Základná škola, Laborecká 66, Humenné

Prvotiny

Ročník: I.

Číslo: 1

Školský rok: 2017/2018

Z b o r n í k l i t e r á r n y ch p r á c ž i a k o v š k o l y

Čarovný deň

Že neveríte, že existujú aj čarovné dni? Tak si prečítajte, čo sa mi stalo počas jedného zvláštneho dňa,

ktorý bol pre mňa čarovný.

Bolo ráno. Vstala som a čo nevidím? „Prázdny stôl!“ vykríkla som. Vždy, keď vstanem, na stole mám

pripravené raňajky. Mama išla určite na nákup. Tak mi napadlo, že si aspoň uvarím čaj.

Pustila som si televízor. Zrazu som počula hlas. Otočila som sa a videla som, že môj pes rozpráva.

Niečo si tam mrmlal. Pozrel sa na mňa a hovorí: „Dobré ráno, Anička!“ Od úžasu mi padla sánka. A

hneď aj pokračuje: „Už si so mnou mala byť vonku!“

Potichu som si pošepla: „To nie je možné!“ Naozaj ma ten pes desí. /Mimochodom, ten pes má aj

meno. Volá sa Bady./ „Prepáč,“ ospravedlnila som sa mu. „To je jedno, len už ber vôdzku a ideme

von!“ zavrčal Bady netrpezlivo. Schmatla som vôdzku a utekala som von.

Za bytovkou som zasa počula tiché hlasy: „ Hej, ty, posuň sa ďalej, nemôžem sa hýbať!“ „Ty sa posuň,

takto sa nemôžem rozprávať s kamarátkami!“ „ A toto je zas čo?“ pomyslela som si. Pri bližšom

preskúmaní som prišla na koreň záhady. To sa hádali ďatelinky rastúce na lúke. Do hádky sa zapojil

každý lístok trávy. V hlave mi hučalo ako siréna.

„Ticho!“ skríkla som nazlostene. Každej jednej bylinky som sa spýtala, čo ju trápi a každej som

poradila, ako som najlepšie vedela.

Ako som tak išla ďalej, začula so opäť niekoho nariekať: „Fňuk, fňuk, fňuk...“ Bola to mláčka.

Nešťastne nariekala. Nenápadne som sa opýtala Badyho: „Čo jej je?“ Ten mi však iba súcitne poradil:

„Spýtaj sa jej sama.“ „Čo sa ti stalo, mláčka, prečo tak usedavo fňukáš?“ „Každý po mne šliape, skáče

, miesto toho, aby ma obišli.“ „Ale veď za to sa neplače!“ nechápavo som jej odpovedala. „Mláčka sa

však bránila: „Dievčatko, ale zo mňa sa potom všetka voda vylieva a ja vysýcham! A keď už vo mne

nebude žiadna voda, čo potom bude zo mňa? Ako budem existovať?“

„Neboj sa,“ utišuje ju Bady, „každému poviem, aby ťa radšej obišiel a neubližoval ti.“ Mláčka sa

naňho usmiala a pekne sa mu poďakovala. „Dovidenia, mláčka,“ rozlúčila som sa s mláčkou. Aj Bady

jej s radosťou odbrechol a pobrali sme sa domov.

Dvere mi s úsmevom otvorila mamka a tu som videla prestretý stôl a na ňom chutné raňajky.

Najedla som sa a povedala som mamke: „ Tak tomu neuveríš, ale toto bola najzvláštnejšia

prechádzka, akú som kedy zažila.“

Už veríte, že existujú čarovné dni? Skúste zablúdiť do vašej fantázie. Možno zažijete niečo podobné.

Anna Stephany Buhajová

1

Kamarát strom

Raz som sa rozhodla, že pôjdem na prechádzku. Boli prázdniny. Počas prázdnin väčšinou nikto

nechodí von, každý je na návšteve alebo len tak leňoší. Vykračujem si, keď tu zrazu počujem, ako

na mňa niekto volá. Otočím sa, no nikoho nevidím.

„Asi sa mi to len zdá,“ povedala som si. No nezdalo. Znova som to počula. No teraz hlasnejšie.

Prihováral sa mi strom. Neudrela som sa do hlavy. Naozaj to bol strom. Snažil sa so mnou nadviazať

konverzáciu.

Keďže mal už 80 rokov, zažil toho dosť. Rozprával mi rôzne príbehy. Ako videl chlapca, ktorý mal

plnú náruč čokolád. Videl aj nezodpovednú mamičku, ktorej sa spustil kočík s bábätkom dolu ulicou,

rozprával o chlapcovi, ktorý spadol trikrát na zem len preto, že sa mu nechcelo zaviazať šnúrky

na topánkach. Jeho príbehy boli zaujímavé a aj veselé.

Chodila som k nemu denno-denne. A tak prešlo celé leto. Vždy sme si mali čo povedať. Až raz som

ho nenašla. Nestál na svojom mieste. Niekto ho vyrúbal. Nezostalo po ňom nič. Ani len piliny. Chcelo

sa mi plakať. Tak vzácneho priateľa už asi nenájdem.

Cestou domov som stretla pána, ktorý píli stromy. Opýtala som sa ho na môj strom. Povedal mi

úžasnú vec. Strom síce vyrúbali, ale jednu jeho vetvičku si nechali a zasadili ju priamo pred moju

bytovku. Miriama Židziková

Jesenné variácie

Lístie všade poletuje, Gaštanové postavičky,

pozornosť si vyžaduje. vložím si už do krabičky.

Aj keď vetrík silno fúka, Nech ich ďalší rok zas mám,

deti radosť neopúšťa. doma sa s nimi vždy rád hrám.

Po dvore už behajú, Odkladajme šarkany, vyberajme sánky,

šarkany si púšťajú. po jeseni prichádzajú zimné radovánky.

Mláka tu a mláka tam, Zbohom, jeseň, mám ťa rád,

čajík doma rád si dám. vidíme sa o rok zas.

Daniel Kimák

2

Jeseňka

Na jesenný dážď A keď ma vodička oprská?

pripravím si pršiplášť. Čo mi povie mamička?

A do veľkej mláky Rýchlo domov dcérka bež

obujem si gumáky. a pri piecke vysušiť sa skús!

Tamara Volochová

Jeseň

Jedného dňa hľadím z domku, U vetríka – kaderníka objednali česanie,

čože sa to robí vonku? za odmenu sľubovali pestré listy na hranie.

Veľká slávnosť sa to chystá, Huncút je ten vetrík hravý,

iste budem veseliť sa. veď sú všetci holohlaví.

Celý les aj celé mesto, Oliver Timák

obliekli sa ozaj pestro.

Parádi sa každý strom,

jeseň je už za plotom.

Kniha Kniha skrýva múdrosť sveta. Čítavam ju pre radosť

Je v nej všetko, čo len treba. a nikdy jej nemám dosť.

Najlepší to priateľ je. Vždy ponúkne niečo nové,

Na všetko vám odpovie. dobrodružné i kultové.

Skrýva príbeh, emócie. Viktória Čabáková

Máva dušu aj informácie.

Je darom, ktorý pohladí,

nikoho nikdy nezradí.

3

Múdry slimák

Na konci dediny Slimákovo žil múdry, ale veľmi pomalý slimák. Veľmi rád čítal knihy. Keďže ich veľa

nemal, rozhodol sa chodiť do knižnice, kde si ich na určitý čas požičal. Ale mal s tým problémy. Len čo

došiel domov, už nemal čas na čítanie. Jeho cesta mu trvala tak dlho, že čas na požičanie vypršal a

knihy bolo treba vrátiť. Rozmýšľal, ako by si s tým poradil.

Keď tak smutný putuje lúkou, zrazu začuje hlas jazveca :“Čo si taký smutný, slimák?“

Slimák mu so slzami v očiach odvetil: „Vieš, rád čítam knihy. Požičiavam si ich z knižnice, ale čítať ich

nestíham. Dajú mi ich len na určitý čas a kým dôjdem domov, už sa musím aj vrátiť.“

„Ľahká pomoc,“ vraví jazvec. „Choď za krtkom. Ten je elektrikár. Zavedie ti do domčeka internet a

knihy budeš čítať aj cez počítač. Ušetríš tak čas i sily.“

Slimákovi sa takýto nápad veľmi zapáčil. Kúpil si počítač, krtko mu pomohol s internetom a milý

slimák je zo dňa na deň múdrejší. Ale neobchádza ani knižnicu. Občas si aj tam zájde po knižku, ktorú

na internete nemôže nájsť.

Alexander Čížovský

Splnený sen

Letné prázdniny sa už chýlia ku koncu, no ja na ne vždy spomínam. Toto leto sa mi splnil sen.

Ako malá som vždy túžila stať sa módnou návrhárkou. A keďže Paríž je mestom lásky a hlavne

módy, mojím tajným želaním bolo ho navštíviť. A verte či neverte, rodičia mi tento sen splnili. V deň

mojich narodenín ma čakala na stole letenka. Priamo do Paríža. Viete si predstaviť moju radosť. Mala

som stráviť týždeň vo vysnívanom meste. Bolo pár dní pred odletom. Nebolo mi všetko jedno. Mala

som trocha strach. Ako zvládnem cestu?! Na moje prekvapenie sa nič mimoriadne neudialo. Let bol

úžasný.

No a mesto? Fantázia! Nádhera! Nevedela som sa vynadívať. Zbožne som obdivovala všetko živé,

čo sa mihlo okolo mňa. Neopísateľný pocit sa ma však zmocnil, keď som videla pred sebou Eiffelovku.

Majestátnu, hrdú, vyzývajúcu. S pocitom úcty som prezerala jej priestory. Nie nadarmo sa hovorí, že

je pýchou Paríža.

Sen o módnom návrhárstve sa vo mne znova prebudil. Malá iskierka tajnej túžby sa naplno

rozžiarila. Už len udržať jej plamienok, aby nevyhasol.

Laura Kopilová

4

Dialóg

„Ahoj, babi.“

„A ty tu čo robíš? Nemal si ísť k zubárovi?“

„Áno, ale veľmi sa bojím. Ja si ten zub nedám vytiahnuť, aj keď sa mi kýva.

Babka, čo tu tak pekne rozvoniava?“

„Upiekla som orechový koláč. Ochutnaj, aspoň zabudneš na ten zub.“

„Ale je chutný. Ešte som taký nejedol. Normálne cítim kusy orecha.“

„Nejedz tak hltavo, aby ti nebolo zle. Tu máš pohár mlieka.“

„Čo ti je, babka, také smiešne? Viem, asi mám fúzy od mlieka.“

„Keby len to. Ty nemáš zub. Musel si ho prehltnúť. No vidíš, ani to nebolelo.“

Ľubomír Luksaj

Na deň pirátom ,,Paľ,"ozvalo sa z pirátskej lode, ,,nenechajte tú loď na hladine!"

Delá strieľali jedno za druhým a od kormidla sa ozývali ďalšie a ďalšie rozkazy.

Vydával ich kapitán, ktorý drevenou nohou jemne podupkával po palube.

,,Bezfúz!" zvolal na mňa chrapľavým hlasom. ,,Prevezmi kormidlo!" Odpovedal

som jasným hlasom: ,,Rozkaz!" No to už som bežal po palube. Červená šatka mi

lietala kade tade a vietor mi skĺzal po jemnej tvári, na ktorej nebol jediný chlp.

Delové gule lietali všade. Vo vzduchu som cítil pach strelného prachu. Stál som

pri kormidle, keď vtom som začul výkrik: ,,Pozor!" Keď som sa obzrel, uvidel som

guľu rútiacu sa priamo na mňa. V tej chvíli som sa už nezmohol na nič. Zavrel som

oči a čakal na silnú bolesť. Vedel som, že je po mne. Mysľou mi prebehli úryvky môjho života. Škoda,

že umieram taký mladý. Bolesť však žiadna neprichádzala. Opatrne som otvoril oči. Žiadny pušný

prach, iba hlboké ticho sa rozprestieralo okolo mňa.

Po chvíli mi došlo, že som sa asi zasníval. Príbehy rozčítanej knihy na chvíľu ožili v mojej izbe.

Mal som však dobrý pocit, že ten živý sen zo mňa aspoň na chvíľu spravil ozajstného piráta.

Daniel Kimák

Vyznanie

Láska je to,

keď aj v človeku vidíš Boha.

Je krásna

ako číra voda.

Je nádherná

ako západ slnka.

Chutí

ako vanilková plnka.

5 Laura Kopilová

Zamyslenie

Pozeral sa na to. Nevedel sa vynadívať. Plné života, energie. Bolo to to najkrajšie, čo kedy videl.

Osvetľovalo ho to a on bol zaslepený krásou tej veci. Vyžarovalo to niečo, čo ho nútilo sa k tomu

priblížiť, aspoň zacítiť trochu z tej krásy na vlastnom tele. Stačilo málo, len sa dotknúť a naplnilo by ho

to šťastím.

Bolo to zvláštne. Volalo ho to, no on cítil rozpor. Prahol po veľkoleposti tej veci, ale vedel, že mu to

ublíži. Vedel, že ho to zabije. Varovali ho, že nesmie žízniť po tej velebnosti, ale sotva počúval. Vetril

nebezpečenstvo, ale nevníma ho. Konečne sa mu podarilo vytrhnúť sa z myšlienok. „Spamätaj

sa...nesmieš...,“ pomyslel si a odletel. Avšak nedalo mu to spávať. Každým dňom po tom bažil, lenže

sa ovládol. Každou nocou na to hľadel, obdivoval to. Pozornosť

venoval iba tomu. Uvedomoval si, že ho tá malebnosť raz ovládne, že

jedného dňa mu tá úchvatnosť zoberie život. Znesie zo sveta. Pošle

na onen svet. Šalel za tým. Jednej noci to bolo tak neznesiteľné, že

vyletel a konečne sa dotkol tej veci. Zabilo ho to.

Muž sa pozeral ako moľa vletela a dotkla sa nočnej lampy.

Zmasakrovala ju. Čudoval sa nad jej hlúposťou. Prečo sú mole tak

bláznivo priťahované niečím, čo ich zabije? Muž si zapálil cigaretu a

pomyslel si: ,,Sú tak neskutočne hlúpe."

Hana Kuľhová

Víla Perlička

Každý deň sa víla perlička chodila rozprávať so svojím kamarátom, maličkým delfínkom Saltom.

Sedávala na útese a počúvala ho, ako vykladá o svojich podmorských dobrodružstvách. Predstavovala

si, ako s ním pláva pod vodou a objavuje báječný, neznámy svet. Snívala o návšteve hlbín oceánu a

Salto zasa z celého srdca túžil lietať .

„Salto, mám nápad,“ ozvala sa Perlička. „Čo keby som poprosila

Krasavu, kráľovnú víl, aby nám naše želania splnila?“ navrhla.

„Možno napokon privolí.“

A tak sa odhodlane vybrala do paláca kráľovnej víl. Len si

predstavte, aký bol Salto prekvapený, keď videl, že sa jeho

kamarátka vracia v sprievode samej Krasavy. Od radosti vyskakoval

vysoko nad morskú krajinu.

„Veď ja vlastne lietam,“ uvedomil si delfín a tu priznal, že ak sa

veľmi chce, aj sen sa stane skutočnosťou.

Petra Turčíková

6

To bol ale sen

Ach, to mám ja ale život! Už desať rokov tvrdnem v jednej miestnosti na nemodernom stolíku. Len

sem-tam ma poutierajú od prachu a umyjú mi obrazovku.

To je starostlivosť, ktorú mi venujú. Domácim patrí celý dom a mne stačí malý kus nábytku. Rada

by som nahliadla do každej izby. Čo tam členovia rodiny robia, ako sa bavia, ako žijú? Pozrieť sa, ako

je vonku. Ale to ja nemôžem, lebo najradšej sa všetci pozerajú na mňa. Ľuďom je fajn. Ak sú unavení,

odpočívajú pri telke. Pritom popíjajú kávu alebo čaj, niektorí si sladko podriemkávajú. Ale mňa sa nik

neopýta, na čo mám chuť, či sa mi páči práve toto vysielanie, na ktoré ma naladili. Ešte nedajbože,

aby som ochorela. To by som musela počúvať nadávky práve vo chvíli, keď beží ten najzaujímavejší

seriál alebo nebodaj futbalový či hokejový zápas. Najviac sa mi páči, keď môžem vysielať pre deti

alebo ponúkať prírodopisné filmy a zábavné relácie. Vedomosti čerpám z rôznych kvízov a súťaží.

Mrazivo na mňa pôsobia horory a v poslednom čase aj udalosti vysielané v Televíznych novinách.

A tie reklamy v priebehu filmu, práve keď je to

najzaujímavejšie. Vtedy na mne vyskúšajú všetkých dvadsať

programov, ktoré im môžem poskytnúť. Jedna z reklám

ponúkala perfektnú telku na diaľkové ovládanie, 99 kanálov,

za výbornú cenu a možnosťou splátok. Moji majitelia si

hovoria: „To je ono, veď táto stará haraburda už za veľa

nestojí.“ Táto veta zranila moje televízne srdce, vypadli mi

slzy .

a poškodili všetky moje vysielacie orgány.

Vtom zazvonil budík a ja som sa zobudila. Ešte šťastie, že

to bol iba sen a ja som nebola telkou, ktorá už bola na odpis.

Dominika Kračanská

Ihrisko

V lete silné slnko páli Keď sa slnko skláňa dole,

všetci sme sa spolu hrali. opúšťajú svoje boje.

Aj maličké detičky Mesiac svieti do izbičky

obiehali mamičky. a prináša krásne sníčky.

Veľkí chlapci na ihrisku

hrali sa jak na bojisku.

Vymýšľali plány s cieľom

jak zatočiť s nepriateľom. Martin Macko

7

Narodeniny

V jedno pekné nedeľné ráno sa zobudil malý medvedík Miško.

Len čo vyskočil z postele, napol sa ako struna a už uteká do

kuchyne. „Haló, dnes mám narodeniny!“ vykríkol a už si aj

predstavuje ich oslavu. „To je síce pravda,“ odvetí mu mama, „ale

nič na tom nemení, že sa najprv musíš poumývať, urobiť si poriadok

a až potom sa budeme rozprávať o tom , ako oslávime tvoj deň.“

„Keď sa umyješ a splníš si svoje povinnosti, popoludní ťa čaká

prekvapenie,“ dodal ocko. „Dobre, teda sa idem umyť,“ zašomral nedočkavo Miško. Pritom, ako sa

umýva, pospevuje si : „Zuby, vlasy, ušiská, o tom je tá pesnička. Ruky a aj krčisko, už je zo mňa

chlapisko. Oblečiem si nohavice, košeľu a oslávim hneď aj sviatočnú nedeľu.“

Keď už bol Miško so všetkým hotový, išiel do kuchyne a videl mamku a tatka, ako niekde odchádzajú

preč. Sklamaný a prekvapený sa ich opýta: „Kam idete?“

„Do lesíka, ideme ti pripraviť prekvapenie,“ začuje odpoveď a smutne sa pozerá za odchádzajúcimi

rodičmi.

„Nikam nechoď, urob si poriadok a počkaj na nás. O chvíľu sme späť,“ dodali rodičia.

No malý medvedík nevydržal doma sedieť. Len čo si popratal svoje veci, vybral sa do lesa tiež hľadať

svoje prekvapenie. Zrazu stretne malého zajačika, ktorého sa nedočkavo opýta: „Zajačik, nevidel si tu

niekde moje prekvapenie?“ „Nevidel, ale skús sa spýtať tety sovy, tá vie vraj všetko. Pozerá sa zhora

na svet, lieta po okolí a vidí aj to, čo iní nepostrehnú,“ odpovie zajačik medvedíkovi.

Tak sa medvedík Mišo pobral za tetou sovou. Zrazu počuje z jedného stromu húkanie. Pozrie sa hore

a na konári vidí sovu. „Teta sova, nevidela si tu niekde moje prekvapenie?“ pýta sa jej nedočkavo. Ale

ani sova nevedela odpovedať na jeho otázku.

Chodí smutný Miško po lese, hľadá svoje prekvapenie a ani si nevšimne, ako ďaleko sa zatúlal.

Pomaly sa začalo stmievať a Miško už začal mať strach. Sadne si na blízky kopček, dá sa do plaču a

volá na svojich rodičov: „Mamka, tatko, kde ste, ja viem , že som vás mal počúvnuť, ale teraz to ozaj

ľutujem...“

„Prečo plačeš, Miško?“ spýta sa ho niekto tenučkým hláskom. Keď sa macko pozrel, kto sa to

ozýva, zbadal malého mravčeka, ktorý ho poprosil, aby vstal z ich mraveniska, ktorý si Miško vybral

na sedenie. A hneď aj dodal: „ Ja poznám cestu k tvojmu domovu . Zavediem ťa tam. Nasleduj ma.“

Nebolo kedy a Miško sa šťastne spolu s mravčekom dostali domov. Doma ho mamka s tatkom

so slzami v očiach privítali: „Ako sme len radi, že si sa nám vrátil. Tak sme sa o teba báli!“ Hneď nato

sa obrátili k mravčekovi a poďakovali sa mu za záchranu syna. A z vďačnosti sľúbili mravčekovi, že už

nikdy nezašliapnu žiadneho mravčeka.

A čo s narodeninovým prekvapením? To predsa nemohlo v takýto vzácny deň chýbať.

„Tak náš milý oslávenec, toto je naše prekvapenie pre teba k narodeninám,“ vyhlásili rodičia a už

podávajú Miškovi sladkú medovú tortu. „Ó, mňam, to je pochúťka!“ vykríkol natešený macko. A tak

mamka, tatko, mravček a macko Miško oslávili narodeniny, na ktoré všetci budú určite ešte dlho

spomínať.

Vanda Marinčáková 8

Kamaráti Poznali sa od malička. Bývali na tej istej ulici a chodili do tej istej školy. Každý deň sa stretávali

na ihrisku. Vedeli o všetkých svojich tajomstvách. Boli ako bratia. Starší sa volal Mišo a mladší Rišo.

Po strednej škole sa Rišo rozhodol, že pôjde do Česka a nájde si tam prácu. S novou prácou si

našiel aj nových kamarátov. Stretávali sa po práci. Rišo chcel medzi nich zapadnúť, a tak začal fajčiť.

Neskôr mu ponúkli aj iné drogy a on ich aj skúsil. Myslel si, že len raz vyskúša, aký je to pocit. Ale mýlil

sa. Zvykol si na nich a začal byť na nich závislý.

Mišovi, ktorý ostal študovať na Slovensku, sa prestal ozývať. Vôbec mu nevolal a Mišo začal mať

oňho starosť. Spojil sa preto s jeho rodičmi a od nich sa dozvedel smutnú skutočnosť. Chcel mu

pomôcť, aby prestal drogovať. Podarilo sa mu s ním aj spojiť, ale bolo už neskoro. Rišo ho nepočúval.

Drogy boli silnejšie ako priateľstvo.

O rok došla Mišovi správa. Stalo sa to, čoho sa najviac obával. Rišo zomrel na predávkovanie

drogami.

Michal Douhun

Rozlúčka s babkou

Ahoj! Volám sa Sandra a moja babka mala rakovinu. Zistili jej to približne pred troma rokmi. Počula

som už o tejto chorobe. Je zlá, zákerná. No v tejto chvíli som si uvedomila, že sa zahryzla do mojej

milovanej osoby, mojej babky.

Keď som sa to dozvedela, preplakala som celú noc. Veľmi som sa o babku bála. Predstavovala som

si každý okamih, ktorý som s babkou u nej na dedine prežila. Boli to nádherné, veselé chvíle. Každý

kúsoček môjho ja bol s babkou pevne spätý.

Potom sme k babke chodievali raz do týždňa. Do Košíc. Ležala v nemocnici na oddelení, kde bolo

veľa takýchto pacientov. Tieto stretnutia už neboli veselé. S malou dušičkou som čakala, ako nás

babka prijme. Veľmi som sa trápila a veľmi rada by som to trápenie babke uľahčila. Stále som musela

na ňu myslieť.

Asi pred dvoma rokmi sa mi stala nepochopiteľná vec. Z nočného stolíka sa mi z ničoho nič

skotúľali náušnice, ktoré som dostala od babky k 1. svätému prijímaniu. Neriešila som to. Položila

som ich opäť na stolík. Bolo mi však akosi veľmi smutno. Hodila som na seba paplón a zaspala som.

Ráno ma čakala strašná správa. Babka zomrela. V tej chvíli som nemohla zastaviť príval sĺz. Tiekli

ako Niagarské vodopády. Pochopila som, čo znamenali tie náušnice. Babka sa so mnou prišla rozlúčiť.

Hoci odvtedy prešli dva roky, babka mi stále chýba. Niet dňa, aby som si na ňu nespomenula. Tie

náušnice ostanú navždy živou spomienkou na ňu. Na moju fantastickú babku.

Laura Kopilová

9

Semienko lásky

Žila raz jedna žena, ktorá bývala na konci dediny. Jedného dňa sa rozhodla, že zasadí semienko

do zeme. Ako povedala, tak aj urobila. Povedala si: „Keď vyrastie, bude z toho veľký zázrak. Áno,

bude z toho zázračná rastlina.“

O pár mesiacov zo semienka vyrástla krásna veľká rastlina. Ibaže to nebol nejaký farebný kvet. Boli

na nej iba tmavozelené listy. A pretože žena mala aj veľa iných farebných rastlín s krásnymi kvetmi,

položila si ju k dverám medzi ostatné rastliny. Každým dňom rastlina rástla do výšky i do krásy.

Jedného dňa sa stalo, že ľudia v celej dedine ochoreli, len žena ostala zdravá. Aj kráľovná krajiny sa

čudovala, že žena ostala zdravá a pokojná. Poslala k nej svojich mudrcov, ktorí mali preskúmať

príčinu ženinho zdravia. Tí prišli, skúmali, pátrali, bádali, až objavili zázračnú rastlinu, ktorá sa im ani

nezdala ničím príliš zvláštna. No boli prekvapení, že nielen tá, ale všetky rastliny v záhrade tejto ženy

boli zdravé a krásne. Všimli si, že ostatné rastliny v dedine vädnú a hynú.

Keď sa ženy opýtali na tajomstvo zdravia, tá im vysvetlila: „Tajomstvom zdravého a šťastného

života je láska. Ak budú ľudia voči sebe dobrí a láskaví, nebude žiadnej choroby. Lebo zdravie, krása a

láska nejdú zvonku, ale zvnútra.“

Anna Stephany Buhajová

Sen

Každý sníva ten svoj sen. Nemať žiadne starosti.

To sám podľa seba viem. Sny sú plné radosti.

Ak nemáš sen, tak nemáš cieľ. Po čom túžiš, to tam máš.

Poviem ti, len rýchlo snívať trieľ. Tak bež snívať, ty to dáš.

Sen je miestom na oddych. Na to však už prídeš sám.

Môžeš tam mať, čo len chceš. Verte, aj ja nejaké sny mám.

Ja len dúfam, že to vieš.

Daniel Kimák

Slnko na obzore

Čo to žiari?Čo to jasá? Jeho lúče zlaté Jeho krásna žltá tvár

Na oblohu prediera sa? otvoria nám oči rozospaté. usmieva sa v šíru diaľ.

Veľká guľa spoza hôr, Príroda sa taktiež budí, Preto sme vždy stále radi,

vypína sa na obzor. teplo teší všetkých ľudí. keď nás slnko lúčmi hladí.

Adriána Slobodníková

10

Tajný agent

Bolo to ráno ako každé iné. Snívalo sa mi, že svojimi super vlastnosťami

zachraňujem svet, no zobudil som sa. „Ach, škoda že sa mi to len snívalo!“ povedal som

a išiel som si vyčistiť zuby.

Na dverách chladničky som našiel papier s odkazom: Som v obchode. Prídem o 10

minút. Na stole máš raňajky. Mama. Dal som si hodinky na ruku a začal som raňajkovať.

„Píp, píp, píp...!“ ozval sa alarm na mobile. „Budík? Až teraz?“ čudoval som sa. Klikol

som, aby som ich vypol, no namiesto toho sa mi na displeji zobrazil tajný agent. „Dobré

ránko, mladý pán. Dnes o štrnástej hodine po škole sa stretneme v lese za mostom pri starom dube.

Čaká na nás tajná misia. Podrobnosti sa dozvieš na mieste. Budeme na teba čakať. Nesklam nás. Je to

dôležité!“ naliehavo dohovoril a zmizol z obrazovky.

Nezmohol som sa na slovo. Bol som prekvapený a neveril som vlastným očiam. Po chvíľke som sa

spamätal: „To čo bolo! Snívalo sa mi to?“ Dojedol som a vybral som sa do školy. Celý čas som sa

nemohol v škole sústrediť. V mysli som si stále dookola prehrával raňajší odkaz a premýšľal som, čo

urobím. Nakoniec som sa rozhodol, že tam pôjdem a uvidím, čo sa bude diať. Hneď, ako zazvonilo,

utekal som na dohodnuté miesto. Keď som tam dobehol, skoro som odpadol. Naozaj tam na mňa

čakala celá banda tajných agentov. „Si presný!“ ozval sa už známy agent z hodiniek. „Toto je Michal,“

predstavil ma ostatným. „Tvoje krycie meno je X-man 250. Pod týmto menom sa budeš u nás hlásiť.

Teraz ťa zoberieme do našej základne...“ „Vy máte tajnú základňu?“ prerušil som ho. „Myslel som si,

že takéto veci sa stávajú len vo filme.“

Všetci sa usmiali a mlčky prešli k starému dubu. Hlavný tajný agent otvoril tajné dvere na strome.

Pred nami sa objavila veľká diera. „Skoč!“ povedal. „Do diery?! Veď sa zabijem!“ povedal som

vyľakane. „Ak máš byť jeden z nás, musíš nám dôverovať. Sme jeden tím!“ otočil sa na mňa. Zatvoril

som oči a skočil som. Po chvíľke som dopadol na niečo mäkké. Otvoril som oči a s úľavou som si

vydýchol: „Žijem!“ Ocitli sme sa v tajnej skrýši. „Toto je tvoje vybavenie a základné inštrukcie,“

pristúpil ku mne s vysvetlením ich technik. „Vyrážate o 30 minút. Zatiaľ sa prezleč a preštuduj si to.“

Keď som si to rozbalil, tak som zistil, že tam je veľké vrecko na odpad, jeden pár gumených

rukavíc a mapa lesa, kde sme sa práve nachádzali. „Načo nám to bude? Čakal som, že vo výbave budú

najmodernejšie veci pre tajných agentov.“ prekvapene som sa pozrel na hlavného agenta. „Našou

úlohou je zachrániť prírodu a vyčistiť ju pred odpadkami. Nato nepotrebujeme žiadne moderné

vybavenie, len to, čo máme a chuť do práce!“ zasmial

Po hodine sme vyčistili celý les. Myslel som si, že budeme bojovať so zbraňami proti zloduchom, no

nakoniec som rád, že som mohol pomôcť takto. „Ďakujem ti za pomoc a stretneme sa pri ďalšej

misii,“ znela ich odpoveď. Pri starom dube sme sa rozlúčili a ja, spokojný so svojím činom vybral som

sa domov. Takto som sa dostal zvláštnym spôsobom do skautského spolku ochranárov prírody.

Prírodu mám veľmi rád, a tak som šťastný, že jej môžem aspoň trochu pomôcť.

A tak viem, že byť super agentom so super vlastnosťami a bojovať proti zločincom je síce paráda,

no vyčistiť prírodu pre nás všetkých je dôležitejšie. Do takýchto misií by sme sa mali zapájať všetci.

Michal Douhun

11

To je drina

Učiť sa mu vôbec nechce,

radšej si on telku zapne.

Matiku má celkom rád,

slovina je preňho kat.

Diktát písať – to je hrôza,

tu je nutná pomoc Božia.

Ruština mu pribudla,

chuť do jedla ubudla.

Azbuku sa učiť musí,

občas písať si ju skúsi.

Angličtine sa neteší,

voľná hodina poteší.

Fyzika je predmet divný,

pozerá vždy na hodiny.

Telesná, to už je niečo!

Rozmýšľať tu nie je prečo.

Najradšej má prestávku,

kedy nemučí svoju hlávku.

Šimon Motiľ

Vianoce

Čo si deti predstavujú

pod slovíčkom Vianoce?

Zväčša, že ich obdarujú

darom, čo sa ligoce.

Darčeky aj sladkosti,

to je detský raj.

Oči plné radosti,

svoj úsmev im daj.

Neskôr predsa prídu na to,

o čom tieto sviatky sú.

Rodina je naše zlato,

bez nej sviatky smutné sú.

Daniel Kimák

12

Zamyslenie

Prečo dospelí chcú byť malými a deti zasa veľkými? Veď ja som malý a veru sa mi to vôbec nepáči.

Mamka vraví, že keď budem veľký, až vtedy tomu prídem na chuť. Ale ja chcem byť veľký už teraz.

Za babami trieliť. Chcem mať veľké kreslo, tak ako náš tatko. Zatiaľ však o tom môžem iba snívať.

„Ak sa svojej predstave chceš priblížiť,“ hovorí mama, „zapni v škole naplno.“

Dospelí sú čudní ľudia, veru tak. Keď ja budem raz dospelý, všetko bude inak.

Niet na svete dieťaťa, ktoré by sa na niečo nepýtalo.

Moja sestra, tá sa pýtať neprestáva: „Prečo je ľad studený?“ Jej kamarát sa zasa pýta: Čo je to?

A ja sa pýtam: „Čo sa deje v televízore?“ Nevravte, že kolieska odvádzajú všetku prácu. Veď by boli

unavené. Televízor nám predsa ide non stop. Za tým iste niečo bude. Škriatkovia! Sú malí, takže ich

v televízore nevidíme. Majú malé čiapočky a keďže majú vždy plné ruky práce, náradie si nosia práve

v tých čiapočkách. Ja si to takto predstavujem.

Otec vraví: „Možno.“ Nie možno, určite to tak bude. Myslíte, že nemám pravdu? Tak sa o tom

presvedčte. Rozoberte televízor a potom mi dáte za pravdu.

Môj deň Keď čas letí ako voda, Keď však začne ten čas plynúť,

nestíham sa obzerať. nenazdám sa a je noc.

Keď sa vlečie, keď je nuda, Stačí na mňa rukou kývnuť

ja si pospím veľmi rád. a hneď bežím na pomoc.

Keď sa nudím, robím všetko Pomáham aj mojej babke,

možné a tiež nemožné. varím, pečiem, šijem s ňou.

Rozprávam sa s mojím dedkom, Potom líham do postele.

pomáham mu v robote. Takto beží deň za dňom.

Daniel Kimák

13

Bastyho korisť

Hovorí sa, že pes je najlepším priateľom človeka. Aj Dávid

má takého priateľa. Je ním jeho pes Dasty. Rád sa s ním hrá, kŕmi

ho a venčí. Má však jednu malú chybičku. Nemá rád sliepky. Vtedy

sa z neho stáva veľký lovec.

Tak to bolo aj minule, keď Dávid s celou rodinou boli na chalupe.

V susednej záhrade behali sliepky. Dasty ich dlho sledoval a snažil

sa k nim dostať. Po dvoch dňoch sa mu to podarilo a veru, to bola

paseka! Všade lietalo perie, sliepky hlasno kotkodákali a zdalo sa, že

sú viac vo vzduchu, ako na zemi. Kohút sa ich snažil brániť, ale

bitku prehral a smutne sa stiahol do senníka. Nakoniec to

pre sliepky dopadlo dobre. Prišiel Dávidov otec a psa odviedol

k chalupe.

Sliepky ostali celé, no poriadne vystrašené. A Dávid vie, že keď sú sliepky nablízku, treba na nich

dávať pozor, aby sa nestali korisťou Bastyho.

Dávid Ľaľo

Klinec na dôchodku V starej dielni na ušpinenej dlážke pod regálom ležal hrdzavý pokrivený klinec. So závisťou pozeral

na nových ligotavých kolegov. Spomínal na svoju mladosť strávenú v obchode medzi svojimi bratmi a

sestrami skrutkami.

Bolo to dávno, keď jedného krásneho slnečného dňa prišiel majster Július do obchodu a kúpil skoro

všetkých jeho bratov spolu s ním. Tak sa dostal do dielne, kde sa pomaly zaúčal do tajomstiev

stolárskeho remesla a s nedočkavosťou čakal až bude použitý.

Ako tak letel jeden deň za druhým a nič sa nedialo. Klinček pomaly začal strácať nádej, že ho použijú.

Jedného krásneho dňa ho zobudil krik gazdinej, ktorý sa rozliehal po celom dvore: „Jastrab ukradol

sliepku!“

Majster Július dostal od ženy úlohu postaviť nový kurník obohnaný plotom. „Teraz prišiel môj čas,“

pomyslel si klinček.

A naozaj. Majster Julo vošiel do dielne, hrabol medzi klince a vzal ich na dvor. Priniesol si drevené

stĺpiky, dosky a pletivo. Ach to bola paráda! Trošku ho síce bolela hlava od úderov kladiva, ale to nič.

Hlavne, že bude ozdobou dvora.

Dni leteli ako vtáky na oblohe. Jastrab si odvtedy nedovolil viac kradnúť sliepočky. Tak prešlo

niekoľko rokov a drevo sa začalo rozpadať, klince hrdzavieť. Bol čas pobrať sa na zaslúžený

odpočinok. Klinčeku zhrdzaveli vlasy a začali sa prejavovať choroby ako u starých klincov. Majster Julo

tiež začal šedivieť. Bol čas postaviť nový kurník s novými klincami a pre mladé kuriatka. Teraz lámkou

prehnutý klinec leží nepovšimnutý na zemi a čaká na nejakú príležitostnú prácu, ako je to

u dôchodcov bežné.

Jedného krásneho dňa ho spolu s inými odvezú do zberu a potom do železiarne, kde ho

roztavia. Bude z neho zasa krásny a ligotavý klinec. Ale to už bude iný príbeh.

Alexander Číževský

14

Stačí iba otvoriť oči

Jeden starý muž sedával každý deň v záhrade vo svojom hojdacom kresle. Stále bol smutný a

pozeral do neznáma.

Raz uvidel dievčatko na druhej strane ulice. Zrazu sa dievčatku zakotúľala lopta až k jeho nohám.

Pribehla si po loptu, pozrela sa na muža a povedala: „Vidím vás každý deň hojdať sa v kresle a pozerať

do neznáma. Na čo stále hľadíte?“ „Ach, moje drahé dieťa, si ešte príliš mladá na to, aby si to

pochopila,“ odvetil starý muž. „Možno, súhlasilo dievčatko, „ale moja mama mi vždy hovorí, že keď

mi niečo vŕta v hlave, mám to niekomu povedať, že mi s tým poradí.

Starý muž plný nedôvery stále iba mrmlal svoje. „Možno že vám nepomôžem, ale aspoň vás

vypočujem,“ povedala dievčatko. „Dobre, poviem ti to. Hľadám Boha. „Vy sa tu hojdáte a hľadáte

Boha?“ „Áno, chcel by som zažiť nejaké znamenie, že existuje.“ Dievčatko mu odpovedalo: „Moja

mamka hovorí, že keď hľadám niečo veľké a neskutočné, iste som zabudla otvoriť oči. Vidieť Boha,

znamená vidieť jednoduché veci.“

Dievčatko podišlo k mužovi, položilo svoje detské rúčky na jeho srdce a ticho mu pošepkala: „Pane,

Boh je tu a nie tam,“ a ukázala prstom na nebo.“ Hľadajte ho vo svojom srdci.“

Zrazu sa dievčatko rozbehlo cez ulicu a stratilo sa medzi deťmi.

Adriána Slobodníková

Maľované vajíčka

Dnes je ale pekne. Babka vypustila sliepky zo záhrady.

„Aha, vajíčko, to bude moje,“ pomyslel som si s radosťou.

„Pekne si ho umyjem, usuším a pripravím na omaľovanie, veď čoskoro bude Veľká noc,“ tešil som sa.

Vajíčko som nechal kúpať sa v teplých lúčoch slnka. Popoludní som ho zobral, namočil do žltej

farby a nakoniec som naňho nalepil štvorčeky. Vajíčko bolo ťažké, lebo som ho nevyfúkol. Keď bolo

vajíčko hotové, dal som ho do dekoračnej misky na okno.

Počasie bolo každým dňom krajšie a krajšie, slniečko svietilo celý deň. Jarná dekorácia s vajíčkami

sa veľmi pekne vynímala na okne.

O niekoľko dní sa stalo niečo nezvyčajné. Prišiel som k miske s vajíčkom, vzal som ho do rúk a odrazu

ma niečo pichlo do prsta.

„Cip, cip...“ Z môjho vajíčka sa vykľulo veľkonočné kuriatko.

Ľubomír Luksaj

15

Škriatok Valentín

More fantázie by ste márne hľadali na mape alebo v školskom atlase. No to more ozaj existuje. A

presne v jeho prostriedku leží ostrov. Volá sa krajina škriatkov. Tie bývajú

v hubách, v dutých stromoch, alebo v iných rastlinách.

Nad krajinou každý deň vychádza slniečko. Valentín každé ráno vstane, vyjde

zo svojho domčeka vo veľkom hríbe a vyskočí do roboty. Valentín je šikovný

škriatok, ktorý chodí pomáhať pri stavbe domčeka uja Delinu. Lenže dnes sa

Valentín do roboty nechystá, lebo hneď oproti býva krásna Celestínka. A keď

ide okolo jej domu, stále si povzdychne: „Ach, keby bola moja. Kiež by som mal

aspoň trochu odvahy odniesť jej aspoň kytičku ruží.“ Lenže Celestínka sa páči aj

ostatným škriatkom. A hlavne čarodejníkovi Drakodínovi, ktorý jej každý deň

nosí vzácne dary.

Konečne Valentín nazbieral odvahu na kytičku ruží. Ale neskoro. Čarodejník

Drakodín už bol pri Celestínke. Dával jej náhrdelník, náušnice, náramky a

mnoho ďalších darov. Ale najhlavnejší pre ňu bol elixír lásky, vyrobený z hadích šupín, očí korytnačiek

a zubov rýb.

Valentín sa len bezmocne pozerá, ako jej čarodejník kvapká na ruku elixír lásky. Hneď sa jej aj pýta:

„Drahá Valentínka, páčim sa ti?“ Celestínka mu na to odpovie: „Ach pán môj najdrahší, ľúbim ťa.“

Kúzlo čarodejníka trvalo oveľa dlhšie, lebo čarodejník jej ho kvapol aj na šaty. Ale keď kúzlo po čase

stratilo moc, Celestínka už do čarodejníka nebola zaľúbená. Nevedela pochopiť, ako sa takto mohla

správať.

Škriatok Valentín sa nevzdával. Opäť nabral odvahu a s kyticou ruží sa pobral za Celestínkou. Tá

s radosťou ruže prijala, lebo v kútiku srdca Valentína mala rada. Aj pozvanie na koláčik prijala a keď ju

po mesiaci požiadal o ruku, s radosťou súhlasila. Mali krásnu svadbu a po čase sa im rodinka rozrástla

o tri krásne deti, ktorým dali mená: Celestínka, Valentín a Klementínka. A tak ešte niekedy

zaspomínajú na to, že láska je oveľa silnejšia, ako všetko bohatstvo na svete.

Dominika Ficíková

Zas raz budú Vianoce

Po škole som si pripäl šarkana na bicykel a zmizol som von. Náhle sa zdvihol vietor a šarkan sa

vznášal vysoko nad mojou hlavou. Zablyslo sa, zahrmelo a silná búrka sa mi mihla v jednej minúte

pred očami. Blyslo mi mysľou, že bude liať a v tej chvíli sa spustil silný dážď.

Vietor sa mi vysmieval do tváre: „Nestihneš prísť domov, zmokneš, prechladneš a bude ti zle!?“

Predtým, než sa spustilo krupobitie, vošiel do dverí. Zbytočné bolo moje čakanie, že prestane pršať.

Bicyklík stál tíško v kúte a smutne hľadel na zaprášené sánky. V kútiku duše tušil, že ho sane

vystriedajú.

Mamička prišla ku mne k oknu. Pohladila ma po vláskoch a pošepla mi do ucha, že onedlho sa už

nebudem pozerať z okna na padajúci dážď, ale na biely sneh, ktorý bude dopadávať na okolitú

krajinu. Bude to už čo nevidieť. A v tej chvíli som si spomenul na najkrajšiu časť roka. Zas raz budú

Vianoce.

Adam Tabak

16

Tučniak Tuti

V Antarktíde býva tučniak menom Tuti. Má krásne iglu, v ktorom má postieľku z kociek ľadu

vystlanú machom, stolík z dreva a budík. Bolo mu fajn až do dňa, kým neprišla silná fujavica, ktorá mu

rozbila domček. Preto bol veľmi smutný. Bude mu trvať veľmi dlho, kým si postaví nový príbytok. Ale

nakoniec ho postavil. Opäť mal postieľku z kociek ľadu vystlanú machom, stolík z dreva a budík. Mal

iglu, ale bol sám.

Tak sa vybral na cestu. Šiel mnoho dní a nocí, až nakoniec našiel tiež osamelú a smutnú tučniačku

menom Tutinka, ktorá sa tiež chcela vydať na cestu za niekym blízkym. Ale keď zbadala Tutiho, nikam

už nemusela ísť. Tuti sa jej opýtal: „Budeš sa so mnou hrať?“ Tutinka súhlasila. Na to mu Tutinka

navrhla: „Poď ukážem ti moje najobľúbenejšie miesto.“ Zaviedla ho k oceánu. „Výborné miesto

na chytanie rýb. Čo ty ta na to?“ spýtala sa Tutinka.

Tuti hneď skočil do vody a Tutinka za ním. Po krátkom čase z vody vyšli a mali plno rýb. Spolu ich

zjedli. Tu sa Tuti opýtal kamarátky, či by nechcela ísť s ním do jeho iglu. „Veľmi rada pôjdem,“

súhlasila Tutinka. Tak sa vybrali na cestu. Šli mnoho dní a nocí, až šťastne dorazili do Tutinho iglu.

Strávili spolu krásne chvíle a veľmi sa do seba zaľúbili.

O rok požiadal Tuti Tutinku o ruku. O dva roky mali tri krásne deti. Dali im mená: Tinka, Linka a

Akinka. A je možné, že žijú ešte doteraz. Stačí ísť do Antarktídy a určite tam bude veľa veľkých

tučniakov a malých tučniačikov, ktorí vedia, že žil raz v Antarktíde osamelý tučniak Tuti, ktorý si

so svojou Tutinkou založil veľkú rodinu tučniakov...

Dominika Ficíková

Cométa

Práve sme mali hodinu matematiky. Zrazu v školskom rozhlase vyhlásili, že sa majú žiaci celej

školy zhromaždiť v telocvični. Tam nás čakal majster s cométou. Ukazoval nám, ako sa s ňou pracuje.

No nikto to nepochopil. Je to hračka, dookola guľatá, roztáča sa so šnúrou a otvára sa. Zaujímavé je,

že keď spadne na zem, hoci i z veľkej výšky, nerozbije sa. Nie je to hračka len pre deti.

Majster chcel, aby sme si ju vyskúšali i my. Vybral najprv dve dievčatá, aby ukázali, ako im to

pôjde. Potom hrali cométou proti sebe chlapci. Jeden z tých chlapcov som bol aj ja. Dievčatám sa to

na prvý pokus nepodarilo, no nám chlapcom áno. Roztočil som ju hneď na prvýkrát a vyhral som

Doma som už jednu mal a každý sa ma pýtal, či mu jednu nedám. O dva týždne sme mali hudobnú

výchovu. Zazvonilo pred hodinou hudobnej a ja som sa s cométou hral celú prestávku. Zazvonilo

znova, ale už na hodinu. Cométu som si položil na lavicu. Po pol hodine mi ju na lavici zazrela

spolužiačka a hneď to žalovala učiteľke, ktorá mi moju cométu zobrala.

Na konci hodiny som ju poprosil, či by mi ju nevrátila. Ona povedala, že nie. Po týždni jej ju niekto

ukradol.

Adam Tabak

17

Od dnes som statočný

Na začiatku školského roka pribudol do nášho kolektívu nový spolužiak. Volal sa Timo. Nemal to

ľahké. Prišiel medzi žiakov, ktorí fungovali ako trieda už dva roky. Navyše vyrastal dlhší čas v Anglicku,

kde sa zoznámili jeho rodičia. Matka Slovenka, otec Grék.

Ubehlo pár mesiacov, no Timo si nevedel zvyknúť na nový kolektív. Nespokojnosť je zvláštna

vlastnosť, pretože poháňa ľudí vpred. podceňovanie ale ubíja.

Jeho nedokonalá slovenčina bola pre niektorých dôvodom na smiech či posmešky. Vynikal však

na hodinách angličtiny a možno aj preto bol mnohým tŕňom v oku.

Prišlo mi ho ľúto. Rozhodol som sa, že mu budem pomáhať. Čas plynul ako voda a z nás sa stali

dobrí kamaráti. Spájali nás rovnaké záľuby, a preto sme trávili spolu pomerne veľa času.

Po ukončení základnej školy sa naše cesty rozišli. Timo sa rozhodol pre športové gymnázium a ja

pre ekonómiu. Ťažko som si zvykal bez kamaráta, v ktorom som mal oporu v dobrom i v zlom a ktorý

mi udával smer ako svätojánska muška. Napokon nás každodenná práca opäť spojila. Timo, úspešný

futbalista, ja manažér ich športového klubu.

Dnes sme obidvaja šťastní. Môj kamarát Timo je často vyhľadávaný fanúšikmi, najmä spolužiakmi.

Škoda len, že si s ním nerozumeli vtedy, keď ešte nebol slávny.

Adrián Židzik

18

PRVOTINY – zborník literárnych prác žiakov ZŠ Laborecká 66, Humenné

Redakčná rada: Mgr. Darina Cmarová

Mgr. Ľubov Halasová

Grafika: Mgr. Darina Cmarová

Vydavateľ: ZŠ Laborecká 66, Humenné

Počet výtlačkov: 15

Rok: 2017/2018

Číslo: 1

Ročník: I.