STAVOVSKÉ PROTIHABSBURSKÉ POVSTANIA

___________________________________________________________________________

Dóžovo povstanie

Ešte pred stavovskými povstaniami proti Habsburgom sa v Uhorsku uskutočnilo najmasovejšie

ľudové povstanie proti šľachte. Táto revolta vošla do histórie pod menom sedliacka vojna

alebo sa do dejín zapísala podľa mena svojho vodcu aj ako Dóžovo povstanie (v apríli až júli

v roku 1514).

9. apríla bola slávnostne zvolaná križiacka výprava proti Osmanskej ríši, ktorá na začiatku

16. storočia ohrozovala Uhorsko, výmenou za odpustky účastníkom. Keďže uhorská šľachta

nemala záujem zúčastniť sa, 40-tisícové vojsko, ktoré sa zišlo v máji v Budíne, tvorili chudobné

vrstvy (roľníci, študenti, mestská chudoba a podobne) nazývané vtedy kuruci. Na čele vojska

stál sedmohradský zeman Juraj Dóža Sikul, pretože sa nenašiel uhorský magnát, ktorý by sa

tejto úlohy ujal. Keďže uhorská šľachta bola proti tejto výprave a nemienila ospravedlniť

neprítomnosť poddaných na svojich majetkoch, v polovici mája kuruci vyvolali občiansku

vojnu proti zemepánom. Centrum bolo v dnešnom Maďarsku, bojovalo sa aj na východnom

Slovensku a v Bratislave. V júli kuruci obsadili uhorské nížiny a časti Sedmohradska. 15. júla

povstanie porazili uhorskí magnáti, najmä Ján Zápoľský a Štefan Bátori.

Juraj Dóža bol následne upálený ako „sedliacky kráľ“ (posadený na žeravý trón a korunovaný

horiacou korunou, pričom jeho vyhladovaní spolubojovníci boli donútení z neho odhrýzať mäso) a uhorská

šľachta uvalila na poddaných nevoľnícky stav.

Protihabsburské stavovské povstania (povstania uhorskej šľachty) - boli ozbrojené povstania

uhorských stavov, vedených uhorskými kniežatami proti Habsburgovcom v rokoch 1604-

1711. Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska a mali negatívne následky pre hospodársky

a spoločenský život krajiny.

PRÍČINY:

1. Obmedzovanie stavovských privilégií uhorskej šľachty – uhorská šľachta nechcela

platiť dane ani prispievať na vojnové výdavky počas pätnásťročnej vojny (1593 -

1606) a tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). V týchto vojnách dokonca uhorskí povstalci

vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov – Osmanskej ríše (Turecka)

alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe, ako napríklad posledné

povstanie dotoval a podporoval fr. kráľ Ľudovít XIV.

2. Násilná protireformácia a rekatolizácia – Habsburgovci chceli násilne pokatolíčtiť

zväčša protestantské Uhorsko.

3. Presadzovanie habsburského absolutizmu – vládne orgány boli sústredené vo Viedni

(centralizácia) a Uhorsko malo byť akousi dŕžavou.

PRIEBEH POVSTANÍ:

Povstania trvali vyše 100 rokov (1604 -1711). Prebiehali na území Sedmohradska (dnešné

Rumunsko), odtiaľ sa šírili na východ Slovenska, do banských miest na stredné Slovensko

a niektoré smerovali na západ Slovenska až po Bratislavu.

Vojaci, bojujúci na strane uhorskej šľachty sa nazývali kuruci (prevažne Slováci a Rusíni).

Habsburgovci si najímali žoldniersku armádu, jej vojaci sa nazývali labanci (najmä španielski

a nemeckí žoldnieri).

Medzi najvýznamnejšie patrili povstania:

1. Štefana Bočkaja (1604-1606),

2. Gabriela Betlena (1619-1626),

3. Juraja I. Rákociho (1643-1645),

4. Imricha Tököliho (1678-1685),

5. Františka. II. Rákociho (1703-1711).

Povstanie Štefana Bočkaja (1604-1606)

Na čele prvého stavovského povstania stál sedmohradský šľachtic Štefan Bočkaj (Bocskay).

Príčina: rekatolizácia evanjelického kostola (dnes kostol Sv. Alžbety v Košiciach).

Hlavný cieľ: zrušiť cisárske nariadenia o zaberaní majetkov šľachty a slobodné vyznávanie

protestantizmu.

Povstalci porazili cisárske vojská v Sedmohradsku, obsadili Košice a zmocnili sa veľkej časti

východného Slovenska V roku 1605 vyvrcholili Bočkajove úspechy. Jeho vojská, posilnené

tureckými oddielmi, sa zmocnili skoro celého Slovenska a podnikali vpády na Moravu do

Sliezska a Rakúska.

Výsledok: 23. júna 1606 uzavreli vo Viedni mier - Viedenský mier, ktorý zaručoval uhorskej

šľachte väčšie zastúpenie v centrálnych úradoch, veliteľskom zbore a obsadenie úradu palatína

(zástupcu kráľa). Stavom sa zaručovala náboženská sloboda.

Povstanie Gabriela Betlena (1619-1626)

Povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom (Bethlenom).

Hlavný cieľ: rovnaký cieľ, ako Bočkajovo povstanie. Vypuklo preto, lebo Habsburgovci

nedodržiavali podmienky Viedenského mieru.

V auguste 1619 vpadol na východné Slovensko, obsadil Košice a bol svojimi prívržencami

vyhlásený za hlavu Uhorska a ochrancu protestantov. Jeho vojsko, posilnené tureckými

oddielmi, preniklo až na západné Slovensko, kde sa zmocnilo Nových Zámkov, Trnavy a na

krátky čas aj Bratislavy. Na sneme v Banskej Bystrici (august 1620) zvolili stavy Gabriela

Betlena za uhorského kráľa. Po porážke českého povstania na Bielej hore (8. november 1620)

nastal obrat aj v Betlenovom povstaní. Počas roku 1621 sa cisárskym vojskám podarilo dobyť

Bratislavu, Nitru a ďalšie mestá.

Výsledok: Gabriel Betlen preto uzavrel 31. decembra 1621 s cisárom mier v Mikulove. Vzdal

sa dobytého územia a titulu uhorského kráľa. Uhorským stavom potvrdil cisár práva a privilégiá

sľúbené Viedenským mierom.

V ďalších protihabsburských akciách vystupoval Gabriel Betlen ako člen viacerých koalícií.

Vojenské akcie trvali do roku 1626.

Koncom roku 1626 uzavrel Gabriel Betlen v Bratislave mier, ktorý už do konca života

neporušil.

Povstanie Juraja I. Rákociho (1643-1645)

Ďalším povstaním bolo vystúpenie Juraja I. Rákociho.

Hlavný cieľ: Rákoci sa vyhlásil za ochrancu nespokojných uhorských protestantov. Zo

Sedmohradska prenikol na východné Slovensko a ďalej na západné Slovensko.

V roku 1645 prenikli Rákociho drancujúce oddiely znovu na západné Slovensko a ponáhľali sa

na pomoc švédskemu generálovi L. Torstensonovi, ktorý obliehal Brno. Na zásah vysokej

porty (názov úradu veľkovezíra Osmanskej ríše) prerušil Juraj I. Rákoci I. vojenské akcie a

vrátil sa do Sedmohradska.

Výsledok: 16. decembra 1645 bol podpísaný Linecký mier. Juraj I. Rákoci získal do

doživotnej držby sedem stolíc na severovýchode Uhorska. Linecký mier rozšíril slobodné

vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale hlavne upevňoval moc a rozširoval majetok

Rákociovskej rodiny.

Povstanie Imricha Tököliho (1678-1685)

Ďalšia všeobecná nespokojnosť prepukla v roku 1678 do otvoreného povstania, na čelo ktorého

sa tentoraz postavil Imrich Tököli (Thököly), bohatý kežmarský magnát z územia Slovenska.

Z východného Slovenska prenikol do oblasti banských miest a na Hornú Nitru. Kurucké

hnutie sa osamostatnilo od Sedmohradska a jeho základňou sa stali stolice na severovýchode

Uhorska. Cisár v roku 1681 odvolal absolutistickú formu vlády a obnovil uhorskú ústavu.

Keďže sa nedohodli v otázkach náboženstva, Imrich Tököli sa znovu chopil zbrane. Roku

1682 sa Imrich Tököli stal „kráľom Horného Uhorska“ - po maďarsky „tót királyi“

(slovenský kráľ) - ako vazal Osmanskej ríše (podobne ako Sedmohradsko).

V roku 1683 boli Turci boli porazení pri Viedni a začalo sa oslobodzovanie slovenského a

maďarského územia - bolo oslobodené Štúrovo, Nové Zámky, Ostrihom, Budín.

V roku 1699 uzavrelo Turecko s habsburskou ríšou mier v Karlovciach, ktorým sa Turci

vzdali územia v Uhorsku a boli definitívne vyhnaní z Uhorska. Porážka tureckých vojsk

znamenala aj koniec Tököliho povstania - Tököli ušiel do tureckého exilu.

Krutý dopad povstania: Po dobytí Prešova cisárskym vojskom v roku 1687 tam za účasť v

Tököliho povstaní popravili 24 protestantských šľachticov a mešťanov. Táto udalosť dostala

pomenovanie „prešovské jatky“ a organizátorom bol generál Caraffa. Snem v Bratislave

(1687) priniesol upevnenie moci Habsburgovcov.

Povstanie Františka II. Rákociho (1703-1711)

Posledné stavovské povstanie viedol František II. Rákoci, pravnuk Juraja I. Rákociho.

Upevnenie postavenia Habsburgovcov po vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických

opatrení Viedňou vyvolalo znovu veľkú nespokojnosť v Uhorsku.

Povstanie sa začalo roľníckymi vzburami v severovýchodnom Uhorsku a malo na začiatku

čisto sociálny charakter.

V roku 1703 dobyli Rákociho oddiely banské mestá a v nasledujúcich rokoch ovládli celé

Slovensko. V Sedmohradsku v roku 1704 Rákociho zvolili za sedmohradské knieža.

V roku 1708 utrpelo Rákociho vojsko v bitke pri Trenčíne porážku. Povstanie sa skončilo v

roku 1711 kapituláciou kuruckých vojsk a podpísaním mieru v Satmári (Satu Mare, mesto v

Rumunsku, blízko maďarských hraníc) - ten znamenal koniec stavovských povstaní v

Uhorsku.

Rákoci ušiel do Poľska a neskôr do Turecka, kde aj zomrel.

Dôsledky povstaní:

Satmársky mier bola dohoda o ukončení protihabsburského povstania medzi Františkom

II. Rákocim a svojho času už cisárom Karolom VI. uzavretá 1. mája 1711 v Satu Mare.

Zástupca povstalcov Alexander Károli a cisársky zástupca Ján Pálfy uzatvorili 10 bodovú

mierovú zmluvu, ktorá mala amnestovať povstalcov, chrániť slobodné vierovyznanie a

zachovať slobody Uhorska a Sedmohradska. Satmárský mier ukončil posledné veľké

protihabsburské povstanie v Uhorsku.

Pre Slovensko znamenali povstania spustošenie územia, šírenie hladu a chorôb, chudobu

a spomalenie ekonomického rozvoja.

Habsburgovci prestali Uhorsku dôverovať, čo zapríčinilo znížený záujem o hospodársky rozvoj

Uhorska – odvtedy bolo Uhorsko v porovnaní s Rakúskom ekonomicky zaostalejšie.

Gabriel Betlen a František II. Rákoci na maďarských bankovkách

Kuruci a labanci