Kráľovstvo Božie (esej)

8/19/2019 Kráľovstvo Božie (esej)

1/15

ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE

FAKULTA HUMANITNÝCH VIED

Názov predmetu: Teológia Novej Zmluvy III.

Školský rok: 2010/2011

Semester: druhý

Dátum: 23.05.2011 Meno: Michal Veselý


2/15

2

1. Kráľovstvo Božie

Celým dejom evanjelií, hlavne synoptických, sa nesie pojem k ráľovstvo Božie, alebo

k ráľovstvo nebeské, čo znamená to isté. Podľa Novotného, základným významom tohto pojmu je

Božia vláda, Božie panovanie. Pôvod tohto slova môžeme hľadať vo vete „Hospodin je Kráľom!“

(Ž 97,1), ktorú je možno preložiť aj „Hospodin sa ujal vlády“.1 Tento koncept kráľovstva bol

židovskému národu predstavovaný ako niečo, čo príde, niečo budúce. To budúce sa sprítomnilo

Ježišovým príchodom, presnejšie jeho verejným pôsobením.

Kráľovstvo Božie v Ježišovom verejnom pôsobení

K eď Ježiš začal zvestovať evanjelium Božie, hovoril, že tento čas sa naplnil, kráľovstvo

Božie už prišlo (Mt 1,14n). Podľa Huntera, samotná fráza, kráľovstvo Božie napovedá o veľkej

moci a sláve Božej, ktorá sa dáva poznať kráľovským spôsobom, že všetci sú nútení uznať, kto jeBoh.2 Na prvý pohľad je však ťažké z Ježišovho príbehu vydedukovať moc a slávu Božiu

demonštrovanú kráľovským spôsobom. No je isté, že toto kráľovstvo sa určite odlišovalo od

židovských eschatologických predstáv vládnutia Boha. Táto predstava spočívala vo víťazstve skrze

Mesiáša z Dávidovho potomstva nad Rimanmi, ktorí ich zotročovali a večného vládnutia nad

ostatnými národmi. Ak sa na koncept kráľovstva Božieho, ktoré priniesol Ježiš pozrieme bližšie,

nájdeme ozajstnú moc a slávu Boha. Ježiš nielen hovoril o prítomnosti tohto času (gr. kairos), On

tento čas demonštroval na svojich skutkoch a správaní. Hneď na začiatku evanjelia podľa Marka savšetci veľmi „divili Jeho učeniu, lebo ich učil, ako kto má moc, a nie ako zákonníci.“ (Mk 1,22).

Moc kráľovstva Božieho sa sústreďovala v Ježišovi. Dokazoval to nielen svojimi slovami, ale aj

skutkami. Vidíme to na príbehu o uzdravení ochrnutého, ktorého niesli mužovia na nosidlách až ho

nakoniec kvôli veľkému zástupu ľudí spustili otvorom strechy do prostriedku pred Ježiša.(Lk 5,18n)

„Keď Ježiš videl ich vieru, povedal mu: Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Lk 5,20). Tak ako aj

farizeji aj my by sme mohli Ježiša obviniť z rúhania sa. Veď kto má moc odpúšťať hriechy ak nie

sám Boh? Ale aby sme vedeli, že Ježiš má túto moc, hovorí ochrnutému: „Vstaň; vezmi si nosidláa choď domov!“ Lk (5,24). Aj keď Ježiš činil mnoho zázrakov, nebol to jeho primárny cieľ. Túto

moc Ježiš uplatňuje nie len na zázrakoch, ale taktiež aj na tom, čo hovorí. Ježiš, obyčajný tesár, učí

ľudí o zákone. Dokonca kritizuje farizejov a zákonníkov, že opustili Božie prikázanie a uchýlili sa

k ľudskému podaniu, prikázaniam, ktoré rozpracovali ich otcovia. „Takto rušíte slovo Božie svojím

podaním, ktoré ďalej podávate;“ (Mk 7,13). Všetky pokrmy, ktoré židia považovali za nečisté, Ježiš

vyhlásil za čisté (Mk 7,18n) a taktiež zakázal rozvod okrem príčiny smilstva. (Mt 5,32). Neskôr

farizeji argumentovali tým, že Mojžiš im prikázal dať priepustný list a prepustiť manželku pre

1 Novotný, A. Biblický slovník , Praha, 1956, 351.

2 Hunter, A. Introducing The New Testament , 3rd ed. Louisville, Kentucky: Westminster John Knox Press, 1996, 2.


3/15

3

akúkoľvek príčinu. Nato Ježiš odpovedal: „Mojžiš vám dovolil prepúšťať manželky pre tvrdosť

vášho srdca, ale od počiatku nebolo tak.“ (Mt 19,3-8). Ale od počiatku nebolo tak. To znamená, že

Božia vôľa bola iná. Ježiš túto Božiu vôľu sprítomňuje takým spôsobom, že ma právo rozsudzovať

aj autoritu zákona.

Kraľujúci Abba

„Keď hovoríme, že ústrednou témou Ježišovho kázania bolo Božie Kráľovstvo, ľahko

zabúdame na to, že Kráľom v Kráľovstve je Otec. „Otče ... príď Kráľovstvo tvoje,“ učil svojich

učeníkov, ako sa majú modliť (Luk 11,2).“3 Ježiš svojho Otca, Boha oslovoval Abba. Tento výraz

bol bežným názvom pre rodného otca.4 Ježiš tým vyjadril vzťah k Otcovi. Čiže tento Kráľ, ktorý

kraľuje nie je nejaký zotročovateľ, ba naopak, milostivý Otec. Otec, ktorému patrí kráľovstvo,

poslal svojho Syna zvestovať toto kráľovstvo a priniesť ľudom spasenie. (1J 4,14). To znamená,aby nič nestratil z toho, čo mu dal Otec, ale aby všetko vzkriesil v posledný deň. (J 6,39). Otcovu

starostlivosť vidíme aj na Ježišovom varovaní pred ustarostenosťou o život, jedlo a šatstvo. Hovoril:

„Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ Otec

nebeský sa stará o svoje deti vo svojom kr áľovstve. On vie, čo všetko veriaci potrebujú.

Kráľovstvo Božie a cirkev

Myšlienka, že skrze kráľovstvo Božie Ježiš nechcel vytvoriť žiadne spoločenstvo, je

absurdná. Tak, ako hovorí Hunter „Boží Ľud je nevyhnutným dôsledkom Božieho Kráľovstva.“5

Keď Ježiš prišiel zvestovať kráľovstvo Božie, udal určite podmienky na vstup: „pokánie čiňte

a verte v evanjelium!“ (Mk 1,15). Taktiež by Ježiš nemohol hovoriť o ľuďoch, ktorý prídu od

východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kr áľovstve nebeskom

(Mt 8,11). Ďalším dôkazom spoločenstva sú Ježišove podobenstvá o sieti, ktorá je spustená do

mora, aby zachytila ryby každého druhu (Mt 13,47), alebo o horčičnom zrne, ktoré človek zasial,

vzrástlo a kde nebeskí vtáci prilietajú a hniezdia na jeho ratolestiach (Mat13,31n). Keď Ježiš

hovoril o kráľovstve Božom, spomínal určitý druh ľudí, ktorí ho budú vlastniť. Chudobní v duchu

(Mt 5,3), prenasledovaní pre spravodlivosť (Mt 5,10), deti (Lk 18,16). Taktiež sa zmienil o ľuďoch,

ktorí budú nao pak z kráľovstva vyhodení. Neužitočný sluha (Mat 25,30), všetci, ktorí pohoršujú

a páchajú neprávosť (Mt 13,41). Okrem iného si vyvolil dvanástich učeníkov a poslal ich hlásať

evanjelium, to znamená zhromažďovať Boží ľud, cirkev.

3 Hunter. Introducing , 8.

4 Novotný. Biblický slovník , 1.



4/15

4

Kráľovstvo Božie ako nový spôsob života

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8,34).

Pred tým, než Ježiš vyslovil tento výrok, pokarhal Petra, pretože podľahol satanovi a nemyslel na

veci Božie, ale na ľudské! Ježiš hovoril o svojom utrpení, zavrhnutí a smrti no Peter o tom nechcel

ani len počuť. (Mk 8,31-33). Avšak to bola vôľa Božia. Ježišova smrť (Mat 26,42). Úlohouspoločenstva, ktoré sa nachádza v kráľovstve, ktoré spravuje Boh, je teda plniť Božiu vôľu tak, ako

ju plnil aj Ježiš (Mat 7,21). Ďalšou stránkou nového spôsobu života sú určité etické pravidlá. Ak sa

chceme bližšie pozrieť na Ježišovo vyjadrenie o morálke, stačí si nalistovať kázeň na hore

v Matúšovom evanjeliu. (Mat 5-7). Začiatok Ježišových rečí tvoria blahoslavenstvá. „Blahoslavení

chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ (Mat 5,3). Bornkamm vysvetľuje pojem

chudoba z Ježišovho pohľadu nasledovne:

Chudoba a poníženosť nadobúda u Ježiša svojho pôvodného významu. Chudobnýa núdzny sú tí, ktorí nemajú od sveta čo očakávať a všetko čakajú od Boha, sú na Bohaodkázaní a na Boha sa spúšťajú, svojou existenciou a jednaním sú žobráci pred Bohom.6

Aj napriek tomu, že Ježiš kritizoval spravodlivosť farizejov, povedal, aby sme si nemysleli, že

prišiel zákon zrušiť. (Mt 5,17). Naopak, zákon, ktorý bol daný Mojžišovi rozpracoval do väčších

rozmerov. Už neprepadne súdu len ten, kto zabil, ale aj ten, kto sa hnevá na brata (Mat 5, 21n).

Cudzoložstvo sa nepočíta len po jeho spáchaní, pretože „každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už

scudzoložil s ňou v srdci.“ (Mat 5,27n). To znamená, že je tu potreba čistých motívov, úplne iné

jednanie, zmenu v srdci a nie stupňovanie požiadaviek ako to robili farizeji a zákonníci. Podstatou

celého Ježišovho vyučovania o morálke je láska. Keď sa ho jeden zákonník spýtal, ktoré prikázanie

je prvé zo všetkých, Ježiš mu odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca

a z celej duše a z celej mysle a z celej sily. Druhé je toto: Milovať budeš blížneho ako seba samého.

Nad tieto niet iného väčšieho prikázania.“ (Mk 12,30n).

Prejavy kráľovstva Božieho v tomto veku

Ako som spomínal na začiatku, moc kráľovstva Božieho je možné vidieť v Ježišovomverejnom pôsobení. Túto moc dostal od svojho Otca. Ježiš okrem toho, že učil, aj uzdravoval

a vyháňal démonov. (Mk 1,34). Keď Ježiš učil v synagóge, tí, ktorí ho počúvali, pohoršovali sa na

ňom takto: „Či to nie je ten tesár, syn Márie a brat Jakubov, Jozefov, Júdov a Šimonov?“ (Mk 6,3).

Či môže činiť takého zázraky? „A nemohol tam urobiť iného divu, len čo na niekoľkých chorých

položil ruky a uzdravil ich.“ (Mk 6,5). Vidíme, že prejavy moci kráľovstva Božieho sú prítomné na

základe toho, aká je veľká viera ľudí, resp. ako sú na to ľudia pripravení. Kráľovstvo Božie sa

nebude prejavovať tam, kde ho ľudia nechcú prijať. Ďalšou stránkou prejavovania moci je, že by to

6 Bornkamm, M. Ježíš Nazaretský, Praha: Kalich, 1975, 49.


5/15

5

malo priviesť ľudí k pokániu. „Beda ti, Chorazim, beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone

stali prejavy moci, ktoré sa stali u vás, dávno by boli sedeli vo vrecovine a na popole a kajali sa.“

(Lk 10,13). Boh dal Synovi, Ježišovi moc (Mt, 28,18), skrze ktorú sa prejavovalo kráľovstvo Božie.

Ježiš túto moc odovzdal veriacim, vďaka čomu sa kráľovstvo prejavuje aj naďalej.

A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňaťdémonov, novými jazykmi budú hovoriť, hady budú brať, a keby vpili niečosmrtonosné, neuškodí im; na chorých budú klásť ruky a tí budú zdraví. (Mk 16,17n)

Kráľovstvo Božie a eschaton

Kráľovstvo Božie už prišlo (Lk 11,20), no nie je ešte zavŕšené, alebo inak povedané, neprišlo

ešte v plnosti. Dôkazom toho je Ježišova modlitba „príď kráľovstvo Tvoje“ (Lk 11,2). Toto

kráľovstvo bude zavŕšené druhým Ježišovým príchodom (parúziou) a skončením tohto veku. (Mt

24,3). Ježiš nepovedal presný čas, kedy sa to stane, pretože „o tom dni a hodine však nikto nevie,ani anjeli v nebi, ani Syn, len sám Otec“ (Mk 13,32) no predpovedal, že tomuto príchodu budú

predchádzať znamenia. Mnohí sa budú vydávať za Krista, prídu vojny, hlad, mor, zemetrasenia,

prenasledovanie ľudí pre meno Ježiš, zvádzanie falošných prorokov až nakoniec ochladne láska

mnohých. (Mt 24,4-13). Preto názor, že Ježiš vytrhne svoje ovečky aby tak ušli súženiu oných dní

je zavádzajúci. No do toho prichádza Ježišovo zasľúbenie pre veriacich „Ale kto vytrvá až do

konca, bude spasený“ (Mat 24,13). Hneď po týchto dňoch príde kráľovstvo Božie v Ježišovi

Kristovi s veľkou mocou a slávou. (Mat 24,29-30). „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa

a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie.“ (Lk 21, 28). To neznamená, že moc,

sláva a naše vykúpenie je čosi budúce. Je to prítomne, avšak plnosť toho všetkého zažijeme až

zavŕšením kráľovstva, kde:

Nič zlorečené viac nebude. Trón Boží a Baránkov bude v ňom a Jeho služobníci Mu budú slúžiť, budú Mu hľadieť na tvár a Jeho meno bude na ich čelách. No už nebude,nebudú potrebovať svetlo sviece, ani svetlo slnka, lebo Pán Boh ich bude osvecovaťa kraľovať budú na veky vekov. (Zj 22,3-5)

Kráľovstvo Božie pre teenagera

Kráľovstvo Božie môže znamenať pre mladých ľudí to isté, čo to znamenalo pre učeníkov

v časoch Ježišovho verejného pôsobenia. Zaprieť celý svoj doterajší život, všetko to, čo sa doteraz

zdalo byť cenným (Mat 10,39), zobrať na seba svoj kríž (Mat 10,28), nehanbiť sa vyznať Ježiša pred

ostatnými (Mk 8,38), trpieť pre neho, znášať posmievanie, urážanie (Mt 10,17n), chrániť sa zlého,

byť poslušný a to až na smrť. Avšak to všetko za cenu toho najcennejšieho. Za Krista, za Jeho

spasiteľskú obeť a víťazstvo skrze vzkriesenie, ktor é sa prejavilo v minulosti, prejavuje sa

v prítomnosti a prejaví sa taktiež v budúcnosti. V minulosti odpustením našich hriechov,

v prítomnosti obdŕžaním moci byť deťmi Božími a v budúcnosti spasením našich životov.


6/15

6

2. Vzkriesenie

To, bez čoho by bola kresťanstvá viera len prázdnym kázaním, je fakt, udalosť, že Kristus bol

vzkriesený. Vzkriesenie Krista je to, čo robí kresťanstvo plnohodnotným. „A ak Kristus nebol

vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera.“ (1Kor 15,14). Pred tým, než

začneme skúmanie samotného vzkriesenia, je dobré si uvedomiť Ježišovo predpovedanie svojho

víťazstva. „Syna človeka vydajú ľudom do rúk; zabijú Ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ (Mt

17,22). Táto Ježišova predpoveď bola medzi ľuďmi rozšírená. Dokonca aj veľkňazi a farizeji si

dávali na to pozor, keď žiadali Piláta o stráženie Ježišovho hrobu, „aby azda neprišli v noci Jeho

učeníci, neukradli Ho a nepovedali ľudu: Vstal z mŕtvych.“ (Mt 27,64). Už vtedy, tesne po

Kristovej smrti mali ľudia pochybnosti o tom, že by sa jeho slová o vzkriesení mohli stať

skutočnosťou. Čo vyvrátilo tieto pochybnosti u učeníkov, že mohli neohrozene kázať: „Ale Boh Ho

vzkriesil a zbavil bolestí smrti, ako ani nemohol zostať v jej moci.“? (Sk 2,24). Čo vyvracia tieto pochybnosti u veriacich ľudí dnes?

Je ťažko vypátrať, či Ježišovi učeníci brali jeho vlastné slová vážne. Pri stretnutí Ježiša

s Emauzskými učeníkmi vidíme, ako sa nádej, ktorú mali vo svojom Mesiášovi, ktorý mal vykúpiť

Izrael vytratila. Dokonca aj po tom, čo sa k ním dostala správa o prázdnom hrobe. (Lk 24,21-24).

Jeden z dvanástich, Tomáš, ktorý neveril svedectvu ostatných učeníkov, že videli Pána, bol ochotný

uveriť až vtedy, keď vloží prst do Ježišových rán. (J 20,25). Tomáš však nebol jediný ktorí neveril

svedectvám o živom Ježišovi (Mk 16,10-14). Evanjelista Ján nám zaznamenáva, že niektorí sadokonca vrátili ku svojmu vtedajšiemu povolaniu (J 21,3). Je isté, že učeníci verili v Ježišov slávny

koniec (Mk 10,37), pravdepodobne to však videli inak. No spôsob, akým si učeníci predstavovali

Ježišovo oslávenie nebol ten Boží. Ale ako nebesá prevyšujú zem, tak Boží dokonalý plán prevýšil

ich ľudské predstavy (Iz 55,8n) načo mohol apoštol Tomáš reagovať jednoduchým, ale krásnym

vyznaním: „Pán môj a Boh môj!“ (J 20,28).

Historické dôkazy vzkriesenia Jeden z hlavných dôvodov, ktoré svedčia v prospech vzkriesenia je samotný vznik prvotnej

cirkvi. Je zaujímavé, ako sa z učeníkov, ktorí opustili a utiekli od svojho učiteľa (Mt 26,56) stali

neohrození zvestovatelia evanjelia zahrňujúce Ježišovo vzkriesenie, ktorých účinok kázania siaha

až dodnes. Pri podrobnejšom skúmaní Písma, hlavne skutkov apoštolských si všimneme, že prvotná

cirkev, pozostávajúca z ľudí židovskej národnosti z nejakého dôvodu zmenila deň Pánov zo soboty

na nedeľu. (Sk 20,7). Čo mohlo byť tým dôvodom na zmenu ak nie samotný fakt, že v Ježišovom

živote sa v prvý deň po sobote udialo čosi významné ako vzkriesenie? Hunter píše, že viera vo


7/15

7

vzkrieseného Krista napĺňa každú stranu Novej Zmluvy.7 Každý spis sa nesie v nádejí, že tak, ako

sme sa stali jedno s Ježišom „podobnosťou Jeho smrti, práve tak jedno s Ním budeme aj

podobnosťou vzkriesenia.“ (Rím 6,5).

Evanjeliové správy o vzkriesení Je zjavné, že tieto správy o vzkriesení, resp. zjavovaní sa učeníkom sa v určitých bodoch

odlišujú. Otázkou je: čo by sa vyriešilo zosúladením, ak je to vôbec možné, týchto odlišností? Ak

by sme mali svedectvá štyroch ľudí navzájom sa zhodujúce, dokázalo by to Ježišovo vzkriesenie,

alebo by to prinieslo len ďalšie teórie snažiace sa podkopať presvedčenie kresťanov, že Ježiš vstal?

Aj napriek všetkým týmto nejasnostiam vidíme, že správy od Matúša až po Jána sa zhodujú v dvoch

veciach. Prvou je prázdny Ježišov hrob (Mat 28,6; Mk 16,6; Lk 24,3; J 20,2) a druhou je to, že

vzkriesenie nastalo prvý deň po sobote, tj. na 3 deň (Mt 28,1; Mk 16,9; Lk 24,1; J 20,1) a Ježiš saukázal mnohým nasledovníkom. Fakt prázdneho hrobu sa ľudia snažili vysvetliť rôznymi spôsobmi.

Ako tvrdí Hunter, ak by telo ukradli Rimania alebo židia, bolo by jednoduché vyvrátiť udalosť

vzkriesenia ukázaním tela.8 Naopak, ak by ho ukradli učeníci, kto by uveril falošnému svedectvu

vojakov po dohode so staršími, že telo ukradli práve Ježišovi nasledovníci, keď samotní vojaci

spali? (Mt 28,12n). „Kto z nás vie, čo sa okolo neho deje, keď spí? Takéto svedectvo neobstojí pred

žiadnym súdom.“9 Vidíme, že prázdny hrob ako historická udalosť má pre vieru určitý význam. Je

jasné, že prvý deň po sobote ostal hrob prázdny. S Ježišovým telom sa niečo stalo. Po tom, čo

možnosť ukradnutia tela bola vyvrátená, ostáva posledná možnosť a to tá, že Ježiš bol vzkriesený

a tak sa mohol svojím učeníkom zjavovať ako ten, ktorý žije.

Význam Ježišovho vzkriesenia

Vzkriesenie bola pre Ježiša a pre jeho učeníkov kľúčovou udalosťou. Ježiš sa podriadil

Božej vôli aj napriek tomu, že vedel, že to bude znamenať smrť (Mt 26,42). On však dôveroval

Bohu a zasľúbeniu, že dostane moc, slávu i kráľovstvo. Jeho vláda bude večná a Jeho kráľovstvo

nezanikne. (Dan 7,14). Ako tvrdí Hunter, keď sa Ježiš odovzdal Bohu, On sa priznal k Jeho viere.

Vzkriesil ho z mŕtvych, čiže učinil zadosť svojmu Synovi, a tým aj Jeho spravodlivosti.10 Ježiš pred

tým, než sa vydal na dobrovoľnú smrť, hovoril o ľuďoch, ktorí nezomrú, kým neuvidia prichádzať

kráľovstvo Božie v moci. (Mk 9,1). Kráľovstvo Božie prišlo v moci práve vtedy, keď mocná Božia

ruka vzkriesila Ježiša, a tým premohla smrť. Preto mohol Ježiš hovoriť aj o tom, že kto verí v neho,

bude žiť, aj keď umrie (J 11,25). „Ak sme však umreli s Kristom, veríme, že s Ním budeme aj žiť.

7 Hunter . Introducing , 17.8 Ibid., 18.

9 Little, P. "Vstal Kristus z mŕtvych?" In: Viem, prečo verím. EVS, 2010

10 Hunter. Introducing , 19s


8/15

8

Lebo vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním.“

(Rím 6,8n). To je to nové, čo prinieslo Ježišovo vzkriesenie učeníkom do ich životov. Nádej na

večný život, ktorý ani smrť nepohltí. To je to, z čoho sa mohli Peter a Ján radovať aj po tom, čo ich

prikázali zbičovať (Sk 5,41). Aj preto mohol neskôr apoštol Pavol povedať, že jemu život nestojí za

reč (Sk 20,24) a že pre neho je umrieť ziskom, dokonca túžbou, aby mohol byť s Kristom (Flp 1,21-23).

Vzťah viery a vzkriesenia

Aj napriek tomu, že existujú určité historické udalosti, fakty ako nájdenie prázdneho hrobu,

svedectvá učeníkov o Ježišovi, ktorý žije, vznik a pretrvanie cirkvi až do dnešných dní, zmena

svätenia Pánovho dňa alebo samotné spisy Novej Zmluvy, aj napriek tomu to vzkriesenie ako

historickú udalosť nedokazuje. Ako vidíme, jediné, čo môžeme skúmať sú dôsledky vzkriesenéhoJežiša. Žiadne evanjelium nám neopisuje, ako vzkriesenie prebiehalo. Ako som spomínal vyššie, to,

čo prinieslo vzkriesenie učeníkom a v podstate všetkým kresťanom je nádej. Apoštol Pavol píše

veriacim do Ríma: „Lebo v nádeji sme boli spasení.“ a ďalej pokračuje: „Ale nádej, ktorú vidíme

(splnenú), nie je nádej. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu aj nádejal? Ale ak sa nádejame tomu, čo

nevidíme, to trpezlivo očakávame.“ (Rím 8,24n). Naša nádej je živý Kristus. Viera je zaiste

podstatou tejto nádeje, a dôvodom toho, čo nemôžem vidieť, historicky dokázať (Žid 11,1). Preto

samotná viera hrá kľúčovú úlohu pri Ježišovom vzkriesení.


9/15

9

3. Pavlovo učenie o ospravedlnení z viery

Keď bol Pavol povolaný do služby, oddelený Ježišom zvestovať evanjelium Božie (Rím 1,1),

vzišla z toho téza o ospravedlnení z viery bez skutkov zákona. Podľa Huntera, to evanjelium Ježiša

Krista, ktoré Pavol hlásal, je dobrá zvesť o tom, že Boh pripravil ľuďom spasenie skrze Ježišovo

vtelenie, smrť, vzkriesenie a život dávajúcu moc, ktorá sa teraz ponúka všetkým veriacim.11 Na

základe tejto zvesti môže Pavol kresťanom v Ríme oznámiť, že sa nehanbí za evanjelium Kristovo,

lebo má moc spasiť každého veriaceho (Rím 1,16). Ako tvrdí Trilling, s týmto evanjeliom

prichádza moc, ktorá pochádza od Boha a sama je božská. A však nie moc súdu, ktorý si zaslúžime

za naše hriechy, ale moc Božiu k záchrane.12 Pavol ďalej píše, že sa v ňom zjavuje spravodlivosť

z Božej vernosti k svojej zmluve, čo vedie k viere ľudí, ktorí počúvajú toto evanjelium o záchrane

(Rím 1,17).

Pavlovo učenie a koncept kráľovstva tak, ako ho priniesol Ježiš

Ale ako sa prejavuje táto spravodlivosť Božia v ospravedlnení človeka? Alebo lepšie

povedané, vďaka komu máme pokoj s Bohom? „A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom

skrze svojho Pána Ježiša Krista.“ (Rím 5,1). Na to, aby sme mohli byť vykúpení (Rím 3,24),

ospravedlnení (Rím 4,25) a nakoniec zmierení (2Kor 5,18-20) z Bohom kvôli hriechu, ktorý prišiel

skrze Adama na svet a s ním smrť na všetkých ľudí (Rím 5,12), musel byť nad ním vykonaný

rozsudok. Slovo „vykúpenie“ pochádza z trhu otrokov, „ospravedlnenie“ je termín patriaci na súda „zmierenie“ Pavol vybral z oblasti osobných vzťahov. „Všetky tri metafory vyjadrujú spôsob,

akým Boh oslobodzuje v Kristu hriešnikov od ich hriechu.“13 Boh nás oslobodzuje od moci hriechu

takým spôsobom, že ako dôkaz svojej lásky a vernosti posiela Krista na kríž. (Rím 5,8). „Toho,

ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred

Bohom.“ (2Kor 5,21). Ako tvrdí Trilling, táto správa evanjelia potrebuje len jeden predpoklad

k tomu, aby mohla byť prijatá a stať sa účinnou, a to je viera.14 Nato, aby sme si mohli privlastniť

toto Kristovo spasiteľské ospravedlňujúce dielo, ten dar milosti, je potrebná jedine viera. Tak, akosa Abrahámovi počítala spravodlivosť, keď nezapochyboval v nevere, ale utvrdil sa vo viere

a dôveroval Bohu že ten, ktorý dal zasľúbenie ho môže aj uskutočniť, tak sa aj nám počíta

spravodlivosť ako veriacim v Toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych, nášho Pána, vydaného pre naše

hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie (Rím 4,20-25).

11 Hunter. Introducing , 31.12

Trilling, W. Apoštol Pavel : Misionář a teolog, Praha: Vyšehrad, 1994, 115. 13

Hunter. Introducing , 32.14

Trilling. Apoštol Pavel , 117.


10/15

10

Skutky zákona verzus viera

To, o čo sa snažili Pavlovi protivníci bolo, že chceli byť ospravedlnení zo zákona. Podľa

Pavla to bolo pohŕdanie milosťou. „Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo

umrel.“ (Gal 2,21). Pozrime sa lepšie na učenie judaistov, snažiacich sa dôjsť spravodlivosti

skutkami zákona. Pavol argumentuje, že všetci sú pod zlorečenstvom. Prečo? „Lebo je napísané:Zlorečený každý, kto nezotrváva vo všetkom a neplní, čo kniha zákona prikazuje.“ (Gal 3,10).

Všetci boli pod týmto zlorečenstvom, pretože všetci zhrešili a nemajú slávy Božej (Rím 3,23). No

„Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal zlorečenstvom za nás.“ (Gal

3,13). A toto požehnanie, ktoré Kristus vydobyl na kríži prichádza skrze vieru (Gal 3,14). „Lebo

milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto

nechválil.“ (Ef 2,8-9). Židia, vypadli z tejto milosti, keď chceli byť ospravedlnení zo zákona. (Gal

5,4). Lebo vieme, že zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto (Gal 2,16). Pretože kto sasnaží o vlastnú spravodlivosť týmto spôsobom, je povinný plniť celý zákon. Úplne je odlúčený od

Krista a od jeho ospravedlňujúcej obete. (Gal 5,3-4). Jakub však píše, že kto by chcel zachovať celý

zákon, ale previnil by sa len v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým (Jak 2,10). A tak vidíme,

že zákon, ktorý mi mal poslúžiť na život, bol mi na smrť (Rím 7,10). Ale vďaka Bohu, že teraz sme

oslobodení od zákona (Rím 7,6).

Viera činná skrze skutky

Veľa ľudí sa domnieva, že toto učenie o ospravedlnení vierou je len ťažko zosúladiteľné

s listom Jakuba, ktorý hovorí o skutkoch. „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru,

ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť?“ (Jak 2,14). Je dôležité si uvedomiť, že situácie,

do ktorých hovoria Pavol a Jakub sú odlišné. Zatiaľ čo Pavol píše ľuďom, ktorý sa snažia o vlastnú

spravodlivosť skutkami zákona, Jakub píše ľuďom, ktorí vedia o spáse skrze vieru, no popierajú

túto milosť svojím správaním. Ak sa pozrieme bližšie na Pavlove listy, všimneme si, že skutky

vôbec nepopiera. Sám hovorí, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho a hneď za tým

vymenúva dlhý zoznam tých, ktorí sú nespravodliví, čiže smilníci, modloslužobníci a podobne

(1Kor 6,9-10). Pavol odmieta život v hriechu aj napriek tomu, že sme spasení jedine vierou. Jakub

píše, že ak viera nemá skutkov, je sama osebe mŕtva (Jak 2,17). Ospravedlnení sme skrze vieru,

avšak toto ospravedlnenie sa musí preukázať na novom spôsobe živote. To znamená, nekonám

skutky preto, aby som bol ospravedlnený, ale preto, lebo som ospravedlnený. A tak vidíme, že viera

bez skutkov je neužitočná (Jak 2,20). „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez

skutkov.“ (Jak 2,26). Naopak, ak viera spolupracuje so skutkami, stáva sa dokonalou (Jak 2,22).

Ako tvrdí Trilling, o tom, že máme byť v každom ohľade bohatý na „dobré skutky“, Pavol


11/15

11

nepochybuje, naopak zdôrazňuje to veľmi naliehavo. Ale „dobré skutky“ nie sú v žiadnom prípade

zasluhujúce.15

Príklady pre priblíženie učenia mladému človeku

Byť ospravedlnení milosťou skrze vieru bez skutkov zákona v podstate znamená byť zbavenýtrestu. Je to ako keby bol človek vo väzení za hrozný čin zabitia malého dieťaťa a možnosť

prepustenia by bola len so zaplatenou kauciou 1000,000,000,000,000 €. Zrazu príde otec tohto

dieťaťa a je ochotný to zaplatiť, aby tento človek mohol žiť a to bez toho, aby mu musel niečo

splácať. Je to dar, milosť, ktorá sa nedá slovami opísať.

Pavlovo učenie v podstate znamená byť zachránený od smrti zásluhou jedného nevinného

človeka za cenu jeho smrti. Je to ako keby na svete zavládla smrteľná choroba a všetci boli

infikovaný. Okrem jedného dieťaťa, ktoré ako jediné by malo zdravú krv z ktorej by sa dala vyrobiť protilátka na vyrábanie liekov pre všetkých ľudí. Avšak museli by mu zobrať toľko krvi, že by ho to

zabilo. Nikto však nemohol siahnuť na jeho život bez povolenia jeho otca. Otec však, aj keby radšej

sám zomrel za syna, obetoval ho pre lásku ku všetkým ľuďom. Bolo by hlúpe nevyužiť tento dar,

milosť od otca, ktorá sa ponúka všetkým bez vlastného pričinenia.

15 Trilling. Apoštol Pavel , 131.


12/15

12

4. Teologický význam pojmu „život“ u Jána

„Ak Pavol hovoril o Kristovi v pojmoch spravodlivosti, kľúčovým slovom sv. Jána bol

život.“16 Ján pri používaní slov „večný život“ mal na mysli to isté, ako keď použil len slovo „život“.

Sú to synonymá. Nový zákon používa pre slovo „život“ 2 grécke výrazy a to „zóé“ a taktiež „bios“.

„Bios“ sa používa na označenie života po vonkajšej fyzickej stránke, zatiaľ čo „zóé“ môže

znamenať život po jeho obsahovej stránke. Avšak tento pozemský, fyzický život nie je ešte pravým

životom. Je to len predbežný život (1Kor 15,19).17 Tak potom čo je to ten večný život, ktorý

môžeme získať a ako ho môžeme získať? Na základe Novej zmluvy nositeľom, prameňom

a zjavovateľom pravého života je Ježiš Kristu a jeho vzkriesenie z mŕtvych.18

Hriech a poznanie

To, s čím sa Ježiš, keď sa zjavil na svete v tele, musel vysporiadať bol hriech. Keď JánKrstiteľ uvidel Ježiša, ako prichádza k nemu, povedal o Ňom, že je Baránok Boží, ktorý sníma

hriech sveta (J 1,29). Ján vo svojom liste píše, že Ježiš je obeťou zmierenia za naše hriech, za

hriechy celého sveta (1J 2, 2). Každý, kto chce mať spoločenstvo s Bohom, kto chce byť súčasťou

novej skutočnosti v Kristovi, musí byť očistení od svojho hriešneho stavu. A vieme, že Kristus sa

zjavil, aby sňal hriechy, pretože v Ňom nieto hriechu (1J 3,5). A vieme, to znamená máme určité

poznanie. „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša

Krista (J 17,3). K večnému životu, ktorý dáva Boh skrze svojho Syna (J 3,16) prichádzame skrze poznanie. Hunter toto poznanie vysvetľuje nasledovne:

Nejde tu u nejakú teologickú znalosť alebo mystickú kontempláciu, ale o osobné spoločenstvo s Ním. Je to spoločenstvo s Bohom, ktorého sprostredkovateľom jeKristus, ktorý je Jeho vyslancom, keďže nikto nemôže prísť k Otcovi, ak len nie skrzeKrista.19

Ak budeme zostávať v tomto poznaní, totiž že Ježiš je Kristus, splní sa zasľúbenie, ktoré nám On

dal: večný život. Vidíme, že poznanie je neoddeliteľnou súčasťou k dosiahnutiu večného života.

Poznanie Boha a láska

Súčasťou tohto poznania, skrze ktoré máme večný život, je zachovávanie Božích prikázaní

(1J 2,3). A toto je Jeho prikázanie: aby sme verili v meno Jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa, ako

nám prikázal (1J 3,23). „Kto hovorí: Poznám Ho, ale nezachováva Jeho prikázania, je klamár a niet

v ňom pravdy. Ale kto zachováva Jeho slovo, v tom sa Božia láska stala naozaj dokonalou.“ (1J

16 Hunter. Introducing , 47.17 Novotný. Biblický slovník , 1364.

18 Ibid., 1364.



13/15

13

2,4-5). Vidíme, že porušovanie prikázaní a poznanie Boha sa navzájom vylučujú. Poznanie, že Boh

miloval svet až tak, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul nikto, ale aby všetci mali

večný život skrze vieru v Neho (J 3,16) vedie k láske k svojim blížnym. To je najdôležitejšou

súčasťou poznania Boha, láska. Sám Boh je láska, a kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha.

Boh je prítomný medzi veriacimi tým, ak sa navzájom milujeme. Vtedy je Boh prítomný dokoncav nás a Jeho láska sa stáva dokonalou (1J 4,7-12). Tak, ako položil Ježiš život za nás (J 10,11) tak aj

my Ho máme v tomto napodobňovať, pretože „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí

za svojich priateľov.“ (J 15,13).

Viera ako kľúč k poznaniu Boha

Jednou z vecí, skrze ktorú môžeme poznať Boha a mať s ním osobný vzťah je viera. „Viera je

spôsob, akým si človek môže prisvojiť Krista a večný život.“

20

Ako píše J. T. Mueller:„Obrátenie je prácou Ducha Svätého, ktorý pôsobí prostredníctvom Božieho slova...Evanjelium je preto objektom (predmetom) získanej viery; ale je tiež prostriedkomobrátenia. Skrze tie isté prostriedky, ktorými Boh ponúka ľudom zásluhy Pána Ježiša,

pôsobí tiež v človeku vieru v ponúkanú milosť.“21

Viera je znak toho, že sme sa narodili z Boha (1J 5,1). „Veriť v“ Ježiša Krista znamená mať v Neho

dôveru na základe intelektuálneho prijatia Jeho tvrdení.“22 To znamená, že prímam to, že nejdem na

súd, prešiel som zo smrti do života (J 5,24), mám večný život (J 3,36) a tento život, ktorí ešte nie je

v plnosti Kristus zakončí vzkriesením (J 6,40). To je v podstate to, čo v sebe večný život zahŕňa. Keď sa učeníci pýtali Ježiša, čo majú robiť, aby konali skutky Božie, odpovedal im: „Skutkom

Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal.“ (J 6,28n). Učeníci chceli hneď vidieť znamenie, chceli

vedieť, čo robí, kvôli čomu sa v Neho oplatí veriť. Neskôr im Ježiš hovorí: „Ja som chlieb života;

kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (J 6,30-35).

To je dôvod prečo veriť v Neho. Ján píše, že kto miluje svoj život na tomto svete, stratí ho, no kto

svoj život nenávidí, zachová si ho pre večný život (J 12,25). Tu vidíme, že jednou z najdôležitejších

vecí pre získanie večného života je úplná oddanosť sa Tomu, kto tento život ponúka. Úplná stratasvojho vlastného života pre získanie toho večného.

Keď Ježiš hovoril, že je svetlo, poukázal tým na spôsob, akým sa vymaniť z pod otroctva

hriechu, to znamená tmy. Pretože kto verí v Neho, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto

žije a verí v Krista.


21 Mueller, J. T. Christian Dogmatics, St. Louis: Concordia Publishing House, 1934, 346 s.



14/15

14

Znamená to, že v osobe a pôsobení Ježiša z Nazaretu, bol stelesnený spásonosný BožíCieľ. Týmto cieľom je svätá láska, ktorá koná pre spásu ľudí. Touto spásou je večnýživot.23

Vďaka Bohu, „že Syn Boží prišiel a dal nám rozum, aby sme poznali toho Pravého; a my sme v tom

Pravom, v Jeho Synovi Ježišovi Kristovi. On je pravý Boh a večný život.“ (1J5,21). To je to svetlo,

ktoré svieti v tme (J 1,5) a skrze ktoré nejdeme na súd, ale sme prešli zo smrti do života (J 5,24).



15/15

Bibliografia

Bornkamm, M. Ježíš Nazaretský, Praha: Kalich, 1975, 155 s.

Hunter, M. A. Introducing The New Testament , 3rd ed. Louisville, Kentucky: Westminster John

Knox Press, 1996, 56 s. ISBN 0664249655

Little, E. P. "Vstal Kristus z mŕtvych?" In: Viem, prečo verím. Slovenské evanjelizačné stredisko,

2010, 276 s. ISBN 9788088863519

Mueller, J. T. Christian Dogmatics, St. Louis: Concordia Publishing House, 1934, 346 s.

Trilling, W. Apoštol Pavel : Misionář a teolog, Praha: Vyšehrad, 1994, 184 s. ISBN 80-7021-130-X

Documents

Kráľovstvo Božie (esej)