1

Gymnázium Ladislava Novomeského, Tomášikova 2, Bratislava

Slovenskí vynálezcovia a technici (Čo dali Slováci svetu)

Školský rok 2005/2006 Sabina Bosá, septima Ján Brodniansky, 3.B

2

Obsah

2. str. Obsah

3. str. Anotácia

4. str. Úvod

5. str. Čestné prehlásenie

6. str. Posudok

7. str. Samuel Mikovíny

10. str. Ján Andrej Segner

13. str. Jozef Karol Hell

15. str. Maximilián Hell

16. str. Štefan Anian Jedlík

17. str. Jozef Petzval

18. str. Aurel Stodola

20. str. Jozef Murgaš

22. str. Dušan Samo Jurkovič

24. str. Štefan Banič

25. str. Záver

26. str. Použitá literatúra

3

Anotácia

Naša práca obsahuje stručné životopisy spolu s prehľadom objavov a technických diel významných slovenských technikov, ktorí obdivuhodne reprezentovali našu krajinu doma i v zahraničí. Pre uľahčenie práce vašej predstavivosti sme ju obohatili o obrázky, ktoré vhodne doplňujú výstižný text.

4

Úvod

Slovensko je malou krajinkou v srdci Európy, ale aj my, Slováci, máme byť na čo hrdí. Každý národ, aj ten náš, má svoje osobnosti, ktoré sa prácou preslávili po celom svete. Chceli by sme vám ich v našej práci viac priblížiť. Minulý rok sa uskutočnili na našej škole prezentácie na tému Medzinárodného dňa fyziky. Boli tu spomenutí rôzni svetoví fyzici a vynálezcovia, ktorí významne zmenili dobu. Stačí spomenúť meno Albert Einstein a každému je hneď jasné o koho sa jedná. Keďže pri tejto príležitosti nezaznelo žiadne meno slovenského vedca, rozhodli sme sa túto škodu napraviť. A to nielen touto prácou, ale aj verejne prístupnou internetovou stránkou www.slovenskivynalezcovia.webz.cz. Zvolili sme si desiatich významných Slovákov, o ktorých vás patrične informujeme na nasledujúcich stránkach.

Ukážky z internetovej stránky:

5

Čestné prehlásenie

Autori čestne prehlasujú, že pri vypracovávaní tejto práce čerpali z ďalej uvedenej použitej literatúry.

Sabina Bosá Ján Brodniansky

6

Posudok

7

1. Samuel Mikovíny – prvý slovenský inžinier

Bol významným zememeračom, kartografom a autorom prvých podrobných máp slovenských žúp. Narodil sa roku 1686 v Turičkách pri Lučenci v rodine evanjelického farára a učiteľa. Stredné školy vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici. Vynikal najmä vo fyzike, matematike a kreslení, čo predurčilo jeho životnú dráhu. Roku 1719 to bola kresliarska prax v Altdorfe pri Norimbergu, kde študoval na tamojšej univerzite matematiku. Od roku 1725 bol stoličným inžinierom v Bratislave. Tu budoval protipovodňové hrádze, ale po desiatich

rokoch ho menovali za hlavného merača stredoslovenských banských miest, a tak odišiel do Banskej Štiavnice, kde bol i prvým riaditeľom banskej školy. Zaslúžil sa aj o vznik prvej banskej akadémie v Európe, ktorú založili po jeho smrti.

Mikovínyho zásluhy sú predovšetkým v zememeračstve a v kartografii. Medzi prvými v strednej Európe používal pri mapovaní triangulačnú metódu, ktorou zhotovil mapy uhorských a slovenských žúp. Úzko spolupracoval s Matejom Bellom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy, rytiny i plány miest a hradov.

Bol vynikajúcim vodohospodárskym inžinierom, čo sa prejavilo najmä pri rekonštrukcii starších hrádzí a v projektovaní nových v okolí Banskej Štiavnice. Navrhol pre štiavnické bane výstavbu vodného systému, ktorý pozostával zo 16 jazier a 60 km hrádzí. Odvodnil močariská na okolí Taty v Uhorsku, staval kráľovský palác v Budíne, zhotovil plány na reguláciu Váhu v okolí Trenčína a podieľal sa na ďalších priekopníckych úpravách.

Právom sa mu dostalo aj viacerých ocenení: bol členom Pruskej kráľovskej akadémie v Berlíne, dvorným kartografom v Jene a dvorným radcom a architektom na dvore kráľa Karola III. Odborná literatúra označuje Mikovínyho za prvého slovenského inžiniera a za otca slovenskej kartografie. Zomrel 23. marca 1750 pri práci na

regulácii Váhu v okolí Trenčína.

8

Samuel Mikovíny - Tajchy

Najvýznamnejším predchodcom Samuela Mikovínyho bol Matej Kornel Hell - hlavný banský strojmajster, koncom 17. a v prvých desaťročiach 18. storočia. V priebehu druhého decénia 18. storočia postavil, resp. prebudoval viaceré vodné nádrže a súčasne na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom - stangenkunsty, ktoré vyčerpali zatopené bane. Banskoštiavnické bane boli zachránené pred

zánikom, nie však na dlho. Množstvo vody akumulovanej v doterajších vodných nádržiach nepostačovalo na stúpajúce potreby banskej a úpravníckej prevádzky. Keď bol suchý rok, situácia sa natoľko zhoršovala, že vodné nádrže sa rýchlo vyprázdnili. Úpravnícke zariadenia na spracovanie rúd - stupy museli stáť a v baniach, ktoré dosahovali z roka na rok čoraz väčšie hĺbky, museli neefektívne pracovať pri čerpaní vody a vertikálnej dopravy stovky ľudí a koni. Najreálnejším východiskom z danej situácie mohlo byť len vybudovanie komplexného banského vodohospodárskeho systému, ktorej úlohy sa ujal s maximálnou zodpovednosťou Samuel Mikovíny.

Tento vynikajúci matematik, geodet, kartograf a staviteľ prišiel do Banskej Štiavnice z poverenia cisára Karola VI. zo dňa 28. septembra 1735 za cisársko-kráľovského geometra (v našom ponímaní inžiniera) stredoslovenských banských miest a súčasne bol poverený organizovaním banskej odbornej školy v B. Štiavnici, ktorej sa stal aj prvým riaditeľom. Počas svojho pôsobenia v tomto meste (ba dokonca už aj pred týmto príchodom) projektoval a budoval ďalšie vodné nádrže omnoho väčšie, ale hlavne konštrukčne veľmi pevné a ekonomické. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhých zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. V konečnom dôsledku vytvorí v podstate ten systém vodných nádrží - tajchov, ktorý nielenže definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri na celý zbytok 18. storočia, ale prevažne aj na celé 19. a začiatok 20. storočia.

Mikovíny mimo stavby nových vodných nádrží opravil prakticky aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže, ktoré v tom čase slúžili banskej prevádzke, postavil, alebo aspoň opravoval či zväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Velká Vindšachtská, Veľká a Malá Richňavská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovské, Belianska a dve Michalštôlnianske. Od pol. 18. storočia boli vybudované len Počúvadlo, Klinger a Halčianska vodná nádrž (Počúvadlo postavil žiak S. Mikovíniho Jozef Karol Hell). Na princípe využitia vody ako energetického zdroja vznikli v Banskej Štiavnici v polovici 18. storočia v tom čase najefektívnejšie banské vodočerpacie mechanizmy na svete, z ktorých hlavne vodnostlpcový čerpací stroj sa postupne šíril aj do ostatných banských centier v Európe - Čiech, Nemecka, Francúzska, Nórska, ale aj Anglicka. Technika ťažby

9

rúd, vodočerpacia, úpravnícka i hutnícka technika v 18. a prvej polovici 19. storočí v mnohých prípadoch bola najvyspelejšia v Európe.

Vzhľadom na túto skutočnosť a koncentráciu najprogresívnejších banských, úpravníckych a hutníckych zariadení v habsburskej monarchii bolo aj rozhodnutie panovníčky Márie Terézie v roku 1762 o založení prvej baníckej akadémie a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete jednoznačné. Miestom pôsobenia tejto svetoznámej alma mater na vyše 150 rokov sa stala Banská Štiavnica.

Samostatnú pozornosť si zasluhujú na tú dobu vysoko progresívne technické parametre

vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice. Absolutórium si v tomto smere zaslúži zvlášť vodná nádrž Rozgrund, ktorú S. Mikovíny vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744. Táto vodná nádrž je aj z hľadiska dnešných hydrotechnických požiadaviek mimoriadne progresívnou stavbou. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 a sklon na vzdušnej strane 1:1,25 - 1:1,75. Až do vybudovania francúzskej priehrady Meurad v roku 1855 bol Rozgrund bezkonkurenčne považovaný za najprogresívnejšie a najodvážnejšie postavenú hrádzu vodnej nádrže na svete.

Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínym pred viac ako dva a pol storočím je v svojej podstate zachovaný dodnes. Vodné nádrže - tajchy už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Tieto prekrásne blankytné oči Štiavnických vrchov slúžia ako zdroje pitnej a úžitkovej vody, ale hlavne sú to miesta oddychu a rekreácie tisícok ľudí od nás i zo zahraničia. Sú však a iste budú aj v budúcnosti miestami trvalej úcty a obdivu voči ich geniálnemu tvorcovi Mikovínymu.

Pôdoris a profil Richňavských nádrží

rok 1746

10

2. Ján Andrej Segner – praotec turbíny

Vynájdením takzvaného Segnerovho kolesa zaradil sa medzi významných fyzikov 18. storočia.

Narodil sa 9. októbra 1704 v Bratislave v rodine bohatého mešťana-exulanta. Na starom meštianskom dome na Michalskej ulici č.7 latinský text dodnes oznamuje, že tento dom bol Segnerovou kúriou. Už na gymnáziu v Bratislave a v Debrecíne prejavil záujem o lekárstvo a matematiku, a tak sa roku 1725 zapísal na lekársku fakultu jenskej univerzity, kde navštevoval aj prednášky z fyziky. Do rodného mesta sa vrátil s doktorským diplomom (1730), ale bol viac fyzikom ako lekárom. Neuspokojil sa s lekárskou praxou v Bratislave

a v Debrecíne a roku 1732 sa vrátil do Jeny, kam ho pozvali za profesora matematiky a fyziky. Neskôr bol profesorom fyziky, matematiky a chémie na univerzite v Göttingene, ale vrchol v jeho vedeckom živote znamenali roky 1755-1777 na univerzite v Halle.

Od roku 1747 začal publikovať svoje prvé práce z odboru hydrauliky. Jeho najznámejší, tzv. Segnerovo koleso, vošiel natrvalo do dejín fyziky. Konštrukcia Segnerovho kolesa sa zakladá na účinku prúdu vody vytekajúcej z valcovitej nádoby, ktorá ma v dolnej časti niekoľko vodorovných ramien zahnutých v jednom smere. Voda vytekajúca ramenami rozkrúti spätným tlakom celú nádobu v opačnom smere ako vyteká. Jeho objav sa stal zárodkom neskorších reaktívnych turbín a rakiet. Jeho princíp preštudoval a doplnil znamenitý matematik a L. Euler, s ktorým bol Segner v osobnom styku. Odborníci tvrdia, že keby sa bol Segnerov objav už vtedy prakticky využil, vývoj vodných turbín sa mohol urýchliť najmenej o polstoročia. Jeho dielo De raritate luminis (O vzácnosti svetla, 1740) patrí medzi priekopnícke v teórii o vzniku svetla.

Svetoznáme akadémie vied v Petrohrade, Berlíne a Londýne udelili bratislavskému fyzikovi vyznamenanie a čestné členstvo a označovali ho za praotca turbíny. Zomrel 5. októbra 1777 v Halle.

11

Ján Andrej Segner - Objavy

Najlepšie výsledky dosiahol v hydraulike, v teórii turbín (Specimen theoriae turbinum, Halle 1755). Roku 1750 popísal a fyzikálne prepočítal nový typ vodného kolesa pracujúceho na celkom odlišnom – reaktívnom princípe. Na jednoduchom modeli postupne odvodil výraz pre výtokovú rýchlosť vody, určil zvýšenie tejto rýchlosti v dôsledku odstredivej sily a dokonca vypočítal účinnosť stroja pre prípad štyroch výtokových trubíc.

Segnerovo zariadenie pozostávalo z nádoby s vodorovnými alebo ohnutými ramenami,

cez ktoré vytekala voda. Tlak vytekajúcej vody vyvolával reakciu a nádobu roztáčal opačným smerom. Veľkou zásluhou Segnera bolo, že v polovici osemnásteho storočia znovu poukázal na možnosť využitia reaktívnej sily a vytvoril elementárnu teóriu nového typu energetického stroja, ktorý mal podstatne väčšiu účinnosť. Reaktívna sila ako pôvodca pohybu nachádzala svoje uplatnenie vo vodných turbínach a najmä v raketových motoroch až v minulom storočí. O jej prvé praktické uplatnenie sa zaslúžil práve Segner, ktorý býva označovaný za otca vodných turbín. Tento bratislavský objav poslúžil, hoci omnoho neskôr, na rozvoj raketovej techniky. Zariadenie vošlo do dejín ako Segnerovo koleso, reaktívny vodný motor (50 percent straty energie Segnerovho kolesa experimentálne i teoreticky odstránil matematik a Segnerov priateľ prírodovedec Leonard Euler tým, že do Segnerovho kolesa privádzal vodu v smere a rýchlosti otáčania – tzv. beznárazový vstup). Vynález sa stal predobrazom vodných turbín.

O tri roky neskôr uverejnil Segner správu o novom prístroji použitom pri lisovaní oleja v mlyne v Nörtene blízko Göttingenu, ktorý bol poháňaný obrovským Segnerovým kolesom. V záznamoch Segner uvádza: „Zmerali sme prietok vody tak presne, ako sa

dalo, pomocou ohnutej trubky, ktorej otvor bol postavený proti prúdu, takže voda musela vystúpiť do hornej časti rúrky.“ Podobné trubice, ktoré dostali názov hydrometre, predviedli už skôr vo Francúzskej akadémii v Paríži, ale prakticky ich nepoužili. Segner bol pravdepodobne prvý, kto uplatnil v praxi trubicu na meranie rýchlosti vody a jej prietokového množstva.

Segner sa venoval starogréckej matematike a hľadal modernejšie riešenie úloh zo starej matematickej literatúry. Zdokonalil napríklad už v staroveku známu metódu aproximácie obsahu kruhu obsahom vpísaných a opísaných mnohouholníkov. Svoju metódu vyskúšal na mnohouholníkoch s 96 stranami a overil si ju na výpočte hodnoty Ludolphovho čísla. To sa mu aj podarilo s presnosťou na šesť desatinných miest.

12

Bol autorom celého radu vedeckých dizertácií, štúdií, učebníc a príručiek. Publikoval okolo osemdesiat diel. Zastával názor, že pokrok v matematike a fyzike nemožno dosiahnuť bez znalosti astronómie a vytvoril dielo Astronomické prednášky, zreteľný pokyn na dôkladnú znalosť oblohy. Bola to jeho najrozsiahlejšia publikovaná práca v dvoch zväzkoch. Roku 1748 dokonca pozoroval zatmenie Slnka z observatória na jednej z veží mestského opevnenia v Göttingene, ktorého výstavbu inicioval päť rokov predtým. Poznatky z optiky spracoval v priekopníckom spise O hustote svetla, poznatky z termiky v diele O ohni.

13

3. Jozef Karol Hell – významný konštruktér a vynálezca

Významný konštruktér banských čerpacích strojov, vynálezca a hlavný strojný majster štiavnických baní, jeden zo zakladateľov tradície štiavnického baníctva.

Narodil sa 15. mája 1713 v rodine banského technika v Banskej Štiavnici. Roku 1737 študoval na banskej škole mechaniku a hydrauliku u profesora Mikovínyho. V tom čase bola väčšina slovenských rudných baní zatopená vodou, lebo ustavičné vojny a morová epidémia spôsobili úpadok ťažby. Vtedajší primitívny spôsob čerpania vody z baní na ich odvodnenie nestačili. Preto v roku 1721 pozvali do Novej Bane anglického konštruktéra Isaaca Pottera, ktorý tu i v Banskej Štiavnici postavili niekoľko atmosferických strojov na čerpanie vody, ale nádeje sa nesplnili. Čo nedokázali anglické „ohňové stroje“, dokázali čerpacie čerpacie stroje Jozefa Karola Hella.

Už ako dvadsaťpäťročný postavil pákový vodoťažný stroj (celý z dreva), ktorý dokázal za minútu odčerpať takmer 200 litrov vody do výšky vyše 80 metrov. Úplný prevrat v doterajšej technike však priniesli Hellove vodostĺpcové stroje (1749 - 1753), ktoré boli priekopnícke v tom, že prvý raz „zapriahol“ do technických pohonov nový prvok – stlačený vzduch. Veľkosť jeho vynálezu ožila aj v 19.storočí v americkej Arizone, kde spodné vody zaplavili dve veľké bane. Nasadili tu Hellove čerpadlá, ktoré za pol roka bane vysušili. V Pennsylvánii ich zase s úspechom použili na čerpanie ropy. Výkon Hellovho čerpadla predstavoval 10 000 okovov (1 okov = 56,6 litra) vody za deň.

Hell skonštruoval aj zariadenie na čistenie vzduchu v baniach a na čerpanie čerstvého vzduchu do podzemných hĺbok. Bol to veľký záslužný čin. Spolu so Samuelom Mikovínym sa ako vrchný strojmajster veľmi zaslúžil o rozvoj štiavnických baní a dovŕšil mechanizáciu banských pohonov, o ktorú sa celý život usiloval jeho otec Matej Kornel Hell.

Zomrel 11. marca 1789 vo svojom rodisku.

14

Jozef Karol Hell - Vodostĺpcový stroj

Jedná sa o jednočinný piestový stroj s lineárnym pohybom. Jeho mechanická učinnosť je cca 78%. Celková sa pohybuje okolo 55%.

Fungovanie tohto stroja je vcelku jednoduché, viď náčrtok. Voda je privádzaná železným potrubím do piesta pod tlakom. Pred vstupom do piesta je umiestnený dvojcestný rozbočovač, ktorý je sústavou rozvodov upevnený o závažie K . Voda vteká do valca pod veľkým tlakom, tým vytlačí piest hore, čím zarážka B posunie závažie. Zmení sa smer toku vody, tá teraz vyteká z valca. Pri odtoku vody piest klesá, zarážka A zapríčiní posunutie závažia do pôvodnej polohy, tým ukončuje periódu chodu tohto dômyselného stroja. Za zmienku stojí, že tento stroj bol používaný už v roku 1749.

15

4. Maximilián Hell – významný slovenský astronóm

Vynikajúci astronóm 18. storočia, ktorého výročie narodenia zaradilo UNESCO roku 1970 do kalendára výročí významných osobností. Narodil sa 13. októbra 1720 v Banskej Štiavnici v známej rodine banských konštruktérov, ale Maximilián na rozdiel od brata Jozefa sa zahľadel na hviezdy.

Po vychodení strednej školy v rodisku a v Banskej Bystrici vstúpil do kolégia v Trenčíne a odtiaľ sa vydal do Viedne na štúdium histórie, teológie a filozofie. Tam sa však venoval predovšetkým matematike a astronómii. Po získaní doktorátu filozofie (1751) viedla jeho cesta do Trnavy, kde ho poverili zriadiť prvú hvezdáreň. Zaslúžil sa aj o vybudovanie hvezdárne v Kluži (v Rumunsku), ktorej chýr sa dostal až do

Viedne. Už ako tridsaťpäťročný stal sa riaditeľom novozaloženého cisárskeho observatória a súčasne profesorom mechaniky na viedenskej univerzite. A tak sa začala vedecká kariéra nášho astronóma.

V lete roku 1761 pozoroval zriedkavý úkaz prechodu Venuše slnečným diskom a svoje cenné poznatky publikoval roku 1765. Keď o osem rokov takmer na deň presne došlo k tomu istému úkazu, na pozvanie dánskeho kráľa Kristiána VII. sledoval Hell Venušu na ostrove Vardö za polárnym kruhom. Bolo to veľké vyznamenanie a pocta Maximiliánovi Hellovi. Výsledkami astronomických pozorovaní na ostrove Vardö zaradil sa medzi svetových astronómov. Vyrátal totiž na vtedajšiu dobu mimoriadne presnú paralaxu Slnka a na jej základe sa mohla vyrátať vzdialenosť Zem – Slnko. Viacerí učenci chceli Hellov triumf spochybniť, ale nakoniec sa dokázalo, že Hellove výpočty sú správne. Roku 1790 ho vyznamenali radom anglickej vlády, bol členom akadémie vied v Paríži, Kodani, Bologni, Göttingene, Dortheime a v Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Zmienku si zaslúži aj 22 astronomických ročeniek, ktoré zredigoval a uverejnil v nich aj mapy Mesiaca. Zomrel 14. apríla 1792 vo Viedni.

16

5. Štefan Anian Jedlík – špecialista v oblasti elektrotechniky

Patril medzi najväčších priekopníkov v oblasti elektrotechniky v devätnástom storočí v Európe.

Narodil sa 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne v chudobnej roľníckej rodine, ktorá sa tam prisťahovala z Liptova. Po skončení stredoškolského štúdia v Trnave

a v Bratislave vstúpil do rehole v zadunajskej Pannonhalme, kde študoval teológiu. Súčastne sa zapísal na peštiansku univerzitu na matematiku a fyziku. Keď získal doktorát filozofie (1822), pôsobil ako profesor fyziky na gymnáziu v Rábe a neskôr na Kráľovskej akadémii v Bratislave, odkiaľ roku 1840 odišiel na miesto profesora fyziky a mechaniky na peštiansku univerzitu. Už v roku 1828 zostrojil v Rábe malý pohyblivý elektromagnet pre elektrické experimenty, čo je vpodstate elektromotor. Jedlík svoj „motorček“ neuverejnil,

a tak sa objavmi v tomto smere preslávil M. Faraday, ktorý publikoval svoje práce o 4 roky neskôr. A koncom päťdesiatych rokov stihol podobný osud aj jeho základný objav elektromagnetických rotácii, ktorý sa stal zárodkom elektrického dynama. Objav tohto princípu sa prisudzuje W. Siemensovi, ktorý si ho dal patentovať až roku 1866. Náš rodák obohatil vedu a techniku desiatkami vynálezov ( niektoré pramene ich uvádzajú dokonca 80), ako je elektrické dynamo (1859), elektrický rušeň (1840), rúrový zberač bleskov (1866), reťazové zapojenie a vybíjanie

akumulátorov, prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok, výroba sódovej vody a iné priekopnícke zlepšenia. Bol aj autorom učebnice fyziky. Pozoruhodný je jeho výrok: „Treba pretvoriť sily prírody tam, kde sa rodia. S veľkou silou a váhou treba napadnúť hmotu, aby sa rozpadla na svoje časti.“ Jedlík bol teda presvedčený, že atómy možno rozbíjať, hoci vtedy prevládal názor, že je nedeliteľný. Na medzinárodnej výstave výstave vo Viedni ho medzinárodná porota vyznamenala medailou za pokrok. Bol členom Uhorskej akadémie vied a mnohých zahraničných vedeckých spoločností. Jedlík zomrel ako deväťdesiatšesťročný 2. decembra 1895 v Rábe.

Jedlíkove unikátne dynamo

Zariadenie na tvorbu jemných optických mriežok

17

6. Jozef Petzval – priekopník vo fotografii

Bol vynikajúcim matematikom a fyzikom, založil slávu Voigtänderovej optiky, ktorá sa stala základom modernej fotografie.

Narodil sa 6. januára 1807 v Spišskej Belej v rodine kantora. Študoval na gymnáziu v Levoči, Košiciach, od roku 1826 filozofiu na peštianskej univerzite a pokračoval na tamojšom Institutum geometricum, kde získal roku 1828 diplom inžiniera. Ako dvadsaťosemročného ho menovali za zástupujúceho profesora matematiky, mechaniky a geometrie na univerzite v Pešti. Roku 1837 ho povolali na viedenskú univerzitu prednášať matematiku. Vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku to bola výnimočná pocta. Vo Viedni sa usadil v tichom prestredí na Kahlenbergu, kde si zriadil mechanickú dielňu a fotografický ateliér. Podrobne preštudoval vynález Francúza L. M. Daguerra, ktorý roku 1838 zostrojil objektív a zachytil vzniknutý obraz na chemicky preparovanej kovovej doske. Tak vlastne položil základ fotografie. Daguerrov postup – tzv. dagerotypia – bol však veľmi zdĺhavý a únavný, lebo jeho objektív mal veľmi malú svetelnosť a expozičný čas bol päť- šesť minút i viac. To znamenalo, že sa portrétovaný

dovtedy nesmel ani pohnúť. Petzval si zaumienil zdokonaliť dagerotypiu a vďaka jeho mimoriadne veľkým matematickým schopnostiam sa mu to aj podarilo. Roku 1840 vypočítal a skonštruoval anastigmatický objektív so šesťnásťkrát väčšou svetelnosťou, akú mal Daguerrov objektív, a skrátil tak niekoľkominútové expozície na sekundové. Petzvalov vysokosvetelný trojšošovkový fotoobjektív využil podnikavý viedenský optik F. Voigtländer, ktorý ho začal sériovo vyrábať bez

súhlasu nášho priekopníka. Vyvážal tieto objektívy aj do cudziny a na parížskej výstave zaň získal striebornú medailu. Petzval zdokonalil aj ďalekohľad a označujú ho za vynálezcu divadelného ďalekohľadu. Bol členom viedenskej akadémie vied, Jednoty českých matematikov a vyznamenali ho platinovou medailou Charla Chevaliera. Zomrel zabudnutý vo Viedni 17. septembra 1891. Až po rokoch mu odhalili na ústrednom viedenskom cintoríne dôstojný pomník s nápisom: „Jeho meno nevymizne z pamäti, dokiaľ budú fotografie tešiť ľudské oči...“

18

7. Aurel Stodola – zakladateľ teórie parných turbín

V technickom svete sa preslávil ako zakladateľ teórie plynových turbín aj ako významný odborník v stavbe spaľovacích motorov. Narodil sa 10.mája 1859 v Liptovskom Mikuláši v rodine garbiara. Po štúdiách na reálke v Levoči študoval na technike v Budapešti a v Zürichu, kam ho roku 1892 po praxi v pražských strojárskych podnikoch pozvali za profesora na vysokú školu technickú, kde prednášal do roku 1929. Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín a jeho výpočty a konštrukcie dali pevný základ práve

tomuto svetoznámemu odvetviu švajčiarskeho strojárstva. Jeho vrcholné dielo Dammpfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou) vyšlo roku 1903 a preložili ho do mnohých jazykov. V ňom položil základy dodnes platnej modernej teórie parných a plynových turbín. Ďalej rozpracoval podmienky pre stabilnú reguláciu a roku 1893 napísal základné dielo o regulácii strojov. Mnohé svetoznáme vedecké spoločnosti a univerzity poctili ho najvyššími vyznamenaniami. Roku 1901 ho menovali za čestného doktora zürišskej univerzity, roku 1905 sa mu dostalo tej istej pocty z techniky v Hannoveri, roku 1909 z techniky v Zürichu. Po prvej svetovej vojne menovalo ho aj Vysoké učenie technické v Prahe za čestného doktora. Roku 1909 mu udelili najvyššie vyznamenanie nemeckých inžinierov a Anglicko ho odmenilo najvyššou poctou, akú vtedy technik mohol získať – zlatou medailou Jamesa Watta. Pri oslavách storočnice zürišskej techniky (1955) nezabudli zdôrazniť, že Nobelovu cenu dostalo osem profesorov tejto školy, ale iba jediného člena jej zboru za celých sto rokov poctili Wattovou zlatou medailou...

Slávny Fyzik Albert Einstein, ktorý bol istý čas Stodolovým kolegom, zdôraznil jeho veľký prínos v technike a k jeho sedemdesiatke okrem iného napísal: „I keď hlavnou

hnacou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa bola jeho sila v neustálej túžbe po poznaní a v mimoriadnej jasnosti jeho myslenia.“ Keď sa Aurel Stodola po 37 rokoch profesorského pôsobenia lúčil so svojou katedrou, v zamyslení nad poslaním a úlohami učiteľa, školy a štátu vyslovil tieto slová: “ ... v každom ročníku je určitá garda študentov, ktorá v plnej, ba často až prevŕšenej miere uspokojuje všetky želania otca, učiteľa, priemyslu a štátu. ... Dovoľte mi preto vysloviť to, čo je už dávno vecou môjho srdca: pre túto gardu treba viac urobiť ako sa dosiaľ urobilo. Bolo by krátkozrakosťou tvrdiť, že nadaný si aj sám nájde správnu cestu v

živote.”

Zomrel roku 1942 v Zürichu.

19

Aurel Stodola - diela

V oblasti výskumu sa spočiatku venoval otázkam automatickej regulácie strojov. Jeho hlavnou výskumnou oblasťou sa však neskôr stali parné turbíny, ktorým od začiatku pripisoval mimoriadny význam a predpovedal perspektívu – čo sa historicky aj potvrdilo. Kým počiatočný vývoj týchto strojov sa opieral najmä o empirické poznatky, zámerom A. Stodolu sa stalo vybudovanie ich kompaktnej teórie, vytvorenie vedeckého základu ich projektovania. Problematike sa intenzívnejšie začal venovať okolo roku 1900 a už v roku 1903 vyšla jeho dôležitá monografia Parné turbíny a vyhliadky tepelných strojov. Kniha sa dočkala ešte ďalších piatich vydaní, ktoré boli výsledkom Stodolových mnohoročných teoretických i experimentálnych výskumov. V pravom zmysle slova ani nemôžeme hovoriť o bežných reedíciách, lebo A. Stodola svoje dielo neustále prepracúval a najmä doplňoval. Kým prvé vydanie z roku 1903 malo 220 strán a 120 ilustrácií, posledné, šieste malo už 1157 strán a 1141 obrázkov. Počnúc druhým vydaním pribudli v knihe aj kapitoly o spaľovacích (plynových) turbínach, ktoré v danej dobe boli ešte úplnou novinkou. Odrazilo sa to aj v názve monografie (Dampf- und Gasturbinen). Stodolova hlavná monografia bola preložená do viacerých jazykov a stala sa klasickým a v niektorých ohľadoch dodnes neprekonaným dielom technickej literatúry. Medzinárodná vedecká obec na základe tejto monografie ako aj vďaka jeho ďalším výsledkom, právom považuje Aurela Stodolu za zakladateľa teórie parných (a sčasti aj plynových) turbín. V švajčiarskej strojárni Brown-Boveri & Cie – v ktorej sa ako v prvej na európskom kontinente rozbehla výroba parných turbín, na centrálnom mieste visel portrét Aurela Stodolu s nápisom Otec konštruovania parných turbín.

20

8. Jozef Murgaš - priekopník rádiotelegrafie

Bol vynikajúcim priekopníkom elektrotechniky, a to jej najnovšieho odvetvia – rádiotechniky. Narodil sa 17. februára 1864 v Jabríkovej (dnešný Tajov) pri Banskej Bystrici v maloroľníckej rodine, ktorá mu určila kňazské povolanie, hoci ho ťahalo k technike. Pre svoje pokrokové zmýšľanie bol v nemilosti cirkevných úradov, a preto privítal možnosť odísť roku 1896 do vysťahovaleckej slovenskej baníckej obce Wilkes-Barre v Pennsylvánii (USA) tam si zriadil na fare laboratórium a vo voľných chvíľach sa zaoberal rodiacou sa bezdrôtovou telegrafiou. V rokoch 1903-1910 prihlásil na patentovanie

dvanásť rozličných vynálezov a zdokonalení v rádiotelegrafii. Vypracoval vlastnú pôvodnú sústavu pre praktické použitie bezdrôtovej telegrafie, ako napríklad takzvaný Tón-systém, v ktorom namiesto Morseových značiek používal tóny rozličných výšok. V roku 1906 založili vo Philadelphii spoločnosť „Universal Aether Co“ na praktické využitie Murgašových vynálezov. S jej pomocou si vybudoval moderné laboratórium a postavil vysielaciu a prijímaciu stanicu šesťdesiatmetrovými stožiarmi a pre antény vo Wilkes-Barre a v Scrantone. Svoj vynález predviedol na verejnej skúške, pri ktorej sa mu podarilo vysielať a zachytiť bezdrôtové signály zo vzdialenosti asi 35 kilometrov. Po tomto prvom triumfe však víchrica vážne poškodila obidva stožiare, spoločnosť sa čoskoro rozpadla a Murgašove nádeje na praktické využitie vynálezov sa rozplynuli.

Čoskoro vypukla prvá svetová vojna a americká vláda zakázala pokračovať v rádiotelegrafických pokusoch. Murgaš zomrel vo Wilkes-Barre 11.mája 1929. Americká tlačová United Press vydala po jeho smrti správu: „Rev. Jozef Murgaš bol známou osobnosťou , mal zvláštne zásluhy o rádiovú telegrafiu. Postavil vo Wilkes-Barre iskrovú stanicu ešte skôr, ako G. Marconi úplne prepracoval svoj vynález.“

Rozdiel medzi Marconiho a Murgašovým systému prenosu telegrafických správ.

Vo svojom výskume sa sústredil najmä na výsledky Marconiho experimentov, v ktorých objavil vážne nedostatky. Marconiho systém, založený na Morseovej abecede zloženej z čiarok a bodiek, považoval za príliš pomalý, keďže na odvysielanie čiarky bol potrebný pomerne dlhý čas. Murgaš preto navrhol svoj vlastný systém a konštrukciu prijímacích a vysielacích zariadení, v ktorých sa signály odlišovali už nie svojou dĺžkou, ale frekvenciou. Tak vznikol Murgašov Ton-System, ktorý používal na vysielanie dve frekvencie, pričom bodku nahradil vyšším tónom a čiarku nižším.

21

Patenty Jozefa Murgaša:

759 825 „Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu“

759 826 „Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou“

848 675 „Vlnomer“

848 676 „Elektrický transformátor“

860 051 „Podzemná bezdrôtová telegrafia“

876 383 „Zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn“

915 993 „Bezdrôtová telegrafia“

917 103 „Výroba iskrových frekvencií zo zdroja prúdu bez prerušovačov“

917 104 „Detektor magnetických vĺn“

930 780 „Magnetický detektor“

1 001 975 „Prístroj na výrobu elektrických oscilácií“

1 196 969 „Spôsob a zariadenie na výrobu elektrických oscilácií zo striedavého prúdu“

9 726 „Vylepšený vynález 1 196 969 reg. v USA“ (udelený v Anglicku v roku 1907)

l 034 739 „Navijak na rybársky prút“

spolutvorca dvoch vynálezov z oblasti oblúkových lámp

Patentová listina na zariadenie bezdrôtovej telegrafie

22

9. Dušan Samo Jurkovič – priekopník v odbore montovaných stavieb

Jeden z najvýznamnejších slovenských architektov, ktorého cieľavedome nadväzoval na ľudovú architektúru, no zároveň bol ovplyvnený európskou secesiou, najmä anglickým umelecko-výtvarným hnutím Arts and Crafts - Umenie a remeslo, ktoré sa najprogresívnejšie odrazili v úsilí o povznesenie bytovej kultúry. Pred vznikom Československej republiky patril k aktívnym reprezentantom česko-slovenskej vzájomnosti, po jej vzniku sa

zapája do rozvíjania slovenskej architektúry a jej tradícii, koncipuje novátorke ponímanie obnovy historických pamiatok, organizuje oživenie umeleckého remesla a podnecuje zakladanie jeho nových odvetví.

Narodil sa 23. augusta 1868 v rodine evanjelického farára v Turej Lúke ( okres Senica). Bol pravnukom slovenského buditeľa Samuela Jurkoviča a synovcom Jozefa Miloslava Hurbana. Do desiatich rokov bol doma, potom navštevoval maďarskú meštianku v Šamoríne. Zapísal sa na nižšie gymnázium v Šoproni, ale zo zdravotných dôvodov na prvé dve triedy sa pripravoval doma. Pretože jeho mladšieho brata spolu s ďalšími slovenskými študentami vylúčili z bratislavského evanjelického gymnázia, poslali rodičia Dušana na staviteľský odbor priemyslovej školy vo Viedni. Tam už ako stredoškolák patril do spolku slovenských vysokoškolákov Tatran. Ako praktikant pracoval v roku 1887 u martinského architekta B. Bullu na príprave Výstavy slovenských výšiviek a tam sa spoznáva s krásou ľudovej architektúry. V rokoch 1888 – 1899 pracoval u architekta M. Urbánka vo

Vsetíne. Tu študoval valašské a slovácke ľudové stavby. Od roku 1899 do roku 1920 býval v Brne, kde pracoval na architektonických konceptoch výstavby luhačovických kúpeľov, ale venoval sa aj práci v oblasti pamiatkovej starostlivosti. V rokoch 1916 – 1918 pracoval ako architekt krakovského oddelenia vojenských hrobov a cintorínov veliteľstva rakúsko - uhorskej armády

23

a táto činnosť ovplyvnila aj jeho pomníkovú a pamätníkovú tvorbu. Po vzniku Československej republiky sa D. Jurkovič natrvalo usídlil v Bratislave, kde od 1. apríla 1919 začínal ako vládny komisár pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, od roku 1922 ako samostatný architekt.

D.Jurkovič venoval mnoho úsilia záchrane pamiatok ľudovej umeleckej tvorivosti a zveľaďovaniu umeleckých remesiel. Podieľal sa aj na príprave regulačného plánu Bratislavy. Fakticky počas celého trvania Umeleckej besedy slovenskej (1921 - 1949) boj jej predsedom, po oslobodení, čestným predsedom. Ešte v rokoch 1905 – 1914 vydal vo Viedni 14 zošitov diela Práce lidu našeho – Slowakische Volksarbeiten – Les ouvrages populaires des Sloveque. Pripravoval súborné zachytenie ľudovej architektúry na Slovensku, žiaľ, dielo nedokončil. Rukopis práce ja v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Roku 1929 vydal v Prahe dielo Mohyla gen. M. R. Štefánika na Bradle.

Po prve svetovej vojne roku 1918 navrhol montované drevenné domce, ktorými sa usiloval riešiť problémy v slovenskom stavebníctve. Zaoberal sa problematikou bývania robotníkov (projekty robotníckych domov pre Jaroměř 1906 atď.) Neskôr prišiel s návrhom rodinných domčekov, montovaných z väčších pálených tehlových blokov s dutými priečkami, čo znamenalo vtedy veľký pokrok. Svoje priekopnícke myšlienky rozvinul v rokoch druhej svetovej vojny v diele Skladacie domy rodinné z pálených tehliarskych výrobkov, ktoré vydal v roku 1947. Vychádzal z konštruktívneho využitia piliera umiestneného uprostred stavby z nehorľavého a pritom ľahkého stropu, čo bolo v povojnových rokoch zvlášť dôležité, šlo o nenákladnú stavbu a prístupný stavebný materiál. Zo stavieb, ktoré projektoval Jurkovič hodno uviesť: Kochovo sanatórium v Bratislave, Štefánikovu mohylu na Bradle, pamätník obätiam fašizmu v Kremničke a celý rad iných významných projektov. Jurkovičove mnohostranné zásluhy ocenila bratislavská univerzita – udelila mu čestný doktorát. V oslobodenej vlasti bol medzi, prvými ktorých poctili titulom národný umelec. Zomrel 21. decebra 1947 v Bratislave, v čase, keď sa chystal postaviť prvú továreň na prefabrikované dielce.

Projekt Budovy kaviarne v Luhačoviciach

24

10. Štefan Banič – vynálezca padáka

Medzi vynálezcov padáka patrí aj náš rodák, ktorého busta tróni pred halou letiska v Bratislave – Ivánke. Narodil sa 23.novembra 1870 v Neštichu pri Trnave (dnes časť Smoleníc). Túžba po väčšej skyve chleba ho vyhnala roku 1907 do Ameriky. Tam hrdlačil na poliach i v bani a nakoniec sa usadil v pennsylvánskom meste Greenville, kde našiel miesto v strojárskej továrni. V tom čase vzrušovali Ameriku i celý svet krkolomné lety prvých lietadiel. Banič nebol sám, koho znepokojovali osudy

letcov, lebo havárie sa množili. Veľa vedcov a technikov si lámalo hlavu nad problémom bezpečných padákov. Roku 1911 dal si patentovať torbový padák ruský vynálezca G. J. Koteľnikov. Jeho padáky boli známe pod skratkou RK-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili roku 1914. V tom čase v Spojených štátoch amerických uznali aj slovenskému rodákovi Štefanovi Baničovi vynález zdokonaleného leteckého padáka. Keby sa o tom nebola zachovala americká patentová listina č. 1108484 z 25. augusta 1914 sotva by dnes u nás niekto vedel, že tento skromný Slovák zasiahol do dejín svetového letectva.

Roku 1917 sa Banič vrátil do svojej rodnej obce, kde neskôr objavil jaskyňu Driny. Zomrel 2. januára 1941 v rodisku.

Padák

Zaujímal sa o letectvo a v roku 1913 zostrojil prvý použiteľný padák na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín. Baničov padák mal podobu

zloženého dáždnika a letec ho mal pripevnený okolo hrudníka. Padák sa otváral pomocou zvláštneho zariadenia v jeho osi. Na vtedajšiu technickú úroveň to bol vynález veľmi dômyselný a spoľahlivý, lebo mal aj zariadenie na pohybovanie nosnou plochou, čo umožňovalo letcovi doplávať vzduchom nad miesto vhodné na pristátie. Padák mal vyriešený problém tzv. plávania vo vzduchu a upevňoval pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Princípom bola teleskopická konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkanivové krytie. Dňa 3. júna 1914 Š. Banič osobne vyskúšal padák pred zástupcami Patentového úradu letectva USA, zoskočil vo Washingtone zo strechy 15-poschodovej budovy. Potom nasledovali ďalšie zoskoky aj z lietadla. 25. augusta 1914 vydal Americký patentový úrad vo Washingtone patent na Baničov padák pod číslom 1 108 484. Patentový spis

obsahuje presný popis konštrukcie a jej nákresovú dokumentáciu. Svoj patentovaný vynález predložil zástupcom letectva USA. Americká armáda ho odkúpila. Bol čestným členom letectva USA. Baničove padáky vraj používali americkí letci v prvej svetovej vojne.

25

Záver

Dúfame, že Vás naša práca zaujala, či už z profesionálneho alebo laického hľadiska. A veríme, že sme Vám dokázali, že aj my, Slováci, sme dôležitou súčasťou či už spoločenského alebo vedeckého diania vo svete.

26

Použitá literatúra

• Knižné zdroje

– Kalendár pre rok 2005 (Posunuli hranice poznania) vydala Národná Banka Slovenska

– Slávni priekopníci slovenskej vedy a techniky, Ján Barica

– Slávni priekopníci slovenskej vedy a techniky, Ján Tibenský a kolektív

• Internetové zdroje

– http://www.ctf.sk/transform/murgas/murgas.htm

– http://astroportal.sk/historia/osobnosti.html

– http://www.telecom.gov.sk/externe/znamky/znamky.htm

– http://www.civil.gov.sk/CASOPIS/2001/1426mipr.html

– http://www.slovakopedia.com/s/stefan-banic.htm

– http://mineraly.sk/files/hist/009_mikoviny.htm

– http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58757

– http://www.suh.sk/kozm0104f/hellova_venusa.htm

– http://mve.energetika.cz/jineturbiny/vodosloupcovy-stroj.htm