SLOVENSKÁ PO ĽHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE …crzp.uniag.sk/Prace/2011/T/CBDCB804814647FEAF44D40B0AE4B654.pdf · SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE TECHNICKÁ

SLOVENSKÁ POĽHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

TECHNICKÁ FAKULTA

2123457

ZVÁRANIE NEHRDZAVEJÚCICH OCELÍ

2011 Július Takáč, Bc

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

TECHNICKÁ FAKULTA

2123457

ZVÁRANIE NEHRDZAVEJÚCICH OCELÍ

Diplomová práca

Študijný program: Prevádzka dopravných strojov a zariadení

Študijný odbor: 2302800 Dopravné stroje a zariadenia

Školiace pracovisko Katedra kvality a strojárskych technológií

Školiteľ: Ivan Kováč, Ing

Nitra 2011 Július Takáč, Bc

ABSTRAKT

Cieľom predloženej diplomovej inžinierskej práce bolo zistenie vplyvov vybraných

parametrov na kvalitu zvarovej húsenky pri zváraní nerezových plechov metódou WIG.

Diplomová práca obsahuje dve hlavné kapitoly.

Prvá kapitola popisuje nehrdzavejúce ocele, približuje základné charakteristiky procesu

zvárania. Oboznamuje so základnými typmi nehrdzavejúcich ocelí, zvariteľnosť

a tepelné spracovanie každého typu. Poukazuje na základné pravidlá a podmienky

nevyhnutné v praxi zvárania nehrdzavejúcich ocelí a technológie pri zváraní.

Druhá kapitola popisuje samotný proces zvárania a vyhotovenia vzoriek na

vyhodnotenie vybraných parametrov, ktoré pôsobia na kvalitu zvarového spoja.

Poznatky, ktoré som zistil pri mojej práci v danej problematike, podľa môjho názoru

posúvajú hranice poznania v tejto oblasti, čo považujem za prínos.

Moju diplomovú prácu som vypracoval na základe vlastných teoretických vedomostí

a praktických skúseností, pričom som čerpal aj poznatky z odborných literatúr

a internetu.

Kľúčové slová: nehrdzavejúce ocele, zváranie, zvariteľnosť, tepelné spracovanie,

materiály, odolnosť, húsenka, brúsenie, leštenie, leptanie

ABSTRACT

The aim of the present master of engineering work was to determine the effects of

selected parameters on weld quality húsenky in welded stainless steel TIG method. The

thesis contains two main chapters

The first chapter describes stainless steel brings the essential characteristics of the

welding process. Familiar with basic types of stainless steels, weldability and heat

treatment of each type. Shows the basic rules and conditions necessary in the practice of

welding stainless steels and welding technologies.

The second chapter describes the process of welding and construction of selected

samples to evaluate the parameters that affect the quality of welded joints. The

knowledge that I found in my work on this issue, in my opinion, push the boundaries of

knowledge in this area, regarded as beneficial.

My thesis, I developed based on their theoretical knowledge and practical

experience, and I also drew on knowledge from literature and the Internet.

Key words: stainless steel, welding, weldability, heat treatment, materials, durability,

húsenka, grinding, polishing, etching

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Čestne vyhlasujem, že som diplomovú prácu vypracoval samostatne, a že som

uviedol všetku použitú literatúru súvisiacu so zameraním diplomovej práce.

Nitra ................................... ................................................. podpis autora DP

POĎAKOVANIE

Touto cestou vyslovujem poďakovanie pánovi Ing. Ivanovi Kováčovi za pomoc,

odborné vedenie, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce.

Nitra............................... ......................................

podpis autora DP

POUŽITÉ OZNA ČENIE

A - ampér

Ar - argón

C - uhlík

°C - stupňov celzia

Cr - chróm

Delongov diagram - diagram udávajúci číslo feritu

ELI – Extra Low Interstitials - ocele s nízkym obsahom intersticiálov

h - hodina

He - hélium

Húsenica - navarený materiál

Kryogénna teplota - mrazivá teplota

MIG - Metal Inert Gas

MPa - megapascal

mm - milimeter

min - minúta

Ni - nikel

Schaeffflerov diagram-diagram pre legované ocele zachytáva vplyv ekvivalentov

chrómu a niklu

TIG - Tungsten Inert Gas

TTS (Time - Temperature – Sensitization) - C – krivka

WIG - Tungsten Inert Gas

OBSAH

ÚVOD............................................................................................................. 10

1 SÚČASNÝ STAV RIEŠENEJ PROBLEMATIKY................................... 11

1.1 Zváranie nehrdzavejúcich ocelí.................................................................... 11

1.1.1 Základné charakteristiky zvariteľnosti a procesu zvárania……….....…….. .. 13

1.2 Austenitické nehrdzavejúce ocele................................................................. 14

1.2.1 Prídavné materiály………………………………………......……………..... 14

1.2.2 Predhrev a tepelné spracovanie…...……………………………...………….. 15

1.2.3 Korózna odolnosť zvarových spojov……………………......…………….... 16

1.2.4 Spôsoby zvárania………………………………………..…………………. 17

1.2.5 Mechanické vlastnosti…………...………………...……………………….. 18

1.3 Martenzitické nehrdzavejúce ocele............................................................. 18

1.3.1 Zvariteľnosť martenzitických nehrdzavejúcich ocelí……......……………… 20

1.3.2 Tepelné spracovanie po zváraní…………………….…..…………………... 21

1.3.3 Prídavný materiál na zváranie……………………...……………………….. 22

1.3.4 Vlastnosti zvarových spojov…………………...……………………………. 22

1.4 Feritické nehrdzavejúce ocele....................................................................... 22

1.4.1 Zvariteľnosť feritických nehrdzavejúcich ocelí…………………...………… 23

1.4.2 Prídavný materiál na zváranie…………………...…………………………... 24

1.5 Martenziticko – austenitické nehrdzavejúce ocele…...……...…………… 25

1.5.1 Precipitačne spevnené nehrdzavejúce ocele………..………………………... 25

1.6 Duplexné feriticko – austenitické nehrdzavejúce ocele............................... 27

1.6.1 Predhrev a tepelné spracovanie po zváraní………………………...………… 28

1.6.2 Vplyv zvárania na vlastnosti………...……………………………………….. 28

1.7 Prax zvárania nehrdzavejúcich ocelí………………………..…...………... 29

1.7.1 Technológie pri zváraní nehrdzavejúcich ocelí……...………....……………. 29

2 CIEĽ PRÁCE................................................................................................. 34

3 METODIKA PRÁCE.................................................................................... 35

3.1 Zváraný materiál........................................................................................... 36

3.2 Prídavný materiál........................................................................................... 36

3.3 Zvárací agregát............................................................................................... 37

3.4 Vyhotovenie vzoriek....................................................................................... 38

4 VLASTNÁ PRÁCA........................................................................................ 41

4.1 Nafotenie vzoriek a ich premeranie.............................................................. 41

4.2 Tabuľky a grafy s nameranými hodnotami................................................. 44

5 Výsledky práce a diskusia.............................................................................. 49

ZÁVER............................................................................................................ 50

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY............. .......................................... 51

10

ÚVOD

Človek sa už od svojich počiatkov pokúšal upraviť prírodné nerasty tak, aby slúžili

v jeho prospech.. Postupom času objavoval nové druhy nerastov, medzi nimi

samozrejme aj kovov a hľadal stále nové možnosti ich využitia, k čomu potreboval

zdokonaľovať aj technológie a metódy ich spracovávania. Jednou z najdôležitejších

a najrozšírenejších metód spracovania je zváranie. Je to proces nerozoberateľného

spájania materiálov, pri ktorom sa môže, ale nemusí použiť prídavný materiál

podobného zloženia, pomocou sústredeného tepelného zdroja alebo tlaku.

Táto práca je rozdelená do dvoch kapitol.

V prvej kapitole definujem nehrdzavejúce ocele, ich typy a vlastnosti ako aj

samotný proces zvárania.

V tejto časti som sa snažil podrobne charakterizovať každý zo základných typov, ako aj

vlastnosti pri zváraní a tepelnom spracovávaní. Zameral som sa tiež na prídavné

materiály využívané v tomto procese a zaoberal som sa aj vlastnosti samotných

zvarových spojov.

Zdôraznil som problematiku zvárania nehrdzavejúcich ocelí a technológie používané

pri zváraní v praxi, pričom som tiež zdôraznil základné zásady nevyhnutné pri práci

s nehrdzavejúcimi oceľami a ich zváraní.

V druhej kapitole opisujem vplyvy vybraných parametrov na kvalitu zvarových

húseniek pri zváraní nerezových plechov metódou WIG.

Pre obyčajného človeka, ktorý nie je práve odborníkom v tejto oblasti, je dosť ťažké

zorientovať sa v problematike zvárania nehrdzavejúcich ocelí, a preto bude mojou

snahou touto prácou predostrieť a sprehľadniť najdôležitejšie a najvyužívanejšie metódy

a technológie využívané pri zváraní nehrdzavejúcich ocelí.

11

1 SÚČASNÝ STAV RIEŠENEJ PROBLEMATIKY

1.1 Zváranie nehrdzavejúcich ocelí

Za nehrdzavejúce označujeme zliatinové ocele, ktoré majú obsah chrómu najmenej

12 percent, bez ďalšieho legovania, alebo sú ďalej legované. Nehrdzavejúce ocele sa

vyznačujú viacerými vlastnosťami :

- inherentnou koróznou a tepelnou odolnosťou v istých prostrediach

- estetickým javom, hygienickým charakterom, ľahkosťou čistenia a sterilizácie

- vysokým pomerom pevnosti k hmotnosti

- väčšinou veľmi dobrými kryogénnymi vlastnosťami

- nízkou magnetickou permeabilitou

- veľká tepelná rozťažnosť

- nižšia teplota tavenia

Oxidačná a korózna odolnosť týchto zliatinových ocelí sa spája s prítomnosťou

pasívneho oxidického filmu na povrchu ocele. Ak sa nehrdzavejúce ocele ponoria do

roztoku, ktorý tento film rozpúšťa, stanú sa citlivými na koróziu. Rýchlosť tvorby

oxidického pasivačného filmu závisí od obsahu chrómu. Vystavením povrchu účinku

vyšších teplôt sa hrúbka oxidického filmu zväčšuje. Úspešná aplikácia nehrdzavejúcich

ocelí je podmienená vhodnou reštauráciou oxidického filmu po výrobe súčastí alebo

konštrukcie, preto treba venovať pozornosť repasivácii povrchu po zváraní.

Nehrdzavejúce ocele delíme do 4 skupín:

1. chrómové martenzitické ocele

2. chrómové feritické ocele

3. austenitické CrNi ocele

12

4. vytvrditeľné ocele

Obr. 1 Základné typy nehrdzavejúcich ocelí (HRIVŇÁK, I.: Teória zvarite ľnosti

kovov a zliatin.)

Metalurgické charakteristiky nehrdzavejúcich ocelí sa vzťahuje na vplyv zliatinových

prísad na alotropickú premenu austenitu. Zliatinové prísady môžu v podstate rozšíriť,

zúžiť alebo vylúčiť austenitickú oblasť v oceli.

Niektoré nehrdzavejúce ocele možno spevňovať martenzitickou transformáciou alebo

precipitáciou sekundárnej fázy v nízkouhlíkovom martenzite. Iné nehrdzavejúce ocele

sa takto nedajú spevňovať, pretože ohrevom nemôžu transformovať do austenitickej

oblasti, alebo preto, že austenit je stabilný hlboko pod teplotou miestnosti. Základnými

prvkami sú : chróm, nikel a uhlík. V porovnaní s uhlíkovou oceľou nehrdzavejúce ocele

majú vyššiu hodnotu tepelnej rozťažnosti a elektrického odporu a nižšiu hodnotu

tepelnej vodivosti. Toto vyžaduje prísnu kontrolu distorzie pri zváraní. Pri zváraní

elektrickým odporom sa používajú nižšie prúdy vzhľadom na vyšší elektrický odpor

ocelí. Austenitické nehrdzavejúce ocele sú v podstate nemagnetické, ale studená

deformácia môže zvýšiť pevnosť i permeabilitu ocele deformačne indukovanou

martenzitickou premenou.

13

1.1.1 Základné charakteristiky zvariteľnosti a procesu zvárania

Zvariteľnosť martenzitických nehrdzavejúcich ocelí je najviac ovplyvnená ich

kaliteľnosťou, ktorej dôsledkom môže byť studené praskanie. Zvariteľnosť

austenitických nehrdzavejúcich ocelí je ovplyvnená ich náchylnosťou na horúce

praskanie, ktorá je typická aj pre iné zliatiny, a kubickou plošne centrovanou mriežkou.

Možno ich zvárať väčšinou známymi procesmi s istými obmedzeniami. Na zváranie

možno použiť oblúkové procesy, elektrónový a laserový lúč, elektrické odporové

procesy, ako aj zváranie pod trením. Z oblúkových procesov môžu byť : ručné zváranie,

zváranie pod tavivom, zváranie v ochrannej atmosfére TIG, MIG alebo trubičkovou

elektródou. Vhodnou metódou je aj zváranie plazmou alebo elektrotroskové či

elektroplynové zváranie. Pri zváraní pod tavivom si musíme uvedomiť, že je zložitejšie

získať požadované chemické zloženie zvarového kovu ako pri iných spôsoboch.

Použitie väčších príkonov vedie k zväčšeniu rozmeru zrna vo zvarovom kove

a k zníženiu húževnatosti. Zváranie pod tavivom je obťažné najmä pri požiadavke na

čisto austenitickú štruktúru zvarového kovu. Ak vo zvare pripustíme isté množstvo

feritu problémy s praskavosťou nenastanú. Ak je nehrdzavejúca oceľ legovaná hliníkom

alebo titánom, nebezpečenstvo ich oxidácie uprednostňuje zváranie v plynovej ochrane.

Na zváranie nehrdzavejúcich ocelí sú vhodné odporové metódy. Používa sa aj

vysokofrekvenčné zváranie. Pri odporových metódach sa využíva vyšší elektrický

odpor nehrdzavejúcich ocelí, ktorý vyžaduje použitie menších prúdov, a vyššia pevnosť

aj pri zvýšených teplotách zase umožňuje použitie väčších dotláčacích síl ako pri

uhlíkových oceliach.Zváranie plameňom používame len na zváranie tenkých plechov

ako jednovrstvové tupé alebo lemové spoje. Zvárame prísne neutrálnym plameňom,

veľkosti nástavca horáka o jedno číslo menším ako pri zváraní tých istých hrúbok pri

uhlíkových oceliach. Prídavný drôt volíme rovnakého chemického zloženia, ako má

základný kov. Zvar vyhotovíme bez prerušenia, a ak je to možné, húsenicu vyvedieme

mimo zvárané plechy. Tavidlá pri zváraní nepoužívame. Neodporúča sa použitie

kyslíkovo – acetylénového zvárania, iba pri núdzových opravách. Treba použiť mierne

redukčný plameň. Pri všetkých zváracích procesoch musí byť zabezpečená ochrana

roztaveného zvaru pred oxidáciou. Musíme si uvedomiť, že chrómom legované

nehrdzavejúce ocele obsahujú povrchový film, ktorého teplota tavenia je nad teplotou

tavenia ocele. Na rozpustenie tohto filmu musíme niekedy použiť tavivá na báze

14

fluoridov pri zváraní. Naproti tomu zvyšky fluoridov zachytené v troske na povrchu

zvaru môžu zapríčiniť koróziu zvarenca počas jeho expozície pri vysokých teplotách,

preto zvyšky taviva sa musia z oblasti zvaru dokonale odstrániť ešte pred žíhaním

zvarov alebo pred ich vystavením vysokým teplotám.Zvýšená oxidačná náchylnosť

vyžaduje väčšinou použitie plynovej ochrany aj pri zváraní elektrickým odporom,

odtavením.

1.2 Austenitické nehrdzavejúce ocele

Austenitické nehrdzavejúce ocele obsahujú najčastejšie spolu viac ako 24 % chrómu,

niklu a mangánu. Vplyv chrómu sa prejavuje v dobrej koróznej odolnosti ocele, kým

nikel a mangán sú austenitotvorné prísady znižujúce teplotu Ms ocele hlboko pod

teplotu miestnosti. Austenitické nehrdzavejúce ocele majú lepšiu ťažnosť a húževnatosť

a tranzitné vlastnosti ako uhlíkové a nízkolegované ocele.V žíhanom stave nemajú

medzu klzu a môžu byť deformačne spevnené bez nebezpečenstva skrehnutia. Je to

dané ich austenitickou štruktúrou, ktorá má kubickú plošne centrovanú mriežku.

Niektoré austenitické ocele majú veľmi dobrú húževnatosť aj pri najnižších

kryogénnych teplotách. Nad 500 °C sú už pevnejšie ako uhlíkové ocele a zachovávajú si

dobrú oxidačnú odolnosť. Môžeme ich rozdeliť do troch základných skupín :

nestabilizované, stabilizované a s nízkym obsahom interstícií. Základným typom je 18/8

CrNi oceľ. Pri stabilizácii sa používajú také prísady, ktoré majú vyššiu afinitu k uhlíku

ako chróm a tvoria prednostne karbidy, karbonitridy alebo nitridy stabilizujúcich prísad.

Používa sa najmä titán a niób, v menšej miere vanád a zirkón, tantal. Ich potrebné

množstvá závisia od obsahu uhlíka a tvoria 6 – 8 násobok % C . Molybdén sa pridáva

na zvýšenie pevnosti a koróznej odolnosti. Molybdén, titán, niób a vanád sú

feritotvorné prísady.

1.2.1 Prídavné materiály

Na zváranie austenitických ocelí sa používajú prídavné materiály dávajúce rovnaké

alebo príbuzné chemické zloženie, ako má zváraná oceľ. Mikroštruktúra zvarových

kovov sa však odlišuje od štruktúry základného materiálu. Ocele, ktoré sú v kovanom

stave úplňe austenitické, v zvare často obsahujú malé množstvo feritu. V zvarovom

kove môžeme niekedy zistiť aj malé množstvo ostrovov martenzitu a samozrejme

15

karbidov, najmä ak použijeme prídavné materiály stabilizované titánom alebo nióbom.

Mikroštruktúra zvarového kovu závisí od jeho chemického zloženia a rýchlosti

kryštalizácie. Obsah feritu v Schaefflerovom diagrame bol stanovený metalograficky.

Magnetické meranie určuje objemový podiel feromagnetického komponentu, a preto je

obťažné porovnávať presnosť oboch meraní. Preto sa stanovil štandard ,, feritického

čísla´´ , ktorý charakterizuje obsah feritu. Pri nízkych obsahoch feritu feritické číslo

a obsah feritu sú identické. Ak je chemické zloženie zvarového kovu známe, obsah

feritu možno vypočítať zo Schaefflerovho alebo Delongovho diagramu. (Hriv ňák,

1979)

Obr. 5 Delongom upravený Schaefflerov diagram udávajúci číslo (množstvo)

feritu (HRIV ŇÁK, I.: Zvarite ľnosť ocelí.)

Pri zváraní v plynovej ochrane ( MIG a TIG ) kontrolu umožňuje pridávanie dusíka do

inertného plynu. V súčastnosti sa vyrábajú austenitické elektródy, dávajú kontrolovaný

obsah feritu. Koróziou sa atakuje ferit. V takýchto prípadoch je preto potrebné zvary

žíhať, alebo voliť čisto austenitické zvarové kovy.

1.2.2 Predhrev a tepelné spracovanie

Pri zváraní austenitických ocelí nepoužívame predhrev, pretože ten by mohol

nepriaznivo ovplyvniť koróznu odolnosť spoja. Zvyčajne obmedzujeme pri zváraní

16

príkon na 15 kJ/cm a maximálnu medzivrstvovú teplotu na 150 °C. Austenitické ocele

možno úspešne zvárať aj pod tavivom alebo elektrotroskovo, ale osobitne musíme

študovať ich koróznu odolnosť. Austenitické zvarové spoje zvyčajne tepelne

nespracúvame. Pri komplikovaných tvaroch môžeme použiť žíhanie na zníženie hladiny

napätí pri 850 - 950 °C alebo 400 – 500 °C. Pri eliminovaní náchylnosti na korózne

praskanie môžeme zvarové spoje spracovať aj režimom rozpúšťacieho žíhania.

1.2.3 Korózna odolnosť zvarových spojov

Jedným zo základných pravidiel koróznej odolnosti je, aby zvarový kov obsahoval

aspoň zhodné množstvo prvkov dôležitých pre koróznu odolnosť ako zváraná oceľ. Pri

koróznom praskaní to platí aj pre obsah niklu. Prídavné materiály majú určitý prebytok

uvedených prísad, jednak vzhľadom na ich možné vyhorenie, jednak na kompenzovanie

segregácie. Väčšinou sa používajú v stave po rozpúšťacom žíhaní. Pri teplote 1050 –

1100 °C austenit môže rozpustiť uhlík, ktorý bol v oceli alebo voľný, alebo viazaný vo

forme karbidov, ktoré sa pri rozpúšťacej teplote rozpustili. Tento uhlík zostáva v tuhom

roztoku aj pri ochladení austenitu na teplotu miestnosti, za predpokladu rýchleho

ochladzovania. Rozpustnosť uhlíka klesá so vzrastom obsahu Ni. Mikroštruktúra

nehrdzavejúcej ocele sa stáva citlivou na medzikryštálovú koróziu v istých prostrediach,

keď zvar alebo tepelne ovplyvnená oblasť zostanú dlhú časť v kritickej teplotnej oblasti

425 – 815 °C. V tejto oblasti môže precipitovať na hraniciach zŕn fóliový karbid

chrómu. Ochudobnením hraníc zŕn o chróm, spolu s elektropozitívnym účinkom

karbidov môže nastať medzikryštálová korózia. Kinetiku vylučovania karbidu chrómu

môžeme dokumentovať na tzv. C – krivkách (TTS – Time – Temperature –

Sensitization ). (Hriv ňák, 1989)

Ak takúto oceľ zvárame vo veľkých hrúbkach musíme vyberať ocele s nižším obsahom

uhlíka, ktoré majú dlhší čas scitlivenia. Problém scitlivenia tepelne ovplyvnenej oblasti

alebo zvarového kovu možno prekonať tepelným spracovaním zvarov – žíhaním.

17

Obr. 6 TTS diagram austenitickej ocele typu 18 / 8 CrNi s rozličným obsahom

uhlíka (HRIV ŇÁK, I.: Teória zvarite ľnosti kovov a zliatin.)

Keďže tepelné spracovanie zvarových spojov je nepraktické a často aj nemožné,

výhodnejšie je použiť stabilizované austenitické nehrdzavejúce ocele alebo ocele

s veľmi nízkym obsahom uhlíka. Korózne praskanie zvarových spojov môže nastať

vtedy, ak sú vystavené špecifickému koróznemu prostrediupod napätím. Korózne

praskanie môže byť intergranulárne alebo transgranulárne. Vyvolývajú ho ióny

halogénovej skupiny. Na zvýšenie odolnosti môžeme zvarové spoje vyžíhať na zníženie

hladiny napätí, voliť ocele s vyšším obsahom Ni alebo s iným zložením, ktoré sú menej

náchylné, odstrániť z roztokov chloridy a kyslík. Dôležitým typom korózneho

poškodenia je aj jamková a štrbinová korózia.

1.2.4 Spôsoby zvárania

Austenitické nehrdzavejúce ocele možno zvárať takmer všetkými známymi

metódami. Upozorňuje sa iba na nevyhnutnosť ochrany zváracieho oblúka, aby

nedochádzalo k oxidácii zliatinových prvkov, a naopak, aby sa nezvyšoval obsah tých

prímesí, ktoré nepriaznivo vplývajú na celistvosť a vlastnosti spoja. Pozornosť treba

venovať najmä faktorom zvyšujúcim obsah uhlíka a potom plynom, ktoré by mohli

zapríčiniť pórovanie zvaru. Do úvahy treba vziať aj malú tepelnú vodivosť

austenitických ocelí a veľký koeficient teplotnej rozťažnosti. Ľahko vznikajú

18

deformácie alebo prevalenie spoja, preto niekedy zvárame na chladiacej podložke.

Prídavné materiály volíme podobného zloženia ako zváraná oceľ s prihliadnutím na

pevnostné požiadavky a odolnosť voči tvorbe kryštalizačných trhlín. Môžeme použiť aj

prídavné materiál bez obsahu feritickej zložky.

1.2.5 Mechanické vlastnosti

Austeniticlé nehrdzavejúce ocele sas často používajú aj vzhľadom na ich veľmi

dobrú pevnosť a oxidačnú odolnosť pri vysokých teplotách. Pevnosť do lomu

zvarových spojov pri vysokých teplotách sa prakticky nelíši od pevnosti do lomu

základného materiálu. Iba pri veľmi dlhých časoch môže byť pevnosť a ťažnosť zvarov

nižšia ako pri základných materiáloch. Pri dlhodobom vystavení zvarov účinkom

vyšších teplôt je zhrubnutie karbidov, ktoré môže mať tiež nepriaznivý vplyv na

húževnatosť. Všeobecne medza pevnosti pri tečení klesá so vzrastajúcim obsahom feritu

v zvaroch.

1.3 Martenzitické nehrdzavejúce ocele

Martenzitické nehrdzavejúce ocele obsahujú 11,5 – 18 % Cr a vyznačujú sa tým, že

môžu prekonávať alotropickú premenu, ktorá takmer pri všetkých rýchlostiach

ochladzovania vedie k martenzitickej štruktúre. Ak chceme získať feritickú štruktúru,

musíme tieto ocele žíhať. Kým základná oceľ dosahuje v zušlachtenom stave pevnosť

do 1700 MPa a tvrdosť do 49 HR, a oceľ č.6 a viac má pevnosť nad 1700 MPa a tvrdosť

do 60 HR. Prísada chrómu zmenšuje gama – oblasť, znižuje eutektoidnú koncentráciu

uhlíka na 0,35 % a znižuje maximálnu rozpustnosť uhlíka v austenite na 0,7 %.Takisto

prísada chrómu zvyšuje eutektoidnú teplotu.

19

Obr. 2 Pseudobinárny fázový diagram 12 % Cr ocelí (HRIV ŇÁK, I.: Teória

zvariteľnosti kovov a zliatin.)

Martenzitické ocele sú nehrdzavejúce, pretože dostatočný obsah Cr vedie k vzniku

pasivačného oxidického filmu na ich povrchu. Chróm zvyšuje prekaliteľnosť ocele

natoľko, že aj pri ochladení na voľnom vzduchu sa získa martenzitická štruktúra.

Martenzitické ocele sú síce pevné, ale málo ťažné a húževnaté. Na zlepšenie ich

plastických vlastností sa popúšťajú,žíhajú.Rozličný obsah chrómu vplýva aj na

štruktúrne zmeny pri zváraní. Kým 12 % Cr oceľ s 0,08 % C má štruktúru tepelne

ovplyvnenej oblasti úplne martenzitickú, zvýšenie obsahu Cr na 15 % už vedie k tomu,

že časť feritu bude netransformovaná. To značí, že iba časť tepelne ovplyvnenej oblasti

bude martenzitická, zostatok bude feritický. Toto znižuje nebezpečenstvo studeného

praskania. Okrem martenzitickej alebo feritickej matrice sa v tomto type ocelí vyskytuje

karbidická fáza. Je to chrómom legovaný cementit, alebo karbid izomorfný

s cementitom.

20

Obr. 3 Vplyv obsahu chrómu a uhlíka na oblasť austenitu pri vysokých teplotách

(HRIV ŇÁK, I.: Teória zvarite ľnosti kovov a zliatin.)

1.3.1 Zvariteľnosť martenzitických nehrdzavejúcich ocelí

Martenzitické nehrdzavejúce ocele možno zvárať v popustenom , žíhanom,

zušľachtenom alebo tvrdom stave. Predchádzajúce tepelné spracovanie nemá veľký

vplyv na zakalenie tepelne ovplyvnenej zóny a zvarového kovu. Na zamedzenie

praskania sa musia urobiť osobitné opatrenia, najmä ak obsah uhlíka v oceli je vyšší ako

0,1 %. Na parné a vodné turbíny a čerpadlá boli vyvinuté martenzitické liate ocele.

Zlepšenie zvariteľnosti sa dosiahne predovšetkým tým, že tieto ocele obsahujú určité

množstvo stabilného austenitu, ktorý rozpustí vodík difundujúci zo zvarového kovu

a tým eliminuje studené praskanie. Rovnako priaznivo sa prejaví vplyv tohto austenitu

aj na hodnoty vrubovej húževnatosti. Aby sa predišlo studenému praskaniu

martenzitických nehrdzavejúcich ocelí musia sa urobiť rovnaké opatrenia ako na

zabránenie tohto druhu praskania konštrukčných ocelí. Pri zváraní musíme použiť

predhrev, musíme kontrolovať medzivrstvovú teplotu, aplikovať dohrev a pri veľkej

väčšine aj tepelné spracovanie po zváraní. Zváranie týchto ocelí si vyžaduje teda

kontrolu jeho tepelného režimu. Teplota predhrevu závisí nielen od typu ocele, ale aj od

spôsobu zvárania a obsahu uhlíka. Rovnako dôležitá ako teplota predhrevu je aj

medzivrstvová teplota. Tá by mala byť medzi teplotami Ms a Mf, čím sa dosiahne

minimalizácia náchylnosti na praskanie. Chrómové ocele sú citlivé na vrubové účinky.

21

To značí, že pri zváraní 13 % Cr ocelí sa musí vyhnúť ostrým prechodom, zápalom

a neprievarom.

1.3.2 Tepelné spracovanie po zváraní

Úlohou tepelného spracovania po zváraní je popustiť alebo vyžíhať martenzitické

zvary s cieľom znížiť tvrdosť a pevnosť a zvýšiť ťažnosť a húževnatosť. Ďalšou, veľmi

dôležitou úlohou žíhania je zníženie hladiny zváraním indukovaných napätí. Zvarové

spoje sa žíhajú zvyčajne v teplotnej oblasti. V prípade zváraných konštrukcií so zložitou

konfiguráciou sa musia zvarence žíhať bezprostredne po zváraní, bez ich

medziochladenia na teplotu okolia. Ak žíhanie nie je okamžite možné, udržiavajú sa na

medzioperačnej teplote minimálne 100 °C. Vyžaduje sa však ochladenie pod teplotu Mf

150 °C, aby bolo isté, že celé množstvo austenitu sa mení na martenzit. Nevyhnutnosť

žíhania závisí od chemického zloženia ocele, zvarového kovu a exploatačných

podmienok zvaru. Pri úplnom žíhaní vzniká feriticko – karbidická mikroštruktúra

v celej oblasti zvarového spoja. Pri takomto žíhaní však vznikajú hrubé karbidy, ktoré

sa potom pri prípadnom ďalšom žíhaní iba pozvoľne rozpúšťajú. Pri subkritickom

žíhaní, ktoré možno použiť na zvary obsahujúce viac ako 0,20 % C, bezprostredne po

zváraní vznikajú jemnejšie karbidy. Z tejto teploty možno zvary ochladzovať na

vzduchu. Čas žíhania je minimálne 1 hodina. Pri tepelnom spracovaní zvarových spojov

na martenzitických nehrdzavejúcich oceliach si musíme uvedomiť, že v dôsledku

segregačných a likvačných procesov pri zváraní sa môže v zvarovom kove, ako aj

v prechodnej zóne vyskytovať isté množstvo zvyškového austenitu, aj keď zvarový spoj

bol medziochladený pod teplotu Mf matrice. V takomto prípade zvyškový austenit sa

rozpadne pri prvom žíhaní iba na martenzit a na vznik feriticko – karbidickej

mikroštruktúry treba použiť dvojnásobné žíhanie. Niekedy je nemožné aplikovať po

zváraní tepelné spracovanie. V takom prípade zvarové hrany najprv poduškovať pri

nízkych teplotách predhrevu a malej prúdovej záťaži austenitickými elektródami. Po

poduškovaní môžeme zvárané časti tepelne spracovať. Po zváraní už nie je tepelné

spracovanie potrebné.

22

1.3.3 Prídavný materiál na zváranie

Na zváranie martenzitických nehrdzavejúcich ocelí možno použiť prídavný materiál

rovnakého typu ako základný materiál. Kde to pevnostné pomery dovolia, môžeme

použiť aj austenitické prídavné materiály. Na zváranie možno použiť aj nevytvrditeľné

alebo prídavné materiály, ktoré sú však drahšie. Ak na zváranie použijeme koncepčne

iný materiál, ako je základný, musíme uvážiť rozdielne pevnostné vlastnosti ale aj

dilatácie, ktoré môžu zapríčiňovať problémy pri tepelnom spracovaní zvarových spojov.

Ak máme zvárať martenzitické nehrdzavejúce ocele určené na obrábanie, vzniká pri

použití bežných prídavných materiálov nebezpečenstvo pórovania zvarových kovov

účinkom prechodu selénu do zvaru. Pri automatizovanom zváraní takto môže elektrický

oblúk vybočiť z plánovanej dráhy pri stretnutí sa so sulfidickou inklúziou legovanou

selénom a môže vzniknúť neprievar.

1.3.4 Vlastnosti zvarových spojov

Základným problémom zvariteľnosti martenzitických nehrdzavejúcich ocelí je ich

náchylnosť na praskanie. Studené praskanie v tepelne ovplyvnenej oblasti, ale aj

v zvarovom kove, a potom horúce praskanie najmä zvarového kovu. Vlastnosti

zvarových spojov teda musíme spájať s ich celistvosťou. Z vlastností nie sú kritické

pevnostné vlastnosti, ak nepoužijeme na ich zváranie austenitický prídavný materiál.

Podstatne kritickejšie sú vlastnosti húževnatosti zvarového spoja. Vyhovujúce vlastnosti

húževnatosti získame v zvarových spojoch iba po ich žíhaní. Ich húževnatosť môžeme

porovnávať s húževnatosťou základného materiálu. Chrómové martenzitické ocele majú

zvyčajne vysokú teplotu prechodu do krehkého stavu. Výnimkou sú iba ocele legované

niklom, ktoré majú veľmi dobrú húževnatosť aj pri kryogénnych teplotách.

Martenzitické chrómové ocele sa používajú najmä v energetike a chemickom priemysle.

1.4 Feritické nehrdzavejúce ocele

Feritické nehrdzavejúce ocele sú zliatiny Fe-Cr-C s prísadou takého množstva

chrómu a ďalších prvkov stabilizujúcich ferit, ktorá vylučuje oblasť gama – Fe. Tieto

ocele sa nedajú tepelne spracovať s využitím alotropickej premeny. V posledných

rokoch sa vyvinuli aj tzv.ELI (Extra Low Interstitials) ocele s nízkym obsahom

intersticiálov. (Hriv ňák, 1989)

23

Tieto ocele majú podstatne nízky obsah uhlíka a dusíka a majú lepšiu koróznu

odolnosť ako normálne feritické ocele. Tieto ocele majú ďalej zvýšenú húževnatosť

a dobrú odolnosť proti jamkovej (pittingovej) korózii a koróznemu praskaniu

v chloridových roztokoch. Tieto ocele sú magnetické a majú vyšší elektrický odpor. Sú

vhodné na zváranie elektrickým odporom alebo v argóne v tvare tenkých plechov. Nie

sú vhodné na zváranie vo veľkých hrúbkach, ktoré vyžadujú použitie veľkých tepelných

príkonov, alebo mnohovrstvových zvarov, pretože sú náchylné na rast zŕn. Feritické

nehrdzavejúce ocele majú taký vysoký obsah chrómu a ďalších feritotvorných prísad, že

v celej teplotnej oblasti až po teplotu tavenia nevykazujú alotropickú premenu. Nemajú

austenitickú oblasť, preto nie sú kaliteľné a vykazujú feritickú štruktúru až po teplotu

tavenia.

1.4.1 Zvariteľnosť feritických nehrdzavejúcich ocelí

Feritické ocele vykazujú výrazné tranzitné vlastnosti vrubovej húževnatosti.

V podhúsenicovej zóne v dôsledku rastu zŕn môže nastať ešte výraznejšie skrehnutie.

Na zúženie oblasti rastu zŕn treba pri zváraní použiť čo najmenší tepelný príkon. Pri

zváraní treba použiť mierny predhrev, aby sa oblasť spoja dostala nad tranzitnú teplotu

húževnato – krehkého lomu. Pri zváraní feritických nehrdzavejúcich ocelí má predhrev

inú úlohu ako pri zváraní martenzitických ocelí. Predhrev v takomto prípade eliminuje

praskanie v TOO a znižuje zvarové pnutie. Medzivrstvová teplota by nemala

prevyšovať teplotu predhrevu. Pokial sa zvarové spoje nepoužijú pri vysokých

teplotách, odporúča sa po zváraní zvarové spoje žíhať pri teplotách 750 – 850 °C počas

30 – 60 min. žíhaním sa niektoré karbidy rozpustia alebo sferoidizujú, čo zvýši koróznu

odolnosť a húževnatosť spoja.

24

Obr. 4 Základný rozdiel medzi húževnatosťou jednotlivých druhov

nehrdzavejúcich ocelí (HRIVŇÁK, I.: Teória zvarite ľnosti kovov a zliatin.)

Tepelné spracovanie nevyžadujú titánom spracované ocele, pretože v ich tepelne

ovplyvnenej oblasti sa nerozpustí karbidická fáza, ktorá ovplyvňuje koróznu odolnosť,

najmä nie pri malých hrúbkach plechu ( 2 – 4 mm). Čo najrýchlejšie treba prejsť cez

oblasť krehnutia feritických ocelí.

1.4.2 Prídavný materiál na zváranie

Na zváranie sa používajú tri druhy prídavných materiálov: približne rovnakého

zloženia ako základný materiál, austenitické prídavné materiály a zliatiny

niklu. Prvý druh – feritické prídavné materiály majú nízku húževnatosť. Inou

možnosťou je použitie elektródy, ktorá okrem základného – rovnakého – zloženia

obsahuje 4 % Ni a dáva zvarový kov so štruktúrou nízkouhlíkového martenzitu.

Náchylnosť na praskanie takéhoto zvaru je malá. Na zváranie ocelí s nízkim obsahom

intersticiálov sa môže použiť elektróda rovnakého zloženia. Pri zváraní treba dať pozor

na kontamináciu zvarových hrán alebo elektródy splodinami obsahujúcimi uhlík.

Vzhľadom na zriedenie, elektródy by mali obsahovať viac feritu ako má základný

materiál. Pri ručnom oblúkovom zváraní treba držať krátky oblúk, aby sa zabránilo

oxidácii chrómu a nadusíkovaniu zvarov. Ručné oblúkové zváranie sa neodporúča pre

ocele s nízkym obsahom intersticiálov a ak sa musí použiť ručné zváranie, potom je

25

vhodnejšie zvárať austenitickými elektródami. Pri zváraní v plynovej ochrane sa

odporúča použitie rovnosmerného prúdu s kladnou polaritou na elektróde.

1.5 Martenziticko – austenitické nehrdzavejúce ocele

Tieto ocele boli vyvinuté predovšetkým na stavbu vodných turbín. Kalia sa v oleji

z teploty 1000 °C . Pri kalení vzniká martenzitická štruktúra s istým obsahom

zvyškového austenitu. Pri popúšťaní, ktoré sa realizuje pri teplote okolo 600 °C, tento

austenit sa stabilizuje do takej miery, že netransformuje na martenzit pri ochladzovaní

na teplotu miestnosti. Konečná mikroštruktúra osahuje 65 – 80 % vysokopopusteného

martenzitu a zvyšok austenitu, ktorý dáva týmto oceliam vyššiu húževnatosť, ako majú

martenzitické ocele. V popustenom stave sa tieto ocele dajú ľahko zvárať bez

predhrevu. Nebezpečenstvo studeného praskania nehrozí. Tieto ocele sa zvyčajne

zvárajú austenitickými prídavnými materiálmi, aj keď austenitické zvarové kovy sú

menej pevné ako základný materiál.

Tepelne ovplyvnená oblasť je úplne austenitizovaná a transformuje sa na martenzit.

Požadovaný podiel stabilného austenitu v TOO možno potom získať vyžíhaním zvaru

na 600 °C . Ak sa pri zváraní limituje tepelný príkon, takže TOO je relatívne úzka,

žíhanie nie je potrebné, pretože susediace oblasti – austenitický zvarový kov a základný

materiál – sú dostatočne húževnaté. (Hriv ňák, 1989)

1.5.1 Precipitačne spevnené nehrdzavejúce ocele

Precipitačne spevnené nehrdzavejúce ocele možno spevňovať ďalším jednoduchým

tepelným spracovaním. Tieto ocele majú dobrú oxidačnú a koróznu odolnosť aj

dostatočnú húževnatosť. K spevňujúcim mechanizmom počítame martenzitickú

premenu a precipitačné spevnenie. Precipitačné spevnenie sa získa ďalším legovaním

ocele jedným prvkom alebo skupinou prvkou. Podľa mikroštruktúry ocele po

rozpúšťacom tepelnom spracovaní delíme tieto ocele do troch skupín: martenzitické,

semiaustenitické a austenitické. Pri martenzitických sa ďalšie zvýšenie pevnosti

dosiahne vylučovaním sa častíc počas starnutia martenzitu. Semiaustenitické ocele majú

po rozpúšťacom žíhaní čisto austenitickú mikroštruktúru a istý podiel martenzitu sa

získa iba po chladnutí z vhodnej žíhacej teploty. K spevneniu prispieva aj následné

26

starnutie ocele. Austenitické ocele si zachovajú austenitickú mikroštruktúru a spevnenie

nastáva precipitáciou v austenite. Martenzitické typy sú rozdelené podľa pevností do

skupiny pod Rm 1400 MPa a do vysokopevnej skupiny Rn väčšie ako 1400 MPa. Sú

žíhané rozpúšťacím režimom pri 1050 °C . Pri tejto teplote je ich mikroštruktúra čisto

austenitická. Počas kalenia sa štruktúra mení na martenzit. Po zakalení na martenzit sa

tieto ocele tepelne spracúvajú s cieľom precipitačného spevnenia matrice.

Z metalurgického hladiska sú semiaustenitické precipitačne spevnené ocele oveľa

zložitejšie. Počas tepelného spracovania sú austenitické aj keď môžu obsahovať 5 – 20

% feritu, ktorý zostáva počas spracovania nezmenený. V prvom stupni tepelného

spracovania je oceľ vyhriata nad teploty 750 – 960 °C a ochladzovaná na vzduchu.

Vznikajú pritom karbify chrómu. Potom sa oceľ žíha na zníženie vnútorných napätí,

popúšťanie martenzitu a zvýšenie húževnatosti, ťažnosti a koróznej odolnosti. Pri

vhodnej žíhacej teplote nastáva ďalšie spevnenie precipitáciou martenzitickej fázy.

V austenitických oceliach dochádza k precipitačnému spevneniu tvorbou intermetalickej

fázy na báze hliníka, titánu a fosforu. Tieto ocele majú porovnateľnú koróznu odolnosť

s inými nehrdzavejúcimi ocelami. Ich použitie je preto limitované do teploty 320 °C pri

dlhodobej prevádzke. Zvariteľnosť tejto skupiny ocelí ovplyvňujú prevádzkové

požiadavky, pod mienky zvárania a geometria zvarového spoja. Tepelné spracovanie by

sa malo aplikovať po zváraní. Pri zložitejších a väčších spojoch to nie je realizovateľné.

V takom prípade treba pred zváraním aspoň spracovať prvým stupňom – rozpúšťacím

režimom a vlastné žíhanie uskutočniť po zváraní. Semiaustenitické ocele možno zvárať

vo všetkých stavoch tepelného spracovania. Bez ohľadu na stav tepelného spracovania

vzniká v TOO úzka austenitická zóna. Ani v týchto oceliach nie je nebezpečenstvo

praskania. Na získanie maximálnych mechanických vlastností sa vyžaduje úplné tepelné

spracovanie zvarových spojov. Austenitické precipitačne spevnené ocele sa zvárajú iba

ťažkko. Vysoký stupeň spevnenia spôsobuje ich náchylnosť na praskanie. Odporúča sa

ocele zvárať v stave po rozpúšťacom žíhaní a starnutie aplikovať až po zváraní.

Komplexné legovanie ocele môže vyvolať aj jej zvýšenú náchylnosť na likvačné

praskanie. Nevyžadujú použitie predhrevu, sú však vrubovo citlivejšie ako konvenčné

nehrdzavejúce ocele. Na zvarovom spoji sa aplikuje úplné tepelné spracovanie. Pri

zváraní austenitických precipitačne spevnených nehrdzavejúcich ocelí sa takýto postup

neodporúča, pretože zvarové kovy sú náchylné na praskanie. V takomto prípade sa

27

používajú ako prídavný materiál zliatiny niklu typu Inconel alebo koncenčné

austenitické elektródy. Ak sa nepožaduje maximálna pevnosť zvarových spojov, môžu

sa austenitické prídavné materiály použiť všeobecne.

1.6 Duplexné feriticko – austenitické nehrdzavejúce ocele

Feriticko – austenitické ocele majú zmiešanú mikroštruktúru. Duplexné ocele sú

mierne magnetické a nedajú sa spevňovať tepelným spracovaním. Sú menej vrubovo

citlivé ako feritické typy. Ich tranzitná teplota je limitovaná na 300 °C . Základnú

konštitúciu zvarových kovov CrNi ocelí vyjadruje Schaefflerov diagram, ktorý je

závislosťou ekvivalentov chrómu a niklu. (Hriv ňák, 1979)

Základným typom je oceľ 26Cr5Nil, 5Mo0,06C, ktorá má vysokú pevnosť a odolnosť

proti koróznemu praskaniu. Zvariteľnosť v súčastnosti vyvinutých ocelí je blízka

zvariteľnosti austenitických ocelí, ale líšia sa od nich zmenami v tepelne ovplyvnenej

oblasti a zvarovom kove. Pri teplotách nad 1050 °C zrná rastú a vylučuje sa ferit. Pri

ochladzovaní nastávajú opačné zmeny na hraniciach feritických zŕn, ale aj

intragranulárne sa znovu tvorí austenit. Pri použití viacvrstvových zvarov môže

opätovný ohrev ešte zlepšiť spôsob vylučovania sa austenitu v TOO. V žíhanom stave

prakticky nemajú medzu klzu a môžu byť deformačne spevnené bez nebezpečenstva

Obr. 7 Schaefflerov konštitučný diagram pre ocele zachytáva vplyv ekvivalentov

chrómu a niklu (HRIV ŇÁK, I.: Zvarite ľnosť ocelí.)

28

skrehnutia. Pri zváraní použijeme buď podobné zloženie zvaru ako základného

materiálu, alebo austenitický zvarový kov. V poslednom prípade má zvarový kov

obsahovať 15 – 50 % feritu.

1.6.1 Predhrev a tepelné spracovanie po zváraní

Súčasné feriticko – austenitické ocele nepodmieňujú pri zváraní použitie predhrevu.

Pri zváraní starších typov sa odporúča predhrev 100 – 150 °C na zníženie rizika

krehkého porušenia. Vysoký koeficient teplotnej rozťažnosti neumožňuje úplné tepelné

spracovanie väčších a tvarovo náročnejších zváraných konštrukcií, pretože mohla by

zaniknúť ich rozmerová stabilita alebo indukovať nové napätia pri ochladzovaní. Iba

ak sa požadujú osobitné vlastnosti. Zvarové spoje sa tepelne spracúvajú rozpúšťacím

režimom s prudkým ochladením.

1.6.2 Vplyv zvárania na vlastnosti

V podstate zváranie má iba malý vplyv na mechanické a korózne vlastnosti

duplexných ocelí. Pevnosť zvarového spoja mierne vzrastá a ťažnosť, naopak, klesá. Pri

vyšších teplotách však rozdiely nepozorujeme. Duplexné ocele sú odolné proti

koróznemu praskaniu. Odolnosť si zachovávajú aj zvarové spoje. Tieto ocele, ako aj ich

zvarové spoje sú odolné proti jamkovej korózii. Nepozoruje sa v nich ani náchylnosť na

medzikryštálovú koróziu. Ak duplexné ocele zvárame bez prídavného materiálu

spôsobom, ktorý má za následok veľkú rýchlosť ochladzovania, zvarový kov bude mať

väčší podiel feritu ako základný materiál. To môže ovplyvniť koróznu odolnosť aj

ťažnosť zvaru. Ohrev duplexných ocelí pri zváraní môže zapríčiniť precipitáciu

karbidov. Precipitácia karbidov bude závisieť od obsahu uhlíka v oceli, ako aj od toho,či

oceľ je, alebo nie je stabilizovaná. Iný druh krehnutia pozorovaný v oceliach je 475 -

stupňové krehnutie. Normálny zvárací cyklus však zriedka spôsobí niektoré

z uvedených krehnutí. Iným mechanizmom krehnutia je rast zŕn vo vysokovyhriatej

časti tepelne ovplyvnenej oblasti. Účinok tohto zhrubnutia bude závislý od podielu

znovu transformovaného austenitu. Kedže ocel tuhne ako feritická, pri zváraní prakticky

nie je náchylná na horúce praskanie.

29

1.7 Prax zvárania nehrdzavejúcich ocelí

Nehrdzavejúce ocele sa musia dopravovať tak, aby boli dostatočne chránené pred

okolitým prostredím a musia byť zakryté.Všetky ocele musia byť chránené pred

kontamináciou alebo oterom feritickými oceľami. Pri premiestňovaní sa nemôžu

používať príchytky a iné náradie z feritických ocelí. Oceľové kefy na čistenie plechov

musia byť vyrobené z nehrdzavejúcej ocele. Pri brúsení nemôžeme použiť brusivo

obsahujúce feromagnetické oxidy alebo karbídy. Pri príprave zvarových hrán treba

dávať pozor, aby neobsahovali ryhy, zárezy alebo iné vruby. Pri termálnom rezaní

musíme hrany očistiť od oxidov. Neodporúča sa použiť drážkovanie uhlíkovou

elektródou. Elektródy používané na zváranie sa musia sušiť pri 250 °C počas 2h

a potom uskladňovať pri 110 °C až do ich použitia na zváranie. Zvarové hrany a ich

okolie sa musia pred zváraním očistiť. Bezprostredné okolie zvarových hrán chrániť

pred rozstrekom zvarového kovu. Rozstreknuté častice zvaru alebo trosky na povrchu

plechu môžu byť neskôr príčinou korózie. Po skončení zvárania sa musí okolie zvaru

očistiť a časť ovplyvnená nábehovými farbami zbrúsiť. Veľmi nebezpečné je

zapaľovanie oblúka elektródy na povrchu zváraného plechu. Nie je vhodné zapaľovať

oblúk v mieste štartu zvárania, pretože to by mohlo vyvolať kráterové trhliny. Oblúk

treba zapaľovať 8 – 10 mm za predpokladaným začiatkom zvaru. Pri zváraní musíme

používať najnižší možný zvárací prúd s ešte vyhovujúcim tavením elektródy a závarom.

Koreňovú časť spoja musíme chrániť pred oxidáciou, najmä pri zváraní v zmesi plynov.

Ak sa má získať optimálna korózna odolnosť zvarových spojov, po očistení ich okolia

sa zvary musia moriť alebo pasivovať. Pri morení sa z povrchu odstraňujú nánosy

železných častíc a iných kontaminantov.

1.7.1 Technológie pri zváraní nehrdzavejúcich ocelí

Na zváranie nehrdzavejúcich ocelí možno použiť oblúkové procesy, elektrónový

a laserový lúč, elektrické odporové procesy, ale aj zváranie pod trením.

Z oblúkových procesov to môžu byť: ručné zváranie, zváranie pod tavivom, zváranie

v ochrannej atmosfére TIG, MIG,

30

Zváranie v ochrannej atmosfére inertných plynov netaviacou sa

elektródou TIG

Tento spôsob je označený ako TIG ( Tungsten Inert Gas ) . Spôsob je univerzálny

a používa sa pre ručné a automatické zváranie i naváranie. Táto metóda sa dá použiť na

zváranie hliníkových zliatin, koróziivzdorných a iných vysokolegovaných ocelí.

Touto metódou sa môže zvárať vo všetkých polohách, hrúbka základného materálu sa

volí od 0,5 do 10 mm, priemer elektródy 1 až 8 mm, chladenie horáka do 150 ampérov

plynom nad 150 ampérov vodou. Ochranný plyn môže byť argón, hélium a ich zmes.

Pri zváraní je tavný kúpeľ chránený pred účinkami atmosféry argónom ( héliom) , ktorý

je privádzaný pozdĺž osi wolfrámovej elektródy a usmerňovaný do miesta zvaru

keramickou hubicou. Oblúk horí medzi netaviacou sa wolfrámovou elektródou

a základným materiálom, jeho dĺžka je regulovaná napäťovou reguláciou. Prídavný

materiál je dodávaný do oblúka podávacím mechanizmom.

Táto technológia zvárania sa požíva pre najnáročnejšie zvary v jadernej energetike,

kozmickej a leteckej technike. Pre montážne práce a malosériovú výrobu sa používa

ručné zváranie TIG. V takomto prípade prídavný materiál sa dodáva do oblúka ručne vo

forme drôtu, tyčinky alebo pásika. (Tolnai, 2007)

Obr. 8 Ukážky zvarových spojov metódou TIG (www.svarbazar.cz)

31

Obr. 9 Princíp zvárania TIG

1.keramická hubica, 2.Wolfrámová elektróda, 3.uchytenie elektródy, 4.prídavný drôt,

5.navarený kov (húsenica), 6.argón, 7.elektrický oblúk, 8.zváraný materiál, 9.zvarový

kúpeľ (www.svarbazar.cz)

Obr. 1O Zvárací agregát pre zváranie metódou TIG. (www.svarbazar.cz)

32

Zváranie v ochrannej atmosfére taviacou sa elektródou MIG

Tento spôsob je označený ako MIG ( Metal Inert Gas ). Pre zváranie sa používajú

zváracie poloautomaty a automaty. Možnosť zvárať vo všetkých polohách a možnosť

rýchlej zmeny zváracích parametrov.

Vyrába sa celý rad zváracích zváracích poloautomatov, ktoré je možné rozdeliť podľa

konštrukcie a výkonov na :

Ľahké – zvárací prúd do 200 A , prídavné drôty do priemeru 1mm

Stredné – zvárací prúd do 360 A , prídavné drôty do priemeru 1,6 mm

Ťažké – zvárací prúd nad 350 A , prídavné drôty od 1,2 do 2,6 mm

Podľa usporiadania posuvu prídavného drôtu je možné zariadenia rozdeliť na :

Poloautomaty s tlačným systémom

Poloautomaty s ťahaným prídavným drôtom

Poloautomaty s ťahaným i tlačeným drôtom

Obr. 11 Zváracia súprava MIG (www.frokovoplast.sk)

Pri zariadeniach pre zváranie MIG sa nenastavuje zvárací prúd, ale dĺžka oblúka

prostredníctvom napätia na oblúku. Požadovaná veľkosť zváracieho prúdu sa nastaví

33

rýchlosťou podávania drôtu.Pri zváraní v ochranných atmosférach vznikajú straty kovu

rozstrekom, ktoré pri nevhodne stanovených zváracích parametroch môžu dosiahnuť

vysoké hodnoty a celkom znehodnotiť ekonomické prínosy a produktivitu týchto

spôsobov zvárania. Za vyhovujúce sa pokladajú straty rozstrekom do 10 %. (Tolnai,

2007)

Obr. 12 Zvary pri použití inertných plynov ( Ar, A r+He, He ) (www.svarbazar.cz)

Obr. 13 Princíp zvárania MIG (www.svarbazar.cz)

34

2 CIEĽ PRÁCE

Cieľom práce je poskytnutie uceleného obrazu o vybraných typoch nehrdzavejúcich

ocelí, ich charakteristika a najdôležitejšie technológie. Najpoužívanejšie metódy

zvárania a zhodnotenie zvariteľnosti vybraných ocelí na základe vybraných kritérií.

35

3 METODIKA PRÁCE

Na splnenie cieľov diplomovej práce som zvolil nasledovný metodický postup:

1. Analýza súčasného stavu.

2. Realizácia a spracovanie experimentov.

3. Zvoliť vhodnú metodiku hodnotenia experimentov.

4. Závery a odporúčania vyplývajúce z výsledkov.

36

3.1 Zváraný materiál

Zváraný materiál, ktorý sme použili pri zváraní vzoriek na vyhodnotenie zvarových

spojov je oceľ triedy 17. Oceľ 17240 je základná nehrdzavejúca austenitická oceľ.

Zvariteľnosť tejto ocele je zaručená. Má vynikajúcu odolnosť proti korózií. Odolnosť

proti korózií sa dá zvýšiť povrchovým leštením. Použitie v prevádzke je do 350 o C.

Obrobiteľnosť je dosť sťažená. Obrába sa ostrými nástrojmi z vysoko legovaných

rýchlorezných ocelí. Má dobré mechanické vlastnosti pri extrémne nízkych teplotách.

Používa sa v potravinárskom, farmaceutickom a kozmetickom priemysle. Chemickom

priemysle sa používa menej, lebo odoláva len niektorým málo koncentrovaným

kyselinám. Táto nerezová oceľ je najpoužívanejšia.

Obr. 14 Zváraný materiál

3.2 Prídavný materiál

Ako prídavný materiál pri zváraní sme požili zvárací drôt hrúbky 1,2 mm TIG

308LSi. Hrúbka zváracieho drôtu sa zvolila podľa hrúbky zváraného materiálu. Zvárací

drôt používaný na zváranie austenitických chróm-niklových ocelí typu 18Cr-8Ni. Pre

nízky obsah uhlíka, je možné ho použiť v prípadoch, kde hrozí riziko medzikryštálovej

korózie. Má dobrú odolnosť proti korózií. Používa sa v potravinárskom aj chemickom

priemysle.

37

Obr. 15 Zvárací drôt TIG 308LSi 1,2 mm (www.zvarcentrum.sk) 3.3 Zvárací agregát

Na zvarenie sa použil zvárací agregát SMARTY TX 160 Alu. Tento agregát sa

používa pri zváraní metódou TIG.

Obr.16 Zvárací agregát SMARTY TX 160 Alu ( www. cemont. sk )

Je to prístroj, ktorý umožňuje nastavenie základných parametrov, ako zvárací prúd,

predfuk plynu, dobeh zváracieho prúdu, dofuk plynu a frekvenciu pulzu pri metóde TIG

AC/DC.

38

Výhody tohto agregátu sú:

- napájanie 230 V jednofázové

- ľahko prenášateľné

- jednoduchý zvárací cyklus

- vysoká výkonnosť

- perfektná kontrola zváracieho prúdu

- ľahká regulácia.

3.4 Vyhotovenie vzoriek

Pred zváraním sa povrch zváraného materiálu musí dôkladne očistiť.

Vykonali sme päť sérií zváraní. V každej sérii sme vyhotovili štyri zvary. Pričom pri

jednotlivých zvaroch sme použili napájací prúd v rozmedzí 50A, 60A, 65A a 70A.

Pri vyhotovení prvej vzorky (prvá séria zváraní) boli zvárané materiály priložené

k sebe bez žiadnej medzery medzi nimi.

Pri druhej vzorke (druhá séria zváraní) boli zvárané materiály vzdialené od seba

0,3 mm.

Pri vyhotovení tretej vzorky (tretia séria zváraní) boli zvárané materiály vzdialené od

seba 0,6mm.

Pri vyhotovení štvrtej vzorky (štvrtá séria zváraní) bola vzdialenosť medzi

zváranými materiálmi 0,9 mm.

Pri vyhotovení piatej vzorky (piata séria zváraní) bola vzdialenosť medzi zváranými

materiálmi 1,0 mm.

Po vychladnutí všetkých zvarových spojov boli zvary označené. Každý zvarový spoj

bol na strojovej píle prepílený na polovicu. Prepílený rez každej vzorky sa potom

musel vybrúsiť na brúske, kde sa môže použiť brúsny papier so zrnitosťou 100 – 600.

My sme použili brusný papier so zrnitosťou 100. Pri ručnom brúsení na brúske prvá

etapa spočíva v zachytení roviny na vzorke. Pri druhej etape sa vzorka prebrusuje

mokrou cestou na brúsnych papieroch. Pričom sa môže požiť brúsny papier s hodnotou

zrnitosti 320 a 600. Pri brúsení touto metódou sme my použili brusný papier so

zrnitosťou 400.

39

Obr. 17 Ručná brúska

Obr.18 Brúska Metasinex

40

Ďalšia fáza bola preleštenie vybrúsených zvarových spojov. Leštenie sa robí na

kotúčoch rôznej jemnosti pomocou diamantových leštiacich pást DIA DUO. Postup pri

práci je taký, že leštiaca pasta sa nanesie na kotúč, ktorý sa otáča. Kotúč počas leštenia

je zvlhčený liehom. Leštilo sa dovtedy, kým sa nedosiahol kovovolesklý povrch bez

škrabancov a rýh. Pred naleptaním zvarových vzoriek sa museli vzorky dôkladne

očistiť od brúsnej pasty vodou, liehom a potom sme ich dali vysušiť.

Obr. 19 Prístroj na vyleštenie zvarových spojov Struers

Naleptanie vybrúsených a vyleštených vzoriek je ďalšia fáza, ktorou som sa

dopracoval k dôsledným vyhodnoteniam jednotlivých zvarových spojov. Na naleptanie

vzoriek sa použilo leptadlo Lúčavka kráľovská. Každá vzorka bola namočená do

leptadla po dobu 5 minút. Po piatych minútach sa každá vzorka opláchla destilovanou

vodou. Po opláchnutí sa vzorky presušili ručným fénom. Každú vzorku sme

prekontrolovali z toho dôvodu, že či bolo leptanie úspešné. Pri kontrole vzoriek sme

zistili, že leptanie bolo úspešné a zvarové spoje sa nám pekne zvýraznili.

41

4 VLASTNÁ PRÁCA

4.1 Nafotenie vzoriek a ich premeranie

Prvou fázou bolo nafotenie všetkých vzoriek a premeranie samotných zvarov (šírka,

výška). Zo získaných údajov sme potom vyhotovili grafy pre každú sériu zvarov

osobitne.

Naleptané vzorky zvarových spojov:

Prvá séria zvarov: medzera medzi zváranými materiálmi 0,0 mm

Obr. 20 Prúd pri zváraní 50 ampérov Obr. 21 Prúd pri zváraní 60 ampérov


42

Druhá séria zvarov: medzera medzi zváranými materiálmi 0,3 mm


Obr. 26 Prúd pri zváraní 65 ampérov Obr. 27 Prúd pri zváraní 70 ampérov Tretia séria zvarov: medzera medzi zváranými materiálmi 0,6 mm


43


Štvrtá séria zvarov: medzera medzi zváranými materiálmi 0,9 mm



44

Piata séria zvarov: medzera medzi zváranými materiálmi 1mm


Obr. 38 Prúd pri zváraní 65 ampérov Obr.39 Prúd pri zváraní 70 ampérov

4.2 Tabuľky a grafy s nameranými hodnotami

Počet zváraní : Výška x, mm

Šírka y, mm

1 zvar 50 ampérov 0,5 mm 5 mm 2 zvar 60 ampérov 1 mm 5 mm 3 zvar 65 ampérov 0,5 mm 5 mm 4 zvar 70 ampérov 0,5 mm 5 mm

Tabuľka 1 Vzdialenosť medzi materiálmi 0,0 mm

45

Vzdialenos ť medzi materiálmi 0,0 mm

0,51

0,5 0,5

5 5 5 5

0

1

2

3

4

5

6

1 2 3 4

Prúd

Výš

ka a

šír

ka

Výška

Šírka

Graf 1 Vzdialenosť medzi materiálmi 0,0 mm


Šírka y, mm

1 zvar 50 ampérov 1 mm 3,5 mm 2 zvar 60 ampérov 0,5 mm 5 mm 3 zvar 65 ampérov 0,5 mm 4,5 mm 4 zvar 70 ampérov 0,5 mm 4,4 mm



10,5 0,5 0,5

3,5

54,5 4,4

0

1

2

3

4

5

6

1 2 3 4

Prúd

Výš

ka a

šír

ka

Výška

Šírka


46


Šírka y, mm

1 zvar 50 ampérov 1 mm 6 mm 2 zvar 60 ampérov 1 mm 4 mm 3 zvar 65 ampérov 1 mm 4,5 mm 4 zvar 70 ampérov 0,5 mm 4,5 mm



1 1 10,5

6

44,5 4,5

0

1

2

3

4

5

6

7

1 2 3 4

Prúd

Výš

ka a

šír

ka

Výška

Šírka



Šírka y, mm

1 zvar 50 ampérov 0,5 mm 4 mm 2 zvar 60 ampérov 0,5 mm 5 mm 3 zvar 65 ampérov 1 mm 5,5 mm 4 zvar 70 ampérov 0,5 mm 5 mm


47


0,5 0,51

0,5

4

55,5

5

0

1

2

3

4

5

6

1 2 3 4

Prúd

Výš

ka a

šír

ka

Výška

Šírka



Šírka y, mm

1 zvar 50 ampérov 1 mm 4 mm 2 zvar 60 ampérov 1 mm 5,5 mm 3 zvar 65 ampérov 1 mm 5 mm 4 zvar 70 ampérov 1,5 mm 5 mm

Tabuľka 5 Vzdialenosť medzi materiálmi 1 mm

Vzdialenos ť medzi materiálmi 1 mm

1 1 11,5

4

5,55 5

0

1

2

3

4

5

6

1 2 3 4

Prúd

Výš

ka a

šír

ka

Výška

Šírka

Graf 5 Vzdialenosť medzi materiálmi 1 mm

Na zistenie hodnôt sa použilo posuvné meradlo. Do prvej tabuľky sme zapísali

hodnoty, ktoré sme zistili pri meraní zvarov vyhotovených v prvej sérií. Medzera medzi

48

zváranými materiálmi bola 0,0 mm a prídavný materiál bol priemeru 1,2 mm. Pri

každom zvare sme namerali rovnakú šírku zvaru 5 mm, len výška bola rozdielna,

pohybovala sa v rozmedzí od 0,5 mm do 1 mm. Všetky tieto údaje sme znázornili

graficky.

Do druhej tabuľky sme zapísali hodnoty zistené pri druhom meraní. Vzdialenosť

medzi zváranými materiálmi bola 0,3 mm a prídavný materiál priemeru 1,2 mm. Šírka

zvarov tejto sérií sa pohybovala od 3,5 mm do 5 mm. Výška zvaru bola od 0,5 mm do

1 mm. Z nameraných hodnôt sme zostrojili tak tiež graf.

Do tretej tabuľky sme zadali hodnoty, ktoré boli namerané zo vzoriek vyhotovených

v tretej sérií zvarov. Medzera medzi materiálmi bola 0,6 mm zvárací drôt bol priemeru

1,2 mm. Hodnota šírky zvaru sa pohybovala od 4 mm do 6 mm. Hodnota výšky zvaru

bola od 0,5 mm do 1 mm. Získané údaje sme znázornili aj graficky.

Štvrtá tabuľka obsahuje údaje zistené pri premeraní vzoriek štvrtej série zvarov.

Vzdialenosť medzi zváranými materiálmi bola 0,9 mm, zvárací drôt bol priemeru

1,2 mm. Šírka zvaru pri tejto sérii sa pohybovala od 4 mm do 5,5 mm. Výška zvaru bola

v rozmedzí od 0,5 mm do 1 mm. Zo všetkých týchto údajov sme zostrojili graf.

Do piatej tabuľky sme zapísali hodnoty zistené pri premeriavaní piatej série zvarov.

Medzera medzi zváranými materiálmi bola 1 mm a zvárací drôt bol priemeru 1,2 mm.

Z meraní sme zistili, že šírka zvaru bola od 4 mm do 5,5 mm a výška zvaru bola od 1

mm do 1,5 mm. Zo všetkých týchto hodnôt sme zostrojili graf.

49

5 VÝSLEDKY PRÁCE A DISKUSIA

Z nafotených vzoriek a nameraných hodnôt najlepší zvar je pri použití zváracieho

prúdu 60 a 65 ampérov pri všetkých vzdialenostiach medzi zváranými materiálmi pri

použití prídavného materiálu priemeru 1,2 mm.

Pri vzdialenosti medzi zváranými materiálmi 0,0 mm a prúdu 60 ampérov je šírka

zvaru 5 mm a výška zvaru je 1 mm.


zvaru 5 mm a výška zvaru je 0,5 mm.


zvaru 4 mm a výška zvaru je 1 mm.



Pri vzdialenosti medzi zváranými materiálmi 1 mm a prúdu 60 ampérov je šírka

zvaru 5,5 mm a výška zvaru je 1 mm.

Všetky získané údaje sme zapísali do tabuľky, z ktorej sme potom zostrojili graf.

Počet zváraní pri 65 ampéroch Výška x, mm Šírka y, mm

1 zvar pri vzdialenosti 0,0 mm 1 5

2 zvar pri vzdialenosti 0,3 mm 0,5 5

3 zvar pri vzdialenosti 0,6 mm 1 4

4 zvar pri vzdialenosti 0,9 mm 0,5 5

5 zvar pri vzdialenosti 1,0 mm 1 5,5

Tabuľka 6 Zvárací prúd 60 ampérov pri všetkých vzdialenostiach medzi

zváranými materiálmi

50

Zvárací prúd 60 ampérov pri všetkých vzdialenostiach medzi zváranými materiálmi

10,5

10,5

1

5 5

4

55,5

0

1

2

3

4

5

6

1 2 3 4 5

Vzdialenosti medzi materiálmi 0,0 mm, 0,3 mm, 0,6 m m, 0,9 mm, 1 mm

Prú

d 60

am

péro

v

Výška

Šírka

Graf 6 Zvárací prúd 60 ampérov pri všetkých vzdialenostiach medzi zváranými

materiálmi




zvaru 4,5 mm a výška zvaru je 0,5 mm.





Pri vzdialenosti medzi zváranými materiálmi 1mm a prúdu 65 ampérov je šírka zvaru

5 mm a výška zvaru je 1 mm.

Všetky tieto údaje sme zapísali do tabuľky a znázornili aj graficky.

Počet zváraní pri 65 ampéroch Výška x, mm

Šírka y, mm

1 zvar pri vzdialenosti 0,0 mm 0,5 5 2 zvar pri vzdialenosti 0,3 mm 0,5 4,5 3 zvar pri vzdialenosti 0,6 mm 1 4,5 4 zvar pri vzdialenosti 0,9 mm 1 5,5 5 zvar pri vzdialenosti 1,0 mm 1 5

Tabuľka 7 Zvárací prúd 65 ampérov pri všetkých vzdialenostiach medzi

zváranými materiálmi

51

Zvárací prúd 65 ampérov pri všetkých vzdialenostiac h medzi zváranými materiálmi

0,5 0,51 1 1

54,5 4,5

5,55

Vzdialenosti medzi materiálmi 0,0 mm, 0,3 mm, 0,6 m m, 0,9 mm, 1 mm

Prú

d 65

am

péro

v

Výška

Šírka

Graf 7 Zvárací prúd 65 ampérov pri všetkých vzdialenostiach medzi zváranými

materiálmi

52

ZÁVER

V diplomovej práci sme chceli predostrieť ucelený obraz o zváraní nehrdzavejúcich

ocelí. Celá práca je rozdelená do dvoch kapitol.

V prvej kapitole sme opisovali o typoch nehrdzavejúcich ocelí vlastnosti a procesy

ich zvárania a využitie v praxi.

V druhej kapitole som opisoval proces výroby zvarových vzoriek. Konkrétne sme

definovali zváraný materiál, prídavný materiál a zvárací agregát, ktorý sa použil pri

práci. Vyhotovilo sa päť sérií zvarov. U každej sérii bola iná vzdialenosť medzi

zváranými materiálmi a menil sa aj prúd v rozmedzí 50, 60, 65, 70 ampérov.

Vzdialenosť medzi zváranými materiálmi sa menila v rozsahu 0,0 mm; 0,3 mm;

0,6 mm; 0,9 mm a 1 mm. Všetky zvarové spoje sa po vychladnutí prepílili pomocou

strojovej píly na polovicu. Po prepílení sa na všetkých vzorkách museli vybrúsiť

a vyleštiť zvarové spoje. Vyhotovené vzorky sa museli naleptať ako leptadlo sa použila

kyselina Lúčavka kráľovská. Po naleptaní nasledovalo opláchnutie a premeranie

vzoriek. Merali sa dve veličiny, výška a šírka zvaru. Všetky hodnoty sme zapísali do

tabuliek. Z každej tabuľky bol vyhotovený graf. Zo všetkých údajov boli najlepšie

hodnoty a aj kvalita zvarového spoju pri použití zváracieho prúdu 60 a 65 ampérov pri

všetkých vzdialenostiach medzi zváranými materiálmi.

Prínosom diplomovej práce je sprehľadnenie typov nehrdzavejúcich ocelí

technológie zvárania a ich charakteristiky za účelom ľahšieho pochopenia problematiky.

53

POUŽITÁ LITERATÚRA

ADAMKA, J. – TURŇA, M. – HAVALDA, O. – STYK, J.: Základy zvárania, delenia

a spájkovanie kovov. Alfa – Vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry,

Bratislava 1983.

BARNASOVÁ, E. a kolektív: Svařovaní. SNTL – Nakladatelství technické literatúry,

Praha 1987.

BRÁZDIK, J. – TOLNAI, R. – PECHA, J. – BERNÁT, R.: Zavedenie a overenie

kvality zvarových spojov žiarupevných ocelí v praxi. Slovenská poľnohospodárska

univerzita, Nitra 2004, ISBN 80-8069-339-0.

BRHLÍK, O. – KOMORA, L. – SKONKA, F. – VRÁNA, B.: Zvárač II. 5.vydanie,

Vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry, Bratislava 1962.

GREGOR, V. – IŽDINSKÝ, O.: Skúšky zváraných spojov. Vydavateľstvo technickej

literatúry, Bratislava 1961.

HRIVŇÁK, I.: Teória zvariteľnosti kovov a zliatin. Slovenská akadémia vied,

Bratislava 1989.

HRIVŇÁK, I.: Zvariteľnosť ocelí. Vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry,

Bratislava 1979.

HRONČEK, E.: Zváranie v chemickom strojárstve. Alfa – Vydavateľstvo technickej

literatúry, Bratislava 1972.

JASENÁK, J. – KOLENO, A.: Zváracie zdroje a zariadenia. Slovenská zváračská

spoločnosť 2006, ISBN 987-80-969454-7-4.

Kolektív autorov: Zváracie metódy a zariadenia. Zeross, Ostrava 2000, ISBN 80-

85771-84-5.

54

MOKOŠÁK, J. – TOLNAI, R. – RAČKO, P.: Hodnotenie zvarov žiarupevných ocelí s

použitím trubičkových drôtov. Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra 2007,

ISBN 978-80-8069-890-4.

ORSZÁGH, P. – ORSZÁGH, V.: Zváranie MIG/MAG ocelí a neželezných kovov.

Polygrafia SAV, Bratislava 2000, ISBN 80-88780-36-5.

ORSZÁGH, V. – ORSZÁGH, P.: Zváranie TIG ocelí a neželezných kovov. Polygrafia

SAV, Bratislava 1998, ISBN 80-88780-21-7.

PECHA, J. – TOLNAI, R. – BRÁZDIK J.: Overenie kvality zvarových spojov

žiarupevných ocelí v praxi. Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra 2004, ISBN

80-8069-369-2.

PECHA, J. – TOLNAI, R. – HRUBEC, M.: Vplyv tepelného spracovania na

mechanické vlastnosti žiarupevných ocelí. Slovenská poľnohospodárska univerzita,

Nitra 2004, ISBN 80-8069-369-2.

PLUHAŘ, J. a kol.: Nauka o materiálech. SNTL, Praha 1987.

TAKÁČ, J.: Zváranie nehrdzavejúcich ocelí. Bakalárska práca. TF SPU, Nitra 2009.

TOLNAI, R.: Strojárska technológia. SPU, Nitra 2007, ISBN 987-80-8069-8423.

TOLNAI, R. – PECHA, J. – KOVÁČ, I.: Zvariteľnosť žiarupevnej mikrolegovanej

ocele T 24. Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka, Trenčín 2004, ISBN 80-8075-

030-0.

55

ELEKTRONICKÁ POUŽITÁ LITERATÚRA www.cemont.sk

www.frokovoplast.sk

www.koenigfrankstahl.sk/akfs/index.php?menu=234 http://prirucka.bolzano.cz/cz/technicka-podpora/technicka-prirucka/zaruvzdorne_oceli/korozivzdorne/charakteristikaskupin/ www.svarbazar.cz

www.zvarcentrum.sk

Documents

SLOVENSKÁ PO ĽHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE …crzp.uniag.sk/Prace/2011/T/CBDCB804814647FEAF44D40B0AE4B654.pdf · SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE TECHNICKÁ