ROCNIK XVI. FEBRUÁR 1914. CISLO 2.

* í JPNIOĽ ^ O B R Á Z K O V Ý ČASOPIS ŽENSKÝ ^

A RODINNV S PRÍLOHOU M I

- RODINA V E N O V A N O U S L O V E N S K E J D O M Á C N O S T I

VŔBA.

Jeden že z vodcov sa ma opýtal voňahdy, čo nového?

— Co nového? Nič, všetko len pri starom: len nechceme ísť voľáko napred.

— Veru, ťažko to ide. — Tažko,keďmy všade proti sebe robíme.

Zase ste voňahdy takého povýšili v národe, čo nikdy krížom slamy nepřeložil za nás.

— Jaj, prosím vás, to je čo inšie; my si takých ľudí musíme hľadieť získať.

— Heh, nebude na vŕbe nikdy hrozno rásť!

— Na vŕbe nebude nikdy hrozno rásť... nuž ale ktože mi môže dobre stáť, že ten abo ten bude taký, alebo taký?

— Viete, keď jabloň zasadíme v sade, môžeme sa úfať jabíčkam, ale keď vŕbu zasadíme, už je po úfnosti.

A potom už, keď krohká vŕba stojí v saď?: derie koza vŕbu, kozu vlk . . .

VRANY.

Keď sa milostná jar radostne rozkrielila po údolí, osvieželo pole a ožil aj ze­lený háj konca omladnutého poľa.

Navrátil sa slávik a kvílil sladko v sú­mračnej krevine; drozd hvízdal veselo po hore; tetrov z hlboká blbotal; hrdlica sa smiala; holub temno hrkútal v húštine; konôpka rozkošné švitořila; stehlík tesklil; prepelica plesala; čížik od ľúbosti šveholil; škovrán skladal žalmy nad brázdami.

A čo bolo mysle šlechetnej, každé sa tešilo s roztešenou vesnou.

Iba vrany skackaly po chopkách po chrasti a vynášaly súd:

Kvíľba slávikova je vždy tá istá; drozd sa sodral; tetrov je nie dosť básnický; hrdlica je starosvetska; holub je všedný; konôpka je odvlečená; stehlík nepokročil; prepelica je predpotopná; číž je otrepaný; škovrán je nie dosť životný . . .

Ale naši ľúbezní spevci ničoho nedali na zachrípnutých posudzovateľov a spievali stále, ako sa od otcov naučili a zdalo sa, že sám ten háj dáva besedu, že samo to pole sa ozýva hlasom . . .

— Šťastný náš národ, kým si končí svoje, od otcov zdedené úlohy, a kým ne­počúva na zachrípnutých podsudcov.

Hájomil.

Strana 26. DENNICA Číslo 2.

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ: PÁN SYN. (Dokončenie.)

A

J-Ss

jje jar, o Jozefe. Na Hôrkach spadol v noci dážď, a teraz, ráno, je sviežo, čisto, slnečno, iba že ešte kalný jar­

ček hrči dolu dolinkou, zapletajúc cestu ako do vrkoča.

„Na Hôrkach zvonia, ponáhľajme sa. Pôjdu do kostola, kam sa podeješ?" upo­zorňuje Domko svoju ženu, ktorá pri po­tôčiku u studničky dlho meškala.

Domko ^i umyl zablatené bafifanče, na­pil sa vody, utiera červeným ^ručníkom ústa i pot s čela, a berfe na palicu na plece uzlík, kdežto žena složila košík, ru­kami sa nachlípala vody a nielen to, ale prestrela na trávu s hlavy šatočku, na­brala aj po desaťkrát do rúk vody a tak si'vybrhlila celú tvár, že cele omladla a potom poumývala si tiež aj „cúgové" topánky.

„Mohol si sa aj ty umyť; akože to tam budeš? Celú noc na železnici, si ako 6igáň7 Umy sa, starký, umy!"

„Ale len už pod l Na mňa sa nebudú prizerať a oči jyytr^m aj v škole," trúfal si Domko.

„Veď už! — Tam ti hneď poletím la­vóry sháňať.. ." durdila sa Domková.

„Však vody mi len podá môj syn?" „A ak bude v kostole?!" „No tak teda nemeškaj a ber sa," a

bral sa hore cestičkou. Stará přihladila si ešte aj vlasy a tak

potom uchytila a s novou silou pohla sa za ťažko kráčajúcim mužom.

Kdežeby! Šli od včera popoludní a celú noc; dva razy presedali a čo sa na-strachovali, aby nezaspali, aby ich neza-viezli inam, a keď starej aj na \silu oči zavrelo, Domko musel stále fajčiť, aby nezadriemal, a teraz už poltretej hodiny putujú s dvoma uzlami na Hôrky.

Divná vec. Prečo neposlal Janoško dáky rebrovec po nich! Už by len bol dal voľa-ktorý gazda hoci z vďačnosti. Hja, neviete, čo sa robí. Pán učiteľ písal od jeseni dva razy, aj to len, aby sa mu odrátalo. Nič,

nič dačo také, z čoho by boli čo^to zvě­děli, ako sa má, ako sa zariadil, kto mu varí, kto mu perie ^ a tá pláca koľká je . . . ? Iba že je zdravý, čo aj im vinšuje, to vyrozumeli jasne. Oni idú teda navštíviť syna tak, čo on o tom nevie. To už mať tak premyslela. Predala jediné prasa, čo sa od Vianoc s ním trápila. A čo všet­kých ttífzlatých na to pôjde, ona si chce dieťa videť, ona sa chce na vlastné oči presvedčiť, či nemá jej decko hlad, dáke trápenie, aj si ho videť žiada. Bôlä by len sama rada išla, ale bála sa. že nepotrafí, preto vzala aj muža, ktorý pozná všetky železnice, keď bol už dva razy v Amerike a preto sa naň aj v noci tak spoľahla.

Vyšli na vrštek a razom sa za briež­kom v kotlinke ukázala dedinka a nad ňou pod úbočím veža, kostol a dva väčšie domy: fara a škola.

Pozdravovali dedinčanov a mať, .ač ne­bolo možné zablúdiť, spytovala sa každého, kade cesta do školy? „Ja som pána učite­ľova matka!"

„A to budú iste ich otec," dokladali dedinci, a Domko prikývol.

„Otec, veru otec," prisviedčala Dom-ková, ako nikdy predtým, len aby zakryla svoju zabudnutú minulosť, na ktorú bý­vala proti Domkovi taká hrdá, že je Ja­noško Péterdyho syn a nie jeho, Domkov, lebo by iste bol taký sprosták, ako on. Teraz by ale bola rada, keby nebol. Nuž ale do duše jej vari nikto nevidí a ona ponáhľa sa prvá do školy.

Pán učiteľ bol práve o pesničky na fare a zbadal rodičov z obloka. Akoby ho bol prestrelil, tak ustrnul a letel von, aby sa dáko nedotrepali ešte na faru.

Farár tiež kuknul a „Ktože to ? Nejakí c u d z í . . . " hovoril maďarskýľ

„Veď aj ja hľadím," odpovedal pán učiteľ a šiel z fary ako strela a červený ako pivónia. Na ceste sa však žpätil a nechal ich ví^sť do školy, aby sa nemusel pred

< \

Číslo 2. DENNICA Strana 27.

svetom s nimi/avítať a materi mal obyčaj dosiaľ ruku bozkávať . . .

„Čo prišli?!" zavolal za nimi v pitvore, za obzerajúcimi sa, do ktorých dvier vaisť, lebo nevideť nikoho a dvier troje . . .

Domko rozumel otázku, ale mať nie, lebo ako sa otočila a syna poznala, polo­žila na zem košík a poď ho oblapovať.

„Čo plačú?!" zasipej sym. „Nech idú do chyže!"

„Od radosti sa jieyJe _zdržať . . . dosť som gu naúčal • • -V vraveľ Domko a prijal Jánošo.m podávanú ruku.

Vnesli do izby. Domková sa sklamala. Čakala panské zariadenie a tu: stará po­steľ, pri nej z kystne kastnička, oblepená novinami, sťolík zo starej šicej mašiny, jedna stolička, na stenách obrázky z novín a do steny v riadku nabité klince a na tých kabáty, nohavice a háby vôbec.

„A posteľ, stolík od kohol že máš?" a zatesknila v duši, že keď mu^hemohla dať nové, prečo mu nedala svoje... a nohy sa jej podlomily, len že sa stačila oprieť o posteľ.

Domko sadol na podanú stoličku a od­povedal na ženinu otázku veselo: „Keď sa ožení, pani mu donesie . . . Čoby na to sám vynakladal... To len vám, ženám. Chlapovi akokoľvek dobre. Ako | že som ja býval v Amerike .. . ?" a nedopovediac, pomyslel, že on nemal vôbec v chyži miesta, iba posteľ, aj na tú chodili spávať dvaja: jedoli v noci, druhý vo dne.

Domková sa spýtala, kde sa koštuje? „Vo fare, a o nich sa postarám. Dokiaľže tu budú?"

„Čože by si sa o nás trápil! My sme doniesli," a schytila sa vykrúcať uzlíky . . . „Máš .dáku komôrku? Bryndzičky som t i . . . masielca ^topila, aj tu, čo sme ne­zjedli... saláma aj chlieb."

„Bryndzu, maslo máme aj tu. To ne­museli nosiť."

„Veď som jej ajja^ že tu máš čo jesť, ale či si dá povedať...?" nadrážal Domko.

Zazvonili tretí raz a sotva stačila Dom­ková spratať, čo doniesli, šli do kostola.

Pán učiteľ posadil rodičov pod chórjdo poslednej lavice . . . a dnes sa pri organe dosť mýlil, vše mu len tak hučal. Svet sa obzeral na Domkovcov, lebo stará sa i poplakala od nadšenia, ako jej „pán syn" krásne spieva a organuje . . . Farár s kancľa hľadal Domkovcov po kostole, ale pod chór nevidieť, je pritma.

Cez kázeň povstal trochu aj šum na chóre, lebo sišiel obstarný gazda a kamsi sa ponáhľal. Ako sa potom vysvetlilo, bol to dobrý sused pána učiteľa, bežal žene povedať, aby prichystala väčší obed, prídu aj rodičia pána učiteľa.

Po službách ich hneď ta zaviedol, on sa vrátil na faru a po obede mal priviesť ich tiež ta, ale nešli, pán učiteľ im nepo­

j e d a l , že ich pán farár chce vidieť a oni sa neopovážili na to ani pomyslel

U gazdu bolo všetkého hojne. Gazdiná rozpovedala v pitvore Domko vej, že sú s pánom učiteľom spokojní, a Domko s gaz­dom, i cudzí — boli zvedaví — vypili si hriatej, ale potom i surovej pálenky a na druhý deň, keď odchádzali domov — ne­vykročiac ani na dedinu, — mrzelo Dom-kovú, že Jánoško nedomyslel sa otcovi poslať aspoň po pol litra vína. . . „Iba tú pálenku čo tam doň liali.. . !"

* Domko robil doma na píle. Lenže píla

je len dotiaľ píla, kým má čo rezať. Po­tom iba zapáliť, keby sa našla asäeku-račná spoločnosť, čo by židovi dobre za­platila. Keď hory zrezali, robotníctvo sa rozišlo, aj Domko zostal bez zárobku. Kde sa hnúť? ^ teraz zvlášť, keď už so dňa na deň viac bude staroba schodiť na myseľ a slabosť údov.

„Keby si ty mohol ešte raz do tej Ameriky," zavzdychla Domková.

„I ja som na to pomyslel. . . Bolo by dačo zarobiť a ozaj už odložiť si na staré d n i . . . " priznal sa Domko a: „Len do Hamburku.. . odtiaľ sa ja už nebojím a do jáséhe i stisli pár zlatých i požičali, kde len mohli, aj predali, čo sa len dalo, aj našli sa ľudia, čo Domkovi svěřili a šiel. . .

«v>

Strana 28. A l W ^ , DENNICA Číslo 2.

Vybudol tam 4 roky a posielal pekne. Stará odkladala len ako po oba prvé razy: za prvé dve stovky kúpila pánu synovi náradie a potom stále posielala i peniaze i háby spodné a čo jej pod oči padlo, ak to len bolo súce ako tak Jánoškovi. Aj zlaté hodinky. Svoje živobytie si tiež po­pravila a dávala si šiť háby vrchné panské a „Poliakovi" dala vypisovať, aby sa len usiloval zarobiť ešte toFko a toľko a potom už ponáhľal sa domov.. . budú si žiť na pokoji.

A to nič nebola pravda: peniaze stačila potroviť na syna i seba, a stále čakala, úfala sa, že jej Jánoško napíše list, alebo príde po ňu a bude šťastná, hoci by len slúžkou bola uňho . . . A otec môže potom zostať aj v Amerike.

Ale pán syn, od pár čias už nie Domko Jánoš, ale Péterfi Jánoš, — ako si meno, hrdý na svoj pôvod, dal maďarizovať, — o mater nestál, ešte ak o dólkíre, ktoré chudák biedny Domko v Amerike krvopotne zarobil.

Lenže aj ten akosi po menej posiela a dáva žene písať, že nevládze viacej, je akýsi chorľavý, slabší, ako býval, nanič . . .

Mať bola hrdá na svojho synka Péter-fiho a na svadbe synovej, na ktorú vy­strojila sa so všetkými peniazmi, čo ešte boly, s bohatými darmi pre „dcéru" (ne­vestu) a kuchařila za pár týždňov, naj­šťastnejších v jej žití, kým jej syn nepo­vedal, aby sa neustávala, že si on slúžku vzal a že otec píše, že príde domov. Bez­prostredná príčina bola tá, že si mať z ne­jakej hlúpej pýchy, ktorá vlastne bola aj v Jánošovi, ale on o nej mlčal, bez stydu rozpovedala, z akej panskej krvi je jej Jánoš a že by vlastne mal byť Péterdy a nie —f i. To zase pána učiteľa trochu po­nížilo pred svetom a mať pekným spôso­bom poslal domov otca čakať.. .

Domko neposielal už skoro nič, hoci mu aj mrzko dala napísať a upodozrievala ho zo všelijakých hnusných vecí a pome­rov, na ktoré asi peniaze márni . . .

On sa len vyhováral na častú chorobu. „Keby si bol tak veľa chorý, ako píšeš,

už by si bol tri razy zomrel. . ." tak mu

dala napísať z biedy a hanby i zlosti, že si musela vziať do kvartieľa kvartieľničku, driev jednu, potom i druhú, aby pomá­haly árendu platiť.

Keď sa s nimi povadila, zastrájala sa, že odíde k synovi, ale len vše zostala, lebo nebolo ani na cestu, ani na dary, ba ani doma čo jesť dosť často. Pred tým aj v lete v topánkach, teraz aj v jeseni bosá. Voľakedy, kým bol Domko mladší a posielal hodne, bola kávička, mäsko, no­vinky zo zeleninárskeho trhu — všetko by bola do chlapca popchala a užila pri ňom aj sama, i hostiny strojila kmotrám, kamarátkam, susedom. Bolo, že dala — keď Domko došiel druhý raz z Ameriky — povynášať postele, kastňu, stôl a bol spev, tanec, pijatika — skoro pec ^rútili — a lichotila Domkovi, že to jemu k jvôli, a ono aby mu zaslepila oči, že peniaze pomárnila. On dozvedal sa o peniaze, ale ho miesto tých schytila do tanca a potom ho opíjala, lichotila a tak mu myseľ prevra­cala a vše šla „po interes" a ono doniesla z kapitálu, a keď ani toho nebolo, poži­čala a tak mu oči slepila, kým ho zase nevystrojila do Ameriky, priznajúc sa na­koniec, že peniaze vynaložila na dieťa, aby „aj tebe aj mne bolo voľakedy dobre pri ňom . . . Neboj sa, bude pamätať. Bude."

Starý Domko sa po štyroch rokoch vrátil chorý a sotva čo doniesol. Divná vec, starý človek a prišiel domov v su­chotách a veru len polihoval, iba ak dreva šiel po meste rozpíliť, i to pre hrče časLo mal počúvanie, aby sa nechytal, keď ich nevládze rozštiepať. „Nevládzem^ to je kuchárke, panej neobyčajné slovo, ktoré­mu u pilára nerozumejú.

Domková namáhala sa ako nikdy, aby mužovi poľahčila. Chodila na šichty, vlá­čila drevo, huby, maliny, to sa za ku­chárku vtisla na svadbu, krstiny, a dali jej, i ukradla a doniesla starému. Nikdy nebolo lepšej opatrovkyne! Tešila ho, va­rila mu zeiiny, lieky, čo len poradili, a on jej bol vďačný za neslýchanú dobrotu a lásku... Videl, že hoci je i chorý, teraz žije, tu je tá spokojná staroba, ktorú si bol

Číslo 2. DENNICA Strana 29.

na tri závody pripravovať v Amerike. Peňazí síce niet, ale veď ich vynaložila na svoje dieťa, pomyslel, a jeho opatruje, akopy tisíce mali a z tých stačilo a do^ choailo ešte i na doktora, ktorého mu za­volala, ani nevedel kedy.

„Žena moja ľúba, žena ľúba . . . " nedalo mu od vďačnosti viac povedať a len hla­dil jej ruku a kropil slzami. V očiach bielky až strach veľké, a po vychudnutých údoch, slnkom neopálených, bol zeleným ako cement. Rozcítila sa i ona,4iež zbied-nená, štrbavá, plešivá a neraz sa vyplakali: on od vďačnosti, ona pre uspokojenie sve­domia a ospravedlnenie ľahtikárskej mi­nulosti. A dala písať pred Domkom synovi: „Príďte nás aspoň kuknúť. Otec je ,chorý, sberá sa zomrlíéť a rád by vás_yjdfeíť ešte naposledy . . . "

Sľubovali sa, a neprišli. Otec zomrel, len tak zaspal. Ráno vstala

zpoza neho, myká ho, už bol zaspal na večnosť.

Syn prišiel na pohreb a sľuboval ma­teri, že jej pošle na výživu. Aj poslal dva razy po piatke, ale keď tiež dôchodok neveľký a sú deti, i žene sa to nevidí. Ona pošle radšej materi starých hábov. „I za to Pán Boh zaplať," a stará Domková, ač má smútok pred svetom i na duši, musí sa obliekať ako mladá pani, iba že garníriky a čipky obdriape^. alebo predá a tak sa živí a chodí v starých svojich belasých handrách . . .

* Na starú Domkovú po smrti mužovej

bolo horšie, ako kedykoľvek dosiaľ. Ustá­vala v robote a nebolo sa ani čoho na­sýtiť. Dve kvartieľničky, obstarné ženy-práčky, pustila do chyže, tie platily áren-du a ona utiahla sa do kuchyne. Ešte keď tie boly doma a vařily, došlo aj jej za lyžicu; ak ale boly po robote v praní, okopávačke, tu iba ak pani domová po­slala dákej váre". Ďakovala, že veď sa sbe-rala variť, že ešte má zemiačik, múčky a zhŕdala sa prijať. Skutočne vše uvarila popri kvartieľničkách i ona zemiakov, ze­miakovej polievky, i kapusty jej dali, a

vtedy páchnul ovčím lojom celý dom. Tým zaprážalari IeBcT bol najlacnejší, a ona že jej je to najchutnejšia masť. V každých ústach iná chuť.. .

Cez jednu-dve zimy Domková v kuchyni prechladla, dostala takú lámku (ako ozaj ten na tom piešťanskom plakáte) do nôh i rúk, že kričala na ratu a z vlastnej práce nebola sa v j stave uživiť...

Predávala čo mohla z náradia, z riadu, i perinku si dala a chodila po susedoch sohrievať sa a tí dali jej aj zjesť. Ona

'—hladná, vše ďakovala, že veď si na­varila, že sa jej nechce jesť, ale pojedla všetko, ba i deťom vzala, a keď sa nedí­vali, pobrala korky z chleba, kožky zo slaniny a uvarila si polievočky .. .

Chorá bola, údy zlámané, (žkolenkova-né, ale na duchu je od istého cäsiTbodrá. Bodrá menovite od listu pána syna svojho. Na jej náreky sa učlovečil a písal jej, aby prišla k nim, ale na cestu neposlal. Zašla by tam aj peši do týždňa, ale nejde, jej je dosť, keď ju volajú. Má/skúsenosť.

„Moje decko dobré! Som ja vše vra­vievala aj nebohému Domkovi: Neboj sa, budeme sa mať na starosť kde uchýliť. . . Ale ty si zomrel a ja od teba teraz už nejdem . . . "

Synovi je k slzám vďačná, list nosí na záňadrí a čítalo ho už sto ľudí a každý ju posiela, vidiac jej chorobu a biedu.

Ale nevesta — pani, majú deti, čo ona tam? Roboty im už nespraví. „Mohla by som ísť hoci dnes, ale ja nie! Takto si ma lepšie uctí moje decko.. . ^ľa, aký list mi napísal. . . a keď som tam bola, všeličo príde, aj mrzko mi povedal. . ." — a plače od sladkých slov a trpkých yž'po-mienok. „Musel by si sa za sprostáčku hanbiť... bolo by po láske, ako už aj bolo. Čože j a ^ a tvoja žena učená, aj ty . . . aj farár tam, aj p á n i . . . a už by mu len prišlo povedať: to moja mať. Nie, decko moje, nejdem," hovorí sebe i druhým a trápi sa sama. Iba že mu dala napísať, že ak by ju prišiel v jej chorobe navštíviť, aby doniesol aj deti, aspoň chlapca, „bude

2-»

Strana 30. DENNICA Číslo 2.

iste taký milý, taký dobrý, ako si mi ty syn môj, postaviť pre lásku a mozole bol, a tak rada by som svoje vnúča vidféť_ jeho." * a prežehnať svojou ákľavenou rukou . . . " „Itt nyugosznak .. ." (tu spočívajú . . .) „Už som vám vykonala aj postel u domo- a maďarsky, pekne, zlatom sú i mená i vých pánov. . . Aj moje kvartieľničky by roky Domkovcov napísané na tabuľke neboly doma, odišly by schválne... Ale čierneho kríža, na ktorom zlatý Kristus ak by si nemohol, Jebq nechcel prísť, pa- rozpína ruky, akoby/ mojich milých Dom mätaj na nás aj po smrt i . . . Čo len taký kovcov objať išiell^ krížiček, ako palček, daj tomu otcovi, daj, A dolu: „Pokoj ich prachu!"

M- RÁZUS: ELENINO ALBUM. ZIMNÉ OBRÁZKY.

Kviehm zdobí okná rezká, jasná noc, kvietim hýrivým a fantastickým — zakiaľ chladom dýšu kúty stemnelé — a srieň na steny sa sráža . . .

Rosia zore — rosia kvieťa rumeňou, zore ako oheň — rudé — plápolavé, svetnica sa leskne, lúče ihraju na striebristom — mŕtvom listí. . .

Sťa sňah novopadlý — tučné periny a v nich utajene vĺčka riasy hustej spia si unavené — sladko snívajú o voňavom, sviežom kvieti.

Odchýlime dvere — neraz — zvedavo, vieme, kto tam snije, — že to bytosť drahá — a že kým to sivé kvieťa nezvadne — ani vĺčkom nehne — darmo rumeň šľahá.

H. S modrastého neba hviezdy padaly na zem bielu, bielučkú, pustú, nemú — slepiace až jasom — vôkol padaly skvosty — ani k veľkému zasnúbeniu.

Kraj môj spal, jak preťažkým snom posledným, preň viac žiadnych brilliantov — periel kúzla . . ani spánkom Zakončenia — posledným . . . v žilách mojich krv tiež už stydla — mrzla . . .

Ladovicou tancovaly paprsky — lesklé hole svietily s výšin samé: — azda preto vyvíjaly paprsky, že tu dolu všetko už dojednané.

A mne v duši sladlo mäkko, príjemne, darmo hviezdy vôkol mňa nepadaly — keď tu — sotva som sa púšťal závozom, čujné psiská do noci zaštěkaly . . .

Číslo 2. DENNICA Strana 31.

HANA HORÁKOVÁ: E V A .

Ľudové drama v troch dejstvách.

Pokračovanie prvého dejstva. 8. VÝSTUP.

Eva samotná, Eva (o chvilku sa rýchle vzpriami; je

zase už veselá; urobí niekoľko krokov do předu, spľasne ruky a vraví veselo). Ach, áno, už zajtra! .. . Aké to tam len bude, Bože môj ? (Ráta.) Domy, vraj, ako hory, a ulíc, vraj — a vozov! A ľudí! Na tisíce! Ach, Bože, až sa mi z toho hlava krúti. (Chytá sa za hlavu a otočí sa smejúc sa. Potom si jednou rukou podopre bok, dru­hou bradu a zamyslí sa s úsmevom vo tvári.) Ach, nie, nijako si to neviem pred­staviť . . . A po uliciach vraj zrkadlá a lampy. . . a dlážka krajšia, ako v našej izbe . . . (Zase v údivu spľasne ruky.) Môj ty Bože, či tam nikdy neprší? (Veselo po­triasa hlavou.) Ach, bude to len čudné! A po železnici som sa ešte ani raz ne-viezla. (Úprimne.) Trochu sa i bojím. (Mrdne plecom.) Nuž čo, išly ta aj iné! (Počuje akýsi šelest, spamätá sa a hladí okolo seba.) Môj ty Bože, či som hlúpa? Veď je skoro už tma a Martin . . . (S úsmevom pokračuje.) Na isto sľúbil, že príde. — Ach, Martin, počkaj, však ma zajtra už neuvidíš! — (Nežne.) Martin môj, Martinko . .. (Za­myslí sa, ale hned sa zase spamätá.) Veď je dnes sobota, a mám mu ešte uviť pierko na zajtra .. . Posledné, na rozlúčku. (Ide do záhradky, nechajúc dvierka za sebou otvorené: chodí po záhradke, trhajúc kviet­ky do pierka a tíško si pri tom prespevuje nejakú pesničku. Za chvíľu sa odmlčí a vraví.) Kvietky moje, ostanete sirôtkami. Kto vás bude polievať, pleť a opatrovať? Či snáď mamka? — Musím jej povedať.

9. VÝSTUP. Eva a Martin.

Martin (driečny, smelý šuhaj, prichádza s pravá z úzadia a pátravo hľadí cez plot. Hovorí tlumeným hlasom): Eva, si tu?

Eva (skočí k plotu a radostne zvolá): Martin! Prišiel si už? (Položí pravú ruku na plot, ľavú s pierkom skryje za chrbát a usmieva sa Martinovi do tváre.)

Martin (kladie svoju ruku na jej). Čo robíš? Čakala si ma? (Chce videť, čo má Eva v ľavej ruke.) Ukáž!

Eva (strčí mu rýchle kytku pod nos a zasmeje sa).

Martin (s úsmevom sníme klobúk a podá jej ho).

Eva (vezme klobúk a chce nan zastrčiť pierko, keď počuje blížiace sa hlasy. (Po­čúva.) Ktosi ide. Zbadajú ťa. Chytro, Mar­tinko, choď tamto za plot, kým prejdú!

Martin. Ale čo! Budem sa skrývať, ani stará baba? A hovoriť môžem s kým chcem. (Je počuť hlasy a smiech.)

Eva. ' Sú to dievčatá. Ach, Martinko, choď! Keď ťa tu uvidia, budú ma ešte väčšmi vysmievať a ubližovať mi. (A keď Martin ešte váha, doloží dôtklive): Mne k vôli, Martinko!

Martin. No teda, daj sem klobúk! Eva (odtíska ho od plotu.) Už len choď!

Až potom ! >(Kým Martin chytro obíde plot v úzadí, dievčatá vstupujú a zbadajú ešte jeho v šeru sa mihnúcu postavu.)

10. VÝSTUP.

Eva, Marka a dve dievčatá. (Marka a dievčatá prichádzajú s ľavá

v predu. Majú batohy s trávou a kosáky. Smejú sa, a keď spozorujú ukrývajúcu sa mužskú postavu, poštuchávajú jedna druhú.)

Prvé dievča (hlasno). Ľaľa ti ju! My len teraz sa poberáme s lúky a ona si je už za plotom!

Eva (vzdorovito). A čo ťa do toho!? Marka. No veď nič! Ale potom si ani

nemusela skrývať pred nami svojho mi­lého.

Druhé dievča (so smiechom). Bojí sa, aby sme jej ho kúštik neodkukaly.

Prvé dievča. Alebo mu neporobily. Marka (štiplavo). Ba, aby sme nezvě­

děly, ktorý z nich tu práve bol. (Dievčatá sa zasmejú. Odchádzajú na

pravo do úzadia. Silno sa stmieva.)

11. VÝSTUP.

Eva a Martin sami. Eva (majúc v rukách klobúčik Martinov,

zamračeno a vzdorovito hľadí za dievčatmi). Martin (vystúpi zo svojho úkrytu a

obzre sa v stranu, kde zmizly dievčatá). Vy jazyčnice, vy! (Pristúpi zase k plotu, pred Evu.) Nič na nich nedaj, nech si melú, čo chcú!

Eva. Však už nebudú mať prečo. (Po­sadí Martinovi klobúk s pierkom na hlavu a povie s úsmevom.) Tak, Martinko môj. . . posledné . . .

Strana 32. DENNICA Číslo 2.

Martin (uchopí ju prudko za ruku). Ty chceš naozaj ísť?

Eva (škádlivo). Chcem! Martin (prudko). Nepôjdeš! Eva. Pôjdem! Martin (s určitosťou). A nepôjdeš! Eva. Ba áno! Už zajtra na svite. Martin (vzrušeným hlasom). Eva, ho­

vorím ti, že ťa nepustím! Eva (rozosmeje sa). Martin (prudko odhodí od seba jej ruku,

ktorú dosiať držal v svojej. Hovorí v trpkom hneve). Ty si zlá, Eva, bezcitná. Ty ma len trápiš a robíš si zo mňa posmech. To je tvoja láska ? Tak ma máš rada! ?

Eva (chlácholivo). Ale, Martinko! (Chce mu položiť ruku na plece, on ju však strasie.)

Martin. Ak mňa rada, tedy zostaň! Eva (stiesneno). Nemôžem. Martin (už menej prudko). A prečo? Eva (chvejúcim sa hlasom, akoby za­

držiavala plač). Čo tu budem robiť? Martin. Že čo? A či som tu nie ja? Eva. Ty si ma nevezmeš. Martin (hrdo). Kto to povedal? Eva. Mamka vravia. Martin (vypne sa). A kohože bych si

vzal ? Eva. Že som chudobná, že vraj tvoji

nikdy ma neprijmú ako nevestu do domu. Martin (zasmušeno hľadí pred seba a

mlčí. — Sotmelo sa už celkom a svetlo mesiaca oblieva postavy milencov.

Eva (smutno). Tak vidíš, Martinko! Martin (vzchopí sa).. To sú pletky! Ja

si ťa vezmem — a dosť! Eva. Budeš sa s nimi hrýzť? Martin (po chvíľke odhodláno). Budem! Eva (stáva sa zase živšou a hovorí ur­

čite.) Vidíš, Martinko, to som ja vyhútala niečo lepšieho. Pôjdem slúžiť do veľkého mesta, tam veľa platia, a keď budem mať stovku alebo dve, potom prídem domov. No a . . . (váhavo) nuž potom by som už neprišla s prázdnymi rukami a tvoji by potom snáď už přivolili.

Martin (po chvíľke premýšľania, na polo už presvedčený, vraví). Keby to ne­bolo tak ďaleko!

Eva (naivne). Za deň vraj po železnici. Martin. Veď to! A potom vo veľkom

meste nedobre slúžiť. Všeličo sa ti môže stať.

Eva (úprimne). Veď sa ja tiež trocha bojím; nuž ale sú tam od nás aj iné, a Marka Holčákech ide tiež.

Martin. Áno, áno, ale . . . vravia, že — že vojaci. . .

Eva (nevinne). Vojaci? Martin (s dôrazom). Eva, sľúb mi, že

nebudeš chodiť s vojakom! Eva (v udivení spľasne ruky a rozo­

smeje sa). S vojakom!? Aby som necho­dila s vojakom ? (Zase sa smeje.) A čo by som si s ním počala? Veď ten má šabľu a ťlintu — (s komickou pravdivosťou) ja by som sa ho veru bála.

Martin (zahanbeno). Dobre teda! Len keď nebudeš chodiť. (Bere zase jej ruku do svojej a hovorí prosebné). A prídeš skoro, Eva? Čo budem robiť bez teba?

Eva (naťahuje sa cez plot, aby mohla položiť hlavu na jeho prsia). Martinko môj, veď čas letí, — a potom... (Blažene usmieva sa mu do tváre")

Martin (chce ju pobozkať). Eva (chytro sa mu vymkne. Počula

akýsi šuchot v chalupe a pozoruje). Musím už dnu, mamka by vyšly. (Nežne.) S Bohom, Martinko!

Martin (drží ju pevne za ruku). A či takto chceš odísť!

Eva (s úsmevbm hľadí mu do očí a povie tajomným hlasom). Mám niečo pre teba — na pamiatku. (Vyslobodí sa, vyjde zo záhradky, otvorí tíško dvere na cha­lupe a vojde.)

Martin (v očakávaní hľadí na dvere, za ktorými zmizla Eva; pokročí viacej do predu javiska.)

Eva (výnde za chvíľku, privre tíško za sebou dvere a držiac bezcenný prstie­nok medzi dvoma prstami sťa drahý klenot, usmieva sa už z ďaleká na Martina. Pri­stúpi k nemu, bere jeho ruku a dáva mu obrúčku na prst. Šeptá.) To preto, aby si mi zostal verným, aby si ma vždy ľúbil.

Martin (sovre ju do náručia a šeptá tesno u jej tváre). A ty, Evička, ma ľúbiš?

Eva (blaženo sa naňho usmieva). Ľúbim! Martin. A zostaneš mi vernou, Evička ? Eva. Zostanem! Martin. A keď sa vrátiš, budeš mojou,

povedz ? Eva (šeptá). Martinko môj, Martinko! Martin (bozkáva ju vrelo na tvár a

hlavu. Chvíľu držia sa objatí).

Číslo 2. DENNICA Strana 33.

Eva (sa pomaly vyslobodí). Už musím, mamka by sa hněvaly, keby ma nenašly spať.

Martin. Či ty máš srdce, Eva, že ma zajtra opustíš ? !

Eva. Musím, Martinko, musím! (Zrazu ale položí mu hlavu na plece a tíško za­plače.)

Martin (tisne ju k sebe a hladká). Eva (sa vzpriami a utre si zásterou oči.)

Veru, aby som už išla. (Podáva mu ruku.) Martin (zchytí jej ruku, pritiahne k sebe

a bozká ju na ústa.) Eva (pozre mu do očí a opätuje bozk.

Držia sa chvíľku za ruku, potom sa pustia a každý chce odísť svojou stranou. Sotva ale urobia niekoľko krokov, oba naraz sa obrátia a zase sa objímu. Potom však Eva odtiskuje Martina od seba a vraví): Už chod, už chod!

Martin (vzdychne si z hlboká, vtiahne klobúk do očí a povie stiesneno): S Bohom tedy, Evička! (Vzdaluje sa smerom na pravo do úzadia, a kým zmizne, ešte kývne klo­búkom.) S Bohom! (Odíde.)

12. VÝSTUP.

Eva sama.

Eva (ide za Martinom, zastane však na rohu u plotu a oprúc sa oň Taktom, po­zerá za milým. Vystúpi aj na plot, aby ho ešte dlhšie mohla pozorovať a kýva mu rukou. Potom side, kráča pomaly ku dverám chalupy a položiac ruku na Muč­ku, rozhliadne sa dookola. Hovorí tíško.) S Bohom teda, naposledy! S Bohom, za­hrádko, kvietky milé! (Usmeje sa hore k mesiacu.) Aj ty, mesiačik, čo si nám vždy tak verne svietil — aj ty buď s Bohom! (Otvorí dvere a vníde.) — (Opona padá.)

i' * * VELKOKN1EŽA KONSTANTIN ROMANOV:

LEGENDA O MŔTVOM MORI. V horúcej stepi, u zdroja

posvätnej rieky Jordána, v otupnotesnom objatí

skalín, sincom rozžiarených, modrie sa čudno a nemo

nehybné Mŕtve tam more. Kliatu vín týchto hladinu

zďaleka uzrúc blýskavú, s úžasom zver preč uteká;

a plaché vtáctvo nebeské s žalostným škrekom spieši sa

odletět' z miesta kliateho. Jedine hady bytujú

v rozsadlinách skál hlbokých; jedine snedý beduín,

trstenou kop'jou máchajúc, bystrým koňom unášaný,

piesočným mihne pobrežím. Pustiny mračnej neplodná,

mŕtva i chudá tam pôda: zlovestnej pečať tajnosti

ťažie nad krajom zábudy . . .

Stará tak povesť hovorí o meste tomto pustinnom:

Keď hviezdy zlaté z večera na čistom vzbĺknu blankyte,

ohnivo hneď zligocú sa v usnuvšej mora hladine.

Keď v tmavomodrú výšinu

strieborný mesiac vypláva, zjasní sa zrazu tajomné

priezračnej lono hlbiny. Snop lúčov bielych, prejasných

tú priepasť mora hlbokú, od hladiny vôd nehybnej

po samé až dno preniká. V hlbine tejto, ožiarenej

blyskom neba polnočného, rozvalín rumy vežia sa

v neživej drievnej veľkosti. Tak ako trupy nedvižné,

v smrtnom spánku pohrúžené, zvaliny miest tých podmorské

piesočné dno pokrývajú . . . — Sodoma to a Gomora! . . .

Hospodin hriešne v nich plemä v oné dni strašne pokáral,

za veľké a ťažké viny. Shovievania Pravečného

Boha miera s' přeplnila; i spustil dážď on ohnivý

na cárstvo hriecha rozvratné. Útroby zeme rozovreté

mestá tieto pohltily; v bezdnú ich priepasť zalialy

slané morské mutné vody . . . A kde stál kraj mnohoľudný:

podobno veľkej mohyle, modrie sa čudno a nemo

nehybné Mŕtve dnes more. Horal.

Strana 34. DENNICA Číslo 2.

Ľ. PODJAVORINSKÁ: VÝDOBYTKY FEMINISMU? ROKU 1913.

>inulý rok v celku nepriniesol že­nám výhody, ktoré od neho oča-kávaly; menovite nie v Anglicku,

kde viedol sa zrovna anarchistický boj, ohrozujúci životy nevinných ľudí, ničiaci kultúrne stavby, i drahocenné, pietou po­svätené pamiatky národa. Vzdor všetkým zločinom (o ktorých pri najlepšej vôli ne­možno riecť, že boly prostriedkami, ktoré cieľ posväcuje) tedy pokrok feminismu

' "*Vf.9* h $ *

Anglicko opravilo zákon o rozsobáši k dobru ženy, Francúzsko zrušilo zákaz pohľadávať a na peňažitú zodpovednosť brať otca nemanželského dieťaťa. V švédsku určila sa štátna podpora pre šestonedielky; to isté rozšírené podporou pre vdovy a siroty vo Finsku. Viaceré nadané ženy obsiahly úrady, ktoré doteraz zaujímali výlučne mužskí. V Kristiánii slečna Elisa Sem pri­pustená bola za advokátku k tamojšiemu

T

Slovenský spevácky spolok „Tatran" v Liptovskom Sv. Mikuláši. Fot. Král.

minulého roku možno skorej pripísať len ako energický výsledok snaženia jednotli­vých nadaných žien. V celku kronika za­znamenáva nasledujúce:

V Norvéžsku obmedzené volebné právo žien zaměněné bolo právom všeobecným; to isté 'obsiahly ženy v Alaske. — V Spo­jených Štátoch miss Júlia Lathrop vyme­novaná bola do ministerstva obchodu a práce za direktorku detského oddelenia; že je to nie dajaký „pobočný" úrad, do­kazuje to, že miss Júlia má takmer 20.000 korún ročného platu. — Viacej miest Spoj. ňtátov vyvolilo ženských mešťanostov. — V Anglicku, Francúzsku, Švédsku, Dánsku a Finsku prijaté boly nové alebo oprave­né doterajšie právne paragrafy v prospech žien; všetky ale nie do života siahajúce.

najvyššiemu súdu. Dr. [Mary Stopes a miss Etel Sargant staly sa universitnými pro-fessormi. Lekárka dr. Rachel Hirsch dostala titul professora. Slečna dr. Kôlder prijatá bola za assistenta na ženskej klinike uni­versity v Tíibingách. Viaceré lekárky vy­volené boly za školských lekárov; z týchto najvýznamnejšie miesto zaujíma magistrá­tom mesta Berlína vyvolená dr. Mária Ulri-chová. V 573 obciach (v Nemecku) zamest­nané je 1800 žien v úradoch a ústavoch pre opateru sirôt a chudobných, v sana­tóriách pre suchotinárov a opilcov. Naj­novšie prijatá bola žena za riaditeľku trest­nice pre ženy.

V Nemecku min. roku ženy zorganiso-valy sa ako robotnice, ba utvořily i poli­tickú stranu. Prvé organisácie majú za

Číslo 2. DENNICA Strana 35.

ciel hmotný pokrok ženy pracujúcej, po­litická strana bojuje za mravné práva ženy. Nemky usilovne učia sa rôzne re­meslá; v uplynulom roku 2123 žien složilo majstrovskú zkúšku. Z týchto väčšina je krajčíriek, modistiek atď., no zastúpené sú i remeslá, ku ktorým sa doteraz ženy nebraly alebo neboly pripustené. Osobitný sväz utvořily nemecké zubné lekárky (dentistky) so spolkovou centralisáciou v Berlíne. — Ministeriálnym nariadením ženy, ktoré štu­dovaly na lyceách v Nemecku, pripustené sú k akademickým prednáškam. Taktiež

v Nemecku utvoril sa Spolok Umelkýň, majúci za ciel záujmy žien, žijúcich umeniu a podporujúci svojich členov mravne i hmotne.

Feministický kongress v Pešťbudíne bol manifestáciou celosvetovej ženskej otázky a mal značiť, že otázka je i v Uhorsku aktuálnou. Kongress prešumel bez zvlášt­nejších výsledkov. 0 priebehu zasadnutí, i užších cieľoch kongressu písali sme v tom čase i v našom časopise.

V celku ženský pohyb v Uhorsku (ako i v Nemecku) stagnuje.

Čata slovenských Sokoliek z Chicaga, 111.

Tieto sestry-Sokolky zastupovaly 40. sbor Venca Sokola z Chicaga na III. sletu Slovenskej Telocvičnej Jednoty Sokol v Clevelande, Ohio. Pridelené im bolo osobitné číslo programmu: Prostné cvičenia s ozdobnými kroky. Cvičenie má 4 oddiele, každý oddiel 16 dôb. Cvičí sa dľa mazúrky alebo valčíka. Na obrázku vidno jednu polohu za 64 dôb. V rýchlom tempe striedajú sa polohy, a ich elegantnosť uchvacuje pozorovatela. Skladba cvičenia je práca br. Štefana Húsku. — Na obrázku sú: br. Štefan Húska, hlavný podvelitel S. T. J. Sokol, a sestry: Irena Miertová, Mária Michaliaková, Zuzanna Kučerová, Adéla Michaliaková, Helena

Heidelbergová a Milka Kučerová.

Strana 36. DENNICA Číslo 2.

JAPONSKÁ SVADBA. - V „Ženských Listoch" píše B. M. ELIÁŠOVÁ. —

všetky povydávajú i zostávajú ďalej v onej práci, alebo si len domácnosť opatrujú. Nú­teného samotárstva = coelibátu tam niet.

Japonské dievča nezná „zábav" taneč­ných, nemá nikdy známosti, tedy ani do­staveníčka s mládencom, ono len iste vie, že sa vydá. Všetky tie pochybné, často tak ťažké, odvážne, ba i trpké prostriedky k do­siahnutiu vydajú, ako sú u nás v Europe, nahrádza tu istý sprostredkovateľ = do­hadzovač. Výdaje a ženby určujú obyčajne rodičia. Len čo synovi dvadsať prejde, pošlú dohadzovača, kde čujú príhodné dievča. Ak to rodičia nevedia, vie to iste dohadzovač. Ale cele tak urobia aj rodičia dievčaťa, keď sa dcére zachce vydať a že to rodičia za dobre uznajú, lebo tu na vôli rodičov všetko záleží a deti sa tejto aj obyčajne bezpod­mienečne podrobia. Zavolá sa dohadzovač a už sa radia o postavení a vlastnosťach budúceho zaťa. Neobíde sa to, pravda, bez dobrej hostiny a bez sake, a tak potom už v dobrej vôli milý dohadzovač má plné ústa sladkej chvály o svojich „predurče­ných", že je i príslovečné: „hovorí sladko ani dohadzovač."

Skoro po tomto prvom úradnom zakro­čení sriadi prvú schôdzku medzi mladými i starými, v zime v čajovní, v lete v krásnej prírode. Ak je výsledok schôdzky dobrý, pošle hneď na to šuhaj dievčaťu hodbavné

K processu s uhorskými Rusmi v Marmarošskej Sihoti: Skupina obžalovaných. Process tento trval dlhé týždne a upútal temer celú, zvláště ale slaviansku verejnosť. Obžalovaných bránili

viacerí pravotári srbskí a maďarskí, zo slovenských dr. Jur Janoška, pravotár z Trenčína.

(ÄáS&3T Japonsku je neženatý muž a ne-ImgMf vydatá ženská veliká vzácnosť. Ne-V$ÍȨ́1!L ženatý muž by tam sotva našiel ^%®ĚatU> také pohodlie, ako starý mládenec v Europe. (Tu má celé útulne, hostince! Pozn. prekl.) Ak by chcel mať sám svoju domácnosť — čo Japonec najradšej — ťažko najde dáku gazdinú. Do rodín takýchto podnájomníkov neprijímajú a v hostinci stále zostávať, je veru nie príjemno. — Ja­ponské domy majú pohyblivé steny; dáky zatvor, ba zámka je tam cele neznáma vec, preto sa tam len stena ticho pohne, potisne, a už vojde hosť. Dľa japonského spôsobu ostane najmenej hodinu, obyčajne ale i dve, tri. Odchádzajúc, prosí tisícráz za odpu­stenie, že bol taký „grobian" a prišiel, a že vás tak dlho. svojou ošklivou prítom­nosťou obťažoval, ale vzdor tomu je tam málokedy človek sám., Preto aj najradšej každý muž má svoju vlastnú domácnosť.

Japonské dievča sa už hneď od malička vychováva pre vydaj a domácnosť; už ma­ličkú priúča matka a zasväcuje do povin­ností ženy a matky. V najnovšom čase sa síce tiež už počínajú dievčatá samostatne živiť: sú učitelkami v školách, učia šiť, kvety robiť, vyučujú slušnosti = etikete, tiež hru koto a sanusen, v obchodoch bý­vajú tiež už zamestnané, idú do služby, aj do tovární, — ale časom sa predsa len

Číslo 2. DENNICA Strana 37.

kimono, otcovi ryby a sake. Otec dary prijme, načo vydá i poistenku, a tiež pošle dary budúcemu zaťovi a jeho rodine. Oba-polné obdarovanie znamená už úradné py­tačky a oddavky.

Japonsko je zem obradov, a takrečený sobáš je jeden z najsložitejších. V daktorých rodinách spravuje tieto svadobné obrady k tomu zvlášť pozvaný professor etikety. Každý výkon, ba každý pohyb je dľa istých pravidiel prísno určený. Hostín je celá rada. Po vzájomnom obdarovaní je hostina od-davková, pri ktorej všetkým priateľom a známym oddávanie úradne oznamujú. Pred samou svadbou je hostina výstavná, počas ktorej hostia prezerajú výbavu nevestinu. Japonské mladuchy nedostávajú veno, ale na výbave mnoho záleží. I chudobnejšia mladucha má niekoľko hodbavných kimon a pekné futony = periny (zariadenie po­steľné), ak len možno tiež hodbabné. Pria­teľka Eliášovej, Mi Haru San, prezradila, že veru daktorá má i kuchyňský riad! Ako známo, japonský dom nevyžaduje veľkého zariadenie, ale všetko, čo je dľa zvyku v dome i v kuchyni potrebné, je povinnosť ženíchova zadovážiť.

Deň-dva pred svadbou dopravia výbavu = „rúcho" do domu mladého zaťa, čo je zase s istými obradmi spojené. V svadobný deň, večerom, rozlúči sa mladucha s otcov­ským domom a odvezú ju v sprievode pria­teľov do domu mladého zaťa. Prv ich od­nášali v nosítkach, a priatelia, hostia šli

pešo s horiacimi pochodňami. Po dedinách je dosiaľ tak, v meste ale ide celý sprievod v korumách, ozdobených malebnými lam­piónmi. Po príchode si mladucha trocha od­dýchne a potom jej pomôžu vyobliekať sa. Svadobné kimono je vždy svetlé, dakedy cele biele, obyčajne s vytkávanými alebo vyšívanými kvetami bohaté okrášlené. Pa­tričná miestnosť je tiež vyzdobená kvetami a obrazmi. Domácim bohom predložia obetné pokrmy, rýžové koláče, ryby a posvätené sake. V istom výklenku stojí malá boro­vica, odznak stálosti, bambusová a sliv­ková ratolesť, odznak nežnosti, korytnačka a zorav (nem. Kranich), znak dlhého ži­vota. Všetko to musí byť na predpísanom mieste určitým spôsobom rozostavené. — Najprv vojde mladucha dnu do izby, a keď si sadne, vojde mladý zať a sadne si proti nej; ostatní do polkruhu okolo nich. Vlast­ným obradom svadobným, tedy sobášom, je hostina. Niekde obsluhujú deti, niekde mladé dievčatá, často dohadzovač so svo­jou ženou. Každá miska a každé jedlo na stolíku mladoženíchov má svoj zvláštny význam. Najdôležitejšie pri tom všetkom sú tri drevené kališky, ktoré donesú po jedení na zvláštnom podnose (po sloven­sky tácni). Z každého sa najprv mladucha, za ňou mladý zať napije tri razy posväte­ného sake. Toto je hlavný svadobný obrad a dľa neho menuje sa japonská svadba „tri-kráťtri". Po „trikráťtri" ide sa mladucha a mladý zať preobliecť. O chvíľu vrátia sa medzi

K processu s uhorskými Rusmi v Marmarošskej Sihoti: Skupina obžalovaných. O processe vedia naši ct. čitatelia z iných časopisov, ktoré prinášaly o ňom obšírne zprávy. Medzi

obžalovanými bolo viac žien.

Strana 38. DENNICA _ Č í s l o 2.

svadobníkov, všetci im blahoželajú a potom sa už veselo hoduje a popíja. Onedlho mladí odídu do spálne, s nimi dohadzovač a jeho žena — (dohadzovač musí byť ženatý, lebo jeho žena je práve taktiež potrebná pri svadbe) — aby im pomohli uložiť sa. Do­hadzovač to potom oznámi hosťom, že sa novomanželia uložili spať a to znamená koniec svadobnej hostiny.

Rodičia nevesty nebývajú pri svadbe, ale im na druhý deň mladá pani odkáže, že sa svadba šťastne odbavila a jej že je dobre v novom do­move. Rodičia jej súčasne pošlú svoj­ho posla, opýtať sa o zdravie novoman­želov. Vzájomne si pošlú darčeky. — V ten deň hneď prí­de mnoho priateľov blahoželať, a pone-váč sa každý musí pohostiť, hostia sa zase celý deň. Na druhý deň je zase výstavná hostina; pozvaní hostia,pria-telia a rodina mla-doženícha prezera­jú výbavu nevesti­nu i svadobné dary. Hostina trvá od po­ludnia do pozdnej noci. Mladoženích pošle tesťovi množ­stvo rýžových ko­láčov pre jeho ro­dinu a známych. Po svadbe štvrtý deň ide nevesta na­vštíviť svojich rodičov a zostane deň-dva tam; keď sa vráti, pozve otec mladých a všetkých priateľov oboch rodín na hostinu, ktorá sa volá „narovnanie kolien", to jest: smie si každý sadnúť s rovnými pred seba nohami, čo inokedy v každej spoločnosti pokladá sa za „neslušnosť*. Je to akoby uvoľnenie po tých mnohých obradných schôdzkach, kde každý musí slušne sedieť na nohách. Toto je posledné a najveselšie svadobné shromaždenie, kde pri odchode každý dostane darček.

Pre množstvo hostín a darov je japonská svadba dosť drahá, ale poneváč tam neidú novomanželia na svadobnú cestu, nuž sa to asi vyrovná výdavku svadby europejskej.

Slovenský kroj z Kluknavy vo Spiši.

Konečne po niekoľko dňoch sú novo­manželia sami a svoji. Až dosiaľ si boli cudzí, lebo sa zväčša pred svadbou ne­poznajú, len teraz sa počínajú bližšie spo­znávať. Rodičia s dohadzovačom im zalo­žili ohnisko, láska sa má vraj vypestovať po svadbe, dľa japonskej mienky. Zväčša sa to aj podarí: mladí pobrali sa, pred svadbou neznali sa, lásku si vopred ne­premrhali, ale pri výbere o nich podbali, aby si povahami pristali! — A skutočne

niet tam toľko ne­podarených man­želství, ako v Euro­pe, kde sa často berú po dlhej zná­mosti.

Dohadzovači ma­jú veľké „soznamy budúcich",tedy vý­ber dostatočný, o moc väčší, ako Eu­rópania, zvlášť eu­rópska žena, ktorá je odsúdená čakať, či, kedy a kto prí­de, a ktorá sa po­tom už obyčajne vrhne prvému ;.do náručia, zunovaná dlhým čakaním a v strachu, že už druhý nepríde. — Japonskej deve ča­sto predstaví doha­dzovač viac mužov, aby si vybrala, mla­díkovi tiež viac de­víc. Všeliakých prí-padností je síce

tiež dosť. Kde je na pr. dievča na vydaj, lebo šuhaj do ženby, len si tak dohadzovači kľučky podávajú — a často i spletú dačo, o čom ešte rodiny nevedia ! Niekdy sa ono síce tiež nevydarí a potom už beda doha­dzovačovi! Dokonale sa s ním podohadujú, obviňujúc ho obe rodiny. Potom je už jeho povinnosť, lebo vyrovnať rodinný nesvár, alebo previesť rozsobáš.

Pri japonskom sobáši niet prísahy, ľahko ho je tedy rozviesť. Po „trikráťtri" sa úra­dom len oznámi, že tá deva preniesla sa z domu rodičovského do domu toho muža. Pri rozvode sa zase oznámi len zmena bydliska. Pravda, môžu sa i znovu zase dať sosobášiť.

Iné kraje — iné obyčaje! K. R. I l ° ° ° I I

Číslo 2. DENNICA Strana 39.

JUHANI AHO: D O M O V .

Človek býva často nástrojom svojich rozmarov. „Nálada myšlienok" po­dobá sa vanu vetra: ony prichodia

raz odtiaľ a raz zase odtiaľ. Jednou cestou idú, spoločne putujúc, my ale svojimi smyslami pozorujeme len ich „šumenie." Zdá sa, že ony tečú a riaďa sa určitými zákonmi, ale nám sú tieto celkom tak ne­známe, ako sú nám neznáme zákony pohybu povetria. Poznáme ich len čo hypotesy, a psychológovia, ich zpytatelia, iste ponechajú voľný beh svojim výskumom a hádkam tak, ako to robia sostavovatelia kalendárov.

Darmo sa pýtaš obyvateľa severu, prečo sa zrazu odhodlal zanechať južné, slnečné kraje, prečo opúšťa vábne pobrežie mora, rozkošné, hlučné ulice veľmesta a malebné okolia juhu? Nevie ti to vysvetliť — zmoc­nila sa ho „túžba" — ovanulo ho také „náladové vanutie vetra": on musí ísť!

Ani sám nevie prečo, zrazu zdá sa mu dusným vzduch, práve ten vzduch, v kto­rého príjemnom teple do dnes bol spokoj­ným, šťastným, a odhodlaný bol tu žiť. Veľkomestský život unavuje ho, nezná sám prečo, veď práve teraz začína mesto ožívať, začína poznávať jeho pôvaby a ponúka­júce sa mu rozkoše. A vôňa tmavozele­ných stromov cudziny, bárs aj z každého lístku vanie uspávajúci, slastný pokoj, pre neho ztratila všetek svoj pôvab.

Tak mu je, akoby dlhý čas bol žil o chlebe a vode, a teraz zrazu pocítil ne­dostatok soli. A trebárs mu posiaľ tam v rodnom kraji všetko bolo ľahostajným, dnes zdá sa mu, že špľachot utekajúcich jarčekov je pre neho najdôležitejším na svete. Musí ich načúvať, musí počuť ža­loby slávika a nevinné čviríkanie lasto­vičky, musí prejsť šumiacou, tmavou horou, objať štíhle brezy a jedle, musí vdychovať vôňu košatých líp a smrekov. Musí, musí...

Prečo to, že musí? Na to nezná odpo­vede. Cíti sa jedine objatý takou túžbou za domovom, že jej odolať nemôže. A ako unáša sa sťahovavý vták k domovu, tak aj on letí k rodnej zemi, v drahé a milé mu kraje.

To isté kúzlo, ktoré ho hnalo preč z domova, vábi ho teraz uazpät. Cíti, ako by mal v srdci uzol, ktorý sa nerozviaže prv, kým neuvidí rozprestrený pred ním rodný kraj. Oblokom železničného vozňa vidí ďaleké more trblietať sa v jase slnka, vidí zanikať ďaleké zelené hory a nesčí-selné množstvo veľkomestských lámp. Na okamžik znovu prebúdza sa cit k unika­júcemu kraju, žiadosť a chuť ostať, vzbudí

sa zase. Veď toľko by ešte mohol zkúsiť, vidieť! Ale ten pocit podobá sa len om-dletiu letiaceho vtáka. V nasledovnom oka­mžení prichodí nazpät obrazotvornosť do­mova, city rodolásky premáhajú iné, opanujú ho celého a cesta ide neprestajne ďalej.

Hodiny a dni prechodia mu v akejsi zvláštnej nepovedomosti. Len tu a tam pretrhnú nejasné otázky ten hmlistý zá­voj, ktorý zahaluje modzok, keď človek přechodí z jedných spoločenských pomerov do druhých. Či sa mnoho zmenilo? Aký bude prvý dojem? Aké bude porovnanie s cudzinou? Nebude mu rodný kraj su­chopárnym proti cudzine? Keď odchodil z domu, bolo tam^ tak milo, krásne, tak ticho a pôvabne. Či sa mu to len preto zdalo, že nepoznal ešte iný kraj?

Studený severák ovieva ho, a v novi­nách píšu o mrazoch, ktoré už navštívily otčinu a ktoré ešte očakávajú. A nálada cestujúceho sa mení. Teraz zavial vetrík, ktorý prináša vzpomienky na Meudonské lesíky a St. Cloudské kopce, odkiaľ videť môžeš celú Paríž s jej bielymi domami, s jej temnými strechami, s jej nádhernými palácmi a jej stihlými vežami. Vzpomíná na zpiatočné cesty z výletov v malých parníkoch, na ktorých sa tak milo a ve­selo bavila celá spoločnosť.

V takýchto chvíľkach a v mnohých iných zdala sa mu otčina náramne vzdia­lenou a chudobnou. Ba i to, čo sa mu prv zdalo nedostižitelným, tá jej malebná príroda, zdalo sa mu, že ju cudzina zatem­nila. Čo je to všetko proti tej bujnej, plnej kráse cudziny? Tam ďaleko zdá sa, že to kraj miláčkom prírody, ktorá roztriasla po ňom priehrštím šťavnatú, úrodnú prsť, aby prinášala dokonalejšie plody. Ba aj tie skaly zdajú sa majestátnějšími, ušľachti­lejšími, krajšími. Okolie a spôsob tamejšieho žitia vzprúdi krv, dodáva odvahy, povznáša úroveň rozumu a nadania vo všetkých obo­roch a vo všetkých vrstvách spoločenských.

Tam doma svieti slnko šikmo a chladne. Pôda je drsná a neúrodná, ľudia sú zádum­čiví, ich intelligencia prostredná a obzor obmedzený.

Mal by som sa snáď vrátiť? Niekedy predsa len treba navštíviť rodný

kraj, bárs by to bol len kraj samej biedy a žiaľu.

Celý záliv zahalený je v hmlu. Loď hľadá dráhu, píšťala parostroja nepretržite píska, loď tratí smer a len s námahou ho znova nachádza. Prvé holé násypy vystu-

Strana 40. DENNICA Číslo 2.

pujú z vody. A pri ich shliadnutí prvý dojem je strach, aby loď neutonula so vzácnym cudzozemským nákladom. Ko­nečne loď priplavila k prístavu. Mesto spí; neni osvetlené; len v diaľke kmitá sa temné svetlo z okien hostincov a osvetlené veže kostolov. Stožiare niekoľkých parní­kov čnejú temne do klenutia a tu a tam leží, tíško sa kolembajúc, zakotvený člnok.

Prvý dojem túženej otčiny nie je pria­znivý. Tam hľa sedí niekoľko známych a večerajú. Všetci, krém jednoho, ktorý zmuž­něl, sa ani najmenej nezmenili. Načúvaš ich rozhovoru a zbadáš, že ešte stále tie samé hádky pretriasajú, ako kedysi. Stále ešte ten istý krúžok, tie isté nedorozumenia, zvady.

V druhý deň ráno hmla už vystúpila, jasné slnko svieti nad mestom. V prístave blyštia sa vetrom rozkolísané vlny, more hádže v hneve svoju slanú ostrosť na pev­ninu, na námestí šum, nával ľudu, všade čuť rôzne zvuky, znamenia to práce a spěchu.

Tam vypína sa vážne a imposantně senát a universita. V tom istom komplexe budov vyčnievajú náš „parlament" a naša „národnia banka." Základmi ich sú samé rodné skaly a žuly, ktoré nepoddávajú sa vlnám mora, ba krok za krokom ubíjajú a utláčajú ich nárazy vždy ďalej a ďalej.

Iste: všetko je malé, ale je ío „naše" a v ňom uložené je mnoho „našej" dobrej práce. Ako žihľava držíme sa húževnaté oboma rukami, ba aj zubami, našej rodnej zeme. Tomu, kto by nás chcel od nej odtr­hnúť, ostal by v ruke iba stvol, lebo korene ostaly by v zemi a znova by vyhnaly býľ.

A keď to človek vie, a vidí nad sebou mierny, jasný nebesklon, tu nezdá sa mu otčina viac zaostalejšou než cudzina, ani postavenie jej beznádejným. Jedine teraz pocítiš slasť a pôvab domova, a zatúžiš, nikdy viac ho neopustiť . . .

Voľne prel. Š. B.

Jubileum „Tatrana". — Vrbickosvätomikulášsky slovenský

spevácky spolok „Tatran" slávil dňa 26. decembra jubileum 40-ročného trvania. Nie div, že slávnosť táto zaujala celú verejnosť slo­venskú, ved „Tatran" odchoval nie len celé pokolenie tu doma, lež rozoslal z bývalých členov pestovateľov a milovníkov slovenskej piesne po celom Slovensku. Prvé koncerty riadené boly ešte v stoličnej dvorane. V krás­

nom súzvuku ozývala sa slovenská pieseň tam, kde teraz nie je dovolené po slovensky po­vzniesť na obranu slovo. Prvým riaditeľom a zakladateľom bol blahej pamäti Karol Rup-p e l d t , ktorý už v škole začal odchovávať členov pre spevokol „Tatran". Od roku J881 koncerty riadené boly už v hostinci u „Čier­neho Orla". 25-ročné jubileum oslávil „Tatran" veľkým koncertom dňa 21. apríla r. 1898. — Okrem koncertov a večierkov, riadených pre verejnosť, „Tatran" spieva pri slávnostných príležitostiach v kostole, ako aj pri svadbách a pohreboch svojich členov. Riadi výlety, zá-bavnopoučné večierky spolu s „Meštianskym kasínom", kde má i miestnosti, a vôbec je hý-badlom spoločenského života v Mikuláši. — Pri jubilejnej slávnosti 40-ročného trvania sriadil slávnostný koncert, ktorého vrchol tvo­rila Hviezdos lavom k tomuto jubileumu napísaná a venovaná slávnostná „Kantáta", ktorú hudbou veľkých koncepcií opatril Ján Bys t rý . Mimo toho pôvodnými a cennými prácami prispeli slovenskí komponisti Mikuláš S c h n e i d e r a Miloš Lihovecký. Koncert, ktorý sa skvele vydaril, bol vlastne manife­stáciou všetkých, ktorých cítenie a láska k piesni slovenskej vedno spája. — Spolok počíta teraz 97 členov. Predsedom spolku je Branislav L a c k o , riaditeľom Pavel G a 11 o. Z príležitosti jubilárnej a za zásluhy o spolok a slovenskú pieseň vôbec, vyvolil za čestných členov: Pavla Országha Hviezdoslava, Jána Bystrého, Miloša Lihoveckého, Mikuláša S c h n e i d e r a - T r n a v s k é h o , Milana L i-charda, Václava Vraného, Jána Meličku a Blažeja Bullu. Pamiatku svojho prvého ria­diteľa, Karia Ruppeldta, uctil „Tatran" tým, že v deň jubilárneho koncertu položil na jeho hrob vkusný veniec v prítomnosti viacerých členov „Tatrana" a rodiny Ruppeldtovskej, a okrem toho dal vyhotoviť jeho porträt, ktorý v spolkových miestnosfach bude hlásať členom „Tatrana" a ich hosťom, že peknoduchá naša mládež vie si oceniť a uctiť zásluhy svo­jich vodcov. — Obrázok náš predstavuje ne­úplný počet terajších členov. — I my ked „štyricať liet, hľa, prešlo najašene, ako víchor ponad sad, ponad ľudské pokolenie," — čo úprimné želanie k ďalšej práci privolávame slovami Kantáty:

„ Z toho zdroja, ako dosiaľ, načierajme v dobrej vôli, z celej chuti! a pečujme o to, dbajme, obstanúc ho kruhom v gliede: že ho nik z nás nezamúti — mrcha sused neodvedie, nenahádžu nám doň smetí šarapatné jeho deti; hej, náš „Tatran" mu buď lubom ako Tatry hrádzou, srubom

po nebesá! . . . A v tej práci vytrvajme, v snahe, túžbe neskonalej ďalej — ďalej, večne dalej!..." —a.

TRÁVNIČKY: DETSKÉ IZBY. j)kýsi i'tichý 'nárek vycítiť z ponôs

novovekých sociológov. Píšu, ho­voria, štatistiku citujú, a touto dokumentujú oprávnenosť ich ža-

lostenia, ktoré vrcholí v tom, že náš podrost je očividome zdegenerovaný. A prastaré: mens sana in corpore sano je tiež akoby len jagavá utopia.

No, ale nerácte sa naľakať. Nie je ešte tak veľmi zle s nami. Ovšem, že Valibuci nerodia sa za našich časov ako trnky, avšak fakt je, a to istým pessimismom zaváňajúci fakt, že • dotyčné telesnej vy­spelosti a dokonalosti ťažko nás porovnať s našimi praotcami. Zrodili sme sa, čo je ináč nie ani div, lebo veď hľa i tá švá-bočka sa časom zrodí. Nad touto deka­denciou slzia naši ľútostiví a starostliví sociológovia.

Nechcem včuľ na tomto mieste spievať staré, známe melódie; nechcem pripomínať nesčíselné príčiny tejto fysickej degene­rácie, odvolám sa len na nezvratnú pravdu, že voči telesnej výchove boli sme vždy príliš nedbalými, indolentnými, neveno­valo sa jej toľko pozornosti, koľko od nás právom požadovať mohla. Teda: naša vina, naša veľká vina.

Telesná výchova počína sa vo vankúši a končí sa — hja, keby som vám vedel napochytre povedať, kde a kedy sa ona končí. . . Dom rodičovský je teplá hrada; jej temperatúra bezprostredne a intensivně pôsobí na útly a jemný organismus die­ťaťa. A je-li ona dobre a rozumne uspo­riadaná, stane sa neoceniteľným faktorom pri telesnom rozvoji detí.

Deťom prislúcha osobitná miestnosť, vý­lučne týmto prispôsobená. Tu hľa vyskytne sa potreba a veľká dôležitosť detských izieb.

Detské izby! Našej pospolitosti a chu­dobným domácnosťam je to pojem priamo neznámy. Toto však aspoň sa dá odôvodniť. Čo ale riecť na to, keď takéto miestnosti takmer úplne chýbajú i z našich intelli-

gentných anadvrch: zámožných rodín, na ktoré sú vlastne moje riadky adressované. Žiaľno, naša intellektuelná a materiálne dobre sa majúca trieda považuje detské izby za prepych, luxus, pripočítajúc ich medzi miestnosti zbytočné a daromné. Ne­pravé názory, mylne náhľady v pravom smysle slova.

Naši architekti pri sostavení plánov vy­merajú presne každej izbe, každému lo­kálu miesto, len detské izby sa im zavše kdesi medzi prstami potratia, len tieto im obyčajne sídu s umu. Vystavia oni nád­herné, moderného slohu budovy, celé pa­láce, ozdobené bohatými prílepkami a or­namentikou častokrát'veľmi pochybnej ume­leckej ceny, len to najhlavnejšie pre rodinu: detské izby márne by sme v nich hľadali. Ovšem, najdeme „salóny", hosťovské izby, spálne, jedálne, čakálne, a čo ja viem aké -álne, len tichý, príjemný a výlučne pre deti postavený, deťom venovaný kútik, ach, to nie.

Dľa uvedenej a vo všeobecnosti hlboko zakorenenej praxe najpríjemnejšiu, najprie-strannejšiu, najsvetlejšiu a hygienicky naj­zodpovednejšiu miestnosť v dome okku-puje „salón". Ani keby tá mahagonová, alebo palisandrová garnitúra potrebovala božieho slniečka, a nie ľudia, tým viac deti. Nemáme sa potom ani čomu diviť, že zvlášť vo väčších mestách stretáme sa takmer krok za krokom s dietkami ble­dých, vycivených tváričiek, ba i ony samé sú ako pivničné výhonky porastenej šváb­ky. Takéto nerozumné podelenie bytu je tiež jeden z tých konservatívnych a zkost­natělých zvykov, proti ktorým márne a bezvýsledne bojujú lekári, fysiologovia a pädagogovia. Na tomto odpore stroskotá sa všetek názor a iniciatíva.

Vydělme našim deťom — jestli je nám len možno — osobitnú miestnosť v domác­nosti, čím priestrannejšiu, voľnejšiu, úsl-nejšiu. Zariaďme ju veku a povahe det-

Strana 42. DENNICA Číslo 2.

skej čo najprimeranejšie. Lebo veď takáto izba je dieťaťu celým svetom. Nech je ona vkusná, príjemná, milá, pekná, drahá. . . Áno, drahá tomu malému dieťaťu, lebo tie prvé dojmy, ktorými sa jeho duch tu opojí, budú mu milou a drahou rozpomienkou dlho-dlho, — snáď navždy . . . Bože môj, tak dávno to bolo, ale tak dobre a jasne sa pamätám: tá malá izbietka, ten malý domček, pod jeho strechou učupená za-hradôčka, a ten múdry psíček Fida . . . oj, niekdajší počiatok a konec môjho celého sveta . . .

Okružie a v ňom sa nachádzajúce pred­mety, ktorými je dieťa stále obklopené, takrečeno prirastú k nemu, splynú s ním v celok a v jeho fantasii tak si ich pred­stavuje, ako zvláštne, individuálne pred­mety, ako živé, jemu podobné tvory.

Často vidíme, ako chce dievčatko otvoriť bábke ústa, aby do nich vopchalo čoko­ládový cukrík; avšak skôr sa rozmliaždi cukrík, akoby bábe ústa otvorilo, za ktorú neposlušnost potom dievčatko kmáše, bije bábu. Alebo chlapca, rozprávajúceho sa so stoličkou, s gummovým pajácom, alebo s dreveným koňom, ktorý nechce reagovať ani na čihý, ani na hota. V istej škole našli na jednej lavici nasledovný nápis: „S Bohom, lavička moja, a spomni si nie­kedy na svojho malého gazdu." Napísal to školu vychodivší chlapec-žiak, lúčiac sa s najvernejším a najintímnejším priateľom: so školskou lavicou.

Náradie detských izieb nech je čo do formy jednoduché, ale pekné, vkusné, tak­mer umelecké. Nech sa dá ľahko čistiť a zmývať. Nech je svetlej, najlepšie bielej barvy; biela barva priúča a vychováva k čistote. Steny okrášlíme obrazmi, ale — neráčte sa zase preľaknúť — tiež umelec­kými. Zaiste poviete: však dieťa nevie ani oceniť, ani pochopiť, tým menej rozumeť takýto obraz. Ovšem že nie, ale umeleckej hodnoty obrazy napomáhajú a pestujú jemný, umelecký vkus, budia krásocit, v ktorom sú mnohí až priveľkí laici. Jemný vkus a krásocit sú jakoby podstatou intel-ligencie, a predsa mnohým intelligentom sú ony terra incognita. A potom: na pek­

nom, umeleckom, solídneho žánru obraze milerado spočinie oko.

Podlaha nech je z hygienických zásad pokrytá linoleumom. Na obloky dajme biele záclony, postieľky prikryme tiež bie­lym. Do izby a oblokov postavme kvety; veľa, plné obloky. Kvety a deti! Videli ste už milšieho zjavu?! Pestré pelargónky, voňavé muškátiky, hrdé, sivé rozmajríny nech hľadia z oblokov detských izieb. Kvety budia jemný cit, nežnosť ducha, dobrotu srdca. A čím prv zošľachtíme týmito cen­nými vlastnosťami osobnosť dieťaťa, tým lepšie. Postarajme sa i o veci k telocviku potrebné. Telocvik, zvlášť v zimnom ob­dobí, nahradzuje voľný pohyb v prírode. A potom hračky. Plnú izbu hračiek, mú­drych hračiek, majúcich vždy istý päda-gogický význam. Obsypme dieťa hračkami, ktorým sa vie tešiť, rúčkami tlieskať, ktoré by si nedalo ani za celý šíry svet. Detské izby bez hračiek nedajú sa predstaviť, — dieťa bez hračiek nedá sa myslet'. A ko­nečne doplňme toto milieu ľúbohlasým, spevavým kanárikom; nech naplní izbu spevom, nech šteboce s deťmi o závod...

Zariadenie detskej izby meniť sa má postupne s vekom dieťaťa. Ale hoci by bola ona bársako primitívne usporiadaná, v jej zariadení nech sa zračí pedanteria, prísna čistota, príkladný a vzorný poriadok, dobrý, jemný vkus, lebo len takto zodpovie svojmu účelu.

A centrom tejto miestnosti nech je matka. Matka nepredpojatá a natoľko emanci­

povaná od predsudkov sveta, že — uzná-li za potrebné — je ochotná uskromniť sa i na toalettách, ba má odvahu zriecť sa i five of clockov, jourov, piknikov, len aby jej deti boly dokonale zaopatrené, aby neostaly asnáď samotné, alebo aby ich nemusela sveriť na slúžky, na kojné, na bonny.

Praktickí a rozvážiti Angličania už dávno pochopili význam a dôležitosť detských izieb. Málo najdeme u nich takzv. lepších domácností, kde by nebolo takýchto miest­ností. No, ale má to i svoj účinok: toľko tam ružolícich detí, ako u nás ružičiek, keď zakvitnú šípky na stráni. . .

Číslo 2. DENNICA Strana 43

H" •H

KEĎ PÁN BOH ŽIVOT ROZSIEVA. Pod sňahom ešte všetko spí snom tichým mieru, oddychu, a lúky, nivy driemocú bez skvostu, krásy, prepychu.

Jak chladný, bôľny duchov ston severák poľom zavíja, po nivách, lesoch mrazivé zavznieva jeho ária.

Občas sa niečo utíši; tu lúče slnca zablysnú a plesňou ihrou všetečné nachýlia zimy kulisňu.

Tu potom vidno samú žiar, po nivách lúčov vlásenie, úskokom mihne tu i tam ples, jasot, radosť, nadšenie.

V tú chvíľu side Pán Boh sám nádychom tichým na nivy: oslní žiarou celý kraj a zmiznú všetky protivy.

Vnád plno všade okolím z slnečných lúčov natrúsi — čo lúč, to ruža voňavá — dych jeho všetko okúsi.

Kým vetrík ticho údolím, po stranách, vrchoch povieva — On chodí s tvárou usmiatou a nový život rozsieva . . .

I. Gr. Orlov.

H.

MARIENKA KUPČOKOVÁ:

• H

RUKA ZENY.

Biela, malá ruka, so slabým nádychom ruže, spočívala na modrej poduške malého foteľa. Na súmerných prstoch

malej ruky nekmitajú sa brillianty, nie . . . Len jeden okrúhly, zlatý krúžok zdobí prst, — upomína na prežitú mladosť.

Koľko šťastia, blaha sľuboval ten prstie­nok bez lesklého kameňa, — koľko pre­bdených nocí túžby vinulo sa za ním, a koľko nádejí skladala v ňom: Až budem žena! — Lež chytro uletěly tie blahé, tiché, rozkoše plné časy . . . A kto sledoval ťahy bielej rúčky, vyčítal, že sny lásky a nádeje sa nesplnily, že v šedých dňoch a tichých nociach žalosť a boj boly údelom malej, bielej rúčky, bo nie ráz skrížené na prsiach prosily: Odvráť, Bože, tento duševný bo j . . . A srdce, to nerozvážne srdce, tak často

rudko tĺklo v roztúžených chvíľach. . .

Vtedy malá ruka, obopiata výšivkou jem­ného tylu, tlačila sa k nespokojnému miestu, akoby hovorila: Ó, srdce, — srdce neroz­umné, buď tiché, pokojné! Tam, kde by ťa oceniť mali, nechcú ťa počuť.

Malá, pekná, biela, — nešťastná ruka ženy . . .

Z f—

) M M f J

Ě 1

L ,

wmm

Zdravotnícke drobnosti. — O spánku hovorí dr. Schleich: V tôni

spánku zrejú plány, pamäť pradie svoje siete, hoja sa choroby a rastú myšlienky. Spánok je kováčom i lekárom. Kuje pancier proti ne­bezpečiu a varí lieky, ktoré nás uzdravujú. Spánok a západ slnka, prebudenie a východ slnka majú byť súbežné veci. Kultúra ale vy­našla umelé slnká, ktoré klamú tmu a spánok. Ale príroda sa nedá oklamať. Nervy musia platiť ohromné percentá za ukradené svetlo. Kto ustatosť umele premáha alkoholom, niko­tínom, čajom, kávou, ten zaväzuje oči svojmu najlepšiemu strážcovi.

* — Denný poriadok. Zobudiac sa ráno,

nezostávaj dlho v posteli. — Umývaj si ráno hlavu a vrchnú časť tela studenou vodou. — Všetko rob bez chvatu, ale zase nie lenivé. — Po raňajkách vyplákni si ústa čerstvou vodou. — Pred každým jedením umy si ruky. — Chráň sa pred samým spaním večerať lebo čítať rozčulujúce knihy. Večerné hody narobia žalúdku škody. — Choď zavčasu spať, abys ráno posilnený včas precítnul a nebolo treba, budiť ťa.

* — Diéta s taroby. Všeobecne rozšíre­

nému názoru, že starí ľudia potrebujú záživ-nejšiu potravu, než mladí, energicky odporuje anglický lekár dr. Keith. Dôkaz podáva sám na sebe. V 78 rokoch teší sa i pri striedmom spôsobe života výbornému zdraviu. K raňaj­kám máva šálku čaju alebo mlieka, 60-80 gra­mov čierneho chleba, 40-50 gr. rýb alebo 20-25 gr. šunky, 6 gr. ovocnej marmelády a tiež toľko masla. Za studeného počasia obedúva šálku kakaa lebo čokolády, v teplých mesiacoch 180 gramov mlieka, 60-80 gr. chleba a po 6 gr. masla a marmelády. Olovrantuje šálku čaju. Len o siedmej hodine večer jedáva výdatnej-šie: hrachovú polievku, šošovicu, zemiaky a čerstvú zeleninu, zeler, mrkev atd. so šťavou z mäsa, asi 85 gr. rýb s pečenými zemiakmi a nejakou čerstvou zeleninou; namiesto rýb večeriava raz alebo dva za týždeň 30-60 gr. baraniny alebo zveriny. Mäso len málokedy

Strana 44. DENNICA Číslo 2.

jie. Na koniec si zajie ovocia alebo pudding. V zime miesto puddingu jie na dessert syr garnirovaný a ovsené sucháre s maslom.

* — Z d r a v o t n é pravidlá o zraku. Šetri

oči, pozeráš-li dlhšie na drobné predmety, na pr. pri ručných prácach. Podobné práce nekonč nikdy za súmraku, alebo ked slnko svieti na prácu, v chôdzi, alebo po ležačky. Pri jedení nečítaj! Pri písaní máme mať svetlo s ľavej strany (okno i lampu na Ťavej strane). Chráň sa čítať dlhšie drobné litery alebo pracovať na jemnej ručnej práci. Pri písaní, háčkovaní, šití a pod. majme oko 30 centimetrov od práce.

O- smiechu.

Zasmejte sa, prosím, ešte raz! Smejete sa predsa tak často. Váš smiech je pre mňa

liekom! — Tak prehovoril kedysi v spoločnosti starý,

mrzutý mládenec k dáme. Bol to človek, kto­rého život odsotil, nedoprajúc mu radosti. Raz súc urazeným, cítil sa urazeným navždy. Ho­vorilo sa o ňom, že trpí fixnou ideou, že je prenasledovaný. S nikým sa nestýkal, nikoho nemiloval, pre nikoho nežil, chodiac ako stroj pred ôsmou do kancellárie a o jednej do ho­stinca na obed. Ale predsa aspoň na niekoľko okamihov rozjasnil sa jeho duch, aspoň chvíľku hľadel jasným, detsky zahmleným zrakom pred seba, hovoril, smial sa, radoval sa. Zdalo sa mi, že tento človek omladol, ožil.

A čo ho urobilo šťastným? Niečo veľmi oby­čajného, ale veľmi nedoceneného. Smiech krá­snej, milovania hodnej dámy.

Smiech je dar nebies. Niekto ho má, niekto ho nemá. Básnik sa rodí, nemôže sa ním stať, rečník sa vycvičí, nemusí sa ním narodiť, ale dar milého, radostného smiechu nemá každý, lebo smiech je výrazom celého srdca, celej bytnosti. Jestli je tá bytnosf čistá a jej srdce preniknuté je vrúcnosťou, vtedy sa i v smiechu javí nádych týchto vlastností. Nie je to len sám zvuk, čo dáva smiechu ten vzácny dar, sám smiech musí vyprúdiť z bohatého srdca, plného radosti, tepla a lásky k ľudom.

Opravdový smiech sa nedá naučiť, je nie-čim vrodeným a je výronom vnútra. Sú však surrogáty od posmechu až k farizejskému smiechu falošných ľudí, skláňajúcich chrbát pred každým. Ale každý smiech sa dá do istej miery vypestovať. Práve tak, ako hlas. Nie každý tenorista je tenorom, ale len ten, kto prirodzený dar vypestuje a dobré stránky zdôrazní, slabé zostrí. Tak je aj so smiechom.

Každý môže ovládať svoj smiech, každý môže nechať vyniknúť dobrým, jemným tónom a za­strieť tóny drsné, ostré, uši a dušu urážajúce. Smiech theatrálne vypestovaný je konečne predsa len lepší, ako súhrn nahodilých priro­dzených zvukov, ačkoľvek nás vháňa v ne­bezpečenstvo pretvárky. Pestovaním neztratíme originálnost, lebo pravá originálnosť začína tam, kde vrodené vlohy pestujeme, nechávajúc vzniknúť dobru, kráse a ušľachtilosti. Učíme sa všetkému, od prvého kroku až k najvyš­šiemu C. Prečo by sme sa neučili aj smiechu?

Ako často zkazí našu milú náladu pri ne­jakej slávnostnej príležitosti piskot dákelio cha­lana, ktorý bez milosrdenstva trhá naše uši a driape z duše jemnú veselosť. Ako často odo­berie nám chuť k ďalšiemu hovoru cynický úsmešok!

Napriek tomu, že si odľahčíme slovami: „ne­vzdelanec", „grobian", predsa zostane v našej duši dlhší čas prázdno a pusto.

Akým milým je naproti tomu tichý úsmev z úst milovanej bytnosti, plný radosti a zápaľu, alebo tichý vzdych súcitu, plynúci z úst v pravý okamih.

Nesmejú sa pekne len dámy vzdelané, aj ústa ženy ťažko pracujúcej vedia vylúdiť nežné tóny smiechu. A nielen ženy a dievčatá, ale aj mužskí majú vzácny dar smiechu, ktorý do­voľuje nahliadnuť do ich vnútra. Dľa toho, či je smiech hrubý alebo cynický, surový alebo nežný, prípadne energický, dá sa ľahko súdiť na vnútornú povahu mladého muža.

Krásny smiech ženy ovieva muža ako sladký dych, plný vône a ruží, a prevyšuje všetku krásu toaletty i účesu a drahokamov. Či sa už podobá smiech jednoduchej poľnej lalii, alebo krásne vypestovanej ruži alebo orchidei, vždy je smiech krásny a prenikajúci.

Angličanom postačí ako ideál „the soft low laugh", ale my radi máme smiech veselý, ra­dostný, ale predsa zkrotený jemnou harmóniou zvukov.

Aký ozaj bol smiech znamenitých žien, pre ktoré boly vedené boje medzi národami? Ako sa asi smiala Helena, pre ktorú celé Grécko a Malá Ázia vyše desať rokov stály v boji, a pre ktorú padla Trója? Ako ozaj znel smiech Kleopatrin, ktorý pútal veľkého, v Galii zosu-rovelého Caesara? Ako ozaj znel smiech tých mnohých vzácnych matiek, ospievaných toľkými básnikmi, a tých, ktorým synovia nepostavili iného pomníka, len v srdci, ale zato tým drah­šieho?

Preto smejte sa, panie i páni, smejte, ale smejte sa v kráse, v dobrote!

Z r n k á . Nie sú bohatí šťastní, ale šťastní (spokojní) sú

bohatí. Slabý to žart, v ktorom sa neskrýva vážne jadro. Nerozdávaj, kým nemáš! Ľud hľadí predovšetkým na silu. Viacej kvapka šťastia, ako sud múdrosti.

N. K.

Číslo 2. DENNICA Strana 45.

RODINNE ZPRAW

Zasnúbi l i sa: Pán Jozef Harman, ev. učiteľ na Boci, so slečnou Margitou Harma-novou v Ľubochni. — Pán Viliam Kováč, ev. učiteľ v Dovalove, so slečnou Viktóriou Achátzovou, ev. učitelkou tamtiež. — Pán Jozef Koreň zo Sučian, so slečnou Zuzankou G a l a n d o v o u z Turčianskeho Sv. Martina.

Sňatok slávili: Pán Ján Veselko, kupec so železom v Liptovskom Sv. Mikuláši, so slečnou Marienkou Bruothovou v Brezne. — Pán dr. Miloš V an čo, pravotár v Tur­čianskom Sv. Martine, so slečnou Elsou Sto­dolovou v Liptovskom Sv. Mikuláši. — Pán Gustáv Korbel, úradník banky „Tatry", so slečnou Oľgou Ľ u p t á k o v o u v Turčianskom Sv. Martine. — Pán Alexander Hlaváč, ev. učiteľ v Jamníku, so slečnou Žofíkou P o-rub jakovou tamtiež.

Snúbencom i mladým párom úprimne blaho­želáme!

Podáva Ľ. P.

— Ženy univers i tnými professormi Angličanky nie nadarmo bojujú zúrivý boj za rovnoprávnosť žien. Zavše prichodí z Anglicka zpráva o nových výdobytkoch na poli eman­cipácie. Pravda, nie sú ony vybojované ulič-níckymi výtržnosťami, ale schopnosťami a vzde­laním nadaných Angličaniek. Najnovší chýr je, že Mária C. Stopes vymenovaná je za riad­neho universitného professora do Londýna. Vy­menovaná študovala na tejže universitě prí­rodovedu, v Mníchove ale složila doktorát filo­sofie. Tri roky bola v Japonsku, kde budila pozornosť prírodovedeckými objavmi. Mária Stopes je pokrokového smýšľania a hlavne bo­juje za to, aby žena výdajom nepřejala meno svojho muža. Ona je už niekoľko rokov vy­datá, ale svojho dievčenského mena sa ne-zriekla.

— Školu pre h lasovac ie právo žien majú vo Washingtone, v Amerike. Jej účelom je, vycvičiť základne ženy, aby boly dobrými bojovníčkami za svoje práva. Medzi politickými učiteľmi sú senátori dvoch štátov, v ktorých je hlasovacie právo žien už zavedené.

— „Žiadne dieťa — žiadny hlaso­vací l í s tok!" V japonskom parlamente po­

dala konservatívna strana návrh zákona, ktorý dáva volebné právo i ženám. Ale len matkám, a len tým, ktoré majú deti. Návrh zákona má motto: „Žiadne dieťa, žiadny hlasovací lístok!" Tak oznamujú z ríše hospodárskych a politic­kých prekvapení.

— O p a t r o v n i c k y chorých na vysťa­hovaleckých lodach zamestnáva od istého času Severonemecký Lloyd. Ich úlohou je oše­trovať nielen chorých, ale pomáhať aj rodinám vysťahovalcov pri opatere detí, takže majú vždy dosť práce. Okrem tejto činnosti naskytne sa im často aj iná, nie menej dôležitá a zá­služná práca. Nedávno podarilo sa jednej opa­trovnické vysvobodit z pazúrov ľudokupca nerozumné dievča, ktoré v slepej dôvere pod-ujalo s ním cestu do Ameriky, netušiac, aký osud ju čaká.

KOMOSII Podáva Ľ. P.

* Nové povolanie. Angličanky v posled­né časy so záľubou učia sa šofórstvu. Niektoré, aby vedely riadiť vlastný automobil, iné zase, aby sa mohly stať šofôrmi z povolania. Bohaté dámy na svojich vychádzkach radšej majú so sebou šofórku, ako mužského, a preto deva-vy-chovávateľka alebo spoločnica, schopná spre­vádzať paniu alebo deti na automobile, je hľa­daná a veľmi dobre platená. Mužským sa ale vraj toto súperstvo naskrze nepáči, lebo im potom nepozostáva iné, ako čistenie auto­mobilu. Dokazuje to aj prípad peštiansky, kde negalantní šofóri napadli svoje kollegyne, slečny Zoličovú a Nagymihályovú, ktoré složiac zkúšku, dostaly hned aj miesto ako šofôrky. Naproti tomu parížske šofôrky riadia automo­bily bez každej prekážky so strany svojich mužských kollegov.

* Duševný rozdiel . Briisselský prof, dr. Viliam Stern prišiel na pozvanie pädago-gického semináriuma do Pešti, aby prednášal o intelligencii dieťaťa. Dľa neho pre pädagoga najdôležitejším je, poznať duševnú schopnosť dieťaťa, ak chce, aby ono v učení bralo sa cestou primeranou jeho nadaniu. Pädagog má byť v prvom rade p s y c h o l ó g o m . Taktiež prednášal o duševných rozdieloch, aké sú medzi deťmi mužského a ženského pohlavia. Dľa jeho pozorovania veľký rozdiel je v duševnom i te­lesnom vývine chlapcov a dievčat. Tieto vy-viňujú sa o veľa včaššie a rýchlejšie. Duševný život dievčat je plavnější, len zriedka najde sa vynikajúce nadaná deva; ale ani nieto veľa obmedzených. Pre tento rozdiel v nadaní ťažko je určiť, či spoločné vyučovanie mládeže je správne lebo nie. — Dľa Sterna dieťa do sied-

Strana 46. DENNICA Číslo 2.

meho roku takmer bez výnimky nemá svojho názoru, možno mu suggerovať čokoľvek, ono drží sa toho, čo mu iný navraví. Zo sto detí ani polovica nevie správne podať dajakú uda­losť, ktorá sa s ním prihodila, väčšina rozpráva klamne^a fantasticky.

* Č o k d e j e d i a ? O nás Slovákoch je známe, že radi ľúbime kašu s mliekom, a sťa vybranú lahôdku: makové opekance. Iné ná­rody majú cele iný, menej nevinný vkus. Vo Francúzsku, Španielsku a Itálii jedia žaby, sli­mákov a živé ustrice. V Brasílii je lahôdkou istý druh mravcov, na masle vyprážaný. Ešte prieberčivejší sú Siamčania, ktorým zvláště chutnajú mravčie vajíčka. V Marokku jedia ko­bylky s octom pripravené a okorenené. Pe­čený pavúk vzácny je, v Novej Kaledonii. Naj­menej prieberčivý je Číňan: zje psa a vo víne vareného potkana práve s takou dobrou chuťou ako lastovičie hniezdo a húsenicu. Pri takomto jedlopise si pomyslíme, že predsa je len kaša — mať naša — lepšia!

* I b s e n a syn. O veľkom spisovateľovi norvéžskom, Henrikovi Ibsenovi, vyšla v Ko­dani kniha, v ktorej nachodí sa veľa zaujíma­vých drobností z jeho života. Milá je episodka o ňom a jeho synovi Sigurdovi, ktorý ako malý chlapec raz dačo previnil, za čo ho otec potrestal. Strašne urazený Sigurd pobral sa von — ale vo dverách sa obrátil a rozhorčený privolal otcovi: „Básnik! básnik! Ty nič nevieš, iba čarbať všeliaké hlúposti a klamstvá!" Kedy­koľvek rozprával to Ibsen svojim priateľom, s chuťou sa smial, poznamenajúc: „Hľa, také vám je terajšie positivně pokolenie!"

* S v a t b a s l e k á r s k y m povolením. V Americkom štáte Wisconsine s prvým janu­árom vstúpil do života zákon, že iba tí môžu byť sosobášení, ktorí majú k tomu lekárske povolenie. Ukrutný, ale nie nemúdry zákon vyvolal v občanstve opravdovú vzburu — ale protestovať proti nemu nemožno. V posledné dni v roku bol v matrikárskych úradoch taký stisk, ako ešte nikdy. Čo len vládalo, usilo­valo sa do prístavu manželského. Pravda, boly to všetko páriky, ktoré či pre telesnú vadu nevesty, či pre zdravotnú chybu ženícha ne­malý nádeje dostať sa ta po novom roku.

* Ass i s tentky domácnost i . Zaují­mavá zpráva prišla z Dánska. Od 1. januára je tam nový služobný poriadok pre ženskú čeľad, ktorý ustanovuje, že osoby ženské, ktoré za mesačný plat a chovu dávajú sa do služby v rodinách, majú sa menovať „assistentky do­mácnosti." Patrí im oslovenie „slečna" a ne­smú byť volané krstným menom: Hanka, Marka, Zuzka atd. V Dánsku tedy slúžiek už niet! Od nového roku sú tam len kychyňské assistentky, izbové assistentky, detské assistentky a pod. Stalo sa to preto, že je tam veľká núdza o slúžky. Či nové, panskejšie pomenovanie „assistentka" namiesto „slúžka" tomuto ne­dostatku odpomôže, je otázkou,"

RADY DRE , DOMÁCNOST . .

**Boj proti muchám.'Ano,!boj,neúprosný boj proti muchám je vypovedaný, lebo sa vždy viac dokazuje nielen ich odpornosť a neči­stota, ale ich veľká škodlivosť, že skutočne ony choroby prenášajú. Veď len pozorujme, ako muchy lipnú nielen za dobrým jedlom a sladkosťou, ale ako i na špinu lipnú, na rany, výkaly, mrcinu a podobné. Ústrojom svojím, zvlášť sosákom a nôžkami, prenášajú potom jed nečistoty a všeliakých chorôb s jednoho miesta na druhé, poťažne s chorého na zdra­vého, aj — okúpu sa nám v jedle. Svojou známou dotieravosťou všade si nájdu prístup. — Keby sme si tak tu i tu muchu zväčšujú­cim sklom obzreli, s hrôzou by sme sa od­vrátili, čo to všetko na tých drobných nôž­kach a tenkých krídeľkách odnášajú a tak zase prinášajú a ukladajú nečistotu a zárodky chorôb nám. Proti týmto drobným záškodní­kom ešte vždy nemáme dostatočných zbraní. Všetky tie papieriky, na ktoré „na lep sadnú", sú ešte veľmi slabá zbroj a ochrana proti nim. — Nemecký časopis „Naturarzt" odporúča, ako ich už teraz v zime kynožiť, keď sa na pr. do pivníc uťahujú na zimovisko, o čom sa môže každý presvedčiť, posvieťac si sviecou zvlášť na povalu, po kútoch a na steny piv­nice. Ako sieťou, už i mladých múch, našli sme si pivnicu zásobenú, urobili sme dľa na­sledovnej rady a pivnica je čistá. O krátky čas pozřeme sa, či sa predsa ešte nenasbiera.

Treba si spraviť fakľu, to jest na palicu hore pripraviť chumáč zrebä alebo ľahkej han-dry, poliať špiritusom, zapáliť a od vrchu po­valy počnúc na dol tiahnuť touto pochodňou; nie s dola na hor, lebo muchy teplom vyru­šené by s hora uletovaly. — Rozumie sa, ne­smú byť v pivnici ľahko zápalné látky, ako: benzin, špiritus, petrolej a podobné. Také piv­nice s horľavými látkami treba vykädiť, naj­lepšie sirkou = švábľom, v Machovej nádobe ju zapáliť, ale sa musia vopred všetky oblôčky a škuliny, ako i dvere chytro zavreť. V okrese darmštadtskom, v Nemecku, rázne a neúprosne takto pokračujú. Nad takýmto vyriadením pivníc vedie sa vrchnostenský dozor a ktorý majiteľ pivnice by to neurobil, takému nedba­lému sa na jeho účet vyriadi. Tak Nemci.

K. ** Tmavé škvrny na rukách. Tmavé

škvrny, ktoré sa objavujú na rukách po lúpaní ovocia oceľovým nožom, a ktoré ani vodou ani mydlom nedajú sa odstrániť, hneď zmiznú, keď po olúpaní ovocia potřeme ruky vnútornou šťavnatou stranou kožiek, a potom ich vodou a mydlom umyjeme.

** Niečo o príprave čaju. Podávanie čaju stalo sa nezbytnou potrebou nášho spo-

Číslo 2 DENNICA Strana 47.

ločenského života. Jestli chce hostiteľka rodin­ným priateľom alebo hosťom pripraviť nápoj ozaj lahodný, nech upotrebí ku príprave čaj skutočne dobrý, ktorý je odložený v neprie-zračnej, pred povetrím dobre zatvorenej ná­dobe. Na pohár čaju dostačí kávová lyžička zelinák. Nádoba, v ktorej chceme čaj pripra­viť, a ktorá má byť z porcellánu, vyplákne sa vriacou vodou a za tým vsype sa do nej po­trebné množstvo čaju, ktorý sa sparí trochou vriacej vody. Potom sa nádoba postaví asi na päť minút na horúce miesto a len pred podávaním naleje sa do nádoby potrebné množstvo vriacej vody. Ale nikdy sa nemá naliať na čaj všetka voda odrazu. Takto uva­rený čaj je zlatožltej farby a najjemnejšej vône.

— S t r u č n ý d e j e p i s U h o r s k a . Pre slovenský ľud napísal Franko V. Sasinek, bývalý tajomník Matice Slovenskej. Diel III. 8° strán 328. Nákladom vlastným. Cena 2 kor. 20 hal. s poštou. Pre naše pomery je príznačné, že slávny náš historik, Sasinek, musí vydať Dejepis Uhorska — vlastným nákladom.

— O t r o k . Napísala Ľudmila Podjavorinská. Vydal spolok „Tranoscius" ako 7. sošit svojej Zá­bavnej Knižnice. Cena s poštou 35 hal. — V pú­tavej rozprávke upozorňuje spisovateľka na jednu z najväčších bied ľudstva: alkoholismus a jeho ná­sledky, predstaviac nám pred oči smutný osud hlavnej osoby deju Miša Ľuptáka. Autorka opisuje verne a umne, — ako sme u nej vždy navyknutí — osoby i dej, a čitateľ temer ani nezbadá, že bolo cieľom rozprávky: vzbudiť odpor proti náruživosti opilstva. Knižočka je lacná a zaslúži, aby bola čo najviac rozšírená.

— J a k i c h u d ý m ů ž e z b o h a t n o u t i ? Kniha pro mladší i starší. Napsal Oldřich Podchřibský. — Cena? — Je to sbierka dobrých rád a poučení pre tých, ktorí chcú zbohatnúť nielen na majetku, ale i na ctnostach a mravoch, bez ktorých zdar hmotný nedá sa ani mysleť. Knižka sostavená je dľa chýrnych diel Smilesových, Foersterových, Duboisových atď. a bude mať v kruhoch, pre ktoré je určená, iste úspech, ktorý jej úprimne prajeme a ktorý si plnou mierou zaslúži.

NAŠE OZNAMY. — Už j e č a s kupovať semená hospodárske,

zeleninové i kvetinové. Tieto dostanete v spoľa­hlivej jakosti u pochvalne známej česko-moravskej ťirmy Vilém Strauch na Vsetíne, Morava. Najlepšie, keď si prečítate oznam a napíšete o veľký obráz­kový cenník, ktorý Vám menovaná firma ochotne a zdarma pošle, keď spomeniete, že Ste sa o nej dočítali v „Dennici".

— M á m e už n a š s k ú fabr iku n a d ô r o b u l i a h n í ! S opravdovou radosťou uvíta každý slo­venský dochovávateľ hydiny túto potešiteľnú zvesť, lebo je už na čase, aby sme i v tomto obore mali svoju slaviansku firmu. Usilovné, nielen doma, ale

aj za hraniciami pochvalne známe Družstvo „Ho­spodár1' v Miloticiach nad Bečvou (Morava), ktorč dorábalo liahne, umelé kvočky a všetky drôbežníckc potreby v malom, zariadilo koncom minulého roku svoju dôrobu po fabrický, zadovážiac pre svoje dielne najmodernejšie stroje a výbornú správu na základe mnohoročných zkušeností. Odporúčame svojim priateľom, aby si písali o cenník, ktorý im bude veľmi na pomoci pri nákupu všelijakých po­trieb nielen z oboru drôbežníckeho, ale i záhrad­níckeho a včelárskeho. Svoj k svojmu!

— H u m p o l e c k ý s ú k e n n í c k y p r i e m y s e l má chýrne meno nielen v Čechách, ale aj v ostat­ných krajinách slavianskych i za hraniciami. Vý­robky humpolecké: súkna, lodeny, chevioty a módne lalky na šaty konkurrujú s úspechom na textilnom trhu. Upozorňujeme ct. čitateľov na firmu K a r e ! Kocián, t o v á r e ň n a s ú k n a v H u m p o l c i , ktorá práve začína rozposielať nové jarné vzorníky žen­ských i mužských látok každému na ukážku zdarma. Odporúčame písať si o taký vzorník a odvolať sa pri tom na „Dennicu".

Na podporu Dennice. Pani Mária Hrvolová v Buffalo, N. Y. 2 kor

50 hal., si. Anna S. Danielová v Garfield, N. Y. 2 kor., pani Anna Bujnáková v Krupine 2 kor., pani Hermína Sekerková v Hlbokom 2 kor., pani Ida Vies to vá v Částkové 2 kor., pán Alex. Pojtek v Kiš-ujsáláši 1 kor. Srdečná vďaka!

R o z l ú š t e n i e h á d a n i e k z čís. 1.: 1. Čí­slovka: Dar, juh, bôb, šfava, Tisa, vodovod, morka, nos = Daj Bôh šťastia v novom roku. — 2. Zá­hadný nápis: Neumělý majster — hotový kat. -3. Bodotaj: s, os, kos, Ákos. — 4. Rebus: Pár s „i" „f" a „1" = Parsifal. — 5. Šifrovačka: Mnoho zdaru v novom roku. (Dľa kľúča v 7. čís. „Dennice" 1913. hád. č. 3.) — 6. Roháček: Kohiít, oceľ, hej, úľ, t. — 7. Koníček: Miznú letá, / z krás kviefa i e n ostal tieň. — /sť, v púť sa dať? - iVové hľadať? — Ej, tvrdý deň! Fádny je svet, i?šte v ňom niet Äadost svatá. / kde kynie, Ach, hneď zhynie — Neprijatá. — Čo ? žiť, bo mrieť ? ! / boľasť niesť, Kým naša nie! Bôh sľúbil nám /stú slasť sám: raj ! = Miline Feriančik B. I. — 8. Zvratka: Vatra, tráva. — 9. Za-pletačka: Blahý, šťastný nový rok. — 10. Rodovka: vláda, Vlád. — 11. Skládanka: .Milton, Osman, Nel­son, Árany, ielbach, /bsen, Sardou, Argus = Mona Lisa. — 12. Rozširovačka: Husŕ, arak, paria, mrak, sláva, nos = Tatran. •

H á d a n k y z čís . 1. r o z l u š t i l y : Panie: Vilma Búlyovszká, Milina Juríčeková, Valeria Stachová, Matylda Subulý, Mária Ťatliaková. — Slečny: Elena Bodická, Marta Bodická, Ľudmila Bullová, Oľga Ha­lamova, Terka Kováčova, Milina Mikulášova, Anna Pálková, Blažena Šimkovic, Darina Trnovská.

Odmena. Na správne rozlúštenie najmenej 6 hádaniek

určili sme ako odmenu 25 u m e l e c k ý c h pohľadníc .

Komu pripadne odmena, rozhodne los. Rozlú­štenia prosíme na adressu vydavateľstva (F. Klimeš v Lipt. Sv. Mikuláši) do 31. marca, pre amerických odberateľov do 25. apríla 1914,

13. SKLADANKA (s tajenkou). Pamiatke f milovníčky tejto rubriky venuje:

Dulický.

Z nasi, slabík: a b - a t - d a - d a m - d i - g a n - g e -i l -ká-ko-ku-Ian- láš-Iy i-mak-mi-nev-ny i- rá-r o - r o t - t e r - t i c - t u r treba sostaviť 8 trojslab. slov. Začiatočné a koncové písmeny dajú taj.

Význam slov: 1. svätec, 2. maď. hud. spiso­vateľ, 3. prístav v Nizozemsku, 4. mesto v Afgani­stane, 5. Attilova žena, 6. rus. spisovateľ, 7. grófsky rod, 8. potopený koloss.

14, KONÍČEK. Slečne F. St. venuje Šť. z R.

18. ZÁHADNÝ 19. ŠARÁDA (slabiková). Ž E L E Z N I Č N Ý

LÍSTOK, de Vrzuľa.

Sokol zpod Branču.

I-á s II-ou - krátkou veru -nemalú má sily'mieru, tvorí sa pri ohni, teple, uzavřená tíska vztekle.

KII-hej - krátkej -III-ia príde: v tiesni sa to dobre zíde.

Vezmi z III-tej prvú hlásku, k nej daj zpätnú Il-hú: lásku k tým našu prejavujeme, ktorým tú vec darujeme.

Celok? To je vlastnosť mrzká, cesta ješitnosti klzká,

.. i Í r vedie v biedu, do núdzoty, Kam cestoval majiteľ ' J '

tohoto lístku ? cifrovame bez roboty.

20. ČÍSELKA. Xavera.

123456 je snáď vecou nie 781793752; 123456 spra­vodlivým byť, ale je vecou

iste 781793752.

21. ZÁMENKA. Sokol zpod Branca.

Pri • uzavieraní s „ ň " sa často, ba skoro vždy, do

ohľadu berie i s „ t " .

22. TROJHRANKA.* X. V. O. Lub.

1—2 kvety. 2—3 osoba. 1—3 st. slovanské písmo. 1—2—3 ženské meno.

3

15. SÚZVUČKA. Sibylla.

Ktorý maďarský spisovatel v slovenčine značí priechod cez vodu?

17. ŠTVORCOVKA. Sibylla

* Nový druh hádaniek; čísla znamenajú slabiky.

23. SKRÝVAČKY. Teodora.

Venované Literárnemu O. v R.

Počuli ste, že Lajoš utiekol do Ameriky ? Taká bola pekná, že som mal oči na nej nehať Figy, tabak a lekvár nepatria pospolu. Musíme čakať, ešte Fana príde. Štefan, čaruj dačo za dačo. Ľud a deti utékaly k vlaku. Nejedz figy za jablkami. Nevolajte ma ftankom, ale otcom.

Vydáva a tlačí F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši.

16. REBUS. Dulický.