MOLO

1

2

3

4

5

6

SCHODISKONáučnýchodník

tu sa nachádzate

RIEKA TURIEC

Lipovec

Šútovo

Trusalová

Ratkovo

Turany

Konské

Podhradie

MARTIN

VRÚTKY

Diaková

Priekopa

Stráne

Necpaly

Folkušová

RakovoBenice

Karlová

SocovceMoškovecOndrašová

BrieštieHadviga

SlovanyVrícko

Znievom

BorcováJazernica

Blatnica

MošovceBodorová

Diviaky RakšaMichal

Horná

Sklené

Háj

SlovenskéPravno

Liešno

BudišRudno

Jasenovo

Laskár

Valentová

Trnovo

Podzámok

Jaseno

Peter

RIEKA VÁH

MartinCentrum

Strané

Záturčie

Priekopa

KolóniaHviezda

Bystička

Ľadoveň

Košuty

Sever

Vrútky

Región Turiec

MartinVrútky

Sučany - rodisko Milana Hodžu

Narodil sa v Sučanoch rodičom Klementíne a Ondrejovi

Hodžovi, evanjelickému kňazovi a národnému dejateľo-

vi. Otec Ondrej prišiel do Sučian v „meruôsmom roku“ 1848

a zaslúžil sa o šírenie myšlienok francúzskej revolúcie a vy-

svetľovanie jej hesiel „rovnosť, bratstvo, sloboda“ medzi jed-

noduchými ľuďmi. Bol

spoluzakladateľom spol-

ku Tatrín, účastníkom

slovenského povstania

(1848 - 1849), aj memo-

randového zhromažde-

nia v Martine. Otcov brat

Michal Miloslav Hodža,

rodák z Rakše, sa spolu

so Štúrom a Hurbanom

zaslúžili o kodifikáciu spi-

sovnej slovenčiny.

Milan Hodža absolvoval gymnaziálne štúdiá v Banskej Bystri-

ci, Šoprone a v Sibiu. Neskôr študoval právo na univerzitách

v Budapešti a Kluži a slovanskú filológiu a históriu na univer-

zite vo Viedni. Ovládal osem jazykov. Zúčastnil sa prvej sveto-

vej vojny. V Budapešti založil a redigoval Slovenský týždenník

(1903) a Slovenský denník (1910). Za Rakúsko - Uhorska bol

členom Slovenskej národnej strany, Slovenskej ľudovej strany

a v r. 1905 – 1910 bol poslancom uhorského snemu. Podieľal

sa na spísaní Deklarácie slovenského národa, ktorou sa v Mar-

tine prihlásili Slováci k spolunažívaniu s Čechmi v jednom štá-

te. Po vzniku ČSR patril k vedúcim predstaviteľom agrárnej

strany na Slovensku, neskôr po jej zlúčení s českou agrárnou

stranou aj premenovanej Republikánskej strany poľnohospo-

dárskeho a maloroľníckeho ľudu. Opakovane zastával funk-

ciu ministra (unifikácie, poľnohospodárstva, školstva, národ-

nej osvety) vo viacerých vládach a v r. 1935 – 1938 bol prvým

predsedom vlády medzivojnovej ČSR slovenského pôvodu.

V čase medzi abdikáciou prezidenta Masaryka a zložením

sľubu prezidenta Beneša tiež vykonával funkciu zastupujúce-

ho prezidenta. Po Mníchove v r. 1938 odišiel do Francúzska

a nakoniec po neúspechu politického presadenia sa Slovenskej

národnej rady, ktorú založil v Paríži, odišiel v r. 1941 do USA,

kde sa aktivizoval v národných spolkoch. Tu v r. 1944 zomrel

v Clearwateri na Floride. Pochovaný bol v Chicagu, v r. 2002

boli jeho ostatky prevezené na Národný cintorín v Martine.

Hodža bol celý život zástancom federalizácie stredoeurópske-

ho priestoru. Už za Rakúsko – Uhorska ako poradca následní-

ka trónu Františka Ferdinanda d’Este pripravoval prestavbu

monarchie na federálne spojené štáty stredoeurópske, kto-

rých národy by sa spoločne podieľali na vládnutí v ríši. Tento

koncept, už bez monarchistickej zložky, presadzoval aj v me-

dzivojnovom období, aj ako oporu proti nástupu komunizmu

z východu a fašizmu zo západu, pričom za hlavnú oporu fede-

rálnej strednej Európy považoval USA. Jeho politické myšlien-

ky vyšli knižne v Londýne v r. 1942 pod názvom Federation in

Central Europe.

Bilingválne gymná-

zium Milana Hodžu

v Sučanoch nesie vo

svojom názve meno

tohto štátnika od

3. 12. 2002 aj z dôvo-

du pripomenutia jeho

osobných zásluh o vý-

stavbu budovy (1927),

v ktorej škola dnes sídli.

Od r. 2005 sa v Turci

každoročne konajú Dni

Milana Hodžu. Pri jeho

rodnom dome v Suča-

noch je vystavený pa-

mätník s bustou.

Martinská deklarácia- prihlásenie sa Slovákov k spoločnému štátu Čechov a Slovákov v r. 1918

Deklarácia slovenského národa známa aj ako Martin-

ská deklarácia bola spoločným prehlásením vyše 200

zástupcov politických strán z celého Slovenska prijatým na

zhromaždení zvolanom Slovenskou národnou stranou na

30. októbra 1918 do Turčianskeho Svätého Martina. Dekla-

rácia požadovala právo na sebaurčenie slovenského náro-

da, ktorý jej text uvádzal ako „čiastku i rečove i kultúrno –

historicky jednotného česko – slovenského národa“. Za jedi-

ný orgán oprávnený vystupovať v mene Slovákov bola v de-

klarácii určená Slovenská národná rada. Tú v počte dvadsia-

tich členov účastníci zhromaždenia aj zvolili. Odmietli tiež,

aby v ich mene ďalej vystupovala uhorská vláda, alebo aby za

slovenský národ vystupovali nanovo kreované zastupiteľské

zbory v mestách. Požadovali tiež okamžité nastolenie mieru.

Deklarácia vychádzala z účastníkmi zhromaždenia upra-

veného návrhu predloženého Samuelom Zochom,

evanjelickým kňazom, politikom a spisovateľom.

Martinská deklarácia bola prijatá ešte v atmosfére obáv

z represií zo strany uhorskej vlády, ktorú v meste reprezen-

tovala aj asistenčná stotina 15. honvédskeho pešieho pluku

preveleného sem uhorskými úradmi z Levíc. Prevládla ale at-

mosféra nadšenia a nádejí, ktoré vychádzali jednak z ukon-

čenia pasivity Slovenskej národnej strany, a tiež z postupne

prichádzajúcich informácií o príprave mierových rokovaní

a o možnosti rozpadu Rakúsko – Uhorska na štáty utvorené

na národnom princípe. O tom, že už 28. októbra 1918 bola

v Prahe vyhlásená Československá republika, účastníci zhro-

maždenia nevedeli nič. Telegram predsedu SNS Matúša Dulu

poslaný do Prahy hneď po skončení deklaračného zhromaž-

denia 30. októbra 1918 o 5.35 hod večer hovorí, že „Sloven-

ská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného

a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského náro-

da a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť

na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Sloven-

ska, Čiech, Moravy a Sliezska“.

Dva momenty sa stali v budúcnosti predmetom spo-

chybňovania autentickosti deklarácie. Prvým bola sku-

točnosť, že výkonný výbor SNR v noci po zhromaždení

čiastočne upravil znenie deklarácie, a to na základe informá-

cií o najnovšom vývoji, ktoré vo večerných hodinách priniesol

z Budapešti do Martina politik Milan Hodža. Druhým boli in-

formácie niektorých deklarantov o existencii tzv. tajnej klau-

zuly, podľa ktorej sa štátoprávny pomer Slovákov mal po de-

siatich rokoch znova zmluvne dohodnúť medzi zástupcami

Slovákov a Čechov. Jedným z deklarantov, ktorí odmietli spo-

chybňovanie úprimného záujmu Slovákov vstúpiť v r. 1918

do spoločného štátu s Čechmi, bol aj evanjelický kňaz Fedor

Ruppeldt. Jeho zásluhou sa do mimoriadneho vydania Ná-

rodných novín so zverejneným textom deklarácie dostal aj

text zakázanej piesne Hej Slováci. Na druhý deň po deklarácii

noviny rozhodil po vlaku smerujúcom do Vrútok. Do centra

tohto mestečka už vstupoval obkolesený vrútockými robotní-

kmi spievajúcimi národné piesne a tešiacimi sa z konca vojny.

Podľa Ruppeldta deklarácia svedčila, že naša orientácia môže

byť len k západnej demokracii, že v Slovákoch žije vôľa byť

kultúrnym národom a prispievať v rodine kultúrnych náro-

dov tým, čo náš národ dobrého v sebe má.

TENTO MIKROPROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU, Z PROSTRIEDKOV

FONDU MIKROPROJEKTOV SPRAVOVANÉHO TRENČIANSKYM SAMOSPRÁVNYM KRAJOM

historické zaujímavosti regiónu turiecPo stopách česko-slovenskej vzájomnosti

Martin – Slovenská sporiteľňa – miesto prijatia

Martinskej deklarácie

Tabuľač. 1

Milan Hodža (1.2.1878 – 27.6.1944)

- slovenský politik, štátnik a publicista

Fond mikroProjektov

Národný dom – sídlo Slovenského komorného divadla v Martine

Radoslav Brzobohatý (13.9.1932 – 12.9.2012)

- divadelný a filmový herec

MOLO

1

2

3

4

5

6

SCHODISKO

Medzi kultúrnymi inštitúciami a spolkami, ktoré

v Turčianskom Svätom Martine v druhej polo-

vici 19. storočia vyvíjali svoje aktivity, bol od r. 1872 aj

Slovenský spevokol - demokratický spolok martinských

ochotníkov, ktorý združoval ľudí zo všetkých spoločen-

ských vrstiev. Mimo spevu a koncertov organizoval tiež be-

sedy, divadelné predstavenia a iné spoločenské podujatia.

Do násilného zatvorenia Matice slovenskej v r. 1875 pôso-

bili ochotníci v jej národnej dvorane. Chýbajúce vhodné

priestory zintenzívnili potrebu postaviť v Martine objekt,

ktorý by bol dôstojným priestorom pre slovenské divadlo

a knižnicu. Aj vďaka výzve v Národných novinách sa poda-

rilo zhromaždiť potrebný kapitál, pričom podporovatelia

si mohli kupovať spoluvlastnícke podiely vo výške 50 zla-

tých. V r. 1887 bola zriadená Spoločnosť spoluvlastníkov

Národného domu, ktorej predsedom sa stal advokát a po-

litik Matúš Dulla. Našlo sa 550 spoluvlastníkov ochotných

investovať do tohto projektu. Mimo Turca boli mnohí aj

z iných častí Slovenska. Významnou mierou k financova-

niu stavby tiež prispeli krajania z Dolnej zeme a z Ameri-

ky. 30. apríla 1888 bol položený základný kameň stavby

projektovasnej architektom Blažejom Felixom Bullom,

ktorého predstavy o budove zásadne ovplyvnilo praž-

ské Národní divadlo stavené v časoch jeho vysokoškol-

ského štúdia v Prahe. Budova bola slávnostne otvorená

12. augusta 1890 v rámci Augustových slávností.

Na priečelí Domu bol pôvodne nápis DIVADLO - MUSEUM

– CASSINO. V budove tiež bola knižnica, ktorá suplovala

národnú knižnicu. Od r. 1893 bolo sprístupnené aj múze-

um, o ktorého založenie a zveľaďovanie sa zaslúžil najmä

Andrej Kmeť. Budovanie zbierok tiež intenzívne podporo-

val spolok Živena. Múzeum tu pôsobilo až do r. 1908, kedy

sa presťahovalo do vlastnej budovy projektovanej archi-

tektom Milanom Michalom Harmincom. Na pôde Kasí-

na, ktoré odoberalo časopisy z viacerých okolitých krajín

vrátane Čiech, sa konali rôzne prednášky, literárno-zábav-

né večierky, verejné čítania literárnych diel a poézie a vý-

stavy. Sem tiež Martinčania vodili diplomatické návštevy.

Kasíno bolo založené už v r. 1862. Po otvorení Národného

domu v ňom dostalo dve miestnosti. Zaniklo v r. 1921.

V r. 1891, na Štedrý deň, prišiel do Martina dar Umelec-

kej besedy v Prahe - prvého českého umeleckého spol-

ku. Išlo o maľovanú divadelnú oponu, ktorej autorom bol

akademický maliar Karel Vítězoslav Mašek. Nápis na nej:

BRATŘÍM SLOVÁKŮM - UMĚLECKÁ BESEDA, dokladuje

spolupatričnosť týchto dvoch národov a je prvým a jedi-

ným hmotným dokladom tohto nadštandardného vzťa-

hu Slovákov a Čechov z 19. storočia. Originál opony sa

dnes nachádza v neďalekom Etnografickom múzeu Slo-

venského národného múzea.

V r. 2001 – 2008 prešla budova Národného domu roz-

siahlou rekonštrukciou s cieľom prinavrátiť objekt do

pôvodnej podoby ako ho navrhol jeho hlavný architekt

Blažej Bulla a obnoviť súčasnú funkciu budovy ako síd-

la profesionálneho divadla s najmodernejšou divadel-

nou technológiou. Prvá scéna bola slávnostne otvorená

19. decembra 2008. V budove dnes sídli Slovenské

komorné divadlo.

Radoslav Brzobohatý bol divadelný a filmový herec a zakla-

dateľ Divadla Radka Brzobohatého. Narodil sa vo Vrútkach,

kde strávil prvých sedem rokov života a navštevoval 1. ročník

a polovicu 2. ročníka ľudovej školy. Jeho starý otec i otec boli

námorníkmi. V r. 1939 po vzniku Slovenského štátu bola jeho

rodina násilne vysťahovaná do Čiech. Usadili sa na Valašsku,

kde si vypestoval lásku k ľudovým piesňam a folklóru a začal tu

pôsobiť aj vo folklórnom súbore. Bol hudobne nadaný a ovládal

hru na husle, basu, gitaru a trúbku. Verejne začal vystupovať

už počas stredoškolských štúdií vo Valašskom Meziříčí (najmä

vďaka tamojšiemu učiteľovi češtiny) a neskôr v Krnove. Hrával

v ochotníckych divadlách a vo viacerých hudobných skupinách.

Bol tiež dobrý športovec, nad športovou kariérou nakoniec ale

prevážila vôľa stať sa hercom. Vysokoškolské štúdiá absolvo-

val na pražskej DAMU, odkiaľ jeho kroky viedli najprv na diva-

delné scény v Kolíne, Moste, Olomouci a Příbrami, až nakoniec

v r. 1963 zakotvil v Prahe. Tu najprv pôsobil v Divadle

S.K.Neumanna a v r. 1967 prešiel do Divadla na Vinohra-

dech, kde strávil vyše 30 rokov svojho hereckého života. Tu bol

viackrát obsadený do titulných rolí (Král Krysa, Faust, a pod.).

V r. 2004 založil v Prahe Divadlo Radka Brzobohatého.

Uplatnil sa v divadelných aj filmových rolách všetkých žánrov.

Svoju filmovú premiéru absolvoval hneď hlavnou úlohou mu-

rára Kašpara Léna vo filme Mstitel, natočenom podľa románu

Karla Čapka. Popularitu na televíznej obrazovke mu priniesla

úloha Martina Edena v televíznej inscenácii Cesta řeky k moři

spracovanej podľa románu Jacka Londona, stvárnenie postáv v

komédii Ladislava Rychmana Dáma na kolejích a tragédii Mar-

tina Friča Hvězda zvaná Pelyněk v šesťdesiatych rokoch 20. stor.,

ako aj úloha F.L. Věka v rovnomennom seriáli natočenom F. Fi-

lipom v r. 1971 podľa románu A. Jiráska. On sám považoval za

svoje najväčšie úspechy

trojicu filmov Atentát

(1964) Jiřího Sequensa,

Všichni dobří rodáci

(1968) Vojtěcha Jasné-

ho a Ucho (1970) Karla

Kachyňu. Niekoľko zau-

jímavých filmových rolí

stvárnil tiež po boku svo-

jej manželky, českej he-

rečky Jiřiny Bohdalovej.

Pre slovenských divákov

je nezabudnuteľné aj

jeho stvárnenie Mathiasa Fabiciho v historickom seriáli Alžbetin

dvor režiséra Andreja Lettricha, rodáka z Dubového, podľa romá-

novej predlohy vrútockej rodáčky Hany Zelinovej. Hlas Radosla-

va Brzobohatého dodnes znie tiež z mnohých rozhlasových hier

a dabovaných zahraničných filmov.

Putá Radoslava Brzobohatého so Slovenskom upevnilo aj jeho

manželstvo so slovenskou herečkou Hanou Gregorovou v r. 1981.

V r. 1983 sa im narodil syn Ondřej, ktorý je dnes hudobníkom,

moderátorom aj hercom.

RIEKA TURIEC

Lipovec

Šútovo

Trusalová

Ratkovo

Turany

Konské

Podhradie

MARTIN

VRÚTKY

Diaková

Priekopa

Stráne

Necpaly

Folkušová

RakovoBenice

Karlová

SocovceMoškovecOndrašová

BrieštieHadviga

SlovanyVrícko

Znievom

BorcováJazernica

Blatnica

MošovceBodorová

Diviaky RakšaMichal

Horná

Sklené

Háj

SlovenskéPravno

Liešno

BudišRudno

Jasenovo

Laskár

Valentová

Trnovo

Podzámok

Jaseno

Peter

RIEKA VÁH

MartinCentrum

Strané

Záturčie

Priekopa

KolóniaHviezda

Bystička

Ľadoveň

Košuty

Sever

Vrútky

Vrútky - rodisko Radoslava Brzobohatého

Martin - Národný dom

Región Turiec

Náučnýchodník

MartinVrútky

tu sa nachádzate

Tabuľač. 2

TENTO MIKROPROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU, Z PROSTRIEDKOV

FONDU MIKROPROJEKTOV SPRAVOVANÉHO TRENČIANSKYM SAMOSPRÁVNYM KRAJOM

historické zaujímavosti regiónu turiecPo stopách česko-slovenskej vzájomnosti

Fond mikroProjektov

Košicko–bohumínska železnica- expozícia v areáli bývalého rušňového depa Vrútky

Ján Kollár (29.07.1793 - 24. 01.1852)

- slovenský básnik, spisovateľ, politik a kňaz

MOLO

1

2

3

4

5

6

SCHODISKO

Kostra železničnej siete v Uhorsku bola vybudovaná po

rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), kedy sa tu začala

masívna výstavba nových železníc na základe projektu Mi-

nisterstva verejných prác a dopravy. Projekt obsahoval 4820

km nových tratí. Vlastný projekt výstavby uhorskej železni-

čnej siete s ešte vyšším pokrytím dnešného Slovenska nový-

mi traťami vypracoval aj poslanec uhorského snemu Viliam

Paulíny – Tóth (1826 – 1877). Hoci jeho plán nebol rešpek-

tovaný, Slovensko aj tak získalo medzi rokmi 1867 – 1873 až

888 km nových železníc.

Dôvodom výstavby Košicko – bohumínskej trate bol dopyt

po železnej rude a surovom železe zo Slovenského Rudoho-

ria ako aj po slovenskom dreve v Ostravsku a Třinecku, kde sa

prudko rozvíjalo hutníctvo. Prípravné práce železnice sa za-

čali už v r. 1862, koncesia na výstavbu bola udelená ríšskym

zákonom v r. 1865. O dva roky nato, po rakúsko – maďarskom

vyrovnaní, schválila uhorská vláda dodatok ku koncesii zvy-

šujúci štátne záruky a predlžujúci daňové prázdniny na deväť

rokov, čo umožnilo rozbehnúť výstavbu. Hoci sa trať budo-

vala ako jednokoľajná, v úseku Český Těšín – Vrútky sa hneď

vybudoval zvršok pre uloženie dvoch koľají, lebo sa tu pred-

pokladal rýchly nárast prepravy. Prvý bol otvorený úsek Bo-

humín - Český Těšín (1869), nasledoval úsek Košice – Kysak

– Prešov (1870). V r. 1871 boli sprevádzkované hneď tri úseky,

Český Těšín – Žilina, Žilina – Poprad a Poprad – Spišská Nová

Ves. Úsek Spišská Nová Ves - Kysak bol dokončený v r. 1872.

Trať sa hneď dvakrát stráca v tuneloch vyhĺbených v malofa-

transkom masíve. Najstarší tunel vybudovaný pod masívom

Baniska v nerozpukanej žulovej hornine mal pôvodne dĺžku

524 m. Pri stavbe druhej koľaje v r. 1937 – 1939 bol predĺžený

na 546 m, čím sa odstránilo úrovňové križovanie so štátnou

cestou v smere na Vrútky. Vo vzdialenosti 20 – 80 m od tunela

bol tiež vybudovaný nový tunel pre druhú koľaj. Zároveň bol

v úseku Strečno – Dubná skala postavený nový dvojkoľajný

tunel pod Košariskami. Tunely boli v r. 1945 ťažko poškodené

ustupujúcou nemeckou armádou.

Turcom prešiel prvý vlak 8. decembra 1871. Vtedy boli už na

trati vybudované aj stanice v Turanoch a Kraľovanoch. O ne-

celý rok, 12. augusta 1872, vyrazil z Vrútok do Budapešti prvý

vlak po štátnej železnici MÁV spájajúcej Vrútky so Šalgotariá-

nom. Vrútocká železničná stanica bola postavená v r. 1872 až

po tom, čo sa rozhodlo o napojení štátnej železnice MÁV na

Košicko - bohumínsku železnicu vo Vrútkach a nie v Sučanoch,

ktoré tiež mali pripravenú plochu na výstavbu stanice. Ide

o pôvodnú stanicu Košicko – bohumínskej železnice, niekoľko-

krát rekonštruovanú. Keďže išlo o stanicu väčšieho významu

(obdobne Zvolen, Galanta), je rozsiahlejšia s radením miest-

ností pozdĺž krajnej koľaje. Budova pôvodnej stanice štátnej

železnice MÁV sa nachádza asi 300 m na východ od nej.

Expozícia Košicko – bohumínskej železnice sa nachádza v are-

áli bývalého rušňového depa Vrútky. Je spravovaná Spolkom

Výhrevne Vrútky. V jeho expozícii sa nachádza spektrum par-

ných, dieselových a elektrických rušňov, ako aj vozne a his-

torická signalizačná a zabezpečovacia železničná technika.

Na funkčných parných rušňoch spolok každoročne realizu-

je vyhliadkové jazdy, ktoré sú lákadlom pre domácich i hostí.

Už tradičným je dvojdňové podujatie „Železnica pre deti“ ko-

nané na Vrútkach pri príležitosti Medzinárodného dňa detí.

Expozícia je sprístupnená po dohode. Podujatia spolku a aktu-

álne kontakty nájdete na stránke www.vyhrevna-vrutky.sk.

Patrí medzi najvýznam-

nejších predstaviteľov

slovenského i českého národ-

ného obrodenia. Narodil sa

v Mošovciach v remeselníc-

ko-roľníckej rodine. V tomto

mestečku začal chodiť aj do

školy. Stredoškolské štúdiá

absolvoval v Kremnici, Ban-

skej Bystrici, vysokoškolské

v Bratislave a Jene. S jeho kariérou vzdelanca sa nikdy nesto-

tožnil Kollárov otec. Počas tridsaťročného kňazského pôso-

benia v Budapešti konfirmoval aj Sándora Petöfiho, či Lajosa

Kossutha.

Pokiaľ ide o Kollárove dielo, venoval ho prevažne národné-

mu prebudeniu Slovákov, osobitne myšlienke zjednotenia

a spolupráce slovanských národov. Zdôrazňoval potrebu vzá-

jomného poznávania literatúr i kultúr slovanských národov

a vyzdvihoval ich prínos pre svetovú kultúru. Aj preto bol nazý-

vaný aj apoštolom slovanstva. Kollár sa rozchádzal so Štúrom

pri názore na spisovný jazyk Slovákov, čo poznačilo aj ich pri-

ateľstvo. Presadzoval literárnu a jazykovú jednotu českého

a slovenského jazyka. V mene ich zjednotenia do jedného ja-

zyka sa snažil uplatniť do češtiny mnohé slovenské prvky, čo

ale nebolo akceptované ani na českej strane.

Múzeum Jána

Kollára – nachádza

sa v replike pôvod-

ného rodného

domu Jána Kollára

v Mošovciach po-

stavenej na mies-

te, kde tento dom

stál - na Ševcovskej (dnes Kollárovej)ulici. Bol podobný mno-

hým mošovským domom.V prednej časti sa nachádzala väč-

šia izba s dvoma oknami do ulice a dvoma do dvora. Hlavný

vchod viedol do pitvora, kde bola tiež kuchyňa. Za pitvorom

nasledovala menšia zadná izba. Nasledovalo niekoľko hospo-

dárskych miestností vrátane sypárne, ktorú postavil Kollárov

otec z kameňa neskôr

ako ostatné drevené čas-

ti domu. Medzi ulicou

a domom sa rozprestie-

rala malá upravená zá-

hradka. Pôvodný dom

padol za obeť požiaru,

ktorý sa prehnal obcou

v r. 1863. V pôvodnej

sypárni, ktorá jediná

ostala po požiare, bola

v r. 1974 zriadená stá-

la expozícia venovaná

jednotlivým obdobiam

Kollárovho života a di-

ela. Jej reinštalácia sa

uskutočnila v r. 1982. V r. 2010 bola expozícia rozšírená aj

o priestory nanovo vybudovanej repliky Kollárovho rodného

domu. Expozícia tiež stručne zachytáva históriu obce Mošov-

ce a jej významné osobnosti.

V r. 1924 vytvoril vlastný návrh pomníka na miestne Kollá-

rovho rodného domu aj architekt Dušan Samo Jurkovič. Po-

zostával zo šiestich odstupňovaných pylónov z liptovského

travertínu symbolizujúcich šesť Kollárových diel. Mali byť

umiestnené do kruhu a niesť masívny lipový veniec z bron-

zu. Návrh tiež zahŕňal Kollárovu pamätnú izbu, školu, spo-

ločenskú miestnosť, kúpele, knižnicu, objekty pre zdravotnú

a sociálnu starostlivosť, ihrisko, telocvičňu a kúpalisko, čím sa

pri realizácii pietneho miesta tiež snažil vyriešiť uspokojenie

potrieb rozvoja obce Mošovce. Jeho projekt však realizovaný

nebol.

RIEKA TURIEC

Lipovec

Šútovo

Trusalová

Ratkovo

Turany

Konské

Podhradie

MARTIN

VRÚTKY

Diaková

Priekopa

Stráne

Necpaly

Folkušová

RakovoBenice

Karlová

SocovceMoškovecOndrašová

BrieštieHadviga

SlovanyVrícko

Znievom

BorcováJazernica

Blatnica

MošovceBodorová

Diviaky RakšaMichal

Horná

Sklené

Háj

SlovenskéPravno

Liešno

BudišRudno

Jasenovo

Laskár

Valentová

Trnovo

Podzámok

Jaseno

Peter

RIEKA VÁH

MartinCentrum

Strané

Záturčie

Priekopa

KolóniaHviezda

Bystička

Ľadoveň

Košuty

Sever

Vrútky

Vrútky - expozícia Košicko–bohumínskej železnice

Región Turiec

Náučnýchodník

MartinVrútky

tu sa nachádzate

Mošovce – rodisko Jána Kollára

Tabuľač. 3

TENTO MIKROPROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU,

Z PROSTRIEDKOV FONDU MIKROPROJEKTOV SPRAVOVANÉHO

TRENČIANSKYM SAMOSPRÁVNYM KRAJOM

historické zaujímavosti regiónu turiecPo stopách česko-slovenskej vzájomnosti

Fond mikroProjektov

MartinCentrum

Strané

Záturčie

Priekopa

KolóniaHviezda

Bystička

Ľadoveň

Košuty

Sever

Vrútky

Martin – Slovenská sporiteľňa – miesto prijatia

Martinskej deklarácie

MartinVrútky

Martin – Literárne múzeum Slovenskej národnej

knižnice

Jaroslav Vodrážka (29.11.1894 – 9.5.1984)

-ilustrátor, grafik, maliar, spisovateľ a pedagóg

MOLO

1

2

3

4

5

6

SCHODISKO

Výrazný predstaviteľ ilustračnej tvorby pre

deti a drobnej grafiky v kontexte slovenského

a českého výtvarného vývinu. Po absolvovaní gra-

fickej špeciálky na AVU v Prahe vedenej M. Švabin-

ským pôsobil ako profesor kreslenia na gymnáziách

v Benešove a Tábore, v rokoch 1923 – 29 na Štátnom

reformnom reálnom gymnáziu v Martine. Po prí-

chode do Martina ho Štefan Krčméry prizval k spo-

lupráci s Maticou slovenskou, kde sa stal priekopní-

kom ilustrovanej detskej knihy na Slovensku (Smelý

zajko v Afrike, Maco Mrmláč a i.) Neskôr sa venoval

najmä spolupráci s vydavateľstvom Mladé letá, ilu-

strovaniu rozprávok so zvieracími námetmi. Spolu-

pracoval s detským časopisom Včelka, Detským kú-

tikom (prílohou časopisu Slov. družstevník ) a najmä

s časopisom Slniečko. Počas pobytu v Martine tvoril

aj menšie grafické listy, medzi ktorými dominovali

lept, suchá ihla, drevoryt, linoryt a litografia. Spra-

covával aj motívy dedín, sedliakov a kveteny Turca.

Malé grafiky zostavil do súborov (Za mestom, Jar

v tráve, Stohy, Slovenské kroje, Na horách, Predjarie,

Praha).

Náučnýchodník

tu sa nachádzate

Martin – SNM - Múzeum kultúry Čechov

na Slovensku

Tabuľač. 4

Muzeálne expozície v Turci s reáliami prezentujúcimi vzťahy Slovákov a ČechovLiterárne múzeum Slovenskej národnej knižnice

Jeho sídlo sa nachádza v historickej budove Matice slovenskej, ktorá

bola postavená z grajciarových zbierok slovenského ľudu. Jej sta-

viteľom bol Ján Nepomuk Bobula, autorom architektonického návrhu

Karol Horer. O výstavbe budovy rozhodol výbor Matice slovenskej na

svojom prvom zasadnutí dňa 4. augusta 1863, pričom pozemok a tiež

časť financií pre jej výstavbu poskytla aj mestská rada. Základný kameň

tejto trojkrídlovej reprezentačnej budovy bol položený 6. apríla 1864

a už 8. augusta 1865 sa v budove konalo tretie valné zhromaždenie

Matice slovenskej, hoci ešte nebola úplne dokončená. V r. 1869 Matica

prikúpila pozemky od evanjelickej fary a niekoľkých súkromných vlast-

níkov, získanú plochu ohradila, vysadila stromami a v r. 1871 ju otvori-

la ako Matičnú záhradu. Už v r. 1870 sa začala príprava rekonštrukcie

objektu podľa projektu vsetínskeho architekta Michala Urbánka, kto-

rá sa však neuskutočnila. Budova bola dostavaná v r. 1900 pre potreby

uhorských štátnych úradov v prevládajúcom barokizujúcom slohu.

Po rekonštrukcii v 80. rokoch minulého storočia sa tento objekt stal

sídlom Slovenského národného literárneho múzea. Jeho expozícia je

rozdelená chronologicky do deviatich častí. Na prízemí okrem Národ-

nej dvorany je prezentovaná staršia slovenská literatúra od Veľkej Mo-

ravy po barok a na poschodí novšia od osvietenstva po slovenskú mo-

dernu 20. storočia.

Pozornosť pútajú originálne výtvarné diela slovenských umelcov,

historický nábytok a rôzne osobné predmety slovenských literátov.

Vzácne staroslovienske texty, kódexy, prvotlače a ďalšie cenné rukopi-

sy sú predstavené formou faksimílií.

SNM - Múzeum kultúry Čechov na Slovensku Je jednou z najmladších stálych expozíciu SNM v Martine.

Približuje osobité životné prostredie a dielo jednej z prvých slo-

venských historičiek a správkyne osobného archívu prezidenta

T. G. Masaryka, PhDr. Anny Horákovej - Gašparíkovej a jej manžela

akademika Jiřího Horáka, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov

československej folkloristiky v druhej polovici 20. storočia.

Príležitostnými výstavami múzeum systematicky mapuje život a dielo

významných českých osobností vo vzťahu k Slovensku i spôsob života

českej menšiny u nás. Medzi prezentovanými osobnosťami nechýba

ani grafik Jaroslav Vodrážka.

TENTO MIKROPROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU, Z PROSTRIEDKOV

FONDU MIKROPROJEKTOV SPRAVOVANÉHO TRENČIANSKYM SAMOSPRÁVNYM KRAJOM

historické zaujímavosti regiónu turiecPo stopách česko-slovenskej vzájomnosti

Fond mikroProjektov

Ján Jessenius (1566 - 1621)

- významný lekár, vedec, filozof a politikKarol Plicka ( 14.10. 1894 - 6.5.1987)

- slovenský kameraman, folklorista a fotograf

MOLO

1

2

3

4

5

6

SCHODISKO

Významný lekár, vedec, filozof a poli-

tik. Pochádzal zo zemianskeho rodu

turčianskych Jesenskovcov, narodil sa ale

v poľskej Vroclavi. Vyštudoval vo Witten-

bergu, v Lipsku a v Padove. Pôsobil na Kar-

lovej univerzite v Prahe, neskôr sa stal jej

rektorom. Tu zrealizoval prvú verejnú pit-

vu ľudského tela v strednej Európe. Bol le-

károm cisára Rudolfa II. neskôr jeho brata

Mateja, uhorského kráľa a budúceho cisá-

ra. Po bitke na Bielej hore a nástupe Fer-

dinanda II. Habsburského na český trón

Jessenia zatkli a za účasť na protihabsbur-

skom povstaní českých stavov ho odsúdili

na trest smrti. Ten bol vykonaný 21. júna

1621.

Pamätnica JesenskovcovBola sprístupnená v roku 1996 pri príle-

žitosti 435.výročia úmrtia Jána Jessenia.

Ide o stálu expozíciu v budove Obecného

úradu v Turčianskom Jasene venovanú ži-

votu a dielu Jána Jessenia, ako aj iným vý-

znamným predstaviteľom rodu Jesenský,

vrátane organizátora memorandového

zhromaždenia Jána Baltazára Jesenského

Gašparé (1825 – 1889), básnika a spisova-

teľa Janka Jesenského (1874 – 1945), za-

kladateľky spolku Živena Zory Jesenskej

(1909 - 1972), či ostatných významných

predstaviteľov

tohto rodu.

Významný český aj slovenský kameraman,

folklorista a fotograf. Plicka, ktorý Slovensko

navštívil prvýkrát v r. 1919, v dvadsiatych rokoch

20. storočia pôsobil v Matici slovenskej ako refe-

rent pre národopis a následne sedem desaťročí do-

kumentoval ľudovú kultúru Slovenska. Založil tu

archív dokumentárnej fotografie. Aj na základe jeho

fotografickej a zberateľskej pozostalosti bol v Slo-

venskom národnom múzeu v Martine v osemdesi-

atych rokoch 20. stor. založený fond národopisnej

fotografie, ktorého najväčšiu časť tvorí Plickovo fo-

tografické dielo. Prvú kameru dostal od prezidenta

T.G.Masaryka, vrcholom jeho filmovej tvorby je celo-

večerný film Zem spieva (1933) zaradený do zlatého

fondu svetovej kinematografie. Podieľal sa tiež na

nakrúcaní Fričovho filmu Jánošík (1935).

Plickovo fotografické dielo je v mnohých smeroch

jedinečné, hlavne svojím množstvom. V každoden-

nom živote našiel Plicka monumentalitu i vzneše-

nosť človeka a krajiny. Jeho obrazy sú poňaté lyricky,

majú atmosféru. Človek na jeho fotkách je dokonalý.

Nie skutočný, ale skoro až by sa dalo povedať nad-

prirodzený v tom svojom prostredí.

Plicka od začiatku svojich výprav za ľudovou kultúrou

dokumentoval krajinu a ľudí pomocou fotoaparátu.

Jeho fotografie však nie sú len dokumentáciou, ale

sú to umelecké diela, z ktorých dýcha hlboký vzťah

k fotografovaným objektom.

Fotografická tvorba Karola Plicku odráža zmeny po-

čas siedmich desaťročí. Zbierka obsahuje bohatý

fond dokumentačných fotografií Prahy, Čiech a Mo-

ravy, jedinečné zábery slovenskej krajiny a architek-

túry. Plicka však nefotografoval iba prírodu a domy.

Na jeho fotografiách nájdeme ľudí vo chvíľach svi-

atočných, odetých v slávnostných krojoch, na prie-

domí, na lúkach, pri prácach na poli, či pred kosto-

lom. Z každej tváre na fotografii dýcha na nás osud

človeka. Plicka s obľubou fotografoval deti. Podari-

lo sa mu zachytiť ich spontánnosť a temperament.

Fotografie s detskou tematikou sa vyznačujú pohy-

bom.

SNM - Múzeum Karola Plicku

Múzeum je vysunutou expozíciou Slovenské-

ho národného múzea v Martine. Je venova-

ná životu a dielu Karola Plicku, a to s dôrazom na

jeho vnímanie života slovenského ľudu. Expozícia,

ktorá bola otvorená v r. 1988, je inštalovaná v Blatni-

ci v barokovo-klasicistickej kúrii rodiny Prónayovcov

z polovice 18. stor. V tomto múzeu sa okrem foto-

grafií nachádzajú aj fotografické prístroje, ktorými

fotil. Máme možnosť na nich vidieť ako si niektoré

prispôsoboval svojim potrebám a ako technika od

tých dôb pokročila.

RIEKA TURIEC

Lipovec

Šútovo

Trusalová

Ratkovo

Turany

Konské

Podhradie

MARTIN

VRÚTKY

Diaková

Priekopa

Stráne

Necpaly

Folkušová

RakovoBenice

Karlová

SocovceMoškovecOndrašová

BrieštieHadviga

SlovanyVrícko

Znievom

BorcováJazernica

Blatnica

MošovceBodorová

Diviaky RakšaMichal

Horná

Sklené

Háj

SlovenskéPravno

Liešno

BudišRudno

Jasenovo

Laskár

Valentová

Trnovo

Podzámok

Jaseno

Peter

RIEKA VÁH

Región Turiec

Náučnýchodník

tu sa nachádzate

Blatnica – SNM – Múzeum Karola Plicku

Turčianske Jaseno – Pamätnica Jesenskovcov

Tabuľač. 5

TENTO MIKROPROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU,

Z PROSTRIEDKOV FONDU MIKROPROJEKTOV SPRAVOVANÉHO

TRENČIANSKYM SAMOSPRÁVNYM KRAJOM

historické zaujímavosti regiónu turiecPo stopách česko-slovenskej vzájomnosti

Fond mikroProjektov

Narodil sa v Hodoníne v blízkosti sloven-

ských hraníc. Jeho otec bol Slovák z Kopčian.

Napriek tomu presadzoval ideu jednotného

československého národa. Prednášal na univerzite

vo Viedni, od r. 1882 bol mimoriadnym profesorom

českej pražskej univerzity, od r. 1897 bol riadnym

profesorom Karlovej univerzity v Prahe. Krátko

po vypuknutí 1. svet. vojny začal presadzovať vy-

tvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov a za

tým účelom založil v r. 1916 spolu s E. Benešom

a M. R. Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu,

ktorej sa stal predsedom.

Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu. Dôvo-

dom Masarykovho čechoslovakizmu bola najmä

snaha presadiť vytvorenie Československej repub-

liky na troskách Rakúsko-Uhorska, čo by sa mu pri

pripustení existencie dvoch samostatných náro-

dov vtedy nebolo podarilo. O slovenskú otázku sa

sústavne zaujímal a k Slovensku mal vrúcny vzťah.

Na Slovensku často a rád pobýval i ako prezident

(Topolčianky, Hrušov, Bystrička a i.). Vo svojich vy-

jadreniach na Slovensku a voči Slovákom (vrátane

amerických Slovákov počas prvej svetovej vojny)

sa vydával za zástancu Slovákov a autonómne-

ho Slovenska (napríklad roku 1918 výrok: Bude

slobodné Česko a bude slobodné Slovensko…

Každá vetva bude pánom vo svojom dome), ktoré

však za jeho prezidentovania nikdy nevzniklo, zo

zrejmých obáv oslabenie jednoty proti nedemo-

kratickým susedom.

Tomáš Garrigue Masaryk (7. 3.1850 – 14.9.1937)

- český filozof, sociológ, pedagóg, novinár a prvý prezident ČSR (1918 - 1935)

Alica Masaryková (3.5.1879 – 29. 11.1966)

- sociologička, osvetová pracovníčka, spiso-vateľka a slovakofilka, dcéra T.G.Masaryka

Jan Masaryk(14.9.1886 -10.3.1948)

- diplomat, politik a štát-nik, syn T.G.Masaryka

MOLO

1

2

3

4

5

6

SCHODISKO

Študovala históriu, filozofiu a sociológiu na

univerzite v Prahe, Berlíne, Lipsku a Chicagu.

Po vzniku ČSR sa stala členkou revolučného ná-

rodného zhromaždenia, kde zastupovala sloven-

ský klub. V rokoch 1919 až 1938 zastávala funk-

ciu predsedníčky Československého červeného

kríža (ČSČK), o ktorého vznik a vybudovanie sa

osobne pričinila. Zomrela v USA, kam emigrovala

v r. 1948.

Od r. 1888 pravidelne navštevovala letné sídlo rodi-

ny Masarykovcov na Bystričke, kde nadviazala styk

s predstaviteľmi slovenského národného života

v Martine a do prevratu sa angažovala v hnutí českých slovakofilov. V dielach Dopisy

do vězení (1920), Dětství a mládí (1950), spomína aj na detstvo strávené na Bystričke.

V r. 1919 sa zaslúžila o založenie jeho slovenskej divízie ČSČK s ústredím v Martine.

Zaslúžila sa aj o vybudovanie objektu ľudovej školy na Bystričke a k zriadenie Štefáni-

kovho ústavu v Martine. K jej najbližším spolupracovníkom v Martine patril aj MUDr.

František Šmakal.

Vila prezidenta T.G.Masaryka a jeho rodiny na Bystričke

T.G. Masaryk navštívil Turiec

po prvý krát v r. 1887 pri príle-

žitosti konania výstavy sloven-

ských ľudových výšiviek a obra-

zov Jaroslava Věšína. Už vtedy

sa rozhodol nájsť si tu letný byt

pre pobyty s rodinou i miesto

poznávania Slovenska a nad-

viazania kontaktov s martinskými národovcami. Voľba padla na Bystričku, ktorú spolu

s rodinou začal navštevovať od r. 1888. Jeho deti si tu nielen vytvorili množstvo pria-

teľstiev a dokonale si osvojili slovenčinu. Masaryk aj tu veľa študoval, ale podnikal aj

výlety do prírody, chodil na poľovačky, staval posedy a prijímal tu množstvo návštev.

Vila bola postavená v rokoch 1930 - 1931 na mieste pôvodného domu rodiny Lehot-

ských, kde Masarykovci pravidelne prázdninovali.

Od r. 1919 pôsobil v diplomatickej službe,

1919 – 20 chargé d´affaires v USA, 1920-24 le-

gačný rada na ministerstve zahraničných vecí v Pra-

he, 1925 - 38 vyslanec vo Veľkej Británii. Po Mníchove

rezignoval na funkciu vyslanca a absolvoval prednáš-

kové turné v USA. Za 2. svetovej vojny patril medzi

popredných predstaviteľov zahraničného odboja

a blízkych spolupracovníkov Edvarda Beneša, v kto-

rého exilovej vláde zastával funkciu ministra zahra-

ničných vecí (1940 – 45) a od r. 1942 aj funkciu Bene-

šovho námestníka. V priebehu vojny sa vo vysielaní

britského rozhlasu pravidelne prihováral k domovu

a spomínal aj na Bystričku. Od apríla 1945 až do svo-

jej doteraz nevyjasnenej smrti bol ministrom zahra-

ničných vecí ČSR a najpopulárnejší československý

politik. Vo februári 1948 sa kriticky postavil k demi-

sii ministrov a s ohľadom na Edvarda Beneša prijal

miesto ministra zahraničia v novej Gottwaldovej vlá-

de, s komunistickým režimom sa však nikdy nezmieril.

Jeho príhovory v londýnskom rozhlase boli v r. 1946

vydané knižne pod názvom Volá Londýn (reedícia

r. 1990).

RIEKA TURIEC

Lipovec

Šútovo

Trusalová

Ratkovo

Turany

Konské

Podhradie

MARTIN

VRÚTKY

Diaková

Priekopa

Stráne

Necpaly

Folkušová

RakovoBenice

Karlová

SocovceMoškovecOndrašová

BrieštieHadviga

SlovanyVrícko

Znievom

BorcováJazernica

Blatnica

MošovceBodorová

Diviaky RakšaMichal

Horná

Sklené

Háj

SlovenskéPravno

Liešno

BudišRudno

Jasenovo

Laskár

Valentová

Trnovo

Podzámok

Jaseno

Peter

RIEKA VÁH

MartinCentrum

Strané

Záturčie

Priekopa

KolóniaHviezda

Bystička

Ľadoveň

Košuty

Sever

Vrútky

Bystrička – Masarykova vila

Región Turiec

Náučnýchodník

MartinVrútky

tu sa nachádzate

Tabuľač. 6

TENTO MIKROPROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU,

Z PROSTRIEDKOV FONDU MIKROPROJEKTOV SPRAVOVANÉHO

TRENČIANSKYM SAMOSPRÁVNYM KRAJOM

historické zaujímavosti regiónu turiecPo stopách česko-slovenskej vzájomnosti

Fond mikroProjektov