omunizmus padol aj preto, že ľudia nemohli slobodne hovoriť a písať. Noviny boli plné lží a vymysle-ných úspechov. Režim vtedy skončil za pár

dní, o slobodu však treba bojovať aj dnes. Napríklad aj preto, aby noviny písali pravdu a neboli iba hračkou v rukách tých, čo si prav-du chcú kúpiť.

Príbeh týchto nových nezá-vislých novín N je preto tiež no-vembrový. Spolu s kolegami sme odišli z pohodlia redakcie denníka SME, do ktorej sa vkradla Penta. Odišli sme, lebo s takýmto spolu-majiteľom sa podľa nás nedá robiť nezávislá a slobodná žurnalistika.

Prvým výsledkom našej snahy písať bez gorily za chrbtom je to-to špeciálne vydanie k 25. výročiu revolúcie z roku 1989. A budeme pokračovať. Už za pár dní začne-me publikovať na začiatok aspoň v provizórnej forme na stránke www.projektn.sk a pracujeme aj na príprave papierových novín.

Pred 25 rokmi by komunizmus nepadol, keby to nechcelo kritické množstvo ľudí. Noviny N môžu byť úspešné rovnako iba vtedy, ak ich bude čítať kritické množstvo čitateľov. Ľudí, pre ktorých je sloboda natoľko vzácna, že sú za ňu ochotní bojovať. I keď v tomto prípade stačí, aby ste nás čítali.

Príjemné čítanie a vďaka za vašu podporu. n

Nezávislé NoviNy

matúš kostolnýAutor je šéfredAktor Projektu N

17. november 2014

noviny k novembru 1989

vydal n Press, s. r. o. ako jednorazovú publikáciu v náklade 210 000 kusov. Distribuované zdarma do schránok v bratislave a v sieti martinus.sk. Foto

- ta

sr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

e už po 25 rokoch po revo-lúcii november pre vás len bežný mesiac?

Nie je, lebo ma počas neho permanentne triafa šľak. Už pri piatom výročí revolúcie som si totiž povedal, že o nej budem hovoriť naposledy. Ak mi však niekto opakovane volá, a je to kamarát alebo slušný človek, stále nedokážem odmietnuť. Výsledkom je, že sa trápim,

lebo tento typ rituálov je mi cudzí a nemám ich rád. Cestoval som teraz za vami aj s jedným kama-rátom. Zaprisahal som sa pred ním, že tentoraz je to už naozaj naposledy. Ak som však už začal takto skepticky, musím dodať aj to ostatné.

Čo? Že revolúcia bola absolútne

kľúčovou udalosťou moderných českých a slovenských dejín, a som presvedčený, že si zaslúži, aby sme pred ňou sňali klobúk. Akurát si nie som istý, či pri tom musím byť aj ja.

Kladiete si v súvislosti s revo-lúciou ešte nejaké otázky?

Stále mi ich predsa kladú iní.

Aj mne blízki ľudia. Dokonca aj tí, o ktorých by som si teoretic-ky myslel, že vedia, kde je sever a o čom to všetko vlastne bolo, mi až obsedantne dávajú otázky, ktoré ma už štvú.

Napríklad?Trebárs, že prečo sme komunis-

tov nezrušili už na začiatku revo-lúcie, kde sme vyhrabali Mečiara, prečo sme komunistických zločin-cov neodsúdili do basy, prečo sme dovolili, aby tí hajzli infiltrovali štruktúry moci. Samé prečo, prečo, prečo.

Čo im odpovedáte?Mám každému stále hovoriť to

isté?Že ste boli amatéri a učili sa za

pochodu?Nielen to. Pýtam sa, kde boli

oni? Kde vtedy boli dnešní kritici? Nebola sloboda aj o tom, že mohli prebrať situáciu do vlastných rúk? To sa akože, chudáci, iba útrpne prizerali našim chybám? Kde, do-paroma, boli? Akým právom teraz hovoria, že oni sú obete a my, čo sme to ťahali, vinníci? Pripadá mi to mimoriadne nespravodlivé. Ani im to však nemôžem povedať do

očí, lebo všetci sú extra precitlivení. Fakt nerozumiem, ako v slobodnej a demokratickej spoločnosti môže človek vlastné problémy sublimovať na niekoho tretieho. Vlastne, svojím spôsobom sa to dá chápať. Keby si totiž človek otvorene priznal, že si je sám na vine, rovno môže skočiť z mosta alebo minimálne zošalieť. Život je často neuveriteľne krutý práve v tom slobodnom svete.

Pôvodne som sa nepýtal na to, aké otázky kladú vám, to sa aj tak bude diať, kým budete žiť, ale či si nejaké v súvislosti s tým obdo-bím kladiete sám.

Samozrejme, že si kladiem otáz-ky. O chvíľu budem mať 70 rokov a v tomto veku si už dávam principiál-nu otázku – či po mne ostane čistý stôl. Ak sa totiž niekto dopustil ne-jakých deliktov alebo krívd na iných, mal by v sebe nájsť silu a povedať prepáčte. Zdá sa mi pritom, že za mnou stále ostáva niekoľko konflik-tov, ktoré dodnes neboli vysvetlené a uzavreté. Jednoducho sa z rôznych dôvodov nedotiahli do konca.

Napríklad s Jánom Budajom?Áno, napríklad s ním ohľadne

lustrácií. Takých konfliktov však

človek v akcii prirodzene absolvuje viac. Niektoré z tých, čo sa po no-vembri 1989 diali v rôznych partič-kách ľudí, reprezentujúcich vtedy spoločný záujem, sú až fatálne.

Konkrétne?Stále si myslím, že lustrácie boli

správna vec, že rozpad Česko-Slo-venska bola hlúposť, že Mečiara sme odvolávali právom, že sa nemýlim, ak protestujem proti nie-ktorým socialistickým resentimen-tom, hoci mnohí moji kamaráti sú ľavičiari až na kostnú dreň.

Čítali ste knihu Vladimíra Ondruša, člena Koordinačného výboru VPN a ponovembrového podpredsedu vlády, s názvom Atentát na Nežnú revolúciu?

Úprimne priznávam, že o no-vembri 1989 a neskorších udalos-tiach som čítal veľmi málo kníh. Ak sa to aj stalo, už na piatej strane som bol totálne naštvaný, lebo tie opisy vážne nesedia. Veď som pri tých veciach priamo bol, čo mi kto chce nahovoriť, prečo sú tam toľké nepravdy? Bol som tam, počul aj videl, a to mi stačí, hoci je pravda, že to, čo vnímame, závisí najmä od toho, akí sme. Ondrušovu knihu

FeDor Gál hovorí, ako nechce hovoriť o sPomienkach na november, ale aj o tom, Prečo nemohol byť Politikom a či náhoDou nie sme PosleDná Generácia, čo zažíva Demokraciu

fňukáme A NAdávAme, hoci sA máme dobre

karol suDor(1975)Autor je rePortér Projektu N,

Ako redAktor sme vyhrAl

štyrikrát NoviNársku ceNu

zA NAjlePší rozhovor

2 – 3

som však nečítal a rovno hovorím, že som si s ním za tých 25 rokov vymenil niekoľko e-mailov, v kto-rých mi vysvetľoval, kde sa mýlim. Ja som sa mu, naopak, zase snažil vysvetliť svoj postoj. Je mi však jas-né, že medzi nami je priepasť.

Jeho knihou sa tiahne myš-lienka, že Jánovi Budajovi, ale nielen jemu, bolo lustráciami a jeho odstavením pred prvými slobodnými voľbami ublížené.

Ja si zase myslím, že mu ublíže-né nebolo. Môj dominantný pocit pri Vladovi Ondrušovi však je, že určite nechcem mať do konca života pocit, že sme nepriatelia. Nemyslím si ani, že nimi sme, len máme iný pohľad na svet a jeho iný výklad. A to všetko nie je primárne ovplyvnené iba tým, čo sa dialo, ale aj tým, aký vlastne som – aké mám osobné problémy, deficity, s čím som sa v živote nedokázal vyrovnať.

Ako teda vidíte Jána Budaja, ktorý vedenie VPN prirovnal ku komunistickému politbyru? Tvr-dí, že s ŠtB nikdy nespolupraco-val, pretože ju vždy klamal.

Celý problém Jána Budaja

tkvie v tom, že bojuje s vlastnou traumou, nie s Fedorom Gálom.

Myslíte si, že spolupracoval?Ale to je mi predsa jedno. Pra-

vidlá hry boli také, že ľudia, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB, nepat-ria do politiky. Tak znel princíp, ktorý sme prijali v čase lustrácií. Áno, dnes už viem, že mnohí boli dokopaní k spolupráci vydieraním, vyhrážkami o zničení rodiny, zne-možnením štúdií detí a podobne, lenže...

O Budajovi sa nikdy nepreu-kázalo, že by na niekoho donášal a niekomu ublížil.

O to však nešlo. Šlo o to, že všetci, ktorí boli na kandidátke do prvých slobodných volieb, podpísali záväzok. Ten znel, že ak sa preuká-že, že niekto podpísal spoluprácu s ŠtB, odstúpi z kandidátky. Takých ľudí bolo predsa viac a naozaj od-stúpili.

Kedysi ste mi práve k tomu povedali, že je vám ľúto, ako ste do toho namočili aj tých, čo ani nechceli do politiky, len na žia-dosť VPN prepožičali svoje mená na nezvoliteľné miesta na kandi-dátke. Potom z nej totiž museli

odísť aj dôverníci a kandidáti tajnej spolupráce, ktorí s ŠtB možno naozaj vôbec nespolupra-covali.

Nikdy som sa nebol pozrieť do agentúrnych zväzkov, nikdy ma to nezaujímalo. Pri Budajovi je však evidentné, že spoluprácu podpísal, rovnako ako to, že nechcel odstúpiť.

Vieme, ako sa správal pred revolúciou. Nič nenasvedčuje, že spolupracoval s režimom, skôr naopak.

Áno, Jano Budaj sa pred novem-brom 1989 správal ako statočný človek so svedomím. Bodka. Nikdy som predsa o ňom nepovedal nič iné. Nielen Vlado Ondruš, ale aj Tó-no Popovič a iní však majú pocit, že Budaj bol nami vtedy politicky po-pravený. Ak si to myslíte aj vy, moja odpoveď znie, že existovala dohoda o nejakom princípe, a ten sa nemo-hol porušiť len preto, že jeden kon-krétny človek stál na novembrovej tribúne. A kým ja som v politike takmer ani nebol, lebo som odišiel v roku 1991 alebo 1992, ani si to už presne nepamätám, Jano Budaj je v nej dodnes.

V komunálnej.

Ale je. A mne chce niekto aj po 25 rokoch vyčítať, že som bol stroj-com jeho politickej popravy?

Prečo ste v politike neostali?Ľudia ako ja do nej nepatria.

Politika je primárne o vôli po moci a o schopnosti konsenzu aj tam, kde sa to prieči vášmu prirodzené-mu naturelu. Cítil som, že takého správania nie som schopný. Poli-tika ma hrozne zraňovala, lebo ja naozaj nedokážem sedieť a rokovať o spoločnej stratégii s niekým, o kom si vážne myslím, že má defi-cit charakteru.

Keby boli všetci takí principi-álni, nemá kto riadiť štáty.

Ja tam však objektívne nepatrím a práve preto sa ani nesťažujem, že je nespravodlivé, ak v politike nie som. Odišiel som predsa sám, nik ma nevyhodil. Možno keby som celých 25 rokov ostal na Slovensku, dodnes som nejaký komunálny po-litik alebo čosi podobné, po ničom takom však nebažím. V roku 1989 sa v politike jednoducho objavili aj ľudia, ktorí boli neštandardní voči tomu, čo tá rola v skutočnosti vy-žaduje. Netvrdím pritom, že každý politik je hajzel, veď to ani nie je

Politika ma hrozne zraňovala, lebo ja naozaj nedokážem sedieť a rokovať o spoločnej stratégii s niekým, o kom si vážne myslím, že má deficit charakteru.

FeDor Gál sa narodil v roku 1945 v koncentračnom tábore

terezín. vyštudoval chemicko-tech-nologickú fakultu svšt,

pracoval vo viacerých chemických fabrikách a výskumných ústavoch,

od roku 1987 bol ako vedec na voľ-nej nohe. v roku 1990 založil ústav

pre sociálne analýzy pri uk v bra-tislave a stal sa docentom Fakulty

sociálnych vied ku v Prahe. bol zakladajúcim členom

hnutia verejnosť proti násiliu, jeho predsedom a jednou z tvárí novem-

brovej revolúcie v roku 1989. od roku 1991 žije v Prahe. bol

spolumajiteľom tv nova, vlastnil vydavateľstvo G plus G, ktoré neskôr daroval, podnikal v oblasti technoló-

gií pre mobilné siete a internet. je sociológom, prognostikom. Po-

sledných sedem rokov sa venuje najmä nakrúcaniu filmových doku-

mentov o témach, ktoré výrazne ovplyvnili spoločnosť.

Foto - Gabriel kuchta

noviny k novembru 1989

pravda, len si úprimne myslím, že isté charakterové typy sú v politike odsúdené na neúspech.

Máte medzi politikmi dobrých kamarátov?

Napoľutovanie mám. Niektorí sa do politiky po rokoch vrátili, iní v nej dlho boli, ale už vypadli z hry. V Česku za priateľa považujem Ivana Gabala z KDU-ČSL, ktorého poznám roky a viem, že je výborný, na Slovensku je to Peter Zajac, kto-rého vnímam ako jedného zo svo-jich intelektuálnych učiteľov. Vďaka tomu, aký je, bol síce vždy len na periférii, lebo jeho predstava o po-litike je na Slovensku minoritná, v každom prípade toho urobil dosť veľa. A mám rád aj Fera Mikloška, hoci reprezentoval prúd, ktorý mi je cudzí. Viem, že je to dobrý člo-vek a to mi stačí. Novú generáciu politikov u vás však už nepoznám, akurát priatelia, čo prednášajú na univerzitách, mi hovoria, že je to katastrofa.

Dajú sa porovnať šance elít pred rokom 1989 a dnes?

V populácii vždy boli dve až tri percentá mimoriadnych ľudí, ktorí tvorili takmer prírodnú konštan-tu. Stretnúť ich pred tridsiatimi rokmi a dnes sú však dva rôzne vesmíry. Vtedy nemohli cestovať, pracovať v skvelých zahraničných firmách či prednášať na špičko-vých univerzitách vo svete, kým dnes stretávam mnohých, čo túto šancu bohato využili. Vidím to už na svojich synoch, pri ktorých sa cítim takmer ako invalid. Sú lepšie jazykovo vybavení, vzdelanejší, disponujú kreativitou doslova na tepe doby. Dnešní mladí, ak chcú a majú na to, sú teda úplne inde ako my v ich veku, lebo sú akcie-schopnejší, priam globálni. Iná vec je, že odborníci, čo dnes mladých učia v školách, mi tvrdia, že úroveň študentov, žiaľ, celkovo klesá.

Keď hovorím s ľuďmi, ich najväčšou výčitkou voči dnešnej dobe je asi to, že to tu stále riadia aj komunisti a eštebáci. Prečo sme sa ich nezbavili ani po 25 rokoch?

Moja životná skúsenosť hovorí, že vždy existujú ľudia, ktorí majú nenormálny dar ťahu na bránu bez ohľadu na režim. Idú za profitom, kariérou, prestížou, uznaním, za čímkoľvek, a to za každých okolnos-tí. To je vari až genetická záležitosť, hovorím tomu kultúrny gén. Keby dnes na Slovensku vládol nejaký čínsky monarcha, garantujem vám, že sa nájde 20 percent populácie, ktorá zrazu začne vyznávať Konfu-cia či niekoho ako Lao-c´. Tí pôjdu za hocičím, čo im prinesie benefity, a to nezávisle od akéhokoľvek reži-mu. Práve preto si aj mnohí komo-uši po revolúcii našli novú pôdu, po ktorej môžu šliapať. Keby si kresťanskí demokrati a konzerva-tívci spočítali, koľko je medzi nimi bývalých komunistov, zarazilo by ich to. Tí, čo jedného dňa zahodili

stranícke knižky a rýchlo si našli iného koňa, sú totiž všade.

Na to, aby však tá pliaga stále profitovala, musí dostať požeh-nanie cez voľby, kde rozhoduje-me všetci. Nemôžeme si teda za to výhradne sami?

To nemusí byť pliaga.A čím sú potom eštebáci?Nomenklatúrni komunisti

a eštebáci síce sú pliaga, ale neza-búdajme, že tu bolo aj 1,5 milióna členov KSČ, ktorí vstúpili do strany len preto, lebo inak nemohli byť členmi vedeckých tímov, pracovník-mi zahraničného obchodu, prípadne by ich deti nemohli študovať na vy-sokej škole. U mnohých ľudí to bolo len pragmatické rozhodnutie. Peter Pišťanek mi po novembri 1989 stále hovoril, že sme komunistov mali postaviť k stene. V každom prípade, ak by sme to zrealizovali, kam by to viedlo? Mali sme všetkých ko-munistov postaviť za ostnatý drôt? Verejnosť proti násiliu predsa mala dva programové ciele – slobodné voľby a zrušenie článku 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ. Voliči potom jasne rozhodli, že z desiatich naj-populárnejších politikov, bolo osem bývalých komunistov.

Veď o tom som hovoril, môže-me si za to sami. Ťah na bránku by im nestačil, keby sme ich ne-legitimizovali cez voľby.

Prečo by však tí ľudia vtedy mali chcieť Kučeráka, ktorého nepozna-li? Prečo mali chcieť práve Gála

s tým jeho veľkým nosom a inte-lektuálnou rétorikou, keď ani ne-vedeli, kto to je? Radšej teda chceli Čiča, Dubčeka a Čalfu. A my sme nebodaj mali týchto ľudí postaviť pred súd a zavrieť ich len preto, lebo boli bývalí komunisti?

Český herec Petr Nárožný nedávno pre Reportér Magazín

povedal, že o zvyšok ilúzií po revolúcii prišiel, keď pochopil, že vedúci činitelia zločinného režimu nebudú nikdy potrestaní, dokonca ani len symbolicky. Na-ozaj sa nedalo inak?

Revolúcia u nás prebehla ústav-ným spôsobom. Nemali sme tu ľudové tribunály, kde by si malé skupinky predvolávali jednotli-vých komunistov a posielali ich do lochu, prípadne ich nútili, aby sa verejne priznali, že sú hajzli. Predstavme si však, že by to nao-zaj bolo inak. Kto však tvoril justí-ciu? Kto robil policajtov? Kto bolí tí, čo mali nastoliť spravodlivosť? Všetko reprezentanti minulého režimu. Povedzme, že by sme si vtedy povedali: O. K., vymeňme ich. Pýtam sa však – a za koho? Za čerstvých absolventov právnic-kých fakúlt? Ale veď tí zlí predsa boli ich učiteľmi, nie? Čo by sa teda zmenilo?

Rozumiem, bežnému človeku však fakt nemusí byť jasné, pre-čo sa mal desiatky rokov skladať na dôchodok Jakešovi alebo Bi-ľakovi, ktorý si žil ako kráľ v po-kútne získanej vile.

Aby to tak nebolo, museli by sa nájsť policajti a sudcovia, ktorí by toho Biľaka postavili pred spravod-livosť. Nenašli sa. Nedávno som čítal, že na výsluch zrazu predvolali bývalého predsedu vlády Adamca v súvislosti so zastrelenými ľuďmi na hraniciach. Teraz, po 25 rokoch?

Ak takto melú božie mlyny, je mi to ľúto, ale tak to je. Prečo dodnes neboli potrestané nomenklatúrne kádre ŠtB, ktoré regrutovali agen-tov a dopúšťali sa zločinov? Prečo mnohým dodnes neboli priznané oprávnené reštitučné nároky? Ta-kých otázok je mnoho.

A ako znie odpoveď?V spoločnosti pravdepodobne

neexistovala klíma, ktorá by bola kladivom na takých ľudí. Považovať však celkovú klímu v spoločnosti za vinu konkrétneho jednotlivca mi pripadá zvláštne.

V časopise .týždeň ste položili otázku: „Dokáže sa demokracia so svojím konceptom ľudských práv ubrániť proti nepriateľom a zneužívateľom demokracie? Ak nie, prehrá a k slovu sa dostane nesloboda.“ Poznáte aj odpoveď?

Demokracia je len epizóda v deji-nách ľudstva.

Bytostne sa nás však dotýka.Áno, ale presnú odpoveď nepo-

znám. Jednoducho neviem povedať recept, ako by mohla demokracia prežiť, som však veľký skeptik. V každom prípade platí, že sa o ňu treba uchádzať každý deň. Treba konať a hľadať cestu. Kde sa to v skutočnosti skončí, fakt neviem.

Cítiť z vás pesimizmus.Možno sme posledná generácia,

ktorá tú demokraciu zažíva. Pritom takmer všetci len fňukáme, narie-kame, nadávame, frfleme, hoci sa vlastne máme dobre. n

Prvý podpredseda vlády československej socialistickej

republiky (čssr) ján čarnogurský (uprostred) sa stretol 16. decembra

1989 v bratislave s aktivistami občianskej iniciatívy verejnosť proti

násiliu (vPn), zľava ján budaj, miroslav kusý, oleg Pastier

a vpravo Fedor Gál.

Foto - tasr

Keby si kresťanskí demokrati a konzervatívci spočítali, koľko je medzi nimi bývalých komunistov, zarazilo by ich to.

NEZÁVISLÉ NOVINYPoznáme sa roky. Viete, že sme tvrdohlaví, cieľavedomí, že píšeme k veci a nebojíme sa ťažkých tém. My zas vieme, že ste citliví na

úprimnosť, otvorenosť a máte vysoké nároky. Vy ste dôvod, pre ktorý chceme robiť najlepšiu žurnalistiku na Slovensku.

Keď sme cítili, že je ohrozená naša nezávislosť, urobili sme krok do neznáma. Teraz potrebujeme vedieť, koľkých z vás oslovuje naša ponuka. Od toho závisí, akú veľkú redakciu budeme schopní postaviť a ako často budeme môcť N vydávať v tlačenej podobe.

Ak patríte medzi ľudí, ktorí chcú náš projekt podporiť, môžete si na stránke www.projektn.sk zvoliť niektorú z nasledujúcich možností:

29 eur 69 eur 99 eur a viacZískate polročné

digitálne predplatnéna všetok online obsah.

Periodicita papierových vydaní N závisí od množstva prostriedkov, ktoré sa nám podarí získať. Za túto sumu získate polročné predplat-né denníka alebo ročné predplatné týždenníka.

K predplatnému tlače dostanete zdarma aj digitálne predplatné.

Exkluzívne členstvo v klube podporovateľov Projektu N, v rámci ktorého popri kompletnom predplatnom pre web a tlačené vydanie získate

aj špeciálnu signovanú grafiku od Shootyho.

Podporiť nás môžete na stránke www.projektn.sk

ČO JE TO PROJEKT N? Ide o projekt nového média založe-ného bývalými redaktormi denníka Sme, ktorí z redakcie odišli na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva.

AKÉ SÚ JEHO CIELE?

Zámerom je nielen robiť najlepšiu žurnalistiku na Slovensku, ale aj postaviť sa rastúcemu vplyvu

oligarchov v médiách aj celej spoloč-nosti.

AKÚ PODOBU BUDE MAŤ NOVÉ MÉDIUM? Hlavným cieľom je vybudovať silný spravodajský web. Dopĺňať by ho mala aj tlačená verzia v podobe týž-denníka alebo denníka. Konkrétna podoba závisí najmä od záujmu čitateľov.

KTO PODPORUJE N? Projekt N už zostavil redakčnú radu. Záujem spolupracovať s N prejavila veľká časť spolupracov-níkov a prispievateľov Sme, ale aj iných médií, ktoré sa ocitli pod vply-vom oligarchov.

AKÉ SÚ ĎALŠIE KROKY?

V novembri a decembri budú na stránku www.projektn.sk pribúdať

prvé texty. Od januára chceme spus-tiť plnohodnotný web. V priebehu prvého štvrťroka 2015 by mala pri-budnúť aj tlačená verzia.

AKO MÔŽEM POMÔCŤ?

Už dnes môžete využiť možnosť digi-tálneho alebo tlačeného predplatné-ho. Peniaze od vás nám pomôžu pri štarte a ukážu, či existuje o našu ponuku dostatočný záujem.

Martin M. Šimečkaspisovateľ, bývalý šéfredaktor denníka Sme

Martin Bútoradiplomat a sociológ

Michal Kaščákhudobník a organizátor Pohody

Péter Hunčíkpsychiater a spisovateľ

Michal Meškozakladateľ Martinus.sk

Zora Jaurovákultúrna aktivistka

REDAKČNÁ RADA

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

red jedným z výročí novembra 1989 mi volal Ferko Mikloško, že naši kamaráti z bývalej Ve-rejnosti proti násiliu pripravili petíciu s návrhom, aby v roku 2014, keď uplynie štvrťstoročie od tejto udalosti, bol na Námestí slobody, kde sa odohrávali ma-sové demonštrácie, postavený pamätník. Cítil som sa neprí-jemne, že musím priateľovi od-

mietnuť svoj podpis a vysvetlil som mu dôvod. Petíciu za taký pamätník by nemali navrhnúť a podpísať ľudia, ktorí boli aktérmi vtedajšej revo-lúcie. „Je trochu čudné navrhovať pomník samým sebe,“ povedal som.

Mal som však aj iné dôvody, podstatne dôležitejšie, no tie som mu nepovedal, lebo vysvetľovanie by trvalo príliš dlho a možno by ma ne-pochopil. Vysvetlím ich teda teraz.

V posledných rokoch si stále čas-tejšie predstavujem, že ma na ulici v Bratislave zastaví mladý muž či žena okolo dvadsiatky a spýta sa ma: „Ako ste to mohli tak zbabrať? Vy ste na vine, že takto žijeme.“

Zatiaľ sa mi nič také neprihodilo, ale možno mám len šťastie, že mladí ľudia vinia za biedny stav sloven-skej demokracie, politiky a koniec koncov aj ekonomiky a kultúry vi-diteľné postavy: Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu alebo Roberta

Fica. Keby sa však pozreli bližšie na moderné slovenské dejiny, najmä na prvé mesiace po novembri 1989, rýchlo by odhalili, že časť viny by mali pripísať revolucionárom a inte-lektuálom, ktorí boli vtedy pri zrode vecí. Ľudské dejiny sa správajú podľa rovnakého princípu ako fyzi-ka. Stav nášho vesmíru je priamo odvodený od veľkého tresku, ktorý v zlomku sekundy nastavil jeho budúcnosť od vesmírnej konštanty až po gravitáciu, ktorá nás uväznila na planéte. November 1989 bol síce malý tresk, oveľa, oveľa menší ako Francúzska revolúcia o dvesto rokov skôr alebo ruská v roku 1917, ale svojou podstatou sa im podobal: na počiatku, po zrútení starého režimu, bolo všetko otvorené, často

aj doslova, ako napríklad dvere do vlády. Problém premýšľania nad zlyhaním alebo, jemnejšie povedané, chybami, ktoré sme vtedy urobili, spočíva v tom, že naše správanie a rozhodnutia boli vedené tými najlepšími úmyslami. Lenže, ako opäť vieme z dejín, následky dobrej vôle bývajú často pekelné. Bol som častým svedkom debát komunistov z päťdesiatych rokov, ku ktorým patril aj môj otec. Tí najlepší z nich trpeli hlbokým pocitom viny, lebo sa podieľali na zrode neľudského režimu, ale súčasne vedeli detailne opísať príčiny, ktoré ich k tomu viedli. A boli to veľmi často dôvody, ktoré vo všeobecnosti považujeme za cnostné: napríklad túžba po spra-vodlivosti. Účastníkmi týchto debát

boli aj ich nekomunistickí vrstovníci, bývalí politickí väzni, ako napríklad spisovateľ Karel Pecka. Jeho reakcia bola ironicky stručná: „No a?“

Takúto reakciu – napríklad mla-dých ľudí, ktorým by som vysvet-ľoval, prečo sme urobili také alebo onaké chyby – si predstavujem za-každým, keď premýšľam o novembri 1989.

Druhý problém spočíva v tom, že prakticky každý, kto patril do najuž-šieho okruhu vtedajších revolucio-nárov združených vo VPN, ocitol sa v tomto kruhu aj vďaka tomu, že už predtým osvedčil svoju statočnosť a charakter. (No a? Povedal by Karel Pecka.) Lenže aj medzi bývalými komunistami z päťdesiatych rokov bolo mnoho statočných ľudí, ktorí

zlyhANiA

martin m. šimečka(1957) Autor je sPisovAteľ, editor

týždeNNíkA resPekt A čleN

redAkčNej rAdy Projektu N

intelektuáli nePrevzali zoDPoveDnosť, tak musel niekto iný

6 – 7

riskovali život v odboji proti na-cizmu. Úctyhodný charakter ešte nezaručuje neomylnosť a v novej situácii môže takýto človek zlyhať ako ktokoľvek iný.

Tretím problémom pri premýšľa-ní o zlyhaniach je jednoduchý fakt, že Slovensko na tom koniec koncov nie je tak zle a že dôsledky „malého tresku“ sú podstatne lepšie, než je v revolúciách obvyklé. Namiesto po-práv a žalárov sloboda, akú táto kra-jina ešte vo svojich dejinách nezaži-la, namiesto jakobínov a boľševikov normálni politici, ktorí neohrozujú naše životy, hoci inak sú ich kvality veľmi pochybné. Stručne povedané, ruky slovenských revolucionárov nie sú od krvi, takže sotva možno hovo-riť o vine. Ale stačí to na obhajobu?

Štvrtým problémom je neochota o nejakom zlyhaní vôbec hovoriť. Pred nejakým časom som sa ocitol v spoločnosti svojich priateľov z úz-keho okruhu VPN a témou debaty bola hlboká nespokojnosť s vývojom v krajine. Padol návrh, že by sme sa mali ozvať, napísať spoločné vyhlá-senie, v ktorom by sme pomenovali všetko zlé, čo sa okolo nás deje. Namietol som, že ak to chceme uro-biť, musíme si najprv sami priznať podiel na tomto stave, lebo inak nás nikto nebude brať vážne. Musíme si priznať svoje vlastné zlyhania.

Nastalo ticho a potom padla prekva-pená otázka: „Aké zlyhania?“

Je asi pravda, že na Slovensku sa nikdy nepestovala kultúra sebaspy-tovania a že priznanie si vlastných chýb sa považuje za slabosť. Ja som však vyrástol čiastočne v prostredí českého disentu, ktorý vedome pes-toval kritiku vlastných radov. Bol to pud sebazáchovy, ktorý ho viedol k tomu, aby okrem vzdoru voči ko-munistickému režimu dokázal vzdo-rovať aj presvedčeniu o svojej mrav-nej či intelektuálnej nadradenosti.

Ja sám viem o svojom vlastnom zlyhaní dosť a stačí na to niekoľ-ko viet. Nepamätám sa na žiadny svoj čin v tých prvých mesiacoch po novembri 1989, ktorý by som mohol považovať za vecný prínos k slovenskej demokracii. Veľmi rád spomínam na debaty s priateľmi v sídle VPN (trvali často do noci), ale nespomínam si na to, že by som sa ponúkol robiť niečo naozaj užitočné, ak do toho nerátam založenie vyda-vateľstva či editovanie politického programu VPN. Reálna politika, nekonečné rokovania a praktické rozhodnutia ma nebavili. Bol som skrátka lenivý. Okrem toho som bol nevzdelaný, takmer nič som neve-del o tom, ako funguje parlament, o fungovaní štátu ani nehovoriac. Je pravda, že som bol zhruba o desať

rokov mladší (mal som vtedy 33 ro-kov) než väčšina kľúčových ľudí vo VPN, ale to ma neospravedlňuje. Keby ma na ulici zastavil mladý muž alebo žena s otázkou z úvodu, nemohol by som na svoju obhajobu povedať takmer nič.

Niektoré z mojich zlyhaní však boli typické aj pre mojich priateľov a o tých chcem hovoriť. Tento text však nemá byť historickou drob-nokresbou, skôr pokusom o sub-jektívnu úvahu, preto ho nebudem opierať o záľahu faktov a spomienok, ktorými by mala byť podopretá. A samozrejme, sám by som našiel mnoho argumentov, ktoré by mohli vyvrátiť alebo spochybniť to, čo idem napísať.

oDmietnutie Politiky

Zlyhali sme, lebo sme nemali predstavu o štáte a o politickej moci ako nástroji, ktorým sa táto predsta-va uplatňuje. Z toho pramenil akýsi zvláštny ostych voči moci, ktorý sa dal iste pripísať aj tomu, že jadro VPN pozostávalo z intelektuálov, teda sociológov, spisovateľov a umel-cov rôzneho druhu, prípadne z akti-vistov, ktorých profesia bola na míle vzdialená teórii štátu a politiky.

Iste, popri študentoch sme boli

prví, ktorí sa vzbúrili, naša legitimita však spočívala predovšetkým v od-vahe, oveľa menej v poznaní (iná vec je, že v tej dobe na Slovensku okrem komunistov prakticky nikto nerozu-mel, ako naozaj funguje štát a moc).

Stačí to však na obhajobu? Rých-lokurz z politiky sa dá urobiť za pár dní či týždňov, koniec koncov, my sme ním vtedy prechádzali. Prečo sme teda odmietli prevziať moc a ponechali prvú takzvanú vládu národného porozumenia prakticky v rukách komunistov, aj keď často takých, ktorí sa nám videli polep-šení?

Jednoducho preto, lebo my sme moc nechceli a považovali sme to dokonca za našu cnosť. Neviem, či sa nájde v dejinách podobný príklad revolucionárov, ktorí sa nezľakli svojich protivníkov v čase, keď tí boli pri moci, ale zľakli sa ich po-tom, keď padli na kolená, presnejšie zľakli sa svojho vlastného víťazstva. Iste, mali sme tú nevýhodu, že sme poznali možno až príliš veľa príbe-hov revolucionárov, ktorí sa chopili moci a revolúcia ich neskôr požrala. Chceli sme sa vyhnúť ich osudu? Hovorili sme, že táto revolúcia má umožniť predovšetkým slobodné voľby, verili sme, že z nich vzíde dobrá vláda, ktorá nám umožní venovať sa slobodne vlastným zá-

Nepamätám sa na žiadny svoj čin v tých prvých mesiacoch po novembri 1989, ktorý by som mohol považovať za vecný prínos k slovenskej demokracii.

Predstavitelia vlády ssr sa stretli 30. novembra 1989 v bratislave so zástupcami

občianskej iniciatívy verejnosť proti násiliu.

Foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

Je pravdepodobné, že aj keby sme sa chceli usilovať o moc a podarilo by sa nám ju získať, dosť skoro by sme ju stratili.

ľubám, povolaniam, kariéram, že nás predovšetkým zbaví povinnosti cítiť zodpovednosť za osud krajiny. Obávam sa totiž, že hlavným mo-tívom našich činov bolo opustiť čo najskôr ten desivý priestor, v ktorom sa odohráva moc, čo najskôr z neho uniknúť a vrátiť sa späť do bezpečnej náruče intelektuálneho života, v kto-rom je zodpovednosť tak príjemne abstraktný pojem.

Občas ma prepadne pocit hanby, keď si spomeniem na to, koľko času sme v prvých týždňoch po novembri strávili pokusmi premeniť inštitúcie tak bizarne okrajové, akými bol Zväz spisovateľov. Iste, bojovnosť, s akou sa táto elita bývalého režimu odmie-tala vzdať svojich funkcií, nás mala varovať, že premena spoločnosti bude oveľa ťažšia, než sa spočiatku zdalo. Iste, komunizmus si pestoval spisovateľov ako svoju ideologickú základňu. Lenže dnes? Koho dnes zaujímajú slovenskí spisovatelia?

Dôsledkom našej neochoty usilo-vať sa o reálnu moc nebolo len to, že chaotické mesiace do prvých volieb ľudí zneistili, znechutili a že nám prestali veriť, ale aj to, že mnohí tí, ktorí po moci naopak túžili, pocho-pili, že cesta je viac-menej voľná. Jedným z takýchto ľudí bol Vladimír Mečiar.

Stal sa ministrom vnútra po kon-kurze, ktorý sme vypísali, lebo sme nevedeli spomedzi nás nájsť nikoho, kto by túto funkciu chcel. Neviem, či v dejinách existuje podobný prí-klad revolučnej naivity. Mečiar by sa bol možno dostal k moci aj inak než s našou pomocou, ale týmto argumentom sa nedá obhájiť naša zodpovednosť za to, že sme mu vy-dláždili cestu k premiérskemu kres-lu a k šiestim rokom úpadku krajiny. Bohužiaľ, neobstojí obhajoba, že sme patrili k prvým, ktorí sa stali jeho najväčšími odporcami. (No a?)

Je pravdepodobné, že aj keby sme sa chceli usilovať o moc a podarilo by sa nám ju získať, dosť skoro by sme ju stratili. Ale mohli sme sa aspoň pokúsiť zmeniť krajinu k lep-šiemu v čase, ktorý by nám bol vy-hradený. Nevyužili sme ho. Dokonca tí najdôležitejší ľudia vo VPN boli vo svojom odpore k moci takí dôslední, že nekandidovali ani do parlamentu.

Považovali sme politikov za úrad-níkov, ktorí majú robiť to, čo im my intelektuáli povieme. Keď sa neskôr Vladimír Mečiar vzbúril a založil svoje HZDS, mal na to mnoho od-pudivých dôvodov. Jeden však bol správny: keď nás obviňoval, že sme odmietli prevziať politickú zodpo-vednosť, ale pritom mu chceme dik-tovať, čo má robiť.

Slovensko je dnes krajina, kde sa o moc usilujú spravidla ľudia, ktorí jej nie sú hodní. Nekonečná séria sklamaní, ktoré sprevádzajú náš politický život, vyvolala taký odpor k politikom a ich činnosti, že máloktorý slušný človek ho dokáže prekonať a pokúsiť sa vôbec usilovať o tento typ moci. My sme však boli

prví, čo zaviedli pohŕdanie politikou, hoci nám vtedy ležala pri nohách a my sme sa mohli aspoň pokúsiť do-dať jej vážnosť. Sme tí poslední, ktorí by sa mali sťažovať na jej úroveň.

oDmietnutie ľavice

Keď sme sa niekedy začiatkom roku 1990 rozhodli, že VPN sa sta-ne politickým hnutím a pokúsi sa vyhrať voľby, položili sme si otázku, k akému politickému prúdu by malo patriť. Slovenská politika sa nachá-dzala v stave zrodu a prevládal odpor k ideologickým dogmám. Tak trochu zo žartu sme jednotlivo vyplnili do-tazník, ktorý nám mal pomôcť odpo-vedať na otázku, kto sme. Viacerým mojim priateľom (aj mne) vyšlo, že patríme k liberálnej umiernenej ľavi-ci. Boli sme v rozpakoch.

O rok neskôr na jednej z debát, ktorým sme hovorili politický klub, som s údivom zistil, že hovoríme o premene hnutia na pravicovú stra-nu. Argumenty boli zdanlivo logické. Federálna vláda v Prahe presadzova-la radikálnu liberalizáciu trhu a ma-sívnu privatizáciu štátneho majetku a my sme túto vládu podporovali, mali sme v nej dokonca ministrov.

Napriek tomu som si nevedel predstaviť, že budem členom pra-vicovej strany. Ak existuje čosi ako vnútorný politický kompas, tak vte-dy sa vo mne ozval. VPN sa preme-nila na pravicovú stranu (Občianska demokratická únia sa volala) a ja som do nej už nevstúpil, čím sa za-vŕšila moja krátka púť v politike.

Je to zdanlivo banálny príbeh jedného hnutia, jeho dôsledky sú však ďalekosiahle. VPN vzniklo pôvodne ako hnutie intelektuálov, ktorého zmyslom malo byť vytvoriť pre slovenskú spoločnosť čo najslo-bodnejší priestor pre jej prirodzený vývoj. Lenže tým, že sa premenilo na pravicovú stranu, prakticky náro-du oznámilo, že priestor slobody sa nachádza len napravo.

Keďže VPN bola nositeľom silné-ho mravného étosu, pre slovenské spoločenské elity bolo pohodlné

jej premenu nasledovať. Ľavica sa tak stala nielen politickým, ale aj spoločenským skladiskom necností, ako bol nacionalizmus, obhajoba bývalého režimu a vulgárna dema-gógia. Iste, dá sa namietnuť, že je to problém ľavice, že si nevytvorila vlastné hodnotové zázemie. Ale kto jej ho mal dodať? Slovenský inte-lektuálny priestor sa nadlho ocitol v zajatí predsudkov a pohŕdania voči každému, kto sa odvážil priznať k ľa-vicovým sklonom. Dokázali to len nemnohí, zároveň však podľahli di-sidentskému syndrómu a utiahli sa do radikálnej intelektuálnej opozície, ktorá bola rovnako nepríjemná ako arogancia pravice.

Robert Fico pochopil, že je zby-točné usilovať sa budovať ľavicu s intelektuálnym zázemím a zo spo-mínaných necností urobil politické triumfy. Vulgárnosť a otvorené po-hŕdanie liberálnymi hodnotami mô-že byť, samozrejme, Ficovi osobne blízke, nikdy by si to však nemohol dovoliť, keby mal na ľavici dostatoč-ne silnú intelektuálnu protiváhu.

Trvalo prakticky dve desaťročia, než sa pravicová okupácia hodnôt, ako sú sloboda a ľudské práva, skon-čila, a to najmä vďaka zlyhaniu sa-motných pravicových strán. Zostáva už len jej posledná bašta – okupácia novembra 1989. Je to vlastne komic-ká logika: keďže sa hnutie VPN pre-menilo na pravicovú stranu a mnohí pravicoví politici sa hlásia k novem-bru 1989 (niektorí právom, iní nie), samotný november bol vlastne pra-vicovou revolúciou.

Slovensko je v tomto zmys-le v strednej Európe unikátne. V Poľsku, Česku či Maďarsku sa intelektuáli a bývalí disidenti, ktorí sa podieľali na tamojších zmenách v roku 1989, rozdelili viac-menej proporčne medzi pravicu a liberálnu ľavicu (len pre ilustráciu, k ľavici sa v Česku hlásili napríklad Jiří Dien-stbier či Pavel Rychetský, v Poľsku Adam Michnik a Gazeta Wyborcza, v Maďarsku György Konrád, Miklós Haraszti, László Rajk a ďalší, ktorí podporovali koalíciu liberálov s post-komunistami).

S hodnotovým vyprázdnením ľavicového priestoru prišlo aj to, čo prichádza vždy, keď sa umelo naruší voľný pohyb ideí. Oplotené ihrisko pravice, ktorá o sebe tvrdila, že voči nej „neexistuje alternatíva“, sa časom zmenilo na betónové parkovisko ideologického vraku a zatuchnutých fráz, na ktorom do seba bezcieľne ako molekuly pri Brownovom pohy-be narážajú fragmenty politických strán. Je to smutný pohľad, pre mňa o to smutnejší, že na počiatku tejto intelektuálnej a politickej biedy stáli intelektuáli z VPN.

víťazstvo ekonómov

Bolo to niekedy na začiatku roku 1990, keď do centra VPN prišiel vtedajší federálny minister financií

Václav Klaus vysvetliť nám myšlien-ku kupónovej privatizácie (v záujme historickej pravdy len dodám, že túto ideu som po prvý raz ešte pred Klausom počul od Augustína Ma-riána Húsku, ktorý sa neskôr stal jedným z Mečiarových ideológov). Bol to pôsobivý výklad a zdalo sa, že rieši najväčší rébus vtedajšej doby, ako vrátiť spoločnosti prirodzené vlastnícke vzťahy. Slovami vtedaj-

šieho sloganu, ako vytvoriť z rybacej polievky živú rybu.

Bola to zvláštna situácia: sedeli sme vo veľkej miestnosti asi dvad-siati, ani jeden z nás nebol ekonóm. Vo svojich predchádzajúcich živo-toch sme sa venovali literatúre alebo sociálnym vedám a našou revoluč-nou kvalifikáciou a legitimitou bola odvaha povedať, že komunistický režim je nefunkčný a zločinný. Klaus

8 – 9

Foto

- ta

sr

na námestí snP v bratislave sa 9. decembra 1989 konalo zhromaždenie občanov

zvolané koordinačným výborom občianskej iniciatívy verejnosť proti násiliu.

Foto - tasr

však nehovoril o nápravách krívd a mravné kategórie v jeho prejave nemali miesto. Hovoril o tom, ako to bude fungovať a že toto je cesta ku kapitalizmu.

Prihlásil som sa a spýtal sa ho, ako vie, že to bude fungovať, a čo sa stane, keď to fungovať nebude. „V ta-kom prípade o tom pôjdem pred-nášať na univerzitu do Kalifornie,“ odvetil Klaus s úsmevom. Dodnes

na túto vetu nemôžem zabudnúť a vyčítam si, že som ju vtedy pova-žoval len za vtipný bonmot. Že som nepochopil hlbokú pravdu vyslo-venú v záchvate úprimnosti nielen o Klausovi samotnom, ale o ekono-mickej vede ako takej.

Dnes po finančnej kríze, zlyhaní bánk, hystérii trhov a neúspešných pokusoch zadlženej Európy vyhra-bať sa z dlhov drastickým šetrením

vieme, že ekonómia patrí medzi hu-manitné disciplíny rovnako ako so-ciológia, psychológia alebo literárna veda. Že žiadny homo economicus, ktorý by sa správal racionálne podľa matematických modelov, neexis-tuje. Že matematika v ekonomike nemá nič spoločné s matematikou vo fyzike, kde opisuje povahu sveta. Matematika v ekonomike opisuje len nádeje samotných ekonómov,

že svet je taký, akým by ho chceli mať. Keď istý matematik, Američan s čínskym menom Li, vymyslel v deväťdesiatych rokoch formulu na výpočet dlhového rizika, bankári si mysleli, že objavil svätý grál a začali vymýšľať finančné deriváty, ktoré fungovali na princípe tejto formuly. Tá síce rátala s pravdepodobnosťou len 95 percent, tých päť percent si však nikto nevšímal. Hráči na finančných trhoch sa správali ako ľudia, ktorí si stavajú domy pri rieke v hlbokom presvedčení, že záplavy nikdy neprídu.

Lenže toto všetko sme v roku 1989 a ešte dlho potom nevedeli. Celé svoje doterajšie životy sme venovali obhajobe slobody a bez-výhradne sme verili v jej blaho-darné účinky na spoločnosť. Keď prišli ekonómovia a začali hovoriť o voľnom trhu, v našom ponímaní hovorili o slobode. Koniec kon-cov, voľnosť a sloboda sú takmer totožné pojmy. Súčasne sme si uvedomovali, že nerozumieme ich jazyku, nemali sme ani poňatia o kapitálových tokoch ani o tom, ako funguje burza alebo menové kurzy. V našich očiach boli ekonómovia niečo ako šamani, ktorí ovládajú tajomné prúdenie peňazí a dokážu otvoriť stavidlá navŕšené dekádami komunizmu.

Verili sme im, keď nám vysvetľo-vali, že treba dať príležitosť schop-ným ľuďom rýchlo zbohatnúť, lebo oni sa stanú motormi ekonomiky a bohatstvo ich bude zároveň zavä-zovať k zodpovednosti voči spoloč-nosti. Naozaj sme im verili.

Bolo to pre nás aj výhodné. Boli sme radi, že ekonómovia prebera-jú zodpovednosť za budúci vývoj, vyzerali o toľko sebaistejší než my, pochybovační a nerozhodní inte-lektuáli.

Kedysi som vďaka svojmu otcovi nazrel do hĺbky traumy, ktorú jeho komunistická generácia neskôr prežívala, lebo cítili hanbu najmä za svoje intelektuálne zlyhanie. Uverili komunistickej idei a hanbili sa za tú hlúposť, ktorú ospravedlňovali mla-dosťou a trpkou skúsenosťou s de-mokraciou, čo ich zradila, lebo sa nedokázala ubrániť pred Hitlerom. Pozorne som ich počúval a prisahal som si, že mne sa niečo také v ži-vote nestane. Že sa budem mať na pozore pred všetkými ideológiami a pred každým, kto mi bude tvrdiť, že má spoľahlivý recept na všetky problémy v spoločnosti.

Dnes musím priznať, že som in-telektuálne zlyhal, lebo som uveril ekonómom a vzdal som sa vlastnej viery v to, že spravodlivosť, teda dobré zákony, vláda práva a trvanie na mravných hodnotách sú nadra-dené všetkému vrátane ekonomiky.

Iste, tento príbeh je rovnaký prakticky v celej postkomunistickej Európe a vysvetľujem si to tým, že intelektuáli a bývalí disidenti v skutočnosti neverili v historickú silu ideí, za ktoré mnohí sedeli vo

väzení. Pri náhlom stretnutí s bo-hatstvom Západu a ošiaľom kon-zumu, ktorý zachvátil spoločnosť, prijali vysvetlenie, že príčinou pádu komunizmu bola predovšetkým jeho ekonomická nemohúcnosť. A keď sa ukázalo, že voľný trh bez dobrých zákonov napadol samotné základy spoločnosti, lebo ju rozo-žral korupciou, a že nová vrstva bohatých cíti zodpovednosť len za ochranu svojich vlastných, často nakradnutých peňazí a urobí všet-ko, aby udržala korupčný systém pri živote, bolo už neskoro.

Možno sa tomuto príbehu ne-dalo zabrániť a bol by sa odohral rovnako, aj keby sme sa postavili ekonómom, ktorí – slovami Václava Klausa – neboli ochotní rozoznávať špinavé peniaze od čistých. Je skôr pravdepodobné, že naše trvanie na morálke by sa minulo účinkom; napokon tí nemnohí, čo sa usilovali udržať v politike s takýmto progra-mom, boli rýchlo odprataní samot-nými voličmi.

To však naše zlyhanie, naše oča-renie ekonomickou vedou, ktorá sa ukázala taká katastrofálne omylná, nijako neospravedlňuje.

PrePáčte

Mohol by som na našu adresu zniesť hromadu ďalších argumen-tov, ktoré by vysvetlili a obhájili naše správanie v tých kľúčových mesiacoch po novembri 1989 a aj neskôr. Koniec koncov, väčšina z nich zostala čestnými ľuďmi a patria právom k úzkemu jadru slo-venskej intelektuálnej elity. Práve preto ich netreba obhajovať.

To, že v čase malého veľkého tresku urobili chyby, ktoré možno vzhľadom na veľké následky nazvať aj zlyhaniami, patrí k osudu každé-ho revolucionára. Zvláštne na tom je len to, že sa na Slovensku o tom mlčí.

Nemám nič proti tomu, aby na Námestí slobody stál pamätník, ktorý moji priatelia revolucionári požadujú. Iste to myslia dobre a chcú ho venovať aj tým desiat-kam tisícov ľudí, ktorí na tom ná-mestí v novembri 1989 mrzli a štrngali kľúčmi. Udivuje ma len, že s týmto nápadom neprišli práve niektorí z tých desiatok tisícov. Je možné, že im to nepríde na um, lebo túto revolúciu nepovažujú za udalosť, na ktorú si chcú s hr-dosťou a slzami dojatia spomínať? Úplne ich chápem. A prečo neprišli s týmto nápadom napríklad ich de-ti, ktoré majú dnes dvadsať rokov? Nevážia si slobodu, ktorú sme pre nich vyvzdorovali? Úplne ich chápem. Sloboda nie je cieľ, je len nevyhnutnou podmienkou na slušný život, ktorý však vôbec nezaručuje. Ak ma na ulici mladý muž či žena zastaví s otázkou z úvodu tohto textu, nebudem mať inú možnosť, len povedať pre-páčte. n

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

iektorí ich vtedy považovali za podvodníkov, no mýlili sa. Keď manželia z Kútov stratili pred 25 rokmi v Bratislave pät-násťtisíc korún, netušili, že sa im vrátia dvakát.

V stredu 29. novembra 1989 ukazovala titulná fotografia denníka Smena Námestie SNP, kde už bežali pravidelné demonštrácie. Neboli na nej

demonštranti, ale Milan Kňažko ako od troch ľudí preberá veľké poštové vrece plné peňazí, ktoré museli niesť dvaja chlapi. Bolo v ňom 150-tisíc korún zo zbierky, ktorú urobili ľudia na námestí, keď Kňažko vyhlásil, že manželia Sta-nislav a Mária Húščavovci z Kútov hľadajú poctivého nálezcu ich pe-ňaženky s celoživotnými úsporami - 15-tisíc korunami.

„Mala som pracovnú cestu na fakultu telovýchovy a športu, tak sme si s manželom povedali, že pôjdeme pozrieť novú obývaciu stenu. Prerábali sme vtedy dom,“ hovorí Mária Húščavová v parku pred malackou základnou školou, kde učí telesnú výchovu a geogra-fiu.

Z Kútov vyrazili ráno, v Brati-slave boli kolóny. V aute bol aj ich takmer dvojročný syn. Peňaženku plnú tisícok vybrala z tašky na zadné sedadlo, nechcela ju zbytoč-ne ťahať na fakultu. Ešte v kolóne rýchlo vystúpila z auta, manžel pokračoval v jazde na blízke parko-visko, kde ju čakal.

Zo školy išli do Prioru. Tam zistili, že peňaženka v aute nie je. Niekoľkokrát ho prehľadali, vrátili sa aj na parkovisko, ale nič.

„Nenapadlo mi nič iné ako ísť na

štrajkový výbor fakulty, kde som im na taký zdrap papiera napísala, že hľadáme nálezcu. Sľúbili mi, že to prečítajú na námestí, ale nedá-vala som tomu veľkú šancu.“

Domov prišli psychicky zničení. Nedokázali sa ani hádať, celý čas boli ticho. „Muž išiel na poobednú a ja som sedela so synom doma a pozerala televíziu.“

vrece PeňazíMilan Kňažko na demonštrácii

papierik naozaj prečítal. Dav ľudí o chvíľu v malých igelitových vreckách vyzbieral omnoho väčšiu sumu ako bolo treba. Až museli ísť organizátori demonštrácie na hlavnú poštu požičať veľké vrece na peniaze. Kňažko potom oznámil, aby sa manželia prihlási-

li. Keď to pani Húščavová počula doma v televízii, neverila.

„Najprv som začala chodiť po tej neobývanej obývačke a rozmýšľala som ako sa s nimi spojím.“ Napo-kon zatelefonovala na informácie a dala si prepojiť Slovenskú televí-ziu. Tá po nich hneď poslala auto. Manžel prišiel z práce, hoci sa mu to nepozdávalo, dieťa dali suse-dom. „Ešte sme pánovi šoférovi aj domáce klobásy uvarili.“

Pred štúdiom STV už sedel manželský pár z Vietnamu, ktorý tiež tvrdil, že stratil peniaze. Popri nich sa prechádzala moderátorka Bubílková a učila sa text.

„Zrazu prišiel môj spolužiak Stano Pavlík, ktorý robil v STV a čudoval sa, čo tam robím. Tak som mu to porozprávala a on zrazu hovorí, že on vie, kto tie pe-niaze našiel. Bol v kolóne dve autá za nami. Videl, ako som vystupo-vala a videl, ako aj šofér za nami vystúpil a niečo zdvihol zo zeme. Zrejme moju peňaženku, ktorá mi musela vypadnúť.“ Pavlík si zapamätal aj ŠPZ. No v štúdiu už bolo všetko nachystané a došlo k odovzdaniu peňazí, s ktorými išli Húščavoví domov.

na tribúne„Tých peňazí som sa nevedela

dotknúť. Neboli moje,“ hovorí pani Húščavová. Krátko nato jej zavolali z obecného úradu, aby si prišla pre-čítať listy, čo tam dostávajú. Ľudia ju podozrievali, že si všetko vymyslela, aby pomohla Kňažkovi s Budajom. Zvyšné peniaze totiž zostali organi-zátorom štrajku.

Mária Húščavová sa preto vrá-

tila do Bratislavy a v centrále VPN peniaze vrátila a poprosila Kňažka, že chce vystúpiť na tribúne. Tam po-vedala, že ďakuje, ale že ona vie, kto má aj jej skutočné peniaze. Že pozná typ auta aj celú ŠPZ, ktorej začiatok povedala: BA 8....

„Asi som ho vyplašila, lebo potom prišiel na VPN balík. Bola v ňom pe-ňaženka, ktorá síce nebola moja, ale podobala sa. V nej pätnásťtisíc a aj ďalšie papieriky zo starej peňažen-ky. Odosielateľ bol Branislav Vrba z Dúbravky.“ Keď pani Húščavová neskôr na danú adresu napísala, list sa jej vrátil, že taký človek neexis-tuje. Hovorí, že peňazí sa ešte dlho nedotkla.

sanitkyDvadsaťpäť rokov po novembri je

sklamaná. „Nesprávni ľudia sa do-stali na nesprávne miesta.“ Nepáčilo sa jej ani to, že VPN sľúbila zo zvyš-ných peňazí nakúpiť sanitky a myslí si, že sa to nestalo.

Kde peniaze skončili, si už nikto presne nepamätá. „Išlo to na charita-tívny účel, ale na aký konkrétny, to si presne nepamätám,“ napísal Milan Kňažko. Ján Budaj odkazuje na Má-riu Filkovú, ktorá mala vtedy penia-ze na starosti. „Dva týždne som ich nosila pri sebe, lebo VPN ešte nebola registrovaná a nemala účet. Potom som ich tam vložila,“ povedala Fil-ková a odkázala na Fedora Gála. No ani ten si už presne nepamätá. Od Petra Tatára vie, že sa mal kupovať kôň na hipoterapiu pre deti, ale z toho zišlo, spomína si aj na plány s nákupom sanitky. „Viem len, že sme vtedy všetci pracovali zadarmo,“ povedal Gál. n

tých PeňAzí som sA dlho NedotklA

keď kňažko z tribúny vyhlásil, že sa hľaDá Peňaženka s 15-tisícmi, námestie vyzbieralo 150 tisíc. ale tým sa Príbeh stratenej Peňaženky nekončil

monika tóDová (1982)AutorkA je rePortérkou

Projektu N

Foto

- G

ab

rie

l k

uc

hta

Potom prišiel na VPN balík. Bola v ňom moja peňaženka, ktorá síce nebola moja, ale podobala sa.mária húščavová

www.vub.sk/flexihypoteka 0850 123 000

platí

do konca roka

LIMITOVANÁPONUKA

Nechajte si vypracovať ponuku a výhodnú úrokovú sadzbu vám garantujeme počas nasledujúcich troch mesiacov.

s možnosťou rezervovať si nízky úrok na tri mesiace

09189 Flexihypoteka urok 2,10 258x345-noviny.indd 1 3.11.2014 18:30

10 – 11

inzercia

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

januári roku 1989 prišiel do Československa ako koreš-pondent britského denníka Independent a bol pri Nežnej revolúcii ešte pred jej začiat-kom. EDWARD LUCAS s Pra-hou ani Bratislavou nestratil kontakt ani potom, keď roky písal o strednej a východnej Európe pre týždenník The Economist. Teraz je skôr skla-

maný a varuje, že Rusko máme za chrbtom.

Čo ste očakávali, keď ste pri-chádzali do Československa?

Cítil som sa, ako keby som išiel do múzea. Dobre som poznal situ-áciu v Poľsku, v Maďarsku, v Juho-slávii a vo východnom Nemecku. V Československu bolo zaujímavé, že na jednej strane sa zdalo, že sa nič nemení, ale nikto ani v systém neveril. Vo východnom Nemec-ku pritom naozaj dosť veľa ľudí úprimne verilo, že ich systém je lepší. V Prahe som takého človeka nevedel nájsť. Dokonca ani vtedy, keď som išiel do redakcie Rudého Práva. Nikto ani tam neveril, že by československý systém bol dobrý. Bola to poriadne odkrvená totalita. Bolo to pre mňa dosť čudné.

Prečo to tak bolo?Myslím, že to vzniklo niekde

pri známom dokumente Poučenie z krízového vývoja na začiatku Husákovej éry normalizácie. Bola to neideologická totalita. Nebola založená na ničom, čomu by mohol niekto veriť. Poctivo som sa pokú-šal československý komunizmus pochopiť, čítal som oficiálne noviny a hovoril som aj s ľuďmi z vysokej straníckej školy. Ale zistil som, že v skutočnosti nie je nič, čo by sa z hľadiska ideológie mohlo dať po-chopiť. Bol to čistý pragmatizmus a s nástupom Gorbačova sa to ešte zvýraznilo. Najsilnejší pilier systé-mu, na ktorom to celé stálo, zrazu tiež nemal záujem.

Bolo to povahou Čechov a Slo-vákov?

Určite bol príčinou aj pocit ab-solútnej prehry z roku 1968, keď sa Dubček a ostatní vzdali ešte skôr ako by ich vytlačili od moci. Opozí-cia bola veľmi malá, naproti tomu napríklad v Poľsku mali mimo-riadne silnú katolícku cirkev, ktorú úplne nezlomili ani v najbrutálnej-ších časoch stalinizmu, a ešte mali aj Solidaritu. Obe tieto nohy vám v Československu chýbali. Mali ste pár statočných disidentov, ale iba pár. Chartu 77 pri vzniku podpí-sali len traja Slováci. A aj ľudia ako Václav Havel sa odmietali správať ako politici. Ľudia pri moci mali prístup do Tuzexu, ich deti mohli chodiť na slušné školy. Nebolo nič, čo by veci tlačilo proti režimu. Žiadna verejná nespokojnosť, žiad-na inštitucionálna opozícia. Bolo to skoro ako fyzikálny problém: ako pohnete veľkým predmetom, keď nemáte dosť sily?

Napadlo vám v januári 1989, že uvidíte pád komunizmu?

Vedel som, že v okolitých kraji-nách sa začali rýchlo hýbať udalosti. V Československu sa však takmer nič nedialo. Náznaky ako Několik vět dávali nádej, ale väčšina ľudí si to neuvedomovala.

Boli ste v tom čase na Sloven-sku?

Samozrejme. Mal som akredi-táciu, povolenie na pobyt, bol som oficiálny novinár v krajine a mohol som robiť, čo som chcel. Keď som prišiel na Slovensko, chcel som ho-voriť s novinármi. Zavolal som do novín, na tlačový odbor Úradu vlády a na niekoľko ďalších úradov a po-vedal som: „Dobrý deň, som britský novinár, som v Bratislave, mohol by som sa s vami stretnúť?” Reakcia bola výbušná: „Kto vám dal povo-

lenie na túto cestu? Nemôžeme sa s vami stretnúť len tak!” Uvedomil som si, že situácia v Prahe je kom-plikovaná, ale v Bratislave je to oveľa horšie. Išiel som na úžasnú večeru k Miroslavovi Kusému, kde boli aj Ján Čarnogurský a Milan Šimečka. Bola to zábava. Moja ruština bola totiž lepšia ako čeština. Po česky som nehovoril zle, ale celkom som nerozumel po slovensky. S Čar-nogurským som preto hovoril po nemecky, so Šimečkom po anglicky a s Kusým po rusky. Pamätám si, že Šimečka mi vtedy povedal: My sme to. Práve ste sa stretli s celou slo-venskou opozíciou. Vzápätí dodal, že niekoľko ľudí je aj v Košiciach, ale viac nás nie je. Keď som sa vracal do Prahy, hovoril som si, že to tam je celkom dobré. Na večeru môžem jednoducho zavolať 20 ľudí z opo-

zície, každý týždeň bola tlačovka predsedu vlády Adamca a mohli ste položiť otázku, hovoriť s ľuďmi z je-ho okolia alebo dokonca s ľuďmi zo strany, ktorí boli nespokojní.

Chápali ste, prečo je to tak?Iste za tým bola trochu odlišná

história. Nie nadarmo sa Pražská jar volala pražská. Skúsenosť z roku 1968 bola iná v Česku a na Sloven-sku, a to aj napriek tomu, že Dubček bol Slovák. V Česku bol oveľa silnejší odpor k okupácii. A rozdielny bol aj vzťah k predvojnovému Českoslo-vensku a vôbec druhej svetovej voj-ne. Slovenský štát sa zdiskreditoval. Zdalo sa mi, že je jednoduchšie byť odporný na Tisa ako na Masaryka a potom mohol komunizmus vyze-rať na Slovensku lepšie.

Ako bolo možné, že v Poľsku už mali slobodné voľby, v Ma-

matúš kostolný(1975)Autor je šéfredAktor

Projektu N

režim PAdol Ako hrAd z Piesku

Bola to neideologická totalita. Nebola založená na ničom, čomu by mohol niekto veriť.

novinár eDwarD lucassleDoval PáD komunizmu v celom bloku

ďarsku otvorili hranice, Nemci v Prahe nechávali trabanty a v Československu sa stále nič nedialo?

Ten, kto podpísal Chartu 77, vedel, že bude umývať výklady a ne-bude už profesorom alebo hercom. Že jeho deti nezoberú na vysokú školu a dostane sa do izolácie, do disidentského geta. V Poľsku to bolo iné. Tam stále fungovali nezávislé inštitúcie. Mali vcelku nezávislé noviny, katolícku univerzitu. Síce pod kontrolou, ale vcelku nezávis-lé. A hlavne: tam ste naozaj cítili obrovskú podporu zo zahraničia. V Poľsku ste mohli existovať v pa-ralelnej civilizácii, ktorá bola mimo oficiálneho režimu. Mali Solidaritu, katolícku cirkev. Mohli ste dýchať. A to bolo v Československu oveľa ťažšie.

Napriek tomu, z dnešného pohľadu je to nepochopiteľné. Všade naokolo sa režimy rúcali a Československo spalo. Ako keby chýbalo to posledné potis-nutie.

Ja to nevidím ako chýbajúce štuchnutie, ale ako veľký pieskový zámok na pláži, keď sa blíži príliv. Dlho to vyzerá, že sa nič nedeje, voda obmýva hrad a ten odoláva, potom sa hrad zmenšuje a zrazu tam vôbec nie je. Takto sa rozpa-dával aj režim v Československu. Ospravedlňujem sa, že používam morskú metaforu v krajine bez mo-ra. Jednu vežu toho zámku zrútil nezáujem Moskvy, Sovietsky zväz sa už nechcel starať o českoslo-venských komunistov. A potom tu bol pocit hanby. Keď ste ako občan Československa išli do Poľska, išli

ste do slobodnej krajiny. Keď ste išli do Maďarska, išli ste do slobod-nej krajiny. Dokonca aj východní Nemci, v celom bloku najmenej obľúbení susedia, ktorými v Prahe opovrhovali, keď tam chodili naku-povať a jesť klobásu, nechávali na ulici svoje trabanty a aj wartburgy s kľúčmi v zapaľovaní a odkazom, zoberte si ich, my ideme na Západ. To bolo poníženie. Pamätám si na známy Jakešov prejav, v ktorom ho-voril: My sme kôl v plote. Nehovoril iba o sebe, hovoril o celom Česko-slovensku. V tom momente ste boli v jednej skupine s Rumunskom, Albánskom, severnou Kóreou a Ku-bou. Posledné bašty komunizmu. Kto by to chcel? Výrazne to zmeni-lo situáciu. Zmenu bolo cítiť.

Videli ste v tom čase osobnosť, ktorá by sa mohla stať

novým československým lídrom?

Mal som veľmi rád Václava Havla, ale nemal som pocit, že je pripravený byť lídrom. Bol som zvyknutý na poľských disidentov, ktorí boli naozaj tvrdí, výborne zor-ganizovaní, mali podzemné orga-nizácie s tisíckami členov. U Havla som mal problém brať ho vážne, ako organizátora. Ospravedlňujem sa, že to poviem, ale je to pravda: v týchto veciach bol takým diletan-tom. Pamätám si, že svoje stretnu-tia si zapisoval na malý zdrap papiera. Zakaždým, keď som to videl, mal som dojem amaterizmu. Hovoril som si, že Česi a Slováci by si zaslúžili, aby ich brali vážnejšie. Už to nebola disidentská hra, tu už išlo do tuhého.

Na Slovensku ste lídra nevi-deli?

Bol som na súdnom pojednávaní s Čarnogurským a ďalšími z brati-slavskej päťky. Bolo to 11. novem-bra 1989. A to bola asi moja najväč-šia novinárska chyba. Napísal som vtedy: Šanca, že títo ľudia, slovenskí disidenti ako Walesa v Poľsku, Ha-vel v Prahe, budú sedieť so svojimi žalobcami za jedným rokovacím stolom a nie na súde, je depresívne malá. A to bolo týždeň pred začiat-kom revolúcie. Čarnogurského som pritom už vtedy vnímal ako politi-ka, mal v sebe húževnatosť.

Sledujete ho, čo hovorí a robí teraz?

Áno. Nezdieľam s ním pohľad na Rusko. Vidím, ako sa Moskva snaží zmeniť európsky bezpečnostný po-riadok. Nerozumiem, ako to niekto s Jánovou minulosťou môže nevi-dieť. Stále si ho vážim za jeho od-vahu z disidentských čias, ale teraz s ním jednoducho nesúhlasím.

Čo sa ešte zmenilo za tie ro-ky?

Z mnohých vecí som smutný. Najmä z korupcie, ktorou je prele-zené úplne všetko. Napríklad Pra-ha. Mala by byť pokladom strednej Európy a keď vidím, ako zle je ve-dená, je mi z toho zle. Praha nie je dobrým príkladom zmeny za 25 ro-kov. Mala by vyzerať lepšie. Na Slo-vensku ma najviac zarmucuje ne-schopnosť napraviť súdnu moc. Je jasné, že po politicky kontrolovanej justícii za komunizmu chcete mať autonómiu v súdnictve. Okrem tej však potrebujete aj reformy. Vidím niečo ako súdnu a prokurátorskú čiernu dieru, ktorá ničí spoločnosť. Ak ľudia nemôžu veriť v právny štát, rúca sa celý systém.

Rozumiete tomu, prečo je po 25 rokoch toľko ľudí nespokoj-ných a sklamaných?

Myslím, že ak by sme sa ľudí pýtali, či naozaj chcú, aby sme sa vrátili späť k výjazdovým doložkám, starej škodovke alebo dacii ako jedi-nému autu, ľudia by to odmietli. Ich život sa ohromne zmenil. Asi len veľmi málo ľudí by sa chcelo vrátiť k svojim individuálnym životom, ale

na kolektívnej úrovni je to iné. Tam je veľa neistoty. Za komunizmu ste mohli aspoň snívať o nejakom lepšom svete, teraz ste v Európe, ale ťažko sa čo i len sníva, že sa to rýchlo zlepší a vy sa dostanete z rúk skorumpovaných neschopných po-litikov. Ako sa vymaniť z jemne au-toritatívneho režimu, kde si krajinu delia politické strany, biznis a štát-ne inštitúcie. Rozumiem preto, že ľudia sú nespokojní.

Keď porovnáte situáciu, v kto-rej sme na Slovensku s okolitými krajinami, je to podobné?

Budem parafrázovať Annu Kare-ninu: Všetky postkomunistické kra-jiny sú nešťastné, ale sú nešťastné odlišným spôsobom. V Poľsku cítiť obrovskú netrpezlivosť a nespo-kojnosť, pritom Poľsko si počína celkom dobre. V Maďarsku majú extrémne silné politické vedenie, akurát, že nie práve veľmi pekné. Nemyslím si však, že je správne maľovať nejaké spoločné postkomu-nistické nebezpečenstvo. Západné krajiny majú tiež veľa problémov.

Rozumiete, prečo Robert Fico a Miloš Zeman hovoria tak nega-tívne o Ukrajine?

Je to odporné. Presne to pome-noval vodca krymských Tatarov Mustafa Džemilev: „Išiel som v roku 1968 do väzenia na tri ro-ky za to, že som protestoval proti sovietskej okupácii vašej krajiny. Teraz Rusko vstúpilo do mojej krajiny a vy hovoríte, aby sme si zvykli.“ Neviem, akú rolu v tom zohrávajú ruské peniaze, pretrváva-júci antiamerikanizmus, čo z toho je politický oportunizmus, ale je to nepochopiteľné a hrozné. Je to podobná situácia, akú som zažíval v 80. rokoch v Británii, keď som sa pokúšal zbierať peniaze na podporu poľskej Solidarity alebo Charty 77 a ľudia mi hovorili: „Tie krajiny si musia zvyknúť, dostali sa na ne-správnu stranu histórie, my máme tiež ťažké životy a nás sa to až tak netýka.“ Nikdy by som nebol veril, že práve tieto krajiny, keď už budú slobodné, sa otočia chrbtom ku kra-jine, ako je Ukrajina.

Myslíte si, že krajine ako Slo-vensko hrozí návrat späť pod ruský vplyv?

Jednoznačne. Rusko už teraz rozširuje svoju sféru vplyvu. Robí to pomocou energií, peňazí. Vidíme to v Bulharsku, Maďarsku, hrozí to v Rumunsku a registrujem nebez-pečné signály v českej aj slovenskej vláde. Zrazu je ohrozená predstava atlantickej Európy - od Pobaltia po Čierne more - ktorú sme už po-važovali za hotovú vec, za celkom pevnú hrádzu. Tá sa rozpadáva. Ani sme sa nenazdali a spoľahnúť sa dá iba na Poľsko a Estónsko.

Nepripomína vám to ten istý hrad z piesku, ktorý ste spome-nuli pri páde komunizmu, akurát, že teraz more stúpa z východu?

Presne. Slováci by si mali dávať veľký pozor. Obavy sú na mieste. n

12 – 13

eDwarD lucas sa narodil v roku 1962. Pracuje pre britský týždenník the economist. je špecialistom na strednú a východnú európu. začínal ako reportér denníku the indepen-dent, robil aj pre bbc. v roku 2008 napísal knihu nová studená vojna o Putinovom rusku. Pred dvomi rokmi napísal knihu klam: špióni a lži alebo ako rusko klame západ.

Foto - sali németh

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

Kňažko sa ma spýtal, či viem čítať. Myslel to v dobrom, lebo to nie je sranda.FerDinanD čuPerka

ikomu sa nepodarí oddeliť študentov od robotníkov, inteli-gencie, sme jeden národ. Takto Milan Kňažko účastníkom demonštrácie 28. novembra 1989 oznamoval, že na Námes-tí SNP sa už nestretávajú len študenti, herci či vedci. Oni protesty proti režimu rozbie-hali. Bez „robotníckej triedy“ by však nezaznel rozhodujúci

hlas, o ktorý sa dovtedy opierali práve komunisti. Pri protestoch proti režimu, akými bola Charta 77 či Několik vět v lete 1989 robotníci z celého Československa takéto ini-ciatívy odsudzovali.

„Režim robotníkom stále pri-pomínal, že sú výnimoční,“ hovorí tribún revolúcie Ján Budaj. „Aj v zákone bolo, že ak opitý robotník niekde v krčme povie niečo škaredé na Husáka, nemôže dostať nepod-mienečný trest, ale len podmienku, lebo nedisponuje takým vzdelaním, aby si uvedomil, čo hovorí.“

Dostať robotníkov na tribúnu považoval Budaj za kľúčové, „ale treba povedať, že každý hráč v ce-lom orchestri bol v niektorej chvíli najkľúčovejší“.

Robotníci prichádzali sami, ale VPN ich aj vyzývala, aby sa pridali. Do podnikov po celom Slovensku posielala aj hercov, aby s robotník-mi hovorili. „Ľahšie sa dostali cez vrátnicu.“ Ak nejakí chceli vystúpiť, Budaj s Kňažkom sa im to snažili umožniť, ak sa im zdali schopní.

V Čechách bol najznámejším robotníckym lídrom Petr Miller, z ktorého sa neskôr stal minister. „Taký zjav sme poctivo hľadali, ale nepodarilo sa nám ho nájsť,“ hovorí Budaj. Krátky čas ho podľa neho zosobňoval Slavomír Stračár, bý-valý zamestnanec VSŽ, i keď nebol tým najjednoduchším robotníkom, ale „technický káder“. Stračár sa neskôr stal ministrom, no v roku 1990 náhle zomrel počas služobnej cesty v Južnej Amerike za zvlášt-nych okolností.

„Rolu charizmatického robotní-ka potom bohužiaľ prevzal Vladi-mír Mečiar,“ dodal Budaj.

Prvá bola tesla„Po roku 1968 som si myslel,

že Rusi sú preč do piatich rokov,“ začína svoje rozprávanie Ferdinand Čuperka (80). Dodnes býva v býva-lom podnikovom byte Tesly v pane-láku v bratislavskej Dúbravke. Ako námestníka riaditeľa ho vylúčili po roku 1968 z komunistickej strany, ďalej však pracoval v podniku na vývoji, patentoval si aj vynález s elektronickou súčiastkou. Do strany ho už späť nevzali, no vďaka vynálezu sa nemal zle. O politiku sa vždy zaujímal. Zmenu začal tu-šiť, keď Michail Gorbačov v Soviet-skom zväze vyhlásil perestrojku.

Po tom, čo policajti v Prahe 17. novembra brutálne potlačili pochod študentov, išiel Čuperka

na prvé veľké stretnutie lídrov re-volúcie do Národného divadla. Mal lístky na Carmen, tušil, že hrať sa už nebude.

„Najprv som si obišiel vedľajšie ulice, či tam nie sú autobusy ako pri sviečkovej demonštrácii, na kto-

rej som však nebol. Mal som jemný strach, ale vyzeralo to bezpečne, tak som vošiel dnu.“ Na stretnutie v divadle, na ktorom sa dohadovala prvá demonštrácia, nikdy nezabud-ne. „Bolo to veľmi národné.“

V Tesle bola malá skupinka ľudí,

ktorí sa zaujímali o politiku, no ne-boli žiadni revolucionári. Chartis-tov odsudzovali. „To pre priemysel neboli partneri, boli niktoši, nič nerobili. Fabriky sú dôležité, nie že sa stretne desať umelcov a pijú a filozofujú.“

chArtisti? Niktoši. fAbriky boli dôležité

líDrov revolúcie mali aj veľké PoDniky. našli sme troch. ako si sPomínajú na svoju historickú chvíľu?

monika tóDová (1982)AutorkA je rePortérkou

Projektu N

14 – 15

V Tesle spísali základné požia-davky: odsúdili policajný zákrok proti študentom v Prahe, žiadali zrušenie článku štyri o vedúcej úlohe komunistickej strany, chceli rehabilitáciu Alexandra Dubčeka.

Tesla, dnes už neexistujúci pod-nik, mala v roku 1989 dva závody. Jeden na Radlinského ulici, druhý v Dúbravke. Čuperka pracoval na Radlinského, kde mu požiadavky podpísalo všetkých tristo robotní-kov. Spomína, že sa chystal o nich rozprávať do Slovenského rozhlasu, šéfredaktor im však napokon odká-zal, nech si dajú pozor, že sa očaká-va zákrok silových zložiek.

„Medzitým už však chlapci v prá-ci spravili transparenty a chystali sme sa na prvú demonštráciu na Námestí SNP. Mali sme sa stretnúť o pol štvrtej na vrátnici. Hoci podpí-salo tristo ľudí, prišlo nás štyridsať, to je nič.“ Napriek tomu sa vybrali. To už sa ulicami smerom k Ná-mestiu SNP valili ľudia, aj z iných podnikov, napríklad z Dimitrovky, ktorí sa k nim pridávali. Napokon dorazila asi 300-členná skupina robotníkov. „Kývali nám aj policajti, ukazovali, že držia palce.“

Hovorí, že vtedy sa už nebál. Ho-ci žil sám s deťmi, boli už veľké a fi-nančne sa nemali zle. „V hlave som si prehrával, že keby niečo, moji rodičia sa o ne postarajú. Man-

želka ma opustila, bol som s nimi sám.“Po príchode na námestie išiel Čuperka za tribúnom revolúcie Milanom Kňažkom. Chcel prečítať ich požiadavky na tribúne. „Kňažko sa ma spýtal, či viem čítať. Myslel to v dobrom, lebo to nie je žart, ale ja som bol zo straníckych schôdzí zvyknutý.“ Povedal, že to zvládne, chytil papierik a asi dvadsaťkrát si cvične prečítal tri základné body,

ktoré predtým spísali v Tesle. „Dole bolo dvadsať, tridsať kamier, pa-mätám si len BBC. Pekne som to odrecitoval, po každej vete bol veľký potlesk. Večer som prišiel domov a ľahol som si spať. Ráno som išiel do fabriky v Dúbravke po ďalšie podpisy.“ Revolúcia pokračovala.

Pesničkár zo slovnaFtu

Dušan Valúch bol v Slovnafte vedúci nepretržitej prevádzky kys-likárne. Pracoval tam od roku 1975.

Zároveň bol členom pesničkár-skeho združenia Slnovrat, pra-videlne vystupovali v Divadielku u Rolanda a ich pesničky boli pre komunistický režim podozrivé. Keď s nimi občas vystúpili aj českí pes-ničkári Vladimír Merta alebo Vladi-mír Mišík, začali sa o nich zaujímať aj eštebáci.

„Pesničkárstvo možno spôsobi-lo, že som mal menší ostych pred mikrofónom ako väčšina kolegov,“ hovorí Valúch, dnes sekretár Slo-venského klubu turistov, prečo bol jedným z lídrov v Slovnafte práve on a prečo práve on vystúpil s krát-kym posolstvom na Námestí SNP za vôbec jeden z najväčších podni-kov v Československu.

Keď už na námestí každý deň prebiehali demonštrácie, zvolali

šéfovia v Slovnafte stretnutie, kde chceli na robotníkov apelovať, aby sa upokojili a neohrozovali pre-vádzku. „Vraj je zbytočné buntošiť a že ľudia sú vlastne proti tomu. Tak som im povedal, čo si myslia ľudia.“

Do generálneho štrajku 27. no-vembra sa už zapojil aj Slovnaft. „Nijak sme o tom nehlasovali, iba sme to vyhlásili,“ smeje sa dnes Valúch. Vystúpil aj na tribúne s jednoduchou vetou, že aj robotníci Slovnaftu sa pridávajú. „Bolo to veľmi vzrušujúce. Akurát si pamä-tám ako do mňa hučal Jano Budaj: Pomaly hovor, pomaly, takže to moje vystúpenie bolo asi na hranici zrozumiteľnosti. Vtedy sa mi to zdalo smiešne, ale Kňažko vedel, prečo „utvorte koridor“ hovoril tak pomaly.“ Bolo to pre echo, ktoré bolo na zaplnenom námestí niekoľ-kosekundové.

Nebál sa? „Bál som sa, ale zdalo sa mi dôležitejšie povedať si svoje. Mal som pozíciu, kde som už ne-mal čo stratiť. Bol som vnútorne rozhodnutý.“

Ak ho niečo sklamalo, tak to, ako sa členovia komunistickej strany rýchlo prispôsobili novej situácii. „Očakával som viac pokory, že stíchnu a budú sledovať, čo sa deje. No rýchlo sa zorientovali a väčšina straníkov bola v priebehu roka, dvoch angažovaná v nových štruk-túrach. Asi sa to však dalo očakávať, boli to ľudia, ktorí mali technológiu moci natrénovanú.“

Po revolúcii bol na rôznych stá-žach, učil sa angličtinu, pracoval v Petrimexe aj na komunikačnom oddelení Slovnaftu.

Chvíľu uvažoval aj o vstupe do politiky. To keď mu zavolal bývalý kolega zo Slovnaftu Ivan Lexa, že na Úrade vlády potrebujú novú krv. „Asi tri dni som rozmýšľal, ale ne-šiel som a som rád.“

naPriek chuDobovi

Do štrajku sa pripojili aj Brati-slavské automobilové závody, z kto-rých neskôr vznikol Volkswagen.

„Vždy som išiel na istotu, nebol som žiadny hrdina, preto som sa aj do roku 1989 venoval svojej robote,“ hovorí Peter Kramár, dnes riaditeľ autorizovaného predajcu BMW v Nitre.

„Moja bezpečnostná poistka by ďalej fungovala, keby v Sovietskom zväze nenastúpil Gorbačov a ním vedená perestrojka. Keď bol na náv-števe v Československu, straníkom odkázal, aby si robili, čo chcú. Jasne naznačil, že už sa do toho starať nebudú.“

Kramár sa bol pozrieť už na sviečkovej manifestácii na Hviezdoslavovom námestí v roku 1988, ktorú rozprášili vodnými delami policajti a eštebáci. Nie ako priamy účastník, prizeral sa vtedy v bratislavských uliciach zo zveda-vosti len z boku.

Po demonštrácii v Prahe 17. no-

vembra už cítil, že prišla tá správna chvíľa.

„Zopár dní som po večeroch len počúval, aby som mal istotu, že to ide správnym smerom. Potom sme si niekoľkí v robote povedali, že poďme na demonštráciu už aj my. Zobrali sme asi desať našich nových áut, ktoré boli súčasťou sprievodu.“

V podniku sa snažili presvedčiť vtedajšieho riaditeľa Štefana Chu-dobu, do leta tohto roka štátneho tajomníka ministerstva školstva vo vláde Roberta Fica. Chudoba bránil v roku 1989 komunistický režim ešte aj v prvej veľkej televíznej de-bate zástupcov komunistov s lídra-mi revolúcie.

Chudoba neskôr z funkcie riadi-teľa odstúpil a v podniku si zamest-nanci volili nové vedenie, Kramár sa stal šéfom vývoja. Chudobu, ktorý neskôr robil šéfa importu pre Škodu, považuje za šikovného a ro-zumného človeka.

Do Bratislavských automobi-lových závodov vstúpil nemecký Volkswagen a dnes je z nich jeden z najmodernejších automobilových závodov na svete.

„Nemci nás neskôr naučili, že tri veci sú vo firme tabu: náboženské presvedčenie, plat a kto koho volil. Po revolúcii sme boli nažhavení a chceli sme podvedome kádrovať.“ Šéfom z Volkswagenu radili, koho prijať, koho nie. „Hneď ale povedali, aby sme na to zabudli, že to už je za nami. Vybrali si tak napríklad aj pána Uhríka, bývalého námest-níka. Mal kontakty, prehľad, vedel firme pomôcť, napríklad kontaktmi v bankách.“

Dnes je Kramár spokojný. „Videl som predtým to rovnostárstvo, strach. Sám som bol taký a do ni-čoho som sa nemiešal. Táto zmena tým, čo mali niečo v sebe, umožnila ísť dopredu a aj ich zaplatila. Každý slušný a šikovný sa uživí.“ n

Pamätám si, ako do mňa hučal Jano Budaj: Pomaly hovor, pomaly.

Dušan valúch

Vždy som išiel na istotu, nebol som žiadny hrdina, preto som sa aj do roku 1989 venoval svojej robote.

Peter kramár

na manifestácii v košiciach 1. decembra 1989, ktorú zvolalo občianske fórum

(oF), sa zišlo na leninovej ulici niekoľko tisíc košičanov.

Foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 16 – 17

osledný šéf Štátnej bezpečnosti je dnes symbolom minulosti, s ktorou sme sa nedokázali vy-rovnať ani po štvrťstoročí od Nežnej revolúcie. Sám o sebe vo svojich pamätiach píše, že je formalistom, ktorý rešpektoval platné zákony. Rozhodnutie českého súdu, ktorý mu vymeral štyri roky, však prijať odmietol.

Keď v decembri 1989 ničili prí-slušníci Štátnej bezpečnosti tisíce strán dokumentov o práci tajnej totalitnej polície, vydal podľa his-torikov Alojz Lorenc (75) príkaz, ktorým tento proces spustil. Jeho podpis pod rozhodnutím o tom by ste však hľadali márne. Je tam len podpis jeho námestníka. Z formál-nej stránky je teda celkom bez viny.

S človekom, ktorý je dnes aj symbolom nevyrovnania sa s na-šou minulosťou, sme chceli hovoriť o skartáciách, nezákonnom zadr-žiavaní opozície, ale aj o pohľade späť a pohnútkach, ktoré ho viedli k životným rozhodnutiam. Neza-pochyboval nikdy o svojej práci?

Je autorom šifrovacieho prístro-ja, ktorý si osvojili všetky krajiny Varšavskej zmluvy a schopným matematikom. Neľutuje, že sa namiesto kariéry v Štátnej bezpeč-nosti nestal vedcom? Rozhovor predbežne sľúbil, po zaslaní otázok, slušne, odriekol. „Boli ste ku kon-cu v poradí, už je toho akosi veľa. Cítim sa, akoby som kandidoval v komunálnych voľbách,“ prehodil veselo. Dodáva, že odpovede na všetky otázky, ktoré sme mu chceli položiť, nájdeme v jeho pamätiach.

„Ak hovoríme o novembri, neberiem ho ako pohľad do mi-nulosti, ale skôr do prítomnosti a budúcnosti,“ hovorí komunistický generál, ktorý dostal po prepustení

z ministerstva vnútra príležitosť u finančnej skupiny Penta, kde mal na starosti ochranu a bezpečnosť citlivých informácií.

Po kariérnom rebríčku

Do Štátnej bezpečnosti nastúpil v čase začínajúcej normalizácie v roku 1970 na oddelenie, ktoré malo na starosti výskum šifier. Vo svojich pamätiach píše, že ho tam dostal najmä odborný záujem. „Napriek môjmu dosť technokratickému prístupu k práci i životu vôbec, predsa len nezvyčaj-ná pôsobnosť nového pracoviska nastolila otázku etiky našej práce. Nové povolanie som chápal ako logický dôsledok politickej reality, na ktorej sa podieľali obe koalície. V armáde som prežil berlínsku aj karibskú krízu, keď už išlo naozaj do tuhého. Uvedomoval som si, že bezpečnostné služby pracujú a budú pracovať bez ohľadu na po-triasanie rúk v Ženeve či vo Viedni. Takže naše úlohy som považoval za etické, pretože som ich chápal za prospešné pre našu republiku,“ zdôvodňuje.

Ako všetci, ktorí v tom čase bu-dovali kariéru, musel deklarovať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. „Januárové zasadanie a uznesenie som prijal v nádeji, že príde k serióznej ná-prave chýb, ktorých sa naša strana dopustila,“ píše vo vlastnoručne napísanom životopise priloženom k jeho spisu. Z neskorších hodno-tení sa dozvedáme, že „rozpoznal oportunistické pravicové tendencie. Nedal sa v tej dobe pomýliť infor-máciami hromadných oznamova-cích prostriedkov a niektorých stra-níkov a augustové udalosti prijal

ako východisko z krízovej situácie v KSČ a ČSSR.“ „Sovietom bezvý-hradne veril, viedol s nimi neskôr množstvo rokovaní, a tí ho vysoko hodnotili už len vďaka jeho príno-su pri výrobe šifrovacích prístro-jov,“ hovorí historik Žáček, ktorý Lorenca považuje nielen za ambi-ciózneho karieristu, ale aj človeka, ktorý bol veriacim komunistom. Lorenca vyznamenali za jeho prá-cu najvyššími vyznamenaniami aj doma. „Jeden z najšikovnejších kryptológov, veselej a úprimnej povahy, obľúbený v kolektíve,“ zne-jú slová, ktoré sa opakujú v jeho hodnoteniach v osobnom spise.

Sedem rokov po svojom nástu-pe sa stáva náčelníkom zvláštnej správy Zboru národnej bezpeč-nosti (ZNB) a v roku 1985 aj námestníkom ministra vnútra. Snaží sa zefektívniť prácu - na pracoviskách Štátnej bezpečnosti, kde vládne problém s alkoholiz-mom, zavádza prohibíciu. Pri reorganizácii ŠtB sa začína s oslo-vovaním nových ľudí-študentov v posledných ročníkoch na vyso-kých školách.

Už na začiatku osemdesiatych rokov patrí do okruhu ľudí infor-movaných o najvýznamnejších akciách. „Hlavný záujem bol prekaziť protizákonnú činnosť už v zárodočnom štádiu. Súdne procesy pre trestné skutky s poli-tickým základom neboli žiaduce a prípady, ktoré končili pred sú-dom, sa hodnotili ako neúspech kontrarozviedky,“ píše o pohľade na opozíciu vo svojej knihe Mi-nisterstvo strachu. Aj preto, z preventívnych príčin, sa začali akcie Delta, ktorá sa týkala rozši-rovania nepovolených písomností, či Vír s františkánmi, ktoré neskôr zastavili. Charta 77 sa zasa podľa

neho posudzovala ako protizákon-ná a protisocialistická. „Prehnané by bolo tvrdiť, že toto zoskupenie bolo izolované len činnosťou ŠtB. Opozícia bola izolovaná najmä stavom politického vedomia, s bývalými funkcionármi či Char-tou sympatizovalo viac ľudí, ale málokto bol ochotný zapojiť sa do aktívnejšej činnosti,“ píše. S ne-

skorším Lorencovým pôsobením v ŠtB sa podľa historika Pavla Žáč-ka spájajú viaceré „kauzy“. „Všetky výplaty agentov z jeho úrovne za tajné operácie, teda tých, ktorí do-stali viac ako 15-tisíc korún, opa-kované zatváranie disidentov na 48 hodín aj riadenie zásahov proti demonštrantom v rokoch 1988 a 1989,“ tvrdí historik.

november bez Dubčeka

O tom, ako vnímal demonštrá-ciu, ktorá vypukla 17. novembra 1989 v Prahe, hovoria nielen jeho pamäti, ale aj správa vyšetrova-cej parlamentnej komisie, ktorá vznikla pri federálnom parlamente. Objasniť mala udalosti, ktoré de-moštrácii predchádzali a ovplyvnili

ju. Lorenc podľa výpovedí pred komisiou trávil večer, keď došlo k zásahu v spoločnosti sovietskej delegácie KGB vedenej generálom Viktorom Gruškom. So sovietskou tajnou službou chceli hovoriť o spolupráci najmä v boji proti vonkajšiemu nepriateľovi a zahra-ničným tajným službám. Mani-festáciu, ktorá sa mala konať na deň študentstva, v tom čase prísne sledovali bezpečnostné zložky.

„Spravodajskými prostriedka-mi bola získaná informácia, že je organizované improvizované vy-stúpenie Alexandra Dubčeka. Bol zachytený telefonický rozhovor. Dubček je v Prahe a má prísť na Vy-šehrad prehovoriť na manifestácii. Také vystúpenie už aj tak mohlo zvýšiť explozívnu atmosféru ma-nifestácie, a tak som považoval za správne, aby mu v tom bolo zabrá-nené,“ spomína Lorenc vo svojich pamätiach Ministerstvo strachu, neskartované spomienky generála Lorenca. Dubčeka vtedy na necelé tri hodiny zadržali, píše Lorenc o preventívnych bezpečnostných opatreniach. Pred vyšetrovacou ko-misiou 17. novembra povedal aj to, že sa neskôr Dubčekovi za to ospravedlnil listom.

Tvrdí, že to, čo nasledovalo po demonštrácii v Prahe, nepredpo-kladal. Počas večere s generálom Gruškom ho vyrušil telefonát o tom, ako sa pokojná manifestácia mení na otvorené vystúpenie proti režimu, no podľa vlastných slov radil napriek gradujúcim emó-ciám do diania nezasahovať. Lenže telefonátov pribúdalo, Lorenc hovoril s generálnym tajomníkom KSČ Milošom Jakešom, aj praž-ským šéfom komunistickej strany Miroslavom Štěpánom, ktorý bol pripravený zakročiť. Šéf Štátnej bezpečnosti podľa vlastných slov zásahu naklonený nebol.

O pol deviatej večer sovietsku delegáciu opustil a vydal sa k Ná-rodnému divadlu, celá ulica bola vtedy už prázdna. „Ja som ničomu so študentskou demonštráciou nevelil, do prípravy nebol zapojený a nebol som zoznámený, aké kon-krétne sily boli pripravené a aké boli organizačné opatrenia. Pokiaľ ide o prípadné úmyselné zavedenie sprievodu na Národnú triedu, nie som o tom informovaný, nepoznal som konkrétne opatrenia bez-pečnostných síl, ale nemôžem to vylúčiť,“ tvrdil Lorenc pred vyšetro-vacou komisiou Federálneho zhro-maždenia, ktorá skúmala udalosti 17. novembra. Rovnako tiež to, že nevedel o prípade študenta Marti-na Šmída, ktorého mali pri zásahu zabiť a ktorého hral Lorencov podriadený, eštebák Ludvík Zifčák. „Pokiaľ ide o úlohu Zifčáka, ja som sa o jeho divadielku dozvedel až z novín,“ hovoril na vypočutí.

Dodnes nie je úplne jasné, či prvý námestník Lorenc podpí-sal preradenie poručíka Zifčáka

z II. oboru správy ŠtB v Prahe do prostredia vnútorného nepriate-ľa. „Lorenc to počas vyšetrovania odmietal, vedenie ŠtB v Prahe zasa tvrdilo opak. Faktom však je, že úlohu plnil Zifčák pomerne neúspešne a do študentského pro-stredia, kam mal preniknúť, sa mu veľmi zapojiť nepodarilo,“ hovorí Žáček. Zároveň pripúšťa, že provo-kácie na Národnej triede neboli v réžii Štátnej bezpečnosti, vyvolávali ich skôr zložky Verejnej bezpečnos-ti, ktoré neskôr zasiahli.

Už 24. novembra 1989, keď rozhádané vedenie KSČ nebolo schopné vydať pokyn mocenským zložkám k obrane socializmu, zača-lo byť podľa historika jasné aj tým skalným, že režim končí. Generál Lorenc vydal už krátko po udalos-tiach na Národnej triede podriade-ným pokyn, aby do diania zbytočne nezasahovali. Odôvodňoval ho neskôr tým, že nechcel zbytočne pobúriť občanov.

PohľaD na sPravoDlivosť?Nespokojnosť ľudí s komunis-

tickým režimom si podľa vlastných slov uvedomoval. „Myslel som si, že k zvratu dôjde, keby nie 17. 11., tak 10. 12. a najneskôr po-čas Palachovho týždňa v roku 1990. Nemal som ilúzie o tom, že by sa v KSČ našla sila, ktorá by dokázala niečo zmeniť a bolo jasné, že boj o hegemóniu nemôže vyhrať,“ ho-voril parlamentnej vyšetrovacej komisii. Slúžilo to aj ako argument pri previnení, ktoré mu vyčítali - že v rokoch 1988 a 1989 dal na viac ako dva dni nezákonne zadržať ľudí z vedenia opozície, prevažne českých občanov. Vyšetrovali ho za zneužitie jeho právomocí a súd v Tábore ho v roku 1992 odsúdil na štyri roky väzenia. On vnímal vyšetrovanie ako neprávosť a spoli-tizovanie.

„Na výkon trestu som nenastú-pil, pretože po rozdelení Česko-Slo-venska som podľa medzinárodných dohôd nastúpiť nemusel a s roz-sudkom som hlboko nesúhlasil,“ vysvetľoval v knihe rozhovorov

Generál Lorenc - Dešifrovaný svet, ktoré s ním vydala v roku 2000 Forza. „Úmyselný trestný čin sme ani ja, ani minister František Kin-cl, ani náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl nespáchali. Boli sme odsúdení v procese, ktorému predchádzalo vyšetrovanie s vopred určeným výsledkom, založené na prezumpcii viny, kde nejednoznač-né dôkazy neboli brané v prospech a odmietnuté nejednoznačné dô-kazy navrhnuté obhajobou. Ak by som rozsudok prijal, bol by som nečestným človekom. Zneužitie právomoci verejného činiteľa je v príkrom rozpore s mojim živo-tom,“ tvrdil v rozhovore s tým, že vtedy stratil posledné zvyšky ilúzií, že obháji „spravodlivosť“.

Zatiaľ čo príbeh o „spravodlivos-ti“ posledného šéfa Štátnej bezpeč-nosti, skončil na Slovensku, kde slovenské súdy zrušili rozsudok toho českého a prípad po desiatich rokoch uzavreli s podmienkou, iný príbeh sa v decembri 1989 skončil bez akejkoľvek bodky.

Lorenc vtedy v rozpore s fede-rálnymi zákonmi napísal pokyn na skartáciu dokumentov: „Je potrebné postupovať tak, aby na útvaroch nezostali materiály, ktoré majú kompromitujúci charakter.“ Zničilo sa vtedy množstvo dôkazov o činnosti tajnej polície. Náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl rozposlal tento rozkaz aj všetkým eštebáckym náčelníkom v krajoch. Ničili sa archívne spisy k starým prípadom i „živé“ dokumenty a čo sa nezmestilo do skartačky, spálili eštebáci v objekte ministerstva vnútra pri Svätom Jáne na Beroun-sku. So stratou dôkazov sa stratila po revolúcii aj možnosť efektívne stíhať vinníkov zodpovedných za totalitné zločiny. „Jednoznačne tu išlo o zahladenie stôp a zničenie dôkazov o nezákonnosti Štátnej bezpečnosti či ich nariaďovania z komunistickej strany,“ hovorí his-torik Pavel Žáček, ktorý upozorňuje na zaujímavý fakt.

„Hoci bol Lorenc rozsiahle vy-šetrovaný i za takzvané skartácie, potrestaný nikdy nebol. Bol taký prefíkaný, že pokyn z 1. decembra nielenže nepodpísal a nechal na svojho námestníka, ale dokonca vtedy sám išiel vypovedať pred parlamentnú komisiu, ktorá vyšet-rovala udalosti 17. novembra a ne-skôr na Generálnu prokuratúru, kde sám odovzdal „dokumentáciu“ k zásahu na Národnej triede. In-teligentný muž alebo nie?“ pýta sa český historik. „Vládol obrovskému bezpečnostne-byrokratickému aparátu infiltrovanému komunis-tickou ideológiou. Riadil kontraroz-vedkové správy ŠtB vrátane vojen-skej kontrarozviedky, XII. správy na Slovensku a v poslednej fáze aj sledovačku ŠtB. Každá represia, každá protizákonnosť vykonaná jeho podriadenými padá na jeho hlavu.“ n

soňa GyarFašová(1985)AutorkA je NoviNárkA,

PriPrAvuje kNihu o Politických

väzňoch komuNistického

režimu z 50. rokov

NePotrestANý život

AlojzA loreNcA

otázky, ako to bolo so skartáciami sPisov štb alebo s PrenasleDovaním ľuDí tajnou Políciou, zostali bez oDPoveDe

Je potrebné postupovať tak, aby na útvaroch nezostali materiály, ktoré majú kompromitujúci charakter.alojz lorenc

Ak hovoríme o novembri, neberiem ho ako pohľad do minulosti, ale skôr do prítomnosti a budúcnosti.alojz lorenc

symbolický záber, ktorý vyjad-ruje mienku zhromaždenia de-

saťtisícov manifestujúcich na bratislavskom námestí snP

v novembri 1989.

Foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

očas novembrových dní štrngali kľúčmi aj bachari, ktorí pre-púšťali na slobodu posledných politických väzňov komunistic-kého režimu. Tí, ktorí rebelovali proti systému, sa o amnestii dozvedeli z televíznej obrazovky, kde v správach meno za menom o znamovali, kto pôjde na slobo-du. Prvé dni Nežnej revolúcie

strávil český chartista Otakar Vever-ka „v diere“. Aspoň tak prezývali väz-ni z druhej nápravnovýchovnej sku-piny väzenskú korekciu, kde končili tí, ktorí spáchali nejaký prehrešok. Do väznice vo Vinařicích pri Kladne sa Ota dostal, keď ho odsúdili na rok za účasť na Palachovom týždni, teda spomienke na Jana Palacha, ktorý sa v januári 1969 upálil na protest proti sovietskej invázii.

Veverka bol na oddelení jediný politický väzeň. Pocítiť mu to dávali dozorcovia aj vnútorná kontrola Štátnej bezpečnosti, ktorá za mreža-mi pôsobila.

„Najtvrdšia na uväznení bola šikana a provokácie. Väzni sa ma snažili vyprovokovať k bitke, bachari k priestupku, aby mi mohli k trestu pridať čosi navyše.“ Krátko pred novembrovými udalosťami na jednu provokáciu naletel.

„Jeden väzeň mi navrhol, že mi pošle tajne domov list. Zadržiavali mi vtedy korešpondenciu od rodiny, priateľov alebo zo zahraničia.“ Spolu-väzeň však spolupracoval s bacharmi. Ota mu odovzdal list. A on ho udal. „Keď sa to všetko po 17. novembri začalo vyhrocovať, bol som preto vo vnútornej korekcii, ktorej sa hovorilo diera.“

zDvorilí Dozorcovia a Prvé noviny

O tom, čo sa stalo v Prahe, sa dozvedel až po štyroch dňoch. Sprá-vanie dozorcov sa začalo nápadne meniť, priniesli mu aj noviny.

„Bachari, ktorí na mňa predtým len kričali, začali byť mimoriadne zdvorilí, oslovovali ma pán Veverka. A dostať noviny do diery, to sa ne-stávalo. Dokonca mi priniesli Bibliu a učebnicu angličtiny, pričom bachar poznamenal, že niečo také za tridsať rokov služby ešte nevidel. Už mali plné gate,“ usmieva sa.

Nevedel si predstaviť, že sa už rúca režim. Myslel si, že ide o ďalšiu demonštráciu – len o niečo väčšiu ako tá, za ktorú zavreli v januári jeho.

O niekoľko dní za ním prišiel šéf vnútornej ochrany eštebákov a on nevedel, ako si všetky tie zmeny vysvetliť. Čo toto všetko znamená? „Vyzeráte hrozne,“ oznámil mu náčelník. „Viem, že máte dlhodobo problémy so žalúdočnými vredmi, preto pôjdete na ošetrovňu.“

Veverka oponoval. „Nič mi nie je. Keď ma vredy skutočne trápili, odmietli ste ma na ošetrovňu vziať a zobrali ste ma tam až vtedy, keď som vyhlásil hladovku. Teraz tu mô-

žem zostať.“ Z väzenskej korekcie ho bachari vyviedli takmer násilím.

Bol posledný novembrový deň a o jedenástej večer sa väzni vracali na baraky z pravidelného sledova-nia televíznych správ. Na jeho okne zrazu zvonili kamienky, vykukol von a oni kričali: „Hej, Oto, si pre-pustený, dnes to hlásili v televízii.“ Z ročného trestu si odsedel desať mesiacov. Prvého decembra o šies-tej ráno ho pred väzenskou bránou

čakali v aute priatelia z Charty 77 aj prokurátor. Hneď vyrazili do Prahy.

„Stal som sa jedným z vyslancov Občianskeho fóra a chodil som do ďalších kútov republiky, kde mali ešte málo informácií. Dostal som sa aj do viacerých miest na Slovensku, kde som vysvetľoval, čo všetko sa v Prahe deje. Je to niečo iné, keď sa to dozviete z novín a keď vám to povie niekto priamo z miesta dia-nia,“ spomína.

PraviDelní DiváciPrvé dni Nežnej revolúcie strávil

za mrežami aj undergroundový publicista a vydavateľ samizdatové-ho alternatívneho časopisu Vokno František Čuňas Stárek. Odsúdili ho v jednom z posledných politických procesov aj s jeho manželkou na dva a pol roka za poburovanie.

V roku 1989 bol vo väzení už tre-tíkrát. Prvýkrát ho odsúdili už v roku 1976 v procese s legendárnou skupi-

soňa GyarFašová(1985)AutorkA je NoviNárkA,

PriPrAvuje kNihu o Politických

väzňoch komuNistického

režimu z 50. rokov

Dokonca mi priniesli Bibliu a učebnicu angličtiny, pričom bachar poznamenal, že niečo také za tridsať rokov služby ešte nevidel. Už mali plné gate.otakar veverka

revolúciA sPozA mreží

Politickí väzni Počúvali televízor, kDe hlásili mená amestovaných

20 – 21

nou Plastic People of the Universe. V roku 1989 sedel v Hornom Slavko-ve, čo bola veľmi nepríjemná väznica a dávali tam ľudí, ktorí boli pre režim nehostinní. Nielen politických, ale aj tých, ktorí chceli ujsť cez železnú oponu. Niektorí sa chceli na druhú stranu aj prestrieľať, takže tam sedeli ľudia s priestrelmi,“ spomína.

Osadenstvo väzenia spozornelo v sobotu 18. novembra, keď sa zišli v kultúrnej miestnosti, aby si ako každý deň pozreli správy. „V tele-víznych novinách ubezpečovali, že žiadny Martin Šmíd pri zásahu nezomrel, z čoho som jednoznačne usúdil, že niekoho pri demonštrácii

zabili. Vtedy človek vnímal médiá takto, ako presný opak toho, čo tvr-dili.“

V tom čase už vedel, že padol Berlínsky múr. Celý vývoj sledoval a vnútorne si ho analyzoval. Ale o tom, že toto je koniec dovtedajšie-ho systému v Československu, ne-mohlo byť ani reči. Premýšľať o tom začal, keď prišli väzňom noviny Svo-bodné slovo, ktoré už pomerne slo-bodne informovali, čo sa deje v Pra-he. Všetci väzni sa snažili dekódovať, udalosti. Tušili, že sa niečo deje, ale nevedeli, čo z toho bude.

„Aj pre väzňov, čo dovtedy odmie-tali chodiť sledovať televízne správy, ktoré boli pre všetkých povinné, to začalo byť zaujímavé. Čítali sme medzi riadkami a to, čo začalo presa-kovať, bolo čoraz jasnejšie.“

Dobré sPrávy z obrazovky

Za potvrdenie, že prichádza zmena, považoval, keď videl, ako z Václavského námestia reportuje bývalý riaditeľ Slobodnej Európy Pavel Pecháček, pre režim persona non grata. „Aby na Václavskom ná-mestí vládol komunizmus a bol tam

Pecháček, to nie je možné, to sa tam spolu nezmestí.“ Presviedčal o tom aj spoluväzňov, no tí mu neverili.

Neprešiel ani týždeň a väzni v kultúrnej miestnosti pozorne sle-dovali čiernobielu obrazovku a naj-novšie správy o dianí vonku.

„Zrazu redaktor vyhlásil, že na zá-klade návrhov od občanov udelil pre-zident amnestiu niektorým odsúde-ným a vyšetrovaným. Čítal mená a ja som bol na siedmom mieste. Všetci sa ku mne otočili a hovorili: Ty vole, ideš domov,“ spomína Stárek, ako sa lúčil s väzením v Hornom Slavkove.

Vtedy jeho slovám, že sa dostanú na slobodu, uverili už aj jeho spolu-väzni. „Mal som pravdu, za mesiac išli domov aj oni.“ Keď 25. novembra pred väznicou nasadal do auta svo-jich priateľov, hneď sa dohodli, že nadviažu na dovtedy zakázanú čin-nosť časopisu Vokno, ktorý vydávali ako samizdat. Vychádza dodnes.

Dvadsaťpäť rokov po Nežnej revo-lúcii má pocit, že časť hlavných ideá-lov sa splnila. Zároveň vidí, že sa vra-cajú niektoré veci z čias minulých.

„V našich krajinách sa dejiny to-čia v pravidelných špirálach. Teraz zažívame niečo, čo by som nazval operetnou normalizáciou. Dnes ťaž-ko zatvoríte ústa novinárom, ťažko uzavriete hranice alebo vezmete člo-veku jeho súkromné vlastníctvo. Ná-vrat pomerov ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi si nevie predstaviť ani najväčší fantasta. Ale dnešná nená-padná normalizácia má k dispozícii štátne inštitúcie a funkcie, na ktoré siahnu novodobí normalizátori zo strán, ktoré by rady poloautoritár-skym režimom disponovali.“ n

Čítal mená a ja som bol na siedmom mieste. Všetci sa na mňa otočili a hovorili, ty vole, ideš domov.

Františekčuňas stárek

vojaci začali 11. decembra 1989

odstraňovať ženijno-technické

zátarasy v hraničnom pásme pri Devíne.

Foto - tasr

15 . Medzinárodný festival doku Mentárnych f ilMov

20. – 25. november 2014

Bratislava

Festival tour vo viac ako

30 mestách na Slovensku

www.jedensvet.sk

OrganizátOr:

inzercia

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

tátna bezpečnosť ho sledovala 13 rokov. Spis, ktorý o ňom pod krycím menom Filozóf viedli, mal viac ako tisíc strán. ŠTEFAN VRÁTNY dnes nevidí dôvod, pre-čo by sa mu eštébáci mali ospra-vedlňovať.

Je 25. výročie novembrovej revolúcie, počuť však aj kritiku, že tu predtým neboli samo-vraždy zo sociálnych dôvodov, bezdomovci, každý mal prácu, že dnes sa kradne viac, že komu-nistickí papaláši boli len odva-

rom neskorších privatizérov, že zo slobody prejavu a cestovania sa nedá nasýtiť žalúdok. Čo vy na to?

Dnes máme slobodu aj plné žalúdky, a povedal by som, že až príliš. Ja, hoci by som už šesť rokov mohol oddychovať na dôchodku, stále pracujem. Žijem si skromne, 40 rokov sa stravujem ako vegetari-án, takže pre mňa je dôležité, že si môžem kedykoľvek kúpiť zeleninu či ovocie, čo predtým, najmä v zime a na jar, nebolo samozrejmosťou. Som povaha, ktorá musí žiť na voľ-nej nohe. Ľudia môjho charakteru v 50. rokoch končili v uránových ba-niach, pred cestou ich ešte prípadne zmlátili a vyrazili im zuby. Vďaka komunistom tu vznikali obrovské rodinné tragédie len preto, že niekto si chcel zachovať vlastnú trafiku, alebo nechcel odovzdať družstvu kravičku či políčko, ktoré zdedil. Taký by bol aj môj osud, stačilo, aby som sa narodil o pár rokov skôr. Má mi niečo také chýbať?

Začiatkom augusta 1968 ste vy-cestovali do zahraničia. Onedlho sa sem dovalili vojská Varšavskej zmluvy a hranice sa zatvorili.

Uvoľňovanie neprišlo až s Dub-čekom, ale o niekoľko rokov skôr, čo som využil už v rokoch 1966 a 1967, keď som bol ako študent v Anglicku a v západnom Nemecku. V roku 1968 som vycestoval aj do severoírskeho Belfastu.

Nechceli ste sa po invázii vrátiť?

Nie. Povedal som si, že pôjdem za svojimi plánmi, teda že si v Bel-faste vybavím školu. Invázia mi vlastne pomohla, lebo ľudia z Čes-koslovenska mali na Západe veľké sympatie. Získal som štipendium, a tak som mohol nastúpiť na uni-verzitu.

Pracovali ste v Nórsku, Japon-sku, študovali aj pracovali v USA. V roku 1976 ste sa však rozhodli ísť domov, hoci tu už bola nasto-lená normalizácia. Váhali ste?

Nie. Vrátil som sa kvôli rodičom, ktorí pre mňa boli dôležití. Otec mi umrel krátko po návrate, a som rád, že som s ním stihol byť.

Vedeli ste, do akých pomerov sa vraciate?

Mal som lepší prehľad než väč-šina občanov priamo v Českoslo-vensku. Napríklad keď sa Dubček s priateľmi člnkoval na seneckých jazerách a priplavil sa k nemu čln s eštebákmi, aby lepšie počuli, o čom sa rozprávajú, tak v západnej tlači to bolo na druhý deň. Domáci obyvatelia sa o tom dozvedeli z je-ho pamätí napísaných po revolúcii.

Komunistom zrejme ani tak neprekážalo, že ste ostali vonku, hoci vás v roku 1972 v neprí-tomnosti odsúdili na rok nepod-mienečne. Viac ste ich ohromili, keď ste sa vrátili. Šokovali ste už kontrolu na hraniciach?

Nebol som jediný, koho tam

vyzliekli donaha, to robili aj tým, čo šli na dvojdňový zájazd so socia-listickými odbormi do Užhorodu. Používali to ako spôsob, ako ľudí ponížiť a donútiť ich držať hubu a krok. S tým som počítal a zámer-ne, si na návrat vybral sobotu, keď bolo na hraniciach menej kontrol. Dúfal som, že sa ma budú chcieť zbaviť, aby som im nekazil víkend. Nakoniec okolo mňa behali dve ho-diny, vrieskali, spisovali zápisnicu, domov ma však pustili.

Tušili ste, že sa o vás bude za-ujímať ŠtB?

Vedel som to, bol som však pre-svedčený, že ma nezavrú, iba ma budú obmedzovať funkčne aj plato-vo. To sa splnilo. Bolo mi to jedno, lebo som si medzičasom uvedomil, že vlastne veľké ambície nemám. Uspokojovala ma práca referenta zásobovania, nebolo to strašné, skôr naopak, celkom zaujímavé.

Eštebáci vás však podozrie-vali, že ste agent anglickej roz-viedky.

Tomu azda ani sami neverili. Bolo ich veľa, nudili sa a potrebovali zo mňaurobiť prípad na spestrenie rutiny. Pri prvom stretnutí začali „ťuťumuťu“, rýchlo však prešli na agresívny a konfrontačný spôsob debaty. Od rána na mňa bliakali ako šialení, pýtali sa na všetky cesty v zahraničí, neustále všetko spo-chybňovali. Vraj trepem hlúposti, lebo vedia, ako to funguje na Zápa-de, vraj som nemohol v New Yorku vyžiť z dolára na deň a podobne. Ni-kdy síce nikde neboli, tvárili sa však ako najmúdrejší na svete.

Koľkí vás vypočúvali?Vždy minimálne dvaja. Jeden bol

ostrý, ktorý len vrieskal, spochybňo-val a urážal, druhý hral ústretového

dobráka, ktorý toho prvého v jeho neprítomnosti ospravedlňoval, že to tak nemyslí a podobne. Dokonca vám ponúkol kávičku, vtieral sa, len aby získali niečo kompromitujúce.

Výsluchy sa opakovali, zrazu vás však prestali volať a už vás iba sledovali.

Lebo pochopili, že zašli priďale-ko. Po niekoľkých pozvaniach totiž prišiel moment, keď začali nechut-ne urážať mojich rodičov. Eštebák vrieskal, že môj otec chcel zavraž-diť jeho otca, že mne a našej rodine ukáže, že moja matka... A tam sa zarazil, lebo si asi uvedomil, že prekročil hranicu. Vtedy som si po-vedal dosť a prestal s nimi komuni-kovať. Urážanie rodičov, manželky, detí a ďalších v rodine patrilo do ich bežného inštrumentária, hľada-li citlivé miesta. U mňa však nara-zili. Zaťal som sa a viac som s nimi neprehovoril. Počul som, ako sa o mne na chodbe rozprávajú: „On

karol suDor(1975)Autor je rePortér Projektu N,

Ako redAktor sme vyhrAl

štyrikrát NoviNársku ceNu

zA NAjlePší rozhovor

s doNášAčmi NA mňA by som sA rád PorozPrávAl

ako emiGranta, ktorý sa vrátil, ho sleDovala štb. Po revolúcii si vyžiaDalsPis. Pracovalo na ňom 174 ľuDí

22 – 23

sa nás nebojí, čo teraz?“ Odvtedy si ma až do roku 1985 prestali volať.

ŠtB kombinovala metódy, ako na vás – doma vám zazvonil niekto, kto tvrdil, že vám prišiel nainštalovať kvalitnejší telefón. Neskôr ste zistili, že ho z okolia dali iba vám, čiže cieľom bolo odpočúvanie. Inokedy záhadne povolilo tesnenie na potrubí v prázdnom byte nad vami.

Boli to komické situácie. Na haváriu sme zavolali verejnú bez-pečnosť, aby vnikla do daného bytu a vodu odstavila. Prišla okamžite, akoby čakala pred vchodom. Po-vedzme, že náhoda. Lenže čírou náhodou bol medzi tými ľuďmi aj niekto, kto rozumel inštalatérskym prácam a vodu ihneď odstavil. Aby tých náhod nebolo málo, zrazu sa tam vyskytol aj udatný kontraroz-viedčik, ktorý nám v noci záhadne a dobrovoľne pomáhal vechťom

utierať podlahu, len aby vzbudil dôveru a nadviazal dlhodobejší kontakt. Smola pre neho, a úsmev-ná skúsenosť pre mňa, že to neskôr opísal aj v spise.

Zo spisu, ktorý na vás viedla ŠtB, sa zachovalo 820 strán, podľa vás je to len torzo.

Áno, lebo časť spisu bola skarto-vaná a časť zničená. Celkovo ten spis musel mať oveľa viac ako tisíc strán. Uchovali sa len materiály do leta 1985, ktoré skončili v archíve, zvy-šok bol zničený v decembri 1989.

Čo ste cítili, keď ste v tom spise prvýkrát listovali?

Keď mi ho v ÚPN za 1200 korún prefotili, sadol som si vonku na lavičku, začítal sa a po pár stranách prestal, lebo ma jeho administratív-no-úradnícky štýl nesmierne nudil. Pokračoval som doma a stále nuda, tak som ho odložil, že s ním v zime budem prikurovať v kachliach.

Nakoniec ste však o svo-

jom príbehu napísali viac ako 500-stranový rukopis.

Lebo prišlo 20. výročie revolúcie a zrazu sa začalo veľa hovoriť o ešte-bákoch. Uvedomil som si, že mám doma konkrétny príbeh. Začal som o tom blogovať, nakoniec sa to preta-vilo do písaného materiálu, ktorý by som rád vydal aj knižne.

Spolu na vašej osobe pracovalo až 174 ľudí. Dosť veľa, nie?

Toľko som ich napočítal v spise, 130 z nich boli priamo príslušníci ŠtB, ostatní s ňou spolupracovali.

To je viac ako 40 ľudí z váš-ho blízkeho okolia. Muselo byť zvláštne zistiť, kto všetko z vášho okolia donášal.

Ani nie. V kancelárii so mnou se-del kolega, ktorý na mňa vo veľkom donášal ŠtB, a ja som o tom vedel, hoci mi to nik neprezradil. To isté som cítil aj pri iných. Tie mená ma preto až tak neprekvapili, skôr som si pre tie malichernosti, čo o mne uvádzali, v duchu ťukal na čelo.

Fakt vás v spise nič neprekva-pilo?

Nemalo dôvod, lebo na mňa nebolo čo donášať, a tak všetci roz-právali len banálne veci typu, že sme boli na výlete, že som nikam neodbiehal, s nikým neznámym sa nerozprával, len som si fotil fresky v kostolíku a podobne. Kolegovia mohli o mne prezradiť nanajvýš to, že sa s každým bavím len o pracov-ných záležitostiach, že do diskusií o politike sa nenechám zaťahovať. Väčšina správ od donášačov o mne vyznela neutrálne, ba až pozitívne.

Donášači sa vám však po re-volúcii vyhýbali a vyhýbajú sa dodnes.

To už je ich problém, oni sa musia vyrovnať s tým, že si v úlohe

prameňov chodievali posedieť s eštebákmi a referovať o mne pri večeri hradenej z peňazí daňov-níkov, či dokonca za to prijímali odmeny v hotovosti. Zo spisu viem, kto dostal 500- či 1000-korunovú odmenu. Vyskytol sa aj taký, čo sa zdráhal odmenu prijať a argu-mentoval, že spolupracuje z pre-svedčenia. Peniaze však mal rád a aj prijal. Takíto ľudia sa mi dnes vyhýbajú. Ja s nimi však nemám problém. Niektorí už umreli, iní žijú a celkom rád by som s nimi podebatoval.

Nič im nevyčítate?Vôbec. Tomu, čo na mňa do-

nášal najviac, som šiel na pohreb a pomodlil sa za neho. Krátko pred smrťou som ho stretol, podal mu ruku a pozval ho na kávu. Nešiel. Cítil sa mnou zaskočený a zmätený.

Našli sa takí, čo sa vám neskôr ospravedlnili?

Nie, ani na to nevidím dôvod. Pokojne by som sa s nimi rozprá-val. Raz som si aj s jedným sadol, ale vydržal len do momentu, kým som mu prezradil, že mám spis. Zrazu sa strhol a odišiel, obchádzal ma aj neskôr.

Ako ste v tomto kontexte vní-mali novembrovú revolúciu?

Ako veľké zadosťučinenie, lebo som sa nemýlil, že ten systém raz musí skrachovať. Časy po revo-lúcii boli zlatým obdobím môjho pracovného života, keďže som ovlá-dal cudzie jazyky. Osobne som tiež poznal západné štáty, na ktoré sme sa začali orientovať, čo vtedy nebolo bežné. Zrazu som sa ako školiteľ, prekladateľ a tlmočník ocitol v toľkých zaujímavých pro-jektoch, že budem mať vždy na čo spomínať. n

Tomu, čo na mňa donášal najviac, som šiel na pohreb a pomodlil sa za neho. Krátko pred smrťou som ho stretol, podal mu ruku a pozval ho na kávu. Nešiel.

šteFan vrátny (68) pred ukončením vysokoškol-ských štúdií v auguste 1968 emigroval do severného

írska. študoval v belfaste, neskôr v los angeles, titul získal v new yorku. Pracoval napríklad

v nórsku, v japonsku či v británii, no v roku 1976 sa vrátil do československa. Dnes je na dôchodku

a živí sa úradnými prekladmi a tlmočením.

Foto - archív š. v.

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

a takmer žiadnu historickú udalosť neexistuje jediný plat-ný pohľad či názor. Ak k tomu prirátame nádej, že dejiny ľudstva sa neskončia zajtra, prí-padne o rok, tak mnohé udalos-ti ešte nemožno celkom presne posúdiť, lebo na ich dôsledky sa len čaká, prípadne sa z nich spamätávame... alebo aj nie. Ťažko mať o čomkoľvek úplne

jednoznačné presvedčenie v čase, keď pápež pripúšťa homosexuálov, evolúciu a Big Bang.

25 rokov je len v dejinách člo-veka vzpriameného bezvýznamne krátky čas. O vesmíre, ktorý by ani nekýchol, ak by Zem so všetkými obyvateľmi, presvedčenými o tom, že ich život má nejaký zmysel, dnes explodovala, ani nehovoriac. A tak si teda môžeme predebatovať, čo nám prinieslo 25 rokov života v po-stkomunistickej spoločnosti.

Všimnite si, že som nepoužil termín demokratickej. Časové vy-medzenie je asi najmenej relatívne, keďže názor na to, čo vlastne de-mokracia je, alebo by mala byť, zále-ží od toho, či hovoríte so Slavojom Žižekom, Ayn Rand, marxisticko-le-ninským estétom a kachličkárom, ktorý predsedá údajne demokratic-kej inštitúcii alebo čerstvo z práce prepusteným robotníkom.

Mohlo by byť aj horšie. A bolo. Už som zďaleka nezažil to, čo moji rodičia či starí rodičia - vojny, ob-dobie kultu, väzenia a tábory, ale kvalita môjho života sa pádom že-leznej opony aj tak značne zlepšila.

tábor mieru a Pokroku

Málokto dnes vie, čo bola vý-jazdná doložka. Prečo džezrocková skupina Klobása, ktorú sme založili s Fedorom Frešom, nemohla hrať skladby, ktoré sa volali Jaternica, Udiarnička či Tlačenka. Ako sa čí-tali knižky v samizdatoch alebo ako sme sa chodili s návštevami z ka-pitalistického zahraničia rozprávať do prírody, kde bol výskyt mikrofó-nov nižší.

Ťažko sa zabúdajú tragicko--absurdné scény z ostnatých hraničných priechodov alebo tvár vedúceho redakcie hudobného vy-sielania, keď mi vysvetľoval, že do zamestnania, ktoré mi sľúbili, ma nemôže prijať, lebo dostal taký prí-kaz od ministerstva vnútra.

Kúpiť si priestor v novinách, tre-bárs v Pravde, bolo úplne nemysli-teľné. Dnes by som si mohol kúpiť aj celé noviny a spôsobiť panický rozpad nejakej redakcie, keby som na to mal, ale načo by mi boli. Stačí status na Facebooku.

Bola to príjemná eufória, sle-dovať ako padá Berlínsky múr, aj keď k tomu vlastne došlo vďaka neuváženému brbtu člena nemec-kého politbyra v priamom prenose. Masy na námestiach, ktoré tam po prvý raz neboli pre prvý máj,

Peter breiner (1957)Autor je klAviristA, dirigeNt

A hudobNý sklAdAteľ. je víťAzom

NoviNárskej ceNy v kAtegórii

komeNtár

Prežil som takmer celých 25 rokov oD novembra mimo slovenska, ale Práve vďaka oDstráneniu železnej oPony som s ním ostal sPojený

rebríkdo kuríNA

Dnes by som si mohol kúpiť aj celé noviny a spôsobiť panický rozpad nejakej redakcie, keby som na to mal, ale načo by mi boli. Stačí status na Facebooku.

vyzerali nádejne. Otváral sa veľký priestor, ktorý sa dal vyplniť skve-lými myšlienkami a všeobecne pros pešnými činmi, keby ako všet-ky skvelé koncepty nenarazil na krutú realitu Gaussovej krivky.

Rýchlo vysvitlo, že ten priestor bol, ako už veľakrát predtým, Pan-dorina skrinka.

z GarDistov komunisti

Pozoroval som, ako sa moji kole-govia, ktorí mi počas komunizmu vysvetľovali, že som naivný anar-chista a deštruktívny živel, keď som písal liturgickú hudbu a robil pe-restrojkové talk shows s Milanom Markovičom, menia na úbohých prenasledovaných disidentov, ktorí môžu slobodne začať skladať omše a pobožné pesničky. Desaťročia pí-sania oslavných skladieb o pionier-skych šatkách, výročiach Víťazného

februára, či rodnej strane ich na to dobre pripravili.

Zvyšok obyvateľstva na tom nebol oveľa lepšie. Bola teoretická nádej, že po rokoch ideologického teroru, masovej účasti vo voľbách a prvomájových sprievodoch a mi-liónových členstvách v komunis-tickej strane sa slobodou očarení ľudia budú pozerať do budúcnosti, využívať predtým nedostupné možnosti na rozširovanie obzorov, poznávanie, vzdelávanie, šírenie porozumenia a tolerancie. Na-miesto toho sme sa dočkali rezania a rúbania do krve, stavania národ-ného povedomia na najhorších možných základoch a masového úteku k ópiu ľudstva.

Ani trhová ekonomika neprivá-bila dosť priaznivcov. Po krachu nikdy nefungujúcej ekonomiky mieru a pokroku sme sa hlavičkou vrhli do kapitalizmu a teraz po(s)-tupne zisťujeme, že všemocný trh existuje len v teoretickej literatúre

a podobne, ako inými teoretikmi vysnívaná beztriedna spoločnosť, tam asi aj zostane, iba ak by sa z inej galaxie prisťahoval nejaký od-lišný typ obyvateľstva. (Viď vyššie: narazenie na krutú realitu).

Rozhodujúce ekonomické operácie v slobodnom prostredí prebiehali podľa inverzného jánoší-kovského systému - ukradnúť štátu a chudobe a dať sebe, čím sme sa výrazne priblížili, najvyspelejším štátom. Ach, áno, toto je tá časť, kde sa rozčúlia hayekovci, viedenská škola a menejštátu.com.

všetko je inak

Ja som sa tiež po revolúcii postupne menil - ubúdalo bezvý-hradné nadšenie z čohokoľvek, čo nebol komunizmus. Dnes mi príde smiešne, keď sa Američania rozču-ľujú nad nedostatkom demokracie v Hongkongu, lebo tam komunisti presadzujú, aby boli kandidáti do

vysokých funkcií vyberaní majet-nými ľuďmi spriaznenými s vlá-dou. Nejako im nedochádza, že to máme úplne rovnaké.

Asi to inak nemôže byť. Skôr než sa Slovensko dožije ozajstnej demokracie, v ktorej je politická korupcia legalizovaná a zamon-tovaná do zákonov, musí si prejsť štádiom demokracie kovbojskej, v ktorej sa korumpuje ilegálne, ale o to výdatnejšie, ale tiež za účasti celej politickej scény.

Prežil som takmer celých 25 ro-kov od novembra mimo Slovenska, ale práve vďaka odstráneniu želez-nej opony som s ním ostal spojený. To je azda jedna z najdôležitejších vecí, ktoré sa stali - ak sa niekto z akýchkoľvek dôvodov rozhodne žiť kdekoľvek, nikto neprenasleduje ani jeho, ani príbuzných, priateľov či známych.

Rozhodol som sa na základe egoistickej kalkulácie. Vybral som si kus glóbusu, kde sa mi dobre žije a stále sa obzerám tam, kde by som žil, keby mi dali aby som ci-toval starý vtip. Po vyše 30 rokoch života v komunistickej krajine som mal pomerne jasnú predstavu o priemernej úrovni morálnych hod-nôt a bolo jasné, že bývalí členovia strany, agenti ŠTB, funkcionári, bafuňári, prisluhovači a udavači sa mávnutím revolučného prútika nezmenia na čestných, statočných a pravdovravných demokratov. Prognózy o vyhnívaní nomenkla-túrnych kádrov a komunistických výtrusov sa veľmi nevyplnili a no-vá generácia kopíruje starú, aj keď možno percento nositeľov absurd-nej idey o poctivej práci ako zákla-de spoločenstva sa jemne zvýšilo.

a všetko je rovnaké

Nežil som a nežijem v krajinách, ktoré by boli ideálne, len mali via-cej času. Dnes sa vnuci a pravnuci bývalých mafiánskych bossov už živia niečím úplne legálnym. Krajiny mali aj šťastie, že sa cez ne neprehnal komunizmus, a že sa v nich vyskytovali osobnosti, ktoré mohli byť národu príkladom, vzorom alebo inšpiráciou. Sloven-sko v tomto veľké šťastie nemalo a slovenský sklon vyberať si z mož-ného to najhoršie sa zatiaľ veľmi nezmenil.

Pred mnohými rokmi dvaja múdri klauni spievali „...divný je to svět...“ a mám stále rovnaký pocit, na ktorejkoľvek pologuli. Výročie--nevýročie, ale asi nám, zoči-voči ebole, terorizmu, náboženstvám, lúpežníkom súkromným, štátnym či korporátnym, antivakcinárom, konšpirátorom, globálnemu otepľovaniu a faktu, že signálov o posmrtnom živote nepribúda, zostáva len snažiť sa, aby po nás zostal kus dobrej roboty pre iných, vedome nikomu neškodiť a mať čo najviac radosti z krátkeho nezmy-selného času. n

24 – 25

Prognózy o vyhnívaní nomenklatúrnych kádrov a komunistických výtrusov sa veľmi nevyplnili a nová generácia kopíruje starú, aj keď možno percento nositeľov absurdnej idey o poctivej práci ako základe spoločenstva sa jemne zvýšilo.

reťaz študentov pred úradom vlády ssr na Gottwaldovom

námestí v bratislave. foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

írou náhodou som raz v noci začala počúvať debatu v rádiu. Bola o 90. rokoch. O prvej po-lovici 90. Vlado Talian, postava spojená s rádiom Ragtime, povedal, že to, čo sme vtedy prežívali a považovali za nor-málne bola úplne výnimočná situácia. Áno, tak si to pamä-tám aj ja - obdobie revolúcie a emócií s ňou spojených sa plynulo prelialo do akéhosi rohu hojnosti. Alebo aspoň rožka. Hojnosti. Lebo keď si spomeniem dnes na maličké

kníhkupectvo Artforum na Grös-slingovej, na priestory divadla Stoka či na jeho „divadelný bufet“, ktorý tvoril striedmy stolík s ešte striedmejšou selekciou fliaš pre-važne tvrdého alkoholu, na klub Rock, pop, jazz so stropom tak nízkym, že ste ho takmer cítili na temene...

Ale tá úľava. Ten večne prítom-ný prenasledujúci dych, dych, čo sme roky cítili na zátylku, bol zra-zu fuč. A s ním načas zmizlo aj to

„čosi železné, čo nás tlačí v každej košeli“, ako spieva Dežo Ursiny v Do tla.

moja cuDzinaBoli to tie týždne revolúcie,

ktoré načas rozprestreli plátno, vystreli zvlnenú oponu a tak sa na svetlo dostalo to čo žije, dýcha a tlie v jej záhyboch. Ľudia, bytosti so záhybov sa načas vynorili na hrebeň vlny spolu s penou plnou okysličenej sviežej vody. Revolúcia priniesla prievan, city, myšlienky, pohyb. Ľudí, knihy, jazyky, krajiny.

Spomenula som si na to, keď som čítala jeden z dotazníkov Ma-xa Frischa na tému vlasť. Otázka bola, čo by vám chýbalo najviac: a) vlasť, b) domov, c) cudzina. V mojom prípade je to cudzina. Možnosť expandovať. Vystaviť sa novým obrazom, krajine, tvarom, jazykom. Inému ja. Ako povedal Camus, tomu čo je zo mňa vo sve-te a zo sveta vo mne. Myslím, že „potrebu cudziny“ si práve najviac

uvedomujú ľudia, ktorí boli o ňu pripravení. Uzavretí roky neprie-dušne svojimi vládami/diktátor-mi/tyranmi vo vlastnej krajine. V domácom väzení.

more oblekovV tú zimu ’89 sa celá spoločnosť

načas akoby kúsok vzniesla do vzduchu a poposkočila si. Opona sa vystrela a ľudia žijúci svoj život v jej záhyboch sa načas vynorili, aby opäť - poväčšine zmizli - zväčša ešte v hlbšom mori.

Videla som také more. Oblekov. Na oslave už neviem ktorého výro-čia novembra. Hemžilo sa to tam politikmi, ktorí s revolúciou nemali nič spoločné. Práve naopak. Výrazy ich tvárí pripomínali – znechute-ním a nadutosťou - socialistické oslavy. Tak už nás majú – pomysle-la som si. Aktívni politici a ich pa-sívne mysle. Prázdne vzducholode driftujúce krajinou.

Nasáčkovaní v sačkách v novom národnom divadle – ktorého bu-

dova pre mňa nikdy neprestane byť jedným zo symbolov večne živej diktatúry. Komunizmu, čo prerastá našou krajinou a mozgami ako slanina. Symbolom tolerancie tejto slaniny, mŕtveho mäsa. Vždy bude dosť múch, čo sa ulakomia na budovy, statky, nehnuteľnos-ti. Objatie, v ktorom sa dnes táto budova nachádza, rovno v náručí obchodných „galérií“, je architek-tonickou ilustráciou tvrdenia, že v postkomunistickom bloku je „ka-pitalizmus len posledným štádiom komunizmu“.

zabaliťRozmýšľam, čo sa zmenilo za

25 rokov v meste, kde žijem. Pri-budla nejaká pekná budova? Neja-ká zaujímavá socha na verejnom priestranstve? (Pamätáte si ešte tú kauzu, ako tomu ohyzdnému Ander-senovi na Hviezdoslavovom námestí zmizlo kura? Vrátilo sa? Ja si už veru koniec toho príbehu nepamätám... Zmenilo sa na labuť?) V električ-

bez emócií

hoci z tribúny často zaznievala výzva, aby ľuDia reaGovali bezemócií, celá revolúciabola vlastne jeDnou silnou vlnou emócie

jana beňová (1974)AutorkA je sPisovAteľkA,

NAPosledy jej vyšlA

kNihA Preč! Preč!

26 – 27

kových koľajniciach v smere na hlavnú stanicu rastie tráva. Sta-nica samotná je azda unikátom vo svojej bariérovosti. Bariérovosti arogantnej práve k tým, ktorým je vlaková stanica určená predovšet-kým - k cestujúcim s kuframi. Ale tiež k rodičom s kočíkmi, k malým deťom, k starším ľuďom. Asi už čaká len na príchod Christa, umelca povestného balením. Zabalil už mnohé slávne budovy, mosty, stro-my či celé skalnaté pobrežie. Bol by to iste krajší pohľad.

Porevolučná estetická bez-mocnosť bohatých sa prejavila na nábreží mesta, áno, dostali sme sa bližšie k Dunaju, ale okrem rieky a pohľadu na rakúske kopce tu nič, čo by stálo za pohľad, nepribudlo.

A umenie? Vystriedalo sa už vše-ličo svedčiace o nekonečnej absen-cii vkusu. Od prsatej kľačiacej ženy obrích rozmerov cez obriu včelu, pneumatikového leva... Kolekciu do-pĺňa v zime sob s lyžami, dojemný najmä v čase odmäku, keď stojí po členky v blate.

DunajAle ešte zotrvajme chvíľu tu, na

nábreží Dunaja. Nedávno som po-čas prechádzky videla partiu bezdo-movcov, ako sedela v tme na lavič-ke, občas zasvietil konček cigarety, fľaša putovala od úst k ústam. Boli však celkom ticho a zaujato poze-rali pred seba. Na Dunaj. Tam totiž kotvila turistická loď. Okná kajút boli veľké a vo väčšine sa svietilo, takže ste mohli nahliadnuť do ži-vota na lodi. (Je jeden, a predsa dva sú svety...) A práve ten bezdomovci uprene pozorovali. V oknách bolo vidieť zväčša staršie manželské dvojice ukladajúce sa na spánok. Muž ležiaci na posteli s novinami rozprestretými pred tvárou. Žena, otočená k nemu aj k nám chrbtom, cudne si prezliekajúca blúzku za nočnú košeľu.

V druhom okne dvojica ležiaca v nočných úboroch na posteli. Ona štrikuje, on s laptopom.

Bezdomovci pozerali na okná na lodi ako ostatná časť národa na plazmové televízory.

vyboDkovanéPred par týždňami som čítala

v jednej bratislavskej kaviarni zo svojej novej knihy. Napriek tomu, že sa začína denníkom pí-saným v nemocnici, moderátorka podotkla, že slovo bolesť či láska neodznelo ani raz... Napriek téme. Že teda nevydieram čitateľa. A tak som rozmýšľala, či sa už blíži čas, keď budeme takéto slová vybodko-vávať ako prisilné. V istom zmysle vulgárne. Pritom jedna z najkraj-ších kníh o láske je Bolesť Margu-erite Durasovej. A je asi len jeden jediný spisovateľ, ktorý nič o láske nenapísal. Thomas Bernhardt.

A myslím, že práve s bolesťou a láskou bola spojená Nežná re-volúcia. Bolesťou dvoch generácií. Tej, ktorá o slobodu prišla v štyrid-satom ôsmom a nastupujúcej, kto-rú prevalcoval šesťdesiaty ôsmy. A s láskyplnými spomienkami na krátke chvíle odmäku a slobody či aspoň slobodienky.

Výnimočným a vizionárskym pre mňa navždy ostane názov

hnutia Verejnosť proti násiliu. Spomenula som si naň opäť nedávno, keď som kdesi začula útržok rozhovoru dvoch chlapíkov zhrbených nad steakmi.

O tom, že „raz darmo, ale nási-lie jednoducho funguje“. Možno – pomyslela som si – v krajine sil-ných rečí a ostrých steakových no-žov. Ja súhlasím s tézou, že násil-né revolúcie už nemajú potenciál, aby ľudstvu niečo dali, niekam nás posunuli. Jednoducho – prežili sa.

Na rozdiel od myšlienky nená-silia a lásky či aspoň láskavosti.

Môj strýko, ktorý roky žije v USA, bol počas Nežnej revolúcie na návšteve rodiny v Bratislave. Napísal o tom článok do americké-ho časopisu, poukazoval s úsme-vom na to, že hoci z tribúny často zaznievala výzva, aby ľudia reago-vali „bez emócií“, celá revolúcia bola vlastne jednou silnou vlnou emócie. Stála na nej. A on sám po pár dňoch zaľahol s vysokými ho-rúčkami. Dostali ho. Dobehli. Tie naše. Emócie. n

Potrebu cudziny si práve najviac uvedomujú ľudia, ktorí boli o ňu pripravení.Uzavretí roky nepriedušne svojimi vládami/diktátormi/tyranmi vo vlastnej krajine.

Pod Devínom sa 6. decembra 1989 zišlo asi dvetisíc študentov. na zhromaždení

vyjadrili túžbu, aby sa aj udalosti tých dní zapísali do dejín hradu ako kapitola vytrvalého boja všetkých študentov za

obrodu spoločnosti.

Foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 28 – 29

e známe, že opustené či choré mláďatá divých zvie-rat, ktorých sa ujali ľudia, musia pred návratom do voľnej prírody prejsť sta-rostlivo premysleným vý-cvikom, ináč by zahynuli, a výsledok ani potom nie

je istý. Pre ľudský rod túto sku-točnosť sformuloval už dávnejšie islandský spisovateľ Halldór Lax-ness: „Slobodným treba vedieť byť.”

17. november vypustil sloven-skú spoločnosť do voľnej prírody

bez prípravy, azda preto veľa Slová-kov vníma slobodu ako cudzie tele-so v oku a iná ich časť ako zrušenie všetkých pravidiel.

Problém je v tom, že nikoho nemožno nasilu donútiť, aby mal slobodu rád, bolo by to v rozpore s jej podstatou. Preto prechádzame dlhým a ťažkým obdobím, keď sa musíme naučiť darovanú slobodu nielen prijať, ale aj prevziať za ňu i za seba zodpovednosť. Netreba azda ani hovoriť, že výsledok ešte vôbec nie je istý. n

časoch pe-restrojky sa s obľubou citoval jeden Gorbačovov výrok, že demokracii sa treba učiť.

Dosť ma to iritovalo - načo sa treba demokracii učiť, demokracia buď je, alebo nie je, hovoril som si. Ja, ctiteľ francúzskych existencialistov rozjímajúcich o slobodnom čine slobodného človeka, som bol taký naivný. Potom prišiel november ´89 a s ním vytúžená sloboda a demok-racia. Sloboda prejavu nepodlieha-júca cenzúre, sloboda pohybu bez rizika nemožnosti vrátiť sa domov... Sloboda a s ňou éra nekonečných možností čohokoľvek.

A čo ja? Bol som dostatočne vzdelaný, kultúrny, kultivovaný, mentálne pripravený prijať tie dary a niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia?

„Lehkost bytí”, ktorou sme sa opí-jali spočiatku, sa tak pre mnohých postupne stávala „nesnesitelnou”. Začali sme spoznávať paradoxy de-mokracie a zisťovať, že v demokracii je reálne prítomná možnosť demo-kraticky si zvoliť nedemokratickú vládu, že sloboda prejavu okrem iného zahŕňa aj prejavy nenávisti, rasizmu, xenofóbie, nechuť k ina-kosti akéhokoľvek druhu, že mať nekonečne veľa možností je rovna-ko nepohodlné ako nemať na výber. Že za peniaze sa dá kúpiť predĺžený víkend v New Yorku, ale aj verejná mienka, spoločenský status či nepo-hodlné periodikum.

Alebo je to iba náš spôsob de-mokracie? Naše osobné zlyhania, naše zlé rozhodnutia, ktoré napo-kon viedli k apatii a znechuteniu z nenaplnených očakávaní?

Isté je, že mnohé zásadné veci tu fungujú len vďaka morálnosti, altruizmu a profesionálnej cti niekoľkých jedincov. Obávam sa, že tu bola skvelá príležitosť a kopli sme do nej. A keďže sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, dokonca aj vlastná, tak „len čo nás odviazali z reťaze, chceme späť, bez obojku je nám zima na krku”.

Sme opäť pripravení, ba náchylní podľahnúť totalitárnej propagande z Východu.

Príliš veľa otázok a málo odpove-dí. Je však úžasné, že ešte stále ich môžem vysloviť verejne, pretože, ako povedal Richard Feynman: „Radšej mám otázky, na ktoré neviem odpovedať, než odpovede, ktoré nemôžu byť spochybnené”. n

elevízor a v ňom plno ľudí štrn-gajúcich kľúčmi. Spievali niečo o sľúbení si lás-ky, o sľúbení si niečo vydržať. Neskôr, prvé

ráno v škôlke, keď som miesto „súdružka” musel povedať „pani vychovávateľka” a trvalo mi asi dve hodiny, kým som sa odhodlal vypý-tať na záchod. Ale vydržal som.

Moje spomienky na november sú len útržkami, mal som päť rokov. Ťažko sa mi hľadá jeho najdôležitej-ší moment, pretože pre mňa je ním to, koľko vecí nám dnes príde úplne samozrejmých. Že vďaka nemu si život v neslobode naša generácia musí už len predstavovať, a nie naň spomínať. Že sa môžem živiť tým, čo ma neskutočne baví. Že môžeme podnikať, tvoriť a pracovať tak, ako chceme. Že nemusím uznávať jedi-nú pravdu a nikto mi ju nevnucuje. Že keď sa vraciam zo zahraničia, už to nie je s beznádejou, že doma sa tak nikdy mať nebudeme.

Na Slovensko som napriek všet-kým jeho boľačkám neskutočne hrdý. Prehliadať vlastné víťazstvá a nesústrediť sa na to, čo máme, sa niekedy dá nazvať skromnosťou. A niekedy nenažranosťou. To, ako sme sa za posledných 25 rokov

posunuli, je unikátne a je na nás, či budeme čerpať zlú náladu z toho, čo všetko nefunguje a chýba nám, alebo budeme čerpať energiu z na-šich úspechov na to, aby sme to zlepšili.

To, ako vyzerá Slovensko a naše životy, je od novembra deň za dňom viac a viac naša zodpovednosť. To je totiž cena za slobodu. Naučme sa, že si zaslúžime iba také istoty, o ktoré sa sami zaslúžime - prá-cou a snahou veci meniť. Často to znamená robiť aj ťažké veci. No bez toho skutočnú slobodu nikdy mať nebudeme. Vždy sa totiž nájde dosť tých, ktorí ich ochotne urobia za nás. Pre seba.

Do novembra za to mohli oni. Teraz si za to už môžeme my spoločne. Tak si to tu urobme dob-rým. n

eden moment bol trvalý: neuveriteľne zrýchlený čas, v ktorom sa odo-hrával výbuch túžby po slobode, šírenie energie, eufórie, empatie, oslňu-júco rýchle prerastanie malých odbojných

skupín do protestujúceho davu, posvätnosť okamihov spoločného zážitku so zábleskami nádeje na splnenie sna o víťazstve pravdy a spravodlivosti.

Druhý moment mal politickú povahu. Dejiny sa pohli, nič však ešte nebolo isté. Šírili sa správy o autobusoch s tisíckami milicio-nárov, vo vedení Verejnosti proti násiliu sme si uvedomovali, že nemožno vylúčiť ozbrojený zásah, bolo treba sa pripraviť. Drama-turgia druhého zhromaždenia na zaplnenom Námestí SNP, ktoré sa konalo 23. novembra, sa preto za-merala na zapojenie čo najväčšieho počtu spojencov, ktorí by niesli zá-stavu ďalej napriek brutalite moci. Išlo o všetko.

V ten deň sa pridala aj cirkev, pred mítingom sa v meste rozo-zvučali zvony, arcibiskup Sokol sa listom prihlásil k demonštrantom. Oznámili sme oslobodenie Jána Čarnogurského. Vlado Ondruš ape-loval na prebudenie komunistov.

Juraj Záriš vyzval kolegov pedagó-gov na solidaritu. Milan Kňažko a Ján Budaj čítali listy z podnikov a od robotníkov, ako aj pozdravy z iných končín Slovenska. Jiří Dienstbier pozdravil Bratislav-čanov v mene Charty 77. Ústami Milana Kňažka sme viedli súboj o prístup do médií. Po dvadsiatich rokoch vystúpil na verejnosti Ale-xander Dubček. A za tým všetkým ešte odznelo pár mojich slov o od-kliatí, ktoré hovorili o zaháňaní démona strachu.

Míting preukázal, že VPN ko-ordinuje politický opozičný pohyb odstrániteľný iba za cenu krvipre-lievania. Jedinou možnosťou sa stalo vyjednávanie. Na druhý deň sa v štúdiu Dialóg stretli zástup-covia VPN s predstaviteľmi moci. n

13 krátkych textov o Novembri

oslovili sme osobnosti roku 1989 aj súčasnosti s otázkou: čo je Pre vás najDôležitejší moment novembra, na ktorý myslíte Dnes?

Pavel vilikovský(1941)Autor je sPisovAteľ, NAPosledy mu

vyšlA kNihA Prvá A PosledNá láskA

martin bútora(1944)Autor je sociológ A sPisovAteľ.

PrAcuje Ako PorAdcA PrezideNtA

A čestNým čleNom redAkčNej rAdy

Projektu N

michal meško(1984)Autor riAdi iNterNetové

kNíhkuPectvo mArtiNus.sk.

je čleNom redAkčNej rAdy

Projektu N

marián varGa(1947)Autor je hudobNík A sklAdAteľ.

do voľNejPrírody slobody

otázky

my sPoločNe

keď išlo o všetko

vlak nežnej revolúcie vypravili 6. decembra 1989 z bratislavy cez žilinu do košíc.

Foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

oniec leta a ná-stup jesene 1989 som pre-žíval v špecific-kej atmosfére vyšetrovacej väzby ako jeden z takzvanej

Bratislavskej päťky. Tesne pred no-vembrovými udalosťami toho roku ma odsúdili na deväť mesiacov kriminálu podmienečne a pustili ma domov.

Ešte predtým, než ma zavreli, to krachlo v Poľsku a stihla ma nav-štíviť delegácia bývalých slávnych disidentov, ale už poslancov Sejmu na čele s Adamom Michnikom. Potom som už len cez tlmiaci filter dvier mojej cely sledoval, ako sa to rúca všade okolo nás. Keď napokon na môj proces prišli výkon spra-vodlivosti sledovať zástupcovia Medzinárodného Helsinského výboru, vedení jeho prezidentom kniežaťom Schwarzenbergom a pred bratislavským Justičákom sa zišli davy protestujúcich ľudí, aby verejne žiadali naše oslobode-nie, a to vrátane Alexandra Dubče-ka, ktorý tam po prvý raz verejne vystúpil: ja som to všetko pozoro-val žasnúcim zrakom ako nejakú fata morganu.

Knieža Schwarzenberg so sui-tou prišli na večeru ku mne domov

a eštebáci sa už po druhý raz proti mojim hosťom neopovážili zakro-čiť, hoci ešte len toť nedávno odo mňa v putách odvádzali Václava Havla (aj so mnou). Mohol som žiadať iné neklamné znamenia, že tento režim končí?

Ale aj tak ma zamrazilo, keď sme si hneď nato u Ivana Kadle-číka v Pukanci vypočuli správu o brutálnom policajnom zákroku proti pražským vysokoškolákom priamo na Medzinárodný deň štu-dentstva 17. novembra 1989. Zašli tak ďaleko, že „bijú naše deti!“. Mal som tam na pražskej medicíne dcéru, prváčku Sašku. Teraz som už bol aj otcovsky zainteresovaný na tom, že tento režim treba ne-odkladne povaliť. S týmto presved-čením som šiel aj do Umeleckej besedy, kde sa to na Slovensku začalo. n

30 – 31

BANSKÁBYSTRICA

Slnko records vydáva najviac slovenskej hudby na svete.

www.slnkorecords.sk

inzercia_Slnko Rec.indd 5 11/9/14 6:08 PM

rozhovore, kto-rý Václav Klaus poskytol k vý-ročiu novem-bra, je aj pasáž o tom, kedy a ako pochopil, že Česko je

krajina oligarchov. Keď mu to pove-dal zahraničný investor, tak sa český exprezident s ním pohádal, lebo ako

vlastenec má vraj „ešte stále v sebe obranu tejto krajiny“. Ale po ďalšej úvahe napokon uznal, že investor má pravdu. Pozoruhodné na tom je, že bývalý minister financií, český premiér, šéf parlamentu a prezident ani trochu necíti, že má na tomto stave svoj podiel.

Ako minister financií spustil kupónovú privatizáciu tak „mäkko“ regulovanú, že sa investičné fondy

mohli ako správcovia majetku ne-rušene venovať aj tomu, čo je podľa zákona sprenevera. Ako premiér za-riadil, že západný kapitál bol pri pri-vatizácii nežiaduci. Neprekážalo mu, že úvery na privatizáciu poskytujú banky, v ktorých prekvital bankový socializmus. Viedli ich politikmi vyberaní a ovplyvňovaní úradníci, ktorých vôbec nezaujímalo, či posky-tujú návratné úvery, ale dbali jedine

na to, aby ich dostali tí správni ľudia. Keď v roku 1993 musel štát prvý raz banky oddlžiť, stálo ho to 50 miliárd českých korún. Za päť rokov, keď bol Václav Klaus najvplyvnejším politi-kom krajiny, musel štát bankám po-skytnúť ďalších 500 miliárd korún. Peniaze, o ktoré prišli daňoví poplat-níci Českej republiky, sa nestratili – našli sa na účtoch ľudí, ktorí dnes tvoria jadro skupinky oligarchov.

tojí chalpček s oteckom v osem-desiatych rokoch na hraniciach pri plote s ostnatým drôtom a pýta sa: „Tatko, a kto je za tým plotom?“

„My chlapček, my.“To je pre mňa hlavný odkaz no-

vembra 1989. Nie sme za plotom, iba ak za takým, ktorý si vytvoríme sami. n

marián leško(1954)Autor je Politický

komeNtátor treNdu

michal kaščák(1972)Autor je hudobNík, orgANizátor

festivAlu PohodA A čleN redAkčNej

rAdy Projektu N

miroslav kusý(1931)Autor je Politológ

A filozof

ovember 1989 nám priniesol slobodu. O tom nikto nepo-chybuje, a to si všimol každý. Dokonca aj tí, ktorí si inak no-

vember nevšimli. Rozdiel je v tom, čo si pod pojmom sloboda každý z nás predstavuje.

U niekoho to vytvára falošnú predstavu, že za to, čo povieme, na-píšeme, urobíme, by mal byť zodpo-vedný ktokoľvek okrem nás. Sloboda bez zodpovednosti je ako vzduch bez kyslíka. Nedá sa to dýchať. A ke-ďže dnes už má odvaha podstatne nižšiu cenu ako za totality, hovorí-me, čo nám slina prinesie na jazyk. Niekedy mi to pripadá ako auto, kto-ré sa rúti z kopca a nemá brzdy.

Nad zodpovednosťou by sa hlav-ne mali zamyslieť politici a novinári, pretože ich slovo je vlastne skut-kom a niekedy aj zbraňou. Často zákernou. Spomínam si na jedno stretnutie v novembri ´89 v sídle OF v Prahe. V neveľkom hlúčiku sme s Havlom diskutovali o tom, ako sa ľudia menia, zbavujú sa strachu a vo vzájomných vzťahoch sa správajú s neobvyklou mierou solidarity. Túto premenu osobnosti sme v Bra-tislave charakterizovali, myslím si, veľmi výstižným slovom. Nazývali sme to „odkliatie”. V zaujatí tejto diskusie ma vyrušil hlas, ktorý nás pomerne zriedkavou intonáciou na-pomenul, aby sme už prestali s tými nezmyslami, pretože najdôležitejšie sú ekonomika a slobodný trh. Bol to Václav Klaus. Dnes vieme, čo doká-zala kupónová privatizácia a tiež na čo všetko nestačí slobodný trh. A čo všetko treba pred ním chrániť.

Neskôr v politike som mal na nie-ktoré problémy odlišný názor ako Václav Havel, ale nikdy som si ho neprestal vážiť.

V týchto dňoch sa Václav Klaus vyjadril o pôsobení Václava Havla. Zrejme to vyprovokovali Dušičky. Okrem iného povedal, že Havel bol nutné zlo, takmer reformný komu-nista, a že v zahraničí až tak veľa pre Česko neurobil. Je nevkusné hovoriť o tom v čase, keď sa už Havel nemô-že brániť. Navyše to nie je pravda. Havel totiž z medzinárodného hľadiska urobil pre Československo a neskôr pre Česko určite viac ako niekoľko prezidentov pred ním a tí dvaja po ňom dohromady. Platí to pre celý svet. Výnimkou je možno Čile. n

milan kňažko(1945)Autor je jedeN z tribúNov

revolúcie, kANdiduje

NA PrimátorA brAtislAvy

Niekoľko slov

krAjiNA Po klAusovi

zA Plotom

z krimiNálu

Na otázku, či sa v Česku budoval kapitalizmus prostredníctvom ban-kového socializmu, Jan Stráský, bý-valý Klausov blízky spolupracovník, minulý rok priznal, „že to tak bolo a dokonca by som musel povedať, že to tak bolo vedome“. V umení vytesniť z pamäti všetko, čo v nej nabúrava obraz najväčšieho politika, ekonóma a mysliteľa modernej doby, je Václav Klaus naozaj ten najlepší. n

občania bratislavy pred sídlom

verejnosti proti násiliu.

Foto - tasr

inzercia

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 32 – 33

amätám si to ako dnes. V tých dňoch som bol na jazykovom kurze angličtiny v Havířove. Dostal som sa tam z pod-niku, po skončení

školy som bol projektantom v Naf-toprojekte. Ak chcel mladý inžinier ako ja čítať odbornú literatúru, bolo to treba. Vtedy som ešte neuvažoval o tom, že by som sa vďaka angličti-ne vybral do sveta, ale, samozrejme vnímal som, čo sa deje okolo mňa. V podniku, ako bol náš, o všetkom rozhodovala strana, a v tej bolo aj plno kariéristov. Videl som, že systém ekonomicky nefunguje dobre, dalo by sa to robiť inak, aj som o tom písal do novín, o demo-kratizácii v podnikoch. Trápili ma skutočnosti, ktoré som pociťoval ako nedôstojné: každú chvíľu ne-bolo v obchodoch niečo dostať, ako spoločnosť sme v Československu zaostávali, nám ako ľuďom s tech-nickým vzdelaním to bolo jasné. Keď som občas na dožinkoch hrával Kryla, stalo sa, že sa tam vynorili čudné tváre a známi mi povedali, teraz radšej prestaň. Spolu s priateľ-mi sme cítili, že sa to musí zmeniť, ale nevedeli sme kedy a ako.

V Havířove sme sa zišli dobrá partia, niektorí mali kontakty pria-mo s Prahou, o všetkom sme boli informovaní. Od nadšenia sme ani nedýchali, keď sme videli, ako sa to pohlo, verili sme, že to dobre dopadne, že sa nebude strieľať. Veľa sme debatovali, čo to všetko pre nás znamená, aké možnosti sa otvárajú. Keď som sa vrátil domov do Popradu, po tom Havířove som cítil, že nemáme iba sedieť v pod-niku a filozofovať, treba ísť do ulíc, a išli sme.

Jedno som si z tých čias od-niesol, a pre mňa to platí dodnes: možnosť zobrať svoj život do vlastných rúk. Áno, viem, plno vecí sa nám zatiaľ nedarí, ale tento zák-ladný pocit stále dáva ľuďom šancu meniť pomery okolo seba. n

k jeden, tak „ahoj, Euró-pa!“. Pochod asi 150 000 ľudí cez želez-nú oponu, do toho dňa ne-

prestupnú. Drzý projekt „rozobrať komunistom ostnaté drôty“ som ohlásil v priamom prenose zo SND, kde sa zhromaždili aktivisti VPN, umelci a ľudia z OF, vrátane Václava Havla. Bola to akoby odpoveď na vyhrážku Gustáva Husáka, ktorú predniesol, keď sa dostal k moci: „Naše hranice nebudú žiadne kor-zo!“ Korzo to za Husáka veru nebo-lo (aj preto som ten jeho prejav čítal vo väzení).

Pochod proti ostnatým drôtom sa udial o približne 20 rokov neskôr, v deň ľudských práv, 10. decembra. Pohraničiari dostali príkaz nestrie-ľať, pokúšali sa dav registrovať, ale márne. Zo železnej opony sme urobili korzo a v ten istý deň Husák odstúpil. Oba brehy Dunaja medzi Devínom a Hainburgom preklenuli Krylove pesničky z lode, čo kotvila uprostred. Sotva mal niekto úžas-

nejšiu kulisu a nadšenejšie masy divákov. Vlastne nebolo čo dodať, ale bol aj krátky prejav, ktorý som končil slovami „ahoj, Európa!“.

Tým sme vlastne ohlásili ďalší a dlhší pochod za zmenou pro-vinčného Slovenska na práve takú úspešnú a prosperujúcu demokra-ciu, ako sú tie západné. Je to najťaž-ší, viacgeneračný program revolú-cie, ale zatiaľ sme ho nevzdali. Išlo sa aj cez jamy a slepé uličky, často krok vpred, tri vzad. Vízia ohlásená slovami „ahoj, Európa!“ ostáva, myslím, podnes tým základným programom, ktorý nás spája. n

a otázku „Čo je najdôležitejší moment no-vembra“ existuje najstručnejšia odpoveď: pád komunizmu! Rýchly, bezbo-

lestný a až taký neuveriteľne jedno-duchý pád, že sme sa nestihli ani ču-dovať. Systém, ktorý gniavil polovicu Európy a kusisko Ázie & comp. sa rozpadol ako domček z karát.

Komunisti radi označovali iné - najradšej „kapitalistické“ a demokra-tické štáty - za prehnité, keď tu zrazu sa im ich impérium rozsypalo doslo-va pred očami od večera do rána.

Obyvateľstvo v tej chvíli - ako sa vraví - „hlasovalo nohami“. Invázia trabantov a wartburgov z Nemeckej demokratickej republiky do Prahy, kde ich východonemeckí občania zaparkovali a ponechali nemotorizo-vaným Pražanom napospas, a ďalej už - po mimoriadnych rokovaniach - pokračovali milí „dederóni“ vlakom do západného Nemecka alebo cez otvorené maďarské hranice do Ra-kúska.

Skrátka a dobre - také bolo v tom čase sťahovanie „východných ná-rodov“ a taký bol aj pád komunis-tických diktátorov takmer všade navôkol. A prepukla reťazová reakcia happeningov, ale aj drastické popravy nenávidených diktátorov - v Rumun-

sku vo verejnom televíznom pre-nose vyvolali úžas i zadosťučinenie rozstrieľaní prezidentskí manželia Ceaušescuovci!

Československo také kruté nebolo.Okupantskú ruskú soldatesku,

usalašenú od invázie z roku 1968 v uzavretých vojenských priesto-roch, vyprevádzal z Československa v roku 1991 rocker Michael Kocáb. Ruských okupantských vojakov odchádzalo vtedy z našej vlasti 115 000 a, samozrejme, aj s „úc-tyhodným“ nákladom vojenskej techniky - dovedna 31 000 vagónov! Pravdepodobne o čosi väčšie množ-stvo, než aké aktuálne „šupli“ Rusi na Ukrajinu.

A počas tých nekonečne dlhých dní, mesiacov a rokov sme sa trápili, zabávali, pracovali a zahá-ľali - tak isto ako naši rodičia a prarodičia a praprarodičia - a dnes ani netušíme, čo bude zajtra a čo o rok. n

ežná ma za-stihla takmer na konci môjho stredoškolské-ho života. Ne-chápala som, čo sa okolo mňa deje, nevedela

to ani moja mamka. Všetci hovorili o slobode, o lepšom živote, nových možnostiach. Študenti varili na námestí čaj, ľudia sa zrazu objíma-li. A ja som chcela tiež, síce som nevedela prečo, ale štrngala som kľúčikmi, nosila trikolóru, kráčala v lampiónovom sprievode... Až s od-stupom niekoľkých rokov som po-chopila, čo sa vlastne vtedy udialo a ako veľmi 17. november ovplyvnil môj život, moje možnosti a názory.

Pred nežnou: na rôznych do-kumentoch mám pred svojím menom označenie CP alebo C. Ten prvý znamená cigánsky pôvod, ten druhý Cigánka. Je samozrejmosťou, že v škole automaticky zahlásim: Janette Heráková, cigánsky pôvod. Označenie etnicity nepovažujem za nič hanlivé. Dokonca aj na okres-nom národnom výbore sú ľudia, ktorí pracujú v odbore cigánskej otázky. Často sa u nás ukážu, pozrú, ako bývame, dajú si kávu, porozprá-vajú s mamou. Sem-tam podotknú, že ak sa budem aj naďalej dobre učiť, na vysokú sa určite dostanem a práca sa všade nájde. Môžem byť lekárkou, učiteľkou, právničkou – stačí sa len dobre učiť.

Po nežnej: som zmätená. Vraj si už nemám písať značku CP a ani C. A dokonca som už Rómka. Nechápem to ani ja, ani moja ma-ma, ani babka. Nikto. Z úradníkov v banke sú zrazu manažéri a tvrdo

zvyšujú úroky na pôžičkách, ktoré vzala mama ešte pred nežnou. Štátne majetky sa rušia, JRD tiež a z mamky je zrazu nekvalifikovaná pracovná sila. Moji spolužiaci hovo-ria o štúdiu v zahraničí a cestovaní; ja premýšľam, či mamka utiahne moje štúdium.

Postupne si uvedomujem, že celý môj život sa mení. A nie k lepšie-mu... Aj keď z telky počúvam, že má-me vlastnú národnosť, vlastnú poli-tickú stranu, môžeme verejne pou-žívať svoj jazyk... Načo mi to všetko je? Nepotrebovala som to doteraz, nepotrebujem to ani potom.

Odvtedy prešlo už veľa rokov. Každý rok bol slobodnejší a bohatší. No len pre tých, ktorí slobodu ve-deli oceniť a užiť si ju. Moja rodina to nevedela, doteraz ani nevie a ani nechce vedieť. Neverí ničomu, pre-tože jedna zmena nahrádza inú.

Ja sa to postupne učím a pri-spôsobujem. Nakoniec - čo iné mi ostáva? Každá spoločnosť potrebuje dozrieť. Tak už len veriť, že k tej na-šej to raz príde... n

učím sA žiť v slobode

martin Porubjak(1944)Autor je drAmAturg A režisér

janette maziniová motlová(1973)AutorkA sA veNuje Práci s ohroze-

Nými skuPiNAmi mládeže, je sPiso-

vAteľkA, v roku 2012 jej vyšlA kNihA

cigáNkA

ján buDaj(1952)Autor je jedeN z tribúNov

revolúcie, v súčAsNosti

NámestNík PrimátorA brAtislAvy

anDrej kiska(1963)Autor je PrezideNt

sloveNskej rePubliky

kolo, kolo mlyNské

zobrAť život do svojich rúk

ok 1948, feb-ruárové uda-losti, víťazstvo komunistickej strany, nástup totalitného re-žimu... sú naj-smutnejšími

udalosťami v našich dejinách. Boli sme nasilu odtrhnutí od spoločen-stva európskych demokratických štátov. Starí politici a katolíci vedia, čo to znamená, že všetky cesty vedú do Ríma. Násilný komunis-tický prevrat zmenil smerovanie našich dejín. Všetky cesty viedli do Moskvy. Odtiaľ prichádzali porad-covia, rukovodítelia a inštruktori všetkého aziatského teroru na ovládnutie ľudí a na likvidáciu všetkého demokratického, čo Hit-ler nestačil zničiť.

Vládu komunistov dodnes prežívame ako postihnutie na všetkých úrovniach nášho života. V ekonomike, v kultúre, ale hlav-ne v morálke. Žiaľ, komunistické kádre, pretavené na kapitalistické, pokračujú v zneužívaní slobody a sú príčinou veľkej nespravodli-vosti aj dnes.

Môj aktívny život zapadol pres-ne do komunistickej éry. Od roku 1949 do roku 1989, keď som ako robotník išiel do dôchodku. Prežil som 15 prezidentov. Spomínam si, ako komunisti systematicky pri-pravovali prevrat, ako si kupovali ľudí, na naivitu politických a du-chovných lídrov, na bezohľadnosť a krutosť, keď sa dostali k moci. V Konfederácii politických väzňov strážime pamiatku stoviek po-pravených a zastrených občanov, desaťtisíce nevinných ľudí, nespra-vodlivo odsúdených a trestaných, na prenasledovanie roľníkov, tzv. kulakov, na likvidáciu malých podnikateľov, na násilné presadzo-vanie marxistickej ideológie a na hrôzu, teror a strach.

Za 25 rokov od pádu železnej opony sme zažili veľký hospodár-sky pokrok. Zanedbané a stratené sa ťažšie doháňa v oblasti morálky a v kultúre ľudských vzťahov. V se-kulárnom svete bez náboženskej reči je nám ťažko uveriť, že sme všetci jeden živý organizmus, sestry a bratia a že sa navzájom potrebujeme. Je to ťarcha slobody, ktorá má mantinely, pravidlá, zá-kony, čo sa budeme musieť učiť, aby sme prežili a dali príklad aj iným kultúram, ktoré sú duchovne bohatšie. To je úloha pre budúce generácie. V každom prípade sme sa dali v novembri 1989 na dobrú cestu. n

anton srholec(1929)Autor je kAtolícky kňAz

NA ceste

korzo

revolúcia otvorila hranice. na mítingoch vystúpili

osobnosti: milan lasica, jaro Filip, karel kryl, emília vášáryová, milan kňažko,

Peter Dvorský.

Foto - tasr

noviny k novembru 1989 PonDelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk

a nástupište som s otcom dorazil v poslednej chvíli. Na peróne už nezostala ani noha. Len z otvorených dverí ešte trčala elektrická gitara a vzápätí zmizla dnu. Naskočili sme, výpravca zapískal a vlak sa pohol.

Môj otec vždy všade meškal a odkedy sa dal na politiku, ešte sa to zhoršilo. Už takmer

dva roky funkcionárčil a vôbec to nevedel. Nevzal ma na cestu preto, že chcel. Musel, lebo ma každý druhý víkend dostával na starosti. Naši si delili služby, hoci v mojom veku to už pôsobilo trocha absurd-ne. S ich manželstvom to vyzeralo ako s celým Československom. Samé hádky o hlúposti, každá drobnosť sa stávala zámienkou na konflikt, nekonečné vojny o slovíč-ka, vzájomné vyhrážky a bojkoty.

Predtým sa oco vláčil po kotol-niach a ľudia naňho pokrikovali, pretože mal dlhé vlasy a bradu. Teraz si pri ňom cestou na stanicu dvaja starci odpľuli, lebo sa im ne-páčili jeho názory. Nevedel som, čo si s ním počať. Obaja sme vedeli, že v skutočnosti mám skôr ja na starosti jeho. Aby sa príliš nenamá-hal. Aby si nevypil.

Nikdy som pred sebou nemal takú dlhú cestu. Vagóny sa zaplnili do posledného miesta. Putovali umelci, rockeri, sociologičky, kurá-tori, viacerí bývalí disidenti, ktorí sa stali poslancami, alebo konečne učili, či pracovali vo svojich po-volaniach. Šiel aj minister, ktorý strávil dokopy päť rokov vo väzení za rozvracanie republiky. Pridali sa manželky, milenky a milenci, zopár novinárov a obšmietačov.

Špeciálny vlak Warhol Tour vy-pravili z Prahy do Medzilaboriec na slávnostné otvorenie múzea 5. októbra 1991. Mnohých na se-dadlách a v uličkách som poznal od detstva, viacerých som videl prvý raz. Najväčšiu pozornosť pú-tala bývalá Andyho superstar, kto-rá vraj včera doletela z New Yorku, večerala u prezidenta na Hrade a dnes rovno po opici nastúpila do vlaku. Otec sa k nej pretlačil do kupé.

Podal som hviezde ruku, no viac som si všímal dievča, ktoré sedelo vedľa nej. Ju by si Andy okamžite vybral. Má Warholove nohy, ho-vorila superhviezda. Využil by ju a potom by ju zničil. Ako všetky ostatné, ako aj mňa. Mňa zo všet-kých najviac, bol to hrozný človek, neznášala som ho, milovala som ho, pokračovala, ale už som ju ne-počúval.

Vlak naberal rýchlosť a koľaje bubnovali. Osadenstvo za Prahou zamierilo do reštauračného vozňa. Otec ma nechal pri dievčati. Po-prosil ju, aby ma postrážila, čo ma urazilo, a zmizol.

Volala sa Katarína Varchoľová. Skoro som odpadol a opýtal som sa, či je vzdialená rodina s Andym. Netušila, o kom hovorím. Vysvet-lila mi, že v Mikovej je to bežné meno. Ja a neznáma sme v kupé zostali sami, zrejme v celom vlaku najmladší.

Katarína mala oblečené krátke červené šaty a jej nohy v panču-chách mi pripadali úžasné. Hnedé

vlasy jej v upravených kučerách lemovali tvár, zvierala tenké pery a často nervózne naťahovala dlhé bledé prsty.

O Warhol Tour vôbec netušila. Myslela si, že pocestuje normál-nym vlakom na východ. Pochá-dzala z Medzilaboriec! Keď si chcela kúpiť lístok, pri okienku jej povedali, že dnes ide tento jediný spoj. Keďže išla na pohreb, mala to aj písomne a nástojila, nakoniec jej dovolili, aby sa pridala.

Hovorila s rusínskym prí-zvukom, ktorý som počul prvý raz. Mala zamračený, prenikavý, žmurkajúci pohľad. Cesta sa začala

pomaly a rozmarne, no ona zostá-vala zachmúrená. Dlho sa nemohla uvelebiť. Niečo rozprávala, ale skôr pre seba a často som jej nerozu-mel. Do toho smutného hlasu som sa rýchlo zamiloval. Keď som sa jej niečo spýtal, trhlo ju, akoby sa pre-brala zo zlého sna. Silnelo vo mne podozrenie, že odo mňa nemôže byť oveľa staršia, dokonca sme azda rovesníci, ale pôsobila veľmi dospelo. Vyzerala oveľa vyspelejšie ako ja – hranatá skaderuka-skade-noha.

Len čo Katka vyšla do uličky, nemohla pokojne prejsť. Nech si dávala akokoľvek pozor na chôd-

michal hvorecký (1976)Autor je sPisovAteľ,

NAPosledy mu vyšlA

kNihA sPAmäti

Volala sa Katarína Varchoľová. Skoro som odpadol a opýtal som sa, či je vzdialená rodina s Andym. Netušila, o kom hovorím.

WArholove Nohy

PovieDka

34 – 35

zu, všetko sa na nej triaslo, hralo, chvelo. Okamžite ju obkolesili mu-ži. Keď ju videli, dvíhali hlavy a po-krikovali jeden na druhého. Pôso-bila celkom inak ako ostatné ženy vo vlaku. Chýr o jej prítomnosti sa okamžite rozniesol od prvého až po posledný vagón. Pozývali ju, prehovárali, žobronili, ale bránila sa. Robila sa, že ich nepočuje. To mužov iba povzbudilo. Slávneho sochára prešla trpezlivosť a preho-dil si ju cez plece. Videl som z nej len Warholove nohy.

Odjakživa nemám rád cestova-nie vlakmi osamote. Len čo som dosiahol taký vek, aby to nevyzera-lo nápadne, otec ma často vyložil na schodíky a nechal ma samého s tým, že ma kdesi na konečnej ktosi vyzdvihne. Používal ma na pašovanie papierov cez pol repub-liky. Radil mi, aby som sa dlho zdržiaval na záchodoch, aby som nevysedával, ale radšej sa potuloval po tmavých kútoch. Bál som sa, že vo vagónoch zablúdim, že vystú-pim na nesprávnej stanici, alebo že ma na nástupišti nikto nepočká a skončím zamknutý v opustenej čakárni na konci sveta.

Nikdy nezabudnem na cestu, keď ma eštebák pri Poprade oslovil,

aby som vyložil obsah detského batoha. Dodnes vidím jeho nemi-losrdné strieborné oči, keď som našiel odvahu aspoň na to, aby som trocha zdvihol hlavu. Pomaly som vytiahol zakázaný cyklostylo-vaný časopis a ruky sa mi poriadne triasli. Doteraz cítim, ako mi chla-divo vlhnú nohavice na stehnách, keď som sa pocikal.

Staré pocity a úzkosti, ktoré by v mojom veku mali byť už dávno zabudnuté, sa opäť vrátili. Bál som sa, čo je s Katkou aj otcom. Srdce mi dunelo ako spoje podva-lov koľajníc. Vyšiel som do uličky a v horúcom vydýchanom vzduchu som zamieril doľava. Z diaľky znela pieseň od Velvet Underground.

Toľko vypitého alkoholu ako v reštauračnom vozni som v živote nevidel. Známy profesor filozofie ležal na dlážke a bľabotal o konci sveta. Od tabakového a marihua-nového dymu sa mi zakrútila hla-va. Modravý dym šteklil oči i hrdlo a umožnil by mi vypustiť slzu aj bez plaču.

Všetci rozprávali o Warholovi a Katkiných nohách. Stala sa hlav-ným predmetom mužských túžob a ženských rečí. Hlučný fotograf sa chválil, že jej stehná zvečnil

polaroidom takmer celé. Sedela uprostred davu a mlčanlivo pila spolu s ostatnými. Neplakala, iba neprítomným pohľadom pozerala na všetko okolo seba. Tmavé oči dostali fialový nádych, koža zbelela, pohyby sa spomalili. Otec mal vy-pité a celkom ho preniklo šťastie. Spomínal na november, na vytrže-nie, ktoré trvalo mesiac.

Títo ľudia slovami porazili režim, ale nedokázali vyhrať nad sebou. Viacerí sa až zadychčali od hádok, kliali jeden na druhého, obviňovali sa zo zlyhaní a nesú-visle vykrikovali. Cítili, že svoje víťazstvo strácajú, a bolo to, akoby strácali samotný život.

S Katarínou sme sa dohovorili pohľadmi. Keď ju naveľa pustili na záchod, už som sa pripravil. Nebolo ľahké zmiznúť, lebo pútala stále viac pohľadov. No ja som poznal každý tmavý kút. Zamkli sme sa v poslednom kupé pre sprievodcu. Zatiahol som závesy. Nasledujúcich deväť hodín som ju počúval ako v horúčke. Jej oči sa naplnili krvou a vzplanuli farbou, ich pohľad bol ostrý, jasný a tvrdý. Už som vedel, komu sa chystá pohreb. Pochopil som, prečo ušla, hoci pred takými strašnými úmyslami sa nikdy ne-

dá ujsť dosť ďaleko. Často mlčala, bojovala s vlastnými myšlienkami ako s tieňmi a zjaveniami. Po celý čas sme sa na seba pozerali bez mihnutia oka ako milenci v prvých dňoch lásky alebo dve zvieratá, ktoré sa stretnú v lesnej tme.

Vlak brzdil, až napokon zastavil. Ďalej už koľaje neviedli. Na výpravu čakala do neskorej noci delegácia funkcionárov, ktorým sa pod nohy zrútil do pol pása nahý kultový rockový spevák. Aj viacerí ďalší cestujúci skôr vypadli, ako vystúpili. Babičky v krojoch vítali chlebom a soľou pankáčov, ktorí v rukách zvierali pivá aj riedidlo. Folklórny súbor Železiar spieval a tancoval. Dievčatá vo vyšívaných blúzkach a sukniach roznášali štamprlíky a vinšovali. Medzi zväčšenými cam-pbellovskými konzervami blúdilo stádo oviec.

Zišli sa ľudia zo šíreho okolia. Päť rôznych starčekov mi tvrdilo, že sú Andyho príbuzní a za popla-tok mi prerozprávajú svoj rodo-kmeň. Warholova superhviezda poskytovala rozhovor košickej tele-vízii, no vysvitlo, že nikto z redak-torov nerozumie po anglicky. Môj podnapitý otec začal slávnostný prejav a čoraz väčšia skupina miest-nych revala Česi peši do Prahy!

Múzeum som si nepozrel. Za-šiel som s Katarínou do vzdiale-ného domu. Nikomu neprekážalo, že som cudzí. Smútoční hostia sedeli oblečení v červenom ako ona. Aj pop, kostol a zástavy žiarili farbami. Mŕtvemu dievčatku na bielych obliečkach zatlačili oči a podviazali bradu, aby v krátkom čase nikto ďalší nezomrel. Keby sa v okamihu smrti usmievalo, one-dlho by ho nasledoval ďalší mladý z obce. Príbuzní zastavili hodiny, zakryli zrkadlá aj sklené tabule, aby mŕtva nemohla nahliadnuť do izieb a nezjavovala sa ako prízrak. Na prsia jej položili obrázky Isusa Christa, Bohorodičky a modlitebnú knižku s rozdrobeným chlebom. Okolo drobných rúk obtočili ru-ženec. Zvony vyzváňali, aby satan neukradol dušu. Veko pribili troma klincami. Na cintoríne som ako po-sledný hodil na truhlu kúsky zeme, aby som pochoval bolesť a všetko nepriateľstvo. Pozvali ma aj na komašinu. O štyridsať dní sa začne rozkladať srdce.

Vlak vyrazil naspäť na druhý deň večer. Stál som v tmavom kúte celkom vzadu. Díval som sa na uni-kajúce prázdne koľajnice a myslel som na to, čo Andy hovorieval, keď sa ho pýtali, odkiaľ pochádza. Odni-kiaľ. n

Toľko vypitého alkoholu ako v jedálenskom vozni som v živote nevidel. Známy profesor filozofie ležal na dlážke a bľabotal o konci sveta.