SILNÁ SPOLOČNOSŤ, JEDNODUCHÝ ŠTÁT

Pred niekoľkými mesiacmi som oznámil, že ako odpoveď na politickú defenzívu (nie-

len) Kresťanskodemokratického hnutia chcem ponúknuť vlastnú programovú pred-

stavu toho, o čo by mal na Slovensku usilovať pravý stred. Tá predstava má podobu

spoločenskej zmeny a toto sú „len“ jej hlavné osi, jej hlavné súradnice. Podrobnejší

program pre (i) Verejné fi nancie, národné hospodárstvo a sociálnu politiku, (ii) Spravod-

livosť, bezpečnosť a poriadok, (iii) Vzdelanie a kultúru, a (iv) Ochranu, obnovu a rozvoj

krajiny bude nasledovať postupne.

Mojou ambíciou v prvej fáze je presvedčiť pre tento program KDH a získať v ňom

mandát na jeho presadzovanie v  spolupráci s  ostatnými, ideovo príbuznými poli-

tickými stranami. Tam, priznám sa, tie ambície nekončia. V ďalšej fáze by som rád

rozšíril prípravu novej spoločenskej dohody o ľudí, ktorí dnes nielen v politike, ale

najmä v širšom verejnom priestore predstavujú etické a odborné aktíva. Som to-

tiž presvedčený, že tento typ spoločenskej zmeny sa nedá účinne realizovať s tými,

ktorí zo súčasného stavu profi tujú a nemajú dôvod usilovať o jeho nápravu. Neplatí

to, samozrejme, všeobecne a skúsenosť považujem za rovnako dôležitú devízu, ako

talent. Ale tak, ako je jednou nohou mojej snahy spolupráca namiesto sólojazdy, tak

je jej druhou nohou generačná obnova slovenskej politiky.

Nečaká nás doba, v ktorej si môžeme dovoliť luxus zákopových vojen a straníckych

prekáračiek. Potrebujeme začať uvažovať a pripravovať novú spoločenskú dohodu

už teraz. Teraz, keď o nej ešte stále dokážeme rozhodovať aspoň v istom rozsahu my

sami, občania Slovenskej republiky.

Tento štát prestáva fungovať.

Dokáže síce zvyšovať daňové a odvodové zaťaženie všetkému, čo sa hýbe, napriek

tomu však odhady hovoria, že zo spoločných peňazí svojich občanov vydá ročne viac

ako miliardu EUR podvodníkom s DPH.

Dokáže bežnému človeku uložiť pokutu či penále za kadejakú malichernosť, nedokáže

však urobiť nič s tým, keď sa ľudia roky nevedia dovolať ochrany pred agresívnymi su-

sedmi, alebo keď sa pracovité ženy a muži zo dňa na deň ocitnú pred zavretou fabrikou,

ktorú jej majiteľ za bieleho dňa zbalil a presťahoval inam, nechajúc tu iba svoje dlhy.

Dokáže na svojich úradoch do nemoty šikanovať človeka z ulice, ale nedokáže už

roky urobiť nič s tzv. procesnými chybami, vďaka ktorým sa po tej istej ulici môžu

slobodne pohybovať zločinci bez zábran.

Chceme pre Slovensko a  jeho občanov štát, na ktorý sa v prípade potreby budú

schopní spoľahnúť. Chceme za svoje dane kvalitný servis, poctivý a kompetentný.

Potrebujeme, aby náš štát začal fungovať na prospech všetkých, ktorí v ňom žijú.

To sa mu podarí iba vtedy, ak sa namiesto pestovania prehnaných ambícií sústredí

na plnenie svojich základných funkcií a ponesie za ich výkon reálnu zodpovednosť.

Čo však náš vlastný štát robí dnes? Namiesto toho, aby sa nám v primeranej kvalite

pokúsil dodať aspoň to, čo dodávať naozaj má, pre seba pýta nové úlohy, vytvára pre

ne nové inštitúcie a pravidlá, a pýta na ne ďalšie peniaze. Od ľudí, ktorých od neho

nechcú viac, ako to, čo si už dávno zaplatili.

Stačilo. Treba sa nám zastaviť, spamätať sa a vrátiť sa k základom. Štát je servisná

organizácia, ktorá má právo a zároveň povinnosť robiť iba to, čo rovnako dobre alebo

lepšie nedokážu robiť jednotlivci, rodiny, spolky, obce, okresy a kraje.

Potrebujeme menej pravidiel, ale zrozumiteľnejších, prehľadnejších a  tvorených

s väčšou rozvahou a  rešpektom k spoločnému, verejnému záujmu.

Potrebujeme to z dvoch dôvodov: po prvé, zložitý, neprehľadný a márnotratný štát

nefunguje, nedokáže totiž plniť ani to, na čo ho máme; po druhé, na takýto štát nám

došli peniaze a on na svoje zbytočné plány berie ľuďom a podnikom zdroje, ktoré by

dokázali použiť oveľa rozumnejšie.

PRÁVE PRETO PRE SLOVENSKO POTREBUJEME:

- jednoduchý, ale spoľahlivý daňový a sociálny systém,

- prehľadný a stabilný právny poriadok, a 

- zodpovednú a kompetentnú obsluhu spoločných inštitúcií.

CHCEME TEDA:

- úplné zrušenie odvodov, konkrétne:

• fi nancovanie základnej zdravotnej starostlivosti zo štátneho rozpočtu,

s možnosťou dobrovoľného poistenia nadštandardu

• prechod z poistného systému dôchodkového zabezpečenia na dávkový systém,

s možnosťou dobrovoľného sporenia na nadštandard

• sociálne zabezpečenie namiesto sociálneho inžinierstva

- ústavný zákaz defi citného hospodárenia v cykle volebného obdobia

- ústavne obmedzený výpočet daní, konkrétne:

• ústavné obmedzenie celoštátnych daní na dane z príjmu a spotreby

• výlučné zmocnenie pre samosprávu na ukladanie majetkových daní

- prehľadný a stabilný právny poriadok, konkrétne:

• ústavný základ pre pravidlá legislatívneho procesu,

• zmenu následnej kontroly ústavnosti na kontrolu predbežnú

• právo zákonodarnej iniciatívy pre skupinu 100 tisíc občanov

- výsledkovo orientovanú zodpovednosť za výkon verejnej moci, konkrétne:

• hmotnú zodpovednosť verejných funkcionárov za škodu,

spôsobenú Slovenskej republike,

• profesionalizáciu verejnej správy a jej imunizáciu pred volebnými cyklami.

SILNÁ SPOLOČNOSŤ, JEDNODUCHÝ ŠTÁT

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho

základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme

tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa

veci hýbu síce pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

Na Slovensku dnes žije kritické množstvo ľudí, ktorí nosia už len vyhrnuté ruká-

vy a spotené čelo, a pritom dostávajú naspäť iba zlomok z toho, na čo svojim vlast-

ným úsilím prispievajú. Hore sa robí akože veľká politika, ale ona žije z tých ľudí dole,

z oných „náhodných okoloidúcich“ veľkých dejín, ktorí nimi prechádzajú tak, že chodia

do školy či do práce, platia si nájom, hypotéku alebo stavajú svojpomocne s rodinou,

starajú sa o deti či o rodičov, poskytujú služby, vyrábajú autá, dorábajú chlieb, niektorí

autom, iní trolejbusom, niektorí sami, iní v páre, niektorí z domu spoza terminálu, iní na

týždňovkách v cudzom kraji, ale všetci za vlastné a s túžbou, aby to ešte malo zmysel.

Ale aký? Štát je vždy poruke, keď treba vyrúbiť penále za to, že ste o deň, o dva

zmeškali nejakú úradnícku lehotu alebo zle vyplnili nejaké nezrozumiteľné tlačivo.

Štát sa dokáže s úsmevom presadiť, keď vám za zlé parkovanie treba pripomenúť,

kto je tu pánom. Ale keď bez pochopiteľného dôvodu odíde nejaká okrúhla sumička

z verejného na súkromný účet alebo keď po desiatich rokoch treba skončiť súd s ne-

jakým lokálnym bossom, štát sa zrazu tvári, že je úplne bezmocný.

Ľudia, ktorí okrem vlastných rodín živia celú túto republiku, sa môžu spoľahnúť,

že na ich povinnosti štát nikdy nezabudne. Keď ale prídu k lekárovi alebo na úrad,

sú často nútení sa spoľahnúť na osobnú známosť, dobrú náladu majiteľa pečiatky

či dokonca na všimné; keď prídu na zápis do škôlky, sú nútení spoľahnúť sa buď na

šťastie alebo na to, že to miesto napokon cez kamaráta nejako vybavia; keď prídu na

políciu, že im susedia robia zle alebo im ukradli auto, sú nútení spoľahnúť sa iba na

zázrak. A keď si večer zapnú správy a zistia, že sa niekde zase raz z ich peňazí niečo

kúpilo dvakrát tak draho, ako by to sami vedeli kúpiť na internete, môžu sa spoľahnúť

už len na zákony božích mlynov. Takýchto ľudí je na vyššiu mieru solidarity so spolo-

čenstvom ťažko presviedčať.

Aj preto je dnes v srdci slovenskej spoločnosti viac hnevu, než pokoja, a viac obáv,

než nádeje. A najviac je v ňom pocitu, že je každý odkázaný len sám na seba.

Zdá sa, že naša tradičná nedôvera voči spoločným inštitúciám a ostatným členom

spoločenstva je veľmi pevná a rozvíja sa. Sme v štádiu, keď od štátu aj od okolia už ch-

ceme najmä to, aby nás nechali na pokoji. To verejné je vzdialené a cudzie, kam nás buď

nepustia alebo nás to tam ani neláka. Platia tam totiž pravidlá, ktorým nerozumieme.

Prehlbuje sa naša skepsa voči ľuďom, ktorí o veci verejné prejavujú záujem. Zá-

kladným predpokladom nášho postoja k nim je očakávanie, že sa nás pokúsia do-

behnúť. Každá kauza, ktorá toto očakávanie potvrdí, opodstatňuje ešte hlbšiu nedô-

veru, ešte neochvejnejšiu skepsu.

Ak aj v časoch hokejových, futbalových či iných športových víťazstiev veríme na ná-

rodnú súdržnosť, v časoch medzi nimi nám je spoločenstvo s ostatnými na obtiaž.

Nevnímame štát a spoločnosť ako čosi, čo nám patrí a malo by slúžiť ako nástroj

nášho vlastného, osobného rozvoja. Cítime ich ako bremeno, ktoré nám v rozvoji brá-

ni a ktoré nesieme len preto, lebo nemáme na výber.

V  istom zmysle naozaj nemáme: nemôžeme predsa všetci emigrovať a nedá sa

každý rok robiť revolúcia. Napokon, už neveríme ani jeden druhému. Nielen modrí

červeným a naopak, ale aj mimo politiky. Máme pocit, že sme odkázaní na vlastné

lakte a že čo si nevezmeme sami, vezme si niekto iný. Myslíme si, že ak sa nepo-

kúsime predbehnúť sa v rade, zostaneme v ňom trčať do skonania sveta, lebo nás

predbehnú všetci ostatní.

Všade naokolo pozorujeme uprednostňovanie rodinných príslušníkov, politických

nominantov alebo členov inak vymedzenej skupiny, jednoducho pestovanie klano-

vej mentality. Osobné známosti platia viac, ako osobné schopnosti, správna politická

príslušnosť viac, ako odbornosť. „Malá domov“ vždy, keď sa dá – takto sme zvyknutí,

že to funguje a toto od seba navzájom aj očakávame.

Prečo by to niekedy malo byť inak? Prečo ešte vôbec niekomu veriť?

Asi hlavne preto, že nemáme na výber, že to jednoducho musíme skúšať vždy a zno-

va. Na pocit, že vám vaša moc bola odcudzená, totiž spoločenská prax pozná len dve

odpovede: odchod a výkrik, teda apatiu alebo naopak snahu o zmenu. A tí, ktorí vám

moc zobrali, si prajú práve váš odchod, vašu rezignáciu. O dôvod viac im ju nedopriať.

Zároveň sme už ako spoločnosť niekde inde, ako sme boli pred dvadsiatimi rok-

mi. Dnes už nezačíname v bode nula. Mnoho mladých ľudí a ľudí v strednom veku

má skúsenosti so štúdiom a  prácou v  zahraničí. Dosiahli úspech aj za hranicami

našej vlasti a preukázali schopnosť Slovákov presadiť sa v globálnej konkurencii.

Majú vzťah ku krajine, v ktorej sa narodili a ich životy svedčia o schopnosti pracovať

aj v prospech celku, ktorého sú súčasťou. V kombinácii s rozvahou a skúsenosťou

starších generácií je to zmes, ktorá Slovensku dáva nádej. Spoločnosť s takými ľuď-

mi nemá dôvod sa vzdávať.

Lenže aj dôvera má svoje hranice. Už nemôžete moc len tak niekomu odovzdať

a dúfať, že s ňou naloží správne. Prepnúť celý chod krajiny na autopilota totiž vý-

znamne zvyšuje riziko, že sa kormidla chopia ľudia, ktorým by ste nezverili ani bicy-

kel, nieto ešte budúcnosť svojich detí.

Základnou súčasťou moci musí byť priama zodpovednosť za jej výkon, priama

zodpovednosť za výsledky. Práve preto väčšina opatrení, ktoré navrhujeme, posilňuje

zodpovednosť tých, ktorým občania zveria dočasnú správu svojich vecí – zodpoved-

nosť adresnú a vymožiteľnú.

Zároveň ale neexistuje dôvod, pre ktorý by sme si servis, ktorý si zaplatíme, mali

neustále kontrolovať a  vlastne si ho tak trochu robiť sami. Prvá a  najdôležitejšia

podmienka efektívnej zodpovednosti štátu za jeho vlastný výkon teda spočíva

v tom, že budeme štátu zverovať len tie veci, pri ktorých je dôvodný predpoklad, že

ich dokáže regulovať efektívnejšie ako jednotlivec, rodina, spolok, obec alebo kraj.

Všetko to rodinkárstvo, využívanie známostí a hľadanie skratiek, všetko to obchá-

dzanie pravidiel nesúvisí len s našou národnou povahou, ale aj s tým, že veci úradné

a verejné nám prerástli cez hlavu, nevyznáme sa v nich. Celkom prirodzene už nielen

ich efekt, ale aj ich základný účel vnímame ako snahu sťažiť nám život. Hľadáme ces-

tičky mimo tej úradnej hlavne preto, že je na nej príliš veľa nezmyselných cestných

kontrol a prehliadok, príliš veľa drzých mýtnikov, príliš veľa neprehľadných zákrut,

protichodných značiek a demotivujúcich obmedzení.

Čo s tým? Silnejšiu spoločnosť a jednoduchší štát.

Máme teda na tú spoločnú hlavnú cestu rezignovať? Máme sa zmieriť s tým, že bude-

me všetci chodiť krížom-krážom, ako kto bude vládať? Je riešením vzdanie sa spoloč-

nej autority, snaha vymaniť sa z dosahu spoločných pravidiel a neochota hľadať a tvoriť

spoločenstvo? Je nám lepšie a sme silnejší sami? Mnohí z nás už tomu veria, stačí sa

pozrieť na správanie sa na cestách, a to je len taká čiastková ilustrácia postoja, ktorý

začína byť čoraz rozšírenejší – Som silnejší, tak môžem! Mám menej zábran, tak ustúp!.

Nevýhodou tejto možnosti je fakt, že je omnoho drahšia a nebezpečnejšia a že sa

často končí v slepej uličke. Nesieme obrovské transakčné náklady – náklady, ktoré

ako spoločnosť vynakladáme na to, že sme namiesto kvalitnej hlavnej cesty núte-

ní používať labyrint poľných ciest, obchádzok, niekedy dokonca chodníky namiesto

ciest a niektorí dokonca tunely namiesto mostov.

Lenže čím viac nás bude opúšťať hlavnú cestu a hľadať skratku, tým budú tie skrat-

ky prepchatejšie a riskantnejšie a tým skôr sa napokon všetci stretneme v zápche na

nikam nevedúcom kruhovom objazde.

Alebo je ešte aj iná možnosť prevýchovy štátu? Dokážeme vrchnosť odučiť od cham-

tivosti a naučiť štát správať sa k nám ako k svojim zákazníkom?

Tou možnosťou je vyčistiť hlavnú cestu od všetkého, čo na ňu nepatrí. Vybaviť ju

prehľadnými a zmysluplnými značkami. Oddeliť nezákonné od zákonného nie dro-

liacou sa krajnicou, ale viditeľným obrubníkom. Začať namiesto pridávania nových

a nových obmedzení poriadne strážiť tých niekoľko dobrých pravidiel, ktoré budú

regulovať premávku. Áno, menej pravidiel, ale prísnejšie uplatňovaných. A píšťalka

a terčík do ruky nielen straníkom a úradníkom, ale aj ľuďom, ktorí sú na tej ceste

doma, ktorým tá cesta patrí.

SILNÁ SPOLOČNOSŤ, JEDNODUCHÝ ŠTÁT – PENIAZE

1.1 Žiadny defi cit

1.2 Žiadne odvody

1.3 Taxatívny výpočet daní

1.4 Žiadna dávková džungľa

Jednoduchý štát nenahrádza starostlivosť ľudí o ich vlastné životy a podobu ich bez-

prostredného okolia, ale vytvára pevný a zrozumiteľný rámec spolužitia a robí všetko

pre jeho presadenie v praxi. Je to štát, ktorý namiesto sociálneho inžinierstva, re-

gulačnej megalománie a falošnej solidarity, ktorej nárokom sa aj tak každý snaží

vyhnúť, pestuje solidaritu, ktorá je morálne opodstatnená, dá sa rozumne očakávať

a je správne ju pestovať. Prirodzenú solidaritu.

Jednoduchý štát je predpokladom silnej spoločnosti. Silnou však nie je spoločnosť,

kde sa zo spoločného vypláca sto druhov dávok, bez kontroly a bez rozmyslu, a kde

sa nasilu a pod hrozbou štátneho násilia vyberá úplne za všetko, ale bez efektu na

kvalite spoločných statkov. Silnou je spoločnosť, ktorá v záujme ochrany svojich čle-

nov a ich osobného rozvoja potrebuje štát ako rozhodcu, nie ako trénera, kapitána

a ošetrovateľa v jednej osobe.

Jednoduchý štát pre svoju silnú spoločnosť vyberie od ľudí práve toľko, koľko

potrebujú vrátiť v podobe verejných služieb. A vyberie to účelne, prehľadne a eko-

nomicky aj morálne opodstatneným spôsobom. Vyberie to preto, aby to vrátil, celé,

v ideálnom prípade s pridanou hodnotou odbornosti svojich zamestnancov a syner-

gického efektu rozmerov, v akých správu spoločných vecí vykonáva. Kompetentný

štát používa defi citné hospodárenie ako výnimku v krajnom prípade, nie ako pravidlo.

V silnej spoločnosti s jednoduchým štátom občania a fi rmy neplatia žiadne odvo-

dy, ale iba dane, z ktorých štát hradí všetko, čo je ekonomicky aj morálne opodstat-

nené hradiť si vzájomne medzi sebou (základný rozsah zdravotnej starostlivosti, za-

bezpečenia v starobe a sociálnych rizík), pričom nehradí to, čo má byť výsledkom

osobných rozhodnutí.

Preto navrhujeme:

1.1 Hospodárenie bez dlhov

Navrhujeme, aby sa ústavným zákonom zakotvil zákaz defi citného hospodárenia v in-

tervale volebného cyklu. Inými slovami, parlament môže v konkrétnom roku schváliť

defi citný rozpočet v rozsahu podľa súčasných pravidiel dlhovej brzdy, v roku, predchá-

dzajúcom roku konania parlamentných volieb, však musí dosiahnuť vyrovnaný roz-

počet. Každá nová vláda tak začne a aj musí skončiť s nulovým dlhom pre tú ďalšiu.

Navrhujeme toto opatrenie z dvoch dôvodov.

Po prvé, zredukujeme ním závislosť Slovenska od tzv. fi nančných trhov, ktorých in-

vestičné rozhodnutia dnes ovplyvňujú celé kontinenty. Subjekty, nakupujúce štátne

dlhopisy a teda fi nancujúce prevádzku zadĺžených štátov, získali moc, ktorej nakla-

danie nevieme nijako kontrolovať. Peniaze, ktoré nám chýbajú v školstve či v zdra-

votníctve, posielame na úrokoch nevedno kam, vďační, že dnes je to ešte za štyri

namiesto šiestich percent. Prestaňme vlastné zdroje vynakladať na splátky dlhov

a skúsme žiť z toho, na čo si dokážeme zarobiť.

Po druhé, zredukujeme ním tendenciu politickej triedy kupovať si hlasy súčasných

generácií voličov zadlžovaním tých budúcich. Posilní sa tým medzi-generačná zod-

povednosť ako predpoklad medzi-generačnej spolidarity. Budeme žiť z toho, čo vy-

tvoríme, nie na účet svojich detí, ale ani z podstaty, ktorú tu nechali naši rodičia.

1.2 Jednoduchý fi škálny systém

Navrhujeme ústavný výpočet daní, ktoré môže štát ukladať, s tým, že:

- celoštátnymi daňami budú môcť byť len dane z príjmu a dane zo spotreby

(vrátane DPH)

- majetkové dane bude smieť v zákonnom rozsahu ukladať iba samospráva.

Zároveň navrhujeme zrušiť všetky povinné odvody a:

- fi nancovať základný rozsah zdravotnej starostlivosti zo štátneho rozpočtu,

s možnosťou dobrovoľného pripoistenia nadštandardnej starostlivosti,

- fi nancovať základný rozsah zabezpečenia v starobe zo štátneho rozpočtu,

s možnosťou dobrovoľného sporenia na nadštandard, a 

- fi nancovať zo štátneho rozpočtu náklady sociálnych rizík len pri objektívnej

nemožnosti pracovať a v stave hmotnej núdze.

1.2.1 Ústavné obmedzenie daní

Vždy, keď sa štát ocitne vo fi nančnej úzkosti, prebudí sa v politickej reprezentácii mi-

moriadna tvorivosť ohľadom bremien, ktoré pre ľudí dokáže vymyslieť. Je prirodze-

né, že ak chýba nejaká zásadná prekážka, vezme si štát odtiaľ, kde ešte niečo nájde.

Ale aj v tom musí byť nejaký základný poriadok, inak tomu nikdy nebude konca.

Chceme preto, aby pravidelne sa meniace politické väčšiny podliehali ústavnému

obmedzeniu z hľadiska typov vnútroštátnych daní, ktoré môžu ukladať. O príjmo-

vých a  spotrebných daniach nech rozhoduje zákonodarca, a  o  tých majetkových

nech v zákonom ustanovenom rozmedzí rozhoduje iba samospráva.

Pre komunálnu úroveň zároveň navrhujeme tzv. participatívne rozpočty, čiže roz-

počty, na tvorbe ktorých sa priamo podieľajú ľudia, ktorí v danej obci či kraji žijú.

Toto nie je luxusná kratochvíľa, ktorú má dôvod si dopriať iba Bratislava, to je základ,

ktorý by mohol patriť a pomôcť všetkým.

1.2.2 Dane namiesto odvodov

Najúčinnejším nástrojom posilnenia prirodzenej solidarity je zjednodušenie spôso-

bu, akým sa tvorí a realizuje. Jednoduché a prehľadné dane namiesto demotivujú-

cich, spletitých a ekonomicky neodôvodnených odvodov.

Zdravotné odvody, napríklad, sa dnes vyberajú ako odvody, ale pritom sú typickou

zdravotnou daňou. Tento fakt okrem iného znamená aj to, že veľkú časť peňazí, kto-

ré by sa dali použiť priamo na zdravotnú starostlivosť, vynakladáme na obsluhu

systému, ktorému chýba racionálne opodstatnenie. Makroekonomické analýzy na-

značujú, že fi nancovanie základného štandardu zdravotnej starostlivosti z  daní,

v  kombinácii s  možnosťou osobného rozhodnutia pre doplnkové poistenie nad-

štandardnej starostlivosti, by mohlo významne znížiť náklady zamestnávania ľudí,

usporiť verejné fi nancie a umožniť ľuďom slobodnejšie rozhodovanie o tom, na čo

vynaložia vlastné zdroje.

O rovnaké východiská sa opiera aj myšlienka zrušiť fi nancovanie dôchodkov z po-

vinných odvodov a zaviesť systém, v rámci ktorého by sa zabezpečenie v starobe

platilo v základnom rozsahu z daní. Ide o prechod z poistného na dávkový systém.

Každý dostane od štátu základnú dôchodkovú dávku, pokrývajúcu životné potre-

by, pričom si bude môcť, aj s  daňovou úľavou, na dôchodok dobrovoľne sporiť,

napríklad v zamestnaneckých fondoch, v dôchodkových sporiteľniach a podobne.

Okrem základu, na ktorý sa vzájomne poskladáme jeden druhému, tak v post-pro-

duktívnom veku budeme disponovať ešte tým, čo si našetríme a mnohí z nás aj tým,

čo nám dajú naše deti, širšia rodina či dokonca priatelia. Jednoducho tí, ktorí tvoria

naše bezprostredné okolie, s ktorými si celý život budujeme vzťahy a s ktorými nás

spája viac, než len spoločná štátna príslušnosť. Podstatne viac.

Na účely posilnenia spravodlivosti systému zároveň navrhujeme, aby základná dô-

chodková dávka bola násobená koefi cientom podľa počtu pracujúcich detí pobera-

teľa tejto dávky. Jedno pracujúce dieťa znamená 1,1 násobok dôchodku, dve pracu-

júce deti 1,2 násobok a tak ďalej.

Je nám zrejmé, že sa na takýto systém nedá prejsť hneď. Ale čím skôr sa preň roz-

hodneme, tým lepšie. Príklad: ak by sme mali šancu zaviesť tento systém ešte v tom-

to desaťročí, všetci ľudia, narodení skôr ako 1.1. 1980 by mohli (ale nemuseli) zostať

v súčasnom systéme a aj by na dôchodky odvádzali, aj by sa im vyplácali podľa dote-

rajších pravidiel. Všetci, ktorí sa narodili neskôr ako 31.12. 1979, by boli účastníkmi

nového systému, založeného na plnohodnotnej solidarite v rozsahu základu a na

plnohodnotnej slobode vo vzťahu k nadštandardu.

1.2.3 Sociálna pomoc

Majetkovú a príjmovú nerovnosť považujeme za spoločný problém nás všetkých vša-

de tam, kde je dôsledkom nerovnakých príležitostí, nie nerovnakého úsilia. Takáto

nerovnosť si však viac než náhodné plátanie zaslúži celostné odstraňovanie príčin.

Systém sociálnej pomoci môže spoločenské dopady príjmovej nerovnosti účinne

zmierňovať iba vtedy, ak je adresný a spravodlivý.

Štát dnes z peňazí, ktoré od ľudí vyberie, vypláca takmer sto druhov rôznych dávok.

Väčšina z nich neslúži na vykrytie konkrétneho sociálneho rizika, ale pôsobí ako ná-

stroj sociálneho inžinierstva. Zákony, upravujúce sociálne zabezpečenie, sa novelizujú

niekoľkokrát ročne a stali sa džungľou, v ktorej už sa neorientujú ani príslušné úrady.

Ľudia navyše takmer úplne stratili prehľad o tom, kam všade a v akom množstve

odchádzajú ich peniaze. Dávkové inžinierstvo tak úplne nivočí predpoklady pre

prirodzenú solidaritu a  rozvoj vzťahov, na ktorých je takáto solidarita založená.

Nahrádza ju fi nančne neudržateľnou a morálne aj sociálno-ekonomicky zvrátenou

kvázi-solidaritou medzi ľuďmi bez akýchkoľvek prirodzených väzieb. My už dnes ani

nevieme, s čím v sociálnom systéme nesúhlasíme, vieme len, že mu nerozumieme,

že je nespravodlivý a že mnoho ľudí zbavuje akejkoľvek motivácie živiť sa vlastným

úsilím. Neprekročili sme už mieru jednosmernej solidarity, aká sa ešte Slovákom

javí únosná?

Aj prostredníctvom dávkovej džungle, ktorá odúča ľudí zodpovednosti za vlastné

rozhodnutia, sa k nám štát správa ako k nezrelým deťom, ktoré majú z času na čas,

podľa ľubovôle rodiča, nárok na vreckové. Lenže dnes ešte svoje vreckové viac ľudí

štátu odovzdáva, ako ho dostáva. Ako ďaleko je deň, keď sa ten pomer otočí?

Práve preto je rovnako dôležitým, ak nie úplne najhlavnejším, dôvodom potreby

zásadnej zmeny to, že súčasný systém má v sebe zakódovaný vlastný koniec a je

len otázkou krátkeho času, kedy z údajných istôt zostanú len ilúzie. Jednoducho

povedané, na prevádzku jednosmernej solidarity nám dochádzajú peniaze.

Budeme na fakt, že štát svoju schopnosť plniť vlastné záväzky už iba predstiera,

reagovať tak, že necháme slabších, menej úspešných a menej šťastlivých napospas

osudu? Necháme ľudí, ktorí mali len tú smolu, že sa narodili do zlej doby, živoriť, a po-

tomkom divokých privatizérov doprajeme život na vysokej nohe? Ohradíme paláce bo-

hatých, opancierujeme autá, nasadíme vodné delá proti tým, ktorým bude chýbať a prí-

du si pýtať? Urobíme z polície či dokonca z armády nástroje sociálneho (ne)zmieru?

Alebo budeme pestovať solidaritu na oboch koncoch: nielen tých, čo ešte vládzu,

s tými, ktorí vládzu menej, ale aj naopak, solidaritu celého spoločenstva s tými, ktorí

ho dnes s vyhrnutými rukávmi a v poslednom ťažení musia živiť?

Jednou z odpovedí je radikálne zjednodušenie a skvalitnenie sociálnej pomoci,

ktorú má v prípade potreby poskytovať štát. Ten musí najskôr niekomu vziať, aby

mohol inému dať, pričom musí ešte zaplatiť aj toho, kto to celé obsluhuje.

Navrhujeme dva typy sociálnych rizík, ktoré si zaslúžia spoločnú kompenzáciu a šty-

ri typy dávok na účely tejto kompenzácie. (Osobitné kapitoly tvoria zdravotná sta-

rostlivosť a zabezpečenie v starobe, a rovnako tak podpora vzdelávania v podobe

študentských pôžičiek a štipendií.)

V silnej spoločnosti s jednoduchým štátom:

- sa všetci poskladáme na dve sociálne riziká: neschopnosť živiť sa vlastným

úsilím a hmotnú núdzu;

- sa z toho, na čo sa poskladáme, bude poskytovať takáto pomoc: materská plus

rodičovský príspevok, invalidný dôchodok, nemocenské a podpora v hmotnej núdzi.

Podrobnosti budú obsahom osobitného programu, predsa len však tri konkrétne veci

už tu: (i) pod rubrikou invalidného dôchodku rozumieme aj príspevok na zdravotne

znevýhodnené dieťa, (ii) na účely podpory pri strate práce navrhujeme okrem dáv-

ky v hmotnej núdzi aj možnosť dobrovoľného poistenia nezamestnanosti, s aspoň

čiastočnou daňovou úľavou z nákladov na poistné, (iii) predpokladom dlhodobého

poskytovania podpory v hmotnej núdzi práceschopným občanom bude ich účasť na

verejnoprospešných prácach podľa rozhodnutia obce, okresu alebo kraja, v ktorom

žijú, s podmienkou dostupnosti takejto práce.

Na účely základných programových osí však nie je potrebné rozoberať konkrétne

parametre a podmienky vyplácania týchto dávok; rozhodujúce je ich zásadné spre-

hľadnenie a vytvorenie možnosti pre dôstojnejšiu kompenzáciu skutočnej núdze.

Všetko ostatné, na čo sme si zvykli, zostane vecou solidarity medzi ľuďmi, ktorí si

úplne prirodzene pomáhajú už dnes.

Áno, Slováci si v núdzi dokážu vzájomne pomôcť, príkladov okolo seba nájde každý

dosť. Ale ak štát neustále nalieha, že starať sa o našich blízkych je hlavne jeho zod-

povednosť, nie naša, neprotirečíme mu, prečo aj.

Naše návrhy teda nesmerujú k tomu, aby štát odmietal pomôcť tým, ktorí to budú

potrebovať a ktorým nebude mať kto pomôcť. Smerujú k tomu, aby labyrint štátnych

dávok nebol prvou a najpohodlnejšou možnosťou, ale naozaj sieťou poslednej zá-

chrany. Ak totiž nezmeníme súčasný stav, budeme náklady na sociálne riziká stále

a znova iba nedôstojne plátať a aj tie zvyšné istoty, ktoré ešte zostali, sa premenia na

ilúziu. Menej môže byť viac.

Prehľadnejší a účelnejší dávkový systém totiž nielen zníži náklady na obsluhu sys-

tému, ale zároveň štátu umožní štátu sústrediť sa na dôstojnejšiu kompenzáciu

tých sociálnych rizík, ktoré si zaslúžia spoločnú starostlivosť. Tie peniaze sa ne-

stratia, len budú rozumnejšie použité a sieť pomoci zostane, len nie všetky jej vlákna

bude tkať priamo štát. Áno, o čo menej dáme povinne štátnemu molochu, o to viac si

budeme môcť dobrovoľne poskytnúť sami medzi sebou. Úlohou štátu bude postarať

sa o základ pre všetkých, ktorí si ho nebudú schopní zabezpečiť sami, úlohou spoloč-

nosti a teda nás samých bude postarať sa o to ostatné.

V skratke, neprehľadné, nekontrolovateľné a morálne aj ekonomicky neúnosné dáv-

kové inžinierstvo navrhujeme nahradiť návratom k vzťahom a väzbám, ktoré jediné

majú skutočný potenciál vytvárať medzi ľuďmi vzájomnosť, spolupatričnosť, solidaritu.

SILNÁ SPOLOČNOSŤ, JEDNODUCHÝ ŠTÁT – PRAVIDLÁ

2.1 Právna istota

2.2 Rovnosť pred zákonom

2.3 Kompetentná verejná správa

Jednoduchý štát na seba neberie záväzky, ktoré nedokáže splniť a nekompenzuje

vlastné zlyhania pridávaním nových príkazov a zákazov. Nie je to labyrint, kde za

každým rohom číha nezmyselná úradnícka norma alebo naopak voľne pohodený

mešec, ktorý je za všimné pre strážcu dostupný každému, kto sa nehanbí.

2.1 Právna istota

Parlament dnes prijíma vyše sto zákonov ročne. Je to hrozné číslo, z rôznych dôvo-

dov. Po prvé, je zbytočne vysoké. Ak by sa ich prijala polovica, nikto – možno okrem

lobistov – by si nevšimol rozdiel. Dôvodom pre prijatie nejakého zákona je často úpl-

ne čiastkový, s verejným dobrom nijako nesúvisiaci záujem nejakej záujmovej sku-

piny a občas len jednoduchá túžba poslanca predviesť sa na kameru. Výsledkom je

zahltenie právneho poriadku obrovským počtom noviel a zneprehľadnenie práva na

úroveň labyrintu, v ktorom už sa nevyznajú ani profesionáli, nieto ešte bežní ľudia.

Po druhé, opozícia, bez ohľadu na to, kto ju v danej chvíli tvorí, si zvykla svoje pre-

hry v parlamente kompenzovať podávaním návrhov na ústavný súd. Veľké množstvo

zákonov tak aj niekoľko rokov po svojom prijatí zrazu prestane byť súčasťou práva,

mnohé sú platné, ale nie sú účinné, často vzniká otázka, čo s nárokmi, ktoré vznikli

na základe protiústavného zákona, niekedy sa dokonca objavujú nároky na miliar-

dové odškodnenia od parlamentu a tak podobne. Spoločným menovateľom je nižšia

miera právnej istoty a nižšia miera vplyvu občanov na správu verejných vecí.

Po tretie, štátne orgány dnes s pravidlami legislatívneho procesu nakladajú vy-

slovene svojvoľne, pričom im v tom nemá kto zabrániť. Ak sa vláda v pondelok roz-

hodne, že v piatok chce mať v Zbierke zákonov nový zákon, vie si to presadiť. Nielen

parlamentná menšina, ale najmä verejnosť tak zostáva v polohe štatistu, od ktorého

vrchnosť žiada len to, aby držal hubu a krok.

Aj keď sa nedajú odstrániť úplne, dajú sa tieto neresti legislatívneho procesu aspoň

zmierniť. Presýtenie právneho poriadku a neznesiteľnú ľahkosť legislatívneho proce-

su navrhujeme riešiť jeho uprataním do normálnych medzí.

Navrhujeme, aby:

- hlavné pravidlá legislatívneho procesu dostali ústavný základ

a teda ich nebolo možné bez následkov porušovať,

- návrh zákona mohla namiesto jedného poslanca predložiť len skupina

troch poslancov, ale zároveň aj skupina stotisíc občanov,

- zákon potreboval na schválenie v parlamente nadpolovičnú väčšinu

všetkých poslancov, nielen tých, ktorí ráčia byť prítomní,

- novelu zákona bolo možné predložiť do parlamentu najskôr šesť mesiacov

po tom, ako začala platiť tá predošlá,

- sa následná kontrola ústavnosti zákonov nahradila predbežnou kontrolou,

čiže ústavný súd bude posudzovať súlad zákona s ústavou pred jeho vyhlásením,

a to v ústavnej lehote maximálne šiestich mesiacov od podania podnetu.

Po vyhlásení zákona bude môcť ústavný súd skúmať jeho súlad s ústavou

iba na základe návrhu všeobecného súdu v konkrétnej veci.

Pri troche šťastia budeme mať na hlavnej ceste menej pravidiel a budú sa na nás rú-

tiť s menšou rýchlosťou, s úžitkom na strane prehľadnosti, zrozumiteľnosti a stability

právneho systému. V skratke, chceme menej práva, ale viac právnej istoty.

2.2 Rovnosť pred zákonom

Rovnako dôležité ale je, aby tie pravidlá, ktoré budú platiť, boli aj dodržiavané.

Všetkými rovnako.

Dnes to často vyzerá tak, že pravidlami majú byť viazaní len tí v širokom strede.

Poctivá väčšina, tí, čo v tomto štáte netvoria ani skupinu, nad ktorou už štát zlomil

palicu a tvári sa, že ju nevidí a čo zároveň nie sú ani skupinou, ktorej sa štát bojí

a poslúcha ju, pretože ide o faktických vlastníkov jeho moci.

Na oboch koncoch spoločnosti dnes žijú celé komunity, ktoré stratili zábrany. Na

spodnom konci ľudia, ktorí nemajú žiadnu úctu k osobnému, súkromnému vlastníc-

tvu svojich susedov, a na tom vrchnom ľudia, ktorí nemajú žiadnu úctu k spoločnému,

verejnému vlastníctvu svojich spoluobčanov. Ale zatiaľ čo tými dole opovrhujeme, tí

hore akoby boli vzormi, akoby veľké organizované lúpeže boli v čomsi prijateľnejšie,

ako drobné krádeže. A v strede medzi tým ľudia, ktorí sú vlastnou robotou nútení

živiť oba póly, aj ten spodný, a ešte viac ten horný. A zatiaľ čo na oboch koncoch spo-

ločnosti štát toleruje omnoho horšie veci, tých v strede šikanuje aj za konanie, ktoré

spoločnosti ako takej nijako neubližuje. Stačilo.

Navrhujeme:

- dôsledne imunizovať políciu a prokuratúru voči cyklom politických zmien, avšak

s možnosťou verejnej kontroly poriadkovej aj trestnej politiky štátu, a 

- zrušiť niektoré obmedzenia pri ukladaní pracovných trestov a zaviesť možnosť

ukladať ich nielen za trestné činy, ale aj za priestupky proti majetku.

Efektívnemu trestaniu zločinov bielych golierov dnes nebráni žiadna legislatíva, ale

spôsob, akým sa uplatňuje. Výkon trestnej politiky štátu jednoducho potrebuje me-

nej „politického dozoru“ a vyššiu mieru kvalifi kovanej verejnej kontroly.

Podrobnosti budú obsahom osobitného programu. Budeme v ňom navrhovať nový

spôsob výberu vedenia tak polície, ako aj prokuratúry, priblíženie procesnej nezávis-

losti prokurátora k procesnej nezávislosti vyšetrovateľa a nahradenie ministerských

inšpekcií vnútra a obrany generálnou inšpekciou, ktorej šéfa bude menovať a kon-

trolovať verejný ochranca práv.

Pokiaľ ide o drobnú majetkovú kriminalitu, tá je síce často malá z hľadiska spôsobenej

škody, ale jej obetiam extrémne znižuje kvalitu života. Nemyslíme si, že je hospodárne

a účelné predchádzať takejto kriminalite neustálym vymýšľaním nových trestných či-

nov; už len preto nie, že perspektíva väzenia v takýchto prípadoch občas pôsobí skôr

ako lákadlo, než ako hrozba. Perspektíva pracovného trestu by mohla odradiť omno-

ho viac potenciálnych páchateľov tohto typu protiprávneho konania, pretože takýto

trest namiesto odňatia slobody predpokladá reálny výkon práce vo verejnom záujme.

Dnes je však možnosť uplatnenia pracovných trestov príliš obmedzená. Sme pre-

svedčení, že je potrebné nielen uvoľniť podmienky ukladania takýchto trestov v prípa-

de, ak skutok dosiahne hranicu trestného činu, ale zároveň umožniť ich ukladanie aj

za priestupky proti majetku, čiže v prípadoch krádeže, sprenevery, podvodu alebo zni-

čenia alebo poškodenia veci, keď hranica škody nedosiahne hranicu pre trestný čin.

Netvárime sa, že toto je nejaké štrukturálne riešenie príčin problému. Tie podľa

nás súvisia predovšetkým s úrovňou vzdelania, kvalitou pracovných návykov a do-

stupnosťou práce, a preto na riešenie príčin budeme navrhovať opatrenia v rámci

konkrétnych čiastkových programov. Myslíme si však, že následky problému sme

povinní zmierňovať bez akéhokoľvek odkladu a že povinnosť odpracovať si drobné

krádeže a iné majetkové delikty bude mať aj výchovný, aj reparačný efekt.

2.3 Štátny aparát

Medzi znalcami slovenskej politiky sa hovorí, že na druhý deň po voľbách si desaťti-

síc ľudí začne baliť svoj pracovný stôl a iných desaťtisíc ľudí si začne baliť kufrík na

cestu do hlavného, krajského alebo okresného mesta. Jednoducho, že po každých

voľbách sa nám vymenia tisíce úradníkov a to len preto, že ľudia do parlamentu zvo-

lili možno aj väčšinu tých, čo predtým, ale v inom pomere. Takýto model veľmi škodí

kvalite služieb, ktoré nám štátna správa poskytuje.

Navrhujeme preto pre celú verejnú správu takúto kombináciu:

- výber zo stálych kompetenčných zoznamov,

- pravidelné výkonnostné testy ako základ odmeňovania,

- služobná defi nitíva,

- nulová tolerancia zavineného porušenia správcovských povinností,

vrátane hmotnej zodpovednosti za škodu, a

- náhodný výber do kontrolných pozícií vo verejných inštitúciách, obsadzovaných

politickými stranami.

Vo verejnej správe, najmä pre štátnu službu ako takú, teda navrhujeme, aby úrad pre

štátnu službu viedol pre jednotlivé typy funkčných miest stále zoznamy osôb, ktoré

úspešne absolvovali príslušný kompetenčný test. Funkčné miesta bude možné ob-

sadiť len osobami zo stáleho zoznamu.

Paralelne k tomu navrhujeme, predbežne v trojročnom cykle, tzv. pravidelné hodnote-

nie štátnych zamestnancov v podobe výkonnostných testov, ktoré budú mať dvojaký

efekt: jednak budú ich výsledky slúžiť ako základ pre odmeňovanie štátnych zamest-

nancov, čím budú úradníkov motivovať k udržiavaniu, resp. zvyšovaniu ich kvalifi ká-

cie a jednak budú pôsobiť ako fi lter, keďže úspešné zvládnutie pravidelnej „kontroly

odbornej kvality“ bude nielen podmienkou obsadenia funkcie, ale aj zotrvania v nej.

Navrhujeme defi nitívu pre všetky úrovne miestnej štátnej správy, vrátane riadia-

cich funkcií, pričom na úrovni ústrednej štátnej správy (ministerstvá a podobne) na-

vrhujeme defi nitívu pre všetky úrovne nižšie, ako vedúci úradu.

Defi nitíva znamená nemožnosť ukončenia štátno-zamestnaneckého pomeru zo

strany štátu z iných dôvodov, ako je (i) odôvodnený a uskutočnený zánik funkčného

miesta alebo (ii) strata spôsobilosti na výkon funkcie, vrátane takejto straty v dô-

sledku opakovaného zlyhania pri kompetenčnom teste alebo v dôsledku zavinené-

ho spôsobenia škody. Súčasťou defi nitívy je odmeňovanie nielen podľa služobného

veku, ale najmä podľa výkonnostných kritérií a kompetenčných testov.

Druhou stranou mince je nulová tolerancia k pochybeniam, spôsobeným či už úmy-

selne alebo z  hrubej nedbanlivosti, a  teda doživotný zákaz pôsobenia v  štátnej

službe pre každého, kto z nej bude musieť odísť preto, že úmyselne alebo z hrubej

nedbanlivosti spôsobil občanom Slovenskej republiky škodu. Dobré pravidlá robia

dobrých priateľov. Hmotná zodpovednosť za takto spôsobenú škodu je preto sa-

mozrejmosťou, pričom v tejto súvislosti považujeme za účelné uvažovať o možnosti

odpísať si aspoň časť nákladov na poistenie zodpovednosti z daňového základu.

Použitie stálych kompetenčných zoznamov navrhujeme aj pre inštitúcie, ktoré

obsadzujú orgány s  politickým rodokmeňom, čiže parlament, vláda, ministerstvá

a všetky inštitúcie v  ich zriaďovateľskej pôsobnosti. Vo vzťahu k nevýkonným, ne-

menežérskym pozíciám (dozorné rady, niektoré správne rady a tak podobne) však

okrem vytvorenia katalógov rovnako kvalifi kovaných uchádzačov navrhujeme aj

náhodný výber spomedzi nich.

Žreb môže pôsobiť anachronicky, ale ponúkame vysvetlenie: napríklad také dozorné

rady rôznych štátnych fondov alebo podnikov už nebudú korisťou pre momentálne

vládnucu politickú kliku, ale budú ich tvoriť ľudia, ktorí splnia predpísané kvalifi -

kačné kritériá a vyberie ich slepá, objektívna náhoda. Licenčné rady, orgány dozoru

a dohľadu, tam všade vieme určiť, čo ten človek musí vedieť. A ak ho v poslednej fáze

vyberie žreb, nebude mať komu byť vďačný a komu odovzdávať „nájomné“ z funkcie,

Šťastena totiž nemá bankové konto.

Okrem nových pravidiel, týkajúcich sa osadenstva štátnych inštitúcií, navrhujeme

nový model aj pre úrady samotné. Každá nová inštitúcia, ktorú štát zákonom alebo

iným aktom zriadi alebo založí, bude mať tzv. klauzulou „záverečnej hodiny“ obme-

dzenú životnosť, napríklad na desať rokov, s možnosťou predĺženia rovnakým aktom,

akým bola založená. Pred uplynutím tejto doby sa teda nebude musieť hľadať väčši-

nová „politická vôľa“ na zrušenie úradu – čo sa ukazuje ako nemožné –, ale na jeho

pokračovanie. O existencii inštitúcií, platených zo spoločných peňazí, tak namiesto

zotrvačnosti budú rozhodovať dôvody, týkajúce sa reálnej potreby jej zachovania.

Myslíme si, že nevyhnutným predpokladom poctivejšej a kompetentnejšej správy

verejných vecí je zjednodušenie, sprehľadnenie a zvýšenie zodpovednosti jej obslu-

hy. Sme presvedčení, že Slovensko má na to, aby jeho štát bol funkčný a efektívny,

avšak iba vtedy, ak na seba prevezme záväzky a úlohy, ktoré bude zvládať plniť. Dnes

ich má mnoho takých, na ktoré jednoducho nestačí, a to nielen z dôvodov fi nančných,

ale aj kultúrnych a historických. Na Slovensku potrebujeme silnú spoločnosť, ale

jednoduchý a kompetentný štát.

Chceme preto štát, ktorý od nás vyberie dosť peňazí na to, aby nám vedel poskytnúť

kvalitné verejné služby vo veciach, kde ako jednotlivci, obce a spolky nemáme dosť

síl a prostriedkov. Teda nie všetkých služieb, o ktorých si politici a úradníci pomyslia,

že by ich možno vedeli alebo chceli poskytovať, ale tých, ktoré súvisia s ochranou

bezpečnosti, verejného poriadku a sociálneho zmieru, ako aj s pestovaním vzdela-

nosti, rozvojom kultúry a ochranou krajiny.

Nechceme žiadne zázraky, chceme tu normálne žiť, bez strachu z mafi e poulič-

nej aj oblekovej, a chceme, aby naše dane boli investíciou do verejných dobier pre

všetkých, nie do súkromných záľub niektorých.

Chceme mať pocit, že si správcovia štátu uvedomujú, komu patrí a kto im svoju moc

dočasne zveruje a na aký účel. Tým účelom je poctivá a kompetentná správa spoloč-

ných vecí. Chceme, aby tí, ktorí sa pri tejto správe budú striedať, vedeli, že občania

vedia, čo im patrí. Patrí im celý tento štát. My sme tu doma a Slovensko je naša vlasť.

Preto navrhujeme:

- jednoduchý fi škálny systém:

• ústavné obmedzenie daní na príjem, spotrebu a majetok; zrušenie odvodov

a fi nancovanie základného rozsahu zdravotnej starostlivosti a dôchodkového

zabezpečenia z daní, s možnosťou daňových úľav na dobrovoľné poistenie

nadštandardu a zvýhodneným dôchodkom pre rodičov pracujúcich detí

• ústavný zákaz dlhového hospodárenia vo volebnom cykle

- udržateľný sociálny systém:

• nahradenie dávkovej džungle prehľadným systémom dvoch typov sociálnej

núdze, v ktorom dávky nemajú regulačnú, ale pomocnú funkciu

- stabilný a prehľadný právny poriadok:

• ústavný základ pre hlavné pravidlá legislatívneho procesu

• pevnú lehotu na predbežnú kontrolu ústavnosti zákonov

• právo zákonodarnej iniciatívy pre stotisíc občanov

• ochranu výkonu trestnej a poriadkovej politiky štátu pred volebnými cyklami

- kompetentnú a zodpovednú verejnú správu:

• stále kompetenčné zoznamy

• pravidelné hodnotenie výkonnosti

• služobnú defi nitívu

• hmotnú zodpovednosť verejných funkcionárov za zavinené spôsobenie škody

• náhodný výber namiesto politických nominácií

• viazanie životnosti štátnych inštitúcií na reálnu potrebu ich existencie.

„Chceme pre Slovensko a jeho občanov

jednoduchý, ale kompetentný štát,

na ktorý sa v prípade potreby budú môcť spoľahnúť.“

SILNÁ SPOLOČNOSŤ, JEDNODUCHÝ ŠTÁT