Embed Size (px)
Citation preview
ÚLOHY SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA PRI ORGANIZOVANÍ OSVOJENIA
DIPLOMOVÁ PRÁCA
JURAJ MARENDIAK
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVEPEDAGOGICKÁ FAKULTA
KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE
Študijný odbor: Sociálna práca.
Vedúci diplomovej práce: JUDr. Marta Kečkešová
Dátum obhajoby: október 2006
BRATISLAVA 2006
2
3
ABSTRAKT
Marendiak, Juraj: Úlohy sociálneho pracovníka pri organizovaní osvojenia.
Diplomová práca, Univerzita Komenského. Pedagogická fakulta, Katedra sociálnej
práce. Vedúci diplomovej práce: JUDr. Marta Kečkešová. Bratislava: Pedagogická
fakulta UK, 2006. 88 s.
Práca v teoretickej časti vymedzuje právnu úpravu osvojenia a jeho organizovania. Na
základe platnej právnej úpravy organizovania osvojenia a potrieb osvojiteľných detí
a žiadateľov o osvojenie identifikuje úlohy sociálnych pracovníkov štátnej správy
a akreditovaných subjektov a zároveň poukazuje na nedostatky v tejto oblasti.
V empirickej časti autor kvalitatívnou metódou výskumu približuje dôvody, ktoré
ľuďom bránia osvojiť si dieťa. Výskum odhalil u respondentov široké spektrum obáv,
predstáv, očakávaní a dôvodov, ktoré im bránia stať sa osvojiteľmi. Poznanie
niektorých z nich môžu pomôcť sociálnym pracovníkom pri plnení ich úlohy aktívne
vyhľadávať osvojiteľov pre opustené deti.
Kľúčové slová: osvojenie, organizovanie osvojenia, sociálny pracovník, úlohy
sociálneho pracovníka, postoje k osvojeniu.
4
OBSAH
ABSTRAKT...............................................................................................................................................4OBSAH......................................................................................................................................................5ÚVOD........................................................................................................................................................61.VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV ........................................................................................8
1.1Sociálny pracovník............................................................................................................................81.2 Úlohy sociálneho pracovníka...........................................................................................................91.3Náhradná starostlivosť.......................................................................................................................91.4Osvojenie.........................................................................................................................................101.5Proces osvojenia..............................................................................................................................10
2.OSVOJENIE .........................................................................................................................................112.1Osvojiteľnosť dieťaťa........................................................................................................................122.2Osvojitelia........................................................................................................................................142.3Predosvojiteľská starostlivosť a rozhodnutie súdu o osvojení.........................................................152.4Zrušenie osvojenia...........................................................................................................................162.5Medzištátne osvojenie.....................................................................................................................17
3.PRIEBEH ORGANIZOVANIA OSVOJENIA......................................................................................193.1 Priebeh procesu organizovania osvojenia z pohľadu dieťaťa..........................................................19
3.1.1 Situácia a potreby dieťaťa...............................................................................19
3.1.2 Právna úprava kompetencií sociálneho pracovníka pri organizovaní
osvojenia................................................................................................................21
3.1.3 Úlohy a kompetencie sociálneho pracovníka................................................24
1.2Priebeh procesu organizovania osvojenia z pohľadu žiadateľa o osvojenie....................................283.2.1 Situácia a potreby žiadateľov........................................................................28
3.2.2 Právna úprava kompetencií sociálneho pracovníka pri organizovaní
osvojenia................................................................................................................30
3.2.3 Úlohy a kompetencie sociálneho pracovníka................................................34
3.3 Ďalšie úlohy sociálneho pracovníka...............................................................................................414.EMPIRICKÁ ČASŤ..............................................................................................................................43
5
4.1 Výskumný problém........................................................................................................................444.2 Metóda výskumu............................................................................................................................454.3 Výskumná vzorka..........................................................................................................................464.4 Priebeh výskumu............................................................................................................................474.5 Analýza a interpretácia údajov.......................................................................................................49
4.5.1 Financie, alebo „oberáš rodinu“....................................................................52
4.5.2 Veda a genetika, alebo „krv nie je voda“......................................................53
4.5.3 Okolie, alebo „s kým ho máte?“...................................................................55
4.5.4. Proces, alebo „ten cirkus okolo toho“..........................................................57
4.5.5 Aké dieťa, alebo „ideálne dieťa, bohužiaľ“...................................................59
4.5.6 Rómske dieťa, alebo „oni sú takí...“............................................................62
4.5.7 Očakávania, alebo „malý inteligent“............................................................65
4.5.8 Moje je keď, alebo „keby bolo bezproblémové“..........................................66
4.5.9 Motivácia, alebo „nosiť drevo do lesa“.........................................................68
4.5.10 Rozhodovanie .............................................................................................70
4.5.11 Zvládnem to? alebo „dúfam, že hej“...........................................................71
4.6 Výnimky a zaujímavosti.................................................................................................................724.7 Záver výskumu a odporúčania pre prax.........................................................................................74
5. ZÁVER...............................................................................................................................................776.ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY.................................................................................................78
6.1 Monografické publikácie................................................................................................................786.2 Právne normy ................................................................................................................................796.3 Iné dokumenty................................................................................................................................79
7.PRÍLOHY..............................................................................................................................................81
ÚVOD
Vy, milý čitateľ, čítate už hotovú diplomovú prácu. Ja ju v tejto chvíli len začínam
tvoriť. Obaja sme na začiatku, každý ale trochu inak. Úplný začiatok tejto práce však
nie je v týchto riadkoch. Pre túto tému som sa rozhodol pred dvoma rokmi, v utorkové
večery v laviciach katedry sociálnej práce, na ktoré som sa vždy tešil. Tešil som sa na
uponáhľaného mladého muža, s ktorým sme rozprávali o potrebe rodiny pre opustené
deti. Spôsob a naliehavosť, s ktorou hovoril o vtedy náhradnej výchove, hĺbka do akej
sme rozoberali jednotlivé jej aspekty a jeho profesionálne a osobné presvedčenie
6
o dôležitosti svojej práce, boli inšpirujúce. Nemal na nás veľa času, a veľa sme toho aj
nestihli. Stihol ma však presvedčiť. Možno to tak chcel, možno som chcel ja. Ale
presvedčil ma, že práca sociálneho pracovníka v oblasti náhradnej rodinnej
starostlivosti má zmysel.
Vzhľadom na to, že oblasť náhradnej rodinnej starostlivosti je veľmi široká,
zameranie mojej práce som zúžil na proces organizovania osvojenia, pretože práve
túto formu náhradnej rodinnej starostlivosti považujem za najvhodnejšiu pre všetky
zúčastnené strany.
Mojim cieľom v teoretickej časti diplomovej práce bude popísať potreby tak
dieťaťa ako aj budúcich osvojiteľov v procese osvojenia a z nich vyplývajúce úlohy
sociálneho pracovníka pri organizovaní osvojenia. V tejto časti budem vychádzať
z pohľadu odborníkov, sociálnych pracovníkov a platnej právnej úpravy upravujúcej
osvojenie.
V prvej kapitole vymedzím základné pojmy dôležité pre túto tému. Vychádzajúc
z názvu diplomovej práce sú to pojmy: sociálny pracovník, úlohy sociálneho
pracovníka, náhradná starostlivosť, osvojenie a proces osvojenia.
V druhej kapitole popíšem osvojenie ako formu náhradnej rodinnej starostlivosti,
budem sa zaoberať tým, kto sú osvojiteľné deti a kto sú osvojitelia. Samostatný
priestor budem venovať medzištátnemu osvojeniu a jeho prínosu do systému
organizovania osvojenia.
Tretia kapitola je tou, v ktorej budem identifikovať úlohy sociálneho pracovníka
v procese organizovania osvojenia. Pri osvojení sa stretávajú dve strany – osvojiteľ
a osvojenec, rodič a dieťa. Každý z nich na tú križovatku, kde sa ich cesty spojili
prišiel inou cestou. Toto je dôvod, prečo priebeh organizovania osvojenia rozdeľujem
na priebeh z pohľadu dieťaťa a priebeh z pohľadu žiadateľa o osvojenie. Osvojiteľné
dieťa a žiadateľ o osvojenie sa nachádzajú v odlišnej situácii, majú iné potreby a z nich
(a z platnej právnej úpravy) vyplývajú pre sociálneho pracovníka aj iné úlohy. Preto
o úlohách sociálneho pracovníka týkajúcich sa dieťaťa a žiadateľa budem hovoriť
oddelene. Okrem úloh má sociálny pracovník aj svoje právomoci v rámci ktorých
7
môže konať. S ohľadom na ne a na možnosti organizácie v mene ktorej pracuje budem
teda oddeľovať sociálnych pracovníkov štátnej správy a sociálnych pracovníkov
akreditovaných subjektov. Úlohy sociálnych pracovníkov, ktoré prekračujú konkrétnu
prácu s osvojiteľnými deťmi a žiadateľmi o osvojenie priblížim v samostatnej
podkapitole ako ďalšie úlohy sociálneho pracovníka.
Od teoretickej časti svojej práce očakávam, že prehľadne a detailne objasní
priebeh organizovania osvojenia, identifikuje jednotlivé úlohy sociálnych pracovníkov
a poukáže na nedostatočné alebo chýbajúce služby pre osvojiteľné deti a žiadateľov
o osvojenie.
V empirickej časti diplomovej práce sa metódou kvalitatívneho výskumu pokúsim
spoznať, aké dôvody ľuďom bránia osvojiť si dieťa. Rozhovormi s ľuďmi, ktorí majú
dôvod prečo si neosvojiť dieťa a s ľuďmi, ktorí by si dieťa osvojiť aj chceli, ale niečo im
v tom bráni sa budem snažiť identifikovať dôvody, ktoré im bránia osvojiť si dieťa.
Mojim očakávaním od empirickej časti diplomovej práce nebude identifikovať
hlavný, všeobecne platný dôvod prečo si ľudia v našej spoločnosti neosvoja dieťa.
Mojim cieľom bude odkrývať individuálne dôvody, obavy a pohnútky neosvojiť si
dieťa. Zakotvená teória, metóda kvalitatívneho výskumu, mi umožní zachytiť aj
najosobnejšie, najskrytejšie a možno najzahanbujúcejšie dôvody a vysvetlenia,
ktorými respondenti podkladajú rozhodnutie neosvojiť si dieťa. Budem dúfať, že
niektoré z nich pomôžu sociálnym pracovníkom pri plnení ich úlohy aktívne
vyhľadávať osvojiteľom opusteným osvojiteľným deťom.
1. VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV
1.1 Sociálny pracovník
Na procese organizovania osvojenia spolupracujú spravidla viacerí sociálni
pracovníci, a to najmä pracovníci:
8
1. orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
2. centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže,
3. obce,
4. vyššieho územného celku a
5. akreditovaného subjektu,
vykonávajúci opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa §1
zákona č.305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane“) s cieľom
zabezpečiť dieťaťu náhradné rodinné prostredie.
1.2 Úlohy sociálneho pracovníka
Za úlohy sociálneho pracovníka v procese organizovania osvojenia budem
považovať činnosti a opatrenia, ktoré vychádzajú z:
1. povinností uložených platnými právnymi predpismi týkajúcimi sa organizovania
osvojenia,
2. potrieb osvojiteľného dieťaťa, žiadateľa o osvojenie a adoptívnej rodiny a z
3. potreby zmeny postoja spoločnosti k osvojeniu.
1.3 Náhradná starostlivosť
Podľa zákona č.36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o rodine“) je náhradná starostlivosť súhrn viacerých dočasných
opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch,
ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Vzniká len rozhodnutím súdu
a má tieto formy:
9
- náhradná osobná starostlivosť (zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti inej
fyzickej osoby než rodiča),
- pestúnska starostlivosť,
- ústavná starostlivosť.
1.4 Osvojenie
Osvojenie sa v novej zákonnej úprave ocitlo mimo foriem náhradnej starostlivosti
preto, že ide o opatrenie trvalé, nie dočasné. Spolu s pestúnskou starostlivosťou majú
spoločnú dimenziu rodinného prostredia a tak ich zákon o sociálnoprávnej ochrane
terminologicky spojil ako formy náhradnej rodinnej starostlivosti (ďalej len „NRS“).
Osvojenie je najvhodnejšou formou NRS, lebo sa najviac približuje vzťahu rodič
dieťa.
1.5 Proces osvojenia
Priebeh organizovania osvojenia nemá jasne vymedzené hranice. Kľúčové pre
osvojenie sú štyri rozhodnutia:
1. právoplatné rozhodnutie súdu o osvojiteľnosti dieťaťa,
2. osobné rozhodnutie budúcich osvojiteľov osvojiť si dieťa,
3. právoplatné rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti
a
4. právoplatné rozhodnutie súdu o osvojení maloletého dieťaťa.
V tejto práci teda budem za proces osvojenia považovať v prípade dieťaťa časový
úsek od rozhodnutia súdu o osvojiteľnosti dieťaťa po rozhodnutie súdu o osvojení a
10
v prípade rodičov časový úsek od ich osobného rozhodnutia osvojiť si dieťa po
rozhodnutie súdu o osvojení.
2. OSVOJENIE
11
2.1 Osvojiteľnosť dieťaťa
Osvojiteľnosť dieťaťa je podmienka k tomu, aby dieťa mohlo byť osvojené
a rozhoduje o nej súd. Osvojené môže byť podľa zákona o rodine len maloleté dieťa,
a to len v prípade, že osvojenie je v jeho záujme a na základe osobného písomného
súhlasu rodičov. S osvojením musia súhlasiť obaja rodičia, pokiaľ neboli pozbavení
spôsobilosti na právne úkony, osobne a písomnou formou. Na tento účel slúži
vyhlásenie „Privolenie na osvojenie dieťaťa“ (príloha č.1). Svojim podpisom rodičia
okrem súhlasu s osvojením a inými náležitosťami osvojenia potvrdzujú aj
oboznámenie sa s tým, že právoplatným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do
predosvojiteľskej starostlivosti bude ich privolenie neodvolateľné. Súhlas rodičov nie
je podľa zákona o rodine potrebný ak:
- počas najmenej šiestich mesiacov neprejavovali skutočný záujem o dieťa,
nenavštevovali ho, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť
a nevynaložili úsilie upraviť svoje rodinné a sociálne prostredie (ak im v prejavení
záujmu nebránila závažná prekážka),
- počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiaden
záujem (ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka), alebo
- ak dajú súhlas na osvojenie vopred (pred narodením dieťaťa) bez vzťahu k určitým
osvojiteľom.
V týchto prípadoch dáva súhlas na osvojenie súdom ustanovený opatrovník.
Kto je teda osvojiteľné dieťa? Dieťa, o ktoré sa biologickí rodičia nemohli,
nevedeli alebo nechceli starať a o jeho osvojiteľnosti právoplatne rozhodol súd. Oproti
minulej právnej úprave je dnes záujem biologických rodičov o dieťa posudzovaný viac
s dôrazom na potreby dieťaťa (udržanie kontaktu a vzťahu s perspektívou návratu do
lepších podmienok doma), nie rodiča (neprísť o dieťa). Kým v minulosti stačila jediná
pohľadnica poslaná dieťaťu v priebehu šiestich mesiacov, dnes sa záujem o dieťa
chápe inak, ako oveľa intenzívnejší, osobnejší a najmä zodpovednejší prejav.
Tak ako dôvodov, aj ciest k osvojiteľnosti dieťaťa je viac, dajú sa rozdeliť na
zrieknutie sa dieťaťa rodičmi, alebo plynutie času.
12
Neprejavovanie záujmu o dieťa plynutím času vychádza z myšlienky, že najlepšia
rodina pre dieťa je jeho pôvodná. Poskytuje rodičom čas na úpravu rodinných
a sociálnych pomerov. Dáva im šancu postarať sa o svoje dieťa a zlepšiť mu podmienky
pre život v rodine. Pre dieťa však znamená stratený čas najmenej dvoch až šiestich
mesiacov v ústavnej starostlivosti. Kým prebieha sanácia rodinného prostredia trávi
dieťa obdobie určujúce jeho ďalší vývin v málo podnetnom a emocionálne prázdnom
prostredí zariadení ústavnej starostlivosti.
Zrieknutie sa dieťaťa biologickými rodičmi (privolenie k osvojeniu) kladie vysoké
nároky na rodičov, nakoľko ide o závažné osobné rozhodnutie. Je taktiež spojené
s možným opovrhnutím ich okolia alebo spoločnosti. Pre dieťa je zrieknutie riešením,
ktoré by mohlo minimalizovať alebo v ideálnom prípade predísť pobytu v ústavnom
zariadení. Na druhej strane, pri vyrovnávaní sa s vlastnou minulosťou a hľadaní
identity dieťa v neskoršom veku bude inak posudzovať zrieknutie sa ako odobratie od
rodičov úradmi. V prípade naprávania strát vyplývajúcich zo zrieknutia však možno
vidieť priestor na citlivý prístup osvojiteľov a sociálnych pracovníkov, kým
emocionálne a vývinové straty, ku ktorým dochádza pri ústavnej starostlivosti sú
neskôr ťažko napraviteľné. Preto možno považovať za najvhodnejšiu cestu
k osvojiteľnosti dieťaťa osobný súhlas biologických rodičov. Je však treba uvedomiť si,
že súhlas s osvojením vyžaduje veľkú mieru zodpovednosti za budúcnosť dieťaťa. Ak
rodič disponuje takouto zodpovednosťou, tak je pravdepodobne schopný, alebo aspoň
pociťuje potrebu, vytvoriť vhodné rodinné podmienky pre svoje dieťa v jeho pôvodnej
rodine. Preto pokiaľ biologický rodič nepociťuje potrebu zlepšiť podmienky pre svoje
dieťa, je len ťažko možné očakávať od neho taký zodpovedný krok ako je vyslovenie
súhlasu pre osvojenie dieťaťa. Zodpovednosť rodiča za budúcnosť dieťaťa predstavuje
nie len jeho schopnosť odsúhlasiť osvojenie dieťaťa, ale zároveň odhodlanie, ktoré by
malo viesť k úprave rodinných pomerov. Vo všeobecnosti platí téza, že primárne je
úsilie o návrat do pôvodnej, no upravenej rodiny. Až ďalšou možnosťou je NRS. V
poslednom prípade sa dieťa dostáva do dlhodobej ústavnej starostlivosti.
Zákon o rodine a zákon o sociálnoprávnej ochrane neumožňujú súhlas
biologických rodičov s osvojením so vzťahom ku konkrétnym osvojiteľom. U nás teda
nie je možné to, čo je inde dobrou praxou – výber budúcich osvojiteľov priamo
biologickými rodičmi. Argumentom proti sú obavy z kupčenia s deťmi a vytvárania 13
podmienok pre korupciu. Argumentom za je možnosť biologických rodičov rozhodnúť
sa nie len o umožnení osvojenia pre svoje dieťa, ale aj výberu rodiny, prostredia
a budúcnosti pre svoje dieťa. Dáva im možnosť podieľať sa na budúcnosti dieťaťa,
v takom rozsahu, aký im ostatné dve cesty neumožňujú. Pre dieťa zrieknutie sa so
vzťahom ku konkrétnym osvojiteľom znamená okrem vyhnutia sa ústavnej
starostlivosti aj úplne iný základ vzťahu k biologickým rodičom. Dieťa dostane
možnosť vnímať ich ako zodpovedných ľudí, ktorí sa rozhodli vzdať sa ho v jeho
záujme. Domnievam sa však, že sme na takéto riešenie ešte nedozreli. Nemali by sme
naň rezignovať, ale vytvárať preň spoločenské, morálne a právne podmienky.
2.2 Osvojitelia
Osvojiteľom sa podľa zákona o rodine môže stať len fyzická osoba, ktorá:
1. má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu,
2. má na osvojenie maloletého dieťaťa zdravotné, osobnostné a morálne predpoklady,
3. spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ním žijú v domácnosti zaručuje, že
osvojenie bude v záujme dieťaťa a
4. je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie.
Dieťa môžu osvojiť manželia, manžel rodiča dieťaťa, výnimočne aj osamelá osoba,
ak by také osvojenie bolo v záujme dieťaťa. Ako spoločné dieťa môžu maloletého
osvojiť len manželia. Ak je osvojiteľ manželom rodiča maloletého dieťaťa, môže
maloleté dieťa osvojiť len so súhlasom druhého manžela. Medzi osvojiteľom
a osvojencom musí byť taký vekový rozdiel, aby vyjadroval vzťah rodič dieťa.
Kto sa môže stať osvojiteľom vymedzuje zákon o rodine, ale kto a prečo sa ním aj
skutočne stáva? S motiváciou rozhodnutia osvojiť si dieťa súvisia aj očakávania od
osvojenia a osvojeného dieťaťa a preto možno považovať za dôležité vedieť, kto sa
stáva osvojiteľom.
14
Najčastejším dôvodom, ktorý vedie rodičov k osvojeniu si dieťaťa je ich
neplodnosť. Z toho dôvodu je ich základným očakávaním od osvojenia a zároveň ich
najväčšou túžbou mať dieťa. Je to samozrejme úplne legitímne očakávanie, je však nie
vždy ľahkou úlohou sociálnych pracovníkov, aby našli rovnováhu medzi snahou
pomôcť nájsť dieťa rodine a snahou nájsť dieťaťu rodinu. Pozornosť žiadateľov
o osvojenie z dôvodu neplodnosti je zameraná hlavne na ich potrebu a túžbu mať dieťa.
Už pred rozhodnutím stať sa osvojiteľmi sú pod veľkým osobným tlakom a v strese,
ktorý charakterizuje ťažké obdobie, v ktorom sa pokúšali mať dieťa. Ich motivácia je
viac zameraná na uspokojenie vlastných potrieb.
Opačná situácia je v prípadoch, kedy hlavnou motiváciou žiadateľov je pomoc
dieťaťu, môže prílišné prihliadanie na potreby dieťaťa posunúť do úzadia potreby
osvojiteľov a viesť k vzniku problémov a konfliktov v rodine.
Niekde medzi týmito dvoma pólmi sú rodičia, ktorí už svoje deti majú, ale chceli
by mať ešte ďalšie a rozhodnú sa prijať osvojené dieťa. Uvedomujúc si svoju potrebu
mať dieťa a rovnako potrebu dieťaťa mať rodinu si zvolia cestu osvojenia. Potreby
dieťaťa aj osvojiteľov sú v takýchto prípadoch uspokojované a očakávania oboch strán
sú zladené.
Žiadna z týchto kategórii osvojiteľov nie je vhodnejšia alebo lepšia. Každá z nich
ale vyžaduje iný prístup sociálneho pracovníka v procese prípravy na osvojenie a preto
je potrebné spomenúť ich.
2.3 Predosvojiteľská starostlivosť a rozhodnutie súdu o osvojení
Pred rozhodnutím o osvojení maloletého dieťaťa musí byť dieťa najmenej po dobu
deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Predosvojiteľská starostlivosť
je akýmsi skúšobným obdobím pre rodičov, dieťa a štát (ako sprostredkovateľa
osvojenia). Poskytuje priestor prejaveniu sa možných negatívnych signálov, ktoré
počas prípravy na osvojenie alebo počas interakcie dieťaťa a osvojiteľov zostali
neprejavené alebo nepovšimnuté. Počas tohto obdobia znáša náklady na starostlivosť
15
budúci osvojiteľ a vo vzťahu k dieťaťu má rovnaké práva a povinnosti ako osoba, ktorej
bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej
starostlivosti.
O osvojení rozhoduje súd na návrh osvojiteľa v prípade, že osvojenec aj osvojiteľ
spĺňajú podmienky osvojenia. To znamená, že dieťa je osvojiteľné, osvojiteľ splnil
všetky právne a administratívne podmienky a po dobu deviatich mesiacov mal dieťa
v predosvojiteľskej starostlivosti.
K podmienkam, ktoré musia byť splnené pred tým, ako dôjde k samotnému
osvojeniu dieťaťa patrí aj povinnosť súdu zistiť na základe lekárskeho vyšetrenia, či
zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia. Týmto
účelom sa rozumie celkové zabezpečenie uspokojovania materiálnych aj
emocionálnych potrieb oboch zúčastnených strán.
Ak súd rozhodne o osvojení maloletého dieťaťa, osvojenec bude mať priezvisko
osvojiteľa. V prípade spoločného osvojenca manželov bude mať priezvisko určené pre
dieťa pri uzatváraní manželstva. Tu je položený základ jeho novej identity, spoločné
priezvisko vyjadruje miesto dieťaťa v novej rodine rovnocenné s miestom biologického
dieťaťa. Rovnocennosť osvojeného dieťaťa s biologickým vyjadruje aj fakt, že medzi
osvojencom a osvojiteľmi vzniká osvojením rovnaký právny vzťah ako medzi rodičmi
a deťmi. Rovnako tak medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením
príbuzenský vzťah. Osvojením zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi
osvojencom a pôvodnou rodinou (prípadne poručníkom alebo opatrovníkom)
a osvojiteľom vznikajú rovnaké práva a povinnosti ako majú rodičia. Potvrdením
vzniku nového vzťahu a zrušenia toho pôvodného je zápis osvojiteľa na matrike na
miesto rodiča osvojenca.
2.4 Zrušenie osvojenia
Súd môže na návrh osvojenca, osvojiteľa alebo aj bez návrhu zrušiť osvojenie do
šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o osvojení. Môže
16
tak urobiť z vážnych dôvodov a ak je zrušenie osvojenia v záujme osvojenca. Závažné
dôvody, ktoré by mohli byť príčinou zrušenia osvojenia sú rôzne. Jedná sa o celú
paletu podmienok, ktoré ohrozujú zdravie, zdravý psychický a fyzický vývin
osvojeného dieťaťa v osvojiteľskej rodine, prípadne iným spôsobom ohrozujú
pôvodných členov osvojiteľskej rodiny. Závažnosť týchto podmienok posudzuje súd,
ktorý vydáva aj rozhodnutie o zrušení osvojenia. Po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o osvojení dieťaťa sa toto rozhodnutie už
nedá zrušiť.
Zrušením osvojenia vznikajú znovu vzájomné práva a povinnosti medzi
osvojencom a pôvodnou rodinou a osvojenec bude mať svoje predošlé priezvisko.
K zrušeniu osvojenia dochádza ojedinelo, nakoľko rozsah prípravy
a predosvojiteľskej starostlivosti predchádza vzniku situácii, ktoré by mohli viesť k
podaniu návrhu na súd na zrušenie osvojenia.
2.5Medzištátne osvojenie
V prípade, že osvojiteľnému dieťaťu nie je možné sprostredkovať náhradnú rodinu,
je určený orgán povinný do šiestich mesiacov odo dňa zapísania dieťaťa do prehľadu
detí predložiť Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže spisovú
dokumentáciu dieťaťa potrebnú na sprostredkovanie medzištátneho osvojenia. Možnosť
medzištátneho osvojenia zvyšuje šance na osvojenie detí, o osvojenie ktorých nie je
u nás záujem. Nakoľko ide o sprostredkovanie osvojenia medzi krajinami s často
odlišnými právnymi úpravami, základné práva a povinnosti zúčastnených strán sú
upravené v Dohovore o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach
(ďalej len „dohovor“). Dohovor si kladie za cieľ:
1. „vytvoriť záruky, aby sa medzištátne osvojenia uskutočňovali iba v najlepšom
záujme dieťaťa a pri rešpektovaní jeho základných práv priznaných
medzinárodným právom,
17
2. zaviesť systém spolupráce medzi zmluvnými štátmi, ktorý zabezpečí, že tieto
záruky sa budú dodržiavať, a tým zabrániť únosom, predaju alebo obchodovaniu
s deťmi,
3. zabezpečiť v zmluvných štátoch uznanie osvojení, ktoré sa uskutočnili na základe
dohovoru“ (Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach,
kapitola I., článok 1).
Medzištátne osvojenie môže prebiehať dvoma spôsobmi. Dieťa môže byť osvojené
v krajine svojho pôvodu cudzími štátnymi príslušníkmi, alebo premiestnené do štátu
osvojiteľov a byť osvojené tam. Pri premiestňovaní dieťaťa je potrebné aby boli
vytvorené vhodné a bezpečné podmienky pre dieťa a boli na ňom zúčastnení aj
osvojitelia alebo perspektívni osvojitelia. Pri organizovaní medzištátneho osvojenia je
potrebné brať do úvahy aj jazykové, kultúrne a spoločenské rozdiely medzi dieťaťom
a osvojiteľmi. Tieto špecifiká treba zodpovedne vyhodnotiť a určiť, či osvojenie bude
v záujme dieťaťa, alebo nie.
Prínosom medzištátneho osvojenia pre systém organizovania osvojenia je v tom,
že pomáha nájsť rodiny deťom, o ktoré na Slovensku nie je záujem. Poskytuje šancu
mať rodinu aj deťom rómskym, zdravotne a mentálne postihnutým alebo starším.
18
3. PRIEBEH ORGANIZOVANIA OSVOJENIA
3.1 Priebeh procesu organizovania osvojenia z pohľadu dieťaťa
3.1.1 Situácia a potreby dieťaťa
Proces organizovania osvojenia som si pre účely tejto práce vymedzil z hľadiska
dieťaťa ako časový úsek od rozhodnutia súdu o osvojiteľnosti dieťaťa po rozhodnutie
súdu o osvojení dieťaťa. Opatreniam sociálnoprávnej ochrany podľa zákona
o sociálnoprávnej ochrane, iným opatreniam smerujúcim k sanácii rodinného
prostredia pôvodnej rodiny a dôvodom vedúcim k rozhodnutiu súdu o osvojiteľnosti
dieťaťa sa teda na tomto mieste nebudem venovať. Zameriam sa na situáciu a potreby
dieťaťa vhodného na osvojenie.
Z.Matějček (1994, s.25) hovorí o piatich základných psychických potrebách
dieťaťa, na ktorých môžeme ilustrovať potrebu dieťaťa vyrastať v rodine:
1. Potreba dostatočného prísunu podnetov zvonku. Dieťa je od narodenia schopné
prijímať podnety zo svojho okolia, aj keď spočiatku na ne ešte nereaguje.
Podnety by mali byť dieťaťu sprostredkované v dostatočnom množstve, kvalite
a mali by byť premenlivé. Množstvo podnetov je dôležité pre rozvoj nervovej
sústavy. Pri veľkom množstve podnetov sa neuróny rozmnožujú a prepájajú.
Kvalitou rozumieme stále sa zvyšujúcu náročnosť podnetov, stimulujúce dieťa
k hľadaniu nových súvislostí. A premenlivosť podnetov vedie dieťa
k diferenciácii objektov a vzťahov vo svojom okolí. Aby bolo dieťa zásobované
podnetmi, spĺňajúcimi tieto kritéria, musia byť poskytované milujúcou osobou,
osobne a na „plný úväzok“.
2. Potreba zmysluplného sveta. Akokoľvek kvalitné, časté a rôznorodé podnety,
no neusporiadané do zmysluplného celku a prepojené navzájom pavučinou
súvislostí, neumožňujú dieťaťu postihnúť svet ako celok. Vytvárajú v dieťati
19
náhľad na svet ako na nezmyselný a chaotický priestor, v ktorom preň nie je
miesto.
3. Potreba životnej istoty. Túto potrebu pociťujeme my všetci. Patrí k základným
psychickým potrebám všeobecne. Pre dieťa je ešte dôležitejšia, pretože vzťah,
ktorý mu poskytuje bezpečie a istotu mu poskytuje súčasne aj pevný základ
pre poznávanie sveta a vlastný rozvoj. Pocit bezpečia mu umožní uspokojovať
ostatné jeho potreby bez strachu či neistoty.
4. Potreba vlastnej spoločenskej hodnoty, uznania. Dieťaťu nestačí byť súčasťou
sveta a rozumieť mu, pokiaľ v ňom nie je jednoznačne zaradené. Potrebuje mať
svoje meno, rodičov, príbuzných, svoju minulosť, fotografie a spomienky. Tieto
všetky skutočnosti tvoria jeho identitu. Osvojené deti majú často problémy
s vlastnou identitou. Napríklad aj preto, že majú kompletné, úplne chýbajúce,
alebo protichodné informácie o svojej minulosti.
5. Potreba otvorenej budúcnosti. Otvorená budúcnosť znamená perspektívu. Mať
predstavu o tom, čo dieťa čaká v rôznych časových horizontoch.
Predvídateľnosť sveta a svojho miesta v ňom znižuje neistotu z vlastnej
budúcnosti, čo prospieva rozvoju dieťaťa.
Je ťažké hodnotiť proces z pohľadu niekoho, kto sa na ňom zúčastňuje ako
pasívny prvok. Dieťa je vyhlásené (za osvojiteľné), pripravované (na osvojenie),
zaradené (do evidencie). A pritom práve dieťa opustené vlastnými rodičmi by malo byť
v centre záujmu sociálnych pracovníkov a ich práce. Je pochopiteľné, že opustené
batoľa nebude schopné požiadať o sprostredkovanie osvojiteľov, nezapíše sa do
zoznamu žiadateľov, nikto nespíše jeho požiadavky na nových rodičov a nebude si
vyberať z databázy osvojiteľov. Táto predstava je absurdná, ale to je realita tiež. Dieťa
je teda v situácií, kde je nútené čakať v podmienkach nevhodných pre svoj rozvoj, kým
si ho osvojiteľ nevyberie. Ak by bolo v centre záujmu práce sociálnych pracovníkov,
čakalo by v inom (vhodnejšom) prostredí, kým mu sociálni pracovníci nevyberú
najvhodnejších osvojiteľov. Osvojiteľné dieťa čakajúce na osvojenie je vo väčšine
prípadov umiestnené v detskom domove. Len v prípadoch privolenia rodičmi
k osvojeniu bez vzťahu ku konkrétnym osvojiteľom alebo v prípade zlého zdravotného 20
stavu dieťaťa čaká dieťa na osvojenie v nemocnici. Keď vychádzame z toho, že dieťa je
osvojiteľné a má perspektívu umiestnenia v rodine, tak musíme konštatovať, že tak
pobyt v nemocnici ako aj v detskom domove je pre dieťa nevhodný. Hlavnou potrebou
dieťaťa je teda minimalizovať čas strávený v ústavnej alebo nemocničnej starostlivosti.
V ďalšej fáze dieťa potrebuje korektný prístup v príprave na osvojenie spočívajúci
v riadnom informovaní o účinkoch a zmene vzťahov vyplývajúcej z podstaty osvojenia
(s ohľadom na vek dieťaťa) a v prípade potrebnosti jeho súhlasu s osvojením
zabezpečenie jeho informovaného súhlasu.
Po kontaktovaní perspektívnymi osvojiteľmi je dôležité, aby boli v procese
interakcie rešpektované a zohľadnené jeho želania a potreby (súhlasiť s miestom a
dĺžkou stretnutia, v neskoršej fáze súhlasiť s návštevou rodiny žiadateľov a iné)
s ohľadom na vek dieťaťa a na jeho psychický či fyzický stav.
Po nadviazaní vzťahu a prejavení súhlasu s osvojením je v záujme dieťaťa, aby
bolo bez zbytočných prieťahov umiestnené v novej rodine.
3.1.2 Právna úprava kompetencií sociálneho pracovníka pri organizovaní osvojenia
Zákon o sociálnoprávnej ochrane určuje sociálnym pracovníkom jednotlivých
subjektov vo vzťahu k osvojiteľným deťom:
A. pripraviť dieťa na osvojenie
B. viesť prehľad detí
C. sprostredkovať nadviazanie vzťahu s dieťaťom.
A. Príprava dieťaťa na náhradnú rodinnú starostlivosť
Určený orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately (ďalej len „určený
orgán“) poskytuje podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane dieťaťu sociálne
poradenstvo, informácie o účinkoch osvojenia a psychologickú starostlivosť.
21
Prípravu dieťaťa vykonáva:
1. akreditovaný subjekt (pokiaľ už predtým pre dieťa vykonával niektoré z opatrení
sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately) ak o túto prípravu prejaví záujem
v lehote dvoch týždňov,
2. určený orgán, alebo
3. zariadenie, v ktorom sa dieťa nachádza.
Subjekt, vykonávajúci prípravu je povinný vypracovať správu o príprave dieťaťa na
osvojenie, v ktorej uvádza informácie o poskytnutí sociálneho poradenstva dieťaťu a
o účinkoch osvojenia. Je taktiež povinný zohľadniť názory a želania dieťaťa a v prípade
dieťaťa staršieho ako 10 rokov sa vyžaduje aj písomný súhlas dieťaťa s osvojením.
B. Vedenie prehľadu detí.
Prehľad detí, ktorým je potrebné sprostredkovať náhradnú rodinnú starostlivosť
vedie určený orgán. Do prehľadu je povinný bezodkladne zapísať osvojiteľné dieťa na
základe spisovej dokumentácie, ktorá podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane
obsahuje:
1. rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti,
2. rozhodnutie súdu, že dieťa je osvojiteľné,
3. sociálnu správu o dieťati,
4. správu o zdravotnom stave dieťaťa (jej obsah uvádzam nižšie),
5. rodný list dieťaťa,
6. obrazový a zvukový záznam o podstatných udalostiach v živote dieťaťa,
7. fotografiu dieťaťa a
8. posudok o zdravotnom postihnutí (ak bol vydaný).
Sociálna správa o dieťati podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane obsahuje:
1. základné údaje o dieťati,
22
2. základné údaje o rodičoch, starých rodičoch, súrodencoch dieťaťa a osôb, ku
ktorým má dieťa blízky vzťah,
3. informácie o psychickom, fyzickom a sociálnom vývine dieťaťa, ich aktuálnej
úrovni, o zvykoch dieťaťa a dôležitých udalostiach v jeho živote,
4. dôvody, pre ktoré bolo dieťa odňaté zo starostlivosti rodičov,
5. informácie o možnostiach úpravy rodinných pomerov a
6. odporúčanie formy náhradnej starostlivosti.
Ak sa miestne príslušnému určenému orgánu nepodarí sprostredkovať osvojenie
dieťaťu do dvoch mesiacov, predkladá spisovú dokumentáciu dieťaťa iným určeným
orgánom. Ak tieto zistia, že nevedú v zozname žiadateľov žiadateľa vhodného na
sprostredkovanie osvojenia, do dvoch týždňov zapojí do hľadania vhodného žiadateľa
aj akreditované subjekty pôsobiace na území pôsobnosti určeného orgánu.
C. Sprostredkovanie nadviazania vzťahu s dieťaťom.
Sprostredkovanie nadviazania vzťahu sa musí uskutočniť v rozsahu a spôsobom
zodpovedajúcim veku, potrebám a rozumovej vyspelosti dieťaťa a vo vhodnom,
dieťaťu blízkom prostredí. Proces nadväzovania vzťahu sa nazýva interakcia, a o jej
priebehu orgán sociálnoprávnej ochrany vypracuje správu. Odporúčaná dĺžka
interakcie je 21 dní, postupom času sa interakcia vyvíja od krátkych návštev
v zariadení kde je dieťa umiestnené, cez prechádzky po okolí až po návštevu
v domácnosti žiadateľa.
Dieťa má byť podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane oboznámené so správou
o priebehu nadviazania osobného vzťahu so žiadateľom spôsobom primeraným jeho
veku a rozumovej spôsobilosti.
23
3.1.3 Úlohy a kompetencie sociálneho pracovníka
Práca sociálnych pracovníkov s dieťaťom vhodným na osvojenie je determinovaná
dvoma faktormi. V prvom rade ich úlohami, ktoré by mali vychádzať z potrieb dieťaťa
a z povinností, ktoré sociálnym pracovníkom určuje zákon o sociálnoprávnej ochrane.
V druhom rade sú to ich kompetencie, teda dosah ich právomoci, ktorý určuje zákon
o sociálnoprávnej ochrane. Sociálnych pracovníkov teda možno rozdeliť do dvoch
skupín podľa rozsahu ich kompetencií na pracovníkov štátnej správy a na pracovníkov
neštátnych subjektov. Základnú úlohu nájsť osvojiteľnému dieťaťu novú rodinu majú
obidve skupiny pracovníkov rovnakú. Ich dielčie úkony a úlohy vedúce k splneniu tej
základnej sa delia a doplňujú práve v závislosti od kompetencií vyplývajúcich zo
zákona o sociálnoprávnej ochrane, ktorý určuje iný rozsah kompetencií pre
pracovníkov štátnej správy a iný pre pracovníkov neštátnych subjektov. Preto je na
mieste hovoriť aj o ich úlohách oddelene.
Úlohy sociálnych pracovníkov štátnej správy.
Úlohy sociálnych pracovníkov štátnej správy možno identifikovať vychádzajúc
z potrieb dieťaťa spomenutých v kapitole 3.1.1 .
Potreba minimalizovať čas strávený v ústavnej alebo nemocničnej starostlivosti
kladie sociálnym pracovníkom na plecia hádam najdôležitejšiu úlohu. Úlohu rýchlo
a zároveň zodpovedne nájsť osvojiteľnému dieťaťu náhradnú rodinu. Keď už súd
rozhodne o osvojiteľnosti dieťaťa a v zozname žiadateľov sú zapísaní žiadatelia, mohlo
by sa zdať, že osvojeniu nič nestojí v ceste. Stačí dieťa ponúknuť žiadateľovi podľa
poradia v zozname žiadateľov, sprostredkovať, sledovať a vyhodnotiť interakciu dieťaťa
s osvojiteľom a podať návrh na súd na zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej
starostlivosti. Do „hry“ však vstupujú budúci osvojitelia a hlavne ich očakávania.
Rýchlosť procesu sprostredkovania teda nezávisí od sociálneho pracovníka, ale od
podmienok, ktoré si stanoví žiadateľ. Ak očakáva dvojmesačné dievčatko nerómskeho
pôvodu, tak čerstvo osvojiteľný trojročný rómsky chlapček bude musieť na svojho
24
osvojiteľa čakať v detskom domove. Zdanlivo teda pre sociálneho pracovníka ohľadne
rýchlosti sprostredkovania osvojenia nevyplývajú žiadne zvláštne povinnosti – iba
vybaviť potrebnú rutinu v prípade, kedy sa stretáva ponuka s dopytom. A keby sa
nestretla, tak do dvoch mesiacov odoslať spis dieťaťa ostatným určeným orgánom.
Takúto redukciu úloh však nemôžeme pripustiť ani v prípade častokrát málo
flexibilnej štátnej správy. Úlohou sociálneho pracovníka je nájsť rodinu dieťaťu. A to
je úloha náročná a zodpovedná. Nedá sa zjednodušiť na rutinný sled úkonov.
V prípade, že očakávania žiadateľov sú vzhľadom na „ponuku“ osvojiteľných detí
nereálne, je úlohou sociálneho pracovníka o týchto očakávaniach so žiadateľom
hovoriť a snažiť sa ich korigovať. Ak je žiadateľov málo, nič by nemalo brániť
sociálnemu pracovníkovi aktívne vyhľadávať nových žiadateľov.
Ostatné potreby dieťaťa vo vzťahu k práci sociálneho pracovníka súvisia so
zákonom určenými povinnosťami sociálnych pracovníkov ako je príprava dieťaťa na
osvojenie, vedenie prehľadu detí vhodných na osvojenie a sprostredkovanie
nadviazania vzťahu.
V prípade, že na osvojenie pripravuje dieťa pracovník štátnej správy, deje sa tak
prostredníctvom referátu poradensko psychologických služieb (ďalej len „RPPS“).
Potrebou dieťaťa počas prípravy na osvojenie je riadne informovanie o podstate,
účinkoch a dôsledkoch osvojenia (s ohľadom na vek dieťaťa, jeho rozumové schopnosti
a aktuálny fyzický a psychický stav). Úlohou pracovníka štátnej správy je teda zvoliť
primeranú formu, ktorou bude s dieťaťom hovoriť o novej rodine, nových vzťahoch
a všetkom čo ho v súvislosti s osvojením čaká. Ak je dieťa vo veku, v ktorom je
potrebný jeho súhlas s osvojením, sociálny pracovník nesie zodpovednosť za to, že
dieťa bude plne informované o kladoch i záporoch osvojenia.
Vedenie prehľadu detí, ktorým je potrebné sprostredkovať osvojenie je
v súčasnosti čisto v kompetencii štátnej správy. Úlohou sociálnych pracovníkov je
evidovať spisové dokumentácie všetkých detí vhodných na osvojenie. Obsah spisovej
dokumentácie určený zákonom o sociálnoprávnej ochrane je uvedený v kapitole 3.1.2.
Jeho dôležitou súčasťou je sociálna správa o dieťati. Obsahuje základné údaje o dieťati,
jeho matke a otcovi ako meno, pohlavie, dátum a miesto narodenia, a národnosť.
O rodičoch obsahuje tiež doplnkové informácie ako napríklad fyzická charakteristika,
25
sociálnoekonomická situácia, životný príbeh, rodinné a sociálne prostredie a dôvody
pre osvojenie. O dieťati obsahuje informácie o priebehu pôrodu, jeho životný príbeh,
psychomotorické údaje, medicínske informácie, právne informácie, a informáciu
o aktuálnej situácii dieťaťa. Záverečnou časťou správy je diagnostický posudok, kde
má sociálny pracovník priestor na sformulovanie potrieb dieťaťa (aký druh rodiny bude
schopný spĺňať potreby dieťaťa – zloženie, charakteristika, vek) a informácií, ktoré by
mohli byť užitočné pri zosúlaďovaní záujmov dieťaťa a osvojiteľov.
Sprostredkovanie nadviazania vzťahu s dieťaťom je kľúčová fáza organizovania
osvojenia. Stretávajú sa nielen budúci osvojitelia a osvojenec, ale stretávajú sa aj ich
vzájomné očakávania. Je úlohou sociálneho pracovníka, aby bolo dieťa na kontakt so
žiadateľmi pripravené, samozrejme primerane svojmu veku. Malo by vedieť, prečo ho
žiadatelia prídu navštíviť, prečo tam budú prítomní aj iní ľudia, že budú rešpektované
jeho potreby a želania a že má možnosť kedykoľvek stretnutie ukončiť. Inak to bude
u jeden a pol ročného dieťaťa a inak u päťročného, ale podstata je rovnaká. Dieťa by
nemalo mať pocit, že si ho vyberajú, posudzujú a hodnotia. Z prístupu sociálneho
pracovníka by malo pochopiť, že spolu hľadajú nových rodičov. Sociálny pracovník by
mal využiť čas troch týždňov prebiehajúcej interakcie, a z neho vyplývajúce množstvo
podnetných informácií k tomu, aby sledujúc záujmy dieťaťa posúdil, či si obe strany
k sebe vytvárajú vzťah, ktorý časom získa podobu vzťahu rodič – dieťa. Rešpektujúc
potreby a želania dieťaťa sa stretnutia s budúcimi osvojiteľmi môžu uskutočniť
postupne stále bližšie k reálnemu svetu a rodinnému prostrediu osvojiteľov. Od prvého
stretnutia v detskom domove, cez prechádzku po areáli domova, zmrzlinu na námestí,
hranie sa na ihrisku pred domom žiadateľov až po návštevu alebo prenocovanie u nich
doma. Znovu je dôležitou úlohou pre sociálneho pracovníka zúčastňujúceho sa na
interakcii aby poskytol dieťaťu pocit bezpečia a istoty a možnosť kedykoľvek vyjadriť
svoje želanie. Je takisto dôležité zabrániť tomu, aby sa dieťa pripútalo k žiadateľom
a oni sa rozhodli hľadať ďalej. Ak majú žiadatelia pochybnosti, je úlohou sociálneho
pracovníka pozastaviť proces interakcie, aby sa predišlo sklamaniu dieťaťa.
Úlohy sociálnych pracovníkov akreditovaných subjektov.
26
Úlohy sociálnych pracovníkov akreditovaných subjektov sú rovnaké ako úlohy
sociálnych pracovníkov štátnej správy, nakoľko potreby dieťaťa zostávajú tiež rovnaké.
Rozdiely vyplývajú z odlišných kompetencií daných zákonom o sociálnoprávnej
ochrane a závisia aj od zamerania akreditovaného subjektu. Akreditované subjekty
pracujú skôr so žiadateľmi o osvojenie, než s deťmi vhodnými na osvojenie. Dá sa
tomu rozumieť tak, že deti, ktorým je potrebné sprostredkovať osvojenie sú pod
ochranou štátu, ktorý za ne nesie aj zodpovednosť. Fakt, že subjekt pracuje menej
s dieťaťom vhodným na osvojenie však nemusí ešte znamenať, že menej pracuje v jeho
záujme.
Podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane v prípade, že ani určený orgán iného
kraja než kraja kde sa dieťa nachádza, do dvoch týždňov nenájde pre dieťa vhodných
rodičov, poskytne spis dieťaťa akreditovanému subjektu. To by malo znamenať, že po
dvoch mesiacoch a dvoch týždňoch od rozhodnutia súdu o osvojiteľnosti dieťaťa môže
akreditovaný subjekt hľadať záujemcov o osvojenie dieťaťa. Avšak podľa zákona
o sociálnoprávnej ochrane nie je súčasťou poskytnutej dokumentácie správa
o zdravotnom stave dieťaťa. Ak je teda úlohou sociálneho pracovníka akreditovaného
subjektu minimalizovať dĺžku pobytu dieťaťa v ústavnej alebo nemocničnej
starostlivosti, tak má sťaženú možnosť plniť si ju vyhľadávaním vhodného záujemcu
o dieťa. Nemôže poskytnúť prípadnému záujemcovi informáciu o zdravotnom stave
dieťaťa, čo mu prakticky znemožňuje záujemcu nájsť. Ak teda nevedie cesta týmto
smerom, treba hľadať inú. Pracovníci neštátnych subjektov majú vo všeobecnosti
k dispozícii rozmanitejšie formy a spôsoby práce a divergentnejší pohľad na riešenie
problémov. Úlohu komunikovať potreby osvojiteľných detí, zmeniť verejný diskurz
o osvojení a snažiť sa o zmenu očakávaní záujemcov o osvojenie s cieľom pokryť
ponuku dopytom možno teda prisúdiť práve akreditovaným subjektom.
Pripravovať dieťa na osvojenie môže akreditovaný subjekt v prípade, že pre dieťa
už vykonával niektoré z opatrení sociálnoprávnej ochrany. V prípade, že dieťa na
osvojenie pripravuje sociálny pracovník akreditovaného subjektu, tak úlohy, ktoré pre
neho vyplývajú sa v ničom nelíšia od úloh spomenutých v prípade pracovníka štátnej
správy.
27
Pracovník akreditovaného subjektu sa môže zúčastniť na sprostredkovaní
nadviazania vzťahu s dieťaťom v prípade, že bol o to požiadaný žiadateľom, ktorého
pripravoval na osvojenie. Z hľadiska „kontraktu“ je prítomný na uľahčenie interakcie –
pracuje teda pre žiadateľa, avšak prvoradý je a mal by pre neho byť záujem dieťaťa.
Prínosnou úlohou pre dieťa je v tejto fáze práca s očakávaniami žiadateľa od
osvojenia, od dieťaťa a od kontaktu s ním. Kostelníková (Kostelníková, 1999, s.9)
v súvislosti s očakávaniami žiadateľa hovorí: „Je treba chrániť i deti, aby sa nestali pre
niekoho sklamaním. To by ich poznačilo príliš hrubo na celý život.“. Pracovník
poskytuje žiadateľovi aj pomoc pri vytváraní vzťahu s dieťaťom, tým, že sa snaží
žiadateľovi objasniť príčiny správania dieťaťa a pomôcť mu orientovať sa v jeho
myšlienkach a reakciách.
Mohlo by sa zdať, že dieťaťu, ktorému je potrebné sprostredkovať osvojenie, sa
sociálni pracovníci v rámci organizovania osvojenia venujú málo. Ako keby o dieťa
bolo v ústavnej starostlivosti plnohodnotne postarané a osvojenie, alebo iné formy
náhradnej starostlivosti boli len akýmsi bonusom. Starostlivosť sociálnych pracovníkov
sa skôr zameriava na žiadateľov. Kostelníková (Kostelníková, 1999 s.2) o práci
sociálnych pracovníkov hovorí: „Sociálna pracovníčka je ako dobrá víla, ktorá spĺňa
priania bezdetných rodičov a stojí pri zrode novej, šťastnej rodiny. Zväčša je
v kontakte so žiadateľmi a málokedy v kontakte s deťmi v detskom domove. Preto
vníma najmä potreby dospelých a od ich spokojnosti odvíja svoju vlastnú spokojnosť
z dobre vykonanej práce“.
1.2 Priebeh procesu organizovania osvojenia z pohľadu žiadateľa o osvojenie
3.2.1 Situácia a potreby žiadateľov
„Biologické rodičovstvo prináša zisk bez predchádzajúcej straty, kým
adoptívnemu rodičovstvu (zisku) predchádza strata (v prípade neplodnosti). S ňou
potom prichádzajú ďalšie straty, ako strata samého seba, partnera schopného počať
28
dieťa, strata možnosti stať sa biologickým rodičom a predstaviť biologické dieťa svojim
rodičom“ (Brodzinski, Schechter, 1990 citovaní podľa Schoolerovej 1999). Tieto straty
ovplyvňujú neskoršie očakávania od seba samého, od partnera, od procesu osvojenia
a najmä od osvojeného dieťaťa. Je preto veľmi dôležité tieto straty poznať a pracovať
s nimi.
Cesta vedúca k osvojeniu je omnoho komplikovanejšia, než tá vedúca
k biologickému rodičovstvu. Schoolerová (1999, s.30) hovorí o piatich podstatných
problémoch s ktorými osvojitelia vstupujú do procesu osvojenia:
Zvládnuť proces biologického rodičovstva rodičom uľahčuje množstvo vzorov,
ktoré môžu nasledovať a skúseností, ktoré môžu zdieľať. Majú skúsenosti svojich
rodičov, starých rodičov, priateľov a známych. V prípade osvojenia je málokedy
k dispozícii vzor, ktorý by mohli nasledovať. Rozhodovanie o tom, či mať dieťa je
uľahčené tým, že rodičia majú relatívne presnú predstavu o tom, čo ich čaká. Mať
dieťa je bežná vec a ostatní to zvládajú. O osvojení až takú presnú predstavu nemajú,
nemajú s ňou skúsenosti a väčšinou ani nepoznajú niekoho, kto by procesom osvojenia
prešiel.
Biologické rodičovstvo je výsostne osobná vec rodičov, kým adoptívne
rodičovstvo je často rušené vstupom iných ľudí a zasahovaním do ich života. Rodičom
je v súvislosti s narodením dieťaťa poskytovaná zdravotná starostlivosť, pomoc
príbuzných a často krát finančná pomoc, ale inak je toto obdobie ich intímnym
a nedotknuteľným priestorom. Toto neplatí pri osvojení. V priebehu procesu osvojenia
sú predmetom zisťovania majetkových a sociálnych pomerov, musia hovoriť
o motívoch svojho rozhodnutia, o očakávaniach a iných osobných záležitostiach
navyše s vedomím, že „nesprávna odpoveď“ by mohla znamenať zníženie ich šancí
osvojiť si dieťa.
Budúci osvojitelia nemajú žiaden časový rozvrh priebehu osvojenia. Biologickí
rodičia si dokážu veľmi presne naplánovať svoje kroky v súvislosti s dieťaťom
(napríklad v zamestnaní alebo pri sťahovaní), lebo tehotenstvo trvá deväť mesiacov
a narodí sa novorodenec. Priebeh osvojenia je vďaka svojej právnej úprave dostatočne
predvídateľný, ale skôr po obsahovej, než časovej stránke. Osvojitelia si teda nevedia
29
naplánovať príchod dieťaťa do rodiny, a nevedia presne ani v akom veku dieťa bude.
Nepoznať odpoveď na otázku „kedy“ prináša neistotu vnútornú i navonok.
Narodené dieťa sa stáva dieťaťom rodičov v okamihu svojho narodenia, kým
osvojené dieťa až po absolvovaní predosvojiteľskej starostlivosti v dĺžke deviatich
mesiacov. Osvojiteľ sa už cíti byť rodičom dieťaťa a vystupuje tak, ale právne sa
rodičom dieťaťa stane až po rozhodnutí súdu.
Všetkých päť problémov vedie k jednej potrebe – k potrebe istoty. Pre každé
rozhodnutie potrebuje človek vo väčšej alebo menšej miere istotu (alebo dokázať sa
vyrovnať s neistotou) a rovnako je to aj pri rozhodnutí osvojiť si dieťa.
Osvojenie si dieťaťa je pre rodičov často dlhý a komplikovaný proces. Plný
neistoty, nových situácii a závažných rozhodnutí. Oproti biologickému rodičovstvu má
však jednu výhodu. Na príchode biologického dieťaťa do rodiny sa otec a matka
podieľajú rozličným spôsobom a v odlišnej miere. Kým matka prežíva intenzívnejší
vzťah k dieťaťu už od prvých týždňov tehotenstva, otec zastáva skôr podpornú rolu.
Dieťa je fyzickou súčasťou matkinho tela a otec je takpovediac „externým“ činiteľom
a osobný kontakt s dieťaťom môže nadviazať až po jeho narodení. Diametrálne odlišná
situácia nastáva pri očakávaní príchodu osvojeného dieťaťa do rodiny. Obaja rodičia sú
zapojení súčasne, v rovnakej miere a takmer rovnakým spôsobom. Toto očakávanie
prežívajú veľmi podobne, zúčastňujú sa na ňom spolu od začiatku, čím sa zrovnáva
inak nevyrovnaná štartovacia čiara.
3.2.2 Právna úprava kompetencií sociálneho pracovníka pri organizovaní osvojenia
Určený orgán je podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane povinný viesť evidenciu
žiadostí fyzických osôb o zapísanie do zoznamu žiadateľov o osvojenie. Fyzická
osoba, ktorá má záujem stať sa osvojiteľom (ďalej len „žiadateľ“) v nej musí uviesť
svoje osobné údaje a priložiť k nej dotazník, odpis z registra trestov, správu
o zdravotnom stave a doklad o majetkových pomeroch. O žiadateľovi sa vedie spisová
dokumentácia, ktorá okrem žiadosti obsahuje aj správu o bytových, rodinných
30
a sociálnych pomeroch žiadateľa, vyjadrenie obce o jeho spôsobe života a písomný
súhlas žiadateľa, že príslušný orgán môže zisťovať, či nedošlo k zmene rozhodujúcich
skutočností. Informácie potrebné na zápis do zoznamu žiadateľov poskytuje sociálny
pracovník.
Zákon ukladá záujemcovi o zapísanie do zoznamu žiadateľov o osvojenie len
minimum administratívnych povinností, o ktorých by mal byť navyše dobre
informovaný sociálnymi pracovníkmi. V žiadosti stačí uviesť len identifikačné údaje
a dôvod, prečo žiada o osvojenie. Dotazník žiadateľa o osvojenie (príloha č.2)
vypisuje žiadateľ sám za seba, a to aj v prípade manželského páru. Obsahuje základné
údaje o vzdelaní, zamestnaní, majetkových pomeroch, poistení, rodinnom prostredí,
chorobách v rodine a iné informácie. Rozporuplne pôsobia otvorené otázky napríklad
o vzťahu k deťom, hodnotení manželstva alebo predstavy o dieťati, pretože odpoveď
na ne sa musí zmestiť do dvoch riadkov. Odradzujúco môžu pôsobiť otázky ako
napríklad: „Prijali by ste dieťa so zdravotnými problémami?“, alebo „Poznáte obsah
medzinárodného dokumentu Dohovor o právach dieťaťa?“ (Dotazník žiadateľa,
občana Slovenskej republiky o osvojenie, pestúnsku starostlivosť, IGAZ 49/2/2004).
Na ostatné potrebné podklady správu o zdravotnom stave stačí jedna návšteva
u lekára a ako doklad o majetkových pomeroch stačí potvrdenie o príjme, alebo
daňové priznanie. Teda z hľadiska žiadateľa ide o administratívne nenáročný proces.
Súčasťou spisu žiadateľa je Správa zo zisťovania rodinnej anamnézy a pomerov
v rodine (príloha č.3). Vypracuje ju sociálny pracovník na základe zistení z terénnej
práce. Tlačivo správy obsahuje veľa podnetných otázok, ktoré má sociálny pracovník
klásť a veľa signálov, ktoré si má v teréne všímať. Domnievam sa však, že nie na
všetky otázky by sme vo vyplnenej správe našli odpoveď, pretože krátka návšteva
s rozhovorom neumožní ani skúsenému pracovníkovi prejsť do hĺbky a nájsť odpoveď
napríklad na otázku „aká je ich (žiadateľov) životná filozofia a náboženská orientácia,
ako sú schopní riešiť niektoré životné situácie a najmä aký majú vzťah k deťom,
prípadne či sú ochotní vzdať sa niečoho, čo oni považujú za dôležité v záujme
a v prospech dieťaťa“ (Správa zo zisťovania rodinnej anamnézy a pomerov v rodine,
IGAZ 60/2/2004).
31
Príprava záujemcu na osvojenie.
Prípravu na osvojenie vykonáva orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately alebo akreditovaný subjekt. Záujemca si môže vybrať subjekt vykonávajúci
prípravu. Ak si záujemca vyberie akreditovaný subjekt, určený orgán poskytne tomuto
subjektu časti spisovej dokumentácie na účely prípravy žiadateľa. Prípravu záujemcu
poskytuje akreditovaný subjekt na základe písomnej dohody uzatvorenej medzi oboma
stranami.
Prípravu žiadateľov o osvojenie teda vykonávajú referáty poradensko
psychologických služieb, alebo akreditované subjekty OZ Návrat, alebo Úsmev ako
dar.
Prípravu vykonáva zriadený tím, ktorého minimálne jeden člen musí mať
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore psychológia. Rozsah prípravy je
minimálne 26 hodín a vykonáva sa individuálnou alebo skupinovou formou.
Obsahom prípravy je:
- poskytnutie základných informácií o osvojení, vývine a potrebách dieťaťa, právach
dieťaťa a právach a povinnostiach rodiča
- posúdenie spôsobilosti záujemcu stať sa osvojiteľom.
Subjekt vykonávajúci prípravu vypracuje po skončení prípravy záverečnú správu,
s ktorou záujemcu oboznámi. Záverečná správa obsahuje charakteristiku osobnosti
záujemcu, vyjadrenie k jeho predpokladom vychovávať dieťa, k motivácii žiadateľa
stať sa osvojiteľom a k stabilite manželského vzťahu a rodinného prostredia a stáva sa
súčasťou spisovej dokumentácie.
Ak je záujemca už osvojiteľom alebo pestúnom, nepodstupuje znova prípravu, ale
tím pracovníkov jeho už vykonanú prípravu aktualizuje v potrebnom rozsahu
a vypracuje správu o aktualizácii prípravy na osvojenie.
32
Rozhodovanie o zapísaní záujemcu do zoznamu žiadateľov a vedenie zoznamu
žiadateľov.
O zapísaní záujemcu do zoznamu žiadateľov rozhoduje určený orgán do 15 dní od
doručenia záverečnej správy o príprave záujemcu o osvojenie. Do zoznamu žiadateľov
môže byť zapísaná fyzická osoba, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu
posúdená podľa dokumentácie a ďalších rozhodujúcich skutočností ako spôsobilá na
vykonávanie náhradnej rodinnej starostlivosti.
Záujemca nie je spôsobilý na osvojenie si dieťaťa v prípade, ak bol odsúdený pre
úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere vyššej ako
jeden rok, alebo priznal vinu za niektorý z trestných činov proti rodine, mládeži, proti
ľudskej dôstojnosti, proti ľudskosti a iným.
Prípravu na osvojenie je potrebné aktualizovať, ak dôjde k zmene pomerov na
strane žiadateľa, ak od jej skončenia uplynuli dva roky, alebo ak je žiadateľ pestúnom
alebo osvojiteľom.
Odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o zapísaní záujemcu do zoznamu žiadateľov
môže byť žiadateľ zaradený do procesu sprostredkovania osvojenia. Žiadateľ je
zaradený do zoznamu v poradí podľa dátumu zaradenia. Oproti minulosti, kedy dostal
povolenie k návšteve osvojiteľných detí v ústavnej starostlivosti a dieťa si vyberal sám,
je dnes ťažisko sprostredkovania na pracovníkoch určeného orgánu. Pracovník
určeného úradu ponúkne žiadateľovi niektoré zo zoznamu detí určených na osvojenie,
prihliadajúc na jeho očakávania týkajúce sa pohlavia, veku alebo zdravotného stavu
dieťaťa. Farba pleti a etnický pôvod dieťaťa nie je súčasťou správy o dieťati,
pravdepodobne ako opatrenie proti diskriminácii.
Určený orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vyradí žiadateľa
zo zoznamu žiadateľov na základe právoplatného rozhodnutia súdu o osvojení, alebo
na jeho vlastnú žiadosť.
O vyradení žiadateľa rozhodne aj ak:
- zistí závažné skutočnosti na strane žiadateľa, ktoré sú v rozpore s účelom
osvojenia,
33
- neoznámil všetky rozhodujúce zmeny skutočnosti na sprostredkovanie nadviazania
osobného vzťahu s dieťaťom a na sprostredkovanie osvojenia do 15 dní od ich
vzniku,
- poskytol informácie o dieťati iným osobám, okrem detského lekára a subjektu
vykonávajúcemu prípravu na osvojenie, alebo
- je podľa správy o aktualizácii prípravy na osvojenie posúdený ako nespôsobilý na
osvojenie si dieťaťa.
3.2.3 Úlohy a kompetencie sociálneho pracovníka
Rovnako ako v kapitole 3.1.3 aj úlohy sociálneho pracovníka pri práci s budúcimi
osvojiteľmi závisia od kompetencií pracovníkov určených zákonom o sociálnoprávnej
ochrane. Aj na tomto mieste je teda potrebné rozdeliť sociálnych pracovníkov na
pracovníkov štátnej správy a pracovníkov neštátnych subjektov.
Úlohy sociálnych pracovníkov štátnej správy.
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sú inštitúciou prvého kontaktu pre väčšinu
záujemcov o osvojenie. V našich podmienkach nebol spracovaný prieskum, ktorý by
vypovedal, koľko času prejde odkedy začnú budúci osvojitelia o osvojení hovoriť po
prvý kontakt s úradom. Schoolerová (Schooler, 1999 s.17) hovorí o období jedného
roku. Aj s prihliadnutím na kultúrne rozdiely medzi americkou a slovenskou
spoločnosťou je možné predpokladať podobné obdobie aj v našich podmienkach. Za
ten čas si záujemcovia majú možnosť zistiť množstvo informácii o osvojení, zvažovať
pre a proti a rozmýšľať o sebe ako náhradnej rodine. Akokoľvek veľa času majú,
koľkokoľvek informácii si stihli nájsť a aj napriek svojmu rozhodnutiu osvojiť si dieťa
prichádzajú na úrad s obavami. Ich obavy môžu byť rôzne, od obáv s kontaktu
34
s úradníkmi, strachu hovoriť o osobných a intímnych záležitostiach, obáv z prehnanej
byrokracie až po pochybovanie o správnosti svojho rozhodnutia. Úlohou sociálneho
pracovníka je poznať situáciu v ktorej sa záujemcovia nachádzajú, vedieť o možných
zdrojoch obáv pri prvom kontakte. Pracovník úradu bude pravdepodobne vždy
považovaný za úradníka, na tom veľa zmeniť nedá. Čo môže, je nesprávať sa ako
„úradník“. Oceniť rozhodnutie a odvahu prísť, podať informácie o priebehu osvojenia,
vytvoriť atmosféru psychologického bezpečia a poskytnúť priestor na sformulovanie
očakávaní, obáv a pocitov záujemcov. Samozrejme, na splnenie úlohy danej zákonom
o sociálnoprávnej ochrane by pracovníkovi stačilo aj len poskytnúť vzor na vypísanie
žiadosti a podať dotazníky na vyplnenie. Mohlo by sa však stať, že prvý kontakt
záujemcu by sa stal súčasne aj posledným.
Ďalším krokom pre pracovníka je poskytnutie pomoci pri vypĺňaní dotazníka.
Dotazníky vypĺňajú obaja záujemcovia sami za seba. Zdá sa, že pokiaľ ide o spoločné
osvojenie dieťaťa, mala by dvojica vypĺňať dotazník (alebo aspoň jeho časť) spoločne.
Oddelené vyplňovanie však ponúka priestor na prejavenie sa rozdielov v motivácii
a očakávaniach a skúsený sociálny pracovník by ich mal byť schopný identifikovať.
Nedostatkom dotazníka (a prekážkou pre sociálneho pracovníka pri identifikácii
týchto rozdielov) je malý priestor na vyjadrenie sa k dôležitým otázkam motivácie,
vzťahu k deťom, manželstva a iným. Dotazník tak napriek ambíciám na kvalitatívny
rozmer zostáva administratívnym úkonom a pre sociálneho pracovníka štátnej správy
nie je nástrojom k hlbšiemu mapovaniu očakávaní a potrieb záujemcov.
Založenie spisu, doplnenie jeho obsahu o odpis z registra trestov, správu
o zdravotnom stave záujemcov a doklad o majetkových pomeroch je rutinnou
a nenáročnou úlohou.
Sociálny pracovník štátnej správy vypracováva podľa zákona o sociálnoprávnej
ochrane na základe návštevy v rodine správu o bytových, rodinných a sociálnych
pomeroch žiadateľa. Na tento účel slúži pracovníkovi tlačivo „Správa zo zisťovania
rodinnej anamnézy a pomerov v rodine“. Ide v podstate o jediný anamnestický nástroj,
ktorý má pracovník k dispozícii a je preto veľmi dôležité využiť všetky možnosti,
ktoré ponúka. Záznamový hárok s otázkami, ktoré majú sociálneho pracovníka viesť
35
počas návštevy ponúka veľa možností a podnetov na zisťovanie. Záznamový hárok
pozostáva z troch častí:
1. Charakteristika osoby žiadateľov, kde sa pracovník zameriava na motiváciu
žiadateľov, reakciu rodiny a širšieho príbuzenstva, na vzťahy medzi sebou, vzťahy
s priateľmi a na pracovisku a na ich záujmy a záľuby.
2. Charakteristika rodinného prostredia, kde sa pracovník zameriava na veľkosť,
dispozíciu, zariadenie a celkový dojem z bytu, na počet členov domácnosti a ich
rodinné zvyky.
3. Záver zo šetrenia, v ktorom sociálny pracovník uvádza svoje dojmy zo šetrenia,
jeho názor na motiváciu a vytvorené podmienky pre prijatie osvojeného dieťaťa. Tu
má sociálny pracovník priestor na komplexné zhodnotenie rodiny a prostredia
a vyjadrenie sa k tomu, či osvojenie do tejto rodiny je, alebo nie je v záujme
dieťaťa.
Na použitie tohto anamnestického nástroja má sociálny pracovník spravidla jednu
návštevu v rodine žiadateľov. Takýto rozsah terénnej práce nemôže postačovať na to,
aby mohol sociálny pracovník posúdiť iné než základné ukazovatele (rozloha
a zariadenie bytu, počet členov, primárna motivácia k osvojeniu).
Ak si žiadatelia nevyberú akreditovaný subjekt na vykonanie prípravy na
osvojenie, túto prípravu vykoná miestne príslušný RPPS. Sociálny pracovník je len
jedným z členov tímu pripravujúcich žiadateľov na osvojenie a nemalo by zmysel
rozdeľovať kompetencie pracovníkov podľa jednotlivých profesií – v príprave
žiadateľov tvoria tím pracovníkov a toto označenie budem ďalej používať.
Prípravu na osvojenie vykonávajú pracovníci tímu na základe kontraktu so
žiadateľom, v ktorom je bližšie špecifikovaná forma a rozsah prípravy. Tím
pracovníkov má za úlohu pripraviť žiadateľov na osvojenie. To znamená poskytnúť im
informácie o osvojení jeho priebehu a právnych dôsledkoch. Tiež o dieťati
a ťažkostiach, ktoré si so sebou do novej rodiny prinesie, o biologickej rodine dieťaťa
a jej význame pre dieťa. Kostelníková (Kostelníková, 1999 s.4) nazýva prípravu na
osvojenie ako „rozvíjanie schopností byť náhradným rodičom a spoznávanie tajov
rodičovstva“. Jej pohľad umožňuje vidieť úlohu pripraviť žiadateľov na osvojenie ako
36
proces interakcie, svojim spôsobom dobrodružný, náučný a podnecujúci rozvoj
žiadateľov k rodičovstvu. Je úlohou pracovníkov tímu čo najlepšie pripraviť budúcich
osvojiteľov na osvojenie, poukázať na všetky možnosti vývoja dieťaťa, tvorenia
vzťahov a smerovania rodiny v budúcnosti. Taktiež tu má sociálny pracovník
príležitosť pracovať s očakávaniami a predstavami žiadateľov o dieťati. Má príležitosť
obrátiť zameranie žiadateľov od potreby získať dieťa pre seba k snahe byť rodičmi pre
dieťa. V priebehu prípravy môže sociálny pracovník urobiť veľa pre to, aby neskôr pri
výbere dieťaťa žiadatelia upustili od svojich pôvodných predstáv.
Súčasťou procesu prípravy žiadateľov na osvojenie je podľa zákona
o sociálnoprávnej ochrane aj posúdenie ich spôsobilosti na osvojenie si dieťaťa. Tu je
základnou úlohou tímu pracovníkov v procese prípravy skĺbiť pomáhanie
a hodnotenie, čo je nesmierne ťažká úloha. Kostelníková (Kostelníková, 1999 s.4)
navrhuje preformulovať úlohu tímu pracovníkov posúdiť spôsobilosť žiadateľov na
úlohu „hľadať spolu so žiadateľmi a sociálnymi pracovníkmi odpoveď na otázku: Aké
sú predpoklady, že osvojenie prinesie pre žiadateľov a dieťa prospech – dobro –
splnenie ich očakávaní a zvládnutie problémov k obojstrannému prospechu?“. Tento
prístup k hodnotiacej časti prípravy umožňuje neposudzovať celkovú osobnosť
žiadateľov, kvalitu ich životov a ich manželstva, ale sústrediť sa na spoločné
zhodnotenie prínosu a prospešnosti osvojenia pre rodičov a pre dieťa. V tomto duchu
by mala byť aj formulovaná záverečná správa, s ktorou budú žiadatelia oboznámení
a budú mať možnosť vyjadriť sa k nej.
Najväčším úskalím a výzvou pre tím pracovníkov pri hodnotení spôsobilosti je
nepodľahnúť predstave, že každý žiadateľ by mal byť automaticky odporučený pre
osvojenie, lebo u kohokoľvek bude dieťaťu lepšie ako v ústavnej starostlivosti. Ďalšou
úlohou tímu pracovníkov je teda dôsledne a poctivo vyhodnotiť prínos osvojenia pre
obe zúčastnené strany a odporučiť na zápis do zoznamu žiadateľov len tých, ktorí majú
predpoklad byť dobrými rodičmi.
V prípade, že pracovník zistí, že potreby žiadateľov a potreby detí sú v nesúlade,
alebo z iného dôvodu nedoporučuje osvojenie stojí pred ním ťažká úloha ukončiť
proces organizovania osvojenia s týmito žiadateľmi. Ťažká preto, lebo vo väčšine
prípadov je to už druhýkrát, čo je žiadateľom dieťa odoprené. Má možnosť priviesť ich
37
k poznaniu, že osvojenie by neprinieslo prospech obom stranám a sami by bez udania
dôvodu mohli odstúpiť od žiadosti. Alebo zobrať na seba rozhodovaciu rolu a veľmi
konkrétne, tak aby neodsudzoval a neponižoval žiadateľov, zdôvodniť svoje
odporúčanie ukončiť proces osvojenia.
V prípade, že je žiadateľ odporučený pre osvojenie, je zapísaný na určenom úrade
do zoznamu žiadateľov a sociálny pracovník mu môže ponúkať deti nachádzajúce sa v
prehľade. Tu je pre sociálneho pracovníka výzvou odolať pokušeniu byť „dobrou
vílou“ a primárne sa snažiť uspokojovať potreby detí, než žiadateľov. Jeho úlohou je
hľadať rodičov pre dieťa. Takto by mal pristupovať k ponúkaniu detí pre žiadateľa. To,
ako dlho bude žiadateľ čakať na sprostredkovanie nadviazania osobného vzťahu
s dieťaťom závisí najmä od neho a jeho očakávaní a predstáv o dieťati. Často sa stáva,
že žiadatelia sú nespokojní s tým, ako dlho trvá, kým „im dieťa nájdu“. S tým ale
sociálny pracovník nič neurobí, pokiaľ žiadateľ chce výlučne len dieťa konkrétneho
veku a vzhľadu, také, ktoré sa na neho podobá – na také si bude musieť počkať
v zozname žiadateľov.
O dieťati je sociálny pracovník povinný poskytnúť žiadateľovi úplné informácie
a ak ten vysloví súhlas, môže sprostredkovať nadviazanie osobného vzťahu. Úlohou
sociálneho pracovníka určeného orgánu je zúčastniť sa stretnutia žiadateľa a dieťaťa,
a o priebehu nadviazania osobného vzťahu vypracovať správu. So správou musí
žiadateľa oboznámiť a ten musí dať súhlas s poskytnutím správy súdu a iným
zainteresovaným orgánom. Keď sa proces interakcie uskutoční v potrebnej dĺžke
a rozmanitosti a sociálny pracovník vypracuje správu, v ktorej posúdi vzťah a jeho
vývoj za prospešný a smerujúci ku vzťahu rodič – dieťa, potom je úlohou sociálneho
pracovníka spísať návrh na rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej
starostlivosti a s potrebnou dokumentáciou predložiť súdu.
Po právoplatnom rozhodnutí súdu o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej
starostlivosti je dieťa po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti osvojiteľa. Počas
tohto obdobia je úlohou sociálneho pracovníka sledovať priebeh adaptácie, poskytovať
novej rodine poradenstvo, a byť vnímavý voči možným negatívnym signálom. S
obdobím predosvojiteľskej starostlivosti by sa však nemalo počítať ako so skúšobným
obdobím obdobím, kedy „sa uvidí“. Je to náročná úloha, ale osvojiteľ musí byť
38
pripravený na osvojenie tak, aby keď dieťa vstúpi do nového domova už z neho
nemuselo znovu odísť. Osvojiteľ by to „prežil“ a zvládol, ale pre dieťa by to bola
ďalšia „rana“. Pre sociálneho pracovníka by obdobie predosvojiteľskej starostlivosti
malo byť skôr priestorom na podporu, poradenstvo a vedenie, než lakmusovým
papierikom.
Po deviatich mesiacoch predosvojiteľskej starostlivosti je úlohou sociálneho
pracovníka podať návrh na rozhodnutie súdu o osvojení dieťaťa. Právoplatným
rozhodnutím súdu sa končí proces organizovania osvojenia a aj úloha sociálneho
pracovníka v ňom.
Úlohy sociálnych pracovníkov akreditovaných subjektov.
Často práve vďaka propagácii svojej činnosti a myšlienok sa akreditované
subjekty stávajú prvokontaktnou inštitúciou. Neštátne subjekty sú spravidla bližšie
k cieľovej skupine než štátne, nie len vďaka reklamnej alebo edukačnej kampani, ale
v neposlednom rade aj kvôli obavám ľudí z návštevy na úrade. Je dobré, že záujemca
o osvojenie má možnosť vybrať si, koho kontaktuje. Ak kontaktuje akreditovaný
subjekt, tak úlohou sociálnych pracovníkov je vypočuť si prečo prišiel, oceniť jeho
odvahu prísť, poskytnúť mu informácie o osvojení (prípadne iných formách NRS),
ponúknuť informačné brožúrky alebo odbornú literatúru. Mali by mu vysvetliť, čo ho
čaká v procese organizovania osvojenia a aké kroky musí podniknúť, pokiaľ má
záujem stať sa osvojiteľom. Môžu mu poskytnúť možnosť stretnúť sa s osvojiteľmi,
ktorí už proces osvojenia absolvovali, a sprostredkovať mu tak úplne iný rozmer
informácií. Po poskytnutí informácií je potrebné záujemcu o osvojenie nasmerovať na
miestne príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Znovu sa pracovníci akreditovaného subjektu stretávajú so žiadateľom až keď ten
požiada akreditovaný subjekt o prípravu na osvojenie. Na tomto mieste pri
popisovaní úloh počas prípravy na osvojenie budem rovnako ako v prípade
pracovníkov štátnej správy a z rovnakých dôvodov používať pomenovanie „tím
pracovníkov“. Pre prípravu žiadateľa tímom pracovníkov akreditovaného subjektu
39
platia rovnaké pravidlá, ako tomu je v RPPS. Pre ilustráciu uvádzam obsah prípravy
žiadateľov v OZ Návrat podľa informačnej brožúry. Skladá sa z troch tematických
celkov obsahujúcich konkrétne témy:
1. O dieťati: vplyv minulosti na súčasný stav dieťaťa, pôvod dieťaťa (národnostný,
etnický, kultúrny), zdravotný a psychický stav dieťaťa, identita dieťaťa, adaptačná
fáza pri príchode dieťaťa do novej rodiny, základné psychické potreby detí
a psychická deprivácia, práva dieťaťa, dospievanie dieťaťa a jeho osamostatňovanie
sa, význam mužskej a ženskej roly pre dieťa.
2. Náhradné rodičovstvo: právne dôsledky vyplývajúce z osvojenia, identita
osvojiteľa, vzťah medzi manželmi a jeho dosah na prichádzajúce dieťa (a naopak),
motívy pre prijatie dieťaťa, fenomén „cudzieho“ dieťaťa z pohľadu muža a ženy,
príprava detí na príchod nového súrodenca, prevencia zlyhania, ako nahradiť
absenciu muža v rodine, skúsenosti z detstva a modely výchovy, reakcia širšieho
príbuzenstva na príchod dieťaťa do rodiny, ako reagovať na podozrievanie okolia.
3. O pôvodnej rodine dieťaťa: vplyv pôvodnej rodiny na identitu dieťaťa, právne
a praktické aspekty kontaktu s pôvodnou rodinou dieťaťa, ako povedať dieťaťu
o jeho minulosti a pôvode, pôvodní súrodenci a širšia rodina.
Ostatné aspekty a úlohy počas prípravy žiadateľa sú rovnaké, ako v prípade tímu
pracovníkov RPPS, a tak by bolo nadbytočné ich znova spomínať.
Ďalšou úlohou pre sociálnych pracovníkov akreditovaných subjektov je hľadanie
rodičov pre osvojiteľné deti, ktorým určený úrad do dvoch mesiacov a určený úrad
iného kraja do dvoch týždňov nenašiel osvojiteľov. Bol by tu veľký priestor na aktívne
hľadanie rodičov pre dieťa (kvôli ochrane záujmov dieťaťa možno vyhľadávať len
záujemcov zapísaných do zoznamu žiadateľov), nebyť jednej podstatnej skutočnosti.
Či už v záujme ochrany informácií o dieťati, alebo nedopatrením zákon
o sociálnoprávnej ochrane nezaradil do dokumentácie poskytovanej akreditovaným
subjektom správu o zdravotnom stave dieťaťa. Zákon o sociálnoprávnej ochrane teda
umožňuje sociálnym pracovníkom aktívne vyhľadávať rodičov pre dieťa, ale súčasne
im to aj znemožňuje. Pre perspektívnych osvojiteľov je veľmi dôležité poznať
zdravotný stav dieťaťa, avšak sociálni pracovníci im túto informáciu nemôžu poskytnúť
a to ich v ich snahe diskvalifikuje. Ak je úlohou sociálnych pracovníkov aktívne 40
vyhľadávať osvojiteľným deťom rodičov, tak prvým krokom k splneniu tejto úlohy je
pôsobiť na zmenu legislatívy.
Ak tím pracovníkov pripravoval žiadateľa na osvojenie, tak ten môže požiadať
pracovníka o uľahčenie nadviazania osobného vzťahu s dieťaťom. Sociálny pracovník
akreditovaného subjektu sa potom môže zúčastňovať stretnutí žiadateľa s dieťaťom
a poskytovať mu pomoc a podporu.
Počas predosvojiteľskej starostlivosti je úlohou sociálnych pracovníkov
akreditovaného subjektu poskytovať poradenstvo, pomoc pri zvládaní adaptačných
ťažkostí. Môže na to použiť rôzne nástroje – kluby svojpomocné skupiny, párové,
individuálne a skupinové poradenstvo a iné služby.
3.3 Ďalšie úlohy sociálneho pracovníka
Po právoplatnom rozhodnutí súdu o osvojení dieťaťa sa končí úloha sociálneho
pracovníka súvisiaca s organizovaním osvojenia. Osvojenie sa uskutočnilo, dieťa našlo
novú rodinu, zodpovednosť zaň prešla zo štátu na osvojiteľov. Tam, kde sa končia
právomoci a povinnosti sociálnych pracovníkom, tam s radosťami novej rodiny
prichádzajú aj starosti. Preto by adoptívnym rodinám mali byť k dispozícii aj
doplnkové služby sociálnych pracovníkov – postadopčné služby.
Základným nástrojom pre sociálnych pracovníkov je v tomto prípade poradenstvo,
tak individuálne, ako aj párové a rodinné. Ich úlohou je prostredníctvom poradenských
služieb poskytnúť pomoc osvojiteľom v procese adaptácie dieťaťa na novú rodinu
a opačne a pomoc pri zvládaní špecifických potrieb osvojeného dieťaťa a rodiny.
Tém, ktoré môžu byť predmetom pomoci sociálnych pracovníkov je veľké
množstvo, spomeniem z nich tieto:
- príchod dieťaťa do nového prostredia a jeho adaptácia na nové podmienky,
- reakcia rodiny (žiarlivosť súrodencov, odmietavý postoj prarodičov...),
- vytvorenie väzieb, sklamanie pri neúspechu vytvoriť ich,41
- odmietavé a agresívne správanie dieťaťa (pociťované ako nevďačnosť),
- ako o dieťati hovoriť navonok (prišlo? dostali sme ho? narodilo sa?),
- hovoriť alebo nehovoriť o tom, že bolo osvojené? Keď áno, tak kedy a akým
spôsobom?
Veľmi účinným nástrojom na zodpovedanie otázok a na poskytnutie priestoru pre
vyjadrenie svojich skúseností, radostí, otázok a obáv sú svojpomocné skupiny
adoptívnych rodičov. Poskytujú priestor na zdieľanie skúseností a vzájomnú pomoc
medzi adoptívnymi rodičmi, atmosféru spolupatričnosti a autentickosti. Na pôde
svojpomocných skupín môžu adoptívni rodičia riešiť situácie, ktoré sa im v rodine
vyskytli a vzájomne si pomáhať v ich riešení. Taktiež poznanie, že aj niekto iný má
napríklad pocit sklamania z toho, že osvojené dieťa neoceňuje snahu a námahu
rodičov, vie byť liečivé. Potenciál svojpomocnej skupiny pre adoptívnych rodičov je
veľký, prínos v každom prípade pocítia všetci členovia rodiny a preto je úlohou
sociálnych pracovníkov vytvárať priestor a podmienky na formovanie takýchto skupín.
Niektoré problémy adoptívnej rodiny je možné riešiť za účasti celej rodiny, a to
ambulantnou alebo terénnou formou. Ambulantná forma prináša obmedzenia, nakoľko
sa nepracuje priamo v prostredí rodiny. Terénna forma práce sociálnych pracovníkov
s rodinou umožňuje pohľad na jej členov, ich vzťahy a problémy priamo v prostredí,
kde sa väčšina interakcie odohráva, čo umožňuje sociálnym pracovníkom
efektívnejšie rodine pomôcť.
Skĺbením svojpomoci a pomoci odborníkov sú napríklad rekreačné pobyty pre
adoptívne rodiny, kde sa vplyv ostatných adoptívnych rodín kombinuje s prácou
odborníkov a ktoré navyše poskytujú adoptívnym rodinám oddych a príjemnú zmenu
prostredia.
Rovnako dôležitá ako práca priamo s rodičmi alebo rodinou je aj práca
s prostredím a komunitou rodiny. V prípadoch, kde prirodzené okolie bráni náhradnej
rodine plniť svoje funkcie, kde povery, mýty a predsudky sťažujú život rodine a jej
členom je úlohou sociálnych pracovníkov pôsobiť na komunitu a na zmenu jej
postojov k adoptívnej rodine.
42
Od komunitnej úrovne práce sociálnych pracovníkov už nie je tak ďaleko
k celospoločenskej úrovni ich práce. Tu sú o krok vpredu akreditované subjekty, ktoré
majú jednu veľkú výhodu oproti štátnym. Majú viac možností propagovať svoju
činnosť, komunikovať myšlienky a posolstvá a tým vplývať na spoločnosť, na jej obavy
a mýty. Úlohou sociálnych pracovníkov akreditovaných subjektov je teda priniesť tému
osvojenia a náhradnej starostlivosti do verejného diskurzu, odtabuizovať ju, hovoriť
o nej a cielene pôsobiť na zmenu postojov ľudí. Pôsobenie na postoje sa týka nie len
samotnej otázky osvojiť alebo neosvojiť, ale aj koho si osvojiť a koho už nie. Týka sa
to aj očakávaní ľudí od osvojenia, od priebehu jeho organizovania a od práce
sociálnych pracovníkov. Akreditované subjekty majú obrovskú možnosť komunikovať
svoje myšlienky a posolstvá. Úlohou ich pracovníkov je túto možnosť využiť.
Dôležitú úlohu zohrávajú sociálni pracovníci aj vo vytváraní podmienok pre
osvojenie a priebeh jeho organizovania. Majú možnosť (a mali by ju aktívne využívať)
vplývať na právnu úpravu osvojenia. Boli sme toho svedkami v minulosti, kedy
zástupcovia akreditovaných subjektov a zástupcovia štátnej správy pripravili súčasnú
právnu úpravu organizovania osvojenia, ktorá bola veľkým krokom vpred. Na ďalšiu
snahu o zmenu legislatívy nikdy netreba rezignovať, vždy je čo zlepšovať. Nehovoriac
o tom, že pred nami sú v súčasnosti mnohé veľké výzvy ako napríklad zavedenie
inštitútu krízových rodín alebo privolenie k osvojeniu so vzťahom k určitému
osvojiteľovi.
4. EMPIRICKÁ ČASŤ
43
4.1 Výskumný problém
Každý výskum má svoj príbeh, a tak je to aj v prípade nášho výskumu. Príbeh
nášho výskumu sa začal odohrávať niekde v predchádzajúcich kapitolách, v
teoretickej časti diplomovej práce. Hovorili sme v nej o všetkom, čo sa týka
organizovania osvojenia. V tej hromade potrieb, úloh, povinností a služieb nám však
niečo chýbalo. Jednoducho sme to tam nenašli. Plne si uvedomujeme, aká je dôležitá
práca sociálnych pracovníkov a pracovníkov iných profesií pri organizovaní osvojenia,
aký zložitý je to proces a aká zodpovednosť leží na ich pleciach. Ich prácu si ceníme
a tento výskum robíme aj pre nich.
Služieb, ktoré sú poskytované a opatrení, ktoré sú vykonávané v tomto procese je
veľa a sú rozmanité. Sú však poskytované len osvojiteľným deťom a žiadateľom o
osvojenie. Je to síce logické, ale podľa nás je to málo. Služby spadajúce pod
organizovanie osvojenia sú zamerané na to, aby si ten, kto si chce osvojiť dieťa, ho aj
mohol osvojiť. Aby bol pripravený, vhodný a nerozmyslel si to. Sprostredkuje sa mu
dieťa a je to. Je to trochu zjednodušené, ale vystihuje to podstatu nájsť vhodnému
žiadateľovi vhodné dieťa. Ak však budeme (a mali by sme) považovať za úlohu
sociálneho pracovníka nájsť dieťaťu rodinu, tak potom nestačí pracovať len s tými,
ktorí si dieťa osvojiť chcú a o osvojenie požiadajú. Okrem nich sú tu aj takí, ktorí majú
dôvody prečo si dieťa osvojiť nechcú, alebo aj by chceli ale niečo im v tom bráni.
Nemuseli by byť pre sociálnych pracovníkov zaujímaví, keby ich bola menšina. Ale ich
je väčšina.
Náš výskum bude práve o nich. O tých, ktorí majú dôvod dieťa si neosvojiť
a o tých, ktorí by si aj osvojili, ale niečo im v tom bráni. O nich a o ich dôvodoch,
ospravedlneniach, pohnútkach, postojoch, obavách, vedeckých a „vedeckých“
argumentoch. O ich „prečo“, o ich „ale“ a o ich „keby“. Našim cieľom je vytvoriť
akýsi inventár dôvodov, ktoré ľuďom bránia osvojiť si dieťa.
44
4.2 Metóda výskumu
S cieľom výskumu je priamo spätá aj zvolená metóda výskumu. My sme si zvolili
metódu zakotvenej („grounded“) teórie. Rozhodli sme sa tak preto, lebo sme chceli
zachytiť najrozmanitejšie podoby dôvodov, ktoré ľuďom bránia osvojiť si dieťa. Vybrali
sme si ju aj preto, lebo nám umožnila ubrániť sa pokušeniu potvrdzovať si svoje
predpoklady a tiež preto, že výskum sa mohol stať dobrodružstvom plným objavov
a nachádzania nových súvislostí.
„Grounded“ teóriu uviedli roku 1967 americkí sociológovia D. Glaser a A.
Strauss. Patrí medzi jednu z najviac prepracovaných a známych kvalitatívnych metód.
V duchu kvalitatívnej sociológie tvrdí, že pokým v klasických kvantitatívnych
výskumoch reprezentuje vzorka (populácia) skúmané vlastnosti, v kvalitatívnych
metódach sa predpokladá, že všeobecné je prítomné aj v jedinečnom.
Kvalitatívny prístup sa používa v prípade, kedy sa snažíme odhaliť podstatu
niečích skúseností s určitým javom. Snažíme sa porozumieť mu, získať o ňom detailnú
informáciu, ktorá sa kvantitatívnymi metódami obtiažne zachycuje.
Pojem „grounded“ prezrádza základný princíp metódy, t.j. ukotvenosť v dátach,
v konkrétnom a jedinečnom výskume. Je to stratégia ako vyvinúť teóriu priamo
z existujúcich dát, jedná sa o induktívny proces bez vopred pripravených hypotéz.
Východiskom zakotvenej teórie je „iba“ existencia sociálneho problému, vlastný
výskum sa začína osobnou (individuálnou) výpoveďou, vylíčením toho, ako
indivíduum problém prežíva. Výsledkom výskumu podľa zásad zakotvenej teórie je
„teoretické“ vyjadrenie skúmanej reality. Výskum je vlastne komplexný proces
hľadania problému, vhodnej metódy a ucelenej téorie. Vyrastá z procesu poznania
prostredia a kontextu, v interakcii s výskumníkom. Zakotvená teória používa koncept
tzv. vytvárania teoretickej vzorky. Pomenováva sa tým pre ňu charakteristický proces
zberu dát s cieľom vytvoriť teóriu, v ktorej výskumník súčasne zbiera dáta, kóduje,
analyzuje a rozhoduje, kde zbierať ďalej, aby mohol rozvinúť vynárajúcu sa teóriu.
Hlavnou pomôckou budovania zakotvenej teórie je koncept „konštantného
porovnávania“. Znamená porovnávanie podobností a rozdielov, zoskupovanie
45
podobných objektov do kategórií a ich pomenovanie. Súčasne s analýzou
interpretujeme alebo nachádzame významy a ich zmysel v prostredí (v kontexte). Dáta
získavajú v priebehu analýzy a interpretácie konceptuálny základ, ktorý prepája rôzne
úrovne poznania, teóriu s poznatkami z pozorovaní, so sociálnym chápaním
a individuálnymi skúsenosťami.
Zakotvená teória využíva aj koncept teoretickej saturácie – výskum je
definitívny iba vtedy, keď ďalšie dáta už neprispievajú k lepšiemu porozumeniu
problému.
4.3 Výskumná vzorka
Predpokladali sme rozdelenie spoločnosti na tých, ktorí:
1. si chcú (chceli si) osvojiť dieťa a aj si ho už osvojili (alebo sú v procese osvojenia),
2. majú dôvody, prečo si nechcú osvojiť dieťa a tieto dôvody sú nemeniteľné, hlboko
zakotvené, (sú pevne presvedčení o „neosvojení“),
3. majú dôvody, prečo si nechcú osvojiť dieťa, ale tieto dôvody sú prekonateľné, (nie
sú pevne presvedčení o „neosvojení“),
4. chceli by si osvojiť dieťa, ale niečo im v tom bráni,
5. nad osvojením nerozmýšľali.
Prvá kategória nebola predmetom nášho záujmu. Druhá, pracovne nazvaná
„nechcú“, tretia „nechcú, ale“ a štvrtá „chcú, ale“ sa mohli stať našou výskumnou
vzorkou. Piata kategória, teda tí, čo nad osvojením nikdy nerozmýšľali neboli pre náš
výskum vhodní, lebo ich dôvody a postoje k osvojeniu by neboli overené časom
a nemali by pre nás hodnotu.
Na základe týchto predpokladov sa kritériom pre oslovenie respondenta mohla
stať skutočnosť, či má osvojené dieťa, alebo je v procese osvojenia. Uvedomovali sme
46
si, že bude ťažké vopred rozpoznať tých, čo nad osvojením nikdy nerozmýšľali, ale
nakoniec sme sa rozhodli, že informácie od nich získané budú len doplnkovými.
Tabuľka 1
Vek PohlavieNechce/nechce, ale
Chce, ale
30 Ž Nechce, ale
32 Ž Chce, ale
27 Ž Chce, ale
25 M Nechce
37 M Nechce
24 Ž Nechce, ale
44 M Nechce
53 Ž Nerozmýšľala
47 Ž Nechce
30 Ž Nechce, ale
24 Ž Chce, ale
53 M Nerozmýšľal
52 M Nechce
4.4 Priebeh výskumu
Našim plánom bolo uskutočniť neštruktúrované pološtandardizované rozhovory
s desiatimi respondentmi spadajúcich do jednej z nasledujúcich troch kategórií:
1. tí, ktorí si dieťa osvojiť určite nechcú,
2. tí, ktorí nechcú, ale nie sú o tom stopercentne presvedčení a
3. tí, ktorí by chceli, ale niečo im v tom bráni.
47
Mali sme dve možnosti, ako rozhovory robiť. Prvá možnosť bola v neutrálnom
prostredí pracoviska a druhá byť otvorení nápadom a potrebám respondenta. Aj
vzhľadom na sterilnosť pracovného prostredia sme zvolili druhú možnosť, a tak sa
rozhovory odohrávali v záhrade na tráve, v čajovni, na lavičke na námestí, pri obede
alebo u respondenta v domácom prostredí. Prirodzené prostredie respondenta sa
neskôr ukázalo ako dobrá voľba, lebo prispela k jeho otvorenosti a väčšiemu pocitu
bezpečia.
Respondentov sme začali získavať „rozhadzovaním sietí“ v okolí, neskôr sme
zaznamenali efekt „snehovej gule“, kedy nás respondenti odkazovali na svojich
známych, ktorí majú k téme čo povedať.
Rozhovory trvali od 40 minút (najkratší) po 1 hodinu a 10 minút (najdlhší).
Nahrávali sme ich na diktafón, pričom sme si vopred získali súhlas respondenta. Bolo
veľmi dôležité, aby boli respondenti otvorení pri pomenovavání svojich osobných
a často intímnych dôvodov, prečo si neosvojiť dieťa a tak sme sa rozhodli záznamy
použiť iba pre analýzu a interpretáciu a neprepisovať rozhovory ako celky, ale uvádzať
len jednotlivé výroky. O tomto postupe sme vopred informovali respondentov
a domnievame sa, že aj táto dohoda bola dôvodom pre nečakane vysokú otvorenosť
respondentov.
Od prvého rozhovoru do posledného rozhovoru ubehli približne tri týždne.
Získavanie údajov sme sa rozhodli ukončiť pri počte 13 respondentov. Údaje sme
priebežne prepisovali, výroky kategorizovali a analyzovali a pre ukončenie rozhovorov
sme sa rozhodli, nakoľko sme tému považovali už za saturovanú (údaje sa nám začali
opakovať a rozhovory neprinášali nové zistenia). Veríme, že vyše 10 hodín materiálu
z rozhovorov je dostatočných na relevantné pokrytie témy.
48
4.5 Analýza a interpretácia údajov
Tabuľka 2
Vonkajšie dôvody
Financie
Veda a genetika
Okolie
Proces
Dieťa
Aké dieťa
Rómske dieťa
Očakávania
Moje je keď...
Vnútorné dôvody
Motivácia
Rozhodovanie
Zvládnem?
Horeuvedená tabuľka 2 je výsledkom kategorizácie pojmov. Názvy hlavných
kategórií sú našimi strešnými pomenovaniami a respondenti ich takto neoznačovali.
Tieto zastrešujúce kategórie sú:
1. vonkajšie dôvody
2. dôvody týkajúce sa dieťaťa
3. vnútorné dôvody
Obsah kategórií tvoria tematické súbory dôvodov a obáv, ktoré respondenti
vyjadrovali svojimi výrokmi. Na tomto mieste si predstavíme kategórie, neskôr sa cez
súbory dostaneme až ku konkrétnym výrokom.
Vonkajšie dôvody uvádzame na prvom mieste, pretože sami respondenti o nich
hovorili na prvom mieste. Domnievame sa, že preto, lebo sa im o nich hovorilo
49
najľahšie, ako keby sa ich najmenej dotýkali. Kategória vznikla ako pomenovanie
spoločných znakov obáv týkajúcich sa finančného zabezpečenia, obáv z genetiky,
reakcie a postoja okolia a obáv z procesu osvojenia. Ako vonkajšie sme ich nazvali
preto, lebo o nich respondenti hovorili ako o niečom, čo je objektívne a nemenné a čo
nemôžu ovplyvniť a ak áno, tak v dlhšom časovom horizonte.
Dôvody a obavy týkajúce sa dieťaťa sme umiestnili na druhé miesto, lebo sú
kategóriou pre súbory výrokov, ktoré sú niekde na pomedzí medzi subjektívnym
vnímaním a vonkajšou realitou. Na tomto mieste respondenti svoje subjektívne
požiadavky na dieťa odôvodňovali poukazovaním na objektívnu realitu. Výroky sa
týkajú toho, aké by malo byť to dieťa, ktoré by si respondenti boli ochotní osvojiť.
Samostatný súbor sme venovali dôvodom, prečo si neosvojiť rómske dieťa,
očakávaniam od dieťaťa a výrokom o predstave, kedy je dieťa „moje“.
Dôvody, ktoré sme označili ako vnútorné uvádzame na poslednom mieste. Ide
o výroky týkajúce sa vnútorného rozhodovania a motivácie (ne)osvojiť si dieťa, a obáv
respondenta, či by zvládol osvojiť si dieťa. Bolo za nimi potrebné načrieť najhlbšie,
pretože sa týkajú výsostne osobných a subjektívnych dôvodov na osvojenie. Kým
predošlé výroky boli podobné pri viacerých respondentoch, tu sa často objavovali aj
protichodné výroky – to čo jeden považoval za dôvod pre, druhý považoval za dôvod
proti. Respondent sa pri ich identifikovaní nemohol oprieť o žiadnu objektívnu
barličku a tieto výroky teda aj veľa odhaľujú.
Dôvody, obavy, strachy, racionalizácie a ospravedlňovania nechuti k osvojeniu
alebo jej aspektom, sú rozmanité. Rozmanité budú aj výroky, ktoré ich vyjadrujú. Je
však niečo čo spájalo všetkých respondentov. V otázkach osvojenia sú vystavení
neprirodzeným podmienkam a majú preto aj neprirodzené reakcie. Prečo majú ľudia
toľko rôznych dôvodov neosvojiť si dieťa? Domnievame sa, že preto, lebo sú vystavení
okolnostiam, ktoré ich nútia správať sa neprirodzene. Za prirodzené okolnosti, za
akých sa ľudia stávajú rodičmi považujeme narodenie sa dieťa rodičom. Naproti tomu
osvojenie je neprirodzený spôsob, ktorý prináša nové otázky, a preto aj neprirodzené
odpovede. Žena, čakajúca dieťa nerieši rovnaké otázky ako žiadateľka o osvojenie.
Keď sa človek rozhoduje, či mať alebo nemať biologické dieťa má možnosť
ovplyvniť, či a kedy dieťa splodí, dokonca aj to nie vždy. Ak dieťa splodí, môže sa
50
rozhodnúť, či a za akých okolností by mohol tehotenstvo prerušiť. Pri rozhodovaní
kedy, prečo a či vôbec tehotenstvo prerušiť má na výber množstvo kritérií,
prameniacich z etiky, vedy alebo náboženstva. K rozhodnutiu nevybrať si konkrétne
dieťa má teda k dispozícii manuály, z ktorých si môže vybrať a uľahčiť si tým
rozhodovanie. Pritom to konkrétne dieťa neponúka počas tehotenstva o sebe žiadne
relevantné informácie (ktoré sú, bez ohľadu na relevantnosť, predmetom rozhodovania
sa pri osvojení).
Keď sa ale človek rozhoduje pre osvojenie, je to iné. Má možnosť sa rozhodnúť, či
a kedy si osvojí dieťa (nestáva sa ale, že by k osvojenému dieťaťu prišiel
„nepozornosťou“). Keď sa rozhodne osvojiť si dieťa, tak sa odrazu môže a musí
rozhodnúť aké. Tieto dva rozmery – „môže“ a „musí“ sú podstatné, tak o nich budeme
hovoriť oddelene. Človek, ktorý sa môže rozhodnúť, v dnešnej dobe individuálnej
slobody, svoje právo využíva. V rôznych oblastiach, a teda aj pri osvojení. Ak sa môže
rozhodnúť, aké dieťa si vybrať, chce svoje právo využiť. Dostane množstvo informácií
(vek, pohlavie, farba pleti, vlasov a očí, rodičia, zdravotný stav) a môže si vyberať. Pre
človeka je takáto situácia neprirodzená a navyše ju nemá podľa čoho riešiť. Napríklad
viera, ktorá by mu zabránila vzdať sa počas tehotenstva postihnutého dieťaťa, mu
nezabráni neosvojiť si postihnuté dieťa. Nad umelými podmienkami ľudia málokedy
rozmýšľajú a teda nie sú vytvorené ani žiadne všeobecné pravidlá. Musí sa rozhodnúť,
musí si vybrať a svoj výber potvrdiť podpisom a dokonca pri konaní pred súdom.
Mnohých teda odrádza to, že sa majú rozhodovať, navyše o dieťati. Nikdy predtým si
dieťa nevyberali, nevedia podľa čoho, ale súčasne si chcú vybrať dobre a túto situáciu
nevedia riešiť. Keď vyberajú tovar (a táto analógia sa vo výrokoch respondentov
objavila), tiež nemusia vedieť podľa čoho vyberať. Niekedy podľa obalu, inokedy
podľa výrobcu alebo náhodne. Dieťa však nie je tovar, a oni to vedia. Ale súčasne sú
tlačení do pozície zákazníka. Niektorí túto rolu prijmú, iní nie.
Podčiarknuté, zhrnuté: rozhodnutia, dôvody, obavy a podmienky, ktorými človek
podkladá svoje rozhodnutie neosvojiť si konkrétne (alebo vôbec žiadne) dieťa
vyplývajú z jeho nepripravenosti na situáciu a neschopnosti riešiť umelé podmienky
inak ako umelým spôsobom.
51
„Keby sa mi narodilo (postihnuté dieťa), tak je to samozrejme iné ale keď si mám
osvojiť, tak to by už musela byť situácia že mám také dobré srdce a môžem si dovoliť
osvojiť si také dieťa, tak potom dajme tomu, ale nevidím to reálne keď sa môžem
rozhodnúť, tak nie.“
„Keby mi dali dve rovnaké deti, tak by som si vybral podľa rodičov.“
„Keby to dieťa bolo nepodarené (bolo by neposlušné, neučilo sa, nestíhalo sa učiť), že
by som mal ja ten pocit toho zlého výberu...“
„Keby som mala možnosť, tak by som sa rozhodovala podľa rodičov, keby som vedela
že tí rodičia boli slušní a stala sa nejaká nehoda, tak určite by som si vybrala to ich.“
4.5.1 Financie, alebo „oberáš rodinu“
Zdá sa, že finančná situácia rodiny veľmi ovplyvňuje rozhodnutie osvojiť si dieťa
a respondenti ju uvádzali ako dôvod prečo tak neurobiť v určitom časovom horizonte,
alebo aj vôbec.
V niektorých prípadoch hrali financie rovnakú úlohu aj pri rozhodovaní
o biologickom dieťati a odrážali tak skôr zodpovedný prístup k rodičovstvu
(biologickému alebo adoptívnemu).
V iných prípadoch myšlienka prijať osvojené dieťa bola podmienená lepším
finančným zabezpečením, ako keby osvojenie dieťaťa bolo vnímané ako niečo navyše,
čo sa dá zrealizovať keď na „to“ zostanú peniaze. Pozoruhodná je aj tendencia spájať
myšlienku osvojenia s náhlym zbohatnutím alebo výhrou v lotérii. Tu sa možno len
domnievať, či ide o snahu urobiť možnosť osvojenia si dieťaťa menej pravdepodobnou,
alebo o snahu kompenzovať výhru dobrým skutkom.
Peniaze sú tým faktorom, ktorý umožňuje ľuďom podmieniť rozhodnutie
o osvojení. Faktorom dostatočne vonkajším, aby sa ich to netýkalo a dostatočne
závažným na to, aby sa rozhodnutie dalo skryť za zodpovednosť.
52
„A potom, my už máme svoje vlastné deti a kto by to ďalšie dieťa živil.“
„Asi že oni pracovali dosť veľa a nejaký majetok nazhromaždili a zdedí to ktosi, kto sa
narodil úplne niekde inde.“
„Môžeš mať svoje deti, načo si berieš nejaké cudzie – oberáš rodinu“
„Nezadovážim si dieťa, ktorému nemôžem poskytnúť všetko čo potrebuje.“
„Najskôr mať vyriešené ako sa oň postarať finančne (zabezpečiť byt, auto, štandard).“
„Keby som bola strašne bohatá , tak by som do toho išla, aj keby som mala vlastné
deti. Vždy som si to tak predstavovala, že keď budem strašne bohatá, tak si adoptujem
tie úbohé detičky, ktoré vychováva ten domov.“
„Človek si povie, keby som vyhral...“
4.5.2 Veda a genetika, alebo „krv nie je voda“
Ďalšou vonkajšou barličkou, ktorá podopiera rozhodnutie neosvojiť, alebo
podporuje obavy osvojiť si dieťa, je veda. Respondentmi najviac používané argumenty
sa týkali vývoja v prenatálnom období, genetiky a vlastností, ktoré sa geneticky
prenášajú. Často sa objavovali (a nebol rozdiel medzi mužmi a ženami) obavy
z priebehu tehotenstva biologickej matky dieťaťa a vplyvov, ktoré na ňu pôsobili
a efekt, ktorý by mohli na dieťa mať. To, že vývoj dieťaťa nemali do osvojenia pod
kontrolou hralo úlohu aj pri požiadavkách na dieťa, ku ktorým sa ešte dostaneme. Tu
však boli pre respondentov oporou vedecké a často aj „vedecké“ poznatky. Niektoré sa
týkali biologického pokračovania rodu, pokrvnosti a túto potrebu označovali za
biologickú, za otázku prirodzených pudov.
Najviac obáv sa týkalo prenosu vlastností z biologických rodičov na dieťa. Tu je
zaujímavé, ako stereotypne sa objavovala predstava otca vraha a matky alkoholičky.
Predstava otca vraha najčastejšie reprezentovala obavy z genetického prenosu
negatívnych vlastností na dieťa. Ďalším postrachom bol alkoholizmus a reprezentovala
ho najmä matka alkoholička. Alkoholizmus bol vnímaný jednak ako faktor 53
poškodzujúci vývoj dieťaťa a potom aj ako vlastnosť, ktorá môže byť dedičná. Medzi
vlastnosti, ktorých dedičnosti sa respondenti obávali sa objavila kočovnosť,
nezodpovednosť, nepracovitosť a ťahanie ku koreňom – išlo o genetikou podmienené
obavy z osvojenia si rómskeho dieťaťa. Týmto obavám sa budeme venovať
v samostatnej kapitole.
Položili sme si otázku, či predstava otca vraha a matky alkoholičky
reprezentuje bežné očakávania od pôvodu osvojiteľného dieťaťa, alebo tie najhoršie
očakávania. Inými slovami: či je to obava z pravdepodobného, alebo obava z toho
najhoršieho. Domnievame sa, že predstava otca vraha a matky alkoholičky
neodráža skutočné očakávania od pôvodu dieťaťa, ale je používaná ako posilnenie
„vedeckých“ argumentov – najhoršia geneticky podmienená vlastnosť rovná sa
najpádnejší dôvod neosvojiť si dieťa.
Zaujalo nás aj biologické vnímanie rodiny, ako pokračovania rodu. Rod prežíva
buď v menách, alebo v krvi. V prvom prípade je ohrozený absenciou mužského
potomka, v druhom osvojeným dieťaťom. Odkazom na rod a jeho biologický základ je
popretkávaných mnoho iných dôvodov, prečo si neosvojiť dieťa ku ktorým sa
dostaneme na iných miestach.
„Pri adoptovanom dieťati nemám pod kontrolou priebeh tehotenstva.“
„Nie je to biologické pokračovanie rodu.“
„Krv nie je voda – dôležitejší je pokrvný vzťah s niekým.“
„Keby som zistil, že rodič bol dajme tomu vrah – tak sú tam predpoklady na to aby
dieťa malo nejaké násilnícke sklony.“
„Strach z toho, aké to môže byť dieťa, myšlienky na to, kto boli rodičia, čo všetko
zdedí po tých rodičoch, čo keď to bol nejaký zločinec a vrah, ktorý sedí v base.“
„...a hrozne sa boja toho, že zoberieš si dieťa ktoré malo otca vraha a že v tom dieťati
je geneticky zakódované že jeho otec vraždil a že aj z toho dieťaťa vyrasrtie niekedy
vrah, alebo sa boja že to dieťa je z nejakej rozvrátenej rodiny, malo rodičov
alkoholikov – že to dieťa bude tiež alkoholik.“
54
„...ale postupom času, čítam nejaké veci a počúvam informácie (alkoholizmus je
dedičný a podobné veci) tak to začínam prehodnocovať.“
„A keby som nevedela, kto bola jeho mamina, že to bola študentka, tak by som sa
bála, že bude hlúpejšie ako ostatné deti v našej rodine, to elitárstvo tam bolo.“
„Bála by som sa, že to dieťa nebude zvedavé a bystré, keby nebolo naše, to je asi to,
čoho ja sa najviac obávam.“
„Veľa vecí je genetických, a na určité obdobie sa to dá potlačiť, ale potom napríklad v
puberte to nejako prepukne.“
„Výchova je dôležitá, ale aspoň trochu toho v tých deťoch je, že by inklinovali k takým
veciam – vlastnosti ako zodpovednosť, pracovitosť, nie je možno dedičná, ale je
pravda, že vo svete sú pracovitejšie a menej pracovité krajiny.“
4.5.3 Okolie, alebo „s kým ho máte?“
Zistili sme, že vplyv okolia na rozhodnutie osvojiť alebo neosvojiť si dieťa sa nedá
zovšeobecniť. Môžeme totiž hovoriť o postoji najbližšej rodiny, o postoji širšej rodiny,
o postoji náhodných okoloidúcich alebo o postoji celej spoločnosti. Navyše postoj
najbližšej rodiny môže osvojeniu zabrániť, znepríjemniť ho, alebo ho aj vôbec nemusí
ovplyvniť. Nenašli sme medzi výrokmi respondentov spoločné znaky, ich výroky tak
predstavujú rozmanitosť vplyvu okolia, ktoré môže úplne zabrániť osvojeniu, ale
rovnako tak nemusí mať na rozhodnutie o osvojení žiaden vplyv.
Považujeme za dôležité uviesť na ilustráciu výroky respondentov, týkajúcich sa
ich okolia vo vzťahu k ich osvojeniu alebo neosvojeniu si dieťaťa. Ide vždy o dôvody,
obavy alebo podmienky tých druhých, ktoré sa môžu stať „adoptovanými“ dôvodmi,
obavami alebo podmienkami pre tých, ktorí sa rozhodujú o osvojení. Respondenti
najčastejšie odpovedali, že keby sa pre osvojenie rozhodli, tak by ich okolie
nezastavilo, ale v niektorých prípadoch by postoj okolia bol jedným z kritérií pre
rozhodovanie.
55
Okolie vplýva na ľudí ešte aj tým, že im poskytuje príklady, a sú to z nich tie
negatívne, ktoré odrádzajú ľudí od osvojenia si dieťaťa. Majú formu priamych
skúseností, alebo príbehov, o ktorých počuli. Priame skúsenosti so sebou nesú aj
informáciu o podmienkach a kontexte, v ktorom sa odohrali. Tradovaným a počutým
príbehom táto informácia chýba, a o to sú nebezpečnejšie. Domnievame sa, že
odrážajú negatívne postoje spoločnosti voči osvojeniu, pretože na to, aby človek
podával ďalej príbehy bez poznania kontextu, musí byť s posolstvom príbehu
stotožnený.
„Akonáhle sme to povedali rodine, tak celá rodina sa vzpätila a povedala, že nie do
tohto bytu, ktorý máte od nás, a keď si chcete adoptovať, tak skončíte vydedením
a rôzne iné mocenské páky, tak to celé nevyšlo.“
„Okolie určite hrá rolu – dôležité je byť akceptované, nebyť diskriminovaná, inak ma
to trápi – čím bližšie, tým horšie.“
„Aké to bude, keď sa budú ľudia pýtať – to je vaše? S kým ho máte?“
„Bála som sa ešte, že budeme pod drobnohľadom rodiny, ktorá o nás vie, že
nemôžeme mať deti, no a oni okolo majú deti, takže by všetci rozprávali a že by nás
nenechali žiť na pokoji.“
„Postoje okolia, my si z toho nič nerobíme, ale neviem si predstaviť, že by sme si ho
adoptovali, keby sa všetci naši rodičia tvárili, že akí sme blázni, v to prípade by sme
buď počkali alebo to urobili s tým, že by sme neboli vnútorne celkom spokojní.“
„Očakávam výhrady pokiaľ to bude rómske dieťa, alebo skôr prekvapenie – prečo to
robíme, keď môžeme mať vlastné deti, prekvapení z toho, že ich by to nikdy nenapadlo,
že je to niečo nové.“
„On to tak komentoval, že 16 rokov zabitých investícií (ako peniaze, čas a láska).“
„Nie, (nechcel som si adoptovať dieťa), lebo prípady okolo mňa ma odradzovali
(akonáhle si adoptovali, tak sa rozviedli).“
56
„Počul som, že jedno adoptované dieťa priviedlo toho nového otca do hrobu a potom
akonáhle tá matka na neho prepísala chalupu, tak ju vyhnalo do domova dôchodcov.
Nie je to dobrá vec.“
4.5.4. Proces, alebo „ten cirkus okolo toho“
Z nášho výskumu vyplynulo, že proces osvojenia vplýva na rozhodnutie osvojiť si
dieťa. Teda to, čo človeka čaká, čo musí urobiť a strpieť pre to, aby si mohol osvojiť,
dieťa ovplyvňuje jeho rozhodnutie pre osvojenie alebo neosvojenie si dieťaťa. Často
krát sme sa stretli s postojom respondenta, že keď už sa rozhodne, tak ho nič z toho,
čo bude musieť urobiť, nezastaví. Háčik je ale v tom, že to čo čaká, že bude musieť
podstúpiť, má vplyv už na jeho rozhodnutie. Ak teda má obavy z priebehu procesu
osvojenia, ktoré sa stanú jedným z dôvodov prečo si neosvojiť dieťa, tak je potom
jedno, že keď už sa rozhodne, tak ho nič nezastaví, pretože sa rozhodol to nepodstúpiť.
Priebeh osvojenia je oblasť, ktorú môžu sociálni pracovníci zo všetkých zmienených
najviac ovplyvňovať, tak sa pozrime, čo na procese organizovania osvojenia môže byť
dôvodom na neosvojenie si dieťaťa.
Základným motívom vplyvu procesu osvojenia na respondentov je podľa nás ich
pocit, že musia absolvovať, urobiť a strpieť niečo, čo by mohlo byť inak. Niečo, čo
niekto konkrétny takto vymyslel, niekto o tom rozhoduje a niekto to takto
uskutočňuje. Vláda, minister, úradník, pracovník – niekto. Na tehotenstvo podobné
nároky nemajú, pretože to tak jednoducho prebieha a ak do toho človek zasahuje
(lekár, sestra, poradca), tak len aby zmierňoval bolesť, strach, utrpenie. Zásahy
pracovníkov zúčastnených na osvojení, aj keď je ich úlohou osvojenie organizovať
a tým žiadateľom pomáhať, respondenti vnímali ako nepatričné. Obavy z vyšetrovania,
dotazníkov, návštev, hodnotenia osobnosti a finančných a majetkových pomerov sú
tými, ktoré negatívne vplývajú na rozhodnutie osvojiť si dieťa. Ako nepatričné ich
57
vnímali preto, lebo pri tehotenstve a biologickom rodičovstve tieto otázky nikto
nerieši.
Zaznamenali sme jednostranný pohľad respondentov na osvojenie – ten ich.
Priamo alebo nepriamo vyjadrovali očakávanie, že keď už by prejavili také dobré
srdce a chceli si osvojiť dieťa, tak by proces osvojenia mal prebiehať podľa ich
predstáv. Mal by trvať krátko, byť administratívne nenáročný, nemali by sa skúmať ich
rodinné a majetkové pomery.
Vnímanie dĺžky trvania procesu osvojenia je pozoruhodné, pretože
u respondentov nebolo podložené žiadnym časovým údajom (zdĺhavý, nekonečný)
a zdroj informácie bol tiež neurčitý (počula som, čítala som, hovorí sa). Napriek tomu
respondenti jednotne označili trvanie procesu osvojenia ako zdĺhavý. Ich uvažovanie
o osvojení je teda ovplyvňované takouto sprostredkovanou skúsenosťou, navyše
respondenti zdĺhavosť procesu nevedeli kvantifikovať. Domnievame sa, že trvanie
procesu organizovania osvojenia je dôležitým faktorom pri zvažovaní osvojenia
a predstava o zdĺhavosti tohto procesu u respondentov zostane rovnaká, bez ohľadu na
skutočnú dĺžku trvania organizovania osvojenia.
S časom súvisí aj termínová nevyspytateľnosť osvojenia. Kým u tehotenstva ide
spravidla presne o dobu deviatich mesiacov, osvojenie túto istotu žiadateľom
neponúka. Ponúka im však možnosť skrátiť si dobu biologických deviatich mesiacov
v prípade nižších nárokov na dieťa, ale na tomto mieste je zrejme atraktívnejšia
možnosť vybrať si dieťa, než možnosť skrátiť si dobu čakania naň.
Očakávali sme viac výhrad voči zásahu do súkromia a úkonom, ktoré musia
žiadatelia o osvojenie podstúpiť, tieto sa však objavili len vo všeobecnej rovine.
Domnievame sa, že je to spôsobené nízkou mierou informovanosti o tom, čo presne
proces organizovania osvojenia pre žiadateľov znamená.
„Sú problémy v zákone – je problém si adoptovať úplne malinké dieťa, sú tam lehoty
na ozvanie sa rodiča, že to nie je zo dňa na deň, že aj keď sa rozhodneš, tak musíš
absolvovať šialené dotazníky, chodia sociálni pracovníci do bytu, či máš vhodné
priestory, či zarábaš toľko a toľko... pritom keď máš vlastné dieťa, nemusíš mať
58
absolútne nič a to dieťa môžeš mať a zrazu keď sa niekto dobrovoľne rozhodne pre
dieťa, tak sú s tým neskutočné obštrukcie. Ešte že som to porodila...“
„Pokiaľ zaplatíš, tak máš dieťa, môžeš si vybrať aké chceš, ale pokiaľ prídeš ako
človek tak musíš prejsť celým tým procesom, a to aj teraz po revolúcii. Korupcia tak
ako v každej inej oblasti života – keď podplatíš, tak máš aj dieťatko aj všetko.“
„...to sú veci, čo nie sú v záznamoch – je tam že otec bol alkoholik? môže to byť skrytý
alkoholik.“
„Keď poznáš termín, jednak sa môžeš na niečo konkrétne tešiť, alebo sa aj konkrétne
báť, je to lepšie ako také prázdno a nevedieť.“
„Keď ja budem mať ísť na úrad, tak budem mať kŕče v žalúdku, budem musieť hovoriť
o sebe a svojom súkromí pred niekým, koho sa vopred takto strašne desím.“
„Keď sa už niekto rozhodne, tak odrádza to, že to dlho trvá, že tam treba strašne veľa
prekážok prekonať, zdôvodňovať všelijaké veci okolo seba a tak.“
„Možno administratívne problémy, čítala som na internete, že u nás je adopcia taký
zdĺhavý proces, ale neviem, či je to pravda, alebo nie.“
„... nehovoriac o tom, že sa hovorí, že je to naozaj komplikovaný proces.“
„S myšlienkou, že čakáte vlastné dieťa sa môžete zžívať minimálne aspoň pol roka,
keď čakáte na zozname na adopciu, tak vám jedného dňa zatelefonujú a povedia – tak
teraz! A všetky veci si treba zariadiť, v práci, rodinu treba pripraviť veľmi rýchlo na to,
že o týždeň budeme mať dieťa.“
„Počul som, že je to zdĺhavý proces, ktorý je psychicky náročný. A ešte keď ich niekto
svojim spôsobom vyšetruje.“
4.5.5 Aké dieťa, alebo „ideálne dieťa, bohužiaľ“
Ten, kto chce mať vlastné dieťa určite niekedy rozmýšľal nad tým, aké by chcel,
aby bolo. Mohol nad tým rozmýšľať vopred, a prispôsobiť tomu napríklad výber
59
partnera, alebo životosprávu. Mohol nad tým rozmýšľať až po počatí a prispôsobiť
tomu správanie počas tehotenstva a výchovu alebo prostredie po jeho narodení. A to je
tak všetko. Dieťa sa narodí a potom sa uvidí.
Ten, kto zvažuje osvojenie si dieťaťa má možností viac. Pred osvojením si môže
dieťa vybrať – rozhodnúť sa pre pohlavie, vek, zdravotný stav, pôvod, vzhľad a mnohé
iné atribúty. Po osvojení má už rovnaké možnosti, ako biologický rodič. Preto sa
zameriame na fázu pred osvojením na to, aké dieťa by si respondenti „ešte“ boli
ochotní osvojiť, a aké „už“ nie.
V prvom rade bola predstava respondentov o veku – čo najmladšie. Respondenti
toto kritérium zdôvodňovali vedeckými, ale aj čisto osobnými argumentmi. Snaha
minimalizovať pobyt v ústavnej starostlivosti, umožniť dieťaťu pripútať sa a iné dôvody
pre čo najnižší vek dieťaťa určite vychádzali zo strachu o vývoj dieťaťa a z toho, že by
sa medzi ním a rodičom nevyvinulo puto. Tu sme svedkami preplietania sa kategórií –
respondenti mali obavy, aby vyšší vek nezabránil biologickému (prirodzenému,
pudovému) vzájomnému pripútaniu sa. Táto obava s vedeckým základom podopiera
rozhodnutie chcieť dieťa v čo najnižšom veku. Iný druh argumentov vychádzal z čisto
osobných preferencií – respondenti by radi s dieťaťom zdieľali čo najviac z jeho života,
zažili jeho prvé slovo alebo krok, mali podmienky čo najpodobnejšie biologickému
rodičovstvu. Prekvapilo nás, že pri podmienke na vek nezohrávalo rolu okolie – obava
respondentov z reakcie okolia, kedy by dieťa fyzicky nečakali (tehotenstvo),
ale odrazu by k nim pribudlo niekoľkomesačné alebo niekoľkoročné dieťa a mali by ho
prezentovať ako svoje dieťa. Pripisujeme to nízkej sociálnej kontrole a značnej
anonymite v meste, teda podmienkach, kde sme robili výskum. Domnievame sa, že
v podmienkach malého mesta, alebo vidieku, by bol vplyv okolia v tomto smere
významnejší.
Otázka, či by si respondenti osvojili aj choré, alebo postihnuté dieťa úzko súvisí
s ich prípadnou motiváciou k osvojeniu, o ktorej budeme hovoriť v jednej
z nasledujúcich kapitol. Respondenti, ktorí by si dieťa za určitých okolností osvojili, sa
zhodli na tom, že nie choré ani postihnuté. Znovu sa vraciame k motívu, ktorý sa
tiahne celým výskumom – jednoducho by si také nevybrali. Ako sme spomínali už
v kapitole 4.5, stretli sme sa s tým, že respondent by sa z dôvodov viery
60
a presvedčenia nebol schopný vzdať dieťaťa, ak by počas tehotenstva zistil, že je
postihnuté, alebo bude mať nejaký zdravotný deficit. Nemá ale problém s tým,
neosvojiť si postihnuté alebo choré dieťa. Pričom práve tá viera, ktorá je kľúčová pri
rozhodovaní o vzdaní sa dieťaťa počas tehotenstva, prikazuje pomáhať slabým a na
pomoc odkázaným. O to viac, keď ide o tých najmenších. Tento rozpor, aj keď
ilustrovaný len na jednotlivom prípade, by mohol byť predmetom samostatného
výskumu a mohol by priniesť odpoveď na otázku, prečo v krajine, kde sa ku
kresťanstvu hlási vyše 80% obyvateľov, bolo napríklad v roku 2002 osvojených len
412 detí.
Nároky na to, aké by malo byť osvojené dieťa sú teda často vysoké. Myslíme si, že
aj nároky na to, aké by malo byť biologické dieťa, by boli podobne vysoké. Rozdiel je
v tom, že pri osvojení respondenti podobné požiadavky považovali za úplne legitímne,
kým pri biologickom dieťati často nie sú ani verbalizované, zostávajú v rovine
skrytých želaní.
„Chceli by sme dieťa do jedného roku, kvôli tomu attachmentu a zžívaniu sa
s rodičmi. My by sme nechceli dieťa choré.“
„Aspoň priemerne inteligentné, priemerne odvážne a zdravé – ideálne dieťa,
bohužiaľ.“
„Nemáme to v rovine nejakého veľkého obetovania sa a zachraňovania hocakého
detského života, alebo ľudského, postihnuté dieťa by sme nechceli.“
„Mali sme predstavu mať doma viacero rás zo sveta.“
„Pokiaľ je to možné, tak najradšej by sme chceli zo slušnej rodiny.“
„Chcela by som, aby bolo aspoň priemerne inteligentné, malo podobný temperament
ako ja a reagovalo ako ja, podobalo sa na mňa, v jeho správaní by som sa videla.“
„Položila som si otázku – chceš ho zažiť ako malé? A odpovedala som si áno,
nechcem si niečo nechať ujsť. Takže čo najmenšie.“
„Choré alebo postihnuté? Nie, rád by som ti povedal že áno, ale nie.“
61
„Určite by sme neurobili počas tehotenstva to, že manželka čaká nejaké choré dieťa,
že by sme ho dali preč, to nie. Ale keď už si priamo môžeš vybrať, či by sme si zobrali
aj postihnuté dieťa, tak neviem. To by záležalo možno aj na tých ekonomických
podmienkach. Principiálne ale ja nemám problémy s tým, že by som mal choré dieťa,
teraz si myslím, že nie.“
„Keď by som si mohol vyberať, určite by jedným kritériom bolo to, že akých má
rodičov.“
„Určite by som chcel maličké dieťa, určite by som si neadoptoval nejaké staršie
dieťa.“
„Keby sme si zobrali staršie, tak nezažiješ mnoho vecí a tá väzba sa tam nemusí
vytvoriť.“
4.5.6 Rómske dieťa, alebo „oni sú takí...“
Je pozoruhodné, že zatiaľ čo na väčšinu otázok v rozhovoroch respondenti
potrebovali čas na rozmyslenie a hľadali odpovede a zdôvodnenie, tak na túto jednu
odpovedali pohotovo. Väčšina respondentov by si neosvojila rómske dieťa. Nad touto
otázkou nerozmýšľali, akoby nemuseli. Domnievame sa, že odpoveď na túto otázku už
poznali. Ostatné logické, vedecké, genetické a s okolím súvisiace dôvody prichádzali
potom, ako podpora pre prvotné, na predsudkoch postavené, rozhodné „nie“. Tu už
nešlo o „keby som si mohol vybrať“, ale o jasné stanovisko. Argumenty, ktoré
uvádzame nižšie podľa nás slúžili respondentom na zdôvodnenie ich postoja.
Zaujalo nás, že respondenti si pri osvojení rómskeho dieťaťa nepredstavili rómske
dieťa, ale rómskych dospelých, ich komunitu a spôsob života. Kým u bieleho dieťaťa
rozmýšľali nad rodičmi, a ich vplyve na dieťa, pri rómskom dieťati rozmýšľajú nad
rodičmi dieťaťa a ich vplyve na nich samotných. Dieťa je v tomto prípade vynechané,
ako keby otázka neznela: „Osvojili by ste si rómske dieťa?“, ale: „Osvojili by ste si
dieťa rómskych rodičov?“.
62
Argumentov, prečo si neosvojiť rómske dieťa bolo veľa a boli rozmanité, a často
tváriace sa vedecky, alebo historicky overene. Respondenti podľa nášho názoru
potrebovali uviesť do racionálnejšej roviny svoj iracionálny postoj k osvojenie si
rómskeho dieťaťa, urobiť ho viac akceptovateľným.
Často krát sa vo výpovediach respondentov objavoval rasizmus, či už vo vzťahu
k respondentovi, alebo spoločnosti. My sa ale domnievame, že ide hlavne o predsudky
voči Rómom, nakoľko predsudky napríklad voči čiernym deťom sa neobjavili. Práve
naopak, deti napríklad z Afriky považovali respondenti za potrebujúce pomoc
a prejavili vôľu osvojiť si ich. Mali by na ne menšie nároky a nebol by to pre nich
problém. Ide možno o vplyv médií a medializovaných prípadoch osvojenia detí
z Afriky rôznymi celebritami, čím sa z takéhoto osvojenia stáva módna záležitosť.
Objavovali sa výhrady, že nie dieťa z rómskej osady. Ale sú podmienky pre život
dieťaťa v chudobných častiach Afriky iné? Asi nebudú iné, ale nemáme s nimi
konkrétnu skúsenosť.
Na ilustráciu uvádzame výroky respondentov týkajúce sa tejto témy.
„Nechcem rómske dieťa, majú iný temperament, kultúru, nejde o to, že by inak
vyzeralo. Neviem, či by som ho dokázala prijať za svoje.“
„Mám predsudky voči Rómom, aj o ich pravdivosti pochybujem ale nemám si ich ako
overiť.“
„Vybavím si to horšie, spája sa mi s ním nižší intelekt, krížia sa, degenerácia, iná
kultúra (nemala by hrať rolu u kojenca), temperament. Mám predstavu o tom že majú
iné priority, životný štýl, ich pravidlá nie sú moje pravidlá, mám obavy ako sa tieto
dve kultúry stretnú.“
„Nechcel by som cigánča. Lebo som rasista. Môžeme sa tváriť že nie, nie, nie, ale mne
vyslovene vadia cigáni, určite také dieťa nechcem. Osobne, keby som si mal vybrať,
aké chcem dieťa, tak určite nechcem cigánča. Možno je to v nás výchovou zaryté,
možno čierne dieťa úplne čierne dieťa by mi nevadilo, ale cigánča áno. Možno by mi
vadilo ako by pozeralo okolie, a taký vnútorný blbý pocit z toho.“
63
„Napríklad pri tom rómskom, tam je 90% pravdepodobnosť, že tá matka chľastala,
keď bola tehotná.“
„Prečo nie, ale zas nejaké inteligentné, nechcem mať nijakého takého... Oni sú takí,
neviem či preto, že a medzi sebou krížia a plodia, určite nie sú moc inteligentní aj keď
ich nechcem hádzať do jedného vreca. Nechcela by som mať doma nejakého malého
primitívika, ale niekoho rovnocenného. Asi by som si nezobrala dieťa z rómskej osady,
to by som sa bála.“
„Nie, mám predsudky, tých ľudí nemusím, nemal som zatiaľ dobré skúsenosti, práve
preto.“
„Bála by som sa, keby to bolo napríklad cigánčiatko, tak že má nejaké také putovanie,
kočovníctvo v sebe, je mu to prirodzene dané že neusadí sa, že nemá ten spôsob
života, že by poletovalo po svete.“
„Keby bolo úplne cigánčiatko, stopercentne by som si nebola istá, nemala by som
problém keby bolo tuto, ale keby sme vyšli von, ako by som prijala tú reakciu okolia.
Potom by prišlo prvé rodičko a zrovna to naše by niečo vyviedlo, neviem či by som
zvládla tie predsudky. Načo by so si robila takéto problémy... Svoje predsudky by som
ale zvládla.“
„To je dané tým, v akej spoločnosti žijeme, aj keď sme všetci hrdinovia, že nie sme
rasisti, ale potom keď príde na lámanie chleba..., cigánska menšina je prijímaná
negatívne v tejto spoločnosti, ja by som svoje predsudky možno ani nezvládol.“
„O spôsobe života rómskej menšiny máme veľmi hlboké informácie. Väčšinou
negatívne, vidíš ako žijú, kde žijú, v akom prostredí, aká je úroveň vzdelanostná. Pri
inom dieťati tú informáciu nemáš, keby to bolo mulatčiatko z ešte horšieho prostredia,
tak už by to nebol problém (pretože nevieš a nevedomosť ťa oslobodzuje). A pri tom
bielom dieťati môže vychádzať z ešte negatívnejšieho prostredia, ale toto je negatívny
obraz, ktorý sa fixuje nie len vo mne ale ja na ulici, alebo v škole. A to všetko napriek
tomu, že to dieťa za to naozaj nemôže.“
„Ja nie som rasista, alebo sa tak aspoň necítim, to asi že človek ich má fakt takých
zaškatuľkovaných, lebo väčšinou sú s nimi problémy.“
64
„Ja mám sama s tým problémy, neviem či by som chcela rómske dieťa nie preto, že
nebude pekné biele blond, ale pretože oň budem mať väčší strach.“
4.5.7 Očakávania, alebo „malý inteligent“
O tom, aké si respondenti predstavovali, že by malo byť dieťa pri osvojení sme
už hovorili. Na tomto mieste budeme hovoriť o tom, čo by od osvojeného dieťaťa
respondenti očakávali, aké by malo byť neskôr.
Respondenti by chceli, aby bolo zdravé, šťastné, úspešné, múdre, šikovné... To
by podľa nás chceli aj po svojom biologickom dieťati, ale je tu jeden rozdiel. Pri
osvojení (a tu sme znova pri našom hlavnom motíve) môžu, alebo majú pocit, že môžu
ovplyvniť to, aké dieťa bude už pri osvojení. A kým pri biologickom dieťati venujú
úsilie mať dieťa podľa svojich predstáv do jeho výchovy, v prípade osvojenia ho
smerujú do výberu dieťaťa.
Ďalšou dôležitou vecou, ktorú respondenti od dieťaťa očakávajú je vďačnosť.
Očakávajú, že keď by už toto všetko podstúpili, tak by to dieťa malo oceniť a byť im za
to vďačné. Aj biologickí rodičia očakávajú od dieťaťa vďačnosť, ale málokedy za to, že
ho splodili – ale za výchovu, investície, lásku. Respondenti by od osvojeného dieťaťa
očakávali vďaku za to, že si ho osvojili a hľadanie vlastných rodičov by považovali za
prejav nevďaku.
Mysleli sme si, že respondenti budú mať očakávanie, že ich biologické dieťa
bude v niečom ako oni, budú sa v ňom chcieť spoznávať a vidieť. A následne, že by im
tento aspekt u osvojených detí chýbal. Mýlili sme sa v tomto sú ich očakávania oveľa
realistickejšie než inde a uvedomujú si, že to nemusí vyjsť.
„Chceli by sme nejaké naoko bezproblémové dieťa, v tejto rovine sa najviac priblížiť
takej tej bežnej rodine.“
„Adoptuješ si dieťa, ktoré bude taký malý inteligent, bude chodiť do školy a budeš mať
z neho radosť.“
65
„Chcela by som, aby boli inteligentné, aby v nich niečo bolo, aby to nebol nejaký
looser, čo si nevie nájsť miesto vo svete. Zdravé, spokojné dieťa. Nepotrebujem aby
bolo po mne, nemusím sa v ňom vidieť. Niekedy práve naopak. Chcela by som mať
také živé dieťa, čo sa nebojí, ale zase nie je drzé.“
„Nechcela by som, aby hľadali vlastných rodičov. Vždy som s myslela – čo sú blbí?
Veď by ich mali mať ešte radšej, vždy boli na mňa dobrí a pritom nie som ich, na ich
mieste by som cítila ešte väčšiu vďaku.“
„Nikdy som nechcel, aby boli ako ja, ale vždy mi robilo radosť keď bolo šikovné, keď
sa prejavilo inteligentne, keď vedelo rozmýšľať. Nemusíme mať rovnaký svet – keby
mal také vlastnosti, ktoré sú považované za dobré, nie také ako mám ja.“
„Samozrejme že každý očakáva, že to jeho dieťa sa vydarí aspoň v takých nejakých
hraniciach takého normálu. Ja očakávam od neho aj ho k tomu vedieme, že nejaké
koníčky mať bude. Nemusí byť horolezec, aj keď ho manžel teraz vidí škriabať sa na
skalu, tak je celý nadšený. Samozrejme každý rodič vidí v dieťati to svoje, ale určite by
som si na ňom nechcela plniť si svoje nesplnené túžby.“
4.5.8 Moje je keď, alebo „keby bolo bezproblémové“
Na tomto mieste budeme hovoriť o tom, kedy sa a za akých okolností by
respondenti považovali osvojené dieťa už nie ako cudzie, ale ako vlastné. Respondenti
vyjadrili obavy z toho, či by ho dokázali považovať za vlastné, a to v niekoľkých
rovinách.
Časť respondentov by považovala osvojené dieťa za vlastné vtedy, keď by to tak
subjektívne cítili. Uvedomujú si, že by to nebolo také jednoduché a trvalo by to dlhšie,
ako pri vlastnom dieťati a obávajú sa, že by sa im to nemuselo podariť.
66
V priebehu výskumu sme sa stretli s mnohými predstavami o tom, čo sa
odrazu stane so ženou ktorá porodí dieťa, ako sa aktom pôrodu a držaním novorodenca
stane matkou a čo všetko bude vedieť aj bez vlastného pričinenia. Respondenti
vyjadrili obavy, či sa budú vedieť o osvojené dieťa postarať, keď neprebehne „aktivácia
biologických rodičovských pudov“.
Hraničné situácie sú podľa respondentov situáciami, v ktorých sa ukáže,
nakoľko ho považujú za svoje. Ak by sa vyskytol problém (zlé správanie, finančné
problémy), mali by pocit, že to je všetko kvôli cudziemu dieťaťu. Naopak, keby dieťa
zažilo nejaký úspech, bol by to aj ich úspech, lebo je ich.
Biologické dieťa hlavne symbolicky vyjadruje spojenie jeho rodičov v ňom.
Navonok to znamená oči po otcovi, a úsmev po maminke, ale oveľa dôležitejší bol pre
respondentov ten vnútorný pocit, že vzniklo iba z nich dvoch. Tento pocit by nemali,
keď by si dieťa osvojili. Toľko vecí a faktov prijímame za svoje bez toho, aby sme ich
mohli čo i len trochu ovplyvniť a podieľať sa na nich dieťa zrejme medzi ne zrejme
ešte stále nepatrí.
„Ak to nie je tvoje od začiatku, nemôže to byť tvoje ani tým prisvojením, je to niečo
vypožičané, čo ti tú potrebu niečo bezvýhradne vlastniť nenapĺňa.“
„Sú mýty, že keď sa žene/rodičom narodí dieťa, tak už vedia ako sa o neho starať,
určite budeš vedieť ako ho máš držať a umývať, určite budeš vedieť cítiť jeho potreby,
budeš vedieť, prečo plače, budeš mu rozumieť keď si jeho matka, určite ho budeš mať
rada od začiatku, určite bude bystrý – veď je po tebe.“
„Ale ktovie, ako by to bolo v takých hraničných situáciách. Dajme tomu nie sú peniaze
a to dieťa potrebuje ísť na nejaký školský výlet a tašku do školy, tam by sa možno
ukázalo – prečo, veď to nie je moje dieťa, až tam sa to zistí.“
„Bolo by mi ľúto, že nezažijem tehotenstvo, s partnerom, ultrazvuk a pocit toto je to
naše, my sme sa spojili v ňom...“
„Ja sa jej stále bojím, tej adopcie, toho že keby sa niečo stalo tak by som mal pocit, že
nie len je to dieťa problémové, ale ešte je aj cudzie ... keby bolo bezproblémové, tak by
som nemal ten pocit že je cudzie.“
67
4.5.9 Motivácia, alebo „nosiť drevo do lesa“
Od vonkajších dôvodov, ktoré bránia osvojeniu si dieťaťa sme sa cez
medzistupeň dôvodov, týkajúcich sa dieťaťa dostali až k vnútorným dôvodom
a pohnútkam brániacich respondentom osvojiť si dieťa. Motivácia respondentov
k osvojeniu alebo neosvojeniu si dieťaťa by mohla mať svoje miesto na začiatku.
Rozmýšľali sme nad tým, ale rozhodli sme sa uviesť ju až tu. Dôvodom je to, že
k vnútorným a osobným dôvodom sa respondenti dostali až k záveru rozhovorov a my
sme túto postupnosť rešpektovali.
Zistili sme, že respondenti považujú osvojenie za riešenie situácie, keď
nemôžu mať dieťa iným spôsobom. Primárne rozmýšľajú nad vlastnými deťmi,
a možnosť osvojenia vnímajú ako akési zadné dvierka pre prípad, že by vlastné dieťa
mať nemohli. Keď sa pozrieme spätne na predchádzajúce kapitoly, táto motivácia
mnohé vysvetľuje. Osvojenie tým získa istý racionálny rozmer, a rovnako racionálne
sú založené aj rozhodnutia a voľby v priebehu osvojenia.
Dlho sme rozmýšľali nad tým, či si respondenti uvedomovali aj rozmer pomoci
dieťaťu. Uvedomovali, ale nebol súčasťou ich motivácie. Ak (ako sme už spomínali
v kapitole o očakávaniach) očakávajú vďaku za to, čo pre neho urobili tak si musia
byť vedomí, že ho svojim rozhodnutím „vytiahnu“ z detského domova a dajú mu šancu
na lepší život. Prečo teda nebolo to, za čo od neho čakajú vďačnosť ich motiváciou
k jeho osvojeniu? Domnievame sa, že rozmer pomoci dieťaťu respondentom nestačil.
To, že si respondenti uvedomovali, že ide o „úbohé detičky“, ktoré potrebujú pomôcť,
a oni ich mohli „zachrániť“, na samotné osvojenie nestačilo. Tento rozmer osvojenia
sa ich dotýkal len vo všeobecných pojmoch, ale motivácia k osvojeniu vychádzala
z konkrétnych podmienok nemožnosti mať dieťa inou cestou.
V prípade, že by respondenti mohli mať vlastné deti, nad osvojením by
nerozmýšľali. Príznačné boli výroky ako „nosiť drevo do lesa“, alebo „nehas, čo ťa
nepáli“. Tieto úplne vystihovali podstatu nazerania na osvojenie. Kým sa to
68
respondentov bytostne nedotýkalo, tak by nad tým ani neuvažovali a nekomplikovali si
osvojením život. Mysleli sme si, že koncept „priosvojenia si“ dieťaťa sa bude vo
výpovediach respondentov objavovať, že osvojiť si dieťa k vlastnému alebo vlastným
deťom bude súčasťou ich rozmýšľania. Vo väčšine prípadov nebol. A dokonca často
krát to vnímali ako niečo z inej planéty alebo filmu, čoho možno niekto (nejaký
„dobrodinec“) je schopný, ale určite nie oni. V prípadoch, kedy nad „priosvojením“
rozmýšľali, tak to bolo podmienené finančne (ak zostanú peniaze, výhra v lotérii),
alebo išlo o dieťa ako súrodenca pre ich vlastné, bez potreby absolvovať tehotenstvo
a venovať sa kariére.
„Prečo by sme si my mali adoptovať dieťa, keď máme vlastné deti? Nosiť drevo do
lesa...“
„A potom, my už máme svoje vlastné deti a kto by to ďalšie dieťa živil?“
„Aby sme my mali dieťa.“
„Svet nezachrániš jedným dieťaťom.“
„Tých detí je tak veľa, že ak sa mi podarí adoptovať jedno a vychovať z neho
normálneho človeka budem mať pocit, že som niečo dobré urobila.“
„Väčšinou mi ľudia hovoria, že toto je úplne zbytočné robiť.“
„Všeobecne môže motivácia byť neprísť o tehotenstvo a ranný vek dieťaťa, alebo
naopak ušetriť sa ho a venovať si ju kariére.“
„Ja si myslím, že on si to vymyslel preto, že si myslel že to nepôjde a potom bol dosť
prekvapený keď zistil, že to pôjde.“
„Asi keby som mal vlastné, tak už nebudem rozmýšľať nad adoptovaným. Ono je to
tak, že čo ťa nepáli, nehas.“
„Ak by som nenašla vhodného partnera, neznamená to rezignáciu na snahu mať dieťa,
to by bol dôvod prečo áno.“
„To maximálne tak vo filme vidíš takých dobrodincov, čo už majú a adoptujú si.“
„Ja chcem dieťa pre seba, keby som chcela pomôcť tak by som robila učiteľku
v domove.“69
„Tiež by to bolo to egoistické, chcieť mať takú kompletnú rodinu, aj s deťmi ,
džavotajúcimi, a nie kvôli tomu, že pomôcť dieťaťu, lebo aj tak pomôžem iba jednému
alebo teda druhému.“
„To sú potom takí iní, čo majú domček na konci dediny, najprv si vezmú 2, potom 4
a potom ešte 7 a potom to tam nakoniec vyzerá ako v detskom domove.“
„Keby mal náš malý 4 roky, tak pribrať ešte jedného 45 ročného, preskočili by sme tú
najťažšiu fázu, nebolo by to dieťa treba piplať.“
4.5.10 Rozhodovanie
O prirodzenosti a umelosti podmienok a iných aspektoch rozhodovania sa
o dieťati sme hovorili už v kapitole 4.5 ako o pozadí celého rozmýšľania respondentov
o osvojení. Teraz sa na rozhodnutia, ktoré by respondentov čakali pozrieme z iného
pohľadu. Respondenti uvádzali, aj keď nie vždy priamo, obavy z množstva rozhodnutí,
ktoré musia učiniť, kým by si dieťa osvojili. Množstvo rozhodnutí, ktoré by museli
urobiť na ceste za osvojeným dieťaťom niektorých respondentov odrádzalo. Chceli by
využiť všetky možnosti, ako ovplyvniť to, aké by bolo ich osvojené dieťa, ale boli by
v tejto úlohe akýsi stratení. Nehovoriac o tom, že ide o závažné rozhodnutia a tak by
na jednej strane najradšej čo najviac ovplyvnili a na druhej strane by chceli nič
neriešiť.
Zaujalo nás taktiež narábanie s informáciami týkajúcimi sa osvojenia. Niektorí
respondenti uvádzali, že informácie o procese a podmienkach by začali zbierať až po
tom, čo sa pre osvojenie rozhodnú. Alebo úplne opačný príklad – informácie, ktoré
respondent postupne nadobúda, ho odrádzajú od myšlienky osvojiť si dieťa.
„O adopciu sa začnem zaujímať až keď budem rozhodnutá.“
„Muž si podľa mňa vybral, že chce práve černošča preto, že to bolo málo
pravdepodobné mal veľa dôvodov prečo nie. Jemu dieťa nechýba, a tým sa vôbec
70
netají, musel by sa začať starať o financie, to by ho veľmi zväzovalo a zmenilo mu to
štýl života. Zaradil by sa do kategórie otcov, o ktorých hovorí, že všetky ich záujmy sú
zredukované na nosenie do hniezda, to si nevie predstaviť.“
„Keď už by som sa rozhodol pre adopciu, tak už by mi nebránilo nič, určite chceme
mať deti, a keby sme nemohli mať vlastné, tak aj keby ma rodina odhovárala aj keby
úrady boli komplikované, od samotnej adopcie by ma asi neodradilo nič.“
„Ale postupom času, čítam nejaké veci a počúvam informácie (alkoholizmus je
dedičný a podobné veci) tak to začínam prehodnocovať.“
4.5.11 Zvládnem to? alebo „dúfam, že hej“.
Svoje obavy, či zvládnu starostlivosť o osvojené dieťa respondenti často
uvádzali ako dôvod, prečo si neosvojiť dieťa. Očakávali sme, že obavy zo zvládnutia
starostlivosti o osvojené dieťa sa objavia. Stalo sa, ale úplne iným smerom. My,
s teoretickou výbavou o „batôžku problémov“, ktoré si osvojené dieťa do novej rodiny
prinesie sme očakávali, že zvládania práve týchto problémov dieťaťa sa budú
respondenti obávať. Obavy respondentov, či to zvládnu sa týkali vytvorenia vzťahu
s dieťaťom. Išlo o obavy zo zlyhania v citovej stránke vzťahu. Obavy, že cudzie dieťa
nebudú mať tak radi ako svoje vlastné. Znova sa prelíname medzi kapitolami,
o vytvorení vzťahu sme už hovorili v kapitole 4.5.8. Chceli by, aby adpotívne
rodičovstvo bolo rovnocenné s biologickým, a malo aj rovnaké „výstupy“ – všetky tie
silné pocity rodičovstva.
Obavy z reakcie okolia sa objavili už pri rómskom dieťati, aj pri dieťati bez
tehotenstva a objavujú sa aj tu. Odmietavá reakcia okolia by respondentov zneistila.
Taktiež sa obávajú, ako by príchod dieťaťa niesli súrodenci, či by ich neskôr vedeli brať
ako rovnocenných, alebo by uprednostňovali svoje biologické.
Asi najťažšie pre respondentov bolo rozhodnúť sa, že to zvládnu. O zverení
dieťaťa do ich starostlivosti rozhoduje súd, a oni sa svojim podpisom zaväzujú, že to
71
zvládnu. Pritom nemajú o adoptívnom rodičovstve toľko informácií ako
o biologickom, nemajú k dispozícii vzory a návody.
Najvnútornejšie obavy, ktorými respondenti zdôvodňovali svoje rozhodnutie
neosvojiť si dieťa môžu byť na jednej strane účinnou výhovorkou navonok i dovnútra,
na druhej strane ale môžu byť najdôležitejším dôvodom prečo si dieťa neosvojiť.
„Spočiatku by sme sa možno trošku báli, že sa budú k nemu chovať inak ako ku
vlastným deťom.“
„Kolegyňa by si rada adoptovala dieťa, ale manžel nechce, lebo by ho nikdy
nedokázal brať ako svoje, vedel by že to nie je jeho dieťa a dával by mu to najavo.“
„Neviem, či by som ho dokázala milovať ako vlastné, s tými problémami, ktoré by si
prinieslo.“
„Aké to bude, keď sa budú ľudia pýtať – to je vaše? S kým ho máte?“
„Ako ho vezmú to dieťa naše deti, či nebudú žiarliť na tú lásku rodičovskú, ktorá sa
začne rozdeľovať, či to dieťa vezmú ako svojho naozajstného súrodenca, alebo ako
niekoho kto prišiel.“
„Brať ako svoje? Ťažko povedať – dúfam že hej.“
„Nie som presvedčená, že by som to ako rodič zvládla.“
„Obávam sa, či by som vedela starať sa o cudzie dieťa.“
„Keby som sa mala ja sama, osobne rozhodovať, tak by som si dieťa neadoptovala,
lebo mám pocit, že ja sama by som sa oň nevedela postarať, a nedokázala by som si
ho ani nájsť, lebo v tých administratívnych veciach som úplne nesamostatná, takže to
budem celé riešiť s manželom.“
4.6 Výnimky a zaujímavosti
72
Táto kategória obsahuje nesúrodé výroky, ktoré by si nenašli miesto v žiadnej
z vyššie uvedených, ale považujeme za dôležité sa o nich zmieniť. Niektoré sa
pokúsime interpretovať, iné ponecháme bez komentára.
„Na druhej strane, keď by som mala väčšie dieťa, mala by som lepší pocit z toho, že
by som mu ukázala že aj takto to ide, že takto to je keď ho má niekto rád, také bábo to
nezistí. Bábät ká idú viac na odbyt, tieto majú menšiu možnosť.“ Týmto výrokom
respondent uvádzal dôvod pre osvojenie si staršieho dieťaťa. Myslíme si, že ide o
snahu dosiahnuť čo najhmatateľnejší výsledok. Tým, že staršie dieťa z ústavnej
starostlivosti bude mať odžitú skúsenosť napríklad výchovy bez lásky a respondent si
ho osvojí a lásku mu poskytne, tak staršie dieťa si rýchlejšie a viditeľnejšie uvedomí,
čo získalo. A respondentovi sa jeho ochota a námaha najviditeľnejšie vráti.
„Ak rozmýšľam o adopcii dieťaťa z nejakej chudobnej africkej krajiny, tak vôbec
nerozmýšľam nad tým, akých malo rodičov, aký má zdravotný stav, genetiku.
Rozmýšľam automaticky o tom, že je tam kopa chudobných detí, a jedno si zoberiem.
Nemám tie isté kritéria.“ Tu sme si všimli zaujímavú postupnosť, ktorá sa dala badať
aj u ostatných respondentov. Keď ju trochu zjednodušíme, tak pri bielych deťoch si
respondent predstaví dieťa ako také, možno s jeho rodičmi. Pri rómskom dieťati si
respondent predstaví dospelých rómov a ich komunitu. Pri „exotickom“ dieťati si
predstaví krajinu a jej obraz (napríklad africká krajina a jej obraz v médiách hlad,
AIDS, chudoba).
„Radšej by som nechcel poznať jeho rodičov, napadali by ma rôzne otázky, keby som
nepoznal rodičov, a išiel do toho úplne od začiatku ako čistý papier, keby som si
mohol vybrať, asi by som nechcel vedieť.“
„Ja som za čiaru, predtým nebolo nič a teraz to začína, neexistujú nijakí rodičia,
nijaké prostredie, nebol neexistoval a teraz začína existovať.“ Tieto dva výroky
predstavujú výnimku. Ostatní respondenti chceli poznať všetko o minulosti dieťaťa,
rodičov, podmienky, spôsob výchovy atď. Tu ide o úplný opak – o snahu nevedieť,
nepoznať, poprieť akúkoľvek minulosť dieťaťa, ako podmienku aby sa pre osvojenie
mohli rozhodnúť.
73
„Vadí mi, že to nie je zo dňa na deň.“ Požiadavka na proces organizovania osvojenia,
ktorý neberie do úvahy dôvod, prečo k osvojeniu dieťaťa má prísť, ale len
maximalizuje pohodlie osvojiteľa.
„Je to oblasť o ktorej sa nehovorí, možno by nebolo od veci urobiť takú kvázi reality
show aj z takejto oblasti, mohli by sa aj také deti zapojiť do toho, ľudia by videli, že tie
deti sú normálne, že to nie sú nejaké zbedačené deti, ktorým hneď na prvý pohľad
vidno, že im niečo chýba.“ Odpoveď na otázku, či sa o osvojení v spoločnosti
dostatočne hovorí.
„Celá tá adopcia je taký sled po schodíkoch a na každom tom schodíku sa niečo môže
udiať, lebo je to také závažné.“ Respondent vníma proces osvojenia ako postupnosť
krokov a rozhodnutí. Je pre neho ťažké rozhodovať sa čiastkovo, zbierať informácie
v dlhom procese a zakaždým zvažovať dovtedajšie rozhodnutia a finálne rozhodnutie
prijať až na konci toho všetkého.
V priebehu výskumu sa nám objavil názor, že je možná existencia akýchsi
starorodičovských pudov. Možno na biologickom základe (príbuznosť génov), alebo na
spoločenskom základe. Respondenti sa totiž vyjadrili, že neprijatie osvojeného dieťaťa
ako vlastného vnuka starými rodičmi by bola pre nich prekážka v osvojení.
4.7 Záver výskumu a odporúčania pre prax.
Našim cieľom bolo vytvoriť inventár dôvodov, ktoré nám (veď v mnohom sa
tak trošku vidíme, nie?) bránia prijať cudzie dieťa za svoje. Je to dlhý inventár
a neukazuje nás v práve najlepšom svetle. Sme egoistickí, pohodlní, príliš
vymýšľame, nikdy by sme neboli úplne spokojní a mnoho iného.
To, že sme sa o sebe vo výskume nedočítali nič dobrého ešte neznamená, že to
tam nie je. Je to tým, že sme hľadali dôvody proti osvojeniu a vo výskume na ne
poukazujeme. Ani našich respondentov sme nevykreslili v dobrom svetle. To ale
74
nebolo našim cieľom. Nechceli sme podať správu o nich. Chceli sme podať správu
o téme. O tom, čo všetko nám bráni osvojiť si dieťa.
Myslíme si, že sa nám to podarilo. Sme presvedčení, že sme zmapovali nie len
verejne akceptovateľné a prezentované dôvody pre neosvojenie si detí, ale aj tie
najosobnejšie a najintímnejšie obavy a postoje brániace osvojeniu. Tým, že sme dávali
respondentom často nepríjemné a provokatívne otázky v snahe získať čo
najautentickejšie odpovede a neponechať výroky len na povrchu, prakticky vo
všetkých rozhovoroch sa objavila obranná protiotázka: „A vy by ste si osvojili?“.
Chápem ju a respondentom týmto ďakujem za ich odvahu a otvorenosť.
Mrzelo by nás, keby naša celá práca bola len výskumom pre výskum.
V nasledujúcich riadkoch by sme radi navrhli odporúčania pre sociálnych pracovníkov
v procese organizovania osvojenia a pre všetkých, ktorým na osude osvojiteľných detí
záleží.
Aj keď to slovo sa do služieb organizovania osvojenia nehodí, použime ho
aspoň na chvíľu. Tým slovom je marketing. Nehodí sa preto, lebo dieťa nie je tovar.
Domnievame sa však, že je potrebné osloviť tých, ktorí si dieťa osvojiť nechcú,
nerozmýšľali nad tým, alebo chcú, ale niečo im v tom bráni. Našim odporúčaním teda
nie je vhodným marketingom ponúkať osvojiteľné deti, ale myšlienku (osvojenia).
Možno ste si všimli veľmi pôvabnú mediálnu kampaň „Máte miesto... vo
svojom srdci?“. Bola presne taká, aká by mala byť. Kládla dôraz na myšlienku, že ak
mám doma a v srdci ešte trochu miesta, môžem pomôcť. Bola však osamotená a podľa
nás málo informatívna.
Domnievame sa, že podobná mediálna kampaň s informačným a edukačným
posolstvom, by mohla priniesť myšlienku osvojenia do verejného diskurzu. V rámci
neho je potom ľahké ozrejmiť priebeh procesu, pôsobiť na vyvrátenie mýtov (napríklad
o vplyve dedičnosti). Je podľa nás dôležité, aby bola myšlienka osvojiť si dieťa
prezentovaná a vnímaná ako iný spôsob ako mať dieťa. Ako také „iné tehotenstvo“,
s poukázaním na rozdiely, ktoré prináša. S tým by napríklad mohla prísť zmena
v organizovaní osvojenia, keď by sa stanovila horná hranica dĺžky celého procesu na
deväť mesiacov. Bolo by to určite administratívne náročné, ale prinieslo by to do
vnímania osvojenia viac istoty a prehľadu. 75
Náš výskum ponúka sociálnym pracovníkom veľa „materiálu“, s ktorým môžu
pracovať a ak sa im podarí vďaka nášmu výskumu zmeniť pohľad čo i len jedného
človeka na osvojenie, budeme mať pocit, že to celé malo zmysel.
76
5. ZÁVER
V teoretickej časti diplomovej práce som sa po vymedzení základných pojmov
a všeobecnom úvode k problematike osvojenia sústredil na prácu a úlohy sociálneho
pracovníka pri organizovaní osvojenia. Úlohy, ktoré pre sociálneho pracovníka
vyplývajú z platnej právnej úpravy osvojenia som rozdelil podľa toho, či sa týkajú
práce s osvojiteľnými deťmi, alebo so žiadateľmi o osvojenie. Jednotlivým úlohám
som venoval priestor v postupnosti tak, ako nasledujú v procese organizovania
osvojenia a veľmi detailne som ich popísal. Detailne a prakticky preto, aby mohli byť
návodom pre sociálneho pracovníka a súčasne aj sprievodcom osvojením pre
žiadateľov o osvojenie.
V empirickej časti diplomovej práce sme pomocou zakotvenej teórie, metódy
kvalitatívneho výskumu, identifikovali dôvody, ktoré ľuďom bránia osvojiť si dieťa.
Táto metóda nám umožnila spoznať i tie najskrytejšie dôvody, ktoré respondentov
viedli k rozhodnutiu neosvojiť si dieťa. Výsledky nášho výskumu nereprezentujú
spoločnosť, ale reprezentujú tému a ponúkajú tak podnety a informácie potrebné pre
sociálnych pracovníkov na oslovenie aj tých, ktorí neprídu z vlastnej iniciatívy žiadať
o osvojenie. Aktívne vyhľadávanie osvojiteľov pre opustené deti považujeme za
dôležitú súčasť práce sociálnych pracovníkov a dúfame, že náš výskum im v plnení
tejto úlohy pomôže.
Ďakujem JUDr. Marte Kečkešovej za odborné vedenie pri mojej práci, PhDr.
Zuzane Kusej, CSc. a Mirke Uličnej za inšpiratívne rozhovory o výskume a mojej
manželke za podporu a trpezlivosť.
77
6. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
6.1 Monografické publikácie
ARCHER, C. 2001. Dítě v náhradní rodině. Praha: Portál, 2001. 119 s. ISBN 80178
5784.
KOVAŘÍK, J., BUBLEOVÁ, V., ŠLESINGEROVÁ, K. 2004. Náhradní rodinná péče
v praxi. Praha: Portál, s.r.o., 2004. 167 s. ISBN 8071789577.
LEVICKÁ, J. 2006. Na ceste za klientom. Metódy, formy a prístupy v sociálnej práci.
Trnava: Váryová – ProSocio, 2006. 311 s. ISBN 8096945408.
MATĚJČEK, Z. 1994. O rodine vlastní, nevlastní a náhradní. Praha: Portál, 1994.
98s. ISBN 8085282836.
MATOUŠEK, O. 1997. Rodina jako instituce a vztahová síť. Praha: Sociologické
nakladatelství, 1997. 144 s. ISBN 8085850249.
MATOUŠEK, O. 2003. Slovník sociální práce. Praha: Portál, s.r.o., 2003. 288 s. ISBN
8071785490.
OLÁH, M. 2005. Sociálnoprávna ochrana detí. Prešov: Prešovská univerzita
v Prešove, 2005. 206 s. ISBN 8080683492.
ŘEZNÍČEK, I. 1994. Metody sociální práce. Praha: Sociologické nakladatelství, 1994
75 s. ISBN 8085850001.
SCHOOLER, J.E. 1999. Adopcia – vzťah založený na sľube. Bratislava: Návrat domov
, 1999. 263 s. ISBN 8096795422.
STRAUSS, A., CORBIN, J. 1999. Základy kvalitativního výzkumu. Postupy a techniky
metody zakotvené teorie. Brno: Albert, 1999. 110 s. ISBN 8071143715.
78
STRIEŽENEC, Š. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. Trnava: AD, 1996. ISBN 80
9675890X.
ŽILINČÍKOVÁ, D. 2003. Dlhá cesta domov. Vrútky: AdventOrion s.r.o., 2003. 45 s.
ISBN 8080710309.
6.2 Právne normy
Zákon č.36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zákon č.305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov
Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach
6.3 Iné dokumenty
ALIJEVOVÁ, D. 1997. „Etnohistorizmus“ a identita epochy na okraj súčasných
historiozofických zmätkov. In BAČOVÁ, V., KUSÁ, Z. Identity v meniacej sa
spoločnosti. Košice: Spoločenskovedný ústav SAV, 1997. s. 28 – 38. ISBN 80
96762133
GAVORA, P., KOLLÁRIKOVÁ, Z., NOVÁKOVÁ, E. 2004 Manuál diplomanta.
Bratislava: Pedagogická fakulta UK v Bratislave, 2004.
KONOPÁSEK, Z. 1996. Sociologie jako power play. In Sociológia, 1996, roč. 28, č.4,
s. 99125
KOSTELNÍKOVÁ, O. 1999. Čo sa deje a čo by sa malo diať v CPPS pri práci
v oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti . metodický materiál. Bratislava: 1999.
29.s
Príprava záujemcov na náhradnú rodinnú starostlivosť v centrách Návrat (Návrat,
2004)
79
Podmienky, rozsah a obsah prípravy žiadateľov na náhradnú rodinnú starostlivosť.
(Návrat, Úsmev ako dar, CPPS a MPSVR SR, 2004)
Šesť krídel nádeje – Program prípravy žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť.
(CPPS Bratislava 2002)
Privolenie na osvojenie dieťaťa. (IGAZ 61/2/2004)
Dotazník žiadateľa, občana Slovenskej republiky o osvojenie, pestúnsku starostlivosť.
(IGAZ 49/2/2004)
Správa zo zisťovania rodinnej anamnézy a pomerov v rodine. (IGAZ 60/2/2004)
80
7. PRÍLOHY
Príloha č.1: Privolenie na osvojenie dieťaťa.
Príloha č.2: Dotazník žiadateľa, občana Slovenskej republiky o osvojenie, pestúnsku
starostlivosť.
Príloha č.3: Správa zo zisťovania rodinnej anamnézy a pomerov v rodine.
81
82
83
84
