1

MEDZINÁRODNÁ SPOLOČNOSŤ - tradícia medzinárodnej spoločnosti je historickým a inštitucionálnym prístupom k svetovej politike ktorá sa koncentruje

na ľudské bytosti a ich politické hodnoty Hlavnými domnienkami sú:

1. Tvrdenie, že medzinárodné vzťahy sú časťou medziľudských vzťahov, v ich srdci sú hodnoty ako nezávislosť, bezpečnosť, poriadok a spravodlivosť

2. prístup zameraný na človeka – je potrebné interpretovať myšlienky a činy ľudí, ktorí formujú MV 3. Akceptovanie premisy medzinárodnej anarchie ale nie s vynechaním alternatívnych ideí v rámci svetových záležitostí

Teoretici MS hovoria, že svetová politika je anarchickou spoločnosťou s charakteristickými pravidlami, normami a inštitúciami s ktorými sa stretávajú štátnici pri výkone zahraničnej politiky Aby sme pochopili spoločnosť štátov, musíme študovať ľudí, ktorí sa na nej podieľajú – štátnikov

- je teda potrebné dostať sa čo najbližšie k praktikom a ich skúsenostiam Hedley Bull: tradičná medzinárodná spoločnosť: Pochádza z filozofie, histórie a práva a je charakterizovaná hlavne otvorenou dôverou vo výkone úsudkov (judgement) – výkon úsudkov znamená niekedy aj morálnu dilemu, ktorej sú štátnici podrobení

- Bull sa nachádza v tradicionalistickej pozícii – tradicionalisti odmietajú pozitivistické metodológie a nesúhlasia s Waltzovým tvrdením že existuje štruktúra medzinárodných zriadení; štáty totiž nie sú vecami, neexistujú oddelene od ľudských bytostí

Tradícia MS je jedným z klasických prístupov v MV, snaží sa obísť drsné oddelenie medzi štátnym egoizmom a konfliktom a medzi ľudskou dobrou vôľou a kooperáciou, čo je typické pre rozkol medzi realizmom a liberalizmom

- títo teoretici odmietajú striktné vymedzenie štátov ako sebestačných politických jednotiek ktoré sa riadia len vlastným národným záujmom a tak isto aj liberálne tvrdenie o nelimitovanom rozvoji ľudstva a večnom mieri

- hovoria o MV ako o spoločnosti štátov, v ktorej sú hlavnými aktérmi štátnici špecializovaní na umenie vládnuť Môžeme to teda zhrnúť nasledovne: MV pozostávajú zo zahranično orientovaných rozhodnutí a aktivít štátnikov ktorí konajú v mene územne zakotvených politických systémov ktoré sú od seba navzájom nezávislé a nepodliehajú nijakej vyššej autorite (suverénne štáty). Medzinárodné organizácie, nevládne organizácie a korporácie sú tiež dôležitými, ale podliehajú suverénnym štátom, nemôžu bez nich jednať samostatne. Centrom tejto koncepcie sú štáty myslené ako ľudské organizácie

- neexistuje tu ale centrálna autorita – zhrnul to Bull vo formulácii „anarchickej spoločnosti“, existuje teda svetový spoločenský poriadok nezávislých štátov

Bull rozlišuje medzi medzinárodným systémom a medzinárodnou spoločnosťou: 1. Medzinárodný systém – alebo systém štátov je vytvorený keď majú dva alebo viaceré štáty medzi sebou efektívne

kontakty a majú navzájom veľký vplyv na svoje rozhodnutia a musia vo svojich kalkuláciách brať do úvahy správanie sa ostatných štátov.

2. Medzinárodná spoločnosť – alebo spoločnosť štátov existuje vtedy ak skupina štátov majúca podobné záujmy a hodnoty vytvorí spoločnosť v takom zmysle, že sa navzájom dohodnú byť viazaní istými pravidlami a budú spolupracovať v spoločných inštitúciách

Bull: - medzinárodný poriadok – vzor rozmiestnenia medzinárodnej aktivity, ktorý posilňuje hlavné ciele SŠ - medzinárodná spravodlivosť – morálne pravidlá ktoré udeľujú práva a povinnosti štátom a národom

Tematika ľudských práv – John Vincent - štáty musia rešpektovať navzájom svoju nezávislosť - MV však zahrňujú aj ľudské bytosti, ktoré majú svoje ľudské práva bez ohľadu na to ktorého štátu sú občanmi - nastáva tu teda konflikt medzi právom neintervencie a ľudskými právami na tento problém existujú dve teórie: - pluralistická – vyzdvihuje dôležitosť štátnej suverenity; jednotlivci majú len tie práva, ktoré im prizná štát, preto je

princíp neintervencie primárny - solidaristická – zdôrazňuje význam jednotlivcov ako jediných členov medzinárodnej spoločnosti; preto ľudské práva

majú prednosť pred právom suverénnych štátov KONCEPT REALIZMU, RACIONALIZMU A REVOLUCIONIZMU

- tri rôzne spôsoby ako nazerať na vzťahy medzi štátmi Realizmus – štáty ako mocenské centrá, ktoré vykonávajú svoje vlastné záujmy – MV ako inštrumentálne vzťahy; reprezentuje to Machiavelli; zameriavajú sa na koncept medzinárodnej anarchie Racionalizmus – štáty ako legálne organizácie ktoré operujú v rámci medzinárodného práva a diplomacie – MV ako organizované aktivity založené na vzájomne akceptovanej autorite suverénnych štátov; Grotius; zameraný na medzinárodný styk a dialóg Revolucionizmus – hovorí o dôležitosti štátov zvýrazňuje rolu ľudských bytostí; Kant ; zameriava sa na aspekt morálnej jednoty ľudstva

- MV môžeme pochopiť len ich vzájomným prepojením - Wight vidí MV ako nekonečný dialóg medzi týmito troma koncepciami - teoretici MS však trocha viac inklinujú ku grotiánskej tradícii 1. REALIZMUS – rivalita a konflikt je prirodzenou vlastnosťou systému; dôležitým je koncept anarchie, mocenskej politiky

a zbrojenia; koncentruje sa na aktuálne veci, nie na to, čo by mohlo byť

2

realisti sú preto pesimistickí ohľadom ľudskej prirodzenosti svetová politika sa nevyvíja, ale opakuje dookola; extrémny realizmus hovorí že MS neexistuje, jedinou politickou spoločnosťou je štát

2. RACIONALIZMUS – ľudia sú rozumní a vedia sa poučiť z vlastných chýb; ľudia vedia spolunažívať aj bez toho aby mali nejakú spoločnú vládu; racionalistický svet je svetom porozumenia a vlády práva medzi štátmi, je akousi strednou cestou v medzinárodnej politike, rozdeľujúc konzervatívnych realistov na jednej strane a progresívnych revolucionistov na strane druhej

3. REVOLUCIONIZMUS – morálna jednota ľudstva je nadradená štátu; sú to kozmopolitní myslitelia, skôr solidaristi, ich teória má niekedy až misionársky charakter, chcú zmeniť svet k lepšiemu dejiny majú zmysel, ľudské bytosti majú svoj osud; sú optimistickí ohľadom ľudskej prirodzenosti; je potrebné ľuďom zaručiť slobodu a naplnenie extrémny revolucionizmus hovorí že jedinou ozajstnou spoločnosťou na svete by bola spoločnosť ľudstva

Praktický pohľad na tento koncept

- Wight rozlišuje medzi umierneným a extrémnym realizmom - extrémni realisti popierajú existenciu MS, MV sú morálne neutrálne, spoločnosť je možná v rámci štátov ale nie medzi

nimi; žiadny suverénny štát nie je povinný poslúchať iný suverénny štát - umiernení realisti pripúšťajú existenciu medzinárodného práva – ale len ako súboru pravidiel založených na záujmoch

veľkých mocností - v rámci racionalizmu Wight nerozdeľuje - rozlišuje však medzi racionalizmom a umierneným realizmom – ak má byť národný záujem riadený spravodlivosťou,

môžeme hovoriť o racionalizme; - racionalizmus a realizmus sú vrytí aj do medzinárodnychorganizácií; Charta OSN je príkladom umierneného realizmu

pretože diktuje autoritu o otázkach mieru a bezpečnosti v rámci mocností; na druhej strane Pakt Spoločnosti národov je príkladom racionalizmu – zaväzuje štáty k plneniu pravidiel a je založený na súhlase štátov, kým charta OSN je založená na záujmoch veľmocí

- revolucionizmus je doktrínou vyhladenia existujúcich režimov aj za pomoci násilia - tvrdým príkladom tohto konceptu je vyhladiť tú stranu, ktorá je podľa vašej doktríny tá „zlá“ - rozdiel medzi extrémnymi revolucionistmi a extrémnymi realistami je v tom že revolucionisti chcú zničiť štátny systém

ako taký a realisti ho chcú zachovať - mäkká verzia revolucionizmu hovorí o svetovej spoločnosti jednotlivcov ktorá prevyšuje národy a štáty; čiže jediná

ozajstná spoločnosť je spoločnosť jednotlivcov; mäkkí revolucionisti sú blízko k pozícii racionalistov V rámci teórie medzinárodnej spoločnosti existujú štyri kľúčové dôrazy:

1. dôraz na vedúce operačné myšlienky ktoré tvarujú myslenie, politiku a aktivity štátnikov 2. dôraz na dialóg medzi vedúcimi ideami pri vykonávaní zahraničnej politiky 3. dôraz na historickú dimenziu medzinárodných vzťahov 4. dôraz na normatívny aspekt v historickom svetle

PORIADOK A SPRAVODLIVOSŤ

- hlavným zmyslom anarchickej spoločnosti je presadzovanie a udržiavanie medzinárodného poriadku, ktorý definuje nasledovne: je to vzor rozdeľovania medzinárodných aktivít ktorý udržuje ciele spoločnosti, ktoré sú základné, alebo univerzálne.

identifikuje 4 ciele: (Bull) - udržanie medzinárodnej spoločnosti - zachovanie nezávislosti členských štátov, mieru a snaha o zabezpečenie normatívnych predpokladov spoločenského

života, čo zahŕňa aj obmedzenie násilia - dodržiavanie sľubov - stabilita vlastníctva

Bull rozlišuje tri druhy poriadku vo svetovej politike 1. poriadok v spoločenskom živote – dôležitý prvok medziľudských vzťahov 2. medzinárodný poriadok – poriadok medzi štátmi v rámci medzinárodnej spoločnosti 3. svetový poriadok – poriadok v rámci ľudstva ako celku - hovorí o tom, že ľudské bytosti sú primárne jednotky, štáty a spoločnosť štátov sú len prechodné, ale ľudia sú

permanentní a nezničiteľní – kozmopolitná a solidárna teória - zodpovednosť za svetový poriadok majú veľmoci a dosahujú to spravovaním vzťahov medzi sebou

Pojem rovnováhy síl - jednoduchá rovnováha síl – realistická koncepcia bipolarity - komplexná rovnováha síl – realistická koncepcia multipolarity - všeobecná rovnováha síl - lokálna rovnováha síl - objektívna rovnováha síl – faktická realita - subjektívna rovnováha síl – je záležitosťou viery

3

Vojnu definuje Bull ako inštitúciu - historickou alternatívou k vojne bolo všadeprítomné násilie - vojny od roku 1945 boli väčšinou revolučné – neštátne

pozitivisti nesledovali napríklad studenú vojnu ako normatívnu kategóriu v rámci ľudských hodnôt, no Bull v jadrovom zbrojení videl tieto aspekty, pretože ohrozujú bezpečnosť, prežitie, medzinárodný poriadok,... Medzinárodná spoločnosť sa zaoberá aj vecou spravodlivosti, Bull tu zdôrazňuje problém rozdielu medzi zámennou spravodlivosťou a distribučnou

A. Zámenná spravodlivosť – je o procedúrach a reciprocite, zahŕňa proces nároku a protinároku, všetci hrajú podľa rovnakých pravidiel a spravodlivosť tu predstavuje férovosť pravidiel hry; pravidlá sú vyjadrené medzinárodným právom a diplomaciou

B. Distribučná spravodlivosť – je o produktoch – ako by mali byť rozdelené medzi štátmi; je to o tom, že chudobní a slabí si zaslúžia špeciálne zaobchádzanie, čiže nehrajú všetci rovnakými pravidlami, niektorí sú zvýhodnení, táto spravodlivosť je často chápaná ako vec vnútornej politiky

Bull rozlišuje tri úrovne spravodlivosti 1. medzinárodná alebo medzištátna spravodlivosť – rovnosť v suverenite 2. individuálna, ľudská spravodlivosť – idey ľudských práv 3. kozmopolitná, svetová spravodlivosť – čo je dobré pre svet ako celok

Bull tiež rozmýšľa nad váhou oboch týchto kategórií (poriadok a spravodlivosť) vo svetovej politike – prichádza k záveru že poriadok je dôležitejší – lebo je podmiekou na realizáciu iných hodnôt. Má prednosť pred spravodlivosťou. Toto je však všeobecné vyhlásenie, v nejakom konkrétnom prípade môže byť na prvom mieste spravodlivosť. UMENIE VLÁDNUTIA A ZODPOVEDNOSŤ

1. Národná zodpovednosť (zodpovednosť za národ) /pre realistov/ - štátnici sú zodpovední za blahobyt svojich občanov, národná bezpečnosť je fundamentálnou hodnotou - vždy treba svoj národ stavať na prvé miesto, vyhýbať sa nepotrebným rizikám - štáty nemajú žiadne medzinárodné záväzky, ktoré by boli dôležitejšie ako ich národné - medzinárodné právo a organizácie sú len inštrumentálnym určením národného záujmu štátov - ľudia majú práva len v rámci občianstva štátu, každý štátnik je zodpovedný za ochranu svojich občanov 2. Medzinárodná zodpovednosť /pre racionalistov/ - štátnici majú povinnosti pochádzajúce z členstva štátu v MS – definované medzinárodným právom - je treba byť dobrým občanom MS, uznať práva iných štátov - typické pre normatívne pluralistické koncepcie – racionalizmus - štáty nie sú izolované entity, sú si podobné, uznávajú navzájom svoju suverenitu 3. Humanitárna zodpovednosť /pre revolucionistov/ - štátnici sú v prvom rade ľudia a preto majú povinnosť rešpektovať ľudské práva nielen vlastných občanov ale aj

v ostatných krajinách - predtým ako môže byť niekto občanom štátu musí najprv byť ľudskou bytosťou

Aplikácie na vojnu v Iraku a Bosne a Hercegovine - záverom je treba povedať, že do úvahy treba brať všetky dimenzie zodpovedného vedenia štátu; národná zodpovednosť

je dôležitá ale neposkytuje pokrytie etiky vedenia štátu, preto MV musia brať do úvahy medzinárodnú aj humanitárnu zodpovednosť

KRITIKA MEDZINÁRODNEJ SPOLOČNOSTI

1. zo strany realistov: - štáty nie sú späté spoločnými záujmami, ale len vlastnými záujmami - združujú sa len pokiaľ to je pre ne výhodné (no Wight im oponuje tým, že predsa sa zaväzujú aj zmluvami ktoré pre ne

nie sú výsostne výhodné) 2. Liberálna kritika: - nezaujímajú sa o vnútornú politiku - ignorácia toho, že demokracie sú miernejšie ako nedemokracie - nevysvetľujú progresívnu zmenu v medzinárodných vzťahoch 3. Medzinárodná politická ekonómia: - vyňatie predmetu ekonómie z problematiky MS Ďalší kritici: - neberú do úvahy transnacionálne aktivity jednotlivcov, firiem a spoločenských skupín - koexistencia verejných a súkromných činiteľov - globálna spoločnosť kritizuje na MS to že operuje so štátnocentrickým nazeraním a neberie do úvahy vzťahy ktoré sú

dôležité medzi jednotlivcom a štátom - kritika toho, že MS je len časťou svetovej spoločnosti - etika pluralizmu je dôležitejšia ako etika solidarizmu v rámci preberania zodpovednosti vo svetovej politike - Ken Booth (globálna nespravodlivosť) – MS obetuje ľudské bytosti na altári suverénneho štátu; štátnici vytvorili

exkluzívny klub

4

Momentálna agenda výskumu v rámci spravodlivosti sa viac hovorí o ľudskej spravodlivosti nové aspekty – ako environmentálne veci, ochrana mora otázka štátnej suverenity – pluralistická spoločnosť štátov bola nahradená oveľa komplexnejším svetom

- nová medzinárodná legitimita – objavuje sa vďaka medzinárodnému právu ľudských práv a slobôd a dostáva nás do novej dimenzie „nezasahovania“

- suverénny štát tak už nemá svoje stále miestečko, je jedným z komponentov spolu s ľuďmi a svetom samotným a v rámci oveľa komplexnejšej medzinárodnej spoločnosti

„zelenanie medzinárodnej spoločnosti“ - nové problémy v rámci životného prostredia - tradičná štruktúra medzinárodného práva nie je vhodná a posudzovanie otázok ohľadom ŽP - MS môže byť zelená, no len v tom prípade ak sa zapoja suverénne štáty

finálnou otázkou je, ako bude vyzerať MS v budúcnosti? ovplyvní to päť skutočností:

1. regionálna integrácia štátov 2. dezintegrácia štátov ako v prípade ZSSR 3. rozpínanie súkromného medzinárodného násilia 4. rast transnacionálnych korporácií 5. narastajúce zjednotenie sveta v rámci rozvoja technológií

ANGLICKÁ ŠKOLA (LINKLATER)

- primárnym objektom analýzy je medzinárodná spoločnosť Hlavní predstavitelia: Bull, Wight, Vincent, Watson v súčasnosti – Jackson, Dunne, Wheeler renesancia Anglickej školy – Buzan, Little hlavné tvrdenie – suverénne štáty formujú spoločnosť, ktorá je anarchická v tom zmysle, že sa nepodriaďujú vyššej autorite, je to spoločnosť suverénne rovných jednotiek

- v tejto spoločnosti existuje prekvapivo vysoká miera poriadku a nízky stupeň násilia - anglická škola však neignoruje násilie ako také – hovorí o ňom, že je to zakorenená črta anarchickej spoločnosti, no je

kontrolované medzinárodným právom a morálkou - členovia AŠ často pôsobia navonok ako realisti - Wight napríklad hovorí, že vnútroštátna politika je doménou dobrého života kým medzinárodná je doménou

bezpečnosti a prežitia; MV sú nekompatibilné s progresívnou teóriou Anglická škola je niekde medzi elementami realizmu a idealizmu

- Wight hovorí o tom že racionalizmus je zlatá stredná cesta medzi realizmom a revolucionizmom celkovo hovoria že medzinárodný politický systém je civilizovanejší a zorganizovanejší ako o ňom hovoria realisti a neorealisti. Podľa nich je ale násilie nevymazateľné, v čom sú v rozpore s utopistami. v neorealistickom myslení je centrálnou témou nepremostiteľný rozdiel medzi vnútornou a zahraničnou politikou; naproti tomu kozmopoliti predpokladajú svetový poriadok – v ktorom je tento rozdiel prekonaný; na to aby skončila rivalita a boj o moc je potrebná globálna politická reforma

- podľa anglickej školy nie je medzinárodný systém štádiom vojny, vďaka spoločnému záujmu obmedzovať použitie sily vyvinuli štáty umenie prispôsobovania sa a kompromisu, čo umožňuje vytvorenie medzinárodnej spoločnosti

Watson: regulačné pravidlá a inštitúcie systému sa vyvinú do bodu kde si členovia uvedomia spoločné hodnoty a systém sa stane MS

- AŠ hovorí že štáty majú rozdielne ponímanie ľudských práv a globálnej spravodlivosti a rozdielne tiež vnímajú to ako sa dajú takéto ideály dosiahnuť – otázka humanitárnej intervencie

- snaha o vylepšenie medzinárodnej politiky môže viesť k veľkým morálnym nedorozumeniam ktoré kazia vzťahy medzi štátmi

- prežitie medzinárodného poriadku nie je konečné, lebo môže byť podkopané revolučnými alebo agresívnymi silami - neexistuje garancia na to, že MS prežije naveky - najdôležitejšou politickou úlohou je zabezpečiť poriadok alebo bezpečnosť, z ktorej neskôr môže vzísť právo,

spravodlivosť a prosperita - veľmoci aj napriek tomu že môžu byť veľmi zodpovedné, často predstavujú najväčšiu hrozbu pre poriadok

MYŠLIENKA PORIADKU A SPOLOČNOSTI Wight – hovorí o troch medzinárodných spoločnostiach v histórii ľudstva – staroveká Čínska, Gréko – Románska, moderná – všetky vzišli z regiónu kultúrnej a jazykovej jednoty; boli kultúrne diferencované od semi-civilizovaných a barbarských národov – musí teda byť nejaký typ kultúrnej jednoty predtým ako sa vytvorí MS Bull – on tvrdí že MS môže existovať aj bez lingvistických, kultúrnych alebo náboženských znakov – preto rozlišuje medzi medzinárodným systémom a medzinárodnou spoločnosťou (vyššie)

5

- poriadok môže existovať medzi štátmi ktoré sa necítia byť z jednej civilizácie - diplomatická kultúra – systém zvyklostí a inštitúcií, ktorý zachováva poriadok medzi odlišnými kultúrami; bude silnejšia

ak bude zakotvená v medzinárodnej politickej kultúre – čiže ak majú štáty podobný štýl života; moderná spoločnosť štátov nie je teda založená na medzinárodnej politickej kultúre

- Bull tiež odmieta fakt, že poriadok sa zachová len vtedy ak sa štáty vzdajú časti svojej suverenity v prospech vyššej autority

- štáty sa snažia limitovať používanie sily a zabezpečiť rešpektovanie majetku a dôvery nielen medzi občanmi ale aj medzi sebou

- občania moderného štátu sú riadení primárnymi pravidlami spoločnosti ktorá určuje, ako by sa mali správať a sekundárnymi pravidlami, ktoré hovoria o tom ako vznikajú a presadzujú sa tieto základné pravidlá výkonu; v modernom štáte majú centrálne inštitúcie právo tvoriť primárne a sekundárne pravidlá, kým v medzinárodnej spoločnosti štáty vytvárajú tieto pravidlá prislúchajúce ich vzniku, interpretácie a presadzovania

- entity musia byť suverénne na to aby mohli byť členmi MS - MS je jedinou legitímnou formou globálnej politickej organizácie a štáty majú povinnosť rešpektovať sa navzájom - MS môže zahŕňať štáty s odlišnými kultúrami a filozofiami vládnutia - centrálnou požiadavkou na diplomaciu je tak nájsť nejaký spoločný základ pre podozrievavé štáty

Koncept boja o moc (realisti – všetky typy štátov bojujú o moc; liberáli – lib. demokracie nebojujú tak veľa) - Wight – medzinárodná legitimita – legitímni členovia medzinárodnej spoločnosti by mali rešpektovať ľudské práva alebo

byť viazaní k demokracii - zameriava sa na normatívne/inštitucionálne faktory (na rozdiel od neorealistov)

PORIADOK A SPRAVODLIVOSŤ V MV

- po druhej svetovej vojne boli solidárne očakávania nedozreté - cieľ zachovania suverenity totiž je často v rozpore s cieľom zachovania mieru a rovnováhy síl - štáty majú konfliktné názory na spravodlivosť, ale môžu sa dohodnúť na tom ako dosiahnuť spravodlivosť medzi sebou;

štát by mal dodržiavať princíp nevmiešavania sa - medzinárodný poriadok má morálnu hodnotu, keďže poriadok v celom ľudstve je primárnou hodnotou a nie poriadok

v rámci spoločnosti štátov (Bull) - AŠ hovorí že nastal istý pokrok v uvedomení si základných princípov spolunažívania a hlavných foriem spolupráce

Bull hovorí že pluralizmus triumfoval nad solidarizmom a západná arogancia voči dodržiavaniu ľudských práv môže znevažiť základ MS John Vincent – právo nehladovať je jedným z práv na ktorých sa zhodnú všetky štáty; niektoré akty porušovania ľudských práv sú také vážne, že štáty musia zabudnúť na dohodu o nemiešaní sa do záležitostí druhých V rámci AŠ existujú dva pohľady na humanitárnu intervenciu:

1. Dunne a Wheeler – dobrý medzinárodný občan by mal byť pripravený zasiahnuť tam kde je potrebné 2. Jackson – humanitárna intervencia môže poškodiť poriadok medzi veľmocami

REVOLÚCIA PROTI ZÁPADU - odmietnutie nadvlády belochov bolo prvým krokom k vytvoreniu medzinárodnej spoločnosti (odpor k apartheidu bol

univerzálny – zhodli sa na tom všetky štáty) - Bull je tu optimistický, lebo hovorí že štáty vedome vytvárajú súbor transkulturálnych hodnôt a etických štandardov - v minulosti Európske mocnosti predpokladali že členstvo v MS je nemožné pre tie štáty, ktoré ešte nedosiahli európsky

štandard civilizácie revolta mala päť hlavných komponentov:

1. boj o rovnú suverenitu 2. politická revolta proti Západu (kolónie) 3. rasová revolta (zákaz otroctva a nadvlády belochov) 4. ekonomická revolta proti západnému finančnému systému 5. kultúrna revolta (protest proti všetkým formám kultúrneho imperializmu)

teraz je dôležitá náboženská revolta a to kam povedie

- napätie medzi pluralistickými a solidárnymi koncepciami môže v budúcnosti porásť - MS je postavená proti novým výzvam – nacionalistické a secesionalistické hnutia

Problém zlyhávajúcich štátov - mnohé nové štáty získali negatívnu suverenitu (právo mať slobodu od vonkajších vplyvov) kým nemali pozitívnu

suverenitu (schopnosť zabezpečiť primárne potreby obyvateľstva) - medzinárodné spoločenstvo musí brať zodpovednosť za tie štáty ktoré nie sú hospodársky alebo politicky životaschopné

POKROK V MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOCH

- otáznym je ako ďaleko sa dá pokročiť v tomto zmysle - AŠ je o zachovaní poriadku a ako zabezpečiť dodržiavanie princípov spravodlivosti - idea práv ktoré nie sú v súlade s pravidlami MS je zamietnutá v princípe /Bull/

6

- čas dozrel na nové formy regionálnej politickej organizácie ktorá zamieta myšlienku exkluzívnej suverenity jedného z členov; no MS by v blízkej budúcnosti nemala byť nahradená inou formou spolupráce

Kant obhajoval spoločnosť suverénnych štátov ktoré rešpektovali princíp nevmiešavania sa – o Kantovi si mysleli, že tvrdil že poriadok je možný len za predpokladu, že všetky štáty budú mať univerzálnu ideológiu (republiky) Otáznym ostáva ako môžu štáty a iní aktéri vytvoriť svetovú komunitu bez toho aby ohrozili existenciu spoločnosti štátov – je potrebná hlbšia spolupráca a pomoc trpiacej ľudskosti existuje paralela medzi štúdiom AŠ ohľadom MS a neoliberálnymi inštitucionálnymi argumentmi o tom ako je spolupráca možná aj v rámci anarchie paralela s konštruktivizmom – štátne záujmy sú vytvorené spoločensky a sú ovplyvnené globálnymi normami; suverenitu vidia obe školy ako fenomén ktorého význam sa mení v súvislosti s novými otázkami napr. ohľadom ľudských práv všetko závisí na tom, ako sa štáty vidia ako jednotlivé politické komunity a aké si myslia že majú práva a povinnosti voči zvyšku ľudstva dôležitosť diplomatického dialógu LIBERALIZMUS (Panke, Risse)

- všetky klasické teórie liberalizmu spočívajú v presvedčení, že domáci aktéri alebo štruktúry silno ovplyvňujú správanie sa štátu v medzinárodnej politike a vzťahoch

- najväčším prínosom liberalizmu je premisa že demokratické štáty medzi sebou udržujú mier - už Immanuel Kant položil základy teórie demokratického mieru - v liberálnych republikách majú zvolení politici zodpovednosť za všetky rozhodnutia, čo znamená že hrozba nezvolenia

pomáha predísť vojne ako takej - v minulosti sa liberálne koncepcie považovali za utopistické, boli označené za idealistické - toto sa zmenilo až v 70tych rokoch, kedy vzrástol význam európskych spoločenstiev ako supranacionálnej organizácie

liberálnych štátov - objavila sa tiež snaha o spoluprácu v medzinárodných organizáciách - vzrástol význam neštátnych aktérov na medzinárodnom poli - znovu sa nachádza aj záujem o medzinárodnú spoluprácu

Rôznorodosť liberálnych koncepcií - čo ich spája je predpoklad, že rozhodujúce faktory vo vysvetlení správania sa štátov na medzinárodnom stupni sa

spájajú s domácou politikou Liberálne teórie možno rozdeliť pomocou dvoch dimenzií – teórie akcie a reakcie a rozhodnutí sa medzi štruktúrami a zástupcami na strane druhej A/Prvá dimenzia – racionalistický a konštruktivistický prístup – sú to metateórie, ktoré spočívajú v rozdielnom náhľade na pôvod a zloženie aktérov

1. racionalizmus je založený na metodologickom individualizme – aktér stojí pred spoločenskými štruktúrami a môže byť pozorovaný nezávisle od nich

- aktéri konajú na základe strategickej racionality; snažia sa o maximalizáciu svojich záujmov - inštitúcie sú vo svojej podstate regulatívne 2. sociálny konštruktivizmus je založený na ontologickom predpoklade že vnútro – subjektívny zmysel je podstatný pre

medzinárodný čin - aktér nie je ontologicky v popredí, ale zástupcovia a štruktúry sú navzájom konštitutívne - záujmy v politike sa môžu meniť v procese akcie a interakcie - inštitúcie nie sú regulatívne, ale konštitutívne

B/Druhá dimenzia – určuje sa v závislosti od dôležitosti ktorá je prisúdená rozličným domácim prvkom

- niektoré teórie sú zamerané na aktérov a zdôrazňujú domácu politiku, iné vyzdvihujú domáce štruktúry – politické zriadenie (polity)

1. teórie zamerané na aktérov – teoretizujú o relevancii domácej politiky v rámci zahraničnej politiky; - štátne záujmy sa môžu meniť časom aj zmenou politiky, lebo sú závislé na záujmoch, viere alebo identite domácich

skupín - analyzujú záujem a hypotetické modely domácich skupín a procesy cez ktoré ovplyvňujú podstatné záujmy

zákonodarcov - v pluralistických režimoch môžu tieto záujmy byť konfliktné 2. teórie zamerané na štruktúru sa nekoncentrujú na politiku ale na domáce politické zriadenie - riadenie interakcie štátu s inými štátmi je hlboko ovplyvnené domácimi štruktúrami, čiže spoločenskými, hospodárskymi

a politickými inštitúciami - štáty sú najdôležitejšími aktérmi, no nesprávajú sa rovnako - štáty možno rozlišovať na základe kvalít ich zriadenia ktoré riadia interakciu s inými štátmi

7

Jednotlivé teórie v skratke A. racionalistický liberalizmus zameraný na aktérov - založený na racionalistickej teórii akcie - domáci aktéri ovplyvňujú definíciu zahraničnej politiky štátu a to ako sa správa v medzinárodnom prostredí - spoločenskí aktéri súťažia o prístup a vplyv na národných zákonodarcov - domáce skupiny lobujú u politikov aby si zabezpečili plnenie vlastných záujmov - politici sú závislí na znovuzvolení, čiže sa snažia o splnenie požiadaviek svojich voličov - po sformovaní záujmu sa štáty obracajú na medzinárodnú scénu, tu sú negociátori vystavení vonkajším nátlakom, keďže

štáty presadzujú rozličné záujmy A1. two-level game model - transparentnosť štátnych záujmov je obmedzená, úroveň informovanosti je nízka, prístup k dodatočným informáciám je

drahý – toto spôsobuje dvojitý „závoj neistoty“ pre medzinárodné vyjednávanie - v prvom rade nie sú národní zákonodarcovia informovaní o domácich politikách iných štátov a tým pádom je tu neistota

ohľadom toho, aké výsady, nároky a kompromisy môžu byť akceptovateľné pre iných - druhý aspekt je o nezhodných záujmoch domácich a štátnych aktérov; v prípade že je transparentnosť rokovaní nízka

a domáce skupiny sú z nich vylúčené, vznikajú nezhody a vlády môžu využiť asymetriu v informovanosti na presadenie vlastných záujmov

B. konštruktivistický liberalizmus zameraný na aktérov - konštruktivistické teórie nezdôrazňujú len dôležitosť ideí, noriem a svetonázorov na identitu aktérov, ale tiež to, že

vnímanie a identita zákonodarcov je tvorená v domácich procesoch spoločenského vzdelávania - vzdelávanie je mechanizmus ktorým aktéri získavajú nové záujmy v politike - v tejto teórii sa domáci aktéri a štátni aktéri navzájom presviedčajú a dohadujú, kým volebné sankcie sú menej

relevantné - dôležitým inštitútom je tu úspešné presviedčanie; je potrebné rozhodnúť, ktorý argument a aký typ ideí je v danom

prípade vhodný na použitie

C. racionalistické teórie demokratického mieru a vzájomnej závislosti - domnienky o tom, že demokracie len zriedkakedy vedú voči sebe vojnu, no demokracie nie sú miernejšie ako ostatné

režimy, lebo sa často zúčastňujú vojen s autoritárskymi režimami - demokracie zväčša vyhrávajú vojny, ktorých sa zúčastnia - racionalistické teórie demokratického mieru hovoria o tom ako demokratická ústava zabraňuje zákonodarcom vstúpiť

do vojny (proti iným demokraciám) - inštitút slobodných a rovných volieb zabráni demokratickým režimom ísť do vojny proti iným demokraciám; vlády ako

strategickí racionálni aktéri sa snažia vyhovieť požiadavkám občanov - rozdelenie štátnej moci tiež zabraňuje demokraciám ísť do vojny – demokracie totiž vyžadujú širšie koalície - sú tu ale dva problémy ktoré nie sú zatiaľ zodpovedané – lacné vojny vedené kvôli asymetrii v rozdelení moci a rýchle

rozhodnutia viesť vojnu proti autoritárskym režimom - postulát hospodárskej závislosti – pomáha zachovať demokratický mier

D. konštruktivistické teórie demokratického mieru - tiež je tu snaha o vysvetlenie vzájomne miernych, no celkovo bojovných demokracií - demokracie nebojujú proti sebe, lebo sa považujú za priateľské a nie agresívne - demokratické režimy si myslia, že ostatné demokracie sú rovnako mierne ako oni - aj postupom času sa demokracie uisťujú v tom, že režimy s podobným zmýšľaním sú miernejšie ako ostatné - demokratické zriadenie je dôležité, lebo verejná diskusia podporuje komunikáciu - komunikácia, mechanizmy demokratických noriem – toto všetko chýba keď sa demokracia ocitne oproti autoritárskemu

režimu - teória demokratického mieru sa týka len stabilných demokracií, neplatí pre demokratický prechod - štáty v procese demokratizácie často vedú vojny - keďže spoločenské vzdelávanie potrebuje čas, novo demokratizované štáty ešte nemajú vyvinuté mechanizmy na to aby

cítili že ich susedia sú mierumilovní a tieto susedné štáty nemusia byť schopné rozoznať demokratický charakter týchto novo demokratizovaných štátov

LIBERALIZMUS (general)

- hlavnými liberálnymi predpokladmi sú: - pozitívny pohľad na ľudskú podstatu - presvedčenie že MV môžu byť kooperatívnej povahy, skôr než konfliktnej - viera v pokrok

Hlavné predpoklady liberalizmu

- liberálna tradícia je úzko spätá s výskytom moderného liberálneho štátu

8

- liberálni filozofi na čele s Lockom v 17. storočí videli obrovský potenciál pre rozvoj ľudstva v modernej občianskej spoločnosti a kapitalistickej ekonomike – tieto mohli viesť k štátu ktorý garantuje slobodu jednotlivca

- vedecká revolúcia tiež napomohla, tak isto ako aj intelektuálna liberálna revolúcia – obe verili v ľudský rozum a racionalitu

- liberáli všeobecne považujú ľudskú prirodzenosť za pozitívnu, majú veľkú vieru v ľudský rozum a sú presvedčení že racionálne princípy je možné aplikovať na MV

- jednotlivci majú mnoho spoločných záujmov a tak sa môžu podieľať na kooperatívnej spoločenskej činnosti - konflikt a vojna nie sú nevyhnutné; ľudský rozum triumfuje nad strachom a túžbe po moci - viera v pokrok – no otázne je – koľko pokroku je žiadostivé? - pokrok je vždy pokrok jednotlivcov; je dôležité, či sú jednotlivci šťastní a spokojní - štát vidia ako právny štát, ktorý vytvára a presadzuje vládu práva a rešpektuje právo občanov na život, slobodu

a majetok Jeremy Bentham – prvý zaviedol termín medzinárodného práva

- veril, že je racionálnym záujmom štátov aby dodržiavali medzinárodné právo vo svojich zahraničných politikách - tento argument ďalej rozviedol Kant – veril, že svet vzájomne rešpektujúcich sa štátov – republík – by nakoniec mohol

viesť k večnému mieru Môžeme to zhrnúť tak, že liberálne myslenie je spojené s moderným ústavným štátom. Modernizácia je proces ktorý zahŕňa rozvoj vo všetkých sférach života. Proces modernizácie otvára cestu spolupráci. Povojnový liberalizmus rozdeľujeme do štyroch prúdov:

A. Sociologický liberalizmus B. Liberalizmus vzájomnej závislosti C. Inštitucionálny liberalizmus D. Republikánsky liberalizmus

A. Sociologický liberalizmus - medzinárodné vzťahy nie sú len o vzťahoch medzi štátmi, ale aj o transnacionálnych vzťahoch, čiže vzťahoch medzi

ľuďmi, skupinami a organizáciami z rôznych štátov James Rosenau definuje transnacionalizmus takto:

- sú to procesy kde medzinárodné vzťahy vykonávané vládami boli doplnené o vzťahy medzi súkromnými jednotlivcami, skupinami a spoločnosťami ktoré majú dôležité slovo vo vývoji udalostí

- zameriava sa na transnacionálne vzťahy na makro úrovni ľudských populácií občania sa stali dôležitými premennými v globálnej politike z týchto dôvodov: 1. erózia a rozprášenie štátu a vládnej moci 2. nástup televízie, rozšírenie počítačov, rozrastanie migrácie, rozsah vzdelávacích inštitúcií – všetko to prispelo k rozšíreniu

analytických schopností jednotlivca 3. nové, nezávislé témy na preberanie (environmentálne, menové krízy,...) 4. revolúcia v informačných technológiách umožnila pre občanov vidieť nahromadenie mikro činností do makro výsledkov 5. faktor mobilizácie verejnosti už nie je ovplyvnený organizáciou a vodcovstvom - individuálne transakcie majú dôležitý dopad na globálne záležitosti - jednotlivci rozšírili svoje aktivity vďaka vzdelávaniu a prístupu k elektronickým službám a štátne možnosti na kontrolu sú

obmedzené; takto sú jednotlivci lepšie informovaní a mobilnejší a nie sú viazaní ku štátu tak ako kedysi - vytvoril sa nový multicentrický svet ktorý pozostáva zo suverénne slobodných kolektívov ktoré existujú pomimo

štátnocentrických aktérov - pluralistický svet bude mierovejší - bude to síce nestály svet, ale konflikty budú viesť k použitiu sily len zriedka

Karl Deutsch - snaha o zmeranie rozsahu komunikácie a transakcií medzi spoločnosťami - vysoká miera transnacionálnych zväzkov vedie ku mierovým vzťahom a ku bezpečnostnej obci (security community),

čiže k skupine ľudí ktorí sú integrovaní - integrácia znamená že sa prišlo na zmysel komunity - vymenúva pár podmienok ktoré vedú k výskytu bezpečnostných komunít: zvýšená spoločenská komunikácia, väčšia

mobilita osôb, silnejšie hospodárske väzby, širšia škála vzájomných ľudských transakcií John Burton: World Society

- vytvára model pavučiny v transnacionálnych vzťahoch - demonštruje tým, že akýkoľvek národný štát pozostáva z mnohých rozličných skupín ktoré majú rozličné vonkajšie väzby

a záujmy (naproti tomu realisti majú svet ako biliardové gule) - pavučinový model poukazuje na svet skôr riadený vzájomne výhodnou spoluprácou ako antagonistickým konfliktom;

prelínajúce sa členstvá minimalizujú risk seriózneho konfliktu medzi dvoma skupinami Sumár:

- MV študujú nielen vzťahy medzi národnými vládami ale súkromnými jednotlivcami, skupinami a spoločnosťami - prelínajúce sa nezávislé vzťahy medzi ľuďmi sú viac kooperatívne ako vzťahy medzi štátmi

B. Liberalizmus vzájomnej závislosti

9

- vyššia miera transnárodných vzťahov medzi štátmi znamená vyššiu mieru závislosti - pre vysoko industrializované krajiny sú hospodársky rozvoj a zahraničný obchod adekvátnejšie a menej nákladné

prostriedky ako dosiahnuť prosperitu a prestíž (Rosecrance) - v minulosti boli významnými vlastníctvo územia a nerastných surovín, no dnes je dôležitá vysokokvalifikovaná pracovná

sila, prístup k informáciám a finančný kapitál - dôležitá je pozícia štátu – obchodníka - vysoká deľba práce zvyšuje závislosť medzi štátmi a odrádza od násilných konfliktov

INTEGRÁCIA 1. David Mitrany - funkcionalistická teória integrácie - vyššia závislosť môže viesť k mieru - kooperácia by mala byť zabezpečená pomocou technických expertov, nie politikov; technická a ekonomická spolupráca

by sa rozšírila keď by si zúčastnení uvedomili vzájomné výhody; potom by občania pretransformovali svoju lojalitu od štátu k medzinárodným organizáciám, čím by ekonomická závislosť viedla ku politickej integrácii

2. Ernst Haas - neofunkcionalistická teória - popiera myšlienku že technické veci možno oddeliť od politických - integrácia sa týka presvedčenia elít o prehlbovaní spolupráce - je to proces v ktorom sú politickí aktéri presvedčení posunúť svoju lojalitu k novým centrám - myšlienka „spillover“ (prelievanie) – zvýšená spolupráca v jednej oblasti vedie k spolupráci v druhej oblasti - teórie integrácie nerátali s prekážkami v spolupráci; regionálna integrácia má byť podriadená teórii vzájomnej závislosti

Komplexná závislosť (Robert Keohane a Joseph Nye) – Power and Interdependence - nedávno boli MV riadené štátnikmi ktorí sa zaoberali inými vodcami a použitie sily bolo vždy možné - vysoká politika bezpečnosti a prežitia mala prím pred nízkou politikou ekonomiky a spoločenských vecí - momentálne to už však neplatí, pretože vzťahy medzi štátmi sú dnes komplexnejšie na rôznych stupňoch a pomocou

rozličných aktérov a existuje mnoho vzťahov medzi jednotlivcami a skupinami mimo štátu - MV sa stávajú podobné domácej politike - ozbrojené sily sú irelevantné, a preto sú dôležitejšie schopnosti ako vyjednávanie z tohto je možné vyvodiť isté následky: - štáty a neštátni aktéri budú navzájom nezávisle presadzovať svoje záujmy - prostriedky vplyvu budú limitované na isté oblasti - dôležitosť medzinárodných organizácií vzrastie - tento vývin je spojený s vývojom štátu blahobytu v západnej Európe - v tomto smere však liberáli neodsudzujú úplne realizmus – aj v prípade industrializovaných krajín sa môže stať že sa

nejaký problém stane vecou života a smrti - je potrebné uvedomiť si limity realizmu a jeho nedostatky doplniť liberálnymi hodnotami

C. Inštitucionalizovaný liberalizmus - verí v prospešnú úlohu medzinárodných inštitúcií - inštitúcie samotné však nepostačujú na premenu MV z džungle na zoo (ako to tvrdil Wilson) - mocné štáty sa totiž nevzdajú svojej suverenity tak ľahko medzinárodná inštitúcia zahŕňa: - medzinárodné organizácie - súbor pravidiel ktoré určujú správanie sa štátu (letectvo, lodná doprava) – nazývajú sa aj režimy - často sa tieto dva elementy dopĺňajú - liberáli sa nezameriavajú na inštitúty ako napr.suverenita - hovoria, že medzinárodné organizácie napomáhajú k spolupráci medzi štátmi; adaptuje sa tu behavioristický princíp

Mieru inštitucionalizácie je možné merať z dvoch aspektov: 1. rámec – počet oblastí v ktorých existujú inštitúcie 2. hĺbka – zhodnosť – stupeň v akej sú zhode očakávanie a konanie aktérov

špecifickosť – ako sú tieto očakávanie špecifikované autonómia – rozsah v akom vie inštitúcie meniť svoje vlastné pravidlá

- výskum v oblasti inštitúcií sa zameriava na dve oblasti: o snaha o zozbieranie viacerých dát o existencii režimov v rozličných sférach MV o teoretické otázky ako: ako vznikajú medzinárodné režimy? o pretrvajú režimy ak sa zmenia podmienky na základe ktorých vznikli? o aké majú režimy dlhodobé efekty na národné politické systémy a štruktúru svetovej politiky?

- problematickým je vymedziť presnú mieru inštitucionalizácie - napr. EU – veľmi vysoká miera, až vláda pomaly - po studenej vojne - inštitúcie ako nárazníky

Pohľady na problém zo strany neorealistov a liberálov Neorealisti:

10

- koniec studenej vojny prinesie návrat nestability čo môže viesť k veľkej vojne; mier v Európe závisel na bipolarite a arzenáloch jadrových zbraní

- anarchia (Mearsheimer) – je len málo priestoru na dôveru medzi štátmi a každý štát musí garantovať svoje vlastné prežitie lebo nikto iný mu nezabezpečí bezpečie

Inštitucionálni liberáli (Keohane) - vysoká miera inštitucionalizácie vedie k zníženiu destabilizácie v multipolárnej anarchii definovanej Mearsheimerom - inštitúcie nahrádzajú nedostatok dôvery medzi štátmi, sú fórami pre komunikáciu

D. Republikánsky liberalizmus - domnienka, že liberálne demokracie sú mierovejšie a dodržiavajúce zákony ako iné politické systémy - demokracie nebojujú proti sebe, preto toľký optimizmus v rámci teórie demokratického mieru - pretože vzrástol počet demokracií za posledné roky, môžeme sa tešiť na spoluprácu v MV

Michael Doyle: - vychádza z Kanta - existujú tri elementy v pozadí domnienky že demokracia vedie k mieru s inými demokraciami: (conditions of peace)

o existencia domácich politických kultúr založených na mierovom riešení sporov – demokratické štáty sú kontrolované svojimi občanmi vo výkone moci

o demokracie majú spoločné morálne hodnoty ktoré vedú k tomu čo Kant nazval „pacific union“ o mier medzi demokraciami je posilnený pomocou hospodárskej spolupráce a závislosti

- republikánsky liberalizmus má najsilnejší normatívny prvok - vidia to ako svoju povinnosť aby presadzovali hodnoty demokracie v celom svete, čím presadzujú aj mier - demokratická kultúra sa však ešte plne nepresadila v nových demokraciách; v tomto sú problematické hlavne

demokracie z Juhu, keďže základy vzťahov medzi severom a juhom nie sú ideálne - čo sa týka Juhu, ešte stále je pretrvávajúca jednostranná závislosť na severe a nie vzájomná závislosť - v skratke výskyt „pacific union“ nie je garantovaný; existuje síce zóna mieru, ale nie je zabezpečená úplne - demokratický mier je preto dynamickým procesom a nie fixnou podmienkou; mier sa buduje počas dlhého času - republikánski liberáli vo svojej teórii musia špecifikovať presné spôsoby ako demokracia vedie k mieru a určiť kedy

presne dochádza k demokratickému mieru medzi skupinami a prečo NEOREALISTICKÁ KRITIKA LIBERALIZMU

- hlavným odporcom liberalizmu je neorealizmus o dávnejšie - rozkol vo vnímaní ľudskej podstaty – zlá podľa realistov – Morgenthau: „Neporozumeli ste politike

lebo ste neodhadli ľudskú náturu.“ o dnes už je však známe že človek je veľmi komplexná bytosť, nedá sa škatuľkovať o teoretici sa prestávajú zaoberať vnútornými pochodmi človeka, ale zameriavajú sa skôr na vonkajší svet

- druhou sférou nezhôd je rozvoj o realisti majú neprogresívny postoj o liberáli hovoria že rozvoj je aspoň potenciálne možný o neorealisti však vravia že ten rozvoj tu bol po dlhý čas ale nepriniesol zníženie počtu konfliktov

- neorealisti kritizujú aj rolu ktorú liberáli pripisujú inštitúciám o štáty síce kooperujú, ale robia to len z vlastného záujmu o inštitúcie nie sú dôležité samy o sebe o je tu stále šanca že sa liberálny alebo demokratický štát obráti na autoritársky režim o ani liberálne demokracie tak neprekonajú anarchiu v MV

SLABÝ LIBERALIZMUS - práca Roberta Keohana ukazuje ako sa liberál prispôsobil realistickej kritike - najprv tvrdí, že svetová politika sa mení zo štátneho na transnacionálny systém – toto je ešte argument silného

liberalizmu - neskôr však jeho pozornosť opäť dostanú štáty, výsledkom bola teória komplexnej závislosti – toto je krok ku realizmu - jeho analýza je zameraná na medzinárodné inštitúcie – no štáty sú rozhodujúcimi aktérmi (ale inštitúcie môžu stále

zaručiť spoluprácu – liberálne jadro) liberálni inštitucionalisti však prehliadli jednu skutočnosť a to relatívne zisky

- zisky sú výhody ktoré narastajú pre zúčastnených ktorí kooperujú o liberáli tvrdia že štáty nebudú podvádzať jeden druhého, lebo inštitúcie sú transparentné o neorealisti hovoria že nie podvody sú problémom, ale relatívne zisky – štáty sa obávajú, že ostatní budú mať zo

spolupráce väčší osoh ako ony - Keohane preto definuje podmienky spolupráce medzi štátmi - najdôležitejšou je existencia spoločných záujmov, ak ich majú, nebudú sa starať o relatívne zisky - takto môžeme pochopiť ako môže existovať spolupráca v časoch anarchie

SILNÝ LIBERALIZMUS

- po skončení studenej vojny zahajujú liberáli protiútok proti neorealistom; nastala totiž kvalitatívna zmena - dnešná hospodárska závislosť priťahuje k sebe štáty bližšie

11

o neorealisti tvrdia že táto zmena neodstránila anarchiu o hovoria že existuje obrovský rozdiel medzi domácou a medzinárodnou politikou o liberáli však tvrdia, že síce neexistuje jediná vláda vo svete, ale to neznamená že neexistuje žiadna vláda (napr.

EU) o existujú dôležité elementy legitímnej a efektívnej medzinárodnej autority – sú to security communities o mier pre liberálov nie je absenciou vojny, existujú viaceré druhy mieru:

vrelý mier medzi krajinami bezpečnostnej komunity studený mier ako za čias studenej vojny

o vojna je tiež iná – použitie jadrových zbraní núti štáty ku kooperácii - dnes existujú dva typy mieru:

o mier medzi ťažko ozbrojenými mocnosťami – kde totálna vojna znamená sebazničenie; tento mier spočíva na vyvažovaní sily, je veľmi krehký

o mier medzi konsolidovanými demokraciami OECD, je to liberálny a bezpečný mier - liberáli ostávajú optimistami a hovoria že ozajstný pokrok je možný, surová anarchia podľa neorealistov sa

pretransformovala do nejakých foriem vlády - liberáli však nie sú natoľko presní vo svojich dohadoch ako realisti - snažia sa totiž teoretizovať historické zmeny čo je veľmi komplexné

Andrew Moravcsik - základnými aktérmi v medzinárodnej politike sú racionálni jednotlivci a súkromné skupiny - politiky štátu reprezentujú čo chcú títo aktéri - štáty určujú svoje preferencie, ktoré môžu byť ovplyvnené liberálnymi faktormi - existujú tri hlavné varianty liberálnej teórie: teoretický, komerčný a republikánsky

LIBERALIZMUS A SVETOVÝ PORIADOK Daniel Deudney a John Ikenberry

- teória štrukturálneho liberalizmu - charakteristika hlavných čŕt západného poriadku, vyzdvihujú päť zložiek:

o zviazanosť bezpečnosti – liberálne praktiky štátov zväzujúce sa navzájom do inštitúcií o preniknutá recipročná hegemónia – špeciálny spôsob akým USA vedú západný poriadok o polosuverénne a čiastočné veľmoci – špeciálne postavenie Nemecka a Japonska – vzdali sa vlastníctva

jadrových zbraní o hospodárska otvorenosť o občianska identita – podpora občianskych slobôd

- tieto znaky sú tak hlboko zakorenené že prežijú aj rozpad ZSSR terajší vývin udalostí však otázkuje tieto presvedčenia (Kagan)

- rozdiely medzi Európou a Amerikou - tieto rozdiely však nepovedú k vojne, security community ostáva na svojom mieste

existujú však trenice v liberálnom pohľade na svetový poriadok - liberálna zahraničná politika by mala prezentovať hodnoty ako slobodu, zodpovednosť, toleranciu a rovnosť šancí

Isaiah Berlin: 1. Negatívna sloboda – individuálna sféra autonómie, nezasahovanie štátnej autority

hlavným elementom sú tu majetkové vlastníctva – sloboda pramení z majetku na seba samého; vlastníctvo osoby a majetku je hlavnou podmienkou šťastia a slobody

2. Pozitívna sloboda – sloboda byť sám sebe pánom; je možná len ak sú splnené isté podmienky – človek musí byť zdravý, mať ekonomické zdroje, vzdelanie... na to aby boli ľudia ozaj slobodní musia mať viac než len negatívnu slobodu

Negatívna sloboda zdôrazňuje obmedzujúci liberalizmus (liberalism of restraint)– zabezpečenie priestoru pre štát viesť vlastné záležitosti bez primiešavania sa iných

- neintervencia – nechajte štáty rozhodnúť sa za seba ale aj niesť zodpovednosť ak sa im to nepodarí - súčasťou tohto liberalizmu je vytváranie medzinárodných inštitúcií a medzinárodného práva

Pozitívna sloboda ukazuje na vnucujúci liberalizmus (liberalism of imposition) – radikálne zmeniť svet aby sa zaručila univerzálna báza pre dobro Obmedzujúci liberalizmus chce žiť a nechať žiť, v tichosti vyriešiť rozdiely pomocou vyjednávaní a kolaborácie a presvedčiť pomocou argumentov, nie pomocou meča Vnucujúci liberalizmus toto vidí ako príliš defenzívny postup a chce násilne zmeniť svet na liberálny OL môže byť príliš málo kým VL zas príliš veľa... REALIZMUS (general)

- základnými domnienkami realizmu sú: - pesimistický náhľad na ľudskú podstatu - MV sú konfliktuálne a medzinárodné konflikty sa dajú riešiť len vojnou - vysoká úcta k hodnotám národnej bezpečnosti a prežitiu štátu - skepticizmus ohľadom možnosti rozvoja v medzinárodnej politike

12

človek je zaujatý svojím vlastným blahobytom a súperením medzi sebou - ľudia sú všade rovnakí - všade je prítomná túžba mať pred ostatnými nejakú výhodu - Morgenthau to definoval ako „will to power“ vôľa k moci; politika je tak bojom o moc nad ľuďmi; jediným jej cieľom je

moc a spôsob, akým sa táto moc dosiahne determinuje techniky politickej činnosti - všetci klasickí realisti sa na tejto myšlienke zhodujú - medzinárodná politika je tak vykreslená ako mocenská politika

svetová politika funguje v medzinárodnej anarchii - štát je znamenitým aktérom v medzinárodnej politike - ostatní aktéri majú buď menší význam alebo sú úplne bezvýznamní - hlavným cieľom zahraničnej politiky je projektovať a obhajovať záujmy štátu - štáty si však nie sú rovné, existuje medzinárodná hierarchia moci medzi nimi - MV sú preto bojom medzi veľmocami o dominanciu a bezpečnosť

normatívnym jadrom realizmu je národná bezpečnosť a prežitie štátu - štát je nevyhnutný pre dobrý život občanov; vystupuje ako ochranca svojho teritória, občanov a ich hodnôt a spôsobu

života problémom sa však stáva fakt že ostatným štátom a ich vládam nie je možné dôverovať, keďže všetci sledujú svoj vlastný záujem

- preto sú všetky medzinárodné dohody len provizórne a založené na ochote štátov dodržiavať ich - zmluvy pôjdu bokom ak sú v konflikte so životnými záujmami štátu - jediným a základným cieľom štátnikov je ochraňovať a presadzovať národný záujem

realizmus hovorí že sa hlavné znaky medzinárodnej politiky nikdy nemenia KLASICKÝ REALIZMUS Thukydides

- pozoroval konfliktné správanie sa medzi antickými gréckymi mestskými štátmi a helenistickými štátmi spolu s negréckymi ríšami

- medzi týmito entitami boli obrovské rozdiely; existovali totiž veľmoci ako Atény, Sparta a Perzia a potom menšie štáty - Thukydidov realizmus je naturálny; politické tvory sú si vysoko nerovné vo svojej moci a spôsobilosti dominovať nad

ostatnými a ochrániť samých seba; všetky štáty sa tomuto rozdeleniu moci musia prispôsobiť - zdôrazňuje limitované možnosti v rámci rozhodnutia štátnikov - všetky rozhodnutia majú následky; dáva do pozornosti etiku opatrnosti a prezieravosti - prezieravosť a opatrnosť a zdravý úsudok sú charakteristické pre politickú etiku realizmu

študoval Peloponézsku vojnu a dialóg medzi Aténami a ostrovom Melos - Melosania sa snažili brániť princípom spravodlivosti (tým, že ich hrdosť a česť by mala byť rešpektovaná), ale podľa

Thukydida spravodlivosť má špeciálny charakter v medzinárodných vzťahoch – nie je o rovnom správaní sa ku každému, ale o tom vedieť, kde je tvoje miesto

Machiavelli moc a prefíkanosť sú dva hlavné aspekty vo vedení zahraničnej politiky

- najvyššou politickou hodnotou je národná sloboda, čiže nezávislosť - hlavnou úlohou vodcu je hľadať spôsoby ako chrániť záujmy štátu a zabezpečiť jeho prežitie - štátnici aj štátničky musia byť teda levmi aj líškami zároveň - svet je nebezpečným miestom, ale taktiež je príhodný; vždy je potrebné dávať pozor na nebezpečenstvá - vedenie zahraničnej politiky je inštrumentom založeným na kalkulácii silového potenciálu a záujmov samého seba

v porovnaní s týmito hodnotami u iných - hlavné tézy:

o predvídaj motívy ostatných o nečakaj kým budú ostatní konať, konaj prvý o dávaj si pozor na to, čo sa deje okolo teba

- zodpovedný vodca štátu nesmie konať v súlade s kresťanskými hodnotami, bolo by to vrcholne nezodpovedné, vodcovia totiž takto môžu stratiť všetko na čom pracovali

- občania štátu sú závislí na svojom vodcovi Hobbes a bezpečnostná dilema

- prirodzený stav – extrémne nepriateľský, kde prebieha vojna všetkých voči všetkým a človek je človeku vlkom; život je neustále v ohrození

- jediným východiskom je vytvorenie a udržanie suverénneho štátu; strach jeden z druhého tak transformujú do spolupráce na vytvorenie bezpečnostnej dohody ktorá im bude garantovať istotu; kolaborujú tak na vytvorení štátu so suverénnou vládou; iba v tomto stave dosiahnu blahobyt a šťastie

- mierový a civilizovaný život je však možné dosiahnuť len v rámci štátu, nie je možné preniesť ho za štát a nemôže existovať medzi štátmi

13

- vzniká totiž bezpečnostná dilema – dosiahnutie osobnej istoty sa stretáva s medzinárodnou neistotou prameniacou z anarchického štátneho systému

- z medzinárodnej neistoty niet úniku ako z osobnej, pretože nie je možné vytvoriť globálnu štátnu alebo svetovú vládu; suverénne štáty sa nechcú vzdať svojej nezávislosti

- medzinárodná anarchia založená na suverénnych štátoch je systémom slobody pre skupiny; permanentný mier medzi štátmi však neexistuje, preto je vojna potrebná

- medzinárodné právo môže zmierniť medzinárodný prirodzený stav ale bude nasledované len vtedy, ak to bude vyhovovať štátom

Sumár:

- všetci sa zhodujú na tom, že ľudský stav je stavom neistoty a konfliktu ktorý je potrebné riešiť - existuje politické vedomie alebo múdrosť, ktorá rieši problém bezpečnosti a všetci teoretici sa snažia nájsť k takémuto

telesu kľúč - neexistuje žiadne permanentné východisko z tohto stavu; čiže trvalý mier nie je možný

NEOKLASICKÝ REALIZMUS – MORGENTHAU muži a ženy sú prirodzene politickými tvormi a túžia po moci

- jediným priestorom kde sa dá dosiahnuť bezpečnosť je nezávislý štát a bezpečnosť mimo štátu nie je možná - ľudia sa musia zorganizovať do nejakého štátu na to aby mohli ochrániť svoje záujmy - anarchický systém vyvoláva konflikt ktorý vedie ku vojne - boj štátov vedie k otázke zdôvodnenia ohrozenia silou v medziľudských vzťahoch - Morgenthau rozoznáva dva typy morálky – jedna je typická pre verejnú sféru a tá dovoľuje niektoré činnosti ktoré by

boli v privátnej sfére neospravedlniteľné; rozdiel medzi nimi je fundamentálny - politickí lídri nesú veľkú zodpovednosť za blahobyt a bezpečnosť svojho štátu a obyvateľov - niekedy je potrebné vykonať také opatrenia, ktoré by neboli v súlade s osobnou morálkou – špionáž, klamstvo,

kradnutie, konšpirácie, atď... ; niekedy je dokonca potrebné aj pošliapať ľudské práva kvôli národnému záujmu - jadrom umenia vládnuť je teda uvedomenie si rozdielnosti týchto dvoch typov morálky - konanie štátnikov veľmi často zahŕňa morálnu dilemu a zločinné jednanie; politické ciele však niekedy musia oprávniť

k morálne otáznym činom Morgenthau definuje šesť princípov politického realizmu:

1. Politika je zakorenená v trvalej a nemennej ľudskej náture ktorá je sebecká a egoistická 2. Politika je autonómnou sférou činnosti a nemôže byť preto redukovaná na hospodárstvo alebo morálne aspekty 3. Egoizmus je základným faktom ľudskej podmienky: všetci ľudia sa zaujímajú aspoň minimálne o svoje vlastné prežitie;

medzinárodná politika je arénou konfliktných záujmov štátov a tieto sa menia v čase 4. Etika medzinárodných vzťahov je politická alebo situačná etika ktorá je veľmi odlišná od súkromnej morálky; politický

vodca má oveľa väčšiu zodpovednosť ako obyčajný súkromník 5. Realisti sa stavajú proti myšlienke toho, že národy majú právo na vnútenie svojej ideológie inému národu a použiť na

to silu 6. Umenie vládnuť je rozvážna činnosť a musí brať do úvahy obmedzenia a nedostatky človeka

STRATEGICKÝ REALIZMUS – SCHELLING

- pre realistov je rovnováha moci tiež základnou hodnotou – predchádza totiž hegemonistickému vládnutiu jednej veľmoci vo svete

- Schelling neprikladá pozornosť normatívnym aspektom realizmu - zameriava sa na rozhodovací proces v zahraničnej politike - hlavnou myšlienkou je premýšľať strategicky, čiže inštrumentálne - diplomacia a zahraničná politika hlavne veľmocenská predstavuje racionálno – inštrumentálnu aktivitu ktorú je možno

pochopiť pomocou „game theory“ - centrálnym konceptom je hrozba; otázne je ako použiť silu rozumne aby sme primäli nepriateľa urobiť to, čo chceme

a nerobiť to, čoho sa bojíme - činnosť v zahraničnej politike je nezávislá od morálnych možností - otáznym je, čo potrebujeme na to, aby bola naša ZP úspešná? - jedným z najdôležitejších nástrojov ZP sú ozbrojené sily; existuje veľký rozdiel medzi nátlakom a brutálnou silou;

brutálne použitie sily je úspešné keď sa použije, no moc ublížiť je najúspešnejšia keď sa drží v rezerve – je to hrozba ničenia

o aby mohol byť nátlak efektívny, naše záujmy a záujmy našich protivníkov nesmú byť úplne odlišné, nátlak vyžaduje nájdenie dohody

- strategický realizmus tak predpokladá existenciu hodnôt a nesie so sebou normatívne dopady, ale na rozdiel od klasického realizmu ich neskúma

- racionálne správanie sa je ovplyvnené nielen vedomou kalkuláciou výhod ale aj vnútorným hodnotovým systémom o hodnoty sú však dané a narába sa s nimi inštrumentálne

rozdiel medzi klasickým alebo neoklasickým realizmom a súčasným realizmom

14

- pre Machiavelliho bolo ústredným bodom prežitie a rozkvet národa a povinnosťou štátnikov bolo dosiahnuť politický stav ktorý požadoval občiansku cnosť

- klasickí realisti sú si vedomí základných hodnôt vo svetovej politike a aj sa o ne obávajú – poskytujú politickú a etickú teóriu MV

- súčasní realisti sa k nim nevyjadrujú a berú ich za viacmenej garantované; ich analýza je limitovaná na politickú štruktúru a procesy a vo veľkom ignorujú politické ciele

WALTZ A NEOREALIZMUS

- odchyľuje sa od tradície ignorovaním normatívnych aspektov a snaží sa poskytnúť vedeckú teóriu, nespomína ľudskú prirodzenosť a ignoruje etiku umenia vládnuť

- jeho dielo je ovplyvnené pozitivistickými modelmi ekonómie - vedecká teória v MV by nám mohla pomôcť predvídať, ako sa budú štáty v budúcnosti správať - najlepšia teória sa musí zameriavať na štruktúru systému, na jeho jednotky a na kontinuitu a zmenu systému - štruktúra systému je vzhľadom na aktérov externá; relatívna distribúcia moci je centrálnym analytickým jadrom; aktéri

nie sú až tak dôležití lebo štruktúry ich nútia správať sa podľa istých pravidiel medzinárodné vzťahy sú decentralizovanou štruktúrou anarchie medzi štátmi

- všetky štáty vykonávajú tie isté úlohy; štáty sú rozličné len v miere ich spôsobilosti o štruktúra systému sa mení so zmenami v distribúcii schopností medzi jednotky systému o medzinárodná zmena nastane keď veľmoci upadajú a dostávajú sa k moci a rovnováha síl sa narúša o rovnováhu je možné dosiahnuť ale vojna je vždy možnosťou v anarchickom systéme o bipolárne systémy sú stabilnejšie ako multipolárne

- fundamentálnym záujmom štátu je jeho bezpečnosť a prežitie - zameriava sa na štruktúru systému a nie na ľudí - vo Waltzovej teórii niet miesta pre vytváranie zahraničnej politiky ktorá je nezávislá na štruktúre systému

Schelling operuje s rational choice – čo je výber možnosti najlepšej pre danú situáciu Waltzova teória poskytuje menší základ pre umenie vládnuť a diplomaciu – jeho teória je deterministická a štruktúra tu diktuje politiku Aj napriek tomu že sa chcel vyhnúť normatívnym aspektom, posudzuje ich:

- operuje s konceptom štátnej suverenity – hovoriť o štáte že je suverénny znamená že sa o sebe rozhoduje sám; každý štát je formálne rovný s ostatnými, nikto nie je určený veliť ani sa podrobovať

- štáty sú si pre Waltza rovné ale len vo formálno – právnom zmysle, sú si nerovné v materiálnom zmysle koncept národného záujmu

- národný systém je akoby automatickým signálom ktorý určuje štátnikom kam sa pohnúť; Waltz tvrdí že štátnici budú robiť čo sa od nich očakáva viac menej automaticky (Morgenthau hovorí že sú povinní tak robiť)

- veľmoci riadia medzinárodný systém - váži si medzinárodný poriadok, je ho skôr možné dosiahnuť v bipolárnom svete

Waltz chce poskytnúť vedecké vysvetlenie pre medzinárodnú politiku čo je veľkým krokom v oblasti teórie realizmu NEOREALISTICKÁ TEÓRIA STABILITY John Mearsheimer

- hovorí že neorealizmus je relevantný pre vysvetlenie MV, je to všeobecná teória ktorá sa dá aplikovať na iné historické situácie okrem Studenej vojny; môžeme ho tiež použiť na predpovedanie budúceho smerovania v MV

Existujú tri dôvody prečo je bipolárny systém stabilnejší: - počet veľmocenských konfliktov je nižší - jednoduchšie sa operuje so zastrašovaním, pretože je menej superveľmocí - šanca na nehodu alebo omyl je nižšia keďže systému dominujú len dve veľmoci

Čo by sa stalo keby sa bipolárny systém nahradil multipolárnym? - tento systém by bol pravdepodobne náchylnejším na násilie - distribúcia a povaha vojenskej moci je hlavným zdrojom vojny a mieru a dlhotrvajúci mier bol výsledkom troch

fundamentálnych podmienok: o bipolárny systém vojenskej moci v Európe o približná vojenská rovnosť medzi USA a ZSSR o obe veľmoci boli vybavené jadrovými zbraňami

- multipolárny systém by bol nestabilný - studená vojna pomohla pretransformovať násilné prostredie Európy na pokojnejšie - západ má záujem na mieri v Európe - dôležitá je tiež integrácia veľmocí akými sú Nemecko a Francúzsko do EÚ

Problém rozširovania NATO

- istá štúdia dospela k záveru, že ďalšie rozširovanie NATO by posilnilo proces demokratizácie vo východnej Európe - rozšírenie by posilnilo stabilitu aliancie - no jadro procesu nesie so sebou mnoho otázok – vojenských stratégií, medzinárodnej politiky na najvyššej úrovni

Pre rozširovanie:

15

- primárnym cieľom je väčšia regionálna bezpečnosť - rozširovanie by mohlo odradiť Rusko od revizionistických tendencií na tomto teritóriu - prinesie to so sebou výhody aj pre samotné Rusko – odradilo by to susedov Ruska – napr. Poľsko od toho aby zneužívali

akúkoľvek slabosť Ruska alebo vyprovokovali regionálnu nestabilitu - risk regionálnych pretekov v zbrojení by sa znížil ak nie odstránil, lebo NATO by zabezpečilo aby výzbroj bola

konzistentná s defenzívnymi cieľmi aliancie - bolo by to preemptívnym postupom proti možným ruským plánom

Proti rozširovaniu: - bolo by to proti zmiereniu po studenej vojne, lebo by to ohrozovalo Rusko; expanzia by bola v rozpore s názorom NATO

o tom byť plne obrannou alianciou - vznikol by predel medzi bývalými sovietskymi satelitmi ktoré vstúpili do NATO a tými, ktoré nie - v rámci samotného NATO by rozširovanie znížilo akcieschopnosť a záväzok pomôcť ktorémukoľvek členovi v prípade

napadnutia - rozširovanie o štáty ktoré sú nestabilné by mohlo poškodiť záujmy USA v rámci aliancie

na tomto rozkole vidno že realisti nemusia mať rovnaké názory na tú istú vec HEGEMÓNIA A ROVNOVÁHA SÍL

- otáznym je, či sa medzinárodné vzťahy stávajú hegemonickými? - Mearsheimer tvrdí že štát je hlavným aktérom v medzinárodnej politike a že štáty sa zaoberajú rovnováhou moci, ktorá

je hlavne mocou vojenskou - správanie sa štátu je determinované štruktúrou MV

o Morgenthau je v pozícii ofenzívneho realistu – vidí správanie sa štátu diktované ľudskou náturou a prudérnou etikou štátnikov ktorí hľadajú bezpečie;

o Waltz – defenzívny realizmus - hovorí že štáty musia a hľadajú moc na to aby si zabezpečili prežitie ale verí v to, že prílišná moc je kontraproduktívna, lebo provokuje vytváranie nepriateľských aliancií

o Mearsheimer súhlasí s Waltzom v tom, že anarchia núti štáty bojovať o moc cieľom krajiny je dominovať celému systému, ale to nie je možné, preto sa štáty snažia o regionálnu

hegemóniu Dve kritiky realizmu

1. Medzinárodná spoločnosť a. realizmus je jednodimenzionálna teória ktorá je príliš úzko profilovaná b. realizmus nezachycuje MV ako dialóg medzi perspektívami MV

- v mnohom však s realistami súhlasia (anarchia, ľudská nátura, národný záujem) o realizmus však prehliada kooperatívne zaťaženie ľudskej podstaty; ignoruje rozsah v ktorom MV tvoria

anarchickú spoločnosť o štáty nie sú len v konflikte, ale majú tiež spoločné záujmy o realizmus ignoruje neštátnych aktérov ako NGO o Henry Kissinger: dialóg medzi realizmom a liberalizmom je evidentný v zahraničných politikách USA aj VB

- teoretikom MS sa vyčíta, že zabúdajú na to že realizmus je na prvom mieste vo svetovej politike, až potom sa aplikujú liberálne aspekty

2. emancipačná teória a. teórie MV by sa mali zamerať na to ako sú muži a ženy väzňami existujúcich medzinárodných štruktúr a mali by

skúšať prísť na to ako ich oslobodiť - Ken Booth hlavne krizituje strategický realizmus

o hovorí že realistická hra o moc je prekonaná lebo bezpečnosť je teraz lokálnym problémom v rámci zlyhávajúcich štátov

o emancipácia má oslobodiť ľudstvo od fyzických nátlakov ktoré im nedovolia konať slobodne o emancipácia vytvára ozajstnú bezpečnosť, ľudia sú vždy na prvom mieste

- Andrew Linklater o svetová politika má byť vytváraná na báze solidarizmu

- ich premisa o smrti nezávislého štátu je trocha unáhlená, štát je stále najdôležitejším aktérom a bezpečnosť je stále postavená na štáte a štátnom systéme

budúci vývoj realizmu (štyri záležitosti):

1. USA ako veľmoc ktorá nemá obdoby ani rivala 2. výskyt darebáckych štátov ktoré predstavujú regionálnu hrozbu 3. problém zlyhávajúcich štátov a ochrany ľudských práv na celom svete 4. bezpečnostná kríza prezentovaná medzinárodným terorizmom

REALIZMUS (DONNELLY – FUJ!)

16

- politický realizmus je tradícia analýzy ktorá zdôrazňuje pravidlá, ktorými sa štáty riadia na výkon mocenskej politiky národného záujmu

- je to Realpolitika, mocenská politika, najstaršia a najfrekventovanejšia teória medzinárodných vzťahov Definícia realizmu

- realisti zdôrazňujú nátlaky na politiku zapríčinené ľudským egoizmom a absenciou medzinárodnej vlády, tieto nátlaky vyžadujú primát v celom politickom živote moci a bezpečnosti

- štátnocentrizmus je zdieľaný v rámci medzinárodných teórií - realisti zdôrazňujú limity ktoré sú použité v rámci sebeckej a nečistej ľudskej povahy na výkon diplomacie - v politike sa musíme správať akoby boli všetci ľudia zlí a vždy sa táto zloba prejaví ak na to budú mať možnosť

realizmus je teória medzinárodnej politiky, tým pádom sa dostávame od ľudskej podstaty ku politickej štruktúre - štátnictvo zahŕňa zmierovanie a manažovanie konfliktu, nie jeho odstránenie, snaha o nájdenie menej nebezpečného

sveta - etické faktory musia ustúpiť zmyslu štátu (raison d´etat) - realizmus hovorí že univerzálne morálne princípy nemôžu byť aplikované na správanie sa štátov

je tu veľký dôraz na anarchiu - anarchia zabezpečuje centralitu boja o moc aj v absencii agresivity alebo podobných faktorov – pre takéto teórie sa

zachoval názov štrukturálny realizmus, alebo tiež neorealizmus ktorý odlišuje túto nekompromisnú štrukturalizáciu od predchádzajúcich teórií

- konflikt a vojna sú zakorenené v ľudskej podstate miera intenzity k realistickým premisám: rozlišujeme:

- radikálni realisti – vynímajú takmer všetko okrem moci a sebestačnosti z medzinárodnej politiky - silní realisti – vyzdvihujú prednosť moci, sebestačnosti a konfliktu ale nechávajú mierny priestor pre charakteristické

nerealistické sily - slabý realizmus – akceptuje analýzu problému medzinárodnej politiky ale je otvorený širšej škále politických možností

a vidí dôležitejšie aspekty MV mimo teórie realizmu HOBBES A KLASICKÝ REALIZMUS prirodzený stav – Hobbes tu urobil tri jednoduché predpoklady:

1. ľudia sú si rovní 2. ľudia sa ovplyvňujú v anarchii 3. sú poháňaní súťaživosťou, plachosťou a slávou

prirodzený stav je vojnou všetkých voči všetkých - nepriateľstvo je zvýraznené súťaživosťou - aj keď človek nehľadá zisk, strach z ostatných vedie k obrannej vojne, lebo človek nevie zabezpečiť sám seba - Hobbes vo svojom diele identifikuje logiku interakcie, ideálny modelový typ nátlakov a tendencií; keď v rámci anarchie

konajú rovní aktéri, vedení súťaživosťou, môže vzniknúť všeobecný násilný konflikt - je skeptický ohľadom zmeny ľudskej podstaty

anarchia bola nahradená hierarchickou politickou vládou vo väčšine štátov, no medzinárodná anarchia pretrváva hobesiánsky realizmus je teóriou veľkej mocenskej politiky WALTZ A ŠTRUKTURÁLNY REALIZMUS

- Hobbesov klasický realizmus poskytuje približne rovnaký dôraz na anarchiu a egoizmus - práca realistov od 70tych rokov je však skôr štrukturálna vďaka vplyvu Kennetha Waltza

Waltzov štrukturalizmus - štrukturálny realizmus sa snaží odhliadnuť od všetkých atribútov štátu okrem ich potenciálu/schopnosti - medzinárodná štruktúra sa objavuje vďaka interakcii štátov a potom ich obmedzuje vo vykonávaní istých činností

a nasmeruje ich k vykonávaniu iných - hierarchia a anarchia sú dvoma hlavnými politickými usporiadaniami

o jednotky sa buď nachádzajú vo vzťahu autority a subordinácie (hierarchia) alebo nie (anarchia) o medzi týmito usporiadaniami a politikou v rámci nich existujú veľké kvalitatívne rozdiely o hierarchia so sebou prináša vzťahy super a subordinácie v rámci častí systému čo znamená ich diferenciáciu

(trojdelenie moci) o zmeny medzi jednotkami sú v ich schopnosti nie funkcii

Balansovanie - anarchia so sebou prináša vyvažovanie namiesto pridávania sa na víťaznú stranu (bandwagoning) - v hierarchickom systéme sa často stáva že aktéri nasledujú víťazného kandidáta a snažia sa o zvýšenie svojich ziskov

pomocou vozenia sa spolu s víťaznou stranou - v anarchii však bandwagoning spôsobuje katastrofu, lebo posilňuje niekoho kto sa neskôr môže obrátiť proti vám;

balanséri sa tak snažia redukovať riziká pomocou opozície k najsilnejšej strane o slabé štáty môžu len dúfať že sa pridávajú na správnu stranu a že spojenie sa s víťazom im prinesie nejaké zisky o štrukturálne tlaky na vyvažovanie vysvetľujú niektoré zvláštnosti v MV (napr. spojenie sa USA a ZSSR na boj

proti nacistickému Nemecku) o Studená vojna bola prirodzeným výsledkom bipolarity

17

- realizmus je teoretickým opisom toho, ako svet funguje; môže byť použitý na mierové účely ako aj na vojnové Väzenská dilema, relatívne zisky a spolupráca väzenská dilema – dvaja väzni ktorí sú naraz vypočúvaní ohľadom tej istej veci, majú štyri možnosti rozhodnutia:

a) jeden sa prizná a druhý ostane ticho b) obaja ostanú ticho c) obaja sa priznajú d) jeden ostane ticho a druhý sa prizná - obaja chcú minimalizovať ich maximálnu možnú stratu - racionálnym rozhodnutím bude pre oboch priznať sa, hoci by mohli dopadnúť lepšie keby spolupracovali; no jediným

spôsobom ako sa vyhnúť najhoršiemu scenáru je pre oboch priznať sa aplikácia – anarchia môže poraziť aj naše najlepšie úmysly; bez záruk ktoré by redukovali risk spolupráce aj tí čo chcú kooperovať môžu ostať v začarovanom kruhu súťaženia – hobesiánsky strach

- štáty sa môžu ocitnúť v nákladných a kontraproduktívnych konfliktoch pretože dohody o kontrole zbrojenia nemôžu byť nestranne prešetrené

Bezpečnostná dilema – bezpečnostné opatrenia vykonávané jedným štátom sú ostatnými vnímané ako ohrozenie kvôli neistote - tlaky anarchie na balansovanie a proti kooperácii sú posilnené relativitou moci; moc je kontrola nad výsledkami,

schopnosť niečo ovplyvniť - relativita moci núti štáty aby boli viac zamerané na relatívnu silu ako absolútnu výhodu; balansovanie uskutočňuje

relatívne zisky - relatívne zisky sú o tom, či ostatní nemajú z kooperácie väčší zisk ako my

Polarita ako ovplyvňuje polarita medzinárodné vzťahy?

- štrukturálna logika hovorí o tom, že unipolarita je nestabilná, hegemón vyprovokuje vznik veľkej koalície (ako za Napoleona)

- čo sa týka bipolarity a multipolarity: o konflikty na okraji záujmu nepredstavujú riziko na všeobecnú bipolárnu rovnováhu o v multipolárnych systémoch však aj konflikt na periférii môže mať dopad na všeobecnú rovnováhu

Motívy správania sa

- motívy štátov sú veľmi dôležité - anarchia samotná neprodukuje hobesiánsku vojnu všetkých proti všetkým; ľudia sa budú správať rozlične v rámci

anarchie - štrukturálne môžeme opísať a porozumieť tlakom ktorým sú štáty vystavené; bez toho aby sme vedeli aké sú ich

vnútorné pomery však nemôžeme predpovedať ako sa budú správať pod tlakom; preto budeme len vychádzať z toho čo už vieme o národných záujmoch a zámeroch štátov

ak je jediným motívom štátu prežitie tak je agresia nepravdepodobná, no tieto štáty sa môžu racionálne rozhodnúť, že nebudú balansovať minimálnym motívom štátu je zachovanie vlastnej existencie a maximálnym je univerzálna dominancia

- prvým záujmom štátu je zachovať ich pozíciu v systéme – neznamená to ani zachovanie ani dominanciu - štáty hľadajú bohatstvo, výhody a prosperitu, mierovú koexistenciu, mier a prosperitu, chcú ochraňovať svoju

suverenitu, autonómiu a nezávislosť – predvídanie správania je však závislé na tom, či sa štáty snažia o prežitie, zachovanie status quo alebo o dominanciu

- aj keď štáty hľadajú len prežitie, nevieme posúdiť či máme nejaký dôvod proti nim balansovať Stephen Walt hovorí, že existuje vyvažovanie ohrozenia: čiže štáty nebalansujú voči všetkým potenciálom, ale len proti ohrozeniu, ktoré sú definované skôr zámermi ako potenciálom OFENZÍVNY A DEFENZÍVNY REALIZMUS

- prežitie a dominancia sú extrémnymi výrokmi defenzívnych a expanzionistických orientácií Michael Mastanduno: realisti očakávajú od národných štátov aby sa vyhýbali rozdielom ktoré uprednostňujú ich parnterov, ale nemusia maximizovať rozdiely vo svoj vlastný prospech Mearsheimer: štáty sa snažia prežiť v anarchii maximalizovaním svojej moci relatívne k iným štátom, jeho štáty sú krátkodobí maximizátori moci – to je ofenzívna pozícia Zakaria – najlepším riešením večného problému neistoty v medzinárodnom živote je zvýšiť svoju kontrolu nad prostredím tým že bude stále expandovať svoje politické záujmy v zahraničí

- svet defenzívnych pozícií by bol nerealisticky mierový; keďže väčšina štátov zahajuje defenzívnu pozíciu, medzinárodné vzťahy by boli vojnou všetkých voči všetkým – ale nie sú; realizmus potrebuje obe koncepcie (WTF???)

- do budúcnosti by sa to mohlo vyriešiť jednou teóriou ktorá by obsahovala prvky oboch typov realizmu Proces, inštitúcie a zmena Premenné procesu systém je ohraničený priestor, ktorý je definovaný:

18

a. jednotkami ktoré medzi sebou interaktujú viac ako s tými ktorí sú mimo systému b. štruktúrou v rámci ktorej pôsobia c. chrakteristickými interakciami jednotiek v rámci tej štruktúry

v rámci pridania sa na jednu stranu môžu byť štáty vo vzťahu priateľstva alebo nepriateľstva - spojenci aj nepriatelia môžu mať spoločné alebo protichodné záujmy, ktoré tiež napomáhajú pevne vymedziť

predpoklady - tým že vezmeme pridanie sa, záujmy a iné premenné procesu do úvahy, môžeme predpokladať ktoré konkrétne

vyvažovania sa môžu objaviť alebo nie Normy, inštitúcie a identity Snyder identifikuje štrukturálne prívlastky – vplyvy na celý systém ktoré sú štrukturálne vo svojej podstate ale nie dosť potenciálne v medzinárodnom zmysle

- normy a inštitúcie sú štrukturálne v domácej spoločnosti, vytvárajú hierarchiu moci, no sú nevyhnutne prítomné aj v medzinárodnej spoločnosti, čiže sú štrukturálne aj medzinárodne

- dopad noriem a inštitúcií je otázka empírie, nie teórie; majú vplyv aj na globálnej úrovni - suverenita a iné práva štátov sú vecou vzájomného uznania, nie spôsobilosti - nie je správne tvrdiť že silné štáty si môžu robiť čo chcú – práve naopak, niekedy sú limitované právami práve slabých

štátov - prežitie niektorých štátov nezáležalo len na nich samotných, ale vďaka medzinárodnému uznaniu – týmto sa dostávame

ku slabému realizmu Alexander Wendt

- anarchické poriadky fungujú úplne odlišne v závislosti od toho, či sa aktéri vidia navzájom ako nepriatelia, rivali, alebo priatelia

- no aj tak väčšina realistov neuznáva medzinárodné inštitúcie – totiž slúžia len na presadenie záujmov silných Stálosť a zmena

- identity, inštitúcie a normy sú pre nás dôležité lebo reprezentujú hlavné body vecnej odlišnosti medzi realizmom a inými teóriami MV

- tiež tu vzniká otázka zmeny; štandardným problémom realizmu je neschopnosť porozumieť dôležitým zmenám v MV - realizmus sa snaží vysvetliť stálosť a nemennosť

Morálka a zahraničná politika - v rámci zahraničnej politiky znamená realistický argument nezáujem o morálne účely v MV - subordinácia morálky moci je prezentovaná ako opisné tvrdenie faktov politického života - činnosť štátov je určovaná nie morálnymi princípmi alebo právnymi záväzkami ale zvážením záujmu a moci; štáty si

v anarchii nemôžu dovoliť byť morálne - nie je pravdou že štáty a ľudia nekonajú dobro len ak sú k tomu prinútení - verejná mienka tu môže hrať veľmi silnú rolu, taktiež aj sila medzivládnych inštitúcií - realisti zdôrazňujú že ak štát spácha morálny zločin, buď z toho vyviazne bez následkov, alebo ak nie, tak je to preto že

bola mobilizovaná sila ostatných štátov na ochranu tejto normy - v niektorých prípadoch štáty môžu byť morálne – humanitárne intervencie

mnohí realisti prezentujú presadzovanie národného záujmu a realistickú mocenskú politiku ako vec etickej povinnosti nacionalistická etika niektorým realistom hovorí, že štát by nemal byť súdený na základe štandardov ktoré sú aplikovateľné na jednotlivcov ale pomocou tých, ktoré sú preňho pripravené v rámci jeho vlastnej prirodzenosti

- nie je pravdou že boj o moc je identický s bojom o prežitie a že systém núti štáty aby sa správali podľa diktátu realizmu alebo riskovali deštrukciu, mnohé morálne ciele zahraničnej politiky totiž nepredstavujú risk pre prežitie