Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť

Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

Názov projektu

Cesta k modernej škole

Realizácia projektu OPV

Premena tradičnej školy na modernú

03/2009 – 06/2011

Dopytovo orientovaný projekt

OBEC ŠUŇAVA

Vitajte v našej obci. Najstaršie zmienky o nej sú z roku 1263. Vznikla spojením niekdajšej Nižnej a Vyšnej Šuňavy a v súčasnosti má takmer 2 000 obyvateľov. Je to typická podhorská obec, ktorej niektoré časti chotára presahujú nadmorskú výšku 1 000 metrov. Leží v malebnom prostredí medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Jej história je spätá s poľnohospodárstvom, pastierstvom a prácou v lese. Je jednou z obcí podtatranského regiónu, v ktorej sa dodnes zachovávajú ľudové tradície a zvyky. Okolie obce poskytuje veľmi dobré podmienky pre zimnú i letnú rekreáciu, cykloturistiku i pešiu turistiku, okolité lesy sú bohaté na lesné plody, preto sú vyhľadávané predovšetkým hubármi. V blízkosti obce sa nachádzajú známe lyžiarske strediská v Lopušnej doline, Lučivnej, Liptovskej Tepličke, na Štrbskom Plese, ako aj celoročne využívané vodné parky Aquacity v Poprade, Tatralandia v Liptovskom Mikuláši, či termálne kúpaliská v Bešeňovej. Okolité obce a mestá poskytujú široké možnosti nielen športového, ale aj kultúrneho vyžitia, sú bohaté na historické a umelecké pamiatky. Obec sa stala známou aj vďaka každoročne sa konajúcim prehliadkam amatérskych divadiel, či festivalu country hudby a tanca. Je rodiskom viacerých známych športovcov a iných významných osobností spoločenského, kultúrneho, či umeleckého života.

POLOHA A  PRÍRODNÉ POMERY ŠUŇAVA

Poloha obce

Rázovitá obec Šuňava sa nachádza v lone prekrásnej scenérie Vysokých a Nízkych Tatier v nadmorskej výške 798–1095 m n. m. a na samotnej streche Európy. Prechádza ňou totiž rozvodie Baltského a Čierneho mora. Do povodia Baltského mora patrí najjužnejší prítok Lopušná, prameniaci v obci a do povodia Čierneho mora Šuňavský potok. Na východnej strane obce

2

Základné údaje

Kraj Prešovský

Okres Poprad

Poloha 49° 01' 45"

20° 05' 24"

Nadmorská výška 798 - 1095 m n. m.

Obyvateľov 1882

Prvá písomná zmienka 1298

vyčnieva Kozí kameň (1 255,3 m n. m.), známy tiež ako Patria, z ktorého je krásny výhľad až na Malú Fatru a Branisko.

Prírodné pomery v okolí obce

Nízke Tatry

Označenie pohoria zaviedol slovenský geológ Dionýz Štúr v roku 1860, pôvodne ako Nižné Tatry. Neskôr tento názov Ján Hunfalvy nesprávne preložil do maďarčiny ako Nízke Tatry. Toto znenie sa používa dodnes.

Pohorie Nízke Tatry sa tiahne v dĺžke 95 km smerom zo západu na východ medzi údoliami Váhu a Hrona. Hlavný hrebeň dosahuje štyrmi vrcholmi výšku vyše 2000 m. Najvyššie vrcholy Ďumbier (2043 m), Štiavnica (2025 m), Chopok (2024 m), Dereše (2004 m), Chabenec (1955 m) a Kráľova hoľa (1948 m) sú jedinečnými výhľadňami na pohoria a údolia Slovenska.

Nízke Tatry zo severu obmedzuje Liptovská a Popradská kotlina, od Kozích chrbtov ich na severovýchode oddeľuje Vikartovská priekopa. Na juhu oddeľuje Horehronské podolie pohorie od Slovenského rudohoria a Bystrických vrchov. Od Starohorských vrchov delí pohorie Hiadeľské sedlo. Od Slovenského raja sú oddelené Vernárskym a Kopaneckým sedlom a Vernárskou dolinou.

Významné vrcholy Nízkych Tatier :

Hrebeň prekračuje štyrmi vrcholmi nadmorskú výšku 2 000 m.

Ďumbier (2 043 m n. m.)

Štiavnica (2 025 m n. m.)

Žiarska hoľa (1 840,5 m n. m.)

Orlová (1 840 m n. m.)

3

Chopok (2 024 m n. m.)

Dereše (2 004 m n. m.)

Skalka (1 980 m n. m.)

Chabenec (1 955 m n. m.)

Kráľova hoľa (1 948 m n. m.)

Kotliská (1 940 m n. m.)

Krúpova hoľa (1 927 5 m n. m.)

Zákľuky (1 914,5 m n. m.)

Poľana (1 889,7 m n. m.)

Bôr (1 887,6 m n. m.)

Konské (1 882,3 m n. m.)

Stredná hoľa (1 875,9 m n. m.)

Baňa (1 859,1 m n. m.)

Králička (1 807,4 m n. m.)

Bartková (1 790,2 m n. m.)

Veľký Gápeľ (1 776,5 m n. m.)

Veľká Chochuľa (1 753 m n. m.)

Krakova hoľa (1 751,6 m n. m.)

Ďurková (1 750 m n. m.)

Ludárova hoľa (1 731,6 m n. m.)

Veľký bok (1 727 m n. m.)

Veľká Vápenica (1 691 m n. m.)

Latiborská hoľa (1 643 m n. m.)

Andrejcová (1 520 m n. m.)

Chabenec (1 515,5 m n. m.)

Vysoké Tatry

4

Od juhu je pohorie ohraničené Podtatranskou kotlinou, na severe susedí s Spišskou Magurou a západnú hranicu tvorí Kôprová dolina oddeľujúca Vysoké Tatry od Západných Tatier. Na východe sú ohraničené masívom Belianskych Tatier. Belianske Tatry sú nižšie ako Vysoké Tatry (plocha 64 km², dĺžka hrebeňa 14 km, najvyšší vrchol Havran - 2 142 m)

Tatry sú jadrové pohorie. Geologická stavba Vysokých Tatier je komplikovaná. Rozdeľuje sa na tri časti. Kryštalické jadro, ktoré vytvára hlavnú časť hrebeňa a južné svahy. To je zložené prevažne z granitoidov a kryštalických bridlíc. Na kryštaliniku ležia druhohorné sedimenty tzv. obal, hlavne kremence, vápence, dolomity a ílovité bridlice. Kryštalinikum a jeho obal tvoria geologickú jednotku označovanú ako tatrikum.

Jadro Tatier vznikalo v prvohorách (Karbón, 210 mil. rokov). Okolité more ustúpilo koncom prvohôr a začala sa prejavovať masívna erózia. V triase však opäť stúplo a začali sa ukladať usadeniny (vápence a pod.), ktoré vytvorili základ Belianskych Tatier a Červených vrchov. Na konci obdobia kriedy sa Tatry stali súčasťou pevniny. V tomto období boli modelované alpínskymi vrásnením, ktoré sa prejavilo koncom kriedy presunom subtatranských príkrovov. V paleogéne prekryli pohorie sedimenty podtatranskej skupiny. Masívny výzdvih pohoria sa začal až na konci paleogénu a hlavne v miocéne. Pre modeláciu terénu v Tatrách mali hlavný vplyv alpínske ľadovce, ktoré tiekli v ľadových dobách, počas ktorých dosahovali ľadovce na severných stranách hôr až 14 km.

Najdlhšia a najhlbšia jaskyňa v Tatrách je Jaskinia Wielka Śnieżna (dĺžka 22 km, hĺbka 824 m).

Hlavný hrebeň Vysokých Tatier, ktorý je vo svojom strede podkovovito prehnutý k juhu, je 26 km dlhý a jeho maximálna šírka je 17 km. Vysoké Tatry sa tiahnu od Ľaliového sedla (1 947 m) na západe k Kopskému sedlu (1 749 m) na východe. Ich najzápadnejším vrcholom je Svinica (2 301 m), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m). Hrebeň takmer vôbec neklesá pod 2 000 m a jeho najvyšším vrcholom je Ľadový štít (2 627 m). Odbočuje z nej päť hlavných chrbátov na juh s vrcholy (Kriváň, Končistá, Gerlachovský štít, Slavkovský štít, Lomnický štít,) štyri na sever (Kozi Wierch, Opalony Wierch, Malé Rysy, Veľká

5

Javorová veža). Najvyšší vrchol Gerlachovský štít je zároveň najvyšším vrcholom nielen Tatier, ale celých Karpát.

Významné vrcholy Vysokych Tatier :

Vo Vysokých Tatrách nájdeme 26 vrcholov prevyšujúcich výšku 2500 metrov. Celkovo 8 vrcholov v slovenských Vysokých Tatrách je turistom prístupných po značených chodníkoch so sezónnymi uzávierkami od 1.11. - 15.6. Naproti tomu vrcholy Gerlachovský štít, Vysoká, Ganek, Bradavica, Prostredný hrot, Ľadový štít, Baranie rohy, Lomnický štít, Kežmarský štít a iné sú pre turistov dostupné iba v sprievode horského vodcu. Pre horolezca s potrebným preukazom je lezenie na väčšine územia národného parku povolené na vlastné nebezpečenstvo.

Tatranské vrcholy nad 2 500 m:

Gerlachovský štít (2 655 m)

Gerlachovská veža (2 642 m)

Lomnický štít (2 634 m)

Ľadový štít (2 627 m)

Pyšný štít (2 623 m)

Zadný Gerlachovský štít (2 616 m)

Lavínový štít (2 606 m)

Malý Ľadový štít (2 602 m)

Kotlový štít (2 601 m)

Lavínová veža (2 600 m)

Kežmarský štít (2 556 m)

Vysoká (2 547 m)

Supia veža (2 540 m)

Končistá (2 538 m)

Malá Litvorová veža (2 533 m)

Baranie rohy (2 526 m)

Dračí štít (2 523 m)

Veľká Vidlová veža (2 522 m)

Český štít (2 520 m)

Veterný štít (2 515 m)

6

Malý Pyšný štít (2 592 m)

Veľká Litvorová veža (2 581 m)

Strapatá veža (2 565 m)

Malý Kežmarský štít (2 513 m)

Zadný Ľadový štít (2 507 m)

Rysy (2 503 m)

Turisticky dostupné vrcholy zo slovenskej strany Tatier:

Rysy (2 503 m) - 3,5 hod. od Štrbského plesa Kriváň (2 495 m) - 2,30 hod. od Troch studničiek

Slavkovský štít (2 452 m) - 5 hod. zo Starého Smokovca

Východná Vysoká (2 429 m) - 2,75 hod. zo Sliezskeho domu

Kôprovský štít (2 363 m) - 3 hod. od Chaty pri Popradskom plese

Jahňací štít (2 229 m) - 5 hod. z nástupu v doline Kežmarskej Bielej vody

Predné Solisko (2 093 m) - 1 hod. od Chaty pod Soliskom a 2,30 hod. zo Štrbského plesa

Jednotlivé časti náučného chodníka číslo 1

Základné informácie :

7

Východisko : Park dvoch morí (869 m n. m.)

Trasa : Park dvoch morí – Výhon – Prameň potoka Pálenica – Fendeková studnička – Dolina Pálenica – Začiatok doliny Pálenica – Chotár

Dĺžka : 4,68 km, prevýšenie 94 m.

Čas prechodu : 2 hod.

Počet zastávok : 6

Typ chodníka : peší, letný aj zimný, v lete aj na bicykli

Priemerná nadmorská výška : 885 m n. m.

Východisko – Park dvoch morí (869 m n. m.)

8

Nachádzate sa pri kostole sv. Mikuláša na hranici úmorí Čierneho a Baltského mora v nadmorskej výške 869 metrov. Miesto, na ktorom stojíte, je právom označované za prírodnú raritu. Veď o ďalšom osude kvapiek dažďa rozhoduje neraz iba niekoľko centimetrov! Tie rozhodnú, v ktorom mori – Čiernom, či Baltskom, napokon skončia! A práve tu sa začína náš náučný chodník, po ktorom sa teraz spoločne vydáme. Spoznáte na ňom zaujímavé miesta histórie i súčasnosti, zoznámime sa s flórou i faunou , spoznáme miestne názvy a naučíme sa aj miestopis širšieho okolia. Naše kroky budú teraz smerovať na juh po poľnej ceste na miesto zvané Výhon. Tadeto sa ešte v nedávnej minulosti vyháňali kravy na pašu / odtiaľ názov /. Pri troche šťastia sa počas cesty môžeme stretnúť so zvláštnymi kameňmi, v ktorých sú otlačené skamenené pozostatky niekdajších morských živočíchov. Sú to dôkazy o tom, že v dávnej minulosti boli tieto miesta zaliate morom.

Zastávka č. 1 – Výhon (947 m n. m.)

9

Dosiahli sme najvyšší bod nášho putovania – Výhon. Sme vo výške 947 metrov nad morom a nachádzame sa na mieste, z ktorého je prekrásny pohľad nielen na našu obec, ale aj na veľkú časť podtatranskej kotliny. Pred nami vidíme Štrbu, Tatranskú Štrbu i Štrbské Pleso s výraznou dominantou – lyžiarskym skokanským mostíkom. Severovýchodným smerom sú známe tatranské liečebne – Vyšné Hágy, Nová i Tatranská Polianka a úplne vpravo aj Smokovce. Krásnu scenériu dotvára pohľad na časť hrebeňa Vysokých Tatier, ktoré máme pred sebou ako na dlani. Medzi ich končiarmi vyniká najvyšší štít Tatier i celého Slovenska – 2 655 metrov vysoký Gerlachovský štít.

Miesto, na ktorom stojíme, je späté so zachovávaním peknej tradície. Každoročne tu počas Jánskej noci mládenci, ktorí v tom roku dosiahnu dospelosť, pália Jánske ohne. Aj niekoľko metrov vysoká hranica drevených polien, horiaca počas celej noci, osvetľuje široké okolie a je viditeľná zo vzdialenosti aj niekoľkých kilometrov. Pálenie Jánskych ohňov sprevádzané spevom mladých chlapcov a dievčat a zábavou až do skorého rána, má zvýrazniť silu ohňa, zeme a vody a podľa tradície má pre okolité polia a lúky zabezpečiť bohatú úrodu.

10

Teraz sa vydáme juhozápadným smerom. Po lesnej ceste zostúpime do hlbokého ihličnatého lesa k potoku Pálenica.

Zastávka č. 2 – Prameň potoka Pálenica (916 m n. m.)

Po zostupe z Výhonu sme sa dostali k jednému z prameňov potoka Pálenica. Táto horská studnička nachádzajúca sa v nadmorskej výške 916 metrov bola oddávna vyhľadávaná pre svoju čistú, pramenistú vodu. Lesní robotníci – drevorubači i ženy pracujúce v lese, tu nachádzali nielen zdroj osvieženia, ale aj

11

oddychu pri ťažkej práci. Potôčik, ktorý sa z nej vytvára, slúžil a slúži aj v súčasnosti ako zdroj vody pre lesnú zver, ktorej je tu veľmi veľa. Čistinka, na ktorej stojíme, je miestom, kde zver nachádza nielen vodu, ale aj chutné krmivo, ktoré do krmelcov dávajú poľovníci. Okrem srnčej a diviačej zveri tu môžeme stretnúť aj zajace, líšky, jazvece, veveričky a občas sa tu vyskytuje aj rys, kuna, lasica, tchor, no objavujú sa tu i medvede. Z vtáctva tu môžeme vidieť sovy, sojky, kavky, z diaľky sa neraz ozýva typický hlas kukučky. Vzácnosťou však nie sú ani tetrovy – hlucháne, či jastraby. Azda najväčšou raritou je však výskyt čierneho bociana, ktorý patrí k skvostom našej prírody. Z plazov sa tu hojne vyskytujú jašterice, slepúchy a užovky. Pri ich pozorovaní však pozor na jedovatú vretenicu, stretnutie s ktorou môže byť nebezpečné!

Kolorit tohto príjemného miesta dotvára hustý ihličnatý les tvorený prevažne smrekmi. Okrem n ich tu rastie aj borovica a smrekovec opadavý – ojedinele aj jedľa. Les je bohatý na lesné plody a najmä hubári si tu prídu na svoje.

12

Zostúpme teraz o niekoľko stoviek metrov nižšie dolu prúdom potoka až na miesta, s ktorými sa spája veľmi zaujímavá minulosť.

Zastávka č.3 – Fendekova studnička (893 m n. m.)

Miesto, na ktorom stojíme, je svojim spôsobom výnimočné. Na malej ploche sa tu nachádzajú 3 pramene . Najznámejším z nich je Fendekova studnička, od roku 1999 upravená a chránená dreveným prístreškom. Rozborom vody z nej sa zistilo, že obsahuje viaceré dôležité prvky, ako napr. horčík, vápnik, železo, sodík, draslík a magnézium. Fendekova studnička spolu s ďalšími prameňmi sú významným zdrojom vody v tejto doline a sú prítokmi už jestvujúceho potoka Pálenica. Aj tieto miesta sú známe bohatosťou flóry a fauny. Raritou je skutočnosť, že tu bol zaznamenaný dokonca aj výskyt bobra.

Zastávka č. 3 – dolina Pálenica

13

Potok Pálenica nás priviedol na zaujímavé miesto. Práve tu vznikol názov doliny, ktorou ideme – Pálenica. Prečo Pálenica? Aby sme našli odpoveď na túto otázku, musíme načrieť trochu do histórie.

V polovici 19. storočia bola táto oblasť hospodársky veľmi významná. Obyvatelia Šuňavy tu na viacerých miestach pálili drevené uhlie a z tejto činnosti – pálenia – pochádza aj názov doliny i rovnomenného potoka, ktorý ňou preteká. Uhlie sa pálilo z dreva z okolitého lesa. Drevo bolo naukladané do výšky „ chlapa“, čo predstavovalo jednu siahu. Naukladané drevo sa obhádzalo hlinou, aby sa do vnútra zamedzilo prístupu vzduchu. Po zapálení drevo tlelo dovtedy, kým nezuhoľnatelo. Z jednej siahy sa vypálilo približne 16 košíkov uhlia, pričom jeden košík pozostával z 8 šúchov. Tie sa predávali po 24 – 30 vtedajších grajciarov, pričom uhliar dostal za každý košík 12 grajciarov.

V súčasnosti je dolina často cieľom turistov, hubárov a iných návštevníkov. Je obľúbeným miestom oddychu, piknikov a opekačiek. Využíva sa však aj hospodársky, a to pestovnou a ťažobnou činnosťou.

14

Zastávka č. 5 (874 m n. m.) Stojíme na začiatku doliny Pálenica v miestach, kde sa približujú hranice ochranného pásma dvoch významných národných parkov – Tatranského národného parku /TANAP/ a Národného parku Nízke Tatry /NAPANT/.

Ak sa vydáme po ceste juhozápadným smerom, dostaneme sa po niekoľkých kilometroch do údolia Čierneho Váhu, ktoré je vyhľadávanou lokalitou horských cyklistov a je spojené aj s jedným z najznámejších cestných behov na Slovensku – Malým štrbským maratónom. Časť jeho trate vedie zo Štrby týmito miestami až do Liptovskej Tepličky, ležiacej v závere údolia. Tá je východiskom pre výstup na jeden z najznámejších vrchov Slovenska – 1 948 metrov vysokú Kráľovu hoľu. Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov viedla údolím aj úzkorozchodná železnička využívaná na zvoz vyťaženého dreva. S rozvojom autodopravy však strácala na význame, a preto bola demontovaná.

Neďaleké okolie má zaujímavú históriu. Niekoľko stoviek metrov vzdialené lokality Hrachoviska a Zemskej nachádzajúce sa v smere do Liptovskej Tepličky sú stredobodom záujmu archeológov, nakoľko sa tu našli pozostatky niekdajších usadlostí. Nájdené vykopávky poskytli dôveryhodné svedectvo o spôsobe života našich predkov. Časť nálezov je umiestnená v Podtatranskom múzeu v Poprade.

Charakter okolia je priam predurčený na pasenie dobytka, ale najmä oviec. V minulosti, ale aj v súčasnosti sa na okolitých horských lúkach nachádzali a nachádzajú salaše s tradičným spôsobom chovu i spracovania ovčieho mlieka a výroby syra, žinčice či iných produktov.

Celá oblasť sa vyznačuje panenskou prírodou, s minimálnym zásahom človeka. Okrem asfaltovej cesty a spomínanej železničky tu nebola takmer žiadna iná stavebná činnosť a jedinými stavbami v údolí sú horárne a maštale pre kone využívané pri ťažbe dreva v lesoch.

15

Zastávka č. 6 – Chotár (874 m n. m.)

Stojíte na mieste, z ktorého je jeden z najkrajších výhľadov na okolie. Priamo pred nami je prekrásna scenéria štítov i dolín Vysokých Tatier, pod nimi – v podhorí – sa rozprestiera typický tatranský les miestami poznamenaný ničivou víchricou z 19. novembra 2004, kedy silnému vetru padlo za obeť tisíce, ba dokonca stotisíce tatranských stromov. Severozápadným smerom vidíme časť hrebeňa Západných Tatier so svojimi najvyššími vrcholmi.

16

Pre pekný výhľad je toto miesto častou zastávkou cyklistov a motoristov. Je však aj miestom, ktoré vďaka svojej polohe a klimatickým podmienkam spôsobuje cestárom, ale najmä obyvateľom obce, veľké starosti. Každoročne v zimných / ale neraz aj jarných / mesiacoch sa na týchto miestach vytvárajú aj niekoľko metrov vysoké snehové záveje, vďaka ktorým sa cesta vedúca do obce stáva neprejazdnou aj počas niekoľkých týždňov. Pamätný je najmä 1. máj roku 1985, kedy silná snehová búrka úplne odrezala obec od sveta.

17

Náučný chodník č.2 – „Po lesných chodníčkoch okolo Nižnej Šuňavy „

Dĺžka chodníka: 9 km

Čas prechodu: 3 hodiny

Základné informácie :

Východisko : Východisko – Kostol všetkých svätých (854 m n.m.)

Trasa : Kostol všetkých svätých – Kopanice –Žabienec – Makoviská – Prameň prítoku potoka Lopušná – Studnička pod bukom – Barno

Dĺžka : 9,00 km, prevýšenie 195 m.

Čas prechodu : 3 hod.

Počet zastávok : 6

Typ chodníka : peší, letný aj zimný, v lete aj na bicykli

Priemerná nadmorská výška : 916 m n. m.

18

Východisko – Kostol všetkých svätých (854m n.m.)

Stojíte pri jednej z najstarších šuňavských stavieb – Kostole všetkých svätých. Bol postavený v roku 1765 a počas svojej existencie niekoľko razy prestavovaný a rekonštruovaný. Naposledy sa tak stalo v roku 2005, kedy bola vymenená celá veža kostola. Zaujímavosťou je, že pri jej oprave pomáhala aj letecká technika.

Súčasní majstri tesári preto s obdivom spomínali svojich predchodcov, ktorí pri stavbe kostola boli odkázaní len na vlastné ruky. Kostol, pri ktorom stojíte, však nebol prvým kostolom v Nižnej Šuňave. Už v roku 1398 stál na tomto mieste kostol sv. Šimona a Judu. Bol prvým kostolom na území Nižnej Šuňavy a svojmu účelu slúžil až do jeho zrúcania Husitmi. A práve v týchto historicky významných miestach v dejinách Šuňavy sa začína náš náučný chodník po nižnošuňavskom chotári. Počas vychádzky spoznáme jeho zaujímavé miesta,

19

vysvetlíme si pôvod a vznik miestnych názvov a predovšetkým strávime krásne chvíle v peknej podtatranskej prírode.

Naše prvé kroky budú teraz viesť východným smerom po hlavnej ceste až k juhovýchodnému okraju obce. Po ceste prejdeme popri dvoch pamätných tabuliach, ktoré nám pripomínajú významné udalosti v dejinách obce. Na budove Materskej školy je tabuľa venovaná 29. januáru 1945 – dňu oslobodeniu obce. O pár stoviek metrov ďalej nám smutné udalosti z 50. rokov pripomína tabuľa umiestnená na budove obchodu. A ak budeme mať šťastie, možno sa počas nášho putovania stretneme so známymi predstaviteľmi fauny okolitých lesov, alebo sa obohatíme o niekoľko pekných dubákov či iných húb.

Zastávka č.1 – Kopanice (838 m n.m.)

Nachádzame sa na začiatku Kopaníc. Kedysi tu boli obrábané polia. Od toho aj názov Kopanice. Tieto miesta však dnes každý pozná pod názvom „Country“. Tento novodobý názov sa vžil po tom, čo sa v týchto miestach začal pravidelne organizovať Country víkend – festival country hudby, tanca a ostatného, čo súvisí s týmto štýlom. Je to miesto, kde sa minimálne raz do roka stretáva takmer celá Šuňava a spolu s ňou stovky ďalších návštevníkov z blízkeho

20

i širokého okolia. Toto miesto je zároveň východiskom poľovníkov, či hubárov vstupujúcich do vychýrených šuňavských lesov. Lesné cesty sú vyhľadávané cykloturistami smerujúcimi do neďalekej Lopušnej doliny. Tí zdatnejší môžu odtiaľto zájsť až na Kozí kameň – najvyšší vrch okolia, ktorý je zároveň aj pekným vyhliadkovým bodom.

Zastávka č.2 – Žabienec (879 m n.m.)

Prechádzame lokalitou so zaujímavým názvom – Žabienec. V minulosti tieto miesta pokrývali rozsiahle mokrade a močiare s výskytom žiab, od ktorých je odvodený miestny názov. Keďže miesta, na ktorých sa nachádzame, majú veľmi

21

peknú polohu, stále viac a viac lákali chatárov, aby si tu postavili svoje chaty. Tá najznámejšia a najväčšia patrí závodu v neďalekom Svite a poznáme ju pod názvom Chemosvitská chata. Postupným odvodňovaním sa síce čiastočne zmenili prírodné podmienky, no názov zostal. Neďaleko nás sa nachádza lokalita Košariská a vpravo pred nami najvyšší bod – Končiar.

Zastávka č. 3 – Makoviská (899 m n.m.)

Stojíme na začiatku rozsiahlych lúk. Minulosť týchto miest je úzko spätá s poľnohospodárstvom a ťažbou dreva. Lúky poskytovali kvalitnú krmovinu, pásli sa tu kone i dobytok a vďaka úrodnej pôde a hlavne dostatku slnka sa na obrábaných poliach pestoval aj mak, od ktorého pochádza názov – Makoviská. Celé leto sa tu ozýval klepot kôs, spev hrabačiek, či tupé zvuky sekier drevorubačov. Súčasnosť je však už trochu iná. Z okolitých lesov sa ozýva zvuk motorových píl a lesných strojov, niekdajšie polia zanikli, lúky sa však stále využívajú ako pasienky a pravidelne tu bývajú salaše.

22

Zastávka č. 4 – Prameň prítoku potoka Lopušná (896 m n.m.)

Sme na rozhraní dvoch častí nižnošuňavského chotára – Makovísk a Uhlísk. Stojíme na mieste, kde vyviera jeden z viacerých vodných tokov v tejto oblasti. V minulosti, ale aj v súčasnosti slúžili ako napájadlo pre pasúci sa dobytok a ovce. Takmer všetky sa vlievajú do neďalekého potoka Lopušná. Keby sme tieto toky sledovali dolu prúdom, dostali by sme sa až do Baltského mora.

23

Potok Lopušná sa totiž vlieva do rieky Poprad, ten do Dunajca, Dunajec /už na území Poľska/ do Visly a tá do Baltského mora. A prečo ten názov Lopušná? Pochádza z veľkých charakteristických lopúchov, ktoré okolo neho rástli a stále rastú, lebo mali vždy dostatok vlahy.

Na západ od nás sa nachádzajú Uhliská – oblasť so zaujímavou históriou. Z dreva z okolitých lesov sa tu pálilo drevené uhlie. Dnes by sme však pozostatky po tejto činnosti hľadali márne. Stopy po nej úplne zanikli. Uhliarov vystriedali poľovníci, hubári, ale aj včelári, ktorých včielky na rozsiahlych zakvitnutých lúkach nachádzajú dostatok sladkého nektáru. Je tu aj viacero chát, či už poľovníckych, alebo súkromných.

Zastávka č. 5 – Studnička pod bukom (973 m n.m.)

Nachádzame sa v blízkosti rozhrania chotárov dvoch susediacich obcí – Šuňavy a Vikartoviec pri studničke, ktorá dostala názov Studnička pod bukom. Čerstvá voda z nej dokonale uhášala smäd nielen zvieratám, ale aj lesným

24

robotníkom, koscom či ženám počas senných prác. Neraz sa pri nej stretli Šuňavčania i Vikartovčania, aby sa počas ťažkých prác občerstvili, prehodili pár slov a povzbudili sa do ďalšej práce. Voda zo studničky sa však uberá úplne opačným smerom ako tá, pri ktorej sme stáli nedávno. Potok, vznikajúci v týchto miestach, si našiel cestu do Hornádu, ten neskôr do Bodrogu, Tisy a Dunaja, aby napokon jeho vody skončili až v Čiernom mori... Iba pár metrov od studničky sa nachádzajú pozostatky posledného z niekdajších 150 senníkov, v ktorých sa uskladňovalo pre dobytok seno na zimu. To sa počas zimy podľa potreby zvážalo na koňom ťahaných saniach – vlačuhách.

Zastávka č.6 – Barno (1005 m n.m.)

Pôvod názvu časti chotára v ktorej sa teraz nachádzame, treba hľadať v maďarčine: barna znamená tmavý, hnedý. Zrejme farba okolitých hustých lesov a výskyt medveďa hnedého v nich boli dôvodom na takého pomenovanie. Bohatstvo týchto lesov zostalo dodnes zachované: množstvo zveri, húb a iných lesných plodov láka zberačov a poľovníkov, kvalitné drevo prináša hospodársky úžitok.

25

Len čo vyjdeme z lesa do ktorého práve vchádzame, objavia sa nám pred očami rozsiahle lúky. Poznáme ich pod názvom Krahulčie. Hneď za nimi sa nachádza lokalita Za lány, z ktorej už jasne vidno Šuňavu. Poľnou cestou sa dostaneme popri cintoríne opäť na miesto, z ktorého sme pre niekoľkými hodinami vyrazili.

26

Rastlinstvo v okolí náučných chodníkov

Borovica sosnová- Pinus silvestris

Smrek obyčajný - (Picea abies)

27

Borovica sosnová (často aj sosna) je ihličnatý strom z mohutným, hlboko idúcim hlavým koreňom a široko rozostretou až plochou korunou. Má vysoko posadenú korunu a narastá do výšky 20 až 40 m. Ihlice sú dlhé 4-8 cm, vyrastajú vo zväzkoch po dvoch z brachyblastu. Kvitne v máji a júni. Vajcovito-kužeľovité šišky sú visiace, nedozreté zelené, dozreté sivohnedé, 3-6 cm dlhé a 2-3 cm široké a semená sú krídlaté. Samčie šišky sú žltkasté, samičie sú červenkasté, zvyčajne párovité na konci vetví.

Smrek obyčajný je ihličnatý strom z čeľade borovicovité (Pinaceae). Je to najrozšírenejší strom na Slovensku. Až 50-70 metrov vysoký strom (najvyšší pôvodný európsky) s kužeľovitou, resp. úzko ihlanovitou korunou. Kvitne od apríla do mája. je veľmi rozšírený ako zložka klimaxových horských lesov. Rastie na rozmanitom geologickom podklade, uprednostňuje hlinité a piesočné pôdy. Darí sa mu aj v polohách s vysokou hladinou podzemnej vody, tzv. podmáčané smrečiny. Keďže však plytko korení, je náchylný k vývratom.

Breza - Betula pendula

Vŕba rakyta - Salix caprea

Borievka obyčajná - Juniperus communis

28

Je to ker alebo strom dorastajúci do výšky 10m. Drevo má malú technickú hodnotu. Okrem ozdobne pôsobiacich jahňad sa využíva aj kôra z konárikov na výrobu húžiev. Na Slovensku je rozšírená po celom území od nížin po subalpínske pásmo.

Breza previsnutá vyrastá ako statný strom alebo zakrpatený stromček až ker (v nehostinnom podnebí vysoko v horách alebo na severe v chladnom podnebí). Kôra je v mladosti a na vetvičkách hnedá, neskôr sa mení na bielu, priečne sa odlupujúcu borku, ktorá je neoceniteľnou pomôckou pri rozkladaní ohňa v prírode. Breza je nenáročný, rýchlo rastúci strom, ktorý sa často používa a vysadzuje pri rekultivácii krajiny či zalesňovaní exhaláciami odlesneného území, sama je tiež veľmi aktívna pri kolonizácii spustnutej kultúrnej krajiny (opustené polia atď.). V hospodárskych lesoch sa však často považuje za „burinový“ strom.

Brusnica obyčajná - Vaccinium vitis-idaea

Čučoriedka obyčajná alebo brusnica čučoriedková - Vaccinium myrtillus

29

Krík, prípadne stromček z čeľade cyprusovitých (Cupressaceae) so sivastou kôrou a ľahkým, jemne vláknitým drevom, voňajúcim ako balzam. Má tuhé, pichľavé, sivo inovatené ihlicovité listy a dvojdomé kvety. Plody sú guľaté bobule, sprvu zelené, na druhý rok, keď dozrejú, sú fialovomodré až čierne. Kvitne od apríla do mája.

Je poloker z čeľade vresovcovité. Rastie najmä na kyslých pôdach v podraste ihličnatých alebo bukových lesov a na horských skalnatých úbočiach až po vysokohorské pásmo.

Jahoda obyčajná - Fragaria vesca

Ľubovník bodkovaný- Hypericum perforatum

30

Čučoriedka je bohato rozkonárený krik dorastajúci až do výšky 50cm. Plody sú čierne so sivomodrým voskovým povlakom, guľaté, mierne sploštené, mnohosemenné a veľmi chutné bobule, ktoré dozrievajú od júla do augusta. Zberajú sa listy a plody. Rastie najmä na kyslých pôdach v podraste ihličnatých alebo bukových lesov a na horských skalnatých úbočiach až povysokohorské pásmo.

Jahoda je trváca bylina. Z podzemku vyrastajú dlhostopkaté, trojpočetné listy, zložené z vajcovitých, pílkovitých lístkov. Kvety sú usporiadané do strapcovitých vrcholíkov. Biele kvety tvoria na konci stonky riedky strapec. Na okrajoch majú čiašky päť kališných lístkov a pod nimi ešte päť menších lístkov vonkajšieho kalicha - kališteka. Kvety majú päť bielych lupienkov, 20 tyčiniek a väčší počet semenníkov. Začína kvitnúť v maji a kvitne celé leto. Semenníky po opelení dozrievajú na drobné nažky. Plody sú nažky; nachádzajú sa na dužinato zhrubnutom kvetnom lôžku, ktoré tvorí nepravý plod - jahodu. Jahody sa rozmnožujú vegetatívne pomocou zvláštnych, z pazúch prízemných listov vyrastajúcich plazivých výhonkov. Výhonky sa na mnohých miestach zakoreňujú, a tak vznikajú nové, samostatné rastliny. Práve z tohto dôvodu sa rastlina veľmi rýchlo rozšíri na ucelené, husté porasty. Rastie v podraste lesov a hájov, v krovinách, na lúkach, medziach a rúbaniskách.

Dúška materina- Thymus serpyllum

Machy - Bryophyta

31

Ľubovník je vytrvalá rastlina dorastajúca do výšky 30 až 90 cm. Jej listy i kvety sú posiate drobnými bodkami, ktoré sú vlastne malé žľazy obsahujúce červený olej. Žiarivo žlté päťpočetné kvety po rozpučení zmenia farbu na krvavočervenú. Ľubovník kvitne od júna do septembra. Vyžaduje priepustnú pôdu a slnečné stanovište, alebo polotieň. V našich podmienkach sa rastlina vyskytuje bežne aj vo voľnej prírode. Zadajte citáciu z dokumentu alebo súhrn zaujímavej témy. Blok textu môžete umiestniť na ľubovoľné miesto v dokumente. Ak chcete zmeniť formátovanie bloku textu citácie, použite kartu Nástroje pre blok textu.

Dúška materina je poloker s čiastočne poliehavými, vystúpavými, na báze zdrevnatenými, 5 - 30cm dlhými stonkami. Často sa rozrastá do hustých vankúšovitých trsov. Na tenkých stonkách sú malé, krížmo protistojné, podlhovasté, na okraji mierne podvinuté listy. Po rozmrvení medzi prstami príjem- ne voňajú. Drobné ružové alebo fialkasté kvety sú usporiadané v koncových alebo pazušných papraslenoch. Plody sú štyri hladké hnedé tvrdky. Rastie na okrajoch ciest, často v suchých alebo polosuchých porastoch, na piesočnatých aj hlinitých pôdach. Od nížin až po subalpinske pásmo.

Papradka samičia- Athyrium filix-femina

Živočíchy v okolí náučných chodníkov

Čmeľ zemný - Bombus terrestris

32

Fúzač alpský- Rosalia alpina

Babôčka pávooká - Inachis io

Užovka obyčajná- Natrix natrix

33

Živí sa nektárom a nazhromaždeným peľom, ktorý zbiera aj pre svoje larvy. Väčšina druhov čmeliakov je mierumilovná. Žije v spoločenstvách. Charakteristický je tým, že má na mohutnom tele dlhšie štetinaté ochlpenie najčastejšie čiernej a žltej, prípadne oranžovej, alebo červenej farby. Niektoré druhy sú úplne čierne, niektoré majú zakončenie zadnej časti tela biele.

Jeho telo dosahuje veľkosť 15–38 mm, je dosť ploché a dlhé. Vrch tela je zafarbený sivo, modrosivo až modro. Tykadlá samčekov sú takmer dva razy také dlhé ako telo, kým u samičiek sotva presahujú koniec tela. Na štíte a krovkách sú typické čierne, bledo obrúbené škvrny (veľká predná, spoločná priečna a malá zadná škvrna), dosť premenlivé. Živia sa miazgou poranených stromov.

Ľudovo tiež pávie oko je motýľ z čeľade babôčkovité. Babôčka pávooká kladie vajíčka skoro na jar, až 500 naraz. Húsenice sú lesklej čiernej farby so šiestimi radmi ostnatých hrotov a radom bielych bodiek na každom segmente, liahnu sa asi po týždni a živia sa žihľavou a chmeľom. Dospelé jedince pijú nektár z kvitnúcich rastlín, vrátane ozdobných krov, púpav, repíka, konope a ďateliny, ale aj miazgu stromov a hnilé ovocie. Babôčku pávookú je možné nájsť v lesoch, na poliach, lúky a pasienky, v parkoch a záhradách do 2500 metrov nad morom. Je rozšírená v celej Európe.

[Je to nejedovatý had. Telo má valcovité, pokryté suchou kožou. Koža nerastie s telom, preto ju musí zvliekať. Zvlieka ju naraz. Pohybuje sa rýchlym plazením. Loví myši, žaby a jašterice silným ovinutím okolo ich tela. Vedia dobre plávať, pri plávaní držia hlavu nad vodou. Farba je hnedá až sivá, s nepravidelnými škvrnkami. Sú veľmi prispôsobivé, neútočné.

Slepúch lámavý - Anguis fragilis

Vretenica obyčajná- Vipera berus

Jašterica živorodá- Zootoca vivipara

34

V dospelosti približne 50 centimetrový živočích je niekedy laickou verejnosťou mylne zaraďovaný medzi hady. Nohy mu úplne zakrpateli a preto sa pohybuje ako had. Telo má celé pokryté šupinami. Je tuhé, lesklé a sklovité, zároveň však aj ohybné. V ústach má drobné dozadu zahnuté zúbky na uchopenie koristi , jazyk na konci rozšírený s vyseknutým V . Sfarbený býva do sivohneda, sivomodra alebo červenohneda.

Vretenica je relatívne malý had, dospelé samice dorastajú do dĺžky až 70 cm, samci sú maximálne 60cm. Dožiť sa môžu tak 20-25 rokov. Najzvyčajnejšie sfarbenie je sivé až modrosivé s výraznou kľukatou čiarou na chrbte, existuje ale množstvo viacmenej vzácnych farebných variantov, niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Spoľahlivý znak, ktorým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných slovenských hadov, je štrbinovitá zornička (všetky naše užovky majú zorničky okrúhle). Mláďat sa rodí 5 – 18 kusov a ich uhryznutie je už od narodenia nebezpečné.

Koristi sa vretenica zmocňuje rýchlym útokom. Ich potravou sú najmä drobné hlodavce, obojživelníky, jašterice, poprípade mladé vtáky a vtáčie vajcia. Cez deň sa pokojne vyhrieva na slnku, ale v noci sa z nej stáva nemilosrdný zabijak.

Sfarbenie máva zväčša bridlicovohnedé , s tmavými pozdĺžnymi pásikmi na chrbte a bokoch. Spodnú časť tela majú modrosivú, jemne žltú prípadne červenú, ktorá pri hrdle prechádza do bledomodrej alebo ružovej farby. Mláďatá bývajú hnedé až hnedočierne s malými bledými škvrnami. Zimu prespáva v bútľavých pňoch alebo v skalnatých štrbinách do ktorých zalieza už v septembri. Zimovanie u nej končí často už v marci – apríli, vo vyšších polohách o niečo neskôr. Väčšinou ju nájdeme v blízkosti vodných zdrojov, na miestach kde sa môže vyhrievať na slnku. S dĺžkou 15-18 cm patrí k našim najmenším jaštericiam. Ich potravu tvoria pavúky, hmyz, mäkkýše, ale aj máloštetinaté červíky a stonožky.

Skokan hnedý - Rana temporaria

Sova dlhochvostá- Strix uralensis

Bocian čierny - Ciconia nigra

35

Telo má pokryté vlhkou hladkou kožou. Na sploštenej hlave má veľké oči, široké ústa, v ústach má vymrštiteľný lepkavý jazyk. Pri ústach má zvukové mechúriky, ktoré zosilňujú kŕkanie.Na trupe má predné a zadné končatiny. Na predných končatinách má štyri prsty, na zadných končatinách má päť prstov spojených plávacou blanou. K svojmu životu potrebuje vodné prostredie, kde sa z vajíčok vyvíjajú žubrienky a z nich dospelé žaby.

Sova dlhochvostá patrí medzi väčšie druhy sov, po výrovi je najväčšou sovou (dĺžka tela je asi 600 mm, krídla 380 mm, chvosta 302 mm). Je sivo sfarbená s tmavými hnedými škvrnami a pruhmi po celom tele. Závoj okolo očí má nápadne veľký, svetlosivý až bledohrdzavý alebo biely. Má zaokrúhlený chvost, počas letu sa vynímajú široké dlhé krídla. Na tichších miestach loví vo dne i v noci. Stály vták. Svojmu miestu je verná. Hniezda si stavia v rázsochách stromov, v stromových dutinách a často sa usídli aj v opustených hniezdach po dravcoch. Živí sa drobnými cicavcami, menšími vtákmi, žabami a hmyzom. Pre hospodársky význam (ničí hraboše, myši) a celkovú vzácnosť je chránená po celý rok.

Bocian čierny sa živí najmä rybami a obojživelníkmi. Stavia si veľké hniezda z konárov na mohutných stromoch. Po návrate na hniezdiská, čo je v prípade Slovenska od polovice marca do polovice mája, sa páry bocianov vracajú na svoje hniezda. Bociany používajú to isté hniezdo viac rokov po sebe. Hniezdo opravia, vystelú ho machom, spária sa a samica znesie 1 až 6 vajíčok, z ktorých sa koncom mája začiatkom júna vyliahnu mláďatá.

Ďateľ veľký- Dendrocopos major Sojka škriekavá- Garrulus glandarius

36

Má čiernobiele strakaté operenie. Rozdiel od ostatných ďatľov je v silnom čiernom prúžku nad zobákom, ktorý bez prerušenia pokračuje až do tyla a podľa intenzívne červených chvostových kroviek, ktoré sú oproti bielemu bruchu ostro ohraničené. Samec má červený tyl hlavy, samica ho má čierny, mláďatá majú vršok hlavy červený. Lieta v dlhých vlnovkách. Pravidelne bubnuje. Ďateľ veľký je stály vták, ktorý sa v zime môže potulovať a čiastočne tiahnuť do južnejších oblastí Európy.

Je veľká ako holub (34 cm). Je červenkasto hnedá, má čierne fúzy, čierny chvost, biele krídla s bielym políčkom a trblietavo modrým zrkadielkom. Samec a samica sa navzájom nelíšia, mladé jedince sú tmavšie a menej pestro zafarbené. Za letu je nápadná biela škvrna nad čiernym chvostom a široké krídla s bielym poľom a sýto modrými pierkami s čierno-bielymi prúžkami. Lieta ťažko, vlnovito a trepotavo, na zemi poskakuje. Sojka je schopná napodobňovať iné vtáčie a zvieracie zvuky. Dokáže imitovať mečanie kozy, vŕzganie nenamazaného kolieska fúrika a dokonalým majstrom je vo vytváraní škrípavých tónov svojho spevu.

Jarabica poľná- Perdix perdix Jastrab lesný- Accipiter gentilis

Kukučka jarabá - Cuculus canorus

Krkavec čierny - Corvus corax

37

Je drobná poľná kura, žije v rozmanitých suchších kultúrnych lokalitách s medzami, remízkami a na pláňach s porastom vyšších krov. Samica hniezdi v zemi vystlanej steblami. Jarabice lietajú nízkym letom s prudkým trepotaním krídlami, ktorý prerušujú úsekmi kĺzavého letu.

Na rozdiel od väčšiny dravcov nerád krúži, ale vďaka širokým krídlam a dlhému chvostu má vynikajúce manévrovacie schopnosti aj v zalesnenom teréne. Loví buď tak, že si sadne do koruny stromu, málokedy na vrcholec, alebo letí nízko nad zemou či sa nestretne s nejakou korisťou. Jastrab loví prevažne vtáky. Z cicavcov sú to hlavne veveričky, ale je schopný uloviť aj zajaca.

Si hniezdo nestavia. Svoje vajíčka znáša do hniezd iných vtáčích druhov, predovšetkým spevavcov ako napríklad slávika červienku, trsteniarika a žltochvosta lesného. Vajíčko znáša priamo do hniezda, alebo v jeho blízkosti na zem a potom ho prenesie v zobáku. Niekedy sa stane, že takého vajíčko prehltne. Prenášanie vajíčok v zobáku je častejším spôsobom a niekedy aj jediným možným ako ho dostať k „adoptívnym“ rodičom.Kukučka je vtáčím druhom, ktorého v prírode veľmi jednoducho rozpoznáte podľa jej charakteristického spevu. Ide o pomerne veľkého dlho krídleho a dlho chvostého vtáka. Vrchnú časť tela a krídiel má bridlicovo šedej farby. Spodná časť tela je biela s úzkymi tmavými prúžkami.

Je celý čierny s fialovomodrastým leskom, s mohutným iba ľahko prehnutým zobákom, pri koreni pokrytým štetinkovitým perím. Chvost je klinovitý, zobák a nohy čierne. Spev je tichý a plný imitácií. Často sa ozýva aj jednoduchým hlasitým "kra", duto znejúcim "klonk" či tvrdším "klok. Je to najväčší druh z krkavcovitých i zo spevavcov. Žije v lesoch. Má dĺžku tela asi 650 mm. Živí sa hmyzom, bezstavovcami, výnimočne aj stavovcami. Vyhľadáva zdochliny, ale v poslednom čase i odpadky na smetiskách.

Kačica divá (Anas platyrhynchos)

Samica kačice divej

Samec kačice divej

Jež bledý (Erinaceus concolor) Veverica stromová- (Sciurus vulgaris)

38

Je vodný vták, dobre lieta, pláva a potápa sa. Živí sa prevažne drobnou rastlinnou potravou – semenami, plodmi, vodnými a pobrežnými rastlinami, niekedy aj drobnou živočíšnou potravou - hmyz, mäkkýše, larvy, ryby, žaby. Mláďatá si po vyliahnutí samé hľadajú potravu – sú nekŕmivé. Niektoré kačice odlietajú na jeseň do teplých južných oblastí, niektoré prezimujú u nás. Hovoríme, že sú čiastočne sťahovavé. Samec kačice divej sa od samice odlišuje sfarbením peria.

Zajac poľný (Lepus europaeus)

Vydra riečna (Lutra lutra)

39

Má ostne nepravidelne tmavé. Vekom ich srsť bledne. Východoeurópsky druh nemá pruhované pichliače (preto je vcelku sivý), ani typické „okuliare“ na tvári ako jež tmavý. Na spodku tela je tmavo zafarbený s bielou škvrnou na prsiach, ale staré jedince sú na spodku celé belavé. Je pomerne hlučným zvieraťom, pri vyhľadávaní potravy vydáva rozličné fučavé zvuky. Váži 400-900 g, dĺžka tela je 190-270 mm, dĺžka chvosta 10-40 mm, dĺžka zadného chodidla 32-45 mm. Môže sa dožiť 8-10 rokov. Samotársky, súmračný a nočný živočích. Typický je preň zimný spánok trvajúci 4-6 mesiacov, pri ktorom sa mu zníži telesná teplota až na 2 °C.

Živí sa semenami, hubami, suchými plodmi – orieškami a drobnými živočíchmi. Predné zuby – rezáky má hlodavé, stále dorastajú, obrusuje si ich potravou. Žije na stromoch. Veľmi dobre a rýchlo sa šplhá a skáče po stromoch. Pri skákaní si udržuje rovnováhu huňatým chvostom.

Tieto prevažne za súmraku aktívne zvieratá žijú často samotársky alebo v skupinových revíroch, ktoré obraňujú pred inými skupinami. Ako bežci na dlhé trate a dobrí skokani spravidla prenasledovateľom unik-nú. Sfarbenie kožušiny je na chrbtovej časti žltohnedé na brušnej časti biele. Uši veľmi dlhé a pohyblivé, často sklopené. K zemi pritlačené zajace takmer nemožno spozorovať. Zajace poľné vo voľnej prírode počas roka vrhnú 3-4 krát, počet zajačikov z jedného vrhu je zvyčajne 2-3. Zajac poľný konzumuje výhradne iba rastliny.

Vydra riečna je vodný cicavec, má valcovité telo, plochú hlavu a malé ušká. Okolo širokej papule má hmatové fúzy, ktoré využíva pri love koristi v tme a kalnej vode. Jej životným prostredím sú čisté vody, v ktorých je dostatok potravy a vhodné úkryty. Je mäsožravá, živí sa najmä rybami, hmyzom a rakmi. Vydra riečna patrí medzi ohrozené živočíchy, je zákonom chránená.

Líška hrdzavá (Vulpes vulpes) Vlk dravý (Canis lupus )

Rys ostrovid (Lynx lynx) Srnec lesný -(Capreolus capreolus)

40

Je v Európe veľmi rozšírená. Dorastá do výšky asi 35-40 cm a váži 4-10kg. Väčšiu časť roka trávi ako samotár. Líška hrdzavá loví iba zriedkavo cez deň, keďže je nočným zvieraťom. Cez deň spí v úkryte. Za úkryt jej slúži brloh, ktorý si vyhrabala sama, alebo jazvečia, prípadne králičia nora. Líška hrdzavá je výborný lovec a loví najmä myši a potkany, ale aj králiky, zajace a vtáky. Občas žerie i slimáky a dážďovky. Na jeseň si pochutí na plodoch a bobuliach.

Vlk dravý je psovitá šelma, podobná farbou i stavbou tela nemeckému ovčiakovi. Dospelý vlk váži 30-60 kg. Jeho končatiny sú dlhé. Na predných tlapkách je 5, na zadných 4 prsty, ktoré sa končia pazúrmi. Vlčica je slabšia a má zahrotenejšiu papuľu. Vlk má výborne vyvinuté zmysly. Je veľmi ostražitý a opatrný, najmä vtedy, keď má dosť potravy. Potravu loví väčšinou v noci. Keď je hladný, je nebezpečný aj pre človeka. Keď je vlk sám, ľuďom sa vyhýba.

Jeleň lesný – (Cervus elaphus)

Sviňa lesná- (Sus scrofa)

Medveď hnedý (Ursus arctos)

41

Je mäsožravec, ktorý patrí do čeľade mačkovitých. Vyskytuje sa najmä v horách stredného a severného Slovenska. Má mocné nohy, krátky chvost a sivožltú srsť s čiernymi škvrnami. Jeho hmotnosť sa pohybuje okolo 35 kilogramov. Rysy žijú po väčšine roka samotársky, okrem krátkeho obdobia párenia. Rys v našich podmienkach loví najmä podvečer, v noci a nad ránom. Živý sa výlučne mäsom. Loví drobnú zver, ale aj väčšiu, než je on sám, napríklad: jeleňovité druhy, ovce, kozy a podobné kopytníky. V čase núdze loví aj králiky a pískľavky. Ku koristi sa prikráda prikrčený, takmer plazením na čo najbližšiu vzdialenosť a potom sa jej zmocňuje skokom. Často na korisť striehne aj z vopred vyhliadnutých vyvýšených miest, ako sú napríklad konáre stromov alebo skaly. Rysy sú chránené a dobre splývajú s prostredím.

Patrí medzi naše najväčšie lesné živočíchy. Je bylinožravý a prežúvavý .Srny a srnce majú výborný sluch a zrak. Rýchlo utekajú na tenkých nohách ukončenými dvoma prstami s čiernym kopytom. Srnec má na hlave parohy. Na jeseň ich zhadzuje a na jar mu narastú nové.

Jeleň sa vyskytuje nepravidelne po celej Európe okrem jej najsevernejších častí, v Ázií, severnej Afrike a v Amerike. Naše populácie sa označujú za poddruh jeleňa lesného stredoeurópskeho, ale na východe k nám zasahuje aj poddruh jeleňa karpatského. V minulosti boli naše pôvodné jelene takmer vyhubené, takže súčasné populácie sú z veľkej časti hybridným potomstvom viacerých poddruhov vrátane marala, jeleňa vapiti, ktoré boli využité pri opätovnom zazverovaní. Súčasné rozšírenie jelenej zveri sa u nás sústredilo predovšetkým do horských oblastí. Jelene majú najradšej listnaté a zmiešané lesy s otvorenými plochami, ako sú rúbaniská a lúky. Bežne sa však vyskytujú aj v rozsiahlych, často menej úživných ihličnatých lesoch, ale aj v agrárnej krajine, keď im plodiny poskytujú potrebný úkryt.

42

Žije vo vlhkých lesoch . Samica je menšia . Cez deň sa ukrývajú v húštinách a až za šera sa vydávajú za potravou . Žerú prakticky všetko . Rôzne lesné plody , trávu , korienky ,hmyz ,dážďovky ,vajcia ,mláďatá vtákov, hady a pod. Dávajú však prednosť rastlinnej potrave . Samica vrhá 3 až 6 pruhovaných mláďat , ktoré matka bráni pred nepriateľmi. Sviňa potravu neprežúva .

Medveď hnedý je veľké, silne stavané zviera. Jeho poznávacím znakom je svalnatý hrb v oblasti lopatiek. Aj keď medzi pohlaviami je minimálny rozdiel v dĺžke tela, samce bývajú dvakrát ťažšie ako samice, ktoré majú menšie a ľahšie kosti. Končatiny majú zakončené silnými pazúrmi. Živí sa väčšinou rastlinnou potravou (tráva, byliny, lesné plody), hmyzom ale aj uhynutými zvieratami - je všežravý. Ukladá sa na zimný spánok. Patrí medzi chránené živočíchy.