledné bydlisko : Istebník n/V. č. 142.

V y p o v e d á:

978-80-89169-24-5; Ed. BYSTRICKÝ, Jozef. Pamäti generála Jozefa Turanca. Pramene Obrany. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania 2012. ISBN 978-80-89514-19-9.

103

VOJENSKÁ HISTÓRIA

1./ Aké funkcie ste zastával v býv. slov. armáde?

Od 16. marca 1939 do 30 sept. 1940 prednosta 4. odd. MNO-HVV, od 1.okt. 1940 do 31. aug. 1941 náčelník štábu l. divizie v Trenčíne, od 1.sept. do 16. nov. 1941 pridelený dôst. MNO, od 16.nov. 1941 do 20 [.] marca 1942 náčelník štábu RD, od 8. júla 1942 do 31. decembra 1943 náčelník štábu VVZ a zast. veliteľ7, od 1. januára 1944 do 20 [.] augusta 1944 veli teľ vzdušných zbraní, od 21. aug. 1944 do 14. okt. 1944 voj. ataché v Berlíne, od 15.okt.1944 do 29. apríla 1945 väznený v Nemecku v koncentračnom tábore vo väznici v Postupime a v pevnosti Kűstrin8 /táto evakuovala vo februári 1945 do juhozáp. Nemecka do Oberstenfeldu/, 6. mája 1945 prihlásil som sa na ČS [.] vyslanectve – voj. ataché v Paríži do Čs [.] armády, nebol som však prijatý, 26. júna 1945 prišiel som do Prahy, kde som bol zaistený na Pohořelci a potom vo vojenskej väznici v Bratislave [,] odkiaľ som dňa 5. sept. 1945 prepustený, dňa 29. októbra 1945 bol mi doručený dekrét č.4668-I-Dôv.1945, ktorým som bol prijatý do ČS armády s návrhom na preloženie do výslužby.

2./ Aké vyznamenánia ste obdržal v býv. slov. armáde a začo, uviesť jednotlive?1./ Medaila za hrdinstvo 3. triedy9 v septembri 1939 po ťažení proti Poľsku. Toto

7 Zastupujúci veliteľ.8 V pevnosti Kűstrin sa v januári 1945 nachádzala skupina približne štyridsatich nemeckých dôstojníkov uväznených v zámku. V tomto prípade išlo najmä o členov rodín, o ktorých sa predpokladalo, že sa podieľali na atentáte na A. Hitlera 20. júla 1944. V tejto skupine boli gen. Hans Speidel, bývalý náčelník štábu poľného maršala Erwina Rommela, gen. Ferdinand Karl Erwin Schaal, gen. tankových vojsk Hans-Karl Freiherr von Esebeck, genpor. Theodor Groppe, gen. Adolf Sinzinger, genmjr. Leopold Rieger a genmjr. Wolfgang von Hollwede, ako aj bývalý veliteľ kráľovskej holandskej armády, genpor. Willem Röell. Veliteľom väzenia bol mjr. Fritz Leussing, ktorý bol k väzňom veľmi tolerantný. Dokonca im umožnil počúvať zahraničné vysielanie. LE TISSIER, Tony. The siege of Kűstrin: Gateway to Berlin, 1945. Barnsley, South Yorkshire : Pen & Sword, 2009, s. 10. ISBN 978-0-8117-0829-6.9 Správne – vyznamenanie Za hrdinstvo. Bolo zriadené vládnym nariadením č. 95 zo dňa 8. mája 1939 Sl. z. za hrdinské činy vykonané v bojoch za zabezpečenie samostatnosti slovenského národa. Vyznamenanie udeľoval minister národnej obrany alebo hlavný veliteľ Hlinkovej gardy na návrh predstaveného veliteľa. Na základe vládneho nariadenia č. 221 zo dňa 11. septembra 1939 Sl. z. boli zriadené tri stupne tohto vyznamenania: prvý, najvyšší stupeň vyznamenania – zlatá medaila, druhý stupeň – strieborná medaila a tretí stupeň – bronzová medaila. Jedna osoba mohla byť týmto vyznamenaním vyznamenaná postupne, počínajúc najnižším stupňom, alebo ak bol hrdinský čin taký záslužný, hneď pri prvom vyznamenaní najvyšší stupeň. V súlade s nariadením s mocou zákona č. 204 zo dňa 17. augusta 1940 tretím stupňom vyznamenania „Za hrdinstvo“ so štítkom „Za zásluhy“ mohol byť vyznamenaný aj príslušník slovenskej armády, ktorý konal vojenskú službu a prispel svojou nadpriemernou obetavou činnosťou k zvýšeniu brannosti štátu, ale poľného ťaženia sa nezúčastnil. Poslednou zákonnou normou, ktorá zadefi novala vyznamenanie „Za hrdinstvo“, ako vyznamenanie založené vládou SR podľa § 1 ods. 1 zákona č. 30/1940 Sl. z. bolo vládne nariadenie č. 220 zo dňa 2. septembra 1942 o vojenských vyznamenaniach a pamätných odznakoch. Podľa neho vyznamenania „Za hrdinstvo“ udeľoval prezident SR na návrh ministra národnej obrany príslušníkom slovenskej armády a príslušníkom spriatelených armád. Vyznamenanie malo opäť tri stupne: prvý stupeň – pozlátená medaila na stuhe, druhý stupeň – postriebrená medaila na stuhe a tretí stupeň – bronzová medaila na stuhe. Tretí stupeň predmetného vyznamenania udelený za zásluhy mal namiesto miniatúry s dvojkrížom štítok s nápisom „Za zásluhy“. Vyznamenanie „Za zásluhy“ sa podľa citovaného vládneho nariadenia prestalo udeľovať dňom 1. decembra 1942. K poslednej zmene týkajúcej sa udeľovania vyznamenania „Za hrdinstvo“ došlo na základe vládneho nariadenia č. 164 zo dňa 30. novembra 1943. Podľa neho sa vyznamenanie „Za hrdinstvo udeľovalo v jednotlivých stupňoch tak, že dosiahnutie vyššieho stupňa bolo podmienené dosiahnutím nižšieho stupňa. V prípade, že

104

VOJENSKÁ HISTÓRIA

vyznamenanie dostali všetci vyšší dôstojníci zaradení u štábu.2./ Železný kríž II. tr.10 v marci 1940 za ťaženie proti Poľsku - dostali všetci prednostovia

oddelení HVV /ja som bol prednosta 4.odd./.11

3./ Pamätná medaila „Javorina”12 - obdržali väčšinou všetci vojaci ktorí sa zúčastnili ťaženia proti Poľsku.

sa výnimočne udelilo za vynikajúce činy vyznamenanie „Za hrdinstvo“ vyššieho stupňa, dostal vyznamenaný nižšie stupne automaticky. Pozri: vládne nariadenie č. 95 zo dňa 8. mája 1939 Sl. z. o vyznamenaní za hrdinstvo v bojoch za zabezpečenie samostatnosti slovenského národa a medaile za zásluhy o vydobytie slovenskej samostatnosti. In Slovenský zákonník, ročník 1939, čiastka 21, vydaná 11. mája 1939, s. 127-128; vládne nariadenie č. 221 zo dňa 11. septembra 1939 Sl. z. o zriadení vyznamenania „Slovenský vojenný víťazný kríž“ a o ďalších stupňoch vyznamenania „Za hrdinstvo“. In Slovenský zákonník, ročník 1939, čiastka 51, vydaná 20. septembra 1939, s. 489-490; nariadenie s mocou zákona č. 204 zo dňa 17. augusta 1940 Sl. z., ktorý sa doplňuje o zriadení vyznamenania „Slovenský vojenný víťazný kríž“ a o ďalších stupňoch vyznamenania „Za hrdinstvo“. In Slovenský zákonník, ročník 1940, čiastka 42, vydaná 2. septembra 1940, s. 334; vládne nariadenie č. 220 zo dňa 2. septembra 1942 o vojenských vyznamenaniach a pamätných Odznakoch. In Slovenský zákonník, ročník 1942, čiastka 52, vydaná 18. novembra 1942, s. 879, s. 881; vládne nariadenie č. 164 zo dňa 30. novembra 1943 Sl. z., ktorým sa doplňuje a mení vládne nariadenie o vojenských vyznamenaniach a pamätných odznakoch. In Slovenský zákonník, ročník 1943, čiastka 46, vydaná 20. decembra 1943, s. 830; MARCINKO, Ján – JIROUŠEK, Alexander. SLOVENSKÉ RADY VYZNAMENANIA ČESTNÉ ODZNAKY. Košice : Agentúra Saša, s. 45-46. ISBN 80-967096-7-4; KARÁSEK, Martin – KOZÁK, Jaroslav. Slovenské vyznamenania a odznaky 1938-1945. Martin : Kozák-Press, 2012, s. 74-78. ISBN 978-80-89360-10-9.10 Správne Železný kríž 1939 2. triedy – nem. Eisernes Kreuz 2. Klasse 1939. Počas druhej svetovej vojny bolo udelených približne 2 300 000 kusov Železných krížov 1939 2. triedy. PAVLÍK, Svetozár. Vyznamenania a bojové odznaky Tretej ríše. 1. Martin : Kozák-Press, 2007, s. 13-16, ISBN 978-80-969292-4-5.11 Rozumej – 4. odd. HVV – oddelenie služieb (zbrojná služba, ženijná služba, spojovacia služba, zdravotnícka služba, veterinárna služba, doplňovacia služba a remontnícka služba). VHA Bratislava, f. MNO SRV 1939-1945, f. o. spisy dôverné 1940, č. j. 201541/1939, inv. č. 109, šk. 97.12 Pamätná medaila bola zriadená vládnym nariadením č. 95 zo dňa 8. mája 1939 Sl. z. Na základe splnomocnenia ju udeľoval minister národnej obrany a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy vojenským osobám, občianskym osobám a členom Hlinkovej gardy, ktoré sa zaslúžili o vydobytie slovenskej samostatnosti a pri branných opatreniach na zabezpečenie štátu. Podľa vládneho nariadenia č. 220/1942 mala tieto druhy: a) Pamätná medaila s nápisom na rube „Za obranu Slovenska v marci 1939“, b) Pamätná medaila s nápisom na rube „Javorina-Orava“, c) Pamätná medaila s bronzovým štítkom na stuhe s nápisom „III. 1939“, d) Pamätná medaila s bronzovým štítkom na stuhe s nápisom „IX. 1939“ a e) Pamätná medaila s bronzovým štítkom na stuhe s nápisom „Javorina“. V roku 1943 bolo toto nariadenie zmenené vládnym nariadením č. 164 zo dňa 30. novembra 1943, keď medzi predchádzajúce pamätné medaily bol doplnený „Pamätný odznak za ťaženie proti SSSR“. Pozri: vládne nariadenie č. 95 zo dňa 8. mája 1939 Sl. z. o vyznamenaní za hrdinstvo v bojoch za zabezpečenie samostatnosti slovenského národa a medaile za zásluhy o vydobytie slovenskej samostatnosti. In Slovenský zákonník, ročník 1939, čiastka 21, vydaná 11. mája 1939, s. 127-128; vládne nariadenie č. 220 zo dňa 2. septembra 1942 o vojenských vyznamenaniach a pamätných odznakoch. In Slovenský zákonník, ročník 1942, čiastka 52, vydaná 18. novembra 1942, s. 879, s. 882; vládne nariadenie č. 164 zo dňa 30. novembra 1943 Sl. z., ktorým sa doplňuje a mení vládne nariadenie o vojenských vyznamenaniach a pamätných odznakoch In Slovenský zákonník, ročník 1943, čiastka 46, vydaná 20. decembra 1943, s. 830; KARÁSEK, Martin – KOZÁK, Jaroslav. Slovenské vyznamenania a odznaky 1938-1945. Martin : Kozák-Press, 2012, s. 89-91. ISBN 978-80-89360-10-9.

105

VOJENSKÁ HISTÓRIA

./.-2-

4./ Medaila za hrdinstvo 2. stupňa 13 v januári 1942, ako náčelník štábu RD.5./ Železný kríž I. tr. v marci 1942 - keďže veliteľ RD gen. Malár14, obdržal takzv.

rytiersky kríž15, mne ako jeho náčelníkovi štábu, odovzdali Nemci žel. I. triedy.6./ V máji 1942 po príchode jednotiek z poľa do Prešova, boly jednotlivcom odovzdávané

medaile za zásluhy16 a preto že mnohí vyznamenaní prejavili nespokojnosť, že dostávajú tak malé vy znamenanie, vyznamenal gen. Čatloš17 gen. Malára a mňa týmto vyznamenaním, aby akosi vyzdvihol význam tohto vyznamenania.

7./ Výťazný kríž III.tr. za zásluhy18 - toto vyznamenanie v rôznych stupňoch, ktoré odpovedalo hodnostiam, dostali všetci dôstoj. a rtm. okrem tých, ktorí boli disciplinárne alebo súdne trestaní.

8./ Nemecky Adler Orden I. stupňa19, myslím že v roku 1943, keď už skoro všetci vyšší dôstojníci býv. slov. armády toto vyznamenanie dostali.

9./ Chorvatský kríž „Zvonimíra“ I. stupňa20 - dostali skoro všetci dôstojníci

13 Správne – vyznamenanie „Za hrdinstvo“ 2. stupňa.14 Augustín Malár, narodený 18. 7. 1894, Reitern pri Goseirne, Rakúsko, zomrel marec (?) 1945 Flossenbűrg, Nemecko. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0; ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, s. 124-125. ISBN 978-80-89169-25-2; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 155-156. ISBN 978-80-89523-20-7.15 Správne Rytiersky kríž Železného kríža 1939 – nem. Ritterkreuz des Eisernen Kreuzes 1939. Počas druhej svetovej vojny bolo udelených 7 361 kusov Rytierskych krížov. PAVLÍK, Svetozár. Vyznamenania a bojové odznaky Tretej ríše. 1. Martin : Kozák-Press, 2007, s. 22-26. ISBN 978-80-969292-4-5.16 Správne – vyznamenanie „Za zásluhy“.17 Ferdinad Čatloš, narodený 17. 10. 1895, Liptovský Sv. Peter, okres Liptovský Mikuláš. Príslušník čs. légií v Rusku v rokoch 1917-1920, čs. armády v rokoch 1920, 1921-1939 a slovenskej armády v rokoch 1939- 1944. JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8; ŠTEFANSKÝ, Václav. Generál Ferdinand Čatloš. Biografi cký náčrt. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1998. ISBN 80-88842-13-1; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0; BAKA, Igor – CSÉFALVAY, František – KRALČÁK, Peter a kol. Ferdinand ČATLOŠ – vojak a politik (1895-1972). Bratislava : Pro Militaria Historica, 2011. ISBN 978-80-970768-0-1; ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, s. 26-27. ISBN 978-80-89169-25-2; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 38-39. ISBN 978-80-89523-20-7.18 Správne Slovenský vojenný víťazný kríž, resp. Vojenný víťazný kríž. Pozri: vládne nariadenie č. 221 zo dňa 11. septembra 1939 Sl. z. o zriadení vyznamenania „Slovenský vojenný víťazný kríž“ a o ďalších stupňoch vyznamenania „Za hrdinstvo“. In Slovenský zákonník, ročník 1939, čiastka 51, vydaná 20. septembra 1939, s. 489-490; vládne nariadenie č. 220 zo dňa 2. septembra 1942 o vojenských vyznamenaniach a pamätných Odznakoch. In Slovenský zákonník, ročník 1942, čiastka 52, vydaná 18. novembra 1942, s. 879-881, 884; vládne nariadenie č. 164 zo dňa 30. novembra 1943 Sl. z., ktorý sa doplňuje a mení vládne nariadenie o vojenských vyznamenaniach a pamätných odznakoch In Slovenský zákonník, ročník 1943, čiastka 46, vydaná 20. decembra 1943, s. 828-831;19 Správne – Záslužný rad Nemeckého orla – nem. Verdienstorden vom Deutschen Adler, od r. 1943 nem. Deutscher Adlerorden. Bol určený na vyznamenanie cudzích štátnych príslušníkov. Delil sa na 6 tried a za vojnové zásluhy bol udeľovaný so skríženými mečmi. LOBKOWICZ, František. Encyklopedie řádů a vyznamenání. 2. vyd. (nezměněné). Praha : Libri, 1999. s. 217. ISBN 80-85983-71-0.20 Správne – Rad koruny kráľa Zvonimíra 1. stupňa s mečmi – chorv. Red krune kralja

106

VOJENSKÁ HISTÓRIA

u štábu za výmenu že boly udelené slov. vyznamenánia chorv. dôstojníkom.10./ Rumunský veliteľský rád21 dôvod obdobný ako u chorvatského vyzn.3./ Kto bol prednostom obranného oddelenia VVZ v dobe, keď ste bol náčel. štábu

a veliteľom VVZ?Keď bola sriadená táto inštitúcia u VVZ, myslím zač. r. 1943, stal sa prednostom

stot. del. Koloman B i e 1 e k22. Neskôr, keď tento bol odvelený do válečnej školy v Bukurešti spolu s mjr. let. Júliusom T r n k o m23 stal sa prednostom tohto oddelenia stot. let. Štefan Čakaný24, ktorý zastával túto funkciu až do tých čias, kým ja som bol veliteľom VVZ, t. j. do 20. aug. 1944.

4./ Akým spôsobom ste sa dozvedel, alebo kto Vám hlásil v auguste 1944, že t. č. stot. let. Koza25 odletel, do Ruska?

Dňa l. aug. 1944 v poludňajších hodinách opýtal sa ma telef. prednosta let. odd. stot. let. Matúš26, či som dal rozkaz pre odlet lietadla HE - 11127 z Troch Dubov do Kamenice n/Cir.,alebo či viem, že tento mal povolenie od MNO. Slov. letectvo malo totíž len dve uvedené lietadlá28 [,] s ktorými môhol disponovať

Zvonimira I. st. s mačevima.21 Správne – Rad rumunskej koruny – rum. Ordinul Coroana României.22 Koloman Bielek, 25. 3. 1906, Púchov.23 Július Trnka, 29. 9. 1910, Zvolen, zomrel 24. 6. 1989 Bratislava. Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Hl. red. LÁNÍK, Jaroslav; ved. slov. časti: ČAPLOVIČ, Miloslav. Praha – Bratislava : Vojenský historický ústav Praha – Vojenský historický ústav Bratislava, 2005, s. 300-301. ISBN 80-7278-233-9; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, s. 249. ISBN 978-80-89169-16-0.24 Štefan Čakaný (do r. 1941 – Csákanyi), narodený 17. 3. 1912, Žilina. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, s. 34-35, ISBN 978-80-89169-16-025 Ľudovít Koza, narodený 9. 12. 1913 Divín, okres Lučenec, zomrel 1. 3. 1991, Divín, okres Lučenec. JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990, s. 37-54, ISBN 80-215-0077-8; KUBICA, Belo. Letectvo v SNP. Banská Bystrica : NVK International, 1994, s. 25-27. ISBN 80-85727-21-8; STANISLAV, Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : Veda, 1996, s. 41-43. ISBN 80-224-0449-7; ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 63-64, s. 137. ISBN 80-968073-6-6; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 129. ISBN 978-80-89523-20-7.26 Alexander Matúš (do 31. 12. 1940 Mátyus), nar. 27. 5. 1914 Vrútky. Príslušník čs. armády v rokoch 1933 –1939 a slovenskej armády v rokoch 1939 – 1945. Pred príchodom frontu evakuoval na západ. V slovenskej armáde dosiahol hodnosť mjr. gšt. Po skončení druhej svetovej vojny sa do ČSR nevrátil a podľa čs. spravodajských informácií vstúpil do služieb francúzskej rozviedky. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 166. ISBN 978-80-89523-20-7.27 Správne Heinkel He-111. Konkrétne išlo o Heinkel He-111 H-10, W. Nr. 5313, s trupovým označením S-82. Osádku lietadla tvorili veliteľ osádky, stot. let. Ľudovít Koza, pilot lietadla, čat. Jozef Mikuš, letecký pozorovateľ, por. let. Belo Roháľ, palubný mechanik, žiak ŠLD Robert Vesperín. Cestujúci: npor. pech. Ján Korecký, Ing. Václav Fejka, por. v zál. Teodor Baláž, a rtm. Karol Grúň. JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990, s. 37-54. ISBN 80-215-0077-8; KUBICA, Belo. Letectvo v SNP. Banská Bystrica : NVK International, 1994, s. 25-27. ISBN 80-85727-21-8; STANISLAV, Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : Veda, 1996, s. 41-43. ISBN 80-224-0449-7; ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 63-64, s. 137. ISBN 80-968073-6-6.28 Heinkel He-111 H-10, W. Nr. 5468, s trupovým označením S-812 a Heinkel He-111 H-10, W. Nr. 5313, s trupovým označením S-82. ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské

107

VOJENSKÁ HISTÓRIA

buď gen. Čatloš alebo ja a bez nášho povolenia nemôhlo žiadne z týchto lietadiel štartovať. Ja som odpovedal stot. Matúšovi, že o odle te tohoto lietadla nič neviem a naridil (!) som mu, aby vyšetril tel. od veliteľa letiska v Troch Duboch na čí rozkaz lietadlo odlete lo. Asi za pol. hodiny mi hlásil stot. Matúš, že mu oznámil stot. let. K u b i c a 29 z letiska Tri Duby, že lietadlo údajne odletelo na rozkaz gen. Čatloša.30 Ja prirodzene som telefonicky vyzval gen. Čatloša, aby som sa ho opýtal čo je vo veci [,] avšak pobočník gen. Čatloša mi sdelil, že Čatloš je práve u prez. Tisu, aby som zavolal asi za pol hodiny. Asi za pol hodiny som zavolal znova gen. Čatloša, ktorý sa práve vrátil do svojej kancelárie a na môj dotaz mi sdelil, že on o odlete nič nevie a aby som zariadil všetko ako obvykle a aby som sa na druhý deň k nemu dostavil do

./.-3-

Bratislavy, nakoľko VVZ bolo t. č. v Trenčíne31.Predpisy u letectva nariaďovaly, aby pred každým odletom, keď sa jednalo

o prelet, bola vyžiadaná pilotom meteorologická zpráva o počasí na predpísanej trati okrem toho muselo sa oznámiť aj na hlásnu službu to, na ktorej trati bude vykonaný. Keď to bolo mo žné, súčasne sa oznámilo aj letisku [,] na ktoré malo lietadlo prelietnuť, že tam lietadlo pristane. V každom prípade, keď sa malo pri stať v Kamenici n/Cir. muselo byť pristanie lietadla ohlásené, aby na tomto letisku, ktoré bolo málo frekventované, mohly byť urobené prípravy pre pristanie. Na staniciach hlásnej služby obzvlášť na stanici vo Zvolene boli pridelení nemeckí poddôstojníci

letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 63. ISBN 80-968073-6-6.29 Belo Kubica, narodený 7. 10. 1914, Osuské, okres Senica, zomrel 22. 4. 2004, Bratislava. Príslušník čs. armády v rokoch 1934-1939, 1944-1958 a slovenskej armády v rokoch 1939-1944. K činnosti genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu pozri aj tieto diela: ŠMOLDAS, Zdeněk. Českoslovenští letci v boji proti fašizmu. Praha : Naše vojsko, 1987; KUBICA, Belo. Letectvo v SNP. Banská Bystrica : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-21-8; STANISLAV, Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : Veda, 1996. ISBN 80-224-0449-7; ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000. ISBN 80-968073-6-6; Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Hl. red. LÁNÍK, Jaroslav; ved. slov. časti: ČAPLOVIČ, Miloslav. Praha – Bratislava : Vojenský historický ústav Praha – Vojenský historický ústav Bratislava, 2005, s. 155. ISBN 80-7278-233-9; ŠUMICHRAST, Peter. Slovenské letectvo na východní frontě 1941 – 1943. Cheb : Svět křídel, 2006. ISBN-80-86808-29-7; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 166. ISBN 978-80-89523-20-7.30 Npor. pech. J. Korecký niesol písomné poverenie pplk. gšt. J. Goliana, v ktorom sa uvádzalo nasledovné: „Poverujem pána nadporučíka KORECKÝ príslušníka slovenskej armády styčným dôstojníkom tejto u československej misie v Rusku. Pán npor. Korecký informuje veliteľa čsl. misie, poťažme veliteľa príslušnej ruskej armády o situácii na Slovensku, hlavne čo sa týka situácie vojenskej po stránke taktickej, materiálnej, personálnej a morálnej. Spomenutým veliteľom vysvetlí náš vojenský plán a naše možnosti a vyjedná pre splnenie tohto plánu pre nás najvýhodnejšie podmienky, také, aby úspech bol zaručený. Ďalej vyžiada pomoc leteckú a materiálnu a usporiada vec partizánov na Slovensku. Napokon naviaže rádiotelegrafný styk so Slovenskom a po ukončení rozhovorov vráti npor. Hanusa s výsledkami rokovaní.“ Kol. aut. Generál Golian a jeho doba. Materiály z odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2008, s. 71. ISBN 978-80-970072-4-9.31 Veliteľstvo vzdušných zbraní existovalo ako vyššie vojenské veliteľstvo slovenskej armády v posádke Trenčín v dobe od 1. mája 1942 do 15. septembra 1944. ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 9, s. 16. ISBN 80-968073-6-6.

108

VOJENSKÁ HISTÓRIA

[,] ktorí zaučovali našich ľudí vo vykonávaní hlásnej služby. Títo poddôst. mali prirodzene neustále spojenie s nemeckou let. misiou v Trenčíne, Keďže lietadlo He-111 so stot. Kozom32 a npor. Koreckým33 odletelo v poludňajších hodinách dňa 1. augusta34 a pred odletom si pilot lietadla vyžiadal meteorógickú35 (!) zprávu na trati Tri Duby - Kamenica n/Cir. a ohlásil hlásnej službe, že tento let bude vyko naný, a taktiež oznámil veliteľovi letiska v Kamenici n/Cir., že tam okolo 14.oo hodiny pristane lietadlo, je samozrejmé, že nemec. poddôstojník, ktorý bol na hlásnej službe vo Zvolene o tomto lete vedel. Telefonické rozhovory na diaľku boly vedené dôstojníkmi štábu VVZ obvykle na linkách hlásnej služby, preto že tieto lepšie fungovaly. Po odlete stot. Kozu začaly všeliaké dotazy po telef. linkách a preto že veliteľ letiska v Kamenici n/Cir. mi hlásil, že lietadlá tam nepristalo, mal som obavu, že lietadlo so stot. Kozom niekde na trati Tri Duby - Kamenica n/Cir. hava rovalo alebo niekde zablúdilo a pristalo na inom letisku. Asi tak okolo 16.oo hodiny [,] t. j. asi dve hodiny po odletu lietadla, oznámil mi plk. nem. let. misie v Trenčíne plk. W e h, že lietadlo preletelo hranice a letí smerom na východ. Odkiaľ mal tuto zprávu neviem.

5,/ Aké, opatrenia ste vydal, keď ste sa dozvedel, že stot.let. Koza pre letel hranice a letí na východ?

Keď v roku 1943, koncom marca uletel z letiska Trenč. Biskupice čat. V a n - k o a spol. do Turecka36, dostal som vtedy veľkú výtku od gen. Čatloša, že lietadlo, uletelo, že nebolo zasadené stíhacie letectvo, aby ho prinútilo na pristanie, nariadil mi gen. Čatloš, že v budúcnosti v podobných prípadoch musím vždy zasa diť vlastné stíhacie letectvo, aby lietadlo bolo prinútené k pristaniu a okrem toho musím vydať rozkaz o zákazu preletov, kým sa vec nevyšetrí.

32 Stot. let. Ľ. Koza niesol písomné poverenie pplk. gšt. J. Goliana, v ktorom sa uvádzalo nasledovné: „Ustanovujem pána stotníka KOZU členom vojenskej delegácie slovenskej armády k československej misii v Rusku. Pán stotník Koza podá informácie hlavne o letectve a DPLP a je k ruke styčnému dôstojníkovi nadporučíkovi Koreckému. Po skončení informačných úloh dávam menovaného k dispozícii veliteľovi československej misie.“ Kol. aut. Generál Golian a jeho doba. Materiály z odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2008, s. 71. ISBN 978-80-970072-4-9.33 Ján Korecký (do 31. 8. 1943 – Kuťka), narodený 20. 11. 1914 Svätoplukovo (Šalgov), zomrel 1985. KUBICA, Belo. Letectvo v SNP. Banská Bystrica : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-21-8; STANISLAV, Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : Veda, 1996. ISBN 80-224-0449-7; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 124-125. ISBN 978-80-89523-20-7.34 Správne – 2. 8. 1944. TÓTH, Jozef. Pamäti generála Tótha. Vedecký redaktor Peter Šumichrast. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004, s. 36. ISBN 978-80-8061-189-7.35 Správne – meteorologickú.36 Dňa 14. 3. 1943 uletela pätica príslušníkov slovenských vzdušných zbraní z letiska v Trenčianskych Biskupiciach s použitím jediného stroja typu B-71, ktorý bol zaradený do leteckého parku slovenského letectva. Päticu odvážnych mužov, ktorých dobrodružný úlet sa skončil až v ďalekom Turecku, tvorili: čtk. v zál. Anton Vanko, čtk. z pov. Jozef Koman, čtk. z pov. Ján Bžoch, slob. v zál. František Slezák a slob. Ľudovít Polák. Neskôr sa pripojili k čs. zahraničnému vojsku vo Veľkej Británii. Vedúci skupiny čat. A. Vanko zahynul v hodnosti Sgt. britského Kráľovského letectva ako príslušník 312. čs. stíhacej perute pri štarte na operačný let dňa 8. 12. 1944. LOUCKÝ, František. Mnozí nedoletěli. Praha : Naše vojsko, 1989, s. 225, ISBN 80-206-0053-1; RAJLICH, Jiří – SEHNAL, Jiří. Slovenští letci/Slovak Airman 1939-1945. Kolín : Kolínske noviny, 1991, s. 53; RAJLICH, Jiří. Na nebi hrdého Albionu. 7. část. Černá kronika československého letectva v RAF 1940 – 1945. Cheb : Svět křídel, 2004, s. 745-747. ISBN 80-86808-12-2.

109

VOJENSKÁ HISTÓRIA

V uvedenom prípade stot. let. Kozu, akonáhle mi plk [,] W e h sdelil, že lietadlo preletelo hranice a v Kamenici n/Cir. neprista lo, musel som samozrejme postupovať podľa mi vydaných rozkazov gen. Čatloša, t. j.: zakázal som s okamžitou platnosťou všetky prelety a zavolal som si telef. mjr. let. Trnku, ktorý bol veľ. letectva na vých. Slovensku37 a nariadil som mu, aby previedol stí hačmi stíhanie lietadla.38 Toto stíhanie som nariadil v prítomnosti plk. Weh, ktorý bol v mojej kancelárie a stot. let. Matúša z toho dôvodu, aby Nemci videli, že niečo chceme podniknúť pre zamedze nie odletu. Toto bolo samozrejme len divadlo a formalita, preto

./.-4-

preto, že lietadlo He-111 malo hodinovú rýchlosť asi 300 km a uvedené stíhanie som nariadil najmenej po dvoch hodinách po odletu lietadla z Troch Dubov, t. j. lietadlo môhlo byť vzdia lené od letiska Tri Duby najmenej na 600 km a pretože fronta bola v tom čase asi v priestore San /rieka/ môhol som s čistým a kľudným svedomím uvedenú formalitu ohľadne stíhania nariadiť tým viac, že som mjr. Trnkovi nariadil, aby stíhanie vykonal len po štátne hranice.39 S čistým svedomím prehlasujem, že toto stí hanie som nariadil len s formálnych dôvodov, vedel som, že stíha nie nie je prevoditeľné a ani nebolo vykonané a žiadne lietadlo za účelom stíhania lietadla He-111 neštartovalo.

37 Správne veliteľ skupiny vzdušných zbraní pri Armádnom veliteľstve. V tejto funkcii nahradil veliteľa leteckého pluku pplk. let. Júliusa Sojčeka, ktorý bol v tomto období zo zdravotných dôvodov neschopný služby. ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000, s. 142. ISBN 80-968073-6-6.38 Veliteľ skupiny vzdušných zbraní pri Armádnom veliteľstve mal k dispozícií moderné nemecké stíhacie lietadlá typu Bf 109 G-6, ale aj morálne zastarané čs. lietadlá typu B-534, resp. Bk. 534, ktorými bola vyzbrojená stíhacia letka 12 stot. let. Jozefa Paleníčka. Podľa pôvodného zámeru mala mať v leteckom parku aj staršiu verziu stíhacieho lietadla Bf 109 E, ktoré však nie sú zaznamenané v zozname lietadiel, ktoré piloti Trnkovej skupiny vzdušných zbraní dňa 31. augusta 1944 preleteli na stranu sovietskej Červenej armády. Na stíhanie Kozovho heinklu bolo možno s úspechom použiť len stíhacie lietadlá typu Bf 109 G-6, ktoré patrili do výzbroje letky 13. Štvorica jej príslušníkov preletela svojich „Gustávov“ dňa 1. 8. 1944 z piešťanského letiska na letisko Išla pri Prešove, aby predovšetkým kvalitatívne posilnila Páleníčkovú stíhaciu letku. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že títo stíhací piloti mali na konte dovedna 20 zostrelov sovietskych lietadiel, jeden zostrel nemeckého lietadla, ako aj spoluúčasť na zostrele jedného poľského lietadla. SLAVKOVSKÝ, Dušan. Vo vzduchu i na zemi. Bratislava : Obzor, 1969, s. 272-276; KUBICA, Belo. Letectvo v SNP. Banská Bystrica NVK International, 1994, s. 26-27. ISBN 80-85727-21-8; STANISLAV, Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : Veda, 1996, s. 63-64, s. 78-79. ISBN 80-224-0449-7; BYSTRICKÝ, Jozef – ŠUMICHRAST, Peter. Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2004, s. 22-25. ISBN 80-89169-02-3.39 Lietadlo Heinkel He-111 H-10 dosahovalo maximálnu rýchlosť cca 400 km/h. Oproti tomu stíhacie lietadlo Bf 109 G-6, ktoré mohlo byť reálne použité na stíhanie Kozovho Heinkla, dosahovalo maximálnu rýchlosť letu 640 km /h (výška 6600 m, s použitým zariadeniam MV 50). Cestovná rýchlosť tohto najmodernejšieho lietadla v leteckom parku slovenského letectva bola vyčíslená na hodnotu 595 km/h (výška 6600 m). Z vyššie uvedeného je možné súhlasiť s tvrdeniami A. Ballaya, že po určitej dobe, ktorá uplynula po štarte Kozovho He-111 z letiska Tri Duby, mohol spokojne nariadiť vlastnými silami a leteckými prostriedkami stíhať zbeha s vedomím, že nie je reálne predmetné lietadlo zostreliť, resp. prinútiť pristáť na vlastnom, resp. Nemcami ovládanom letisku. NEMĚČEK, Václav. Vojenské letadla 3. Letadla druhé světové války. Praha : Naše vojsko, 1992, s. 320-321. ISBN 80-206-0117-1; ŠUMICHRAST, Peter – HOCHMUTH, Václav – ANĎAL, Jozef. Messerschmitt Bf 109 G-6 slovenských Vzdušných zbraní 1944. Poprad : HT model špeciál No 902, 2001, s. 30. ISSN 1335-3667.

110

VOJENSKÁ HISTÓRIA

6./ Na základe čoho ste hlásil odlet stot. K o z u Vojenskej let.misii v Trenčíne? a žiadal ju o spoluprácu?

Nemeckej leteckej misii som nikdy nič nehlásil, ale len oznamoval a len také veci, ktoré som oznámiť chcel. Ani odlet kpt. Kozu som mu neoznámil, ale hovoril som s plk. Weh o tom, že nám asi havarovalo lietadlo, načo mi on povedal, že nehavarovalo, ale že odletelo do Ruska. Pripomínam jak som hore uviedol, že Nemci vedeli o každom prelete slovenských lietadiel’, keďže mali na staniciach hlásnej služby svoje orgány. Keď by bol stot. Koza odletel bez toho, že by si nebol vyžadal mateorologickú zprávu a nebol by ohlásil stanici hlásnej služby, že vykoná pre let na trati Tri Duby - Kamenica n/Cir., neboli by sa Nemci vôbec dozvedeli o tom, že lietadlo uletelo do Ruska, bol by som to, zistil len ja a nebol by som to oznámil Nemcom práve tak, ako som neoznámil Nemcom ani odlet mjr. L i s i c k é h o do Ruska dňa 3. augusta 1944, začo ako spolupáchateľ som si v nemeckých žalároch odsedel 8 mesiacov.40

Obvykle (,) keď sa stala nejaká havária a nemohli sme zistiť (,) kde sa stala, či snád lietadlo nezablúdilo na územie Moravy, Čiech, alebo do Poľska, požiadali sme Nemcov, aby nám telefonicky zistili, či niekde na niektorom nemeckom letisku nepristalo slovenské lietadlo. V uvedenom prípade stot. Kozu, keďže lietadlo nepristalo v Kamenici n/Cir. mal som dojem, že lietadlo zablúdilo, ako veľ. VVZ mal som železnú povinnosť starať sa o letca a lietadlo ktoré zmizlo, všetkými prostriedkami, medzi ktoré patrilo aj to, že sa zisťovalo pomocou Nemcou, či nepristalo na niektorom cudzom letisku, aby mu mohla byť poskytnutá pomoc. Prirodzene som neve del, že lietadlo so stot. Kozom letí do Ruska, keby som to bol vedel, bol by som vec zatajil a bol by som nariadil aj svojim podriadeným, aby o veci nehovorili. O spoluprácu nem. let. misiu ohľadne stíhania stot. Kozu som nežiadal, ale som sa len infor moval, či uvedené lietadlo niekde nehavarovalo, alebo niekde nepristalo na území okupovanom Nemcami.

7./ Prečo a komu ste nariadil, aby lietadlo stot. let. Kozu bolo stíhané a donútené pristáť?Okolnosti som uviedol vo výpovediach v predošlých otázkach 5. a 6.

./.-5-

8./ Na základe čoho ste zakázal štartovanie všetkých lietadiel na všetkých letiskách bez Vášho povolenia?Ako som uviedol v otázke č. 5. po odlete lietadla do Carihradu, naridil mi gen.

Čatloš, aby som vždy hneď zakázal lietať, kým sa vec nevyšetrí. Tento zákaz bol reglementárny41 u letectva vždy po odlete niektorého lietadla a bola to len formalita, pretože všeo becne lietanie zakázané nebolo a keď niekto chcel odletieť do cu dziny môhol tak kedykoľvek urobiť akonáhle po štarte bol vo vzdu chu. Pripomínam, že vzdor tomu zákazu, ľahkým spôsobom odletel do Ruska asi 18. alebo 20. augusta 1944 por. N o v o t n ý42 a spol. na lietadle W-34 z letiska Poprad. Podobným spôsobom

40 K okolnostiam odletu mjr. let. M. Lisického na územie ovládané sovietskou Červenou armádou pozri napr.: JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990, s. 37-54. ISBN 80-215-0077-8.41 Rozumej – úradne vydaný.42 Uvedený úlet sa uskutočnil dňa 20. 8. 1944. S pomocou 8-miestneho nemeckého viacúčeľového lietadla typu Junkers Ju W 34hi na stranu sovietskej Červenej armády uletelo sedem príslušníkov slovenských vzdušných zbraní. Konkrétne išlo on por. let. M. Nahálku, por. let. K. Novotného, rtk.

111

VOJENSKÁ HISTÓRIA

môhol kedykoľvek a ktorýkoľvek výkonný letec býv. slov. armády, odle tieť.9./ Prečo ste dal spomenutý zákaz na vedomie aj nemeckej vojenskej let. misii v Trenčíne?

Nepamätám sa, že by som bol býval dal na vedomosť nem. let. misii uvedený zákaz, je to však možné, bola by to bývala len formalita, pretože, ako som už uviedol, tieto zákazy boly u slov. letectva reglementárne, myslím že si to snád vynútili Nemci ešte v tom čase keď v r. 1939 uletelo niekoľko lietadiel z letiska Piešťany a Nitra do Poľska.43

10./ Poznal ste osobne šéfa nemeckej let. voj. misie v Trenčíne?Prirodzene [,] že som ho poznal osobne a bol som s ním skoro denne v osobnom

styku, tým že nie len šef [,] ale aj druhí dôstojníci tejto mi sie dochádzali ku mne z tret. poschodia do prvého poschodia.

Vždy sa rokovalo o veciach služobných, hlavne materiálnych (,) pretože sme mali snahu v dôsledku našej viacmiliardovej Clearingovej špičky v Nemecku, čo najviac moderného materiálu získať pre naše letec tvo, bojové lietadlá, výcvikové lietadlá, rádio-prístroje a iné let. zariadenia, ďalej protiliet. kanóny, gulomety a iný materiál za tým účelom, aby sme po stránke výzbroja boli na výške s tým predvídaním, že raz s týmito zbraňami budeme bojovať proti Nemcom. Objektívny posudok o tom, koľko materiálu sa mi podarilo obdržať z Nemecka, môže podať prednosta technického odd. býv. VVZ, škpt. R e h u š 44.

11./ Ktorí boli predstavitelia nem. let. misie na Slovensku?Šéfom nem. let. misie na Slovensku bol gen. K e i p e r 45 so sídlom v Bratislave.

J. Gucmana, rtk. A., Šebestu, rtk. J. Špiriaka, čt. F. Strachotu a čtk. F. Targoša. Lietadlo patriace do leteckého parku letky 41 štartovalo z letiska v Poprade a úspešne pristálo na letisku Ľvov. RAJLICH, Jiří – SEHNAL, Jiří. Slovenští letci/Slovak Airman 1939-1945. Kolín : Kolínske noviny, 1991, s. 53; MURAWSKI, Marek. Letadla Luftwaffe. Část 2. Intermodel, 1997, s. 90. ISBN 80-901976-3-9.43 V roku 1939 boli uskutočnené dva úlety príslušníkov leteckého pluku vzdušných zbraní. Prvý z nich sa uskutočnil dňa 7. 6. 1939, keď z letiska v Piešťanoch uletela 8-členná skupina na štyroch lietadlách. Ich úlet bol úspešný a slovenskí letci pristáli na území Poľska. Druhý z týchto úletov sa uskutočnil 27. 6. 1939, keď z letiska v Nitre uletela na lietadle Letov Š-328-250 dvojica mechanikov, príslušníkov letky 10 leteckého pluku vzdušných zbraní. Voj. Pavel Rajták a voj. Jozef Krošlák, bez predchádzajúceho pilotného výcviku a navzdory prísnym bezpečnostným opatreniam, ktoré prijalo velenie slovenského letectva po úlete piešťanskej skupiny do Poľska, dňa 27. 6. 1939, odcudzila lietadlo Letov Š-328-250, s dezertným úmyslom preletieť s ním do Poľska. Ich zámer sa im nepodarilo naplniť a z dôvodu technickej poruchy motora museli stroj v priestore obce Nižná núdzovo opustiť na padákoch. Voj. P. Rajtákovi sa prvý zoskok s padákom v živote podaril, jeho druh však po výskoku z kabíny pozorovateľa nešťastne zachytil šnúrami padáka o streleckú lafetu guľometného dvojčaťa a takto fatálne „pripútaný“ nikým neovládaným lietadlom spadol na zem, kde na následky ťažkých zranení okamžite zomrel. „Šťastnejší“ z dvojice, P. Rajták, bol slovenskými policajnými orgánmi zakrátko po pristátí zaistený a odovzdaný do vyšetrovacej väzby vo vojenskej väznici v Bratislave. Na základe súdneho konania pred Vojenským súdom v Bratislave bol už 4. 7. 1939 odsúdený pre zločin zbehnutia na 25 rokov ťažkého žalára. RAJNINEC, Juraj. Slovenské letectvo 1939-1944, 1. zväzok. Bratislava : MO SR, 1997, s. 34-37. ISBN 80-88842-09-3; LOUCKÝ, František. Mnozí nedolěteli. Praha : Naše vojsko, 1989, s. 101, s. 222. ISBN 80-206-0053-1; GABLECH, Imrich. Hallo, Airfi eld-Control, go ahead! Spomienky vojnového pilota. Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2005. ISBN 80-89169-05-8; ŠUMICHRAST, Peter: Neúspešný úlet nitrianskych mechanikov do Poľska v roku 1939. In Vojenská história, roč. 18, 2014, č. 3, s. 92-110. ISNN 1335-3314.44 Jozef Rehuš, nar. 17. 6. 1911, Sotina, okres. Senica (od r. 1944 súčasť Senice). Príslušník čs. armády v rokoch 1931 – 1939 a 1945 – 1957. V slovenskej armáde slúžil v rokoch 1939 – 1945. Aktívnu službu skončil v hodnosti pplk. ako náčelník dopravnej skupiny veliteľstva 3. leteckej technickej divízie v Piešťanoch. VA-CR Trnava, f. osobných spisov, osobný spis pplk. J. Rehuša.45 Genpor. Ludwig Keiper. Šéf Nemeckej leteckej misie na Slovensku od novembra 1939 do septembra 1944. ŠUMICHRAST, Peter. Slovenské letectvo na východní frontě 1941 – 1943. Cheb :

112

VOJENSKÁ HISTÓRIA

V Trenčíne boli nasledujúci členovia (!) nem. let. misie:l./ Pre veci protiliet. delostrelectva plk. M e n n e 4 6 ,2./ pre letecké veci plk. W e h 4 7 , 3./ pre veci hlásnej služby kpt. L ü t g e n s, 4./ pre

technické veci a materiálne st. ing. Merkle, 5./ pre veci CPO pplk. Z e h n f e n i g , ktorý však s VVZ nemal nič spoločného.

12./ Bolo Vám známe, že plk. M e n n e bol aj kriminálnym radcom Gestapa?Bolo mi známe že plk. Menne pred príchodom Adolfa Hitlera k moci, slúžil

údajne u policie. Či bol kriminálnym radcom Gestapa, ne bolo mi vôbec známe.

./.-6-

13./ Aký vsťah bol medzi Vami a plk. Menne?Plk. Menne bol šéfom leteckej misie v Trenčíne a súčasne bol prednostom

protilietadlového oddelenia nemeckej leteckej misie. Veci súvisiace s jeho službou vybavoval väčšinou s prednostom protilietadlového oddelenia VVZ stot. Bielekom a keď bol ma predrase48 (!) také veci, že bolo nutné rozhodnutie z mojej strany [,] prišli obajá dôstojníci vyššie uvedomí ku mne do kancelárie kde som spornú vec, poťažne závažnejšú rozhodol. V prípade, že bol nejaký večierok usporiadaný veliteľstvom VVZ samozrejme bolo ťažko sa vyhnúť aj určitému spoločenské mu styku.

14./Hlásil ste odlet kpt. let. Kozu do Ruska gen. Čatlošovi?Ako som uviedol v otázke ad 4 [,] keď dňa l. aug.1944 odletel kpt. let. Koza

do Ruska [,] bolo mi hlásené stot. Matúšom, že od let bol vykonaný na rozkaz gen. Čatloša. Ako som už spomenul ad 4/pýtal som (!) telefonicky gen. Čatloša či vydal rozkaz pre odlet kpt. Kozu zo Zvolena do Kamenice. On mi odpovedal, že nie aby som zariadil potrebné veci, t. j. zastaviť lietanie, pokúsil (!) sa prinútiť odlietajúce lietadlo k pristaniu a vyšetriť okolnosti odletu. Toto boly reglementarné povinnosti pri kaž dom odlete lietadla. Sučasne mi gen. Čatloš nariadil, aby som sa ma druhý deň k nemu dostavil z Trenčína do Bratislavy.

Keď na druhý deň ráno som sa dostavil do kancelárie gen. Čat loša očakával som, že ma gen.Čatloš vyhreší /:ako ma svojho času vyhrešil pre odlet lietadla do Carihradu :/ on ma však prijal s úsmevom, ponúkol má cigarou /:robieval len vtedy keď mal dobrú náladu:/a povedal mi, aby som si s odletu stot. Kozu nič nerobil. Súčasne mi zdelil, že mojho zprav. dôst. stot. Čakaného, kotrého (!) som vyslal do Troch Dubov vyšetriť okolnosti odletu, odvolal s tým, že si to vyšetrí MNO samo svojimi organmi a že on gen. Čatloš tam pošle prednostu obranného oddelenia MNO mjr. gšt. Staneka. Na to som stal a vykonal som ako mi bolo nariadené. Potom som sa dozvedel, Že s lietadlom odletel prednosta obranného oddelenia VPV npor. Korecký.

15./Aký_postoj zaujal gen.Čatloš k prípadu odletu kpt.Kozu?Môžem hovoriť len o osobnom dojmu, ktorý som mal a vtedy sa mi zdálo, že

gen. Čatloš vedel o odletu a pripuštal som, že ho sam nariadil s určitým poslaním a mal som dojem, že gen. Čatloš má radosť z toho, že sa odlet podaril.

16./Kto vlástne vyšetroval prípad odletu kpt.Kozu a s akým výsledkom?Akonáhle bol hlásený odlet za výš uvedených okolností [,] vyslal som ako mi

Svět křídel, 2006, s. 13. ISBN-80-86808-29-7.46 Dietrich Menne, narodený 24. 8. 1895.47 Ignaz Weh, narodený 17. 6. 1892.48 Rozumej na „pretrase“, t. j. na rokovaní.

113

VOJENSKÁ HISTÓRIA

povinnosť kázala svojho sprav. dôst. stot. Čakaného vyšetriť okolnosti odletu. Čakaný odišiel do Troch Dubov v deň odletu, t. j. dňa l. aug.1944 odpoludnia. Na druhý deň mi gen. Čatloš nariadil odvolať stot. Čakaného s tým, že vec vy šetri MNO svojmi organmi a súčasne mi tiež Čatloš zdelil,

./.-7-

že vedením vyšetrenia odletu poveril prednostu obranného odd. MNO kpt. gšt. Staneka49. Potom som sa o prípad nezaujímal ani nestaral.

l7./ Upozornil Vás niekto v súvislosti odletu kpt. Kozu, že takéto prípady ne máte hlásiť Nemcom, ktorí nemusia o všetkom vedieť, čo Sa v slov. armáde deje?

Asi 10. aug.1944 bol som na MNO v Bratislave, kde som dozvedel, že kpt. gšt. Stanek bol povýšený na majora /čo som ovšem vo vestníku nečital/a kládol som si za povinnosť, aby som mu išieľ blahoželať k povýšeniu. Tu náhodou prišla reč aj na odlet kpt. Kozu a kpt. gšt. Stanek sa ma pýtal, či o tom vedia Nemci. Ja som mu povedal, že samozrejme o tom vedia. Že odletel, to sa nedalo zatajiť, preto že kpt. Koza pred odletom zachoval všetky pred pisy, t. j. oznámil prelet hlásnej službe a oznámil aj pristanie do Kamenice n/Cir. atď., tak že v dôsledku toho, že Nemci mali svojich orgánov u hlásnej služby, ľahko sa dozvedeli, že lietadlo odletelo, zvlášť keď sa sa (!) jednalo o lietadlo He-111, z ktorých malo slov. letectvo len dva kusy a Nemci si veľmi zakladali na tom, že my sme boli jediní, ktorým tieto lie tadlá prepustili.

18./ Sdelil Vám niekto, že v budúcnosti máte podobné prípady hlásiť Nemcom je dine so svolením MNO?

Na vyšéuvedenú odpoveď mi kpt. Stanek povedal, že podobné prípady bude nu tné Nmecom (!) zatajiť a keď by sa o nejakú podobnú vec veľmi zaujímali, može im to byť sdelené len po predbežnom súhlase MNO. Týmto mi však Stanek nič nového nepovedal, čo som mu aj sdelil, nakoľko som vždy tak činil a Nemcom som nikdy nič neoznamoval čo už nevedeli, alebo čo by nemohli vedieť a nič, takého som im nepovedal čím by som bol niekedy buď celku alebo jednotliv com škodil, ačkoľvek nato som mal tisíce príležitostí.

19./ Prečo ste sa potom staral o odlet mjr. let. Lisického50?Po odlete kpt. Kozu dňa l. aug. 1944 a po vydaní zákazu vykonávať prelety len so

svolením veliteľa VVZ, telefonoval mi z Popradu mjr. Lisický, že on má dňa 3. aug. 1944 letieť s gen. Malárom z Prešova do Krakova. Žiadal pre tento prelet odomňa povolenie. Ja som mu sdelil, že nikam nepoletí, aby oznámil gen. Malárovi, aby si gen. Malár vzal pre tento prelet lietadlo s pilotom mjr. Trnkom od leteckej skupiny [,] ktorá bola podriadená na vých. Slovensku gen. Malárovi. Chcel som týmto šetriť

49 Správne – stot. gšt. Ján Juraj Stanek. Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Hl. red. LÁNÍK, Jaroslav; ved. slov. časti: ČAPLOVIČ, Miloslav. Praha – Bratislava : Vojenský historický ústav Praha – Vojenský historický ústav Bratislava, 2005, s. 268-269. ISBN 80-7278-233-9; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, s. 223-224. ISBN 978-80-89169-16-0.50 Mikuláš Lisický, narodený 20. 7. 1908, Liptovský Mikuláš, zomrel 16. 3. 1987, Horný Bár, okres Dunajská Streda. Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Hl. red. LÁNÍK, Jaroslav; ved. slov. časti: ČAPLOVIČ, Miloslav. Praha – Bratislava : Vojenský historický ústav Praha – Vojenský historický ústav Bratislava, 2005, s. 173. ISBN 80-7278-233-9; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, s. 153. ISBN 978-80-89169-16-0.

114

VOJENSKÁ HISTÓRIA

stroje, ktoré sme mali v zázemí a aj preto, lebo som vedel že po leteckej stránke /pilotáž/ mjr. Trnka ďaleko prevyšuje mjr. Lisického a bol by som býval radšej, keby s gen. Malárom z tohoto dôvodu bol letel mjr. Trnaka (!) a nie mjr. Lisický.

Nato mi Lisický odpovedal, že je to rozkaz od Čatloša, aby letel on a aby som sa na to gen. Čatloša opýtal. Na druhý deň bol som u gen. Čatloša a sdelil som mu uvedenú vec a doporučoval som [,] aby s gen. Malárom letel mjr. Trnka. Nato mi on odpovedal, že gen. Malár sa už dohodol s Lisický[m], nech preto letí Lisický. Mne toto bolo nápadné už z toho dôvodu, že vyšší veli telia najradšej lietali s mjr. Trnkom. Okrem toho som si uvedomil aj to, že niekoľko dní predtým dostal som do Trenčína fonogram, že mjr.Lisický sa má dostaviť sám do kancelárie gen. Čatloša [,] dopočul som sa, že Čatloš, Malár a Lisický mali spolu poradu.

Súčasne sa mi vybavilo aj to, že gen. Malár ako veliteľ slov. vojska na vých. Slovensku nemal z počiatku pridelené letectvo [,] ale len leteckého po radcu a tým bol mjr. Lisický a pravdepodobne sa na nejakej akcii spolu dohodli.

./.-8-

Pretože som vedel, keďže mi ráz gen. Malár spomenul, že s ruskými partizánmi na vých. Slovensku žije v dobrej shode a naznačil mi, že prišiel aj do styku s veliteľom rus. partizánov a keďže v tom čase bol u neho ako let. poradca mjr. Lisický, tušil som, že tu ide o nej[,]kú akciu, ktorá musí byť prísne utajená. Nato som poslal mjr. Lisickému do Popradu z Bratislavy fonogram, že povoľujem prelet z Prešova do Krakova. Na druhý deň [,] t.j. 3. aug. Lisický51 skutočne odštartoval z Popradu, letel najprv do Prešova, odtiaľ letel na letisko Mokraď u Lipt. Sv. Petra, tu nasadli do lietad la terajší gen. Dr. Ferienčík52 a predseda Povereníkov Šmidke53 a odleteli smerom na východ.54 Toto som sa dozvedel už ne viem z akého prameňa

51 Odlet sa uskutočnil až o deň neskôr, t. j. 4. 8. 1944 o 13.03 h z letiska Mokraď. Osádku dvojmotorového nemeckého lietadla typu Focke Wulf Fw 58 Weihe tvorili mjr. let. M. Lisický, pilot, npor. let. V. Gábriš, navigátor a rtk. F. Počiatok, palubný mechanik. Okrem nich sa na palube lietadla nachádzali pplk. vet. MVDr. M. Ferjenčík a K. Šmidke. Lietadlo po štyriapolhodinovom strastiplnom lete pristálo v Čortkove. Úlohou mjr. let. M. Lisického bolo doručiť predstaviteľom sovietskeho vojensko-politického vedenia tzv. Čatlošovo memorandum. Lietadlo využila aj ilegálne VÚ, SNR a KSS na vyslanie svojej delegácie do ZSSR. Jej predstavitelia mali rokovať s predstaviteľmi sovietskeho vojensko-politického vedenia o ich pláne povstania a koordinácii ich postupu s postupom sovietskej Červenej armády. Kol. aut. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 5. zväzok. Bratislava : Pravda, 1984, s. 284; SLAVKOVSKÝ, Dušan. Vo vzduchu i na zemi. Bratislava : Obzor, 1969, s. 50-56; STANISLAV, Ján. Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP. Bratislava : Veda, 1996, s. 46-47. ISBN 80-224-0449-7.52 Správne – Ferjenčík. Brig. gen. MVDr. Mikuláš Ferjenčík, narodený 5. 12. 1904, Polomka, okres Brezno, zomrel 4. 3. 1988, Littleton, Colorado, USA. Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Hl. red. LÁNÍK, Jaroslav; ved. slov. časti: ČAPLOVIČ, Miloslav. Praha – Bratislava : Vojenský historický ústav Praha – Vojenský historický ústav Bratislava, 2005, s. 72-73. ISBN 80-7278-233-9; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 65-66. ISBN 978-80-89523-20-7.53 Karol Šmidke, narodený 21. 1. 1897, Vítkovice, zomrel 15. 2. 1952, Bratislava. Významný funkcionár Komunistickej strany Československa. Účastník národného boja za oslobodenie. Po skončení druhej svetovej vojny významný politik v ľudovodemokratickom Československu. Kol. aut. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 5. zväzok. Bratislava : Pravda, 1984, s. 539-540.54 M. Lisický si na tento prelet spomínal takto: „Odštartovali sme o 13. 03. Ja som sa rozhodol

115

VOJENSKÁ HISTÓRIA

[,] asi tri lebo štyri dni po odlete lietadla. Z počiatku som si myslel, že lietadlo zablúdilo, a pretože v ten deň bolo špatné počasie, /obával som sa že lietadlo s mjr. Lisickým sa v horách niekde roztrieštilo /prvé dva dni som ešte nevedel [,] že do lietadla na letišti Mokraď nasadli aj dva cudzí páni. O lie tadlo som sa staral len interne v rámci VVZ a Nemcom som o tomto sa ani slovíčkom nezmienil. Asi za 10 dní, keď sa lietadlo nevracalo, hovoril som s gen. Malárom, nakoľko tento vôbec neletel do Krakova a ani nikam inam a pýtal som sa ho na osud mjr. Lisického načo mi gen. Malár sdelil: „Nestaraj sa o to, za krátky čas sa všetko dozvieš“. Bolo mojou povinnosťou, že som sa na to pýtal aj gen. Čatloša a ten mi dal podobnú odpoveď ako aj gen. Malár. Podotýkam ešte, že 20. aug., keď som odchádzal od VVZ prišli sa so mnou rozlúčiť dobrovoľne do Trenčína z Prešova aj dôstojníci od leteckej skupiny, ktorá bola podriadená gen. Malárovi a vtedy v mojej kancelárii medzi styrma (!) očami dôverne som sa opýtal mjr. Trnku, či nevie čo je s Lisickým. Tento mi nato odpovedal, že má dojem, že tu ide o takú vec [,] do ktorej nie je záhodné strkať nos. Nato som sa viac o vec vôbec nestaral a nezaujímal.55

20./ Sú Vaše výpovede správne zapísané a máte ešte niečo k podotknutiu?Moje výpovede sú správne zapísané a ako pokračovanie k protokolu a k vôli

súvislosti uvádzam ešte nasledujúce:Po odlete lietadla so stot. Kozom a mjr. Lisickým bol som zbave ný velenia VVZ

a gen. Čatloš [,] keď mi to sdelil vypovedal, že som VVZ viedol dobre a k jeho spokojnosti a energicky som sa vedel vždy oprieť56 všetkým požiadavkám [,] ktoré Nemci kládli na slov. VVZ. Napr. žiadali odoslať na vých. front 134 pilotov, nato som im sdelil, že nepôjde ani jeden, a my nie sme citrón, aby sme sa od Nemcov dali

vystúpať do tisíc metrov, preletieť popri Tatrách podľa kurzu nad Vinnicu a tam pichnúť. Ale nebolo tak, ako som predpokladal. Po štarte sme priamo bez stúpali do mrakov. Dal som si záležať na štarte len na tom, aby sme minuli Lomnický štít, a stúpali sme ďalej. Postupne sme vystúpali až na 4 200 m, a keďže sme mali výškomer nastavený na nulu na letisku Mokraď, čo bolo 700 m, boli sme už asi 5000 m vysoko, keď sme konečne vystúpili nad mraky. Keď sme podľa výpočtu mali byť už nad Lvovom, o ktorom sme už vedeli, že je oslobodený, začal som pomaly klesať. Vždy som po desiatich minutách klesal o tisíc metrov, aby som neprechladil motor, ale už sme mali na výškomeri minus 120 m a ešte sme boli stále v mrakoch. Potom sme vypadli. Pršalo. Viditeľnosť bola len asi 150 metrov a cez sklá kabíny bolo sotva vidno von, ako ich zalieval dážď. Keď sme ešte leteli nad mrakmi, zbadal som zrazu tri bodky, ktoré sme priblížili, zistil som, že sú to stíhacie messerschmity. Asi sa vracali z frontu. Ja som sa zase rýchle vnoril do mrakov a letel som tak asi trištvrte hodiny bolo to napätie, od ktorého mi pramienkami stekal pot po tvári. Keď sme vypadli z mrakov, dostali sme zrazu palebný prepad zo zeme. Podľa trasajúceho streliva som poznal, že sú to zenitky. Pritlačili sme sa teda celkom k zemi, že sme vrtuľami kosili obilie, a leteli sme tak asi 15 minút. Potom sme dostali zase paľbu zboku a ja som zrazu cítil v nohe prudké trhnutie. Najprv som si myslel, že som bol zranený, ale keď som pokýval nohou, videl som, že nie. Len smerové kormidlo – nožné riadenie nefungovalo. Zatáčky som musel robiť len krídelkami. Videl som, že takto ďaleko nedoletíme, a preto som rozhodol čo najskorej pristáť. Preleteli sme nejakú rieku, za ktorou bol kopec podobný pecňu chleba, na ktorom bolo veľa sovietskych vojakov. Cez rieku most, ktorý bol tiež silno bránený protilietadlovými zbraňami a zo všetkých strán po nás strieľali. Obletel som kopec a… vystrelil červenú raketu a potom dymovú, aby som popdľa dymu zistil smer vetra. Keď (navigátor nadporučík Gábriš – pozn. aut.) vystrelil červenú, streľba náhle ustala. Povedal som, aby strielal ďalej červené a ja pristanem. Vysunul som podvozok a pristál v poriadku. Potom, som vyliezol aj s padákom na sebe z kabíny a zastal som na krídle.“ ŠMOLDAS, Zdeněk. Českoslovenští letci v boji proti fašizmu. Praha : Naše vojsko, s. 276-277, 1987.55 Mjr. let. J. Trnka spoločne so stot. del. K. Bielekom dňa 31. júla 1944 odišli do poľa k Armádnemu veliteľstvu. VHA Bratislava, f. VVZ, dôverný domáci rozkaz VVZ, ročník 1944, čís. 25, čl. 110, inv. č. 12, šk. 2.56 Rozumej – vzoprieť.

116

VOJENSKÁ HISTÓRIA

mačkať. Vydal som rozkaz protilietadl. delostrelectvu a to písomne, že zakazujem strielať na všetky spojenecké lieta dlá ktoré prelietavájú územie Slovenska /svedok pplk. Šmarda57 a pplk. Zadžora58/ ďalej zakázal som stíhačom útočiť na spojenecké lietadlá /svedok vel. stíhacej letky stot. Kriško59/ — lietadlá síce na oko pri každom spojeneckom nálete štartovaly, zamedzil som zasadenie dvoch našich veliteľov letiek, ktorí boli na výcviku vo Viedenskom N. Meste spolu s nemeckými stíhačmi proti spojenec kým lietadlám, niekoľko hodín pred nasadením vzdor protestom Nemcov som ich z Vied. N. Mesta odvolal do Piešťan a pod.

Gen. Čatloš mi sdelil pri tom, keď ma zbavil funkcie veliteľa VVZ, že pokiaľ on pozná, viem od Nemcov energicky vymáhať splňovanie slovenských záujmov, preto sa rozhodol poslať ma do

./.-9-

Berlína za voj. ataché miesto gen.Malára, ktorý túto funkciu zastával už dva roky, avšak od mája 1944 v Berlíne už vôbec neú činkoval, velil len jednotkám na vých. Slovensku. Čatloš mi na riadil, že pojdem s tým úkolom do Berlína, aby som

57 Rajmund Šmarda, narodený 25. 10. 1894, Brno, dátum a miesto úmrtia neznáme. Účastník prvej svetovej vojny, dosiahol hodnosť npor. Dňa 9. 11. 1918 sa prihlásil do čs. brannej moci. Vo funkcii vel. pešej roty účastník obsadzovania čs. územia na južnej Morave. Od r. 1930 až do rozpadu Č-SR a vzniku Slov. štátu slúžil na území Slovenska (Bratislava, Piešťany) v rámci delostreleckého protilietadlového pluku 153. V čs. brannej moci dosiahol hodnosť škpt. del. (od 2. 8. 1930). Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v službe v slovenskej armáde. Od 14. 3. 1939 – 14. 5. 1939 veliteľ batérie delostreleckého protilietadlového pluku 153. Od 15. 5. 1939 – 31. 3. 1940 pôsobil na HVV-veliteľstve letectva, kde bol povýšený na mjr. del. (17. 5. 1939). V rámci veliteľstva „Bernolák“, účastník bojov proti Poľsku. Od 1. 4. 1940 – 30. 9. 1943 veliteľ III./DPLP odd. 1. 1. 1943 povýšený na pplk. del. Od 27. 4. 1944 1944 veliteľ Obvodu obrany proti lietadlám Bratislava. 1. 9. 1944 zatknutý a vyšetrovaný nemeckými bezpečnostnými orgánmi. Do 2. dekády marca 1945 väznený na rôznych miestach. Potom odoslaný na Slovensko, kde bolo trestné pokračovanie zastavené. Vo vojenskej službe v slovenskej armáde ďalej nepokračoval. 5. 4. 1945 nastúpil na vojenskú službu v čs. brannej moci. Od 10. 4. 1945 – 18. 6. 1945 veliteľ posádky Bratislava. 19. 6. 1945 – 31. 9. 1947 veliteľ delostreleckého protilietadlového pluku 4. Dňom 1. 10. 1947 v hodnosti plk. del. (1. 10. 1946) pridelený k veliteľstvu delostrelectva VO 4, s určením za dôstojníka delostrelectva proti lietadlám. 25. 3. 1948 – 31. 8. 1948 dočasný veliteľ posádky Bratislava. Potom väznený pre podozrenie zo zločinu vojenskej zrady. Uznesením vojenského súdu bol oslobodený. Od 15. 5. 1949 – 31. 7. 1949 udelená dovolenka s plnými platmi. 1. 8. 1949 preložený do výslužby. O jeho ďalších osudoch sa nedochovali žiadne informácie. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 237-238. ISBN 978-80-89523-20-7.58 Jozef Zadžora, narodený 5. 1. 1905, Prešov, zomrel 5. 5. 1960, Brno. ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, s. 219-220. ISBN 978-80-89169-25-2; CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 271. ISBN 978-80-89523-20-7.59 Vladimír Kriško, narodený 19. 8. 1915, Kochanovce, okres Trenčín, zomrel 5. 2. 1988, Bratislava. CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 136-137, ISBN 978-80-89523-20-7. K činnosti V. Kriška ako príslušníka slovenského letectva v rokoch 1939-1944 pozri nasledovné práce napr.: ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2000. ISBN 80-968073-6-6; BYSTRICKÝ, Jozef – ŠUMICHRAST, Peter. Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 2004. ISBN 80-89169-02-3; ŠUMICHRAST, Peter. Slovenské letectvo na východní frontě 1941 – 1943. Cheb : Svět křídel, 2006, ISBN-80-86808-29-7.

117

VOJENSKÁ HISTÓRIA

čo najskôr a energicky vymohol na príslušných miestach, aby sa obe slovenské divízie [,] z ktorých jedna bola niekde v Rumunsku60 a druhá v sev.Itálií61, sa behom mesiaca septembra navrátily na Slovensko a tento návrat aby som odôvodňoval tým, že ČA je už poblíž slovenských hraníc a my tieto divízie potrebujeme doma. Súčasne mi Čatloš nariadil, aby som sa v Berlíne predstavil jednak na nemeckých miestach, jednak u ostatných voj. ataché a 15. sept. abych sa vrátil na Slovensko, vzal si dovolenú a čakal na jeho ďalšie rozkazy. V dôsledku toho, že rôznych skutočností som vedel že Slovensko za krátky čas prejde na stranu spojencov a k tomu bude nutné mať obe divízie doma, ktoré boly v zahraníčí, rozhodol som sa prijať funkciu vojenského ataché. Skutočnosti o ktorých hovorím, podľa ktorých som predpokladal prechod Slovenska na stra nu spojencov boly tieto:

a/ Už celé leto 1944 som podľa príkazov gen. Čatloša sústreďoval letecký materiál na strednom Slovensku.

b/ V mesiaci júli a auguste, podľa príkazov gen. Čatloša vyprázd nil som od vlastných lietadiel letisko Mokraď, Tri Duby a Piešťa ny tým spôsobom, že vlastné lietadlá som umiestnil na lúky 5x (!) v okruhu 5 až 10 km letiska za tým účelom, aby v príhodnom okam žiku na týchto letiskách mohly pristať spojenecké lietadlá s posilami.

c/ Chovanie Čatloša po odlete kpt. Kozu dalo tušiť, že kpt. Koza letel buď na rozkaz, alebo so súhlasom Čatloša do Ruska.

d/ Celkom určite som presvedčený, že mjr. Lisický letel z príkazu gen. Čatloša a gen. Malára do Ruska a sám som si to vysvetľoval tým, že tam išli s nejakým návrhom pre prechod slov. armády na stranu spojeneckej ČA.62

e/ Gen. Malár sa mi niekoľkokrát zmienil o tom, ža (!) až ČA dosiahne priestoru Krakova a prilne svojimi jednotkami ku Karpatom, slov. divzie (!), ktoré sú na vých. Slovensku [,] prejdú v okamžiku dotyku s ČA na stranu ČA a v slovenskom zázemí musia byť pomaly a nenápad ne zmobilizovaní záložníci v jednotlivých posádkach a v okamžiku prechodu slov. jednotiek umiestnených na vých[.] Slovensku, tieto po zvoľna zmobilizované zázemné jednotky budú klásť event. zákroku Nemcov kratší čas odpor, pretože otvorením volnej cesty na Slo vensko a krátkodobým bojom zázemných jednotiek proti Nemcom bude umožnené ČA rýchle preniknúť Slovenskom až do priestoru Viedne [,] v dôsledku toho všetky komunikácie na Slovensku budú vlastne v poriadku. Touto akciou by slov. armáda a Slovensko vôbec bolo pri spelo k skoršej porážke Nemecka, preto že by vlastne obchvatom

60 Minister národnej obrany SR nariadil dňom 1. júna 1944 premenovať 1. pešia divíziu na 1. technickú divíziu a zároveň vykonať jej reorganizáciu. Jej vytvorením sa defi nitívne potvrdila zmena charakteru slovenských jednotiek nasadených na sovietsko-nemeckom fronte z bojových na pracovné. SEGEŠ, Vladimír – DANGL, Vojtech – ČAPLOVIČ, Miloslav – BYSTRICKÝ, Jozef – ŠTAIGL, Jan – ŠTEFANSKÝ, Michal a PURDEK, Imrich. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava : Ottovo nakladatelství v spolupráci s Vojenským historickým ústavom Bratislava 2015, s. 314. ISBN 978-80-7451-469-2.61 Na základe nariadenia ministra národnej obrany SR zo 16. októbra 1943 bola 2. pešia divízia bola reorganizovaná na Technickú brigádu. Podľa tabuľkových počtov mala mať 4 969 osôb. Dňom 1. júla 1944 premenovaná na 2. technickú divíziu. SEGEŠ, Vladimír – DANGL, Vojtech – ČAPLOVIČ, Miloslav – BYSTRICKÝ, Jozef – ŠTAIGL, Jan – ŠTEFANSKÝ, Michal a PURDEK, Imrich. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava : Ottovo nakladatelství v spolupráci s Vojenským historickým ústavom. Bratislava 2015, s. 308-309. ISBN 978-80-7451-469-2.62 Porovnaj napr.: JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990, s. 37-54. ISBN 80-215-0077-8.

118

VOJENSKÁ HISTÓRIA

bola ČA vyvrátila obranné postavenie Nemcov nie len sev. Karpát, ale aj obranu Nemcov v Rumunsku a na Balkáne. Toto bolo termino vané pokiaľ mi gen. Malár sdelil až ČA dosiahne priestoru Krakov, aby sa zaistil úspech tejto akcie a Malár predpokládal, že sa tak stane niekedy v druhej polovici mesiaca októbra 1944.63

./.-10-

Preto s kludným svedomím som odchádzal do Berlína za voj. ataché, aby som vykonal mne sverenú úlohu, t. j. odoslanie oboch divízií na Slovensko. Po príchode do Berlína som sa dozvedel že je na Slovensku národné povstanie64 a keď mi Nemci sdelili, že t.č. nie je možné presunuť slov. techn. divízie na Slovensko, rozhodol som sa vzdat sa funkcie slov. voj. ataché a odísť na Slovensko a pokúsiť sa dostať sa do priestoru Slov. nár. povstania. Vo vlaku však na moravsko-slovenských hraniciach v Lanšhote65 bol som nemeckým Gestapom zatknutý a väznený až do konca vojny v Nemecku.

Pokiaľ mám dojem z tohoto vyšetrovania, zdá sa mi, že som mienil zhatiť odlet stot. Kozu odlet do Ruska tým, že som vydal formálny rozkaz Trnkovi na jeho stíhanie. Aj úplnému laikovi- neodborníkovi je nad slnko jasnejšie, že tu išlo len o formálnu vec z toho dôvodu, že som bol obklopený Nmecami (!) a každý si môže ľahko- ohodnotiť tu okolnosť, že lietadlo ktoré má 300 km hodinovú rýchlosť po viac ako 2. hodinách odletu zo stredného Slovenska stíhať v rámci hraníc Slovenska je úplne smiešné a iluzorné.

Prosim o objektívné posúdenie, či by pri mojom zaradení u VVZ by bol hociktorý dôstojník alebo veliteľ ináč jednal ako ja, keďže a priori pri vydaní rozkazu na stíhanie som mal svedomie úplne čisté, že sa nikomu nič nemôže stať, nič sa nemôže zamadziť (!) a nič sa nemôže prekaziť.

Pokiaľ ďalej z uvedených otázok som mohol vytušiť, je mi pripomí nané, ako by som bol býval mal nejaké užšie styky s Nemcami, nato môžem uviesť len to, bez nadsádzky66, že za daných okolností by sa bolo našlo málo dôstojníkov býv. slov. armády ktorý by boli bývali v mojej vysokej funkcii veliteľa VVZ s takým úspechom obhájili slovenské záujmy, ako ja. Musí byť uvážené, že ja ako mladý dôstoj ník a v hodnosti podplukovníka mal som na krku celu nem. let. misiu na čele s generálom, dvoma plukovníkmi a ešte ďalšími vyššími hodnosťami a to nespočetné množstvo problémov a požiadaviek Nemcov sa mi vždy podarilo v prospech slovenskej veci prekonať. Stal sa prípad, že slov. letectvo nemalo už snád benzínu len na 2 dni lie tania a jediná možnosť bola, dostať tento benzín len od Nmecov (!) a požiadavok bol značný / niekoľko desiatok tún / a dôstojníci cho-dili za mnou, že to bude katastrofálné, keď nebudú môcť lietať, odhodlal som aj tomu, že som tento požiadavok od Nemcov s úspechom vymôhol u bieleho stolu.

Väčšinou, všetky objednávky boly uskutočnené nie dôrazným vymáhaním v kancelárii služobným tónom, skôr tónom privátnym. Pripomínam, že som doteraz nepoznal ani nepoznám jediného dôstojníka býv. slov. ar mády, ktorý

63 Porovnaj napr.: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, s. 153, s. 155-163, s. 178-179. ISBN 978-80-89169-16-0; BYSTRICKÝ, Jozef. Slovenská armáda v plánoch československého ministerstva národnej obrany v Londýne v rokoch 1943-1944. In PEŠEK, Jan a kol. Kapitolami najnovších slovenských dejín. K 70. narodeninám PhDr. Michala Barnovského, DrSc. Bratislava : HÚ SAV, 2006, s. 18-32. ISBN 80-969623-6-1.64 Podčiarknuté ručne, ceruzkou červenej farby – pozn. P . Š.65 Správne – Lanžhot.66 Rozumej – zveličovania.

119

VOJENSKÁ HISTÓRIA

by bol býval v styku s Nemcami s nimi jednal energickej ším a sebevedomejším spôsobom, ako ja. Prosim, aby mi dôstojník, ktorý by to bol snád vedel s Nemcami úspešnejšie a bez ujmy na cti lepšie počínať ako ja láskavé uvedený.

Dovolím si pripomenúť aj tú okolnosť, že v roku 1941 v mesiaci nov. som vykázal Karmazinovho tajomníka z budovy býv. MNO v Bratislave [,] začo má Čatloš pochválil a povedal mi, že som jediným slov. dôstojníkom ktorý sa vie Nemcom postaviť na odpor.

Okrem toho pripomínam, že keby boli mali Nmeci (!) o mne dojem, že som ich priateľom, nebol by som býval, uvedený na listine nespoľahlivých slov. dôstojníkov [,] ktorú zhotovili Nemci a ja som bol uvedený v ka tegórii C.67

./.-11-

Tieto listiny, ktoré Nemci sostavili podľa kategórii A- spoľahliví, B- málo spoľahliví, C- nespoľahliví. Na tejto C listine som bol uvedený na prvom mieste. Listiny musia byť za[c]hované v archíve býv. MNO.

Okrem toho [,] nebol by som býval zatknutý Nemcama (!) a väznený v Nemecku do konca vojny, keď by boli mňa Nemci považovali za svojho pria teľa, ale bol by som býval na slobode [,] ako tak mnoho iných slov. dôstojníkov ktorí teraz slúžia v ČS armáde.

Podľa mojho predbežného vzdelania a mojej výchovy na vysokej škole válečnej v Prahe snažil som sa byť vždy /či už s úspechom, alebo nie to neviem posúdiť/ charakterným, priamým, svedomitým a humánným dô stojníkom, ako to požadoval od teraz vyradených dôstojníkov z vyso kej válečnej školy v Prahe terajší veliteľ válečnej- školy gen. L í š k a 68.

Lutujem veľmi, že nemôžem teraz pre mne neznáme príčiny činne slú žiť v ČSarmáde, myslím však, že po spravodlivom posúdení mojej osoby a mojej činnosti

môhol (!) by som uplatniť v nejakej funkcii moje skromné teoretické a praktické vojenské vedomosti a skúsenosti.

Protokol bol ukončený, prečítaný a podpísaný.

67 Kategória „C“ - nespoľahliví.68 Alois Liška, narodený 20. 11. 1895, Záborčí, okres Trutnov, zomrel 7. 2. 1977, Londýn, Veľká Británia. Účastník prvej svetovej vojny ako vojak c. k. rakúsko-uhorskej armády v rokoch 1916 – 1917. V rokoch 1917-1920 príslušník čs. légií v Rusku. Od r. 1920 – 1948 príslušník čs. armády. Účastník národného boja za oslobodenie. Veliteľ delostreleckého pluku 1 čs. zahraničného vojska vo Francúzsku, veliteľ delostreleckého oddielu 1 vo Veľkej Británii, veliteľ delostreleckého pluku 1 vo Veľkej Británii, veliteľ Čs. samostatnej brigády vo Veľkej Británii, neskôr veliteľ Čs. samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británii, s ktorou sa v rokoch 1944 – 1945 zúčastnil bojov na európskom kontinente. Po skončení druhej svetovej vojny a návrate do vlasti veliteľ Vysokej školy válečnej v Prahe a Kurzu pre vyšších veliteľov v Prahe. Krátko po dramatickej zmene politického režimu v ČSR vo februári 1948 mu od 4. 3. 1948 udelili 3-mesačnú zdravotnú dovolenku. Už 1. 6. 1948 bol preložený do výslužby v hodnosti armádneho generála Dňa 12. 6. 1948, napriek dozoru orgánov čs. OBZ, sa mu podarilo ujsť do exilu. Žil v Londýne. Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Hl. red. LÁNÍK, Jaroslav; ved. slov. časti: ČAPLOVIČ, Miloslav. Praha – Bratislava : Vojenský historický ústav Praha – Vojenský historický ústav Bratislava, 2005, s. 174-175. ISBN 80-7278-233-9.

120

VOJENSKÁ HISTÓRIA

VOJENSKÉ MÚZEJNÍCTVO

VOJENSKÉ MÚZEUM V MESTE ZANTE (LOTYŠSKO)

MARTIN KONEČNÝ

KONEČNÝ, M.: Military Museum in the Town of Zante (Latvia). Vojenská história, 3, 21, 2017, pp 120-125, Bratislava.In the introduction of the published material, the author describes the battles in the Courland Pocket, which is presented in the specialized museum in the town of Zante, located in the central part of Courland. It lies to the north of a larger town of Saldus, on the route Saldus – Kandava, or Saldus – Tukums. The military museum is the dominant of Zante, Kurzemescietokšnamuzejs in Latvian. The museum exhibits a lot of rare military materials after the members of Wehrmacht and Red Army, who fought in the Latvian territory. The museum deposits and exhibits collections coming directly from the Courland battle fi elds and are bound to the military units deployed in this area. A minor part of the exhibition is dedicated to the World War 1 development in the Latvian territory and the evolution of the Latvian army in 1918 – 1945. Outdoors, the visitor may see various military machines of larger dimensions, mostly of Soviet as well as American origin. Also a replica of a World War 2 pillbox is made accessible. The hangars contain mostly military trucks as well as parts of vehicles and airplanes found in the Latvian battle fi elds. In addition, the running wheels and tracks from the legendary German tank, Tiger I, belonging to the panzer divisions stuck in the Courland Pocket, are waiting to be displayed.Military Museology. Latvia. Military Museum in Zante. Military History Presentation 1918 – 1945.

V západnej časti Lotyšska sa nachádza oblasť Kurónsko (lotyšsky Kurzeme, nemecky Kurland), kde sa odohrávali jedny z najtvrdších bojov druhej svetovej vojny na východnom fronte.1 V októbri 1944 sa Červená armáda prebila do oblasti litovského prístavu Klajpeda a odrezala nemeckú skupinu armád Sever (pozostávajúcu zo 16. a 18. armády) od ostatných nemeckých armád bojujúcich v priestore Východného Pruska.2 V polovici októbra 1944 sovietske vojská obsadili aj lotyšskú Rigu a prinútili Nemcov

1 Dôležitým prameňom k bojom v Kurónsku sú vojenské kroniky nemeckých divízií, ktoré boli nasadené v tejto oblasti. Dajú sa v nich nájsť detailné informácie, ktoré v iných materiáloch nie sú dostupné. Pozri napríklad: BIDERMANN, G.H…und litt an meiner Seite. Krim-Kurland mit der 132. Infanterie-Division 1939 – 1945. Reutlingen : Steinach Verlag, 1995. ISBN 978-3929652017; BREITHAUPT, H. Die Geschichte der 30. Infanterie-Division 1939 – 1945. Bad Nauheim : Podzun, 1955. ASIN : B0000BGTHE; HAUPT, W. Die 81. Infanterie-Division: Geschichte einer schlesischen Division. Eggolsheim : Dörfl er Verlag, 2006. ISBN 978-3895553806; STÖBER, H. Die lettischen Divisionen im VI. SS-Armeekorps. Die Kriegsgeschichte der 15. und 19. Division der Waffen-SS. Osnabrück : Munin Verlag, 1981. ISBN 978-3921242445. K bojom v Lotyšsku pozri aj internetovú stránku www.kurland-kessel.de. Keďže príspevok je z oblasti muzeológie a jeho primárnym cieľom nie je podrobne zmapovať vojenské operácie v Kurónsku, nie je možné na tomto mieste podať komplexný prehľad literatúry k danej problematike.2 ROBERTS, A. Ve vichru války. Dějiny druhé světové války v novém pohledu. Praha : LEDA/Rozmluvy, 2010, s. 578-579. ISBN 978-80-7335-255-4.

121

VOJENSKÁ HISTÓRIA

(ale aj veľkú časť lotyšskej populácie, ktorá sa obávala návratu boľševikov) stiahnuť sa do Kurónska, obmývaného zo západu Baltským morom. V Kurónsku uviazlo vyše 30 nemeckých divízií vrátane dvoch divízií Waffen-SS, ktoré mali spolu okolo 200 000 mužov.3 Na obdobie dlhých siedmich mesiacov sa Kurónsko stalo poslednou baštou Nemcov vo východnom Pobaltí a Sovietom sa ho nikdy nepodarilo dobyť.

Červená armáda podnikla v priebehu októbra 1944 až mája 1945 šesť veľkých ofenzívnych operácií, s cieľom prelomiť nemeckú obranu a obsadiť Kurónsko.4 Nemecká línia obrany viedla najprv južne od prístavu Liepaja cez mestá Vainode a Dobele až na pobrežie Rižského zálivu východne od mesta Tukums. V priebehu neustálych bojov z nej Sovieti postupne ukrajovali, ale nikdy ju nedokázali defi nitívne prelomiť a vraziť klin medzi 16. a 18. nemeckú armádu. Nemci a Lotyši (v Kurónsku sa okrem lotyšských divízií Waffen-SS zapojilo do bojov aj množstvo príslušníkov domobrany) sa bránili tak urputne, že Sovieti aj napriek obrovským ľudským a materiálnym stratám zaznamenali v priebehu celých siedmich mesiacov len minimálne územné zisky. Až v apríli 1945 mali vo svojej moci významnejšie mestá Priekule, Vainode, Džukste a Dobele.5 Prístav Liepaja však ostal v nemeckých rukách až do mája 1945, keď boli vojaci skupiny armád Kurónsko6 nútení kapitulovať. Približne 180 000 nemeckých vojakov putovalo do sovietskych zajateckých táborov; ďalšie stovky sa odmietli vzdať, dezertovali a vytvorili spolu s lotyšskými partizánmi a nacionalistami tzv. lesné bratstvá.7 Tieto skupiny bojovali proti sovietskej moci partizánskym spôsobom ešte dlho po skončení druhej svetovej vojny. Poslední lesní bratia sa vzdali bezpečnostným zložkám Sovietskeho zväzu až v 70. rokoch minulého storočia.

Bojom v Kurónskej kapse (niekedy nazývaná aj Kurónska pevnosť či Kurónsky kotol) sa venuje špecializované múzeum v meste Zante, ktoré sa nachádza v centrálnej časti Kurónska. Leží severne od väčšieho mesta Saldus, na trase Saldus – Kandava, resp. Saldus – Tukums. Dominantou Zante je práve vojenské múzeum, v lotyšskom jazyku Kurzemes cietokšna muzejs. Otvorené je od stredy do nedele medzi 10:00 – 17:00, v zimnom prevádzkovom období (november – máj) je potrebné návštevy ohlásiť vopred. Nás sa ochotne ujal milý sprievodca, ktorý nám poukazoval nielen jednotlivé expozície, ale zobral nás aj do priestorov depozitárov, kde sa bežne návštevník nedostane. Podrobnejšie informácie o múzeu spolu s fotografi ami vybraných exponátov si záujemca môže nájsť na internetovej stránke www.kurzemescietoksnis.viss.lv.

Múzeum svojou rozlohou nie je veľké, expozície sú sprístupnené na dvoch poschodiach v niekoľkých výstavných miestnostiach. Ukrývajú však mnoho vzácnych militárií po príslušníkoch Wehrmachtu a Červenej armády, ktorí bojovali na území Lotyšska. Práve v tomto vidíme hlavné pozitívum – múzeum uchováva a vystavuje zbierky, ktoré pochádzajú priamo z bojísk v Kurónsku a viažu sa k vojenským jednotkám nasadeným

3 KONEČNÝ, M. Pevnost, nebo past? Kuronská kapsa 1944 – 1945. In Válka REVUE, 10/2015, s. 29. ISSN 1804-0772. Všetky nemecké divízie sú prehľadne predstavené na internetovej stránke www.kurland-kessel.de.4 Jednotlivé sovietske ofenzívy sú zdokumentované napríklad v spomínanej kronike STÖBER, H. Die lettischen Divisionen im VI. SS-Armeekorps. Die Kriegsgeschichte der 15. und 19. Division der Waffen-SS, ref. 1, s. 119- 158. V uvedenej kronike sa nachádzajú aj podrobné vojenské mapy.5 BIDERMANN, G.H…und litt an meiner Seite. Krim-Kurland mit der 132. Infanterie-Division 1939 – 1945, ref. 1, s. 133.6 V januári 1945 premenoval Adolf Hitler skupinu armád Sever na skupinu armád Kurónsko (Heeresgruppe Kurland).7 LOWE, K. Krutý kontinent. Európa krátko po druhej svetovej vojne. Bratislava : Premedia, 2014, s. 366-384. ISBN 978-80-8159-130-3.

122

VOJENSKÁ HISTÓRIA

v tejto oblasti. Historikom, ale aj nadšencom vojenskej histórie to umožňuje získať plastickú predstavu o tom, čím disponovali jednotlivé nemecké a sovietske divízie na sklonku vojny počas bojov v Kurónskej pevnosti. Menšia časť expozície je venovaná aj priebehu prvej svetovej vojny na území Lotyšska a vývoju lotyšskej armády v rokoch 1918 – 1945.

V exteriéri si návštevník môže prezrieť rôznu vojenskú techniku väčších rozmerov, prevažne sovietskej, ale aj americkej proveniencie. Sprístupnená je aj replika bunkra z druhej svetovej vojny a ak máte šťastie ako my, ukáže vám sprievodca aj hangáre s technikou, ktorá nie je zatiaľ prezentovaná verejne. V hangároch sa nachádzajú najmä vojenské nákladné automobily, ale aj časti z vozidiel a lietadiel nájdených na bojiskách v Lotyšsku. Okrem iného tu na svoje vystavenie po reštaurovaní čakajú aj pojazdové kolesá a pásy z legendárneho nemeckého tanku Tiger I, ktorým disponovali tankové divízie uviaznuté v Kurónskej pevnosti.

Hneď pri vstupe do výstavných priestorov vám vyrazí dych nemecké protilietadlové štvorhlavňové delo Flakvierling 38 kalibru 20 mm. Jeho súčasťou sú aj zásobníky a muničné prepravky spolu s maskovacou celtou. V ďalšej výstavnej miestnosti sú inštalované ľahké i ťažké pechotné zbrane, prevažne samopaly a guľomety s kompletným príslušenstvom. Spomedzi nemeckých zbraní spomeňme samopaly MP 35 Bergmann a MP 40, útočnú pušku Sturmgewehr 44 (Stg 44) a univerzálne guľomety MG 34 a MG 42. Vystavené sú aj ľahké guľomety ZB vz. 26 československého pôvodu, ktoré prebral Wehrmacht pod označením MG 26(t).8 Sovietske samopaly reprezentuje PPD-40, PPŠ-41 Špagin a PPS-43 Sudajev. Guľomety zastupuje ľahký DP a ťažký Maxim 1910/30. Zaujímavá je zbierka amerických zbraní používaných Sovietmi. Expozícii dominujú guľomety M1919 Browning.30 caliber. Podľa stupňa opotrebovania hlavne oba zažili ťažké boje. Vystavený je aj ľahký guľomet BAR a samopal M1928A1 Thompson.

V expozícii venovanej nemeckej armáde nájdeme nielen kompletnú pechotnú výzbroj nemeckého vojaka na konci vojny, ale aj zbierku uniforiem, súčastí výstroja, telekomunikačnú techniku alebo vybavenie nemeckej poľnej nemocnice. Spomedzi vystavených zbraní je jednoznačne najvzácnejšia útočná puška MKb 42 (H), vývojový predchodca slávnej zbrane Sturmgewehr 44. Typ MKb 42 (H) dostali ako prví v nemeckej armáde príslušníci skupiny armád Sever v apríli 1943.9 Od ostatných vývojových typov sa líšil najmä tým, že naňho mohol byť nasadený štandardný bodák ako na opakovaciu pušku K98k. Vystavený kus je kompletný s bodákom i zásobníkom a nesie stopy dlhého používania na fronte. Zbierku nemeckých vojenských pištolí (P.08 Parabellum – známa pod označením Luger, Walther P.38, Walther PP) a pušiek (K98k, Gewehr 43) dopĺňajú aj protitankové zbrane Panzerfaust a Panzerschreck.

Vo veľkom množstve sú zastúpené aj súčasti výstroja nemeckého vojaka, v drvivej väčšine ide o nálezy priamo z bojísk v Kurónsku. Nechýbajú rôzne typy opaskových praciek a identifi kačných známok, ale aj vyznamenania – Železný kríž a Rytiersky kríž. V časti miestnosti venovanej vybaveniu nemeckej poľnej nemocnice nájdeme výstroj a uniformu nemeckého zdravotníka a kompletnú zbierku liečiv, zdravotníckeho materiálu a chirurgických nástrojov, všetko zachované vo veľmi dobrom stave. Vystavené sú aj prenosné skladacie nosidlá a lampa používaná pri operovaní v poľných podmienkach.

Samostatná expozícia je venovaná aj Červenej armáde a prítomnosti Sovietov na

8 FRANCEV, V. Československé zbraně ve světě. V míru i za války. Praha : Grada Publishing, 2015, s. 103. ISBN 978-80-247-5314-0.9 De VRIES, G. – MARTENS, B. J. Německé útočné pušky. MKb 42, MP 43, MP 44 a Sturmgewehr 44. Praha : Mladá fronta, 2014, s. 18-21. ISBN 978-80-204-2672-7.

123

VOJENSKÁ HISTÓRIA

území Lotyšska. V jednotlivých vitrínach je inštalovaný pestrý výber ľahkých i ťažkých pechotných zbraní, uniforiem, výstrojných súčastí i sovietskych vyznamenaní. Vystavené sú štandardné opakovacie pušky Mosin 1891/30, Mosin 1944 i verzia pušky Mosin pre odstreľovačov. Samonabíjaciu pušku SVT-40 dopĺňajú samopaly PPŠ-41 a PPS-43 spolu so sumkami a zásobníkmi. Bohatá je kolekcia pištolí a revolverov, zastúpené sú aj rôzne typy ručných granátov, protipechotných a protitankových mín.

Po roku 1991 a páde Sovietskeho zväzu mohlo múzeum inštalovať expozíciu, ktorá približuje okupáciu Lotyšska Sovietmi. Nechýbajú predmety pripomínajúce kult osobnosti Lenina a Stalina, ale aj mapa gulagov v Sovietskom zväze s podrobnými zmienkami o tom, kde boli odvlečení obyvatelia Lotyšska. Zaujímavé, no väčšinou tragické, sú príbehy lotyšských legionárov a partizánov, ktorí bojovali proti Červenej armáde. Nájdete však len málo konkrétnych informácií o tom, že Lotyšská légia bola tvorená dvoma lotyšskými divíziami Waffen-SS (15. granátnická a 19. granátnická divízia).10

Z exponátov umiestnených v exteriéri priťahuje asi najväčšiu pozornosť sovietske lietadlo Antonov AN-2, ktoré sa však začalo vyrábať až po skončení druhej svetovej vojny. Aj vystavené tanky sú sovietskej proveniencie. Návštevník si môže prezrieť slávny stredný tank T-34/85 a ťažký tank IS-2. Nemecké tanky, obrnené transportéry alebo obrnené vozidlá múzeum nemá vo svojom fonde. Pritom v Lotyšsku boli nasadené aj nemecké tankové divízie, konkrétne 4., 12. a 14. tanková divízia a v úvodnej fáze bojov v Kurónsku na jeseň 1944 aj časť elitnej tankovej divízie Grossdeutschland.11 Pamiatkou po tvrdých tankových stretoch sú aspoň nálezy z bojiska, napríklad kolesá, pásy alebo oceľové pláty z nemeckých tankov typu Tiger I a Panther.

Múzeum v meste Zante odporúčame do pozornosti každému návštevníkovi Lotyšska, ktorého zaujíma obdobie druhej svetovej vojny a najmä boje v Kurónskej pevnosti. Vystavené exponáty totiž pochádzajú priamo z bojísk na území Lotyšska alebo z nemeckých či sovietskych vojenských skladov. Múzeum dokumentuje a prezentuje vojenstvo na území Lotyšska od obdobia prvej svetovej vojny až po skončenie tej druhej a predstavuje skutočne širokú paletu ručných chladných i palných zbraní, uniforiem, vojenských pokrývok hlavy, výstroja, vyznamenaní i ťažkej vojenskej techniky.

10 BISHOP, Ch. Divize Waffen-SS 1939 – 1945. Praha : Svojtka, 2008, s. 142-143, 158-159. ISBN 978-80-7352-844-7.11 KONEČNÝ, M. Pevnost, nebo past? Kuronská kapsa 1944 – 1945, ref. 3, s. 29. Pozri aj www.kurland-kessel.de.

124

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Nemecké štvorhlavňové protilietadlové delo Flakvierling 38 kalibru 20 mm

Nemecké univerzálne guľomety MG 34 a MG 42 (v popredí) kalibru 7.92 mm

Medzi vystavenými exponátmi nechýbajú ani zbrane americkej výroby: ľahký guľomet BAR a samopal Thompson

Sovietsky ťažký tank IS-2 s delom kalibru 122 mm

125

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Centrálne umiestnená nemecká útočná puška MKb 42 (H) kalibru 7.92 mm s nasadeným bodákom

Oceľová prilba M-42 lotyšského dobrovoľníka, príslušníka 15., resp. 19. divízie granátnikov SS

Sovietske lietadlo Antonov An-2

Expozícia sovietskych zbraní zahŕňa najrozšírenejšie typy samopalov, pištolí a revolverov

Časť výbavy nemeckého zdravotníka

126

VOJENSKÁ HISTÓRIA

RECENZIE

PINTÉR, Tamás – RÓZSAFI, János – STENCINGER, Norbert. MAGYAR EZREDEK A DOBERDÓ-FENNSÍK VÉDELMÉBEN. Második, átdolgozott kiadás. Budapest : Nagy Háború Kutatásáért Közhasznú Alapítvány, 2017, 366 s., fotografi e a mapy v texte, slovník odborných výrazov, miestny register, zoznam obrazov, schém a máp, anglické resumé. ISBN 978-963-12-5396-2.

Keď v máji 1915 vstúpilo Taliansko do vojny na strane Dohody, čo najmä Rakúsko-Uhorsko, ale aj Nemecko označilo za zradu, vytvorili sa hneď dva nové fronty – jeden na severe v Alpách a druhý na rieke Soča/Isonzo. Taliani na sočskom fronte mali proti rakúsko-uhorským jednotkám (14 peších divízií a dve horské brigády) a nemeckému Alpskému zboru značnú prevahu, dovedna asi 850 000 vojakov v podobe 35 peších divízií, 4 jazdecké divízie a 52 horských práporov (Alpini), preto sa rakúsko-uhorské velenie sústredilo len na defenzívu. Taliansky generálny štáb na čele s generálom Luigi Cadornom sa rozhodol pre útočné akcie, ale ani po 11 bitkách, ktoré s prestávkami trvali viac ako dva roky, nebol úspešný. Napokon po prelomení frontu pri Kobaride/Caporetto v 12. sočskej bitke v októbri 1917 museli Taliani neusporiadane v panike ustúpiť o 200 – 250 km a front sa stabilizoval až na novej línii na rieke Piave.

Bitka na planine Doberdo (Doberdò del Lago), ktorá bola strategickým miestom na západnom konci Slovinského krasu (Karstskej vrchoviny či pahorkatiny), bola v auguste 1916 súčasťou šiestej sočskej bitky. Na strane rakúsko-uhorských vojsk tam bojovali väčšinou pluky z Uhorska a Slovinska. Taliani ovládli oblasť nížiny v okolí Monfalcone a Ronchi a pokúsili sa preniknúť cez Karstskú pahorkatinu k hlavnej komunikácii vedúcej ku Gorici (Gorizii) a Terstu. Po tvrdých bojoch, ktoré si vyžiadali veľké straty na životoch, rakúsko-uhorské jednotky ustúpili. Taliani obsadili Goricu, ale dostať sa až k Terstu sa im nepodarilo. Ich postup sa zastavil severozápadne od Duina. Boje kulminovali 6. augusta 1916, keď talianske jednotky vedené generálom Luigi Capellom útočili na rakúsko-uhorské pozície v oblasti hlavnej komunikačnej spojky medzi mestami Duinom a Goricou. Útoku predchádzalo deväťhodinové ostreľovanie rakúsko-uhorských pozícií talianskym delostrelectvom. Generál Capello svoje sily rozdelil na dve skupiny, jedna útočila na protivníka priamo spredu a druhá zozadu. Taliani po rozhorčených útokoch napokon vytlačili rakúsko-uhorské jednotky. Došlo aj k bojom muža proti mužovi, v ktorých sa uplatňovali bodáky, poľné lopatky i vybíjané budzogáne (či palcáty) opatrené dvadsiatimi klincami do zimných podkov tzv. „dvadsiatniky“. Počet padlých a zmiznutých len v ten jeden deň sa odhaduje na viac ako 20 000 mužov, z toho asi 5 000 rakúsko-uhorských vojakov. Rakúsko-uhorské jednotky pri ústupe vyprázdnili Goricu a zaujali obranu východne od mesta. Celkove sa počet talianskych strát odhaduje na 50 000 a rakúsko-uhorských na 40 000.

V prvej fáze organizoval obranu generál Géza Lukachich.1 Rakúsko-uhorské jednotky sa na planine Doberdo držali od mája 1915 až do augusta 1916, čo stálo veľa úsilia a aj obetí. Podľa všetkého k tomu prispel aj rozkaz generála pechoty Svetozara Boroevića, ktorý prevzal velenie nad sočským frontom 27. mája 1915. Podľa tohto rozkazu treba „vytrvalo brániť všetky obranné pozície so všetkými materiálnymi a ľudskými zdrojmi, ktoré sú k dispozícii a držať ich do posledného muža“ (s. 30). Rakúsko-uhorský generálny

1 LUKACHICH, Géza. A Doberdó védelme az első isonzói csatában. Budapest : Atheaneum, 1918.

127

VOJENSKÁ HISTÓRIA

štáb postavenia v oblasti Doberda posilňoval prísunom posíl – ku koncu mája 1915 na Soču odkomandovali XV. a XVI. armádny zbor a celú 5. armádu. Od 6. júla poverilo velenie juhozápadného frontu obranou Doberda arcivojvodu Jozefa, ktorý si zriadil hlavný stan 8. júla v Kostanjevici. Na obrane Doberda sa podieľali 17. pešia divízia c. a k. spoločnej armády a 20. domobranecká pešia divízia, patriace do VII. armádneho zboru. Ich pluky pochádzali z územia Uhorska: v zostave 17. pešej c. a k. divízie to boli 39. debrecínsky, 43. karaňšebešský, 46. segedínsky a 61. temešvársky peší pluk; v 20. domobraneckej pešej divízii to boli 1. budapeštiansky, 3. debrecínsky, 4. veľkovaradínsky a 17. sékešfehérvársky (stoličnobelehradský) domobranecký peší pluk (s. 32).

Ako ďalšiu posilu medzi 6. a 9. júlom 1915 sem presunuli 61. c. a k. pešiu divíziu z Balkánu. K tejto divízii, sformovanej v máji 1915, patrila aj 16. domobranecká horská brigáda utvorená 1. júna, ktorej dva pluky tu v nasledujúcom období zvádzali ťažké boje. Do taliansko-rakúsko-uhorskej konfrontácie zasiahli 9. júla v oblasti Redipuglie a Polazza ako prvé 17. sékešfehérvársky domobranecký peší pluk a 46. segedínsky c. a k. peší pluk, ktoré predstavovali hrot armádneho zboru.

Talianske delostrelectvo bolo rozmiestnené 7 – 8 km od Marcottini, považovaného za stred planiny Doberdo. Talianske delá kalibru 120, 149 a 210 mm s dostrelom 7 – 11 km preto mohli držať pod paľbou celú planinu západne od údolia Vallone. K nevýhodám rakúsko-uhorských jednotiek patrila veľmi slabo vybudovaná obranná línia. Do skalnatého podložia sa len veľmi ťažko hĺbili (či skôr sekali) zákopy, a tak vojaci skôr iba kopili na seba kamene, ktoré im poskytovali len veľmi nedokonalý úkryt a pri dopade delostreleckého granátu roztrieštené skalnaté úlomky znásobovali účinok explózií. S ťažkosťami sa budovali aj drôtené zátarasy a ostnatými drôtmi opatrené skrížené drevá (španielski jazdci), ktoré predstavovali dobrý terč pre talianske delostrelectvo. Častým prípadom bolo, že s veľkou námahou vytesané jamy a vybudované drôtené prekážky talianske delostrelectvo v priebehu niekoľkých minút presnými zásahmi úplne rozstrieľalo. Zatiaľ čo Taliani mali dostatok munície, rakúsko-uhorské jednotky museli muníciou veľmi šetriť. Veľkým utrpením pre vojakov bol aj nedostatok pitnej vody. Po takmer sústavných talianskych útokoch sa často stávalo, že ukazováky a plecia vojakov, brániacich rakúsko-uhorské pozície, od stáleho strieľania opuchli alebo dokonca sa na nich vytvorili rany.

V akých podmienkach na planine Doberdo žili vojaci a všetky tie hrôzy tamojšej vojny veľmi názorne až naturalisticky opísal arciknieža Jozef, ktorý uhorské domobranecké postavenia na Doberde navštívil 10. augusta 1915: „Úbohí mŕtvi domobranci a talianski vojaci ležia granátmi roztrhaní na kúsky, ich pozostatky sa rýchlo na páliacom slnku rozkladajú. Ľudia sa boja čo i len pohnúť, lebo len čo sa zodvihnú, prichádzajú nepriateľské strely. Ležia so zaviazanými nosmi a ústami a škrabú, tešú do skaly a stavajú, aby v najbližšej chvíli ich práci zničil dopadajúci ťažký náboj… Je to strašné, množstvo rozkladajúceho sa mäsa, tmavá usadnutá krv, ktorá je všade a lepí sa; je to také strašné, že od hrôzy sa mi duša premenila na ľad. Ležať tu, len raz v noci dostať skazené jedlo medzi tým zápachom mŕtvol, ktorý sa lepí na jazyk a do hrdla, spolu s jedlom, hltať ho. Len raz za deň dostať hlt teplej vody a aj to len v noci… z toho musí človek zošalieť. Nech sem prídu Boroević a Conrad a nech vydajú rozkaz, že okraj planiny sa musí bezpodmienečne držať… ja, ktorý som si zvykol na všetky hrôzy vojny, sotva sa ovládam, aby som držiac si nos a ústa neušiel… Kiež by tu bol Dante, aby ospieval peklo pekiel a všetky veľké duše, ktoré bez slova sťažnosti toto všetko znášajú.“

Podľa názvu knihy by sa zdalo, že publikácia je len o udalostiach od mája 1915 do augusta 1916, ale nie je to tak. V tomto diele nájde čitateľ aj veľké množstvo informácií o organizácii a výstavbe rakúsko-uhorských jednotiek po rakúsko-uhorskom vyrovnaní

128

VOJENSKÁ HISTÓRIA

v roku 1867. Postupne boli schválené a vydané zákonné články č. XL. z 8. decembra 1868 o branných silách (véderő, K. u. K. Heer), XLI. zákonný článok o domobrane (honvédség, K. U. Landwehr, v rakúskej časti monarchie K. K. Landwehr) a XLII. zákonný článok o vlastibrane (népfölkelés, K. U. Landsturm, v rakúskej časti monarchie K. K. Landsturm) o organizácii armády monarchie. Tieto právne normy aktualizovali v roku 1912. Mužské obyvateľstvo podliehalo brannej povinnosti vo veku 17 – 50 rokov. Autori sa podrobne zaoberajú aj organizáciou branných síl a ich členením (s. 50 – 53). V ďalšej časti publikácie sú podrobné údaje o plukoch z Uhorska, ktoré bojovali v oblasti Doberda, o VII. temešvárskom armádnom zbore a jeho uhorských divíziách (s. 54 – 59), celkový prehľad o peších plukoch a vývoji ich organizácie (s. 60 – 63) a o uhorských plukoch na planine Doberdo (s. 65 – 239). V ďalšej časti publikácie sú štúdie o starostlivosti o ranených, o pochovávaní vojakov na planine Doberdo, duchovnej službe, o tylovom živote za frontovou líniou na planine – napríklad v tábore Seget, výňatky zo spomienok vojakov atď. (s. 242 – 324). Čitateľ tu nájde údaje z denníka vlastibranca 17. sékešfehérvárskeho pešieho pluku Jánosa Rabóczkyho st. spolu s názornými ukážkami – fotografi ami, korešpondenciou a opismi toho, čo v pekle na Doberde zažil. Stalo sa aj jemu to, čo niektorým ďalším vojakom – na fronte sa stretol aj so svojím synom, tiež vojakom. Svedčí o tom aj článok novinára uverejnený pod názvom „Otec a syn na fronte“. Šťastie im prialo; obaja prežili kruté podmienky na Doberde a aj nasledujúce roky vojny a vrátili sa k svojim blízkym domov (s. 300 – 325). Rabóczky st. síce prežil, ale z vojny sa vrátil vážne nemocný a jeho liečenie si až do roku 1932, kedy zomrel, vyžiadalo „veľa jutár zeme“, ktoré musela rodina predať, aby mala na lekárov.

Kniha o uhorských plukoch na planine Doberdo trojice autorov Pintér – Rózsafi – Stencinger je v textov ej časti a s fotografi ckými i mapovými prílohami vzorným príkladom ako písať a vydávať monografi e o jednotlivých úsekoch Veľkej vojny a mala by sa stať názornou ukážkou aj pre ďalších autorov.

Ferdinand Vrábel

LITERATURA O ZPRAVODAJSKÝCH SLUŽBÁCH

To jak daný stát a vědecká obec vnímá zahraniční politiku, navíc v této její velmi specifi cké oblasti – zpravodajské službě – se do značné míry promítá do toho, jaká o ní vzniká literatura. Nejprve bych zde nadnesl můj pohled na zpravodajskou službu, který bude ovlivňovat veškeré mé pohledy na literaturu o ní, které se zde budu věnovat.

Zpravodajská služba jsou organizace, které mají za úkol prostřednictvím soft power získat komparativní výhodu svým zřizovatelům na půdě zahraniční politiky. Tato komparativní výhoda může představovat větší množství informací k tématu a znát požadavky a slabiny oponenta a zároveň i disponovat hloubkovými analýzami problematiky, které umožní učinit správné a fundované rozhodnutí a v případě potřeby tyto názory a postoje oponenta ovlivnit.

Z této defi nice vyvstává základní problém při vědecké práci nad touto problematikou. Část materiálů těchto služeb obsahuje velmi citlivé informace o objektech strategického významu a informace o politicích a politikách celého světa, jejichž zveřejnění by dokládalo různá porušení mezinárodního práva, slibů a zanechalo by nenapravitelné šrámy na bilaterárních a multilaterálních vztazích. Z toho důvodu většina států má své archivy tajných služeb velmi přísně chráněny. Výjimku tvoří pouze státy bývalé Varšavské smlouvy, s výjimkou Ruské federace, které kompletně otevřely archivy komunistických bezpečnostních služeb celému světu. Konkrétně v České republice docházelo ke zpřístupňování dokumentů bývalé státní bezpečnosti již v 90. letech,

129

VOJENSKÁ HISTÓRIA

nejvýznačnější přelom ale představoval zákon 181/2007 Sb., na základě kterého vznikl Ústav pro studium totalitních režimů a Archiv bezpečnostních složek, které mají za úkol schraňovat a zkoumat archivní materiály, které vytvořil bezpečnostní aparát komunistického ministerstva vnitra a zpravodajské správy generálního štábu. Tato naprostá otevřenost, nutno konstatovat, platí pouze pro období 1938 – 1989. Mimo toto období se i regionu České a Slovenské republiky týkají veškeré překážky, se kterými se musí potýkat zbytek světa.

Z tohoto důvodu bych začal takovým stručným přehledem, na jehož základě by se daly rozdělit doposud vzniklé práce s touto problematikou na základě pramenů, ze které autoři převážně vycházeli.

1. materiály tajných služeb – i když se materiály tajných služeb nezveřejňují všechny, po určité době bývají, alespoň částečně zpřístupněny veřejnosti. Zde je třeba kvitovat především činnost CIA, která po svých mnoha domnělých i skutečných skandálech k zveřejňování přistupuje nadmíru zodpovědně a otevřeně a na svých webových stránkách pravidelně zveřejňuje dokumenty ze své minulosti.

2. novinové články a otevřené zdroje – i přesto, že tajné služby operují v utajení a stejnému utajení podléhají i jejich vnitřní vazby, je třeba neopomínat vlastní zdroje novinářů, kterým se, díky svým kontaktům, podaří občas odhalit i značně podrobné informace o působení a činnosti tajných služeb. Jako namátkou je možné zmínit články, které publikovat Der Stern o československé rezidentuře v 50. letech, Der Spiegel o BND2 a jejím sledování evropských politiků v roce 2015, nebo změnu na pozici ředitele české zahraniční služby, kterou mapoval deník E 15 v roce 2014.3

3. paměti příslušníků a aktérů – poslední kategorii jsou samotné vzpomínky bývalých příslušníků nebo aktérů tajných operací, kteří napsali vlastní paměti4 nebo se vyprávění s nimi stalo základem pro vznik studie o vývoji a dějinách bezpečnostních služeb. Tato poslední kategorie má nedocenitelný přínos pro poznání vývoje a způsobu práce tajných služeb jako celku, už z toho důvodu, že pomáhají objasnit jinak těžce postižitelné vnitřní vazby a specifi ka fungování těchto organizací, které se v archiváliích nedochovaly a mají zásadní vliv na doplnění celkového obrazu jejich vývoje.

Česká republika

Byť v českém prostředí doposud nevzniklo příliš publikací, které by se daly považovat za analýzu dějin zpravodajských služeb za komunistického režimu, lze uvést články Jana Frolíka5 a Knihu Jiřiny Dvořákové, o které si zmíním později. O knihy, které ale popisují a snaží se o analýzu přerodu zpravodajských služeb během prvních deseti let po sametové revoluci, to již úplně neplatí. Rád bych zde uvedl dva příklady, knihu Karla Zetochy a knihu Kierana Williamese a Denise Deletanta. Karel Zetocha na základě otevřených zdrojů a rozhovorů s bývalým náčelníkem zahraničního

2 http://www.spiegel.de/politik/deutschland/bnd-spionage-hollande-fordert-aufklaerung-der-abhoeraffaere-a-1062477.html3 http://euro.e15.cz/archiv/soudruh-namestek-1116528; http://zpravy.e15.cz/domaci/udalosti/sef-civilni-rozvedky-schwarz-konci-stane-se-velvyslancem-v-izraeli-10925364 RŮŽEK, Jiří. V labyrintu zpravodajských služeb. Praha 2014. ISBN: 978-80-7244-363-5.- FROLÍK, Josef. Špion vypovídá. Praha 1990. ISBN 9788023500042.- MORAVEC, František. Špión, jemuž nevěřili. Praha 1990. ISBN 80-200-1006-8.- WOLF, Markus.“Spionagechef im geheimen Krieg“. München 1997. ISBN 9783471791585.5 FROLÍK, Jan. Ještě k nástinu organizačního vývoje státobezpečnostních složek Sboru národní bezpečnosti v letech 1948-1989. In Sborník archivních prací 52, 2002.

130

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zpravodajství popsal vývoj tajných služeb po roce 1989.6 Byť tato publikace není v odborných kruzích hodnocena příliš pozitivně, je nutno ocenit její přínos v tom, že shrnuje revoluční období a z metodologického hlediska vychází z novinových článků, které konfrontuje s osobními vzpomínkami účastníků. Oproti této knize je naopak velmi dobře přijímaná kniha od Kierana Williamese a Denise Deletanta Security intelligence services in New democracies –The Czech Republic, Slovakia and Romania,7 která vychází převážně z materiálů z otevřených zdrojů a celý tento vývoj zasadili do širšího teoretického rámce a místo popisu jednotlivých událostí se věnovali spíše trendům, které charakterizovaly toto zlomové období. Osobně tuto publikaci považuji za velmi dobrý vhled do fungování tajných služeb v dobách komunistického režimu a i po jeho pádu.

Co se týče popisu a bádání nad dějinami československého zahraničního zpravodajství za vlády komunistického režimu, tak se koncentruje převážně pouze na materiály samotné zpravodajské služby, které zde umožňuje zákon 181/2007 Sb. Tento exkluzivní přístup k veškerým materiálům umožňuje daleko hlubší proniknutí do problematiky laikům, než by si badatelé v německých a anglických archivech dokázali představit. Bohužel, toto zpřístupnění obrovského množství materiálů do značné míry znesnadnilo vytvoření jakékoliv komplexní studie, která by pokryla celý vývoj Československého zahraničního zpravodajství. Toto bude možná jeden z důvodů, proč první monografi e, která má ambici popsat kompletní vývoj vnějšího civilního zpravodajství vznikla až v červnu 2015. Tuto dvoudílnou monografi i sepsala Jiřina Dvořáková a je do značné míry sestavená podobným stylem, jako její další kniha, která se věnuje vývoji Státní bezpečnosti v letech 1945 – 1953.8 Oboje tyto publikace spojuje obrovské množství prostudovaných materiálů, a které člověku orientujícímu se v problematice, velmi pomáhá. Bohužel to samé se netýká badatelských začátečníků, kterým absence jakékoliv analýzy dokumentu značně ztěžuje práci s touto publikací. Absence analýzy a kritika pramene je zásadním problémem této publikace, která v určitých částech více a v určitých částech méně problematizuje její využití. Na druhou stranu je třeba velmi ocenit, že Jiřina Dvořáková zapojila do této knihy i kapitoly o šifrovaném spojení a tzv. radiorozvědce, která ve zdejším badatelském prostředí není příliš refl ektovaná.

Kromě této monografi e se o ucelený pohled na civilní zahraniční zpravodajství pokoušel Matěj Medvecký, který napsal dvoudílnou studii, která popisuje počátky československé rozvědky v letech 1945 – 1948. Matěj Medvecký ve své práci, dle citací uvedených v článku, vycházel především ze svazků bývalé I. správy s registračními čísly 20957, 20958 a 20959 obsahující písemnosti zabavené po zatčení prvního komunistického velení zahraničního zpravodajství v roce 1951, které konfrontoval s již zmíněnou prací Jiřiny Dvořákové a výzkumem Prokopa Tomka, Jana Kalouse a Františka Hanzlíka. Tyto využité prameny bohužel do značné míry limitují množství informací, které obsahuje tato jinak velmi přínosná studie o prvních poválečných letech ve vývoji civilního zahraničního zpravodajství.

V případě, když se člověk věnuje publikacím o zahraničním zpravodajství, nelze nezmínit práce Karla Pacnera, který se také věnují celkovým dějinám československých

6 ZETOCHA, Karel. Zpravodajské služby v nové demokracii. Brno 2009. ISBN: 978-80-87029-64-0.7 WILLIAMES, Kieran. Denis Deletant. Security intelligence services in New democracies –The Czech Republic, Slovakia and Romania. New York 2001. ISBN 978-1-4039-0536-9.8 DVOŘÁKOVÁ, Jiřina. Státní bezpečnost v letech 1945–1953. Organizační vývoj zpravodajských a státně bezpečnostních složek. Sešity ÚDV č. 16. ÚDV. Praha 2007. ISBN 978-80-86621-30-2.

131

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zpravodajských služeb. Z jeho rozsáhlé bibliografi e bych zde rád uvedl hlavně několik knih – Velké špionážní operace: První a druhá světová válka9 a Velké špionážní operace: Studená válka,10 Vyzvědačky pod rudou hvězdou,11 Velké špionážní operace časů studené války (1945 – 1965)12 a pro tuto recenzi nejpodstatnější – čtyřsvazkové Československo ve zvláštních službách,13 které popisují historii československé špionáže od roku 1914 do roku 1990. Celá publikace je pojatá ve psané v popularizační formě a místo soustředění se na samotnou strukturu a vývoj zpravodajských organizacích tak se koncentruje na popis několika známých případů spíše než popisu samotných služeb a jejich každodenní činnosti a způsobům práce. Značně problematické pro historickou práci je také to, že autor při psaní těchto prací necituje zdroje svých informací.

S výjimkou těchto prací se dosavadní výzkum koncentruje především na dílčí studie velmi rozdílné úrovně, které postihují řadu témat od jednotlivých špionážních operací, přes popisy jednotlivých oddělení a odborů, až po popis samotných archivních materiálů, které umožňují bádání o zahraničním zpravodajství. Tato problematika se stala především doménou Pavla Žáčka, který vypublikoval nespočet studií, které se věnují různým tématům z dějin civilního zahraničního zpravodajství. Bohužel při této práci do značné míry rezignoval na kritiku pramene a jeho analýzu, takže jeho rozsáhlé studie mají spíše podobu sáhodlouhých citací pramene, než analýzy dané problematiky. I přes tuto kritiku bych zde rád detailněji zmínil jednu oblast, které se, mimo Pavla Žáčka, věnoval ve své práci i Pavel Navrátil – popis části fondů I. správy a její spisovou službu. Jedná se konkrétně o studie Pavla Žáčka s názvem Registrace, vedení a archivace svazků ve směrnicích čs. Komunistické rozvědky a Pavla Navrátila Průvodce po fondu „I. správy SNB-operativní svazky“. Bohužel, Žáčkova studie nám nepřináší hlubší vhled do samotného fondu a jeho systematizace, ale pouze nám zprostředkovává směrnice, na základě kterých byly svazky evidovány, děleny a vedeny. Respektive nám zpřístupňuje směrnici o archivaci z roku 1966 a její novelizace. Druhou studií, která se věnující se svazkové agendy I. správy vzešla z pera Pavla Navrátila s názvem Průvodce po fondu „I. správy SNB-operativní svazky“. Oproti dříve zmiňované Žáčkově práci je nutno konstatovat, že tato přináší daleko srozumitelnější a hlubší vhled do této části fondu. I této práci lze vytknout určité pasáže, například, že nezmiňuje, že součástí svazků 4 řádu jsou i mimo svazků samotných spolupracovníků i jejich přílohy obsahující třeba i kopie různých kartoték, knih nebo osobní korespondence, ale osobně toto nepovažuji za tak závažný problém, aby snižoval jinak vysokou přínosnost této studie.

ČASOPISY

Hlavním forem, kde tyto studie vycházejí, jsou převážně časopisy, které se věnují této problematice. Nejprve než bych se začal věnovat zahraničním publikacím, rád bych zde zmínil některé z nich, které se věnují zpravodajské a bezpečnostní problematice v České republice. Jedná se o následující tituly, které vycházejí převážně v rámci publikační činnosti ÚSTR a ABS.

9 PACNER, Karel. Velké špionážní operace: První a druhá světová válka. Praha 2003. ISBN 80-00-01251-0.10 PACNER, Karel. Velké špionážní operace: Studená válka. Praha 2004. ISBN 80-00-01316-9.11 PACNER, Karel. Vyzvědačky pod rudou hvězdou. Praha 2005. ISBN 80-7243-248-6.12 PACNER, Karel. Velké špionážní operace časů studené války (1945-1965). Praha 2013. ISBN 978-80-87423-63-9.13 PACNER, Karel. Československo ve zvláštních službách I-IV. Praha 2002. ISBN 80-7312-013-5.

132

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Paměť a dějiny – revue pro studium totalitních režimů, které vydává od roku 2007 Ústav pro studium totalitních režimů. Pravidelně v něm vycházejí tematické studie se zaměřením na československé dějiny.

Securitas imperii – odborné recenzované periodikum vycházející dvakrát ročně, který je zaměřeno na české dějiny v období 1938 – 1989. Tento sborník vydával původně ÚDV (Ústav pro dokumentaci a vyšetřování zločinů komunismu), dnes je jeho vydávání v gesci ÚSTR.

Sborník Archivu bezpečnostních složek – původně vycházející jako sborník archivu ministerstva vnitra. Tento recenzovaný sborník se věnuje převážně problematice bezpečnostních složek komunistického režimu a případovým studiím.

Obrana a strategie – recenzovaný časopis vydávaný univerzitou obrany založený v roce 2001, který se zaměřuje na aktuální bezpečnostní problematiku. I přesto je zde nutné tento časopis zmínit z důvodu, že na svých stránkách přináší mimo aktuálních bezpečnostních problémů i studie, které se věnují teoretické stránce bezpečnostní problematiky.

Anglická a německá literatura o tajných službách

Studium tajných služeb a bezpečnostní problematiky v anglosaském prostředí má hlubokou tradici, kterou lze bez obtíží sledovat až do dob napoleonských válek. Ani není třeba se nějak obšírněji zmiňovat o dílech jako O válce sepsané Carlem von Clausewitzem. Pro úvod bych zvolil poněkud jiný přístup, než začít popisovat jednotlivé studie, které se věnují problematice špionáže, a zjišťoval, kde zvolily správný a kde špatný přístup. Začal bych poněkud prozaičtěji. Zmínil bych se o tom, kde se dají tyto studie dohledat. Z mého pohledu zdaleka nejdůležitější je bibliografi cký seznam vznikající průběžně od roku 1997 na webové adrese http://intellit.muskingum.edu/. Tato databáze obsahuje nepřeberné množství různých publikací s bezpečnostní tématikou roztříděných do tematických a časových kategorií včetně krátkých anotací, takže velmi dobře poslouží k vytvoření si základního přehledu o literární produkci v jednotlivých oblastech této problematiky. Bohužel, tento bibliografi cký seznam má jedno velmi zásadní omezení, obsahuje takřka výhradně pouze publikace, které vyšly v anglickém jazyce, což poněkud omezuje jeho dosah.

Druhou, byť ne tak rozsáhlou bibliografi i představuje knihovna CIA, která má jednu výhodu v tom, že zároveň umožňuje stažení publikací, které vydal historický odbor CIA.14 Ovšem s první uvedenou se svým rozsahem a přehledností nedá příliš srovnávat, i přesto je jí třeba zde zmínit.

Tento článek by nebyl úplný, kdybych zde opomenul alespoň zmínit některé recenzované časopisy, které se věnují světu zpravodajství a zpravodajským službám. Zde zmíněné časopisy jsou hlavním důvodem, proč jsem se rozhodl spojit do jedné německý a anglofonní výzkum, byť má při bližším pohledu určité odlišnosti, kterým bych se věnoval později. V oblasti sdílení poznatků se zde stává univerzální angličtina, ve které vychází i specializované německé a rakouské recenzované časopisy. Konkrétně bych rád zde zmínil následující tituly.

The Journal of Intelligence History je dvakrát ročně vycházející německý recenzovaný časopis zabývající se historií špionáže. Je vydáván od roku 2001 jako ofi ciální časopis International history association,15 který vznikl v roce 1993 v Hamburgu. Díky

14 https://www.cia.gov/library/intelligence-literature15 http://intelligence-history.org/

133

VOJENSKÁ HISTÓRIA

usazení tohoto časopisu do Německa, obsahuje především evropská témata s důrazem na zpravodajskou minulost Německa a můžeme si v něm přečíst články o působení sovětské kontrašpionáže v prvních deseti letech po skončení druhé světové války, ale třeba také o spolupráci mezi britskou a fi nskou zpravodajskou službou v rámci SIGINT16, nebo úvahu nad tím, jak se vyvinula zpravodajská práce v průběhu studené války.

Journal for Intelligence, Propaganda and Security Studies, který od roku 2007 vydává rakouské Austrian Center for Intelligence, Propaganda and Security Studies. Na tomto časopisu je pro českou badatelskou veřejnost asi nejzajímavější, že se na jeho stranách vyskytují články, které se věnují problematice československých zpravodajských služeb.

American Intelligence Journal17 mezinárodní recenzovaný časopis, věnující se vnitřnímu a vnějšímu zpravodajství vycházející čtvrtletně, byl založen v roce 1896. Tento časopis se věnuje převážně současným problémům zpravodajské komunity s tím, že každé číslo je zaměřené na určitou problematiku, jako například ženy ve zpravodajských službách, SIGINT ve válce nebo problematice využívání spolupracovníků ve zpravodajské práci.

RUSI Journal18 – recenzovaný akademický časopis vydávaný Royal United Services Institute for Defence and Security Studies. Sám sebe popisuje jako přední fórum pro výměnu názorů na národní a mezinárodní bezpečnost. Byl poprvé vydán v roce 1857, což z něj dělá nejdéle vycházející časopis tohoto druhu na světě. Tento časopis vychází každé 2 měsíce a obsahuje 12 článků věnující se časově a politicky aktuální články s tématem obrany a bezpečnosti, dva až čtyři články věnující se vojenskohistorické oblasti. Obsahuje také recenze knih, eseje o fi lmech, umění a médiích.

The Journal of Slavic Military Studies19 – je recenzovaný čtvrtletník obsahující články, které se zabývají vojenskou oblastí slovanských států střední a východní Evropy včetně historie a geopolitických otázek, stejně tak recenze knih. Samotný časopis byl založen v roce 1988 jako The Journal of Soviet Military Studies, současné jméno obdržel v roce 1993. V rámci tohoto časopisu se snoubí současné problémy, jako je odkaz KGB v současných tajných službách Ukrajiny a Ruska s těmi historickými, které se věnují vzniku sovětské raketové obrany nebo o ruské armádě za první světové války.

Nejmarkantnějším rozdílem mezi německou, britskou a americkou historickou publikační činností o zpravodajských službách a tou česko-slovenskou, je poměr mezi případovými studiemi a analytickými pracemi. V případě, že člověk otevře securitas imperii nebo Paměť a dějiny, tak většina článků, které bude číst, budou případové studie. Oproti tomu studie ve zmíněných časopisech se věnují převážně analýze jednotlivých problematik namísto uvádění jejich příkladů z praxe, a to včetně analytické práce, které snaží vystihnout podstatu zpravodajské práce a její úskalí. Je nutno dodat, že toto zkoumání tajných služeb má v těchto zemích daleko delší tradici než v České republice. O její délce svědčí už data založení jednotlivých zmíněných časopisů, ale neopomenutelný přínos představovalo také zkoumání a publikování prací o tajných službách států Varšavské smlouvy, které lze dohledat ještě před samotným vznikem tohoto paktu. Tato produkce byla navíc obohacena o poznatky, které přinášely ruští emigranti, jako například David J. Dallin, který je autorem knihy Soviet Espionage, která vyšla v roce 1955 nebo Nikolaj

16 Signals inteligence – shromažďování zpravodajských informací prostřednictvím radarového provozu, datové komunikace, internetu apod.17 http://www.nmia.org/?page=AIJ18 https://rusi.org/publication/rusi-journal19 http://www.ingentaconnect.com/content/routledg/fslv

134

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Siněvirskij, jehož paměti byly vydané již v roce 1948 a popisují jeho zkušenosti se sovětskou vojenskou kontrarozvědkou.20

Z tohoto vyplývá ještě jeden zásadní rozdíl mezi těmito zmíněnými směry. V západních zemích má a mělo výrazné místo v rámci výzkumu i zkoumání tajných služeb třetích států. Zatímco tyto studie a knihy o zpravodajských službách a státech východního bloku vycházely alespoň částečně veřejně, obdobné studie v Československu vznikaly takřka výhradně přímo na ministerstvu vnitra a dodnes jsou k dispozici pouze jako analytické studie v Archivu bezpečnostních složek, a publikace o západních tajných službách v České republice zastupují překlady knih sepsaných v Německu, Velké Británii a Spojených státech.

Velká Británie

Velká Británie hrála jednu z nejvýznamnějších rolí v dobách studené války a tomu také odpovídá historický výzkum zpravodajské problematiky. Tento výzkum má ale několik specifi k, které je nutno předně zmínit. V první řadě je nutné zmínit, že ofi ciální potvrzení samotné existence vnější zahraniční zpravodajské služby, tzv. MI6, přišlo až v 90. letech 20. století. Další zvláštnost představuje etablování výzkumu zpravodajských služeb na univerzitní půdě v rámci The Cambridge Intelligence Seminar na fakultě historie univerzity Cambridge.21 V neposlední řadě bych zdě chtěl zmínit samotný přístup k historickému výzkumu této problematiky. Britské tajné služby umožnili dvěma historikům neomezený přístup ke svým archivům, aby popsali jejich vývoj. Umožněním tohoto přístupu se dostali na stejnou úroveň přístupnosti materiálů, jako je možný v současné době v České republice a na Slovensku. Z tohoto důvodu si myslím, že by tyto publikace měly sloužit do značné míry jako vzor pro zdejší historické bádání. Jednalo se o Christophera Andrewa a Keitha Jefferyho.

Christopher Andrew se narodil v roce 1941 a je bývalý děkan historické fakulty v Cambridge a vede zpravodajský seminář na téže fakultě a od roku 2003 je ofi ciálním historikem MI5.22 Jeho dějiny MI5 vyšly v roce 2009 k stému výročí jejího založení pod názvem The defence of the realm: The autorized History of MI5. Tato kniha popisuje chronologický vývoj této tajné služby až do roku 2009. Dělí se na sekce, které postupně postihují její vývoj od vzniku po rok 1919, meziválečný vývoj a práci proti Sovětskému svazu, druhou světovou válku, počátky studené války, vrchol studené války a období po konci studené války. I přes celkové pozitivní přijetí této knihy se objevily některé kritiky, které zdůrazňovaly to, že informace obsažené v této knize nejsou ověřitelné z důvodu nepřístupnosti primárních zdrojů široké veřejnosti. Pokud zde ale zmiňuji Christophera Andrewa, není možné opomenout jeho další publikace, které se věnují bezpečnostní problematice. Jedná se například o The Missing Dimension: Governments and Intelligence Communities in the Twentieth Century,23 Her Majesty’s Secret Service: The Making of the British Intelligence Community,24 Intelligence and International

20 DVOŘÁK, Jan (ed.) Siněvirskij Nikolaj. Smerš – rok v táboře nepřítele, ÚSTR. Praha 2014. ISBN 978-80-257-1708-0.21 www.hist.cam.ac.uk/seminars/intelligence22 Britské vnitřní zpravodajství.23 ANDREW, Christopher. The Missing Dimension: Governments and Intelligence Communities in the Twentieth Century. Macmillan. London1984. ISBN 9780333368640.24 ANDREW, Christopher. Her Majesty’s Secret Service: The Making of the British Intelligence Community. London 1987. ISBN 9780670809417.

135

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Relations 1900-194525 a v neposlední řadě knihy, které vznikly ve spolupráci s Olegem Gordievskym a Vasilijem Mitrochinem. Jedná se o KGB: The Inside Story of its Foreign Operations from Lenin to Gorbachev26 a the Mitrokhin Archive. Vol. I: The KGB in Europe and the West, The Mitrokhin Archive. Vol. II: The KGB and the World.27 Oleg Antonovič Gordievsky, a Vasilij Nikitič Mitrochin byli příslušníci sovětských tajných služeb, kteří emigrovali na západ, a Christopher Andrew se podílel na publikování informací, které si s sebou odnesli na západ.

Druhým historikem, který dostal obdobný přístup archivů britských tajných služeb, byl Keith Jeffery. Keith Jeffery se narodil v roce 1952 v severním Irsku a specializoval se na moderní britskou a irskou historii. Postupně mezi jinými působil na univerzitě v Cambridge, královské univerzitě v Belfastu a australské Defence Force Academy. V roce 2005 byl pověřen britským zahraničním zpravodajstvím, aby sepsal jeho historii od jeho vzniku do roku 1949, která vyšla v roce 2010 pod názvem MI6: The history of the Secret Inteligence Service, 1909 – 1949.28 Kniha poskytuje náčrt historie organizace s případovými studiemi, které měly ilustrovat změnu zaměření a samotné práce v průběhu těchto prvních čtyřiceti let její historie. Tyto autorizované dějiny zahraničního zpravodajství, stejně jako dějiny MI5 sepsané Christopherem Andrewem, se drží stejné časové osy a díky jejich autorizaci mají stejné klady a zápory, jako zmiňované dějiny MI5. Působení a práce na této knize byla schválena přímo hlavou SIS Johnem Scarlettem a odsouhlaseno ministrem zahraničí Jackem Strawem. Toto autorizování má za následek to, že profesorovi Jefferymu nebylo umožněno napsat cokoliv, co by kompromitovalo operace, agenty a zaměstnance britské tajné služby, což je ostatně také důvod pro ukončení vyprávění této knihy v roce 1949.

Mimo sepsání zmíněných autorizovaných dějin, které mohou posloužit jako velmi dobrá inspirace pro zdejší historickou práci, považuji za největší přínos výzkum, kterého bylo dosaženo na poli teoretického popisu zpravodajské práce. Jako příklad bych zde rád uvedl monografi i Michaela Hermana, který na základě svých osobních zkušení z práce pro tajnou službu a zkušeností ze své pedagogické kariéry přetvořil do obsáhlé monografi e, která kombinuje osobní zkušenosti a rozsáhlou bibliografi i v dílo, které mimo historického vhledu do problematiky přináší i také teoretický rámec, ve kterém se tajné služby pohybují.29

Posledním blok, který bych zde rád zmínil, jsou knihy vzniklé v britském prostředí a které se věnují východním zemím. Jedním z historiků, který se věnoval této problematice, byl Ronald Hingley, britský historik, které se věnoval ruským dějinám a mezi jinými se podílel na překladu do angličtiny Jednoho dne v životě Ivana Denisoviče od Alexandra Solženicina. Mimo jeho překladatelských prací se věnoval ale i dějinám tajných služeb. Je autorem například knihy Ruská tajná policie v letech 1565 – 1970,30 která popisuje celkový vývoj ruské a sovětské tajné policie.

25 ANDREW, Christopher – Noakes, Jeremy. Intelligence and International Relations 1900-1945. Exeter1987. ISBN 9780859892438.26 ANDREW, Christopher – GORDIEVSKY, Oleg. KGB: The Inside Story of its Foreign Operations from Lenin to Gorbachev. New York 1990. ISBN 9780060166052.27 The Mitrokhin Archive. Vol. I: The KGB in Europe and the West (1999) (with Vasili Mitrokhin) The Mitrokhin Archive. Vol. II: The KGB and the World. London (2005). ISBN-13: 978-0140284874.28 KEITH, Jeffery. MI6: The history of the Secret Inteligence Service, 1909-1949. London 2010. ISNB 9780747591832.29 HERMAN, Michael. Intelligence Power in Peace and War. Cambridge 1996. ISBN-13: 9780521566360.30 HINGLEY, Ronald. Die russische Geheimpolizei 1565-1970. Ulm 1972. ISBN 13: 9783777000831.

136

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Německo

Německý výzkum je do značné míry ovlivněn jeho vlastními dějinami. Značnou pozornost v této oblasti zabírá výzkum bezpečnostního aparátu nacistického režimu. Jde uvést například badatele Gerharda Paula a Klause-Michaela Mallmanna.31 Mimo značné pozornosti na období nacistické nadvlády pozornost německé badatelské obce dále rozděluje možnost zkoumat dějiny tajných služeb západního Německa, tedy MAD,32 BfV,33 BND34 a tzv. Gehlenova organizace35, nebo těch východních Stasi, HVA a jejich vojenské ekvivalenty. Díky tomu se německého výzkumu dotýkají oba problémy, které ztěžují historický výzkum v této oblasti –skartace v případě pramenů východoněmeckých pramenů a znepřístupnění z důvodů utajování v případě těch západoněmeckých.

Z hlediska výzkumu východoněmeckých bezpečnostních složek nejde nezmínit BStU,36 instituci, která zkoumá a spravuje materiály po bezpečnostním aparátu východ-ního Německa. Z hlediska problematiky vnějšího zpravodajství je potřeba zde zmínit publikaci Helmuta Müllera-Enbergse: Hauptverwaltung A (HVA),37 která navzdory rozsáhlým skartacím v roce 1989 poskytuje přehled o dějinách této správy zahraničního zpravodajství. Osobně velmi oceňuji množství statistických údajů, které pak lze využít při komparaci s ostatními tajnými službami.

Osobně, ale za nejdůležitější část německého výzkumu považuji snahu o komparaci jednotlivých národních výzkumů a poznatků o tajných službách. Lukasz Kaminski, Krzysztof Persak, Jens Gieseke (ed.). Handbuch der kommunistischen Geheimdienste in Osteuropa 1944 – 199138 nebo Spionage für den Frieden? Nachrichtendienste in Deutschland während des Kalten Krieges.39 V těchto publikacích se spojily pohledy historiků z různých zemí a s různými výzkumnými zaměřeními, takže člověku umožňují si vytvořit komplexnější představu o životě tajných služeb v jedné ze zpravodajsky nejexponovanějších oblastí studené války.

Tento komplexní přístup k této problematice se také ukazuje na snaze popsat srozu-mitelnou a popularizační formou celé dějiny špionáže, jako například v knize Wolfganga Kriegera Geschichte der Geheimdienste.40

31 PAUL, G. Mallmann K.M. (ed.). Gestapo za druhé světové války „Domácí fronta“ a okupovaná Evropa. Praha 2010. ISBN:978-80-200-1856-4.32 Militärische Abschirmdienst.33 Bundesamt für Verfassungsschutz.34 Bundesnachritendienst.35 ZOLLING, Hermann. Höhne, Heinz. Pullach intern: General Gehlen und die Geschichte des Bundesnachrichtendienstes. Hamburg 1971. ISBN 978-3455087604.36 Bundesbeauftragte für die Unterlagen des Staatssicherheitsdienstes der ehemaligen Deutschen Demokratischen Republik.37 Müller-Enbergs, Helmut. Hauptverwaltung A (HVA). Berlin 2011.38 KAMINSKI, Lukasz – PERSAK, Krzysztof. Gieseke, Jens (ed.). Handbuch der kommunistischen Geheimdienste in Osteuropa 1944-1991. Göttingen 2009. ISBN 978-3-525-35100-0.39 KRIEGER, Wolfgang, Weber, Jürgen. Spionage für den Frieden? Nachrichtendienste in Deutschland während des Kalten Krieges. München 1997. ISBN 378929280X.40 KRIEGER, Wolfgang. Dějiny tajných služeb – od faraonů k CIA. Praha 2011. ISBN 978-80-7429-170-8.

137

VOJENSKÁ HISTÓRIA

USA

Poslední zmíněnou oblastí, kterou bych zde rád uvedl, se bude věnovat literatuře o tajných službách vzniklou ve Spojených státech. Tato oblast výzkumu se velmi podobá té britské. V rámci výzkumu se věnuje také teoretickým pracím, například Silent Warfare: Understanding the World Intelligence,41 věnuje se také cizím tajným službám, ale jádro výzkumu je zaměřeno na samotné tajné služby Spojených států. V této oblasti nastává ale zásadní rozdíl oproti britskému přístupu. Daleko větší otevřenost amerických tajných služeb vůči veřejné kontrole umožňuje daleko podrobnější pohled a tím pádem i daleko kritičtější přístup. Typickým příkladem tohoto velmi kritickému přístupu je kniha napsaná reportérem New York Times Timem Weinerem: Dějiny CIA, V zajetí vlastních iluzí.42 Tento velmi kritický popis dějin CIA založený na impozantním množství zdrojů ukazuje velmi problematickou oblast psaní o tajných službách – jak a jestli vůbec hodnotit práci tajných služeb. Narážíme zde totiž na zásadní otázku. U zpravodajských služeb s vnitřní působností můžeme posuzovat jejich postupy z hlediska zákonů země jejich působnosti, případně do jaké míry zasahují do osobních svobod jednotlivých obyvatel té dané země. U zpravodajských služeb s vnější působností je tato otázka daleko složitější z důvodu, že špionážní činnost, respektive vyzvědačství, je v každé zemi ilegální a tedy porušují zákony, jakmile vstoupí na území třetího státu. I přes tuto komplikovanost považuji tuto otázku za velmi zajímavou a je dozajista důležité se jí věnovat.

Závěr

Bádání v České republice o dějinách zahraničního zpravodajství se ubírá poněkud jiným směrem, než je tomu v německém a anglickém badatelském okruhu. Tato rozdílnost do značné míry vyplývá z diametrálně odlišné přístupnosti materiálů tajných služeb. Kdy v českém prostředí je v důsledku porovnání s anglosaským badatelským okruhem značný nepoměr v poměru prací, které vycházejí přímo z materiálů tajných služeb oproti samotných pamětí jejich bývalých příslušníků. Tento exkluzivní přístup k materiálům do značné míry směřuje a omezuje samotný výzkum a strhává jej od komplexních problematik k případovým studiím, které je při dostupnosti pramene badatelsky jednodušší a čtenářsky vděčnějším přístupem, než je hledání odpovědí na komplexnější otázky. Stejně zásadním problémem, který je pro celou oblast symptomatický, je nekonfrontování badatelských otázek a odpovědí s archiváliemi vzniklými mimo samotný bezpečnostní aparát. Jsem si vědom toho, že potvrzování a vyvracení zjištěných informací je v této oblasti značně problematické, ale ne nemožné. Toto ověřování a zjišťování dopadu mimo zpravodajskou komunitu ve výsledku zásadním způsobem ovlivní celkový dojem o tom, jaká byla civilní vnější zpravodajská služba za komunistického režimu. Mimo porovnání s jiným druhem pramenů ve zdejších prací chybí i komparace s cizími výzkumy, jako v případě německého přístupu a vytvoření teorie zpravodajské práce československých komunistických zpravodajských služeb. V neposlední řadě je důležité se věnovat i otázce, kterou jsem nadnesl v kapitole o americké literatuře. Jaká je úloha a jaká by měla být činnost zpravodajských služeb.

Hubert Ondra

41 SHULSKY, Abram (ed.). Silent Warfare: Understanding the World Intelligence. Nebraska 2002. ISBN 9781574883459.42 WEINER, Tim. Dějiny CIA, v zajetí vlastních iluzí. Praha 2010. ISBN 802570355X.

138

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ČERNÁK, Tomáš – MOCKO, Martin. HUSÁK V ODBOJI A SNP 1938 – 1945. Bratislava : Marenčin PT 2016. ISBN 978-80-8114-653-4, 349 s.

V roku 2016 obohatila slovenský knižný trh publikácia Tomáša Černáka a Martina Mocka, ktorej ambíciou je zmapovať pôsobenie jednej z najvýznamnejších postáv slovenských dejín 20. storočia. Recenzovaná práca, nadväzujúca na dielo T. Černáka o mladých rokoch Gustáva Husáka, približuje jeho pôsobenie v ilegálnej Komunistickej strane Slovenska, v priebehu Slovenského národného povstania a po jeho páde až do oslobodenia. Treba hneď na úvod povedať, že ide o dielo mimoriadne fundované a súčasne napísané pútavým jazykom. Husák v diele je skutočne človekom konajúcim racionálne aj impulzívne, vždy však z nejakého konkrétneho dôvodu či v dôsledku konkrétnych okolností. Kniha sa člení na dve základné časti. V prvej sa M. Mocko zaoberá Husákom a jeho činnosťou v rámci komunistickej ilegality, v druhej T. Černák zas jeho úlohou v Slovenskom národnom povstaní a životom po jeho potlačení.

Rád by som sa pristavil najprv pri prvej časti publikácie. Autor tu sleduje a objasňuje aktivity G. Husáka v komunistickom hnutí, ale aj toto hnutie samotné. Skutočne kvitujem hĺbku pochopenia štruktúr, činností a vnútorných mechanizmov komunistickej ilegality, ktoré Mocko v diele preukázal. Dokázal odstrániť doslova nánosy usadenín, ktoré na snažení komunistov z rokov 2. svetovej vojny nanieslo obdobie komunistickej totality a načrtnúť toto hnutie v reálnych kontúrach a československých a čiastočne aj medzinárodných súvislostiach. Nejde však len po povrchu. Autor analyzuje motiváciu konania jednotlivých protagonistov deja a približuje ich dovtedajšie životné príbehy, čo podľa môjho názoru dielu dodáva veľmi vítaný ľudský rozmer a umožňuje čitateľovi dobre pochopiť vzťahy a súvislosti, z ktorých mnohé ovplyvňovali dianie aj o mnoho rokov neskôr. Nazdávam sa, že ide o jedno z najlepších spracovaní dejín Komunistickej strany Slovenska v ilegalite, aké som čítal. Obzvlášť preto, že po roku 1989 sa táto téma už pochopiteľne neteší prílišnej pozornosti. V podstate mám k práci len pár drobných výhrad. Beňuškov postup na čelo ÚŠB (s. 156) zrejme najviac súvisí so zlikvidovaním špionážnej skupiny Fomferra – Schwarz na jar 1942, čo bol jeden z najvýznamnejších prípadov, ktorý sa pracovníkom slovenskej štátnej bezpečnosti v priebehu vojny podarilo „vyriešiť“. Škoda je niektorých až prílišných zjednodušení, napríklad popisu nemecko-sovietskej vojny na s. 198-199. Na rozdiel od M. Mocka sa nazdávam, že Štefan Handera, ktorý vstúpil do dejín ako najúspešnejší konfi dent ÚŠB v boji proti komunistom, predsa len bol plnoprávnym členom ilegálneho vedenia strany. Väčšina, ak nie všetci, aktéri neskôr tvrdili, že o ňom vedeli, tušili a pod. Veľmi cudne sa na margo jeho role vyjadrovali aj pozatýkaní členovia KSS. Môže však rovnako ísť aj o paradoxnú súhru, keď takýto stav vyhovoval aj polícii (mohli kulantnejšie kryť svojho agenta), aj samotným komunistom, ktorí zas mohli pred „budúcimi generáciami“ prezentovať svoju pravdu.

Druhá časť publikácie z pera T. Černáka objasňuje rolu a osudy G. Husáka pri prípravách Slovenského národného povstania, počas SNP a po jeho skončení. Ide opäť o veľmi fundovane napísanú prácu, ktorá obsahuje pozoruhodné množstvo poznatkov, viaceré doteraz neznáme. Tak ako v prípade Mockovej časti ani tu nie je veľmi čo vytknúť. Z textu je zrejmé, že autor nielen uskutočnil obsiahly výskum a zhromaždil značné množstvo poznatkov, ale vie s nimi aj narábať a nebojí sa ich interpretovať. A aj v tomto prípade môžem polemizovať len s maličkosťami. Napríklad ja osobne by som ani iniciatívy Karola Sidora ohľadom česko-slovensko-poľskej federácie nevnímal ako úplne „nereálne“, nakoniec aj E. Beneš rokoval s poľskými predstaviteľmi o československej federácii a všeobecne sa takéto myšlienky v tej dobe tešili podpore.

139

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Je pre mňa však záhadou, prečo sa v diele objavujú zvláštne gramatické chyby, napríklad veľké písmená uprostred vety. Na škodu je tiež skutočnosť, že dielo neobsahuje poznámky pod čiarou. Človek si tak nemôže pozrieť zdroj informácie, ktorá ho zaujme. Ak vydavateľovi išlo o to, aby poznámky pod čiarou nezaťažovali text, dajú sa dať na koniec kapitoly či knihy.

Záverom môžem skonštatovať, že ide o veľmi vydarený počin. Autorom sa podarilo vecne priblížiť osudy jednej z najzaujímavejších postáv moderných slovenských dejín, zasadiť ich v sledovanom období do kontextu a priblížiť aj motiváciu jeho konania. Som presvedčený, že táto kvalitná publikácia si nájde množstvo čitateľov nielen u nás, ale aj v zahraničí. Autorom M. Mockovi a T. Černákovi sa podarilo vytvoriť dielo, v ktorom bez zaujatia, vecne a presvedčivo popísali a analyzovali dôležité obdobie života jednej z najdôležitejších osobností slovenského politického diania 20. storočia. Nazdávam sa, že po tejto publikácii budú siahať nielen historici a čitatelia mojej generácie, ale aj ďalších.

Matej Medvecký

140

VOJENSKÁ HISTÓRIA

BIBLIOGRAFIA

VÝBEROVÁ BIBLIOGRAFIAPhDr. VOJTECHA DANGLA, CSc.pri príležitosti jeho významného životného jubilea

Knižné publikácieKalište – pamätník SNP. Národná

kultúrna pamiatka. Bratislava : SFVU pre Slov. ústav pamiatkovej starostlivosti a prírody, 1967, 42 s.

Čierny orol – národná kultúrna pamiat-ka. Pamätné miesto prvomájového zhro-maždenia r. 1918 v Liptovskom Mikuláši. Bratislava : Pallas, 1970, 104 s.

Krompachy – pamätné miesto robotníckej vzbury. Košice : Východoslovenské vyd. pre Vlastivedné múzeum v Spišskej Novej Vsi, 1976, 113 s.

Slávni vojvodcovia. Bratislava : Mladé letá, 1981, 321 s.

Bitky a bojiská. Od Wogastisburgu po Lamač. Bratislava : Mladé letá, 1984, 256 s.

Slovensko vo víre stavovských povstaní. Bratislava : Slov. pedagog. nakl., 1986, s. 212 s.

Vojenské dějiny Československa, 2. díl (1526 – 1918). (Vedecký redaktor a člen autorského kolektívu). Praha : Naše vojsko, 1986, 589 s., fotogr., obr., mp. príl.

Bethlen proti Habsburkům. Slovo k historii 37. Praha : Melantrich, 1992, 31 s., obr.

Dangl, Vojtech – Kopčan, Vojtech: Vojenské dejiny Slovenska. II. diel: 1526 – 1711. Bratislava : MO SR, 1995, 224 s., obr. príl. ISBN 80-967113-2-8.

Dangl, Vojtech – Segeš, Vladimír: Vojenské dejiny Slovenska. 3. diel: 1711 – 1914. Bratislava : MO SR, 1996, 241 s., obr. príl. ISBN 80-88842-02-6.

Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava : Perfekt, 2005, 245 s. ISBN 80-8046-310-7.

Armáda a spoločnosť na prelome 19. a 20. storočia. Bratislava : Veda, 2006, s. 238 s. ISBN 978-80-224-0919-3.

Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt 2007, 291 s., reg. ISBN 978-80-8046-374-8.

Pod zástavou cisára a kráľa. (Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914). Bratislava : Historický ústav vo vyd. Typo set print spol. s r. o., 2009, 280 s., reg. ISBN 978-80-970264-7-9.

Dangl, Vojtech – Segeš, Vladimír: Voj-vodcovia. 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakl., 2012, 472 s., reg. ISBN 978-80-7360-986-3.

Spoluautorstvo na kolektívnych publikáciách

Rakúsko-uhorská armáda a slovenská spoločnosť v predvečer prvej svetovej. In: Čaplovič, Miloslav – Stanová, Mária a kol.: Slovensko v dejinách 20. storočia. Kapitoly k spoločenským a vojensko-politickým udalostiam. K 70. narodeninám PhDr. Ma riána Hronského, DrSc. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2010, s. 39-56. ISBN 978-80-970434-1-4.

Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovna-ní. Postupujúca modernizácia habsburskej monarchie. Budovanie centralizovaného Uhorska. Maďarizácia. Oslabovanie lo jality Slovákov voči Uhorsku. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, zv. 11 a. Vedecký red. zv.: Kováč, Dušan. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012, s. 328-348, reg. ISBN 978-80-8119-061-2.

Prvomájové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši v roku 1918. In: Pekník, Miroslav a kol.: Dr. Vavro Šrobár politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava : Ústav politických vied SAV – Veda, 2012, s. 261-282. ISBN 978-80-224-1210-0.

141

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Segeš, Vladimír a kol.: Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov slovom a obrazom. Bratislava : Ministerstvo obrany SR v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2013, kap. 5, 6, 9, s. 84-111, 144-163. ISBN 978-80-89523-18-4.

Dangl, Vojtech – Bystrický, Valerián a kol.: Chronológia dejín Slovenska a Slovákov. Od najstarších čias po súčasnosť. Dejiny v dátumoch, dátumy v dejinách, zv. 1. Bratislava : Veda, 2014, 547 s., reg. ISBN:978-80-224-1370-1.

Dangl, Vojtech – Bystrický, Valerián a kol.: Chronológia dejín Slovenska a Slo-vákov. Od najstarších čias po súčasnosť. Dejiny v dátumoch, dátumy v dejinách, zv. 2. Bratislava : Veda, 2014, s. 548-1390 s., reg. ISBN:978-80-224-1373-2.

Vojenská prítomnosť Habsburskej monar-chie v severnom Taliansku roku 1859 do bitky pri Solferine. In: Kováč, Dušan – Kowalská, Eva – Šoltés, Peter a kol.: Spoločnosť na Slovensku v dlhom 19. storočí. Bratislava : Historický ústav SAV – Veda, 2015 s. 344-370. ISBN 978-80-224-1478-4.

Segeš, Vladimír a kol.: Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha – Bratislava : Ottovo nakl. – Vojenský historický ústav, 2015, kap. 5, 6, 9, s. 102-139, 180-207. ISBN 978-80-7451-469-2.

Obraz dôstojníka v dobových súvislos-tiach (1850 – 1914). In: Roguľová, Jaro-slava – Hertel, Maroš (zost.): Adepti moci a úspechu : Etablovanie elít v moderných dejinách : Jubileum Valeriána Bystrického. Bratislava : Veda, 2016, s. 97-109. ISBN 978-80-224-1503-3.

Segeš, Vladimír – Dangl, Vojtech: Fenomén slovenského dobrovoľníckeho vojska meruôsmeho roku. In: Juráš, Ján – Kodajová, Daniela a kol.: Sláva šľachetným IV : Osudy kapitánov slovenských do-brovoľníkov 1848/49 a vojenských du-chovných. Liptovský Mikuláš : Spolok Martina Rázusa v spolupráci s Tranoscius, 2016, s. 13-27. ISBN 978-80-972016-2-3.

Spoluautorstvo na kronikách, encyklopédiách a slovníkoch

Encyklopédia Slovenska, zv. I. – VI. Bratislava : Veda, 1977 – 1982.

Dangl, Vojtech – Sidorjak, Alexander (transl.): Vojenské uniformy a výstroj. Obrazový slovník. Bratislava : Slovart, 1995, 64 s. ISBN 80-7145-153-3.

Kováč, Dušan a kol.: Kronika Sloven-ska, zv. 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print & Adox, 1998, 616 s. ISBN 80-7153-17-4-X.

Kováč, Dušan a kol.: Kronika Sloven-ska, zv. 2. Slovensko v dvadsiatom storočí. Bratislava : Fortuna Print, 1999, 608 s. ISBN:80-88980-08-9.

Encyklopédia Beliana, zv. I. – IV. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1998, 2001, 2003, 2005. ISBN 80-224-0554, 80-224-06716, 80-224-07615, 80-224-08476.

Naša vlasť. Detská ilustrovaná encyklo-pédia. Bratislava : Slovart, 2000, 144 s., reg.; 2006. ISBN 80-7145-491-5.

Ottova encyklopédia Slovensko A – Ž. Praha – Bratislava : Ottovo nakladatelství, s.r.o. – Ottovo nakladateľstvo, s.r.o., 2006, 1053 s. ISBN 80-7360-578-3.

Segeš, Vladimír a kol.: Slovensko. Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 34-45, 70-79. ISBN 978-80-8046-381-6.

Ottova praktická encyklopédia Slovensko. Praha – Bratislava : Ottovo nakladatelství, s.r.o. – Ottovo nakladateľstvo, s.r.o., 2008, 672 s. ISBN 978-80-7360-668-8.

Segeš, Vladimír et al. Slovakia. Military Chronicle. Bratislava : Perfekt, 2009, s. 34-45, 70-79. ISBN 978-80-8046-443-1.

Lacika, Ján a kol.: Slovensko A – Ž. Bratislava : Ikar, 2009, 488 s., fotogr., mp. ISBN 978-80-551-2048-5.

Vedecké štúdie v časopisoch a neperiodických zborníkoch

Príspevok k rozloženiu politických síl a rastu militarizácie v Uhorsku v období pred nastolením branných predlôh pred uhorský snem roku 1911 so zreteľom na slovenskú

142

VOJENSKÁ HISTÓRIA

buržoáznu politickú reprezentáciu. In: Sešity příspěvků k sociálně politické a historické problematice vojenství a ar-mády. Roč. 3, č. 1-2 (1974), s. 11-83.

Slovenská buržoázia v zápase o branné predlohy (1910 – 1912). In: Historický časopis. Roč. 23, č. 1 (1975), s. 49-71. ISSN 0018-2575.

Prejavy antimilitarizmu na Slovensku v súvislosti s bojom o branné zákony a slovenská politika v rokoch 1911 – 1912. In: Štúdie k československým vojenským dejinám. Praha : Vojenský historický ústav, 1976, č. 2-3, s. 23-68.

Národnostná problematika v rakúsko-uhorskej armáde a Slováci. In: Česko-slovenský časopis historický. Roč. 24, č. 6 (1976), s. 851-884, tabl. ISSN 0045-6187.

Vývoj, organizácia, vnútorná štruktúra a dislokácia pozemných síl rakúsko-uhorskej armády na území Slovenska v rokoch 1868 – 1914. In: Sešity příspěvků k sociálně politické a historické problematice vojenství a armády. – Roč. 6, č. 4-5 (1977), s. 67-134.

Protivojnové hnutie slovenskej sociálnej demokracie v období balkánskych vojen (1912 – 1913). In: Historický časopis. Roč. 26, č. 1 (1978), s. 25-62. ISSN 0018-2575.

Slovanská idea a protivojnové prejavy slovenského dedinského ľudu pred prvou svetovou vojnou. In: Historický časopis. Roč. 27, č. 1 (1979), s. 3-28. ISSN 0018-2575.

Rast militarizmu v Uhorsku v období balkánskych vojen. In: Československý časopis historický. Roč. 28, č. 3 (1980), s. 377-398. ISSN 0045-6187.

Organizácia rakúsko-uhorskej armády so zvláštnym zreteľom na Slovensko (1868 – 1914). In: Historie a vojenství. Roč. 32, č. 4 (1983), s. 178-195. ISSN 0018-2583.

Vojensko-diplomatické pozadie prípra-vy prvej svetovej vojny po sarajevskom atentáte. In: Historie a vojenství. Roč. 36, č. 3 (1987), s. 70-96. ISSN 0018-2583.

Vojnové plány rakúsko-uhorskej monar-chie v predvečer prvej svetovej vojny. In: Historie a vojenství. Roč. 37, č. 2 (1988), s. 61-75. ISSN 0018-2583.

Nástup rakúsko-uhorských branných síl na severovýchodnom fronte v auguste 1914. In: Historie a vojenství. Roč. 37, č. 6 (1988), s. 59-77. ISSN 0018-2583.

Bitka pri Krasniku 1914. In: Historie a vojenství. Roč. 39, č. 3 (1990), s. 57-73. ISSN 0018-2583.

Postoj Milana Hodžu k niektorým vo jensko-politickým otázkam pred prvou svetovou vojnou. In: Milan Hodža – štátnik a politik. Referáty z vedeckej konferencie v Bratislave 14. – 16. septembra 1992. Bratislava : Veda, 1992, s. 39-47; 2. vyd. Bratislava : Veda, 1994, s. 63-71. ISBN 80-224-0690-2.

Počiatočná fáza bitky pri Komarówe a činnosť VI. košického zboru. In: Histo-rický časopis. – Roč. 40, č. 4 (1992), s. 422-437. ISSN 0018-2575.

Prusko-rakúska vojna a slovenské poli-tické myslenie. In: Hradec Králové 1866 – 1991 (Königrätz). Sborník příspěvků z mezinárodní vědecké konference (6. – 8. 6. 1991), 2. díl. Praha 1992, s. 210-221.

Rakúsko-uhorská armáda a slovenská spoločnosť v predvečer prvej svetovej vojny. In: Slovensko v politickom systéme Československa. Materiály z vedeckého sympózia v Častej 11. – 13. novembra 1991. Bratislava : SNR – Historický ústav SAV, 1992, s. 36-41.

Rok 1848 – prvé ozbrojené vystúpenie Slovákov v novodobých dejinách. In: Armáda v dejinách Slovenska, I. časť. Bratislava : [MO SR], 1993, s. 17-38.

K otázke protitureckej obrany a pev-nostného systému v 16. storočí v Uhorsku. In: Fortifi kace a obrana státu I. Praha : Historický ústav Armády ČR, 1995,s. 48-63.

K otázke zapojenia Juraja I. Rákociho do 30-ročnej vojny. In: Sborník vlastivědných prací z Podblanicka 35. Muzeum okresu Benešov, 1995, s. 119-126. ISSN 0487-5648.

Systém doplňovania rakúsko-uhorskej armády so zreteľom na Slovensko. In: Vojenské obzory H. Roč. 2, príl. č. 3 (1995), s. 3-16.

Systém protitureckej obrany na území Slovenska v druhej polovici 16. storočia.

143

VOJENSKÁ HISTÓRIA

In: Vojenská história. Roč. 10, č. 4 (1996), s. 2-22. ISSN 1335-3314.

O vzťahu slovenskej spoločnosti k ar-máde na prelome 19. a 20. storočia. In: Vojenské obzory H. – Roč. 3, príl. č. 1 (1996), s. 21-28.

K otázke stavu a perspektív vojenskej histórie na Slovensku. In: Fano, Štefan (ed.): Slovenské dejiny v dejinách Európy. Vedecké kolokvium – Bratislava 26. – 27. 11. 1996. Bratislava : Academic Elec-tronic Press, 1997, s. 75-80. ISBN 978-80-224-1448-7.

K otázke stavu a perspektív vojenskej histórie na Slovensku. In: Vojenská his-tória. Roč. 1, č. 1 (1997), s. 86-90. ISSN 1335-3314.

K niektorým vojenskostrategickým otázkam postavenia Slovenska v čase tridsaťročnej vojny. In: Vojenská história. Roč. 2, č. 2 (1998), s. 3-13, 2 mp. ISSN 1335-3314.

K vojenským aspektom septembrovej výpravy 1848. In: Vojenská história. Roč. 2, č. 3 (1998), s. 3-28. ISSN 1335-3314.

K otázke vzťahu slovenskej spoločnosti k armáde na prelome 19. a 20. storočia. In: Slovensko na začiatku 20. storočia. (Spoločnosť, štát a národ v súradniciach doby). Zborník štúdií. Ed.: Podrimavský, M.; Kováč, D. Bratislava : HÚ SAV, 1999, s. 127-136. ISBN 80-88780-21-4.

Organizačný vývoj rakúsko-uhorskej pechoty pred prvou svetovou vojnou. In: Vojenská história. Roč. 3, č. 4 (1999), s. 3-28, tabl. ISSN 1335-3314.

Uhorský snem a asimilačné tendencie v armáde (1889 – 1914). In: Vojenská história. Roč. 4, č. 3-4 (2000), s. 3-21. ISSN 1335-3314.

Bitka pri Trenčianskej Turnej a niektoré aspekty Rákociho povstania. In: Bitka pri Turnej 3. augusta 1708. Zborník prís-pevkov k 290. výročiu. Trenčianska Turná : Obecný úrad, 2000, s. 53-67.

K problematike ozbrojeného vystúpenia Slovákov v septembrovej výprave 1848. In: Sedlák, Imrich (zost.). Slováci v revolúcii 1848 – 1849. Zborník referátov

z medzinárodnej vedeckej konferenciev Starej Turej 17. 9.–18. 9. 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 116-135. ISBN 80-7090-389-1.

Pokusy o asimiláciu prostredníctvom armády a slovenské reakcie (1900 – 1914). In: Historik v čase a priestore. Laudatio Ľubomírovi Liptákovi. Bratislava : Veda, 2000, s. 151-171. ISBN 80-224-0651-1.

K problematike prestíže dôstojníckeho zboru v období dualizmu. In: Vojenská história. Roč. 5, č. 1 (2001), s. 3-16. ISSN 1335-3314.

Organizačný vývoj rakúsko-uhorského jazdectva (1866 – 1914) so zreteľom na Slovensko. In: Vojenská história. Roč. 5, č. 4 (2001), s. 3-25, tabl. ISSN 1335-3314.

Národnostná otázka a účasť Slovákov v armáde (1867 – 1914). In: Vojenská história. Roč. 6, č. 3-4 (2002), s. 3-25, tabl. ISSN 1335-3314.

Mestá, kasárne a posádky na Slo-vensku v posledných desaťročiach pred prvou svetovou vojnou. In: Armáda, mesto, spoločnosť od 15. storočia do roku 1918. (Vojenské, politické, hospodárske aspekty a súvislosti). Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Bratislave 14. – 15. novembra 2001 : Hadsereg, város, társadalom a 15. századtól 1918-ig. (Katonai, politikai, gazdasági aspektusok és összefüggések.) A bratislavai nemzetközi tudományos konferencia anyagai 2001. november 14-15. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2002, s. 259-281.

Postoj Milana Hodžu k niektorým vojensko-politickým otázkam pred prvou svetovou vojnou. In: Milan Hodža – štátnik a politik. 3. rozš. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 2002, s. 117-130. ISBN 80-224-0690-2.

Vojnové plány Rakúsko-Uhorska a ich modifi kácie v lete 1914. In: Vojenská história. Roč. 7, č. 2 (2003), s. 3-20. ISSN 1335-3314.

Slovanská idea a antimilitarizmus v radoch vidieckeho obyvateľstva, mládeže a vojska v čase balkánskych vojen 1912 –

144

VOJENSKÁ HISTÓRIA

1913. In: Vojenská história. Roč. 7, č. 4 (2003), s. 18-40. ISSN 1335-3314.

K problematike stavu a perspektív vojenskej historiografi e na Slovensku (malá bilancia po 12 rokoch). In: Vojenská história. Roč. 8, č. 4 (2004), s. 88-93. ISSN 1335-3314.

Systém protitureckej obrany na území Slovenska v druhej polovici 16. storočia. In: Vojenská história. Roč. 10, č. 4 (2006), s. 26-41. ISSN 1335-3314.

Vojenská historiografi a na Slovensku po roku 1989. In Česko-slovenská historická ročenka 2006, s. 99-108. ISSN 1214-8334.

Milan Hodža’s Attitude to some Mili-tary Political Questions before the First World War. In: Pekník, Miroslav (ed.): Milan Hodža : Statesman and Politician. Bratislava : Veda Publishing House of the Slovak Academy of Sciences, 2007, s. 123-137. ISBN 978-80-224-0961-2.

Súboj ako osobitý druh výkonu spravod-livosti. In: Sokolovský, Leon (zost.): Krimi-nalita, bezpečnosť a súdnictvo v minulosti miest a obcí na Slovensku. Zborník z rovno-mennej vedeckej konferencie konanej 1. – 3. 10. 2003 v Lučenci. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007, s. 255-259. ISBN 978-80-223-2302-4.

Bitka pri Trenčianskej Turnej a otázky kuruckého vojenstva. In: Neďaleko od Trenčína… Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná – Bratislava : Obec Trenčianska Turná – Vojenský historický ústav, 2008, s. 103-118, obr., mp. ISBN 978-80-969375-4-7.

Dôstojník, manželstvo a rodina v Uhor-sku (1850 – 1914). In: Vojenská história. Roč. 15, č. 1 (2011), s. 3-32. ISSN 1335-3314.

Dôstojnícke súboje v Uhorsku (1850 – 1914). In: Vojenská história. Roč. 16, č. 2 (2012), s. 9-38. ISSN 1335-3314.

Bratislava ako posádkové mesto (1867 – 1914). In: Vojenská história. Roč. 17, č. 2 (2013), s. 6-31. ISSN 1335-3314.

Dangl, Vojtech – Segeš, Vladimír: Vojenská minulosť Slovenska vo včasnom novoveku (1526 – 1648). In: Segeš, Vladi-

mír – Šeďová, Božena (eds.): Pramene k vojenským dejinám Slovenska II/1. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2015, s. 12-27. ISBN 978-80-89523-37-5.

Budovanie pechoty armády Rakúsko-Uhorska v posledných desaťročiach pred vypuknutím Veľkej vojny. In: Vojenská história. Roč. 19, č. 1 (2015), s. 24-39. ISSN 1335-3314.

Ťaženie v severnom Taliansku a bitka pri Magente 1859. In: Vojenská história. Roč. 20, č. 1 (2016), s. 53-69. ISSN 1335-3314.

Odborné, populárnovednéa publicistické články

Martinský cintorín. In: Vlastivedný časo pis. Roč. 17, č. 1 (1968), s. 37-38.

Niekoľko poznámok k otázke ochrany nehnuteľných literárnych pamiatok. In: Letopis Pamätníka slovenskej literatúry 1968. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 31-34.

Pamätník Valdimírovi Clementisovi. In: Pamiatková starostlivosť. Roč. 2, č. 3 (1968).

Zainteresovanie múzeí na ochrane ná-rodnohistorických pamiatok. In: Mú zeum. Roč. 13, č. 4 (1968).

Partizánska republika. Pred 24 rokmi sa odohrala tragédia v Kališti. In: Práca. Roč. 24 (18. 3. 1969), s. 5.

Prokop Veľký v Bratislave. Zo starej Bratislavy. In: Večerník, 28. 3. 1969, s. 9.

Slávnosti bývalej Hontianskej župy. In: Nedeľa, 15. 8. 1969.

Dobudovanie národnej kultúrnej pamiatky Kalište. In: Pamiatky a príroda. Roč. 1, č. 5 (1970), s. 5.

V Kališti pred 25. rokmi. In: Práca. Roč. 25, (18. 3. 1970), s. 1-2.

K problematike výstavby pamätníkov na Slovensku. In: Pamiatky a príroda. Roč. 2, č. 3-4 (1971), s. 8-9.

Krvavý deň robotníckych dejín. In: Prá-ca. Roč. 26 (20. 2. 1971), s. 7.

Spomienka na smutné výročie (k 27. výročiu zničenia obce Kalište). In: Roľnícke noviny, 21. 3. 1972, s. 4.

Historický 1. máj v Liptovskom

145

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Mikuláši. In: Nové slovo. Roč. 15, č. 17 (1973), s. 8.

K metodike národnohistorických pa-miatok. In: Pamiatky a príroda. Roč. 4, č. 1 (1973), s. 4-6.

1. máj v Liptovskom Mikuláši v roku 1918. In: Krásy Slovenska. Roč. 50, (1973), s. 438-441.

Kalište – symbol utrpenia a hrdinstva. In: Ročenka SZPB. Bratislava 1974, s. 41-43.

Tragický krompašský pondelok v roku 1921. In: Bojovník. Roč. 23, (21. 2. 1976).

Tragický deň robotníckych dejín. (Krompachy pred 55 rokmi.) In: Nové slovo. Roč. 17, č. 10 (1975), s. 12.

Bitky a bojiská. I. – XXII. In. Krásy Slovenska. Roč. 55, č. 1-12 (1978); roč. 56 (1979), č. 1-12 (1979); I. Starí Slovania a boje Samovej ríše, č. 1, s. 14-17; II. Vojenský lesk a zánik Veľkej Moravy, č. 2, s. 56-59; III. Bratislavská bitka roku 997 – ranofeudálne vojenstvo, č. 3 (1978), s. 104-107; IV. Bitka pri Slanej roku 1241, č. 4 (1978), s. 158-161; V. Matúš Čák Trenčiansky a bitka pri Rozhanovciach, č. 5 (1978), s. 112-115; VI. Spanilé jazdy husitov na Slovensku, č. 6 (1978), s. 246-249; VII. Bitka pri Lučenci a pri Veľkých Kostoľanoch, č. 6 (1978), s. 302-305; VIII. Povstanie Juraja Dózsu r. 1514, č. 8 (1978), s. 352-355; IX. Bitka pri Moháči, č. 10 (1978), s. 448-452; X. V tieni tureckého polmesiaca, č. 11 (1978), s. 494-498; XI. Vlny tureckého náporu a Slovensko, č. 12 (1978), s. 542-546; XII. Tajomstvo a zánik vojenskej moci Turkov; č. 1 (1979), s. 6-10; XIII. Bocskayovo povstanie, č. 2 (1979), s. 54-58; XIV. Tri výpravy Gabriela Bethlena, č. 3 (1979), s. 102-107; XV. Protihabsburská vojna „starého“ Rákocziho, č. 4, s. 172-176; XVI. Kuruci a „kurucký kráľ“ Imrich Thököly, č. 5 (1979), s. 218-223; XVII. Povstanie Františka II. Rákociho, č. 6 (1979), s. 248-253; XVIII. Od brnenia po rovnošatu, č. 7 (1979), s. 302-306; IXX. „Mierové storočie“, č. 8 (1979), s. 362-367; XX. Vojská Suvorova, Napoleona a Kutuzova na Slovensku, č. 9, s. 400-405;

XXI. Cholerové povstanie na východnom Slovensku, č. 11 (1979), s. 512-516; XXII. V znamení slobody, č. 12 (1979), s. 532-537. ISSN 0323-0643.

Výstrely v Hladovej doline. In: Práca. Roč. 36, (14. 2. 1981), s. 7, obr. ISSN 0231-6277.

Osudná bitka pri Trenčíne. In: Práca. Roč. 38, č. 184 (6. 8. 1983), s. 7. ISSN 0231-6277.

Rákocziho povstanie a Slováci. In: Práca. Roč. 38, č. 142 (18. 6. 1983), s. 7. ISSN 0231-6277.

Udalosť významná aj pre Slovensko. In: Práca. Roč. 38, č. 208 (3. 9. 1983), s. 7, obr. ISSN 0231-6277.

Zbrane našich predkov. In: Krásy Slovenska. Roč. 60, č. 10, 12 (1983); roč. 61, č. 2, 4, 6, 8, 11 (1984); Úvod, č. 10, s. 17-19; Zbrane, vojny, armády, č. 12, s. 32-35; 1984: Prví ľudia a prvé zbrane, č. 2 s. 32-35; Zbrane z dreva, kameňa a kostí, č. 4, s. 34-37; Ešte o zbraniach z dreva, kameňa a kostí, č. 6, s. 32-35, Kráľovná zbraní – luk so šípmi, č. 8, s. 38-40; Človek doby kamennej, zbrane a lov, č. 11, s. 33-35. ISSN 0323-0643.

Arcivojvoda a slovenská buržoázia. In: Práca. Roč. 39, č. 147 (23. 6. 1984), s. 7, obr. ISSN 0231-6277.

Bočkajovo povstanie v Uhorsku. In: Práca. Roč. 39, č. 84 (7. 4. 1984), s. 7. ISSN 0231-6277.

Koniec revolučného husitstva. In: Práca. Roč. 39 (26. 5. 1984), s. 7. ISSN 0231-6277.

Na obranu poľskej nezávislosti. In: Práca. Roč. 39 (24. 3. 1984), s. 7. ISSN 0231-6277.

Sedliacka vojna proti pánom. In: Práca. Roč. 39, č. 106 (5. 5. 1984), s. 7. ISSN 0231-6277.

Úlohy slovenskej vojenskej historiogra-fi e pri výskume obdobia 1848 – 1914. In: Historický časopis. Roč. 35, č. 1 (1987), s. 98-103. ISSN 0018-2575.

Battles and Battlefi elds. In: Meridians Bratislava, č. 12 (1988), s. 135-137.

Dejiny a literatúra. Príspevok na stretnutí historikov a spisovateľov. In: Slovenské

146

VOJENSKÁ HISTÓRIA

pohľady. Roč. 104, č. 2 (1988), s. 28-31. ISSN 1335-7786.

Ako sa v Uhorsku volilo. 1: Raz cukrom, inokedy bičom. 2: Sloboda v rámci žalára. In: Nové slovo. Roč. 32, č. 20 – 21 (1990), s. 16. ISSN 0323-2891.

Neskrotní hajdúsi. Lotri, diabli, anjeli, alebo vynikajúci bojovníci? In: Historická revue. Roč. 1, č. 4 (1990), s. 5-7. ISSN 1335-6550.

Za vidinou kráľovskej koruny. Bethlen-ov vpád na Slovensko roku 1619. In: His-torická revue. Roč. 1, č. 1 (1990), s. 8-10, obr. ISSN 0231-6277.

Niekoľko poznámok k perspektívam slovenskej vojenskej historiografi e. In: Historický časopis. Roč. 39, č. 4 (1991), č. 4, s. 484-487. ISSN 0018-2575.

Proti cisárovi, mestám a dedinám. In: Historická revue. Roč. 2, č. 9 (1991), s. 6-7, obr. ISSN 0231-6277.

Rozplynutý sen Habsburgovcov. In: Práca. Roč. 46, č. 162 (13. 7. 1991), s. 7. ISSN 0231-6277.

Slovensko vo vojnách. In: Burlasová, Soňa: Vojenské a regrútske piesne. Bratislava : Veda, 1991, s. 16-25.

Prusi na Záhorí. Epizóda núteného spolužitia. In: Historická revue. Roč. 3, č. 1 (1992), s. 9-11, obr. ISSN 0231-6277.

Bratislavská bitka roku 907. In: Obrana. Roč. 1 (1993), č. 5, s. 9. ISSN 1336-1910.

Niečo o vojenstve v 13. – 14. storočí. In: Obrana. Roč. 1, č. 21 (1993), s. 9. ISSN 1336-1910.

Obrázky z vojenskej histórie Slovenska. In: Obrana. Roč. 1 (1993). Na úvod, č. nulté, s. 8; Počiatky lesku Veľkej Moravy, č. 1, s. 9; Svätopluk a jeho ríša, č. 3, s. 9; Vojenské umenie starých Slovanov, č. 7, s. 9; Mongolsko-tatárske nebezpečenstvo, č. 13, s. 9; Bitka pri rieke Slaná roku 1241, č. 15, s. 9; Bitka pri Rozhanovciach, č. 19, s. 9. ISSN 1336-1910.

Pred 145-timi rokmi sa uskutočnila „Septembrová výprava“ slovenských dobrovoľníkov. In: Apológia. Roč. 1, č. 6 (1993), s. 14-18 : obr.

Bitka pri Lamači. In: Dejepisná čítanka

3. Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1994, s. 68-69.

Bitka pri Komarówe a činnosť VI. ko-šického zboru. In: Apológia. Roč. 2, č. 7 (1994), s. 17-20.

Úvodom. In: Korček, Ján (zost.): Vo-jenské aspekty SNP. Žilina : Vojenský historický ústav, 1994, s. 9-13.

Muž tvrdej ruky : Protihabsburský od-boj Juraja I. Rákociho. In: Historická revue. Roč. 6, č. 2 (1995), s. 12-13. ISSN 0231-6277.

Protiturecká obrana a pevnostný systém na Slovensku v 16. storočí. In: Apológia. Roč. 4, č. 2 (1996), s. 26-28 : obr.

Bitka pri Smoleniciach v roku 1704 a pri Trenčíne v roku 1708. In: Spoločnosť, armáda, osobnosť. Roč. 4, č. 1 (1997), s. 56-69, mp.

Bitka pri Žarnovici a Leviciach v roku 1664, pri Parkane (Štúrove) v roku 1683 a zánik osmanskej moci v Uhorsku. In: Spoločnosť, armáda, osobnosť. Roč. 4, č. 1 (1997), s. 45-55, mp.

Obliehanie Fiľakova v roku 1593, bitka pri Parkane (Štúrove) a dobytie Nových Zámkov v roku 1663. Bitky a boje na slovensko-tureckom pomedzí v 16. a 17. storočí. In: Spoločnosť, armáda, osobnosť. Roč. 4, č. 1 (1997), s. 34-44 : mp.

Revolúcia rokov 1848 – 1849 a boje slovenských dobrovoľníkov. Najdôležitejšie bitky na území Slovenska v 19. storočí. In: Spoločnosť, armáda, osobnosť. Roč. 4, č. 2 (1997), s. 2-13.

Úvodné slovo. In: Vojenská história. Roč. 1, č. 1 (1997), s. 3-4. ISSN 1335-3314.

Začiatky tureckej expanzie a bitka pri Moháči roku 1526. In: Spoločnosť, armáda, osobnosť. Roč. 4, č. 1 (1997), s. 31-33.

Zu einigen strategischen Fragen der Stellung der Slowaken in dem dreissigjährigen Krieg. In: Bellum Tri cennale. The Thirty Years` War. Prague : Historical Institute of the Army of Czech Republic, [1997], s. 237-238.

Bitka pri Plášťovciach. In: Nedeľná Pravda. Roč. 7, č. 23 (1998), s. 29, obr. ISSN 1339-410X.

147

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Dobytie Nových Zámkov. In: Nedeľná Pravda. Roč. 7, č. 30 (1998), s. 32, obr. ISSN 1339-410X.

Moháčska katastrofa. In: Nedeľná Prav-da. Roč. 7, č. 25 (1998), s. 27, obr. ISSN 1339-410X.

Na ceste k Moháču. In: Nedeľná Pravda. Roč. 7, č. 16 (1998), s. 26, obr. ISSN 1339-410X.

Zápas za národ a slobodu. Septembrová výprava slovenských dobrovoľníkov v ro-ku 1848. In: Obrana. Roč. 6, č. 38 (1998), s. 5-8, obr. ISSN 1336-1910.

Je história ľudstva históriou permanent-ných vojen s mierovými prestávkami? Vojny na území Slovenska v tomto milé-niu. In: Magazín Sme (11. 9. 1999), s. 1-2, obr. ISSN 1335-440X.

Slovensko v zrkadle kuruckého odboja 1. Bitka pri Leviciach a pri Zvolene. In: Historická revue. Roč. 10, č. 9 (1999), s. 7-9 : obr. ISBN 1335-6550.

Slovensko v zrkadle kuruckého odboja 2. Víťazstvo kurucov pri Smoleniciach 28. mája 1704. In: Historická revue. Roč. 10, č. 10 (1999), s. 10-11 : obr. ISSN 0231-6277.

Slovensko v zrkadle kuruckého odboja 3. Bitka pri Trnave 26. decembra 1704. In: Historická revue. Roč. 11, č. 1 (2000), s. 8-9 : obr. ISSN 0231-6277.

Slovensko v zrkadle kuruckého odboja 4. Bitka pri Budmericiach 11. augusta 1705. In: Historická revue. Roč. 11, č. 2 (2000), s. 8-9 : obr. ISSN 0231-6277.

Slovensko v zrkadle kuruckého odboja 5. Bitka pri Trenčianskej Turnej 3. augusta 1708. In: Historická revue. Roč. 11, č. 3 (2000), s. 12-14 : obr. ISSN 0231-6277.

Prusi na Slovensku. In: Práca. Roč. 55, č. 99 (29. 4. 2000), s. 27, obr. ISSN 0231-6277.

Strata Fiľakova a bitka s Turkami pri Sečanoch v roku 1562. In: Obrana. Roč. 8, č. 14 (2000), s. 17, obr. ISSN 1336-1910.

Batuchán – postrach Európy. Slovensko za protitatárskych vojen v 13. storočí. In: Obrana. Roč. 9, č. 22 (2001), s. 17, obr. ISSN 1336-1910.

Boleslav I. Chrabrý a Slovensko. In: Obrana. Roč. 9, č. 17 (2001), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Kupec, veľký bojovník a zakladateľ ríše. In: Obrana. Roč. 9, č. 12 (2001), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Pustošivý vpád Ordu chána na Slovensko. In: Obrana. Roč. 9, č. 23 (2001), s. 13, obr. ISSN 1336-1910.

Rastislav, nazývaný aj Rasstic. In: Obrana. Roč. 9, č. 14 (2001), s. 17, obr. ISSN 1336-1910.

Svätopluk I., schopný vládca. In: Obra-na. Roč. 9, č. 15 (2001), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Trpká rakúska skúsenosť pri Magente a Solferine. Vojna Rakúska proti Talianom a Francúzom roku 1859. In: História. Nová revue o dejinách spoločnosti. Roč. 1, č. 3 (2001), s. 10-11, obr. ISSN 1335-831.

Erazmus Teuffel v bitke pri Plášťovciach. In: Obrana. Roč. 10, č. 20 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Hrdinský obranca hradu Drégeľ [Juraj Šucha]. In: Obrana. Roč. 10, č. 19 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Ján Jiskra z Brandýsa. Bitka pri Lučenci. In: Obrana. Roč. 10, č. 5 (2002), s. 17, obr. ISSN 1336-1910.

Mikuláš Pálfi a pätnásťročná vojna. In: Obrana. Roč. 10, č. 24 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Mikuláš Šubič Zrínsky – obranca Sihote. In: Obrana. Roč. 10, č. 23 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Neúspechy a prehry Jána Balašu. In: Obrana. Roč. 10, č. 22 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Prokop Holý a husiti. In: Obrana. Roč. 10, č. 4 (2002), s. 17, obr. ISSN 1336-1910.

Sedliacky vodca [Juraj Dóža]. In: Obrana. Roč. 10, č. 12 (2002), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Süleyman I. Nádherný. In: Obrana. Roč. 10, č. 15 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Štefan Dobó – obranca hradu Jáger. In: Obrana. Roč. 10, č. 21 (2002), s. 15, obr. ISSN 1336-1910.

Vojvodca v habite [P. Tomori]. In: Obrana. Roč. 10, č. 14 (2002), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

148

VOJENSKÁ HISTÓRIA

František II. Rákoci. In: Obrana. Roč. 11, č. 20 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Generalissimus Raimondo Montecucco-li. In: Obrana. Roč. 11, č. 14 (2003), s. 21. ISSN 1336-1910.

Albrecht Valdštejn na Slovensku. In: Obrana. Roč. 11, č. 8 (2003), s. 25, obr. ISSN 1336-1910.

Alexander Károli. In: Obrana. Roč. 11, č. 26 (2003), s. 21. ISSN 1336-1910.

„Čierny beg“ František Nádašdy. In: Obrana. Roč. 11, č. 3 (2003), s. 31, obr. ISSN 1336-1910.

Bočkajovo povstanie. In: Obrana. Roč. 11, č. 4 (2003), s. 31, obr. ISSN 1336-1910.

Karol Lotrinský – skromný lev. In: Obrana. Roč. 11, č. 18 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Krutý cisársky generál Basta. In: Obrana. Roč. 11, č. 5 (2003), s. 31, obr. ISSN 1336-1910.

Kuruci a Gašpar Pika. In: Obrana. Roč. 11, č. 15 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

„Kurucký kráľ“ [Imrich Tököli]. In: Obrana. Roč. 11, č. 16 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Mikuláš Zrínsky – vojvodca a básnik. In: Obrana. Roč. 11, č. 12 (2003), s. 25, obr. ISSN 1336-1910.

Pád Nových Zámkov. In: Obrana. Roč. 11, č. 11 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Povstanie Petra Čásara. In: Obrana. Roč. 11, č. 9 (2003), s. 25, obr. ISSN 1336-1910.

Princ Eugen Savojský. In: Obrana. Roč. 11, č. 19 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

„Rákociho blesk“ [Ladislav Očkai]. In: Obrana. Roč. 11, č. 23 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Rákociho pravá ruka [Mikuláš Berčéni]. In: Obrana. Roč. 11, č. 21 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

„Slepý“ Boťán. In: Obrana. Roč. 11, č. 22 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Smrť cisárskych generálov. In: Obrana.

Roč. 11, č. 7 (2003), s. 25, obr. ISSN 1336-1910.

Urban Celder. In: Obrana. In: Obrana. Roč. 11, č. 25 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Veliteľ Adam Javorka. In: Obrana. Roč. 11, č. 24 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Víťaz bitky pri Žarnovici a Leviciach. In: Obrana. Roč. 11, č. 13 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Víťaz od Viedne [Sobieski Ján III.]. In: Obrana. Roč. 11, č. 17 (2003), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Vojna Juraja I. Rákociho. In: Obrana. Roč. 11, č. 10 (2003), s. 25, obr. ISSN 1336-1910.

Vojvodca, ktorý sa nedožil ani svojho víťazstva [K. Mansfeld]. In: Obrana. Roč. 11, č. 1 (2003), s. 31, obr. ISSN 1336-1910.

Česť vykupovaná krvou. Súboj ako svojský druh výkonu spravodlivosti. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 4, č. 1-2 (2004), s. 12-13, obr. ISSN 1335-831.

Ján Pálfi . In: Obrana. Roč. 12, č. 1 (2004), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Prezieravý vojvodca Leopold Daun. In: Obrana. Roč. 12, č. 1 (2004), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Legendárny generál Laudon. In: Obrana. In: Obrana. Roč. 12, č. 24 (2004), s. 21, obr. ISSN 1336-1910.

Za PhDr. Ľubomírom Liptákom, DrSc. In: Vojenská história. Roč. 8, č. 1 (2004), s. 147-148. ISSN 1335-3314.

Fridrich II. In: Obrana. Roč. 13, č. 1 (2005), s. 17, obr. ISSN 1336-1910.

Juraj Dóža. Veliteľ križiackej výpravy na rozžeravenom tróne. In: Historická revue. Roč. 16, č. 7-8 (2005), s. 11-13. ISSN 0231-6277.

Suvorov – „generál Vpred“. In: Obrana. Roč. 13, č. 3 (2005), s. 17 : obr. ISSN 1336-1910.

Pád hradu Drégeľ. Hrdinský obranca hradu a prvá veľká bitka s Turkami roku 1552. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 9, č. 3-4 (2009), s. 17-21, obr. ISSN 1335-831.

149

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Jubilant Vladimír Segeš. In: Vojenská história. Roč. 14, č. 2 (2010), s. 192-194. ISSN 1335-3314.

Napoleon kontra Európa. Prvé dve koa-ličné vojny s Francúzskom. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 10, č. 1-2 (2010), s. 30-35, obr. ISSN 1335-831.

Solferino 1859. Porážky rakúskej armá-dy v bitkách v severnom Taliansku. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 10, č. 5-6 (2010), s. 34-42, obr. ISSN 1335-831.

Osmani v Uhorsku. Boje s Turkami na území dnešného Slovenska v rokoch 1663 – 1664. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 11, č. 1-2 (2011), s. 22-28, obr. ISSN 1335-831.

„Za cisára pána a jeho rodinu…“ Okupácia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom roku 1878. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 13, č. 1-2 (2013), s. 18-24, obr. ISSN 1335-831.

Na margo okrúhleho výročia. In: Wenc-lová, Tatiana a kol. (zost.): 100 rokov gymnázia v Šahách : 1913 – 2013. Nitriansky samosprávny kraj, 2013, s. 33-35.

Neohrozené sedmohradské knieža : Protihabsburská vojna Juraja I. Rákociho. In: Historická revue. – Roč. 25, č. 2 (2014), s. 38-43 : obr. ISBN 1335-6550.

Hradec Králové 1866 : Prusko-rakúska vojna a bitka, ktorá zmenila Európu. In: Historická revue. – Roč. 27, č. 6 (2016), s. 60-67 : obr. ISBN 1335-6550.

Prusi na západnom Slovensku : Bitka pri Lamači 1866. In: Historická revue. Roč. 27, č. 6 (2016), s. 68-73 : obr. ISBN 1335-6550.

RecenzieDokumenty slovenskej národnej identity

a štátnosti, zv. 1. Bratislava : Národné lit. centrum – Dom slov. literatúry, 1998, 525 s. In: Vojenská história. Roč. 4, č. 1 (2000), s. 97-101. ISSN 1335-3314.

Galandauer, Jan: František Ferdinand d’Este. Praha : Svoboda; Libertas, 1993, 245 s. In: Historický časopis. Roč. 42, č. 1 (1994), s. 136-138. ISSN 0018-2575.

Nagy, L.: Hajdukvitézek (1591 – 1699). Budapest : Zrínyi Katonai Kiadó, 1983, 359 s.; 2. vyd.: Budapest : Kossut Könyvkiadó, 1986, 321 s. In: Historie a vojenství. Roč. 40, č. 2 (1991), s. 174-176. ISSN 0018-2583.

Kónya, Peter: Prešov, Bardejov a Sabinov počas protireformácie a protihabsburských povstaní (1670 – 1711). Prešov : Acta Collegii Evangelici Presoviensis VI, 2000, 225 s. In: Vojenská história. Roč. 4, č. 3-4 (2000), s. 117-119. ISSN 1335-3314.

Kónya, Peter: Prešovský súd z r. 1687. Prešov : Acta Collegii Evangelici Presoviensis VIII, 2001, 148 s. In: Vojenská história. Roč. 5, č. 4 (2001), s. 126-128. ISSN 1335-3314.

Křížek, L. – Čech, Z. J. K.: Encyklopedie zbraní a zbroje. Praha : Libri, 1997, 328 s. In: Vojenská história. Roč. 2, č. 1 (1998), s. 81-82. ISSN 1335-3314.

Kupka, Vladimír: Stavitelé, obránci a dobyvatelé pevnosti. Praha : Libri, 2005, 486 s. In: Vojenská história. Roč. 10, č. 1 (2006), s. 113-115. ISSN 1335-3314.

Taylor, A. J. P.: Poslední století habs-burské monarchie. Rakousko a Rakousko-Uhersko v letech 1809 – 1918. Brno : Barrister & Principal, 1998, 372 s. In: Vojenská história. Roč. 3, č. 1 (1999), s. 119-121. ISSN 1335-3314.

Zostavila: Božena Šeďová

150

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ANOTÁCIE, GLOSY

DUDEKOVÁ, Gabriela – MANNOVÁ, Elena a kol. aut. VOJAK MEDZI CIVILMI, CIVIL MEDZI VOJAKMI. Vzťah armády a spoločnosti v období modernizácie.Po cta Vojtechovi Danglovi. Bratislava : Spo ločnosť PRO HISTORIA, 2007, 511 s. ISBN 978-80-89910-01-4.

Široký okruh historickej obce sa po tešil vydaniu publikácie na počesť život ného jubilea významného historika Vojtecha Dangla, ktorý v uplynulých mesiacoch oslávil osemdesiat rokov. Táto skutočnosť inšpirovala jeho blízky okruh kolegov, aby napísali kolektívnu monografi u so symbolickým názvom označujúcim jubilan-tovo vedecké úsilie v Historickom ústave SAV, kde sa mu dostalo neformálneho oz-načenia „vojak medzi civilmi“, nakoľko predtým väčšinu profesionálneho života zasvätil vo Vojenskom historickom ústa-ve skúmaniu vojenských dejín. Avšak v rámci tejto inštitúcie či už ako historik, ktorý bol jedným z jej zakladateľov, a tiež vedúci pracovník, sa ako „civil medzi vo-jakmi“ zaslúžil o premostenie civilnej, občianskej historiografi e s tou vojenskou, čo sa napokon odrazilo aj v spolupráci týchto dvoch pracovísk. Veľmi výstižne a pritom neformálne, priateľsky to v úvo-de tejto publikácie načrtol jeden z jeho kolegov – priateľov, Ivan Kamenec. Ok-rem vysoko pozitívneho hodnotenia ve-decko-výskumného prínosu Vojtecha Dan- gla zo strany odborných kruhov doma aj v zahraničí vyzdvihol aj jeho vzácne ľudské črty, ako skromnosť, empatiu, zmy-sel pre humor, sebairóniu nevynímajúc, literárny talent, ktorý má pečať aj v jeho čitateľsky príťažlivom podaní historických faktov a udalostí. Berúc do úvahy všetky črty V. Dangla, ktoré z neho robia chariz-matickú osobnosť, ho autor úvodu nazval grandseňorom medzi slovenskými historik-mi, s čím sa, nepochybne, stotožnia všetci, ktorí ho poznajú.

Dvojica zostavovateliek publikácie Ga-briela Dudeková a Elena Mannová kapitoly, zväčša zamerané na sociálno-kultúrne de-jiny vojenstva, rozčlenili do 4 väčších chronologicko-tematicky štruktúrovaných častí. Autori jednotlivých kapitol sa ne-chali inšpirovať priekopníckou prácou Vojtecha Dangla, ktorý sa zameral na šir-ší kontext dejín armády, a to: interakciu armády a spoločnosti, jej dopad na eko-nomický a kultúrny život v mestách, život v kasárňach a posádkach, život dôstojníkov – ich profesionálnu stránku, ako aj civilnú, čím ich organicky zaraďoval do širších celospoločenských súvislostí, dával im takpovediac ľudský rozmer.

V časti publikácie nazvanej V službách Habsburskej monarchie: armáda v 18. a 19. storočí je ako prvá uvedená kapitola Vladimíra Segeša, v ktorej analyzoval Habsburskú armádu za vlády Márie Terézie, pričom charakterizoval poslanie, úlohy a jej špecifi ká. Vychádzal z vojenských predpisov a nariadení, ktoré upravovali vý-kon vojenskej a strážnej služby. Zaujímavo vylíčil správanie sa v boji, povinnosti vojakov v ich každodennom živote, nevy-nechal ani starostlivosť o zovňajšok a hy-gienu. Nájdeme v nej aj dobové znenie vojenských predpisov zo 60. rokov 18. storočia v slovenskom jazyku, ktoré sú pre poznanie vývinu slovenskej vojenskej terminológie jedinečné.

Ingrid Kušniráková spracovala té-mu inštitucionalizácie sociálneho za-bezpečenia vyslužilých vojakov v Habs-burskej monarchii v 18. storočí, keď sa prakticky začala systémová forma sociálnej podpory, ktorú riadil a fi nancoval štát. Dotýka sa všeobecného invalidného systému, ustanoveného r. 1750, ktorým boli zaopatrení všetci vojaci cisársko-krá-ľovskej armády.

Peter Šoltés sa zameral na vzťah Slo-vákov k vojenstvu v 18. a 19. storočí, vychádzajúc z vtedajších štatistických a vlastivedných prác, a jeho premietnutie v ideológii slovenských národovcov. Sú-časťou kultúrnej pamäti Slovákov sú dva

151

VOJENSKÁ HISTÓRIA

rozdielne postoje k vojenským tradíciám – na jednej strane ponímajúci Slovákov ako národ holubičí a na druhej ako jadro a silu uhorskej pechoty.

Ivona Kollárová približuje život dobro-druha a a spisovateľa baróna Fridricha von Trencka a odhaľuje neznáme skutočnosti o búrlivom živote tohto vojaka najprv v armáde Pruska a neskôr Rakúska a skor-igovala obraz, ktorý sám o sebe vytvoril v autobiografi ckom dobrodružnom románe.

Prvú časť publikácie uzavrela svojou kapitolou Eva Kowalská zobrazením úska-lí armádnej služby šľachtica na konci 18. storočia na príklade osudu Imricha Zaya, príslušníka významného luteránskeho ro-du (1756 – 1831). Pôsobil v regulárnej habsburskej armáde aj v starom zanikajú-com type vojska – insurekcii – zostavenom šľachticmi zo svojich poddaných v čase ohrozenia krajiny.

Ďalšia časť knihy je zameraná na obdo bie prvej svetovej vojny, pričom sa v nej skloňujú pojmy dôstojníci, vojaci a Veľká vojna.

V rámci nej prvú kapitolu napísal Ro-man Holec a priblížil v nej hviezdne roky arcivojvodu Fridricha (1914 – 1918), keď sa po atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda stal veliteľom ozbrojených síl Rakúsko-Uhorska. Plnil však iba reprezen-tatívne funkcie, preto ho nový cisár a kráľ Karol v decembri 1916 odvolal. Na príklade jeho kariéry autor kapitoly analyzoval zá-kulisie mocenských bojov v najvyšších vojenských kruhoch.

Slovenských vojakov v počiatočnej fáze prvej svetovej vojny priblížil na základe hlásení, korešpondencie, spomienok a be-letrie Dušan Kováč. Problém lojality a bo-jovej morálky radového vojaka vo Veľkej vojne širšie rozvinula Gabriela Dudeková v svojom príspevku. V popredí oboch autorov je pohľad na armádu a vojnu „zdola“ a hľadanie odpovede na otázku, čo motivovalo radových vojakov pri ruko-vaní a v samotnom boji a ktoré faktory ovplyvnili zmenu ich postojov, keď sa z obetavých vojakov na začiatku vojny zmenili na rebelov na konci vojny.

Daniela Kodajová analyzuje obsah a ciele špecifi ckého žánru modlitebných knižiek pre vojakov habsburskej armády, ktoré predstavovali Desatoro prikázaní pre vojaka.

Vojnovú ekonomiku Uhorska (1914 – 1918) v dobovej publicistike a v maďarskej historiografi i priblížil Štefan Gaučík.

Ďalšia časť publikácie je zameraná na problematiku armády a bezpečnosti v medzivojnovom Československu.

Miloslav Szabó na podklade doteraz nevyužitých prameňov dáva do nových súvislosti prejavy antisemitizmu v období rozpadu Habsburskej monarchie a vytvá-rania moci čs. štátu.

Miloslav Čaplovič približuje budovanie kultu legionárov ako „hrdinov Veľkej voj-ny“ v novoutvorenom Československu na základe vybraných vojenských osobností angažujúcich sa v čs. zahraničnom vojsku, sledujúc ich osud v povojnovej čs. armáde.

Čs. vojenská symbolika v rokoch 1918 – 1939 sa stala námetom spracovania Imricha Purdeka, ktorý dokladá, že bola súčasťou budovania a prezentácie nových česko-slovenských vojenských tradícií, v ktorých mal kľúčové miesto odboj proti Habsburskej monarchii.

Valerián Bystrický, jubilantov blízky kolega, žiaľ, v tomto čase už nebohý, sa venoval koncepciám organizácie bezpeč-nosti štátov strednej a juhovýchodnej Eu-rópy 1918 – 1939. Partikulárne záujmy jednotlivých štátov a agresívna politika Nemecka a Talianska nedokázali však vy-tvoriť dostatočnú záruku povojnového us-poriadania Európy.

Publikáciu uzatvára časť nazvaná Vojna, vojvodcovia a vojsko v historickej pamäti.

V nej prezentuje zaujímavé výsledky svojho výskumu Marcela Bednárová, kto-rá spracovala v kapitole kult „najväčšieho vojvodcu všetkých storočí“ Napoleona Bonaparte v literárnej tvorbe a publicistike štúrovcov v 30. a 40. rokoch 19. storočia, keďže napoleonský kult bol medzi roman tickými vzdelancami veľmi pestovaný. V slovenskom prostredí sa jeho obraz redukoval z vojvodcu na vizionára, ktorý zachytil potrebné impulzy

152

VOJENSKÁ HISTÓRIA

doby a aplikoval ich do spoločenských a politických noriem. Taktiež sa autorka dotkla témy Napoleona v kontexte slovanskej otázky, resp. činov Napoleona, ktoré mali súvis so Slovanmi, a to Poliakmi a Rusmi.

Elena Mannová zvýraznila osobitý spô-sob formovania a modifi kácie historickej pamäti špecifi ckej skupiny – vojenských veteránov a ilustruje to na archívnych prame-ňoch ich podporných spolkov v Bratislave za monarchie a počas republiky. V úvode priblížila aj veteránske hnutie v českých krajinách. V Prešporku sa najstaršie pokusy o organizovanie vyslúžilcov začali v roku 1872. Tieto spolky sa rituálne zaväzovali pestovať vernú oddanosť kráľovi a v čase republiky vlasti, aby predchádzali úradnej šikane (ku ktorej úrady boli náchylné z obáv potenciálnej radikalizácie týchto vyslúžilcov). V spolkovej činnosti pokračo-vali aj po zmenách politických pomerov v rokoch 1918, 1938/1939,1945 a 1948.

Michal Kšiňan a Jraj Babják spracovali tému prvej svetovej vojny v česko sloven-skej, českej a slovenskej pamäti pred ro kom 1989 a po ňom, ako aj rozoberajú dôvody marginalizovania úlohy Veľkej vojny v ofi -ciálnej historickej pamäti v jednotlivých povojnových etapách. Pozornosť venujú otázke vojenských hro bov a cintorínov ako miestam pamäti, kinematografi i a klubom vojenskej histórie.

Peter Macho sa zaoberá uctievaním pamiatky generála Milana Rastislava Šte-fánika, najvýznamnejšieho vojenského hrdinu Slovákov. Rozoberá aj konkrétny problém, prečo sochárske dielo banskobys-trického rodáka M. Motošku nikdy nestálo v Banskej Bystrici, ale bronzový pomník bol odhalený v r. 1924 v americkom Clevelande.

Prínos publikácie je zhrnutý v záverečnom slove zostavovateliek. Výberovú bibliografi u PhDr. Vojtecha Dangla, CSc. zostavila Bo-žena Šeďová.

Publikáciu uzatvárajú: pramene a litera-túra, zoznam ilustrácií, menný register a anglické summary.

Knižka je v mnohom inšpirujúca, je vý-chodiskom pre ďalší výskum v otázkach

sociálno-kultúrnej problematiky armády a vojenstva. Široký záber problematiky je zaujímavým a podnetným čítaním, ktoré isto poteší nielen jubilanta, ale aj veľký okruh čitateľov.

Mária Stanová

BABJÁK, Juraj. BOLESŤ V KAMENI UKRYTÁ. Pomníky padlým v prvej sve-tovej vojne na Slovensku. Bratislava : Vyda-vateľstvo Pozsony/Pressburg/Bratislava, Bratislava 2016, 200 s., fotografi e v tex te, zoznam použitých prameňov a literatúry, zoznam preskúmaných pomníkov. ISBN 978-80-85474-77-0.

Autor, gymnaziálny učiteľ a spolupra-covník katedry všeobecných dejín Filozo-fi ckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa už dlhší čas zaoberá výsku-mom pomníkov postavených na pamiatku obetí prvej svetovej vojny, a publikoval aj viacero prípravných prác k tejto syntéze. V práci je uvedených viac ako štyristo pomníkov z územia Slovenska, ale pre porovnanie tu čitateľ môže s našimi pomníkmi konfrontovať aj podobné diela z Talianska či Francúzska.

Práca je rozdelená do troch kapitol: 1. Fenomén pomníka so zameraním na pomník padlým (s. 12 – 70), 2. Pomníky padlým v 1. svetovej vojne na Slovensku (s. 71 – 161), 3. Pomníky padlým v 1. svetovej vojne v niektorých vybraných obciach a lokalitách (s. 162 – 179).

Prekvapujúci údaj je, že náklady na stav-bu pomníka bratislavským obetiam Veľkej vojny na Murmanskej výšine v Horskom parku v Bratislave sa odhadovali až na 800 000 korún, hoci na tento pomník mesto darovalo materiál z podstavca zbú ranej sochy Márie Terézie na bývalom Koruno-vačnom pahorku (s. 162). V porovnaní napríklad s ná kladmi na stavbu mohyly na Bradle (necelé 3 milióny Kčs) je to celkom isto prehnaná suma. Pokiaľ ide o výklad symboliky šty roch levov, resp. levíc, má nepochybne pravdu Štefan Holčík, ktorý ich nepovažuje za českých levov (museli by

153

VOJENSKÁ HISTÓRIA

byť v stoji a mať dva chvosty), ale za levice, ktoré boli v gréckej mytológii strážkyňami tumby, resp. podsvetia (s. 164).

Vieme, že pomníky možno rozdeliť do niekoľkých skupín a veľká väčšina z nich má aj cirkevné motívy. Len malý zlomok týchto pomníkov má výhradne svetský charakter bez akejkoľvek cirkevnej symboliky. Je známe, že umelecky najhod-notnejším pomníkom obetiam prvej sveto-vej vojny je Koniarkov pomník v Trnave (s. 168 – 172) z roku 1929.

Niekoľko zaujímavých pomníkov na Slovensku však uniklo autorovej pozor-nosti, aj keď ich väčšinou má uvedené aj v zozname, mohol sa o nich zvlášť zmieniť. Ale možno to ovplyvnil aj obmedzený rozsah publikácie. Ide napríklad o pomník v Jablonici z roku 1933 (hoci ho spomína), kde Ježiš Kristus stojí v loďke, čo je veľmi ojedinelý motív, alebo pomník v Popudinských Močidlanoch, kde sa u vojaka na opasku objavuje aj plynová maska, čo je na pomníkoch z prvej svetovej vojny zriedkavé. Takisto by bo lo vhodné zmieniť sa o jednom z mála slovenských kolorovaných pomníkov (tie sú bežné vo Francúzsku), ktorý sa nachádza v Hradišti pod Vrátnom, okres Senica (ten nefi guruje ani v zozname pomníkov). Chýba mi aj zmienka o zvláštnostiach niektorých pomníkov – napríklad v Strážoch (časť obce Šaštín – Stráže), ktorý je venovaný obetiam prvej svetovej vojny v rakúsko-uhorskej armáde, ale postava vojaka má na hlave ruskú baranicu (papachu), čo bolo možno ovplyvnené sochárskymi zobrazeniami rus kých legionárov.

Babjákova práca zapĺňa citeľnú medzeru v slovenskej odbornej literatúre, veď ako v Čechách (Zdeněk Hojda a Jiří Pokorný, Jan Benda, Bořivoj Lešenar, Alois Blažek a ďalší), tak aj v Maďarsku (Ákos Kovács) či v Nemecku (Reinhard Kosseleck) bola tejto problematike venovaná oveľa väčšia pozornosť. Autorovi sa pri snahe zmapovať čo najviac pomníkov obetí prvej svetovej vojny na území dnešného Slovenska podarilo objaviť aj pomníky,

ktoré nie sú uvedené v žiadnom zozname hmotných pamiatok. Jeho dielo je preto prínosom a východiskom pre ďalší výskum tejto problematiky.

Ferdinand Vrábel

RICHTER, Karel. HISTORICKÉ DRAMA VOLYŇSKÝCH ČECHŮ. Lidice : Nakladatelství Epocha Památník Lidice, 2015, 431 s., literatúra, fotografi e v texte. ISBN 978-80-7425-244-0.

Česi sa začali sťahovať na Volyň (vtedy súčasť Ruského samoderžavia, dnes súčasť Ukrajiny) pred takmer stopäťdesiatimi rokmi. Zažili tam nádej, dramatické zvraty aj tragédie. Šikovní a pracovití českí roľníci si tu vybudovali domy a hospodárstva, zveľadili role a počas dvoch vojen a ne-skôr aj ďalších tragických udalostí o ne prišli a museli začínať zase všetko od začiatku. Pre vojenské dejiny Čechov a Slovákov je veľmi významné, že mnohí volynskí Česi sa zapojili ako do prvého, tak aj do druhého odboja. Bojovali teda ako dobrovoľníci ako v ruskej légii, tak potom aj v Československom armádnom zbore. Do svojej pôvodnej vlasti – Česko-slovenska sa mnohí z nich vrátili po druhej svetovej vojne, alebo – ak prišli s oslobodzujúcou Červenou armádou, zostali tu. Začali znovu hospodáriť na svojich poliach, a potom o ne prišli pri násilnej kolektivizácii v päťdesiatych ro-koch minulého storočia. Pravda ani osud tých, ktorí zostali v rámci Sovietskeho zväzu, nebol iný.

Česi na Volyni, čo bola hospodársky značne zaostalá časť vtedajšieho Rus ka, prispeli k oživeniu hospodárstva v rôz-nych oblastiach živností, priemyslu aj v poľnohospodárstve (pivovary). Českí prisťahovalci na Volyni predstavovali znalcov progresívnych agrotechnických postupov (napríklad hnojenie tam bolo úplne neznáme), ale prispeli aj ku kultúr-nemu pozdvihnutiu tohto kraja. Venovali veľkú pozornosť vzdelávaniu svojich detí, kultúrnemu a spoločenskému životu. Po

154

VOJENSKÁ HISTÓRIA

prvej ruskej revolúcii v roku 1905 sa aj oni zapojili do politického života na úrovni miestnej samosprávy, ale aj na vyšších úrovniach – v újazdoch, gubernii i celej ríši (poslanec Drbohlav). Hlásili sa k rôznym politickým prúdom, od konštitučných po sociálnych demokratov a orientovali sa čiastočne veľkorusky a čiastočne malorusky.

Do pomerne pokojného života volyn-ských Čechov žijúcich v pohraničnom rus-kom regióne zasiahla prvá svetová vojna. Oni sa identifi kovali, napriek svojim ešte pretrvávajúcim väzbám s Rakúsko-Uhorskom ako Rusi. Vytvorili základ českého a slovenského dobrovoľníckeho vojska v Rusku – Českej družiny a orien-tovali sa na vznik samostatného českého, neskôr česko-slovenského štátu. Po páde cárizmu sa situácia aj na Volyni zmenila a do roku 1920 tam trvala tiež občianska vojna. O Volyň sa usilovali rôzne vojen-sko-politické zoskupenia a napokon ju ovládli Poliaci. Menšia časť volynských Čechov – asi dvadsať percent sa dostala do sovietskeho Ruska. Napriek krízovým rokom sa Česi na Volyni dočkali aj novej prosperity, ktorú prerušila nová a podstatne krutejšia vojna.

Už za vojny sa prejavili snahy aj volyn-ských Čechov aj československých úradov o ich návrat do Československa. Väčšina československých vojakov z Volyne sa rozhodla po vojne zostať v Československu a po uzavretí československo-sovietskej dohody o reemigrácii sa do Československa vrátili aj ich rodinní príslušníci.

Autor opisuje aj príbeh Českej družiny, v ktorej boli z Volyne napríklad Theodor Vígner, František Volenec alebo Jan Houdek. Významným predstaviteľom volynských Čechov v prvom odboji bol MUDr. Václav Girsa zo Šepetovky, ktorý bol v opozícii voči cárofi lskému Václavovi Vondrákovi z Kyjeva.V roku 1919 pôsobil ako zástupca československej vlády v Čs. armádnom zbore na Sibíri, kde odsudzoval uzurpátorskú vládu admirála Kolčaka. Po príchode do Československa sa stal námestníkom ministra zahraničných

vecí Edvarda Beneša a neskôr pôsobil v diplomatických službách. Pri zmienke o bitke pri Zborove 2. júla 1917 autor nespomína, že práve v 2. prápore 2. stre-leckého pluku Čs. brigády bolo veľa volynských Čechov, ktorých už zasiahla boľševická agitácia a odmietli ísť do útoku. Preto ťarcha bojov bola z najväčšej časti na práporoch 1. a 3. streleckého pluku a na zvyšných dvoch práporoch 2. pluku (s. 51-53). Dislokácia plukov bola v okolitých obciach – štáb brigády v obci Krasnaja, 2. pluk v priestore Chorošca, 1. a 3. pluk v Cecovej (dnes Kalinivka). Tam bola väčšina padlých aj pochovaná v provizórnych hroboch. Neskôr ich exhumovali a československý štát im vybudoval spoločnú mohylu v Kalinivke.

K veľkej tragédii došlo v Českom Malíne počas druhej svetovej vojny, keď tam nemeckí fašisti obec pre pomoc partizánom (Nemci tvrdili, že to boli banderovci) 13. júla 1943 vypálili a väč šinu obyvateľov povraždili. Nemali zľutovanie ani s pacientami v malínskej nemocnici, ktorých pozabíjali aj s lekárom MUDr. Grossom, jeho ženou Sofi ou a ich deťmi (s. 225).

V Československom armádnom zbore bojovalo veľa volynských Čechov. Veľmi známymi bol tankista Mikuláš Končický (zomrel v roku 2015) a delostrelec Ján Ihnatík (má 95 rokov a žije v Havířove). Obidvaja sa vyznamenali aj v bojoch pri oslobodzovaní Československa (Liptovský Mikuláš, Polom, Žilina, Ostrava).

Ferdinand Vrábel

RYANTOVÁ, Marie a kol. ČESKO-SLOVENŠTÍ PREZIDENTI. Praha – Litomyšl: Paseka, 2016, 339 s., fotografi e v texte, poznámky, literatúra, edičná poznámka, menný register. ISBN 978-80-7432-500-7.

Anotovaná publikácia prináša štú-die o všetkých 11 československých pre-zidentoch a aj keď je obsah zameraný skôr na politické dejiny, zaslúži si stručnú zmienku aj v časopise pre vojenské dejiny,

155

VOJENSKÁ HISTÓRIA

pretože ako je dobre známe, čs. prezidenti boli najvyššími veliteľmi československej brannej moci. Okrem toho, ak ide o kapitoly venované T. G. Masarykovi, E. Benešovi, E. Háchovi a L. Svobodovi, prinášajú texty aj veľa informácií týkajúcich sa vojenských dejín.

V úvodnej kapitole o T. G. Masarykovi je stredná časť štúdie venovaná jeho účinkovaniu v prvom odboji (s. 21 – 28), ale aj jeho postoju k neblahému vývoju v tridsiatych rokoch, keď sa jeho kritika dotkla aj odumierania pravicového libe-ralizmu a vývoja k fašizmu. Takmer symbolicky sa Masaryk poslednýkrát objavil na verejnosti pri príležitosti osláv 20. výročia bitky pri Zborove 4. júla 1937.

Štúdia o E. Benešovi je rozdelená na tri časti – roky 1935 – 1938 (s. 38 – 59) 1938 – 1945 (s. 79 – 100) a 1945 – 1948 (s. 101 – 121). Ťažiskovými úsekmi týchto kapitol sú jednak smutné mníchovské dni, potom Benešova úloha v odboji a jeho neúspešný zápas o zachovanie demokratického zriadenia v obnovenej Československej republike. Pokiaľ ide o Mníchov, je zaujímavý údaj o tom, že sovietsky veľvyslanec Alexandrovskij nič nevedel Benešovi povedať o tom, aké robí Moskva vojenské prípravy na pomoc Československu. Vyslanec nevedel Benešovi spresniť, koľko tisíc vojakov môže prepraviť do Československa vzduš-ný výsadok Červenej armády, akú bojovú výzbroj taký výsadok privezie, koľko a aké technické prostriedky sú potrebné na to, aby taký výsadok mohol začať bojové akcie atď. Podľa Alexandrovského Beneš až do zvolania mníchovskej konferencie nemienil kapitulovať. V kapitole o dru-hom československom prezidentovi je aj niekoľko riadkov, ktoré poopravujú Benešov postoj k Slovákom. Beneš pre-hlasoval, že české cítenie podriaďuje cíteniu československému a od Slovákov očakával „novú národnú silu“. Vytváranie československého národa podľa neho ne-vylučovalo, ale naopak predpokladalo ich „splynutie“ s početnejšími Čechmi. Podľa

Beneša si však Česi musia uvedomiť, že organický postup bude taký, že k ná-rodnému zjednoteniu v mnohých veciach dospejeme skôr poslovenčením Čechov než počeštením Slovákov. Rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi sa mu nezdali byť neprekonateľné, dokonca ani podstatné, boli podľa neho menšie ako medzi obyva-teľmi Nemecka alebo Talianska, z ktorých aj tak vznikal jednotný národ.

V odboji bol veľkým Benešovým úspe-chom vývoj k „oduznaniu“ Mníchova Veľ-kou Britániou a Francúzskom. Autor tejto časti, Jan Němeček, však zdôrazňuje, že aj keď britské prehlásenie v auguste 1942 hovorí o zničení mníchovskej dohody Nemcami, treba konštatovať, že pre brit-skú stranu zostáva mníchovská dohoda stále platná v čase od 30. septembra 1938 do 15. marca 1939.

Josef Tomeš sa v kapitole o Emilovi Háchovi (s. 60 – 79) viac venuje jeho pôsobeniu ako protektorátneho prezidenta než obdobiu, keď bol čs. prezidentom a snaží sa o jeho objektívnejší obraz, aj keď Háchove činy najmä v čase heydrichiády a aj neskôr nemožno vysvetľovať len úna-vou a chorobou starého muža. Aj Háchovi muselo byť jasné minimálne od popravy Aloisa Eliáša, že nedokáže zabrániť väč-ším represiám.

Zatiaľ čo časti o Gottwaldovi, Zápo-tockom a Novotnom sú zaujímavé pokiaľ ide o niektoré menej známe detaily aj zo súkromia týchto robotníckych prezidentov, z hľadiska vojenských dejín zaujme najmä časť venovaná armádnemu generálovi a prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi (s. 213 – 242). Na front prvej svetovej vojny sa dostal ako príslušník 81. pešieho pluku v Jihlave, do ruského zajatia padol 8. septembra 1915 a už v roku 1916 sa stal príslušníkom čs. dobrovoľníckeho vojska v Rusku. Bojoval v bitke pri Zborove; bol aj v bitke pri Bachmači a s ruskou légiou prešiel celú Sibír. Vojnu ukončil v hodnosti kapitána. Potom bol dôstojníkom z povola-nia. Jeho činnosť v období druhej svetovej vojny a aj ako ministra obrany v čs. vláde

156

VOJENSKÁ HISTÓRIA

po oslobodení je dostatočne známa, rovna-ko aj jeho úloha v udalostiach v roku 1968 a neskôr. Býva často kritizovaný, že nekládol dostatočný odpor dogmatikom a ani sovietskemu nátlaku, ale na druhej strane je pravda aj to, že jeho odmietnutie vymenovať po 21. auguste 1968 tzv. robotnícko-roľnícku vládu zabránilo ešte horšiemu vývoju. Aj tak však autor tejto časti, Jiří Pernes, viac zdôrazňuje, že Svoboda sa stal spolutvorcom normali-zácie, je zodpovedný za smutných na-sledujúcich 20 rokov čs. dejín a spôsobil aj nenapraviteľné škody svojím postupom na rokovaniach v Moskve. Zatiaľ čo dnes viacerí historici nachádzajú pochopenie pre smutnú úlohu Háchu, pre Svobodu zrejme ešte nemajú objektívnejšie hodnotenie.

Podobne negatívne vyznel autorovi Zdeňkovi Doskočilovi aj Gustáv Husák

(s. 243 – 290), zatiaľ čo poslednýčs. prezident Václav Havel je v riad-koch napísaných Danielom Kaiserom (s. 291 – 318) vylíčený až hagiografi cky a to napriek vážnym politickým chybám a aj ekonomickým škodám, ktoré jeho rozhodnutia Československu spôsobili. Je príznačné, že Kaiser si kladie pri voľbe Husákovho nástupcu v decembri 1989 akoby samozrejme otázku „kto, keď nie Havel“ a nenapadne ho uvažovať ako o prezidentskom kandidátovi aj o Alexandrovi Dubčekovi, lebo to vraj „bol váhavec a do novej doby sa naprosto nehodil“… Ak Doskočil konštatuje, že Husákovo detailnejšie pôsobenie budú musieť českí a slovenskí historici ešte len spracovať, oveľa viac to platí aj o Havlovi.

Ferdinand Vrábel

157

VOJENSKÁ HISTÓRIA

KRONIKA

V HODONÍNE NAPRAVILI OMYL Z ROKU 1946

Po 72 rokoch napravili členovia Nadácie leteckej historickej spoločnosti z Vyškova a mesto Hodonín omyl, ku ktorému došlo krátko po skončení druhej svetovej vojny. Vtedy na hodonínskom mestskom cintoríne pochovali telo príslušníka Červenej armády, o ktorom sa domnievali, že ide o sovietskeho letca Nikolajeva. Pred dvoma rokmi sa však pri prieskume zostreleného lietadla ukázalo, že ide o omyl a v Hodoníne nepochovali pilota, ale strelca.

Keďže sa pri prieskume vraku lietadla našli aj kostrové pozostatky na mieste pilota, potvrdilo sa, že došlo k omylu, ktorý mesto Hodonín napravilo v stredu 17. mája 2017 za účasti zástupcov Ruskej federácie, predstaviteľov Armády Českej republiky, mesta, veteránov a verejnosti. Kostrové pozostatky pilota gardového majora Ivana Stepanoviča Nikolajeva po preskúmaní v Ústave experimentálnej biológie Prírodovedeckej fakulty a Masarykovej univerzity v Brne uložili pri pietnom akte do spoločného hrobu na Mestskom cintoríne v Hodoníne a na nový pomník napísali aj meno palubného strelca Filipa Alexejeviča Čuprova, ktorého tam pochovali už v roku 1946 po exhumácii jeho telesných pozostatkov v Lanžhote.

Príbeh, ktorý sa skončil 17. mája 2017, sa začal odohrávať 11. apríla 1945, keď z letiska pri Kopčanoch na Slovensku odštartovalo šesť sovietskych lietadiel pod velením majora Nikolajeva na podporu ofenzívy Červenej armády smerom na Uherský Ostroh, Lanžhot a Hodonín. V nepriateľskej paľbe bolo však dvojmiestne bojové lietadlo Nikolajeja Iľjušin Il-2 zostrelené a spadlo do mokradí pri Lanžhote. Jednému členovi posádky sa podarilo vyskočiť, ale pre malú výšku sa mu padák nemohol otvoriť a príslušník Červenej armády zahynul. Mal pri sebe dokumentáciu s menom Nikolajeva, preto ho považovali za pilota a pochovali ho v Lanžhote. Pri sústreďovaní pozostatkov padlých príslušníkov Červenej armády na cintorín do Hodonína, telo exhumovali a pochovali v Hodoníne, pričom na pomník uviedli meno majora Ivana Stepanoviča Nikolajeva.

Výskumom v archíve sovietskeho ministerstva obrany sa v roku 1982 zistilo, že posádku tvoril pilot Ivan Stepanovič Nikolajev a strelec Filip Alexejevič Čuprov. Pozostatky Čuprova, ktorého však považovali za Nikolajeva, pochovali v Hodoníne. Len pred dvoma rokmi sa podarilo, po dlhotrvajúcom suchu preskúmať vrak lietadla pri Lanžhote. V troskách objavili aj kostrové pozostatky pod pancierovým plechom lietadla spolu s nerozopnutými padákovými sponkami. Podľa polohy tela išlo o pilota Nikolajeva.

Ferdinand Vrábel

158

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ARCHÍVNE DNI NA SLOVENSKU – „ČO NÁM ZOSTALOPO NAŠICH PREDKOCH A ČO ZOSTANE PO NÁS?“

V dňoch 23. – 25. mája 2017 sa v priestoroch Slovenskej národnej knižnice v Martine konali už XXI. archívne dni na Slovensku. Témou boli osobné fondy (od akvizície po digitalizáciu) s osobitným dôrazom na osobné fondy archivárov alebo „Čo nám zostalo po našich predkoch a čo zostane po nás?“ Konferenciu s medzinárodnou účasťou usporiadali Spoločnosť slovenských archivárov, Slovenská národná knižnica – Literárny archív, Archív Matice Slovenskej, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, pracovisko Archív Martin, Sekcia archívnictva pomocných vied historických Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a mesto Martin pod záštitou ministra vnútra a ministra kultúry Slovenskej republiky a primátora mesta Martin. Podujatie otvorila Mgr. Mária Mrižová, PhD. z Odboru archívov a registratúr MV SR príhovorom na tému „Aktuálne problémy slovenského archívnictva“. Po ňom odzneli príspevky zahraničných účastníkov – Dr. Anny Krzemińskej a Adama Koseka (Centrum Informaciji Naukowej, Biblioteka i Archiwum Institutu Farmakologii Polskiej Akademii Nauk v Krakove), PhDr. Jiřího Křesťana, CSc. a ThDr. Mgr. Šárky Steinovej, ThD. (Národný archív v Prahe), PhDr. Hany Kábovej, PhD. (Masarykov ústav a Archív Akadémie vied v Českej republike), Mgr. Veroniky Keresztes, Dr. Györgya Rácza a Dr. Györgya Laczlavika (Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár v Budapešti), týkajúce sa stavu osobných fondov v príslušnej krajine. Nasledovnou diskusiou vo večerných hodinách sa uzavrel

159

VOJENSKÁ HISTÓRIA

prvý deň konferencie. Na druhý deň mala úvodnú prednášku skúsená archivárka PhDr. Veronika Nováková, PhD. zo štátneho archívu v Nitre, pracovisko Archív Šaľa na tému Spracovanie osobného fondu: prax a možnosti v čase virtuálnej reality. Nasledovali Mgr. Karin Šišmišová zo Slovenskej národnej knižnice, Mgr. Katarína Kučerová Bodnárová, PhD. z Archívu výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Mgr. Michaela Holíková a Mgr. Samuel Hudec zo Slovenského národného archívu, ktorí hovorili o stave osobných fondov na svojich pracoviskách. Zaujímavá bola informácia PhDr. Marka Rímskeho z Centra spirituality Východ – Západ Michala Lacka v Košiciach. Ten predstavil inventarizáciu osobných fondov tejto novej súčasti Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Po prestávke bol otvorený druhý blok, v rámci neho mali prednášku Mgr. Jana Gubášová Baherníková a Mgr. Ladislav Jurányi z Ústredného archívu Slovenskej akadémie vied témou „Súkromné listy v osobných fondoch – zanikajúca diplomatická kategória alebo výzva?“ Po nich vystúpili PhDr. Milena Balcová a Mgr. Peter Kralčák, PhD. z Vojenského historického archívu v Bratislave. Ich príspevok s názvom „Osobné doklady vojakov, ich význam a využitie“ obsahoval aj informáciu o prebiehajúcej digitalizácii týchto fondov. Po nich Mgr. Tina Tvrdoňová z Archívu mesta Bratislava priblížila vlastnú inventarizáciu fondu archivára Jána Nepomuka Batku a jeho vplyv na kultúrny život v Prešporku na prelome storočí. Na záver prebehla podnetná diskusia o možnostiach získavania osobných fondov a celkovej problematike akvizícií.

Dňa 24. 5. 2017 sa v poobedňajších hodinách konala aj prehliadka Digitalizačného centra vo Vrútkach, ktoré je detašovaným pracoviskom Slovenskej národnej kniž-nice (SNK). Účastníci exkurzie mali možnosť postupne vidieť, ako prebieha ošetre-nie, chemická ochrana (konzervovanie, reštaurovanie, masová deacidifi kácia a pod.), samotná digitalizácia na moderných skeneroch a dlhodobá archivácia dokumentov kultúrneho a vedeckého dedičstva Slovenskej republiky. Odborný výklad účastníkom podali pracovníci na jednotlivých pracoviskách Digitalizačného centra.Tretí deň konferencie otvoril Mgr. Marián Babirát zo Štátneho archívu v Bratislave blok opisov životných diel významných archivárov a historikov. Najprv odznela jeho prednáška o Jurajovi Fabiánovi, po nej Mgr. Štefan Hrivňák z Archívu mesta Bratislava priblížil metodiku spracovania osobného fondu Jozefa Watzku a posledná bola prednáška Mgr. Márie Novákovej, PhD. zo Štátneho archívu v Bratislave, pracovisko Archív Modra o Jánovi Milanovi Dubovskom, známom modranskom archivárovi. Ďalšiu tému začali doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc. z domácej Slovenskej národnej knižnice s príspevkom „Tvorba slovníkov v Národnom biografi ckom ústave SNK“ a Mgr. Zdenko Ďuriška s príspevkom „Dokumentácia Národného biografi ckého ústavu SNK“. Po krátkej diskusii opísala poslucháčom dlhú cestu k Biografi ckému slovníku archivárov českých zemí česká historička a archivárka PhDr. Jaroslava Hoffmannová. Zo štátneho archívu v Prešove, pracovisko Archív Poprad, prišla PhDr. Zuzana Kollárová oboznámiť prítomných so svojím príspevkom s názvom „Zložitá cesta k samoidentifi kácii archivárov alebo Som skutočne hrdý na to, že som archivár?“ Posledná štvrtková prednáška PhDr. Henriety Žažovej, PhD. z Ústavu dejín Trnavskej univerzity a Mgr. Štefana Hrivňáka z Archívu mesta Bratislava otvorila rušnú diskusiu o stave rozpracovanosti Biografi ckého slovníka slovenských archivárov. Prítomní sa zhodli na tom, že si treba zobrať príklad z českých kolegov, vzájomne viac spolupracovať a slovník čo najskôr dokončiť. Na záver organizátori konferencie poďakovali aktívnym prednášajúcim aj hosťom za účasť a vyslovili nádej, že na ďalších archívnych dňoch v máji 2018 už budeme môcť listovať v Biografi ckom slovníku slovenských archivárov.

www.vhu.sk

160

VOJENSKÁ HISTÓRIA

17. ROČNÍK STRETNUTIA EUROATLANTICKEJPRACOVNEJ SKUPINY PRE ŠTÚDIUM KONFLIKTOV

V dňoch 30. mája až 1. júna 2017 sa v Bukurešti konal 17. ročník medzinárodnej vedeckej konferencie Euroatlantickej pracovnej skupiny pre štúdium konfl iktov (Confl ict Studies Working Group). V priebehu trojdňovej medzinárodnej konferencie na tému „Použitie vojenských síl pre vnútorné účely: Lekcie z minulosti, súčasné otázky a budúci vývoj“, ktorá sa uskutočnila na pôde Národného vojenského centra v Bukurešti, vystúpilo so svojimi vedeckými príspevkami 27 vojenských historikov. Konferenciu otvorili Mircea Dusa, štátny tajomník pre vnútornú politiku a plánovanie Ministerstva národnej obrany Rumunska, kontraadmirál Nils Wang, veliteľ Dánskej Kráľovskej akadémie obrany a generálmajor v. v. Mihail E. Ionescu, riaditeľ Inštitútu politických a obranných štúdií a vojenskej histórie Ministerstva národnej obrany Rumunska. Dovedna sa na konferencii zúčastnilo 44 vojenských historikov z 18 štátov sveta. Slovenskú republiku na tomto prestížnom podujatí reprezentovali riaditeľ VHÚ plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. a samostatný vedecký pracovník OVHV Mgr. Matej Medvecký, PhD.

www.vhu.sk

161

VOJENSKÁ HISTÓRIA

OŽIVENÉ SPOMIENKY NA JUBILEJNOM STRETNUTÍ53. ČATY TECHNIKOV SAMOČINNÝCH POČÍTAČOV

V roku 1967, teda pred päťdesiatimi rokmi, nastúpila do Vojenskej strednej odbornej školy oznamovacej techniky v Novom Meste nad Váhom skupina pätnásťročných žiakov. V tom čase to bola jedna z najuznávanejších stredných škôl v ČSSR vôbec. Po štyroch rokoch štúdia sa ako spojovací špecialisti rozpŕchli po celej armáde. Mnohí z nich následne absolvovali vysokoškolské vojenské i civilné vzdelanie. Stali sa vysoko oceňovanými špecialistami vo svojom odbore a zastávali v armáde významné funkcie hlavne v spojovacom vojsku ale i v odbornom vojenskom školstve. A časť z nich, príslušníci 53. čaty, sa stali prvou generáciou odborníkov v oblasti armádnej výpočtovej techniky.

Spojovacie učilište Podjavorinských partizánov v Novom Meste nad Váhom a jeho výnimočný veliteľský a pedagogický zbor vychoval za dobu svojej existencie celé generácie spojovacích špecialistov. Škola bola známa nielen vysokou odbornosťou, moderným technickým zázemím, ale aj skvelými športovými výsledkami a kultúrno-umeleckou činnosťou, uznávanými v rámci celej armády.

Aj o tom spomínali na svojom dvojdňovom stretnutí (2. – 3. 6.) začiatkom júna v Novom Meste nad Váhom bývalí spolužiaci 53. čaty technikov samočinných počítačov spoločne so svojimi bývalými veliteľmi a spolužiakmi z iných odborov. Tradíciu spoločných stretnutí si zachovali po celých päťdesiat rokov od skončenia školy. Predovšetkým vďaka dôstojníkom vo výslužbe Michalovi Dienešovi, Vladimírovi Palíškovi, Ľubomírovi Fuskovi, ale i ďalším. Tentokrát pripravili program, ktorý, ako povedal plk. gšt. Ing. Emil Polakovič, posledný náčelník školy, sa stal pre účastníkov naozaj nezabudnuteľným zážitkom na celý život.

Stretnutie sa začalo v Piešťanoch v priestoroch Vojenského historického ústavu. Vďaka ústretovosti riaditeľa VHU plk. Miloslava Čaploviča, účastníci vzdali poctu pred historickou zástavou Spojovacieho učilišťa. Po presune do Nového Mesta nad Váhom sa

162

VOJENSKÁ HISTÓRIA

na druhý deň uskutočnil v priestoroch bývalej školy slávnostný nástup 53. čaty a pplk. v.v. Horst Hiadlovský, bývalý veliteľ 5. roty VSOŠ prečítal rozkaz veliteľa roty k 50. výročiu nástupu do školy. Po spoločnom slávnostnom obede s pozvanými hosťami v areáli školy sa rozprúdil nekonečný fi lm spomínania na roky strávené v učilišti, ďalšiu službu v armáde i súčasné dni, dnes už vojenských dôchodcov. Silné emócie prítomných vyvolali hlavne historické fotografi e a vojenské artefakty, ktoré na stretnutie priniesli jednotliví účastníci. Po prehliadke mesta svojej študentskej mladosti pokračovalo stretnutie spoločenským posedením a opäť spomínaním. Účastníci sa zároveň dohodli, že o rok, na budúce stretnutie, pripravia publikáciu, venovanú spomienkam na roky strávené vo Vojenskej odbornej škole oznamovacej techniky.

Pavel Vitek

163

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ARMÁDA A UMENIE – PREDNÁŠKA VO VÝCHODOSLOVENSKEJ GALÉRIIDňa 15. júna 2017 sa v priestoroch Východoslovenskej galérie v Košiciach

uskutočnila prednáška vedeckého pracovníka Vojenského historického ústavu Mgr. Petra Chorváta, PhD. pod názvom Armáda a výtvarné umenie – K problematike interakcie v 19. a 20. storočí. Prednáška bola sprievodným podujatím prebiehajúcej výstavy pod názvom Konfl ikty a záujmy. Autor sa vo svojom príspevku zameral na hlavné momenty tejto zaujímavej interdisciplinárnej témy, pričom upozornil aj na potenciálne využitie vojenských archiválií pre hlbšie poznanie života jednotlivých výtvarníkov. Po prednáške nasledovala živá diskusia spojená s prehliadkou vystavených obrazov s vojenskou tematikou.

www.vhu.sk

ČESKÁ NÁRODNÁ PÚŤ DO ZBOROVA 27. 6.–4. 7. 2017V júni/ júli 2017 sa pri príležitosti stého výročia víťaznej bitky Československej

streleckej brigády v Rusku pri Zborove (2. júla 1917) uskutočnila národná púť do Zborova na Ukrajine. Cieľom bola pietna spomienka na padlých Čechov a Slovákov v Zborovskej bitke, súčasti tzv. Kerenckého ofenzívy. Túto významnú spomienkovú akciu na víťaznú bitku spred sto rokov usporiadala Československá obec legionárska (ČsOL) v spolupráci s Poslaneckou snemovňou Parlamentu Českej republiky, Ministerstvom obrany Českej republiky, Generálnym konzulátom Českej republiky v Ľvove a viacerými vlasteneckými spolkami v Českej republike aj na Ukrajine (Český spolok). Záštitu nad týmto podujatím na vysokej úrovni prevzal predseda Poslaneckej snemovne Jan Hamáček.

Bitka pri Zborove 2. júla 1917 bola prvým spoločným vystúpením československého dobrovoľníckeho vojska v Ru sku – Československej streleckej brigády, ktorá sa potom aj vďaka tomuto úspechu stala základom Ruskej légie. Hoci táto bitka v porovnaní s inými veľkými zrážkami na západnom, východnom i južnom fronte nepatrí z hľadiska vojenských dejín prvej svetovej vojny k veľkým akciám, z pohľadu budovania československých légií, politického presadzovania sa vedenia čs. odboja na čele s Tomášom Garrigue Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Edvardom Benešom mala zásadný význam. Až po nej sa urýchlene rozbehlo budovanie čs. dobrovoľníckeho vojska v Rusku. Postupne sa tam vytvoril Čs. armádny zbor a na západe prvé pluky francúzskej légie a napokon aj talianskej légie. Z politického hľadiska bitka pri Zborove dokázala spojencom, že Česi a Slováci sa dokážu za svoju slobodu a vytvorenie spoločného štátu biť so zbraňou v ruke a priniesť v boji proti Centrálnym mocnostiam aj obete na životoch. V rokoch prvej Československej republiky (1918 – 1938) patrila bitka pri Zborove k základom bojových tradícií čs. armády. Z politických príčin bola táto tradícia po okupácii českých krajín Nemcami potlačená a rovnako bola potlačená aj po februári 1948 komunistickým režimom. Jej význam sa vytesnil predovšetkým zdôrazňovaním bojov v rámci Karpatsko-duklianskej operácie na jeseň 1944, hoci aj tie si zaslúžia úctu a ocenenie ako príspevok k oslobodeniu a obnoveniu Československej republiky v roku 1945. Hrob neznámeho vojaka od Zborova na Staromestskej radnici v Prahe bol Nemcami zlikvidovaný a po oslobodení ho nahradil hrob neznámeho vojaka z bojiska pri Dukle. Až po roku 1989 dostáva Zborovská bitka a jej hrdinovia opäť svoje zaslúžené miesto v dejinách Slovákov a Čechov v boji za slobodu a vlastnú štátnosť.

Podujatia k dôstojnej spomienke Zborovskej bitky sa začali už 26. júna 2017 na Vítkove v Prahe slávnostným odovzdaním posolstva, ktoré bolo vložené do Bratskej mohyly v obci Kalinivka pri Zborove, ktorú Česká republika obnovila v tomto roku. Tam odpočívajú naši padlí z bitky pri Zborove. Mramorové tabule z deväťdesiatych rokov minulého storočia previezli do Českej republiky a budú uložené vo Vojenskom historickom archíve v Prahe.

164

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Mohyla, znázorňujúca zemľanku, v akej čs. dobrovoľníci bývali, dielo podľa projektu architekta Jaroslava Rösslera, bola odhalená v roku 1927 a aj keď bola udržiavaná, k stému výročiu bitky si už vyžadovala generálnu opravu. Plán rekonštrukcie vypracoval architekt Lukáš Hudák, ktorý rešpektoval projekt svojho predchodcu. Treba vyzdvihnúť, že Hudák sa z úcty k padlým legionárom vzdal svojho honoráru za plány rekonštrukcie mohyly pre ktorú si obstaral aj vzorky pôvodného materiálu z Čiech. Na zrekonštruovanú pôvodnú mohylu však na jej pravom boku pribudli mramorové dosky s menami padlých a tak už takmer dvesto československých hrdinov nebude anonymných. V zozname padlých je uvedený aj Slovák Jozef Novoveský, ktorý je v mohyle aj pochovaný. Druhý Slovák, Ján Veselý, bol po boji pri Zborove nezvestný, preto v zozname uvedený nie je. Na čelo mohyly sa vrátila aj replika pôvodnej mosadznej pamätnej dosky, ktorá sa stratila počas bojov v druhej svetovej vojne. Za doskou, na ktorej je aj veľký československý štátny znak a nápis v češtine a ukrajinčine, umiestnili 1. júla 2017 predstavitelia ČsOL spolu so zástupcami prezidentskej kancelárie ČR, Úradu vlády ČR, ministerstva obrany ČR a ďalších subjektov posolstvo nasledovníkov odkazu československých legionárov. Do schránky vložili aj prsť zeme z Bielej hory pretože už súčasníci víťazstvo pri Zborove chápali ako odčinenie belohorskej porážky vojska českých stavov v roku 1620. Text nápisu na bronzovej doske na čele mohyly znie: „Zde na staré slovanské půdě odpočívají synové Československa padlí v bitvě u Zborova, jež dala jim slavné vítězství ve svatém boji za osvobození jejich vlasti a za šťastnější budoucnost všech svobodných národů slovanských.“

ČsOL pripravila v rámci storočnice celý rad spomienkových akcií, z ktorých je najdôležitejšou Národná púť k Zborovu. Ňou sa nadväzuje na prvorepublikovú národnú púť do Zborova, ktorá sa uskutočnila v júli 1927 pri príležitosti desiateho výročia víťaznej bitky Československej streleckej brigády v Rusku pro Zborove (2. júla 1917) uskutočnila národná púť do Zborova, vtedy ležiaceho v tarnopolskom vojvodstve Poľska. Púte do Zborova sa teraz, po sto rokoch od bitky, zúčastnilo viac ako 550 pútnikov, medzi nimi (žiaľ) len hŕstka Slovákov. Hlavným bodom programu bol slávnostný pietny akt pri mohyle v nedeľu 2. júla 2017 pod záštitou predsedu Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR Jana Hamáčka. Na vybrané miesta zborovského bojiska zaviedli pútnikov pripravené náučné chodníky so sprievodcami a mapovými podkladmi. Bojisko má aj mobilnú aplikáciu, ktorú si návštevníci budú môcť stiahnuť aj v budúcnosti prostredníctvom stránok www.zborov1917.cz. Sprievodný program prebiehal v Českom dome v Tarnopole.

Je skutočne obdivuhodné, ako organizátori z ČsOL pripravili túto dôstojnú pietnu spomienku na padlých a aj oslavu víťaznej bitky. Vydali množstvo informačných materiálov o Zborovskej bitke, pripravili panelovú výstavu v českom a ukrajinskom jazyku v hoteli Ternopol, zorganizovali slávnostný koncert Big Bandu Ústrednej hudby Armády Českej republiky v Tarnopolskom divadle Tarasa Ševčenka i divadelnú hru ochotníckeho súboru z Mladej Boleslavi „Zborov“, minikonferenciu historikov s témou bitky pri Zborove a besedu s potomkami účastníkov bitky. V hoteli Ternopol v Ternopole dva dni pracovalo informačné centrum, uskutočnili sa aj komentované prehliadky zborovského bojiska. Dňa 2. júla otvorili v Múzeu Zborov výstavu v ukrajinskom jazyku o bitke, pri rekonštruovanej mohyle v Kalinivke koncertovala Ústredná hudba Armády ČR. Potom nasledovala bohoslužba pri mohyle a pietny akt na uctenie padlých zborovských hrdinov. Na slávnosti sa zúčastnila aj skupina „husitských“ bojovníkov v historických kostýmoch aj s husitskými pavézami a zbraňami. Pri tejto príležitosti posvätili aj dva husitské prápory – Jána Žižku z Trocnova a kráľa Jiřího z Pardubíc. Je známe, že husitské tradície a symbolika hrali v československých dobrovoľníckych jednotkách v Rusku – od Českej družiny, cez Prvý strelecký pluk, Čs. streleckú brigádu až po Československý armádny

165

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zbor veľkú úlohu a prispievala k zvyšovaniu bojovej morálky a odhodlanosti medzi legionármi. Na pietnych aktoch sa zúčastnili aj jednotky v historických uniformách ruských dobrovoľníkov a príslušníci Aktívnych záloh ozbrojených síl ČR.

Súčasťou programu bolo aj vystúpenie folklórneho súboru Čechov z Volyne. Potomkovia legionárov potom zasadili pri Bratskej mohyle v Kalinivke pamätnú lipu. Slávnostnú spomienku uzavrelo zapálenie sviečok. Všetci účastníci púte dostali Pamätné listy a pamätné medaily k 100. výročiu bitky, väčšina aj na túto príležitosť špeciálne pripravené rôznofarebné tričká. Jednota ČsOL v Mladej Boleslavi sa pre záujemcov postarala aj o fľaštičky na prsť zeme zo zborovského bojiska, ktoré následne jej členovia zapečatili voskom a špeciálnym razidlom. Ako občerstvenie sa účastníkom akcie podávala vzorka zo stravy československých dobrovoľníkov – boršč a grečka (pohánková kaša s rybou).

Ča sť účastníkov púte v nasledujúci deň, v rámci ducha zmierenia už tradične navštívila aj miesta, kde sa nachádzal poľný lazaret uhorského 86. pešieho pluku z Nového Sadu a položila na hromadný hrob tam pochovaných rakúsko-uhorských vojakov, medzi ktorými sú nepochybne aj Slováci z Dolnej zeme, veniec. Celú púť uzavrela prehliadka miesta najkrutejších bojov a aj najväčších československých strát – kóty 394, Mogily.

Súčasne sa predovšetkým v Českej republike, ale aj na iných miestach (na Slovensku v Pukanci a v Maďarsku v Budapešti) uskutočnila akcia „Sviečka za padlých“, ktorá pripomenula padlých legio nárov – ale aj rakúsko-uhorských vojakov – v tejto bitke. Špeciálne sviečky sa zapálili jednotne v nedeľu 2. júla 2017 o 18.00 hodine: www.svickyzapadle.cz. Pri tejto príležitosti ČsOL vydala aj denník so spomienkami legionára Karola Fibicha, účastníka bitky, ktorý zazna menal vo svojom denníku viacero zaujímavých mo mentov. Oslavy stého vý ročia Zborovskej bitky uzavrela ukážka bojov 8. júla 2017 v bývalom vojenskom priestore v stredočeských Miloviciach. Súčasťou akcie bola aj návšteva Legiovlaku.

V bojoch pri Zborove sa zúčastnili viacerí Slo váci, z ktorých padli Jo zef Novoveský, rodák z Budapešti a Ján Veselý z Pukanca. Následného tarnopoľského ústupu sa zúčastnil napríklad aj Jozef Gregor-Tajovský.

Ferdinand Vrábel

166

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Fotografi e zachytávajú niektoré momenty zo slávnosti v Kalinivke.

Posledná fotografi a zachytáva foto z rakúsko-uhorského cintorína neďaleko Zborova - Koršilov.

Sviečku v Pukanci Jánovi Veselému zapálili potomkovia legionára Jána Styku z Pukanca, ktorý bojoval pri Zborove.

Akt zapálenia sviečky Jozefovi Novoveskému pri pomníku padlých v prvej svetovej vojne v Budapešti zabezpečil Jozef Schwarz.

167

VOJENSKÁ HISTÓRIA

CELOEURÓPSKE STRETNUTIE ZÁSTUPCOVTANKOVÝCH MÚZEÍ – TANK NET MEETING 2017

Už tretie stretnutie predstaviteľov európskych múzeí, ktoré sa špecializujú na tankovú techniku, sa uskutočnilo tento rok v Prahe v dňoch 23. až 25. mája 2017. Do hlavného mesta Českej republiky zavítali zástupcovia múzeí z Veľkej Británie, Francúzska, Spolkovej republiky Nemecko, Poľskej republiky, Rakúska, Belgicka, Holandska, Španielska, Fínska a Švédska. Vojenský historický ústav Bratislava zastupovali riaditeľ Vojenského historického múzea Piešťany, mjr. Ing. Milan Kubizniak a odborný pracovník Ing. Martin Miklan. Organizátor, Vojenský historický ústav Českej republiky, pripravil účastníkom bohatý a zaujímavý program. Okrem prehliadok múzeí v pôsobnosti organizátora akcie boli v priebehu konferencie otvorené a rozdiskutované mnohé odborné témy z problematiky návštevnosti múzeí, ich fi nancovania, nadobúdania a renovácie zbierkových predmetov, spolupráce s dobrovoľníkmi, ako aj z oblasti využívania moderných technológií v procese renovácie zbierkových predmetov. Všetci účastníci konferencie sa zhodli na užitočnosti organizovania takýchto stretnutí. Potrebu takýchto stretnutí trefne vystihol plk. Mgr. Michal Burian, PhD. riaditeľ odboru múzeí VHÚ Praha slovami: „Sú jedinečnou príležitosťou k výmene skúseností v mnohých oblastiach.“V roku 2018 sa uskutoční už 4. ročník celoeurópskeho stretnutia tankových múzeí v gescii francúzskeho Tankového múzea v Saumure.

www.vhu.sk

168

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ÚČASŤ NAŠICH VOJENSKÝCH MÚZEJNÍKOVNA FESTIVALE MÚZEÍ SLOVENSKA

Dňa 26. júna 2017 sa múzej ní pracovníci Vojenského historického ústavu Bratislava (ďalej len „VHÚ“) zúčastnili na 13. ročníku kultúrno-spoločenského podujatia, Festival múzeí Slovenska 2017”. Podujatie bolo organizované z iniciatívy Zvä-zu múzeí na Slovensku a uskutočnilo sa na Námestí osloboditeľovv Liptovskom Mikuláši. Hlavným cieľom akcie bola prezentácia jednot-livých múzeí a vzájomná výmena odborných skú seností. Podujatie bolo určené nielen slovenským mú zejníkom, ale aj širšej laickej verejnosti. Návštevníci sa mohli na jednom mieste oboznámiť s činnosťou viacerých múzeí, ktoré pôsobia na Slovensku, a odborníci inšpirovať prácou svojich kolegov.

VHÚ na tomto zaujímavom podujatí úspešne reprezentovali mú zejní pracovníci z múzejného oddelenia Svidník Vojenského historického múzea (ďalej len „VHM“). Predstavili zaujímavé zbierkové predmety z viacerých

múzejných zbierok, s ktorými sa môžu záujemci o vojenskú minulosť Slovenska zoznámiť aj priamo v priestoroch Centrálnej expozície VHM vo Svidníku. Najstaršou prezentovanou zbraňou bola rakúsko-uhorská puška Werndl model M. 1867/77, ktorá sa začala vyrábať už v roku 1867. Medzi „najmladšie“ prezentované zbrane patrila čs. puška vzor 52/57. Záujem návštevníkov vzbudili aj ďalšie zbierkové predmety – ruská pechotná puška Berdan II. model 1870, rakúsko-uhorská pechotná a krátka puška Mannlicher model 1895, čs. pechotná puška vzor 24, nemecká karabína Mauser model 98k, sovietska karabína Mosin model 1938, sovietska puška SVT-40, legendárny sovietsky samopal PPŠ-41, nemecký samopal MP-40, britský samopal STEN Mark II., taliansky samopal Beretta model 38/42, nemecký univerzálny guľomet MG-42 a napokon aj čs ľahký guľomet vzor 26. Návštevníci sa mohli od svidníckych múzejníkov dozvedieť nielen zaujímavé informácie o vývoji zbraní, ich zavedení do výroby a používaní v armádach rôznych štátov, ale dostali aj informácie o expozíciách VHM vo Svidníku, na Dukle a v Piešťanoch.

www.vhu.sk

169

VOJENSKÁ HISTÓRIA

POKYNY PRE AUTOROV

Spôsob odovzdávania rukopisovPríspevky do Vojenskej histórie odovzdávajte, resp. posielajte zásadne v textových editoroch Word Poznámky je potrebné vkladať pomocou programu WORD na vkladanie poznámok/odkazov pod čiarou – nie písať ich mechanicky vzadu za textom štúdie. K štúdii je potrebné pripojiť abstrakt (v slovenčine do 10 riadkov), 5 kľúčových slov v slovenskom aj anglickom jazyku; resumé v slovenčine v rozsahu cca jednej strany, a osobné údaje o autorovi: rodné číslo, adresu, vo forme IBAN, telefonický a emailový kontakt.Text sa nepokúšať zalamovať ani špeciálne upravovať, odstavce bez tabulátora! Písmo Times New Roman, veľkosť 12, normal, bez zvýrazňovania. Riadkovanie 1,5. V prípade priamych citácií písať kurzívou. Prílohy: Obrázky: Obrazové prílohy poprosíme zasielať samostatne vo formáte jpg, jpeg, bmp v rozlíšení min. 300 dpi a riadne označené a identifi kovatené. V texte uveďte popiskom, kde by mal byť obrázok umiestnený. Tabuľky, grafy: Tabuľky a grafy je potrebné zasielať v osobitnom súbore v štandarde xls, xlsx (excel)Rozsah príspevkovRozsah štúdií, vrátane poznámkového aparátu, by mal byť v rozsahu 15 - 40 strán. Recenzie môžu byť v rozsahu do 15 strán, anotácie maximálne do 3 strán. Pri anotáciách a recenziách je potrebné uvádzať ISBN.Počet normostrán sa počíta podľa počtu znakov (1 800 znakov vrátane medzier na stranu).

Základnou citačnou normou je STN ISO 690 (0197) – Dokumentácia. Bibliografi cké odkazy

Odkaz na monografi eVÁROŠ, Milan. Posledný let generála Štefánika. Bratislava : International, 1994, s. 56. ISBN 80-215-0149-9.PEJSKAR, Jožka (ed.). Poslední pocta : Památník na zemřelé československé exulanty v letech 1948 – 1981.B. m. : Konfrontace, 1986, sv. 2., s. 118-121. ISBN 3 8577 01 203.(v prameni neuvedené miesto vydania: bez miesta; podobne aj pri neuvedenom vydavateľstve: b. v., roku: b. r.)Odkaz na štúdie (v prípade, že je uvedený v zborníku aj editor, uveďte ho za názvom zborníka:ŠPIRKO, Dušan – LUPTÁK, Miroslav. Obrana bratislavského predmostia vo francúzsko-rakúskej vojne roku 1809. In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 9-10. ISSN 1335-3314.(pri cudzojazyčných zdrojoch uvádzať v príslušnom jazyku, napr. anglický zdroj: In Army History, 2003, vol. 59, no. 1, p. 13-15.)DEIGHTON, Leon. Blitzkrieg : Od Hitlerova nástupu po pád Dunkerque. Prel. Kárník, Zdeněk. Praha : Argo, 1994, s. 85. ISBN 80-85794-08-X.

170

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Odkaz na už citovaný zdroj v textePEJSKAR, ref. 2, s. 97; číslo ref. je číslo poznámky pod čiarou, v ktorej sa nachádza citovaná práca 1x s celým bibliografi ckým údajom

- v prípade, že v jednej poznámke sú uvedené dva pramene toho istého autora, v ďalších poznámkach uvádzame aj prvé slová názvu prameňa: PEJSKAR, Poslední, ref. 2, s. 93.

- autor nemusí uvádzať mená všetkých pôvodcov citovaného diela (druhého, tretieho) alebo ak má citované dielo viacerých ako troch pôvodcov uvádzame: ŠPIRKO, Dušan et al.

- v prípade viacerých miest vydania, alebo názvov vydavateľstiev píšeme bodkočiarku alebo čiarku: Praha : Naše vojsko; Bratislava : Magnet Press, 1999,

- údaje v bibliografi ckom popise citovaného prameňa sa uvádzajú v jazyku prameňa až po údaj o rozsahu

Odkaz na archívny dokumentMVSR-Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska, 1918-1928 (ďalej f.), škatuľa (ďalej šk.) č. 277, sign. č. 1234/1920 prezPri opakovaných záznamoch uvádzať Tamže, s. 8 (nie tamtiež)- najfrekventovanejšie skratky archívov: SNA Bratislava, VÚA-VHA Praha, VHA Bratislava, NA Praha, AM SNP B. Bystrica,Používanie skratiek a označovanieSkratkou pre označovanie strán alebo strany je s., ročníky časopisov a čísla zborníkov sa uvádzajú arabskými číslicami. Pokiaľ sú dokumenty v edíciách číslované, je potrebné uvádzať okrem strán aj číslo.Redakčná rada si vyhradzuje právo na základe vyžiadaných odborných posudkov rozhodnúť o uverejnení, prípadne vrátení príspevku. Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú.

171

VOJENSKÁ HISTÓRIA

AUTORI ČÍSLA

PhDr. Peter ROHÁČ, Obchodná akadémia, Myslenická 1, 902 01 PezinokJUDr. Jaroslav KOZOLKA, LL.M., MBA, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 BratislavaMgr. Matej MEDVECKÝ, PhD., Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 BratislavaPhDr. Stanislav CHYTKA, Malé Tatry 21, 034 05 RužomberokJUDr. Oldřich PEJS, Kafkova 53, 160 00 Praha, Česká republikaPhDr. Peter ŠUMICHRAST, PhD., Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 BratislavaMgr. Martin KONEČNÝ, PhD., Letná 20, 04001 Košice

172

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenská história 3/2017Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo

Vydáva Vojenský historický ústav v Bratislavev spolupráci s Ministerstvom obrany SR

Editor a šéfredaktor: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.Výkonná redaktorka: Mgr. Mária StanováKontaktná adresa: [email protected]

Grafi cká úprava: ULTRA PRINT DIGITAL, s r. o.

Redakčná rada: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (predseda), PhDr. Vojtech Dangl, CSc. (podpredseda), PhDr. Igor Baka, PhD., PhDr. František Cséfalvay, CSc., PhDr. Viliam Čičaj, CSc., PhDr. Igor Graus, PhD., Mgr. Peter Chorvát, PhD., Mgr. Peter Kralčák, PhD., Mgr. Matej Medvecký, PhD., PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc.

Medzinárodný redakčný kruh: Dr. Tibor Balla, DrSc. – Hadtörténeti Intézet és Múzeum, Budapest; Dr. István Janek, PhD. – Magyar Tudományos Akadémia Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, Budapest; PhDr. Michal Lukeš, PhD. – Národní muzeum, Praha; Mgr. Mateusz Gniazdowski, PhD. – Ośrodek Studiów Wschodnich, Warszawa; PhDr. Jiří Rajlich – Vojenský historický ústav, Praha; Dr. Harold E. Raugh, Jr., UNC/CFC, HQ U.S. Forces Korea (FKHO); Dr. Martin Zückert – Collegium Carolinum Forschungstelle für bömischen Länder, München

Vychádza štyrikrát ročne.Rozširuje: Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 BratislavaFax: + 421/2/48207719

Schválené do tlače dňa: 10. 7. 2017EV734/08IČO vydavateľa: 00309591NepredajnéISSN 1335-3314Tlač: HSa MO SR, OdVČ, PoO, Kutuzovova 8, Bratislava

Na obálke: Na prednej strane obálky je vyobrazená poštovná známka, ktorá bola vydaná pri príležitosti 20. výročia bitky pri Zborove (1. -2. júla 1917), ktorej 100. výročie sa viaže k r. 2017.