Pravdivý príbeh lži

PRESS

PRAVDIVÝPRÍBEH LZIˇ

Hana Lasicová

Copyright © Hana Lasicová, 2010

Maminke

Bratislava september 2010

Ďakujem Tomášovi Janovicovi, Punareve – za hlbší pohľad, Adele, Kate– za sňanie pochybností, jednej blízkej

trpezlivej osobe, Janke, Evite a Oľge– za nevídané naštartovanie udalostí,

Marike – za umožnenie, Jurajovi – za to, že tam so mnou bol, maminke – za inšpiráciu

a humor, Šušovi – za rozhodnutie, a mojej Žo�ke, ktorá išla tisíc kilometrov,

aby ma zachránila.

Ak sa chceš z nejakých kurióznych dôvodov nažrať v ne-kresťanských hodinách, choď do brasserie, kde si môžeš daťcibuľovú polievku a croque monsieur.

Áno, viem, Ludovic, najlepšie menu by nemalo obsahovaťviac ako päť predjedál, pätnásť hlavných jedál a zo päť de-zertov, správne som to vyčíslila? Bežné menu býva takéskromné, že väčšinou je len napísané na kúsku zloženéhopapiera, poprípade na malom stojane, ktorý je umiestnenýna každom stole. V mnohých prípadoch, hlavne v malýchreštauráciách, je jedálny lístok nečitateľným písmom načar-baný kriedou na obrovskú tabuľu alebo dokonca na zrkadlo,ktoré je buď umiestnené na najvyššom a najviditeľnejšommieste v reštaurácii, kam všetci uprene žmúria, alebo honosia od stola k stolu podľa želania zákazníkov. Častá scéna:úslužná čašníčka sa mocuje s obrovskou tabuľou medzi tes-ne napchatými stolmi reštaurácie.

Napriek tomu, že Ludovic mi lezie na nervy, musím muuznať, že táto jednoduchosť vedie k tomu, že sa môžete spo-ľahnúť, že jedlá sú – po a: čerstvé, a po b: všetky ich vie ku-chár pripravovať ako svoje špeciality. A že sú to naozaj špe-ciality, o tom svedčia aj vždy preplnené reštaurácie. Všetkytieto malinké priestory sú nemožne prepchaté ľuďmi, čaš-níkmi a zariadením. Stoja tu tie najmenšie stoly na svete,obkolesené stoličkami a pohovkami, na ktorých sa tlačí celýParíž. Ludovic ma, „podľa bontónu, Nathalie“, nechá vždysadnúť si k stene, na lavicu alebo na pohovku, zatiaľ čo on saako správny džentlmen uskromní s nepohodlnou stoličkou

59

P R A V D I V Ý P R Í B E H L Ž I

oproti. Za maličké, často okrúhle kovové stolíky, na ktoré saledva zmestia dva taniere, sa bez problémov natlačia aj šty-ria ľudia. Čo sa však na stôl vždy musí zmestiť, sú dva pohá-re na víno a carafe d’eau – karafa s vodou. Vo Francúzsku to-tiž platí zákon, že každý „pocestný“ má nárok na pohár vody.A tak sú reštauračné zariadenia povinné dať svojim zákaz-níkom vodu zadarmo. Pravdaže, nie je to Evian, ide len o ne-jakú vodu z bohvieakého vodovodu, ale ani tak to nie je nazahodenie. Však aj tak ňou s Ludovicom len zapíjame ob-jednané víno, ktorého si dáme buď „u verre“, čiže jeden po-hár, alebo rovno celú �ľašu. Dobrým vynálezom francúzske-ho reštauračného stolovania je takzvaný „demi-pichet“ –krčiažtek naplnený rozlievaným vínom. Na také polovičnéopitie. Pre tých, ktorí sa chcú tváriť, že by celú �ľašu predsanikdy v živote...

S Ludovicom v reštaurácii nesedíme v družnej mlčanlivejnevraživosti. Nie. Podľa francúzskeho konverzačného úzu sitam väčšinou zopár hodín posedíme v nezmyselnej hádke.

– Ludovic, čo budeme robiť cez víkend? Nechceš ísť doVersailles? Alebo, zoberieš ma do Disneylandu?

– Baaaah... écoute... hmmmm... (Ludovic funí a vykrúca sa.Časy, keď ma balil na Disneyland, sú očividne už dávnopreč.)

– Ludo, tá vaša francúzština, to je neuveriteľná reč. Saméprestávky, odmlky, hmkania, funenia. To neexistuje ni-kde inde na svete, aby človek vyslovoval celé vety a sú-

60

H A N A L A S I C O V Á

vetia, ktoré sa tvária, že majú zmysel, no v skutočnostinedávajú reči žiaden obsahový význam.

– Čo tým myslíš? Prečo musíš byť vždy taká negatívna?Francúzština je prastará reč, ktorá vznikla...

– Ale mám pravdu! Vy ste samé bah oui... c’est... franche-ment... écoute... voilà... c’est juste... bah, c’est ça, quoi.

– Mohla by si ma, prosím ťa, neprerušovať? Francúzštinamá svoje základy v galských a latinských...

– V slovenčine by sa to vôbec nedalo! Každý by si myslel,že hovoriaci jedinec má nejakú výraznú rečovú a prav-depodobne aj kognitívnu chybu, a asi by mu veľmi rých-lo a nemilosrdne naznačili, aby už konečne vyklopil, čomá na srdci.

– My na rozdiel od vás vieme konverzovať, ty mi stále ská-češ do reči a celkovo sa nevieš správať pri stole, všimlasi to aj moja rodina, takže by si mohla vyvinúť trochuúsilia a vypočuť si históriu nášho jazyka, ktorého pred-chodca zaznel v Ríme, keď bojovník Vercingetorix...

Asi som naozaj zle vychovaná. V hlave mi hneď vyvstaneobraz plavovlasého vrkočatého Vercingetorixa, ktorý uka-zuje Caesarovi �igu borovú, a potom sa premení na Asterixas okrídlenou helmou, s tučným Obelixom naháňa po gal-ských lesoch diviaky a kričí: „Tí Rimania sa zbláznili!“ Lu -dovica už nepočúvam, zdá sa mi, že sa už ani nenachádza pristole v Le Diwan, ale niekde na prelome osemnásteho a de-vätnásteho storočia. Fraternité, šmaternité. Ludovic, Fran cú -zi a ich národná hrdosť. Už ma to unavuje. Stále totiž žijú v ča-

61


soch Napoleona a nevedia sa zmieriť so stratou svojej nad -radenosti. Pre nich ešte stále existuje. A myslím tým obasubjekty predošlej vety, aj nadradenosť, aj Napoleona.

Pri vedľajšom stole, na piaď od môjho stehna, sa zatiaľrozvíja úplne iný typ rozhovoru, tiež podľa všetkých pravi-diel francúzskej zhovorčivosti, len v pozitívnejšom naladení.On a ona tam spoločne džavocú o všetkom, čo im práve na-padne, sú zhovorčiví, s radosťou vypĺňajú hodiny, ktoré ichdelia od objednávky poslednej kávy. On a ona, obaja obleče-ní do uniformy z tesných džínsov, trička s potlačou, sakaa farebného šálu.

On, len čo si sadne, začne konverzovať:– Fíha, aké je to tu pohodlné! Je to tu fakt strašne pohodl-

né. Aj ty sa cítiš tak pohodlne?– Ujde to. Aha, jedálny lístok, počkaj, čo si dáme. Hm, čo

by som si tak mala vybrať?– Počkaj, len aby som sa z tej stoličky nezosypal. To by

bolo, čo? A toto, tento obrázok tu bol vždy? Nikdy som siho nevšimol. Ty si si ho predtým všimla?

– Ja hej. Takýto podobný visel vždy na záchode u mojejbabičky vo Franche-Comté.

– Áno? Ja som si ho nikdy nevšimol, predstav si.– Keď sa už rozprávame o mojej babičke, tak takúto po-

lievku vždy robievala. Možno by som si ju mala dať.– Hm, neviem, môže to tu byť dobré. Ja vcelku dôverujem

tunajšej kuchyni, je to tu spoľahlivé, rád sem chodím,som rád, že som tu s tebou.

62


– Aj ja s tebou, si veľmi milý. Aha, pozri sa, napríklad totojedlo som nikdy nemala! Vôbec ho nemám rada, určitesi ho teda nedám. Ale toto som zase nemala už dávno.Nemala by som to znova skúsiť, čo myslíš?

– Ani ja som to už dávno nemal, ale myslím, že som si totu už raz dal. Bolo to pred rokmi, ale mám z toho takýpocit, že to bolo celkom dobré. Mimochodom, chcel somti už dávno povedať, Cécile, v mojom hlbokom vnútri sacítim skôr ako komunista než ako socialista.

Rečníci, majstri small-talk. Všetci do jedného vedia použí-vať rôzne konverzačné úskoky, okľuky a zvraty, ktoré vy-tvárajú dojem, že sa vám už-už chystajú odhaliť tie najtaj-nejšie stránky ľudského bytia, a pritom len šikovne zabíjajúplynúci čas.

„Viete, čo vám musím určite povedať? Neuveríte!“„Počkajte, počkajte.“„Ako by som vám to najlepšie podala…“„No, skrátka, nebudem chodiť okolo horúcej kaše.“„Nemám čo skrývať, treba to povedať priamo.“„Vtedy to bolo tak, dnes je to zase inak.“

Aj Ludovic si celkom dobre vystačí sám so sebou, nemázmysel ho prerušovať, povedať mu, že ma to, čo mi tu za sto-lom učiteľsky vysvetľuje, vonkoncom nezaujíma, že som sato všetko učila už na strednej škole a že mi je celý Vercin -getorix spolu s Académie Française srdečne ukradnutý.

63


Domov už ideme mlčky, popri piatkovo vysvietenej syna-góge, popri zatiahnutých vchodoch garážových obchodov.V spálni si ľahneme vedľa seba, urazené ticho nabíja izbu ne-znesiteľnou atmosférou.

Vtom k nám doľahne známy hlas. Monsieur Cohen a jedenz jeho nespočetných siahodlhých telefonátov. Ludovic vovedľajšej tme otrávene vzdychne a obráti sa na bok. Je ne-možné nezapočúvať sa. Monsieur Cohen sa túto noc rozho-dol rozdávať telefonické rozumy. Možno si zriadil poradňu.

– Len sa ožeň, Stéphane! Marie-toi!Cez stenu znie burácajúci zachrípnuto-alkoholický hlas.

Po chvíli pochopím, že radí kamarátovi z mokrej štvrte, kto-rý rozmýšľa, či by mal pristúpiť na požiadavku istej dievčiny,ktorá ho, pravdepodobne v nejakom pomätení zmyslov, chceza manžela.

– Tu pro�ites toute ta vie! Budeš mať z toho celý životosoh, Stéphane! Len sa ožeň! Marie-toi! Ožeň sa, po-zveš ma na svadbu! Bude sa o teba starať. Prídeš do-mov, spraví ti večeru, porozprávate sa, čo deň dal, bu-dete spolu. V noci si k nej ľahneš do postele, budete samaznať. Bude to dobré, vravím ti. Nebudeš viac sám. Jez toho samý osoh! Radím ti dobre, len sa ty, Stéphane,ožeň!

Chudák Monsieur Cohen. Vôbec nevie, o čom hovorí.

Odborná analýza jednotlivých kúskov Mojej časovej tortysa tu končí. Začína byť jasné, že niečo očividne nie je v po-riadku, a nesúvisí to len s časovým manažmentom. Moje by-

64


tie akoby pozostávalo buď z osôb, udalostí a činností, ktoréma nebavia, alebo z vysnených výplodov mojej fantázie. Nietdivu, že sa mi zdá, akoby sa mi ani neoddalo žiť. Niet divu, žehibernujem.

Kedy ma prestala napĺňať moja práca? Kedy mi začalapripadať bezobsažná a nezmyselná? Vždy to tak nebolo.Alebo som sa klamala? Je to moja chyba alebo chyba prácealebo chyba prostredia? Ide len o túto prácu alebo o prácuvšeobecne? Prečo ma táto činnosť neuspokojuje, ba dokon-ca ubíja, keď druhí ju robia celé roky, celé desaťročia a ne-ťažkajú si? Nechce sa mi pracovať? Som lenivá? Alebo samám príliš dobre?

Aký životný zmysel môžem nájsť v aktivite, ktorá obsa-huje celodenné sedenie za stolom a vyhýbanie sa nejakýmmediánom a kontingenčným tabuľkám? A aj keby som celýdeň strávila robením tabuliek, aký by to malo zmysel aleboúčinok? Možno keby som celý deň sadila zemiaky na polia potom si pozrela, ako rastú, tak by som z toho mala lepšípocit, ako keď vytvorím nejaké súbory s nespočetnými ana-lýzami a štatistikami, ktoré potom odovzdám nič netušiace-mu klientovi, ktorý zase do �iremnej pokladnice odvediemastnú sumu za perfektný výkon.

Ako sa môže ten nešťastník Marcel celý deň skláňať a nie-čo riešiť za svojím stolom, ako keby práve jeho práca zmyselmala? Irituje ma to. A iritujú ma aj všetky moje kolegyne:Sabine, Corinne, Emilie, ktoré v živote nemali žiadne ambí-cie. Ako dobre sa im bez nich žije! Prečo ma niečo vo mnenúti objavovať neprekonateľné problémy tam, kde všetci

65


veselo mávnu rukou a sú radi, že môžu len tak fungovať?Majú oni pocit, že žijú?

A to každodenné úmorné cestovanie do práce! Už ma tonebaví. A nielenže ma to nebaví, mňa to bytostne otravuje.Vyslovene ma ubíja sedieť každý deň v nejakom vagónea rátať stanice:

Voltaire – Richard Lenoir – St-Ambroise – Oberkampf (keďsom si doteraz nenašla miesto na sedenie, už si ho nenáj-dem) – République – Strasbourg St-Denis – Bonne Nouvelle(iróniou je, že táto stanica sa volá „Dobrá správa“) – GrandsBoulevards – Richelieu Drouot – Chaussée d’Antin La Fa -yette – Havre Caumartin (už sa takmer nedá dýchať) – St-Au-gustin – Miromesnil – St-Philippe du Roule – Franklin D. Roo-sevelt – Alma-Marceau (umieram!).

A večer zase naspäť v opačnom poradí.Linka zelenej farby. Tak ju zaznačujú na mapách paríž-

skeho podzemia. Zelená znamená nádej. A naozaj, akoby napodporu tejto idey sú na tejto trase samí „Saints“. SvätýAmbróz, svätý Augustín, svätý Filip z nejakého Roule. A k to-mu tá dobrá správa. Nenadchýna ma to. Som presvedčenáluteránka.

Uvedomuje si niekto, okrem mňa, že celá táto bezobsažnáčinnosť a tieto nezmyselné podmienky cestovania, ktoré mavyčerpávajú, mi zaberajú takmer polovicu dňa? Polovicuz času, ktorý by som mohla venovať inej, kreatívnejšej, lepšej,krajšej činnosti. Činnosti, ktorá by ma presadila napríkladako hviezdu vo �ilmovej industrii alebo ako dramaturgičkuv oblasti divadla. Laureátka cien, ovenčená úspechom, lev

66


salónov. Nie je táto práca a všetko, čo s ňou súvisí, jednýmz tých faktorov, ktoré mi bránia v plnohodnotnom živote?Ktoré ma nútia uzatvárať sa do svojej prázdnoty? Nebudemsa ja musieť tohto faktora pekne potichučky zbaviť?

Áno, áno, ja viem, viem, čo si myslíte. Splnila som si senmnohých. A ako ľahko. Akoby som za to ani nič nedala. Skrzznámosti svojho ochotného priateľa a s troškou šťastia somzačala žiť a pracovať v Paríži, a to nie ako au-pair alebo akonejaká asistentka, ale ako špecialistka vo svojom odbore.Všetko by malo byť o. k. Prečo sa napriek tomu tak strašnenudím? Prečo sa cítim taká sama, taká opustená, nepocho-pená, bez družnosti, vnútorne vyprahnutá a vysušená? Bezemócií a vášne. Robot. Nudiaca sa bytosť. Je to moja hlavnáčrta? Nudiť sa?

Ale však ja sa len tak strašne nudím, pretože sa rada za-bávam, pretože mám rada, keď sa niečo okolo mňa deje,pretože mám rada pohyb. Všetci a všetko je však strnulé,zastavené, rigidné, bez akcie. Preto som prestala chodiť vonmedzi ľudí. Zdajú sa mi nudní, len tak sedia a rozprávajú sa,poprípade niečo popíjajú alebo jedia. To ma má baviť? Všakuž celý deň jem, pijem a sedím. To mám v tom pokračovať ajvo svojom voľnom čase? A pritom sa ešte tváriť, že je toúžasné? Že sa skvele bavím? To hádam nikto odo mňa ne-očakáva. To si radšej doma pozriem dobrý diel Buffy, pre-možiteľky upírov.

– Ako sa môžeš pozerať na tieto fašisticko-násilnícke se-riály, ktoré ničia našu európsku kultúru svojou prízem-nosťou? Okrem toho, už dávno bolo dokázané, že ľudia,

67


ktorí pozerajú viac ako hodinu denne televízor, výrazneprestávajú disponovať sociálnymi schopnosťami, ktorésú dôležité v našej individualistickej spoločnosti, abysme aspoň...

To, pravdaže, hovorí Ludovic. Tento neuveriteľný Ludovic,ktorý aj vtipný neškodný feministický seriál využije akoospravedlnenie svojho všeobecného znechutenia zo mňa,ako zámienku na to, aby ma prinútil cítiť sa pred ním vinná.Mám pocit, že sa dusím, lapám po vzduchu, zase raz somv naučených koľajach, spútaná a neviem sa pohnúť ani do-predu, ani dozadu.

A predsa len, kde sa to všetko, čo medzi nami bolo, pode-lo? Tá láska, ktorá tam predsa bola ešte pred chvíľou, minu-lý mesiac, týždeň, ešte včera tam bola, cítila som ju, stále jucítim. Tak prečo to už nejde a prečo mi to začína byť jedno?Všetok môj sociálny život, moje emócie, moja súdržnosť savždy vzťahovali na neho, na Ludovica. Však ešte len nedávnosom si od neho s nehou čítala správu Je t’aime, mon amour.Ludovic, ktorý si spieva v sprche, Ludovic, ktorého krokyvŕzgajú v snehu, ktorý sa na mňa usmieva, túli sa ku mnev noci, hladká ma po vlasoch. Ludovic pri menhire na ostro-ve v Golf de Morbihan. Ludovic na Space Mountain II v Dis -ney lande. Kde je? Kam zmizol? Bol tu vôbec niekedy?

Cítim sa opustená, sama, a to napriek neustálej prítom-nosti Monsieur Cohena, ktorý ma utešuje tým, že je na tomešte horšie ako ja. Aj tak všetko, čo vo mne zostáva, je prázd-nota. Na stanici Saint Augustin, tam, kde sa končí nástupištea začínajú sa koľajnice strácajúce sa v tme tunela, je veľká

68


tabuľa. Na nej je nápis, čierne na bielom: Attention au vide!Pozor na prázdno. Každý deň pri cestovaní metrom prejdemokolo, ráno a večer, a pozerám sa na tieto slová. Chce mivesmír alebo Régie Autonome des Transports Parisiens niečonaznačiť?

Lebo áno, okolo mňa sa rozprestiera prázdno. Som samavo svojom vesmíre. Ten pocit, že všade, kam pozriem, je lenbezvzdušný nekonečný priestor a ja sa vznášam, celkom sa-ma. Nič známe, nič teplé neexistuje. Som len ja v čiernote.Časová diera, na ktorú som narazila hneď na začiatku svojejpsychologickej analýzy, je pre môj stav, moje rozpoloženie,moje bytie vysloveným symbolom. Je jeho vyjadrením. Toprázdno, ktoré sa rozprestiera vo vnútri mňa, ovplyvňujemoje emócie, moje myslenie, moje vnímanie času a priesto-ru. Je to akási čierna diera, ktorá ma pohlcuje.

Čierna diera pohlcuje aj toto nádherné mesto, ktoré maobklopuje. Jeho krásu vnímam len v riedkych okamihoch.Oveľa častejšie sa rozčuľujem nad jeho nemožnosťou. Na -príklad, prečo v tomto prekliatom meste posledný rok ne-prestajne pršalo? V zime v lete. Cez leto som chodila do prá-ce v čižmách a kabáte pri desiatich stupňoch. Takto som si toteda nepredstavovala. Možno je na vine ten melancholickývlhký vietor, ktorý fúka odniekadiaľ z Normandie, od oceá nu.Predsa len, klíma tu už nie je stredomorská. A z vetra sa vrajdá aj zblázniť.

Niekedy si večer len tak zoberiem jeden z vélos, bicyklov,ktoré sú porozostavované po celom Paríži v uzamknutýchpapučiach a dajú sa prenajať za euro. Bicyklujem sa po cyk -

69


listických trasách, po bulvároch, po kruhových objazdochna betóne Arc de Triomphe, na dlaždičkách Place de la Bas -tille, dávam znamenia rukou. Už som aj prišla na to, ako pred-biehať autobusy, ktoré tiež chodia po cyklistických chod níč-koch. Vtedy mám pocit naplnenia, mám pocit, že som sú-časťou niečoho väčšieho.

Súčasťou Paríža. Je ako osoba, ktorá ma stále sprevádza,ale ktorú si ako keby nie vždy uvedomujem, neberiem judostatočne na vedomie. Paríž romantický, chaotický, bon-vivant, prekvapivý, zelený. Paríž štrajkujúci, pulzujúci naotvorených priestranstvách, neprístupný, kultúrny, po-chmúrny, vzdelaný. Paríž, ktorý pretína Seina ako nezahoji-teľná jazva, Seina, ktorá svojím pomalým tokom dáva najavo,že nemá nič spoločné s rýchlymi stredoeurópskymi riekami.Niekedy popoludní dáva mesto pocit, že tiež pomaly lenivoplynie, že čas nezohráva žiadnu rolu, že ku šťastiu stačí lensa prechádzať a sedieť v pouličných kaviarňach.

Tento život, ak sa tie nádychy a výdychy, ktoré do úmoruopakujem každý deň, vôbec dajú tak nazvať, ma ťaží. Je zasepríliš konvenčný, jednoduchý, naučený, oklieštený. Ak ničnespravím, diera vo mne sa bude stále rozrastať. Na konciživota si nebudem pamätať, ako som ho prežila. A nebude topreto, že budem trpieť Alzheimerom. Budem ležať na smr -teľnej posteli a nebudem ani vedieť, ako som sa tam dostala.Budem si hovoriť, jediné, čo si presne pamätám, je, že somprišla do Paríža za Ludovicom a zrazu som sa ocitla tu.Budem si to rátať na prstoch a nejako sa mi to celé nebudezdať.

70


Cítim sa ako nedobrovoľný hosť v nejakej zlej talk-show.Sedím na nepohodlnej krikľavej stoličke a prehnane veselámoderátorka ma predstavuje znechutenému obecenstvu.

– Natália sa dostala vo svojom živote do bodu, kde si uve-domila, že má takzvane všetko a že nič z toho ju neteší.Natália, čo myslíš, prečo ťa nič neteší? Prečo sa nudíš?

V maminej pseudopsychologickej príručke, ktorá dlhémesiace ležala na jej nočnom stolíku, som si prečítala: „Ne -mô žeme dať viacej dní životu, len viac životu dňom (mana-žérske motto).“

Takéto rady si môžete, moji milí ezoteristi, strčiť za klo-búk. Kvôli vám mám pocit, že moju túžbu po čomsi inom,novom treba vnímať ako symptóm liečiteľnej neurózy. Keďsom nespokojná so svojou situáciou, tak si predsa mám pre-čítať knihu s nejakými úžasnými radami, ktoré v jednej veteopíšu celý môj problém a ešte mi aj blahosklonne ukážucestu správneho riešenia (pričom „cesta je cieľ“). Keď sanecítim dobre, nech si predsa dám Xanax, zhltnem Lexaurín,nech navštívim psychoterapeuta, zacvičím si, povytieramzadky v starobinci. A pri tom všetkom nech myslím pozitív-ne a hlavne – nech sa snažím vyťažiť zo života viac a ešteviac, prinútiť ho, vyžmýkať ako citrón, dokázať, mám na topredsa nárok.

Prečo by som však mala robiť viac. Práve naopak, možnoby som mala robiť menej. Menej sa snažiť, menej sa prispô-sobovať. Odhodiť svoju puritánsku striedmosť, naučené am-bície a zaužívané názory. Akceptovať nedokonalosť. Riadiťsa viac dionýzovským princípom. Plynúť ako rieka. Zostúpiť

71


na samé dno a zase ísť hore. Všetko zmietnuť a vystavať.Podľa seba. Celá sa znovuobjaviť, znovuvymyslieť. Savoirvivre.

72


Od mojich posledných úvah prešlo zopár upršaných a tma-vých zimných mesiacov. A zrazu som si všimla, že keď pri-chádzam domov z práce, ulice už nie sú naplnené ponurýmmestským šerom a ráno na schodisku už nemusím zapínaťelektrické osvetlenie, pretože jeden tenký svetelný lúč po-maly putuje po schodoch od okna chodby obráteného dodvora. Tour Eiffel, v poslednom čase len akási holá železnákonštrukcia, sa akoby začala obúvať do maličkých zelenýchlístočkov. To ožívajú platany na Champs de Mars.

V Paríži sa začala jar, všade som to videla, to prebúdzanie.Trávy, kvety, stromy vynímajúce sa oproti železným plotoma zabetónovaným plochám. Kontrasty a symbióza. To je es-tetika mestskej prírody.

V Bois de Boulogne sa na strmých brehoch Malého os-trova začínajú objavovať celé záľahy narcisov. Sú tu vysokénarcisy žlté ako kuriatka, narcisy akoby strapaté od vetra,biele narcisy s červenými, so žltými a s oranžovými korun-kami ako nejakí králi prírody. Tráva v záhradách a parkochje čerstvo zelená a hustá, akoby to bola srsť akéhosi mimo-zemského zvieraťa, ktoré mám neodolateľnú chuť pohlad-kať. O chvíľu sa v Jardin du Luxembourg z nenápadných stro- mov stanú nezarámované obrazy. Na okamih zažiaria a po-tom sa celý rok budú znova pohybovať v sivom priemere. To

73


2.

zakvitnú čerešne a načuchrané sakury. A vo vetre začnú po-letovať ružové lupienky.

Všetko ožíva a ja som tu, stále na tom istom mieste. Ránona Avenue du Président Wilson, večer na Rue de la Ro -quette. Sama. V Paríži.

Minulú noc sa mi snívalo, že som chcela ísť do Disney lan -du, ale nemohla som sa tam dostať. Poznáte tie sny, keď po-trebujete súrne niečo dôležité vykonať, ale nie ste tohoschop ní, pretože vašu pozornosť odvádza milión maličkostí,do cesty sa vám stavajú rôzne banálne prekážky, zrazu saocitáte na úplne inom mieste a nakoniec si uvedomíte, že to,čo ste chceli spraviť, sa už spraviť nedá, že je už na to prílišneskoro.

Ja som si vo sne kúpila lístok do Disneylandu, ale až do-datočne som zistila, že musím ešte kúpiť lístok aj niekomuinému, niekomu neznámemu, kto tam však musel za kaž-dých okolností ísť so mnou. Pri vstupnej bráne som potomzistila, že som si svoj vlastný lístok zabudla doma. Bežalasom domov tak rýchlo, ako som len vládala, ale po cestesom sa stratila a nevedela som nájsť cestu späť. Dlho somblúdila dokola popri vysokých múroch a zatvorených brán-kach. Keď som sa konečne vrátila k hlavnej bráne Disney -landu, nadišla akási určitá hodina a už bolo neskoro navstup, park sa zatváral. Okolo mňa bol dav ľudí, ktorý sa valilopačným smerom, než ako som išla ja. Všetci sa snažili do-stať do hotelov, kde boli kolektívne ubytovaní. V ružovomšere kráčali v jednom smere rodičia, deti, páry. Nevládalasom proti tejto rieke ľudí bojovať. A pritom som tak strašne

74


túžila prechádzať sa v parku. Tak veľmi som sa chcela pre-viezť na divokom drevenom tátošovi na veľkom farebnomkolotoči, ale jediné, čo som dokázala, bolo dostať sa po búd-ku pokladnice s jednou mimoriadne nepríjemnou paňouvnútri.

No tak hádam naozaj už stačilo!Takto sa ďalej nedá existovať, musím sa konečne vzchopiť

a niečo vykonať, veď som aj sama sebe na smiech. Prišlasom do Paríža, aby som niečo zažila, aby som si žila vlastnýživot, a zatiaľ mám pocit, že tu vnútorne vysychám. Vskutkusom vyprahnutá ako púšť. Musím ukončiť všetko, čo mi v ži-vote prekáža. Nechcela som to predsa spraviť už dávno? Zdása mi, že som sa na to už minule chystala. Nakoniec všakakosi vyprchalo moje odhodlanie. Prečo som to len tak dlhoodkladala, veď som to už mohla mať dávno za sebou. Alebosom čakala, že sa to samo od seba nejako vyrieši?

Ako prvé sa zbavím Ludovica. Len... Akým spôsobom?Ako mu to povedať, oznámiť? Začať len tak medzi rečou?

– Ahoj, Natália, ako sa máš?– Zle.– A to už prečo?– Lebo sa chcem s tebou rozísť a neviem, ako ti to mám

povedať.Viac-menej sa to tak nakoniec aj udialo. Najprv sa nedal.

Okamžite nasadil tvár muža, ktorý má v živote nejaké tie zod- povednosti. Druhá šanca. Všetko je predsa v poriadku. Mož -no nejaké minimálne problémy. S tým sa však pasujú všetkypáry po určitom čase. Ale prečo všetko hneď rušiť, pretože

75


je zopár vecí momentálne trochu nepohodlných. Spolu tozvládneme, sme si to dlžní. Treba všetko zmietnuť zo stolaa konštruktívne vystavať.

Mala som pocit, že zrazu odniekadiaľ spoza chrbta vy-tiahne �lippchart a začne na ňom gra�icky znázorňovať úska- lia nášho vzťahu, aby ho mohol porovnať s úskaliami vzťa-hov vo všeobecnosti, a potom červenou �ixkou na biely pa-pier nakreslí stúpajúcu krivku akčného plánu. Na konci sapokloní a bude očakávať, že mu s nadšením zatlieskam.

Mimochodom, naozaj som mohla Ludovicove povahovéčrty vytušiť už skôr. Načo som vyštudovala psychológiu?(Hoci diplomovú prácu som nakoniec robila z inej oblasti.)Načo som činná v oblasti ľudských zdrojov?

Keď som ešte pracovala doma, robila som výberové kona -nia pre jednu veľkú �irmu s mimoriadne vysokou �luktuá -ciou. Zamestnanci tam jednoducho nechceli zostávať. Boloto ako začarované, mesačne sme naberali aj sto nových ľudí.Pohovory na stredné a vyššie pozície okrem iného spočíva-li aj v tom, že kandidáti museli podať päťminútovú prezen-táciu svojich pozitívnych schopností a svojich negatívnychstránok alebo – ako sme to diplomaticky nazývali – stránokna rozvoj. Takýchto prezentácií som videla hádam na stovky.Napríklad:

76


famille nombreuse mnohopočetná rodinaBon courage! Veľa zdaru!/Držím palce!Permettez, Monsieur/Madame. Prepáčte, pane, pani.Je crois que je t’aime. Myslím, že ťa ľúbim.malgré moi mne napriekewige Wiederkunft večný návratTruth lies in the eye of the beholder. Pravda závisí od toho,

kto posudzuje.Grande Ecole označenie kategórie lepších

francúzskych vysokých škôlStuff as dreams are made on Látka, z ktorej sa robia sny

(Shakespeare, Búrka)charmant šarmantnýhôtel particulier vznešený súkromný

mestský domlogo de la maison logo domu/značkyboulangerie pekáreňbrasserie piváreňvider et gratter vypitvať a oškriabať

(šupiny)

251


Slovník

poissonnier predavač rýbboucher mäsiarfromager predavač syrovfruits et légumes ovocie a zeleninaà emporter so seboutilleul, camomille, menthe lipový, kamilkový, mätovýprovince vidiekcroque monsieur toast so šunkou a so syromEcoute. Počúvaj.bah oui... c’est... franchement... écoute...voilà... c’est juste... bah, c’est ça, quoi áno, zhluk predlžovacích

slov bez väčšiehospoločného zmyslu

Académie Française inštitúcia, založená r. 1635,ktorá má za úlohu de�inovaťfrancúzsky jazyk

Marie-toi! Ožeň sa!Tu pro�ites toute ta vie! Budeš mať z toho celý život

osoh!Je t’aime, mon amour. Ľúbim ťa, láska moja.Attention au vide! Pozor na prázdno!Régie Autonome des Transports Parisiens RATP, Parížska hromadná

dopravavélo bicykel

252


savoir vivre vedieť žiť, vedieť si užívaťživot (elegantne a dobrýmispôsobmi)

A nous deux, Paris! A teraz uvidíme, kto z koho, Paríž! (podľaStendhala)

bien entendu pravdaže, to sa rozumiepéniche druh člna na riečnu plavbuGo! Vas-y! Vpred!people ľudiaage Re-Perfect Pro-Calcium Nuitrevitalift Double Lifting Yeux vive la fashion attitude le hit des It bags skomoleniny francúzskych

a anglických slovJe suis désolée, Monsieur l’agent. Je mi ľúto, pán agent.Qu’est-ce que c’est, le dossier? Čo to je, dossier?Attendez, Madame, je vais juste ouvrir votre dossier. Počkajte, otvorím váš

„dossier“.bourgeois-bohèmes buržujskí bohémiVraiment n’importe quoi! Neuveriteľné! Nezmysel!

(fráza)star-crossed lovers nešťastní milenci

(Shakespeare)

253


Weltordnung svetský poriadokBlue Elephant Modrý slonAvoir ou ne pas avoir de la classe. Mať alebo nemať

eleganciu.mademoiselle slečnaevening wear večerné šatyConcession à perpétuité Prenajatie hrobu na večnosťAux Grands Hommes la PatrieReconnaissante. Veľkým mužom

ich vďačná vlasť.Où est l’Arc de Triomphe? Kde je Arc de Triomphe?Tu peux me passer le sel, s’il te plaît? Môžeš mi podať soľ, prosím?Ça fait 450 Euros, Mademoiselle. Je to 450 eur, slečna.Voilà les principales règles de notre société. Tu sú hlavné zásady

našej spoločnosti.Bonjour, Madame, un cornet de cinq Euros avec poire caramel, moka tiramisu et mandarine chocolat. Dobrý deň, madame,

kornútok za päť eurs karamelizovanou

254


hruškou, moka tiramisua čokoládovoumandarínkou.

Tout de suite, Mademoiselle. Hneď, slečna.Merci, Madame. Ďakujem, Madame.courtoisie slušnosťVous êtes un gros connard! Ste veľká sviňa!�leurs de lys kvety ľalie, o. i. symbol

francúzskych kráľovraison d’être zmysel bytiaC’est Virgil. Virgil est l’ami de Nathalie. To je Virgil.

Virgil je kamarát Nathalie.ma petite moja malále Sud juhle jardin záhrada

255


Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,Bratislava ako svoju dvadsiatu publikáciu.Copyright © Hana Lasicová, 2010

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

AD TEAM, s. r. o.,Trnavawww.adteam.eu

www.evitapress.skISBN 978-80-89452-10-1

Documents

Pravdivý príbeh lži