UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE PRÁVNICKÁ FAKULTA

PLATOBNÝ ROZKAZ

Diplomová práca

Študijný program : Právo, magisterský

Študijný odbor: Právo, 3.4.1

Školiace pracovisko: Katedra občianskeho práva

Školiteľ: JUDr. Katarína Gešková, PhD.

Konzultant:

Bratislava 2012

Bc. Ingrida Nahácka

Zadanie školského diela

Univerzita Komenského v Bratislave Právnická fakulta

______________________________________________

ZADANIE

Meno a priezvisko študenta: Ingrida Nahácka

Študijný program: magisterský

Študijný odbor: Právo

Typ záverečnej práce: Diplomová práca

Jazyk záverečnej práce: slovenský

Názov: Platobný rozkaz

Cieľ práce: Cieľom práce je poskytnúť celistvý pohľad na problematiku platobného rozkazu ako osobitného druhu súdneho rozhodnutia vo veci samej vydávaného v skrátenom konaní. O naplnenie daného cieľa sa práca pokúša najmä prostredníctvom krátkeho historického exkurzu a priblíženia zvláštností v štruktúre, priebehu a rozhodovaní v rámci rozkazného konania.

Vedúci:

Školiteľ: JUDr. Katarína Gešková, PhD. Katedra: Katedra občianskeho práva Vedúci katedry: doc. JUDr. Ľubomír Fogaš, CSc.

Spôsob sprístupnenia elektronickej verzie práce: online

Dátum schválenia: ........................................

vedúci katedry

...................................... ........................................

študent vedúci, resp. školiteľ

Dátum potvrdenia finálnej verzie práce, súhlas s jej odovzdaním (vrátane spôsobu sprístupnenia)

.......................................................... vedúci

ABSTRAKT NAHÁCKA, Ingrida: Platobný rozkaz [diplomová práca]. Univerzita Komenského v

Bratislave. Právnická fakulta; Katedra občianskeho práva. Školiteľ: JUDr. Katarína

Gešková, PhD. Predseda komisie pre obhajobu: .................................................. Stupeň

odbornej kvalifikácie: Magister. Bratislava: Praf UK, 2012. 73 s.

Predkladaná diplomová práca sa venuje problematike skráteného civilného

súdneho konania, ktorého výsledkom je vydanie platobného rozkazu, zmenkového

(šekového) platobného rozkazu, rozkazu na plnenie a európskeho platobného rozkazu.

Pred diplomovú prácu bol stanovený cieľ poskytnúť celistvý pohľad na problematiku

platobného rozkazu ako osobitného druhu súdneho rozhodnutia vo veci samej

vydávaného v skrátenom konaní. Diplomová práca je rozčlenená do troch hlavných

kapitol, ktoré sú ďalej členené na podkapitoly. Prvá kapitola diplomovej práce je

venovaná stručnej charakteristike rozkazného konania s poukázaním na najdôležitejšie

procesné princípy v súčasnosti uplatňované v rámci slovenského civilného procesu.

Jadro tejto práce tvorí druhá kapitola, ktorá podrobne približuje zvláštnosti v štruktúre,

priebehu a rozhodovaní v rámci rozkazného konania. Druhá kapitola sa tiež venuje

historickému exkurzu skráteného konania a okrajovo približuje novozavedený typ

platobného rozkazu – rozkaz na plnenie. Posledná kapitola prináša komparáciu

vybraných aspektov právnej úpravy rozkazného konania v Slovenskej a Českej

republike. V tejto kapitole je tiež okrajovo načrtnutá problematika európskeho

platobného rozkazu. Práca obsahovo čerpá najmä zo slovenskej i českej právnej

literatúry, odborných článkov a tiež zo súdnej judikatúry.

Kľúčové slová: Skrátené konanie. Rozkazné konanie. Platobný rozkaz. Zmenkové

a šekové konanie. Rozkaz na plnenie. Európsky platobný rozkaz. Podmienky konania.

Doručovanie platobného rozkazu. Odpor proti platobnému rozkazu. Trovy konania.

2

ABSTRACT NAHÁCKA, Ingrida: The payment order [diploma work]. Comenius University in

Bratislava. Faculty of Law. Supervisor: JUDr. Katarína Gešková, PhD. President of the

defense: .................................................. Qualification level: Master. Bratislava: Faculty

of Law, CU, the 2012. 73 p.

The presented thesis deals with the issue of summary order procedure resulting

in an order for payment, bills of exchange (cheque) order for payment, order for

fulfillment and the European order for payment. The thesis was set before objectives of

providing a solid view on the issue of the order for payment as a special kind of

judgment on merits issued in summary procedure. The thesis is devided into three main

chapters, which are further devided into subsections. The first chapter of the thesis is

devoted to a brief characterization of order procedure with reference to the most

important procedural principles currently applicable in the Slovak civil process. The

core of this work is the second chapter, which closely approximates the peculiarities in

the structure, conduct and decision making within order for payment procedure. The

second chapter is also devoted to historical excursions and reduced costs marginally

closer to newly introduced type of payment order - an order for fulfillment. The last

chapter brings comparing selected aspects of the legal regulation of the payment

procedure in the Slovak Republic and Czech Republic. This chapter also outlines the

marginal problems of European order for payment. Contents of thesis are drawn mainly

from Slovak and Czech legal literature, articles written by law experts and attorneys, as

well as judicial decisions of Slovak and Czech courts.

Keywords: Summary order procedure. Order for payment procedure/ Order procedure.

Order for payment/ Payment order. Bill of exchange procedure and cheque procedure.

Order for fulfillment. European order for payment. Conditions of proceeding. Delivery

of the payment order. Objection to the order for payment. Judical rents.

3

PREDHOVOR

Prioritným cieľom tejto diplomovej práce je pokúsiť sa o poskytnutie

komplexného pohľadu na problematiku skráteného súdneho konania, výstupy z ktorého

predstavujú osobitné formy súdnych rozhodnutí v podobe platobného rozkazu,

zmenkového a šekového platobného rozkazu, rozkazu na plnenie a európskeho

platobného rozkazu. Môj záujem o spracovanie a podrobnejšie oboznámenie sa s

problematikou platobného rozkazu a rozkazného konania bol podnietený najmä

skutočnosťou, že nesporne ide o procesný inštitút, ktorý je v praxi uplatňovaný so

značnou frekvenciou. Daná problematika si preto podľa môjho názoru zasluhuje

náležitú pozornosť. Skutočnosť, že rozkazné konanie je prípadom „nepravidelného“

priebehu civilného súdneho konania a úpravou špeciálneho charakteru, otvára značný

priestor pre jeho komparáciu s konaním riadnym, ale tiež pre úvahy o otázkach

aplikácie všeobecných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Občiansky súdny poriadok“, „OSP“ alebo „O.

s. p.“) v rámci tohto typu konania.

Metodologickými postupmi, ktoré som využila pri spracovaní diplomovej

práce, sú metóda analytická, komparatívna a historická. Metóda analytická bola využitá

predovšetkým v prvej a druhej kapitole práce, a to najmä pri rozpracovávaní tých

aspektov právnej úpravy rozkazného konania, resp. procesného inštitútu platobného

rozkazu, ktoré sú alebo v minulosti boli problematické z hľadiska ich výkladu a

aplikácie. Vývoj legislatívnej úpravy platobného rozkazu je spracovaný na základe

uplatnenia historickej metódy. Komparatívna metóda bola celkom zrejme využitá v

rámci tretej kapitoly diplomovej práce, a to pri porovnávaní vybraných aspektov

právnej úpravy platobného rozkazu v slovenskom a českom právnom poriadku.

Predkladaná práca bola spracovaná v spolupráci so školiteľkou, JUDr.

Katarínou Geškovou, PhD., ktorej touto cestou ďakujem za odborné vedenie pri

vypracovaní tejto diplomovej práce spočívajúce v poskytnutí cenných rád, podnetných

usmernení a pripomienok k problematike, ktorou sa táto práca zaoberá.

Týmto čestne prehlasujem, že diplomovú prácu som vypracovala samostatne,

len s použitím uvedenej odbornej literatúry a ostatných prameňov a využitým vlastných

teoretických poznatkov. Súčasne prehlasujem, že text tlačenej verzie diplomovej práce

je identický s textom v elektronickej forme a že súhlasím so zverejnením práce

prostredníctvom Internetu.

4

OBSAH

ÚVOD.....................................................................................................................................6 1 Všeobecná charakteristika skráteného civilného konania...................................................7 2 Platobný rozkaz..................................................................................................................13

2.1 Všeobecné vymedzenie inštitútu platobného rozkazu........................................13

2.2 Genéza právnej úpravy inštitútu platobného rozkazu........................................17

2.3 Zákonné podmienky vydania platobného rozkazu............................................27

2.4 Náležitosti platobného rozkazu.........................................................................39

2.5 Problematika doručovania platobného rozkazu.................................................42

2.6 Právoplatnosť a vykonateľnosť platobného rozkazu.........................................49

2.7 Odpor proti platobnému rozkazu........................................................................51

2.8 Odvolanie proti výroku o trovách konania........................................................57 2.9 Rozkaz na plnenie..............................................................................................59

3 Platobný rozkaz v právnom poriadku Českej republiky – komparácia vybraných zákonných ustanovení...................................................................................61

3.1 Zrušenie platobného rozkazu pre nedoručiteľnosť.............................................63 3.2 Právny následok podania odporu proti platobnému rozkazu a povinnosť odôvodniť odpor......................................................................................63

3.2.1 Inštitút výzvy podľa § 114b ods. 1 OSŘ a rozsudok pre uznanie (§ 153a ods.1 OSR a § 153a ods. 3 OSŘ)......................................64

ZÁVER.................................................................................................................................66 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY................................................................................69 ZOZNAM POUŽITÝCH NORMATÍVNYCH PRÁVNYCH AKTOV..............................71 ZOZNAM POUŽITEJ JUDIKATÚRY................................................................................73

5

ÚVOD

Hlavným cieľom existencie súdneho konania v rámci ľudskej spoločnosti je

poskytovanie súdnej ochrany nárokom vyplývajúcim zo subjektívneho hmotného

práva. Právo na spravodlivý proces na medzinárodnej úrovni zaručuje čl. 6 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Na národnej úrovni tomuto postulátu

zodpovedá Ústavou Slovenskej republiky garantované právo na súdnu ochranu, ako aj

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nemožno ignorovať skutočnosť,

že vo vyššie naznačenom ohľade proti sebe teda stoja dve nesmierne významné

požiadavky kladené na súdny proces ako taký - vecná správnosť súdneho rozhodnutia a

primeraná rýchlosť konania. Treba pripustiť, že práve prílišná zdĺhavosť súdneho

procesu, ktorá nezriedka prerastá až do súdnych prieťahov, je v globálnom meradle

jeho najkritizovanejšou slabinou a tiež výraznou prekážkou na ceste k dosiahnutiu

všeobecne akceptovaného uznania uspokojivého pôsobenia civilného procesu v rámci

spoločenských vzťahov. Na tenziu, ktorá medzi vyššie uvedenými atribútmi súdneho

procesu nesporne vzniká, je preto potrebné nazerať predovšetkým cez prizmu celkovej

efektívnosti konania, ktorého legitímnym cieľom je dosiahnutie právoplatného a

vykonateľného rozhodnutia o merite veci v primeranom časovom úseku. V odborných

právnických kruhoch kdekoľvek na svete panuje všeobecná zhoda o tom, že výrazný

posun smerom k zrýchleniu, zjednodušeniu, zhospodárneniu a celkovému

zefektívneniu súdneho konania možno docieliť vhodne zvolenými zákonnými

mechanizmami spočívajúcimi v úprave jeho jednotlivých procesných pravidiel či

inštitútov pri zachovaní dostačujúcich garancií vecnej správnosti súdneho rozhodnutia.

Pochopiteľne, bolo by neprijateľné, aby sa takéto „korektúry“ smerom k čo

najrýchlejšiemu získaniu vykonateľného súdneho rozhodnutia uplatňovali bez ohľadu

na povahu veci, resp. predmet súdneho sporu. To znamená, že opodstatnenie klasického

„nezjednodušeného“ súdneho konania nemožno spochybnovať. Naproti tomu,

prípadom, kedy výrazné zjednodušenie procesu je dokonca odôvodnenou požiadavkou,

je práve skrátené (rozkazné) konanie, resp. procesnoprávny inštitút platobného rozkazu

predstavujúci špecifický legislatívny nástroj, ktorého principiálnym účelom je

promptné vymáhanie nesporných peňažných pohľadávok súdnou cestou.

6

1 Všeobecná charakteristika skráteného civilného konania

Skrátené civilné súdne konanie predstavuje zjednodušený a zrýchlený typ

civilného konania. Procesualistická literatúra v tejto súvislosti uvádza vysvetlenie,

podľa ktorého „...zjednodušenie konania, ktoré oprávňuje názov „skrátené“ spočíva v

tom, že ide o konanie bez pojednávania, bez dokazovania, bez vypočutia žalovaného.“1

Skrátené civilné konanie by sme tiež mohli charakterizovať ako odchýlenie sa

od pravidelného priebehu súdneho konania, nakoľko všeobecným „...pravidlom

súdneho konania je konanie s pojednávaním.“2

V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli všeobecné ústavnoprocesné zásady a od

nich sa odvíjajúce základné procesné princípy súdneho konania - princíp verejnosti a

princíp ústnosti a priamosti. Princíp verejnosti je princípom zásadného významu,

nakoľko „...podmieňuje reálnosť postulátu spravodlivého procesu. V oblasti

európskeho práva ho proklamuje článok 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V oblasti slovenského právneho poriadku ho ako

súčasť základných ľudských práv v podobe práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvuje článok 48 ods. 2 ústavy (zhodne s článkom 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, ústavný zákon č. 23/1991 Zb.): „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.“3 Súčasne je nemenej dôležité uviesť, že „princípy

ústnosti a priamosti vyjadrujú požiadavku, aby bol súd pri zisťovaní skutkového stavu s

účastníkmi a ďalšími zúčastnenými osobami (napr. so svedkom, znalcom a pod.)

predovšetkým v ústnom bezprostrednom styku.“4 Vo vzťahu k samotmému cieľu

súdneho konania tiež nemožno opomenúť problematiku zisťovania skutkového stavu,

ktorý tvorí podklad rozhodnutia súdu o merite veci. Táto otázka nepochybne úzko

súvisí so zásadou prejednacou a problematikou dokazovania v civilnom procese,

nakoľko „v konaní ovládanom zásadou prejednacou zákon predpokladá procesnú

činnosť strán zameranú na vnesenie potrebného skutkového materiálu do konania.“5

1 Winterová, A. a kol.: Civilní právo procesní. 5. aktualizov. vyd. Praha: Linde Praha a.s. 2008. s. 389. 2 Schelleová, I.: Rozkazní řízení. In: Obchodní právo. 1997. roč. 6, č. 11, s. 21. 3 Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné. Základné konanie. Bratislava: UK, 2005. s. 59. 4 Tamže, s. 58. 5 Macur, J.: Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení §114b o. s. ř. In: Bulletin advokacie, roč. 10, č. 2/2002. s. 32.

7

Všeobecne v rámci civilného konania, a o to viac v rozkaznom konaní, sa uplatňuje

princíp tzv. formálnej pravdy. Týmto princípom bol prelomený v minulosti

uplatňovaný princíp tzv. materiálnej pravdy6, ktorého podstata spočívala v

„...povinnosti uloženej súdu, aby základom rozhodovania bola výlučne objektívna, t.j.

skutočná pravda.“7 Na margo odôvodnenosti tohto posunu ohľadne medzí zisťovania

podkladu na vydanie rozhodnutia vo veci samej procesualista J. Mazák uvádza, že už

samotný „pojem „materiálna pravda“ je problematický, keďže nemá jednoznačný

obsah. Predošlé chápanie materiálnej pravdy ako právneho vyjadrenia objektívnej

pravdy neobstojí. Možnosť zistenia objektívnej pravdy je totiž obmedzená. Preto aj

platný Občiansky súdny poriadok vychádza z toho, že súd rozhoduje na základe

skutkového stavu veci (predtým skutočného stavu veci, ktorý podporoval existenciu

princípu materiálnej pravdy).“8 Obdobný názor zastáva tiež J. Macur, podľa ktorého

„zisťovanie skutkového stavu sa vždy zakladá len na pravdepodobnosti rozhodných

skutočností. Súdne rozhodnutie nemôže byť založené na absolútnej pravde, ktorá je mu

nedostupná, ba i pojmovo zostáva problematická.“9 S uplatňovaním princípu formálnej

pravdy je tiež späté posilnenie zásady kontradiktórnosti10 uplatňovanej v sporových

konaniach. Český autor K. Svoboda vo svojej monografii tieto vyššie naznačené

tendencie vývoja procesných princípov postihol nasledovne: „Zákonodarca opustil

zásadu tzv. materiálnej pravdy a preniesol zodpovednosť za správne zistenie

skutkového stavu veci na účastníkov. Teraz je len na stranách sporu, aby ponúkli

konkrétne skutočnosti a dôkazy na ich preukázanie.“11 Je však dôležité vyjasniť, že súd

k nim za žiadnych okolností nemôže pristupovať ako nekritický „konzument“, ale

naopak „...uzná existenciu určitých skutočností, resp. pravdivosť skutkových tvrdení

procesnej strany, pokiaľ s ohľadom na zákony logického myslenia i všeobecné

skúsenostné poznatky dospeje k vnútornému presvedčeniu o tom, že nastali a sú dané

určité skutočnosti, resp. že skutkové tvrdenia procesnej strany sú pravdivé, t.j.

6 Tento princíp sa v našom právnom poriadku uplatňoval do prijatia zákona č. 323/1995 Z. z. 7 Príbelská, P.: Vplyv kontradiktórnosti v sporovom konaní na dokazovanie v civilnom procese. In: Justičná revue, roč. 60, č. 3/2008. s. 394. 8 Mazák, J. a kol.: Základy občianskeho procesného práva. 3. podstatne prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 35. 9 Macur, J.: Platební rozkaz v civilním procesu České republiky a zemí Evropské unie. In: Časopis pro právní vědu a praxi. 2002. roč. 10, č. 1, s. 6. 10 Zásada kontradiktórnosti je vyjadrená najmä prostredníctvom ustanovení § 120 ods. 1 a 4, § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 11 Svoboda, K.: Dokazování (Právní monografie). 1. vyd. Praha: ASPI, 2009. s. 64.

8

pravdepodobné na hranici istoty.“12 Takémuto hodnoteniu musí súd podrobiť aj

skutkové tvrdenia žalobcu pred vydaním platobného rozkazu; „pri vydaní platobného

rozkazu sudca vychádza zo skutkovej fikcie, že okolnosti opísané v žalobe sú

pravdivé.“13

Je teda zrejmé, že vyššie zmienené procesné princípy sa v plnej miere uplatňujú

len v „klasickom“ civilnom súdnom konaní a v skrátenom type konania sú potlačené

(okrem princípu formálnej pravdy, ktorý je tu naopak zvýraznený), čo však na prvý

pohľad oprávnene vzbudzuje pochybnosti, „...či skrátené konanie neobmedzuje príliš

procesné práva žalovaného, najmä jeho základné právo na spravodlivý proces.“14 V

tejto súvislosti predmetom diskusie býva predovšetkým záruka uspokojivej miery

vecnej správnosti súdneho rozhodnutia vydaného v skrátenom konaní – platobného

rozkazu.

Súd v rozkaznom konaní „...však skúma, či navrhovateľ uviedol potrebné skutočnosti

aspoň natoľko, aby nimi boli pokryté všetky znaky skutkovej podstaty právnej normy, z

ktorej je vyvodzovaný uplatňovaný nárok žalobcu (či je nárok dostatočne

substancovaný), a zaoberá sa tiež otázkou, či nárok založený na uvádzaných

skutočnostiach podľa platných ustanovení (predovšetkým hmotného práva) obstojí. Je

povinný vyvodiť dôsledky zo všetkých vád návrhu, ktoré sú z neho zrejmé.“15 Autori

komentáru k českému Občianskemu súdnemu poriadku v tejto súvislosti uvádzajú, že

súd „...môže platobný rozkaz vydať (žalobe úplne vyhovieť) len vtedy, ak uzavrie po

prevedenej právnej kvalifikácii, že hmotné právo žalobcom tvrdený nárok voči

žalovanému v celom uplatnenom rozsahu zakladá.“16 Podľa nášho názoru je na tomto

mieste potrebné tiež zdôrazniť, že súd nemá povinnosť vybaviť vec v skrátenom konaní

vydaním platobného rozkazu a jeho oprávnenie nariadiť pojednávanie vo veci nie je

eliminované ani v tom prípade, ak zákonom vyžadované podmienky na vydanie

„zrýchleného“ meritórneho rozhodnutia síce splnené boli, ale podľa právneho názoru

súdu bude v danom konkrétnom prípade prevažovať účelnosť prejednania veci v

12 Macur, J.: Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení §114b o. s. ř. In: Bulletin advokacie, roč. 10, č. 2/2002. s. 31. 13 Svoboda, K.: Dokazování (Právní monografie). 1. vyd. Praha: ASPI, 2009. s. 209. 14 Macur, J.: Platební rozkaz v civilním procesu České republiky a zemí Evropské unie. In: Časopis pro právní vědu a praxi. 2002. roč. 10, č. 1, s. 6. 15 Tamže, s. 7. 16 Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 1151.

9

klasickom „neskrátenom“ konaní. Treba tiež pripomenúť, že žalovanému je daná

objektívna možnosť brániť sa proti vydanému platobnému rozkazu.17

Aj na základe vyššie uvedených argumentov sa možno stotožniť s právnym záverom J.

Macura, podľa ktorého záruky vecnej správnosti takéhoto súdneho rozhodnutia „...sú v

dostatočnej miere zaistené celou štruktúrou rozkazného konania.“18 „Iná koncepcia

platobného rozkazu, resp. rozkazného konania by blokovala jeho základný význam a

zmysel, totiž urýchlené a lacné vybavenie sporu i zmenšenie pracovného úsilia

preťažených súdov.“19 Do popredia tu teda vystupujú a opodstatnenosť skráteného

(rozkazného) konania ako takého odôvodňujú požiadavky efektívnosti, rýchlosti a

hospodárnosti súdneho konania sledujúc účel v podobe dosiahnutia vydania súdneho

rozhodnutia, ktoré je spôsobilé stať sa vykonateľným exekučným titulom.

Čo sa týka etáp skráteného (rozkazného) konania, česká autorka R. Pelikánová

jednoduchým spôsobom rozlišuje etapu predchádzajúcu vydaniu platobného rozkazu a

etapu nasledujúcu po jeho vydaní.20

Z povahy veci, o ktorej sa bude v rámci rozkazného konania rozhodovať, je

zrejmé, že tento typ konania je ovládaný dispozičnou zásadou. V praxi preto zvyčajne k

začatiu tohto osobitného typu konania dochádza na základe podania „základného

iniciačného aktu rozkazného konania“21 - návrhu na vydanie platobného rozkazu.

Podľa procesnoprávnej teórie mu možno prisúdiť povahu jednostranného procesného

úkonu účastníka konania. Procesným úkonom účastníka je potrebné rozumieť „prejav

vôle účastníka urobený voči súdu, ktorý má procesnoprávnu relevanciu, teda smeruje k

uplatneniu procesného práva či k splneniu procesnej povinnosti, prípadne k zmene či

zániku procesných práv a povinností.“22

Keďže ide nepochybne o sporové konanie, možno návrh na vydanie platobného

rozkazu všeobecnejšie definovať aj pojmom „žaloba“. Návrh na vydanie platobného

17 Prostriedkom procesnej obrany proti platobnému rozkazu je odpor - bližšie k tomu pozri podkapitolu 2.7 tejto práce. 18 Macur, J.: Platební rozkaz v civilním procesu České republiky a zemí Evropské unie. In: Časopis pro právní vědu a praxi. 2002. roč. 10, č. 1, s. 7. 19 Macur, J.: Platební rozkaz v civilním procesu České republiky a zemí Evropské unie. In: Časopis pro právní vědu a praxi. 2002. roč. 10, č. 1, s. 7. 20Pelikánová, R.: Úvodní srovnání průběhu rozkazního řízení v rámci kontinentálního právního systému. In: Evropské a mezinárodní právo, roč. 8, č. 7 – 8/1999. s. 73. 21 Pelikánová, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a. s., 2000. s. 39. 22 Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 247.

10

rozkazu je v podstate žalobou obsahujúcou výslovný návrh na vybavenie veci

platobným rozkazom. Česká autorka R. Pelikánová používa aj označenie „žaloba na

úhradu peňažnej pohľadávky.“23 Z hľadiska kategorizácie druhu žalôb, ktoré pozná

slovenský Občiansky súdny poriadok, „ide o žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b)

OSP, ktorej cieľom je reparácia právnych vzťahov.“24

Okrem toho, špecifickú skupinu procesných úkonov prislúchajúcich účastníkom

konania, ktoré nie sú vykonávané priamo na pojednávaní, zvykne právna teória

označovať termínom „podania“. V tomto zmysle je teda návrh na vydanie platobného

rozkazu tiež podaním.

Ako už bolo vyššie naznačené, špecifikum rozkazného konania možno vidieť

tiež v tom, že vždy je „vecou úvahy súdu, či – pri splnení zákonných predpokladov –

platobný rozkaz vydá, alebo nariadi vo veci pojednávanie“25 v prípade, že platobný

rozkaz nevydá. Z pohľadu navrhovateľa to teda znamená, že „nemá procesný nárok na

rozhodnutie platobným rozkazom, a to ani v prípade, ak by tvrdil, že boli splnené všetky

zákonom ustanovené predpoklady na jeho vydanie.“26 Voľná úvaha súdu vo vzťahu k

možnosti vybaviť vec platobným rozkazom sa však celkom zrejme uplatní aj v ďalšom

obdobnom prípade; pokiaľ sa „navrhovateľ domáha vo vlastnom návrhu uspokojenia

peňažného plnenia, môže súd zvoliť taký postup, že za splnenia zákonných podmienok

rozhodne o uplatnenom nároku platobným rozkazom v tzv. rozkaznom alebo skrátenom

konaní a to aj bez toho, že by návrh výslovne obsahoval žiadosť navrhovateľa

rozhodnúť týmto spôsobom.“27 Domnievame sa, že súdu oprávnenie k takémuto

procesnému postupu vyplýva predovšetkým z dikcie ustanovenia § 172 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku „Súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa...“.

Markantnou odlišnosťou v komparácii s klasickým platobným rozkazom je

možnosť vydania zmenkového alebo šekového platobného rozkazu len na základe

výslovného návrhu navrhovateľa. „Ak nepožiada navrhovateľ o vybavenie žaloby

platobným rozkazom, nemôže byť totiž zmenkový (šekový) platobný rozkaz vydaný a súd

23 Pelikánová, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a. s., 2000. s. 39. 24 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 462. 25 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 447. 26 Komentár k § 172 Občianskeho súdneho poriadku. ASPI 27 Kotrecová, A.: Skrátené konania vo svetle pripravovanej novely Občianskeho súdneho poriadku. In Olomoucké debaty mladých právníků – Sborník příspěvků. Olomouc: Univerzita Palackého, 2008. s. 89.

11

nariadi bez ďalšieho pojednávanie o žalobe.“28 Takýto návrh, resp. žiadosť na

vybavenie veci formou zmenkového (šekového) platobného rozkazu navyše „môže byť

obsiahnutý priamo v žalobe alebo ho žalobca môže učiniť samostatným (doplňujúcim)

podaním (§ 42) i dodatočne, a to až do doby, než súd nariadi pojednávanie. V takom

prípade je nutné tento dodatočne učinený návrh žalobcu na vydanie zmenkového

(šekového) platobného rozkazu považovať za súčasť žaloby a žalovanému ho so

žalobou (a prípadne vydaným zmenkovým alebo šekovým platobným rozkazom)

doručiť.“29 Čo sa týka miery zisťovania skutkového stavu pred vydaním zmenkového

(šekového) platobného rozkazu, „podkladom zmenkového rozkazného konania je len

tvrdenie navrhovateľa a zmenka. Pred vydaním zmenkového platobného rozkazu súd

síce musí podrobiť skúmaniu aj zmenku, avšak len z hľadiska jej formálnych náležitostí

a v rozsahu potrebnom pre predbežný záver o jej pravosti.“30

28 Handl, V. – Rubeš, J. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Panorama, 1985. s. 771. 29 Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 1170. 30 Koncentračná zásada v zmenkovom konaní. In: Zo súdnej praxe, č. 4/2010. s. 140.

12

2 Platobný rozkaz 2.1 Všeobecné vymedzenie inštitútu platobného rozkazu

Platobný rozkaz vo všeobecnosti predstavuje procesnoprávny inštitút,

prostredníctvom ktorého je do slovenského procesného kódexu zakotvená právna

úprava skráteného civilného konania, ktorého všeobecnej charakteristike sme venovali

prvú kapitolu tejto práce. Súčasná normatívna právna úprava inštitútu platobného

rozkazu je obsiahnutá v ustanoveniach § 172 až § 174 zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Čo sa týka povahy platobného rozkazu, stotožňujeme sa s názormi tých

právnych teoretikov autorov, ktorí platobný rozkaz vymedzujú ako samostatnú formu

súdneho rozhodnutia. Možno konštatovať, že v súčasnosti sú názory na túto

problematiku pomerne ustálené. Avšak, ako uvádza A. Bajcura31, v starších dielach sa

možno stretnúť tiež s názormi, že samostatnú formu súdnych rozhodnutí tvoria iba

rozsudok a uznesenie, pričom platobný rozkaz predstavuje iba odlišný pojem na

označenie uznesenia, príp. podľa niektorých autorov nedosahuje ani kvalitatívnu

úroveň uznesenia. Názor, že v prípade platobného rozkazu ide o samostatnú formu

súdneho rozhodnutia, možno podoprieť tým, že „tento záver vyplýva jednak zo

systematického zaradenia platobného rozkazu do Občianskeho súdneho poriadku,

jednak aj z celej jeho úpravy. Dôvodová správa k Občianskemu súdnemu poriadku

výslovne označuje platobný rozkaz za samostatnú formu súdneho rozhodnutia, ktorým

sa rozhoduje vo veci samej.“32

Platobným rozkazom sa rozhoduje vo veci samej, ide teda z hľadiska obsahu výroku

rozhodnutia o rozhodnutie meritórne. Uvedené kritérium pre delenie súdnych

rozhodnutí na meritórne a procesné uvádza popredná česká procesualistka A.

Winterová.33 Podľa Winterovej meritórne rozhodnutia sú rozhodnutiami zásadného

významu, pretože „predstavujú riešenie konfliktu v hmotnoprávnych vzťahoch, ktorý je

predmetom konania, a k ich vydaniu taktiež celé konanie smeruje.“34

31 Bajcura, A.: Súdne rozhodnutia v občianskom procesnom práve. Bratislava: SAV, 1970. s. 42. 32 Tamže, s. 43. 33 Winterová, A. a kol.: Civilní právo procesní. 5. aktualizov. vyd. Praha: Linde Praha a.s. 2008. s. 289. 34Tamže, s. 289.

13

Taktiež je možné platobný rozkaz vymedziť ako osobitnú, výnimočnú resp. zvláštnu

formu súdneho rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že je vydávaný v skrátenom

(rozkaznom) konaní. Zásadných odlišností v porovnaní s rozhodnutiami vydávanými v

klasickom neskrátenom civilnom súdnom konaní možno uviesť hneď niekoľko.

V prvom rade sú to podmienky a podklad, na základe ktorého sú rozhodnutia

vydávané, nakoľko v zásade „podkladom rozhodnutia vo veci samej je zistený skutkový

stav veci, pokiaľ zákon neustanovuje, že sa vydáva na základe iných okolností, ako je

tomu napr. u platobných rozkazov, rozsudku pre uznanie alebo rozsudku pre

zmeškanie.“ 35

Podstatnú odlišnosť predstavujú tiež právne prostriedky prípustné na dosiahnutie

zmeny, príp. zrušenia súdnych rozhodnutí. Jedným z hľadísk, na základe ktorého sa od

seba vzájomne odlišujú klasické pravidelné formy súdnych rozhodnutí t.j. rozsudok a

uznesenie, je teda otázka prípustnosti opravných prostriedkov. Čo sa týka prostriedkov

procesnej obrany v rozkaznom konaní, proti platobnému rozkazu môže byť podaný

odpor. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na skutočnosť, že odpor proti platobnému

rozkazu však nemožno zaraďovať do systému opravných prostriedkov legislatívne

zakotveného v štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. 36

V podstate komplexnú právnu úpravu zmenkového platobného rozkazu a

šekového platobného rozkazu predstavuje § 175 Občianskeho súdneho poriadku. V

prípade procesnoprávnych inštitútov zmenkového a šekového platobného rozkazu ide

pritom o špecifickú právnu úpravu, ktorá ako uvádza sudca, D. Jakubovič, je

„procesnoprávnou úpravou osobitnou, od platobného rozkazu nezávislou a

samostatnou.“37

O návrhu na vydanie platobného rozkazu nerozhoduje iba sudca, ale podľa § 5

písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov o

ňom koná a rozhoduje tiež vyšší súdny úradník na základe poverenia sudcu. Rovnako

rozhoduje vyšší súdny úradník aj o návrhu na vydanie zmenkového a šekového

platobného rozkazu.

35 Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 1025. 36 Bližšie k tomu pozri podkapitolu 2.7 tejto práce. 37 Jakubovič, D.: Účelnosť slovenskej normatívnej právnej úpravy skráteného konania zakotvenej prostredníctvom právneho inštitútu platobného rozkazu v civilnom súdnom poriadku v intenciách vlastného vývinového kreovania. In Obchodné právo, 2007. roč. 8, č. 5, s. 68.

14

2.2 Genéza právnej úpravy inštitútu platobného rozkazu Úvodom tejto podkapitoly možno konštatovať, že spomedzi inštitútov civilného

súdneho konania práve platobný rozkaz v dôsledku legislatívneho vývoja

reflektujúceho na dynamiku podmienok života spoločnosti, ako aj na požiadavky

aplikačnej praxe najčastejšie podliehal legislatívnym zmenám, z ktorých viaceré boli

zásadného významu.

Prvotne, zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok s účinnosťou odo

dňa 1.4.1964 (ďalej len „zákon č. 99/1963 Zb.“) bola možnosť vydania platobného

rozkazu do značnej miery obmedzená, nakoľko bola viazaná na splnenie pomerne

prísnych zákonom ustanovených podmienok.

V zmysle tejto pôvodnej dikcie ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku návrhom na vydanie platobného rozkazu teda nebolo možné uplatňovať právo

na zaplatenie sumy, ktorá prevyšovala 1000,- Kčs (avšak okrem práv opierajúcich sa o

výpis z kníh štátneho peňažného ústavu, pri ktorých výška sumy zákonom limitovaná

nebola).

Na podanie návrhu bol zo zákona oprávnený jediný subjekt – socialistická organizácia.

Z uvedeného je teda zrejmé, že vtedajší platobný rozkaz nebol inštitútom plošne

dostupným všetkým subjektom práva, tak ako ho poznáme v súčasnosti. V tomto

ohľade možno v plnej miere súhlasiť s právnym záverom vysloveným A. Bajcurom, že

„v ustanoveniach o platobnom rozkaze vidíme porušenie § 2 ods. 2 OZ, že

v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie; je to porušenie

základnej zásady, na ktorej sú vybudované občianskoprávne vzťahy. Aj sám Občiansky

súdny poriadok obsahuje v ustanovení § 18 pravidlo, podľa ktorého súd je povinný

zabezpečovať účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.“38

Navrhovateľovi zákon tiež ukladal povinnosť preukázať, že upomínanie odporcu bolo

bezvýsledné.

Negatívne podmienky vydania platobného rozkazu boli ustanovené v § 172 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku. Platobný rozkaz teda nebolo možné vydať v týchto

prípadoch:

- ak išlo o pracovnú vec,

38 Bajcura, A.: Súdne rozhodnutia v občianskom procesnom práve. Bratislava: SAV, 1970. s. 137.

15

- ak nebol známy pobyt odporcu,

- ak by bolo potrebné doručiť platobný rozkaz do cudziny,

- a napokon, ak k návrhu nebol priložený doklad o tom, že odporca bol o

zaplatení upomenutý.

V porovnaní so zrušeným zákonom č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskoprávnych

veciach (Občiansky súdny poriadok) v znení neskorších predpisov možno v prípade

úpravy platobného rozkazu v znení zákona č. 99/1963 Zb. hovoriť o normatívnej

právnej úprave, ktorá oproti predchádzajúcemu právnemu stavu do značnej miery

oklieštila možnosť vydania platobného rozkazu. Čo sa týka rozkazného konania,

Občiansky súdny poriadok z roku 1950 v § 425 ustanovoval, že pokiaľ žalobca v

žalobe o zaplatenie peňažnej sumy neprevyšujúcej 20 000,- Kčs bude navrhovať, aby

súd žalobu vybavil vydaním platobného rozkazu, platobný rozkaz možno vydať bez

vypočutia žalovaného. Zaujímavosťou niekdajšej právnej úpravy rozkazného konania

bola tiež skutočnosť, že včasné podanie odporu žalovaným nemalo za následok

zrušenie platobného rozkazu v celom jeho rozsahu, ale zrušenie sa vzťahovalo iba na

určitú, odporom napadnutú časť platobného rozkazu. Odpor proti platobnému rozkazu

nebolo nevyhnutné odôvodniť.

V ustanovení § 426 Občianskeho súdneho poriadku z roku 1950 bola vymedzená iba

jediná podmienka nemožnosti vydania platobného rozkazu. Vydanie platobného

rozkazu neprichádzalo do úvahy výlučne v tom prípade, ak pobyt žalovaného nebol

známy.

Prvú novelizáciu, ktorá sa dotkla právnej úpravy skráteného súdneho konania,

predstavoval zákon č. 49/1973 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny

poriadok s účinnosťou odo dňa 1.7.1973. Predmetná zmena inštitútu platobného

rozkazu spočívala najmä v dvoch ďalej analyzovaných aspektoch.

Subjekt oprávnený na podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu bol podľa § 172

ods. 1 označený ako navrhovateľ, nie už iba ako organizácia. Výkladom tejto časti

zmieneného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne možno dospieť

k záveru, že ním došlo k pripusteniu všetkých občanov k možnosti domáhať sa

uspokojenia svojich peňažných nárokov v rámci skráteného civilného konania.

Zákonná limitácia maximálnej výšky uplatňovaného peňažného nároku sa zmenila zo

sumy 1000,- Kčs na sumu 5 000,- Kčs. Možnosť konať a rozhodnúť i o návrhoch, na

16

základe ktorých sa uplatňovali peňažné sumy prevyšujúce tento zákonný limit, pokiaľ

sa opierali o výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu, zostala predmetnou novelou

zachovaná.

V konečnom dôsledku teda zákonodarca rozšíril možnosť vydania platobného rozkazu.

Ako sa uvádza v dôvodovej správe k zákonu č. 49/1973 Zb., vyžadoval si to cieľ

zhospodárnenia, zjednodušenia a zrýchlenia občianskeho súdneho konania.

Platobný rozkaz nebolo možné vydať, ak išlo o senátne veci, v prípade neznámeho

pobytu odporcu alebo doručovania platobného rozkazu do cudziny, ale aj v prípade, ak

k návrhu na vydanie platobného rozkazu nebol priložený doklad o tom, že odporca bol

o zaplatení upomenutý.

Zákonom č. 133/1982 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny

poriadok s účinnosťou odo dňa 1.4.1983 došlo predovšetkým k zmene ustanovenia § 172

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto novelizovaného ustanovenia

predseda senátu mohol aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu

vydať platobný rozkaz, pokiaľ sa v návrhu na začatie konania uplatňovalo právo na

zaplatenie peňažnej sumy neprevyšujúcej 5 000,- Kčs alebo právo na zaplatenie

peňažnej sumy, ktorá sa opierala o výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu, pričom

však uplatnené právo muselo vyplývať zo skutočností uvedených navrhovateľom.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 133/1982 Zb. cieľom takejto legislatívnej úpravy

§ 172 ods. 1 bolo, aby voľba spôsobu vybavenia návrhu formou platobného rozkazu

závisela jedine od toho, či skutkové údaje v návrhu na začatie konania odôvodňujú

pohľadávku a jej príslušenstvo.

Občiansky súdny poriadok v § 172 ods. 2 ustanovoval dva prípady nemožnosti vydania

platobného rozkazu:

- ak ide vec, v ktorej má konať a rozhodovať senát,

- ak nie je známy pobyt odporcu alebo keby sa mal platobný rozkaz

doručiť do cudziny.

Z komparácie s predchádzajúcou právnou úpravou je zrejmé, že zákonodarca

novelizáciou predmetného ustanovenia upustil od povinnosti pripojenia dokladov

o bezvýslednom upomenutí odporcu na zaplatenie.

17

Vo vzťahu k platobnému rozkazu bola zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa

menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok s účinnosťou odo dňa

1.1.1992 (ďalej len „zákon č. 519/1991 Zb.“), prvýkrát zavedená diferenciácia výšok

súm uplatňovaných peňažných nárokov. Maximálna výška platobným rozkazom

uplatňovanej peňažnej pohľadávky sa pritom odvíjala od povahy veci nasledovným

spôsobom: v občianskych veciach bolo možné platobným rozkazom uplatňovať

pohľadávku do výšky neprevyšujúcej 20 000.- Kčs, v obchodných veciach do výšky

neprevyšujúcej 100 000.- Kčs.

Prvú prevratnú zmena vo vzťahu k doručovaniu platobného rozkazu zakotvil práve

zákon č. 519/1991 Zb., ktorý sa predovšetkým ujíma výslovného riešenia otázky

doručovania platobného rozkazu viacerým odporcom. Podľa dôvodovej správy k

zákonu č. 519/1991 Zb. dôvod zmeny tohto ustanovenia pramenil v skutočnosti, že

súdy nepristupovali k riešeniu tejto otázky jednotne, čo z pochopiteľných dôvodov

nepredstavovalo žiaduci stav a v konečnom dôsledku ani neprispievalo ku garancii

právnej istoty účastníkom konania.

Do ustanovenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa teda zakomponovala

celkom jednoznačne formulovaná úprava, podľa ktorej, ak nastane situácia, že platobný

rozkaz nie je možné doručiť čo i len jednému z odporcov, predseda senátu má

povinnosť formou uznesenia rozhodnúť o zrušení platobného rozkazu v plnom rozsahu.

Zakotvil sa teda zákonný príkaz zrušiť platobný rozkaz v plnom rozsahu výslovne

viazaný na objektívne kritérium, ktorým je nemožnosť jeho doručenia čo i len jednému

z odporcov. Súdy sa tak odo dňa účinnosti zákona č. 519/1991 Zb. prestali v tejto

súvislosti zaoberať problémom, či žalovaní tvoria samostatné alebo nerozlučné

procesné spoločenstvo, posúdenie ktorého odôvodňovalo postup súdov pri rozhodovaní

o rozsahu zrušenia platobného rozkazu.

K ďalšej zmene limitácie maximálnej výšky platobným rozkazom

uplatňovaného peňažného nároku pristúpil zákonodarca prostredníctvom zákona č.

5/1993 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok s účinnosťou odo dňa

1.1.1993. V obchodných veciach sa maximálna hranica zvýšila naraz hneď päťnásobne,

a to z pôvodných 100 000.- Kčs na 500 000.- Kčs.

18

Prijatím zákona č. 46/1994 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny

poriadok s účinnosťou odo dňa 1.4.1994 zákonodarca opäť obdobným spôsobom

zasiahol do ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

V záujme zjednodušenia a urýchlenia súdneho konania priniesla predmetná novelizácia

ďalšie zvýšenie hornej hranice peňažnej sumy, ktorú bolo možné uplatňovať

prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu. V prípade peňažných nárokov

vzniknutých v rámci občianskoprávnych vzťahov, tieto bolo možné uplatňovať do

výšky neprevyšujúcej 50 000.- Sk, a v rámci obchodnoprávnych vzťahov až do výšky

neprevyšujúcej 1 000 000.- Sk. Pre uplatňovanie práv opierajúcich sa o výpis z kníh

tuzemského peňažného ústavu sa táto zákonná limitácia už tradične nevzťahovala, takže v

tomto smere k zmene právnej úpravy oproti pôvodnej, zakotvenej Občianskym súdnym

poriadkom účinným odo dňa 1.4.1964, nedošlo.

Za účelom celkového zefektívnenia rozkazného konania sa zákonom č. 46/1994 Z. z.

zmenila dikcia ustanovenia § 174 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v

tom zmysle, že na rozhodnutie o odvolaní len proti výroku o trovách konania

v platobnom rozkaze sa funkčne príslušným stal súd, ktorý platobný rozkaz vydal. Ako

sa však neskôr ukázalo, v rozhodovacej činnosti súdov práve toto ustanovenie

spôsobovalo značné interpretačné a aplikačné problémy a názorové diskrepancie

ohľadne tejto problematiky sa dlhú dobu objavovali v samotných rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.39

Ďalšiu zmenu zásadného charakteru zakotvenú zákonom č. 46/1994 Z.z. predstavovala

povinnosť odôvodniť odpor proti platobnému rozkazu. Zavedenie tejto celkom novej

povinnosti odôvodňovala potreba súdnej praxe eliminovať „...veľké množstvo prípadov,

keď odporcovia bez akýchkoľvek právnych alebo vecných dôvodov len s úmyslom

oddialiť vybavenie veci podávajú voči platobným rozkazom odpor.“40

Zákon č. 232/1995 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok,

zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti

(Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 232/1995 Z.z.“), s účinnosťou odo dňa 1.12.1995, v § 172 ods. 2

39 Bližšie k tomu pozri podkapitolu 2.8 tejto práce. 40 Dôvodová správa k zákonu č. 46/1994 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 20 a 21

19

Občianskeho súdneho poriadku ustanovil nemožnosť vydania v prípadoch, ak išlo o

vec, v ktorej má konať a rozhodovať senát, ak nebol známy pobyt odporcu alebo ak by

platobný rozkaz bolo bývalo potrebné doručiť odporcovi do cudziny. Túto zmenu

možno označiť za najvýznamnejšiu zo zmien vykonaných predmetnou novelou.

Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia je zrejmé, že zákaz vydania

platobného rozkazu v prípade nevyhnutnosti jeho doručenia do cudziny sa po novom

vzťahoval už iba na osobu odporcu, a nie aj na osobu navrhovateľa, čo zodpovedalo

právnemu stavu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 232/1995 Z.z. Z praktického

hľadiska to teda znamenalo, že taktiež tí „navrhovatelia, ktorí neboli subjektmi

majúcimi trvalý pobyt, bydlisko, miesto podnikania alebo sídlo na území Slovenskej

republiky, ale v zahraničí, mohli požadovať aplikáciu postupu zakotveného

v ustanovení § 172 a nasl. O. s. p., resp. súd mohol aj bez ich výslovného návrhu

k takémuto účelnému postupu pristúpiť a vydať platobný rozkaz.“41 Na margo

praktických účinkov takejto novelizácie samotný predkladateľ návrhu zákona

v dôvodovej správe uvádza predpoklad, že „prispeje k urýchleniu súdneho konania

a pritom nespôsobí problémy s výkonom platobného rozkazu.“42

Na uvedenú zmenu reflektovalo aj ustanovenie § 172 ods. 4, ktorým bola zavedená

možnosť vydať platobný rozkaz na cudziu menu za podmienok vymedzených v § 155

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čím sa v tomto ohľade zotrel rozdiel medzi

právnou úpravou rozsudku a doterajšou úpravou platobného rozkazu.

Zákon č. 501/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, účinný odo dňa 1.1.2002, sa

vo vzťahu k legislatívnej úprave skráteného civilného konania výraznejšie dotkol iba

maximálnych výšok peňažných nárokov, ktorých uplatňovanie bolo v rámci neho

prípustné. V občianskych veciach bolo možné domáhať sa zaplatenia peňažnej sumy

neprevyšujúcej 100 000.- Sk a v obchodných veciach sumy neprevyšujúcej 2 000 000.-

Sk.

41 Jakubovič, D.: Platobný rozkaz v civilnom súdnom poriadku. In: Soudce, č. 2/2007. s. 25. 42 Dôvodová správa k zákonu č. 232/1995 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, bod 28

20

Do vtedajšej normatívnej právnej úpravy platobného rozkazu veľmi výraznou

mierou zasiahol zákon č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č.

328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

353/2003 Z.z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.9.2003. Z dôvodovej správy

k predmetnej novele43 vyplýva, že k zmene ustanovení § 172 Občianskeho súdneho

poriadku dochádza v súlade s požiadavkou na transponovanie smernice Európskeho

parlamentu a rady 2000/35/ES zo dňa 29.6.2000 o boji proti omeškaným platbám

v obchodných transakciách, ktorej predmetom je úprava postupov vymáhania

nenamietaných nárokov.

Ako je zrejmé z novelizovaného znenia ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, zákonodarca pristúpil k vypusteniu zákonných limitov pre výšku platobných

rozkazom uplatňovaných peňažných nárokov. V dôsledku toho možno teda za nespornú

označiť skutočnosť, že počnúc účinnosťou zákona č. 353/2003 Z.z. prestala výška

uplatnených pohľadávok predstavovať akúkoľvek prekážku možnosti vydania

platobného rozkazu súdom.

Táto dodnes platná a účinná právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 172 ods. 1 napĺňa

jeden z hlavných praktických cieľov sledovaných uvedenou smernicou, ktorým bolo

„zabezpečiť, aby exekučný titul bolo možné získať bez ohľadu na veľkosť dlhu.“44 V

súvislosti s tým možno veľmi pozitívne hodnotiť skutočnosť, že novela pritom

požiadavky smernice vo všeobecnosti poňala pomerne široko, nakoľko „aj v sporoch,

na ktoré sa smernica nevzťahuje, zákonodarca zvolil pri peňažných pohľadávkach

možnosť využiť skrátené konanie“45, čiže šiel nad rámec minimálnych požiadaviek

ustanovených smernicou.

Možnosť prístupu navrhovateľov k vymáhaniu peňažných nárokov v rámci skráteného

civilného konania bez ohľadu na ich výšku možno jednoznačne hodnotiť ako

významný kvalitatívny posun právnej úpravy smerom k spružneniu a zrýchleniu

civilného súdneho konania.

43 Dôvodová správa k zákonu č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, bod 66-68 44 Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár a súvisiace predpisy III. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, spol. s r.o., 2004. s. 328. 45 Tamže, s. 328.

21

Z ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č.

353/2003 Z.z. je zrejmé, že veci, v ktorých koná a rozhoduje senát, už naďalej nebudú

tvoriť prekážku vydania platobného rozkazu. Senátne veci bolo nevyhnutné z ods. 2

vypustiť v nadväznosti na novelizovaný ods. 1, a to z toho dôvodu, že odo dňa

nadobudnutia účinnosti predmetnej novely mal o návrhoch na vydanie platobného

rozkazu začať rozhodovať okresný súd, ktorý v senátoch nerozhoduje.46

V novelizovanom ustanovení § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zostalo teda

ustanovené, že platobný rozkaz nemožno vydať, ak nie je známy pobyt odporcu alebo

ak by sa mal platobný rozkaz doručiť do cudziny.

Avšak v poradí druhá zákonná prekážka možnosti vydať platobný rozkaz

založená na skutočnosti, že by sa platobný rozkaz mal doručiť do cudziny, nezostala

bezo zmeny. V tejto súvislosti je obzvlášť podstatné podotknúť, že zákonodarca vo

vzťahu k zneniu ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku opätovne

poňal za vhodnejšiu práve tú právnu úpravu, ktorá platila pred prijatím zákona č.

232/1995 Z.z., a ktorá teda neumožňovala vydávanie platobných rozkazov v prípade

potreby ich doručenia do cudziny ktorémukoľvek z účastníkov. Opätovné úplné

obmedzenie vydávania platobných rozkazov vo vzťahu k cudzine vyplýva z § 172 ods.

2, z ktorého dikcie je zrejmé, že zákaz vydania platobného rozkazu v prípade

doručovania do cudziny bude relevantný vo vzťahu k obom účastníkom konania, tak

odporcovi, ako aj navrhovateľovi. 47 Týmto teda došlo aj k zrušeniu možnosti vydať

platobný rozkaz aspoň v tom prípade, keď navrhovateľom bol cudzinec.

V nadväznosti na uvedené považujeme za vhodné poukázať na zjavný logický

rozpor dovtedy platného legislatívneho stavu zakotveného zákonom č. 232/1995 Z.z. a

dôvodovej správy k zákonu č. 353/2003 Z.z. v časti odôvodňujúcej potrebu novelizácie

ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V predmetnej časti

dôvodovej správy sa tiež okrem iného uvádza, že obmedzenie vydávania platobných

rozkazov vo vzťahu k cudzine je nevyhnutné na predchádzanie prípadným situáciám,

keď „odporca sa bude brániť odňatím možnosti na spravodlivý proces z dôvodu

46 Dôvodová správa k zákonu č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, bod 66-68 47 Jakubovič, D.: Platobný rozkaz v civilnom súdnom poriadku. In: Soudce, č. 2/2007. s. 25.

22

problémov pri doručovaní v cudzine.“48 Domnievame sa, že citovanú právnu

argumentáciu predkladateľa návrhu tejto novely by bolo možné pripustiť výlučne v tom

prípade, ak by sa platobný rozkaz mal doručovať do cudziny odporcovi. Toto však

neumožňovala ani predchádzajúca právna úprava. Ako už bolo vyššie spomenuté, v

súlade s ňou bolo síce možné doručovanie platobného rozkazu mimo územia

Slovenskej republiky účastníkovi skráteného súdneho konania, ale iba čo sa týka osoby

navrhovateľa. Doručenie druhému účastníkovi, odporcovi, pritom muselo byť možné

výlučne na území Slovenskej republiky, t.j. nemohlo ísť o zahraničný subjekt. V tejto

súvislosti možno v plnej miere súhlasiť s názorom D. Jakuboviča, že „odporcovi,

slovenskému subjektu, nemôže takýmto postupom súdu vzniknúť žiadna škoda alebo

porušenie či obmedzenie práva na súdnu a inú právnu ochranu – práve naopak, cudzí

subjekt ako účastník občianskeho súdneho konania v priamej právnej komparácii s

procesnými právami a povinnosťami slovenského subjektu je znevýhodňovaný, nakoľko

nemá možnosť právne relevantným spôsobom uplatniť si svoj právny nárok v skrátenom

konaní.“49

Okrem toho, ako už bolo podotknuté v časti venovanej rozboru novely č. 232/1995

Z.z., podľa predmetnej dôvodovej správy, zákonodarca z tohto hľadiska nepovažoval

novelizáciu za problematickú, nakoľko v aplikačnej praxi dokonca nepredpokladal ani

vznik problémov spojených s výkonom platobného rozkazu. Preto opodstatnenosť

neponechania pôvodného znenia ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku v platnosti nám nie je ani zďaleka zrejmá.

Zákon č. 353/2003 Z.z. zasiahol do právnej úpravy inštitútu platobného rozkazu

tiež vo vzťahu k jeho doručovaniu a potenciálnemu zrušeniu v prípade procesnej

kumulácie subjektov vystupujúcich na strane odporcu. Zákonodarca pristúpil k

precizovaniu ustanovenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v tom zmysle,

že do neho doplnil druhú vetu, ktorá zúžila rozsah zákonného príkazu na zrušenie

platobného rozkazu v plnom rozsahu pri nemožnosti jeho doručenia čo i len jednému

z odporcov. Toto ustanovenie sa teda zo zákona prestalo uplatňovať, t.j. platobný

48 Dôvodová správa k zákonu č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, bod 66-68 49 Jakubovič, D.: Platobný rozkaz v civilnom súdnom poriadku. In: Soudce, č. 2/2007. s. 25.

23

rozkaz sa v plnom rozsahu nezrušil, pokiaľ sa týkal niekoľkých účastníkov, z ktorých

každý konal voči navrhovateľovi50 samostatne, resp. sám za seba.

Z odkazu na ustanovenie § 91 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že na

strane žalovaných musí ísť jedine o procesné spoločenstvo samostatné. K vzájomnému

pomeru samostatného a nerozlučného procesného spoločenstva možno uviesť, že

v prípade samostatného spoločenstva „každý zo spoločníkov má samostatný procesný

nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému proťajšku. Pri procesnom spoločenstve

samostatnom robí úkony procesné či hmotnoprávne každý spoločník sám za seba.

Nezaväzuje teda svojím úkonom nikoho iného okrem seba na rozdiel od spoločenstva

nerozlučného.“51

Novelu Občianskeho súdneho poriadku vykonanú zákonom č. 384/2008 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.

384/2008 Z.z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 15.10.2008, možno označiť za

pomerne rozsiahlu novelu obzvlášť významného charakteru, nakoľko priniesla

najpočetnejšie zmeny v rámci úpravy rozkazného konania. V dôsledku týchto zmien sa

normatívna právna úprava platobného rozkazu do značnej miery priblížila v súčasnosti

platnej a účinnej úprave.

Čo sa týka prípadov nemožnosti vydania platobného rozkazu vo vzťahu

k cudzine a zahraničným subjektom zákonodarca opäť uznal za optimálne rovnaké

riešenie tejto problematiky, aké bolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

do nadobudnutia účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z. V súlade s ustanovením § 172 ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého platobný rozkaz nemožno vydať,

pokiaľ by sa mal doručiť odporcovi do cudziny, sa teda znova utvoril právny priestor

pre uplatňovanie možnosti súdneho vymáhania peňažných nárokov v rámci skráteného

civilného konania aj pre zahraničné subjekty v postavení navrhovateľov.

50 Dôvodová správa k zákonu č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov v bode 69 hovorí v tejto súvislosti síce o účastníkoch konania, z ktorých každý vystupuje samostatne voči odporcovi, avšak z navrhovaného znenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonodarca musel mať na mysli odporcov konajúcich samostatne vo vzťahu k navrhovateľovi ako druhej procesnej strane. 51 Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 205.

24

Prvým z úplne nových ustanovení, o ktoré bol zákonom č. 384/2008 Z.z.

doplnený náš základný civilnoprocesný kódex, bol odsek 5 v § 172 Občianskeho

súdneho poriadku. Zmienené ustanovenie predstavuje výslovné ustálenie právnej

možnosti vydať platobný rozkaz aj vo vzťahu k viacerým subjektom civilného súdneho

konania, t.j. v prospech niekoľkých navrhovateľov, príp. tiež proti niekoľkým

odporcom.

Podľa ďalšieho nového ustanovenia obsiahnutého v § 172 ods. 6 Občianskeho

súdneho poriadku súd postupuje pri vybavovaní zmeny návrhu na začatie konania alebo

jeho čiastočného späťvzatia pred vydaním platobného rozkazu tým spôsobom, že vydá

platobný rozkaz v rozsahu, ktorý vyplýva z navrhovateľovho posledného podania.

Súčasne odporcovi, resp. odporcom spolu s návrhom na začatie konania doručí všetky

zmeny alebo čiastočné späťvzatia tohto návrhu podané v čase od začatia konania až do

vydania platobného rozkazu. Pred vybavením veci vydaním platobného rozkazu a len

v tomto prípade o zmene návrhu alebo jeho čiastočnom späťvzatí súd osobitne

rozhodovať nebude. Čo sa týka prípadného konania, ktoré by nasledovalo po vydaní

platobného rozkazu, jeho predmetom sa stáva posledný takto upravený návrh. Do

prijatia tejto osobitnej úpravy pre rozkazné konanie postupovali súdy pri rozhodovaní o

otázkach zmeny návrhu na začatie konania alebo jeho čiastočného späťvzatia podľa

všeobecnej úpravy, ktorá je obsiahnutá v § 95 a § 96 Občianskeho súdneho poriadku.

Významné legislatívne nóvum predstavuje najmä včlenenie nového ustanovenia

v podobe odseku 7 do § 172 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré je zakotvením

možnosti rozhodnúť len o časti návrhu na vydanie platobného rozkazu. Zákonným

predpokladom rozhodnutia len o časti predmetu konania sa stala skutočnosť, že určitá

časť návrhu bude vykazovať zjavný rozpor s právnymi predpismi. Platobný rozkaz súd

vydá v tej časti, ktorej sa rozpor netýka, pričom sa však vyžaduje, aby navrhovateľ

oznámil súdu svoj súhlas s týmto predmetom konania. Oznámenie súhlasu

navrhovateľom spôsobí, že predmetom konania sa stane výlučne nerozporná časť

návrhu a o zvyšnej rozpornej časti súd rozhodovať nebude. Predmetom konania podľa

§ 172 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku potom zostáva tá časť návrhu, o ktorej súd

rozhodol platobným rozkazom aj po jeho vydaní, čo platí aj v tom prípade, ak bol

podaný odpor.

25

Motiváciou k zavedeniu ustanovenia § 172 ods. 8 Občianskeho súdneho

poriadku bola nepochybne požiadavka ďalšieho zrýchlenia a spružnenia skráteného

konania. Z dikcie novelizovaného ustanovenia je zrejmé, že súd má povinnosť vydať

platobný rozkaz najneskôr do desiatich pracovných dní od začatia konania, pokiaľ budú

súčasne splnené nasledujúce zákonné podmienky:

- predloženie platobného rozkazu na tlačive vydanom podľa vzoru

uvedeného v osobitnom predpise spolu s návrhom na začatie konania,

- zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľom,

- splnenie zákonom ustanovených podmienok na vydanie platobného

rozkazu.

Ako je zrejmé z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., prostredníctvom

novozavedeného ustanovenia § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku zákonodarca

posilňuje postavenie spotrebiteľa v prípadnom súdnom spore vyplývajúcom zo

spotrebiteľskej zmluvy. „Podľa § 2 Občianskeho súdneho poriadku súdy v súdnom

konaní dbajú o to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených

záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Je nezlučiteľné s týmto cieľom, aby súd platobným rozkazom uložil spotrebiteľovi

povinnosť zaplatiť peňažnú sumu vyplývajúcu z takej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá

obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.“52

V nadväznosti na uvedené bol teda do Občianskeho súdneho poriadku zakomponovaný

výslovný zákaz vydania platobného rozkazu, pokiaľ je žalovaným spotrebiteľ a zároveň

v predmetnej spotrebiteľskej zmluve sú obsiahnuté neprijateľné podmienky. Ak by

však aj napriek tomuto zákazu došlo k vydaniu platobného rozkazu, odporca v konaní –

spotrebiteľ má okrem možnosti procesnej obrany proti neprávoplatnému platobnému

rozkazu v podobe odporu k dispozícii tiež mimoriadne opravné prostriedky v podobe

mimoriadneho dovolania a obnovy konania, ktorej povolenia by sa mohol domáhať

návrhom na obnovu konania z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku, nakoľko by „...nekalá klauzula, na ktorú nebol braný zreteľ v

skrátenom konaní, mohla predstavovať argument, že je možné dosiahnuť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci.“53

52 Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 85 53 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 450.

26

Zákon č. 384/2008 Z.z. ďalej spresnil procesný postup zavedený zákonom č.

353/2003 Z.z. týkajúci sa zrušenia platobného rozkazu v prípade nemožnosti jeho

doručenia čo i len jednému z odporcov, ak zároveň nejde o samostatné procesné

spoločenstvo subjektov zúčastnených na strane odporcov. Podľa tretej vety začlenenej

§ 173 ods. 2 súd zruší platobný rozkaz spravidla až spolu s ďalším úkonom vo veci

samej, prípadne spolu s úkonom, ktorým sa konanie končí.

V súlade s požiadavkou vyššej efektívnosti skráteného konania Občiansky súdny

poriadok však ešte pred zrušením platobného rozkazu v celom jeho rozsahu z dôvodu,

že ho nie je možné doručiť minimálne jednému z odporcov, umožňuje aplikáciu

procesného postupu vyplývajúceho z nového ustanovenia § 173 odseku 3. Podľa

predmetného ustanovenia zákon priznáva súdu možnosť postupovať tak, že vyzve

navrhovateľa, aby oznámil súdu miesto pobytu odporcu za predpokladu, že má o ňom

vedomosť, pričom ho súčasne s výzvou poučí o následkoch nemožnosti doručenia

platobného rozkazu. Ako je zrejmé z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.,

zákonodarca odôvodňuje zavedenie tejto úpravy skutočnosťou, že „v praxi sa stáva, že

po zrušení platobného rozkazu sa stal známy pobyt účastníka, ktorému sa predtým

nepodarilo platobný rozkaz doručiť. Bezvýznamná nie je ani stránka hospodárnosti

konania.“54 Preto sa v určitých prípadoch poskytuje možnosť pokúsiť sa o vyhnutie sa

zrušeniu platobného rozkazu.

2.3 Zákonné podmienky vydania platobného rozkazu

Zákonnými podmienkami na vydanie platobného rozkazu možno rozumieť také

vecné požiadavky, resp. predpoklady, ktorých splnenie zákon nevyhnutne vyžaduje na

to, aby súd v rámci skráteného civilného konania mohol pristúpiť k vydaniu platobného

rozkazu. Občiansky súdny poriadok teda „...viaže prípustnosť platobného rozkazu na

splnenie osobitných a pritom presne predpísaných podmienok, splnenie ktorých musí

súd dôkladne preskúmať ešte predtým, než vyhovie návrhu účastníkov na vybavenie

veci v skrátenom konaní vo forme platobného rozkazu.“55 Zvýšenú mieru prísnosti

podmienok vydania platobného rozkazu odôvodňuje skutočnosť, že právna úprava

54 Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 86 55 Steiner, V.: Občianske procesné právo v teórii a praxi. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, 1980. s. 400.

27

skráteného konania v slovenskom právnom poriadku reprezentuje prípad výrazného

uplatnenia zásady formálnej pravdy56 v civilnom procese.

Na tomto mieste považujeme za vhodné zdôrazniť, že zákonné podmienky na

vydanie platobného rozkazu v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s tzv. procesnými

podmienkami civilného súdneho konania. Uvažovať o procesných podmienkach je

relevantné vo vzťahu ku všetkým typom civilného konania, teda aj vo vzťahu k

skrátenému konaniu ako zjednodušenej a zrýchlenej forme občianskeho súdneho

konania.

Procesné podmienky je potrebné chápať predovšetkým v súvislosti s možnosťou

a prípustnosťou ďalšieho priebehu súdneho konania, ktoré už bolo zahájané, ako aj

v súvislosti s možnosťou vydania rozhodnutia vo veci samej. V tomto ohľade sa

stotožňujeme s názormi právnych teoretikov, ktorí zákonnú formuláciu obsiahnutú v

ustanovení § 103 Občianskeho súdneho poriadku nepovažujú za dostatočne

zachytávajúcu a optimálnym spôsobom vystihujúcu samu podstatu procesných

podmienok. V zmysle zmieneného zákonného ustanovenia má súd povinnosť

kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať vo veci (podmienky konania).

Uznávaná česká procesualistka A. Winterová veľmi nekomplikovaným spôsobom

vysvetľuje dôvod, prečo väčšina právnych teoretikov uprednostňuje pojem „procesné

podmienky“ pred zákonodarcom použitým pojmom „podmienky konania“. „Teória

dáva prednosť názvu procesné podmienky, pretože názov použitý Občianskym súdnym

poriadkom nie je celkom presný; implikuje totiž predstavu, že tieto podmienky musia

byť splnené k tomu, aby mohlo byť zahájené konanie. Tak tomu však nie je, pretože až

po zahájení konania je možno splnenie podmienok zisťovať – a konanie je teda

zahájené i vtedy, ak nie je niektorá z podmienok splnená.“57 Z toho vyplýva, že

použitie pojmu „podmienky konania“ má tendenciu zvádzať skôr k jeho nesprávnemu

chápaniu, že bez splnenia týchto podmienok nebude možné vo veci konať, ba dokonca

konanie ani zahájiť.

Občiansky súdny poriadok v podstate neobsahuje explicitnú úpravu, príp.

kategorizáciu procesných podmienok v rámci niektorého zo svojich ustanovení. 56 K významu a obsahu tejto procesnej zásady bližšie pozri kapitolu č. 1 tejto práce. 57 Winterová, A. a kol.: Civilní právo procesní. 5. aktualizov. vyd. Praha: Linde Praha a.s. 2008. s. 236.

28

Kategorizáciou procesných podmienok sa tak zaoberajú mnohé práce právnych

teoretikov.

V rámci procesných podmienok civilného súdneho konania tak možno rozlišovať

predovšetkým medzi:

- procesnými podmienkami na strane súdu (právomoc a príslušnosť súdu),

- procesnými podmienkami na strane účastníkov (spôsobilosť byť

účastníkom konania, procesná spôsobilosť, ale aj procesná spôsobilosť

na zastupovanie účastníka konania),

- vecnými procesnými podmienkami (podanie žaloby, splnenie

poplatkovej povinnosti) a

- negatívne vymedzenými procesnými podmienkami (prekážka

litispendencie a res iudicata, prekážka už začatého konania).

Pri poukazovaní na rozdiel medzi podmienkami vydania platobného rozkazu ako

rozhodnutia vo veci samej a procesnými podmienkami civilného súdneho konania sa

tiež možno oprieť o tvrdenie A. Winterovej, že „procesné podmienky sa však nikdy

nedotýkajú samotného práva, resp. uplatneného nároku: napr. otázka premlčania alebo

preklúzie práva, či dokonca pochybnosť o samotnej existencii, trvaní či zániku práva

nebráni vecnému rozhodnutiu. O tom práve má súd vo vzťahu medzi určitým žalobcom

a určitým žalovaným rozhodnúť.“58

Základný účel vymedzenia procesných podmienok zákonom možno vidieť

najmä v tom, že sú „predpokladom pre poskytnutie súdnej ochrany ohrozeného alebo

porušeného práva a oprávneného záujmu účastníkov“59, ako to vyplýva zo základných

ustanovení obsiahnutých v § 1 a § 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Implicitné vymedzenie podmienok na vydanie platobného rozkazu možno nájsť

v ustanovení § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle predmetného

ustanovenia môže súd aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu

vydať platobný rozkaz, pokiaľ sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatňuje

právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených

navrhovateľom. 58 Winterová, A. a kol.: Civilní právo procesní. 5. aktualizov. vyd. Praha: Linde Praha a.s. 2008. s. 237. 59 Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné. Základné konanie. Bratislava: UK, 2005. s. 151.

29

Z ustanovenia § 172 ods. 1 možno teda spoľahlivo vyvodiť, že vydanie platobného

rozkazu predpokladá splnenie nasledujúcich zákonných podmienok:

- návrh na začatie konanie, resp. žaloba,

- uplatňovaný nárok sa týka zaplatenia peňažnej sumy (tzv. pekuniárne

plnenie) bez akéhokoľvek obmedzenia jej výšky,

- žalobou uplatnené právo na zaplatenie určitej peňažnej čiastky vyplýva

zo skutočností uvedených navrhovateľom .

K už uvedeným trom podmienkam pristupuje ďalšia podmienka – splnenie

poplatkovej povinnosti60, ktorá sa síce neuvádza v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku, ale navrhovateľovi vyplýva z ustanovenia § 1 zákona č. 71/1992 Zb. o

súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Z predchádzajúceho výkladu venovaného základnej charakteristike skráteného

konania ako takého, v rámci ktorého sme sa tiež okrem iného pokúsili o oboznámenie s

povahou návrhu na vydanie platobného rozkazu, je evidentné, že aj vo vzťahu k návrhu

na vydanie platobného rozkazu sa budú musieť aplikovať ustanovenia § 41 až § 43

Občianskeho súdneho poriadku. Predmetné ustanovenia sú relevantné z hľadiska formy

procesných úkonov.

V zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podanie

možno urobiť v ktorejkoľvek z uvedených foriem - písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Nakoľko ide o taxatívny výpočet, na

podanie, ktoré by bolo vykonané inou formou, súd nemôže prihliadať.

Čo sa týka podania urobeného ústne do zápisnice, takého podanie je v súlade

s ustanovením § 42 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku povinný spísať do zápisnice

každý okresný súd. „Z dikcie „Každý okresný súd...“ treba vyvodiť, že tu uloženú

povinnosť má aj ten okresný súd, ktorý nie je na riešenie veci miestne či vecne

príslušný.“61 Súd, ktorý takéto podanie prijal, ho musí bez prieťahu postúpiť súdu

príslušnému v danej právnej veci konať a rozhodnúť. Zákon výslovne ustanovuje, že 60 Povinnosť zaplatiť na výzvu súdu súdny poplatok je však z hľadiska systematiky vhodnejšie chápať ako všeobecnú procesnú podmienku než ako osobitnú podmienku na vydanie platobného rozkazu. Na tomto mieste práce je uvedená skôr z dôvodu poukázania na skutočnosť, že podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu podlieha poplatkovej povinnosti, ktorej sa bližšie venuje iná časť práce. 61 Bajcura, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. II. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 1999. s. 90.

30

takéto podanie má tie isté účinky, ako keby bolo bývalo urobené priamo na príslušnom

súde.

Pokiaľ by však išlo o podanie obsahujúce návrh vo veci samej (takýmto podaním

žaloba, resp. návrh na vydanie platobného rozkazu bezpochyby je), ktoré bolo urobené

elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu t.j. formou

klasickej e-mailovej správy, takéto podanie je potrebné doplniť písomne alebo ústne do

zápisnice najneskôr do troch dní. Obdobne podanie urobené formou telefaxu treba v

rovnakej lehote doplniť predložením jeho originálu. Podania, ku ktorých doplneniu

nedôjde vôbec alebo do uplynutia lehoty na jeho doplnenie, „budú právne neúčinné

a súd sa nimi nebude zaoberať.“62

Obsahom ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je

vymedzenie tzv. všeobecných náležitostí podania. Inými slovami by sme ich mohli

charakterizovať ako určité minimálne obsahové požiadavky, ktoré zákon obligatórne

kladie na ktorékoľvek podanie, aby toto podanie bolo spôsobilé vyvolať právne

účinky.

V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda musí byť z každého podania

zjavné, ktorému konkrétnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo

sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť v takom počte

rovnopisov a príloh, aby jeden rovnopis zostal na súde, a tiež aby každý účastník mohol

dostať jeden rovnopis, pokiaľ je to potrebné; v opačnom prípade je súd oprávnený

vyhotoviť kópie na trovy účastníka.

Za nijakých okolností súd neprihliada na anonymné podania; „v prípade anonymného

podania nie je možný ani postup podľa § 43 ods. 1 OSP“63, podľa ktorého v prípade

nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania sudca alebo poverený

zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka na doplnenie alebo opravenie takéhoto

podania v lehote, ktorú mu na to určí, nie však kratšej ako desať dní. V uznesení podľa

§ 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd v medziach svojej manudukčnej

povinnosti poučí o tom, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Je teda zrejmé, že

postup podľa uvedeného ustanovenia sa bude aplikovať len v prípade odstraňovania

ostatných vád podania.

62 Tamtiež, s. 90. 63 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 92.

31

K požiadavke na zrejmosť veci, ktorej sa podanie týka, príp. na zrejmosť toho, čo sa

podaním sleduje, možno uviesť, že „ide predovšetkým o stanovenie spisovej značky

alebo minimálne okruhu účastníkov konania.“64 Podľa súvisiaceho ustanovenia § 41

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd posudzuje každý procesný úkon podľa jeho

obsahu, to znamená, že súd je povinný zaoberať sa ním aj vtedy, ak ho účastník síce

nesprávne označil, ale po obsahovej stránke spĺňa požiadavku zrejmosti toho, akej veci

sa týka, príp. čo sa ním sleduje.

V tejto súvislosti je účelné spomenúť rozsudok Najvyššieho súdu Československej

republiky R 42/1975 z 24.01.1975, vedený pod sp. zn.3 Cz 5/75, ktorý ustálil, že

„nevyhnutnou náležitosťou návrhu na vydanie platobného rozkazu je skutkové

zdôvodnenie nároku uplatňovaného týmto návrhom. Ak návrh na vydanie platobného

rozkazu smeruje proti dvom alebo viacerým odporcom, z jeho obsahu musí byť zrejmé,

aký podiel na celkovom nároku sa uplatňuje voči každému z odporcov alebo či ide o

spoločnú a nerozdielnu povinnosť, prípadne či ide o nárok uplatňovaný proti dlžníkovi

a ručiteľovi“65, čo nepochybne smeruje k presnejšej špecifikácii uplatňovaného nároku,

ako aj okruhu odporcov.

Pre určité osobitné druhy podaní môže priamo zákon ustanoviť aj obsahové

náležitosti nad rámec ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa

týmto preň stávajú obligatórnymi. Okrem toho, ako je naznačené vyššie na obligátnom

príklade návrhu na vybavenie veci platobným rozkazom, môžu tieto požiadavky na

špecifický obsah určitej skupiny podaní vyplynúť z požiadaviek aplikačnej praxe.

Ako už bolo uvedené, rozkazné konanie je konaním sporovým, ktoré sa začína

na základe žaloby, preto je nevyhnutné zohľadniť aj požiadavky obsiahnuté

v ustanovení § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Nakoľko predpokladom vydania platobného rozkazu je skutočnosť, aby navrhovateľom

uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy nepochybne vyplývalo zo skutočností

tvrdených navrhovateľom a vzhľadom k tomu, že súd meritórne rozhoduje bez

nariadenia pojednávania, najvýznamnejším „krokom“ navrhovateľa k úspechu v

skrátenom konaní musí byť žaloba vypracovaná na kvalitatívne vysokej úrovni, a to

64 Tamtiež, s. 92. 65 Rozsudok Najvyššieho súdu Československej republiky R 42/1975 z 24.01.1975, sp. zn.3 Cz 5/75. ASPI

32

najmä čo do osobitných náležitostí v podobe pravdivého opísania rozhodujúcich

skutočností (tzv. povinnosť tvrdenia) a označenia dôkazov, ktorých sa navrhovateľ

dovoláva, a určenia tzv. žalobného petitu. Naplneniu požiadavky legislatívne

perfektného vyjadrenia v súčasnosti uplatňovanej zásady formálnej pravdy66 venoval

zákonodarca pomerne značnú pozornosť, avšak „...v ustanovení § 79 ods. O. s. p.

zostala naďalej, napriek početným novelizáciám civilného procesu, požiadavka, aby

žalobca v žalobe „pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti“ (v českej úprave tohto

istého ustanovenia bola požiadavka na „pravdivé vylíčenie rozhodujúcich skutočností“

vypustená).“67

Možno teda dovodiť, že pri rozhodnutí súdu vo veci platobným rozkazom „uplatnené

právo musí vyplývať už zo skutočností uvedených v žalobe a, že teda v žalobe musia byť

úplne tvrdené všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti; to je pojmovo možné len

vtedy, ak bola splnená povinnosť tvrdenia v žalobe.“68

K stabilizovaniu toho, čo má byť obsahom dostatočne určitej žaloby, dozaista prispelo

dnes už pomerne staré rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky zo

dňa 18.06.1954, spis. zn. Cz 213/54, na ktoré sa však možno podľa nášho názoru aj

dnes s úspechom odvolávať. Význam predmetného súdneho rozhodnutia spočíva najmä

v tom, že akcentuje kvalitu žaloby z hľadiska určitosti jej obsahu, nakoľko ním bolo

judikované, že „platobným rozkazom nemožno vybaviť žalobu, v ktorej nie je jasne

uvedený skutkový základ žalovateľného nároku ako čo do vzniku pohľadávky, tak i čo

do jej splatnosti, výšky úrokov, doby, od ktorej sa úroky požadujú a vôbec čo do

všetkých zložiek, z ktorých sa žalobou uplatňovaný nárok vyvodzuje.“69

V tejto súvislosti je navrhovateľ ďalej povinný k návrhu na začatie konania

(žalobe) pripojiť dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvoláva, v listinnej podobe, avšak s

výnimkou tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. O zabezpečenie takýchto

dôkazov však môže požiadať súd a „ak sa napr. žalobca v návrhu odvoláva na účtovnú

evidenciu a doklady žalovaného, ktorými logicky nedisponuje, môže súd na jeho návrh

66 Bližšie k obsahu a významu zásady formálnej pravdy pozri kapitolu č. 1 tejto práce. 67 Príbelská, P.: Vplyv kontradiktórnosti v sporovom konaní na dokazovanie v civilnom procese. In: Justičná revue, roč. 60, č. 3/2008. s. 396. 68 Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 505. 69 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 18.06.1954, spis. zn. Cz 213/54. ASPI

33

uložiť žalovanému, aby takýto dôkaz predložil a kompenzoval tým dôkaznú núdzu

žalobcu v konaní.“70

Podľa ustanovenia § 79 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sa žaloba doručí

ostatným účastníkom do vlastných rúk. V prípade rozkazného konania sa však tento

procesný postup aplikovať nemusí, čo je „dané tým, že platobný rozkaz možno vydať aj

bez vypočutia odporcu a len na základe skutočností uvádzaných navrhovateľom.

Žaloba sa doručuje žalovanému spolu s platobným rozkazom.“71

Zákonnú požiadavku, aby uplatnené právo nepochybne vyplývalo zo

skutočností tvrdených navrhovateľom, možno podľa názoru právnych teoretikov

považovať za splnenú „vtedy, pokiaľ je v žalobe skutkovo nezameniteľným spôsobom

vykreslený skutkový dej, ktorý tvorí základ uplatňovaného nároku žalobcu, pričom

obsah skutkového deja individualizujúcim spôsobom spoľahlivo vylučuje zámenu

s iným skutkovým dejom.“72 V opačnom prípade, „keby žaloba neobsahovala tvrdenia

o všetkých pre rozhodnutie významných skutočnostiach, nie je spravidla možné

rozhodnúť na základe fikciou vytvoreného neúplného „nesporného“ skutkového stavu v

prospech žalobcu. Ak nesplní teda žalobca povinnosť tvrdenia už v žalobe, spravidla

tým súdu zabráni, aby vydal platobný rozkaz“73, a to bez ohľadu na splnenie zvyšných

predpokladov na jeho vydanie. „Z povahy samotného platobného rozkazu, ktorým sa

rozhoduje o veci bez nariadenia pojednávania a teda i bez vypočutia odporcu, plynie

taktiež povinnosť súdu preskúmať skôr, ako ho vydá, ešte tiež okolnosť, či uplatnený

nárok nie je premlčaný.“74

Zákonné vymedzenie negatívnych podmienok vydania platobného rozkazu je

obsiahnuté v ustanovení § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré rozoznáva

práve dva prípady, kedy danú právnu vec nebude možné vybaviť vydaním platobného

rozkazu. V zmysle zmieneného ustanovenia ide o prípad, kedy pobyt odporcu nie je

známy alebo ak by súd mal platobný rozkaz doručiť odporcovi do cudziny. Na základe

gramatického výkladu možno spoľahlivo dospieť k záveru, že k aplikácii ustanovenia §

70 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 185. 71 Tamže, s. 447. 72 Tamže, s. 448. 73 Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 505. 74 Handl, V. – Rubeš, J. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Panorama, 1985. s. 772.

34

172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku postačí, ak bude daná minimálne jedna

z uvedených zákonom ustanovených podmienok.

Je zrejmé, že snaha o doručovanie odporcovi, ktorého pobyt nie je známy, by bola

nelogická a v konečnom dôsledku by ústila k zrušeniu platobného rozkazu. Aj v tomto

ohľade je na mieste prízvukovať požiadavku určitosti návrhu na začatie konania, v

ktorom bude potrebné označiť odporcu takým spôsobom, ktorý umožní jeho

jednoznačnú identifikáciu.

Čo sa týka okolnosti vylučujúcej vydanie platobného rozkazu spočívajúcej v tom, že by

sa tento mal doručiť odporcovi do cudziny, jej postupnému legislatívnemu vývoju až

do súčasne platnej podoby sme sa podrobnejšie venovali v podkapitole práce, ktorá sa

zaoberá analýzou legislatívneho vývoja rozkazného konania a platobného rozkazu ako

takého.

Hlavný účel negatívneho vymedzenia zákonných podmienok vydania

platobného rozkazu možno vidieť v úsilí zákonodarcu o predchádzanie vzniku

zbytočných prieťahov v konaní.

Je potrebné neopomínať ani splnenie poplatkovej povinnosti vyplývajúcej

poplatníkovi za jednotlivé poplatkové úkony zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Poplatkové úkony na účely predmetného zákona pojmovo

definuje ustanovenie § 1 ods. 1 ako úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na

návrh alebo úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry, ktoré sú uvedené

v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, pričom tento

sadzobník je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.

Vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania v rozkaznom konaní je

obzvlášť relevantné ustanovenie § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., v zmysle

ktorého je vznik poplatkovej povinnosti viazaný na podanie návrhu, ak je poplatníkom

navrhovateľ. Sadzba súdneho poplatku z návrhu na začatie konania je v prílohe zákona

č. 71/1992 Zb. vymedzená v zásade percentuálne - 6 % z ceny (z úhrady) predmetu

konania alebo z hodnoty predmetu sporu; súdny poplatok sa však vyberá najmenej vo

35

výške 16, 50 eura a najviac vo výške 16 596, 50 eura a čo sa týka obchodných vecí

najviac do výšky 33 193, 50 eura.75

V praxi samozrejme nie sú zriedkavé ani prípady, kedy návrh na začatie konania

neobsahuje všetky preň zákonom ustanovené obsahové náležitosti a teda trpí vadou

neurčitosti, ktorej odstránenie však obvykle možno dosiahnuť jeho doplnením alebo

opravou, na ktorú je súd povinný vyzvať navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 43 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku. Vady návrhu na začatie konania majú vplyv aj na

vznik poplatkovej povinnosti a splatnosť súdneho poplatku v takom zmysle, že „za

takéto podanie sa súdny poplatok nevyberá, keďže chýba spôsobilý návrh na vykonanie

poplatkového úkonu, ide len o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu

návrhom na začatie konania. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) poplatková povinnosť vzniká

podaním návrhu, a nie podaním nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného

podania a v sadzobníku nie je súdny poplatok za takéto podanie s nedostatkami

uvedený.“76

Ak súdny poplatok, ktorý je vo všeobecnosti splatný podaním návrhu na začatie

konania, nebol zaplatený, súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku v lehote, ktorú

mu na to určí (spravidla sa určuje lehota desiatich dní od doručenia výzvy). Výzva na

zaplatenie súdneho poplatku musí obsahovať poučenie o následkoch jeho nezaplatenia,

t.j. o vydaní uznesenia o zastavení konania v dôsledku nesplnenia poplatkovej

povinnosti. Pred uskutočnením samotnej výzvy si však súd musí urobiť jasný záver

o tom, „či k vzniku poplatkovej povinnosti došlo, teda či poplatník nie je od poplatku

oslobodený, alebo či konanie nie je od poplatku vecne oslobodené, resp. či účastník vo

svojom podaní nepožiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, pretože pokiaľ súd

právoplatne nerozhodol o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno

vyzvať účastníka konania – poplatníka, aby v určenej lehote súdny poplatok zaplatil,

alebo dokonca vydať uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku.“77

75 Príloha zákona SNR č. 71/1992 Zb. SADZOBNÍK SÚDNYCH POPLATKOV, I. POPLATKY VYBERANÉ V OBČIANSKOM SÚDNOM KONANÍ, Položka 1 písm. a); poznámky k položke 1 v bode 5. výslovne uvádzajú, že podľa položky 1 písmena a) sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, ako aj za podanie odporu proti platobnému rozkazu. 76 Horváth, E.: Komentár k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov: § 5. ASPI 77 Horváth, E.: Komentár k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov: § 10. ASPI

36

Zákonné podmienky na vydanie zmenkového a šekového platobného rozkazu

ustanovuje § 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd vydá na návrh zmenkový

platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, ak navrhovateľ predloží v prvopise

zmenku alebo šek, o pravosti ktorých niet dôvodu pochybovať, príp. ďalšie listiny

potrebné na uplatnenie práva.

Z dikcie predmetného zákonného ustanovenia možno jednoznačne dospieť k záveru, že

súd v tomto type konania na rozdiel od rozkazného konania v zmysle § 172 a nasl.

Občianskeho súdneho poriadku musí pristúpiť k vybaveniu veci vydaním zmenkového

(šekového) platobného rozkazu. Ak nie sú splnené zákonné predpoklady na vydanie

zmenkového platobného rozkazu alebo šekového platobného rozkazu, návrhu na jeho

vydanie nemožno vyhovieť a súd nariadi vo veci riadne pojednávanie.

2.4 Náležitosti platobného rozkazu

V časti tejto práce, ktorá sa venuje všeobecnému priblíženiu povahy platobného

rozkazu, sme sa stotožnili s názormi tých právnych teoretikov, podľa ktorých platobný

rozkaz je samostatným druhom súdneho rozhodnutia vo veci samej. Z uvedenej

premisy budeme vychádzať aj v nasledujúcej podkapitole tejto práce venovanej

problematike náležitostí platobného rozkazu.

Občiansky súdny poriadok tak, ako kladie prísne požiadavky na formu a obsah

návrhu na začatie rozkazného konania – návrhu na vydanie platobného rozkazu, kladie

ich aj na písomné vyhotovenie súdneho rozhodnutia vydaného v tomto osobitnom type

civilného konania – platobného rozkazu.

Pri ozrejmovaní náležitostí platobného rozkazu možno vychádzať z požiadaviek

na písomné vyhotovenie rozsudku ako najzákladnejšieho riadneho súdneho rozhodnutia

a zároveň sa nám týmto ponúka možnosť poukázať na vzájomné odlišnosti písomných

vyhotovení týchto dvoch foriem súdneho rozhodnutia, ktorými súd rozhoduje o merite

veci.

37

Každý rozsudok teda musí pozostávať z nasledujúcich obsahových zložiek: záhlavie

(úvodná časť), výroková časť (enunciát), odôvodnenie, poučenie, deň a miesto

vyhlásenia a podpis predsedu senátu alebo samosudcu78 a odtlačok úradnej pečiatky.

Vzhľadom na špecifickú povahu skráteného konania obsahovou súčasťou

písomného vyhotovenia platobného rozkazu, pokiaľ ho komparujeme s rozsudkom,

nebude odôvodnenie. Ďalej venujeme pozornosť bližšiemu objasneniu tejto

skutočnosti, nakoľko vo vzťahu k pravidelným formám súdnych rozhodnutí

predstavuje najvýraznejšie obsahové špecifikum písomného vyhotovenia platobného

rozkazu.

V tejto súvislosti je potrebné pristúpiť k ozrejmeniu obsahu odôvodnenia rozsudku tak,

ako ho od súdu vyžadujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Súd v

odôvodnení rozsudku musí v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, vyjadrenie žalovaného,

príp. iného účastníka konania, ďalej súd podá stručné, jasné a výstižné vysvetlenie

ohľadne toho, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, zdôvodní prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a nakoniec nasleduje jeho právne posúdenie veci. Súd má tiež

povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V požiadavkách na odôvodnenie rozhodnutia sa nesporne odráža pravidlo obsiahnuté

v ustanovení § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, že súd vo všeobecnosti

rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý zisťuje v procese dokazovania, ako aj na

základe skutočností, ktoré neboli medzi sporné, pokiaľ o nich alebo o ich pravdivosti

nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Tento argument možno podporiť aj ďalším

názorom pochádzajúcim od popredných právnych teoretikov, ktorý považujeme za

účelné na tomto mieste uviesť. Vydanie meritórneho rozhodnutia v riadnom civilnom

konaní „predpokladá náležité zistenie skutkového stavu veci. Zo zisteného skutkového

stavu veci súd vychádza pri aplikácii a interpretácii konkrétnej právnej normy. Náležité

zistenie skutkového stavu tak predstavuje proces subsumovania zisteného skutkového

stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Tento proces je obsiahnutý v odôvodnení

súdneho rozhodnutia.“79

78 Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 355. 79 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 399.

38

Je zrejmé, že v rozkaznom konaní súd dokazovanie vo vlastnom zmysle nevykonáva a

právnemu posúdeniu podrobuje skutkové okolnosti tvrdené a preukazované len jednou

procesnou stranou, a to spravidla navrhovateľom v návrhu na vydanie platobného

rozkazu. Platobným rozkazom tiež možno rozhodnúť aj bez vypočutia odporcu.

Na základe uvedeného teda možno túto otázku uzavrieť tak, že uvádzanie

odôvodnenia v platobnom rozkaze je vylúčené samotnou povahou tohto typu konania,

ako aj zásadami, ktorými sa rozkazné konanie spravuje, a súd by v žiadnom prípade

nebol schopný naplniť požiadavky na obsah odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Záhlavie písomného vyhotovenia platobného rozkazu slúži v podstate na

identifikáciu toho - ktorého konania. V záhlaví musí byť konkrétne uvedené označenie

„platobný rozkaz“, číslo konania, označenie príslušného súdu, mená a priezviská

sudcov, ktorí v danej veci rozhodovali, presné označenie účastníkov konania v rozsahu

mena, priezviska a bydliska80, príp. ich zástupcov a označenie prejednávanej veci, a to

„spravidla podľa právneho dôvodu žaloby alebo podľa osobitného typu konania.“81

Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2 ustanovuje, že obsah rozhodnutia vo

veci samej vysloví súd vo výroku súdneho rozhodnutia.

Výrok je imanentnou a rovnako aj najdôležitejšou obsahovou zložkou písomného

vyhotovenia platobného rozkazu, nakoľko sa po nadobudnutí právoplatnosti stáva jeho

jedinou záväznou časťou82.

V zmysle ustanovenia § 172 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku obsahom

výroku platobného rozkazu je v zásade uloženie povinnosti odporcovi, aby do 15 dní

od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú peňažnú

pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý

platobný rozkaz vydal.

V podstate hlavným účelom rozkazného konania je rýchle získanie exekučného titulu v

podobe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, na ktorého podklade je

80 Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 355. 81 Komentár k § 157 Občianskeho súdneho poriadku. ASPI 82 V zmysle ustanovenia § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Aplikácia uvedeného ustanovenia na platobné rozkazy je prípustná v kontexte s § 174 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, že platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.

39

možné viesť nútený výkon súdneho rozhodnutia. Čo sa týka problematiky náležitostí

platobného rozkazu možno v tomto ohľade odkazovať na súvisiacu judikatúru, podľa

ktorej „je predpokladom pre vydanie platobného rozkazu, aby už v návrhu bol popísaný

skutkový základ uplatneného nároku a aby v ňom boli uvedené údaje potrebné k tomu,

aby platobný rozkaz mohol byť postačujúcim podkladom pre súdny výkon rozhodnutí.

Musí teda obsahovať presné označenie oprávneného a povinného, jasné uvedenie

obsahu a rozsahu plnenia a konkrétnu lehotu na splnenie platobnej povinnosti.“83

Odôvodnenie citovaného judikátu sa vyslovuje o následkoch prípadnej absencie

patričných náležitostí platobného rozkazu v tom zmysle, že „platobný rozkaz, ktorý

tieto náležitosti nemá, nie je totiž rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom

pre súdny výkon rozhodnutia.“84

Vo vzťahu k obsahu výroku platobného rozkazu má podľa nášho názoru význam

zmieniť sa aj o ustanovení § 172 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré pripúšťa

možnosť vydania platobného rozkazu aj v prospech viacerých navrhovateľov alebo tiež

proti viacerým odporcom.

Otázkou platobného rozkazu vydaného proti viacerým odporcom, ako aj otázkou

nevyhnutnosti presného stanovenia obsahu a rozsahu plnenia každého z nich už v

návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorého petit sa v prípade vydania platobného

rozkazu premieta do jeho výroku, sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky vo svojom

rozsudku zo dňa 27. 08. 1990, sp. zn. 3 Cz 62/90. Predmetný rozsudok v tejto súvislosti

uvádza, že „ak navrhovateľ požadoval v návrhu na vydanie platobného rozkazu, aby

platobná povinnosť dvoch (alebo viacerých) odporcov bola im uložená spoločne a

nerozdielne, nemôže sa súd svojím rozhodnutím odchýliť od návrhu a bez ďalšieho

postupu v súčinnosti s navrhovateľom uložiť odporcom, aby navrhovateľovi zaplatili

požadovanú čiastku bez uvedenia ich podielov na celkovej platobnej povinnosti, ale ani

s uvedením týchto podielov.“85 Odôvodnenie tiež bližšie vysvetľuje, že „pokiaľ návrh

smeruje proti dvom (viacerým) odporcom, musí byť už z jeho obsahu patrné, aký podiel

je voči každému z odporcov uplatňovaný, či tu ide o ich spoločnú a nerozdielnu

povinnosť.“86 Zároveň je tu implicitne obsiahnuté upozornenie na potrebu

zachovávania procesnej zásady, podľa ktorej súd platobným rozkazom nemôže

rozhodnúť ultra petitum. 83Uznesenie Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 28. 04. 1972, sp. zn . 1Cz 18/72. ASPI 84 Uznesenie Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 28. 04. 1972, sp. zn . 1Cz 18/72. ASPI 85 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 08. 1990, sp. zn. 3 Cz 62/90. ASPI 86 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 08. 1990, sp. zn. 3 Cz 62/90. ASPI

40

Na základe uvedeného možno sa teda vysloviť záver, že aj v prípade tohto

osobitného druhu súdneho rozhodnutia platí, že jeho výrok „musí byť presný, určitý a

zrozumiteľný tak, aby bol vykonateľný po stránke materiálnej.“87

Poučenie ako neoddeliteľná obsahová súčasť písomných vyhotovení súdnych

rozhodnutí má opodstatnenie vo vzťahu k možnostiam procesnej obrany prípustnej

proti nim. Čo sa týka prostriedkov procesnej obrany v rozkaznom konaní, proti

platobnému rozkazu môže byť podaný odpor. Odvolanie je prípustné len proti výroku

o trovách rozkazného konania.

Nakoľko odporu proti platobnému rozkazu z hľadiska jeho charakteru ako procesného

úkonu odporcu je venovaná samostatná podkapitola práce, v tejto časti sa zameriame

iba na to, aké informácie vo všeobecnosti musí obsahovať platobný rozkaz vo svojom

poučení, aby odporcovi v praxi nebola odňatá zákonom garantovaná možnosť podať

odpor tak, aby tento bol spôsobilý vyvolať všetky s ním spojené procesné účinky, a v

konečnom dôsledku tiež, aby nedošlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Aby bol odporca správne poučený, je potrebné, aby súd v platobnom rozkaze uviedol

nasledovné:

- informáciu o možnosti podať odpor s odôvodnením,

- označenie súdu, na ktorom sa odpor podáva (príslušným na podanie

odporu je pritom ten istý súd, ktorý platobný rozkaz vydal),

- lehotu na podanie odporu,

- náležitosti odporu (odôvodnenie, forma a počet vyhotovení, súdny

poplatok),

- poučenie v zmysle § 174 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,

- informáciu o možnosti podať odvolanie len proti výroku o trovách,

- poučenie v zmysle § 174 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Je vhodné uviesť, že prvé tri z uvedených údajov bývajú v praxi v súlade s požiadavkou

§ 172 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku spravidla obsiahnuté už vo

výroku platobného rozkazu, čo však podľa nášho názoru nijako nebráni tomu, aby ich

bolo možné pokladať za podmienky správneho poučenia zo strany súdu, bez ohľadu na

označenie časti platobného rozkazu, v ktorej sú uvedené.

87 Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 1062.

41

Nakoľko platobný rozkaz sa na rozdiel od rozsudku nevyhlasuje, bude sa v jeho

písomnom vyhotovení uvádzať deň, resp. dátum a miesto jeho vydania. Platobný

rozkaz musí byť vlastnoručne podpísaný osobou, ktorá ho vydala, a opatrený

odtlačkom úradnej pečiatky príslušného súdu.

2.5 Problematika doručovania platobného rozkazu

Problematika doručovania vo všeobecnosti, a o to viac pri platobnom rozkaze,

vôbec nie je zanedbateľná, nakoľko „s riadnym doručením písomností podľa zákona sú

spravidla spojené aj procesné práva a povinnosti účastníkov konania, pričom môžeme

povedať, že riadne a účinné doručenie je jedným zo spôsobov zabezpečenia práva na

spravodlivý súdny proces (práva na prístup k súdu)“88 a je preto potrebné venovať jej

náležitú pozornosť. Vzhľadom na charakter skráteného konania dochádza v praxi

nezriedka k situáciám, kedy sa odporca o tom, že voči nemu bolo na súde úspešne

uplatnené právo na zaplatenie peňažnej čiastky, dozvedá až pri doručení samotného

platobného rozkazu, ktorý je už výsledkom skráteného civilného konania.

Možnosť odporcu oboznámiť sa so skutočnosťou, že mu bola platobným

rozkazom uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi prisúdenú peňažnú čiastku, je

právne garantovaná v ustanovení § 173 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,

v zmysle ktorého platobný rozkaz sa musí doručiť odporcovi do vlastných rúk, pričom

je výslovne zakotvené, že náhradné doručenie je vylúčené. Vo vzťahu k právnej úprave

doručovania obsiahnutej v § 45 až § 50 Občianskeho súdneho poriadku je toto

ustanovenie v pomere špeciality.

M. Ľalík vidí v nevyhnutnosti a dôvodnosti rigidity takejto právnej úpravy

doručovania platobného rozkazu širšiu súvislosť, keď na jej obhajobu uvádza, že

„garancia vecnej správnosti platobného rozkazu je zabezpečená jednak celou

štruktúrou rozkazného konania, ale najmä samotným žalovaným, ktorému preto musí

88 Valjentová, M.: K niektorým problémom pri doručovaní v civilnom procese. In: Justičná revue, roč. 59, č. 3/2007. s. 364.

42

byť toto rozhodnutie doručené do vlastných rúk a ktorý má potom reálnu možnosť

podať proti nemu v zákonnej lehote odpor.“89

Objavujú sa však aj právne názory interpretujúce túto problematiku celkom odlišne.

Možno sa zmieniť o názoroch, ktoré sa k danému problému stavajú takým spôsobom,

že pripúšťajú možnosť aplikácie fikcie doručenia aj v prípade doručovania platobných

rozkazov. Podľa názoru V. Hrebíkovej v tejto súvislosti je aplikácia fikcie doručenia

„možná len u podnikateľských subjektov, a to právnických alebo fyzických osôb, ktoré

sa často a zámerne vyhýbajú prevzatiu platobných rozkazov, a práve preto je, podľa

môjho názoru, na mieste aplikovať § 48 ods. 2 a 3 OSP a nevychádzať z ustanovenia §

173 ods. 2 OSP, že sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť odporcovi.“90

Záverom k tomuto čiastkovému problému možno však konštatovať, že medzi

poprednými právnymi teoretikmi panuje vysoký stupeň názorovej zhody ohľadne toho,

že požiadavka doručovania do vlastných rúk ako „najdokonalejšieho spôsobu

doručenia“91 za súčasného vylúčenia uplatňovania fikcie doručenia je v prípade

platobného rozkazu naozaj na mieste a je potrebné na nej trvať aj do budúcnosti,

pretože „len tak sa zabezpečí rešpektovanie požiadavky vecnej správnosti platobného

rozkazu, ktorú musí mať na zreteli každý (teda i náš) procesný poriadok.“92 To však

pochopiteľne neznamená, že by súčasná legislatívna úprava v tejto oblasti bola ideálna

alebo že by sa v aplikačnej praxi neprejavovali viaceré jej slabiny.

Právny následok nedoručiteľnosti platobného rozkazu je v zásade zakotvený

v ustanovení § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak platobný

rozkaz nemožno doručiť čo i len jednému z odporcov, súd ho musí uznesením93 zrušiť

v plnom rozsahu a vo veci nariadiť riadne pojednávanie. Po nadobudnutí právoplatnosti

uznesenia o zrušení platobného rozkazu sa teda takáto právna vec presúva do

všeobecného civilného súdneho konania.

89 Ľalík, M.: K článku „Inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou v praxi pri doručovaní platobných rozkazov“. In: Justičná revue, roč. 54, č. 11/2002. s. 1288. 90 Hrebíková, V.: Inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou v praxi pri doručovaní platobného rozkazu. In: Justičná revue, roč. 54, č. 11/2002. s. 1285. 91 Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné. Základné konanie. Bratislava: UK, 2005. s. 187. 92 Ľalík, M.: K článku „Inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou v praxi pri doručovaní platobných rozkazov“. In: Justičná revue, roč. 54, č. 11/2002. s. 1289. 93 Proti uzneseniu o zrušení platobného rozkazu z dôvodu jeho nedoručiteľnosti je prípustné odvolanie.

43

Logickým výkladom ustanovenia § 173 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho

poriadku však možno vyvodiť, že týmto ustanovením dochádza k určitému zmierneniu

dôsledku nemožnosti doručenia platobného rozkazu a teda na základe jeho aplikácie k

zrušeniu platobného rozkazu v plnom rozsahu potom dôjde len vtedy, pokiaľ na strane

odporcov pôjde o nerozlučné procesné spoločenstvo.94 Toto ustanovenie bolo do

Občianskeho súdneho poriadku zavedené zákonom č. 353/2003 Z.z. a možno ho

považovať za reakciu na kritické názory vyslovované na margo niekdajšieho

procesného pravidla, kedy „nedoručenie rozkazu len niektorému z viacerých

žalovaných ruší rozkaz pre všetkých žalovaných. Zrušenie tohto pravidla pre platobné

rozkazy vôbec by súdom nemálo ubralo z ich bremena a žalobcom by niekedy i o dlhé

mesiace skôr (narážam napríklad na zdĺhavé pátranie po pobyte žalovaného) prinieslo

exekučný titul aspoň proti niektorému zo žalovaných.“95 Bližšie sme sa interpretácii

tohto ustanovenia venovali v podkapitole venovanej analýze legislatívneho vývoja

inštitútu platobného rozkazu, na ktorú by sme v tejto súvislosti radi odkázali.

V aplikačnej praxi môže dochádzať k viacerým prípadom, kedy bude splnená

podmienka nedoručiteľnosti platobného rozkazu a následne súd bude musieť aplikovať

procesný postup podľa § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto najviac

frekventované prípady sa pokúsime priblížiť s poukazom na príslušné ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, ako aj súvisiacu slovenskú a českú judikatúru.

V prvom prípade doručovanie nebude úspešné, a teda bude splnená podmienka

nedoručiteľnosti platobného rozkazu, pokiaľ odporca nebude zastihnutý na adrese, na

ktorú sa mu platobný rozkaz doručuje. Touto adresou bude spravidla tá adresa, ktorú

navrhovateľ uviedol ešte v návrhu na vydanie platobného rozkazu, aby tak dostatočne

individualizoval odporcu.

Ako to vyplýva z ustanovenia § 46 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,

fyzickým osobám sa písomnosti doručujú v byte (adresa bydliska), v mieste podnikania

(týka sa podnikajúcich fyzických osôb), na pracovisku alebo na ktoromkoľvek mieste,

kde bude takýto adresát písomnosti zastihnutý.

94 K porovnaniu s českou právnou úpravou pozri podkapitolu 3.1 tejto práce. 95 Pulkrábek, Z.: Čtyři připomínky k připravovanému návrhu právní úpravy elektronického platebního rozkazu a též k úpravě platebního rozkazu vůbec. In: Soudce, roč. 9, č. 4/2007. s. 25.

44

Právnickým osobám sa v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku

doručujú písomnosti na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom

registri, v ktorom je zapísaná, príp. na jej inú adresu, ktorá je súdu známa (môže ísť

o adresu jej skutočného, faktického sídla96). Písomnosti určené právnickým osobám sa

doručujú pracovníkom (zamestnancom), ktorí sú oprávnení za právnické osoby

prijímať písomnosti. Pokiaľ týchto zamestnancov niet, písomnosť určená do vlastných

rúk sa doručuje, tomu, kto je oprávnený za právnickú osobu konať97.

Vo vzťahu k problematike doručovania písomností právnickej osobe, ktoré je

potrebné doručiť do vlastných rúk, ako aj k preberaniu týchto písomností

zamestnancami na to oprávnenými, je relevantné spomenúť rozhodnutie Krajského

súdu v Ústí nad Labem zo dňa 4.11.1964, sp.zn. 8 Co 437/64. V odôvodnení

predmetného rozhodnutia sa uvádza, že „interné organizačné opatrenia smerujúce k

odovzdaniu doručenej písomnosti do príslušného ďalšieho oddelenia nemajú totiž pre

posúdenie doručenia rozsudku význam. Podľa § 48 ods. 1 O.s.ř. bol doručený dňom,

kedy písomnosť bola prevzatá pracovníkom určeným v podniku na prijímanie poštových

zásielok.“98 Aj na základe novšej judikatúry99 venujúcej sa tejto problematike teda

možno ustáliť konečné riešenie pre aplikačnú prax, že „pokiaľ platobný rozkaz určený

do vlastných rúk právnickej osoby ako žalovaného je doručený na adresu sídla

právnickej osoby uvedenú v obchodnom registri a prevzatý pracovníkom povereným k

prijímaniu písomností s tým, že prevzatie je potvrdené odtlačkom pečiatky a podpisom,

považujeme túto písomnosť za doručenú. Nejde teda považovať za ospravedlniteľný

dôvod pre rozhodnutie o odpustení zmeškania lehoty prípad, kedy bol takýto platobný

96 Řehulová, L.: Problematika doručování platebního rozkazu de lege lata a de lege ferenda. s. 3. Dostupné na Internete: http://www.law.muni.cz/edicni/cofola2009/files/contributions/Lenka%20%20 Rehlova%20_845_.pdf 97 V zmysle ustanovenia§ 21 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku za právnickú osobu je oprávnený konať: a) štatutárny orgán; ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná za právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený, b) zamestnanec, ktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom, c) vedúci odštepného závodu alebo vedúci organizačnej zložky, o ktorých zákon ustanovuje, že sa zapisujú do obchodného registra, ak ide o veci týkajúce sa tohto závodu alebo zložky, alebo d) prokurista, ak podľa udelenej prokúry môže samostatne konať. 98 Rozhodnutie Krajského súdu v Ústí nad Labem zo dňa 04.11.1964, sp. zn. 8 Co 437/64. JASPI 99 Bližšie k tomu pozri uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 04.03. 1999, sp. zn. 10 Cmo 79/99

45

rozkaz štatutárnemu orgánu, príslušnému útvaru či pracovníkovi odovzdaný až po

uplynutí lehoty určenej na podanie odporu.“100

Je zrejmé, že subjektom zaviazaným v platobnom rozkaze na zaplatenie určitej

peňažnej čiastky, bude právnická osoba identifikovaná predovšetkým na základe jej

obchodného mena a sídla zapísaného v obchodnom registri, na adresu ktorého jej bude

potrebné primárne platobný rozkaz doručovať. Nakoľko však ide o umelo

vykonštruovaný subjekt práva, v právnych vzťahoch smerom navonok musí byť

zastúpená štatutárnym orgánom konajúcim v jej mene.

Práve z dôvodu vyššie uvedených skutočností tak môžu vyvstávať nejasnosti pri

riešení otázky, či podmienka nedoručiteľnosti platobného rozkazu bude splnená už

vtedy, pokiaľ sa platobný rozkaz nepodarí doručiť na adresu sídla právnickej osoby

alebo bude potrebné preukázať nemožnosť jeho doručenia aj jej štatutárnemu orgánu.

Touto otázkou sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo

dňa 28.08.1997, sp. zn. 4 Obo 189/97, v ktorom sa s ňou vyporiadal nasledovným

spôsobom: „Ak nedôjde k platnému doručeniu písomnosti určenej právnickej osobe na

adresu jej sídla do vlastných rúk postupom podľa § 47 O. s. p. (§ 173 O. s. p. ), žiadne

ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neukladá povinnosť súdu doručovať

písomnosť, následne osobe, ktorá je jej štatutárnym orgánom.“101

Z odôvodnenia už zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp.zn. 4 Obo 189/97, sa tiež na margo doručovania platobného rozkazu vo

všeobecnosti bližšie dá vyvodiť, že pokiaľ platobný rozkaz, doručovaný žalovanému

ako právnickej osobe na adresu jej sídla uvedeného v žalobe, žalovaný v odbernej

lehote102 neprevzal, je potrebné platobný rozkaz zrušiť pre jeho nedoručiteľnosť. „V

prípade, ak žalovaný na uvedenej adrese nemá sídlo, alebo ho nebolo možné zastihnúť,

súd prvého stupňa správne rozhodol, keď platobný rozkaz zrušil, pretože náhradné

doručenie podľa § 47 ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.“103

100Řehulová, L.: Problematika doručování platebního rozkazu de lege lata a de lege ferenda. s. 3. Dostupné na Internete: http://www.law.muni.cz/edicni/cofola2009/files/contributions/Lenka%20%20 Rehlova%20_845_.pdf 101 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.08.1997, sp.zn. 4 Obo 189/97. JASPI 102 V odôvodnení predmetného uznesenia sa ako skutková okolnosť vyplývajúca z obsahu súdneho spisu vyslovene spomína neprevzatie zásielky s doručovaným platobným rozkazom v odbernej lehote vyplývajúce z poznámky pošty na tejto zásielke, ktorá sa ako nedoručiteľná zrejme vrátila súdu. 103 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.8.1997, sp.zn. 4 Obo 189/97. JASPI

46

Podľa nášho názoru tieto formulácie obsiahnuté v odôvodnení predmetného uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani zďaleka neprispievajú k vyjasneniu

problematiky doručovania platobného rozkazu do vlastných rúk ako takej, hoci sa dané

súdne rozhodnutie primárne zaoberalo iným aspektom tejto problematiky. V tejto

súvislosti sa vynára hneď niekoľko nejednoznačností ohľadne toho, čo je potrebné

rozumieť pod nedoručiteľnosťou platobného rozkazu z dôvodu nezastihnuteľnosti jeho

adresáta čiže odporcu. Taktiež nie je celkom zrejmé, aký by vlastne mal byť konkrétny

postup pošty pri doručovaní písomnosti určenej do vlastných rúk, na základe ktorého

by bolo možné navzájom od seba odlíšiť doručovanie do vlastných rúk s možnosťou

náhradného doručenia a pri vylúčení náhradného doručenia. Konkrétnejšie teda či v

rámci doručovania do vlastných rúk, ale za súčasného vylúčenia náhradného doručenia,

bude možné uloženie zásielky s platobným rozkazom na pošte a jej vyzdvihnutie počas

odbernej lehoty alebo podmienka nedoručiteľnosti bude v tomto prípade splnená už po

druhom bezvýslednom pokuse doručovateľa o zastihnutie adresáta písomnosti.

Z tohto pohľadu za zmienku stojí nepublikované uznesenie Krajského súdu v

Košiciach, sp. zn. 20 Co 66/1996, ktoré sa s vyššie naznačeným problémom

vyporiadalo nasledovne: „Ak žalovaný nebol pri doručovaní platobného rozkazu

zastihnutý poštovým doručovateľom, hoci sa v mieste doručovania zdržuje, a poštový

doručovateľ uložil písomnosť na pošte, oznámiac to žalovanému, ktorý na pošte neskôr

písomnosť prevzal, nejde o platné doručenie, lebo Občiansky súdny poriadok vylučuje

náhradné doručovanie platobného rozkazu bez akejkoľvek procesnej výnimky.“104 Na

základe uvedeného právneho názoru teda prevzatie zásielky na pošte počas odbernej

lehoty by napĺňalo pojmové znaky náhradného doručenia, a teda by nedošlo

k účinnému doručeniu platobného rozkazu odporcovi. Platobný rozkaz by sa stal

nedoručiteľným po druhom neúspešnom pokuse doručovateľa o zastihnutie adresáta

písomnosti.

Ďalším pomerne často sa vyskytujúcim prípadom nemožnosti doručenia

platobného rozkazu je situácia, keď sa „doručovaná zásielka, ktorej súčasťou je aj

platobný rozkaz, vráti súdu s oznamom, že adresát je v mieste doručovania

neznámy.“105

104 Občiansky súdny poriadok s judikatúrou. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2009. s. 436. 105 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 451.

47

Domnievame sa, že uvedená eventualita môže v praxi nastať najčastejšie vtedy, keď

adresa odporcu uvedená v návrhu na vydanie platobného rozkazu nekorešponduje so

skutočnosťou, a teda odporca na uvedenej adrese nebýva.

Vo vzťahu k riešeniu tejto situácie zastávame názor, že do úvahy prichádza aplikácia

ustanovenia § 173 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je za

splnenia určitých podmienok daná možnosť vyhnúť sa zrušeniu vydaného platobného

rozkazu. Predpokladom však bude aktívne správanie zo strany navrhovateľa po jeho

vyzvaní súdom. V súlade s uvedeným zákonným ustanovením je súd oprávnený ešte

pred tým, ako uznesením zruší platobný rozkaz pre jeho nedoručiteľnosť, obrátiť sa na

navrhovateľa s výzvou, aby oznámil miesto pobytu odporcu, ak disponuje takouto

vedomosťou a súd zároveň navrhovateľa poučí o následkoch nemožnosti doručenia

platobného rozkazu. Súd bude vhodnosť aplikácie procesného postupu v zmysle

predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku posudzovať v závislosti od

okolností toho ktorého prípadu.

Osobitným prípadom je situácia, keď adresát bezdôvodne odoprie prijať jemu

doručovanú písomnosť. Osobitnú povahu možno tejto eventualite pripísať z toho

dôvodu, že tu na rozdiel od predchádzajúcich prípadov nejde o naplnenie podmienky

nedoručiteľnosti platobného rozkazu, ale práve naopak.

V zmysle § 50 Občianskeho súdneho poriadku sa takáto písomnosť stáva riadne

doručenou dňom, keď jej prijatie bolo odopreté, avšak doručovateľ o tom musí adresáta

písomnosti poučiť. Z hľadiska praktických dôsledkov je potrebné si uvedomiť, že

„dôvodnosť či bezdôvodnosť odopretia prijať písomnosť posudzuje vždy súd. Preto

treba trvať na tom, aby doručenka obsahovala údaje o tom, pre aké dôvody adresát

odoprel prijať písomnosť...“106 Pokiaľ teda „...súd posúdil, že odopretie bolo

bezdôvodné, platí zákonná fikcia vykonaného doručenia.“107

Zdroj pre porovnanie právnej úpravy doručovania platobného rozkazu s

úpravou doručovania zmenkového alebo šekového platobného rozkazu je treba vidieť v

prvom rade v obsahu ustanovenia § 175 ods 1. Občianskeho súdneho poriadku,

106Bajcura, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. II. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 1999. s. 102. 107Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 111.

48

v zmysle ktorého zmenkový alebo šekový platobný rozkaz sa musí doručiť do

vlastných rúk odporcu. Nakoľko tu však nie je obsiahnuté výslovné vylúčenie možnosti

náhradného doručenia týchto súdnych rozhodnutí, je zrejmé, že aplikácia postupov

podľa ustanovenia § 47 ods. 2, resp. § 48 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (v

závislosti od subjektu t.j. či odporcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, príp.

fyzická osoba – podnikateľ), ktoré upravujú procedúru náhradného doručovania

písomností a s tým súvisiacu fikciu doručenia, sa bude môcť uplatniť.

Riadne a tiež z právneho hľadiska účinné doručenie platobného rozkazu do

vlastných rúk odporcu nepochybne treba tiež chápať ako jeden z predpokladov

nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu, ktorou sa tiež zaoberá nasledujúca

podkapitola tejto práce.

2.6 Právoplatnosť a vykonateľnosť platobného rozkazu

Právoplatnosť súdnych rozhodnutí ako taká nepochybne zohráva nezastupiteľnú

úlohu pri zabezpečovaní právnej istoty a stability právnych vzťahov a preto aj „zásahy

do právoplatnosti sú prípustné len celkom výnimočne tam, kde to pripúšťa zákon a z

dôvodov výslovne v zákone uvedených“108, a to prostredníctvom mimoriadnych

opravných prostriedkov.

S momentom nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti každého súdneho

rozhodnutia, teda aj platobného rozkazu sú nerozlučne spojené významné právne

dôsledky pre samotných účastníkov konania, ako aj pre súd alebo iné orgány.

Za účelom priblíženia obsahu pojmu právoplatnosti súdneho rozhodnutia

nemožno opomenúť uviesť, že „...základným prejavom účinkov právoplatnosti súdneho

rozhodnutia je jeho záväznosť...“109 pre určitý okruh subjektov diferencovaný v

závislosti od predmetu výroku rozhodnutia. Záväznosť tvorí materiálnu stránku

právoplatnosti všetkých druhov súdnych rozhodnutí. Na druhej strane, formálna stránka

právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje v tom, že „...rozhodnutie je

108 Bajcura, A.: Súdne rozhodnutia v občianskom procesnom práve. Bratislava: SAV, 1970. s. 142. 109 Macur, J.: Základní otázky právní moci civilních soudních rozhodnutí. Brno: Universita J. E. Purkyně v Brně, 1972. s. 109.

49

momentom právoplatnosti zásadne nezmeniteľné, to znamená, že už nie je

napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom...“110

Záväznosť a nezmeniteľnosť ako vzájomne podmieňujúce sa znaky, resp. účinky

právoplatnosti súdneho rozhodnutia zakladajú prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Vykonateľnosťou rozhodnutia rozumieme „takú vlastnosť súdneho rozhodnutia, pri

existencii ktorej je možné vynútiť splnenie povinnosti i proti vôli povinného účastníka

autoritatívnou mocou štátu.“111

Právoplatnosť a vykonateľnosť súdnych rozhodnutí tak z hľadiska ich obsahu,

ako aj z časového hľadiska vo všeobecnosti nemožno stotožňovať. Za všetky tohto

prístupu pridŕžajúce sa názory sme sa rozhodli uviesť stanovisko F. Bouru, ktorý v tejto

súvislosti celkom jednoducho dôvodí, že „nie všetky rozhodnutia, ktoré nadobudli

právoplatnosť, sú vykonateľné (hoci sú záväzné). Naopak – nie všetky vykonateľné

rozhodnutia sú súčasne právoplatnými rozhodnutiami“112 a poukazuje pritom na

odlišnú úpravu vykonateľnosti pri uzneseniach. „Vykonateľnosť pravdaže pravidelne

doprevádza právoplatnosť súdnych rozhodnutí, ak ich výkon je možný.“113 Vo výraze

„doprevádza“ možno vybadať jednak ich vzájomnú spätosť (nie však totožnosť), ale aj

časový aspekt. Z časového hľadiska je možné súčasné nadobudnutie právoplatnosti a

vykonateľnosti, ktoré však nie je všeobecným pravidlom.

Práve v prípade platobných rozkazov dochádza k splývaniu týchto dvoch momentov z

hľadiska času, nakoľko tak začiatok plynutia 15 dňovej lehoty na dobrovoľné splnenie

povinnosti (relevantné vo vzťahu k vykonateľnosti), rovnako ako 15 dňovej lehoty na

uplatnenie procesného prostriedku obrany v podobe odporu (relevantné vo vzťahu k

právoplatnosti) je naviazaný na tú istú právnu skutočnosť, a síce na doručenie

platobného rozkazu odporcovi.

Aby sa konkrétny platobný rozkaz mohol stať právoplatným a nadobudnúť tak

v zmysle § 174 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinky právoplatného rozsudku,

musia byť preň súčasne splnené dve nasledujúce podmienky:

- platobný rozkaz bol doručený odporcovi do vlastných rúk, 110 Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 377. 111 Tamže, s. 378. 112 Boura, F.: Soudní rozhodnutí. Praha: Orbis, 1957. s. 121. 113 Macur, J.: Základní otázky právní moci civilních soudních rozhodnutí. Brno: Universita J. E. Purkyně v Brně, 1972. s. 111.

50

- proti platobnému rozkazu nebol podaný odôvodnený odpor v 15 dňovej

lehote, začiatok plynutia ktorej sa počíta odo dňa doručenia platobného

rozkazu odporcovi.

Pre nadobudnutie vykonateľnosti platobného rozkazu v súlade s

predchádzajúcim výkladom je potrebné pristúpenie ďalšej podmienky, ktorou je

nesplnenie povinnosti odporcu zaplatiť predmetnú peňažnú čiastku navrhovateľovi v

priebehu 15 dňovej paričnej lehoty.

Diferencovať medzi samostatným a nerozlučným procesným spoločenstvom má

význam aj hľadiska momentu nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu. V

prípade nerozlučných spoločníkov sa vyžaduje, aby podmienky nadobudnutia

právoplatnosti platobného rozkazu boli splnené u každého z nich114. Platobný rozkaz sa

v zmysle uvedeného teda musí doručiť všetkým procesným spoločníkom a všetkým

musí márne uplynúť lehota na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Pre úplnosť

je potrebné dodať, že k nadobudnutiu právoplatnosti platobného rozkazu dôjde až

momentom márneho uplynutia lehoty poslednému zo spoločníkov. Analogicky, v

prípade samostatného procesného spoločenstva sa potom nadobudnutie právoplatnosti

bude posudzovať individuálne vo vzťahu ku každému zo spoločníkov. To znamená, že

splnenie podmienok právoplatnosti platobného rozkazu ktorýmkoľvek zo samostatných

spoločníkov nemá vplyv a ani nie je viazané na nadobudnutie právoplatnosti voči

inému procesnému spoločníkovi.

2.7 Odpor proti platobnému rozkazu

Nakoľko samotné vydanie platobného rozkazu súdom nie je zárukou toho, že

žalobcom uplatňovaná peňažná pohľadávka zodpovedá skutočnosti, musí byť

žalovanému daná možnosť zabrániť nastúpeniu právnych účinkov v podobe

právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu.

Ako už bolo v tejto práci niekoľko krát spomenuté, odpor proti platobnému

rozkazu je procesným prostriedkom, ktorý má odporca k dispozícii na obranu proti

114 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 227.

51

vydanému a doručenému platobného rozkazu a použitie ktorého „má za následok

zrušenie vydaného platobného rozkazu v celom rozsahu a navrátenie konania do stavu

pred vydaním platobného rozkazu.“115

Lehota na podanie odporu je 15 dňová, pre začiatok plynutia ktorej je

relevantný deň doručenia platobného rozkazu odporcovi. Pričom sa aplikuje

ustanovenie § 57 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa do plynutia

lehoty nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, t.j. prvým

dňom plynutia lehoty je vždy deň nasledujúci po dni doručenia platobného rozkazu.

Čo sa týka formy, v akej je potrebné odpor podať, možno konštatovať, že platí to, čo

sme uviedli ohľadne formy procesných úkonov.

„Pretože výrok platobného rozkazu ukladajúci povinnosť ohľadne žalovanej

pohľadávky možno napadnúť len odporom, bude i prípadné podanie označené ako

odvolanie proti platobnému rozkazu posúdené podľa svojho zmyslu (§ 41 ods. 2 OSP),

a bude mať teda účinky podaného odporu.“116 Je teda zrejmé, že tu rovnako ako v

prípade akéhokoľvek iného podania, sa súd bude musieť spravovať zásadou, podľa

ktorej rozhodujúci pre posúdenie podania je jeho obsah, a nie iba jeho slovné

označenie. Z takéhoto podania však bude musieť byť zjavné, že odporca ním vyslovuje

nesúhlas s platobným rozkazom ako takým, s vlastným výrokom platobného rozkazu.

Toto by pochopiteľne nebolo splnené vtedy, kedy sa podaním označeným ako „odpor

proti platobnému rozkazu“ napádal výrok platobného rozkazu len v časti ohľadne

náhrady trov konania. Súd by mu nemohol prisúdiť povahu odporu proti platobnému

rozkazu spôsobilého zrušiť platobný rozkaz v plnom rozsahu, ale musel by s ním

naložiť ako s odvolaním proti výroku o trovách rozkazného konania.

V zmysle ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odpor proti

platobnému rozkazu musí obsahovať odôvodnenie vo veci samej.117 Tento prípadný

nedostatok odporu proti platobnému rozkazu je natoľko závažný, že ho nejde zhojiť ani

postupom podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku, ktorého aplikáciu výslovne

vylučuje ustanovenie § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

115 Pelikánová, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a.s., 2000. s. 132. 116 Tamže, s. 132. 117 Táto povinnosť bola do ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku doplnená zákonom č. 46/1994 Z. z. s účinnosťou od 01.04.1994.

52

Následok podania odporu, v ktorom absentuje jeho obligatórna obsahová súčasť

- odôvodnenie, je ustanovený v § 174 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a

je ním odmietnutie odporu súdom formou uznesenia. V tomto smere je česká právna

úprava voči odporcovi podstatne miernejšia.118 Proti uzneseniu o odmietnutí odporu

proti platobnému rozkazu je prípustné odvolanie.

Ustaľovaním a precizovaním toho, čoho by sa teda mali dotýkať tvrdenia

odporcu v odôvodnení odporu proti platobnému rozkazu, aby tu nebol daný dôvod pre

jeho odmietnutie podľa § 174 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, sa zaoberá

súvisiaca judikatúra.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd svojím rozsudkom zo dňa

28.01.1999, sp. zn. 2 Cdo 124/98, rozhodol v právnej veci, v ktorej účastníčka konania

dovolaním napadla uznesenie odvolacieho súdu. Predmetným uznesením odvolacieho

súdu bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o odmietnutí odporu proti

platobnému rozkazu a odvolací súd sa stotožnil aj s právnym názorom obsiahnutým

v odôvodnení uznesenia súdu prvého stupňa. Prvostupňový súd odpor odmietol s tým,

že nie je odôvodnený, nakoľko podľa neho žalovaná odpor neodôvodnila

nesprávnosťou skutkových tvrdení a právneho zdôvodnenia uvedeného v žalobe, na

základe ktorej navrhovateľ žiadal o vydanie platobného rozkazu. Podľa jeho názoru „v

jej úkone je iba konštatovanie, že "žalobcovi žiadne peniaze nedlhuje", čo nemožno

považovať za jeho vecné a právne odôvodnenie.“119

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd však v odôvodnení predmetného

rozsudku vyslovil odlišný právny názor, a síce, že odpor obsahujúci vyššie uvedené

tvrdenie žalovanej je odôvodnený, nakoľko sa týmto tvrdením popiera samotná

existencia žalobcom uplatňovanej peňažnej pohľadávky.

Povinnosť odôvodniť odpor proti platobnému rozkazu a obsah tohto odôvodnenia teda

vo svetle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba vykladať takto: „Na

odôvodnenie odporu proti platobnému rozkazu môže žalovaný uviesť akékoľvek

tvrdenia (vecné alebo právne) spochybňujúce opodstatnenosť v platobnom rozkaze

uloženej povinnosti. Nie je nutné, aby v odpore reagoval na všetky skutočnosti, z

ktorých žalobca vyvodzuje svoje právo. Nemusí ani uviesť dôvod ním tvrdeného zániku

práva; s tým sa súd musí vysporiadať pri prejednaní veci v riadnom konaní. Z hľadiska

118 Bližšie k tomu pozri kapitolu č. 3 tejto práce. 119 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.1999, sp. zn. 2 Cdo 124/98. ASPI

53

posúdenia, či odpor je odôvodnený, nie je rozhodujúce ani to, či žalovaným uvádzané

skutočnosti sú aj spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.“120

Súd uznesením odmietne odpor aj v zostávajúcich dvoch prípadoch

ustanovených v § 174 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Ide o prípady:

- oneskorene podaného odporu a

- odporu podaného neoprávnenou osobou.

Čo sa týka včasnosti podania odporu, treba zohľadňovať, že lehota na podanie

odôvodneného odporu je procesnou lehotou. Pri procesných lehotách sa uplatňuje

ustanovenie § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je zachovaná

lehota aj vtedy, ak sa posledný deň lehoty procesný úkon urobí osobne na súde alebo sa

podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť, t.j. ak sa podanie posledný

deň odovzdá na poštovú prepravu.

Odpor proti platobnému rozkazu je potrebné adresovať súdu, ktorý platobný rozkaz

vydal. V praxi sa však môžu vyskytnúť aj prípady, kedy odporca adresuje a aj odošle

podanie nepríslušnému súdu. Potom odpor nebude podaný oneskorene iba vtedy, ak

„...nepríslušný súd, ktorému bolo podanie obsahujúce odpor doručené, najneskôr

posledný deň lehoty na podanie odporu odovzdá alebo odošle odpor súdu

príslušnému.“121

Proti zmenkovému platobnému rozkazu a šekovému platobnému rozkazu sa v

súlade s ustanovením § 175 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku možno

brániť podaním námietok v lehote do troch dní od doručenia zmenkového (šekového)

platobného rozkazu.

Na rozdiel od odporu proti platobnému rozkazu, námietky nie sú spôsobilé privodiť

zrušenie zmenkového platobného rozkazu ex lege. Súd až v rozsudku podľa § 175 ods.

3 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku vysloví, či zmenkový (šekový) platobný

rozkaz ponecháva v platnosti alebo či ho zrušuje, a tiež v akom rozsahu. Námietky však

majú suspenzívny, t.j. odkladný účinok vo vzťahu k nadobudnutiu právoplatnosti

zmenkového (šekového) platobného rozkazu. Obdobne, ako pri klasickom platobnom

rozkaze jedine proti výroku o trovách konania je prípustné odvolanie.

120 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.1999, sp. zn. 2 Cdo 124/98. ASPI 121 Horzinková, E.: Včasné podání odporu. In: Právní praxe v podnikání. č. 5/1996. s. 24.

54

V ustanovení § 175 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená zásada

príznačná a prísne uplatňovaná len pre zmenkové (šekové) konanie. Ide teda o

koncentračnú zásadu, ktorej podstata je „...spočívajúca v tom, že v konaní o námietkach

súd môže preskúmať len námietky, ktoré boli podané v lehote troch dní od doručenia

zmenkového platobného rozkazu. Na neskôr podané námietky už súd nemôže brať

zreteľ.“122 Námietky teda odporca musí odôvodniť a uviesť v nich všetko, ohľadne

čoho má proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému rozkazu

výhrady, keďže na dodatočne vznesené námietky (najčastejšie v rámci odvolacieho

konania) súd zo zákona nemôže prihliadať. „Odporca neskôr už nemôže účinne meniť

alebo rozširovať okruh námietok ani ich odôvodnenie, môže iba navrhovať dôkazy na

preukázanie riadne a včas uplatnených námietok, keďže znáša dôkazné bremeno na

preukázanie oprávnenosti svojich námietok.“123

2.8 Odvolanie proti výroku o trovách konania

Podľa ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je súd povinný,

pokiaľ rozhoduje vo veci platobným rozkazom, vysloviť sa v rámci výroku platobného

rozkazu aj o priznaní, resp. nepriznaní náhrady trov konania niektorej zo sporových

strán. Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania v platobnom rozkaze

je v zmysle ustanovenia § 174 ods. 2 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku

odvolanie. Takéto odvolanie má podľa všeobecných procesných zásad, ktorými sa

spravuje civilné súdne konanie, suspenzívny účinok, nakoľko spôsobuje odklad

právoplatnosti výroku o trovách konania v platobnom rozkaze.

Príslušným na rozhodnutie o takomto odvolaní je súd, ktorý platobný rozkaz

vydal. Občiansky súdny poriadok ďalej ustanovuje, že súd o ňom rozhodne bez

pojednávania.

Nakoľko „...výrok o náhrade trov konania v platobnom rozkaze vždy zasahuje do

právnej sféry obidvoch zúčastnených strán, t.j. žalobcu aj žalovaného“124, vyplýva z

toho, že aktívne legitimovanými subjektmi na podanie odvolania proti nemu budú tak

žalobca, ako aj žalovaný. 122 Koncentračná zásada v zmenkovom konaní. In: Zo súdnej praxe. č. 4/2010, s. 140. 123 Koncentračná zásada v zmenkovom konaní. In: Zo súdnej praxe. č. 4/2010, s. 141. 124 Ficová, S.: O odvolaní proti výroku o trovách konania platobného rozkazu. In: Justičná revue, roč. 50, č. 12/1998. s. 18.

55

Ako sme už vyššie uviedli ohľadne otázky funkčnej príslušnosti súdu,

o odvolaní proti výroku platobného rozkazu o trovách rozkazného konania rozhoduje

súd, ktorý platobný rozkaz vydal, t.j. prvostupňový súd. Možno hovoriť o špecifiku

tohto typu konania. Neuplatní sa tu teda pre civilné súdne konanie vo všeobecnosti

platná zásada, podľa ktorej opravný prostriedok má devolutívny účinok, a teda o ňom

nerozhoduje súd, ktorý odvolaním napadnuté rozhodnutie vydal, ale súd druhého, resp.

funkčne vyššieho stupňa. Kritický postoj k tomuto legislatívnemu riešeniu zaujala vo

svojom odbornom článku S. Ficová, nakoľko v ňom uvádza: „I keď platná právna

úprava zrýchľuje konanie a súčasne odbremeňuje odvolacie súdy, nemožno s ňou

súhlasiť, pretože ako už bolo povedané, popiera samu podstatu opravného prostriedku

odvolania.“125 Citovaná autorka zároveň uvádza návrh optimálneho legislatívneho

riešenia, ktorým je návrat „...k právnemu stavu, ktorý u nás platil do účinnosti novely

Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 46/1994 Z. z., t.j. aby o odvolaní

podľa ustanovenia § 174 ods. 2 O. s. p rozhodoval odvolací súd.“126

Rozhodnutie o odvolaní proti výroku o trovách konania v platobnom rozkaze je

vo svojej podstate teda rozhodnutím prvostupňového súdu. Proti rozhodnutiam

prvostupňových súdov sú vo všeobecnom, resp. riadnom civilnom súdnom konaní v

zásade prípustné riadne opravné prostriedky. Pripustenie vyššie uvedenej argumentácie

by znamenalo, že rozhodnutie o odvolaní proti výroku o trovách konania podľa § 174

ods. 2 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku by bolo znova možné napadnúť

odvolaním.

Neklamným dôkazom svedčiacim o tom, že nie je vôbec absurdné ani bez významu

zaoberať sa úvahami o tejto možnosti, je najmä to, že samotné súdy dlhodobo k

riešeniu otázky prípustnosti opätovného odvolania vo veci výroku o náhrade trov

rozkazného konania pristupovali rozdielne.

Ďalej sa teda pokúsime poukázať na to, ako sa postupne k tejto nedokonalosti

legislatívnej právnej úpravy z hľadiska právnej argumentácie stavala súdna prax a čo

teda bolo teoretickým podkladom, ktorý primäl zákonodarcu k vyriešeniu tejto

nepochybne spornej otázky zákonom č. 501/2001 Z.z. v rámci ustanovenia § 202 ods. 3

Občianskeho súdneho poriadku.

125 Tamže, s. 19. 126 Tamže, s. 19.

56

Kvôli zabezpečeniu jednotného postupu súdov v rámci ich rozhodovacej praxe sa teda

zákonom č. 501/2001 Z.z. výslovne ustanovilo, že odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa

rozhodlo o odvolaní proti výroku o trovách v platobnom rozkaze, nie je v zmysle § 202

ods. 3 písm. m) Občianskeho súdneho poriadku prípustné. Nakoľko predtým bola

medzi sudcami sformovaná aj taká názorová platforma, ktorá vychádzajúc z

ustanovenia § 202 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku obsahujúceho taxatívny

výpočet tých uznesení, proti ktorým odvolanie nebolo prípustné, zastávala stanovisko,

že „ak v uvedenom ustanovení podanie odvolania nie je vylúčené, tak podanie

odvolania proti takémuto uzneseniu je prípustné.“127 Odmietnutie takéhoto odvolania

by zároveň v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku

zakladalo dôvod pre prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania – z

dôvodu, že týmto postupom došlo vo vzťahu k účastníkovi konania k odňatiu možnosti

konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 08.08.1996, sp.

zn. 4 Obo 92/96, judikoval neprípustnosť odvolania proti rozhodnutiu, ktorým sa

rozhodlo o odvolaní proti výroku platobného rozkazu o trovách konania. Neprípustnosť

odvolania v takomto prípade a tým pádom tiež nepriznanie devolutívneho účinku

odvolaniu odôvodnil nie celkom dôkladne tým, že pokiaľ súd, ktorý platobný rozkaz

vydal, „...rozhoduje o odvolaní proti platobnému rozkazu, je súdom odvolacím.

Rozhodnutie o odvolaní proti výroku platobného rozkazu o trovách konania potom nie

je rozhodnutím súdu prvého stupňa, ale rozhodnutím súdu odvolacieho, i keď je to

rozhodnutie toho istého súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni.“128 Podľa Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky ustanovenie § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku

predstavuje „výnimku zo všeobecných ustanovení upravujúcich funkčnú

príslušnosť.“129

Ústavnosť konania odvolacieho a dovolacieho súdu, ktoré ohľadne rozhodnutia,

ktorým sa rozhodlo o odvolaní proti výroku platobného rozkazu o trovách konania,

odmietli pripustiť riadny a mimoriadny opravný prostriedok, sa stala tiež predmetom

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“).

127 Platobný rozkaz – prípustnosť odvolania. In: Zo súdnej praxe. č. 4/1996, s. 83. 128 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.08.1996, sp. zn. 4 Obo 92/96. JASPI 129 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.08.1996, sp. zn. 4 Obo 92/96. JASPI

57

Navrhovateľ z vyššie uvedených dôvodov namietal pred Ústavným súdom SR

porušenie svojho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Porušenie práva na súdnu ochranu nálezom Ústavného súdu SR zo dňa

07.02.2001, sp. zn. II. ÚS 811/00, vyslovené nebolo, nakoľko toto základné ústavné

právo „...podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemôže všeobecný súd

porušiť vtedy, ak súd koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.“130

Ústavný súd SR v odôvodnení svojho vyššie označeného nálezu zároveň poskytol

obšírnejšie právne zdôvodnenie k stanovisku, podľa ktorého je rozhodnutie, ktorým sa

rozhodlo o odvolaní proti výroku o trovách v platobnom rozkaze, rozhodnutím

druhostupňového, resp. odvolacieho súdu s tým súvisiacimi právnymi dôsledkami

ohľadne možnosti jeho ďalšieho preskúmavania.

Rozhodnutie súdu, ktorý platobný rozkaz vydal, o odvolaní proti výroku o náhrade trov

rozkazného konania je podľa právneho názoru Ústavného súdu SR „...rozhodnutím

opravného súdu. Potvrdzuje to predovšetkým označenie tohto opravného prostriedku

ako odvolania. Bez zmeny platnej právnej úpravy, t.j. § 174 ods. 2 OSP, už nie je možné

v ďalšom procesnom postupe napádať toto rozhodnutie o odvolaní ako prvostupňové

rozhodnutie. O jednom a tom istom odvolaní nemožno rozhodovať dvakrát, a to ani

prostredníctvom pripustenia riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorým

sa už rozhodlo o odvolaní.“131

V odôvodnení predmetného nálezu Ústavného súdu SR sa s poukázaním na absenciu

devolutívneho účinku odvolania podľa § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku

zdôrazňuje tiež skutočnosť, že v prípade rozhodovania o takomto odvolaní nejde o

autoremedúru132. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že „...aj proti rozhodnutiu

v rámci autoremedúry je možné podať odvolanie, ak je odvolateľ toho názoru, že

prvostupňový súd mu nevyhovel úplne. To však nezodpovedá procesným predpokladom

uvedeným v § 174 ods. 2 OSP a situácia predpokladaná týmto ustanovením je

diametrálne odlišná od predpokladov použitia autoremedúry.“133

V záujme definitívneho zjednotenia výkladu a aplikácie ustanovenia § 174 ods.

2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v rozhodovacej praxi všeobecných súdov 130 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2001, sp. zn. II. ÚS 811/00. ASPI 131 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2001, sp. zn. II. ÚS 811/00. ASPI 132 Bližšie pozri § 210a Občianskeho súdneho poriadku 133 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2001, sp. zn. II. ÚS 811/00. ASPI

58

prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky stanovisko

dňa 03.10.2001, sp. zn. Cpj 31/01. V uvedenom stanovisku Najvyšší súd Slovenskej

republiky skonštatoval, že „súd, ktorý platobný rozkaz vydal, je súdom odvolacím, ak

rozhoduje o odvolaní len proti výroku o trovách konania platobného rozkazu“134,

pričom v odôvodnení svojho stanoviska sa stotožnil s právnou argumentáciou

obsiahnutou v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 07.02.2001, sp. zn. II. ÚS

811/00.

2.9 Rozkaz na plnenie

Legislatívna právna úprava inštitútu rozkazu na plnenie je obsiahnutá v

ustanoveniach § 174b Občianskeho súdneho poriadku. Táto forma súdneho rozhodnutia

vydávaného v skrátenom konaní bola do nášho právneho poriadku zavedená zákonom

č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 15.10.2008.

V zmysle ustanovenia § 174b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú

obsiahnuté zákonné podmienky vydania rozkazu na plnenie, môže súd aj bez výslovnej

žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať takéto rozhodnutie, ak sa v

návrhu uplatňuje právo na plnenie inej povinnosti než zaplatenie peňažnej sumy,

pričom toto právo musí vyplývať zo skutočností uvedených navrhovateľom. Podstatou

rozkazu na plnenie teda je, že sa ním na rozdiel od platobného rozkazu alebo

zmenkového (šekového) platobného rozkazu uplatňuje právo na splnenie povinnosti,

ktorá môže spočívať napr. vo vydaní veci, vykonaní určitej povinnosti, strpení určitej

povinnosti, zdržaní sa nejakého konania, ale aj v nahradení prejavu vôle spočívajúceho

v povinnosti uzavrieť zmluvu.135 „V praxi bude možné použiť postup v skrátenom

konaní napr. v situáciách, keď sa navrhovateľ svojím návrhom domáha vypratania

bytu, v ktorom sa neoprávnene, po daní výpovede z jeho strany, neoprávnene zdržujú

isté osoby (odporcovia). Samotným návrhom bude preukazovať, že prišlo k platnému a

riadnemu skončeniu nájomného vzťahu, pričom osoby aj naďalej užívajú jeho majetok

bez akéhokoľvek právneho titulu.“136 V komparácii s platobným rozkazom, dĺžka tzv.

paričnej lehoty v prípade rozkazu na plnenie nie je ustanovená zákonom. Určuje ju súd

134 Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.10.2001, sp. zn. Cpj 31/01. JASPI 135 Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 371. 136 Kotrecová, A.: Skrátené konania vo svetle pripravovanej novely Občianskeho súdneho poriadku. In: Olomoucké debaty mladých právníků – Sborník příspěvků. Olomouc: Univerzita Palackého, 2008. s. 91.

59

s prihliadnutím na povahu a obsah ukladanej povinnosti, táto lehota však nesmie byť

kratšia ako 15 dní od doručenia súdneho rozhodnutia. Ďalším špecifikom rozkazu na

plnenie je, že v súlade s ustanovením § 174b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ho

môže vydať len sudca, a nie aj vyšší súdny úradník, ako je to prípustné v prípade

platobného rozkazu. Aj proti rozkazu na plnenie je prípustný procesný prostriedok

obrany v podobe odporu, ktorý možno podať v lehote 15 dní plynúcej od doručenia

rozkazu na plnenie na súde, ktorý ho vydal. Odpor proti rozkazu na plnenie takisto

musí obsahovať odôvodnenie, inak ho súd uznesením odmietne.137

Čo sa týka predpokladaného prínosu inštitútu rozkazu na plnenie, procesualista

J. Mazák v tejto súvislosti síce pripúšťa, že novozavedený § 174b Občianskeho

súdneho poriadku „na prvý pohľad vyzerá ako typ skráteného sporového konania, ktoré

by mohlo významným spôsobom racionalizovať postup súdov v civilných sporoch“138,

avšak ohľadne reálneho naplnenia očakávaného účelu rozkazu na plnenie netají svoje

pochybnosti. Citovaný autor vidí komplikáciu najmä v tom, že „prax bude musieť

v dlhšom časovom horizonte zbierať poznatky o tom, ktoré právo na plnenie inej

povinnosti než zaplatenie peňažnej sumy sa prisúdilo platobným rozkazom bez toho,

aby sa pravidelne podal odpor, ktorý znamená začiatok sporu, ako keby rozkaz na

plnenie nebol vydaný.“139 Súvisí to so skutočnosťou, že žalobným návrhom, ktorým

navrhovateľ žiada vydanie rozkazu na plnenie, ako už bolo vyššie naznačené, možno z

teoretického hľadiska uplatňovať splnenie značne širokého okruhu povinností

odlišných od povinnosti spočívajúcej v zaplatení určitej peňažnej čiastky.

137 Analogickú aplikáciu tohto procesného postupu umožňuje ustanovenie § 174b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré dovoľuje primerané použitie ustanovení § 172 ods. 2, 3, 5 až 7 a 9 a § 173 a 174 Občianskeho súdneho poriadku aj pokiaľ ide o rozkaz na plnenie. 138 Mazák, J.: Novela Občianskeho súdneho poriadku 2008 – Druhá časť. In: Justičná revue, roč. 61, č. 4/2009. s. 558. 139 Mazák, J.: Novela Občianskeho súdneho poriadku 2008 – Druhá časť. In: Justičná revue, roč. 61, č. 4/2009. s. 558.

60

3 Platobný rozkaz v právnom poriadku Českej republiky – komparácia vybraných zákonných ustanovení

Normatívna právna úprava rozkazného konania je v právnom poriadku Českej

republiky (ďalej len „ČR“) legislatívne zakotvená v ustanoveniach § 172 až § 174

zákona č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSŘ“ alebo „o. s. ř.“). Zmenkové a šekové konanie upravujú ustanovenia § 175 OSŘ.

V ustanovení § 174a OSŘ je upravený pre českú právnu úpravu špecifický typ

platobného rozkazu zavedený s účinnosťou od 01.07.2008 - elektronický platobný

rozkaz. Pre elektronický platobný rozkaz je charakteristické, že návrh na jeho vydanie

sa podáva na štandardizovanom elektronickom formulári podpísanom zaručeným

elektronickým podpisom. „Ďalším predpokladom k vydaniu elektronického platobného

rozkazu je tá skutočnosť, že žalobcom požadované peňažné plnenie neprevyšuje čiastku

1.000.000,- Kč. Ustanovenie § 174a o. s .ř. nekonkretizuje, či „limitované peňažné

plnenie vo výške 1.000.000,- Kč“ je viazané len na istinu alebo istinu vrátane

príslušenstva.“140

V zmysle § 172 ods. 1 OSŘ súd môže i bez výslovnej žiadosti žalobcu a bez

vypočutia žalovaného vydať platobný rozkaz, pokiaľ je v žalobe uplatnené právo na

zaplatenie peňažnej čiastky a ak uplatnené právo vyplýva zo skutočností uvedených

žalobcom. Obsahom výroku „českého“ platobného rozkazu je taktiež uloženie

povinnosti žalovanému, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil

žalobcovi uplatnenú peňažnú pohľadávku a náklady konania alebo aby v tej istej lehote

podal proti platobnému rozkazu odpor.

Takisto právna úprava prípadov nemožnosti vydania platobného rozkazu podľa

ustanovenia § 172 ods. 2 OSŘ je identická so slovenskou právnou úpravou.

Tak slovenská, ako aj česká právna úprava obsahujú v rámci svojich

civilnoprocesných kódexov len okrajovú úpravu európskeho platobného rozkazu,

nakoľko komplexná úprava tohto inštitútu je predmetom nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza

140 Enderová, H.: Výhody či nevýhody elektronického platebního rozkazu v praxi ? In: Acta Iuridica Olomucensis. Olomouc: Univerzita Palackého, č. 5/2010. s. 148.

61

európske konanie o platobnom rozkaze141 (ďalej len „Nariadenie“) a toto Nariadenie je

priamo účinné vo všetkých členských štátoch Európskej únie (ďalej len „EÚ“). Obe

porovnávané právne úpravy teda v plnom rozsahu naň odkazujú.

K vzájomnému pomeru Nariadenia a vnútroštátnych právnych aktov možno uviesť, že

„všetky procesné otázky, ktoré nie sú osobitne upravené v tomto nariadení, sa riadia

vnútroštátnym právom“142, z čoho je zreteľná aplikačná prednosť Nariadenia.

„Základným účelom Nariadenia je vytvorenie takého mechanizmu procesných

pravidiel, ktoré zjednodušujú a zrýchľujú súdne konanie o nesporných pohľadávkach v

cezhraničných sporoch na území EÚ a znižujú náklady na takéto konanie.“143 Na účely

Nariadenia sa pritom cezhraničným sporom rozumie spor, v ktorom má aspoň jedna zo

strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu

konajúceho v danej veci v čase podania návrhu na vydanie európskeho platobného

rozkazu.144 „Predmetom plnenia uloženého európskym platobným rozkazom nemôže

byť nič iné ako peniaze.“145

3.1 Zrušenie platobného rozkazu pre nedoručiteľnosť

Ustanovenie § 173 ods. 2 OSŘ predstavuje legislatívne zakotvenie jedného

z dvoch prípadov, kedy dochádza k zrušeniu platobného rozkazu ex lege, a to ešte pred

momentom nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu. V zmysle predmetného

ustanovenia OSŘ súd zruší platobný rozkaz v plnom rozsahu, ak ho nemožno doručiť

čo i len jednému z odporcov, a zároveň dochádza k prevedeniu veci do riadneho

civilného súdneho konania. V tomto ohľade sa teda slovenská a česká právna úprava

zhodujú.

Markantnú odlišnosť porovnávaných právnych úprav však možno vidieť v tom, že

slovenská právna úprava trvá na požiadavke zrušenia platobného rozkazu v plnom

rozsahu len v tom prípade, ak na strane odporcov ide o nerozlučné procesné

141Nariadenie bolo publikované v Úradnom vestníku EÚ pod č. 1896/2006, Ú. v. EÚ L 399, 30.12.2006. 142 Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 457. 143 Sojka, P.: Európsky platobný rozkaz (s osobitným zameraním na slovenský civilný proces). In: Justičná revue, r. 62, č. 5/ 2010. s. 658. 144 Ćl. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1896/2006. Dostupné na Internete: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32006R1896:SK:HTML: 145 Svoboda, K.: Evropský platební rozkaz za dveřmi. In: Právní rádce, roč. 16, č. 10/2008. s. 30.

62

spoločenstvo.146 Naproti tomu, česká právna úprava v tejto súvislosti nerozlišuje, či ide

na strane odporcov ide o nerozlučné alebo samostatné procesné spoločenstvo.

Kritický postoj k preberanej problematike zaoberá napríklad L. Řehulová, ktorá v tejto

súvislosti uvádza: „...ak nie sú žalovaní v postavení nerozlučných spoločníkov a

platobný rozkaz každému z nich ukladá povinnosť samostatne, domnievam sa, že vyššie

zmienený postup je príliš rigidný a na prekážku účelu rozkazného konania.“147 Táto

prílišná rigidita českej právnej úpravy, ktorá neumožňuje získanie exekučného titulu

ani proti niektorým z viacerých odporcov, je aj podľa nášho názoru oprávnene

kritizovaným aspektom rozkazného konania v ČR.

Autorka L. Řehulová z hľadiska de lege ferenda považuje za optimálne nasledujúce

riešenie: „Vo vzťahu k doručovaniu platobného rozkazu viacerým žalovaným by rýdzo

pre tento účel bolo vhodnejšie, podľa môjho názoru, namiesto delenia na spoločenstvo

samostatné a nerozlučné, rozlišovať plnenia spoločné a nerozdielne na jednej strane

a jednotlivé plnenia, ku ktorým sú žalovaní zvlášť povinní na strane druhej. Platobný

rozkaz by potom mohol v prípade samostatného spoločenstva zostať v platnosti voči

tým žalovaným, ktorým sa podarilo doručiť.“148

Podľa nášho názoru, ustanovenie § 173 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho

poriadku predstavuje efektívnejšiu právnu reguláciu, ktorá viac zodpovedá samotnému

zámeru rozkazného konania – rýchlemu získaniu exekučného titulu v podobe

právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu.

3.2 Právny následok podania odporu proti platobnému rozkazu a povinnosť odôvodniť odpor Druhým zákonom predpokladaným prípadom, kedy dochádza k zrušeniu

platobného rozkazu, a tým aj zabráneniu účinkov v podobe jeho právoplatnosti a

vykonateľnosti, je aj v rámci právneho poriadku ČR podanie odporu proti platobnému

rozkazu. V porovnaní so slovenskou právnou úpravou, ustanovenie § 174 ods. 2 OSŘ 146 Bližšie k tomu pozri podkapitolu 2.2 a 2.5 tejto práce a ustanovenie § 173 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku. 147 Řehulová, L.: Problematika doručování platebního rozkazu de lege lata a de lege ferenda. s. 5. Dostupné na Internete: http://www.law.muni.cz/edicni/cofola2009/files/contributions/Lenka%20%20 Rehlova%20_845_.pdf 148 Řehulová, L.: Problematika doručování platebního rozkazu de lege lata a de lege ferenda. s. 6. Dostupné na Internete: http://www.law.muni.cz/edicni/cofola2009/files/contributions/Lenka%20%20 Rehlova%20_845_.pdf

63

nevyžaduje, aby odpor proti platobnému rozkazu obligatórne obsahoval odôvodnenie

vo veci samej, a teda nedochádza ku koncentrácii konania v tomto smere. Zodpovedá

tomu aj dikcia zahrnutá v ustanovení § 174 ods. 3 OSŘ, ktorá výslovne hovorí, že pre

nedostatok odôvodnenia nemôže súd odpor odmietnuť. „Podaný odpor súd skúma len z

hľadiska jeho včasnosti a z toho hľadiska, či bol podaný oprávnenou osobou. Inak jeho

vecnú či inú správnosť nepreskúmava.“149

Ďalším odlišným aspektom českej právnej úpravy vo vzťahu k odporu proti

platobnému rozkazu je skutočnosť, že na zrušenie platobného rozkazu voči všetkým

žalovaným stačí, aby odpor podal čo i len jeden žalovaný. Z tohto hľadiska ide

o obdobnú situáciu ako pri zrušení platobného rozkazu pre nedoručiteľnosť, keďže

česká právna úprava v ustanovení § 174 ods. 2 OSŘ neberie na zreteľ typ procesného

spoločenstva na strane odporcov.

3.2.1 Inštitút výzvy podľa § 114b ods. 1 OSŘ a rozsudok pre uznanie (§ 153a

ods.1 OSR a § 153a ods. 3 OSŘ)

Špecifikom českej právnej úpravy rozkazného konania, ktoré úzko súvisí s

podaním odporu proti platobnému rozkazu, je inštitút tzv. kvalifikovanej výzvy podľa §

114b ods. 1 OSŘ.

Podstatou tohto inštitútu je možnosť predsedu senátu uznesením uložiť odporcovi, aby

sa súčasne s podaním odporu proti platobnému rozkazu písomne vyjadril vo veci, a tiež

aby v prípade, že uplatnený nárok neuzná, uviedol v tomto vyjadrení rozhodujúce

skutočnosti, na ktorých stavia svoju obranu v predmetnom súdnom spore, pripojil

listinné dôkazy, príp. označil dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 09. 2003, sp. zn. 32 Odo

616/2003, bolo judikované, že uznesenie vydané podľa ustanovenia § 114b ods. 1 OSŘ

môže byť obsiahnuté v samotnej výrokovej časti platobného rozkazu a takýto výrok má

potom „...v časti obsahujúcej výzvu na vyjadrenie povahu uznesenia...“150 „Povinnosť

vyjadriť sa vo veci a povinnosť označiť dôkazy je žalovanému ukladaná „podmienene“,

149 Pelikánová, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a.s., 2000. s. 131. 150 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 09. 2003, sp. zn. 32 Odo 616/2003

64

teda za predpokladu, že podá odpor proti platobnému rozkazu.“151 Ide tiež o prípad,

kedy súd z vlastnej iniciatívy konanie koncentruje.152

Pokiaľ žalovaný bez vážneho dôvodu na výzvu súdu v stanovenej lehote nezareaguje,

„na základe ustanovenia § 114b ods. 5 o. s. ř. nastáva fikcia, podľa ktorej žalovaný,

ktorý zostáva v konaní nečinný, uznáva nárok uplatňovaný proti nemu žalobou; na

tomto základe potom súd rozhodne a žalobe vyhovie rozsudkom pre uznanie“153 podľa

§ 153a ods. 3 OSŘ.

Čo sa týka slovenskej právnej úpravy, ak to vyžadujú povaha veci alebo

okolnosti prípadu, môže súd v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku uložiť odporcovi uznesením, aby sa v určenej lehote k veci písomne vyjadril

a pre prípad, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení

rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, a tiež pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva,

ako aj označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V prípade, že počas konania

žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ, súd v zmysle §

153a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozhodne bez nariadenia pojednávania

rozsudkom pre uznanie.

Na základe uvedeného možno teda uzavrieť, že rozsudkom pre uznanie podľa § 153a

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je rozhodnuté na základe uznania nároku, ale v

porovnaní s českou právnou úpravou ním nemôže byť rozhodnuté len na základe tzv.

fikcie uznania nároku.

151 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 09. 2003, sp. zn. 32 Odo 616/2003 152 Svoboda, K.: Dokazování (Právní monografie). 1. vyd. Praha: ASPI, 2009. s. 65. 153 Macur, J.: Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení §114b o. s. ř. In: Bulletin advokacie, roč. 10, č. 2/2002. s. 28.

65

Záver

Skrátené civilné konanie, ktorého výsledkom je vydanie platobného rozkazu,

možno hodnotiť ako osobitný zjednodušený typ súdneho konania.

Na základe štúdia viacerých názorov obsiahnutých v procesualistickej literatúre

sme si spoľahlivo osvojili záver, že platobný rozkaz z hľadiska svojej povahy je

samostatným druhom súdneho rozhodnutia vo veci samej, ktoré v porovnaní s

pravidelnými formami súdnych rozhodnutí vykazuje viacero markantných osobitostí.

V úvodnej kapitole sme sa pohľadom cez prizmu základných procesných zásad

civilného konania pokúsili poukázať na špecifické atribúty a štruktúru rozkazného

konania ako prípadu nepravidelného priebehu civilného procesu. Ako je zrejmé,

dynamika vývoja spoločenských vzťahov spôsobila, že uplatňovanie princípu

materiálnej pravdy sa z hľadiska jeho praktickej aplikácie v súdnom konaní stalo

neúnosné, nakoľko neúmerne zaťažovalo konajúce súdy. Z toho dôvodu došlo k jeho

nahradeniu princípom formálnej pravdy, ktorý viac prispieva k eliminovaniu

neprimeranej doby trvania súdneho konania. Napriek tomu, že platobný rozkaz je

rozhodnutím vydávaním iba na podklade skutočností tvrdených žalobcom a bez

vypočutia žalovaného, v práci je prostredníctvom názorov uznávaných právnych

teoretikov poukázané na to, že osobitná štruktúra rozkazného konania poskytuje

dostatočne uspokojivé záruky toho, že platobný rozkaz nie je vydávaný na úkor svojej

vecnej správnosti, a teda nedochádza k negácii základného práva odporcu na

spravodlivý proces, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, keďže je zrejmé, že skrátené

civilné konanie sa vo všeobecnosti nesie v duchu potlačeného uplatňovania niektorých

procesných princípov.

Platobný rozkaz, na ktorý sa podľa nášho domnenia treba pozerať v prvom rade

cez optiku efektívnosti súdneho vymáhania dlžných peňažných súm, akcentuje teda z

hľadiska základných práv predovšetkým potrebu prerokovania veci bez zbytočných

prieťahov. Na margo hodnotenia uplatňovania základných procesných zásad v rámci

rozkazného konania možno tiež konštatovať, že platobný rozkaz z procesnoprávneho

pohľadu plní v prvom rade funkciu inštitútu na zrýchlenie konania a je tým pádom preň

celkom príznačné, že sa vydáva v konaní s výraznou prevalenciou uplatňovania zásady

hodpodárnosti (rýchlosť konania, menšie zaťaženie z hľadiska nákladov na konanie,

efektívnosť, zníženie administratívnej náročnosti), čoho dôkazom sú tiež tendencie

66

legislatívneho vývoja, ktoré sme sa pokúsili priblížiť v druhej kapitole práce, v časti

venovanej stručnému historickému exkurzu.

Hlavný existenčný zmysel platobného rozkazu, ktorým podľa nášho názoru je

vybavenie veci a dosiahnutie právoplatného a vykonateľného meritórneho súdneho

rozhodnutia, na poklade ktorého je možné navrhnúť vykonanie exekúcie, v pokiaľ

možno čo najkratšom čase, teda kým ešte súdna ochrana poskytnutá platobným

rozkazom a prípadný nútený výkon tohto rozhodnutia v rámci exekučného konania sú

aj z praktického hľadiska reálne a účelné, sa odráža tiež v špecifických zákonných

podmienkach vydania platobného rozkazu. Práve sprísnenými podmienkami vydania

platobného rozkazu, bezvýnimočným uplatňovaním podmienky doručenia platobného

rozkazu do vlastných rúk bez možnosti náhradného doručenia, ako aj možnosťou

uplatnenia prostriedku procesnej obrany formou podania odporu proti platobnému

rozkazu, ktorý je spôsobilý zrušiť platobný rozkaz v plnom rozsahu, je primerane

vyvažovaná skutočnosť, že by bolo v rozpore s principiálnym cieľom rozkazného

konania trvať na uplatňovaní základných procesných zásad v plnom rozsahu, ako je

tomu v „riadnom“ civilnom súdnom konaní.

Nepochybujeme o tom, že na doručení platobného rozkazu do vlastných rúk bez

možnosti náhradného doručenia je potrebné aj naďalej trvať, avšak z hľadiska de lege

ferenda by podľa nášho názoru bolo vhodné uvažovať o precizovaní právnej úpravy

doručovania vo vzťahu k platobného rozkazu, ktorá by sa tak stala ľahšie

zrozumiteľnou i bežnému občanovi. Podľa nášho názoru by teda v záujme

jednoznačnosti legislatívnej úpravy doručovania platobného rozkazu nebola na škodu

veci úprava, ktorá by z hľadiska systematiky Občianskeho súdneho poriadku bola

úpravou špeciálnou, a okrem iného by explicitne riešila aj otázku presného vymedzenia

prípadov, kedy sa bude považovať podmienka nedoručiteľnosti platobného rozkazu

(nakoľko spôsobuje závažný právny následok v podobe zrušenia platobného rozkazu

v plnom rozsahu) za splnenú.

V súlade s hlavným cieľom práce sme sa tiež pokúsili stručne vypreparovať

najvýraznejšie osobitosti zmenkového (šekového) konania v komparácii s klasickým

rozkazným konaním, ale aj okrajovo priblížiť, v čom spočíva odlišnosť

novozavedeného inštitútu rozkazu na plnenie. Okrajové načrtnutie problematiky

európskeho platobného rozkazu sme považovali za vhodné zaradiť do tretej kapitoly

práce venovanej komparácii „slovenského“ a českého“ platobného rozkazu, nakoľko

Nariadenie predstavuje jednotnú právnu úpravu pre členské štáty EÚ.

67

Na margo komparácie vybraných ustanovení slovenskej a českej právnej úpravy

rozkazného konania si dovoľujeme uviesť, že základný rámec procesnoprávneho

inštitútu platobného rozkazu sleduje ten istý praktický účel v podobe získania súdneho

rozhodnutia spôsobilého stať sa podkladom na vykonanie exekúcie, preto v tomto

ohľade nie je prekvapujúce, že porovnávané právne úpravy sa v mnohých aspektoch

zhodujú.

Špecifikom českej právnej úpravy je elektronický platobný rozkaz, ktorý bol

zavedený predovšetkým so zámerom výrazne prispieť k odľahčeniu práce preťažených

súdov, avšak podľa nášho názoru je zatiaľ veľmi problematické hodnotiť reálne

naplnenie tohto zámeru a vynášať konečné súdy nad elektronickým platobným

rozkazom, nakoľko ide o takmer novozavedený inštitút.

V otázke zrušenia platobného rozkazu pre nedoručiteľnosť a v dôsledku

podania odporu, považujeme českú právnu úpravu za zbytočne opatrnú, nakoľko v

súčasnosti vo vzťahu k zrušeniu platobného rozkazu neberie do úvahy druh procesnej

kumulácie na strane odporcov. V uvedených aspektoch podľa nášho názoru možno

slovenskú právnu úpravu hodnotiť pozitívnejšie, nakoľko viac prispieva k naplneniu

samotného účelu rozkazného konania tým, že navrhovateľ v prípade procesnej

kumulácie subjektov na strane odporcov v zákonom vymedzených prípadoch nestráca

exekučný titul voči všetkým odporcom bez výnimky.

Čo sa týka požiadavky odôvodnenia odporu proti platobnému rozkazu,

považujeme obe porovnávané právne úpravy za uspokojivé. S odvolaním sa na použitú

judikatúru si dovoľujeme vysloviť názor, že slovenské súdy neposudzujú splnenie

požiadavky na odôvodnenie odporu proti platobnému rozkazu z hľadiska v ňom

obsiahnutej argumentácie odporcu priveľmi prísne. Naproti tomu, česká právna úprava,

ktorá síce odporcovi nekladie za povinnosť odpor odôvodňovať, obsahuje špecifický

inštitút kvalifikovanej výzvy podľa § 114b ods. 1 OSŘ, ktorý do istej miery požiadavku

na odôvodnenie odporu pripomína. V tomto smere český zákonodarca konanie viac

koncentruje a dokonca pripúšťa možnosť rozhodnutia rozsudkom pre uznanie len na

podklade tzv. fikcie uznania nároku, ktorá nastane v dôsledku procesnej nečinnosti

žalovaného. V právnom poriadku SR má právna úprava možnosti vydania rozsudku pre

uznanie užší rozsah a podkladom rozhodnutia je uznanie nároku, nie právna fikcia

uznania nároku.

V aspektoch, ktoré vzhľadom na stanovený rozsah tohto druhu práce mohli byť

spracované len okrajovo, by bolo možné prácu v budúcnosti rozšíriť a dopracovať.

68

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. BAJCURA, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. II.

doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 1999.

ISBN 80-88984-02-5

2. BAJCURA, A.: Súdne rozhodnutia v občianskom procesnom práve. Bratislava:

SAV, 1970

3. BOURA, F.: Soudní rozhodnutí. Praha: Orbis, 1957

4. BUREŠ, J. – DRAPÁL, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha:

C.H.Beck, 2009. ISBN 978-80-7400-107-9

5. ENDEROVÁ, H.: Výhody či nevýhody elektronického platebního rozkazu

v praxi ? In: Acta Iuridica Olomucensis. Olomouc: Univerzita Palackého, č.

5/2010. s. 147-153.

6. FICOVÁ, S. a kol.: Občianske právo procesné – základné konanie.

Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v

Bratislave. 2005. ISBN 80-7160-194-2

7. FICOVÁ, S.: O odvolaní proti výroku o trovách konania platobného rozkazu.

In: Justičná revue, roč. 50, č. 12/1998. s. 16-19.

8. FICOVÁ, S. - ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár.

Praha: C.H. Beck, 2009. ISBN: 978- 80-74-00-159-8

9. HANDL, V. – RUBEŠ, J. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha:

Panorama, 1985. ISBN: 11-093-85/01

10. HORVÁTH, E.: Komentár k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v

znení neskorších predpisov. ASPI

11. HORZINKOVÁ, E.: Včasné podání odporu. In: Právní praxe a podnikání, roč.

5, č. 5/1996. s. 24.

12. HREBÍKOVÁ, V.: Inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou

v praxi pri doručovaní platobného rozkazu. In: Justičná revue, roč. 54, č.

11/2002. s. 1283-1286.

13. JAKUBOVIČ, D.: Platobný rozkaz v civilnom súdnom podiadku. In: Soudce,

roč. 9, č. 2/2007. s. 22-26.

14. JAKUBOVIČ, D.: Účelnosť slovenskej normatívnej právnej úpravy skráteného

konania zakotvenej prostredníctvom právneho inštitútu platobného rozkazu v

69

15. Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku. ASPI

16. Koncentračná zásada v zmenkovom konaní. In: Zo súdnej praxe, č. 4/2010. s.

138-141.

17. KOTRECOVÁ, A.: Skrátené konania vo svetle pripravovanej novely

Občianskeho súdneho poriadku. In: Olomoucké debaty mladých právníků –

Sborník příspěvků. Olomouc: Univerzita Palackého, č.1/2008. s. 88 – 94.

18. KRAJČO, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel. III.

Aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 2004. ISBN: 80-88984-89-0

19. ĽALÍK, M.: K článku inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou v

praxi pri doručovaní platobného rozkazu. In: Justičná revue, roč. 54, č. 11/2002.

s. 1287- 1289.

20. MACUR, J.: Platební rozkaz v civilném procesu Českej republiky a zemí

Evropské unie. In: Časopis pro právní praxi a podnikání, roč. 10, č. 1/2002. s. 2-

8.

21. MACUR, J.: Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení §114b

o. s. ř. In: Bulletin advokacie, roč. 10, č. 2/2002. s. 28-36.

22. MACUR, J.: Základní otázky právní moci civilních soudních rozhodnutí. Brno:

Universita J. E. Purkyně v Brně, 1972

23. MAZÁK, J.: Novela Občianskeho súdneho poriadku 2008 – Druhá časť. In:

Justičná revue, roč. 61, č. 4/2009. s. 555-571.

24. MAZÁK, J. a kol.: Základy občianskeho procesného práva. 3., podstatne

prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. ISBN 978-

80 -8078-145-3

25. Občiansky súdny poriadok s judikatúrou. Edícia Iustitia. Bratislava: IURA

Edition, 2009. ISBN 978-80-8078-254-2

26. PELIKÁNOVÁ, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a. s., 2000. ISBN: 80-

7201-220-7

27. PELIKÁNOVÁ, R.: Úvodní srovnání průběhu rozkazního řízení v rámci

kontinentálního právního systému. In: Evropské a mezinárodní právo, roč. 8, č.

7-8/1999. s. 73-80.

28. Platobný rozkaz – prípustnosť odvolania. In: Zo súdnej praxe, č. 4/1996. s. 81-

83.

70

29. PRÍBELSKÁ, P.: Vplyv kontradiktórnosti v sporovom konaní na dokazovanie v

civilnom procese. In: Justičná revue, roč. 60, č. 3/2008. s. 394–399.

30. PULKRÁBEK, Z.: Čtyři připomínky k připravovanému návrhu právní úpravy

elektronického platebního rozkazu a též k úpravě platebního rozkazu vůbec. In:

Soudce, roč. 9, č. 4/2007. s. 23-26.

31. ŘEHULOVÁ, L.: Problematika doručování platebního rozkazu de lege lata a de

lege ferenda. s. 1-13. Dostupné na Internete: http://www.law.muni.cz/edicni/

cofola2009/files/contributions/Lenka%20%20Rehulova%20_845_.pdf

32. SCHELLEOVÁ, I.: Rozkazní řízení. In: Obchodní právo, roč. 6, č. 11/1997. s.

21-24.

33. SOJKA, P.: Európsky platobný rozkaz s osobitným zameraním na slovenský

civilný proces. In: Justičná revue, roč. 62, č. 5/ 2010. s. 655 - 674.

34. SVOBODA, K.: Dokazování (Právní monografie). 1. vyd. Praha: ASPI, 2009.

ISBN 978-80-7357-414-7

35. SVOBODA, K.: Evropský platební rozkaz za dveřmi. In: Právní rádce, roč. 16,

č. 10/2008. s. 30-33.

36. STEINER, V.: Občianske procesné právo v teórii a praxi. Bratislava:

Vydavateľstvo Obzor, 1980. ISBN 735-21-85/6

37. ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava 2010.

ISBN: 978-80-89447-18-3

38. VALJENTOVÁ, M.: K niektorým problémom pri doručovaní v civilnom

procese. In: Justičná revue, roč. 59, č. 3/2007. s. 364-373.

39. WINTEROVÁ, A. a kol.: Civilní právo procesní. 5. aktualizov. vyd. Praha:

Linde Praha a. s., 2008. ISBN: 978-80-7201-726-3

ZOZNAM POUŽITÝCH NORMATÍVNYCH PRÁVNYCH AKTOV

1. Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

2. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

3. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

4. Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov

71

5. Zákon č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky

súdny poriadok) v znení neskorších predpisov (zrušený)

6. Zákon č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, ve znění pozdějších předpisů

7. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra

2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkazu

8. Dôvodová správa k zákonu č. 49/1973 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov

9. Dôvodová správa k zákonu č. 133/1982 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov

10. Dôvodová správa k zákonu č. 519/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal

Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok v znení neskorších predpisov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov

11. Dôvodová správa k zákonu č. 46/1994 Z.z, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov

12.Dôvodová správa k zákonu č. 232/1995 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal

Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o

notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej

rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov

13. Dôvodová správa k zákonu č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o

doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov

14.Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov

15. Zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov

72

73

ZOZNAM POUŽITEJ JUDIKATÚRY

1. Rozsudok Najvyššieho súdu Československej republiky R 42/1975 zo dňa

24.01.1975, sp. zn. 3 Cz 5/75

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 18.06.1954,

sp. zn. Cz 213/54

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 28. 04. 1972,

sp. zn. 1Cz 18/72

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 08. 1990, sp. zn. 3 Cz

62/90

5. Rozhodnutie Krajského súdu v Ústí nad Labem zo dňa 04.11.1964, sp. zn. 8 Co

437/64

6. Uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 04.03. 1999, sp. zn. 10 Cmo 79/99

7. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.08.1997, sp.zn. 4

Obo 189/97

8. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.1999, sp. zn. 2

Cdo 124/98

9. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.08.1996, sp. zn. 4

Obo 92/96

10. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2001, sp. zn. II. ÚS

811/00

11. Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 03.10.2001, sp. zn. Cpj 31/01

12. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 09. 2003, sp. zn. 32

Odo 616/2003