Eva Urbaníková - Všetko alebo nič: Príbeh pokračuje

POKRAČOVANIE BESTSELLERU VŠETKO ALEBO NIČ

„Linda, Vanda a Jakub nie sú vymyslené postavy. Chodia medzi nami, ďalej sa boria so svojimi životmi a je len otázka času, kedy siznovu vypýtajú prechodné bydlisko v knižke... Lebo žijú presne tými istými radosťamia starosťami ako my všetci ostatní, len k nim pristupujú, povedzme, troškusvojskejšie....“

Evita Urbaníkovápre médiá, v roku 2008

„Chýba mi sex,“ povedala som na terase, kde smes Edom a Vandou do seba narýchlo hádzali obed.

„Konečne, drahá,“ vydýchol náš homosexuálny kamarát,ani na mňa nepozrel, sústredil sa na to, aby zo šalátu vybralvšetky kúsky mäsa. „Už som si myslel, že si ochorela. To sabývalým nymfomankám stáva.“

„Nebola som nymfomanka,“ namietla som.„Za nymfomanku považujú každú ženu, ktorá má rada

sex tak ako muži,“ hodila rukou Vanda a ukázala čašníkovina prázdny pohár vína.

„A tá, čo ho má radšej?“„Tá to už robí pre peniaze,“ pokojne nadviazal Edo stále

bez toho, aby na mňa pozrel.„Je mi jedno, za čo ma máte, je to so mnou zlé,“ na−

pichla som kus Edovej kuraciny na vidličku a zjedla som ju.„Naposledy bol vo mne chlap, keď som zjedla puding Do−ktora Oetkera.“

„To sa volá instantný sex,“ zasmiala sa Vanda bezsta−rostne. Lebo niekoho mala. Mrcha.

„Musíte mi pomôcť.“„Ja sa s tebou nevyspím!“ zdvihla Vanda ruky. „Raz v ži−

vote stačilo.“„ Ani ja!“ Edovi skoro zabehlo a konečne na mňa uprel

oči. Trochu zdesene.„Vy ste spolu niečo mali?“ otočil sa potom na Vandu.„Pozrite sa,“ naklonila som sa ponad stôl a ignorovala je −

ho šok. „Dni trávim v antikvariáte, popoludnia a večery sosvojimi dcérami. Keď v noci spia, čítam knihy alebo vypĺ −ňam kvízy na Facebooku. Už mi vyšlo, že v minulom životesom bola ovocie v Jogobelle, že nepatrím na túto planétu,že z domácich spotrebičov sa najviac podobám na fritézua v teste, kedy zomriete, mi vyšlo, že minulú jeseň.“

Vanda vyprskla do smiechu, Edo spôsobne dojedol, od−grgol si do servítky a povedal:

„Uznávam, je to akútne. V piatok daj tie tvoje deti k ma −me. Pôjdeme von.“

Linda,Vandaa Jakubpo trochrokoch

Zas drzo a bez servítky o vzťahoch, čo valcujú zmysly

VŠETKO NIČ:PRÍBEHPOKRAČUJE

alebo

Eva Urbaníková

EvitaUrbaníkováautorka bestsellerovVšetko alebo niča Stalo sa mi všetko.

obalka_evita_vsetko_2:Layout 1 11.8.2009 16:23 Page 1

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o, ako svoju siedmu publikáciu

Copyright © Eva Urbaníková, 2009

Graf ický d iza jn a obálka:

Roman PifflJazyková úprava:

Renáta KováčováDarina Belanová

Tlač:

Novoprint Slovensko, s. r. o.,Zlaté Moravce

www.novoprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978−80−969800−6−2

VŠETKO NIČ:PRÍBEHPOKRAČUJE

alebo

Eva Urbaníková

vsetko2_hrubsie:Sestava 1 11.8.2009 16:17 Page 144

Aj ľudia to cítili. Na akciách ich bolo čoraz viac. Dokázalisa aj hodiny baviť so spisovateľmi, počúvali malé komor−né koncerty...

Jakubovi by sa to páčilo. Myslím.No a potom, začiatkom leta, mi na terase pri obede

Vanda povedala:„Vydám sa.“Skoro som sa zadusila kúskom cestoviny.„Čo sa?“„Vydám,“ zopakovala pevným hlasom.Pár sekúnd mi trvalo, kým som bola schopná reago−

vať, a ona s tým rátala, lebo pokojne jedla ďalej. Totosom nečakala. Od Vandy nie. Vlastne, veď je to logickévyústenie vzťahu. Ale Vanda? Moja Vanda? Nezmysel.Takto pragmaticky sa žena o svadbe svojej najlepšej ka−marátke nezveruje.

„Mici?“ začala som opatrne: „Prečo sa chceš vydať?“Pozrela mi priamo do očí.„Lebo chcem byť šťastná.“Nedojedla som a zapálila som si cigaretu.„Vandi, to, že sa vydáš, nie je zárukou toho, že budeš

šťastná. Je to, ako keď máš husle – to, že ich vlastníš,neznamená, že budeš dobrý huslista.“

Vzdychla.„Mici, mám milión rokov a tento chlap je hrozne fajn.

Požiadal ma o ruku, kľačal pri tom...“„A ja sa z toho teším, ale keď tak na teba pozerám,

možno viac ako ty!“Vanda sa usmiala.

81

VŠETKO alebo NIÈ: PRÍBEH POKRAČUJE


„To nie je pravda. Ty vieš, že toto pre mňa nikto ni −kdy neurobil.“

Prikývla som.„Vydám sa za neho už tento mesiac, lebo je možno

posledný, ktorého zaujíma aj niečo iné ako moja vagína.“„Panebože, ty si ochorela!“ vydýchla som.Vanda dojedla a servítkou si utrela ústa.„Neochorela. Starnem. Tak ako ty, tak ako tvoj Jakub,

ako všetci.“„Ale to neznamená...“„Ty máš na koho čakať, Linda,“ prerušila ma rázne.

„Všetci vieme, že to, čo máte s Jakubom, nemá niktoz nás, nech to vyzerá akokoľvek čudne... Aladár umrel.Na koho mám čakať ja?“

„Možno na niekoho, koho budeš ľúbiť. Veľmi ľúbiť.“„Keď som ľúbila, len som sa trápila. A keď som veľmi

ľúbila, veľmi som sa trápila.“„Ale...“„Mám ho rada, Mici. Je fajn. Vyzerá fajn. Je mi s ním

fajn. Bude s ním fajn život.“Zahasila som cigaretu, aby som dala slovám dôraz.„V živote sa nevydávaš za niekoho, s kým ti je fajn

a s kým dokážeš žiť. Vydávaš sa za niekoho, bez koho žiťnedokážeš!“

„To sú tie tvoje knižky, Mici. Krásne myšlienky, peknenaukladané slová a hovno z toho.“

Vanda zrazu vyzerala krehko a zraniteľne. Naklonilasom sa a objala som ju. Silno. A ona mi objatie opätova−la. Tiež silno.

82

E V A U R B A N Í K O V Á


Lebo len my dve vieme, čo v sebe máme.Len my dve vieme, aké smútky sme prekonali.Že aj úsmevy niekedy bolia.Že aj žartíky sú niekedy nasilu.Že tsunami lásky, vášne, zrady sú často definitívnym

hrobom toho, čo zaliali.Vieme, ako chutia kopance a ako ťažko sa vstáva po

úderoch pod pás.Ale keď je jedna v tme, stačí v nej natiahnuť ruku,

vždy nájde dlaň tej druhej.Držala mi hlavu, keď som vracala žlč Jakubovej zrady.Bola som pri nej, keď prišla o Aladárovo dieťa.To sa nedá vymazať.Aj keby neviem čo bolo.Tak to je.Vanda potiahla nosom a odtiahla sa odo mňa.„Musím ho len naučiť lepšie kefovať.“„Čo?“„Mici, ten bol celý život ženatý s jednou čajkou, o sexe

toho veľa nevie.“Nuž, niekto nevie o sexe, niekto nevie o živote...Riadi naše cesty naozaj ten hore? Alebo je všetko ve−

cou náhody? Možno keby som sa vtedy, s hlavou plnoumyšlienok na Vandino manželstvo, vracala inou cestou,možno by sa to nestalo. Možno keby som zašla najskôrdo obchodu a až potom po Vandušku do škôlky, dopadloby všetko úplne inak. Alebo keby som sa vykašľala nanápad robiť večer koložvársku kapustu a stačil by námchlieb vo vajíčku. Na každý otáznik existuje bodka. Ale

83



kde ju nájsť? Cestou zo škôlky som zaparkovala právepred tou Billou, čo susedí s hotelom pri jazere. Malá Van −da pri mne poskakovala, držala ma za ruku, pod pazuchoudruhej ruky držala bábiku. Vzali sme košík, dali doň naj−skôr zemiaky, potom kyslú kapustu, jablká a ru ko lu. MaláVanda odbehla k jogurtom, doniesla dva lentilkové, je−den pre seba, druhý pre Luciu, hodila ich do košíka a za −mierila k pečivu, aby trochu nemotorne nabrala zemia−kové pagáče, ktoré sme mali rady. Dívala som sa na ňuod ananásov, mala tých pagáčov v dlani veľa naraz, hro−zilo, že jej vypadnú, tak som zakričala:

„Vanduška, po jednom ich vyberaj, aby ti nepopadalina zem!“

A ona zdvihla hlavu s dvomi vrkočmi a odzbrojujúcosa usmiala, ale periférne som zbadala, že pri syroch samojím smerom otočila ešte jedna hlava, pohľad mi tamzabehol a oči sa nám stretli.

Po roku.Splašilo sa mi celé vnútro, možno to poznáte, keď nie−

čo také nečakáte a nemáte ani päť sekúnd na hlboký ná−dych a výdych. Ale navonok to zvládnete, hoci sa v oka −mihu musíte pridržať toho, čo máte poruke, lebo kolenása vám na sekundu reálne podlomia... Pozerali sme naseba len chvilinku, bez mimiky, oddelení asi desiatimimetrami, medzi nami len malá Vanda, sústredená na ze−miakové pagáče. Potom, akoby na povel, sme sa k sebepohli, zastali sme pri Vande, povedali si také zachrípnu−té ahoj, a vtedy sa spoza neho vynorila brunetka, ukáza−la mu konzervu s fazuľami alebo čím a pove dala:

84



„Majú len takúto, Kubko.“Kubko. Kubko. Kubko. No výborne.Jakub prikývol, tvár mu trochu zbledla, keď sa opäť na

mňa pozrel, brunetka ma zaregistrovala, tak sa muselzmobilizovať a predstaviť nás, jej meno si nepamätám,ale stisk ruky áno, bol pevný a srdečný. Ona vo mnespoznala autorku a povedala:

„Bože, to ste vy? Vy ste napísali tú knižku! Stále z nejKubkovi čítam, však, Kubko? Super knižka, fakt super!“pozrela na neho natešene a potom ho vyčítavo, ales láskou buchla do pleca:

„Prečo si mi nepovedal, že sa poznáte?“„No,“ zohla som sa a vzala na ruky dieťa, čo vyzeralo

presne ako Jakub, „my sa vlastne nepoznáme. Len tak,zbežne.“

Jakub na mňa stále pozeral a na tvári sa mu mihla ľú−tosť, ani neviem, či pozrel do očí svojej dcére, lebo po−hľad mu skočil na náramok, ktorý som už rok nosila. Bru−netka sa doširoka usmiala, chcela sa prihovoriť malejVande, lenže to by som už nezvládla, tak som sa rozlú−čila, otočila sa na päte a vybehla z Billy bez nákupu, lenVanda mala v ruke vrecko so zemiakovými pagáčmi, kto−ré sme vlastne ukradli, ale táto krádež je nič oproti to−mu, čo ukradli jej a mne a nám dokopy tá brunetka a jejKubko, ktorý by v príbehoch z iných knižiek dobehol zanami k autu a snažil by sa mi niečo vysvetliť... Tu za naminebežal nikto, ani predavačky, tie pagáče im za to asi ne−stáli. Toto nie je knižka, toto je život, môj skurvený, ska−zený život, v ktorom sa motám dokola ako idiot, platonic−

85



ky zbožňovaná a ospevovaná mužom, ktorý ma nechcemilovať normálne. Tak normálne. Každý deň. Do ma. Akomožno miluje tú brunetku, čo mu ukazovala konzervus fazuľami a dnes ich s ním bude večerať.

„Budem s niekým žiť,“ povedal mi v Ríme. „Aj ty bu−deš. Budem s nejakou ženou, ktorá mi bude ukradnutáa ktorej poviem ľahko adios, keď pôjdem za vami.“

„To sa nedá,“ zašepkala som vtedy, nahá v jeho náru−čí, on sa usmial, hovoril, že byť s niekým len tak, aby člo−vek nebol sám, bez premýšľania, či ublíži, alebo nie, jeľahké, sama na to prídem, a vtedy som mu dala za prav−du, veď áno, možno aj ja sa dostanem do nejakého pseu−dovzťahu, aby som prečkala čas, ktorý je potrebný na to,aby sme boli my dvaja šťastní.

Spolu.Naveky amen.Lenže prax je ťažšia a oveľa boľavejšia ako jeho slová,

keď ma objíma, v aute som plakala tak, že som si pusti−la stierače, lenže tie nepomáhali, lebo stierače na slzy zozlomenej lásky ešte nikto nevymyslel, vlastne som ne−plakala, revala som nahlas, ako som revala naposledymožno pred štyrmi, piatimi rokmi, tiež kvôli Jakubovi,Murovi, Kubkovi či kto to, kurva, vlastne je. Ani neviem,ako sme sa s malou Vandou ocitli v našom byte, zúrivosom si vyzula sandále, čo ma zrazu hrozne omínali, zá−pasila som s náramkom z chirurgickej ocele, ktorá ne−hrdzavie, nevedela som ho odopnúť, lebo som to nikdy ne−skúšala, a keď sa mi to konečne podarilo, celou silou somho šmarila o stenu, kričala som hajzel, hajzel, hajzel je

86



to a klesla som na zem tesne vedľa svojej trojročnej dcé−ry, ktorá nemo pozerala na to divadlo vypustených smút−kov a krívd, držiac v jednej ruke bábiku, v druhej vreckoso zemiakovými pagáčmi... Keď som po chvíli už pokoj−nejšie zdvihla hlavu, stretla som sa s jej očami a s Jaku −bovým pohľadom, malými rúčkami ma objala a pove −dala:

„Neplač, mami, všetko bude v poriadku.“ A povedalato tak, ako to hovorievam ja jej, keď plače zo spánku alebopreto, že spadla na preliezačke a ublížila si. Pokúsila somsa usmiať, bol to asi krivý úsmev, ale jej to stačilo, opý talasa, či ideme po Lucku do školy, lebo tak sme to robieva−li, a ja som prikývla, nasadila si slnečné okuliare, a keďsa ma Lucia v škole opýtala, či som plakala, Vanda svo−ju veľkú sestru upokojila.

„Mama len spadla. To bude v poriadku.“A povedala krásne R, Lucia si to všimla a pochválila

ju za to, venovala som jej úsmev a potom som bola ti−cho. Mlčala som, ako mlčia všetci, čo sa cítia porazení, ajpri stole, kde sme večerali chlieb vo vajíčku, som mlča−la, ale bolo to jedno, dievčatá si vystačili samy, a keď somich poprosila, aby spali celú noc so mnou v posteli, lennadšene súhlasili. A spala som tuho. A tuho pritúlenák dvom voňavým milujúcim bytostiam, ktoré spokojneodfukovali, odkopávali sa spod paplónov, vedomé si is−toty, ktorú im mamina posteľ dávala.

Istota.To bol ten náramok.Z chirurgickej ocele.

87



Nikomu som o tom stretnutí nepovedala. Ani Vande.Prečo? Hanbila som sa? Alebo som sama mala v sebetaký zmätok, že som nevedela, ako ho pomenovať? Ránosom vstala, v predsieni zdvihla puto, čo nás s Jakubomspájalo, znovu som si ho bezmyšlienkovite založila napravú ruku a vyrazila som do sveta, do svojho útulnéhorodinného antikvariátu, kde sa chystala svadba a neves −tou mala byť Vanda, s dušou od podrazov deravou akosito.

Možno bude tá náplasť dostatočne veľká. Nikto jej toneželal tak ako ja.

A svadba to bola krásna. V malom evanjelickom kos−tole za mestom, hral tam organ, moje dievčatá v dlhýchružových šatách dôležito rozhadzovali lupene z ruží, poktorých uličkou k oltáru prešiel najskôr Ankin otec vede−ný Ankou a potom Vanda so svojím otcom. Bola nádher−ná, slzy sa jej ligotali na mihalniciach a niektoré spadlina šaty nebovomodrej farby.

„Mici, nemôžem mať biele šaty, však moji milenci bycelý ten kostol zaplnili, keby prišli,“ povedala, keď smeich vyberali, a ja som so smiechom prikývla, objala somju, často som ju objímala, Vanda ani nevedela prečo, mys −lela si, že ma dojíma jej veľký životný krok, a zamest −naná prípravami nevidela, že mám pred ňou tajomstvo,veľké a ťažké, čo by v inej situácii vycítila okamžite...Ešte pred sľubom snúbencov sa za kazateľnicu postaviljej otec, evanjelický kňaz, a povedal:

„Toto je žena a muž. Toto je moja dcéra a už aj môjsyn. Boh tak chcel, aby boli spolu naveky, lebo sa hľada−

88



li a našli sa. Základ šťastného manželstva je v dvoch ve−ciach – že človek nájde toho pravého a že človek je týmpravým pre toho druhého...“

Viac sa ku mne nedostalo, lebo organ, ktorý potichuč−ky hral, stíchol, a do jeho slov zaznela pesnička Stín ka−tedrál, pesnička, o ktorej sme s Vandou snívali, že musíhrať na jednej z našich svadieb, lebo je silná a ozajstnáa Mukov hlas hladí, a mne sa z očí valili slzy ako hrachy,a smoklil aj Edo vedľa mňa, chytil ma za ruku a druhoumi ju potľapkal. Potiahla som nosom, Vanda sa obzrelanaším smerom, oči sa nám stretli a rozplakali sme saobidve, ale to už ona musela sľubovať a navliekať obrúč−ku a pobozkať svojho manžela, a ľudia tlieskali, lebov evanjelickom kostole to nikomu neprekáža.

Bohu už vôbec nie.No a potom sme z kostola vychádzali. Vanda so svo−

jím novým manželom. Jej nevlastná dcéra Anka s mojímpredavačom Teom. Edo so mnou. Rišo s mojou dcérouLuciou. Malú Vandušku chytil na ruky otec veľkej Vandy,kráčali von spolu s jej mamou, a prišiel aj môj brat Mar −tin. Sám. Všetci sa usmievali cez slzy. Niektorí šťastne, nie−ktorí menej. Ale oslavovali sme lásku. Niektorí Vandinu,niektorí vlastnú, niektorí Božiu, niektorí len tak...

Lebo naozaj je to pravda. Všetci sme z jednej planéty.Zo Zeme. A musíme spolu vydržať. V akejkoľvek kombi−nácii. Láska nám k tomu pomôže.

89



90



5.O tom, že pokoj v duši

sa dá vytvoriť. Ale trebazamakať.

V jednom sme si všetci na Zemi rovní. Každý mámejeden život. A páči sa mi myšlienka, že ten náš život je akominca. Môžeme ju minúť mnohými spôsobmi, ale iba je−denkrát. Mnohí z nás mincu sedemkrát v ruke obrátia,kým si za ňu niečo kúpia. A čudné, so svojimi životmitak opatrne nenarábame.

Akurát sme s Vandou odchádzali z obchodu, bolo tes−ne pred poludním, koniec augusta, mali sme namierenék mojej mame na obed a potom na kúpalisko aj s mojimimalými dievčatami. Vanda si na hlavu natiahla veľký klo −búk, čo si doniesla zo svadobnej cesty v Nice, na očiachmala najväčšie slnečné okuliare, aké som kedy videla,a vysokými opätkami sa zabárala do horúceho asfaltu naparkovisku. Zapípalo diaľkové na aute. A vtedy mi píplav mobile esemeska. A vtedy pípla v mobile esemeska aj

91



jej. Obe sme siahli do kabeliek, čítali, potom sme zdvih−li hlavy, pozreli na seba.

„Píše mi Edo, že...“„Aj mne...“

NEVIEM LIETAT A TO JE DOBRE. SOM SAM A TODOBRE NIE JE.

„Dal sa na básničky?“„Ja neviem, čo to má znamenať,“ smiala som sa a vy −

točila jeho číslo. Nech ide s nami k vode, keď už je takýsám. Edo nedvíhal.

„Nedvíha.“Vanda stlačila jeho číslo na svojom mobile a priložila

si ho k uchu. Nič.„Šibe mu, čo nedvíha?“Pozerali sme na seba ponad auto.Znovu nám pípli mobily.

A UZ BUDE POKOJ. V DUSI.

„Lindi?“Oblial ma pot. Zbláznil sa? Ako na povel sme sadli do

auta, v ktorom bolo sto stupňov, tá hnusná klíma mi stá−le nefungovala, ani neviem, ako som vykľučkovala po−medzi ostatné autá, čo si ukradli kus miesta v StaromMeste, a vyštartovala smerom k Edovi.

92



„Zdvihni to, zdvihni to,“ držala Vanda pri uchu mo−bil, cícerky potu jej stekali po sluchách, a keď sa po de−siatich zbytočných zazvoneniach ozval odkazovač, vyto−čila číslo znovu.

„Tak poďme, Galanta, tu nemáme len dve križovatky!“trúbila som na výletníka pred sebou, čo si cez hlavné mes−to robil vychádzkovú jazdu, Vandin hlas prešiel do hys−terického šepotu, ani jedna z nás nevyslovila nahlas nič,čo by potvrdilo naše podozrenia, šoférovala som rýchlo,ako som mohla. Tak rýchlo, ako sa len dalo.

Nebýval ďaleko. Zabrzdila som prudko, okraj Vandin −ho klobúka treskol o čelné sklo, nechala som auto stáť nakraji cesty s blikačkami, vyskočili sme a pozreli hore, le−bo pár ľudí už malo hlavy obrátené smerom k slnku, nastreche trojposchodovej rodinnej bytovky sedel Edo, ne−bezpečne sa nakláňal dopredu, ako v zlých kriminálkach,a Vanda zvrieskla:

„Edo!!!!!“Ľudia si nás so záujmom prehliadali, Vanda vrieskala

Edovo meno, ale ten nevnímal, sedel tam v klobúkus pávím perom a nebol ani trochu nenápadný.

Hasiči, napadlo mi. Číslo hasičov, aké je? Kruci, celéroky to do nás v škole hustili.

„Aké číslo majú požiarnici?“ pýtam sa rýchlo zvedav−cov, nech robia aj niečo iné, ako čumieť na toho blázna,niekto mi hovorí, že mám volať 1234, tam zariadia ajdoktora, aj požiarnikov, tak vytáčam číslo, diktujem ad−resu, hovorím rýchlo a prerývane, počujem ako Vandavrieska na celú ulicu Edovo meno. Ten sa dlho nehýbal,

93



a potom sa pohol, postavil sa a zastal úplne na krajíčkustrechy, krútila sa mi hlava, aj keď som na to pozeralazospodu, tam hore stačila sekunda...

„Panebože, zbláznil si sa?“ kričala na neho Vanda,hlasivky jej už zlyhávali, ale kričala zbytočne, nepočul ju,stál ako v tranze a Vanda stále vrieskala:

„Nikto na svete nie je sám, ty kretén! Nemáš na totoprávo, nemáš!“

Na ulici sa začalo zastavovať čoraz viac ľudí, pozeralina Vandu a na Eda na streche, a skôr ako mi napadlo, žeho niekto spozná, som z hlúčika počula:

„Veď to je ten z telky,“ a potom som videla pár mobil−ných telefónov pri ušiach, kurva, odkiaľ tí ľudia majú čís−la na bulvár?

Vanda už plakala, bola vystrašená, snažila sa Eda do−nútiť, aby aspoň otočil hlavu naším smerom a počúval,ja som vybehla hore do jeho bytu, odjakživa som malaod neho kľúče, vďaka Bohu za ten žúr, na ktorom námich kedysi dávno rozdal, roztrasenými rukami som hľa−dala stopy po liekoch alebo drogách, alebo po niečom, čomohol užiť a zblázniť sa tak, že vyliezol na strechu. Oknáboli všetky pootvárané, počula som Vandu, ako mu sľu−buje modré z neba, striedavo plače a nadáva, oblečenáako z titulky amerického Vogue, z ktorých mala stolíkv obývačke, a zúfalá ako nikto, teda možno ako ten nastreche, ale to sme nemohli vedieť... Potom húkačka, pri−šli rýchlo, vďaka Bohu, prišli rýchlo, kde je východ nastre chu, pýtali sa ma, lebo som akurát schádzala po scho−doch, a ja som nevedela, tam sme nikdy neboli, tak si

94



ma ďalej nevšímali a makali po schodoch, boli asi piati,vážni a pripravení. Na všetko. Vyšla som na ulicu, chytilasom Vandu za ruku:

„Keď na neho vyskočia, skočí dole?“ opýtala sa mas rozmazaným mejkapom. Pokrčila som plecami:

„Snáď vedia, čo robia,“ a zapálila som si cigaretu, abysom neskolabovala zo šoku, zo strachu, z výčitiek, či smeEda nezanedbali, či sme ho nenechali samého v kaši s tým,že to nejako prekoná... Vanda myslela na to isté, videlasom to na nej, držali sme sa za ruky ako malé školáčky,na kapotu môjho auta na kraji cesty si odkladali brašnefotografovia z novín, niektorí Vandu určite poznali, aleklobúk a okuliare robili svoje, a vôbec, Edo, pripravenýskočiť dole, bol zaujímavejší, štelovali objektívy a ja somsa na moment uškrnula. Škodoradostne.

Museli fotiť proti slnku. Ha.Eda spacifikovali. Trvalo to dlho, lebo to robili opatr−

ne, a vlastne neviem ako, lebo dole na ulici sme nič ne−počuli, len Edo sa po dlhom čase zrazu otočil niekam zaseba, dav sa zavlnil a zašumel, akýsi pubertiak zakričal:

„Šak skoč už, né?“A skôr ako mu Vanda stihla vylepiť, Edo sa pozrel zno−

vu na nás, teda na toho pubertiaka, a ukázal vztýčenýprostredník.

Tak super.Titulku už majú.

Keď potom vyšiel z brány spolu s tými rýchlymi a váž −nymi zdravotníkmi, povedal nám:

95



Documents

Eva Urbaníková - Všetko alebo nič: Príbeh pokračuje