Vydáva FACTUM BONUM, s. r. o. • Šéfredaktor TEODOR KRIŽKA • Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava • mobil: 0911 286 452 • e-mail: kultura@orangemail.sk • Cena 1,50 €

DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYROČNÍK XX. – č. 10

Výrazom „faux pas” saoznačujú nevhodné a netak-tné poznámky, výroky

alebo činy, ktorých sa dopúšťajú diplo-mati (i obyčajní ľudia) omylom, aleniekedy aj z neskúsenosti a z neznalostisituácie. V posledných dňoch sme bolisvedkami takéto faux pas (prešľapu) ajna Slovensku. Diplomatický reprezen-tant Izraela, J. E. Zvi Aviner Vapni verejne prejavil svoje pohoršenie nadurčitými udalosťami v slovenskomverejnom živote.

Podľa správy v denníku Pravda(„Izrael je zdesený zo seminára o Ti-sovi“), pán veľvyslanec s „veľkým zde-sením” reagoval na seminár, ktorý bol„venovaný životu a osobnosti prezi-denta Slovenského štátu a odsúdenéhovojnového zločinca Jozefa Tisa... Smenesmierne sklamaní a prekvapení, žeUniverzita Komenského sa tiež priamopodieľa na organizovaní tohto semi-nára,” píše sa v stanovisku veľvyslanca,ktorý poukazuje na to, že „dnes, 24. apríla, je oficiálny Spomienkovýdeň výročia holokaustu v Izraeli. V Izraeli si pripomíname pamiatku ši-estich miliónov Židov, ktorí boli zavraž-dení nemeckými nacistami a ich

spojencami, medzi ktorými bolo aj 100-tisíc slovenských Židov“.

Veľvyslancovo stanovisko veľmi po-hotovo šírili aj ostatné slovenské médiá.

K téme sa pán veľvyslanec opäťvrátil v dlhšom rozhovore, ktorý po-skytol redaktorovi internetovej stránkyParlamentné listy, kde povedal: „Somveľmi, veľmi znepokojený. Pred párdňami som reagoval na seminár orga-nizovaný Ka-tolíckou cirk-vou a podpo-rovaný Komenského univerzitou v Bratislave, ktorý sa konal v Nitre a bolvenovaný životu Jozefa Tisa.

Pokiaľ poznáte doktora (Martina)Lacka, ktorý na tejto akcii vystúpil a prednášal, tak je to človek, ktorý sasnaží vykladať dejiny po svojom a he-roizovať osobu Jozefa Tisa. Pritom pánLacko je aj oficiálne prepojený na ĽSNS.

Takže áno, sme veľmi znepokojení

a myslíme si, že je to viacstupňový a predovšetkým nebezpečný vývoj.Úplne v prvom rade sme veľmi smutní,keď vidíme v slovenskom parlamentesedieť antisemitskú a neofašistickústranu.

Druhá vec je, že takáto parlamentnástrana tak vlastne dáva legitímnosť názorom, ktoré boli povedzme pred de-siatimi rokmi neakceptovateľné. Avšak

teraz, keď jepán Kotleba v parlamente,

tak táto antisemitská rétorika má voľnýpriechod.

A jeho vplyv i sila rastú, lebo ľudianepoznajú alebo nechápu historickésúvislosti. Navyše ľudia nevenujúdostatočnú pozornosť skutočným príbe-hom, ktoré sa v priebehu 2. svetovejvojny udiali. No a keď budú postavyako práve Tiso vykresľované ako hrdi-novia, je to nebezpečné balansovanie na tenkom ľade… Vrátim sa však ešte

raz k spomenutému kňaz-skému semi-náru. Viete, túto akciu organizoval a za-strešoval nitriansky biskup, tedaoficiálny a dôležitý člen Katolíckejcirkvi na Slovensku. A treba tiež dodať,že Tiso sa pre svoje politické aktivitydostával do sporov aj s Vatikánom. A toto je veľmi vážny problém, keďcirkev obhajuje vojnového zločinca,ktorým Tiso je a podľa toho by aj malbyť vykresľovaný.”

Čo k tomu povedať? Nuž, v prvom rade iba toľko, že zod-

povednou úlohou veľvyslanca jereprezentovať svoj štát v cudzine,pozorovať vývoj udalostí a objektívne o nich referovať svojmu ministrovizahraničia.

Rozhodne však nemá príkaz miešaťsa do vnútornej politiky, alebo verejnekritizovať politickú scénu v hos-titeľskom štáte.

(Pokračovanie na 9. strane)

Faux pax...

FRANTIŠEK VNUK

17. MÁJA 2017

Kresba: Andrej Mišanek

2 10/2017 (17. mája)

Vtomto čísle sa zbehli dvaveľké materiály týkajúce saRuska. Pokus o výklad Fa-

timského zjavenia a rozhovor s odvážnou ruskou spisovateľkouJelenou Čudinovovou. Neorganizo-val som toto stretnutie. Prosto tak sastalo, ako sa stáva v živote všeličo.Neraz sa mi prihodí, že nad niečímúporne rozmýšľam, a odrazu sa ku mne začínajú zbiehať podnetyzvonka ako holuby.

Študoval som v Moskve na pre-lome sedemdesiatych a osemdesia-tych rokov. A musím ubezpečiťvšetkých rusofóbov, že neľutujem.Neľutujem už iba preto, že sommohol počúvať ľudí, akých si hodno

vážiť a ktorí vás posunú tak ďaleko,že potom po návrate domov máteproblém zaradiť sa do nášho neraztakého provinčného kontextu.Vôbec prvú prednášku mal profesorKonstantin Kedrov, filozof a básnik,navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru, obdivovateľ a inter-pretátor veľkého mysliteľa PavlaFlorenského, potomok šľachtickéhorodu Čeliščevovcov. Jeho úplneprvá veta, ktorú predniesol s očamiupretými k plafónu, znela: „Pria-telia, prosím vás, aby ste odterazzabudli všetko, čo vás učili! Inak mineporozumiete!”

Prednášal nám predmet „ústnaľudová tvorba”, ale boli to synte-tické prednášky o duchovnejskúsenosti ľudstva. Odborne po-menovával všetko, čo som intuitívnenachádzal celé detstvo v styku s prírodou a hľadaním našichkoreňov, i pod vplyvom spisovateľova filozofov môjho detstva - ErnstaThompsona Setona, Thoreaua a Emersona. Keď potom nastal časzápočtu, prihlásil som sa o verejnýprejav a profesor Kedrov za tentomôj príhovor od radosti udelilzápočet automaticky celému ročníku.

A potom nastalo moje obrátenie,a diali sa veľké veci, práve tak, akosa dejú, keď myslím na Kultúrualebo na svoje básne. Hneď prvúnedeľu po obrátení som vystúpilúplnou náhodou z metra na vtedaj-šej stanici Dzeržinskaja. Stál tam na námestí obrovský pomník„železného Felixa”. Za ním sa týčilabudova sídla KGB a väznica, z ktorej málokto vyšiel živý. Pustilsom sa uličkou, ktorá má krásnynázov Malá Lubjanka. Zo všetkýchstrán na mňa mierili kamery. Ale tiema prestali zaujímať v okamihu,keď som v malom parčíku po pravejruke uvidel kostol. Vošiel som dnu.V spovednici sedel kňaz. Kľakolsom si a spovedal sa po rusky. Alekňaz spozoroval môj akcent, opýtalsa, odkiaľ som, a požiadal ma, abysom sa spovedal po slovensky. Bol tootec Stanislav Mazejka, Poliaklitovského pôvodu. A tu sa musímpristaviť. Pretože práve otec Mazejkasa spomína v najnovšom románe Je-leny Čudinovovej „Pobediteli”.Román je o tom, ako by vyzeraloRusko a celý svet, keby nezvíťaziliboľševici. A otec Stanislav je v tomtorománe kardinál...

Reťaz malých zázrakov sa od-vtedy nezastavila. Hneď pri prvej

návšteve Košíc som spoznal ľudísvätého života z košickej podzem-nej Cirkvi. Odvtedy som sa stal„pašerákom” Svätého písma. Trikrátročne som viezol do Moskvy dvaplné kufre Biblií. Nedávno som sato pokúšal prerátať na kusy podľarozmeru kufrov a belgických vydaníruského prekladu Svätého písma.Vyšiel mi počet okolo tritisíc.Nemôžete si predstaviť ten hlad po Evanjeliu, aký v Rusku vtedybol! Dá sa povedať, že práve odomňa mali ruskí spisovatelia v ru-kách Dobrú zvesť. Po desať-ročiach, keď vynašli facebook, somsa dozvedel, že malé vydanieSvätého písma poputovalo až do Je-

ruzalema a leží na nočnom stolíkumôjho spolužiaka, básnika a dra-matika, ktorý sa do Izraelapresťahoval aj s rodinou roku 1990.

Ale vrátim sa k vete: „Zabudnitevšetko, čo vás doteraz učili!” Áno,táto veta poznamenala celý môjživot. Pochopil som, že všetko jeinak. Že sú v jedinom ľudstvevlastne dve civilizácie: civilizáciaducha a civilizácia moci a peňazí.Pochopil som to strašné utrpenie,ktoré pred sto rokmi postihloRusko, keď ho doslova prepadloniečo podobné ako dnes Sýriu tzv.Islamský štát, teda banda hrdlore-zov, a spáchalo jeden z najväčšíchzločinov ľudstva. Mohlo sa tak staťiba za všeobecného mlčania Zá-padu, ktorého intelegencia blúznilao raji na zemi a očakávala jehozačiatok v Rusku. Kto nepoznásúvislosti, môže si myslieť, a nakoniec to aj tvrdia všetci ru-sofóbi, že nositeľom boľševizmuboli Rusi. Nie. Celkom nedávnoprezident Putin povedal, že 85%popredných boľševikov nemalo sruským národom nič spoločné. Zatomali mnoho spoločné s Britániou ajej bankami ako aj Nemeckom,ktoré umožnilo ich bezpečnúprepravu do Petrohradu, mimo-chodom projektovaného kedysi akoNový Amsterdam, teda nové centrumslobodomurárstva, ezoteriky a okul-tizmu, práve tak ako Washington.

Boľševici, hlavne Trockij, všakzískavali aj finančnú podporu od strojcu genocídy Arménov a Grékov - tureckého slobodo-murára Ataturka, ktorý tietoprostriedky ulúpil svojim obetiam.

Dlho by som mohol písať o globálnych súvislostiach, v kto-rých Rusko hrá významnú rolu nie-len preto, že na jeho teritóriu sanachádzajú veľké množstvá prak-ticky všetkých známych nerastnýchsurovín, ale aj preto, že naprieksedemdesiatročnej genocíde sidokázalo zachovať živé korenekresťanstva a monarchizmu. Užsom to raz písal, liberalizmus jecesta k rozpadu a zániku Ruska, po-hanská diktatúra typu tej Stalinovejby skôr či neskôr privodilaobčiansku vojnu. Rusko môžeprežiť iba ako kresťanská monar-chia. Myslím si, že civilizáciaducha, aspoň jej zvyšky na Západe,by tomu mali napomôcť. Trebárs ajsplnením Tretieho fatimskéhotajomstva.

TEODOR KRIŽKA

O Rusku

Prosbak priaznivcom

KultúryVeľmi pekne ďakujeme,

že viacerí z vásreagovali na prosbu redakcie

a podporili vydávanie nášho časopisu Kultúra.

Prosíme, nepoľavujte v ušľachtilom úsilí,

prispejte akoukoľvek čiastkouna číslo účtu vydavateľa Kultúry

v Slovenskej sporiteľni

IBANSK6909000000000170427664

Tento rok sa uskutoční užôsmy ročník výstupu na naj-vyšší vrch pohoria Matra, na Modravú horu. Výstup sauskutoční v sobotu 8. júla.Dátum sme zvolili tak, aby čonajmenej kolidoval s inýmipamätnými dňami, najmäcirkevnými a na východnomSlovensku. Zároveň si výstupzachová väzbu na sviatok sv.Cyrila a Metoda.

Na vrchole sa stretneme od 12.00 - 13.00 hod. Až navrchol (nadmorská výška:1014 m) možno prísť automalebo autobusom, parkoviskoje pod vrcholom alebo asi 2 km nižšie v stredisku Má-traháza. Modravá hora (ma-ďarský názov: Kékestetö) jeasi 100 km východne od Bu-dapešti. Z Budapešti do Gyön-gyösu vedie diaľnica, potomasi 10 km obyčajná asfaltka.Pre navigáciu v aute je cieľMátraháza.

Nezabúdajme, Matra patrído trojvršia na našom štátnomznaku: Tatra – Matra – Fatra.Aspoň tak sa vžil názov troj-vršia v našej národnej pamäti.Pripomínajme si Matru aspoňraz ročne kolektívnym výs-tupom. Pripájame mapku trasyod Budapešti.

Za organizačný výbor:Ján Čarnogurský

jancarnogursky@slovanet.sk

Vyhlásenieobčianskej Iniciatívy 2016

k 70. výročiu popravy prvého prezidenta Slovenskej republiky

Msgr. ThDr. Jozefa Tisu 18.4.1947 (Kultúra č. 9/2017) podporili:

8. výstup na vrcholMatry 8. júla

RNDr. JOZEF HARCEK, dôchodca, občiansky aktivistaMARÍNA VJAZANKOVÁ, kresťanská a občianska aktivistkaDoc. FRANTIŠEK VNUK, historikPhDr. JOZEF MIŽÁK, pedagógJUDr. JÁN MARCINKO, bývalý advokát, dôchodcaPaedDr. MÁRIA MARCINKOVÁ, učiteľka, dôchodkyňaGenmjr.v.v. Ing. EMIL VESTENICKÝ, aktivistaProf. PhDr. JOZEF ŠIMONČIČ, CSc, historikProf. Ing. JOZEF BAČA CSc., emeritný profesor STUd. p. GABRIEL JURUŠ, katolícky kňazd. p. ThLic. Mons. IMRICH ŠIŠULÁK, katolícky kňazDr. Darina Vergesová, M.A. slavistka a historičkaMgr. ANTON ČULEN, teológ, kresťanský aktivistad. p. ThMgr. IGNÁC JURUŠ, katolícky kňazTEODOR KRIŽKA, básnik, šéfredaktor časopisu Kultúrad.p. ThDr. JÁN KOŠIAR, katolícky kňazPhDr. ELENA ŠEBOVÁ, psychologičkaJOZEF ŠIMONOVIČ, umelec, recitátorVLADIMÍR GREGOR, spisovateľ, filozof, knihovníkANTON SELECKÝ, kresťanský aktivista, publicista

Mgr. SLAVOMÍR HROMADA, živnostníkProf. MUDr. PETER MLKVY ,CSc, lekárRNDr. VALENTÍN ŠVIDROŇ, CSc., občiansky aktivistaDoc. Ing. JÁN DUDÁŠ, DrSc., fyzik a elektrotechnikProf. MUDr. FERDINAND KLINDA, lekár, koncertný organistaPhDr. ĽUBA KLINDOVÁ, psychologičkaMgr. ALOJZ GOLSKÝ, dôchodcaMUDr. MARTIN JANČUŠKA, kardiológMgr. PETER KOZOLKA, učiteľ v penzii, národný aktivistaRNDr. JÁN KRÁĽ, dôchodcaMgr. PETR KUBÍK, PhD,, historikPhDr. AUGUSTÍN JOZEF LANG, CSc., politikMILAN MACKO, súkromný podnikateľIng. ĽUBOMÍR MALIARIK, programátorLADISLAV NEBUS, dôchodca, občiansky aktivistaRENÉ PAVLÍK, občiansky aktivistaPhDr. IVAN PIŠÚT, DrSc., vedec, lichenológMgr. JÁN SCHULTZ, dirigent a hudobný publicistaVOJTECH TICHÝ, dôchodcad.p. don VOJTECH ZEMAN, SDB, katolícky kňazBRANISLAV KARTIK, PhD., IT manažér

310/2017 (17. mája)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

5. VYJADRENIE PREDSEDNÍCTVA SLOVENSKEJ NÁRODNEJ RADYNávrh Povereníctva spra-

vodlivosti, spolu so žiadosťou Ti-sových obhajcov, s rozsudkomNárodného súdu a s návrhom ve-dúceho obžaloby Dr. Rigana, pred-ložil povereník spravodlivosti Dr.Ivan Štefánik predsedníctvu Slo-venskej národnej rady dňa 16.apríla1947 o 18.00 hod. Predsedníctvo sas ním zaoberalo na svojom mimo-riadnom zasadnutí ešte v ten istý deň.Prítomní boli: Dr. Jozef Lettrich akopredseda a štyria podpredsedovia:Karol Šmidke, Dr. Ivan Horváth, An-drej Cvinček a pplk. Milan Polák.Teda dvaja príslušníci Komunistickejstrany Slovenska a traja príslušníciDemokratickej strany. Po krátkejdiskusii došlo k hlasovaniu. Komu-nistickí podpredsedovia mali inštruk-cie hlasovať proti udeleniu milosti,demokratickí členovia predsedníctvamali odporučiť milosť. Teda očaká-valo sa odporučenie v pomere 3:2.Ale keď došlo k hlasovaniu, za ude-lenie milosti sa vyjadril iba Dr. Let-trich a kanonik Cvinček. Tretízástupca Demokratickej strany, pplk.M. Polák, sa zdržal hlasovania.Podľahol nátlaku odbojovýchzložiek a odmietol poslúchnuť in-štrukciu vedenia Demokratickejstrany. V svojom rozhodnutí zotrvá-val aj potom, keď bol upozornený, žesvojím postojom sa vlastne stavia nastranu komunistov. Výsledkom bolo,že návrh povereníka spravodlivostinezískal podporu väčšiny Predsed-níctva SNR. A tak dňa 16. apríla1947, v neskorých večerných hod-inách, bola žiadosť Povereníctvaspravodlivosti predložená ministrovispravodlivosti v pražskej vláde Dr.Prokopovi Drtinovi bez akého-koľvek vyjadrenia PredsedníctvaSNR. Zápisnica z 11. zasadaniaPredsedníctva SNR sucho zazna-menáva: Predsedníctvo SNR v zmysle ustanovenia bodu b) článkuI., protokolu z 11.apríla 1946 uznášasa predložiť návrh povereníkaspravodlivosti vláde.“ (SNA, ÚP-SNR, kart. 6).

Na tomto mieste a v tejto chvílibola Tisova žiadosť o milosť fatálneoslabená. Nerozhodnosťou predseduSNR Dr. J. Lettricha, viero-lomnosťou pplk. M. Poláka (ktorý sapo prevrate vo februári 1948otvorene pridal ku komunistom) a agresívnou taktikou komunistic-kých členov Predsedníctva SNR K. Šmidkeho a Dr. I. Horvátha sazmarilo úsilie obhajcov a nádejnéočakávania tisícov ľudí dobrej vôle,ktorí v skupinách i jednotlivo vyví-jali rozličné akcie na záchranu životaDr. Jozefa Tisu. Osud Tisovej žia-dosti o milosť bol teraz v rukáchpražskej vlády. Nedalo sa všakočakávať, že žiadosť bude priaznivoposudzovať česká a komunistickávládna väčšina v Prahe, keď k nejnezaujala nijaké stanovisko sloven-ská demokratická väčšina v Bratislave.

6. STANOVISKO PRAŽSKEJ VLÁDY A ROZHODNUTIE PREZIDENTA DR. BENEŠA

Minister spravodlivosti, Dr. Pro-kop Drtina, ktorý mal návrh na o-milostenie predložiť prezidentoviBenešovi s doporučením vlády,zanechal vo svojich pamätiach po-drobný opis, ako česko-slovenskávláda žiadosť prijala a ako o nejrozhodovala v nočných hodináchdňa 16. apríla 1946. (Kapitola „Proč

Tiso nedostal milost?“ v kniheČeskoslovensko – můj osud, II/2,Toronto 1982, s. 294-304)

V týchto svojich pamätiach Dr.Drtina píše, že rozhodnutie pražskejvlády neudeliť milosť bolo vo veľkejmiere vyprovokované tým, že SNRpostúpila Tisovu žiadosť bez aké-hokoľvek vyjadrenia. On sám vraj v tomto postupe videl „záměr, že byse Slovákům hodilo, kdyby mohlipřesunout odpovědnost za Tisovusmrt na Čechy.“ Drtinu zvlášť po-dráždilo to, že ešte počas procesuzreteľne a dôrazne povedal predse-dovi SNR, Dr. Lettrichovi:„Dostanu-li ze Slovenska, přesněřečeno od Slovenské národné rady,návrh, aby Tisovi byl trest smrtizměněn na trest doživotního žaláře,já se toho návrhu přidržím a milostprezidentu republiky doporučím.“(tamže, s. 298).

Ak Dr. Lettrich teda skutočnevedel, že k omilosteniu Dr. Tisu boloodporučenie Predsedníctva SNRbezpodmienečne nutné, bolo jehozáväznou povinnosťou vopredzabezpečiť, aby zástupcovia Demo-kratickej strany, ktorí tvorili v pred-sedníctve 60-percentnú väčšinu,žiadosť o milosť podporili. Jehonedbalosť a nepredvídavosť (ak vy-lúčime neochotu, ktorú mu už vtedymnohí Slováci a Česi vyčítali),umožnili českým politikom umyť siruky z tejto justičnej vraždy („KeďSlovákom nezáleží na záchrane ži-vota ich prezidenta, prečo by malzáležať nám Čechom?“). To saodrazilo pri hlasovaní. Z celkovéhopočtu 23 členov vlády bolo na za-sadaní prítomných 19 a z nich ibašesť hlasovalo za udelenie milosti:štyria Slováci (Ursíny, Pietor, Lich-ner a Franek) a dvaja Česi (FrantišekHála a Jan Kopecký). V mene Ko-munistickej strany odmietavý postojk udeleniu milosti s veľkým zápalompredniesol Vladimír Clementis. Ne-tušil, že o štyri roky sa stane obeťouľudovodemokratickej justície onsám.

Ešte v tú noc ministerspravodlivosti Dr. Drtina predložilprezidentovi Benešovi väčšinové uz-nesenievlády na zamietnutie milosti.Aj po rokoch všetku zodpo-vednosťza Tisovu smrť jednoznačnepripisoval neschopnosti Dr. Let-tricha: „Návrh na udělení milosti,který jsem činil podmínkou svéhosouhlasu Lettrichovi... jsem nedostal

a nebyl jsem tedy ničím vázán(tamže, s. 303).

Prezident Beneš bez otáľaniapotvrdil rozhodnutie vlády a ešte vten istý deň, t. j. 16.apríla 1947,vydal toto vyhlásenie:

„Vláda ve svés chůzi dne 16.dubna 1947usnesla nedoporučit, abyJozefu Tisovi, odsouzenému Národ-

ním soudem v Bratislavě rozsudkemze dne 15. dubna 1947 k trestu smrti,byla udělena milost. Vzhledem k to-muto usnesení vlády milostneuděluji. – Dr. Edvard Beneš.“

Rozhodnutie prezidenta Benešabolo hneď oznámené PredsedníctvuSNR a Povereníctvu spravodlivosti.Povereník spravodlivosti postúpilsprávu Národnémi súdu ráno 17. apríla 1947 v tomto krátkom oznámení:

„Pán prezident Československejrepubliky listom zo dňa 16. apríla1947 oznámil, že Jozefovi Tisovi...milosť neudelil.“

7. POPRAVA A POHREBOdmietnutie milosti oznámil

odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi člensenátu Národného súdu Ľudovít Be-nada 17. apríla o 11.00 hod. s do-datkom, že poprava budeuskutočnená nasledujúci deň (18.apríla) o 5.00 hod. ráno. Tiso prijalsprávu pokojne a vyrovnane. Ostá-vajúcich 18 hodín svojho pozem-ského života strávil v spoločnostikapucínskeho pátra Hilára Párika a svojich najbližších príbuzných. Na krátky rozlúčkový pohovor prijalaj svojich dvoch obhajcov.

O samotnej poprave sa už na-písalo všeličo. Sú naporúdzisvedectvá dvoch priamych účast-níkov: obhajcu Žabkaya a pátraHilára. Menej známy je však úradnýzáznam, ktorý vyhotovil Ľudovít Be-nada, jeden z prísediacich a podľasúčasnej tlače „sudca“. Benada bolpôvodom Čech a pokiaľ išlo o jehoprávnické kvalifkácie, bol absolven-tom jednoročného kurzu na Medzi-národnej leninskej škole v Moskve v školskom roku1928-1929. Žabkayo ňom píše, že keď čítal Dr. Tisovizamietnutie milosti, „nevedel roz-lúštiť niektoré cudzie slová, komolilkomplikovanejšie vety, mýlil sa a ce-lý akt vyznieval trápne.“ (RAŠLA,A. a ŽABKAY, E., cit. d., s. 104).Benadov úradný záznam sa tupodáva v jeho pôvodnom znení, t. j.aj s jeho gramatickými a štylistic-kými nedostatkami:

„Zápisnica spísaná 18. apríla1947 vyslaným sudcom Národnéhosúdu v Bratislave o výkone trestusmrti povrazom na odsúdenom Dr. Jozefom Tisom.

Prítomní: Ľudovít Benada, vy-slaný sudca, Štefan Vlasák, s. k. revi-dent, zapisovateľ, Dr. Ján Puchala,

za Štátne zastupiteľstvo, Dr. AntonVasek, za Miestny národný výbor,MUDr. Imrich Smolec a Dr. VojtechOrovan, policajní lekári, Páter Hilár(Štefan Párik), duchovný, ImrichHrivňák, správca väznice, FrantišekNedavaška, za OVBNI, plk Fran-tišek Janda a pplk. Rudolf Viktorín,za Povereníctvo vnútra – VII. odbor,

Dr. ArnoštŽabkay a Dr. MartinGrečo, obhajcovia.

Štátny zástupca konštatoval, žesa k výkonu trestu smrti všetky pred-volané osoby dostavili.

O 5.15 hod. bol predvedenýodsúdený Dr. Jozef Tiso, ktorémuvyslaný sudca prečítal rozsudokNárodného súdu, ako aj prípisNárodného súdu zo dňa 17. apríla1947, podľa ktorého, podľa intimátuPovereníctva spravodlivosti zo dňa17. apríla 1947 bolo oznámené, že p. prezident Československej repu-bliky odsúdenému milosť neudelil.

Na to vyslaný sudca odovzdalodsúdeného Dr. Jozefa Tisu štátnemuzástupcovi.

Štátny zástupca odovzdal odsú-deného katovi o 5.22 hod. s cieľomprevedenia výkonu trestu smrti.

Na to kat o 5.23 hod. hlásil štát-nemu zástupcovi, že výkon pre-viedol. Na to na výzvu štátnehozástupcu prítomní úradní lekári po prezretí odsúdeného o 5.30 hod.konštatovali smrť.

Na to štátny zástupca nariadil,aby mŕtvola odsúdeného Dr. JozefaTisu bola strážená až do doby, kedybude určené ďalšie opatrenie.

Zápisnica po prečítaní schválenáa podpísaná.“

(Nasleduje 12 podpisov vyššiespomínaných osôb. Zápisnicunepodpísal páter Hilár, a samozrejmeani „popravčí Jozef Apfel“, ktorý za svoju prácu dostal od správyŠtátnej väznice Krajského súdusumu 4 000 korún).

Slovenská tlačová kancelária in-formovala verejnosť o Tisovejpoprave správou Povereníctva vnú-tra: „Vo štvrtok (17. apríla) oznámiliDr. Tisovi rozhodnutie o zamietnutížiadosti o milosť. Dr. Jozef Tiso pri-jal správu spokojne. Potom prijalnávštevy svojich príbuzných, s kto-rými sa rozlúčil. Odsúdený nespalcelú noc, ktorú strávil v prítomnostikňaza kapucínskeho rádu a modlil sas ním. Vo štvrtok do 22. hod. boli u Dr. Tisu obidvaja jeho obhajcovia,Dr. Žabkay a Dr. Grečo. Na popravuišiel odsúdený pokojne a modlil sa.Pri výkone exekúcie sa stále modlila odpovedal po latinsky na modlitbykňaza. Na poprave bol prítomnývedúci štátny zástupca, delegovanýsudca Národného súdu v Bratislave,dvaja úradní lekári, niekoľko úrad-ných osôb a Tisovi obhajcovia.“(Čas, 20. apríla 1947).

Popravou Dr. Jozefa Tisu starostijeho protivníkov neskončili. Bez-prostredným problémom bolo, čo s jeho mŕtvolou? Dr. Tiso pred svo-jou smrťou vyslovil žiadosť, aby hopochovali v Bánovciach nad Be-bravou, kde pôsobil ako kňaz tak-mer dvadsať rokov. Hoci jetradíciou, že posledné žiadosti po-

pravených sa spravidla realizujú, v Tisovom prípade žiadosť bola za-mietnutá, vraj, „aby sa tam hrobnestal pútnickým miestom jehoctiteľov.“

Ján Tiso, brat Dr. Jozefa Tisu afarár v Trenčianskych Tepliciach,sa obrátil dňa 19. apríla 1947 naPo-vereníctvo spravodlivosti sprosbou „o vydanie mŕtvoly nebo-hého Dr. Jozefa Tisu s cieľompochovania v jestvujúcej rodinnejhrobke vo Veľkej Bytči.“ Jehožiadosť ostala bez odpovede, lebomedzitým Povereníctvo spra-vodlivosti rozhodlo, že mŕtvolabude v najväčšej možnej tajnostipochovaná na Martinskom cin-toríne v Bratislave. O pohrebe sazachovala v archívoch Pove-reníctva spravodlivosti tátospráva:

„Zápisnica spísaná na verejnomcintoríne v Bratislave, dňa 19. apríla1947 o 1.00 hod. vo veci pochovaniamŕtvoly Dr. Jozefa Tisu.

Pohreb bol vykonaný vo vyššieoznačenom čase na verejnom cin-toríne v prítomnosti rímskokatolíc-keho farára, pátra saleziánov JozefaStaša, ktorý vykonal pohreb podľaobradov Rímskokatolíckej cirkvi s príslušnými ceremóniami.

Totožnosť mŕtvoly Dr. JozefaTisu pred uložením do hrobu po otvorení rakvy bola osobne na vlastné oči zistená úradne pánomJánom Novomeským, prokurátoromŠtátneho zastupiteľstva a pánomJánom Hrivňákom, správcom väz-nice Krajského súdu v Bratislave,ktorí túto skutočnosť dosvedčujú.

Na to bola truhla zavretá a v prí-tomnosti uvedených úradných osôbzahrabaná, čo svojimi podpismipotvrdzujú.

V Bratislave, dňa 19.apríla 1947o 1.00 hod.

(Vlastnoručné podpisy: J. No-vomeský, Ján Hrivňák, Jozef Stašo)“

Ako vyplýva z dokumentácie,pohreb sa konal v úplnej tajnosti, u-prostred noci a bez prítomnos-ti aspoň najbližšieho príbuzenstvapopraveného.

Takto ľudia bez srdca, motívo-vaní a hnaní pomstou, vymysleliretribučné zákonodarstvo a použiliho ako nástroj, aby pod rúškom justí-cie odsúdili a popravili prezidentaPrvej Slovenskej republiky Dr.Jozefa Tisu.

FRANTIŠEK VNUK

Rozsudok a popravaK 70.výročiu justičnej vraždy prezidenta Dr. Jozefa Tisu

4 10/2017 (17. mája)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

SEPTEMBROVÉ A OKTÓBROVÉ ZJAVENIADňa 13. septembra sa v doline

Cova da Iria zhromaždilo znovaniekoľko tisíc ľudí. Pani sa zjaviladeťom a prosila ich, aby sa naďalejmodlili ruženec za skončenie vojny.Tiež im sľúbila, že pri svojomďalšom a poslednom zjavení 13. ok-tóbra urobí zázrak, aby jej všetciuverili.

O mesiac nato, 13. októbra, sa impani skutočne zjavila. Prosila ich: „...aby ľudia postavili na tomto mieste kaplnku na moju počesť. Jasom pani ruženca. Modlite sa ruženeckaždý deň. Vojna sa čoskoro skončí a vojaci sa vrátia domov.” A napokonprišiel aj sľúbený a vyššie spomínanýzázrak: svetelná šou - tancujúceslnko. A na opačnom konci Európy, v Rusku, už bolo v tomto čase, 13. októbra 1917, fakticky rozhod-nuté o jeho ďalšom osude: krátkonato, 7. novembra, boľševici urobiliozbrojený puč a nastolili ľavicovúdiktatúru. Noví diktátori Ruska maliskutočne eminentný záujem vojnučím skôr skončiť, presne ako Fatim-ská Pani predpovedala. Potrebovali jurýchlo skončiť, nie však z nejakýchhumánnych dôvodov, ale hlavnepreto, aby sa mohli orientovať na vnútorné upevnenie svojej moci v obrovskom, nestabilnom a vnútornerozloženom Rusku.

DVE HORÚCE OHNISKÁ KOMUNIZMU V EURÓPEV r. 1917 dve najhorúcejšie

ohniská nastolenia komunistickej dik-tatúry v Európe bol Pyrenejský po-lostrov – Španielsko a Portugalsko, a potom Rusko. Konkrétne Portugal-sko prešlo veľmi podobným vývojomako Rusko po prvej revolúcii r. 1905.Portugalský kráľ Juan Carlo tvrdopotláčal všetky snahy o decentralizo-vanie jeho monarchistickej vlády. V r. 1906 kráľ rozpustil parlament a tvrdo prenasledoval všetkých od-porcov monarchie. V r. 1908 bolnaňho spáchaný atentát a vzápätí natosa portugalské politické kyvadloprekmitlo do opačného extrému.Roku 1910 sa dostala k mociľavicová prokomunistická vláda tzv.republikánov. Táto sa snažila o istéprogresívne reformy, ale na druhejstrane bola veľmi nefunkčná, vďakavnútorným treniciam a korupcii. A vďaka svojej protináboženskejpolitike sa čoskoro stala veľmi nepo-pulárna, hlavne medzi pospolitýmľudom.

Fatimské Zjavenia sa udiali v Portugalsku v tomto veľmi citlivomobdobí, keď Portugalsko už stálo jed-nou nohou v komunistickom hrobe.Zjavenia spustili lavínu ľudovéhohnutia, ktoré vyklíčilo úplne odspodu– od prostého, mozoľnatého,zemitého ľudu. Ľudu, ktorý si naozajzobral odkaz Fatimskej Panej k srdcua naozaj sa modlil za hriešnikov, za skončenie vojny a za odvráteniekomunistickej hrozby. A výsledkynedali na seba dlho čakať.

DIKTATÚRY V PORTUGALSKU

A ŠPANIELSKUPo 16. rokoch vnútorných treníc

a chaosu, spôsobených neschopnourepublikánskou vládou, v r. 1926 por-tugalský generál Carmona zorganizo-val vojenský puč a zosadil vládurepublikánov. V r. 1928 nastolil dik-tatúru ministerského predsedu Dr.

Salazara, ktorá napokon priniesla stabilitu a poriadok do vnútorne roz-vráteného Portugalska. Gen. Car-monovi sa takto podarilaživotospásna operácia, v ktorej ruskýGen. Kornilov zlyhal – vyrezaniezhubného komunistického nádoru za cenu straty končatiny.

Španielsko prešlo veľmi podob-ným vývojom o necelú dekáduneskôr: komunistická vláda repub-likánov, chaos, občianska vojna 1936-39 a napokon diktatúra generálaFranca... Rozdiel medzi Portugal-skom a Španielskom bol hlavne vo výdatnej pomoci Sovietskehozväzu a jeho NKVD španielskym re-publikánom. A tiež v oveľa tvrdšomprenasledovaní Katolíckej cirkvi.Keď sa napokon karta obrátila v prospech Franca, Sovietsky zväz sisvoju „bratskú pomoc” aj náležitevyúčtoval – ukradol Španielsku jehoveľmi bohatý zlatý poklad.

POKRAČOVANIE NAŠICHRUSKO-PORTUGALSKÝCH

PARALELNÝCH FILMOVTreba priznať, že diktatúry Dr.

Salazara a gen. Franca mali veľmiďaleko od ideálnych. Avšak keď ichporovnáme s alternatívnou boľše-vickou diktatúrou a jej výsledkami,niet čo porovnávať. Španielski a por-tugalskí republikáni a ich stúpenciprosto potrebovali tvrdú ruku a párrokov na to, aby vytriezveli z ich so-cialistického opojenia. Dôležitejšie súvšak výsledky.

Pre porovnanie so španielskou a portugalskou diktatúrou, premiet-nime si v krátkosti, čo nasledovalo po boľševickom prevrate v Rusku:

Červený teror, masové popravy (vrá-tane cára a jeho rodiny), bra-tovražedná Občianska vojna, krvavévyvlastňovanie privátneho sektoru,ešte krvavejšia kolektivizácia, likvi-dácia cirkvi a búranie chrámov,hladomor, epidémie, masové deportá-cie na Sibír, milióny nevinných obetí,rozbité rodiny, morálna devastácia,širokopásmový alkoholizmus... A tohto všetkého ušetrili Dr. Salazara gen. Franco svoje krajiny.

PORTUGALSKÉ A RUSKÉKULTY A CHRÁMY

Ako som spomínal vyššie, Fatim-ské Zjavenia spustili lavínu ľudovehohnutia. Presne, ako Fatimská Paniprosila deti, po zjaveniach nasledovalipúte a masové modlenia... A napokonvybudovanie chrámu, ku ktorému sadodnes schádzajú modliť veriaci z celého sveta. A výsledky nenechalina seba čakať. Portugalskí veriaci siskutočne vymodlili to, že Prvá, ajDruhá svetová vojna obišla Portugal-sko. Takisto ho obišiel komunizmus a občianska vojna (nie ako v Špa-nielsku či v Rusku).

A ruský protiklad? Ruskýboľševizmus nevyrástol odspodu, odprostých ľudí ako fatimský kult. Bolnanútený zhora pochybnými indiví-duami a za robotnícku triedu sa lenschovával. Tak ako v Portugalskuľudia vystavali chrám svojej Panej, v sovietskom Rusku vystavalimauzóleum Leninovi. Nechal ho sícevystavať Stalin, ale tí, čo vo svojichrituáloch rýchlo vymenili Krista za Lenina, boli obyčajní ľudia. V ktorej inej normálnej krajine svetaľudia takto zbožštili nejakého vodcu

či politického predstaviteľa!? A k to-mu všetkému ešte takéhotobezohľadného diktátora bez škrupúl a morálky? Osnovateľa krutovlády a prototypu modernej totality, vrátanejej teroristickej mašinérie: politickejpolície (Čeka, OGPU, NKVD,KGB...), pozostávajúcej z celej ple-jády vrahúňov a úchylných sadistov,a potom aj celej siete vyhladzovacíchkoncentračných táborov. Ako ne-jakého poloboha či faraóna Rusi mu-mifikovali a deifikovali Lenina,ktorý občianskou vojnou a ekono-mickým diletantstvom vydrancoval,zdevastoval a vyhladoval Rusko.Človeka, ktorý nechal zničiť tie naj-krajšie skvosty sakrálnej architektúryRuska. Pritom hneď po jeho smrti v treskúcej zime r. 1924 počas celéhotýždňa, deň a noc bez prestania,prešiel popri jeho katafalku zástup do dvoch miliónov obyčajných ľudí,ktorí sa mu prišli poďakovať za jehohrôzovládu. A to boli jeho súčasníci,ktorí mohli vidieť na vlastné očikatastrofálne výsledky Leninovej dik-tatúry. Ako hovoria niektorí Rusi:„My zbožňujeme takého vodcu, ktorýna nás vytiahne bič.”

JA SOM PÁNBOH TVOJ; NEB-UDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV...

Tak, ako si Portugalci uctili svojuFatimskú Pani, Rusi si uctili satanskýkult Lenina, ktorého mŕtvole sa cho-dili klaňať v kilometrových zástupochešte 70 rokov po jeho smrti. Sami a dobrovoľne. Nikto ich tam nehnalso samopalmi. Leninov kult bolaskutočná satanská relígia, ktorá svo-jimi rituálmi prerástla hranicezdravého rozumu a ľudskej dôstoj-

nosti. A tým sa napokon stala ajterčom mnohých vtipov. No výsledkyneboli veľmi smiešne. Pretože -akého boha budeš uctievať, také príduaj výsledky. Spomínal som ich vyššie:60 miliónov obetí komunizmu a mo-rálna devastácia tých, čo prežili.Tento morálny úpadok sa nedá anivyčísliť: korupcia, rozkrádanie,pätolizačstvo, šplhúnstvo, nezod-povednosť, šlendriánstvo, alkoholiz-mus... Toto sú výsledky likvidáciecirkvi ako morálnej autority a svedo-mia národa a jej nahradenie satan-ským kultom Lenina.

Leninov kult bolo naozajstné bo-horúhanie. Lebo Lenin bol ten, čospustil protináboženskú kampaň, vrá-tane nasledovného búrania chrámov,zneuctenie ikon a relikvií, sadistic-kých úchylností a perverzností, vrá-tane sadistického mučenia kňazov a rehoľníkov... Ak bolo treba robiťtakéto zvrátenosti v mene nejakých„žiarivých zajtrajškov”, dovoľu-jem si o týchto zajtrajškoch vážnepochybovať.

BOLI BOĽŠEVICIPORAZITEĽNÍ?

Rozhodne boli. Ale za určitúcenu, ktorú neboli ochotní Rusizaplatiť. V prvom rade, na rozdiel od Portugalska, v Rusku nevzniklospontánne ľudové hnutie, ktoré by sabolo jasne postavilo za Boha a Cir-kev, a proti boľševikom. Ako píšeprof. Zubov, Rusi naleteli na boľše-vické sľuby, že vybudujú raj na zemibez cára aj bez Boha. Ďalej, vojenské,roľnícke aj robotnícke vzbury protiboľševikom boli osamotené a neko-ordinované. S tými sa boľševici a ich

ALOJZ BEREC

Sto rokov od Fatimských zjavení

a boľševického prevratu v Rusku

510/2017 (17. mája)

Nedávno som čítal bájku o optimistickej žabe. Vy-brali sa raz dve žaby

na cestu. Jedna z nich bola rodenápesimistka a videla všetko čierne,druhá bola nenapraviteľná opti-mistka, stále úfajúca. V svojejceste prišli k jednej mliekárni,ktorá mala otvorené nízke okno.Ľahko sa im bolo dostať na oknoa odtiaľ dolu do mliekárne, až sanašli vo veľkom hrnci plnomsmotánkou. Ach, bol to život! Akoto chutnalo! Dali sa do roboty a pili, až sa nasýtili. Keď im to užďalej nešlo a nechali pitie, takzačali uvažovať o situácii, každá

dľa svojej povahy; pesimistka sihlboko vzdychla, hovoriac: Bedanám, sme stratené! A pohla ešteniekoľkokrát nohami, ale opustilasa a utopila sa v smotánke. Ale nietak optimistka. Situáciu neposu-dzovala za takú zúfalú, a pretovšemožne začala pracovať –čapotať so všetkými štyrmi; vytr-vala v tom cez celú noc až do bie-leho rána, keď sa radostne zbadala,že spokojne môže už čakať, veďsedí – na hrudke masla. Čapotomutĺkla sa smotánka na maslo.

K bájke priložené bolo hneď i poučenie: Optimizmus zachránilžabu, a ďalej: Len kto sa opustí, jestratený!

O položení slovenskéhonároda uvažujúc vážni a verní sy-novia a dcéry jeho, tiež na takétodve triedy sa rozdeľujú. Položenienaše je síce ďaleko od toho, abysme ho mohli pomenovaťsmotánkou, ale v niečom mu jepredsa podobným; v tom totižto,že každý si je toho vedomý, žetakto žiť nemožno. V ďalšomposúdení situácie ale rozchádzamesa v tie dva smery, ktoré nám bájkao dvoch žabách predstavuje.

Jeden smer všetkým poukazo-vaním na naše pomery pospiechak tej závierke: Sme stratení! Užnám nič nepomôže, škoda každejpráce, poddajme sa osudu, utopmesa v smotánke centralizmu! So zvesenou hlavou pripomínajú:Nevieme zabrániť úpadku nášhopeňažníctva pred mocným cudzímkapitálom; nie sme vstave udržaťšíky našej inteligencie, ktorúvytískajú a novou nahradzujú;nevieme udržať svojich roľníkov,aby znechutení majetky nepo-predali a nevysťahovali sa; niesme v stave doma udržať robot-níkov, aby hnaní žitia nevôľounešli do Argentíny; nemáme silyzamestnávať svojich obchodníkova remeselníkov, aby ich neúprosnákonkurencia nezničila. Niet tu po-moci, - poddajme sa! Plávajme s prúdom, snáď ešte tak niečozachránime.

Toto je ten smer pesimistický,ktorý by už pred časom bol hotovýzbraň a s ňou i všetku nádej zložiťa poddať sa na milosť – nemilosť.Že tento smer by k záhube pri-viedol národ, netreba sa nám lenna bájku horeuvedenú odvolávať.

Buď Bohu chvála, v národeslovenskom tento pesimistickýsmer je veľmi slabo zastúpený!Naproti tomu ale, smer ten optimi-stický, ktorý je vedený heslomtým, že: Len ten národ zomrie,ktorý sa sám zrieka života! –

ovláda ohromnú väčšinu národaslovenského.

I táto väčšina si je toho ve-domá, že terajšia situácia národaslovenského nie je smotánkou;vidí ťažkosti, cíti urputné borby a prekážky, lenže cíti v sebe i siluťažkosti zlomiť a prekážkyodstrániť, lebo nevidí všetko takéčierne, ako sa to pozdáva, lebonezabúda na živelnú vôľu národa,ktorý chce žiť. A táto sila pobádaväčšinu národa k práci, aby sanepoddala a aby sa nezrieklabudúcnosti. Vedie ho tá pravda, žekto sa opustí, je stratený. Pretopracuje tak horúčne na celom poli

národného dedičstva. Drží škol-stvo, bráni roľníctvo, organizujerobotníctvo, zastáva obchod a priemysel, usiluje sa i na fi-nančnom poli, drží chrbát za in-teligenciu a poučuje pospolitý ľud,pracuje všestranne a dúfa, žezasvitne kedysi to ráno, keď sazbadá, že sedí tiež na – hrudkemasla!

Malé sa nám zdajú tie dedinskéorganizácie? Bagatelizuje snáďniekto tie spolky? Alebo pod-ceňuje snáď druhý tie dedinskéškoly, keď vraj stredné a vysokéškoly sú nám neprajné? Tak sanám to snáď pozdáva, že malich-ernými pracovníkmi za národ sú tídedinskí kapláni a iní pospolitíhostitelia za práva slovenskéhonároda? Pamätajme dobre na túbájku: tá hrudka masla sa utĺkla z maličkých guľôčiek masla, ktorévytrvalá práca stĺkla do jednejhrudky, ktorá už potom i žabku od utopenia zachránila.

Nepodceňujme žiadnu prácudobromyseľne a bezzištne za slo-bodu slovenského národa konanú!Ale opačne: buďme všade túto op-timistickú náladu, ktorá nedáľuďom klesať a ktorá vzdorvšetkým ťažkostiam a prekážkampobáda čím viacerých, aby praco-vali každý vo svojom okruhutoľko, koľko len môže. V ťažkomsvojom položení jednu veľkúvýhodu máme, totižto nepod-vratnú istotu o svojom práve na svojský, autonómny život! Tátoistota nech v nás udržuje optimis-tickú náladu, ktorá nedá klesnúťnašej vôli, aby sme si právo svojei skutočne zabezpečili. Cez všetkyťažkosti, boje a prekážky nechnám táto istota svieti sťa krásnahviezda, ktorú nasledovať chcemeaž dotiaľ, kým sa zloba nepoddá aprávo naše v plnom rozsahu uplat-nené nebude! Nasledovanie totoale znamená: prácu a prácu a ešteraz prácu!

Neskladajme ešte zbraň, neu-chyľujme sa ešte na odpočinok,nezriekajme sa istého víťazstvaprirodzeného práva svojho, lebo žeje ešte neobrodeného poľa na všet-ky strany dosť, že máme ešte kohopresviedčať a poúčať, to námdostatočne dokazuje, že sme eštenie pri cieli. Preto nech nás lenďalej zohrieva oheň prvéhooduševnenia a k vytrvaniu až dokonca nech nás pobáda až kýmspokojne neskonštatujeme, že istáje už pôda pod slovenskýmnárodom.

Slovák týždenník, roč. 5, 1924, č. 20 a, str. 1

JOZEF TISO

Dúfajme a nedajme sa!

komando vrahúňov – Čeka, ľahkopostupne - jedna vzbura za druhou,vysporiadali.

Podobne treba dať za pravdu prof.Andrejovi Zubovovi a prof. Ri-chardovi Pipesovi v tom, že Rusomsa nechcelo bojovať proti boľše-vikom. Občianska vojna Bielychproti Červeným nebolo žiadne širo-kopásmové ľudové hnutie protiboľševickej krutovláde. Bol to bojzvyškov cárskej armády proti komu-nistickým diktátorom, ktorí už malipod kontrolou väčšinu armády,hospodárskeho systému a zásobova-nia. Prostý ľud sa držal bokom:„Nech sa len páni bijú, my počkámev pokoji, ako to dopadne a potom sapridáme na stranu víťaza.” Keď sasnažili anglickí generáli pomôcťBielym generálom pri odvodoch do Bielej armády, bolo im povedané,že povinné odvody sú nedemokra-tické. Zakiaľ čo Červení„dobrovoľne” zastrelili každéhodobrovoľníka, ktorý odmietol za nich„dobrovoľne” bojovať.

VEĽKORUSKÝ NACIONALIZMUS

Ďalšou prekážkou v boji Bielychproti boľševikom bol ruský ex-panzívny nacionalizmus. Ako somspomínal vyššie, Bieli generáli Ju-denic, Denikin a Wrangel mali veľképroblémy s odvodmi vojakov do Bie-lej Armády. Ich najbližší spojenci boliujarmené národy cárskeho Ruska:Litovci, Lotyši, Estónci, Poliaci a Ukrajinci. Títo nemali v láske aniRusov, ani Boľševikov a videli v Leninovej: “Deklarácii právnárodov Ruska” historickú príležitosťna dosiahnutie nezávislosti. A boli bys radosťou bojovali proti Červeným,ale pod jednou podmienkou, že po porážke Červených, im Bielizaručia samostatnosť. A toto neboliochotní Bieli generáli urobiť. Prevyššie spomínané nespokojné národyvtedaj-šieho západného Ruska Bielistelesňovali hegemónne a expanzívnecárske Rusko, do ktorého jarma ne-mali záujem sa vrátiť. Konkrétne, na porážke Bieleho generálaDenikina mal veľký podiel jehoveľkoruský nacionalizmus namierenýako proti Ukrajincom, tak protiŽidom, čo aj boľševici patričnevyužili.

Že boli boľševici a Červená ar-máda poraziteľní jasne dokumentujePoľsko-sovietska vojna a porážkaČervených pred Varšavou v auguste1920. Nečakaný zvrat v tejto vojne v prospech Poliakov vošiel do dejínako Zázrak na Visle. Vojská poľskéhogenerála Pilsudského tu odrezaliČervenú armádu nielen od Varšavy a od ich tyla, ale aj od ich pláno-vaného postupu ďalej na Západ – aždo Nemecka.

Konkrétne, biely generál Denikinhovoril plynule po poľsky, keďžejeho matka bola Poľka. Ale akosamostatné národy gen. Denikin aniPoliakov, ani Ukrajincov neuznával.Konkordát medzi generálmi Deniki-nom a Pilsudským proti Červenýmbol teoreticky možný. Ale pre jehozaslepený veľkoruský nacionalizmusDenikinovi Pilsudski neveril a videlrovnakých nepriateľov v Bielych aj v Červených. Po porážke Červenýchpred Varšavou v r. 1920 ofenzívaBielych s pomocou Poliakov a Ukra-jincov by bola bývala úspešná. Ale za vyššie spomínanú cenu samostat-nosti, ktorú neboli ochotní Bieli ge-neráli zaplatiť. Rusko kváril rapídnemetastázujúci nádor komunizmu, ale

kvôli zatemneniu mozgov veľko-ruským nacionalizmom nielen Bieligeneráli, ale aj mnohí obyčajní Rusisi neuvedomovali, že pre záchranuRuska bolo treba urobiť tútobolestivú operáciu.

ČO JE A ČO NIE JE POVEDANÉ

VO FATIMSKOM ZJAVENINa Slovensku som sa viackrát

stretol s tvrdením, odvolávajúcim sana Fatimu: „Rusko spasí svet...”Alebo: „Spása sveta príde z Ruska.”Nič také však vo Fatimskom zjavenínie je, ani som nič podobné mimoSlovenska nepočul. Je tam presnepovedané toto: „...Aby sa tomutopredišlo, prídem späť s prosbouzasvätiť Rusko môjmu najsvätej-šiemu srdcu a ustanoviť Sviatosťzmierenia počas prvých sobôt v mesiaci. Ak ľudstvo vyhovie mojimprosbám, Rusko sa obráti a príde ob-dobie mieru. Ak nie, Rusko vyve-zie svoje omyly do celého sveta aspôsobí vojny a prenasledovanieCirkvi..."

V prvom rade vo Fatimskomzjavení sa nehovorí absolútne nič o spáse sveta Ruskom. Tvrdenie, žespása sveta príde z Ruska, smrdíruským expanzívnym mesianizmom.Už sme tu mali podobné verzie: „So-vietski pracujúci sú historickypredurčení vyslobodiť svetový prole-tariát z okov zahnívajúceho imperializmu.”

Tento „historicky predurčený”rusko-sovietsky mesianizmus vylu-čuje akékoľvek ľudské úsilie zaň, čiproti nemu bojovať. A presne v tomje ten heretický omyl. Lebo Fatimskézjavenie práve apeluje na ľudskéúsilie: modlitby a pokánie. A je v ňomto veľké „AK” (...ak ľudstvo vyhoviemojim prosbám...) Ináč povedané, na ťahu sú ľudia, vrátane Rusov, ktorímusia prosiť Boha o to, aby sa Ruskoobrátilo. A nie fatalistické tvrdenie, ženie Boh, ale Rusko spasí svet (bez akéhokoľvek ľudského snaže-nia). A bez ohľadu na to, či svet o tútospásu Ruskom vôbec stojí. Už sme turaz mali spásu sveta sovietskymi„spasiteľmi”. A videli sme, ako todopadlo.

EPILÓGJeden môj dobrý známy, ktorý

prežil prevažnú väčšinu svojho životav Sovietskom zväze, sa raz podelil so mnou so svojimi dávnejšímispomienkami. Tieto sa mu vryli hl-boko do pamäti, pretože zjavne nim a jeho naivnou vierou v žiarivé komu-nistické zajtrajšky poriadne zatriasli.Jeho spomienky sa vracali spať,niekedy do druhej polovice päťde-siatych rokov, do čias jeho jedno-ročnej brigády na severe Ruska v Severodvinskej oblasti, ktorá sarozprestiera na východ od prístavuArchangeľsk. Bol to a dodnes jenesmierne nehostinný a močaristýkraj s krutými zimami a mokrýmiletami, doslova presýtený mračnamidotieravého hmyzu – komárov, múcha ovadov.

Ubytovne jeho komsomolskejbrigády stáli v blízkosti bývaléhotrestaneckého tábora, vtedy užopusteného a chátrajúceho. Ani niedesať rokov predtým tam trestancistavali železničnú trať napriečmočaristou tundrou, ktorej súčasťoubol aj veľký železničný most. Miestniobyvatelia vraveli, že táto prekliatatrať bola doslova presiaknutá krvou a vypodložená mŕtvymi telami tisícovsovietskych trestancov: „Čo že-

lezničný podval, to pomník umu-čeného politického väzňa.” Domáciobyvatelia videli na vlastné oči, akovyčerpaní trestanci padali jeden za druhým z rozostavaného mosta do rozvodnenej ľadovej rieky. Ado”orcovia na to kašľali. “Budovaniežiarivej komunistickej budúcnostipokračovalo neochvejne ďalej mí-ľovými krokmi”.

Náš zvedavý komsomolec saniekoľkokrát vybral pozrieť aj do opustených zrubových barakovbývalého trestaneckého tábora. Vnú-torné steny väzenských ubytovní bolidoslova posiate osobnými odkazmiväzňov, vyrytými nožmi do brvienzrubov. Boli to veľmi smutné odkazy,niektoré adresované Bohu, Inépríbuzným, manželkám, deťom čiveľkému Stalinovi... Niektoré z nichboli zjavne vyryté krátko pred oča-kávanou smrťou pisateľa. A nášmladý komsomolec, čítajúc tieto od-kazy jeden za druhým, sa tu cítil akouprostred cintorína plného epitafov.Lebo tieto správy boli ako hlasy zo záhrobia, ktoré sa zjavne nikdy ne-dostali k ich adresátom. A terazdopadli na nášho „budovateľa komu-nizmu” celou svojou váhou ako ťažkévýčitky svedomia, ktoré musel niesťna svojich pleciach celý zvyšok jehoživota. Boli ako ťažký a zúfalý výkrikumierajúceho väzňa: „Prečo!?”

Naozaj: „Prečo!?” Človek sa ne-vdojak musí spýtať: Na čo to všetkobolo dobré?! Vari potrebovaloľudstvo toto nevyčísliteľné utrpeniena vybudovanie lepšej a spravodlivej-šej spoločnosti? A kde je dnes tá lep-šia a spravodlivejšia spoločnosť?!Avšak koľko tu skončilo nevinnýchživotov? Koľko veľkých i malýchľudí s veľkými i malými osudmi?!Koľko vyplytvaného ľudského poten-ciálu!? Koľko veľkých vedcov a u-melcov, svätcov a mučeníkov, i malých a bezvýznamných ľudí.Koľko zlomených sŕdc a rozbitýchrodín, koľko osirotených detí, ktorénikdy viac neuzreli svojich deporto-vaných rodičov...?! A koľko týchtonevinných deti potom skončilo na uli-ciach a bolo vzápätí nato chlad-nokrvne zastrelených iba preto, že sao ne nemal kto starať...?! Vari totoboli tie „žiarivé zajtrajšky našichdetí”, za ktoré ich rodičia umieralikdesi ďaleko v ľadovej tundre? A umierali tam v tisícoch ako divézvery, ktoré nikdy nikomu nechýbali,nad ktorými nikto slzu nevyronil,ktoré nikto nepochoval, za ktoré sanikto ani nepomodlil... Presne ako sahovorí vo Fatimskom zjavení: “Mod-lite sa, znova a znova a obetujte sa zahriešnikov, lebo mnoho duší skončí vpekle. Pretože niet nikoho, kto by saza ne obetoval a modlil."

Ale niekto by to mal urobiť. Pretoprosím mojich čitateľov, ktorí to vy-držali so mnou až do konca, aby sa za tieto milióny nevinných obetí ko-munizmu pomodlili túto krátku fatim-skú modlitbu:

O Ježišu, odpusť námnaše hriechy,

zachráň nás od pekelného ohňa a priveď do nebavšetky duše, ale najmä tie, ktoré najviac

potrebujú Tvoje milosrdenstvo.

Z vernostiPravde

6 10/2017 (17. mája)

- Pochádzate z rodiny významného ruského paleontológaPetra Čudinova, ktorý bol odborníkom na permskú geologickúperiódu.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Áno, môj otec bol významným ved-com a doktorom vied. Keďže však bola naša rodina za soviet-skeho režimu v nemilosti, neumožnili profesionálne sa rozvíjať.Otcovi zakázali cestovať do zahraničia, hoci to kvôli svojimvýskumom potreboval. Nemohol sa zúčastňovať vedeckých ex-pedícií. Venoval sa výskumu jašterov a ja som si ako malédievčatko predstavovala, že loví drakov...

- Ako svätý Juraj... Nepriazeň, do ktorej upadla vaša rodina,má však hlbšie korene.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Ako mnohých ruských rodín, aj našejrodiny sa strašným spôsobom dotkli udalosti 20. storočia. Môjhostarého otca zastrelili v Permskej gubernii roku 1938. Jeho bratzahynul počas občianskej vojny vo vojsku admirála Kolčaka.Starý otec si v tej dobe založil rodinu, mal štyroch synov. Snažilsa organizovať poľnohospodársku kooperáciu namiesto kol-chozu, do ktorého nútili vstúpiť všetkých roľníkov. Chcelroľníkov zjednotiť, vysvetľoval im, prečo nemajú vstupovať do kolektívneho poľnohospodárstva. V danej oblasti je dodnesznámy, veď bol vojenským korešpondentom v rusko-japonskejvojne. Pôsobil aj v Mandžusku, kde staval železnicu, bol aj pri slávnostnom prijatí posledného čínskeho cisára. Neskôr sanechal uniesť ideami L. N. Tolstého, chcel so svojimi synmi svoj-pomocne obrábať zem... Z toho obdobia sa u neho zachovalaskrinka so správami z Port Arthuru, Mandžuska, Pekingu... Tedapo návrate z ciest ho fascinovalo progresívne poľnohospodárstvo,poznal najnovšie metódy zo zahraničia. Aj počas najtvrdšiehoprenasledovania cirkvi slávil sviatky, za zatemnenými oknamistaval zakázaný vianočný stromček, pod ktorým pripravil pre svoje deti aspoň skromné darčeky. Viete, takého človeka aninemohli nezabiť. Bol ako všetci v našej rodine – príliš živý, prílišvýrazný... Permský angažovaný spisovateľ Arkadij Gajdar(Napísal napr. román Timur a jeho družina - pozn. redakcie. Jehovnuk je otec liberálnej ekonomickej reformy po rozpade ZSSR,pravnučka bola poradkyňou gubernátora Saakašviliho na Ukra-jine.) v tej dobe hľadal, koho by mohol udať, keď mu padol dorany môj starý otec. Dedko prešiel mnohými výsluchmi a väzeni-ami, až sa napokon z jedného nevrátil. Boľševici mu zhabalivšetko, aj vzácnu skrinku so správami z rusko-japonskej vojny.Našťastie však nezatkli jeho manželku, ktorá vyučovala matem-atiku, pretože boľševici mali málo učiteľov. Samozrejme, vládanašu rodi-nu klamala, dostali sme správu „desiať let bez pravaperepiski“ (desať rokov bez právo na trvalý pobyt) a neskôr námoznámili, že starý otec zomrel na zlyhanie srdca v pracovnom tá-bore, hoci v skutočnosti ho zastrelili. Rehabilitovali ho až roku1956. Že je pochovaný pri Jekaterinburgu, kde bola zavraždenái cárska rodina, som sa dozvedela len nedávno. Hoci som tedasvojho dedka nepoznala, jeho tragický koniec ma zasiahol. Aleani osud našej rodiny nepredstavuje to najstrašnejšie, čo si zaboľševického režimu vytrpeli ruskí ľudia.

- Ako je možné, že sa dcéra významných prírodovedcovrozhodla zasvätiť svoj život literatúre?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Moji rodičia boli veľmi múdri ľudia,zoznámili sa na Permskej univerzite. Tieň otcovho detstva savšak prejavil v jeho živote, často bol zachmúrený a z trauma-tických osobných skúseností zastával skeptické názory. V rodinebola teda zvláštna atmosféra, vždy sme cítili, že žijeme v štáte,kde sa dostali k moci nepriatelia. To som plne precítila už v det-stve. Ako štrnásťročná som demonštratívne odmietla vstúpiť do Komsomolu (Komunistický zväz mládeže - pozn. red.). Imoje prvé verše boli bielogvardejské. Otec mi rozumel, ale kvôlimojej mladíckej odvahe sa o mňa rodičia veľmi obávali. Báli samojej publikačnej činnosti, pretože v tej dobe ešte mohli za veršeposadiť ľudí za mreže. To bol aj prípad spisovateľky a disidentkyIriny Ratušinskej, ktorá je dnes mojou dobrou priateľkou. Akoštudentka som vedela, že Ratušinská sedí v pracovnom tábore v Mordvinsku a šírila som protestné letáky. Od detstva som sapriatelila s ľuďmi z rodín s podobným osudom, ale postupne sak nám pridávali aj tí, ktorých režim nezasiahol, no začali chápaťjeho zločinnú podstatu.

- Už od detstva sa teda u vás prejavoval literárny talent?JELENA ČUDINOVOVÁ: - Áno, od najranejšieho detstva. Ešte

ako maličká som zliepala provizórne knižočky, písala do nichčmáranice a predstavovala si, že píšem knihu. Je to moja diag-nóza. (Smiech.) Otcovi sa moje verše páčili, prepisoval ich na písacom stroji a odkladal si ich do archívu. Hoci sme s otcommali často zložitý vzťah, pretože sme si boli podobní, otec maveľmi miloval a vážil si moju tvorbu. Rodičia teda rešpektovalimoje rozhodnutie, ale veľmi sa báli, že ma za to uväznenia.

- Zaiste sa obávali aj toho, že spisovateľské povolanie je preženu veľmi náročné...

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Ale vtedy ani nemohlo byť reči o tom,že mojim knižkám sa raz dostane oficiálneho vydania. Veď somzastávala krajné názory. Niektorí ľudia vraveli, že trebapublikovať tak či tak, nehľadiac na morálne zábrany... Ja somvšak vravela, že za sovietskeho režimu publikovať nebudem. Vy-

„Pre spisovateľa jedôležité, aby bol kresťan.

Zachová si tak svetlo,ktoré mu pomôže

prekonať všetky výkyvy“Rozhovor s ruskou spisovateľkou Jelenou Čudinovovou

JELENA PETROVNA ČUDINOVOVÁ – ruská spisovateľka, poetka, publicistka a dramatička.

Narodila sa roku 1959 v Moskve v rodine významných paleontológov. Jej rodinu postihol červený teror, keď jej starého otca zastrelili boľševici

roku 1938 v Permskej gubernii. Táto rodinná skúsenosť, ale najmä nekompromisné svedomie a zmysel pre pravdu,

ovplyvnili smerovanie jej tvorby. Vo svojich prózach sa venuje historickým témam

ako napr. biely protiboľševický odpor (Deržateľ znaka, 1993), katolícka kontrarevolúcia proti Francúzskej revolúcii (Larec, 2003; Lileja, 2006;

Dekabr bez Roždestva, 2012) a ďalším témam. Mimoriadny ohlas získala jej kniha Mešita Matky Božej v Paríži

s dejom situovaným do roku 2048, ktorá bola preložená do niekoľkých jazykov a v Rusku vyšla už v niekoľkých vydaniach.

V roku stého výročia revolučných udalostí v Rusku vydala knihu Pobediteli, v ktorej zobrazuje, aký by bol svet, keby v ruskej občianskej vojne zvíťazili miesto červených bieli, a celé dejiny by sa vyvíjali inak. Jelena Čudinovová je monarchistka, konvertitka ku katolicizmu.

V ruskom verejnom priestore bojuje za očistenie národnej pamäti, za oslobodenie spoločnosti od prežitkov komunizmu,

za návrat hodnôt do literatúry. Udivuje svojou statočnosťou a originálnymi námetmi tvorby.

Je obdarená talentom a mimoriadnou odvahou.

710/2017 (17. mája)

dávala som teda v samizdate, mala som neoficiálne večerypoézie, kam chodil môj okruh čitateľov. Veď spisovateľ bez či-tateľov nežije. Ani som teda nepomýšľala na kariéru profesionál-neho spisovateľa. Nechcela som zľavovať zo svojich kritérií,chcela som písať pravdu naplno, bez nutnej opatrnosti, čo všaknebolo zlučiteľné so sovietskymi časopismi. Tí, čo publikovali,vraveli: „Áno, áno, my vieme, aká je pravda. Ale treba urobiťaspoň maličký kompromis...“ Nuž, to je vaša voľba, a nie moja– odpovedala som.

- Vedeli ste si vôbec v 70. a 80. rokoch predstaviť, že režimpadne?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Nevedela. Myslela som si, že nikdyneuvidím Paríž, že sa nikdy za života nedočkám vydania svojichdiel – jedine ak v zahraničí pod pseudonymom. To som zvažovalakrátko pred perestrojkou, keď som chcela vydať román o bielo-gvardejcoch v zahraničí. No zrazu prišla politická zmena, a môjromán prekvapivo mohol vyjsť v Rusku.

- Kto z ruských spisovateľov mal na vás vplyv? Kto je vámosobitne blízky tvorbou či životnými postojmi?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Čo sa týka tvorby, ovplyvnil ma Niko-laj Gumiľov. Mala som veľmi rada Marinu Cvetajevovú, ktorávšak nemala na moju umeleckú tvorbu vplyv. Cvetajevová mátotiž úplne inú poetiku než ja. Milovala som Cvetajevovú ako jejčitateľka, no Gumiľova som milovala ako jeho žiačka. V tom jeveľký rozdiel. Imponuje mi však takmer celá poézia Striebornéhoveku – Innokentij Annenskij, Anna Achmatovová – no skôr jejneskorá tvorba z čias stalinských represií, napríklad Poéma bez hrdinu.

- Je o vás známe, že upozorňujete na pamiatku zabudnutejdruhej manželky a dcéry Nikolaja Gumiľova...

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Áno, spolu so známym, ktorýpochádza z rodiny druhej básnikovej manželky Anny Nikola-jevny Engelhardt, sa snažíme o pripomenutie tejto takmerneznámej druhej rodiny básnika. Ich osud je strašný. Akobyvšetci považovali za vdovu po Gumiľovovi Achmatovovú, hociv čase jeho popravy bola už druhýkrát vydatá. Na skutočnúopustenú vdovu s dcérkou Jelenou sa zabudlo, všetci Gumiľovovižiaci sa zhŕkli okolo Achmatovovej. Nuž, to je hypnóza silnej o-sobnosti. Achmatovová bola silná osobnosť a urobila zo sebavdovu po Gumiľovovi. Skutočná vdova Anna Nikolajevna trelas dieťaťom biedu. Lenočka mala strašné detstvo a ešte strašnejšiusmrť – zomrela spolu s mamou od hladu ako 23-ročná počasLeningradskej blokády roku 1942. Zvláštne, že nijakého autoraani scenáristu nezaujal príbeh dcéry veľkého básnika, ktorázomiera v zablokovanom Leningrade. Neuveriteľný osud...

- Keď je už reč o básnikoch... Myslíte, že autor samotný musímať isté morálne vlastnosti na to, aby jeho diela boli dobré, abytvoril pravé, očisťujúce umenie?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Nepoznám odpoveď na túto otázku.Je to zvláštne, vo mne napríklad nezanechávajú dojem ľudskékvality Anny Andrejevny Achmatovovej. Napriek tomu je však,samozrejme, veľkou poetkou. Existuje však akási miera, pod ktorú človek neklesne. Nech sa dívame na akékoľvek ne-

dostatky Achmatovovej, Cvetajevovej či Gumiľova, nachádza sav nich niečo prekrásne, niečo ľudsky veľké – ich odvážne skutkyči ušľachtilosť. Myslím, že človek plne oddaný zlu nemôženapísať dobré dielo. Pokiaľ sa v ňom nachádza tá variácia, v ktorej dobro bojuje so zlom, tak tvorí. V súčasnej literatúre,ktorá sa akýmsi zvláštnym sledom okolností nazýva ruskou, všakpozorujem nedostatok talentu. Neverím, že človek, ktorý jenaplnený nízkosťou, môže napísať krásne veci. Tvorivý človekčasto podlieha rôznym lákadlám. Z vlastnej skúsenosti viem, žečloveka pokúša pýcha, v mnohom je vratký a nestály. No kým sičlovek uchováva vo svojom vnútri akési svetlo – práve preto jepre spisovateľa dôležité, aby bol kresťan – určite môžu byť jehoverše či próza lepšie, než je jeho osobnosť. Ak je však človekplný úpadku, aj jeho diela budú úpadkové.

- Človek, ktorému je dané od Boha, nemôže klesnúť podspomenutú úroveň, bude ho to volať späť...

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Presnejšie povedané, žijeme v časeploštíc – ako vravel de Gaulle. Poukazujem na to aj v mojej novejknihe Pobediteli (Víťazi). Európan môže existovať len v trochvariantoch, viac možností niet – v monarchii, v diktatúre alebo v demokracii. Prečo je diktatúra zlá, vieme všetci, mnohokrátsme sa o tom presvedčili v 20. storočí. Prečo je zlá demokraciaešte presne nevieme, no je zlá preto, že potlačuje inštitúty for-movania ušľachtilosti. Je to vláda peňazí. Nazývam to „te-ľakraciou“, vládou zlatého teľaťa. Teľakrati sa môžu krásneobliekať, hrať na klavíri, ovládať cudzie jazyky, môžu byť vzde-laní – ak aj nie oni sami, tak ich deti. Nikdy však nevytvoria to,čo dáva spoločnosti monarchia. Monarchia totiž dodáva nobilitu.Nie finančnú nobilitu. Bez nobility totiž ľudstvo nie je schopnéživota. A toho sme práve svedkami. Zdalo by sa, že krajiny, ktorésa šťastne vyhli komunizmu, čaká blahý osud – ži, raduj sa, veďvšetkého je nadostač! Čo tam však vidíme? Vznikajúci kultzvrátenosti a ďalšie nepredstaviteľné veci. Takému svetu totižchýba nobilita. Keď niet nobility, človek nežije, začína sarozkladať. Šľachta nie je dobrá preto, že existuje sama pre seba,ale preto, že dáva človeku schému správania. Ukazuje nám, akosi má človek počínať za rôznych okolností. Dôležité je aj to, žešľachta z pokolenia na pokolenie posielala svojich synov na vojnu. Táto pripravenosť umrieť za vlasť a za kráľa kultivo-vala človeka, rozvíjala ho. Preto boli muži kedysi celkom iní neždnes. Za sovietskeho režimu sa všetci usilovali vyhnúť sa službev armáde. Dnes už síce sovietskej armády niet, no tento reflexzostal. To je veľmi smutné, pretože človek by sa mal hrdiť svojouarmádou, mal by do nej vstupovať. Demokracia teda vytĺkla no-bilitu. Teraz vládnu svetom peniaze. Ako hovoril už zosnulýfrancúzsky spisovateľ z bielej emigrácie Vladimír Volkoff,Francúzsku sťali hlavu, keď sťali hlavu kráľovi. Teraz ešte sebou vpredsmrtnom kŕči šklbe telo, je však len otázkou času, kedyprestane. To je jednou z hlavných tém mojej tvorby – Rusko i Francúzsko postihlo rovnaké nešťastie. Systém vytlačenej nobility.

- Nie je nijakým tajomstvom, že máte osobitý vzťah práve k Francúzsku.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Rusko a Francúzsko postihla totižrovnaká katastrofa – zavraždený panovník a revolúcia. V obochkrajinách je spoločnosť rozdelená. Sú tam republikáni i veriaci

verní panovníkovi. Vo Francúzsku aj v Rusku je však veriacicha verných citeľne menej. To je kolosálny problém našich krajín.

- Ako by ste charakterizovali okamih tvorby, moment inšpirá-cie, keď píšete? Možno sa v tomto čímsi odlišuje poézia od prózy.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Nie, tento princíp sa neodlišuje. Samasom začínala ako poetka, a vlastne sa k poézii teraz opäť vraciam,možno i preto, že v mojom okolí sa objavilo veľa talentovanýchautorov. Tvorba roznecuje myseľ, roznecuje obraz – úplneodnikiaľ. Začiatok jedného z mojich románov som uvidela vo sne. Proces vzniku literárneho diela je veľmi zaujímavý.Väčšinu čitateľov zaujíma Mešita Matky Božej v Paríži. Bolo to,akoby v mojom vnútri vybuchla bomba. Najprv sa objavil názov,ktorý ma ranil bolesťou. Veď okolo Chrámu Matky Božej v Paríži sa zbieha celá európska civilizácia, pravica i ľavica... Ajnešťastný historik a novinár Dominique Venner spáchal roku2013 samovraždu práve v tomto chráme. Mešita Matky Božej v Paríži mi teda uhranula, až napokon som uvidela konečnýobraz, keď sa chrám dvíha na nebesia, pretože už preň niet miestana zemi a keď umierajú dvaja ľudia – mladý kňaz a staršiahrdinka, ktorí neopustili obliehaný chrám. Až potom sa pomalyzačal odmotávať dej. Čítala som mnoho prác o mechanizmetvorby, o podstate inšpirácie, ktorá býva taká rozmanitá. No nechsa bádatelia hádajú koľko chcú, inšpirácia je natoľko jemnoumatériou, že nám nie je zrozumiteľná. Viem len toľko, že keď v sebe cítim moc inšpirácie, nepochádza to zo mňa. Je mi to danéa v hociktorý moment mi to môžu odňať späť. Kto mi to môžeodňať a prečo – to neviem. No jasne rozlišujem, že ja ako človeka ja ako spisovateľka, sú dve rôzne štádiá. Hoci, samozrejme,spisovateľ vzniká zo spomenutej človečej podstaty. Existujú všakaj prechodné štádiá, o ktorých sa málokedy hovorí. Z čistej in-špirácie nemožno napísať rozsiahlu knihu. Teda okrem onýchminút, keď píšete a nedokážete sa zastaviť, sú aj minúty, keď silámete hlavu a bez ustania a často bezradne pracujete na svojomdiele. Holá inšpirácia teda nestačí, je nutná i námaha.

- Platí to aj pri vytvorení literárnej postavy? Odkiaľ sa berúliterárne postavy ako stvorené nové bytosti?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Ak by som to mala zhrnúť, poézia sanelíši od prózy väčšmi než epická poézia od lyrickej alebobaroková literatúra od literatúry klasicistickej. To všetko jetvorba.

- Kedysi predstavovalo slovné spojenie „ruský spisovateľ“pojem. Ako je na tom ruská literatúra dnes?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Dnes je problematické orientovať sav literatúre, pretože byť dobrým spisovateľom neznamená auto-maticky byť spisovateľom slávnym. Najlepším spisovateľomtotiž nejde o komerciu a keďže úroveň inštitúcií poklesla, sledujúväčšinou už len módne trendy. Spolu s úpadkom literatúry saznížila aj úroveň literárnej kritiky a vydavateľstiev... Ja osobnepovažujem za geniálnu knižku už spomenutej väzenkyne svedo-mia I. Ratušinskej Tieň portrétu. Je to kniha o vplyve KGB na umeleckú inteligenciu, o tom, ako fungujú mechanizmy tota-litného vplyvu. Knižka sa najprv objavila v anglickom preklade,len pred desiatimi rokmi vyšla v malom náklade aj v Rusku.Nových vydaní niet – vlastne kto by ich aj čítal?

8 10/2017 (17. mája)

- A čo súčasná ruská poézia?JELENA ČUDINOVOVÁ: - Podľa mňa dochádza k akémusi

znovuzrodeniu ruskej poézie. V istý moment v 90. rokoch sompresne fyzicky pociťovala, že poézia utíchla. Bol to taký smutnýčas, že sama som prestala písať verše. Cítila som, že niečo mi v ovzduší na poéziu chýba. Bol to strašný, mystický pocit. Nedása to vysvetliť. Samozrejme, existujú zaujímaví básnici, naprí-klad spomenutá Irina Ratušinská. Dívam sa na nové mená, ktorésa začínajú objavovať medzi mládežou. Zaujíma ma napríklad,čo ešte napíše mladý talentovaný básnik Peter Oskolkov. Oso-bitne ma prekvapil, keď bola reč o pamiatke Borisa Koverdu,ktorý ako dvadsaťročný zastrelil v Poľsku boľševika P. L. Voj-kova, jedného z vrahov cára, ktorý sa hrdil i tým, že na ruke nosilcárov prsteň. Za tento svoj čin zaplatil Koverda rokmi nútenýchprác v Poľsku. Biela emigrácia o ňom písala mnoho veršov, ne-zdali sa mi však talentované. Bola som veľmi milo prekvapená,keď Peter na moju výzvu napísal priam geniálne verše o Kover-dovi. Ostatných mladých autorov sa bojím menovať, aby som tonezakríkla. Mám však pocit, že vyrastá nová vetva ruskej poézie,ktorá sa vracia k tradičnej forme básnictva, avšak za nových okol-ností.

- Spomínali ste boľševika P. L. Vojkova. V Moskve je dodnespo ňom pomenovaná stanica metra a nie je zďaleka jedinýmmiestom, ktoré v Rusku nesie názov po vrahoch a zradcoch. Steznáma tým, že sa angažujete v iniciatíve za premenovanie tejtostanice.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Áno, je to priam boj na život a nasmrť. Po tomto vrahovi z čias červeného teroru je pomenovanástanica, pri ktorej dokonca stojí chrám zasvätený cárskej rodinea priam ako irónia stojí opodiaľ kino Varšava, nazvané podľapoľského mesta, kde bol Vojkov zavraždený. Stretávame sa všaks veľkým odporom. Tieto atavizmy sovietskej éry veľmi brániav sformovaní správnej paradigmy historického vnímania národa.Ruský národ má veľmi silne narušenú sebaidentifikáciu, pre-javuje sa práve to, že sme od komunizmu trpeli viac než všetkynárody – až 70 rokov, čo je celý ľudský život, počas ktorého ajmnohí zomreli nepokrstení.

- Ako teda vnímate proces dekomunizácie spoločnosti? Stretá-vam sa s názormi, že v 90. rokoch sa komunistické symbolyodstraňovali ľahšie, teraz sa tento proces zabrzdil.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Áno, bohužiaľ, pre mňa ako pre rus-kého človeka je to veľmi smutná téma. V 90. rokoch totiž nedošloiba k rozpadu Sovietskeho zväzu s obrovskou stratou pôvodnýchruských teritórií, ale zároveň sa aj k moci dostali nie bieli, niemonarchisti, nie veriaci ľudia, ale už spomenutí „teľakrati“.

- Ale postkomunistickí „teľakrati“ sú predsa bývalí komunisti...

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Veľmi rýchlo prevrátili kabát. Naprí-klad jeden z popredných predstaviteľov obdobia perestrojky,Jegor Gajdar, začínal v novinách „Komunnist“. Je vnukom tohoistého Gajdara, na ktorého rukách leží krv môjho starého otca. Atoto sa mi niekto snaží vydávať za bielych? Alebo B. Jeľcin mána svedomí zbúranie Ipatievskeho domu v Jekaterinburgu, kdebola zavraždená cárska rodina. Keď bol vo funkcii sekretáragorkomu (mestský výbor komunistickej strany, pozn. red.), nazáklade jeho príkazu došlo k asanácii budovy, keďže prílišmnoho ľudí si prichádzalo uctievať pamiatku cárskej rodiny. A potom sa z Jeľcina stal demokrat a antikomunista. Ako je tomožné? Všetci títo gajdarovia mysleli pramálo na národ, došlo k inflácii, nikto nemyslel na podporu obchodu či sociálne slabšíchvrstiev. V tej dobe bola strašná bieda, a preto sa u prostých ľudízakorenil názor, že chudoba je dôsledkom rozpadu Sovietskehozväzu. Nechápali, že je to kvôli tomu, že k moci sa dostali zlodeji,a nie preto, že sa vzdali komunizmu. Potom začínajú známespomínania – za komunizmu ľudia poberali dôchodky, z ktorýchsa dalo žiť... Samozrejme, to je pravda, v 90. rokoch ľudia umie-rali od hladu. Udialo sa čosi strašné, ľudia z okruhu Jeľcina sidokonca želali, nech dôchodcovia vymrú, pretože predstavujúpríťaž pre rozpočet. K moci sa dostali ľudia so straníckymilístkami vyhodenými na ulicu. Preto ako odpoveď na tieto pro-cesy došlo v mysliach ľudí k akejsi červenej renesancii a pred-stave, že za Sovietskeho zväzu bolo lepšie. Ľuďom trebavysvetliť, že bieli ani monarchisti neboli ešte ani raz pri moci.Samozrejme, udiali sa i dobré veci, môžem vo svojej vlastipublikovať knižky, čo pre mňa veľa znamená. Môžem cestovať,nikto ma nezdržiava v Rusku a nesnaží sa ma dostať za mreže.Sú teda i pozitívne veci, nanieslo sa však na ne mnohonegatívnych. Je preto mimoriadne dôležité pracovať so spoločnosťou, pomaličky ju poúčať a privádzať k pravým hodnotám.

- Ako teda hodnotíte Rusko 21. storočia? JELENA ČUDINOVOVÁ: - Spoločnosť sa veľmi zmenila. V niek-

torých ohľadoch došlo k veľmi dobrým procesom sebauvedome-nia, za najsvetlejší moment postsovietskeho Ruska považujemnávrat Krymu. Išlo totiž rozhodne o vôľu národa, ktorý na danompolostrove v absolútnej väčšine žil. Nedá sa povedať, že by siľudia mysleli, že sa pripoja k Rusku a bude im sveta žiť. Poznalinaše nedostatky, rozhodli sa však, že chcú znášať s Ruskom ruské

biedy, a nie s Ukrajinou biedy ukrajinské. Bol to moment eufórie,keď ruský národ opäť dvíhal hlavu. Často sa tie pocity radosti na Kryme z nekrvavého návratu teritória ani nedali opísať slo-vami. Bolo to čosi úžasné. No bohužiaľ, ďalej nasledovalnešťastný osud Novorossie ponechanej napospas svojmu osudu...Ak ešte nežijeme posledné časy, ako spisovateľ si želám obnove-nie monarchie, aby sa Rusko stalo také príťažlivé, že jeho bývaléúzemia sa samé zatúžia vrátiť do jeho hraníc, napríklad Gruzín-sko, Estónsko či Lotyšsko. Litvu nespomínam náročky, pretožeLitva má tradíciu svojej vlastnej nobility. Som však odporcomsovietskej metódy násilného pripojenia území. Čo sa týkanegatívnych javov, neverím v návrat Sovietskeho zväzu, to aniekonomicky nie je možné. No kvôli ekonomickým krízam čizlodejstvu jeľcinovskej éry môže dôjsť opäť k prerozdeleniumoci a majetku akoby pomocou červeného revanšu. No to je naj-horší scenár, ten ani netreba spomínať. Ktosi však vkladá veľképeniaze do popularizácie červenej idey. Z toho som veľmi ne-poko-jná, veď doteraz nie je v Rusku zakázaná komunistická strana.Akoby teda Rusko zastalo na polceste. Na jednej strane oficiálnejkomunistickej ideológie niet, no na strane druhej nie je zakázaná.Komunizmus padol najhorším spôsobom, lebo k moci sa dostalibývalí komunisti, ktorí všetko pokazili. A opäť z toho prerozdeleniamoci môžu najviac trpieť Rusi.

Preto sa práve v roku 2017 snažím upozorňovať na tieto riziká,snažím sa pôsobiť na spoločnosť... Kresťanstvo sa totiž nevrátilov plnej miere, plný návrat kresťanstva by znamenal predovšetkýmplné odsúdenie bezbožnej, bohoboreckej, diabolskej komunistickejideológie.

- Bohužiaľ, aj v Rusku vidieť trend globalizácie a materialis-tického, ateistického života.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - To je celosvetové nešťastie, Ruskonie je výnimkou. Deje sa to všade. V rodinách sa vytrácajú tradí-cie a mládež podlieha lákadlám ľahkého života. Spoločnosťpeňazí je totiž veľmi komfortná. Človeku sa zdá, že môže hrešiť,že sa nemusí zväzovať takými pojmami ako česť, záväzok, láskak vlasti, či náboženská povinnosť... Ži, ako sa ti zachce – a to jeobrovské pokušenie. To sa týka ruskej mládeže, ako i mládeževšade na svete. Každý s tým môže bojovať iba svojím vlastnýmpríkladom.

- Pri spisovateľke vášho formátu sa nedá neopýtať na jednuvec – katolicizmus. Ako sa uvedomelá ruská vlastenka dostala kukatolíckej viere?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Na to existuje jasné a logickévysvetlenie. Je ňou moja koncepcia Európy ako Kristovho kon-tinentu. Európu vnímam ako kontinent, kam vstúpil Kristusoboma nohami – hoci sa kresťanstvo nezrodilo v Európe, ak bysa však v Európe nebolo zakorenilo, čo by dnes vôbec z kresťanstva zostalo? Jednota spoločného krvného obehu Ruskas Európou trvá, s výnimkou prerušenia napríklad počas mongol-ského jarma. Ruskí panovníci sa ženili s Európankami, hoci jeobrovská škoda, že si namiesto katolíckych šľachtičien vyberaliprotestantky. Rusko sa tak pridalo na nesprávnu stranu. Kon-verzia nie je otázkou národnou, ale vyššou, duchovnou... Veď akby sme tvrdili, že každý národ si má zachovať to svoje, tak bysme si ani nemohli želať obrátenie Arabov či iných národov...

- Je smutné, že panuje animozita medzi dvoma kresťanskýmikonfesiami, ktoré sú si navzájom najväčšmi podobné aj čo sa týkasviatostí...

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Áno, je to priam bláznovstvo. Keď sami niektorí známi sťažujú, že katolíci vždy bojovali s Ruskom,kladiem im otázku: Kedy? Odpovedajú: V období smuty. A ja imodpovedám, že podobných období smuty možno nájsť v dejináchzápadnej Európy, koľko sa len žiada. Bol to, samozrejme, strašnýčas, ale išlo v ňom o čisto susedský spor. Susedné štáty vždy bo-jujú medzi sebou. Kto je silný, využíva svoju pozíciu na úkorslabšieho. A v období smuty bolo slabé práve Rusko. No potomRusko zosilnelo a rozdelilo si s druhými veľmocami Poľsko... Tosú prosto susedské a teritoriálne spory, ktoré nemajú s katolici-zmom nič spoločné. Ďalej ľudia argumentujú Bitkou pri Čudskom jazere s Rádom nemeckých rytierov. Vysvetľujemim, že tam išlo o lokálny spor, kde sa dokonca časť Poliakov pri-dala do vojska Alexandra Nevského. V tom čase bojovali medzisebou i Novgorodčania a Pskovčania. Čo to má spoločné s ka-tolicizmom? Táto bitka, na rozdiel napríklad od Bitky pri Ku-likovom poli, nemala náboženský zmysel. Pri Kulikovom poli satotiž kresťania zbavili mohamedánskej nadvlády, ak to takmôžeme povedať. Ľudia ešte argumentujú Napoleonovou armá-dou ako príkladom expanzie katolicizmu do Ruska. Vtedy ich

910/2017 (17. mája)

poúčam, že to boli súdobí komunisti,teda akoby to bol komunis-tickývpád, veď v Moskve obsadenejBonaparteho vojskami prišli na veľ-konočnú svätú omšu iba traja ľudia!Tak teda o akých katolíkoch je reč?Aj vo svojej najnovšej knihe Pobe-diteli poukazujem na ideu Svätejaliancie, ktorú sformoval nášpanovník Alexander I. ako na naj-lepší spôsob koexistencie, keďkresťan nebojuje s kresťanom. Treba,aby sa dogmatické spory medzi ka-tolíkmi a pravoslávnymi riešili civi-lizovanými, povolanými ľuďmi, a nienásilím. Rusko sa má teda orientovaťna Európu, a nie na teórie euroázij-ského zväzu. Vatikán napokon nikdyosobitne neorganizoval nijakú ex-panziu do Ruska. Jediným zložitýma z obidvoch strán veľmi krutýmpríkladom je otázka uniatov v Haliči.Je to však natoľko ťažký moment, žesa ho nechcem dotýkať, na obochstranách boli dobrí ľudia. Na obochstranách dochádzalo k strašným kru-tostiam. No to je dané špecifickýmipodmienkami Haliče. Projekt gréc-kokatolicizmu však sám osebe po-važujem za správny a veľmizaujímavý. No, bohužiaľ, tento pro-jekt viedol práve na špecifickejhaličskej pôde k inému výsledku, nežaký by mohol dosiahnuť na inom mieste. No keďže Rusko je časťouspoločného krvného obehu Kristovejzeme, aj časť Rusov v sebe nosí akýsigén latiníctva, veď aj v Novgorode sado rozkolu slúžili latinské svätéomše. Ten gén sa prejavuje. Je dôka-zom toho, že ide o spoločný krvnýobeh a že treba spoločnú svätú alian-ciu. Je preto mojou veľkou bolesťou,že východná a západná cirkev, akodve krídla organizmu, sa rozdelili.Mojou veľkou nádejou akokresťanky je to, že Cirkev sa razstane opäť jednotnou. Na to,samozrejme, treba obrovský um a veľkú lásku všetkých kresťanov v tomto strašnom svete. Ale kto námv tom bráni okrem našich vlastnýchhriechov? Na ceste ku katolicizmuma teda dlho zadržiavali osobnéokolnosti, dlho som balansovalamedzi oboma konfesiami, kým somdošla do konečného bodu... No z det-stva, azda podobne ako cár Pavel I.,som cítila silnú náklonnosť k západ-nému obradu – ako som spomenula,v istej časti Rusov, no nie u všetkých,sa nachádza onen katolícky gén. A preto sa v ruskej kultúre objavujúľudia s podobným osudom ako som ja.

- Prezraďte ešte niečo z vašichspisovateľských plánov do budúc-nosti.

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Teraz sipo Pobediteľoch potrebujem odpo-činúť. Nie som človek, ktorý by pro-dukoval knižky ako na bežiacompáse. Ale ak Pán Boh dá, chcela bysom napísať knihu o geniálnomjeruzalemskom kráľovi Baudouinovi.

- Vaše názory sú natoľkoodvážne a originálne, že v mno-hých ľuďoch akiste vyvolávajúnegatívne ohlasy. Ako reagujete na nepriateľov, ktorí sa vždy nájduokolo každého človeka, ktorý sanebojí hlásať pravdu?

JELENA ČUDINOVOVÁ: - Je to pre mňa veľmi ťažké. Lebo napriekvšetkému som slabá žena s nežnou,ženskou dušou. No nebojím sa, ichúdery vystojím a vediem s nimivojnu. Nič iné mi ani nezostáva...

Zhovárala sa Katarína Džunková

JURINOVA JESEŇ 201713. ročník

Celoslovenskej literárnej súťaže duchovnej tvorby

v kategóriách poézia a próza

O r g a n i z á t o r i : Žilinský samosprávny krajKysucká knižnica v Čadci

Obec Klokočov

Hlavný partner projektu: Fond na podporu umenia

M e d i á l n i p a r t n e r i: Kultúra – Dvojtýždenník závislý od etiky

Tlačová kancelária Konferencie biskupov SlovenskaKysuce – Nezávislý týždenník Kysučanov

My – Kysucké novinyKysucký večerník Kysucká televízia

Televízia LuxRádio LUMEN

vyhlasujú13. ročník Celoslovenskej literárnej súťaže duchovnej tvorby v

kategóriách poézia a próza

JURINOVA JESEŇ 2017

Podmienky súťaže :1. Literárnej súťaže sa môže zúčastniť každý autor, ktorého práce

neboli doposiaľ knižne publikované. Výnimočne môže byť do súťaže zaradený autor, ktorý vydal svoju tvorbu vlastným nákladom, alebo

publikoval knižne a jeho súťažný príspevok ocení odborná porota ako mimoriadny počin v oblasti pôvodnej duchovnej tvorby.

2. Súťaž je vekovo neohraničená a určená predovšetkým pre začínajúcich autorov.

3. Súťažné práce v kategóriách - poézia a próza sú duchovne zameranéa písané v slovenskom jazyku.

Súťažné príspevky musia byť pôvodné a doposiaľ nepublikované.4. V prípade ak autorovi už vyšla knižne prvotina v kategórií poézia,

môže zaslať súťažný príspevok do kategórie próza a naopak.5. Každý autor môže do súťaže zaslať najviac 5 poetických resp.

prozaických útvarov v maximálnom rozsahu 10 strán normalizovaného formátu A4.

6. Súťažiaci zasiela svoje práce so sprievodným listom, ktorý musí obsahovať:

meno a priezvisko súťažiaceho, vek, kontaktné údaje (adresu, tel. číslo príp. číslo mobilu, e-mail)

Ak zasiela viac súťažných prác, uvedie ich súpis na sprievodnom liste.Pri názve každej súťažnej práce uvádza svoje meno a priezvisko.

7. Súťažné práce je potrebné zaslať na e-mail:

jurin@kniznica-cadca.sk vo formáte textových editorov MS Word (doc.), Open Office.

Autori, ktorí nepracujú s počítačom a nevyužívajú na komunikáciu internet,

posielajú súťažné práce v tlačenej forme (nie ručne napísané) na adresu:

Kysucká knižnica v Čadci, Ul. 17. novembra 1258, 022 01 Čadca.Na ľavú stranu obálky uvedú označenie „JURINOVA JESEŇ 2017“.

8. Uzávierka súťaže je 31. augusta 2017.

9. Zaslané súťažné práce bude hodnotiť odborná porota, zostavená zo známych slovenských spisovateľov

a literárnych teoretikov, ktorí navrhnú autorov na ocenenia v zmysle platných propozícií literárnej súťaže duchovnej tvorby

v kategóriách poézia a próza JURINOVA JESEŇ“. 10. Vyhodnotenie literárnej súťaže sa uskutoční

v dňoch 12. - 13. októbra 2017. Na vyhodnotenie budú pozvaní súťažiaci

podľa návrhu odbornej poroty. 11. Organizátori súťažné texty nevracajú späť

a nebudú sa ani jednotlivo vyjadrovať k zaslaným súťažným prácam.Odborná porota sa vyjadrí iba k vybraným prácam autorov

pozvaných na záverečné vyhodnotenie súťaže.

Literárnu súťaž z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Spolufinancovanie zabezpečil Žilinský samosprávny kraj.

Zo skicáraZo skicáraAndrejaAndrejaMišankaMišanka

10 10/2017 (17. mája)

(Pokračovanie z 1. strany)

Vo svojich diplomatickýchsprávach môže kritizovať poli-tické javy a prejavy a môžeodporučiť určité zákroky. Keďmu jeho nadriadený úrad tietozákroky schváli, potom mápostupovať podľa diplomatic-kého protokolu, t. j. v menesvojej vlády predložiť protestalebo nesúhlas vláde štátu, v ktorom je akreditovaný. Tamby mala jeho povinnosť končiť.

Slovenská verejnosť máporozumenie pre pocity pánaveľvyslanca, pre jeho sklama-nie, smútok, zdesenie, zne-pokojenie, ale diplomatickáetiketa ho viaže reagovať zdr-žanlivo a konať profesionálne.

Vie si niekto predstaviť, žeby sa niečo podobné odohralo v Izraeli?

Onedlho – 30. júna – tomubude 25 rokov, čo zomrelizraelský ministerský predsedaJicchak Šamir a to by mohlabyť vhodná príležitosť uspo-riadať vedeckú konferenciu o jeho rozsiahlej, pestrej a častokontroverznej politickej čin-nosti. Ako by reagovala izrael-ská verejnosť, keby protitakémuto podujatiu otvorenevystúpil s protestom švédsky a francúzsky veľvyslanec v TelAvive, poukazujúc, že Šamirako člen teroristickej skupinyStern Gang zorganizoval za-vraždenie Mierového spro-stredkovateľa Spojenýchnárodov v arabsko-izraelskomkonflikte Folke Bernadotteho a jeho pobočníka plk. AndréSerota v septembri 1948?Alebo keby britský veľvy-slanec vyzýval izraelských his-torikov, aby konferenciubojkotovali, lebo Stern Gangzavraždil britského ministra pre Stredný Východ v Kahíre v novembri 1944. Alebo kebynemecký veľvyslanec s veľ-kým znepokojením poukazo-val, že v roku 1955 Šamirdirigoval operáciu MossaduDamokles, ktorej cieľom bolozavraždiť nemeckých odbor-níkov, ktorí pracovali v Egyptena raketovom projekte. A čovšetko by sa dalo povedať o ďalšej teroristickej orga-nizácii Igrun Zvai Leumi, ktoráv júli 1946 vyhodila do pove-tria celé krídlo jeruzalemskéhohotela King David, pri čom za-hynulo 91 britských, arabskýchi židovských civilistov a vo-jakov. Alebo o masakre vyše100 nevinných obyvateľovpalestínskej dedine Dayr Yasinv apríli 1947.

Yitzhak Šamir bol v očiachcudzincov vrah a terorista, na polapenie ktorého bolavypísaná finančná odmena, alev očiach svojich súkmeňovcovbol hrdinom. Jeho teroristickáminulosť mu nijako nepre-kážala, aby v rokoch 1986-1992 zastával najvyššiupolitickú funkciu štátu Izrael,predsedu vlády. Diplomati v Tel Avive to všetko dobrevedia, ale oni sa nevŕtajú v his-tórii štátu Izrael, lebo by to bolfaux pas a izraelská vláda byich pravdepodobne označilaako „personae non gratae” a žiadala ich odvolanie.

Rozhorčenie pána veľvy-slanca je nielen nevítané, ale jeaj plné falošných obvinení a nesprávnych údajov. Pou-kážem len na niektoré:

1. Hovorí, že medzi šiestimimiliónmi Židov, „ktorí boli za-vraždení nemeckými nacistamia ich spojencami..., bolo aj100-tisíc slovenských Židov.“Nuž, to by sme si museli týchŽidov niekde požičať, pretožena Slovensku nikdy toľkoŽidov nebolo. Podľa sčítaniaľudu ku dňu 31. decembra1938 žilo na našom území87,487 Židov. A hoci žili naSlovensku, nie všetci z nichboli slovenskí Židia. Nechcemtým nijako zmenšovaťtragédiu, ktorá postihla našich

židovských spoluobčanov, alefaktom je, že v národnomzmysle slovenskí Židia do roku1945 boli u nás zriedkavosťou.Poukazuje na to, napríklad, ajbritský konzul v Bratislave,ktorý ešte aj v roku 1947 (vo svojej správe z 3. januára1947) s netajeným pre-kvapením informuje britskéministerstvo zahraničia: „Thereare strictly speaking, practi-cally no Slovak Jews; the Jewsin Slovakia are mostly of Magyar origin with some Ger-man, Polish, Ruthenian andBalkan Jews as well.“(Pravdupovediac, slovenskýchŽidov prakticky niet; Židia na Slovensku sú väčšinoumaďarského pôvodu a tiež ajnemeckí, poľskí, rusínski a bal-kánski Židia – British Archives(predtým: Public Record Office, London), FO371/68503/N 1167).

2. Prečo pán veľvyslanecpokladá každú akciu a každývýrok, ktorý nevyhovuje jehopredstavám, za fašizmus, prí-padne neofašizmus a antisemi-tizmus? V tomto svetle vidíhistorika Martina Lacka,Ľudovú stranu – Naše Sloven-sko, jej poslancov a voličov.Má to znamenať, že určití ľudiaa určité názory sú a priorineprijateľné a pre národ sm-rtonosné, zatiaľ čo iné súnekritizovateľné a nedotknu-teľné? Podstatou demokracie jepredsa pluralita názorov, ichvzájomná konfrontácia v osob-ných debatách, za okrúhlymstolom, v univerzitných poslu-chárňach, pri vedeckých stret-nutiach. Takto je to aj v Izraelia takto by to malo byť aj na Slovensku. V Izraeli vdovapo zavraždenom ministerskompredsedovi Jicchakovi Rabi-novi, Leah Rabin, môžepovedať, že palestínsky terori-zmus s cieľom vydobytia

samostatného Palestínskehoštátu nie je o nič horší, ako bolžidovský terorizmus v boji za samostatný izraelský štát.(„We used terrorism to estab-lish our state. Why should weexpect the Palestinians to beany different?” – Podľa správyagentúry Reuter z 11. septem-bra 1997.) Keby niekto niečopodobné povedal o Izraeli u nás, to by hneď vyšetrovaliorgány NAKA a našemienkotvorné média by houkameňovali.

3. Pán veľvyslanec obviňujeprezidenta Tisu z tých naj-hroznejších hriechov a ozna-čuje ho za „vojnovéhozločinca“. Písal som o tom užviackrát, ale zopakujem to v krátkosti znova: Tiso nebol

a nie je vojnovým zločincom!Definícia vojnového zločincabola právno-pojmovo presnevymedzená. Spojenecké vládyuž v októbri 1943 ustanovili v Londýne Komisiu Spo-jených národov pre vojnovézločiny (United Nations WarCrimes Commission –UNWCC), ktorá mala úlohuzhromažďovať a zostavovaťlistiny vojnových zločinov. Po dôkladných úvahách a de-batách Komisia špecifikovala33 činov, ktoré sa klasifikovaliako vojnové zločiny. Okremtoho vymedzila aj pojemzločinov proti ľudskosti a zlo-činov proti mieru. Páchateliatýchto zločinov sa označovaliako vojnoví zločinci.

Práca komisie sa rozbehlanaplno po skončení vojny v r. 1945. Komisia zriadila oso-bitný výbor (tzv. Committee I),v ktorom pracovali vybraníreprezentanti všetkých spoje-neckých štátov. Česko-sloven-ská vláda vymenovala do tohtovýboru piatich zástupcov (Ečer,Fanderlík, Mayr-Harting, Neu-mann a Zeman). Výbor malpobočky a úradovne v 18 štá-toch, ktorých vlády mali podľauvedených kritérií predložiťzoznam osôb podozrivýchalebo obvinených z vojnovýchzločinov. Komisia potomrozhodovala, ktoré z pred-ložených osôb majú byť za-radené do kategórie vojnovýchzločincov. Česko-Slovenskopredložilo komisii 1557 mien.Boli medzi nimi i Slováci a Česi, ale prevažnú väčšinutvorili občania nemeckej a maďarskej národnosti.

Od decembra 1944 do 31.marca 1948 výbor (CommitteeI) predložil 60 zoznamov, ktoréobsahovali vyše 36000 mien.Na zozname, ktorý predložilačesko-slovenská delegácia, sa

nachádzali aj niekoľkí sloven-skí politici Dr. Tiso, Dr.Ďurčanský a ďalší. Komisia po-drobne prešetrila každé meno aspomedzi navrhnutých uznalaza vojnových zločincov 24453osôb a vylúčila asi 12000 osôb.Zoznamy vojnových zločincovs podrobným popisom ichzločinov možno nájsť v brit-ských archívoch (NationalArchives, Kew, London), kdepríslušné zväzky zaberajúniekoľko dlhých políc. Obal s menom Dr. Jozef Tiso by smemedzi nimi hľadali márne.

V archíve sa nachádza ajštatistický prehľad tohto ob-siahleho dokumentačného ma-teriálu, z ktorého sa možnodozvedieť národnostné rozvr-stvenie vojnových zločincov. Je

medzi nimi: 22 409 Nemcov, 1 204 Talianov, 402 Bulharov,363 Japoncov, 62 Maďarov, 9 Albáncov a 4 Rumuni. Medzimenami sa nenachádza anijedna osoba slovenskej, alebo„československej“ národnosti,teda ani Tiso, ani Ďurčanský,ani Tuka, ani Mach.

Záverom teda možno autori-tatívne tvrdiť, že česko-sloven-ské úrady sa síce usilovalidostať na listinu vojnovýchzločincov aj Dr. Jozefa Tisu,ale neuspeli. Činy a konanieobvinených osôb vyhodnoco-vali totiž ľudia, ktorí boli nielen

odborníci na medzinárodnéprávo, trestné právo, históriu a politické vedy, ale aj ľudia s tradičným európskym zmys-lom pre spravodlivosť a objek-tívnu pravdu.

4. Rovnako nespravodlivé a krivé je aj obvinenie, podľaktorého „slovenská vláda počasTisovho režimu, ktorý v tomčase vládol na Slovensku, verejne a nadšene spolupraco-vala pri popravách slovenskýchobčanov židovského pôvodu“.Toto si prezident Tiso a čle-novia slovenskej vlády ozajnezaslúžia, pretože „Tisovrežim“ bol v tomto ohľadejedinečnou výnimkou na eu-rópskom kontinente: na územíSlovenska, ktoré bolo pod kon-trolou prezidenta Tisu a slo-

venskej vlády, nebol za celý častrvania I. Slovenskej republikypopravený ani jeden človek! V tom istom čase, v rokoch1939-1945, bolo vo VeľkejBritánii popravených za poli-tické zločiny 68 osôb. Dokoncaaj neutrálne Švajčiarsko po-pravilo za politickú a hos-podársku špionáž 33 osôb.Napriek nátlaku zvnútra i zvon-ka Slováci odmietali pozba-vovať ľudského života rovnakosvojich občanov ako aj cudzin-cov. Ani v takých situáciách,kde sa vyskytli prípady, že za spáchaný zločin ako

Faux paxizraelskéhodiplomata

Kresba: Andrej Mišanek

1110/2017 (17. mája)

Predseda redakčnej rady: Július Binder – Šéfredaktor: Teodor Križka –Cena jedného čísla je 1.50 € – Časopis vychádza každé dva týždne, s výnimkou mesiacov júl a august. Ročne vychádza 21 čísel –Stánkový predaj: Mediaprint Kapa, Pressegrosso, a. s.Objednávky prijíma Slovenská pošta na elektronicklej adrese:ganisinova.renata@slposta.sk – Objednávky do zahraničia vybavuje: Slovenskápošta, a. s., Stredisko pfredplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. Box 164,

820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk – Telefonické predplatné: 02/54418102 alebo 02/54418091 – Registračné číslo: EV757/08 –Prijímame iba príspevky napísané elektronicky vo formáte word a graficky neupravené. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Stanovisko redakcie sa nemusízhodovať s názorom autora – E-mail redakcie: kultura@orangemail.sk – Internetová stránka a archív časopisu: www.kultura-fb.sk –ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

Dvojtýždenník závislý od etikyRedakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava

Telefón: 0911 286 452Vydáva Factum bonum, spol. s r. o..

Wolkrova 39, 851 01 Bratislava.IČO: 35 734 710

velezrada alebo dezercia k ne-priateľovi a zákon vyžadovaluložiť trest smrti. Tam užnebolo možné uniknúť literezákona, a tak sa trest smrtivyniesol. Hneď na to všaknasledovalo omilostenie, a trestbol pozmenený na dlhoročný,alebo doživotný žalár.

Tiso a jeho vláda nepo-pravovali, ani nespolupracovalipri popravách, oni omilosťo-vali! Bohužiaľ, keď súdili ichprotivníci, tam nebolo milosti.A čo je ešte bolestnejšie, nietpre nich milosti a uznania anipo dlhom čase, keď by už malivychladnúť všetky vášne zlobya krvilačnej pomsty.

5. Pán veľvyslanec ďalejtvrdí, že „Tiso sa pre svoje po-litické aktivity dostával do sporov aj s Vatikánom.“Nuž, ak boli nejaké „spory“,rozhodne nešlo o kapitálne dis-ciplinárne alebo vieroučnénezhody alebo nedorozumenia.Dr. J. Tiso bol vždy poslušnýmsynom Cirkvi a veľmi muzáležalo na dobrom pomere medzi ním a Sv. stolicou. Vo Vatikáne dobre vedeli, čoTiso robí a Tiso dobre vedel,ako Vatikán hľadí na jehočinnosť. Keby bol Vatikán čolen mierne naznačil, aby sa Dr. Tiso vzdal prezidentskéhoúradu, Tiso bol pripravenýokamžite sa podriadiť želaniuVatikánu.

O postoji Vatikánu zreteľnehovoria aj oficiálne vyjadreniak procesu a poprave Dr. Tisu.Internuncius Msgr. Forni inter-venoval v jeho prospech u pražskej vlády a keď aj na-priek všetkému úsiliu bolpopravený, vatikánsky denníkL´Osservatore Romano (z 20. apríla 1947) takto ko-mentoval udalosť: „Smerodaj-né hlasy na Slovensku ako aj

mimo Slovenska (t. j. vo Vatikáne – FV) vyslovovalipevnú dôveru, že rozsudoksmrti nad D. Tisom nebudevykonaný, aj keby bol bývalýprezident odsúdený na smrť. Čije už táto poprava spravodli-vým potrestaním vinníka, akosa tvrdí na jednej strane, aleboje politickou pomstou, akohovorí strana druhá, jedno jenesporné: skutok lásky by bolpodstatne prispel k vnútornémuzjednoteniu Čechov a Slo-vákov. Zatiaľ čo národy sú una-vené vojnou, nenávisťou a rozdeľovaním, tento výkonrozsudku, bohužiaľ, ohrozujevzácne možnosti uspokojeniamyslí v Česko-Slovensku.Poľutovaniahodná je plodnosťnenávisti, keď každý, kto sa cítidotknutý, sa usiluje za utŕženézlo odplatiť vo zvýšenejmiere... Okolnosť, že sa nebralnijaký ohľad na kňazský stavpopraveného – stav, ktorý jevždy posvätný aj u previnilca –nemôže nevyvolať hlbokúľútosť u všetkých veriacich.“

O týždeň neskoršie saVatikán vrátil k poprave Dr.Tisu znova a vo vysielaníVatikánskeho rádia (28. apríla1947) sa takto vyjadril: „Akomartýr svojej lásky k vlasti Dr.Jozef Tiso, ktorý ostatne zo-mrel veľmi pekne a ako kňazvnútorne veľmi dôstojne – hociaj spôsobom smrti kňaza ne-hodným – bude žiť ďalej v slovenskom národe. Tomutonezabráni nijaké tendenčnépísanie v domácej a svetovejtlači. Prípad Dr. Jozefa Tisu a články o ňom v tlači ukazujú,akou farizejskou sa staladnešná naša doba. Nám ničnezabráni, aby sme kňaza Tisukresťansky nezahrňovali do svojich modlitieb. Lebo Ten,ktorý súdi jeho i nás, je Boh.”

6. Pán veľvyslanec je veľmiznepokojený aj z toho, že „tútoakciu organizoval a zastrešovalnitriansky biskup, teda ofi-ciálny a dôležitý člen Ka-tolíckej cirkvi na Slovensku.“Vyčíta Katolíckej cirkvi, že„obhajuje vojnového zločinca,ktorým Tiso je.“

Je naozaj poľutovania-hodné, že pán veľvyslanec vidív postoji Katolíckej cirkvi a biskupa Judáka k osobe Dr.Jozefa Tisu prejav akejsi pod-vratnej činnosti, ohrozenie po-litickej stability Slovenskaalebo dôvod znepokojenia. Nieje to tak. Katolícka cirkev sa k celej záležitosti takto staviapreto, lebo dosiaľ ešte ne-prepadla ideologickej zau-jatosti a povojnovej nenávistnejhystérii, ktorá už dávno malazaniknúť, ale v niektorých kru-hoch prežíva dodnes. BiskupJudák iba pokračuje v tradíciislovenských biskupov, ktorí saozvali na obranu pravdy či užspoločným listom adreso-vaným Slovenskej národnejrade v januári 1946, aleboodpoveďou pútnikom v Altӧt-tingu v máji 1996. Autormitýchto listov boli ľudia, ktorípoznali Dr. Tisu zblízka, sle-dovali jeho politickú aktivitubezprostredne, vedeli, ako o ňom zmýšľa pospolitý ľud.Kto je hodnovernejším sved-kom a meritórnejším sudcomTisovej činnosti: slovenskí ka-tolícki biskupi, či historik,ktorý prestal byť členom Ko-munistickej strany, keď onaprestala byť všemocnou štá-tostranou a keby zlopovestnáŠtátna bezpečnosť nebolazanikla v roku 1989, bol by jejspolupracovníkom dodnes?

Tu by sa žiadalo, aby si pánveľvyslanec rozšíril svojoptický záber a korigoval svoj

jednostranný prístup k realite.Odsudzovať vedeckú konferen-ciu bez toho, že by sa bol naj-prv oboznámil s obsahompríspevkov, ktoré na nej od-zneli, nesvedčí o objektivite,ani o morálnej zodpovednostivysokého diplomata. Prečo táneochota pripustiť, že v Tiso-vom konaní bolo aj čosi dobré,záslužné a chvályhodné a právetoto zostáva natrvalo zakore-nené v srdciach vďačného slo-venského ľudu. Keby malislovenskí biskupi konať podľarady „zdesených“ hosťov svo-jej krajiny, spreneverili by sasvojmu povolaniu a svojimpovinnostiam voči Bohu a imzvereného veriaceho ľudu.

7. Od novembra 1940 do marca 1942 prebiehal na Slovensku tichý ale urputnýzápas o dušu národa. Skupinaokolo predsedu vlády Dr. Voj-techa Tuku sa usilovala uviesťdo života slovenskú verziunárodného socializmu, zatiaľčo skupina okolo prezidenta Dr. Jozefa Tisu obhajovaladomáce a národné tradície. V januári 1941 Dr. Tiso v svo-jom povestnom príhovore k ta-jomníkom Ľudovej stranyverejne odsúdil pokusy o im-portovanie cudzích ideológií na Slovensko: „My nemámepríčinu, aby sme sa prefarbili a preorientovali… my mámesvoj vlastný kresťanský a so-ciálny program a budeme tenuskutočňovať… Nám novéprúdy nemôžu priniesť ničnového, my sa nemusíme ničučiť od druhých a odkukávaťnáš program od susedov.”

V marci 1942, keď už boloisté, že tento zápas sa skončilporážkou pro-nacistickej skupi-ny, nemecký vyslanec H. E.Ludin vo svojom prejave na manifestácii Karpatských

Nemcov v Kežmarku sa hrubovyjadril na adresu Dr. Tisu a je-ho skupiny. Hovoril, že „Slo-váci nezorganizovali svoj štát,aby ho dali do rúk farárom. Ne-meckej ríši nie je príjemné, keďmusí zasahovať do sloven-ských vnútorných vecí, a je jejľahostajné, akí ľudia, či pres-nejšie, ktoré mená ovplyvňujúvývoj, či na čele štátu stojí pánX., alebo pán Y. Má však a mu-sí mať záujem na tom, aby to boliľudia, u ktorých niet najmenšejpochybnosti o priateľstve k Ríši.”Dr. Tiso v tom videl neprístojnýútok na seba a slovenskékňazstvo. Nevedel však, akoprotestovať, pretože to by museloísť cez ministerstvo zahraničia,kde šéfoval Dr. Tuka. Okremtoho vyslanec Ludin bol diplo-maticky opatrný a vo svojejútočnej reči nespomenul nijakémeno. A vtedy jeho osobnýtajomník Dr. Karol Murínnavrhol napísať Ludinovisúkromný list. List potom Dr.Murín osobne odniesol na ne-mecké vyslanectvo. Ludin si uve-domil, že zašiel príliš ďaleko a v krátkej súkromnej odpovedisa asi po týždni pokorne prezi-dentovi ospravedlnil. Asi o me-siac neskoršie, keď sprevádzalDr. Tisu do Berlína, mu opäť vy-jadril svoju ľútosť slovami: „Oh,keby som len nebol nikdyvyslovil tie slová v Kežmarku!“

Prípad H. E. Ludina uka-zuje, že aj vyslanci sa dopú-šťajú omylov a prešľapov;niekedy z nedostatočnej infor-movanosti, inokedy z prehor-livej túžby polichotiť davu,alebo byť „politically correct“.Charakteristickým znakompravého diplomata-gentlemanaje ochota priznať svoj omyl aodčiniť ho gavalierskymgestom ospravedlnenia.

FRANTIŠEK VNUK

Princ Eugen Savojský bol známyvojvodca, ktorý mal významný podiel naúspešných bojoch proti tureckej inváziido Rakúska. Zvíťazil nad Turkami v ce-lom rade bitiek, najprv to bolo veľkolepévíťazstvo pri Zente v roku 1697 a svojeposledné víťazstvo dosiahol presne v rovnakom dni o dvadsať rokov neskôrv bitke pri Belehrade, čo bol jehonajväčší vojenský triumf.

Eugen Savojský mal pri Bele-hrade k dispozícii 60-tisíc vojakov –mnohých však sužovali choroby a bolitotálne vyčerpaní. Druhej strane tamprišlo na pomoc obrovské vojsko,ktoré spolu s tureckou posádkou v Belehrade zovrelo Rakúšanov do klieští. Situácia pre rakúske vojskovyzerala beznádejná. Viacerí jehovelitelia žiadali princa Eugena, abyza takých okolností radšej vydalrozkaz na ústup. Avšak ten volil a pre-

sadil iný postup: udržať pozície, veriťa čakať. Potom za tmy a hustej hmlydal povel na útok. Moment prekvape-nia zaúčinkoval a Turci sa dali na ústup, ktorý sa zmenil na bezhlavýútek. Vojaci rakúskej armády nemalis úhlavnými krutými zákernýminepriateľmi zľutovanie (tak ako v minulosti žiadne zmilovanie Turcineprejavili voči iným, veľmi často i bezbranným, i úplne nevinnýmľuďom) a masakrovali nepriateľskýchvojakov, ktorí nestačili uniknúť...

Čas trhol oponou dejín. Písal sa rok 1805. V Bratislave sa

„usalašili“ napoleonovské vojská. Tu-najší obyvatelia ich museli na vlastnétrovy ubytovať a zásobovať potra-vinami. Keď tieto vojská odchádzalikoncom roka na bojisko pri Slavkove,vznikol problém, vojaci 12., 15. a 21.pluku totiž nevrátili zapožičané veci ani

poskytnutú posteľnú bielizeň. Fran-cúzsky komisár Thomas sa bránil tvr-dením, že uvedený problém zapríčiniližidia, lebo vojakov navádzali, aby im tovšetko predali... Tzv. „stály výbor“,ktorý riadil chod mesta v situácii, keďcudzie vojská prekročili hranice vteda-jšieho Uhorska, ihneď rázne zasiahol.Predvolal si zástupcov mestskej ži-dovskej obce a prikázal im, aby všetkytakto nadobudnuté veci dotyční prinieslido dvanástej hodiny nasledujúceho dňana určené miesto pod sankciou, že prineuposlúchnutí príkazu budú zatknutí a do ich príbytkov budú nasťahovanífrancúzski vojaci.

Naši predkovia si vedeli poradiť!To je odkaz aj pre našu generáciu, abybola schopná uhájiť si autoritu i brániť sisvoje územie a svoje hodnoty predakýmkoľvek deštrukčným pôsobením!

JÁN DANCER

Prijmite moju pripomienku k článku vo Vašom časopise:

V čísle 7/2017 (3. apríla) dvojtýž-denníka KULTÚRA vyšiel článokOdozva popravy Jozefa Tisu v do-bovej spoločnosti". K tejto dobovejspoločnosti sa hlásim aj ja, HedvigaZávodská, narodená 10. augusta1930. V pohnutom roku 1947 - v dobe odsúdenia Dr. Jozefa Tisu sommala 17 rokov.

Bývali sme na Tehelnom poli. V ten deň, o ktorom chcem hovoriť(presný dátum si nepamätám), som sapohybovala ako obvykle v blízkostidnešného tenisového klubu. Bolo užneskôr popoludní. Tento priestor eštenebol tak husto obstavaný ako dnes,takže nič neprekážalo, aby bolo dobrevidieť až na Trnavskú cestu. Videlasom - z môjho pohľadu - veľkýzástup ľudí, smerujúci von z mesta.Poponáhľala som sa k nemu a pridalasom sa. Bolo jednoduché pridať sa,lebo zástup nebol nijako zvlášť orga-nizovaný. Svitlo mi, že to je asipohrebný zástup ľudí, ktorí chcú byť

prítomní pri pohrebe prezidentanášho prvého samostatného sloven-ského štátu. A ľudia mi to aj mlčkyprikývli. Kráčali sme potichu, smutnesmerom k Martinskému cintorínu.

Niekde v blízkosti KHES (Kraj-ská hygienicko-epidemiologická sta-nica) sme zbadali, že sa k nám blížiapolicajti na koňoch. Zástup sa akobyobrátil a šiel naspäť - nastal akýsizmätok. Ale potom som policajtovnevidela, asi niekde zahli. A zástuppokračoval v ceste. Čo sa stalonakoniec - ako sa táto udalosť skon-čila, na to sa už nepamätám, ani somsa to nedozvedela. Dala som sa na cestu domov. I keď bolo dva rokypo vojne - už pred zotmením bolotreba byť doma.

Tieto udalosti sa mi vryli do pa-mäti - na to sa nedá zabudnúť.

Som rada, že jestvujú noviny, kdesa tak otvorene a pravdivo hovorí o udalostiach, ktoré sme oplakali, alenemali by byť zabudnuté.

S úctouHEDVIGA ZÁVODSKÁ, Ing.

Kedysi si s nimi vedeli poradiť

Vážená redakcia!

12 10/2017 (17. mája)

Keďsme v septembriroku 2015 začaliv KULTÚRE uve-

rejňovať naše biblicko-jazykové reflexie,za základ našich úvah sme si určili exe-geticko-sémantické skúmanie prísluš-ného biblického textu, ako aj jazyka, z ktorého a do ktorého sa má tento textprekladať. Tlačou uverejňovať našeúvahy sme sa rozhodli najmä preto, ženaša snaha o prípadnú spoluprácu s cirkevným Magistériom v tomtoohľade sa nám ukázala ako nie dosťreálna. Preto uvedené kritériá sme v doterajších našich reflexiách občas i pripomínali, aby si ich uvedomovali a brali k srdcu aj cirkevní odborníci,ktorým by práca s posvätným textommala byť najvyšším cieľom ich obligátneduchovného života. A preto zodpo-vednosť i ťarcha tejto práce by mala ležaťpredovšetkým na ich pleciach. A radi bysme sa boli o tom aj ubezpečili, aby smesa mohli laicky oslobodenejšie cítiť od takejto zodpovednosti. Lenže pri za-mýšľaní sa nad touto reflexiou, začali sanám zvlášť silne vnucovať i pocity, vy-plývajúce zo známej bibliofilskej ma-ximy, že i knihy mávajú svoje osudy:„Habent sua fata libelli“, ba že i každý na čítanie určený text tiež môže maťtakýto osud (fatum suum habere potest)!Tento osud totiž závisí najmä od ichzrozumiteľnosti a obsahovej spoľa-hlivosti, preto zodpovednosť zaň nesiemeaj my, ich autori.

V našich predchádzajúcich reflexiáchešte stále narážame na problém historickynepresnej, a teda i vecne pomýlenej inter-pretácie súdneho procesu s Ježišom Kris-tom (čiže Mesiášom), ktorého židovskáVeľrada zákerne lživo obžalovala z hrdelného zločinu pred Pontským Pilá-tom, prefektom židovskej provincieJudey. Obžalovaný Ježiš sa ho maldopustiť tým, že sa vydával za ži-dovského vladára (de rege Iudaeorum),na čo „židia“ – ide o biblický výraz naoznačenie „stratených synov domuIzraelovho (Jakubovho)“, asi využili ajten Ježišov známy predveľkonočný vstupdo Jeruzalema. No v skutočnosti tento aktnebol prejavom uvedenej politickejašpirácie. Práve naopak! Dalo by sa hoskôr pokladať iba za prejav Ježišovejsymbolickej rozlúčky s duchovnezmareným Jeruzalemom, ako tesne za-vršujúcej sa súčasti jeho verejnéhoúčinkovania, začatého Jánovým krstom v rieke Jordán. Tu sa božsky nevinnýJežiš-Mesiáš solidarizoval, ba až celkomstotožnil s hriešne a tragicky padlýmľudstvom, aby toto svoje verejnéúčinkovanie o pár dní svojou krížovoucestou na Golgotu vykupiteľsky čonajúčinnejšie ukončil smrťou na kríži, akojeden z najväčších hriešnikov tohto sveta!

Ak sa teda Ježišov súdny proceszačal obžalobou vydávania sa za „ži-dovského vladára“, kľúčovým pojmomzáznamu súdneho pojednávania týchčias, teda 39. rok prvého storočia nášholetopočtu, bolo latinské slovo REX, s významom vladár alebo vládca – alezároveň z neho aj odvodený názovvladárskeho územia, čiže REGNUM,ktoré práve v hore uvedenom čase pre-biehajúceho súdu platili len vo význameVLADÁR a VLADÁRSTVO. Toto po-kladáme za zvlášť dôležité zdôrazniť a neprehliadnuť, lebo asi od 9. stor. n. l.k pojmu REX pribudlo ešte akoby jehosynonymum i slovo KRÁĽ, utvorené z fonematickej prešmyčky krstného menaposledného rímskeho cisára KarolaVeľkého – „Karl(a) der Grosse“(Karl/Kral). A takáto prešmyčka akodôsledok všeobecne jazykového javu saneskôr prejavila v stredoeurópskomjazykovom priestore slovanských náro-dov okolo 8. až začiatku 9. stor., ktorejvýslednú lexikálnu podobu podmienilfonologický charakter príslušníkovtýchto jazykov, čiže v slovenčine – kráľ,

v češtine – král, v poľštine – król, a v pre-vzatí aj do susednej maďarčiny, v modi-fikovanej podobe – király.

Novovzniknutý pojem „kráľ“ sa všakpo smrti Karola Veľkého (†814) vý-znamovo (sémanticky) začal v admini-stratívnej praxi kombinovať s heslom„rex“, čo by sa teda malo dotýkať až ob-dobia stredoveku. Konkrétne by mohloísť aj o poslednú fázu života vládcuVeľkej Moravy – Svätopluka, a teda i za-vršujúce sa 9. storočie. Lebo podnet na zavedenie tohto nového označeniavladárskej moci najskôr mohol vzísť z hlavy tohto veľkomoravskéhopanovníka, ktorý sa týmto zaliečavýmgestom mohol snažiť nakloniť si politickúpriazeň Frankov pre svoju opúšťajúcuríšu, odkiaľ jej neustále hrozilo to naj-väčšie nebezpečenstvo.

No existenciou slova „kráľ“, spája-júceho sa so slovom rex, utvorila saďalšia možnosť tzv. kontaminácie poj-mov, na ktorej negatívne dôsledky smeupozorňovali už v predchádzajúcej re-flexii, a zvlášť v súvislosti s rozborom

stredovekej kresťanskej modlitby „Ac-tiones nostras...“ (Činy naše...). Lenžetentoraz ide o spájanie sa dvoch pojmovi spoločensky rozdielne a silne determi-novaných vzťahov, sémanticky ovplyv-ňujúcich trvalosť ich vyváženejkomutatívnosti (že by napríklad pojemvladár bol stále totožný s pojmom kráľ, a naopak). Takže tu už nejde o sémantic-ky kompatibilnú kontamináciu pojmov,ale skôr o ich antagonistickú interferenciu!

A tak v preklade biblického textuVulgáty Jánovho Evanjelia (Jn 18, 36)latinský pojem rex naši biblisti vnímajúuž len ako kráľ, celkom upustiac od poj-mu vladár. A prešlo to i na heslo regnum,keď už aj vo všetkých našich latinsko-slovenských slovníkoch, vrátane tohopodľa nás najspoľahlivejšieho – Wžent-kovho, medzi jeho možnými ekviva-lentmi našli by sme už iba termín„kráľovstvo“ („vladárstvo“ akoby úplnevypadlo zo spoločenského slovníka)!Táto slovníková situácia by teda mohlanašich prekladateľov azda aj ospra-vedlniť, keď i lexikografi pri zaraďovaníslovníkových hesiel rex a kráľ prehliadlivedecky obligátnu požiadavku rešpektuaspoň klasickej „jednoty času a pries-toru“. Preto už aj vo všetkých biblickýchtextoch s touto tematikou syntagmu Ježiš-vladár nájdeme len vo spojení Ježiš-kráľ.Ale pomoc historicky nedeformovanepochopiť uvedený biblický text, aby smesa vyhli tragickému nedorozumeniu,môžu poskytnúť aj evanjelisti, na čo v tejto reflexii chceme ešte poukázať.

Na židovské udanie prerokúvanejkauzy, že Ježiš Nazaretský sa vydáva za židovského vladára, treba zdôrazniť,že sám Spasiteľ zhrnul svoju zápornúodpoveď do týchto troch obsahom gradu-júcich viet: „Moje vladárstvo nie je z tohto sveta“ (regnum meum non est dehoc mundo). „Keby moje vladárstvo boloz tohto sveta, moji služobníci by sa určitebili, aby som nebol vydaný židom“ (si exhoc mundo esset regnum meum, ministrimei utique decertarent, ut non traderer Iu-daeis). – Ježiš tu teda nepochybne odmie-tol pripisovanú mu ašpiráciu na akékoľvek pozemské vladárstvo, aleodmietol najmä zvrátenosť židovskéhoudania, že práve on, objekt extrémnejnenávisti židovskej Veľrady, a s ňouspolčených skupín, chcel by sa stať

vladárom Židov! Lenže z nášho pohľaduproblematika Ježišovej odpovede na horeudané previnenie sa mohla zauzliť Pilá-tovým možným nedorozumením, žeJežiš pod pojmom vladárstva „z iného“,než „tohto sveta“ mohol mať na myslikonkrétny svet svojej rodnej Galiley,teda nie Judey (kde sa súdny proceskonal) a už vôbec nie dajaký nadpozem-ský, čiže abstraktný svet (čomu Pilátmožno asi ani nerozumel). Pretovyšetrovaný Spasiteľ pokladal za po-trebné svoju odpoveď doplniť, a pretodoložiť touto treťou vetou: „Mojevladárstvo sa však netýka ani tohto času“(nunc autem regnum meum non est hinc),a pri tomto dôvetku Ježiš už ani nemal na mysli prefekta Piláta, no katechetickylen svojich nasledovníkov a budúcichvyznávačov.

Týmto novým prekladom hore cito-vanej latinskej vety nadväzujeme na našepredchádzajúce upozornenie, že latinskývýraz HINC podľa lexikografa Wžentkasa môže chápať nielen vo význame miestnom, ale i v časovom. Lenže všetky

doterajšie slovenské preklady tejto vetyslovo hinc chápu len v jeho miestnomvýzname, čiže stadiaľto! My sme si všakzvolili jeho časový význam preto, žeSpasiteľ isto mohol vedieť, že Pilát si po svojom môže vysvetliť abstraktnosťvýroku, že „jeho vladárstvo nie je z tohtosveta“ a skonkrétni si to tak, že tým„iným svetom“ nie je svet Judey, kde sasúd koná, ale jeho akoby „rodná“ Galilea.A práve do kontextu takýchto potenciál-nych Pilátových úvah celkom logickymohla zapadnúť i Pilátova replika – „Takpredsa si (židovský) vladár“ (ergo rex estu), lebo obidve uvedené lokality bolivlastne židovské územia, čiže „z tohtosveta“! Vyšli sme teda z jednoduchejúvahy, že by bolo logicky nadbytočné, abySpasiteľ vo svojej odpovedi násobil údaj o svojom nepozemskom svete (že nie je„stadiaľto“), a opomenul by azda eštedôležitejší údaj o jeho „nadčasovosti"!

Treba vychádzať z toho, že vy-šetrovaný Ježiš dostatočne jasne dal Pilá-tovi najavo svoje výhrady, že nie jevladárom „z tohto sveta“, ako anivladárom Židov. A je teda úplne logické,že Ježiša nemohla presvedčiť ani svojskáPilátova dedukcia o jeho možnom„galilejskom vladárstve“! A preto Ježišovnesúhlas s takýmto Pilátovým konštato-vaním vyplýva zo správneho latinskéhoprekladu Ježišovej reakcie: „Tu dicis,quia rex sum ego“ – Ty hovoríš, že bysom mal byť vladár! Podstatnej chyby(alebo aj úmyslu?) sa v preklade tejtovety dopustil nemecký biblista Fritz Till-mann, ktorý zviedol i našich prekla-dateľov. A jeho chyba sa prejavila v tom,že vo výpovedi ignoroval spojku quia,ktorá sa gramaticky môže spájať i s in-dikatívom, i s konjunktívom. A s kon-junktívom, ako tvrdí lexikograf Wžentek,sa spája práve na vyjadrenie opozičnejmienky, čo vyplýva už i zo samotnej pod-staty veci Ježišovej výpovede! Preto i latinská odpoveď vyšetrovaného Ježišaby podľa gramatickej správnosti malamať túto konjunktívnu podobu: Tu dicis,quia rex sim ego – ty (len) hovoríš, žebysom mal byť vladárom!

A tak kresťanský svet už vari stáročiaprekrútene číta tento biblický citát (istena veľkú potechu Zlého!). A všetko vy-plýva z neznalosti jazyka, reálií, ba i z le-nivosti hlbšie sa pozamýšľať nad

obsahom citovaného textu. Neberie sa tudo úvahy ani ten najjednoduchší fakt, žepojem kráľ a s ním súvisiaci termínkráľovstvo v čase súdneho procesu s Ježišom ešte nemohol prísť do úvahy,ale čo je z právnej a logickej stránky ešteoveľa vážnejšie, upúšťaním od pojmuvladár ako kľúčového slova tejto kauzy,zastiera sa i právna kompatibilita ži-dovského udania Ježišovej ašpirácie staťsa „židovským vladárom“! Čiže problémnevyplýva len z holej rozdielnosti názvovkráľ a vladár, ale aj z ich sémanticko-časovej inkompatibility, lebo pojem kráľsa v stáročnej náboženskej praxi stal užaj termínom nábožensko-duchovným. A tak vecná čiže skutočná biblická prob-lematika, či Ježiš je kráľom alebovladárom židovským, sa tu už prezentujepod vplyvom úplne rozdielnych súvislostí.

A toto Ježiš odmieta nielen podľasprávne znejúceho latinského textu,ktorý sme už publikovali i v predchádza-júcej, ôsmej reflexii, ale aj ústami evan-jelistov Matúša (20, 28) a Marka (10,45), pričom obidvaja evanjelisti zhodne

zdôrazňujú, že Ježiš neprišiel, aby sa mu(ako vladárovi či kráľovi) posluhovalo,lebo prišiel na svet, aby on sám slúžil.Toto Ježišovo završujúce záporné stano-visko k tejto veci vyjadril aj evanjelistaJán (18, 37): „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydalsvedectvo pravde“. A tou pravdou bolo a je svedectvo evanjelia. Preto Ján evan-jelista týmto veršom s Ježišovou zá-pornou odpoveďou vo svojom Evanjeliuhneď nadviazal na toto Pilátovo konšta-tovanie: „Tak predsa si vladár“ (keď simyslel, že ak Ježiš odmieta byť vladárom„z tohto sveta“ čiže z Judey, na čo autoriterajších chybných prekladov do Je-žišových úst vložili len svoje vlastné,pomýlené, ba až úplne zvrátené slová:„Tak je, ako hovoríš, som vladár“! Avšakjasnou odpoveďou na tento holý nezmy-sel, pomýlene vložený do úst Spasiteľa,je aj uvedený citát z tohto Jánovho Evan-jelia, prečo Ježiš (ako zoslaný Mesiáš)musí a musel odmietnuť akýkoľvek mupripisovaný politický či administratívnytitul pozemského „funkcionára“! Pretožeon nezostúpil na túto zem plniť politickéúlohy, a už vôbec nie dajaké svetovládneašpirácie jediného, hoc aj „vyvolenéhonároda“. Prišiel totiž splniť Boží plán ob-novy ľudskej spásy, stratenej pádomprvých rodičov z podnetu Zlého v raji.

Nuž pokladali sme si za svätúpovinnosť upozorniť, ako by v uvede-ných súvislostiach mal vyznieť správnypreklad onoho textu, ktorý sa, vulgodicto, doterajším biblistom podariloobrátiť hore nohami aj tým, že politickéslovo vladár vymenili za vzletnejší pojemkráľ, ktorý svojimi poeticko-nábožen-skými atribútmi dostal prednosť pred ná-božensky sterilným pojmom vladár.Týmto činom sa však ovplyvnilo aj odve-denie pozornosti od právne nastolenejproblematiky. A na to akoby pristúpil i sám vyšetrovaný Ježiš, ktorý sťabyopomenúc svoje čerstvo vyslovenévýhrady proti židovskému udaniu svo-jich politických ašpirácií, vzápätí na Pilá-tovo konštatovanie vice versa pritaká –„Tak je, ako hovoríš, som kráľ“!

A tak náš rozdielny názor na pojmyvladár a kráľ nevyplýva len zo zdanlivoosobnej sympatickosti, ako to vnímajú iniektorí naši čitatelia, čo nám dali najavoi svoj nesúhlas s uprednostnením pojmu

vladár, a vyslovili aj svoj osobný príklonk sympatickejšiemu pojmu kráľ, ako zniev porovnaní s oveľa chladnejšie znejúcimslovom vladár. Lebo na pojem kráľa v súvislosti s menom Ježiš sa už na-viazalo i mnoho emotívne rozličnýchprívlastkov a epitet, ktoré sa k nemupridávali pod vplyvom pôsobivýchnáboženských slávností, najmä litánií.Tu by však nemali pripadať do úvahylen milšie pôsobiace zretele pojmukráľ pred pojmom vladár, keď vecne,a teda aj právne nemala by sa strácaťzo zreteľa surovosť údajného „hrdel-ného zločinu“, ktorý židovská Veľradaproti Ježišovi lživo zakomponovalapráve do pojmu vladár! Lebo upred-nostnenie tohto pojmu pred aj námsympatickejšie znejúcim pojmom kráľby v tejto súdnej kauze nezapadlo anido sémanticko-právnej kompatibilitytohto udania!

Takže tu nejde len o nehistorickúči akoby iba módnejšiu aplikáciupojmu kráľ, ale čo je oveľa vážnejšie,ba i právne nepochopiteľnejšie, že

zo súdneho konania vypadlo jasnépomenovanie Ježišovej represívnejkauzy, že každý, „kto sa vydáva za ži-dovského vladára, protiví sa cisárovi!“A práve v tomto zmysle tu nastoľovanýpojem kráľa možno chápať ako právneod veci, lebo židovské udanieJežišovej viny sa striktne viaže na jehopolitickú ašpiráciu „židovskéhovladárstva“, a teda aj s jej potenciálnespojeným odbojom proti Rímu!

A toto všetci biblickí historici (našii zahraniční) už celé stáročia pre-hliadajú! Preto sa stalo, že aj Pilátoviprávne od veci vložili do úst otázku, čiJežiš je „kráľom židovským“, keď v Pilátovom slovníku pojem kráľ v tom čase ešte známy byť nemohol, a keď práve uňho skôr mohol prísť do úvahy len ten „represívny“ pojemvladár, hoci túto „represívnosť“ spo-čiatku si ešte ani Pilát neuvedomoval.Pripomenuli mu ju až na nádvorí vlád-nej budovy pokrikujúci židia: „Aktohto prepustíš, nie si priateľomcisárovým“ (a išlo o cisára Tiberia). –A práve tieto skutočnosti uvádzame na pripomenutie si ešte podstaty vecizo záveru našej predchádzajúcej bi-blickej reflexie, kde súvekí i súčasníbiblisti nedeformujú latinské zneniebiblického textu Vulgáty iba tým, že do Pilátových úst vložili nesprávneoznačený objekt i subjekt krivo udanejsúdnej kauzy (s Ježišovou ašpiráciouna židovského „vladára“) – keď tu jeešte konfúznejšia skutočnosť, že našiprekladatelia i do Spasiteľových ústvložili výrok, z ktorého vyplýva, akosi ním Ježiš zjavne protirečí! Lebo po jeho predchádzajúcom odmietaníudania, že by mal byť židovskýmvladárom, napokon toto krivéobžalobné udanie potvrdí! Lenže tu sanaši i zahraniční prekladatelia dopustiliveľmi hrubej chyby tým, ževyšetrovaného Ježiša s falošnýmatribútom vladára (z prvej poloviceprvého storočia) pomýlene presunulido čias novoveku, teda situácie užosláveného Ježiša s terajšími, poetickyi vecne nepochybnými atribútmi kráľa.A po takomto časovom odstupe storočíz celého tohto biblicky vecného dia-lógu napokon urobili takmer virtuálnuzáležitosť.

JURAJ CHOVAN REHÁK

Biblicko-jazykovéreflexieIX.