R o c n i k 6 , c . 1, 2010 ISSN 1336-7072

F a k u l t a p r í r o d n ý ch v i e d U M B B a n s k á B y s t r i c a

K a t e d r a g e o g r a f i e, g e o l ó g i e

a k r a j i n n e j e k o l ó g i e

Geografická revue

Ročník 6, číslo 1

ISSN 1336-7072 Banská Bystrica, 2010

GEOGRAFICKÁ REVUE

ČASOPIS KATEDRY GEOGRAFIE, GEOLÓGIE A KRAJINNEJ EKOLÓGIE FAKULTY PRÍRODNÝCH VIED UNIVERZITY MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI

Vedecký redaktor: doc. RNDr. Alfonz Gajdoš, PhD.

Editor: PaedDr. Pavel Hronček, PhD.

Redakčná rada: doc. RNDr. Katarína Čižmárová, CSc.

prof. RNDr. Viliam Lauko, CSc.

prof. RNDr. René Matlovič, PhD.

doc. RNDr. Ladislav Tolmáči, PhD.

Grafická úprava: Mgr. Lucia Milanová

Vydáva: © FPV UMB Banská Bystrica, Katedra geografie, geológie a krajinnej

ekológie, Tajovského 40, 974 01, Slovakia

Vychádza: dvakrát do roka v elektronickej verzii

Foto na obale: Gdaňsk (autorka fotografie: Mgr. Katarína Galajdová)

GEOGRAPHIC REVIEW JOURNAL OF THE DEPARTMENT OF GEOGRAPHY, GEOLOGY AND LANDSCAPE ECOLOGY FACULTY OF NATURAL SCIENCES MATEJ BEL UNIVERSITY IN BANSKÁ BYSTRICA SLOVAKIA

Scientific editor: Doc. RNDr. Alfonz Gajdoš, PhD.

Editor: PaedDr. Pavel Hronček, PhD.

Editorial Board: Doc. RNDr. Katarína Čižmárová, CSc.

prof. RNDr. Viliam Lauko, CSc.

prof. RNDr. René Matlovič, PhD.

Doc. RNDr. Ladislav Tolmáči, PhD.

4

O B S A H

ÚVODNÉ SLOVO VEDECKÉHO REDAKTORA.............................................................................................5 SLAVOMIR BUCHER, LUCIA KUNÁKOVÁ: IDENTITA AKO KONTEXT GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU, TEORETICKO-METODOLOGICKÝ RÁMEC IDENTITY AS A CONTEXT OF GEOGRAPHICAL RESEARCH, THEORETICAL AND METHODOLOGICAL FRAMEWORK………………………………………………………………………..6 ALFONZ GAJDOŠ, MICHAL KLAUČO: DOTERAJŠÍ STAV VÝSKUMU GLACIÁLNYCH FORIEM GEORELIÉFU V NÍZKYCH TATRÁCH RESARCH SURVEY OF THE GLACIAL FORMS OF GEORELIEF IN LOW TATRAS MOUNTAINS…………………………………………………………….……………………………………...24 PAVEL HRONČEK: MOŽNOSTI VYUŽITIA HISTORICKÝCH BANSKÝCH MÁP PRI VÝSKUME RELIKTOV PO ŤAŽBE NERASTNÝCH SUROVÍN UTILISING POSSIBILITIES OF HISTORICAL MINING MAPS IN RESEARCH OF RELICTS AFTER RAW MATERIAL MINING…………………….................................................................................42 INGRID KÁROLYOVÁ, KATARÍNA ČIŽMÁROVÁ: UDRŽATEĽNÝ TURIZMUS V NÁRODNOM

PARKU NÍZKE TATRY SUSTAINABLE TOURISM IN THE NATIONAL PARK OF THE LOW TATRAS……………………….68 OĽGA SLOBODNÍKOVÁ: GEOPOLITICKÉ, GEOEKONOMICKÉ A GEOKULTÚRNE FAKTORY ROZVOJA ČÍNY GEOPOLITICAL, GEOECONOMICAL AND GEOCULTURAL FACTORS OF DEVELOPMENT OF CHINA……………………………………………………………………………………………………….80 MARTINA ŠKODOVÁ: VPLYV SEKUNDÁRNEJ SUKCESIE NA ŠTRUKTÚRU A DRUHOVÚ DIVERZITU OKRAJA LESA THE INFLUENCE OF SECONDARY SUCCESSION ON THE FOREST EDGE STRUCTURE AND ITS SPECIES DIVERSITY..................................................................................................................................96 POKYNY PRE AUTOROV PRÍSPEVKOV DO ČASOPISU GEOGRAFICKÁ REVUE.........................112

5

Úvodné slovo vedeckého redaktora

Vážení čitatelia,

v Geografickej revue nájdete príspevky odzrkadľujúce pestrú škálu geografických

vied. Jednotlivé vedecké články vyjadrujú aj integráciu prírodovedného a humanistického

skúmania nášho neustále sa meniaceho sveta.

Poznanie identity miestnej krajiny alebo regiónu je základnou podmienkou výskumu

krajiny. Nová regionálna geografia poskytuje veľké možnosti štúdia malých regiónov.

Historické mapy sú dôležitou súčasťou pochopenia vývoja krajiny v spoločensko-historických

súvislostiach. Lesná vegetácia je ďalším významným identifikátorom vplyvu ľudskej

spoločnosti na krajinu. Problematika vplyvu cestovného ruchu v národnom parku je

prezentovaná udržateľným turizmom. Vysokohorská krajina počas posledného glaciálu je

analyzovaná doteraz publikovanými textovými aj mapovými prácami. Ďalší príspevok

charakterizuje spoločenské faktory rozvoja veľkého regiónu.

doc. RNDr. Alfonz Gajdoš, PhD. vedecký redaktor

6

GEOGRAFICKÁ REVUE Ročník

6 Číslo

1 6 - 23 FPV UMB

Banská Bystrica, 2010

IDENTITA AKO KONTEXT GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU, TEORETICKO-

METODOLOGICKÝ RÁMEC

IDENTITY AS A CONTEXT OF GEOGRAPHICAL RESEARCH, THEORETICAL AND

METHODOLOGICAL FRAMEWORK

Slavomír Bucher, Lucia Kunáková

Abstract

The aim of article is focused on the research of regional identity that is not a common

theme in Slovakia, although post-socialism involves not only political and economic

transformations but also changes of identity and culture. The aim of this paper is to examine

how changes of regional identity of inhabitants could is proceeding at self-governing

hierarchical regional levels. In these areas is explored the evolution of different types of

regions. That is why the theory of institutionalization of regions by Finish geographer Paasi is

used. It provides us with a useful framework for understanding how regions and regional

identity emerge, and are continually reproduced and transformed in and through the practise

of individuals and institutions at a variety of spatial levels.

We would like to pay attention on the concept and factor structure of the social identity,

besides the resume of the theoretical interpretation of identity, as well as on the results of the

research.

Key words: region, Slovak society, social identity, dimensions of social identity, culture,

tradition

Úvod

Slovenskú spoločnosť vzhľadom na jej sociodemografické charakteristiky môžeme

považovať za tradičnú európsku spoločnosť. Vzhľadom na prebiehajúcu modernizáciu

a osvojovanie si nových politických, sociokultúrnych, hospodárskych modelov života

dochádza postupne k ústupu tradícii, zvykov a noriem, ktoré prevládali v spoločnosti

niekoľko desiatok rokov. Spoločenské zmeny vo všeobecnosti (socioekonomické,

7

sociokultúrne a politické) a konkrétne (prechod od komunistického zriadenia k pluralitnému

kapitalizmu) sú sprevádzané nestabilitou, ktorá vplýva jednak na spoločnosť ako aj na

samotného jedinca.

Význam týchto udalostí nezodpovedá zameraniu slovenského geografického výskumu,

ktorý je orientovaný na výskum ekonomických problémov, prípadne na otázky týkajúce sa

regionálneho rozvoja, napriek tomu, práve geografia môže prispieť k pochopeniu zmien

priestorových štruktúr, ktoré existujú v rámci každodenného života obyvateľov a ktoré sa

prejavujú v chápaní priestoru a územného povedomia. Vonkajšia potreba zaoberať sa týmito

procesmi je daná napr. rozpadom Československa, vstupom Slovenská do EÚ, reformou

administratívneho územného členenia a pod., pričom tieto impulzy vychádzajú priamo

z prostredia slovenskej geografie. Naša geografia zatiaľ v dostatočnej miere nereflektuje

prevládajúci prúd tzv. novej regionálnej geografie, či v širšom zmysle pozornosť ku skúmaniu

všeobecne chápanej kultúry, a s tým spojenú transformáciu teoretického základu

a metodických postupov výskumu.

Cieľom článku je načrtnúť vhodný postup pre empirický výskum územnej identity

v rámci Slovenska. Teoreticko-metodologický rámec práce vychádza z nasledujúcich

načrtnutých hypotéz, ktoré tvoria základ empirického výskumu:

1. Slovensko prechádza od roku 1989 obdobím, ktoré je poznamenané zmenou

priestorových vzorcov v spoločnosti – éra budovania, zmeny, alebo zániku regiónov

ovplyvňuje vo svojich dôsledkoch vzťah obyvateľstva k územiu v podobe regionálnej

identity,

2. tento proces formovania regiónov a regionálnych zoskupení nie je iniciovaný iba

,,zhora“ (reformou verejnej správy), ale aj zdola v podobe napr. vytvárania záujmových

združení obcí, euroregiónov a taktiež zmenou identity kultúrnych oblastí,

3. medzi jednotlivými hierarchickými úrovňami administratívneho členenia existujú

veľké rozdiely v intenzite ich ponímania obyvateľmi, čo je dané rôznou dĺžkou ich

existencie a rozdielnou mierou prináležitostí z hľadiska tradičného územného

povedomia založeného na spätosti s historickým územím,

4. v rámci jedného hierarchického stupňa (typu) regiónu môžeme nájsť veľké územné

rozdiely vo väzbách a vzťahoch obyvateľstva k tejto územnej jednotke.

V rámci výskumu identity v slovenskej spoločnosti je načrtnutý model, založený na

empirickom skúmaní sociálnej identity. Sociálna identita je definovaná ako dimenzionálny

a relačný fenomén, vychádzajúci z kultúrnej, regionálnej, národnostno-náboženskej

8

a susedsko-lokálnej koncepcie spoločnosti. Článok má ponúknuť riešenia týkajúce sa vzťahu

medzi dimenziou sociálnej identity a dimenziami základných relačných koncepcií

spoločnosti.

Teoreticko-metodologické rámec výskum identity

Regionálnu identitu môžeme skúmať pomocou rôznych empirických postupov. Môžeme

o nej uvažovať napríklad aj na základe rozboru štatistických dát o stabilite a migrácii

obyvateľstva na určitom území, resp. na základe pozorovania životného štýlu, zvykov,

tradícii vzťahujúcich sa k danému územiu, prípadne prostredníctvom starostlivosti o vlastný

dom, krajinu, životné prostredie, pamiatky. Pomerne časté je skúmanie problematiky

regionálnej identity alebo s ňou spojených javov, ako napr. spokojnosť s prostredím, stabilita

obyvateľstva, pomocou zberu dát. Použitie dotazníka nám umožňuje dosiahnuť štatisticky

zovšeobecnený prehľadu napríklad o tom, aký je vzťah obyvateľov daného územia k regiónu,

s čím sú a s čím nie sú spokojní v danom regióne, mieste. Možno sa taktiež analyzovať, za

akú cenu alebo aké okolnosti by ich donútili zmeniť miesto pobytu, ako by chceli zmeniť

miesto v ktorom žijú, jeho funkcie, a či sú ochotní participovať na zlepšovaní životného

a sociálneho prostredia, v ktorom žijú (ŠTĚTINOVÁ 2006).

Pozitíva tohto prístupu spočívajú v možnosti zahrnutia do výskumu väčšinovú

populáciu, ktorá má na danom území trvalé bydlisko, čím by sa dosiahli reprezentatívne

výsledky. Naopak, nevýhodou tejto metódy je určitá povrchnosť získaných dát a ich často

komplikovaná interpretácia s ohľadom na nejednoznačnosť používaného pojmového aparátu.

Pri takomto výskume zohráva dôležitú úlohu heuristika, ktorá spája rozbor literatúry

s analýzou teoretického základu. Heuristika potvrdila v prípade výskumu územnej identity

obyvateľov Česka – ich vývojový a hierarchický pohľad (ŠTĚTINOVÁ 2006), že sa celá

práca bude opierať o teóriu inštitucionalizácie regiónov (PAASI 1986). Na rozdiel od jej

aplikácie u MacLeoda (MACLEOD 1998), by malo ísť v tomto prípade o využitie potenciálu

ako komparatívneho nástroja.

Dôležitou úlohou je vysvetliť voľbu hlavného metodického nástroja, ktorý vedľa

kritického zhodnotenia informácii a dát predstavuje prostriedok k empirickému overovaniu

hypotéz. Pri téme, ktorá sa dotýka územnej identity obyvateľov sa priamo ponúka použitie

niektorej z kvalitatívnych výskumných metód, alebo všeobecne povedané intenzívnej formy

výskumu.

9

S novou regionálnou geografiou je spojený aj nástup nového metodologického rámca

(CHROMÝ 2004), predovšetkým práve v podobe kvalitatívnych postupov. Môžeme spomenúť

niektoré skupiny kvalitatívnych metód, ktoré boli predstavené v rámci práce The Dictionary

of Human Geography (JOHNSTON 2000). Hĺbkové interview (biografický rozhovor) si zvolili

autori výskumu Biografická a regionálna identita obyvateľov euroregiónu Nisa (ZICH 2000).

Druhý spôsob, potom reprezentuje rozbor vlastivedného, televízneho programu z hľadiska

formovania vedomia regiónu - ,,Mitteldeutschland“ (FELGENHAUER 2005) ako zástupcu

prístupu tzv. interpretácie ,,textov“, popri významovej analýze literatúry alebo novín, sú

v tomto prípade interpretované aj ,,diskusie“ v podobe hudby, krajiny atď.

Aplikácia naznačených prístupov je vhodná predovšetkým pri riešení špecifických

vedeckých problémov, či už sa jedná napr. o výskum prebiehajúci v relatívne malých

modelových územiach alebo výskum parciálnych aktérov zapojených do skúmaných

procesov. Zložitosť predstavených cieľov a ich empirické overovanie hypotézami by si pri

vypracovaní takejto práce vyžadovalo metódy pomerne rozsiahleho dotazníkového výskumu,

ktoré Sauer považoval za typický nástroj extenzívneho výskumu (JOHNSTON 2000).

Pri aplikácii metód v rámci výskumu identity sa môžeme inšpirovať výsledkami

dotazníkového prieskumu, ktoré bolo realizované v Čechách na katedre sociálnej geografie

a regionálneho rozvoja ako súčasť grantového projektu ,,Metodologické prístupy

v geografickom výskume kultúrnych oblastí v Česku“, ktorého čiastkové výsledky boli

publikované v rámci jednotlivých prác na katedre sociálnej a regionálnej geografie v Prahe

(CHROMÝ 2003, ŘEZNÍČKOVÁ 2008). Naopak, dôležitou súčasťou výskumného procesu

v rámci modelových regiónov Slovenska by bola tvorba dotazníka. Operacionalizácia – teda

proces hľadania otázok, pri ktorých by jednotlivé odpovede korešpondovali s prináležitosťou

obyvateľov s daným regiónom, by sa ukázala ako jeden z kľúčových krokov celého výskumu.

Napriek tomu, že téma územnej identity je v súčasnosti veľmi aktuálna v rámci

jednotlivých humanitných disciplín (filozofia, psychológia, sociológia, geografia), ani

v zahraničí neexistuje opakovaný a verifikovaný metodologický rámec pre jej analýzu

a výskum.

Aplikácia uvedených teórií a metód často naráža na početné všeobecno-metodologické

problémy, ktoré sú do značnej miery prepojené. V rámci nášho výskumu by sme radi prepojili

regionálnu identitu s Paasiho konceptom regiónu a teoreticko-metodologickými aspektmi

výskumu periférnych oblastí.

Taktiež výber vhodných ukazovateľov, ktoré môžeme aplikovať pri výskume

periférnych oblastí je značne diferencovaný. Vzhľadom k skutočnosti, že rôzni autori

10

zdôrazňujú rôzne pojatie pojmu periféria aj vzhľadom ku špecifickým podmienkam

konkrétnych regiónov sa prakticky vždy jedná o nový výskum, a je preto komplikované

uvádzať základné a vždy platné ukazovatele.

Ďalším problémom pri výbere ukazovateľov je ich výpovedná schopnosť. Nejedná sa

iba o evidenciu dát a prípadné chyby v primárnych dátach, ale o to, že určitá charakteristika

môže naakumulovať niekoľko procesov. Napríklad, migračné saldo je vysoké v zázemí

veľkých miest, pretože práve v týchto oblastiach prebiehajú urbanizačné procesy, a naopak

nízke v ,,klasických“ periférnych oblastiach (ekonomická migrácia) a vo veľkých mestách,

teda v ich jadrovom území (dôsledok suburbanizácie).

Niektoré kľúčové faktory zdôrazňované v teoretických prácach ako napr. endogénny

potenciál, nemá priestorovú ,,pravidelnosť“ vymyká sa klasickému usporiadaniu polarity

jadro-periféria a má ,,azonálny“ charakter (HAVLÍČEK 2004).

Nevyriešeným problémom ostáva otázka hodnotenia vývoja polarizovaného priestoru,

ktorý je v prípade výskumu tohto fenoménu obzvlášť dôležitý (konvergentné verzus

divergentné procesy). Faktory, podmieňujúce periférnosť územia sa totiž v čase menia

a vyvíja sa aj ich intenzita pôsobnosti. Z hľadiska vývoja môžeme v priestore identifikovať

územia, ktoré sú a pravdepodobne aj naďalej budú periférnymi, rovnako ako územia, ktoré

prekonali polohové problémy a ich pozícia v rámci regionálneho systému sa zlepšuje alebo

naopak, ich pozícia v čase sa zhoršuje. Výskum vývoja polarizácie samozrejme naráža

predovšetkým na problémy s nedostatkom retrospektívnych dát, najmä čo sa týka časovo

vzdialenejších období, ale taktiež značne problematická je aj samotná komparácia, alebo

zmeny administratívneho členenia.

Tretím metodologickým problémom je voľba regionálnej úrovne, na ktorej sa bude

uskutočňovať výskum. Tento problém je v zásade podmienený cieľom daného pozorovania,

ktorý zároveň určuje aj pojatie výskumu. Zatiaľ čo aplikácia nomotetických metód a prístupov

sleduje cieľ zovšeobecnenia vývoja polarizovaného priestoru, pretože hľadanie pravidelností

a zákonitostí je napr. vo vzťahu k spolupôsobiacim faktorom, idiografické prístupy

zdôrazňujú unikátnosť analyzovaných regiónov.

V praxi je výskum významne ovplyvnený dostupnosťou jednotlivých dát za skúmané

regionálne úrovne. Aplikáciou nomotetických prístupov na výskum endogénneho potenciálu

je vzhľadom k nedostatku súhrnných dát napríklad o spolupráci medzi regionálnymi

subjektmi, alebo angažovanosti aktérov regionálneho rozvoja, prakticky nemožný a preto sú

výskumníci často odkázaní na idiografické prípadové štúdie týchto javov (na druhej strane sa

11

však naskytuje otázka, či tieto znaky územia vykazujú nejaké priestorové pravidelnosti a či je

teda aplikácia nomotetických prístupov nevyhnutná).

Z uvedených dôvodov by preto mali vo výskumnej praxi prevládať prístupy tzv.

kritického realizmu, resp. kombinácia nomotetických a idiografických prístupov.

S diskusiou o sledovaní regionálnych úrovní a pojatí výskumu priamo súvisí aplikácia

,,objektívnych“ a ,,subjektívnych“ metód výskumu. ,,Objektívne metódy“ sú založené na

sledovaní geografických ,,objektov“ to znamená, že sledujú napr. štruktúru osídlenia alebo

progresivitu štruktúry zamestnanosti. Napríklad HAMPL (1987) používa pre objektívne

vnímanie priestoru tzv. komplexnú funkčnú veľkosť, vzdialenosť, ako aj väzby čiastočných

jednotiek voči hlavným centrám osídlenia.

Iným príkladom je práca Masseyovej (MASSEY 2005), ktorá pri vymedzovaní

periférnych oblastí použila nasledujúcich deväť ukazovateľov: úbytok obyvateľov, podiel

osôb v poproduktívnom veku, úbytok ekonomicky aktívnych obyvateľov, rozsah bytovej

výstavby, podiel osôb so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním, podiel neobývaných

bytov, vysoký podiel zamestnaných v poľnohospodárstve, nedostatočne vybavené

domácnosti, nižšia úroveň občianskej vybavenosti.

Na objektívne vymedzenie periférnych oblastí je viazaný aparát tzv. kvantitatívnych

metód, teda metód využívajúcich matematické modelovanie (štatistické metódy, matematické

modely).

Subjektívne metódy výskumu prioritne vychádzajú z ,,pozorovania“ reality ,,subjektov“

teda napríklad ľudí alebo inštitúcií v širšom zmysle (inštitucionálne teórie). Tak, ako každý

geografický fenomén je aj pozícia regiónu vnímaná jednotlivými osobami a skupina odlišne.

Vnímanie regiónu je odlišné od toho, kto je aktívnym aktérom v danom regióne a kto sa na

región pozerá abstraktne, čiže ako nezávislý pozorovateľ.

Význam reality daného regiónu je teda podmienený hodnotovou stupnicou daných osôb

alebo skupín obyvateľov a firiem. Výsledkom tejto analýzy môžu byť dve odlišné postoje:

• pozitívny, ktorý motivuje jednotlivé skupiny k prekonávaniu bariér a k úsiliu o rozvoj

regiónu,

• negatívny, ktorý spôsobuje fatalizmus a prehĺbenie izolovanosti

a periférnosti/marginálnosti regiónu.

Ako tretie možné vnímanie regiónu je tzv. indiferentná pozícia pohľadu na skúmané

územie.

Z uvedeného vyplýva, že práve subjektívne vnímanie vlastnej periférnosti/marginálnosti

je kľúčovým faktorom ďalšieho vývoja regiónu a nemalo by sa naňho zabúdať pri plánovaní

12

a regionálnom rozvoji regiónu. Vnútorné vnímanie regiónu pozorovateľom je vždy do určitej

miery skreslené vzhľadom k objektívnemu posudzovaniu reality.

Subjektívne metódy výskumu regiónu sú spravidla spojené s kvalitatívnymi metódami

výskumu, t.j. dotazníkmi, metódou riadených rozhovorov, konštrukciou mentálnych máp,

lobovaním. Ide totiž o pôvodne negeografické metódy, ktoré sú prevzaté zo sociológie

(JEŘÁBEK 2005).

Pri výskume identity musíme využiť komparáciu metód odlišného charakteru (najmä

metódy regionálnej geografie, hlavne kvalitatívne – analýza archívnych dokumentov, anketa,

rozhovory, participačné pozorovanie, ikonografia, rozprávania – narratives). Ďalšími

doplnkovými metódami výskumu regionálnej identity môžu byť – regionálna analýza a

syntéza, historická metóda, kontextuálna analýza a syntéza.

Dve z najvýznamnejších typov aplikácií sú (v zhode s najdôležitejšími trendmi v

globalizovanom, postindustriálnom, informačnom a postmodernom svete):

• meniaca sa pozícia lokalít v stredoeurópskom priestore,

• a meniaca sa identita miesta.

Aplikácia kvalitatívnych metód je tiež nevyhnutné pre mnohé kultúrne analýzy ako

identita, hodnoty, postoje... Veľmi dôležitá je v procese výskumu meniacej sa identity

zúčastnenosť, vcítenie sa do vnímania, meniace sa hodnoty a postoje, normy správania,

sociálna identifikácia. Podobne hodnotenie ekonomickej transformácie je príliš náročné s

ohľadom na nedostatok dát.

Kontextuálna analýza a kvalitatívne metódy umožňujú pochopenie podstaty a identity,

kľúčových procesov a logiky transformácie.

Použitie najmä kvalitatívnych metód si vyžaduje ich iteratívne upresňovanie v priebehu

procesu riešenia daného problému. Kvalitatívne metódy majú svoje obmedzenia, zároveň sú

však výhodné z hľadiska riešenej problematiky aj z nasledujúcich dôvodov (JOPPE

nedatované, in: KASALA 2006):

• zistenia sú detailnejšie, pretože využívajú otázky s otvoreným koncom,

• výsledky poskytujú väčší detail o správaní, postojoch a motivácii,

• výskum je intenzívnejší a flexibilnejší, umožňuje bádateľovi skúmať s väčšou

voľnosťou,

• výsledky sú založené na menších vzorkách a často nie sú reprezentatívne,

• výskum zvyčajne nemôže byť opakovaný, čo mu dáva menšiu hodnovernosť,

• analýza výsledkov je omnoho viac subjektívna.

13

Z vyššie uvedenej analýzy metód používaných v kultúrnej geografii a psychológii

v spojení s výskumom regionálnej identity a periférnosti jednotlivých regiónov vyplýva, že

existuje niekoľko rôznych prístupov k štúdiu priestoru.

Teória sociálnej identity vychádza z výskumov v rámci paradigmy minimálnej skupiny.

To znamená, že účastníci sú rozdelení do skupín, pričom majú len veľmi málo informácií, na

základe ktorých môžu vykonávať sociálne porovnávanie. Napríklad, ak rozdelíme ľudí na

základe hodenia mincou do dvoch skupín (takže je jasné, že kritérium je úplne náhodné

a každý človek by pokojne mohol byť aj v druhej skupine), a dáme im úlohu, pri ktorej budú

bodovo hodnotiť členov opačnej skupiny, je šanca, že 'tým druhým' budú prideľovať menej

bodov (HAYESOVÁ 1998).

Teoreticko-metodologickými aspektmi sociálnej identity sa v anglosaskej literatúre

zaoberali TAJFEL & TURNER (1979). Táto teória bola pôvodne určená k pochopeniu

psychologických aspektov diskriminácie jednotlivých skupín v spoločnosti. Koncept sociálnej

identity hľadá odpoveď na problém, do akej miery môže byť jedinec ovplyvnení

spoločnosťou a naopak ako jedinci ako indivíduá mobilizujú spoločnosť k zmenám. Autori

rozlišujú dve skupiny ľudí - ,,in-group“, vlastná skupina a ,,out-group“ ostatní. Vďaka

abstraktnej predstave pozitívnemu imidžu ľudia pokladajú svoju skupinu za lepšiu ako

akúkoľvek alternatívu ,,out-group“. Pozitívny imidž má dve zložky: osobná identita a sociálna

identita (pričom počet sociálnych identít jednej osoby môže byť teoreticky nekonečný).

V literatúre môžeme nájsť množstvo definícii, ktoré sa viažu k marginálnosti

a regionálnej identite, pričom jednotlivé definície sa od seba značne odlišujú.

Okrem regionálnej identity, ktorú spájame so spoločenstvom, ktoré sa na danom území

nachádza (trvale toto územie obýva) a jeho väzbami k danému prostrediu (obr. 1.), môžeme

ešte hovoriť o identite regiónu, to znamená, o tom ako sú rôzne regióny vnímané, či už

z vonkajšieho alebo vnútorného nazerania na daný región a jeho problémy.

Rozličné vnímanie tejto identity regiónu pri rôznych skupinách ľudí môže mať pre daný

región ďalekosiahle následky (KNEAFSEY 2000).

Regióny, ktoré sú vnímané ako problémové, majú problém s prílivom investícii, nových

obyvateľov alebo turistov. Nízka atraktivita týchto regiónov má reálny základ v sociálnych

a ekonomických problémoch daného regiónu (nezamestnanosť, znečistené životné

prostredie). Tieto podmienky sa však môžu v čase meniť, subjektívne vnímanie regiónu

jednotlivými aktérmi napriek tomu zostáva negatívne. To potvrdili napr. výskumy v 90.

rokoch minulého storočia v nemeckom Porúrí, ktoré bolo vzhľadom k svojmu industriálnemu

charakteru vnímané v rámci Nemecka ako neatraktívna oblasť pre život, napriek faktu, že

14

kvalita životného prostredia a života sa v tejto oblasti vôbec nelíšila od ostatných oblastí

v Nemecku.

Obr. 1. Koncept regionálnej identity a žitého priestoru.

Zdroj: upravené podľa - ZICH 2003.

Problém nastáva v prípade, keď negatívne hodnotenie regiónu akceptujú miestny

obyvatelia. Celková iniciatíva v regióne, ktorá by mohla viesť k jeho potenciálnemu rozvoju,

potom naráža na bariéru negatívnej percepcie a snaha naštartovať určité pozitívne impulzy

v danom regióne sú vďaka percepcii ľudí na dané územie zložitejšie.

Región – Paasiho teoretický koncept

Autori, ako napr. Massey (MASSEY 2005) poukazujú na to, že regióny nie sú stabilne

ohraničené jednotky, ale produkty špecifickej kombinácie a artikulácie sociálnych vzťahov.

V kontrastne s myšlienkou regiónov ako koherentných alebo homogénnych foriem títo autori

poznamenali, že regióny by mali byť chápané ako otvorené vzťahové konštrukcie, ktoré nie

sú v priestore a čase spojité (obr. 2.).

15

Obr. 2. Schéma dimenzií regionálnej identity podľa Paasiho.

Zdroj: PAASI 1986.

CHROMÝ (2003) a ŠTĚTINOVÁ (2006) uviedli do českej geografie myšlienky fínskeho

geografa Paasiho. Tento geograf prišiel s teóriou inštitucionalizácie regiónov, v ktorej skúma

proces, ako sa jednotlivé regióny ,,identifikovali“ ako výraz časopriestorových vzťahov počas

historického vývoja spoločnosti. Zároveň prichádza s konceptom miesta, ktoré je – v danom

zmysle – individuálnou entitou (región sa chápe ako kolektívna identita). Podnetné sú najmä

jeho myšlienky týkajúce sa záujmu hierarchicky vyšších jednotiek, napr. Európa, resp.

Európska únia, najmä preto, lebo jeho teórie možno aplikovať, či už na hierarchicky vyššie

alebo nižšie územné jednotky.

Zásadný pohľad na regionálnu identitu prináša fínsky geograf Paasi

(PAASI 1986, 2001) vo svojej klasickej štúdii: ,,The institucionalization of regions:

a theoretical framework for understanding the emergence of regions and the constitution of

regional identity“, kde zdôrazňuje dynamiku regionálnych priestorových štruktúr a zaoberá sa

procesom vzniku regiónu, vytváraním funkčných úloh regiónu, transformáciou regiónu

a zánikom regiónu. Počas procesu vzniku regiónu, tzv. ,,inštitucionalizáciou“, získava región

regionálnu identitu, pričom Paasi zdôrazňuje, že táto identita môže byť redukovaná na

regionálne vedomie obyvateľov, ale región získava taktiež určitú identitu – tzv. identitu

regiónu alebo imidž regiónu. Inými slovami, je nutné rozlišovať medzi pojmami regionálna

identita vo vzťahu regionálneho vedomia obyvateľov a regionálna identita v zmysle identita

regiónu. Mali by sme tieto pojmy dôsledne rozlišovať.

16

Regionálna identita jednotlivca – alebo taktiež regionálne vedomie (povedomie)

jedinca – vzťah jedinca k regiónu a mentálna reflexia tohto priestoru v zmysle pamäti jedinca.

,,Zároveň je dôležitý spôsob interiorizácie a používania tohto priestoru prostredníctvom

sociálnych väzieb“ (ZICH 2003). Jedná sa teda o subjektívne pocity jedinca a jeho vzťah

k regiónu a sociálnemu prostrediu regiónu. Zdrojom identity je potom vnútorné prostredie

jedinca, pamäť jednotlivca a jeho každodenné skúsenosti.

Kolektívna regionálna identita, regionálne vedomie – vzniká získaním atribútov

podobnosti, či totožnosti medzi regionálnou identitou jedincov, objavením spoločných

znakov, symbolov, ktorými môžu byť napr. hodnotová orientácia, spoločná kontinuálna

existencia, spoločný kultúrny odkaz, spoločné budúce vízie, ciele, ašpirácie a pod. Získaním

týchto atribútov podobnosti sa môže vytvárať harmónia v konaní a chovaní určitej skupiny

ľudí, ktorá zdieľa spoločné územie, kultúrny obraz, históriu územia ako aj jeho budúcnosť.

Zdrojom identity je potom kolektívna pamäť a sociálne interakcie v komunite a pod.

Regionálna identita v zmysle identity regiónu – ako upozorňuje PAASI (1986),

regionálnu identitu nemožno chápať iba ako regionálne vedomie obyvateľov. Identitu regiónu

môžeme taktiež chápať aj ako obraz regiónu, ktorý vnímajú nielen jeho vlastní obyvatelia, ale

taktiež ľudia žijúci mimo daného regiónu, užívatelia územia (chatári, chalupári), turisti, alebo

iný návštevníci – avšak taktiež ľudia, ktorí daný región nikdy nenavštívili, ale pod vplyvom

školského systému vzdelávania, médií, majú ucelenú predstavu o tomto regióne (HEŘMANOVÁ

& CHROMÝ 2009).

Formovanie regionálnej identity je súčasťou procesu inštitucionálizácie regiónu

(PAASI 1986).

,,Inštitucionalizácia regiónu je sociopriestorový proces, počas ktorého vzniká

priestorová jednotka ako súčasť priestorovej štruktúry spoločnosti a stáva sa viditeľnou

a jasne identifikovateľnou v rôznych sférach sociálnej praxe a sociálneho povedomia“

(PAASI 1986).

K vytvoreniu identity regiónu nie je vždy nutné, aby regióny prešli celým procesom

inštitucionalizácie, podobne identita iných územných celkov nemusí nutne závisieť na tomto

procese. Existujú územné celky s výraznou identitou, ktoré nikdy nezavŕšili proces

inštitucionalizácie. Príkladom môžu byť tradičné kultúrne oblasti v Česku (CHROMÝ 2003).

Samostatnou kapitolou je potom identita miesta, množstvo miest má svoje prirodzené

tzv. ,,genius loci“, aj keď tu tiež môžeme nájsť podobné procesy formovania, chýba aspekt

nadobúdania priestorového tvaru a tvorby inštitúcii, napriek tomu veľmi silný môže byť

aspekt symbolickej podoby. Preto je užitočné spájať proces inštitucionalizácie iba s regiónmi.

17

V procese inštitucionalizácie môžeme rozlíšiť určité fázy, pričom ich poradie nie je

vôbec pevne určené a tieto procesy môžu prebiehať aj súčasne (PAASI 1986):

• nadobúdanie priestorovej podoby,

• vytváranie symbolickej ,,podoby“, symbolickej formy územia,

• formovanie inštitúcii v regióne,

• zakotvenie regiónu v priestorových štruktúrach a vedomí obyvateľov.

Štádium získavania priestorovej podoby. Región sa ohraničuje, čo je dôležité pre

vlastnú sebaidentifikáciu ,,vnútornej“ spoločnosti tohto regiónu, pretože za hranicami zostanú

tí, ktorí k danej komunite nepatria. Hranice musíme hľadať nielen v priestorových

štruktúrach, ale taktiež v spoločnosti a spoločenskom vedomí (CHROMÝ 2003).

Štádium získavania symbolickej podoby regiónu je spojené s prijatím mena

a ďalších symbolov. Dôležitou súčasťou procesu inštitucionalizácie je taktiež formovanie

symbolickej podoby regiónov na ktorú nadväzuje symbolika regiónu. Kľúčovú úlohu v tomto

prípade zohráva pomenovanie, meno regiónu, či už v politickej alebo akademickej rovine.

Súčasťou formovania symbolickej podoby regiónu je taktiež vytváranie teritoriálnej

symboliky (znaky, vlajky, hymna atď.). Symbolika regiónu sa často čerpá najmä z pamäti

územia, t.j. jeho histórie, alebo vzniká na báze súčasnej reality regiónu. Regionálne symboly

sú často založené na regionálnych, kultúrnych zdrojoch a sú vo veľkej miere využívané

k prezentácii regiónu.

Štádium reprodukcie regionálnej identity pôsobením regionálnych inštitúcii. Môže

sa jednať o inštitúcie rôznych druhov (ekonomické, kultúrne, politické a pod.): školy, médiá,

úrady, záujmové združenia. Inštitúcie slúžia k vytváraniu a udržovaniu regionálnej identity,

prezentácii kultúrnych alebo ekonomických špecifík. Dôležitú úlohu taktiež zohrávajú

informačno-vzdelávacie inštitúcie (školy, regionálne médiá). Nezriedka sa stáva, že náplňou

činností týchto organizácii je rozvoj územia, čo sa v značnej miere prejavuje najmä

v periférnych oblastiach regiónu (CHROMÝ 2003).

Vrcholom tohto procesu je zakotvenie regiónu v priestorových regionálnych

štruktúrach a vo vedomí spoločnosti nielen vo vnútri regiónu, ale taktiež vo vedomí

okolitých spoločenstiev. V prípade národného štátu je vrcholnou fázou procesu

inštitucionalizácie uznanie suverenity štátu, a na regionálnej úrovni sa tak deje získaním

autonómneho postavenia v regionálnych štruktúrach a ustanovením administratívnej úlohy

regiónu (obr. 3.).

18

Vzhľadom k danej dynamike celého systému je nutné počítať taktiež so zmenami

veľkosti regiónu, v neposlednom rade aj s jeho zánikom.

Na tieto závery nadväzuje Chromý (CHROMÝ 2003) s typológiou regiónov podľa stupňa

rozvoja ich identity. Vymedzuje napríklad tzv. regióny so ,,stratenou“ identitou, kam

začleňuje územia, kde po 2. svetovej vojne došlo k odsunu obyvateľstva. Toto obyvateľstvo si

prenieslo pôvodnú identitu za hranice Česka, kde táto identita stále prežíva.

Obr. 3. Proces formovania regiónu – zánik a obnovenie regiónu.

Zdroj: upravené podľa – PAASI 1987.

V českej odbornej literatúre sa tematikou regionálnej identity zaoberal Vencálek

(VENCÁLEK 1998) v knihe ,,Protismery územnej identity“. Poukazuje na fakt, že poznanie

regiónu nie je limitované len hodnotením objektívnych charakteristík (racionálnych produktov

ľudskej činnosti), ale taktiež subjektívnou analýzou (iracionálnych) prejavov obyvateľov

daného územia. Jednotlivé územie nie je len súborom fyzickogeografických

a socioekonomických objektov, ale je taktiež životným priestorom pre ľudí s vnútornými

individuálnymi charakteristikami, ktoré môžeme len ťažko objektivizovať, štatisticky

vyhodnotiť a pretransformovať do jazyka exaktných vied.

19

Problematika modelov formovania sa sociálno-ekonomických regiónov, osobitne

z celostnej perspektívy a systémového prístupu, je ešte slabo rozpracovaná. Viac pozornosti

sa venuje historickým a ekonomickým aspektom regionálneho rozvoja (MICHAELI,

MATLOVIČ, IŠTOK A KOLEKTÍV 2010).

Obr. 4. Región ako teritoriálny sociálny systém.

Zdroj: vlastné spracovanie podľa – CHOJNICKI 1996.

CHOJNICKI (1996) nadväzujúc na Paasiho fenomenologickú koncepciu (PAASI 1986,

1991) predstavil model formovania sa regiónu, pričom uplatnil reálno-systémový

a predmetový prístup. Vyčlenil štyri vývojové štádiá regiónu (obr. 4.):

• priestorovo-materiálna kryštalizácia regiónu,

• rozvoj regionálneho povedomia a identity,

• inštitucionálny rozvoj regiónu,

• stabilizácia regiónu.

20

Záver

Komplexne pojatý priebeh vzniku regiónu poskytuje teória inštitucionalizácie regiónu

fínskeho geografa Ansi Paasiho (PAASI 1986): ,,Inštitucionalizácia regiónu je

sociopriestorový proces, počas ktorého vzniká priestorová jednotka ako časť priestorovej

štruktúry spoločnosti a stáva sa viditeľnou a jasne identifikovateľnou v rôznych sférach

sociálnej praxe a sociálneho povedomia“. Dôležitou súčasťou formovania regiónu je

iniciatíva jednotlivca, imidžu regiónu (vnútorný a vonkajší), názov regiónu, vytváranie

inštitúcii a regionálnych symbolov, vzdelávací systém, regionálne masmédiá a pod.

Identita je spôsob, pomocou ktorého sa jednotlivec alebo skupina jednotlivcov definuje,

pociťuje svoju existenciu (jedinečnosť) a o ktorý sa opiera, keď si uvedomuje (vymedzuje)

sama seba vo vzťahu k iným.

Priestor je jedným z hlavných faktorov tmeliacich spoločenské skupiny. Jednak môže

byť prostriedkom pre sentimentálne sfarbenie identít, jednak prispieva k prebudeniu vedomia

spoločného pôvodu, podobných životných situácii, rolí a presvedčení v sídelnom systéme

regiónu.

Literatúra

FELGENHAUER, T. ET. AL. (2005): The making of ,,Mitteldeutschland“. On the Function of

Implicit and Explicit Symbolic Feautures for Implementing Regions and Regional

dentity. Geografiska Annaler, Series B, 87, č. 1, s. 45-60.

HAMPL, M. ET. AL. (1987): Regionální struktura a vývoj systém osídlení ČSR. Praha:

Univerzita Karlova, 1987, 1. vyd. 255 s.

HAVLÍČEK, T. (2004): Teorie vymezení pohraničí. In: JEŘÁBEK, M., DOKOUPIL, J.,

HAVLÍČEK, T. ET AL. České pohraničí – bariéra nebo prostor zprostředkování?

Praha: Academia, s. 33-44.

HAYESOVÁ, N. (1998): Základy sociálnej psychológie. Praha: Portál, 1998.

HEŘMANOVÁ, E., CHROMÝ, P. A KOL. (2009): Kulturní regiony a geografie kultury. 1. Vyd.

Praha: ASPI, a. s., 2009, 348 s. ISBN 978-80-7357-339-9.

CHOJNICKI, Z. (1996): Region w ujeciu geograficzno-systemowym. In: Czyz, T., ed.,

Podstawy regionalizacji geograficznej. Bogucki Wydawnictwo Naukowe, Poznań, s. 7-

43.

CHROMÝ, P. (2003): Formování regionální identity, nezbytná součást geografických

výzkumu. In: JANČÁK, V., CHROMÝ, P., MARADA, M. (eds.) Geografie na cestách

21

poznání. Praha: Univerzita Karlova, PřF, Katedra sociální geografie a regionálního

rozvoje, s. 163-178.

CHROMÝ, P. (2004): Historickogeografický pohled na české pohraničí. In: JEŘÁBEK, M.,

DOKOUPIL, J., HAVLÍČEK, T. ET AL. České pohraničí – bariéra nebo prostor

zprostředkování? Praha: Academia, s. 33-44.

JEŘÁBEK, M. (2005): Subjektívní vnimání území mezi Kozákovem a Troskami. In: NOVOTNÁ,

M. (ed.) Problémy periferních oblastí. Praha: Univerzita Karlova, PřF, Katedra sociální

geografie a regionálního rozvoje, s. 161-197.

JOHNSTON, R. J., ET. AL. (2000): The Dictionary of Human Geography. 4th ed. Oxford:

Blackwell Pulishers, 958 s.

JOPPE, M. (nedatované): The research process. http://www.ryerson.ca/~mjoppe/rp.htm, In:

KASALA, K. (2006): Meniaca sa identita miesta: Metodika výskumu. FHPV UMB

Banská Bystrica, 2006. Geografická revue, ročník 2, číslo 2, s. 709-723.

KNEAFSEY, M. (2000): Tourism, place identities and social relations in the European rural

periphery. European Urban and Regional Studies, 7, č. 1, s. 35-50.

MACLEOD, G. (1998): In what sense of region? Place hybridity, symbolic shape, and

institutional formation in (post-) modern Scotland. Political Geography, 17, č. 7, s. 833-

863.

MASSEY, D. B. (2005): Spatial Divisions of Labour: Social Structures and the Geography of

Production 2nd ed. London: Macmillan, 239 s.

MATLOVIČ, R. (2006): Geografia – hľadanie tmelu (K otázke autonómie a jednoty geografie,

jej externej pozície a inštitucionálneho začlenenia so zreteľom na slovenskú situáciu).

In: Folia Geographica 9, Prírodné vedy. Vývoj, súčasný stav a perspektívy slovenskej

geografie v 21. Storočí (ed. R. Matlovič a V. Ira), roč. XLIV, Prešovská univerzita,

Prešov, s. 6-43.

MATLOVIČ, R. (2007): Hybridná idiograficko-nomotetická povaha geografie a koncept miesta

s dôrazom na humánnu geografiu, Geografický časopis, 59, 1, s. 3-23.

MATLOVIČ, R. & MATLOVIČOVÁ, K. (2007): Koncept miesta vo vývoji geografického

myslenia. In: Kraft, S., Mičková, K., Rypl, J., Švec, P., Vančura, M., eds., Česká

geografie v evropském prostoru. Jihočeská univerzita, České Budějovice, s. 181-190.

MATLOVIČ, R. A KOL. (2010): Regionálny rozvoj pre geografov. Vydavateľstvo PU, Prešov,

s. 34-51. ISBN 978-80-555-0065-2.

22

MICHAELI E., MATLOVIČ, R., IŠTOK R. A KOL. (2010): Regionálny rozvoj pre geografov.

Prešovská univerzita v Prešove, katedra geografie a regionálneho rozvoja. ISBN 978-

80-555-0065-2.

PAASI, A. (1986): The institutionalization of regions: a theoretical framework

forunderstanding the emergence of region and the constitution of regional identity.

Fennia, 164, č. 1, s. 105-146.

PAASI, A. (1991): Decostructing regions: notes on the scales of spatial life. Environment and

Planning, A, 23, s. 239-256.

PAASI, A. (2001): Europe as a social process and discourse: considerations of place,

boundaries and identity. European Urban and Regional Studies, 8, 1, s. 7-28.

ŘEZNÍČKOVÁ, D. (2008): Výuka v krajině. Náměty pro geografické a environmentální

vdělávání. Praha: Univerzita Karlova, PřF, Katedra sociální geografie a regionálního

rozvoje, 182 s.

ŠTĚTINOVÁ, K. (2006): Územní identita obyvatel Česka: Vývojový a hierarchický pohled.

Diplomová práce. Praha 2006. 137 s.

TAJFEL, H. & TURNER, J. (1979): An Integrative Theory of Intergroup Conflict, In: AUSTIN,

W. G., WORCHEL, S. (1979): The Social Psychology of Intergroup Relations. Monterey,

CA: Brooks-Cole. Pp. 94-109. ISBN 0818502789.

VENCÁLEK, J. (1998): Protisměry územní identity. 1. Vyd. Český Těšín: Olza, 208 s.

ZICH, F. (2000): Vytváření přeshraničního společenství na česko-německé hranici. Ústi nad

Labem: Sociologický ústav AV ČR, 271 s. ISBN 80-85950-88-X.

ZICH, F. (2003): Regionální identita obyvatel české části Euroregionu Nisa. In: ZICH, F. (ed.)

Regionální identita obyvatel pohraničí. Sborník příspěvků z konference ,,Evropská,

národní, či regionální identita?“ Praha 3. 10. 2003. Praha: Sociologický ústav AV ČR, s.

17-57.

Tento článok bol vypracovaný s podporou projektu: VEGA č. 1/0611/09 ,,Koncept miesta v

regionálnogeografickej analýze a syntéze a teritoriálnom marketingu: teoreticko-

metodologický rámec a aplikácia na vybrané modelové územia“, na katedre geografie a

regionálneho rozvoja Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v

Prešove.

23

Adresy autorov:

Mgr. Slavomír Bucher

Katedra geografie a regionálneho rozvoja, Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská

univerzita, ul. 17. Novembra 1, 081 16 Prešov, email: slavobucher@yahoo.com

Mgr. Lucia Kunáková

Katedra geografie a regionálneho rozvoja, Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská

univerzita, ul. 17. Novembra 1, 081 16 Prešov, email: lkunakova@gmail.com

Recenzent: RNDr. Karol Kasala, PhD., Katedra regionálnej geografie, ochrany a plánovania krajiny PRIFUK, Mlynská dolina 842 15, Bratislava

G e o g r a p h i c R e v i e w C a s o p i s k a t e d r y g e o g r a f i e a k r a j i n n e j e k o l o g i e F a k u l t y p r i r o d n y c h v i e d U n i v e r z i t y M a t e j a B e l a v B a n s k e j B y s t r i c i J o u r n a l o f t h e D e p a r t m e n t o f G e o g r a p h y a n d l a n d s c a p e e c o l o g y F a c u l t y o f N a t u r a l S c i e n c e s U n i v e r s i t y o f Mate j B e l B a n s k a B y s t r i c a S l o v a k i a

V e d e c k y r e d a k t o r / S c i e n t i f i c E d i t o r : D o c . R N D r . A l f o n z G a j d o s , P h D . E d i t o r : P a e d D r . P a v e l H r o n c e k , P h D . R e d a k c n a r a d a / E d i t o r i a l b o a r d :

D o c . R N D r . K a t a r i n a C i z m a r o v a , C S c . P r o f . R N D r . V i l i a m L a u k o , C S c . P r o f . R N D r . R e n e M a t l o v i c , P h D . D o c . R N D r . L a d i s l a v T o l m a c i , P h D .

G r a f i c k a u p r a v a / G r a p h i c E d i t o r : M g r . L u c i a M i l a n o v a V y d a v a / E d i t o r : © K a t e d r a g e o g r a f i e a k r a j i n n e j e k o l o g i e F P V U M B

v y c h a d z a d v a k r a t d o r o k a

A d r e s a r e d a k c i e / A d d r e s s o f e d i t o r ' s o f f i c e : K a t e d r a g e o g r a f i e a K E F P V U M B T a j o v s k e h o 4 0 9 7 4 0 1 B a n s k a B y s t r i c a t e l . + 4 2 1 4 8 4 4 6 7 3 0 1 f a x . + 4 2 1 4 8 4 4 6 7 0 0 0 w w w . f p v . u m b . s k / k a t / k g K o n t a k t n e o s o b y / C o n t a c t : D o c . R N D r . A l f o n z G a j d o s , P h D . , e - m a i l : g a j d o s @ f p v . u m b . s k P a e d D r . P a v e l H r o n c e k , P h D . , e - m a i l : h r o n c e k @ f p v . u m b . s k , h r o n c e k @ u m b . s k