Ú V O D

Všetci kňazi dobre vieme, koľko je to starostí, keď sa rozhodneme oznámiť svojim veriacim vo farnosti, že

sa ideme pripravovať na birmovku. Pre kňaza - zvlášť vo veľkej farnosti - je to ťažkosť, ako situáciu zvládne.

Najprv musí zistiť, koľko bude birmovancov a potom zariadiť kedy a ako birmovancov pripravovať. Čo je

dôležité, treba mať dostatok času na prípravu, lebo pripraviť na takú sviatosť, ako je sviatosť birmovania nie je

ľahkou záležitosťou. Pravdaže, popri týchto birmovných starostiach, kňaz nesmie zanedbávať ani ostatné práce

vo farnosti a tak je často v ťažkostiach, podľa čoho alebo z čoho birmovancov vyučovať. Žiaľ, ešte stále

prevláda u mnohých našich katolíckych rodičov názor, že síce treba dať dieťa obirmovať, ale tak, aby to bolo

čím skôr. Táto generácia rodičov z prevažnej časti je nábožensky nevzdelaná alebo slabo vzdelaná a tak aj

mládež má slabé náboženské vedomosti. Viem, že vedomosti sú veľmi dôležité, veď ako môže niekto milovať

to, čo nepozná? Prvoradou kňazskou povinnosťou je katechizácia, čo si všimnime napr. u Svätého Otca. Vždy,

keď má príhovor, nech je to kdekoľvek, tak je to katechéza.

Ponúkam vám preto, milí spolubratia kňazi a katechéti, túto moju prípravu, nehovoriac, že je vynikajúca,

ale snažil som sa naštudovať z dostupnej literatúry všetky témy, ktoré sú v prednáškach uvedené. Tieto témy sú

pripravené podľa nového Katechizmu katolíckej Cirkvi a sú rozdelené do piatich častí. Prvá časť je vierouka,

druhá liturgika (sviatosti), tretia mravouka, štvrtá o modlitbe a piata je blízka príprava na prijatie sviatosti

birmovania. Každá prednáška je zakončená tzv. zhrnutím na pol strany, čo je text vybraný z nového Katechizmu

a druhou polovicou strany sú pomocné otázky k uvedenej téme. Tento list som vždy rozmnožil toľkokrát, koľko

som mal birmovancov a tak každý birmovanec dostal domov zhrnutie celej prednášky aj s otázkami. Ak niektorý

birmovanec nemohol prísť na prípravu pre chorobu alebo iný vážny dôvod, nemal som problém prekopírovať mu

aj celú prednášku, aby si ju sám doma preštudoval a zameškané doplnil.

Pre kňaza - katechétu má tiež byť táto príručka pomôckou, kde hľadať materiál na jednotlivé témy. Preto je

potrebné všimnúť si vzadu použitú literatúru. Niektorý katechéta potrebuje väčší rozsah látky na tému, čo nájde

v uvedenej literatúre a iný si potrebuje tému zjednodušiť, načo mu obsah mojej príručky postačí.

Chcem ešte zdôrazniť, že táto príručka je zostavená predovšetkým ako príprava na birmovku, ale zostavil

som ju aj pre také prípady, že za kňazom príde dospelý človek a požiada ho o prípravu buď ku krstu a ďalším

sviatostiam, alebo len pokrstený a chce pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Aj v takom prípade bude toto

dielo nápomocné, lebo sa tu nachádzajú všetky základné témy, ktoré má veriaci katolík poznať. Nie je však

vylúčené, že sa táto príručka dostane do rúk prakticky veriaceho človeka, ktorému tiež poslúži k tomu, aby si

doplnil svoje vedomosti.

Vedomosti sú síce veľmi dôležité, ale nie sú všetkým, lebo ku kompletnej dobrej príprave na prijatie

ktorejkoľvek sviatosti treba predovšetkým vieru. Ako vieme, že za tento Boží dar sa treba veľa modliť, čo je

druhou vážnou úlohou každého katechétu. Nezabúdajme aj na túto povinnosť.

Autor

I. ČASŤ

VIEROUKA

1.1. PRÍPRAVA NA PRIJATIE SVIATOSTI BIRMOVANIA

Úvodná prednáška. Milí birmovanci!

Dostáva sa vám do rúk moja úvodná prednáška prípravy na prijatie sviatosti birmovania. Táto i každá

iná prednáška, ktorú vám vypracujem, vám bude slúžiť na to, aby ste si vo voľnom čase preopakovali to, čo

počujete na hodinách prípravy. Viem, že pre niektorých z vás je to aj príprava na prvé sv. prijímanie, ba možno

aj príprava na sviatosť krstu. Nech je to tak, či onak, pre všetkých to bude príprava na finálnu sviatosť

birmovania. Dúfam, že každý z vás je tu dobrovoľne a nikto z donútenia, lebo nič nie je dobré, čo je vynútené.

Mnohí ste už dospelí, ale každý z vás má viac ako 13 rokov, čo vyžaduje aj predpísaný vek k prijatiu

sviatosti birmovania. Preto sa obraciam na vás, aby ste si uvedomili, že každú sviatosť, a najmä sviatosť

birmovania, máte prijať s plným vedomím, čo prijímate, prečo ju prijímate a nie preto, aby ste „birmovku“

jednoducho prijali a mali pokoj. Toto by bol hrubý omyl a bolo by škoda námahy sem chodiť a aj mne takého

birmovanca pripravovať. Žiaľ, ešte sú mnohí takí rodičia, ktorí si myslia, že to stačí, keď dajú dieťa pokrstiť,

potom rýchlo na prijímanie a na birmovku, aby mali pokoj. Pýtam sa: s kým pokoj, s Pánom Bohom? Alebo s

náboženskou výchovou svojho dieťaťa? Takýto postoj katolíckeho rodiča je veľmi úbohý, čo svedčí o

nedostatku viery. Ak je tu niekto z vás, čo má doma podobný problém, tak vás prosím, sadnite si jeden večer

spolu v rodinnom kruhu a podebatujte si o tomto probléme. V prípade, že máte o sviatosť birmovania všetci

úprimný záujem - v čo dúfam - som ochotný s radosťou vám objasňovať pravdy, ktoré máte poznať.

Čo je sviatosť birmovania?

Je to predovšetkým sviatosť, ktorá dopĺňa sviatosť krstu, to znamená, posilňuje pokrsteného človeka, aby si

svoju vieru neohrozene vyznával, za svoje kresťanské presvedčenie sa nehanbil a s pomocou darov Ducha

Svätého žil životom dobrého, prakticky veriaceho človeka. Teda je to sviatosť, pri ktorej prijímate Ducha

Svätého - tretiu božskú osobu - s jeho darmi, ktoré z vás majú urobiť dospelých pre Krista. Síce, bez prijatia

sviatosti birmovania - na rozdiel od krstu - môžeme byť spasení, ale birmovanie svojimi sviatostnými účinkami

napomáha žiť plný kresťanský život. Preto k prijatiu tejto sviatosti je nutná viera. Možno si dáte otázku: Prečo

na každého pobirmovaného neúčinkuje Duch Svätý rovnako? Vysvetlím vám to na takomto príklade. Predstavte

si dom, ktorý má veľké okná, na ktorých sú drevené, dobre tesniace okenice. Je samozrejmé, že ak sú okenice

úplne zatvorené, nie je možné, aby cez ne presvietilo slnko. Teda v celom dome bude tma ako v noci. Nakoľko

sa okenice otvoria, natoľko bude svetlo v miestnostiach. Ak sa okenice otvoria úplne, slnečné lúče zalejú celý

dom. Pýtajme sa. Ak sú okenice zatvorené a v dome je tma, je na vine slnko? Ak birmovanec príjme sviatosť

birmovania a Duch Svätý v ňom neúčinkuje, je na vine Duch Svätý? Teraz už chápete, prečo Duch Svätý, ktorý

rešpektuje našu slobodu, nepôsobí na každého birmovanca rovnako? Aj to teraz chápete, prečo má každý

birmovanec túto sviatosť prijať dobrovoľne, ochotne a najmä so živou vierou, aby sa v ňom naplno splnilo

birmovné poslanie.

Vznik a účinky sviatosti birmovania.

Pozrime sa bližšie na vznik a účinky tejto sviatosti. Ak budete mať niektorý večer trochu času, vezmite si

do rúk Nový zákon a tam si nalistujte Skutky spoštolov, najmä 2. hlavu, verše 1 až 41, v ktorých sa opisuje prvá

birmovka na Turíce, ktoré boli na päťdesiaty deo po zmŕtvychvstaní Krista a na desiaty deň po jeho

nanebovstúpení. Apoštoli sa do tohto dňa skrývali, lebo sa báli. Pochybovali o Ježišovi, či ozaj vstal zmŕtvych.

Nemali odvahy predstúpiť pred ľudí, aby o Ježišovi kázali, hoci všetky tie udalosti, ktoré sa stali, Ježiš

predpovedal. A čo sa stalo s apoštolmi po zoslaní Ducha Svätého, to opisuje nielen 2. hlava Skutkov apoštolov,

ale aj všetky skutky a okrem toho aj história prvej Cirkvi. Apoštoli sa prestali báť, ba práve naopak, neohrozene

hlásali všetko, čo vedeli o Ježišovi, napriek tomu, že im to zakazovali, že ich prenasledovali, väznili, bili, ba

dokonca každého okrem Jána kruto umučili. Apoštola Petra ukrižovali dolu hlavou, apoštola Bartolomeja zaživa

odrali z kože, apoštola Šimona prerezali pílou cez pás, apoštola Jakuba zoťali sekerou, apoštola Tomáša prebodli

kopijou a apoštolov Filipa a Ondreja ukrižovali.

Moja odpoveď

Vidíte, milí birmovanci, že prijať túto sviatosť, to nie je len tak, aby ste ju prijali. Beriete na seba veľký

záväzok, lebo máte svedčiť o Kristovi v tejto dobe rovnako, ako svedčili o ňom apoštoli vo svojej dobe. Práve

preto príjmete túto sviatosť, aby ste toho boli schopní. Duch Svätý vás posilní, naplní silou, ale prijať ho musíte

vy! Preto sa pripravujte dôsledne, či už návštevami prípravných katechéz, či zdokonaľovaním sa v náboženských

vedomostiach. Predovšetkým však je najpotrebnejší duchovný život. Apoštoli, keď očakávali Ducha Svätého na

Turíce, desať dní pred jeho príchodom „zotrvávali na modlitbách.“ (Sk.1,14) Modlite sa často a radi! S láskou

navštevujte nedeľné sväté omše, pristupujte často k svätému prijímaniu. Odporúčam vám, aby ste si už teraz

začali vykonávať deviatnik prvých piatkov mesiaca, ktorý vám skončí práve pred prijatím sviatosti birmovania.

A ja budem prosiť za vás Pána Boha, aby sa vo vás to dielo, ktoré začíname, naozaj v plnej miere uskutočnilo,

lebo si uvedomujem dôležitosť vášho poslania. Z vás budú v budúcnosti noví kresťanskí manželia, otcovia,

matky, úradníci, politici, lekári, robotníci, učitelia atď. Na všetkých miestach potrebujeme dobrých veriacich

katolíkov, ktorí si zodpovedne a čestne zastanú svoje miesta. Nech Pán Boh žehná našu spoločnú prácu!

1.2. ČLOVEK SMERUJE K BOHU – BOH SA ZJAVUJE ĽUĎOM

Prvá prednáška.

Milí birmovanci!

V úvodnej prednáške som vám sľúbil, že vám budem počas našich stretnutí objasňovať pravdy, ktoré

nás učí naša Cirkev a ktoré máte poznať, aby ste mohli nielen prijať sviatosť birmovania, ale aj podľa týchto

právd žiť. Uvedomujem si zodpovednosť a tiež aj ťažkosť tohto môjho poslania. Chcem vám tieto pravdy

vysvetľovať tak, ako nás učí naša rímskokatolícka Cirkev. Je aj to pravda, že vám všetky pravdy počas našich

stretnutí neobjasním, pretože časovo je to nemožné, ale dám vám aspoň návod, aby ste si počas života

náboženské pravdy dopľňali. Ako? To vám poviem na záver prednášky.

Témou dnešnej prednášky bude veta: „Človek smeruje k Bohu - Boh sa zjavuje ľuďom.“

Človek smeruje k Bohu

Človek, tvor obdarený rozumom, je od svojho počiatku náboženský. Túži po Bohu, to je po bytosti

vyššej ako je on sám, aby s Bohom žil a aby v ňom našiel svoje šťastie.

Náboženstvo nachádzame u ľudí všetkých národov a všetkých čias - i dnes. Konštatujúc túto

nepopierateľnú historickú pravdu, mnohí nepriatelia náboženstva začali hlásať, že náboženstvo vzniklo zo

strachu z prírodných síl. Je pravda, že prírodné sily mohli mať pred tisícročiami vplyv na určité formy

náboženstva, ale neboli príčinou jeho vzniku. Náboženstvo vzniklo ako zvýraznenie hlbokej prirodzenej

požiadavky človeka. Potvrdzuje to i fakt, že dnes, keď si pôsobenie prírodných síl vieme vedecky vysvetliť,

predsa cítime vnútornú potrebu náboženstva ako vzťahu k prvej príčine svojho bytia.

Rovnako tak sa mýlia aj tí, čo tvrdia, že náboženstvo vzniklo v dávnych dobách ako prostriedok sociálneho

útlaku. Vyššie nábožensko - politické vrstvy snažili sa vraj vyzdvihovaním božstiev zastrašiť ľud, a tak upevniť

svoju nadvládu. Tomuto názoru však protirečí fakt, že s náboženstvom sa stretávame aj u primitívnych kmeňov,

kde nejestvujú nijaké sociálne triedy.

A na námietku, že náboženstvo vzniklo na základe klamu, stačí uviesť tisíce súčasných vedcov, ktorí veria

z vnútorného presvedčenia. Je možné, že by sa všetci títo géniovia dali oklamať akýmsi náboženským preludom?

Zo štatistiky vyplýva, že asi 90% všetkých ľudí vyznáva dajaké náboženstvo. Stupeň ich viery a náboženského

života je, pravda, rozličný.

Nejeden ateista sa stal obeťou klamného predsudku: Vopred uveril, že Boh nemôže jestvovať. A keď sa v

jeho vnútri prediera na povrch myšlienka o Bohu, systematicky potláča dôvody, ktoré by mu mohli Boha

osvetliť a kŕčovite sa pridŕžať falošných mienok, ktoré sa snažia odstrániť pojem Boha. Niekedy je príčinou

ateizmu aj pohoršlivý život ľahostajných kresťanov, ktorí svojím životom hlásajú opak toho, čo veria. Zvlášť

mladí sa veľmi ľahko dajú pomiasť touto nedôslednosťou dospelých ľudí.

Môže človek spoznať Boha?

Áno, človek nielen verí, že Boh je, ale môže na to prísť aj svojím rozumom. Vieme, napríklad, že dvakrát

dva sú štyri, lebo je to samozrejmé, a teda rozumný človek o tom nepochybuje. Ale že jestvuje Amerika, to

mnohí iba veríme, nevieme to z vlastnej skúsenosti, pretože sme tam ešte neboli. Spoliehame sa však na

pravdivosť tých, čo nám to povedali.

A tak obyčajne veríme v Boha preto, že nám to povedali druhí: rodičia, kňazi, vychovávatelia a v prvom

rade Ježiš Kristus. No i sami, svojím rozumom môžeme prísť na to, že Boh jestvuje. Okrem rozumového

dôkazu, vyplývajúceho z nášho jestvovania a našich túžob, každý nepredpojatý človek môže aj v samej prírode

nájsť stopy Stvoriteľa - Boha. Už svätý Pavol napísal: „Jeho neviditeľná bytosť dá sa totiž od počiatku sveta

vybadať a spoznať zo stvorených vecí, a aj jeho večná moc a božskosť.“ Čím viac sa rozvíjajú prírodné vedy,

tým širšie obzory sa otvárajú pred nami, aby sme pochopili, že tento krásny, účelne usporiadaný, harmonicky

zladený svet a kozmos nemohol povstať sám od seba, ale dostal existenciu od nekonečne dokonalej, múdrej a

starostlivej bytosti, ktorúveriaci ľudia nazývajú Bohom. Prírodná veda nám vysvetľuje, aké úžasné procesy

prebiehajú v atómoch. Biológia nás učí, aké zložité chemické a fyzikálne deje sa odohrávajú v našom tele pri

dýchaní, pri zažívaní, v krvnom obehu, v srdci, v mozgu atď. Prírodné vedy nám opisujú,aké zázračné biologické

procesy prebiehajú v semiačku, keď z neho začína klíčiť útle stebielko. Prírodné vedy nám prinášajú stále nové

objavy a novšie nám ešte prinesú. Teda čím hlbšie človek skúma prírodu, tým väčšie divy v nej objavuje a tým

silnejšie sa presvedčuje, že celý kozmos nepovstal sám od seba, ale musela ho stvoriť dajaká vyššia bytosť.

Voltaire bol veľkým nepriateľom Cirkvi, ale veril v jestvovanie Boha. Hovorieval: „Dôkaz o jeho jestvovaní

nosím vo vrecku!“ - a vytiahol pritom hodinky. Inokedy povedal: „Nepredpojatý človek verí v Boha tak, ako

verí, že je slnko. Stačí mať otvorené oči.“

Boh sa zjavuje ľuďom

O kresťanstve tvrdíme, že je zjaveným náboženstvom, to jest náboženstvom, ktoré sa zakladá nie na

dajakých filozofických uzáveroch, ale priamo na Božom zjavení. Lebo sám Boh prehovoril k ľuďom. Boh sa

prejavil nielen slovami, ale aj mnohými spasiteľnými zásahmi do dejín ľudstva. Medzi zjavené náboženstvá

patrí aj židovské náboženstvo. Avšak príchodom Krista toto náboženstvo bolo zavŕšené a skončilo svoju úlohu.

Keďže kresťanské a židovské náboženstvo sa zakladajú na zjavení, ktoré pochádza od nadprirodzenej bytosti -

Boha, voláme ich náboženstvami nadprirodzenými alebo zjavenými.

To, že Boh prehovoril k ľuďom, nazývame zjavením. Boh prehovoril prostredníctvom vybraných ľudí,

ktorí toto zjavenie tlmočili ľudu. V mnohých prípadoch to boli slová, ktorými inšpirovaní proroci prehovorili,

čomu hovoríme ústne podanie. Ale vo veľa prípadoch uvedení ľudia Božie zjavenie napísali a toto napísané

Božie zjavenie nazývame Sväté písmo, nakoľko ho zjavil Svätý Boh. Vieme, že Boh má s ľudstvom a s celým

vesmírom svoj večný plán spásy a lásky a že ho dôsledne uskutočňuje. Stredobodom tohto plánu je Ježiš Kristus,

Syn Boží, ktorý sa pred dvetisíc rokmi stal človekom. Celé dejiny pred Kristom spejú ku Kristovi a celé dejiny

po Kristovi dostávajú od Krista svoj zmysel a náplň.

Sväté písmo, ktoré nazývame aj Biblia, je zbierka kníh, ktoré delíme na knihy Starého zákona, ktorých je

45, a na knihy Nového zákona, ktorých je 27.

Knihy Starého zákona obsahujú dejiny spásy do príchodu Ježiša Krista a knihy Nového zákona obsahujú

Dejiny spásy od Ježiša Krista cez apoštolské časy.

Prvotným autorom kníh Svätého písma je sám Boh, ktorý svoju vôľu inšpiroval cez jednotlivých ľudských

autorov a používal ich ako účinný nástroj zjavenia svojej pravdy. Hovoríme teda, že knihy Svätého písma boli

napísané z vnuknutia Ducha Svätého.

Už Židia pokladali za slovo Božie niektoré knihy Svätého písma, zvané Zákon a Proroci. Čítali ich pri

bohoslužbách, študovali ich a s nimi sa riadili vo svojom každodennom živote, súc presvedčení, že v týchto

knihách k nim prehovoril sám Boh. Prvotná Cirkev hneď od začiatku bola presvedčená o tom, že autorom

Svätého písma je Duch Svätý. Svedčí o tom napríklad svätý Peter, svätý Pavol a iní. Teda všetky knihy Svätého

písma sú vnuknuté, inšpirované Duchom Svätým. Čo máme rozumieť pod slovom inšpirácia? Inšpirovať v

bežnom zmysle slova znamená dať niekomu tvorivý podnet, podnietiť niekoho k vytvoreniu dajakého diela. V

tomto zmysle hovoríme o inšpirácii spisovateľov, umelcov a pod. Inšpirácia Svätého písma je však čosi iné. Pod

inšpiráciou v biblickom zmysle rozumieme, že knihy Svätého písma majú za pôvodcu Boha. Na napísanie

posvätných kníh Boh si vyvolil ľudí, ktorých použil tak, aby oni uplatnili svoje schopnosti, svoju reč, svoj

osobný štýl. Boh však účinkoval v týchto ľuďoch tak, aby napísali ako skutoční literárni pôvodcovia všetko to, a

len to, čo on sám chcel zjaviť ľuďom. Teda ide tu o spoluprácu dvoch autorov. Boh je pravým, prvoradým a

hlavným autorom Svätého písma. Aj inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sú pravými, ale druhoradými autormi

kníh Svätého písma. Napísali svoje spisy podľa svojho osobného štýlu, podľa svojho charakteru, ale vždy pod

priamym vedením Božím. Spolupráca týchto dvoch autorov nedá sa ľahko psychologicky vystihnúť.

Ako sa zjavoval Boh?

V Starom zákone sa Boh zjavoval ľuďom rozličným spôsobom, slovom i skutkami. Jeden Boh. „Ja som

Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ (Ex 23). Stvoriteľ, ktorý všetko stvoril. „Nebesia

rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2) Pán, ktorý múdro vládne a spravodlivo súdi

tento svet. Všetci ľudia ho musia poslúchať. „Boh usporiadal divy svojej múdrosti: len On je pred vekmi a bude

naveky.“ (Ekl 42,21) V Novom zákone sa dokončuje Boží obraz. Kristus nám nehovorí len o existencii Boha,

ale sám na sebe ukazuje, aký Boh je. „Boha nikto nikdy nevidel.“ Kristus nám zjavuje Boha v Novom zákone

ako Otca, ktorý nás miluje, odpúšťa nám a pomáha. Trojjediného Boha, ktorý nás stvoril, vykúpil a posvätil.

Moja odpoveď

Pred 1600 rokmi povedal sv. Hieronym tieto slová: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ Mal pravdu,

pretože Písmo nás učí, ako žiť, aj ako spoznávať Božie pravdy. Chcem vás vyzvať, milí birmovanci, aby ste o

tom pouvažovali. Keď som vám na začiatku prednášky povedal, že vám dám návod, ako máte poznávať Božie

pravdy, tak vám teraz odpovedám. Hľadajte ich v Písme svätom. Ak ho nemáte možnosť denne čítať

doma, čo by bolo najideálnejšie, počúvajte ho aspoň každú nedeľu v kostole. Boh sa vám prihovorí v prvej časti

sv. omše, ktorá sa nazýva aj bohoslužba slova. Dúfam, že nájdete v nedeľnej sv. omši záľubu a nebudete na sv.

omšu chodiť z donútenia, ale preto, aby ste spoznávali Božie pravdy - teda Pána Boha a aby ste si ho zamilovali.

Nech vám k tomu Pán žehná.

ZHRNUTIE PRVEJ PREDNÁŠKY

Človek je stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom a aby v ňom našiel svoje šťastie.

Cirkev učí, že vo svetle prirodzeného rozumu môže človek spoznať jediného pravého Boha ako Stvoriteľa a

Pána. Z pozorovania stvorenstva v jeho rozmanitosti a dokonalej účelnosti usudzujeme, že Boh je

nekonečne dokonalý. Naša ľudská reč však nemá primerané výrazy na vyjadrenie veľkosti Boha.

Boh sa ľuďom z lásky zjavil a daroval. Tým dal úplnú a definitívnu odpoveď na otázku o zmysle a cieli

ľudského života.

Boh sa ľuďom zjavoval postupne prostredníctvom svojich slov a činov. Naplno sa zjavil tým, že poslal na

svet svojho Syna. Kristus je Slovo Otca.

Sväté písmo obsahuje inšpirované skutočné Božie slovo. Boh je jeho autorom, lebo inšpiroval ľudských

autorov. Pôsobil v nich a cez nich, čím zaručil, aby vo svojich spisoch učili bez omylu spásne pravdy.

Štyri evanjeliá majú vo Svätom písme ústredné postavenie, pretože ich stredobodom je Ježiš Kristus.

Jednota Starého a Nového zákona vyplývajú z jednoty Božieho zjavenia a plánu spásy. Starý zákon

pripravuje Nový a ten zas dopĺňa Starý. Obidva sa spásonosne objasňujú. Obidva sú skutočným Božím

Slovom.

??? POMOCNÉ OTÁZKY ???

1. Môže človek spoznať Boha?

Áno, vo svetle prirodzeného rozumu a vo svetle Božieho zjavenia.

2. Kto nás učí veriť Ježišovu pravdu?

Rímskokatolícka Cirkev.

3. Odkiaľ nás Cirkev učí Ježišovu pravdu?

l. Zo Svätého písma.

2. Z ústneho podania.

4. Čo je Sväté písmo?

Sväté písmo je zbierka kníh, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého.

5. Ako sa delí Sväté písmo?

Na Starý a Nový zákon.

6. Čo obsahuje Starý zákon?

Dejiny spásy, v ktorých sa očakával Ježiš Kristus.

7. Čo obsahuje Nový zákon?

Štyri evanjeliá o Ježišovom živote na zemi.

Skutky apoštolov.

Listy apoštolov.

Zjavenie svätého Jána.

1.3. VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO,

STVORITEĽA NEBA I ZEME

Druhá prednáška.

Milí birmovanci!

V predchádzajúcej prednáške som vám vysvetlil pravdu, že Boh neostal mlčať pred človekom, ale sa mu

počas stáročí prihováral prostredníctvom určitých ľudí, cez ktorých tlmočil svoju vôľu. Teda, Boh prehovoril, ale

človekovi neukázal svoju tvár, čiže človek si ho nevie predstaviť ako vyzerá, lebo ho nevidel. Ak človek Boha

poznáva, tak len cez zjavenie a stvorené veci. Tomuto poznaniu my hovoríme viera. Dnes budeme teda

uvažovať o prvom článku Apoštolského vyznania viery tak, ako je uvedené v nadpise.

Čo je to viera?

Apoštolské vyznanie viery začína slovom verím. Je to krátke, predsa však nesmierne závažné a obsažné

slovo. Lebo rozhodne o celom živote.

Kto vlastne som? Odkiaľ, prečo, načo som? Môžem naozaj uveriť, to je mať dôveru? Čo a komu môžem

dôverovať, veriť? Zavše by som rád i uveril, ale nemám skôr dôvody k nedôvere? Ako vysvetliť ten častý

strach? Je možné pevne sa vierou zapojiť do určitého náboženstva alebo vierovyznania? Smiem k Veľkému

vyznaniu viery pripojiť aj ja svoj hlas?

Ak teda poviem, že verím v Boha, to znamená, uznávam pravdu, že Boh jestvuje, že jestvuje okrem tohto

sveta Bytosť, z ktorej všetko pochádza a ku ktorej sa všetko vráti. Túto pravdu uznávame, hoci Boha nevidíme.

V dnešnom svete často počujete, že Boh nejestvuje, lebo ho nikto nevidel. Celkom súhlasíme, že Boha nevidieť

telesnými očami a preto nehovoríme: vidím Boha, ale verím v Boha. Či z toho nasleduje, že keď Boha nevidíme,

tak nejestvuje? Keď som nevidel Ameriku, Afriku, tak nejestvuje? Isteže, bola by to veľmi nerozumná reč. Nie

sme ani z tých, ktorí chcú, aby sa pravdy viery dokazovali matematicky. Tí tvrdia, že za skutočnosť možno

uznať len to, čo sa dá vidieť, ohmatať, merať a vážiť. Azda si predstavujú Pána Boha ako nejakú hmotu alebo

figúrku, aby sme ho dokázali nejakým fyzickým spôsobom, alebo si ho predstavujú ako starčeka, ktorého možno

opísať od hlavy až po päty, merať, vážiť, filmovať, atď. a až potom za niečo uznať.

Sme kresťania katolíci a ako takí sme sa narodili, ale ani my sa nesmieme uspokojiť s tým, že nám túto

vieru ako dar položili do kolísky. Musíme sa pozrieť pravde do očí, či moja viera v Boha je opravdivá! Veríme v

Boha, ale nechceme veriť naslepo. Kresťan je človek obdarený rozumom a užívania rozumu sa nesmie vzdať ani

vo veciach viery. A keďže viera v Boha tvorí základ celého náboženského života, musí od základu každý z vás

preskúmať otázku viery, teda že Boh jestvuje a na akom základe verím. Azda preto, že ma k tomu viedli rodičia

alebo kňaz? Nie! Verím preto, lebo mi to dokazuje rozum, ktorý mi hovorí, že Boh jestvuje a musí byť. Teda

naším heslom bude: Nielen veriť, ale aj vedieť. Tak, ako hovorí sv. Pavol, aby sme mali vieru rozumnú a nie

slepú.

Čo znamená viera v biblickom zmysle, to nám objasní predovšetkým Abrahám, ktorým začínajú

„bohoľudské“ dejiny spásy a ktorého Sväté písmo nazýva otcom veriacich. (porov. Rim 4,12) Abrahám žije v

chaldejskom Ure a uctieva si bohov svojho kmeňa, kým ho jedného dňa nezasiahne volanie Božie: „Odíď zo

svojej zeme a od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním z teba

veľký národ, požehnám ťa a zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaným... V tebe budú požehnané všetky

pokolenia zeme!“ (Gn 12,1-3) „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivú zásluhu.“ (Gn 15,6)

Abrahám uverí, to je: vyvodí z Božích slov dôsledky a vydáva sa na cestu. Pritom riskuje všetko: dom i majetok.

Kvôli Bohu sa zrieka i vlasti. (porov. Hebr 11,8-14) Vydá sa napospas neznámej budúcnosti. Spolieha sa len na

Boha a jeho slovo. Navzdory veľkým ťažkostiam je plný nádeje. (porov. Rim 4,18) Tak sa stáva otcom

veriacich. Abrahámova cesta sa zavŕšila v ceste Ježiša Krista. Veriaci je pozvaný nasledovať ho. Ako Ježiš

zanecháva domov a je stále na cestách, nemajúc kde skloniť hlavu (porov. Mt 8,20), tak aj jeho učeníci majú

„všetko zanechať“, aby ho nasledovali. (porov. Mk 10,28) Ježišova poslušnosť voči Otcovi ho privedie až na

kríž, kde v najtemnejšej noci opustenosti zvolá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 25,34) Ale

práve v okamihu smrti je Boh pri ňom a vzkriesi ho k novému životu. Tak sa stáva on, ktorý sa utrpením „naučil

poslušnosti,“ (Hebr.5,8) „Základom a Dovŕšením viery.“ (Hebr 12,2) Preto sa v Novom zákone slová „viera“ a

„nasledovanie“ kryjú. Viera je teda cestou. Treba po nej kráčať s nádejou, aby sme spoznali cieľ. Je súčasne

rizikom - zanechaním starých istôt a odvrátením sa od zvyčajných spôsobov myslenia a konania. Toto všetko je

možné iba preto, lebo viera je odpoveďou na predchádzajúce volanie. Veriaci sa naň spolieha, dôveruje Bohu a

jeho slovu. Prvým slovom viery preto nie je „Verím, že...“, lež „Verím Ti“.

Kto je vlastne Boh?

Ako ste si všimli, milí birmovanci, prišli sme k poznaniu, že nie v niečo veríme, ale že niekomu veríme. A

ten Niekto je Boh. Tu sa nám ale vynára otázka: „Kto je Boh?“

„Verím v Boha“. Tento článok apoštolského vyznania viery je prvý a zároveň najdôležitejší. V podstate

ide vlastne v celom Kréde iba o Boha a o nič iné - iba ak vo vzťahu k nemu. Kto je však vlastne Boh? O Bohu a

k Bohu ľudia hovorili v priebehu dejín veľmi rozdielne. Podľa M. Burbera „„Boh“ je „najzaťaženejšie“ ľudské

slovo. Žiadne iné nebolo tak poškvrnené a znevažované... Ľudské pokolenia zvalili ťarchu vlastného ustrašeného

života na toto slovo a pritlačili ho k zemi: leží v prachu a nesie bremeno všetkých. Ľudské pokolenia so svojimi

náboženskými škriepkami trhali toto slovo, preň vraždili a zomierali, je poznačené odtlačkami prstov a krvou ich

všetkých... Maľujú odporné tváre a píšu pod ne Boh; vraždia sa navzájom, a hovoria v Božom mene.“ „Božie

meno sa, samozrejme, nachádza i v základoch dejín ľudských nádejí a utrpenia. V nich stretávame toto meno

žiariace a zatienené, uctievané a popiera-né, zneužité, pohanené, a predsa nezabudnuté.“ (Spol.synoda, Naša

nádej I,1) Na akého Boha teda myslíme, keď vyznávame „Verím v Boha“, a akého Boha majú na mysli tí, čo

kričia „Boh je mŕtvy!“? My kresťania nevyznávame boha antických mýtov, ani boha, ktorého človek mysticky

zatuší vo svojom vnútri, alebo boha filozofov. Máme na mysli živého Boha dejín, „Boha Abraháma, Izáka a

Jakuba,“ (porov. Ex 3,6, Mt 22,32) Boha Izraelovho (porov. Ž 72,18, Iz 45,3, Mt 15,31) a nie na poslednom

mieste Boha, ktorý je „Otcom nášho Pána Ježiša Krista.“ (1 Kor 1,3 a i.) Je zároveň Bohom, „ktorý stvoril

nebo i zem.“ (Ž 121,2)

Izraeliti si predstavovali Boha ako nekonečne mocného Vládcu nad prírodou, ako silného Vodcu,

spravodlivého Sudcu, ale aj ako verného Priateľa a starostlivého Otca. I dnešní ľudia majú rozličné predstavy o

Bohu, ktoré závisia od ich veku, výchovy, kultúry, náboženského vzdelania a pod. Deti a, bohužiaľ, aj niektorí

dospelí, si predstavujú Boha ako dobrého starčeka, ktorý sídli kdesi nad oblakmi. Takú predstavu mal napríklad

aj riaditeľ istej školy, keď vravel študentovi maturantovi: „Veď ľudia sa už dostali na Mesiac. To by boli museli

chytiť Boha za nohu.“ Študent mu trefne odpovedal: „Pán riaditeľ, predstavy, že Pán Boh je starček s dlhou

šedivou bradou, mal som v prvej triede základnej školy. Môj rozum vtedy ešte nestačil na to, aby som si

predstavil Boha iným spôsobom.“ Maturant správne odpovedal. Keď riaditeľ odpadol od viery, odpadol vlastne

v svojej detskej predstave o Bohu, ale Boh je niekto celkom iný, ako starček nad oblakmi. Keď sme boli malí,

ukazovali nám, že Pán Boh je veľký, silný, večný a dobrý. My sme si z toho potom vo svojej detskej hlávke

utvorili predstavu, že Pán Boh je starček, ktorý býva kdesi vysoko na nebi. Táto predstava bola pre nás vtedy

dôležitou náboženskou pomôckou. No náboženské pomôcky, ako vôbec všetky učebné pomôcky, nevyjadrujú

presne to, čo predstavujú. Vezmime napríklad mapu. Zelená farba značí nížiny, hnedá hory, modrá rieky, biela

ľadovec, krúžky značia mestá a pod. Iste by ste sa zasmiali, keby vám niekto ukazoval na mape Indiu a tvrdil, že

je to ozajstná India a že inej niet. India je predsa obrovský štát s džungľami a Himalájami a s okolo 700 miliónmi

obyvateľov. Mapa Indie je len obraz, ktorý nám ju viacmenej znázorňuje a približuje. Takouto pomôckou bola

pre nás v detstve predstava, že Pán Boh je starček, čo býva kdesi tam hore. Ale už vtedy nám hovorili, že Pán

Boh je nesmierne veľký, mocnejší ako všetci ľudia a má nás veľmi rád. Keď sme potom prišli do školy,

dozvedeli sme sa, že Pán Boh nemá telo, že je všade, že je večný atď. Tým, čo sa naďalej v náboženstve

nevzdelávajú, zostanú, bohužiaľ, v mysli iba tieto úbohé detské predstavy ako tomu pánu riaditeľovi. Detské

predstavy o Pánu Bohu si musíme postupne nahrádzať vhodnejšími a primeranejšími svojmu veku a vzdelaniu.

Niekto si predstaví Boha ako nekonečne geniálnu Bytosť, ktorá všetko riadi, alebo ako nekonečnú vatru lásky. V

takýchto predstavách je Boh z jednej strany nekonečný, kým z druhej strany má ľudské črty. Čo sa však týchto

ľudských čŕt týka, treba mať vždy jasné, že aj to sú len pomôcky, ktoré sú pre náš osobný vzťah k Bohu. Ale

všetky tieto a podobné predstavy vysoko prevyšuje obraz Boha, ktorý nám predstavuje sám Ježiš Kristus.

Kristus hovorí o Bohu ako o Otcovi. Používa obraz pozemského otca, aby nám priblížil Boha - Lásku, od

ktorého všetci pochádzame a ku ktorému sa všetci vraciame ako k svojmu láskavému Otcovi. Pre Krista je Boh

vždy Otcom. Celým svojím životom nám Kristus ukázal, ako sa máme k nebeskému Otcovi správať, ako sa s

ním rozprávať, ako prijať z jeho ruky všetko: úspechy i nezdary, radosti i utrpenia, ba i samu smrť.

Aký je Boh? Prvou jeho vlastnosťou je tajomnosť. A niet sa tomu čo diviť. Sú ešte milióny

neodhalených tajomstiev vo vesmíre a na zemi. Je teda logické, že oveľa tajuplnejší je ich Pôvodca. Veľký

moderný spisovateľ Graham Green sa vyjadril: „Odmietol by som veriť v Boha, ktorého by som mohol plne

pochopiť.“ A má pravdu. Boh, ktorého by sme mohli dokonale poznať, bol by iba výtvorom našej fantázie. Keď

sv. Pavol chcel názorne vyjadriť túto tajomnosť Božiu, napísal: „Boh býva v neprístupnom svetle. (1 Tim 6,16)

Božie vlastnosti

Boh je natoľko rozdielny od nás, že nemáme ani primeraných slov, aby sme si ho sprístupnili a vyjadrili.

Používame teda ľudské pojmy a umocňujeme ich prívlastkami: nekonečný, večný, nesmierny atď. Preto

hovoríme, že Boh je nekonečne mocný, vševediaci, svätý, že Boh je nekonečná Pravda, nesmierne Dobro a

Krása, večná Láska a pod. Ale ani tieto prívlastky nám nemôžu dať presný pojem o Bohu. Snažia sa nám ho iba

priblížiť. Tento nadsvetový Boh je teda nekonečne veľký a všemohúci.

Aj najväčšie ľudské diela sú iba nedokonalým napodobením jeho veľkosti a moci. Stvorenstvo, ako aj

zjavenia, predstavujú nám Boha ako nekonečne múdreho a vševediaceho. Inžinier nevie, dokedy vydržia

stroje, ktoré zostavil. Aj najdokonalejšiemu ľudskému poznaniu vždy čosi uniká, vždy sa vyskytnú určité

nepredvídané faktory. Boh, Inžinier vesmíru, dopodrobna pozná všetko, čo je a čo sa deje. Pozná to presne so

všetkými dôsledkami. Pozná aj naše myšlienky, dobré úmysly i zlobu. Pozná i minulosť. Vie, čo sa odohralo cez

tisíce a miliardy rokov vo vesmíre. A pozná i budúcnosť- budúcnosť celého vesmíru i každého jednotlivého

človeka. Pozná vopred každú sekundu môjho života. Oplatí sa preto zveriť mu s celou dôverou svoj život. Tento

Boh je i večný. Sväté písmo nám hovorí, že Boh nekonečne presahuje svet a vesmír. No ešte viac zdôrazňuje to,

že Boh je nekonečne blízky každému stvoreniu. Preto hovoríme, že Boh je svetu imanentný, to je, že je v ňom

neprestajne a životne prítomný. Dobre to vyjadril sv. Pavol: „Boh nie je ďaleko od každého z nás. V ňom totiž

žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17,28) Boh je prítomný vo svete i v ľuďoch svojou všemohúcnosťou a láskou. Je

prítomný v zákonoch prírody. Cez ne účinkuje, tvorí a hýbe vývoj celého vesmíru. Je prítomný v dejinách

ľudstva a v životných osudoch každého človeka. Často si predstavujeme Božiu prítomnosť iba pri zázrakoch. No

Boh je prítomný vo všetkých udalostiach. Je prítomný a účinkuje vo vede, v umení, v každej ľudskej činnosti.

Túto prítomnosť a účinkovanie Boha vo svete a v nás voláme Božou prozreteľnosťou. Boh všetko miluje a

všetko vedie, i cez prekážky a ľudské pády k svojmu cieľu. Boh riadi i dejiny národov. Vrcholom nášho

poznania o Bohu je, že Boh je Láska. Už samo stvorenie je skôr dielom Božej lásky ako jeho všemohúcnosti.

Stvoriť znamená darovať sa. Aby sa niekto mohol darovať, nestačí, aby bol iba mocný. Musí milovať. No láska,

ktorú Boh preukazuje voči nám ľuďom, nie je iba láska umelca k svojmu dielu. Jeho láska je omnoho

vznešenejšia. Boh nás miluje ako osoby, ako svojich synov a dcéry. A chce, aby sme aj my jeho milovali ako

osobu, lepšie, ako tri božské osoby. Milujeme Otca, ktorý nás stvoril, Syna, ktorý nás vykúpil, a Ducha Svätého,

ktorý nás posväcuje.

Moja odpoveď

I my, ktorí veríme a túžime po stretnutí s Bohom, musíme sa vyhýbať dvom krajnostiam, ktoré môžu

zhubne vplývať na naše styky s Bohom. Prvá krajnosť je dívať sa na Boha len ako na spravodlivého a

neúprosného sudcu. Boh nie je policajt, ktorý iba striehne, kedy sa človek previní, aby ho mohol volať na

zodpovednosť a potrestať. Boh je LÁSKA. Nikdy si to nebudeme dosť opakovať. Treba si to pripomínať vo

chvíľach dobrých, aby sme nespyšneli, no ešte viac vo chvíľach zlých, aby sme sa nedali znechutiť. Boh je

všade. No nie ako strážnik, ale ako OTEC,. žijeme v jeho náručí. A keď nás niekedy zvádza zlo, nech nám

pomáha ovládať si skôr vedomie, že Boh nás miluje, ako strach pred Bohom, ktorý trestá. Druhá krajnosť, ktorá

zhubne vplýva na náš vzťah k Bohu, je ľahko bez obavy urážať hriechom, falošne sa utešujúc myšlienkou, že

však Pán Boh je dobrý. Ani sa neslobodno uspokojovať falošnou nádejou, že po ľahkomyseľnom a hriešne

prežitom živote predsa sa len nejako prešmykneme do neba. Takto opovážlivo sa spoliehať na Božiu dobrotu je

hriechom proti Duchu Svätému. Pre mladého kresťana je životne dôležité vybudovať svoj vzťah k Bohu na

úprimnosti: úprimne Bohu veriť, úprimne ho milovať, úprimne s ním hovoriť v modlitbe, úprimne ľutovať, keď

sme ho urazili. Úprimný mladý kresťan, aj keď je krehký, snaží sa vložiť do svojich ústnych modlitieb veľa

úprimnosti a lásky. Vie sa s Bohom porozprávať i svojimi slovami. A často sa mu prihovára krátkymi

modlitbami: „Bože, pomôž mi!... Bože, milujem ťa!... Bože, odpusť mi!... Bože, očisť moju lásku!... Bože, daj mi

sily odpustiť!... Bože, daj, aby som nebol egoista!...“ a pod. Mladý kresťan vie si denne nájsť niekoľko minút

času, aby si prečítal nejakú stať z evanjelia, prípadne niekoľko strán z nejakej dobrej knihy a uvažuje o tom, čo

prečítal. Učí sa tak stretnúť sa s Bohom a zostať s ním aspoň na chvíľu úplne sám.

ZHRNUTIE DRUHEJ PREDNÁŠKY

Viera je súhlas rozumu a vôle s Božím zjavením. Úkonom viery uznávame zjavené pravdy a prejavujeme

Bohu dôveru. Viera je predchuť poznania, ktoré bude vo večnosti naším šťastím. Aj keď sa Boh zjavil,

ostáva nevysloviteľným tajomstvom. Keby sme ho pochopili, nebol by Bohom. Boha nazývame Otcom,

lebo v ňom má všetko svoj pôvod a jeho láskavú starostlivosť prirovnávame k rodičovskej, hoci ju

nekonečne prevyšuje.

Božia TROJOSOBNOSŤ je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a života. Krstom sme povolaní k

účasti na jej blaženosti. Teraz ešte v šere viery a v nebi už v jase poznania. Boh stvoril svet, aby zjavil svoju

veľkosť a aby jeho stvorenia mali účasť na jeho pravde, dobre a kráse. Svojou múdrosťou pôsobí aj

prostredníctvom tvorov. Boh umožnil človeku, aby sa slobodne podieľal na jeho plánoch.

Boh stvoril viditeľný aj neviditeľný svet. Do neviditeľného patria anjeli, duchovné a nesmrteľné bytosti,

obdarené rozumom a slobodnou vôľou. Prevyšujú nás svojou dokonalosťou.

Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu na starosť celý svet. Človek je hmotno-duchovná bytosť. Boh

stvoril človeka ako muža a ženu. Hneď na začiatku ľudských dejín zneužil človek svoju slobodu, postavil sa

proti Bohu a svoj cieľ chcel nájsť mimo Boha. Tým stratil svätosť a spravodlivosť pre celé ľudstvo, lebo to

nedostal iba pre seba, ale aj pre celé svoje potomstvo.

??? POMOCNÉ OTÁZKY ???

8. Čo je viera?

Viera je súhlas rozumu a vôle s Božím zjavením.

9. V ktorej modlitbe vyznávame, že Boh je náš Otec?

V modlitbe: „Otče náš...“

10. V ktorej modlitbe nám Cirkev zhrnula čo máme veriť?

V modlitbe: „Verím v Boha...“

11. Ako znie modlitba Verím v Boha?

(nájdeš v modlitebnej knižke)

12. Ktorých šesť hlavných právd veríme?

(nájdeš v modlitebnej knižke)

13. Ktoré sú Božie vlastnosti?

Boh je: večný, všadeprítomný, neviditeľný, vševediaci, všemohúci, nekonečne

múdry, nanajvýš svätý a dobrotivý, nekonečne spravodlivý a milosrdný.

14. Čo je to Božia prozreteľnosť?

Je to Božia starostlivosť o stvorený svet.

15. Koľko osôb je v jednom Bohu?

V jednom Bohu sú tri Božské osoby: Otec, Syn a Duch Svätý – Najsvätejšia Trojica.

16. Kto sú anjeli?

Anjeli sú duchovia, ktorí majú rozum a slobodnú vôľu, ale nemajú telo.

17. Načo stvoril Boh ľudí?

Boh stvoril ľudí na to, aby ho poznali, milovali, jemu slúžili a tak do neba prišli.

1.4. DEDIČNÝ HRIECH A JEHO NÁSLEDKY

Tretia prednáška.

Milí birmovanci!

V predchádzajúcej prednáške som vám hovoril o viere, o Bohu, o Božích vlastnostiach, ale o

stvoreniach, pre množstvo materiálu a krátkosť času, mi už miesto nevyšlo. Keby som mal vyčerpať aspoň z

časti pravdy o Bohu, nedokázal by som to ani za niekoľko desiatok rokov. Boh je nekonečný a preto konečný

človek ho nikdy nepochopí. V tejto prednáške chcem spolu s vami pouvažovať nad otázkami, ktoré trápia takmer

denne človeka. Prečo je na svete zlo? Prečo je na svete utrpenie, choroby, vojny, vraždy, prenasledovanie a

smrť? Prečo vo svete vládne nenávisť, faloš, závisť? Poďme k prameňu tejto veľrieky sĺz, zla a smrti. Tam

nájdeme odpoveď na našu pálčivú otázku. Dobre to vyjadril geniálny vedec a hlboko veriaci kresťan Pascal:

„Len čo som pochopil kresťanskú náuku o dedičnom hriechu, otvorili sa mi oči! Všade som začal nachádzať

stopy tejto pravdy. Áno, každé zlo svedčí, že sme stratili Boha. Vidíme to okolo seba i vo svojom vnútri.“

Základný princíp biblického vysvetľovania dejín znie: Boh nechcel a nestvoril svet taký, s akým my

konkrétne prichádzame do styku. Chcel a chce život, nie smrť, zavrhuje nespravodlivosť, násilie a lož. Nechce,

aby ľudia trpeli, lež aby boli šťastní v spoločenstve s ním. Na vyjadrenie tejto pôvodnej vôle a Božieho plánu si

Biblia poslúži príbehom o raji. „Potom Pán vysadil na východe, v Edene, raj, a tam umiestnil človeka, ktorého

bol utvoril...“ Pán Boh však takto prikázal človeku: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania

dobra a zla, z toho nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš!“ (Gn 2,8.16-17)

Keď v dávnej minulosti Boh chcel objasniť ľuďom problém zla a pádu prvých ľudí, použil na to obrazné

rozprávanie. Aj v tomto rozprávaní treba dobre rozlišovať obal - literárnu formu - od jadra - náboženskej pravdy.

Obalom je obrazný opis pádu prvých ľudí. Jadrom sú pravdy o pôvode zla a o jeho následkoch. Aj my dnes

musíme sa prebiť cez obal až k jadru, lebo čím sa stávame dospelejšími, tým viac potrebujeme vysvetliť si zlo, s

ktorým sa stretáme v sebe i okolo seba. Problém zla patril vždy medzi najpálčivejšie otázky ľudstva a je

najťažším problémom každého z nás. Už predtým sme videli, že opis raja je obrazným rozprávaním,

prispôsobeným zmýšľaniu ľudí starých čias. Nejde v ňom o udalosti, ale o náboženské pravdy, ktoré sa chcú

sprístupniť. To isté možno povedať aj o opise pádu prvých ľudí. Duch Boží zjavil v ňom náboženskú pravdu o

pôvode zla na zemi prostredníctvom inšpirovaného autora, ktorý v opise použil obrazy a rozprávania starých

kultúr Blízkeho východu. Napríklad, keď sa hovorí o strome života, možno tu vidieť vplyv mienky starých

národov na Východe, podľa ktorej jestvuje rastlina, ktorá môže dať človekovi večnú mladosť. Týmto obrazom sa

naznačuje, že Boh ponúkol alebo dal prvým ľuďom nesmrteľnosť. Druhým podobným obrazom je had. Izraeliti

už zo skúseností z dlhého putovania na púšti vedeli, že had je zákerný a nebezpečný plaz. To mohlo biblickému

autorovi vnuknúť myšlienku, aby pri opise Pokušiteľa použil obraz hada. Viedlo ho k tomu azda aj to, že susedia

Izraelitov, Kanaančania, klaňali sa hadovi ako božstvu. A tak pre Izraelitov had bol symbolom modloslužby a

dať sa zviesť hadom naznačovalo odpadnutie od pravej viery. Na druhej strane biblický autor svojím opisom

naznačuje, že aj had je iba stvorením, a nie bohom. Okrem toho had predstavuje v našom opise bytosť, ktorá má

vyššie schopnosti než človek a úmyselne koná zlo. Z iných častí Svätého písma vysvitá, že ide o satana - zlého

ducha. V Svätom písme sa nehovorí o nijakom jablku. Hovorí sa iba, že Eva a Adam jedli zo zakázaného

stromu, zo stromu poznania dobra a zla. Tento strom je tiež len obrazom. A obrazom je i samo jedenie ovocia.

V čom teda potom spočíval pád prvých ľudí? Prví ľudia boli obdarení slobodou. Mohli sa rozhodnúť ALEBO

ZA BOHA, ALEBO PROTI NEMU. Obraz jedenia zo stromu poznania dobra a zla značí chcieť žiť bez Boha.

Ľudia chceli byť ako Boh, ale nezávislí od neho. Poznať dobro a zlo značí, že človek si chcel sám určiť, čo je

dobré a zlé. Ale určovať, čo je dobré a zlé, patrí výlučne Bohu. Teda človek nedôveroval Bohu a odvrátil sa od

jeho lásky. Bolo to odvrátenie sa a odpadnutie od Boha, v čom vlastne spočíva každý hriech. Toto odpadnutie od

Boha rozvrátilo priateľstvo a spojenectvo prvých ľudí s Bohom. Stratili Boha a ostali sami, strašne sami.

Dedičný hriech

S pojmom dedičnosť, dedičný sa často stretávame v medicíne. Rozumie sa tým schopnosť prenášať určité

znaky a vlohy z rodičov na ich potomkov. Takto si vysvetľujeme nielen vonkajšiu alebo vnútornú podobnosť na

matku, otca či starých rodičov, ale aj vznik dedičných ochorení, ktorých poznáme celý rad. Ako príklad môžeme

uviesť dedičné ochorenia krvi, ktoré sa u postihnutého a jeho potomkov prejavujú chudokrvnosťou alebo

poruchou zrážania krvi. Určite ste už počuli o chorobe hemofílii, ktorá je typickým príkladom dedičného

ochorenia s nadmernou krvácivosťou. Riziko vzniku dedičného ochorenia je veľmi vysoké. Hovorí sa tomu

dedičné zaťaženie. Niečo podobné sa stalo i po páde prvých ľudí. To, čo svojím hriechom stratili, stratili aj pre

svojich potomkov, a to: nekonečné Božie synovstvo, nesmrteľnosť a vnútornú rovnováhu. Prví ľudia sú akoby

prameň, z ktorého pochádza rieka ľudstva. Keď sa prameň nakazil bacilmi, aj veľrieka ľudstva, ktorá z toho

prameňa vyviera, je nimi nakazená. Výrazom dedičný hriech označujeme stav viny, v ktorom sa narodí každý

človek. Tento stav, ako nám hovorí až samotný prívlastok „dedičný“, má hlboký súvis s hriechom prvých ľudí.

Podľa Svätého písma dedičný hriech pre Adamových potomkov nie je dajaký osobný priestupok, ale

predovšetkým situácia, v ktorej sa nachádzalo celé ľudstvo po páde prvých rodičov. Dedičný hriech je stav

hriechu, čiže určité zotrvávanie v odvrátení sa od Boha. Tento stav, zapríčinený hriechom prvých ľudí, pokračuje

a prenáša sa na ich potomstvo. Všetci ľudia upadli v Adamovi do hriechu. Ide teda o hriech v pravom zmysle

slova, hoci, ako uvidíme neskoršie, iná je situácia prvých ľudí a iná je situácia ich potomkov. Cirkev učí, že

dedičný hriech je „smrť duše“. Čo tým treba rozumieť? Vinou dedičného hriechu sme pozbavení Božieho

synovstva. Inými slovami, dedičný hriech nás pozbavuje milosti posväcujúcej a lásky k Bohu. Okrem toho

dedičný hriech nás pozbavuje aj daru integrity (pôvodnej plnosti a vnútornej rovnováhy). Dar integrity spočíva v

tom, že všetky naše zmyslové schopnosti a všetky naše pudy boli podriadené rozumu a vôli a prežiarené duchom

Božieho synovstva. Milosť Božia a ľudská prirodzenosť (rozumu, vôľa, city, zmysly atď.) boli tak harmonicky

zladené, že človek bol uchránený od každej vnútornej nezriadenosti - panovala v ňom dokonalá vnútorná

rovnováha. Teda dedičný hriech nás pozbavuje aj Božieho synovstva aj daru integrity, čiže pozbavuje nás

„pôvodnej spravodlivosti“, v ktorej Boh stvoril človeka. Treba si uvedomiť, že keď rodičia dávajú život svojim

potomkom, prenášajú na nich tú istú prirodzenosť, ktorú oni sami vlastnia, teda obohatenú alebo pozbavenú

určitých darov a vlastností. Prví ľudia preniesli na svojich potomkov ľudskú prirodzenosť pozbavenú pôvodnej

spravodlivosti a svätosti. Teda vo všetkých potomkoch prvých ľudí sa akoby predlžuje stav hriechu, stav

odlúčenia sa a vzbury proti Bohu. Predsa však je rozdiel medzi stavom hriechu prvých ľudí a stavom hriechu ich

potomkov. V prvých ľuďoch bol tento stav hriechu osobný, zavinený ich priamou vzburou proti Bohu. V ich

potomkoch je tento stav hriechu zdedený, je predĺžením stavu osobnej vzbury prvých ľudí. Preto v ostatných

ľuďoch môžeme pokladať tento stav hriechu akoby zmiernený, pretože je zavinený iba tým, že prijali ľudskú

prirodzenosť pozbavenú pôvodnej spravodlivosti. Cirkev učí, že tí, čo zomrú iba v dedičnom hriechu, teda bez

osobných hriechov, nemôže dosiahnuť večnú blaženosť. Na druhej strane však nestihnú ich tie večné tresty,

ktoré sú dôsledkom osobných hriechov.

Bože, a čo teraz?

A čo po páde? Potečie teraz rieka ľudstva hneď od svojich začiatkov ako rieka zla? Zostane ľuďom ešte

nejaká nádej? Kto ich zachráni? Ľudská sloboda v návale pokušenia prekazila pôvodný Boží plán. Boh sa však

nedá znechutiť nevernosťou človeka. Jeho plán lásky musí zvíťaziť. Ľudstvu, tápajúcemu v tmách beznádeje,

prisľubuje Vykupiteľa: Ženino potomstvo zvíťazí nad Pokušiteľom. „Nepriateľstvo ustanovím medzi tebou a

ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom. Ono ti rozšliape hlavu, a ty mu zraníš pätu.“ (Kniha pôvodu

– Genezis 3,15) Kresťania už od najstarších čias videli v týchto slovách predzvesť vykúpenia. V zámene „ONO“

(potomstvo) možno vidieť zjavnú narážku na Spasiteľa a na jeho Matku. A odvtedy ľudstvo stále túži po

Vykupiteľovi: On je našou nádejou: Príde Kristus, Spasiteľ náš... ON NÁS ZACHRÁNI. „Boh tak miloval svet,

že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal život večný.“ (Jn 3,16)

Moja odpoveď

Ako viete, milí birmovanci, vrátil som sa zo Svätej zeme, kde som mal popri iných, aj tento zážitok.

Navštívili sme prameň rieky Jordán, kde sme uvažovali o svojom krste, obnovili sme si krstné sľuby a

symbolicky sme sa umyli vo vode rieky, v ktorej bol pokrstený aj Pán Ježiš. Koľkí z vás ste tu takí, ktorí ste

neboli pokrstení, ale na krst sa chystáte. Vy ostatní ste pokrstení, ale viete kedy? Dátum narodenia vieme všetci,

ale koľkí z vás vedia dátum krstu? A čo je viac pre kresťana: dátum narodenia, či dátum krstu? Dátumom

narodenia sme sa narodili pre telesnú smrť, ale dátumom krstu sme sa zrodili pre večný život, pre Boží život.

Často si túto pravdu uvedomujte, že ste sa krstom stali synmi a dcérami Božími, že vás krst pozbavil dedičného

hriechu a tým večnej straty Boha. Treba si ale aj uvedomiť skutočnosť, že krstom sme nestratili náklonnosti k

hriechu a s tými musíme zápasiť celý život. To je tá „úzka brána“, to je tá „úzka cesta“, ktorá vedie do života,

ale kto vytrvá dokonca, ten bude spasený.

??? POMOCNÉ OTÁZKY ???

18. Kde má pôvod dedičný hriech?

V prvých ľuďoch.

19. Ako voláme prvých rodičov?

Adam a Eva.

20. Ako sa previnili Adam a Eva?

Tak, že sa odvrátili od Pána Boha.

21. Čím sa odvrátili od Pána Boha?

Tým, že neposlúchli Pána Boha.

22. Aké boli následky hriechu prvých rodičov?

1. Stratili krásu duše, ktorá sa volá posväcujúca milosť.

2. Stratili Božie synovstvo.

3. Stratili nebo.

4. Zatemnil sa im rozum.

5. Vôľa sa naklonila k zlému.

6. Museli veľa trpieť a zomrieť.

23. Či hriech prvých rodičov len im samým uškodil?

Nie, lebo prešiel na celé ľudské pokolenie.

24. Ako voláme hriech, v ktorom sa narodí každý človek?

Dedičný hriech.

25. V čom spočíva dedičný hriech?

V tom, že všetci ľudia po prvých rodičoch dedia ich odvrátenie od Pána Boha.

26. Boli schopní ľudia svojimi vlastnými silami zmieriť sa s Bohom?

Nie, musel im pomôcť sám Boh.

27. Komu Boh prisľúbil, že pošle ľuďom Vykupiteľa?

Už prvým ľuďom, potom Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi, Mojžišovi a

Izraelitom ústami proroka Micheáša, Daniela, Izaiáša a žalmistu.

28. Ako sa Boh zmiloval nad ľuďmi?

Že im prisľúbil a poslal Vykupiteľa, čiže Záchrancu.

1.5. JEŽIŠ KRISTUS, NÁŠ PÁN

Štvrtá prednáška.

Milí birmovanci!

V našich stretnutiach sme sa dostali k úvahám o druhej Božskej osobe - o Ježišovi Kristovi. Apoštolské

vyznanie pokračuje: „Verím v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého,

narodil sa z Márie Panny...“ Ako vidíte, že je to znovu bohatá téma, ktorú by bolo treba dobre rozviesť aj na

niekoľko hodín, no predpokladám, že sa budete sami snažiť čítať si postupne Evanjelium, počúvať ho na sv.

omšiach a tak celý život poznávať život a dielo Ježiša Krista.

Matka Pána Ježiša

Ak máme hovoriť o Ježišovi, nesmieme zabudnúť, že ako človek mal aj ľudskú matku. Túto matku

predpovedal Boh prvým ľuďom hneď po ich páde v raji. „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou,

medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gen. 3,15) Táto úcta je

prejavom lásky Božej, ktorá prisľubuje žene raz víťazstvo nad diablom, a to skrze jej potomka, skrze Mesiáša.

Preto sa tento verš volá prvou blahozvesťou, protoevanjelium.

Tragicky to vyzeralo na svete pred príchodom Mesiáša. Ľudstvo sa topilo v zle, bolo v otroctve diabla,

každý človek sa rodil v dedičnom hriechu. Keď v plnosti času Boh sa rozhodol poslať ľudstvu Spasiteľa, musel

preň vytvoriť akoby predmostie - bytosť čistú, vyňatú z moci diabla, nezaťaženú dedičným hriechom, z ktorej

Syn Boží mal si vziať ľudskú prirodzenosť. Touto bytosťou bolo jednoduché, skromné dievča, Mária z Nazareta.

Tak sa uskutočnilo prisľúbenie, ktoré Boh dal prvým ľuďom po ich páde. Panna Mária z Nazaretu bola po páde

prvých ľudí jedinou bytosťou na zemi, ktorá nebola nikdy v moci dedičného hriechu. Anjel jej povedal: „PÁN S

TEBOU!“ Hej, Boh bol tak silno s ňou od prvej chvíle jej jestvovania, že bola hneď od počiatku bez dedičného

hriechu - je NEPOŠKVRNENÁ. Teda nepoškvrnené počatie Panny Márie týka sa jej samej, nie Spasiteľovho

počatia. Prečo Pannu Máriu nezasiahol dedičný hriech? Preto, že sa svedčalo, aby tá, čo mala dať svetu víťaza

nad hriechom a nad diablom, nebola ani na chvíľu v moci hriechu a v područí diabla. Pravda, aj Panna Mária

bola vykúpená Ježišom Kristom, no celkom osobitným spôsobom, lebo Boh jej už vopred započítal výkupnú

smrť jej Syna.

Boh vyvolil Máriu za KRISTOVU MATKU. Na tomto sa zakladá jej veľkosť a všetky jej osobné dary.

Boh však rešpektuje slobodu každého človeka. Preto nenúti Pannu Máriu stať sa Matkou Božou, ale čaká jej

slobodný súhlas. Prostredníctvom anjela vysvetlí jej svoj plán spásy a čaká jej slobodné „áno“. Panna Mária má

iba jednu ťažkosť: Ako sa môže stať matkou, keď Bohu prisľúbila žiť v panenstve? Anjel jej vysvetľuje: Stane

sa to pôsobením Ducha Svätého. Budeš matkou a zostaneš pannou. Bohu je to možné! Vtedy Mária vysloví

svoje pokorné a bezpodmienečné: „Nech sa tak stane!„ V tej chvíli nekonečný a večný Syn Boží stáva sa

človekom... Je to nevýslovné tajomstvo vtelenia! Konečne nadišla blažená chvíľa, po ktorej túžilo ľudstvo po

tisícročia. Začína sa vrcholné obdobie Božieho plánu spásy.

Ako prišiel Kristus na svet?

Po dlhej príprave, ktorú zvýrazňujú dejiny spásy v Starom zákone, Boh posiela svojho Syna na svet, medzi

nás: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami“.(Jn 1,14) Syn Boží stáva sa jedným z nás, aby priviedol

nás, svojich poblúdených bratov a sestry, do rodiny Božej, do intímneho života Najsvätejšej Trojice: Hej, raz

boli na svete Vianoce Vianoc! Sám Boh prišiel medzi nás. Mladí kresťania majú plnšie chápať Vianoce. Detská

radosť z Ježiška, ktorý prináša darčeky, musí sa v nás rozrásť v radosť z Krista, ktorý nám prináša spásu. Iba

takto naše Vianoce budú veľké, ako je veľký a nekonečný ten, ktorý k nám prichádza: „A Slovo sa stalo telom a

prebývalo medzi nami. A my sme videli jeho slávu, slávu akú má Jednorodený od Otca, plný milosti a pravdy.“

(Jn 1,14)

Kristus sa mal narodiť v Betleheme. Už sedemsto rokov predtým to predpovedal prorok Micheáš. Zo

svetských dejín vieme o sčítaní ľudu, ktoré nariadil cisár Augustus. Z Evanjelia zasa vieme o jaskyni - maštali, o

pastieroch, o anjeloch. No v porovnaní s úžasnou skutočnosťou, že Boh prichádza na svet, je to veľmi málo.

Mnohým ostávajú z toho všetkého iba citové detské predstavy. Pre mnohých vianočné sviatky znamenajú zhon

za stromčekom, za darčekmi a zábavami. Kristus ostáva kdesi v kúte, nezaujímajú sa oň. A predsa, Vianoce bez

Krista nemajú zmysel! Kým naopak, keď prežívame Vianoce ako sviatky príchodu Spasiteľa, vtedy všetko

nadobudne nový zmysel: darčeky sa stanú symbolom Kristovej lásky k nám, stromček ožiarený sviečkami stane

sa symbolom Svetla - Ježiša Krista.

Až donedávna niektorí nepriatelia kresťanov tvrdili, že Ježiš Kristus nejestvoval. No dnes na základe

historických dokumentov, náboženských a najmä nenáboženských, sa jasne dokázalo, že Ježiš Kristus je

historickou osobnosťou. Opak tvrdia iba tí, čo naschvál zatvárajú oči pred pravdou. Náboženským prameňom,

ktorý svedčí o Ježišovi Kristovi, je Sväté písmo Nového zákona, najmä Evanjeliá, a spisy z prvých čias

kresťanstva. Z mimonáboženských prameňov treba predovšetkým spomenúť spisy Jozefa Flávia, Plínia

Mladšieho, Tacita a Svetónia. Miestodržiteľ Plínius napísal cisárovi Trajánovi a žiada ho o radu, ako sa má

zachovať voči kresťanom. Lebo oni „sa schádzajú v určitý deň pred východom slnka a spievajú chválospev ku

Kristovi ako k nejakému Bohu.“ Dejepisec Tacitus oznamuje okolo r. 116 o požiari Ríma, z ktorého obviňuje

cisára Neróna. „Aby Nero potlačil túto zvesť, prehlásil za vinných kresťanov a dal ich kruto mučiť. Meno kresťan

pochádza od Krista, ktorého za vlády Tibéria miestodržiteľ Poncius Pilát (26-36 r.) v Palestíne odsúdil a dal

popraviť.“ Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, Skutky apoštolov a listy apoštolov najpodrobnejšie

dosvedčujú, že Ježiš Kristus skutočne žil. Tieto spisy pochádzajú z rokov 50 - 100 po Kristovi, teda z doby, v

ktorej ešte žili mnohí svedkovia, čo Krista videli a počuli.

Kto je Ježiš Kristus?

Meno Ježiš pochádza z hebrejského „Jehošua“ a značí: „Boh je spása“. Ježiš dostal toto meno už pred

svojim narodením z Božieho príkazu a proroctva: „On spasí svoj ľud z jeho hriechov.“ (Mt 1,21) Týmto menom

sa hovorí o osobe a životnom poslaní Ježiša, že je „Bohom zoslaný Spasiteľ ľudí.“ (Sk 4,12) Priezvisko Kristus

znamená „pomazaný, Mesiáš“. Proroci Starého zákona často hovoria o „pomazanom Pánovom“ a mienia tým

Mesiáša. Ježiš, ktorého ľudská prirodzenosť bola dokonale preniknutá božstvom, vedel, že je Bohočlovek a sám

sa k tomu aj priznal. (Jn 4,26, Mt 26,63n) Liturgia s obľubou používa meno Kristus, aby tak vyjadrila, že

stredobodom každej modlitby a náboženskej akcie je Pomazaný Pánov - Ježiš Kristus, Bohočlovek.

Obyvatelia Nazareta pokladali Ježiša Krista za obyčajného človeka. A Kristus bol naozaj pravým

človekom. Ako každý človek aj on mal telo z mäsa a kostí, oči, ruky, nohy a všetky zmysly ako my. Aj on cítil

zimu a horúčavu, vietor a dážď, čo mu šibal do tváre. Aj on cítil hlad a smäd a potreboval si odpočinúť, vyspať

sa a načerpať nových síl ako každý z nás. Aj on rástol a dospieval ako každý človek: najprv bol dieťaťom, potom

chlapcom, neskoršie mladíkom a nakoniec dospelým mužom.

Z biblických správ jasne vidieť, že Ježiš Kristus je aj pravý Boh a svojou podstatou je skutočným Synom

Božím. Nebeský Otec to dosvedčuje pri krste v Jordáne a pri premenení na hore Tábor: „Toto je môj milý Syn, v

ktorom mám zaľúbenie!“ (Mt 3,17, 17,5) Ježiš si robí nárok na Božskú moc: „Daná mi je všetka moc na nebi i

na zemi.“ (Mt 28,18), „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mt 9,2) Kladie božské požiadavky: „Kto v neho verí, nebude

odsúdený, pretože uveril v Meno jednorodeného Syna Božieho.“ (Jn 3,18) Zaprisahá sa pred veľradou, teda pred

vodcami židovského národa, že je Božím Synom. (Mt 26,63) Svoju Božskú moc dokazuje mnohými zázrakmi.

Rozkazuje prírode, uzdravuje chorých, kriesi mŕtvych a zvlášť tým, že sám vstal z hrobu vlastnou mocou,

dokázal svoje Božstvo. To sú viditeľné znamenia, ktoré celkom jasne dokazujú, že je Synom Božím. Apoštoli

vyznávajú: „Ježiš je pravý Boh.“ (Jn 5,20) Za toto presvedčenie kládli aj svoje životy. Cirkev od počiatku bráni

Kristovo Božstvo proti všetkým bludom. Na nícejskom sneme roku 325 bolo prehlásené: „Ježiš je pravý Boh z

pravého Boha a rovnakej podstaty s Otcom.“

Čo učil Ježiš?

Ježiš Kristus začal hlásať: „Božie kráľovstvo prišlo medzi nás.“ Je to Božia ríša, ktorá nie je z tohoto sveta,

hoci je na tomto svete. Nie je z tohoto sveta preto, lebo ju nezaložili ani generáli, ani politici, ale Kristus - Syn

Boží. Kto chce dosiahnuť toto kráľovstvo, musí žiť podľa Ježišových zásad, ktoré vyjadril v reči na Hore a tá reč

je zhrnutá v ôsmich Blahoslavenstvách. (Mt 5,3-12) Denne ho počúvalo veľké množstvo ľudí, ale z tohto

množstva si Ježiš vybral najvernejších učeníkov, ktorých nazval apoštolmi. Vybral si: Šimona, ktorému dal

meno Peter, Jakuba, syna Zebedejovho, a Jána, brata Jakubovho, Andreja, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša,

Jakuba, syna Alfejovho, Tadeja, Šimona Kanaanského a Judáša Iškariotského, ktorý ho zradil. Nie nadarmo ich

vybral Kristus práve dvanásť. Patriarcha Jakub mal totiž dvanásť synov. Podľa nich sa Izraeliti, starozákonný

Boží ľud, delil na dvanásť nových kmeňov. Voľbou dvanástich Kristus akoby chcel povedať: „Vy dvanásti

budete ako dvanásť nových stĺpov, na ktorých vybudujem nový Boží ľud zo všetkých národov sveta.“

Svoje božské poslanie potvrdil Kristus skutkami, ktoré nazývame zázraky. Kristus urobil vo svojom živote

veľa zázrakov. Ony sú tiež znakom jeho božstva. Zázraky sú totiž znameniami. Zjavujú, že Boh je prítomný,

účinkuje a ľudí miluje. I Kristus pokladal svoje zázraky za znamenia a verejne sa na ne odvolával: „Skutky,

ktoré konám v mene svojho Otca, svedčia o mne!“ (Jn 10,25) Evanjelisti nám zaznačili veľa Kristových

zázrakov. Je medzi nimi zo dvadsať senzačných uzdravení, tri vzkriesenia z mŕtvych, viaceré zázraky s

prírodnými živlami, ako napr.: premenenie vody na víno, rozmnoženie chlebov, utíšenie búrky na mori, zázračný

rybolov a pod. Niekedy Kristus hromadne uzdravoval všetkých, ktorých k nemu priniesli. Kristus robil zázraky

verejne pred ľuďmi. Boli teda podrobené ustavičnej kontrole. Nepochybovali o nich ani jeho najväčší nepriatelia.

Kristove zázraky spočívajú v tom, že uzdravenie nastalo na jeho slovo v okamihu, bez liekov a bolo trvalé.

Najväčším Kristovým zázrakom je bezpochyby jeho vlastné zmŕtvychvstanie. O tom si však povieme

podrobnejšie v nasledujúcej prednáške.

Moja odpoveď

Na záver sa zamyslime nad slovami nápisu na katedrále v Lübecku v Nemecku, ktoré by sa nemali

vzťahovať na nás. Kristus hovorí:

„Nazývate ma Majstrom - a nepýtate sa ma.

Nazývate ma svetlom - a nevidíte ma.

Nazývate ma cestou - a nejdete po nej.

Nazývate ma životom - a nepožadujete ho.

Nazývate ma múdrym - a nenasledujete ma.

Nazývate ma krásnym - a nemilujete ma.

Nazývate ma bohatým - a neprosíte ma.

Nazývate ma večným - a nehľadáte ma.

Nazývate ma milosrdným - a nedôverujete mi.

Nazývate ma všemohúcim - a nectíte ma.

Nazývate ma spravodlivým - a nebojíte sa ma.

Ak vás zavrhnem, tak sa nedivte!“

ZHRNUTIE ŠTVRTEJ PREDNÁŠKY

JEŽIŠ je ľudské meno Božieho Syna. KRISTUS znamená Mesiáš. Označenie PÁN vyjadruje božskú moc.

Večné SLOVO, Boh Syn sa stal človekom. Prijal ľudskú prirodzenosť, ale božskú pritom nestratil. Boh

Otec si vybral za matku svojho Syna Máriu, pannu z vyvoleného židovského národa, snúbenicu Jozefa z

Dávidovho rodu. Keď slobodne prejavila súhlas, poslal Ducha Svätého, aby spôsobil ľudské počatie

večného Božieho Syna bez spolupôsobenia ľudského otca. Panenské počatie dokazuje výlučnú Božiu

iniciatívu pre našu záchranu. Ježiš je po Otcovi Boh a po matke človek.

Celý Ježišov život je tajomstvo, pred ktorým sa máme skloniť ako pastieri i učenci pred chudobným

betlehemským dieťaťom. Ježiš strávil väčšinu života ako obyčajný človek, ako dieťa, podriadené rodičom.

Ako remeselník, ktorý si zarába na živobytie, ako veriaci žid, ktorý dodržiava Božie zákony. Prijal Jánov

krst pokánia, lebo prišiel vziať na seba hriechy celého ľudstva. Skúsil čo je pokušenie, ale mu nepodľahol.

Bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu. Zázrakmi dokazoval, že má moc nad prírodou, nad životom i

smrťou. Ale pokrytcov, ktorí sa považovali za spravodlivých, lebo navonok zachovávali všetky predpisy,

tvrdo napomínal. Neprišiel zrušiť zákon, ale naplniť. Vysvetľoval ho s Božskou autoritou. Svoje učenie

zhrnul v horskej reči. (Zákon lásky, blahoslavenstvá.)

??? POMOCNÉ OTÁZKY ???

29. Kto je prisľúbený Vykupiteľ?

Pán Ježiš.

30. Kto je Pán Ježiš?

Boží Syn, ktorý sa stal človekom.

31. Čo znamená meno Ježiš?

Spasiteľ, Vykupiteľ, Záchranca.

32. Kedy sa stal Boží Syn človekom?

Za čias cisára Augusta pred dvetisíc rokmi.

33. Ako sa stal Boží Syn človekom?

Tak, že pôsobením Ducha Svätého prijal z Panny Márie také telo a dušu, ako máme my ľudia.

34. Kto je Ježišova Matka?

Preblahoslavená Panna Mária.

35. Kedy si zvlášť pripomíname očakávanie Vykupiteľa.

V Advente, ktorý trvá štyri týždne pred Vianocami.

36. Ktorou modlitbou si pripomíname, že sa Boží Syn stal človekom?

Modlitbou „Anjel Pána...“ (nájdeš v modlitebnej knižke.)

37. Koľko rokov žil Boží Syn viditeľne medzi ľuďmi?

Podľa výskumov tridsať tri až tridsať šesť rokov.

38. Čo robil Ježiš na svete?

a/ Najprv pracoval v Jozefovej dielni.

b/ Potom tri roky vyučoval ľudí.

c/ Napokon sa z veľkej lásky k Bohu a k ľuďom dal ukrižovať.

1.6. UKRIŽOVANIE, ZMŔTVYCHVSTANIE, NANEBOVSTÚPENIE

Piata prednáška.

Milí birmovanci!

Všetko, čo som vám doteraz hovoril o Ježišovi a čo vám budem ďalej hovoriť o ňom, mám predovšetkým z

evanjelií, ale aj z návštevy Svätej zeme. Náš duchovný sprievodca nás predovšetkým zaviedol na tie miesta,

ktoré sú spojené s utrpením Ježiša Krista. Veľmi podrobne nám vysvetľoval, čo sa na každom mieste stalo a

verte mi, že až tam som dôkladnejšie pochopil hrôzu Kristovho utrpenia.

Ukrižovanie

Kristovo umučenie sa začína naplno už v Getsemanskej záhrade. Krista sa zmocňuje neopísateľná horkosť

a hrôza. Hriechy celého ľudstva, od prvých ľudí až do konca sveta, valia sa naň sťa hrozná povodeň a zrážajú ho

na zem: „Pán uvalil na neho zločiny nás všetkých.“ (Iz 53,6)

Uvažujme nad príčinami krvavého potu. Ježiš je Boh i človek. Ako Boh jasne poznáva, čo ho čaká v

nasludujúcich hodinách. Ako človek to všetko prežíva. Detailne vidí jednotlivé fázy svojho telesného mučenia:

bičovanie, korunovanie tŕním, krížovú cestu a napokon smrť na kríži. V hĺbke ľudskej duše prežíva zradný

Judášov bozk, zbabelosť apoštolov, Petrovo zaprenie, výsmech sluhov a vojakov, Pilátovu nerozhodnosť a

nespravodlivosť, rozbesnený zástup, ktorý ho ešte pred týždňom oslavoval a teraz ho chce zabiť. Vidí, ako

uprednostňujú Barabáša, vidí bolesť Matky pod krížom, na neho dolieha ťarcha a ošklivosť hriechov celého

sveta, ktoré berie na seba dobrovoľne on, najnevinnejší. Duchovným zrakom jasne vidí všetky naše smilstvá,

cudzoložstvá, svätokrádeže, krádeže, znesväcovanie Božieho mena, potupovanie kňazov a opovrhovanie nimi,

zneucťovanie Eucharistie, nevšímavosť a chlad pri svätej omši a svätom prijímaní, zrady a nevernosti kňazov a

rehoľníkov, zaprenie viery, zbabelosť pri vyznávaní jeho náuky, ľahostajnosť k dielu, ktoré spečatil svojou

krvou... To všetko Krista tlačí, desí, budí v ňom prenikavý vnútorný odpor, strach, úzkosť, pocit zbytočnosti

celého jeho vykupiteľského diela. Nedivme sa teda, že ako človek volá k Otcovi až tri razy, aby mu odňal

„kalich“ utrpenia, ktorý prekypuje a ktorý už nevládze ďalej piť... Srdce mu bije zrýchlene a jemnými cievami

vytláča na povrch tela krv, ktorá sa mieša so smrteľným potom a kropí zem... Ako človek hľadá ľudskú útechu u

svojich učeníkov. Ale oni, hoci im kázal bdieť, až trikrát zaspali... Duševná trýzeň je taká veľká, že len útecha

anjela mu dáva silu, aby neodstúpil od začatého diela... Čo mohlo vtedy Ježiša povzbudiť, ak len nie to, že si

predstavoval ovocie svojej smrti? Videl milióny vykúpených, šťastných ľudí, ktorí ho milujú vo Sviatosti

Oltárnej, vo Sviatosti lásky. Milióny mučeníkov a trpiacich, ktorí čerpajú silu z rozjímania o jeho utrpení a z

pohľadu na kríž... Myšlienka na nich ho povzbudzovala a posilňovala.

Z Getsemanskej záhrady vlečú Krista na nočné vyšetrovanie najprv k Annášovi a potom ku Kajfášovi.

Po výsluchu sotia ho niekde do suterénu. Tam si ho podáva zdivočená zberba. Lietajú zauchá, päste, pľujú naň a

bavia sa: „Nože, hádaj, kto ťa uderil?“ A boli to ťažké ruky, čo ho bili. No Kristus mlčí. Ráno s ním židovská

veľrada improvizuje súdny proces. Potom ho vedú k Pilátovi, od Piláta k Herodesovi a znova späť. Rímsky

prokurátor sa naľaká vyhrážok Židov. Bojí sa, že by pre tento proces mohol stratiť cisárovu priazeň. Odsúdi

Krista na bičovanie. Vojaci odvlečú Ježiša na kasárenský dvor. Zhromaždí sa okolo neho celá rota rímskych

vojakov, ktorí si chcú vyliať svoju zlosť na jednom z nenávidených Židov. Postŕhajú z Krista šaty, uviažu mu

ruky na zápästiach a priviažu ho za ne hore na stĺp. Pristúpia k nemu dvaja kati a začnú ho striedavo šľahať

bičmi. Podľa židovského práva Kristus mal dostať iba tridsať rán. Ale katmi sú cudzí vojaci. Bijú Krista, kým sa

im len páči. Po prvých úderoch utvoria sa na Ježišovom tele fialové a sinavé opuchliny, ďalšími údermi olovené

guľôčky trhajú podkožné svalstvo. Pokožka sa trhá, visia z nej franforce, krv strieka na všetky strany. Celé telo

je ako krvavé pole s potôčkami krvi. Mnohí odsúdenci pri takomto bičovaní umreli. A Kristus trpí za nás:

„Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí a útrap znalý, pred akým si zakrývajú tvár... Vskutku choroby naše

on niesol a bôľmi našimi on sa obťažil.“ (Iz 53,3-4) Po bičovaní odvlečú Krista od stĺpa a posadia ho. Na krvavé

plecia mu hodia starý vojenský červený plášť - to má byť kráľovský purpur. Do ruky mu vtisnú hrubú trstinovú

palicu - to ako žezlo. Chýba už len koruna! V kúte je pichľavý ker, má dlhočizné tŕne. Vojaci upletú z jeho

konárov korunu a vrazia mu ju na hlavu. Tŕnie sa zabodáva hlboko do hlavy, krv sa valí ... „my chirurgovia

vieme veľmi dobre, ako silno môže krvácať pokožka na hlave!“ - tvrdí doktor Barbet. Krv steká potôčkami po

čele, vlasy sa zliepajú. Akoby tŕne nestačili, vojaci ho bodajú svojimi výsmešnými poklonami. Šašovsky padajú

pred ním na kolená, bijú ho trstenicou po hlave, pľujú naň. Na základe svojich štúdií na Turínskom plátne

dr.Barbet poz-namenáva: „Silný úder palicou ho musel zasiahnuť i krížom cez pravé líce. Ostala tam po ňom

veľká sinavá rana. Pri tomto údere mu zlomili i nosovú chrupavku a zdeformovali nos. A tak krv sa valí z nosa.

Bože môj, ale už dosť o tom!“ „No my sme ho mali za strestaného, zbitého Bohom a poníženého.“ (Iz 53,4) Pilát

predstavuje Židom zbičovaného Krista. No zúrivý dav žiada Kristovu smrť a reve: „Ukrižuj, ukrižuj ho!“

Slaboch Pilát vynáša rozsudok smrti a umýva si ruky. Vojaci navalia Kristovi na plece ťažké priečne drevo kríža.

Ostrá hrana hlboko preniká do tela. Kristus iba s vypätím všetkých síl potácajúc sa kráča vpred. Viac ráz padá

bezvládne na zem a drevo kríža ho privalí. „Ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím

strihačom.“ (Iz 53,7) Vojaci sa obávajú, že Kristus zomrie na ceste na Kalváriu, a preto prinútia istého človeka

menom Šimona, ktorý sa vracia z poľa, aby mu pomohol niesť kríž. Kati na Kalvárii sa dobre rozumejú svojmu

remeslu... Stŕhanie obväzu z rany pacienta býva niekedy také bolestné, že ho treba pritom uspať. Akú ukrutnú

bolesť cítil Ježiš, keď mu začali bezohľadne stŕhať šaty z tela, celého pokrytého ranami. Každé šklbnutie šatami

rozjatrilo zaschnuté rany a spôsobovalo Kristovi nevýslovné muky. Ježiša Krista povalia na zem a vystrú mu

ruky na priečne drevo kríža. Kat potom nasadí prvý klin na zápästie ruky, práve na miesto, kde sa nachádza

dôležitý nerv, zvaný medianus. Jediným úderom mu prerazí zápästie a zraní nerv. Pre ukrižovaného je to, ako

keby sa mu kliny zarážali priamo do mozgu. Podobne sa stane aj s druhou rukou. Kliny sa dotýkajú ranených

nervov a pri každom pohybe spôsobujú nepredstaviteľné kŕčovité bolesti. A to tak bude trvať tri hodiny.

„Zdvihnúť!“ - zaznie povel stotníka. Kati začnú dvíhať priečne drevo kríža spolu s ukrižovaným a zapravia ho

do zvislého brvna, zasadeného už predtým do zeme. „Bol prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše

zločiny.“ (Iz 52,5) Keď bol priečny trám poriadne upevnený, kat pribil ešte nad hlavu tabuľku, na ktorej bolo

napísané meno a vina odsúdeného. S pomocou dvoch vojakov ho potom chytili za lýtka tak, aby pravá noha bola

na ľavej a tretím klincom pribil kat obe nohy. Ako nastávala smrť? Nie vykrvácaním, ani vysilením, ale

udusením. Ukrutné bolesti, ktoré ukrižovný cítil, ho nútili k ďalším mučivým pohybom. Hlava mu občas

odkväcla a dotýkala sa hrude. Na Kristovej hlave bola tŕňová koruna, ktorá pri pohyboch hlavy spôsobovala

ukrutné bolesti. Hlava sa pri náhlych kŕčoch obracala raz k jednému, raz druhému ramenu. Oči hľadeli akoby v

tme a ústa pálil strašný smäd, spôsobený horúčkou... Keď sa telo únavou zviezlo dolu, celou svojou váhou viselo

na pribitých rukách a ramená tuhli v bolestivom napätí. Svaly na stranách hrudného koša ochrnuli a nepracovali,

čo spôsobovalo, že ukrižovaný sa síce mohol nadýchnuť, ale nemohol vydýchnuť, a preto sa začal dusiť. Ak

chcel vydýchnuť, musel sa vzoprieť o pribité nohy. Vtedy klinec silno tlačil na horný okraj rany na nohách.

Ukrižovaný, vzpierajúc sa o klinec, dvíhal sa stále vyššie, aby mohol vydýchnuť. Len čo sa ramená dostali na

úroveň rúk, dýchanie sa zrýchlilo a bolo ľahšie. To však trvalo len okamih. Krutá bolesť v nohách, kŕč v

stehnách spôsobili, že telo začalo klesať stále nižšie, až ukrižovaný opäť visel na rukách a dusil sa. Znova bol

nútený zoprieť sa o nohy, vytiahnuť sa, vydýchnuť, a znova klesá na ruky... Tieto strašné muky u Krista trvali asi

tri hodiny!!! U iných odsúdených viac alebo menej, to záviselo od predchádzajúceho mučenia a fyzickej

zdatnosti odsúdených. Kristus musel byť nesmierne vysilený od bičovania a korunovania tŕním. Svedčí o tom aj

skutočnosť, že okoloidúceho Šimona z Cyrény prinútili niesť Ježišov kríž, aby nezomrel prv, než by sa mohli

pokochať jeho ukrižovaním. Ježiš aj počas smrteľných kŕčov plní svoje učiteľské poslanie. Z úst sa mu občas

vydrali slová určené osobám, ktoré okolo jeho kríža reprezentovali celé ľudstvo, za ktoré umieral... Ježišovo telo

trpelo na kríži nevýslovné muky. Nie menšou trýzňou trpela Ježišova duša, keď počúval a pozeral na tých, ktorí

stáli pod krížom: nepriatelia, apoštol Ján, matka Mária, lotri... Jeho srdce na kríži však prekypovalo nevýslovnou

láskou ku všetkým, ktorí tam zastupovali celé ľudstvo. Len čo Ježiš skonal, začína svoj protest proti bohovražde

aj príroda: „A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali.

Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do

svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa

deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré

sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova

matka, a matka Zebedejových synov.“ (Mt 27,51-56) Roztrhnutie chrámovej opony bolo pre veriaceho Žida

čímsi strašným. Veď nikto okrem veľkňaza nesmel za ňu vkročiť, aby ho nestihol trest smrti. A teraz svätyňa

svätých odhalená zíva prázdnotou, lebo Boh opúšťa svoj chrám. Doteraz vo svätyni svätých zvláštnym

spôsobom prebýval. Éra starozákonných obiet sa skončila. Je už len jediná obeta, ktorú Boh prijíma, a to je

Kristova obeta na kríži, ktorá sa sprítomňuje pri každej svätej omši nekrvavým spôsobom. Končí sa Starý zákon

- Stará zmluva medzi Bohom a židovským národom. Spolu s ňou sa končia aj starozákonné obety v chráme.

Novozákonná obeta sa práve uskutočňuje na kríži. Ňou sa začína Nová zmluva medzi Bohom a vyvoleným

ľudstvom - obdobie Nového zákona. Mohutný protest prírody neostal bez vplyvu na divákov stojacich pod

krížom. Ježišova smrť prináša nové plody. Spĺňajú sa jeho slová: “Ak obilné zrno nepadne do zeme a neodumrie,

neprinesie úrodu.“ A inde hovorí: „Až budem vyzdvihnutý nad zem, všetkých pritiahnem k sebe!“ Pohania

vstupujú do spoločenstva veriacich v Krista, do Cirkvi. Prvý je stotník, ktorý viedol popravu a prebodol Kristov

bok. Malá hŕstka verných žien s apoštolom Jánom sa pomaly rozrastie na mohutný strom svetovej Cirkvi. Blíži

sa sobota. Podľa židovských predpisov nesmela zostať po západe slnka v piatok žiadna mŕtvola na povrchu

zeme. Bolo treba napochytro vystrojiť pohreb. Kristus zomrel v piatok, pravdepodobne 7. apríla roku 30 asi o

pätnástej hodine. Slnko v tom čase zapadlo okolo pol siedmej večer. Kým dostali od Piláta povolenie zložiť z

kríža telo, uplynula aspoň hodina. Zháňanie, snímanie z kríža - to všetko trvalo dosť dlho. Preto na umývanie

mŕtvoly neostal čas. Bolo ju treba rýchlo zabaliť do plátna s voňavkami, uložiť do hrobu, ktorý dal k dispozícii

bohatý Jeruzalemčan, sympatizujúci s Ježišom. Boli rozhodnutí, že po sviatkoch ho pochovajú podľa všetkých

predpisov. Vďaka zhonu pri pochovávaní sa nám po Ježišovi zachovala cenná relikvia. Plátno, do ktorého bol

zabalený, vytvorilo odtlačok Krista. Podnes sa uchováva v Turínskej katedrále, a preto sa volá Turínske plátno.

Na ňom je celá Kristova podoba spredu i zozadu. V poslednom čase pápeži Pavol VI. i Ján Pavol II. dali znova

preskúmať vierohodnosť tejto cennej relikvie. A výskumy potvrdzujú, že je pravá. Ježišovi nepriatelia sa

neuspokojili s tým, že ho ukrižovali. Naraz sa rozpamätali na Ježišove slová, ktoré vyriekol, keď od neho žiadali

znamenie pri vyháňaní kupcov z chrámu. Teraz pochopili, že predpovedal svoju smrť, ale hlavne svoje

zmŕtvychvstanie. (Mt 27,62-66) Slnko už zapadlo, keď malý hlúčik žien a mužov odchádzal od hrobu do mesta.

Zapadli aj všetky nádeje, ktoré vkladali do Ježiša. Okrem Ježišovej matky nikto z nich neveril, že ho ešte dakedy

uzrú. Chceli mu pripraviť riadny pohreb po sviatkoch. Na kraj pomaly sadala tma. Tma zahalila aj duše, ubolené

zo straty milovaného Majstra. Zaľahol na ne hlboký smútok a jazyk sa nevedel zmôcť na jediné slovo.

Odchádzali ticho a v mysli každého z nich tkvela jediná myšlienka: Prečo? Prečo musel tak hrozne trpieť, keď

bol taký dobrý a nevinný...?

Áno, Ježišu, prečo? Sám si nám dal odpoveď, keď si v predvečer toho hrozného umučenia povedal:

“Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Ty si nám chcel túto lásku dokázať.

Ale musel si to urobiť tak ukrutne? Áno, musel. „Syn môj, dcéra moja, chceš vedieť, prečo? Nuž, pozri sa na

mňa a pochopíš. Jedinou spoľahlivou mierou lásky je obeta, ktorú som za teba priniesol. Chceš mi azda iným

spôsobom prejaviť svoju lásku ako tým, že sa mi pripodobníš dobrovoľným utrpením z lásky?“

Zmŕtvychvstanie

Kristova smrť rozohnala všetky ilúzie apoštolov i učeníkov o jeho pozemskom kráľovstve a o výnosnom

postavení v ňom. Ježiš ich márne pripravoval na ten osudný deň, a to ešte niekoľko hodín pred zajatím.

Nechápali ho. Bol pre nich neprekonateľný v múdrosti, sile i podmanivej láske. V ich očiach vyrastal na

skutočného kráľa Izraela. A oni sa už v duchu i nahlas hádali, kto z nich bude v jeho kráľovstve najväčší, kto

bude sedieť po jeho pravici a kto po ľavici... Opájali sa myšlienkou na skvelú budúcnosť po jeho boku.

Nevnímali ani výstrahy, ani predpovede, že ho zradia, že sa na ňom pohoršia. Cítili sa pri ňom bezpeční... A

potom prišlo, čo nečakali a čo nechceli čakať... Zajatie, bičovanie, krížová cesta a potupná smrť! Rozohnal ich

prvý nápor v Getsemanskej záhrade. Okrem Petra a Jána všetci utekajú a skrývajú sa. Presne tak, ako to Ježiš

povedal: „Udriem pastiera a rozpŕchne sa stádo!“ Peter zradil po druhom nápore, keď ho spoznala slúžka ako

Ježišovho učeníka. Ján pri ňom vytrval i pod krížom, lebo s ním bola Ježišova matka, ktorá po trojročnom

utiahnutí sa prichádza za trpiacim synom. Ján bol učeník, ktorého Ježiš miloval. A on iste nešiel za ním z

materiálnych pohnútok. Nezradila ho ani kajúca prostitútka Mária z Magdaly a niekoľko nábožných žien...

Ľudsky povedané, bol to úplný krach celého trojročného pôsobenia. Aspoň pre apoštolov. S pochovaním Ježiša

pochovali všetky nádeje, že raz vzkriesi izraelské kráľovstvo. Ostala v nich len bolesť zo sklamania a úžasný

strach pred Ježišovými nepriateľmi. Vedeli, že teraz príde rad na nich. Preto sa starostlivo skrývali v Jeruzaleme

a usilovali sa potichu zmiznúť tam, kde ich nepoznali. Kristus zomrel v piatok asi o tretej hodine. Pohreb iba

improvizovali, ako sme to už povedali. Nebolo času dôkladne poumývať a navoňavkovať jeho mŕtvolu. Len čo

sa skončí sobota, pochovajú ho podľa všetkých predpisov. Tak si to naplánovali ženy. Preto ešte pred svitaním

nedeľného rána (por. Jn 20,1) bolo vidieť dve ženy (por. Mt 28,1), ako sa uberajú za mesto na Kalváriu, kde bolo

pochované Kristovo telo. Najnetrpezlivejšia a najžiadostivejšia vidieť ho hoci aj mŕtveho bola Mária Magdaléna.

Spolu s druhou Máriou predbehli ostatné ženy, s ktorými sa dohodli, že ráno po sviatočnom dni dokončia

balzamovanie Kristovho tela. Kým ostatné ešte nakupovali voňavé oleje (por. Mk 16,1), ony dve utekajú k

hrobu. Márii stačil letmý pohľad na hrob a hneď pochopila, že je prázdny. Verná svojmu prudkému

temperamentu uteká, aby oznámila Petrovi a Jánovi, čo videla: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho

položili.“ (Jn 20, 2) Kým Magdaléna odbehla k Petrovi, prišli k hrobu aj ostatné ženy pomazať Ježišovo telo.

(Mk 16,2-8) Keď sa prebrali z omráčenia a uvedomili si slová, ktoré počuli od anjela, utekajú to s radosťou

zvestovať jeho učeníkom. (Mt 28,8) Po odchode žien pribehol k hrobu Peter s Jánom a za nimi Magdaléna,

ktorá im priniesla správu. (Jn 20,3-10) Ježišov hrob bol prázdny. To jediné bolo jasné apoštolom i ženám, ktoré

boli pri hrobe. Zdá sa, že anjelovým slovám neverili ani ženy, ani Peter s Jánom.

Prvé, čo im napadlo, bolo podozrenie, že Ježišovo telo odniesli jeho nepriatelia. Vojaci, ktorí mali stráž, sa

po odvalení kameňa so strachom rozutekali. Až potom si s hrôzou uvedomili, čo ich ako rímských vojakov čaká

za to, že opustili strážne stanovište. Preto utekajú k veľkňazom hľadať ochranu. (Mt 28,11-15) Hrôza sa zrejme

zmocnila aj veľkňazov, keď si uvedomili, že Kristovo telo z hrobu zmizlo. Neverili, že by vstal z mŕtvych, hoci

im stále zneli v ušiach Ježišove slová, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie. Báli sa reakcie ľudí, ktorí

určite uveria ženám a prívržencom nenávideného Nazaretského. Preto hľadali naivné zdôvodnenie, ktoré nebolo

ani logické, ani pravdepodobné. Svätý Augustín to komentuje touto poznámkou: „Ak spali, akože videli, že jeho

žiaci odniesli Pánovo telo?“ A kto pozná prísnu disciplínu rímskych vojakov, nemôže uveriť, že by všetci

zaspali na stráži. Strach z Krista im zrejme odňal triezvy úsudok. No nedostatok logiky vyvážili peniaze, ako

vždy... Za šírenie lži sa dobre platí v každej epoche... A tam, kde by nepomohli peniaze, pomohol bič, teror...

Veľkňazi dali šibať prútmi tých, ktorí rozširovali správu o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Zdá sa, že tu má pôvod aj

naša veľkonočná šibačka. Veľkňazom i apoštolom bolo jasné jedno: Krista niekto odniesol. Obviňovali sa

navzájom. Ani jeden z nich neveril, že Ježiš vstal zmŕtvych. Ani ženy tomu neverili. Dôkazom toho je, že Mária

Magdaléna sa vracia k hrobu a s dojímavou vytrvalosťou prekutáva jeho okolie, či nenájde stopu po odnesenom

Ježišovi. Hľadá toho, ktorý sa pre ňu stal životom. Bez neho jej nový život po obrátení nemá zmysel. Od tej

chvíle, ako mu slzami ľútosti zmáčala nohy, bozkávala ich a utierala svojimi vlasmi, nevedela sa od neho

odpútať. Vytrvala pri ňom aj vtedy, keď ostatní zlyhali a zbabelo ušli. Pán ju vysoko vyznamenáva za túto

oddanú lásku. Ako spomína Písmo, je prvá, ktorej sa po zmŕtvychvstaní zjavil, a to takým dojímavým spôsobom,

že málo miest zachytí srdce tak ako toto. (Jn 20, 11-18) S neopísateľnou radosťou a šťastím vtrhla Mária do

domu, kde sa skrýval Peter a ostatní apoštoli, ktorí sa tu zhromaždili po vypočutí správy o prázdnom hrobe.

Jedným dúškom vychŕlila príčinu svojej radosti. Ale schladili ju. Neverili jej. (por. Mk 16, 11) Vedeli, ako

veľmi milovala Ježiša, a preto si mysleli, že od veľkého žiaľu nad jeho stratou sa pomiatla. O nič lepšie

nepochodili ani ženy, ktorým sa pri návrate od hrobu zjavil na ceste Ježiš. (Mt 28,8-10) Možno sa nám zdá

veľmi čudné, ako sa apoštoli správali k týmto prvým svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania. Nedivme sa tomu.

Kristovou smrťou boli naozaj šokovaní a po hroznom sklamaní, ktoré prežili, pochopiteľne ženám neverili.

Chceli konkrétne dôkazy o tom, že Ježiš žije. Prázdny hrob a niekoľko vyplašených žien nebolo pre nich

dostatočným dôkazom. Pán im uznal túto slabosť, a preto im poskytol aj rukolapné dôkazy svojho

zmŕtvychvstania.

Pravda o Ježišovom zmŕtvychvstaní je základnou dogmou, okolo ktorej sa sústreďujú mnohé iné pravdy

viery. Najlepšie to potvrdzujú Skutky apoštolov. Každá kázeň apoštolov pred Židmi, pohanmi, kráľom alebo

zástupcom cisára, či pred gréckymi filozofmi poukazuje na túto základnú, Kristom zjavenú pravdu o jeho i

našom vzkriesení. (Sk 2,23, 3,15, 4,10, 4,33, 5,30, 10,40, 13,30, 17,18, 17,31-32) Ani jeden deň Kristovho

života neopisujú evanjeliá tak podrobne ako prvý deň po zmŕtvychvstaní. Pán Ježiš sa zjavoval apoštolom na

viacerých miestach, aby im dokázal, že skutočne vstal zmŕtvych, a udeľoval im moc, ktorú mali vykonávať v

budúcej Cirkvi. O tom budeme hovoriť v nasledujúcich prednáškach.

Zostúpil k zosnulým

So vzkriesením Krista a so zjavením sa Magdaléne súvisí ešte jedna dogma našej viery, ktorú Apoštolské

vyznanie vyslovuje takto: „Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych.“ Čo máme rozumieť pod slovami

„Zostúpil k zosnulým“, alebo ako sme to v minulosti hovorili: „Zostúpil do pekiel“? Rozumieme tým, že

Ježišova duša sa po smrti zjavuje dušiam spravodlivých ľudí, ktorí zomreli pred vykúpením. Oznamuje im, že sú

spasené, a vovádza ich do neba. Ježiš to naznačuje v slovách, ktoré povedal Magdaléne pri zjavení, keď mu

objala nohy a nechcela ho pustiť: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi.“ (Jn 20,17) Týmto dušiam

mal oznámiť radostnú zvesť, že sú vykúpené a spasené, a voviesť ich do neba, ktoré bolo pre ne zatvorené, lebo

nemali milosť posväcujúcu. Pri vyjadrení tejto pravdy sa Cirkev opiera o ľudové predstavy o nebi, pekle,

predpeklí a očistci ako o miestach, kde sa po smrti zhromažďujú duše blažené (nebo), duše odsúdené na večné

muky (peklo), duše dočasne trpiace (očistec) a duše očakávajúce Vykupiteľa (predpeklie), ktorý ich vovedie do

neba. Treba si uvedomiť, že nikto z ľudí sa nemohol dostať do neba, kým Ježiš za nás nezomrel, lebo na to

treba milosť posväcujúcu. Platí to aj o tých, ktorých Starý zákon nazýva spravodlivými. Medzi nich patrí napr.

svätý Jozef, Ježišov pestún a ochranca, ktorý zomrel iste skôr ako Ježiš. Ján Krstiteľ, nevinné betlehemské deti

povraždené Herodesom, Abrahám, Adam a Eva... K týmto všetkým zostúpil Kristus, aby im zvestoval splnenie

ich očakávania.

Nanebovstúpenie

Posledné Ježišovo zjavenie sa uskutočnilo na Olivovej hore. Učeníkov si zhromaždil tam, kde podstúpil

svoj smrteľný zápas a úzkosť a kde ho zahanbujúco zradili. Olivová hora ležala na ceste do Betánie. Učeníci

často po nej chodili s Ježišom, keď šli z Galiley do Jeruzalema, alebo k Ježišovmu priateľovi Lazárovi. (Lk

24,50) Marek zakončuje svoje evanjelium takto: „Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po

pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich

sprevádzali.“ (Mk 16,19-20) Čo máme rozumieť pod slovami „vzatý bol do neba“ a „zasadol po pravidi

Boha“? Prvé slová značia, že Ježiš prestal žiť medzi nami vo viditeľnej podobe, v akej žil predtým v Palestíne.

Ďalšie slová obrazne vyjadrujú skutočnosť, že Boh Otec odovzdáva plnú vládu nad všetkým stvorením

pozemským i nebeským svojmu Synovi aj ako človeku, keď splnil na zemi svoje vykupiteľské poslanie. Ježiš

ako Bohočlovek je Pánom Vesmíru a na konci sveta bude aj Sudcom všetkých.

Moja odpoveď

Milí birmovanci, snažil som sa vám podrobne opísať udalosti, ktoré sa stali s Ježišom na konci jeho

pozemského života, a to preto, aby ste si viac zamilovali Kristov kríž, aby ste mu vždy v živote dávali úctu a aby

nechýbal vo vašich rodinách na čelnom mieste. Je to znak nekonečnej Božej lásky k nám tak, ako sa vyjadril sám

Pán Ježiš prv, než na kríži zomrel: „Nik nemôže väčšmi milovať svojho blížneho, ako keď obetuje svoj život za

neho.“ (por. Jn 15,13) Alebo: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik,

kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Ďalej ste si mohli všimnúť, že do textu som vám uvádzal

veľa citátov, ktoré sa vzťahujú na túto tému. To preto, aby ste si ich nalistovali a podrobne prečítali. Donúti vás

to naučiť sa pracovať so Svätým písmom, lebo to mladí ľudia nie vždy vedia a preto ani Písmo nepoznajú.

Dúfam, že vás moja prednáška zaujala a vezmete si z nej predsavzatie častejšie o týchto udalostiach uvažovať s

Písmom svätým v ruke. Nech vám Pán žehná!

ZHRNUTIE PIATEJ PREDNÁŠKY

Židovské náboženské autority nemali rovnaký postoj k Ježišovi. Väčšina sa k nemu stavala nepriateľsky.

Keď Ježiš pred veľradou vyznal, že je Boží Syn, považovali to za rúhanie a odsúdili ho na smrť. Pilát,

predstaviteľ rímskej nadvlády, potvrdil rozsudok. Ježišovej smrti sa domáhal aj zmanipulovaný dav Židov,

ktorý prehlásil, že berie za to zodpovednosť na seba i na svojich potomkov. Podľa učenia Cirkvi, vinu za

tento zločin nenesú Židia ako národ, ale každý hriešnik.

Ježiš prišiel na svet zmieriť svet s Bohom a tak splniť plán spásy. Sám nevinný, z lásky sa stal solidárnym s

nami vinnými. Dobrovoľne vydal svoje telo a vylial krv ako zmiernu obetu za nás. Našu neposlušnosť

vynahradil dokonalou poslušnosťou. Božiu lásku k ľuďom prijal do svojho ľudského srdca a prejavil ju

dokonalým spôsobom, keď nás neprestal milovať ani pri falošnom obvinení, nespravodlivom odsúdení,

krutom mučení a potupnej poprave. Kalich Novej a večnej zmluvy prijal slávnostne už večer pred svojím

mučením, aj v smrteľnej úzkosti, keď stotožnil svoju ľudskú vôľu s Božou.

Ježiš skutočne zomrel a bol pochovaný. Svojou ľudskou dušou, ktorá ostala zjednotená s jeho božskou

Osobou, zostúpil k spravodlivým zosnulým, aby im ohlásil radostnú zvesť spásy.

Na tretí deň Ježiš vstal zmŕtvych, o čom svedčia tí, ktorým sa zjavil v skutočnom, ale oslávenom tele. Ježiš

zmŕtvychvstaním potvrdil svoje Božstvo, svoje učenie, víťazstvo nad hriechom a smrťou. Nám daroval

adoptívne synovstvo v „Dome svojho Otca“, kam slávnostne vystúpil.

??? POMOCNÉ OTÁZKY ???

39. Ako nás Ježiš vykúpil?

Tak, že za nás zomrel na kríži.

40. Kedy si pripomíname vykupiteľskú Kristovu smrť na kríži?

Na Veľký piatok.

41. Končí sa vykupiteľské Kristovo dielo Ježišovou smrťou na kríži?

Nie, pretože Boh ho vzkriesil zmŕtvych.

42. Ako dlho sa vzkriesený Kristus zjavoval ľuďom po svojom zmŕtvychvstaní?

Štyridsať dní.

43. Komu sa zjavil vzkriesený Kristus?

Márii Magdaléne priamo pri hrobe,

apoštolovi Petrovi,

apoštolovi Jakubovi,

učeníkom idúcim do mestečka Emauz,

neveriacemu Tomášovi,

apoštolom na brehu Genezaretského jazera,

viac ako päťsto učeníkom,

apoštolom a učeníkom na Olivovej hore pri svojom nanebovstúpení.

44. Ktorým sviatkom oslavujeme Ježišovo zmŕtvychvstanie?

Veľkou nocou a každou nedeľou.

45. Kedy vstúpil Ježiš na nebesia?

Na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní.

46. Čo znamená, že Ježiš vstúpil na nebesia?

To, že ako človek i ako Boží Syn večne žije s Otcom v sláve.

1.7. VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO

Šiesta prednáška.

Milí birmovanci!

Touto prednáškou sme prišli k tretej Božskej osobe, k Duchu Svätému. Verím v Ducha Svätého, teda v

tretiu Božskú osobu, o krorej hovoríme, že je náš Posvätiteľ, ako hovoríme o Otcovi, že je Stvoriteľ a o Synovi,

že je Vykupiteľ. O Duchu Svätom sa dosť málo hovorí, nakoľko je Bohom neznámym, ako hovoria teológovia.

Ale práve vy, birmovanci, by ste mali o Duchu Svätom vedieť čo najviac, pretože je to práve Duch Svätý,

ktorého sa chystáte prijať. Je to Duch Svätý, ktorý posväcuje človeka. Je to práve Duch Svätý, ktorý nás vedie k

Božiemu životu.

Kto je Duch Svätý?

Na pomoc si zoberme slová evanjelia podľa Jána: „Ježiš im znova povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal

Otec, tak ja posielam vás.“ Po týchto slovách dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu

odpustíte hriechy, budú odpustené, komu zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,21-23)

Počuli sme v evanjeliu, že Pán Ježiš dýchol na apoštolov, keď im povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“

Prečo dýchol na nich? Dýchol preto, aby naznačil, kto je Duch Svätý. Ako viete, dýchanie je prejav života. Kde

je dýchanie, tam je život. Keď niekto umiera, podržia mu pred ústami zrkadlo a pozorujú, či sa zahmlieva.

Takým činom skúmajú, či človek ešte dýcha. Keď sa zrkadlo nezahmlieva, dýchanie už skončilo, človek zomrel.

Dýchanie teda znamená život. Náš Boh je život. Náš Pán Boh je živý. Najviacej živý zo všetkého živého, lebo je

pôvodca všetkého, čo žije. Náš rozum je síce slabý, aby vedel vysloviť, v čom spočíva Boží život, ale podľa

toho, čo sa od Pána Ježiša dozvedáme, by sme si Boží život mohli predstaviť takto: V Bohu sa Otec a Syn

nevýslovne milujú. Láska, ktorá vychádza od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi je taká veľká, vrúcna, trvalá,

nekonečná, že je živá, žijúca a volá sa Duch Svätý. Duch Svätý je láska alebo vrúcnosť medzi Otcom a Synom.

On je samo srdce Božie. A v tejto láske medzi Otcom a Synom spočíva život Boží. Boh žije láskou. Boží život je

láska. Čiže: Keby sa Otec a Syn prestali milovať, prestal by Boh žiť, Boh by zomrel. Pretože Duch Svätý je život

v Bohu a život sa prejavuje dýchaním, môžeme Ducha Svätého po ľudsky nazvať: dýchanie v Bohu. Sväté

dýchanie. Sväté dýchanie sa povie po latinsky: Spiritus Sanctus. Duch Svätý je sväté dýchanie lásky v Bohu. A

tak vidíme, že Pán Ježiš preto dýchol pri vyslovení mena Ducha Svätého, aby naznačil, že sväté dýchanie Božej

lásky majú od neho prijať aj apoštoli. Zaiste viete, že apoštoli blízko spolunažívali s Pánom Ježišom počas jeho

verejného účinkovania. V staroveku bolo totiž zvykom, že filozof alebo náboženský učiteľ žil so svojimi

učeníkmi vo väčšej blízkosti než s vlastnou rodinou. Preto temer nevidíme v evanjeliách Ježiša samotného. Vždy

sú s ním apoštoli, počúvajú ho, pýtajú sa ho, pozorujú ho, ako sa správa k ľuďom bohatým, chudobným, chorým,

hriešnym. Preukazujú mu lásku a obetavosť, veď opustili všetko, aby ho nasledovali a Pán im ich oddanosť

vďačne odmeňuje. Keď mu Peter povedal: „Pane, hľa, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa, čo nám za to

dáš?“ - On im povedal:“ Veru hovorím vám, vy, čo ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete

súdiť dvanásť kmeňov izraelských.“ (Mt 19,28) Lebo každý, kto opustí niečo pre Ježiša, dostane stonásobne

toľko a obsiahne večný život. A predsa, hoci apoštoli úzko spolužili s Ježišom, chýbala im skutočná, pravá,

ozajstná viera. Uvážte napríklad, ako sa medzi sebou hádali, kto bude medzi nimi prvý. Alebo ako sa rozhnevali,

keď ich ľudia v istej samaritánskej dedine odmietli a ako chceli oheň z neba zvolať na jej obyvateľstvo. Vtedy

ich musel Pán utišovať pohrozením: „Neviete, čieho ducha ste!“ Alebo ako Peter odvádzal Pána od myšlienky

na výkupnú smrť a ako ho Pán zahriakol slovami: „Ber sa mi z očú, pokušiteľ, nemáš zmyslu preto, čo je Božie,

ale len preto, čo je ľudské.“ (Mk 8,33) Alebo ako sa Peter bál priznať pred slúžkou veľkňaza, že je Kristovým

učeníkom, ba dokonca ako ho zaprel pred vojakmi ohrievajúcimi sa pri ohni. Hoci apoštoli žili toľký čas v

Ježišovej blízkosti, môžeme povedať, že ľudská blízkosť Ježišova a jeho osobný vzor apoštolom nestačili. Preto

im Pán povedal: „Bude pre vás lepšie, keď odídem, lebo vám pošlem Ducha Svätého, povzbuditeľa, ten zavŕši

moje dielo vo vás.“

Prejavy a účinky Ducha Svätého

Pán Ježiš, čo prisľúbil, to aj splnil. Na desiaty deň po svojom nanebovstúpení: „Keď prišiel deň Turíc, boli

všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor a naplnil celý

dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočíval jeden.

Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Sk 2,1-4)

Príchod Ducha Svätého sa uskutočnil symbolicky v podobe ohnivých jazykov, ktoré sa rozdelili nad

každým z prítomných. Ohnivé jazyky naznačovali účinkovanie Ducha Svätého v Cirkvi a v jej jednotlivých

členoch. Ohnivý jazyk nad jednotlivcami pripomína účinky Ducha Svätého v duši. Tak ako oheň svieti, hreje a

spaľuje, aj Duch Svätý nás osvecuje, aby sme pomocou jeho siedmych darov (múdrosti, rozumu, rady, sily,

poznania, bohabojnosti a bázne Božej) vedeli svoj život zameriavať na vytrvalé plnenie Božej vôle. Duch Svätý

aj rozohrieva naše srdcia teplom lásky, ktorú nám dáva milosťou posväcujúcou a mnohými pomáhajúcimi

milosťami. Láska Ducha Svätého sa rozlieva v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého sme

dostali. Ľudia plní Ducha Svätého vedia túto lásku rozdávať aj vo svojom okolí a my pri nich cítime teplo tejto

nadprirodzenej lásky, ktorá nás k nim priťahuje. Tak ako oheň spaľuje a čistí, aj Duch Svätý spaľuje naše hriešne

sklony a túžby. Očisťuje nás od hriechov, keď nám vracia milosť posväcujúcu pri krste, vo sviatosti pokánia,

prípadne pri úprimnej ľútosti. Duch Svätý nepôsobí len v jednotlivcoch, ale v celej Cirkvi. Posilňuje a osvecuje

apoštolov a ich nástupcov, biskupov, aby pod vedením rímskeho biskupa, pápeža, smelo, neochvejne a neomylne

viedli Boží ľud k spáse. Duch Svätý vedie osobu pápeža, aby pri vysvetlovaní Kristovej náuky neučil nič, čo by

bolo v rozpore s Ježišovým učením. Toto sa prejavilo hneď po zoslaní Ducha Svätého, keď sa Peter ujíma

vedenia a začína prestrašeným zástupom ohlasovať Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, aj krst na odpustenie

hriechov. Okrem týchto bežných účinkov Ducha Svätého v jednotlivcoch a v Cirkvi dáva Duch Svätý aj dary

mimoriadne. Napríklad dar robiť zázraky, dar uzdravovať, hovoriť rozličnými jazykmi, vykladať reči, dar

pomáhať, spravovať, prorokovať... Písmo to potvrdzuje slovami: „A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé

za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať,

viesť, dar rozličných jazykov.“ (1 Kor 12,28) Tieto mimoriadne dary sa v prvotnej Cirkvi vyskytovali veľmi

často. Boh ich dával preto, aby uľahčil šírenie kresťanstva medzi pohanmi, ktorým nestačila iba krásna náuka,

ale bolo ju treba dokazovať životom a zázrakmi. Účinné pôsobenie Ducha Svätého vidieť aj z toho, že po

jedinom Petrovom kázaní sa dáva pokrstiť tritisíc ľudí, ktorí uverili v Krista. Nie je to povzbudenie aj pre nás,

keď malomyseľne pozeráme na budúcnosť Cirkvi v našich krajoch...? Čo treba na obrátenie duší? Treba, aby

sme predovšetkým my sami uverili Kristovi a naplnili sa jeho Duchom. Boh prostredníctvom jedného človeka

môže naraz obrátiť aj milióny ľudí. Po našom vnútornom obrátení treba potom ochotne spolupracovať s Duchom

Svätým podľa vzoru apoštola Petra, apoštolov a prvých kresťanov.

Pozrite, ako sa apoštoli premenili. Peter stojí pred zástupmi ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo Markovho

domu. Keď ho teraz počujeme hovoriť, zisťujeme, že máme pred sebou celkom nového človeka. Hovorí už nie o

Ježišovi, ale v spojení s ním. Jeho vzťah k Pánovi stal sa vonkoncom iným. Z hľadajúceho a dopytujúceho sa stal

veriaci a hlásateľ, ktorý vydáva svedectvo a je odhodlaný od tejto chvíle dať sa za Krista ukrižovať. Ako sa to

stalo? Azda tak, že uvažoval, premýšľal, analyzoval, skúmal argumenty, aby si vlastnou silou utvoril nové,

hlboké presvedčenie? To by nebolo stačilo. Vlastnou silou, vlastým rozumon sa k Bohu nedostal. Ale k svojmu

doterajšiemu životu prijal zadarmo od Pána nový život, nové dýchanie, sväté dýchanie Božej lásky, Ducha

Svätého, ktorý celkom premenil Petra a ostatných apoštolov na nových ľudí, na dospelých, dozretých Božích

synov. Vidíme, že Pán Ježiš preto dýchol na nich, aby naznačil, že dostanú k svojmu ľudskému dýchaniu nové,

sväté dýchanie Božej lásky, nový život.

A teraz sme už na rade my, drahí birmovanci. My sa dakedy nazdávame, že naša cesta k Ježišovi sa má

diať takto: že on stojí ďaleko na druhej strane a že našou úlohou je, aby sme skúmali, či má pravdu, a zhľadávali

argumenty a tak svojím rozumom a svojou vlastnou silou sme sa dajako dostali k nemu. Preto sme aj tak

honosne konštruovali argumenty o jestvovaní Boha. Lenže takýmto spôsobom sa k nemu nikdy nedostaneme,

vraví veľký teológ Romano Guardini. Lebo opravdivá viera v Ježiša, to nie je dokazovanie - argumentácia. Veď

Pán Ježiš takto povedal Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti, ak sa niekto znovu nenarodí z vody a z Duch

Svätého, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ Pán tu nespomína dôkazy, argumenty, ale hovorí o znovuzrodení

z Ducha Svätého. V argumentoch spočíva sila vedy, sila viery spočíva v znovuzrodení. Potvrdzuje to napríklad

spisovateľ Martin Roger du Gard, odmenený Nobelovou cenou. Píše, že Jean Barois mal dcéru Máriu. A

pretože opustil svoju manželku, Mária zostala na starosti manželkinej, ktorá ju náležite vychovávala vo viere.

Keď mala Mária 20 rokov, ako krásna deva prišla na dlhší pobyt do otcovho domu. Otec chcel túto príležitosť

využiť, aby z nej urobil ateistku. Bol presvedčený, že sa mu to podarí, lebo už dlhé roky redigoval ateistický

časopis „Rozsievač“, do ktorého písal články proti Bohu, proti duši, proti večnosti, proti Cirkvi, proti

náboženstvu. Dal dcére za úlohu, aby pozorne a poctivo prečítala rad - radom všetky jeho ateistické články, ktoré

argumentovali proti viere. Dlho, dlho to dcéra čítala pozorne a otvorene. Keď skončila, otec sa jej opýtal: „Už si

všetko prečítala?“ „Áno, otče.“ „A aké je teraz tvoje rozhodnutie o viere?“ - „Drahý otče, prosím vás, dajte mi

láskavé dovolenie, aby som mohla vstúpiť do kláštora.“ Otca táto odpoveď šokovala. Nezmohol sa na slovo.

Dcéra pokračovala: „Žiadne argumenty na svete nie sú silnejšie, než moje šťastie, že milujem Ježiša.“ Jej viera

totiž nespočívala na ľudských argumentoch, ale na svätom dýchaní Božej lásky v jej duši. Čo sú proti sile Ducha

Svätého dajaké zožlknuté argumenty „Rozsievača“? Otec je dojatý, zlomený a premožený silou jej ducha. Cíti,

že tu má dočinenia so silou Ducha Božieho. Prvý raz v živote stojí zoči - voči Božej sile. Zrieka sa svojho

ateizmu, stáva sa konvertitom, obracia sa k viere v Boha a sám sprevádza svoju dcéru do kláštora. Z toho

vidíme, že sila viery nespočíva v argumentoch, ale že opravdivá, ozajstná pravá viera je dielo a dar Ducha

Svätého v nás.

Moja odpoveď

Áno, milí birmovanci, to je podmienka k prijatiu Ducha Svätého, ako som vám povedal v úvodnej prednáške.

Treba sa nám pre neho otvoriť, lebo len tak sa budeme podobať životu prvých kresťanov.

Duch Svätý je ten istý dnes, ako bol voľakedy. On je stále tá istá živá, žijúca, nekonečná láska,

vychádzajúca od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi, ktorú nám Ježiš ponúka. Ale my sme, zrejme, inakší ľudia,

než boli prví kresťania. Pozrite, Panna Mária a apoštoli deväť dní sa pripravovali na zoslanie Ducha Svätého a

my ideme raz za týždeň na sv. omšu a sme nervózni, keď sa bohoslužba predĺži o pár minút. Či nie sme inakší

ako oni? Mária a apoštoli mali Boha v centre svojho života a my ho máme celkom na kraji, na samučkom kraji,

kde ho zbadáme, až keď sme v úzkych. Či nie sme inakší ako oni? A tak obsiahnuť Ducha Svätého v toľkej

miere ako prví kresťania nedokážeme jednoducho preto, že na rozdiel od prvých kresťanov sme iba priemerní,

konvenční, v duchovnej oblasti nepodnikaví, neochotní, malátni. Nepozdáva sa vám táto odpoveď?

ZHRNUTIE ŠIESTEJ PREDNÁŠKY

V najsvätejšej Trojici vzývame jedného Boha v troch Osobách. Duch Svätý má tú istú božskú podstatu ako

Otec a Syn. Z Otca i Syna vychádza ich vzájomná Láska. Tá je Darom, v ktorom sú obsiahnuté všetky

ostatné dary. Preto sa sviatosť birmovania udeľuje slovami: „Príjmi znak Daru Ducha Svätého“.

Prvým pôsobením Lásky je odpustenie hriechov krstom. V spoločenstve so Svätým Duchom dostane

pokrstený späť stratenú podobnosť s Bohom, čo ho zaväzuje k novému životu, k vydávaniu svedectva o

Kristovi slovom i životom, účasťou na všeobecnom kňazstve. Je to náročné, ale sviatosť birmovania vleje

do duše osobitnú silu Ducha Lásky, ktorý na prvé Turíce urobil z ustrašených mužov úspešných apoštolov.

Duch Svätý pôsobí v Cirkvi:

1. prostredníctvom Svätého písma, ktorého vznik inšpiroval,

2. prostredníctvom cirkevných Otcov, ktorí svedčia o tradícii,

3. v učiteľskom úrade, ktorému zaručuje neomylnosť,

4. v posvätnej liturgii cez slová a znaky, ktorými nás spája s Kristom,

5. v modlitbe,

6. v charizmách a v cirkevných ustanovizniach,

7. v apoštolskej a misijnej činnosti,

8. vo svedectve svätcov.

??? POMOCNÉ OTÁZKY ???

47. Kto je Duch Svätý?

Duch Svätý je láska medzi Bohom Otcom a Bohom Synom, ktorá je treťou božskou osobou, opravdivý Boh s Otcom a Synom.

48. Kedy Ježiš poslal Ducha Svätého apoštolom?

Na päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní a na desiaty deň po nanebovstúpení.

49. Prečo poslal Ježiš Kristus Ducha Svätého?

Ježiš Kristus poslal Ducha Svätého preto, aby účinkoval v Cirkvi a v ľudských dušiach.

50. Ako účinkuje Duch Svätý v Cirkvi a v dušiach?

V Cirkvi tak, že ju vyučuje a riadi, v ľudských dušiach tak, že ich posilňuje a posväcuje.

51. Ktoré sú dary Ducha Svätého?

Dary Ducha Svätého sú: dar rozumu a múdrosti,

dar rady a sily,

dar poznania a nábožnosti

a dar bázne Božej.

52. Prečo sa Duch Svätý zjavil apoštolom v podobe ohňa?

Lebo oheň spôsobuje: silu, svetlo a teplo, a podobne aj Duch Svätý nám

ponúka: silu do života, svetlo viery a teplo lásky k Bohu a k blížnemu.

1.8. JEDNA, SVÄTÁ, KATOLÍCKA A APOŠTOLSKÁ CIRKEV

Siedma prednáška

Milí birmovanci!

V minulej prednáške, keď sme uvažovali o Duchu Svätom, tak som vám spomenul, že Duch Svätý - tretia

Božská osoba - je Posvätiteľom. Teraz povedzme otázku: Koho Duch Svätý posväcuje? Jednotlivcov alebo ľudí

všeobecne. To si práve teraz vysvetlíme, keď budeme uvažovať na tému: Verím v jednu, svätú, katolícku a

apoštolskú Cirkev.

Čo je Cirkev?

V prvom rade sa budeme zaoberať otázkou, či založil Kristus Cirkev a aké mala vlastnosti. Povedali sme

si, že Cirkev je spoločenstvo. Spoločenstvom rozumieme združenie viacerých ľudí, usilujúcich sa dosiahnuť ten

istý cieľ. Cieľ spoločenstva určuje aj jeho druh a štruktúru. Kristova Cirkev má byť tiež spoločentsvom ľudí,

vyznávajúcich Krista a usilujúcich sa dostať sa do neba, čiže sa spasiť zachovávaním Kristo-vej náuky. Cirkev

má teda ľudí viesť k spáse. To je jej jediný cieľ a poslanie. V kapi-tole o Božom zjavení a o Kristovi sme sa

dozvedeli, že Boh sa musel stať človekom, aby ľudí poučil, čo majú veriť a ako majú žiť aj aby im dal osobný

príklad takéhoto ži-vota. A teraz si predstav: Ponechal by Kristus po krátkom trojročnom pôsobení, za-

končenom jeho smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním, celú náuku, sprostredkovanú slo-vom i príkladom, len na

hŕstku ľudí, ktorí ho videli po vzkriesení? Navždy by zmizol z našich očí a z očí pár galilejských rybárov? Čo by

ostalo z tejto náuky, keby sa daja-kým spôsobom nebol postaral, aby sa neporušene podávala ďalej všetkým

ľuďom na celej zemi a všetkým pokoleniam? Veď Boh chce spásu všetkých ľudí a bez pravého poznania Boha

je ťažké spasiť si dušu. Vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby osud Kristovho učenia závisel len od nás

ľudí? Chaos, zmätok, zatemnenie pravdy ešte väčšie ako v období pred príchodom Krista. Každý by si vybral z

jeho náuky to, čo by mu jeho vlastný „zdravý“ rozum predkladal ako najvhodnejšie. A pritom by každý mo-hol

tvrdiť, že má pravdu. Neveríš, že by to tak bolo? Bohužiaľ, aj napriek tomu, že Kristus svoje učenie neponechal

len na ľudí, aj tak stovky kresťanských siekt, ktoré rozlične vysvetľujú Kristovo učenie, sú toho smutným

dôkazom. Prečo je to tak? Kris-tove pravdy, ako ich budeš mať neskôr možnosť spoznať, sú príliš ťažké a

nepochopi-teľné pre náš ľudský rozum. Správny výklad tzv.tajomstiev viery, ktoré nám Kristus zjavil, nemôže

byť ponechaný len na ľudský rozum. Presahuje to jeho schopnosti. A predsa, všetky tieto zjavené pravdy sú

veľmi potrebné pre našu spásu. Ide o pravdy, ako sú napr.: dogma o vtelení Božieho Syna, dogma o vykúpení,

stvorení o konci sve-ta a poslednom súde, o neomylnosti pápeža ... Nie, Kristus nemohol svoju božskú náuku

ponechať napospas ľudskému rozumu. To by jeho vtelenie bolo úplne zbytočné! Bolo treba ustanoviť dajakú

autoritu, ktorá by Kristovo učenie neomylne vysvetľovala a neporušene podávala ďalej všetkým generáciám a

chránila ho od všetkých nánosov a mylných podávaní.

Okrem dogiem, okrem vieroučných právd, dal Kristus aj pevné a nemeniteľné mravné zásady, mravné

normy - prikázania, bez zachovávania ktorých sa nikto nemô-že dostať do neba! A práve preto bolo potrebné,

aby sa postaral aj o autoritu, ktorá by tieto jeho mravné normy vysvetľovala, neomylne a nekompromisne, aj

za cenu ťaž-kých obetí. Ak teda Kristus chcel, aby sa jeho náuka a mravné zásady, potrebné na spásu, natrvalo

rozšírili po celom svete a po všetky časy - a Boh chce spásu všetkých - musel sa postarať o dajakú autoritu, ktorá

by ľudí združovala i bezpečne a neomylne viedla na ceste k Bohu, k spáse duší.

Vlastnosti Cirkvi

1. Predovšetkým to musí byť autorita viditeľná. Autoritou neviditeľnou je sám Kristus. My ľudia máme

okrem duše aj telo a krv, a preto potrebujeme kohosi, kto nám s istotou, jasne, rozhodne a bez pochybností bude

môcť povedať, či veríme a ko-náme správne.Azda by takéto vnuknutia dané Bohom viedli k hroznej neistote, k

po-chybnostiam a k množstvu falošných náboženstiev? História je toho dôkazom až bo-lestným! Aj Luther

vystúpil s požiadavkou a učením o voľnom výklade Písma svätého. V dôsledku toho jestvuje v súčasnej dobe u

protestantov niekoľko stoviek rozličných protestantských cirkví!

2. Ďalej bolo potrebné, aby táto autorita bola jedna jediná. Pravda je len jedna, aj pravdivý výklad pravdy

môže byť len jeden. Množstvo rôznych právd, autorít, a hláv nikdy nie je na osoh spoločenstva, smerujúceho k

jednému cieľu. Táto jednota sa musí prejavovať v jednote učenia, v jednote prikázaní a v jednote vysluhovania

tých istých prostriedkov, ktoré nám Kristus ustanovil, aby sme sa prostredníctvom nich mohli spa-siť, čiže v

jednote sviatostí. Kormidelník na lodi je len jeden i vodca a veliteľ má byť len jeden. Preto aj vedenie Cirkvi má

mať v rukách jeden pastier, nástupca Krista!

3. Autorita, ktorá by nás viedla k spáse, musí v sebe živo zobrazovať toho, ku ktorému nás vedie, Krista, a

preto musí byť svätá. Učenie, ktoré podáva, je sväté aj prijímanie a zachovávanie príkazov robí jej príslušníkov

svätými, čiže Božími deťmi. Táto autorita združuje v sebe svätých, a to sa musí prejaviť nielen vnútornou

svätos-ťou, navonok neviditeľnou, ale aj minoriadne, a to znakmi svätosti - zázrakmi, pro-roctvami, videniami,

potvrdzujúcimi aj dnes, ktorá z dnešných autorít má priazeň Bo-ha. Svätci, robiaci zázraky, sú i dnes

ukazovateľmi, kde je uložená Kristova náuka ne-porušene.

4. Musí byť pre všetkých ľudí, každého veku, pohlavia, zamestnania, vzdelania, rasy, a preto všeobecná

čiže katolícka (catholicus - všeobecný(. To preto, lebo Boh chce spásu všetkých. Hranicami tejto autority je celý

svet, a preto nemôže byť jej pôso-benie obmedzené na Anglicko, Nemecko, Bulharsko, Rusko ...

5. Keďže jej zakladateľom je Kristus, ktorý je aj súčasne neviditeľnou Hlavou, musia jej dejiny siahať do

čias Krista a apoštolov, ktorí ju šírili. Preto hovoríme, že jeapoštolská. Hlava tejto Cirkvi, autority, musí byť

riadnym nástupcom jej hlavy, ktorú ustanovil Kristus. Jej učenie sa musí zhodovať s učením apoštolov a ich

učeníkov. Len vtedy máme istotu, že prijímame učenie Krista.

Zhrnieme teda, aké vlastnosti musí mať pravá Kristova Cirkev, ktorá bude touto autoritou. Musí byť

viditeľná, jedna, svätá, všeobecná a apoštolská. Táto Cirkev zo svojej povahy musí vykonávať trojaké poslanie,

trojaký úrad: učiteľský, pastiersky, a kňazský. V prvom rade musí učiť a vysvetľovať Kristovo učenie

neporušene, jasne a presvedčivo. Kázať vhod i nevhod! Či sa to ľudom páči, alebo nie! Pravda nemôže mlčať,

ustupovať pred lžou, i keď ju budú považovať za neznášanlivú, pyšnú, tvrdo-šíjnu, prípadne „nemodernú“! Tak

vykonáva úrad učiteľský. Pretože má pred sebou jasný vzor, Ježiša Krista, podľa ktorého má formovať svojich

členov. Musí ich usmer-ňovať, viesť, napomínať, ak dajaká „ovečka“ zablúdi, a to s láskou, s akou sa dobrý

pastier stará o svoje ovečky, zverené mu samým Kristom. Preto hovoríme, že vykoná-va úrad pastiersky. Kristus

vedel, že sme slabí že na to aby sme mohli žiť podľa jeho učenia, zachovávať jeho prikázania, potrebujeme

zvláštnu pomoc. Túto pomoc nám poskytuje vo sviatostiach, ktoré Cirkev vysluhuje prostredníctvom Kňazského

úradu svojich členov. Takúto autoritu bolo treba ustanoviť, aby Kristovo učenie a príkazy neboli vydané

napospas ľudským slabostiam, vášňam, omylom ...

Ostáva nám už len zistiť, či aj v dnešnej dobe existuje takáto autorita a kde ju nájdeme. Túto autoritu

budeme potom nazývať KRISTOVA CIRKEV. Dnes je veľa rozličných kresťanských cirkví. Nedivím sa, ak nad

nimi so zatrpknutým úsmevom kývneš rukou. Najmä vtedy, keď počuješ, ako sa medzi sebou vadia o to, ktorá z

nich je pravá Kristova Cirkev. Práve preto sme venovali toľko času tomu, aby sme rozu-mom zistili, aké

vlastnosti musí mať Kristova Cirkev. Teraz by bolo treba rad zaradom vypočúvať predstaviteľov jednotlivých

cirkví, ako ich cirkvi spĺňajú znaky pravej auto-rity. Ktorá z nich je viditeľná, jedna, svätá, všeobecná a

apoštolská... My to nebudeme robiť, nám nejde o dajaký „rebríček“, do ktorého by sme zostavili desiatky

rôznych cirkví podľa stupňa ich pravosti... Keďže pravá Cirkev môže byť len jedna, stačí zistiť, či týmto

cirkvám nechýba čo len jeden z uvedených znakov, a to aj keď nie v celom rozsahu. A potom ukázať na tú, ktorá

ich v plnom rozsahu má. Ostatné treba vylúčiť, nemôžu byť pravé... Najpohodlnejšie bude zistiť, ktoré z týchto

spoločenstiev siaha svojím vznikom do apoštolských čias, čiže zistiť jej apoštolskosť. A tu treba hneď vy-lúčiť

všetky cirkvi, ktorých dejinný vznik siaha do obdobia reformácie v 16. storočí alebo do obdobia rozkolu v 11.

storočí. Okrem rímskej cirkvi a cirkví pravoslávnych žiadna iná sa nemôže pochváliť tým, že siaha vznikom i

následníctvom do apoštol-ských dôb. Iba rímska cirkev môže dokázať, že jej terajšia viditeľná hlava, pápež Ján

Pavol II., je 263.právoplatným nástupcom sv.Petra apoštola, ktorý bol prvým rímskym biskupom a v Ríme aj

zomrel. Ona jediná v plnom rozsahu spĺňa známky pravosti Cir-kvi. Ona jediná sa môže pochváliť tým, že jej

hlava je neomylná vo veci viery a mra-vov, ako nám to krásne dokazujú aj dvetisícročné dejiny jej jestvovania.

Počas týchto 2000 rokov nikdy nemusela opravovať, odvolávať učenie žiadneho z pápežov, to jest rímskych

biskupov, ani učenie všeobecných zhromaždení biskupov celého sveta pod vedením pápežov, tzv.koncilov. Táto

skutočnosť je jasným dôkazom jej pravosti, a tým sa nemôže pochváliť iná kresťanská cirkev. Stačí porovnať ich

učenie a mravouku v dobe ich zakladateľov a dnes, a hneď to vidieť!

Táto Cirkev je natoľko sebavedomá a hrdá, že medzi základné pravdy zaraďuje aj dogmu o nasledovnom.

Keby sa rímsky pápež čo len raz pomýlil vo veci viery alebo mravov, keď hovorí ako učiteľ celej Cirkvi, teda ex

cathedra - z učiteľského stolca - nikto z ľudí nie je povinný veriť v ňu, ale ani v Krista!!! Je to strašná trúfalosť,

ale opodstatnená, veď sa opiera o samotného Krista, ktorý Cirkvi prisľúbil, že ju brány pe-kelné nepremôžu...!

Neomylnosť pápeža pri vysvetľovaní učenia a mravných zásadKrista je dnes krásne potvrdená skúsenosťou

dvoch tisícročí. A to mi je dostatočným dôkazom, aby som v ňu veril. Verím, že pápež je neomylný nie v

matematike, biológii, fyzike, dejepise, ale vo viere, vo vysvetľovaní učenia príkazov Krista. A to nie vždy, ale

len vtedy, keď vystupuje ako učiteľ celej Cirkvi, úradne, ex cathedra! Verím, že tá-to neomylnosť nepochádza z

ľudského rozumu a schopností pápeža, lebo každý člo-vek sa môže mýliť, ale má svoj pôvod u Boha, ktorý

zvláštnym spôsobom riadi rím-skeho biskupa, aby nepoblúdil on a s ním celá Cirkev. Ak by Kristus nezaručil

svojej Cirkvi neomylnosť, jeho vtelenie a zjavenie by bolo zbytočné. Stačí si spomenúť, ako rozlične sa

vysvetľuje učenie veľkých filozofov, a to aj ich žiakmi, ako to vidno u Pla-tóna, Aristotela, Marxa, Lenina...

Nie! Boh chce spásu všetkých ľudí a svojím vtelením ukázal, že mu na všetkých naozaj záleží. Preto nemohol

ponechať ľudí tápať v neistote a v pochybnostiach o zjavených pravdách. Preto verím, že Kristus založil Cirkev,

neo-mylnú učiteľku a vysvetľovateľku Božieho zjavenia a učenia Ježiša Krista!

Hierarchické usporiadanie Cirkvi

Okrem týchto štyroch znakov pravej Kristovej Cirkvi, ktoré sú znakmi aj našej príslušnosti k nej, treba

hvoriť o ďalšej charakteristike Cirkvi, ktorú jej vtlačil sám Kristus, a to je jej hierarchické usporiadanie. Pán

Ježiš, keď sa pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a určil dvanástich, aby boli s ním a aby

ich poslal hlásať kráľovstvo Božie. Týchto apoštolov ustanovil ako zbor čiže ustálené zoskupenie, na čelo

ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich. Najprv ich poslal k synom izraelským a potom k všetkým

národom, aby účastní na jeho moci, urobili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich a viedli, a tak

rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov. V

tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce, podľa Pánovho prisľúbenia: „Keď zostúpi na vás Duch

Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme a v celom Júdsku i v Samárii a až po okraj sveta.“

Apoštoli teda, hlásajúc všade evanjelium - ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého - zhromažďujú

všeobecnú Cirkev, ktorú Pán založil na apoštoloch a postavil na blaženom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom

kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus. (SN 19( „ Božské posla-nie, ktorým Kristus poveril apoštolov, bude trvať

až do skončenia vekov, keďže evan-jelium, ktoré majú hlásať, je pre Cirkev v každom čase základom všetkého

života. Preto sa apoštoli postarali o ustanovenie svojich nástupcov v tejto hierarchicky uspo-riadanej spoločnosti.

Mali totiž nielen rozličných spolupracovníkov vo svojej službe, ale - im zverené poslanie pokračovalo aj po ich

smrti - zanechali svojim bezprostred-ným spolupracovníkom ako závet úlohu pokračovať v diele, ktoré oni

začali. Tiež upevňovať ho, porúčajúc im bedliť nad celým stádom, nad ktorým ich Duch Svätý ustanovil za

dozorcov, aby pásli Cirkev Božiu. Ustanovili teda týchto mužov a potom im uložili, aby po ich smrti prebrali ich

službu iní osvedčení mužovia. A medzi rozlič-nými službami, ktoré sa vykonávajú v Cirkvi od prvotných čias,

má podľa svedectva tradície čelné postavenie úrad biskupov, ktorí nepretržitým nástupníctvom, postupujú-cim

od prvopočiatku, sú výhonkami apoštolského kmeňa. Ako svedčí svätý Irenej, prostredníctvom tých, ktorých

apoštoli ustanovili za biskupov a ich nástupcov, sa až po naše časy po celom svete prejavuje a opatruje

apoštolská tradícia. Biskupi sa teda spo-lu s kňazmi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na službu

pospolitosti. Stoja na-miesto Boha na čele stáda, ktorého sú pastiermi, ako učitelia viery, kňazi svätej boho-

služby a vykonávatelia cirkevnej moci. No tak ako má stále trvanie úrad, ktorým Pán poveril osobitne Petra,

prvého z apoštolov,a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, takisto trvá aj úrad apoštolov viesť Cirkev. Ten má

natrvalo vykonávať posvätný bis-kupský stav. Preto posvätný cirkevný snem učí, že biskupi sú z Božieho

ustanovenia nástupcami apoštolov ako pastieri Cirkvi, ktorých kto počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda,

pohŕda Kristom, ako aj tým, kto Krista poslal.“ (SN 20( Teda moc v Cirkvi má Kristus a tí, ktorých on sám určil

za svojich nástupcov: apoštoli - biskupi - kňazi a diakoni.

Táto moc sa nezískava demokratickými voľbami, ale kladením rúk sa odovzdáva tým, ktorých si Pán

povolal. Odovzdávajú ju tí, ktorí dostali túto moc vysviackou alebo pápežskou voľbou. Hodnosť a moc, ktorá sa

získava kňazským alebo biskup-ským svätením, prípadne zvolením za pápeža, nie je daná na to, aby sa jej

nositelia vy-vyšovali nad Boží ľud, ale aby mu slúžili. Autoritou Cirkvi je služba Božieho ľudu. A čím väčšiu

autoritu má niekto v Cirkvi, tým ho to zaväzuje k väčšej službe. Sám pá-pež je sluha sluhov Božích. Ak niekto z

cirkevných hodnostárov, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu, chápe autoritu ináč, tak nepochopil evanjelium v tom

najzákladnejšom bode. Mal by si dobre premeditovať state z Jánovho evanjelia, ktoré hovorí o umývaní nôh

apoštolov Kristom a o jeho slovách: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslo-vujete: „Učiteľ“ a „Pane“, a

dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Uči-teľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy

poumývať. Dal som vám prí-klad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 13,13-15(

Moja odpoveď

Donedávna si myslel, že Cirkev, to je pápež, biskupi a kňazi. Cítil si sa možno ako poddaný, a nie ako

spoluzodpovedný. Odtiaľ pochádza tvoja neradostná účasť v Cirkvi a túžba po jej kritike. Správny pohľad do

spoločenského charakteru Cirkvi zmení tento tvoj postoj. Cirkev nestojí nad tebou. Ty si v nej. Si jej súčasťou,

živou bunkou, ktorá spolubuduje telo Kristovo. Tvoja osobná náboženská snaha oživuje tvo-je zlyhanie,

poškodzujúce a oslabujúce celý organizmus. Úloha Cirkvi je tvojou úlo-hou. Cirkev je zodpovedná za to, aby

pokračovala na zemi v diele Kristovom. Na tejto úlohe nesie zodpovednosť každý člen Cirkvi. Aj ty si teda

zodpovedný za to, či Božia vláda vo svete nájde uplatnenie. Musíš i ty pracovať na tom, aby Kristovo radostné

po-solstvo prišlo k ľuďom. Treba sa ti živo zaujímať o liturgiu a brať na nej aktívnu účasť. Cez ňu hovorí Kristus

svetu, žehná a posväcuje ho. Cieľ Cirkvi je aj tvojou budúcnosťou. Ako člen pozemskej Božej ríše získavaš aj

občianske právo v dokona-lom Kráľovstve Božom. Ako živá bunka v mystickom tele máš podiel na večnej sláve

Kristovej. I keď v pozemskom živote Kristovom musíme ísť krížovou cestou, vieme určite, že príde deň

vzkriesenia. Prežiť to „čo je Cirkev“ možno len vtedy, ak sa aktívne zúčastníme jej života a práce. Účasťou na

liturgicko - sviatostnom živote, skut-kami bratskej lásky, spoluprácou a starostlivosťou v spoločenstve a pre

spoločenstvo ľudu Božieho. Tak sa pestuje v dušiach cirkevné cítenie.

ZHRNUTIE SIEDMEJ PREDNÁŠKY

Cirkev je Kristovo Telo. On je Hlava, my sme údy. Cirkev je jedna, lebo má jedného Pána, jednu vieru,

jeden krst a tvorí jedno Telo. Je svätá, lebo je nerozlučne spojená s Ježišom, ktorý ju neustále posväcuje a dáva

jej plnosť prostriedkov na do-siahnutie svätosti. Je svätá a zároveň povinná očisťovať sa pokáním, pretože

zahrňuje vo svojom lone hriešnikov. Je katolícka (všeobecná(, lebo je poslaná ku všetkým ná-rodom v každej

dobe. Je apoštolská, lebo zachováva odkaz viery, ako ju ohlasovali apoštoli, prostredníctvom tých, ktorých

apoštoli ustanovili za biskupov a ich nástup-cov. Rímsky biskup - pápež je nástupcom apoštola Petra, ktorého

Ježiš ustanovil za viditeľný základ a Pastiera celej Cirkvi.

Každý hriech je ranou na Tajomnom Kristovom Tele. Špatí jej vzhľad a tým os-labuje jej pôsobenie vo

svete. Najväčšie pohoršenie je rozdelenie jedinej Božej Cirkvi. V priebehu dejín vznikli roztržky a nezhody,

ktoré spôsobili odtrhnutie veľkých spo-ločenstiev. Sú to naši oddelení bratia, s ktorými nás spája spoločná viera,

Sväté Písmo a krst. Aj keď je ešte veľa toho, čo nás rozdeľuje, máme sa usilovať o zjednotenie v láske a

vzájomnej úcte.

POMOCNÉ OTÁZKY

53. Čo je Cirkev?

Cirkev je Boží ľud, spoločenstvo pokrstených veriacich, zhromaždených

Duchom Svätým, ktorí pod vedením biskupov v spojení s pápežom kráčajú do

večného života.

54. Kto založil Cirkev?

Cirkev založil Ježiš Kristus.

55. Koho ustanovil Ježiš Kristus za viditeľnú hlavu Cirkvi?

Svätého Petra apoštola.

56. Akými slovami ustanovil Pán Ježiš sv. Petra za hlavu Cirkvi?

„Ty si Peter (Skala( a na tejto skale vystavím svoju Cirkev a brány pekelné ju ne-

premôžu. Tebe dám kľúče od Kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na

zemi, bude zviazané i v nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i v nebi.“

57. Kto je nástupca svätého Petra?

Nástupca sv. Petra a hlava Cirkvi je rímsky biskup, čiže pápež. (Ján Pavol II.(

58. Kto sú predstavení Cirkvi pod vedením sv. Petra?

Sú to apoštoli a ich nástupcovia biskupi s plnou kňazskou mocou. (to jest môžu

vysluhovať všetky sviatosti(

59. Čo je to ekumenizmus?

Je to hnutie za zjednotenie kresťanov.

1.9. MÁRIA - MATKA CIRKVI

Ôsma prednáška.

Milí birmovanci!

Dnes budeme pokračovať v úvahe o Cirkvi, ale v inom pohľade. Minulú sobotu sme uvažovali o

spoločenstve veriacich, ktorí patria do Božej rodiny, to je do Cirkvi, ktorú nazývame „putujúca Cirkev“. Teraz

vám budem rozprávať o Cirkvi „oslávenej“, to znamená o tých, ktorí nás predišli do večnosti a žijú v stálom

videní Pána Boha. Sú to všetci svätí, ktorí si na tomto svete svätosťou života zaslúžili nebo. Medzi nimi sú

otcovia početných rodín ako i matky, starci, ale i mladíci a devy, väčšie i menšie diet-ky. Sú medzi nimi králi,

vodcovia, sú pápeži, biskupi, kňazi rovnako ako pustovníci, panny spoza mreží i z víru sveta, sú žobráci i

majetní, sú pracujúci i chorí. Mnohí z nich žili v ťažkých životných podmienkach a okolnostiach. Kráľovnou

všetkých týchto svätých je Preblahoslavená Panna Mária, o ktorej živote teraz pouvažujeme.

Nepoškvrnená

Len pred pár dňami sme slávili sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Ak ste si dobre všimli, čítal

sa úryvok evanjelia podľa Lukáša 1,26-38, kde anjel poz-dravuje Máriu vznešeným pozdravom, keď jej hovorí,

že je „milostiplná“. My si tu najprv pripomeňme, ako sa Panna Mária stala krásnou, milostiplnou. Predstavme si

veľký strom, ktorý čerpá silu a miazgu zo zeme dvoma mocnými koreňmi.A obidva tieto veľké korene sú

napadnuté hrdzou. A potom všetky jablká na tom strome sú zne-hodnotené hrdzou, pochádzajúcou z chorých

koreňov. Ale jedno jablko na tom strome je čisté, krásne, nepoškvrnené hrdzou. Je bez poškvrny. Dva korene, to

sú naši praro-dičia Adam a Eva. Jablká, to sú ľudia. Celé ľudské pokolenie je napadnuté hriechom prvých

rodičov, ktorí svojou neposlušnosťou a nepoddajnosťou voči nebeskému Otco-vi stratili krásu duše, čiže

posväcujúcu milosť, a to nielen pre seba, ale aj pre všetko svoje potomstvo. Takže všetci ľudia prichodia na tento

svet zbavení posväcujúcej mi-losti hriechom prarodičov. Lenže Boh tak miluje ľudí, že sám Boží Syn sa stal

člove-kom, aby napravil neposlušnosť a nepoddajnosť ľudí svojou poslušnosťou a poddaj-nosťou voči

nebeskému Otcovi. On bol poslušný do takej miery, že sa dobrovoľne dal ukrižovať z lásky k svojmu nebeskému

Otcovi a svojou smrťou na kríži získal pre všetkých ľudí odpustenie. Toto odpustenie rozdáva ľuďom sviatosťou

krstu. Pri svia-tosti krstu navracia každému človeku pôvodnú krásu duše,čiže pôvodnú posväcujúcu milosť,

ktorú kedysi stratili prví rodičia. A tak jablká urodené na strome z dvoch hrdzavých koreňov sa krstom očisťujú

pre zásluhy Ježiša Krista od zdedenej škvrny. Len jedno jablko sa na strome skvie čistotou a krásou.

Nepotrebovalo očistenie svia-tosťou krstu. Ono bolo zásluhou toho istého Ježiša Krista uchránené pred dedičnou

hrdzou už v samej chvíli počatia. A to z toho dôvodu, aby Panna Mária mohla byť dô-stojnou matkou Božieho

Syna. Alebo, ako sa modlíme v modlitbe sviatku, aby Boh „pripravil dôstojný príbytok svojmu Synovi“.

Františkánsky teológ Duns Scotus zná-zorňuje tajomstvo Nepoškvrnenej Panny Mária takto: Predstavte si dve

deti padajúce do blata zo šikmej šmykľavej lavičky. Jedno z nich už padlo do blata a bolo z neho vytiahnuté.

Druhé bolo zadržané ešte pred zošmyknutím do blata. A takto bola uchrá-nená pred škvrnou hriechu Panna

Mária, aby ani na chvíľočku nepodliehala hriechu tá, ktorá má porodiť svetu víťaza nad hriechom. Takúto

nepoškvrnenú a krásnu matku pripravil Božiemu Synovi Duch Svätý.

Z toho vyplýva, že Pán Boh Pannu Máriu už v lone jej matky sv. Anny, keď sa počala, oslobodil od

dedičného hriechu aj od jeho následkov. Mnohí si mýlia, že Panna Mária je preto nepoškvrnená, lebo počala z

Ducha Svätého. Ona bola nepoškvrnená prv, než sa narodila. Bol to výslovne dar od Pána Boha, čo ona dostala

nezaslúžene. Túto pravdu Cirkev vyhlásila 8.decembra 1854 ako dogmu: Preblahoslavená Panna Mária od

okamihu svojho počatia pod srdcom svojej matky bola vyňatá spod skazy dedičného hriechu. Prečo? Ako tomu

máme rozumieť? - Azda takto! Predstavme si staviteľa, ktorý dostal úlohu postaviť nový kostol. Sadne si nad

papier a začne kresliť plán. Načo myslí v prvom rade, keď načrtáva plán kostola? Azda na sakristiu, na zvo-nicu,

na okná, na odkvapové ríny. - Nie!. Najprv myslí na to, čo je v kostole najhlav-nejšie - na svätyňu, na priestor,

kde bude hlavný oltár. Od svätyne začína rozvíjať svoj plán. Podobne si môžeme predstaviť Stvoriteľa všetkého,

čo jestvuje. Vieme, že Boh netvorí rukami ako človek, ale myšlienkou. Čo si pomyslí, to sa vo svojom čase

stane skutočnosťou. Na čo si teda pomyslel najprv, keď sa rozhodol, aby jestvoval svet? Azda na moria alebo

pramene vôd, alebo na hory, alebo na pahorky? Nie! Pred mo-riami, prameňmi, horami a pahorkami pomyslel si

na svätyňu, do ktorej vstúpi a z kto-rej si vezme ľudské telo jeho Syn. Po ľudsky povedané: Prvá zo všetkého

stvorenstvabola v mysli Otca nebeského Panna Mária. Pannu Máriu si Otec nebeský najprv po-myslel,

predstavil, zobrazil, vysníval a zamiloval. Preto na ňu vzťahuje Cirkev slová Svätého písma: „Pred pahorkami

som sa zrodila.“ A preto o nej spievame pieseň: „Pred vekmi zvolená.“

Narodenie Panny Márie

Podľa kresťanskej tradície Panna Mária sa narodila v chudobnej rodine veľmi zbožných, ale vo veku

pokročilých manželov, ktorí sa volali Joachim a Anna. Rodný domček Panny Márie sa nachádzal neďaleko

Pilátovho paláca, v ktorom odznel roz-sudok smrti nad Ježišom, jej synom. Svätí manželia, Joachim a Anna,

darovali celému svetu najvzácnejší plod - presvätú Pannu. Bola to dcéra Mária, ktorá bola bez hriechu počatá,

bez hriechu zrodená, lebo od večnosti bola určená byť Matkou Spasiteľa sveta! Matka Anna pochádzala z

pokolenia Léviho. Manžel Joachim bol z rodu Dávida a po-kolenia Júdovho. Manželia žili bohabojne,

zachovávali príkazy Pánove. Gniavila ich len jedna bolesť, nemali dietky! U Židov sa to považovalo za trest.

Preto modlitbami vrúcne prosili Najvyššieho, aby ich manželstvo bolo plodné. Anna a Joachim boli už

pokročilejšieho veku, keď sa im narodila dcéra, ktorej dali meno Mária. Bolo to dieťa, ktoré prevyšovalo

anjelov. Podľa tradície - protoevanjelia Jakubovho - ju matka Anna ešte len trojročnú zaviedla do chrámu, či

chrámového internátu, aby sa tu pripravila na úlohu - stať sa chrámom Syna Najvyššieho! Svätá Panna preto

dokonale poznala prí-pravu dejín spásy.

Ako sa Panna Mária dostala z Jeruzalema do Nazareta, to nevieme, ale vieme, že jej život sa začal niekde v

zákutí Palestíny. Žila pominuteľný život. Tichý a neznámy, naplnený starosťami, utrpením, slzami i chvíľami

hlbokého šťastia v Bohu prítomnom v jej Synovi. Pominuteľný život Máriin bol podobný nášmu, ale v jednom

sa úplne líšil od nášho, a to práve v tom podstatnom: pri svojom narodení, ba pri samom počatí bola čistá, svätá,

bez hriechu. V nej sa len samé dobro ukladalo do hlbín duše a nijaké zlo. Ani jeden jej okamih života nebol

prázdny a mŕtvy. Ani jeden jej skutok nebol tmavý. Každá jej myšlienka, každé slovo, každý jej čin žiaril

svetlom do večnosti. Každá chvíľka jej života sa stala novou zapálenou sviecou pre večné svetlo. Cirkev o nej

spie-va: „Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet.“ Preto keď zomrela, celý jej život vošiel do večnosti,

každý jej deň, každá hodina, každý úder srdca, každá radosť, každá bolesť. Nič sa nestratilo, nič nebolo treba

ľutovať. Všetko, čo bolo v Márii, prešlo do večnosti. S dušou i telom je v Bohu. Jej nežná pokora a poslušnosť,

bezhraničná od-danosť Bohu, čo vyjadrila pri anjelskom zvestovaní, keď povedala: „Staň sa mi podľa tvojho

slova,“ jej krása a čistota, ktorá ozdobovala jej život, jej obeta pod krížom, všet-ka jej dobrota a svätosť, ktorá

pred 2000 rokmi žiarila ako svetielko v tmavom svete, žiari dnes vo večnosti.

Ak sa chcete, milí birmovanci, viac dozvedieť o Panne Márii, vezmite si do ruky Nový zákon a v evanjeliu

sv. Lukáša si prečítate napr.: celú prvú a druhú kapitolu, teda začiatok jeho evanjelia. To sú všetko udalosti o

Ježišovom príchode na Zem, kde ne-môže chýbať ani jeho matka. Podobne ich opisuje aj sv. Matúš v prvých

dvoch kapitolách, no nie tak podrobne ako sv.Lukáš. ďalej sa stretáme s Máriou u sv. Jána v 2.1-12, a to na

svadbe v Káne, kde urobil Ježiš prvý zázrak. To bol začiatok Ježišovho verejného vystúpenia, kde už jeho matka

ustupuje do úzadia. žila skrytým a skromným životom, ale pritom pozorne sledovala čo sa rozprávalo o jej

Synovi. Istotne ju tešili príjemné správy, ale na druhej strane ju bolelo, ako o Ježišovi hovorili, že je pomätený.

(por. Mt 12.43-50( Potom sa Mária priamo spomína už pri utrpení jej Syna. (por. Jn 19,25n( Sv. Ján ako jediný

z apoštolov nasledoval svojho Majstra až na Kalváriu a preto jediný presne opisuje udalosti okolo Ježišovej

smrti.

Odvtedy si Pannu Máriu berie on k sebe a stará sa o ňu. Panna Mária neopúšťa svojich synov - apoštolov, ale

ostáva s nimi až do zoslania Ducha Svätého. (por. Sk. 1,12-14( Po rozposlaní apoštolov, podľa kresťanskej

tradície, sv. Ján odchádza s Pannou Máriou do Efezu, kde žili dlhý čas. Tu ich údajne navštevoval sv. Lukáš,

ktorý bol žiakom sv. Pavla a veľmi sa zaujímal o život Ježiša. Preto tak podrobne opísal detstvo Pána Ježiša,

lebo to vedel od jeho Matky. Pred smrťou sa Panna Mária vrátila do Jeruzalema, kde aj dokončila svoju

pozemskú púť. Kresťanská tradícia si uctieva miesto, kde zomrela. Na tom mieste - na Sione - stojí nový kostol,

ktorý má názov Dormition. Neďaleko Getzemanskej záhrady sa nachádza miesto, kde si tiež kresťania uctievajú

hrob Panny Márie odkiaľ si ju Pán Ježiš s telom i s dušou vzal k sebe do neba. Milí birmovanci! To, že Panna

Mária bola vzatá s telom i dušou do neba posilňuje aj našu vieru vo večný život.

Veď uvážte, ako by mohla byť Panna Mária nanebovzatá, keby večný život po smrti nejestvoval? Ak život

po smrti nejestvuje, tak život Panny Márie sa musel skončiť navždy, keď zomrela, a potom už Panna Mária dnes

nežije na svete. Ako si však potom vysvetlíte fakt, že sa zjavila na toľkých miestach? A to živá, rozprávajúca a

uzdravujúca tak, že jej zázračné uzdravenia sa vedecky overili lekárskymi komisiami. Len si spolu otvorme

napríklad francúzsku knihu s nadpisom „Le voyage de Lourdes“, čiže po slovensky „Púť do Lurdu“. Napísal ju

jeden z najväčších vedcov - lekárov nášho storočia, profesor Alexis Carrel. Taký vedec poctený Nobelovou

cenou nemôže písať vymyslené bájky alebo rozprávky či povery. On triezvo udáva, ako sa dostal od ateizmu k

viere v Boha a k viere vo večný život. Keď bol asistentom na lekárskej kli-nike v Lyone, bol ateistom. Na prosbu

svojho priateľa sprevádzal do Lurdu ťažko cho-rú 20-ročnú pacientku Máriu Ferrandovú, ktorá mala kaverny na

pľúcach a tuberku-lózny zápal pobrušnice. Nebolo jej už pomoci. No ona si želala, aby ju priviezli k lurd-skému

prameňu a obmyli lurdskou vodou. Dr. Carrel stál pri nej a podľa pulzu, dychu a ostatných príznakov čakal, že

tam zomrie. Keď ju však obmyli vodou, pričom sa ona celým srdcom oddala nebeskej Matke, pulz sa zrazu

upravil zo 150 na 80, dych sa znormalizoval, veľká opuchlina brucha sa náhle stratila a pacientka zvolala: Som

uzdravená! To bol pre lekára - ateistu úžasný šok.Vo svojej knihe to vyjadril slovami: “Absurdné sa stalo

realitou!“ A večer v lurdskej nemocnici s dvoma inými lekármi dô-kladne vyšetril pacientku. Zistili, že mladé

dievča je celkom zdravé. Na čelo mu vyra-zili kropaje potu. Opýtal sa pacientky: Čo budete teraz robiť, Mária?“

Ona povedala: „Pôjdem k sestričkám svätého Vincenta. Ony ma prijmú. Budem ošetrovať chorých.“

Keď sa doktor Carrel vrátil do Lyonu, profesor sa ho spýtal: „Ako sa má vaša pacientka?“ Doktor

odpovedal: „Je uzdravená. Je celkom zdravá!“ Profesor mu skočil do reči: „Ak máte takého názory, musím vám

povedať, že pre vás na lyonskej klinike nemáme miesta!“ A tak doktor Carrel musel opustiť svoje miesto a

odišiel do Ameriky. Tam sa vypracoval na vedca svetového formátu a dosiahol Nobelovu cenu, hoci bol hl-boko

veriaci. Vo svojej knihe píše: „Panna Mária, Ty si na môj ateizmus odpovedala úžasným zázrakom. Prosím ťa,

pomáhaj mi, aby som vrúcne veril v Boha a žil podľa viery až do konca života!“ Hľa, vidíte, smrteľne chorá sa

vyliečila a jej lekár obsiahol duševné uzdravenie. Takýmito vedecky potvrdenými, dosvedčenými zázrakmi

Panna Mária v dnešných časoch dvíha našu myseľ k Bohu a posilňuje našu vieru v nebeský život.

Moja odpoveď

Ak chcete poznať dokonalejší život Matky Božej, ktorý ešte neviete, naučte sa modliť modlitbu sv.

ruženca. V nej máte zhrnutý celý životopis Panny Márie a jej Syna Ježiša Krista. Sv.ruženec pozostáva z troch

častí: radostný, bolestný a slávnostný. Náj-dete ich v modlitebnej knižke.

ZHRNUTIE ÔSMEJ PREDNÁŠKY

Panna Mária súhlasila, že sa stane Matkou Ježiša Krista. Tým prispela k usku-točneniu plánu spásy. Prijala

do materinskej starostlivosti všetkých Ježišových adop-tívnych bratov ako údy jeho Tajomného tela. Preto si ju

ctíme ako Matku Cirkvi.Veríme, že sa jej nedotkla vina prvotného hriechu. Už vopred bola účastná vykúpenia.

Keď sa jej život počal v tele matky, bola už plná milosti, ako ju anjel pozdravil pri Zvestovaní. Poslušne

prijímala Božiu vôľu, verne plnila poslanie Matky Vykupiteľa až po jeho obeť na kríži. Preto bola vzatá do

nebeskej slávy s telom i dušou. Do katolíckej viery patrí, že Mária ostala pannou po celý život. Keď sa v

evanjeliách spomínajú Ježišovi bratia, ide asi o bratrancov alebo iných blízkych príbuzných, lebo aramejčina a

hebrejčina nemajú osobitné pomenovanie na tieto rodinné vzťahy. Cirkev právom preukazuje Matke Božej

osobitnú úctu, ktorá sa však podstatne líši od kultu poklony, ktorý patrí výlučne Bohu. Oslavujeme Syna, keď si

uctievame Matku. Keď sa k nej modlíme, prosíme ju o orodovanie a prímluvu u Boha. Nepripisujeme jej božskú

moc. Je pre nás vzor čnosti, najmä v trvalom súhlase s Božou vôľou. Jej život bol úzko spätý s Ježišom a s jeho

vykupiteľským poslaním, čo v skrátenej forme vyjadrujú ružencové taomstvá.

POMOCNÉ OTÁZKY

60. Čo je to spoločenstvo Svätých?

Je to oslávená Cirkev v nebi, sú to tí, ktorí zomreli v stave milosti Božej.

61. Komu zo svätých preukazujeme najväčšiu úctu?

Preblahoslavenej Panne Márii.

62. Kto je Panna Mária?

Matka Ježiša Krista a tak aj Matka Cirkvi.

63. Prečo si zvlášť uctievame Pannu Máriu?

Lebo ju Boh uchránil od dedičného hriechu a v celom svojom živote sa snažila

žiť vôľu Božiu.

64. Prečo Boh uchránil Pannu Máriu od dedičného hriechu?

Preto, aby Matka jeho Syna bola dokonale krásna.

65. Kedy slávime sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie?

V advente 8.decembra.

66. Ktorá modlitba najlepšie vyjadruje život Panny Márie a Pána Ježiša?

Modlitba svätého ruženca.

1.10.VERÍM V ODPUSTENIE HRIECHOV

Deviata prednáška.

Milí birmovanci!

Pomaly sa dostávame ku koncu rozoberania Apoštolského vyznania viery. Teraz cez Vianoce sme

uvažovali o tajomstve, že Božie Slovo - druhá Božská osoba prichá-dza na svet a stáva sa človekom. Táto

skutočnosť má svoj zmysel, pretože Ježiš nepri-šiel na svet len tak, ale preto, aby svet vykúpil. On to aj urobil,

lebo sa z nesmiernej lásky obetoval za všetkých ľudí na svete. Smrťou na kríži získal pre všetkých ľudí od-

pustenie u nebeského Otca. Svojou poslušnosťou až na smrť ho udobril za naše hrie-chy a urážky, ktoré sme mu

spôsobili neposlušnosťou. Na sebe samom odčinil trest, ktorý sme si zasluhovali. „On však bol prebodnutý pre

naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, trest k nášmu blahu je na ňom a ranami jeho sme uzdravení.“ (Iz

53,5( Pán Ježiš svojou krvou zmyl vinu celého ľudského pokolenia. Výkupnou cenou svojej obe-ty nás zmieril s

nebeským Otcom, ako o tom píše svätý Pavol apoštol: „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal

ľuďom ich hriechy.“ (2 Kor 5,19( Pán Ježiš obnovil naše priateľstvo s Bohom a otvoril cestu k jeho milosrdnej

láske. A ešte jedna dôležitá vec, ktorú musíme pochopiť. Pán Ježiš zomrel, vstal zmŕtvych, dal nám dar odpúšťať

hriechy, ale na nás spočíva ochota dať sa vykúpiť, teda prijímať pokánie na odpustenie hriechov. Boh nás

vykúpil bez nás, ale bez nás nás nespasí...

Boh odpúšťa hriechy už v Starom zákone

Už v Starom zákone Boh sa zjavuje synom izraelským ako taký, ktorý odpúšťa ľuďom ich hriechy. Vtedy,

keď sa zriekajú skutkov bezbožnosti, ktoré sa protivia zá-konu Božiemu a navracajú sa k Bohu s ľútosťou nad

hriechami. Takto Izrael chápe svoju históriu vo vzťahu k Bohu. Vždy, keď sa odvrátil od svojho Pána a porušil

zmlu-vu, Boh ho trestal v mene spravodlivosti, alebo mu aspoň pohrozil prostredníctvom niektorého proroka.

Keď sa však ľud obrátil k Bohu a hľadal u neho pomoc, Boh mu ukázal svoje milosrdenstvo, odpúšťa mu

hriechy, zastavuje pohromy, invázie, depor-tácie, hladomory a obnovuje zmluvu. V tejto zatiaľ celkom

primitívnej koncepcii vy-voleného ľudu javí sa hlboký a opravdivý pocit viny, či osobnej, či sociálnej a potreb-

nosť pokánia a obrátenia, ako i darované Božie odpustenie. Boh „odnáša a odníma“ hriech, (2 S 12,13, 24,10, Jb

7,21( „zakrýva“ hriech, (Ž 32,1, Ne 3,37( „nepamätá už naň,“ (Ex 33,16, Jr 31,34( „zotiera ho.“ (Ž 51,3, Iz 43,25

atď.( Niektoré žalmy nám hl-boko kreslia potrebnosť vyznania hriechu a túžbu mať hriech odpustený. (Ž 32, Ž

51, Ž 103( No pritom Starý zákon zostáva zachmúrený strachom zo súdu, ktorý hrozí ťažkým previneniam. Z

tohto hľadiska chápeme, že proroci opisujú vo svojich videniach budúceho mesianského času žiarivými farbami

rekonciliáciu Boha,dovtedy v toľkej hĺbke a účinnosti nepoznanú: „Budú ma poznať všetci od malých až po

veľkých - hovorí Pán - pretože ja odpustím ich zločiny a nerozpomeniem sa viacej na ich hriechy.“ (Jr 31,34,

por.33,8, 50,20( „Rozlejem na vás čistú vodu a budete očistení... a dám vám nové srdce a vložím do vás nového

ducha... Vložím do vás svojho ducha a učiním, aby ste kráčali podľa mojich zákonov a aby ste zachovávali a

nasledovali moje zvyky.“ (Ez 36, 25-27)

A čo evanjeliá?

Ježiš z Nazaretu oznamuje, že prišiel čas spásy. Ako jeho Predchodca, žiada i on, aby si ľudia pripravili

srdcia pokáním a obrátením, vierou v dobrotu a vernosť Božiu: „Naplnil sa čas, prišlo Kráľovstvo Božie.

Konajte pokánie a verte v toto Posolstvo!“ (Mk 1, 15( Pán Ježiš vo svojich stretnutiach s hriešnikmi prejavuje sa

ako majúci moc pririeknuť vinníkovi totálne odpustenie Boha, a to i napriek tomu, že tým prekvapuje alebo

dokonca i pohoršuje svojich svedkov. Ale je zaujímavé, že zároveň vždy vyžaduje od takého vinníka obrátenie

celého života. Porazenému vraví: „Dôveruj, syn môj! Odpúšťajú sa ti hriechy. „ (Lk 7, 48( Pán Ježiš presne

pozná zákon ľudského srdca. Čím viacej sa ono otvára Bohu ľútosťou a láskou, tým väčšmi a účinnejšie napĺňa

ho Boh svojím odpustením. „Tu sa obrátil k žene a vravel Šimonovi: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho

domu, a nedal si mi vody na nohy, ale táto svojimi slzami zmáčala mi nohy a svojimi vlasmi utierala.

Nepobozkal si ma, ale táto odkedy som vošiel, neprestala mi bozkávať nohy. Hlavu si mi olejom nepomazal,

kým táto mi drahou masťou pomazala nohy. Preto ti hovorím: „Odpúšťajú sa jej mnohé jej hriechy, pretože

veľkú lásku preukázala.“ (Lk 7, 44-47( Toto sa vyhlasuje aj v prosbe otčenáša: „Odpusť nám naše viny, ako i my

odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6, 12( Chápeme, prečo Pán Ježiš žiada od toho, kto chce obetou daru

dosiahnuť dobrotivé Božie odpustenie, aby sa najprv sám uzmieril so svojím bratom. A on mi nerozkazuje, aby

som sa šiel najprv uzmieriť iba s bratom, proti ktorému ja mám niečo, ale i s takým, ktorý má nie-čo proti mne.

„Keď teda prinášaš svoj dar na oltár a tam ti príde na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred

oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bra-tom, a potom sa vráť a obetuj svoj dar.“ (Mt 5,23-24( Z toho

vyplýva, že tak ako Boh podniká iniciatívu za tým cieľom, aby mi odpustil, tak aj ja mám začať iniciatívu za od-

pustenie svojmu blížnemu. Tým sa disponujem dôstojne, aby ma samého postretlo veľké milosrdenstvo Božie.

Také naozaj kajúcne srdce, do ktorého môže preniknúť veľké Božie odpustenie ako do pôdy dobre opracovanej,

poskytla Pánovi hriešnica, ktorá za-rosila jeho nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi.

Čo nás v troch prvých evanjeliách zvlášť zaráža, to je veľká starostlivosť, ktorú prejavuje Pán Ježiš o

každého hriešnika osobitne. V Starom zákone, ak nie exkluzívne, tak celkom iste vo väčšine prípadov sme videli

Boha na nebesiach skoro vždy iba vo vzťahu k hriešnemu ľudstvu ako celku. To sa ľud odvrátil od Boha, to ľud

bol tresta-ný, to sa ľud navracal k nemu, prosil od neho odpustenie a prijal ho. Ale odvtedy, čo prišiel Pán

Ježiš, Boh sa zvláštnym naliehavým spôsobom obracia na každého jednot-livého človeka, a to vždy, keď ide o

jeho vinu a obrátenie.

V očiach štvrtého evanjelistu sv.Jána, Pán Ježiš je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. (Jn 1, 29( V

rozprávaní o uzdravení pri rybníku Bethesda a v dialógu so ženou cudzoložnou podáva Ján tieto slová Pánove:

„Choď, a odteraz už viac nehreš!“ (Jn 8, 11( Konverzácia so Samaritánkou pri studni Jakubovej (Jn 4,7-42( je

dialógom vyznania, duchovného vedenia, ktorý privádza ženu s trpezlivosťou, ale aj nástojči-vosťou k

úprimnému vyznaniu a na cestu nového života. V scéne so ženou cudzolož-nou (Jn 8, 1-11( objavujeme zasa inú

črtu, ktorá bude mať dôležitosť pre nás: Pán Ježiš tu činí závislým odpustenie hriechov od správania sa

reprezentantov synagógy. Vraví im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ Nikto sa

neodvažuje za-čať ju kameňovať, ale po jednom sa roztratili počnúc od starších až po posledných. I keby jej

neboli odpustili zo svojej vlastnej pohnútky, aspoň sa cítia prinútení prejaviť sa solidárnymi s hriešnicou. „Žena,

kde sú tí? Nikto ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nikto, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem.“

Choď a odteraz už viac nehreš!“ (Jn 8, 7-11( Pán Ježiš tu zviazal odpustenie Božie s odpustením ľudí. Teda

takéto niečo sa udialo vo svojej plnosti a šírke iba v novozákonnej situácii, a v tomto vidíme rozhodujúci

význam i pre vzťah kresťanov voči Bohu a ľuďom i pre zmysel a formu našej sviatosti pokánia.

Aspoň toľko, milí birmovanci, o odpustení hriechov z Božieho zjavenia. Ako ste si mohli všimnúť, tak zo

Starého zákona, ako aj zo života Pána Ježiša, že do jeho smrti a zmŕtvychvstania bolo odpustenie hriechov len

Božou záležitosťou, a to v konkrét-nych prípadoch. Bolo to akosi len výnimkou, ktorú urobil Boh, a to z

jednoduchého dôvodu: Pán Ježiš ešte nezomrel, preto okrem neho nemohol nik odpúšťať hriechy. Po jeho

zmŕtvychvstaní, teda po vykúpení, už dostávajú moc konkrétni ľudia, aby odpúš-ťali hriechy v Cirkvi. Preto od

tejto chvíle hovoríme v Cirkvi o odpustení hriechov ako o sviatosti, ktorú Cirkev nazýva svätá spoveď, sviatosť

pokánia, sviatosť zmierenia... Nechcem teraz hovoriť o dejinách tejto sviatosti, nakoľko by to vyžadovalo

niekoľko prednášok, ale chcem vám vysvetliť, ako táto sviatosť vznikla, čo je táto sviatosť, kto ju vysluhuje a

kto ju môže alebo má prijať...

Kto ustanovil sviatosť pokánia?

Ježiš Kristus. Ustanovil ju v prvý nedeľný večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa zjavil uprostred svojich

apoštolov a povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich

a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú

za-držané. (Jn 20, 21-23( Príkaz bol formulovaný jasne a presne. Tu nemožno diskutovať o tom, ako to Kristus

myslel. Keby bol dal príkaz, aby apoštoli iba odpúšťali hriechy, mohla by sa sviatosť pokánia vykonávať podľa

predstáv našich odlúčených bratov pro-testantov, u ktorých existuje len všeobecné vyznanie hriešnosti, ale nie

vyznanie kon-krétnych hriechov ako u katolíkov. Kristus kázal odpúšťať, ale i neodpúšťať. A to je dôležité!. Ak

dal moc aj neodpustiť, potom iste chcel, aby sa táto moc vykonávala rozumne a spravodlivo. Tak, ako to robil on

sám. Kde videl ľútosť, priznanie viny, tam mal len slová odpustenia. Ale strašné Beda! znelo nad hlavami

farizejov a pokrytcov, ktorí zakrývali svoje vnútro a navonok sa robili dobrí. Ak teda majú kňazi rozumne a

spravodlivo vykonávať túto moc, musia poznať vnútro hriešnika a jeho činy. A len vtedy môžu odpustiť, ak

poznávajú, že hriešnik úprimne ľutuje svoje hriechy. A ak by nám nestačili uvedené slová, nuž Pán sa už pred

svojou smrťou postaral o odstránenie našich pochybností o moci odpúšťať hriechy. Bolo to vtedy, keď Peter

vyznal svoju vieru, že Ježiš je Syn Boží a keď mu Ježiš povedal: „Ty si Peter a na tejto skale posta-vím svoju

Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského krá-ľovstva: čo zviažeš na zemi, bude

zviazané v nebi,a čo rozviažeš na zemi, bude rozvia-zané v nebi.“ (Mt 16, 18-19( Kristus hovorí nielen o

zväzovaní a rozväzovaní pút hrie-chov vo svedomí. Jasne hovorí o zväzovaní a rozväzovaní „čohokoľvek“, teda

aj ná-sledkov a trestov za hriechy, ako o tom budeme hovoriť v stati o odpustkoch.

Čo rozumieť pod slovom „zviazať“? Kedysi sa toto slovo chápalo v zmysle za-držať, neodpustiť hriechy,

odoprieť hriešnikovi rozhrešenie. Dnes, keď hlbšie skúma-me zmysel tohto novozákonného textu v duchu

prvotnej Cirkvi, chápeme ho ináč. A tým aj vynikne zmysel vyznávania hriechov pred zástupcom Cirkvi. Reč

Nového zá-kona a predstava prvotnej Cirkvi pod slovom „zviazať“ rozumie nie odmietnutie abso-lúcie,

rozhrešenia. Rozumie ním „dať do kliatby“, vylúčiť zo spoločenstva veriacich, z Cirkvi. Hriech je totiž

previnením nielen proti Bohu, ale aj proti svätému spoločen-stvu vykúpených, ktorým je mystické telo Krista.

Hriech je previnenie aj proti bratom a sestrám. Pán slovami: „Čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi“ dáva

apoštolom a ich nástupcom právomoc vylúčiť hriešnika zo spoločenstva svätých, a to najmä z účasti na

Eucharistii. Ak sa teda niekto previnil proti Cirkvi, patrí sa, aby sa z previ-nenia vyznal pred jej zástupcami. Ak

chce získať odpustenie od Boha, najprv sa musí zmieriť so svojimi bratmi a sestrami, čiže s Cirkvou. Cirkev

skrze kňaza „zväzuje“ a „rozväzuje“. Dáva do kliatby, čiže vylučuje zo spoločenstva na Eucharistii, alebo

odpúšťa, čiže prijíma do spoločenstva, ak sa hriešnik s úprimnou ľútosťou a veľkou túžbou robiť pokánie

vyznáva z hriechov. Naozaj sa nedá pochybovať o tom, že Kris-tus sviatosť pokánia ustanovil v takej podobe, v

akej sa vysluhuje v katolíckej cirkvi. Ona od hriešnika žiada, aby sa priznal k všetkým pokleskom. A kňaz, ako

zástupca apoštolov a Krista, len na základe ľútostivého vyznania prijíma hriešnika do cirkevné-ho spoločenstva a

odpúšťa mu hriechy.

Čo je sviatosť pokánia?

Sviatosť pokánia je sviatosť, v ktorej po úprimnom, ľútostivom vyznaní hriechov kňazovi s úmyslom, aby

nám odpustil, získavame odpustenie hriechov a milosť, po-trebnú na uskutočňovanie stáleho pokánia.

Vysvetlíme si to. Ide o vyznanie hrie-chov. Ale nie každé vyznanie hriechov je sviatostným pokáním. Sami

viete, ako to dobre padne, keď vykonáte niečo zlé a môžete niekomu, komu dôverujete, otvoriť srd-ce, aby sa

vám uľavilo... Potrebujeme to všetci, malí aj veľkí... O tom, že je to tak, svedčí aj fakt, že každý náš zlý čin sa

skôr-neskôr stane známym. Prečo? Lebo sme sa potrebovali niekomu zdôveriť, neudržali sme to v sebe.

Potrebujeme ventil na psychic-ké uvoľnenie napätia, ktoré cítime po vykonaní zla. To však nie je sviatosť

pokánia. Aby to bolo sviatostné pokánie, musíme hľadať nielen úľavu pre utrápené svedomie, ale aj zmyť

škvrnu, čiže vyznať sa s tým úmyslom, aby sa nám hriechy aj odpustili. Ale ani to ešte nie je sviatosť

pokánia... Aby sa nám hriechy odpustili, nestačí ich vyznať hocikomu. Veď urážku môže odpustiť len ten, kto

bol urazený, alebo koho urazená osoba tým poverila. Preto sa musíme vyznávať kňazovi ako zástupcovi Boha,

ktorého on sám na to delegoval. Aspoň vtedy, keď je možnosť vyznať sa kňazovi. To je riadna cesta zmierenia

sa s Bohom pre tých, čo v neho uverili. Ale ani to ešte nie je sviatosť pokánia... Nestačí iba vyznať hriechy

kňazovi a túžiť po odpustení. Ešte je tu podstatný prvok, a to ľútosť nad spáchanými hriechmi, spojená s pevným

rozhodnutím zmeniť svoj život, viac Boha neurážať a plniť jeho vôľu. Ak tento prvok chýba, potom to nebola

sviatosť pokánia, obrad zmierenia bol neúčinný a neboli odpustené ani hriechy, ani tresty za ne. Úprimná ľútosť,

spojená s pevným predsavzatím polepšiť sa, je podstatou pokánia. V prípade, že nemáme možnosť vyznať sa

kňazovi, ľútosťou samotnou sa nám odpúšťajú hriechy. Sviatosť pokánia nebola však ustanovená len na to, aby

sme ňou získavali odpustenie hriechov. V jej účinkoch je milosť, ktorá nám pomáha, aby sme po odpustení robili

pokánie a ustavične sa polepšovali. Toľko o tom, čo je to sviatosť pokánia.

Matéria, forma a účinky sviatosti pokánia

Čo je matériou sviatosti pokánia? Matériou sú všetky hriechy, ktoré sme s úprimnou ľútosťou vyznali. Aby

sme mohli platne prijať sviatosť pokánia, musíme sa vyznať aspoň z jedného, odpusteného alebo neodpusteného

hriechu. Kto sa nedopustil ťažkého hriechu, dosiahne sviatostné rozhrešenie a sviatostnú milosť aj vtedy, keď

spomenie čo len jediny všedný hriech. Nikto nemôže povedať, že je bez hriechu a že nepotrebuje zmierenie. Ak

by sme sa od poslednej sviatosti pokánia nepamätali na nijaký hriech, spomenieme a úprimne oľutujeme daktorý

hriech z minulosti, z ktorého sme sa už vyznávali. To preto, aby sme novým úkonom ľútosti a lásky, spojeným s

kňazským rozhrešením, obsiahli nové milosti a odpustenie tých trestov, ktoré sme ešte pokáním neodčinili.

Výslovne podotýkame, že matériou sú len tie hriechy, ktoré úprimne ľutujeme. Len úprimná ľútosť konkrétnych

previnení nás disponuje na to, aby nám kňaz v mene Božom odpustil hriechy a aby sme dostali sviatostnú

milosť. Formou sviatosti pokánia sú slová, ktorými nás kňaz rozhrešuje. Podľa najnovších, Cirkvou schválených

smerníc o vysluhovaní sviatosti pokánia, formou sviatosti pokánia sú slová: MILOSRDNÝ BOH OTEC,

KTORÝ SMRŤOU A ZMŔTVYCHVSTANÍM SVOJHO SYNA ZMIERIL SVET SO SEBOU A ZOSLAL

DUCHA SVÄTÉHO NA ODPUSTENIE HRIECHOV, NECH TI SLUŽBOU CIRKVI UDELÍ ODPUSTENIE

A POKOJ! A JA ŤA ROZHREŠUJEM OD TVOJICH HRIECHOV V MENE OTCA I SYNA + I DUCHA

SVÄTÉHO.

Účinky sviatosti pokánia sú:

a( Odpustenie všetkých hriechov, z ktorých sme sa vyznali. Aj tých, na ktoré sme si nespomenuli, ale sme ich

zahrnuli do ľútosti.

b( Odpustenie večného trestu odsúdenia na stratu večnej blaženosti.

c( Čiastočné odpustenie dočasných trestov podľa stupňa ľútosti, s ktorou bolo spo-jené vyznanie. Zvyšné tresty

sa odpúšťajú uskutočňovaním pokánia po prijatí obradu pokánia a odpustkami.

d( Získanie alebo rozmnoženie milosti posväcujúcej, osobitná milosť robiť pokánie

a sila vyhýbať sa hriechu a príležitostiam na hriech.

Kto môže vysluhovať sviatosť pokánia?

Z toho, čo sme doteraz povedali, vieme, že apoštoli, ich nástupcovia biskupi a tí, ktorí túto moc dostávajú

vkladaním biskupových rúk, kňazi. Kňazi túto moc vykoná-vajú v závislosti od vôle biskupa, ktorý je riadnym

nástupcom apoštolov. Kňaz môže odpustiť len tie hriechy, na ktoré ho splnomocnil biskup. Biskupov menuje

a súhlas k ich vysviacke dáva pápež ako nástupca svätého Petra. Jemu bola daná zvrchovaná moc nad celou

Cirkvou, a preto môže niektoré hriechy odpustiť iba on. A tu je druhý dôvod, pre ktorý sa treba vyznávať z

hriechov konkrétne, a nie iba všeobecne. Môžu byť totiž medzi nimi také, ktoré nemôže odpustiť obyčajný kňaz,

ale iba biskup lebo pápež, prípadne tí, ktorých oni delegujú. Ak sa niekto spovedá z takého hriechu, ktorý mu

spovedajúci kňaz nemôže odpustiť, vtedy mu tento kňaz poradí iného spo-vedníka. Ten má takúto právomoc,

alebo si ju sám vyžiada od svojho biskupa. Keď ju dostane, dokončí obrad zmierenia.

Ešte na jedno treba upozorniť: Každý kňaz nemôže spovedať. Prečo? Lebo kňazskou vysviackou dostal iba

moc odpúšťať hriechy. Musí ešte od biskupa dostať jurisdikciu, čiže osobitné povolenie vysluhovať sviatosť

pokánia určitým ľuďom pa-triacim pod právomoc biskupa. Je to niečo podobné, ako keď dakoho promujú za

právnika, ale tým mu ešte nedajú právomoc súdiť. Od zodpovedných štátnych úradov musí dostať poverovací

dekrét, ktorým sa mu vymedzí oblasť jeho pôsobnosti a udelí právomoc vynášať rozsudky v danej oblasti.

Takisto aj kňaz môže právoplatne vysluhovať obrad zmierenia len na určitom území alebo určitým osobám,

ktoré mu určil biskup alebo ordinár. Keď však ide o umierajúceho,ktorý si žiada sviatosť pokánia, sviatostné

rozhrešenie mu môže dať každý kňaz, aj keby bol suspendovaný. V tomto prípade môže odpustiť všetky hriechy

a cenzúry každý platne vysvätený kňaz. Dokonca aj kňaz odpadlík dostáva pre tento prípad právomoc vykonať

obrad zmierenia s Bohom.

Moja odpoveď

Už z toho, čo sme si povedali, možno vytušiť, že obrad, ktorým prijímame sviatosť pokánia, nie je čosi také

všedné a bezvýznamné, ako sa nám to azda doteraz zdalo. Preto sa už nebudeme pýtať, ako ho vykonať, ale ako

ho dobre vykonať, alebo ešte lepšie: Ako ho čo najlepšie prijať! Kedysi ľudia chodili „na spoveď“ a mysleli si,

že keď sa vyznali zo svojich hriechov (ak sa vôbec úprimne vyznali!( a oľutovali ich, že to stačilo. Kňaz im

hriechy odpustil a oni odišli zo spovednice presvedčení, že je všetko v poriadku. Cirkev to takto nikdy nemyslela

a veriacich takto neučila. Žiaľ, ľudia to tak pochopili, a tak sa táto sviatosť nestala tým, čím v skutočnosti mala

byť: sviatosťou pokánia. Zostala len „spoveďou“ a ľudia zostávali vo svojich hriešnych návykoch bez polepšenia

a trvalého pokánia. Preto po Druhom vatikánskom koncile upúšťame od zaužívaného názvu „svätá spoveď“,

keďže týmto termínom sa označuje len jedna časť obradu pokánia, a to vyznanie hriechov. To je však málo.

Výraz „sviatosť pokánia“ znamená omnoho viac ako výraz „spoveď“, v ktorom je zahrnuté iba vyznanie hrie-

chov. Ba dokonca, keď som študoval teológiu, tak nám p.profesor pastorálnej teológie zdôrazňoval ešte

priliehavejší názov tejto sviatosti, a to: Sviatosť zmierenia. Prečo? Le-bo touto sviatosťou sa kajúcnik zmieruje s

Bohom, s blížnymi a tiež sám so sebou.

Prvým predpokladom pre dobré prijatie tejto sviatosti je poznanie hriechu a jeho následkov. Ak nemáme

jasný pojem o tom, čo je hriech, aké hriechy existujú a čo zna-menajú pre jednotlivca a pre spoločnosť, k

sviatosti pokánia by sme nemali ani pristu-povať. Ak tu ide o „ľútostivé vyznanie hriechov kňazovi s úmyslom,

aby nám ich od-pustil“, musíme vedieť, z čoho sa to vlastne vyznávame a prečo je to také dôležité. Pre-to

budeme v tejto stati hovoriť o tom, čo je hriech a aké má následky. No nestačí len vedieť, čo je hriech. Treba sa

pýtať vlastného svedomia aj na to, akých hriechov sme sa dopustili, koľkokrát a za akých okolností. Toto všetko

zisťujeme v prvej časti sviatostného pokánia, ktorú nazývame spytovaním svedomia. Keď už poznáme svoj

duševný stav, keď sme zistili, akých a koľkých hriechov sme sa dopustili, za akých okolností, vplývajúcich na

morálnosť činu, keď si uvedomíme, že svojimi hriechmi urážame nekonečnú Božiu lásku a že majú hrozné

následky pre jednotlivca i pre spo-ločnosť, pocítime v sebe žiaľ. Žiaľ alebo duševná bolesť nad spáchanými

hriechmi sa nazýva ľútosť. Je to druhá a najdôležitejšia časť sviatosti pokánia. Je pochopiteľné, že ak úprimne

ľutujeme, nemôžeme nesľúbiť nápravu života. Preto si dávame silné pred-savzatie viac nehrešiť, chrániť sa

príležitostí k hriechu a nahradiť zavinené škody. Toto je tretia časť sviatosti pokánia. Až potom prikľakneme ku

kňazovi a vykonáme štvrtú časť sviatosti pokánia, vyznanie hriehov, čiže vlastnú spoveď. Po skončení vyznania

nám kňaz dá rozhrešenie a dajaký úkon pokánia. Potom nasleduje záverečná časť obradu zmierenia,

zadosťučinenie za hriechy, a náprava života, čiže praktické uskutočňovanie pokánia, ku ktorému sme vo

sviatosti pokánia získali potrebnú milosť.

ZHRNUTIE DEVIATEJ PREDNÁŠKY

Vieru v odpustenie hriechov vyznávame bezprostredne po viere vo Svätého Du-cha a v Cirkev. Ježiš hneď

po zmŕtvychvstaní udelil apoštolom svojho Ducha a splno-mocnil ich, aby odpúšťali hriechy. Toto poverenie

stále platí v Cirkvi.

Krst nás vovádza do spoločenstva s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom, ktorý nám dáva svojho Ducha a

odpúšťa nám hriechy. Po krste sa hriechy odpúšťajú spra-vidla vo sviatosti pokánia. Biskupi a kňazi sú nástroje,

cez ktoré nám Kristus, pôvodca našej spásy, dáva milosť odpustenia a ospravedlnenia. Človek hriechom uráža

Božiu lásku, aj vlastnú ľudskú dôstojnosť, lebo je povolaný byť Božím dieťaťom. Narušuje aj duchovné blaho

Cirkvi. Vo svetle viery je hriech najväčšie zlo s hroznými následkami pre hriešnika, Cirkev a celý svet. Návrat

do spoločenstva s Bohom umožňuje jeho veľké milosrdenstvo, keď hriešnik v ľútosti odsúdi svoje hriechy a

rozhodne sa viac ich nespáchať. K zmiereniu s Bohom a s Cirkvou musí hriešnik vyznať kňazovi všetky ťažké

hriechy, na ktoré si po starostlivom spytovaní svedomia spomenie. Hoci nejestvuje povinnosť vyznávať sa zo

všedných hriechov, Cirkev to nástojčivo odporú-ča. Spovedník uloží hriešnikovi skutok pokánia na nápravu

škody a návyk kresťanské-ho správania.

POMOCNÉ OTÁZKY

67. Čo je najväčšie zlo na svete?

Hriech.

68. Čo je hriech?

Vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích príkazov.

69. Aké sú následky smrteľného hriechu?

Strata posväcujúcej milosti a po smrti strata blaženého života v nebi.

70. Ako sa môže hriešnik zachrániť pred večným zatratením?

Tak, že sa s Ježišovou pomocou zmieri s Bohom.

71. Kedy a komu udelil Pán Ježiš moc odpúšťať hriechy?

Po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom slovami: „Príjmite Ducha Svätého, komu

hriechy odpustíte, odpustia sa mu a komu hriechy zadržíte, budú mu zadržané.“

72. Kto má moc v Cirkvi odpúšťať hriechy?

Biskupi a kňazi vo sviatosti zmierenia.

73. Môžu byť hriechy odpustené aj mimo sviatosti zmierenia?

Áno, dokonalou ľútosťou, najmä v nebezpečenstve smrti.

1.11.VZKRIESENIE TELA A VEČNÝ ŽIVOT

Desiata prednáška.

Milí birmovanci!

Sme pri poslednej prednáške prvej časti prípravy na prijatie sviatosti birmovania. V tejto prednáške

budeme hovoriť o tzv. posledných veciach človeka. Materialisticky zameraný človek vymyslel, že poslednými

vecami pre človeka sú materiálne zabezpečenie svojej rodiny, zanechanie deťom slušného dedičstva.

Nuž, aj to je do istej miery potrebné, ale pre veriaceho človeka sú posledné veci dô-ležitejšie. Veriaci človek

má myslieť v prvom rade na svoju smrť a byť na ňu pripra-vený. Ďalej má poznať pravdy a skutočnosť, čo po

smrti nasleduje, že je to osobitný súd a po ňom buď nebo, očistec alebo peklo a nakoniec posledný súd. Toto

všetko nazývame posledné veci človeka a o nich budeme teraz hovoriť.

Čo je to smrť?

Smrť nie je iba definitívnym zastavením srdcových a mozgových funkcií, ani poslednou hodinou, o ktorej

nik nevie, kedy odbije. Smrť zasahuje i do života, každý deň ho storakým spôsobom ohrozuje. Jej predzvesťou je

choroba, utrpenie a neúspech. Upozorňujú, že človek nie je pánom svojho života, že sa mu neustále vymyká z

rúk a že mu ho raz smrť definitívne odníme. Smrť takto dáva životu pečať konečnosti a ohraničenosti: „Je počet

našich rokov sedemdesiatka, a ak silní sme, osemdesiatka.“ (Ž 90,10)

Život je krátky a jeho čas vzácny, preto ho treba správne využiť. (porov.Ef 5,16, Kol 4,5) Každá hodina by

mohla byť aj poslednou. Ani jeden okamih sa nevracia. Smrť takto zohráva v živote aj kladnú úlohu. V jej tieni

sa stáva nástojčivým, neod-kladným, definitívnym, vyzýva k rozhodnutiu tu a teraz. Bez nej by bol život v

určitom zmysle nudný. Dostáva zmysel vtedy, keď sa berie vážne smrť, definitívny koniec možnosti stvárniť

svoju pozemskú existenciu a s pomocou milosti Božej pôsobiť na svojej spáse.

O živote a smrti je reč už na prvých stránkach Svätého písma: smrť je následkom hriechu. Neposlušný

človek siahol za ovocím stromu života, aby sa ho zmocnil. Prece-nil sa a dosiahol opak. Namiesto života prišla

smrť. (porov.Gn 2,17, 3,19) Pavol preto hovorí: „Skrze jedného človeka hriech vošiel do sveta a skrze hriech

smrť“. (Rim 5,12)To znamená, že by človek v raji bol žil donekonečna, keby nebol zhrešil. V našom ko-nečnom

svete si život bez smrti biologicky nemožno vôbec predstaviť. No vo Svätom písme nie je reč o biologickej alebo

klinickej smrti, ale o jej konkrétnom ľudskom zá-žitku: smrť ako tmavé a absurdné prerušenie života, plné

bolesti a úzkosti, ktorému sa ľudská bytosť vzpiera v celej svojej hĺbke. Boh túto smrť nechcel, táto smrť je

násled-kom hriechu, znakom odcudzenia sa Bohu, ktorý je nekonečným prameňom života. Sväté písmo,

považujúc smrť za následok hriechu, neheroizuje ju, ani sa neusiluje vniesť svetlo do jej temnôt. Predstavuje ju v

celej jej hrôze a ako posledného nepriate-ľa. (porov. 1 Kor 15,26, Zjv. 20,14)

Kresťanské chápanie smrti sa zakladá na jednej strane na neposlušnosti Adama, na druhej strane na

vykupiteľskom diele Ježiša Krista, nového Adama. Sv. Pavol v liste Filipanom napísal: „Uponížil sa a stal sa

poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži.“ (Fil 2,8) Bezhraničnou poslušnosťou porazil smrť. (porov. 2 Tim

1,10, Hebr 2,14) Pre Kristovho nasledovníka smrť už nie je slepým osudom, ale ju chápe a prijíma ako vý-raz

Otcovej vôle. Takto smrť stratila svoj osteň. (porov. 1 Kor 15,55) Kto verí, už te-raz prešiel zo smrti do života.

(porov.Jn 5,24) Najzretelnejšie vyjadruje tento nový vzťah k smrti prefácia o zosnulých: „Hoci nás zarmucuje

neodvratný údel smrti, pote-šuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa

neod-níma, iba mení, a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príby-tok v nebesiach.

„Kde sa smrť prijíma s vierou a chápe sa ako brána do večného života, tam možno dokonca s Františkom z

Assisi hovoriť o „sestre smrti“ a dať jej prednosť pred životom, ak ide o dobro bratov a vernosť Bohu.

Stredoveký asketizmus často konfrontoval mníchov a veriacich s perspektívou smrti: „Memento mori“,

„Pamätaj na smrť!“ Nie je to výzva zutekať zo sveta, ale žiť tak, aby ho človak každú chvíľu mohol opustiť. Z

týchto slov sa neozýva strach zo smrti, ale starosť o dobrú smrť, o čo veriaci prosia v Litániách ku všetkým

svätým: „Od náhlej a nečakanej smrti vysloboď nás, Pane.“ Človek sa teda má modliť o dobrú smrť a

pripravovať sa na ňu. Kedysi jestvoval rituál kresťanského zomierania: spoločné modlitby v rodine, svetlo

hromničky, zmierenie sa s protivníkmi, požehnanie detí a vnukov, testament, zaopatrenie sviatosťami. V

stredoveku jestvovalo niekoľko knižočiek o „umení zomrieť“.

V súčastnosti veľa ľudí umiera síce pod lekárskou opaterou, ale často opustení, v neprítomnosti príbuzných,

bez duchovnej pomoci, modlitby a zaopatrenia. Veriaci by sa mali znovu starať o zomieranie dôstojné človeka a

kresťana a zamedziť, aby niekto umieral opustený.

Život po smrti?

Ak máme hovoriť o živote po smrti musíme na rozdiel od materialistov veriť, že človek má nesmrteľnú

dušu. V prvých prednáškach sme spomínali túto pravdu zvlášť vtedy, keď sme sa učili o stvorení človeka. (Gen

2,7) Aj jedna zo šiestich hlavných právd nám hovorí takto: „Ľudská duša je nesmrtelná“. To znamená, že Boh

nestvoril človeka k zániku, ale k životu. Aj keď sme často pri pohreboch bezmocní, predsa pri vkladaní tela do

zeme máme nádej na večný život. Táto nádej vyplýva z viery prijať pravdu z Božieho zjavenia. Vieme, že veľa

kresťanov stratilo túto vieru a preto aj ná-dej v posmrtný život.

Ako je známe, v jeseni roku 1968 urobili na Slovensku výskum o svetonázoro-vých postojoch obyvateľstva.

Podľa tohto výskumu 70,7% obyvateľov Slovenska bolo veriacich, ateistov bolo 14,1% a nevyhranených 15,2%.

Čo však je zaujímavé, štatisti-ky prinášajú, že v posmrtný život verí iba 45,3% (23,2% nie sú istí a 31,5%

neverí), v jestvovanie neba verí iba 41,3% (27,9% sú si neistí a 30,81% neverí) a v existenciu pekla verí len

36,3%. (26,2% sú si neistí a 37,5% neverí) Aj výskumy o religiozite v západných krajinách priniesli podobné

výsledky. Čo môže byť tomu na príčine? Zdá sa, že jednou z hlavných príčin je náboženská nevedomosť. Často

sú to predstavy ešte z detských rokov. Je príznačné, že aj námietky proti posmrtnému životu zo strany bo-

jujúcich ateistov sa často zakladajú na takýchto pomýlených predstavách. Aké nespráv-ne predstavy treba v

tomto ohľade odstrániť? Ak si chceme utvoriť správny pojem o posmrtnom živote, neslobodno sa spoliehať na

strhujúce obrazy stredovekých vý-tvarných a literárnych umelcov (stačí spomenúť Danteho Božskú komédiu),

ani na prí-liš živú obrazotvornosť niekdajších ľudových kazateľov a tým menej na ľudové pred-stavy o nebi, a

najmä o pekle.

Treba sa opierať v prvom rade o Sväté písmo. Pritom netreba zabudnúť, že Sväté písmo nemieni priniesť

reportáž o tom, ako vyzerá nebo alebo peklo, ale predkladá pravdy, ktoré nás majú vspružiť na ceste k spáse.

Starý zákon predstavuje posmrtnú existenciu veľmi neurčito. Zosnulý sa nachádza v stave akéhosi tieňa, v

podsvetí, šeole, bez vzťahu k životu, priateľom, národu, opus-tený, osamotený, bez možnosti oslavovať Boha.

Táto predstava nemohla uspokojiť človeka. Pomaly, ale stále zretelnejšie si razilo cestu presvedčenie, že

posmrtná exis-tencia musí mať iný charakter - lebo Boh je verný. Aj keď sa smrťou trhajú všetky vzťahy, vzťah

k Bohu ostáva neporušený. „Som presvedčený, že môj Ochranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme. Tu v

koži vlastnej postavím sa vzpriamený a z tela svojho Pána uvidím. Nuž vtedy ja jeho, ja sám veru uvidím, jeho

oči moje uzrú, iný nik! Mne srdce túžbou zamiera...“ (Jób 19,25-27)

Z týchto textov modliaci sa vycíti, že spoločenstvo s Bohom je silnejšie ako roz-klad tela a národa.

Spoločenstvo s Bohom je jedinou skutočnosťou, ktorá pretrvá i smrť. Preto už v Starom zákone niektoré veľké

osobnosti dospeli z viery zjavujúceho sa živého Boha k istote o živote po smrti. Viera, že Jahve nie je iba

ručiteľom existen-cie Božieho ľudu na konci čias, ale že i jednotlivcom dá účasť na tejto budúcnosti, sa stále

jasnejšie črtala. V Písme sa nenachádza nijaké bližšie vysvetlenie tejto intuície vie-ry. Veriacemu stačí istota, že

večný život je Boh sám a že večný je ten, koho Boh akceptuje a miluje.

Nový zákon prináša do tejto problematiky svetlo a to skrze Ježiša Krista, ktorý zostúpil z Otcovho lona na

zem a po smrti sa do neho vrátil. Keďže skrze neho pov-stalo všetko, čo jestvuje, mohol o sebe povedať, že je

Vzkriesenie a Život. (porov. Jn 11,25, 14,6) Kto počúva jeho slovo a s vierou ho prijíma, už teraz „prestúpil zo

smrti do života.“ (Jn 5,24) V Jánovom evanjeliu sľubuje svojim, že budú tam, kde on. (porov. Jn 14,3)

U svätého Pavla sa posmrtné jestvovanie u Boha a s ním javí ako neochvejná ná-dej. Vo svojich listoch

píše o ňom ako o jestvovaní skrze Krista.(porov. Fil 1,23, 2 Kor 5,8) V tomto zmysle treba chápať aj výrazy ako

napr.: zosnulí „v Kristu.“ (1 Sol 4,16) Ak Starý zákon tvrdil, že nebo, večný život je Boh sám a večné

spoločenstvo s ním, tak Nový zákon to upresňuje a špecifikuje ako definitívne a dokonalé bytie u Otca „skrze

Krista, s Kristom a v Kristovi“.

Nádej v život večný nie je dajakým príveskom viery, lež je dôsledkom. Vernosť Božia, na ktorej sa

zakladá, sa v Novom zákone zjavila v Ježišovi Kristovi. V človeku sa síce čosi stále dožaduje nesmrteľnosti a

večného života, splnenie tejto túžby však presahuje jeho sily. Uspokojiť ju môže iba Boh, nekonečný prameň

života. Večný ži-vot začína vierou, nádejou a láskou skrze Krista už tu na zemi, završuje sa nazeraním Boha z

tváre do tváre. (porov. 1 Kor. 13,12)

Osobitný súd

Stretnutie s Bohom smrťou je súčastne i súdom. „A všetci sa musíme predstaviť pred súdnu stolicu

Kristovu, aby si každý odniesol odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobre a či zle.“ (2 Kor. 5,10, porov.

Rim 14,10) Veľký teológovia ako Augustín a Tomáš Akvinský objasnili, že tento súd si neslobodno

predstavovať ako proces, lež osobitný duchovný akt.

Ako si predstavujeme „súd“, ktorý podľa kresťanského presvedčenia čaká kaž-dého človeka po jeho smrti?

(porov. Rim 2,5n, 2 Kor 5,10) Mnohí možno myslia na súdnu stolicu, pred ktorou sa zosnulý ocitne, aby Boh

nad ním vyniesol rozsudok. Iní si predstavujú otvorenú knihu, v ktorej sú zaznačené všetky činy nášho života.

V tomto všetkom sa iba odzkadľuje presvedčenie, že človek bude musieť skladať účty zo svoj-ho života. Inými

slovami: Bezprávie nemá posledné slovo! Jestvuje inštancia, ktorá chráni právo.

Sväté písmo predovšetkým zdôrazňuje, že Boh chce človeka zachrániť a nemá nijaký záujem na jeho

odsúdení, na jeho zavrhnutí. (Jn 3,6, Lk 19,10, 1 Tim 2,4) Či človek dosiahne svoj životný, Bohom určený cieľ,

závisí len od neho. Vo chvíli smrti dospieva človek k všestrannému sebapoznaniu bez akéhokoľvek sebaklamu.

Človek spoznáva všetky svoje jednotlivé skutky i celú sieť, ktorú z nich vo svojom živote ut-kal. Človek vtedy

pochopí, čo urobil dobre a čo nesprávne. Súdi teda vlastne sám seba. Tento jeho súd je však súčastne aj Božím

súdom nad ním, pretože vtedy zretelnejšie spoznáva Boha a jeho požiadavky, teda i Boží názor na jeho život.

Nebo

Sväté písmo pripodobňuje večný život v spoločenstve s Bohom k svadobnej hos-tine, svetlu, pokoju a pod.

Biblická predstava o nebi pripomína antickú kozmológiu, podľa ktorej nebo je nad oblohou. Avšak priestorové

„hore“ znamená v prvom rade symbol existenciálnej plnosti a stav dokonalej blaženosti. Podľa kresťanskej viery

pre človeka môže ním byť len Boh, spoločenstvo s ním. Boh sám stačí (Terézia a Avily). Nebo je teda večné

spoločenstvo človeka s Bohom.

Svätý Ján v Knihe zjavenia, opierajúc sa o Starý zákon, opisuje blaženosť neba veľmi pôsobivo: „Preto

stoja pred chrámom Božím a slúžia dňom i nocou v jeho chrá-me. A sediaci na tróne postaví nad nimi svoj stan.

Nebudú už hladní, ani viac nebudú smädní a neudrie na nich slnce ani iná horúčava, lebo baránok, ktorý je pri

strede trónu bude ich pásť a povedie ich k prameňom vody života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“ (Zjv 7,15-

17)

Podľa iných výrokov Svätého písma blaženosť z neba pozostáva v nazeraní Bo-ha „z tváre do tváre.“ (1

Kor 13,12) „A toto je večný život, aby poznali teba, jediného, pravého Boha, a toho, ktorého si poslal - Ježiša

Krista.“ (Jn 17,3) „Vieme, že budeme jemu podobní, keď sa tu ukáže, lebo ho budeme vidieť tak, ako je.“ (1 Jn

3,2)

Boh odhalí celú plnosť svojho života a svojej lásky. Tak sa otvorí nekonečná hĺbka jeho pravdy a

nevyspytateľné tajomstvo jeho bytostí ako základ, cieľ a obsah nášho vlastného bytia, a tým naše dokonalé

šťastie a večná blaženosť. Nazeranie Boha sa tu nechápe čisto rozumovo, lebo zahrňuje lásku, pokoj a radosť: Je

účasťou na bla-ženosti Boha samého, zavŕšením nášho terajšieho bytia v Ježišovi Kristovi skrze milosť v Duchu

Svätom, a tým dokonalou účasťou na živote trojjediného Boha. Tak Boh, ako spoločenstvo s ním je pre

človeka nevyspytateľným tajomstvom. Nemôže si urobiť ani predstavu, ani pojem o tom, čo „oko nevidelo, ucho

nepočulo, ľudská myseľ netušila, čo Boh pripravil tým, čo ho milujú.“ (1 Kor 2,9)

Definitívne spoločenstvo s Bohom spôsobuje súčasne dokonalé „spoločenstvo svätých“ s anjelmi a

svätými, s niekdajšími známymi a priateľmi. Zahrňuje i radosť z krásy Božích diel v prírode a dejinách, z

víťazstva pravdy a lásky vo vlastnom živote i v živote iných.

Nebo je zavŕšením a korunou života, preto budú oslávené i plody ľudských ná-mah a utrpenia pozemského

jestvovania. Nebeská radosť je i radosťou nad prijatou od-platou. (porov. Mt 5,12) Boh ňou korunuje dielo svojej

milosti. Každý dostane odpla-tu, ktorá mu patrí. (porov. Mt 16,27, 1 Kor 3,8) Možno teda hovoriť o rozličných

stupňoch nebeskej blaženosti. No každý bude dokonale uspokojený, lebo dostane toľ-ko šťastia, koľkého je

schopný - asi v tomto zmysle, v akom je plnosť plnosťou, či ide o malú alebo veľkú nádobu. Tá istá Božia láska

v Duchu Svätom spája všetkých do to-ho jediného tela Ježiša Krista v spoločnej oslave Boha a jeho diel.

Peklo

Viera v peklo predstavuje pre mnohých veľký problém. Vraj už tento život je už často peklom. „Peklo sú tí

druhí.“ (J.P.Sartre) Peklo je vojna, koncentračné tábory, hlad atď.

Peklo tu i tam? Ako je nepochopiteľný Boh, ktorý ho dopúšťa tu, tak je ešte nepo-chopiteľnejšie, ako môže

niekoho poslať do večných pekelných múk. Možno vôbec zosúladiť hrôzu pekla s Kristovou radostnou zvesťou?

Neznamená viera v pekelné tresty koniec kresťanskej solidarity so všetkými ľuďmi?

Akokoľvek sú tieto otázky oprávnené, jedno ostáva vždy isté: Nielen Starý, ale aj Nový zákon hrozí zlým a

bezbožným možnosťou zatratenia, (porov. Mt 5,29-30, 10,28, 23,15.33 a i.) večným ohňom, (porov. Mt 8,12 a i.)

plačom a škrípaním zubami. (porov. Mt 13,42.50)

Výroky Svätého písma o večnosti pekla treba chápať správne. Sú výstrahou a vý-zvou. Predstavujú

hriešnikovi následky jeho konania, aby sa obrátil, a tak dosiahol več-ný život. Ani vo Svätom písme, ani v

cirkevnej tradícii sa s istotou netvrdí, aby nejaký človek bol vskutku v pekle. Predstavujú ho ako reálnu

možnosť, spojenú s ponukou obrátenia.

Takéto chápanie otázky pekla kladie do popredia vážnosť a dôstojnosť ľudskej slobody, voľbu medzi

životom a smrťou. Boh rešpektuje slobodu človeka, nikomu proti jeho vôli nenanucuje nič, ani večnú blaženosť.

Človek sa pre ňu alebo proti nej rozhoduje vyhýbaním sa hriechu alebo jeho chápaním. Sväté písmo jasne

hovorí o hriechoch, ktoré vylučujú z Božieho kráľovstva, (porov. 1 Kor 6,9-10, Gal 5,20-21, Ef 5,5, Zjv 21,8)

nehovorí však, či sa niekto s definitívnou platnosťou rozhodol proti Bohu, a tak neodvolateľne pochybil

zmysel svojho bytia.

O pekle sa vo Svätom písme hovorí iba v obrazoch a podobenstvách. Nikdy sa však nechápu doslova, lež v

symbolickom zmysle. Tak je to i s „pekelným ohňom“ a „pekelnými mukami“. Nejde tu o hrubo realistickú

predstavu. Ani čisto duchovné chápanie však nezodpovedá zámerom Písma. Obraz síce naznačuje skutočnosť

ne-určito ale reálne. V prípade ohňa možno povedať, že je ním Boh vo svojej svätosti pre zlo, lož, nenávisť a

násilie. (porov. Iz 10,17) Tak ako pre spasených je Boh večne zís-kaným, tak je pre zatratených večne

strateným. Peklo teda spočíva v konečnom vylú-čení zo spoločenstva s Bohom, a to vlastnou vinou. Keďže Boh

je nekonečnou nápl-ňou zmyslu jestvovania človeka, znamená peklo večnú frustráciu z nekonečnej nezmy-

selnosti a zúfalstvo z definitívneho zahodenia sa človeka.

Očistec

Náznaky o jestvovaní očistca možno nájsť už vo Svätom písme Nového, ba i Starého zákona. Učenie

prvotnej cirkvi sa opiera o Ježišov výrok, naznačujúci mož-nosť odpustenia v budúcom svete (porov. Mt 12,32,

5,26) a o výrok apoštola Pavla o možnosti spasiť sa „akoby cez oheň.“ (1 Kor 3,15) Jeho podkladom je však

cirkevná prax modlitby a pokánia. Už v posledných knihách Starého zákona sa modlitba za zomrelých pokladala

za svätú a zbožnú myšlienku. (porov. 2 Mach 12,45) Podobne i v prvotnej cirkvi - ako o tom svedčia nápisy v

katakombách. (porov. LG 50) To pred-pokladá nielen vieru v posmrtný život, ale aj možnosť očisťovania v ňom.

Človek sa po ukončení pozemskej púte už nemôže aktívne pričiniť o svoje spasenie, môže sa však utrpením

očistiť. Celé spoločenstvo veriacich mu môže pomáhať modlitbami, almužnami, dobrými skutkami, vlastným

pokáním a napokon slávením Eucharistie.

Obraz ohňa možno chápať ako očisťujúcu a posväcujúcu silu Božej svätosti a milosrdenstva. Stretnutie sa

smrti s ohňom Božej lásky má pre človeka, ktorý sa počas života síce pridŕžal Boha, ale nie dôsledne,

očisťujúcu, pretvárujúcu a zdokona-ľujúcu funkciu. Očistcom je teda sám Boh.

Bolesť duší v očistci spočíva v tom, že nie sú ešte dosť čisté, aby ich Božia láska mohla naplniť a urobiť

šťastnými. Táto láska solidárne spája všetky údy mystického tela Ježiša Krista. Modlitbou a pokáním si môžu

navzájom pomáhať, a tak doplniť to, „čo chýba na Kristovom utrpení.“ (Kol 1,24) To znamená, že Ježiš Kristus

utrpením a smrťou nevykonal dosť pre utrpenie ľudstva, naopak, keďže vykonal viac, ako treba, dáva nám účasť

na svojom spasiteľnom diele aj tým, že môžeme i my niečo zástupníc-ky vykonať pre spásu sveta.

Posledný súd

Hovorili sme už o súde, ktorý nastane pri smrti každého človeka. Sväté písmo oveľa viac zdôrazňuje

všeobecný súd nad celým ľudstvom, ktorý bude na konci čias. (Jn 5,25n, Rim 2,5-11, Zj 20,11-15) Ako sa tieto

dve veci zhodujú? Nie je medzi nimi protiklad. Smrťou sa už začal súd, ktorý sa na konci čias stane svetovým

súdom. Zatiaľ čo pri osobnom súde ide o jednotlivca a posúdenie jeho dobrého alebo zlého zmýšľania, pri

poslednom súde bude zjavný osud všetkých ľudí. Každý bude vidieť každého takého, aký v skutočnosti je, nie

takého, za akého sa rád vydáva, následky nášho konania pre priebeh dejín ľudstva sa plne objasnia.

Ježiš obrazne opisuje tento celosvetový súd: „Keď Syn človeka príde vo svojej sláve v spoločnosti

všetkých anjelov, vtedy si zasadne na trón slávy. I zhromaždia sa pred ním všetky národy. On ich oddelí jedných

od druhých, ako keď pastier oddeľuje ovce od capov ... Vtedy Kráľ (Ježiš) povie tým, čo sú na pravej strane:

„Poďte požeh-naní od môjho Otca, majte účasť na Kráľovstve, ktoré je vám pripravené od ustanove-nia sveta ...“

Potom povie tým, čo sú na ľavej strane: „... čokoľvek ste neurobili jedné-mu z týchto najmenších, ani mne ste

(to) neurobili ...“ (porov. Mt 25,31-64)

Vôbec nemožno prehliadnuť napomenutie, ktoré je tu obsiahnuté: Kocky nášho života ešte nie sú vrhnuté.

Ešte je čas! Záleží však na tom, aby sme sa vydali tou správ-nou cestou. Súčasne sa uvádza, za čo bude človek

„súdený“ : v podstate za svoje sprá-vanie k blížnemu, a tým ku Kristovi!

Vzkriesenie tela

„Tak je to aj so vzkriesením: Seje sa v porušení, vzkriesi sa neporušiteľné, seje sa v potupe, vzkriesi sa

oslávené, seje sa v slabosti, vzkriesi sa mocné, seje sa telo živočíšne, vzkriesi sa telo duchovné.“ (1 Kor 15,42n)

Z tváre človeka možno veľa vyčítať: či je niekto dobrý, chápavý, alebo uzavretý a prefíkaný. „Vnútro“

človeka sa prejavuje aj v jeho telesnosti. A zase naopak, lekári tvrdia, že telesné neduhy ovplyvňujú aj duševný

stav človeka. Telo a duch patria teda k sebe a až spolu vytvárajú celého človeka, ľudskú osobu. Človeka však

nemožno úpl-ne pochopiť bez jeho vzťahu k okolitému svetu. Telo a okolitý svet musia potom spolu vojsť aj do

záhrobia, ak v ňom človek má ozaj pokračovať vo svojom živote ako člo-vek.

Zmŕtvychvstalé telo, samozrejme, nemusí obsahovať tie isté materiálne zložky nášho terajšieho tela. Je

predsa známe, že stavebné látky nášho tela sa aj tak v priebehu rokov úplne vymenia, a napriek tomu zostávame

tým istým človekom. Možno teda po-kojne zastávať názor, že stačí, keď naše ja sa znovu spojí s hmotou, aby

bolo tým istým človekom. Nemožno tomu však rozumieť tak, že by sme mali dostať ideálne telo. Ide skôr o

celkom novú formu života. Skutočnosť, že aj telo bude spasené, treba chápať tak, že bude jestvovať mimo každej

pominuteľnosti. Už nebude podliehať zvyčajným podmienkám hmoty, nebude závisieť od priestoru a času,

rozmerov a príťažlivosti ako my. To nám chcú povedať aj správy o zmŕtvychvstalom Kristovi. (Lk 24, Jn 20)

Moja odpoveď

Pravdy, nad ktorými sme sa zamysleli, nás majú viesť nie k strachu pred smrťou a k tomu, čo bude po nej,

ale k takému životu, ktorý bude zodpovedať životu kresťa-na. Kresťan si vo svetle týchto právd nemôže dovoliť

žiť, ako keby tu mal žiť večne, ale tak, ako keby ten deň bol dnes. (porov. Mk 13,33, Mt 24,42, Mt 25,1-13 ...)

Teda, aj vy milí birmovanci, pripravujte sa na sviatosť birmovania a na každú inú sviatosť tak, aby Boží život tu

na zemi vzrastal vo vás tak, že pri vašej smrti budete šťastne odovzdávať dušu Stvoriteľovi.

A ešte niečo. Každý z vás má z rodiny niekoho, kto zomrel, ale nevieme, kde je jeho duša. Ak je náhodou v

očistci, tak nezabúdajte sa modliť za duše zosnulých, lebo sa vám to zíde. Je veľmi smutné, keď katolíci stoja pri

hroboch svojich blízkych a ne-vedia, čo majú robiť. Množstvo vencov a kytíc nepomôže duši zosnulého, lebo je

to len ozdoba hrobu, ale modlitba a sviatosti obetované za dušu majú pravý účinok, za čo vám budú duše

oslobodené z očistca povďačné tým, že pred Pánom Bohom raz budú orodovať za vás ako svätí.

ZHRNUTIE DESIATEJ PREDNÁŠKY

Pevne veríme a s nádejou očakávame, že po smrti vstúpime do večného života, ktorého bude účastná nielen

nesmrteľná duša, ale aj smrteľné telo, pretože na konci čias bude vzkriesené. Táto pravda bola vždy podstatnou

súčasťou kresťanskej viery. V posledný deň dostaneme späť naše vlastné telo, ale premenené, podobné

Ježišovmu oslávenému telu. Život medzi smrťou a vzkriesením, kým je duša oddelená od tela, ne-môžeme merať

naším pozemským časom, ktorý vo večnosti neplatí.

Smrťou sa každý človek dostane k Bohu, bez ohľadu na to, či v neho veril alebo nie. Už nemá možnosť

vrátiť sa, aby niečo zmenil. Vo chvíli smrti sa definitívne roz-hodne o tom, či bude žiť v spoločentve lásky, ktoré

Boh pripravil všetkým, ktorí ho milujú. Ježiš nám vysvetlil, že nás bude súdiť podľa toho, ako sme sa zachovali

voči trpiacim. Láska k Bohu sa meria skutkami lásky k ľuďom. Boh nikoho nepredurčil na zatratenie. Peklo je

život bez Boha, bez lásky, v nenávisti a v odpore voči Bohu, ľu-ďom, aj voči sebe - bez konca. Kto sa pre takýto

postoj slobodne rozhodol a aj v ňom zomrie, nemôže vstúpiť do dokonalého spoločenstva lásky, ktoré nazývame

nebom. Nekonečne milosrdný Boh ponúka každému odpustenie až do poslednej chvíle života. Veď Ježiš trpel a

zomrel, aby nás zachránil. Odmietnutím tejto veľkodušnej lásky si človek sám zvolí zatratenie. Tých, ktorí

ľutujú všetko, čím sa odklonili od Božej vôle, a zomrú v stave lásky k Bohu i ľuďom, príjme Boh do nebeského

kráľovstva. Do bla-ženosti, čo prevyšuje akúkoľvek ľudskú predstavu. Kto nie je dokonale čistý, prechá-dza

očistným procesom, iste bolestným, ale už s istotou spásy. Nakonci čias príde Ježiš, nie v skrytej podobe, ale v

plnej sláve. Po poslednom súde odovzdá Otcovi kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.

POMOCNÉ OTÁZKY

74. Čo sa stáva s človekom pri jeho smrti?

Pri smrti človeka sa odlúči duša od tela a telo sa vráti do zeme.

75. Dokiaľ zostane naše telo v zemi?

Naše telo zostane v zemi až do dňa Posleného súdu.

76. Čo sa stane s dušou, keď človek umrie?

Keď človek umrie, Boh bude súdiť jeho dušu.

77. Čo sa stane v deň Posledného súdu?

V tento deň spojí Boh ľudské duše s rozpadnutou hmotou ľudských tiel a tak

uskutoční „tela vzkriesenie“.

78. Ako sa menuje súd po smrti?

Súd po smrti sa menuje „osobitný súd“.

79. Kde môže prísť ľudská duša po osobitnom súde?

Do neba, zatratenia alebo očistca.

80. Čo je nebo, zatratenie alebo očistec?

Je to stav duší a nie miesto, buď v blaženom videní Boha naveky (nebo) alebo

večná strata Boha (peklo). Očistec je dočasná strata Boha.

II. ČASŤ

LITURGIA

2.1. LITURGIA AKO SLÁVENIE KRESŤANSKÝCH TAJOMSTIEV

Jedenásta prednáška

Milí birmovanci!

S pomocou Božou dnes prechádzame do druhej časti našej prípravy sviatosti bir-movania. V tejto časti

budeme rozoberať len v troch prednáškach liturgiu, sviatosti a z nich najmä Eucharistiu. Mnohí chodíte každú

nedeľu na svätú omšu, ste svedkami rôznych cirkevných slávností a to, čo vidíte v kostoloch ako slávnosť, to je

liturgia.

Liturgia v našom živote

Vo viere, nádeji a láske prežívate na nich radostné stretnutia s umučeným a vzkrieseným Kristom. On na

týchto stretnutiach obnovuje a sprítomňuje dielo nášho vykúpenia. Spolu s nami oslavuje nebeského Otca,

posväcuje náš život a buduje z nás svoje tajomné telo - Cirkev. Dôležité je, aby sme sa aktívne zúčastňovali na

slávení li-turgie. Tým, že aj my sme nadobudli hodnosť všeobecného - kráľovského kňazstva, s Kristom na

bohoslužbách spolupracujeme, a to najmä tak, že sa do liturgie živo za-pájame a prežívame ju zbožne a s čistým

srdcom.

Táto prednáška má vo vás vzbudiť lásku k liturgii a zväčšiť vedomosti o tom, čo sa v Cirkvi deje, aby ste

na liturgické slávnosti nechodili len ako diváci, ale aby ste reči Cirkvi rozumeli.

Cirkev slávi liturgiu

Oslavovanie Boha a jeho verejné uctievanie sú také staré ako ľudstvo samo. Od samého začiatku cítili

ľudia potrebu Boha vzývať, ďakovať mu a odprosovať ho za svoje hriechy. Svedectvo o tom nachádzame vo

Svätom písme, napríklad v rozprávaní o Kainovi a Ábelovi. Aj archeologické vykopávky dokazujú, že uctievanie

Boha bolo neodmysliteľnou súčasťou života všetkých národov. Už praveké národy svoju závislosť od Boha

dokazovali tak, že mu prinášali obety. Na znak toho, že mu dávajú dary, zni-čili ich, obyčajne spálením v ohni.

V niektorých pohanských národoch boli aj nevhod-né spôsoby uctievania božstva, dokonca obetovali aj ľudí.

V Starom zákone Boh ľudí vychovával a pripravoval na dokonalý spôsob uctie-vania a oslavy.

Prostredníctvom Mojžiša nariadil Izraelitom vykonávať obety krvavé, pri ktorých sa obetovali zvieratá, a

nekrvavé, pri ktorých sa zasa obetovali rozličné po-krmy. Celopal bola obeta, pri ktorej sa zviera spálilo.

Pokojné obety boli spojené s obetnou hostinou z obetovaného zvieraťa. Starozákonné obety boli predobrazom

dokonalej budúcej bohoslužby Cirkvi.

Pán Ježiš založil na zemi Cirkev, aby ňou mohol neustále pokračovať v diele vy-kúpenia ľudí. Za jej

hlavné poslanie ustanovil oslavovanie Boha a posväcovanie ľudí. Toto poslanie môže nehatene plniť, lebo ju

Kristus obdaroval všetkými potrebnými darmi. Zveril jej dokonalú obetu - svätú omšu, opatruje pramene spásy -

sviatosti, má pokladnicu Božieho slova - Sväté písmo a do vena dostala i dar modlitby. Cirkev vediea riadi v

každom podujatí Duch Svätý, ktorého jej Kristus vdýchol na Turíce. Nado-všetko je Cirkev zjednotená s

Kristom, ktorý je v nej stále prítomný a v nej účinkuje. Pre toto všetko môže Cirkev dokonale v Kristovi

oslavovať Boha a posväcovať ľudí.

Čo je liturgia a aký má pôvod?

Slovo liturgia je gréckeho pôvodu a znamená službu Bohu - bohoslužbu. Týmto slovom pomenúvame

verejné úkony Cirkvi, ktorými oslavuje Boha. Sú to úkony, v ktorých účinkuje sám Ježiš Kristus a vykonáva

svoj veľkňazský úrad. Liturgia je vy-konávanie kňazskej služby Krista v Cirkvi. Je to akoby pokračovanie jeho

verejného účinkovania. Prostredníctvom liturgie Cirkvi Kristus prichádza medzi ľudí. Ohlasuje im posolstvo

spásy a rozdáva dary vykúpenia. Cieľom liturgie je oslavovanie Boha, posväcovanie ľudí a výstavba Cirkvi.

Liturgia - slávenie bohoslužieb - je najvzneše-nejšia činnosť Cirkvi. V nej vyvrchoľuje jej život a z nej vyviera

pre veriacich všetko spásonosné dobro.

Liturgiu tvoria prvky božského a ľudského pôvodu. To, čo do liturgie vložil sám Kristus alebo apoštoli z

vnuknutia Ducha Svätého, je božský prvok a nemožno ho ani meniť, ani nahradiť inými úkonmi. Tieto úkony a

slová tvoria jadro liturgie. Niektoré úkony do liturgie vložila Cirkev. Postupne obohacovala bohoslužby rôznymi

úkonmi na zvýšenie slávnostnosti alebo na lepšiu zrozumiteľnosť obradov. Tieto ľudské prvky liturgie, ktoré

vkladá Cirkev do bohoslužieb na základe svojej právomoci, môže podľa potreby meniť a prispôsobovať

chápaniu ľudí v jednotlivých obdobiach. Preto sa z ča-su na čas koná v Cirkvi obnova liturgie. Posledná

liturgická obnova sa uskutočnila podľa nariadenia II. vatikánskeho koncilu konštitúciou: Sacrosanctum

concilium - o posvätnej liturgii. Cieľom tejto reformy liturgie bolo prispôsobiť bohoslužby chápa-niu dnešných

ľudí a umožniť im aktívnejšiu účasť na svätých tajomstvách a čoraz väčšmi prehlbovať kresťanský život. Jej

významným činom bolo zavedenie národných jazykov do liturgie. Odvtedy sa aj u nás používa pri bohoslužbách

slovenčina. Liturgic-ká obnova prispieva k celkovej obnove Cirkvi.

Najvznešenejšou bohoslužbou, vrcholom a stredobodom celého liturgického ži-vota Cirkvi je svätá omša.

Okrem svätej omše slávi Cirkev aj iné bohoslužby, ako litur-giu sviatostí, liturgiu hodín, samostatnú liturgiu

slova, liturgiu svätenín. Okrem týchto verejných prejavov oslavy Boha konajú sa v Cirkvi aj rôzne ľudové

pobožnosti a mod-litby, ktoré nie sú liturgiou, napríklad krížová cesta, ruženec, litánie a podobne. Sú veľ-mi

užitočné, lebo vychovávajú ľudí pre liturgiu. Svojím spôsobom z liturgie vyrastajú a k liturgii aj vedú. Tieto

rôzne pobožnosti nemožno však uprednostňovať pred litur-gickými úkonmi.

V Cirkvi sa od najstarších čias zaužívalo odlišné slávenie liturgie v rôznych čas-tiach sveta. V Ríme a jeho

okolí sa slávila západná bohoslužba - rímska. V Grécku sa zaužíval spôsob východnej liturgie - gréckej. Tento

odlišný spôsob slávenia liturgie na-zývame obrad - rítus. V Cirkvi je viacero obradov - spôsobov slávenia

liturgie. Naj-známejšie z nich sú: rímsky obrad, grécky obrad, arménsky obrad a koptský obrad. Naši bratia vo

viere - gréckokatolíci - používajú pri bohoslužbách východnú liturgiu. Cirkev opatruje tieto rôzne spôsoby

obradov ako vzácnu pamiatku z prvých čias kres-ťanstva. Je v nich ukryté nesmierne duchovné, kultúrne a

umelecké bohatstvo Cirkvi od najstarších čias.

Kristus - hlavný vykonávateľ liturgie

Už meno Pána Ježiša Kristus - Pomazaný hlása, že je kňazom. Pri krste v Jor-dáne ho Duch Svätý

pomazal za kráľa, proroka a kňaza. Stal sa Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Pán Ježiš uskutočňoval

kňazskú službu sprostredkovateľa medzi Bo-hom a ľuďmi celým svojím životom a účinkovaním. Všetkým, čo

robil, oslavoval Otca a posväcoval ľudí. Celé jeho verejné účinkovanie je akoby jedna veľká bohoslužba.

Vyvrcholením Kristovej kňazskej služby ako sprostredkovateľa medzi nebom a zemou bola jeho

veľkonočná obeta. Pán Ježiš sa už vo večeradle prejavil ako Veľ-kňaz novej a večnej zmluvy. Pri Poslednej

večeri slávil najdokonalejšiu liturgiu - Eu-charistiu. V nej obetoval za nás svoje telo a krv nebeskému Otcovi.

Stal sa našou Paschou, to je veľkonočným Baránkom. Bol za nás obetným darom Otcovi a obetným pokrmom

pre nás. Svoju obetu Kristus zavŕšil smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Veľkonočné tajomstvo - smrť a

zmŕtvychvstanie - je vrcholom Kristovej kňazskej služ-by a je základom slávenia aj každej liturgie Cirkvi.

Pán Ježiš po svojom nanebovstúpení neprestal byť prítomný medzi svojimi uče-níkmi. Pri odchode do neba

im sľúbil: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skon-čenia sveta.“ (Mt 28,20( Zostal navždy aj medzi nami

v Cirkvi, aby v nej mohol pokra-čovať v diele vykúpenia ľudí. Robí to najmä prostredníctvom liturgie Cirkvi.

Kristus je v Cirkvi nielen prítomný, ale je s ňou aj nerozlučne spojený. Tvorí s ňou jedno živé ústrojenstvo

lásky - tajomné telo. Kristus je hlavou tohto tela a my všetci sme jeho údmi. Táto jednota Krista a Cirkvi sa

uplatňuje aj pri slávení liturgie. Každá bohoslužba je spoločný úkon Krista a Cirkvi. Pán Ježiš spolu s Cirkvou

oslavuje nebeského Otca a posväcuje jednotlivých veriacich.

Kristus dal celej Cirkvi podiel na svojej kňazskej moci a poslaní. Preto hovoríme, že Cirkev je kňazským

Božím ľudom. Účasť na kňazstve nedáva všetkým členom Cir-kvi rovnako. Rozlišujeme dvojaké kňazstvo:

služobné, ktoré voláme aj sviatostné, a všeobecné, ktoré nazývame aj kráľovské. Toto dvojité kňazstvo

oprávňuje Cirkev konať v zastúpení Krista a v jeho mene. Kňazskú moc a poslanie uplatňuje Cirkev naj-mä pri

slávení liturgie. Prostredníctvom kňazov je takto sám Kristus hlavným vykoná-vateľom bohoslužieb.

Služobné - sviatostné kňazstvo

Pán Ježiš si vyvolil apoštolov, ktorým odovzdal svoju kňazskú moc a poslanie. Ustanovil ich za svojich

zástupcov na zemi. Prikázal im učiť všetky národy, sláviť Eu-charistiu, dal im moc odpúšťať hriechy a

vysluhovať aj iné sviatosti. Vkladaním rúk prevzali od apoštolov Kristovu kňazskú moc a poslanie biskupi a od

nich zasa kňazi. Kňazská moc sa odovzdáva pri slávnosti kňazskej vysviacky. Preto toto kňazstvo nazývame

sviatostným kňazstvom. Služobným kňazstvom ho voláme preto, že ná-plňou života kňazov je služba veriacim.

Sviatostné kňazstvo v Cirkvi má v závislosti od stupňa účasti na Kristovom kňazstve a moci tri stupne: diakon,

kňaz a biskup. Pri slá-vení liturgie Pán Ježiš účinkuje hlavne prostredníctvom diakonov, kňazov a biskupov. Oni

ho na bohoslužbách sprítomňujú, zastupujú a účinkujú v jeho mene a z jeho moci.

Prvým liturgom bohoslužieb Cirkvi je Svätý Otec. On je Kristovým námestníkom na zemi. Má plnosť jeho

kňazskej moci. Jemu prislúcha právo rozhodovať aj o spôsobe slávenia liturgie Cirkvi. Vydáva zákony a

predpisy, podľa ktorých sa bohoslužby konajú. Jeho úlohou je bdieť nad čistotou katolíckej viery a starať sa aj o

to, aby sa po celom svete konala dôstojná oslava a chvála Bohu pri rozmanitých bohoslužbách Cir-kvi. V jeho

pastierskej službe je najdokonalejšie prítomný a účinkuje sám Kristus - Veľkňaz. Kristus zveril starosť o Cirkev

nielen Petrovi, ale aj ostatným apoštolom. Ich nástupcami sú biskupi. Aj oni majú plnosť Kristovej

kňazskej moci. Pomáhajú Svätému Otcovi starať sa o celú Cirkev a zároveň spravujú určitú časť všeobecnej

Cirkvi, ktorú nazývame miestna cirkev - biskupstvo. Svojim veriacim je biskup otcom i pastierom. Biskup

vykonáva trojaký úrad: učiteľský, pastiersky a kňazský. Biskup je hlavným vykonávateľom liturgie vo svojom

biskupstve. On riadi celý liturgický život diecézy a posiela kňazov do jedtnolivých farností, aby ho tam

zastupovali. Všetci kňazi zjednotení okolo svojho biskupa tvoria presbytérium - kňazský zbor. Znázornením

jednoty kňazov s biskupom je koncelebrácia - spoločné slávenie svätej omše.

Kňazskou vysviackou dostáva kňaz Kristovu kňazskú moc a poslanie. Medzi ľuďmi Krista sprítomňuje a

zatupuje ho. Kňazskú službu vykonáva z jeho moci. Hlavným poslaním kňaza medzi ľuďmi je ohlasovať

evanjelium, prinášať obetu svätej omše, vysluhovať sviatosti, modliť sa za ľudí a požehnávať ich.

Najvznešenejšou služ-bou každého kňaza je sláviť liturgiu. Pri slávení liturgie je kňaz sprostredkovateľom medzi

nebom a zemou, medzi Bohom a ľuďmi.

Účasť veriacich na liturgii

Jednoduchí veriaci - laici - majú v Cirkvi svoje osobitné postavenie a poslanie. Kristus aj im dal určitý

podiel na svojom kňazstve a poslaní, ktorý nazývame všeobec-né - kráľovské kňazstvo alebo kňazstvo laikov.

Hodnosť kráľovského kňazstva dostá-vajú veriaci pri krste a pri birmovaní. Pre túto hodnosť všeobecného

kňazstva majú všetci veriaci spoluzodpovednosť za Cirkev a podiel na jej poslaní. Kráľovské kňazstvo veriaci

uplatňujú živou a aktívnou účasťou na bohoslužbách.

Veriaci - laici - uplatňujú hodnosť všeobecného - kráľovského kňazstva najmä pri slávení liturgie. Kristus

aj prostredníctvom nich vykonáva určitú časť svojej kňaz-skej služby. Preto účasť veriacich na liturgických

sláveniach má byť plná, uvedomelá a aktívna. Takou je vtedy, keď sa do úkonov bohoslužby živo zapájajú tak,

ako si to vyžadujú jednotlivé liturgické úkony: odriekanie modlitieb, spev, státie, kľačanie, za-chovávanie

posvätného ticha a podobne. Niektoré liturgické úkony vykonávajú veriaci uskutočňovaním služieb, ako sú

miništranti, speváci, lektori, usporiadatelia a iní. Vzne-šenou službou veriacich - laikov - pri slávení liturgie je

miništrantská služba. Vykoná-vajú ju obyčajne chlapci, ale niekedy aj dospelí veriaci. Dievčatá nemajú

prisluhovať pri oltári, im sú určené na bohoslužbe iné úlohy. Slovo miništrant je z latinčiny a zna-mená

služobník. Miništrovanie je posvätná služba pri Pánovom oltári. Miništranti pri-sluhujú pri svätej omši, ale aj pri

iných bohoslužbách. Držia liturgickú knihu a otvárajú ju na príslušné modlitby. Hlavnou zásadou miništrantskej

služby je mať čisté srdce a poslúchať duchovného otca. Miništranti tvoria súdržné spoločenstvo. Správajú sa

voči sebe ako bratia a priatelia a aj mimo miništrovania sú vzorom ostatným deťom. Miništranti si na

bohoslužbu obliekajú liturgické rúcho. Hodnosť všeobecného kňaz-stva oprávňuje veriacich čítať na liturgických

sláveniach lekcie zo Svätého písma. Túto službu nazývame lektorská služba. Lektorom môže byť každý kresťan

katolík (muži i ženy(, ktorý je schopný prednášať úryvky zo Svätého písma. Lektor má Božie slovo čítať

dôstojne a zreteľne, aby ho všetci počuli. Lektorstvo je posvätná služba v Cirkvi, lebo pri ňom sa naším hlasom

prihovára ľuďom sám Boh. V niektorých cirkevných obciach sú aj stáli ustanovení lektori. Stálymi

ustanovenými sú aj akolyti, ktorí prisluhujú kňazovi a diakonovi pri oltári a ak treba, v mimoriadnych prípadoch

dávajú sväté prijímanie.

Osobitnú skupinu laikov tvoria speváci. Spevákov, spievajúcich responzóriové žalmy, nazývame žalmisti.

Vo farnostiach býva detský spevokol a chrámový zbor zlo-žený z mládeže i z dospelých veriacich. Spevácku

skupinu vedie kantor. Organistahrou na organe vedie spev veriacich. Dbá o to, aby sa pri bohoslužbách spievalo

jed-notne a melodicky správne. Služba spevákov je veľmi záslužná, ale aj náročná. Vyža-duje od nich veľa

obetavosti a času, najmä pri nácviku liturgických piesní. Speváci by mali vždy spievať len na Božiu slávu a na

povzbudenie veriacich a nikdy nežiadať chválu pre seba.

Liturgický rok

V liturgii sa sprítomňuje a oživuje celé vykupiteľské dielo Pána Ježiša. Toto slá-venie diela vykúpenia sa

uskutočňuje v priebehu liturgického roka. Liturgický rok je časový okruh, v ktorom si Cirkev spomína a

sprítomňuje tajomstvá Kristovho života, aby z nich mohli ľudia čerpať dary vykúpenia. Liturgický rok sa delí na

päť období: adventné, vianočné, pôstne, veľkonočné a obdobie „cez rok“.

Liturgický rok sa začína Adventom. Je to obdobie radostného očakávania Pánov-ho príchodu a zároveň aj

čas prípravy na Vianoce. Advent má ráz kajúcnosti, ale iný ako pôst. S radosťou v ňom očakávame príchod

Krista, ale v pokání, a preto je aj li-turgická farba fialová. Toto obdobie je presiaknuté mariánskou úctou. Jeho

symbolom je adventný veniec so štyrmi sviecami, znázorňujúcimi Svetlo - Krista.

Vo vianočnom období prežívame radosť z Ježišovho narodenia. V rodinách sa Vianoce začínajú sláviť na

Štedrý deň posvätnou večerou. Požívanie jedál spájame s modlitbou, čítaním Božieho slova a piesňami. Slávnosť

narodenia Pána vyvrchoľuje účasťou na svätých omšiach. K vianočnému obdobiu patria tieto sviatky: slávnosť

Bo-horodičky (1.januára(, Zjavenie Pána (6.januára(, sviatok Svätej rodiny v nedeľu po Narodení Pána a sviatok

Krstu Pánovho v nedeľu po Zjavení Pána. Symbolom Vianoc je vianočný strom a betlehem. Liturgická farba je

biela.

Pôst je obdobie prípravy na veľkonočné sviatky. Začína sa Popolcovou stredou. Koná sa na pamiatku

štyridsaťdenného pôstu Pána Ježiša na púšti. Je to čas kajúcnosti a pokánia. Veriaci prežívajú duchovnú obnovu

a katechumeni sa pripravujú na krst. Častejšie sa zamýšľame nad svojím krstom a konáme skutky pokánia. Do

kajúcnosti nás v tomto čase povzbudzuje rozjímanie o umučení Pána Ježiša. Liturgická farba je fialová. Veriaci

tento čas posväcujú odriekaním a skutkami dobročinnej lásky. Výz-namnými dňami tohto obdobia je Popolcová

streda a Veľký týždeň. Popolcová streda je dňom verejného pokánia a prísneho pôstu. Pôst záväzne zachovávajú

veriaci od 18. do 60. roku života. Veriaci na znak kajúcnosti a pokory prijímajú popolec.

Kvetnou nedeľou - nedeľou utrpenia Pána - začína Cirkev sláviť Veľký týždeň. V ňom vrcholí príprava na

oslavu veľkonočného tajomstva Pánovho zmŕtvychvstania. Na Kvetnú nedeľu si pripomíname slávnostný vstup

Krista do Jeruzalema na veľko-nočné sviatky. Slávnostná procesia sa koná na počesť Krista Kráľa s prvými

ratoles-ťami jari. Pri omši sa čítajú Pašie - evanjelium o umučení Pána Ježiša. Liturgická farba je červená.

Veľkonočné trojdnie je vyvrcholením celého liturgického roka. Toto trojdnie Pánovho umučenia a

zmŕtvychvstania sa začína sláviť večernou svätou omšou vo Štvr-tok Pánovej večere. Stredobodom tohto

trojdnia je Veľkonočná vigília, ktorá sa končí vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Najväčším sviatkom liturgického roka je Veľkonočná nedeľa. V tento deň osla-vujeme Kristovo

zmŕtvychvstanie. Na pamiatku zmŕtvychvstania slávi Cirkev vždy pr-vý deň v týždni ako veľký sviatok. Tento

sviatok sa nazýva nedeľa alebo deň Pána. Každá nedeľa je akoby malou Veľkou nocou.

Od nedele zmŕtvychvstania až po slávnosť Turíc prežívame veľkonočné obdobie. Je to päťdesiatdňové

plesanie Božieho ľudu nad Kristovým zmŕtvychvstaním.

Tretie obdobie liturgického roka - obdobie „cez rok“ - má dve časti. Prvá časť je po sviatku Pánovho krstu

do Popolcovej stredy. Druhá sa začína po Turícach a končí sa sobotou po slávnosti Krista - Kráľa. V tomto

obodobí sa neslávi zvláštny zreteľ Kristovho života, ale celé Kristovo tajomstvo v jeho celistvosti. Je to obdobie

kresťan-skej nádeje. Vyjadruje to aj zelená liturgická farba.

Moja odpoveď

Teraz ste si viac uvedommili, čo pre nás katolíkov znamená liturgia. Myslím si, že ani jedna cirkev na

svete nemá takú liturgiu, ako je práve naša - katolícka. Keď som bol v Piešťanoch na liečení, býval so mnou na

izbe duchovný cirkvi Reformovanej, čiže Kalvín. Práve vtedy v Košiciach vysviacali na biskupa terajšieho

pomocného bis-kupa Košickej diecézy, ktorý je mojím spolužiakom zo seminára. Tento môj spolubý-vajúci

sedel bez slova celý čas pred televízorom a keď prenos skončil, povedal mi takúto poznámku: „No, to už áno

taká liturgia, škoda, že čosi také nemáme my.“ Preto vás vyzývam, milí birmovanci, vážte si tento poklad Cirkvi,

zúčastňujte sa s láskou na liturgických podujatiach v našej farnosti, zapájajte sa do liturgie či už čítaním Svätého

písma alebo miništrovaním. Keď sa budete zapájať do liturgie, bude to známka, že sa zaujímate aj o Cirkev, do

ktorej patríte.

ZHRNUTIE JEDENÁSTEJ PREDNÁŠKY

Cez liturgiu má Boží ľud účasť na Božích skutkoch. Kristus, náš Spasiteľ a Veľ-kňaz, pokračuje v Cirkvi

prostredníctvom liturgie v diele nášho vykúpenia. Tak sa Cir-kev stáva znakom spoločenstva medzi Bohom a

ľuďmi v Kristovi. Slávením liturgie sa nevyčerpáva celé poslanie Cirkvi. Musí ho predchádzať ohlasovanie

evanjelia, viera a vnútorné obrátenie. Až potom môže liturgia prinášať ovocie v novom živote veria-cich.

Liturgia nás vedie od viditeľného k neviditeľnému, cez sviatosti k tajomstvám. Tajomstvo najsvätejšej

Trojice vyznáva Cirkev v liturgických symboloch. V prvom rade a najčastejšie prežehnávaním. Tento úkon je

našou výsadou ako adoptívnych Božích detí. Oslavujeme a vzývame ním Otca, Syna i Svätého Ducha. Rukou

nazna-čujeme kríž, najpresvedčivejší dôkaz Božej lásky k nám.

Vzkriesený Kristus zveril apoštolom spásonosnú sviatostnú moc, keď im dal svojho Ducha. Túto moc

odovzdali apoštoli svojim nástupcom, čo sa deje dodnes pôsobením Ducha svätého, ktorý stále pripravuje Cirkev

na stretnutie s Pánom a sprí-tomňuje ho. Pripomína liturgickému zhromaždeniu zmysel spásnych udalostí, aby v

ňom Božie slovo žilo. Zjednocuje veriacich, aby tvorili jedno telo. Liturgické spo-ločenstvo je vysoko nad

spojením na národnom, kultúrnom alebo spoločenskom základe. Duch Svätý ako miazga z Otcovho viniča dáva

nám, ako jeho ratolestiam, schopnosť prinášať ovocie v láske. Boží Duch je Láska medzi Otcom a Synom.

Účinok jeho pôsobenia v liturgii sa musí prejaviť vo vzájomnej láske. Kto odmieta lás-ku, odmieta Božieho

Ducha a liturgia sa preňho stáva formalitou. Plným prežívaním posvätnej liturgie sa v oslave Boha spájame so

zástupom nebešťanov.

POMOCNÉ OTÁZKY

81. Čo je liturgia?

Liturgia je vykonávanie kňazského úradu Krista v Cirkvi, ktorým vzdáva Bohu

všetok verejný kult a posväcuje ľudí.

82. Čo je liturgika?

Liturgika je náuka o posvätnej liturgii.

83. Kto je hlavným vykonávateľom liturgie?

Hlavným vykonávateľom liturgie je Kristus - Veľkňaz.

84. Ako Kristus slávi liturgiu?

Kristus slávi liturgiu prostredníctvom sviatostného a v určitom zmysle aj

všeobecného kňazstva Cirkvi.

85. Akú hodnosť majú veriaci - laici - v Cirkvi?

Veriaci - laici - majú hodnosť všeobecného - kráľovského kňazstva.

86. Ako uplatňujú veriaci svoje kráľovské kňazstvo?

Veriaci svoje kráľovské kňazstvo uplatňujú plnou, uvedomelou a aktívnou

účasťou na liturgii.

87. Čo je liturgický rok?

Liturgický rok je obdobie, v ktorom slávime tajomstvá Kristovho života

a sprítomňujeme jeho dielo vykúpenia.

88. Kde sa prevažne vykonáva liturgia?

Liturgia sa prevažne vykonáva v kostoloch.

2.2. SVIATOSTI A SVTENINY

Dvanásta prednáška

Milí birmovanci!

Predstavte si, že cestujete autom a šofér, ktorý vás vezie, ak chce šťastne prísť do cieľa cesty, musí čosi

dôležité rešpektovať. Vedľa cesty sú na mnohých miestach pos-tavené dopravné značky. Na týchto značkách nie

je nič napísané, ale šofér vie, čo zna-menajú. Ak vidí okrúhlu značku, vie, že znamená nejaký zákaz, ak je

trojuholníková, tak je to príkaz, atď. Dopravné značky sú znaky, ktoré vyjadrujú čosi, čo by sme mu-seli napísať

na veľké tabule.

Aj Cirkev má svoje znaky, ktoré vyjadrujú čosi dôležité, a tie viditeľné znaky, ktoré ustanovil Pán Ježiš

nazývame sviatosti.

Ale dnes sa snažme hovoriť ešte hlbšie. Nie tak, že Ježiš ustanovil sviatosti v minulosti, ale že Ježiš „ich

udeľuje dnes“ ako večný prostredník medzi Otcom a nami. Prijať sviatosť, to znamená stretnúť sa so

Zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý stále žije vo svojej Cirkvi. Zmŕtvychvstalý Pán používa ruky a ústa svojho

kňaza, aby udeľoval sviatosti. Najviacej sa to uskutočňuje vo sviatosti pokánia.

Postúpme však ešte hlbšie. Ani stretnutie s Kristom nesmieme pokladať za vlast-ný cieľ sviatosti. Pretože

Kristus sa s nami stretá nie kvôli sebe samému, ale ustavične pracuje na tom, aby nás priviedol k Otcovi

nebeskému. S Ježišom k Otcovi je náplň každej sviatosti, a to jednoducho preto, že Otec posiela svojho Syna v

nekonečnej lás-ke k nám, aby Syn na zemi sviatosťami zbieral, posilňoval, utvrdzoval a očisťoval deti pre

milujúceho Otca nebeského. (H.Hollander S.J., Katechetika, Kresťanská akademia, Rím 1971, s. 96-97(

Sviatosti a ich účinok

Keď máme vyjadriť definíciu sviatostí, tak by sme ju mohli povedať asi takto: „Sviatosti sú viditeľné

znaky, ustanovené Kristom, ktorými sa do ľudskej duše privádza neviditeľná Božia milosť.

Na rozdiel od znakov v bežnom živote, ktoré len čosi naznačujú, ale naznačené nespôsobujú, pri

sviatostných znakoch sa aj uskutočňuje to, čo sa naznačuje. Prijatím sviatostného znaku, ak len v prijímateľovi

alebo vo vysluhovateľovi nie sú prekážky, sa udeľujú určité milosti, sviatosťou naznačené. Napr.: pri krste sa

obmytie nielen nazna-čuje, ale sa aj uskutočňuje. Z duše sa skutočne zmýva dedičný hriech a udeľuje sa mi-losť

posväcujúca. Pri pomazaní chorých olejom sa udeľuje milosť zmiernenia choroby, niekedy aj úplné uzdravenie a

odovzdanosť do Božej vôle v prípade smrteľnej choro-by. Ak je chorý v stave hriechu, odpúšťajú sa mu.

Vkladaním rúk na hlavu svätenca sa odovzdáva kňazská moc odpúšťať hriechy, slúžiť svätú omšu a vysluhovať

sviatosti, ktoré laik nemôže. Po skrúšenom vyznaní hriechov sa prostredníctvom kňazových slov odpúšťajú

hriechy, vracia sa milosť posväcujúca, alebo sa rozmnožuje spolu s milosťa-mi pomáhajúcimi. Pri svätej omši sa

slovami kňaza chlieb a víno mení na pôvodcu všetkých milostí, na Krista. Mazaním čela krizmou sa pri

birmovaní získava sila Ducha Svätého pri vyznávaní viery. Manželským súhlasom manželia získavajú milosť,

aby si vedeli byť verní po celý život a silní pri prekonávaní životných ťažkostí v manželstve a v rodine.

Výslovne upozorňujeme, že tieto milosti sa udeľujú len pri platnom spôsobe vysluhovania sviatosti podľa

pokynov Cirkvi, ktorá je rozdávateľkou a správkyňou Božích tajomstiev, ako nás upozorňuje svätý Pavol: „Nech

nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev.“ (1 Kor 4,1.) Sviatosti sa

nazý-vajú aj „tajomstvami viery“. To poznáme aj zo svätej omše, keď kňaz pri pozdvihovaní hovorí: „Hľa,

tajomstvo viery!“ Nie je totiž možné pochopiť ľudským rozumom veľ-kosť ani jednej sviatosti. Náuku o

sviatostiach, ktorú zjavil Kristus a ktorú hlásali apo-štoli, prijímame len vierou. Ľudsky je naozaj

nepochopiteľné, ako je možné takými jed-noduchými znakmi získať také nesmierne dary milosti...!

Matéria a forma sviatostí

Aby sme správne pochopili vznik a účinok sviatosti, musíme si dačo povedať z fi-lozofie o tom, ako vzniká

dajaké bytie, vec. Socha Mojžiša vznikla tak, že do matérie, látky (mramor) vytesal Michelangelo formu, tvar,

podobu Mojžiša, ktorého mal pred-tým vo svojej fantázii, vo svojej predstave. Predchádzajúca veta vznikla tak,

že jednot-livým slovám resp. písmenám (matéria) sme dali určité usporiadanie (formu). Z tej istej matérie môžu

vznikať rozličné veci. To závisí od toho, aké formy jej vtláčame. Aj pri sviatostiach musíme rozlišovať matériu a

formu sviatosti. Matériou krstu je liatie vody na hlavu krsteného, formou sú slová: M., ja ťa krstím... Matériou

birmovania je ma-zanie čela krizmou čiže krizmácia, formou sú slová, ktoré pritom biskup hovorí. Maté-riou

Sviatosti oltárnej je pšeničný chlieb a hroznové víno, formou sú konsekračné slo-vá, ktoré nad nimi kňaz

vyslovuje. Matériou sviatosti kňazstva je vkladanie rúk biskupa na hlavu svätenca, formou je úmysel vysvätiť ho

za kňaza spolu so slovami prefácie, ktorú po vkladaní rúk svätiaci biskup hovorí. Platnosť sviatosti závisí okrem

iného aj od platnosti matérie a formy.

Účinnosť, vysluhovateľ a prijímateľ sviatostí

Účinnosť sviatosti totiž závisí nielen od matérie a formy, ale aj od stavu, v akom sa nachádza ten, kto

sviatosť prijíma alebo vysluhuje, a to od stavu dokonalosti lásky k Bohu. Čím je láska k Bohu dokonalejšia, tým

je aj účinnosť pôsobenia sviatosti väčšia. Sú sviatosti, ktoré môžeme prijímať v stave smrteľného hriechu. Je to

krst a sviatosť zmierenia, lebo nimi sa hriechy odpúšťajú a získava sa milosť posväcujúca, ktorá je zdrojom

nadprirodzeného života v nás. Prijímateľ si však musí vzbudiť ľútosť nad svo-jimi hriechmi. Hovoríme, že sú to

„sviatosti mŕtvych“. Nijakou inou sviatosťou sa mi-losť posväcujúca nezískava, ale len rozmnožuje a udeľujú sa

iné pomáhajúce milosti. Pred pomazaním nemocných sa spravidla vysluhuje sviatosť zmierenia, ktorou sa od-

púšťajú hriechy. Ak nie je možné vyslúžiť najprv sviatosť zmierenia, pomazaním ne-mocných sa odpúšťajú aj

hriechy, ak chorý prejavil znak ľútosti. Ak teda príjmeme birmovanie, sväté prijímanie, pomazanie nemocných,

kňazstvo alebo manželstvo v sta-ve smrteľného hriechu, milosť posväcujúca sa nemôže rozmnožiť (lebo v nás

nie je ) a nezískavame ani iné milosti, lebo milosť posväcujúca je predpokladom toho, aby mohli v nás tieto

milosti pôsobiť. Hovoríme, že tieto sviatosti sú „sviatosťami živých“. Je to podobne ako v prirodzenom

živote. Mŕtvemu nepomáhajú ani lieky, ani pokrmy, ktoré do neho niekto napcháva. Človek musí byť živý, aby v

ňom mohli lieky i pokrm pôsobiť.

Každé prijatie sviatosti živých v stave smrteľného hriechu je zneužitím sviatosti, a preto smrteľným

hriechom. Ak sa po takomto nehodnom prijatí úprimne vyspove-dáme, získame milosť posväcujúcu. Aj

sviatosti, ktoré sme predtým získali, v nás ožívajú a začínajú účinne pôsobiť. Ak napr.: svätokrádežne

prijmeme sviatosť manžel-stva, milosť manželstva môže v nás začať pôsobiť až po tom, keď sa vyspovedáme z

tejto svätokrádeže a z predchádzajúcich hriechov.

Kým je človek v stave smrteľného hriechu, pôsobenie prijatej sviatosti je zablo-kované.

Každá sviatosť má svojho vysluhovateľa. Nemusí to byť vždy kňaz. Sviatosť krstu môže vysluhovať každý

človek, aj nepokrstený. Sviatosť manželstva si vysluhujú sami kontrahenti, čiže, tí ktorí manželstvo uzatvárajú.

Pri iných sviatostiach musí byť vysluhovateľom kňaz (birmovanie, sviatosť zmierenia, Eucharistia a pomazanie

ne-mocných). Sviatosť kňazstva môže vysluhovať iba biskup.

Platnosť sviatosti nezávisí od svätosti vysluhovateľa! Aj hriešny kňaz môže plat-ne odpustiť hriechy, aj

hriešnik môže platne pokrstiť, aj hriešny biskup alebo pápež môže platne svätiť kňaza a slúžiť svätú omšu.

Hovoríme platne, hoci to v uvedenom prípade robí nedovolene, hriešne. Každý, kto vysluhuje sviatosť v stave

ťažkého hrie-chu, hreší proti úcte k sviatosti. To platí aj o manželoch, ktorí prijímajú manželstvo v stave

smrteľného hriechu. Prijali ho platne, ale hriešne. Zabraňujú tým pôsobeniu sviatosti dovtedy, kým sa nezbavia

smrteľného hriechu.

Na doplnenie tejto všeobecnej časti o sviatostiach chceme ešte pripomenúť, že niektoré sviatosti možno

prijať v živote iba raz. Ich účinok totiž spôsobuje v duši nez-mazateľný, nezničiteľný znak. Je to sviatosť krstu,

ktorou sa rodíme pre nadprirodze-ný život, sviatosť birmovania, ktorá nás robí dospelými člemni Cirkvi, a

sviatosť kňaz-stva, ktorá robí kňaza naveky účastným na večnom Kristovom kňazstve. Každá z tých-to troch

sviatostí nás intímnejšie včleňuje do Krista. Krstom sa „zaštepíme“ do Krista, čiže zrodíme v mystickom tele

Kristovom. Birmovaním dospievame a stávame sa bo-jovníkmi za Krista a apoštolmi jeho náuky. Kňazstvom sa

kňaz stáva „druhým Kris-tom“. A toto všetko sa môže stať s človekom iba raz. Preto sú tieto tri sviatosti neopa-

kovateľné. Každú inú sviatosť možno prijať v živote viackrát, najmä sviatosť pokánia a Eucharistiu. Pomazanie

nemocných možno v tej istej chorobe prijať iba raz. Ak po vyliečení znova upadneme do choroby, možno

sviatosť prijať zasa. Manželstvo možno opätovne uzavrieť po smrti jedného z manželov.

A teraz si niečo povedzme o sviatostiach jednotlivo. Sviatostí máme sedem: krst, birmovanie, Eucharistiu,

pokánie (zmierenie), pomazanie chorých, kňazstvo a manžel-stvo.

Krst

Pán Ježiš ustanovil sviatosť krstu pred svojím odchodom do neba. Vtedy apoš-tolom povedal: „Choďte

teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19) Zveril ho Cirkvi ako

hlavný prameň Božej lásky. Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Bez neho ľudia nemôžu mať podiel na

Kristovom vy-kúpení a prísť do neba. O nevyhnutnosti krstu Pán Ježiš povedal: „Ak sa niekto nena-rodí z vody a

z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5) Okrem sviatost-ného krstu vodou poznáme aj náhradný

krst - krst túžby a krst krvi. Krst krvi je muče-níctvo nepokrsteného človeka pre vieru v Krista. Krstom túžby sú

zasa pokrstení ľudia, ktorí túžia po Bohu a nemali možnosť poznať Cirkev a jej sviatosti.

Birmovanie

Sviatosť birmovania ustanovil Pán Ježiš na udeľovanie posily a lásky Ducha Svätého. Pred svojím

nanebovstúpením povedal učeníkom: „Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami.“

(Sk 1,8) Apoštoli udeľovali Ducha Svä-tého veriacim prvotnej Cirkvi, ako o tom svedčia Skutky apoštolov:

„Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého.“ (Sk 8,17) To bolo prvé vysluhovanie sviatosti birmovania.

Birmovanie je sviatosť, v ktorej Duch Svätý dáva zrelosť viery. Považuje-me ho za: „doplnok krstu“. V

birmovaní Duch Svätý posilňuje našu vieru, ktorú sme dostali pri krste. Touto sviatosťou duchovne dozrievame

a stávame sa dospelými kres-ťanmi. Dokonalejšie sa pripodobňujeme Kristovi a plnšie sa zapájame do života

Cirkvi. Sviatosťou birmovania v nás Duch Svätý ďalej rozvíja a zdokonaľuje dielo vykúpenia, ktoré sa začalo

krstom.

Zrelosť vo viere sa uplatňuje najmä zodpovednosťou. Dospelým a zrelým kresťa-nom je iba taký veriaci,

ktorý si plne uvedomuje zodpovednosť za duchovné hodnoty, za svoj večný život i za večný život druhých ľudí.

Eucharistia

Eucharistia je najvznešenejšia sviatosť. Právom jej patrí meno sviatosť sviatostí, lebo v nej nám Pán Ježiš

zanechal sám seba i dielo svojho vykúpenia. Je akoby živý pa-mätník Kristovej obety na kríži a hlavný prameň

Božej lásky.

O Eucharistii budeme uvažovať na budúcom stretnutí v samostatnej prednáške.

Zmierenie

Medzi ostatnými prostriedkami na uskutočňovanie pokánia v Cirkvi vyniká svia-tosť zmierenia. Pán Ježiš

nám ju daroval na odpustenie hriechov, spáchaných po krste. Ustanovil ju po svojom zmŕtvychvstaní slovami:

„Príjmite Ducha Svätého, komu od-pustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn

20,23) Apoštolom vtedy udelil moc odpúšťať hriechy. Od apoštolov túto moc prevzali biskupi a kňazi. Kristus

nás v tejto sviatosti prostredníctvom kňaza zmieruje s nebeským Ot-com, ktorého sme urazili, a s Cirkvou, ktorej

naše hriechy ublížili. Hovorí sa o tom v uznesení koncilu: „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, získavajú od

milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa proti nemu previnili, a zároveň sa zmierujú s Cir-kvou, ktorej

hriechmi ublížili a ktorá napomáha ich obráteniu láskou, príkladom a modlitbou.“ (SN, 11)

Sväté pomazanie

Stálym sprievodcom ľudského života na zemi sú choroby a trápenia. Prišli na svet pre hriech. Bolesť je

daň, ktorú človek platí za porušenie Božieho poriadku. Je trestom za dedičný hriech, ale aj mnohé osobné

hriechy ľudí. Niektoré choroby prichá-dzajú na ľudí aj bez ich viny, napríklad utrpenie detí, ktoré sa hriechu ešte

nedopustili.

Pán Ježiš na chorých nezabudol. Ustanovil pre nich sviatosť, ktorou im chce po-máhať a byť s nimi aj v ich

utrpení. O sviatosti pomazania chorých píše svätý Jakub apoštol: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších

Cirkvi a nech sa nad ním mod-lia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán

mu uľaví, a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 14-15) Kristus zveril sväté pomazanie Cirkvi. Ona

ho službou kňazov udeľuje chorým. Sväté pomazanie je sviatosť úľavy a posily pre chorých. Kristus v tejto

sviatosti udeľuje chorým dary svoj-ho vykúpenia. Sviatosťami chorému pomáha na tele i na duši. V duši chorého

rozmno-žuje Boží život a dáva posilu Ducha Svätého trpezlivo znášať bolesti a premáhať po-kušenie zlého

ducha.

Kňazstvo

Pán Ježiš - Veľkňaz novej zmluvy - zostal natrvalo prítomný vo svojej Cirkvi, aby prostredníctvom nej

uskutočňoval dielo vykúpenia sveta. Dal jej podiel na svojej kňazskej moci a poslaní. Celý Boží ľud tvorí

všeobecné - kráľovské kňazstvo Kristovo. Okrem neho Pán Ježiš ustanovil aj sviatostné kňazstvo, ktorým dáva

niektorým ľuďom plnšiu účasť na svojom kňaztve. Vo sviatosti kňazstva si natrvalo zriadil na zemi zástupcov a

spolupracovníkov na diele vykúpenia.

V Cirkvi sú z Kristovho rozhodnutia tri stupne sviatostného kňazstva: diakon, kňaz a biskup. Diakonát je

prvý stupeň kňazskej moci. Diakon je ustanovený k du-chovnej službe v Cirkvi, hlása Božie slovo, krstí, dáva

sväté prijímanie a prisluhuje pri bohoslužbách. Kňaz má druhý stupeň Kristovej kňazskej moci. Je

pomocníkom a spo-lupracovníkom biskupa, ktorý ho posiela k veriacim, aby ho vo farnosti sprítomňoval a

zastupoval. Biskup má plnosť kňazskej moci. Je veľkňazom a nástupcom apoštolov. Hoci je na svete mnoho

biskupov a kňazov, všetci spolu tvoria jediné Kristovo kňaz-stvo. V službe všetkých kňazov účinkuje jediný

Veľkňaz - Ježiš Kristus.

V osobách kňazov je medzi nami prítomný a účinkuje sám Ježiš Kristus. Kňaz je akoby viditeľný znak

Kristovej neviditeľnej prítomnosti. Naznačuje to aj liturgické rú-cho na bohoslužbách, pretože kňaz nevystupuje

ako súkromná osoba, ale v zastúpení Krista. Kňaz je zástupca a sprítomňovateľ Krista medzi ľuďmi. Pán Ježiš

ho používa akoby živý nástroj svojho pôsobenia. Jeho ústami hlása Božie slovo, jeho rukami nás žehná a jeho

službou nás posväcuje. Poslaním kňaza je slúžiť Božiemu ľudu.

Manželstvo

Sviatosťou manželstva sa manželia zasväcujú do služby Bohu. Preto sobáš pri oltári považujeme akoby za

vysviacku manželov na Božích služobníkov. Celý ich man-želský a rodinný život je uskutočňovaním

mnohotvárnej služby lásky. V uznesení koncilu čítame: „Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby

zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôsledne plnili povinnosti svojho stavu. Jej pôsobením konajú manžel-ské a

rodinné poslanie naplnení Duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vie-rou, nádejou a láskou, a tak

napredujú čím ďalej tým viac vo svojej vlastnej dokona-losti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej

oslave Boha.“ (RN, 48) Kres-ťanskí manželia sú Božími spolupracovníkmi pri uskutočňovaní plánu spásy.

Podielmanželstva na tajomstve Božej lásky má trojičný rozmer. Manželia sú uskutočňova-teľmi stvoriteľskej

lásky nebeského Otca. Spolupracujú s ním, keď dávajú život deťom a svedomite sa o ne starajú. Manželská láska

im umožňuje mať účasť na Božom otcovstve. Darcovstvom života a starosťou o deti sú akoby predĺženou

rukou Božej dobroty a lásky vo svete. Sú jej tlmočníkmi a uskutočňovateľmi. Sviatosťou manžel-stva sa

manželia natrvalo zjednocujú s Kristom a majú podiel na jeho vykupiteľskom diele. Spolupracujú s ním tak, že

sprostredkúvajú deťom i sebe navzájom ovocie vy-kúpenia. Krstom detí a výchovou sa pričiňujú o ich

vykúpenie.

Čo sú sväteniny?

Na základe celkovej sviatostnosti Cirkvi možno chápať aj tie spásonosné znaky, ktoré nazývame sväteniny

(malé sviatosti). Rozumieme nimi požehnania a svätenia, pri ktorých sa Cirkev modlí nad určitými predmetmi,

aby osoby, čo ich používajú, rástli vo viere a v láske. Sväteniny sú preto znakmi starostlivosti Cirkvi o spásu

svojich prí-slušníkov. Kto ich používa, vniká hlbšie do viery a lásky cirkevného spoločenstva. Zapája sa do

pohybu, v ktorom sa Cirkev oddáva Kristovi. Ako vo všetkom, čo Cirkev robí, aj skrze tieto spásonosné znaky

má pôsobiť Kristov kríž v každodennom živote toho, kto ich používa. Preto neslúžia ako amulety, v prvom rade

na ochranu zemského života, zdravia alebo na ochranu pred hmotnými statkami, ale Kristovej spáse.

Moja odpoveď

Dúfam, že po vypočutí tejto prednášky nadobudnete iný pohľad na sviatosti. Ne-budete ako mnohí katolíci,

ktorí sviatosti prijímajú len preto, aby ich prijali. Zapíšte si zlatými písmenami do sŕdc túto myšlienku:

„Prijímajte sviatosti s čo najväčšou vierou a láskou k Pánu Bohu, aby ste získali čo najviac milosti Božej!“

ZHRNUTIE DVANÁSTEJ PREDNÁŠKY

V ľudskom žiavote majú dôležité miesto zmyslami vnímateľné znaky a symboly. Ich prostredníctvom

človek prejavuje a vníma duchovné skutočnosti.

Sviatosti sú účinné znaky, ktoré ustanovil Kristus a zveril ich Cirkvi. Účinnosť sviatostí pochádza z Božej

moci, a preto je celkom nezávislá na osobnej svätosti ude-ľovateľa. Veriaci, ktorí ich prijímajú s náležitým

vnútorným postojom, majú istotu, že dostali tie milosti, ktoré sviatostné znaky naznačujú. Preto má prijatiu

sviatosti pred-chádzať ohlasovanie Božieho slova a súhlas s ním, prejavený vierou.

Sviatostným znakom krstu je voda a krstná formula. Riadnym vysluhovateľom sviatosti krstu je kňaz, v

nebezpečí života môže krstiť každý človek. Sviatosť birmovania udeľuje spravidla biskup pomazaním krizmou.

Sviatosť kňazstva udeľuje biskup vkladaním rúk a modlitbou. Krst, birmovanie a sviatosť kňazstva vtláča do

duše osobit-ný nezmazateľný sviatostný charakter. Preto sa môže prijať iba raz v živote. Dáva účasť na

Kristovom kňazstve v rôznych stupňoch služby.

Sviatosť pokánia (zmierenia) môže vysluhovať iba kňaz, ktorý má na to pove-renie. Pomazanie chorých

udeľuje kňaz vážne chorému, pomazaním olejom a modlit-bou o pomoc a silu preňho. Manželstvo sa uzatvára

manželským sľubom pred povereným zástupcom Cirkvi. Sviatosť manželstva si vysluhujú muž a žena.

Ježiš po nanebovstúpení ostal medzi nami skutočne prítomný vo svojom slove, v spoločenstve

zhromaždenom v jeho mene, v ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc, a vo sviatostných znakoch, z ktorých

Eucharistia je prameňom a vrcholom života Cirkvi.

Sväteniny sú znaky a obrady, ktorými sa posviacajú a žehnajú osoby alebo predmety mocou modlitby

Cirkvi. Cirkevný pohreb je tiež svätenina.

POMOCNÉ OTÁZKY

89. Čo sú sviatosti?

Sviatosti sú viditeľné znaky, ustanovené Kristom, ktorými sa do ľudskej duše

privádza neviditeľná Božia milosť.

90. Čo je potrebné na platné prijatie sviatostí?

Na platné prijatie sviatostí je potrebná viera a úmysel.

91. Kto vysluhuje sviatosti?

Sviatosti vysluhuje sám Kristus službou Cirkvi - najmä biskupov a kňazov.

92. Čo sú sväteniny?

Sväteniny sú (malé sviatosti( žehnania a svätenia, pri ktorých sa Cirkev modlí

nad určitými predmetmi a osobami.

2.3. EUCHARISTIA

Trinásta prednáška

Milí birmovanci!

V tejto tretej - liturgickej prednáške sa chcem s vami zamyslieť nad jednou zo siedmich sviatostí, a to je

EUCHARISTIA, alebo ako zvykneme hovoriť, Sviatosť oltárna. Preto sa chcem zvlášť zamerať na túto sviatosť,

lebo ma trápi, ako sa táto sviatosť v našej farnosti zanedbáva. Všímam si aj mnohých z vás, že na birmovné pou-

čenie v sobotu prídete, lebo si dochádzku kontrolujem, ale v nedeľu na sv.omši vás je máličko. Bolí ma to,.a

preto som si povedal, že vám vysvetlím, prečo si máme túto sviatosť obzvlášť vážiť. Viem, že ste mnohí neboli

vedení od malička chodiť v nedeľu na sv.omšu, lebo ani vašu rodičia nechodili. Mnohí si možno myslíte, prečo

mám cho-diť do kostola, veď sa môžem aj doma pomodliť. Niektorí zasa majú takú mienku, že do kostola

nebudú chodiť, lebo tí, čo tam chodia a spínajú ruky, keď vyjdú z kostola, tak ohovárajú, klebetia... Na to vám

všetkým odpovedám: Do kostola sa nechodí len na samotnú modlitbu a vôbec sa tam nechodí kvôli ľuďom, ale

kvôli tomu, čo sa tam koná a rozdáva, a to je podstatné, lebo to doma nedosiahnem.

Predobrazy Eucharistie

Najväčším predobrazom Eucharistie v Starom zákone bol chlieb z neba, ktorý na púšti Izraeliti nazývali

„manna“. Ak budete mať čas, prečítajte si v knihe Exodus celú hlavu 16, lebo práve tam sa píše, ako Pán

zázračne kŕmil izraelský ľud na púšti počas viacerých rokov. V Novom zákone Ježiš už bližšie hovorí o

Eucharistii v Kafarnaume po zázračnom rozmnožení chleba na pustatine. Celý tento príbeh nájdete v Evanjeliu

podľa Jána, a to v hlave 6, ktorú by ste si mali dôkladne prečítať.

Podľa uvedeného evanjelia Pán Ježiš zázračne rozmnožil päť chlebov a dve ryby pre veľký zástup ľudí.

Len mužov tam bolo okolo päťtisíc a koľko žien a mládeže a detí. Pri tomto zázračnom rozmnožení šlo Pánu

Ježišovi najprv o to, aby mu ľudia uverili, že on nie je obyčajný človek, ale že je Boží Syn, ktorý sa stal

človekom. Tento cieľ však mohol dosiahnuť aj tak, keby bol rozmnožil na vyvýšenom mieste pred očami

všetkých napríklad päť chlebov na desať chlebov a dve ryby na štyri ryby. V takomto zázračnom čine mohli mať

všetci jeho poslucháči nezvratný dôkaz o tom, že Ježiš nie je obyčajný človek. Lenže Pánu Ježišovi tu išlo o

viac. Chcel, aby sa zázračne nasýtili všetci. Týmto činom chcel pripraviť svojich poslucháčov na to, že raz bude

sám seba rozdávať pod spôsobom chleba a vína do ľudských sŕdc, a to s cieľom, aby zjednoco-val ľudí s

Bohom a medzi sebou. Lenže tento zázrak Eucharistie bol pre mnohých jeho učeníkov tak ťažko uveriteľný, že

hoci jedli zo zázračne rozmnoženého chleba, mnohí nevedeli prijať jeho slová, „že on je živý chlieb, ktorý

zostúpil z neba, a kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6,51)

Čo je svätá omša?

Čo Pán Ježiš v Kafarnaume sľúbil, to aj splnil pri Poslednej večeri. Prv než ustanovil Eucharistiu, umyl

apoštolom nohy na znak lásky, aby robili tak ako im on bol príkladom. „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl

nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja

urobil vám. (Jn 13, 14-15) Týmto dal Ježiš príkaz nielen apoštolom, ale aj všetkým, ktorí ho budú nasledo-vať,

aby v budúcej Cirkvi po všetky stáročia vytvárali bratské spoločenstvo lásky. A v tomto bratskom spoločenstve

lásky, to je v Cirkvi, zostáva on v Eucharistii.

V ňom spojení sme schopní vzdať nebeskému Otcovi všetku úctu a slávu. A to sa deje vo svätej omši.

Svätá omša je naša spoločná bohoslužba. Nazýva sa Eucharistiou. Slovo eucharistia sa skladá z dvoch častí: „eu“

(dobrý) a „charis“ (dar). Doslovne slovo eucharistia znamená vďakyvzdávanie za dar. Pôvod má v evanjeliových

slovách „vďa-ky vzdával“. Totiž Ježiš pri Poslednej večeri vďaky vzdával Otcovi alebo oslávil Otca všetkým, čo

sa tam dialo. Svätá omša je so všetkým, čo sa v nej koná, vďakyvzdáva-ním, čiže oslavou Otca, a to v spojení,

čiže s Cirkvou.

Kedykoľvek chceme hovoriť o svätej omši, musíme začať tým najdôležitejším: Cirkev tu koná to, čo robil

Pán. V noci, keď bol zradený, vzal chlieb, vďaky vzdával, požehnal a lámal ho a dával svojim učeníkom

hovoriac: „Vezmite a jedzte z neho všet-ci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Podobne po večeri vzal do

svojich rúk kalich s vínom, znova vzdal vďaky, požehnal ho a dával svojim učeníkom hovoriac: „Vezmite a pite

z neho všetci, toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv

novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku.“ Apoštoli a ich učeníci brali Kristove slová: „Toto robte

na moju pamiatku“s úzkostlivou presnosťou. Svätú omšu konali v domoch veriacich takým istým spôsobom, ako

sa udiala Posledná večera. Iba neskoršie sa k pamiatke Poslednej večere pridávali ďalšie bohoslužobné prvky,

napríklad čítanie evanjelia a apoštolských listov, sprievody a piesne, a najmä novoobrátené národy ozdobili

pamiatku Poslednej večere svojimi vlastnými prídavkami, no napriek tomu centrálna časť eucharistickej pa-

miatky ostala nedotknutá po celých dvetisíc rokov. A tak aj dnes môžeme vidieť v Je-žišových slovách: „Toto

robte na moju pamiatku“ podstatný dôvod, prečo Cirkev robí to, čo konal Ježiš pri Poslednej večeri. Robí to na

jeho pamiatku. Aby myslela na neho a sprítomňovala jeho obetu.

Moja odpoveď

Nesprávne by bolo rozhodnutie: Odídem od Ježiša, nestojím o jeho Eucharistiu. Alebo nesprávne by bolo

rozhodnutie: Na omšu v nedeľu prídem, ale prijímať Eucharistiu mi stačí raz do roka. Taktiež nesprávne by bolo

rozhodnutie: Prídem na omšu iba z formálneho zvyku. Táto dnešná prednáška nás chce povzbudiť, aby sme sa

rozhodli za čím hlbší, vrúcnejší a úprimnejší vzťah k Ježišovi, k Eucharistii. A to konkrétne takto: Najprv nikdy

nepovieme, že nemáme čas na svätú omšu. Týždeň má 168 hodín. Keď venujeme jednu hodinu týždenne

nedeľnej Eucharistii, ešte vždy nám zostane 167 hodín pre nás. Bolo by od nás múdre, keby sme ani túto jednu

hodinu nevedeli darovať Pánu Ježišovi? Rozhodnime sa teda za každonedeľnú sv.omšu, a prípadne aj za častej-

šiu sv.omšu v týždni. Potom, keď prídeme na sv.omšu, najprv sa pozorne zúčastníme na bohoslužbe slova - čiže

počúvame Božie slovo zo starozákonného čítania, potom čítania z listu svätého apoštola, potom z čítania

evanjelia a napokon z kázne. Je to ne-vyhnutná príprava na dôstojné slávenie Eucharistie. Sama bohoslužba

Eucharistie sa začína ofertóriom, čiže prinášaním obetných darov. Kňaz drží v rukách pozlátenú paté-nu, na

ktorej je položený chlieb a hovorí: „Obetujeme ho Tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk.“ Pri týchto slovách

v duchu kladieme do chleba na paténe všetky naše práce, ktoré sme vykonali za minulý týždeň. Chlieb na paténe

je totiž vhodný symbol našich prác, lebo je vyrobený prácou ľudských rúk. A tak svoje práce obetujeme na

Božiu oslavu. A vypovieme to nahlas slovami: „Zvelebený boh naveky.“ Potom kňaz drží v rukách kalich s

vínom. Vtedy v duchu kladieme do vína všetky bolesti, utrpenia a sebazaprenia, ktoré sme prežili za minulý

týždeň. Víno je totiž vyprešované, vytlače-né, vyslzené z hrozna, a preto je vhodný symbol našich utrpení a sĺz.

V symbole vína ich obetujeme na Božiu oslavu a vypovieme to nahlas slovami: „Zvelebený Boh naveky.“

Napokon sa kňaz sklonený nad oltárom v tichu modlí: „Prijmi nás, Bože, v duchu pokorných a v srdci

skrúšených.“ A vtedy v tichu ponúkame každý seba spolu s kňa-zom do úplnej oddanosti Bohu.

Lenže tieto tri naše dary, ktoré prinášame na oltár, sú pred veľkým a nekoneč-ným Bohom nepatrné, také

nepatrné, že nie sú súce osláviť Boha. Až o chvíľu nastane vo svätej omši prepodstatnenie, čiže premenenie

podstaty chleba a vína na živého, osláveného Ježiša Krista. A pretože sme do chleba a vína vložili naše práce a

utrpenia aj seba samých na oltár, Ježiš si berie naše dary a nás samých a v sebe ich predkladá nebeskému Otcovi.

Vtedy v Ježišovi nadobúdajú naše dary vysokú hodnotu pred ne-beským Otcom, takže sú súce na Božiu oslavu,

ako to vyjadrujeme zvolaním: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s

Duchom Svä-tým, všetku úctu a slávu.“ Vidíte, ako sa naše dary, položené na oltár cez ofertórium, stanú skrze

Krista, s Kristom a v Kristovi bohumilou obetou? Už si len pripomeňme, že k obeti odjakživa patrila obetná

hostina, ktorá znamenala, že Boh prijíma obetu ľudí a odmeňuje ich za to. Ako keby nám Boh hovoril: Vy ste

mi doniesli na oltár svoje celotýždenné práce a utrpenia aj seba samých. Vedzte, že môj Syn Ježiš ich zahrnul do

svojej obety na moju oslavu a ja vás za to pozývam na obetnú hostinu, na ktorej vám podávam za pokrm môjho

milovaného Syna. A to je Sväté prijímanie Eucharistie. Hľa, takto sa usilujme prežívať sv.omšu ako našu obetu

na oslavu Boha.

ZHRNUTIE TRINÁSTEJ PREDNÁŠKY

Slovo Eucharistia znamená vzdávanie vďaky. Označujeme ním centrálnu svia-tosť Cirkvi, sprítomnenie

jedinej Kristovej obety. Ježiš zomrel za nás raz v konkrétnom pozemskom čase. Jeho obeta je však večná, trvale

prítomná a účinná v ktoromkoľvek čase a na ktoromkoľvek mieste. V Eucharistii je Ježiš skutočne prítomný ako

Boh

a človek v znakoch chleba a vína. Pri jej slávení sa premení chlieb a víno na Telo a Krv Krista vzývaním Ducha

Svätého a Ježišovými slovami z Poslednej večere. Obrady eu-charistickej slávnosti sa behom času menili. Aj v

súčasnosti jestvuje v Cirkvi viacero obradov. Základná štruktúra však ostala nezmenená. Pozostáva z bohoslužby

slova a bohoslužby obety, čo zodpovedá priebehu Poslednej večere.

Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Umožňuje kresťanom všetkých generácií zjednotiť sa v Kristovi. Pápežovi je

zverená celá Cirkev, preto má účasť na každej eucharistickej slávnosti a menovite sa v nej spomína. Uvádza sa aj

meno diecézneho biskupa. Na úze-mí, za ktoré je zodpovedný, predsedá eucharistickému zhromaždeniu osobne

alebo prostredníctvom kňaza. Veriaci sa aktívne zapájajú rôznymi službami a prejavením sú-hlasu slovom

AMEN (verím(. Eucharistickou obetou sa zjednocuje celá Cirkev aj s tý-mi, ktorí nás predišli do večnosti so

znakom viery.

Eucharistia, ako pokrm a nápoj, udržuje, rozmnožuje a obnovuje v nás krstnú milosť, oživuje lásku,

posilňuje opotrebované sily a zahladzuje všedné hriechy. Kto spácha smrteľný hriech musí sa napred zmieriť s

Bohom a Cirkvou vo sviatosti poká-nia a až potom môže znovu prijať Eucharistiu, lebo je to sviatosť tých, čo sú

v plnom spoločenstve s Cirkvou.

POMOCNÉ OTÁZKY

93. Kedy Kristus ustanovil sviatosť Eucharistie?

Kristus ustanovil sviatosť Eucharistie pri Poslednej večeri.

94. Kto je Eucharistia?

Eucharistia je živý Ježiš Kristus prítomný pod spôsobom chleba a vína.

95. Ako Cirkev slávi Eucharistiu?

Cirkev slávi Eucharistiu ako obetu - svätou omšou, ako hostinu lásky - svätým

prijímaním, ako stálu Kristovu prítomnosť medzi nami - poklonami.

96. Čo je svätá omša?

Svätá omša je ustavičná obeta Nového zákona, pri ktorej Kristus obetuje

nebeskému Otcovi svoje Telo a Krv.

97. Z akých častí sa skladá slávnosť svätej omše?

Slávnosť svätej omše sa skladá z bohoslužby slova a z bohoslužby obety.

98. Čo je sviatostným znakom Eucharistie?

Sviatostným znakom Eucharistie je pšeničný chlieb, hroznové víno a Kristove

slová premenenia.

99. Kto môže prijímať Eucharistiu?

Eucharistiu môže prijať iba veriaci, ktorý má čisté svedonie zachoval

eucharistický pôst.

III. ČASŤ

MORÁLKA

3.1. SLOBODA A SVEDOMIE

Štrnásta prednáška

Milí birmovanci!

Po troch liturgických prednáškach prechádzame do tretej časti našej prípravy k sviatosti birmovania, ktorú

budeme nazývať morálnou prípravou. Budeme sa zaoberať moralitou alebo morálkou človeka, ba dokonca viac -

morálkou kresťana, ktorá vyplýva z Desatora. Prv než začneme podrobne rozoberať Desatoro,chcem vám urobiť

akúsi prípravu na niekoľkých stretnutiach, kde sa dozviete napr. také veci, ako: čo je to sloboda, svedomie,

čnosti, vášne, hriech atď. Bez týchto vedomostí by ste ťažšie chápali zmysel Desatora, nakoľko horeuvedené

hodnoty a ich poznanie vás bude nútiť zamyslieť sa nad sebou, prečo mám žiťpodľa Božích príkazov.

Mojou úlohou a poslaním kňaza je vychovať z vás hodnotných kresťanov, ktorí budú nielen žiť z viery, ale

cez vieru v Pána Boha budú zachovávať jeho prikázania a tak čerpať svoj morálny život z Božieho života. To je

zmysel kresťana, aby z pohľadu viery morálne hodnotil každý svoj skutok. Vtedy môžem byť spokojný so

svojimi skutkami, ak si pri spytovaní svedomia dám odpoveď, že aj Pán Boh bol so mnou spokojný.

Dnes budeme uvažovať o dvoch veľkých hodnotách, ktoré sme dostali od Stvotiteľa. Tie hodnoty sú

sloboda a svedomie.

Ako máme chápať slobodu?

O tejto hodnote sme už uvažovali v druhej prednáške na začiatku prípravy, keď sme preberali tému o

dedičnom hriechu. Teraz sa nad touto otázkou zamyslime asi tak-to.

Boh nepodriadil človeka slepým zákonom ako hmotné stvorenstvo. Človek musí byť slobodný, aby mohol

zotrvať v Božej láske. Koncil vraví: „Človek sa môže prikloniť k dobrému iba slobodne. Túto slobodu si naši

súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Lenže často ju vyhľadávajú nesprávnym

spôsobom, ako by bolo dovolené všetko, čo sa páči, aj keď je to zlé. Iba pravá sloboda je vznešeným znakom

Božieho obrazu v človeku. Boh totiž človeku ponechal možnosť rozhod-núť sa, aby dobrovoľne hľadal svojho

Stvoriteľa a slobodne sa ho pridržiaval, a tak dosiahol plnú a blaženú dokonalosť. Dôstojnosť človeka si teda

vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, to je podľa svojich osobných a vnútorných pohnú-

tok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť si človek

nadobudne, keď sa oslobodí spod akéhokoľvek podrúčia vášní a na ceste za cieľom slobodne si volí dobro a

vynachádza si k tomu vhodné prostriedky.“ (Radosti a nádeje 17)

Boh teda stvoril človeka slobodného. A to jednak preto, že láska sa môže sťaho-vať len na slobodné bytia,

a opačne, lásku môžu opätovať alebo prejavovať zasa len slobodné bytosti. Bez slobody je láska nemožná. Pre

lásku a kvôli láske musí byť človek sloboný.

„Slobodný človek“ znamená človek schopný povedať - „nie“. „Nie“ vyrieknuté voči Bohu je hriech. Keď

sa teda človek môže rozhodnúť pre Boha alebo pre hriech, môže nás napadnúť otázka, prečo nám dáva Boh túto

slobodu hrešiť, alebo túto veľkú zodpovednosť? Nestáva sa spoluvinníkom, keď to pripúšťa?

Sloboda, ktorou Boh obdaril človeka, je skutočne rizikom. Keby však toho rizika nebolo, čím by bol

človek? Bol by bábkou, ktorou by Boh pohyboval, ako sa to robí v bábkovom divadle pred deťmi. Boh však

chce, aby človek bol viac. Táto veľkosť človeka je mu zároveň aj ohrozením. Boh nechce, aby človek zneužil

slobodu. Tak ako nechce konštruktér osobného auta, aby sa na ňom zabila rodina, ponáhľajúca sa zo svadby,

pretože vodič požil viacej alkoholu a v divokej jazde vyletel zo zákruty do stromu. Konštruktér však zostrojuje aj

malé autíčka, jazdiace po kruhovej autostráde z plechu, s ktorými sa hrajú deti v izbe bez rizika smrteľnej

havárie. Lenže Boh nevy-konštruoval v človeku bezduché, bezrizikové bábkové stvorenie, ale veľkého, slobod-

ného človeka. Boh má odvahu k riziku s človekom, pretože si je istý, že nakoniec mô-že svojou láskou aj hriech

obrátiť na dobro. (Dr.Josef Beneš, Naše víra. Česká katolíc-ka charita, 1971, s.92-93)

Sloboda, ktorú nám Kristus ponúka, je vnútorná schopnosť rozhodovať sa pre dobré a odmietať zlé.

Nespočíva v tom, že si robíme, čo chceme. Slobodu ducha uplatňujeme poslušnosťou z lásky. Slobodne si

počíname, ak sa dobrovoľne a radostne podriaďujeme Božej vôli. Poslušnosťou voči Bohu nestrácame

slobodu, ale naopak, upevňujeme si ju a rozvíjame.

Okrem vnútornej slobody ducha jestvuje aj vonkajšia sloboda, ktorú má človek v ľudskej spoločnosti. Je

základným ľudským právom. Spočíva v tom, že sa človek môže pohybovať, konať podľa svedomia, vyjadriť

svoje názory a podobne. Niekedy sa stáva, že ľudia strácajú túto vonkajšiu slobodu. Nedostatok vonkajšej

slobody ešte neznamená, že človek prestáva byť vnútorne slobodný. Slobodu ducha, to je pohoto-vosť a ochotu

poslúchať Boha, môžeme uplatňovať v každej situácii aj vo väzení. Svä-tý Pavol apoštol na sebe okúsil stratu

vonkajšej slobody. S obľubou sa nazýval „väzňom v Pánovi“, ale nikdy neprestal byť slobodným v Kristovi.

Niekedy počujeme mienku, že vraj náboženstvo zotročuje človeka a znemožňuje sa mu slobodne rozvíjať.

Takí ľudia nám namiesto slobody ducha ponúkajú „slobodu hriechu“. Svätý Peter apoštol o nich výstižne

povedal: „Sľubujú im slobodu, ale sami sú otrokmi skazy.“ (2 Pt 2,19) Pán Ježiš povedal, že ničiteľom

slobody je hriech: „Každý, kto pácha hriech, je otrok.“(Jn 8,34) Svätý Pavol apoštol napísal: „Bratia, k slobo-de

ste povolaní! Avšak sloboda nesmie byť podnetom telu, ale navzájom si slúžte v láske.“ (Gal 5,13)

Čo je svedomie?

Každý človek objavuje vo svojom vnútri tajomný hlas, pomocou ktorého sa vie orientovať v rôznych

situáciách života a pohotovo reagovať na prejavy Božej lásky. Tento vnútorný hlas nazývame svedomie. Je to

Boží hlas v nás, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé. Svedomie je Boží zákon, ktorý Boh vpísal do srdca

každého človeka. Píše o tom svätý Pavol apoštol: „A keď pohania, ktorí nemajú zákona, od prírody ro-bia, čo

zákon požaduje. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo dosvedčuje zároveň

aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia.“ (Rim 2, 14-15)

O svedomí v uznesení Koncilu čítame: „V hĺbkach svedomia človek odkrýva zá-kon, ktorý si on sám

nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa

zlého, a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon

a práve

v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený. Svedomie je najtajnejším

jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktoré-ho hlas sa mu vnútri ozýva. Pomocou svedomia sa

podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu. Vernosť svedomiu spája

kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré vznikajú v

živote jednotlivcov i v spoločenskom živote ...“ (RN 16)

Svedomie je pre človeka veľkým Božím darom, pomocou ktorého je schopný riadiť sám seba a

uskutočňovať lásku. Je pre nás akoby kompasom ku šťastiu. Pomáha nám ísť vždy správnym smerom a

nezablúdiť. V ňom objavujeme Božiu vôľu a zisťuje-me, čo sa Kristovi páči a čo nie. Svedomie nás za dobré

chváli a za zlé trestá výčitka-mi. Z čistého svedomia vyviera spokojnosť, pravá radosť a šťastie. Konať proti

svedo-miu je vždy zlé. Neposlušnosť voči svedomiu prináša človeku iba výčitky, smútok a nešťastie.

Pred každým životným rozhodnutím sa máme radiť so svojím svedomím. Povz-budzuje nás k tomu svätý

Pavol apoštol: „Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Sol 5,

21-22)

Okrem povinnosti poslúchať vlastné svedomie viaže nás vážna povinnosť reš-pektovať a mať v úcte

svedomie druhých ľudí. Každý človek je vo svojom svedomí zodpovedný iba Bohu, ktorý ho bude súdiť podľa

jeho vlastného svedomia. Preto Pán Ježiš povedal: „Nesúďte a nebudete súdení!“ (Lk 6,37)

Moja odpoveď

Svedomie nás môže spoľahlivo viesť po ceste lásky iba vtedy, ak ho máme v po-riadku. Niektorí ľudia

majú choré svedomie. Hovorí o tom aj uznesenie koncilu: „Nez-riedka sa stáva, že svedomie sa mýli z

neprekonateľnej nevedomosti, bez toho, že by človek stratil svoju dôstojnosť. To pravda nemožno povedať

vtedy, ak sa človek málo stará hľadať pravdu a dobro a keď hriešne návyky postupne takmer zaslepia svedomie.“

(Rn 16)

O svedomie sme povinní sa starať a udržovať si ho v poriadku. To je vtedy, ak dbáme o to, aby naše

svedomie malo potrebné vlastnosti. Dobré svedomie je vtedy, ak je správne, isté, zdravé a čisté. Správne

svedomie sa zhoduje s Božími prikázaniami. Staráme sa oň tak, že si pravidelne rozširujeme náboženské

vedomosti. Isté svedomie je bez pochybovania. Podľa neistého svedomia nesmieme konať. Treba sa najprv pora-

diť a pochybnosti odstrániť. Zdravé svedomie máme vtedy, ak pohotovo reaguje na dobré a zlé. Najväčším

bohatstvom pre človeka je čisté svedomie, to je nezaťažené hriechom. O ňom svätý Ján apoštol napísal: „Ak nám

srdce nič nevyčíta, máme dôveru v Boha.“ (1 Jn 3, 21) Svedomie si pestujeme jeho pravidelným spytovaním,

duchov-ným vedením a častým sviatostným zmierením.

Choré svedomie je to, čo prestalo byť spoľahlivým vodidlom mravného konania. Choroba svedomia môže

mať viaceré podoby. Precitlivené svedomie vidí aj v malých chybách veľké hriechy. Liečime si ho najmä úplnou

dôverou voči duchovnému vodco-vi. Otupené alebo uspaté svedomie zasa slabo rozlišuje medzi dobrým a zlým

a aj vo veľkých hriechom vidí iba malé chyby. Túto chorobu zapríčiňuje najmä neposlušnosť voči svedomiu. Ak

si nevšímame jeho podnety a výčitky, postupne „zachrípne“ a pres-tane nás spoľahlivo viesť. Túto chorobu

svedomia pomáha liečiť dôkladné poučenie o Božích zákonoch a najmä časté sviatostné zmierenie.

ZHRNUTIE ŠTRNÁSTEJ PREDNÁŠKY

Boh stvoril človeka ako osobu, obdarenú rozumom, ktorá koná z vlastného rozhodnutia a je za svoje

konanie zodpovedná. To však neznamená, že človek dostal od Boha právo hovoriť a robiť čokoľvek. Dokonale

užíva slobodu lepšie zacielený na Boha ako na svoje najvyššie dobro. Boh vložil do ľudského vnútra túžbu po

dokonalom šťastí, ktorú môže iba on naplno uspokojiť. Povolal nás k večnému životu vo svätosti, prevyšujúcej

akúkoľvek ľudskú predstavu šťastia. Stavia nás tým pred vážne mravné rozhodovanie podľa Božieho zákona.

Každý človek má vo svojom najhlbšom vnútri zákon, ktorý ho nabáda konať dobro a vystríhať sa zla. Je to

Boží hlas, čo sa ozýva v našom svedomí. Upozorňuje nás na mravné normy a posudzuje konkrétne rozhodnutia,

či sú mravne dobré alebo zlé. Ukazuje nám cestu k šťastiu, pre ktoré sme boli stvorení. Svedomie umožňuje člo-

veku, aby prebral za svoje konanie plnú zodpovednosť. Nevedomosť, násilie a strach môže znížiť mieru osobnej

zodpovednosti. Rôzne životné okolnosti nás často odvá-dzajú od vnímania hlasu svedomia. Kto zanedbáva

sebapoznanie, neskúma pravidelne sám seba, ten si otupuje svedomie. Formovanie vlastného svedomia je

celoživotná úloha. Sme trvale vystavení zlým vplyvom okolia a pokúšaní vlastnými zlými náklonnos-ťami, a

preto musíme vlastný úsudok porovnávať s Božím slovom a podriadiť ho autorite Cirkvi. Iba svedomie súdi

pravdivo, oslobodzuje od úzkostí a chorobného pocitu viny, ale aj od sebectva a pýchy a vedie nás k pokoju

srdca.

Každý človek má právo konať podľa svojho svedomia, preto sa mu v tom nes-mie brániť. Rovnako nie je

dovolené niekoho nútiť, aby konal proti svedomiu. Týka sa to najmä náboženskej oblasti. Ľudská moc nemôže

prikazovať alebo zakazovať nábo-ženské úkony, ani vnútorné, ani verejné.

POMOCNÉ OTÁZKY

100. Čo je svedomie?

Svedomie je boží hlas v našom vnútri, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé.

101. Aké má byť naše svedomie?

Naše svedomie má byť správne, isté, zdravé a čisté.

102. Ako sa staráme o svoje svedomie?

O svoje svedomie sa staráme náboženským vzdelávaním, pravidelným

spytovaním si svedomia a sviatostným zmierením.

103. Prečo sme povinní rešpektovať svedomie každého človeka?

Svedomie každého človeka sme povinní rešpektovať preto, lebo vo svedomí je

každý zodpovedný iba Bohu.

3.2. ČNOSTI A VÁŠNE

Pätnásta prednáška

Milí birmovanci!

Neviem, či ste si pri minulej prednáške nepomysleli, keď ste počuli, že ideme preberať morálku, čo to len

bude, koľko sa napočúvame o zákazoch a príkazoch, čo smieme a čo nesmieme, atď. Viem, že slovo „morálka“

mnohí chápu len ako množstvo zákazov, príkazov a obmedzení. Toto je ale nesprávny pohľad na morálku

človeka, najmä kresťana. Morálka sa nesmie chápať v tom negatívnom slova zmysle, ale nao-pak. Morálka

človeka vyplýva z jeho prirodzeného a Božského poriadku v ňom. Aj neveriaci človek má morálku, aj keď

prirodzenú, ale predsa si uvedomuje, čo človek môže alebo nemôže robiť. Kresťan nestavia svoju morálku len na

prirodzenej úrovni, ale riadi sa Božími príkazmi, čiže, stavia svoju morálku na Božom poriadku. Preto pohľad

kresťana na morálku nemá byť negatívny, ale pozitívny. Boh je láska a ak kres-ťan opravdivo miluje Pána Boha,

vtedy aj svoj morálny život stavia na láske. V takom prípade nie je ťažké pre kresťana počúvať Božie príkazy,

zamýšľať sa nad nimi a za-chovávať ich. Napadá ma pekné a výstižné porekadlo: „Vtáka poznáš po perí, človeka

po reči.“ Ja by som k tomu pridal: „a kresťana podľa života.“

Preto, milí birmovanci, chcem vám vo všetkých prednáškach poukázať na kladné stránky morálneho

života. A prv, než začneme preberať Desatoro, zamyslime sa napr. nad takými témami, ako sme mali aj minule,

čo je sloboda, svedomie. Dnes napr. čo sú čnosti, ale aj vášne a ako ich treba chápať, čo je milosť Božia alebo

svätosť človeka atď.

Čnosti

Dobro v našom živote nekonáme iba výnimočne a náhodne. Láska k Bohu a ku všetkým ľuďom nie je vec

nálady, ale stály stav a pevné životné zameranie. Stálosť v láske a pravidelnosť v konaní dobra umožňujú čnosti.

Svätý Peter apoštol napísal: „A práve preto vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, k

čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti

bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku. Ak toto všetko máte a ak sa to rozhojňuje, nebudete

nečinnými a neplodnými v poznaní nášho Pána Ježiša Krista.“ (2 Pt 1, 5-8(

Čnosť je duchovná schopnosť pravidelne konať dobré skutky. Je to naša poho-tovosť k láske. Spočíva v

dobrom návyku, ktorým si nadobúdame náklonnosť konať dobro. Semienka čnosti Boh vložil do nás pri krste.

To sú najmä božské čnosti: viera, nádej a láska. Vliate božské čnosti sú hlavne duchovné schopnosti, pomocou

ktorých utvárame spoločenstvo s Bohom. Pri krste sme dostali aj zárodok základných čností: rozvážnosť,

spravodlivosť, miernosť a odvahu. Náš kresťanský charakter dotvárajú ostatné mravné čnosti.

Najvýznamnejšie z nich sú: pokora, poslušnosť, čistota, šted-rosť, horlivosť a iné. Čím viac si rozvíjame

jednotlivé čnosti, tým sa zväčšuje naša pohotovosť k láske. Jednotlivé čnosti si nadobúdame a rozvíjame

usilovným cvičením a sebavýchovou. Pritom sa aj modlíme o Božiu pomoc, lebo pestovanie čností je spolu-

prácou s Duchom Svätým. Pri cvičení sa v čnostiach nám pomáha aj duchovné vede-nie, ktoré praktizujeme

účasťou sviatosti zmierenia. Pri sebavýchove a nadobúdaní si čnosti je potrebná trpezlivosť a vytrvalosť. Svätý

Pavol nás k nej povzbudzuje: „Neú-navne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať.“

(Gal 6,9(

Každá doba sa bude dožadovať cností a pre základné solídne správanie sa budú hľadať nové výzvy, nové

slová. Dnešný človek by už o cnosti asi nehovoril, ale opisoval by problém cnostného života aj takto: Namiesto

cnostný človek - slušný človek ale-bo čestný charakter, alebo človek s férovým jednaním. Zistili by sme, že má

na mysli ľudí, ktorí sú vo všetkých oblastiach spoľahliví, zodpovední a ktorí z tohto postoja stá-le lepšie

premáhajú vnútorné i vonkajšie zábrany. Aj sv. Pavol by už do dnešných čias napísal celkom iný katalóg čností,

v ktorom okrem spomínaných (Gal 5,22( menoval by už tie, ktoré harmonizujú s duchom dneška (tzv. sociálnych

čností, znášanlivosť, otvorenosť, osloviteľnosť...(.

Kristus učil cnosti svojou všeobjímajúcou láskou, svojím obetovaním sa pre česť Božiu a spásu ľudí a to

všetko s úsilím, ktoré ani pri najväčšom vypätí nemá na sebe nič vynúteného.

Človek nie je čnostný automatický, ale stáva sa čnostným, a to cez opakované morálne úsilie, cez časté

jednotlivé rozhodnutia a mravné dobré skutky. V čnostnom stave človeka sa nachádza jeho minulosť, v ktorej

bojoval o dosiahnutie dobra. V tom-to pokračuje, pretože čnostná budúcnosť nie je z terajšieho vlastníctva.

Každé pozasta-venie by bola spiatočná cesta. V presnom kresťanskom ponímaní je čnosť darom z ne-ba,

darovaním Božej sily človeku, takže treba povedať, že svätý a dobrý život je vyvo-laný zásadne Bohom. Toto

nerobí ľudskú námahu zbytočnou, podnecuje ju a posúva dopredu.

Čnosť je zásah do života, tak vlastného, ako aj celého ľudstva. Ju pestovať zna-mená správne zaobchádzať

so sebou samým a s blížnym. Správne užívať svet a rozvíjať všetky schopnosti k novej plodnosti. Aj neveriaci

človek (bez náboženstva(, ak pri-rodzeným rozumom a podľa svedomia napĺňa svoj život mravnými hodnotami,

vlastní ušľachtilú možnosť sebaovládania. Má svoj charakter, svoju disciplinovanosť.

Rozdelenie čností

Prirodzená čnosť je trvalá náklonnosť ku konaniu dobrých skutkov, získaná vlastnými silami

(prirodzenými(, vlastnou námahou. Menujeme ju aj čnosťou nadobud-nutou. Boli známe aj u pohanov a sú aj u

ateistov (vernosť, spravodlivosť...(. Priro-dzená čnosť privádza k blaženosti časnej. Človek sa s touto čnosťou

nenarodil, ale jeho duševné a zmyslové schopnosti môžu mať náklonnosť k čnostiam (aspoň niektorým(. Podľa

sv. Tomáša Akvinského sú to akési semienka a začiatky čností.

Nadprirodzená (kresťanská( čnosť je Bohom vliata schopnosť (dar(, ktorá nás robí trvalo schopnými a

ochotnými konať nadprirodzené skutky dobré a záslužné. Ide o dar nadprirodzený, nepatriaci k ľudskej

prirodzenosti. Je pri našom ospravedlnení vliaty spolu s milosťou a umožňuje nám žiť podľa vzoru Ježiša

Krista, k čomu nás aj on sám vyzýva: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili tak, ako som vám robil ja.“ (Jn

13,15)

Medzi prirodzenými (nadobudnutými( a nadprirodzenými (vliatymi( čnosťami je vzťah, i keď sú

špecificky rozdielne. V poriadku spásy nie sú to dva adekvátne princí-py, ale iba jeden nadprirodzenej morálnej

činnosti, kde nadprirodzené dáva prirodze-nému formu (ak je človek v posväcujúcej milosti(. Čnosti prirodzené i

nadprirodzené môžu v človeku rásť. Prvé rastú ako vznikajú, teda opakovaním, počtom, intenzitou,

a to naraz (rozumej duchovne a nie mechanicky(. Vliate dostávame pri ospravedlnení priamo od Boha a ich rast

si zasluhujeme podľa spravodlivosti nadprirodzenými skut-kami, ktoré sú uskutočnené v stave posväcujúcej

milosti. Prijímaním sviatostí rastú priamo z diela (sviatostná milosť(. Kresťanské božské čnosti upravujú náš

vzťah k Bo-hu. Kresťanské mravné čnosti upravujú náš vzťah k blížnemu a k ostatnému stvorenstvu.

Tri Božské čnosti sú čnosťami v zmysle vynikajúcom, lebo predstavujú pôvodné uschopnenie k úkonom,

ktoré by boli bez nich nemožné. Len sám Boh ich môže daro-vať. Sám človek je neschopný k ich uskutočneniu

prispieť niečím pozitívnym, jemu zostáva jedine ochota ich prijať. Tri Božské čnosti umožňujú podieľať sa na

blaženos-ti vlastnej Bohu a na spoločenstve jeho vnútornej Božskej lásky. Usporiadaný život podľa Boha má

svoj podklad v posväcujúcej milosti a je sprievodcom troch Božských čností, ktorými uschopňuje duševné sily k

životnému prejavu Božieho dieťaťa.

Vášne

Keď sa začítate do zhrnutia tejto prednášky, tak na jej konci nájdete definíciu vášní. Z toho usúdite, že aj

vášne v človeku sú dané Stvoriteľom a preto sú pre človeka mravne dobré, dovtedy, kým ich človek v sebe

kontroluje rozumom.

Vášne nesmieme ničiť, mrzačiť, ale iba zdisciplinovať, dostať ich pod vedenie ducha. Vlastnú dôstojnosť

dosahuje človek tým, že sa oslobodzuje z každého zajatia vášne a smeruje k svojmu cieľu slobodnou voľbou

dobra s použitím vhodných pros-triedkov. Ľudské úkony nie sú len úkonmi rozumu a slobodnej vôle, ale aj

úkonmi efektívnej zložky. Vášne sú práve najintenzívnejším prejavom efektívneho života, ktorý je v tomto

živote neoddeliteľný od rozumu, a tak si človek svoj životný údel nepripravuje len činmi svojej slobodnej vôle,

ale aj vášňami. Bez vášní by bol aj duch bezmoc-ný, lenže treba si aj to uvedomiť, že v prejave vášní najviac

podlieha, a tak musí proti nim tvrdo a neúnavne bojovať.

Pozitívny zástoj vášní v morálnom kresťanskom živote zdôrazňujeme aj preto, lebo ľudská mravnosť sa v

najvyššej forme uskutočňuje vtedy, keď celý človek je za-meraný na dobro. Žiť podľa ducha nie je nemať telo.

Podľa učenia viery všetko je stvorené Bohom, preto vášne nemôžu byť zlé. V Kristovej osobe, v jeho príklade,

a hlavne jeho milosťou, prichádza telo človeka i jeho vášne nielen k ozdraveniu a oslo-bodeniu, ale je aj

povýšené.

Vášne ako ľudský úkon majú zostať pod vládou rozumu. Ak je vášnivé vzrušenie také, že znemožnuje

funkčnosť rozumu (v šialenstve, opilosti( je vášeň úkon človeka, a nie ľudský čin. Spravidla však ponechávajú

rozbúrené vášne aspoň akési pole pôsob-nosti rozumu, čím k vášni pristupuje dobrovoľnosť a stáva a ľudským

úkonom. Zasa-hovanie rozumu nie je v potlačení vášne, ale v jej regulácii, a to zvnútra. Keďže sa na prejave

vášne účastní rozum, nie sú vášne človeka vášňami zvieraťa, hoci podobnosť tu je.

Moja odpoveď

Vidíte, milí birmovanci, nič som vám v tejto prednáške nezakazoval, ani neprikazoval. Z toho, čo som

povedal, vyplýva pre vás tá skutočnosť, že chcem z vás vychovať ozaj dobrých morálnych kresťanov, ale bez

vášho pričinenia to nepôjde. Mu-síme navzájom spolupracovať, a to najmä cez spovedelnicu. Vyberte si jedného

spo-vedníka, ktorý vás bude dobre poznať, aby vám mohol pomôcť, pretože v sviatosti zmierenia nemáme

hovoriť len svoje hriechy.Avšak ten,ktorý chce byť dokonalejší mal by si všímať aj napr. svoje povahové chyby

a tieto spolu so spovedníkom riešiť a pos-lúchať jeho rady. Dobre sa spovedá a dobre sa vie ovládať ten, kto si aj

pravidelne kaž-dý večer pred spaním spytuje svedomie. Nepodceňujte tieto hodnoty, lebo kto pracuje

pravidelne na sebe, ten môže zo seba vypracovať dobrého morálneho človeka. Ta-kýchto mladých ľudí potrebuje

Cirkev, nie zberbu, ako to raz na prvú sobotu povedal Otec biskup mladým ľuďom na Starých Horách: „Mládež,

snažte sa stať dobrými ľuďmi a nie zberbou, lebo zberbou sa stanete ľahko, no dobrými ľuďmi sa budete stávať

ťažšie, ale stojí to zato.“

ZHRNUTIE PATNÁSTEJ PREDNÁŠKY

Čnosť je trvalá pevná náklonnosť konať dobro, ako aj snaha konať vždy čo naj-lepšie. Čnostný človek tak

robí celkom dobrovoľne a s radosťou. Mravné čnosti sa zís-kavajú úsilím rozumu a vôle. Usmerňujú a ovládajú

vášne.

Hlavné čnosti: 1.múdrosť umožňuje spoznať pravé dobro a vybrať si správne prostriedky.

2.spravodlivosť je odhodlanie dať Bohu a ľuďom, čo im patrí. 3.udat-nosť je schopnosť rozhodovať sa pre

dobro aj v ťažkých okolnostiach. 4.miernosť udržiava rozumnú mieru v užívaní stvorených vecí a pôžitkov.

Božské čnosti dávajú schopnosť žiť v spoločenstve s Božskou Trojicou. Boh sám je ich zdrojom i

pohnútkou. 1.viera, keď uznávame za pravdu všetko, čo nám Boh zjavil a Cirkev predkladá. 2.nádej, keď

túžime po večnom živote a v pevnej dô-vere očakávame, aj túžime po milosti na jeho dosiahnutie. 3.láska,

ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížnych ako seba. Mravný život, preniknutý láskou, dáva kresťa-nom

slobodu Božích detí. Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo.

Vášeň je silné hnutie mysle a citu. Vášeň človeka k niečomu mocne priťahuje alebo odpudzuje. Základné

vášne sú: láska a nenávisť, túžba a strach, radosť a smútok ako aj hnev. Vášne samy o sebe nie sú ani dobré, ani

zlé. Keď vedú k dobrému kona-niu, sú mravne dobré. V opačnom prípade sú mravne zlé. Vášne môžu prispieť k

získa-niu čností, ale aj nerestí.

POMOCNÉ OTÁZKY

104. Čo je čnosť?

Čnosť je duchovná schopnosť konať pravidelne dobré skutky - je to dobrý

návyk konať dobro.

105. Ako si nadobúdame čnosti?

Čnosti si nadobúdame vytrvalým cvičením a sebavýchovou.

106. Ako delíme čnosti?

Čnosti delíme na prirodzené a nadprirodzené.

107. Ktoré sú Božské čnosti?

Božské čnosti sú viera, nádej a láska.

108. Ktoré sú kardinálne čnosti?

Kardinálne čnosti sú múdrosť, spravodlivosť, zmužilosť a miernosť.

3.3. HRIECH

Šestnásta prednáška

Milí birmovanci!

Jediné jedno slovíčko bude dnes predmetom našej úvahy a to slovíčko je hriech. Slovo, ktoré vraj už dnes

patrí do archívu ako archaické, čiže zastaralé slovo. Kto by dnes myslel na hriech, kto by sa ho bál, veď hriech

nejestvuje, veď človek má slobodu a načo ju obmedzovať nejakým hriechom. Žiaľ, aj takto rozmýšľa dnešný

mladý člo-vek bez toho, aby sa obzrel okolo seba a videl následky hriechu. Nevidieť hriech a jeho následky je

niečo podobné, ako keby si človek zažmúril oči a povedal, že nejestvuje slnko. Skúsme sa teda zamyslieť nad

otázkami, čo je hriech, aké sú jeho následky...?

Čo je hriech

Hriech je rozhodnutie, voľba a vina človeka, ktorý vypovedal Bohu svoje slo-bodné a uvážené „nie“. Teda

človek podľahol riziku, ktoré je spojené nevyhnutne s je-ho slobodou. Slobodu, ktorá mu bola daná, aby

vytvorila z neho bytosť a dôstojnosť osoby líšiacej sa od zvieraťa, zneužil k svojmu osobnému rozkladu.

(K.H.Schelkle, Schuld als Erbteil?, Einsiedeln 1968, s.52)

Kto sa stavia proti Božej vôli, stáva sa mu neposlušným. I vtedy, keď každé do-brovoľné prestúpenie

Božieho zákona neobsahuje uvedomené a zámerné nepriateľstvo voči Bohu, v skutočnosti je ono odmietnutím

Boha. Apoštol Pavol píše: „Veď zmý-šľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje

Božiemu zákonu - a ani sa nemôže. A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.“ (Rim 8. 7-8) . Hriech teda

znamená stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav

zotrvávania v zajatí lží, čiže jediným slovom je to stav odmietnutia Boha.

Človek, ktorý je pozvaný k láske, môže teda lásku odmietnuť. Hriech je výsmech z lásky Božej. Hriech

zasahuje Boha, aj keď je namierený iba proti človekovi. Odkedy totiž Ježiš Kristus stmelil v sebe božstvo a

človečenstvo, odkedy sa skrze neho Boh spojil s celým ľudstvom a úplne ho prijal, odmietnuť úd ľudstva

znamená odmietnuť aj hlavu. Odmietnuť milovať človeka znamená odmietnuť milovať Boha. Preto apoštol

Ján napísal: „Ak niekto povie: „Milujem Boha“, a nenávidí svojho brata, je luhár.“ (1 Jn 4, 20)

Mnohí ľudia prežívajú svoj hriech veľmi silno. Po ťažkom hriechu priam poci-ťujú priehradu medzi sebou

a Bohom, odlúčenosť od Boha. V tomto stave odvrátenia od Boha cítia: teraz som prehral podstatu svojho

života. A zmocní sa ich akási tajomná úzkosť, akoby bola pod nimi otvorená priepasť.

Iní stonú: „Jednoducho nie som schopný zachovať Desatoro.“ U týchto ľudí je pudovosť azda taká silná, že

im jednoducho „kone vždy utečú“, aj keď sa snažia udržať na uzde svoj hnev, zmyselnosť a zbabelosť.

Tu je jedno dôležité. Pred Bohom sa hodnotí naša vôľa, naša snaha, naše poctivé predsavzatie. Nech

stojíme hocikde, či v bahne alebo na vrchole výšin, máme možnosť pozdvihnúť svoje oči a usilovať sa

postupovať nahor. To rozhoduje o hodnote nášho života.

V našom živote sa vyskytnú hriechy. Ak však hľadáme cestu nahor, sme vždy na ceste k Bohu. (Herbert

Madinger, Základ viery I., s. 28) Ako píše apoštol Ján: „Deti moje, toto vám píšem,aby ste nehrešili. Ale keby

niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, Spravodlivého.“ (1 Jn 2, 1)

Môže sa však stať, že človek napriek ponuke milosrdného Boha, hľadajúceho stratenú ovečku zamotanú v

tŕní hriechu, nie je ochotný dať sa nájsť a dať sa privinúť na srdce Dobrotivého Pastiera, a dobrovoľne a

tvrdošijne zostáva vo svojom hriechu: vtedy máme do činenia s pravým opakom Božieho prebývania v nás, s

pravým opakom milosti posväcujúcej, s pravým opakom večného života v nás: taký človek nosí v sebe večnú

smrť, večné zatratenie. Takisto totiž ako Boh neudeľuje večný život až po smrti, ale dáva ho v zárodku už za

živa tu na zemi, takisto aj večné zatratenie. Keď sa človek sám dobrovoľne rozhodne smrteľným hriechom

odmietnuť Boha, jeho odmietnutie Boh rešpektuje. Boh sa nemôže stať v mene lásky násilníkom a vlamačom do

ľudského srdca. Keď človek volí stratiť Boží život v sebe, dostáva sa nevyhnutne do opozície ži-vota, do

opozície šťastia, a to je zatratenie. (Olivier de La Brosse, Dictionnaire de la foi chrétienne, I., Paris 1968, s.817)

Sv. Pavol napísal: „Mzdou hriechu je smrť.“ (Rim 6, 23) A sv. Jakub: „Keď je hriech dokonaný, splodí smrť.“

(Jak 1, 15)

Ako delíme hriechy?

Všetky hriechy ľudí nie sú rovnaké, rozlišujeme ich podľa toho, či sú malým, ale-bo veľkým zanedbaním

lásky.Veľkého hriechu sa dopustí človek, ktorý vedome, do-brovoľne a vo vážnej veci poruší Božie prikázanie.

Voláme ho aj ťažký alebo smrtiaci hriech, lebo v nás ničí Boží život a trhá naše spojenie s Kristom. Malý

hriech - ľahký alebo všedný - spácha človek, ak prestupuje Boží zákon v malej veci alebo nie celkom vedome,

alebo nie úplne dobrovoľne. Voláme ho aj raniaci hriech, lebo zraňuje dušu a oslabuje našu lásku, ale Boží život

ním nestrácame.

Na prednáške pastorálnej teológie nám p.profesor J.Vrablec povedal takéto pri-rovnanie, keď hovoril o

všednom hriechu ako o hriechu zraňujúcom. Predstavte si, že sa nechtiac pichnete hrdzavou ihlou. Pomyslíte si,

veď je to nič, však je to iba malé pichnutie, no po niekoľkých dňoch zistíte, že vás začne bolieť prst, potom celá

ruka a keby nebolo pomoci, mohlo by to skončiť aj tragicky. Čo to znamená? Nesmieme podceňovať ani

takzvané všedné alebo malé hriechy, nakoľko môžu viesť človek

a k ľahostajnosti, otupujú ostražitosť a človek môže ľahko upadnúť aj do smrteľných hriechov, ktoré môžu mať

za následok večnú smrť, čiže zatratenie.

Sväté písmo za najhoršie považuje hriechy do neba volajúce a hriechy proti Du-chu Svätému. Za hriechy

do neba volajúce považuje: vraždu, sužovanie vdov a sirôt a vykorisťovanie robotníka. Sú to hrubé porušenia

lásky k blížnemu, ktoré volajú o trest Boží do neba. Proti Duchu Svätému sa prehrešujú ľudia, ktorí odporujú

jeho láske a milosti. Tieto hriechy sú prekážkou kajúcnosti a Božieho odpustenia a môžu mať rôzne podoby:

opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo, pochybovať o Božom milosrdenstve a oddať sa zúfalstvu,

odporovať poznanej zjavenej pravde, zá-vidieť blížnemu Božiu milosť, zavrdiť si srdce oproti spasiteľnému

napomenutiu, zotr-vávať tvrdošijne v nekajúcnosti. Pán Ježiš o týchto hriechoch povedal: „Kto by sa rúhal

Duchu Svätému, to sa mu neodpustí.“ (Lk 12, 10)

Svätý Pavol apoštol nás varuje pred cudzími hriechmi: „Nemaj účasť na cudzích hriechoch.“ (1 Tim 5,

22) Cudzie hriechy sú tie, ktorých sa dopúšťajú iní ľudia, ale po-čítajú sa aj nám pre spoluúčasť na ich skutkoch.

Táto spolupráca pri hriechu iných mô-že mať mnohoraké podoby: nahovárať na hriech, kázať hrešiť, súhlasiť s

hriechom, mlčať pri hriechu druhých, pomáhať pri hriechu, schvaľovať a zastávať hriechy iných

a podobne.

Svätý Ján apoštol napísal: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1

Jn 1, 8)

Následky hriechu

Niektorí ľudia žijú v zajatí klamu, že hriech im môže priniesť niečo dobré, a zrieknuť sa ho považujú za

ujmu. Túto ilúziu odhaľuje Pán Ježiš celým životom, ale najmä svojou smrťou na kríži. Učí nás, že hriech je zlo

v každom ohľade a že v ňom niet nič dobrého.

Hriech je zlo hlavne preto, že uráža Boha. Je veľkou nevďačnosťou voči dobrote nebeského Otca,

nevernosťou voči Kristovi a zarmucovaním Ducha Svätého. Hriechom sa človek stáva nepriateľom Bohu a

zároveň aj ľuďom.

Hriech nikdy nie je súkromnou záležitosťou človeka a má vždy aj spoločenský dopad. Hriechom

ubližujeme a škodíme celej Cirkvi. Ako chorý zub robí mnoho ne-príjemností celému telu, podobne aj hriech

jednotlivca ubližuje celému organizmu tajomného tela Kristovho. Človek v hriechu je „neplodnou ratolesťou“ -

mŕtvym údom Cirkvi, ako to povedal Pán Ježiš:“Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ra-tolesť a

uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ (Jn 15, 6)

Zloba hriechu je aj v tom, že je ničiteľom ľudských hodnôt. Ľudia hriechom kazia výdobytky svojej práce a

činnosti, poklady kultúry, životné potreby a zdravie. Hriech ničí aj duchovné hodnoty, najmä naše zásluhy pred

Bohom. Hriechom umŕtvené zásluhy môžu znova ožiť, keď sa hriechu zbavíme.

Zloba hriechu je namierená najmä proti človekovi, ktorý sa ho dopúšťa. Ničí jeho duchovný život,

pretrháva spojenie s Bohom a vyhasína lásku k Bohu i k ľuďom. Pri-náša mu vnútorný nepokoj, výčitky

svedomia a nešťastie. Veľkým nešťastím hriechu je, že nás oberá o vnútornú slobodu a robí z nás otrokov

hriechu: „Každý, kto pácha hriech, je otrok.“ (Jn 8, 34) Hriech znepríjemňuje pozemský život, zapríčiňuje

mnohé choroby a trápenia a napokon sa odmeňuje smrťou: „Lebo mzdou hriechu je smrť.“ (Rim 6, 23)

Najhoršie zo všetkého, čo hriech spôsobuje človekovi, je, že ohrozuje več-ný život a „zasluhuje“ mu večné

zatratenie.

Moja odpoveď

Pán Ježiš na kríži premohol hriech a nad ním zvíťazil. S Kristovou pomocou sme aj my schopní premáhať

hriech a uchrániť sa pred ním. Bojovať proti hriechu sme sa zaviazali pri krste. Odvtedy je Pán Ježiš s nami a

pomáha nám svojou milosťou hriech premáhať. Na boj proti hriechu nám dal aj účinné zbrane: modlitbu,

sviatosti a sebaza-prenie. Osobitnú posilu v boji proti hriechu máme vo sviatosti zmierenia a v častom svätom

príjímaní, ktoré nás posilňuje a znižuje našu náklonnosť k zlému.

V boji proti hriechu sa treba sústrediť najmä na korene zla, z ktorých naše hrie-chy vyrastajú. To sú

predovšetkým rany našej duše po prvotnom hriechu: pýcha, la-komstvo, nečistota, závisť, nemiernosť, hnev, a

lenivosť. Voláme ich hlavné hriechy, lebo z nich pochádzajú všetky naše hriechy a chyby. Tieto náklonnosti k

zlu musíme v sebe tlmiť a nedovoliť, aby sa v nás rozrastali. Slúži nám na to najmä sebazaprenie. Hlavné rany

po hriechu hojí sväté prijímanie. Eucharistia je najlepším liekom proti na-šej hriešnosti.

Na hriech si dávame veľký pozor zvlášť v pokušení. Je to nabádanie a nutkanie k hriechu. Môže

pochádzať od zlého ducha, zlého sveta alebo z našich náklonností k zlému. Jeho nebezpečenstvo je v tom, že sa

nám hriech falošne javí ako dobro. Po-kušenie samo osebe ešte nie je hriechom, stane sa ním až vtedy, keď s ním

vnútorne súhlasíme. Odmietnuť pokušenie je dobrý skutok a zásluha pre nebo. Najlepším poradcom v pokušení

je hlas nášho svedomia. Pán Ježiš nám dal príklad, ako sa máme v pokušení zachovať, keď dovolil, aby ho zlý

duch pokúšal na púšti. Ako zbraň proti pokušeniu nám odporúčal aj modlitbu: „Bdejte a modlite sa, aby ste

neprišli do poku-šenia.“ (Mt 26,41)

V niektorých okolnostiach nám nebezpečenstvo hriechu hrozí viac. Takúto von-kajšiu okolnosť, ktorá nás

obyčajne privádza k zlému, nazývame príležitosť k hrie-chu. Môžu ňou byť ľudia alebo veci, ktoré majú na nás

zlý vplyv, napríklad zlá kniha, hriešna spoločnosť a podobne. Hriešnej príležitosti sa vyhýbame ako samému

hriechu. Vyhľadávať ju a dobrovoľne v nej zostávať je hriechom. Vo Svätom písme čítame: „Kto miluje

nebezpečenstvo, zahynie v ňom.“ (Sir 3, 27) Ak sa niekedy musíme zdr-žovať v okolnostiach, kde nám hrozí

nebezpečenstvo hriechu, požívame pomôcky, ktoré ho zmenšujú. Tak meníme blízku príležitosť k hriechu na

vzdialenú.

Svätý Pavol apoštol nás povzbudzuje: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla.“ (Ef

6, 11)

ZHRNUTIE ŠESTNÁSTEJ PREDNÁŠKY

Hriechom sú slová, skutky a túžby, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom. Hriech uráža Boha aj vtedy, keď

nie je zameraný priamo proti Bohu, ale proti blížnemu, proti spoločnosti aj proti sebe samému. Každý hriech má

pôvod v srdci a v slobodnej vôli. Hriech je previnením proti rozumu, pravde a svedomiu. Zraňuje ľudskú

prirodzenosť

a znižuje solidaritu.

Kto sa dobrovoľne a s plným vedomím rozhodne vo vážnej veci proti Božiemu zákonu a proti konečnému

cieľu človeka, spácha smrteľný hriech. Tým zničí nadpri-rodzený život svojej duše, čo má za následok večnú

smrť. Obnoviť ju môže iba zásah Božieho milosrdenstva, čomu musí predchádzať vnútorné obrátenie hriešnika,

a v nor-málnych podmienkach prijatie sviatosti zmierenia. Božie milosrdenstvo nemá hraníc. Kto vedome

zotrváva v hriešnom postoji bez ľútosti, odporuje Duchu Svätému a od-mieta odpustenie a spásu. Všedný hriech

narušuje mravný poriadok, oslabuje čnosť lásky a spomaľuje pokrok duchovného života. Kto neľutuje všedné

hriechy, a dobro-volne v nich zotrváva, znižuje si odolnosť voči smrteľnému hriechu. Opakované hrie-chy, aj

všedné, zvyšujú náklonnosť k zlému a otupujú svedomie. Trvalý návyk je ne-resť.

Sme zodpovední aj za hriechy druhých ľudí, ak máme na nich účasť nahovára-ním, príkazom alebo

súhlasom.

POMOCNÉ OTÁZKY

109. Čo je hriech?

Hriech je neposlušnosť voči Bohu.

110. Kto sa dopúšťa ťažkého hriechu?

Ťažkého hriechu sa dopúšťa ten, kto vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci

prestúpi Božie prikázanie.

111. V čom je zloba hriechu?

Zloba hriechu je v tom, že uráža Boha, ubližuje Cirkvi a škodí na tele i duši

samému hriešnikovi.

112. Ktoré sú naše hlavné náklonnosti k hriechu?

Naše hlavné náklonnosti k hriechu sú: pýcha, lakomstvo, nečistota, závisť,

nemiernosť, hnev, lenivosť.

113. Ktoré sú hriechy do neba volajúce?

Do neba volajúce hriechy sú: vražda, sužovanie vdov a sirôt a vykorisťovanie

robotníka.

114. Ktoré sú hriechy proti Duchu Svätému?

Hriechy proti Duchu Svätému sú: opovážlivo sa spoliehať na Božie

milosrdenstvo, pochybovať o Božom milosrdenstve a oddať sa zúfalstvu,

odporovať poznanej zjavenej pravde, závidieť blížnemu Božiu milosť, zatvrdiť

si srdce oproti spasiteľnému napomenutiu, zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti.

115. Ktoré sú cudzie hriechy?

Cudzie hriechy sú: nahovárať na hriech, kázať hrešiť, súhlasiť s hriechom,

mlčať pri hriechu druhých, pomáhať pri hriechu, schvaľovať a zastávať hriechy

iných.

3.4. MILOSŤ A SVÄTOSŤ

Sedemnásta prednáška

Milí birmovanci!

Priznám sa Vám, že som nemal ani s jednou prednáškou toľko starostí koľko

s touto. Preto, lebo aj keď som v odbornej - teologickej literatúre našiel veľa materiálu na tému milosť, predsa

bolo to tak filozoficky ťažké, že som všetko odkladal bokom. Čo robiť ďalej? Napadla ma spásonosná

myšlienka: Otvor si Písmo a tam hľadaj! Veru, nesklamal som sa, lebo som si otvoril Jánovo evanjelium a tam v

15 hlave, veršoch 1 - 11, som našiel dostatok materiálu, aby som Vám vysvetlil aj dnešnú tému: čo je milosť a

čo je svätosť.

Čo je milosť?

Prečítam Vám to prekrásne podobenstvo, ktoré sa určite zapáči aj vám, hoci viem, že ste ho už v živote

počuli. Je to podobenstvo o viniči a ratolestiach. Podoben-stvo o viniči Ježiš nevynašiel. Ono bolo známe v

Starom zákone. Ale Ježiš mu dal nový zmysel. V Starom zákone sa pod viničom rozumel izraelský ľud. Viničom

bol vyvole-ný izraelský ľud a ovocím bolo požehnanie na deťoch, na majetku a na dobytku, kto-rým Boh

odmeňoval izraelský ľud za zachovanie Božieho zákona. Izraelci si svoj symbol veľmi vážili a vyjadrili to

tým, že do vstupného portálu svojho chrámu v Jeru-zaleme postavili obrovskú plastiku viniča s hroznom z

rýdzeho zlata, ktorú v noci os-vetľovali fakľami, aby bola zďaleka viditeľná. Chceli mať stále pred očami svoj

sym-bol.

S Ježišom sa začala nová éra. Vinič už nesymbolizuje izraelský ľud, ale Ježiša. Ježiš je pravý vinič. V

Ježišovi Boh dáva ľuďom viacej než požehnanie na deťoch a na majetku aj na stádach. V Ježišovi Boh dáva

ľuďom Boží život.

Ľudský život dostávame od rodičov. Ale ľudský život má krátke trvanie. Sedem-desiat - osemdesiat rokov

sa dožije človek a potom zomiera. K ľudskému životu však dostávame v Ježišovi Boží život. Dostávame ho pri

sviatosti krstu. Sviatosť krstu usta-novil Ježiš, aby každému človeku, ktorý príjme krst, sprostredkoval Boží

život.

Boží život je večný, nikdy neprestane, nikdy sa neskončí, trvá naveky. Kto má od krstu v sebe Boží život,

ten je už nesmrteľný. Aj keď zomrie telesnou smrťou, bude žiť, ako to vyhlásil Ježiš: „Kto verí vo mňa, aj keď

zomrel, žiť bude, a nik neumrie na-veky, kto žije vo viere vo mňa.“ (Jn 11,26)

Lenže v dnešnom evanjeliu nám dáva Ježiš spoznávať, že dar Božieho života si nesmieme predstavovať

ako jednorázový dar. Jednorázový dar sú napríklad hodinky. Chlapec ich dostane, povedzme pri birmovke, a

potom ich vlastní dlhé roky. Aj keď darca hodiniek odcestuje ďaleko do cudziny, alebo zomrie, a chlapec

naňho už ne-myslí, zato hodinky stále vlastní.

S Božím životom je to ináč. Keď sme ho dostali pri krste, tým nie je všetko skončené. Tým sa všetko len

začalo. Začalo sa prúdenie Božieho života do nás. Asi tak, ako vo viniči prúdi život z viničného kmeňa ratolesti.

Ratolesť musí byť ustavične spojená s viničom, aby mohla prijímať do seba životnú miazgu z viničného

kmeňa, aby mohla z nej žiť a rásť a prinášať ovocie.

To znamená, že aj my musíme byť ustavične spojení s Ješižom, ako je spojená ratolesť s viničným

kmeňom. Chcete si nachytro uvedomiť, že ako zostaneme spojení s darcom Božieho života, s Ježišom? Odpoveď

má tri stupne: po prvé vierou, po druhé láskou, po tretie Eucharistiou.

Kto je pokrstený, verí v Ježiša, miluje ho aj ho prijíma, ten zotrváva v Ježišovi ako ratolesť vo viničnom

kmeni.Azda si chcete nachytro pripomenúť,čo by nás odde-lilo od Ježiša? Odpoveď má len jeden jediný stupeň:

smrteľný hriech.

Pritom treba poznamenať, že smrteľný hriech je veľmi ťažké previnenie, ktoré sa neprihodí len tak ľahko v

ľudskom živote. Je to taký prípad, keď človek s úplným poz-naním a s úplným rozhodnutím poruší Boží zákon

vo veľkej veci, a tým preruší svoje spojenie s Bohom. Až takým hriechom sa človek odlúči od Ježiša a v takej

chvíli za-nikne v človekovi Boží život. Keby v tej chvíli zomrel, prišiel by na druhý svet bez Bo-žieho života a

zostal by naveky zatratený, ako vraví Pán v dnešnom evanjeliu: „Kto ne-ostáva vo mne, ten bude vyhodený von

ako neplodná ratolesť a uschne. A tie ratolesti pozbierajú, hodia na oheň a zhoria.“ (Jn 15,6)

Lenže Ježiš nechce stratiť nikoho z tých, ktorým pri krste sprostredkoval Boží ži-vot. A preto, čo je

nemožné na viničnom kmeni v prírode, to sa stáva skutočnosťou v našom živote. Na viničnom kmeni suchá,

odrezaná ratolesť je definitívne a navždy vyradená z viničného života. Už nikdy neožije. Zhorí v ohni. V našom

živote by to podľa spravodlivosti tiež mohlo byť tak. Kto sa raz odlúčil dobrovoľne od Ježiša, mal by zahynúť vo

večnom zatratení. Lenže Ježiš pozná okrem spravodlivosti aj lásku. A láska ide ďalej než spravodlivosť. Keď

sa človek odlúčený od Ježiša spamätá a zatúži znova sa napojiť na Ježiša, Pán ho vo svojej nekonečnej láske

prijíma a vráti mu strate-ný Boží život v celej pôvodnej kráse. Obnoví prúdenie Božieho života do jeho duše v

nezmenšenej intenzite, ako keby sa nič nebolo stalo. Takže človek má vlastne vždy možnosť znova začať.

Povedzte, prosím, či to nie je znamenité, že môžem byť človekom, ktorý je tak úzko spojený s Ježišom ako

ratolesť s viničom? Či to nie je znamenité, že môžem vlas-tniť dva životy? Dva životy je vždy viacej než jeden.

Hľa, tu je naozaj základ pre život-ný optimizmus kresťana.

Dúfam, že ste všetci pochopili, o čo ide, čo to pre nás všetko znamená a ako si máme vážiť najmä sviatosť

krstu, ktorá nás spojila s Pánom Ježišom ako vinič s rato-lesťou. Je to podivuhodná jednota. Uskutočnilo sa, čo

Ježiš povedal: „Vy ste vo mne a ja vo vás“. Začal v nás nový život - život milosti, život Božieho dieťaťa. Tento

život nám dáva a v nás udržuje milosť Božia.

Milosť je dar Boží, je to Boží život v nás. Láska dobrotivého Boha, ktorá nás oživuje. Nazývame ju

milosťou, lebo ju dostávame ako dar milujúceho Boha.

Ako delíme milosť?

Milosť, ktorú sme dostali pri sviatosti krstu, nazývame milosťou posväcujúcou. Milosť posväcujúca nás

očisťuje od hriechu a robí nás milým dieťaťom nebeského Ot-ca. Milosťou posväcujúcou sa dostávame do

živého spojenia s Pánom Ježišom, zostá-vame v jeho láske a s ním žijeme svoj život. Milosť posväcujúca nás

robí aj chrámom Ducha Svätého.

Pán Ježiš nám dáva aj zvláštnu milosť, aby sme robili dobro a zlu sa vyhýbali. Túto milosť voláme

milosťou pomáhajúcou. Milosť pomáhajúca posväcuje našu my-seľ a posilňuje našu vôľu. Touto milosťou nás

Pán Ježiš povzbudzuje k životu, ktorý sa páči Bohu.

Čo je svätosť?

Ako ste si všimli, že som doteraz hovoril len o milosti, keď som vám rozoberal

v podobenstve pravdu o živote viniča a ratolestí. Schválne som nehovoril o svätosti len preto, aby ste aj túto

pravdu pochopili správne. Totiž, mnohí ľudia keď počujú slovo svätosť myslia si, že to patrí len vyvoleným,

ktorí sú zavretí v kláštoroch a ktorí s pre-vrátenými očami, zloženými rukami, kľačiac na kolenách, slúžia Pánu

Bohu a zriekajú sa sveta. Ale to nie je pravda. Svätosť je síce veľký dar Boží, ale je pre všetkých, ktorí prijali

sviatosť krstu a majú možnosť byť svätí, nech sú kdekoľvek na svete v akom-koľvek povolaní a stave. Je len

jedno potrebné, aby sme boli živými ratolesťami na vi-niči, ktorým je Kristus. Keď takými budeme, potom

pochopíme všetko, ako máme žiť, ako milovať Pána Boha a ľudí a ako si plniť svoje stavovské povinnosti.

Takýto život je vlastne ovocie na ratolesti, teda vo mne, a to je svätosť. To je práve to, čo hovorí Pán Ježiš vo 4.

a 5. verši: „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete

vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa

nemôžete nič urobiť.

Pozrite, minulý týždeň prišiel v Bratislave ku kňazovi mladý tridsaťpäťročný muž, ktorý má vo svojom

manželstve dve deti. Šesťročné dievča a desaťročného chlapca. Obidve sú debilné. A každé iným spôsobom.

Otec ich ráno odváža autom do dvoch od seba vzdialených zdravotných ústavov. A popoludní ich zasa priváža

domov do domácej opatery. Vraví, že každý deň tak urobí autom 70-80 kilometrov pre svoje deti. Aby mohol

túto službu deťom každý deň poskytnúť, rozhodol sa pracovať v Ma-tadorke výlučne iba v nočných zmenách. A

tak už celé roky robí každú noc ťažkú prá-cu v gumených čižmách a pri teplote dakedy až 50-stupňovej. Keď sa

ráno po pracov-nej zmene vrátil domov, rozvezie svoje deti, potom si ľahne spať a popoludní si zasa ide po svoje

deti. Kňaz sa mu zahľadel do úprimných očí a v duchu obdivoval jeho lásku k rodine, navštívenej takým ťažkým

údelom. A opýtal sa ho: „Kde beriete toľkú lás-ku k svojej postihnutej rodine?“ On vraví, že veľa počul o živote

rehoľnej sestry Teré-zie z Kalkaty, ktorá má úžasnú lásku k postihnutým, chorým a zomierajúcim, takže na

celom svete ju obdivujú veriaci a neveriaci, by dokonca v Sovietskom zväze jej dovolili založiť kláštor v meste

Kijeve a je odmenená rozličnými cenami, vyznamenaniami a doktorátmi, ba aj Nobelovou cenou. Keď sa jej

spytujú, kde berie toľkú lásku k ľu-ďom, odpovedá: „Som v stálom, vedomom, živom spojení s Pánom Ježišom

a z neho prúdi Boží život do mňa a do mojich sestier, ako prúdi z viničného kmeňa život do ra-tolestí.“ A mladý

muž pokračuje: „Podľa príkladu matky Terezy aj ja som v ustavičnom spojení s Ježišom a z neho prúdi do mňa

život, Božia láska. Tou milujem svoju rodinu a svoje deti. Nezamenil by som ich za nijaké iné na svete a ani na

chvíľočku som nepo-myslel na možnosť nejakej inej ženy. Som s mojou manželkou a s mojimi deťmi šťast-ný.“

Poviete: Blázon? Oj, nie blázon, ale živá zdravá ratolesť na viničnom kmeni Ježi-ša. Verte, že je šťastnejší i vo

svojom odriekavom srdci ako daktorí iní manželia v jeho veku, ktorí hľadajú rozkoš v alkohole a v iných ženách

a pohŕdajú svojou manželkou a svojimi deťmi. Prepíjajú svoj zárobok a doma v opitosti mlátia svoju ženu i deti.

Takí manželia neprinášajú nijakú úrodu pre svoju rodinu ani pre svoju dušu, pretože odpadli od viničného

kmeňa, ktorým je Ježiš.

Moja odpoveď

Milí birmovanci, či netúžite v tejto chvíli všetci zostať ratolesťami spojenými s vi-ničným Ježišovým

kmeňom? Pýtate sa ako? Dvojako: Otvárajme sa pre Ježišovo slovo. Počúvajme radi, čo nám Ježiš hovorí. On

nám dáva návod na správny ľudský život. Zaujímajme sa o jeho návod. Skúmajme ho dôkladne a zistíme, že

nieto na svete lep-šieho návodu na správny ľudský život. Usilujme sa ho zachovávať. A po druhé - otvá-rajme sa

pre Ježišovu pomoc na správny život. Veď on sám sa nám dáva ako pomoc vo svätej Eucharistii, rozmnožuje

stále viac v nás Boží život a Božiu lásku.

Preto vás prosím, milí birmovanci, zostávajme stále ratolesťami na kmeni Ježiša Krista. Vtedy bude do nás

prúdiť Boží život a budeme prinášať hojné ovocie lásky k Bohu a k blížnym. Náš život bude krajší a šťastnejší.

ZHRNUTIE SEDEMNÁSTEJ PREDNÁŠKY

Milosť je prejav Božej lásky, ničím nezaslúžená pomoc. Boh nám ju daruje, aby sme mohli odpovedať na

jeho volanie a tak sa stať účastným na božskom vnútrotrojič-nom živote. Povolanie k večnému životu je

nadprirodzený dar, lebo presahuje priro-dzené ľudské schopnosti. Milosť pobáda človeka, aby sa odvrátil od

hriechu a obrátil k Bohu. Kto to slobodne urobí, dosiahne od Boha ospravedlnenie, ktoré zahrňuje od-pustenie

hriechov, ozdravenie duše a jej posvätenie božskými čnosťami viery, nádeje a lásky. To vytvára základ pre

spolupôsobenie Božej milosti a ľudskej slobody. Posvä-cujúca milosť zdokonaľuje človeka a uschopňuje pre

život s Bohom. Neprejavuje sa však citovými zážitkami a vymyká sa skúsenostnému poznaniu. Pomáhajúca

milosť predchádza vnútorné obrátenie a utvrdzuje zotrvanie v dobrom. Sviatostné milosti sa viažu na platné

prijatie určitej sviatosti. Charizmy sú zvláštne dary, ktoré uschopňujú k osobitnej službe v Cirkvi.

Ospravedlnenie a milosť dostávame skrz výkupnú obetu Ježiša Krista.

Človek nemôže mať pred Bohom žiadne zásluhy, lebo všetko, čo máme aj čím sme, pochádza od

Stvoriteľa. Ale Boh nám vo svojej dobrote počíta ako zásluhu aj to, čo nám On sám umožnil. Iba na podnet

Ducha Svätého si môžeme dobrými skutkami zaslúžiť pozemské dobrá aj získať nejaké zásluhy pre večnosť.

Ako je Boh pôvodcom našich zásluh, je aj ich odmenou.

Boh vložil do ľudského srdca túžbu po pravde a láske. Preto je každý človek po-volaný k svätosti, k plnosti

pravdy a lásky v stále užšom zjednotení s Kristom. Preto cesta k svätosti vedie cez kríž, ale vrcholí v sláve

vzkriesenia.

POMOCNÉ OTÁZKY

116. Čo je Božia milosť?

Božia milosť je nadprirodzený dar Boží, ktorý dostávame od Pána Boha pre

zásluhy Ježiša Krista. Je to Boží život v duši človeka.

117. Koľkorakú milosť nám získal Pán Ježiš?

Dvojakú: milosť posväcujúcu a pomáhajúcu.

118. Načo dostávame milosť posväcujúcu?

Nato, aby sme mohli byť deťmi nebeského Otca, bratmi Pána Ježiša a chrámom Ducha Svätého.

119. Načo dostávame milosť pomáhajúcu?

Nato, aby sme dobro spoznali i robili a takto nasledovali Pána Ježiša.

3.5. PRIKÁZANIA

Osemnásta prednáška

Milí birmovanci!

Teším sa, že sme sa už konečne dostali k téme prikázania. Nechcel som hneď začať s touto témou, ale ako

ste si všimli, chcel som vás na túto tému vhodne navodiť. Urobil som to preto, aby ste dostali správny pohľad na

prikázania a aby ste ich nechá-pali ako súbor príkazov a zákazov. Predsa vás môže niekedy napadnúť otázka,

prečo nám dal Pán Boh prikázania, keď nám dal slobodnú vôľu? Predstavte si malé dieťa, ktoré sa učí chodiť,

aké je všetečné, všetko chce vidieť, všetko chytiť do rúk. Toto dieťa príde ku skrinke na riad, otvorí si

zásuvku, kde sú príbory, a vezme do rúk ostrý nôž na krájanie chleba. Pre dieťa, netušiace nebezpečie ostrého

noža je to pekná, lesklá hračka, ktorá dieťa zaujme. Matka alebo otec dieťaťa zbadá, čo má dieťa v rukách.

Pretože dospelý rodič vie, čo sa môže stať, vytrhne z rúk dieťaťa preňho peknú hračku a vezme mu ju, hoci dieťa

sa rozplače,lebo nechápe, prečo to otec tak urobil. My všetci jasne chápeme reakciu otca alebo matky, keď si

pomyslia, čo by sa mohlo stať. Keď to dieťa milujú, nemôžu mu nechať v rukách nôž, či sa to dieťaťu páči alebo

nie. Tak je to aj s nami voči Pánu Bohu.

Nebeský Otec nás veľmi miluje a chce nás mať večne u seba, vo svojej blaženos-ti. Nie je teda čudné, že

nám dal prikázania na cestu, aby sme šťastne k nemu doputo-vali. V prikázaniach múdry syn vidí otcovskú

lásku, nemúdry zasa oberanie o radosti života. Rozličný postoj k prikázaniam závisí od rozličného pohľadu na

ne. Kto hľadí na cieľ prikázaní, vidí, že sú dielom lásky Božej. Kto zasa hľadí na svoje obmedzenie

v prikázaniach, ten vidí, že sú to nežičlivé zákazy, ktoré môžu pochádzať iba od ne-žičlivého zákonodarcu.

Prikázanie lásky

Človek je z Božieho rozhodnutia stvorený pre lásku. Boh ho povolal žiť v spo-ločenstve lásky so sebou aj

so všetkými ľuďmi. Prvý hriech vytrhol človeka zo sveta lásky a narušil jeho schopnosť milovať. Pán Ježiš

svojím vykúpením uzdravil ľudské srdce a človeka znova uviedol do sveta Božej lásky. Pre vykúpené ľudstvo

opäť nasto-lil prikázanie lásky za hlavnú smernicu nového života. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa

milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13,34( Kristus vyhlásil

prikázanie lásky za hlavný program ľudského života. Keď sa ho pýtali, ktoré je najväčšie prikázanie v zákone,

odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou

mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížne-ho ako seba

samého!“ (Mt 22,37-39(

Svätý Pavol apoštol nazýva život lásky cestou nadovšetko, lebo láska je pre nás jedinou cestou ku šťastiu.

Vo svojom liste píše: „A ešte vznešenejšiu cestu vám uká-žem. Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj

anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar

proroctva a poznal všet-ky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a

lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som

obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1 Kor 13,1-3( Podľa

nemeniteľného Božieho plánu je láska zmyslom a náplňou ľudského života. Je najvyššou hodnotou - to jediné,

prečo sa oplatí žiť. Nemať lásku a nedostávať ju ani od iných, to je pre človeka najväčšou chorobou a nešťastím.

Svätý Ján apoštol napísal: „Kto nemiluje, ostáva v smrti.“ (1 Jn 3, 14(

Prikázanie lásky obsahuje najvznešenejšiu úlohu pre človeka: lásku k Bohu. Mi-lovať Boha je pre každého

človeka najvyššie poslanie a šťastie. Kristus nás prikázaním lásky pozýva do spoločenstva lásky s tromi

Božskými osobami. Preto lásku k Bohu po-važujeme za niečo viac ako len za povinnosť. Je pre nás

nevýslovným darom a vyzna-menaním, ňou sa Boh sprítomňuje v nás a máme účasť na vnútornom živote

Najsvätej-šej Trojice. Svätý Ján apoštol napísal: „Boh je láska, a kto ostáva v láske, ostáva v Bo-hu a Boh ostáva

v ňom.“ (1 Jn 4,16( Z lásky k Bohu sa rodí všetka naša radosť a šťas-tie. Boha milujeme preto, lebo on nás prv

miloval. „My milujeme, pretože on prvý mi-loval nás.“ (1 Jn 4,19( Naša láska k Bohu je iba odpoveďou na jeho

lásku. Svätý Ján apoštol hovorí: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal

svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ (1 Jn 4,10( Nebeského Otca nemilujeme tak, ako máme radi

ľudí alebo veci. Milujeme ho nadovšetko. Výnimoč-nosť našej lásky k Bohu vyjadruje prikázanie lásky slovami:

„Z celého srdca, z celej mysle, z celej duše a z celej sily.“ To znamená, že ho máme radšej ako všetkých ľudí,

viac ako rodičov, priateľov alebo ktorúkoľvek vec na svete. Milovať Boha nadovšetko znamená, že ho milujeme

aj viac ako seba samých a sme pripravení radšej zomrieť, ako ho zarmútiť. Láska k Bohu je v tom, že

zachovávame jeho prikázanie. Potvrdzuje to aj Sväté písmo: „Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame

jeho prikázania.“ (1 Jn 5,3( Nezáleží na tom, či robíme malé alebo veľké skutky. Aj nepatrné skutky lás-ky, ak

ich robíme podľa vôle Božej a s úmyslom sa mu zapáčiť, sú vyznaním a dôka-zom našej lásky k Bohu. Láska k

Bohu je hybnou silou všetkého nášho konania. Vná-šame ju do svojho zmýšľania, slov i skutkov. Celý náš život

a jeho jednotlivé podrob-nosti považujeme za príležitosť odpovedať Bohu na jeho veľkú lásku.

Boha v tomto živote nemôžeme vidieť, ale svoju lásku mu môžeme neustále do-kazovať viditeľne.

Stretávame ho a milujeme ho vo všetkých našich ľudských bratoch a sestrách. Láska k človekovi je najlepším

vyznaním lásky k Bohu. Svätý Ján apoštol napísal: „Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata,

je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1 Jn 4,20( Každý

prejav lásky k človekovi považujeme za dôkaz lásky voči Bohu. Potvrdzujú to

i Kristove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40(

Z našej lásky nemožno vylúčiť žiadneho človeka. Blížnym je nám každý človek bez rozdielu, dobrý i zlý,

chudobný i bohatý, starý i mladý, zdravý aj chorý, čiernej i bielej pleti. Každého človeka milujeme preto, že je

Božím obrazom a v Kristovi nám je bratom alebo sestrou.

Najlepším prejavom lásky k ľuďom je, keď im pomáhame pri zaisťovaní večnej spásy. Svätý Augustín

výstižne povedal: „Keď sa nám káže milovať blížneho ako seba samého, čo iné sa nám káže ako to, aby sme zo

všetkých síl blížnemu odporúčali milo-vanie Boha.“ Našich blížnych milujeme podľa vzoru lásky Krista k nám.

Pán Ježiš to výslovne povedal: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“

(Jn 15,12( Kristus miluje ľudí kvôli svojmu Otcovi. Tak nás učí, aby sme milovali ľudí kvôli Bohu. Vtedy

máme nadprirodzenú lásku. Ľudia, ktorí sa majú radi len z čisto ľudských pohnútok, majú iba prirodzenú lásku.

Voláme ju humanizmus - ľudskosť. Kresťanský humanizmus je robiť ľuďom dobre kvôli Bohu. Pán Ježiš nás učí

svojím príkladom milovať ľudí nezištne a obetavo. Ak milujeme podľa jeho vzoru, ne-hľadáme svoj prospech a

ochotne slúžime a pomáhame druhým aj za cenu obety.

Desať Božích prikázaní

Príroda a celý vesmír nemôžu jestvovať bez prírodných zákonov. Bol by všade chaos a neporiadok. Svet

ľudí tiež potrebuje zákony. ľudské spoločenstvo sa riadi mravnými zákonmi, ktoré Boh ľuďom vpísal do

svedomia. Osobitne ich vyhlásil na Sinaji prostredníctvom Mojžiša. Božie prikázania zaisťujú poriadok v

živote ľudského spoločenstva. Svätý Augustín napísal: „Čo ľudia nechceli čítať vo svojom srdci, bolo napísané

na tabule.“ Hoci je viac prikázaní, v skutočnosti je iba jeden zákon. Všetky Božie prikázania obsahujú zákon

lásky k Bohu a k ľuďom. Jednotlivé prikázania zá-kon lásky spresňujú a rozvádzajú ho na jednotlivé životné

situácie a okolnosti. Každé prikázanie je akoby ozvenou prikázania lásky.

Prvá kamenná tabuľa Desatora nám chce poslúžiť ako kontrola nášho vzťahu k Bohu:

„Nebudeš mať iných bohov, aby si sa im klaňal.“

„Nevezmeš meno Božie nadarmo.“

„Spomni si, aby si sviatočný deň svätil.“

Niektorí ľudia sa nazdávajú, že možno byť správnym človekom aj bez vzťahu k Bo-hu. Pokladajú sa za

„kresťanov činu“, hoci „nechodia do kostola“. Vravia, že v živote človeka je dôležitejšie zachovať prikázania

druhej kamennej tabule. Takýto názor je povrchný. Jediné možné vysvetlenie jestvovania bytia akéhokoľvek

druhu je Boh -Stvoriteľ. Rozumný človek si vďačne uvedomuje, ako vraví sv. Augustín, „také veľké a

nespočítateľné dobrodenia z neba a zo vzduchu, zo zeme i z mora, zo svetla i z tmy, z horúčavy i z chladu, z rosy

i z dažďa, z vetrov i z búrok, od vtákov i rýb, zo zvierati stromov, z rozličných rastlín i plodov zeme i zo

všetkého stvorenstva, ktoré nám pos-tupne slúžia po celý čas svojho trvania,aby sa tým odstránila divosť z našej

duše.“ (sv. Augustín, Rozhovory duše s Bohom. Spolok Sv.Vojtecha, Trnava 1946, s.110(

Človek ja však závislý od Boha ako svetelný lúč od zdroja svetla, ako zvuk od volajúceho, ako slovo od

hovoriaceho, ako myšlienka od mysliaceho. My sme tvorení ustavične. Stvorenie je viac stavom než činom. Vo

svojom jestvovaní závisíme od Bo-ha v každom okamihu, či si to uvedomujeme, alebo nie. Predstavme si dieťa,

ktoré drží matka v náručí a ono ju bije po tvári. Ono je nerozumné a nevie o láske matkinej. Mat-ka ho

nevyvrhne z náručia, lebo ho miluje. Tak sme aj my bytostne závislí od nebeské-ho Otca.

Dôvodom kultu Boha nie je vlastne Boh, čiže Božia blaženosť, veď Boh je vo svojich dokonalostiach

nekonečný, či to niekto uzná, alebo nie, či ho niekto ctí, alebo nie. Bohu nik nemôže pridať na blaženosti, človek

je dôvodom kultu, jeho záujem, je-ho blaho. Keď teda prvá tabuľa svojimi tromi prikázaniami kladie človekovi

za povin-nosť milovať Pána, svojho Boha, tak tu Boh nepracuje ziskuchtivo vo svoj prospech, ale má na mysli

prospech človeka, ktorému Boh môže darovať svoju blaženosť iba v tom prípade, keď má človek o tento dar

záujem. Boh mu stavia pred oči ako prvo-radú povinnosť povzniesť sa od odrobiniek krásy, dobra a pravdy, s

ktorými sa človek dostáva do kontaktu na svete, k Prameňu a Pôvodcovi aj Vlastníkovi všetkej krásy dobra a

pravdy. Predstavme si deti, ktoré zbierajú jahody. Hľadajú, idú si oči vyočiť, až nájdu akýsi ostrovček kyslých

drobnučkých jahôd. Príde k nim majiteľ neďalekej záhrady a volá ich: Poďte ku mne a natrháte si veľké zrelé a

sladké jahody. Záleží na de-ťoch. Niektoré zostanú pri trpkých, iné idú za vlastníkom a nazbierajú si sladkých

plo-dov do sýtosti. To slovo: „Poďte ku mne“ je vlastne obsah prvej tabule. Ježiš ho zopakoval takto: „Poďte ku

mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posil-ním.“ (Mt 11,28( Kiežby sa nám podarilo spoznať v

prvej tabuli Desatora lásku a dobrotu nebeského Otca k nám!

Druhá kamenná tabuľa má sedem prikázaní, ktoré nemajú vážnych odporcov. Je to celkom prirodzené.

Rozumný človek nebude nikdy popierať, že dieťa si má uctiť a poslúchať rodičov, že človek nesmie ublížiť

inému na tele ani na duši, že nesmie smilne vtrhnúť do manželstva svojich blížnych, že nesmie kradnúť, že

nesmie krivo svedčiť, že nesmie ani v myšlienkach a žiadostiach túžiť po manželke svojho blížneho a že nesmie

ani v myšlienke a žiadostiach strojiť úklady na majetok svojho blížneho. Previnenie proti niektorému z týchto

siedmich prikázaní by signalizovalo, že láska k blížnemu, ktorá je veľkým zákonom ľudského života, je narušená

alebo odopretá. Výstražné svetlo sa rozsvietilo na druhej tabuli, ktoré varuje pred totálnym zlyhaním vo veľkom

zákone života. Zachovanie týchto prikázaní zasa znamená, že láska k blížnemu nebola vážne ohrozená a že sa

môže ustavične prehlbovať, rozhojňovať a zdokonaľo-vať. Zachovanie siedmich negatívnych príkazov má

človeka povzbudzovať k zinten-zívneniu jeho poslania: žiť tu pre iných.

Prvé Božie prikázanie

Svet, v ktorom teraz žijeme, je plný príjemných ľudí a nádherných vecí. Prvé Bo-žie prikázanie nám

pomáha správne sa v ňom orientovať a vedieť zachovávať hierar-chiu hodnôt. Prvé miesto medzi všetkými

ľuďmi a vecami, ktoré nás obklopujú, patrí v našom živote Bohu. Všetky veci a ľudia sú iba dielom Božích

rúk. Boh je nekonečne viac, všetko prevyšuje svojou krásou a dokonalosťou. Nijaký človek ani nijaká vec na

svete nám nedáva toľko dobra ako Boh. Za všetko, čo máme a čím sme, vďačíme iba jemu. Preto Pán Ježiš

povedal: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako

mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10,37( Boh je naším najvyšším pánom a dobrodincom. Všetci sme od neho úplne

závislí. Potrebu-jeme ho viac, ako rastliny potrebujú slnko a vodu. Pre jeho nekonečnú veľkosť a nevý-slovnú

lásku sa voči nemu správame s veľkou úctou a bázňou. Vážime si ho a miluje-me ho viac ako všetko na svete.

Úctu, ktorú prejavujeme Bohu, nazývame bohopocta. Nevzdávame ju nikomu a ničomu na svete okrem Boha.

Niektorí ľudia nedávajú Bohu prvé miesto vo svojom živote. Zabúdajú na neho a počínajú si, akoby vôbec nebol.

Na-miesto Boha si hľadajú rôzne náhrady v podobe rôznych vecí, ako sú peniaze,majetok, kariéra a pod. Tieto

veci sa im potom stávajú „božstvami“. Tak sa dopúšťajú hriechu nevery, ktorý v súčasnosti nazývame

ateizmus. Svätý Pavol apoštol o ľuďoch, ktorí sa ho dopúšťajú, napísal: „Lebo mnohí, o ktorých som vám často

hovoril a teraz aj s pla-čom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je

brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky.“ (Flp 3,18-19( Pán Ježiš po-žiadavku prvého Božieho

prikázania - dávať Bohu vždy prvé miesto a uprednostňovať ho pred všetkými ľuďmi a vecami - vyjadril v

blahoslavenstve a chudobe ducha: „Bla-hoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt

5,3( To sú tí ľudia, ktorí sa vedia kvôli Bohu zrieknuť všetkého a považujú ho za svoje najväčšie dobro, ako to

vyjadril svätý František z Assisi: „Boh, moje všetko.“

V pozemskom živote máme spoločenstvo s Bohom pomocou viery, nádeje a lás-ky. Svätý Pavol apoštol o

nich nápísal: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska tieto tri, no najväčšia z nich je láska.“ (1 Kor 13,13( Viera,

nádej a láska sú nadprirodzené du-chovné schopnosti, ktoré sme dostali pri krste. Nazývame ich aj božské čnosti.

Duch Svätý nás nimi uschopňuje žiť vo svete ducha a pestovať spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou.

Pán Ježiš povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svo-jím Otcom,ktorý je na

nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt

10,32-33( K Bohu sa verejne hlásime rôznymi spôsobmi: raz slovami - vyznanie viery, inokedy úkonmi nášho

tela. Najlepším vyznaním viery je náš život podľa Krista. Vtedy naša láska a úcta k Bohu vyžaruje

z každého nášho slova a skutku. Verejne úctu Bohu vyznávame, najmä keď ho oslavu-jeme, klaniame sa mu a

slúžime mu. Týmito vonkajšími prejavmi pred ľuďmi vyhlasu-jeme Boha za nášho najvyššieho Pána a

najlepšieho Otca.

Oslavovať Boha znamená robiť všetko kvôli nemu a na jeho počesť. Boha osla-vujeme nodlitbou a

piesňami. Inokedy na jeho počesť konáme dobré skutky. Oslavou Boha môže byť aj naša práca, ak ju konáme

svedomite a podľa jeho vôle. Celý náš ži-vot môže byť jedinou oslavou Boha, ak žijeme iba pre neho a vo

všetkom sa mu túži-me páčiť. Najdokonalejšou oslavou nebeského Otca je svätá omša. Pri nej sa pripájame k

Ježišovi Kristovi, ktorý najdokonalejšie oslávil Boha obetou kríža a zmŕtvychvstaním. Potvrdzujú to aj slová

liturgickej modlitby: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom

Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.“ (Rímsky misál(

Osobitným prejavom vonkajšej úcty voči Bohu je klaňanie sa. Úkon poklony je vyhradený iba samému

Bohu. Preto okrem Boha sa nesmieme klaňať nikomu a ničomu na svete. Kto by prejavoval úctu ľuďom alebo

veciam, aká patrí iba Bohu, dopustil by sa hriechu modlárstva. Od úkonov bohopocty a poklony treba odlíšiť

úctu, ktorú preja-vujeme svätým a Bohu zasväteným osobám alebo veciam. Svätým sa neklaniame, iba si ich

uctievame. Zasluhujú si našu úctu preto, lebo ich sám Boh oslávil a sú našimi oro-dovníkmi u Boha. Najväčšiu

úctu medzi svätými prejavujeme Panne Márii, matke Ježi-ša Krista. Zvláštnu úctu preukazujeme aj osobám

zasväteným Bohu, kňazom rehoľní-kom, alebo veriacim, krížu, kostolu, kalichu a iným náboženským

predmetom. Znevá-ženie osôb zasvätených Bohu alebo vecí je hriech svätokrádeže.

Moja odpoveď

Pre synov a dcéry Božieho kráľovstva jestvujú veľké oblasti Ježišovho prikázania lásky k blížnemu v

rodine, v manželstve, v povolaní, na pracovisku, v susedstve, v spo-ločnosti, na ulici, vo dvore, na sídlisku, v

obytnom dome, vo verejnosti, ktoré vyžadujú od človeka ohľaduplnosť, pozornosť, porozumenie, ochotu,

úctivosť, dobrotu, láska-vosť podľa príkladu Ježišovho Srdca, plného dobroty a láskavosti, hoci Desatoro Bo-

žích prikázaní tieto oblasti taxatívne nevypočítava.

Z toho vychodí, že dve tabule Desatora Božích prikázaní a Ježišovo prikázanie lásky sú ustanovené Božou

láskou pre naše blaho, pre naše opravdivé šťastie. Ich reš-pektovanie v živote nám umožňuje žiť v láske Božej,

mať v sebe prebývajúceho Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, čiže nosiť v sebe večný život, ktorý sa smrťou

predĺži naveky.

ZHRNUTIE OSEMNÁSTEJ PREDNÁŠKY

Mravným zákonom nám Boh určuje cestu k prisľúbenej svätosti a zakazuje cestu k zlu. Starý zákon je prvý

stupeň zjaveného zákona. Jeho mravné predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. Desatoro predstavuje

nedeliteľný celok. Každé prikázanie nadväzuje na ostatné a všetky sa vzájomne podmieňujú. Prestúpením

jedného sa človek previní proti celému zákonu. Úcta k človeku a k jeho právam vyplýva z toho, že uzná-vame

Boha ako Stvoriteľa. A láska k Bohu nie je možná bez lásky k ľuďom ako jeho stvoreniam. Desatoro je výrazom

neoddeliteľného prepojenia nášho spoločenstva s Bo-hom a s ľuďmi. V prvých troch prikázaniach vyjadruje

požiadavky lásky k Bohu, v ďalších zas požiadavky na lásku k blížnym. Desatoro je nezmeniteľné, zaväzuje

vždy a všade. Nik nemá právo udeľovať výnimky z jeho zachovávania. Poznávame ho z Bo-žieho zjavenia, ako

nám ho Cirkev ohlasuje, a z hlasu svedomia. Evanjelium Nového zákona je zákonom lásky, milosti a slobody.

Napĺňa a zdokonaľuje Desatoro.

Prvé prikázanie vyžaduje, aby sme Boha uznávali a vzdávali mu úctu ako svojmu Pánovi, súkromne i

verejne. Preto patrí modlitba a náboženské prejavy k povinnostiam prvého prikázania. Zahrňuje aj príkaz viery,

nádeje a lásky.

Zakazuje: neveru (zavineným pochybovaním, bojovým ateizmom aj praktickým materializmom(, poveru

(keď vonkajším náboženským prejavom, bez vnútorného postoja, pripisujeme nadprirodzený účinok(, veštenie

(snahu poznať budúcnosť pomocou astrológie, horoskopov a podobných praktík(, mágiu a čary (využívanie tzv.

tajomných síl, sem patrí aj špiritizmus a satanizmus(. Svätokrádež je zneuctenie sviatostí a posvät-ných obradov,

miest a osôb. Svätokupectvo je kupovanie a predávanie duchovných hodnôt.

POMOCNÉ OTÁZKY

120. Aké úlohy obsahuje prikázanie lásky?

Prikázanie lásky obsahuje tri úlohy: lásku k Bohu, lásku k sebe a lásku k blížnemu.

121. Prečo je láska cestou nadovšetko?

Láska je cestou nadovšetko, lebo je jedinou cestou ku šťastiu.

122. V čom spočíva naša láska k Bohu?

Naša láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania.

123. Čo je najlepším vyznaním lásky k Bohu?

Najlepším vyznaním lásky k Bohu je naša láska k človekovi.

124. Kde vyhlásil Boh desať Božích prikázaní?

Desať Božích prikázaní vyhlásil Boh na Sinaji prostredníctvom Mojžiša.

125. Ktoré sú hlavné prejavy bohopocty?

Hlavné prejavy bohopocty sú: verejné vyznanie Boha pred ľuďmi, oslavovanie

Boha, klaňanie sa Bohu a služba Bohu.

126. Čo je najväčšou urážkou Boha?

Najväčšou urážkou Boha je hriech nevery.

3.6. ÚCTA K BOŽIEMU MENU A SVÄTENIE SVIATOČNÉHO DŇA

Devätnásta prednáška

Milí birmovanci!

V tejto prednáške preberieme dva ďalšie Božie príkazy, ktoré sa nachádzajú na prvej tabuli Desatora.

Obidva príkazy sa vzťahujú na Pána Boha a to na dôstojnosť je-ho mena a tiež aj siedmy deň v týždni ako na

deň, ktorý má byť zasvätený Bohu. Ako už vieme, aj tieto dva príkazy vyžadujú z našej strany lásku. Ak

milujeme Boha, máme v úcte aj jeho meno a nie nám je ťažko zachovať nedeľu ako deň sviatočný. Poďme preto

podrobne rozjímať o jednotlivých prikázaniach.

Druhé Božie prikázanie

Toto prikázanie znie takto: „Nevezmeš Božie meno nadarmo.“ „Požehnaný si, Pán, Boh otcov našich,

chvályhodné a slávne je meno Tvoje naveky.“ (Daniel 3,26( „Nech je požehnané meno Pána od teraz až naveky!

Od východu až na západ nech sa chváli meno Pána!“ (Ž. 112,2-3(

Druhé Božie prikázanie nás učí, že konkrétnym prejavom lásky k Bohu je aj úcta k Božiemu menu. Božie

meno je nám také drahé a také vzácne ako Boh sám. Veď me-no vždy stotožňujeme s tým, koho označuje.

Predmetom posvätnej úcty sú všetky me-ná , ktorými sa nám Boh predstavil, ako aj mená troch Božských osôb.

Zvláštnu úctu prejavujeme aj menám svätých a menám predmetov zasvätených Bohu. Úctu Božiemu menu

prejavujeme najmä tak, že ho úctivo vyslovujeme. Božie meno nikdy nevyslovu-jeme zbytočne a bez potreby.

Spomíname ho iba pri vážnych rozhovoroch o Bohu a Božích veciach alebo pri modlitbách. Sväté písmo nás

napomína: „Meno Božie ne-maj ustavične na ústach a menovanie najsvätejších vecí nezaplietaj (do rečí(, lebo

neob-stojíš bez viny pre ne.“ (Kaz 23,10( Neúctivé a zbytočné vyslovovanie Božieho mena je hriech.

Znevážením Božieho mena je aj preklínať a zlorečiť. To je vtedy, keď žičíme druhému zle od Boha. Znesvätenie

Božieho mena je nielen urážka Božej lásky, ale aj nevkusný zlozvyk a porušenie pravidiel slušnosti. Kresťania

sú nielen sami ctiteľmi Bo-žieho mena, ale úctu k nemu šíria medzi ostatnými ľuďmi. Lásku a úctu k Božiemu

menu prejavujeme aj tak, že ho vzývame. Vzývanie Božieho mena je nástrojom nášho posväcovania sa a

duchovnej pomoci. V tomto zmysle vložil Pán Ježiš do modlitby Pána prosbu: „Posväť sa meno tvoje!“ (Mt

6,9( Ňou si od Boha vyprosujeme, aby Bo-žie meno posvätilo nás a jeho svätosť sa stala známou

prostredníctvom našich slov

a skutkov všetkým ľuďom. Božie meno vzývame pri modlitbách, pri kresťanských pozdravoch alebo krátkych

nábožných vzdychoch. Osobitným dobrodením a záľubou je pre kresťanov vzývať najdrahšie meno Ježiš: „Lebo

niet pod nebom iného mena, da-ného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,12(

Sľub a prísaha

Osobitným prejavom úcty k Božiemu menu v našom kresťanskom živote je sľub a prísaha. To sú duchovné

úkony, pri ktorých vzývame Božie meno a odvolávame sa naň. Sľub je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu urobiť

niečo dobré. Poznáme jednoduchý a slávnostný sľub. Jednoduchý sľub je sľúbiť niečo Bohu v skrytosti.

Slávnostný sľub je verejné zaviazanie sa pred Bohom k určitým povinnostiam. Slávnostné sľuby skla-dajú

rehoľníci. Tí sa sľubom chudoby, čistoty a poslušnosti úplne zasväcujú Bohu. Sľub daný Bohu zaväzuje vo

svedomí a jeho porušenie je hriechom svätokrádeže. Vte-dy berieme alebo nedávame Bohu to, čo patrí. Od

záväznosti sľubu môže oslobodiť iba predstavený Cirkvi na základe právomoci, ktorú má ako zástupca Boha na

zemi. Od sľubu treba odlíšiť predsavzatie. Pri ňom si iba zaumieňujeme urobiť niečo dobré, preto nás neviaže

ako sľub. Podobnej je to aj so sľubom daným človekovi. Ak nespl-níme, čo sme sľúbili ľuďom, porušujeme dané

slovo a dopúšťame sa hriechu proti ôsmemu Božiemu prikázaniu. Prísaha je vzývanie Božieho mena ako

svedectva prav-dy. Prísahu poznáme jednoduchú a verejnú. Verejnú prísahu skladajú novomanželia pri sobáši,

svedkovia na súde, vojak na vojenčine a podobne. Prísahas nás viaže vo svedo-mí, preto jej porušenie je hriech.

Zbytočne nikdy neprisaháme. Prisahať na hriešnu vec je urážka Božieho mena. Pán Ježiš o prísahe povedal: „No

ja vám hovorím: Vôbec ne-prisahajte... Ale vaša reč nech je: „Áno - áno“, „nie - nie“. Čo je navyše, pochádza od

Zlého.“ (Mt 5,34,37(

Tretie Božie prikázanie

Toto prikázanie znie: „Spomni, aby si deň sviatočný svätil!“ „Šesť dní pracuj! Siedmy deň ale z úcty k

Pánu, Tvojmu Bohu, odpočívaj! A požehnal deň siedmy.“ (Ex.20,9-11(

Tomuto Božiemu prikázaniu sú podobné aj prvé dve cirkevné prikázania: „Svätiť prikázané sviatky - a - v

nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej om-ši.“

V Starom zákone bola sviatočným dňom sobota - siedmy deň týždňa. Prví kres-ťania namiesto nej zasvätili

prvý deň v týždni a nazvali ho nedeľa - deň Pánov. Nedeľa sa stala hlavným sviatočným dňom preto, lebo v

tento deň Pán Ježiš vstal zmŕtvych a zoslal Ducha Svätého. Dušou nedele je oslava veľkonočného tajomstva

Kristovho - Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Cirkev v tento deň po celom svete prežíva radosť

z Kristovho zmŕtvychvstania, oslavuje Boha vzdáva mu vďaky za nespočetné prejavy jeho lásky. Slávenie

nedele je verejným vyznaním viery a prejavom našej lásky k Bohu.

Ako slávime nedeľu?

Deň Pánov zasväcujeme v prvom rade tak, že nepracujeme. Zachovávanie pra-covného pokoja má

nesmierny význam pre náš telesný a duchovný život. Ochraňujeme si ním zdravie a obnovujeme svoje duchovné

i telesné sily do nastávajúceho týždňa. Zároveň si tak vytvárame čas na pestovanie viery a prehĺbenie

náboženského života. Vážnym kazom nedele je pracovať pre zárobok. Niektoré vážne dôvody nás osprave-

dlňujú od povinnosti nepracovať, napríklad živelné pohromy, záchrana úrody, nepre-tržitá prevádzka v

zamestnaní, služby v doprave a v zdravotníctve a podobne.

Nedeľu slávime hlavne účasťou na svätej omši. Ňou vyvrchoľuje oslava Kristov-ho veľkonočného

tajomstva. Nedeľná svätá omša má nenahraditeľný význam pre kre-sťanský život. Je hlavnou výživou viery a

lásky k Bohu i k ľuďom. Pomáha nám prehl-bovať naše spojenie s Cirkvou a Kristom a duchovne nás veľmi

obohacuje. Bezdôvod-ne vynechať svätú omšu v nedeľu je hriech, ktorým zanedbávame nielen povinnú osla-vu

Boha, ale si spôsobujeme aj vážnu duchovnú škodu. Od povinnosti zúčastniť sa na celej svätej omši v nedeľu nás

ospravedlňujú vážne dôvody, ako sú napríklad choroba, ošetrovanie chorých, príliš veľká vzdialenosť od kostola

najmä v zlom počasí, služobná povinnosť v zamestnaní a iné. Účasť na nedeľnej svätej omši nie je jedinou

formou slá-venia nedele. Okrem nej deň Pánov zasväcujeme aj inými duchovnými úkonmi. Nájdi-me si čas na

modlitbu, náboženské vzdelávanie, návštevy Ježiša vo Sviatosti oltárnej a podobne. Nedeľu využívame najmä na

pestovanie lásky. Slúžia nám na to návštevy u príbuzných a priateľov a konanie skutkov milosrdenstava voči

ľuďom, ktorí potrebu-jú našu pomoc, najmä chorí a trpiaci. V nedeľu pamätáme aj na dobro svojej rodiny a

využívame ju na pestovanie rodiného života. Je to potrebné najmä teraz, keď členo-via rodín sú cez pracovné dni

rozídení za prácou a povinnosťami a celá rodina je spolu iba v nedeľu. Rekreáciu a oddych vo sviatočné dni

hľadáme najmä v prírode. Príroda je veľkým Božím chrámom,v ktorom nachádzame občerstvenie a úľavu pre

unavené telo podobne ako pre dušu na bohoslužbách.

Prikázané sviatky

Podobne ako nedeľu slávime aj prikázané sviatky. Tieto delíme na:

a( sviatky Pána,a to sú: Vianoce, Zjavenie Pána, Nanebovstúpenie Pána, slávnosť

Božieho Tela,

b( sviatky Panny Márie: slávnosť Bohorodičky ( 1.jan. (, Nanebovzatia (15.aug.(,

Nepoškvrneného počatia (8. dec.(.

c( sviatky svätých: slávnosť sv. Petra a Pavla (29. júna(,

Všetkých svätých (1. nov.(.

Tieto sviatky obyčajne pripadnú na pracovný deň. Vtedy ideme do zamestnania alebo do školy, ale keď

prídeme domov, ostatok dňa prežívame ako nedeľu aj s povin-nosťou nepracovať a zúčastniť sa na svätej omši.

Moja odpoveď

Z tohto ste jesne pochopili, aké dôležité je milovať a poznať Boha z celého srd-ca. Birmovanec, ktorý

miluje Pána Boha, nebude jeho meno hrešiť. Inak to urobil istý chlapec: Náhodne som išiel zo školy za skupinou

chlapcov, v ktorej bol aj on. Surovo zahrešil meno Božie a potom sa obzrel. Bol som za ním a spoznal som v

ňom chlapca, ktorý chodí do kostola. Veľmi sa zahanbil, keď ma uvidel, lebo videl na mne, ako ma to zabolelo.

Vtedy som sa opýtal: „Čo ti ten Boh urobil?“ Hrešenie a vyslovovanie Bo-žieho mena nadarmo je len hlúpy

zlozvyk, ktorý nikomu nepomôže, len zbytočne urá-ža Pána Boha. Buďte apoštolmi medzi svojimi

spolupracovníkmi a spolužiakmi nielen v tom, že ch napomeniete, ale najmä v tom, že vás nikdy nepočujú

zahrešiť. Buďte si istí, všimnú si to!

ZHRNUTIE DEVÄTNÁSTEJ PREDNÁŠKY

Druhé prikázanie predpisuje úctu k Božiemu menu a úctivý spôsob vyjadrovania o posvätných veciach.

Božie meno je sväté, preto ho smieme používať, keď Boha osla-vujeme, chválime, vzdávame mu vďaku alebo

ho prosíme a keď o ňom vydávame sve-dectvo. Boha uráža: rúhanie (s hnevom, výčitkou a odporom sa obracať

na Boha alebo rozprávať proti nemu), hanobenie Boha, Cirkvi, svätcov, posvätných predmetov a úkonov,

zbytočné používanie Božieho mena, sľub a prísaha nerozvážne, nedovolenej veci (porušenie sľubu),

zaklínanie Božím menom.

Tretie prikázanie sa týka siedmeho dňa, zasväteného Bohu a určeného na odpo-činok. Jeho slávenie

vyplýva z mravného zákona, vpísaného do ľudských sŕdc: Pripomínať si pravidelne a verejne dobro, ktorým nás

Boh zahŕňa. Ľudský organizmus je prispôsobený na sedemdňový rytmus.

Izraelitom pripomínala sobota zmluvu, ktorou sa stali vyvoleným národom. Pre kresťanov je posvätný deň

nedeľa, keď si pripomíname Ježišovo zmŕtvychvstanie a no-vú zmluvu, v ktorej sme sa stali svätým Božím

ľudom. Slávenie nedele je neodmysli-teľne spojené s eucharistickou slávnosťou. Preto Cirkev prikazuje veriacim

účasť na celej omši, slávenej v katolíckom obrade vo sviatočný deň, alebo v jeho podvečer. Účasťou na

spoločnom slávení potvrdzujeme svoju vernosť ku Kristovi a k jeho Cirkvi a vzájomne sa posilňujeme vo viere a

láske.

V nedeľu a vo sviatok sa nesmie vykonávať taká práca a činnosť, ktorá narušuje bohoslužbu, posvätný

charakter dňa ako aj telesný a duševný odpočinok (okrem ne-vyhnutných povinností). Sviatočný deň sa má

využiť aj na rodinné a spoločenské zblí-ženie, na pobyt v prírode, na kultúrne a osobné záľuby.

POMOCNÉ OTÁZKY

127. Kto znesväcuje Božie meno?

Božie meno znesväcuje, kto ho neúctivo a zbytočne vyslovuje a kto nedodrží

prísahu a sľub daný Bohu spácha svätokrádež.

128. Čo je sľub daný Bohu?

Sľub daný Bohu je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu niečo dobré urobiť.

129. Čo je prísaha?

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy.

130. Prečo je nedeľa našim hlavným sviatočným dňom?

Lebo v tento deň Pán Ježiš vstal zmŕtvych a zoslal Ducha Svätého.

131. Ako slávime nedeľu?

Účasťou na svätej omši a nepracovaním.

132. Čo je znesvätením nedele?

Bezdôvodne vynechať svätú omšu a pracovať pre zisk a zárobok.

133. Ktoré dni slávime ako nedeľu?

Ako nedeľu slávime prikázané sviatky.

3.7. ÚCTA A AUTORITA

Dvadsiata prednáška

Milí birmovanci!

Dnes budeme pokračovať vo výklade Božích prikázaní, a to hneď prvým pri-kazom druhej tabule, ktorý je

v poradí ako štvrtý, a znie takto:“Cti otca svojho i matku svoju.“ „Cti otca svojho i matku svoju, aby si bol dlho

živý na zemi.“ (Ex. 20,12( Zne-nie tohto prikázania je veľmi jednoduché, ale keď sa nad ním zamyslíme, tak

zistíme, že zahrňuje širokú škálu skutočnosti. Skúsme ho rozobrať tak zoširoka, ako sa hovorí, tak od „Adama,“

aby sme pochopili celý jeho zmysel.

Človek ako tvor spoločenský

Radi hovoríme, že človek je tvor spoločenský. Tak tomu nasvedčuje aj Písmo Sväté, kde sa hovorí, ako

priviedol Boh Adamovi Evu, ako ich požehnal a prikázal plodiť, rozmnožovať sa a naplniť zem. Keď je tomu

tak, čo do príchodu človeka do sveta, vidíme, že táto realita pokračuje aj v tom, že sa rozvíja človek opäť v

spoločen-stve. A Boh opäť pripomína aj túto realitu, keď pri dvanásťročnom Ježišovi počujeme slová, že sa

vzmáha vo veku, múdrosti a v milosti pred Bohom i ľuďmi. Jeho verejné vystúpenie je tiež v prostredí

spoločenskom, pri Jordáne, kde zástupy, počúvajúce Jána Krstiteľa, začujú hlas, že majú počúvať Božieho Syna,

v ktorom má sám Boh zaľúbe-nie. Dôvod príchodu človeka v spoločenstvo, tiež aj jeho rozvoja a použitia jeho

tvo-rivých síl v spoločenstve? Odtiaľ prúdi sila a požehnanie. Spoločenstvo posilňuje, pre-tože dáva oporu,

podnecuje, utešuje, pomáha, povzbudzuje k dobrému i dáva výstrahu pred zlom, umožňuje výmenu skúseností.

Štvrté Božie prikázanie je práve výzvou pre život v spoločenstve, ktoré sa vytvára prostredníctvom

manželov, ako rodičov, ktorí s prepožičanými potenciami za pris-penia Božieho požehnania plodia nový život.

Ten v spojitosti s nimi vytvára rodinné spoločenstvo, na ktoré padajú slová: „Cti otca svojho i matku svoju.“

Sme práve v ob-dobí, keď rodina prežíva svoju krízu, keď egoistické dvojice (manželia( nehľadajú rodinné

spoločenstvo, nechcú byť nástrojom umožnenia príchodu života. Človek sa z tohto môže stať jedine ostrovom

bez domova, zostať osamelým, preto začne vyhľa-dávať rôzne nahrážky, akoby uspokojenia života, a je strojcom

vlastného zániku.

Rodina

Rodina je prirodzeným zdrojom lásky vo svete, je koreňom a základom nového ľudského života, a tiež aj

miestom, kde sa telom i duchom rozvíja ľudská osoba. A tak-to sa pomocou rodiny obnovuje celé ľudstvo. Tu sa

získava, čo voláme tak presne

a milo - ľudské. Rodina je nenahraditeľnou zárodočnou bunkou tela národa, ale je aj bunkou stále sa

omladzujúceho Božieho ľudu v Cirkvi. Na rodine spravidla záleží, aká je sila a zdravie náboženského, ale aj

štátneho a spoločenského života. Rodinu nemôže nikto a nič nahradiť či zastúpiť, pretože tu ide o vzťahy ľudskej

prirodzenosti, ktoré najvýstižnejšie charakterizuje výraz: plod života. Preto musí rodina stáť v strede záujmu

národa, ale je aj stredom pastoračných záujmov Cirkvi. Rodina má prednosť pred štátom a to musí každý štát

silne rešpektovať. Záujmy štátu musia ustúpiť záuj-mom rodiny, ak to má byť štát prosperujúci. A silu k

prosperite kladie mravná výchova v rodinách. Musí byť tomu tak aj z dôvodov historických a metafyzických,

keďže je staršou a pôvodnejšou realitou než štát. Postoj voči rodine je skúšobným kameňom každého politického

a sociálneho hnutia. Tie hodnoty, ktoré je schopná dať jedine ro-dina, nemožno vypestovať drezúrou. Teplo

rodinného prostredia a života nie je čosi hotové, ale musia na tom pracovať všetci zainteresovaní a dostávať aj

potrebnú pomoc zvonka (štát, Cirkev(. Muž - otec je v úcte ako hlava rodiny, žena - matka je srdcom, pretože

jej prirodzenou funkciou je materstvo, starostlivosť a láska. Láska k povolaniu, k práci by nemala zatláčať lásku

k deťom a k domovu, lebo domov sa nedá vytvoriť konfortom.

Povinnosti rodičov voči deťom

Najsamozrejmejšou vecou na svete je láska rodičov k deťom. Veď dieťa je plodom ich vzájomnej lásky.

Otcovská a materinská láska je prirodzeným zákonom, je pudom, ktorý si rodičia ani vždy neuvedomujú, ale

spravidla podľa neho konajú. Láska rodičov k deťom je veľkým tajomstvom, ktoré nikdy celkom nepochopíme,

ako mno-ho iných tajomstiev, ktoré tvoria ľudský život.

Prvým prejavom lásky rodičov k deťom je starostlivosť o život detí, zdravie, kul-túrny rozvoj a všetky ich

životné potreby. Touto starostlivosťou sa rodičia pričiňujú

o to, aby sa ich deti mali dobre. Len zriedka sa stáva, že túto povinnosť rodičia zaned-bávajú - je to hriech

zanedbávanie výživy. Opravdivá láska rodičov k deťom zahŕňa v sebe najmä povinnosť výchovy. Výchova je

zložitý a dlhodobý proces odovzdávania duchovných a mravných hodnôt deťom. Ňou sa zasa rodičia pričiňujú

o to, aby dieťa bolo dobré. Kresťanská výchova je v sprostredkovaní viery deťom. Začína sa krstom dieťaťa.

Rodičia mu potom postupne odovzdávajú celý poklad kresťanského nábožen-stva. Postupne ho uvádzajú do

plného spoločenstva s Cirkvou a s Bohom. Cieľom kresťanskej výchovy je naučiť dieťa milovať Boha i ľudí a

prebudiť v ňom zodpoved-nosť za jeho večnú spásu. Veľmi vážnym kazom rodičovskej lásky k deťom je hriech

zanedbávania výchovy. Tento hriech zapríčiňuje mnoho nešťastia pre deti v pozem-skom živote, ale čo je

najhoršie, ohrozuje ich večný život. Pán Ježiš varuje ešte pred jedným vážnym nedostatkom lásky voči deťom,

pred hriechom pohoršenia. Povedal: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo

mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili do morskej hlbiny.“ (Mt 18,6( Tým Pán

Ježiš zároveň naznačil, že najlepší vychovávateľ je dobrý príklad rodičov.

Povinnosti detí voči rodičom

Otec a matka sú nám po Bohu najbližšími bytosťami. Rodičia sú našimi najväč-

šími dobrodincami na zemi. Nebeský Otec nám prostredníctvom rodičov daroval život aj všetko, čo sme v

detstve pre život potrebovali. Od nich sme v detskom veku nepri-jali iba životné potreby, ale aj kresťanskú

výchovu. Vďaka rodičom máme vieru a pa-tríme do Kristovej Cirkvi. Za všetko, čo máme a čo sme, vďačíme

hlavne rodičom. Preto si ich nesmierne vážime a máme voči nim bázeň. Sväté písmo nás napomína slo-vami: „Z

celého srdca si cti otca a na vzdychy matky svojej nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil, a oddaj

(sa( im, ako aj oni tebe.“ (Sir 7,29-30( Náš otec a matka sú tiež slabí a nedokonalí ľudia, a preto na nich

objavujeme chyby a nedostat-ky. To však nesmie zmenšiť našu úctu a bázeň voči nim. S ich slabosťami máme

poro-zumenie a vieme im ich odpustiť. Rodičia sú pre nás prvými zástupcami Boha na zemi. Preto sa im

podriaďujeme a poslúchame ich vo všetkom. Svätý Pavol apoštol napísal: „Deti, vo všetkom rodičov

poslúchajte, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3,20( Neposluš-nosť voči rodičom je hriech, ktorý veľmi narušuje a

znepríjemňuje život v rodine. Keď človek dospeje a sa osamostatní, rodičia mu už priamo nerozkazujú, ale

pomáhajú svojimi radami a povzbudeniami. Rodičia si od nás zasluhujú vďačnosť a lásku. Okrem poslušnosti a

úcty im ju preukazujeme hmotnou a duchovnou pomocou. Pomáhame im najmä pri budovaní spoločného

domova a tvorbe rodinného dobra. Robíme to najmä vykonávaním domácich prác, pomocou pri výchove

mladších súrodencov a podobne. Za rodičov sa aj pravidelne modlievame. Našu lásku im prejavujeme najmä v

chorobe a v starobe.

Vzťah k vlasti a vrchnosti

Náš slovenský národ má bohaté dejiny. Jeho začiatky siahajú až do čias Veľko-moravskej ríše. Tvoril sa po

stáročia vo veľkých ťažkostiach a skúškach. Povahu Slo-váka formovalo utrpenie a dlhodobý útlak od okolitých

národov, preto je plachý, skromný a pracovitý. Náš národ prijal vieru v Krista prostredníctvom svätého Cyrila

a Metoda, preto ich považujeme za duchovných otcov národa. Svoj národ máme v úcte, lebo sme od neho dostali

veľké hodnoty. Vďačíme mu za dar jazyka, národné zvyky a obyčaje, za kultúru a mnohé iné hmotné i duchovné

hodnoty.

Krajinu, v ktorej býva náš národ, nazývame vlasť alebo domovina. Naša vlasť, to nie je iba krásna príroda

od Tatier po Dunaj. Sú to najmä ľudia, s ktorými tvoríme ob-čiansku spoločnosť. Vlasť tvoria aj hodnoty, ktoré

ľudia vybudovali: mestá a dediny, továrne, kostoly, kultúrne pamiatky a iné výtvory ľudskej práce a umu.

Spoločnosť tvorí veľké živé ústrojenstvo, ktoré nazývame štát. O riadny chod tohto hospodárskeho,

spoločenského a politického organizmu sa starajú predstavení štátu - vrchnosť. V slobodnej spoločnosti ich ľudia

volia hlasovaním pri voľbách. Úlohou predstavených je zabezpečiť všetkým občanom pozemský blahobyt,

občianske práva a spokojný život. Svetských predstavených máme v úcte, lebo tiež určitým spô-sobom zastupujú

Boha. Svätý Pavol apoštol napísal: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od

Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku.“ (Rim 13,1-

2( Svetských predstavených neposlúchame iba vtedy, keď sa ich nariadenia priečia nášmu svedomiu. Svätý Peter

apoštol povedal: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk 2,29(

Moja odpoveď

Na záver mojej prednášky, milí birmovanci, vás chcem povzbudiť, aby ste po-chopili koľko lásky je

potrebné vynaložiť aj k prikázaniam druhej tabule Desatora. Čím viac lásky budete mať k rodičom, starým

rodičom, učiteľom a kňazom, tým viac si uvedomíte, že úcta a poslušnosť nemôžu z ničoho vychádzať tak verne

ako práve z lásky. Ak je potrebná láska k prikázaniam prvej tabule, tak je rovnako potrebná láska aj k

prikázaniam druhej tabule. Chcem vás tiež upozorniť - poviem to tak ľudsky - že Pán Boh je veľmi žiarlivý na

prvý príkaz druhej tabule, to znamená na vzťah detí k ro-dičom. Poslušnosť a úctu bude požehnávať aj vo vašich

budúcich rodinách, ale rovna-ko neposlušnosť a neúctu k rodičom bude trestať na vás zo strany vašich budúcich

detí. Keď som bol kaplánom, chodieval som spovedať istého starkého, ktorý býval v starej drevenici na lazoch.

Tento starký bol dlhé roky chorý, ležal pod perinou v kožuchu a baranici, pretože v izbe bolo stále zima,

nakoľko mu nemal kto zakúriť. Mal síce jed-ného syna, ale to bol alkoholik a slobodný. Otec videl syna iba

večer, keď prišiel opitý. Keby nebolo susedy bol by zahynul hladom a smädom. Syna márne o niečo prosil, pre-

tože miesto služby dostal sprchu nadávok, kliatby a hrešenia. Jedného večera, keď pri-šiel syn domov a otec ho z

postele o niečo poprosil, ten opitý a nazlostený prišiel k ot-covej posteli, chytil ho za golier kožucha, vytiahol ho

z postele a ťahal ho cez izbu. Chcel ho vyhodíť von do predsiene, kde bola stará pričňa, aby vraj tam na nej zdo-

chol. Pravdaže celý tento sprievod častoval kliatbami a hrešením. Keď otca vytiahol na prach dverí, vtedy otec

zavolal na syna: „Dosť, syn môj, po tento prach som si aj ja svojho otca vytiahol!“

Myslím si, že k tomuto príbehu netreba žiaden komentár. Preto majte v úcte svo-jich rodičov, poslúchajte

ich, modlite sa za nich, v starobe ich opatrite a keď vám zom-rú, nezabudnite nikdy na nich v modlitbách.

ZHRNUTIE DVADSIATEJ PREDNÁŠKY

Štvrtým prikázaním „Cti svojho otca i matku“ Boh žiada, aby sme si okrem neho ctili v prvom rade

rodičov, ktorým vďačíme za život. Sme povinní mať v úcte a reš-pektovať aj tých ľudí, ktorým Boh zveril

autoritu pre naše dobro. Týka sa to prarodi-čov a príbuzných, učiteľov a vychovávateľov, občianskych a

cirkevných predstave-ných. Do tohoto prikázania patria aj povinnosti rodičov k deťom, učiteľov k žiakom,

predstavených k podriadeným, vládnych činiteľov k občanom.

Boh stvoril muža a ženu, aby tvorili rodinu spolu s deťmi, ktoré splodia a vycho-vávajú. Každému členovi

rodiny patrí rovnaké právo na osobnú ľudskú dôstojnosť. Vo vzájomnej úcte a láske je základ harmonického

života, kde má každý vlastné povin-nosti aj práva a z nich vyplývajúcu zodpovednosť. Povinnosťou detí k

rodičom je úcta, vďačnosť a primeraná poslušnosť, ako aj ochotná pomoc v chorobe, starobe, osame-losti a

núdzi. Rodičia sú povinní starať sa o telesné a duševné potreby detí, vychovať ich k čnostnému životu vo viere.

Rodina vytvára prirodzenú citovú väzbu, ktorá vedie k vzájomnému porozumeniu, k záujmu o dobro všetkých v

spoločnej práci a riešení problémov. Domov je prirodzené prostredie, kde sa majú deti naučiť zodpovednosti

a solidarite. Kresťanská rodina má byť cirkevným spoločenstvom s osobitnou účasťou na Kristovom poslaní.

Nositelia rodinnej, spoločenskej a štátnej autority nesmú nič prikazovať, čo je v rozpore s prirodzeným

zákonom a dôstojnosťou človeka. Taký príkaz nik nesmie po-slúchnuť. Občania sú povinní platiť dane, využiť

svoje volebné právo, brániť vlasť a spolupracovať so štátnou mocou pri zabezpečovaní života v pravde,

spravodlivosti a v slobode.

POMOCNÉ OTÁZKY

134. Prečo sú rodičia našimi najbližšími bytosťami po Bohu?

Rodičia sú nám najbližší po Bohu preto, lebo sú našimi

najväčšími dobrodincami a zástupcami Boha na zemi.

135. Aké povinnosti máme voči rodičom?

Rodičov sme povinní uctievať, milovať a poslúchať.

136. Čo je najlepším prejavom a uskutočňovaním rodičovskej lásky?

Najlepším prejavom a uskutočňovaním rodičovskej lásky je svedomitá výchova

detí.

137. Ktorý hriech bude Pán Ježiš najprísnejšie trestať?

Pán Ježiš bude najprísnejšie trestať hriech pohoršenia

maličkých.

138. Ako sa kresťania správajú k pozemskej vlasti?

Kresťania, podľa vzoru Krista, milujú pozemskú vlasť a pričiňujú sa o jej

rozkvet a výstavbu.

139. Ako sa správame k svetským predstaveným?

Svetských predstavených si vážime, modlíme sa za nich a poslúchame ich, lebo

tiež zastupujú Boha.

3.8. ÚCTA K ŽIVOTU

Dvadsiata prvá prednáška

Milí birmovanci!

Pri poslednom stretnutí som vám zdôraznil úctu, vďačnosť a lásku najmä voči rodičom, a to z toho dôvodu,

že rodičia sú nám po Bohu tie najvzácnejšie bytosti, kto-ré máme. Je to preto, lebo im vďačíme za najväčší dar,

ktorý sme od Boha cez ich lás-ku dostali, a to je život. Život je teda najväčšia hodnota, ktorú nám chráni práve

piateBožie prikázanie, ktoré znie: „Nezabiješ!“ V knihe Genezis 4,10 sa prihovára Boh ku Kainovi, keď zabil

Ábela takto: „Čo si to urobil? Krv tvojho brata volá ku mne zo ze-me.“ Tu jasne vidíme, že len Boh je darcom

života a preto len On má naň právo: nám ho ponechať alebo vziať. Človek toto právo nemá. Preto som vám

zdôrazňoval úctu k rodičom, aby ste si uvedomili, že človek sa veľmi rád stará do Božích plánov, rád ich kríži,

lebo si myslí, že je to tak lepšie. Naše matky také nie sú, lebo nám nielen dali ži-vot, ale sa mu aj potešili a majú

nás radi.

Počul som raz rozprávať nášho Otca biskupa toto: Keď bola jeho matka s ním

v druhom mesiaci, zomrel jej manžel a susedky jej radili, aby si išla „dať pomôcť“, veď dieťa nikdy nebude

poznať otca a už aj tak má deti dosť. Ona, pretože bola hlboko ve-riaca neurobila takýto skutok, ale naopak,

porodila syna, ktorému pri krste dala meno Rudolf. Keď chlapec vyrástol, vyštudoval teológiu, stal sa kňazom,

pri primičnej sv. omši dával matke novokňazské požehnanie. Vtedy mu matka povedala: „Syn môj, keby som

vtedy poslúchla susedky, tak teraz viem, že by som bola zabila kňaza katolíckej Cirkvi.“ A Otec biskup nato

dodal: „Nie kňaza by bola zabila moja mama, ale, ako vidíte biskupa.“

Postoj kresťana k svojmu telu a životu

Telesný život a zdravie sú veľké hodnoty, a ako také podliehajú príkazu kresťanskej lásky tak k sebe, ako

aj k blížnym. Telesný život človeka je jedným z najväč-ších majetkov, je to dar, ktorý nepatrí ako vlastníctvo

nikomu z nás, ale je v rukách Božích. Iba z jeho vôle môžeme byť odvolaní.

Preto kresťan pozerá na svoje telo s úctou. Veď telo je majstrovské Božie dielo, je príbytkom Ducha

Svätého, je nástrojom duše, je určené na vzkriesenie k večnej sláve a v tele je príprava na večný život.

Riadna starosť o telo a pestovanie tela vyviera z úcty k Božiemu dielu a obracia sa v správanie akým je

kresťan z Božej vôle povinný. Kresťanstvo priznáva telu právo jeho potreby, jeho krásu, vychováva ho však k

zmiernenosti a chce ho vyzdvihnúť na ten stupeň, na ktorý ho kedysi postavila stvoriteľská ruka Božia. Nič na

tele nie je zo zásady zlé. Na každom ľudskom tele lipne kvapka Božskej krvi, Božského očakávania. (por.1 Kor

6,20( Keď smieme mať záľubu na umeleckom diele, tým viac na krásnom tvare živého a zduchovnelého tela

ako diele Božej múdrosti. Krása a dokonalosť člo-veka nie je v odtelesnení, ale v preduchovnení tela a v

stelesnení ducha. Treba zacho-vať správnu stupnicu hodnôt: telesné v nás a z nás sa nesmie nikdy osamostatniť

proti duchovnému. Pestovanie krásy tela sa nesmie robiť na úkor krásy vnútornej, lebo to by bolo len akési

prizdobenie, akýsi púhy vonkajšok. Kultúra tela bez kultúry ducha je vlastne kult mŕtvol. Všetka starostlivosť,

ktorú my kresťania venujeme telu, je napokon službou duši, aby sme jej pripravili v svojom tele a z neho

ochotný nástroj. Telo má byť duši verným sprievodcom, zdatným orgánom na jej cestách.

Doba pozemského života je dobou osvedčovania sa, dobou činnosti pre celú več-nosť. (2 Kol 5,10( Dlhý

život je dar Boží, je požehnaním. (Ef.6,2( A čo nakoniec roz-hoduje, to nie je dĺžka života, ale dobré využitie

života pre večnosť. Kristus výslovne žiada nedržať sa pozemského života ako najvyššej hodnoty. (Lk 14,26( Náš

telesný ži-vot je cestou a cenou života nebeského. Aj naša láska k telesnému životu sa musí dos-vedčiť tým, že

sme ochotní dať svoj pozemský život za Krista a našich bratov a sestry. (1 Jn 3,16( Obeť života je najväčším

činom lásky. U kresťana sa žiada nielen odvaha vziať život na seba, ale byť pripravený život aj vydať s

pohľadom na smrť Kristovu a svoju. Život človeka je na prvom mieste medzi ostatnými telesnými dobrami. Boh

nám ho dal do opatery, musíme si ho chrániť, dokiaľ si ho sám Boh nevezme. Život každého človeka má večnú

cenu, pretože sme stvorení pre večný život. Pán Ježiš zvýraznil hodnotu ľudského života, keď zomrel na kríži za

všetkých ľudí. Svojím zmŕtvychvstaním dal všetkým nádej na vzkriesenie. To je hlavný dôvod, prečo sa staráme

o svoje telo i dušu a cítime zodpovednosť za život každého človeka. V uz-nesení koncilu čítame: „Človek teda

nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo za dobré a mať ho v úcte,

pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň.“ (RN, 14( Podobne ako sám život nevýslovnú

cenu má aj naše zdravie. Je to hodnota, ktorá pomáha ľuďom rozvíjať a napĺ-ňať život. Robí náš život radostným

a umožňuje nám byť osožnými pre druhých ľuďí.

Cenu zdravia najlepšie pochopí ten, čo ho stratil. O zdravie sa musíme starať, chrániť si ho a rozvíjať.

Robíme to najmä dobrou výživou a životosprávou. Naše zdra-vie výdatne upevňuje práca a veľa pohybu.

Účinným pomocníkom zdravia je športovanie. Proti chorobám sa chránime hygienou a otužovaním. Dnes, v čase

technického pokroku, si dávame veľký pozor na zdravie a život zachovávaním dopravných predpisov a

dodržiavaním bezpečnostných pokynov v práci. Ak aj napriek našej starostli-vosti o zdravie ochorieme,

vyhľadáme čo najskôr lekára a užívame lieky, aby sme si znovu získali zdravie. Úmyselne poškodzovať zdravie

alebo vyhasiť život sebe a dru-hému je vážnym porušením Božieho práva. Najhrubším znevážením ľudského

života je hriech vraždy. Násilné skončenie cudzieho života je hriech vraždy. Násilné skonče-nie vlastného

života je zasa hriech samovraždy. Zločinom je aj znemožniť život nenarodeným deťom. Proti životu sa

neprehrešujú iba tí, čo zabíjajú, ale každý, kto poškodzuje zdravie sebe alebo iným a dostatočne sa oň nestará.

Škodiť zdraviu je vlastne po-malé zabíjanie. Hriechom je aj so životom a zdravím bezdôvodne hazardovať,

porušo-vať dopravné predpisy alebo bezpečnostné pokyny v práci. Za hriech treba považovať aj odmietanie

lekárskej pomoci.

Kedy môžeme obetovať život?

Možno to urobiť iba pre vyššie hodnoty v službe Bohu alebo v službe ľuďom. Najväčším dôvodom, pre

ktorý smieme a máme obetovať svoj život, je svedectvo vie-ry. Takto obetovali život pre Krista mnohí mučeníci.

Naplnili Kristove slová: „Kto mi-luje svoj život, stratí ho a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho

pre večný život.“ (Jn 12,25( Vystaviť nebezpečenstvu život alebo ho obetovať žiadajú od nás niektoré okolnosti

alebo povolania, napríklad: záchranná služba, lekári, kňazi, po-žiarnici, vojaci a podobne. Vtedy aj za cenu

ohrozenia zdravia alebo života chránime ľudské životy a hodnoty. Položiť život z lásky k Bohu alebo pre dobro

druhých je ozajstné hrdinstvo. Je to vrcholný prejav lásky. Dokazuje to aj Kristov príklad, aj jeho slová: „Nik

nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13(

Alkoholizmus a drogy

Víno, pivo a iné nápoje sú tiež Božím darom a sú ľuďom na osoh, ak sa užívajú v rozumnej miere. Keď

človek poruší mieru, stávajú sa tieto dary ničiteľom zdravia a života. To je hriech alkoholizmu. Je to nemierne

užívanie alkoholických nápojov. Má nedozierne následky. Škodí na tele i na duši jednotlivcovi i celej

spoločnosti. Najhoršie sú jeho nasledky pre mravný a duchovný život. Ubíja ducha, zatemňuje rozum a osla-buje

vôľu človeka. Obyčajne ho privádza aj k iným hriechom, napríklad k nečistote, k hnevu, k ublíženiu na zdraví a

podobne. Hriech alkoholizmu ničí aj telesné zdravie, zapríčiňuje úrazy, havárie na cestách a podobne. Tento

hriech má aj veľký spoločenský dopad, narušuje pokoj v rodinách, zapríčiňuje nepriateľstvá medzi ľuďmi a je

aj veľ-kým pohoršením, najmä pre deti. Hriech alkoholizmu považujeme za kolektívny hriech, lebo často majú

na ňom vinu ďalší ľudia, ktorí akýmkoľvek spôsobom k nemu dopomáhajú. Na roveň hriechu alkoholizmu treba

postaviť aj iné zlozvyky, ktoré zo-tročujú ľudí: užívanie omamných prostriedkov, fajčenie. Drogy ničia ľuďom

zdravie a predčasne im skracujú život. Je to vlastne pomalé sebazabíjanie.

Hnev a vojna

Náš ľudský život na zemi neohrozujú len telesné choroby jednotlivcov, ničia ho aj rôzne choroby

spoločenstva: hnev, nenávisť, násilie a vojny. Pokojné spolužitie ľudí a mier medzi národmi sú veľké hodnoty a

považujeme ich za zdravie ľudskej spoloč-nosti. Ľudský život na zemi najviac ohrozuje nedostatok lásky.

Vraždy a násilenstvá nie sú jeho jediným následkom. Málo lásky škodí ľuďom aj ináč. Keď sa ľudia navzá-jom

hnevajú, spôsobujú si mnoho nepríjemností a veľmi ubližujú aj svojmu zdraviu. In-farkty, vážne neurózy a iné

ochorenia má na svedomí hnev a neláskavé správanie sa ľudí voči sebe. Preto svätý Ján apoštol napísal: „Každý,

kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ (1 Jn 3,15( Pán Ježiš v Reči na hore vyhlásil hnev za hriech, ktorý ohrozuje

ľud-ský život: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám

hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ (Mt 5,21(

Moja odpoveď

Keď som bol kaplánom v Detve, stala sa tam na lazoch istá udalosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Dvaja

bratia si vedľa seba postavili domy tak, že ich delil iba plot. Od obidvoch dvorov sa dohora rozprestierali lúky,

ktoré mali rozdelené na polovice. Presne v polovici - tam tomu hovoria „ na cieli“ - bola studňa, z ktorej vodu

čerpali obidve rodiny. Tieto medzi sebou žili roky tak, ako sa ma pokrvných príbuzných patrí. Jedného dňa si

jeden z bratov povedal, že nebude už viac nosiť vodu, ale zo studne si potiahne do domu vodovod. Druhý brat s

tým ale nesúhlasil, čo zapríčinilo stále hádky, ktoré sa stupňovali zo dňa na deň v hnev, zvady, ba až v nenávisť.

Raz, keď sa bratia pre vodovod veľmi povadili a došlo k bitke, ten čo s vodovodom nesúhlasil, zavolal na

svojho syna: „Syn môj, dones flintu!“ Syn pušku doniesol, podal otcovi a otec ju v hne-ve zacielil na brata.

Zahrmel výstrel a brat padol mŕtvy na zem. Toho pochovali, vraha odsúdili na veľa rokov väzenia. Hľa, čo

dokáže hnev a nenávisť.

Niekedy sa stáva, že medzi ľuďmi vznikajú nezhody a napätia. Nikdy ich však neriešime násilím a

hnevom. Spory medzi sebou riešime láskou a porozumením. Hneď v zárodku ich odstraňujeme pokojnou cestou.

Túto zásadu vložil Pán Ježiš do blaho-slavenstva: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ (Mt 5,5( Ak

nám niektorí ľudia ubližujú a nespravodlivo na nás útočia, snažíme sa to trpezlivo znášať a hľadáme

spravodlivé riešenie. Hnev krotíme sebaovládaním a nedorozumenia odpúšťaním. Naj-lepšou obranou pred

nenávisťou je úprimná láska. Ňou sa vyhasína hnev, ako keď leje-me vodu na oheň.

ZHRNUTIE DVADSIATEJ PRVEJ PREDNÁŠKY

Každý ľudský život je posvätný od chvíle počatia až po prirodzenú smrť. Iba Boh je Pánom života a smrti a

preto nikto nemá právo úmyselne zničiť alebo poškodiť nevinnú ľudskú bytosť. Ježiš doplnil prikázanie:

„Nezabiješ!“ zákazom hnevu, nenávisti a pomsty, aj požiadavkou lásky k nepriateľom.

Úmyselné zabitie človeka je vraždou. Je ňou aj zabitie dieťaťa pred narodením akýmkoľvek spôsobom a v

ktoromkoľvek období tehotenstva. Za zabitie sa považuje aj úmyselné znemožnenie vývoja plodu. Ťažko hreší

matka, lekár a všetci, ktorí pri tom pomáhali. Vraždou je aj zabitie starých a nevyliečiteľne chorých - eutanázia.

Kto o to požiada alebo dá súhlas, pácha vraždu. Odlišné ustanovenia občianskeho zákona ne-majú vplyv na

zodpovednosť pred Bohom. Kto si úmyselne zoberie život, ťažko sa previní proti láske k Bohu, k blížnym aj k

sebe. Často to býva následok duševnej cho-roby, spojenej so znížením alebo úplnou stratou zodpovednosti.

Pri sebaobrane jednotlivca aj spoločnosti je v krajnom prípade dovolené aj zabitie útočníka, ak je to

nevyhnutný a nechcený následok konania na záchranu nevinne ohro-zených životov. Kto zodpovedá za životy

iných, má nielen právo, ale povinnosť ich brániť. Preto sa obranná vojna považuje za mravne dovolenú, ak sa

bez úspechu použili všetky prostriedky na mierové riešenie, a ak sa dá zodpovedne predpokladať, že nevzniknú

väčšie škody ako zlo, ktoré krajinu ohrozuje. Pri súčasnej vojenskej technike a hrozbe použitia zbraní

hromadného ničenia je stále ťažšie posúdiť splnenie týchto podmienok. Nákladné preteky v zbrojení sú zločinom

proti ľudskosti v čase, keď väčšina ľudstva žije v biede.

Kto zámerne poškodí zdravie sebe a druhým, aj kto porušovaním bezpečnost-ných predpisov ohrozuje

život a zdravie, hreší proti piatemu prikázaniu.

POMOCNÉ OTÁZKY

140. Akú cenu má ľudský život?

Každý ľudský život má večnú cenu, lebo Kristus zomrel za spásu každého človeka.

141. Ako sa staráme o svoje zdravie?

O svoje zdravie sa staráme dobrou životosprávou, výživou, prácou, hygienou,

športovaním a zachovávaním dopravných predpisov i bezpečnostných pokynov v práci.

142. Kedy možno obetovať život alebo vystaviť ho nebezpečenstvu?

Obetovať život alebo vystaviť ho nebezpečenstvu možno iba pre vyššie

hodnoty v službe Bohu alebo ľuďom.

143. Čo je hriech alkoholizmu?

Hriech alkoholizmu je nemierne požívanie alkoholických nápojov, ničí hmotné

i duchovné hodnoty jednotlivca i spoločnosti.

144. Čo znamená milovať nepriateľov?

Milovať nepriateľov znamená úprimne im zo srdca vedieť odpustiť.

3.9. ÚCTA K POHLAVIU

Dvadsiata druhá prednáška

Milí birmovanci!

Dnes budem hovoriť o téme, o ktorej sa v kostoloch málo rozpráva, a to z toho dôvodu, že na nedeľných

sv. omšiach je rôznorodá spoločnosť. Najčastejšie sa ma mladí ľudia pýtajú buď súkromne alebo v

spoločenstvách, čo si môžu chlapec a dievča, keď spolu chodia, dovoliť voči sebe. Či je bozk hriechom alebo

nie, či môžu snúbenci mať sexuálny styk, keď sa už dobre poznajú, a iné podobné otázky. Prečo sa mladí ľudia

pýtajú a prečo to nevedia? Je veľa príčin. Na prvom mieste by sa o takýchto problémoch malo hovoriť doma v

kresťanskom duchu, lenže takých rodín je málo. Najčastejšie rodičia poznačení nevedomosťou radšej o takýchto

problémoch s deťmi nehovoria. Sami sa s kňazom nekontaktovali a na náboženstvo nechodili. Ak aj chodili, tak

mnohí kňazi odmietali na tieto témy hovoriť. Ako je to len potrebné, aby ste vy, dnešná mládež, mali v týchto

otázkach jasné. Veď dnes už malému dieťaťu nemôžeme nahovoriť, že ho doniesol bocian, ale že ho mala

mamička v brušku a odtiaľ sa narodilo. V tejto oblasti treba veľmi citlivo vysvetľovať tak deťom, ako aj vám, už

dospievajúcej alebo dospelej mládeži, že čo Boh na človekovi stvoril, nič nie je zlé, nič nie je škaredé. Iba

ľudská prirodzenosť, narušená hriechom, aj to najlepšie na ľudskom tele zneužije. Pozrite, čo sa dá urobiť rukou.

Ruka je na to, aby pomohla slabému, aby pohladila, aby pracovala, aby pomáhala k životu atď... Ale tá istá ruka

dokáže urobiť bolesť alebo pripraviť aj o život. Kto je na vine, ruka? Boh, že ju stvoril? Jasne vieme, že nie, ale

že na vine je myslenie, lepšie povedané, vnútorný morálny postoj človeka. Tak aj pohlavné orgány Boh stvoril

ako dobré a majú svoje špecifické poslanie, ale záleží od človeka a od jeho morálnosti, ako s nimi nakladá.Toto

je záležitosť výchovy od malička, keď rodičia učia svoje deti mať v úcte svoje telo, ktoré je „chrámom Ducha

Svätého“. (1.Kor.6, 19)

Ak mladý človek nevie nič o čistote srdca, dozvedá sa potom o sexualite z dos-tupných prameňov, ako sú

časopisy, filmy, videokazety atď. Zhrozil som sa, keď mi asi desaťročný chlapec na náboženstve povedal, že

často celá rodina dlho do noci sedí pri televízore a spoločne pozerajú porno z videokaziet. Mnohí vaši spolužiaci

alebo spolužiačky sa dokonca chvália so skúsenosťami, ktoré majú s partnermi iného pohlavia. Mnohé dievčatá

v štrnástom roku považujú za potrebné stratiť panenstvo, aby sa vraj nemusela hanbiť pred ostatnými, ktoré už

majú v tejto oblasti skúsenosti.

Sám som bol raz svedkom rozhovoru asi štyroch dievčat, ktoré mali okolo šest-násť rokov, kde jedna z

nich povedala, že chlapec musí vyskúšať štyri alebo päť dievčat, aby si mohol potom správne vybrať. Ja som sa

jej na to spýtal, či by sa jej páčilo, keby sa dozvedela, že práve je to ona, ktorá je štvrtá alebo piata vyskúšaná.

Vtedy mi zahanbene odpovedala, že si to vôbec neuvedomila, čo povedala, a že mám pravdu.

Tak vlastne ako je to so šiestym Božím prikázaním, ktoré znie: „Nezosmilníš“a s deviatym, ktoré znie:

„Nepožiadaš manželku blížneho svojho“?

Úcta k pohlaviu

Pozrite, v posledných prednáškach som vám zdôrazňoval úctu k rodičom, ktorí nám dali život za

spolupráce s Božou stvoriteľskou láskou. Keby nebolo našich rodi-čov, neboli by sme ani my. Taktiež v

poslednej prednáške som vám zdôrazňoval úctu k svojmu telu, ktoré je stvorené pre vznešené poslanie ako

chrám Ducha Svätého. Te-raz vám chcem zdôrazniť posvätnosť a úctu k pohlaviu, ktoré majú tiež svoje

poslanie, ale za určitých podmienok

Pohlavnosť je daná človeku na splnenie mravnej úlohy. Nesie za ňu zodpoved-nosť a má ju ovládať

vnútornou slobodou, tak ako aj ducha. Pohlavnosť u človeka ne-možno považovať za cudziu, pretože nič

prirodzené nemôže byť zlé. Človek má právo sexualitu žiť, pretože mu to patrí z podstaty jeho bytosti. (Ef 5,

32) Isteže, má to svoj čas, priestor a spôsob. Biblia pozná pohlavnosť už pred pádom hriechu, keď hovorí,

že človek bol stvorený ako muž a žena. (Gen 1, 27)

Sú takí, ktorí v pohlavnosti vidia čosi zásadne zlého. Iní zase tvrdia, že pohlav-nosť nemá mravný význam,

že ju treba chápať a nasycovať ako každú prirodzenú po-trebu (hlad, smäd). Sú aj takí, ktorí vidia v nej ústredný

zjav ľudského života pod vlá-dou ducha, a to je správne.

Z kresťanského stanoviska či pohľadu nemôže byť ani reči o nejakom pohŕdaní sexualitou. Kresťanovi nie

je zakázané poznať hodnoty sexuality, o nich hovoriť, tieto realizovať, ale musí to byť pravdivo a pre pravdu.

Pohlavnosť patrí do oblasti prirodzených pudov a tieto všetky sú prejavom zdra-vej žiadostivosti a

náklonnosti. Príroda nezdôrazňuje nič bez zmyslu a je tomu tak aj v pohlavnosti, v jej prirodzenom význame.

Zaisťuje dve funkcie: má byť prirodzenou základňou manželskej lásky a má viesť dvoch ľudí (muža a ženu) k

plodeniu a rozmnožovaniu nového ľudského života. Potom tomuto poskytnúť ochranu a ho rozvinúť telom i

duchom. Preto sa nám jednoznačne pohlavný pud javí ako dispozícia k službe lásky a službe životu.

Pre kresťana nie je zahanbujúce, že sa pohlavný pud hlási a chce sa realizovať. Je najsilnejší zo všetkých

pudov, keďže jeho žiadostivosť smeruje k zachovaniu ľudského rodu a tiež, že najsilnejšie zasahuje do

mravného života a konania človeka. Preto je tu snaha tela po uplatnení či realizovaní svojej sily, kde by sa chcelo

v súboji s dušou presadiť.

Správne ohodnotenie sexuálneho pudu pochádza od Boha. Jeho použitím sa zodpovedne pred Bohom

vyjadrujú navzájom sebe manželia, jeho zdržanlivosťou sa vyjadrujú plnosťou lásky Bohu, ale aj ľudstvu tí, čo

zachovávajú celibát a rehoľný sľub čistoty alebo oddanosť v panenstve.

Pre zachovanie sexuálnej disciplíny má človek vrodenú hanblivosť akoby výstražný signál, ktorý napomína

k pozornosti, keď by mala poklesnúť ľudská dôstojnosť. Výchovou sa hanblivosť zdokonaľuje, a takto

nadobudnutú hanblivosť pridávame k čnosti čistoty.

Poslanie pohlavného pudu

Sexuálny pud má v ľudskom spoločenstve spĺňať dve významné požiadavky:

1. má byť prirodzenou základňou manželskej lásky, ktorá pomáha niesť

manželom kríž života,

2. Má viesť ľudí svojou sprievodnou rozkošou k plodeniu, k udržaniu rodu.

Toto poslanie pohlavného pudu je uložené ľuďom samým Stvoriteľom človeka. Boh sám vyslovil: „Ploďte

sa a množte a naplňte zem.“ (Gen 1, 28) Z tohto vychádza-júc hľadelo kresťanstvo vždy s úctou na pohlavné

veci. Videlo za nimi vždy veľký Bo-ží zámer. Muž a žena si mali byť oporou v láske a úprimní pred Bohom.

Hriech tento vzťah v láske narušil, ustúpila zvrchovanosť ducha a prihlásilo sa viacej biologické

a inštinktívne. Preto na dosahovanie rovnováhy vo vzťahu ženy a muža v láske je potrebné veľké úsilie ducha a

je potrebná aj zvláštna Božia sila.

Správny pohľad na pohlavnosť človeka je možný jedine cez stvoriteľský Boží čin, cez zlyhanie človeka v

hriechu a cez záchranu v ukrižovaní a vo vzkriesení Krista. Ani ľahkomyselnosť, ani pohŕdanie, lež priamosť

pred Bohom a dôvera v Krista. Poslanie pohlavnosti, či jej úloha v stretnutí sa s druhým človekom v manželstve

je jedným z najvážnejších zámerov Božích v poriadku ľudského spoločenstva.

Láska muža a ženy v manželstve je živiteľkou a posilou vernosti až do poslednej chvíle života. V tejto

láske ide o slovo pred Bohom, ktoré dáva istotu, zaväzuje vo sve-domí, a tým robí z manželstva trvalý zväzok,

nad ktorým nevisí stála hrozba rozvodo-vého konania.

Sexualita je pre človeka zázračným Božím darom. Nezvládnutá podľa Božích zámerov začína ruinovať

jednotlivca a je nebezpečím aj pre druhých. A tak žiadna etika nemôže prejsť ľahostajne popri sexuálnom pude.

Veď Boh nestvoril človeka ako muža a ženu uzatvorených ako indivíduum do seba, ale ako otvorené indivíduum

pre druhého: voči Bohu ako prameňu a cieľu svojho života, voči ľuďom ako spoločníkomsvojho života.

Sexuálny pud si zasluhuje našu pozornosť v úcte a z úcty, veď bez neho by nikto z nás nebol tu.

Hriechy proti čistote

a) Smilstvo je pohlavný styk dvoch slobodných, v ktorom sa vyjadruje nezriadená žiadosť a užívanie

pohlavných vecí, aby sa dosiahla telesná rozkoš. Ten, kto hľadá túto rozkoš mimo manželstva alebo nesprávne v

manželstve, prehreší sa proti prirodzené-mu poriadku a spácha smilstvo. (Por. Spesz, Katolícka mravouka.)

b) Prostitúcia - ide o oddanosť pohlavnej aktivite za peniaze, ide o predávanie tela (u dievčat, ale aj u

chlapcov). Je buď verejná (verejné domy), alebo tajná. V prostitúcii ide o hrubé zneužívanie ľudskej bytosti, ide

o fyzické a duchovné otroctvo.

c) Cudzoložstvo - ide tu o pohlavné spojenie slobodného so žijúcim v platnom man-želstve. Za osobitne

ťažké treba pokladať cudzoložstvo vo dvoch manželstvách, kde sú zasiahnuté aj deti.

d) Krvismilstvo - ide o pohlavnú aktivitu (pohlavný čin) medzi príbuznými, či už pokrvnými alebo

spríbuznenými (švagrovstvo), ktorí podľa prirodzeného a cirkevného zákona nemôžu žiť v manželstve, pretože

je tu prekážka

e) Svätokrádež - kde pohlavná aktivita poškvrňuje Bohu zasvätenú osobu, vec a miesto zasvätené Bohu, či

pre službu Bohu. U osoby musí byť verejný sľub čistoty. V prípade, že je zasvätená len jedna osoba, je táto

svätokrádež jednoduchá, ak obidve, je dvojaká.

f) Znásilnenie - ide o násilne vykonanú pohlavnú aktivitu na žene či na dievčati. Toto znásilnenie môže byť

fyzické alebo morálne (zastrašovanie, oklamanie, podvod, prísľub manželstva). Okrem hriechu proti čistote je tu

aj hriech proti spravodlivosti- poškodenie práva nakladať so svojím telom

Moja odpoveď

Medzi veľké hodnoty, ktoré nám pomáhajú na zemi šťastne a radostne žiť a prísť do neba, patrí čistota

srdca. Pán Ježiš ju v Reči na hore zaradil medzi hlavné požiadav-ky nového života: „Blahoslavení čistého srdca,

lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)

Čistota srdca spočíva v úcte k ľudskému telu a v ovládaní pohlavného pudu. Ľudské telo si zasluhuje úctu,

lebo je chrámom Ducha Svätého.

a) V dôsledku dedičného hriechu je naša čistota veľmi krehká a zraniteľná. Preto musíme o ňu bojovať a

strážiť si ju. Vytrvalá ochrana a pestovanie čistoty srdca je najmä v tom, že sa vyhýbame všetkému, čo by nám ju

mohlo ohroziť. Chránime sa zlých kníh, neslušných obrazov, nevhodných priateľstiev a podobne. Tu osobitne

platia slová Svätého písma: „Kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom!“ (Sir 3, 27)

b) Naša čistota sa prejavuje aj v rečiach, keď o ľudskom tele rozprávame iba s úc-tou. Nikdy ani žartom

neznevažujeme dar, ktorý nebeský Otec vložil do nášho tela. Na čistotu dbáme aj pri starostlivosti o telo: pri

umývaní, obliekaní a podobne. Naše oble-čenie má byť vždy slušné, aby nikoho nepohoršovalo. Ľudského tela

sa zbytočne

a bezdôvodne nedotýkame ani naň nepozeráme.

c) Na obranu čistoty používame aj pomôcky a zbrane: modlitbu, sviatosti a sebaza-prenie. Vyskúšanou

pomôckou pri ochrane čistoty je najmä modlitba k Panne Márii. Veľmi účinne nám pomáha aj pravidelné

pristupovanie k sviatosti zmierenia a najmä časté sväté prijímanie. Najúčinnejšou zbraňou pri obrane čistoty je

sebazaprenie.

ZHRNUTIE DVADSIATEJ DRUHEJ PREDNÁŠKY

Boh stvoril človeka ako muža a ženu telesne aj duševne odlišných, s rôznym pos-laním, ale s rovnakou

osobnou hodnotou. Vzájomná príťažlivosť muža a ženy, ako aj rozkoš z pohlavného spojenia, je Bohom určená

pre manželstvo, nerozlučný zväzok vzájomného sebadarovania a odovzdávania života v láske. Manželské

spojenie pred-stavuje štedrosť a plodnosť Stvoriteľa. Je obrazom jeho lásky a tvorivej sily. Človek je schopný

ovládať pohlavný pud rozumom a vôľou v láske.

Boh chráni manželstvo 6. a 9. prikázaním. Ježiš vysvetlil, že aj túžba po nedo-volenom pohlavnom styku a

všetko, čo vedome k nemu smeruje, je hriech. Sexuálny zážitok zasahuje celého človeka a ovplyvňuje jeho

ďalšie sexuálne správanie a preží-vanie. Preto úmyselné vyvolávanie sexuálnej rozkoše akýmkoľvek spôsobom,

pred manželstvom alebo mimo neho, nepriaznivo pôsobí na manželské spolužitie. Sebaovládanie je

nevyhnutným predpokladom šťastného manželstva.

Smilstvo je pohlavný styk medzi slobodnými partnermi. Ak je aspoň jeden z nich viazaný manželstvom s

iným partnerom, ide o cudzoložstvo. Incest je pohlavný styk medzi blízkymi príbuznými. Prostitúcia ponižuje

dôstojnosť osoby, lebo sa predáva a kupuje ako tovar. Znásilnenie porušuje hrubým spôsobom právo na telesnú a

dušev-nú nedotknuteľnosť. Obete tohoto brutálneho činu bývajú doživotne poznačené. Homosexualita je

pohlavný vzťah medzi osobami rovnakého pohlavia. Tento protiprirodzený sklon môže byť vrodený alebo

získaný bez vlastnej viny. Takto postihnutý jedinec musí ovládať svoju zvrátenú žiadostivosť podobne ako

ktorúkoľvek inú hriešnu túžbu. Masturbácia (onania, samoukájanie( je úmyselné dráždenie pohlavných orgá-nov

na vyvolanie sexuálnej rozkoše. Pornografia ponúka verejnosti pohlavné scény, patriace do najintímnejšej oblasti

života. Hrubo uráža posvätný účel pohlavného života.

POMOCNÉ OTÁZKY

145. V čom spočíva čistota srdca?

Čistota srdca spočíva v úcte k ľudskému telu a v ovládaní pohlavného pudu.

146. Aké pomôcky odporúča Kristus na pestovanie čistoty?

Na pestovanie čistoty Kristus odporúča modlitbu, sebazaprenie, sviatostné

zmierenie a časté sväté prijímanie.

147. Čo je porušením manželskej čistoty?

Porušením manželskej čistoty je hriech manželskej nevery a úmyselné

zabraňovanie počatiu.

148. Kto je povinný zachovávať úplnú čistotu v myšlienkach, slovách a skutkoch?

Úplnú čistotu v myšlienkach, slovách a skutkoch sú povinní zachovávať deti,

mládež, ovdovelí ľudia a tí, čo sa Bohu zasvätili sľubom čistoty.

3.10.MAJETOK A SPRAVODLIVOSŤ

Dvadsiata tretia prednáška

Milí birmovanci!

Dnes si znova preberieme dve Božie prikázania, nakoľko spolu súvisia, hoci nie sú celkom rovnaké.

Siedme znie „Nepokradneš!“ Mohli by sme ich zhrnúť vetou z Knihy syna Sirachovho 5,10 „Nezháňaj sa

úzkostlivo za klamným bohatstvom, lebo v deň navštívenia ti nič neosoží.“

V akom zmysle máme chápať tieto prikázania? Ako na každé Božie prikázanie, tak aj na tieto dve sa

vzťahuje jediný jeden zákon, a to je láska. Bez lásky nemôžeme správne pochopiť vzťah k veciam, ktoré

vlastníme ako svoj majetok, ani k veciam, ktoré vlastnia naši blížni.

Podľa kresťanského chápania Boh pôvodne určil veci tohoto sveta všetkým ľu-ďom na zachovanie a

zdokonalenie telesného a duchovného života. Stôl zeme je prestretý pre všetkých, všetci majú právo na jeho

dobrá. Ide o dobrá, ktoré vlastní tak jed-notlivec ako aj spoločnosť, a v ktorých sa treba zorientovať čnosťou

spravodlivosti. Každý má mať, čo potrebuje. Hodnota týchto dobier je v tom, že ide o dary Božej lásky. Tento

pohľad najlepšie objasní, prečo nemá byť človek ustarostene upriamený na pozemské dobrá, ale má žiť pod

starostlivou ochranou a vedením nebeského Otca. (Mt 6,25(

Zemské dobrá sú určené pre všetkých, keďže sú to dobrá podávané Bohom Ot-com, ako absolútnym

vlastníkom, ktorý je ich neobmedzeným pánom. Vládu nad týmito vecami dostal ako prepožičanú človek. (Gen

1,28( Kto dokáže zabudnúť na to, že pozemské dobrá sú darmi Božej lásky, ten sa nedokáže z nich ani tešiť,

ani sa o ne podeliť s ostatnými.

Pán Ježiš nepreklial bohatých len pre ich bohatstvo a neblahorečil chudobným len pre ich chudobu, ale

blahorečil chudobným duchom, kde patria všetci, čo užívajú veci, ale nelipnú k nim svojím srdcom. (Mt

5,3( Bohatstvo a chudoba majú svoje nebezpečenstvá a sme proti nim bezpeční len vtedy, keď tiahneme srdcom

k vyšším ve-ciam (dobrám(. Preto Kristus nad všetku a každú starostlivosť kládol hľadať nebeské kráľovstvo.

Majetok

Pozemské veci a hodnoty, ktoré oprávnene vlastníme, nazývame majetok. Sú-kromný majetok je to, čo

patrí jednotlivcovi. Hodnoty, ktoré vlastnia viacerí spolu, napríklad rodina, družstvo alebo štát, tvoria spoločný

majetok. Právo každého človeka na život zahŕňa v sebe aj právo na majetok. Koncil zdôrazňuje, že „všetci majú

právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám“. (RN, 69( Toto právo ochraňuje aj Boh v

prikázaní: Nepokradneš. O majetok svoj i ten, za ktorý sme zodpovední, sme povinní sa svedomite starať. Pri

zaobchádzaní s hodnotami máme mať vždy na pamäti, že sú výsledkom namáhavej ľudskej práce a darom Božej

lásky. Dávame si veľký pozor, aby sme neničili svoje veci a nepoškodzovali ani majetok druhých ľudí. Tu pla-tia

slová Svätého písma: „Čo by si sám nenávidel, keď by ti to iný robil, nerob to nikdy druhému.“ (Tob 4,16(

Práca

Pre život na zemi potrebujeme aj hmotné potreby. Každý deň potrebujeme jesť, chceme sa pekne obliekať,

túžime bývať v moderných bytoch. V siedmom a desiatom prikázaní nám Boh dáva smernice, ako máme

pozemské hodnoty nadobúdať, vlastniť a používať. Všetky hmotné veci, ktoré potrebujeme na primeraný a

dôstojný ľudský ži-vot, nazývame životné potreby. Každodenné životné potreby si nadobúdame hlavne

svedomitou prácou. To je posvätná ľudská činnosť, ktorou sa človek zapája do diela Božieho stvorenia a

uskutočňuje jeho úmysly. Ňou si podmaňuje svet a získava každodenné potreby. Prácou sa stávajú ľudia

spolupracovníkmi a služobníkmi Boha. Práca je zároveň aj službou voči iným ľuďom. Svätý Pavol apoštol

napísal: „Každý si plňte po-vinnosti a pracujte vlastnými rukami.“ (1 Sol 4,11( Vyhýbať sa poctivej práci a žiť

na úkor iných je hriech. Svätý Pavol napísal: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2 Sol 3,10( Povinnosť

zaisťovať si životné potreby poctivou prácou nás učí aj Pán Ježiš svojím príkladom. Bol robotníkom, aby

posvätil ľudskú prácu. On nás učí chápať prácu ako obetu, nástroj lásky a úkon oslavy Boha, ktorým budujeme

lepší svet a zároveň posväcujeme seba a získavame zásluhy pre večný život. Kristus svojím príkladom oslo-bodil

prácu od kazov: hriechu lajdáctva, sebectva, nedôslednosti a iných prejavov nesvedomitosti v práci. Okrem práce

poznáme aj iné spravodlivé cesty nadobúdania životných potrieb a materiálnych hodnôt. Mnohé veci dostávame

od ľudí ako dar. Inokedy sa stávame vlastníkmi prostredníctvom dedičstva. Výnimočne nadobúdame hodnoty

výhrou alebo nájdením. Nájdené veci si môžeme nechať iba vtedy, ak nemôžeme zistiť majiteľa.

Spravodlivosť

Spravodlivosť je jednou z najmocnejších zbraní v boji o kráľovstvo lásky, a preto musí byť spravodlivosť

preniknutá láskou. Kto sa ohradí jedine plotom spravodlivosti, aby unikol volaniu lásky, nemá ani tušenia o

čnosti kresťanskej spravodlivosti. O kres-ťanskej spravodlivosti treba uvažovať vo svetle Božej spravodlivosti a

všímať si pri-tom, ako si počínal Boh v diele spásy.

Nebeský Otec stvoril všetko pre človeka. Prikázal mu, aby nad svetom panoval a podmaňoval si ho prácou.

Prírodu a jej bohatstvo dal do užívania všetkým ľuďom. Ľudský egoizmus a lakomstvo zapríčinili, že pozemské

dobrá nie sú spravodlivo roz-delené medzi ľuďmi. Preto je na svete chudoba i bohatstvo. Spravodlivosť a láska

vy-žadujú, aby dobrá zeme dostali všetci ľudia.Zdôrazňuje to aj učenie II.vatikánskeho koncilu: „Boh určil zem

so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a náro-dom, takže všetci majú byť rovnakým dielom

účastní na stvorených dobrách, pod ve-dením spravodlivosti sprevádzanej láskou... preto človek, užívajúc tieto

bohatstvá, má pokladať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmys-le, že môžu

byť na osoh nielen jemu, ale aj iným.“ (RN, 69( Všetky veci, ktoré vlastní-me, nám majú poslúžiť na šťastný

život na zemi. Preto ich nikdy nesmieme zneužívať na konanie zla. Pri užívaní pozemských dobier nemyslíme

iba na svoje vlastné dobro, ale pamätáme aj na dobro iných ľudí. Majetok a hmotné hodnoty považujeme aj za

ná-stroj lásky. Pri vlastnení a užívaní pozemských vecí sa riadime podľa zásady evanjelio-vej chudoby, ktorú

Ježiš ohlásil v Evanjeliu: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3(

Byť spravodlivým značí pre nás predovšetkým uznať, a to pokorne, že sami od seba sme hriešni a žijeme z

daru Božieho milosrdenstva a Božej spravodlivosti. Je ne-mysliteľné, aby ľudia boli medzi sebou spravodliví a

navzájom si priznali a dali, čo kaž-dému patrí, ak nie sú na prvom mieste spravodliví voči Bohu v prejavoch

lásky.

Hriechy proti vlastníctvu

Niektorí ľudia neradi pracujú. Svoje životné potreby a rôzne veci si nadobúdajú nespravodlivým spôsobom

za cenu krádeže. Hriech krádeže je odcudziť majetok dru-hých, či osobný alebo spoločný. Proti prikázaniu

Nepokradneš sa prehrešuje aj ten, kto nesvedomito pracuje a chce sa podvodom obohatiť. Hriech je aj ničiť

majetok a poško-dzovať hodnoty. Medzi mladými ľuďmi je rozšírený vandalizmus. Jeho smutným vý-sledkom

sú poškodené autobusové zastávky, zničené telefónne búdky a iné verejné zariadenia. Ľudia, ktorí sa vyhýbajú

poctivej práci a žijú na úkor iných, sa dopúšťajú hriechu príživníctva. Lúpež je zmocniť sa majetku druhých

násilím. Ukradnutá vec sa nikdy nestane naším vlastníctvom. Vždy platí zásada: „Vec volá po svojom majiteľo-

vi!“ Zákon spravodlivosti hovorí, že ukradnutú vec sme povinní vrátiť a spôsobenú škodu nahradiť. Je to

nevyhnutná podmienka na získanie odpustenia hriechov proti spravodlivosti. Svätý Pavol apoštol varuje pred

hriechom proti spravodlivosti. Píše: „Koreňom všetkého zla je láska k peniazom, niektorí po nich pachtili, a tak

zablúdili od viery a zavinili si mnoho bolesti.“ (1 Tim 6,10(

Moja odpoveď

Na záver vás chcem vyzvať k určítému poriadku vo svojich veciach. Staré porekadlo nás upozorňuje na

poriadok vo veciach, keď hovorí: „Zachovaj poriadok, poriadok zachová teba!“ Úcta a vzťah k cudziemu

majetku korení vo vzťahu k svojim veciam a v poriadku v nich. Keď si viete zachovať poriadok vo svojich

veciach, keď si ich dokážete chrániť, vypestujete si zároveň vzťah aj k majetku iných. Vonkajší poria-dok vo

veciach prezrádza vnútro človeka.

ZHRNUTIE DVADSIATEJ TRETEJ PREDNÁŠKY

Siedme prikázanie vyžaduje, aby vlastníctvo majetkov a plodov práce bolo v sú-lade so spravodlivosťou a

láskou. Zakazuje krádež - privlastnenie, úmyselné poškode-nie a neoprávnené zadržanie cudzieho majetku.

Ťažko sa previní, kto nevypláca za-mestnancom spravodlivú mzdu. Pracovník, ktorý nevykonáva dohodnutú

prácu statoč-ne, okráda zamestanávateľa. Vinník je povinný navrátiť škodu podľa svojich možností.

Majetok sa považuje za spravodlivo nadobudnutý, ak ho majiteľ získal vlastnou prácou, darom alebo ako

dedičstvo. Štát je povinný starať sa o ochranu súkromného vlastníctva, ale aj o zabezpečenie dôstojného

živobytia tým, čo si ho nemôžu nadobud-núť prácou. Boh zveril bohatstvá Zeme všetkým ľuďom. Aj oprávnení

vlastníci sa majú pokladať za správcov v službe Prozreteľnosti. Sú povinní pomáhať chudobným, nielen z

prebytku. Bohaté krajiny majú veľkú mravnú zodpovednosť za tie, ktoré ne-majú finančné prostriedky, ani

vyškolených odborníkov pre vlastný rozvoj.Pomoc je povinnosťou zo spravodlivosti,solidarity a lásky. To isté

platí o pomoci tým krajinám, ktoré postihla prírodná alebo iná katastrofa.

Siedme prikázanie chráni aj prírodu. Človek má právo užívať jej bohatstvá, ale musí dbať na zachovanie

kvality života aj pre budúce generácie. Má právo skrotiť si zvieratá, aby mu boli užitočné pri práci i vo voľnom

čase. Je dovolené používať ich aj na vedecké pokusy, keď smerujú na záchranu ľudského života a zdravia.

Nesmú sa však bezdôvodne trápiť a zabíjať. Zvieratá máme mať radi, ale je nenormálne, venovať im viac lásky a

starostlivosti ako ľuďom.

Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a závisť, aby človek netúžil po stále väčšom bohatstve, lebo v

zhone za ním stratí zmysel pre duchovné dobrá.

POMOCNÉ OTÁZKY

149. Ako nadobúdame svoje každodenné životné potreby?

Svoje každodenné životné potreby nadobúdame hlavne svedomitou prácou.

150. Ako sa správame k svojmu a spoločnému majetku?

Svoj i spoločný majetok sme povinní chrániť.

151. Čo je hriech krádeže?

Hriech krádeže je odcudziť majetok blížnych, súkromný alebo spoločný, alebo

spôsobiť škodu na majetku.

152. K čomu nás zaväzuje spravodlivosť?

Spravodlivosť nás zaväzuje ukradnutú vec vrátiť a spôsobenú škodu nahradiť -

to je podmienka Božieho odpustenia.

3.11.ÚCTA K PRAVDE

Dvadsiata štvrtá prednáška

Milí birmovanci!

Už sme na konci tretej morálnej časti našej prípravy. V nej sme sa v celom pohľade na Božie prikázania

pozerali na hodnoty, ktoré sme dostali od Pána Boha. Je to život, zdravie, majetok, čistota a nakoniec vám chcem

poukázať na tiež veľký dar,a tým je česť a dobré meno. Tieto hodnoty nám chráni ôsme Božie prikázanie, ktoré

znie: „Nevyriekneš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu!“ Všetky uvedené hodnoty sa dokážu zničiť jedným

údom v našom tele, jazykom, ktorý je vraj zavretý dvomi bránami - perami a zubani. Jazyk je nástroj, ktorý

môže urobiť veľa dobrého, ale na druhej strane aj nesmierne škody. Lepšie povedané, nie jazyk je vinný, tak ako

nie je vinná ruka, ak niečo zlé urobí, ale človek vo svojom vnútri, lebo tak zmýšľa. Preto sa aj pri tomto

prikázaní zamyslíme, ako sa treba formovať, aby sme si vedeli ovládať svoj jazyk.

Ľudskú reč treba brať ako veľký Boží dar. Ťažko to však chápu tí, ktorí sa pro-stredníctvom tohto daru

môžu orientovať, a neprikladajú mu vážnosť. Nech nás o rea-lite a význame tohto daru však presvedčujú naši

nemí, ktorí sa nemôžu nikomu priho-voriť rečou, aby vyjadrili svoje myšlienky, aby ju používali vážne ako

dorozumievací prostriedok. Funkcia reči spočíva podľa prirodzeného zákona, tiež aj zjaveného v tom, že dáva

slovám ich správny význam a zmysel, že je v nich pravda, vyhýbanie sa úmyselným omylom, či klamstvám.

Mravnú náplň ľudskej reči podáva svätý Jakub: „Kto sa neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať na

uzde celé telo.“ (Jk 3,2(

Pravda

Popredné miesto medzi ostatnými hodnotami v našom živote dávame pravde. Je to veľká duchovná

hodnota, ktorá nám pomáha utvoriť spoločenstvo s Bohom, ísť v ústrety ľuďom a správne sa orientovať vo svete.

Kresťania sú priateľmi pravdy, lebo sú zjednotení s Kristom, ktorý je Pravda sama. Pán Ježiš o sebe povedal: „Ja

som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6( On celý svoj život zasvätil pravde. Prišiel na svet, aby všetkým ľuďom

umožnil mať podiel na dobrodení Božej pravdy. Pravde žil a pre pravdu na kríži zomrel. Vtedy vydal najlepšie

svedectvo o nej, keď povedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo

pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18,37) Milovať pravdu znamená vždy ju hľadať a podľa

nej konať. Láska k pravde sa začína úsilím nadobúdať si ju a vlastniť. To robíme hlavne usilovným štúdiom a

poz-návaním Kristovho Evanjelia. Pravdu vlastníme vtedy, ak sa naše presvedčenie zhodu-je s Kristom. Lásku k

pravde dosvedčujeme aj pravdovravnosťou. Najkrajším svedec-tvom, ktorým môžeme poslúžiť pravde, je podľa

nej žiť. To je vtedy, keď všetko koná-me podľa vnútorného presvedčenia. Pretvárka, to je ináč zmýšľať a ináč

hovoriť a konať, je urážkou pravdy. Tento hriech Pán Ježiš prísne odsúdil: „Beda vám, zákonníci, farizeji a

pokrytci!“ (Mt 23,27( Znevážením pravdy sú aj rôzne domnienky a ilúzie, ktoré si ľudia často zamieňajú za

pravdu.

Česť a ľudská dôstojnosť

Každý človek má nesmiernu cenu a dôstojnoť, lebo je stvorený na Boží obraz. Najlepšie to ukázal Pán

Ježiš, keď zomrel na kríži za všetkých ľudí. V ôsmom prikázaní Boh obraňuje ľudskú dôstojnosť. Chráni právo

každého človeka na úctu a dobré meno. Mať dobré meno medzi ľuďmi,to znamená, že si nás ľudia vážia,

rešpektujú nás a majú k nám dôveru. Nazývame ho aj česť alebo dobrá povesť. Každý človek je v pr-vom rade

povinný mať v úcte seba samého a chrániť svoje dobré meno medzi ľuďmi. Dobrú povesť nám u ľudí vzbudzuje

najmä bezúhonný život. Spravodlivosť a láska nás zaväzujú, aby sme u každého človeka rešpektovali jeho

dôstojnosť a vyhýbali sa všet-kému, čím by sme ho mohli znevážiť a poškodiť jeho dobrú povesť. Preto o

každom človekovi zmýšľame a hovoríme len dobre. Pán Ježiš povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo

ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš

smietku v oku svojho brata,a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka!

Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ (Mt 7,1-3,5)

Úcta k ľudskej dôstojnosti nás viaže, aby sme sa zastali tých, ktorým nevinne ubližujú. Nikdy sa nedáme

vtiahnuť do ohovárania alebo znevažovania iných a poho-tovo vystúpime na ich obranu. Osobitným prejavom

úcty a lásky k človekovi je bratské napomenutie. Je to naša povinnosť, kedykoľvek vidíme, že naši blížni

robia zle. Robí-me to vždy s láskou a jemne. Napomenutie je hlásenie sa k pravde a konkrétny prejav lásky k

blížnemu. Viaže nás k nemu zodpovednosť, ktorú cítime za každého človeka. Zanedbanie bratského

napomenutia je hriechom. Pán Ježiš o bratskom napomenutí po-vedal: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe,

choď a napomeň ho medzi štyrmi očami! Ak ťa počúvne, získal si svojho brata.“ (Mt 18,15(

Mlčanlivosť

Láska k pravde od nás niekedy vyžaduje mlčanlivosť - zachovať tajomstvo. Mlčať sme povinní o veciach a

poznatkoch, ktoré sme získali od ľudí ako tajomstvo. Napríklad osobné tajomstvo je, ak sa nám zdôverí priateľ.

Niektorých ľudí viaže služobné tajomstvo. Vojak, lekár, kňaz, úradník a iní sú povinní zachovať tajomstvo

svojho povolania. Neoprávnené prezradenie tajomstva je hriechom a zneužitím dôvery.

Od úradného tajomstva sa podstatne líši spovedné tajomstvo. Spovedné tajom-stvo nesmie byť nikdy

porušené. Ono zaväzuje kňaza, aby nijakým spôsobom nepre-zradil, z čoho sa mu niekto spovedal, a to ani

vtedy, keby sám musel preto trpieť. Po-vinnosť zachovávať spovedné tajomstvo majú aj tí, čo sa nejakým

spôsobom dozve-

deli, z čoho sa niekto spovedal (napríklad stáli blízko spovednice a počuli, z čoho sa spovedajúci spovedal(.

Príkladom obete spovedného tajomstva je napríklad sv. Ján Nepomucký, ktorý bol 20.marca 1393 usmrtený,

lebo nechcel prezradiť kráľovi spovedné tajomstvo. Za svätého bol vyhlásený roku 1729.

Hriechy proti ôsmemu Božiemu prikázaniu

a( luhanie, čo je vedomé hovorenie nepravdy. Luhať neslobodno nikdy, ani na svoju obranu a ani zo žartu.

„Ústa luhára sú ošklivé Pánovi, ale tí, čo verne konajú, sa mu ľúbia.“ (Prísl. 12,22(

b( krivé svedectvo, čo je vypovedanie nepravdy pred súdom. Kto svoje neprav-divé tvrdenie aj prísahou

podopiera, dopúšťa sa krivej prísahy a pácha smrteľný hriech. „Falošný svedok neostane bez trestu a kto luhá,

zahynie.“ (Prísl. 19,9(

c( krivé podozrievanie a posudzovanie je, keď niekto o niekom neodôvodnene niečo zlé predpokladá.

„Nesúďte, aby vás neposúdili. Lebo akým súdom vy súdite, ta-kým aj vás posúdia, a akou mierou budete merať,

takou i vám namerajú.“ (Mat. 7,1-2(

d( ohováranie, ktorého sa dopúšťa ten, čo skutočne chyby blížneho bez potreby prezrádza. „Dobré meno je

cennejšie nad všetky bohatstvá, dobrá priazeň nad striebro a zlato.“ (Prísl.22,1( „Napomínaj ich... nech nikoho

netupia.“ (Tit. 3,1-2(

e( osočovanie je, keď niekto na niekoho také chyby vymýšľa, akých nemá, alebo keď jeho malé chyby

zväčšuje. „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, kým brvno vo vlastnom oku nebadáš?“ (Mat. 7,3( „Nikoho

falošne neudávajte...“ (Luk. 3,14(

Cirkevné prikázania

Touto prednáškou končím výklad Božích prikázaní a len tak na okraj vám ešte poviem pár slov o

cirkevných prikázaniach, pretože aj Cirkev má svoje prikázania. Prečo?

Cirkev je usporiadané spoločenstvo ľudí. Pre svoj život potrebuje aj vlastné zá-kony, ktoré jej pomáhajú

vniesť medzi ľudí disciplínu a poriadok. Právo vydávať zá-kony dostala Cirkev od Krista. Pán Ježiš odovzdal

zákonodarnú moc apoštolom slo-vami: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi a čo rozviažete na zemi, bude

roz-viazané v nebi.“ (Mt 18,18( Najvyššiu zákonodarnú moc odovzdal Kristus svätému Pet-rovi apoštolovi. Od

neho prechádza na Svätého Otca, ktorý je jeho nástupca. Biskupi právo vydávať zákony zasa prevzali od zboru

apoštolov.

Medzi najhlavnejšie cirkevné zákony patria cirkevné prikázania. Cirkevná vrch-nosť ich ustanovuje v

jednotlivých krajinách, aby nimi vysvetlila a spresnila niektoré Božie príkazy. Prvé a druhé cirkevné prikázania

vysvetľujú spôsob zachovávania Bo-žieho zákona o sviatočných dňoch. Tretie cirkevné prikázanie spresňuje

Kristov príkaz o pokání. Štvrté cirkevné prikázanie dáva smernicu na zachovanie Kristovho príkazu o prijímaní

Eucharistie. Obsahom piateho cirkevného prikázania je láska k Cirkvi a jej rôznym ustanovizniam, ktoré

pomáhajú šíriť Kristovo Evanjelium a plniť jej poslanie. Cirkevné prikázania nás zaväzujú vo svedomí podobne

ako Božie prikázania. Ak ich zachovávanie je pre nás spojené s veľkými ťažkosťami, sme od jednotlivých

povinností oslobodení. Nesplniť bez vážneho dôvodu cirkevné prikázanie je hriech neposlušnosti voči Cirkvi.

Cirkevní predstavení môžu podľa potreby doby cirkevné prikázania meniť alebo ich nahradiť inými. Pán Ježiš

povedal: „A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“ (Mt 18,17(

Moja odpoveď

Na záver by som vás chcel, milí birmovanci, povzbudiť, aby ste celý svoj život ako kresťania hľadali a

milovali nekonečnú Pravdu, ktorou je sám Boh. Veď v dnešnej dobe, zvlášť u mladých ľudí sa najviac

stretávame s veľmi smutným aspektom lží voči Bohu - neochotou verejne sa k Nemu priznať.

Ľudia bez odvahy priznať sa k viere urážajú nielen pravdu ako takú, ale i Boha. Ježiš práve im hrozí, že sa

k nim neprizná, keď budú klopať na nebeskú bránu. (pozri Mt 10,33( Je to zapretie nie hocijakej pravdy, ale

Pravdy zosobnenej. (Jn 14,6( Prav-dovravný, a najmä pravdumilovný človek sa má vždy na pozore pred každou

lžou. Pravdomilovnosť je viac ako pravdovravnosť. Aj formálne sa líšia. Kým pravdomilov-nosť znamená

milujúci vzťah k pravde, potom pravdovravnosť je eticky zdôvodnená vlastnosť nefalšovane sprostredkovať

iným to, čo niekto pokladá za pravdu. K prav-dovravnosti stačí hocijaký dôvod sprostredkúvania poznanej

pravdy - aj osoh, alebo pokoj v duši. Pravdumilovnému ide bezprostredne o pravdu.

Sestry a bratia, zakončime týmto zistením: Vydať sa na cestu pravdy je prvým krokom v smere osobnej a

celonárodnej očisty. Avšak cesta k pravde je dlhá a nes-mierne bolestivá. Už dávno sme si uvedomili, že je

ľahšie za pravdu bojovať, ako ju žiť. Ľudia, nech by boli akokoľvek zlí, pravdu nezmenia, ale pravda môže

zmeniť ľudí - lebo je odbleskom Boha. Lepšia budúcnosť pre jednotlivcov a národy začína tam, kde sa pre nich

začal život s pravdou.

ZHRNUTIE DVADSTIATEJ ŠTVRTEJ PREDNÁŠKY

Boh vložil do ľudskej prirodzenosti túžbu po pravde. Človek má pravdu hľadať, aj podľa poznanej pravdy

žiť. Dobré spolunažívanie vyžaduje vzájomnú dôveru, posta-venú na pravdivom, priamom, čestnom a úprimnom

postoji v rečiach i v skutkoch. Čnosť pravdivosti dáva druhým, čo im patrí. Rozpozná, kedy a ako pravdu

oznámiť

a kedy diskrétne mlčať. Pravdivosť vyžaduje svedectvo o kresťanskej viere slovom, životom, v istých situáciách

aj svedectvom najvyšším - mučeníctvom.

Ôsme prikázanie zakazuje krivé svedectvo pred súdom a každú lož, čo je zvlášť ťažký hriech, ak

nevinnému zapríčiní odsúdenie alebo inú škodu. Osočovanie je vedomé šírenie nepravdy o niekom, ohováranie

je rozprávanie o pravdivých chybách bez vážnej príčiny, opovážlivé posudzovanie je predpokladanie viny alebo

zlého úmyslu bez dostatočných dôkazov. Boh zakazuje aj pochlebovanie, ktoré niekoho utvrdí v hriechu či v

omyle. Patrí sem aj vystatovanie, zbytočné rozprávanie o vlastných úspe-choch a ironizovanie s úmyslom

zosmiešniť druhého. Proti pravde sa prehrešíme nielen slovom, ale aj dvojtvárnosťou a pokrytectvom v

postojoch a v konaní.

Právo dozvedieť sa pravdu je ohraničené situáciami, keď nie je vhodné alebo do-volené povedať pravdu.

Niekedy z lásky nesmieme povedať zraňujúcu pravdu. Z úrad-nej povinnosti sa nesmie prezradiť tajomstvo

vojenské, lekárske a iné. Najprísnejším ta-jomstvom, ktoré sa nikdy nesmie prezradiť, je spovedné.

Spoločnosť má právo na pravdivé informácie. Masmédiá vytvárajú verejnú mien-ku obsahom i formou

podania. Sú povinné šíriť iba overené fakty a vyhýbať sa ohová-raniu, osočovaniu aj podnecovaniu rozbrojov.

Tieto zásady sa nerešpektujú, a preto treba všetko kriticky a citlivo posudzovať podľa svedomia.

POMOCNÉ OTÁZKY

153. Prečo sú kresťania priateľmi pravdy?

Kresťania sú priateľmi pravdy, lebo sú od krstu zjednotení s Kristom, ktorý je

Pravda sama.

154. Kedy žijeme z pravdy?

Z pravdy žijeme, ak podľa nej zmýšľame, hovoríme a konáme.

155. Čo je hriech ohovárania?

Hriech ohovárania je rozširovať chyby o iných ľuďoch.

156. Čo je hriech osočovania?

Hriech osočovania je vymýšľať chyby o druhých a vymyslené chyby

rozširovať.

157. Prečo Sväté písmo dáva hriech ohovárania a osočovania na roveň vraždy?

Tieto hriechy znevažujú ľudskú dôstojnosť - spravodlivosť žiada pokazené

meno blížnych napraviť a spôsobenú škodu nahradiť.

IV. ČASŤ

MODLITBA

4.1. O MODLITBE

Dvadsiata piata prednáška

Milí birmovanci!

Pomaly, ale isto sa blížime k svojmu spoločnému cieľu, a to je deň, keď pristú-pite k prijatiu sviatosti

birmovania. Zostalo nám už len niekoľko stretnutí a príde deň prijatia Ducha Svätého. Prv, než pristúpim k

blízkej príprave na túto sviatosť, chcem s vami dnes pouvažovať nad témou, ktorá je v živote kresťana veľmi

potrebná, to je modlitba. Tejto téme venujem len jednu prednášku, hoci ma to mrzí, že pre nedosta-tok času sa

jej nemôžem venovať viac. Chcem vás povzbudiť, aby ste po birmovke neostali bez modlitby, veď kresťan si

má denne obnovovať vzťah s Bohom. Kdesi som čítal, že ryba bez vody, vták bez vzduchu a kresťan bez

modlitby sú zbytoční. Keď nový katechizmus venuje modlitbe celú štvrtú časť, nemôžeme aj my zanedbať túto

po-vinnosť. Na pomoc si vezmem evanjelium podľa Lukáša 11,1-13.

Učeníci totiž videli na vlastné oči, ako sa Ježiš modlil, a boli jeho modlitbou do-jatí a povzbudení. Preto,

keď skončil modlitbu, jeden z učeníkov povedal: „Pane, nauč nás modliť sa!“ Z toho vychodí, že učeníci sa

dovtedy ešte nevedeli správne modliť. A mnohí dnešní veriaci sú v podobnej situácii. Ba mnohí prežívajú akúsi

krízu modlit-by. Tá kríza má koreň v tom, že rodičia ich kedysi nútili do modlitby, rozkazovali, na-riaďovali,

ukladali im modlitbu, najmä večernú, alebo ich trestali za to, že sa nechceli modliť, alebo im sľubovali čokoládu

alebo peniaze alebo lístok do kina, keď sa pomod-lia, a takým činom sa modlitba stala mnohým ľuďom od útlej

mladosti nechutnou po-vinnosťou. Táto kríza modlitby sa vystupňovala tým, že rodičia používali pre deti ako

trest za dajaký nepekný skutok kľačanie v kúte izby, ba dokonca kľačanie na polienku, a tým sa kľačanie stalo

človeku odporným. A napokon ku kríze modlitby prispeli aj kňazi, ktorí pri spovedi ukladali kajúcnikom

modlitbu ako pokutu, keď im pred rozhrešením povedali: A za pokutu sa pomodlite sedem otčenášov a

zdravasov. Takto uložená alebo vynútená modlitba sa zväčša len odrecitovala a „odkrútila“ akoby na mlynčeku.

Preto nie je divné, že nechutila a veriaci nenašli v modlitbe záľubu.

A tak každý z nás máme dnes väčší či menší dôvod povedať Pánu Ježišovi ako učeníci v evanjeliu: Pane,

nauč nás modliť sa! Aby nás však Pán mohol naučiť správne modliť sa, musíme si v tejto chvíli najprv

uvedomiť,čo je vnútornou podstatou modlitby.

Vnútorná podstata modlitby nie je odrecitovanie alebo odšepkanie modlitbového textu. Vnútornou

podstatou modlitby je dôverná komunikácia, dôverné kontaktovanie, dôverné stretnutie, dôverný vzťah, dôverné

spoločenstvo človeka s Bohom. A to je čosi úžasné! Veď si len pomyslime, kto je Boh. Najprv uvážme, že

veľký, nesmierny, ohromný vesmír, ktorý pozostáva z miliónov a biliónov hviezd a má také rozmery, že svetelný

lúč potrebuje na prelet od jedného konca vesmíru k druhému šestnásť miliárd rokov. A to pri takej závratnej

rýchlosti, že za sekundu preletí vzdialenosť tristotisíc kilometrov, a teda za dve sekundy preletí šestotisíc

kilometrov a za minútu osemnásť miliónov kilometrov a za hodinu vyše miliardy kilometrov a za deň vyše

dvadsaťpäť miliárd kilometrov - a koľko je dní v jednom roku a koľko je dní v šestnástich miliar-dách rokov...

Nedostávate závrat, keď sa takto pozorne zamýšľate nad nesmiernou ohromnosťou vesmíru? A teraz si

uvedomte, že veľký poriadok vesmíru nevznikol sámod seba, ale aký úžasne veľký to musí byť Stvoriteľ! A

napokon si uvedomte, čo nám Pán Ježiš zjavil, keď tohto veľkého nekonečného Boha Stvoriteľa my malí,

maličkí, nepatrní ľudia môžeme dôverne osloviť Otče náš. Necítite, aké je to priam fantastické, že sa smieme

modliť? Ešte niekto z vás povie s nevôľou, že sa „musí“ modliť? Ešte niekto z vás povie, že modlitba je

bremeno? Zaiste nie, lebo komu sa raz podarí s Ježi-šovou pomocou pochopiť vnútornú podstatu modlitby, ten

isto - iste uzná, že modlitba je úžasným vyznamenaním človeka, a ten skúsi, že modlitba je príjemná, príťažlivá,

radostná a obšťastňujúca. A práve preto milióny a milióny ľudí na svete si nevedia ani predstaviť svoj život bez

modlitby.

Ťažkosti pri modlitbe

Prvá ťažkosť znie: Modlili sme sa, a naše modlitby neboli vyslyšané. Táto skúse-nosť sa dá vysvetliť

dvojako: Po prvé: možno, že sme sa nesprávne modlili. Napríklad dcéra si povedala: pomodlím sa za uzdravenie

svojej matky päť otčenášov a päť zdra-vasov. A potom nastalo odriekanie otčenášov a zdravasov šeptom alebo

polohlasne, alebo nahlas. Bola to správna modlitba? Pán Ježiš sa modlil ináč. Je o ňom napísané, že odišiel na

osamelé miesto a celú noc sa modlil. Alebo štyridsať dní sa modlil a postil. Ale vždy tak, že ho modlitba vrúcne

spájala s nebeským Otcom. Takisto je napísané o apoštoloch, že spolu s Máriou, Ježišovou Matkou, a s

nábožnými ženami aj s Ježišo-vými bratancami sa po Ježišovom nanebovstúpení zhromaždili v hornej sieni a

tam všetci svorne zotrvali v modlitbe celých deväť dní až do zoslania Ducha Svätého, a to tak, že ich modlitba

spájala vrúcne s nebeským Otcom. Čo je proti Ježišovej modlitbe a proti modlitbe apoštolov našich päť

otčenášov a zdravasov? Je to šepkanie, pri ktorom sme azda ďaleko od nebeského Otca. Môže byť takáto

modlitba vyslyšaná? Alebo je tu aj druhé vysvetlenie: Je možné, že nepoznáme pravý zmysel modlitby. Modlitbu

niekedy pokladáme za magický prostriedok, ktorým chceme Pána Boha naviesť na splnenie našich želaní.

Predstavte si, že sa v takomto domnení modlia mnohí ľudia k Bohu. Každý ho prosí o splnenie svojho želania.

Jeden o slnko, druhý o dážď, jeden o otep-lenie, druhý o ochladenie, jeden o vyjasnenie, druhý o zamračenie,

jeden o vietor, dru-hý o bezvetrie, a tak sa k Bohu vznáša celé mračno modlitieb, ktoré obsahujú proti-chodné

želania. Môžu byť všetky vyslyšané? V skutočnosti modlitba je niečo celkom iné, než predloženie našej vôle na

promptné vybavenie Bohu. Čo je v skutočnosti mod-litba, to vidíme zase u Pána Ježiša. Počujte, ako sa on modlí

na Olivovej hore. Takto: „Otče, ak chceš, vezmi tento kalich odo mňa. Ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa

sta-ne!“ (Lk 22,42( Povšimnite si, že Ježiš nepredkladá Otcovi nebeskému svoju vôľu na vybavenie. On si

nežiada, aby sa jeho vôľa splnila! A bola jeho modlitba vyslyšaná? Pravdaže. Veď akože by mohol Otec

nevyslyšať svojho milovaného Syna? Ježišova modlitba bola vyslyšaná tak, že sa splnila vôľa otcova, aby jeho

Syn prejavil ľuďom najväčšiu možnú lásku na kríži. Keď sa aj my začneme modliť podľa Ježišovho vzoru, bude

aj naša modlitba vyslyšaná tým, že sa splní vôľa Božia. Napríklad modlitba dcéry za uzdravenie matky ba mala

podľa vzoru Ježišovho znieť takto: „Otče, ak chceš, uz-drav moju matku, ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa

stane.“ A možno, že vôľa Božia bude, aby sa matka uzdravila. Ale možno, že bude vôľa Božia, aby matka

zostala chorá, aby svojou chorobou privádzala dcéru k vrúcnejšiemu obráteniu sa k Bohu. Aj vtedy, keď matka

nebude uzdravená, bude modlitba dcéry vyslyšaná, lebo vrúcne obráte-nie sa k Bohu je takou veľkou alebo

väčšou hodnotou v ľudskom živote ako uzdra-venie matky.

Lenže tu vzniká u niekoho druhá ťažkosť: Načo sa potom mám modliť? Božia vôľa sa splní aj bez mojej

modlitby! V tejto námietke je len polovica pravdy. Božia vô-ľa sa skutočne splní aj bez našej modlitby. Ale naša

vôľa potrebuje modlitbu, aby sa vedela spájať s Božou vôľou. Lebo Božia vôľa je múdrejšia než naša a Božia

vôľa nám praje to, čo je pre nás užitočnejšie. Preto nám Pán Ježiš káže modliť sa : Buď vôľa tvo-ja ako v nebi,

tak i na zemi. My totiž jedine v modlitbe môžeme vložiť svoju vôľu do Božej vôle a keď to dokážeme, vtedy sa

vlastne splní každá naša modlitba. A tu nám napadá tretia ťažkosť: Je to možné, aby Pán Boh každú modlitbu na

svete zaregistro-val? Veď sa naraz môže modliť k Bohu aj sto aj tisíc aj milión ľudí! Nepreťažuje to Pá-na

Boha? Táto ťažkosť vzniká z toho, že si predstavujeme Pána Boha ako starca nad oblakmi. Ale zbavme sa tejto

predstavy a predstavme si radšej krásne letné poludnie, keď slnko svieti na celú šíru krajinu. Veľké slnko naraz

vyhovuje potrebám každej rast-liny a miliónom tráv a kvetov.Pritom každá jednotlivá tráva dostáva zo slnka

toľko energie, koľko potrebuje k svojmu vzrastu, každé jedno stebielko dostáva od slnka toľko chlorofylu, koľko

potrebuje k svojej sviežosti a každý kvet dostáva od slnka toľko svetla, koľko potrebuje na vytvorenie žltej alebo

modrej, alebo fialovej či bielej, alebo červenej farby. A keby tých kvetov bolo aj raz toľko aj stokrát toľko, slnko

stačí vyhovieť svojím svetlom potrebám každej rastliny a každého kvetu. Aký je to nádherný obraz nebeského

Otca! On - nekonečne veľký Duch, vie takto naraz jedným jediným činom lásky splniť všetky modlitby na náš

optimálny prospech,na naše najpotrebnejšie dobro a náše šťastie.

Preto kresťanský filozof Eckhart hovorí: „Kto sa opravdivo modlí, ten sa stáva šťastným človekom.“ Preto

svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Keď zanecháš modlitbu, robíš to isté, ako keď vyberieš rybu z vody. Čo je pre rybu

voda, to je modlitba pre človeka.“ Preto svätý Augustín hovorí: „Bez dýchania nijaký život, bez jedenia nijaký

vzrast, bez koreňa nijaký strom, bez modlitby nijaký zmysel života.“ Preto svätá Terézia, ktorá je vyhlásená za

učiteľku Cirkvi, hovorí: „Zanechať modlitbu znamená opustiť Boha.“ Preto hovorí známy duchovný spisovateľ

páter Ravignan: „Verte mojej tridsaťročnej skúsenosti: všetky sklamania a zúfania, všetky neresti a zlyhania,

všetky poblúdenia a mravné pády majú len jednu príčinu - zanechanie modlitby.“

Podmienky dobrej modlitby

Ak sa chceme dobre a účinne modliť, musíme dodržať tieto podmienky:

Po prvé: musíme vystúpiť na vrch. To znamená, že si musíme nájsť čas, aby sme sa vzdialili spomedzi ľudí

do ticha, do samoty. Napríklad vstúpime do otvoreného prázdneho kostola, alebo prídeme zavčasu pred omšou,

alebo zostaneme dlhšie po omši. Alebo sa utiahneme do prázdnej izby doma, keď sú ostatní preč z domu,

alebo zostaneme bdieť, keď iní spia. Alebo odídeme do tichej prírody. Samota a ticho je prvá podmienka hlbokej

modlitby.

Druhá podmienka je, aby sme do samoty a ticha vstúpili spolu s Pánom Ježišom. Nenamáhajme sa modliť

sa sami. Pán Ježiš povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Len v spojení s Ježišom sa môžeme hlboko

modliť, lebo on povedal: „Len kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša hojné ovocie.“ A tak v spojení s Ježišom,

ktorého som pri-jal vo svätom prijímaní, vstúpim do ticha. Predstavím si Ježiša, ako sa modlil na vrchu, ako sa

zjednotil s nebeským Otcom, ako sa nebeský Otec o ňom vyslovil: „Toto je môj Syn, počúvajte ho!“ A poviem si

v duchu: „Chcem sa modliť s tebou, Ježišu. Chcem sa modliť ako ty, Ježišu. Pripájam sa k tvojej modlitbe,

Ježišu. Lebo moja vlastná modlit-ba by bola úbohá.“

Znázorní nám to prípad, o ktorom hovorí psychológ Bergengruen. V dome dô-chodcov rozpráva staručký

dôchodca, že ho kedysi dávno vojenská polícia zajala a uväznila v provizórnej väznici, v jednej škole. Cítil sa

tam strašne opustený a zúfalý a nemal síl modliť sa k Bohu o pomoc. V takej bezradnosti sa postavil k oknu a

hľadel von. Pod oknom bola farská záhrada. Videl, ako sa tam mladý kňaz prechádza a modlí sa breviár.

Pomyslel si: „Ten kňaz sa nábožne modlí. Neviem, čo sa modlí, ale to mi neprekáža zjednotiť sa s jeho

modlitbou. Zjednocujem svoje srdce s jeho srdcom, svoju myseľ s jeho mysľou, svoje pery s jeho perami.“ A len

stál pri okne, ticho a nehybne, a v duchu si opakoval: „Jeho modlitbou ťa, Bože, oslavujem, keď sa nevládzem

sám modliť.“ A povedal spoludôchodcom: „Celú hodinu som stál pri okne, dokiaľ sa kňaz modlil. A verte mi,

cítil som, že je pri mne Boh. Cítil som, že Boh je vo mne. Cítil som sa zázračne posilnený. A dosiahol som takú

spokojnosť a blaženosť v tej chvíli, že to neviem vysloviť.“ Hľa, takto sa môžeme aj my zjednotiť v duchu s

Ježišom. A to je druhá podmienka hlbokej modlitby.

A tretia podmienka hlbokej modlitby znie: Pohrúžme sa do svojej hĺbky. Ako to-mu máme rozumieť?

Dnešní teológovia a psychológovia vravia, že naša duša sa podobá moru. More má šíru hladinu a má rozličné

hĺbky. Hladinou našej duše sú naše zmys-lové orgány, ktoré nás spájajú s okolitým svetom, napríklad oči. O

niečo hlbšie, v dru-hej vrstve našej duše, sú naše rozumové funkcie myslenia. O niečo hlbšie, v tretej vrstve

našej duše, je oblasť našich citových funkcií. Tie sprevádzajú a ovplyvňujú naše myslenie i naše činy. O niečo

hlbšie vo štvrtej vrstve našej duše je oblasť našich duchovných síl. Sú to naše podvedomé túžby, snahy, úsilia,

želania, ktoré si ani neuvedomujeme, ale z nich pochádzajú povely k našim činom. Napokon v najhlbšej, piatej

vrstve našej duše, je centrum našej osobnosti. Odtiaľ vyrastá naša sebadôvera a sebaúcta, tam sa odohráva náš

náboženský zážitok, ktorý vie prežiariť celú našu bytosť.

Hodnota našej modlitby sa teda meria podľa toho, do ktorej vrstvy duše sa vieme pohrúžiť pri modlitbe.

Keď zostaneme pri modlitbe iba na hornej hladine duše, vtedy sa modlíme iba zmyslami, iba ústami, iba

jazykom, iba perami, a to je takzvaná po-vrchná modlitba. Keď zostúpime hlbšie, do druhej vrstvy duše, vtedy

pri modlitbe aj uvažujeme a premýšľame. Keď zostúpime hlbšie, do tretej vrstvy duše, vtedy pripájame k našej

modlitbe aj city. Keď zostúpime hlbšie, do štvrtej vrstvy duše, vtedy pri mod-litbe aktivizujeme v sebe

podvedomé duchovmné sily: túžby, snahy, úsilia, želania a vtedy nás modlitba vedie k činom. Napokon, keď

zostúpime do piatej, najhlbšej vrstvy duše, vtedy pri modlitbe prežívame, že sme Bohom milovaní a že Boh

prebýva

v nás, ako to povedal Ježiš: „Kto mňa miluje, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať. K nemu

prídeme a budeme u neho prebývať.“ A vtedy je naša modlitba hlboká a tá nás obšťastňuje. A technika hlbokej

modlitby je táto: „Ako sa povrch-ná modlitba deje rýchlym a bezmyšlienkovitým odriekaním modlitby, tak sa

hlboká modlitba deje pomalým a rozjímavým odriekaním modlitby. Začnime sa modliť

pomaly, slovo za slovom, s dlhými prestávkami a rozjímavo Ježišovu modlitbu „Otče náš...“ a z toho prejdime

na pomaly formulovanú modlitbu vlastnými slovami. Taká modlitba sa stane hlbokou a takou modlitbou sa

pohrúžime do hĺbky duše. Skúste to! Filozof Kierkegaard o nej hovorí takto: „Keby Arab na púšti našiel zrazu vo

svojom stane prameň vody, o ktorom si myslel, že ho bude musieť hľadať voľakde ďaleko, aký by bol šťastný.

Tak isto je šťastný človek, keď náhle objaví, že prameň pravej blaženosti, ktorý hľadal ďaleko mimo seba, je v

ňom samom, v najhlbšej vrstve jeho duše, a že tým prameňom je sám Boh, ktorý v ňom prebýva.“

Keď sa nám teda podarí splniť tri podmienky modlitby, po prvé v tichu, po druhé s Ježišom, po tretie

pohrúžiť sa do hĺbky duše, môžeme skúsiť zážitok Božej prítom-nosti v našej duši, čiže zážitok Božej lásky a

krásy a pravdy a radosti a blaženosti, pretože Boh je nekonečná láska a krása a pravda a radosť a blaženosť.

Chápete v tejto chvíli, prečo vedeli byť šťastní a blažení premnohí svätí ľudia na púšti a v kláštorských

izbičkách? Pretože vo svojej modlitbe prežívali Božiu blízkosť. A chápete, prečo mnohí ľudia nepoznajú pravú

radosť života? Lebo nevedia o Božej prítomnosti v nás. Roku 1983 obec Brezová pod Bradlom zažila veľké

rozrušenie. Spáchali tam samovraždu dve dvanásťročné žiačky základnej školy. Vyskočili z horného okna

školskej budovy.Jedna bola evanjelička, druhá katolíčka a obidve boli výborné žiačky. Evanjelička bola na

mieste mŕtva, katolíčku odviezli do nemocnice, aby jej zachránili život. Ale ona v nemocnici kričala: „Nechcem

žiť, nechce sa mi žiť. Nechajte ma zomrieť, život ma nebaví!“ Prečo asi? Rodičia jej nikdy nerozprávali o Bohu,

nechodila na náboženstvo, nechodila na svätú omšu, hoci bola dvanásťročná, ešte nebola na prvom svätom prijí-

maní. Povedzte, mohli by také dve dievčatá spáchať samovraždu, keby verili, že v hĺbke svojej duše môžu zažiť

Božiu lásku a krásu a pravdu a radosť a blaženosť?

Formy modlitby

Predovšetkým modlitba musí byť vytrvalá a ak prosíme o dobrú vec, tak buďme trpezliví, veď Pán Boh

vie dobre, čo potrebujeme. Pán Ježiš sám sa modlieval vytrvalo. Pred začiatkom svojho verejného vystúpenia sa

modlil na púšti 40 dní a 40 nocí. A po-tom, keď už chodil po židovskej krajine a kázal evanjelium, mnohokrát sa

modlil celú noc v samote a tichosti k nebeskému Otcovi. Keď sa takto vytrvalo modlil, musel mať len dobrú

skúsenosť s modlitbou. Ako je to teda, že niektorí vravíte, že máte zlú skúse-nosť s modlitbou? Možno, že ste sa

nemodlili vytrvalo. Sem - tam ste sa pomodlili tri otčenáše a tri zdravase alebo ruženec a už chcete hovoriť o

skúsenostiach? Pozrite, ako vyzerá vytrvalá modlitba. Istá matka z cirkevných dejín mala syna, ktorého by rada

bo-la dala pokrstiť na kresťanskú vieru, ale on sa tomu vzpieral. Nechcel ani počuť o krs-te. Iné veci mal v

hlave. Matka sa za neho ustavične modlila. Ale syn zapadol do zlej spoločnosti. Jeho život bol neporiadny.

Matka prišla k biskupovi do Kartága, žalovala sa mu, nariekala u neho. Vtedy jej biskup povedal: „Drahá pani,

syn toľkých sĺz a takej vytrvalej modlitby nemôže byž zatratený.“ A mal pravdu. Po osemnástich rokoch

vytrvalej modlitby syn dostal milosť obrátenia. A akú veľkú! Väčšiu než matka prosila. Nielenže sa dal pokrstiť

a zmenil svoj život, ale stal sa kňazom. Stal sa biskupom. Stal sa cirkevným učiteľom. Stal sa svätcom. Veľkým

svätým Augustínom. Týmto veľkým vzorom vytrvalej modlitby je svätá Monika. Hľa, takto vyzerá vytrvalá

modlitba.

Ak ste sa aj vy v živote už takto vytrvalo modlili a nedosiahli ste, o čo ste prosili, môže byť u vás druhá

chyba. A to tá, že ste si predstavovali Pána Boha ako automat, do ktorého vhodím modlitbu a musí mi vypadnúť,

čo si želám. Alebo ste si ho predsta-vovali ako služobníka, ako poskoka, vybehávača, zriadenca, ktorý musí

splniť vašu vô-ľu. Dobre si uvážte, že ani Boží Syn Ježiš Kristus sa neopovážil a si nedovolil takto zmýšľať o

nebeskom Otcovi. On keď sa modlil, pred svojím ukrižovaním, takto sa modlil: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa

tento kalich utrpenia, ale nie moja, lež tvoja vôľa nech sa stane.“ A podľa jeho príkladu aj svätý Augustín, keď

už bol kresťanom, takto sa modlil: „Ó Bože, prosím ťa o zdravie, šťastie, požehnanie a blahobyt. Ale nie moja,

lež tvoja vôľa nech sa stane. Ak sa ti moje prosby nepáčia a ak by pre moje du-ševné spasenie neboli užitočné,

tak ma urob nemocným, nešťastným, chudobným a biednym. A potom ty budeš moje zdravie a šťastie a

požehnanie a môj blahobyt.“ Ta-káto modlitba je správna. Nenanucuje svoju vôľu Pánu Bohu za každú cenu, ale

pone-cháva na neho, na jeho vôľu, ako ju splní. On ju určite dajako splní.

A keby sme naozaj nič pozemské nedostali od Pána Boha v modlitbe, dostaneme od neho nebeský dar, jeho

najväčší dar: svätú vieru. A to takto: vytrvalo sa modlíme, deň čo deň si na Pána Boha spomíname, deň čo deň sa

na neho obraciame, deň čo deň sa s ním stretávame a toto naše spomínanie na neho, obracanie sa k nemu,

stretávanie sa s ním - to je viera. Takto naša viera ustavične rastie. Nedostali sme teda tú pozem-skú odrobinku,

o ktorú sme prosili, ale dostávame najväčší poklad: svätú vieru. Ešte by ste chceli tvrdiť, že modlitba je

zbytočná? Či nevidíte, že vytrvalá modlitba je vlastne vždy vyslyšaná? Niekedy podľa nášho vlastného želania,

inokedy zasa podľa stokrát múdrejšieho Božieho rozhodnutia. Kiežby nás táto úvaha povzbudila, aby sme si

znova obľúbili modlitbu. Asi tak, ako píše spisovateľ André Gide o slávnom Parížskom profe-sorovi Anthimovi

Duboisovi. Doviezli ho do Ríma na liečenie. Bol porezaný. Prišli ho navštíviť priatelia. A ktorýsi neveriaci

priateľ sa ho opýtal: „Čo by si mal radšej, modliť sa a uzdraviť sa - alebo nemodliť sa a zostať chorý?“ On

odpovedal: „Nemodliť sa a zostať chorý. Taký mám odpor k modlitbe. Radšej znesiem chorobu než modlitbu.“

Pri tejto rúhavej reči bola prítomná aj jeho manželka, ktorá bola veriaca. A po-vedala: „Ja sa budem

vytrvalo modliť za teba a namiesto teba.“ A zažala sviecu pred sochou Panny Márie na schodišti. Keď sa vliekol

porazený učenec o barlách vedľa sochy, pokúsil sa barlou zraziť horiacu sviecu. No odrazil pritom aj ruku

Panny Márie. Namiesto ruky tam zostal trčať len drôt. V noci mal sen. Videl sochu s odrazenou ru-kou. A ona

mu povedala: „Myslíš, že potrebujem ruku na to, aby som ťa uzdravila?“ A dotkla sa ho drôtom, ktorý trčal

namiesto ruky. On pocítil v celom tele veľké teplo a silnú bolesť, ktorá ho prebudila. Bol uzdravený. Vstal a

postavil sa na nohy. V tej chvíli sa zlomil jeho odpor k modlitbe. Zavolal manželku. Modlil sa spolu s ňou,

ďakoval za uzdravenie. Stal sa veriacim a ako vieme, za svoju vieru aj mnoho trpel.

Ďalšia forma modlitby je modlitba vlastnými slovami. Autentická modlitba je modlitba, ktorú vyjadrujeme

vlastnými slovami. Je taká dôležitá v živote kresťana, že napríklad profesor H.Hollander vyžaduje od katechétu,

aby priviedol už školské deti v nižších triedach k tomu, aby sa modlili vlastnými slovami. (H.Hollander,

Katechetika, Rím, s.214( Prednosť vlastnej modlitby spočíva v tom, že človek pri takej modlitbe hovorí to, čo

má na srdci a že sa jeho slová kryjú s jeho vnútrom. Pri formulovanej modlitbe, ktorú viem naspamäť alebo

ktorú čítam, sa môže stať, že plynú síce z úst slová, ale nie sú podložené vnútornými myšlienkami alebo pocitmi.

Môžu to byť prázdne slová. Také niečo sa nemôže stať pri modlitbe vlastnými slovami. Pri takejto modlitbe, keď

sa myšlienky stratia, jednoducho sa slová zastavia, modlitba sa pretrhne. Nerodia sa myšlienky, prestanú slová.

Škoda, že sme modlitbu vlastnými slovami zanedbávali. Akiste sme sa báli, že ľudia sa nebudú modliť

hotové modlitby, napríklad Otčenáš, Zdravas, Verím v Boha atď. Lenže skutočnosť je celkom opačná. Tí, čo sa

vedia modliť vlastnými slovami, modlie-vajú sa častejšie a úprimnejšie aj hotové modlitby. A okrem toho

modlitby vlastnými slovami majú väčšiu ovplyvňujúcu silu, pretože sú vždy živé, kým hotové modlitby bý-vajú

často iba papierovými kvetmi. Hotové modlitby niekedy vonkoncom nemožno nazvať stretnutím s Bohom.

Človek odriekava slová, myšlienkami je ďaleko od slov a uspokojuje sa, že sa modlil. Keď sa to stane zvykom,

človek, ktorý si myslí, že sa modlí, sa vlastne nemodlí, iba slová odrieka. Modliť sa vlastnými slovami znamená

za-každým stretnúť sa s Bohom. Intenzita stretnutia je síce rozličná, ale vždy je to stretnu-tie. Opakované

stretnutia medzi ľuďmi vytvárajú priateľstvo. Priateľstvo však ovplyvňuje náš život. Preto sa oddávna hovorí

príslovie: Povedz mi, s kým sa priatelíš, a ja ti poviem, aký si. Ak je ľudské priateľstvo také mocné, že

ovplyvňuje človeka, ešte moc-nejšie je priateľstvo s Bohom. Preto hovoríme, že modlitba vlastnými slovami

ovplyv-ňuje náš život. Uvediem na dôkaz toho skutočnú udalosť. Helenka je šestnásťročné dievča, je študentka a

má veľmi rada svoju matku, ktorá je vdovou. Chodieva so svo-jou matkou každodenne na svätú omšu aj na sväté

prijímanie a spolu s matkou sa modlieva večernú modlitbu. Vzťah medzi matkou a dcérou je krásny. Dcéra sa so

všetkým matke zveruje, pretože je medzi nimi dokonalá dôvera. A predsa je tu jedná záležitosť, ktorá matku

znepokojuje. Helenka pravidelne chodí „na rande“ s chlapcom Ivanom. Spoznali sa v kine a nemôžu byť jeden

bez druhého. Keď matke niekto povie, či to nie je pre Helenku priskoro, ona odpovie: „Viem, že je to priskoro.

Veľa ráz som jej to vyčítala. Aj som ju prosila. Ale v tejto jednej veci sme v rozpore. Bojím sa zasiahnuť radi-

kálne, aby sa mi dcéra neodcudzila. Zatiaľ sa uspokojujem tým, že mi zakaždým dcéra všetko povie a jej

stratávania sú takto pod mojou kontrolou. Okrem toho ešte dcéra ži-je v milosti posväcujúcej, takže mám úplnú

istotu, že tie stretania sú čisto priateľskéa nevinné.“ Napriek takýmto vysvetleniam matka predsa s týmito

stretnutiami nesúhlasila. Ale bola bezmocná. Cez prázdniny prišlo Helenke pozvanie liečiť sa na oči do

Tatranskej Polianky. Odišla od matky na tri týždne. V Polianke sa stretla s tromi dievčatami, ktoré sa

každodenne modlievali vlastnými slovami, a to tak, že sa jedna druhú počúvali, jedna na druhú v modlitbe

nadväzovali a spoločná modlitba skĺbovala ich do vrúcneho priateľstva. Pojali medzi seba aj Helenku. Naučili ju

modliť sa vlastnými slovami. Helenka prvý raz v živote pocítila, čo je šťastie plynúce z modlitby. Obľúbila si

vlastnú modlitbu. Rada si ju konala sama i v kolektíve s dievčatami.

S dievčatami nadviazala priateľstvo. Vrátila sa domov a pred matkou sa modlila vlast-nými slovami. Pravdaže,

v takej modlitbe sa Bohu predkladá život. Vo svetle Božej lásky prezerajú sa všetky jeho ukryté zákutia. A teraz

to najhlavnejšie: Helenka sama od seba píše list.

„Milý Ivan, od istého času som začala vidieť život v novom svetle, vo svetle Bo-žej lásky a zisťujem, že

naše stretnutia nezapadajú správne do môjho života, keď ho chápem vážne. Jedno náhodné stretnutie v kine

nemôže byť dôvodom na to, aby sme boli každý deň spolu. Mohlo by to zaviesť náš život nesprávnym smerom.

Prijmi pokojne moje rozhodnutie, že týmto činom končím našu doterajšiu známosť. Ak Pán bude chcieť, aby

sme raz boli svoji, uchová vo mne i v tebe vzájomnú sympatiu do čias, kedy dozrejeme pre manželstvo.“

Stretávania sa skončili. Čo nevládala dokázať láska, dohováranie a prosby takej dobrej matky, akú mala

Helenka, to dokázala radikálne urobiť v Helenkinej duši modlitba vlastnými slovami. Ak by sa niekto pýtal,

prečo tento istý účinok u každodennej komunikantky nedokázali dosiahnuť jej pravidelné hotové modlitby,

nebudeme ďaleko od pravdy,keď povieme, že mohli byť iba formálne, a také nemajú ovplyvňujúcu silu.

Modlitba vlastnými slovami však nemôže byť formálna. Ona je buď úprimná, alebo vôbec nie je.

Najdokonalejšia forma modlitby je rozjímanie. Od modlitby vlastnými slovami je iba krôčik k rozjímaniu.

Rozjímanie sa pokladalo až do posledných desaťročí za povin-nosť alebo výsadu osôb, ktoré sú Bohu zasvätené.

Dnes sa rozjímanie stáva nevyhnut-nou súčasťou duchovného života každého veriaceho, ktorý sa naučil modliť

vlastnými slovami. Pri rozjímaní totiž ide o to, že pred modlitbu vlastnými slovami, ktorou sa rozjímanie končí,

vkladám úvahu, vnútorné uvažovanie o Bohu. O samom Bohu, kto-rého nikdy nikto nevidel (Jn 1,18(, nemôžem

obrazne uvažovať, nanajvýš by som mo-hol o ňom špekulovať. Vlastné rozjímanie však sa zakladá nie na

vysokej špekulácii, akú vo svojej mysli prekonáva napríklad teológ, keď píše úvahu o Božej trojosobnosti, o

Božej prirodzenosti, o Božích vlastnostiach atď. To by bolo pre obyčajného veriace-ho veľmi náročné a prípadne

i nedostupné. Rozjímanie je činnosť oveľa ľahšia a prí-jemnejšia, a predsa sa vzťahuje na Boha. Boh sa dal

zobraziť vo svojom Synovi Ježišo-vi Kristovi. Ježiš žil tu na zemi ľudský život. Úryvky z jeho života sú nám

známe. Vie-me si ich obrazne predstaviť. Sú príťažlivé. Sú temer poeticky krásne. Zamyslieť sa nad

udalosťami z jeho života a nad slovami, ktorými sprevádzal svoje skutky alebo skutky iných, je celkom ľahké a

príjemné. Z toho si vieme vysvetliť, prečo sa rozjímanie dnes tak šíri medzi obyčajnými veriacimi. Najľahší

postup rozjímania je takýto: Nájdem si miesto a čas, aby som mohol aspoň štvrťhodiny ostať v samote bez toho,

aby mi hrozi-lo vyrušovanie. Pomodlím sa svojimi slovami, že chcem túto štvrťhodinku venovať stretnutiu sa s

Bohom prostredníctvom Ježiša Krista v rozjímaní. Prečítam si niektorú udalosť zo života Ježišovho. Napríklad,

ako Ježiš uzdravil slepého. Túto udalosť si premietam pred sebou ako na farebnom filme. Predstavím si udalosť,

ako odohrávajú-cu sa pred mojimi očami a ušami. Vidím ju a počujem ju. Vidím Ježiša, vidím všet-kých

zúčastnených. Počúvam, čo hovorí Ježiš, čo hovoria iní. Takýmto činom sa zú-častňujú na udalosti moje oči a

uši ako na filme. Ale to ešte nie je všetko. To hlavnejšie iba prichodí. Ja celý sa postavím do udalosti. Nájdem si

tam miesto. Nie akobyna stoličke. Stolička by ma upútala na jedno miesto. Moja účasť pri udalosti by bola

statická. Bol by som tam síce prítomný, ale iba z jedného aspektu. Nemusel by to byť práve najúrodnejší aspekt.

Zapojím sa teda do udalosti tak, že sa v scenérii pohybujem. Pohybujem sa medzi ľuďmi, čo sa dívajú na

udalosť, medzi apoštolmi. Postavím sa k nim, rozprávam sa s nimi, priblížim sa k slepému človekovi, prežívam

jeho osud, mám v srdci účasť na jeho nešťastí, sledujem jeho správanie, vidím zblízka, čo sa deje, pozorujem

uzdravenie slepého človeka. Preživam s ním jeho šťastie, pociťujem jeho radosť, teším sa, že bol človek

uzdravený, že sa vracia do plného spoločenstva svojej rodiny a ľudskej spoločnosti. A teraz prichodí to

najhlavnejšie: Pristupujem celkom blí-zko k Ježišovi a prosím ho, aby postál, aby som sa mohol zahľadieť do

jeho srdca. Totiž čím hlbšie vidím do jeho srdca, tým väčšmi spoznávam nebeského Otca.

Moja odpoveď

Chápete v tejto chvíli, prečo nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme sa stále modlili a aby sme v modlitbe

neochabovali? On vie, že každou modlitbou sa spájame s Bohom a ob-novujeme svoj synovský vzťah k

nebeskému Otcovi, čo je dôležitejšie, ako splnenie dajakého nášho krátkozrakého želania. To je v našom

živote najdôležitejšie. Pozrite, v športovom svete známy mototurista Borghese sa už pred prvou svetovou vojnou

pre-slávil rekordnou jazdou autom z Paríža do Pekingu. Za dva mesiace vykonal napriek veľkým ťažkostiam

cestu dlhú 16.000 kilometrov. Bolo mu treba prejsť aj veľkou púšťou zvanou Gobi - v Ázii. Píše o tom, že táto

púšť bola celkom holá, chmúrna a smut-ná. Len jeden čierny bod zazrel v diaľke, ktorý sa mu stále zväčšoval,

keď sa k nemu približoval. Napokon zistil, že je to budova. V budove bola telegrafná stanica zriadená pre

karavány, ktoré tade prechádzajú, pretože od tejto stanice k najbližším ľudským obydliam cesta karavány

trvala osem dní. Turista vstúpil dnu. Rozhodol sa podať tele-gram do Londýna. Čínsky úradník napísal telegram,

spočítal slová, vyhľadal v tabuľ-kách poplatok a nakoniec napísal na blanketu telegramu číslo 1. Turista sa pýta:

„To je dnes prvý telegram?“ „Nie, to je prvý telegram tejto stanice.“ Turista sa pýta: „Toho roku?“ „Nie, od

vzniku tejto stanice, a to je už šesť rokov.“ „Za šesť rokov žiaden telegram?“ „Ani jeden. Ani jedna karavána

nevyužila možnosť spojiť sa telegraficky s ďalekým svetom.“ (Koch III,525(

Chceli by sme, milí birmovanci, aby toto platilo o nás? Aby platilo o nás, že už dlhý čas nevyužívame

možnosť spojiť sa modlitbou s Bohom? Nebolo by to tragické? Chceli by ste azda až na smrteľnej posteli

uskutočniť vrúcnou modlitbou svoje spojenie s Bohom? Chceli by ste, aby vaša posledná modlitba v živote

dostala poradové číslo 1?

ZHRNUTIE DVADSIATEJ PIATEJ PREDNÁŠKY

Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu alebo na Boha zameraná prosba o pravé dobro. Boh ustavične volá

človeka k tajomnému stretnutiu s ním. Človek odpovedá vďakou za dary, ktorými ho Boh zahŕňa. A ako tvor sa

v úcte skláňa pred svojím Stvo-riteľom. Prosbou uznáva svoju závislosť na Bohu a prejavuje mu dôveru.

Pokorná prosba o odpustenie by mala predchádzať každé stretnutie s Bohom. Do prosieb za iných majú byť

zahrnutí všetci ľudia, vrátane nepriateľov. Modlitbou chvály oslavuje-me Boha, lebo je dobrý a nevyčerpateľne

milosrdný.

Ježišova modlitba, často v samote a skrytosti, je dokonalým vzorom milujúceho súhlasu s Otcovou vôľou.

Panna Mária svojím „fiat“ odpovedala na Božiu výzvu a celá sa mu odovzdala. Modliť sa máme v Ježišovom

mene, lebo nosí v sebe prítomnosť jediného Boha. Vzývanie mena Ježiš je jednoduchý spôsob, ako sa môžeme

stále modliť pri akejkoľvek činnosti. Milovať Boha je činnosť, ktorá dáva všetkým skutkomzmysel. Cirkev sa

rada modlí v spoločenstve s Božou Matkou, aby s ňou oslavovala veľké Božie skutky a zverila jej svoje prosby a

chvály.

Modlitba býva ústna, lebo človek má potrebu slovami vyjadriť svoje vnútro. Vy-počutie však nezávisí od

množstva slov, ale od ich vrúcnosti. Meditácia je počúvanie Božieho oslovenia a hľadanie jeho vôle, aby sme

mu odpovedali správnym životom. Rozjímavou modlitbou si prehlbujeme vieru, povzbudzujeme obrátenie srdca

a posil-ňujeme sa v nasledovaní Krista. Vnútornou modlitbou hľadáme Božiu blízkosť vo viere, že nás miluje.

Je to mlčanie a spoločenstvo v láske. Modlitba vyžaduje námahu a často je to zápas so sebou a s pokušením.

Modlitbu sťažuje roztržitosť, aj prázdnota, sucho a pocit odlúčenia od Boha. Je to príležitosť osvedčiť vernosť

Bohu vôľou a úkonmi viery v detskej dôvere bez citovej útechy.

POMOCNÉ OTÁZKY

158. Čo je modlitba?

Modlitba je rozhovor človeka s Bohom.

159. Akú modlitbu poznáme?

Modlitbu poznáme ústnu, vzdychovú a rozjímanie.

160. Prečo sa modlíme?

Modlíme sa preto,aby sme oslavovali Boha,vzdávali mu vďaky,

vyprosovali si Božie dary a odprosovali ho za hriechy.

161. Kedy sa treba modliť?

Modliť sa treba vždy a nikdy neprestávať, ale hlavne ráno a večer.

162. Ako sa máme modliť?

Modliť sa máme pokorne, vytrvalo, odovzdane do vôle Božej,

sústredene, ale najmä v spojení s Kristom a v jeho mene.

V. ČASŤ

BLÍZKA PRÍPRAVA

5.1. KRST A BIRMOVANIE

Dvadsiata šiesta prednáška

Milí birmovanci!

Ešte by som vám mal veľa hovoriť o pravdách nášho náboženstva, ale to by ste na poučenie museli chodiť

niekoľko rokov. Ak ste seriózne brali moje prednášky a pripravovali sa s úprimným úmyslom na birmovku, tak

ste dostali dobrý základ poznania svojej viery, čo bude pre vás akoby odrazový mostík do ďalšieho poznávania.

Ostatné vedomosti si už môžete a máte aj povinnosť dopĺňať sami. Keď budete pravidelne chodiť na sväté omše,

počúvať Božie slovo a aj sami sa doma vzdelávať, tak sa o vašu vie-ru a váš život z viery nebojím.

V tejto predposlednej prednáške sa chcem vrátiť úplne na začiatok. Nie na začiatok našej prípravy, ale na

začiatok čohosi veľmi dôležitého. Na začiatok Božieho živo-ta vo vás, keď vás rodičia priniesli ako deti do

kostola a dali vás pokrstiť. Viem, že ste tu aj takí, ktorí ste sa neskôr, možno bez rodičov sami rozhodli pre tento

krok. Nech je to akokoľvek, chcem túto prednášku venovať krstu, jeho významu, a tak prejsť na sviatosť

birmovania.

Krst - jeho význam.

Znakom krstu bolo kedysi ponorenie človeka do vody. Aj dnes možno krstiť po-norením. Robí sa tak

najmä v misijných tropických krajinách. U nás polejeme hlavu krstenca vodou. Znak ponorenia naznačuje, že

krstenec sa ponára do vody ako Ježiš do hrobu. Ježiš z hrobu vstáva do nového života v Bohu. Vstupuje do

vznešeného spo-ločenstva s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Maličký nepatrný človek dostáva sa do Lásky v

Božej rodine. Túto veľkú duchovnú hodnosť dostáva krstenec pre smrť a vzkriesenie Ježiša.

Nič to, že znak ponorenia sa časom nahradil poliatím vodou. Znakom tu zostáva voda. Svätý Ján tu vysoko

vyzdvihuje vodu ako znak. Hovorí o vode života. Ako je voda predpokladom života, takže bez vody je život

nemožný, tak krstná voda znamená dar nového života v Láske Božej rodiny, čiže dar Ducha Svätého. V takomto

zmysle hovorí Ježiš o vode so Samaritánkou pri Jakubovej studni. (Jn 4, 10-15)

Keď sa teda hlava dieťaťa polieva vodou, voda naznačuje Boží život darovaný krstencovi. Boh sa u

proroka Jeremiáša nazval prameňom živej vody. (Jer 2, 13) Voda je symbolom Ducha Svätého, ktorý je

princípom nadprirodzeného Božského života.

Krstom sa dostáva človekovi prvý raz Božia láska prostredníctvom znaku vody.

Sv. Gregor vraví o pravej vode takto: „Ježiš vystupuje z vody a vidí, že nebesia, ktoré uzavrel Adam pre

seba a pre svojich potomkov, sa otvorili.“ Takisto sa každému človekovi pri krste otvárajú nebesia, ktoré mal

predtým zavreté v dôsledku toho, že bol Adamov potomok, postihnutý odňatím práva na nebo. Krstom sa stane

človek solidár-ny s Kristom, Božím Synom, ktorý má synovské právo na nebo a toto právo prechádza na

všetkých, čo krstom vstúpia do solidarity s Kristom. Solidarita s Kristom prevyšuje bývalú solidaritu s Adamom.

Účinky krstu

Druhá skutočnosť: Zostúpenie Ducha Svätého sa v krste tiež udeje prvýkrát v ži-vote človeka. Už sme si

povedali, že ľudskými slovami najvhodnejšie vyjadrujeme Ducha Svätého ako lásku v Bohu medzi Otcom a

Synom. Aj to už vieme, že láska, ktorá prúdi v Bohu, nezostáva iba v Bohu, ale sa prelieva aj na ľudí. Pri krste

nás Ježiš poná-ra do prúdenia Božej lásky, aby Božia láska prúdila aj v nás. Naznačuje sa to ponore-ním človeka

do vody. Voda je symbol Ducha Svätého. Do Ducha Svätého sme pri krste ponorení, čiže do prúdenia Lásky

medzi Otcom a Synom sme ponorení. Láska Bo-žia nás priberá do svojho prúdenia, začína prúdiť v nás, rozlieva

sa v nás. Tým činom sa duša očisťuje a napĺňa nebeskou krásou, ktorá sa volá milosť posväcujúca. Touto

krásou sa stávame podobní Ježišovi. Ponášame sa na neho ako na vlastného brata. Stávame sa jeho bratmi a

sestrami.

A tak sa dostávame k finálnemu účinku krstu, že nad nami zaznievanú tie isté slová ako nad Ježišom: „Ty

si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie. Ty si moja mi-lovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie“. Ježišovi bratia

a sestry sa stávajú milovanými synmi a dcérami nebeského Otca.

Sv. Ján apoštol túto duchovnú skutočnosť vysoko hodnotí, keď nadšene volá: „Pozrite, ako veľmi nás

miluje Otec nebeský, že sa smieme nazývať nielen synmi a dcérami Božími, ale že aj skutočne nimi sme.“ (por.

Jn 3)

Sv. Pavol o synovstve Božom píše Rimanom s veľkým zanietením. Píše: „Všetci, ktorí sa dajú viesť

Duchom Božím, sú synmi Božími. Nedostali ste ducha otrokov, aby zasa budil vo vás strach, ale ste dostali

Ducha synov, v ktorom voláme: Abba! Otče! Tento Duch svedčí spolu s duchom naším, že sme dietkami

Božími, sme aj dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými“. (Rim. 8, 14-17)

Rovnako radostne to oznamuje aj Galťanom: „Skrze vieru v Ježiša Krista všetci ste synmi Božími... A

keďže ste synovia Boží, poslal Boh Ducha svojho Syna do na-šich sŕdc, volajúdeho: Abba! Otče! Už nie si teda

sluha, ale syn a keď si syn, si aj de-dič podľa vôle Božej“. (Gal 3, 26-4,7)

V kresťanskom staroveku pokrstená deva Afra slúžila u dcéry pohanského kráľa. Raz kráľova dcéra

rozkázala slúžke Afre: „Vyšľahaj bičom otrokyňu!“ To sa nezrov-návalo s kresťanským svedomím devy.

Nechcela poslúchnuť. Pani na ňu prísne skríkla: „Pamätaj na to, že som kráľova dcéra!“ A vtedy deva

odpovedala: „Ja som, prosím, viac. Ja som dcéra Božia!“ Kráľova dcéra stíchla. Dala si vec vysvetliť.

Oboznámila sa s kresťanskou vierou a napokon sa dala pokrstiť.

Birmovanie

Teraz od krstu prejdeme k ďalšej sviatosti, k tej, na ktorú sa chystáte. Je to svia-tosť birmovania.

Od najstarších čias sa volá sacramentum plenituidinis, čiže sviatosť doplňujúca krst. Napríklad sv. Cyprián

píše: „Ako sa v Samárii Peter a Ján doplnili, čo chýbalo, tak prostredníctvom našej modlitby a vkladaním rúk sa

pokrstenie doplňuje Pánovým po-žehnaním.“ (Epist.73 ad Xubaianum 9)

Znakom tejto sviatosti bolo kedysi vkladanie rúk. Pretože tento znak sa používal pri viacerých

príležitostiach, napríklad pri kňazskej ordinácii, pri sviatosti pokánia, pri požehnaniach, pri uzdravovaní chorých,

pri pomazaní chorých, bol príliš rozsiahly a neoznačoval špecificky dar Duch Svätého. Preto Cirkev neskôr

pridala k tomuto znaku chrizmaciu, čiže poznačenie na čele posvätnou chrizmou.

Sv. Augustín vraví: „Olej je znakom Ducha Svätého“. (Sermo 227) Táto znako-vosť vychodí z textu Pavla

apoštola z druhého listu Krinťanom. Pavol tam píše: „Boh nás upevňuje spolu s vami v Kristovi a pomazal nás.

On nás označil svojou pečaťou a vložil nám Ducha (Svätého) do vnútra ako závdavok“. (2 Kor 1, 21-22)

Sviatostný znak birmovného pomazania naznačuje darovanie Ducha Svätého. Darovanie Ducha Svätého

bolo predpovedané v Starom zákone, Kristus ho výslovne prisľúbil a uskutočnil na Turíce. Apoštoli ho

uskutočňovali vkladaním rúk, Cirkev v tom pokračuje sviatosťou birmovania.

Rozdiel medzi krstom a birmovaním spočíva v tom, že krst naznačuje a aplikuje tajomstvo umučenia a

vzkriesenie Pána, birmovanie naznačuje

a aplikuje tajomstvo nanebovstúpenia a Turíc. Ako v živote Ježišovom je nanebovstúpenie a zoslanie Ducha

Svätého doplnením jeho umučenia a vzkriesenia, tak je birmovanie doplnením krstu.

Birmovaný človek sa teda hlbšie ponára do prúdenia lásky medzi Bohom Otcom a Synom. Vrúcnejšie

môže vyrieknuť Abba - Otče, takže je uschopnený intenzívnejšie svedčiť životom o Kristovi, ako je napísané v

Skutkoch apoštolských a apoštoloch, ktorým Ježiš povedal: „Zostúpi na vás Duch Svätý a buďte mi svedkami v

Jeruzaleme a v celom Júdsku i v Samárii a až do konca sveta“. (Sk 1, 8)

Chrizmácia na čele to vynikajúco naznačuje aj spôsobuje. Zreteľne hovorí o tom úvod do obnoveného

obradu sviatosti birmovania. Vraví: „Pokrstení pokračujú v ceste kresťanského zasväcovania sviatosťou

birmovania. V tejto sviatosti prijímajú Ducha Svätého, ktorého na Turíce zoslal Pán na apoštolov. Týmto darom

Ducha Svätého sa veriaci plnšie pripodobňujú Kristovi a dostávajú silu, aby vo viere a láske vydávali sve-dectvo

o Kristovi na budovanie jeho tela. A znamenie, čiže Pánov znak sa im vtláča tak, že sa sviatosť birmovania

nemôže opakovať“. (Rímsky potifikál, Sviatosť birmo-vania, úvod čl. 1. a 2.)

Vysvetlenie obradu

Zhromaždenie miestnej cirkvi pri slávení birmovania má účasť na tajomstve Tu-ríc, na dare Ducha

Svätého. Preto je dôležité pomocou vonkajších obradov vniknúť do tohoto tajomstva. Celý obrad má sa konať v

srdečnej a priateľskej atmosfére.

1. Liturgia slova: biblické čítania, predstavenie birmovancov a homília.

a) Biblické čítania

Každá sviatosť sa spravidla vysluhuje v spojení s liturgiou slova. Biblické čítania pri takýchto

príležitostiach nemajú priamo katechetické zameranie, ale sú integrálnou časťou sviatosti. Dávajú jej historický

rozmer. Nebolo by možné pochopiť sviatosť Du-cha Svätého, keby nebola zasadená do rámca dejín spásy, ktoré

nám pripomínajú, sprí-tomňujú a osvetľujú biblické čítania. Božie slovo, ktoré ohlasuje historickú udalosť

zoslania Ducha Svätého, osvetľuje jeho sviatostný príchod. Je súčasne katechézou, no najmä podstatnou časťou

sviatosti. Čítania určené na sviatosť birmovania - a je ich 29 - hovoria o prisľúbení Ducha Svätého už v Starom

zákone, o splnení prisľúbenia najprv v Kristovi a potom v apoštolskom období a v Cirkvi. Birmovanie, ako

udalosť zoslania Ducha Svätého, je biblickým čítaním zasadené do dejín spásy ako spásonosná udalosť.

b) Predstavenie birmovancov

Tento obrad má význam na rovine ľudskej, cirkevnej a osobnej. Predstavovanie jednotlivých birmovancov

biskupovi odstraňuje anonymitu, napomáha vytvoriť rodinnú atmosféru a dáva každému možnosť vyjadriť svoj

úmysel. Ide o možnosť osobného stretnutia sa s biskupom, ak už nemali túto možnosť predtým.

c) Homília alebo príhovor

Biskup v homílii vysvetlí na základe biblických čítaní sviatostné tajomstvo birmo-vania.

2. Liturgia sviatosti: obnovenia krstných sľubov, vkladanie rúk na birmovancov, pomazanie krizmou a

modlitba veriacich.

a) Obnovenie krstných sľubov

Obnovenie krstných sľubov potvrdzuje vzťah birmovania ku krstu. Birmovanie je totiž prirodzeným

rozvinutím a doplnením sviatosti krstu. Volá sa aj vyznaním viery. Pri krste dieťa ešte nevedelo osobne vyznať

svoju vieru. Robí to teraz pri birmovaní, keď pred biskupom a Cirkvou vyznáva svoju vieru, ktorá sa žiadala

od rodičov a krst-ných rodičov pri krste dieťaťa, aby vo viere Cirkvi mohlo byť pokrstené. Teraz birmo-vanec

dokazuje, že si túto vieru osvojil. Vyznanie viery pred biskupom a Cirkvou má ešte aj ten význam, že si

birmovanec uvedomuje svoju zodpovednosť za Cirkev.

b) Vkladanie rúk na birmovancov

Biskup najprv vyzve ľud na modlitbu. Po chvíli ticha vystrie spolu s kňazmi, čo mu budú pomáhať pri

birmovaní, ruky nad birmovancov a potom sa modlí veľmi dôle-žitú modlitbu, v ktorej prosí Otca, aby na tých,

ktorých už znovuzrodil z vody a z Du-cha Svätého, zoslal Ducha Obhajcu, Tešiteľa s jeho siedmimi darmi.

Vkladanie rúk je gestom, ktoré sa používa od najstarších čias ako znak požehna-nia a odovzdania milosti.

Tu ide o gesto, ktoré vyjadruje odovzdanie Ducha Svätého.

c) Pomazanie krizmou a sviatostná formula

Toto je podstatná časť sviatosti. Biskup si namočí palec do svätej krizmy, urobí ním kríž na čele

birmovanca, ktorého osloví menom, a povie sviatostnú formulu:

M., prijmi znak Daru Ducha Svätého. Birmovanec odpovie:Amen. Biskup pozdraví birmovanca: Pokoj s

tebou. On odpovie: I s duchom tvojím.

Birmovanec v hĺbke svojej bytosti dostáva znak od Ducha Svätého, že neodvo-lateľne patrí Kristovi a

Cirkvi. Už samá príbuznosť slov: Kristus, krizma, kresťan - vyjadruje podobnosť s Kristom, ktorý bol pomazaný

Duchom, a poukazuje na proroc-ké poslanie birmovanca.

Olej krizmy naznačuje duchovú silu, ktorú birmovanec dostáva pri birmovaní. Balzam v krizme znamená

ľúbeznú vôňu kresťanského života, akým má birmovanec žiť. Znak kríža na čele značí, že sa birmovanec nikdy

nebude hanbiť za kríž a že bude svoju vieru pred stvetom vyznávať aj bojovať za Krista. Pozdrav pokoja je

veľkonoč-ným pozdravom, ktorým vzkriesený Pán pozdravil apoštolov. Tento pozdrav sa rezer-vuje biskupovi:

Kresťanské spoločenstvo, ktoré pochádza z Kristovej Veľkej noci, je v podstate veľkonočným spoločenstvom.

d) Modlitba veriacich

Liturgia slova sa končí modlitbou veriacich, v ktorej sa modlíme za birmovan-cov, za ich rodičov a

birmovných rodičov a za všetkých veriacich.

3. Liturgia Eucharistie

Eucharistická obeta je vyvrcholením uvedenia do kresťanského života. Svätým prijímaním sa spečaťujú

vernosť a láska ku Kristovi, ktoré v nás rozlieva Duch Svätý. Eucharistia bude pre pobirmovaného človeka

centrom jeho duchovného života, lebo v nej je všetko dobro. Skrze Eucharistiu všetci sme v jednom Duchu jedno

telo, tajom-né Kristovo telo.

4. Záverečné požehnanie

Slávenie birmovania sa končí biskupským slávnostným požehnaním alebo modlitbou nad ľudom.

Moja odpoveď

Milí birmovanci!

Ste pred prijatím sviatosti birmovania. Pán Ježiš vám chce dať najväčší dar, aký on vie dať. Chce vám dať

Dar Ducha Svätého. Týmto darom budete „dokonalejšie spojení s Cirkvou a budete obohatení zvláštnou silou

Ducha Svätého, takže vo zvýšenej miere budete viazaní ako praví svedkovia Kristovi šíriť a brániť vieru slovom

a skutkom.“ (LG 11) Nesklamte dôveru, ktorú do vás kladie Pán Ježiš a jeho Cirkev.

ZHRNUTIE DVADSIATEJ ŠIESTEJ PREDNÁŠKY

Ježiš poslal apoštolov ohlasovať evanjelium do celého sveta a krstiť tých, čo uve-ria. Krst je teda sviatosť

viery, a preto bez nej nik nemôže byť pokrstený. V prvotnej Cirkvi sa aj malé deti krstili, ak uverila a dala sa

pokrstiť celá rodina. Dnes sa smú malé deti krstiť v rodinách, v ktorých je predpoklad, že dieťa bude

vychovávané vo viere. Viera po krste musí rásť, čo platí rovnako pre deti aj pre dospelých. Krst je viazaný na

sviatostné znaky. Človek, ktorý bez vlastnej viny nespoznal Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadá pravdu

a žije podľa svedomia, môže dosiahnuť spásu. Krst oslobo-dzuje od záťaže dedičnej viny a odpúšťa všetky

osobné hriechy. Krstom sme včlenení do vnútrobožského trojičného života ako adoptívni bratia Ježiša Krista.

Stávame sa členmi Cirkvi a údmi Kristovho Tajomného tela aj Božím ľudom, v ktorom nie sú žiadne rasové,

národné, kultúrne ani spoločenské hranice.

Prijatie sviatosti birmovania nie je síce k spáse nevyhnutné, je však veľmi po-trebné k plnému životu z

viery. Završuje krst tým, že uschopňuje plniť krstné záväzky: ohlasovať veľké Božie skutky slovom i životom.

Preto sa udeľuje vo veku, keď dieťa začína preberať zodpovednosť za svoje konanie. Pri krste dospelého sa

sviatosť birmo-vania vysluhuje súčasne.

Sviatosť birmovania udeľuje biskup alebo ním poverený kňaz. Obrad sa začína úvodnou modlitbou. Potom

položí biskup ruku na hlavu birmovanca, pomaže ho pos-väteným olejom (krizmou( a povie: „PRÍJMI ZNAK

DARU DUCHA SVATÉHO“. Birmovaný odpovie: „Amen“ na znak súhlasu. Biskup sa dotkne jeho líca a

povie: „Po-koj s tebou“. Odpoveď: „I s duchom tvojím.“ Každý má mať birmovného rodiča a môže prijať nové

meno.

POMOCNÉ OTÁZKY

163. Čo Kristus dáva krstom človekovi?

Kristus dáva krstom človekovi dary vykúpenia, ktorými sa stáva Božím

dieťaťom a členom Cirkvi.

164. Čo znamená meno kresťan?

Meno kresťan znamená, že pokrstený je akoby druhý Kristus - s Kristom je

zjednotený a jemu je podobný.

165. Čo je sviatostným znakom krstu?

Sviatostným znakom krstu je liatie vody a slová krstnej formuly.

166. V čom je dospelosť kresťana?

Dospelosť kresťana je v samostatnosti vo viere a v zodpovednosti za Cirkev.

167. Aké poslanie dáva sviatosť birmovania?

Sviatosť birmovania dáva toto poslanie: byť obrancom viery, apoštolom Krista

a jeho svedkom vo svete.

168. Čo je sviatostným znakom birmovania?

Sviatosným znakom birmovania je krizmácia - položenie ruky biskupa na hlavu

birmovanca a pomazanie krizmou v sprievode slov biskupa.

5.2.ZÁV Ä ZKY A ÚČINKY SVIATOSTI BIRMOVANIA

Dvadsiata siedma prednáška

Milí birmovanci!

Všetko na tomto svete má svoj začiatok, ale aj koniec. Dnes sa naposledy stretá-me na spoločnej

prednáške. Viete, že mi budete chýbať? Zvykol som si na vás, na soboty našich stretnutí, ale nelúčim sa s vami,

skoby sme sa už nikdy nemali stretnúť. Naopak, ak ste správne pochopili poslanie kresťana a jeho vzťah k

Cirkvi, tak odteraz

v tejto farnosti by som mal mať vo vás oporu. Uvedomelý pobirmovaný kresťan nemôže dať - v dobrom slova

zmysle - pokoj svojmu kňazovi, ale naopak, pomáhať mu v je-ho dušpastierskej činnosti a vedení farnosti. Práve

to máte byť vy, birmovanci, ktorí naplnení Božím životom budete oporou nielen farnosti, ale aj Cirkvi. Nech

vám k tomu pomôžu slová Evanjelia Šiestej veľkonočnej nedele, ktoré hovoria: Ježiš povedal svo-jim

učeníkom:“Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milo-vať: prídeme k nemu a

urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale

Otcovo, toho, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého

pošle Otec

v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. (Jn 14, 23-26)

Pokúsme sa nad týmito slovami zamyslieť v takomto zmysle, ktorý nám možno vyznie negatívne.

Keď Pán Ježiš hovorí, že ten, kto ho miluje a bude zachovávať jeho prikázania, dostane takýto

dar:“prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ Tým naznačil, aký veľký záujem má Boh o každého z nás.

Všimli ste si aj to, že hovorí v množnom čísle: „prídeme“, „urobíme si príbytok“, čo znamená, že potvrdzuje

jednak svoje božstvo

a zjavuje aj tretiu Božskú osobu - Ducha Svätého. Teda, sám Trojosobný Boh má záu-jem o dušu človeka.

Vieme to vôbec pochopiť? Boh nie je len kdesi na svojom tróne za poslednou galaxiou, ako si nesprávne mnohí

ľudia predstavujú, ale je všade. Jeho nemôže nič obsiahnuť, lebo je nekonečný. Predsa tento nekonečný Boh túži

po našej telesnej schránke, aby si v nej svojou prítomnosťou posvätil chrám. Z toho dôvodu sv. Pavol hovorí tak

nadšene v Prvom liste Korinťanom, že hodnota človeka je taká veľká, lebo je chrámom Ducha Svätého. (6, 19-

20)

Toto by sme si mali vždy a všade uvedomovať, v rodinách, na pracoviskách, v školách atď. Matky by mali

učiť svoje malé deti pri otázke, kde je Boh, prstom ukázať na svoju hruď a povedať, že tam prebýva Boh.

Dospelý kresťan by mal denne mys-lieť na túto skutočnosť. Neviete si predstaviť, ako ma to bolí, keď v kostole

rozdávam sväté prijímanie a takmer polovica prítomných na sv. omši odmieta pristúpiť k sv. prijí-maniu. Čo je

to za gesto od človeka? Boh sa mi ponúka a ja ho nechcem. Prečo? Na-rušil by môj život? Keby som pristupoval

k sviatostiam, potom nemôžem hrešiť, pod-vádzať, krivdiť iným a vôbec žiť nezodpovedne. Vraj na prijímanie

nech chodia len babky - svätuškárky, ktoré majú dosť času vysedávať v kostole a modliť sa.

Cítite, aká úbohosť vanie z takýchto názorov našich kresťanov, ktorí nepochopili svoje kresťanské

poslanie? Dúfam, že vy budete takou generáciou, ktorá dostatočne pochopí, čo znamená prijať Ducha Svätého.

Účinky sviatosti birmovania

Vo sviatosti birmovania dostaneme Dar Ducha Svätého. Ak s ním budeme spo-lupracovať, objaví sa v

našom živote ovocie Ducha Svätého na našu radosť potešenie a šťastie, ale aj na radosť a pre šťastie celého

nášho okolia. Ak s ním nebudeme spolupracovať, určite sa objavia v našom živote skutky tela na našu vlastnú

škodu i večnú hanbu! Pri birmovke určite dostanete Dar Ducha Svätého. A to silou tejto sviatosti, ktorú ustanovil

Kristus Pán. Či sa však objaví ovocie Ducha, to závisí od toho, či budete poslušní, poddajní, a učenliví Duchu

Svätému, či budete s Ním spolupracovať. Duch Svätý bude k nám hovoriť prostredníctvom nášho svedomia a

náuky Cirkvi, prostredníctvom Božieho slova a udalosti života. Vernosť Duchu Svätému je zárukou, že sa objaví

v našom živote aj jeho ovocie.

Duch Svätý k nám hovorí cez naše svedomie

Všetci dobre poznáme dôverný hlas, ktorý nás pred zlým varuje a povzbudzuje k dobrému. Všetci poznáte

hlas, ktorý nás po vykonaní dobrého skutku chváli a zlé nám vyčíta. Ako keby nás nežná otcova ruka pohladila a

otcov hlas uistil, keď poču-jeme po vykonaní dobrého skutku:“Dobre si to urobil! Mám z teba radosť. Len takto

pokračuj!“ Poznáte tento dôverný hlas? Máte takýto zážitok z vykonaného dobra? To sám Boh sa k nám

prihovára cez naše svedomie. Avšak poznáme dobre aj výčitky: „To si neurobil dobre! Tvoj stav nie je dobrý.

Rob niečo, lebo keby si v takomto stave skončil svoj život, nedopadlo by to s tebou dobre.“ Duch Svätý nám

ukazuje, čo je dobré a čo zlé. Dáva nám však aj silu na vykonanie dobra, ktoré sme spoznali, a na odmietnutie

zla, ktoré sa prieči nášmu poslaniu. O to máme stále prosiť Ducha Svätého, prítomného v nás: Aby sme mali

vždy jasné poznanie, čo je dobré a čo zlé. Aby sme si vždy volili to, čo je dobré a nikdy nie zlo, aby sme v

dobrom aj vytrvali.

Duch Svätý k nám hovorí cez Božie Slovo

Ako sme sa to už dozvedeli, Duch Svätý je pôvodcom - autorom Svätého písma. On nám ho chce aj osobne

vysvetliť a dať silu k jeho uskutočňovaniu. Po birmovke chce v nás Duch Svätý prebývať už nielen ako náš

Posvätiteľ, ale ako Ten, ktorý nás posiela spĺňať poslanie: svedčiť o Ježišovi Kristovi vo svete.To sa ale nemôže

zaobísť bez poznania Ježiša Krista. Máme ho poznávať pod vedením Ducha Svätého z Evan-jelia! Dospelý

kresťan to robí tak, že denne berie do ruky knihu Evanjelia a uvažuje nad niektorou staťou, nad slovami a

skutkami Pána Ježiša, aby ho dobre spoznal, a tak ho mohol nasledovať. V tomto mu pomáha sám Duch Svätý,

ktorého vzýva a prosí o pomoc.

Duch Svätý k nám hovorí cez učiacu Cirkev

Duch Svätý vedie Cirkev, ktorá sa v otázkach viery a mravov nikdy nemôže mý-liť. Neomylná je aj

viditeľná hlava Cirkvi - rímsky biskup, keď učí ako najvyšší učiteľ Cirkvi vo veciach viery a mravov. Preto naše

osobné skúsenosti, zážitky s DuchomSvätým majú byť podriadené náuke Cirkvi. Duch Svätý, hovoriaci cez

učiteľský úrad Cirkvi a hovoriaci aj k jednotlivým veriacim, si predsa nebude protirečiť. Nemôže byť niečo od

Ducha Svätého, čo sme spoznali na rovine osobnej modlitby, ak sa to protiví náuke, praxi, disciplíne Cirkvi.

Záväzky zo sviatosti birmovania

Ak chceme hovoriť o záväzkoch, ktoré vyplývajú z tejto sviatosti, tak sa nutne musíme postaviť do roviny

spoločenstva s Duchom Svätým. Duch Svätý preto zostúpi na vás, aby vytvoril spoločenstvo s vami. Preto

prvým a nutným predpokladom nášho spoločenstva s Duchom Svätým je viera. Bez viery niet spoločenstva s

Duchom Svätým. Potom je tu potrebná poslušnosť, vernosť Duchu Svätému, ktorý, ako už vieme, hovorí cez

svedomie, cez Božie slovo a cez náuku Cirkvi. Nemá živé spoločenstvo s Duchom Svätým a nemôže ho mať, kto

sa vedome a dobrovoľne dopúšťa hriechu. Kvalita nášho spoločenstva s Duchom Svätým závisí od horlivosti, s

ktorou sa snažíme byť verní Duchu Svätému, keď k nám hovorí.

Byť verným Duchu Svätému

To sa ľahko povie. Nie je to však také ľahké. Nie je v našich ľudských silách byť vždy a všade a vo

všetkom verným Duchu Svätému. Preto nám sám Duch Svätý prichádza na pomoc prostriedkami, aby sme to, čo

od nás žiada, aj chceli, aj vládali urobiť.

Len ten môže byť opravdivým nástrojom Ducha Svätého, kto má s ním živé spo-ločenstvo. Ak chceme

spĺňať svoje poslanie ako kresťania, najskôr nimi musíme byť!

Na človeka, žijúceho vo svete, čo konkrétne znamená aj v škole, v internáte, na pracovisku, na vojne...

pôsobí množstvo pokušení, informácií, podnetov, udalostí, lákadiel..., ktoré ho chcú obrať o vieru v Boha, o

vieru v Ježiša Krista, o vieru v Cirkev. Chlapci a dievčatá, a toto čaká aj na vás. Aj o našu vieru sa bude bojovať,

ba už sa aj bojuje. Ak by ste raz, možno o 50 - 60 rokov, nemohli naradostení povedať: „Dobrý boj som bojoval,

vieru som zachoval,“ (porov. 2 Tim 4,7) tak ste svoj životný boj totálne prehrali. Ak budeme mať živé

spoločenstvo s Duchom Svätým v nás prebývajúcim, s Darcom darov sedmorých, vtedy boj určite úspešne

vybojujeme. Vtedy totiž po-mocou jeho siedmich darov nielenže si vieru zachováme, ale v nej budeme stále

narastať a budeme môcť byť užitočnými svojím svedeckým životom pre všetkých ľudí, ktorí hľadajú pravdu.

Kto má Ducha Svätého, má aj jeho dary

- dar múdrosti - taký človek vždy vie, prečo žije. Pozná svoj životný cieľ i cestu, ktorá k nemu vedie. Ten,

kto má tento dar, vie, že tu na zemi žijeme preto, aby sme Pána Boha poznali, milovali, jemu slúžili, a tak prišli

do jeho Kráľovstva,

- dar rozumu - a ním spoznáva, čo je dobré, pravdivé, spravodlivé a šľachetné,

- dar rady - ktorým spoznáva Božiu vôľu a vo všetkom ju veľkodušne, synovsky plní,

- dar sily - ktorou odoláva pokušeniam, ktorou znáša utrpenia a životné ťažkosti a ktorou zotrváva na ceste

povolania,

- dar poznania - vie, čo a prečo to treba veriť, vie so všetkou rozhodnosťou hlásať Božie pravdy a obraňovať

ich,

- dar nábožnosti - ktorou potom nasleduje Ježiša Krista v detinskej prostote a jednoduchosti,

- dar bázne voči Bohu - ten sa potom ako najväčšieho zla bojí toho, že stratí Božiu priazeň, Božiu obľubu.

Moja odpoveď

Úplne nakoniec vám chcem, milí birmovanci, položiť otázku: Čo by ste robili, keby ste boli v situácii, kedy

treba položiť život za vieru, Cirkev, či Krista? Birmovanec má jasno aj pri takejto otázke. Uvediem vám poučný

príklad.

Desaťročné čínske dievčatko príde za biskupom a prosí ho, aby jej udelil sviatosť birmovania. Ten sa

domnieva, že je ešte primladá, no dievčatko trvá na svojej žiadosti.

- Nuž povedz mi, keď ťa mandarín po tvojej birmovke nechá zatvoriť a bude sa ťa spytovať na tvoju vieru, čo

by si mu odpovedala?

- Pán biskup, odpovedala by som: S milosťou Božou som kresťankou.

- Keby ti však povedal, že sa musíš svojej viery zrieknuť, čo potom?

- Povedala by som: Nikdy!

- Keby však zavolal kata a potom ti povedal: Rozhodni sa, alebo opustíš svoju vieru, alebo kat ti zotne hlavu,

čo by si potom robila?

- Povedala by som: Udri!

A dieťa sklonilo hlavu, ako by to už bolo vážne. Po takýchto statočných odpove-diach nenechal biskup

dievčatko už dlhšie čakať na prijatie sviatosti birmovania. (K II., 425, 8-1)

Budem prosiť aj ja Ducha Svätého, aby ste boli podobní tým, ktorí sa neboja aj život položiť za svoju vieru

a kresťanské presvedčenie.

ZHRNUTIE DVADSIATEJ SIEDMEJ PREDNÁŠKY

Rozhodli ste sa prijať sviatosť birmovania a tým chcete splniť svoje krstné posla-nie. Potrebujete však k

tomu osobitnú silu Ducha Svätého, ktorý musí zostúpiť na vás. Súčasne ste sa zaviazali k svedomitej príprave.

Končíme deväťmesačnú prípravu,

v ktorej ste mali nadobudnúť najnutnejšie náboženské vedomosti. Potrebujete ich, aby ste mohli šíriť a brániť

vieru, k čomu vás zaväzuje prijatý krst. Posúďte sami, ako ste využili poučenie a či vám postačia nadobudnuté

vedomosti na také náročné poslanie. Máte už len niekoľko dní, ktoré vás delia od termínu birmovky. Dovtedy

sa dá všeličo zabudnúť, ale aj naučiť. Nie kvôli skúškam. Pozorne počúvajte Božie slovo a jeho vys-vetlenie pri

bohoslužbách, čítajte ho a meditujte. Potrebujete vedieť, čo Boh zjavil a Cirkev učí, aby ste to aj verili, a podľa

toho žili.

Viera je predchuť poznania, ktoré bude naším večným šťastím. Bude nám však „chutiť“ poznanie, ak teraz

oň nejavíme záujem? V jednej z tém sa hovorilo, že formo-vanie svedomia je celoživotnou úlohou. Ale podľa

čoho? Verejná mienka, televízia, teda svet nás podporuje v sebectve a bezohľadnosti, v honbe za ziskom a

pôžitkami. To vedie iba k narastaniu násilia, terorizmu, kriminality, alkoholizmu, rozvratu rodín, k drogám a

samovraždám. Kristovo posolstvo lásky je jediným východiskom. Ježiš je adoptívnym bratom každého

pokrsteného a právom od vás očakáva, že sa stanete jeho svedkami. Birmovkou sa zaväzujete, že sa vždy chcete

hlásiť ku Kristovi, k jeho menu a krížu. To znamená: rozdávať lásku vo svete plnom nenávisti. Avšak aj na to

treba veľa odvahy a sily. Ľahšie je pridať sa k väčšine, ako mať vlastný názor. Ľahšie je pod-ľahnúť lákavým

pokušeniam, ako s nimi zápasiť. Ide teda o voľbu medzi zbebelosťou a hrdinstvom. Prihláška na birmovku je

vlastne rozhodnutie pustiť sa hrdinskou cestou lásky. Cestou, ktorá vedie snahou po skrášľovaní sveta a zlepšení

života k večnému šťastiu. Je to cesta veľmi náročná. Prostredníctvom sviatosti birmovania budete vystro-jení na

túto cestu osobitnou silou Božieho Ducha. Z nej čerpal odvahu a výrečnosťzbabelý rybár Peter, keď kázal

tisícom a zomrel mučeníckou smrťou. Z nej podnes čerpajú všetci, čo neohrozene vydávajú svedectvo o viere a

čo sa rozdávajú v službe lásky. Nik z nás nevie, do akých situácií ho privedie život. Dar Ducha Svätého je však

univerzálny a nevyčerpateľný. Samozrejme iba pre toho, kto z neho naozaj čerpá. A čerpať môže, iba keď je v

živom spoločenstve s Bohom. Preto je tak málo viery a lásky vo svete, hoci je veľa birmovaných.

Sviatosť birmovania nie je pre spásu nutná (téma č.26). Kto ju ale vedome odmietne, nemá záujem splniť

krstný záväzok, tým vlastne odmieta spásu.

POMOCNÉ OTÁZKY

169. Kto smie prijať sviatosť birmovania?

Kto je pokrstený a kto pozná hlavné pravdy učenia Cirkvi.

170. Kto smie byť birmovným rodičom?

Kto je pobirmovaný a vedie príkladný katolícky život.