46

4 SPOLKOVÉ A PUBLIKAČNÉ AKTIVITY V OBDOBÍ

SLOVENSKÉHO LITERÁRNEHO ROMANTIZMU

Študentská spoločnosť v Bratislave. Študentská spoločnosť v Levoči. Jednota mládeže

slovenskej. Študentské spoločnosti v 50. rokoch a v 60. rokoch 19. storočia. Spolkové

a publikačné aktivity romantikov.

Slovenskí romantici svoje prvotiny publikovali najprv v spolkových almanachoch, v

periodikách vedených v klasicistickom či preromantickom duchu, v Kuzmányho Hronke,

v bernolákovskej Zore, vo Fejérpatakyho Novom i starom vlastenskom kalendáři,

v Palkovičovej Tatranke, prípadne využili publikačný priestor v českých časopisoch (Květy,

Česká včela), potom vystúpili vo vlastných študentských almanachoch a periodikách.

Samostatný publikačný priestor v podobe rukopisných zábavníkov a neskôr aj tlačených

almanachov si mladí romantici vytvárali už na pôde študentských spoločností.

Študentské spoločnosti sa mohli organizovať pri školách vyššieho typu na základe

reformy Márie Terézie Ratio educationis z roku 1777. Študentské spoločnosti, ktorých členmi

boli slovenskí romantici, vznikali v Bratislave, Prešove, Levoči a Banskej Štiavnici, no prvá

bola Slovenská spoločnosť v Kežmarku, založená v roku 1824. Podľa modelu Slovenskej

spoločnosti kežmarskej sa konštituovala spoločnosť v Bratislave v roku 1828 ako stredisko

študentského života. Kežmarský model prevzala prešovská spoločnosť, zo skúseností

bratislavskej čerpala levočská i banskoštiavnická spoločnosť (Kovačka 1989, s. 14).

4.1 Študentská spoločnosť v Bratislave

Na pôde bratislavského lýcea pôsobila v rokoch 1829 - 1837 Spoločnosť

českoslovanská. Zakladajúcimi členmi spoločnosti boli Samo Chalupka, Karol Drahotín Štúr,

Daniel Lichard, Samuel Godra, Štefan Caltík, Samuel Babylon a Matej Holko. Spoločnosť

českoslovanská v 30. rokoch 19. storočia opúšťala pedagogicko-didaktický model (profesor

→ študent), posilňovali sa pozície študentov v riadení spoločnosti. Spoločnosť sa najprv

zameriavala na „gramatiku“, „dobropisebnosť“ jazykovo-štylistických cvičení či literárnych

prác, postupne prevládla poetologicko-štylistická stránka, prvotný záujem o antiku, klasické

texty vystriedali aktuálnejšie texty (Kovačka 1989, s. 14), na stretnutiach študentov sa

47

recitovali práce J. Kollára, J. Hollého, K. H. Máchu, ale aj básne K. Kuzmányho či J.

Záborského (Óda na Slováků). V študentských prácach je zastúpená balada, óda,

vlastenecká a intímna lyrika, menej elégia, selanka, bájka, cestopis, ale aj fraška.

Najlepšie práce študentov boli od školského roku 1829 zapisované do Pamätnice a od roku

1837 do Dejín hodín výkonných pri Ústave řeči a liter., zo žánrového hľadiska išlo

o slávnostné prejavy, oslavné básne, životopis, ale aj traktát Slovanství od Jozefa Miloslava

Hurbana s jednoduchým dejom (mladí priatelia sa vyberú do krčmy, kde stretnú „rytíře

pěnového piva“), založeným na kontraste medzi úpadkom alkoholika a priateľmi obrátenými

k vyšším cieľom, ktorí striedajú prípitky na Kollára, Slovanstvo recitovaním dumy, ódy

a prednášaním úvah. Hurbanov traktát pokračuje v intenciách klasicistickej a kázňovej

literatúry (Noge 1969, s. 96 – 98) a má didaktickú funkciu. Zapisované boli len vybrané práce

z tých, ktoré boli prečítané a posúdené, napríklad v školskom roku 1838/39 bolo z prečítaných

92 prací (72 básní a 14 próz) a z nich bolo zapísaných len 8 prác (Pišút 1938, s. 44).

Verejnou prezentáciou najlepších študentských prác členov bratislavskej Spoločnosti

českoslovanskej sa stal almanach Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského

(1836). V almanachu redigovanom Ľudovítom Štúrom a Ctibohom Zochom dominuje poézia

(33 básní), prozaické texty sú zastúpené minimálne:

rozsiahly úvod Krátký přehled udalostí literatury na oboru Slovenska s připojeným

pojednáním o Společnosti učenců řeči Českoslovanské20

Prešporské;

Hodžova reč o význame českého jazyka Řeč při příležitosti pervého zasednutí

k údům Společnosti deržaná dne 22-ho září 1833;

Životopis Svatopluka, krále velkomoravského Gustáva Grossmana, žánrovo na

pomedzí úvahy a historickej štúdie;

báseň v próze Jána Maróthyho Vidění, ktorá cez snové vidiny svetiel nad

Slovenskom spájajúcich sa do jedného veľkého ohňa alegoricky vyjadrovala túžbu

zapáliť celé Slovensko pre národné veci;

povesť o vzniku jazera ako pripomienke tragickej lásky mládenca Bolemila

a vodnej víly Najady so znakmi baladickej prózy Jezero Bančanské od Jána

Maróthyho.

Z veršovaných žánrov v Plodoch boli zastúpené hlavne žánre typické pre

klasicizmus ako ódy (Pavel Ollik Ku poctě, Ctiboch Zoch Oda k Jednotě, Ľudovít Štúr Na

Zobor), znelky (Ľudovít Štúr Znělky), nápisy, didaktizujúce básne, ale už aj žánre

20 V obsahu almanachu je tvar „Českoslowenské“.

48

romantické ako balada a pieseň. Z antických čias uprednostňovali mladí autori grécku

tradíciu (na rozdiel od klasicistov zameraných viac na rímsku antiku), v antickom duchu písal

Karol Drahotín Štúr viaceré básne: Starobylí Řekové, Rozchod Hectora s Andromache, Nad

hrobem Homerovým, Na odcházejícího Sokrata. K autorom nápisov sa v almanachu zaradili

Ján Maróthy (Parolod Zríni, Motýl), Gustáv Grossman (Linguista), Pavel Švehla (Milovník,

Uštipečný soudce) či Michal Miloslav Hodža (Anagramma, Mladí jsme, Hegel, Prázdnost ve

přírodě, Básník z dlouhé chvíle). Nápis v krátkom dvojveršovom útvare formuluje

ponaučenie, gnómu, často v ironickom duchu, napríklad sebaironizujúci nápis Michala

Miloslava Hodžu:

Básník z dlouhé chvíle

Z dlouhé chvíle praví že psal sve básne Miloslav,

Pravda; protož zívám, čítaje básne jeho. (Plody 1836, s. 104).

Najvýraznejší autori almanachu boli Samo Chalupka, Karol Drahotín Štúr, Ľudovít

Štúr a Michal Miloslav Hodža. Zo žánrového hľadiska k najzaujímavejším textom almanachu

patrí:

epická hrdinská báseň Michala Miloslava Hodžu Měč křivdy;

pieseň Sama Chalupku Smutek so výrazovými atribútmi ľudovej piesne (8-

slabičník, striedavý rým, lexikálny paralelizmus);

balada Jána Maróthyho Hynek a Slávka;

balady Pavla Švehlu: Assan Aga a Laura, založená na exotických obrazoch a

Sňatek nad hrobem, „romanca ve třech kusích“ patriaca do okruhu sentimentálnej

poézie.

Činnosť bratislavskej Spoločnosti českoslovanskej bola v roku 1837 po zákaze

študentských spoločností21 prenesená pod Palkovičov Ústav reči a literatúry

československej, kde vďaka pôsobeniu Ľudovíta Štúra činnosť spoločnosti nadobúda výrazný

pedagogický charakter.

V roku 1841 vznikol na pôde bratislavského lýcea rukopisný satirický časopis Buben,

ktorý na rozdiel od neskorších levočských rukopisných časopisov venoval väčšinu svojho

priestoru prozaickým žánrom: satirická reportáž Maďar (viac Noge 1969, s. 99), prozaické

21

V rovnakom čase (jún 1837) vzniká aj ilegálna Vzájemnosť, ktorá združovala predovšetkým bývalých študentov bratislavského lýcea a ktorá vydávala rukopisný dvojmesačník Listy Vzájemnosti. Na jej čele stála osobnosť Boleslavína Vrchovského (Kovačka 1989, s. 15).

49

torzo Cesta na knížecí pole od Jána Kalinčiaka či Poslední počestnost spící dýmky

pravdepodobne tiež od Jána Kalinčiaka, oba prozaické texty boli satiricky naladené, plné

študentského výsmechu, parafrázujúceho dobové konvencie a literárne klišé.

4.2 Študentská spoločnosť v Levoči

Po príchode profesora Michala Hlaváčka do Levoče vzniká na pôde lýcea 26. 9. 1832

Ústav řeči a literatury československé a rovnako ako v Bratislave aj v Levoči začali študenti

literárne tvoriť, v 30. rokoch 19. storočia zaznamenávali Ján Maróthy, Samo Bohdan Hroboň,

Bohuš Nosák-Nezabudov, Ján Francisci-Rimavský a ďalší svoje „výbornejšie“ práce do Liber

memorialis Societatis slavicae (1832 – 1839), v ktorej medzi esteticky nevyhranenými

textami prevládajú klasicistické ódy, zastúpené sú aj elégie a básnické nápisy v elegickom

distichu, teda poézia naplnená slovanskými ideálmi a národným presvedčením. Priamym

pokračovaním Liber memorialis Societatis slavicae je 25 stranový Pamatník čili Sklad

výbornějších prací učenců slovesnosti Československé Levočských z roku 1838/39, ktorý

obsahuje popri príležitostnej a reflexívnej lyrike i jednu hrdinskú báseň od Ondreja Boleslava

Ďurčeka Mikuláš Zrínsky a aj veršovaný humoristický obrázok Dvanácta hodina od Ondreja

Vlastimila Srenka.

Výber najlepších študentských prác vznikajúcich na pôde spoločnosti, ktorá tu

fungovala od školského roku 1832/1833, ponúkol almanach Jitřenka22 (1840) na 110

stranách. Almanach zostavili Samo Bohdan Hroboň s Jánom Drahotínom Antalom z prác

devätnástich levočských študentov. Motto Jitřenky vyjadrovalo tematický a ideologický

posun od slovanského princípu k slovenskému v romantizme:

Ač vřele já se kochám v nesmírné vlasti Slavenské:

Přec nejvroucněji mou otčinu k srdci vinu.

V almanachu prevažujú básnické texty – lyrické básne ako elégie, ódy, selanky,

sonet, príležitostná poézia a lyrickoepické básne (balady-povesti Bohuša Nosáka-

Nezabudova Zkázka o Polednici a Hrad ryku), prozaickú formu má len úvodný príhovor

zostavovateľov a dva ďalšie texty Sama Bohdana Hroboňa: slávnostný prejav Odbírka od

učenců řeči Česko-slovenské a selanka Samoslav napísaná v próze. Básne majú poväčšine

22 Almanach Gitřenka, čili wýborněgšj práce učenců Česko-Slowenských A. W. Lewočských vyšiel v reedícii v roku 1979 a z tohto vydania citujeme.

50

klasicistický charakter (motívy raja, cnosti, motívy klasicistickej prírody: „slávik v klétce“,

„šumot větérka“), menej zastúpené sú romantické motívy noci, Tatier (Ondřej Boleslav

Lanštják Ráno pod Křiváněm, Pode Tatrou, Ján Drahotín Ondruš Mladík z pod Křiváňa), keď

slovanský princíp strieda slovenský, no v porovnaní s predchádzajúcou publikovanou

študentskou tvorbou tu je zosilnený motív Tatier i motív sveta ducha v prírodnom svete.

Z verzologického hľadiska sa v almanachu sa nájdu časomerné aj slabičné verše, ponášky na

ľudový verš. Almanach obsahuje apelatívne i didaktizujúce verše, v ktorých sa terčom kritiky

stávajú neduhy doby ako vekovo neprimerané vzťahy či holdovanie pitiu kávy:

Pavel Draskótzy: Převrácenost

(...)

Již mezi chudobným a bohatým není

rozdílu žádného dle mého domnění.

Švec si pije kávu i vzáctny pán kávu,

když nemá peníze onen, škrabe hlavu;

předce musí kávu denne třikrát píti,

tak říká „bez kávy nemohl bych žíti.

Buď bude i hořká, beze oslazení,

Nech jen bude hrnček hodný k občerstvení;

raději bez chleba, než bez kávy budu,

ač proti mé vůli synové mi hudou. (1979, s. 24).

Báseň Pavla Draskótzyho ako výsmech malomestských manierov predstavuje

výnimku medzi textami Jitřenky, kým ostatné zbásňujú ľudské cnosti, vznešené javy, v

Převrácenosti dominuje satira ľudských slabostí, kým inde je ospievaný ideál Slovenky,

v Převrácenosti sa spomínajú len „kišasonky“ a „frajle“.

Po vyjdení Jitřenky nastal na istý čas útlm v študentských aktivitách, spôsobený nie

najpriaznivejším prijatím almanachu. Stretávanie študentov zaznamenáva Týdenník Ústavu

slovenského v Levoči léta Páně 1842/3 a 1843/4. Opätovné tvorivé pozdvihnutie činnosti

levočských študentov sa spája s príchodom bratislavských študentov, s uzákonením spisovnej

slovenčiny a s menovaním Jána Francisciho-Rimavského za Hlaváčkovho nástupcu (Hvišč

1989, s. 95).

Levoča sa stáva kultúrnym centrom (nielen východného) Slovenska na čele

s Jánom Franciscim-Rimavským, ktorý prišiel do Levoče koncom mája 1844. Kým

51

v Bratislave sa pod Štúrovým vedením v rokoch 1844 až 1848 uskutočňovala cieľavedomá

verejná (a teda aj kompromisná) politická aktivita, v Levoči (ako opozícia voči oficiálnemu

Štúrovmu programu) sa pod patronátom Francisciho akcentovali duchovné princípy

romantizmu: idea obety a prípravy na veľkú katastrofu (Čepan 1989, s. 28). „Literárna

Levoča“23 predstavuje alternatívu programu romantikov a ako literárnohistorický termín

označuje obdobie rokov 1844 – 1847, v ktorých je levočská mládež formovaná

maximalizmom Jána Francisciho-Rimavského, pripravovaná „odkliať“ národ, čo sa do tvorby

pretaví v podobe metafory zakliatej krajiny a v podobe modelu slovenského mládenca –

asketického hrdinu a mladého radikála zároveň (Čepan 1983, s. 35).

4.3 Jednota mládeže slovenskej

V Liptovskom Mikuláši 6. 8. 1846 počas prvého stretnutia Tatrína vznikla ústredná

Jednota mládeže slovenskej pri evanjelických a. v. školách v Uhorsku. Združovala šesť

študentských centier:

v Levoči,

v Bratislave,

v Prešove,

v Kežmarku,

v Banskej Štiavnici

a od roku 1847 aj v Sarvaši.

Výnimku predstavovala len Modra, ktorá pod správou Karola Štúra a neskôr Jána

Kalinčiaka neprejavila záujem o spojenie s ostatnými študentskými Jednotami (Čepan 1989,

s. 32).

Hlavným správcom Jednôt mládeže slovenskej sa stal Ján Francisci-Rimavský s

konkrétnym programom, požadujúcim v praxi uplatňovať idey slobody, askézy, jednoty. Ján

Francisci-Rimavský stelesňoval autoritatívny princíp, povestný bol Francisciho ideový a

estetický maximalizmus. Projekt Francisciho bol v Levoči realizovaný rôzne: od

osvetárskeho nadšenia (Pavol Dobšinský) po mesianistické projekcie (Ján Botto)

(Žemberová 1989, s. 55). Proti autoritatívnemu princípu Francisciho vystupovala liberálnejšia

23 Pojem „literárna Levoča“ monograficky predstavil literárny historik Albert Pražák (1939, 1947), ktorý ho časovo rozšíril smerom do minulosti (až do 17. storočia), na základe ďalších výskumov ho prehodnotil Oskár Čepan aj Edmund Hleba (1990). Edmund Hleba od roku 1974 zorganizoval deväť vedeckých konferencií Literárna Levoča, vďaka čomu sa pojem „literárna Levoča“ v priestore slovenskej literárnej vedy etabloval a významovo spresnil.

52

časť mládeže, v Levoči vedená Jánom Lackom (Čepan 1989, s. 33). V roku 1847 sa hlavným

správcom Jednoty mládeže stal Peter Kellner-Hostinský. Jednota mládeže slovenskej rozvíjala

svoju činnosť do revolučných udalostí roku 1848 vo viacerých rovinách: v literárnej tvorbe,

v rečníckych i divadelných vystúpeniach, v spevokole, v spolku miernosti. Jednota mládeže

slovenskej organizovala prednášky, jazykovo-literárne cvičenia, osvetovú kultúrnu činnosť v

jednotlivých kolách a výsledky svojej činnosti prezentovali študenti v rukopisných

zábavníkoch. Správu o činnosti Jednoty mládeže slovenskej podal Pavol Dobšinský v spise

Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848, na ktorú nadviazal v komplexnejšej, do hlbšej

minulosti zasahujúcej (počínajúc 16. storočím) kultúrnohistorickej štúdii O kultúrnych

ústavoch na území Slovákmi obývanom z doby poreformacionálnej, dokumentujúcej

kontinuitu slovenského vzdelávania (Kovačka 1989, s. 9).

V levočskej Jednote mládeže slovenskej sa buduje slovenská knižnica, rozvíja sa idea

spolkov miernosti, hrá sa slovenské divadlo, na scéne „u Gróvky“ inscenujú študenti

divadelné hry Jána Chalupku (Kocúrkovo, Trasorítka, Starúš plesnivec), Václava Klimenta

Klicperu i Kotzebua, ktoré spája kritika zadubenosti, lakomstva a odrodilstva i výskyt

dynamického študentského motívu (Hleba 1989, s. 84).

Na pôde levočskej Jednoty mládeže slovenskej vznikajú rukopisné zábavníky Život,

Holubica, Považie. Kým tlačené študentské almanachy (Plody a Jitřenka) boli výberom z už

posudzovaných textov, o zaradení textu do rukopisného zábavníka nerozhodovala interná

kritika, ale predovšetkým redaktor, no aj tak bol výber textov viac usmerňovaný než výber

v 30. rokoch 19. storočia do Pamätnice. V levočských rukopisných zábavníkoch prevláda

poézia, svoje básne tu zverejnili Ján Botto, Mikuláš Dohnány, Pavol Dobšinský, Ján Čajak,

Mikuláš Štefan Ferienčík a ďalší, no zastúpenie má aj próza, okrem rozprávok sú tu

i cestopisy a spoločenská freska. V poézii prevláda izosylabizmus so záväznou dierézou.

Najfrekventovanejšie v rukopisných zábavníkoch sú zápisy ľudovej slovesnosti (ľudové

piesne, rozprávky, porekadlá, príslovia), najzastúpenejším autorským žánrom je podľa J.

Hvišča (1989, s. 95 – 96) lyricko-reflexívna poézia, realizovaná ako synkretický žáner

v podobe:

príležitostnej básne (oslava časopisu, osobnosti alebo udalosti): K Životu,

K Holubici, Orol tatránsky, Pieseň k poslednej pocte Jánovi Ondrušovi, Nad

hrobom Janka Kučeru;

prírodnej lyriky (oslava krásy slovenskej prírody): Pohľad na Považia, Pohronia,

K Váhu, Hlas Tatier;

53

vlasteneckej básne (štylizovanej ako spoločenská výzva, deklarujúca vzťah

k Slovensku): Dohnányho Zakliata krajina, Dobšinského Spevy;

autoreflexívnej lyriky (mimetizujúcej rozporuplný psychický stav lyrického

subjektu): Dohnányho Improvizácia, Dobšinského Časy, Moje piesne, Bottove

piesne.

Zábavník „Živuot. Zábavník od a pre levočských Slovákov“ (18. 1. 1846 – 8. 6. 1846)

redigoval Mikuláš Štefan Ferienčík, spolu so Zábavnou prílohou mal celkovo 412 strán.

V zábavníku Život si našli miesto publicistické žánre (recenzie, kritiky, správy o divadelných

predstaveniach, úsudky o prečítaných knihách), básnické žánre (Ján Botto, Mikuláš Dohnány,

Pavel Dobšinský a ďalší), menej prozaické texty (ja-rozprávanie mystického charakteru

Jaskyňa Stanišovská od Jána Klima) a dramatické pokusy: Mikuláš Štefan Ferienčík uverejnil

v zábavníku hru Veľa reči, málo veci alebo Ostatný a prvý deň v roku a veselohru Nástin zo

života slovenského, Leopold Abaffy drámu Bozkovci. Z priemeru zverejnených textov

v intenciách tvorby starších generačných druhov sa vymykala báseň Jána Botta Duma pri

Dunaji, ktorú v Živote posudzoval a interpretoval Mikuláš Štefan Ferienčík. Jánovi Bottovi

bola síce ľudová poézia vzorom, modelom (duchovných, morálnych hodnôt), no ten sa

usiloval transformovať tak, aby vytvoril alegorický obraz fiktívneho sveta piesní a povestí, čo

sa napokon ukázalo ako produktívna cesta aj pre ďalších autorov v novom zábavníku

Holubica, vydávanom v nasledujúcom školskom roku 1846/1847 (Kraus 1999, s. 119).

Rukopisný zábavník Holubica. Zábavník od a pre levočských Slovákov (13. 10. 1846

– 8. 6. 1847) s prílohou Sokol. Brat bratov a priateľ Života (príloha vydávaná od 14. 5. 1847)

redigoval Pavol Dobšinský. Zábavník vychádzal každé 3 – 4 dni, zvyčajne v utorok a v piatok

a spolu mal 300 strán.24 K najvýraznejším autorom Holubice patrí Ján Botto, publikoval tu

básne Svetský víťaz, Pieseň Jánošíkova, Povesť Maginhradu a o každom jeho texte vyšla

v Holubici aj recenzia, oceňujúca Bottovu obrazotvornosť, alegorickosť. Mikuláš Ferienčík

v Holubici uverejnil prózy, ktoré sám nazýval „povesť“, Slovenskí ochotníci25 a Detvan

s jánošíkovskou tematikou, ale aj divadelnú hru Zberbovaní. Pravdivá udalosť26 situovanú do

roku 1846 o študentoch pripravujúcich divadelné predstavenie Starúš plesnivec, s komickou

24 Rukopisný zábavník Holubica vyšiel zviazaný ako faksimile v roku 1977. 25 Mikuláš Ferienčík v próze formuluje národnú ideu v apelatívnom tvare, napríklad vo chvíli, keď sa na nácvik hry nedostavia dievčatá: „Slovenki! Slovenki! veť je národňja vec viššja ako klebety, počúvajťe vaše múdre ťetki, robťe, ako chceťe, len o to vás prosíme, ňevravťe že sťe Slovenki. Lebo dokim sa tak rjaďiťe ako vám tje raďja,

dokim za módou a bon tónom sveta iďeťe, nuž sťe nje Slovenki.“ (1977, s. 168). 26 Pravdivosť udalosti dokumentuje Pavol Dobšinský, ktorý spomína študentov Abaffyho a Gábera, ktorí kvôli divadelným rolám mali z kasární zapožičané uniformy, čím vyvolali v uliciach Levoče dojem, že boli zverbovaní, až kým omyl neodhalil a na žart neobrátil prof. Hlaváček (Dobšinský 1972, s. 234 – 235).

54

zápletkou založenou na fingovanom zverbovaní študentov. Cestopisnej próze sa venoval

Pavol Dobšinský, po kratších útvaroch ako opis Železník a okolie a cestopis Túrova obetnica

na Kráľovej holi začalo v Holubici vychádzať deväť pokračovaní cestopisu (a ďalších šesť

častí uverejnil v nasledujúcom školskom roku v Považí), ktorými mapoval národné dominanty

Slovenska (Gemer, Zvolen, Liptov, Orava, Turiec, Trenčín a Nitra), jeho prírodné i kultúrne

špecifiká. Prírodné scenérie v Dobšinského cestopise striedajú opisy sociálneho

a hospodárskeho stavu krajiny.

Obr. č. 3 Ilustrácia z obálky zábavníka Holubica od J. Botta27

Sumarizujúc žánrovú rozmanitosť textov uverejnených v Holubici treba na prvom

mieste uviesť žánre ľudovej slovesnosti, konkrétne: prostonárodné piesne (112),

prostonárodné hádanky (17), prostonárodné povesti (3), bájka (1), v Holubici sa pravidelne

27 Tá istá ilustrácia (len s drobnými úpravami rozostavenia jednotlivých symbolických predmetov) bola na obálke vždy 1. zväzku každého čísla zábavníka Holubica. Popis Bottovej ilustrácie podáva Pavol Dobšinský: „tušom nakreslil po pravej ruke spoza kamenného oltára vybleskujúce lúče vychodiaceho slnka a osvecujúce oltár i slovanskú rozvitú lipu pri ňom, pod lipou ale naklonenú zástavu a pod zástavou harfu, píšťalu, bubon,

trúbu a meč, Popolvára, hlavu šarkana, širák slovenský a palmu; nad tým vznáša sa na krídlach holubica a nesie

v pišťoku zelenú ratoliestku lipy do zakliateho kraja (ako symbol života i odkliatia), ktorý po ľavej ruke

predstavený bol čiernymi balvanmi skál a z koreňov povyvracanými stromami; nad tým všetkým vo vlajúcej stuhe

(stužke, pantličke) nakreslený nápis Holubica“ (1977, s. 305). Ján Botto prispel do Holubice aj ďalšími ilustráciami v podobe rébusov.

55

objavovali aj zápisy povier či pranostík (44), porekadiel (18), opisy obyčajov (2), ale aj

autorské texty: lyrické básne, piesne (22), veršované epické báje J. Botta (2), prózy M. Š.

Ferienčíka (2), divadelná hra (1), cestopisy P. Dobšinského (3) a napokon aj autorské hádanky

(21), rébusy (5) a preklady: pieseň preložená z maďarčiny a mesianistická próza preložená

z poľštiny Starec a dievčina od J. Czyńskieho. V prílohe Holubice boli uverejnené básne (5),

recenzie (4), redakčné príhovory (5), satirické texty: sentencie, nápisy (3). Holubica bola

žánrovo systematicky koncipovaná, každé číslo v záhlaví otváral citát z ľudovej piesne či

z textov B. Tablica, J. Kollára, J. M. Hurbana, Ľ. Štúra, A. Sládkoviča, A. Mickiewicza

a ďalších, prvým textom Holubice bola vždy báseň, zvyčajne nasledoval prozaický text a na

konci Holubice boli zaradené krátke žánre ako povery, pranostiky, hádanky či rébusy.

Rukopisný zábavník Považja (3. 10. 1847 – 12. 3. 1848) s celkovým rozsahom 202

strán redigoval Mikuláš Dohnány, vtedajší správca levočskej Jednoty mládeže slovenskej,

ktorý ponúkol vo svojej úvahe program pre mladých romantikov: „Prvá myšlienka budiaceho

sa mládenca k životu vyššiemu má byť „poznaj sám seba“, bo to je prvý stupeň jeho

duchovnosti, keď vstúpiac do tajnej skrýše ducha svojho, skúma, myslí, prehliada ukrytý

prameň, z ktorého ustavične čistá voda ako krištál vyviera, ktorú ale špatný hlen pri nej sa

nachodiaci skalí, zamutí a znečistí.“ (In: Hleba 1996, s. 109). Popri zväčša básnických textoch

prispievateľov ako Pavol Dobšinský, Ján Čajak (Znelky, ale aj lyricko-reflexívna próza

Večerné túženie) i Gustáv Adolf Šefranka vynikala poézia Jána Botta (Duma dňa 1. lipňa

1847) a Mikuláša Dohnányho. Okrem poézie boli zapísané úvahy, pojednania,28

prostonárodné povesti, cestopisy i preklady z tvorby G. R. Deržavina, W. Shakespeara, G. G.

Byrona i L. Blanca. Žánrovú rozmanitosť zábavníka dokladá satirická próza List jedného

pána rechtora ako karikatúra profesie od neznámeho autora.

Jednou z ústredných tém levočských básnikov (v rannej poézii Jána Botta a Mikuláša

Dohnányho) bol motív sváru „ducha a predmetnosti“, „ducha a telesnosti“ (Čepan 1989, s.

29) Autori si vytvorili nový typ romantického hrdinu spojením povahových čŕt Popolvára

(najmladší, najslabší syn, predurčený vykonať výnimočný skutok a zvíťaziť nad zlom)

a romantického askétu, zasvätenca ducha, odhodlaného obetovať život za svoje ideály (Čepan

1989, s. 31), ktorý mal výrazné romanticko-mesianistické črty.

Členovia levočskej Jednoty mládeže slovenskej v 2. polovici 40. rokoch 19. storočia

aplikovali podnety do svojej tvorby voľnejšie, prejavovali väčší záujem o svetovú literatúru,

28 Mimoriadne kriticky hodnotil činnosť študentov Pavol Dobšinský, ktorý svoju úvahu o chýbajúcej aktivite študentov zakončil takto: „Nuž vraj len tak, keď sme dosiaľ poriadni boli, môžeme si kus aj neporiadni byť. No len sa povaľujme na tom smetisku, budete krásne vyzerať.“ (In: Hleba 1996, s. 115).

56

v centre pozornosti je otázka národného charakteru literatúry, najmä v nadväznosti na ľudovú

slovesnosť, študenti vlastné predstavy premietajú do alegorických polôh, vo svete povestí

zobrazujú dobové problémy a konflikty, rečou symbolov vyjadrujú zápas dobra so zlom

i vidiny lepšieho života (Kraus 1999, s. 118). Využívajú alegóriu ako základný konštruktívny

činiteľ organizujúci a usúvzťažňujúci jednotlivé zložky diela a symbol, lebo vnútorné,

záhadné možno vyjadriť len obrazne, nie pojmovo.

Autori levočskej proveniencie:

Ján Botto,

Pavol Dobšinský,

Janko Čajak,

Ľudovít Kubáni.

Odlišné postupy vo svojej poézii zvolil Ľudovít Kubáni, ktorý tematizuje rozpor

medzi ideálom a skutočnosťou, dôjde k paradoxnému spojeniu romantizmu a „chlebárstva“,

v ktorom budú prevládať tienistejšie stránky bytia, nie viera v zázraky, v magické,

nadprirodzené sily, nie príšery a odvážny rozprávkový hrdina, ani zakliata a slnečná krajina

(Jána Botta), namiesto toho Kubáni použije motívy prírodných úkazov a živlov ako púšť,

sopka, mraky, mesiac, slnko, hviezdy, cmiter či rumy (Kraus 1999, s. 122).

Literárne texty uverejňované v almanachoch i v levočských rukopisných zábavníkoch

sa menia, kým v 30. rokoch 19. storočia prevládali klasicistické žánrové, veršové a strofické

formy ako oslavné ódy, básne s pastierskou tematikou a postavami z antickej mytológie

(Liber memorialis, Jitřenka), v zábavníkoch zo 40. rokov je to už poézia plná vnútornej

nespokojnosti, revolučnosti, výziev na čin. V počiatočnej fáze (tridsiate roky) prevažoval

afirmatívny vzťah k vzorom antickej poézie, no klasicistickú poetiku postupne nahrádzala

romantická a konvenčné žánre záujem o ľudovú slovesnosť (Hvišč 1989, s. 91). Levočské

rukopisné zábavníky zo 40. rokov 19. storočia obsahovali texty, ktoré zachytávajú poetiku

slovenského literárneho romantizmu, texty ponúkali alegórie, v ktorých sa súčasnosť zrkadlila

vo fiktívnom svete piesní a povestí. V zábavníkoch sa prejavoval záujem o ľudovú

slovesnosť, zo žánrov mala zastúpenie rozprávka, hádanka, povera, porekadlo.

V bratislavskej Jednote vychádzal Národní zábavník, v banskoštiavnickej Jednote

Štiavnický zábavník a rukopisný časopis Sitno, nádejná situácia bola v Kežmarku, menej sa

darilo študentským aktivitám v Prešove (Kovačka 1989, s. 18), hoci tu Jednota mládeže

slovenskej pôsobí od roku 1845 a v Prešove študovali či pôsobili významné osobnosti

57

národného obrodenia ako Michal Miloslav Hodža, Jonáš Záborský, Štefan Marko Daxner, Ján

Francisci-Rimavský či Mikuláš Ferienčík.

4.3 Študentské spoločnosti v 50. a v 60. rokoch 19. storočia

Paralelne s Jednotou mládeže slovenskej jestvovali aj ústavy, aktívne najdlhšie (aj

v rokoch porevolučných) pôsobil Ústav reči a literatúry v Modre, na pôde ktorého rukopisná

Pamětnica pretrvala až do roku 1852, keď ju v roku 1853 vystriedal už po slovensky písaný

rukopisný časopis Venec s podtitulom Týdenník Ústavu slovenského v Modre. Venec

zaznamenáva všetky peripetie tvorby mladých autorov, ktorí oscilujú medzi napodobovaním

starších poetologických vzorov a vlastnou poetikou, popri ponáškach na ľudovú pieseň sa tu

nachádza aj sapfická strofa29, popri romantickej vlasteneckej piesni i časomerná selanka.

Obnoviť činnosť Jednoty mládeže slovenskej po revolúcii sa pokúsil Pavol Dobšinský

v Levoči, Samo Ormis v Banskej Štiavnici a v Prešove Michal Hlaváček, v Bratislave

v 50. rokoch vydávajú študenti časopis Lipa. Úspešne rozvinúť činnosť sa podarilo

študentom teológie len v Banskej Bystrici v Kole na začiatku 50. rokoch 19. storočia, neskôr,

na rozhraní 50. a 60. rokoch, pokračovali v ich činnosti gymnazisti pod vedením Juraja Slottu.

Na ich rukopisný, po česky písaný gymnaziálny časopis nadväzuje v 60. rokoch slovenský

rukopisný zborník Vesna, súbežne s ním vyšiel súbor textov Jarné kvety (po Plodoch

a Jitřenke tretí študentský tlačený almanach), v ktorom boli študentské práce posudzované

Andrejom Sládkovičom (Kovačka 1989, s. 19).

Študentské spoločnosti rozvíjajú svoju činnosť najmä v 60. rokoch 19. storočia.

V Prešove (profesor Michal Hlaváček) Národná slovenská spoločnosť vydáva časopis Torysa

a spolu s banskoštiavnickou spoločnosťou, vedenou ďalším Levočanom, profesorom Pavlom

Dobšinským, plánujú i spoločný zborník, čo sa však zrealizovať nepodarilo (Kovačka 1989, s.

20). V Bratislave začnú študenti vydávať rukopisný časopis Svornosť, no v roku 1863 po

zvýšení protislovenského tlaku sa uskutoční druhý bratislavský exodus študentov do

Kežmarku, Prešova a do Revúcej. V Revúcej priaznivé podmienky pre rozvoj študentskej

činnosti vytvára pôsobenie Augusta Horislava Škultétyho, funguje tu viacero časopisov: Svit,

pôvodom z Bratislavy, Zore s redaktorom J. A. Fábrym prichádzajúcim z Kežmarku, 29 Sapfická strofa (pomenovaná po gréckej poetky Sapfó) je štvorveršová strofa, ktorá sa skladá z troch sapfických (11-slabičných) veršov, v 1. stope s trochejom, v 2. stope so spondejom, v 3. s daktylom a dvoch posledných s trochejom, k nim sa pripája na konci adónsky (5-slabičný) verš. Predstavuje relatívne uzavretú významovú, rytmickú a obvykle aj syntaktickú a intonačnú básnickú jednotku. Na Slovensku sapfickú strofu uplatnil vo svojej básnickej tvorbe Ján Hollý a v neskoršom období napodobňovali sapfickú strofu S. H. Vajanský a P. O. Hviezdoslav (Štraus 2007, s. 230).

58

Lancuško z Levoče, ale aj ďalšie časopisy: Slovák, Bubon, Včela. Tu sa už aj študenti

diferencujú politicky na priaznivcov Starej školy (Národnie noviny) či Novej školy (Bobulove

Slovenské noviny). V Levoči v 60. rokoch študenti obnovia Slovenskú spoločnosť, vydávajú

rukopisný časopis s rovnakým názvom ako v Banskej Bystrici – Vesna, i humoristický

časopis – Psia noha. (Kovačka 1989, s. 21).

Koncom 60. rokov 19. storočia sa centrum študentského života vytvorilo v Prešove.

Z Levoče prichádza Daniel Záboj Lauček a z Kežmarku Pavol Országh, ktorí posilnia

prešovské študentské Kolo, tu už od roku 1866 vydávajú rukopisný časopis Napred a s

aktivitou Prešovčanov sa nemôže porovnať ani bratislavský Naprej, v ktorého čele stál

Svetozár Hurban (Kovačka 1989, s. 21). Vyvrcholenie študentskej činnosti v Prešove

znamená tlačený almanach Napred (1871).30 Almanach Napred uzavrie prehľad

študentských aktivít v období slovenského literárneho romantizmu, keďže predstavil novú

generáciu autorov, ktorí neskôr vo svojej tvorbe uplatnia realistickú poetiku.

K najvýraznejším prispievateľom almanachu patrili Pavel Országh a Koloman Banšell,

ďalšími autormi boli Samuel Medvecký, Ján Alexander Fábry, Miloš Bazovský, Andrej

Sokolík, Daniel Lauček, Pavel Zoch, Martin Turčan, Titus Barbierik. Almanach Napred

dedikovali zostavovatelia, Koloman Banšell a Pavol Országh: „Vreleľúbeným

a drahocteným otcom národa, bojovníkom práva, kriesiteľom povedomia, rozširovateľom

blaha národnieho. S pocitom pokornej úcty venujú sostavitelia.“ a hoci aj v príspevkoch

jednotliví autori almanachu (okrem zostavovateľov aj Daniel Lauček, Samuel Medvecký)

viac nadväzovali na poetiku svojich predchodcov a menej presadzovali novú poetiku,

almanach vyvolal polemiku, či skôr generačný spor. Jozef Miloslav Hurban v glose

uverejnenej v Cirkevných listoch (1871) zaujal odmietavý postoj voči básni Kolomana

Banšella Len ma ľúb. Kritickú noticku o almanachu publikoval Andrej Trúchly-Sytniansky

(Orol 1871), ktorý autorom vyčítal prozodický chaos (Kraus 1991, s. 240). Banšell

s Országhom odpovedali v Dennici (1871), ohradili sa voči viacerým výčitkám, proti

povrchnému odsúdeniu. Medzigeneračné nepochopenie prehĺbila odmietavá recenzia

Banšellovej Atlanty (1873) od Jozefa Miloslava Hurbana i podráždená reakcia autora, jedno

i druhé však už patrí viac do obdobia nastupujúceho realizmu (viac Kraus 1991, s. 244 – 247).

Mladá generácia realistov vstúpila do slovenskej literatúry rovnako ako predtým romantici

prostredníctvom študentského almanachu.

30 V digitalizovanej podobe je almanach Napred dostupný na webovej stránke: http://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=uiug.30112078621353;view=1up;seq=4

http://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=uiug.30112078621353;view=1up;seq=4

59

4.4 Spolkové a publikačné aktivity romantikov

V prehľade spolkovej činnosti na Slovensku sú okrem študentských aktivít zastúpené

aj tie spoločnosti, ktorých činnosť súvisela so slovenskou romantickou literatúrou, so

slovenskou kultúrou bezprostredne alebo prostredníctvom ich vedúcich predstaviteľov.31

Celoslovenský a nadkonfesionálny spolok Tatrín („Jednota milovníkov národa

a života slovenského“) bol ustanovený v Liptovskom Sv. Mikuláši v auguste 1844. Predsedom

spolku sa stal Michal Miloslav Hodža, pokladníkom Gašpar Fejérpataky-Belopotocký,

prísediacimi Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Ctiboch Zoch a Matej Tučka. Hoci spolok

nikdy nebol oficiálne maďarskou vrchnosťou povolený, organizuje pravidelné, každoročné

stretnutia (sednice) v Liptovskom Sv. Mikuláši až po pamätné stretnutie 10. 8. 1847

v Čachticiach, na ktorom došlo k dohode s bernolákovcami v otázke jazyka. Vďaka spolku

vyšli viaceré zásadné diela: Štúrova Náuka reči slovenskej, Hodžovo Dobruo slovo Slovákom

súcim na slovo, Větín o slovenčine, Epigenes slovenicus a napokon aj v päťtisícovom náklade

Žiadosti slovenského národa z 10. 5. 1848.

Almanach Nitra (1842 – 1877)

Jozef Miloslav Hurban iniciuje vydávanie almanachu Nitra, ktorého názov predstavuje

symbol slávnej minulosti (Veľká Morava), pričom súčasné aktivity národovcov vedú

k projektovaniu rovnako veľkolepej budúcnosti. Tvorba publikovaná v prvej až piatej Nitre

(1842 – 1853) patrí do vrcholnej fázy romantizmu. Jozef Miloslav Hurban ako zostavovateľ

i prispievateľ prostredníctvom almanachu predstavil svoju koncepciu literatúry, Nitra bola

symbolom odkazujúcim na veľkomoravskú tradíciu.

Prvá Nitra (1842) odzrkadľovala situáciu v slovenskom literárnom živote na začiatku

40. rokov 19. storočia – hľadačstvo nových ciest i rezíduá klasicistickej poetiky, zo staršej

generácie sú tu zastúpení autori ako Ján Kollár, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a Michal

Bosý, z najmladšej študenti Andrej Sládkovič a Ján Kalinčiak, z českých autorov Jan Erazmus

31 Medzi význačné spoločnosti v čase národného obrodenia patrili spolky miernosti. Pri ich zakladaní a rozširovaní stáli viacerí významní národní dejatelia ako Michal Rešetka, Ján Palárik, Adam Hlovík, Ján Hlovík, Ján Andraščík a predovšetkým Štefan Závodník, ktorého organizačná, agitačná činnosť časom (v rokoch 1845 – 1846) nadobudla celoslovenský charakter. Centrálny spolok striezlivosti, zjednocujúci všetky uhorské spolky striezlivosti, vznikol v roku 1847, keď sa na fare vo Veselom zišli zástupcovia 12 uhorských stolíc bez rozdielu národností či konfesie, ktorí zvolili za predsedu Centrálneho spolku striezlivosti Štefana Závodníka a za členov predsedníctva Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu. Problematika alkoholizmu rezonovala aj v dobovej tlači, v Štúrových Slovenských národných novinách a v ich prílohe – v Orle tatranskom, po revolúcii v Katolíckych novinách, články odsudzujúce alkoholizmus od Jána Palárika vyšli v časopise Cyrill a Method. Tlačou vyšiel súbor kázní Jonáša Záborského, v ktorých jednou z tém bol aj alkoholizmus a ten sa stáva terčom kritiky aj v jeho prózach (Dva dni v Chujave) či v divadelných hrách Korheľ a ožran, Bohatý okrádač a Najdúch.

60

Vocel a Karel Hynek Mácha. Obsah almanachu bol žánrovo a tematicky rozdelený, prvá časť

obsahovala príležitostnú tvorbu, čo vyjadroval aj jej názov Hlasy k Nitre, druhá časť

historické spevy (Jozef Miloslav Hurban Osudové Nitry, Andrej Sládkovič Ctibor, Ľudovít

Štúr Žrec), tretia časť Obrazy z přítomnosti (satirická próza Ladislava Paulinyho Výlet do

Kocourkova), štvrtá časť už bez žánrovej diferenciácie prinášala rozmanité básnické texty

(Ľudovít Štúr, Bohuš Nosák-Nezabudov, Jozef Miloslav Hurban a viaceré autorky), piata časť

sa zameriava na tematizáciu minulosti v próze (Jozef Miloslav Hurban Svadbe krále velko-

moravského a Ján Kalinčiak Bozkovci), posledné dve časti almanachu mali informatívny

charakter (šiesta o ďalšom vydaní almanachu a siedma časť o predplatiteľoch).

Druhý ročník almanachu Nitra (1844) ako prvá slovenská tlačená kniha má

vyhranený programový charakter, vyjadrený už predtým Hurbanom v recenzii Sabinových

Básní. Texty pre almanach vznikali v jazyku bez literárnych tradícií, tradície mal iba

v ľudovej slovesnosti, ktorá sa chápala ako hlavný ukazovateľ národného „bytu“ i ako

estetická hodnota prvej veľkosti (Kraus 1991, s. 151). Almanach uverejnil prozaické texty

(Prítomnosť a obrazy zo života slovenského a cestopis Prechádzka po považskom svete Jozefa

Miloslava Hurbana) a básnické texty Petra Kellnera-Hostinského, Ľudovíta Štúra, Jána

Francisciho-Rimavského, Bohuša Nosáka-Nezabudova, Šajavského, D. Dolinského,

Miloslavy a hlavne balady, piesne a príležitostnú poéziu Janka Kráľa Zakliata panna vo

Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Zabitý, Povesť, Moja pieseň, Pieseň bez mena,

Vysokourodzenému pánovi, pánu Ďurkovi Košútovi, Pesnička na kare ku cti zosnulému

Jankovi Tomesovi, duši slovenskej, držanom povedaná, epické básne – povesti Janka

Matúšku Kozia skala, Púchovská skala, Hrdoš.

V treťom ročníku almanachu Nitra (1846) po Hurbanovom úvodnom slove bolo

publikované pásmo Silvestrova noc Petra Kellnera-Hostinského, ktoré sa vracalo k pohnutým

udalostiam z prelomu rokov 1843/1844. V almanachu prevažujú národnobuditeľské básne

(Andrej Sládkovič, Jozef Miloslav Hurban), no zastúpená je aj príležitostná lyrika (Jakub

Grajchman), krakoviaky (Ján Kalinčiak) či intímno-reflexívna lyrika (Ján Kalinčiak, Ján

Francisci-Rimavský), próza Statočný valach Štefana Marka Daxnera a Olejkár Jozefa

Miloslava Hurbana z čias panovania Matúša Čáka Trenčianskeho.

Štvrtý ročník almanachu Nitra (1847) otvára Hurbanovo úvodné slovo, v ktorom

formuluje cieľ almanachu – zaznamenanie všestranného rozvoja slovenskej literatúry.

Podstatnú časť príspevkov tvorí próza: Korytnické poháriky, alebo veselé chvíle nezdravého

človeka a Od Silvestra do Troch kráľov od Jozefa Miloslava Hurbana, Opis Liptova od

Miloslavy Lehockej, Ši nepredáte Zábot. Rozprávka starého železníka gemerského

61

z predošlého stoletia od Sama, básne tu publikoval Ján Kalinčiak, Samo Bohdan Hroboň

(Mládeži) a Ladislav Pauliny (Hrdoš alebo Stratený generál).

Po viacročných peripetiách so získavaním povolenia sa napokon Ľudovítovi Štúrovi

podarilo od 1. augusta 1845 začať pravidelne dvakrát do týždňa vydávať Slovenskje národňje

novini. S Ľudovítom Štúrom od augusta 1845 do júna 1848 spolupracovali pri redigovaní

novín Peter Kellner-Hostinský a Bohuš Nosák-Nezabudov a do novín prispievali Janko Štúr,

Ľudovít Dohnány, Viliam Pauliny-Tóth, Pavol Dobšinský, no našli sa aj kritici novín, Janko

Kráľ i Ján Francisci-Rimavský im vyčítali konzervatívnosť, miernosť. Z literárneho hľadiska

je zaujímavá príloha novín – Orol tatránski, ktorá vychádzala raz za dva týždne a kde boli

publikované žánrovo rôznorodé texty: balady (Janko Kráľ Pán v tŕní, Kríž a čiapka),

baladické básne (Janko Kráľ Kvet, Ján Kalinčiak Šuhaj zabitý), piesne (Janko Kráľ Verše,

Piesne, vlastenecká pieseň Potecha), reflexívna poézia (Janko Matúška Na Oravský zámok,

Slepý starec), básnické poviedky (Janko Kráľ Choč), dumy (Peter Kellner-Hostinský Duma

na Tatrách, Janko Kráľ Duma bratislavská), úryvok z eposu Ľudovíta Štúra Matúš

z Trenčína, prózy s folkloristickou tendenciou (Samo Bohdan Hroboň Dcéra povesti, Bohuš

Nosák-Nezabudov Laborec), historické prózy (Ján Kalinčiak, Janko Matúška Zhoda

liptovská, Samo Tomášik Hladomra) a cestopisy (Ján Kutlík, Bohuš Nosák-Nezabudov,

Samuel Ferienčík, Adam Hlovík, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Ján Tambor),

nechýbali ani literárnokritické príspevky Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána

Francisciho-Rimavského, Mikuláša Dohnányho, Ctibocha Zocha.

Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru32 Jozefa Miloslava Hurbana začali

vychádzať v roku 1846 a na ich stránkach boli publikované predovšetkým odborné príspevky

– od prvého ročníka dominujú príspevky Jozefa Miloslava Hurbana Slovensko a jeho život

literárny, Veda a Slovenske pohladi, publikovaný bol aj jazykovedný príspevok Bohdan

Hroboň, obranný článok Slovanou náklonnosť ku sloboďe, ktorého autorom bol Eugen

Gerometta.

Rozvíjajúcu činnosť spoločností i vydávanie periodík prerušila aktívna účasť

viacerých predstaviteľom národného obrodenia na revolučných udalostiach 1848/1849, na

druhej strane, práve revolučné udalosti inšpirovali, v literárnej podobe na ne reagovali básnici

(Janko Kráľ, Ján Kalinčiak), prozaici (Jozef Miloslav Hurban) i dramatici (Jozef Podhradský

či Ľudovít Kubáni). Po revolúcii opäť začali (aspoň nakrátko) vychádzať Slovenské pohľady

32 Digitalizovaná podoba časopisu Slovenské pohľady (1846, 1847, 1851, 1852, 1881, 1882) je dostupná na: http://digitalna.kniznica.info/collect/webpage/pohlady.html

http://digitalna.kniznica.info/collect/webpage/pohlady.html

62

a Jozef Miloslav Hurban vydal v roku 1853 piatu Nitru, no Ľudovítovi Štúrovi sa nepodarilo

obnoviť vydávanie Slovenských národných novín.

Obnovené Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru oproti predrevolučným

značne rozšírili počet prispievateľov, k Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Eugenovi

Geromettovi a Samovi Bohdanovi Hroboňovi pribudli Mikuláš Dohnány, Ľudovít Štúr, Ján

Kalinčiak, Peter Kellner-Hostinský, Michal Godra, Ján Kadavý, Ján Kutlík, Ján Palárik

a ďalší. Slovenské pohľady od roku 1851 predstavovali protiváhu provládnym, viedenským

Slovenským novinám (redaktori Jonáš Záborský, Daniel Lichard, Andrej Radlinský), ktoré

mali konzervatívny charakter, presadzovali koncepciu národa a národnej kultúry zloženej na

iluzórnej česko-slovenskej jednote. Slovenské pohľady sa pod vedením Jozefa Miloslava

Hurbana a redaktora Mikuláša Dohnányho orientovali na aktuálne kultúrno-politické

problémy a v časopise dominuje publicistika – odohrávala sa tu polemika okolo Záborského

Žehier, Hurban pravidelne zapĺňa rubriku Obzrenia novejších literatúr slovanských, odborné

pojednanie o charaktere vedy z mesianistických pozícií prináša Peter Kellner-Hostinský

Prvotiny vedy slovanskej. Časopis uverejňoval aj jazykovedné state a recenzie Mikuláša

Dohnányho i Ľudovíta Štúra, ktorý v recenzii Pasiem Branka Radičeviča precizuje svoje

názory na poéziu, konštatuje krízu súčasnej poézie na západe aj na východe, s výnimkou

hodnotných básní Puškina Kaukazský zajatec, Poltava, Mazeppa a Chalupku Jánošíkova

naumka (Kraus 1991, s. 207). Slovenské pohľady uverejňovali aj cestopisy, aj pôvodnú

umeleckú literatúru, napríklad Dumy Mikuláša Dohnányho, prózu Jána Kalinčiaka Knieža

liptovské.

Časopis Cyrill a Method s prílohou Priateľ školy a literatúry (1859 – 1861)

s výchovným a popularizačným zacielením uverejňoval básne slovenských romantikov,

úvahy o literatúre, recenzie.

Časopis Sokol (1860 – 1861) so zameraním „pre krásno umenie a literatúru“

redigoval Pavol Dobšinský a po ňom (v rokoch 1862 – 1869) Viliam Pauliny-Tóth.

Uverejňoval tvorbu mladších levočských autorov (Ján Botto, Pavol Dobšinský, Ľudovít

Kubáni, Janko Čajak) i starších autorov (Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Jozef Miloslav

Hurban, Samo Bohdan Hroboň, Janko Kráľ, Samo Tomášik). Dobšinského Sokol bol

beletristickým časopisom, vo výbere príspevkov bol zrejmý dôraz na spoločenskú funkciu

literatúry i snaha nadviazať kontakt s európskymi tendenciami. V prílohe časopisu Sokol

publikoval Samo Bohdan Hroboň Slovopieseň a tu vyšla i jej recenzia z pera Pavla Hečka.

Časopis Sokol prevzal v roku 1862 Viliam Pauliny-Tóth, ktorý zmenil dominantne literárnu

orientáciu časopisu na spoločenskú, čo vyjadroval podtitul: „Obrázkový časopis pre zábavu

63

a poučenie.“ Publikujú sa tu viaceré literárnoteoretické príspevky (Peter Kellner-Hostinský

pojednanie o poslaní divadelnej hry, Samo Bohdan Hroboň úvahu Slovo o Goethem

a Heglovi). Na konci 60. rokov 19. storočia ponúkli redigovanie časopisu Jánovi

Kalinčiakovi, ktorý požadoval zásadné zmeny v koncepcii časopisu a vonkajším indikátorom

týchto zmien bolo premenovanie časopisu – nástupcom časopisu Sokol sa stal v roku 1870

beletristický časopis Orol. Hoci Ján Kalinčiak viedol časopis len krátko, podarilo sa mu

pozdvihnúť jeho úroveň, po smrti Kalinčiaka (†16. 6. 1871) prevzal redakciu Andrej Trúchly-

Sytniansky a Mikuláš Štefan Ferienčík.

Satiricko-humoristický časopis Viliama Paulinyho-Tótha Černokňažník (1861 –

1864) uverejňoval predovšetkým kratšie humoristické až satirické žánre: satirické básne,

kratšie prózy, humoresky Daniela Bacháta, humoristickú rozprávku Čudákovän a sedemnásť

žartovných rozprávok (Rozprávky o žiakoch) pripravených Pavlom Dobšinským, celé cykly

krátkych satirických próz Jonáša Záborského Násmešné listy,33 Násmešné rozhovory,

Násmešné telegramy. Okrem humoristickej publicistiky publikoval Viliam Pauliny-Tóth

v časopise (spravidla na prvej strane) aj príspevky vážne, zámerom časopisu (rovnako ako

v prípade ostatných periodík) bolo prebúdzať národný život, Viliam Pauliny-Tóth hľadal

cesty ako riešiť národný útlak zmierlivým spôsobom: „Hlavná úloha Černokňažníkova bude:

zlú vôľu a nespokojnosť rozháňať, mysle rozjatrené tíšiť a zvlášte medzi Maďarom

a Slovákom dobrý pomer udržiavať, aby Nemec k ich skaze netlstnul, ale sa kam diaľ viac

riedil.“ (Černokňažník 1861).

Mimo oficiálnych (tlačených) periodík stál rukopisný zábavník Hodiny zábavy (1855).

Vytváral ho Ľudovít Kubáni a sám aj doň prispieval, publikoval tu poviedky Suplikant,

Blíženci, Pseudo-Zámojský, Hlad a láska, Mendík, sedem literárnych listov Pavlovi

Dobšinskému a preklad štvrtého a piateho dejstva Hamleta Michala Bosého.

Okrem časopisov dôležitú funkciu v literatúre plnili aj almanachy, ktoré mali viac

literárny charakter než niektoré časopisy.

V roku 1853 vyšiel piaty ročník Hurbanovho almanachu Nitra. Poézia je v almanachu

zastúpená programovou básňou Vrstovníkom Andreja Sládkoviča a Detvanom, ostatné

príspevky sú prozaické: próza o osudoch slovenských študentov počas revolúcie Slovenskí

žiaci Jozefa Miloslava Hurbana, Pri kozube alebo mrzutosti starého dobrovoľníka Mikuláša 33 Forma listu bola využitá v rôznych žánrových variantoch, štylizované satirické listy (Jonáš Záborský Násmešné listy), humoristické listy (Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský Listy Štefana a Ďura Pinku), humoristicko-publicistický list (Jozef Miloslav Hurban Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka), poviedka vo forme listov (Viliam Pauliny-Tóth Kyčina) a cestopisné listy s konkrétnym adresátom (Jozef Miloslav Hurban Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách, Bohuš Nosák-Nezabudov Spomienky potiskie a Listy z neznámej zeme k L...).

64

Štefana Ferienčíka a sentimentálna spoločenská poviedka Kráľovná plesu Mikuláša Štefana

Ferienčíka. Šiesta a siedma Nitra vyšla v 70. rokoch 19. storočia (1876, 1877) v češtine ako

demonštrácia česko-slovenskej vzájomnosti v nepriaznivých časoch, keď zanikli slovenské

gymnázia a bola zrušená Matica slovenská. Okrem príspevkov slovenských autorov (básne

Jozefa Miloslava Hurbana, Svetozára Hurbana Vajanského, Miloslava Dumného a ďalších,

prózy Miloslava Dumného, Eduarda Jelínka a Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského),

do almanachu prispeli viacerí českí autori (Adolf Heyduk, Rudolf Pokorný či Jaroslav

Vrchlický). Posledná Nitra je už len epilógom romantizmu, neprináša nové témy ani postupy.

V roku 1858 Jozef Karol Viktorin a Ján Palárik vydali almanach Concordia s cieľom

zoskupiť tvorivé sily na Slovensku, zblížiť používateľov slovenčiny a staroslovenčiny (t. j.

upravenej češtiny). Almanach predstavoval zo žánrového hľadiska pestrý súbor textov:

obsahoval okrem rôznorodých básnických textov (od príležitostnej po historickú poéziu) Jána

Palárika, Sama Bohdana Hroboňa, Samuela Godru, Janka Kráľa, Jozefa Miloslava Hurbana,

Andreja Sládkoviča, Jána Palárika, Janka Čajaka aj veselohru Jána Palárika Inkognito, prózu –

obraz zo života Učiteľské radosti publikovanú pod skratkou J. D. M., povesť Láska a pomsta

Jána Kalinčiaka, preklady próz z poľštiny a ruštiny, historicko-topografický opis Vyšehradu

od Jozefa Karola Viktorina, životopis Jána Hollého, List ku přátelské rodině od Daniela

Licharda. Z obáv pred cenzúrou doň nezaradili báseň Andreja Sládkoviča Svornosť, z obáv

z nekomunikovateľnosti ani mesianistické skladby Michala Miloslava Hodžu Matora a

Slovenské iskrice Sama Bohdana Hroboňa. O Hroboňových Slovenských iskriciach Jozef

Karol Viktorin napísal: „Hroboň poslal Slovenské iskrice. Divno, jako sú naši ľudia

nepraktiční. Jeho Iskrice uverejniť a Concordii eo ipso krky vylomiť bolo by jedno.“

a o Hodžovi dokonca: „Hodža nám poslal hrozné veci, čomu len on sám a Pán Boh rozumie

(...) jeho psychický stav musí byť poľutovania hodný“ (In: Vongrej 1982). Almanach

recenzoval Pavol Dobšinský v Priateľovi školy a literatúry, pozitívne hodnotil Kalinčiakovu

poviedku Láska a pomsta, Sládkovičovu báseň Milica a Palárikovu veselohru Inkognito.

Almanach Lipa (1860, 1862, 1864) vydal Jozef Karol Viktorin s cieľom nadviazať na

almanach Concordia (Hleba 1991b). Motto almanachu „Osveta a vzájomnosti slovanskej“

vyjadrovalo zacielenie jednotlivých príspevkov, almanach zjednocoval literátov v používaní

slovenčiny (svornosť vyjadrená v básňach Andreja Sládkoviča). V prvom ročníku almanachu

publikoval reflexívne, apelatívne a národnobuditeľské básne Andrej Sládkovič, Mikuláš

Dohnány, M. D. Bachát, J. Beskytov, ohlasy piesní Jozef Miloslav Hurban a Karol Kuzmány,

báseň Väzeň Samo Chalupka a básne, ktoré sa svojím ironickým charakterom vymykali

prevládajúcemu patetickému štýlu básní almanachu, Ľudovít Kubáni. Okrem básní

65

obsahoval prvý ročník almanachu aj prózy Ľudovíta Kubániho (Hlad a láska, svätojánske

dobrodružstvo), Jána Kalinčiaka (Reštaurácia), Jozefa Karola Viktorina (Výlet do Mehádie

a Bielohradu) a veselohru Jána Palárika (Drotár).

Druhý ročník almanachu Lipa otvárali básne Andreja Sládkoviča, nasledovala

historická báseň zo života polabských Slovanov Pád Miliducha Ľudovíta Žellu, básne Jána

Botta Na dolinu rimavskú, Smrť Jánošikova, životopisná črta o Jánovi Kalinčiakovi od

Jozefa Karola Viktoriniho, veselohra Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána

Palárika, spomienka na výlet 20. 9. 1847 na hrad Buchlov s J. M. Hurbanom a S. Jurkovičom

v topograficko-historickom opise od Jozefa Karola Viktoriniho, próza Trinásta pieseň.

Z denníka priateľovho od Viliama Paulinyho-Tótha.

Tretí ročník almanachu Lipa s mottom „Osvetou ku slobode a sláve“ obsahuje tri

príspevky od Jonáša Záborského: Úvahy o najstaršej histórii Uhorska, smutnohry Odboj

zadunajských Slovákov a Arpádovci, ďalej Cestopisné zlomky. Výlet na more jadarské od

Jozefa Karola Viktoriniho, príspevok Jána Palárika O vzájomnosti slovanskej. Úvahy

politicko-literárne, rozprávku Tri hroby od Branislava Rovinova, preklady básní Chomjakova

(Ján Botto), Lamartina (Slavoj Drenčanský) a Byrona (Mikuláš Dohnány) a básne Andreja

Sládkoviča (Až posiaľ! A ďalej?, Lipa Cyrillo-Methodejská), Mikuláša Dohnányho

(Fialôčka), Jána Botta (Piesne vojenské) či Jakuba Grajchmana (Zakľatý tulipán). Almanach

Lipa zaznamenal aj literárnokritický ohlas, prvý ročník recenzoval Pavol Dobšinský

v Priateľovi školy a literatúry, pozitívne hodnotil Kalinčiakovu Reštauráciu, Chalupkovu

báseň Väzeň a Palárikovu veselohru Drotár, isté výhrady má ku Kubániho próze Hlad a

láska. Za najlepšie práce druhého ročníka Lipa pokladal František Víťazoslav Sasinek

Palárikovu veselohru Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch a Bottovu Smrť

Jánošikovu.

Koncom 60. rokov 19. storočia sa aktivizuje Nová škola, ktorá predstavuje tvorbu

romantikov, epigónov i nastupujúcu generáciu na stránkach almanachu Minerva, ktorý

zostavil Ján J. Bobula a vyšiel v roku 1869 v Pešti (Hleba 1991b, s. 136 – 137). Almanach

obsahuje viaceré osvetové a náučné príspevky (životopisy, historické štúdie), dve smutnohry

(Jozef V. Frič Svätopluk a Rastislav, Peter Kellner-Hostinský Svätoslavičovci), povesť od

Kolomana Banšella a básne Jakuba Grajchmana, Jána A. Fábryho, Kolomana Banšella a

Ľudovíta Kubániho (Radziwillovna, kráľovná poľská). Almanach nepredstavoval významnejší

príspevok do slovenskej literatúry, no priniesol texty novej generácie, ktorá vystúpila potom

osobitne s generačným almanachom Napred.

66

Almanach Tábor vyšiel v roku 1870. Vydavateľ a redaktor Andrej Trúchly-Sytniansky

koncipoval Tábor ako celonárodný, nadgeneračný, nadskupinový a aj nadkonfesionálny

almanach, v ktorom publikovala celá plejáda spisovateľov básne (A. Sládkovič, J. Kráľ, S.

Chalupka, J. Botto, J. M. Hurban, S. Tomášik, V. Pauliny-Tóth, J. Záborský, P. Kellner-

Hostinský, B. Nosák-Nezabudov, S. Vozár, Ľ. Kubáni, P. Dobšinský, J. Čajak, D. Bachát

Dumný, A. Trúchly-Sytniansky, D. Maróthy a i.), prózy (S. Chalupka poviedka Ľubka, Š. M.

Daxner Sirôtky, J. Záborský Panslavický farár, Ľ. Kubáni Emigranti, P. Kellner-Hostinský

Ľuta, Olen a Tur, G. K. Zechenter-Laskomerský Poľovačka na medvede, M. Dumný Mladí

starci), ale aj Nástin životopisný Ľudovíta Kubániho od P. Kellnera-Hostinského. Almanach

bol sumarizáciou, bilancovaním slovenskej literatúry, zhromaždil žánrovo, tematicky či

typovo rôznorodé príspevky, aby sa ním preukázala napriek ťažkým spoločenským

podmienkam životaschopnosť slovenskej literatúry (Kraus 1999, s. 206).

67

Tab. č. 4 Prehľad významných almanachov a časopisov slovenského romantizmu

Názov

Rok

vydania

Vydavateľ, redaktor Charakteristika

almanachu/periodika

Plody zboru učenců řeči

českoslovanské prešporského

1836 Ľudovít Štúr, Ctiboh Zoch študentský almanach, Bratislava

Liber memorialis societatis

slavicae, čiže Pamätnice

1832 – 1839 Michal Hlaváček rukopisný, študentský, Levoča

Jitřenka 1840 Samo Bohdan Hroboň, Ján Drahotín Antal

študentský almanach, Levoča

Nitra 1842 Jozef Miloslav Hurban nadgeneračný, celoslovenský, 1844, 1846, 1847, 1853 1876, 1877

Slovienskje národnje novi-

ni, príloha Orol tatránski 1845 – 1848 Ľudovít Štúr noviny

Slovenskje pohľadi na

vedi, uměnja a literatúru

1846 – 1848 1851 – 1852

Jozef Miloslav Hurban literárny, spoločenský časopis, Skalica

Život 1846 Ján Francisci-Rimavský rukopisný, študentský, Levoča

Holubica 1846/47 Pavol Dobšinský rukopisný, študentský, Levoča

Považie 1847/48 Mikuláš Dohnány rukopisný, študentský, Levoča

Slovenské noviny 1849 Daniel Lichard, Andrej Radlinský provládne noviny, Viedeň

Katolícke noviny pre

obecní lud

1849 – 1856 1870 – 1910

Ján Palárik, Andrej Radlinský, Šimon Klempa

Pešť

Cyrill a Method čili

Katolický časopis pro

cirkev a školu

1850 – 1851 1852 – 1865 1869 – 1870

Andrej Radlinský (vydávateľ), Ján Palárik (redaktor)

katolícky časopis s pedago-gickou prílohou Priateľ školy a literatúry 1859 – 1861, Slovesnosť 1863 – 1865

Hodiny zábavy 1855 Ľudovít Kubáni zábavný rukopisný časopis

Concordia 1858 Jozef K. Viktorin, Ján Palárik nadgeneračný, celonárodný almanach, Budín

Lipa 1860, 1862, 1864

Jozef K. Viktorin nadgeneračný, celonárodný almanach, Budín, Pešť

Sokol 1860 – 1861 Pavol Dobšinský zábavno-beletristický časopis

1862 – 1869 Viliam Pauliny Tóth literárno-spoločenský časopis

Černokňažník 1861 – 1864 1876 – 1910

Viliam Pauliny Tóth satiricko-humoristický časopis

Minerva 1869 Ján J. Bobula almanach Novej školy, Pešť

Tábor 1870 Andrej Trúchly-Sytniansky almanach – celonárodný, nadkonfesionálny, Martin

Orol 1870 Ján Kalinčiak, Andrej Trúchly-Sytniansky

časopis, nástupca Sokola

Napred 1871 Koloman Banšell, Pavel Orságh generačný, Prešov