Nikdy nehovor o hraniciachľudského poznania,

ale len o hraniciach svojho vlastnéhozima 97/jar 98Číslo 16

DUCHOVNÁ PEDAGOGIKA ASTROLÓGIA A KRESŤANSTVO TAJOMSTVO GRÁLU

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

2

K str. 6: V Jánovej apokalypse sa o pevnom kríži zodiaku - býkovi, levovi, orlovi avodnárovi - hovorí ako o štyroch cherubínoch, ktorí inšpirovali štyroch evanjelistov.

3

Z OBSAHU:� ŽENA Z APOKALYPSY A DUCHOVNÝ CIEĽ EURÓPY

Úvodník - str. 3

� BOLI STARÍ LEMURANIA UŽ ĽUĎMIALEBO EŠTE ZVIERATAMI?

Odpoveď na list čitateľky - str. 4

� KTO ŠKODÍ KRESŤANSTVUOtvorený list Sophie Zmene- str. 6

� EXISTUJE KRESŤANSKÁ ASTROLÓGIA?Alebo popiera katolícka cirkev anjelov? - str.7

� PARGOLETTABáseň Dante Alighieriho - str. 11

� PRÍRODOVEDECKÉ A PEDAGOGICKÉIMPULZY EUGENA KOLISKA

Duchovná pedagogika - str. 12

� TAJOMSTVO DŇA A NOCISúvislosť medzi poznaním a vôľou - str. 18

� OD THEOSOFIE K ANTHROPOSOFII7. prednáška z cyklu “ Úvod do anthroposofie“ - str. 23

� MAZDA A AJŇAHÍTA1. perla zo starej Perzie - str. 29

� JABLOŇOVÝ KVĚTDuchovní význam květin - str. 30

� O DUCHOVNOM POZADÍ DEJÍN.VZOSTUP A PÁD CIVILIZÁCIÍDuchovný dejepis 1. - str. 31

� ŠPANIELSKE ZLATO Ilúzia merkantilnej ekonomiky - str. 33

� TAJNÉ UČENÍ ROSIKRUCIÁNŮKu knihe Rudolfa Steinera - str. 43

� TAJOMSTVO GRÁLU 1.Počiatok cesty- str. 44

� VZNIK WELEDYZ HĽADISKA PRÍRODOVEDECKÉHO MYSLENIA

Duchovná farmakológia - str. 47

Vážení priatelia!rišli ste už na to, čo zna-mená vlajka Európskejúnie? Modrý plášť Krá-ľovnej nebies a dvanásťhviezd nad jej hlavou.Áno, symboly na vlaj-

ke, ktorá vlaje nad Európou, sú vzatéz dvanástej kapitoly Apokalypsy:“žena odiata slnkom, mesiac pod jejnohami a nad jej hlavou korunaz dvanástich hviezd”. Fakt, že tátovlajka bola navrhnutá a prijatá v deňnepoškvrneného počatia panny Márienás nenecháva na pochybách, žesymbolika je zvolená úmyselne.

Pôvodcom tohto návrhu sú kruhy,ktoré sa usilujú v novodobom zmys-le o obnovenie katolíckej Európyz čias Karola Veľkého. Tento cieľ jesamozrejme ilúziou, pretože samo-statne mysliaca časť Európanov užnikdy nebude ochotná urobiť krokspäť k organizovanému náboženstvu,a ani pravoslávni zvrchovanosť pá-peža nikdy neuznajú. Tento kvas mávšak naozaj vyústiť do toho, aby saEurópa raz opäť, na ešte vyššej úrov-ni zjednotila na kresťanskom zákla-de. Takéto zjednotenie však nebudeviac možné na základe cirkevnej au-tority, ale len na základe slobodnechápanej duchovnej vedy v takomzmysle, ako ju chápeme v našom ča-sopise.

Je pozoruhodné, akými kľučkamisa uskutočňuje symbolika v osude.Spomínané kruhy totiž pôvodne na-

4

vrhovali do vlajky Európy symbol kríža. Pretoževšak členom rady Európy je aj Turecko, návrh nebolprijatý. Potom bolo navrhnutých dvanásť hviezd namodrom pozadí, a povedalo sa, že tých dvanásťhviezd je dvanásť štátov vtedajšej Európskej únie.Turci nepostrehli lesť, a zástavu odsúhlasili.

Tak moslimovia dopomohli k tomu, aby nad Eu-rópou zaviala zástava Sofie, a aby Európania malineustále pred očami svoje poslanie. Lebo zatiaľčov Západnej Európe sa uctievala vždy Kráľovná ne-bies exotericky, ako pozemská žena Mária, ktorábola nanebovzatá – uctievala sa vo Východnej Eu-rópe, najmä v Rusku, Kráľovná ako duchovná by-tosť, Nebeská Sofia, ktorá je ezoterickým protipó-lom Márie.

Samotný pojem “Európskej únie”, ako sa dneschápe, je lžou. Ak máme správne formulovať poj-my, nejde o “európsku” ale o “Západoeurópskuúniu”, pretože jej členmi sú len štáty Západnej Eu-rópy a je založená na vyslovene západoeurópskych(či dokonca už ani to nie, ale euro-amerických) hod-notách. Začnime pomenovávať veci pravými mena-mi – a ukáže sa, že niektoré zdanlivo neriešiteľnéotázky obsahujú odpoveď už v samotnej svojej for-mulácii: Prečo nie sme v Západoeurópskej únii?Pretože nie sme v Západnej Európe! Otázka vôbecneznie tak, či do Západoeurópskej únie vstúpiť ale-bo nevstúpiť – ale ako majú vyzerať hodnoty, naktorých má byť založená nová Európa?

Je tragické, že ľudia už nie sú v stave myslieťinak, než v dvoch strnulých kategóriách: Buď rozší-renie Západoeurópskej únie na celú Európu – alebonacionalistická izolácia. Je toľko plodných alterna-tív medzi tým! Duchovné hierarchie od nás očaká-vajú tvorivú odpoveď – vytvorenie celkom NovejEurópy! Do nej Západná Európa musí prispieť svo-jou technologickou infraštruktúrou, intelektuálny-mi schopnosťami, osobnou slobodou jednotlivca –ale Východná Európa musí tomu všetkému dať du-chovný obsah, zmysel. Európu v najvyššom zmyslemôže zjednotiť len nejaký vznešený, ušľachtilý du-chovný cieľ; komerčný egoizmus môže Európuzjednotiť nanajvýš v takom zmysle, v akom sa spoluspriahajú banditi.

Aký paradox, že symbol na vlajke Európy pred-bieha vedomie ľudí v tom, čo majú robiť! Tých dva-násť hviezd je dvanásť cherubov, ktorí sú pra-pôvodom dvanástich znamení a všetkého stvorené-ho. Nič iné nerobíme v našom časopise, ako že ce-lým naším srdcom a mysľou poznávame týchto dva-nástich cherubínov, a tým uctievame onú Vznešenúbytosť, v ktorej sú oni dvanásti jedno. Európa sapo veľkých útrapách nakoniec prepracuje k pocho-peniu a dobrovoľnému prijatiu toho, čo tu vysvet-ľujeme. Nad Európou, vážení priatelia, vlaje zásta-va našej Kráľovnej, Nebeskej Sofie! Programovýcieľ vlády Slovenskej republiky o smerovaní k zjed-notenej Európe je v zásade v poriadku – len trebavedieť dať veciam ten správny zmysel.

Vieru, lásku a nádej nestrácajúca, Sophia

Milá Silvia,je správne, že pochy-

bujete a skúmate; lebo sle-pou vierou nikto nedospe-

je k vlastnému pochopeniuvecí; no azda viete, že rov-nako potrebné je aj to, abyste mali dostatočnú, aspoňpredpokladanú, predbežnúúctu k tomu, čo čítate; inaksa Vám môže stať, že ochu-dobníte seba samú o hlboképravdy, len preto, že ste ne-dokázali vynaložiť dosta-točné úsilie na to, aby stesa pozdvihli k ich pochope-niu.

V Sophii 14, 1997 smeuverejnili článok “Čo jemédiumita. O rozdiele me-dzi slnečnou a mesačnoujasnovidnosťou.” Rozpo-ry, ku ktorým ste pri jehočítaní dospeli, vyplývajú zVášho schematického, for-málneho zachádzania s ab-straktnými pojmami. Pred-stavujete si, že na Zemi žilido určitého času iba zviera-tá, a potom – v určitom kon-krétnom časovom okamihu– sa odrazu u jednej zviera-cej matky do jej plodu na-miesto zvieracej duše vtelilľudský duch. Takže by sana Zemi zo dňa na deň ob-javil človek, s plným seba-vedomím, duchom a slo-bodnou vôľou, ale vo zvie-racom tele, lebo jeho mat-kou bolo ešte zviera, cel-kom bez ducha a slobodnejvôle. Túto predstavu ste sizrejme urobili na základečítania Posolstva Grálu odAbd-ru-shina.

Táto Vaša predstava ovzniku človeka a jeho prí-chode na zem by azda ne-bola zlá, ale len ako prvé,celkom schematické priblí-ženie k tejto veci; živá sku-točnosť, tak, ako sa odohra-la, je nepomerne bohatšia,rozmanitejšia a zložitejšia.Je dôležité, aby ste si touvedomili, že Vaša predsta-va je len pojmová schéma,a nezamieňali ju za skutoč-

Vážený pán Páleš,So záujmom si

zvyknem prečítať časo-pis Sophia, i keď nesúhlasímvždy so všetkým, čo sa v ňompíše. Dovoľte mi však reagovaťna Váš článok o rozdieloch me-dzi mesačnou a slnečnou jasno-vidnosťou, konkrétne, o jej mies-te v evolúcii.

Píšete, že v lemurskej dobečlovek “nemal v sebe ešte iskruducha”, resp. “bol bez vlastnéhoja”. Nuž, v tom prípade predsaťažko hovoriť o človeku. Človekje človekom, pretože si uvedo-muje a má slobodnú vôľu. Právetú Vy vtedajšiemu “človeku”odopierate. Bytosť, ktorá “nemámyslenie a slobodu rozhodova-nia” akiste môže existovať, alenemožno ju nazvať človekom.Dokonca ani “predchodcomčloveka”.

Tiež sa mi vidí nepravdivýmumiestňovať raj do astrálnej sfé-ry, sám predsa píšete na inommieste toho istého čísla, že as-trálne je smrteľné. Inými slova-mi - podlieha zmene. Neobstojíani tvrdenie, že človek ešte vte-dy (v raji) nemal slobodnú vôľua za jeho pád môžu luciferskébytosti, ktoré zasiahli do astrali-ty človeka a celej Zeme a zne-čistili ju egoizmom a vášňou.V Genezis sa predsa jasne píše,že človek, stvorený z prachu Ze-me (z hmoty, resp. energie, i keďakokoľvek jemňučkej) a ktorémuBoh vdýchol “dych života” tak,že sa stal “živou dušou” – tentočlovek jedol zo zakázaného stro-mu. Had ho síce naviedol, alenemohol ho prinútiť. Z toho vy-plýva jasne, že človek, resp. živáduša už vtedy disponovala slo-bodnou vôľou.

Mojím osobným názorom je,že hrubšia a hrubá hmota vznik-la až po páde človeka, a to právena to, aby tu “v pote tváre do-býval svoj chlieb”, ktorý chcelmať v raji zadarmo.

Toľko z mojej strany. PrajemVám všetko dobré

Silvia, Nové Zámky

5

nosť samotnú. Účelom je práve pre-to opísať túto skutočnosť z viacerýchstrán, rôznymi spôsobmi, aby sa jejobraz postupne stával konkrétnejší -a nie to, aby ste uviazli v špekulovanío zdanlivých rozporoch medzi ab-straktným pojmoslovím.

Bytosti, ktoré žili v spomínanom,lemurskom období, boli natoľkonepodobné všetkému, čo poznámednes, že súčasný ľudský jazyk nemážiadne pomenovanie, ktoré by na tobolo vhodné. Nemožno obyvateľastarej Lemurie nazvať zvieraťom,lebo zvieraťom nebol; nemožno hovšak nazvať ani človekom v dnešnomzmysle slova. Preto hovorím o “na-stávajúcom človeku”, o “človeku,ktorý ešte nie je človekom” a pod.;ale Vy by ste sa pri čítaní mali radšejsústrediť na konkrétny obsah, než nahranie sa so slovíčkami.

Abd-ru-shin v tejto súvislosti ho-vorí o vtedajšom “najvyššie vyvi-nutom zvierati”, ktoré medzitýmvyhynulo. Lenže premýšľajte:Malo toto “najvyššie vyvinutézviera” už ducha alebo nie? Ale-bo majú dnes žijúci ľudoopi du-cha? Ak nie, premýšľali ste nie-kedy o tom, ako je možné, že ma-jú už takmer všetky znaky ľudskejformy, ktorá - opäť podľa Abd-ru-shina - môže byť len prejavom du-chovného? To, že spomínané lemur-ské bytosti nemali vteleného ducha,v sebe vnútri, neznamená, že by ľud-ské duchovno ako také nejestvovaloa nebolo s týmito bytosťami v žiad-nom vzťahu. Bolo tu, avšak práve eš-te nie vtelené, ale v raji, vo sfére du-cha, a potom v jemnohmotnosti, aodtiaľ už vtedy pracovalo na formo-vaní svojich nižších schránok v as-trálnych a éterických rovinách: veďľudský duch nemôže začať fungovaťv hociakom tele, ale len v takom,ktoré je na to prispôsobené! Z cyklučlánkov o duchovnej medicíne uvi-díte, že ľudské telo je celou svojouštruktúrou uspôsobené tak, abyumožňovalo činnosť ducha. Ľudskýduch nemohol “odrazu vskočiť” dozvieracieho tela, a začať ho pretváraťhneď zvnútra, lebo zvieracie telo čin-nosť ducha vôbec neumožňuje. Toznamená, že duchovná podstata sak onomu “lemurskému zvieraťu”postupne blížila (tým sa práve líšilood ostatných zvierat), a v čase, keď

sa s ním spojila celkom, bolo už ajtakmer celkom fyzicky pretvorené.

Poslední, čo sa až takmer predúplným vtelením ukázali ako nie súcibyť nositeľmi duchovnosti, boli ľu-doopi. Keď sa im potom duchovnápodstata vzdialila, upadli aj z tohovývojového stupňa, na ktorom už bo-li, a prepadli naspäť medzi zvieratá.Tak nachádzame vo zvieracej ríši tenzvláštny jav, že niektoré zvieratá vy-zerajú bezmála ako ľudia. Sú potom-kami bytostí, ktoré kedysi len o vlá-sok premeškali príležitosť stať saľuďmi.

Ak si aj Abd-ru-shin predstavovalvývoj takto skokovite ako Vy, je tov rozpore s jeho vlastným tvrdením,že ľudská forma môže byť len výsled-

kom pôsobenie ducha; lebo onen“pračlovek”, do ktorého sa mal ľud-ský duch po prvý raz vteliť, už maltakmer úplnú ľudskú formu! Je námľúto, že Sophia nie je v súlade s pred-stavami, ktoré sa vytvorili v kruhochčitateľov Posolstva, ale pravda jenám milšia.

O tom, že by sa raj mal rovnať as-trálnej sfére, sa - ak pozorne čítate –tiež nikde nič nepíše. Ani o tom, žeby za súčasný stav človeka mohli lenluciferské bytosti samotné. Píše satam len, že “súčasne so zostupom du-cha na zem (ktorý bol postupný) bolaastrálna sféra znečistená a začína

voľba medzi dobrom a zlom”. Naj-hrubšia hmota, pravdaže vznikla ažv dôsledku pádu. Nikde sa nepíše, žeby Lemurania nemali vedomie; aleže nemali seba-uvedomovanie. Viete,že aj Abd-ru-shin píše, že ľudskýduch sa nedokázal uvedomiť hore,v čisto duchovnej sfére, ale kvôli to-muto sebauvedomovaniu práve zo-stupuje do hmoty. A uplatnenie slo-bodnej vôle je s uvedomovaním siseba samého úzko späté.

Lebo ako používa slobodnú vôľubytosť, ktorá si neuvedomuje ani se-ba samú? Ako myslí? Má novorode-nec alebo päťmesačný ľudský plodslobodnú vôľu? Akú veľkú? V prí-rode neexistujú, Silvia, také sche-matické skoky, aké Vy robíte s ab-straktnými kategóriami vo Vašomuvažovaní. Ak Vám naozaj ide o to,postúpiť vo svojom poznaní ďalej,

musíte sa zaoberať životom, nie lenfilozofickými abstrakciami. Vopačnom prípade neurobíte nik-dy žiaden vlastný krok za hrani-ce prečítaného v tej či onej kniž-ke.

Pravdaže môžu byť aj v tom,čo píšem, jednostrannosti a ne-dostatky; určite to však nie sú

tie, na ktoré ma upozorňujete. Akteda uvedené “rozpory” vo Vašom

liste pochopíte ako signál pre sebasamú, že procesu vzniku človeka (ajnapriek prečítaniu Posolstva) nero-zumiete, a obrátite sa s tými istýmiotázkami na svoje vlastné vnútro, sta-nú sa Vám podnetom pre ďalšie uva-žovanie a prostriedkom sebaprehĺbe-nia. Ak si ich vyložíte len ako signáltoho, že “Páleš sa zrejme pomýlil”, abudete sa s uvedenými otázkamiobracať na mňa, nepostúpite nikamďalej.

Za tým, čo je napísané v Sophii odruhoch jasnovidnosti, je hlbšia a ob-siahlejšia múdrosť, než akú si terazdokážete predstaviť. Je Vašou prácou,aby ste si dávali dohromady detailya postupne prenikali do obsahu toho,čo v Sophii máte. Len ju treba čítať strochu väčšou úctou, a otvoria sa predVami úplne nové duchovné obzory,ako doteraz.

S pozdravom Emil Páleš

ĽUDOOPICE SÚ POTOMKAMI BYTOSTÍ,KTORÉ SA V POSLEDNEJ CHVÍLI UKÁZALIAKO NIE SÚCE PRIJAŤ ISKRU DUCHA A PRE-MEŠKALI PRÍLEŽITOSŤ STAŤ SA ĽUĎMI.LEN TAK SA DÁ VYSVETLIŤ, ŽE MEDZI ZVIERA-TAMI EXISTUJE TÁTO ČELAĎ, KTORÁ MÁTAKMER VŠETKY ZNAKY ĽUDSKEJ FORMY.

Post Scriptum: Určitú predstavu ozložitosti celého procesu vzniku človekaVám dá knižka “Z kroniky Akaša”, ktorávo vydavateľstve Sophia práve vyšla.

6

Vážená redakcia Zmeny,23. januára 1997 večer odvysiela-

la STV1 diskusnú reláciu “Téma: as-trológia”, ku ktorej som bol prizva-ný ako odborník na dejiny nábožen-stva. Všetky moje vstupy do tejto dis-kusie smerovali k vysvetleniu, žekresťanstvo má svoju vlastnú koz-mickú filozofiu, ktorá sa od pohan-skej líši práve o prvok slobodnej vô-le. Osud je skúška, príležitosť vyrásť,zdokonaliť sa, ktorú nám pripravujeProzreteľnosť prostredníctvom svo-jich anjelov; a človek ho nielenžemôže, ale aj má prekonať, obrátiť nadobré. Závisí od jeho slobodnej vôle,ako bude na životné situácie, do kto-rých je postavený, reagovať, a v žiad-nom prípade nemôže svoj diel zodpo-vednosti za to zvaľovať na hviezdy.

Napriek tomu ste v Zmene č. 370na str. 15 priniesli článok Vašej re-daktorky Ivy Rojkovej pod názvom“Boh dal človeku slobodnú vôľu, ne-nechajme si ju vziať” s podtitulom“protikresťanské školenia v televí-zii”, ktorý je tak vo vzťahu k mojejosobe ako aj k celej kresťanskej filo-zofii nepravdivý. V prvom rade ste vmojom vlastnom mene publikovalinázor, s ktorým sám búrlivo nesúhla-sím: Vraj “E. Páleš vysvetľuje člove-ka ako osudom ovládanú bytosť...Opakovane vnucuje presvedčenie, žesa nemožno vymaniť osudu...”. Na-priek tomu, že som citoval len dosťľahko dokázateľné fakty z kresťan-ských dejín, v článku sa ďalej hovori-lo o “rozmachu moderného pohan-stva a návrate k tmárstvu”, “prekru-covaní kresťanského učenia”, “ne-bezpečných klamstvách a bludoch,ktorých šírenie by bolo treba zasta-viť” a o “protikresťanskej pseudove-de”.1

Článok Ivy Rojkovej bol založenýna celkom zjednodušujúcom stotož-ňovaní astrológie s veštením budúc-nosti a na triviálnom schematizme,podľa ktorého každý, kto hovorí ovzťahu nebeských telies a človeka, ato v akomkoľvek zmysle, je antikrist.

Biblia (5M 18:10) a katechizmus(čl. 2116) hovoria o tom, že “je ne-vyhnutné odmietať akékoľvek spôso-by veštenia”, pretože pasívne spolie-

hanie sa na budúcnosť by bolo ne-správnym zbavovaním sa zodpoved-nosti za život v prospech mocností,ktoré sú mimo nás; na čo bolo v uve-denej besede z mojej strany aj jasneupozornené.

To však neznamená, že by kres-ťanstvo nemalo svoju vlastnú náukuo súvzťažnosti medzi človekom akozmom. Najlepšou zbraňou protioživovaniu veštectva v pohanskomduchu je ukázať, že kresťanstvo másvoju vlastnú kozmickú filozofiu, atáto sa od pohanskej líši práve tým,že v nej človek stojí uprostred koz-mických síl a vo vzťahu k nim akoslobodná, samostatná individualita.Ten, kto sa druhýkrát narodí, kto du-chovne ožije, kto nájde spojenie ku

Kristovi, sa stáva slobodným. LeboLáska vládne aj hviezdam. Cirkev sateda od príchodu Krista zákonite mu-sela postaviť proti tomu, aby sa du-chovné bytosti v nebeských telesáchuctievali ako zvrchované božstvá,ktoré rozhodujú o našom osude, akoto ľuďia prežívali v predkresťan-ských kultúrach.

Príchodom Krista sa mení vzťahčloveka a kozmu. To však nezname-ná, že by akýkoľvek vzťah človeka akozmu prestal existovať. Vo sférachnebeských telies prebývajú anjeli - aanjeli nielenže môžu, ale majú práveza úlohu na ľudskú dušu vplývať. Užsúčasník sv. Pavla, Dionýzios Areo-pagita sformuloval základy kresťan-skej angelológie, ktoré boli bezmáladvetisíc rokov, až donedávna brané

vážne: tzv. sedem nebies je sedemplanetárnych sfér a jednotlivé anjel-ské hierarchie pôsobia každá z prí-slušnej sféry: anjeli zo sféry Mesia-ca, archanjeli zo sféry Merkúra... tró-ny zo sféry Saturna, cherubovia zosféry stálic atď. Preto sa v apokalypsehovorí o štyroch základných zname-niach zvieratníka - levovi, býkovi, or-lovi a anjelovi/vodnárovi - ako o šty-roch cheruboch; a Kristus-vševládcasa na ikonách zobrazuje uprostredtýchto štyroch znamení, okrídlenýchzvierat, ako stredobod a vládca celé-ho zodiaku. V Starom a Novom záko-ne sa medzi anjelmi a hviezdami aninerozlišovalo (Ž 148:2, 3) a o pad-lých anjeloch sa hovorilo ako o pad-lých hviezdach (Iz 14:12, Zj 12:4).

Táto kresťanská kozmológia saazda najčistejšie sformovala v char-treskej škole; ale bola samozrejmousúčasťou náhľadu na svet aj za scho-lastiky a renesancie. Bernardus Sil-vestris podal vo svojej “Cosmogra-phii” v skratke súhrn kresťanskéhosvetonázoru v 12. storočí. Ľudská du-ša sa tu odvádza zo sféry planét a ľud-ský duch zo sféry stálic. Opisuje na-príklad, ako duše, ktoré sa majú na-rodiť, čakajú v znamení raka. Ľudskáduša nielenže prechádza sféramivšetkých planét pred narodením, alezostáva s nimi aj počas života vnútor-ne spojená a po smrti musí nimiprejsť zase v opačnom poradí naspäťaž k sfére hviezd. Túto cestu nachá-dzame opísanú umelecky a podrobnev Danteho Božskej komédii. Ani sv.Augustín vo svojom Božom meste(5,1) netvrdil, že hviezdy nemajú načloveka žiaden vplyv, naopak, majú,no on upozorňoval na to, že “tentovplyv je v každom prípade podriade-ný Božej vôli”.

Už to je nesprávne, keď si prí-slušníci cirkvi alebo cirkev chcúuzurpovať kresťanstvo len sami preseba - a hovoria o všetkom mimo-cirkevnom rovno ako o protikres-ťanskom - lebo kresťanstvo je fe-nomén oveľa širší a hlbší než samot-ná Petrova cirkev. Avšak tvrdiť, žemedzi nebeskými telesami a člove-

Otvorený list Sophie Zmene

Kto škodí kres�anstvu

MOZAIKA S DVANÁSTIMI ZNAMENIA-MI ZVEROKRUHU SA NACHÁDZA NA POD-LAHE MNOHÝCH RANOKRESŤANSKÝ CHKOSTOLOV, AKO AJ V SÍDLE PÁPEŽA, NADLAŽBE NÁMESTIA SV. PETRA V RÍME.

Kto nerozumie, mal by sa pýtať, nie protestovať. Milan Růžička

7

kom nie je žiadna súvzťažnosť,že z nebeských sfér nepôsobiav rytmoch kozmických telies doľudskej duše anjeli - to je vážnadeformácia a splošťovanie nie-len celej kresťanskej filozofieale aj Vášho vlastného katolíc-keho učenia. Takýto filozofickýdiletantizmus spojený s príliš-nou horlivosťou u niektorýchmenej vzdelaných kňazov a lai-kov už v minulosti narobil a stá-le robí cirkvi medvediu službu,ktorá nakoniec vedie pred ľuď-mi k profanácii nielen cirkvi,ale aj celého kresťanstva, takžesa rozumne mysliaci ľudia odneho nakoniec odvracajú. Keďsi pani Rojková myslí, že hviezd-na múdrosť nesmie mať nič spo-ločné s kresťanstvom, nech zač-ne u pápeža a doporučí mu, abydal dvanásť znamení zverokru-hu odstrániť z dlažby na námes-tí sv. Petra vo Vatikáne. Budeďalej potrebné povytrhávať ajdlažbu z množstva ranokres-ťanských kostolov, počínajúctými v Jeruzaleme, po ktorýchchodili apoštoli a ich prví žiaci,lebo sú dláždené mozaikamis vyobrazením dvanástich zna-mení.

Ak sa redakcia Zmeny pod-ujala bojovať proti učeniu o pred-určení, mala by začať prehod-notením názorov cirkevných za-kladateľov – Luthera, Kalvínaa sv. Augustína – ktorí predes-tináciu skutočne hlásali, a ne-pripisovať ju nám, ktorí ju užroky v našich článkoch a pred-náškach vyvraciame.*

Sophia aj Zmena si kladú zacieľ duchovne pozdvihnúť Slo-vensko na kresťanskom zákla-de. My si však myslíme, že živásila k tomuto vzostupu už nevy-raší z mŕtvej dogmatiky a slepejviery, ale len zo skutočného, pre-hĺbeného pochopenia kresťan-stva, ktorého obsah sa opäť sta-ne živým len cez naše vlastné,slobodné poznávanie.

Dr. Emil Páleš, CSc.

Otvoreným listom (na str. 6) smeupozornili redakciu Zmeny, že ich názor,že by kresťanstvo malo byť nezlučiteľnés akoukoľvek predstavou o vzťahu člo-veka a nebeských telies, nielenže nezod-povedá pravde, ale ani ich vlastnej ka-tolíckej vierouke, ktorú sa domnieva-jú brániť; a ďalej že s učením o pred-určení a neslobodnej vôli, ktoréhosom podľa nich aj ja zástancom, sav žiadnom prípade nestotožňujem.Namiesto ospravedlnenia som žiadallen toľko, aby Zmena priniesla somnou dialóg na rovnakú tému – kres-ťanstvo a astrológia – v ktorom by obestrany dostali možnosť vyjadriť svojeskutočné názory, a kde by som malmožnosť dištancovať sa od mne cu-dzích, prekrútených názorov, ktoré bo-li pod mojím menom Zmenou publi-kované.1

Bol som však odmietnutý, najprv re-daktorkou Ivou Rojkovou, potom šéf-redaktorom Vladimírom Mohoritoms tým, že oni poznajú moje názory lepšieako ja sám (!).

Prečo sa tak boja verejného dialógu?A odkiaľ berú títo ľudia – ktorí kresťan-stvo ani astrológiu nepoznajú a nerozu-

ho, čo astrológia je alebo nie je – o tomtam vôbec nie je reč – je len zbierkouautoritatívnych citátov a tvrdení, ktoréastrológiu paušálne zatracujú. Nenabá-da čitateľa k poznávaniu, t.j. k tomu,aby nejakú danú oblasť spoznal, a týmsa raz a navždy oslobodil od tam obsiah-nutých zvodov a nástrah (“Poznajtepravdu, a pravda vás vyslobodí”, Ján8:32) – ale naopak, aby sa akémukoľvekstyku s tou alebo onou oblasťou a uva-žovaní o nej vyhýbali, a spoľahli sa naúsudok pastierov, ktorí ich chcú týmtospôsobom od všetkých zvodov a omy-lov tam obsiahnutých uchrániť.* Týmsa čitateľ dostáva do pozície, kedy horlíza alebo proti niečomu, čoho podstatamu zostáva nezrozumiteľná.

Takéto a podobné edície brožúrok(napr. edícia “Ako odpovedať na...” odvydavateľstva Tranoscius) majú slúžiťako akési “rozumy do vrecka” pre ve-riacich, ktorým tým majú ušetriť pocti-vé a dôkladné štúdium v nejakej oblasti,ale zároveň umožniť, aby mali na vechotový názor - aby vedeli, čo majúv spoločnosti povedať. Domnievame sa,že duchovní pastieri by mali svojich po-slucháčov viesť naopak k cnosti zdržia-

mejú im – tú sebaistotu rozsudzovať, čo je a čonie je kresťanské?

Odvahu im k tomu dodávajú brožúrky napí-sané duchovnými pastiermi ich cirkvi. Pred dvo-ma rokmi napr. vyšla vo vydavateľstve Serafínbrožúrka “Astrológia a kresťanský život” oddvoch katolíckych diakonov vo Francúzsku,Fernanda Sancheza a Philippe Madreho.2 Ob-sah tejto knižky je – ako uvidíme - sčasti pravdi-vý, sčasti skreslený a mylný, čo by sa samo ose-be dalo ešte prepáčiť. Zlé však je, že autori saminejavia žiadnu snahu o pochopenie podstatypredmetu, o ktorom píšu. Ich knižka nie je vý-sledkom úprimného pokusu o porozumenie to-

* Otázka vzťahu astrológiea slobodnej vôle bola jasne vy-svetlená v Sophii 5, 1995 v článku“Svetlo na astrológiu. Osud, slo-bodná vôľa a životný plán.”

* Je to analogická situácia ako za socializmu, keď politruci chodili do škôl za mládežoua medzi vojakov základnej služby a chceli, aby sme podpisom vyjadrili náš nesúhlasa odmietavý postoj k “Charte 77”, k petíciám ako bola “Tisíc slov” a pod. Keď sme upo-zornili na to, že by sme museli najprv poznať obsah týchto petícií, aby sme s nimi mohlinesúhlasiť, bolo nám povedané, že obsah týchto petícií je “antirevolučný”, “antikomunis-tický”, “protiľudový” a pod. Čítať sme ich však nesmeli, lebo by sme sa mohli nechaťzmiasť tam uvedenými argumentami a podľahnúť pokušeniu súhlasiť s nimi. Vznikla takparadoxná situácia, že sa od nás žiadalo, aby sme “slobodne” nesúhlasili s niečím, čohoobsah sme radšej nemali poznať, lebo sme neboli dosť zrelí na to, aby sme ho posúdili.

Emil Páleš

Existujekres�anská astrológia?

Alebo popiera katolícka cirkev anjelov?

8

vať sa vyjadrovania akéhokoľvek ná-zoru potiaľ, pokiaľ sa človek v tejalebo onej veci nevyzná.

Sanchez a Madre hovoria, že ob-razec horoskopu je pre nich taký zlo-žitý, že mu nedokážu porozumieť –a vyvodzujú z toho, že každý, kto sazaoberá astrológiou, sa “iba tvári, žerozumie tomuto nepreniknuteľnémuobrazu zvanému horoskop”, ale v sku-točnosti je “úbohý” a “má problémyso svojou vlastnou psychikou”.

Nebudeme na tomto mieste brániťastrológov alebo nejaké konkrétneastrologické metódy, lebo sme si prí-liš dobre vedomí, že ide len o úlomkyprastarej múdrosti, z ktorých mnohéby dnes neobstálo pred skúšobnýmkameňom pravdy. Chceme na tomtomieste upozorniť len na jednu zásad-nú vec, ktorú si každý kresťan musíuvedomiť, ak chce brať svoje vlastnénáboženstvo vážne:

Stredobodom našich úvah nesmiebyť len rozhodovanie medzi dvomaabstraktnými krajnosťami, či mámeastrológiu a astrológov ako celok,ako abstraktný pojem prijať alebo za-vrhnúť. Z takého čierno-bieleho mys-lenia sa musíme konečne vymaniť.V centre nášho úsilia po Pravde musíbyť otázka: “Aký konkrétne je vzťahmedzi jednotlivými nebeskými tele-sami a človekom v skutočnosti?”

Biblia o hviezdachBiblia a cirkevní otcovia varujú

pred pokušením veštiť budúcnosťa pasívne sa odovzdávať alebo spo-liehať na osud. Duchovnou pasivitou

človek svoj osud len zhorší: “Nenáj-de sa u teba... veštec, ani planetár anizaklínač ani čarodejník ani bosorákani dopytujúci sa vešteckého duchaani... taký, ktorý by sa niečo pýtalmŕtvych” (5M 18:10) To však nezna-mená, že do ľudského života a osu-du nezasahujú žiadne vonkajšie vply-vy. Naopak: takéto vplyvy jestvujú,a to tak dobré, zhrňované niekedypod názov Prozreteľnosť (DivinaProvidentia), ako aj zlé.

Tomáš Akvinský napríklad potvr-dzuje, že “pochádza z vplyvu hviezd,že posadnutí niekedy dokážu pred-povedať udalosti, ku ktorých uskutoč-neniu vedie určité riadenie osuduv prírode spôsobené nebeskými tele-sami.”3 Keď Pavol hovorí o “slobo-de, ktorú máme v Kristovi... ktorounás Kristus oslobodil” (Gal 2:4, 5:1),predpokladá to, že tu predtým existo-vali a stále existujú mocnosti, ktorénás robili (alebo chcú robiť) neslo-bodnými; ale cez Krista ich človekpráve prekonáva. Kto sa stará o to,čo má byť v živote na prvom mieste,nemusí sa hviezdnych vplyvov báť:“Nedeste sa znamení nebies... poha-nia sa ich desia” (Jer 10:2). A na-opak, kto sa o to nestará, tomu anidobrá konštelácia hviezd nepomôže:“Nože, nech ťa zachránia tí... ktoríhľadia na hviezdy... nech ťa zachrá-nia od toho, čo príde na teba!” (Iz47:13).

Starozákonní proroci a raná cir-kev sa vyslovujú proti uctievaniu ne-beských telies a anjelov ako zvrcho-vaných božstiev namiesto Najvyššie-ho Boha: “Aby si sa neklaňal slnku,

mesiacu a hviezdam...” (5M 4:19).To však vonkoncom neznamená, žeby v nebeských telesách neboli du-chovné bytosti, ktoré v staroveku na-zývali bohmi (s malým b) a ktorí sav kresťanstve nazývajú anjelmi. Prá-ve naopak: Biblia hovorí o hviezdachako o živých bytostiach, ktoré slúžiaBohu, poslúchajú ho a klaňajú sa mu(1M 37:9, Ž 148:3, Jób 38:7, Iz24:23) a ktoré zasahujú do ľudskýchosudov: “Z neba bojovali, hviezdy zosvojich vysokých ciest silných bojo-vali so Sizerom” (Sud 5:20).

Biblia nepopiera, naopak potvr-dzuje moc hviezd, avšak podriaďujeju moci Najvyššieho: “A keď už ichmoc (nebeských svetiel) a pôsobivosťbudila v nich úžas, mali poznať,o koľko mocnejší je ich Tvorca... o čonádhernejší je ich Pán... Oni všaksvetlá nebies pokladali za (najvyš-ších) bohov, čo riadia svet” (Múd13:1-5).

Hviezdy a planéty sú mocnými,nie však jedinými a už vôbec nie zvr-chovanými silami vo vesmíre. V tomistom zmysle píše sv. Augustín:“Nech sú vzdialení od nás tí, čo pri-pisujú hviezdam moc rozhodovať bezBožej vôle... Pokiaľ ide... o vplyvhviezd, tento vplyv je v každom prí-pade podriadený Božej vôli... Nie jeazda povera, že hviezdy majú zvrcho-vanú moc, s ktorou môžu ľubovoľnenarábať, najtrápnejšou urážkou Bo-ha?... a napokon, ak sa hviezdam pri-znáva nevyhnutný vplyv, aká možnosťsa ponecháva Bohu, aby posudzovalľudské činy?”4

“Zmŕtvychvstanie Krista oslobo-

Gustave Doré: Ilustrácie k Danteho Božskej komédiiSféra Jupitera Sféra Slnka Sféra stálic

9

dzuje človeka od kozmickej úzkosti”,od nevyhnutného vradenia do astrál-neho determinizmu, ktorý však bolv prehistorickom prírodnom staveľudstva faktickou skutočnosťou - tak,ako je doteraz skutočnosťou vo svetezvierat – ale stáva sa minulosťou dotej miery, do akej sa v srdci človekarodí Kristus. Človek, ktorý sa znovu-narodil v duchu, sa ocitá k duchov-ným bytostiam nebeských teliesv slobodnom vzťahu.

Madre a Sanchez však nedokážumyslieť inak, než v dvoch krajne ex-trémnych polohách. Buď: “astrológiaa absolútne predurčenie” – alebo:“sloboda a popretie akejkoľvek sú-vislosti medzi dianím na nebia dianím na zemi”. Predstavovaťsi však “slobodu” človeka tak, ženie je vôbec ničím podmienený, žeje vytrhnutý zo súvislosti s celýmvesmírom, je určitý druh naivity.

Sanchezova a Madreho knižkaje v poriadku potiaľ, pokiaľ varujúpred veštectvom, upozorňujú nanebezpečia špiritizmu atď. Skutoč-ne, na mnohé senzibilné, duševneslabé, duchom a inteligenciou ne-pevné osoby pôsobia rôzne pred-povede, magické a parapsycholo-gické efekty tak, že strácajú psy-chickú rovnováhu, upadajú do úz-kostných a depresívnych stavov,fatalistickej fascinácie; a práve ta-kí ľudia, čo majú najviac nevyrie-šených osobných potrieb a problé-mov, čo nezvládli život, sa k týmtoveciam najčastejšie utiekajú. Je is-te záslužné, keď uvedení autoritýmto ľuďom vo svojej psycholo-gickej poradni pomáhajú. Sancheza Madre však nepripúšťajú, že bysa niekto mohol astrológiou zaobe-rať aj z úplne iných dôvodov, ako jeveštenie budúcnosti alebo nevyrie-šené osobné problémy. Napríkladpreto, aby obdivoval a poznával do-konalú Myšlienku a Účel, ktoré Bohvložil do stvorenia a jeho zákonitostí.Vo svojej horlivosti za vymýtenie as-trológie idú tak ďaleko, že popierajúakýkoľvek vzťah medzi nebeskýmitelesami a človekom.

Sú hviezdy bohovia?Sanchez a Madre vyslovujú oba-

vu, že “ak sa kozmickým živlom pri-píše božská prirodzenosť, nie je tostarý základ panteizmu... ?” Ako ke-

by ani to nevedeli, že slová boh,božský sú homonymá, ktoré sa pou-žívajú v dvoch celkom samostatnýchvýznamoch: v prvom význame vovzťahu k Najvyššiemu Bohu-Stvori-teľovi, vždy s veľkým B a v jednot-nom čísle, ako je to zvykom v kres-ťanstve. Druhý význam sa vzťahujek bohom, v množnom čísle a s ma-lým b, t.j. k stvoreným hierarchickýmbytostiam, ktoré sú a musia byť právečinné v kozmických živloch vo stvo-rení - čo vôbec neznamená, že by saNajvyšší Stvoriteľ vo svojom stvo-rení rozplýval. Tento druhý význambol bežný v staroveku.

Tomáš Akvinský v prvej a druhejkapitole svojho pojednania “O pod-state anjelov” vysvetľuje, že tie by-tosti, ktoré sa v staroveku (napr.u platonikov) nazývali “bohovia”, sav kresťanstve nazývajú anjelmi.Tomáš sa pridáva k Augustínovia spoločne vykladajú Platóna a Aris-totela: “všetky tieto (štyri) prostred-né rády bohov... musíme po našomoznačiť ako ´anjelov´... Aj samotnéduše nebeských telies – pokiaľ sú (tie-ktoré) oduševnené – musíme počítaťk anjelom, ako to vykladá Augustínvo svojom ´Enchiridione´”.3

Ďalej Tomáš uvažuje spolu s Aris-totelom a dopĺňa Aristotela, čo sa tý-

ka počtu bytostí v nebeských tele-sách: “Podľa toho máme nebeské by-tosti, ktoré vôbec nie sú spojené s te-l(es)ami. Je však aj veľa duchovnýchbytostí, ktoré sú spojené s nebeskýmitelesami. Ich počet sa Aristoteles po-kúsil preskúmať na základe počturozličných pohybov nebeských te-lies.”

V ôsmej kapitole tej istej knihy saTomáš vracia k vysvetleniu, čo zna-mená, keď hovoríme “anjeli sú v ne-beských telesách”. Nesmieme si topredstavovať tak, že sú tam v rovna-kom zmysle, ako sa naše fyzické telánachádzajú na niektorom mieste troj-

rozmerného priestoru: “Miestoprislúchajúce anjelom je duchov-né... sú tam prítomní svojou silou,pôsobením...”. A cituje Gregoraz Nyssy: “Keď je teda duchovné vovzťahu k nejakému miestu aleboveci, ktorá sa nachádza v prie-store... tak hovoríme, že je na tom-to mieste. Kde by sme vlastne mu-seli povedať ́ pôsobí tam´, hovorí-me ́ je tam´”. Čo skratkovite zhŕňaJán Damascénsky: “Kde anjel pô-sobí, tam je.”

Keď teda napríklad hovorímeo tom, že archanjel Michael je naslnku (Zj 19:17, 20:2, 12:7), zna-mená to, že fyzické teleso slnka jena nebi viditeľným prejavoma znamením tých istých slnečnýchmocností, ktorým vládne Michael,a ktoré sa aj inde v prírode pre-javujú svojím špecifickým pôso-bením, napr. u rastlín, alebo u člo-veka v jeho srdci. Ľudské srdce bi-je a udržuje pri živote celý orga-nizmus milosťou tých istých síl,vďaka ktorým na oblohe svietislnko a dáva život celej prírode.

(Fakt, že pri maxime slnečnej činnos-ti, keď je na slnku najviac škvŕn, saprudko zvyšuje počet infarktov my-okardu, poukazuje na túto skrytú sú-vislosť medzi silami slnka a ľudskýmsrdcom.)

V rovnakom zmysle hovoríme,že Gabriel je archanjelom Mesia-ca... atď., a musíme pri tom hneďmyslieť na dĺžku ženského cyklu,ktorá sa zhoduje so synodickýmmesiacom (alebo na koordináciu roz-množovacích aktivít s fázami Me-siaca u zvierat) a na to, ako v evan-jeliu archanjel Gabriel prináša Má-rii aj Anne zvesť o počatí ich detí:Ježiša a Jána.

TOMÁŠ AKVINSKÝ NADVIAZAL NA ARISTO-TELOVE ÚVAHY O POČTE DUCHOVNÝCH BYTOSTÍV NEBESKÝCH TELESÁCH

10

Existuje kres�anskáastrológia?

Máme teda na jednej strane sku-točnosť, že v nebeských telesách súanjeli; a na druhej strane skutočnosť(a pre veriacich biblické svedectvo)toho, že anjeli zasahujú a podieľajúsa na osude jednotlivcov ako aj ce-lých rodov a národov. Z nich Micha-el, Gabriel a Rafael sú v biblii uvá-dzaní menovite, o ostatných sa hovo-rí len ako o anjeloch, nebeských zá-stupoch, nebeskom vojsku podľa ichhierarchických rádov ako tróny, pan-stvá, cherubovia atď. To znamená:

Predpoklad1: V nebeských tele-sách sú duchovné bytosti – anjeli.

Predpoklad2: Anjeli pôsobia načloveka.

Záver: Nebeské telesá pôsobia načloveka.

Tento jednoduchý sylogizmus jea zostáva nepopierateľným pred-pokladom a oprávnením pre exis-tenciu kresťanskej náuky o sú-vzťažnosti nebeských telies a člove-ka, t.j. pre kresťanskú astrológiu; a tobez ohľadu na to, či a do akej mieryje alebo nie je táto náuka už sformu-lovaná, a úplne bez ohľadu na to, čisvetoví astrológovia podľahli omy-lom a bludom alebo nie.

Príèina nepochopeniaastrológie: materializ-

musAkonáhle nahliadame túto du-

chovnú podstatu vzťahu medzi ne-beskými telesami a človekom, vy-svitá pred nami hneď aj príčina, prečoautori ako Sanchez a Madre nedo-kážu pochopiť, že by medzi člove-kom a kozmom mohol byť nejakývzťah. Nevedia pochopiť, že hviezdya planéty nie sú len fyzickými tele-sami, ale zároveň aj duševnýmia duchovnými telesami. Že každáplanéta, tak ako aj Zem, je spojenás celou hierarchiou duchovných by-tostí; a že fyzické teleso tej-ktorejplanéty alebo hviezdy je len najhrub-ším, vonkajším prejavom hierarchieduchovných síl za nimi pôsobiacich.5

Sanchez a Madre vychádzajú akoz úplnej samozrejmosti z toho, že ne-beské telesá nie sú ničím viac, nežmasami mŕtvej hmoty. Ani na um im

neschádza, že k hviezdam prislúcha-jú živé bytosti. Keď sa dívame, akotíto kresťanskí diakoni dokazujú ne-možnosť akéhokoľvek vzťahu medzičlovekom a hviezdami, je to nanajvýšzvláštne: všetky ich argumenty sú to-tiž vzaté z materialistickej prírodnejvedy! Hovoria o hmotnostiach astro-nomických telies, o tom, že gravitač-né a elektromagnetické pôsobenieplanét by muselo byť priamo alebonepriamo úmerné ich hmotnostia vzdialenosti... a stále len o tom.Nevidia žiaden dôvod, prečo by po-pri fyzikálne-merateľných vplyvochako je znečistenie prostredia, rôznežiarenia a pod., ktoré sú “isté”, malipriznávať určujúci vplyv na život člo-veka ešte aj nejakým neviditeľným,nemateriálnym vplyvom, ktoré súpodľa nich “neisté” (kresťanskí dia-koni!).

Sanchez a Madre nevidia vo ves-míre nič, než mŕtvu hmotu; vesmírje duchaprázdny, pustý, zbavený ži-vota! A táto hrubomaterialistická

predstava, ktorá je produktom jedno-stranne orientovanej materialistickejprírodovedy posledných storočí,a ktorá by ešte pre 500 rokmi bolav kresťanskom myslení absolútnenemysliteľná – zapustila, ako sa zdá,v myslení cirkevných učiteľov kore-ne tak hlboko, že sa stala samozrej-mosťou.

Vraj: “hviezdy nie sú bohovia”!Na podobnú materialistickú argu-mentáciu a názory narážame u ďal-ších a ďalších autorov, ktorí sa vydá-vajú za kresťanských filozofov, akonapr. u Clauda Tresmontanta: “Vďa-ka analýze spektra hviezd a rozboruich chemickej skladby vieme, že niesú božské. Dnes vieme, že slnko nieje žiadne božstvo...”6 Keby Tresmon-tant chcel, mohol by presne tými istý-mi vetami dokázať, že neexistuje aniBoh-Stvoriteľ, lebo sa ho nepodarilonamerať spektrometrom!

Sanchez a Madre sa vysmievajúpohanským bohom, a vôbec im ne-prichodí, že sa tým rúhajú archanje-

lom a sv. Duchu; že napr. tá hromo-vládna bytosť, ktorú starovekí Grécia Rimania uctievali ako Dia/Jupitera– aj keď zaodetú do rôznych ľud-ských predstáv – Slovania ako Perú-na a Germáni ako Thora/Donara, jearchanjel Zachariel.

Sanchez a Madre si pletú pojemsúhvezdi a s pojmom znameni a,a hľadajú preto pôvod znamení v sú-hvezdiach, namiesto toho aby hľadalipôvod súhvezdí v znameniach.7 Ne-vidia pôvod súhvezdí v tom, že ľudiapospájali hviezdy do myslených ob-razcov na tom mieste, kde za nimivnímali pôsobenie dvanástich naj-vznešenejších duchovných pravzo-rov; ale domnievajú sa, že znameniavznikli až potom, čo “bujná ľudskápredstavivosť zoskupila hviezdy doútvarov pripomínajúcich rôzne by-tosti a zvieratá podľa vlastného že-lania”. Tvrdia teda o cherubínoch,že sú výplodom bujnej ľudskej fan-tázie a že “viera v nich je smieš-na”!

Keďže podľa Sancheza a Madre-ho slnko a planéty nie sú ničím viacnež zhlukom látky, a oddelili sa privzniku slnečnej sústavy z jednoliatejpra-hmloviny, musia byť podľa nich“telesá slnečnej sústavy rovnorodé...Z toho hľadiska je vylúčené, že bynejaká planéta mohla mať odlišnývplyv ako iná planéta.” Vôbec im ne-schádza na um, že tým vyvracajú Au-gustínovo učenie, že “každá viditeľ-ná vec na tomto svete má svoju pred-stavenú anjelskú moc”, a že tým vy-škrtávajú z kresťanskej angelológiepiaty anjelský chór – duchov pohybu,ktorí sú okrem iného vládnucimi inte-ligenciami planét.

Zachádzajú vo svojom horleníproti astrológii tak ďaleko, že vylie-vajú s vaničkou aj dieťa (celú kres-ťanskú filozofiu).

Príčina tejto neschopnosti po-chopiť podstatu astrológie je tá, žesa v cirkvi napriek teoretickémua abstraktnému idealistickémustanovisku zahniezdil konkrétnya faktický názorový materializmustak hlboko, že nikomu viac neudie-ra ani do oka. Z kresťanstva zostallen abstraktný Boh-Stvoriteľ niekdeza stvorením, nepredstaviteľný Pr-votný hýbateľ – a medzi ním a člo-vekom nie je nič, len nekonečné, pus-té diaľky vesmíru, vyplnené samopo-hybom mŕtvej hmoty.

Ani v údolí smrti dva a dvanie je šesť.

Lev Nikolajevič Tolstoj. Jeho po-sledné slová, keď ho na smrteľnejposteli znovu vyzvali, aby sa vrátil doruskej pravoslávnej cirkvi.

11

“Ja, mladé dievča nevídane krásne,prichádzam z miest a navrátim sa na ne,až zjavím vám ich krásy neslýchané.

Prišla som z neba, ktoré jas môj vrúbil,a kam ho vrátim, nech zas duše hostí;kto uzrel ma a kto sa nezaľúbil,ten iste nemá pochop o ľúbosti.Sám Boh mi doprial všetky krásne skvosty,keď Príroda ich kládla v moje dlane -a chcel, by ste ma sprevádzali, panie.

Do mojich očí prší každá hviezda,v nich hviezdna cnosť i všetky svetlá horia.Viem, pôvab môj sa známy svetu nezdá,bo všetky krásy sú mi dané zhoraa nespozná ich nikto okrem tvora,v ktorom tiež cnosť a čisté srdce planiea Láska v ňom má svoje prebývanie.”

Ja, vyjavený pred anjelom mladým,čo tieto slová v svojej tvári nosí -keďže naň stále sústredene hľadím,mriem obavou, že i môj život skosí:veď z jeho očí poranil ma ktosiaž tak, že len som uzrel jeho zbrane -schvátil ma plač, čo nikdy neprestane.

PargolettaDante Alighieri

Sanchez a Madre si zrejme pred-stavujú anjelov niekde mimo stvore-nia, úplne mimo času a priestoru, kdesedia na laviciach a spievajú “hallelu-jah”, ale nemajú žiaden vzťah k stvo-reným veciam okolo nás. Hviezdyv ich očiach nie sú oduševnené, vzne-šené a čisté bytosti, pravzory cností;neobiehajú po svojich dráhach preto,že sú také verné...Ide len o bezduchýsamopohyb hmoty, ktorá sa večne de-terministicky pohybuje podľa záko-nov Newtonovej mechaniky, v kto-rých – či si to chceme pripustiť, alebonie – nezostáva žiadne miesto, žiadna voľná premen-ná pre slobodu, lásku, vernosť.

Domnievame sa, že práve v tomto spočíva ono“duchovné kynoženie mládeže” a “rozmach tmár-stva”, o ktorých píše Rojková, keď mladým ľuďomniekto zacláňa výhľad na krásu pravého kresťanstva,takže zostávajú duchovne hladujúci, prázdni, bezozmyslu, a hľadajú zaplniť túto prázdnotu “deštruktív-nou hudbou, zhubnými videoklipmi, nemorálnymi fil-mami a drogami”.1

Je naozaj naším želaním, aby cirkev ako inštitú-cia mala čo najväčší podiel na neviditeľnej cirkvisv. Ducha, ktorá tu je, a aby nemusela zostať celkommimo prúdu živého kresťanstva, ktorý sa teraz z pô-sobenia sv. Ducha rodí v srdciach ľudí, alebo sa do-konca nestala jeho odporcom.

Očakávame preto od cirkevnej správy na Sloven-sku, že v takomto a podobných prípadoch, ako je prí-pad Zmeny, upozorní tých svojich veriacich, ktorínie sú prístupní racionálnemu, vecnému dialógu, alepodriaďujú sa názorom autorít, že bojujú proti vlast-nému náboženstvu. A ďalej že urobí niečo pre prehĺ-benie vzdelania svojich diakonov z biblickej teológiea z dejín náboženstva (ak to cirkev sama nezvládne,Sophia jej v tom rada vypomôže); resp. že tých ka-zateľov, ktorí o neustále sebazdokonaľovanie neja-via žiaden záujem, pozbaví učiteľských funkcií. Lebokeby cirkev mala týchto ľudí chrániť - ak bude dá-vať “imprimatur” a “nihil obstat” na také knihy akoje Sanchezova a Madreho - a stavať sa aj proti tým,ktorí na vyloženú nebiblickosť takýchto učení pouka-zujú, musela by nakoniec exkomunikovať seba samú,lebo je podľa svojich vlastných kritérií na scestí.

1 Iva Rojková: Boh dal človeku slobodnú vôľu, nene-chajme si ju vziať. Astrologické protikresťanské škole-nia v televízii. Zmena č. 370/1997, str.15.

2 Fernand Sanchez, Philippe Madre: Astrológia a kres-ťanský život. Serafín, Bratislava, 1995.

3 Tomáš Akvinský: De substantiis separatis seu de ange-lorum natura (O podstate anjelov). Verlag Freies Geistesle-ben, Stuttgart, 1989.

4 Sv. Augustín: Božie mesto, kniha 5, kapitola 15 Pozri aj: Rudolf Steiner: Duchovné bytosti v nebes-

kých telesách a prírodných ríšach. Sophia, Bratisl., 1997.6 Claude Tresmontant: Teodicea, neboli otázka zla.

Timotej, Košice, 1997.7 Pozri Sophiu 6, 1995: Emil Páleš: Svetlo na astroló-

giu 2. O rozdiele medzi znameniami a súhvezdiami. Preložil Viliam Turčány

12

Vážení priatelia,

Keby sme sa teraz preniesli do ob-dobia medzi roky 1920 a 1934 a stalisa žiakmi waldorfskej školy v Stutt-garte, mohli by sme sa tu denne stre-távať so školským lekárom a súčasneučiteľom prírodných vied, Dr. Euge-nom Koliskom. Jeho 14-ročné pôso-benie na tejto škole znamenalo mimo-riadny prínos pre waldorfskú pedago-giku. Prostredníctvom neho sa stalaživou celkom nová výchovná myš-lienka, totiž pozerať na pedagogikuako na druh terapie, ako na medicínu,prenesenú do duševno-duchovnej ob-lasti človeka. Pozrime sa teraz krátkona životnú cestu tejto osobnosti.

Narodil sa 21. marca 1893 voViedni. Jeho otec, dvorný radca Ale-xander Kolisko, bol profesorom pa-tologickej anatómie na Viedenskejuniverzite a jeho matka bola klavirist-kou. Do domu rodičov často prichá-dzali reprezentanti vtedajšej vieden-

skej vedy a umenia a vari práve tátoskutočnosť napomohla mladému Eu-genovi vytvoriť si budúci životný mo-tív: spojiť vo svojej práci so všetkouvážnosťou a usilovnosťou vedu s ume-ním. Zaujímavá je poznámka v jehodenníku, s dátumom 29. 11. 1910, ke-dy ešte študoval na gymnáziu. Píše vnej: dnes som sa rozhodol študovaťfilozofiu, a síce s chémiou, prípadneso zoológiou alebo botanikou ako hlav-ným predmetom. A keď sa po maturi-te zapísal na viedenskú lekársku fakul-tu, vnútorne toto rozhodnutie už neo-pustil. V jeho celoživotnom pôsobeníje spájanie prírodovedeckého a filozo-fického myslenia vedúcim prvkom.

Na lekárskej fakulte promoval ro-ku 1917, keď mal 24 rokov. Už počasštúdií sa stal členom antropozofickejspoločnosti. Roku 1914 sa zúčastnilna prednáškovom cykle Rudolfa Stei-nera, ktorý sa konal vo Viedni a volalsa “Vnútorná bytosť človeka a životmedzi smrťou a novým narodením”.Ak máme pochopiť ďalšie osudy mla-dého lekára, treba charakterizovaťvtedajšiu lekársku viedenskú školu,ktorá ho na toto povolanie pripravila.

Táto škola sa vyznačovala veľký-mi reformami, ktoré zasiahli do všet-kých odborov a stanovili si za cieľ po-staviť ich na prírodovedeckom zákla-de. Medzi vedúce osobnosti patrilCarl Freiherr von Rokitansky, autortrojdielnej učebnice patológie, v kto-rej ešte pracoval s myšlienkou humo-rálnej patológie, ktorá nazerá na cho-robu ako na dôsledok porušenia rov-nováhy telesných tekutín. Neskôr všakprevzal Rokitansky názory svojho kri-tika Rudolfa Wirchova, podľa ktorýchtreba hľadať príčiny chorôb v bun-kách. Pokračovateľom Rokitanskehobol profesor Kundrat, po ktorom pre-vzal miesto práve otec Eugena, Alex-ander. K ďalším osobnostiam patrilTheodor Billroth, reformátor chirur-gie, ktorý ako prvý urobil resekciu ža-lúdka. Reformátorom vnútorného le-kárstva bol Joseph Skoda, autor diela“Pojednanie o poklope a počutí”, kto-

ré prispelo k vytvoreniu anatomicko-fyzikálneho základu tohto odboru.Žiakom Skodu bol tiež Eugen Koliskostarší, starý otec mladého Eugena. Pô-sobili tu taktiež osobnosti, o ktorýchsa pozitívne vyjadruje Rudolf Steiner.Bol to Joseph Hyrtl, anatóm, ktorýsvojimi porovnávacími štúdiami do-spel k presvedčeniu o evolučnej myš-lienke, o vedúcom pláne vývoja orga-nického života. Boli to tiež Moritz Be-nedikt a Joseph Breuer.

Benedikt obhajoval napr. odvážnumyšlienku, že pohyb srdca je podne-covaný krvným obehom, nie krvnýobeh pohybmi srdca. Breuer bol spoluso Sigmundom Freudom autorom“Štúdie o hystérii”.

A tak môžme na jednej strane vi-dieť mohutný nástup a víťazstvo prí-rodovedeckej medicíny, ktorá sa cel-kom oprela o poznatky fyziky a ché-mie, a ktorá obdivuhodne dômyselný-mi technikami nazbierala množstvofaktov a na druhej strane nesmelé po-kusy niektorých lekárov nazerať naľudský organizmus ešte z iných hľa-dísk, ktoré však nenašli odozvu u pre-važnej časti lekárskej verejnosti aupadli do zabudnutia alebo boli zdr-vené kritikou.

Po vyštudovaní lekárskej fakultypracoval Kolisko v Ústave pre lekár-sku chémiu vo Viedni, a to až do roku1920, kedy prijal ponuku RudolfaSteinera, aby prevzal miesto školské-ho lekára vo waldorfskej škole v Stutt-garte. Súčasne tu prevzal výuku ché-mie a biológie a tiež triednictvo v 6.triede. Odchod z Viedne nebol jedno-duchý. Rodina v ňom videla násled-níka jeho otca a starého otca. Jeho ce-loživotnou úlohou sa malo stať lekár-sko-pedagogické pôsobenie na vie-denskej univerzite.

V Stuttgarte mohol svoje obsiahlelekárske vedomosti celkom vložiť doslužieb pedagogiky. Ako lekár poznalvšetky deti v škole a mohol preto spo-ločne s ostatnými pedagógmi a rodič-mi hľadať pri konkrétnych problé-moch najvhodnejšie riešenie.

Prírodovedecké a pedagogickéimpulzy Eugena Koliska

Duchovná pedagogika:

Petr Stránský

13

Roku 1920, pri príležitosti Steine-rovho prírodovedeckého kurzu malprednášku o možnosti pochopiť ché-miu bez použitia hypotéz. S obsahomprednášky bol vtedy Rudolf Steinerveľmi spokojný a vyjadril nádej, že zposlucháčov kurzu by sa spolu s wal-dorfskou školou mohla vytvoriť nováakadémia, ktorá by oplodnila vedu no-vými hľadiskami.

V tom istom roku sa zúčastnil tiežna prvom Steinerovom lekárskomkurze a tu prekvapil svojou pohoto-vosťou, s akou dokázal svojim kole-gom vysvetliť niektoré nezrozumiteľ-né časti výkladu. Jeden z účastníkovneskôr napísal, že Kolisko malgoetheanizmus priamo vrodený. Čímviac sa zaoberal antropozofiou agoetheovským poňatím pozorovaniaprírody, tým viac sa vzďaľoval odobrazu človeka, ktorý bol prezento-vaný viedenskou lekárskou školou.Prenikol do myšlienkovej sféry, ktoránebola súčasťou všeobecného príro-dovedeckého názoru, ktorá sa muvšak zdala byť mimoriadne plodnápráve pre riešenie praktických otá-zok, či už išlo o liečenie alebo vý-chovu. Preto stále hľadal príležitosť,aby mohol o nových hľadiskách dis-kutovať so zástupcami tradičnej ve-dy. Veľká príležitosť prišla roku1922, kedy sa vo Viedni konal me-dzinárodný lekársky kongres. Kolis-ko tu vystúpil s prednáškou “Novécesty v patológii a terapii prostred-níctvom antropozofie”, v ktorej chcelpoukázať na nové stanoviská, ktorémôžu pre lekárov z antropozofie vy-plývať.

Poslucháčov tvorili profesori, do-centi a asistenti viedenskej univerzitya praktickí lekári, celkovo asi 500 ľu-dí. Mladému lekárovi Koliskovi pre-ukázali úctu, lebo pre nich predstavo-val pokračovanie diela svojho otca astarého otca, ktorí patrili medzi lekár-ske kapacity. Očakávali prednášku,ktorá potvrdí správnosť ich spôsobumyslenia, ich prístupu k liečeniu a týmtiež správnosť celej viedenskej le-kárskej školy. Keď však začal predná-šajúci hovoriť, neverili svojim ušiama skoro začali prejavovať svoju nespo-kojnosť. Kolisko píše o tejto napätejatmosfére v liste svojej žene Lily slo-vami: “niektorí zúrili, iní odchádzalis hlasným buchnutím dvier, iní sasmiali a ja som hovoril cez tentochaos celú hodinu s najväčším vyna-

ložením energie. Bol to najväčší škan-dál vo viedenskom lekárskom živote.”

Čo tak pobúrilo poslucháčov? Abysme to mohli pochopiť, priblížime siobsah tejto prednášky.

V úvode Kolisko poukazuje na to,že lekárska veda má za sebou veľko-lepý vývoj patológie, diagnostiky, chi-rurgie, bakteriológie a v určitom sme-re i farmakológie, náuky o účinku lie-kov na ľudský organizmus. Tak akosa skôr menované odbory, najmä pa-tológia, úplne opierajú o pokroky vanatómii a histológii, tak sa v prípadefarmakológie pozerá na lieky očamimodernej fyziky a chémie. Je tu para-lela. Látky, ktoré by mali liečiť, sa po-pisujú ako zoskupenia atómov a mole-kúl a ľudský organizmus ako zosku-penie buniek. Kolisko dochádza k zá-veru, že ak sa látka redukuje na čistofyzikálno-chemický jav, nedajú sanájsť jej vzťahy k ľudskému orga-nizmu, ktoré by sa dali terapeutickyvyužiť. Dodáva, že farmakológia skôrvyužíva poznatky o toxickom pôso-bení látok. Máme mimoriadne rozvi-

nutú patológiu, ale nie terapiu. Nepoz-náme pomer medzi procesmi v orga-nizme človeka a prírodnými proces-mi, ktoré poskytujú substancie, ktoréprichádzajú do úvahy ako lieky.

Predchádzajúce lekárske smerypoznali isté vzťahy medzi človekoma minerálmi, rastlinami a zvieratamia liečebne ich využívali. Boli to všakinštinktívne, často nepresné vedomos-ti, ak nie iba výplody fantázie. Dnesale takýto prístup už nestačí. Dnes po-trebujeme vedeckú cestu, na ktorej sazídu patológia a terapia. A k tomu máprispieť antropozofia, ktorá apeluje navedecké myslenie dnešnej doby a zajeho pomoci chce dospieť k poznat-kom o evolučnej súvislosti človeka aprírodnej ríše, v ktorej je kľúč k rie-šeniu.

Kolisko teraz charakterizuje vý-chodiská antropozofie ako vedy. Od-kazuje na Goetheho svetonázor, ktorýnevidí svet ako výsledok mechanic-kých pochodov a človeka ako agregátbuniek, ako náhodný úkaz v organic-kom vývoji vesmíru. Rudolf Steiner

začal svoje celoživotné dielo právevedeckou obhajobou Goetheho príro-dovedeckého názoru, v ktorom máústredný význam metóda pozorova-nia javov. A Steiner ukazuje, že tútometódu možno použiť v rôznych od-boroch modernej vedy a nájsť s jej po-mocou červenú niť v nekonečnommnožstve faktov.

Teraz pristupuje Kolisko k výkla-du migrény a chce poslucháčom uká-zať, že nový spôsob chápania tejtochoroby spočíva už v tom, ako sa po-sudzujú a triedia jej príznaky. Ukazu-je, že sa dajú rozdeliť do troch sku-pín.

Prvá skupina príznakov je spojenáso zmyslovými orgánmi a nervovousústavou. Typická je precitlivelosťjednotlivých zmyslov, tlak a bolesť vhlave. Postihnutý prežíva vlastne to,čo v normálnom stave nie je súčas-ťou vedomia. Je to proces zmyslovéhovnímania, ktorý je teraz pociťovanýbolestivo. Zatiaľ čo zdravý človek mávedomie celkom spojené s okolím, sú-stredí sa teraz na vlastnú nervovo-zmyslovú organizáciu.

Druhá skupina príznakov súvisí sprocesmi trávenia. Dostavuje sa ne-chutenstvo, nevoľnosť, zvracanie. Voblasti vnútorností dochádza ku zme-nám, ktoré sú namierené proti prija-tiu a spracovaniu potravy, proti tomu,aby prúd živín bol správnym spôso-bom privedený do procesov látkovejpremeny. Pozorujeme, ako sa trávia-ca sústava vyčerpáva sekréciou štiav.

Treťou skupinou príznakov sú po-ruchy v krvnom obehu. Prejavujú sabúšením srdca, striedaním bledosti ačervene v tvári, tendenciou ku krvá-caniu, zvýšeným tlakom telesných te-kutín. Tieto poruchy zasahujú do ob-lasti hlavy, ale aj do útrob.

Kolisko teraz ukazuje, že fenome-nologické pozorovania príznakovchoroby, ktoré sa opierajú o výsledkyklinických vyšetrení, môžu viesť kmyšlienke o pôsobnosti dvoch polár-nych sústav v človeku, medzi ktorýmisprostredkúva spojenie tretia sústava.Tieto dve polárne sústavy sú nervo-vo-zmyslová, ktorá má centrum v hla-ve a tráviaca alebo tiež sústava látko-vej výmeny, má centrum v útrobách.Rovnovážne pôsobenie týchto sústavudržuje systém obehový, ktoréhocentrum je v hrudi.

Túto myšlienku o trojčlennostiľudského organizmu rozvíja Kolisko

Učiť možno slovami, vy-chovávať iba príkladom.

La Bruyére

14

ďalej a usiluje sa poslucháčom obrazmigrény priblížiť v jej svetle. Vysvet-ľuje, že pokiaľ zdravý človek má všet-ky tri sústavy v rovnováhe, chorý mátúto rovnováhu porušenú. Pri rôznychchorobách možno podrobne skúmať,akým spôsobom k tomu dochádza.

V prípade migrény zasahujú pro-cesy látkovej výmeny priveľmi silnodo nervovej zmyslovej sústavy, ktoráje zaplavená jej produktami. Predpo-kladom rovnováhy medzi nervovo-zmyslovou sústavou a systémom lát-kovej výmeny totiž je, aby sa prijatápotrava ako vonkajšia substancia trá-viacim procesom celkom prekonala,aby celkom stratila svoj charakter. Akpracuje systém látkovej výmeny ne-dostatočne, dostávajú sa do krvi neú-plne spracované substancie alebopriamo toxíny. Krv privádza tieto lát-ky k mozgu, ktorý však nemá orgányna látkovú premenu a nie je schopnýdokončiť to, čo sa malo odohrať vovnútornostiach.

Všetky príznaky migrény naznaču-jú, že ide o chorobný proces, ktorýpostihuje celý organizmus človeka aže lokalizácia v oblasti hlavy je ibaposlednou fázou tohto procesu.

Keď máme takto usporiadané prí-znaky migrény a prišli sme na určitúústrednú myšlienku, môžeme urobiťpokus a podobným spôsobom pozoro-vania vyhľadať v prírode látky, ktoréby tento chorobný proces normalizo-vali.

Kolisko potom uvádza charakte-ristické znaky týchto troch silovýchsústav človeka, tak ako k nim dospeloduchovno-vedecké pozorovanie. To jezákladom otázky: aký prírodný pro-ces má k jednotlivým sústavám naj-bližší vzťah?

A ukazuje, že so sústavou nervo-vo-zmyslovou súvisia utváracie pro-cesy v zemskej kôre, prejavujúce satvorbou silikátových hornín. Repre-zentantom je kremík a liečivou sub-stanciou je kremeň, a to vo svojej naj-čistejšej forme, v kryštále.

So sústavou výmeny látok súvisísíra, ktorá ako veľmi reaktívny, vul-kanický, ľahko zápalný minerál, mávzťah k tepelným procesom v ľud-skom organizme. Pôsobí teda tam, kdedochádza k príjmu a premenám látok.

So sústavou obehovou, rytmickoua krvnou cirkuláciou súvisí železo. To-mu kovu, ktorý je z ťažkých kovovnajviac zastúpený v zemskej kôre,

vďačí všetko živé za svoju existenciu.Železo je prítomné vo všetkých horni-nách, vo všetkých pôdach. Bez železaby sa netvorila rastlinná zeleň, nevzni-kala by červená krv, a tak by sa ne-mohlo uskutočniť spájanie organizmus kyslíkom. Železo teda spája a robíkrv schopnú harmonizovať protichod-né pôsobenie ostatných dvoch sústav.

Ak sa teraz spoja tieto tri látky, t.j.kremeň, síra a železo vhodným far-maceutickým postupom, dospeje sa klieku, ktorý pôsobí na všetky tri silo-vé sústavy a vracia ich do normálnehostavu. Kolisko upozorňuje, že liek samusí užívať dlhšie, že predovšetkýmovplyvňuje konštitúciu. Má významjeho užívanie v intervaloch, ale priná-ša tiež pomoc pri migrenóznych zá-chvatoch. Dodajme ešte, že tento liekbol pripravený na podnet RudolfaSteinera a má názov Kephalodoron.

Ale vráťme sa k otázke, ktorú smesi položili na začiatku. Čo tak pobúriloposlucháčov?

Pobúrila ich vlastne výzva, do kto-rej možno zhrnúť obsah celej pred-nášky. Tá znie: “Zmeňte myslenie!”

Teraz sa pozrime na Eugena Ko-liska ako na učiteľa waldorfskej ško-ly. Okrem iného sa zaoberal neľahkouúlohou, totiž, ako pochopiť základychémie, aby mohli byť vložené akozárodky do duše dieťaťa, v ktorej sapo celý jeho život budú môcť rozvíjať.Bol to predovšetkým problém vhod-ných počiatočných pojmov, ktoré malibyť takej povahy, aby, ako sa vyjadrilRudolf Steiner, s dieťaťom mohli rásť.K tomu bolo treba rešpektovať zá-kladné pravidlo: ak sa má v detskejduši pojem ďalej vyvíjať, musí ho du-ša dieťaťa najskôr prijať. Preto nebolomožné použiť bežné učebnice chémielebo ich texty sú vlastne výseky, hocizjednodušené, z učiva vysokých škôl.

Výučba chémie vychádzala pretoz dvoch základných požiadaviek:

a) všetko, čo sa bude deťom pred-kladať ako učivo, musí vyjadrovaťvzťah k človeku - iba tak ostane ob-sah učiva pre dieťa živý;

b) učivo musí obsahovať prakticképoznatky, ukazujúce použitie chémiena riešenie technických a hospodár-skych úloh.

Prvá podmienka dáva mysliacemučloveku tušiť duchovné pozadie prí-rodných javov, druhá zmysel pre prak-tický život v prítomnosti. Kolisko malpred sebou deti siedmej triedy, približ-ne13-ročné. Mali za sebou už výučbufyziky, ktorá bola v šiestej triede.

Tu sa oboznámili s pojmami, ktorévyjadrujú javy bezprostredne vníma-teľné zmyslami a teraz, v chémii, majúpozornosť obrátiť do sveta hmoty, dooblasti látkových premien.

Ako východiskový bod zvolil Ko-lisko proces horenia. Išiel s deťmi naprechádzku do jesenného lesa. Detizbierali rôzne prírodniny, ktoré bymohli horieť: suché lístie, halúzky, kô-ru, suchý mach a trávu, šušky, drevo.Tieto predmety potom v triede doplnilešte o papier, bavlnu, vosk, olej. Po-stupne ich s deťmi zapaľoval a ukázal,ako každý materiál horí iným spôso-bom, má takpovediac vlastné utvára-nie plameňa. Deti tento pokus robili smimoriadnym zaujatím. Teraz bolodôležité poukázať na to, čo má hore-nie vo všetkých prípadoch spoločné.Nebolo treba veľa slov, aby deti sa-mé uviedli, že na jednej strane sa vy-

SVETLO PLAMEŇA JE SVETLO SLNKA,KTORÉ SA K NEMU VRACIA; POPOL JE TO,ČO VSTÚPILO DO RASTLINY ZO ZEME A ČOPATRÍ ZEMI. DUŠEVNÝ ZÁŽITOK RADOSTIVZNIKÁ PRI POZOROVANÍ PLAMEŇOV - ASMÚTKU PRI UKONČENÍ HORENIA, PRIPOHĽADE NA BEZTVARÝ POPOL.

15

víja svetlo a teplo, ktoré sa prejavujev plameni, na strane druhej, ostáva napodložke popol, mŕtva minerálnahmota. Prvý deň sa dôraz kládol nazážitok týchto dvoch protikladov. Naradosť, ktorú duša dieťaťa zažíva pripozorovaní plameňov a na smútok,ktorý vzniká pri ukončení horenia, pripohľade na beztvarý popol.

Je zaujímavé pozorovať ako cho-lericky založené deti sú mimoriadnepriťahované k prvej časti pochodu ho-renia, k tvorbe plameňov, a naopak,ako melancholicky založené deti sasústreďujú predovšetkým na druhúčasť, na tvorbu popola.

Teraz treba upozorniť na mimo-riadne dôležitú skutočnosť, ktorá väč-šinou uniká pozornosti.Waldorfskýučiteľ nerátal iba s tým, čo dieťa pre-žije cez deň pri vyučovaní, ale tiež stým, že duševný obsah prechádza včase spánku dieťaťa metamorfózou,ktorej výsledkom môže byť nevedo-má otázka, ktorú dieťa položí učite-ľovi na začiatku nasledujúcej vyučo-vacej hodiny. Povaha takej otázkyumožní často učiteľovi odpovedaťtak, aby poukázal na to, čo je podstat-né. To bolo úlohou tejto druhej vyučo-vacej hodiny. Kolisko pomocou jed-noduchých otázok viedol deti nasle-dovným smerom: zapaľovali sme rôz-ne časti rastlín, ktoré predtým boli ži-vé a prijímali do seba slnečné svetloa zo zeme živiny. Svetlo plameňa jesvetlo slnka, popol je to, čo vstúpilodo rastliny zo zeme a čo patrí zemi.Všetko živé je horľavé. Keď zapáliš,čo bolo živé, vracia sa svetlo k slnku.

Tak môžu deti prežiť veľmi výraz-ne protiklad svetla a tiaže. Môžu pre-žiť súvislosť života a ohňa.

Teraz by sa mohol niekto opýtať.A kde je na uvedenom pokuse s hore-ním rastlinných zvyškov ukázaný che-mický dej? Že drevo a suchá tráva ho-rí, vie predsa každý od malička, dôle-žité je žiakom povedať o podstate ho-renia. A tá je v zlučovaní uhlíka a kys-líka, čo možno zapísať chemickourovnicou C + O2= CO2, a pretože detiuž minulý rok mali fyziku, môže sapridať výpočet: koľko Joulov teplavznikne, ak takto spálime 1 kg uhlíka.

Áno, i takto možno začínať výuč-bu chémie. I takto možno deťom po-vedať istú pravdu, ale na niečo sa pritom zabúda. Na tie nenápadné pís-menká, ktoré by sme napísali na tabu-ľu. Písmenka, ktoré sa alebo môžu po-

kladať za obyčajné označenia atómovuhlíka a kyslíka, ale i za symbol mo-hutných prírodných procesov, ktoré sazastavili na stupni látky. Vychádzaťpri výklade chémie z tejto druhej mož-nosti neznamená ochudobniť žiakovo pojmy dnešnej modernej chémie,skôr naopak, znamená to urobiť ich vpravý čas východiskom pre rozšírenýpohľad nazerania, v ktorom sa javyregistrujú ešte iným spôsobom než lenrozmerom, počtom a hmotnosťou.

To je práve úlohou waldorfskej pe-dagogiky, aby dieťa, až dospeje, boloschopné takého rozšíreného pohľadu,nehľadiac na to, v ktorom odbore bu-de pracovať. Preto je také dôležité,aby do duše dieťaťa vstupoval spolus novým poznatkom tiež citový zážitok.

Ako fyzický organizmus človeka je zá-vislý od príjmu určitých látok v potra-ve, ak sa má zdravo vyvíjať, tak je du-ševný vývoj dieťaťa celkom závislýod toho, v akej forme prijíma dieťa im-pulzy zo svojho okolia. To obzvlášť platípre impulzy, plynúce zo školskej výuč-by. Aj duša potrebuje správnu výživu.

Zachovávať také prístupy k deťomsa darilo Koliskovi pri výučbe prírod-ných vied. Jeho poňatie pedagogikyako druhu terapie bolo celkom opráv-nené. Uveďme v tejto súvislosti nie-koľko myšlienok Rudolfa Steinera:“...a tak po celý čas nášho vzdeláva-nia jestvuje mnohé, čo dnes vznikáz civilizácie, parazitne vo vzťahu kčloveku. Musíme teda, keď príde dieťado školy, vyvinúť také pedagogickéumenie, ktoré tvorí z detskej duše: mu-síme dať dieťaťu formovať farby a po-tom musíme tieto farebné formy, ktorévznikajú z radosti, zo sklamania, zovšetkých možných citov, tie musímedať namaľovať na papier: bolesť a ra-dosť! - Čo tu dieťa maľuje na papieritým, že jednoducho dáva svojej duširozvíjať sa, to je v spojení s človekom.Z toho nevzniká nič parazitného. Z to-ho vzniká niečo, čo vyrastá z človekaako jeho prsty, ako jeho nos, zatiaľčo to, čo človek prijíma, keď je privád-zaný k (hotovým) výsledkom vrchol-nej civilizácie (bez toho, že by tov ňom organicky vyrástlo), vedie kparazitizmu”

Sledujme však ešte ďalej výučbuv triede Eugena Koliska. Od procesuhorenia postupuje teraz výklad k rast-linám. Najskôr k pestrosti farieb ichkvetov, ktoré mnohokrát pripomínajúplamene, ako napríklad vlčí mak. Detiskúšajú, koľko popola ostáva, ak zho-ria suché kvety rastliny a suché kore-ne. Vedia, že korene ho poskytujú ove-ľa viac. Sú tiež ponorené do zeme,kým kvety mieria hore. Učiteľ maľujena tabuľu farebné obrazy ohňa a rast-liny. Detská duša vníma súvislosť: čorobí rastlina v kvetoch a koreňoch, tosa odohráva v skratke, keď zhorí. Čosú vlastne rastliny? Živé plamene. Prikaždom horení sa oddeľuje svetlo odzemskej tiaže, ale v organizme rastlinysú tieto dva elementy v rovnováhe, súdržané spolu. Preto má rastlina svojstred, ktorý chýba ohňu, a tým je rast-linná zeleň. Pri horení uniká svetlo,ktoré bolo v rastline akoby začarova-né. Je to sila slnka, ktorú do seba rast-lina prijala.

ČO SÚ VLASTNE RASTLINY? ŽIVÉ PLA-MENE. ČO ROBÍ RASTLINA V KVETOCH AKOREŇOCH, TO SA ODOHRÁVA V SKRATKE,KEĎ ZHORÍ. FAREBNÝ SVETELNÝ A ARO-MATICKÝ PROCES V KVETE A MINERALI-ZAČNÉ PROCESY V KORENI - TIETO DVAELEMENTY SÚ V ORGANIZME RASTLINY VROVNOVÁHE, SÚ DRŽANÉ SPOLU. PRETOMÁ RASTLINA SVOJ STRED, KTORÝ CHÝBAOHŇU, A TÝM JE RASTLINNÁ ZELEŇ.

16

Počas nasledujúcej hodiny pokra-čuje výklad ešte ďalej. Aj v človekuje nejaké horenie, nejaká časť, ktorázodpovedá kvetu rastliny a koreňu?Deti ľahko prídu na to, že v krvi, vpochodoch výživy a pri činnosti kon-čatín pôsobí teplo. Vychádza z orgá-nov, uložených v útrobách. Oproti to-mu hlava predstavuje tú časť ľudskejbytosti, ktorá má najbližšie k minerál-nym pochodom. To už deti poznajú znáuky o človeku. Teda hlava človekazodpovedá koreňu rastliny. Aj v člo-veku planie oheň, ale opačne ako urastliny.

Aj pri horení tiel mŕtvych zvierata človeka vzniká svetlo, lebo do nichvošlo prostredníctvom rastlinnejpotravy. Nasledujúci deň sa môžehovoriť o spolupôsobení ohňa avzduchu. Opäť sa vychádza z po-kusov. Učiteľ deťom predvádzaako plameň silnie, ak je vzduchuviac a naopak. Rýchlosť horenia amnožstvo tepla, ktoré pri ňom vzni-ká, to všetko závisí od prístupu vz-duchu. Plameň sviečky skoro zhas-ne, keď na ňu deti priklopia pohár.Teraz učiteľ s deťmi urobí známypokus, kedy sa horiaca sviečka u-pevní ku korku a pláve na vode, nadktorou je sklenený zvon. Po chvílisviečka zhasne a vodná hladina iso sviečkou vystúpi asi o jednu pä-tinu výšky priestoru, ktorý bol vozvone nad vodou. Netreba hneďhovoriť o kyslíku. Dôležitejší je zá-žitok dieťaťa, že plameň spotrebo-val časť vzduchu. Z pokusov s me-niacim sa prívodom vzduchu detispoznali, že sa tiež mení farba pla-meňa. Studenší plameň je sfarbenýžlto, ak má viac vzduchu, je mod-rý a tiež dáva viac tepla. To je veľ-mi dôležitý zážitok. Farba súvisí steplom.

Deti už na predošlých hodináchspoznali, že vznik plameňa súvisí snebom a zemou, so svetlom a s popo-lom. A teraz k tomu pridávajú ďalší po-znatok, že zmena plameňa je ovplyv-nená vzduchom, teda niečím, čo ležímedzi nebom a zemou a vzduch mudáva život.

Ale v okolí človeka sa nachádzajútiež iné horľavé látky, ktoré nepochá-dzajú bezprostredne z živého. Je to na-príklad síra a fosfor. Keď učiteľ za-páli síru, horí modrým plameňom,keď zapáli biely fosfor, horí jasno-žltým plameňom.

Deti už vedia, že žltý plameň jestudenší, ale vyžaruje oveľa viac svet-la, modrý je oveľa teplejší, ale nesvie-ti. Síra má v sebe teda teplo, fosformá v sebe svetlo.

A ako je to s týmito látkami v prí-rode a v akom vzťahu sú k človeku?

Síra pochádza zvnútra zeme a pre-stupuje na povrch najmä sopkami. Ne-sie pritom v sebe časť ohnivého proce-su, ktorý pôsobí v zemských hlbinách.Síra vstupuje do rastlín, zvierat, i člo-veka. Deti si ľahko spomenú na ohni-vú farbu lánu s kvitnúcou repkou. Se-mená tejto rastliny obsahujú olej, vktorom je mnoho síry. Aj ostrá chuťreďkovky alebo horčice je spôsobená

sírnymi látkami. Sírne kúpele pôsobialiečebne, pôsobia oživujúcim spôso-bom. Vnútorne síra povzbudzuje po-chody trávenia, urýchľuje premenu lá-tok. Celkom iné je to s fosforom.

V prírode ho ako samostatnú látkunenachádzame. Musíme ho umelo vy-robiť. Jeho plameň svieti jasne akoslnko. Deti žasli, keď vzal Koliskoopatrne kúsok bieleho fosforu a v tem-nej miestnosti ním začal písať na dos-ku. Písmo jasne svietilo. Deti prežilisvetelný element fosforu.

Teraz učiteľ poukázal na to, že vmozgovej hmote sú viazané veľké

množstvá tejto látky. Aké ľudskéschopnosti súvisia s mozgom? Je tomyslenie. A ako sa ľudia vyjadrujú,keď niečo náhle pochopia? Hovoria:už mám v hlave jasno. Už sa mi roz-svietilo. Práve mi hlavou prebleslamyšlienka! Deti si tak spoja svetlo fos-foru s jasnosťou myšlienok.

Je však možné poukázať na ďalšíjav. Fosfor má zvláštny pach, rovnaký,aký je možné cítiť krátko po búrke.Mení teda vzduch podobne ako blesk.V tomto okamihu výučby nie je trebauvádzať, že spoločným menovateľomje vznik ozónu, to príde neskôr. Dô-ležité je ukázať, že fosfor týmto vzťa-hom k blesku predstavuje niečo mi-

mozemského. A naopak, síra svo-jím vzťahom k sopečnej činnosti naniečo, čo vyviera z podzemia. Oheňfosforu je vlastne oheň kozmu, kto-rý zostúpil na zem. Oheň síry jeoheň zemských hlbín. Sily fosforuspôsobujú v ľudskej hlave silu mys-lenia. Tepelný element síry pôsobína opačnom póle v pochodoch lát-kovej premeny, v pochodoch tráve-nia.

Úvodná časť výučby sa týkalapochodu horenia, ktorý sa odohrá-val v oblasti svetla, tepla a vzdu-chu. Teraz má byť pozornosť detíobrátená opačným smerom, do ob-lasti vody a zemskej príťažlivosti.Zmyslom je ukázať, že protikladomk horeniu je tvorba solí.

Kolisko na tento účel zvolil ukla-danie vápnika. Najskôr si deti pre-zerali najrôznejšie prírodné formytejto látky: škrupinky mušlí, slimá-kov, koraly, kosti a tiež vápenec,kriedu, kvaple a mramor. Položilasa otázka, ako všetky tieto útvaryvznikli. Škrupiny a kosti boli akopevné látky vylúčené z tela živočí-chov, ktoré vápnik najskôr prijímali

rozpustený alebo priamo z vody aleboz potravy. Ale skúmaním hornín akoje vápenec alebo krieda sa zistilo, ževznikali v dávnych dobách v moriach,a to zo škrupín odumretých drobnýchživočíchov, ktoré padali ako jemnýdážď na morské dno. To všetko trvalodlho a odohrávalo sa v pokoji. Vzniklitak celé vápencové alebo kriedové po-horia. Činnosťou vody vo vápencochsa potom vytvorili kvaple a mramor.Škrupiny dnešných živočíchov a vá-penec delí vlastne iba čas. Podstata jevšak rovnaká. Všetky prírodniny, kto-ré deti pozorovali, sú teda zvieracieho

OHEŇ FOSFORU JE OHEŇ KOZMU, KTORÝZOSTÚPIL NA ZEM. OHEŇ SÍRY JE OHEŇ ZEM-SKÝCH HLBÍN. SILY FOSFORU SPÔSOBUJÚ V ĽUD-SKEJ HLAVE SILU MYSLENIA. TEPELNÝ ELEMENTSÍRY PÔSOBÍ NA OPAČNOM PÓLE V POCHODOCHLÁTKOVEJ PREMENY, V POCHODOCH TRÁVENIA.

17

pôvodu a k ich vzniku bola potrebnávoda. Platí to i pre ľudské kosti, ktorésa tvoria postupne z mäkkých tkanív,ukladaním vápenatých solí. Tie všakboli v tele najskôr v rozpustenom stave.

Je tu zrejmý protiklad k pochodomhorenia. Deti si spomenú na živosťohňa i na rýchlosť, s akou látka zho-rí. Teraz sa popisuje dej, ktorý po-stupuje veľmi pomaly a odohráva sav prostredí vody a zemskej príťažli-vosti. Z tejto časti výkladu si dieťaberie dva veľmi dôležité poznatky.Jednak obraz vápnika ako svetovéhoprocesu, ktorého súčasťou je človeka ďalej skutočnosť, že vytvoreniehornín sa odohrávalo ako následokživého procesu. Teda mŕtve nasle-duje po živom, nie obrátene.

Tento druhý poznatok má mimo-riadny význam pre utváranie svetové-ho názoru v dospelosti.

Na ďalšej hodine pokračovalo po-zorovanie z inej strany. Kolisko roz-žeravil vápenec. Po vychladnutí kpevnému zvyšku pridal vodu, ktorá hoza silného vývinu tepla a syčania pre-menila na hasené vápno. Ďalším pri-daním vody vzniklo vápenné mlieko,ktoré sa usadilo a nad usadeninou zos-tala vápenná voda. Tá sfarbila lakmu-sový papierik na modro. Látky, kto-rých roztoky sfarbujú lakmus na mod-ro, nazývame lúhy. Pri pálení vápencaunikal však tiež plyn. Je to kysličníkuhličitý. Ak ho zachytíme a rozpustí-me vo vode, vznikne roztok, ktorý far-bí lakmus do červena. Také kvapali-ny nazývame kyseliny.

Tak sa deti po prvý raz zoznámias pojmami lúh a kyselina. Oheň tedazmenil vápenec na dve látky. Na pev-nú, ktorá dáva s vodou lúh a plynnú,ktorá dáva s vodou kyselinu. Tedapevné, zemské, súvisí s lúhom, plyn-né, vzdušné s kyselinou.

Tomu zodpovedá tiež rozloženietýchto látok napríklad v rastline. Vkoreňoch rastlín prevažujú látky lú-hovitého charakteru, v listoch a plo-doch kyseliny.

Dôležitý je tiež chuťový vnemtýchto látok. Kyselina má na jazykuostrú, zvieravú chuť a robí tak človekabdelejším. Lúhy sú temer bez chuti,otupujú jazyk a človek je malátny.

Keď sa dohromady zleje vápennávoda a roztok kysličníka uhličitého vovode, vznikne opäť vápenná soľ, uhli-čitan vápenatý, ktorý tvorí vápenec.Čo na začiatku rozdelil oheň, to terazopäť spojila voda.

Týmto spôsobom sa teda dospejek pojmu kyselina a lúh prostredníc-tvom pojmu soľ, v uvedenom príkladevápenná soľ.

Vychádza sa pritom z prírodnejformy, z toho, čo je v prírode všadedostupné. Obrátená cesta nie je priro-dzená, lebo kyseliny a lúhy, chemiká-lie bežne používané v laboratóriách apriemysle, sú vyrobené umelo. Veľmidobre pôsobí, keď na nasledujúcej ho-dine deti namaľujú vzájomné pôso-benie kyseliny a lúhu za vzniku soli.Kyselinu maľujú červeno a lúh mod-ro. Tým sa opäť zdôrazní, že soľ vzni-ká ako vyrovnanie dvoch opačne pô-sobiacich látok.

Ak prejdeme pozorne osnovu pr-vých hodín chémie, spoznáme, načom Koliskovi najviac záležalo.Chcel, aby do detskej duše prirodzenevstúpili dva dôležité poznatky.

Po prvé, poznanie toho, že naprí-klad horenie ako jav možno nájsť akov minerálnom svete, tak i v organizmerastliny, zvieraťa a človeka. V nich sapremieňa podľa ich rozdielnej pod-staty. Tie tvoria v dieťati základ, naktorom môže byť neskôr vystavaná vcelej šírke myšlienka metamorfózy.

Po druhé, poznávanie protikladov,ktoré je pre pochopenie chemickýchdejov najdôležitejšie. Žiak sa musí na-učiť nepredpojatým pozorovaním taképrotiklady nachádzať, lebo pôsobenieprotikladov je hybnou silou každej lát-kovej premeny.

Mali by sme si všimnúť ešte jednudôležitú vec. Je to úsilie, ktoré muselKolisko vynaložiť, aby premyslel, akokonkrétne postupovať na jednotlivýchhodinách chémie. Na počiatku totižbolo len akési odporúčanie RudolfaSteinera, ktorý dal pre výučbu tohtopredmetu v rámci učebného plánuwaldorfskej školy na školský rok1919-1920 a ktorý znie: “Pri výučbezákladov chémie je najlepšie vychá-dzať od javu horenia.”

A na konferencii waldorfskýchučiteľov, kedy bol zostavovaný učeb-ný plán na rok 1922 pre výučbu ché-mie v ôsmej triede povedal: “Hovorteo každej látke tak, že sa spozná, akoje jej pôsobenie rozložené v celej prí-rode, vrátane človeka. Látka sama jeiba strnulá časť živého procesu.”

Nič viac Rudolf Steiner k výučbechémie nepovedal. Učiteľ sám museltieto smerové ukazovatele rozpracovať.

Vážení priatelia, priblížili sme sidvomi ukážkami, aký prínos mal Eu-

gen Kolisko pre prírodovedecké a pe-dagogické myslenie. O tom, ako vyso-ko bolo jeho pôsobenie hodnotené,svedčia vyjadrenia Rudolfa Steinera:“...osobnosti, ako Dr. med. Eugen Ko-lisko, nemôžu byť v antropozofickomhnutí dostatočne docenené. Hovoril vDen Haagu o biologických a chemic-kých problémoch a tiež o slobodnomduchovnom živote z hľadiska antro-pozofie. Prírodovedecký fenomenaliz-mus má v Koliskovi zástancu, ktorýtúto stránku antropozofického mysle-nia všade rozvíja na základe nezauja-tého vecného poznania. U Koliska sanepociťuje, že vnáša antropozofiu dosvojho poznania sveta, ale že získavaantropozofický názor z konkrétnychproblémov veci primeraným, ale in-tímnym myslením. Pritom je ako osob-nosť vnútorne zrastený so svojimiproblémami, takže podľa môjho cíte-nia prejavuje sa ako úplne presved-čivo pôsobiaca vedecká osobnosť.Keď ho počujem hovoriť ako vtedy oslobodnom duchovnom živote, potomcítim: hovorí pravdivo až do vnútrasrdca a tejto pravdivosti sa celkomoddáva...”

Nechajme ešte na záver spomínaťna Koliska inú významnú osobnosťantropozofického života, GisbertaHusemanna: “...po smrti Rudolfa Stei-nera vyšli viac ako predtým na povrchnázorové rozdiely. Kolisko, ktorý zau-jal nekompromisné stanovisko, ocitolsa tak medzi dvoma trecími plochami.Medzi kolégiom v Stuttgarte a Antro-pozofickou spoločnosťou v Dornachu.Výsledkom bolo, že v roku 1935 opus-til Stuttgart a zostal sám. Krátky časpotom viedol sanatórium Burghaldev Unterlengenhardte. V roku 1936odišiel z Nemecka a žil v Londýne. Tusa pokúsil otvoriť prednáškovú čin-nosť o antropozofii na vysokej škole,ale osobnosti, s ktorými rátal, postup-ne zomreli alebo ich príchod do Ang-licka nebol možný. Idea stroskotala.”

Roky v Stuttgarte, od roku 1920 doroku 1935 boli pre Koliska radostné, aletiež veľmi náročné. Riešil najrôznej-šie úlohy, nekompromisne, s nadšeníma obetavosťou. Tým však trpela jeho po-merne slabá telesnosť. Naviac sa prida-li udalosti po roku 1935. Eugena Ko-liska našli mŕtveho v kupé londýnske-ho predmestského vlaku dňa 29. no-vembra 1939, presne 29 rokov potom,čo si zapísal ako študent do svojhodenníka: “rozhodol som sa študovaťfilozofiu spolu s prírodnými vedami.”

18

Rudolf Steiner kedysi pozname-nal, že keď prednáša sále s tisíc po-slucháčmi, je si vedomý toho, žeprednáša v skutočnosti iba desiatim;no aj keby mal prednášať iba jedné-mu, stojí to za to.

Skúsenosť s prednášaním duchov-ných právd na verejnosti je taká, ženaprostá väčšina ľudí ich nedokážeprijať a osvojiť si ich. Najväčšia časťľudstva je vo vzťahu k vyšším du-chovným skutočnostiam v hlbokom,tupom spánku. Je to vždy len hŕstkabdejúcich jednotlivcov, čo sa nájdev každej krajine. Títo jednotlivci súžijúcimi svedkami toho, ako ľudstvona jednej strane zúfalo volá po zá-chrane a hľadaní východísk z prob-lémov – a na druhej strane jedinýliek, pravdu, odmieta a prechádzaokolo nej vždy bez povšimnutia.

Oči múdrych ľudí pozorne sledu-jú svetové udalosti, hodnotia, zvažu-jú, pozorujú, ako na dosiahnutie po-kroku v prijatí čo i len najmenšejmyšlienky v širšom meradle sú po-trebné celé desaťročia. Uši múdrychľudí načúvajú pri rozličných rečníc-kych pultoch, politických a nábožen-ských zhromaždeniach, intelektuál-nych a umeleckých krúžkoch – ale

Tajomstvo dňa a noci

musia byť poväčšinou svedkamitoho, ako sa ľudia nechcú alebo nedo-kážu po celé roky povzniesť z určitejzákladnej, všeobecne prijímanejmyšlienkovej roviny nikam vyššie.

Ľudstvo už urobilo obrovský po-krok v porovnaní s minulosťou. Aleaj doba pokročila a vyžaduje od násviac. Dnes predstavitelia najprestíž-nejších klubov svetovej inteligencie– akým je napríklad Rímsky klub –sa opäť nezmôžu na viac, ako na kon-štatovanie, že nemáme žiadnu víziubudúcnosti, že “absencia myšlienoka nedostatok spoločných predstáv jejedným zo zdrojov malomyseľnostia dokonca zúfalstva”. 1 Zároveň všaktíto ľudia nechápu, že hlavný prob-lém nie je v tom, že by jasná, slnkom

osvietená cesta ľudstva do budúc-nosti neexistovala, ale v tom, že oniju nedokážu pochopiť. Hovoria ďa-lej o hľadaní riešení, ale odmietajúurobiť to potrebné na to, aby sa k chá-paniu týchto riešení dokázali aspoňsami povzniesť.

Ľudia, ktorí nesú v sebe kozmickúmúdrosť, chodia medzi nami; a prob-lém nie je v tom, že by tu Múdrosťnebola, ale v tom, že ľudia ju nedo-kážu rozoznať, že aj keď ju stretnú,ďalej zmätene pobehujú a hovoria, že“hľadajú riešenia”.

Skúsenosť, ktorá vyplýva z päť-ročného vydávania nášho časopisu,prednášok a letných škôl, z osobnýchrozhovorov a spolupráce s účastník-mi je taká, že veľká väčšina zúčastne-ných nechápe hlavné myšlienky Sop-hie - a nevie o tom, že ich nechápe.Je to len malé percento ľudí, u kto-rých aspoň časť Sophiiných slov oži-la v tom správnom duchu. Je to živel-ná, neujasnená sympatia, ktorú námmnožstvo čitateľov a poslucháčovprináša, veľmi nestála a vrtkavá –

zďaleka nie jasné pochopenie toho,o čo sa tu jedná. Jedni a tí istí ľudiasympatizujú s nami, a sympatizujú ajs množstvom absurdít a nezmyslov,ktoré tu a tam pochytili, ktoré sú v šo-kujúcom rozpore s tým, čo bolov Sophii už dávno vysvetlené – a ne-uvedomujú si to. Sympatizujú s na-mi, ale význam Sophiiných slov imcelkom unikol. Prečo je to tak? Prečosi z toho, čo im je dávané, nedokážupre seba nič vziať?

Ako človek, ktorý síce je veľaovocia, alebo hltá vitamínové tablet-ky, ale z jeho vlastného organizmutomu nevychádzajú v ústrety látky,ktoré by umožnili vitamínom absor-bovať sa a začleniť sa do organizmu- presne tak aj veľké pravdy prechá-dzajú dušou nepripraveného človekajedným uchom dnu a druhým von beztoho, aby sa dokázali organicky za-členiť do jeho duševného života, abyv ňom “ožili”. Sú to vždy len jednot-livci, v koho očiach možno pozoro-vať určitý zážitok “osvietenia”, ono“aha!”, keď sa slovo prichádzajúcezvonku spojí s čímsi, čo mala táto du-ša akoby “na jazyku”, no nevedelato vysloviť.

Prečo? Prečo to pre väčšinu z nichzostávajú iba “slová”?

Poznanie ako spomienkaPlatón hovorí, že každé poznáva-

nie je vlastne len rozpomínanie sana to, čo sme videli pred narodením.Pred príchodom na tento svet sme sav duchovnom svete dívali na pra-vzory ideí, a len to nám umožňuje tie-to idey teraz znovu odhalovať v ja-voch sveta okolo nás a tým pozná-vať. Ľudská duša bola pred naro-dením zasvätená do určitých tajom-stiev, ktoré žijú ako hlboký spodnýprúd v jej podvedomí - a ku ktorýchjasnému uvedomeniu by sa mala amôže prepracovať.

Avšak nie každá duša bola zasvä-tená do všetkých tajomstiev; ale dovyšších tajomstiev od vyšších bytos-tí smeli byť uvedené len niektoré. To

Emil Páleš

Súvislosť medzi poznaním a vôľou

Nestačí vedieť, vedomos-ti musíme aj používať.

J. W. Goethe

DOBRÉ CHCENIE, VÔĽA VYNALOŽENÁNA “POLUDNIE ŽIVOTA”, JE NÁM SVET-LOM “O POLNOCI ŽIVOTA”, V ŽIVOTE POSMRTI. A POZNANIE, MÚDROSŤ PRINESE-NÁ ZO ŽIVOTA PRED NARODENÍM JE NÁMSVETLOM, VODIDLOM, ARIADNINOU NI-ŤOU V ŽIVOTE NA ZEMI.

19

preto oči tých ostatných zostávajúmŕtve, keď sa im rozpráva o skutoč-nostiach nadpozemského sveta: onisi nemajú na čo “spomenúť”; v ichduši nie je nič, čo by sa mohlo spojiťso slovami prichádzajúcimi zvonka.Odtiaľ pochádzajú obrovské rozdielymedzi duševným životom jednotliv-cov: každý sme vyšli z náručia inýchbytostí.

Tu by sme teda, zdá sa, mohli celúnašu úvahu zhrnúť a ukončiť českýmpríslovím: “Komu není zhůry dáno,v apatyce nekoupí”. To by znamena-lo, že kto si na to nepriniesol predpo-klady už pri narodení, ten tú či onúpravdu zrejme nikdy nepochopí... 2

Lenže vysvetliť si vývojový pro-ces človeka takto staticky nám nepo-môže. Takáto odpoveď, v tejto forme,je neužitočná, neplodná, a mohla byuspokojiť azda člena nejakého elitné-ho krúžku, ktorému ide o to, aby saslnil vo svojej výlučnosti, no nie oto, aby sa niečo skutočne zmenilo.

Sofia, Múdrosť, je iná. Jej slovánemôžu byť ako vedomostné hara-burdie, ktoré sa nakoniec nedá na ničpoužiť; jej pravdy musia byť akovždyzelené ratolesti, večne živé, vkvete, prinášajúce plody. Preto tí, čosi chceme Nebeskú Múdrosť ctiť amilovať Ju, čo sa chceme priblížiť Jejbytosti, musíme pátrať po odpove-diach v takej forme, aby boli plodné,aby nám otvárali priestor k novému,slobodnému konaniu, aby sa mohlipremeniť v živote na činy. Pýtajmesa, pátrajme preto ďalej: Ako to prí-de, že niektorí sú pred narodením za-svätení do určitých tajomstiev, a inínie? 3 Od čoho to závisí?

Na poludnie životaV strede života, ako tridsať-šty-

ridsaťročný, je človek na vrchole svo-jich síl, je najviac vtelený, najviac“na zemi”, ale zároveň aj najvzdia-lenejší od duchovného sveta. Tu sanajviac stará o zabezpečenie pozem-ských záležitostí, o seba, o svoju rodi-nu a pod. Deti a mládež majú ešteurčité ideály, avšak nemajú ešteschopnosti a možnosti ich uskutoč-ňovať. Starec sa opäť v niečom podo-bá na mladíka; začína vidieť veciinak, z menej pragmatického a ego-centrického stanoviska, no jeho naj-lepšie sily a schopnosti ho už opusti-li. Teda v strednom veku by toho člo-

vek mohol vykonať najviac, je všakpráve vtedy akoby najviac zaneprázd-nený sám sebou a pozemským sve-tom.

A duchovno-vedné pozorovanienám ukazuje čosi pozoruhodné: že tíľudia, čo smeli byť v čase medzi smr-ťou a novým narodením zasvätení dourčitých tajomstiev, boli práve tí, čodokázali počas života vynaložiť svo-je sily a vôľu nad rámec svojho osob-ného egoizmu; čo dokázali v čase naj-väčšieho vzdialenia od duchovnéhosveta na duchovný svet nezabudnúť:

“Človek prichádzajúci za 27., 28.rok života je potom za bdelého stavuso svojím fyzickým telom v takomspojení, ktoré pôsobí celkom zvlášt-nym spôsobom na duchovný, nad-zmyslový svet... keď prechádza tým-to vekom od 28. do 35. roku, odovzdá-va duchovnému svetu niečo, čo tentoduchovný svet potrebuje... čo tu člo-vek duchovnému svetu odovzdáva, toje to najdôležitejšie, čo znovu nájde-me, keď po smrti v duchovnom svete

prežívame život naspäť.”“Keď prechádzame narodením,

berieme si so sebou do zmyslovo-fy-zického života si ly nadzmyslovéhoživota. Tieto sily pôsobia ďalej... vovšetkom, čo človek v tomto svete roz-víja ako duchovný život... Nemali bysme vôbec možnosť rozvíjať duchov-ný život, keby sme narodením nepre-nášali tie podnety, ktoré pochádzajúzo života pred narodením. Čo je du-chovný život, pochádza zo života prednarodením. Čo naproti tomu rozví-jame z podnetov vôle v hospodár-skom živote - bratstvo, lásku k ľuďom,myslenie nie len pre seba ale pre dru-hých, práca, nielen pre seba, ale predruhých - to poskytuje najdôležitejšiepodnety pre to, čo vnášame akopodnety do duchovného sveta. Akovynášame z duchovného sveta sily,ktoré predovšetkým zakladajú nášduchovný život tu, tak zase vnášamedo duchovného sveta sily, ktoré v lás-ke k ľuďom a v bratstve vyvíjame vživote hospodárskom. Tie nás tam

sprevádzajú, tie sú nám tam dôleži-tým podnetmi... keď prejdeme bránousmrti.” 4

Z tej vôle teda, ktorú vyviniemesami zo seba, akosi navyše od toho,čo je nevyhnutné, tu čosi zostáva. Niez toho, čo konáme automaticky, podtlakom nevyhnutnosti, keď sme lennesení biologickým pudom alebo so-ciálnymi okolnosťami; ale z tej vôle,ktorú roznecujeme slobodne sami vsebe z vlastnej iniciatívy, kde chcemebyť lepší, aj keď to naše okolie odnás neočakáva a ani neocení; zo všet-kých činov, ktoré boli preniknuté úsi-lím po ideále, len pre tento ideál sa–motný, tu zostáva čosi, čo pokračujeza hranice smrti. Nie z tých myšlie-nok, citov a aktov vôle, ktoré sú pod-mienené biologicko-spoločensky,ktoré vyplývajú z čisto utilitárnychmotívov, ktoré sú spojené s hmotou -lebo tie s hmotou aj zanikajú; ale ztých, čo sú preniknuté vyšším pred-savzatím, táto “vôľa navyše”, ktorása nemohla vyčerpať ani naplniť vpozemskom svete, pokračuje s člove-kom ako “olej do lampy”, ako svetlona ceste svetovou polnocou.

Človek, ktorý pestoval celý životlen materialistické myšlienky a roz-hodnutia, zostáva po smrti takpove-diac “potme”, t.j. veľmi skoro strácaschopnosť uvedomovať si svoje oko-lie. Ale človek, ktorý zasvätil svoj ži-vot niečomu vyššiemu, než len zabez-pečovaniu svojej pozemskej existen-cie - či už naraz, ako mučeník, alebopostupne, trpezlivou prácou - beriesi so sebou nadbytok síl, ktoré muumožňujú aj po smrti nestratiť vedo-mie. Prechádza - podľa množstva akvality, veľkosti a šľachetnosti vôle,ktorú vynaložil za života - kozmický-mi sférami až po určitý stupeň “zasvetla”, t.j. vedomý si seba samého.To mu umožňuje vnímať duchovnébytosti a duchovným bytostiam za-svätiť ho do svojich tajomstiev. Donasledujúceho života prichádza obo-hatený o poznanie, ktoré mu umož-ňuje dokončiť a uskutočniť to, čo mu-selo v predchádzajúcom živote zostaťlen kusým dielom.5

Taká je tajomná súvislosť medzipoznaním, múdrosťou - a vôľou, dob-rým chcením. Dobré chcenie, vôľavynaložená na “poludnie života”, jenám svetlom “o polnoci života”, vživote po smrti. A poznanie, múd-

Plne využi v práci všetko,čo už vieš, a potom sa ujas-ní to ďalšie, po čom terazmárne pátraš.

Rembrandt

20

rosť prinesená zo života pred naro-dením je nám svetlom, vodidlom,Ariadninou niťou v živote na zemi.

O polnoci svetovNikto však nemusí čakať do bu-

dúceho života, aby sa stal múdrejším!Pretože čosi podobné, ako to, čo sa sčlovekom odohráva v čase medzismrťou a novým narodením, sa s na-mi v malom odohráva aj každú noc,medzi večerným zaspatím a rannýmprebudením. “Spánok je mladší bratsmrti”. Aj v noci sa duša odpútavaod tela a zotrváva v duchovnom sveteuprostred duchovných bytostí. Denneo polnoci prežíva človek pod prahomsvojho vedomia “malý súd” so svo-jím anjelom, analogický “veľkémusúdu”, ktorý ho čaká po smrti. A tak,ako sa v katolíckej cirkvi prikladalavždy veľká dôležitosť poslednej spo-vedi pred smrťou, doporučovalo saaj každý večer, pred spaním, prejsťsi v duchu udalosti celého dňa a uro-biť si “malé zúčtovanie”, malú spo-veď. A ako sa napr. v Indii pokladaloza najväčšie šťastie zomrieť s Božímmenom na perách, je aj veľké šťastie,ak niekto zaspí s modlitbou. Lebo akaspoň zaspí s predsavzatím, s vôľou“začať nový život”, a napraviť všet-ko, čo urobil za dňa zle, vytvára týmpredpoklad, aby duchovné bytostiv noci vniesli do jeho duše tú múd-rosť, ktorá je potrebná na to, abyto dokázal.6 Ale ak zaspí so zlou vô-ľou, s úmyslom pokračovať v tom,čo cíti ako zlé, uráža tým vyššie du-chovné bytosti, s ktorými sa má vnoci stretnúť, a znemožňuje tak sámsebe, aby sa s ním mohli správnymspôsobom spojiť.

Tieto duchovné bytosti sa okreminého ujímajú fyzického a éterickéhotela, ktoré, keď ich človek v nociopustí, zostávajú ležať v posteli - apôsobia v ňom organizujúco, harmo-nizujúco, ozdravujúco; vyrovnávajúvšetko, čo vo svojom životnom telečlovek pokazil za dňa, takže sa ránočlovek budí svieži, s obnovenými si-lami. Pozorný čitateľ si možno už vši-mol, že niekedy sa napriek veľkej vy-čerpanosti pri zaspávaní napodiv zo-budíme už po niekoľko málo hodi-nách, povedzme ráno o piatej, celkomčerství a odpočinutí. Inokedy sa anipo ôsmich, desiatich a viac hodinách

nevyspíme, ale zobudíme unavení adolámaní. Príčina tkvie v tom, že keďzaspíme “bez vyrovnania účtov” sduchovným svetom, vyčerpávajúciduševný konflikt medzi nami a našímsvedomím pokračuje v noci, a zabra-ňuje spomínaným duchovným bytos-tiam pôsobiť liečivo v našom život-nom tele.

Túto múdrosť o pôsobení archan-jelov v životnom tele človeka v nocizhrnul ľudový génius do slovnéhospojenia “spánok spravodlivých”.Hodina “intenzívneho” spánku na-hradí viac hodín spánku povrchného.

Mnohým veľkým, duchovne sausilujúcim osobnostiam stačili po ce-lý život iba zo dve, tri či štyri hodinyspánku denne. Mahátma Gándhí pra-videlne vstával už pred štvrtou ránoa to sa ešte o polnoci na hodinu budil,aby mohol recitovať verše Bhagavad-gíty. Gandhí pritom nebol človek,ktorý by bol v nejakej mimoriadnejmiere zasvätený do hlbín tajnej vedy;

ale mal veľmi veľkú vôľu, bol neuve-riteľne poctivý sám k sebe v otázkachpravdy. To dokázal už na začiatku ži-vota za svojho pobytu v Južnej Afri-ke: akonáhle dospel sám v sebe k pre-svedčeniu, že v jeho okolí sa deje ne-jaká nespravodlivosť, zastal si nastranu spravodlivosti a vytrval, ažkým ho policajné obušky neutĺkli dobezvedomia; a po precitnutí trvalopäť svojom.

Ako odmenu za svoju bezpodmie-nečnú poctivosť a vernosť voči tomu,čo prijal pri meditácii a v modlitbách,mal tento “malý veľký muž” - aj vtých najzložitejších situáciách, keďuž celá krajina bola bezradná - vždynejaký geniálny, jednoduchý nápad,čo robiť: či už to bol soľný pochod,nekupovanie anglických látok, pasív-na rezistencia a pod. Symbolicky, po-sledné slovo vyslovené v okamihusmrti - ktorá Gándhího zastihla cel-kom nečakane a rýchlo z rúk vraha -bolo “Rám” (indické meno Boha).

Merkúrova palicaTaké je tajomstvo dňa a noci: Zo

dňa si berieme so sebou do noci sl-nečnú silu bdelého seba-uvedo-movania; a z noci do dňa si priná-šame poklad poznania, múdrosti,symbolizovanej Mesiacom.

Inak stojí človek v noci uprostredklenotnice perál múdrosti “potme”,a nemôže si z nej nič vziať; a na dru-hej strane uprostred dňa - s plnoubdelou silou vôle a rozhodovania -ale bez spojenia s duchovným sve-tom, bez múdrosti, ktorá by ho mohlaviesť.6 A len tým, že cez deň (počasživota) aj konáme v zmysle toho, čosme prijali v noci (pred narodením),vytvárame predpoklady, aby smeopäť v noci (po smrti) mohli prijaťďalšie poznanie.

Noc sa musí vlievať do dňa a deňdo noci. Toto vzájomné vlievanie sasymbolizuje najkrajšie kaduceus,Merkúrova palica, palica posla bo-hov, prostredníka medzi duchovnýma pozemským svetom, na ktorej sadva hady - čierny a biely - navzájomprepletajú.

Majstrovsky to vyjadril básnik,Chalíl Džibrán vo svojej Prorokovejzáhrade. Ako všetci veľkí, inšpirova-ní básnici to síce nevykladá explicit-ne, duchovne-vedecky, no predsa na-chádzame do jeho veršov vtajenéúžasné pravdy, akoby anjeli spolupí-sali, našepkávali, vpriadali do jehopoézie svoju striebornú priadzu:

“Rastiete v spánku a svoj plnší ži-vot ži jete, keď snívate. Lebo všetkyvaše dni sú naplnené len vzdávanímvďaky za to, čo ste dostali v tichunoci.Často uvažujete a hovoríte o noci

ako o čase odpočinku, v skutočnostije však noc dobou hľadania a dobounachádzania.

Deň vám dáva silu vedenia a učívaše prsty šikovnosti v umení pri-jímať. Ale je to noc, ktorá vás uvá-dza do klenotnice Života.

Slnko učí všetko, čo rastie, túžbepo svetle. Ale je to noc, ktorá tovšetko dvíha ku hviezdam.”

Čo človek prežije v noci, nachá-dza v sebe ráno, po prebudení ako ti-chý šepot, ozvenu svojho svedomia.A ak sa usiluje opravdivo, zo všet-kých síl hľadať cesty, ako uviesť to,čo prijal ako krásne, pravdivé a dob-

Na základe skúsenostiverím, že ak má človek čistésrdce, vždy sa nájdu ľudiaa prostriedky na boj s ne-šťastím.

M. K. Gándhí

21

ré, do života, a keď mu na tom záležítak veľmi, že kvôli tomu prežije sko-ro zúfalstvo a krajné vypätie vôle,môže sa mu stať, že sa jednej nociprebudí doprostred sna celkom bdelý:a uvidí skvostné pravdy vytesanéumeleckými písmenami v skalách;zvonivé hlasy, ako ich vyslovujú; by-tosti pohybom a držaním tela vyjad-rujúce nevýslovné city, na ktoré ne-bude môcť zabudnúť ani po prebu-dení.

“Ešte iná vec bude nevyhnutná vprítomnej dobe, aby smeju poznali. Ľudia nevediadnes ešte o jednom tajom-stve života, ktoré úzko sú-visí s dnešnou vývojovouchvíľou ľudstva... Toto tajom-stvo života spočíva v tom, žečlovek, tak ako je dnes uspo-riadaný - telesne, duševne, du-chovne - sa každú noc díva urči-tým spôsobom na udalosti nasle-dujúceho dňa, ale tak, že tieto uda-losti budúceho dňa nepotrebuje maťvždy v plnom dennom vedomí. Ktoto má, to je jeho angelos. Čo človekv noci prežíva spoločne s bytosťou,ktorú označuje ako “anjela”, to je dí-vanie sa dopredu na nadchádzajúcideň... nemusí to mať vo vedomí, nieje to určené pre jeho zvedavosť. Alečlovek by mal byť preniknutý týmtozmýšľaním, že to, čo so svojou anjel-skou bytosťou predchádzajúcej nociprerokoval, má učiniť plodným počasdňa... Človek sa bude musieť naučiťpovažovať tento život medzi narode-ním a smrťou za pokračovanie du-chovne-duševného života, ktorý pre-žil pred narodením... a má po celýdenný život niesť silné vedomie: čorobíš od rána do večera, to si najprvprerokoval v čase od zaspatia do pre-budenia so svojou anjelskou bytos-ťou!” 7

Nevedomosť alebo nevôľa?Ako je to teda, že toľkí ľudia ho-

voria, že “nemajú dosť poznania”, že“nevedia, čo majú robiť”? Ako topríde, že sú ľudia - “chudáci” - takínechápaví, keď sa im prednášajú vyš-šie pravdy? Je to tým, že títo ľudia siPravdu nevážia, že o ňu nestoja. Ne-môžu do seba prijať žiadnu ďalšiu,väčšiu pravdu, lebo ani tú menšiupravdu, ktorá im už bola odovzdaná,

si nevzali k srdcu, nevynaložili žiad-nu vôľu na to, aby ju uskutočnili vosvojom živote. Títo ľudia nemôžudostať žiadne ďalšie poznanie, leboani to, čo už dostali, si nevážia, ne-berú vážne! Nech najprv vynaložiaozajstnú vôľu premeniť na činy týchniekoľko jednoduchých vecí, ktoré imvlieva do duše ich anjel - a hneď dos-tanú ďalšiu múdrosť plným priehrš-tím!

Buďte si istí, že človek nikdy ne-zostáva bezradný; že ihneď, len čo

konečne vykonáte to, čo bolo zvere-né už dávno vášmu srdcu vaším anje-lom - už sa aj pred vami otvoria novéobzory a úlohy, o ktorých ste dovte-dy nemali poňatia. Lenže ak nereš-pektujete ani to, čo vám váš anjelzveril predchádzajúcej noci, čo sa napovrch vášho vedomia vynára akokrehký a predsa mocný poryv citu,ako striebro-zvonivý, čistý hlas u-prostred vravy a šelestu vášho vnútra,nezaslúžite si nič viac, nič ďalšie!

Veď by sa človek aj musel zbláz-niť, keby mal dostávať stále ďalšiepoznanie, bez ohľadu na to, ako sámpostupuje dopredu, lebo uvedomova-

nie si do nezmerna rastúceho rozdielumedzi dokonalosťami, ktoré poznal,a stavom svojej vlastnej osoby, bybolo neznesiteľnou bolesťou, z ktorejby nakoniec musel zošalieť.

Je to teda vernosťou k duchov-nému svetu, opravdivým usilovanímsa premeniť na činy to, čoho sa námuž dostalo, že si zaslúžime ďalšie,vyššie vedenie. Ak toto vedenie igno-rujeme - a zahadzujeme perly - po-vedzte, aký význam má nariekať poďalších, vyšších poznatkoch?!

Ľudstvo je ako pút-nik, ktorý odmieta uro-

biť prvé kroky na ceste kspáse, ale zato sa neustále

vypytuje na to, čo bude nakonci, až bude apokalypsa, až

dospeje k osvieteniu atď. Tedavšetko veci, na ktoré by veľmi

rýchlo prišiel sám, len čo by spra-vil prvých pár vlastných krokov.

Žiaden z ľudí nie je v takej si-tuácii, že by nevedel aspoň najbližší

krok, čo má robiť - ak chce! Ak nie-kto hovorí, že nevidí ani jednu jedi-nú oblasť, v ktorej by bol nespokoj-ný sám so sebou, a mohol niečo u se-ba napraviť – klame. Anjeli nikdy ni-koho nenechajú bezradného. Každýjeden človek veľmi dobre vie, cíti, včom by mohol byť lepší - keby chcel.Nech to uskutoční! Nech sa aspoň po-kúsi zaprieť a vynaložiť ozajstnú vô-ľu, námahu tým smerom; - v tej chvílivytvára sily, ktoré ho uschopňujú pri-jať ďalšie poznanie.

Tak, ako sa pútnik nemusí báť -nikdy nedôjde na okraj obzoru, kdeby už nemal kam ďalej položiť nohu- tak sa aj duchovnému pútnikovi skaždým skutočným činom vôle posú-va aj poznávací obzor, takže nikdynie je v situácii, že by pred sebou ne-videl aspoň kus cesty, ktorý mu zostá-va prešlapať.

Nehovorte, prosím, že vy ešte nieste jasnovidní, že nedokážete vidieťanjelov a podobne. Každý človek máv živote pravidelne chvíle, keď saakoby neviditeľná ruka dotkne jehosrdca, a on cíti: toto je to pravé, toskutočné, to čisté. Prečo sa nechytí-me koncov týchto zlatých nitiek anejdeme za nimi, stále ďalej a ďalej,ako za Ariadninou niťou? Čo sme,ľudia, urobili s nebeskými pravdami,ktoré sú nám dávané? Prečo sa toľkíso Sophiou nezmyselne škriepia, hra-

NOC SA MUSÍ VLIEVAŤ DO DŇA A DEŇDO NOCI.

22

jú sa so slovami a s pojmami, na-miesto toho, aby to, čo sa im dáva,vďačne uzamkli ako klenoty do svo-jich sŕdc, a zalievali pozornosťou akosemienko kvetiny, z ktorej má jed-ného dňa vyrásť ich vyššie, krajšieja?

Stále ďalej a ďalej, k vyšším ahlbším pravdám budeme v Sophiipostupovať v budúcich rokoch; to, čovám predkladáme teraz, je v porov-naní s tým len niečo ako “duchovnáškôlka”. Lenže tí čitatelia a posluchá-či, ktorí nebudú vyvíjať spolu s namiaj naozajstné úsilie, posvätnú vôľuzmeniť svoj spôsob života, čoskoros nami stratia krok i v oblasti myš-lienkovej: odrazu sa im bude zdaťSophia príliš ťažká, nezrozumiteľná,“intelektuálna”; prepadnú cez sitomedzi tých, ktorým Sophia nič ne-hovorí. Ich duša si nebude môcť viac“spomenúť” na to, čo číta v týchtoriadkoch.

Pravdaže sa nikto nemôže stať vjednom živote Platónom; a nič takéod neho ani nikto neočakáva. Ale zdlhodobého hľadiska je odvoláva-nie sa na “nedostatok inteligen-cie”, “jednoduchý pôvod” a pod.len výhovorkou. Ak niekto tr-vale stagnuje na určitej úrovni,nie je to nedostatok inteligencie,ale neochota učiť sa. Povedzmesi raz otvorene a bez prikrášľova-nia: ľudia sú nevedomí v skutočnos-ti preto, že nechcú vedieť pravdu, ne-chcú ju uskutočniť, je im zaťažko južiť. O pravdách, o ktorých duša cíti,že nie je ochotná podľa nich žiť, jepre ňu neznesiteľné počúvať. Hlav-nou príčinou duchovného a inteli-genčného zaostávania ľudí je nevôľazmeniť spôsob života. To platí doveľkej miery už v súčasnosti, a budeplatiť do budúcnosti len stále viac.Odteraz do budúcnosti stále viacbude platiť, že tí, čo sa nenaučia žiťv neustálej posvätnej vôli byť lepšía lepší, čo si hľadajú stále dajaké vý-hovorky, budú v poznávaní stále viaczaostávať; že zlí zostanú postupnehlúpi, nebudú rozumieť životu.

Vernosťou tomu, čo už poznáme,si vytvárame v duši predpoklady naprijatie ďalšieho poznania.

Keby si, milý čitateľ, len toto ve-del, a uplatnil v živote, tento časopisby nebol potrebný, lebo by si držal v

ruke kľúč, pomocou ktorého by si sivedel vyžiadať odpovede na všetko,všetko, čo potrebuješ, a ešte viac,priamo od tých vznešených duchov-ných bytostí, ktoré sú strážcami koz-mických klenotníc múdrosti. Tietovysoké anjelské kniežatá, vidiac, žesa konečne našiel niekto, kto neigno-ruje ich inšpirácie, ale im chce byťúprimne nápomocný; kto sa nesnažíodškriepiť vôlu poslov Boha planýmidemagogickými argumentami a hra-ním sa so slovami, ani nezneužíva to,čo dostal, vo svoj osobný prospech,ale chce s úctou, láskou, radosťoupriložiť ruku k Dielu, ktoré je väčšie

ako on sám - skoro by ho vyzdvihlinad všetkých ľudí, učinili “stĺpom vosvojom chráme” (Zj 3:12), ktorý po-dopiera nebesia a zem, a vďačne byho obdarúvali stále väčšou múdros-ťou, takže vesmír za vesmírom by salen tak otvárali pred jeho vnútornýmzrakom.

Vernosť tomu, čo cítime, čo vie-me. Také jednoduché to je. Gándhího“satyágraha”, uchopenie pravdy, ver-nosť pravde, bezpodmienečná poc-tivosť k sebe samému, je nám všet-kým ďaleko potrebnejšia než stáleďalšie a ďalšie ezoterické prednášky.

1Alexander King, Bertrand Sch-neider: První globální revoluce. Brad-lo, Bratislava, 1991.

2 Ľudové príslovie, že “Najlepšiena svete je podelený ľudský rozum;všetci si myslia, že ho majú dosť”vtipne vyjadruje, že ľudia sú ochotnípripustiť si všeličo, len nie to, že súmálo inteligentní, že niečo nechápu.Nikto si v bežnom živote o sebe ne-myslí, že nemá dosť inteligencie. Nieje potom o to pozoruhodnejšie, že vjednom jedinom prípade - keď sú imprednášané pravdy o živote, z ktorýchby bolo potrebné vyvodiť morálnedôsledky pre denný život - im odrazunevadí povedať, že oni “na to nema-jú”, aby to pochopili?

3 O Jeremiášovi sa napríklad v Sta-rom zákone píše, že ešte prv, ako sanarodil, ho Boh posvätil a určil zaproroka národom (Jer 1:5). PodobneJán bol už v lone svojej matky napl-nený svätým duchom (Luk 1:41). OJákobovi a Ezauovi bolo už pri počatírozhodnuté, že jeden bude múdrejšíod druhého, a jeden bude slúžiť tomudruhému (Gen 25:23).

4 Rudolf Steiner: Otázka osudu.Berlín, 14.9.1919

5 To robí trochu názornejšímSteinerov inak dosť ťažko zro-zumiteľný výrok, že “myslenieje stará vôľa”.

6 Podrobnejšie o dennej anočnej polovici človeka a o roz-

poltenosti medzi nimi pozri vknižke: Emil Páleš: Duchovná úlo-

ha Strednej Európy alebo ako súvi-sia rozprávky s politikou

7 Rudolf Steiner: Otázka osudu.Berlín, 13.9.1919

Hľadámeprekladateľa

na knihy Rudolfa Steinera

Okrem profesionálnej znalostinemčiny a slovenskej štylistiky jena túto prácu potrebný aj určitýosobný vzťah a oboznámenosť soSteinerovým dielom. Prekladkníh Rudolfa Steinera je mimo-riadne obsahovo náročný a nieje možné preložiť jedno jeho die-lo bez znalosti kontextu viacerýchďalších diel. Radi by sme našliprekladateľa pre trvalú, viacročnúspoluprácu.

LEN TÝM, ŽE CEZ DEŇ (POČAS ŽIVOTA)KONÁME V ZMYSLE TOHO, ČO SME PRIJA-LI V NOCI (PRED NARODENÍM), VYTVÁRA-ME PREDPOKLADY, ABY SME OPÄŤ V NOCI(PO SMRTI) MOHLI PRIJAŤ ĎALŠIE POZ-NANIE.

23

Před léty, když jsem měl ještě časnavštěvovat antikvariáty a lovit vnich věci, které mne zajímaly, nezříd-ka se mi mezi nimi objevovaly knihy,z nichž jsem postupně budoval svouanthroposofickou knihovnu, padl mido rukou spis v deskách, do jakýchse svazovaly knihy v 17. - 18. století,se slibným názvem “ARBATEL sive demagia veterum” čili o staré magii.ARBATEL = hebrejsky “4 svatá písme-na Boží”, t.j. JHVH.

Kniha obsahovala především vý-klad o duchovních bytostech planets jejich okultními symboly spolu snávody ke vzývaní a s modlitbami.Datum vydání: 1680 (Duisbury -Frankfurt).

Charakteristická byla pro knihuzvláštní směsice němčiny a latiny avážný, zbožností naplněný styl, kterýnaznačoval, že tu nejde o okultní lite-raturu běžného typu. Největší překva-pení mne však čekalo na poslednístránce knihy, která obsahovala tutodefinici:

Scientia Boni - die Weisheit desGuten getheilet in:

Theosophiam oder GöttlicheWeisheit, diese wird getheilet in Noti-tiam Verbi Dei -Erkenntnis des Wor-tes Gottes und wie nach demselbendas Leben soll angestellt werden.

Notitiam Gubernationis dei - Er-kenntnis und Wissenschaft der Re-gierung Gottes durch die Engel undGeister, welche die Schrift nennetitem Verständnis der Dienst der En-gel.

Anthroposophiam - MenschlicheWeisheit, getheilet in:

by se vzájemně vylučovalo nebo stá-lo proti sobě, nýbrž jako nedílná sou-část vyššího, nadřazeného pojmuScientia boni - moudrosti či vědy odobru.

Pozoruhodné je také členění obou“disciplin dobra”. Theosofie na “poz-nání Slova Božího a jak podle něhouspořádat život”, v němž jde o hlubšípoznání božského Logu, smyslu jehozjevení a morálních důsledků tohotopoznání pro život člověka. A na “poz-nání vlády Boží”, t.j. světa božskýchhierarchií, jejich sfér a konkrétníhopůsobení. Člověk jako duchovní by-tost k nim patří jako nejnižší desátáhierarchie. Anthroposofie na “pozná-ní přírody a jejích říší”, k nimž patřírovněž člověk podle svých schrán, ana “obezřetnost v lidských věcech”,t.j. praktickou morálku, vyplývajícíz této čisté lidské moudrosti. V tom-to dělení jakoby byly předjímány obadíly Steinerovy “Filozofie svobody”,noetický a ethický.

svých předchůdců. Tímto tématem sebudeme zabývat podrobněji v jednéz příštích přednášek.

Theosofie jako moudrost Boží,kterou má člověk hledat hlubším poz-náním duchovního kosmu, žila tedyve spirituálním životě Evropy již pořadu století, když v r. 1875 bylazaložena Theosofická společnost,která dala tomuto hnutí či spíše du-chovnímu zaměření organizační zá-klad. U kolébky TS stály dvě osob-nosti: Helena Petrovna Blavacká (li-terárně známá jako Blavatsky) a plu-kovník Henry Steel Olcott.

Povšimněme si nejprve historic-kého vývoje Společnosti a významujejích hlavních představitelů.

Helena Petrovna Blavacká se na-rodila r. 1831 v ruské Jekaterinoslavijako dcera carského plukovníka vonHahna, tedy z německé rodiny usaze-né v Rusku. Od dětství se u ní proje-vovaly mimořádné psychické vlast-nosti, především mediálního rázu, ji-miž šokovala své okolí, hlavně vlast-ní rodinu, s níž žila v konfliktníchvztazích. Z odboje vůči ní a z touhypo osamostatnění se provdala jako18-tiletá za viceguvernéra arménské-ho Jerevanu, o 30 let staršího Nikifo-ra Blavackého, od něhož se všakihned po svatbě odloučila. Pak se vy-dala na dlouhé cesty po Evropě, Asiii Americe a r. 1851 se setkala v Lon-dýně s tajemnou osobností, známoupak v theosofické literatuře jako“Mahátmá či Mistr M” (Morya).Poznala v něm někoho, kdo se jí zje-voval v jejích vizích již od dětskýchlet. Dostala od něho pokyn, aby se

Od theosofie k anthroposofii7. přednáška z cyklu “Úvod do anthroposofie”

Zdenìk Váòa

Scientiam oder Wissenschaft derNatur und der natürlichen Dinge;Prudentiam, in Fürsichtigkeit inMenschlichen Dingen.

Další moje pátrání ukázalo, žemoje kniha patří až k pozdějším vy-dáním a že její nejstarší zachovanýtisk vyšel již v r. 1575 v Basileji, spoukazem na ještě starší, ale neza-chovanou, latinsky psanou předlohuz r.1531.

Theosofie a anthroposofie byly te-dy pojmy známe při nejmenším jižv 16. století, a to nikoli jako něco, co

Právě tato poslední stránka AR-BATELU, jehož autor je jinak anonym-ní, svědčí o tom, v jakém duchovnímprostředí spis vznikl. Jde o rosikru-ciánské kruhy působící skrytě v Evro-pě od konce středověku jako přípravanovověkého duchovního vývoje a vy-stupující zčásti na povrch v době Ko-menského, který byl z této strany in-spirován zejména ve svých pansofic-kých spisech. Je proto pochopitelné,že jak moderní anthroposofie, takzčásti i theosofie se hlásí k rosikru-ciánskému hnutí jako k jednomu ze

“Niet vyššieho náboženstvanad Pravdu.”

Heslo a znak teozofickej spoloč-nosti.

Britský vydavateľ indických novínA. P. Sinnett, ktorému boli adreso-vané slávne listy mahátmov.

24

studiem a duchovním školením při-pravila na své působení v okultní spo-lečnosti. Na jeho další pokyn pak od-jela r. 1873 do New Yorku, kde mělačelit vlně spiritizmu, který tehdy za-plavoval Ameriku, stejně jako Evro-pu, jako hnutí, které bylo ve svých po-čátcích sice jakousi reakcí proti jed-nostrannému materializmu, ale samonakonec mu propadalo, ve snaze po-dávat “hmatatelné” důkazy o existen-ci duchovního světa.

V New Yorku se seznámila s o rokmladším plukovníkem Olcottem ,účastníkem občanské války v Ameri-ce v letech 1861-65, který se zajímalo hypnotizmus a mesmerizmus a psalo spiritistických jevech. Pozornostvzbudila zejména jeho kniha “Peopleof the Other World” (1875).

Spolu s ním založila na podzim r.1875 Theosofickou společnost, jejímžprezidentem se stal plukovník Olcott,působící jako organizátor Společnosti,zatímco H. P. Blavacká byla jejím du-chovním centrem.

Již v r. 1877 udivila svými obsáh-lými okultními znalostmi v knize “IsisUnveiled” (Odhalená Isis), které všakpodle jejího vlastního tvrzení pochá-zely především z inspirace Mistrů,kteří stáli v pozadí a používali ji jakosvou prostřednici a médium. Na je-jich pokyn bylo také hlavní sídlo TSpřeloženo r. 1879 do Adyaru v Indii.

O těchto Mistrech podal první in-formaci podle sdělení H. P. Blavackéamerický žurnalista A.P. Sinett, a to vknize “The Occult World” z r. 1881,která vzbudila velkou senzaci, o dvaroky později pak v mnoho diskutova-

ném spisu “Esoteric Buddhism”, jenžbyl jakýmsi prvním systematickýmsouhrnem theosofického učení.

Velmi oblíbeným čtením se stalo“Světlo na cestu” (Light on the path)Mabel Collinsové (1885), kde jsourovněž zmínky o Mistrech. R. Steinerk němu napsal později výklad a ko-mentáře a doporučoval některé jehočásti k meditacím.

Hlavním theosofickým dílem sevšak stalo “The Secret Doctrine” H.P.Blavacké z r. 1888, třísvazkový kon-glomerát okultních nauk, o němž Bla-vacká výslovně uvádí, že jde o učeníMistrů, které ona sama jen nedosta-tečně zprostředkovává. Oněmi Mis-try byli především kašmírský Moryaa tibetský Kuthumi.

Na tomto místě se musíme zmínito tom, kdo vlastně byli oni “Mistři”.Rudolf Steiner sám o nich rovněž ho-vořil a nazýval je “Mistry moudrostia souladu pocitů”. Charakterizoval jejako lidské bytosti, které prošly jižvšemi fázemi vývoje lidstva a tím, žeplně využívaly svých inkarnací, do-sáhly na svém duševně-duchovnímvývoji stupně, jehož normální dnešníčlověk dosáhne až ve velmi vzdálenébudoucnosti. Získaly všechny dosaži-telné pozemské zkušenosti a jsou takschopny tvořivě působit a duchovněvést lidstvo. Tvoří jakési kolegium čilóži Dvanácti, jejichž úkolem a cílemje naučit lidstvo během jednotlivýchkulturních období chápat smysl činuKristova - “Mistra všech Mistrů”.

Podle R. Steinera bylo theosofic-ké hnutí ve svých počátcích skutečněinspirováno Mistry, později, po pře-

sídlení do indického Adyaru se všaksituace změnila. Chaotická duše H. P.Blavacké, s jejím odporem k vědec-kému myšlení a k myšlenkovému ele-mentu vůbec, jejž sdíleli i její násle-dovníci, vedla k tomu, že do inspiro-vaného poznání se příliš vměšovalosobní prvek a diletantsky je zkreslo-val. To nakonec způsobilo, že původ-ní inspirátoři se z oficielní TS stáhli atato se stala rejdištěm nejrůznějšíchokultních sil a mocenských cílů.

Podle tvrzení H.P. Blavacké se jíMistři zjevovali v astrální nebo i zma-terializované podobě, což souvisí seschopností projekce, dosvědčené i vjiných případech (viz. AutobiografieYogánandy) po případe udělovali svápoučení a příkazy v dopisech, rovněžzmaterializovaných a padajících jako-by se stropu - to je však pro vědomísoučasného člověka anachronismus,jak si blíže dále vysvětlíme.

V roce 1885 došlo právě v této věcike skandálu, když se ukázalo, že Bla-vacká dostávala i zfalšované dopisy.Stala se obětí podvodu, sama však by-la označena za podvodnici. Skandálměl za následek, že mnoho členů TSpřestalo na Mistry věřit a ze Společ-nosti vystoupilo.

H. P. Blavacká musela složit svoufunkci a opustit Indii. Zůstala pak jižv Evropě a usadila se v Londýně, kderoku 1887 založila časopis Lucifer alóži, v níž působila jako duchovní uči-telka. Z této lóže vznikla r. 1888 “Exo-teric Section of Theosophical Socie-ty”, která se zavázala věrností Mis-trům. Došlo však opět k vnitřním ne-shodám a tak už v roce 1889 sa sekce

Imaginárna podoba mahátmov El Moryu a Koot Hoomiho. Blavatská s Olcottom v Londýne, 1889.

25

osamostatnila pod názvem “EasternSchool of Theosophy”. Za svou ná-stupkyni jmenovala před svou smrtír. 1891 Annie Besantovou.

V čele TS zůstal plukovník Olcott,zatímco “Esoterní školu” vedla A. Be-santová. Povšimněme si blíže posled-ně jmenované třetí osobnosti, která se-hrála významnou roli v dějinách TS.

Annie Besantová, rozená Woodo-vá, pocházela ze zbožné irské rodiny,usedlé v Londýně, kde se také r. 1847narodila. Jako 20-tiletá se provdala zaanglikánského faráře Franka Besan-ta, od něhož se však po 6-tiletém man-želství opět odloučila. Stala se volno-myšlenkářkou a věnovala se sociálnípolitice - platila za nejlepší řečniciAnglie. Zajímala se však zároveň ospiritismus a hypnotismus. Když vy-šlo r. 1888 “Tajné učení” H. P. Blavac-ké, cítila se jím hluboce oslovena. Za-nechala své dosavadní činnosti, vstou-pila do TS a stala se osobní žákyníBlavacké. Skrze ni dosáhla také údaj-ně kontaktu s Mistry. Po její smrti ved-la od r.1891 Esoterní školu v Londýněa po smrti plk. Olcotta v r. 1907 bylajmenována i prezidentkou TS.

Stalo se tak údajně na pokyn Mis-trů, kteří se měli objevit u úmrtníholože plk. Olcotta a doporučit mu jme-nování A. Besantové. R. Steiner, kte-rý již tehdy působil jako sekretář ně-mecké sekce TS, se od této verze azpůsobu distancoval jako od “absurd-ní historky, která byla vlastně již po-čátkem konce TS”.

Až do té doby si A. Besantová zís-kala nepochybně velké zásluhy, jak vesoterním, tak i veřejném životě. Za-ložila např. v Benáresu r. 1898 Cen-tral Hindu-College, z níž se vyvinulaHinduistická univerzita. Podporovalai úsilí Indů o větší nezávislost na brit-ské nadvládě a byla i uvězněna. Pourčitou dobu působila dokonce i jakoprezidentka indického Národníhokongresu. Až teprve po r. 1920 sevzdala vší politické aktivity (zemřelar. 1933 v Adyaru v Indii).

Od r. 1907, kdy se A. Besantovástala prezidentkou TS, dostávalo setheosofické hnutí skutečně do krize,způsobené autoritářskými praktikami,které jsou nepřiměřené duchovnímuživotu člověka na dnešním stupni vě-domí. Neblahý vliv vykonával v tom-to směru na A. Besantovou CharlesWebster Leadbeater, další významnýčinitel TS, působící však spíše jakošedá eminence z pozadí.

Narodil se téhož roku jako A. Be-santová (1847), podle jiné verze 1856v Northumberlandu v Anglii, část své-ho mládí prožil však s rodiči v Brazí-lii. Od r. 1879 působil po určitou do-bu jako farář anglikánské církve. Zají-mal se přitom o spiritizmus a r. 1883vstoupil do TS. Na základe dopisuMistra Kuthumi, jejž mu zprostřed-kovala Blavacká, opustil Anglii a ode-bral se s H. P. Blavackou do Indie.Stal se i sekretářem ceylonské sekceTS. Ač anglikánský kněz, přestoupils velkou pompou k buddhizmu. R.1889 se však vrátil do Londýna, kdeúzce spolupracoval s A. Besantovou.R. 1906 vypukl kolem něho skandál,při němž byl obviněn z morálních po-klesků a musel opustit TS. Podle vy-jádření R. Steinera souvisely tyto po-klesky s nebezpečnými okultnímipraktikami (sexuální magie), jichžLeadbeater používal. Na rozdíl od R.

Steinera, který zdůrazňoval nezbyt-nost morálního úsilí v zájmu objekti-vity duchovního poznání, Leadbeaterprohlašoval, že takovou potřebu ne-cítí.

V popsané scéně při smrti plk.Olcotta bylo však přesto Mistry údaj-ně doporučeno opětné přijetí C. W.Leadbeatera do TS. A. Besantová toskutečně prosadila - přes odpor mno-hých význačných členů TS, kteří naprotest proti tomu ze Společnosti vy-stoupili (např. Mead, Schuré a d.). A.Besantová se tak ocitla zcela pod su-gestivním vlivem Leadbeatera, kterýskrze ni vlastně Společnost ovládal.

Z jeho podnětu došlo také ke zná-mé aféře s indickým chlapcem Kriš-namurtim, která sehrála ve vývoji TSnegativní roli a nakonec vyústila v od-dělení Anthroposofické společnostiod TS.

Jak k tomuto osudovému vývojidošlo? Dva roky před svou smrtí pro-

hlásila H. P. Blavacká, že vlastním po-sláním TS je příprava na příchod “svě-tového Učitele”. Když Leadbeater za-čal spolupracovat s A. Besantovou,vzal si za úkol tohoto příštího velkéhoUčitele vyhledat. Pozornost se sou-středila nejprve na 13-tiletého synasekretáře americké sekce TS Huber-ta van Hooka, kterého začal Leadbea-ter vychovávat. Tato práce byla všakpřerušena jeho zmiňovaným vylouče-ním z TS v r. 1906.

Po svém opětném přijetí objevilLeadbeater v r. 1909 nového kandi-dáta v Indii - 14-tiletého chlapce Kriš-namurtiho, v němž spatřoval schránupro vtělení onoho Učitele - Bodhisat-tvy Maitreyi, příštího Buddhy podlebuddhistické tradice. Začal jej okultněškolit a prováděl s ním i zasvěcovacírituály, v nichž hráli významnou úlohu“Mistři”, pod jejichž údajnou ochra-nou a vedením se celá záležitost ode-hrávala.

Korunu pak celé věci nasadila A.Besantová, když podle svého zkres-leného pojetí podstaty křesťanství zto-tožnila domnělého Bodhisattvu s nověvtěleným Kristem. Z iniciativy Lead-beaterova žáka George Arundala za-ložila Besantová s Leadbeaterem r.1911 “Order of the Star in the East”jehož hlavou byl Krišnamurti, zvanýtéž svým “věčným” jménem Alcyone,a jehož posláním bylo vytvořit pro pů-sobnost příštího Učitele příslušnou at-mosféru.

To ovšem způsobilo velké tříděníduchů, pro mnoho předních členů TSbyla celá záležitost nepřijatelná, na700 indických theosofů vystoupilotehdy z TS na protest proti “založenínového náboženství”, jak to nazývali.Především však R. Steiner a s ním vět-šina německé sekce striktně odmítl vtéto věci spolupracovat. Došlo k roz-tržce a německá sekce, vyloučená A.Besantovou z TS, se proměnila v An-throposofickou společnost, k níž sepřipojili i mnozí členové z jiných ze-mí.

Iniciátor celé aféry Leadbeater ode-šel již r. 1913 z Indie do Austrálie,kde se podílel na založení tzv. Liberálníanglikánské církve, stal se jejím fa-rářem a později i biskupem (U1934):Kruh proměn anglikánského faráře apozději buddhisty se tak uzavřel.

Krišnamurti sám, když dospěl, za-čal pochybovat o svém poslání, z úctyk A. Besantové a pod jejím sugestiv-ním vlivem setrvával však ještě po ur-

Ciele Teozofickej Spoločnosti1. Vytvoriť jadro všeobecného

bratského zväzku ľudstva, bez roz-dielu vierovyznania, národnosti, po-hlavia a spoločenského postavenia.

2. Pestovať znalosť pravdivéhojadra všetkého náboženského živo-ta.

3. Skúmať hlbšie duchovné sily,ktoré sa skrývajú v ľudskej priro-dzenosti a ostatnom svete.

26

čitou dobu ve své přidělené úloze, abyr. 1929 na shromáždění “Řádu” se sní definitivně rozloučil a řád rozpus-til. Žil pak v Londýne jako nezávislýfilosof a duchovní učitel zdůrazňujícíplnou svobodu duchovního života.Zemřel v r. 1986 ve věku 91 let.

Tolik tedy k vnější historii TS vsouvislosti s působením R. Steinera vjejím rámci. Otázkou nyní je, proč sespojil s tímto hnutím, které nebyloschopno nalézt přiměřený vztah k by-tosti Kristově, R. Steiner, pro něhožprávě tento vztah byl jádrem jeho du-chovního úsilí?

Odpověď nalezneme v některýchjeho projevech z oné doby, v jehovlastním životopise i na jiných mís-tech, např. v dopise Marii von Siversz 9.1.1905, když působil již třetí rokjako generální sekretář německé sekceTS: “Mohu Ti jen říci, kdyby mneMistr nedokázal přesvědčit, že theo-sofie je přes všechno pro naši dobunutná, psal bych i po r. 1901 jen filo-sofické knihy a hovořil jen literárněa filosoficky”.

V rozhovoru s francouzským spi-sovatelem Eduardem Schuré i jindezdůrazňoval, že právě v theosofickémhnutí nalézal předběžné prostředí, vněmž mohl mluvit v době ovládanématerialistickým nebo agnostickýmmyšlením otevřeně o svém duchov-ním poznání a kde nalézal také duše,které ho v tomto směru byly schopnychápat.

To se ukázalo zřejmým již r. 1900,když začal přednášet v knihovně hra-běte Brockdorffa, tehdejšího předse-dy německé TS, o mystice a o křes-ťanství jako o mystické skutečnosti.Oba přednáškové cykly, které brzy vy-šli i knižně, nalezly velký ohlas v theo-sofických kruzích, takže na podzim r.1902 byl hrabětem Brockdorffem po-žádán, aby vstoupil do TS a stal segenerálním sekretářem její německésekce TS. Steiner tuto nabídku přijals podmínkou, že slečna Marie von Si-vers, která členkou TS již byla, budes ním spolupracovat.

Příznačné je, že jeho první před-náškový cyklus, který přednášel v kru-hu Die Kommenden v nové funkci,měl název “Od Zarathustry k Nietz-schemu. Vývoj lidstva podle světovýchnázorů od nejstarších orientálníchdob až do přítomnosti - čili anthro-posofie”. Naznačil tím směr, který pakdůsledně v tomto prostředí sledoval:úsilí o poznání duchovního světa, vy-

cházející z hlubšího pochopení pod-staty člověka a jeho možností. Nebylto směr, který by se stavěl proti theo-sofii, jež navazovala na staré mysterij-ní tradice, nýbrž směr, který jí dávalpouze těžiště přiměřené dnešní době,kdy božské moci daly všechno do ru-kou člověka, aby mohl sám ze sebe,ze svého svobodného rozhodnutí asvých schopností nalézat cestu k bož-ské moudrosti - theosofii. Proto takéjedno z jeho hlavních děl oné dobynese název “Theosofie”.

Na rozdíl od tehdejších předníchpředstavitelů theosofického hnutí mubylo ovšem jasné, že tato cesta nemů-že být jiná než křesťanská, ve smysluzápadní křesťanské esoterie. V tétověci byl nekompromisní, i když mluvilzasvěceně a s úctou o východní spiri-tualitě a oceňoval i zásluhy H. P. Bla-vacké i Annie Besantové a jejichschopnosti. Poukazoval na to, že pů-vodní založení TS v New Yorku mělovysloveně západní charakter. Měl jeji první spis Blavacké “Isis Unveiled”,který byl velkým souhrnem okultníchpravd. Pouze forma, jíž byly tyto prav-dy sdělovány, byla značně zkreslená,ba zkarikovaná - asi jako krásná tvářve vypouklém zrcadle. Šlo o inspiracezápadních zasvěcenců z rosekrucián-ských kruhů přijímané však nepřimě-řeným chaotickým způsobem, vzhle-dem k nedostatečnému intelektu a fi-lozofickému vzdělání Blavacké. Prototaké v dalším vývoji tito iniciátoři zá-padu ustoupili do pozadí a skrze dušiBlavacké, neobyčejně citlivou pro ta-kovéto vlivy, působili jen východníMistři. Tak vzniklo její “Tajné učení”a tak vznikl i Sinnettův “Esoterní bud-dhismus”. I zde však došlo ke znač-ným zkřesleninám a nakonec i vý-chodní iniciátoři postupně stahovalisvůj vliv z oficiální TS, do které pakzačaly pronikat okultní moci nižšíhořádu.

Annie Besantová se podle R. Stei-nera svým čistým způsobem myšleníi života dostala zpočátku do výše uve-deného iniciačního proudu, později sevšak ocitla pod vlivem některých In-dů, kteří se pokoušeli diletantskýmzpůsobem kombinovat východnímoudrost s německou filosofií a ze-jména pod vlivem problematickéhookultisty C. W. Leadbeatera, který, jakjsme už výše uvedli, zavedl theoso-fické hnutí na scestí.

V této situaci a u vědomí, že u ko-lébky TS stáli praví iniciátoři, se Stei-

ner rozhodl spojit se s tímto hnutím ipřes jeho současné nedostatky, proto-že v něm spatřoval počáteční nástrojpro duchovní život přítomnosti, kte-rý ale musí dostat svou pravou podo-bu přijetím Kristova principu jakocentrálního kosmického činitele vývo-je. Zdůrazňoval, že bez tohoto princi-pu by theosofické hnutí nemohlo pů-sobit na západní kulturu, která má vkřesťanství své východisko. Východ-ní iniciace by tu stály jen jako něcosektářského vedle živé kultury a mí-jely by se jejím posláním. Ztráta Kris-tova principu by pak znamenala zá-roveň ztrátu smyslu země, která zále-ží v poznání a realizaci intencí živěpůsobícího Krista.

Přesto však, že R. Steiner zaujímalv této věci důsledný postoj, zachová-val krajní toleranci k jiným názorůmv rámci TS a nikdy nevstupoval dopolemiky s nimi, nýbrž stavěl prostěsvé vlastní poznatky vedle jiných kon-cepcí a ponechával tak členem a zá-jemcům o theosofii plnou svoboduvolby. Když např. Annie Besantovápodala nástin vývoje člověka a světapodle tradičních nauk ve své “AncientWisdom”, vytvořil R.Steiner ve své“Theosofii” z r. 1904 ucelený obraztématu, doplňující a upřesňující jed-nostrannosti a mezery v knize Besan-tové, aniž by se přitom pouštěl do kri-tického hodnocení.

Annie Besantová sama uznávalaschopnosti R. Steinera a ponechávalamu proto od r. 1907 plnou volnost sa-mostatného vedení Esoterní školy vněmecky mluvící oblasti, neboť vy-znávala hinduismus a sama se nepo-važovala za kompetentní ve vztahu kekřesťanství. Brzy na to se však situa-ce změnila, když přes své prohlášenívystoupila pod vlivem Leadbeatero-vým s učením o Kristu, které bylo vplném protikladu proti poznání R.Steinera. Zatímco R. Steiner stále zdů-razňoval, že Kristus se zjevil pouzejednou ve fyzickém těle a od mystériana Golgotě se stal vedoucím duchemZemě, který působí nadále v nadsmys-lové sféře, začala A. Besantová učit,že Kristus je pouze jedním z učitelůlidstva a že je možno očekávat brzyjeho novou pozemskou inkarnaci. Odtoho byl pak už jen krůček k již zmi-ňované aféře s Krišnamurtim.

Vztah ke Kristu se tak stal zkušeb-ním kamenem. Jestliže jej nenalezlajiž H.P. Blavacká, která nijak neskrý-vala svou nechuť ke všemu židovské-

27

mu včetně křesťanství, pak to ještěvětší měrou platilo o jejich nástup-cích. A to vzdor proklamovanémuheslu TS: “Satját násti paro dhar-mah” “Není vyššího náboženství nežpravda”.

Základním christologickým omy-lem těchto čelních představitelů TSbyla záměna Ježíše Nazaretského sJešu Ben Pandirou, velikým učitelemegyptských Therapeutů a palestin-ských Essejců, který podle Talmudužil v letech 105 -70 př. Kr. a připra-voval své žáky na příchod Mesiáše.Ocitl se přitom v konfliktu s farizei,byl ukamenován a pro potupu pověšenna stromě. K této záměně došlo už vestarověku, např. u řeckého filosofaCelsa v 2. stol. po Kr., objevuje se v19. století u Ernsta Haeckela, v “Od-halená Isis” Blavacké, jakož i v “Eso-terním křesťanství” A. Besantové,která uvádí datum narození Ježíšovana r. 105 př. Kr. “za konsulátu PubliaRutilia Rufa a Gnaea Mallia Maxima”.

Tato tvrzení dokonale vyvrátily ná-lezy essejských rukopisů u Mrtvéhomoře po 2. světové válce, které svědčío tom, že Mesiáš byl tímto řádem te-prve očekáván a potvrzují zároveň ně-které údaje R. Steinera o Essejcích ajejich vztahu k Janu Křtiteli i k JežíšiNazaretskému. Essejské dokumenty

mluví sice s úctou o velkém učiteli,umučeném farizei, neztotožňují jejvšak s Kristem, na jehož příchod seteprve připravovali. Naopak z jejichřad pocházeli četní Kristovi učednícia je příznačné, že spolu se šířenímkřesťanství tento řád zanikl.

V této souvislosti může vzniknoutotázka, jak se přední představitelé TS,jako byla H. P. Blavacká, A. Besan-tová, Leadbeater, o jejichž mimořád-ných schopnostech jinak nemůže býtpochyb, mohli dopouštět omylů v takcentrální otázce, jako je podstata by-tosti Kristovy a význam křesťanstvípro vývoj lidstva. Tuto otázku si kladličetní theosofové právě v oné kritickédobě, kdy byla německá sekce nuce-na se od TS oddělit.

R. Steiner na ni odpověděl v před-nášce, kterou proslovil v Berlíně vbřeznu 1913 a věnoval omylům v du-chovním bádání. Ukazuje v ní, jak iduchovní badatel se může dopustit zá-važných omylů, jejichž překonáváníje mnohem těžší než v obyčejném ži-votě, jestliže se nezbavil určitýchpředpojatostí, antipatie, sebelásky asobectví, jestliže nevyvinul zdravousílu úsudku a silnou moralitu. Kdyžsi člověk neosvojil ostrou schopnostrozlišování pravdivého od jevu, pakmůže dojít při jeho duchovním škole-

ní k nesprávnému vývoji nadsmyslo-vých orgánů (”lotosů”) a tím i kezkreslenému vnímání duchovníchskutečností - podobně jako v případěvadných smyslových orgánů vzhle-dem ke smyslové skutečnosti.

Stejně tak slabá moralita vede kzakalení a zamlžení nadsmyslovýchzážitků a tím i k jejich nesprávné inter-pretaci. Proto má duchovní školení ne-zbytně i svou morální stránku. Člověkse musí zbavit zejména vší osobní cti-žádosti, ješitnosti, jednostrannýchsympatií a antipatií, má-li dosáhnoutv duchovním vnímání objektivity. Tomá svůj pádný důvod. Je to totiž proto,že vlastně prvním nadsmyslovým zá-žitkem při duchovním školení není nicjiného než stínová projekce vlastníhoduševního života. Považuje-li člověktuto projekci za duchovní skutečnost,pak můžeme mluvit o halucinacích.K pravé duchovní skutečnosti se člo-věk dostane teprve tehdy, když si plněuvědomí, že v tomto prvním zážitkujde o zrcadlení sebe samého a kdyžse uschopní je se svou vůlí se svéhovědomí vymazat. To však není možnéprávě bez překonání sebelásky a so-bectví, což je ovšem nesmírně těžké,neboť člověk má přitom pocit, jako-by ztrácel půdu pod nohama, jakobyztrácel sebe sama.

Vľavo: Henry Steel Olcott, jeden z prvých členov teozofickej spoločnosti a celoživotný priateľ madame Blavat-skej, India 1883. V strede: Rudolf Steiner s Annie Besantovou v Mníchove, 1907. Vpravo: Annie Besantová aDžiddu Krišnamurti, ktorý teozofiu neskôr odmietol.

28

Bez tohoto opravdového sebepoz-nání a sebepřekonání nemůže všakčlověk rozlišit to, co žije v jeho nitru,v jeho podvědomí, od objektivníchskutečností a zaměňuje pak jen svésubjektivní zážitky za objektivní nad-smyslový svět.

Možnosti omylu v tomto směrujsou pak dvojího druhu:

1) Jestliže chce člověk poznávatduchovní svět cestou spiritismu, tj.když vnáší obyčejné vědomí do nad-smyslového, lpí na jevech a chce na-zírat duchovní skutečnosti jako smys-lová - místo duchů chce vidět zhuště-né “duchy” a přinášet tak hmatatelné“důkazy” o existenci duchovního svě-ta. Ve skutečnosti je tu zachycován,jak zdůrazňuje R. Steiner, jen jakýsiodpad duchovního světa, odložené aodumírající schrány, považované myl-ně za individuality zemřelého, kteréje možno pomocí medií zmaterializo-vat, ba i fotografovat. Nejde tu tedy oskutečné duchovní, ale jen “duchař-ské bádání”.

Je příznačné, že původním podně-tem vzniku TS bylo vlastně čelit vlněspiritismu, která začala zaplavovat v19. století západní svět a jež neníničím jiným než snahou chápat i du-chovní svět materialisticky, směšovatduchovní a fyzický svět. V pozdějšímvývoji se však v rámci TS používalopři duchovním bádání stále více ata-vistických mediálních metod.

2) Druhým velkým zdrojem omylůje falešná mystika, usilující o duchov-ní poznání v extazi:

Je to stav, který souvisí se zesíle-nou sebeláskou, v němž člověk vychá-zí sice ze sebe, odpoutává se zdánlivěod svého ego, ale přitom tím více zů-stává sám v sobě - hledá Boha ve svémnitru, ve skutečnosti se však noří jendo vlastního zbožněného já. Domněláláska k Bohu je pak jen zakuklenousebeláskou, umocněním sebe sama.To má za následek, že člověk nevidíduchovní skutečnosti, ale jen jejichčásti - jen to, co je vlastní duši ztravi-telné a co ji dělá dobře, co jí naplňujeblažeností. Vlastní duchovní svět zů-stává přitom mimo a nedostupný. Jakove spiritismu a mediálnosti člověksměšuje smyslový svět s duchovním,tak při extazi vnáší člověk do duchov-ního světa sama sebe, svůj vlastní du-ševní život. Obojí vede k omylům a kfalešnému obrazu světa.

Oba tyto zdroje omylů sehrálysvou roli v historii TS, domnělých set-

káních s Mistry a v přijímání jejich“pokynů”, jež byly často projekcívlastních přání a skrytých myšlenek,zejména však ve zcela zkreslenémchápání Krista a smyslu křesťanství,jež zavedlo TS do slepé uličky.

V úsilí o duchovní poznání je prototřeba oba tyto zdroje omylů znát a hle-dat cestu mezi oběma extrémy: sezdravým a střízlivým smyslem proskutečnost, klidným pozorováním ajasným, logickým myšlením, které jetím nejlepším nástrojem a východis-kem objektivního poznání duchovní-ho světa. Neboť v myšlení má člověkschopnost, která souvisí s duchovnímsvětem a dává mu proto možnost jejchápat - pokud je k tomu patřičně vy-vine.

Zbývá nyní odpovědět na otázku,jaký je tedy vztah mezi theosofií a an-throposofií, jak spolu souvisejí, v čemse liší či doplňují?

Z výše uvedeného nástinu vývojetheosofického hnutí vyplývá přede-vším, že je třeba jasně rozlišovat mezivlastní theosofií, která je sama o soběoprávněným životním postojem, aTheosofickou společností jako jejívnější představitelkou, značně nedo-konalou a podléhající ve svých repre-zentantech omylům. Ještě v době své-ho theosofického působení, v němžvlastně od počátku vyvíjel anthropo-sofické pojetí, R. Steiner sám charak-terizoval v přednáškovém cyklu “An-throposofie, Psychosophie, Pneuma-tosophie” z r. 1909 anthroposofii jakostřední cestu poznání mezi theosofiía přírodní vědou - cestu, která se po-kouší spojovat moudrost, kterou lzezískat v duchovních světech, s poz-náním jednotlivostí, jež lze zjišťovatna zemi: “Anthroposofii lze charakte-rizovat tak, že si říkáme: postav se do-prostřed mezi Boha a přírodu, dej ho-vořit člověku v sobě o tom, co je nadtebou a prosvítá do tebe, a o tom, coproniká do tebe ze zdola - pak mášanthroposofii, moudrost, jíž hovoříčlověk”. “A tak stojí jaksi na nejniž-ším stupni anthropologie a na nejvyš-ším, kde mnohým mizí schopnost poz-návat, theosofie”.

Anthroposofie chce tak hovořit zhlediska, jež pohlíží zároveň vzhůru idolů. Člověk je jejím nejdůležitějšímobjektem pozorování a v důsledkutoho i východiskem poznání, počínajejeho fyzicko-smyslovou stránkou, kte-rou se zabývá přírodní věda, a končejeho duchovní podstatou, jež souvisí

s božským duchovním světem, o je-hož poznání usiluje theosofie. Smě-rem dolů snaží se pochopit smyslovýsvět z jeho duchovní podstaty, směremvzhůru snaží se rozšířit hranice smys-lového poznání přírodní vědy do světapříčin v nadsmyslové oblasti.

Platí tu tedy nejen ono Goethovo“skrze smysly k duchu”, nýbrž i na-opak z ducha k pravému chápání vše-ho smyslového. Z tohoto centrálníhopostavení anthroposofie, jak ji chápeR. Steiner, vyplývá vlastně skuteč-nost, že v sobě spojuje a zahrnuje obapóly. Uvědomíme si to, když porov-náme charakteristiku theosofie a an-throposofie, jak jsme si ji uvedli vúvodu z knihy ARBATEL, s rozsahemdíla R. Steinera. Nalezneme v něm jakobě části theosofie, tj. notitiam VerbiDei a notitiam gubernationis Dei, taki anthroposofie, tj. scientiam a pruden-tiam. Co jiného jsou např. jeho knihy“Theosofie”, “Tajná věda”, jehopřednášky o Genezi nebo jeho evan-gelijní cykly, než notitia Verbi Dei -poznání tvůrčího božského Slova - Lo-gu, jenž byl na počátku a “skrze ně-hož všechno učiněno jest”. Jak jinakmůžeme označit jeho přednášky obožských hierarchiích a jejich působ-nosti v kosmu, v přírodě i v člověku,než jako notitia gubernationis Dei - poz-nání božského řízení vývoje světa?

Jeden z jeho základních činů, tj.rozšíření hranic vědeckého poznání,jak je vymezují přírodní vědy, zalo-žené jen na smyslovém vnímání a ab-straktním myšlení, je vytvoření du-chovní vědy, která proniká v nadsmys-lovém zření k uchopení podstaty pří-rody i člověka po třech stupních du-chovního poznání v imaginaci, inspi-raci a intuici - to není nic jiného, nežpravá scientia, lidská moudrost v pra-vém slova smyslu.

Konečně to, co kniha ARBATEL na-zývá Prudentiam, nalezneme nejen veSteinerově učení o morální fantasii amorální intuici jako základních sil eti-ky svobodného člověka, nýbrž vlastněv celém jeho díle, které je proniknutoúsilím o pravdu, o lidskou důstojnost,o dobro člověka.

Z tohoto hlediska je anthroposofiev pojetí R. Steinera v pravém slovasmyslu Scientia boni, naukou o dob-ru, která v sobě zahrnuje jak moudrostbožskou - theosofii, tak i moudrost lid-skou -anthroposofii, jak o tom byli jižv 16. století přesvědčeni staří rosikru-ciáni.

29

Mazda a AjňahítaPerla první

am, kde øeka San-pu zaèíná zrych-lovat svùj tok aspìje odevzdat

své pìnivé a syèí-cí vody jako po-

svátnou daò Brah-maputøe; tam, kde

otec Sol vrhá èasnì zjitra první chvì-jivý pohled svého záøícího oka do úz-ké roviny, obklopené stìnami stupòo-vitì se zdvihajících hor; tam kde ko-runy stromù se v sebeobranì vyhýbajíkopytùm tryskem pádícího oøe, v je-hož sedle sedí Vát slepý majestát vìt-rù; tam, ano tam, kde kráva se tìšívolné bohaté pastvì na tisíci vrších,vracejíc se za soumraku pokojnì dodomova svého ochránce, tam, kde podhvìzdou Mah, dárkyní plodnosti,vyráží obilí do plných a tìžkých kla-sù a kde je domovem Tir, udìlovaèdeš�ù - tam na jednom ze stupòùpøírodního amfiteátru, stávalo kdy-si nízké a skromné obydlí, pøíbytek,jenž mìl být uchován v pamìti pøíš-tích pokolení jakosymbol lidskéhodosažení.

Toto malé obyd-lí ukrývalo vrchol-ný výtvor pøírody,božskou dívku - Ajòahítu. Bylo jípouhých deset let, když opásána svýmtradièním posvátným pásem stála srozpjatými pažemi tváøí k vycházejí-címu slunci, aby pøijala své rannípožehnání. Tak tu stála, v plnostisvé tìlesné krásy, zdobena rychle semìnícími barvami rodícího se dne,její zlaté vlasy se vzadu dotýkaly ze-mì, její oèi byly modré jako azurováobloha, její tváøe plné ohnì jako pla-meny poledního slunce, její rty rùžovéjako letní jitro. Èisté bylo její tìlo, èist-ší než èerstvì napadaný sníh Hima-láje. Najednou, jakoby kouzlem, senebesa rozestoupila a s rozbøeskemdne vyvstalo slunce, jako knížecí že-nich, ve svém plném majestátu, apøed jeho žhnoucí záøí se objevil ob-lièej Mazdùv.

Proudy mìkkých jitøních vánkùzanesly k Ajòahítiným uším hlas aona, pohroužena do svých svatých po-vinností, se takøka ulekla, když jejuslyšela. “ Ajòahíto, ty kvìtino ráje,sláva tobì! Sláva tvému rodu a tisíc-krát sláva tomu nejkrásnìjšímu zevšeho krásného: Vykonávání pravé-

ho náboženství!” Ajòahíta se pokloni-la pøed majestátem, økouc: “Mùj pa-ne, mùj Bože, sláva tobì a všemu tvé-mu tvorstvu, které je tak podivuhod-né, tak vznešené, že pouhá jeho pøí-tomnost mi staèí, abych vìdìla, že jsi;požehnej mi, aby mi byla dána sílavykonávat mé povinnosti, zušlechtitzemi a promìnit pouš� v ráj - v ráj,jejž by mohli obývat Bùh a jeho spo-jenci!”

“Ajòahíto,” øekl Mazda, “zasaïsemena ke svévlastní slávì asemena na moupamátku a jásplním tvé pøá-ní.”

Døíve nežmohla Ajòahítaopìt promluvit,nebylo po vidìníani stopy anipamátky.

A j ò a h í t apøipravila dva

záhony: jeden na východní stranì -na poèest Mazdovu, druhý, hned ved-le prvního - pro sebe.

Do obou zasadila zlatou sluneèni-ci.

Semena klíèila v obou záhonech.Ajòahíta peèovala o obì kvìtiny nìž-nì, ale kvìtinì Mazdovì vìnovala ob-zvláštní pozornost a støežila ji doslo-va žárlivì. Odstraòovala z ní mou-chy, vèely, motýly a jiné tvory, omýva-la s nejnìžnìjší péèí každý list, kaž-dou vìtévku a kropila pùdu znovu aznovu, i za poledního žáru, a kdyžbyla vlhkost pøílišná a Ajòahíta vidì-la, že kvìtina se sklání k zemi, tu jizastiòovala a opatrovala s nejnìž-nìjší láskou.

Kvìtina Mazdova však k jejímuvelkému zármutku neprospívala. Na-proti tomu její vlastní kvìtina, kteroupovažovala za zanedbanou, se vypí-nala do vzduchu s hlavou vztyèenoua s listy sytì zelenými, plná nejbohat-ších barev a oleje. Ajòahíta bledla ajejí smích se promìnil v slzy zármutku.

A pøece se namáhala dále, mnohopøemýšlela a mnoho se pokoušela. Alekvìtina Mazdova nicménì zvadla azemøela.

Otec Ajòahítì pøedèítal slova útì-chy z Knihy králù, matka se ji snažilautìšit nejnìžnìjšími prùpovìdmi zKnihy domova, ale Ajòahítu nebylomožno utìšit. Za chladného podveèe-ra, koncem letního období, kleèela Aj-òahíta pod Stromem moudrosti a vy-lévala svùj zármutek pøed Mithrou,

bohem širých past-vin, který obdaøiljejí dùm nejzdra-vìjšími ovcemi anejlepšími krava-mi a obš�astòovalje svým neustálýmpožehnáním.

Mithra odpo-vìdìl prostøednic-tvím Váta, vìtrné-ho posla, jenž o-známil pøíchodMazdùv. Louèícíse slunce se právìchystalo ukrýt zaobzor, zasnìženévrcholky hor náhlezrudly a vzdušnývánek šeptal nej-

posvátnìjší z jmen, jméno Mazda.Ajòahíta pozvedla oèi vzhùru k výši-nám a žasla nad oslnivým dílem Pá-na. Vidìla ho v rose svých slz i v pa-prscích západu, vidìla ho na hor-ských vrcholech, vidìla ho ve vlnìnítravin pøed sebou, v nichž se zvedlmìkký vánek, aby ochladil její horou-cí èelo.

“Ajòahíto, proè pláèeš?”A Ajòahíta odpovìdìla: “Ty, který

vytváøíš všechny tyto svìty a propùj-èuješ všemu moc a slávu, ty to víš!”

“Ajòahíto, tøebaže znám tajemstvílidských srdcí, nesmím to dávat naje-vo.”

“Pak víš, ty nejsvìtìjší na nebe-sích, že se mi nepodaøilo vypìstovatkvìtinu na tvou památku a oslavu.”

“Ajòahíto, ty klenote èisté radosti,požehnaná jsi mezi požehnanými; tváláska a tvé soucítìní jsou láskou asoucítìním tvého pána. Slyš, co ti od-halí Dobrá Myšlenka.”

Ajòahíta stála jakoby pohrouženado svých snù, a když z náhlého popu-du otevøela oèi, uzøela Dobrou Myš-lenku... Za ní stál hluboký “Stín No-

30

ci”, neklidnì se pohybující a vrhajícína tváø zemì nejohyzdnìjší fantómy.Ale Ajòahíta znala význam tohotozjevu. Vìdìla, že kdekoli se objeví Dob-rá Myšlenka, doprovází ji její opak -protivník, který je stále pøipravenpøedkládat v rychlém sledu své ma-toucí otázky a vylákat tak lidskoumysl na bitevní pole nespokojenostia nekoneèného pokušení. Ajòahítaproto odvrátila zrak, aby mohla na-slouchat Dobré Myšlence. Ta ji nej-døíve pøipomnìla, že není v øádu vì-cí, aby Pán všeho podával vysvìtlení.

“Ajòahíto”, pravila Dobrá Myš-lenka, “tvé snahy jsou zaznamenánya tvé zámìry podrženy v pamìti. Bu-diž ti požehnáno za tvé úsilí. Alepamatuj: Celému stvoøení vládne zá-kon a øád, a nic, co není v souladu sVùlí Pána, nemùže mít místo ve vìè-ných zámìrech. Zasvìtilas svou láskuPánu tím, že jsi vìnovala všechnusvou péèi jeho kvìtinì, ale tvá horli-vost pøitom pøerostla v žárlivost.Tvým pøáním bylo zalíbit se Pánu ato i na úkor ostatních povinností.

Tím, žes nad kvìtinou ustaviènìbdìla, vzalas inteligenci semene pøí-ležitost rozvinout plnost jejího života.Tím, žes odstraòovala hmyz a brou-ky, oloupilas ji o její právo vyvinoutsílu odporu a sebeobrany. A tak sesrušivì vmísila do vìèného øádu vìcí.Jak mohla kvìtina Mazdova rozvi-nout své vlastnosti, když jsi vzala nasebe sám její rùst, jenž pøece nemùžebýt tvou vìcí? Tvá nevázaná láskaudusila ve sluneènici poslední její ži-votní jiskru, takže uvadla a zemøela.Kdyby všichni tvorové zasvìtili svùjživot službì Pánu s láskou takto ne-znající míry, zmizela by nám samapøítomnost Boží z oèí.

Na tobì pouze jest, pøipravit dobøepùdu, za což ti bude sémì vdìèno. Je-li roèní období suché, musíš zalévatzemi èasnì zrána, nikdy však za den-ního žáru, a zveèera jen málo. Jentehdy, když hrozí listùm poranìní,nebo když je hmyzu pøíliš mnoho, jetvou povinností odstraòovat jej. Dá-vej všem vìcem volnost; tak budeš nej-lépe konat svou povinnost.”

Zatímco poslední slova slabì do-znívala, ukládala se pøíroda ke spán-ku a Ajòahíta zaèala odøíkavat svémotlitby a vzývání.

Duchovnívýznamkvìtin:

Jabloòový kvìt

Alma Excelsior

Z perzštiny preložil: O. Z. A. Hanish.Do èeštiny: Jiøí Navrátil

Jabloòový kvìt symbolizujestrom poznání dobra a zla. Jekvìtem prvního ráje a souèasnìsymbolizuje duchovní návratèlovìka do nebeské øíše. Nezáležína tom, zda-li byl skuteènì stro-mem v ráji kvetoucím, ale jenám symbolem pro tento rajskýstrom prvního svodu a poznánídobra a zla. Pro naše severskékraje jest jabloò nejušlechtilej-ším ovocným stromem, a tak ja-ko volíme za symbol nesmrtel-nosti vìènì zelený jehliènatýstrom, tak za symbol poznánídobra a zla volíme jabloòovýkvìt. Každý plod je ozaøován zjedné strany sluncem, zatím codruhá strana se nalézá ve stínu.V tomto ozaøování svìtlem a stí-nové poloze máme okultní sym-bol osvícení svìtlem poznání, za-tím co druhá èást trvá ještì vestínu. To, co dozrává v èlovìkujako plod jeho života, je ve spoje-ní s odvìkým svìtlem a to, cojest ještì nezralým, je položenona opaèné stranì duchovníhopoznání.

Pozorujeme-li duši jablonì,duši skupinovou, nalézáme v níhlubokou moudrost a vysokévnitøní poznání. Poznáváme, žeje zasvìcena Všelásce a že ob-zvláštì je vyvinutá vesmyslu láskyplnosti.

Tak jako všechny ovocné stromymají skupinové duše pøinášejícílidstvu vstøíc velkou lásku. Na-lézají nejvìtší radost v tom, žepracují pro obživu lidí a posky-tují nám své plody ze skuteènéposvìcující duchovní lásky.

Proto po vìtšinì plody ovoc-ných stromù symbolizují rùznévlastnosti duší, kdežto kvìtinyvyjadøují mentální èinnost du-chovních bytostí. Pøinášejíèlovìku vstøíc požitek krásy a ra-dosti, kdežto ovocné stromovívedle krásy svého kvìtu a estetic-kého požitku pøinášejí èlovìkuplod své lásky vtìlený do ovoce.Ušlechtilost jablonì vyjadøuje te-dy symbol poznání dobra a zla,kvìt moudrosti, naplnìný nìhousebeoèisty. Je symbolem duším,které hledají pravdu v pùsobenícesty moudrosti až do hlubin fy-zické hmoty vtìlené a nespokojíse s pouhým bádáním o nad-smyslných zákonech nedolože-ných duchovnì exaktní cestou.Poznání dobra a zla získávámeponorem do hmoty a jejím pro-pracováním duchovní nadosob-ní láskou. V této vlastnosti jestnám vzorem skupinová dušejablonì, která pracuje výhradnìpro blaho druhých, tak jako mápracovati duchovní èlovìk, dá-

vaje plod své všelásky veprospìch evoluce svìta.

31

pre nás vôbec nič neznamenajú, dušesa zmocňuje nostalgia, že duch tejdoby sa už nikdy nevráti späť. Aleboáno?

Čím to vlastne je, že sa jednej civi-lizácii tak darí, že prosperuje, zatiaľ-čo iná upadá? Čím je to, že sa jednacivilizácia rozvíja prudšie, že zatienivšetky ostatné, ale už o nejaký časakoby sa vyčerpala, ustrnie, zaostane,a iné, mladšie kultúry, ktoré sa právezrodili, ju predbiehajú? Je to vždy lennáhodná zhoda okolností? Alebo tomá nejaké príčiny? Poznáme ich?A je medzi týmto vznikom a zánikom

Majú dejiny nejaký zmysel?eď sa dívame na dejiny,vidíme, ako civilizáciepred našimi očami po-vstávajú a opäť sa roz-padajú ako vlny na oce-áne. Vznikajú, častov obdivuhodne krátkom

čase, neraz akoby “z ničoho” – a za-nikajú, neraz ešte náhlejšie, z príčin,ktoré si nie vždy dokážeme uspoko-jivo objasniť. Hneď tu jedna, tam ináa inde opäť ďalšia – objavujú sa kul-túry, ktoré sa pozdvihujú vysoko nadúroveň priemeru svojej doby, aby naniekoľko storočí zažiarili ako draho-cenné skvosty, a potom opäť pohasli.

Každá kultúra ako iný drahokam,so svojou nezameniteľnou príchuťoua atmosférou. Keď smie byť človeksám na takom mieste, medzi ruinamiprastarých civilizácií, kde kedysi pul-zoval čulý život a kvitla kultúra; keďsi uvedomí, že tu jedno celé spolo-čenstvo žilo, ale aj zomieralo s pred-stavami, a pre hodnoty, ktoré už dnes

civilizácií nejaká nadväznosť alebosúvislosť? Majú dejiny nejaký smera cieľ? Alebo sa treba na dejiny dívaťako na nesúvislý rad náhodných ja-vov a udalostí, ktoré nikam nevedú?Majú dejiny nejaký zmysel? A akáno, nie je tento cieľ, zmysel dejínpráve tou najväčšou priťahujúcoupríčinou a hybnou silou vývoja? Zač-nime touto pre historickú vedu naj-vznešenejšou a najvyššou otázkou,ktorú by pri svojom skúmaní nikdynemala spúšťať zo zreteľa!

Šťastný človek, ktorý nevidí v de-jinných udalostiach iba jednotlivé ka-mene, ale vidí, ako sa tieto kameneskladajú jeden vedľa druhého do mo-zaiky, na ktorej sa začína rysovať je-den jediný, veľkolepý, dokonalý ob-raz, až v kontexte ktorého sa už jed-notlivé historické udalosti nejavia ne-súvisle, jednotlivo, ale nadobúdajúsvoj zmysel. Šťastný človek, ktorýsmie vnímať, ako sa ono zdanlivo ne-pochopiteľné, často tragické a bolest-né dianie vraďuje, ako vyúsťuje dovyššej harmónie, lebo toto vedenieo zmysle je tou skutočnou potravouducha, nebeským chlebom, ktorý ne-môže nahradiť žiaden pozemskýchlieb, takže taký človek viac nemusížiť v tom svete bezo zmyslu, ktorý jeurčitým druhom pekla.

Stav súèasnej historickej vedyJe naozaj obdivuhodné, koľko de-

tailných informácií dokázali archeo-lógovia a historici zhromaždiť o mi-nulosti ľudstva; akými dômyselnýmimetódami a na základe zlomkovitýchnálezov a informácií dokázali zre-konštruovať nejeden súvislý obraz ajz tej najdávnejšej minulosti. Takžečlovek, ktorý má pre tieto veci srdce,musí pocítiť úprimnú vďačnosť, keďvezme do ruky povedzme atlas arche-ológie1, a má pred sebou v prehľad-nej a zhustenej podobe také vynika-júce výsledky práce ľudského ducha.Musí myslieť na tie tisícky archeoló-

O DUCHOVNOM POZADÍ DEJÍN.VZOSTUP A PÁD CIVILIZÁCIÍ

Láska je nekonečný cieľ sve-tových dejín, Amen vesmíru.

Novalis

Ak má historická veda preko-nať popisné štádium, musí pre-konať filozofický materializmusa preniknúť k vlastným príčinámhistorického diania, ktoré sú du-chovné. Skutočne vedecká futu-rológia sa nemôže zrodiť bez poz-nania zákonov vývoja ľudskéhovedomia.

Dejiny svedčia o tom, že naj-väčšie a najslávnenjšie ríše ne-vznikali v dôsledku nejakej oso-bitnej zhody priaznivých mate-riálnych okolností, ale skôr na-priek okolnostiam, vďaka mimo-riadnej duchovnej sile svojich no-siteľov. Je to spoločné vedomieurčitých hodnôt, ktoré tvorí audržuje tie-ktoré spoločenské for-my, a bez ktorého sa tieto formyrozpadajú.

Duchovný dejepis 1:

Emil Páleš

32

gov, čo kopali lopatkou vo všetkýchkútoch sveta a ofukovali a oprašovalikaždý čriepok štetčekom; čo medito-vali celé hodiny nad každým kúskomkosti, aby jej odňali jej tajomstvo;tisícky historikov, ktorí prehrabalivšetky archívy sveta, aby poznášalikaždý čriepok informácie na jednuhromadu, aby spoločne lúštili krížov-ku našej minulosti.

Zároveň však musíme konštato-vať, že história z akéhosi dôvodu u-strnula na úrovni popisnej vedy, naúrovni zhromažďovania a klasifiká-cie, triedenia faktografického mate-riálu, a nedokáže preniknúť k vlast-ným príčinám historických udalostí.Dokáže veľmi veľa povedať o tom,kedy a ako sa čo stalo, ale len veľmimálo o tom, prečo sa to vlastne stalo.Takže sa dá veľmi dobre chápať akohistoriografia, ale už nie ako historio-lógia, lebo práve onen logos, ona jed-notiaca myšlienka a zákony, ktorýmiby sa mali riadiť dejiny, jej zostávajúzáhadou.

Musíme konštatovať, že kdekoľ-vek sa súčasná historická veda púšťado vysvetľovania príčin, pozorujeme,ako veľmi je poplatná starým, ateis-tickým a materialistickým predsta-vám o dejinách. A hoci sa marxistic-ké poňatie dejín všeobecne, teoretic-ky pokladá za jednostranné a preko-nané, predsa k nemu historici takzhusta opäť skĺzajú, akoby nedokáza-li. Marxov dialektický materializmusv praxi prekonať ničím lepším. Toplatí v plnej miere aj o historikochv západných krajinách, kde marxiz-mus nikdy nebol štátnou ideológiou.

Vezmime si napríklad knihu “De-jiny Európy”, napísanú kolektívomdvanástich historikov z renomova-ných európskych univerzít, ktorá vy-šla najprv v roku 1992 vo vydavateľ-stve Hachette vo Francúzsku, potomv ďalších desiatich európskych jazy-koch a v roku 1995 aj v slovenčine.2

Čitateľ, ktorému úprimne ide o to,dopátrať sa skutočných príčin sveto-dejinných udalostí, sa chvíľami ne-môže zdržať údivu nad kauzálnou lo-gikou týchto dvanástich historikova nad tým, akým spôsobom si vysvet-ľujú pôvod a príčiny rozličných his-torických javov.

Opäť a opäť narážame na myš-lienkovú schému, podľa ktorej je“spoločenská nadstavba” (duchovnákultúra) len následkom “spoločen-

skej základne” (hospodárskych vzťa-hov) – a nie naopak! Na str. 46 sanapr. vysvetľuje vznik iónskej filozo-fie (tzn. vznik filozofie vôbec) predo-všetkým ako výsledok nového hos-podárskeho a peňažného systému:“Prudké hospodárske a sociálnezmeny za kolonizácie, spojené s roz-siahlym obchodovaním, premenoupoľnohospodárstva, otroctvom a pe-ňažnou sústavou museli priniesť ajnové koncepcie a nové smery... ob-javili sa prví iónski filozofi... Prudkézmeny spoločnosti, ktorých boli sved-kami za svojho života, nesporne silnevplývali na ich myslenie a ich kon-cepciu života. Nový peňažný systéms pozoruhodným systémom abstrakt-ných znakov a veľké množstvo rozlič-ných druhov majetku im určite posky-tol látku na uvažovanie.”

Hoci hneď v nasledujúcej vete sapíše, že hlavným predmetom uvažo-vania týchto filozofov vôbec nebolitovarovo-peňažné vzťahy, ale “spo-ločnou túžbou všetkých týchto filozo-fov bolo pokúsiť sa nájsť jedinú látku,

z ktorej pochádzajú všetky prvkya ktorá bola pôvodom vesmíru” (str.47).

S prepáčením, rozum zastáva nadzdanlivo vysvetľujúcimi, príčinnýmivetami ako: “Renesancia sa zrodilav Taliansku vďaka rozkvetu kultúrya prosperite miest” (str. 184). Prvápolovica vety totiž nehovorí vôbecnič, iba toľko, že “rozkvet kultúryv Taliansku nastal vďaka rozkvetukultúry” – a druhá polovica redukujevznik kultúry zase na priamy dôsle-dok tovarovo-peňažných vzťahov.Žiadne vysvetlenie, prečo na dvorochkniežat a kráľov, a v mestách, ktorésa topili v ešte väčšom prepychua prosperite ako Benátky alebo Flo-rencia, sa nenarodil žiaden Raffaelani Leonardo; prečo z nich nevyšlažiadna kultúrna revolúcia?

Na str. 223 sa píše, že “V 16. sto-ročí vrcholila renesancia. Šírila sav Európe vďaka hospodárskemu roz-machu, ktorého tempo sa zvýšilo ob-rovskými dodávkami amerického zla-ta a striebra.” Avšak ani nie 10 strán

predtým (str. 216) sa píše, že to istékoloniálne zlato, ktoré v severnej Eu-rópe viedlo k hospodárskemu rozma-chu, viedlo v Španielsku len k “pre-hnaným výdavkom na luxus, inflácii,bankrotu a hospodárskej depresii.”Či to neznamená, že niečo úplne inéje rozhodujúce v dejinách, než hos-podárska základňa – a že sa trebazačať dívať na históriu z úplne inéhouhla?

Na str. 196 čítame: “Demogra-fický rast a sústredenie obyvateľstvado miest vyvolali nové potreby, kto-rými sa vysvetľuje hospodárskypokrok.” Na str. 165 sa presne touistou príčinou, ale s opačným účin-kom, vysvetľuje hospodársky úpa-dok: “V rokoch 1150-1300 v Európevýrazne stúpol počet obyvateľov...Mnohí roľníci preto opúšťali pôdua usádzali sa v meste. Ani mestá všakneponúkali veľa možností. Bolov nich priveľa nekvali fikovanýchľudí, ktorí hľadali prácu. Dopyt pozamestnaní prevyšoval ponuku,a mzdy prudko klesali. R. 1316 posti-hol celú Európu hladomor...”. Hneďo štyri riadky nižšie, kde sa hovorí o“núdze o potraviny”, sa však píše, že“poľnohospodárska výroba malaprebytky”, a preto “po celej Európeostali obrovské lány ležať úhorom.V Nemecku boli opustené celé dedi-ny a v Anglicku sa orná pôda zmeni-la na pastviny”. V nasledujúcom od-stavci je celý výklad krízy Európy v14. storočí korunovaný vysvetlenímv začarovanom kruhu: Hlad a nedos-tatok potravín vznikali preto, leboroľníci neobrábali pôdu v dôsledkuprebytku potravín!

Na str. 36 sa rozvoj náboženskéhoživota vysvetľuje hospodárskym bla-hobytom: “Tieto zmeny v podmien-kach výroby poskytovali viac voľnéhočasu, čo podnecovalo pravdepodob-ne rozvoj logickejších názorov na ži-vot a na smrť, na osud človeka a navplyv bohov.” A na str. 180 naopakhospodárskym nedostatkom: “Du-chovný život tohto obdobia je vyjad-rený v mysticizme. Príčinou jehovzniku sú vtedajšie drsné životné pod-mienky, epidémie a hladomory.” Taksa aj na str. 232 vysvetľujú príčinyreformácie: “V 15. stor. vyvolal hlad,vojny a epidémie v Európe nesmier-nu náboženskú úzkosť. Posadnutosťsmrťou a hriechom spôsobili ožive-nie náboženskej horlivosti...”.

Doteraz filozofi svet lenvysvetľovali, ide však o tozmeniť ho.

Karol Marx

33

Kdekoľvek v takých historickýchučebniciach, ako sú “Dejiny Európy”pátrame po skutočných príčinách civili-začného rozkvetu alebo úpadku, nará-žame na samé nič nehovoriace formulá-cie, ako: “Rotterdam je druhé obchod-né mesto Holandska. Jeho burza je prváv krajine. Námorná činnosť, rozvoj ob-chodu a rozkvet priemyslu sú priamymdôsledkom tejto prosperity (v obchode,priemysle a peňažníctve?!)” (str. 260).

Na str. 245 sa dočítame, že “V Nizo-zemsku a vo Veľkej Británii sa presadiloparlamentné zriadenie” a preto “nie div,že významní politickí myslitelia tých čiaspochádzali z Nizozemska a Veľkej Bri-tánie.” Nebolo to skôr naopak? Nemuse-li tu byť najprv významní myslitelia,ktorí cieľavedome vychovávali národ;nemusel sa tu najprv uskutočniť pokrokvedomia, aby národ dokázal prijať nový,slobodnejší politický systém a reálne hozačať uskutočňovať? Alebo to bolo nao-zaj tak, že nová spoločensko-ekonomic-ká formácia – parlamentná demokracia– nebola plodom cieľavedomej práceDucha, ale vznikla samočinne, samový-vojom, samopohybom hmoty a výrob-ných vzťahov – a ľudia ju do svojho ve-domia prijali ako pojem až dodatočne?

Vo svetle Goetheho kréda, že “len to,čo je plodné, je krásne a pravdivé”, sahneď ukazuje, aká je táto nehoráznamarxistická konštrukcia falošná a ne-plodná. Ako praktické poučenie pre dne-šok by z nej mohlo totiž vyplynúť lentoľko, že je treba čakať, či teraz na Slo-vensku sám od seba nevznikne nejakýnový, lepší politický a ekonomický sys-tém - a potom možno prídu aj myslitelia,ktorí ho pomenujú!

Akonáhle sa na tieto veci začnemedívať očami človeka, ktorému naozaj ideo to, aby sa niečo zmenilo, ihneď vidí-me, aká je súčasná historiografia v tomtosmere neplodná, ako málo plní svoje po-slanie, ako veľmi v tomto smere hreší.

O užitoènosti histórie pre životFriedrich Nietzsche začína svoje po-

jednanie “O užitočnosti a nevýhodáchhistórie pre život”4 citátom z JohanaWolfganga Goetheho: “Nenávidím všet-ko, čo ma len poučuje, ale bezprostredneneoživuje a nepodnecuje k činu.” Animy, keď sa tu v Sophii chceme zaoberaťdejinami, nerobíme to preto, aby sme silen rozšírili databanku vedomostí, a naučilisa naspamäť ďalšie dátumy – ale preto,aby sme vedeli, čo konať v prítomnosti!

Španielske zlatoV 16. storočí prúdili tony a tony

zlata (kompletná produkcia drahýchkovov amerického kontinentu) naiberský poloostrov. Španieli však ne-využili túto obrovskú ekonomickúvýhodu oproti zvyšku Európy prevzostup svojej krajiny. Naopak. Ulú-pené indiánske zlato viedlo len k ras-túcim výdavkom na luxus, protekcio-nizmu, privilégiám a obrátilo pozor-nosť širokých vrstiev obyvateľstvak vidine bezpracného zisku. Cham-tivosť a “potreby” rástli rýchlejšieako akékoľvek príjmy. Len výdavkykráľovského dvora sa v priebehu pol-storočia strojnásobili. Od polovice16. st. nasledoval zhruba každýchdvadsať rokov štátny bankrot, neustá-ly rast cien, nové a nové vlny inflácie.Namiesto prosperity zavládol hlado-mor. Poľnohospodárstvo, živočíšnaa manufaktúrna výroba upadlia Španielsko sa stalo závislé od dovo-zu potravín.

Gróf de Gondomar píše, že v Špa-nielsku v r. 1600 “jedna zásielka sar-diniek smerujúca z Galície do Valla-dolidu narazí vo vnútrozemí na se-dem alebo osem colníc, ktoré ju za-držia a prinútia zaplatiť najrôznejšiepoplatky. A s ostatným tovarom sadeje to isté, a rovnako je to medzi Li-sabonom a Madridom, alebo Valen-ciou a Zaragozou, v obidvoch sme-roch... takže pre obchodníkov z Ga-lície, Astúrie, Navarry, Aragónska,Valencie, Kastílie, Andalúzie a Por-tugalska je výhodnejšie doviezť súk-no z Londýna, než z neďalekej Sego-vie.” 3

Tieto španielske pomery nám pri-pomínajú súčasnosť, keď sa nám nie-

ktorí ekonómovia snažia nahovo-riť, že dovážať ruže v zaoceán-skych lodiach z Kolumbie je eko-nomicky výhodnejšie, ako pesto-vať ich doma na Slovensku.

Koloniálne zlato pomáhalolen zakrývať nezdravé pomerya neresti španielskej ekonomiky;takže trvalo viac ako jedno storo-čie, než sa začalo vážne uvažovaťo riešení tejto situácie. V nasle-dujúcom, 17. storočí, keď ustalprílev koloniálnej koristi, a pe-niažky sa rozkotúľali, sa Špa-nielsko ocitlo nielen v biede, aleaj zoči-voči skutočnosti, že za-ostalo 100 rokov za ostatnou Eu-rópou.

Juan Reglá Campistol porov-náva rozličné vysvetľujúce teórie,prečo koloniálne zlato, ktoré vied-lo napr. v Nizozemsku alebo v An-glicku k rozvoju ekonomiky, vied-lo v Španielsku k ekonomickémukolapsu; a uzatvára slovami: “Pro-tikladné hodnotenia sú dôkazomnedostatočnosti našich poznat-kov.” 3

Duchovná veda by tu muselapovedať, že v krajinách, kde tzv.duša pocitová prevažuje nad du-šou vedomou * (akou bolo vtedaj-šie Španielsko alebo dnešné Slo-vensko), akékoľvek finančné in-jekcie, alebo dary zvonka, nevy-dobyté vlastnou prácou, ktoré sanecielene porozdeľujú medzi po-spolitý ľud alebo nejaké privile-gované vrstvy, nevedú k akumu-lácii hodnôt, ale len k väčšiemu“užívaniu si”, ochabnutiu vlast-nej tvorivej aktivity a v konečnomdôsledku k zaostávaniu vo vývoji.

Nesmieme takéto úvahy o his-tórii pokladať len za akademickédiskusie, hlavne keď vidíme, akoslovenskí ekonómovia a vládnipredstavitelia veria, že pôžičky zozahraničia alebo rozdávanie majet-ku sa automaticky, samy osebe mô-žu stať hybnou silou nejakéhovzostupu ekonomiky. Aby sa ne-stalo, že aj zahraničné pôžičkya vnútorné zadĺženie Slovenskabudú len kryť vnútorné rozkráda-nie a neresti slovenskej ekonomi-ky a odďaľovať hodinu pravdy.História má byť učiteľkou života.Inak nemá zmysel.

Španielske impérium v 16. storočí

* O stupňoch duševného vývoja po-zri: Jan Dostal: Nadsmyslová bytostčlověka. Sophia 8, 1995.

34

História nás učí dívať sa na životočami múdrosti, ktorá rozoznáva me-dzi nepodstatným to podstatné, to, čopretrvá, dokáže odlíšiť skutočné odzdanlivého, a oslobodzuje nás taka povznáša z víru chvíľkových fata-morgán. Lebo čím ďalej dovidímechápajúcim okom nášho ducha dominulosti, tým ďalej, a tým s väčšouistotou sa v duchu pred nami črtajúobrysy našej budúcnosti; a tým z vyš-šej perspektívy, lepšie a hlbšie mô-žeme pochopiť prítomnosť. Prítom-nosť totiž nemožno pochopiť samúosebe, bez kontextu príčin, ktoré donej vplývajú z minulosti, ako aj cie-ľov a úloh, ktoré do nej, takpovediac,už pôsobia z budúcnosti.

História sa musí stať učiteľkou ži-vota (historia magistra vitae). Lenže,ako máme chápať, čo sa s nami dejev prítomnosti, keď nechápeme aninašu minulosť? Ako máme vedieť, čito, čo robíme, povedie k rozkvetu ale-bo úpadku, keď nechápeme ani to, čoviedlo civilizácie k rozkvetu aleboúpadku v minulosti?

Súèasná futurológiaa hranice jej kompetencieMalá užitočnosť súčasnej formy

historického bádania pre život vystú-pi ešte kontrastnejšie, keď si uvedo-míme, že aj história, veda o minulos-ti, má svoj pendant – vedu o budúc-nosti, a tou je futurológia. Futuroló-gia by mala byť vlastne praktická ap-likácia jednej a tej istej vedy, ktorouje história.

Astronómia by sa napr. nemohlauspokojiť s tým, aby len zaznamená-

vala nebeské úka-zy, ktoré sa odo-hrali na oblohev minulosti. Aksme naozaj pre-nikli k zákonoma príčinám pohybunebeských telies,musíme o zatme-niach, konjunkci-ách planét, sprá-vaní premennýchhviezd atď. doká-zať niečo povedaťaj vopred. A tátopredikčná schop-nosť je v prírod-ných vedách práve

dôkazom, že sme skutočne preniklik podstate javu. Podobne chémia byasi nemala veľký význam, keby saobmedzila len na zaznamenávanie,ako tie-ktoré substancie spolu reago-vali v jednotlivom prípade, ale nedo-kázala by nič povedať vopred o tom,ako budú reagovať v budúcnosti. Mása história, ak sa chce stať vedou, ob-medziť len na zaznamenávanie his-

torických udalostí – majú sa histori-ci uspokojiť s úlohou kronikárov?

Keď hodnotíme rozličné historic-ko-politické teórie o dejinách, musí-me konštatovať, že ich schopnosť po-vedať niečo o budúcnosti alebo vy-svetliť prítomnosť sa blíži k nule. Sta-čí si spomenúť len na ústavy marxiz-mu-leninizmu, kde sa ešte donedávnatak “vedecky” zdôvodňovala “histo-rická nevyhnutnosť nezmieriteľnéhotriedneho boja až do úplného víťaz-stva komunizmu a vyhladenia kapi-talistického tábora” – a na to, ako sapotom dejiny pobrali svojou cestoucelkom bez ohľadu na myšlienkovékonštrukcie týchto ľudí.

Väčšina súčasných futurologic-kých analýz je povrchných a postrádaakýkoľvek rámec pre rozlíšenie toho,čo je základné a čo je vo svetovej his-tórii náhodné. Ani tí najcitovanejšífuturológovia, ako Alvin Toffler, hocidokáže výstižne zachytiť niektoréjednotlivé javy – širší myšlienkovýrámec, do ktorého sa pokúša tieto jed-

notlivosti zaradiť, sa pri trochu bliž-šom skúmaní ukazuje ako subjektív-ny.5, 6 Publikácie ako “Megatrendy2000” Naisbitta a Aburdenovej 7,okrem toho, že zachycujú len niekoľ-ko momentálnych javov na 7-8 rokovdopredu, dýchajú určitou naivitoua ľubovôľou predstáv, a nemajú ove-ľa väčšiu cenu, ako keď v 50-tych a60-tych rokoch si ľudia mysleli, žev roku 2000 už človek ovládne poča-sie, lekárska veda predĺži priemernývek na 120 rokov, umelé hmoty na-hradia všetky prírodné materiály, bu-de stačiť pracovať len 2-3 hodinydenne a pod. To dnes vyvoláva úsmevna tvári, ale ešte pred niekoľkýmidesaťročiami, v čase scientistickéhonadšenia, s týmito predstavami ľudiažili ako s reálnym obrazom svojej bu-dúcnosti, alebo svojich detí.

Futurológia nevie predpovedaťnič s istotou ani na najbližšie roky do-predu. A keby len to! Ale Donellaa Denis Meadowsovci vo svojej štú-dii “Hranice rastu” z r. 1972 (a tátoštúdia je dosť uznávaná, pretože priprehodnotení po dvadsiatich rokoch– r. 1992 – sa ukázalo, že trendy v nejvytýčené sa nijako zásadne nezme-nili) ukázali, že futurológia nielenžebudúcnosť nedokáže predpovedať,ale žiadna “vedecky” predstaviteľnábudúcnosť ani neexistuje: ak budú to-tiž súčasné trendy pokračovať bezozmeny ešte 15-20 rokov (t.j. aspoňdo r. 2015), nastane po roku 2030 glo-bálny demografický, ekonomickýa ekologický kolaps civilizácie!8, 9

Fukuyama10 hovorí o “konci his-tórie”, síce nie v zmysle globálnej ka-taklyzmy, ale v zmysle úplného vy-čerpania ideí: vidí pred sebou len jed-notvárnu budúcnosť chladnej ekono-mickej a technickej kalkulácie, neko-nečného riešenia technických a envi-ronmentálnych problémov, výrobya spotreby – a nevie si predstaviť, čoby sa v budúcnosti ešte malo udiať.

Tak musíme konštatovať jedenmimoriadne závažný fakt, že ľudstvona prahu 21. storočia kráča v ústretybudúcnosti celkom potme; akobyvstupovalo do nejakého priestoru,kde je tma, a kde nevidí ani na krokdopredu.

Nová futurológiaV čom spočíva achillova päta sú-

časných futurologických a prognos-

Kde niet poznania minu-losti, nemôže byť ani víziabudúcnosti. Sabatini

JOHANN WOLFGANG GOETHE: “NENÁVIDÍM VŠETKO, ČOMA LEN POUČUJE, ALE BEZPROSTREDNE NEOŽIVUJE A NEPOD-NECUJE K ČINU.”

35

tických metód? Sú napospol založenéna extrapolácii, predĺžení momentál-neho stavu, momentálnych “trendov”do budúcnosti. Rôzne predpovede sapodmieňujú predpokladom, že jav,ktorý pozorujeme v súčasnosti, by samal rovnakým spôsobom vyvíjať ďa-lej aj do budúcnosti. V histórii všakneexistuje ani jeden taký trend, ktorýby pokračoval donekonečna, a nebolza čas vystriedaný nejakým iným,úplne novým trendom.

Keď Thomas Malthus v roku1798 spozoroval, že populácia v Eu-rópe a v Severnej Amerike rastiegeometrickým radom, ale potravi-nová základňa len aritmetickým ra-dom, vyvodil z toho, že bieda, hlada vojny v najbližšej budúcnosti súzrejme neodvratné. Neuvažoval s ta-kým javom, že v industriálnych kraji-nách ľudia už nebudú chcieť mať detia aktuálnou sa stane práve opačnásociálna hrozba: pokles natalitya prestárlosť obyvateľstva.

Karol Marx zovšeobecnil situáciurobotníckej triedy v Anglicku v 1.pol. 19. storočia na všetky krajinya na všetky časy, ako keby to bola ne-jaká všeobecne platná teória, celkombez ohľadu na to, že napr. povaha rus-kého mužíka sa diametrálne líši odanglického robotníka a že sa marxiz-mus v Rusku nevyhnutne bude meta-morfovať na leninizmus a potom sta-linizmus, a v Číne na maoizmus. Tak-že marxistickí historici potom v ce-lých dejinách ľudstva, od starého Rí-ma a Babylonu, od prvotnopospolnejspoločnosti až po dnešok nevideli ničiné, len to, že sa “neustále prehlbova-lo zbedačovanie robotníckej triedy”– opäť s úplným nepochopením preskutočnosť, že napr. egyptský feláhpred 4000 rokmi nezmýšľal ani v naj-menšom v termínoch triedneho bojaa kapitálu, ale pre jeho konanie a roz-hodovanie boli smerodajné úplne inépredstavy a činitele.

Keby sme napr. skúmali vplyvveštiarní na súčasnú svetovú politiku,museli by sme zrejme konštatovať,že je zanedbateľný. V ranom obdobístarého Grécka však ešte nebol za-nedbateľný; ovplyvňoval osudy kra-jín a rozhodnutia kráľov. Ale tak, akoveštiarne, znamenia bohov, sny, letvtákov alebo hovädzia pečienka akopolitický faktor pre nás dnes už ničneznamenajú, tak príde v budúcnostiopäť čas, kedy ľudia prekonajú v se-

be určité vlastnosti, a politická eko-nómia ako pojem stratí svoje opod-statnenie, lebo moc nebude vyplývaťz majetku, a odlišné faktory budúv mysliach ľudí rozhodujúcejšie, nežvlastníctvo.

Achillovou pätou futurológie je,že nedokáže počítať s vývojom ľud-ského vedomia; že počíta s ľudskýmvedomím ako s konštantou. Väčšinafuturológov má neodolateľný sklonvidieť to hlavné, čo bude rozhodovaťo našej budúcnosti, v neosobnýchmateriálnych silách: v “trhu”, “eko-nomike”, “technológii” a pod., akokeby tieto nezáviseli od nášho vedo-mia, a konali samostatne. Ako hovo-rí Fukuyama, “neschopnosť pocho-piť, že korene ekonomického chova-nia ležia vo sfére vedomia a kultúry,vedie k obvyklej chybe – prisudzova-niu materiálnych príčin javom, ktorésú zásadne myšlienkové, ideové vosvojej podstate.”

Aby futurológia mohla nielenextrapolovať súčasné trendy, alepredpovedať aj vznik kvalitatívneúplne nových javov v budúcnosti,musela by poznať zákony vývojaľudského vedomia.

Predpokladom vedeckej históriea futurológie je vedecká psychológia.Avšak psychológia, to je skutočná ve-da v plienkach; veda, ktorá popieraexistenciu predmetu svojho bádania,veda, ktorá sa smie nazývať vedouazda najmenej zo všetkých. Veda,ktorá doposiaľ sotva tuší, že tu vôbecnejaké zákonitosti v dejinách vývojaľudského vedomia existujú.

Príklad: Arabský kalifátJe nesmierne poučné oživiť si na

príkladoch z minulosti, k akým fias-kám by asi súčasné futurologickémetódy viedli. Čo by napríklad dneš-ní poprední futurológovia, so svojím“modelovaním trhu, ekonomík a tech-nológie”, predpovedali v roku 600o vývoji situácie na Arabskom polo-ostrove na najbližších 50-100 rokov,keby si tam – do 6. storočia – mohlipreniesť svoje počítače a dostali byprostriedky na rozsiahly sociologickýprieskum?

Stredná a severná Arábia bola v6. st. takou zaostalou, strategickya hospodársky bezvýznamnou oblas-ťou, že Byzantínci ani Peržania sa junepokúšali ovládať; a v dejepise len

s ťažkosťami o nej nájdeme vôbecnejaké správy. Význam mala len akoprechodná oblasť pre obchodné kara-vány. Krajina jednotvárna, pustá, prí-rodné zdroje obmedzené. Negramot-né, nomádske obyvateľstvo (arabsképísmo sa v tom čase ešte len rodilo)žilo v rodovom a kmeňovom zriade-ní, podľa zvykového práva, najvýz-namnejším majetkom aj technoló-giou bola ťava, duchovná kultúra naúrovni animizmu, uctievania prírod-ných duchov, kamenných fetišov. Ži-vot sa po stáročia vyvíjal len pozvoľ-na, nebadane.

Ako by teda mohla znieť “vedec-ká” predpoveď? Jedine tak, že nietžiadneho viditeľného dôvodu pred-pokladať, že by v arabskej púšti malov najbližšom storočí dôjsť k nejakýmprevratným zmenám. Táto predpo-veď by bola o to ľahšia, že trhovévzťahy a hospodárstvo beduínov sútriviálne prehľadné a tempo zmien v6. st. oveľa pomalšie. Zmeny, ktorésa dnes završujú v globálnom mera-dle v priebehu 20-30 rokov, si vtedyvyžadovali celé stáročia.

A ako sa osudy obyvateľov stred-nej Arábie vyvíjali ďalej v skutoč-nosti? “V období po smrti Prorokovejdosahovali arabskí vojvodci jednovíťazstvo za druhým. Arabi započalivýboje do Palestíny a Iraku. Keď is-lamské vojská spoznali, že dosiahnuťvíťazstvo nad Byzantíncami je takéľahké, vpadli r. 636 do Sýrie, r. 637dobyli Mezopotámiu a r. 639 zaúto-čili na Egypt. Alexandria padla o triroky neskôr. Keď dobyli Sýriu aEgypt, premohli Arabi sasánovskúPerziu a obrátili ju na islam, obsadili

KAROL MARX ZOVŠEOBECNIL SITUÁ-CIU ROBOTNÍCKEJ TRIEDY V ANGLICKU V1. POL. 19. STOROČIA NA VŠETKY KRAJI-NY A NA VŠETKY ČASY.

36

západný Turkestan a časť Pandžábua zmocnili sa severnej Afriky až poŠpanielsko. Za dobu kratšiu ako jed-no storočie sa polovica vtedajšiehocivilizovaného sveta od Španielskapo hranice Číny ocitla v rukách mos-limov a bola zjednotená novou tvo-rivou kultúrnou silou, islamom.” 11

“Arabizácia a islamizácia obyva-teľov v dobytých provinciách bola eš-te ďaleko pozoruhodnejšia než vlast-né vojenské výboje, a práve tieto dvajavy musíme označiť za skutočný zá-zrak arabskej ríše... A hoci v civili-zácii, ktorú Arabi vytvorili, začali čo-skoro hrať dominantnú úlohu iné ná-rody, ich jazyk, viera a zákon pretrva-li a žijú dodnes ako trvalá spomien-ka na ich niekdajšiu moc.” 12

V roku 632 zomrel Prorok –a v roku 732 Arabov zastavil KarolMartell až pri Poitiers, na Loire,a “v r. 751 úspešne dokonali porážkučínskych vojsk v bitke na rieke Ta-las”.13

Tento “vzostup a expanzia islamusa pokladá za jednu z najzávažnej-ších a najďalekosiahlejších udalostív modernej histórii, ktorej ozvena mádopad až do dnešných čias.” 14

A predsa: človek musí prelistovaťdesať dejepisných učebníc, aby nara-zil na jednu zmienku, jednu úvahuo tom, ako vlastne chápať príčinutýchto prevratných udalostí? V Lewi-sových “Dejinách Blízkeho výcho-du” stojí na túto adresu jediná veta:“Existuje jeden veľmi rozšírený ná-zor, že hnacou silou arabskej územnejexpanzie bolo populačné napätie napreľudnenom a neúrodnom Arab-skom poloostrove.” 12

Toto vysvetlenie očividne nedávažiaden zmysel. Po prvé, raz sa vojen-ské úspechy vysvetľujú hospodár-skou silou, a tu zase hospodárskouslabosťou. Po druhé, niet dôvodu,prečo by sa pre deti beduínov, ktorípo tisícročia žili v malých oázach,a ktorí svoje populačné problémy rie-šili tým, že v čase hladu zahrabávalisvoje novonarodené dcéry zaživa dozeme, mala stať odrazu existenčnounevyhnutnosťou potreba takého veľ-kého územia ako “pol civilizovanéhosveta”. Po tretie tu oproti tomu stojíomnoho väčší počet príkladov, kedyhlad a bieda viedli len k zomieraniu,nie k vzniku svetovej ríše. A po štvr-té, vidieť príčinu vzniku novej kul-túry a takého veľkého kultúrnehoskoku v populačnej explózii a pre-ľudnení je úplný nezmysel, lebo po-tom kultúrne najvyspelejšími kraji-nami na konci 20. storočia by muselibyť Čína, Afrika a Brazília a nie kra-jiny Európy. A nakoniec, ak je topravda, potom by sme si na Sloven-sku mali vytýčiť úlohu mať čím skôrčím viacej detí, aby došlo k preľud-neniu, a aby aj u nás vznikla nejakánová, vyššia kultúra!

Čo bolo príčinou kultúrneho a mo-cenského vzostupu Arabov? A kebysme tejto veci prišli na koreň, nedalaby sa táto príčina, tento dych vyráža-júci zdroj sily a moci, využiť aj dnes,tu a teraz, na Slovensku – možno niev rovnakej, ale v nejakej inej podobeako vtedy – aby sa Slovensko, tá maláa málo významná krajina v priebehusto rokov stala tón udávajúcou kultú-rou pre “polovicu civilizovaného sve-ta”?

Nespokojní s tým, čo sme našliv historických učebniciach a vernísľubu, že neustaneme v hľadaní Prav-dy, kým ju nenájdeme, požiadali smeniekoľkých historikov o ústne vy-svetlenie osobne: “No, pozrite, takMohamed sfanatizoval, nadchol týchbeduínov, nasľuboval im, že všetci,čo padnú v boji, sa ocitnú rovno v ne-bi, kde ich už čakajú nebeské slastia dievčatá, hurisky a tak, a oni muuverili...”. Lenže takáto odpoveďopäť nevysvetľuje vôbec nič. Leboak je celý svetodejinný úspech lenotázkou hesiel a propagandy, zostávaopäť celkom nezodpovedaná otázka,v čom bol rozdiel: prečo byzantskýalebo čínsky cisár, perzský šach ale-bo vizigótski králi nemohli tiež “sfa-natizovať a nadchnúť” svojich ľudírovnako, ako analfabet, syn obchod-níka z Mekky?

Skutočnosť je taká, že súčasnáhistorická veda nevie o príčináchtýchto prevratných udalostí v deji-nách ľudstva, o vzniku “najmocnej-šej a najvplyvnejšej ríše stredove-ku”15 povedať vôbec nič.

V roku 622 doputovalo do Medí-ny 75 Mohamedových stúpencov, bezpeňazí a potravín, hladných a cho-rých na dyzentériu a maláriu. Noo rok neskôr už vybojovali svoje prvévíťazstvo. Keď v r. 625 sedemstomoslimov zaútočilo proti trojtisíco-vej nepriateľskej armáde a bezmálazvíťazili, bolo to zrejme len “z milos-ti Božej”; a keď o dva roky neskôrsa už tritisíc moslimov bránilo protidesaťtisícovej armáde, zachránil ichlen prírodný živel – víchrica. O ďal-šie dva roky stálo už desaťtisíc mosli-

MOSLIMOVIA PRIJALI VY ŠŠIE ETICKÉ NORMY , ZÁKON,A Z TOHTO DOBROVOĽNÉHO SEBAZAPRENIA A SVORNOSTI SAV STREDE MOSLIMSKEJ OBCE UVOĽNILI OBROVSKÉ SPOLOČENSKÉSILY, KTORÉ BOLI PREDTÝM VIAZANÉ NERESŤAMI

ZA MENEJ AKO JEDNO STOROČIE PO PROROKOVEJ SMRTI SAPOLOVICA VTEDAJŠIEHO CIVILIZOVANÉHO SVETA OD ŠPANIELSKAPO ČÍNU OCITLA V RUKÁCH MOSLIMOV. HISTORICKÁ VEDA NEVIEO PRÍČINÁCH TÝCHTO PREVRATNÝCH UDALOSTÍ NIČ POVEDAŤ.

37

mov pred bránami Mekky – a ichúhlavní nepriatelia – Mekkánci – pri-jali islam. V priebehu piatich rokovdobyli zvyšok Arábie. O ďalšíchosem rokov pred nimi padla na kole-ná sasánovská Perzia, Byzanciaa Egypt.

“Odpoveď”, s ktorou nás nechá-vajú učebnice v tomto, ale aj v bez-počte ďalších prípadov, nakoniec je,že išlo o “mimoriadnu zhodu priaz-nivých okolností a náhod”; alebo sahovorí o “islamskom zázraku”, čímsa vlastne dáva najavo, že pozadietýchto prevratných udalostí nám zo-stáva nepochopiteľné. Pripomeňmesi však ešte raz, že takáto odpoveďje celkom neplodná a pre život bez-cenná. Ak je totiž história len históri-ou “mimoriadnych zhôd okolnostía náhod”, potom jediné poučenie prednešok, ktoré si z nej môžeme vziaťje, že musíme všetci trpezlivo čakať,či aj na Slovensku nenastane nejaká“mimoriadna zhoda priaznivýchokolností” – a náhodou nenastane ne-jaký kultúrny skok na nový, vyšší stu-peň. Nemôžeme však k tomu nijakovedome prispieť, lebo nevieme ako.

Cnos� ako zdrojspoloèenskej sily

Jediný spôsob, ako začať premýš-ľať tak, aby to bolo plodné, znamenáuvedomiť si, že dejiny nie sú výsled-kom neosobných materiálnych síl,ale výsledkom duchovného pôsobe-nia, na ktorom má svoj podiel aj člo-vek; resp. zápasu rôznych druhov du-chovných síl, ktorého pozemskýmodrazom sú dejiny. Znamená to uve-domiť si, že také javy, ako vznik isla-mu a kalifátu, nemajú žiadnu hos-podársku alebo demografickú prí-činu, a neodohrali sa vďaka žiad-nym materiálnym okolnostiam, alepráve napriek okolnostiam a vďakamimoriadnej duchovnej sile a od-hodlaniu prvých moslimov.

Lebo čo mali títo prví moslimoviaviac, ako ostatní? Žiadne úrodné po-lia, žiadne nerastné suroviny, žiadnulepšiu výzbroj, žiadne bohatstvo, anivzdelanie, ani územie, nič – len svojeobrovské odhodlanie, svoju nezastra-šenosť, svoju vieru, istotu, že Alláhvyslal svojich anjelov, aby boli s ni-mi; ich “všetko”, to bola ich vernosť,odovzdanosť (=islám) do vôle, ktorú

Boh zjavil ústami Proroka. Či to ne-bolo toto, čo mali prví moslimovia -čo jediné ostatní nemali, a čím salíšili? Bola to ich ochota, ich pripra-venosť prijať iný, vyšší morálny kó-dex, novú formu spoločenskej orga-nizácie a prísnejší spôsob života;ochota byť verný, poslúchať Božieslovo, Korán, a dodržovať ho s naj-väčšou horlivosťou a vážnosťou; aktreba, aj za cenu zaprenia seba samé-ho. Či nebolo predsa to, čo odlišovalomoslima od nemoslima práve len vy-slovenie vyznania viery – šahády:“Nieto boha okrem Boha a Mohamedje jeho prorok!”

Mohamed zrušil úrok a úžeru, za-kázal alkohol, obmedzil mnohožen-stvo, bojoval za dôstojnejšie, slobod-nejšie a nezávislejšie postaveniežien, zakázal zahrabávať novoroden-cov, uložil moslimom päťkrát dennemodlitbu, pôst a dobročinné skutky,zaviedol prísne zákony a sám šiel prí-kladom v ich dodržiavaní. Nahradilmodlárstvo monoteizmom, nadradil

ideu všeľudského zákona nad pokrv-nú rodovú morálku, zrušil krvnú po-mstu.

Moslimovia prijali vyššie etickénormy, zákon, a z tohto dobrovoľ-ného sebazaprenia a svornosti sav strede moslimskej obce uvoľnilitie obrovské spoločenské sily, ktoréboli predtým viazané neresťami(hrabivým obchodovaním a egoiz-mom, nesvornosťou, konfliktamia krvnými pomstami, unášaním sižien a detí a ich predávaním do otroc-tva, vášňami, pitím, hazardnými hra-mi, poverčivosťou, strachom preddžinmi...). Z tohoto dobrovoľnéhomorálneho sebazaprenia sa uvoľnilimorálne sily, cnosti, ktoré z prvýchmoslimov nezbadane pôsobili, takžesi získali na svoju stranu aj svojichnepriateľov; sily, ktoré pôsobili zu-šľachťujúco, premieňajúco až do kr-vi, do telesnej konštitúcie, takže o tristoročia neskôr mohol letopisec IbnBassám hovoriť namiesto o zaosta-lom národe o “vznešených Araboch,

ktorých potomkovia zostanú vzneše-nou vrstvou všade, kde budú žiť”a o hlavnom meste Kordobského ka-lifátu napísať:

“Cordóba sa od čias, keď bolaAndalúzia dobytá, stalo najvyšším znajvyšších, najvzdialenejším z ďale-kých, vzorom a matkou miest, sídlomdobra a božskosti, domovom múdros-ti, jej začiatkom a koncom; srdcomzeme, žriedlom vedy, domovom isla-mu, sídlom imáma; centrom správne-ho myslenia, plodnou záhradou ideí,morom plným perál vzácnych talen-tov. Na jej horizonte sa rodia hviezdyZeme a posolstvá vekov, rytieri poé-zie a prózy. Z nej vychádzajú dokona-lé kompozície a skvostné zbierky. Prí-čina toho, ako aj výnimočnosť jej sú-časných i minulých ľudí v porovnanís inými, vyplýva z toho, že v Cordóbežijú iba hľadajúci a objavovateliarozličných druhov poznania a ume-nia. Väčšinu obyvateľov krajiny tvo-ria vznešení Arabi z Východu, ktorísi ju podrobili, vodcovia vojsk zo Sý-rie a Iraku, ktorí sa tu usadili, takžeich potomkovia zostanú vznešenouvrstvou všade, kde budú žiť.” 16

Keď si len spomenieme, akú cenumalo pre Arabov napr. dodržanie slo-va, že slovo malo cenu zlata, keď savcítime do toho gesta, akým sa navzá-jom zdravili, pri ktorom si jednýmladným pohybom prešli rukou spredsrdca ponad ústami a smerom dopre-du nahor, čo znamená: “čo na srdci –to na jazyku”, prechádza na nás čosiz tej drsnej cnosti týchto urodzenýchsynov púšte.

Perzská ríšaPokračujme však v našom dobro-

družstve za poznaním koreňov veľ-kosti dávnych civilizácií teraz nainom mieste. Čoskoro nám začne svi-tať, že okolnosti, za akých tieto ne-zvyčajné civilizácie vznikali, majúurčité spoločné črty.

Viac ako jedno tisícročie pred ka-lifátom, v polovici 1. tisícročia pr.Kr., najväčšou, najmocnejšou a kul-túrne najvyspelejšou ríšou na zemibola Perzia Achaimenovcov. Bolo toakoby slnko vyšlo nad Strednou Ázi-ou, tak rýchlo (v priebehu 60-70 ro-kov) sa zrodila kultúra, ktorá so všet-kým, čo bolo predtým, kontrastovalaako deň s nocou. “Bola to najväčšiaríša, akú svet do tých čias nevidel.” 1

Korene všetkých kultúrsú v náboženstve. Kultúraa náboženstvo sú ako dvestránky jednej a tej istejveci. Elliot

38

Kultúra veľkorysej šľachetnosti a nád-hery. Na Západe siahala od Egejské-ho mora a Egypta, na východ po údo-lie rieky Indus, na severe po Aralskéjazero. Umenovedec Charles Walkerju charakterizoval takýmito slovami:“Staroveká perzská ríša ...sa zrodilav polovici 6. storočia pred n.l., keďpopredné perzské rody (Médovia aPeržania) uzavreli dohodu, podľaktorej v celej Perzii uznávali vládujedného muža - Kýra Zakladateľa....Za toto pomerne krátke obdobiePerzia dosiahla neobyčajne vysokýstupeň civilizácie. Kráľ Kýros ne-dostal prímenie ‘Veľký’ bez príčiny.Založil ríšu, ktorá sa rýchlo rozmá-hala. Roku 539 dobyl Babylon a jehosyn Kambýses roku 525 ovládolEgypt. V čase výpravy proti GréckuPeržania mohutnú dvojmiliónovúarmádu doplnili ešte otrokmi, čo imumožnilo uskutočniť na tie časy ne-slýchané výboje. Premostili Helles-pont a úbočie vrchu Atos preseklikanálom.

...Najväčší územný rozmach do-siahla ríša za Dareia I. (521 - 485pred n.l.), ktorý preniesol svoje sídlodo Persepolu. ...Krása Persepolubola vo vtedajšom svete príslovečná....ešte aj dnes ohromuje veľkosťou amonumentálnosťou stavieb, ktoré dá-vajú predstavu o nádhere, v akej žiliperzskí vládcovia v čase rozkvetu rí-še. ...Dnes si ani pri najväčšej dávkefantázie nevieme predstaviť skutoč-nú nádheru mesta....

Hérodotos za-znamenal, že Per-žania si svojichbohov nepredsta-vovali v ľudskejpodobe, ako to ro-bili ostatné staro-veké národy.. . .svoje územné vý-boje spájali s roz-širovaním kultúry.Keď Kýros vstúpildo Babylonu, ne-počínal si akoasýrski dobyvate-lia, ktorí rúcalimestá, vyháňali

obyvateľstvo a porazených narážalina koly. Z valca, nájdeného v baby-lonských vykopávkach... sa dozvedá-me, že povolil všetkým vrátiť sa dosvojich krajín a vziať si so sebou svo-jich bohov ...Tento Kýrov edikt, obsa-hujúci viaceré prvky ľudskosti, zná-šanlivosti, umožnil Židom vrátiť sado Jeruzalema a znovu postaviťchrám.

Perzské umenie nebolo ani zďale-ka barbarské, naopak, bolo znášan-livé, preberalo rozmanité prvky odiných národov a vytváralo si svojbyt-ný štýl, jemnejší, vycibrenejší ako na-príklad asýrske umenie. Okrídlenébýky neboli v Persepole také zúrivéako asýrske obludy. Výjav na perse-polskej terase, na ktorom Xerxes pri-jíma hold svojich poplatníkov, vzbu-dzuje podobný dojem ľudskejšíchvzťahov medzi panovníkom a podda-nými. Ľudia prichádzajú platiť danes výrazom spokojnosti, nie ako pora-zení otroci. ...na nich je znázornenýsprievod vtedy známych 23 národov,ako prinášajú dary perzskému krá-ľovi. Občania Súz obetujú zbrane alevy, Babylončania kalichy a byvoly,Lýdijčania nádherné kone... V Perse-pole nenájdeme toľko výjavov muče-

nia a strašných popráv, v ktorýchmali záľubu králi z Ninive. ...Kým naobelisku Salmanassara III. bozkávakráľ Jehu zo Samarry prach pri no-hách asýrskeho kráľa, na persepol-ských reliéfoch zobrazení panovnícisi pred trónom ‘veľkého kráľa’ za-chovávajú dôstojnosť. Neobnažujú sihlavu, iba sa mierne ukláňajú a srukou na perách žiadajú o vypoču-tie, ktoré im kráľ láskavo povoľu-je.”.17

Kde hľadať tú silu, ktorá dokázalaprimäť médske a perzské a babylon-ské a ďalšie a ďalšie kmene, aby za-nechali stáročné rozbroje a začali ťa-hať za jeden povraz? Kde sa tu vzalatá kultivovanosť, tá nadnárodná tole-rancia, tá úcta k dôstojnosti človeka– po stáročiach príslovečných orien-tálnych despocií a zotročovaní všet-kých, čo nie sú z vlastnej krvi?

Bolo to práve okolo roku 600 pr.Kr., keď Zarathuštra, zakladateľ a -reformátor zoroastrizmu,* cestovalpráve po tomto území Strednej Ázie,od Grécka po Indiu, a zasvätil svojživot obnove a očiste staroiránskehonáboženstva. To nie je náhodná zho-da okolností! Zarathuštra vystúpilproti polyteizmu, opustil používanieopojného nápoja (haomy) pri obra-doch, zrušil krvavé obete. Priniesolľuďom učenie preniknuté hlbokýmdôrazom na etiku a vedomie indivi-duálnej zodpovednosti človekav kozmickom boji dobra a zla.

Kýros – na rozdiel od ostatnýchkniežat, ktoré Zarathuštru odmietali– sa oprel o tento pokrokovejší sys-tém hodnôt a vystupoval ako jehoochranca. Preto bol aj pre všetkýchostatných najprijateľnejší, alebo – akchcete – “najmenej neprijateľný” zovšetkých reálne existujúcich alterna-tív. Sigismund von Gleich18 pokladáza možné, že Kýros sa mohol stretnúťešte so žijúcim Zarathuštrom okolor. 560 pri dobytí Babylona a osobneod neho prijať zasvätenie.

Keď sa dívame do plameňov oh-ňa, môžeme prežiť niečo toho z jasua čistoty, z tej vznešenej vôle smeromnahor, ktorá hýbala dušou starýchPeržanov.

Různé říše povstávajía povyšují se cnostmi, hy-nou pak nepravostmi.

Sv. Augustin

* Azda sa daktorý čitateľ alebo religionista pri čítaní týchto riadkov počuduje a pousmeje nad tým, ako môže byť niektozakladateľom aj reformátorom svojho náboženstva. Čitateľ, ktorý už prišiel na to, ako sa snažíme v Sophii neklásť ani jednoslovo nadarmo, bude skôr premýšľať nad sebou, čomu nerozumie. Zarathuštra, ktorý v 5. tisícročí pr. Kr. inicioval praperzskúkultúru, sa opäť vtelil okolo r. 600 a reformoval svoje vlastné náboženstvo. O tomto prvom Zarathuštrovom príchode hovoria užgrécke pramene zo 6. st. pr. Kr., že sa udialo pred 4000 rokmi; a tohto mýtického Zarathuštru s historickým Zarathuštrom, ktorýpôsobil okolo r. 600 pr. Kr., stotožnil aj Kliment Alexandrijský.

“NAJVÄČŠIU RÍŠU, AKÚ SVET DO TÝCH ČIAS NEVIDEL”ZALOŽIL KÝROS TESNE PO PRÍCHODE ZOROASTRA, JASNEJHVIEZDY, NAJJASNEJŠEJ HVIEZDY NA OBLOHE.

39

Ašókovo krá¾ovstvoHľadajme najväčšiu a najslávnej-

šiu ríšu v indických dejinách! Boloňou kráľovstvo Ašóku Mauryu (260-232 pr. Kr.), ktorý pod svojou vládouzjednotil rozsiahle územia dnešnejIndie, Pakistanu a Afganistanu.

Politická situácia, ktorá vznikuAšókovho kráľovstva predchádzala,bola rovnako rozdrobená a nesvornáako situácia, ktorá predchádzala vzni-ku Perzskej ríše. V 6. st. pr. Kr. bolov severnej Indii 16 malých štátov,ktoré viedli vojnu o nadvládu nad ce-lou oblasťou. Princovia úkladne vraž-dili svojich otcov, aby sa skôr zmoc-nili trónu a vyhlasovali dobyvačnévojny jeden druhému. V priebehudvoch storočí sa počet ríši scvrkol naštyri, ktoré pohltili ostatné a po ďal-šom storočí krvavých bojov to boloMagadhské kráľovstvo, ktoré získa-lo prevahu na väčšine územia.

Avšak tou duchovnou silou, ktorádokázala zjednotiť dvakrát také veľ-ké územie ako Magadha v mierovejspolupráci, bol čerstvý impulz vtedymladého budhizmu. Okolo r. 500 pr.Kr. dosiahol Gautama Buddha z roduŠakjov pod figovníkom v Gaji po šty-ridsiatich dňoch meditácií osvieteniea stal sa buddhom (prebudeným).Odobral sa do Varánasí a predniesolsvoju prvú kázeň o štyroch Vzneše-ných Pravdách, alebo ako hovoriabuddhisti, “roztočil koleso Zákona.”

Buddha vystúpil proti prekona-nému kastovnému systému brahmá-nizmu a zdôraznil úplne nový prvok:neubližovanie, toleranciu a súcit nielen k človeku, ale doslova ku všet-kým živým tvorom. Ašóka prijalbudhizmus; a morálny a etický zá-konník, ktorý vytvoril neviditeľné,duchovné piliere jeho ríše, stojí do-dnes vytesaný na kamenných pilie-roch po celej Indii, na tzv. Ašóko-vých stĺpoch. Kladie v ňom dôraz naláskavosť, štedrosť, pravdovravnosť,zavrhuje hrubosť, neúctu, závisť. Ne-chajme však hovoriť popredného čes-kého indológa Dušana Zbavitela:

“Ašóka ...bol najslávnejší cisárnielen svojej doby, ale indického sta-roveku vôbec. ...prvé roky jeho vládysa vyznačovali neslýchanou krutos-ťou, ktorá mu vyniesla priezviskoČandašóka, t.j. Ašóka Strašný. Alezbožný buddhistický mních, ktoréhonechal mučiť, ho zázrakom priviedol

k pravej viere a Ašóka sa od tej chví-le zmenil na vzor cnosti a vladárskejušľachtilosti - na Dharmašóku, Ašó-ku Spravodlivého. Toľko legenda.

Nápisy vytesané do skál v písmebrahmí a dévanágarí po celej ríši po-tvrdzujú, že Ašókov obrat k buddhiz-mu, ku ktorému pravdepodobne v je-ho živote skutočno došlo, sa uskutoč-nil po krvavej vojne proti územiu Ka-lingy ...na jednom z nápisov stojí:

“Keď bol bohom milý kráľ Prija-daršin pomazaný osem rokov, boladobytá Kalinga. Poldruha stotisícaľudí bolo odvlečených, stotisíce tamboli zabité a mnohokrát viac ich za-hynulo. Teraz, po tom, čo bola doby-tá Kalinga, sa bohom milý horlivosnaží o vykonávanie dharmy, o láskuk dharme a o vyučovanie dharmy(Zákona). Tak bohom milý ľutuje, žedobyl Kalingu. Lebo bohom milý po-važuje zabíjanie, smrť a odvliekanieľudí pri dobývaní nezávislej (zeme)za veľmi bolestné a poľutovaniahod-né, že totiž tým, čo tam bývajú je ubli-

žované, sú zabíjaní a odlučovaní od(svojich) milých. I keď ... ich cit zo-stáva nezmenšený, postihuje nešťas-tie ich priateľov, známych, spoloční-kov a príbuzných. Aj toto im potomublíži.... Aj keby to bola čo i len stoti-na alebo tisícina z tých tvorov, ktoríboli pri dobývaní Kalingy zabití, dnesto bohom milý považuje za poľutova-niahodné. ...A bohom milý sa do-mnieva, že je treba znášať, čo je mož-né zniesť, nech mu ublíži ktokoľvek.A bohom milý pohliada s láskavosťouna obyvateľov lesov, ktorí sú v jehoríši a nezabúda na nich, aj keď mámoc ich týrať. ...Lebo bohom milý sipraje, aby všetci tvorovia boli v bez-pečí, ovládali sa a boli vyrovnaní aušľachtilí. Za hlavné považuje bohommilý len to víťazstvo, ktoré je víťaz-stvom dharmy. A pre tento účel boltento nápis vytesaný, aby synovia avnuci, ktorých budem mať, sa nedo-mnievali, že treba vybojovávať novévíťazstvá. A vo svojich víťazstvách

obľubovali miernosť a jemnosť a abypovažovali za víťazstvo len víťazstvodharmy...”

...Vojna roku 262 bola Ašókovýmposledným vojenským dobrodruž-stvom. Od tej chvíle sa až do koncasvojej vlády (269 - 227 pred n.l.) ve-nuje plne starostiam o svoju ríšu, roz-širovaniu svojho panstva mierovýmicestami a nevídanej starostlivosti opoddaných. A že to bola ríša naozajobrovská, dosvedčujú nápisy, ktorýchsa našlo veľké množstvo na stĺpoch...a skalách v celom rozsahu panstva...na severe zasahovala až k pohoriuHindukúš v Afganistane a zahrňovalaKašmír aj Nepál. Bolo to rozľahléúzemie, ktorého správa a udržanie vpokoji iste neboli ľahkou záležitos-ťou. Ašóka to ale dokázal. Jeho hlav-ným nástrojom bola verejne prokla-movaná politika spravodlivosti ...po-zoruhodné je rozšírenie kráľovstvana juh, kde siahalo až do dnešnejÁndhry a na Malabar, takže tu zostalinezávislé iba neveľké kráľovstvá Čó-lov, Čérov a Pándjov. Skutočnosť, žeich Ašóka nikdy za svojej vlády ne-napadol, dokazuje, že jeho mierumi-lovné úmysly, vyjadrené v citovanomnápise, boli mienené naprosto vážne.

Nápisy dával tesať na rôznychmiestach tak, aby boli zrozumiteľnévšetkému obyvateľstvu ...bol horli-vým podporovateľom buddhizmu... zajeho patronácie sa konal r. 253 tretíbuddhistický koncil, ktorý trval pl-ných 9 mesiacov ...koncil zrejme roz-hodol aj o započatí širokej kampane

skalné nápisy menšie skalné nápisy Ašókove stĺpy

AŠÓKOV NÁPIS V PÍSME BRAHMÍ

AŠÓKOVO KRÁĽOVSTVO. AŠÓKA SASTAL NAJSLÁVNEJŠÍM CISÁROM INDICKÉ-HO STAROVEKU POTOM, ČO HO ZBOŽNÝBUDDHISTICKÝ MNÍCH, KTORÉHO NECHALMUČIŤ, PRIVIEDOL K VIERE.

40

za šírenie buddhizmu po svete ...vie-rozvesti boli vyslaní do Kašmíru,Gandháry, Grékmi ovládanej Bak-trie, Cejlónu ...

Na ďalšom Ašókovom nápise číta-me: “Tu nesmie byť zabitý ani obeto-vaný žiaden živý tvor... Predtým sa vkuchyni bohom milého kráľa Prija-daršina zabíjalo denne mnoho tisíczvierat... a ani tieto tri zvieratá už ne-budú naďalej zabíjané.”

A na ďalšom: “Všade v ríši bo-hom milého kráľa Prijadaršina, akoaj v susedných oblastiach, kde žijúČólovia, Pándjovia, Satijaputrovia akmeň Kérala, až po Tambapanni(Cejlón), v zemi kráľa Grékov Anti-ocha ako aj v zemiach kráľov suse-diacich s Antiochom, všade zaistilbohom milý kráľ Prijadaršin dva(druhy) lekárskej starostlivosti - ošet-renie pre ľudí a pre zvieratá. Dal do-viezť a zasadiť liečivé rastliny pro-spešné ľuďom a zvieratám všade tam,kde sa nedostávajú. A podobne daldoviezť plody a korene ...U ciest dalzasadiť stromy a vykopať studne preúžitok zvierat a ľudí.”

“...ustanovil som dharma-mahá-mátrov. Oni sa usilujú u príslušníkovaby bola dodržovaná dharma avzrastalo blaho a šťastie tých, ktorísú oddaní dharme medzi Jónmi(Grékmi), Kambóžmi (Afghánci), me-dzi brahmánmi a vajšijmi, medzi ...sasnažia o odstránenie starostí ľudí...odstránenie pút a prepustenie uväz-neného v prípade, že sa stal obeťoupodvodu, má veľa detí alebo je sta-rý...”

“...na cestách som dal zasadiť ba-nánovníky. Budú poskytovať zviera-tám a ľuďom tieň. Nechal som zasa-diť háje mangovníkov. Každej polkróše som dal vykopať studne a ne-chal zhotoviť odpočívadlá...”

“Bohom milý kráľ Prijadaršin ctívšetky sekty, askétov a ...nemyslí toľ-ko na dary a pocty ako na to, aby sarozvíjali zásady všetkých siekt. ...zá-kladom toho je zdržanlivá reč, abynedochádzalo k chváleniu vlastnejviery alebo haneniu cudzej viery.Keď bude človek takto konať, vlastnúsektu velice povznesie a cudzej pro-speje. Ak bude konať inak, spôsobíújmu svojej vlastnej sekte a cudzejsekte ublíži a ...týmto spôsobom svojusektu docela isto zahubí.... a to je prá-ve želaním bohu milého, aby všetky

sekty boli vypočuté a konali sa dob-ré skutky.”

Pozoruhodné sú edikty, v ktorýchsa Ašóka neobracia k ľudu, ale kusvojím úradníkom. Zmyslom nápisovje zjavne jeho nariadenia zverejniťtak, aby ich plnenie mohol kontrolo-vať každý občan ríše:

“Všetci ľudia sú mojimi deťmi...šťastie ...to si prajem pre všetkýchľudí. Ale vy nerozumiete, aký má tátovec dosah. Jednotlivci chápu, ale ibačasť, nie celok. Dbajte na to, že totoje dobre stanovený spôsob konania...Niektorý človek sa môže dostať doväzenia alebo vytrpieť zlé zaobchá-dzanie. Tam náhle zomre a mnohoiných ľudí trpí. Preto si želajte, abyste praktikovali nestrannosť. Avšaks týmito vlastnosťami to nie je možné:so závisťou, prudkosťou, krutosťou,

s uponáhľanosťou, a malou vytrva-losťou a nedbanlivosťou a rozmrze-losťou. Preto si želajte, aby ste nema-li tieto vlastnosti. ...Tento nápis sa mávždy verejne čítať v dobe Tišja ...abyobyvatelia neprišli do väzenia bezpríčiny a aby neboli bez príčiny tý-raní. Za týmto účelom posielam nacestu každých päť rokov úradníka,ktorý nie je hrubý ani divoký a u-šľachtilo sa chová. ...a z Udždžajinívyšle kráľovský princ práve takú oso-bu ...a práve tak z Takšašíly”Ďalšie nápisy sú určené susedom

obývajúcim krajiny za hranicami rí-še: “Ak si nepodmanení susedia po-vedia - čo s nami zamýšľa bohom mi-lý? - tak je mojím prianím ohľadnesusedov aby pochopili: Bohom milýsi želá, aby z neho nemali strach, abymu dôverovali a aby dosiahli od neho

spokojnosti, nie strasti. Nech pocho-pia, že bohom milý bude s nimi vy-chádzať, pokiaľ to bude možné. Nechkonajú podľa jeho dharmy a dosiah-nu na tomto aj onom svete blaha... “

“Čo je dharma ? Je to nehrieš-nosť, veľa dobrých skutkov, zľuto-vanie, štedrosť, pravda a čistota”

O podpore, ktorú Ašóka poskyto-val buddhizmu svedčí jeho horlivé za-kladanie stúp a svätyní ...Ašóka patríbez sporu k najväčším postavám in-dických dejín. Po prvý raz zjednotilpod svojou osvietenou vládou väčši-nu územia indického subkontinentua zaistil svojmu rozsiahlemu impériudesaťročia mieru a pokojného vývo-ja, aké India vo svojich tisícročnýchdejinách zažívala veľmi zriedka. Najeho veľkosti nič neuberajú ani úvahyniektorých indológov, ktorí poukazu-jú na to, že Ašókove ušľachtilé ľudskéa vladárske zásady boli pravdepo-dobne motivované skôr poli tickoustratégiou než etickými pohnútkami- že k trvalému mieru a humánnej vlá-de sa prihlásil až potom, keď už do-byl skoro celú Indiu a potreboval svo-ju moc stabilizovať a upevniť. Veďpre tak mocného vladára, ako bolAšóka, by iste nebolo nijak zvlášť ob-tiažne pripojiť k ríši aj neveľké samo-statné juhoindické kráľovstvá a prí-padne tiež pokračovať vo výbojochmimo indického územia. Nič také ne-urobil. A skutočnosť, že ani pri svo-jich osvietených názoroch neprepa-dol naivnému pacifizmu - nezrušil ni-kdy armádu ani trest smrti - svedčí ovladárskej prezieravosti, majúcej nazreteli predovšetkým rozkvet kráľov-stva a blaho poddaných.” 19

Kres�anská EurópaVidíme, že všade tam, kde nejaký

vládca dokázal prijať vyšší, pokro-kovejší ideový a hodnotový systém,ktorý bol požiadavkou doby, dostalprídomok “Veľký”.

“Najslávnejší vládca stredove-ku”.20, Karol Veľký (od jeho mena jeodvodené slovo kráľ), bol zároveň pr-vým korunovaným cisárom “svätejrímskej ríše”, ktorá bola vlastne ide-ou Európy zjednotenej nadnárodnoumyšlienkou kresťanstva. Vládol naj-väčšej ríši v európskych dejinách –Franskej ríši – ktorá sa tiahla na ju-hozápade spoza Pyrenejí, na severepo Dánsko, na juhu k nej patrila polo-

Víťazstvo nad vonkajšouprírodou znamená civilizá-ciu, víťazstvo nad vnútornouprirodzenosťou naproti to-mu kultúru. Ale víťazstvonad vonkajším, bez vnútor-ného víťazstva, je ako pohársladkého mlieka s kvapkoujedu; ako silné opevnenie bezpevného základu. Civilizáciabez kultúry nie je nič viacako zmyselné, divé zviera aje odsúdená k zániku.

Subrahmanyam

41

vica Apeninského poloostrova a vý-chodnú hranicu tvorili rieky Labea Dunaj (takže k Franskej ríši patrilanapr. aj Bratislava-Petržalka, alebobudínska časť Budapešti). Karol sa,podobne ako Ašóka, stal protektorommieru aj na územiach susediacichs jeho kráľovstvom, a vzal na sebaobranu Európy pred Avarmi a Sara-cénmi.

História Frankov sa začína okolor. 500, kedy po niekoľkých storočiachsťahovania národov, rozvratu a ne-ustáleho vrenia, sa objavuje knieža,ktorému akoby neviditeľné rukydláždili cestu, ktoré okolo seba doká-zalo zjednotiť vojvodstvá ďalekoväčšie a silnejšie, než akým bolo jehovlastné. Týmto kniežaťom bol Chlod-vik, ten barbarský kráľ, ktorý si vzalkatolícku manželku a prijal kresťan-stvo. Ním začína obdobie tristoročnejdominancie Franskej ríše v západnejEurópe. V učebnici dejepisu pre sied-my ročník základných škôl čítame:“V 5. st. obľúbený vojvodca FrankovChlodvik ...v jedinej bitke porazilrímskeho miestodržiteľa ...privlastnilsi zem medzi Seinou a Loirou ...V ďal-ších bitkách obsadil územie Alama-nov a vyhnal Vizigótov z južnej Galie.Po víťazstve nad Alamanmi prijalkresťanstvo aj jeho družina. Tým zís-kal podporu ...nepokladali Chlodvikaza dobyvateľa, ale za silného vládcu....zvolili si ho za kráľa. Chlodvik bezvnútorných nepokojov mohol pripojiťk svojej dŕžave takmer celú Galiu.”.21

Kresťanstvo sa stalo štátotvornoua národotvornou silou v Anglicku,kde umožnilo jednotu roztrieštenýchkmeňov, a podobne v ďalších a ďal-ších krajinách. Vznik všetkých veľ-kých kráľovstiev vo východnej Eu-rópe je spojený s prijatím novej obro-dzujúcej a kultivujúcej sily kresťan-stva.

Najväčší panovník Slovenov, Svä-topluk, bol synovcom práve tohokniežaťa Rastislava, ktorý prišiel namyšlienku postaviť na našom územíprvý kresťanský kostolík a pozvať naSlovensko vierozvestov – Konštantí-na a Metoda. Títo založili na Sloven-sku prvú vysokú školu podľa vzoruKonštantinopolskej akadémie, vytvo-rili prvé slovanské písmo a staroslo-venskú reč pozdvihli na úroveň vte-dajších najkultúrnejších jazykov, tak-že sa stala jedným zo štyroch liturgic-kých jazykov popri latinčine, gréčti-

ne a hebrejčine. V tých časoch našlistarí Sloveni v sebe takú vnútornú si-lu, že Frankovia museli trikrát neús-pešne odtiahnuť spod “Rastislavovejnevýslovnej pevnosti” 21 Devína. Svä-topluk (870-894) zjednotil pod svo-jou vládou územie zahrňujúce Vis-lansko, Sliezsko, Lužické Srbsko,územie dnešných Čiech a Slovenskaa Panónie až po Slovinsko. A povesť“O troch prútoch kráľa Svätoplu-ka”,22 ktoré dal svojim synom nasmrteľnej posteli, je prekrásnym od-kazom pre dnešok: Ak sa budete há-

dať, nepriatelia vás premôžu jednéhopo druhom; ale ak budete držať spolu,nikto vás nezlomí!

Staroslovenská ríša sa stala zdro-jom vzdelanosti a kultúry všetkýchSlovanov: “Na Svätoplukovom dvoreMetod získal pre kresťanskú vieruvládcu českých kmeňov Bořivoja a je-ho manželku Ľudmilu. Bořivoj bol pr-vým historicky známym kniežaťom zrodu Přemyslovcov... Přemyslovcipostupne zjednotili pod svojou vlá-

dou takmer všetky kmene ...zjednote-né kmene nazvali Čechmi podľaústredného kmeňa Čechov ...založiliČeské kráľovstvo.”

“So súhlasom poľského i českéhovládcu kresťanstvo šírili v Poľskukňazi z Čiech ...Boleslav Chrabrý(992 - 1025) založil arcibiskupstvo...Založil veľkú Poľskú ríšu ...”

“Metodovi odchovanci ...odišlido Bulharska, kde rozvinuli bohatúliterárnu činnosť, ktorá sa šírila doRuska a do ostatných slovanskýchkrajín. ...Askold ...zjednotil podne-perských Slovanov a stal sa veľko-kniežaťom ...Vznikla Kyjevská Rus...Vladimír I. povolal do KyjevskejRusi kňazov z Bulharska.”

“Maďari po stáročia kočovali...maďarský kmeňový zväz prišiel doPodunajskej nížiny r. 895 pod vede-ním Arpáda ...Prvý maďarský krᾊtefan I. ... vynikajúci panovník adobrý organizátor ...pričinil sa o za-vedenie kresťanstva u Maďarov. Pritejto činnosti mu pomáhal český bis-kup Vojtech ...” 23

Duchovný pôvod civilizáciíKdekoľvek sa obrátime v najstar-

ších dejinách, od staroegyptskéhoThovta až po polynézskeho Souwa,vidíme, že tzv. kultúrni hrdinovia, no-sitelia nového, vyššieho duchovnéhoimpulzu sa stali zakladateľmi civili-zácií. Založenie Egypta sa pripisujemýtickému Thovtovi (gr. Hermes):“...Thovt bol Reovým jazykom, tl-močníkom najvyššieho boha SlnkaRea ...vynašiel písmo, obdaroval ľudírečou a odlíšil ich tak od zvierat ...je-ho ďalšími darmi bol kalendár, vy-nález merania, hudby ...bol bohommúdrosti a učenosti, zákonov a usta-novení, písma a reči, lekárstva a ča-rodejníctva...” 24

Práve tak prví Inkovia, Ayar Man-co a Mama Ocllo, priniesli divo ži-júcim ľuďom kultúru, zákony, naučiliich pestovať plodiny, chovať zviera-tá, obliekať sa.

Aj u tých najjednoduchších kultúrv centre stál totem, svätyňa, kult; pre-tože každá kultúrno-spoločenskáformácia je vytvorená a udržiavanáurčitou duchovnou silou. Je to spo-ločné vedomie určitých duchovnýchhodnôt, ktoré tvorí a udržuje tie-ktoréspoločenské formy, a bez neho sa tie-to formy rozpadajú.

KAROL VEĽKÝ. VŠADE TAM, KDE NE-JAKÝ VLÁDCA DOKÁZAL PRIJAŤ VYŠŠÍ, PO-KROKOVEJŠÍ SYSTÉM DUCHOVNÝCH HOD-NÔT, KTORÝ BOL POŽIADAVKOU DOBY,DOSTAL PRÍDOMOK “VEĽKÝ”.

42

1 Zaniklé světy. Velký atlas archeolo-gie. Baset, Praha, 1995.

2 Dejiny Európy. Mladé letá, Bratisla-va, 1995.

3 A. U. Arteta, J. R. Campistol, J. M.J. Zamora, C. S. Serrano: Dějiny Španěl-ska. Lidové noviny, Praha, 1995.

4 Friedrich Nietzsche: UnzeitgemäßeBetrachtungen: Vom Nutzen und Nach-teil von Historie für das Leben.

5 Alvin Toff ler: Powershift (Posunmoci). Bantam Books, New York, 1990.

6 Alvin Toffler: The Third Wave (Tre-tia vlna). Bantam Edition, New York,1981.

7 J. Naisbitt, P. Aburdenová: Mega-trendy 2000. Bradlo, Bratislava, 1992.

8 D. H. Meadows, D. L. Meadows, J.Randers: The Limits of Growth (Hrani-ce rastu). Oxford University Press, NewYork, 1972.

9 D. H. Meadows, D. L. Meadows, J.Randers: Beyond the Limits (Prekroče-nie hraníc). Chelse Green, Vermont,1992.

10 F. Fukuyama: The End of History?(Koniec histórie?). The National Inter-est, 16, 1989.

11 Ernst J. Grube: Islámské umění.Artia, Praha, 1973.

12 Bernard Lewis: Dějiny Blízkéhovýchodu. Lidové noviny, Praha, 1995.

13 Francis Robinson: Svět islámu.Knižní klub, Praha, 1996

14 The Times Atlas of World History.Hammond, New Jersey, 1994.

15 Anne-Marie Delcambre: Moha-med, slovo Alahovo. Slovart, Bratislava,1996.

16 Ibn Bassám: Adh-Dhachíra fí ma-hásin ahl al-Džazíra. I, I. Káhira, 1945.

17 Charles Walker: Kamenní svedko-via dávnych čias. Mladé letá, Bratislava,1987.

18 Sigismund von Gleich: Marksteineder Kulturgeschichte. Mellinger, Stutt-gart, 1982.

19 Dušan Zbavitel: Starověká Indie.Panorama, Praha, 1985.

20 Donald Matthew: Svět středověkéEvropy. Knižní klub, Praha, 1996.

21 Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenskaa Slovákov. SPN, Bratislava, 1996.

22 Milan Ferko: Staré povesti sloven-ské. Mladé letá, Bratislava, 1990.

23 Dejepis pre siedmy ročník ZDŠ.24 Alain Quesnel: Mýty a legendy:

Egypt, Grécko, Galia. Gemini, Bratisla-va, 1991.

Azda je už teraz čitateľovi zrej-mejšie – ak mu to, pravda, nebolozrejmé už od začiatku – aké nezmy-selné je vidieť hybnú silu dejinnéhovývoja v neosobných materiálnychpríčinách, v trhu, ekonomike, výrobea pod., keďže všetky trhovo-ekono-mické štruktúry a trendy sú len pro-duktom a premietnutím určitého dru-hu hodnôt, určitého vedomia. Mate-riálne podmienky, ani dobré ani zlé,samy osebe nevedú k ničomu - takako po tisícročia neviedli k ničomuu Krovákov, Pygmejov, Aboriginá-lov, Papuáncov a rôznych primitív-nych národov Afriky, Austrálie ale-bo Amazonských pralesov – k žiad-nemu pokroku, k žiadnej výraznejzmene, pokiaľ tu nie je vedomie nie-čoho vyššieho.

Daktorému čitateľovi sa to pouvedených príkladoch však možnobude zdať až príliš samozrejmé, a po-vie si: veď v histórii je už predsa dáv-no známe, že napr. náboženstvá vosvojich počiatkoch pôsobili zjedno-cujúco, alebo že o výsledku bitiekneraz rozhodovala práve morálkaa pod., to nie je nič nové. Lenže, opa-kujeme: Keby historiografia skutoč-ne rozumela príčinám a zákonomsvetového diania, bola by užitočnápre život. Mohla by sa stať skutočnoukonštruktívnou vedou – ako napr. fy-zika, kde sa na základe poznania zá-konov teoreticky navrhne nejaký prí-stroj, a tento prístroj potom skutočnefunguje – a my by sme sa mohli staťcieľavedomými strojcami našej bu-dúcnosti, alebo aspoň jej spolutvor-cami, a nemuseli by sme sa nechať

len pasívne unášaťdejinným dianímv ústrety neznámejbudúcnosti akoslepci.

Historiografiatotiž opäť len kon-štatuje, že v urči-tom čase na urči-tých miestach saobjavil nejaký vyš-ší stupeň spoloč-ného vedomia; ne-dokáže však pove-dať nič o tom, kdesa toto spoločnévedomie vzalo,prečo u toho náro-da, a nie iného; pre-

čo vtedy, a nie inokedy; prečo sa táistá forma nevie ujať u iného národa,alebo prečo zostáva neúčinná u tohoistého národa o niekoľko storočí ne-skôr. Pretože jej príčiny tohto dianiazostávajú skryté – a nevidí v nich žia-den systém, žiadnu zákonitosť, lenrad historických udalostí a okolnostíbez akejkoľvek hlbšej súvislostia systému – nedokáže nič povedaťani o tom, aké nové formy vedomiasa objavia v budúcnosti, a – čo je naj-závažnejšie – či a ako by sa nejakávyššia forma spoločenského vedomiamohla objaviť tu a teraz, v súčasnosti,a čo by sa pre to dalo aktívne urobiť.

Toto je tá nanajvýš aktuálna otáz-ka, dnes, keď staré náboženské a po-krvné zväzky už dávno stratili svojupôsobnosť, a súčasní náboženskí anipolitickí predstavitelia, ani rozličnékluby slovenskej inteligencie nema-jú najmenšie tušenie, kde by mali ta-kýto zdroj spoločného vedomia, ade-kvátny súčasnosti, hľadať.

Stačí si len vymyslieť nejakú ideo-lógiu, nejaký systém, nejaké nábo-ženstvo, a propagovať ho – aby malčlovek/národ v dejinách úspech? Pre-čo je väčšina ideológií a systémov de-jinami odsúdených na neúspech?A čo povedať o národoch a spoločen-stvách, ktoré mali vysoký stupeň sú-držnosti, spoločného vedomia, postáročia žili a verne sa držali určitejtradičnej formy života, ktorá bolafunkčná, s ktorou boli spokojní, a bo-li by tak mohli žiť aj naďalej – a pred-sa dejiny rozhodli o ich vymazaníz mapy sveta rukami nejakých barba-rov alebo konkvistadorov?

SVÄTOPLUKOVA SMRŤ

V budúcom čísle: Dejiny ako od-zrkadlenie duchovných dejov a sku-točností. Objavil Krištof KolumbusAmeriku? Skrytý význam západo-európskeho kolonializmu.

43

Vo vydavateľstve vyšlo:

Rudolf Steiner:

Aktuálne informácie o objed-návaní kn ihy nájdete na in terne-tovej stránke nadácie (www.sophia.sk).

Tajné učení Rosikruciánů

Nadácia Sophia.Jej poslanie a ciele

Kona� dobro, nezištne saobetova� v prospech iných bolopod¾a svedectva dejín vždynadmieru nebezpeèné z h¾a-diska jednotlivca a nepohodl-né z h¾adiska davu. Bol to èin,ktorý nepríjemne odhalil se-becké úmysly falošných kaza-te¾ov lásky a zvidite¾nil str-nulos� a nekres�anskos� hyb-ných pák spoloènosti.

Hnutie R. C. ako ezoternékres�anstvo existovalo už predKristom, a jeho pôsobenie satiahlo storoèiami ako živáenergia. Príslušníci rádu, za-halení do anonymity, po stá-roèia vykonávali svoju èin-nos�, ktorou zásadne ovplyv-òovali kultúrny vývoj v Eu-rópe. Od raného stredoveku ažpo dnešok dali vznik mnohýmhnutiam, inšpirovali ve¾kýchmyslite¾ov, cestou ktorýchmúdros� uèenia R. C. vstupo-vala do života (stavanie kate-drál, zakladanie akadémií vieda pod.). Lebo úlohou R. C. ne-bolo vzïalova� sa od fyzické-ho sveta, ale ho preduchovni�.“Vystúpi� do najvyšších ob-lastí duchovného života a zís-

kaným poznaním èinne spra-cováva� celý svet a zvláš� sebasamého”. Ako praví alchymistih¾adali a nachádzali ducha pô-sobiaceho tvorivo v prírode av èloveku. Sami, ako Bohu naj-cennejší nerast, boli predme-tom vlastných pokusov. A kýmsa im pred oèami odohrávalivonkajšie procesy, oddanímodlitbám pochopili pôsobeniebožských myšlienok, božskejlásky v sebe i mimo seba. Od-kryla sa pred nimi skutoènos�,že “všetko v makrokozme jezaložené na obeti jedných bož-ských bytostí druhým”. Samitúžili prináša� obete pre dob-ro sveta.

Dnes je tu antroposofia Ru-dolfa Steinera ako dôsledné po-kraèovanie pravého R.C. Po-máha pochopi� prírodné záko-ny, uèí èloveka uvedomova� sia ovláda� svojho ducha, dušua fyzické telo i svoje hmotnéokolie, chápa� život ako prí-ležitos� k osvedèeniu vlastnýchsíl. Ak sa na tento prúd múd-rosti nebudeme prizera� zvon-ku, ako na nieèo pre nás vzdia-lené a nedosiahnute¾né, ale za-håbime sa doò, potom pocho-píme význam udalostí, že prá-ve tu a teraz, v tento predve¾-konoèný èas, dostávame do rúkako “sprievodcu” ku Krížovejceste knihu Rudolfa Steinera:Tajné uèení Rosikruciánù.

Katalin Zalková

V poslednom èase sme na Slovensku i vosvete svedkami silnejúcich prejavov bez-oh¾adnosti a egoizmu. Vonkajšie opatrenianamierené proti nim pritom ostávajú neúèin-né. Jednotlivec sa voèi nim cíti bezradný.

Staré náboženské a pokrvné zväzky, kto-ré boli zdrojom urèitej súdržnosti a spoloè-ného vedomia v minulosti, dnes stratili svojupôsobnos�; a súèasní náboženskí ani politic-kí èinitelia, ani rozlièné kluby inteligencienevedia, kde by mali takýto zdroj spoloènéhovedomia, adekvátny súèasnosti, h¾ada�. Chý-bajú myšlienky, ktoré by boli všeobecne pri-jate¾né pre všetkých, a dokázali zjednoti� roz-trieštené spoloèenské sily v tvorivej prácik spoloènému cie¾u.

Sophia svojím príkladom

- ukazuje, ako možno dnes - a ešte navyššej úrovni - opä� nájs� cestu k žriedlu tejprastarej, živej Múdrosti, ktorá bola zdrojomduchovnej a morálnej sily a súdržnosti našichpredkov;

- ukazuje, ako – pri plnom rešpektovaníslobody a samostatnosti myslenia jednotliv-ca – možno spie� k jednotnému, objektívne-mu chápaniu spoloèenského a prírodného dia-nia okolo nás;

- kladie základy duchovnej vedy, v ktorejsa nielen všetky exaktné vedy a všetkynáboženstvá stretávajú, ale aj veda a nábo-ženstvo tvoria jednotu, a sú korunované spo-loèným zmyslom;

- ukazuje cestu k poznaniu, ktoré má taképevné a hlboké základy, že sa môže sta� úèin-nou protiváhou postojom konzumného ego-izmu a hodnotového relativizmu; že sa môžesta� základom výchovy a sebavýchovy, ktorávybavuje jednotlivca schopnos�ami,s pomocou ktorých dokáže èeli� novodobýmformám zla a pokušení v sebe samom, ako ajvo svojom okolí.

44

udolf Steiner označilraz svoju duchovnúvedu ako vedu oGrále.

Je to istotne pre-kvapujúci výrok, keďuvážime, že pojem

Grálu sa objavuje v stredovekých po-vestiach a legendách ako niečo mý-tické, čo s modernou vedou akou saantropozofická duchovná veda snažíbyť, nemá zdanlivo nič spoločné.Bezpochyby musel mať však RudolfSteiner pre toto označenie vážny dô-vod, ak nechceme predpokladať, žeho použil len obrazne, symbolicky.

Čo to bol alebo snáď je Grál? Zvy-čajne býva zobrazovaný ako miskaalebo čaša, ku ktorej sa zhora znášaholubica s hostiou. Sú pravda aj inésymboly, na ktoré upozorníme, aleako každý symbol, má aj tento viacvýznamových rovín a tak sa k jehopravému významu môžeme približo-vať len postupne - gradatim - latinskývýraz, od ktorého sa niekedy odvádzaslovo Grál.

Pretože ide o dosť obsiahlu tému,bude potrebné zaoberať sa ňou v nie-koľkých prednáškach. Zoznámime sa

najprv so stredovekou literatúroufrancúzskou a nemeckou a pokúsimesa vcítiť a preniknúť do jej obrazovejreči, so zvláštnym zameraním na eposParsifal Wolframa von Eschenbacha,ktorý prináša najúplnejšie a možnopovedať najzasvätenejšie rozpráva-nie o Grále.

Na stredovekých rozprávaniacho Grále sú pozoruhodné dve skutoč-nosti:

1) objavujú sa náhle na konci 12.storočia a asi po sto rokoch opäť kon-čia - aspoň pokiaľ ide o významnéspisy.

2) Tieto spisy nevznikli v cirkev-ných kruhoch, ale vytvorili ich svet-skí básnici, potomkovia bardov.

Z tohoto dôvodu sa cirkev zo za-čiatku zdržiavala záujmu o ne a ažneskôr sa snažila prispôsobiť si po-vesť, najmä vo vzťahu k eucharistii.

Medzi Grálom a eucharistiou jevšak pri všetkej podobnosti symbolupodstatný rozdiel, ktorý súvisí s roz-dielom medzi historickým kresťan-stvom a ezoterickým kresťanstvom.

Historické kresťanstvo je založe-né na povolaní Petra (podľa Matúša)a na kňazskom sprostredkovaní, za-tiaľ čo ezoterické kresťanstvo vychá-dza z Jánovho evanjelia. Odlišnosťoboch ciest je zdôraznená najmä v zá-vere tohoto evanjelia, kde Peter posvojom poverení uvidí Jána a pýta saJežiša: “Pane a čo tento? Ježiš mupovedal: Ak ho chcem nechať, kýmneprídem, čo je teba po tom? Ty poďza mnou!” (Ján 21: 21-22).

Zatiaľ čo Petrova cesta vyúsťujedo vonkajšej viditeľnosti a do histo-rického elementu, Jánova cesta pred-stavuje skrytý, vnútorný prúd. Vyjad-ruje to napr. Leonardova Poslednávečera, kde po Kristovej pravici vi-díme trojicu Ján, Peter a Judáš: po-kojný, poznajúci Jánov postoj tu kon-trastuje so vzrušeným Petrom.

Je to tiež protiklad osobného Pet-rovho prvku viery proti nadosobné-mu prvku úsilia o poznanie v jánskomkresťanstve.

Pôvodcovia grálskej tradície pat-ria práve k tomuto ezoterickému prú-du kresťanstva a vyjadrujú sa pretonehistorickou formou - povesťou. Idepritom o nový literárny druh - o po-vesť christologickú. Jeho tvorcoviasami zostávali v pozadí a snažili savo svojich obrazoch poukázať na nie-čo, čo bolo v cirkvi dávno stratené -na kozmický aspekt kresťanstva, kto-rý ešte kedysi žil v gnóze, ale bol po-tlačený cirkevnými dogmami. Najmäv priebehu 6. - 9. storočia bolo z cirk-vi vymýtené všetko, čo bolo považo-vané za pohanské a chápané ako pro-tiklad kresťanstva a nie jeho priro-dzený predstupeň. Pod Augustíno-vým vplyvom sa cirkev zamerala nastarostlivosť o dušu a pritom stratilahlbšie duchovné spojitosti s predkres-ťanským vývojom, najmä s mystérij-nou kultúrou.

To bol jeden z dôvodov, prečo v9. storočí začína skryto pôsobiť ezo-terický grálsky prúd kresťanstva - akosemeno, ktoré začína klíčiť a vystu-povať na povrch o 300 - 400 rokovneskôr. Táto skutočnosť sa odrážapráve v grálskej literatúre.

Najstarším známym spisom je“Conte du Graal” z doby okolo roku1180, ktorého autorom je Chrestiende Troyes. Predlohou mu bol podľajeho vlastného údaja neznámy latin-ský spis, ktorý dostal od svojho priaz-nivca, flámskeho grófa Filipa d´Al-sace, ktorý padol v križiackej výpra-ve r. 1191. Chrestienova skladba zo-stala nedokončená. V závere sa prelí-na s Gawainovým príbehom a končíscénou u pustovníka, pri druhom Par-sifalovom príchode do hradu Grálu.Chrestien mal troch pokračovateľov,z ktorých žiaden nedosiahol jeho úro-veň.

Veľký význam má však Robert deBoron, ktorého dielo Jozef z Arimatie(čiže “Malý Sv. Grál”) vzniklo asi o10 rokov neskôr (okolo roku 1190).Nezávisle na Chrestienovi sa zaoberátým, čo u neho chýba, t.j. pôvodomGrálu a jeho súvislosťami s udalos-ťami v Palestíne.

Tajomstvo Grálu 1:

Začiatok cestyZdeněk Váňa

45

Ako predloha slúžilo Boronoviapokryfické, grécky písané “Nikodé-movo evanjelium”, čiže “Acta Pila-ti”, ktoré vzniklo niekedy v 2. polo-vici 4. storočia, ako akýsi Nikodémovprotokol o Ježišových výsluchoch uPiláta a o ukrižovaní - oproti údajnýmpohanským Pilátovým aktám. Totoapokryfické evanjelium končí uväz-nením Jozefa z Arimatie a jeho zá-zračným oslobodením vďaka Ježi-šovmu zásahu.

Boronov spis sa začína poslednouvečerou, ukrižovaním. Rozpráva o či-ne Jozefa z Arimatie, ktorý zachytilSpasiteľovu krv do nádoby, pou-žitej pri Večeri, ďalej o jeho uväz-není vo veži s obvinením, že tajneodniesol Ježišove telo. Tam ho na-vštívil Zmŕtvychvstalý a zveril mutajné slová k posväteniu Grálu. Voväzení zostal Jozef bez jedla a pitiav nadzemskej žiare až do svojhooslobodenia Rimanmi pri páde Je-ruzalema. Po svojom oslobodenízhromaždil Jozef spolu so sestroua švagrom Hebronom (či Bronom)okolo seba malé spoločenstvo aodišiel do ďalekej západnej kraji-ny, kde vytvoril akúsi ranokresťan-skú obec s ideálom svätej chudoby,zrejme v nadväznosti na essejskútradíciu.

Boron popisuje kult, ktorý tátoobec vykonávala denne o 3. hodi-ne rannej pri stole, na ktorom stálGrál - nádoba s Kristovou krvou -a ryba ulovená Hebronom. Pohľadna ne pôsobil ako skúšobný ka-meň, rozlišujúci dobré a zlé, akoskúška a triedenie duchov: čistí sacítili oblažení, nečistí zostali prázd-ni a zahanbení.

Pozoruhodný je tu symbol ry-by, ktorý bol tiež Kristovým sym-bolom v katakombách, a ktorý na-značuje, že grálske kresťanstvo jespirituálnym hnutím obdobia Rýb,ktoré vystriedava obdobie Barana,predstavujúce medzičlánok medziStarým zákonom a Kristom, v ktoromzotrváva tradičné kresťanstvo. Rybaje tu tiež obrazom čistých éterickýchsíl a preto aj kozmického bytia Kris-tovho, ktorý sa spojil s vinou ľudstva,pôsobiacou v krvi človeka a očistiltúto krv od sebeckých pudov. Hebronje nazývaný v tejto súvislosti “boha-tým rybárom” (podobne ako u Chres-tiena), čo bol vlastne titul mystagógav orfických mystériách. To tiež na-

značuje nadväznosť grálskeho kres-ťanstva na antické mystériá. Tak istopredchádzajúce Jozefove väznenie jevýznamným obrazom. Človek sa cítiuzavretý vo svojej telesnosti ako voveži bez okien (častý motív tiež v roz-právkach, viď Šípková Ruženka). Hl-boké spoluprežívanie Kristových pa-šií však očisťuje krv a jej nižšie pudya uvoľňuje tak éterické svetlo ako po-čiatok jasnozrivosti - väzenie sa napĺ-ňa svetlom, ktoré zaháňa všetku tem-notu. Jozef sa tak stáva vlastne za-kladateľom kresťanskej mystiky, kto-rá sa usiluje o zážitok vnútorného

videnia, odpútaného od telesnýchzmyslov.

Umierajúci Jozef zveruje nádobuGrálu spolu s tajnými slovami Heb-ronovi, ktorý sa spolu so svojimi dva-nástimi synmi odoberá do Avalonu(Wales), aby tu zvestovali kresťan-stvo. V tom sa odráža vznik keltskéhokresťanstva, nezávislého od Ríma aorganicky prevzatého druidskýmimystériami. Ďaľším nositeľom Grálusa stal Hebronov najmladší syn Alan.Tu na najkrajnejšom západe Európybol potom očakávaný pravý dedič

Grálu - preto platilo: Ex occidentelux.

Hlboké obrazy v Bronovom roz-právaní majú svoj vrchol v stotožneníGrálu s miskou s Kristovou krvou,ktorú priniesol Jozef z Arimatie naZápad. V tom sa odráža rýdza grálskatradícia, na ktorú nadväzovali ďalšípokračovatelia.

Najväčším z nich bol Wolfram vonEschenbach, ktorého “Parsifal”vzniknuvší okolo r. 1200, prináša poprvýkrát celistvý zaokrúhlený príbeh.

Tiež Wolfram mal staršiu predlo-hu - ako prameň udáva historicky ne-

známeho autora menom Kiot (Gu-yot) z Provensálska, ktorý mal maťsprávne znenie príbehu, zatiaľčoChrestien sa dopustil na Grále“krivdy”. Tiež Kiot mal mať eštestaršiu predlohu, ktorú našiel všpanielskom Tolede, a ktorá bolapísaná “pohanským písmom”, t.j.arabsky. Jej tvorcom bol Flegeta-nis - znalec prírody a hviezd, kto-rého hviezdna múdrosť doviedlaaž k objavu Grálu - ako výsledokduchovného bádania už v pred-kresťanskej dobe.

Podla všetkých znakov bol ten-to záhadný Flegetanis totožný sostaviteľom Šalamúnovho chrámuHieramom - učiteľom všetkých, kto-rí chcú stavať neviditeľný chrámľudstva. Preto sa rytieri Grálu na-zývajú u Wolframa Templeisen, t.j.Templári, ako strážcovia novýchchrámových tajomstiev. Z tejtosymboliky potom čerpali aj ne-skorší slobodní murári.

Pretože Wolfram von Eschen-bach bude naším hlavným sprie-vodcom na našom putovaní za ta-jomstvom Grálu, k jeho rozpráva-niu sa ešte vrátime.

Ďalším prameňom je Helinan-dova kronika, ktorá končí rokom

1204. Rozpráva o akomsi pustov-níkovi v Bretani z 8. storočia, ktorýmal v noci zo Zeleného štvrtku naVeľký piatok videnie, v ktorom bolpoučený anjelom o tajomstve božskejTrojice, o Jozefovi z Arimatie a o mi-se, z ktorej jedol Kristus s učeníkmipri poslednej Večeri. Spísal o tom la-tinsky správu “Príbeh o Grále”, kdesa Grál nazýva “gradalis” (gradale),čo bol vtedy názov misy, do ktorejsa pokrmy ukladali stupňovite povrstvách, t.j. gradatim. Jeho správaje tiež obsiahnutá ako úvod k prvému

CHRÁM DUCHOVNÉHO ČLOVEKA JE OBRAZOMKOZMU: MÁ ZAFÍROVÚ KLENBU, NA KTOREJ SAPOHYBUJE SLNCE, MESIAC A HVIEZDY... JE BU-DOVANÝ ZO SÍL DUCHOVNÉHO SPOLOČENSTVA,KTORÉHO SYMBOLOM JE HOLUBICA.

46

prozaickému románu o Grále “Le liv-re dou St. Graal”, ktorý vznikol o nie-čo neskôr. Pustovník obdržal “knihu”,v ktorej bol rodokmeň Grálu spätneaž k Jozefovi z Arimatie. Je zrejmé,že sa tu čerpalo z rovnako tajnej tra-dície.

Údaje o grálskom pokolení potomdoplnil posledný významný autor vtejto rade Albrecht von Scharfenbergvo svojom epose “Titurel”,ktorý vzni-kol medzi rokmi 1270 - 80. Začína do-bytím Jeruzalema a zničením chrámu,v ktorom sa skrýva impulz k stavbevnútorného, neviditeľného chrámu -hradu Grálu, ktorého nositeľom sa stalTiturel, “bojovník za vieru a druh an-jelov”. Objavuje sa tu pritom novýmotív - misku s relikviou krvi tvoríkameň, ktorý vypadol z Luciferovejkoruny.

Titurel bol potomkom kappadoc-kého kráľa Senabora, ktorý sa podie-ľal na dobytí Jeruzalema, a ktoréhosynovia dostali ríše na Západe, kamtiež priniesli kresťanstvo. Táto tradí-cia vedie do Galície v severnom Špa-nielsku, kde sa nachádza Salvaterra -územie Grálu s horou Monsalvat (shradom Grálu). Titurel bojoval v tej-to krajine s pohanmi, čo nás vedie do8. storočia, do doby bojov s Mauramiza Karola Veľkého.

Keď mal Titurel 50 rokov, zvesto-val mu anjel, že bol pre svoju cnosťvyvolený pre Grál a pre stavbu jehohradu a chrámu. Táto stavba je potomopísaná v podivuhodných obrazoch.V lese bez chodníkov, ktorý sa tiahne60 míľ na všetky strany, nachádza Ti-turel s pomocou anjelov horu Mon-salvat z ónyxu a stavia tu hrad achrám, ktorý sa vznáša nad horou, ne-sený anjelmi. Je to chrám budovanýzo síl duchovného spoločenstva, zospoločnej kontemplácie (preto “tem-plári”), budovaný 30 rokov - ako ľud-ské telo Ježišovo. Chrám duchovné-ho človeka, ktorý je obrazom kozmu:má zafírovú klenbu, na ktorej sa pohy-buje Slnce, Mesiac a hviezdy - akoimaginácia ľudskej hlavy, kde sa navzniku myslenia podieľa celý kozmos.Preto je tiež možné vystupňovať silumyslenia až k poznaniu. Spomeňmesi tu na kaplnku sv. Kríža na Karlštej-ne, ktorá je podľa R. Steinera vedo-mou napodobeninou chrámu Grálu.

Templári, ktorí stavajú spolu s Ti-turelom tento éterický obraz chrámu,sú vlastne duše zomrelých, ktoré bolivyvolené za strážcov Grálu.

Titurelova cesta lesom bez chodní-kov k hore Monsalvat je teda zasväco-vacou cestou do ríše zomrelých, kto-rým Grál dáva pokrm. Znakom tých-to templárov nie je kríž, ale holubica.Ide o spoločenstvo Ducha svätého achrám je výsledkom ich spoločnejkontemplácie - ako mocné centrum vduchovnom svete, z ktorého vychád-za poznanie ezoterického kresťanstvana Zemi, pod ochranou veľkých mŕt-vych.

Skutočnosť, že povesť bola umiest-nená do severného Španielska nazna-čuje, že tu žilo tajné bratstvo, kláštor-né spoločenstvo, ktoré pestovalo ve-domý styk so zomrelými a podieľalosa na tajomstve Grálu. Podľa R. Stei-nera tu pôsobili mystériá už od gótskejdoby. Je pozoruhodné, že v tejto ob-lasti vznikli tiež prvé hrady neskor-ších historických templárov, ktorí tubojovali s Maurami. Okrem toho kon-činy okolo Pyrenejí boli centrom he-retického hnutia Katarov, usilujúcichsa o očistu kresťanského života. Slu-žobníci Grálu plnia nesebecky pozem-ské úlohy v rôznych krajinách a ná-rodoch a trpezlivo prijímajú všetky ži-votné skúšky s tým spojené.

V povesti sa objavujú ešte ďalšieobrazy. Na vrcholku strednej veže hra-du žiari rubín, ktorý v noci ukazujecestu všetkým rytierom, ktorí by blú-dili - obraz toho, že duše, patriace kuGrálu, majú vždy orientáciu v temnotekrajiny a vo všetkých zmätkoch živo-ta. Medzi drahokamami, ktoré podľastarej múdrosti sprostredkovávajúvyššie svetové sily, predstavuje rubínsily srdca, ktoré v krvi prebúdzajú éte-rické svetlo, ktorým môže byť preží-vaná prítomnosť Krista. Očistené silykrvi (viď tiež obraz ruže) sa stávajúvnútorným svetlom, ktoré ukazujecestu k tajomstvu Grálu.

Až keď Titurel dosiahol vek 400rokov, bolo mu dovolené, aby sa ože-nil s královskou dcérou Richoude azaložil grálsky rod. To znamená: ažvtedy sa mohol grálsky prúd prejaviťcez pozemské osobnosti.

K nim patril Titurelov nástupcaAmfortas, ktorý trpel nehojacou sa ra-nou od kopije - sebectvo v krvi za-temňovalo duchovnú skutočnosť. Takdochádza k rozdvojeniu: na jednejstrane hlboko v duši veľké pokladymúdrosti - preto sa opäť objavujeoznačenie “bohatý rybár”, na druhejstrane ochromená pozemská osob-nosť, cez ktorú sa Grál ocitá “vo veľ-

kej núdzi”. Preto je očakávaný zá-chranca, ktorým sa má stať Parsifal.

Je nutné povedať, že obraz Gráluako posvätnej nádoby sa objavuje užv predkresťanských dobách, napr. ustarých Indov, kde na oltári stála sl-nečná nádoba s pokrmom a mesačnánádoba so sómou: alebo v staromEgypte, kde bol uctievaný Hermov(Thotov) pohár ako svätá nádobakňazskej múdrosti a inde.

Zďaleka najbližší predstupeň všakpredstavujú keltské povesti či roz-právky, takže pôvod povesti o Grálesa hľadá v keltskom prostredí. Je napr.povesť o Peredurovi, pripomínajú-ceho Parsifala, v známej zbierke sta-rých keltských povestí Mabinogion zo14. storočia, z tej istej zbierky povesť“Požehnaný Bran”, s motívom zá-zračnej misy prinášajúcej život a uz-dravenie, bretónska rozprávka o Pe-ronnikovi, kde sa tak isto objavuje ob-raz zlatej misy, ktorá dáva všetky po-krmy a bohatstvo zdravia, ba kriesi ajmŕtvych.

Ďaleko najvýznamnejšia z nich, spriamym vzťahom k rozprávaniu oGrále, je povesť o Artušovi a jeho dru-žine.

Artuš bol symbolom nádeje odu-mierajúcej keltskej vetvy na zmŕt-vychvstanie. Jeho otcom bol UterPendragon (Dračia hlava), kráľ Bri-tánie, matka Ygraina. Od svojich pät-nástich rokov bojoval s prenikajúcimiSasmi. Údajne mal zomrieť r. 537, aleto, čo sa v povesti rozpráva, skrýva vsebe o mnoho staršie motívy.

Jeho učiteľom bol bard Merlin, synčistej panny, ktorú v spánku prelstilLucifer , ktorý tak chcel vytvoriť pro-tiváhu panenského zrodenia Ježišov-ho z Ducha Svätého. Vďaka poznaniumúdreho kňaza bol však Merlin vy-rvaný z Luciferovej moci, po ktoromzdedil poznanie minulých vecí a má-gie. Pod vplyvom matkinej nevinnostivšak získal - ako kresťanskú milosť -aj dar proroctva.

Na Merlinov popud založil Artušsvoje spoločenstvo okrúhleho stola -napodobenie stola, ktorý zriadil Jozefz Arimatie pre Grál. Merlin hovoril otroch tajomných tabuliach: večerad-le, Jozefa z Arimatie a Artušovej. Po-dobne ako u oboch predchádzajúcichmalo aj pri Artušovom stole zostaťjedno miesto prázdne: v prvom prí-pade po Judášovi, v druhom tzv. “ne-bezpečné sedadlo” (toho, kto naňusadol neprávom, mala pohltiť zem).

47

Človek má na svojej po-zemskej púti verného sprievod-cu, ktorý ho nielen živí, ale aj,ak je človek chorý, stojí po je-ho boku ako veľký pomocník.Týmto sprievodcom sú rastli-ny. Veľa rastlinných druhov uždnes neexistuje a tie, ktoré na-chádzame vo svojom okolí,prešli spolu s človekom až dosúčasnosti zložitým a nekom-promisným vývojom organic-kého sveta. Preto látkové zlo-ženie rastlín, jeho komplex-nosť, má svoju nezastupiteľnúevolučnú hodnotu, ktorú ne-môže dostatočne nahradiť syn-tetická chémia. Dôkazom tohoje, že napriek obrovskému roz-voju biochémie a organickejsyntézy, ktoré sú základňou prevýrobu väčšiny liekov na ce-lom svete, nezanikli liečebnémetódy založené na použitírastlín ako celku, teda metódy,ktoré pracujú s komplexami lá-tok obsiahnutých v rastlinnomorganizme. Naopak, významtýchto metód stále vzrastá.

Keby sme v skratke prešlidejinami od antického sveta ažpo súčasnosť a sledovali hľa-diská, ktoré sa používali na zis-

Pri Artušovom stole bolo toto miesto vyhradenépre rytiera povolaného ku Grálu, t.j. pre Parsifala(v neskoršej tradícii Galahada). V tom sa prejavu-je priama súvislosť s motívom Grálu.

Pri vzniku oboch týchto povestí musíme vziaťdo úvahy pozoruhodnú historickú skutočnosť. V2. polovici 1. tisícročia pred Kristom patrili Keltik najmocnejším vetvám indoeurópskeho ľudstva.Zo svojej pôvodnej pravlasti, ktorá sa rozprestieralav severnej Francii, južnom Nemecku a západnýchČechách, sa s akousi populačnou explóziou rožšírilivšetkými smermi: na západe na Britské ostrovy,na juhu na Pyrenejský poloostrov, do Itálie, kdeohrozovali aj Rím, na východ až k Čiernemu moru,na Balkán až do Grécka a Malej Ázie, na mnohýchmiestach zostali po nich názvy: Galícia v severnomŠpanielsku, Belgia, Helvétia, Bohémia (Naše kraji-ny boli až do narodenia Krista temer celé osídlenéKeltmi), Galatia v Malej Ázii. V storočiach poKristovi však ako keď prútikom šibne, došlo k lati-nizácii v rámci rímskeho impéria a k rýchlemu pre-vrstveniu a asimilácii inými kmeňmi, hlavne ger-mánskymi. Z kedysi mocného národa zostali lennepatrné zvyšky: Íri, Škóti, Walesania, Bretónci.

Tento zvláštny jav vysvetľuje R.Steiner tým, žeduch umierajúceho keltského národa bol poverenýnovou, významnou úlohou - stal sa inšpirujúcimduchom ezoterického kresťanstva. To sa prejavilonavonok zánikom štátotvornej sily, stratou jazykaa národnej kultúry. Pod pôsobením tejto archanjel-skej bytosti sa tak na západe Európy vytvorilo inšpi-rujúce centrum, z ktorého vyžarovalo tajomstvoGrálu a neskôr aj rozikruciánsky prúd. Prejavomtejto skutočnosti je práve povesť o Artušovej dru-žine a o Grále.

Z pôvodnej keltskej kultúry sa zachoval najmästav bardov - spevákov, ktorí mali svoje rádovéspolky - bratstvá, stupne hodností s príslušnýmiinsigniami a krojmi. Ich zbraňou bol meč slova.Ich odnožou boli aj Provensálski trubadúri. Ichkonventy sa schádzali - v nadväznosti na tradíciuArtušovej tabule - na svätodušné sviatky. Tento svä-todušný element sa prejavoval okrem iného v tom,že šírili nadnárodné ideály rytierstva: dôstojnosťľudskej osobnosti - česť, pripravenosť k nasadeniuživota - statočnosť, zušľachtenie síl lásky - minne(viď. minnesängri).

U grálskych rytierov boli tieto ideály pozdvih-nuté na vyššiu úroveň: najvyššiu duchovnú zod-povednosť, odvahu k nadzmyslovému poznaniu,oddanosť Kristovi (premenenie síl krvi).

Všetky uvedené skutočnosti naznačujú existen-ciu povolanej skupiny, ktorá tvorila duchovný stredkeltstva, a ktorá sa pripravovala na prijatie Grálu.Ako národ sa keltstvo obetovalo, z jeho stredu všakpovstal Parsifal. Grál nie je pritom nejakou národ-nou keltskou záležitosťou, ale nadnárodnou zále-žitosťou ľudstva.

Keltské povesti sú výrazom toho, že v tomtoprostredí sa skrývalo hlboké porozumenie pre ta-jomstvo Grálu. Preto mohol odtiaľ prísť hrdina,ktorý Grál našiel.

tenie vhodnosti určitej rastlinyna určité ochorenie človeka,mohli by sme vidieť, ako úzkosúvisia tieto hľadiská s obra-zom ľudskej bytosti, tak ako judané obdobie predpokladalo.

Tak pre Hippokrata a jehožiakov bolo príčinou chorobyporušenie rovnováhy štyroch te-lesných tekutín. Táto myšlienkahumorálnej fyziológie bola ne-skôr rozšírená o vzťah k štyromživlom a o vzťah k duševnémuživotu človeka.

Slávny Galenos pracoval soschémou: temperament – živel– povaha liečivej substancie(minerálna, rastlinná, zvieracia)a množstvo tepla, chladu, vlh-kosti a sucha, ktoré je v danej

substancii prítomné. Toto množ-stvo vyjadroval Galenos pomo-cou štyroch stupňov. Tak naprí-klad čierne korenie bolo horúcea suché na štvrtom stupni, tedalátka vysoko “ohnivá”. Táto“ohnivosť” bola dôležitou vlast-nosťou látky a predurčovala jejterapeutické využitie. Je zrejmé,že určiť vlastnosti látok zname-nalo vtedy dôkladné pozorova-nie a dôraz na vnútorný zážitok.V tejto dobe pôsobili prírodnéobjekty a organizmy v okolí člo-veka hlboko do ľudskej duše aúloha zmyslového vnímania ne-bola taká vyhranená, ako je todnes.

Galenovo učenie bolo uzná-vané počas mnohých storočí aždo príchodu Paracelsa, ktorýGalenove a aj Avicennove kni-hy v Bazileji verejne spálil.Tento lekár, alchymista a tiežteozof putoval po roku 1500 ponajrôznejších mestách a ob-ciach Európy, navštevoval uni-verzity, ale aj obyčajných dedin-ských ľudí, kláštory a dielne ča-rodejníkov a to s jediným cie-ľom: poznať všetko, čo malovtedy vzťah k lekárskemu ume-niu. Spálenie diel slávnych le-

48

károv bolo symbolom: s Galenovýmiknihami pochoval Paracelsus tradíciua s Avicennovými knihami špekulá-ciu. Čím tieto dva prístupy nahradil?

To môžeme poznať z jeho výroku:”Pozoroval som kamene, rastliny,zvieratá a javili sa mi ako písmená,ktoré skladajú jedno živúce slovo ato slovo – je človek.” To nové, čoParacelsus prináša do prírodovedec-kého myslenia vtedajšej doby je spô-sob pozorovania, ktoré od toho, čo jezjavné, prechádza viac k vnútornejpodstate, k látkovosti minerálov, rast-lín a živočíchov. A ďalej upozorňujena spojitosť človeka a prírodných ríšsvojou myšlienkou: človek je súhrnprírody, príroda je doširoka rozpres-tretý človek.

Paracelsus vyznával aj učenie otroch veľkých prírodných procesoch,ktoré sa vtedy označovali názvami sal,sulfur, merkúr a ktorých význam bolpribližne takýto:

SAL - procesy soľotvorné, všeobec-ne vedúce k zrážaniu látok;

SULFUR - procesy vedúce k rozpúš-ťaniu látok;

MERKÚR - procesy vyrovnávajúceobidva predchádzajúce.

Tieto tri procesy sú podľa Paracel-sa činné rovnako v prírodných ríšachako v organizme človeka.

Nasledujúce obdobie je charakteri-zované mohutným nástupom prírod-ných vied, keď všetko hmotné, čo člo-veka obklopuje, sa stáva predmetomanalýzy. Snáď najlepšie vystihuje totosnaženie myšlienka anglického filozo-fa a štátnika Francisa Bacona: Pozna-nie je moc, prírodu je treba pitvať, akju máme poznať.

V roku 1816 sa podarilo nemecké-mu lekárnikovi Sertűrnerovi izolovaťz ópia morfín v kryštalickej forme.Tým sa zrodila myšlienka o účinnýchlátkach a za liečivú sa začala považo-vať tá rastlina, v ktorej sa našli izolo-vateľné a chemicky definovateľné lát-ky zodpovedné za liečivý účinok. Os-tatné látky, ktoré tomuto hľadisku ne-zodpovedali, sa začali považovať zanepodstatné. Tak sa postupne zredu-kovala liečivá rastlina na niekoľkochemických vzorcov.

Z hľadiska dejín prírodovedecké-ho myslenia je možné hovoriť o re-dukcionalizme. Tak napríklad od dôbantiky až do začiatku 19.storočia sapracovalo s koreňom horca (Gentiana

lutea) ako s jednou kvalitou. Začiat-kom 19. storočia došlo k prvej reduk-cii – píše sa o horkých látkach, schop-ných extrakcie. V roku 1830 došlok druhej redukcii – píše sa o účinnejlátke gentianíne. Dnes sa za hlavnýliečebný princíp považujú glykozidnéhorčiny gentiopikrín a gentiamarín.Tento redukcionalizmus mal za násle-dok, že v modernej náuke o liečivýchrastlinách sa vytvorila snaha izolovaťúčinnú látku a ak je to možné, vyrobiťju umelo. Tomu zodpovedá aj moder-ný pohľad na ľudský organizmus. Je-ho podstatou je technický obraz člove-ka ako geniálne koncipovaného che-mického laboratória. Podobne existu-je technický obraz rastliny ako akého-si výrobcu chemických zlúčenín. Obatieto obrazy spája hľadisko analytickejchémie. Je tu vzťah technickej účel-nosti.

Dôsledkom toho je, že sa dnesvlastne lieči chemikáliami, ktoré súsvojou štruktúrou viac či menej ekvi-valentné rastlinným látkam, alebo súčisto syntetickej povahy.

Je v tom niečo tragické. Tieto mo-derné liečivá sa veľmi dobre hodiak dnešnej uponáhľanej dobe. Je jed-noduchšie užívať tabletky s presne de-finovaným účinkom na ľudský organ-izmus, než zmeniť nesprávny životnýštýl, nesprávne návyky, ktoré sú v po-zadí mnohých chorôb. Nie je čas a vô-ľa premýšľať o svojej chorobe. Nieje čas sa liečiť. Je iba čas čiastočneodstrániť nepríjemné dôsledky ocho-renia.

Je tu však aj niečo veľmi nádejné.Je to rozhodnutie mnohých jednotliv-cov a skupín nezmieriť sa s týmto sta-vom a usilovať sa o návrat človekak prírode. Usilovať sa o novú filozo-fiu života. Usilovať sa o nové dimen-zie pojmu, ktorý, napriek stálemu po-užívaniu, nevstúpil ešte dostatočne doľudského myslenia. Je to ľudský or-ganizmus.

Tento návrat k prírode neznamenázavrhnutie faktov, ku ktorým došlamoderná prírodoveda. Naopak. Zna-mená to urobiť z nich skôr východis-ká pre nové pozorovania.

O takéto nové prístupy sa usilovalisvojou prednáškovou a výskumnoučinnosťou filozof, prírodovedec a du-chovný bádateľ Rudolf Steiner a lekár-ka Ita Wegmanová. Okolo roku 1920usporiadali prednáškové cykly určenélekárom a študentom medicíny, v kto-

rých boli položené základy na rozší-renie lekárskeho umenia. Vyhoveli takmnohým želaniam zo strany lekárov,ktorí očakávali nové impulzy pre svo-ju prácu. Na jednom z úvodných stret-nutí povedal Rudolf Steiner: “ To, čohľadáte, je zľudštenie medicíny”.Tým súčasne naznačil, že na rozšíre-nie lekárskeho umenia je potrebnéprijať ďaleko obsiahlejší obraz ľud-skej bytosti, než ako ho prezentujemoderná prírodovedecká medicína.Toto rozšírenie však v žiadnom prí-pade nie je opozíciou voči lekárskejvede, ktorej princípy Steiner i Wegma-nová plne uznávali. To nové, čo chcelido oblasti lekárstva priniesť, bolo po-zorovanie súvislostí medzi chorobný-mi procesmi v ľudskom organizme aprocesmi prírodnými. V tomto zmysleišlo tiež o nové, rozšírené chápaniepodstaty substancií, ktoré majú liečiť.Začalo sa pracovať s pojmom biogra-fie látky, ktorý vyjadruje, že proces,ktorým látka v prírode vznikla, jej pre-požičiava špecifickú kvalitu, dôležitúpre jej liečebné využitie.

Tým sa postupuje za hľadisko ana-lytickej chémie, ktorá má svoje plnéoprávnenie, pokiaľ ide o fyzikálno-chemickú identifikáciu látky, ale samao sebe je nepostačujúca, ak sa má ibaz jej údajov posúdiť liečebné využitielátky. K hľadisku substancionálnemusa pridáva ešte hľadisko procesuálne.Popri pojme biografie látky bola pre-pracovaná myšlienka o trojčlennostiľudského organizmu a ukázala jehosúvislosť s utváraním organizmu rast-liny. Čo je podstatou tejto myšlienky?

Je to existencia troch funkčnýchsústav v človeku: nervovo-zmyslovejsústavy, sústavy látkovej výmeny, kuktorej patria aj končatiny a rytmickejsústavy. Tieto sústavy sa navzájomprenikajú a hlava, útroby a hruď pred-stavujú ich centrá. Súčasne sú nosi-teľmi nášho duševného života. S ner-vovo-zmyslovou sústavou súvisí mys-lenie, so sústavou látkovej výmeny akončatín vôľa a s rytmickou sústavoucítenie.

Idea trojčlennosti bola rozšírená narastlinu a dospelo sa pri tom k nasle-dujúcim paralelám:

NERVOVO-ZMYSLOVÁ SÚSTAVA zodpo-vedá pri rastline oblasti koreňa;

SÚSTAVA LÁTKOVEJ VÝMENY zodpo-vedá pri rastline kvetu;

RYTMICKÁ SÚSTAVA zodpovedá prirastline oblasti stonky a listov.

49

Tieto paralely ne-vznikli mechanickýmpriradením určitej častiľudského organizmuk určitej časti rastliny.Kľúč musíme hľadať vtom, že človek a rastlinasa porovnávajú na zákla-de podobnosti procesov.

Uveďme teraz prí-klad toho, ako súvisí ryt-mická sústava človeka,do pôsobnosti ktorej pat-rí krv, s oblasťou stonkya listov rastliny.

Bola to práve che-mická analýza, ktorá po-tvrdila, že krvné farbivo,hemoglobín, a listová ze-leň, chlorofyl, sú vybu-dované na rovnakejštruktúre, na profíne, lí-šia sa však väzbou kovu.U človeka je viazané že-lezo, u rastlín horčík.

Myšlienku trojčlen-nosti Rudolf Steiner a ItaWegmanová rozvíjaliďalej. Zatiaľ čo dishar-mónia troch sústav u člo-veka spôsobuje chorobu,disharmónia troch sústavu rastliny vedie k zme-nám, ktoré nerobia rast-linu chorou, ale naopakliečivou. Tak napríklad:

posed dvojdomý (Bryonia dioica)má dominujúci koreň, viac ako 10 kgťažký, malé listy, tenkú stonku a drob-né kvety;

kapsička pastierska (Capsella bur-sa-pastoris) vytvára veľké množstvokvetov, má tenkú stonku, krátke listya drobný korienok;

pŕhľava dvojdomá (Urtica dioica)má drobné kvety, tenké korene a do-minujúcu stonku s listami.

Životné prejavy uvedených rastlínich predurčujú pre ich liečebné pou-žitie:

posed — KOREŇ — sústava nervo-vo-zmyslová;

kapsička — KVET — sústava látko-vej výmeny;

pŕhľava — LIST — sústava rytmic-ká.

Ale nejde iba o disharmónie pries-torové, o akési hypertrofie, ale aj odisharmónie funkčné. Patria sem pre-

to aj javy, kedy naprí-klad látky typické prekvety, silice, alebo éte-rické oleje, prenikajú aždo oblasti listov a kore-ňov.

Je potrebné opäťzdôrazniť, že hľadaťv zmysle Rudolfa Stei-nera a Ity Wegmanovejsúvislosti medzi člove-kom a rastlinou v žiad-nom prípade nezname-ná odmietnuť vedec-kosť alebo dokonca ne-govať fakty, ktoré príro-doveda nahromadila,ale znamená to prijaťnezaujatosť hľadania.

Krátko po ukončeníprednášok a kurzov, naktorých boli zodpove-dané mnohé otázky po-slucháčov, vznikla zostrany lekárov potrebamať k dispozícii liečivánového typu. V roku1921 založila Ita Weg-manová kliniku v Arles-heime neďaleko Bazile-ja, kde sa začali uplat-ňovať v terapii nové po-znatky. Obdobná klini-ka vznikla na podnet le-károv v Štutgarte. Priobidvoch týchto klini-

kách sa vytvorili laboratóriá na prípra-vu liekov. Tieto laboratóriá sa pôvod-ne nazývali Internationale Laborato-rien. S pribúdajúcimi pacientami pri-búdali recepty a bolo zrejmé, že naprípravu liekov sily lekárov nestačia.Preto sa laboratóriá osamostatnili avznikol farmaceutický podnik s náz-vom Weleda. Neskôr vznikli sestersképodniky aj v iných krajinách: Fran-cúzsku, Anglicku, Holandsku a v roku1926 aj v Československu.

Odkiaľ vlastne meno Weleda po-chádza? Ak chceme nájsť odpoveď natúto otázku, musíme sa vydať do dáv-nej minulosti a to po dvoch cestách.

Jednu môžeme nazvať cestou bež-ného historického bádania, ktoré saopiera o záznamy udalostí, o fakty. Ponej by sme sa dostali k zápisom veľ-kého rímskeho historika Tacita a do-zvedeli by sme sa , že Weleda bolastarogermánska kňažka, žijúca v kme-ni Brakterov, ktorí obývali horný tok

rieky Lippe. Táto rieka pramení podpohorím, ktoré dnes nesie názov Teu-toburger Wald (je to približne medzimestami Kassel a Osnabrűck), tečiena západ a pri Duisburgu sa vlieva doRýna.

Táto kňažka liečiteľstva sa v kme-ni tešila veľkej vážnosti aj ako proro-kyňa. Pri bojoch germánskych kme-ňov s Rimanmi ju zajali a zobrali doRíma, kde s ňou však úctyhodne zaob-chádzali. Zomrela v tomto meste asiv roku 80 nášho letopočtu, za panova-nia cisára Vespasiana. To je niekoľkostrohých údajov o Welede ako histo-rickej postave.

Ale vydajme sa teraz po druhejceste, ktorá nás zavedie k starým Kel-tom. Touto cestou však neprídemek historickej postave, ale k Weledeako k stupňu zasvätenia. Keby sme sateraz vypravili na západ do Bretónska,mohli by sme navštíviť malý ostrov,ktorý dnes nesie meno Ile de Sein (za-chytil ho na niekoľkých svojich obra-zoch maliar Jan Zrzavý). Na tomtomieste bolo keltské misterijné miesto.Ostrov v jazyku Keltov niesol približ-ný názov ”Ostrov siedmich spánkov”.Pôsobili tu kňažky, ich počet bol vždydeväť, ktoré museli skladať sľub cud-nosti a ktoré opatrovali misterijnú lie-čiteľskú múdrosť. Najvyššia z nichmala hodnosť Weledy.

Z mnohých pokusov o vysvetlenievýznamu tohto slova sa zdajú najprav-depodobnejšie tieto preklady: ”tá,ktorá veľa vie” alebo ”tá, ktorá je bo-hatá na tajomstvá”. Tieto významynaznačujú, že Weleda bol stupeň za-svätenia a toto meno mohla používaťosoba zasvätená. Práve zo zasväteniaprúdili liečebné schopnosti.

Toto misterijné miesto bolo zniče-né rímskymi vojakmi a kňažky utiekli.Časť z nich odišla na sever a časť navýchod ku germánskym kmeňom. Tupôsobili ďalej v zmysle svojho posla-nia a odovzdávali túto misterijnúmúdrosť.

ČLOVEK JE OBRÁTENÁRASTLINA. HLAVA ZODPOVE-DÁ KOREŇU A ROZMNOŽOVA-CIE ÚSTROJENSTVO KVETU

Použitá literatúra:

1) Daems W.F.: Die historische We-leda. Verlag am Goetheanum, 1990.

2) Daems W.F.: Mensch und Pflan-ze. Weleda, 1988.

3) Steiner R., Wegman I.: Grundle-gendes fűr eine Erweiterung der Heil-kunst nach geisteswissenschaftlichenErkenntnissen. Phil. Anthroposoph. Ver-lag, Dornach, 1925.

50

P.O. Box 151, 810 00Bratislava 1 ¯ Vy-dáva: Vydavateľstvo

¯Šéfredak-tor: RNDr. Emil Pá-

leš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.Erich Šašinka, Mgr. Peter Marman,Zdena Djuračková, Elena Králová¯Redaktorka vo Viedni: Sylvia Mi-kolajová ̄ Redaktor v Čechách: Ing.Karel Funk ¯Grafická úprava: EmilPáleš & Marcel Hason¯Výtvarníčky:Mgr. Zdislava Sýkorová, Mgr. VieraNagyová, Monika Kabeleová ¯ Re-dakcia: Hattalova 12A, 831 03 Brati-slava, tel: 5252033, utorok a štvrtok9.00-15.00 ¯objednávky na predplatnéčasopisu (vrátane starších čísel) vyba-vuje redakcia¯správa nadácie: RNDr.Jitka Tereková: 249 201¯Čestný členredakcie: jeho excelencia Karan Singh,maharadža z Džammu a Kašmíru ¯Tlač: FIDAT ¯ Vychádza približne4-krát do roka¯ Náklad: 3000 ks ¯Cena jedného výtlačku: 50.- Sk/Kč ̄Ročné predplatné: 200.- Sk/260 Kč(vrátane poštovného)¯Rozširujú sú-kromné kolportérske siete a knihku-pectvá¯Registračné číslo: MK SR659/92 ¯email: nadacia@sophia.sk¯Internet: http: //www. sophia.sk/

Bankové spojenie: Nadácia Sophia,Čs. obchodná banka, Lehockého 3,812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 02-11300000/7500, Swift: CEKOSKBX

V budúcich číslach:Koľko vážila kniha Mor-

mon? (Ku vznikumormónskej cirkvi)

Duchovná medicína:Ľudské fyzické telo ako

obraz zverokruhu

@ Prvá strana obálky: Carlos Schna-be: Le Mort du Fossoyeur (Hrobáro-va smrť) @ Štvrtá strana obálky: Eve-lyn de Morgan: Port after Stormy Seas(Prístav po búrke) @ Grafiky: na stra-ne 14, 15, 16, 18, 29, 31, 47, 49, 51: Zdi-slava Sýkorová @ 12, 21, 22, 46: Vie-ra Nagyová@30, 44: Monika Kabele-ová @ 2, 3, 7, 9: Anna May McCallum@ 29: Libor Wagner @ 42: MikolášAleš @ 38: Hannah M. G. Shapero

Istá stará dáma, ve¾mi po-božná, nebola spokojná so žiad-nym z existujúcich náboženstieva založila svoje vlastné.

Istý novinár, ktorý úprimnetúžil pozna� názory tej panej sajej raz spýtal: “Naozaj veríte,ako ¾udia hovoria, že nikto ne-pôjde do neba okrem vás a vašejslúžky?”

Stará dáma chví¾ku premýš-¾ala a odpovedala: “No, èo satýka Maruši, nie som si celkomistá.”

Vážení čitatelia, číslo 16, ktoré právedržíte v ruke, by bolo malo pri pravidel-nom vydávaní výjsť na vianoce ´97. Tvor-ba takého časopisu, ako je Sophia, a jehodistribúcia, si - za normálnych podmienok,aké sú v iných časopisoch - bezpodmie-nečne vyžaduje okrem šéfredaktora ešterad ďalších platených pracovníkov, ktorímajú možnosť venovať sa práci na plnýalebo polovičný úväzok: najmenej dvochredaktorov, grafika, výtvarníka, účtovní-ka, odbytára atď. My takýchto platenýchpracovníkov nemáme. Všetko, čo v Sophiirobíme, musíme robiť večerne popri na-šich hlavných zamestnaniach, ktorými sizarábame na živobytie. Nehovoriac o nevy-platených honorároch našim autorom, kto-ré sú nevyčísliteľné, pretože čokoľvek vSophii prinášame, sú duchovné poznatky,za ktorými sú roky a desaťročia sústredenejpráce, bádania a osobného dozrievania.

Občania Slovenska sa rozhodli platiťkaždoročne miliardy korún na reklamnúinzerciu výrobkov, a tým umožniť vychá-dzanie množstva komerčných časopisov.Nerozhodli sa umožniť nič také nám, ne-rozhodli sa vydávať miliardy na inzerova-nie duchovných hodnôt.

V uplynulých dvoch rokoch sme okremtoho organizovali 60 verejných prednášok,5 letných škôl a 10 televíznych a rozhlaso-vých vysielaní, čo sa odrazilo v sklze navydávaní časopisu. Nechceme, samozrej-me, znižovať kvalitu časopisu len preto,aby vychádzal častejšie. Číslo, ktoré držítev ruke, nie je dvojčíslo, je to číslo 16, lenje označené ako zima ́ 97/jar ´98. Na pred-platnom čitateľov sa nič nemení. Ak malnapríklad niekto predplatenú Sophiu až počíslo 18, dostane tieto čísla, len s tým roz-dielom, že číslo 18 bude namiesto leto ´98označené ako jeseň ́ 98. Sophia bude tedavychádzať len približne 4-krát do roka,vždy tak skoro, ako skoro bude hotová.Okrem toho budú vychádzať knihy Rudol-fa Steinera a ďalšia knižka Emila Pálešaje rozpracovaná.

Chceme na tomto mieste vyjadriť na-šu čo najsrdečnejšiu vďaku tým niekoľkýmdesiatkam čitateľov, ktorí nás pravidelnepodporujú; predovšetkým jednému nášmučitateľovi, ktorý sponzoruje nájomné naredakčnú miestnosť, tlačiarni FIDAT a ďal-ším čitateľom-sponzorom, ktorí nám da-rovali alebo zapožičiavajú technické vy-bavenie.

A naša najčistejšia radosť a duchovnépriateľstvo napokon patrí tým málo jed-notlivcom - ktorých je ako šafránu - a ktorísa - okrem slovného povzbudzovania ale-bo nepriamej podpory iných - rozhodlizdokonaľovať svoje vlastné schopnostitak, aby dokázali sami priložiť tvorivú rukuk spoločnému dielu.

Vaša redakcia

Časopis Sophia i knihy z vydavateľ-stva Sophia sa objednávajú prostredníc-tvom poštovej poukážky typu C. Naprednú stranu poukážky vypíšte sumu,ktorú posielate a na zadnú stranu, do ko-lónky správa pre prijímateľa napíšte, začo túto sumu platíte.

Na Slovensku plaťte poštovou pou-kážkou typu C na adresu: Sophia, P. O.Box 47, 830 03 Bratislava 33. Predplat-né je 50.- Sk za číslo, 200.-Sk na rok.

V Čechách poštovou poukážkou ty-pu C na adresu: Sophia, P. O. Box 185,690 02 Břeclav 2. Predplatné je 50.-Kč + 15 Kč poštovné za číslo, t.j. 260,-Kč na rok.

Zo starších čísel je možné si objed-nať ešte čísla 1, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15v cene 50,- Sk (50.- Kč + 15.- Kč pošt.)za číslo.

Knihy, ktoré od nás môžete dostať:Í Emil Páleš: Duchovná úloha

Strednej Európy. 75 Sk/Kč.Í Rudolf Steiner: O poznávaní vyš-

ších svetov. Osem meditácií. Štyri cnosti.195 Sk/Kč;Í Rudolf Steiner: Z kroniky Akaša.

195 Sk/Kč.Í Rudolf Steiner: Tajné učení Ro-

sikruciánů. 199 Sk/209 Kč.X Kniha Rudolfa Steinera: Duchov-

né bytosti v nebeských telesách je vypre-daná.

Ako si ob j edna ťSophiu

Nepravidelné vychá-dzanie Sophie

51

K str. 20: Zo dňa si berieme so sebou do noci slnečnú silu bdeléhoseba−uvedomovania; a z noci do dňa si prinášame poklad poznania,múdrosti, symbolizovanej mesiacom.

Stránka snehobieleho papiera povedala: „Ako čistá som sa zrodila a čistou zostanem navždy. Radšej zhorím a premením sa na biely popol, než by sa ma dotkla temnota alebo sa ku mne priblížil ktosi nečistý.“

Kalamár počul, čo stránka hovorí a jeho temné srdce sa smialo, no nikdy sa k nej neodvážil priblížiť. Farbičky ju tiež počuli a nikdy neprišli bližšie.

A snehobiela stránka papiera zostala čistá a počestná navždy - čistá a počestná - a prázdna.

Chalíl Džibrán