Streda 19. júla 2017

pRíPAD Miroslav válekFO

TO –

Tib

Or

Hu

szá

r, P

Or

TréT

y i.

Mir

Osl

av

vá

lek

, 198

4 –

89, s

lOv

ensk

á n

ár

Od

ná

ga

lér

ia

Jesenná láska

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z dušea človek, koník túlavý, od srdca k srdcu klušea pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno aké.Len srdce. Možno obrázok a možno tôňu iba.No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

(1948, časopis Plameň, knižne Dotyky, 1971)

II Prípad Miroslav Válek www.sme.skE-MAIL priloha@sme.sk Streda 19. júla 2017

Miroslava Válka som videl len raz v živote, aj to z úctyhodnej vzdialenosti divadelnej lóže.

Niekedy v roku 1985, pri akomsi dôležitom výročí, mal v Slovenskom národnom divadle prejav. Čítal ho rýchlo a bezvýrazne, stratený v obrovskom priestore javiska a v šume ešte stále sa usádzajúcich hostí. Neviem, o čom hovoril, boli to frázy, ale pri pohľade na tmavú drobnú postavu som si uvedomil, že toto je on, môj obľúbený básnik, ktorý napísal Smutnú rannú električku či Zabíjanie králikov. Aj z diaľky pôsobil pochmúrne a na ministra kultúry akosi nepatrične, znepokojujúco. Keď skončil, zostalo úplné ticho, jeho prejav bol krátky, kratší, než sme boli v tých časoch zvyknutí a jeho náhle odmlčanie všetkých zaskočilo. Potom sa začal koncert, symfónia od Krzysztofa Pendereckého, poľského skladateľa, kvôli ktorému som sa do SND unúval, Válek zmizol a už som ho nikdy naživo nevidel.Vtedy, pred vyše tridsiatimi rokmi, vyvolával rovnaké reakcie ako dnes. Kontroverzný Válek nie je vynálezom porevolučného obdobia, aj za komunistickej totality to bol človek, ku ktorému nikto nemal interpretačný kľúč. Jeho prvé štyri básnické zbierky patrili k tomu najlepšiemu v slovenskej poézii, ako minister slúžil komunistom, no pritom pre nich nerobil nadprácu, skôr naopak. Nikdy som nepochopil, prečo sa ho nezbavili a nedosadili na jeho miesto človeka ľudovejšieho, s papuľou veselo roztiahnutou od ucha k uchu. Pri pohľade na Válka do smiechu nikomu nebolo, navyše nemal vzťah k horám ani k folklóru, bol to mestský človek. A predsa na ministerstve vydržal, takmer až do neslávneho konca totalitnej moci. Dnes by mal Miroslav Válek (1927 – 1991) deväťdesiat rokov a naša príloha má svojou trochou pripomenúť básnika, ktorý zmodernizoval slovenskú poéziu a zároveň „znormalizoval“ slovenskú kultúru. Zostavili sme ju s pomocou ľudí, ktorí mali k Válkovi blízko alebo sa s jeho tvorbou a osobnosťou zaoberali ako profesionáli. Básne, ktoré sme v prílohe použili, vybrali práve oni, pretože čo by to bolo za prílohu o básnikovi bez jeho básní. © SME

Človek bez úsmevu

Editoriál Dušana Taragela

Sedemnásty júl 2017 je deň nedožitej deväťdesiatky Miroslava Válka – a teda okrúhle narodeniny mal aj v roku 1957, keď sme sa po prvý raz stretli, ale akosi na to vtedy neprišla reč. Zaujímavejšie vtedy bolo, že práve, po dlhej pauze, začal znova publikovať básne. Aj to boli svojím spôsobom narodeniny. Básnické znovunarodeniny.Mladým, nádejným básnikom totiž už raz bol – ešte pred februárom 1948. A nielen básnikom.Miroslav Válek si vo voľných chvíľach rád zahral aj šachy – a všetci, čo s ním hrali, sa zhodli na tom, že bol aj talentovaným šachistom.Navyše tí, ktorí poznali oba jeho talenty, radi dodávali, že Válek mával aj ako šachista básnické nápady – a že jeho šachové myslenie nájdeme aj v jeho poézii.Ak nás takéto hľadanie zvábi – na čo prídeme?

Už roku 1947, keď začala Apoš-tolská administratúra v  Trna-ve vydávať časopis Jas, hneď v  jeho prvom čísle sa objavila Válkova báseň Okienko, ktorá

potom nechýbala ani v  Zápalkách – cykle prvotín, obohacujúcom nové, rozšírené vydanie Dotykov (Slovenský spisovateľ 1971).

Ak si nad touto básňou i  sami trošku zabásnime, nájdeme šacho-vé myslenie už priamo v  jej názve. Veď každý štvorec je bratom všet-kých štvorcov – prečo by teda ne-mohol byť akýsi príbuzenský vzťah aj medzi okienkom, štvorverším a šachovnicou?

Dokonalým štvorcom sú i tie štyri štvorveršia.

A ako sa na básnika-šachistu patrí, nechýba v  básni ani najvzrušujúcej-šia šachová figúra – kráľovná.

Vo chvíli, keď Okienko vyšlo, bol je-ho autor najväčším prísľubom svojej generácie – doba mu však nedovolila nerušene pokračovať v rozvíjaní bás-nického talentu.

Objavilo sa iné okienko – zamre-žované, za ktorým po nastolení sta-linskej diktatúry v  Československu skončil básnikov otec. Čo postihlo otca, pocítil aj syn. Miroslav Válek ne-doštudoval. Práca v Jednotnom zväze slovenských roľníkov, kde sa uchytil, aby nejako prežil nasledujúce roky, určite nebola tým najzaujímavejším, čo túžil v živote robiť.

Všetko zlé je na niečo dobré – out-sider Miroslav Válek vynechal nápor socialistického realizmu, ktorý prá-ve, zároveň s diktatúrou proletariátu, nastúpil, aby zdevastoval slovenskú literatúru i  duše jej predstaviteľov v období medzi februárom 1948 a „od-mäkom“ roku 1956. Socialistickým realizmom nezaťažený Válek mohol potom úspešne zohrať svoju úlohu v literárnom pohybe na prelome päť-desiatych a šesťdesiatych rokov.

2Chruščovovskému „odmäku“ po

Stalinovej smrti a kvalite svojich čer-stvo publikovaných básní – medzi ktorými nechýbala báseň Šachy – mo-hol aj básnik-šachista Válek ďakovať za to, že sa zmenila jeho spoločenská situácia. Späť na vysokú školu ho síce nevzali (a  ani nemali dôvod, neusi-loval sa už o  to), ale zato mohol ko-nečne odísť z  Družstevného obzoru. Milan Ferko mu ponúkol redaktorské miesto v Mladej tvorbe a Válek tam nastúpil v roku 1957. Nová metla dob-

BÁSNIK >- ŠACHISTA

re metie – ten návrh „Čo keby ste tak, chlapci, spravili skupinu?“, vyslove-ný 1. decembra 1957 v Štefánke, patril k najlepším nápadom, ktoré dostal na novom pôsobisku.

No naozaj Miroslav Válek ešte aj v  roku 1957 veril, že rok staré posol-stvo ÚV KSČ, aby umelci názorovo si blízki zakladali tvorivé skupiny, stále platí? A  že aj po potlačení budapeš-tianskeho povstania v septembri 1956 bude odmäk ešte pokračovať? Netušil básnik-šachista, že aj keď sa navo-nok nič nemení, v skutočnosti nielen v Budapešti, ale aj v Prahe a Bratisla-ve je v roku 1957 už po odmäku?

Určite čosi také tušil, pretože zatiaľ čo my mladší sme sa pustili do prípra-vy aprílového čísla 1958, on sa pustil do zabezpečovacích prác. Budoval ob-rannú líniu ešte skôr, než sa objavia súperove figúry – a písal svoj povest-ný článok Cesty poézie.

O  tom článku píšem podrobne v eseji Ako, no predsa len sa aj tu pri-stavím pri jednej jeho pasáži – pri tej, v ktorej si Válek zaprorokoval, odkiaľ príde nová poézia.

„Odkiaľ teda príde táto poézia? Príde z ulice a bude hovoriť rečou ulice. Príde z tovární, z polí, z kaviarní, z autobusov, príde zo súčasného života a bude hovoriť jeho rečou. Bude mať udivené a trocha detské oči, ale vidiace oči. Bude objavovať svet okolo seba a v sebe. Objaví veci netušené a nové, a bude chcieť o nich hovoriť. To preto jej nebude stačiť to, čo bolo, ani to, čo je. Odkojená súčasnou poéziou bude si vážiť jej tvorcov, ale ich poéziu bude popierať. Zrúti staré múry, ale svoj dom nebude stavať vo vzduchu. Začne tam, kde ešte rezonujú najlepšie verše Plávku, Kostru, Horova, Žáryho, Mihálika, verše, ktoré prerástli poetickú koncepciu doby svojho vzniku. Ostatné ponechá histórii. Zo začiatku bude azda priveľmi prudká v gestách...“

Cesty poézie, Mladá tvorba 1958, č. 3 Keď bolo o  pár mesiacov neskôr

skupinové číslo zastavené a  sadzba scenzurovaných materiálov rozmeta-ná, cenzorský zásah akoby sa dostal až do našich duší: nikto z nás sa nestaral o  záchranu dokumentov. Neusilovali sme sa urobiť si kópie z tých dvadsia-tich posudkov, ktoré si dal o nás vypra-covať ÚV KSS a Milan Ferko nám ich na niekoľko hodín požičal, aby sme ve-deli, na čom sme. (Ale vďaka buď za to Pánu Bohu – aspoň nemôžeme dnes na nikoho nič vyťahovať.) A nezacho-vali sa ani mnohé naše vlastné cenzú-rou zadržané materiály – medzi nimi aj manifest Bude reč o poézii.

Viem si však spomenúť, čo v ňom bolo, a  tak aj dnes ho môžem virtu-álne položiť vedľa Válkovho článku Cesty poézie – a  s  prekvapením zisťo-vať, ako dôkladne kopíroval Válek te-rén toho manifestu, ako ho korigoval, ako ho zjemňoval a ako už vopred vy-vracal výčitky, o  ktorých predpokla-dal, že prídu.

Naozaj to bol básnik-šachista.Nie je azda perfektnou šachovou

kombináciou vymenovanie území, z ktorých príde nová poézia? To „z to-vární, z polí“ bolo dobové klišé. Kto ho

používal, nevybočoval z radu – Válek ho teda použil ako uspávanku sme-rom nahor, k  bdelej vrchnosti, aby vzápätí povedal „z kaviarní“. To už klišé nebolo, a ak, tak len odstrašujúce, ka-viareň bola symbolom buržoázneho štýlu života. Básnik-šachista vedel, že zaspávajúce bdelé oko vrchnosti sa v  tej chvíli muselo znova pootvoriť, a preto dodal „z autobusov, príde zo sú-časného života a bude hovoriť jeho rečou“, a uspal to oko znova.

Alebo iný šachový ťah: Válek tuší, že starší slovenskí básnici sa môžu uraziť na skupinový manifest, via-cerí sú v ňom vymenovaní – a tak aj on niektorých vymenúva a  vopred chlácholí.

Alebo iný ťah: Válek už vie, že tón manifestu je bezočivý, a  tak už vo-pred oroduje, aby si to nikto nevší-mal, veď je to len gesto, veď je to len zo začiatku...

Z  dnešného pohľadu sa môže nie-komu zdať tá úzkostlivosť básnika--šachistu priveľká. Ba mohlo to vyze-rať ako zbytočná úzkostlivosť ešte aj v  marci 1958, keď článok Cesty poézie vyšiel. No už o mesiac sa ukázalo, že ani takáto veľká úzkostlivosť na zá-chranu skupinového čísla nestačila.

3Básnik-šachista mal však na viac

než na priateľstvo s Trnavskou sku-pinou. Mal na simultánku s celou na-stupujúcou generáciou. A, pravdaže, aj na simultánku so svojou vlastnou. Vlastne sa takto stal dvojgeneračným syntetikom.

Roku 1958 sa konali celoštátne pre-vierky, v  ktorých dala vládnuca moc definitívne najavo, že sa odmäk skon-čil a  treba sa pozrieť na tých, ktorí naň naleteli a predčasne vystrčili hla-vy zo závejov. Tí teraz po nich dosta-nú. Z každého podniku, úradu, školy, redakcie vtedy niekoho pre výstrahu ostatným vyhodili – z  vydavateľstva Mladé letá vyhodili mňa.

Šachy

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom,pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,nezabúdajte, že je problém, na komzávisí vaše víťazstvo či pád.

Neukazujte svojmu súperovi pätya dámu strážte, ak ju máte rád.Nepúšťajte ju samu na výlety– nevieme nikdy, čo sa môže stať.

Nakoniec sa to zvrtne na zákone,že silu umu zdolá sila zrád.V partii často vyhrávajú kone;jedine kráľ však môže dostať mat.

(Báseň vyšla v roku 1957 v Mladej tvorbe, knižne v roku 1971 v reedícii Dotykov)

18. február 1969 – minister kultúry slovenskej socialistickej republiky Miroslav válek krátko po nástupe do funkcie.

III Prípad Miroslav Válekwww.sme.skE-MAIL priloha@sme.skStreda 19. júla 2017

Okienko

Netreba k tomu mnoho ambície,stačí pár dosák, klinec hrdzavýa veľká láska, ktorá ešte žije,je zasiahnutá priamo do hlavy.

Stával tam vandrák, príliš na to pyšný,že kráľovná má rada chudákov,a zasnívaný nad halúzkou višnínetušil ešte, koľko prázdnych slovsa onedlho o okienku stratí.Veď bolo isté: čosi zostane;napríklad krížik z púte, ktorý kúpila tia položila prosto do dlane.

A zostanú aj mnohé krajšie veci,tie, o ktorých sa teraz nevravía ktoré budú závidieť ti všetci,až budeš ležať v hrobe meravý.

(Báseň vyšla v roku 1947 v časopise Jas, knižne v roku 1971 v reedícii Dotykov,

rozšírenej o súbor prvotín Zápalky)

Keď sa však celoštátne previerky vybúrili, situácia sa znova upokojila, a predsa sa len ukázalo, že sa čosi zme-nilo. Napríklad v  literatúre: Trnavská skupina bola síce rozprášená, ale jej bojová úloha splnená. Socialistický re-alizmus stratil svoju pôvodnú zúrivosť a  začali zrazu vychádzať normálne, ideológiou už iba zľahka štrajchnuté knihy. Chýbali v  nich už tie protiim-perialistické „povinné cviky“, akým sa nevyhol ešte Rúfusov debut v roku 1956. Zato však si Válek hneď vo svojej prvej knihe a v rámci svojej simultán-ky mohol zahrať so svojím najkvalit-nejším generačným kolegom úspeš-nú partiu na šachovnici smútku.

Prirodzene, Válek nič po Rúfusovi neopakoval. Bol autentickým básni-kom a autentická bola aj skepsa, ktorá vyžarovala z  jeho vlastných veršov. O  dôvodoch, ktoré mal na ňu z  mla-dosti, sme už hovorili – a dosť mu ich prinášal aj neskorší život. V roku 1958, práve keď sa pripravoval na svoj bás-nický debut, sa uňho objavila tuber-kulóza, na ktorú sa musel opakovane liečiť. V roku 1961, po ťažkej chorobe, zomrela jeho prvá manželka Marian-na, sestra Jozefa Mihalkoviča. Roku 1977, takisto po ťažkej chorobe, tragic-ky zomrela druhá – Zora Zorinová, dcéra sovietskeho diplomata Valeria-na Zorina. I  Válkovej vlastnej smrti predchádzala ťažká choroba.

Neboli teda nijakou básnickou pó-zou, ale iba súčasťou intímnej seba-reflexie aj tie samovražedné pointy jeho najúspešnejších básní:Každý deň si uväzujem kravatu,každý deň myslím presne na to isté.

(Príťažlivosť, Slovenský spisovateľ 1961, z básne

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať)

Tu môžem pridať aj svoju redak-torskú spomienku. Keď sme vo vy-davateľstve Slovenský spisovateľ pripravovali do tlače Žihadlice (1980), antológiu slovenskej humoristickej a  satirickej poézie, našiel jej zosta-

vovateľ Rudolf Chmel veselú báseň takmer u  každého slovenského bás-nika, dokonca aj u  takých clivých lyrikov ako Sládkovič či Krasko. Iba u Rúfusa nič. A u Válka sa mu podari-lo nájsť iba veselú báseň pre deti, no ani jednu pre dospelých.

U Rúfusa sa to dalo čakať, no že by ani u Válka? Zaujalo ma to a prečítal som si celého Válka z  tohto zorného uhla. Nebol to celkom neúspešný po-kus – doplnil som Žihadlice ešte Válko-vou básňou Óda na boha zvierat z Milo-vania v husej koži (Slovenský spisovateľ 1965). Tá báseň je totiž „veselá“ aspoň z hľadiska spôsobu, ako v nej básnik pracuje s  jednotlivými slovami či metaforami:

Vyslyš nás, milostivý hmyz,zamávaj anjelskými krídlami,odpovedzte, cyklámenová voš:Vy ste boh?

Ale veru ani toto nie je veselá bá-seň, ak ju vezmeme ako celok. Hľa-dačom humoru nedával Válek veľkú šancu. Ukázal sa – hneď po Rúfusovi – druhým najsmutnejším básnikom v dejinách slovenskej poézie.

4Z  pozície redaktora Mladej tvorby,

ktorú si udržal aj po veľkom tresku Tr-navskej skupiny, mal totiž Válek dobrý prehľad nielen o  svojej generácii, ale aj o všetkých nových individualitách

a tendenciách, ktoré sa postupne pri-hlasovali. Mikuláš Kováč (ktorý sa prihlásil – pod menom Jozef Kováč – takisto už roku 1957) bol popri bás-nikoch Trnavskej skupiny tou najväč-šou. Nečudo teda, že básnik-šachista si zahral simultánku s celou touto ple-jádou, a nerobím asi chybu, keď ho na-zývam dvojgeneračným syntetikom.

No iba dvojgeneračným? Netreba nejakú tú generáciu pridať?

Keď po Trnavskej skupine nastu-pujú Osamelí bežci, opäť ich totiž, ako ich „starší brat“, uvíta a  uvedie v Mladej tvorbe (vtedy už ako jej šéfre-daktor) Miroslav Válek. A keď z Mladej tvorby roku 1966 odchádza, dokonca im ju prenechá. Hoci som tam v tom čase pôsobil ako externý redaktor, ani na um mu nezišlo prenechať časopis Trnavskej skupine – veď videl, že mne ani na um nezišlo zatúžiť po takom chomúte, radšej som sa po jeho od-chode nechal vyhodiť.

Válkova simultánka však ešte vždy nie je kompletná.

Prečítajme si najprv Smutnú rannú električku.

A  potom, po prečítaní tejto básne, preskočme až do roku 2007 a  prečí-tajme si, čo napísal pri príležitosti Válkovej nedožitej osemdesiatky je-ho podstatne mladší básnický kolega Daniel Pastirčák v  časopise .týždeň (23. júla 2007). A zistíme, že aj na par-tiu s  Pastirčákovou generáciou bol básnik-šachista – a v tom čase už mi-nister kultúry – schopný nájsť vhodný variant:

„Boli sme v tom čase Válkom posadnutí viacerí. Keď v sedemdesiatych rokoch v Ko-šiciach kandidoval za poslanca, vybrali sme sa do divadla na predvolebné zhromaždenie (čo v  tom čase odporovalo zdravému rozu-mu). Chceli sme vidieť Válka. Nesklamal. Do poloprázdnej sály ponurým hlasom al-koholika predniesol prejav, ktorý od prvej po poslednú vetu protirečil historickému opti-mizmu komunistickej strany. Civilizáciu opísal ako monštrum spejúce k sebazniče-niu. Neradostnú víziu nerozjasnil ani jedi-

nou vetičkou povinnej nádeje. Preto som ho mal tak rád. Pre ten jeho bezútešný agnos-ticizmus a  beznádejný nihilizmus... Jeho poézia nás strhávala silou svojho smútku. V krajine, kde vládol historický optimizmus i obyčajný ľudský smútok, pôsobil ako poli-tická diverzia. Smutná ranná električka zhudobnená Mariánom Vargom nám vtedy znela ako hymna vzbúrencov.“

5Zdá sa teda, že básnik-šachista je

aj  z  dnešnej perspektívy pozoruhod-ným zjavom a  ani posmrtnú partiu svojej simultánky neprehráva.

Má, prirodzene, aj svojich odpor-cov, ktorí mu neodpúšťajú jeho mi-nisterské pôsobenie.

A  predsa sa nedá nič zmeniť na tom, že prichádzajú ďalší a ďalší bás-nici, ktorí sa k nemu hlásia. Aj v naj-novšej zbierke najlepšieho z  nich – v  zbierke Erika Ondrejičku Tanec večerných vločiek (Galéria Brunovský, Bratislava 2006) – nachádzame báseň List pre princeznú – P.  S.  s  venovaním Miroslavovi Válkovi. Válek je v nej pre-vtelený do starého javora a  uvaľkaná pointa básne znie priam prorocky:

Starý javor v sebe tajne ukrývasmutnú pesničku z husľového drevaa jeho pieseň uvaľkaná do clivav záhrade ani s vetrom nedoznieva

6Válkova simultánka s  rôznymi

generáciami trvá, no môj článok sa chýli k záveru. Nemôžem ho ukončiť lepšie než tým, že básnikovi-šachisto-vi Miroslavovi Válkovi pripijem k ne-dožitej deväťdesiatke jeho vlastnou básňou Šachy – aj keď mat kráľovi je ešte v nedohľadne.

Ľubomír FeldekFOTO – Tasr, arcHív e. v.

Text vyšiel v knihe Ťahák z dejín

slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po

Malkáča, vyd. LIC 2013

Neradostnú víziu nerozjasnil ani jedinou vetičkou povinnej nádeje.

Ľubomír Feldek (1936)

Básnik, prekladateľ, prozaik a dramatik. Spoluzakladateľ básnického združenia Trnavská skupina (1958, Stacho, Mihalkovič, Ondruš, Feldek), ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo slovenskú poéziu. Dodnes má na svojom konte 19 kníh poézie, 10 kníh esejí, 14 drám, 33 kníh pre deti a vyše 22 kníh prekladov.

svadba Miroslava válka a Marianny Mihalkovičovej v roku 1951. v hornom rade druhý sprava budúci básnik Jozef Mihalkovič (1935), prvá sprava vedľa válka jeho sestra eva, ktorá nám túto doteraz neuverejnenú fotografiu prostredníctvom verony Šikulovej poskytla.

FOTO sMe – gabriel kucHTa

IV Prípad Miroslav Válek www.sme.skE-MAIL priloha@sme.sk Streda 19. júla 2017

Poéziu Miroslava Válka a jej kritický ohlas sle-dujem od roku 1963, keď som si ako micha-lovský stredoškolák

kúpil jeho zbierku Nepokoj. Počas mojich prešovských vysokoškolských štúdií v  druhej polovici šesťdesia-tych a  začiatkom sedem-desiatych rokov dôležité úvahy o jeho poézii napísali aj znalci, s  ktorými som sa v  Prešove stretával, Franti-šek Andraščík, Imrich Vaško a Albín Bagin. Válkove básne s  prešovským alternatív-nym študentským divad-lom poézie inscenoval Karol Horák. Toto experimentálne predstavenie malo invenč-ný názov V  ako Válek (1970), ktorý tiež poukazuje na vte-dajšiu prestíž autorovej poé-zie. Po dlhšom čase som do-spel k  rozhodnutiu, že poé-ziu niektorých slovenských autorov, ktorú celý život čítam, musím podrobiť hlb-šej literárnovednej reflexii. Takto vznikli aj moje práce o Válkovej pôvodnej i  prekladovej poézii, ktoré vyústili do monografie Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretá-ciách (LIC 2013). V tomto prípade mi šlo aj o  to, aby som uvažovanie o  Válko-vom literárnom diele na základe ana-lýzy a interpretácie jeho textov vrátil do polohy vecnej odbornej reflexie.

Hodnoty Válkovej poézie Podstatný hodnotový prínos pô-

vodnej poézie Miroslava Válka pred-stavujú jeho prvé štyri zbierky Dotyky (1959), Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963) a  Milovanie v  husej koži (1965), ktoré vyšli aj pod spoločným názvom Štyri knihy nepokoja, a cykly intímnej lyriky Z vody (1977) a Obrazáreň (1980). Výstav-bu jednotlivých kníh, celku prvých štyroch i  širšieho celku s  dvoma ne-skorými cyklami charakterizuje veľká miera metodickosti. Pritom nadväz-nosť jednotlivých podcelkov je konti-nuitno-diskontinuitná. Autor rozvíja jestvujúce, ale v intenciách neprestá-vajúceho básnického poznávania pre-dovšetkým mení optiku, prichádza s novými alternatívami. Z jeho poézie pre deti sú najvýznamnejšie knihy Veľká cestovná horúčka pre malých cesto-vateľov (1964) a  Do Tramtárie (1970). To všetko sú stále živé a  podnetné hod-noty jeho tvorby, modernej slovenskej a podľa mojej mienky aj univerzálnej poézie. K týmto knihám možno prira-diť autorov súbor Preklady (1977). Poé-ma Slovo (1976) sa z radu básnikových kníh vymyká. Viacaspektovosť a pro-tirečivosť jeho tvorby nahradila zjed-nodušujúca jednoznačnosť, transpa-rentný priemet dobovej ideológie. Prijímam z nej iba fragmenty.

Tematicko-problémové kontúry

Válek vo svojej poézii, paradoxne, postihuje partnerské vzťahy, vyhrote-ne tvaruje existenciálnu situáciu jed-notlivca, pričom nás  zasahuje svojou hlbinnou melanchóliou, analyzuje stav humanity, identifikuje zozvie-račtenie a zvecnenie človeka, skúma, čo robí s človekom technizácia života, nemilosrdne nasvecuje malomeštiac-tvo. V jeho poézii nachádzame vyrov-návanie sa so stalinským totalitným

Len tak

Len tak,ako keby som ťa stretol náhodou,ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,ako keby som ťa mohol odviezť loďou,len tak mimochodompoviem: „Mám ťa rád!“Povieš: „Ach! Ako každý!“

Také pokorenie!Možno by to bolo práve v auguste.Zahanbený až po korenestromov,krútil by som kľúčom na prste,povedal by som ti: „Poďme domov!“Len tak,ako náhodou.A mimochodom.

Bolo by to asiv stredu, o pol štvrtej pred obchodom,pri vedľajšom vchode,kde sa predávajú spomienkové predmetya vzducholode.Zašepkala by si:„Ale? A kam?“Spýtal by som sa ťa: „Čo je ti?Preboha, vrav, tak čo je ti?“

„Ach, nič,“ odvetila by si,„iba, že si to povedal tak náhlea mimochodom...“

Kde si?Stále sa desím,že ťa stretnem v noci,v letnej horúčave,keď mŕtva luna stojí za oknomjak hypnotizovaný spáča keď sa ľakám,že ma už zasa tušíplač.

Keď pijem čaja meliem kávu,keď sa bojím,aj keď si kabát obliekam,ustavične mám v hlaveto tvoje: „A kam?“Ktoviekam!Niekam, kde by som ti bol blízkoako stromu strom,kde by som sa ti prezradil,ako prezrádza sa voda vode,len tak,ako náhodou.Ako keď prší.

(Milovanie v husej koži, 1965)

V ako Válek. Fragmenty z počítačového zápisníkaJán Zambor o tom, kde v poézii má Válek svoje miesto a ako ho interpretovať

Prof. PhDr. Ján Zambor, CSc. (1947)

Slovenský básnik, literárny vedec a prekladateľ. Vydal jedenásť kníh poézie, tridsať kníh prekladov svetovej poézie (o. i. Lermontov, Achmatovová, Cvetajevová, Pasternak, Borges, Paz...), sedem literárnovedných kníh, editorsky pripravil štrnásť kníh (Horov, Novomeský, Andraščík, Hviezdoslav...). Kniha Niečo ako láska, niečo ako soľ (LIC 2013) je prvou ucelenou monografiou o poézii Miroslava Válka, prinášajúcou interpretácie jeho vybraných básní, cyklov a čiastočne aj prekladov. Autor za knihu získal Cenu Klubu nezávislých spisovateľov a prémiu Literárneho fondu.

socializmom (báseň Strom a prvé dve časti básne Estetika v Dotykoch, Odstra-ňovanie sôch a Verše v Nepokoji) a s do-bovým kapitalizmom (Bubnovanie na opačnú stranu, Skaza Titaniku). Účinne uchopuje tému fašizmu – vojny a ho-lokaustu. Holokaust sa uňho objavuje v  súvislosti s  obrazom historického času konca tridsiatych a  prvej polo-vice štyridsiatych rokov v  priestore menšieho mesta – v  básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať a v závere básne Sentimentálne Vianoce. Implicit-ne je prítomný aj vo veršoch vyjadru-júcich neistú situáciu človeka a pocit ohrozenia v Elementárnej básni: „Niečo ako oheň, niečo ako dym. / Kde som? Kde som? Kedy poletím?“ Na  báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať v jednom rozhovore so mnou s uzna-ním spomínal aj Ivan Klíma. Báseň sa v šesťdesiatych rokoch často recitova-la, ako stredoškolák som ju prednášal

aj ja. Emotívne tvarovanie témy holokaustu súvi-sí najmä s  predstavením príbehu študentskej lásky. Ide o  minulosť silne pre-žívanú aj v  prítomnosti. Verše „Boli biele Vianoce, / padal čierny sneh“ zo Sen-timentálnych Vianoc som pri jednej príležitosti iden-tifikoval ako absolútnu metaforu, o akej sa hovorí v súvislosti s poéziou Pau-la Celana. Válkova poézia sa tak zaraďuje do širšieho európskeho celanovského kontextu.

Metafyzická problema-tika nadobudla v  zbierke Milovanie v  husej koži po-dobu otrasenosti i  straty metafyzickej istoty,  vy-značovania iluzórnych civilizačných a  konzu-mentských náhrad Bo-ha v  súčasnom svete a  analytického skúma-nia, čo to robí s  človekom a humanitou.

Cynická a nihilistická poézia?  Válek vo svojom vývine dospel

ku  skeptickej poézii krutého pozna-nia. Irituje ma však, ako sa mechanic-ky preberá nálepkovanie básnika bez analýzy jeho textov. Obrazy cynizmu v  jeho básňach neznamenajú, že ide o  básnika cynického autorského po-stoja. Naopak, tento básnik nevšed-ného intelektu je súčasne citlivým i  citovým básnikom, prejavujúcim účasť k individuálnym ľudským osu-dom stíhaným nepriazňou.

Na pravú mieru sa mi žiada uviesť aj opakované vyjadrenia o nihilizme v  jeho zbierke Milovanie v  husej koži. Nihilistickú alternatívu tu rozohrá-va, ale u  tohto viacrozmerného bás-nika je to iba jedna z  alternatív ako vyhrotenie analytickosti, druhou je menej rozvinutá, ale predsa len vynárajúca sa alternatíva sľubujú-ca kladné chápanie ľudského bytia.

Nakoniec tam však zaznie priznanie sa k „neviem“, k neschopnosti priklo-niť sa k jednej z alternatív, čo súvisí s  tým, že básnik naráža na hranice racionálneho poznania. To, že básni-ci sa v  niektorých obdobiach svojej tvorby dostanú do krízy a  píšu pesi-mistické i  nihilistické verše, nie je nijakou zriedkavosťou. U nás sa však pojem nihilizmus začal používať ako nálepka konotujúca umeleckú nehodnotu. Pritom už rozhľadený kritik Albín Bagin vo svojej triezvej úvahe o Válkovi z roku 1970 napísal: „Bude treba ‚rehabilitovať‘ pojmy pesimizmus a  nihilizmus a  uplatniť ich pri posudzovaní niektorých sú-časných básnických výtvorov.“ Také-to „životné postoje“ aj v čase, keď sa „v  porovnaní s  minulosťou nemôže-me pochváliť toľkými úspechmi, ako sme mysleli“, pokladá za „legitímne“. Mimochodom, lyrický subjekt zbier-ky viackrát manifestuje, že sa nevy-zúva zo zodpovednosti za stav huma-nity a sveta.

Válek a básnická tradícia Válek rozvíja podnety moder-

ny, avantgardy, neoavantgardy, vý-znamných povojnových iniciatív, beatnikov, ruského konštruktivizmu a  iné. Podnety domáce (I. Krasko, L.  Novomeský, J. Kostra, P. Horov, z nadrealistov Š. Žáry) a  inonárodné (Ch. Baudelaire, P. Verlaine, T. S. Eliot, A. Voznesenskij). Do svojej poézie integroval modernistickú sugestív-nosť. S Kraskom ho spája schopnosť vytvorenia atmosféry v  básni, zmy-sel pre „hudobnosť“, krutá analytic-kosť, motív samoty a  túžby po me-dziľudskom kontakte, upriamovanie pozornosti na rozumovo nepochopi-teľné javy, na iracionálne momen-ty interpersonálnych vzťahov a bytia a  zaujatie témou otrasenosti metafy-zickej istoty.

Výstavbové princípy Významovú viacrozmernosť Vá-

lek často dosahuje zvrchovaným využívaním avantgardného princí-pu simultánnej výstavby. Napríklad v  básni Skľúčenosť po hlase spochyb-ňujúcom existenciu Boha vzápätí zaznie druhý hlas hovoriaci o  limi-toch ľudského poznania. Ak berieme do úvahy iba prvý hlas, obraz poézie skresľujeme.

Na Válkovi, tomto básnikovi sú-časnej civilizácie, je príťažlivá civil-ná tvarovanosť jeho poézie. Živým básnikom je vďaka problémovosti svojej tvorby, ale aj svojej civilnos-ti. Zdrojom civilnosti sú aj obrazné zdroje jeho poézie, najmä školské prostredie, svet techniky a  športu. Inšpiruje sa i vedeckým poznávaním. Je básnikom súčasnej literárnej ho-vorovosti, ktorej indikátormi sú slov-ník a  syntax. Pritom neprestáva byť plastickým, ba vyníma sa ako básnik výraznej, až markantnej umeleckej stavebnosti. Jeho vytváranie básne sa vyznačuje obdivuhodnou hybnos-ťou. Nevzdal sa zvukového tvarovania básne, iba jeho konvenčnej podoby. Prínosom je autorova žánrová inovač-nosť (spomeňme aspoň subverzívne ódy). Jeho verše a básne sa nám vrý-vajú do pamäti. Prečítali sme mnoho veršov niektorých básnikov a v hlave nám z toho neostalo skoro nič. Válek, to je iný prípad.

Ján zamborFOTO – Tasr

Miroslav válek v roku 1977.

V Prípad Miroslav Válekwww.sme.skE-MAIL priloha@sme.skStreda 19. júla 2017

V čom bol Válek výnimočný? Na jednej strane je jeho schopnosť

pravdivo a  bez ilúzií vidieť človeka – v  tom je Válek na Slovensku výni-močný. Na druhej strane je tu ochota prijímať hotové „pravdy“, vyfabri-kované komunistickou ideológiou – v tomto je nevýnimočný, ba priam typický. To prvé v našej kultúre osta-ne, to druhé je neobhájiteľné, aj keď dodnes sa ešte nájdu jeho advokáti. Pre mňa je však najvzácnejšia jeho schopnosť vidieť skutočnosť ostro a  nemilosrdne a  ostať pritom lyri-kom, čiže „spievať“ o svojom smútku či sklamaní. To je klasická podoba poézie a  plakať tak pôsobivo ako on dokázali len nemnohí.

Ktorá z Válkových kníh je podľa vás najlepšia? Respektíve, čo z  je-ho diela by ste odporučili záujem-covi o jeho tvorbu?

Milé pre svoju kultivovanosť a ozvennosť sú básne z tzv. obdobia Zá-paliek (1946 – 1948). Po nastolení socia-listického realizmu sa našťastie zdržal výraznejších aktivít – napísal len zo dve básnické agitky a  jednu „popu-lárnu“, dnes už takmer rozkošnú pes-ničku o  zamilovanom budovateľovi Oravskej priehrady. Po roku 1956, keď to politicky trochu „odmäklo“, už písal naozaj moderné básne, ktoré sa čitate-ľom páčili, a neboli pritom vôbec plyt-ké, naopak! Také nájdeme v prvej časti Dotykov (1959), no v  druhej už hlása dobové „ideály“. A  rovnako v  ďalších dvoch zbierkach Príťažlivosť (1961) a  Nepokoj (1963) je množstvo výbor-ných básní, ale aj niekoľko politicky vykalkulovaných. Istým vrcholom a hranicou zároveň je zbierka Milova-nie v husej koži (1965). Potom už nič.

Prečo hranicou?V  Milovaní v  husej koži akoby už

stratil vieru v  človeka, táto zbierka prináša silné svedectvo o  samote a  stratenosti jednotlivca v  hodno-tovo vyprázdnenom svete. Ale na druhej strane je to všetko už priveľ-mi inscenované, priam teatrálne, stráca sa dôverný vzťah k sebe, ktoré-mu sa Válek naučil ako katolícky bás-nik, a  namiesto sebaspytu už občas nastupuje vstupovanie do svedomia ľudskému druhu či celému svetu. Skoro by som povedal, že sa tu nená-padne – ako jedna z možností vývinu Válkovej poézie – stelie cesta k Slovu. To, že k Slovu naozaj došlo, je už vec politického vývinu Československa.

Válek ako cynik, nihilista, sar-kastik... Aj takéto označenia má jeho poézia. Prečo ich dostal a ako je to naozaj?

Titul cynik mu udelil po novem-bri ʼ89 Milan Hamada, znalec jeho poézie a bývalý priateľ – a mal na to plné právo. Válek, tento vraj známy normalizačný pomáhač, Hamadovi „pomohol“ akurát k  dvadsaťročné-mu zákazu publikovania. Hamadov rozchod s  básnikom sa však začal už pri Milovaní v  husej koži (kde sa

Kaplnka

Keby si rástla v záhrade a na slnku,chodil by som každodenne z diaľkyk vám do záhrady na fialkya tvojim nohám spravil by som kaplnku.

Tvoje nohy, keby si si nesadla,boli by v nej dva ružové stĺpy,ktoré vždycky – to vie už aj hlúpy –držia klenbu, aby na ne nespadla.

Vo zvonici, kde to bije zľahučka,je vysoko nad klenbou, no skrátka,keby boli otvorené vrátka,našiel by som dve voňavé jabĺčka.

Keby som tak kaplnku ja takú mal,namojdušu nebol by v nej nával,sám by som sa s jabĺčkami hrávala na noc ju na sto zámkov zamykal.

(Slovenské pohľady, 1956, knižne v roku 1971 v reedícii Dotykov,

rozšírenej o súbor prvotín Zápalky).

O čačanom básnikovi a kakanom ministrovi

Prof. PhDr. Valér Mikula, CSc. (1949)

Literárny vedec, pedagóg, publicista a prekladateľ. Vyšlo mu desať literárnovedných kníh, bol vedúcim autorského kolektívu Slovníka slovenských spisovateľov (2005). Patrí k najrešpekto­vanejším literárnym vedcom a kritikom, na čom má určite zásluhu aj jeho štylistická bravúrnosť a invencia. Jozef Bžoch o ňom napísal: „Má dar lapidárnosti; ak sa smiem pohrať so slovom, darí sa mu ulapiť podstatu diela a nadovšetko vie neopakovateľne formulovať svoj názor, ktorý má vždy esprit, no často je nemilosrdný, krutý, bezohľadný.“

Literárny vedec Valér Mikula je editorom Válkovho Básnického diela (2005) a jeho pohľad na básnika a jeho tvorbu je ako jeden z mála zbavený sentimentu a zhovievavosti.

Válek má podľa neho svoje umelecké vrcholy a pády a jeho ministrovanie bolo službou zlu

som mu vyčítal jeho sarkazmy. Na tie je náš národ obzvlášť nedotkli-vý, koho by teda netešilo šprihať mu ich do očí?

Kam by ste zaradili Válkovu poé-mu Slovo? V čase jej vyjdenia (1976) mnohí kritici aj básnici na ňu písali oslavné texty, zhudobnil ju dokon-ca aj Dežo Ursiny. Iní zas tvrdili (Hamada), že Slovo je zveršovaným Poučením z  krízového vývoja. Pre zaťatých komunistov je táto poé-ma aj dnes akoby vyznaním viery.

Je to propagandistické dielo, ktoré sa však tvári ako moderná a  pochy-bovačná poézia. Na jeho začiatku je jednoduchá odpoveď, dogma, ku ktorej sa hľadajú akože otázky, sú pripravené heslá, ku ktorým sa hľa-dajú efektné rýmy – a  potom sa len prehodí poradie. Takže nijaká dialek-tika a boj protikladov, je to vykalku-lované do posledného riadka vrátane všetkých vrúcnych i  nenávistných citov, ktorých je tam hodne. Tí, kto-rí vtedy Slovo „brali do písmenka“, so mnou iste nebudú súhlasiť, ale dnes mi táto kniha svojím dosahom pri-padá ako ono povestné Lajčiakovo Nenávidím a  milujem po dvadsiatich šiestich rokoch.

Na jednej strane je Válek básnik, na druhej Válek politik, minister kultúry. Čo urobila politika s  bás-nikom? Alebo je to delenie ešte zložitejšie?

Oddeliť sa dajú, ale je to umelé, a  najmä účelové. Čoskoro po jeho smrti sa vyrojili – a dodnes sa roja – „záchrancovia“ Válka, ktorí ho chcú rehabilitovať tak, že urobia hrubú čiaru medzi čačaným básnikom a kakaným ministrom. To je poriad-ne zjednodušenie, lebo tie čiary ve-dú aj všelijako inak, naprieč dielom i  naprieč osobnosťou. Ochotne sa v  publiku pripúšťa i  dosvedčuje, že ako človek Válek nebol iba červený diabol s  rohami, menej ochotne sa však už priznáva, že nie všetko v je-ho poézii je číry skvost. Čítal som už dokonca aj taký nezmysel, že Slo-vo je protikomunistická báseň! Na to  v  každom prípade a  celkom jed-noznačne treba povedať, že politika Válkovej poézii nepomohla: kde sa objavila, tam ju pokazila. Či pokazi-la aj človeka? Netrúfam si súdiť, no niečo hlboko skazené občas cítiť aj z  Válkových básní – iste aj preto sú dodnes iritujúce. To by mohlo signa-lizovať aj isté jeho predpoklady pre politiku. Ak totiž v  demokratickej spoločnosti sa dá do politiky vstu-povať aj s  predstavou šírenia dobra, za komunistickej totality muselo byť jasné každému čo len priemerne inteligentnému človeku (a  Válkova inteligencia nebola priemerná!), že vstupom do politiky sa dáva do slu-žieb zla.

Ako sa na Válka pozerať dnes? Čo priniesol slovenskej poézii a čo z toho pretrvalo?

Jeho poézia v sebe obsahuje viace-ro kultúrnych vrstiev a to je vždy prí-nosom pre naše, z tohto ohľadu málo vrstevnaté Slovensko. A čo z nej pre-trvalo? Válek má dosť básní, ktoré bo-li – ako sa vtedy hovorilo – „obrazom doby“, no s  dobou aj odišli. Má však tiež veľa básní, ktoré sa čítali i čítajú, spievali i spievajú, recitovali i recitu-jú. Nie, nemyslím Slovo, i keď to si vraj v  komunistických bunkách dodnes recitujú, ale napríklad jeho melan-cholické básne zo Zápaliek i  Dotykov, a  najmä moderné i  populárne básne zo začiatku šesťdesiatych rokov. Ich téma je básnicky veľmi stará, ale vo Válkovom podaní veľmi kultúrna: ja. A ešte a najmä: ja a láska. Nehovorím vlastne nič nové, lebo to povedal už jeho básnický konkurent a  zároveň jeho jasnozrivý kritik Ján Ondruš: „V  melodických erotických bás-ňach dosiahol Válek hranice svojich možností.“

No a  ako človek je Válek zložitý, na naše pomery (a na našich vykla-dačov) možno až prizložitý... Je to sí-ce falošná etymológia, ale zdá sa mi – a  vôbec to nemyslím moralisticky – že zdrojom jeho osobnostnej ZLO-žitosti je zlo.

dušan Taragel © SME

FOTO – Tasr

zaslúžilý umelec Martin Ťapák preberá 13. októbra 1976 z rúk Miroslava válka vyznamenanie rad práce.

začína aj rozchod Válka so sebou sa-mým). Tam mu vyčítal nihilizmus, nevidenie východiska z  krízového bytia. Veľmi to zjednoduším, ale Válek pre Hamadu stelesňuje tú fa-tálnu logiku vývinu, ktorá sa začína básnickým nihilizmom a končí ob-čianskym cynizmom. Nemusí to tak byť vždy a u každého. Nazdávam sa, že nihilistická línia je jedna z  naj-zaujímavejších, najhodnotnejších, i  keď najmenej viditeľných v  slo-venskej literatúre. Iné je byť cyni-kom v  poézii a iné v politike. Je však pravda, že v  období normalizácie Válek tým prvým prestal byť a  stal sa tým druhým... Ale najmenej by

Na jeho začiatku je jednoduchá odpoveď, dogma, ku ktorej sa hľadajú akože otázky.

VI Prípad Miroslav Válek www.sme.skE-MAIL priloha@sme.sk Streda 19. júla 2017

Prišli sme za ním do budmerické-ho spisovateľského zámku. Stáli sme pred otázkou, kam si sad-neme. Odmietol som návrh na posedenie v  jedálni: interview

je pre mňa prácou. A nerád pracujem pred očami iných ľudí – možno z osty-chu, možno zo strachu pred rozptyľo-vaním. Jednoducho mi prekáža, keď je pri rozhovore niekto, kto tam nepatrí.

Rozhodli sme sa porozprávať von-ku. Počasie bolo pekné. Vybrali sme sa na lesnú čistinku, kde bola hustá tráva a kde sme boli v bezpečí pred nevíta-nými hosťami. Polosediac, pololežiac sme sa zhovárali. Veľmi pohodlné to pre mňa nebolo. Ale rozhovor mal dobré tempo. Vždy je dobrý pocit, keď interviewovaný hneď uhádne zmysel otázky. Skúsený novinár a  básnik mi takto pomáhal zo všetkých síl – mož-no tiež z jednoduchého dôvodu: aby to mal rýchlo za sebou.

Pretože v rozhovore spomenul, čo si myslí o interview a o jeho potrebe, bol som nadmieru zvedavý, ako posúdi to, čo na papieri vzniklo z nášho lesného posedenia.

Čakal som dosť netrpezlivo na jeho odpoveď. List bol krátky: „Vraciam Vám rozhovor. Spravil som v ňom len minimálne zmeny. Na to, ako málo ste si zapisovali, je to celkom verné. Tvárim sa tam (v  rozhovore) trochu nahlúplo a ignorantsky, ale je to jedno, pravda sa večne tajiť nedá.“

Nemohol si vymyslieť vtipnejšiu bodku za tým lesným posedením v Budmericiach.

Kedy ste napísali svoju prvú bá-seň?

Keď som mal trinásť rokov. Ale odloženú ju nemám, iba sa na ňu pa-mätám. Keď na ňu spomínam, aj sa trochu hanbím – bola to akási hlboká úvaha o živote, natoľko hlboká, že to bolo až trápne... tak to vidím dnes. Asi o rok neskôr som už publikoval. Ale že budem básnikom, to som si nemyslel.

A čítať verše ste začali skôr?Ani nie. Čítal som iné veci. Krváky

a dokonca i rodokapsy a to veľmi rád. Verše som začal čítať približne v tom čase, keď som ich začal písať. Ale kto-ré verše som prečítal prvé, na to sa nepamätám. Prvý silnejší čitateľský zážitok som mal pri Čapkových pre-kladoch francúzskej poézie.

Čítate veľa poézie?Ťažko povedať. Najradšej čítam lite-

ratúru faktu. Napríklad taký Norimber-ský proces – to sú skvelé psychologické štúdie. Takáto literatúra predstavuje písomníctvo, ktoré je iba iným spô-sobom pohľadu – inak sa podobá nor-málnej krásnej literatúre. Zoberte si takého Jungka, jeho knihu Jasnejšie ako tisíc sĺnc. Mám jednoducho rád všetku vecnú literatúru.

Čo nazývate vecnou literatúrou?Mám na mysli hoci aj úžitkovú li-

teratúru, ktorá je potrebná, lebo obsa-huje veľa poučení – napríklad o fyzike, botanike, filozofii... To mám rád, lebo je to presná literatúra. Myslím si, že i poézia musí byť vždy presná. Niekedy sa môže báseň zdať absurdná, ale i vte-dy tam musí byť presné vyjadrenie.

Koho z  básnikov pokladáte za presného – ako to vy nazývate?

Halas je presný. Aj Nezval. I Holan. Ale každý svojím spôsobom. Všetci

Všetci dobrí básnici boli presní(raritný rozhovor z roku 1968)

dobrí básnici sú presní. Pozrite sa, ako Holan dokáže včleniť životnú realitu do niekoľkých veršov. Horší básnik by urobil novú báseň z  každého jeho verša.

Čo vám pomohlo pri písaní poé-zie?

Určite by sa našli príčiny čisto osob-né, ale o  tých by som nerád hovoril. A potom sú to spoločenské podmien-ky, ktoré mi uľahčili publikovať moju poéziu. Myslím tým proces okolo roku 1960, ktorý znamenal v literatúre uvoľ-nenie. Ešte v päťdesiatom deviatom to bolo všelijaké, vtedy vyšla moja prvá knižka. Mnohí sa čudovali, že vyjsť vôbec mohla. A dnes vidíte – tá zbierka vyzerá ako celkom nevinná poézia.

Cestovali ste veľa?Spoznal som všetky socialistické

krajiny okrem Albánska a  ázijských krajín. Okrem toho som bol vo Fran-cúzsku.

Poézia ktorej krajiny je vám ob-zvlášť blízka?

Blízka je mi Moskva. Aj osobne – bez ohľadu na poéziu. Mám tam veľa priateľov a  známych medzi občanmi aj básnikmi. Mimoriadne sa mi páčila poézia Voznesenského. Na svoju dobu predstavovala úplné nóvum. Teraz je viditeľná celková zmena – a  tak veľa

z  toho, čo sa zdalo smelé a  dokonca až formalistické, stáva sa normálnou súčasťou celej poézie. Konečne tam začínajú prirodzene nadväzovať na dvadsiate roky, na poéziu onej doby. Prerušiť takú tradíciu nie je možné. V  poézii dvadsiatych rokov je obrov-ské množstvo podnetov a doteraz ne-bol čas ani poriadna príležitosť plne ich využiť. Myslím si, že v poézii, v jej histórii sú obdobia vynálezov a  ob-dobia sériovej výroby. Dvadsiate roky boli obdobím vynálezov a po nich do-šlo v  poézii k  rozmnožovaniu istých schém.

Je namáhavé písať poéziu?Píšem takmer denne. To znamená,

že rozmýšľam o  rôznych veciach, vy-mýšľam, zhromažďujem polotovary, hoci to ešte nedávam priamo na pa-pier. Keď píšem, pracujem intenzívne. Mám svoj pracovný systém. Zlý sys-tém, aký vyplýva z  typu mojej pova-hy. Pracujem tak dlho, kým nie som celkom vyčerpaný. Pracujem denne i  štrnásť hodín a  niekedy ešte viac. A bohužiaľ, takmer výlučne pracujem v noci, tak sa mi robí najlepšie. V lete i v zime, to mi je jedno. Ale písať mô-žem len v  prostredí, ktoré dobre po-znám. Najradšej píšem doma – a tam môžem písať len v noci, pretože vo dne sa v paneláku pracovať nedá.

Narúča takýto systém vaše súk-romie?

Narúša. A  zdraviu tiež nepridá. Zmeniť to je však ťažké. Keď človek píše román, môže to robiť ráno, je to práca na pokračovanie. Ale ja, keď ne-napíšem báseň naraz, je to zlé, a mož-no ma to neskôr prestane zaujímať – aby ste mi rozumeli, keď hovorím na-raz, niekedy to znamená deň, inokedy tri dni alebo aj tri týždne, skrátka bez väčších prestávok. Báseň ma niekedy

prestane baviť, keď prezradím svoj ná-pad známym. Preto sa má o poézii ho-voriť čo najmenej, a to platí i pre tento rozhovor.

Akú krajinu máte rád?Rovinu. Narodil som sa na rovi-

ne. Nerád chodím k  vode. A  ani lesy nemám rád. V  takej krajine sa nevy-znám, strácam prehľad. Mne by vy-hovovala krajina, ako je na Ukrajine – pole, tráva, sem-tam strom, taká kra-jina má svoj rytmus.

A čo robíte, keď nerobíte?Bavím sa s rybkami v akváriu. Mám

teraz už dvanásť akvárií a to je robota. A ľudia si o vás myslia... keď som nie-sol v igelitovom vrecku rybky, stretlo ma dievča a utrúsilo: Ten je ale riadne strelený.

Chodievate do lokálov?Ani nie, radšej sedím doma.

Aký alkohol pijete?Dobrú whisky so sódou a  ľadom.

Víno nemám veľmi rád.

Aký typ žien sa vám páči?Nemám vyhranený typ – musí mať

iba sexappeal.

Čím ste chceli byť za mladi?Asi som nechcel byť ničím.

A stali ste sa básnikom a noviná-rom. Prekáža novinárčina poézii?

Len časovo. Ale že by rozdrobovala osobnosť, to by som nepovedal. Nao-pak, ja si myslím, že poézii je len na škodu, keď je človek izolovaný.

Aké prekážky musí vaša poézia prekonávať?

S  cenzúrou ťažkosti nemám. Ne-môžem sa sťažovať. Spoločenské pod-

mienky sú teraz vcelku priaznivé. A  tak prekážky? Každý tvorivý čin je premáhanie seba samého. Inak...? Prekáža mi hluk v  paneláku. Klavíry by sa tam mali zakázať. A nemyslite si, že v noci je úplné ticho. Niekedy trvá hluk až do tretej ráno.

Kto je prvým čitateľom vašich veršov?

Zvyčajne žena.

A kritikom?Vždy žena.

Čo pomáha, keď vám písanie nej-de?

Vtedy si prelistujem nejaké verše, ktoré mám rád. Ale podstata je v tom, že človek je strašne lenivý – stále sa musí nútiť.

Čo si myslíte o našom rozhovore?Dúfam, že je to môj predposledný

rozhovor s novinárom na uverejnenie.

Nemáte to rád?Nie. Ale skôr z  osobných príčin.

A tiež si myslím, že väčšina rozhovo-rov nemá nijaký zmysel.

Ďakujem za úprimnú odpoveď a vôbec za rozhovor. Čo budete teraz robiť? Budete písať? A nakoniec mi povedzte: keď píšete, pozeráte sa z okna?

Keď robím, sťahujem záclony – ne-môžem sa pozerať von. Taký pohľad mi rozbíja pozornosť. Keď tam vonku vidím strom, potom ďalej zvonicu a  potom ešte niečo – cítim rytmus. A nechce sa mi písať.

Jiří ledererFOTO – ericH einHOrn

Toto je zrejme jediný otvorenejší rozhovor, ktorý Miroslav Válek poskytol médiám. Jeho veľmi zriedkavé rozhovory, publicistika či vystúpenia sa zásadne týkali len konkrétnej témy, nič osobné do nich nikdy nepreniklo, jeho súkromie bolo pre verejnosť tabu. Rozhovor pripravil český novinár Jiří Lederer, ktorý ho zaradil do svojej knihy Tak tedy... přijďte!, ktorá je súborom rozhovorov s najvýznamnejšími osobnosťami českej aj slovenskej kultúry polovice 60. rokov. Z neznámych príčin kniha vyšla najprv v preklade do slovenčiny pod názvom Povedali... príďte! (Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava máj 1968, preložila Hana Kovačičová), v češtine vyšla až v roku 1991, dávno po emigrácii a smrti Jiřího Lederera. Všetky fotografie do knihy nafotil Erich Einhorn. Štyridsaťročný Válek sa ocitol v spoločnosti Jana Wericha, Jiřího Suchého, Vladimíra Holana, Eugena Suchoňa či Jána Cikkera netušiac, že od januára 1969 sa stane na dvadsať rokov slovenským ministrom kultúry.

(dt)

Bavím sa s rybkami v akváriu. Mám teraz už dvanásť akvárií a to je robota.

VII Prípad Miroslav Válekwww.sme.skE-MAIL priloha@sme.skStreda 19. júla 2017

Kalendárium života a diela 17. 7. 1927 sa narodil Miroslav Válek v Trnave. Otec Ján (1895 – 1972)

pochádzal z Lišne pri Brne, po februári 1948 bol ako funkcionár Demokratickej strany väznený. Matka Jozefína, rod. Staneková (1900 – 1970) pochádzala z Nového Mesta nad Váhom, bola domáca. Staršia sestra Mária (1925 – 2004) žila v Bulharsku, mladšia Eva (* 1935) žije v Trnave.

1933 Začína chodiť do základnej školy v Trnave. 1939 Začína študovať na biskupskom gymnáziu v Trnave. 1942 Publikuje prvú báseň Život v marcovom čísle

„časopisu slovenskej mládeže“ Plameň. 1943 Básňou Korzo uverejnenou v januárovom čísle

Rozvoja sa začína jeho spolupráca s týmto „časopisom stredoškolských študentov“.

1947 Zmaturoval na Obchodnej akadémii. V jeseni začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, kde do polovice roku 1949 absolvoval štyri semestre.

1949 Od 1. apríla pracuje ako vedúci tlačového oddelenia a zástupca vedúceho kultúrno-propagačného oddelenia Ústredného výboru Jednotného zväzu slovenských roľníkov v Bratislave. Uverejňuje svoju prvú socialistickorealistickú báseň Svitanie.

1950 Od 15. mája je redaktorom časopisu Slovenský roľník vo vydavateľstve Oráč v Bratislave.

1951 Žení sa s učiteľkou Mariannou Mihalkovičovou (1932 – 1959), sestrou básnika Jozefa Mihalkoviča. Od 15. mája je redaktorom časopisu Týždeň až do jesenného nástupu na základnú vojenskú službu v Tábore. V Kultúrnom živote č. 21 uverejní ešte báseň – agitku Armádny rozkaz 1951 a potom sa na päť rokov publikačne odmlčí.

11. 6. 1952 sa mu narodila dcéra Miroslava. 26. 10. 1953 sa vracia zo základnej vojenskej služby, od

1. novembra pracuje ako redaktor časopisu Družstevný obzor v Bratislave.

1956 Po istom politickom uvoľnení publikačný návrat, a to hneď piatimi básňami v Slovenských pohľadoch č. 10 (Hrdlička, Už koľkú noc, Lúčenie, Ráno, Kaplnka).

1957 Od 1. júla redaktor časopisu Mladá tvorba. 1958 Objavuje sa tuberkulóza, na ktorú sa opakovane lieči, o. i.

v Podunajských Biskupiciach. 1959 Vyšla mu prvá knižka veršov pre deti Kúzla pod stolom

a v novembri prvá básnická zbierka Dotyky. 1961 Sťahuje do Bratislavy na Riazanskú ul. č. 58. Neskôr

krátko býval na Sládkovičovej ul. a potom až do smrti na sídlisku v Dúbravke na ul. Karola Adlera 7. Po tragickej smrti prvej manželky sa žení s literárnou vedkyňou Zorou Zorinovou (1933 – 1977), dcérou sovietskeho diplomata a politika. Vyšla mu básnická zbierka Príťažlivosť.

1962 Vstúpil do komunistickej strany. Od č. 4 je šéfredaktorom Mladej tvorby (až do roku 1966).

1963 Bol zvolený aj za člena výboru Zväzu slovenských spisovateľov a za člena Ústredného výboru Zväzu československých spisovateľov. Vo vydavateľstve Smena vyšla básnická zbierka Nepokoj.

1964 Vyšla mu zbierka pre deti Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov.

1965 Stal sa tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Vyšla mu básnická zbierka Milovanie v husej koži.

1966 Stáva sa šéfredaktorom novozaloženého literárneho mesačníka Romboid (až do konca ročníka 1967).

1967 Od 1. októbra je predsedom Zväzu slovenských spisovateľov (do roku 1968).

1968 V marci vystupuje (spolu s L. Novomeským a V. Mihálikom) z redakčnej rady Kultúrneho života pre nesúhlas s jeho orientáciou.

1969 Od januára ministrom kultúry Slovenskej socialistickej republiky.

1975 Po rozvode s manželkou Zorou sa žení s právničkou Katarínou Ružičkovou (* 1944). Bol mu udelený titul zaslúžilý umelec.

1976 Bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady. Vyšla mu básnická skladba Slovo, ktorá bola odmenená Cenou Rudolfa Jašíka a výročnou cenou Zväzu slovenských spisovateľov.

1977 Vyšiel mu cyklus básní Z vody a súbor básnických prekladov Preklady. Pri príležitosti 50. narodenín mu bol udelený titul národný umelec. Bývalá manželka Zora spáchala samovraždu.

1987 Pri príležitosti 60. narodenín vyznamenaný Radom Víťazného februára.

25. 3. 1988 sa v Bratislave konalo vopred ohlásené zhromaždenie za náboženskú slobodu (tzv. sviečková manifestácia). Je členom komisie ÚV KSS pre „alternatívy priebehu demonštrácie a patričné protiopatrenia“, ktorá zo 4. poschodia hotela Carlton sledovala a riadila zásah polície proti občanom. V decembri prestal byť ministrom kultúry.

1989 V marci sa stáva predsedom Zväzu československých spisovateľov v Prahe. Po novembrovej revolúcii odchádza z verejného života.

27. 1. 1991 zomrel v Bratislave.

Zdroj: Miroslav Válek – Básnické dielo, vyd. Kalligram 2005, krátené

V dvoch knihách o Mariánovi Vargovi a skupine Collegium Musicum a zároveň v jednom rozhovore sa vyskytuje aj niekoľko zmienok o vzťahu hudobníka Mariána Vargu a básnika Miroslava Válka.

VARgA: Listoval som si vo Válko-vej zbierke Dotyky a  hneď mi bolo jasné, že toto (báseň Smutná ranná električka) by som chcel urobiť. Nie-len pre obsah, hoci ten existencia-listický tón mi bol bytostne blízky... tá báseň sa sama núkala na zhudob-nenie, jej rytmus bol dopredu daný, stačilo ju nahlas čítať. Ale keď som už mal hotovú aj melódiu, potrebo-val som niektoré slová viackrát zo-pakovať, natiahnuť verš. A  to som si netrúfol bez Válkovho súhlasu, nielen preto, že bol minister, už len z  takej principiálnej úcty k  nemu ako k básnikovi. Tak som šiel za ním a  najskôr sa opýtal, či ju môžem zhudobniť, na čo mi odpovedal, že mu bude cťou. Keď som mu na pa-pier začal kresliť, ako si to predsta-vujem, veľmi taktne mi naznačil, že nech si s  tou básňou robím čo chcem, hlavne nech ho nezdržujem.

VARgA: Možno tak trochu nado mnou držal ochrannú ruku, ale z vlastného rozhodnutia. Som hlbo-ko presvedčený, že keby nebolo jeho,

zrejme by som nikdy nemohol vy-stupovať. Veď mu aj bolo verejne vy-čítané, že sa zastáva chuligána. A on bol natoľko prezieravý, že sa nikdy na verejnosti neoháňal mojím me-nom a  nikdy ma nechválil, pretože vedel, že by mi tým uškodil. Nebohý Rudo Sloboda mi kedysi povedal, že na nejakom spisovateľskom zjazde vraj Pezlár (ideológ ÚV KSS, pozn. aut.) použil argument, že dôkazom slobody prejavu v tejto republike je Vargova existencia.

(Peter Uličný: Marián Varga. O cestách ktoré nevedú do Ríma,

Slovart 2004)

VARgA: Neviem, z čoho prameni-la jeho nepochopiteľná sympatia ku mne. Možno to bolo preto, že bol pijan ako ja. Možno som mu pripomenul niečo z neho, čo už v sebe udusil ako komunistický aparátnik. Ale chcel by som pripomenúť, že všetko bolo od-tiaľ – potiaľ, tých návštev uňho bolo málo. Ja som si ho ctil ako básnika, on ma možno tiež trochu rešpekto-val. Nekomunikoval so mnou ako úradník. Neviem však, ako to mal vyrovnané vo vzťahu k režimu, ktorý prezentoval. Ja som mal pocit, že ním opovrhoval, ale viezol sa v tom.“

(Denisa Vojtényiová, HN 27. 8. 2004 – in Marian Jaslovský:

Collegium Musicum, Slovart 2007)

KREKOVIČ: Neviete, či sa Válko-vi pesnička páčila?

VARgA: Keď som si pýtať povo-lenie na úpravy, odbil ma, nech si s  textom urobím, čo chcem. Keď som mu doniesol platňu, vravel, že je rád, zháňal ju pre svoje deti. Ale neviem, či z nej niečo počul. Možno že áno, kvôli Hammelovi, ktorého neskôr menovali zaslúžilým umel-com.

KREKOVIČ: Prečo práve nad vami držal Válek ochrannú ruku?

VARgA: To už sa nedozvieme. No práve jemu asi vďačím za to, že ma nezakázali. On mi žehlil maléry a sympatické na tom bolo, že reago-val okamžite – zdvihol telefón a po-riadne vynadal riaditeľovi Slovkon-certu. V  časoch, keď nepadalo iné oslovenie ako súdruh, ma oslovoval „pán Varga“ a  ja jeho „pán minis-ter“. Ako všetci komunisti, Válek sa nezachoval slušne, ale vedel, čo je slušnosť a  tvorivosť, lebo sám bol tvorivý, než sa stal politikom. Do štyridsiatky spísal celé dielo, potom šiel do politiky a ako básnik skončil.

(Rozhovor Miloša Krekoviča s Mariánom Vargom

pre týždenník TV OKO 30. 8. 2012)

Marián Varga a Miroslav VálekMarián varga. FOTO – JuraJ barTOŠ

Smutná ranná električkaSmutná ranná električkaa ja v nej a ja v nej,už ma vezúako v rakve sklenenej.

Smutno zvonia pred namia za nami smutno zvoniasmutné zvonce v smutnom dni,smutný sprievod pohrebný.

Vždy, keď idem takto k tebe,vždy, keď idem takto k vám,plačem ako na pohrebe.Ľúto mi je vlastnej smrti.Vždy sa niečo vo mne zrúti,Vždycky niečo pochovám.

Celé mesto je dnes smutné.Smutné parky, smutná pláž.A ja smútim preukrutne:

Chodím k tebe, keď ma voláš,chodím, aj keď nevoláš.

Marián varga a Pavol Hammel. Jedna z fotografií, ktoré vznikli pri fotení obálky albumu zelená pošta, na ktorom je aj skladba smutná rannáelektrička. FOTO – TibOr bOrský

VIII Prípad Miroslav Válek www.sme.skE-MAIL priloha@sme.sk Streda 19. júla 2017

Autori textov: Dušan Taragel a externí spolupracovníci. Editorsky pripravil: Dušan Taragel. Dizajn prílohy: iGor Kovár. Grafická úprava: Branislav Šimák

Čo vás inšpirovalo urobiť dokumentárny film o básnikovi Miroslavovi Válkovi?

Dokončovali sme dokument Hrana o Marekovi Brezovskom a s koproducentom a strihačom Ma-rošom Šlapetom sme sa rozprávali o tom, že toto je dobrý spôsob, ako rozprávať o našej spoločnos-ti – cez silné a  zároveň kontroverzné osobnosti. Hrana bol príbeh revolúcie a štyroch rokov po nej. Kým doteraz sme počúvali len hlasy politikov o  tom, ako to bolo, čo bolo možné a  čo bolo ne-možné, cez Marekov príbeh mohli zaznieť aj hla-sy ľudí, ktorí tie časy zažili na vlastnej koži. Nuž a takto sme prišli aj na Miroslava Válka.

Čo vás na ňom zaujalo?My sme generácia, ktorá detstvo strávila ešte

v  minulom režime, no s  prahom dospelosti sme vstúpili do nového spoločenského systému. Nie sme zaťažení starými vzťahmi, napríklad tým, že spisovateľská obec na Slovensku je polarizova-ná a sú tu nezmieriteľné tábory. Keď spomeniete Miroslava Válka, z  každej strany sa dozviete iné príhody, súdy a  názory. To bolo pre nás dôležité, pretože sa otváral priestor povedať cez jeho osobu čosi viac o tejto krajine a spoločnosti. V žiadnom prípade nebolo naším motívom Válka očisťovať alebo mu poriadne naložiť. Existuje kopa kníh, ktoré napísali odborníci, historici a  tam je veľa vecí už pomenovaných. Lenže táto vedomosť ako-by nezostúpila k  bežným ľuďom, tým postačuje bežný čierno-biely pohľad. Jednou z úloh umenia je aj to, aby veci, ktoré priniesol historický vý-skum, oslovili ľudí, a to sa dá jedine cez silný prí-beh. Až vtedy dokážu prežiť tie časy, konfrontujú sa s nimi.

Čierno-bielosť máte na mysli s  tradičným Válkovým hodnotením – dobrý básnik, zlý minister?

Keby Válek nevstúpil do politiky, je jasné, že o  žiadnej kontroverzne vnímanej osobnosti ne-hovoríme. Navyše o  osobnosti, ktorá nesie v  po-zadí aj tragický osobný príbeh. Vo filmoch aj di-vadlách, ktoré robím za posledných osem rokov, sa vždy snažím rozprávať o minulosti na základe konkrétnych osudov. Cez ne sa dá všeličo o  spo-ločnosti dozvedieť. Milan Rúfus v  nekrológu ve-novanom Válkovi povedal, voľne parafrázujem: kiež by náš hnev bol pomalší a  naša múdrosť rýchlejšia, bolo by to na prospech básnika aj spo-ločnosti. Vychádzal z  toho, že v  čase, keď Válek zomrel, ešte nenastala situácia, aby sme sa naňho dokázali pozrieť objektívne. Odvtedy však uply-nulo dvadsaťšesť rokov a možno ten čas konečne prišiel.

Aká bola cesta od nápadu k realizácii?Je to úplne bežná cesta, na začiatku máte ná-

pad, musíte pripraviť projekt a  potom zháňať peniaze. Základnú sumu nám poskytol Audiovi-zuálny fond a  dôležité bolo, že do projektu kop-rodukčne vstúpili aj RTVS a  Slovenský filmový ústav. Nakrúcať a zbierať materiál sme začali pred štyrmi rokmi, dnes sme tesne pred dokončením.

Válek by mal 90 rokov, zrejme bolo ťažké nájsť ľudí, ktorí si ho pamätali dajme tomu eš-te ako mladého básnika. Koho sa vám podarilo osloviť?

Nezanechal po sebe nič, len svoju poéziu

Patrik Lančarič (1972)

Absolvoval odbor divadelná réžia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2002­2004 bol umeleckým šéfom činohry ŠD Košice. Pre slovenské aj zahraničné divadlá pripravil množstvo inscenácií (SND, Astorka Korzo 90, Štúdio L+S, Thalia Theater Hamburg, a. i.). S dramatikom Petrom Pavlacom pripravil sériu životopisných inscenácií: Ja, Baťa; Vtedy v Bratislave; Červená princezná; Einsteinova žena. Vo filme debutoval v roku 2007 drámou Rozhovor s nepriateľom. V roku 2008 pripravil dokumentárny film Ladislav Chudík, v roku 2014 dokument Hrana, o hudobníkovi Marekovi Brezovskom. V septembri 2017 nastúpi na miesto umeleckého riaditeľa v Mestskom divadle Zlín.

Tesne pred dokončením je rozsiahly dokumentárny film o Miroslavovi Válkovi. Divadelný a filmový režisér Patrik Lančarič pri jeho nakrúcaní vyspovedal množstvo

osobností a zároveň narazil na veľký problém: náš najznámejší a najrecitovanejší básnik si svoje súkromie strážil tak, že sa o ňom takmer nič nedalo zistiť

Bol to dlhý proces, chvíľu trvalo, kým sme si získali vzájomnú dôveru, ale napokon sa nám po-darili veľmi plodné stretnutia. Na zázname máme rozhovory s tridsiatimi šiestimi ľuďmi, ktorí Válka poznali veľmi dobre, či už z  prostredia literatúry, alebo politiky. Dôležité veci hovoria Jozef Bžoch, Milan Hamada, Ján Buzássy, Ľubomír Feldek, Eduard Grečner či Marián Varga. Podarili sa nám rozhovory aj s  bývalým predsedom vlády Petrom Colotkom či straníckym historikom Viliamom Plev zom. Som veľmi rád, že s  rozhovorom súhla-sila dcéra Miroslava Válka pani Vallová či jeho tre-tia manželka, pani Katarína Válková. V  kontakte sme aj s  nevlastným synom Andrejom Válkom. Rovnako dôležitá bola aj práca v archívoch, odkiaľ sme získali materiály s politickými predstaviteľmi z čias socializmu Vasilom Biľakom, Gustávom Hu-sákom či Ľudovítom Pezlárom, ale aj s  hudobní-kom Dežom Ursinym či spisovateľom Ladislavom Ballekom. Je to obrovské množstvo materiálu, keď si zoberiete, že s  každým respondentom sme hovorili dve či tri hodiny a  z  toho vybrať len pár minút znamená, že si to musíte pozrieť viackrát. Uvažujeme nad paralelným projektom, že by sme tieto rozhovory celé preklopili na internet, aby boli prístupné všetkým záujemcom o históriu a obdo-bie normalizácie. Je to orálna história Slovenska, množstvo príbehov, z ktorých každý by bol na sa-mostatný dokument.

Válek bol človek uzavretý, o  jeho súkromí sa vie málo. Jediné, čo nám zanechal, sú jeho básne.

On si súkromie nieže chránil, on tam mal stenu. Hovoríte si, že taký populárny básnik, akým bol v 60. rokoch, bude mať v archíve veľa materiálov, a zistíte, že tam nie je nič. Hovoríte si, dvadsať ro-kov bol ministrom kultúry, bol to exponovaný člo-vek a opäť nič, len oficiálne prijatia, odovzdávanie ocenení a  potriasačky rúk. Je o  ňom urobený len jeden televízny profil a aj tomu sa vyhol, hovoria tam jeho kolegovia a on povie ledva pár viet. Vďaka rodine však máme aj súkromné fotografie, dozve-deli sme sa aj to, ako to bolo v prípade tragických úmrtí jeho prvej aj druhej manželky. Museli sme sa dotknúť aj jeho súkromia, pretože celý jeho prí-beh začína pri jeho otcovi, ktorý mal po februári 1948 obrovské problémy.

Dozvedeli ste sa pri nakrúcaní niečo, čo vás možno zaskočilo alebo ste o tom nevedeli? Ako sa teraz pozeráte na Miroslava Válka?

Čím hlbšie som do témy prenikal, tým viac som si uvedomoval, že na niektoré otázky by ve-del odpovedať len on. Nezanechal po sebe nič, žiadne pamäti, len svoju poéziu. V celom oblúku jeho života nám tak zostáva množstvo otvorených otázok. Myslím si však, že veľa veci sme odkryli, napríklad aj legendu o  sviečkovej demonštrácii v roku 1988 a jeho údajný usmievavý pohľad z ho-tela Carlton na striekanie demonštrantov a zásah bezpečnosti. Najviac ma však fascinovalo, čo som sa dozvedel o našich dejinách, o množstve detai-lov a vecí, ktoré v nich hrali dôležitú úlohu a dnes sa o nich takmer nevie. To by mohol byť ďalší film – o správaní sa slovenských intelektuálov v zloži-tých dejinných obdobiach.

Kedy bude film hotový?Už sme na konci, teraz ho striháme takmer

po milimetroch. Premiéru máme naplánovanú na október, ale medzinárodný festival dokumen-tárnych filmov DOK Leipzig 2017 prejavil záu-jem o náš film, takže možno to bude až začiatok novembra.

Ktoré básne od Miroslava Válka máte najradšej?

Skľúčenosť a Zabíjanie králikov.dušan Taragel © SME

Zabíjanie králikovV nedeľu po raňajkách,keď je vzduch asi na polceste k ľadu,v komíne pištia tenké flauty myší,v nedeľu po raňajkách,po čerstvom snehu kráčaťku klietkam.

Stiahnuť si rukavice na ružovú slávnosť,na plot ich napichnúťjak čerstvo odseknuté dlanea fajčiť cez dvierka.Potom už vsunúť hľadajúcu rukua s dymom v zuboch vravieť sladké reči,lichôtky, jemné slová,trochu poľutovať,uchopiť pevne za kožua zdvihnúť z teplej slamy.

V nedeľu po raňajkáchčpavok ovoňať.

Chvíľu tak držať ľavou dolu hlavou,pozerať, ako brunátnejú uši,pohladkať nežne za väzami,pofúkať, odniesťa náhle pravou udrieť do tyla.

Ešte raz v dlani zacítiť odrazk zbytočnému skoku,mať ťažko v ruke,sladko na podnebí,počuť, ako sa otvorilo nebo zajačiea plné hrsti srsti z neho padajú.

Viedenský modrý,belgický obor,francúzsky baranovitý,český strakáč,ale aj bastard z hocijakej krvi,všetci zomierajú rovnako rýchloa bez slova.

V pondelok mať modro pod očami, mlčať,v utorok uvažovať o osude sveta,v stredu a štvrtokvynájsť parný stroja objavovať hviezdy,v piatok myslieť na iné,ale najmä na belasé oči,celý týždeň ľutovať sirotya obdivovať kvety,v sobotu sa do ružova vykúpaťa usnúť na jej ústach.

V nedeľu po raňajkáchzabíjať králika. (Nepokoj, 1963)

Veľa veci sme odkryli, napríklad aj legendu o sviečkovej demonštrácii v roku 1988.

FOTO

sM

e –

JOze

F Ja

ku

bč

O